Filozofia kultúry

a. Čo je kultúra (starostlivosť a kultúra (sofistické rozlíšenie na fysei a nomó – ich latinský preklad natura a cultura); umenie a život)
Rozprávať o kultúre ako izolovanom pojme nie možné. Kultúra je nepochopiteľná bez ďalších dvoch fenoménov – civilizácia , náboženstvo.Navzájom spolu súvisia.Civilizácia predpokladá kultúru a kultúra predpokladá náboženstvo. Východisko bude náboženstvo z ktorého možno odvodiť kultúru.Civilizácia v súčasnosti je to v čom sa nachádzame.
Civilizácia – lat. civitas – mesto a civis- občan. Civilizácia označuje najbežnejšiu vrstvu nášho každodenného života – vrstvu každodennosti. – v ktorej používame tie možnosti, ktoré sa nám ponúkajú, pracujeme s vecami, napodobujeme druhých. Civilizačná vrstva predpokladá spoločnosť- zväzok väčšieho množstva ľudí.Civilizácia ako vrstva každodennosti predpokladá kultúru. Civilizačná vrstva nie je schopná sama zabezpečiť vývoj spoločnosti. To je možne až na základe vrstvy, ktorú civilizácia predpokladá je to kultúrna vrstva. Kultúra je nevyhnutným predpokladom civilizácie, t.j. tej vrstvy v ktorej sa denne nachádzame. Kultúra nemôže pochádzať z civilizácia pretože civilizácia kultúru predpokladá. Kultúra čerpá impulz z náboženstva.
Kultúra pochádza od lat. slova COLERE, čo znamená 1. pestovať- súvisí so starať sa. Ak čosi pestujem, predpokladá to vzťah k tomu, čo pestujem. Kultúra je to, čo sa nedeje samo od seba, o čo je treba sa starať, na čo je treba sa interesovať. Teda Kultúra je všetko to, o čo je treba sa starať.
Ďalší význam slova COLERE je 2. natura . Kultúra čerpá impulz z náboženstva. Kultúra bude neprirodzeno na rozdiel od prírody. Toto rozlíšenie pochádza z čias Sofistov:
rozlišujeme na oblasť kultúra a nátura, teda v gréckom prepise by to bolo fysei – príroda , nomo ako oblasť kultúry , ktorá je úzko spätá zo zákonom Čo je fysei, je od prírody, prírodné, deje sa. Čo je nomo, je výsledkom a pôsobením toho, čomu Gréci hovoria nomos – zákon, zvyk, zmluva, dohoda. Latinský preklad fysis je natura (to čo sa rodí, speje ku zrodu), súčasne je oblasť nomo preložená ako kultúra (to, o čo sa treba starať). Teda kultúra nesie so sebou dva významové korene. Z jedného hľadiska (sofistického)je zmluvným a zvykovým odklonom od prirodzenosti. Z druhého hľadiska (platónskeho) je špecifická starostlivosť o zmysel (orientáciu) životného pohybu duše. Oddelenie kultúry a prírody je niečo čo treba prekonať. Kultúra a príroda sú späté viac ako to než nám naznačuje sofistické učenie. Kultúra predpokladá prírodu a príroda vola po kultúre a to vo vzťahu k človeku. Kultúra je to, o čo sa máme starať, príroda je to do čoho sa rodíme. Kultúra je možná len v tom prostredí, v ktorom sme. Kultúru chápeme ako súhrn výsledkov tvorivej činnosti ľudí, duchovných a materiálnych hodnôt vytvorených človekom. Kultúra je istým stupňom dokonalosti v procese historického vývinu ľudských spoločenstiev. Nie každý civilizovaný človek musí byť aj kultúrny. Civilizovaný – ten kto nie je divoch, kto sa prispôsobuje, môže ním byť hocikto. Civilizácia to je používanie (napr. Mobil)

b. Svet kultúry – zdieľaná, vysoká a populárna kultúra
Johann Gottfried Herder v 18. storočí prvý krát používal slovo kultúra cez nemecký termín
„kultúr” je životnou miazgou každého národa, prúd mravnej energie- udržiava integritu národa. civilizácia – znalosť zvykov a technických znalosti. Národy môžu zdieľať civilizáciu, ktorá je pre nich spoločná vo svojej kultúre, ale ostanú odlišné. Táto myšlienka sa ďalej vyvíjala dvoma smermi.
Johan Gottfried Hereder – zdieľaná kultúra
1. Nemeckí romantici interpretovali kultúru v súlade s Herderom. Interpretujú ju ako určujúcu podstatu národa, ale tato určujúca podstata národa má akúsi zdieľanú duchovnú silu ktorá sa prejavuje vo všetkých národných zvykoch. K tomu aby sme boli kultúrni bude celkom stačiť príslušnosť spoločnosti. Kultúra a príslušnosť k istému národu sú jedno a to iste. Kultúru ktorú zdieľame ako príslušníci istého národa voláme zdieľaná kultúra -národná. Má prepojenie na náboženstvo. Herderovo poňatie prijala prvá generácia antropológov – antropologický výskum indiánskych kmeňov, Kultúra jednotlivých kmeňov. Písala o kultúre ako o praktikách a viere, ktorá tvorí individualitu kmeňa. Každý člen kmeňa si podrží zdieľanú kultúru , lebo to tak vyžaduje príslušnosť ku kmeňu. Herderovo poňatie kultúry je poňatie partikularistické. – čiastkové, každý národ má svoju kultúru.
Wilhelm von Humboldt – vysoká kultúra
2. Druhý smer odkazuje na pôvodný význam slova kultúra. Podľa Wilhema von Humboldta, zakladateľa modernej univerzity, neznamenala kultúra prirodzený rast ale kultiváciu (človek na sebe pracuje) Kultúru nemal každý, lebo nie každý mal dostatok voľného času, schopnosti, aby sa naučil všetko potrebné.Ten mal kultúru čo sa kultivoval.Budú kultúrnejší a menej kultúrni ľudia.Kultivácia –predpoklad kultúry. Podľa Humbolta sú univerzity tým miestom odkiaľ vychádzajú kultúrni ľudia, lebo poslaním univerzít je kultivovať.Univerzity vychovávajú kultúrne dedičstvo a šíria ho ďalej tým, že vychovávajú nových ľudí. Matthew Arnold a literárni kritici, ktorých ovplyvnil sa dali cestou Humboldtovou a považovali kultúru za majetok vzdelanej elity, za duchovný výdobytok, vyžadujúci inteligenciu a štúdium. Humboldtovo poňatie je univerzalistické , t.j. kultúrny, človek vníma kultúru iných národov a v tomto zmysle bude mať pochopenie pre kultiváciu ľudského jedinca.
Obidve poňatia kultúry spolu po celý novovek vstupujú do nových a nových sporov, z ktorých vzniklo tretie poňatie kultúry. „zdieľaná kultúra“ kmeňa je znakom jeho vnútornej súdržnosti. Kmene však v modernom svete podobne ako väčšina tradičných spoločnosti zaniká. Obyvatelia moderných miest si vytvoria spoločenskú identitu. Moderný život je plný hľadania identity. Rozvíjanie identity je dané výberom, vkusom a voľným časom jedinca, živí sa populárnym umením a zábavou.
Raymond Williams – populárna kultúra
Čerpe z motívov rozširovania miest. Študuje ju – kulturológia. Raymond Williams zastaval názor, že mimo vysokých kultúrnych elít existovala ľudová kultúra. Ľudová kultúra dávala možnosť postaviť sa tvárou v tvár proti spoločenskému útlaku. Akýkoľvek ľudský výtvor sa dá označiť ako kultúrny, ak ide o prostriedok spoločenskej interakcie, ktorý formuje identitu jedinca. Populárna kultúra môže byť zdedená a získaná. Zdedená populárna kultúra – skanzeny, folkloristické skupiny – tradícia ktorá náš život formuje v takej miere, aby sa tato miera dala označiť ako významná. Ľudová kultúra zdedená je mŕtva. Ľudová kultúra je prekonávaná populárnou kultúrou-mestá,mestský štýl života. Populárna kultúra má nekomerčný a komerčný charakter(tričká..) ZDIEĽANÁ KULTÚRA
-má prepojenie na náboženstvo-základ je etický vzťah- idea ZK je demonštrovaná cez náboženský vzťah –ukazuje sa že zdieľaná kultúra má veľký význam vo vzťahu k indivíduu. Náboženský vzťah je založený na dôvere. Na to aby sme sa stali ľuďmi v pravom zmysle slova potrebujme zdieľanú kultúru. Na to aby sme sa stali sami sebou potrebujeme k tomu, niečo čim sami nie sme, t.j. našich blízkych. V zmysle náboženskom, k tomu potrebujeme niečo prostredníctvom čoho sa dostaneme sami k sebe., t.j. zbavíme sa našich vín, našich hriechov a tak sa staneme tým čim sa stať máme. Náboženská tradícia nám pred oči predkladá fakt našej konečnosti, moment alebo fenomén smrti. V momente smrti sa stretávame s niečím čo nepoznáme, stretávame sa s akýmsi prechodom o ktorom nič nevieme. Aby sme dokázali vnímať tento prechod potrebujeme kontakt s mŕtvymi. Kontakt s mŕtvymi znamenákontakt s tradíciou. Tradícia je tým stretom v ktorom k nám prehovárajú predchádzajúce generácie.Od tohto vzťahu nás k predchádzajúcim generáciám ako vzťahu zdieľanej kultúry vyplýva úcta aleaj povinnosť k generáciám nasledujúcim. Ukazuje sa že o nasledujúcu generáciu sa treba staraťJe potrebné odovzdávať nasledujúcej generácii to čo označujeme ako zdieľaná kultúra. Podstatou zdieľanej kultúry je etický vzťah. – etika .Sme za svoje činy zodpovední a za tieto činy budeme aj súdení. V etickom vzťahu náš život získava zmysel , hodnotu.
h. Zdieľaná kultúra umožňujúca a formujúca hlbšie emócie
Etické nazeranie ochraňuje spoločenský kapitál, taktiež uvoľňuje a tíši spoločenské emócie. Zdieľaná kultúra umožňuje a zároveň formuje hlbšie emócie. Obrady a zvyky zdieľanej kultúry preklenuje priepasť medzi pocitom a činom, hovorí ľuďom, čo majú robiť, a to práve v tých situáciách, v ktorých sa k slovu dostáva etické nazeranie, v situáciách, v ktorých sú pravými motívmi láska, zármutok alebo pomsta, v ktorej stojíme proti sebe duša proti duši. Tieto obrady a zvyky sú vytvorené spornosťou a spoločnosťou podporované, a preto legitimizujú nie len činy, ale i pocity, ktoré sa nimi manifestujú. Pociťovať zásadné emócie je vždy ľahšie, keď to tak spoločnosť očakáva, a je to ešte ľahšie, ak sme vybavený celým repertoárom uznávaných gest, s ich pomocou si môžeme pripraviť choreografiu naše ho nešťastia, a tým si v ňom urobiť poriadok.
ETICKÝ VZŤAH : vedenie že-ako-čo? ………. + etické nazeranie……..
i. Vysoká kultúra ako vedenie cností
Základom zdieľanej kultúry je etika- e.vzťah, v ktorom život získava zmysel,má hodnotu. V etickom vzťahu sa dá nájsť puto medzi zdieľanou kultúrou a kultúrou vysokou. Etický vzťah je vzťahom, ktorý vytvára základ pre vysokú kultúru. Tá si kladie 3 otázky:že-ako-čo?……..VK pochádza od Humbeltovho poňatia- nie každý človek je rovnako kultúrny……………. Vyššia kultúra zasahuje do istého kontextu, hovorí nám čo je v ktorej situácii dobré, alebo potrebné, to je etika. Etický vzťah nie je mŕtvy vzťah. Vysoká kultúra je založená na etic.vzťahoch,etic.baze. Etická baza predpokladá, pretože vychádza z náboženskej kultúry. Vysoká kultúra nie je žriedlom technických znalosti, alebo technického vedenia, ale je zdrojom praktického vedenia, vedieť čo je adekvátne v ktorej situácii, t.j. zmysel vysokej kultúry je odovzdať, ukázať na znalosť toho čo mame v ktorej situácii robiť ako sa v ktorej situácii mame správať. To je význam sledovania filmov, chodenie do divadla, čítanie literatúra Toto by nám mala ukázať vysoká kultúra etický vzťah a nie informácie.
c. Kultúra a náboženstvo – náboženstvo ako základ zdieľanej kultúry- ako jadro
Odpoveď na vznik kultúry nemôže byť civilizačná, lebo je nedostačujúca. . Odpoveď na vznik kultúry je odpoveď náboženská. V tom zmysle už v tradičných dobách ľudia verili, že tie diela ktoré konajú nekonajú pre seba a cez seba ale prostredníctvom nich tieto diela koná niekto vyšší niekto kto človeka ako takého presahuje ,niekto kto by sa mohol označiť ako tanscendentný vzťah , princíp a týmto princípom by bol Boh. Kultúra v pôvodnej vrstve odkazuje na náboženský vzťah. Je založený na dôvere. Na tento náboženský vzťah odkazuje zdieľaná kultúra, je spojená s kultúrou ktorá sa viaže k istému národu a spoločenstvu. V tomto zmysle je celý rad náboženských praxi v spoločnosti, napr. židovská ,kresťanské , moslimské,kde sa dá vysledovať istá náležitosť prvkov, postup. Bodov náboženského postupu:
1. Náboženský obrad/Náboženská prax odkazuje na spoločenstvo, ide vždy o akési kolektívne „my”, pocit spolunáležitosti alebo súnaležitosti.. Tento pocit súnaležitosti dá sa manifestovať tým, že spoločenstvo sa schádza vo svätyni a podstupuje kolektívny akt, jeho zmyslom postúpenia tohto kolektívneho aktu je obnovenie súnaležitosti ku skupine, spoločenstvu.(klasická schéma svätej omše/.Cahr.znakom aktu-stále sa opakuje
2.Spoločná črta/ Po tom čo sme si obnovili príslušnosť ku skupine alebo spoločenstvu, v tomto spoločenstve je objavené znesvätenie, rozkol alebo pád, ide o pocit, ktorý súvisí s jedincom, ide o pocit viny. Náboženstvo ponúka možnosť túto vinu zmyť, zároveň je to ale náboženstvo, ktoré túto vinu vytvára / d. hriech/
3. Akt obetovania je základným stavebným kameňom procesu pre zbavenie sa hriechov. Ak obetovania znemená , že na oltári sa vždy čosi ponúka.
4.Tento akt obetovania spočíva v tom že prostredníctvom rituálu niečo obyčajné sa stáva neobyčajným, t.j. prirodzená vec sa mení na nadprirodzenú. Podstata rituálu spočíva v prehovore hlasov predkov. Cez rituál k nám prehovárajú predkovia. Kto mení rituál mení hlas predkov a veľmi ľahko sa stane že mu hrozí znesvätenie.
5. Z obety, z toho, čo obetujeme sa stáva sviatosť, ktorá je ponúkaná tej osobe, ktorá spomínaný dar priniesla na oltár. Práve prostredníctvom tejto sviatosti dochádza k očisteniu sa od hriechov. – možnosť očistenia od hriechov.
Podstatou zdieľanej kultúry, ktorá má náboženské korene je etika.Etika hovorí o tom, že sme za svoje činy zodpovední a za ne budeme súdení. Etický vzťah predpokladá slobodu. Sloboda každého človeka spočíva na tom čo označujeme transcendovanie pudovosti. Človek je jednotou živočíšnosti a transcendentality. Jedine človek vie o svojej pudovosti a vie jej povedať nie. V tom spočíva sloboda. Základom zdieľanej kultúry je etický vzťah. Cieľom zdieľanej a vysokej kultúry je ETICKÝ VZŤAH
Je zmysel ktorý nám hovorí, že náš život má zmysel. Človek je zodpovedný. Tento vzťah je vzťahom ktorý vytvára základ pre vysokú kultúru. Nie každý človek je rovnako kultúrny. Človek sa musí kultivovať:
1. Vedenie že – vedenie založené na infor., prístup k inform. prestavuje systematické podávanie informácií
2. Vedenie ako – nám predstavuje naše znalosti, t.j. istý typ zamestnania, si vyžaduje isté znalosti na výkon práce. Každý ovláda čosi. Viete ako čo máte opraviť.
3. Vedenie čo –vedomie čo-cnosť. Cnostný človek vie čo má cítiť. Správny cit pri situácií. Správne reagovať v situáciách ktoré sú etické. Cnosť učí čo mám v tej ktorej chvíli cítiť

d. Obrad v náboženskej praxi a jeho zmysel ako interpretácia významu smrti
Zmysel a sila obradov spočívajú v ich presnom prevedení, tak, ako to predpisujú zvyklosti. Presnosť náboženského obradu je znamením, že náboženstvo nie je len myšlienkovým systémom, ale aj kritériom spolunáležitosti so spoločenstvom. Keď stojíme tvárou v tvár mystériu smrti, stáva sa pre nás ríšou nadprirodzená. Stretávame sa s niečím nepoznateľným. Vtedy nás prepadnú obavy a strach z ničoty. Náboženský obrad tento strach zaháňa a zjednocuje nás so spoločenstvom, ktoré nie je len tu a teraz, ale aj v ríši mŕtvych. Pohrebné obrady a obrady narodenia sú udalosti, ktoré sú prežívané kolektívne, sú manifestáciou pút v spoločenstve. Týmto spôsobom aj tí, ktorí prežili, prekonávajú bolesť zo smrti. Smrť sa považuje za prechod do iného stavu v rámci spoločenstva. Mŕtvy sa pripája k zhromaždeniu predkov, a zostáva v spojení so živými. Žijúci sa blízkosti smrti podriaďuje. Tým, že žijúci uctievajú mŕtvych, uznávajú svoje záväzky voči ním a považujú ich za súčasť spoločenstva. Mŕtvy človek zo spoločnosti neodchádza, ale stáva sa jeho trvalou, aj keď neviditeľnou súčasťou. Náboženská tradícia nám pred oči predkladá fakt našej konečnosti, moment alebo fenomén smrti. V momente smrti sa stretávame s niečím čo nepoznáme, stretávame sa s akýmsi prechodom o ktorom nič nevieme. Aby sme dokázali vnímať tento prechod potrebujeme kontakt s mŕtvymi. Kontakt s mŕtvymi znamená kontakt s tradíciou. Tradícia je tým stretom v ktorom k nám prehovárajú predchádzajúce generácie. Od tohto vzťahu nás k predchádzajúcim generáciám ako vzťahu zdieľanej kultúry vyplýva úcta ale aj povinnosť k generáciám nasledujúcim.
e. Zdieľaná kultúra spoločenstva /spoločnosti/ ako súčasné zasvätenie spoločenstva minulosti a budúcnosti
Spoločnosť je založená na zväzkoch. Kultúra je životná miazga 2 smery ……
Zdieľaná kultúra má prepojenie na náboženstvo. Základ je etický vzťah…….
Náboženská prax 5 body
Cez tento náboženský vzťah je demonštrovaná idea zdieľanej kultúry…….
f. Súd ako základ – jadro náboženského vzťahu a možnosti etického nazerania (pohľadu) človeka
Etické nazeranie je to, čo sprostredkuje každé náboženstvo a čo je potrebné každej spoločnosti, chápe človek ako bytosť podliehajúcu súdu. Nech už je sudcom človek alebo boh, nech sú účty vyrovnané v tomto alebo budúcom svete, či nás vykúpia sily prirodzené alebo nadprirodzené, v každom prípade je jadrom náboženstva súd. Nahliadnutím z vonkajšej perspektívy je tento súd imaginárnym(zdanlivým) hlasom kmeňa, ktorý poháňa jeho členov k zodpovednosti za dlhodobý spoločný záujem. Nahliadnuc zvnútra je tento súd osudom, pred ktorým nie je úniku alebo nadprirodzeným očiam neunikne žiadny čin. Etické nazeranie dodáva ľudským záležitostiam osobný charakter a tým nás vyzdvihuje nad úroveň prírody a stavia nás po boku nášho sudcu. Keďže sme súdení, tak musíme byť slobodní a zodpovední za svoje činy. Dnes sme zodpovední za svoje včerajšie činy a zajtra budeme za dnešné. Pred sudcom nie sú odsudzované alebo vychvaľované naše činy, ale my sami, lebo sme tí istí v okamžiku súdu ako v okamžiku činov a budeme tí istí už naveky. Činy a chyby slobodnej bytosti vyvierajú z vnútorného zdroja úmyslov. Jej pohnútky sa usporadúvajú na stupnici dobra a zla a je videná rovnako ako nadprirodzené bytosti, ako subjekt nie objekt, ako príčina nie následok, ako neviditeľný stred vlastného sveta, ktorého však v istom ohľade nie je plnou súčasťou. Kant v tejto súvislosti hovoril o transcendentálnom ja, ktoré je miestom našej slobody.
Človek za svoje konanie bude súdený, nesie zodpovednosť za svoje konanie.
g. Etické nazeranie na človeka ako možnosť jeho slobody a zodpovednosti a možnosť pozície presahujúcej /transcendujúcej/ prírodu
Slobodná bytosť nie je len organizmus, má vlastný život, ktorý je výhradne jej a sama si ho vytvára svojimi voľbami. Takto stojí nad prírodou vo všetkých svojich činnostiach, ktoré dokazujú, že je jej súčasťou. Táto dlhodobá zodpovednosť znamená, že slobodná bytosť je postavená mimo prírodný zákon. Činy a chyby vyvierajú z vnútorného zdroja úmyslov. Etické nazeranie človeka umožňuje vyššie emócie, prostredníctvom, ktorých zušľachťujeme naše životy a životy tých okolo nás. Pri nazeraní z vnútra je etické nazeranie človeka neustálym obnovujúcim dôvodom k jednaniu. Vedie nás k tomu, aby sme boli k druhým úctiví a oddaní. Aj tomu najobyčajnejšiemu jednaniu dodáva dôležitosť, tajuplnosť a posvätnosť. > Pri pohľade zvonku etické nazeranie človeka vnímame ako charakter spoločenských väzieb, ktorý ma nevyčísliteľnú hodnotu. Etické nazeranie ochraňuje spoločenský kapitál, tiež uvoľňuje a tíši spoločenské emócie. Etické nazeranie našej povahy dáva našim životom zmysel. Etický vzťah predpokladá slobodu. Sloboda každého človeka spočíva na tom, čo označujeme transcendovanie pudovosti. Transedovanie pudovosti je etický vzťah cez ktorý viem o sebe a viem to aj správne uhamovať.
Človek je jednotou živočíšnosti a transcendentality. Jedine človek vie o svojej pudovosti a vie jej povedať nie. V tom spočíva sloboda. Sloboda človeka spočíva v etickom vzťahu, na tom čo označujeme transedovanie pudovosti. Človek je jednotou živočíšnosti a transedentov, z toho vyplýva ľudská sloboda a z ľudskej slobody vyplýva ľudská zodpovednosť. Sloboda-možnosť rozhodnúť sa. Ak nesiem zodpovednosť musíme byť principiálne slobodní. Podľa KANTA sloboda-určujúci je rozum. Konať slobodne znamená konať rozumne. Človek ako bytosť je slobodna a pravé preto zodpovedná za svoje konanie. Človek vie že môže konať aj inak, pravé v tom spočíva sloboda, to je rozdiel oproti živočíšnej ríši. V živočíšnej ríši nemôžeme hovoriť o slobode ani o zodpovednosti.
j. Etické nazeranie ako jednotiaci princíp zdieľanej a vysokej kultúry
Kultúra zasadzuje jedinca do kontextu, poskytuje mu reálne výrazovo a cestu ku kolektívnemu vyjadreniu, v myšlienkach ho spojuje s nenarodenými a mŕtvymi, prestupuje jeho uvažovanie ideami posvätnosti a svätokrádeže, a tým všetkým hrdinom umožňuje isté a úprimné vyjadrenie citov, ktoré si spoločenský život žiada. Zdieľ.kultúra mu hovorí, ako a čo má cítiť, a tým pozdvihuje jeho život do etickej sféry, kde potom jeho činy postúpi myšlienka na následný súd. Prostredníctvom výtvarného umenia a literatúry sme spravený celými, naše „ja” je opäť zjednotené s jeho zákonitým zhromaždením. Možná, že práve toto je význam vysokej kultúry, že znovu zakladá etické nazeranie /vo vypracovanejšej a imaginárnejšej podobe/, ako bolo predtým vďaka náboženstvu tak ľahko dostupné.Vysoká a zdieľaná kultúra sú prepojené, Kultúra rovnako ako náboženstvo sa zaoberá otázkou, na ktorú veda nedokáže odpovedať, t.j. tým, čo by sme mali cítiť. Vedenie, ktoré nám poskytuje, je vedením ne skutočnosti, ne prostriedkov, ale účelu, a to je to najcennejšie vedenie aké máme.
a. Pohľad osvietenstva
Osvietenstvo – rovnosť, bratstvo, sloboda, franc. buržoázna revolúcia, autorita rozumu.
Osvietenský pojem kultúry – pravá kultúrnosť znamená kritičnosť.
Základom pre dianie sveta sa stáva Francúzka revolúcia v ktorej ľud sa stáva zvrchovaným a tak sa stráca prepojenie medzi kultúrou a náboženstvom. Kant so svojou výzvou k neobmedzenému používaniu ľudského rozumu zakladá myšlienku univerzalizmu – spôsob premýšľania, používania ľudského rozumu. Univerzalizmom sa začína kritický postoj ku kritickým textom – posvätné texty pracujú s metaforami. Začína sa vytrácať úcta pred posvätným, náboženstvom, lebo miznú posvätné korene, posvätnosť ako taká.
Réne Descartes ako predstaviteľ racionalizmu (racio-rozum) tvrdil, že zmysly nás mnohokrát klamú a nemôžeme ich považovať za isté. Ak myslíte ste, ak pochybujete myslíte. „Myslím,teda som“. Jediné čo sa nedá spochybniť je akt našej vlastnej pochybnosti. Istota nášho myslenia je jedinou istotou a Boh je len ideou, ktorá je nášmu vedomiu vrodená.
John Locke bol oponentom Descarta a za prvoradú považuje skúsenosť. Ruší vrodenú ideu Boha. Naše vedomie je nepopísaná čistá doska a až skúsenosť začína písať prvé písmená. Je predstaviteľ empirizmu.
David Hume dovádza empirické myslenie do dôsledkov. Náboženská viera je len zvykovými záležitosťami. Náboženstvo je založené na vzťahu príčina-účinok, pričom tvrdí, že z toho čo je nevyplýva to čo by malo byť.
Osvietenskí myslitelia sa vydávajú pátrať po niečom prirodzenom..J.Rousseau, hovorí, za to že človek je skazený môže spoločnosť, aby sa človek tejto skazenosti zbavil, vyzýva ho na návrat do prirodzeného stavu. Prirodzený stav je predpoklad pôvodného stavu v ktorom sa nachádzali ľudia, bol stavom blaženosti, v ktorom neexistovalo súkromné vlastníctvo. Vznik súkromného vlastníctva ruší prirodzený stav a zakladá spoločnosti.
K. Marx.. Marx tvrdil, že hybnou silou spoločnosti sú ekonomické vzťahy, ktoré môžu byť založené len na materiálnej fáze, na uspokojení materiál. potrieb. Bez ich uspokojenia nie možná duchovná nadstavba. Svet kultúry, svet práva, náboženstva je len nadstavbou materiálnej základne. Kultúra ako taká je vedľajší produkt materiálnych síl.Pre Marxa náboženstvo – zmes bludov, klam- ópium ľudstva. Svojho učiteľa G.W.F. Hegla obrátil z hlavy na nohy. Marx nechá zachovanú jeho dialektiku ale neide o absol.ducha ale o materiálnu základňu. Heglovou ambíciou bolo racionálne pochopiť fungovanie spoločnosti. Podľa neho spoločnosť funguje ako dialektický proces: celá skutočnosť funguje na báze triády téza (osoba milujúceho)-antitéza (osoba milovaného) – syntéza (návrat k sebe samému).Nový život vzniká na princípe lásky.. Prostredníctvom kultúry, umenia sa absolútny duch dostáva k sebe samému. K.Marx sa skôr opiera o Ludviga Feurbacha- je Marxou predchodca- „Človek je to, čo zje“.Je pôvodca myšlienky – tajomstvo teológie je antropológia, to znamená pre Feurbacha nie Boh je pôvodcom človeka, ale človek je pôvodcom Boha. Človek ako nedostatková bytosť si svoje ideály projektuje do podoby Boha. Týmto pojmom sa inšpiroval K. Marx. V postave K. Marxa sa to pôvodné, náboženský akt úplne stratí.
b. Pohľad romantizmu
Romantické hnutie sa definovalo slovami, ktoré kanonizoval Hegel: bolo povýšením subjektívneho nad objektívnym a vnútornej túžby nad vonkajšiu formu.
Romantizmus nebol ani tak reakciou na osvietenstvo ako skôr novým názorom, ktorý sa v ňom inherentne skrýval. Vo veľkých romantických dielach sa stretávame s umelcom – hrdinom, pre ktorého je sloboda absolútnou hodnotou, zároveň však i nesmrteľným bremenom. Romantické umenie hlboko ľutuje koniec života „prirodzené zbožnosti”, ktoré osvietenstvo zničilo. Z tejto ľútosti potom vyrastá romantika nádej, že sa v predstavivosti podarí znovu vytvoriť spoločenstvo, ktoré v skutočnosti už nikdy existovať nebude. Romantici pod povrchom osvietenskej rozumovej kultúry hľadali inú, hlbšiu kultúru, kultúru ľudu, zakorenenú v tajomne a prežívajúcu vo vnútornej svätyni básnikovho „ja”. V romantickom umení prevládajú tri témy: príroda, milenecká láska a svet pred osvietenstvom. Tieto tri prvky patria neoddeliteľne k sebe. Každý z nich je pre dušu pútnika rajom, útočišťom a miestom, kam sa môže vrátiť ako domu. Príroda prestala byť nepozorovaným pozadím, na ktorom sa odohráva život, a miesto toho sa stala predmetom ľudského záujmu. Príroda teda v romantickom umení nadobúda nové dôležitosti. Ľudské vedomie však od samého začiatku romantického hnitia stojí mimo sveta prírody. Romantický umelec je pútnik. Starý mravný poriadok, skrytý v náruči prírody, unika jeho porozumeniu. Typickým príkladom tohto postoja je Goethov Faust, jeho vzťah k Markétke, nevinnej dievčine, ktorú vytrhol zo sveta jej prirodzenej zbožnosti, hovorí veľmi prorocky o ďalšom vývoji modernej kultúry. Romantizmus bol umelecký najbohatším obdobím, aké naša civilizácia poznala. Zhrnúť jeho úspechy je úlohou ďaleko presahujúcou môj súčasný cieľ i schopnosť. Preto by sme sa mali pokúsiť pochopiť rozporuplnosť, ktorú dnešný človek vo vzťahu k romantizmu prežíva, pretože romantizmus pomáhal utvárať ako modernizmus v umení, tak súčasnú kultúru vôbec.
c. Pohľad modernizmu
Vo svete kde je všetko na predaj, kde hodnota je cena a cena hodnota, kde sa city menia ako tovar a sentimentálny podvrh už nikto nepozná od pravého tovaru, v takomto svete sa z umelca stane modernista. Už viac než storočie je moderná kultúra kultúrou modernistickou. V súčasnej dobe vstupuje do „postmoderna” alebo „postmodernistickej” fázy. Cestu modernizmu pripravili traja veľkí umelci – Baudelaire, Manet a Wagner. Wagner, si uvedomoval smrť Boha, postavil človeka do role Spasiteľa seba samého a umeniu pridelil rolu obradu prechodu do vyššieho sveta. Jeho postup bol tak vizionárský a jeho dopad na modernú kultúru tak veľký, že s nami ešte dnes lomcujú tlakové vlny nim vyvolané. Wagner celkom vedome odmietal sentimentalitu a apatiu oficiálneho umenia. Snažil sa vychovávať novú hudobnú verejnosť, takú, ktorá by význam heroického ideálu nielen pochopila, ale zároveň ho prijala za svoj. Jeho snaženie bolo od samého začiatku odsúdené k neúspechu.. Wagnerovi hrdinovia patrili k novému typu, žijú v stave vznešeného osamotenia, túžia sa s láskou obetovať, a tak buď spasiť všetkých okolo seba, alebo byť sami spasení.
Veľkým obdivovateľom Wagnera bol Baudelaira – nočný básnik mesta. Podľa Baudelairového náhľadu patrilo ideálne, vznešené, dokonca i etické do sveta, ktorý bol odvolaný. Ako prvý si všimol zívajúcu priepasť , ktorá sa roztvorila medzi skutočným spoločenstvom, ako ich umelec pozoruje, a predstavovaným spoločenstvom, vytvoreným jazykom umelca. Jeho obrazotvornosť je tak preplnená kresťanskými symbolmi, zatiaľ čo jeho básnické formy evokujú lyrickú nevinnosť, ktorá je v rozpore s obrazmi zániku, ktoré zachytáva. Jeho modernizmus: využíva staré básnické formy a ich priame odkazy na spoločenstvo.
d. Pohľad súčasnosti (postmoderna a umenie) a kult mladosti
Medzi mladými vyniká nový ľudský druh. Má vlastný jazyk, zvyky, teritórium. Má tiež vlastnú kultúru, ktorá nekopíruje tradičné hranice, väzby. Kult mladosti je celosvetovou mocou šírenou médiami.. Súčasná populárna hudba nie je určená na počúvanie, je určená k začutiu. Skupiny, speváci plnia úlohu modly. Musia byť mladí, sexuálne príťažliví. Súčasní adolescenti nemajú takmer žiadnu alebo len slabú náboženskú vieru. Média a hlavne televízia mladých už od útleho detstva k sebe púta. Ďalším z ústredných tém populárnej kultúry je šport, prostredníctvom ktorého fanúšikovia stanovujú svoju spoločenskú identitu a dosahujú akýsi náhradný pocit súnaležitosti. Ikonografiou dnešnej mládeže je graffiti, ktorými otvorene vyjadrujú svoj odpor, verejne vyhlasuje, že vedomosti prechovávané v písomnostiach sú dnes zbytočné. V poslednej dobe sa objavilo úsilie vysvetľovať kultúru mladých ako reakciu na útlak, mládež sa cíti byť na každom kroku utlačovaná „oficiálnou kultúrou”. Kultúra ruší bariéry ako sú vzdelanie, odbornosť, doktrína, mravná disciplína. Všetky tieto prekážky sú totiž obradmi prechodu, ticho totiž uznávajú, že mladosti nie je dosť, že svet niečo očakáva a že existuje vyšší stupeň bytia, na ktorý všetci skôr či neskôr postúpime. Kultúra mladosti tak zostáva zamknutá v prítomnom čase, kde pátra po dobrých dôvodoch pre samu seba, po duchovných idoloch a spôsoboch ako preukázať vlastnú identitu. Dnešná kultúra ukazuje mladosť ako cieľ a naplnenie ľudského života, nie ako prechodné obdobie, ktoré musí byť prekonané akonáhle jedinca povolajú záväzky dospelosti. Propaguje skúsenosti, ktoré možno dosiahnuť bez prijatia bremena zodpovednosti. Žijeme vo svete podivných predsudkov, pominuteľných kultov, predstáv, prameniacich z nedostatku zdieľanej kultúry.
Reakciou na túto situáciu je populárna kultúra. Chce poskytovať tolerantnú formu spoločenskej súdržnosti. Táto kultúra vyradila estetický objekt, nahradila predstavivosť predstavami a city gýčom.
e. Kríza kultúry (?)
Osvietenstvo – kde sa ľud stáva zvrchovaný, stráca sa prepojenie medzi kultúrou a náboženstvom je aj začiatok krízy v kultúre. Kant v súvislosti s osvietenstvom tvrdil, že je nutné oslobodenie človeka. Človek má používať vlastný rozum. Založil myšlienku univerzalizmu Herder zaujal kritický postoj k historickým textom. Tieto sa začínajú vysvetľovať metafyzicky, aby sme poznali Boha, potrebujeme vlastný rozum. Začína sa vytrácať úcta pred posvätným, miznú posvätné korenie, mizne posvätnosť náboženstva ako taká. Russo hovorí, že zato, že človek je skazený môže spoločnosť. Vyzýva človeka aby sa vrátil do prirodzeného stavu – predpoklad pôvodného stavu -stav blaženosti v ktorom neexistovalo súkromné vlastníctvo. Marx zmaterializoval kultúru. Odvrhol kultúru od transcendentnosti. Kultúra je vedľajší produkt základom sú materiálne vzťahy. Náboženstvo je podľa neho zmes bludov, klamov Náboženstvo nie je vzťah ku kultúre. Romantická epocha sa snaží o renesanciu kultúry , ale stroskotá to. Wagner chcel obnoviť väzby umenie a kultúru v nadväznosti na náboženstvo Ale tiež to bolo márne.Umenia v súčasnosti sa stali postmoderným gýčom. Je ťažké rozlíšiť hodnotové umenie od gýču. Umenie a zábava sú vydávané za kultúru, ale to nie transcendentné. Nie to súčasť kultúry. Súčasná kultúra je zdeformovaná. Umenie je posudzované podľa predajnosti. Kým objektívna kultúra sa vyvinula do značnej dokonalosti, v subjektívnej sa zaznamenal. Skôr pokles. Tento odstup sa stále zväčšuje podobne ako aj psychologický odstup medzi ľuďmi. Priateľov si už nenachádzame medzi susedmi, ale skôr medzi vzdialenými. neexistuje kultúra, ale antikultúra. ….v TV….