Je možné poučiť sa

Unamuno, španielsky filozof, rozprával o starom rímskom akvadukte v Segovii. Tento vodovod bol postavený v roku 109. Osemnásť storočí privádzal chladnú vody z hôr do horúceho a smädného mesta. Takmer šesťdesiat generácií ľudí využívalo službu tohto starobylého vodovodu. Potom prišla ďalšia generácia, súčasná, ktorá povedala: „Tento vodovod je tak veľký a tak veľkolepý, že je ho potrebné uchovať pre naše deti ako muzeálny kus. Nebudeme ho ďalej zaťažovať touto storočia trvajúcou prácou.“ A tak aj skutočne urobili. Vystavali nový vodovod zo železných rúr. Keď bola práca hotová, starý vodovod odstavili, aby ho zachránili pre ďalšiu generáciu. No akvadukt sa začal rozpadávať. Slnko pražilo na staré múry. Tie už neboli zvlhčované vodou a preto praskali, z prasklín vypadla malta i kúsky tehál. Čo nemohli zničiť storočia služby, to zničilo pár rokov nečinnosti. Keď sa zapozeráme do svojho doterajšieho života, koľko podobných „rozpadnutých akvaduktov“ tam nájdeme? Koľko trosiek veľkých plánov leží na ceste života, ktorú sme už prešli? Tieto škody už len ťažko napravíme. Je nemožné vrátiť čas. Ale je možné poučiť sa.