Filozofická kozmológia

1.Človek vo svete (odveká túžba poznať svet, jeho existenciu, princípy, príčinu a cieľ)
Svojimi prirodzenými poznávacími schopnosťami, zmyslovými a rozumovými, človek si nutne uvedomuje svoju vlastnú existenciu ako aj existenciu externého sveta, kde patrí, ale s ktorým sa nestotožňuje. Človek odkedy žije na tejto zemi, svojimi zmyslami sa presvedčoval o realite veci, materiálnych a hmatateľných- spolu tvoriaci komplexný obraz sveta. Túto zákonitosť tvoria predovšetkým základné, prvé princípy. Tieto princípy predstavujú akúsi rámcovú osnovu stupňovitého usporiadania, v ktorom je presne a jasne zasadená vznik i zánik vecí;- jedinečná harmonická jednota Teologické zladenie finality singulárnych bytí s univerzálnou finalitou celého komplexu veci sveta. Z jedného hľadiska je evidentná, matematicky presne vypočítateľná, tu je pevne založená istota vecí, javov, faktov.
Z iného hľadiska, v dôsledku trvalej menlivosti, všetko je v ustavičnom pohybe a tak nie je nijakej istoty v stálosti. Všetky veci svet vzájomne sú pospájané často sa prelínajúcimi vzťahmi- sú mnohonásobne recipročne podmienené spolu tvoria jeden harmonický usporiadaný hierarchicky do sústavy zostavený celok- svet, vesmír, univerzum. Človek svojim intelektom chce spoznať konštitutívne princípy existencie, provenencie, kauzality a aj finality; sám je človek časťou tohto veľkého sveta. Do tohto sveta ako jeho integrálna časť, neodmysliteľne patrí aj človek. Je to svet výlučne človeka, t.j. svet, ktorý je komplexom tých ľudí, ktorí sa celisto upnuli na materiálne hodnoty a v nich sa usilujú vidieť i hľadať cieľ i zmysel svojho života- je to svet telesnosti, pýchy, nenásytnosti, lakomstva, rozkošníctva.
Človek ako človek sa nestotožňuje s týmto svetom a ani neprináleží k tomuto svetu, lebo podstata tohto sveta je v príkrom rozpore s prirodzenosťou človeka. Človek patrí do sveta, je jeho časťou aj preto, že je živým bytím a tak, spolu so všetkými živými bytiami predstavuje dokonalejšiu tvárnosť sveta. Človek, pretože je slobodným a rozumným bytím, je najvznešenejšou a najdokonalejšou časťou sveta. Človek je jediný z bytí, tvoriacich svet, čo si uvedomuje existenciu tohto sveta i svoju vlastnú existenciu a sám svojim intelektom hľadá princíp tejto existencie. Je zdrojom predvedeckého obrazu sveta- vedecké poznanie, vedecký obraz sveta. Tu už ide o skutočnú filozofickú prácu. Prvými v histórii filozofie známymi rozbehnú v tomto smere boli pokusy mysliteľov iónskej školy- položili základ pre prvú filozofickú disiplínu, pre prírodnú filozofiu alebo pre kozmológiu a preto sa nazývajú aj prvými kozmológmi. Ich učenie má síce všetky znaky rudimentálnej doktríny, prevaha senzitívneho poznania a videnia. Je prirodzené, že v prvých pokusoch nie je reálny predpoklad na konečné vyriešenie otázok. Avšak ani po odstupe tisícročí- sústavné hľadanie tohto riešenia. Človek nedospel k tomu bodu, aby mohol byť spokojný so stavom svojho racionálneho poznania veci sveta. Preto práca nie je zakončená, preto vždy je aktuálna a naliehavo potrebná filozofická disciplína, označovaná termínom kozmológia.
2. Kozmológia (pojem, etymologický a vecný, materiálny a formálny objekt- predmet kozmológie)
Kozmológia- je veda o svete, založená na prirodzenom rozumovom poznaní. Keďže svet sa skladá z materiálnych, mobilných bytí, môže ju definovať ako dokonalú vedu o materiálnom bytí. Pôvodne názov- náuka o prírode Vo filozofii- je kultúrne dedičstvo aristotelovsko-scholastickej filozofie; – prirodzená filozofia, veda o veciach materiálneho sveta Termín „kozmológia“ zaviedol Christian Wolf, názov odvodil od termínu „kozmos“, ktorý má význam usporidania harmónie. Predmet kozmológie:- je vymedzený ako veda o hmotných telesách; o hmotnom súcne ako takom; – diela Aristotelovým- môžeme začleniť do filozofie prírody, patria jeho „Fyzika“ a kniha „O nebi“ (fyzis – príroda), (O nebi- sa zaoberá najmä kozmologickým problémom). Etymologický význam:- kozmos- svet, poriadok:- naznačuj, že ide o vedu, týkajúcu sa hierarchicky a harmonicky usporiadaného sveta a všetkých materiálnych bytí, medzi nimi aj človeka, tvoriacich spolu vesmír ako jeden celok, predstavujúci zrejmú krásu dobre zosúladeného poriadku. Termín „kozmos“ použil- Pythagoras- týmto slovom vyjadrovali milétski filozofi krásu harmónie, ešte pred nimi Homér- označoval dokonalé usporiadanie. Patrí presná a stabilná zákonitosť- upriamuje zreteľ kozmológie, ktorá sa jej problematiku usiluje riešiť z hľadiska posledných príčin: Vnútorné a vonkajšie príčiny. Vnútorné- konkrétna podstata bytia- čo je bytie; vonkajšie- konkrétnu existenciu a finalitu bytia (účinná- je tá realita, z čoho má existenciu bytie (determinované); cieľová- načo existuje bytie. Kozmológia- sa opiera výlučne o prirodzené ľudské poznávacie schopnosti. V tomto sa kozmológia odlišuje od teológie- poznanie veci sveta doplňuje svedectvom z Božieho zjavenia. Materiálnym objektom:- je každé prirodzené teleso, aj všetky naturálne telesá pospolu ako univerzum. Tieto prirodzené telesá nie sú identické s trojdimenziálnymi matematickými telesami. Prirodzené- sú všetky materiálne, mobilné a senzibilné bytia hmotnej podstate poznateľné- organické aj anorganické. Materiálny objekt spoločný s prírodnými vedami (napr. fyzika, chémia, geológia, biológia). Formálnym objektom:- zapodieva sa naturálnymi telesami; sa v plnosti vzťahujú metafyzické princípy. Kozmológia je zameraná až na posledné príčiny prirodzených telies- vyriešenie otázok okolo och prirodzenosti a okolo ich jestvovania. Formálny objekt nemá kozmológia spoločný s prírodnými vedami. Finálnym cieľom:- je pochopenie a vysvetlenie prirodzenosti hmotného bytia ako aj jeho vlastností. Zaoberá sa problematikou toho, čím sa prejavuje podstata telies- vysvetľuje vlastnosti, ktoré sú spoločne naturálnym telesám. Zaoberá sa kvantitou materiálnych bytí, ich rozsážnosť do šírky, dĺžky a výšky. Problematikou času a priestoru, riešenie otázok ohraničenosti a neohraničenosti, večnosti a časnosti. Skúmanie reality vznikania, pôvodu, trvania a ukončievania existencie vecí a sveta. Rieši otázky heterogenity a homogenity, problematiku kozmickej fotometrie. Cieľom:- je vyčerpávajúce a posledné možné vysvetlenie o javoch a veciach materiálneho sveta; – zaoberá sa štruktúrou vesmíru. 3.Prirodzené teleso (pojem a termín, povaha, vlastnosti a rozdelenie telies organických a anorganických) Termín:-teleso:- corpus; sa všeobecne označuje každá vec, ktorá je akýmkoľvek spôsobom poznateľná zmyslami. Všetky tie bytia, ktorých konštitutívnymi prvkami sú prvá matéria a substanciálna forma, bytia tak jednoduché ako aj zložené. Bytie vôbec je všetko to, čo je- hmotne (spirituá, ľudská duša, Boh, ľudské telo, strom, dom, skala). Teleso- je bytie hmotné, reálne, existujúce vo fyzickom poriadku. Môže byť:- matematické (metafyzické) koncipované zmyslami. Naturálne teleso má svoju kvantitu. Fyzické teleso:- má 3 rozmery (T. Akvinský): 1.pridávaním alebo odoberaním sa teleso zväčšuje alebo zmenšuje 2.aktuálna existujúca materiálna substancia 3.teleso môže byť v jednom zmysle akcidentálnou- vytvárajú celok Každé materiálne teleso (bytie) má 4 vlastnosti: – je jedno, pravdivé, dobré, krásne. Podstatné vlastnosti- podstatu má každé teleso. Existenciu- má každé teleso inú, vlastnosti ho robia tým čím je- podstata je to, čo robí vec vecou. Existencie je to, čím sa podstata uskutočňuje v reálnom poriadku, stáva sa skutočnosťou. Telesá- sú v priestore a čase, sú v pohybe a sú princípmi v činnosti. V telesách sa prejavuje sila- sú to sily, ktoré sa uskutočňujú v telese, ktoré je v priestore. Ak sa teleso nehýbe, ale mení sa prostredie, miesto ostáva. Napr. kameň vo vode- miesto je nehybné. Nehybnosť spočíva v jeho vzťahu k všetkým okolitým miestam. Teleso má 3 rozmery:- dĺžku, šírku a výšku. Prirodzené telesá v existencii sa rozdeľujú na telesá: organické- ktorých vitálnym princípom je vegetatívna, racionálna duša- živé látky (sú tu na zemi), ktoré sú základom elimentov, ktoré skladajú ľudské telo (zapodieva sa tým psychológia) a – anorganciké telesá- v tele človeka by sme našli aj anorganické látky- vápnik, jód, železo, kyslík, voda, atď. – sú to prvky, ktoré samy v sebe nie sú zložené, ale vstupujú do spoločného zoskupenia s inými a spolu s nimi potom tvoria zložené teleso. Zložené- uhlík diamant- uhlík v kryštalickej podobe- uhlík v tuhej podobe- tuha; zaoberá sa nimi kozmológia. Tvoria tela všetkého živého, vesmíru, hviezd; – sú stavebnou matériou všetkého živého, všetkého okolo nás, celého kozmu; každé teleso, kdekoľvek je, má svoje miesto. 4. Miesto (pojem, definícia, kategorizácia a súvis s priestorom). Naturálne telesá existujú – nutne musia niekde byť. To, kde veci sú, je ich miesto. Každá vec má svoje miesto a telesá môžu meniť svoje miesto. Miesto nie je totožné s telesom v ňom umiestneným a nie je ani nerozlučné spojenie jedného, určitého miesta s jedným, určitým telesom. Miesto je to, v čom sa nachádza voľajaké fyzické teleso alebo ohraničenie telesa. Miesto nie je substancia, ale akcident. Nie je to materiálne bytie. Aristoteles: – nehybne ohraničenie telesa- Miesto je svojou formou zhodne s formou telesa. Miesto nie je fyzickým telesom, je to akcident. Miesto je nehybným ohraničením telesa. Ak sa teleso hýbe, miesto sa nehýbe. Ak sa teleso nehýbe, ale mení sa prostredie, miesto ostáva. Napr. kameň vo vode- miesto je nehybné. Nehybnosť spočíva v jeho vzťahu k všetkým okolitým miestam. Teleso má 3 rozmery:- dĺžku, šírku a výšku. Ako je teleso skutočnosťou, aj miesto musí byť čímsi skutočným. Miesto nie je substanciou, miesto nie je telesom a ani nie je to časť priestoru. S tým úzko súvisí záver- o konečnosti a o trojrozmernosti miesta. Priestor je iba predstava – imaginárny priestor, čosi neskutočné, len fiktívne, nemôže mať ani nijaké pozitívne vlastnosti alebo znaky. Súvis s priestorom:- prítomnosť telesa v mieste alebo jeho umiestnenie v čase priestoru- ako reálny akcident- je len vonkajším určením jeho existencie. 5. Priestor (pojem, definícia, imaginárny priestor, čím je a čím nie je). Telesá zaujímajúce svoje miesta, niektoré vzájomne susedia, medzi inými telesami a niektoré sa ja pohybujú. S mnohosťou telies a miest súvisí- pojem priestoru. Priestor- je rozpätie akejsi obrovskej nádrže; je to iba predstava- imaginárny priestor, pomyselná nádrž, ktorá obsahuje telesá, neskutočný, fiktívny. Priestor je apriórny projekt. V chápaní umiernených realistov je priestor absolútny imaginárny alebo reálny. Imaginárny priestor- je čosi neskutočné, len fiktívne, nemôže mať nijaké pozitívne vlastnosti alebo znaky. Priestor je odlišný od telesa. Pojem je len v rozume, nazývaný aj matematicky reálny, skutočný. Imaginárny priestor- je neohraničený, nekonečný, nestvorený a nestvoriteľný, prázdny a nezničiteľný, priestor nemôžeme stotožniť s matériou telesa. Podľa niektorých priestor je identický so samotným telesom alebo s jeho rozpätím, podľa iných reálne neexistuje ani priestor ani rozpätie. Čo sa nazýva priestorom, je ten medzi telesami jestvujúci vzťah vzdialenosti, alebo je to len iné označenie Božej nesmiernosti, v ktorej sa nachádza všetko, čo je. Priestor nie je ani večný, ani nekonečný, ale je spôsobilosť stále sa zväčšovať, rozpínať. Priestor má znaky: 1, rozpätie v 3 rozmeroch (vo výške, šírke a dĺžke); 2, je merateľný; 3, je preniknuteľný materiálnymi telesami Je schopný tieto telesá prijímať a udržiavať. Teleso bez času, miesta a priestoru si nevieme predstaviť. Bez miesta, času a priestoru existuje len Boh. Vlastnosťou každého telesa je pohyb. Čím priestor určite nie je: – nie je totožný s fyzickým telesom, nie je samostatným fyzickým telesom, všetky fyzické telesá sú mobilné – priestor je však nehybný, nie je materiálnou substanciou, ani spirituálnou substanciou, nie je absolútny, nestvorený, nestvoriteľný a nezničiteľný, nie je nekonečný. Čím priestor je: – svojou podstatou je kontigentný, je spôsobilý stále sa zväčšovať, dá sa koncipovať ako nekonečný, je komplex dimenzií, je reálny, je odlišný od všetkých senzibilných bytí, v priestore sa nachádzajúcich (reálny priestor- je v troch rozmeroch vyjadriteľný oblasť medzi najvyšším končiarom Vysokých Tatier – prameň Váhu, hladinou Dunaja v BA – a všetky objekty, nachádzajúce sa v tejto oblasti – sú v tomto reálnom priestore).Priestor je takto vlastne mierou rozpätia vzdialenosti senzibilných bytí – reč o miere môže byť len tam, kde je meranie. 6. Pohyb (pojem, definícia, vzťah k menlivosti a zmenám, druhy zmien). Pohyb- je uskutočňovanie existujúceho bytia v spôsobilosti ako v spôsobilosti. Všetky kontigentné bytia sú v stálom pohybe, musia byť v pohybe. Východiskový a cieľový bod, medzi tým je vlastný pohyb. Subjekt- bytie, v ktorom sa uskutočňuje prechod. Forma zmeny- prvok predstavujúci, prechod mení podstatu zmeny. Pohyb v substancii- …….., pohyb v akcidente- nemení sa podstata, ale vlastnosť, nepodstatné zmeny. Vlastný prechod je to, ako sa to zmení. Zmeny: náhle a postupné. Aristotelova analýza: 1. stupeň.- teleso ešte nie je v pohybe- východiskový stav v čírej spôsobilosti; 2. stupeň:- je medzi dvoma protivnými pólmi- je čiastočne v spôsobilosti, čiastočne v uskutočňovaní; 3. stupeň: -teleso sa už nenachádza v pohybe – je to konečný stav uskutočnenia. Podstata pohybu: podľa Aristotela: – pohyb sa vyskytuje až vtedy, keď sa uskutočňuje možné, nie prv a nie neskôr. Pohyb je teda uskutočňovanie, ktoré je v protive spôsobilosti, nie však dokonalým uskutočňovaním, pretože je v ňom ešte vždy zo spôsobilosti. V širšom zmysle filozofie pohybom sa rozumie každá zmena, každý prechod z jedného stavu bytia do iného jeho stavu. Vlastný prechod, či zmena stavu a dva hraničné body, východiskový a cieľový. Subjekt zmeny je bytie, v ktorom sa prechod uskutočňuje, bytie, ktoré sa hýbe. Forma zmeny- je ten prvok, ktorý predstavuje podstatný zmysel pohybu, ale nie je pohybom, a ktorý sa pohybom nadobúda alebo stráca. Delí sa na: substanciálna a lebo akcidentálna. Vlastný prechod- z jedného stavu do druhého stavu existencie, stav priamo prebiehajúcej výmeny foriem. Hraničné body- zmeny sú stavy dokonalosti a pokoja tak v subjekte ako aj vo forme- východiskový a cieľový bod. Vo východiskovom bode sa zmena začína, v cieľovom bode končí. Zmeny náhle- akými sú vznikanie a zanikanie. Zmeny postupné- zmeny kvalitatívne, kvantitatívne, lokálne. Rozlišovanie pohybu: – termín- pohyb je analogický; ako uskutočňovanie- je akákoľvek činnosť bytia vôbec; každá zmena; prechod z jedného stavu do druhého; prechod od niečoho k niečomu. Zmena- zasahuje materiálne bytie buď zvonku alebo zvnútra; pri vonkajšej zmene- ide o externé označenie nemeniaceho sa objektu; je zmenou v nevlastnom zmysle; vnútorná- podľa toho, či zasahuje celé bytie formálne- je metafyzická alebo fyzická. 7. Pohyb okamžitý a postupný (vznikanie a zanikanie, zmena negatívna, postupná, kvantitatívna a kvalitatívna). Pohyb okamžitý- sa deje náhle, v momente naraz- zaobíde sa bez akéhokoľvek pohybu (napr. smrť človeka, duša neopúšťa človeka čiastočne, ale v okamžiku vcelku). Okamžitou fyzickou zmenou je vznikanie a zanikanie materiálnych substancií. Vznikanie – je pozitívna zmena. Forma je pri vznikaní cieľovým termínom a jej spojenie s matériou predstavuje samotný vznik. Východiskovým termínom pri vznikaní je stav absencie formy. Vznikanie- nie je kreácia- nevychádza z nultého bodu; – nie je ani pohybom – substancia práve ešte len vzniká z inej substancie. Pri zanikaní- subjekt stráca substanciálnu formu. Preto zanikanie je svojou podstatou negatívna zmena; forma, ktorú teleso stráca, je pri zanikaní východiskovým termínom a jej odpojenie sa od matérie predstavuje samotný zánik dotiaľ existujúcej hmotnej substancie. Cieľovým termínom pri zanikaní – je samotná strata formy; nie je to absolútne zničenie. Zanikanie –nie je ani pohybom; čo neexistuje, nemôže sa pohybovať. Postupná zmena- je pohyb v striktnom zmysle, deje sa plynulé- pri ohrievaní, horení, pri ochladzovaní, pri prechode z miesta na miesto a pod. Charakteristickou známkou postupnej zmeny- je, že prechod medzi protívne postavenými termínmi ide cez neväzne vzájomné spojenie logických častí zmeny. Postupná zmena sa rozlišuje:- na zmenu- kvantitatívnu,- kvalitatívnu,- pohyb v priestore, -a vitálny vývoj. Kvantitatívne zmena- sa prejavuje ako nadobúdanie alebo ako ubúdanie, je to zmena v užšom zmysle. Nadobúdanie- stále väčšej a väčšej hmoty; ubúdanie- zmenšovanie hmotného bytia, je to strácanie rozsážnej veľkosti. Vitálny vývoj arganických bytí- rytmické pohyby srdcového svalu, hrudného koša a hlavne lokálny pohyb a potom prirodzene rast. Lokálny pohyb- schopnosť rozoznávať živé tvory od neživých. Prejavy vitálneho vývoja- starnutie, mocnenie, večnosť Kvalitatívna zmena- je zmena v presnom zmysle slova; spočíva v prechode z jedného kvalitatívneho stavu do druhého kvalitatívneho stavu- nemá statickú existenciu (chladné hmotné teleso sa zohrievaním stáva teplým a naopak). Pohyb v priestore- je pohyb v najpresnejšom zmysle, lebo miestny pohyb je prvý medzi zmenami. Ak má nastať pohyb, musí účinkovať sila, ktorá stále udržuje v aktivite pohyb, nie je totožná so samotnou hmotnou substanciou, ktorá sa pohybuje, ani s jej kvantitou a ani nie so samotným teplom. Je to sila, ktorá je ako akcident na spôsob trpnej vnútornej vlastnosti prítomná v telese. Touto silou je – tiahnutie. Zánikom tiahnutia ustáva aj pohyb.
8. Akosti telies (pojem a rozdelenie, činnosť a trpnosť a činnosť na diaľku) V telesách sa uskutočňujú zmeny nielen kvantitatívne, ale aj kvalitatívne. Kvalita- je vlastnosť, ktorá vytvára a určuje zmysel vecí. Akosť- je vnútorne určujúci, vnímateľný zmyslami akcident. Primárne akosti:- rozmer, forma, telesa, figúra, prirodzený tvar;- majú priamy vzťah k rozsažnosti telesa, nepreniknuteľnosť a pohyb. Pohyb je primárnou vlastnosťou každého telesa. Sekundárne akosti:- sú tie vlastnosti telies, ktoré priamo pôsobia na určité špecifické zmyslové orgány – vôňa, zvuk, farba, váha, teplo, chuť. Skryté akosti:- pôsobia nepriamo, ale len prostredníctvom náležitých pomôcok ich môžeme vnímať- príťažlivosť, magnetické pole, elektrické napätie, žiarenie. Entitatívne akosti:- bytostné akosti- figúra, forma, ktoré konštituujú hmotnú substanciu v jej statickom určení a determinujú kvantitu telies. Operatívne akosti:- súvisia s vyvíjaním činnosti a zasahujú zmysly buď priamo alebo prostredníctvom príslušných inštrumentálnych pomôcok. Kvalita- akosť- je univerzálny pojem- každé bytie má svoju kvalitu, svoju vlastnosť, ktorou sa líši jedno bytie od druhého. Dokonalosť, ktorou sa teleso stáva tým, čím je reálne. Kvalita, teda ako dokonalosť telesa- je reálna hodnota. Sila- ňou sa rozumie schopnosť k produkovaniu činnosti alebo aj moc; vo fyzickom zmysle sa rozumie externá príčina pohybu, táto príčina pohyb produkuje, zosilňuje, spomaľuje a riadi ho. ENERGIA- sila v činnosti, akcia, ktorá má za úlohu produkovať mechanickú prácu. Podľa Aristotela- je to činnosť smerujúca k dovŕšeniu. Pri pohybe telies sú 2 prvky: ČINNOSŤ- je to princíp uskutočňovania- z neho pohyb vychádza, on pohybuje, je hýbateľom. TRPNOSŤ- je to princíp spôsobilosti- on pohyb prijíma, je hýbaný. Medzi hýbateľom a hýbaným, aby mohol vzniknúť pohyb, musí byť náležitá úmernosť. Aktívny prvok:- musí mať dostatočnú silu k produkcii pohybu, pasívny prvok:- musí mať spôsobilosť prijať novú formu. Odpor:- je vlastnosť, ktorou pasívny prvok vzdoruje aktívnemu prvku ako prekážka jeho činnosti. Rozoznáva sa:- pozitívny aktívny odpor:- spočíva v protikladnosti kvalít, smeruje k vyrovnávaniu stavu protikladnosti; – pozitívny pasívny odpor- spočíva v spôsobilosti trpného prvku- vládze aktívny prvok prekonávať (vietor- ťažkým predmetom vôbec nepohne, ľahší predmet pohýbe a celkom ľahký odfúkne). ČINNOSŤ- je vlastne príčina pohybu a trpnosť je jeho materiálna príčina; Logickým opakom činnosti je teda trpnosť. Činnosť telies na diaľku:- samotná činnosť je pohyb dávaný, a samotná trpnosť je pohyb prijímaný- tu je len modálny rozdiel. Pohyb je úzke, intímne spojenie činnosti a trpnosti v identickom, jednom bytí. Medzi dvoma materiálnymi substanciami- ide o tranzitívnu činnosť- spojenie- pôsobenie hýbateľa sa môže prejaviť ako účinok v hýbanom telese- umožňuje styk subjektu s objektom. Sv. Tomáš zdôrazňuje nutnosť tohto spojenia. Nutné spojenie:- medzi subjektom a objektom musí existovať v čase, keď vzniká pohyb. a spojenie medzi činiteľom a trpiteľom- môže byť fyzické a dynamické. Fyzické:- môže byť priame a nepriame, priame – človek, ktorý si jednou rukou pozdvihne svoju druhú ruku; – nepriame- pomocou voľajakého sprostredkovateľského článku- stolár pílkou píli. 9. Prírodné zákony (pojem, definícia, rozdelenie, možnosť poznávať) – tvoria spolu kozmos- poriadok; kde je však poriadok, tam musí byť aj zákon, pravidlo; Zákon- podľa Akvinského- je akési pravidlo, podľa ktorého sa posudzuje hodnota ľuds. činov a ktoré má záväznú silu prinucujúcu k vykonávaniu alebo zdržaniu sa určitých skutkov Prírodný zákon:- je ustanovený na riadenie prírody, čo je v bytí od narodenia alebo od jeho počiatku, od jeho vzniku, čo je v ňom trvalé, t.j. jeho prirodzenosť (príroda, pri rodení, pri narodení nadobudnuté) alebo princíp jeho operácii alebo jeho podstata. Príroda- súhrn všetkých existujúcich a materiálny svet konštitujúcich vecí -Prír. Zákon- stály, vždy rovnaký spôsob, kt. hmotné bytia zachovávajú vo svojom jestvovaní a vo svojom konaní; vzťahuje sa na všetky bytia, kt. spolu tvoria prírodu; ich existencii a je nutná pre zachovanie poriadku v kozme, aby jestvovanie sveta malo vôbec nejaký dôvod a zmysel, ľuds. intelekt môže tieto zákony poznať -zákony sa prejavujú rovnako v organickej ako aj v anorganickej prírode, príkladom pevnej stability je ženská príťažlivosť, rotácia zemegule okolo vlastnej osi a okolo slnka.; preto sú potrebné a sú aj nutné; nutnosť- týchto zákonov je fyzická, prípadne aj metafyzkická, kt. tvoria tzv. dynamickú nutnosť, rozdielnu od štatistickej a probabitistickej nutnosti zákona -dynamická nutnosť zákonitosti- jej platnosť je všeobecná (ryby dýchajú žiabrami a žijú vo vode), opakom dynamickej zákonitosti- je fyzická nemožnosť- ryby nemôžu žiť vo vzduchu, vtáky nemôžu žiť vo vode -štatistická zákonitosť- nie je nutnosťou, pretože sa nevzťahuje na jednotlivé singulárne javy, zakladá sa na pravidelne opakujúcich sa príbehoch, dejoch určitého druhu, touto zákonitosťou sa pravidelne rodia v určitom pomere chlapci alebo dievčatá – probabilistická zákonitosť- buď aposteriorna (veľmi časté javy na určitom úseku), alebo apriórna- dohady, alebo matematická- na číselnom podchytení; -predstavuje akúsi istotu pre súhrne množstvo javov určitého druhu; štatist. a probabilist- majú svoje miesto v prír.vedách, nie je prír. zákonom;- fyzická nutnosť- nie je absolútna, nie sú fyzicky absolútne nutné; metafyzicky- sú nutné, podľa kt. hmotné substancie sú zložené a preto aj rozložiteľné, t.j. porušiteľné (sneh nemôže horieť, ani páliť, človek sa skladá z tela a duše) -možnosť poznania: ľuds. intelekt môže zákony poznať- toto poznanie, aj keď je nedokonalé, je objektívne a pravdivé; poznateľnosť prír. zákonov je zrejmá aj z vedeckej skúsenosti; existencia zákonov je nutná, ale aj rozumným bytiam všeobecne známa; na základe zákonov ľuds. intelekt vopred vie presne stanoviť budúce účinky, ak pozná účinné pôsobenie príčin; ľuds. intelekt ich nepozná dokonale, nie dokonale extenzívne, pretože človek nie je ich tvorcom, nie je ani dokonale intenzívne- nie všetci ľudia rovnako poznajú jeden a ten istý zákon, a ani všeobecné ľuds. poznanie toho istého zákon, nie je vo všetkých dobách na rovnakej úrovni.
10. Rozdelenie a druhy prírodných zákonov
Rozdelenie podľa rozsahu: zákony fyzické a kozmické. Fyzický zákon- ktorý zachovávaní vo svojom jestvovaní a vo svojom konaní fyzického bytia vždy v určitej špeciálnej oblasti, zákon sa vtedy nevzťahuje na všetky v prírode existujúce veci rovnako. Patria tu: astronomické zákony, biologické, biochemické. Kozmický z.- je stály, jednoznačný, pravidelný spôsob, ktorý vo svojom jestvovaní a konaní zachovávajú všetky kontingentné bytia univerza. Tu patria: zákon stálosti, jednoty, účelnosti, užitočnosti o zachovaní hmoty, o zachovaní energie. Zákon stálosti- ak substancie nemajú v ceste prekážku, konajú vždy rovnakým spôsobom a smerujú svojim konaním vždy k jednému cieľu. Zákon jednoty- všetky fyz. bytia svojou činnosťou smerujú neomylne vždy k jednému cieľu. Zákon účelnosti- všetko, čo sa deje a čo existuje v materiálnom svete má svoje poslanie, to znamená, že v prírode sa nekoná nič márne. Zákon súvislosti- substancie sú harmonicky usporiadané do presnej a dokonalej sústavy. Čo je najvyššie v nižšom druhu, je najbližšie najnižšiemu vo vyššom druhu- najdokonalejšia rastlina je najbližšie k najnedokonalejšiemu živočíchovi. Zákon nečinnosti- hmotné teleso ak je v pohybe, neprestane sa hýbať a ak je v pokoji, nezačne sa hýbať. Zákon o pomernosti- medzi príčinou a účinkom, že každému účinku musí predchádzať úmerne veľká príčina. Čím je väčšia príčina, tým je väčší účinok jej pôsobenia- nikdy účinok nemôže byť väčší od príčiny, ktorá je jeho zdrojom. Účinkom môže byť pracovný výkon. Zákon o činnosti a protičinnosti- hmotná substancia sa svojou činnosťou nemení, nakoľko je v činnosti, svojim pôsobením na iné teleso sama sa stáva objektom pôsobenia protičinnosti reakcie tohto telesa. (napr. teplo alebo pracovnú energiu má vždy menej a menej nie preto, že dáva, ale preto, že teleso, ktorému dáva, od nej odčerpáva. Zákon o premene energií- (zákon entropie)- priamo alebo nepriamo možno premeniť jeden druh energie na iný druh energie (tepelnú na kinetickú). Zákon o zachovaní energie- z celkového množstva energie nič sa nemôže stratiť, a v rámci prirodzeného poriadku nemôže ani nijaká energia pribudnúť. Možná je len premenlivosť medzi formami a druhmi rôznych energií. Zákon o zachovaní hmoty- nijaká časť z matérie sa prirodzeným spôsobom nemôže nijako zničiť, absolútne sa stratiť, ale ani nemôže prirodzeným spôsobom vzniknúť nová hmota z ničoho, čiže k jestvujúcemu súhrnnému množstvu matérie nemôže pribudnúť nová matéria. Zákon orbitálnej rýchlosti- na prekonanie príťažlivosti hmotného telesa, je potrebné vyvinúť určitú rýchlosť, ktorá stupňom svojej intenzity musí byť úmerne vysoká váhe telesa. Len po dosiahnutí orbitálnej rýchlosti bolo možné umelej družici zeme prekonať zemskú gravitáciu, odpútať sa od zeme a dostať sa do priestorov, v ktorých už nepôsobí alebo len nepatrne pôsobí zemská príťažlivosť. 11.Čas (pojem, súvis s pohybom a priestorom, základ času a jeho vzťah k pohybu). Čas- myslená obrovská nedefinovaná nádrž, v ktorej sa odohrávajú všetky príbehy a udalosti;- vo svojom zmysle niečo konkrétne a hodinami merateľné, je to čosi nevysloviteľné, veľmi úzko súvisí s pohybom Pohyb- od Aristotela- pojem času orientovaného na pojem priestoru, kde sa pohyb deje a jeho zadelenia dočasu učením, kedy sa pohyb uskutočňuje odkiaľ- pokiaľ, odkedy- dokedy. Základom času- zachovávanie stavu existencie a podstatným znakom tohto trvania je následnosť, postupnosť. Postupnosť- v jestvovaní je trvanie času- pohyb z jedného miesta na druhé miesto sa môže určiť ako hodina alebo deň cesty. Akvinský hovorí:- že len tie veci sa merajú časom, kt. sa hýbu, pretože čas je miera pohybu; Čas je počet pohybov- podľa toho, čo je v nich prv a čo neskôr. Počet je vyjadrenie voľajakého merania, vyjadrená miera. Čas ako počet pohybov je miera trvania voľajakého diania. Počet je vyjadriteľný číslom- má základ v počítanej veci a v počítajúcej mysli. Počítajúce číslo je absolútne (1,2,3) pojem v mysli. Počítané číslo – je číslo v konkrétnom koncepte- vyjadruje počet materiálnych bytí, vyznačuje reálnu skutočnosť. Kde existuje pohyb, tam je aj čas. Čas je len jeden- vo výraze- osem hodín- alebo prvý týždeň je vyjadrené všetko dianie. Čas je svojou podstatou mierou trvania pohybu, akcidentálne je mierou trvania pokoja. Trvanie- čas, večitosť a večnosť. Čas- je plynulé a súvislé trvanie bytia, kt. má začiatok a bude mať aj koniec svojho jestvovania. Čas majú všetky kontingentné materiálne bytia. Večitosť- majú stvorení duchovia (má začiatok a nemá koniec), večnosť- jedine Boh, nemožno vyjadriť počtom. 12. Prirodzenosť a zložitosť telies (pojem, skupenstvá a stavy). -prirodzené teleso je substanciou v pravom a presnom zmysle, ktorá jestvuje v prirodzenom poriadku ako substantné teleso (takým je aj Ján, Jozef a pod.). Je samo v sebe, nie v inom bytí. substancia- je aj zároveň substrátom, subjektom pre akcidenty, ktoré udržuje v ich existencii. Akcidenty- dávajú substancii modifikáciu do iných substancii. Akcidentami sa od seba odlišujú telesá váhou, farbou, tvrdosťou atď. Rozdiel medzi substanciou a akcidentom je v tom, že substancia má individualitu vo svojej prirodzenosti a akcident dostáva individualitu od subjektu, ku kt. patrí. Prirodzenosť- je princíp operácii bytia. Svojou prirodzenosťou je telesom každé fyzic. Bytie, kt. je zložené z dvoch reálne odlišných substanciálnych entýt- z matérie a formy. Hmotné teleso- je z matérie a formy zložená substancia, kt. podľa svojej prirodzenosti troma svojimi rozmermi nutne zaujíma určité miesto v priestore. Telesá: sú jednoduché a zložené- hmotné telesá sa skladajú z častí, ktorými sú iné menšie telesá. Zložené teleso sa môže skladať z častí, ktoré sú sami zložené alebo z častí, ktoré sú jednoduché. Každé fyzické teleso sa skladá z určitých množstiev hmoty, ktoré sa nazývajú molekulami. Monomolekulárne substancie pozostávajú iba z jednej molekuly. Molekulu možno deliť chemicky i fyzicky, ale len na časti inej podstaty, inej prirodzenosti- na atómy. Posledné častice- sú ďalej deliteľné- nazývajú sa prvkami. Mendelejova sústava- je zložená z prvkov, kt. už nie sú telesami, ale sú princípmi telies. Zložené telesá- vznikajú zo spojenia jednoduchých telies, to spojenie môže byť akcidentálne alebo substanciálne, dokonalé alebo nedokonalé. Zložené teleso ako materiálny celok- je hmotná substancia, ktorá je svojou prirodzenosťou odlišná od špecifických častí, z kt. sa skladá. Jednoduché telesá- nezostávajú po svojom vzniku dlho oddelené od iných hmotných substancií. Pomerne rýchlo sa spájajú s inými prvkami alebo časťami. Zložené teleso môže byť:- v plynnom skupenstve (vzduch, hélium); -v tekutom skup. (víno, voda), -v pevnom skup. (kameň, železo) a môže byť aj v stave organickom alebo anorganickom. Akcidentálne zloženým telesom je čisto mechanický zhluk, zmiešaná zmes alebo aj roztok- jednotlivé zložky tu zachovávajú svoju individualitu. Príklad pre akcid.zložené teleso: každá ľudská spoločnosť (športové združenia, spolky).
13. Jednoduché telesá (v zmysle absolútnom, širokom a všeobecne molekuly, atómy).
Náuka hylomorfistov považuje za najmenšie a jednoduché teleso- atóm- nijaké ešte menšie teliesko, ale už iba princípy. Táles z Milétu považoval za základ telesa vodu. Herakleitos- oheň, Empedokles- zem. V absolútnom zmysle – jednoduché telesá sú- materiálne substancie, kt. o sebe už nie sú rozložiteľné- či chemicky, či fyzicky- na menšie telesá, pretože sú jednoduché a teda nezložené, a z kt. sa práve skladajú väčšie telesá. Chemicky jednoduché teleso- nemusí byť totožné s- fyzicky jednoduchým telesom. Molekula- tvorí chemické individuum- skuotčne malé teleso, ktoré má vnútornú jednotu a špecifickú prirodzenosť. Atóm- tvorí fyzické individuum, ktoré silou zvanou chemická príbuznosť sa spolčuje s inými atómmi- vytvára molekulu. K oddeleniu dochádza rozpojením atómov molekuly chemickým alebo fyzickým procesom. V širšom zmysle- jednoduché telesá sú molekuly- každé zložené teleso sa skladá z molekúl, z tých najmenších častíc, kt. ešte zachovávajú vlastnosti celého telesa. Všeobecne- sa za jednoduché t. považujú atómy- maličké fyzické indivídua so svojskou nerozdeliteľnosťou, jednotou s kvantitatívnymi a kvalitatívnymi znakmi (aktivita, elektricita). Atóm- je spoľahlivo jednoduchým telesom- sa nerozpadá na menšie telesá, ale na princípy. V atóme existuje akýsi druh zloženia. Molekuly v telesách- molekuly sa skladajú vždy z určitého konštantného počtu atómov, vždy identickej prirodzenosti a vždy v rovnakej vzájomnej pomernosti. Molekuly plynov, ale aj kvapalín sú vždy rozlíšené a voľné. V tekutom skupenstve- molekuly podľa kinetickej molekulárnej teórie prejavujú stabilnú silu tlaku (Brownov zákon). Molekuly majú svoje špecifické vlastnosti, kt. sú odlišné od vlastností atómov, z ktorých sa skladajú. Nie sú len mechanickým alebo akcidentálnym spojením atómov- sú dokonalými zloženými telesami či telieskami. Molekuly- ako najmenšie chemické indivídua sa skladajú z určitého počtu atómov- majú svoju špecifickú prirodzenosť a špecifické znaky. Atómy- je jednoduché fyzické indivíduum (hmotná substancia s vlastnou kvantitou, spája sa s inými atómmi). Je deliteľný na časti, jeho centrum – atómové jadro, má pozitívny elektrický náboj. Jadro predstavuje jednu uzavretú sústavu, časticami atómového jadra sú nukleóny. Protóny- udržujú neutróny, ktoré spolu s pozitrónmi tvoria dvojicu. z ktorej sa skladá protón-častica atómového jadra. V relatívnom zmysle sú atómy prvkami, pretože sa nedajú rozložiť fyz. a chem. reakciami. Prvky atómov majú rozdielne vlastnosti. Atomizmus- je filozoficky systém, ktorý svet vysvetľuje komplexne atómmi- skúmanie posledných príčin hmotného sveta, a tie chce nájsť v atómoch (atomisti).
14. Zmeny v telesách (substancia, akcident, Aristotelov východiskový a cieľový bod, prvá matéria).
Zmeny v telesách- sú jedným z najťažších filozof. Problémov. Sú substanciálne- keď sa mení v hmotnom telese podstata ( z vína sa stane ocot). Akcidentálne- pri zmene sa podstata zachováva a menia sa len modifikácie a akcidentálne kvality alebo kvantita hmotného telesa ( z 1L vody ostane len 1dl vody, keď víno zvetrá- pritom víno zostáva vínom a voda vodou). Substanciálna zmena- nastáva pri vzniku a zániku fyz. telies- vždy musí byť nositeľ zmeny to, v čom zmena prebieha, niečo, čím sa zmena realizuje. Aristoteles- tvrdí- nič nemôže vzniknúť, ak tu už niečo nie je- voľajaká čiastka tu už musí byť. Matéria- je časťou alebo zložkou v tom, čo vzniká a s ním vzniká. Substarátom zmeny- je prvá matéria.- evidentná spoločná realita pre oba termíny uskutočňovanej zmeny- teda pre východiskový a cieľový bod. Východiskový bod- je zanikanie, cieľový- nadobúdanie novej substanc. Formy, ktorá predtým v telese nebola, a to v tej istej matérii. Pri uskutočňovanej zmene prechádza teda tá istá (prvá) matéria od jedného k druhému bodu. Proces- prebiehajúcej zmeny v telese sa deje od jedného stavu bytia do druhého, pričom stav potencie umožňuje aktualizovanie východiskového bodu a stav uskutočňovania dosiahnutie cieľového bodu. Aristoteles- mení sa všetko, čo je v spôsobilosti na bytie v uskutočňovaní ( biele v spôsobilosti na biele v uskutočňovaní). Zmena sa deje v prvej matérii, a v inej je aj príčina a aj účinok zmeny- a to nie je jedno a to isté, čo matéria, z ktorej nová substancia vznikla. Akcidentálna zmena- deje sa vo forme, ktorá vzniká alebo zaniká spolu s telesom. Potravou pri tejto zmene je prvou matériou- ktorá skracovaním jednej formy sa stáva spôsobilou na prijatie inej, novej formy, ktorá v nej už bola pre zmenou. Matéria- pri zmene nevzniká, ani nezaniká. Aristoteles učí:- „Ak matéria naskutku je, pretože nemá prirodzený vznik, treba povedať, že tvar je ako podstata, ktorou sa ona niečím stáva. Substanciálna forma- nemá závislú existenciu, pretože jestvuje, prejavuje sa, koná len toľko, nakoľko jestvuje, prejavuje sa a koná teleso, v ktorom je forma vnút. princípom. Pri vzniku inej substancie- nevzniká doopravdy, ale vzniká len akcidentálne, vo vnút. závislosti na matérii (vystúpi z potenciálneho stavu do stavu uskutočňovania, môže vystúpiť alebo môže byť vyvedená z matérie len vtedy, ak v nej už potenciálne bola). V matérii- je obrovské množstvo potenciálnych substanciálnych foriem ( v kuse dreva je potenciálne substan. Forma- sochy, stôl). Nie sú b každej matérii všetky substan. Formy ( z dreva nemôže vzniknúť vodopád). Aristoteles- vznik a zánik materiálnych substancii, sú tu 3 druhy príčiny, 3 počiatky, 2 protivy, z nich jedna je pojem a forma, druhá je zbavovanie, tretia je matéria.
15. Hylomorfizmus o telesách (matéria a forma, substanciálna forma, individuálny princíp telies).
Zmeny sa delia na: základné, substanciálne a podstatné. Pri zmenách tohto druhu vystupujú do popredia dva konštitutívne princípy tvoriace komplexnosť hmotnej substancie- matéria a forma. Hylomorfizmus- je vyjadrením reálnej komplexnosti hmotného telesa. (hyle- matéria, hmota, látka; morfe- forma, tvar, podoba). Je to filoz. doktrína- vysvetľuje stavbu hmotných substancii dvoma vzájomne sa doplňujúcimi a od seba odlišnými princípmi- sú zdrojom vlastností telesa, ktorými je toto poznateľné a senzibilné. Teleso je poznateľné- má svoje špecifické vlastnosti- konštitutívne prvky telesa (matériu a formu, nemožno poznať, nie sú ani fyz. časťami telesa, ani jeho fyz. princípmi).
Matéria s formou- sú dvojica korelatívnych princípov hmotných substancii vôbec. Rozlišuje sa: dvojaká matéria- prvá a druhá. Prvá- pretože je pred každou dokonalosťou a pred každým uskutočňovaním hmotného bytia, prvá matéria ako taká- v reálnom poriadku neexistuje, nemožno ju ani definovať- nemá rod, ani špecifickú odlišnosť. Je to číra spôsobilosť, v spojení s formou nadobúda realitu, čiže existuje v uskutočňovaní len vtedy, keď je voľajako formovaná formou. Príklad: z vína pochádzajúci ocot.
Matéria- ktorú vzal do práce sochár, keď chcel vytvoriť sochu, to už nebola- reálne- prvá matéria, pretože táto matéria už mala voľajakú formu- už to bola – druhá matéria.
Druhá matéria- je každá už akokoľvek sformovaná, môže prijímať ďalšie a vždy nové formy. Je to každé fyz. teleso, ale zároveň je takéto teleso aj prvou matériou z aspektu svojej hmotnej zložky pre iné teleso. Forma- druhým konštitutívnym princípom hmotných substancií. Rozlišuje sa: substanciálna a akcidentálna forma. Substanciálna- je prvé uskutočňovanie matérie, prvú matériu determinuje k substanciálnemu a prvému existovaniu v určitom druhu. Forma dáva veci existenciu. Akcidentálna forma- je každá kvalita, ktorou sa už existujúca materiálna substancia kvalitatívne doplňuje, dotvára, ktorou nadobúda sekundárne dokonalosti (druhú matériu- vyhladí, vybrúsi). Individuálny princíp telies- nie je substanciálna forma, ani jednoducho matéria ako taká, tá je spoločná. Každé naturálne teleso je indivíduum- je samo v sebe a nie je rozdelené- zároveň je však oddelené od všetkých bytí. Individuačnými znakmi- sú vlastnosti, kt. sa odlišuje jedno indivíduum od druhého (tvar, podoba, miesto, čas, kmeň, vlastnostné meno). Princípom- konštitujúcim individualitu telesa- práve to, čo tvorí jednotu- a čo zároveň odlišuje od všetkých ostatných bytí, to je formálny princíp individuácie. Individuačným princípom telies musí byť matéria, kt. je základom číselnej odlišnosti telies; podstatu telies nemení. Prvá matéria nie je, ale len matéria, ktorá je kvantitatívne vyznačená, vymedzená.
16. Pôvod a koniec telies (dualizmus, materializmus, kreacionizmus- charakteristiky).
Senzibilný svet- sa skladá z materiálnych substancií- každá mater. Substancia je teleso- zložené alebo jednoduché. Zložené sa skladajú z jednoduchých telies. Teleso- prirodzená hmotná substancia s vnútornou podstatnou jednotou odlišná od matematických z hľadiska kvantity koncipovaných telies, odlišná od umelo vytvorených telies, kt. nemajú vnútornú jednotu- len majú akcidentálnu, hromadnú. Najjednoduchšie teleso- sa skladá z prvkov, kt. sú konštitutívnymi princípmi jeho podstaty- tieto princípy sú kvantitatívne bytia- atómy, pretože tieto bytia sú už telesné, už sú telesami. Konštitutívne prvky musia byť dva, pretože ak by bol jeden, bol by s telesom identický, a nebolo by možné pochopiť v telesách evidentne existujúci fyzický dualizmus. Nech je hmotné teleso akokoľvek jednoduché, nikdy nie je absolútne jednoduché. V každom telese- sú dve skupiny základných vlastností: kvantita a s ňou súvisiace dimenzie a potom rôzne kvality. Existencia podstatného dualizmu- musí mať svoje zdôvodnenie. Každé hmotné teleso je iná substanciálna jednota, je formálne podľa svojho druhu komplexné. Dualizmus- existencia dvoch rozdielnych konštitutívnych princípov materiálnej substancie- matéria a forma. Princípmi sú tie bytia, ktoré nepochádzajú vzájomne jedno od druhého, ale od ktorých pochádzajú iné bytia. Dualizmus je koncepcia uznávajúca dva samostatné svojbytné navzájom nezávislé a často aj vylučujúce sa princípy. Materializmus- čiže atomizmus- filoz. systém, ktorý svet vysvetľuje komplexne atómmi.
17. Ekológia ako veda, jej význam pre chápanie kozmu.
Ekológia- fgr. Slovo- oixos- slovo o bydlišti; veda o bydlišti organizmov, ich vzťahu k prostrediu a vzájomne medzi sebou, vedecká disciplína, ktorá sa zaoberá usporiadaním vzťahov medzi živými organizmami a ich prostredím. Všetky organizmy vrátane človeka sú neoddeliteľne spojené nielen so svojim neživým prostredím, ale aj vzájomnými medzidruhovými vzťahmi. Je to súčasť filozofie prírody- kozmológie. Základné podmienky pre život: – voda- základný prvok pre život; – vzduch- ďalší nevyhnutný prvok. Ďalšou dôležitou zložkou sú živiny- rastliny, živočíchy. Všetko živé, čo je okolo nás, tvorí podmienky pre život. „Vládnuť neznamená ničiť.“ Termín „svetová ekológia“- používal nemecký zoológ Ernst Haechel (1834)- definoval ju ako vzťah živočíchov k životnému prostrediu organickej i anorganickej podstaty. Koreň slova tvorí grécky výraz- oikos, čo znamená „domov alebo miesto, kde sa žije“. Haechel chce povedať, že rastlinám, hmyzu, zvieratám a prostrediu, v ktorom žijú sa nedá porozumieť, ak ich budem skúmať oddelene.
Význam ekológie pre chápanie kozmu- neznamenala viac než slovo, pokým nim vedci v 20. storočí nezačali hľadať konkrétny význam. V 20. storočí nemecký biológ Augustus Thienemann prišiel s teóriou trofických vzťahov, ktorá rozdeľuje rôzne organizmy podľa toho, akú časť potravinového reťazca tvoria. Najnižšie stoja zelené rastliny, ktoré slnečnú energiu premieňajú na potravu bylinožravcov. Tieto naopak požierajú mäsožravce. Aj britský ekológ Charles Elton (1900) poukazoval tiež na tieto stupne v tvare “pyramídy. Stúpajúci význam ekológie narušil pohodlné vedecké rozdelenie prírody do rôznych kategórii.
Ekológia pôvodu bola odvetvím biológie, v 60. rokoch rôznych kategórii v politickom význame. Obavy z rozrastajúceho sa ľudstva, znečisteného ovzdušia a prírody sa dajú riešiť len s pomocou ekologických pojmov. Príroda je zhmotnená Božia láska . Všetko je tu kvôli nám, my sme zodpovední za tento svet.
18. Využitie ekológie v praxi enviromentalistiky.
Enviromentalistika- sú zásady pre činnosť človeka a jeho postoje k životnému prostrediu založené na ľudskej zodpovednosti, zachovaní podmienok života na zemi- forma spoločenského vedomia, kultúry. Že ľudia sú korunou tvorstva, zdrojom všetkých hodnôt, mierou všetkých vecí je hlboko zakorenená v našej kultúre a vedomí. Niektorí odborníci- často poukazujú na to, že ekologická kríza je aj kríza mravnosti a jej teórie- etiky. Aj keď ekológia nie je veda iba o životnom prostredí človeka, môže nám pomôcť vymknúť z antropocentrického chápania sveta, pochopiť, že aj človeka ako každý organizmus je iba súčasťou prostredia, môže zmeniť vo svoj prospech iba vtedy, ak v ňom okrem seba bude rešpektovať aj iné formy a funkcie života. A to je veľmi dôležité v praxi. Ekológia- skúma rovnako zákonitosti života v odpadových stokách plných baktérii. Enviromentalistika má na rozdiel od ekológie iba 3 základné sféry výskumu: 1.populácie ľudstva, 2. Zdroje, 3. Životné prostredie človeka. Zohľadňuje aj morálne, sociálne a politické aspekty, ktorými sa spoločnosť riadi. Veľký význam má ekológia v živote človeka. Dnes máme už dostatok dôkazov o tom, že na ignorovanie usporiadania vzťahov medzi živými organizmami a ich prostredím môžu doplácať aj celé národy. Ekológia- nám pomáha odstraňovať príčiny krízového stavu života na Zemi, zachovanie systémov, ktoré podmieňujú život. Životné prostredie nie je len „tam vonku“, ale aj v nás.
19. Stav životného prostredia sveta v jeho historickom priereze.
Životné prostredie- najväčšie znečistenie mora ropou- Mexiko, r.1979. Najväčšie zámerné znečistenie mora vzniklo vypustením ropy na príkaz irackého prezidenta Sadama Husaina r. 1991. Počet obyvateľov na našej planéte sa neustále a dlhodobo zvyšuje. Ľudia vyrábajú stále viac výrobkov. Každým rokom jazdí po cestách viac áut a iných dopravných prostriedkov. Človek pri zabezpečovaní svojich potrieb postupne vo väčšej miere ničí rastlinstvo, znehodnocuje pôdu, znečisťuje rieky, i vzduch okolo seba. Ekologické problémy- znečisťovanie ovzdušia, poškodzovanie zdravia ľudí, kyslé dažde- otepľovanie klímy (skleníkový efekt, rozširovanie ozónovej diery). Znižovanie tvorby kyslíka (výrub lesov). Znečisťovanie vôd, nadmerné čerpanie nerastných zdrojov, nárast objemu odpadov a problémy ich odstraňovania. Vznik tovární, znečisťovanie ovzdušia- najvýraznejšie sa prejavuje v 20. storočí. Súvisí s prudkým rozvojom automobilovej a leteckej dopravy, výrobou elektrickej energie a nárastom priemyselnej produkcie. Znečistené ovzdušie poškodzuje zdravie ľudí- vážne alergické choroby, dýchacie cesty, zápal očných spojiviek, aj ochorenia kože. Znečistené ovzdušie nepriaznivo vplýva aj na psychiku človeka. Do vzduchu sa dostávajú látky plynné, kvapalné a pevné. Z plynných látok sú to najčastejšie: oxidy uhlíka, síry a dusíka, ktoré unikajú pri spaľovaní z výfukov. Tieto oxidy sa v atmosfére zlučujú s vodnými parami, čím vznikajú kyseliny. Na zem padajú ako kyslé dažde- kde ohrozujú ľudí, rastliny, pôdu a vodu. R. 1974- Škótsko- silná kyslosť dažďa, r.1980- v Antarktíde- sa v ozónovej vrstve atmosféry nachádza diera- je nižšia koncentrácia- nazvali ju ozónová diera. Táto diera zabraňuje prenikaniu zhubného ultrafialového žiarenia zo slnka cez atmosféru na zem. To poškodzuje ľudské bunky, i bunky rastlín a živočíchov. Ozónovú vrstvu narušujú lietadlá, jadrové výbuchy a freóny (to sú organické zlúčeniny, ktoré obsahujú chlór a fluór). Neustálym výrubom lesov sa znižuje tvorba kyslíka. Strom za 24 hodín vyprodukuje 180L kyslíka. Človek potrebuje na deň 360L kyslíka, keď sa namáha 700-800L. Osobné auto na 1000km spotrebuje toľko kyslíka ako človek za celý rok. Lietadlo – trasa –New York- Paríž zničí 35 tón kyslíka.
20. Ekosystémy, ich štruktúra a dynamika.
Ekosystémy- systémy, ktoré majú svoje náležitosti, sú vložené do prírody. Kozmos- je evidentný, zrejmý poriadok v prírode. Ekosystémy reagujú na prírodné vplyvy. Čím je vyšší stupeň, tým je životaschopnejší. Ak je vytvorená monokultúra- skôr zanikne (napr. smrekový lese- napadne ho kôrovec, tak zanikne. V zmiešanom lese sa nerozšíri). Monokultúra- prvý krok k zániku kultúry. Prirodzené obranné systémy- v dnešnej dobe už aj tak nefungujú (zemiaky- pásavka zemiaková- pochádza z USA, tam má prirodzeného nepriateľa v nás, nemá prirodzený ekosystém, musíme si pomôcť- vyrobiť ničiteľa- postrek, aby nedošlo k zničeniu úrody, avšak s postrekom sa dostáva do zemiaku aj škodlivá látka). Základní producenti pre život: vzduch, voda, pôda. Z prirodzeného kolobehu hmoty je všetko zdravé. S vnášaním do prirodzeného ekosystému chemikálie- sa tvoria škodliviny, karciogénne látky atď. Všetka hmota- má jednotný základ v chemických prvkoch vzniknutých pri veľkom tresku vzniku sveta. Človek má schopnosť formovať tento svet, ekosystém. Je rozumný, mysliaci, preberá zodpovednosť za riadenie ekosystémov v rámci zachovania sveta (prírody). To všetko, čo tu je, je pre človeka. Je vrcholná ako tvor, Kristus ako slovo je zmyslom všetkého (Jánov prológ). Toto slovo vstúpilo ako matéria na túto zem v podobe JK a ako božia spása. Najzákladnejšie prostredia: Lúky- rastl. a živoč. prostredia- vznikli za účelom pasenia zvierat; priemerná lúka vyprodukuje za 1 rok okolo 10-11 miliónov tón biomasy.
21. Eltonová pyramída biomasy- prirodzený kolobeh hmoty a energie.
Pyramída, ktorá je v tvare štvorramenného ihlana, ktorý charakterizuje všeobecný anorganický základ : je rozdelený na 3 vrstvy: 1.sekundárni konzumenti: – mäsožravce (šelmy), 2.primárni prvotní konzumenti:- všetky bylinožravce, 3. Vrstva producentov, ktorí produkujú organickú hmotu (všetky zelené rastliny). Aj v tomto svete živých bytostí je dokonalý Boží poriadok (kozmos). Materiálny- senzibilný svet- je rozumovo pochopiteľný, do ktorého patrí aj človek; celý živý ČLOVEK:- je však materiálny, aj spirituálny (duchovný); dáva svetu vyšší rozmer (materiálny, aj duchovný); je najrozumnejšou a najdokonalejšou časťou sveta a vesmíru; je schopný vedeckého skúmania obrazu tohto sveta- príčin zmyslu aj zavŕšenia tohto sveta. Britský ekológ Charles Elton- (1900)- 20 rokov študoval živočíchy žijúce na lúkách, v lesoch a vo vodných tokoch v okolí Oxfordu. Tak vznikla jeho teória o ekologických útočištiach, úlohách, ktoré zastávajú jednotlivé organizmy. Poukazoval aj na to, že Thienemannovy trofické stupne majú tvar pyramídy, pričom najväčší počet živočíchov tvorí jej úpätie, a naopak na špičke zostáva len niekoľko predátorov, akým je napríklad líška. A. Thienemann prišiel s teóriou trofických vzťahov, ktorá rozdeľuje rôzne organizmy podľa toho, akú časť potravinového reťazca tvoria. Najbližšie stoja zelené rastliny, ktoré slnečnú energiu premieňajú na potravu bylinožravcov. Tieto naopak požierajú mäsožravce. Aj v tomto svete živých bytostí je dokonalý boží poriadok.
22.Evolucionistická a kreačná doktrína stvorenstva a východiská pre riešenie ekologických kríz sveta.
Evolúcia- zmysluplné, význam a zmysel všetkého, čo existuje v kozme. Premeny, ktoré zákonitým spôsobom realizujú všetok vývoj vo vesmíre. 2 doktríny: 1.Doktrína evolucionistická- hovorí o vývoji ako o vývoji v prírode, o prítomnosti prvého hýbateľa- Boh, je to doktrína náhod. Kombinatorika čísel, náhod atď. 2.Doktrína kreačná- Vznik náhodou- je to nezmysel, človek tu nie je náhodou, všetko má svoj zmysel- kreačná doktrína. Boh do všetkého vložil svoj um, svoju lásku, všetko. -na počiatku bolo slovo, Boh- je prvá príčina, prvý hýbateľ všetkých vecí (prirovnanie boha- 1 ťuk a všetko kmitá). Človek je produktom Boha, ktorý nás povolal, chráni, povoláva nás, aby sme s ním existovali. MY sa musíme starať o to, aby sme všetko obrábali, strážili, starali sa o to (Gn). Sv. Pavol: Kto nechce pracovať, nech ani neje“. Boh nám dal slobodnú vôľu, talent, my to musíme zúročiť, máme dávať. Z týchto dvoch doktrín: – vyplýva, že to, čo je, nie je konečné. Stále vznikajú nové hviezdy, meteority… Naša zem je boží dar pre nás, všetko máme ako Boží dar jeho lásky. Stvorenstvo, ktoré sa správa pudovo bez rozumu, nemôže zobrať svoju zodpovednosť za svet- morálne. Človek, ak nerešpektuje okolie a stvorenstvo okolo seba, likviduje prírodu, likviduje samého seba. „Budete ako boh.“- klamstvo, ktoré trvá dodnes. Človek si privlastňuje to, čo patrí Bohu. Vyhradzuje si právo vládnuť- panovať. Vládnuť- znamená múdro spravovať- hovorí o tom heremneutika v semitských jazykoch. Vládca- znamená dobrý správca, ktorý nesie zodpovednosť za všetko. Človek ako koruna tvorstva je súčasťou systému, ktorý môže ovplyvňovať buď pozitívne alebo negatívne. Inštinkt sa nevyvíja, je stály (včela- plasty).