November

  • 30. november – Svätý a všechválny apoštol Andrej Prvopovolaný. Svätý Frumentius, etiópsky arcibiskup „Abba Salama”. Svätý Peter, prvý gruzínsky katolikos.

    Svätý a všechválny apoštol Andrej Prvopovolaný

    Svätý Frumentius, etiópsky arcibiskup.

    Jeho meno má latinský pôvod a znamená „obchodník s obilím”. Dnešný svätec, nazývaný aj apoštol Etiópie, sa narodil vo štvrtom storočí v antickom meste Tyros, v súčasnosti libanonské mesto Súr. Počas cesty do Indie so svojím bratom Aidesiom ich zajali Etiópčania. Keď si neskôr získal priazeň etiópskeho kráľa, stal sa Frumentios vychovávateľom princov. Frumentiovi sa podarilo podporiť malé kresťanské spoločenstvá, ktoré v krajine existovali od čias grécko-rímskeho obsadenia. Neskôr šiel do Alexandrie, kde ho Atanáz Veľký ustanovil za biskupa. Jeho brat Aidesios odišiel do mesta Tiri. Tu sa v roku 403 stretol s historikom Rufinom, ktorý ako jediný podáva správu o spomínaných udalostiach. Frumentius, aj keď bol Sýrčan, neobrátil sa ako biskup na antiochijského, ale na alexandrijského patriarchu. Vytvoril tak zväzok medzi Etióskou cirkvou a alexandrijským patriarchátom, ktorý trvá dodnes. Vo februári 357 cisár Konštancius II. požadoval v liste pre etiópskych princov zosadenie Frumentia a podrobenie sa miestnej cirkvi pod nelegitímneho patriarchu Juraja Alexandrijského. Dôvodom bolo, že sa Frumentios angažoval proti arianizmu. Svätý Frumentios, etiópsky arcibiskup, zomrel okolo roku 360 v Etiópii. Rímske martyrológium z roku 2001 spomína dnešného svätca 20. júla.

    Svätý Peter, prvý gruzínsky katolikos

    Meno Peter má grécky pôvod a znamená „skala“. Peter sa stal prvým Katolikosom v Gruzínsku. Tamojšiu cirkev spravoval od roku 460 až do začiatku 6. storočia. Gruzínsky kráľ Vachtang I. Gorgasali sa s Petrom, ktorý bol žiakom Gregora Naziánskeho, stretol počas návštevy Byzancie. Tam sa spriatelili a vytvorili tak predpoklady pre priateľské politické vzťahy medzi Gruzínskom a Byzanciou. Kráľ Vachtang si v Byzancii hľadal manželku a prosil cisársky dvor, aby sa Peter stal katolikom, najvyšším predstaviteľom samostatnej cirkvi v Gruzínsku. Byzanciu tiež požiadal, aby s ním poslali do Gruzínska ďalších 12 biskupov. Medzi nimi aj ešte kňaza Samuela, Petrovho neskoršieho nástupcu. Konštantínopolský patriarcha síce žiadosť o autokefálnu nezávislú cirkev potvrdil, no Petra, a neskôr aj Samuela poslal do Antiochie, aby ich povýšil tamojší patriarcha, lebo Gruzínsko bolo pod jurisdikciou Antiochie. Gruzínsky katolikos prijímal v Antiochii vysviacku až do 8. storočia. Katolikos Peter vytvoril pre samostatnú cirkev potrebné pravidlá a s gruzínskym kráľom nažíval v pokoji. V roku 502 ho sprevádzal aj do vojny proti Peržanom. Keď kráľa v bitke ťažko zranili, Peter ho vyspovedal a po pohrebe požehnal princa Dačiho, aby sa stal budúcim kráľom. Keď katolikos Peter zomrel, stal sa jeho nástupcom Samuel.

    Vysielné Rádiom Lumen
    Podľa LThK, BBKL, OCA, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

  • 29. november – Svätý mučeník Paramon. Prepodobný Akakios, o ktorom vydáva svedectvo spis Rebrík.

    Svätý mučeník Paramon

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „vytrvalosť, stálosť“. Paramon je svätcom z tretieho storočia. O jeho živote chýbajú isté biografické údaje. V oblasti Bitýnie, východne od Konštantínopolu, zomrel ako mučeník s ďalšími spoločníkmi vo viere v roku 250 za vlády cisára Décia.

    Prepodobný Akakios, o ktorom vydáva svedectvo spis Rebrík

    Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh drží“. Pustovník z 5. storočia žil na vrchu Latrum v Kárii. Zvykne nosiť prívlastok Klimak – Rebrík, pretože ho v závere svojho vrcholného diela, v nadväznosti na biblický príbeh o Jakubovom sne, spomína Ján Klimak.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa www.heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

  • 28. november – Svätý prepodobný mučeník Štefan Nový. Svätý mučeník Irenarch.

    Svätý prepodobný mučeník Štefan Nový

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „víťaz“. Predstavený kláštora a mučeník prvého obdobia obrazoborectva sa narodil okolo roku 713 v Konštantínopole. Štefan vstúpil do kláštora svätého Auxencia pri Nikomédii a stal sa neskôr jeho predstaveným. Za cisára Konštantína V. sa stal vodcom ikonám priaznivo naklonenej opozície. Spoločne ho s asi 300 mníchmi uvrhli do väzenia. Po 11 mesačnom väznení ho pouličná zberba týrala, zavraždila a zhanobila jeho telo. Svätý Štefan Nový zomrel ako mučeník 28. novembra 764. Jeho pozostatky neskôr preniesli do Diovho kláštora v Konštantínopole. Diakon Štefan z chrámu Hagia Sofia vytvoril v roku 808 v rétorickom štýle jeho životopis, ktorý je najlepším prameňom pre poznanie prvého obdobia obrazoboreckého sporu.

    Svätý mučeník Irenarch

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „mierumilovný“. Irenarch pochádzal z arménskej Sebasty a žil v čase vlády cisára Diokleciána. Ako mladík vraj slúžil vo väzniciach kresťanom, ktorí sa pripravovali na mučenícku smrť. Keď sa raz stal svedkom mučenia siedmich odvážnych žien, posmelený ich svedectvom vyznal vieru, podstúpil mučenie a spolu s nimi ho sťali. Svätý mučeník Irenarch zomrel v roku 303.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK,heiligenlexikon.de, OCA spracoval Ján Sabol

  • 27. november – Svätý mučeník Jakub Perzský. Náš prepodobný otec Palladios.

    Svätý mučeník Jakub Perzský

    Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „druhorodený“. Perzský mučeník Jakub pochádzal podľa sýrskeho, latinského, gréckeho, koptského a arménskeho životopisu z popredného rodu z kráľovského mesta „Beth Lapat“, v súčasnosti iránske mesto Gundishapur. Pracoval ako dvorný úradník u kráľa Jezdegerda I. Pod nátlakom kráľa sa z neho stal odpadlík od viery. Vplyvom manželky a matky sa navrátil ku kresťanskej viere a za kráľa Bahrama V. postupným odrezávaním končatín ho umučili k smrti. Zomrel pravdepodobne 27. novembra r. 420. Po prvýkrát ho spomína až sýrske martyrológium z deviateho storočia. Palestínsko-gruzínsky kalendár z desiateho storočia ho uvádza 12. novembra. Rímske Martyrológium kardinála Barónia ho kvôli dodatku Petra Natalisa uvádza pri Martyrológiu Usuarda. Relikviu Jakubovej hlavy údajne v roku 1103 preniesli do kláštora Cormarey v Tours a odtiaľ okolo roku 1440 do vatikánskej baziliky. Príbeh umučenia je čiastočne zhodný s príbehom svätého Peroza a Jakuba Notára.

    Náš prepodobný otec Palladios

    Jeho meno má latinský pôvod a znamená „olejnatý“. Prepodobný otec Palladius bol rodeným Solúnčanom. Vo svojom rodisku sa stal mníchom. Keď sa ho v roku 580 Ján Moschos opýtal prečo tak urobil, povedal, že bol svedkom zázraku, ktorý sa udial pustovníkom, čo žili pred hradbami mesta. Keď mesto napadli barbari, pustovníkovi Dávidovi podpálili chatrč a z jeho okien šľahal plameň. Keď ráno šli pozrieť rumovisko, pustovník aj jeho cela boli nedotknutí. Bližšie informácie o jeho živote nie sú známe.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, VHL, A Companion to Ancient Macedonia spracoval Ján Sabol

  • 26. november – Náš prepodobný otec Alypios Stĺpnik. Náš prepodobný otec Nikón Metanoites, ohlasovateľ pokánia.

    Náš prepodobný otec Alypios Stĺpnik

    Pôvod a význam jeho mena ostáva neznámy. Svätec siedmeho storočia spočiatku pôsobil ako diakon v paflagónskom Adrianopolise. Šesťdesiatsedem rokov strávil na plošine, ktorá sa nachádzala na stĺpe vysokom 15 až 16 metrov, ohraničenom mrežami. V blízkosti stĺpa zriadil dva kláštory, jeden mužský a jeden ženský. Tie Alypius viedol až do svojej smrti. Relikvia jeho hlavy sa nachádza v athoskom kláštore „Kutlumusiu”, s ktorým sa v roku 1428 zjednotil kláštor svätého Alypia. Jeden jemu zasvätený kláštor sa nachádzal aj v Konštantínopole. V Rímskom Martyrológiu spomínaný Stylianos je zrejme identický s dnešným svätcom, prepodobným Alypiom Stĺpnikom.

    Náš prepodobný otec Nikón Metanoites, ohlasovateľ pokánia

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „víťaz“. Nikón sa narodil okolo roku 930 v meste Pontos. 12 rokov bol v kláštore Chrysopetra. Tri roky nato žil ako pustovník. Potom putoval a ohlasoval pokánie najprv v Malej Ázii, potom na Kréte, ktorú krátko pred tým z rúk Arabov oslobodil cisár Nikefor Phokas, a nakoniec dnešný svätec ohlasoval pokánie v Peloponézach. Neďaleko Sparty založil kláštor a v ňom aj zomrel okolo roku 998. Životopis Nikóna Metainota, je dôležitým zdrojom informácií pre históriu Grécka 10. storočia.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK spracoval Ján Sabol

  • 25. november – Naši otcovia, hieromučeníci svätý Kliment, rímsky pápež, a svätý Peter, alexandrijský biskup. Svätý Kliment, ochridský biskup osvietiteľ Bulharov.

    Svätý hieromučeník Kliment, rímsky pápež

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „prívetivý, láskavý“. Rímsky biskup Kliment bol, po Linovi a Anakletovi, tretím nástupcom na Petrovom stolci. Podľa Tertuliána ho ešte ustanovil sám Peter. Origenes a Hieronym predpokladajú, že Kliment je Pavlov žiak, ktorého spomína vo štvrtej kapitole listu Filemonovi. Ďalší ich názor, že Kliment mal niečo do činenia s listom Hebrejom, už nemá opodstatnenie. Kliment je zrejme rovnomeným korešpondentom rímskej cirkvi v spise Hermas. Irenej a Origenes Klimenta nazývajú žiakom apoštolov a Klement Alexandrijský mu dáva titul apoštol. Klement nie je ani identický s Fláviom Klementom, ktorého popravil cisár Domicián, ani nie je členom flávijského cisárskeho dvora. Ani názor, že Kliment bol rodeným Židom neobstojí. Podľa knihy pápežov „Liber Pontificalis“, rímskeho kalendára, rímskej liturgie, Klimentovho životopisu zo 4. storočia, Rufina a Zosima, zomrel Kliment ako mučeník. Avšak Irenej, Euzébius, a Hieronymus to vôbec nespomínajú. Vďaka výstavbe trojloďového chrámu v 4. storočí, ktorý vznikol na pozemku majiteľa menom Kliment, sa dnes podzemný chrám začal nazývať bazilika sv. Klimenta. Tak vznikla stavba, ktorá Klimenta pripomínala. Jeho pozostatky do chrámu priniesli až slovanskí vierozvestovia Cyril a Metod v 9. storočí. Pretože podľa legendy Klimenta utopili v mori tak, že mu okolo krku priviazali kotvu, zvyknú ho znázorňovať s kotvou. Bezpochyby pravý list rímskej cirkvi adresovaný Korinťanom, napísal Kliment okolo roku 93 alebo 97. Zakrátko sa rozšíril a v liturgii ho čítaval aj Polykarp. List opisuje nepokoje v Korinte, kde uviedli do služby niekoľko nečestných presbyterov. Avšak skutočné príčiny ostávajú neobjasnené. Kliment napomína k jednote, pokoju a poriadku. Obhajuje principiálnu neodvolateľnosť presbyterov. Preto treba, podľa slov Klimenta, znovu dosadiť zosadených kňazov, buriči majú činiť pokánie a putovať na posvätné miesta, kde dosiahnu pokoj. List končí vyjadrením nádeje, že poslovia listu prinesú z Korintu správy o obnovení pokoja.

    Svätý Peter, alexandrijský biskup

    Svätý Kliment, ochridský biskup osvietiteľ Bulharov.

    Jeho meno má latinský pôvod a znamená „láskavý“. Arcibiskup Kliment sa zrejme narodil v slovanskom Macedónsku. Bol žiakom svätých Cyrila a Metoda. Sprevádzal ich na Veľkú Moravu. Odtiaľ ho po Metodovej smrti v roku 885 spoločne s ďalšími žiakmi vyhnali. Tak sa dostal do Bulharska. Knieža Boris ho poslal do Macedónska, kde pôsobil ako misionár a vychovávateľ národa. Neskôr zriadil v Devolte, dnešná Kutmičevica, školu, ktorá sa stala dôležitou pre slovanskú kultúru. V roku 893, alebo 894, ho cár Simeon vymenoval za 1. slovanského biskupa Drembice alebo Velíc pri Ochride. V Ochride vybudoval tri chrámy a kláštor svätého Panteleimona, kde aj uložili jeho telesné pozostatky. Svätý Kliment Divotvorca, ochridský arcibiskup zomrel v roku 916. Kliment sa stal najdôležitejším pokračovateľom diela Slovanských apoštolov. Preložil Pentekostarion, zbierku liturgických hymnov pre veľkonočné obdobie, u nás známu pod názvom Kvetná trioda, je autorom viacerých homílií, životopisov svätých, medzi nimi aj pravdedobne po starosloviensky napísaného diela Život svätého Cyrila a aj chválospevu na neho – Pochvalné slovo.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, BBKL spracoval Ján Sabol

  • 24. november – Svätá veľkomučenica Katarína.

    Svätá veľkomučenica Katarína

    Jej meno má grécky pôvod a znamená „čistá“. Katarína bola zrejme mučenica z Alexandrie. Dochovali sa iba správy o jej kulte, ktorý sa zrodil, nie ako to zvyčajne býva u mučeníkov pri ich hrobe, ale na základe hagiografického textu, ktorý sa rozšíril v neskorom stredoveku. Katarína je znázornená aj v katakombách svätého Januára v talianskom Neapole. Tam vznikla i dalšia verzia jej životopisu. Na východe prvé správy o jej živote podáva Pavol z Latros. Katarínu sa pokúšali stotožniť s pannou, ktorú Maximinos Daia vyhnal z Alexandrie, a o ktorej bez udania mena píše Euzébius, alebo s Hypatiou, či s Doroteou, tie však boli pohankami. Istý je len grécky, na východe napísaný životopis zo 6. alebo 7. storočia, ktorý od 8. storočia preložili do ďalších ľudových európskych jazykov. Katarínine diskusie v filozofmi, sa skôr pokúšali dať do súvisu s Kodratom. Latinská verzia životopisu ešte pred mučením opisuje, ako sa Katarína v noci po krste za prítomnosti Bohorodičky mysticky zasnúbila s Kristom. Známa, Kataríne pripisovaná modlitba, ktorú vraj vyslovila pred smrťou, aj to, že sa bude prihovárať za všetkých, ktorí ju budú prosiť o pomoc, a že ju Boh isto zázračne vypočuje, sa dozaista stala základom rozšírenia jej kultu počas stredoveku. Vzývali ju poľnohospodári, chorí, profesori, filozofi, teológovia, právnici, dievčatá i manželky. Zvykli ju znázorňovať s kolesom, korunou, ale aj knihou, mečom, alebo palmou.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK spracoval Ján Sabol

  • 23. november – Naši otcovia svätý Amfilochios, ikonijský biskup, a Gregor, akragantský biskup.

    Náš otec svätý Amfilochios, ikonijský biskup

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „rodák z Amfilochie“. Amfilochios, bratranec Gregora Naziánskeho, žiak slávneho pohanského učiteľa rétoriky Libania v Antiochii a priateľ troch veľkých Kappadóčanov sa narodil v roku 340, alebo 345. Po šesťročnej práci advokáta v Konštantínopole sa vrátil do svojho rodiska, kappadóckeho mesta Diocézarea. Jeho túžba po pustovníckom živote sa mu nenaplnila, pretože na podnet Bazila Veľkého ho v roku 373 ustanovili za biskupa pre Ikónium. Ako biskup slovom i písmom rozvinul činnosť proti arianizmu a manichejizmom ovplyvneným blúznivo-asketickým sektám apotaktitov, enkratitov a messaliánov. Bazil venoval Amfilochiovi svoje známe dielo „O Svätom Duchu“. Amfilochios v roku 390 predsedal synode v Side a v Konštantínopole sa zúčastnil na synodách z rokov 381 a 394. Krátko nato v roku 394 alebo 403 zomrel. Ampfilochiove diela sa tešili už v piatom storočí veľkému uznaniu a patristickej autorite. Od Efezského sa všeobecné koncily odvolávajú na neho. Pre históriu kánonických spisov má veľký význam zoznam biblických kníh, ktorý sa nachádza v závere jeho diela 333 jambov pre Seleuka. Táto báseň, ktorá vyzýva z čnostnému životu a štúdiu Svätého písma, sa uchovala v jednom zo spisov Gregora Naziánskeho. Z Ampfilochiovho obsažného diela sa žiaľ zachovali len nepatrné zvyšky. K nim patrí 8 kázní, báseň a synodálny list.

    Svätý Gregor, akragantský biskup

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK spracoval Ján Sabol

  • 22. november – Svätý apoštol Filemon a spoločníci.

    Svätý apoštol Filemon a spoločníci

    Meno Filemon má grécky pôvod a znamená „priateľský“. Apoštol Pavol Filemona v jemu adresovanom liste nazýva priateľom a spolupracovníkom. Hneď po ňom v liste spomínaná sestra Apia by mala byť jeho manželka, a spolubojovník Archippos je zrejme ich spoločný syn. Z listu vyplýva, že Filemon bol bohatý občan frýgijského mesta Kolosy. Pavol, alebo jeho žiak Epafrast, ho pravdepodobne v Efeze obrátil na kresťanstvo. Filemon sa vyznačoval vierou a láskou k blížnym. Svoj dom dával k dispozícii zhromaždeniam mladého cirkevného spoločenstva, ktoré viedol Epafras. Podľa legendy sa neskôr Filemon stal biskupom v Kolosách a zomrel mučeníckou smrťou. Podľa Rímskeho martyrológia zomrel Filemon za cisára Nera, na príkaz prefekta mesta Arta. Po krutom mučení ho zaživa pochovali v jaskyni. Spoločne s ním zomrela podľa gréckych zoznamov svätých aj manželka Appia. Ešte do 5. storočia sa Filemonov dom stal cieľom pútí mnohých pútnikov.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

  • 21. november – Vstup našej Presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny, do chrámu. Náš prepodobný otec Kolumbán.

    Vstup našej Presvätej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny do chrámu

    Náš prepodobný otec Kolumbán

    Vo sviatok, keď si Gréckokatolícka cirkev spoločne s Rímskokatolíckou cirkvou pripomínajú udalosť vstupu Presvätej Bohorodičky do chrámu (Obetovanie Panny Márie), pamätá Gréckokatolícka cirkev aj na prepodobného otca Kolumbána. Opát kláštorov vo francúzskom Luxeuil a talianskom Bobio sa narodil okolo roku 543 v írskej provincii Leinster. Kolumbána vychovávali v kláštore Bangor za jeho zakladateľa Comgalla. Po 30. rokoch vyučovania odišiel v roku 591 s 12 spoločníkmi do Gálie. Tam ho na burgundský dvor pozval Childebert. Poslal ho spočiatku do Annegray, no po tom, čo sa k Írom pridalo veľké množstvo mníchov a učencov, do Luxeuil a Fontaines. Pre svoje spoločenstvo, ktoré malo viac ako 200 členov, napísal Kolumbán mníšsku regulu „Regula monachorum“, pravidlá otcov „Regula Coenobalis“ a dve kajúcne knihy, v ktorých odzrkadlil prísneho ducha írskeho mníšstva. Tieto pravidlá prijímali aj mimo Kolumbánových kláštorov, no neskôr ich vytlačila miernejšia, benediktínska regula. Kolumbán sa dostal do sporu s miestnymi biskupmi, lebo sa pridŕžal starého termínu Paschy. Okolo roku 600 sa v tejto otázke obrátil na pápeža. Pápež Gregor I. sprostredkoval kompromis. Po tom, čo Kolumbán odsúdil Childebertovho nástupcu Theudericha pre konkubinát, vyhnali ho z Burgunska. Prijal ho Chlothar z Neustrien a podarilo sa mu dostať k Zürišskému jazeru. Keď tam však bojoval proti pohanstvu, vyhnali ho. Tak sa vydal do mesta Bregenz. No aj tu sa pohania postavili proti nemu. Na mieste nechal Galla, ktorý ochorel, a zo zvyškom spoločníkov prešiel cez Alpy a do konca svojho života sa usadil v severotalianskom mestečku Bobio. Kolumbán je najvýznamnejší z Írskych misionárov, ktorí pôsobili v kontinentálnej Európe. Úcta k nemu je v oblastiach, kde pôsobil, doteraz živá. Jeho listy, pravidlá, kázne a básne patria k cenným dielam latinskej literatúry z Írska z vtedajšej doby.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK spracoval Ján Sabol

  • 20. november – Náš prepodobný otec Gregor Dekapolita. Blažená Jozafáta Hordaševská, spoluzakladateľka sestier služobníc.

    Náš prepodobný otec Gregor Dekapolita

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „ostražitý“. Byzantský mních Gregor sa narodil okolo roku 780, alebo 790 v meste Eirenopolis v izaurijskom Dekapolise. Gregor utiekol pred zásnubami a ukryl sa v horách. Tam sa v jednom z kláštorov stal mníchom. Kláštor však za krátko musel opustiť, pretože vyzýval obrazoborecky naladených mníchov k zodpovednosti. Ďalších 14 rokov žil v inom kláštore, až kým sa z neho napokon stal pustovník. Na základe inšpirácie sa vydal na cesty. Cez Efezus do Konštantínopolu. Pokračoval do Solúna a prišiel až do Talianska. Navštívil Neapol a Rím. Prepodobný otec Gregor Dekapolita zomrel v Konštantínopole v roku 842 alebo 843. Jeho životopisec Ignác Diakon podáva správu o veľkom počte Gregorových zázračných skutkov. V poslednej fáze obrazoboreckého sporu hral Gregor významnú rolu. Svojho žiaka Jozefa Hymnografa poslal do Ríma, aby u pápeža Gregora IV. hľadal ochrancu proti obrazoborcom. Zachoval sa spis s menom Gregora Dekapolitu, v ktorom opisuje obrátenie jedného saracéna. O úcte aj na západe svedčí Rímske maryrológium.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, BBKL spracoval Ján Sabol

    Blažená Jozafáta Hordaševská, spoluzakladateľka sestier služobníc

    Narodila sa 20. 11. 1869 vo Ľvove a osem dní na to prijíma vo Ľvovskej Cerkvi sv. apoštolov Petra a Pavla sviatosť krstu a myropomazania. Rodinu Hordaševských Darca všetkého dobra obdaroval štyrmi deťmi ešte pred Michaelou a ďalšími štyrmi po nej. Chudobní kresťanskí rodičia – pracovitý stolár reštaurátor Jakub Pukas a dobrá, obetavá Ksenia Hordaševská – ich prijímajú v jednoduchej a hlbokej zbožnosti a dôvere v Božiu starostlivosť a prozreteľnosť. Michaela je pekným dieťaťom. Ako šesťročnú ju zapisujú do Školy svätého Antonija. Už v tomto veku prejavuje výrazné znaky zbožnosti a čností. So svojou sestrou Annou sa často hrávajú na pustovníčky a jedia korienky. Po ukončení základnej školy – hoci s vyznamenaním – musí nastúpiť do práce vo fabrike na výrobu skla, aby pomohla rodine. Aj v tomto prostredí sa osvedčuje ako svedomitá v práci a horlivá v náboženskom živote. Rada a spontánne – ak je to potrebné – učí katechizmus, a veľmi často sa zúčastňuje cirkevných bohoslužieb. Michaela má devätnásť rokov, keď otcovia Baziliáni dávajú pre ľvovskú mládež duchovné cvičenia. Mladučká a horlivá dievčina spoznáva o. Jeremiáša Lomnického, OSBM, ktorý sa stáva jej duchovným vodcom. S jeho dovolením 24. júna 1889 v Cerkvi sv. Onufria vo Ľvove skladá súkromný sľub čistoty na jeden rok a neskôr ho obnovuje na tri roky. Otec Lomnický vidí v Michaele neobyčajnú dušu a vedie ju k hlbokému spojeniu s Kristom. Je svedkom toho, ako v mladej dievčine rastie príťažlivosť k rehoľnému životu a ako sa vážne zamýšľa nad povolaním k úplnému zasväteniu sa Bohu. Istý čas sa zaoberá myšlienkou vstúpiť k sestrám Baziliánkam. Tvorca ľudských dejín má s ňou však iné plány. V Božej múdrosti sa totiž napĺňa čas na zrod Kongregácie sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie a Michaela má v tomto pláne pripravenú úlohu. Cez o. Jeremiáša dostáva ponuku stať sa spoluzakladateľkou a prvou Sestrou služobnicou. Ako o tom neskôr sama píše, spočiatku sa tejto myšlienky zľakla. Keď ale uvážila, aké veľké sú potreby jej duchovne opusteného národa, rozhodla sa a ochotne sa oddala na službu Bohu v začínajúcej Kongregácii. Bola to prvá kongregácia s aktívnym spôsobom života v našom obrade. Aby Michaela mohla skúsiť a zároveň sa trochu zaučiť takémuto spôsobu rehoľného života, odchádza na nejaký čas k poľským sestrám Feliciánkam do Žovkvi. Po tejto skúsenosti si s pomocou svojej sestry Anny navrhuje a šije rehoľné rúcho a 24. augusta 1892 ho v Cerkvi sv. Onufria vo Ľvove ho slávnostne prijíma. Zároveň dostáva nové meno – Jozafata. Po obliečke odchádza do domu, ktorý v Žuželi pripravil o. Selecký – jeden zo zakladateľov Kongregácie – pre Sestry služobnice Nepoškvrnenej Panny Márie. Tu sa stretáva s kandidátkami – dievčatami, ktoré už skôr prejavili záujem o takýto spôsob života. Je im predstavenou a učiteľkou. Dňa 20. novembra 1892 verejne skladá na tri roky svoje prvé rehoľné sľuby čistoty, chudoby a poslušnosti, pričom jej deväť kandidátok má obliečku. Sestra Jozafata sa starostlivo venuje formácii prvých noviciek, ale súčasne apoštoluje a horlivo pomáha svojmu národu. Už v r. 1893 otvára v stodole prvú materskú školu, ktorú vedie jej rodná sestra Anna, rehoľným menom Arsénia. Všetky sestry spoločne dbajú o duchovné povznesenie svojho národa – učia deti i ženy, starajú sa o Božie chrámy, o chorých. Oheň, ktorý misiami otcovia Baziliáni zapaľujú, ony udržujú a žijú s národom. Mladá, ale prezieravá Jozafata vštepuje sestrám hlbokú lásku k národu, uprostred ktorého majú vykonávať svoju misiu.
    Pod múdrym a neúnavným vedením s. Jozafaty sa Kongregácia, aj napriek veľkým ťažkostiam, rýchlo rozrastá. Zakladá nové domy a časom posiela sestry aj do iných krajín (Kanada, Chorvátsko, Brazília…). Všade, kde len môže, pomáha a organizuje sestrám duchovný život a slúži tam, kde je najväčšia potreba. Snaží sa dvíhať národ duchovne, morálne a kultúrne. Dňa 11. mája 1909 s. Jozafata skladá doživotné sľuby. V r. 1914 nastupuje poslednú etapu svojho života – svoju krížovú cestu. Začína sa jej choroba – tuberkulóza kostí. Po dlhom a ťažkom utrpení na tomto kríži ako 49 ročná, odovzdáva dňa 7. 4. 1919 svoju svätú dušu Pánovi. Stáva sa to, čo už skôr predpovedala, že zomrie na sviatok Blahoviščenija – Zvestovania (podľa juliánskeho kalendára). V čase jej smrti Kongregácia sestier služobníc už má 400 sestier a 40 domov. Aj na smrteľnej posteli vyjavuje sr. Jozafata túžbu po tom, aby sestry boli sväté. Jej životná duchovnosť – veľmi prirodzená a jednoduchá, zameraná na pravdu, čiže na Boha a jeho svätú vôľu – sa prejavuje aj pri smrti v poslednej modlitbe: Ježiš, Ježiš, chcem len teba! Ježiš, Mária, Jozef, vám oddávam svoju dušu!

    S. Miriam M. Dzubáková, SSNPM, s. Dominika K. Fedorová, SSNPM, v spolupráci s o. Markom Durlákom.

    Zdroj: Kongregácia sestier služobníc Nepoškvrnenej Panny Márie: Celým srdcom, Prešov 2002
    Prevzaté z www.zoe.sk

  • 19. november – Svätý prorok Abdiáš. Svätý mučeník Barlaam. Náš prepodobný otec a divotvorca Hilarión Solúnsky.

    Svätý prorok Abdiáš

    Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „služobník Jahveho“. Abdiáš je v poradí štvrtý z 12 malých prorokov. Napísal knihu – výstrahu voči Edomu, ktorá má rozsah iba 21 veršov. Edom vykresľuje ako vzor sily znepriatelenej voči Bohu. V druhej časti textu sa prorokov pohľad rozširuje na tému Jahveho dňa. Pretože 20. verš reflektuje skúsenosť z exilu, dielo nemohlo vzniknúť za čias Jorama. Začiatok posolstva má črty spoločné s Jeremiášovou prorockou knihou.

    Svätý mučeník Barlaam

    Náš prepodobný otec a divotvorca Hilarión Solúnsky

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „jasný“. Hilarión Solúnsky sa narodil v roku 822 v Kachétii, východnej časti Gruzínska, východne od dnešného hlavného mesta Tbilisi. Už ako 15 ročný bol u mníchov v Garedži, neskôr ako pustovník. Po 10 rokoch žil vo Svätej Zemi. Bol v lavre svätého Sávu pri Jeruzaleme. Po návrate v roku 854 začal zakladať z majetku, čo zdedil, v Gruzínsku kláštory podľa cenobitického vzoru. Neskôr pobudol so svojimi spoločníkmi päť rokov na hore Olymp v Bitýnii. Vraj jeho schopnosť konať zázraky presvedčila gréckych mníchov, aby uznali, uprostred obrazoborecných sporov, jeho pravovernosť. Ešte pred rokom 867 bol v Konštantínopole. Zrejme si tam uctil aj relikviu pravého kríža. Odtiaľ smerovali Hilariónove kroky do Ríma, kde pobudol dva roky. Tam si zasa uctil relivie svätých Petra a Pavla. Prepodobný otec a divotvorca Hilarión napokon zomrel 19. novembra 875 v Solúne, v kláštore, kde sa, po svojom pobyte v Ríme, usadil. Pochovali ho neďaleko Konštantínopolu v meste Romana, v kláštore, ktorý založili jeho žiaci. Najstarší gruzínsky životopis dnešného svätca z roku okolo 991 čerpá informácie z Enkomia, oslavnej reči Bazileia Protasekretisa.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

  • 18. november – Svätí mučeníci Platón a Roman. Svätí mučeníci diakon Zachej a Alfej.

    Svätí mučeníci Platón a Roman

    Meno Platón má grécky pôvod a znamená „plný“ a meno Roman má latinský pôvod a znamená „Riman“. Platón je mučeník z Ankyry. Bol to bohatý a zámožný mladík. Okolo roku 306 ho sťali. Níl z Akyry spomína Platónov hrob, ako azylový príbytok a oslavuje ho ako osloboditeľa zajatých. Podľa Euzébia bol Roman diakon a exorcista z Palestínskej Cézarei. Počas návštevy Antiochie vystríhal mnohých kresťanov, aby neobetovali modlám. Zatkli ho a odsúdili na upálenie. Potom ho ale predviedli pred Diokleciána, mučili a nakoniec zaškrtili. Roman zomrel mučeníckou smrťou 17. novembra 303 v Antiochii. Ján Zlatoústy uvádza ešte túto spoľahlivú správu, no Euzébius z Emesy, Severus z Antiochie a rímsky básnik Prudentius pôvodnú správu prikrášľujú. Podľa nich sa z Romana stáva mladý, jazykovo obratný antiochénsky šľachtic, ktorý mal byť umučený spoločne so sedemročným chlapcom.

    Svätí mučeníci diakon Zachej a Alfej

    Meno Zachej má hebrejský pôvod a znamená „Boh si spomenul“ a meno Alfej má grécky pôvod a neznámy význam. Svätí mučeníci Zachej a Alfej trpeli za Krista v čase vlády cisára Diokleciána. V palestínskej Cézarei zomreli ako mučeníci. Ako uvádza životopisná legenda, miestodržiteľ Palestíny poslal do väzenia diakona Zacheja, ktorý pochádzal z mesta Gadara, ktoré ležalo za Jordánom. Po krutom mučení ho uväznili v Cézarei a zakrátko sa tam ocitol aj Zachejov bratranec Alfej. Alfej pochádzal zo vznešenej rodiny z Euleteropolisu a v Cézarei pôsobil ako lektor a exorcista. Aj jeho kruto mučili a napokon ich oboch 17. novembra, nevedno ktorého roku, sťali. V ten istý deň vraj s nimi zomreli za Krista aj mučeníci Roman, či dieťa Barulas. Zacheja a Alfeja spomína v dnešný deň aj Rímske martyrológium, Romana a Barulasa však pripomína o deň neskôr.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

  • 17. november – Náš otec svätý Gregor Divotvorca, neocézarejský biskup. Svätý Maximián, konštantínopolský patriarcha.

    Náš otec svätý Gregor Divotvorca, neocézarejský biskup

    Jeho meno má grécky pôvod znamená „ostražitý“. Biskup z tretieho storočia sa narodil okolo roku 213 v Neocézarei. Pochádzal z pohanskej rodiny. Ako 14-ročný sa obrátil na kresťanstvo. So svojím bratom Atenodorom študoval rétoriku, latinčinu a právo. Počas cesty do Bejrútu v Cézarei stretli Origena a v jeho škole päť rokov študovali prírodné vedy, filozofiu a biblickú exegézu. Origenes bol pre nich v prvom rade duchovným vodcom, ktorý ich vychovával nielen prostredníctvom dialektiky, ale aj cvičeniami v cnostiach a modlitbou. Spočiatku prijímal Gregor tento spôsob vedenia s ťažkosťami, no zakrátko ho s jeho učiteľom spájal pocit priateľstva a obdivu. Pri odchode z Cézarei poďakoval Gregor Origenovi dlhým prejavom. Po návrate bratov do vlasti, poslal Origenes Gregorovi list. Za krátko vysvätil biskup z Amasei Paidimos, oboch bratov za biskupov. Gregorovi bolo zverené jeho rodisko, Neocézarea, ktorá bola vtedy takmer pohanská. Gregorovu biskupskú činnosť a jeho zázraky, pre ktoré si vyslúžil prívlastok „Divotvorca“, zaznamenávajú jeho vlastné spisy, niekoľko textov Bazila a jeho biografia od Gregora Nysského. Ako protiváhu k pohanským sviatkom, Gregor vytvoril sviatky mučeníkov. Zúčastnil sa na prvej Atiochijskej synode z roku 264, ktorá pojednávala o Pavlovi zo Samosaty. Na vieru obrátil Makrínu, starú matku Bazila Veľkého a Gregora Nysského. Obaja ho považovali, za apoštola Pontu a Kappadócie. Dnešný svätec, svätý Gregor Divotvorca zomrel v roku 270 alebo 275.

    Svätý Maximián, konštantínopolský patriarcha

    Jeho meno má latinský pôvod znamená „najväčší“. Konštantínopolský patriarcha Maximián bol rodeným Rimanom. Jeho rodičia boli bohatí, a preto aj vznešení. Jedným z jeho spolužiakov a kamarátov bol aj neskorší pápež Sixtus III. Po tom, ako ukončil štúdiá odišiel, nevedno prečo, do Konštantínopolu. S dobrými výsledkami pôsobil na všetkých kňazských stupňoch. Za kňaza ho vysvätil patriarcha Sisinius. Maximiána zvolili v roku 431 za nástupcu zosnulého konštantínopolského patriarchu Nestora. Ľud ho mal vo veľkej obľube, okrem iného aj preto, že keď bol ešte kňazom, dal na vlastné náklady postaviť cintorín pre chudobných. Cirkevný historik Sokrates Scholastikos však poznamenal, že Maximián ovládal veľmi slabo gréčtinu. Napriek tomu sa vedel počas svojho pôsobenia v relatívne krátkom období 2 rokov a 5 mesiacov účinne postaviť proti priaznivcom nestorianizmu, ktorí boli v hlavnom meste ríše vo veľkom počte. Na pomoc si zavolal alexandrijského patriachu Cyrila. Historické pramene vyzdvihujú, že pariarcha Maximián mal čistú vieru, bol vo svojej pastrierskej službe usilovný, zveľaďoval aj cirkevné majetky a vynikal najmä zbožnou a detskou pokorou. Aj pápež Celestín, ktorý patriarchu Maximána potvrdil na Koncile v Efeze, ho nazval pravým Natanaelom a iným Sisíniom. Rovnako aj pápež Sixtus III. komunikoval s patriarchom Maximiánom v priateľskom duchu. Maximiánovi sa podarilo uzmieriť dva znepriatelené tábory tak, že ostala len malá skupina nestoriánov. Na druhej strane bol prísny v dodržiavaní cirkevných predpisov a odvolal biskupov kvôli ich nestoriánskym názorom. Konštantínopolský patriarcha Maximián zomrel na Veľký štvrtok v roku 434. Rímske martyrológium ho nespomína.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

  • 16. november – Svätý apoštol a evanjelista Matúš. Svätý hieromučeník Hypatius, gangriansky biskup.

    Svätý apoštol a evanjelista Matúš

    Jeho meno má grécko-hebrejský pôvod a znamená „Boží dar“. V celej starokresťanskej tradícii je prvé evanjelium pomenované podľa svätého Matúša. Euzébius z Cézarei o Matúšovi píše, že kázal spočiatku Hebrejom. Keď mal odísť k iným národom, zanechal im evanjelium, ktoré im hlásal, v ich rodnej reči. Matúš vystupuje vo všetkých zoznamoch apoštolov ako jeden z dvanástich. Inak Markove, Lukášove a Jánove evanjelium Matúša nespomína. Podľa druhej kapitoly Markovho evanjelia Ježiš povolal k svojmu nasledovaniu mýtnika z Kafarnauma, zvaného Lévi, Alfejovho syna. Prvé evanjelium ho v paralelnom príbehu nazýva Matúš a v zozname dvanástich mu dáva prívlastok mýtnik. Z tohto svedectva prvého evanjelia odvádza starokresťanská tradícia, že autor prvého evanjelia bol mýtnik Matúš. Hoci Markovo a Lukášovo evanjelium nenaznačujú apoštola Matúša ako mýtnika Léviho, protestanstská teológia toto spojenie odmieta. Ak sa však údaje prvého evanjelia uznajú za pravdivé, mal by tento mýtnik dve semitské mená, čo bolo v tej dobe síce netypické, ale nie nemožné. Správy o ďalšom živote Matúša sú sčasti legendami. Podľa Klementa Alexandrijského Matúš v dvanástom roku po nanebovstúpení Pána, okolo roku 42, opustil Palestínu a pôsobil ako misionár. Rufinus a Sokrates spomínajú ako jeho pôsobisko Etiópiu, Pavlín z Noly uvádza Partskú ríšu a Ambróz z Milána Perziu. Klement bez kritiky prebral názor gnostika Herakleona, že Matúš, podobne ako aj niektorí apoštoli, zomrel prirodzenou smrťou. Východná a západná cirkev si ho však uctieva ako mučeníka. Jeho relikvie preniesli najprv z Etiópie do talianskeho mesta Paestum a odtiaľ v 10. storočí do talianskeho Salerna.

    Svätý hieromučeník Hypatius, gangriansky biskup

    Jeho meno je gréckeho pôvodu a znamená „najvyšší“. Biskup a mučeník z paflagónskeho mesta Gangra, v súčasnosti turecké mesto Çankırı, bol jedným z hlavných odporcov Arianizmu, mylnej náuky, ktorá popierala božstvo Ježiša Krista. Počas návratu z Nicejského koncilu (325) ho ariáni ukameňovali. Prepodobný otec Hypatios zomrel okolo roku 325. O úcte k nemu, ako na východe, tak i na západe, svedčia Rímske martyrológium a grécke miney.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

  • 15. november – Svätí mučeníci a vyznávači Gurias, Samónas a Habib. Začiatok filipovky, teda štyridsaťdenného pôstneho obdobia k sviatku Narodenia Ježiša Krista. Svätý mučeník Demeter z Trácie.

    Svätí mučeníci a vyznávači Gurias, Samónas a Habib

    Meno Habib má aramejský pôvod a znamená „milovaný“. Pôvod a význam mien Gurias a Samónas ostáva neznámy. Gurias a Samónas boli dvaja mladí askéti z Edessy. Na príkaz atiochijského miestodržiteľa Musonia, ktorý v Edesse viedol procesy proti kresťanom, ich 15. novembra 306 popravili. Hoci ich spisy neboli uchránené od ďalších úprav, historicita ich mučeníctva je zaručená Efremom Sýrskym a sýrskym martyrológiom. Diakona a mučeníka Habiba zatkli podľa legendami opradenej správy s jeho spoločníkmi Guriasom a Samónom nie počas Diokleciánovho prenasledovania v roku 306, ale až o 14 rokov neskôr za cisára Licínia. Sám vraj v Edesse u miestodržiteľa Lysania dobrovoľne vyznal svoju vieru, za čo ho následne za živa upálili. Nad jeho hrobom neskôr postavili chrám.

    Svätý mučeník Demeter z Trácie

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „patriaci bohyni úrody Deméter“. Mučeník Demeter trpel za Krista v obci Daodus v Trácii. Na príkaz miestodržiteľa Pomplia ho kruto mučili a napokon sťali. Svätý mučeník Demeter z Trácie zomrel okolo roku 307.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, OCA, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

  • 14. november – Svätý a všechválny apoštol Filip. Svätý Gregor Palamas, solúnsky arcibiskup.

    Svätý a všechválny apoštol Filip

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Priateľ koní“. Apoštol Filip pochádzal z Betsaidy a bol priateľom Ondreja. Iba oni dvaja z dvanástich majú mená gréckeho pôvodu. Ježiš ich povolal z kruhu Jánových učeníkov. Filip k nemu priviedol Natanaela. V zoznamoch apoštolov stojí apoštol Filip vždy na piatom mieste. Synoptici ho inak nespomínajú. V Jánovom evanjeliu sa jeho meno vyskytuje trikrát. Efezský biskup z druhého storočia Polykrates podáva správu, že Filip, jeden z dvanástich apoštolov, so svojimi panenskými dcérami zomrel v Hierapolise. Jeho tretia dcéra, ktorá viedla život vo Svätom Duchu, vraj spočíva v Efeze. Hierapolský biskup z druhého storočia Papias uvádza zázrak, o ktorom počul z úst Filipovej dcéry v Hierapolise. Či v tejto správe ho sám Papias, alebo iba Euzébius nazýva apoštolom, ostáva otázkou. Klement Alexandrijský (prelom 3. storočia) zistil, že apoštol Filip svoje dcéry vydal. Montanista Proklos z 2. storočia tvrdí, že štyri prorocky nadané Filipove dcéry sú so svojím otcom pochované v Hierapolise. Cézarejský biskup Euzébius (prelom 4. storočia) ich identifikuje s osobami v 21. kapitole Skutkov apoštolov, teda ako diakona Filipa so svojimi dcérami. Podobne robil aj Proklos. Ázijskí montanisti sa pravdepodobne odvolávali na štyri prorocké Filipove dcéry. Od začiatku dvadsiateho storočia sa zastáva názor, že efezský biskup Polykrates nedopatrením zamenil Diakona a Evanjelistu Filipa, pretože Biblia istotne dosvedčuje len o evanjelistovi Filipovi, ktorý mal viacero panenských a prorocky nadaných dcér. Relikvie svätého Filipa sa nachádzajú v chráme dvanástich apoštolov v Ríme. Filip je patrónom valchovačov a klobučníkov. Na ikonách sa zobrazuje s krížnou palicou a zriedka aj so zvitkom.

    Svätý Gregor Palamas, solúnsky arcibiskup

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „ostražitý“. Byzantský teológ, mystický spisovateľ a obranca hesychazmu, sa narodil v roku 1296 alebo 1297 v Konštantínopole. Vychovali ho na náklady cisára Andronika II.. Ako 22-ročný odišiel na 7 rokov na vrch Athos, potom sa s desiatimi spoločníkmi usadil na vrchu pri Beroi. Odtiaľ sa však vrátil späť na Athos a stal sa predstaveným (igumenom) Lavry svätého Atanáza. Gregor sa snažil odvrátiť útoky Barlaama na hesychastické teórie, ktoré preferovali pokoj, rozjímanie a mystické sústredenie pred rozumovým výkladom sveta. K výtvarným prejavom hesychazmu patria predovšetkým ikony. Gregor Palamas sa zakrátko stal najlepším obhajcom hesychazmického hnutia. Na synode v Konštantínopole síce Barlaama pokarhali, ale neodsúdili. Gregorovými najostrejšími protivníkmi boli Gregor Akyndinos a Nikefor Gregoras. Gregora kvôli spolupráci s Jánom Kantakuzenom na štyri roky uväznili do konštantínopolského kláštora Christos Akataleptos. Po tom, čo sa Ján Kantakuzenos stal cisárom, zvolili Gregora za Solúnskeho arcibiskupa. Do úradu sa mu však podarilo nastúpiť až po troch rokoch. O rok na to, v roku 1351, na provinčnom koncile potvrdili Gregorove teórie, prijali ich do nedeľného slávenia počas Druhej pôstnej nedele a odsúdili Barlaama a Gregora Akyndina. 14. novembra 1359 solúnsky arcibiskup Gregor Palamas zomrel. Jeho žiak a životopisec Philotheos Kokkinos, od roku 1364 patriarcha, ho na synode z roku 1368 vyhlásil za svätého a za učiteľa cirkvi. Od roku 1912 nosí nová solúnska katedrála jeho meno a uchováva jeho relikvie.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK spracoval Ján Sabol

  • 13. november – Náš otec svätý Ján Zlatoústy, konštantínopolský arcibiskup

    Náš otec svätý Ján Zlatoústy, konštantínopolský arcibiskup

    Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh je milosrdný“. Ján Zlatoústy sa narodil v rozmedzí rokov 344 až 354. Pochádzal z rodiny dôstojníka. Skoro stratil otca, a preto ho vychovala jeho matka Anthusa. V škole slávneho pohanského učiteľa rétoriky Libania získal Ján základy pre solídne helenistické vzdelanie. Vplyvom biskupa Meletia a učiteľa na antiochijskej exegetickej škole Diodora sa od Libania oddelil. V roku 369 prijal krst a o šesť rokov neskôr sa vďaka vysviacke na lektora stal súčasťou antiochijského kléru. Jeho nadšenie pre mníšstvo bolo podnetom na vstup do kláštora v blízkosti Antiochie. O štyri roky neskôr ho opustil, aby sa stal pustovníkom. S podlomeným zdravím sa vrátil späť do Antiochie, kde sa v roku 381 stal diakonom už starého Meletia. O päť rokov neskôr ho biskup Flabianos ustanovil na kňaza. Ako kazateľ v biskupskom chráme dosiahol vďaka svojmu strhujúcemu rečníckemu prejavu jedinečné hlboké pastoračné pôsobenie, ktoré mu v nasledujúcich generáciách prinieslo čestné meno „Zlatoústy“ a nehynúcu úctu. Po smrti konštantínopolského biskupa Nektária sa Ján dostal na biskupský stolec hlavného mesta ríše. Ako biskup rozvinul horlivú pastoračnú činnosť. Početným Gótom v hlavnom meste daroval vlastný chrám a klerikov, ktorí kázali v ich rodnom jazyku. Pre chorých a chudobných dal vybudovať hospice a nemocnice a staral sa o misie v Trácii a ďalekej Fenícii. Keď v luxuse žijúcej vrstve pripomenul jej povinnosti, obrátila sa jej počiatočná priazeň k uznávanému kazateľovi v odpor proti nemu. Pobúrenie z dvora riadené cisárovnou Eudokiou a niekoľkými biskupmi na čele s Teofilom z Alexandrie viedlo v roku 403 k zosadeniu Jána na takzvanej Synode pri dube. K nemu pridal cisár prvé Jánovo vyhnanstvo. Nešťastie v cisárskom paláci podnietilo síce okamžité odvolanie verdiktu, no opätovné intrigy po dvoch mesiacoch dosiahli, že ho napokon vyhnali do mesta Kukusus na arménskej hranici. Tu žil tri roky a svojimi listami posilňoval jemu verných členov cirkevnej obce. Jeho nepriatelia dali preto podnet cisárovi, aby ho prikázal prísnejšie väzniť v meste Pityus pri Čiernom mori. Počas cesty tam podľahol vyčerpaniu a pri meste Komana 14. septembra 407 zomrel. V roku 438 jeho pozostatky preniesli naspäť do Konštantínopolu. Tie sa od roku 1204 nachádzali v Ríme, kým ich Ján Pavol II. nevrátil v roku 2004 konštantínopolskému patriarchovi.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK spracoval Ján Sabol

  • 12. november – Svätý hieromučeník Jozafát, polocký arcibiskup. Náš prepodobný otec Níl.

    Svätý hieromučeník Jozafát, polocký arcibiskup

    Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh súdi“. Mučeník a apoštol únie sa narodil v roku 1580 v meste Vladimír v oblasti Volyň, ktorá je dnes severozápadnou súčasťou Ukrajiny. Jeho rodičia boli pravoslávni. Vo Vilniuse (dnes hlavné mesto Litvy) prestúpil do ruténskej uniatskej cirkvi. V roku 1609 sa stal kňazom, o 4 roky neskôr igumenom, predstaveným baziliánskeho kláštora v meste Byten v dnešnom Bielorusku a o rok zasa vo Vilniuse archimandritom. V roku 1617 ho zvolili za biskupa koadjútora arcibiskupa v Polocku v dnešnom severnom Bielorusku a rok po jeho smrti sa stal arcibiskupovým nástupcom. Ako horlivý kazateľ a spovedník neúnavne pozýval k rozširovaniu zjednotenia (únie) pravoslávnych s Katolíckou cirkvou. Počas vizitácie v meste Vitebsk v dnešnom severovýchodnom Bielorusku ho zavraždili. Svätý hieromučeník Jozafát, polocký arcibiskup zomrel 12. novembra 1623. V roku 1643 bol blahorečený a v roku 1867 svätorečený. Jeho telesné pozostatky boli prenesené v roku 1916 do Viedne a v roku 1949 do Ríma. Pápež Pius XI. si pri príležitosti 300. výročia od jeho smrti uctil jeho pamiatku samostatnou encyklikou Ecclesiam Dei admirabili.

    Náš prepodobný otec Níl

    V deň, keď si Gréckokatolícka cirkev s Rímskokatolíckou spoločne pripomínajú gréckokatolíckeho arcibiskupa Jozafáta, spomína si Gréckokatolícka cirkev aj na prepodobného otca Níla Staršieho. Jeho meno má grécko-semitský pôvod a znamená „rieka“. Níl Starší sa narodil v druhej polovici 4. storočia. Predtým ho nesprávne nazývali Sinajský. Podľa legendy cirkevného historika prelomu 14. storočia, Nikefora Kallistra, bol Níl vysokým úradníkom na cisárskom dvore v Konštantínopole. So súhlasom manželky spoločne so svojím synom Theodulom sa zrejme okolo roku 390 stali mníchmi na hore Sinaj. Z kláštora počas útoku zbojníkov Níl ušiel, no jeho syna zajali. Po niekoľkých dobrodružstvách sa syn znova spojil s otcom. Podľa výskumu Karla Heussi však Níl pochádzal z Ankyry v Galácii. Pravdepodobne študoval v Konštantínopole, kde sa spoznal s Jánom Zlatoústym a začal si ho vážiť. Dostal tak dôkladné vzdelanie vo vedách a výchovu vo viere. Po svojom návrate do vlasti sa stal predstaveným kláštora v blízkosti Ankyry. Prepodobný Níl patril zrejme aj k obhajcom Jána Zlatoústeho, keď ho začal prenasledovať cisár Arkádius. Níl sa stal vyhľadávaným duchovným poradcom, ako to dokazujú aj jeho listy. Mnohé z nich sú, žiaľ, iba citátmi z biblie a z iných autorov. Ďalšie jeho spisy majú prevažne asketický obsah. Časť z jemu pripisovaných diel napísal Euagrius Pontikus, autor Filokalie. Prepodobný Níl Starší zomrel okolo roku 430. Jeho telesné pozostatky preniesli do chrámu svätých apoštolov v Konštantínopole.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

  • 11. november – Svätí mučeníci Ménas, Viktor a Vincent, svätá mučenica Štefánia. Náš prepodobný otec a vyznávač Teodor Studitský.

    Svätí mučeníci Ménas, Viktor a Vincent, svätá mučenica Štefánia

    Náš prepodobný otec a vyznávač Teodor Studitský

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Boží dar“. Teodor Studita sa narodil v roku 759 v Konštantínopole v rodine, ktorá patrila do hornej vrstvy v Byzancii a bola veľmi oddaná ideálom mníšstva. Po prvom období Obrazoborectva vstúpil Teodor okolo roku 780 spoločne so svojím bratom Jozefom,neskorším Solúnskym arcibiskupom, do kláštora Sakkudios, ktorý viedol jeho ujo Platón. Okolo roku 788 sa tu stal kňazom a o šesť rokov neskôr predstaveným kláštora. Počas sporu kvôli cudzoložstvu cisára pre Teodorov nesúhlas s cisárom a patriarchom ho v roku 795 poslali do Solúna do vyhnanstva. O tri roky neskôr prebral konštantínopolský kláštor Studion, ktorý sa stal srdcom reformy kláštorov. Boj proti uvoľnenému názoru patriarchu Nikefora I. v záležitosti manželstva Konštantína VII. viedol k Teodorovmu uväzneniu na ostrove Adalar. Vtedy požiadal o pomoc pápeža. Počas druhého obdobia obrazoboreckého sporu za cisára Leva V.musel ísť do Smyrny do exilu. Odtiaľ svojou korešpondenciou neúnavne povzbudzoval k vernosti k obrazovému kultu. Tu zomrel 11. novembra 826 ako 67 ročný. Jeho pozostatky spoločne s pozostatkami jeho brata slávnostne preniesli do hlavného mesta Byzancie v roku 844. Najhlbší a najrozsiahlejší Teodorov vplyv spočíval v jeho snahách o oživenie pôvodného asketicko-cenobitického ideálu, ktorý ako studitská reforma, zasiahol väčšinu byzantských kláštorov a stal sa životnou formou slovanského mníšstva. Teodor pritom základné myšlienky čerpal z diela Bazila Veľkého „Asketika“. Podľa Teodora predstavený kláštora ako duchovný otec všetkých vedie prísne komunitu kláštora a existuje správna miera medzi telesnou prácou a rozjímaním Svätého písma.Okrem toho napísal niekoľko liturgických textov. Teodorov spor s cisárom bol podnetom na prehodnotenie postavenia cisára v byzantskej cirkvi a zdôraznil autoritu pápeža voči celej Cirkvi. Dôležitý boj aj jeho boj za uctievanie ikon.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK spracoval Ján Sabol

    Studiti

    Ukrajinský metropolita Andrej Šeptický, ktorý bol iniciátorom obnovy východného mníšstva na Ukrajine začiatkom 20. stor., sa inšpiroval práve typikonom (pravidlami) prepodobnébo Teodora Studitu, ktoré na Kyjevskú Rus priniesol sv. Teodóz Pečerský. V súčasnosti sú studiti (mnísi studitských pravidiel) mníšskym rádom Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Za menom používajú skratku M.S.U. (Monaci Studiti Ucraini). Ich hlavným centrom je lavra (monastier) Zosnutia presvätej Bohorodičky v Unive pri Ľvove. V Ľvove majú vydavateľstvo Svičado. Majú aj ženskú vetvu, mníšky studitky.

    Stanislav Gábor

  • 10. november – Svätí apoštoli Erast, Olympas, Rodión a spoločníci.

    Svätí apoštoli Erast, Olympas, Rodión a spoločníci

    Ich mená majú grécky pôvod; Erast znamená „milovaný“, Olymp je odvodený od vrchu starogréckych božstiev, Olympu, a meno Rodión znamená „pieseň, óda“. Dnešní svätci žili v období prvého storočia. Patrili do skupiny 70 apoštolov. Apoštol Pavol ich spomína závere listu Rimanom (Rim 16, 11.15.24). Erasta Pavol opisuje ako správcu mestskej pokladnice v Korinte. Tam ho Pavol obrátil na kresťanstvo a prijal ho za svojho spoločníka na apoštolských cestách. Hoci Biblia o jeho ďalšej činnosti neinformuje, isto vykonal viaceré misijné cesty. Rímske martyrológium o Erastovi píše, že ho Pavol ustanovil za biskupa vo Filipách, kde po úspešnej misijnej činnosti prijal mučenícku korunu. Podľa gréckych prameňov zasa Erast vykonával úlohu pokladníka Jeruzalemskej cirkvi, neskôr sa stal biskupom v palestínskom meste Paneas a zomrel pokojnou smrťou. Olympas sprevádzal s Rodiónom apoštola Petra do Ríma. Oboch údajne sťali v tom istom čase, ako ukrižovali svätého Petra. Rodióna Pavol opisuje ako pokrvného, teda ako svojho príbuzného. Pavla a Petra sprevádzal na viacerých misijných cestách. Obaja ho zrejme ustanovili za biskupa v Patare. Tam ho vraj kameňovali Židia s pohanmi a vážne ho zranili nožom, avšak Rodión sa zo zranení uzdravil. Napokon zomrel s Olympasom v Ríme spolu s apoštolom Petrom.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa VHL, www.glaubenszeugen.de spracoval Ján Sabol

  • 09. november – Naša prepodobná matka Matróna. Prepodobná Teoktista z ostrova Lesbos. Svätí mučeníci Onezifor a Porfýrius.

    Naša prepodobná matka Matróna

    Jej meno má latinský pôvod a znamená „pani“. Matróna pochádzala v mesta Perge v Pamfýlii, v súčasnosti zrúcaniny 15 kilometrov severovýchodne od tureckej Antálie, a narodila sa okolo roku 420. V Konštantínopole viedla ženský kláštor, ktorý sa nachádzal v časti Deuteron. Neskôr tento kláštor pomenovali podľa svätej Matróny. Podľa spisu Teofana Vyznávača Chronographia, odmietla uznať edikt cisára Zenóna Henotikon, ktorý sa kompromisnými formuláciami pokúšal získať monofyzitov späť do Cirkvi. Prepodobná Matróna zomrela 7. novembra okolo roku 520 v Konštantínopole. Legendami opradený životopis, ktorý nevznikol pred 7. storočím, popisuje ako Matróna, oblečená do mužských šiat, vstúpila ako muž menom Babylas do konštantínopolského kláštora predstaveného Bassiana. Aby sa vyhla stretnutiu s manželom, ktorý ju hľadal, legenda ju nechá putovať do Emesy, kde sa podieľa na nájdení hlavy Jána Krstiteľa, do Jeruzalema, na Sinaj, do Beryta a napokon naspäť do Konštantínopolu. Legenda ju napokon opisuje ako predstavenú kláštora, ktorý vybudoval Bassian.

    Prepodobná Teoktista z ostrova Lesbos

    Svätí mučeníci Onezifor a Porfýrius

    Ich mená majú grécky pôvod. Onezifor znamená „prospešný“ a Porfýrius „purpurový“. Svätí mučeníci Onezifor a Porfýrius trpeli za Krista v Efeze počas prenasledovania kresťanov za cisára Diokleciána. Na následky krutého mučenia zomreli na začiatku 4. storočia.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, OCA, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

  • 08. november – Zhromaždenie k veľvojvodcovi Michalovi a ďalším beztelesným mocnostiam.

    Anjel Gabriel

    Jedným z ďalších beztelesných mocností je archanjel Gabriel. Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „silný je Boh“. Podľa Lukášovho evanjelia je Gabriel anjelom, ktorý stojí pred Bohom. V Starom zákone ho spomína iba kniha proroka Daniela, ako sprostredkovateľa božích zjavení. V neskorom židovstve sa z Gabriela stal jeden zo 4 najvyšších anjelov a jeden zo 6, alebo 7 anjelských kniežat. V Novom zákone Gabriel oznamuje narodenie Jána Krstiteľa a Ježiša Krista. Ako archanjela ho formálne začalo nazývať až pobiblické kresťanské písomníctvo. Najstaršie a najčastejšie je Gabriel znázornený pri Zvestovaní Panne Márii. Zriedkavejšie spolu so Zachariášom, alebo ako vysvetľuje Danielovi jeho vízie. Byzantské umenie znázorňuje Gabriela spolu s Michalom po stranách Krista alebo Bohorodičky, v rukách so zemeguľou alebo žezlom.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK spracoval Ján Sabol

  • 07. november – Tridsiati traja svätí mučeníci z Melitíny. Náš prepodobný otec Lazár Divotvorca, ktorý sa postil na vrchu Galésion. Svätí mučeníci Melasippus, manželka Karina a syn Antoninus.

    Tridsiati traja svätí mučeníci z Melitíny

    Náš prepodobný otec Lazár Divotvorca, ktorý sa postil na vrchu Galésion

    Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh pomohol“. Divotvorca a pustovník z vrchu Galesion sa narodil v roku 968 v Ázii. Spočiatku bol mníchom v jednom kláštore v meste Attaleia, v súčasnosti turecké mesto Antalya. Potom putoval do Palestíny a vstúpil do kláštora svätého Sávu. Tu prijal kňazskú vysviacku od jeruzalemského patriarchu. Po svojom návrate, kvôli zničeniu palestínskych kláštorov arabmi, vystúpil pri Efeze na stĺp. O sedem rokov neskôr sa utiahol do na vrch Galesion, kde žil 41 rokov ako stĺpnik. Cisár Konštantín IX. Monomachos mu adresoval niekoľko listov. Lazár založil tri kláštory s pevnými pravidlami, z ktorých kláštor Presvätej Bohorodičky existoval až do 16. storočia.

    Svätí mučeníci Melasippus, manželka Karina a syn Antoninus

    Ich mená majú latinský pôvod. Meno Melasippus znamená „dodávateľ sladkostí“, meno Karina „milá“ a meno Antoninus znamená „popredný mladík“. Melasippus a Karina boli kresťanským manželským párom z Ankyry. V čase vlády Juliána Odpadlíka ich spoločne s ich nedospelým synom Antoninom zajali a pre kresťanskú vieru mučili. Keď vraj sudca počas výsluchu rúhavo rozprával o Kristovi, napľul mu mladý Antoninus do tváre. Kým jeho umiestnili v cele, jeho rodičov umučili k smrti. Svojou odvahou a nebojácnosťou vraj Antoninusov príklad povzbudil aj ďalších 40 mladíkov, ktorí ho nasledovali a spolu s ním išli zomrieť za Krista. Niektoré zoznamy svätých 40 mladých spoločníkov nespomínajú. Dnešní mučeníci zomreli za Krista okolo roku 269. Rímske martyrológium prebralo spomienku na dnešných mučeníkov z gréckych menológií.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

  • 06. november – Náš otec svätý Pavol Vyznávač, konštantínopolský biskup.

    Gréckokatolícka cirkev si dnes pripomína svätého Pavla Vyznávača,  konštantínopolského biskupa.

    Jeho meno má grécko-latinský pôvod a znamená „malý“. Biskup hlavného centra východorímskej ríše sa narodil v Solúne. Konštantínopolský biskup Alexander ho vysvätil na kňaza. Po biskupovej smrti sa Pavol v roku 337 stal jeho nástupcom, zatiaľ čo ariánsky kandidát neuspel. O dva roky neskôr ho však poslali do mezopotámskeho mesta Sinagra do vyhnanstva a nahradili ho ctižiadostivým ariánom Euzébiom z Nikomédie. Po Euzébiovej smrti, koncom roka 341, povolali pravoverní Pavla naspäť, kým ariáni zvolili Makedónia. Výsledkom toho bola pouličná krvavá bitka, v ktorej ľud zavraždil vojenského magistra Hermogena, ktorý dal Pavla odstrániť.  Nakoniec cisár Konštancius II. poslal Pavla do vyhnanstva a dosadil Makedonia.  Vďaka  podpore cisára Konstanca I. sa Pavol v roku 346 mohol vrátiť na svoj biskupský stolec. Po cisárovej smrti ho po piatich rokoch biskupskej služby znova odvliekli do exilu, kde dožil. Údajne ho tu uškrtili ariáni. Zomrel v maloázijskom meste Kukusus v roku 351. Za cisára Teodózia preniesli jeho pozostatky do chrámu Eirene v Konštantínopole. Na ikonách sa zvykne zobrazovať ako mučeník, ktorý je zahrdúsený vlastným omoforom, časťou liturgického odevu biskupa, ktorá sa podobá na pálium v latinskom obrade.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa Lexikon für Theologie und Kirche, Biographisch-bibliographischen Kirchenlexikon spracoval Ján Sabol

  • 05. november – Svätí mučeníci Galaktión a Epistéma.

    Gréckokatolícka cirkev si dnes pripomína svätých mučeníkov Galaktióna a Epistému.

    Ich mená majú grécky pôvod. Galaktión znamená „mliečny“ a Epistéma „poznanie, veda“. Podľa legendami okrášleného životopisu, Galaktión pochádzal zo sýrskeho mesta Emesa. Bol vznešeného rodu, vzdelaný vo všetkých vedách. Ako 24-ročný sa oženil s vtedy ešte pohankou Epistémou, ktorá bola takisto zo vznešeného rodu. Epistéma sa krátko po svadbe dala pokrstiť. Po krátkom čase trvania ich manželského zväzku mala videnie, v ktorom zistila, že Boh má mimoriadnu záľubu v panenskom živote. Obaja manželia na to rozdali celý svoj majetok chudobným a opustili Emesu v spoločnosti sluhu Eutolmia. Galaktión vstúpil do kláštora na vrchu Sinaj a Epistéma vstúpila do kláštora, ktorý bol ďalej od Sinaja. Keď za cisára Décia začali prenasledovať kresťanov, Galaktióna uväznili. Keď sa o tom dopočula Epistéma, dobrovoľne sa dala zatknúť tam, kde bol už väznený jej manžel. V roku 240 ich spoločne sťali. Podľa Rímskeho martyrológia, ktoré ich spomína v dnešný deň, popravili ich v Emese.

  • 04. november – Prepodobný otec Joannikios Veľký.

    Dnes nám Gréckokatolícka cirkev pripomína prepodobného otca Joannikia Veľkého.

    Známy grécky kresťanský askéta sa narodil v roku 752 v skromnej roľníckej rodine v bitýnijskej obci Marikat. V detstve pásaval ošípané a získal len veľmi chabé vzdelanie. V mladosti slúžil viac ako dvadsať rokov v armáde a v tej dobe patril k zástancom obrazoborectva. Koncom ôsmeho storočia začal cestu náboženského života. Vstúpil do kláštora a získal vzdelanie a náboženské vedomosti, ktorými doposiaľ nedisponoval. Za krátky čas odišiel ako pustovník na vrch Olymp v Bitýnii v blízkosti antického mesta Prussa. Tu sa stal najvýznamnejším predstaviteľom asketizmu v čase tohto tradičného spôsobu života na východe. Neskôr žil v niekoľkých regiónoch Malej Ázie, vrátane Lýkie a Cilície a pred návratom sa usadil v Bitýnii. Venoval sa rôznym asketickým cvičeniam, čím si získal mnohých priaznivcov. Napokon okolo roku 810 cítil potrebu podeliť sa o svoje skúsenosti s ostatnými ľuďmi a usadil sa preto v cele kláštora na vrchu Trichalika. Tu ho navštevovali mnohí ľudia. Boh mu vtedy poskytol dar proroctva a uzdravovania chorých. V roku 813, po nástupe Leva V. Arménskeho k moci, sa vrátil do Lýdie, kde založil tri kláštory. Počas druhého obrazoboreckého obdobia sa postavil na stranu uctievačov ikon, ale zdá sa, že okolo roku 823, počas stretnutia zorganizovaného obrazoborcami, mal na túto tému nezhody s Teodorom Studitom. V čase obnovy uctievania ikon v roku 843 podporoval voľbu nového patriarchu Metoda, bývalého mnícha z bitýnijského Olympu. Ten sa pre svoj umiernený postoj k bývalým obrazoborcom dostal do sporu s mníchmi kláštora Studion, žiakmi Teodora Studitu. Joannikios ako 90 ročný odišiel do Konštantínopolu, aby podporil Metoda proti studitom. Zomrel 4. novembra 846 v kláštore Antidion na Bitýnijskej hore Olymp. Prepodobný Joannikios predstavoval v čase premeny mníšstva, najmä v porovnaní s Teodorom Studitom, model svätého pustovníka tradičného východu, ktorý žije dlhú dobu v samote a zapája sa do mimoriadnych asketických praktík. Vážnosť si získaval aj na vďaka svojim zázračným schopnostiam. Teodor, niekedy na jednej strane vyjadroval Joannikiovi a k tomu, čo predstavoval, rešpekt, no na druhej strane varoval svojich mníchov pred tým, aby nenasledovali jeho príklad. Teodor veril vo väčšiu integráciu komunít, organizovaných a disciplinovaných, ktoré vykonávajú skôr viac pravidelnej práce než veľkú askézu a miešajú sa do spoločenskej diskusie. Joannikios a Teodor predstavujú dva protichodné modely „olympských“ a „studitských“ mníchov.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa www.wikipedia.org, Gaston Zananiri: Histoire de l’Église byzantine spracoval Ján Sabol

  • 03. november – Svätí hieromučeník Akepsimas, presbyter Jozef a diakon Aitalas.

    Svätí hieromučeník Akepsimas, presbyter Jozef a diakon Aitalas

    Gréckokatolícka cirkev nám 3. novembra pripomína svätých mučeníkov biskupa Akepsima, presbytera Jozefa a diakona Aitala. Meno Akepsimas má hebrejsko–latinský pôvod a znamená „slávny“; meno Jozef má hebrejský pôvod a znamená „Boh pridal“ a význam mena Aitalas ostáva neznámy. Biskup Akepsimas z perzského mesta Honit je spolu s ďalšími dvoma dnešnými svätcami mučeníkom z čias perzského kráľa Šapúra II (309-379). Spoločne zomreli zrejme v roku 350. Podľa legendy biskup Akepsimas mal pri mučení už 80 rokov. Ako mladíkovi, mu vraj predpovedali, že bude za svoju vieru mučený. Práve pre náboženskú politiku perzského kráľa Šapúra II., sa koncom 30-tych rokov 3. storočia začalo prenasledovanie kresťanov, ktoré pokračovalo ešte aj za jeho nástupcu, teda viac ako 50 rokov. Biskupa Akepsima zajali v roku 347, mučili ho a za neľudských podmienok väznili ďalšie tri roky. Nakoniec ho popravili mečom. O jeho pohreb sa vraj postarala dcéra arménskeho kráľa, ktorú v tej dobe tiež väznili v Perzii. Podľa byzantského hagiografa Symeona Metaphrasta, kňaz Jozef pochádzal z mesta Bethlabuba. Aj on bol už pokročilého veku, keď ho zajali. Mal 70. rokov. Spolu s ním zajali aj diakona Aitala. Ich rozsudok znel ukameňovanie v meste Arbel. Po krátkom väznení ich v rovnakom čase popravili s biskupom Akepsimasom. Ich mená sú zapísané aj v Rímskom martyrológiu spolu s ďalšími mučeníkmi, ktorých spomína 22. apríla.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa Vollständiges Heiligen-Lexikon spracoval Ján Sabol

  • 02. november – Svätí mučeníci Akindyn, Pegasios, Aftonios, Elpidéfor a Anempodist.

    Svätí mučeníci Akindyn, Pegasios, Aftonios, Elpidéfor a Anempodist

    Gréckokatolícka cirkev nám dnes pripomína svätých mučeníkov Akindyna, Pegasia, Aftonia, Elpidéfora a Anempodista. Ich mená sú prekladom ich perzských mien do gréčtiny. Akindyn znamená „neohrozený“, Pegasios „silný“, Aftonios „hojný“, Elpidefór „zdroj nádeje“ a Anempodist „nezlomný“. Akindyn, Pegasios, Aftonios, Elpidefór a Anempodist spoločne s ďalšími kresťanmi zomreli mučeníckou smrťou v Perzii za kráľa Šapúra II (309-379). Traja z nich Akindyn, Pegasios a Anempodist podľa legendy odmietli obetovať modlám. Keď ich mučili, nič sa im nestalo. Kráľ vraj pre svoju krutosť stratil aj reč, ktorú na príhovor dnešných troch mučeníkov získal. No odvďačil sa im ďalším trýznením. Vraví sa, že ich vytrvalosť dokonca spôsobila, že kráľov sluha Aftonios uveril v Krista. Za to ho stihol krutý trest a poprava sťatím. Rovnako popravili aj Elpidefóra, ktorý pochádzal zo vznešeného rodu, lebo sa za troch mučeníkov prihováral. Spolu s nimi popravili aj jeho. Dnešní piati mučeníci zomreli v roku 330.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa Vollständiges Heiligen-Lexikon spracoval Ján Sabol

  • 01. november – Svätí divotvorcovia a nezištníci Kozma a Damián.

    Svätí divotvorcovia a nezištníci Kozma a Damián

    Gréckokatolícka cirkev nám na začiatku novembra pripomína svätých divotvorcov a nezištníkov Kozmu a Damiána. Mená dnešných svätcov majú grécky pôvod: Kosma znamená „ozdobený“ a Damián znamená „krotiteľ“. O ich živote chýbajú historicky overené správy. Kým Teodóz Archidiakon označuje ako miesto ich mučeníctva sýrsky Kyros, početné grécke, latinské a sýrske verzie opisu ich života označujú Kozmu a Damiána ako dvojčatá a lekárov v cilicíjskom meste Aigai. Počas prenasledovania kresťanov za cisára Diokleciána ich mučil prefekt Lysias a po zázračnom oslobodení ich sťal. V stredoveku im prisúdili arabský pôvod vzhľadom na vtedajší vysoký rešpekt pred arabskou medicínou. Úcta k dnešným svätcom bola na východe rozšírená už začiatkom 5. storočia. To dokazuje  historický základ legendy a vyvracia pokus o kresťanskú adaptáciu pohanských dioskurov. Im zasvätené chrámy vybudoval patriarcha Proklos v Konštantínopole a byzantský cisár Justinián I. v Kyrose a Pamfýlii. Zároveň sa zaradili medzi najuctievanejších nezištníkov. V šiestom storočí došlo k rozšíreniu kultu aj na západe. Pápež Symachus im v rímskej bazilike Santa Maria Maggiore zasvätil jednu kaplnku. Oboch prijali do Gelasiánovho Sakramentára a do kánona rímskej omše.  V stredoveku došlo k výraznému rozšíreniu kultu, najmä v zväze nemeckých obchodných miest, kde často dochádzalo k epidémiám. Svätí divotvorcovia a nezištníci Kozma a Damián sú patrónmi chorých, lekárov, lekárnikov a lekárskych fakúlt. Na ikonách sa zobrazujú s receptom (liekopisom), patelou a lekárskymi nástrojmi.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa Lexikon für Theologie und Kirche spracoval Ján Sabol

Back to top button