Február

  • 28. február – Náš prepodobný otec a vyznávač Bazil. Svätý hieromučeník Proterius, alexandrijský patriarcha.

    Náš prepodobný otec a vyznávač Bazil

    Bol spoluaskétom včerajšieho svätca Prokopa. Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Kráľovský“. Dnešný svätec bol mníchom a žil v ôsmom storočí. Keď byzantský cisár Lev III. Izaurský (717-741) zakázal uctievanie ikon, Bazila a jeho spoločníka, včerajšieho svätca Prokopa zatkli, mučili a poslali do vyhnanstva. Prepodobný otec a vyznávač Bazil zomrel v roku 750.

    Svätý hieromučeník Proterius, alexandrijský patriarcha

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „prvý“. Dnešný svätec patrí k najaktívnejším obrancom katolíckej viery proti Eutychiánom v druhej polovici 5. storočia. Proterius bol spočiatku arcikňazom. Vznešení obyvatelia ho napriek odporu ľudu v roku 451 zvolili za nasledovníka Dioskura, ktorého zosadili na Chalcedónskom koncile. Len s veľkým úsilím sa mu podarilo potvrdiť svoje postavenie alexandrijského patriarchu u ľudu, ktorý preferoval Dioskura a sčasti eutychiánskych mníchov. V roku 456 musel zosadiť biskupov Timoteja Ailura a Petra Mongosa. Keď zomrel cisár Markianos, ktorý bol jeho hlavným ochrancom, zavraždila ho monofyzitická skupina a za patriarchu vyhlásila Timoteja Ailura. Alexandrijský patriarcha Proterius zomrel počas Veľkej noci 28. marca 457.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa www.glaubenszeugen.de, LThK, VHL spracoval Ján Sabol

  • 27. február – Náš prepodobný otec a vyznávač Prokop Dekapolita. Náš prepodobný otec Thalelaeus Pustovník

    Náš prepodobný otec a vyznávač Prokop Dekapolita

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Pokrokový“. Zachované pramene ponúkajú len skromné informácie o živote a činnosti svätého Prokopa. Dnešný svätec pochádzal z bohatej rodiny a bol vzdelaný v profánnych vedách. Oženil sa a mal deti. Neskôr sa vzdal svojho majetku, opustil rodinu a stal sa pustovníkom. Počas obrazoboreckého prenasledovania za cisára Leva V. sa obrazoborecký igumen Ján Gramatikos z Koštantínopolu pokúsil získať Prokopa na ich stranu. Keď sa mu to však nepodarilo, na príkaz cisára ho uväznili a poslali do exilu. Vo vyhnanstve žil spoločne s vyznávačom Bazilom. Prepodobný otec Prokop Dekapolita zomrel 27. februára okolo roku 820. Pravdepodobne za patriarchu Metoda I. (843-847) ho v polovici deviateho storočia vyhlásili za svätého.

    Náš prepodobný otec Thalelaeus Pustovník

    Sýrsky pustovník Thalelaeus pochádzal z Cilície. Pustovnícky ideál sa rozhodol nasledovať v sýrskom meste Gabala, kde sa okolo roku 442 ubytoval v jednej zo starých jaskynných hrobiek. Ako uvádza Teodoretova životopisná legenda, hrobku vraj obývali démoni, ktorí znepokojovali domácich a ničili v okolí olivové stromy. Už i tak malý príbytok vraj Thalelaeus znížil natoľko, že v nej mohol sedieť iba so sklonenou hlavou. Hovorí sa, že na Teodoretovu otázku prečo tak žije, sýrsky pustovník odpovedal, že je veľký hriešnik a je si vedomý, že si zaslúži tresty za hriechy. Preto si dobrovoľne ukladá menšie trápenia, aby bol ušetrený od nedobrovoľných väčších vo večnosti. Okrem pokánia sa podľa Teodoreta Thalelaeus venoval štúdiu Evanjelií, či uzdravoval ľudí a dobytok. Získaval ľudí pre vieru v Boha. Dnešný pustovník nosí prívlastok Eriklautos, „veľmi plačúci, alebo oplákavaný“ Zomrel okolo roku 460. Na ikonách sa zvykne znázorňovať s istou formou modlitebnej retiazky.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa BBKL, VHL spracoval Ján Sabol ml.

  • 26. február – Náš otec svätý Porfyrios, gazský biskup. Svätý mučeník Sebastián

    Náš otec svätý Porfyrios, gazský biskup

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Purpurový“. Porfyrios sa narodil okolo roku 347 v Solúne. Päť rokov bol mníchom v skýtskej púšti v Egypte, potom v Palestíne, najmä v Jeruzaleme. Okolo roku 392 sa stal kňazom. Ako biskup v Gaze neúnavne pracoval na obrátení mesta, ktoré bolo pri jeho nástupe do úradu prevažne pohanské. Vďaka osobnej intervencii u cisára Arkádia a Eudokie I. v Konštantínopole dosiahol zničenie všetkých pohanských chrámov v Gaze. Na mieste najväčšieho z nich, pohanského boha Marneiona, vybudoval chrám na počesť darkyne pomenovaný Eudokiana. Porfyrios bojoval proti manichejizmu a zúčastnil sa v roku 415 na synode v Lydde proti Pelágiovi. 26. februára 420 svätý Porfyrios zomrel. Životopis, ktorého autor sa označuje ako diakon Marek a Porfyriov spoločník, vznikol v šiestom alebo siedmom storočí. Je ozdobený legendami a boli v ňom vymazané fakty o Porfyriových úzkych vzťahoch s origenistami.

    Svätý mučeník Sebastián

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „vznešený“. Sebastián je mučeník z čias prenasledovania kresťanov za cisára Nera. Ako píše životopisná legenda, nosil prívlastok Dux, veliteľ. Svoj život položil pod mečom za Krista vraj spoločne so samaritánkou Fotinou, ktorú stretol Ježiš pri Jakubovej studni a jej troma synmi.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Spracované podľa LThK , VHL

  • 25. február – Náš otec svätý Tarasios, konštantínopolský arcibiskup

    Náš otec svätý Taras, konštantínopolský arcibiskup

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „znepokojujúci“. Taras pochádzal zo vznešenej rodiny z Konštantínopola. Jeho otec Juraj bol prefektom mesta, jeho matka sa volala Enkratia. S ich rodinou bol spríbuznený aj neskorší patriarcha Fótios (858-867). Pred svojím zvolením za patriarchu pracoval Taras ako tajný sekretár cisárovnej Ireny a podporoval jej snahy o obnovenie úcty k ikonám. Po smrti patriarchu Pavla IV. zvolili v decembri 784 v paláci Magnaura, na podnet cisárovnej, Tarasa za konštantínopolského patriarchu. Na voľbe boli vraj prítomné všetky sociálne vrstvy obyvateľov hlavného mesta. Pápež Hadrián I. však v liste adresovanom Irene a jej synovi Konštantínovi, protestoval proti nekánonickému zvoleniu vtedy ešte laika Tarasa. Ako podmienku pre uznanie voľby stanovil ukončenie obrazoborectva. Irena a Taras zvolali s požehnaním pápeža do Konštantínopolského chrámu svätých apoštolov koncil. No po zmarení prvého zasadania obrazoboreckou armádou, koncil prerušili. Tak Irena a Taras pripravili o rok ďalší v Nicei. Otvorili ho 24. septembra 787, predsedal mu patriarcha Taras a bolo prítomných 350 biskupov. Konzil odsúdil obrazoborectvo ako herézu a vyslovil sa za mierne zachádzanie s obrazoborcami. 23. októbra 787 Taras ukončil koncil pred Irenou a Konštantínom v paláci Magnaura. Keď cisár Konštantín VI. v januári 795 odvrhol svoju manželku Máriu Paphlagónsku, a vzal si za manželku dvornú dámu Theodotu, Taras proti tomu nezakročil. V Koštantínopole vzniklo preto protestné hnutie na čele s opátom Platónom a jeho synovcom Teodorom Studitom. Keď Konštatína VI. zvrhli z trónu, Taras suspendoval kňaza, ktorý cisárovi druhé manželstvo požehnal. Z tohto dôvodu napadli patriarchu Tarasa rigoristickí mnísi, najmä Teodor Studita. Taras preto sprísnil tresty proti svätokupectvu a zosadil Jozefa Megalooikonoma, ktorý cisárovo nezákonné manželstvo požehnal. V roku 803 korunoval nového cisára Nikefora I. O tri roky neskôr Taras zomrel. Pochovali ho 25. februára 806 na druhej strane Bosporu, v kláštore, ktorý založil. Pre svoju obranu úcty k ikonám sa vo východných cirkvách teší veľkej vážnosti.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, BBKL spracoval Ján Sabol

  • 24. február – Prvé a druhé nájdenie úctyhodnej hlavy svätého a slávneho Pánovho proroka, predchodcu a krstiteľa Jána

    Prvé a druhé nájdenie úctyhodnej hlavy svätého a slávneho Pánovho proroka, predchodcu a krstiteľa Jána

    Kým po smrti Jána Krstiteľa, jeho učeníci uložili telo v samárijskej Sebast, ukradla Herodiada Jánovu hlavu a skryla ju. Následne Jana, manželka Herodesovho správcu Chúzu, vraj Jánovu hlavu vzala, dala ju do nádoby a ukryla na Olivovej hore. Prvé nájdenie úctyhodnej hlavy Jána Krstiteľa sa viaže na tradíciu, podľa ktorej sa sám Ján Krstiteľ okolo roku 330 zjavil dvom mníchom a povedal im, kde sa nachádza jeho hlava. Tí hlavu vzali so sebou a postupne ju uchovávali rôzni kresťania, kým ju na dlhý čas jeden z nich neukryl v jaskyni. Tak sa hlava Jána Krstiteľa znova stratila. Neskôr sa v okolí jaskyne usadili mnísi a vybudovali kláštor. Druhé nájdenie úctyhodnej hlavy svätého Jána Krstiteľa sa podľa tradície uskutočnilo v roku 452. Svätý Ján sa zjavil predstavenému kláštora a ukázal mu miesto, kde je uložená jeho hlava. Táto vzácna relikvia sa potom cez Emesu dostala do Konštantínopolu.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa www.glaubenszeugen.de spracoval Ján Sabol

  • 23. február – Svätý mučeník Polykarp, smyrniansky biskup. Náš prepodobný otec Alexander, zakladateľ kláštora mníchov stáleho bdenia

    Svätý mučeník Polykarp, smyrniansky biskup

    Sv. Polykarp sa narodil v roku 69 pravdepodobne v nežidovskej gréckej zámožnej rodine v prímorskom meste Smyrna (terajší Izmír v západnom Turecku). Bol žiakom apoštolov a veľmi dobre sa poznal s mnohými, ktorí videli Pána Ježiša. Podľa cirkevného spisovateľa Tertuliána apoštol Ján, ktorý bol biskupom v Efeze neďaleko Smyrny, ustanovil Polykarpa za biskupa v Smyrne. To sa udialo okolo roku 100.Ignác Antiochijský, ktorý bol umučený roku 107, svedčí o Polykarpovi ako o dobrom pastierovi s nezlomnou vierou. V Smyrne účinkoval asi 70 rokov. Kresťania ho mali vo veľkej úcte a obľube. Neúnavne pracoval na obrátení Židov i pohanov, úzkostlivo dbal na čistotu viery. Historik Euzébius spomína, že Polykarp spolu s pápežom sv. Anicétom rokoval o otázke Veľkej noci, keďže tento sviatok sa slávil na Východe inokedy ako na Západe. Bolo to niekedy na prelome rokov 154 a 155 v Ríme. Otázka sa síce vtedy nevyriešila, no obaja sa rozišli v pokoji. O Polykarpovej mučeníckej smrti existuje záznam v podobe spisu „Umučenie Polykarpa“, ktorý je najstarším dokumentom z diela „Acta Martyrum“ (Skutky mučeníkov). Napísal ho očitý svedok. Podľa tohto spisu bol Polykarp už veľmi starý, keď v Ázii vypuklo prenasledovanie kresťanov. Pohania sliedili zvlášť po ňom. Vedeli, že on má „na svedomí“ obrátenie mnohých pohanov na kresťanskú vieru. Polykarp chcel zostať v meste, no na naliehanie veriacich odišiel do neďalekej dediny, kde sa ukrýval. Veriaci ho nechceli stratiť, tak bdeli nad jeho životom viac ako on sám. Pohania ho však predsa vysliedili. V poslednej chvíli ešte mohol ujsť, no nespravil to. Sám vyšiel v ústrety vojakom, ktorí sa sami zahanbili, že prišli toľkí, aby chytili slabého starca. Na jeho žiadosť mu dali ešte dve hodiny na modlitbu, potom ho vysadili na somára a viedli do mesta. Cestou stretli mestského sudcu, ktorý ho vzal k sebe na voz. Nahovárali ho, aby sa zriekol Krista. No napriek surovým slovám a fyzickým úderom Polykarp sa nepodvolil. Keď ho priviedli do amfiteátra, prokonzul mu povedal: „Potup Krista a prepustím ťa!“ No Polykarp mu vtedy povedal pamätné slová: „Osemdesiatšesť rokov mu slúžim a nikdy mi neublížil. Ako by som sa mu teraz mohol rúhať?“ Po rozličných vyhrážkach ho prokonzul – aj na žiadosť pohanských divákov dal upáliť. Stalo sa to 23. februára roku 155. Veriaci ho hneď po smrti mali vo veľkej úcte. Kde sú uložené jeho pozostatky, nevieme. V Umučení Polykarpa sa po prvýkrát spomína pojem „katolícka“ cirkev (vo význame pravoverná). Robí sa tam aj rozdiel medzi úctou k svätým a klaňaním sa, ktoré patrí jedine Bohu. Spomína sa aj uctievanie mučeníkov, ktoré sa robilo v deň ich umučenia (narodenia pre nebo).

    Náš prepodobný otec Alexander, zakladateľ kláštora mníchov stáleho bdenia

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Obranca mužov“. Dnešný svätec Alexander sa narodil okolo roku 350 na jednom z ostrovov v Egejskom mori. Vychovali ho v Konštantínopole. Neskôr sa stal mníchom, misionárom a predstaveným kláštora v Sýrii a v Mezopotámii. Okolo roku 420 sa vrátil späť do Konštantínopolu, kde založil kláštor mníchov stáleho bdenia. Ten pre svoje vysoko postavené ideály – absolútna chudoba, neustála liturgická modlitba a misijná činnosť – vzbudzoval obdiv i odpor. Alexandrov sklon k rigoróznej kritike, viedol ku konfliktu s klérom. Ten ho prinútil opustiť Konštantínopol. Alexander potom založil nový kláštor pri Čiernom mori v bitýnijskom meste Gomon. Tam okolo roku 430 zomrel.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK spracoval Ján Sabol

  • 22. február – Nájdenie úctyhodných pozostatkov svätých mučeníkov v Eugeniu. Svätý mučeník Maurícius a spoločníci.

    Nájdenie úctyhodných pozostatkov svätých mučeníkov pri bránach v Eugeniu

    V mestskej časti Konštantínopola Eugenios, dochádzalo okolo roku 400 k viacerým zázrakom. Pri vykopávkach v tej štvrti objavili početné kosti, ktoré potom uložili do chrámu. Vďaka videniu Mikuláša Kaligrafa sa zistilo, že sa medzi nimi nachádzajú aj pozostatky svätých Andronika a Júnie. V dvanástom storočí dal cisár Andronik (1183-1185) na mieste nálezu vybudovať chrám.

    Svätý mučeník Maurícius a spoločníci

    Jeho meno pochádza z latinčiny a znamená „černoch“. Maurícius a ďalších 70 vojakov sú mučeníci zo sýrskej Apamey. Toto mesto Seleukos rozšíril za hlavné mesto druhej sýrskej provincie. Z cisárskeho dvora Maximiána Herculeusa ich obvinili z opovrhovania bohmi a neposlušnosti voči cisárovi. Pozbavili ich preto vojenských hodností a zaobchádzali s nimi ako so zločincami. Pre kresťanskú vieru ich mučili a nakoniec popravili. Jedných sťali, iných upálili, alebo ukrižovali. Grécke synaxáre, okrem Maurícia, zo 70 vojakov menovite spomínajú aj Photina, Teodora a Filipa.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa www.glaubenszeugen.de , VHL spracoval Ján Sabol

  • 21. február – Náš prepodobný otec Timotej zo Symbolov. Náš otec svätý Eustatios, arcibiskup veľkej Antiochie

    Náš prepodobný otec Timotej zo Symbolov

    (Synaxár tohto svätca sa nám nezachoval.)

    Náš otec svätý Eustatios, arcibiskup veľkej Antiochie

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „stabilný“. Dnešný svätec sa narodil v meste Side v Pamfýlii. Spočiatku bol biskupom v meste Beroia. Neskôr sa stal antiochijským patriarchom. Bol pravdepodobne bezprostredným nástupcom patriarchu Philogonia. Od začatia arianistických sporov stál Eustatios na strane Alexandra z Alexandrie. Na koncile v Nicei pôsobil na strane hlavných zástupcov pravej náuky. Keď si ariáni znova získali priazeň cisára Konštantína, Eustatia zosadili na synode v Antiochii (pravdepodobne 330) a poslali ho do vyhnanstva do Trácie . Jeho prívrženci zapríčinili Meletiánsku schizmu. Svätý Eustatios zomrel vo vyhnanstve okolo roku 337 alebo 340. Z veľkého množstva jeho dogmatických a exegetických diel sa, okrem diela kritizujúceho Origenovu exegézu, zachovali iba fragmenty.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK spracoval Ján Sabol ml.

  • 20. február – Náš prepodobný otec Lev, katánijský biskup. Náš svätý otec Agato, rímsky pápež.

    Náš prepodobný Lev, katánijský biskup

    Jeho meno má latinský pôvod a znamená „Lev“. Rodák z talianskej Ravenny pochádzal zo vznešenej kresťanskej rodiny. V rodnom meste sa stal kňazom. Neskôr na biskupskom stolci vystriedal Sabina v metropole Katánskej oblasti na Sicílii. Tu počas biskupskej služby vykázal čarodeja Heliodora. Dnešný svätec sa zvykne nazývať Thaumaturgos – Divotvorca, pretože sa vraj vďaka nemu uskutočnilo množstvo zázrakov. Legendárny opis jeho života ponúka len málo biografických údajov. Jeho vysokú váženosť dokazuje aj pozvanie od byzantských cisárov Leva IV. a Konštantína VI. do Konštantínopolu, spojené s prosbou o jeho príhovor. Prepodobný Lev, katánijský biskup, zomrel v mieste svojho biskupského sídla v roku 785.

    Náš svätý otec Agato, rímsky pápež

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „dobrý“. Bol pôvodom zo Sicílie a pápežom sa stal 27. júna r. 678. Na Veľkú Noc v roku 680 pripravil Lateránsku synodu proti monoteletistom, na ktorú prišlo mnoho účastníkov. Monoteletizmus tvrdil, že Ježiš Kristus má síce božskú a ľudskú prirodzenosť, ale iba jednu spoločnú vôľu. Jeho pápežský list s radosťou prijali na 6. všeobecnom koncile v Konštantínopole (680-681), na ktorom tiež so súhlasom cisára Konštantína IV a pápežských legátov odsúdili pápeža Honoria I. Agato podporil biskupa Wilfrida z Yorku, ktorý ako 1. biskup Anglicka apeloval u pápeža na zákrok proti metropolitovi. Keď Agato vyslal do Anglicka arcikantora Jána, napomohlo to rozšíreniu rímskej liturgie v tamojšej krajine. Náš prepodobný otec Agato, rímsky pápež zomrel 10. januára 681.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa BBKL, LThK spracoval o. Ján Sabol ml.

  • 19. február – Svätý apoštol Archippos. Svätí vyznávači Eugen a Makarios, antiochijský presbyteri.

    Svätý apoštol Archippos

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Majster koní“. Druhý verš Pavlovho Listu Filemonovi spomína dnešného svätca ako člena Filemonovho domu a Pavlovho „spolubojovníka“. Podľa Listu Kolosanom (4, 17) Archippos zastával dôležitý úrad v cirkevnom spoločenstve v Kolosách. Pravdepodobne tam zastupoval Epafrasta, keď sa zdržiaval u Pavla. Názor, že bol biskupom v Laodícee, vznikol pravdepodobne nesprávnou interpretáciou listu Kolosanom.

    Svätí vyznávači Eugen a Makarios, antiochijský presbyteri

    Ich mená majú grécky pôvod. Meno Eugen znamená „urodzený“ a meno Makarios „blahoslavený“. Svätí kňazi a mučeníci Eugen a Makarios trpeli za cisára Juliána Odpadlíka. Cisárovi vraj verejne vyčítali jeho bezbožnosť. On ich za to dal kruto mučiť a poslal do vyhnanstva veľkej oázy v arabskej púšti. Vraj to bolo také nehostinné miesto, že tam ľudia po roku zomierali. Kňazi Eugen a Makarios tam zomreli po 14 dňoch. Životopisná legenda zasa uvádza, že po ich príchode vytryskol čerstvý prameň a cisár ich dal sťať mečom.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, VHL spracoval o. Ján Sabol ml.

  • 18. február – Náš otec svätý Lev, rímsky pápež. Náš otec svätý Flavián Vyznávač, konštantinopolský patriarcha.

    Náš otec svätý Lev, rímsky pápež

    Jeho meno má latinský pôvod a znamená „Lev“. Dnešný svätec pochádzal z Toskánska. Za pápeža Celestína I. bol archdiakonom. Jána Kassiána pohol k napísaniu diela proti Nestorovi, De incarnatione Domini. V čase, keď bol ako legát v Gálii, ho zvolili za pápeža a 29. septembra 440 vysvätili. Lev bojoval proti Pelagiánom a Manichejcom v Taliansku a Priscilianistom v Španielsku. Ich omyly vyvrátil v obšírnom liste. Lev sa usiloval o to, aby sa zachovávala cirkevná disciplína. Bol hlboko presvedčený o tom, že pápež je Petrovým nástupcom. Preto zasiahol do hierarchických pomerov v severnej Afrike, Gálii a Ilýrii, kde potvrdil práva apoštolského vikára Anastázia zo Solúna. Cyril a Protesios z Alexandrie oponovali Levovi v otázke slávenia Paschy a on nakoniec v záujme udržania pokoja a jednoty napokon ustúpil. Dnešný svätec odsúdil monofyzitizmus a Eutychovo odvolanie a vo svojom dogmatickom liste adresovanom Flabiánovi z Konštantínopolu obraňoval náuku o dvoch prirodzenostiach v Kristovi. Aby mal stáleho dôverníka na cisárskom dvore v Byzancii a bol informovaný o cirkevnej situácii na východe, ustanovil v Konštantínopole svojho delegáta. Na Chalcedónskom koncile (451) prostredníctvom legátov neprijal 28. kánon, ktorým sa povyšovalo postavenie konštantínopolského patriarchu. Lev sa postavil aj proti barbarom, ktorí vnikali do Talianska. V roku 452 vycestoval za Attilom do Mantua a presvedčil ho, aby uzavrel prímerie a vrátil sa domov. U kráľa Vandalov a Alanov Geisericha dosiahol ušetrenie Ríma od vrážd a od ohňa, no musel strpieť štrnásťdenné plienenie mesta a bazilík. Svätý Lev, rímsky pápež zomrel 10. novembra 461. V zachovaných dielach je viditeľný jeho jemný štýl a rytmické ukončenie viet. Vyznačoval sa jasnými myšlienkami, čistou rečou a výstižným prejavom. Vo svojich kázňach sa javí ako rázny duchovný rečník. Pápež Benedikt XIV. ho v roku 1754 vyhlásil za učiteľa cirkvi.

    Náš otec svätý Flavián Vyznávač, konštantinopolský patriarcha

    Jeho meno má latinský pôvod a znamená „patriaci k rímskemu rodu Fláviovcov“. Flaviána ako kňaza povolali v roku 446 za nástupcu konštantinopolského patriarchu Prokla. Na synode z roku 448, musel Flavián vydať stanovisko proti monofyzitickým tendenciám Eutycha. O jeho zosadení informoval pápeža Leva I., ktorý mu ako odpoveď zaslal Epistola dogmatica ad Flavianum. Avšak Eutychés dosiahol u cisára Teodózia II. zvolanie synody do Efezu, takzvanú zbojnícku synodu z roku 449, na ktorej na podnet Dioskura z Alexandrie zosadili konštantínopolského patriarchu Flaviána, a po zneucťujúcom obrade ho poslali do vyhnanstva. Počas cesty do vyhnanstva Flavián zomrel. Bolo to zrejme ešte v auguste 449. K jeho rehabilitácii došlo počas Chalcedónskeho koncilu (451). Cisárovná Pulchéria, dala jeho pozostatky pochovať do chrámu svätých apoštolov. Flaviánovo vyznanie viery, ktoré adresoval cisárovi Teodóziovi, pripravilo kristologickú formuláciu Chalcedónskeho koncilu.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK spracoval o. Ján Sabol ml.

  • 17. február – Svätý veľkomučeník Teodor Tyrón.

    Svätý veľkomučeník Teodor Tyrón

    Meno Teodor má grécky pôvod a znamená „Boží dar“. Najstarším svedectvom o mučeníctve a kulte dnešného svätca je oslavná reč Gregora Nysského z konca štvrtého storočia. Už sám Gregor vedel o Teodorovi málo. Vo svojom spise neuvádza miesto jeho narodenia. Opisuje ho len ako krajinu vychádzajúceho slnka, teda vo vtedajšom ponímaní Malú Áziu. Krátko po zverbovaní k vojakom sa Teodor dostal do helenopontskej oblasti, kde sa jeho jednotka chystala prezimovať. Bolo to v čase prenasledovania kresťanov za cisára Maximiána Daia (305-313). Teodor po prvom vypočúvaní vypálil pohanský chrám matky božstiev v meste Amaseia. Napriek tomuto skutku mu vraj sudca ponúkol službu pohanského veľkňaza v tomto chráme. Potom ho mučili a nakoniec upálili. Autorom ďalšieho diela, zbierky Teodorových zázrakov, ktoré vzniklo približne o sto rokov neskôr, je kňaz Chrysippos z Jeruzalema. Neskoršie byzantské texty sú bohatšie na legendárne prvky. Hoci Teodor podstúpil mučenícku smrť v hlavnom meste provincie Helenopont v Amasee, stala sa hlavným miestom jeho kultu juhozápadne vzdialená Euchaita. Odtiaľ sa jeho kult v 5. storočí rozšíril do celého starokresťanského sveta. V roku 1210 relikviu hlavy svätého Teodora Tyróna preniesli z Konštantínopolu do talianskeho mesta Gaeta.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa BBKL spracoval o. Ján Sabol ml.

  • 16. február – Svätí mučeníci kňaz Pamfil, Porfyrios a ich spoločníci. Svätý Flavián, antiochijský arcibiskup.

    Svätý hieromučeník Pamfil, Porfyrios a ich spoločníci

    Mená dnešných svätcov majú grécky pôvod. Pamfil znamená „priateľ všetkých“ a Porfyrios „purpurový“. O svätom Pamfilovi, rodákovi z Bejrútu, rozpráva často vo svojich dielach Euzébius. Podľa neho Pamfil pochádzal zo vznešenej rodiny. Študoval vo svojom rodisku a neskôr u Pieria, predstaveného Alexandrijskej školy. Stal sa štátnym úradníkom a neskôr kňazom a učiteľom v palestínskej Cézarey Tu sa Pamfilovým žiakom stal Euzébius. Počas prenasledovania za cisára Maximina Daia, ho v roku 307 uvrhli do väzenia a o dva roky neskôr 16. februára 309/310 sťali. Druhý dnešný svätec Porfyrios bol kresťanom a Pamfylovým služobníkom. Ako osemnásťročný zomrel spoločne so svojím pánom a ďalšími kresťanmi. Pamfil, odhodlaný zástanca Origena, opravil a prepísal Hexaplu. Jej originál sa nachádzal v knižnici, ktorú sám zriadil. Vo väzení s pomocou Euzébia napísal dielo Apologia pro Origene. Šiestu časť po Pamfilovej smrti napísal sám Euzébius. Zachovala sa len prvá kniha v Rufinovom preklade. Začína predslovom adresovaným palestínskym vyznavačom. Pamfil pomocou mnohých Origenových textov v diele vyvracia obvinenia, ktoré boli vznesené proti jeho náuke o Najsvätejšej Trojici, Kristológii, biblickej exegéze, vzkriesení, atď.

    Svätý Flavián, antiochijský arcibiskup

    Jeho meno má latinský pôvod a znamená „patriaci k rímskemu rodu Fláviovcov“. Antiochijský biskup Flavián, ešte ako laik, sa spolu s Diodorom z Tarzu zaslúžil o obranu nicejskej pravovernosti a počas častého vyhnanstva biskupa Melétia, bol duchovnou hlavou pravovernej skupiny v Antiochii. Melétios ho vysvätil za kňaza a Flavián potom biskupa sprevádzal v roku 381 na koncil do Konštantínopolu. Po Melétiovej smrti Flavián pôsobil ako jeho nástupca v boji proti mesalianizmu. Po takzvanom Stĺpovom povstaní Antiochénčanov z roku 387 namiereného proti cisárskej moci, dostiahol Flavián osobnou intervenciou u cisára Teodózia I. omilostenie mesta. Osobitnou zásluhou arcibiskupa Flaviána bola nezištná podpora Jána Zlatoústeho, ktorého sám aj vysvätil za kňaza.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK spracoval o. Ján Sabol ml.

  • 15. február – Svätý apoštol Onezim. Náš prepodobný otec Pafnutios Alexandrijský.

    Svätý apoštol Onezim

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Prospešný“. Podľa Pavlovho Listu Filemonovi a Listu Kolosanom bol Onezim Filemonovým otrokom. Pravdepodobne kvôli sprenevere Filomenovi ušiel. V Ríme sa stretol s uväzneným apoštolom Pavlom. Ten ho obrátil na kresťanstvo, získal si jeho obľubu. „Kedysi neužitočného“ (por. Flm 1, 11) vtedy „ako milovaného brata“ (Flm 1, 16) ho s mimoriadne srdečným odporúčaným listom poslal naspäť k jeho bývalému pánovi do mesta Kolosy s prosbou, aby darova Filemonovi slobodu. Podľa legendy bol Onezim neskôr misionárom a nástupcom Timoteja na biskupskom stolci v Efeze. Viacnásobné uvedenie jeho mena v Ignácovom liste Efezanom nie je pre tento názor dostatočným dôkazom. Podľa iného prameňa bol Onezim zasa biskupom v macedónskom meste Beroia a zomrel ako mučeník v Ríme, alebo v Puteoli.

    Náš prepodobný otec Pafnutios Alexandrijský

    Jeho meno má koptský pôvod a znamená „patriaci Bohu“. Pafnutios je vyznávač a otec svätej Eufrozíny, ktorú si naša Cirkev pripomína 25. septembra. Ako uvádza životopisná legenda, bol to bohatý a bohabojný muž z Alexandrie. Vďaka vrúcnej modlitbe mu začiatkom 5. storočia porodila jeho dovtedy neplodná manželka dcéru Eufrozínu. Keď dospela a otec ju chcel vydať, tajne opustila otcovský dom a vstúpila do mužského kláštora ako mních Smaragdus. Pafnutios, zronený zo straty dcéry, nachádzal útechu u predstaveného kláštora, kde tajne žila jeho dcéra. Predstavený Pafnutiovi navrhol hľadať radu proti smútku u mladého a horlivého mnícha Smaragda. Hoci dcéra otca spoznala ihneď, otec ju nespoznal vôbec, hoci dlhé roky počúval od mnícha Smaragda, že dcéru zaručene nájde. Krátko pred smrťou, okolo roku 470, zjavila Eufrozína otcovi svoju pravú identitu. Keď zomrela, otec odovzdal celý svoj majetok kláštoru a býval až do smrti v cele svojej dcéry. Prepodobný otec Pafnutios Alexandrijský zomrel okolo roku 480.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, VHL spracoval o. Ján Sabol ml.

  • 14. február – Odchod do večnosti prepodobného konštantína Filozofa, učiteľa Slovanov. Náš prepodobný otec Auxencius.

    Odchod do večnosti prepodobného Konštantína Filozofa, učiteľa Slovanov

    Meno Cyril je gréckeho pôvodu a znamená „Prekrásny“. (Meno Metod je latinsko – gréckeho pôvodu a znamená „Poriadny“.)Cyril, krstným menom Konštantín, sa narodil okolo roku 826 v Solúne. Metod, ktorého krstné meno bolo Michal, sa narodil okolo roku 818. Obaja bratia boli synmi byzantského dôstojníka Leontia. Na dvore cisára Emmanuela III. v Konštantínopole získali vynikajúce vzdelanie. Cyril ovládal mnoho rečí, medzi nimi aj Slovančinu. Bol učencom so skvelou reputáciou, a opakovane sa zúčastnil na diplomatických cestách Byzantskej ríše. V roku 854 bol u Arabov o šesť rokov neskôr u Chazarov. Neskôr uprednostnil teológiu a asketický život.Na základe poznatkov z práva zveril byzantský cisár Metodovi v rokoch 843 až 856 do správy poloslovanské kniežatstvo. Tu Metod spoznal život Slovanov, ich zvyky a tradície a zdokonalil sa v ich jazyku. No aj napriek vysokému postaveniu, nebol Metod spokojný a jeho práca ho nepotešovala. Okolo roku 856 sa vzdal kniežatstva a odišiel vrch Olymp pri bytínijskom meste Prusa. Táto hora bola známym centrom pre kláštorný život vo východorímskej ríši. Stal sa mníchom a prijal meno Metod. V roku 860 sprevádzal svojho brata Konštantína na diplomatickej ceste k Chazarom. Snahou bolo dosiahnuť spojenectvo, no bratia získali v krajine, ktorá bola prevažne židovská a islamská, úspechy aj teologických rozhovoroch. V roku 863 vyslal byzantský cisár Michal III. oboch bratov na Moravu, aby poučovali ľud, ktorý bol už prevažne obrátený fransko -bavoskými misionármi, v náboženstve a vybudovali samostatnú hierarchiu. S touto žiadosťou sa na byzantského cisára obrátil veľkomoravský panovník Rastislav, ktorému primárne šlo o odvrátenie jurisdikčných nárokov salzburskej cirkevnej provincie a obmedzenie fransko-bavorského vplyvu. Cyril vynašiel pre vtedy ešte málo diferencovanú slovančinu vhodné písmo, hlaholiku. Cez preklad cirkevne dôležitých kníh vytvoril spoločnú slovanskú písomnú reč, ktorú takto povýšil aj na reč liturgickú. Presne to u týchto dvoch bratov kritizovalo bavorské duchovenstvo. V roku 867 boli predvolaní do Ríma a tam, aj vďaka príhovoru Anastasia Bibliothecaria, pápež Hadrián II. schválil slovanskú liturgiu. Konštantín v Ríme ochorel, prijal kláštorné sľuby a rehoľné meno Cyril a krátko nato 14. februára 869 zomrel. Pápež vysvätil Metoda na kňaza a poslal ho s odporúčacím listom späť na Moravu. Pre politické nepokoje bol Metod spočiatku v Panónii, no potom sa vrátil do Ríma. Pápež ho ustanovil za arcibiskupa mesta Sirmium, čím vyvolal konflikt so salzburskou cirkevnou hierarchiou, ktorá sa považovala za jedinú príslušnú pre Panóniu. Napokon bavorský klérus Metoda zatkol, v roku 870 ho predviedol pred Regensburgskú synodu a uväznil v Ellwangene. Až po troch rokoch sa pápežovi Jánovi VIII. podarilo Metoda oslobodiť. Dokonca aj moravský panovník Svätopluk (870 do 894) robil Metodovi ťažkosti. Liturgické používanie slovanského jazyka bolo stále viac sporné. Kontroloval ho aj sufragánny biskup Wiching. Svätý Metod napokon 6. apríla 885 zomrel. Pápež Štefan VI. Metodovho nástupcu Gorazda neuznal a zakázal slovanskú liturgiu. V roku 1880 pápež Lev XIII. pridal ich sviatok svätých Cyrila a Metoda do kalendára Rímskokatolíckej cirkvi a v roku 1980 ich Ján Pavol II. ustanovil za spolupatrónov Európy.

    Náš prepodobný otec Auxencius

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „rastúci“. Dnešný svätec bol mníchom v Bitýnii, historickom kraji na severe Antólie, východne od Istanbulu. Už ako vojak osobnej stráže Teodózia II. sa vyznačoval nábožnosťou. Ako pustovník na vrchu Oxeia, na rovnomennom ostrove v Iónskom mori, a potom na vrchu Skopas pri Chalcedóne, si získal veľkú úctu. Podľa údaju zo životopisu ho povolali na Chalcedónsky koncil (451). Auxencius kázal ľudu, spieval mu vlastné liturgické hymny, tropáre, ktoré podľa životopisu patria medzi najstaršie. Na úpätí vrchu, ktorý bol neskôr po ňom pomenovaný, zriadil ženský kláštor. Ten bol osídlený do 14. storočia. Po Auxenciovej smrti okolo roku 470 na tomto vrchu pochovali jeho pozostatky.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK a BBKL spracoval o. Ján Sabol ml.

  • 13. február – Náš prepodobný otec Martinián. Náš otec svätý Eulogius, alexandrijský arcibiskup.

    Náš otec svätý Meletios, antiochijský arcibiskup

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „starostlivý“. Rodák z Melitén sa v roku 358 stal biskupom v Sebaste namiesto zosadeného Eustatia. V roku 360 vďaka úsiliu Akakia z Beroe, povolali Meletia na antiochijský stolec. Takto vstúpil do sporov o arianizmus. Ten už od roku 330 rozdeľoval toto spoločenstvo. Odvtedy tu existovala menšina verná zosadenému biskupovi Eustatiovi z Antiochie, ktorú viedol kňaz Paulín z Antiochie. Ariánska väčšina mala biskupa Euzoioa. Obe skupiny súhlasili s voľbou Melétia, lebo v ňom videli zástupcu svojho názoru. Meletiovi sa aj rýchlo podarilo získať si väčšinu Antiochijčanov. No pre kázeň s nicejským obsahom ho proariánsky naladený cisár Konštancius II. zosadil a poslal do exilu. Práve vtedy sa v Antiochii zdržiaval biskup Lucifer z Calaris, ktorý pravovernej skupine vysvätil za biskupa Paulína. Keď v tom roku cisár Julián Odpadlík dovolil Meletiovi vrátiť sa do Antiochie, malo toto mesto potom troch biskupov a tri spoločenstvá. Ich vzájomná nezmieriteľnosť viedla k Meletiánskej schizme. Hoci spoločenstvá okolo Meletia a Paulína mali vecne k sebe najbližšie, rozdielna interpretácia termínov im bránila zjednotiť svoje učenie. Ďalšie dve Meletiove vyhnanstvá (365-367 a 371-377) za cisára Valensa, podstatne zvýšili jeho vážnosť na východe. Na jeho stranu sa postavili aj kapadóčania, z ktorých Bazil Veľký horlivo propagoval Meletiovo uznanie na východe a v Ríme. Rím však pod vplyvom Alexandrie uznával Paulína a jeho nástupcu Euagria. Ani synoda z roku 379, ktorú Meletios viedol, nepriniesla kvôli odporu Alexandrie, zmierenie s Rímom. Spory medzi Alexandriou a Konštantínopolom viedli k voľbe Meletia za predsedu 1. konštantínopolského koncilu. Počas rokovaní Meletios v máji 381 zomrel. Smútočný prejav Gregora Nysského a účasť obyvateľstva počas jeho pohrebu v Antiochii poukázali na jeho mimoriadny význam. Takisto aj Ján Zlatoústy, ktorého Meletios ustanovil za diakona, viedol pamätnú reč. Meletiovým nástupcom sa stal jeho kňaz Flabianos I., ktorého neskôr uznali Alexandria aj Rím. K ukončeniu antiochijskej schizmy došlo v roku 413.

    Náš otec svätý Anton, konštantinopolský patriarcha

    Jeho meno má latinský pôvod a znamená „popredný“. Konštantinopolský patriarcha Anton II. ako 12 ročný nasledoval svojho otca do kláštora, kde sa stal mníchom a potom aj igumenom, predstaveným kláštora, zasväteného Presvätej Bohorodičke, ktorý neskôr pomenovali podľa dnešného svätca. V auguste 893 ho zvolili za konštantínopolského patriarchu. Okolo roku 894 dal podnet na svätorečenie mnícha Blázia z Amorion. V septembri 899 zvolal synodu, na ktorej uzmieril protivníkov patriarchu Fócia s oficiálnou cirkvou a takisto aj konštantinopolskú cirkev s Rímom za účasti dvoch pápežských legátov. Patriarcha Anton II. nanovo požadoval jurisdikciu Konštantínopola nad Dalmáciou. Náš otec svätý Anton, konštantinopolský patriarcha, zomrel 12. februára 901.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK spracoval o. Ján Sabol ml.

  • 12. február – Náš otec svätý Meletios, antiochijský arcibiskup. Náš otec svätý Anton, konštantínopolský patriarcha.

    Náš otec svätý Meletios, antiochijský arcibiskup

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „starostlivý“. Rodák z Melitén sa v roku 358 stal biskupom v Sebaste namiesto zosadeného Eustatia. V roku 360 vďaka úsiliu Akakia z Beroe, povolali Meletia na antiochijský stolec. Takto vstúpil do sporov o arianizmus. Ten už od roku 330 rozdeľoval toto spoločenstvo. Odvtedy tu existovala menšina verná zosadenému biskupovi Eustatiovi z Antiochie, ktorú viedol kňaz Paulín z Antiochie. Ariánska väčšina mala biskupa Euzoioa. Obe skupiny súhlasili s voľbou Melétia, lebo v ňom videli zástupcu svojho názoru. Meletiovi sa aj rýchlo podarilo získať si väčšinu Antiochijčanov. No pre kázeň s nicejským obsahom ho proariánsky naladený cisár Konštancius II. zosadil a poslal do exilu. Práve vtedy sa v Antiochii zdržiaval biskup Lucifer z Calaris, ktorý pravovernej skupine vysvätil za biskupa Paulína. Keď v tom roku cisár Julián Odpadlík dovolil Meletiovi vrátiť sa do Antiochie, malo toto mesto potom troch biskupov a tri spoločenstvá. Ich vzájomná nezmieriteľnosť viedla k Meletiánskej schizme. Hoci spoločenstvá okolo Meletia a Paulína mali vecne k sebe najbližšie, rozdielna interpretácia termínov im bránila zjednotiť svoje učenie. Ďalšie dve Meletiove vyhnanstvá (365-367 a 371-377) za cisára Valensa, podstatne zvýšili jeho vážnosť na východe. Na jeho stranu sa postavili aj kapadóčania, z ktorých Bazil Veľký horlivo propagoval Meletiovo uznanie na východe a v Ríme. Rím však pod vplyvom Alexandrie uznával Paulína a jeho nástupcu Euagria. Ani synoda z roku 379, ktorú Meletios viedol, nepriniesla kvôli odporu Alexandrie, zmierenie s Rímom. Spory medzi Alexandriou a Konštantínopolom viedli k voľbe Meletia za predsedu 1. konštantínopolského koncilu. Počas rokovaní Meletios v máji 381 zomrel. Smútočný prejav Gregora Nysského a účasť obyvateľstva počas jeho pohrebu v Antiochii poukázali na jeho mimoriadny význam. Takisto aj Ján Zlatoústy, ktorého Meletios ustanovil za diakona, viedol pamätnú reč. Meletiovým nástupcom sa stal jeho kňaz Flabianos I., ktorého neskôr uznali Alexandria aj Rím. K ukončeniu antiochijskej schizmy došlo v roku 413.

    Náš otec svätý Anton, konštantinopolský patriarcha.

    Jeho meno má latinský pôvod a znamená „popredný“. Konštantinopolský patriarcha Anton II. ako 12 ročný nasledoval svojho otca do kláštora, kde sa stal mníchom a potom aj igumenom, predstaveným kláštora, zasväteného Presvätej Bohorodičke, ktorý neskôr pomenovali podľa dnešného svätca. V auguste 893 ho zvolili za konštantínopolského patriarchu. Okolo roku 894 dal podnet na svätorečenie mnícha Blázia z Amorion. V septembri 899 zvolal synodu, na ktorej uzmieril protivníkov patriarchu Fócia s oficiálnou cirkvou a takisto aj konštantinopolskú cirkev s Rímom za účasti dvoch pápežských legátov. Patriarcha Anton II. nanovo požadoval jurisdikciu Konštantínopola nad Dalmáciou. Náš otec svätý Anton, konštantinopolský patriarcha, zomrel 12. februára 901.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK spracoval o. Ján Sabol ml.

  • 11. február – Svätý hieromučeník Blažej, sebastejský biskup. Svätá a spravodlivá cisárovná Teodora, manželka obrazoboreckého cisára Teofila.

    Svätý hieromučeník Blažej, sebastejský biskup

    Jeho meno má latinský pôvod a znamená „nezrozumiteľne hovoriaci“. Blažej je biskup a mučeník z Arménskej Sebasty. Pre jeho mimoriadnu obľubu na západe sú jeho životopisy opradené legendami natoľko, že o dnešnom svätcovi chýbajú historicky overené správy. Isté je len toľko, že sebastejského biskupa Blažeja zabili na príkaz kappadóckeho a moloarménskeho miestodržiteľa Agricolaa. Stalo sa tak okolo roku 316 v čase prenasledovania kresťanov za cisára Licínia. Legendy ho opisujú ako mladíka bohatých rodičov. Zrejme sa vyučil v lekárskych vedách, a ešte ako sebastejský biskup liečil aj choroby tela. Počas prenasledovania sa ukryl hlboko v horách v jaskyni, kde ho vraj počúvali aj divé zveri. Po zatknutí ho navštívila žena, ktorej ošípanú zachránil pred vlkom, a tá mu vraj priniesla do väzenia sviece z loja. Tam tiež uzdravil mladíka, ktorý sa skoro zadusil, lebo prehltol rybaciu kosť. Blažej povedal žene, aby si ho pri zapálenej svieci po jeho smrti pripomínala, vraj jej potom nebude chýbať Božie požehnanie. V čase križiackych výprav zobrali Blažejove relikvie na západ, do Talianska, Nemecka a Francúzska. Vďaka početným uzdraveniam sa jeho kult rýchlo rozšíril. Tam sa stal jedným zo štrnástich svätých pomocníkov. Ľudia ho vzývali pri bolestiach hrdla, ale aj pri duševných chorobách, keď úmyselne zatajili pri spovedi hriechy. Pravdepodobne od šestnásteho storočia sa začalo na základe legendy udeľovať takzvané Svätoblažejské požehnanie (hrdla), pomocou dvoch sviec vo forme Andrejovho kríža, držaných pred hrdlom a samostatnej formuly požehnania. V Ríme sa požehnanie udeľovalo pomazaním hrdla sviecou ponorenou v oleji. Najstaršia formula požehnania Blažejových sviec pochádza zo sedemnásteho storočia. Relikvie svätého Blažeja sa nachádzajú v mestách Tarent a Ragusa v Taliansku, Sankt Blasien, Mainz, Trier a Lübeck v Nemecku a v Paríži vo Francúzsku.

    Svätá a spravodlivá cisárovná Teodora, manželka obrazoboreckého cisára Teofila

    Jej meno má grécky pôvod a znamená „Boží dar“. Teodora sa narodila okolo roku 810 v paflagonskom meste Elissa. V roku 830 sa vydala za byzantského cisára Teofila. Teodore sa nepodarilo presvedčiť manžela, aby uctieval ikony. Po manželovej smrti 20. januára 842 sa stala regentkou ich trojročného syna Michala II. Tak dala zavolať z vyhnanstva uctievačov svätých obrazov a nahradila obrazoboreckého patriarchu Jána Gramatika patriarchom Metodom I. Do Konštantínopolu zvolala v roku 843 synodu, ktorú potvrdil 2. nicejský koncil a zaviedol na prvú pôstnu nedeľu sviatok ortodoxie (o pravej úcte ikon). Výmena väzňov s Bulharmi pripravila pre nich cestu na prijatie kresťanstva. Skupinu Paulikiánov sa násilím pokúsila priviesť naspäť do Cirkvi. Vládla múdro a energicky. Radili jej logotét-kancelár Teoktist, strýko Manuel a brat Bardas, kvôli ktorému sa však matke Teodore odcudzil syn Michal. V roku 856 musela Teodora odstúpiť z úradu a spolu s dcérami žila kláštorným spôsobom života v paláci Karianos. Patriarcha Ignác, ktorý jej odoprel dať rehoľný závoj, musel čoskoro odísť do vyhnanstva. 13. novembra napísal Teodore povzbudivý list pápež Mikuláš I. Svätá cisárovná Teodora II. zomrela 11. februára 867 v Konštantínopole.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, VHL spracoval o. Ján Sabol ml.

  • 10. február – Svätý mučeník Charalampés,Svätí mučeníci Porfýrios a Baptus a tri mučenice.

    Svätý mučeník Charalampés

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Žiariaci šťastím“. Dnešný svätec sa narodil v druhej polovici 2. storočia. Bol Grékom z Antiochie v Pizídii. Stal sa kňazom a neskôr aj biskupom v Magnézii. Svojimi zázrakmi pomohol mnohým trpiacim. Z choroby vraj uzdravil aj dcéru cisára Septima Severa Gallianu. Legendárny životopis podrobne opisuje jeho muky. Vraj mal už 113 rokov, keď ho zajali. Predtým, než ho zabili, ho spútaného na námestí lynčovali. Mučenícku smrť za Krista podstúpil okolo roku 203 v Magnézii. Spolu s ním zomreli ďalší dvaja muži a tri ženy. Vo východných cirkvách je svätý Charalampés ochrancom pred hrozbou moru, cholery a dobytčej nákazy. Jeho najstaršie známe vyobrazenie sa nachádza na miniatúre menológia Bazila II. z konca desiateho storočia.

    Svätí mučeníci Porfýrios a Baptus a tri mučenice

    Ich mená majú grécky pôvod Porfýrios znamená „fialový“ a Baptos „ponorený“. Porfýrios a Baptus boli podľa životopisnej legendy dvaja vojaci, ktorí mučili v Magnézii dnešného ďalšieho svätca mučeníka Charalampa. Jeho vytrvalosť v utrpení vojakov a ďalšie tri ženy vraj presvedčila natoľko, že prijali kresťanskú vieru a svoje rozhodnutie spečatili vlastnou krvou. Za Krista zomreli v Magnézii okolo roku 202.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa BBKL, heiligenlexikon.de, VHL spracoval Ján Sabol ml.

  • 09. február – Svätý mučeník Nikefor.

    Svätý mučeník Nikefor

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „nositeľ víťazstva“. Dnešný svätec pochádzal zo sýrskej Antiochie. Žil okolo roku 250. Životopisná legenda ho dáva do súvisu s kňazom Saprikiom. Ich počiatočné priateľstvo sa premenilo na neznášanlivosť. Nikefor sa dostal so Saprikiom do sporu. Nikefor túžil po zmierení, ale to sa neuskutočnilo, ani keď Saprikiovi hrozila smrť. Keď mal byť Saprikius v čase prenasledovania kresťanov za cisára Valeriána popravený, jeho miesto prebral Nikefor a zomrel ako mučeník. Stalo sa tak v roku 258. Jeho mučenícka smrť ukázala vzájomnú prepojenosť lásky k Bohu a lásky k blížnemu. Na ikonách sa zvykne zobrazovať celý príbeh legendy.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa VHL, www.heiligenlexikon.de, glaubenszeugen.de spracoval o. Ján Sabol ml.

  • 08. február – Svätý veľkomučeník Teodor Stratilat. Svätý prorok Zachariáš, ktorý videl kosák.

    Svätý veľkomučeník Teodor Stratilat

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „Boží dar“. Dnešný mučeník bol jednoduchým vojakom vo vojsku cisára Maximiána. Keď vypuklo prenasledovanie kresťanov (303) vypočúvali ho. Po tom, ako vypálil pohanskú svätyňu Magna Mater v meste Amasya, ho kruto mučili a nakoniec v roku 306 upálili. Najstaršou správou o jeho osobe je oslavná homília Gregora Nysského a oslavná reč Chrysippa z Jeruzalema. V nasledujúcich legendárnych skupinách sú ďalej ospievané sprievodné udalosti a osoba dnešného svätca. Od 9. storočia sa v kulte mesta Euchaita objavuje svätý Teodor Stratilat, vojvodca alebo generál. Mal zomrieť ako mučeník za cisára Licínia v meste Euchaita, alebo Heraklea. Očitým svedkom a autorom životopisu je pisár Augaros. Tieto spisy sú však iba pozmenenou a rozšírenou verziou mučeníctva Teodora Tyróna. Medzi miesta kultu okrem Euchaity, patrí aj Konštantínopol, s 15 jemu zasvätenými chrámami, ďalej mestá Serres, Atény, Benátky a Rím. V umení vystupuje dnešný svätec ako dôstojník so štítom a kopijou a na mozaikách v chrámoch svätých Kozmu a Damiána a svätého Teodora v Ríme s korunou v ruke.

    Svätý prorok Zachariáš, ktorý videl kosák

    Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh si spomenul“. Predposledný zo skupiny 12 malých prorokov bol synom Barachiáša a vnuk Ada. Spoločne s prorokom Ageom po návrate do vlasti z exilu, pôsobil v Jeruzaleme ako prorok. Zasadzoval sa za znovuvybudovanie chrámu. Zachariáš je zrejme identický so Zachiášom z kňazského rodu Ido, ktorého spomína kniha proroka Nehemiáša. Preto ho nazýva ďalšia prorocká kniha Ezdráš aj Idov syn Zachariáš. Jeho pôsobenie podľa rovnomennej prorockej knihy trvalo od 2. do 4. roku panovania kráľa Dária, teda v rokoch 520 až 518 pred Kristom. Na úpätí Olivovej hory v Jeruzaleme sa nachádza pomník s jeho menom, no nie je zrejmé, či ide o dnešného svätca.
    Jeho relikvie objavili podľa Sozomena v roku 415 pri meste Eleutheropolis, 53 kilometrov juhozápadne od Jeruzalema. Odtiaľ ich preniesli do chrámu Jakuba, Pánovho brata v Konštantínopole.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, VHL, OCA spracoval Ján Sabol ml.

  • 07. február – Náš prepodobný otec Partenios, lampsacký biskup. Náš prepodobný otec Lukáš Grécky.

    Náš prepodobný otec Partenios, lampsacký biskup

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „panenský“. Partenios sa narodil v antickom meste Melitopolis, v súčasnosti mesto Karacabey v Turecku. Bol synom diakona. Podľa životopisu, ktorého autorom je Parteniov priateľ Krispinos, bol v mladosti rybárom. Ako osemnásťročný dostal dar konania zázrakov. Krátko nato ho miestny biskup ustanovil za kňaza. Neskôr ho kyzický metropolita Ascholios vysvätil za biskupa v meste Lampsakos. S podporou Konštantína Veľkého Partenios účinkoval ako horlivý misionár. Pravdepodobne sa zúčastnil na Nicejskom koncile (325), avšak pre chabé teologické vzdelanie nezaujal jasné stanovisko. Prepodobný otec Partenios zomrel okolo roku 360.

    Náš prepodobný otec Lukáš Grécky

    Jeho meno má latinský pôvod a znamená „pochádzajúci z Lukánie“. Dnešný svätec nazývaný aj Lukáš Divotvorca alebo Lukáš Mladší, je jedným z najviac oslavovaných svätcov v Grécku. Narodil sa okolo roku 890 v meste Kastorion na gréckom ostrove Ejina. 7 rokov bol mníchom na vrchu Joannitza pri Korinte. Pre vpády Bulharov a Saracénov viackrát zmenil miesto svojho pobytu. Jeho posledná kélia (cela) sa nachádzala v oblasti Fókis neďaleko mesta Steiris. Prepodobný Lukáš Grécky zomrel v roku 953. Cisársky pár Roman II. a Theophano nad jeho hrobom vybudovali dva chrámy a kláštor Hosios Lukas, ktorý stojí dodnes a v roku 1990 ho zapísali do zoznamu svetového dedičstva UNESCO. Lukášove relikvie vzali v roku 1204 križiaci a dostali sa až do Bosny. Odtiaľ ich františkáni zachránili pred moslimami a odniesli ich do Benátok. Mysleli si, že sú to relikvie evanjelistu Lukáša. Pápež Ján Pavol II. v roku 1986 relikvie vrátil archimandritovi kláštora svätého Lukáša.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, heligenlexikon.de spracoval Ján Sabol ml.

  • 06. február – Náš prepodobný otec Bukol, smyrniansky biskup. Svätý hieromučeník Silván, emeský biskup a spoločníci.

    Náš prepodobný otec Bukol, smyrniansky biskup

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „pastier“. Svätý Ján apoštol a evanjelista ustanovil Bukola za biskupa v Smyrne. Nie je zrejmé, či sa tak stal prvým biskupom tohto mesta, alebo bol nástupcom istého Stratea. Bukol sa priatelil s Polykarpom, žiakom apoštola Jána. Bukol ustanovil Polykarpa za kňaza. Keď okolo roku 100 Bukol zomrel, Polykarp sa postaral o pohrebné obrady a stal sa aj jeho nástupcom na biskupskom stolci v Smyrne.

    Svätý hieromučeník Silván, emeský biskup a spoločníci

    Jeho meno má latinský pôvod a znamená „lesník“. O mučeníkovi z Emesy (v súčasnosti mesto Hims v Sýrii) informuje prameň silne ovplyvnený legendami. Podľa neho pôsobil Silván v meste ako biskup. Za cisára Numeriána (283-284) podstúpil spoločne s miestnym lekárom Juliánom, diakonom Lukášom a lektorom Mociom mučenícku smrť. Životopisná legenda spomína, že Silván vtedy viedol tamojšiu cirkev už 40 rokov. Po krutom mučení ich hodili divým zverom. Svedectvo o existencii dnešných mučeníkov podáva už Euzébius z Cézarey.

    Svätý Silván, emeský biskup a spoločníci

    Jeho meno má latinský pôvod a znamená „Lesník“. O mučeníkovi z Emesy, v súčasnosti mesto Hims v Sýrii, informuje legendami silne ovplyvnený prameň. Podľa neho pôsobil Silván v meste ako biskup. Za cisára Numeriána (283-284) podstúpil spoločne s miestnym lekárom Juliánom, diakonom Lukášom a lektorom Mociom mučenícku smrť.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa BBKL, VHL spracoval o. Ján Sabol ml.

  • 05. február – Svätá mučenica Agáta. Svätá mučenica Teodúlia. Svätý Polyeukt, konštantinopolský patriarcha.

    Svätá mučenica Agáta

    Úcta k sv. Agáte je veľmi živá už oddávna, od staroveku. Napriek tomu nemáme o nej dosť hodnoverných správ. Jestvuje síce tzv. Passio s. Agathae (Umučenie sv. Agáty), no jeho vznik sa datuje do 5. storočia, čo je asi 200 rokov od jej smrti. Preto nie všetky údaje sú presné. Agáta žila v prvej polovici 3. storočia. Podľa legendy sa narodila v Catanii na Sicílii v zámožnej a nábožnej rodine okolo roku 235. Vychovávali ju zodpovedne a v bázni pred Bohom. Keďže bola krásna a bohatá, o nápadníkov nebola núdza. Zapáčila sa cisárskemu námestníkovi Quintiniánovi, ktorý prišiel do Catanie, aby bojoval proti kresťanom. Snažil sa ju prinútiť, aby s ním uzavrela manželstvo. No Agáta nesúhlasila. Dal ju na „prevýchovu“ k nemravným ženám. No ani to nepomohlo. Agáta sa zachovala čistá. Nato ju dal Quintinán natiahnuť na škripec a ukrutne ju mučil. Neľudský tyran jej dal odrezať prsia. Potom ju hodil do väzenia. Nedovolil nikomu, aby jej obviazali rany. Podľa legendy sa jej zjavil sv. Peter, ktorý jej rany zahojil. Na druhý deň, keď Agáta znovu nepristúpila na požiadavky pohana, dal ju obnažiť a jej telo trhať, váľať po črepinách a po žeravom uhlí. Pri tomto mučení Agáta zomrela. Stalo sa to pravdepodobne 5. februára 251. Jej telesné pozostatky sa nachádzajú v Catanii. Pápež sv. Damaz zložil na jej počesť hymnus a jej meno sa dostalo aj do Rímskeho kánona.

    Svätá mučenica Teodúlia

    Meno Teodúlia má grécky pôvod a znamená „Božia otrokyňa“. Dnešná mučenica pochádzala z antického mesta Anazarbus v Cilícii. Žila v obdoby vlády cisára Diokleciána (284-305) a Maximiána (285-305). Okolo roku 304 vo svojom rodisku spoločne s ďalšími kresťanmi položila život za Krista.

    Svätý Polyeukt, konštantínopolský patriarcha

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „veľmi želaný“. Polyeukt bol mníchom pred tým, ako sa stal hlavou byzantskej cirkvi. Obdobie jeho patriarchátu spadá do rokov 956 až 970. Muž silného charakteru a prísnych mravov odmietol korunovať cisára Jána I. Tzimiska, kým nevykonal pokánie za zavraždenie cisára Nikefora II. Fókasa a nevyhnal svoju milenku cisárovnú Theophano. Zároveň u nového cisára Polyeukt dosiahol zrušenie zákonov jeho predchodcu, namierených proti kláštorným a cirkevným majetkom. Polyeukt tiež v roku 957 pokrstil ruskú kňažnú Oľgu, ktorá pri krste prijala meno Helena. Krátko pred smrťou vysvätil mnícha Teodora za patriarchu v Antiochii. Svätý Polyeukt zomrel 2. februára 970.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, wikipedia spracoval o. Ján Sabol ml.

  • 04. február – Náš prepodobný otec Izidor Peluzijský. Náš prepodobný otec Mikuláš Vyznávač, igumen kláštora Studion.

    Náš prepodobný otec Izidor Peluzijský

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „dar egyptskej bohyne slnka Izis“. Izidor Peluzijský sa narodil okolo roku 360. Bol príbuzným alexandrijského patriarchu Tofila a jeho synovca Cyrila. Zámožný a dobre vzdelaný Izidor nastúpil kňazskú službu, neskôr odišiel do kláštora v blízkosti antického mesta Pelusium východne od delty Nílu. Stal sa mníchom, no predstaveným pravdepodobne nikdy nebol. Severus z Antiochie svedčí, že Izidor napísal takmer 3000 listov. Z nich sa zachovalo okolo 2000. Sú napísané starostlivým štýlom a tým poukazujú na Izidorovo klasické vzdelanie. Obsahovo zaujímajú stanovisko k početným náboženským problémom vtedajšej doby. Venujú sa predovšetkým kléru a mníšstvu a dávajú rady v morálno-asketických otázkach. Mnohé listy objasňujú jednotlivé exegetické otázky a svedčia o Izidorovej hlbokej znalosti Biblie. Pri otázkach špekulatívnej teológie, naopak jeho záujem ustupuje. Počas kristologického sporu rozhodne odsúdil Arianizmus, podobne aj tendencie manichejizmu a apolinarizmu. Svoje argumenty v prvom rade čerpá z Biblie, ktorú vykladá historicko-kritickou metódou. Z otcov pozná najmä Jána Zlatoústeho, kapadóčanov a Atanáza. Najmä v otázke hypostatickej únie nám osvetľuje stav, ktorý dosiahla teológia krátko pred Chalcedónskym koncilom (451). Pre zjednotenie oboch prirodzeností v Kristovi, ktorých rozdelenie, alebo zmiešanie odmieta, chýba už len použitie poslednej formulácie hypostatickej únie v jednej osobe Krista. Izidor Peluzijský sa však Chalcedónskeho koncilu už nedožil. Zomrel po roku 431.

    Náš prepodobný otec Mikuláš Vyznávač, igumen kláštora Studion

    Prepodobný otec Mikuláš Vyznávač je svätcom, ktorého nám dnes pripomína Gréckokatolícka cirkev. Jeho meno má grécky pôvod a znamená „víťaz“. Mikuláš Vyznávač sa narodil v roku 793 v meste Kydonia na Kréte. Keď mal 10 rokov prišiel do známeho kláštora Studion v Konštantínopole. Tam ho neskôr prijal ako mnícha igumen, predstavený kláštora, Teodor. Počas obrazoboreckých sporov verne stál pri svojom predstavenom a nasledoval ho aj do vyhnanstva. Po smrti Teodorovho nástupcu Naukratia, sa Mikuláš stal v roku 846 predstaveným kláštora Studion. Keďže zachovával studitskú tradíciu, zohrával tým významnú rolu uprostred bojov medzi prívržencami patriarchu Ignáca a patriarchu Fócia. Avšak Fócius sa márne snažil o priazeň igumena Mikuláša. Dvakrát preto dnešného svätca zosadili, poslali do vyhnanstva, či väznili. Igumena Mikuláša rehabilitoval až cisár Bazil I. Macedónsky. Prepodobný otec Mikuláš Vyznávač zomrel 4. februára 868 v Konštantínopole.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK spracoval o. Ján Sabol ml.

  • 03. február – Svätý a spravodlivý Simeon Bohopríjemca a prorokyňa Anna. Svätý prorok Azariáš.

    Svätý a spravodlivý Simeon a prorokyňa Anna

    Mená dnešných svätcov majú hebrejský pôvod. Simeon znamená „počúvajúci“ a Anna „milá“. Nábožný jeruzalemský Izraelita Simeon podľa state z Lukášovho evanjelia očakával záchrancu Izraela. Bol už zrejme starcom, keď dieťa Ježiša, ktorého matka niesla do chrámu, s dojatím vítal ako Božiu spásu. Jeho matke predpovedal, že Ježišovo budúce pôsobenie bude vyvolávať pohoršenia a jej samej sa bude tiež bolestne dotýkať. Simeona sa pokúšali identifikovať s osobami, ktoré v čase Ježišovho narodenia žili v Jeruzaleme. S Gamalielovým synom Rabbanom Simeonom, avšak ten bol vtedy ešte mladíkom, a s predstaveným synedria Simeonom, Hillelovým synom a otcom Gamaliela I. Novozákonné apokryfy urobili zo Simeona kňaza, alebo veľkňaza pretože vstúpil do chrámu a vyslovil požehnanie. V 6. storočí sa relikvie svätého Simenona nachádzali v Konštantínopole. Odtiaľ sa v roku 1243 dostali do chorvátskeho Zadaru. Vzácny strieborný relikviár Francesca z Milána je v tamojšom chráme svätého Simeona dodnes cieľom mnohých pútnikov. Na príbeh Simeona nadväzuje v Lukášovom evanjeliu príbeh prorokyne Anny. Anna bola dcérou Fanuela a pochádzala z Aserovho kmeňa. Ako 14 ročná sa vydala, no po 7 rokoch sa stala vdovou. Rovnako ako Simeon, aj ona v pokročilom veku, ako 84- ročná vdova , bola svedkyňou obetovania Ježiša v chráme.

    Svätý prorok Azariáš

    Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Božia pomoc“. Podľa starozákonnej Druhej knihy kroník, bol prorok Azariáš prorokom v Symbate v Júdskom kráľovstve za kráľa Asa. Azariáš bol synom Obeda a pravdepodobne bol aj kráľovým učiteľom. Keď kráľ Asa porazil etiópskeho kráľa Zara, šiel mu prorok Azariáš naproti a napomínal ho k Božej bázni a podnietil ho k tomu, aby kráľ pod trestom smrti zakázal akúkoľvek modloslužbu. Grécke miney spomínajú, že prorok umlčal čarodejnicu a vraj predpovedal židovskému národu množstvo útrap zo straty požehnania, ktoré ich postihne po smrti Krista. Prorok Azariáš zomrel v Symbate.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa VHL spracoval o. Ján Sabol ml.

  • 02. február – Svätý mučeník Agathodorus.

    Svätý mučeník Agathodorus

    Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „dobrý dar“. O dnešnom svätcovi chýbajú historicky overené údaje, lebo v životopisoch stojí pri jeho mene iba krátky legendami opradený opis jeho mučeníckej smrti. Agathodorus pravdepodobne zomrel za Krista v kapadóckom meste Tyana, v súčasnosti mesto Kemerhisar v južnej časti centrálneho Turecka.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa VHL spracoval o. Ján Sabol ml.

  • 01. február – Svätý mučeník Tryfón. Sväté mučenice Perpetua a Felicita.

    Svätý mučeník Tryfón

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „žijúci v rozkoši“. Grécke a latinské životopisy o dnešnom mučeníkovi majú charakter legendy , a tak nám o Tryfónovi chýbajú overené historické správy. Podľa legendy Tryfón pásaval husi, no dostal dar uzdravovať. Ako 17-ročný vraj zbavil kráľovu dcéru démona. Tomu vraj prikázal, aby sa ľuďom zjavil v podobe psa, čo mnohých nadchlo pre kresťanstvo. Mučenícku smrť Tryfóna legendy situujú do Nicey v čase prenasledovania kresťanov za cisára Décia. Centrom kultu svätého Tryfóna bol Smypsados, neďaleko súčasného mesta Dinar v juzápadnej časti Turecka. No ctili si ho tiež v iných mestách na východe, napríklad v Nicei, v súčasnosti turecké mesto İznik, a v niektorých mestách na západe, najmä v južnom Taliansku a na Sicílii. Byzantský cisár Justinián I. postavil v Konštantínopole nový chrám a zasvätil ho Tryfónovi. Odtiaľ sa jeho kult rozšíril aj do Dalmácie. Tryfón sa tak stal patrónom čiernohorského prístavného mesta Kotor pri Jadranskom mori. V Ríme mu pápež Ján XVIII. zasvätil jeden zo 101 chrámov, kde sa počas roka konala štácijná bohoslužba. Chrám sa nachádzal vedľa Baziliky svätého Augustína, neďaleko Piazza Navona. No v 18. storočí bol chrám zničený. Relikvie svätého Tryfóna sa nachádzali aj v ďalších rímskych chrámoch spoločne s relikviami svätých Respicia a Nymphy. Tak sa Tryfón spoločne s nimi dostal aj do Rímskeho Martyrológia. Vo vydaní z roku 2001 už Tryfón vystupuje samostatne. V gréckej cirkvi sa od 12. storočia začalo udeľovať takzvané Tryfónovo požehnanie proti zlým duchom a hmyzu. Na najstarších vyobrazeniach v kapadóckych jaskynných chrámoch vystupuje ako mladík s malým krížom v ruke.

    Sväté mučenice Perpetua a Felicita

    Ich mená majú latinský pôvod. Perpetua znamená „odolná“ a Felicita „šťastná“. Perpetua a Felicita sú mučenice z Kartága, ktoré popravili na narodeniny Geta v roku 202, alebo o rok neskôr. Z nariadenia Septima Severa (192-211) sa vstup ku kresťanstvu považoval za trestný čin. Perpetuu a Felicitu zajali ako katechumenky, potom prijali aj krst. Felicita bola otrokyňou a možno bola aj zosobášená so spoluväzňom Revocatom. Krátko pred popravou vo väzení porodila dcéru. Perpetua pochádzala zo vznešeného rodu. Vo väzbe sa ju už jej starý otec pokúšal primäť k odpadlíctvu. Podrobné informácie ponúka dojímavý životopis v 21 kapitolách. Latinská verzia sa nikdy nestratila, a raný grécky preklad znova objavili v roku 1889. Spomínaný životopis obsahuje náznaky herézy Montanizmu, ktoré však boli vo vtedajšom cirkevnom spoločenstve v Kartágu bežné. K odsúdeniu montanizmu došlo neskôr. V Chronografe z roku 354, stoja mučenice Perpetua a Felicita, hneď po apoštolských kniežatách, ako jedny z najstarších mučeníkov. V latinskej cirkvi sa nachádzajú v kánone svätej omše.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK spracoval o. Ján Sabol ml.

Back to top button