Dve semienka

Dve semienka ležali vedľa seba v úrodnom jesennom poli. Jedno si povedalo: „Chcem rásť. Chcem ponoriť svoje korene do hĺbky zeme podo mnou a dať vyrásť výhonkom cez kôru zeme, ktorá je nado mnou… Chcem rozvinúť svoje nežné pupene ako zástavy, aby som zvestovalo príchod jari… Chcem pocítiť teplo slnka na svojej tvári a na svojich lupienkoch požehnanie rannej rosy.“ A rástlo. Druhé semienko si povedalo: „Ten môj osud, to je ale osud! Bojím sa. Keď vnorím svoje korene do zeme, ktorá je podo mnou, neviem, s čím sa v tej tme stretnem. Ak si prerazím cestu tvrdou pôdou nad sebou, môžem poraniť svoje jemné výhonky… A čo keď otvorím svoje puky a nejaký slimák ich zožerie? A čo keď rozviniem svoje kvety a nejaké dieťa ich vytrhne zo zeme? Nie. Lepšie bude čakať, kým nebude hroziť nijaké nebezpečenstvo.“ A čakalo. Čakalo, kým sa na začiatku jari neobjavila na poli sliepka a hrabala, hrabala, kým nevyhrabala čakajúc semeno, a hneď ho zhltla.