Homo faber

Hrdina románu Homo faber hovorí: „Často som sa pýtal, čo majú ľudia na mysli, keď hovoria o hlbokom ľudskom zážitku. Som technik. Som navyknutý vidieť veci tak, ako sú. Vidím všetko, o čom ľudia hovoria, veľmi presne. Nie som slepý. Vidím Mesiac nad púšťou Tamaulipa – vidím ho jasnejšie. Ale vidím ho ako masu hmoty, ktorá sa dá prepočítať a ktorá krúži okolo našej planéty. Vidím Mesiac ako otázku gravitácie, čosi fyzikálne zaujímavé… Ale čo je to zážitok krásy z pohľadu na Mesiac?“ Potom sa hrdina stretne s dievčaťom Sabeth. Toto dievča má schopnosť vidieť veci aj z druhej strany. Vtedy si hrdina románu začne klásť otázku, či jeho pohľad na svet je jediný možný, a najmä či je jediný správny? Začína chápať, čo všetko človek v živote a pre život potrebuje. A po smrti dievčaťa, ktoré mal rád, pochopí, že Sabeth videla veci ľudskejšie, hlbšie a omnoho obsiahlejšie. Jej mŕtve telo nie je už pre neho len vec a hmota – je to tajomstvo smrti, ktoré nemožno vyjadriť fyzikálne a biologicky. A toto tajomstvo je čosi nesmierne ľudské hlboké a plné významu. Nad týmto tajomstvom sa po tragickej smrti dievčaťa roztvárajú hĺbky a priepasti duchovného zraku technikovi a hrdinovi románu Homo faber.