Filozofia poznania

1. Filozofický problém poznania
Definícia, význam, úloha epistemológie: Výrazy skutočnosť, pravda, istota, nepochybnosť súvisia s poznaním, ale aj poznanie poznania. Č má dôvod pochybovať o svojich presvedčeniach, odkedy ľudia zistili, že nie všetko, čo považujú za pravdivé zodpovedá pravde. Vďaka svojej omylnosti a nedostatočnosti sa zamerali na predstavy o poznaní. Disciplíny, ktoré sa venujú poznaniu sú gnozeológia ( oboznámenosť, predmetom bádania bolo poznanie samotné, gnozeológ sa zameriava na obsah a príčiny poznania), epistemológia ( uchopovanie najvyšších princípov v podobe večných a nezávislých ideí, nielen sa oboznámiť, ale aj pochopiť, stáť NAD vecou, demaskovať, odhaľovať proces a vznik poznania) , teória poznania ( Kantova éra, zameraná dominantne na zdroj a mechanizmus poznania) , noetika ( skúma platnosť a spoľahlivosť poznania, podmienky, za ktorých je možné určiť poznanie ako platné).Termín gnozeológia sa viac používa v Európe a epistemológia v anglosaskom prostredí.
Postoj voči skepticizmu: pochybovanie bol vždy súčasťou poznania. Hlavne sv. Augustín bol v mladosti veľkým skeptikom, pochyboval o možnosti poznať pravdu. Rovnako aj Descartes vravel, že veci prístupné zmyslom sme posudzovali bez toho, aby sme dosiahli určitý stupeň rozumu. Obidvaja tvrdili, že pochybovanie je metódou filozofie a privedie nás k nepochybnému. Radikálna pochybnosť sa odstraňuje na základe nepochybného faktu vedomia, spochybniteľné skúsenosti vidíme očami tela, nespochybniteľné je to, čo je predpokladom vnútorného videnia. („Vráť sa k sebe, vo vnútri č prebýva pravda- sv. Augustín).. F teda skepticizmus prijíma ako jednu zo svojich metód: polárne (pojmy sú v pároch) a ako paradigmatické (voda je vždy mokrá…). spochybňovanie sa sústredí nie na skúmanie podstaty, len skúmanie javov.
Filozofický prístup a exaktný prístup: každá exaktná veda (matematika, chémia, astronómia, medicína, biológia….) si svoj predmet a metódu nemôže určovať sama. Filozofia si aj predmet aj metódu musí zvoliť sama. Nemôže jej to byť prikázané „zvonku“. Hoci formalizmus matematiky, aj formalizmu filozofie sa zakladá na určitej abstrakcii, F si nemôže nechať túto abstrakciu nadiktovať, ale sama sa musí pýtať čo táto abstrakcia znamená a ako k nej dôjde. Východiskom F je teda každodenná predvedecká skúsenosť, nepredpokladá žiadnu určitú metódu ako exaktné vedy, ale sama si musí dať aj obsah aj metódu skúmania
Teória odrazu bola teória antických atomistov. Od vecí sa oddeľujú atómy a cez zmysly sa dostávajú do duše. Tieto skupiny atómov majú charakter oBrazov, taká predstava odtlačku to bola. J Lock si predstavoval rozum ako niečo pasívne a prázdne a obrazy sa do neho ako keby vtláčajú, ako fotografie. Odraz tvorí podklad oBrazu pre ďalší odraz. Predmet tak nepoznávame ako odtlačok, ale ako sám predmet (intencionálny úkon). Teória odrazu je nemožná, lebo chápe poznanie ako empirickú skúsenosť.
2. Problém univerzálií
Ústredný bod= ako porovnať predmety ľ rozumu a predmety mimo neho? Predmety ľ porozumenia sú individuálne a mnohé, predmety v mysli sú univerzálne a jednotlivé. Ak povieme strom, alebo človek, vždy sa to vzťahuje na konkrétny strom (dub, buk, jelša..) VIDIME PARTIKULARNE, MYSLIME UNIVERZALNE. Ak je však univerzálne (všeobecné) len pojem v našom rozume, ako je prepojené naše myslenie s partikulárnymi predmetmi mimo našej mysle?
Parmanides, Platón, Aristoteles. F neustále túži po poznaní, približujú sa k pravúmu súcnu, plodia rozum a pravdu. Pýta sa aký je rozdiel medzi skutočnosťou a myšlienkou o nej. Od Parmanida vychádzala grécka filozofia skôr od myšlienky a nie od skutočnosti (neboli skaly, rastliny, hviezdy, ale to, čo ľ chcú povedať, keď hovoria skaly, rastliny, hviezdy- ako keď báseň je niečo iné ako len písmenká v nej). Platón vravel, že existujú večné vzory, idey, podľa ktorých sú tieto skaly, rastliny, hviezdy sformované (a sú aj predmetom myslenia). Aristoteles tvrdil, že Platónové idey sú len duplikátom tohto sveta. Najskôr existuje kôň tu na zemi až potom jeho idea, myslieť teda znamená vidieť duchovným zrakom. Neexistujú teda „nadzmyslové „ idey, ale skôr podstaty, substancie, ktoré nemôžeme vidieť očami, ale môžeme ich pochopiť rozumom. Tá substancia je podmetom vety (makavost – neviem preložiť), vidno ich len v duchovnom svete( prírodniny, duchovné bytosti, bohovia, rozumná duša a iné). Ich učenie potom splynulo do mýtu o večnej nadpozemskej ríši inteligencie a tá je predmetom filozofovania.
Boethius a Porfýriove otázky Porfýrius bol Plotíniov žiak a pýtal sa // Boethius neskôr odpovedal//,
1)existuje DRUH a ROD, alebo sú to len konštrukcie rozumu? // odpoveď skutočné existujú vo veciach aj v rozume//
2) ak sú skutočné, sú hmotné, alebo nehmotné?// odpoveď—hmotné vo veciach, nehmotné v rozume//
3) existujú univerzálie mimo zmyslových vecí, alebo v nich // odpoveď – aj aj//
V mysli máme aj idey, ktorým nezodpovedá žiadny vonkajší predmet (kentaura si vieme predstaviť, v mytológii to bol človek s telom koňa, ale naozaj taký neexistuje, rovník si vieme predstaviť, ale naozaj takáto čiara neexistuje, ALE pritom pojem kentaur je nepravdivý a rovník je pravdivý: kompozíciou vytvárame pojmy, keď spájame dve veci (koňa a človeka) a abstrakciou vytvárame pojmy keď abstrahujeme z aktuálnych individuálnych vecí ( zemepisná šírka nula stupňov). Rody a druhy teda podľa Boethia existujú v individuálnych veciach a keď o nich premýšľame stávajú sa všeobecnými. Univerzália sú teda aj v predmete aj v rozume (odpoveď na Porfýriové otázky).
Z tejto diskusie sa vyvinula stredoveká filozofia nominalizmu a realizmu (či je svet len našou predstavou, či je naše myslenie produktom prírody..) a toto sa nazvalo spor o univerzálie. Až do Ockhama sa predpokladalo, že Boh stvoril idey sveta a všetko, čo existuje bolo najskôr zapísané v Božej mysli—teda plány, rody, druhy. Scholastika ťažko chápala, že isté veci sú nám dané a iné veci sú skonštruované rozumom. Rozoznávala prírodné veci a duchovné veci, kde je hranica nevedela. Až Avicena (arabská filozofia) vyriešil tento problém : vedľa logických vecí existujú aj nám dané veci= PODSTATA je prirodzená vec daná od Boha a POJEM si sami vytvoríme rozumom.
Prepiaty a umiernený realizmus: existujú všeobecné, ideálne entity, oddelené od reálne existujúcich vecí (vlastné mená označujú reálne veci a presne takto univerzálie označujú ideálne entity). Scholastika bola ešte realistická, po jej rozklade nastúpil nominalizmus. Realisti ak povedali, že „Novák, otec aj syn sú múdri ľudia“, tak si predstavili Nováka, otca, syna, múdrosť aj ľudí ako oddelené pojmy, alebo „Boh je všemohúcny, dobrotivý a múdry“, tak si predstavili 4 veci—Boha, múdrosť, dobrotivosť, všemohúcnosť, nielen 1 Boha. „Kôň je biely“ chápu realisti ako jednu vec kôň a druhú vec bielu farbu. „Bolesť hlavy“ nie je podľa prepiateho realizmu 1 vec, ale je tam hlava a je tam nejaká bolesť, ktorá do hlavy musí vstúpiť a spôsobí nepohodlie. Prepiaty realizmus tvrdil, že všeobecné pojmy sú skutočné veci, univerzálna substancia je skutočná v každom člene druhu. Keď Adam a Eva zhrešili, tak zasiahli všetky ostatné pokolenia (dedičný hriech). Sv. Anzelm—ak by niekto popieral, že identická substancia existuje vo viacerých veciach, tak zo sv. Trojice by sa stalo trojbožstvo. William zo Chapmeaux , tiež extrémny realista predložil dve teórie:
Teória totožnosti: všeobecné „človek“ je vo všetkých ľuďoch identické ( čo odlišuje dvoch rozdielnych ľudí je len druhoradé), po kritike tejto teórie od Abelarda, ju opravil:
Teória indiferentizmu : individuá jedného druhu sú TIE ISTÉ nie preto, lebo majú rovnakú esenciu, ale preto, lebo sú nerozdielne, indiferentné
Umiernený realizmus T.Akvinského hovorí, že pojmy existujú v prírodninách, ale nie mimo nich. Myslenie = videnie duchovných vecí, logika= náuka o transcendentných bytostiach, universália = nie sú výtvory rozumu, ale nadzmyslové veci. Scholastici však nevedeli vysvetliť ako si predstavujú pojmy, vina, hriech, pokora….Všetko, čo na svete existuje si Boh v svojej mysli predurčil, dejiny sú vpísané na nebesia, Božie myšlienky vstupujú do ľ mysle. DOBRE SKUTKY SU AKO NEVYCERPATELNA REZERVA, Z KTOREJ CIRKEV HOSPODARI. Sv. Trojica je ako jeden človek s troma povolaniami
Nominalizmus: podľa tohto smeru sú univerzálie len mená, výtvory v mysli a nie reálne veci. Nič neznamenajú, len označujú. Sú to len slová, znaky pre reálne veci, gramatická záležitosť, zvuky. Pojmy neexistujú, ani nadpozemská ríša večných ideí neexistuje, pojmy slúžia len k tomu, aby sme správne pochopili označenie skutočnosti. Príklad s bielym koňom: belosť je pri koňovi nevýznamná vec, preto ak Č nepochopí, že niekoľko ľudí sú „jedno ľudstvo“ (z ktorých každý je individuálny) , nemôže pochopiť ani ako môžu byť tri osoby „jeden Boh“ (z ktorých každá osoba je dokonalá). „Chlieb je biely“ neznamená jednu chlebovosť a jednu belosť, ale myseľ vytvorí pojem bieleho chleba- 1 pojmu nie dvoch. „Sokrates je človek“ chápe realizmus ako že Sokrates je účastníkom človečenstva, nominalizmus to chápe ako že Sokrates je jedným z miliónov individuí, ktorí sa voláme ľudia. V 14.st celkom Ockham vyhral a viac realizmu nikto nekriesil (zatiaľ). Jedným z najostrejších kritikov prepiateho realizmu bol Roscellinus: tvrdil, že v prírode neexistujú rody a druhy, ale len individuálne bytosti. Pojem univerzálie je nič, sú to len znaky, vzduch. Tak aj debaty o univerzáliách sú len debaty o slovách a nie skutočných veciach. Tvrdil aj, že TRI OSOBY TROJICE SU ODLISNE SUCNA A SPOLOCNE MAJU LEN SLOVO (Trojica) , takže MAME TROCH BOHOV. Bol obžalovaná z triteizmu, keď mu hrozila exkomunikácia, tak svoju teŕoiu poprel. Ale v dejinách univerzálii ustálil teóriu, že z abstrakcie sa nesmie vytvárať vec.
Konceptualizmus: P. Abelard (diela O Božej jednote v Trojici, Poznaj sám seba, Sic et non, Glosy k Porfýriovi) udelil všeobecnému výrazu funkciu individuálnej veci zvláštnym spôsobom: individuálne veci zapríčiňujú u každého určitú podobnosť (nie v substancii ale v spôsobe akým sú tieto veci podobné). POZNAVAME a zároveň aj CHAPEME (rozum vytvára z individuálnych vecí pojmy). VSEOBECNE JE ABSTRAHOVANE Z INDIVIDUALNEHO (z osobného vyvodíme univerzálne). Teda nominalistický názor, že všeobecné je len subjektívny pojem neprijal. // Sv. Tomáš: univerzálie existujú mimo vecí— ako idey v B rozume, existujú vo veciach – ako individuálna esencia, existujú v ľ rozume—po abstrakcii všeobecného pojmu
William Ockham: kritický, ale pozitívny, nezávislý a odvážny, taká bola aj jeho F. Ústredná otázka bola, čo „človek“ ako pojem sa vzťahuje aj na odlišnú realitu od partikulárnych ľudí. Používaním univerzálneho výrazu len myslíme o partikulárnych veciach usporiadane, nič viac. Existujú iba konkrétne veci. Univerzálne výrazy sú len znaky. Rozum pozná len individuálne veci, univerzália sa tak nevzťahujú na sféru reality nad, pod, konkrétnych individuálnych vecí. TA udelil všeobecnému metafyzický status (všeobecné existuje pred jestvovaním tu, najskôr v B mysli). Ockham však s týmto nesúhlasil (idey v B podľa neho neexistujú, lebo neexistujú mimo rozumu človeka). Keby univerzália boli ideami B rozumu, potom by filozofická úvaha viedla k poznaniu rôznych teologických právd.
Teologické a metafyzické dôsledky nominalizmu: všeobecné existuje podľa Ockhama len v abstraktom poznaní, tak potom realita sa skladá z izolovaných individuí. Ockhamovo ostrie = odrezanie filozofie od metafyziky ( vedy od metafyziky) teológiu a N vedu nemožno zabezpečiť filozofiou (vedou). Takže dospel k DVOJAKEJ PRAVDE: 1) rozumom získame pravdu vedy, 2) vierou získame pravdu Zjavenia. Nemôžu sa ovplyvňovať, derivovať, môžu si protirečiť (Averroes tvrdil, že výrok o nejestvovaní osobnej nesmrteľnosti je filozoficky pravdivý, ale teologicky nepravdivý). Poznávanie prirodzených vecí sa tak zásluhou Ockhama stalo nezávislé od teológie a metafyziky
3. Zdroje poznania
Vonkajšia a vnútorná zmyslovosť. Vonkajšia zmyslovosť zahŕňa 5 zmyslov (zrak, čuch, sluch, chuť, hmat). Vnútorné zmysly sú 4 (spoločný zmysel, obrazotvornosť, zmyslové hodnotenie—pud, zmyslová pamäť). U zvierat sú tieto 4 zmysly viac fixované inštinktmi. Vnútorné zmysly sú schopnosti, ktoré fungujú prostredníctvom orgánov, ktorých centrom je mozog. Najzákladnejším vnútorným zmyslom je zjednocujúci zmysel. Tento zbiera vnemy a zjednocuje ich do obrazov. Čím viac však používame rozum, tým menej sa nám rozvíjajú vonkajšie aj vnútorné zmysly, preto majú zvieratá tieto zmysly viac vyvinuté ako ľudia. Nestačí ak niečo pozbierame, musíme to aj rozlíšiť (rozlišovací úsudok), popísať, hodnotiť. Druhým je pasívna pamäť, taká zásobáreň predstáv (nie v zmysle imaginácie ale zmyslových vnemov). Vďaka pasívnej pamäti si uchováme spomienky, pamätáme melódie, a spolu so zjednocujúcim zmyslom si vieme dať dokopy celok. Činná pamäť je tretím vnútorným zmyslom (nezachováva dojmy, ale ich vyvoláva). Túto činnú pamäť majú aj zvieratá, ale na rozdiel od ľudí ju nevedia vedome aktualizovať. TA ju u zvierat nazýva memoria, u ľudí ju nazval reminiscencia. Najcennejším vnútorným zmyslom ľudí aj zvierat je inštinkt. Zjednocujúci zmysel prevádza typológiu, segregáciu. Inštinkt prevádza odhad z hľadiska užitočnosti. U zvierat je absolútne dokonalý, cielený a bezchybný (formácie letiacich vtákov, ich smer, orientácia, stavba hniezd, ťahy rýb, bobrie stavby…) u ľudí je inštinkt utlmený inteligenciou. My tak už neviem rozlišovať medzi prospešným a škodlivým ako zvieratá. Náš rozum sa týka len partikulárnych predmetov.
Zmyslové a duchovné poznanie. Zmyslové poznanie u zvierat, duchovné poznanie u ľudí. Duchovné poznanie sa vzťahuje k subjektu (JA), reflektuje seba, to zviera nevie. Duchovné poznanie je zamerané na totalitu, celostný aspekt, zviera vníma len prítomnosť, nič viac. Racionálne poznanie je viazané na jazyk, v ňom môžeme vyjadriť duchovné poznanie. V reči zvierat sa vyjadruje len zdedený inštinkt.
4. Racionalizmus
5. Empirizmus
6. Štruktúra poznania podľa Kanta
7. Pozitivizmus a novopozitivizmus—analytická filozofia jazyka
8. Filozofia prirodzeného jazyka a pragmatický obrat vo filozofii jazyka
9. Poznanie a jazyk

10. Postmoderna
v tomto období s už nepýtame CO JE PRAVDA? Ale AKO TO MYSLIME? Osvietenstvo považovalo svoju (západnú) kultúru za najlepšiu, v postmoderne existuje veľa kultúr, národov, jazykov a teda aj rôzne prežívanie. Už neexistuje univerzálna, všeobecne platná pravda. Mechanický svet poznával objektívne a univerzálne, historický, vzťahový a osobný svet nemá objektívne poznanie, chápe, že skutočnosť je relatívna a poznanie závisí od spoločnosti. Nemáme „pohľad Božieho oka“, nevidíme objektívne. Postmoderna problematizuje skutočnosť, je to obdobie konca metafyziky. Jazyk postmoderny nie je zrkadlom sveta, ani univerzálny, ani globálny. Nechápeme západnú civilizáciu ako vrchol kultúry, lebo nevieme kde je jej vrchol. Vedecké fakty nie sú nespochybniteľné, otvorene sa o nich diskutuje, niečo vedecké je len názor určitej skupiny vedcov. Už viac záleží nie na tom, či hovoríme pravdu, viac nás presvedčia pravidlá a režim reči ako kontakt so skutočnosťou. Neveríme, že svet je naozaj taký ako ho my vidíme, nepotrebujeme poznať univerzálnu pravdu, „zbavili sme sa metapríbehu a ostali nám len miestne príbehy“.
Hranice postmoderny
Pluralizmus znamená dialóg, diskurzy, vecné argumenty a nie apriórne východiská. Pluralizmus je ochranou proti totalitárnym nárokom, rešpektuje slobodu, novú senzibilitu. V pluralistickej spoločnosti sa môžu rozvíjať nové formy života (globalizácia a multikulti), existuje tu konsenzus, návrat do homogénnej spoločnosti (1 viera, 1 normy) už nie je možný, treba ho chápať ako historickú aj sociálnu skutočnosť
11. Korešpondenčná a koherenčná teória pravdy
KORESPONDENCNA TEORIA: /// používa sa len pri empirických, protokolárnych výrokoch/// je najstaršia, najbežnejšia a najlepšie vyjadruje rozdiel medzi omylom a pravdou Výrok je pravdivý ak korešponduje s faktom. Aristoteles – poznatky a výroky sú pravdivé, dokiaľ zodpovedajú skutočnosti, pravdu nevidela vo svete ideí, č vytvára súdy o veciach a tak vytvára pravdu, existuje mnoho výrokov, takže aj mnoho právd. Existuje aj niečo „posledné“, čo sa nedá dokázať, lebo ak by toto nebolo, boli by sme len v kolotoči dôkazov. Posledný princíp nepotrebuje dôkaz, je podmienkou poznania. T. Akvinský- Pravda je zhoda rozumu a vecí. Teória súvisí s ideami, praktické poznanie súvisí s konaním, je príčinou a mierou vecí.
Pojmy korešpondenčnej teórie: myslenie = ním poznávame svet ako sa nám javí aj aký je sám osebe, skutočnosť = podstata vecí, bez toho , aby sme pozerali na okolité veci, zhoda= vzťah medzi myslením a podstatou, nárok na platnosť= ak povieme, že niečo je pravda, tak vyhlasujeme nárok na pravdu takéhoto výroku, stav poznávanej veci= výrok je pravdivý ak naozaj zodpovedá stavu vecí (napr. sneh je biely)
Problém korešpondenčnej teórie: metodológia (ak chceme naozaj zistiť o niečom pravdu, musíme vystúpiť zo seba a to sa nedá), ťažkosť verifikácie výroku ( nedá sa overiť, že napr. všetky dravce sú mäsožravce, nepoznáme všetky dravce), izolované posudzovanie (nedokážeme to), skúsenostné výroky (dnes je škaredé počasie, ale pre niekoho to môže byť aj pekné počasie) FAKT JE PRICINOU VYROKU (nie opačne!), pojem pravdy sa nedá pochopiť pomocou faktu, ak sa na niečom ľudia zhodnú, ešte to nemusí byť pravda. Táto teória sa vyjadruje jazykom. JA si robím nárok na platnosť, JAZYKOM si pravdu obhajujem, artikulujem a VEC vyjadruje stav vecí. Nevieme niečo povedať mimo jazyk, stále sme v ňom, subjektívni sme. Popper- nemôžeme objektívne poznať pravdu, len sa k nej približujeme (jazyk nás drží v subjektivite), Wittgenstein- až používaním slov dávame slovám zmysel. Nemôžeme vedieť, či naše výroky zodpovedajú realite, len vieme vylúčiť nelogické
KOHERENCNA TEORIA /// používa sa pri matematických a vedných výrokoch/// nie je opakom korešpondenčnej, len jej doplnením. Výrok je v koherencii so systémom, teória je v koherencii s myslením. Neurath- matematické a vedné výroky si žiadajú verifikáciu (protokolárne nie). Pravdou je to, čo je v zhode so zaužívaným spôsobom myslenia systému. Ak to nie je v zhode, tak sa musí systém prispôsobiť. K realite sa nedopracujeme ináč ako jazykom. Neexistuje „tabula rasa“ ak chceme opraviť loď na šírom mori, nemáme nikde nové súčiastky, dosky, náradie, tak aj vo výrokoch používame LEN to čo máme, čiže JAZYK.
Problém koherenčnej teórie: nie každá spoločenská zhoda je pravda (umenie, veda, náboženstvo), nie každé logické tvrdenie je aj pravdivé (ľ myseľ prirodzene potláča anomálie), neustále dopĺňanie v dejinách ( história nie je uzavretá, stále sa objavuje čosi nové)
12. Pragmatická a konsenzuálna teória pravdy
PRAGMATICKA TEORIA ///používa sa nie keď chceme poukázať na pravdu, ale keď chceme obhájiť užitočnosť, nepýtame sa čo je pravda, ale čo je užitočné/// Pravda vyplýva z úžitku, teória vedie k úspechu. S. Pierce kritérium zmyslu je užitočnosť, W.James – pravda nie je cieľ, len nástroj k cieľu, J.Dewey, R.Rorty- máme konečný počet slov a tak nimi nemôžeme popísať nekonečný svet, pravdovravnosť je pre ľudí dôležitejšia ako pravda samotná. Každý vedecký výraz je zmysluplný, len ak má praktické využitie. Pravdivé poznanie nám tak umožňuje úspešné konanie (ale úspech nie je pravda!). filozofiu označil nie za hľadanie pravdy, ale za nástroj na dosahovanie dobra. Č nepotrebuje objektívnu pravdu, skôr zhodu, aby mohol prežívať kultúru a tradíciu pre svoje ciele.
Problém pragmatickej teórie: čo je úspešné, nie je ešte pravdivé, táto teória niekedy pravdivosť nahrádza pravdepodobnosťou („či to funguje“)
KONSENZUALNA TEORIA Výrok je pravdivý až vtedy, keď sa sformuluje a obháji väčšinou. Pravda vyplýva z dohody väčšiny. Habermas- názor kolektívu je viac cenený ako názor jednotlivca. Otázka pravdivosti sa objaví až vtedy, ak sa začne spochybňovať samozrejmé. Hľadáme pravdu, v rozhovore používame argumenty, fakty, spejeme k dorozumeniu. Tento proces nazýva Habermas „diskurz“. Najskôr si obhájime, alebo vyvrátime argumenty s cieľom dospieť ku konsenzu, tak vzniká kritérium oprávnenosti (ideálna rečová situácie= komunikácia bez prekážok, beznátlakový diskurz)
Pojmy konsenzuálnej teórie: predmet- s ním máme skúsenosť (červená na semafore…), fakt- tvrdím niečo (ak svieti červená, tak stojíme!)
Problém konsenzuálnej teórie: dohoda spoločenstva nemusí byť ešte pravda, väčšinový súhlas nie je to isté ako logické zdôvodnenie, v dejinách sa často presadila pravda aj proti vôli väčšine (heliocentrizmus, teória relativity…), v politike sa nedá využiť beznátlakový diskurz
13. Fenomenologický prístup k pravde a Hartmanova teória pravdy
HUSSERL „ Späť k podstate vecí“ , prekonáva rozpor medzi skeptickým subjektivizmom a ontologickým objektivizmom- pravda nezávisí od nositeľa myšlienky (napríklad gravitácia). Rezignovať na objektívnu pravdu je však bláznivé. Najskôr sa od prirodzeného postoja( tradícia, zdravý rozum, teoretické špekulácie) prepracujme k poznaniu podstaty vecí (zmapovanie subjektivity, koreňom, zmyslu). Svet je vždy nejako interpretovaný, videnie sveta je sprostredkované cez jazyk, kultúru, vedu, je ovplyvnené predporozumením. Pravdu sa teda nedozvieme z tradície, starých teórií a poznatkov, ale od samotných vecí, ich sa pýtajme! Vyzátvorkujme predsudky, domnienky, hodnotenia a objavíme eidos (podstatu). Spôsoby meditácie tiež nie sú samotná meditácia, základ zmyslového je teda esencia bez zmyslového charakteru.
Problém fenomenologickej teórie: subjektivita (je to čo vidíme my, to isté, čo vidia iní?), projekt fenoménu (nie je pravda, že svet existuje nezávisle od vedomia, ani že existujem len ja sám, ale solipsizmus tvrdí, že existuje len moje vedomie), č má len fenomémy a eidos
Hartmanova teória pravdy. Skúsenosť súvisí s rozumom, neexistuje apriórne poznanie, ale existujú ontologické vrstvy. Do Kanta sa ľ v poznaní zameriavali na vonkajší svet, po Kantovi už ľ myslenie začalo špekulovať o sebe samom. Naivný realistický postoj , keď č chápal, že veci sú také, aké sa mu javili, sa pretransformoval na kritický realizmus, transcendentálny idealizmus- teda že naozaj existuje reálny svet, ale apriórne poznanie neexistuje. Existujú však 4 ontologické vrstvy: 1 anorganická príroda, 2 od nej závislá organická príroda, 3 vedomie, 4 duch (vplyv smerom od 1 po 4, naopak nie- od 4 po 1 nie!)
APOSTERIORNE POZNANIE- empirický prístup – ZMYSLY sú viac ako myslenie (problémom je tu ale jazyk, partikulárnosť a podmienky závislé od zmyslov)
APRIORNE POZNANIE- racionalistický prístup- LOGIKA je viac ako všetko iné (problémom je tu že samostatne nefunguje, musí využiť aj empíriu, napríklad „Všetko živí zomrie“- toto vieme nielen z logiky, ale aj zo skúseností)
14. Poznanie v empirických vedách
K.R. Popper- hypotézami si sami vykladáme svet, poznanie= len postupné zavrhovanie nesprávnych hypotéz. Pravda = poznanie sa zaoberá hľadaním pravdy, môže byť aj omylné, máme bojovať proti omylom. Istota= poznanie sa nezaoberá hľadaním istoty, poznanie môže byť neisté, nikdy nemáme istotu, že sme neomylní. Verifikáciou len potvrdzujeme predpokladané uzávery, do nekonečna. Radšej používajme falzifikáciu- teda poukážme na chyby v teóriách a tak ich vylepšime. Ak nenájdeme žiadny protiargument, vtedy je teória pravdivá. Problém falzifikácie : využili sme všetky možnosti falzifikácie? Sú nefalzifikovateľné teórie nevedecké? Objavili sme pravdu, alebo len odlúčili lepšie teórie od horších?
Teória vedy
SAMUEL KUHN – keby sme podľa Poppera donekonečna len falzifikovali, nikdy by nedošlo k pokroku. Paradigma= súhrn vedeckých objavov a výsledkov, ktorý je v budúcnosti vzorcom pre nové riešenia. Nie je to teória, len rámec, v ktorom sa odohráva vedecký výskum. tým, že je paradigma uzavretá, je to hlavný problém vedy a pokroku. Akceptovaná paradigma kladie odpor všetkému novému a tak vzniká anomália (vedec opustí paradigmu, dôjde k novému objavu, skoku, a to sa považuje za základ vedeckých revolúciií). Je prirodzené, že veda potláča novinky, ktoré ju podvracajú. Deje sa to aj v politike a propagande, kde sa neobhajuje pravda, ale neporušiteľnosť paradigiem.
PAUL FEYERABEND- ešte viac radikálny: vedecké poznanie je len dohoda bádateľov s rovnakým názorom. Vedecké výroky ani nie sú pravda, len autoritatívne prijaté skupinou vedcov. Stav vedy je čistá iracionalita (epistemologický anarchizmus). Aj astrofyzika aj astrológia sú na rovnakej úrovni, podobne ako chirurgia a liečiteľstvo, veda a náboženstvo.
15. Externý realizmus
vo svete existuje objektívna existencia (D. Gálik: naivný realizmus= reálny S je taký, aký ho vnímame, kritický realizmus= reálny S nie je vo všetkom taký, ako ho vnímame, prísne kritický realizmus= nič nie je také ako to vnímame, hypotetický realizmus= reálny S je čiastočne poznateľný). Existuje objektívny svet a čo nevidíme a nepočujeme, na to máme prístroje. Ak svet interpretujeme jazykom, už to nie je objektívne, je to metodologická pasca. Einstein- „vonkajší svet nie je závislý od subjektu a potom je aj rozdiel medzi skúsenosťami (svet) a myslením (subjekt). Ruseel- solipsizmus- som len JA, objektívny svet je len predstava v mojom vedomí, v emóciách a zmysloch je nám daná realita. Teoreticky je tento názor zlúčiteľný s obj.realizmom, ale prakticky nie je zlúčiteľný s bežným životom. Dilthey- realita= kladenie odporu, ak kladiem odpor mám istotu, že obsahy vedomia spôsobilo niečo vonkajšie. Nevnímame reálny svet, ale vlastné vnímanie. Hranicu medzi vonkajším a vnútorným stanovujeme my sami. T. Akvinský- fyzikálny predmet pôsobí na zmyslový orgán, ale až zmyslovosťou uchopujem informácie ( rozumom si tvorím úsudok ). Searle – obmena genetického omylu, stromy, vírusy… nie sú závislé od našej mysle, ale peniaze, vzťahy… sú závislé od našej mysle. Ak poviem, že vidím svet, to neznamená, že naozaj ten svet vidím (strom sú vlastne odrazené fotóny na mojej sietnici, mám len zážitok z videnia stromu). Predreflexívne názory (implicitné stanoviská). 1 reálny svet nezávisí do nás, 2 svet vnímame cez zmysly, 3 na pomenovanie sveta používame slová, 4 pojem pravda-nepravda používame podľa toho, či korešponduje s faktami, 5 jav zapríčiní druhý jav, ten tretí a blabla do nekonečna, je tam ovplyvnenie predmetu a udalosti. Antirealizmus- veda neposkytuje objektívne poznanie nezávislej skutočnosti, len vytvára iracionálne, verbálne konštrukty. Fakty nezávisia od jazyka , napríklad „v Atlantiku je voda slaná“- oceán tam bol dávno pred ľuďmi, voda v ňom bola dávno pred ľuďmi, soľ tam bola dávno pred ľuďmi a ich jazykom. T. Akvinský – pýtame sa na reálnu podstatu: CO JE TO? Aj na reálnu existenciu : EXISTUJE TO?
16. Evolučná epistemológia
(filozofia mysle, gnozeológia). Nové druhy života vznikali prispôsobovaním sa a potom sa geneticky dedili ich znaky (Lamarck, Spencer), Nové druhy vznikali náhodnými mutáciami a prirodzeným výberom (Darwin). V prírode neexistuje účelová príčina, ale náhodný výber: 1) naučím sa niečo nové a potom sa viac rozmnožím, čiže od môjho poznania závisí bioevolúcia, 2) rozmnožím sa a potom sa naučím nové veci, čiže najskôr prebehla bioevolúcia a potom až stúpalo poznanie (na rovine vedomia a inštinktov). Jazyk a myseľ produkuje evolúcia. Dawkins- gén replikátor- č je len forma ako zachovať gény, gény sa kopírujú ako vírusy, Ridley- teória extrémnej plodivosti, č má zachovať potomstvo za každú cenu, aj prostitúciou…, Blackmorová- model prenosu kultúrnych vzorcov MÉMOV (nie génov), ako sú ľudové piesne, hypotézy … Gould- 1 teória prirodzeného výberu (silnejší prežije), 2 teória prerušovaných rovnováh (obsahuje 1,3,4), 3 teória dôsledkov katastrof (spôsobovali hromadné vyhynutia živočíchov) 4 teória obmedzení v evolúcii (existujú bio mantinely) Dennet- vedomie je vysokoúrovňové abstraktné myslenie, super PC, kde software som JA, mentalita je výpočet. Evolúciu môžeme posudzovať len spätne, neviem sa vrátiť v čase a pozrieť sa ako to naozaj bolo, nevieme si to overiť, nezávisle sa nedá pravda spoznať

Back to top button