August

  • 31. august – Uloženie úctyhodného pásu našej presvätej Vládkyne a Bohorodičky.

    Uloženie úctyhodného pásu našej presvätej Vládkyne a Bohorodičky

    Podľa legendy, apoštoli po smrti Presvätej Bohorodičky pochovali jej telo v Getsemanskej záhrade. Po troch dňoch stráženia pri hrobe sa zjavil Ježiš a opýtal sa apoštolov, čo má urobiť. Tí ho podľa legendy prosili, aby Máriu vzkriesil a posadil ju po svojej pravici. A zakrátko sa zjednotila duša s telom a Mária bola vzatá do neba. Ako legenda ďalej pokračuje, Tomáš znova nebol prítomný, a tomu, že Mária bola vzatá do neba, neveril. Keď však otvoril hrob, aby uvidel Máriino telo, našiel ho prázdny. Ako dôkaz telesného nanebovstúpenia spadol z neba pás Presvätej Bohorodičky. Toľko legenda. Máriin pás uchovávali najprv v Jeruzaleme. Okolo roku 400 ho preniesli do Konštantínopolu, kde ďalších 400 rokov spočíval v blachernskom chráme. Tam sa, okrem pásu, nachádzalo aj Máriino rúcho. Na ikonách sa dnešný sviatok uloženia pásu často znázorňuje spoločne so sviatkom uloženia Máriinho rúcha, ktorý si Gréckokatolícka cirkev pripomína 2. júla. Časti pásu sa neskôr dostali na horu Athos, do nemeckého Trieru a do Gruzínska.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa heilligenlexikon.de, glaubenszeugen.de spracoval Ján Sabol

  • 30. august – Naši otcovia svätý Alexander, svätý Ján a svätý Pavol Nový, konštantínopolskí patriachovia.

    Naši otcovia svätý Alexander, svätý Ján a svätý Pavol Nový, konštantínopolskí patriachovia

    Meno Alexander má grécky pôvod a znamená „obranca mužov“, meno Ján zasa hebrejský pôvod a znamená „Boh je milostivý“ a Pavol má latinský pôvod a znamená „malý“. Alexander bol rozhodujúcim protivníkom Ária, ktorého mali v roku 336 v Konštantínopole znova prijať do cirkevného spoločenstva, preto sa Alexander modlil za jeho smrť. Árius naozaj zomrel, no krátko nato zomrel aj Alexander. Konštantínopolský patriarcha Ján Nový (582-595) sa dostal do sporu s pápežom Pelágiom II. a Gregorom Veľkým kvôli titulu „ekumenického patriarchu“. Ten mu priznala Konštantínopolská synoda z roku 588 a už vtedy znamenal istú zvrchovanosť voči ostatným patriarchom. Napriek rímskemu odporu, si s podporou cisára Maurikia I. (582-602) mohol tento titul ponechať. S Jánom Novým sa spája niekoľko kníh o pokání, tematikou spovede, napomenutiami pre spovedajúcich sa, poučením pre mníšky, kajúcnym zoznamom a rôznymi zoznamami trestov a kajúcnych kánonov. Avšak ich skutočným autorom je mních a diakon Ján žijúci v 9. alebo 10. storočí. Jánovi Novému sa pripisuje dielo O krste, ktoré adresoval Leanderovi zo Sevily a dielo Reč o pokání. Ján Nový zomrel 2. septembra 595. Patriarcha Pavol Nový sa narodil pred rokom 780 v meste Salamis na Cypre. Zastával úrad lektora a neskôr aj diakona. Spočiatku bol obrazoborcom a dôverníkom cisára Leva IV. Na synode v Hereklei v roku 754 odhalil, že obrazoborci zneužili spisy Epifania Salamis. 20. februára 780 sa stal ekumenickým patriarchom v Konštantínopole. 31. augusta 784 sa pre chorobu zriekol svojho úradu a odišiel do kláštora Phloros. Krátko pred smrťou sa postavil na stranu obrancov ikon a podnietil zvolanie Nicejského koncilu v roku 787, ktorý úplne vyriešil obrazoborecký spor.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa VHL, BBKL spracoval Ján Sabol

  • 29. august – Sťatie úctyhodnej hlavy úctyhodného a slávneho proroka, Predchodcu a Krstiteľa Jána. Prepodobná matka Teodora Solúnska.

    Sťatie úctyhodnej hlavy úctxdného a slávneho proroka, Predchodcu a Krstiteľa Jána

    Syn židovského kňaza Zachariáša a Alžbety bol už v materskom lone naplnený Svätým Duchom. Ako veľký askéta bol predurčený pripraviť ľud na príchod Božieho kráľovstva. Jeho domovom bolo mesto Enkarim v hornatom judejskom kraji, 7,5 kilometra západne od Jeruzalema. V 15. roku vlády Tibéria okolo roku 28 nasledoval Božie volanie a začal hlásať krst na odpustenie hriechov a príchod Božieho kráľovstva. Ako miesta pôsobenia sa uvádzajú: púšť v okolí Jordánu, Betánia a Ainon pri Salime. Jánovo účinkovanie sprevádzajú zástupy ľudí; zhromaždil okolo seba skupinu učeníkov, ktorých učil pôst a modlitbu. Pri krste Ježiša Ján dostal uistenie o jeho mesiášskom poslaní. Ježiš ho nazval viac ako prorokom, poslom oznamujúcim príchod Boha, znovu prichádzajúcim Eliášom. Pôsobenie Jána končí po zatknutí Herodesom Antipasom. Synoptici vidia príčinu zatknutia v tom, že Ján kritizoval Herodesa a jeho cudzoložný vzťah s Herodiadou, aj ďalšie jeho zlé rozhodnutia i vlastnosti. Antipas sa obával, že veľké zástupy Jánových prívržencov by mohli spôsobiť vzburu. Ján počas svojho uväznenia v pevnosti Macheirus východne od Mŕtveho mora, poslal za Ježišom dvoch učeníkov s otázkou, či je naozaj Mesiášom. Napokon dal Antipas Jána na podnet Herodiady počas oslavy svojich narodenín sťať. Jánovu hlavu daroval Herodiadinej dcére Salome, ako si to dievča želalo. V čase svojej popravy Ján nemal ešte ani 40 rokov. Jeho učeníci ho pochovali, podľa nehodnovernej tradície zo 4. storočia, v samárijskej Sebaste. História dnešného sviatku siaha do 5. storočia. Je dňom, keď v Samárii vysvätili chrám svätého Jána. Dnešný sviatok sťatia hlavy Jána Krstiteľa sa vo východných cirkvách spája s prísnym pôstom.

    Prepodobná matka Teodora Solúnska

    Jej meno má grécky pôvod a znamená „Boží dar“.Teodora sa narodila okolo roku 812 na gréckom ostrove Ejina (v minulosti Aigina) neďaleko Atén. Pochádzala zo zbožnej rodiny. Otec bol kňazom, brat diakonom a sestra mníškou. Ešte ako mladú ju zasnúbili. Vydala sa a narodili sa jej tri deti, z ktorých prežila len dcéra. Vpád Arabov v roku 824 ju prinútil utiecť z ostrova do Solúna. Dcéru, ktorá sa jej tam narodila, zasvätila Bohu. Keď jej zomrel manžel, vstúpila v Solúne do tamojšieho kláštora svätého Štefana. Po viac ako 5 desaťročiach kláštorného života, zomrela v povesti svätosti 29. augusta 892. Zachovala sa nám správa, že už v deň jej pohrebu sa uzdravil človek, ktorý pobozkal jej ostatky. Tak jej telo preniesli do chrámu svätého Štefana v Solúne. Dnešná svätica je patrónkou tohto gréckeho mesta. Autormi jej životopisu sú Mikuláš Kabasilas a Ján Staurakios.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, BBKL, glaubenszeugen.de spracoval Ján Sabol

  • 28. august – Náš prepodobný otec Mojžiš Etiópsky. Svätý a spravodlivý Ezechiáš.

    Náš prepodobný otec Mojžiš Etiópsky

    Jeho meno po egyptsky znamená „dieťa“ a po hebrejsky „vytiahnutý z vody“. Mojžiš Etiópsky, známy aj pod prívlastkom „zbojník“, sa narodil okolo roku 320. Najprv bol otrokom jedného zo štátnych úradníkov. Kvôli početným priestupkom ho vyhnali zo služby. Tak sa stal vodcom bandy zbojníkov. Nečakane sa obrátil a stal sa mníchom a kňazom v skýtskej púšti. Tam ho počas prepadu severoafrickí Berberi zavraždili. Zomrel okolo roku 395. Mojžiš Etiópsky zanechal 70 žiakov. Je autorom 18 výrokov otca Mojžiša (Apoftegmata abba Mose).

    Náš otec svätý Augustín, hipponský biskup

    Svätý mučeník Gebre Michal, etiópsky presbyter

    Svätý a spravodlivý Ezechiáš

    Jeho meno po hebrejsky znamená „Boh je sila“. Po zániku Severnej ríše sa Ezechiáš stal Júdskym kráľom v rokoch 721 až 693 pred Kristom. Na rozdiel od svojho predchodcu Achaza, ktorý uprednostňoval pohanské kulty a pridŕžal sa Asýrska, Ezechiáš sa snažil zachovať náboženskú jedinečnosť a štátnu samostatnosť vyvoleného národa. Upevnil Jeruzalem a vybudoval kanál Siloach, aby zabezpečil mestu v prípade obliehania prívod vody. A aby sa oslobodil od Asýrska, ktoré bolo oslabené povstaniami na severozápade a odpadnutím Bábela, vybral si za spojencov susedné národy a Egypt. Avšak v roku 702 si asýrsky kláľ Sinacherib podmanil Bábel a o rok nato podnikol vojenské ťaženie proti západu. Egyptskú armádu porazil pri Elkete. Napriek odhodlaniu sa Sinacheribovi nepodarilo obsadiť Ezechiášove hlavné mesto Jeruzalem. Len mor prinútil asýrsku armádu na ústup. Ezechiášove náboženské reformy, ktoré ľud po zániku severnej ríše a najmä činnosťou proroka Izaiáša prijal, viedli k odstráneniu pohanských ustanovizní, ktoré tam povolil kráľ Achaz. Odstránili sa pohanské oltáre, Ašery, očistil sa chrám a zničili hady, ktorým vzdávali úctu. Ľud sa vrátil k zásadám izraelského náboženstva. Kňazi poučili ľud, zozbierali sa Šalamúnove výroky, ustanovili nový poriadok pre chrámovú službu a príjmy a Pascha sa začala sláviť spoločne v Jeruzaleme.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK spracoval Ján Sabol

  • 27. august – Náš prepodobný otec Pimen. Svätý Hosius Vyznávač, kordobský biskup. Náš otec svätý Libérius, rímsky pápež.

    Prepodobný otec Pimen Veľký

    Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „pastier“. Pustovník a predstavený Pimen žil s viacerými spoločníkmi v skýtskej púšti v čase úpadku pustovníctva. Bratia sa vzhľadom veľmi nelíšili od ostatných ľudí, ibaže bývali v púšti a nasledovali príklad svätého Makaria. Pimen nebol pre ostatných iba dobrým učiteľom duchovného života, ale aj príkladom, podľa vzoru ktorého mohli jeho žiaci vzrastať. Pimen už ako mladík okolo roku 385 odišiel do samoty a podstúpil všetky námahy starých pustovníkov, poslušnosť voči predstavenému, chudobu z vôle Božej, odriekanie vizuálnych a chuťových pôžitkov a tichú manuálna prácu, spojenú s premýšľaním o duchovných veciach. Pimen vynikal takou prísnou askézou a vierou v zmŕtvychvstanie, že sa ani nestretol s matkou, ktorá ho prišla navštíviť. Vo vysokom veku okolo roku 451 prepodobný Pimen zomrel. O rozšírení úcty k nemu aj na západe svedčí Rímske martyrológium. Na východe je známy najmä pre veľké množstvo výrokov, ktoré sú zachytené v zbierke výrokov egyptských ranokresťanských otcov púšte „Apophthegmata Patrum“, ktorá vznikla v piatom storočí. Popri svätom Antonovi a Makariovi patrí k najznámejším kresťanským mníchom neskorej antiky.

    Svätý Hosius Vyznávač, cordobský biskup

    Meno dnešného svätca má hebrejský pôvod a znamená „moja sila je Jahve.“ Dnešný svätec sa narodil okolo roku 256 v Španielsku, pravdepodobne v Cordobe. Ako biskup tohto mesta sa zúčastnil na synode v Elvíre. V čase prenasledovania za cisára Maximiána sa z neho stal vyznávač. V období rokov 312 až 326 pôsobil na cisárskom dvore Konštantína Veľkého ako cirkevno-politický poradca. V roku 324 ho ako cisárskeho vyslanca poslali na východ, aby urovnal ariánsky spor. Z tohto dôvodu sa koncom tohto istého roka konala miestna synoda v Alexandrii a začiatkom roka 325 provinciálna synoda v Antiochii. V lete toho istého roku Hosius predsedal 1. ekumenickému koncilu v Nicei. Mal vplyv na pravoverné vyhlásenie (výrok) koncilu a na zavedenie termínu homousios („jednej podstaty“). Rovnako aj na neúspešnej synode v Sardike z roku 343, podnietil väčšinu kánonov. Hosius sa rozhodujúco postavil proti pokusom cisára Konštantia II., dosiahnuť u západných biskupov odsúdenie Atanáza a vo významnom liste karhal cisárovo miešanie sa do cirkevných záležitostí. Preto ho v roku 356 predvolali na cisársky dvor a rok väznili v Sirmiu. Zlomený vyhrážkami a týraním, Hosius podpísal krajne ariánsku 2. sirmijskú formuláciu. Potom sa smel vrátiť do svojho biskupstva v Cordobe. Tam zakrátko aj zomrel. Pred smrťou verejne odvolal vyhlásenia, ktoré mu nanútili v Sirmiu. Svätého Hosia, biskupa Cordoby západné martyrológiá nespomínajú.

    Náš otec svätý Libérius, rímsky pápež

    Meno dnešného svätca má latinský pôvod a znamená „slobodný.“. Pápež Libérius bol Rimanom. Jeho pontifikát od 17. mája 352 do 24. septembra 366 spadá do obdobia ariánskych sporov. Aj Rím na západe tvrdo pocítil násilnú politiku ariánsky naladeného cisára Konštancia II. Libériov predchodca Július I. sa zastal Atanáza Veľkého a prial si ríšsky koncil v Aquileji. Avšak cisár Konštancius na synodách, ktoré sám zvolal v Arles (353) a v Miláne (355), dosiahol odsúdenie Atanáza . Libéria predvolali do Milána, ostal však pred cisárom neoblomný, a tak ho poslali koncom roka 355 do vyhnanstva do Beroie. V Ríme sa, ako protibiskup, dal uviesť do úradu Félix II. Utrpenie vyhnanstva dohnalo postupujúcou osobnou potupou Libéria až k úplnej kapitulácii. O tomto svedčia jeho 4 listy z vyhnanstva, ktoré začiatkom roka 357 adresoval Hilariovi Pictaviensisovi. Libérius sa podriadil cisárovi, súhlasil s vylúčením Atanáza a podpísal nejednoznačné vyznanie viery. Podpísal tiež 3 sijmijskú formuláciu s dodatkom, že Syn je vo svojej podstate vo všetkom podobný Otcovi. Po tom sa Libérius smel vrátiť do Ríma. Podľa cisárovej vôle mal vládnuť spoločne s Felixom II., avšak protibiskupa vyhnali. Napriek radosti v Ríme mal v ostatnej Cirkvi Libérius ťažko narušenú povesť. Rímska cirkev od tejto udalosti prestala zohrávať v nasledujúcich sporoch hlavnú rolu, čo nezodpovedalo jej veľkej tradícii. Na dvojitej synode v Rimini-Seleúcii z roku 359, na ktorú nepozvali ani nevyslali pápežských legátov, víťazila cisárova politika nútenej únie. Až tolerančná politika cisára Juliána Odpadlíka, ktorý chcel podporiť zmätok, umožnila slobodný teologický spor. Pápež Libérius sa pripojil k snahám o uzmiernenie bývalých obrancov Nicejského koncilu. Na prelome rokov 362 a 363 sa v uzmierujúcom liste talianskym biskupom a v odpovedi biskupom východu v roku 366. jasne prihlásil k Nicejským uzáverom a ostro odsúdil heretickú formuláciu z roku 359. Libérius vybudoval veľkolepú baziliku Liberiana, dnes známu ako S. Maria Maggiore. Hieronymovo martyrológium ho spomína 23. septembra.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa VHL, LThK spracoval Ján Sabol

  • 26. august – Svätí mučeníci Adrián a Natália. Svätý Eliáš, syrakúzsky biskup.

    Svätí mučeníci Adrián a Natália

    Mená dnešných svätcov majú latinský pôvod; Adrián znamená „muž od mora“ a Natália „vianočná“. O dnešných svätcoch chýbajú overené historické správy. Ako píše životopisná legenda, ktorá sa zachovala po grécky a latinsky, Adrián bol dôstojníkom. Keď mal prenasledovať kresťanov, odhodlanie 23 veriacich podstúpiť smrť pre Krista ho získalo pre kresťanstvo. Za cisára Maximiána alebo Licínia ich spoločne popravili okolo roku 305 v Nikomédii. Svätá Natália bola Adriánovou manželkou. Po manželovej smrti preniesla jeho pozostatky do Byzancie. Už vtedy sa Adrián tešil obľube u veriacich. V 7. storočí preniesli jeho pozostatky do Ríma. Pápež Honorius I. premenil zasadaciu sálu senátu v Rímskom fóre na chrám a zasvätil ho patrocíniu svätého Adriána. Dnes je z tejto časti ruina. V 12. storočí sa svätcov kult rozšíril aj do severného Francúzska a Holandska. Adrián je patrónom hlavného mesta Portugalska Lisabonu.

    Svätý Eliáš, syrakúzsky biskup

    Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „môj Boh je Jahve“. Eliáš bol spočiatku diakonom v biskupskom chráme v Syrakúzach na ostrove Sicília. Po tom, čo zomrel tamojší biskup Peter, počas voľby jeho nástupcu, chcela väčšina kléru a ľudu na biskupskom stolci Zosima, predstaveného kláštora svätej Lucie a muža svätej povesti. Diakon Eliáš sa veľmi namáhal, aby tento úrad prijal Zosimus a nie ďalší kandidát, istý Venerius, ktorý nemal dobrú povesť. So slzami vraj prosil predstaveného, aby neodmietal prijať službu biskupa. Keď Zosimus súhlasil, pápež Teodor I. ho ustanovil za biskupa syrakúzskej cirkvi. Po smrti Zosima pápež Vitalián ustanovil za jeho nástupcu dnešného svätca Eliáša. Tamojšiu cirkev spravoval do roku 664, kým nezomrel v Pánovi.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThLK, BBKL, VHL spracoval Ján Sabol

  • 25. august – Blažený hieromučeník Metod Dominik, protoigumen michalovskej viceprovincie redemptoristov. Svätý apoštol Títus.

    Blažený hieromučeník Metod Dominik Trčka, protoigumen michalovskej viceprovincie redmptoristov

    Dominik Trčka sa narodil 6. júla 1886 v českom Frídlande nad Ostravicou. V roku 1902 vstúpil do Kongregácie Najsvätejšieho Vykupiteľa (redemptoristi), a o 8 rokov neskôr, po štúdiách teológie, ho arcibiskup Leo Skrbenský vysvätil za kňaza. Pôsobil v Prahe, v mariánskej svätyni na Svatej Hore a v Plzni. Počas Prvej svetovej vojny sa venoval utečencom z Chorvátska, Slovinska a Ruska. Túžba pracovať medzi kresťanmi východného obradu sa mu splnila v roku 1919, keď ho predstavený Pražskej provincie redemptoristov poveril pastoračnou prácou medzi veriacimi gréckokatolíkmi v ukrajinskom Ľvove. Od tohto času sa datuje aj jeho druhé meno – Metod. V decembri 1921 ho poslali do Stropkova, kde založil so spolubratmi prvú komunitu redemptoristov byzantského obradu. V roku 1924 sa stal predstaveným komunity a začal rozvíjať misionársku činnosť v Prešovskej, Mukačevskej a Kirževackej eparchii. Okrem hlásania Božieho slova a ľudových misií založil spoločenstvá Matky Ustavičnej Pomoci a modlitby svätého ruženca. V roku 1931 sa spoločenstvo redemptoristov presťahovalo do nového domu v Michalovciach, kde sa stal Metod predstaveným. Pod jeho vedením sa pastoračná činnosť redemptoristov rozšírila na celý Zemplín. Dokončil stavbu chrámu a tiež založil fond pre istý konvent sestier. Počas druhej svetovej vojny podstúpili redemptoristi mnohé utrpenia. 21. decembra 1945 bola komunita redemtoristov východného obradu kánonicky ustanovená na Viceprovinciu Michalovce a v marci r. 1946 bol Metod vymenovaný za prvého predstaveného viceprovincie. Pod jeho vedením sa redemptoristi vrátili do Stropkova, kde postavili chrám Sv. Cyrila a Metoda, založili dom v Sabinove, venovali sa misiám a publikačnej činnosti. S príchodom komunistického režimu bola Michalovská provincia v roku 1949 zrušená a v noci z 13. na 14. apríla 1950 boli všetci rehoľníci prevezení do sústreďovacích táborov. Metoda previezli najprv do Podolínca a odtiaľ viackrát do neslávneho „Mlyna Leopoldova“. Počas procesu, 12. apríla 1952, ho obvinili zo špionáže, protištátnej činnosti a pokusu o útek za hranice. Metoda odsúdili na 12 rokov väzenia. Svoje posledné roky života prežil vo väzniciach v Ilave, Mírove a Leopoldove. Keď počas Vianoc dozorca začul, ako si spieva jednu z vianočných kolied, v momente ho preložili do „korekcie“, kde následkom drsného a nezdravého prostredia dostal tuberkulózu a 23. marca o 9:00 roku 1959 zomrel. Pochovali ho na väzenskom cintoríne. Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi preniesli v roku 1969 jeho pozostatky do chrámu Svätého Ducha v Michalovciach. Tu sa nachádzajú dodnes. V roku 2001 ho Ján Pavol II. vyhlásil v Ríme za blahoslaveného.

    Svätý apoštol Títus

    Meno Títus má latinský pôvod a znamená „holub“. Títus bol spolupracovníkom apoštola Pavla. Jeho meno sa v Novom zákone objavuje len v Pavlových listoch, Skutky apoštolov ho nespomínajú. Títus bol rodeným pohanom a podľa Títovho listu ho pre evanjelium získal apoštol Pavol. Nie je známe odkiaľ pochádzal, či kedy sa obrátil. Po prvýkrát sa spomína v sprievode apoštola Pavla na jeho ceste na Apoštolský koncil. Počas vrcholiacej krízy v Korinte ho Pavol namiesto seba poslal do Korintu, hoci tam plánoval ísť aj sám a Korinťanom prisľúbil osobnú návštevu. Títovi dal do ruky list, ktorý napísal hlboko zarmútený, aby získal naspäť tamojšie spoločenstvo. Medzitým sa ustarostený Pavol vydal z Efezu do Macedónska a dohodol si stretnutie s Títom v Troase. Keď ho tam nestretol, cestoval v ústrety Títovi do Macedónska. Keď sa stretli, Títus odovzdal Pavlovi potešujúcu správu, že väčšina korinstského spoločenstva mu bola verná. Nato poslal Pavol Títa do Korintu s ďalším listom, ktorý poznáme ako Druhý list Korinťanom, a s úlohou, aby ukončil zbierku pre kresťanské spoločenstvo v Jeruzaleme, ktorá sa tam už dlho pripravovala. Podľa Títovho listu ho Pavol v polovici šesťdesiatych rokov nechal na Kréte a poslal mu list, v ktorom ho, okrem iného, volá, aby čo najskôr prišiel za ním do Nikopolisu. Vo vedomí blížiacej sa smrti poslal Pavol Títa do Dalmácie. Podľa neskorších správ, napríklad aj Euzébia z Cézarey, sa Títus po Pavlovej smrti vrátil na Krétu. Tam v meste Gortyna, ako biskupskom sídle, zomrel zrejme pokojnou smrťou vo veku 94 rokov.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa www.vatican.va, LThK spracoval Ján Sabol

  • 24. august – Svätý hieromučeník Eutychés. Svätý mučeník Tation.

    Svätý hieromučeník Eutychés

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „šťastný“. Žiak apoštola Pavla a evanjelistu Jána pochádzal pravdepodobne z palestínskej Sebasty. Bol možno tým mladíkom z Troasu, ktorý počas Pavlovej reči zaspal na okne. Hlboko zaspal, vypadol z tretieho poschodia a Pavol ho vzkriesil. Grécke synaxáre uvádzajú, že bol žiakom apoštola Jána a neskôr aj Pavla. Po misijnej spolupráci s apoštolom Pavlom ho ustanovili za biskupa v Sebaste, kde zrejme zomrel ako mučeník. Podľa Rímskeho martyrológia Eutychés hlásal evanjelium na mnohých miestach, za čo ho uväznili, mučili a popravili.

    Svätý mučeník Tation

    Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „ustanovuje“. Tation je mučeníkom z kappadóckeho mesta Klaudiopolis. Zomrel za vlády cisára Diokleciána. Miestodržiteľ, ktorý ho odsúdil, sa vraj volal Urban. Rímske martyrológium uvádza ako miesto umučenia oblasť Izauriu.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa VHL, glaubenszeugen.de, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

  • 23. august – Svätý hieromučeník Irenej, lyonský biskup. Svätý mučeník Lupus.

    Svätý hieromučeník Irenej, lyonský biskup

    Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „mierumilovný“. Lyonský biskup Irenej pochádzal z Malej Ázie a bol žiakom Polykarpa, cez ktorého nadväzuje na tradíciu apoštolov a evanjelistu Jána. Za cisára Marca Aurélia sa stal kňazom v Lyone a kvôli montanizmu ho poslali do Ríma. V roku 177 alebo 178 sa stal nástupcom mučeníka a biskupa Pothina z Lyonu. Irenej bojoval proti gnosticizmu. Pri spore o termín slávenia Paschy, napomenul pápeža Viktora I., aby zachoval mier s ázijskými cirkvami. Irenej sa zrejme zaslúžil o misijnú činnosť na veľkých územiach východnej Gálie. O sklonku jeho života chýbajú overené správy. Podľa Gregora z Tours zomrel ako mučeník okolo roku 202. Pre Ireneja je náuka apoštolov zdrojom náboženských pravidiel a „zdrojom pravdy“. Náuku podľa jeho slov uchovávajú cirkvi, ktoré založili apoštoli a biskupská postupnosť v nich udržuje správnosť ich náuky. Pretože biskupi sú nástupcami apoštolov, majú charizmu pravdy. Medzi apoštolskými cirkvami prislúcha cirkvi v Ríme, založenej Petrom a Pavlom „silnejšie prvenstvo“. Na rozdiel od gnostického dualizmu učil, že je jeden Boh, Stvoriteľ a Boh, Otec Ježiša Krista, jeden plán spásy a jedno zjavenie. Svätý Duch je princípom milosti a života. Kristus ako nový Adam vytvorí nové stvorenie, znova ho obnoví a privedie k počiatku. Popri novom Adamovi v Márii vidí novú Evu. Stvorenie je dobré a telo bude vzkriesené. Eucharistia je skutočným telom Krista, obetou novej zmluvy. Sv. Irenejovi ako teológovi a svedkovi apoštolskej a cirkevnej tradície, patrí osobitné ocenenie.

    Svätý mučeník Lupus

    Meno dnešného svätca má latinský pôvod a znamená „vlk“. Svätý Lupus, ako o ňom píše Rímske Martyrológium, bol otrokom, ktorý sa obrátil na kresťanstvo a zomrel ako mučeník. Podľa gréckych mineí ho sťali. Okrem veriacich latinského a byzantského obradu, si ho ctia aj koptskí a sýrski kresťania. Ako píše životopisná legenda, Lupus bol služobníkom svätého veľkomučeníka Demetera. Bol pri umučení svojho pána. Zachytil jeho krv a keď vraj do nej namáčal Demeterov prsteň, chorí sa uzdravovali a zlí duchovia opúšťali posadnutých. Preto ho vraj dal Maximián uväzniť a v Solúne zabiť. Iná tradícia o Lupovi píše, že bol biskupom a zomrel ako mučeník v panónskom Sirmiu.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

  • 22. august – Svätý mučeník Agatonik a spoločníci. Svätý hieromučeník Atanáz, tarský biskup a spoločníci.

    Svätý mučeník Agatonik a spoločníci

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „dobrý víťaz“. Agatonik a spoločníci sú mučeníkmi z konca 3. storočia za vlády cisára Maximiána. Agatonik patril k patricijom a priviedol mnohých ľudí ku kresťanstvu. Zótik bol kresťanským filozofom z Bitýnie. Pri Čiernom mori ho spoločne so žiakmi zajali a niektorých popravili. Zótika však priviedli do Nikomédie, kde bol už uväznený Agatonik s ďalšími kresťanmi. Tu ich jedného po druhom popravili. V Konštantínopole zriadili chrám na počesť dnešného svätca Agatonika.

    Svätý hieromučeník Atanáz, tarzský biskup a spoločníci

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „nesmrteľný“. Atanáz bol za čias cisára Valeriána biskupom v cilicíjskom meste Tarzus. Keď sa povesť o ňom rozniesla až do Seleúcie, kde žila vtedy pohanka Antusa, vzala dvoch svojich sluhov a tajne sa vybrala za biskupom Atanázom. Ako píše životopisná legenda, Atanáz – upozornený anjelom – im šiel naproti. Keď sa stretli, vraj na príhovor Atanáza vytryskla voda uprostred púšte a tak ich mohol Atanáz pokrstiť. Svätá Antusa odišla do samoty a žila až do smrti v púšti ako pustovníčka 23 rokov. Biskupa Atanáza a jej dvoch sluhov – pretože boli kresťanmi – zajali a po krutom mučení koncom 3. storočia zavraždili.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa www.glaubenszeugen.de, VHL spracoval Ján Sabol

  • 21. august – Svätý apoštol Tadeáš. Svätá mučenica Bassa.

    Svätý apoštol Tadeáš

    Jeho meno má aramejský pôvod a znamená „odvážny“. Lukášovo evanjelium a Skutky apoštolov nazývajú dnešného svätca Júda Jakubov (Lk 6,16, Sk 1,13), Markovo a Matúšovo evanjelium zasa Tadeáš (Mk 3,18; Mt 10,3). Identitu oboch postáv dosvedčuje už Origenes. Tento názor je prijatý ako v gréckej, tak i latinskej aj sýrskej tradícii. Júda je teda jeho vlastné meno a Tadeáš prímenie. Jeho meno sa nachádza aj v Jánovom evanjeliu (Jn 14,22). Tradícia, ktorá popisuje jeho pôsobenie, je veľmi rozdielna, lebo došlo k zmiešaniu a zámenám s inými osobami. Ako jeho misijné územia sa spomínajú: Edessa, Sýria, Mezopotámia, Fenícia, Arménsko a Perzia.

    Svätá mučenica Bassa

    Jej meno má hebrejský pôvod a znamená „dcéra Jahveho“. Svätá Bassa je mučenica zo sýrskej Edessy. Podobne ako matka makabejských bratov, aj ona povzbudzovala svojich synov Teognisa, Agaba a Pista, aby vydržali znášať mučenie pre vieru. Spoločne ju s jej synmi sťali za cisára Maximiána začiatkom 4. storočia. O úcte aj na západe svedčí Rímske martyrológium, ktoré Bassu a jej synov spomína dnes, 21. augusta.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

  • 20. august – Svätý prorok Samuel. Svätý hieromučeník Filip, heraklejský biskup a spoločníci. Svätý Štefan, uhorský kráľ.

    Svätý prorok Samuel

    Jeho meno je hebrejského pôvodu a znamená „jeho meno je Boh“. Vďaka prvej prorockej knihe Samuelovej sa nám zachovala veľmi komplexná tradícia o Samuelovi. Jeho postava vyniká v postave vodcu národa (1 Sam 7), politika (1 Sam 8-12), kňaza, sudcu, proroka, orodovníka, a nazirejcu – čiže starozákonného askétu, ktorý sa zasvätil službe Bohu sľubom nazireátu (1 Sam 1,11). Aj neskoršie svedectvá dokazujú silný vplyv Samuelom vytvorenej tradície. Samuel pochádzal zo vznešeného efraimského rodu z mesta Ráma. Už ako dieťa ho matka dala do svätyne v Šíle. Cez Jahveho zjavenie je Samuel povolaný za proroka. Prorocky konal aj keď odišiel zo Šíla, keď ho zničili Filištínci. Spojil aj sa s prorockým obrodením vtedajšej doby, ktoré charakterizoval zástup prorokov prechádzajúcich po celej krajine. Popri historicky hodnovernej prorockej tradícii, stojí tiež hodnoverná úloha sudcu, keď rozhodoval o práve a oznamoval Božiu vôľu. Siedma kapitola Prvej knihy Samuelovej dokazuje Samuelovo putovanie naprieč oblasťou Izraela. Z tohto postavenia je z tradície pochopiteľné, že mal rozhodujúci vplyv pri voľbe Šaula za kráľa. Pomocou vplyvu na starších v jednotlivých kmeňoch Izraela obmedzil kráľovu moc. Vôľu kráľa podriadil zákonom Božím aj ľudským. Kráľovi oznámil Božie právo, ktoré v prípade kráľa Amelekitov porušil. Samuel sa stal zakladateľom vzťahu medzi kráľom a jeho prorokom, vzťahu, ktorý pretrval až do zániku kráľovstva. V starostlivosti o zachovávanie Božieho práva sa navzájom v Samuelovi prelínajú úlohy sudcu a proroka. Samuel pri pomazaní Šaula za kráľa použil titul nagid, princ alebo vodca, namiesto slova melek, kráľ, čím poukázal na smerovanie novovzniknutej zbožnosti, ktorá vidí vlastného a jediného kráľa Izraela v Bohu. Hrob proroka Samuela sa nachádzal v Ráme.

    Svätý hieromučeník Filip, heraklejský biskup a spoločníci

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „milovník koní“. Filip je biskup z tráckeho mesta Heraklea. Podľa historicky hodnoverného životopisu napísaného po grécky, Filipa zajali spoločne s presbyterom Severom a diakonom Hermesom. Po krutom mučení ich väznili 7 mesiacov. Filipa upálili spoločne s Hermesom 22. októbra 303, alebo 304. Severus zomrel o deň neskôr. Dnešných mučeníkov si obzvlášť uctievajú v talianskom meste Fermo.

    Svätý Štefan, uhorský kráľ

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „víťaz“. Štefan, uhorský kráľ, sa narodil okolo roku 969, ako syn arpádskeho kniežaťa Gejzu. V roku 973 alebo o rok neskôr ho pokrstil kňaz biskupa Pilgrima z Passau. Birmovku prijal zrejme od sv. Vojtecha (Adalbeta) z Prahy. V roku 995 sa zosobášil s Gizelou, sestrou cisára Henricha II. a o dva roky neskôr nasledoval svojho otca ako knieža Uhorska a pokračoval v pokresťančení krajiny. Víťazstvo nad rivalmi – kniežatami rodov, pohana Koppányho a Gyulu a Ajtonyho, ktorí sa dali pokrstiť v Byzancii, zabezpečili rozšírenie katolíckej viery aj v južnom a juhovýchodnom Uhorsku. Štefan založil viacero kláštorov, medzi nimi aj grécky ženský a jeden pre baziliánov v južnom Uhorsku. Založením dvoch arcibiskupstiev a ôsmich biskupstiev dal krajine cirkevnú organizáciu. K tej sa pripojila aj svetská správa. by potvrdil svoju vládu kresťanského kráľa, požiadal o potvrdenie pápeža Silvestra II. Ten mu s vedomím cisára Ota III. zaslal korunu, náprsný kríž a apoštolské privilégium. Na Vianoce roku 1000 Štefana v meste Gran, dnešnom Ostrihome pomazali za kráľa a korunovali. Jeho Dekréty boli ovplyvnené v mnohých smeroch západnými vzormi a postarali sa o posvätenie nedele a výstavbu chrámov. Obraz kniežaťa, ktorý pochádza z jeho prostredia, predstavuje ideál zbožného a spravodlivého vládcu. Svätý Štefan, uhorský kráľ, zomrel 15. augusta 1038. Pochovali ho v bazilike, ktorú zriadil v Stoličnom Belehrade. Na podnet Ladislava I. Uhorského ho slávnostne svätorečili. Hoci po jeho smrti došlo, aj preto, že ostal bezdetný, k bojom o korunu, dokázali jeho nasledovníci budovať na základoch, ktoré položil. Jeho osoba ostala 1000 rokov symbolom kresťanského kráľovstva v Uhorsku.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK spracoval Ján Sabol

  • 19. august – Svätý mučeník Andrej Stratopedarcha a spoločníci. Sv. mučeníci Timotej, Agapios a Tekla.

    Svätý mučeník Andreja Stratopedarcha a spoločníci

    Meno dnešného svätca je gréckeho pôvodu a znamená „mužný“. Podľa gréckej legendy bol dnešný mučeník vojakom a druhým najvyšším dôstojníkom starorímskej légie vo vojne proti Peržanom. Za cisára Maximiána, keď do ríše náhle vpadli Peržania, vraj svojmu vojsku, ktorý mal útok odbiť, prisľúbil víťazstvo, keď prijmú kresťanskú vieru. Napriek početnej presile sa Andrejovej vojenskej jednotke podarilo zvíťaziť. Keď sa cisár dozvedel, že Andrej a jeho jednotka prijali kresťanstvo, dal ich previesť do Cilície kde ich okolo roku 300 popravil prefekt Seleuk. Konštantínopolský synaxár a anglosaský učenec Beda Venerabilis udávajú 2597 spoločníkov a sýrske menologióny 2995 spoločníkov. Toto číslo je myslené obrazne a vyjadruje nekonečnosť. Úcta k Andrejovi Stratopedarchovi je rozšírená najmä na východe.

    Svätí mučeníci Timotej, Agapios a Tekla

    Mená dnešných svätcov majú grécky pôvod. Timotej znamená „uctievajúci Boha“ Agapios „ľúbiť“ a Tekla znamená „Božia sláva“. Svätí Timotej, Tekla s prívlastkom Byzintis a Agapios trpeli v čase Diokleciánovho prenasledovania v rokoch 304 a 306 v Palestíne. Timotej sa v Gaze dostal do rúk miestodržiteľa Urbana po tom, čo odmietol splniť nové cisárove nariadenia – obetovať božstvám. Za neuposlúchnutie bol trest smrti. Timotej zomrel na následky mučenia. Teklu roztrhali v Cézarei divé šelmy. Podobne zomrel aj dnešný posledný svätec Agapios. V aréne ho vraj ťažko zranila medvedica alebo vlčica. Keď Agapios zomrel pochovali jeho telo v mori. Aj západná cirkev si dnešných mučeníkov pripomína 19. augusta. Na ikonách sa Timotej zvykne znázorňovať ako stojí na horiacej hranici.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

  • 18. august – Svätí mučeníci Flórus a Laurus. Náš otec svätý Ján, konštantínopolský patriarcha. Náš otec svätý Juraj, konštantínopolský patriarcha.

    Svätí mučeníci Flórus a Laurus

    Mená dnešných svätcov majú latinský pôvod; Flórus znamená „kvet“ a Laurus „vavrín“. Flórus a Laurus boli dvojčatá a kamenári z Konštantínopolu. Po tom, čo ich majstri Proklos a Maxim zomreli ako mučeníci, odišli do Ilýrie, kde mali na žiadosť prefekta Licióna, postaviť pohanský chrám. Peniaze, čo dostali na stavbu, bratia rozdali chudobným a vystavaný chrám zasvätili kresťanskému Bohu. Pre tento skutok ich mučili a nakoniec utopili v hlbokej studni. Zomreli pravdepodobne v 2. storočí. Ich relikvie neskôr preniesli do Konštantínopolu. V dnešný deň ich spomína aj Rímske martyrológium.

    Náš otec svätý Ján, konštantínopolský patriarcha

    Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Boh je milosrdný“. V poradí piaty patriarcha s menom Ján na konštantínopolskom stolci pôsobil v rokoch 669 až 674. Od Gennadia, ktorý začal ako prvý nosiť titul patriarcha, bol dnešný svätec jeho 40. nástupcom. Závery 6. ekumenického koncilu spomínajú patriarchu Jána spoločne s jeho predchodcom Tomášom II. a nástupcom Konštantínom I., v oblasti pravej kresťanskej viery ako nepoškvrnených a bezúhonných.

    Náš otec svätý Juraj, konštantínopolský patriarcha

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „poľnohospodár“. V poradí prvý patriarcha s menom Juraj na konštantínopolskom patriarchálnom stolci pôsobil v rokoch 678 až 683. Spočiatku bol stúpencom herézy monoteletizmu, ale obrátil sa, za čo si ho východná cirkev ctí ako svätého. Počas jeho patriarchátu zvolal byzantský cisár Konštantín IV. Tretí konštantínopolský koncil, šiesty všeobecný, ktorý herézu monoteletizmu, náuku o jednej Kristovej vôli, odsúdil. Nie je známe kde patriarcha Juraj zomrel alebo kam ho poslali do vyhnanstva.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa VHL spracoval Ján Sabol

  • 17. august – Svätý mučeník Myrón. Svätí mučeníci Pavol, Juliána a spoločníci.

    Svätý mučeník Myrón

    Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „voňavý olej“. Myrón je mučeníkom z mesta Kyzikos. Ako píše životopisná legenda, do mesta ho priviedli na popravu, pretože počas Vianoc putoval Achájskom ako kňaz-misionár. Za prefekta mesta Antipatra ho okolo roku 250 sťali. O úcte k Myrónovi aj na západe svedčí Rímske martyrológium.

    Svätí mučeníci Pavol, Juliána a spoločníci

    Meno Pavol má grécky pôvod a znamená „malý“ a meno Juliána má latinský pôvod a znamená „z pokolenia Juliánov“. Pavol a jeho sestra Juliána žili v palestínskom meste Ptolemaios, dnešnom izraelskom meste Akko. Ku Kristovi sa im tam slovom a príkladom podarilo pritiahnuť mnoho Židov a pohanov. Keď do mesta prišiel cisár Aurelián, ktorý kresťanov prenasledoval, skončili Pavol a Juliána vo väzení a kruto ich mučili. V utrpení ich vraj potešoval anjel. Ich muky popísal aj Simeon Metafrastes. K nim sa pripojili aj traja vojaci Statonik, Kvadratus a Akakios a spolu zomreli za Krista mečom. O úcte aj na západe svedčí Rímske martyrológium, ktoré ich spomína v dnešný deň.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa VHL, www.heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

  • 16. august – Prenesenie Rukou neutvoreného obrazu nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, to jest svätého plátna, z Edessy do Konštantínopola. Svätý mučeník Diomédes.

    Prenesenie Rukou neutvoreného obrazu nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, to jest svätého plátna, z Edessy do Konštantínopola

    Legenda o rukou neutvorenom obraze Ježiša Krista sa odvoláva na Cirkevné dejiny Euzébia z Cézarey. Vraj v časoch, keď Ježiš kázal, vládol v Edesse Abgar. Na celom tele bol zasiahnutý malomocenstvom. Správy o Ježišových veľkých zázrakoch sa šírili v celej Sýrii a zastihli aj Abgara. Napísal Ježišovi list, v ktorom ho žiadal, aby k nemu prišiel a uzdravil ho. Svojho maliara Ananiáša poslal s listom k Ježišovi a zároveň ho poveril namaľovať Ježišovu podobu. Keď Ananiáš prišiel do Jeruzalema, našiel Ježiša obklopeného ľuďmi. Nepodarilo sa mu prísť k nemu bližšie, tak sa zobďaleč pokúšal namaľovať Ježišov portrét, no nedarilo sa mu to. Keď ho uvidel Ježiš, dal mu list pre Abgara a prisľúbil, že pošle svojho žiaka, ktorý ho vylieči z malomocenstva a privedie k spáse. Potom požiadal o vodu a kúsok látky, umyl si tvár, vysušil ju látkou a zanechal na nej svoj obraz. Ananiáš vzal obraz aj list a šiel do Edessy. Keď Abgar vtlačil svoju tvár do látky, čiastočne sa uzdravil. Neskôr prišiel do Edessy Tadeáš, jeden zo sedemdesiatich. Ohlasoval evanjelium a pokrstil Abgara a jeho ľud. Kráľ dal sväté plátno do zlatého rámu ozdobeného perlami a umiestnil ho do výklenku na bránami mesta a pod neho vyhotovil nápis: Kriste Bože, nech nikto, kto dúfa v Teba, nebude zahanbený. Keď o niekoľko desaťročí jeden z Abgarových pravnukov, ktorý sa stal vládcom v Edesse upadol do modloslužby, chcel Kristov obraz z brán odstrániť. Miestny biskup varovaný počas zjavenia v noci obraz zamuroval. Po mnohých rokoch ľudia na obraz zabudli. V roku 545, keď mesto obliehal perzský kráľ Chozroes I., Presvätá Bohorodička sa zjavila miestnemu biskupovi Eulabiovi a nariadila mu, aby vybral ikonu zo zamurovaného výklenku a tak sa zachránia od nepriateľa. Biskup ikonu vybral, dal vytvoriť kópiu a spoločne s veriacimi a obrazom Krista vykonal okolo hradieb cirkevný sprievod. Za krátky čas sa perzská armáda stiahla. V roku 630 sa Arabi zmocnili Edessy, no nebránili kresťanom uctievať si svätý obraz. V roku 944 cisár Konštantín VII. chcel preniesť ikonu do Konštantínopolu. Pretože od roku 630 Arabi ovládali mesto, Emirovi zaplatil výkupné. Kresťanský klérus potom s veľkou úctou priniesol rukou neutvorený obraz Spasiteľa a jeho list do Konštantínopolu. 16. augusta uložili obraz Spasiteľa v chráme Presvätej Bohorodičky. Po dobytí Konštantínopolu križiakmi v roku 1204 sa o rukou neutvorenom obraze Spasiteľa stratili záznamy. Existuje viacero verzií o tom, čo sa s ním stalo. Podľa jednej ho vzali križiaci; no loď na ktorej bol obraz, stroskotala v Marmarskom mori. Podľa inej tradície obraz okolo roku 1362 preniesli do Janova, kde ho uložili v kláštore svätého Bartolomeja.

    Svätý mučeník Diomédes

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „myseľ gréckeho boha Dia“. Dnešný mučeník bol z cilicíjskeho mesta Tarzus a patril do vznešenej rodiny kresťanov. Ako lekár sa pri liečení za svojich pacientov aj modlil, a tak sa mu darilo mnohých uzdraviť. Za vlády cisára Diokleciána odišiel do Nicei v Bitýnii, kde pokračoval vo svojom lekárskom umení, ktorým získal aj mnohých pre Krista. Keď sa v Nikomédii Dioklecián dozvedel o Diomédovi, dal ho zatknúť. Počas cesty do Nikomédie Diomédes z vyčerpania a po modlitbe zomrel. Keď mu vraj vojaci potom odťali hlavu, oslepli a len s ťažkosťou sa vrátili k cisárovi. Zrak sa im vraj vrátil po tom, čo cisár nariadil doviezť aj svätcovo telo, ktoré potom s úctou pochovala istá žena menom Petrónia. V dnešný deň ho spomína aj Rímske martyrológium a uvádza, že mučeník Diomédes bol sťatý za Krista počas prenasledovania kresťanov za cisára Diokleciána.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa heiligenlexikon.de, oca.org, VHL spracoval Ján Sabol

  • 15. august – Zosnutie Presvätej Bohorodičky. Svätý Makarios Riman. Svätý Alypius, tagastský biskup.

    Zosnutie Presvätej Bohorodičky

    Svätý Makarios Riman

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „blahoslavený“. Makarios žil v 16. storočí a pochádzal z Ríma, zo vznešenej rodiny a mal veľmi dobré vzdelanie. Uprostred sporov v západnej cirkvi v období reformácie tajne odišiel do Ruska. Prišiel až do Novgorodu, kde našiel kláštor, ktorý pred troma storočiami založil jeho krajan svätý Anton Rímsky. Vstúpil do kláštora Najsvätejšej Trojice na brehu rieky Svir a stal sa mníchom. Neskôr sa usadil ako pustovník na opustenom ostrove Lezna, neďaleko Novgorodu. Keď ho na ostrove objavili poľovníci, začali sa k nemu z okolia schádzať ľudia, ktorí ho prosili o modlitby a rady. Makarios však túžil po samote, a preto sa utiahol hlbšie do divočiny. No aj tu ho objavili. Pridalo sa k nemu niekoľko nasledovníkov. V roku 1540 spoločne postavili drevený chrám Zosnutia Presvätej Bohorodičky. Novgorodský biskup – tiež Makarios – ustanovil dnešného svätca za kňaza a poveril ho úlohou igumena, čiže predstaveného kláštorného spoločenstva. Makarios Rímsky vynikal láskou k spolubratom, vytrvalosťou a asketizmom. Krátko pred smrťou zveril vedenie kláštora jednému zo žiakov a utiahol sa do samoty. Zomrel 15. augusta 1550. Jeho žiaci pochovali jeho telo pri kláštornom chráme. Makariov kláštor bol dlhé roky jedným z významných centier duchovného života. V priebehu dejín viackrát došlo k jeho poškodeniu, naposledy v roku 1932 komunistami.

    Svätý Alypius, tagastský biskup

    Pôvod a význam jeho mena ostáva neznámy. Biskup Alypius sa narodil v mieste svojho biskupského sídla v Tagaste. V Kartágu (376-383) bol spolužiakom a priateľom Augustína a spolu s ním prívržencom manicheizmu. Spolu s Augustínom odišiel na štúdium práva do Ríma a v roku 384 do Milána. Tam obaja prijali v roku 387 počas Veľkej Noci od svätého Ambróza krst. Alypius potom viedol v Tagaste (388) a v Hippe (391) mníšsky spôsob života. V rokoch 393 až 394 bol v Betleheme, kam šiel na žiadosť Augustína, aby sa tam stretol s Hieronymom. V roku 394 ho ustanovili za biskupa v Tagaste. Vyznamenal sa v boji proti Donatistom a Pelagiánom. V rokoch 419 a 428 bol na cirkevno-politickej misii v Taliansku. Alypius bol v písomnom kontakte s Paulínom z Noly a Augustína povzbudil, aby napísal dielo Contra secundam Iuliani … . Svätý Alypius, tagastský biskup zomrel okolo roku 430.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa www.heiligenlexikon.de, www.oca.org LThK spracoval Ján Sabol

  • 14. august – Svätý prorok Micheáš. Svätý hieromučeník Marcel, apamejský biskup.

    Svätý prorok Micheáš

    Gréckokatolícka cirkev nám 14. augusta pripomína svätého proroka Micheáša. Jeho meno má hebrejský pôvod a znamená „Kto je ako Jahve?“ Micheáš patrí do skupiny malých prorokov. Informácie o ňom podáva rovnomenná prorocká kniha a 26. kapitola proroka Jeremiáša. Prorok Micheáš pochádzal z Južnej ríše, z malého miesta Morešet Gat, ktoré sa nachádzalo asi 35 kilometrov juhozápadne od Jeruzalema. V okolí tohto miesta bolo niekoľko veľkých opevnení, ktoré mali chrániť krajinu pred susedným Filištíncami. Pôsobil podobne ako Izaiáš na konci 8. storočia pred Kristom za čias kráľov Joatama, Achaza a Ezechiáša. Micheáš prorocky pôsobil nielen v rodnom meste, ale pravdepodobne aj v Jeruzaleme. Z jeho sebavedomého vystupovania, ako aj dôrazného záujmu o svoj ľud možno predpokladať, že Micheáš zastával úrad starejšieho obce. Aj jeho meno je kombináciou spojenou s miestom pôvodu, a nie ako zvyčajne u prorokov, s menom otca alebo povolania. Sám prorok Micheáš sa nepovažoval za proroka, no skôr o sebe povedal, že je naplnený právom, čo znova poukazuje na jeho postavenie starejšieho obce. Obsahom knihy proroka Micheáša sú jeho varovania pred asýrskou hrozbou a proti nábožensko-mravnému úpadku Izraela. Micheáš neobviňuje všetok ľud, ale len držiteľov moci. V paľbe jeho kritiky sa ocitli aj kňazi a proroci, ktorých rady a proroctvá záviseli od toho, kto koľko zaplatil, a opierali sa pri tom o Boha ako o záruku bezpečnosti. V stručnej a ráznej reči, podobnej, akú predniesol aj prorok Amos, ohlasuje blížiaci sa Boží trest. Kniha bola v priebehu dejín redakčne dopĺňaná. V štyroch odsekoch sa v nej striedajú varovania pred súdom s prísľubom spásy, čo umocňuje celkový charakter knihy. Texty, nájdené v Qumráne, obsahujú tiež fragmenty midrašu o svätom prorokovi Micheášovi.

    Svätý hieromučeník Marcel, apamejský biskup

    Jeho meno má latinský pôvod a znamená „zasvätený rímskemu bohovi vojny Marsovi“. Marcel bol biskupom mesta Apamea v Sýrii, dnes zrúcaniny uzavreté hradbami o rozlohe 200 hektárov, povyše údolia Orontes. Narodil sa na Cypre, spočiatku bol štátnym úradníkom a bol ženatý. Okolo roku 375 a z neho stal mních, kým ho okolo roku 381 nepovýšili na biskupský stolec v meste Apamea, odkiaľ neskôr vzišiel známy svätec Marcel, igumen kláštora mníchov stáleho bdenia. Keď biskup Marcel dal podľa ediktov cisára Teodózia I. zničiť pohanské chrámy, rozhnevaní pohania ho hodili do plameňov, kde skonal. Svätý hieromučeník Marcel, apamejský biskup zomrel v roku 389.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, BBKL spracoval Ján Sabol

  • 13. august – Náš prepodobný otec Maxim Vyznávač. Svätý mučeník Hypolit.

    Náš prepodobný otec Maxim Vyznávač

    Jeho meno má latinský pôvod a znamená „najväčší“. Maxim Vyznávač, najvýznamnejší teológ siedmeho storočia, pochádzal zo vznešenej rodiny a narodil sa v roku 580 pravdepodobne v Konštantínopole. Po dôkladnom štúdiu začal svoju politickú kariéru. Stal sa sekretárom cisára Herakleia. Avšak okolo roku 613 sa ako obyčajný mních utiahol do Chryzopolisu, v súčasnosti je to mestská časť Istanbulu, a neskôr do Kyzika, v súčasnosti turecké mesto Erdek. Pred prenikajúcimi Peržanmi Maxim utiekol najskôr na Krétu, Cyprus a potom do Afriky (628/630). Tu bol už známy vďaka svojim rôznym spisom. Po svojom príchode sa aktívne zapojil do boja proti zástancom monoteletizmu. V roku 645 viedol v Kartágu vedeckú rozpravu s bývalým konštantínopolským patriarchom Pyrrhom I. Krátko na to sa vydal do Ríma, kde sa zúčastnil Lateránskej synody (649). Zvolal ju pápež Martin I. a odsúdila monoteletizmus. V roku 653 dal byzantský cisár Konstans II. pápeža Martina I. i Maxima uväzniť a obvinil ich z vlastizrady. Po procese z roku 655 Maxima vyhnali do Bizye v Trácii. Keď o sedem rokov neskôr znova odmietol súhlasiť s cisárovým ediktom, ktorý zakazoval akékoľvek rozpravy o monoteletizme, vyrezali mu jazyk, odťali pravú ruku a poslali ho s jeho žiakmi do vyhnanstva v Lazike. Tam, v pevnosti Schemarion pri Čiernom mori, 13. augusta 662 zomrel. Maxim zanechal okolo 90 spisov, ktoré bezprostredne odzrkadľujú jeho myšlienky. Hoci mu väzenie a vyhnanstvo zabránili v ďalšej tvorbe, došlo k veľkému rozšíreniu jeho diel. Základom jeho mystickej a špekulatívnej teológie je Kristus. Maximovo myslenie ukazuje zriedkavú vyváženosť pri riešení ťažkých problémov. Je typicky byzantské svojou odvážnou a detailnou špekuláciou, ale aj rímske – trvalým prepojením so skutočnosťou a bdelým zmyslom pre Cirkev. Dnešný deň je spomienkou na prenesenie jeho pozostatkov do Konštantínopolu.

    Svätý mučeník Hypolit

    Gréckokatolícka cirkev nám 13. augusta vo svojom cirkevnom kalendári pripomína aj mučeníka Hypolita. Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „vypriahač koní“. Hypolit bol rímskym vojenským veliteľom, ktorý strážil mučeníka diakona Vavrinca. Vo väzení Hypolit uveril v Krista a dal sa Vavrincom pokrstiť. Keď sa prezvedelo, že je kresťanom, aj jeho mučili a popravili. Svätý Hypolit zomrel okolo roku 258 za vlády cisára Valeriána. Spolu s ním popravili jeho pestúnku Concordiu a ďalších devätnásť členov jeho rodiny. Relikvie dnešného svätca sa nachádzajú v St. Denis v Paríži, v Ríme, Brescii a v nemeckom Kolíne. Podľa neho je pomenovaný aj najstarší kláštor v Rakúsku Sankt Pölten. (VHL, heiligenlixikon.de)

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, VHL, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

  • 12. august – Svätí mučeníci Fótios a Anikét. Svätý hieromučeník Alexander, komanský biskup.

    Svätí mučeníci Fótios a Anikét

    Mená dnešných svätcov sú gréckeho pôvodu: Anikét znamená „Nepremožiteľný“ a Fótios „žiarivý“. Anikét a jeho synovec Fótios pochádzali z Nikomédie. Ako o ich mučeníctve rozpráva legenda, keď prišiel do Nikomédie cisár Dioklecián a odvracal od kresťanstva obyvateľov mesta, vystúpil proti nemu Fótios, ktorý pochádzal zo vznešeného rodu. Nasledovalo kruté mučenie, ktoré Fótiovi zázrakom neuškodilo. Ani hladné levy, ani ostré kamene, dokonca ani kat, ktorému stŕpla ruka. Keď to videl Anikét, ponáhľal sa ku synovcovi a s radosťou ho objal. Aj Anikéta zajali a kruto mučili, no ani jemu sa nestalo nič. Nakoniec ich hodili do žeravej pece, kde skonali. Ich telá pochovali na polostrove Daphnusa v Egejskom mori. Mučenícku smrť podstúpili v roku 305 alebo 306. V dnešný deň ich spomína aj Rímske martyrológium.

    Svätý hieromučeník Alexander, komanský biskup

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „obranca mužov“. Pod vedením Gregora Divotvorcu (17. november), zvolili dnešného svätca Alexandra za biskupa v kapadóckom meste Komana. Askézu pestoval originálnym spôsobom. Pracoval ako uhliar. Za cisára Décia alebo Aureliána zomrel ako mučeník. Vo svojich kázňach o Gregorovi Divotvorcovi Alexandra spomína aj Gregor Nysský. Taliansky historik kardinál Caesar Baronius ho v 16. storočí pridal do Rímskeho martyrológia. Odvtedy si ho ctia aj na západe.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

  • 11. august – Svätý mučeník Euplos. Svätá mučenica Zuzana, panna.

    Svätý mučeník Euplos

    Jeho meno má grécky pôvodno význam nie je jasný. Euplus bol diakonom v sicílskom meste Catana. Pravdepodobne s bibliou v rukách sa vydal kvysokému sicílskemu úradníkovi, Correctorovi Calvinianovi. Od 29. apríla do 12. augusta 304 bol vo vypočúvacej cele. V posledný deň vypočúvania ho znova mučili a popravili. Grécky synaxár čiastočne zachoval dva protokoly z vypočúvania. Okrem Hieronymovho martyrológia, vystupuje jeho meno aj v rímskych lekcionároch z konca 7. a začiatku 8. storočia. Pápež Teodor mu zasvätil modlitebňu neďaleko Cestiovej pyramídy v Ríme.

    Svätá mučenica Zuzana, panna

    Jej meno má hebrejský pôvod a znamená „ľalia“. Najstaršie správy o dnešnej svätici podáva Klaudius Klaudianus ako aj Hieronymovo martyrológium. Na rozdiel od tradičných rímskych mučeníkov, ktorých si pripomínali na cintorínoch, bol kult svätej Zuzany spätý s chrámom, ktorý ležal neďaleko Diokleciánových kúpeľov. V 6. storočí chrám zasvätili svätej Zuzane. Ako píše životopisná legenda Zuzana bola dcérou rímskeho presbytera Gabrinia, údajného brata pápeža Gaia a bratranca Diokleciána. Keď odmietla ponuku na sobáš s cisárovým synom, zavraždili ju v ich vlastnom dome, ktorý ležal neďaleko pápežovho domu. Pápež Gaius na jej pamiatku zriadil v úvode spomínaný chrám, ktorý stojí na rímskom pahorku Quirinal.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, VHL spracoval Ján Sabol

  • 10. august – Svätý mučeník a archidiakon Vavrinec. Svätý hieromučeník Sixtus II., rímsky pápež. Svätý mučeník a diakon Felicissimus.

    Svätý mučeník a archidiakon Vavrinec

    Svätý hieromučeník Sixtus II., rímsky pápež

    V deň, keď si Gréckokatolícka cirkev s Rímskokatolíckou pripomínajú mučeníka diakona Vavrinca, pamätá Gréckokatolícka cirkev aj na rímskeho biskupa a mučeníka Sixta II. Meno tohto svätca má grécky pôvod a znamená „jemný“. Dnešný mučeník ako nástupca Štefana I. na pápežskom stolci uvoľnil napätý vzťah, ktorý vznikol medzi jeho predchodcom a biskupmi v severnej Afrike a Malej Ázii kvôli problému platnosti krstov, ktoré udelili heretici. Po tom, čo sa vyostrilo prenasledovanie kresťanov za cisára Valeriána a druhý edikt nariaďoval popravu každého cirkevného predstaviteľa, 6. augusta 258 Sixta počas slávenia bohoslužby v Katakombách svätého Kalixta spoločne s jeho štyrmi diakonmi zatkli a na mieste sťali. V ten istý deň popravili ďalších dvoch diakonov, Felicissima a Agapita. O niekoľko dní neskôr popravili aj svätého Vavrinca. Svätého Sixta pochovali v katakombách svätého Kalixta. V 6. storočí zmenili meno chrámu svätej Crescentiany na chrám svätého Sixta a uložili tam pápežove pozostatky. Po vybudovaní nového chrámu svätého Sixta na rímskom pahorku Quirinal, pápež Benedikt XIII. obnovil pôvodný chrám. Obľubu svätého Sixta u ľudí dokazuje početné množstvo jeho vyobrazení na zlatých pohároch, mozaikách, freskách a plastikách v Ríme, Ravene, vo francúzskom Reims a nemeckom Vreden, často spoločne so svätým Vavrincom. Od Sixta sa zachoval frangment listu adresovaný Dionýzovi z Alexandrie. Zaoberá sa platnosťou krstu. Aj požehnávanie prvého hrozna je spojené so Sixtovým menom.

    Svätý mučeník a diakon Felicissimus

    V deň, keď si Gréckokatolícka cirkev s Rímskokatolíckou pripomínajú mučeníka diakona Vavrinca, pamätá Gréckokatolícka cirkev aj na jeho spoločníka v utrpení, diakona Felicissima. Meno tohto svätca má latinský pôvod a znamená „najšťastnejší“. Felicissimus bol spoločne s Vavrincom a Agapitom diakonom u pápeža Sixta II. V roku 258 ich v Ríme umučili a pochovali v katakombách Pretextáta na Via Apia. V latinskej cirkvi sa pripomínajú od 4. storočia spoločne so svätým Sixtom 6. augusta. Na ich hrob dal pápež svätý Damazus I. (366-384) vyhotoviť epigram. Objaviť sa ho podarilo v roku 1927. V 9. storočí pápež Gregor IV. (827-844) daroval pozostatky diakona Felicissima, benediktínskemu opátovi Gozbaldovi z nemeckého Niederalteich pre jeho chrám v Isarhofene.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK spracoval Ján Sabol

  • 09. august – Svätý apoštol Matej. Svätá Irena, byzantská cisárovná.

    Svätý apoštol Matej

    Meno dnešného svätca má hebrejský pôvod a znamená „Boží dar“. Prvá kapitola Skutkov apoštolov podáva správu o doplnení dvanástich. Namiesto Judáša Iškariotského bol zvolený za náhradného apoštola Matej. O jeho ďalšej činnosti a živote neexistujú žiadne ďalšie novozákonné a historické správy. Podľa Euzébia z Cézarei Matej patril do skupiny 70 učeníkov. Podľa apokryfného spisu Skutky Andreja ho vraj apoštol Andrej zázračne zachránil z rúk ľudožrútov. Navzájom sa od seba líšiace správy o Matejovej mučeníckej smrti vznikli pravdepodobne adaptáciou správ o smrti Jakuba, Pánovho brata a sťatí apoštola Pavla. Na príkaz cisárovnej Heleny biskup Agriculus preniesol Matejove pozostatky do nemeckého Trieru. Písomné svedectvá o tomto prenesení však pochádzajú až z 9. storočia. Úcta k nemu sa v tomto meste rozšírila po znovuobjavenií stratených relikvií a ich prenesení do kláštora v roku 1127, ktorý odvtedy nosí apoštolovo meno. Okrem tohto mesta Matejove relikvie uchovávajú v rímskej bazilike Santa Maria Maggiore a v Bazilike San Giustina v talianskom meste Padova.

    Svätá Irena, byzantská cisárovna

    Jej meno má grécky pôvod a znamená „mierumilovná“. Irena sa narodila okolo roku 752 v Aténach. Od roku 768 bola manželkou byzantského cisára Leva IV. Vyznačovala sa krásou a múdrosťou, no bola až nežensky tvrdá a túžila vládnuť. Dlhý čas miernila obrazoborecký zápal svojho manžela. V roku 780 sa stala regentkou svojho 10. ročného syna Konštantína VI. Ďalej mala vplyv na vymenovanie Tarasa za konštantínopolského patriarchu (784) a so súhlasom pápeža Hadriána I. zvolala Nicejsko-konštantínopolský všeobecný koncil (786-787), ktorý obnovil uctievanie ikon. Aj za jej života pokračovalo napätie medzi východom a západom, najmä po odobratí pápežských právomocí nad dolným Talianskom. Irena dohodla sobáš princa Konštantína s Rotrudou, dcérou Karola Veľkého, no k manželstvu nedošlo. Keď v roku 788 nariadila synovi Konštantínovi VI. manželstvo s Paflagónčankou, spor medzi ňou a synom sa ešte prehĺbil. Keď jej syn stratil v roku 790 moc, stala sa o dva roky neskôr opäť spoluregentkou, až kým nezačala vládnuť v roku 797 sama v celej východorímskej ríši. O rok nato obnovila diplomatické styky s Karolom Veľkým, ktorý chcel sobášom s Irenou odstrániť dvojité cisárstvo. Počas rokovaní o sobáši ju 31. októbra 802 zosadili z trónu a poslali do vyhnanstva na ostrov Lesbos. Tam zomrela 9. augusta 803.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, BBKL spracoval Ján Sabol

  • 08. august – Svätý Emilián Vyznávač, kyzický biskup. Náš otec svätý Myron Divotvorca, krétsky biskup.

    Svätý Emilián Vyznávač, kyzický biskup

    Meno dnešného svätca má latinský pôvod a znamená „Horlivý“. Svätý Emilián bol v čase obrazoboreckých sporov biskupom v Kyziku neďaleko Daradanel. Vyznačoval sa nielen nábožnosťou, hlbokým poznaním a ďalšími pre biskupa typickými vlastnosťami, ale aj súcitom a úprimným zľutúvaním sa nad núdznymi. S odvahou sa postavil proti obrazoborcom a nebál sa nazvať ich bludármi. Po obvinení pred obrazoboreckým cisárom Levom V. (813-820), znášal útrapy a napokon ho poslali do vyhnanstva, kde začiatkom deviateho storočia skonal. V dnešný deň ho pripomína aj rímske martyrológium.

    Náš otec svätý Myrón Divotvorca, krétsky biskup

    Gréckokatolícka cirkev nám dnes pripomína svätého krétskeho biskupa Myróna Divotvorcu. Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „voňavý olej“. Svätý Myrón s prívlastkom Divotvorca sa narodil vznešeným rodičom na ostrove Kréta za vlády cisára Décia (249-251). Ako uvádza životopisná legenda, bol ženatý a s manželkou spravoval poľnohospodárstvo. Zo svojho majetku štedro dával chudobným. Keď jedného dňa rozdával chudobným víno, šírila sa zo sudov príjemná vôňa a vzhľadom na objem sudov z nich vytekalo až príliš veľké množstvo vína. Inokedy vraj, zo suda vyberal zlato, ktoré rozdával blížnym. Dokonca vraj ani zlodejom sa z poľa nedarilo nič ukradnúť. Neskôr ho ustanovili za biskupa v meste Knossus. Ako biskup vraj vykonal ešte viac zázrakov. Krétsky biskup Myrón zomrel ako starec okolo roku 350.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa VHL spracoval Ján Sabol

  • 07. august – Svätý prepodobný mučeník Domécius. Svätá prepodobná mučenica Potamiana Divotvorkyňa, panna.

    Svätý prepodobný mučeník Domécius

    Meno dnešného svätca má grécky pôvod a znamená „ten, ktorý stavia“. Domécius bol mníchom z Perzie. Žil za čias Konštantína Veľkého v kláštore mesta Nisibis, na vtedajších hraniciach medzi Perziou a Rímskou ríšou. Vraj ho pre závisť spolubratov vyhnali z kláštora. Tak odišiel do kláštora svätých Sergeja a Bakcha v arménskom Theodosiopolise (v súčasnosti turecké mesto Erzurum). Archimandrita Urbel ho dal vysvätiť za diakona. Urbel chcel, aby sa stal aj kňazom, no keď sa Domécius o tom dozvedel, utiekol severne od Nisibisu do hôr Kyros. Usadil sa tam na jednom vrchu a viedol prísny život. Pridávali sa k nemu aj ďalší učeníci. Tam ho ukameňovali vojaci cisára Juliána Odpadlíka aj s dvoma jeho učeníkmi. Prepodobný mučeník Domécius zomrel v roku 363. Kult k svätému Doméciovi je historicky overený od začiatku šiesteho storočia. Je rozšírený najmä v sýrskom meste Parthen pri Kyrrhos.

    Svätá prepodobná mučenica Potamiana Divotvorkyňa, panna

    Jej meno má grécky pôvod a znamená „riečna“. Svätá Potamiana je mučenica z Alexandrie z čias Septima Severa. Bola žiačkou presláveného Origena. Podľa Euzébia z Cézarei vytrvalo bránila svoje panenstvo, na vieru obrátila vojaka Bazilidesa, ktorý ju viedol pred súd. Spolu s jej matkou Marcelou ju upálili, keď na ne liali vriacu smolu. Ako uvádza životopisná legenda, tri dni po mučeníckej smrti sa vo sne zjavila vojakovi Bazilidesovi, ktorý čakal v cele na smrť. Palladios, ktorého príbeh je obohatený o ďalšie udalosti, datuje Potamianinu smrť do obdobia vlády Maximina Daja.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, BBKL spracoval Ján Sabol

  • 06. august – Svätý Gregor Palamas, solúnsky arcibiskup. Svätý Teoktist, černigovský biskup.

    Svätý Gregor Palamas, solúnsky arcibiskup

    V deň, keď Gréckokatolícka cirkev s Rímskokatolíckou slávia sviatok Premenenia Pána, pamätá Gréckokatolícka cirkev aj na solúnskeho arcibiskupa svätého Gregora Palamasa. Jeho meno má grécky pôvod a znamená „ostražitý“. Byzantský teológ, mystický spisovateľ a obranca hesychazmu, sa narodil v roku 1296 alebo 1297 v Konštantínopole. Vychovali ho na náklady cisára Andronika II.. Ako 22-ročný odišiel na sedem rokov na vrch Athos, potom sa s 10-timi spoločníkmi usadil na vrchu pri Beroi. Odtiaľ sa však vrátil späť na Athos a stal sa igumenom Lavry svätého Atanáza. Gregor sa snažil odvrátiť útoky Barlaama na hesychastické teórie, ktoré preferovali pokoj, rozjímanie a mystické sústredenie pred rozumovým výkladom sveta. K výtvarným prejavom hesychazmu patria predovšetkým ikony. Gregor Palamas sa zakrátko stal najlepším obhajcom hesychazmického hnutia. Na synode v Konštantínopole síce Barlaama pokarhali, ale neodsúdili. Gregorovými najostrejšími protivníkmi boli Gregor Akyndinos a Nikefor Gregoras. Kvôli spolupráci s Jánom Kantakuzenom bol Gregor na štyri roky uväznený v konštantínopolskom kláštore Christos Akataleptos. Po tom, čo sa Ján Kantakuzenos stal cisárom, zvolili Gregora za Solúnskeho arcibiskupa. Do úradu sa mu však podarilo nastúpiť až po troch rokoch. O rok na to, v roku 1351, na provinčnom koncile potvrdili Gregorove teórie, prijali ich do nedeľného slávenia počas Druhej pôstnej nedele a odsúdili Barlaama a Gregora Akyndina. 14. novembra 1359 solúnsky arcibiskup Gregor Palamas zomrel. Jeho žiak a životopisec Philotheos Kokkinos, od roku 1364 patriarcha, ho na synode z roku 1368 vyhlásil za svätého a za učiteľa cirkvi. Od roku 1912 nosí nová solúnska katedrála jeho meno a uchováva jeho relikvie.

    Svätý Teoktist, černigovský biskup

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „stvorený Bohom“. Teoktist bol mníchom v Kyjevsko-Pečerskej lavre. Bol jedným z tých, ktorí ozdraveli na príhovor mnícha Nikitu, neskoršieho biskupa v Novgorode. V roku 1103 ho ustanovili za predstaveného kláštora. O päť rokov neskôr, vďaka prostriedkom zbožného polockého kniežaťa Gleba Vseslaviča, vybudoval kamenné refektórium – spoločnú kláštornú jedáleň. V roku 1113 Teoktista vysvätili za biskupa v Černigove. 2 mája 1115 bol pri prenesení ostatkov svätých kniežat Borisa a Gleba do Vyšhorodu. Neskôr neďaleko biskupskej katedrály posvätil chrám zasvätený obom svätcom, ktorý vystavalo černigovské knieža Dávid. Černigovský biskup Teoktist zomrel na sviatok premenenia Pána v roku 1123. Pochovali ho v Pečerskej lavre.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, HTO spracoval Ján Sabol

  • 05. august – Svätý mučeník Eusignios. Svätý hieromučeník Anter, rímsky pápež.

    Svätý mučeník Eusignios

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „s dobrým odznakom“. Eusignios sa narodil okolo roku 252 v Antiochii. Bol vysoko postaveným vojakom v cisárskej armáde Konštantína Veľkého. Na sklonku života bol strategickým poradcom rímskeho cisára. Keď zasadol na trón Julián Odpadlík, vtedy už vekom starý Eusignios sa nebál poukazovať na jeho nedostatky. Vraj ho prirovnával ku Konštantínovi Veľkému. Julián Odpadlík ho dal zosmiešniť a sťať. Mučeník Eusignios zomrel okolo roku 362.

    Svätý hieromučeník Anter, rímsky pápež

    Jeho meno má grécky pôvod a rovnako sa nazýva starogécke božstvo odmietavej lásky. Podľa Liber Pontificalis bol pápež Anter Grék. Jeho pontifikát začal 21. novembra 235. Je o ňom známe, že zbieral zápisky o kresťanských mučeníkoch. Sám pravdepodobne nebol mučeníkom. Zomrel 3. januára 236. Je prvým pápežom, ktorého pochovali v pápežskej hrobke Kalixtových katakomb. Objavili v nich veľké kusy epitafu dnešného svätca.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa BBKL, LThK, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

  • 04. august – Siedmi svätí mladíci z Efezu. Svätá prepodobná mučenica Eudokia. Svätý mučeník Eleuterios.

    Siedmi svätí mladíci z Efezu

    Podľa legendy sa efezskí mladíci ukryli neďaleko mesta v jaskyni hory Ochlon, aby v čase prenasledovania za cisára Décia nemuseli obetovať pohanským bohom. V jaskyni ich zamurovali. Oni tam však zázračne zaspali. Po 187 alebo 193 rokoch sa dočasne zobudili a vydali svedectvo, že existuje telesné vzkriesenie zosnulých. Skorý miestny kult, svedectvo pútnika Teodósia Archidiakona o ich svätyni pri Efeze, ako aj nedávne archeologické nálezy potvrdzujú predpoklady o skutočnej existencii dnešných svätcov. Najstaršie literárne spracovanie legendy sa datuje do 5. storočia. Neskôr vznikli viaceré sýrske a grécke verzie. Pôvodný text o mladíkoch bol pravdepodobne napísaný po sýrsky, pretože sa stal základom oslavnej reči biskupa Jakuba zo Sarug na ich počesť. Gregor z Tour preložil legendy o nich do orientálnych ľudových jazykov a latinčiny a vďaka tomu došlo ku skorému a rozsiahlemu rozšíreniu ich kultu. Ich kult, spolu s pozmenenou legendou v 18. súre Koránu, bol prijatý dokonca aj v Islame. Pôvodný počet mladíkov v najstarších sýrskych podaniach bol osem. Zakrátko sa zúžil na sedem. Najmä v gréckych textoch sú pomenovaní ako Achillides, Diomedes, Eugenios, Stephanos, Probatos, Sabatios a Kyriakos. Sýrska tradícia, ktorú prevzal aj latinský preklad, udáva iné mená. Mladíci sa volajú Maximián, Malchus, Martinián, Dionýz, Ján, Serapion a Konštantín. Na západe sa kult siedmich mladíkov z Efezu tešil mimoriadnej obľube v období križiackych výprav a v baroku. Tu ich začali vzývať pri horúčke a nespavosti. Siedmi svätí mučeníci z Efezu sa v Gréckokatolíckej cirkvi pripomínajú aj 20. októbra.

    Svätá prepodobná mučenica Eudokia

    Jej meno má grécky pôvod a znamená „dobrej povesti“. Mučenica zo 4. storočia pochádzala z Anatólie. Jej rodičia boli Rimania. Vojsko perzského kráľa Šapúra ju vzalo do zajatia spolu s ďalšími tisíckami kresťanov. Keďže bola dobre vzdelaná, vyučovala väzňov. Vďaka svojej vzdelanosti priviedla ku viere aj mnohé Peržanky. Napokon ju po krutom mučení, sťali. Prepodobná mučenica Eudokia zomrela v roku 362, alebo 364.

    Svätý mučeník Eleuterios

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „osloboditeľ“. Svätý Eleuterios pochádzal z Byzancie. Žil na cisárskom dvore ako komorník. Tešil sa veľkej priazni svojho pána. Tajne prijal krst, no jeden z jeho spolusluhov to prezradil jeho pánovi. Keď sa Eleuteria nepodarilo presvedčiť priateľským pohovorom, dal ho jeho pán sťať. Jeho telo neskôr preniesli do Tarzu v Bitýnii, kde mu vystavali aj chrám. V dnešný deň ho spomína aj Rímske martyrológium.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, VHL, OCA, heiligenexikon.de spracoval Ján Sabol

  • 03. august – Naši prepodobní otcovia Izák, Dalmat a Faust. Náš prepodobný otec Anton Rímsky, novgorodský igumen

    Naši prepodobní otcovia Izák, Dalmat a Faust

    Meno Izák má hebrejský pôvod a znamená „veselý“, meno Dalmat zasa albánsky a znamená „ovca“ a meno Faust má latinský pôvod a znamená „priaznivý”. Prepodobný Izák pochádzal zo Sýrie. Bol od mladosti askétom. Okolo roku 378 prišiel do Konštantínopolu a vystúpil proti proariánsky naladenému cisárovi Valensovi. Predpovedal mu veľké nešťastie, čo sa aj splnilo. V roku 378 cisára Valensa v bitke pri Adrianopole porazili gótske kmene a jeho zavraždili. Valensov nástupca cisár Teodosius si svätého Izáka vážil. Počas jeho vlády žil dnešný svätec spočiatku v chudobnej cele pred bránami mesta. V roku 381 alebo 382 Izák založil v Konštantínopole prvý kláštor, ktorý pomenoval podľa svojho žiaka a nástupcu Dalmata. Ešte za jeho života mal kláštor už okolo 100 mníchov. Prepodobný Izák zomrel v roku 396. Dalmat bol pred vstupom do kláštora vojakom. Slúžil v cisárskej armáde a bol ženatý. V Konštantínopole sa pripojil k mníchom prepodobného Izáka, spoločne so svojím synom Faustom. Po Izákovej smrti zvolili Dalmata za predstaveného. Vystúpil aj na koncile v Efeze (431). Neskôr sa stal archimandritom, predstaveným všetkých konštantinopolských kláštorov. Prepodobný Dalmat zomrel v roku 440.

    Náš prepodobný otec Anton Rímsky, novgorodský igumen

    Jeho meno má latinský pôvod a znamená “popredný”. Novgorodský igumen Anton sa narodil v Ríme v roku 1067. Zrejme ako 17-ročný stratil rodičov. Začal študovať v gréčtine diela cirkevných otcov. Po istom čase rozdal dedičstvo chudobným, časť majetku vraj hodil v drevenom sude do mora. Potom vstúpil do jedného z odľahlých kláštorov, kde žil 20 rokov. Istý čas začal žiť na pobreží na jednej zo skál, počas jednej búrky vraj padol do mora a voda ho vyplavila až v Novgorode. S požehnaním miestneho biskupa Nikitu, založil v meste kláštor Narodenia Presvätej Bohorodičky. V meste vraj jeden z rybárov objavil aj sud, ktorý Anton, kedysi hodil do mora. Za pomoci financií postavil kláštor s chrámom a staral sa o núdznych, siroty a vdovy. Prestaveným sa v ním založenom kláštore stal až po viac ako 10 rokoch. Po 16 rokoch služby igumena zomrel 3. augusta 1147.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, BBKL, VHL, OCA, heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

  • 02. august – Prenesenie pozostatkov svätého prvomučeníka a archidiakona Štefana. Náš svätý otec Štefan, rímsky pápež.

    Prenesenie pozostatkov svätého prvomučeníka a archidiakona Štefana

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „víťaz“. Zo Skutkov apoštolov vieme, že po spore medzi Helenistami a Hebrejmi v prvotnej Cirkvi, vybrali siedmych, aby apoštolom pomáhali pri každodennom obsluhovaní. Štefan, najvýznamnejší spomedzi nich, sa dostal do sporu s členmi helenisticko-židovskej synagógy. Za pomoci zinscenovaného povstania ľudu predviedli Štefana pred Synedrium, kde proti nemu svedčili falošní svedkovia. Štefan vo svojej obrannej reči na základe starozákonného príbehu poukázal na to, že Židia, a nie kresťania, sú tí, ktorí nedodržiavali zákon. Jeho výpoveď viedla k jeho ukameňovaniu. Podľa Skutkov apoštolov to bola prvá mučenícka smrť kresťana. Prvé rozsiahle rozšírenie jeho kultu nastalo v neskorej antike, keď sa v Jeruzaleme našli Štefanove relikvie. Objavil ich kňaz Lucián v Kaphar Gamala 3. augusta 415. Vtedy ich uložili do chrámu na vrchu Sion. Cisárovná Aelia Eudoxia, manželka Teodosia II., dala na mieste, kde Štefana ukameňovali, vybudovať chrám. V roku 428 preniesli Štefanove relikvie slávnostne do Konštantínopolu. Dnešný deň pripomíname túto udalosť. Za pápeža Pelágia II. v roku 585 Štefanove pozostatky preniesli znova, tentoraz do Ríma.

    Náš svätý otec Štefan, rímsky pápež

    Jeho meno má grécky pôvod a znamená „víťaz“. Rímsky pápež Štefan bol Rimanom. Jeho pontifikát začal 12. mája 254 v pokojnom čase medzi prenasledovaniami kresťanov za cisárov Décia a Valeriána. No vo vnútri Cirkvi prebiehali silné vnútorno-cirkevné boje. Pri spore o krst heretikov, požadoval Štefan zachovanie rímskej tradície v celej Cirkvi, a to zákaz opakovaného krstu. Kvôli sporu sa od Štefana odlúčili cirkvi v Afrike pod vedením Cypriána z Kartága, a v Malej Ázii. O zjednotenie sa znova pokúsil alexandrijský biskup Dionýz. Bolo to však po smrti Štefana a Cypriána za pápeža Sixta II. Štefanovo silné vedomie mimoriadneho postavenia rímskeho biskupa sa odzrkadlilo aj pri disciplinárnych opatreniach proti španielskym a galským biskupom. Svätý Štefan zomrel za začiatku prenasledovania kresťanov za cisára Valeriána 2. augusta 257. Hoci nezomrel násilnou smrťou, neskôr si ho začali ctiť ako mučeníka.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Poda LThK , VHL, www.heiligenlexikon.de spracoval Ján Sabol

  • 01. august – Vynesenie úctyhodných driev úctyhodného a životodarného Kríža. Siedmi svätí makabejskí mučeníci, ich matka Solomona a starec Eleazar

    Vynesenie úctyhodných driev úctyhodného a životodarného Kríža

    1. augusta nám Gréckokatolícka cirkev pripomína udalosť Vynesenia driev úctyhodného a životodarného Kríža. Podľa Paschálnej kroniky z roku 630, kríž Ježiša Krista objavili v Jeruzaleme 14. septembra roku 320. Cisár Konštantín Veľký okrem toho, že na miestach ukrižovania a vzkriesenia vystaval chrámy a prepojil ich dvorom, časť relikvií kríža preniesol do Konštantínopolu. Tam ich uchovávali v Hagii Sofii, neskôr v cisárskych pokladniciach. Okrem sviatku Povýšenia svätého kríža, ktorý sa vlastne pripomína v deň vysviacky dvojitého Jeruzalemského chrámu v roku 335, byzantská cirkev Kristov kríž oslavovala v hlavnom meste aj 1. augusta. Už za čias Konštantína Veľkého tam kríž vykladali na verejných priestranstvách a v chrámoch. Ako píše grécky časoslov z roku 1897, 1. augusta Kristov kríž v Konštantínopole vykladali preto, lebo sa v tom mesiaci hojnejšie vyskytovali choroby. V predvečer sviatku relikviu kríža vybrali z cisárskej pokladnice a položili ju na oltár chrámu Hagie Sofie. Od 1. augusta až do sviatku Zosnutia Presvätej Bohorodičky sa v meste konali procesie a ľudia mali možnosť si relikviu kríža uctiť. Cirkev v Rusku si 1. augusta pripomína takzvaný krst Rusi z 1. augusta 988, keď sa kresťanstvo v Rusku stalo štátnym náboženstvom. Pri príležitosti týchto dvoch sviatkov sa v Rusku zvyklo okrem procesií po mestách a dedinách konať aj svätenie vody. V súčasnosti je v Rusku zvykom v dnešný deň požehnávať aj nový med. Prax malého svätenia vody v Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v dnešný deň má svoj pôvod v starej ruskej tradícii.

    Siedmi svätí makabejskí mučeníci, ich matka Solomona a starec Eleazar

    Sú to starozákonní mučeníci prenasledovaní za kráľa Antiocha IV. Epifana. Zomreli okolo roku 168 pred Kristom v Jeruzaleme, alebo Antiochii. Pretože mučeníctvo siedmich bratov, spoločne s ich matkou, sa nachádza v druhej knihe Machabejcov a čas ich smrti spadá do počiatkov Machabejského povstania, začali ich už kresťania prvých storočí nazývať Makabejskí mučeníci. Dnešní bratia nie sú identickí s hasmoneovými synmi Matatiáša. Oslavuje ich už 11. kapitola listu Hebrejom. V 5. storočí postavili v Antiochii, kde bolo centrum ich kultu, nad ich hrobom baziliku a slávili ich pamiatku s veľkou obradnosťou. Grécki a latinskí cirkevní otcovia chvália makabejských bratov ako symboly cirkevných vojakov pre spôsob, akým obetovali svoj život pre vernosť jedinému a pravému Bohu. Po veľkom zemetrasení v roku 543 alebo 561 preniesli ich relikvie do Konštantínopolu a neskôr do Ríma. Odtiaľ sa ich kult rozšíril do západnej Európy. Text o starcovi Eleazarovi predchádza príbehu siedmych makabejských mučeníkov. Bol to 90-ročný veľkňaz. Odmietol jesť bravčové mäso, ktoré je pre Židov zakázané, a radšej podstúpil mučenícku smrť. Stal sa tak dobrým príkladom pre ostatných veriacich.

    Vysielané Rádiom Lumen
    Podľa LThK, Damen Conversations Lexikon, OCA spracoval Ján Sabol

Back to top button