Jedna slzička ľútosti…

Žil raz jeden rytier, ktorý odvážne bojoval po všetkých kútoch kráľovstva. Až jedného dňa strela z kuše mu prestrelila nohu a takmer ukončila jeho dni. Keď sa liečil zo svojho zranenia, zahliadol raj, ale veľmi ďaleko, takmer v nedohľadne, zatiaľ čo sálajúce peklo a vrátami dokorán bolo tesne vedľa neho. Už dlho totiž nedbal na žiadne sľuby ani pravidlá rytierstva a stal sa z neho krvilačný a bezohľadný vojak, ktorý bez výčitiek vraždí blížneho, rabuje a žiadne násilie mu nie je cudzie. Plný túžby po uzdravení odhodil prilbu, meč a brnenie a vydal sa pešo k jaskyni, v ktorej býval jeden svätý pustovník. „Otče, prial by som si, aby mi boli odpustené hriechy, pretože mám veľký strach o spásu svojej duše. Vykonám akékoľvek pokánie. Ničoho sa nebojím.“ „Dobre, synu,“ odpovedal pustovník. „Stačí len jedno: naplň mi tento súdok vodou a prines mi ho.“ „Čože? To je pokánie pre deti alebo pre slabé ženské!“ Rytier hrozivo zamával päsťou, ale vidina škľabiaceho diabla ho hneď skrotila. Vzal súdok a mrmlajúc zamieril k rieke.