Slovník pojmov

  • Krst

    Krst je sviatosť prostredníctvom ktorej Cirkev prijíma nových členov a tak zachováva a rozširuje svoje jestvovanie. Je to však podstatne viac ako iba obrad prijatia nových členov Cirkvi. Pretože je vstupným obradom do Božieho ľudu, je aj prvkom spásy. Krst je teda potrebné chápať v súvislosti s celkovým poslaním Cirkvi.

    Východná teológia nazýva krst ako malé zmŕtvychvstanie, pretože cez túto sviatosť človek povstáva k novému životu. Pre byzantskú teológiu je charakteristický tzv. Pavlovský pohľad na krst.  Pre sv. Pavla je typické uchovanie vzťahu krstenca pomocou slovného spojenia s krstom (porov. Rim 5–6). V podstate sa to zakladá na podobnosti osudu Ježiša Krista a osudu kresťana. Tak ako Ježiš Kristus zomrel a vstal zmŕtvych, tak aj kresťan zomiera starému životu a vstáva pre nový život.  V udelení krstu vodou vidia cirkevní Otcovia určitú spojitosť medzi vodou a Svätým Duchom. Veď Svätý Duch sa vznášal nad vodami hneď pri stvorení sveta. Otcovia v náväznosti na to často  citovali Izaiáša, Ezechiela a časti z Apokalypsy (porov. Iz  44, 3; Zj 22, 1-17; Ez 47, 1-12). Pre Otcov živá tekutá voda je symbolom jednoty, ktorú dáva Svätý Duch ako Oživovateľ.

    Ďalší Pavlovský názor je citeľný vo východnej teológii aj čo sa týka ponárania krstenca. Podľa sv. Pavla ponáranie a vynáranie sa z vody je vyjadrením narodenia a zomretia spolu s Kristom. Sv. Pavol poukazuje na to, že tak ako Kristus v svojej smrti zostúpil do podsvetia, tak aj kresťan je uschopnený krstom k tomu, aby zostupoval do rozmeru tohoto sveta a vyslobodzoval tento svet k novému životu.

    Je možné teda konštatovať, že sviatosť krstu je úkonom, v ktorom Ježiš Kristus „tu“ a „teraz“ uskutočňuje svoju spasiteľnú činnosť a krstencovi otvára cestu do absolútnej budúcnosti.

    krst – začiatok nového života s ježišom kristom

    Ten, kto prijal krst, spája sa s Ježišom Kristom. Toto začlenenie do Krista privádza k hlbokému pretvoreniu osobného života každého pokrsteného. Človek sa stáva celým človekom tým, že sa úplne oddáva Ježišovi Kristovi. Pripodobnenie sa Kristovi je pripodobnenie sa zomrelému a zmŕtvychvstalému Kristovi.

    Kristova pečať, ktorá bola pokrsteným vtlačená, nie je iba vonkajším rozpoznávacím znamením alebo nejakým vonkajším znakom povinností, ale je vnútorným uschopnením a výzvou k účasti na uskutočňovaní života a poslania Ježiša Krista.

    Sv. Pavol vysvetľuje spojenie s Kristom tým, že pokrstení si obliekli Ježiša Krista (porov. Gal 3,27). Týmto obrazom sa nemieni vonkajšie pripodobnenie  sa Ježišovi Kristovi. Pre sv. Pavla je krstná voda ako šat, do ktorého sa krstený oblieka, keď vstupuje do vody a ponára sa do nej. Šat je pre apoštola obrazom osláveného Ježiša Krista. Pokrstený je v celej svojej existencii usmerňovaný Kristom. Ježiš Kristus sa v ňom zvýrazňuje a predstavuje. Pokrsteného Ježiš Kristus vnútorne pretvára. Sám Kristus je pravzorom s ním spojeného človeka, ktorý je potom obrazom a v určitom zmysle zjavením sa Ježiša Krista. A pretože ho Ježiš Kristus zvnútra celkom preniká, pokrstený sa ponára do jasu Kristovho života.

    Sv. Cyril Jeruzalemský píše: „Keď budeš zostupovať do vody, nepredstavuj si iba vodu, ale očakávaj spasenie od pôsobenia Svätého Ducha, lebo bez Neho nemôžeš dospieť k dokonalosti. Toto nehovorím ja, ale Ježiš Kristus, ktorý je nad všetkými. On hovorí, kto sa nenarodí z vody a Ducha, nemôže vstúpiť do Božieho kráľovstva. Odvážna je táto reč, ale nie je moja, povedal to Kristus“. Ďalší velikán východnej Cirkvi, svätý Bazil Veľký, tiež svedčí o tom, že krst treba chápať ako nový život v Ježišovi Kristovi. Píše: „Krst má dve ciele, očistiť hriešne telo, aby už viac neprinášalo plody smrti, ale oživené Duchom nech prináša plody sväté a nové“.

    Svedectvom toho, že Cirkev stále chápala krst ako začiatok nového život v Ježišovi Kristovi je aj to, že prvotná Cirkev všetkých, ktorí chceli žiť v Kristovi, k tomu zodpovedne pripravovala. Príprava týchto ľudí, ktorých Cirkev pomenovala katechumenmi, trvala niekedy aj niekoľko rokov. Pretože  nešlo len o osvojenie si kresťanských právd teoreticky, ale Cirkev ich trpezlivo pripravovala pre nový spôsob života.

    Samotný názov katechumen pochádza z gréckeho pojmu „katichizis“, čo v preklade neznamená len poučovanie, učenie, ale predovšetkým pripravovanie.

    Príprava katechumenov je známa v Cirkvi z dôb svätých apoštolov. V Didaché sa uvádza, že Cirkev predpisuje biskupom a kňazom vyskúšať vo viere tých, ktorí chceli prijať sviatosti kresťanskej iniciácie a zistiť príčiny, ktoré ich viedli k rozhodnutiu prijať kresťanstvo. Biskupi a kňazi mali za úlohu naučiť katechumenov základným kresťanským pravdám viery, lebo len tak mohli zmeniť aj svoj predchádzajúci spôsob života a žiť podľa kresťanskej etiky.

    krst – začlenenie sa do jednoty cirkvi

    Kresťanská Cirkev je spoločenstvom ľudí v jednote so živým Bohom v Ježišovi Kristovi prostredníctvom Svätého Ducha. Zjednocujúcou silou a zároveň centrom Cirkvi je sám Ježiš Kristus, lebo On  je Alfou a Omegou, Počiatkom a Koncom, Prvým a Posledným (porov. Zj 22, 13). Jednota ľudí s Bohom je možná iba v Kristovi a prostredníctvom Svätého Ducha.

    Každý kresťan potrebuje podporu spoločenstva, aby rozvíjal svoje poslanie tu na tejto zemi. Boh vo svojom pláne myslel na Cirkev ako na nástroj spojenia medzi ním a celým ľudstvom a ako nástroj jednoty ľudských bytostí medzi sebou. Myslel na Cirkev schopnú viesť ľudí, aby svedčili o Bohu v ľudskom súžití. Svätý apoštol Peter nazýva Cirkev vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, ktoré si Boh získal, aby zvestoval obdivuhodné Božie skutky (porov. 1 Pt 2, 9).

    Je všeobecne známe, že každý človek môže byť každému druhému človeku na osoh, ale i na ťarchu. Takže členstvo v cirkevnom spoločenstve nemusí byť vždy radosťou, ale prináša so sebou aj záväzky. Sv. apoštol Pavol nás však vyzýva: „Žite dôstojne podľa povolania, ktorým vás Boh povolal ! Vo veľkej pokore, dobrotivosti a trpezlivosti, znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja! Buďte jedno telo a jeden duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je aj Boh a Otec všetkých, ktorý je a účinkuje nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých nás“ (Ef 4, 1–6).

    Aj z týchto slov je cítiť, že Cirkev je naozaj jediným a neopakovateľným spoločenstvom Božieho ľudu, preto každý, kto do nej prichádza, prichádza ku Kristovi a každý, kto od tejto jednoty odchádza, odchádza od Krista. Každý jeden z nás, ktorí sme v Cirkvi, máme účasť ne viere a na skúsenostiach ako prví kresťania, ktorí sa vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách (porov. Sk 2, 42).

    krst – vlastnenie ducha

    Spoločenstvo pokrstených dosahuje osobitný svojráz tým, že pokrstení sú vlastníkmi Ducha. V Starom zákone sa o Duchu hovorí rozličným spôsobom. Bol predpovedaný ako jeden z hlavných darov mesiášskej doby. Sám Ježiš Kristus upozornil svojich učeníkov na príchod Svätého Ducha. Starozákonné proroctvá o udelení Ducha sa spĺňajú v zoslaní Ducha na tých, čo s vierou prijímajú posolstvo o Ježišovi a dajú sa pokrstiť v jeho meno. Preto každý pokrstený je nositeľom Ducha (porov. Sk 2, 38; 1 Pt 1, 1.2;  Jud 19n; Sk 19, 6; 1 Pt 4, 14).

    Mnohým exegétom sa častokrát vynára otázka, či výrazom „Duch“ sa myslí tretia božská osoba alebo Kristov neosobný  dar spásy, alebo sám Boh v jeho milostiplnej činnosti. Starozákonné texty nepoznajú Najsvätejšiu Trojicu. Preto je pravdepodobné, že výraz „Svätý Duch“, aspoň v tých novozákonných textoch, ktoré hovoria o splnení starozákonného prisľúbenia Ducha, sa má rozumieť o Duchu ako o Kristovom dare spásy alebo o Bohu, ktorý sa milosťou darúva človeku, a nie o tretej božskej osobe.

    Kto alebo čo je tento Duch, ktorý v krste prichádza k človeku? Predovšetkým apoštol Pavol často tvrdí, že Duch – Pneuma prebýva v kresťanovi (porov. Rim 8, 9n; 1 Kor 3, 16). Telo kresťana alebo aj spoločenstvo veriacich nazýva chrámom Svätého Ducha (porov. 1 Kor 3,6; 6,19). Celý rad textov pripisuje Duchu osobné konanie takým spôsobom, ktorý je zrejme čímsi omnoho viac ako zosobňovanie.

    Je mimoriadne dôležité, že na dvoch miestach apoštol Pavol spomína Ducha popri osobnom vzťahu a osobnom Pánovi ako tretieho člena. Ťažko si predstaviť, že by neosobnú silu Pavol bol uviedol do takej úzkej súvislosti s osobou Boha Otca a nášho Pána. Na základe listu Rimanom kresťanmi nás robí v človeku prebývajúci Duch, Duch Boží a Kristov. On v nás utvára nový život spravodlivosti, život, ktorý je Bohu milý a vytvára priateľstvo s Bohom. Raz oživí aj naše mŕtve telá. Jeho pôsobením sa stávame Božími synmi, lebo prostredníctvom neho vzniká spoločenstvo s Kristom (porov. Rim 8, 1-17).

    Náznaky vlastnenia Ducha vidí apoštol Pavol v chápaní duchovnej reči, vo vyznávaní Krista ako Pána, v charizmách, v láske a v oslovovaní Boha dôverným menom „Otče“ (porov. 1 Kor 12; 1Kor 13; Rim 8,15).

    Duch je zárukou, že Boh skutočne dá účasť na svojej sláve. Je akoby prvou splátkou definitívneho stretnutia s Bohom, spojenia s ním v absolútnej budúcnosti. Duch spôsobuje, že kresťan ostáva vlastníctvom Boha a Ježiša Krista, takže je pod Božou ochranou. Potvrdzuje, že pokrstený je Božím synom a dedičom.

    krst – udelenie božieho synovstva

    Človek, ktorý bol krstom spojený s Kristom vo Svätom Duchu, je ako Kristov brat zároveň synom Boha, nebeského Otca. Ježiš Kristus je nový, neporušený človek podľa pôvodného Božieho plánu a obrazu. Krstom sa kresťan stáva podobný jemu, prvorodenému, prvorodenému v množstve bratov.

    V Liste Rimanom sa pokrstení chápu ako rodina, ktorej Otcom je Boh, ktorej najstarším a rozhodujúcim bratom je Ježiš Kristus, rodinným duchom je láska, ktorá má osobnú formu vo Svätom Duchu ako v božskom „My“ (porov. Rim 8,28n).

    Synovstvo mnohých sa uskutočňuje účasťou na večnom Božom Duchu, takže vo Svätom Duchu sú jedno s Božím Synom, ktorý sa stal človekom. Na základe mnohých listov sv. apoštola Pavla môžeme konštatovať, že synovský vzťah k Bohu dáva pokrstenému slobodu prehovoriť. Slobodne a dôverne smie Boha osloviť ako Otca, pretože patrí do Božieho domu.

    Sv. evanjelista Ján vo svojom evanjeliu podčiarkuje tú skutočnosť, že synovstvo je Božím darom. Nie je samozrejmé, že sa človek stáva Božím synom. Od neho samého nemôže vyjsť iniciatíva. Jediná správna vec, čo môže urobiť je, že s vďačnosťou prijíma pozvanie do domu nebeského Otca.

    Synovstvo zaväzuje kresťana aj k synovskému zmýšľaniu. To v sebe zahrňuje dôveru, lásku, oddanosť, zrelosť, dospelosť, slobodu … A musíme si uvedomiť, že krst je iba začiatkom. Sám úkon krstu nestačí, ale pohyb, ktorý sa ním začal sa už neskončí nikdy. Život človeka po krste má byť stálym úsilím o dialóg s Bohom a o dialóg s bratmi. V tomto neprestajnom pohybe slobodného rozhodnutia do budúcej plnosti Kristovho spoločenstva človek napreduje zapojený do pohybu vesmíru a ľudských dejín. Ba viac, pokrstený sa uberá vpred smerom k poslednému cieľu a tiahne všetko so sebou. Hriech je brzdou, ktorá tento pohyb smerom ku Bohu znepríjemňuje. Naopak, krst a hlavne život podľa krstu sú mocnými podnetmi a vzpruhami v pohybe k absolútnej budúcnosti. Oslávený Pán, ktorý zapojil na seba pokrsteného, volá ho z neviditeľnej budúcnosti do stále užšieho a vrúcnejšieho spoločenstva.

    krst – udelenie odpustenia hriechov

    Život prarodičov ľudského pokolenia sa v mnohom líšil od nášho života. Oni, stvorení vo svätosti a v spravodlivo sti, nepoznali ani zlo, ani smrť. Avšak vina, ktorú spáchal Adam a Eva na začiatku spôsobila, že ľudstvo upadlo do stavu, ktorého negatívne následky nesie doteraz. Ľudská prirodzenosť, zbavená milosti, ktorá ju zaodievala, ranená vo vlastných schopnostiach a podliehajúca vláde smrti, sa prenáša na potomkov v degradovanom stave. Preto sa hovorí, že každý človek sa rodí s dedičným hriechom.

    Ježiš Kristus svojou smrťou na kríži vykúpil ľudstvo z dedičného hriechu a z osobných hriechov, ktoré sme spáchali.  Pre jeho smrť, „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5,20).

    Sv. apoštol Pavol hlása vo svojej náuke odpustenie hriechu ako smrť hriechu alebo presnejšie ako vyslobodenie z oblasti záhuby ovládanej hriechom a prechod do oblasti spásy víťazstvom nad hriechom. Odpustenie hriechov prináša so sebou nový život. Ježiš Kristus je „praotcom“ nového ľudstva, žijúceho skutočným životom. Pravý život je životom pre Boha.

    Prirodzene odpustenie hriechu neznamená anulovanie hriešneho činu. Čo sa v dejinách raz odohralo, naďalej v nich zostáva a pôsobí. Každý skutok má vplyv na budúcnosť. Odpustenie hriechu je odstránením viny hriešneho skutku, takže medzi Bohom a človekom už niet rozdvojenia, ale panuje pokoj.

    V kresťanskej tradícii sa pod hriechom, ktorý sa odpúšťa hriechom, rozumie dedičný hriech i osobný hriech, ako i všetky tresty za hriechy (porov. KKC, 1263).

    Odpustenie hriechov sa v Svätom Písme označuje ako obmytie a v kladnom zmysle ako znovuzrodenie, ako udelenie Božieho synovstva. Odpustenie hriechov nie je iba abstraktné odstránenie viny, ale premena celého zamerania ľudského života. Napr. v Liste Kolosanom nachádzame o krste tento text: „… s ním (ste) boli pochovaní v krste a v ňom ste boli aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych. A vás, ktorí ste zomreli v priestupkoch a bez obriezky tela, oživil s ním, keď vám milostivo odpustil všetky priestupky. Zotrel aj dlžobný úpis s jeho predpismi, ktorý bol proti nám a prekážal nám. Odstránil ho a pribil na kríž“ ( Kol 2, 11–15).

    Kniha Skutky apoštolov, nazvaná aj „evanjelium Svätého Ducha“ a „evanjelium krstu“, často opisuje, čo žiadali apoštoli na obrátenie. Keď sa poslucháči pýtali Petra, čo majú robiť, odpovedal: „Kajajte sa a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha…“ (Sk 2, 38n).

    Cestou obrátenia, navrhnutou apoštolmi, sa začínal nový život v troch dejstvách:

    – obsiahnuť odpustenie hriechov (krst)

    –  prijať dary Svätého Ducha (myropomazanie)

    –  živiť sa chlebom života (Eucharistia), a toto všetko sprostredkujú sviatosti kresťanskej iniciácie.

    krst a jeho eschatologické zameranie

    Správne chápanie spásonosného účinku krstu obsahuje v sebe skutočnosť, že krst je iba začiatok. Zacieľuje človeka na plnosť života v Ježišovi Kristovi, najmä na Eucharistiu a  otvára mu absolútnu budúcnosť spásy.

    Keď pokrstený opustí cestu, ktorú nastúpil krstom, vtedy krst pre neho nie je spásonosnou silou, ba  priťahuje  na seba  ešte prísnejší súd.

    Človek berie prijatím krstu na seba ťažkú a celoživotnú úlohu. Má však pri tom nádej a dôveru, že šťastne príde tam, kam smeruje jeho život a celé ľudské dejiny, ba celý vesmír. Táto nie je pre neho iba neurčitým očakávaním, ale neotrasiteľnou dôverou, lebo sa zakladá na Svätom Duchu, ktorý je v pokrstenom prítomný a v ňom pôsobí. Tak sa minulosť, sprítomnená v úkone krstu, spája so životom smerujúcim do budúcnosti. Minulosť sprítomnená v krstnom úkone pôsobí do budúcnosti a sprítomňuje ju. Hoci sa jednotlivý človek nachádza vo veľkom, ustavične sa napredujúcom prúde života, každý príde predbežne k cieľu v čase, ktorý mu je stanovený. Tento príchod je pre každého predbežný až do všeobecného vzkriesenia mŕtvych, keď sa zavŕšia dejiny celého ľudstva a vesmíru.

    Vo sviatosti krstu Ježiš Kristus volá všetkých pokrstených do budúcnosti oslávenia. Pokrstený počúva s vierou tento jeho hlas a kráča s neviditeľne prítomným Kristom v ústrety Kristovi, ktorý sa ukáže v budúcnosti. Krstom začína absolútna budúcnosť, budúcnosť oslávenia. Účinky krstu oslobodzujú od prekážok na ceste a sú zárukou slobodného pohybu do absolútnej budúcnosti. A touto budúcnosťou je náš nebeský Boh Otec.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Kvetná nedeľa

    Od prvých storočí slávi Východná Cirkev pamiatku vstupu Ježiša Krista do Jeruzalema v nedeľu pred Paschou.

    Na základe niektorých svedectiev z 3.-4. storočia, zhromaždili sa kresťania popoludní na Kvetnú nedeľu na Olivovej hore na ďalšiu pobožnosť. Tá sa zakončila čítaním evanjelia o slávnostnom vstupe Ježiša do mesta. Utvoril sa sprievod z Olivovej hory do mesta. Biskup predstavoval Ježiša Krista (sám sedel na osliatku), veriaci mali v rukách palmové vetvičky, celok takto predstavoval triumfálny sprievod Ježiša Krista. Spoločne išli do Baziliky Božieho hrobu, kde sa modlili večiereň.

    V túto nedeľu sa svätia ratolesti (niekde sú to palmové listy alebo brezové prútiky). Zvyk používať a svätiť tieto časti drevín sa vyvinul zo samotnej symboliky vchodu Ježiša Krista do Jeruzalema. Medzi 6. a 7. storočím prebrala Západná Cirkev Kvetnú nedeľu pod názvom Palmová nedeľa, počas ktorej sa tiež ujal zvyk svätiť ratolesti a konať sprievody na pamiatku vstupu Ježiša Krista do Jeruzalema.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Kyrios

    Kyrios – pozri: Boh – biblické Božie mená.

    Autor: PaedDr. František Dancák 
  • Lazaristi

    Lazaristi (skr. CM) – rehoľa, ktorú založil sv. Vincent de Paul, venujúca sa misiám a pastoračnej činnosti.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD. 
  • Lazárova sobota

    V piatok pred touto sobotou sa končí sv. Štyridsiatnica, končí sa štyridsať dní Veľkého pôstu.

    V sobotu pred Kvetnou nedeľou si Cirkev pripomína zázrak vzkriesenia Lazára, ktorý uskutočnil Ježiš Kristus šesť dní pred židovskou Paschou, počas ktorej trpel (Jn 11, 45 -57). Vzkriesenie Lazára svätá Cirkev oslavuje, ako dôkaz Božej sily Ježiša Krista i ako dôkaz Jeho Vzkriesenia a s tým súvisiac vzkriesenie všetkých mŕtvych. Tento zázrak obrátil mnohých zo židovského národa k viere v Ježiša Krista, ale aj naplnil zákonníkov a farizejov závisťou a ešte väčšou nenávisťou. Táto udalosť sa stala aj hlavným podnetom k odsúdeniu Spasiteľa na smrť. Preto už v prvých storočiach kresťanskej bohoslužby bolo ustanovené túto pamiatku veľkého zázraku pripomínať si pred samým strastným týždňom. Už v štvrtom storočí bola pamiatka na Lazárove vzkriesenie jednou z veľkých sviatkov, ako to možno usudzovať z množstva poučení na tento deň, ktoré napísali sv. Ján Zlatoústy, sv. Augustín a iní. V siedmom a ôsmom storočí svätí cirkevní skladatelia, ako sv. Andrej Krétsky, či Ján Damaský, zostavili osobitné piesne a kánony na tento sviatok, ktoré sa spievajú až dodnes.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Legát

    Legát (lat.) – pápežský vyslanec pre osobitné príležitosti, zväčša kardinál.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD
  • Lention

    Lention – šatka, ktorou kňaz na sv. liturgii utiera bohoslužobné nádoby a ktorá sa používa i pri podávaní sv. prijímania veriacim. Ak sa na premenenie používa biele víno, farba lentionu je biela. V prípade používania červeného vína je farba lentionu červená (z praktických dôvodov).

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.
  • Lítia

    Lítia (gréc.) – obrad na večierňach pred najväčšími sviatkami liturgického roka. Nasleduje po prosebnej jekténii. Zostava: lítijné slohy (stichyry), okiadzanie chrámu, lítijná jekténia. Po Simeónovej piesni „Teraz prepustíš…“ – „Nyňi otpuščaješi..“ nasleduje druhá časť lítije. Po tropároch kňaz požehnáva päť prosfor, pšenicu, víno a olej. Lítijné obrady sa vykonávajú uprostred chrámu pred tetrapodom, na ktorom je umiestnená lítijná súprava. Na Veľkú sobotu sa vykonáva lítia po zaambónnej modlitbe.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD. 
  • Lítijná súprava

    Lítijná súprava – je liturgický predmet, na ktorý sa dáva päť chlebov (prosfor), pšenica, víno a olej, aby ich kňaz požehnal. Môže byť rôzneho tvaru. Základ tvoria dva svietniky, medzi ktorými je umiestnený kríž. Pred nimi je tácka s chlebmi a pšenicou, ako aj v malých nádobách víno a olej (olej napravo, víno naľavo).

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD
  • Lítijný sviatok

    Lítijný sviatok – zaraďujeme tu najväčšie sviatky byzantského liturgického roka.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.
  • Liturgia

    Liturgia (z gréc. – verejná služba pre ľud) – v širšom zmysle liturgia je súhrn všetkých oficiálnych bohoslužieb Cirkvi. Byzantský obrad slovom liturgia označuje tú najsvätejšiu bohoslužbu, v ktorej sa premieňa chlieb a víno na telo a krv Ježiša Krista. Pre presné rozlíšenie od iných, táto bohoslužba sa nazýva Svätá liturgia. Pôvod Svätej liturgie je v Poslednej večeri, na ktorej Ježiš Kristus premenil chlieb na svoje telo a víno na svoju krv. Apoštolom zároveň prikázal, aby oni konali to isté. Obrad Svätej liturgie v hlavných črtách sleduje líniu Poslednej večere: oslava Boha, čítanie Svätého písma, vďakyvzdávanie, premenenie, sväté prijímanie, vďakyvzdávanie po sv. prijímaní. Obrady Svätej liturgie prešli dlhodobým vývojom, kým sa ustálila dnešná forma. V súčasnosti byzantský obrad užíva texty nosiace mená sv. Jána Zlatoústeho a sv. Bazila Veľkého. Je známa aj Liturgia sv. Jakuba, ktorá sa na niektorých miestach slúži 23. októbra – v deň sv. apoštola Jakuba a v nedeľu po Narodení Pána, keď sa slávi pamiatka Pánových príbuzných. Liturgia vopred posvätených darov nie je liturgiou s premenením, ale je obradom slávnostného svätého prijímania. Časti Svätej liturgie sú: poskomídia, liturgia katechumenov a liturgia veriacich.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD. 
  • Liturgia vopred posvätených darov

    Charakteristickou bohoslužbou pôstneho obdobia je Liturgia vopred posvätených darov. Ako už naznačuje samotné pomenovanie liturgie, tá sa odlišuje od liturgie svätého Jána Zlatoústeho a liturgie svätého Bazila Veľkého tým, že sa na nej podávajú sväté dary premenené predtým. Preto na tejto liturgii nie je proskomídia a ani samotné premenenie.

    Pre Východ bolo typické neslávenie Eucharistie v dňoch Veľkého pôstu, okrem sobôt a nedieľ, ktoré nemajú v liturgii pôstny charakter. Táto prax  liturgického slávenia v pôstnom období na jednej strane, ako aj túžba veriacich pristupovať aj po tieto dni k eucharistickému prijímaniu na strane druhej, podnietili vývoj osobitnej bohoslužby, pri ktorej môžu veriaci pristúpiť na sväté prijímanie. Táto bohoslužba dostala pomenovanie po svätom Gregorovi Veľkom, rímskom pápežovi, ktorý poznal pomery na východe a túto liturgiu zaradil aj do bohoslužobných kníh západu. Teda nie je jej autorom a preto presnejšie je pomenovanie Liturgia vopred posvätených darov.

    Prvé svedectvo o bohoslužbe s názvom Liturgia vopred posvätených darov pochádza zo začiatku 7.storočia. Nachádza sa v Paschálnej kronike a znie takto: „V čase Sergeja, konštantinopolského patriarchu, v prvom týždni pôstu roku 615 začali spievať po druhom verši zo žalmu 140 – Moja modlitba… – teda v čase prenášania vopred posvätených darov z darochraniteľnice na svätý prestol, a potom keď presbyter povedal: – Z daru Krista tvojho -, ľud začal spievať hymnus: -Teraz sily nebeské…

    Liturgia vopred posvätených darov sa teda slúži v dni Veľkého pôstu. Veriaci kresťania mali prijímať okrem soboty a nedele ešte aspoň dvakrát v priebehu týždňa, predovšetkým počas stredy a piatku, čo pripomína aj Bazil Veľký (v stredu a piatok si pripomína východná cirkev pamiatku svätého kríža, preto tieto dni majú aj cez cirkevný rok kajúci charakter). Riešenie už existovalo, teda nebol žiadny problém, aby veriaci kresťania prijímali z vopred posvätených darov. Tieto dni boli dňami pôstu. Pôst  však v tom čase znamenal úplné zrieknutie sa jedla počas celého dňa a to až do západu slnka. Sväté prijímanie tak malo ukončiť celodenný pôst z dôvodu toho sa prijímanie vopred posvätených darov konalo pri večernej bohoslužbe – večierni.

    Liturgia vopred posvätených darov je teda večernou bohoslužbou, t. j. večierňou, na ktorej sa nám predkladá Pánova večera s prijímaním tela Kristovho, prípravné modlitby a vzdávanie vďaky. Vznik tejto bohoslužby v rámci Veľkého pôstu určil podľa slov Teodora Studitu, jej veľmi trúchlivý a smútočný charakter.

    Prvou časťou tejto bohoslužby je večiereň, až po tzv. Veľký prokimen, ktorý je typickým prvkom tejto liturgie. Potom bohoslužba pokračuje vlastnou časťou s predpísanými modlitbami, poklonami Eucharistii, prenesením vopred posvätených darov, obradom rozdávania svätého prijímania a záverečnými modlitbami.

    Sväté dary, ktoré sa rozdávajú veriacim na liturgii vopred posvätených darov, sa premieňajú predtým pri slávení svätej liturgie buď to sv. Jána Zlatoústeho alebo sv. Bazila Veľkého. Spojenie tejto bohoslužby s večierňou nie je náhodné a má súvis s pôstnou disciplínou, ako aj s eucharistickým pôstom. Na východe sa praktizuje aj dnes viachodinový eucharistický pôst. Preto sa podávanie svätého prijímania prenieslo až na večernú bohoslužbu. Celodenný pôst bol skutočne veľkým skutkom kajúcnosti a kvalitnou prípravou na prijatie Eucharistie. Celá táto liturgia je vzorom veľkej úcty a poklony k Eucharistii. Nesie sa v duchu poníženosti a vďačnosti za božie milosrdenstvo a za dary jeho lásky, čím vhodne rezonuje s centrálnymi myšlienkami celého pôstneho obdobia.

     

    Schéma Liturgie vopred posvätených darov:

    1. Večiereň začína ako liturgia, teda zvolaním Požehnané kráľovstvo…Kňaz sa modlí večerné modlitby pred cárskymi dverami. Počas kaftizmy alebo počas stichýr (od siedmej) sa premenený chlieb prenáša na žertveník. Tu kňaz pripraví dary, naleje vodu a víno do čase nič nehovoriac. Pri okiadzaní zakrytých darov hovorí modlitbu Pane Ježišu Kriste…

    2. Po prvom čítaní je požehnanie s trojitou sviečkou i kadidlom a zatvárajú sa cárske dvere.

    3. Spev Moja modlitba s veršami okolo oltára.

    4. Jednotlivé ekténie, modlitby veriacich a prenesenie darov na oltár (3 veľké poklony).

    5. Ekténia pred Otče náš a ostatné ako na liturgii sv. Jána Zlatoústeho, až na zvláštnosť pri pozdvihovaní. Kňaz sa Baránka dotýka pod vozduchom, potom odkladá vozduch a hviezdu a láme Baránka. Pri vkladaní do čaše nič nehovorí.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Liturgické gestá – bitie v prsia

    Toto liturgické gesto znamená pokoru a ľútosť. V pokore sa bil v prsia mýtnik, v hrôze a ľútosti po ukrižovaní Pána zhromaždený zástup ľudu (porov. Lk 23,48nn).

    V byzantskej liturgii sa toto gesto používa počas modlitby pred svätým prijímaním, pri slovách Pane, spomeň si na mňa… a Bože, buď milostivý mne hriešnemu…Je treba však podotknúť, že sa však užíva počas vyslovovania týchto slov aj znamenie kríža.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Liturgické gestá – bozk

    Bozk je vo všeobecnosti prirodzeným výrazom, vyjadrením a symbolom srdečnej lásky a úprimnej úcty. V nadväznosti na toto tvrdenie všeobecnej ľudskej mienky, liturgický bozk je vyjadrením a symbolom svätej lásky k blížnemu, svätého priateľstva, zmierenia, bratstva, spoločenstva alebo úcty (bozk prestola, Evanjeliára, ruky eparchu…) a takýto bozk sa uskutočňuje počas bohoslužobného slávenia.

    V apoštolskej dobe bol liturgický bozk považovaný za liturgický zvyk, o čom existuje niekoľko svedectiev (napr. sv. Justín, Tertulián, sv. Ján Zlatoústy).

    Liturgický bozk je teda vyjadrením lásky a úcty, avšak nie prirodzenej, ale tej svätej, božskej, ktorá je plodom v srdciach Božích detí, plodom Svätého Ducha.

    Liturgický bozk sa od stredoveku zmenil iba na objatie. Veriaci v latinskom obrade si udeľujú znak pokoja podaním pravej ruky. Liturgický bozk vo východných chrámoch sa prestal užívať medzi veriacimi v chráme, ale ostal v užívaní medzi slúžiacimi.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD. 
  • Liturgické gestá – prekríženie rúk na prsiach

    Prekríženie rúk na prsiach je starobylým liturgickým gestom, ktoré sa v svedectvách spomína už v 9. st.

    Zopätie rúk je zvykom zo stredoveku. Vyvinulo sa pravdepodobne z holdovacieho aktu vazala svojmu pánovi. Pretože stredoveký človek si predstavoval Boha ako svojho feudálneho pána, modlil sa k nemu so zopätými rukami.

    Prekríženie rúk na prsiach v čase modlitby je znamením vnútorného povznesenia srdca k Bohu, modlitby z celého srdca.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD. 
  • Liturgické gestá – umývanie rúk

    U Židov, ale aj kresťanov bolo zvykom pred modlitbou umývať si ruky. Hipolyt píše: „Kresťan nech si umýva ruky, kedykoľvek sa modlí“.

    Umývanie rúk má dvojaký význam:

    1. Praktický význam – po prijatí obetných darov, pokiaľ sa konal aj obetný sprievod

    2. Symbolický význam – umývanie rúk je obrazom čistoty srdca

    V byzantskej liturgii sa toto gesto používa počas proskomídie – príprave obetných darov, kde si kňaz na úvod tohto obradu umýva ruky s príslušnou formulkou.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Liturgické gestá – vkladanie rúk

    Vkladanie rúk je znakom a prostriedkom na udeľovanie a prenášanie niečoho duchovného, nadzmyslového. Ruky vkladá obyčajne vyšší na nižšieho a udeľuje nimi v mene Ježiša Krista božské životné sily a milosti.

    Už v Starom zákone vkladanie rúk znamenalo udelenie vyššej moci. Ruky sa vkladali v prípade staršinovstva, udelenie práva levitom na vykonávanie služby Pánovi (4 Moj 8,10), odpustenie hriechov (3 Moj 24,14). V Novom zákone sa vkladaním rúk udeľujú neviditeľné božské sily, ktoré požehnane pôsobia na celú osobnosť, posilňujú celé telo a napomáhajú plniť všeobecné kresťanské povinnosti (Mk 5,23; Sk 9,12; Sk 28,8; Sk 6,6; 1 Tim 4,14).

    Liturgické gesto vkladanie rúk sa používalo a používa vo viacerých obradoch. Ruky sa kladú na hlavu katechumena, počas chirotonie na jednotlivé hierarchické stupne kňazstva, počas vysluhovania pomazania chorých, pri krste na hlavu novokrstenca… Aj z toho vyplýva, že gesto vkladania rúk sa vykonáva iba na živých osobách a nikdy nie na mŕtvych, či na zvieratách alebo predmetoch.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Liturgické gestá – zdvíhanie a rozpínanie rúk

    Už v Starom zákone, ba aj vo všetkých starobylých náboženstvách je dvíhanie rúk považované za prirodzený výraz modlitebného obrátenia sa človeka k Bohu. V tomto trende pokračovali aj prví kresťania, pričom tomuto dvíhaniu rúk dali nielen osobitnú formu, ale aj zmysel. Kresťania totiž dvíhajú ruky nie vzpriamene, ale šikmo. Tertulián vysvetľuje tento postoj pripodobnením k ukrižovanému Ježišovi Kristovi: „My nielen že dvíhame ruky, ale ich aj rozpíname, aby sme tým napodobnili Kristove utrpenia a aby sme Ho vyznávali“.

    Dvíhanie rúk pri modlitbe a bohoslužbe je podľa prirodzenosti základný zmyslový výraz túžby našej duše k Bohu, získanie pomoci, je výrazom radosti, vďačnosti a veselosti.

    V byzantskom obrade sa toto liturgické gesto používa pri svätej božskej liturgii pri modlitbách a zvolaniach Nikto z tých…Hore srdcia a Otče náš. Pri rozprestretí rúk sa lakte nemajú opierať o boky, no ruky sa samy majú voľne povznášať nahor.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Liturgické gestá – znamenie kríža

    Znamenie kríža je typickým kresťanským gestom a sprievodné slová – V mene Otca i Syna i Svätého Ducha – patria medzi najstaršie a najjednoduchšie modlitebné formuly.

    O znamení kríža hovorí už svätý Cyril Jeruzalemský, ktorý svojich katechumenov takto poučuje: „Nehanbíme sa vyznávať Ukrižovaného. Konáme s dôverou znamenie kríža prstami na čele.“

    Žehnanie sa znamením kríža sa uskutočňuje tak, že malíček a prsteník pravej ruky pritisne k dlani a ostatné tri prsty spoja sa dokopy. Takto zloženými prstami dotýkame sa najprv čela a spomíname meno Otca (čelo je miestom rozumu a najlepšie zodpovedá Bohu Otcovi, pôvodcovi sveta),  potom sa ruka spúšťa na prsia a dotýka sa ich a vyslovuje sa meno Syna (Ježiš Kristus zostúpil z nebies, z pravice Boha Otca, na  zem) a nakoniec sa dotýkame ramien (najprv pravé a potom ľavé rameno) a spomíname Svätého Ducha (Duch je symbol sily a moci, tak ako sú ramená miestom a symbolom sily).

    Ruka, ktorou sa žehnáme je pravá, ako taká, ktorá pri pohyboch a úkonoch človeka je vo väčšom užívaní. Pohyb ruky zhora od čela k prsiam znamená narodenie Ježiša Krista od Otca a jeho zostúpenie dole na zem. Pohyb z pravej strany na ľavú znamená to, že Ježiš Kristus prišiel na svet z pravice Otca a zvíťazil svojou smrťou na kríži nad diablom, ktorý predstavuje ľavú stranu.

    Znamením kríža vyjadrujeme vieru v základné tajomstvo kresťanstva, vieru v Svätú Trojicu a v oslobodenie ľudského pokolenia Ježišom Kristom na dreve kríža. Tiež má toto prežehnanie sa účinný význam. Vyvoláva v človeku blahodárne účinky, lebo odháňa od neho zlých duchov a udeľuje mu rôzne pozitívne dary.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD. 
  • Liturgické knihy

    Pod pojmom liturgické knihy sa rozumejú všetky tie knihy, v ktorých sa nachádzajú texty liturgických bohoslúžení, poriadok ich slúžení a ustanovenia. Liturgické knihy sú veľmi dávne, niektoré z nich, ako Evanjeliár, Apoštolár, Žaltár siahajú do časov apoštolov, iné boli zostavené sv. Otcami a inými cirkevnými autormi rozličných dôb. Takto sa nachádza v liturgických knihách zo 4. storočia tvorba sv. Bazila Veľkého, ktorý okrem vlastnej tvorby spísal všetko to, čo sa už pred ním zachovalo len v ústnej forme, alebo len čiastočne zapísané z minulých dôb. Ďalej tu patria sv. Ján Zlatoústy, sv. Gregor Naziánsky , sv. Efrém Sýrsky; z 5. storočia tvorba Romana Sladkopevca; zo 7. storočia sv. Sofróna Jeruzalemského patriarchu i Andreja Krétskeho; z 8. storočia: Jána Damaského a zo 9. storočia Teodora Studitu.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Liturgické postoje

    Prejavy úcty k Bohu sú duchovnej, vnútornej povahy. Preto modlitbu, vďaku a lásku treba prejaviť aj vonkajším spôsobom.

    Telo patrí k človeku rovnako ako aj duch. Je mnoho dôkazov o tom, že všetky (aj tie najduchovnejšie) ľudské činy sú súčasne aj telesnými a že človek bez tela nie je schopný žiadneho činu. Preto je aj úcta k Bohu od svojho počiatku aj telesná. Nevzdávame úctu Bohu len svojím duchom a rozumom, ale aj svojím telom. Telesná úcta k Bohu sa navonok prejavuje činnosťou a prejavmi nášho tela: slovami, pohybmi a skutkami.

    Liturgia je vrcholom, centrom kresťanského života. V nej Boh Otec v Ježišovi Kristovi posväcuje svet a Boží ľud skrze Ježiša Krista vzdáva najväčšiu úctu Bohu Otcovi. Okrem toho si prostredníctvom liturgie človek prisvojuje aj ovocie Kristovej obety, čiže ňou sa v nás uskutočňuje dielo spásy. Preto sa Cirkev veľmi usiluje, aby veriaci na tomto tajomstve neboli prítomní akoby cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby sa na posvätnom úkone zúčastňovali vedome, nábožne a činne. Činnú účasť na liturgii prejavuje tým, že počúva Božie slovo, modlí sa, spieva…a vyjadruje jednotu celého zhromaždenia svojimi postojmi a úkonmi tela.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Liturgické postoje – kľačanie

    Kľačanie je výrazom pokánia, pokory a ľútosti. Podľa sv. Bazila Veľkého si je modliaci vedomý toho, ako ho hriech zrazil k zemi. Vo Svätom Písme je napísané, že Ježiš Kristus na Olivovej hore padol na kolená a začal sa modliť.(Lk 22,42). Skutky apoštolov opisujú ako Peter padol na kolená a začal sa modliť (Sk 9,40) a ako Pavol v Milete pokľakol s nimi a začal sa modliť (Sk 20,36).

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Liturgické postoje – sedenie

    Sedenie je ďalším liturgickým postojom. Sedenie biskupa predstavuje symbol učiteľskej moci. Tento postoj prešiel do kresťanskej Cirkvi zo synagogálnej modlitby.

    V byzantskom obrade celebrant spolu s prisluhujúcimi sedí počas čítania Apoštola. Pokiaľ neboli lavice, dovoľovalo sa sadnúť na zem pri čítaniach a kázňach. Avšak už v apoštolských časoch bolo sedenie bežným javom (Sk 20,9; 1 Kor 14,30). Je to teda aj postoj učiaceho sa. Napr. Mária sedela pri Ježišových nohách a počúvala jeho slovo (Lk 10,39).

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Liturgické postoje – státie

    Státie patrí v byzantskej liturgii k základným liturgickým postojom. Svoj pôvod má ešte v Starom zákone. V knihe Genezis je napísané: „…Abrahám stál pred Pánom…“(Gn 18,22). V druhej knihe Kroník je napísané: „…všetci ľudia stáli pred Pánom…“ (2 Krn 20,13).

    Stáť pri bohoslužbách a modlitbách je symbolom vzkriesenia Ježiša Krista, povznesenie sa do duchovnej oblasti a tento postoj pripomína človeku aj jeho osobné duchovné vzkriesenie.

    Modlitba postojačky patrí medzi najstaršie formy modlitby. Sprevádzalo ju aj zloženie rúk na prsiach alebo zdvíhanie rúk. Státie je výrazom úcty pred Bohom. Vstávame totiž stále pred tým, koho si chceme uctiť. Ďalej státie je charakteristickým prejavom modliaceho sa. Dosvedčujú to fresky v katakombách, ikony, prví kresťanskí spisovatelia a predpisy rôznych cirkevných snemov.

    Postoj státie je prejavom úcty pred Bohom a tiež prejavom slobody Božích detí, ktorých Ježiš Kristus krstom vzkriesil z otroctva hriechu a smrti. Postojom tiež vyjadrujeme radostné očakávanie príchodu Pána a jeho zmŕtvychvstania. Táto eschatologická črta je zjavná zo Zjavenia (Zj 7,9; 15,2), kedy vyvolení v nebi stojac velebia Boha. Preto kresťania stáli hlavne vo veľkonočnom období a v nedeľu.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Liturgické postoje – malá metánia

    malá metánia – malá poklona

    Pri malej poklone sa robí znamenie kríža na sebe a trochu sa skláňa hlava i plecia, no pri ktorej sa ruka nespúšťa ani po kolená, alebo až po zem pred znamením svätého kríža alebo po ňom. Táto malá poklona sa praktizuje v týchto prípadoch:

    a) keď tí, čo pristupujú k svätému stolu, po prvý raz vchádzajú do svätyne a vychádzajú z nej; tí, čo robia túto poklonu, bozkajú aj svätý stôl;

    b) na začiatku každej bohoslužby pri slovách: Požehnaný Boh nás..

    c) na Svätý Bože, a to tri razy; taktiež : Tvojmu krížu…

    d) na Poďte, pokloňme sa…, a to tri razy.

    e) na trojité Aleluja pri konci stichov, a to tri razy.

    f) keď sa spomínajú tri Osoby Najsvätejšej Trojice;

    g) vtedy, keď niekto dostáva požehnanie od kňaza;

    h) keď sa niekto postaví pred cárske dvere, aby niečo čítal alebo spieval, a keď stadiaľ po čítaní alebo spievaní odchádza;

    ch) kedykoľvek niekto prechádza popri sv. oltári alebo ikonostase;

    i) keď to predpisujú rubriky

    Znamením sv. kríža, avšak bez sklonenia hlavy a pliec sa treba poznamenať aj na začiatku a na konci evanjelia.

    Taktiež diakon má vzdať česť neveľkým úklonom hlavy a pliec pred kňazom, keď vychádza zo svätyne pred ikonostas na ekténie, alebo keď sa tam vracia.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Liturgické postoje – veľká metánia

    Veľká metánia – veľká poklona

    Pri veľkej poklone alebo veľkej metánii sa robí na sebe znamenie sv. kríža a celým telom sa padne na zem. Táto poklona sa praktizuje iba v čase Veľkého pôstu – štyridsiatnice a na Liturgii vopred posvätených darov.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Liturgické výzvy

    prednáša diakon, v prípade neprítomnosti kňaz. Nimi sa vyzýva liturgické zhromaždenie k uskutočneniu nejakého liturgického postoja alebo gesta, napr. „Skloňte si hlavy pred Pánom“, „V pokore kľaknime a v pokoji Pána Boha prosme!“. Vzťahujú sa aj na vnútornú disponovanosť účastníkov: „Vnímajme!“.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Liturgikon

    (cirksl.) je bohoslužobná kniha, ktorá obsahuje texty troch liturgií: sv. Bazila Veľkého, sv. Jána Zlatoústeho a Liturgiu (Službu) vopred posvätených darov.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Lyžička

    – začína sa používať v 8. storočí

    – symbolicky znamená kliešte, ktorými z nebeského prestola vzal cherubín žeravý uhlík a dotkol sa úst proroka Izaiáša

    – prvotné prijímanie existovalo bez lyžičky

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Makarizmy

    Makarizmy – (z gréc. – blahoslavení, blažení) je aj názov tropárov, ktoré sa spievajú medzi jednotlivými veršami (obyčajne až po šiestom verši) blahoslavenstiev (blaženstiev) počas sv. liturgie. slúžia k tomu tropáre vybrané najčastejšie z tretej a deviatej ódy kánona na utierni.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Malá jekténia

    Malá jekténia – je skrátená forma Veľkej jekténie. Začína sa výzvou „Znova a znova modlime sa v pokoji k Pánovi“. Pokračuje dvoma poslednými prosbami veľkej jekténie a končí zvolaním (vozhlasom). Okrem sv. liturgie typikon ju predpisuje viackrát aj na iných bohoslužbách napr. na utierni, (na utierni Vzkriesenia po každej óde kánona).

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Malá večiereň

    Malá večiereň – sa slúži v podvečer lítijných sviatkov. Kaftizma a veľká, prositeľná a suhubá jekténia celkom vypadnú. Stichyry na „Pane, k tebe volám“ – „Hospodi, vozvách“ sú štyri. Slúži sa pri zatvorených kráľovských dverách. (Večer sa potom slúži Veľká večiereň s lítiou). Malá večiereň nie je totožná s každodennou večierňou.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Manna

    Manna (hebr. nebeský chlieb) – potrava, ktorou Boh sýtil po púšti putujúci izraelský ľud (por. Gn 16 a Nm 11). Malozrné jedlo chutiace ako olejový resp. medový koláč.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Mantia

    Mantia je široké mimoslužobné rúcho purpurovej farby, na predných koncoch ktorého sú vyšité 4 štvorcové tabuľky alebo rieky. Dve z týchto tabuliek vedú k prsiam a znamenajú dosky Starého zákona a zvyšné dve znamenajú dva zákony, Starý a Nový. Rieky znamenajú rieky živej vody, o ktorých hovorí Ježiš Kristus: „Rieky živej vody potečú zvnútra toho, kto verí vo mňa“ (Jn 7, 38).

    Biskup má teda nosiť vo svojom srdci dve dosky Starého zákona a dve Starého a Nového zákona, z ktorých ako rieky budú vychádzať jeho ponaučenia i napomínania. Mantia teda znamená milosť učiteľstva, moc a plnosť biskupskej služby.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Marana tha

    Marana tha (aram. „Pane, príď!“) – liturgické zvolanie pri Večeri Pánovej v prvotnej cirkvi (1 Kor 16, 22). Vyjadrovala vrúcnu túžbu po druhom Pánovom príchode.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Margarity

    Margarity (gréc. perla) – malé častice v tvare kocky, ktoré kňaz vyreže na proskomídii z prosfory k cti svätých a k spomienke na živých i mŕtvych. Ukladá ich na diskose vedľa seba a okolo vykrojeného baránka.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Mariánska úcta pod ochranou magistéria

    Žijeme v dobe, v ktorej sa kladú mnohé teologické otázky. Veľa z nich je planých, ale početné sú opodstatnené. Medzi ne patria aj otázky o „správnosti mariánskej úcty“ v dnešnej dobe. Cirkev sa už dvetisíc rokov vyjadruje k tomu, aká je správna mariánska úcta, kde sú jej omyly. Spomeniem len niekoľko dôležitých rozhodnutí magistéria, ktoré ochránili (vymedzili) zdravú mariánsku úctu.
    Cyperský biskup Epifanius zo Salamíny (+403) poznal kresťanov kolyridiánov, ktorí obetovali Panne Márii dary ako Bohu (gr. kollyra bol chlieb, arabský koláč). Pre nich bola Mária akási polo-bohyňa či bohyňa. Blud kolyridiánov bol v 4. stor. na viacerých miestach odsúdený. Odvtedy pravoverní kresťania prinášajú obety len Pánu Bohu, nie Márii.
    V stredoveku Katolícka cirkev (resp. Tomáš Akvinský, Theologická summa III., 25, 5; II-2-1., 103, 3) teologicky dokonale „terminoval“ úctu, ktorú treba preukazovať Bohu a ďalším tvorom (i Panne Márii):

    1. Latria – klaňanie sa, bohopocta, patrí len Pánu Bohu.

    Od bohopocty je druhovo i stupňovo odlišná dulia, ktorá je vyhradená stvoreniam:
    2. Hyperdulia – nadúcta, patrí Matke Božej, Panne Márii.
    3. Protodulia – prvotná úcta, patrí Jozefovi, pestúnovi Ježiša a manželovi Márie.
    4. Dulia – úcta, patrí anjelom a ostatným svätým.

    Toto delenie platí dodnes, por. konštit. Lumen gentium 50, 54, 66; KKC 347, 352, 957, 971.
    Na sklonku 10. stor. boli zložené Litánie ku všetkým svätým (od neznámeho autora). Cirkev už tu – a potom vo všetkých ostatných litániách – gr. zvolania „eleison“ (po slovensky „zmiluj sa“) vyhradila len pre Pána Boha alebo pre Krista; nikdy nie pre Pannu Máriu či iných svätých.
    V novoveku Cirkev neprijala pomenovanie Spoluvykupiteľka, lebo ono kladie na jednu rovinu dielo Krista a Márie, por. Kongregácia pre náuku viery, 22.4.1997. Pápež Ján Pavol II. (1978-2005), ešte predtým, dňa 9.4.1997 vyhlásil: „Panna Mária je Zvláštna Spolupracovníčka na diele vykúpenia.“
    Zaujímavé bolo, že výraz Spoluvykupiteľka sa všeobecne nerozšíril, hoci sa aj oficiálne spomenul (v troch prípadoch: 13.5.1908; 26.6.1913; 22.1.1914). V bežnom učení (bez zaangažovania neomylnosti) ho použili pápeži Pius X. (1903-1914), Pius XI. (1922-1939) a Ján Pavol II. (1978-2005). Ján Pavol II. (1978-2005) ho použil len raz v príhovore v Mariánskej svätyni Alborada, v Ekvádore 31.1.1985 (L´Osservatore Romano, 11.3.1985). Avšak v enc. Redemptoris Mater pápež opísal dielo Márie bez tohto termínu.
    Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) úmyselne zahrnul mariológiu do ekleziológie. Urobil tak z pedagogických dôvodov, aby sa nezneužívala veľká úloha Márie v dejinách spásy. Koncil navrhol (por. konštit. Lumen gentium 66), aby mariánsky kult bol predovšetkým odpoveďou veriaceho ľudu na dané zjavenie a náuku viery. Mariánska zbožnosť sa má orientovať kristologicky a trinitárne, pričom sa nemá zabúdať ani na ekleziologický a ekumenický rozmer.
    Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) dal mariológii nový impulz a nové vymedzenie – obrazne sa dá vyjadriť nasledovne:
    Chápanie úlohy Márie pred koncilom Chápanie úlohy Márie po koncile

    To nové vymedzenie malo aj praktické dôsledky. Podľa vzoru pápeža Jána Pavla II. (por. encykliku Redemptoris Mater 31, 33, 42; por. apoštol. list – Rosarium Virginis Mariae 2, 43) i Svätého Otca Františka (por. modlitbu zverenia sa Márii zo dňa 13.10.2013) sa odporúčajú vo vzťahu k Panne Márii použiť termíny: zveriť sa; oddať sa; postaviť sa pod ochranu (namiesto starého „zasvätiť sa“). Svätý Otec František dňa 13.10.2013 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne predniesol pred sochou Fatimskej Panny Márie modlitbu zverenia sa pod ochranu Nebeskej Matky – slovami: „Prijmi s materskou dobrotivosťou tento zverujúci úkon, ktorý dnes konáme s dôverou
pred týmto tvojím obrazom, ktorý je nám taký drahý.“
    Je pravda, že teológia poznala dva základné druhy zasvätenia: – zasvätenie sa Pánu Bohu (zasvätenie v plnom zmysle slova); – zasvätenie sa svätcovi (napr. Panne Márii), čo je len analógia zasvätenia sa Bohu. Avšak pokrok v teológii i presnejšie používanie odborných termínov po Druhom vatikánskom koncile vedie Cirkev k tomu, aby výraz „zasvätenie“ vyhradila len pre obetovanie sa Bohu (por. Orientamenti e proposte per la celebrazione dell’anno mariano 26).
    Prehĺbená mariológia koncilu (por. konštit. Lumen gentium 52-69), ktorá pokladá za nutné zdôrazniť rozdiel medzi najdokonalejším, najčistejším a najsvätejším Bohom – Stvoriteľom a najdokonalejším, najčistejším a najsvätejším človekom – stvorením (Pannou Máriou). Tu ide o rozdiel v podstate a nielen v stupni; preto „iné slovné vyjadrenie“ je patričné.

    Použitá literatúra
    Bartnik, C. S.: Matka Boża. Lublin: Standruk, 2003.
    Bartnik, C. S.: Światło świata. Lublin: Wydawnictwo KUL, 1991.
    Ján Pavol II.: Redemptoris Mater. Encyklika z r. 1987. Rím: SÚSCM, 1988.
    Napiórkowski, S. C.: Błogosławić mnie będą. Lublin: TN KUL, 1990.
    Napiórkowski, S. C.: Jak czcić Matkę Bożą? Niepokalanów, 1984.

    zdroj: http://kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumen ty-a-vyhlasenia/p/dokumen ty-komisii-a-rad-konferen cie-biskupov-slovenska/c/ marianska-ucta-pod-ochran ou-magisteria

    Autor: Mons. ThDr. Marián Chovanec

  • Martýr

    Martýr (gr.) – mučeník kresťanskej viery, prenasledovaný pre svoje presvedčenie.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Martyrikon

    Martyrikon – spev k cti mučeníkov počas dennej modlitby hodín (dňa) časoslova.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Mäsopôstna nedeľa

    V sobotu pred touto nedeľou na ktorej si pripomíname posledný súd, Cirkev sa modlí za zosnulých, aby aj oni spoločne stáli na pravej strane pri poslednom súde. Táto sobota sa nazýva práve preto zádušnou.

    V predvečer tohoto dňa (už v piatok večer), Cirkev pozýva k všeobecnej spomienke na všetkých zosnulých. Pri hľadaní zmyslu spojenia medzi Veľkým pôstom a modlitbou za zosnulých, je potrebné pamätať na to, že kresťanstvo je náboženstvom lásky. Veľká večerná večiereň za zosnulých v Mäsopôstnu sobotu slúži ako vzor všetkým ostatným spomienkam na zosnulých a opakuje sa ešte počas druhej, tretej a štvrtej soboty Veľkého pôstu. Sobota bola na tento účel vybratá z niekoľkých dôvodov:

    1. Pán Boh si v sobotu odpočinul po stvorení sveta.

    2. Ježiš Kristus v sobotu odpočíval v hrobe. Sobota sa tak stala symbolom večného pokoja, spoločenstva s Bohom a večného šťastia v Bohu.

    3. Vo Veľkom pôste sa bohoslužby konali len v sobotu a v nedeľu. Zomrelí, aby neostali dlhší čas bez pomoci

    Prvé pomenovanie samotnej nedele vychádza z toho, že ňou začína samotný pôst od mäsa (mjasopustná – opúšťame mäso) a druhé pochádza od čítania sv. Evanjelia, ktoré opisuje posledný súd.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Minea

    Minea – obsahuje liturgické texty na sviatky a svätých každého dňa celého roka. Pretože sa delí na dvanásť častí, podľa jednotlivých mesiacov, podľa toho sa nazýva minea (mhnaion- od: mhn- mesiac). Každý deň celého roka má osobitnú službu t.j. večiereň a utiereň.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Misijné sestry

    Misijné sestry – príslušníčky rehole, ktorú založila Matka Terézia z Kalkaty, nositeľka Nobelovej ceny za mier. Venujú sa najopustenejším ľuďom na celom svete, najmä na predmestiach veľkomiest.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Mitra

    Mitra – ozdoba hlavy biskupa – je znakom koruny, pokrývky hlavy starozákonných veľkňazov.

    Mitru nosil pôvodne iba alexandrijský patriarcha, kým všetci ostatní východní hierarchovia až do 16. storočia neužívali mitru pri bohoslužbách, okrem patriarchov. Od 17. storočia nosia mitru aj biskupi, ktorí až dovtedy ako kňazi mali počas bohoslužby nepokrytú hlavu.

    Mitra má význam tŕňovej koruny Ježiša Krista a súčasne poukazuje na česť a slávu, ktorou nebeský Otec vyznamenal Spasiteľa a je znamením vysokej dôstojnosti, ktorú biskup získal od Ježiša Krista k vykonávaniu svätých úkonov a rozdeľovaniu darov vo svätých sviatostiach.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Modernizmus

    Modernizmus – v cirkevnej terminológii – je hromadný názov pre rozličné mylné náuky, ktoré sa zjavili na rozhraní 19. a 20. storočia a ktoré odsúdil pápež Pius X. (1903-1914). Niekedy sa nahrádza primeranejším názvom «modernistická kríza». Modernisti sa vo všeobecnosti snažili uviesť prejavy katolíckej viery do bližšieho vzťahu s vtedajšími sociálnymi, historickými, filozofickými a vedeckými názormi. Vychádzajúc z tejto perspektívy, zaujali voči Biblii kritický postoj a začali používať vedecké metódy protestantských biblistov.

    Teoretický základ modernizmu spočíva na troch hlavných zásadách:

    1/ Na agnosticizme (gréc. – nepoznateľný, nepoznaný), podľa ktorého je ľudské rozumové poznanie obmedzené na svet skúsenosti, a teda náboženské pravdy nemožno poznať rozumom.

    2/ Na immanentizme (lat. – tkvejúci v samej podstate veci, vyplývajúci zo samej veci), podľa ktorého náboženstvo vzniká z princípu vitálnej immanencie, t. j. z potreby Boha, prebývajúcej v duši človeka. Viera teda nemá objektívny základ, náboženské pravdy nemajú objektívnu platnosť, ale majú pôvod a základ v našom vedomí (podvedomí), v cite a vnútornej skúsenosti.

    3/ Na evolucionizme (lat. – vývin, vývoj), podľa ktorého náboženské pravdy sú zahrnuté do ustavičného podstatného vývoja, že ľudstvo a s ním pravda i viera sa vyvíjajú; že každá doba a každý národ má svoju vieru a táto so zreteľom na druhú dobu a iné kultúrne pomery je klamná.

    Pôvodcami modernizmu sú A. Loisy vo Francúzsku a G. Tyrrel v Anglicku. Od roku 1903 sa dostávali modernistické diela na index. V roku 1907 Sväté Offícium pripravilo dekrét Lamentabili (3. júla 1907), ktorý odsúdil 65 modernistických téz. Pápež Pius X. vydal encykliku Pascendi dominici gregis (8. sept. 1907), kde ešte jasnejšie predstavil modernistické bludy a určil prostriedky, ako sa má zabrániť ich šíreniu. A. Loisy bol v roku 1908 exkomunikovaný.

    Autor: PaedDr. František Dancák

  • Modlitby na kolenách

    Modlitby na kolenách – tri dlhšie modlitby, ktoré sú predpísané na večiereň v deň Zoslania Svätého Ducha. Uvádza ich výzva: „V pokore kľaknime a v pokoji Pána Boha prosme.“ Prítomní si kľaknú spolu s kňazom, a tak vypočujú modlitbu, ktorú prednesie kňaz. Modlitby obsahujú prosby na zoslanie Svätého Ducha, za odpustenie hriechov a za zomrelých. Prvá modlitba sa prednesie po prokimene, druhá po suhubej jekténii a tretia po piesni „Ráč nás, Pane“ – „Spodobi, Hospodi“. Modlitby na kolenách sú aj v molebenoch.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Monarchianizmus

    Monarchianizmus (z gréc. monarchía = vláda jedného) uznával len jedinú božskú osobu. Jeden pôvod – jedna vláda. Bludná náuka a náboženské hnutie v 2.-4. storočí.

    Už koncom 1. storočia židovskí bludári Cerinth a ebioniti popierali Kristovo božstvo. Dozvedáme sa to najmä z protibludárskeho spisu sv. Ireneja, jedného z najstarších tzv. starokatolíckych Otcov.

    Koncom 2. storočia monarchianizmus učil, že v Bohu je len jedna osoba. Dozvedáme sa to z historicko-dogmatického spisu Tertuliána v ktorom predložil západnú náuku o Trojici a kristológii.

    Podľa postoja k osobe Ježiša Krista, má monarchianizmus dva smery:

    a/ dynamický (adopciánsky) monarchiánizmus, učí že Kristus je len obyčajný človek, ktorému sa dostalo moci ducha, Božej múdrosti. Aj keď nadprirodzeným spôsobom bol zrodený z Ducha a Svätej Panny, pri krste bol veľkou mierou vybavený božskou silou a Bohom prijatý za syna (adopcia).

    Hlavnými stúpencami tohto bludu boli:

    Theodot Koželuh z Byzancie, ktorý tento blud priniesol do Ríma okolo roku 190. Pápež Viktor I. (189-198) ho vylúčil z Cirkvi.

    Pavol zo Samosaty, antiochijský biskup, ktorého synoda v Antiochii roku 268 zosadila ako bludára.

    Biskup Photinus zo Sirmia, ktorého v roku 351 zosadila synoda v Sirmiu.

    b/ modalistický (patripasiánsky) monarchianizmus, ktorý sa pridržiaval pravého Kristovho božstva a zároveň Božej jednoosobnosti, učil, že Otec sa stal v Ježišovi Kristovi človekom, za nás trpel a umrel (Pater passus est – patripasiáni).

    Hlavnými stúpencami tohto bludu boli:

    Noetus zo Smyrny, proti ktorému písal Hypolit Rímsky.

    Praxeas, maloázijský vyznávač, proti ktorému bojoval Tertulián.

    Sabellius (okolo roku 220) rozšíril tento blud aj na Svätého Ducha. Učil, že v Bohu je jedna hypostáza a tri prosopa (prosopon – herecká maska, rola, úloha). V stvorení sa vraj prejavuje jednoosobný Boh ako Otec, vo vykúpení ako syn a v skutkoch posvätenia ako Svätý Duch. Pápež Kalist (217-222) ho vylúčil z cirkevného spoločenstva.

    Autor: PaedDr. František Dancák

  • Monštrancia

    Monštrancia (lat. ukazovať) – nádoba, v ktorej rímskokatolícka cirkev vystavuje Oltárnu sviatosť pod spôsobom chleba k verejnej poklone.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Myro

    Myro sa skladá z vody, oleja vína, aromatických olejov a 33 aromatických bylín. Veľký počet zložiek symbolizuje bohatstvo a rôznorodosť darov milostí Svätého Ducha.

    Príprava oleja a vína sa začína pridaním aromatických bylín a olejov v Krížupoklonnú nedeľu (3. pôstna), čiže vo štvrtom týždni Veľkého pôstu. V pondelok svätého týždňa sa začína slávnostné varenie myra. V ten deň biskup posvätí svätenou vodou všetky zložky a náčinia potrebné k príprave a tiež zapáli oheň pod kotlami, ktorý udržujú kňazi a diakoni po celú dobu varenia. Po celý čas varenia sa čítajú evanjeliá, prípadne iné časti z Nového zákona.

    Samotná konsekrácia myra sa robí vo Veľký štvrtok. Počas Veľkého vchodu na sv. liturgii sa prenesie myro zo žertveníka na oltár. Po časti premenenia v liturgii biskup konsekruje myro tým, že nad každou nádobou urobí znak kríža a pomodlí sa modlitbu, v ktorej prosí Boha o zoslanie darov Svätého Ducha na konsekrované myro.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Myropomazanie

    Pokrstení sa pomažú svätým myrom, aby boli pečaťou Svätého Ducha označení

    za svedkov a stali sa spolubudovateľmi Kristovho kráľovstva. (porov. CCEO, kán. 692)

    Trvalo dosť dlho, kým sa myropomazanie začalo jasnejšie rozoznávať ako osobitná, od krstu odlišná sviatosť. Vskutku tvorilo spolu s krstom celkový obrad iniciácie, prijatia do Cirkvi. Nie je možné krst a myropomazanie od seba odlišovať tom zmysle, že krst sa vzťahuje na Ježiša Krista a myropomazanie na Svätého Ducha. Krst a myropomazanie nemajú k sebe vzťah ako Pascha a Zoslanie Svätého Ducha, ako keby krst dával človeku účasť na tajomstve Paschy, na živote zmŕtvychvstalého, a myropomazanie na tajomstve a živote Svätého Ducha. Je potrebné si uvedomiť, že všetky sviatosti stoja v znamení Paschy a sviatku Zoslania Svätého Ducha.

    myropomazanie a spása
    Čo sa týka spásonosnej účinnosti sviatosti myropomazania, nie je ľahké rozlišovať ju od účinnosti krstu, nakoľko sa tieto sviatosti vo východnej Cirkvi udeľujú spolu ako jediný obrad uvedenia do kresťanstva a preto sa v mnohom špecifická účinnosť myropomazania nevykryštalizovala.

    V dobe cirkevných Otcov sa myropomazanie označovalo ako korunovanie a zavŕšenie krstu. Otcovia mu pripisovali plnosť Svätého Ducha a vyniesli tak na povrch osobný aspekt. Súčasne videli v myropomazaní zdokonalenie účasti na úlohách Ježiša Krista. Svätému Duchu Otcovia pripisovali tú úlohu, že odstránil neschopnosť a slabosť kresťanov a dal im rozumnosť a silu, ktorou premáhajú protivenstvá a organizujú Božiu Cirkev.

    Tomáš Akvinský poukazuje na význam myropomazania pre život v spoločenstve. Svätý Duch totiž posilňuje pokrsteného, aby neohrozene vydával svedectvo o Ježišovi Kristovi. Myropomazaný kresťan sa stáva apoštolom, aby ohlasoval radostnú zvesť slovami a skutkami: „Buďte vždy pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.“ (1 Pt 3,15). Ani prví kresťania nemali ľahký život pri evanjelizácii. Museli čeliť politickému a náboženskému nepriateľstvu. Učiteľ povedal: „Ak prenasledovali mňa, budú prenasledovať aj vás“ (Jn 15,20). Utrpenie je zložkou kresťanského života, svet poznačený hriechom, odmieta toho, kto žije podľa logiky lásky a pravdy. Ježiš Kristus premohol hriech sveta tým, že sa obetoval na kríži. Aj vo sviatosti myropomazania sa zračí tieň kríža, cesta kresťanov je vyznačená mučeníctvom. To isté vyplýva i zo skutočnosti, že pripodobnenie kresťana Ježišovi Kristovi nastáva vtedy, keď dostane pečať Svätého Ducha. Lebo poznačenie Svätým Duchom je poznačenie láskou. Svätý Duch nás učí rásť v láske. A na základe tohoto poznania si každý myropomazaný kresťan nielenže uvedomuje svoju zodpovednosť za svet, v ktorom žije, ale sa stáva aj spôsobilým túto zodpovednosť realizovať.

    Aj v sviatosti myropomazania si môžeme všimnúť spoločné pôsobenie osôb Najsvätejšej Trojice.

    Boh Otec potvrdzuje pokrsteného ako „svedka“, posiela mu Ducha, ktorý oživuje charizmy, zaktivuje v ňom nový spôsob života na základe kresťanskej viery

    Boh Syn dáva myropomazanému účasť na svojom tajomstve smrti a zmŕtvychvstania a naplno ho potvrdzuje za svojho „svedka“

    Boh Svätý Duch vedie a podporuje myropomazaného v službe, pobáda ho, aby zúžitkoval prijaté charizmy a aby bol naplno činný v Cirkvi.

    Podstata Otca, svedectvo Syna a pôsobenie Svätého Ducha sú neoddeliteľné. Kto sa stal novým stvorením (krst), ohlasuje všetkým túto novinu slovom a životom (myropomazanie). Kto sa stal členom nového Božieho ľudu, stáva sa činným údom Kristovej Cirkvi.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Nábederník

    Nábederník je štvorhranné plátno, ktoré sa zavesuje za jeden zo štyroch cípov na pás na pravé bedro (od toho pochádza aj názov). Je symbolom duchovného meča, t.j. Božie slovo, ktorým je slúžiteľ vyzbrojený proti bludárom a ktorým poráža a zaháňa tých, ktorí neveria a ktorí sa ponorili do nečistého života.

    Podľa Simeona Solúnskeho nábederník znamená víťazstvo nad smrťou a vzkriesenie Ježiša Krista.

    Nábederník nosí iba biskup, ale získavajú ho tiež aj kňazi, ako čestné vyznamenanie za horlivosť a bdelosť pri obrane viery. Jedná sa buď o kňazov s vyššou hodnosťou alebo tých, ktorí majú aktívnu účasť v cirkevnej hierarchii (moci).

    Prvé zmienky o používaní nábederníka pochádzajú zo 6. storočia.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Narukávniky

    Narukávniky sú spony, ktoré uťahujú rukávy stichára. Pripomínajú kňazovi, že aj on je Božím stvorením. Prvá zmienka o nich pochádza asi z roku 1054.

    Narukávniky sú znakom pripravenosti bojovať s vrahom ľudskej duše a znakom oslavy všemohúcnosti a sily pravice Pánovej, ako v SZ konala zázraky /Ex 15,16/, tak i teraz premieňajúca chlieb a víno na Telo a Krv Ježiša Krista. Ruky kňaza, ktorými udeľuje požehnanie a koná bohoslužbu, to už nie sú jeho ruky, ale pravica Ježiša Krista (Alexander Schmemann).

    Znamenajú tiež Božiu silu, ktorá posiluje tých, ktorí vykonávajú sväté úkony a zároveň pripomínajú putá, ktorými boli zviazané ruky Ježiša Krista v čase Jeho utrpení, keď bol vedený k Pilátovi.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Nedeľa márnotratného syna

    Týždeň pred touto nedeľou sa volá – Sedmica vsejadnaja – alebo tzv. voľný týždeň (voľnica). Počas tohto týždňa v stredu a piatok nie je pôst. Táto prax chce odlíšiť veriacich byzantského obradu od Arménov – monofyzitov, ktorí sa po tieto dni postia. Ďalší dôvod pochádza z myšlienky predchádzajúcej nedele. Pôst nemá robiť veriaceho nadutým ako farizeja, ktorý sa chváli, že sa postí dva razy do týždňa. Je to týždeň duchovnej radosti a potechy, akými sú aj všetky ostatné „voľné“ týždne liturgického roku.

    Ústrednou myšlienkou tejto nedele je podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32). Toto podobenstvo sa pokladá za jednu z najkrajších statí Svätého Písma. Odzrkadľuje sa tu najväčšie Božie milosrdenstvo a hlboká kajúcnosť človeka.

    Cirkev pripomína veriacemu človeku, čo opustil a stratil. A počujúc jej hlas si má spomenúť na to, čo sa spieva v kondáku tohoto dňa: Nerozumne som sa vzdialil od tvojej otcovskej slávy a premrhal bohatstvo, ktoré si mi daroval. Avšak hlasom márnotratného syna k tebe volám: – Zhrešil som pred tebou, štedrý otče, prijmi ma späť kajúceho sa, prijmi ma ako jedného zo svojich sluhov”.

    Liturgickou zvláštnosťou tejto nedele, ale aj dvoch nasledujúcich nedieľ, je to, že na utierni sa po slávnostných a radostných žalmoch polyjeleja, spieva smutný a nostalgický 137 žalm: “Na brehu Babylonských riek tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion. A tí, čo nás trápili, žiadali veselosť – Zaspievajte nám nejaké piesne sionské ! – akože môžeme spievať radostnú pieseň Pánovu v cudzej krajine ? Jeruzalem, keby som zabudol na teba, nech mi odumrie moja pravica. Nech sa mi jazyk prilepí o ďasná, ak sa nebudem rozpomínať na teba, ak nevyvýšim Jeruzalem za vrchol svojej radosti…

    Je to žalm vyhnanstva. Spievali ho Židia počas Babylonského zajatia, spomínajúc na svoje sväté mesto Jeruzalem. Tento žalm sa stal navždy piesňou človeka, ktorý si uvedomuje svoje oddelenie od Boha a uvedomujúc si toto, stáva sa opäť človekom, tým, ktorý sa nedokáže nikdy plne uspokojiť ničím v tomto padlom svete, preto svojou prirodzenosťou a poslaním je pútnikom. Tento žalm odhaľuje samotný veľký pôst ako putovanie a pokánie – ako návrat k Bohu.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Nedeľa mýtnika a farizeja

    Svoje pomenovanie dostala táto nedeľa podľa state Evanjelia, ktoré sa číta na sv. liturgii a je centrálnou myšlienkou tejto nedele (Lk 18, 10 – 14). Na tomto Ježišovom podobenstve Cirkev poukazuje na dva typy ľudí, na dva postoje, ktoré je možné pred Bohom zaujať. Buď človek prijme mýtnikovu pokoru, a bijúc sa do pŕs bude volať: “Bože, buď milostivý mne hriešnemu!” alebo uprednostní správanie farizeja. K tej prvej voľbe pobádajú veriaceho človeka aj liturgické texty tejto nedele. Napríklad v kondáku sa spieva:

    “Chráňme sa pyšných rečí farizeja. Od mýtnika sa naučme pokore. Pokorným hlasom kajúcne volajme: – Spasiteľ sveta, očisť svojich služobníkov-.”

    Prvou liturgickou zvláštnosťou predpôstneho obdobia ,okrem týchto textov, je aj to, že sa na utierni po čítaní sv. Evanjelia a 50-tého žalmu spievajú kajúce tropáre. (Dvere pokánia otvor mi Darca života, lebo môj duch hneď zrána sa obracia k Tvojmu sv. chrámu. … Na cestu spasenia uveď ma Bohorodička, lebo hriechmi som si poškvrnil dušu a v nedbalosti o spásu prežil celý svoj život… Mysliac na množstvo zla, ktoré som vykonal, bojím sa, ja ničomný, strašného súdneho dňa, ale dúfam v milosť tvojho zľutovania a ako Dávid volám k tebe: – Zmiluj sa Bože nado mnou, pre svoje veľké milosrdenstvo).

    Príprava na veľkopôstne obdobie teda začína hľadaním a modlitbou o pokoru, ktorá je začiatkom ozajstného pokánia. pokánia.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Nedeľa Všetkých svätých

    Prvá nedeľa po Svätej Päťdesiatnici je zasvätená úcte Všetkých svätých. V túto nedeľu si Cirkev uctieva tých, ktorí sú ovocím darov Svätého Ducha. História úcty svätých sa rodí smrťou prvých mučeníkov. K úcte mučeníkov sa neskôr radí aj úcta apoštolov, biskupov, askétov, rehoľníkov a rehoľníc.

    Liturgický kalendár má na každý deň predpísanú úctu určitého svätého. Svätých je však oveľa viac ako je dní v roku a ani mená všetkých svätých nie sú známe. Z túžby uctiť si všetkých svätých vzniká v Cirkvi sviatok Všetkých mučeníkov, ktorý bol známy už na konci 4.storočia. Oslava tohto sviatku sa konala v prvú nedeľu po Svätej Päťdesiatnici. Napr. Ján Zlatoústy nám zanecháva svedectvo: „Ešte neminulo sedem dní od slávenia Päťdesiatnice a znovu nás zhromaždila úcta k mučeníkom“. Bol to však aj stály (nepohyblivý) sviatok liturgického roka, pretože napr. v Edese slávili spomienku Všetkých mučeníkov 13.mája. Teda slávenie spomienky Všetkých mučeníkov nebolo jednotné, aj keď to už bol pomerne rozšírený sviatok na Východe. Neskôr sa tento sviatok premenoval na sviatok Všetkých svätých. Konkrétne okolnosti, či čas tejto zmeny nie sú zaznamenané v žiadnych svedectvách.

    Západná cirkev slávi pamiatku Všetkých svätých 1.novembra. V začiatkoch však tiež nebol určený presný termín slávenia a teda aj tu slávenie tejto spomienky bolo nejednotné. Existujú záznamy o prvej nedeli po Päťdesiatnici, ale spomína sa aj 13.máj. Pápež Gregor III. posvätil v 8.storočí v Bazilike sv. Petra kaplnku k úcte Všetkých svätých. Presný dátum posviacky je neznámy, ale od toho času sa v niektorých krajinách začal sláviť sviatok Všetkých svätých 1.novembra. V 9. alebo 10.storočí sa v Západnej cirkvi 1.november stáva všeobecne rozšíreným sviatkom Všetkých svätých.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Nedele veľkonočného obdobia

    Sviatok Paschy má najdlhšie poprazdenstvo – 40 dní, ktoré trvá do sviatku Nanebovstúpenia Pána. Nedele v tomto veľkonočnom období sa vyznačujú tým, že sú pomenované podľa udalosti opisovanej v evanjeliu, ktoré je predpísané na danú nedeľu.

    Tomášova nedeľa
    Tomášova nedeľa dostala názov podľa udalosti sv. evanjelia, kde sa opisuje stretnutie Tomáša so vzkrieseným Ježišom Kristom. Táto nedeľa má aj iné pomenovania: Nedeľa Antipaschy (táto nedeľa bola pre prvých kresťanov zopakovaním sviatku Paschy), Biela nedeľa (pokrstení počas Veľkej soboty práve v túto nedeľu odkladali biele rúcho, ktoré dostali pri krste), Sprievodná nedeľa (bol zvyk v túto nedeľu konať sprievody na cintoríny a tam sa modliť za zosnulých), Nedeľa obnovy (Ježiš Kristus svojím príchodom obnovil v apoštoloch radosť zo svojho vzkriesenia).

    Nedeľa o myronosičkách
    Evanjelium tejto nedele pripomína, že k viere sú potrebné aj skutky, tak ako ich prejavili nositeľky myrhy.

    Nedeľa o porazenom
    V evanjeliu tejto nedele vzkriesený Kristus každému ponúka duchovné uzdravenie a tiež precitnutie zo sna hriechu.

    Stred Päťdesiatnice
    Toto liturgické obdobie začína v stredu po Nedeli o porazenom a trvá 8 dní. Základ tohto slávenia vzala Cirkev zo sv. evanjelia sa hovorí, že Ježiš Kristus v polovici sviatku stánkov vošiel do chrámu a začal vyučovať.

    Nedeľa o Samaritánke
    Evanjelium tejto nedele upozorňuje na hriechy tela a na veľkú ťažkosť z vyslobodenia sa z ich zovretia.

    Nedeľa o slepom
    V evanjeliu sa hovorí o tom, že nie je iba telesná, ale aj duchovná slepota.

    Stredou v tomto týždni sa končí veľkonočný čas. Všetko okrem čítaní na sv. liturgii sa berie ako na Veľkonočnú nedeľu, prepustenie krížom. Po záverečnom požehnaní kňaz okiadza plaščenicu a za spevu tropára ju odkladá z oltára. Tu je použitá symbolika sprítomňujúca Ježiša Krista odchádzajúceho do neba k Otcovi.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Oktoich

    Oktoich alebo osmohlasník obsahuje službu na jednotlivé dni týždňa. Na každý deň týždňa je tu služba večierne, povečeria, utierne i blaženstvá na liturgii. Na nedele je okrem toho služba malej večierne a polnočnice. Sedem takýchto slúžení pripadajúcich siedmim dňom týždňa, ktoré sa spievajú celý týždeň na jeden hlas sa nazývajú hlasom a nakoľko takých hlasov je osem, podľa toho kniha, v ktorej sa nachádzajú sa nazýva osmohlasník, oktoich.

    Oktoich obsahuje v každom hlase:

    Na nedeľu – malú a veľkú večiereň, t.j. stichiry na Pane ja volám a na veršových slohách, kánon Bohorodičky na povečerie, kánon Sv. Trojici na polnočnici, sedaleny, ipakoj, stepenny, prokimen utierne a tri kánony utierne, t.j. voskresný, krestovoskresný a bohorodičný, taktiež stichiry na chvalite a blaženstvá na liturgii.

    Na pondelok – službu anjelom

    Na utorok – službu Jánovi Krstiteľovi

    Na stredu – službu Krížu a Bohorodičke

    Na štvrtok – službu apoštolom a otcovi Mikulášovi

    Na piatok – službu Krížu

    Na sobotu – službu svätým

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD

  • Olej

    Olej už v starom zákone bol predpísané na liturgické účely, čím sa pre bohoslužbu stal najdôstojnejší, najlepší a najvhodnejší.

    Olivový olej dáva nielen svetlo, ale užíva sa aj k príprave jedál a svojím zložením pridáva chuť pokrmom. Okrem toho tiež hojí rany, zmierňuje bolesti, posilňuje telo, ak sa ním pomaže (robí ho totiž elastickým a pružným – atléti, či zápasníci pred súťažami).

    Pri slávnostných príležitostiach si Žid natieral vlasy a tvár olejom, ktorý je znamením radosti (Ž 103). Pre tieto atribúty bol olej už v Starom zákone obrazom „Božieho Ducha“, v dôsledku čoho vyvolené osoby, ktoré boli povolané k svojmu stavu, museli byť osobitným spôsobom vyzbrojené Božím Duchom.

    Olivový olej je tak symbolom hojnosti, preto sa aj v kresťanstve veľmi skoro začal používať ako symbol milosti a darov Svätého Ducha.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD

  • Omofor

    Omofor je najvýznamnejšie a najdôležitejšie biskupské liturgické rúcho, bez ktorého biskup nemôže konať ani jeden dôležitý biskupský posvätný úkon. Je teda výhradne biskupským rúchom a kladie sa na obidve ramená biskupa. Takto predstavuje najprv stratenú a potom nájdenú ovečku, ktorú Ježiš Kristus vzal na svoje plecia a priviedol k Bohu Otcovi. Omofor teda, podľa Otcov Cirkvi, znamená vtelenie Boha Slova, pretože On, nájduc nás, stratenú ovcu, nosil na svojich pleciach.

    Týmto bohoslužobným odevom sa symbolizuje vykúpenie ľudského pokolenia a prijatie ľudskej prirodzenosti Ježišom Kristom.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Orár

    Orár je rúcho, ktoré nosí diakon na ľavom ramene. V židovských synagógach sa dávalo ľudu pri čítaní Písma znamenie (z vyvýšeného miesta) – ľanovým obrúskom alebo stuhou – keď bolo potrebné, aby ľud odpovedal na konkrétnu výzvu.

    Podobne, keď diakon dvíha orár, dáva ním znamenie, upozorňuje na dobu, kedy má buď on alebo liturgické zhromaždenie modliť sa niektorú konkrétnu modlitbu alebo aby sa vykonal nejaký konkrétny bohoslužobný úkon.

    Etymológia slová orár má niekoľko podaní:

    1. Je odvodzovaný od latinského slova os, oris, ústa – majúc na zreteli to, že typom orára je plátno, ktoré bolo v prvotnej kresťanskej Cirkvi kladené na ľavú stranu vrchného rúcha na utieranie úst a potu z tváre;

    2. Tiež je odvodzovaný od latinského slova orare – modliť sa, lebo diakoni upozorňujú veriacich na čas modlitby;

    3. V mnohých prípadoch je odvodzovaný od gréckeho slova óra, doba, čas alebo óro, orán, strážim, pozorujem, lebo diakon ukazuje orárom na dobu modlitby a spevákom dobu spevu;

    4. Simeon Solúnsky zasa toto slovo odvodzuje od slova óraizein, zdobiť, pretože orár ozdobuje diakona milosťou a veľkoleposťou Božej slávy, že ním zakrýva tvár ako šestorokrídli serafíni, ktorí dvoma krídlami zakrývajú svoju tvár, dvoma nohy a dvoma lietajú volajúc a spievajú na Božiu chválu.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Panagia

    Panagia je malý obrázok z emailu, striebra a zlata, alebo z inej drahocennej látky s vyobrazením Ježiša Krista a Presvätej Bohorodičky s dieťaťom, ktorú nosí biskup na prsiach na znak toho, že nosí Krista v srdci a že sa odhodlal k nasledovaniu Jeho Presvätej Matky.

    Pôvodne to bola v starobylosti malá schránka s ostatkami svätých, ktorú pôvodne nosili predstavení kláštorov a biskupi.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Pánovo nanebovstúpenie

    Tento sviatok sa oslavuje vždy 40 dní po Pasche. Patrí medzi veľké Pánove sviatky a má 9 dní poprazdenstva. V prvých troch storočiach neexistuje žiadna zmienka o tomto sviatku. Medzi odborníkmi na liturgiu prevláda názor, že v prvých troch storočiach bol sviatok Pánovho nanebovstúpenia spojený so sviatkom svätej Päťdesiatnice. V 4.storočí však sviatok sa stáva už všeobecne známym, ba dokonca je na mnohých miestach považovaný za „celospoločenský“ sviatok. V 4.storočí dala cisárovná Helena postaviť chrám ku sviatku Pánovho nanebovstúpenia na Olivovej hore.

    Liturgia tohto sviatku má tiež niekoľko zvláštností. Namiesto niektorých častí liturgie (po svätom prijímaní až po samotné prepustenie) sa spieva spev typické pre toto obdobie Bože vznes sa nad nebesá…

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD

  • Pás

    Pás je rúcho, ktorým sa kňaz opasuje a priviazuje stichár a epitrachil. Prvé svedectvá o používaní pásu ako bohoslužobného rúcha pochádzajú z 2. storočia. Zavedenie pásu bolo potrebné kvôli tomu, aby sa kňaz pri chôdzi mohol lepšie pohybovať, lebo inak by mu bez pásu prekážal epitrachil.

    Pás, podľa Áronovho pásu /Ex 28,39/, zodpovedá zlatým pásom anjelov prepásaných cez prsia /Zjv 15,6/, na znak sily svojej prirodzenosti, poslušnosti, pripravenosti, čistoty a česti a bezúhonnosti k službe. Pás teda znamená silu, danú kňazovi od Ježiša Krista, ktorá premáha žiadosti tela, ktoré v ľadvinách a bedrách majú svoje sídlo.

    Existujú tiež názory, že pás symbolizuje obrúsok, ktorým sa Kristus opásal, keď umýval nohy svojim učeníkom. Podľa slov Simeona Solúnskeho sa kňaz opasuje preto, že prijíma väčšie jarmo a zaväzuje sa slúžiť sa starať sa o svoje kňazské dielo a znamená tiež posvätenie tela spoločne s dušou.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Pascha – veľkonočná nedeľa

    Pascha – zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je najstarší, najväčší a najradostnejší sviatok liturgického roku. V liturgických knihách môžeme nájsť aj ďalšie pomenovania pre tento sviatok: Svätá a Veľká nedeľa Paschy, Svätá Pascha, Deň svätej Paschy, Svetlé Kristovo vzkriesenie.

    Slovo Pascha pochádza z hebrejského slova Pesach, čo znamená prechod. Historický základ sviatku je v pobyte Izraelitov v Egypte, kde boli otrokmi Egypťanov. Boh posiela vodcu Mojžiša, aby ich vyviedol zo zajatia. Po vyslobodení z Egypta, previedol Boh Izraelitov cez Červené more ako po súši. Toto bol ten prechod. Židia potom každoročne spomínali na udalosť východu – prechodu zo zajatia práve na Veľkú noc.

    Pre apoštolov a prvých kresťanov sa Pascha – prechod stala symbolom iného prechodu. Prechodu Ježiša Krista zo života do smrti a zo smrti do života. Vznikli však dohady, kedy sláviť sviatok Paschy v kresťanských spoločenstvách. Stávalo sa totiž to, že niektoré kresťanské spoločenstvá slávili kresťanskú Paschu spoločne so židovskou Veľkou nocou. Až 1. Nicejský snem v roku 325 vydal ohľadom slávenia Paschy následovné nariadenia:

    1. Sviatok Veľkej noci sa má sláviť v nedeľu, ktorá nasleduje po splne mesiaca po jarnej rovnodennosti. Môže pripadnúť na jednu z nedieľ medzi 22. marcom a 25.aprílom. Ani skôr a ani neskôr sa nesmie sláviť sviatok Veľkej noci.

    2. Ak by na ten istý deň pripadla židovská Veľká noc, kresťanská Veľká noc sa prenáša na ďalšiu nedeľu.

    Utiereň vzkriesenia
    Utierni vzkriesenia predchádza polnočná pobožnosť, počas ktorej sa prenáša plaščenica na oltár. Utiereň sa začína zvyčajne o polnoci alebo v skorých ranných hodinách. Začína sa sprievodom okolo chrámu za spevu stichiry Vzkriesenie tvoje Kriste Spasiteľu… Kňaz po ukončení sprievodu, pred zatvorenými chrámovými dverami, začína samotnú utiereň. Po úvodnom zvolaní spieva kňaz (1x) a potom veriaci (2x) tropár vzkriesenia Kristus slávne vstal zmŕtvych… aj s príslušnými veršami. Po týchto spevoch kňaz svätým krížom otvára chrámové dvere a ako prvý vstupuje do vysvieteného chrámu. Otvorenie dverí symbolizuje víťazstvo Ježiša Krista nad smrťou a podsvetím, ale najmä skutočnosť, že svojím zmŕtvychvstaním otvoril človeku dvere o raja. Po vstupe do chrámu sa spieva Veľká ekténia a nasleduje veľkonočný kánon. Je dielom sv. Jána z Damasku. Po kánone nasledujú veľkonočné slohy s veršami, počas ktorých sa uctievajú bozkom svätý kríž a Evanjelium. Utiereň sa završuje veľkým prepustením, s trojitým veľkonočným pozdravom a s krížom.

    Svätá božská liturgia
    Aj svätá liturgia má v deň Paschy niekoľko zvláštností. Po úvodnom zvolaní spieva kňaz (1x) a potom veriaci (2x) tropár vzkriesenia Kristus slávne vstal zmŕtvych…Evanjelium sa na liturgii číta v rozličných jazykoch. Je to symbol toho, že učenie Ježiša Krista je ohlasované v rozličných krajinách sveta a tiež rozličným národom. Aj namiesto niektorých častí liturgie (od výzvy k svätému prijímaniu až po samotné prepustenie) sa spieva tropár vzkriesenia.

    Večiereň na Veľkú noc
    Po úvodnom zvolaní spieva kňaz (1x) a potom veriaci (2x) tropár vzkriesenia Kristus slávne vstal zmŕtvych… aj s príslušnými veršami. Po veľkej ekténii nasledujú slohy na Pane ja volám z druhého hlasu. Na večierni sa koná vchod s kadidlom a Evanjeliom, nakoľko sa neskôr číta aj evanjelium (Jn 20,19-23). Po prvej veršovej slohe hlasu sa spievajú veľkonočné slohy (ako na utierni), počas ktorých sa uctievajú bozkom svätý kríž a Evanjelium. Prepustenie je veľké ako na utierni.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Plaščenica

    Plaščenica je obdĺžnikové plátno s vyobrazením Ježiša Krista v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna jeho sňatia z kríža a uloženia do hrobu. Okolo tohto vyobrazenia je napísaný tropár Veľkého piatku Ctihodný Jozef…Plaščenica symbolizuje to plátno, do ktorého bolo zavinuté telo Ježiša Krista. Napriek tomu, v obradoch Veľkého piatku a Veľkej soboty sa nenachádza zmienka o plaščenici viac než pol druha tisícročia.

    Počas prvých storočí kresťania v Jeruzaleme uctievali svätý Kríž, ktorý našla sv. Helena. Na Veľký piatok vyšli na Golgotu, biskup držal pred sebou drevo Kríža, veriaci ho uctievali bozkom, hlbokou poklonou a odchádzali. Zvyk uctievania svätého Kríža prešiel neskôr z Jeruzalema aj do Byzantskej cirkvi. Na Veľký piatok na utierni po piatom evanjeliu biskup (alebo kňaz) vyniesol svätý Kríž do stredu chrámu. Pri slovách „klaniame sa strastiam tvojím Kriste…“ kňaz a veriaci robili tri veľké poklony a potom si bozkom uctievali svätý Kríž.

    V 16. storočí sa udomácňuje zvyk niesť plaščenicu s vyobrazením scény ukladania do hrobu počas vchodu s Evanjeliom po veľkom chválospeve na Veľkú sobotu. V tom istom storočí dostáva plátno s ikonou Ježiša Krista definitívne názov plaščenica. Tento bohoslužobný predmet vznikol z „vozduchu“, ktorý sa používal pri svätej liturgii ako prikrývka svätých darov. Už v 14. storočí sa objavujú prvé vozduchy a vyobrazením scény uloženia Ježiša Krista do hrobu. Rukopisy bohoslužobných poriadkov do 16. storočia nehovoria nič o obrade ukladania plaščenice do hrobu. Tento zvyk sa udomácnil až v 16. storočí. Počas 17.-18. storočia však celá Východná cirkev prijala obyčaj ukladania plaščenice do hrobu.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Poddiakon (hypodiakon)

    Poddiakoni sú spomenutí na západe Kornéliusom a sv. Cypriánom v polovici III. storočia. V gréckej cirkvi sa poddiakoni začínajú objavovať neskôr, za čias Atanáza Veľkého, koncom IV. storočia.

    Poddiakoni mali pripravovať bohoslužobné predmety a počas liturgie ich podávať diakonom. Ich úloha bola spočiatku oveľa skromnejšia ako služba diakonov, spomína to aj Laodicejský snem (r. 361). Po tomto sneme sa zakázalo poddiakonom nosiť orár, ktorý je povinný pre diakona. Nemali sedieť v prítomnosti diakona. Diakonom mali poddiakoni vzdávať takú úctu, aká sa preukazuje kňazom.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Pondelok po Syropôstnej nedeli

    Veľký pôst sa začína, na základe liturgického počítania času v byzantskom obrade, večer v Syropôstnu nedeľu kajúcou večierňou. Táto večiereň sa začína slúžiť vo svetlých rúchach. Po prokimene, ktorý je tým liturgickým momentom začiatku Veľkého pôstu. Svetlé rúcha sa odkladajú, svetlá sa zhasínajú a zatvárajú sa cárske dvere. Ďalšie časti tejto pôstnej večierne poukazujú na cieľ Veľkého pôstu, postiť sa a konať skutky milosrdenstva, aby bol veriaci hodný vidieť Kristovo utrpenie a aj Jeho slávne vzkriesenie.

    Po prvýkrát sa na večierni číta aj veľkopôstna modlitba sv. Efréma Sýrskeho spojená s poklonami. Po ukončení večierne nasleduje obrad odpustenia. Kňazi a ľud navzájom prosia jeden druhého o odpustenie. Vzájomné zmierenie je prvým krokom v duchovnej obnove, ktorá bude prebiehať počas veľkopôstnych dní. Tento obrad sa vyvinul v kláštoroch, kde sa mnísi pred začiatkom pôstu, práve v nedeľu večer pozdravovali bozkom pokoja a zmierenia. Tento krásny a starobylý zvyk sa postupom času z mnohých chrámov vytratil. Avšak jeho hlboký význam a opodstatnenie podnietilo mnohých duchovných prijať túto prax.

  • Predpôstne obdobie

    Takáto prax predpôstneho obdobia je v latinskej cirkvi neznáma, avšak na Východe je tradícia osobitnej prípravy na Veľký pôst starobylá. Už veľkí kazatelia a znalci duchovného života 4. storočia, akými boli sv. Bazil Veľký, sv. Ján Zlatoústy, Cyril Alexandrijský a iní nám zanechali svoje kázne a slová, v ktorých poukazujú na pôst, ktorý očakávame, nie prežívame.

    Cieľom predpôstneho obdobia je obnoviť vzťah človeka k Bohu a takto mať čo najväčší duchovný osoh z pôstu. Príkladmi zo Sv. písma, ktoré Cirkev po tieto dni veriacim predkladá, sa má veriaci človek povzbudiť na pravú modlitbu, kajúcnosť a hlbokú ľútosť nad hriechmi. Taktiež nadobudnúť správny postoj k Bohu, v ktorom má vidieť milosrdného Otca, ale aj spravodlivého sudcu. Všetko tu vedie človeka k tomu, aby zanechal pýchu a nadutosť farizeja, pokorne sa modlil ako mýtnik, kajal sa ako márnotratný syn, mal bázeň pred Božím súdom a oplakával svoje priestupky ako praotec Adam. Aby prijal námahy pôstu počas Štyridsiatnice, nasledujúc tak svojho Spasiteľa, ktorý sa štyridsať dní postil v jordánskej púšti.

  • Prestol, svätý stôl

    Prestol je ďalším vyjadrením kultu, spojeným s prinášaním obety Bohu. Vychodiac z archy „Noe postavil Pánovi prestol a … priniesol na ňom obetu” (Gen 8, 20). Je to symbolické gesto, prítomné vo všetkých náboženstvách. Vyjadruje poďakovanie za prijaté dobrodenia, podriadenie sa, vzývanie a uzmierenie. Prestol, ktorý bol dôležitým prvkom v kulte starého Izraela, sa nakoniec stáva jediným centrom najprv v stánku stretnutia v Mojžišových časoch, potom v Šalamúnovom chráme.

    Aj Kristus sa naň odvoláva, keď vyčíta predstaveným národa: „Čože je viac: dar či stôl, ktorý ten dar posväcuje? Kto teda prisahá na svätý stôl, prisahá naň i na všetko, čo je na ňom: a kto prisahá na chrám, prisahá naň i na toho, ktorý v ňom býva. A kto prisahá na nebo, prisahá na Boží trón i na toho, čo na ňom sedí“ (Mt 23, 19-22).

    V mystagógii východných otcov kresťanský prestol získava dokonalosť svojej mnohostrannej symboliky v sile liturgického slávenia. Znázorňuje zároveň všetky stupne svätej typológie od svojho predobrazu v Starej zmluve k svojmu plnému významu v Novej zmluve. Kresťanský prestol je takto zároveň zavŕšením Svätyne svätých starého chrámu, prestolom – Golgotou novej obety a stolom poslednej večere, ktorú symbolizuje, hrobom Pána, miestom zmŕtvychvstania, prameňom každej sviatostnej milosti, ktorá k nám prichádza z prestola, a stolom nebeskej liturgie, ktorej ikonou je liturgia Cirkvi.

    Východne od prestola uprostred polkruhu steny sa nachádza na vyvýšenom mieste vrchný stolec (hornoje siďališče, tronos), kde sedí biskup v čase čítania apoštola počas svätej liturgie a predstavuje Krista. Po oboch stranách sú súbežne ďalšie stolce, na ktorých sedávajú kňazi, ktorí slúžia s biskupom a predstavujú apoštolov.

    Vľavo od prestola je žertveník (protésis). Na ňom sa pripravujú chlieb a víno k preneseniu na prestol. Tam sa predkladajú aj kresťanmi prinesené dary. Pretože sa pri proskomídii poukazuje na príbehy o narodení a úmrtí Ježiša Krista, predstavuje jaskyňu, ako miesto narodenia a hrob, v ktorom bol pochovaný.

    Vpravo od prestola je tzv. diakonik resp. sakristia, kde sa ukladajú rúcha a cirkevné knihy. Diakonikon sa nazýva preto, lebo stráženie týchto vecí bolo povinnosťou diakonov, ktorí boli vždycky pripravení k svätej službe. Kvôli tomu boli aj vždy zobrazovaní s orárom v ruke. Niekedy je to iba stôl, kde sa oblieka kňaz, no dnes sú to miestnosti, častokrát z obidvoch strán chrámu, pristavané zvonku. Keď sú dve, jedna je vyhradená pre kňaza a diakona k obliekaniu.

  • Presvätá Bohorodička Spolutrpiteľka

    Sviatok Presvätej Bohorodičky Spolutrpiteľky je posledným pohyblivým sviatkom, ktorý závisí od sviatku Paschy. Pôvodne sa táto spomienka slávila v druhý piatok po Päťdesiatnici. Keďže sa na tento piatok presunul sviatok Božského srdca Ježišovho, sviatok Bohorodičky bol preložený na sobotu. Teda vždy v sobotu po sviatku Božského srdca Ježišovho je sviatok Presvätej Bohorodičky Spolutrpiteľky.

    V tejto spomienke je vyjadrená myšlienka uctiť si bolesti a veľké muky, ktoré Presvätá Bohorodička pretrpela pod krížom, na ktorom zomrel jej syn a náš Spasiteľ Ježiš Kristus.

    V latinskom obrade sa slávi pamiatka Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, 15. septembra.

  • Prikrývadlá

    a)pokrovec – prikrývadlo na čašu

    b) prikrývadlo na diskos

    c) vozduch – aer – je veľký kus plátna, ktorý sa používa na zakrytie čaše a diskosu naraz

    Dve menšie prikrývadlá značia buď plienky alebo pohrebné plátno Ježiša Krista. Vozduch značí nebo – vesmír, odtiaľ prišla Betlehemská hviezda alebo symbolizuje kameň privalený ku hrobu Ježiša Krista

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Svetlý týždeň

    Počas 4.-5. storočia sa slávenie Paschy predĺžilo z jedného dňa na celý týždeň. Je to akoby vyváženie Veľkého – strastného týždňa k Veľkej noci.

    Svetlý týždeň je akoby jedna veľkonočná nedeľa. Okrem evanjelia a prokimenu sa všetko na svätej liturgii spieva tak, ako v deň Paschy. Utiereň sa počas celého Svetlého týždňa koná takisto ako v deň vzkriesenia. Cárske dvere ikonostasu sú otvorené počas celého Svetlého týždňa. Pohrebné obrady sa v tomto čase konajú vo svetlých bohoslužobných rúchach a s veľkonočným poriadkom.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD
  • Svetlo

    Slnko a svetlo sú podmienkou rastu a preto sú v židovskej i pohanskej bohoslužbe symbolom Boha.

    Svetlo prenikajúce oknami do bazilík je podľa Euzébia (336) symbolom Božieho osvietenia milosťou. Symbolika umelého svetla (lampy, sviečky) je viazaná na noc a tak vytvára protiklady svetla a tmy, Boha a diabla, milosti a hriechu, života a smrti.

    Vo všetkých kultoch a bohoslužbách vystupuje svetlo ako symbol božstva. Preto je prirodzené, že aj kresťania hneď od počiatku užívali svetlo počas bohoslužieb, a to nielen z praktických dôvodov, ale aj symbolických. Je celkom jasné, že kresťania v apoštolskej dobe počas bohoslužieb, ktoré sa konali väčšinou v nočných hodinách po domoch a vo dne v katakombách, museli používať svetlo. Existuje niekoľko svedectiev z vtedajších bohoslužieb, kde sa hovorí o zapaľovaní sviec pred ostatkami mučeníkov a že na Východe počas liturgie – zo symbolických dôvodov – horeli sviece; avšak nielen pred ostatkami mučeníkov, ale všade tam, kde sa čítalo Evanjelium horeli sviece aj cez deň. Sviece však horeli nie preto, aby sa rozptýlila tma, ale aby sa tým vyjadrila radosť.

    Pretože fyzické svetlo zo všetkého materiálneho je najmenej materiálne, je preto najvhodnejším symbolom Boha, absolútneho ducha, ktorého Sväté Písmo nazýva jednoducho svetlom.

    Počas liturgie je Bohočlovek prítomný na prestole, ako na nebi a tak sa teda môže dedukovať, že chrámy sú sídlom Boha na zemi. Je teda aj celkom prirodzené, že sa chrámy ozdobujú bohatým využitím svetiel ako Božie sídlo.

    Fyzické svetlo už od prirodzenosti má v sebe čosi impozantné a čím je priestor osvetlenejší, tým viac imponuje a má väčší vplyv. Aj tento prirodzený zákon mal vplyv na užívanie svetiel počas bohoslužieb a ustálilo sa tiež pravidlo, že čím je väčší a významnejší sviatok, tým viac svetiel horí.

    Od 4.st. je známe, že materiálom na svietenie počas bohoslužieb bol vosk a olivový olej. Ako včela, tak aj vosk predstavujú osobitné znaky čistoty a krásy, a z tejto stránky stávajú sa vhodnými pre sväté veci ako symbol.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD. 
  • Svätá Päťdesiatnica

    Sobota pred nedeľou Päťdesiatnice je poslednou zádušnou sobotou v liturgickom roku.

    Svätá Päťdesiatnica patrí medzi najväčšie sviatky liturgického roka. Je zároveň zavŕšením sviatku Paschy.  II. Vatikánsky koncil v konštitúcii o Cirkvi (hl.1) hovorí: „Keď však bolo dokonané dielo, ktoré dal Otec vykonať Synovi na Zemi, bol na Turíce zoslaný Svätý Duch, aby Cirkev ustavične posväcoval a aby tak veriaci mali skrze Krista v jednom Duchu prístup k Otcovi… Duch prebýva v Cirkvi a v srdciach veriacich ako v chráme a v nich sa modlí a vydáva svedectvo, že sme prijatí za Božie deti… Omladzuje Cirkev silou evanjelia, stále ju obnovuje a vedie k dokonalej jednote s jej Ženíchom“.

    Päťdesiatnica má svoje korene v Starom zákone. Židovský národ slávil tri významné sviatky: Veľkú noc, Päťdesiatnicu a Sviatok stánkov. Päťdesiatnica bola v Starom zákone sviatkom poďakovania za úrodu. Neskôr bola v tento deň aj spomienka na udelenie tabulí zákona Mojžišovi na hore Sinaj, ktoré dal Boh práve na päťdesiaty deň po východe z Egypta.

    Hlavným motívom pre novozákonnú cirkev bolo to, že slávil sviatok zoslania Svätého Ducha v päťdesiaty deň po Pasche. Sviatok Päťdesiatnice bol pre prvotnú Cirkev takou veľkou, radostnou a vážnou udalosťou, že bol tento sviatok postavený na úroveň sviatkov Paschy a Narodenia Ježiša Krista. V treťom storočí je sviatok Päťdesiatnice už všeobecne známym sviatkom. Z bohoslužby tohto dňa prešla napr. do denných modlitieb modlitba Kráľu nebeský. Bohoslužobné texty tohto sviatku zostavil sv. Ján z Damasku i sv. Kozma Majumskij.

    Pred svätou liturgiou sa spieva modlitba Kráľu nebeský, ktorú na kolenách pred oltárom prednáša kňaz a potom dvakrát veriaci ju opakujú. Na večierni je hneď niekoľko zvláštností. Veľká ekténia má osobitné prosby k danému sviatku. Na troch miestach večierne sa prednášajú tri modlitby na kolenách – po prokimene, po suhubej ekténii a po hymne Ráč nás Pane… Modlitby sú pravdepodobne dielom sv. Bazila Veľkého, ktorému sa pripisuje aj nariadenie, aby sa tieto modlitby prednášali na kolenách.

    Pondelok po Svätej Päťdesiatnici sa nazýva Pondelok Svätého Ducha. V deň Päťdesiatnice je pripomenutie si samotnej udalosti Zoslania Svätého Ducha, pondelok je zasvätený osobitnej úcte Sv. Ducha ako tretej božskej osoby. V niektorých liturgických knihách je pondelok po Päťdesiatnici nazvaný aj sviatkom Najsvätejšej Trojice. Je to vplyv nariadení s záverov Zamojskej a Ľvovskej synody.

    Liturgické obdobie slávenia sviatku Zoslania Svätého Ducha sa končí v sobotu po Svätej Päťdesiatnici.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Súdny proces s Ježišom Kristom

    Súdny proces s Ježišom Kristom
    Úvod
    1. Politická situácia v Judei
    2. Prečo musel Ježiš zomrieť
    3.Dôvody nelegálnosti Ježišovho súdu
    4. Zatknutie Ježiša
    5. Priebeh súdneho procesu
    6. Pôvod trestu ukrižovania
    Záver
    Literatúra
    Úvod
    Nahliadnime v tomto čase na súd nad Ježišom Kristom. Prečo vlastne muselo dôjsť k súdnemu procesu. Aké mal nelegálnosti súdny proces. Koľko výsluchov musel Ježiš absolvovať.
    Každý sud i v dnešnej dobe začína vyšetrovaním, zhromažďovaním dôkazov a obžalovaním danej osoby. Po zadržaní, obžalovaného postavia pred súd. Vždy bolo a je zvykom, že pri procese sa využíva prezumpcia neviny a každý má právo na obhajcu. Tak ako v minulosti aj dnes prebieha súdny proces za prítomností svedkov, ktorý buď potvrdzujú vinu obžalovaného alebo ju popierajú.
    Vyšetrovanie Ježiša začali Saduceji1 a Farizeji2. Neskôr zbierali dôkazy a na koniec ho obvinili a odsúdili na smrť. Všetko to začalo pre zdanlivé nepokoje, ľudia už nechceli bezhlavo počúvať Saducejov a Farizejov. A oni sa báli, že prídu o svoju moc a postavenie.
    Tak sa snažili nájsť proti Ježišovi Kristovi rôzne dôkazy. Chodili medzi učeníkov. Kládli Ježišovi Kristovi rôzne otázky, na ktorých chceli Ježiša nachytať (Mt 22, 17- 22). Ale Ježiš zvládol tieto odpovede, lebo vedel čo chcú dosiahnuť. V svojich odpovediach im kládol otázky na ktoré mu nemohli dať odpoveď, keď nechceli ostať zosmiešnení pred ľuďmi. Tak sa snažili vymyslieť iný plán ako nastoliť poriadok.
    V Getsemanskej záhrade Ježiš prijal vôľu svojho Otca, ktorá mu nemohla byť odňatá pre našu spásu (Mk 14, 34- 37). Do ich plánu tak zapadol Judáš Iškariotsky, ktorý zradil bozkom Ježiša v Getsemanskej záhrade. A tu začína Ježišov súdny proces.
    Súd s Ježišom Kristom tvoria následne za sebou prebiehajúce výsluchy jeden v noci vo štvrtok a ďalší skoro ráno a dopoludnia v piatok u Kaifáša. Neskôr u Piláta a Herodesa Antipasa ako miestodržiteľa Judejskej provincie. Záverečný výsluch sa konal u Piláta, ktorý sa ho snažil tromi protinávrhmi oslobodiť, ale nepodarilo samu to.
    Navrhoval: 1,presunúť ho k Herodesovi,
                     2 bičovanie,
                     3 amnestia.
    Tu sa jasne ukazuje veľký rozdiel medzi želaním polepšiť sa mimo našej pevnej vôle a vôľou, pevným predsavzatím stať sa lepším. Pilát si želal Pána Ježiša zachrániť, ale nemal k tomu pevnú vôľu.3
    1. Politická situácia v Judei
    V roku 6 po Kristovi sa zaviedol systém správcov. Valérius Gratus, správca v rokoch 15- 16, zosadil veľkňaza Ananiáša (ktorý si v skutočnosti zachoval veľmi veľký vplyv) a menoval jeho nástupcov, medzi ktorými bol Jozef Kaifáš. V rokoch 26- 36 bol správcom v Judey Pontský Pilát. Na rozdiel od Judey, spravovanej vladármi prichádzajúcimi z Ríma, a tak premenenej na skutočnú rímsku provinciu, Galilea si v tom čase uchovala veľmi relatívnu nezávislosť a bola naďalej spravovaná miestnym panovníkom Herodesom Antipasom.4
    2.Prečo musel Ježiš zomrieť
    Už na začiatku Ježišovho verejného účinkovania sa niektorí farizeji a Herodesovi prívrženci spolu s kňazmi a zákonníkmi dohovorili, že ho zahubia (Mk 3, 6). Niektorými svojimi skutkami (vyháňaním zlých duchov {Mt 12, 24}, odpúšťaním hriechov {Mk 2, 7}, uzdravovaním v sobotu {Mk 3, 1- 6}, svojím vykladaním predpisov o čistote podľa Zákona {Mk 7, 14- 23}, priateľstvom s mýtnikmi a verejnými hriešnikmi {Mk 2, 14- 17}) Ježiš vzbudil u niektorých zlomyseľných ľudí podozrenie, že je posadnutý (Mk 3, 22Jn 8, 48Jn 10, 20). Obviňujú ho, že sa rúha (Mk 2, 7Jn 5, 1810, 33) a že je falošný prorok (Jn 7, 12. 52), teda z náboženských zločinov, ktoré zákon stíhal trestom smrti ukameňovaním (Jn 8, 59; 10, 31).5 Najdôležitejšie je že Ježiš demaskuje pokrytectvo zákonníkov a farizejov. Predpovedá zvrhnutie židov a ich kultu (Mt 23, 1- 36).
    Imbert upresňuje rozhodnutie o smrti Ježiša. Zdá sa, že počiatok je už po vzkriesení Lazára. Niektorý svedkovia zázraku odišli k farizejom a hovorili im o tom. Nato veľkňazi a farizeji zvolali veľradu za predsedníctva Kaifáša, išlo skôr ešte zatiaľ o formálny dohovor o ďalšom postupe. Znepokojenie bolo zjavné od samého začiatku rokovania „Čo robiť? Tento človek robí mnohé znamenia. Ak ho necháme tak, uveria v neho všetci, prídu Rimania a zničia nám i toto miesto, i národ. Kaifáš, ktorý bol veľkňazom im povedal: „Vy neviete nič. Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ“ (Jn 11, 45- 53). A zaprorokoval, že „Ježiš má zomrieť za národ…“ A tak uzatvára svätý Ján: „od toho dňa boli rozhodnutí, že ho zabijú.“6
    No chybu musíme hľadať aj v každom človeku, lebo Ježiš zomrel za hriechy všetkých nás a nielen pre židov. Všetci robíme veci, ktoré sú nesprávne, a nikto z nás neuposlúchne Boží zákon dokonale. A práve to nás odlučuje od Boha, nášho Stvoriteľa. Odlúčenie od Boha znamená smrť. Sami od seba však nemôžeme urobiť nič, čo by nás s Bohom opäť spojilo.
    Ježiš bol nielen človekom, ale aj jediným Božím Synom. Pretože Ježiš nebol nikdy voči Bohu neposlušný a nikdy nezhrešil, iba on môže vytvoriť most nad priepasťou medzi bezhriešnym Bohom a hriešnym ľudom.
    Ježiš dobrovoľne obetoval svoj život za nás, zomrel na kríži namiesto nás a vzal všetky naše previnenia na seba. Tým nás zachránil pred následkami hriechu- vrátane Božieho súdu a smrti. Ježiš vzal na seba naše minulé, prítomné a budúce hriechy, aby sme mohli mať nový život. Pretože všetky naše previnenia sú odpustené, sme s Bohom zmierení. Navyše Ježišovo vzkriesenie z mŕtvych je dôkazom toho, že jeho zástupná obeta na kríži bola u Boha prijatá a jeho vzkriesenie sa stalo zdrojom nového života pre všetkých, ktorí veria, že Ježiš je Syn Boží. Všetci, ktorý v neho veria, môžu mať tento nový život a žiť v spojení sním.7
    Pravdepodobne scéna pred veľradou odhaľuje dôvod, prečo vodcovia Izraela odmietli Ježiša. Ježiš sa prvýkrát otvorene priznáva, že je Mesiáš (Mk 14, 53-65). Robí to v rozhodujúcom okamihu pred najvyššou autoritou svojho národa. Vo svojom sebazjavení, ktoré pripomína v starom zákone Božie prejavy (slová: ja som- Dt 6, 4), vidí synedrium rúhanie sa Bohu a vyslovuje rozsudok smrti nad Ježišom. Súčasne priznanie sa k mesiášskému kráľovstvu poskytuje synedriu dôvod vydať Ježiša Pilátovi.8
    3. Dôvody nelegálnosti Ježišovho súdu
    Pre lepšie pochopenie nelegálnosti Ježišovho súdu sa pozrieme aké bolo židovské právo. Normy Izraelského práva vychádzajú z Biblie. „K svätým knihám pripájali komentáre vysvetľujúce Tóru; môžeme ich rozdeliť do dvoch veľkých skupín; prvú tvorí midráš haláka– legislatívni výklad právnických časti Tóry, druhú midráš hagádá– voľne komentovanie epických časti Tóry. Tieto komentáre sa uchovávali ústnou tradíciou. Písomná forma sa začína črtať až začiatkom kresťanstva. Výsledkom tejto práce bola mišná9(s komentármi gemara). Trestné právo, ktoré je podstatné v našej problematike sa nachádza v mišne. 10 Trestné právo vychádza zo starobylej zásady: „Čim si sa previnil tým budeš potrestaný (porekadlo: oko za oko, zub za zub). Ťažké previnenia boli trestané smrťou a to kameňovaním. Tento trest bol za: rúhanie, porušenie sobotného odpočinku, modloslužbu, čarodejníctvo, hriechy proti rodičom, manželskú neveru, znásilnenie. Trest ukameňovania vychádzal z princípu, že celé spoločenstvo je zodpovedné za plnenie zákona. Pri procese obe strany mali svedkov. Trest smrti mohol byť vynesený, jedine keď bol usvedčený dvoma svedkami (Num 35, 30; Dt 17, 6). Títo svedkovia boli zodpovedný za rozsudok. Oni mali prvý hádzať kameňom.11
    Aké sú v konečnom dôsledku právne nelegálnosti?
    1, Skôr než sa začal súdny proces, bolo rozhodnuté, že Ježiš musí zomrieť (Jn 11, 50; Mk 14,1)12. Nehľadelo sa na neho ako na nevinného, prv než sa mu dokázala nevina.
    2, Vyhľadali falošných svedkov, aby svedčili proti Ježišovi (Mt 26, 59)13. Náboženský predstavitelia si obvykle pripravili podrobne vypracovaný systém utajenia svedkov, aby si zabezpečili spravodlivosť.
    3, Ježišovi nevyhľadali, ani neumožnili žiadnu obhajobu (Lk 22, 67- 71).14
    4, Súdny proces sa uskutočnil v noci (Lk 22, 53- 55), čo bolo podľa zákonov náboženských predstaviteľov nelegálne.
    5, Veľkňaz zaprisahal Ježiša, potom ho však obvinil za to, čo povedal (Mt 26, 63- 66).15
    6, Prípady takýchto vážnych obvinení sa mali prerokovať iba v synedriu16, nie v paláci veľkňaza (Lk 22, 54).17
    Náboženský predstavitelia nemali záujem na tom, aby Ježiša súdil spravodlivý súd. V ich mysliach Ježiš musel zomrieť. Táto slepá posadnutosť ich viedla k tomu, že prekrútili spravodlivosť, ktorú boli ustanovení chrániť.18
    „Proces nemohol byť regulárny vzhľadom na právne predpisy platné za Ježišových čias. O týchto predpisoch nás informuje mišna, ktorá sa podrobne zmieňuje o osobitostiach trestného práva. Podľa tradície uvedenej v mišne mohol sa súdny proces konať len cez deň. Ak sa proces skončil oslobodzujúcim rozsudkom, rozhodnutie súdu bolo možné oznámiť ihneď po hlasovaní. Naopak, ak porada rozhodla o odsúdení, výsledok sa neoznámil okamžite a sudcovia sa museli ešte raz zísť na ďalší deň. Na druhom zasadnutí mohli zmeniť názor a dať svoj hlas v prospech oslobodenia obžalovaného len tí, ktorí v predchádzajúci deň hlasovali za odsúdenie na smrť, lebo bolo určené, že druhá porada nemôže byť pre odsúdeného nepriaznivejšia než prvá. Zo samej skutočnosti, že porady sa konali dva po sebe idúce dni, je zrejmé, že trestné konanie sa nemohlo začať v predvečer sabatu alebo sviatočného dňa… Trestné konanie opísané mišnou teda zabezpečovalo ochranu práv obžalovaného nanajvýš dôsledne, hlavne vďaka jednodňovej lehote poskytovanej sudcom na zváženie prípadu.“19
    Tu sme videli niekoľko činov, ktoré vykonali náboženský predstavitelia. Nemôžme povedať, že by im išlo o pravdu ako takú. Skôr môžeme povedať, že sa chceli zbaviť Ježiša, lebo im poukazoval na ich falošné svedomie.
    4. Zatknutie Ježiša
    Ježiš bol zatknutý po zrádzajúcom bozku od Judáša. Judáš zradil Ježiša za tridsať strieborných. A tak im pomohol chytiť Ježiša v Getsemanskej záhrade. Podľa Imberta zisťujeme, že Ježiša zatkla chrámová stráž spolu s jej veliteľom na príkaz synédria. Existencia chrámovej stráže existovala. „Bola to ozajstná náboženská polícia, ktorá si napriek rímskej okupácii zachovala právo zasahovať vo vážnych prípadoch na základe vlastného rozhodnutia. Za výnimočných okolností, keby „nejaký Žid… vkročil do veľsvätine“ (Agripov list Caligulovi), mohla ho táto stráž aj usmrtiť bez toho, aby sa obrátila na rímskeho správcu.20
     5. Priebeh súdneho procesu
    Súdny proces je zložený zo šiestich za sebou nasledujúcich výsluchov
    Prvé tri výsluchy pred židovskými autoritami
    1. Jn 18, 12- 23. Mk 14, 43- 49: nočný pred výsluch bol v štvrtok u Ananiáša.21
    Prvý neoficiálny výsluch bol pred zosadeným veľkňazom Ananiášom.
    nepriniesol žiadaný výsledok
    -keďže do úradu najvyššieho kňaza vysväcovali kňazov na celý život, Ananiáš bol v očiach Židov stále „úradujúcim“ najvyšším kňazom, hoci Rimania do tohoto úradu dosadili Kaifáša. Preto Ananiáš mal stále veľký vplyv v židovskej najvyššej rade.22
    Podľa Imberta pravdepodobný dôvod výsluchu je v osobnej zvedavosti veľkňaza Ananiáša. Treba v tejto epizóde vidieť aj psychologický ťah úradujúceho veľkňaza Kaifáša: Takýmto postupom podal jasný dôkaz úcty voči svojmu tesťovi (svokrovi) a dozaista dúfal, že Ananiášova prefíkanosť ďalej rozšíri paletu obvinení, ktoré bude možné vzniesť pred veľradou…
    Ananiáš sa počas výsluchu pýtal Ježiša no ten mu neodpovedal priamo. Odkázal Ananiáša na tých, ktorý ho počúvali každý deň. Tak isto vyhýbavo odpovedal i jednému zo sluhov, ktorý ho za to udrel po tvári. A Ježiš mu povedal: „Ak som zle povedal, dokáž čo bolo zlé, ale ak dobré, prečo má biješ?!“ Sluhova brutalita sa zdá na prvý pohľad nevysvetliteľná, lebo Ježiš sa správal zdvorilo. Uvedený čin sa dá vysvetliť, ak vezmeme do úvahy tradičné správanie väzňov. Jozef Flavius píše väzni sa správali úctivo azdvorilo, aby ovplyvnili porotu a sudcov svojou pokorou. Ježiš však bol vyrovnaný a bolo na ňom vidieť, že je nevinný. Pretože sa správal presvedčivo a bez falošnej pokory. Výsluch neviedol k ničomu a nakoniec pre Ananiáša skončil fiaskom. Tak ho dal zviazať a poslal ho k úradujúcemu veľkňazovi Kaifášovi.23
    Druhý výsluch bol pred Kaifášom v jeho dome počas noci.
    Podľa Trutwina sa výsluch uskutočnil okolo 2 hodiny rannej v Piatok pred Kaifášom24 Rovnako ako výsluch u Ananiáša i tento výsluch u Kaifáša sa odohral tajne v noci. Na celom tomto procese bolo toľko nezákonného, že bol výsmechom spravodlivosti.
    Nikto nemohol byť usmrtený bez toho, aby ho odsúdila veľrada. Z právneho i morálneho hľadiska Ježiša musela odsúdiť veľrada. Z právneho preto, lebo si to vyžadovala súdnická tradícia. Z morálneho preto, aby Ježiš nebol len obeťou „okupantov“, čím by si získal aureolu mučeníka, ale aj bohorúhačom odsúdeným najvyššou náboženskou vrchnosťou vlastného národa.25 Preto výsluch pokračoval ďalej pred veľradou.
    Tretí výsluch sa uskutočnil skoro ráno pred veľradou, aby dodali predchádzajúcim výsluchom dojem zákonnosti. Podľa Trutwina výsluch pred veľradou sa konal okolo 5 hodiny rannej, kedy vyniesli aj smrtonosný rozsudok.26
    Na tomto pojednávaní nešlo o to, aby presadili spravodlivosť, ale o to, aby ospravedlnili svoje zaujaté názory o Ježišovej vine.27 Ježiša odsúdili za kacírstvo, iba že nevieme za aké. Rozhodujúce bolo, privlastnenie si titulu Mesiáš a narážky, že je Syn Boží (Ž 110, 1; Dan 7, 13; budúcnosť Mk 14,61n).
    Veľrada tu využila podplatených svedkov. Boli dvaja tak ako to prikazoval Mojžišov zákon (Dt 17, 6- 7). Svedkovia hovorili, že Ježiš chcel zboriť chrám a za tri dni postaviť nový. Ježiš na to obvinenie neodpovedal. Tak sa veľkňaz priamo obrátil na Ježiša, ktorý vo svojom učení dával najavo svoje Synovstvo k Bohu. Kaifáš skríkol: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Boží Syn.“ Ježiš odpovedal Sám si to povedal. Ale hovorím vám: „Odteraz uvidíte sedieť Syna človeka po pravici Moci…“ Tu si veľkňaz roztrhol rúcho a vykríkol: „Rúhal sa! Na čo ešte potrebujeme svedkov.“ Sami ste to počuli. A všetci povedali Hoden je smrti.28 Kaifáš tu urobil zo všetkých prísediacich svedkov, lebo vedel, že by musel k priznaniu Ježiša znovu vypočuť prvých dvoch svedkov. Lebo nikto nemohol byť odsúdený, len zo svojho priznania.
    Veľrada rozhodla o smrti no nemohli vynášať rozsudok trestu smrti, preto Ježiša museli odviesť pred Piláta.
    Tri výsluchy pred Rímskymi vládcami.
    Štvrtý výsluch sa uskutočnil pred Pilátom.
    Pilát nevládol ako prokurátor, ale spravoval dané územie ako prefekt (ako vladár, z gréckeho výrazu hagemón) s plnou mocou od Cisára: „ius gladius“ čiže „moc meča.“ Slovo prokurátor zamiešal do bežných výrazov o Pilátovi Tacitus. Termín vzišiel zo spisov, ktoré rozprávajú o požiari Ríma, založenom podľa mienky kresťanov Néronom, končí vysvetlením: „Pôvodcu tohoto mena Krista dal za Tibéria popraviť správca Pontský Pilát.“29
    Židia prišli k vládnej budove, nevošli dnu, aby sa nepoškvrnili a mohli na nasledujúci deň jesť baránka. Pilát vyšiel von a pýtal sa akú žalobu podávate proti tomuto človeku? Imbert podotýka: židia ani náznakom nespomenuli predchádzajúce obvinenie, kvôli ktorému sa rozhodli usmrtiť Ježiša. Najprv tvrdia, že je zločinec, ale nič konkrétne čo by ho usvedčilo z nejakého zločinu. Evanjelista Ján uvádza rozhorčenú odpoveď Piláta: „Vezmite ho vy a súďte podľa svojho zákona!“ No oni mu pripomenuli, že nemôžu nikoho odsúdiť na trest smrti. Tak ho židia obvinili z rozvracania svojho národa; z vyzývania, aby neplatili dane a z tvrdenia, že je Mesiáš, Kráľ.30
    Tak bol pred Piláta Ježiš predvedený za poburovanie, lebo vraj používal titul „kráľ židov“. Pilát nechcel Ježiša súdiť a nevidel dôvod čo by ho usvedčoval. Matúš tu vkladá odkaz Pilátovej ženy (Mt 27, 19).31 Hovorí o spravodlivom Ježišovi. Čo vychádzalo z toho, že opovrhoval židovskou radou ako podanými a ich náboženskými záujmami. Keď nevidel vinu na Ježišovi, začal váhať ešte viac. Chcel sa vyhnúť súdu a tak sa snažil ponúknuť iné riešenie:
    • poslal Ježiša k Herodesovi Antipasovi (Lk 23, 6- 12).
    • Ponúkol amnestiu, výmenu za Barnabáša (Mk 15, 6- 15).
    • Dal ho zbičovať (Jn 19,1- 5) a vyhlásil ho za nevinného (Lk 23, 22n).
    Politický proces pred Pilátom: a, Pilát a židia v pretóriu32 (na dvore)
    b, prvý rozhovor medzi Ježišom a Pilátom
    c, ponuka amnestie
    d, bičovanie a zosmiešnenie Ježiša Krista
    Piaty výsluch pred Herodesom
    Pretože Ježiš mal domov v Galilei, poslal ho Pilát k Herodesovi Antipasovi, vládcovi Galilley, ktorý sa v Jeruzaleme zúčastnil na slávnosti baránka. Herodes sa ho veľa pýtal a chcel vidieť nejaký zázrak. Ježiš mlčal, a tak Herodes sa ním nechcel zaoberať a poslal ho späť k Pilátovi.
    Imbert píše: „Ježišova neústupčivosť a mlčanie Herodesa prekvapili a urazili. Nevyniesol ani odsudzujúci, ani oslobodzujúci rozsudok, ale dal Ježišovi najavo svoje opovrhnutie. Spolu s vojakmi ho obliekol do pompéznych šiat aby ho zosmiešnil. Herodes odmietol Ježiša súdiť, posmieval sa mu a poslal ho späť k Pilátovi.33
    Šiesty výsluch pred Pilátom
    Pilát znova pred veľradou opakuje, že nevidí nijaký dôvod na odsúdenie Ježiša. Na naliehanie sa snažil využiť amnestiu, kedy si myslel, že dav sám rozhodne o Ježišovom prepustení. A tak sa pýtal davu koho má prepustiť Barabáša alebo Ježiša.34
    Rozhodujúce bolo tvrdenie židovských predstaviteľov, že nemožno obchádzať ohrozovanie rímskej vlády. Znamenalo to, že pokiaľ Pilát Ježiša neodsúdi, pôjdu to oznámiť jeho nadriadeným (Jn 19,12).
    adruhý rozhovor Ježiša a Piláta
    b, odsúdenie a ukrižovanie
    Pilát bol povinný dodržiavať tradície židovského národa.
    Tak Pilát pri odsúdení vykonáva obrad očistného umývania rúk, čim sa viditeľne podľa rituálu zbavoval viny za Ježišovu smrť.35
    Lukáš je Najzdržanlivejší, hovorí len toľko, že Pilát vydal Ježiša; Matúš a Marek uvádzajú, že najprv dal Ježiša zbičovať a až potom ukrižovať. Zhovorčivejší Ján na rozdiel od svojich predchodcov takto rozoberá udalosti po Barabášovom prepustení: Pilát dal Ježiša zbičovať, ukázal ho davu, ktorý opäť zachvátila zúrivosť, potom Ježiša vypočúval vo vládnej budove, vyšiel von a na nátlak veľkňazov odsúdil Ježiša na smrť. Marek a Matúš bičovanie uvádzajú ako súčasť ukrižovania. Ján ho podáva ako samostatný trest – ako posledný pokus, ako neodsúdiť Ježiša na smrť.36
    6. Pôvod trestu ukrižovania
    Pôvod trestu je od Rimanov a oni ho získali od Peržanov. Pilát predstavuje Ježiša ako kráľa a správanie židov spôsobuje, že Ježiš zomiera ako Syn Boží.
    Tento trest začínal bičovaním, Rimania používali kožený remeň, ktorý mal na konci železné guličky. Odsúdený bol zoblečený a pripútaný ku kolu, odsúdený bol dovtedy bičovaný kým nepadol v krvi na zem. Tak bol nútený Ježiš po bičovaní niesť bremeno horizontálne sám.37
    Ježiša stihol najkrutejší a najhanebnejší trest smrti, ktorý rímska justícia mohla uvaliť. „Takéto tresty boli rezervované len pre barbarov a otrokov. Proti rímskym občanom sa takýto trest nesmel používať. Žiadna smrť nebola potupnejšia ako na kríži. Ukrižovanie smerovalo k tomu, aby zničilo zločinca fyzicky a morálne. Smrť mala byť pomalá a plná trápenia. Väčšinou postihol ukrižovaného ešte aj posmech a pohŕdanie tých, ktorí sa na dianí podieľali. Tu vyhasol život človeka s celou jeho dôstojnosťou. Ako prebiehalo ukrižovanie Ježiša? Bolo ukončením dlhej tortúry, ktorej predchádzalo ťažké trýznenie (bičovanie, korunovanie tŕním, krížová cesta), ktoré nie každý prežil. Pravdepodobne bol Ježiš neodetý, priklincovaný obidvoma rukami na priečny trám, ktorý sa potom pripevnil na zvislo stojaci kôl. Nohy sa potom priviazali alebo priklincovali. Telo podopieral obyčajne kolík na sedenie, ktorý mal ukrižovaného pevne pridržiavať a takto zabrániť rýchlemu skonaniu.“38
    Rímske trestné právo malo v svojom systéme rôzne sankcie. „Súbor rímskych právnych spisov sa nám dochoval vo forme odpisu vyhotoveného na príkaz cisára Justiniána v prvej polovici 6 storočia. Medzi práce napísané v tom čase patrila Digesta úradne vydaná 16. Decembra 533. Fragmenty sú zoradené postupne od polovice 2. Storočia pred našim letopočtom až po koniec 3. Storočia po Kristovi. Trestné právo bolo za cisára veľmi stabilné a takmer vôbec sa nemenilo. Vo fragmente z jednej práce právnika Pavla, zaradenom do Digesty sa presne hovorí, aký trest treba uložiť tým, čo ľud podnecujú k nepokojom: „Tí, čo ľud podnecujú k vzburám a nepokojom, budú buď ukrižovaní, alebo pohodení zveri, alebo vysídlení na nejaký ostrov, a to podľa toho, ku ktorej sociálnej vrstve patria.“ Rozsudok vynášal miestny zástupca cisára, pričom sa nedalo odvolať na nijakej inej úradnej inštancii.“39
    Záver
    Tu už môžeme iba dodať prosbu: aby sme si stále pripomínali to čo sa udialo s Ježišom Kristom. Len tak budeme vedieť, že Ježiš zomrel za môj, ale i za hriech každého z nás. Ak si uvedomujeme túto skutočnosť tak máme veľkú šancu pochopiť Božiu lásku, ktorou sme dostali novú šancu vrátiť sa späť k Nebeskému Otcovi.
    Keď si si prečítal tento text, tak vieš ako Ježiš trpel za teba, aby ti dal nový život. Vstaň a odplať mu to životom plným Božej lásky. Nech každý deň a každú chvíľu je v tvojom živote prítomný Ježiš Kristus. Odovzdaj sa mu dnes a On ťa bude viesť do Nebeského Kráľovstvá.
    Literatúra
    DOUGLAS, J., D.: Nový biblický slovník, Návrat domu, Praha, 1996, prvé vydanie, ISBN: 80-85495-65-1, s. 1243.
    DUKA, D., OP.: Úvod do Písma svatého Starého zákona, Editio Sti. Aegidii v. o. s., Praha, 1992, 2 vydanie, ISBN: 80-901252- 5- 5, s. 177.
    ERDÉLYI, K., A., a spol.: Biblia s aplikáciami pre život – Nový Zákon, Medzinárodná Biblická spoločnosť- Slovensko, Bratislava, 2000, ISBN: 80- 7131-039-5, s. 736.
    IMBERT, J.: Proces s Ježišom, Práca, Bratislava, 1991, I vydanie, ISBN: 80- 7094- 263- 0, s.164.
    MARTINEC, A., Prednášky z biblickej archeológie, Spolok svätého Vojtecha, Bratislava, 1966, č. povolenia 1268/ I- 1965. K- 20+51516, s. 164.
    MURPHY, R., E.: Tóra 101 otázok a odpovedí, Dobrá kniha, Trnava, 2001, ISBN: 80- 7141- 327- 5, s.192.
    POTÚČEK, J.: Biblická konkordancia, Slovenská biblická spoločnosť, Banská Bystrica, 1997, 4 vydanie, ISBN: 80- 85486- 21- 0, s. 717.
    SHEEN, F.: Hore srdcia, Dobrá kniha, Trnava, 2000, ISBN 80-7141-278-3, s. 285.
    TRUTWIN, W.,MAGA, J.: Otváral nám písma, Kňazský seminár b. J. Vojtaššáka Spišská kapitula, Spišské Podhradie, 1993, ISBN: 80- 7142- 017-4, s.538.
     Pramene
    KONFERENCIA BISKUPOV SLOVENSKA: Katechizmus katolíckej Cirkví, Spolok svätého Vojtecha, Trnava, 1999, 2 vydanie, ISBN: 80- 7162- 259- 1.
    SPOLOK SVÄTÉHO VOJTECHA, Sväté písmo, Slovenský Ústav Svätého Cyrila a Metóda, Rím, 1995.
    Iné použité materiály
    Prednáška: ThDr Timkovej k úvodu do NZ, Posledná večera, na Gréckokatolíckej Bohosloveckej fakulte v Prešove v Akademickom roku 2000/2001.
    1 Saduceji: saddukím, sadukaioi. Podporovali ich kňazské rodiny Preto aj keď nie počtom, ale autoritou boli na poprednom mieste v synagóge a synedriu. Pre svoje ciele sa prispôsobovali novým vládcom a spolupracovali sním. Pripúšťali existenciu Boha, ale bez vplyvu na ľudské šťastie, kým nepríde vykupiteľ pozemský kráľ.
    Por.: MARTINEC, A., Prednášky z biblickej archeológie, SVV, Bratislava, 1966, č. povolenia 1268/ I- 1965. K- 20+51516, s. 100.
    2 Farizeji: peruším, farision. Najznámejšia a najvplyvnejšia náboženská vrstva. Uznávali veľkú dôležitosť učenia tradície, ktorá úmerne doplňovala Zákon a prispôsobovala ho daným pomerom. Dogmaticky podopreli toto učenie Mojžišom a Dekalógom. Neskôr pridali i podanie vysvetlenia učenia staršími, ktorý mali väčšiu váhu ako samotné Sväté písmo. Por.: MARTINEC, A., Prednášky z biblickej archeológie, SVV, Bratislava, 1966, č. povolenia 1268/ I- 1965. K- 20+51516, s. 97.
    3 SHEEN, F.: Hore srdcia, Dobrá kniha, Trnava, 2000, ISBN 80-7141-278-3, s. 258.
    4 Por.: IMBERT, J.: Proces s Ježišom, Práca, Bratislava, I vydanie, 1991, ISBN: 80- 7094- 263- 0, s. 14- 15.
    5 KBS.: Katechizmus katolíckej Církvi, SSv, Trnava, 1999, 2 vydanie, ISBN: 80- 7162- 259- 1, b. 574.
    6 Por.: IMBERT, J.: Proces s Ježišom, Práca, Bratislava, I vydanie, 1991, ISBN: 80- 7094- 263- 0, s. 18- 19.
    7 ERDÉLYI, K., A., a spol.: Biblia s aplikáciami pre život – Nový Zákon, Medzinárodná Biblická spoločnosť- Slovensko, Bratislava, 2000, ISBN: 80- 7131-039-5, s. 137.
    8 TRUTWIN, W.,MAGA, J.: Otváral nám písma, Kňazský seminár b. J. Vojtaššáka Spišská kapitula, Spišské Podhradie, 1993, ISBN: 80- 7142- 017-4, s.432.
    9 Mišna: ústne tradovaná forma Tóry z čias Mojžiša, ktorú zozbieral okolo roku 200 pr. Kr. Jehuda haNasí (knieža). Pozostáva s teoretických rozprávaní (hagáda) a praktických pravidiel (halákah): Por.: MURPHY, R., E.: Tóra 101 otázok a odpovedí, Dobrá kniha, Trnava, 2001, ISBN: 80- 7141- 327- 5, s.18.
    10 Por.: IMBERT, J.: Proces s Ježišom, Práca, Bratislava, I vydanie, 1991, ISBN: 80- 7094- 263- 0, s. 15- 16.
    11 Por.: DUKA, D., OP.: Úvod do Písma svatého Starého zákona, Editio Sti. Aegidii v. o. s., 2 vydanie, Praha, 1992, ISBN: 80-901252- 5- 5, s. 115- 116.
    12 Jn 11, 50: Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ.
    Mk 14, 1b: Veľkňazi a zákonníci hľadali spôsob, ako ho podvodne chytiť a zabiť.
    13 Mt 26, 59: Veľkňazi a celá veľrada zháňali krivé svedectvo proti Ježišovi, aby ho mohli odsúdiť na smrť.
    14 Lk 22, 67- 71: „Ak si Mesiáš, povedz nám to!“ On im odvetil: „Aj keď vám to poviem, neuveríte, a keď sa opýtam, neodpoviete mi. Ale odteraz bude Syn človeka sedieť po pravici Božej moci.“ Tu povedali všetci: „Si teda Boží Syn?“ On im odpovedal: „Vy sami hovoríte, že som.“ Oni povedali: „Načo ešte potrebujeme svedectvo? Veď sme to sami počuli z jeho úst!“
    15 Mt 26, 63- 66: Ale Ježiš mlčal. Veľkňaz mu povedal: „Zaprisahám ťa na živého Boha, aby si nám povedal, či si Mesiáš, Boží Syn.“ Ježiš mu odvetil: „Sám si to povedal. Ale hovorím vám: Odteraz uvidíte Syna človeka sedieť po pravici Moci a prichádzať na nebeských oblakoch.“ Vtedy si veľkňaz roztrhol rúcho a povedal: „Rúhal sa! Načo ešte potrebujeme svedkov? Sami ste teraz počuli rúhanie. Čo na to poviete?“ Oni odpovedali: „Hoden je smrti!“
    16 synedrion: grécky výraz, pred Ježišom i počas jeho pôsobenia sa tak nazýval najvyšší židovský súd, i menšie súdy. Nový zákon týmto výrazom označuje najvyšší sud (Mk 14, 55) alebo i súdny dvor (Mt 5, 22) Por.: DOUGLAS, J., D.: Nový biblický slovník, Návrat domu, Praha, 1996, prvé vydanie, ISBN: 80-85495-65-1, s. 902.
    17 Lk 22,54a: Potom ho zajali, odviedli a zaviedli do veľkňazovho domu.
    18 ERDÉLYI, K., A., a spol.: Biblia s aplikáciami pre život – Nový Zákon, Medzinárodná Biblická spoločnosť- Slovensko, Bratislava, 2000, ISBN: 80- 7131-039-5, s.83.
    19 IMBERT, J.: Proces s Ježišom, Práca, Bratislava, I vydanie, 1991, ISBN: 80- 7094- 263- 0, s. 34- 35.
    20 Por.: IMBERT, J.: Proces s Ježišom, Práca, Bratislava, I vydanie, 1991, ISBN: 80- 7094- 263- 0, s. 20.
    21 TRUTWIN, W.,MAGA, J.: Otváral nám písma, Kňazský seminár b. J. Vojtaššáka Spišská kapitula, Spišské Podhradie, 1993, ISBN: 80- 7142- 017-4, s.431.
    22Por.: ERDÉLYI, K., A., a spol.: Biblia s aplikáciami pre život – Nový Zákon, Medzinárodná Biblická spoločnosť- Slovensko, Bratislava, 2000, ISBN: 80- 7131-039-5, s. 265
    23 Por.: IMBERT, J.: Proces s Ježišom, Práca, Bratislava, I vydanie, 1991, ISBN: 80- 7094- 263- 0, s. 22- 23.
    24 Por.: TRUTWIN, W.,MAGA, J.: Otváral nám písma, Kňazský seminár b. J. Vojtaššáka Spišská kapitula, Spišské Podhradie, 1993, ISBN: 80- 7142- 017-4, s.431.
    25 Por.: IMBERT, J.: Proces s Ježišom, Práca, Bratislava, I vydanie, 1991, ISBN: 80- 7094- 263- 0, s. 28.
    26 Por.: TRUTWIN, W.,MAGA, J.: Otváral nám písma, Kňazský seminár b. J. Vojtaššáka Spišská kapitula, Spišské Podhradie, 1993, ISBN: 80- 7142- 017-4, s.431.
    27 Por.: ERDÉLYI, K., A., a spol.: Biblia s aplikáciami pre život – Nový Zákon, Medzinárodná Biblická spoločnosť- Slovensko, Bratislava, 2000, ISBN: 80- 7131-039-5, s. 265.
    28 Por.: IMBERT, J.: Proces s Ježišom, Práca, Bratislava, I vydanie, 1991, ISBN: 80- 7094- 263- 0, s. 33.
    29 Por.: IMBERT, J.: Proces s Ježišom, Práca, Bratislava, I vydanie, 1991, ISBN: 80- 7094- 263- 0, s. 49.
    30 Por.: IMBERT, J.: Proces s Ježišom, Práca, Bratislava, I vydanie, 1991, ISBN: 80- 7094- 263- 0, s. 52- 53.
    31 Mt 27, 19 : Keď sedel na súdnej stolici, odkázala mu jeho manželka: „Nemaj nič s týmto spravodlivým, lebo som dnes vo sne veľa vytrpela pre neho.“
    32 Pretórium: nádvorie (podľa prednášok ThDr Timkovej k úvodu do NZ, na Gréckokatolíckej Bohosloveckej fakulte v Prešove v Akademickom roku2000/2001. ); odvodene od slová praetorium sa toto slovo začalo používať na označovanie sídla miesto držiteľa provincie (Mt 27, 27; Mk 15, 16, Jn 18, 28. 33). Por.: DOUGLAS, J., D a spol.: Nový biblický slovník, Návrat domu, Praha, 1996, prvé vydanie, ISBN: 80-85495-65-1, s. 811.
    33 Por.: IMBERT, J.: Proces s Ježišom, Práca, Bratislava, I vydanie, 1991, ISBN: 80- 7094- 263- 0, s. 57.
    34 Por.: IMBERT, J.: Proces s Ježišom, Práca, Bratislava, I vydanie, 1991, ISBN: 80- 7094- 263- 0, s. 58- 59.
    35 podľa prednášok ThDr Timkovej k úvodu do NZ, na Gréckokatolíckej Bohosloveckej fakulte v Prešove v Akademickom roku2000/2001.
    36 Por.: IMBERT, J.: Proces s Ježišom, Práca, Bratislava, I vydanie, 1991, ISBN: 80- 7094- 263- 0, s. 64.
    37 podľa prednášok ThDr Timkovej k úvodu do NZ, na Gréckokatolíckej Bohosloveckej fakulte v Prešove v Akademickom roku 2000/2001.
    38 TRUTWIN, W.,MAGA, J.: Otváral nám písma, Kňazský seminár b. J. Vojtaššáka Spišská kapitula, Spišské Podhradie, 1993, ISBN: 80- 7142- 017-4, s.436- 437.
    39 IMBERT, J.: Proces s Ježišom, Práca, Bratislava, I vydanie, 1991, ISBN: 80- 7094- 263- 0, s. 15.

     

    Autor: PaedDr. o. diakon Rudolf Hreňo 
  • Subordinacianizmus

    Subordinacianizmus (z lat. sub = pod a ordino = stavať do radu, zoradiť; podriadenosť). Teologický pojem, ktorým sa v bludnom učení o tajomstve najsvätejšej Trojice opisuje vzťah Božieho Syna k Otcovi a zriedka aj vzťah Svätého Ducha k Otcovi a Synovi. Predpokladá tri rozdielne osoby v Bohu, ale neodníma druhej a tretej osobe rovnosť  s Otcom a tým aj pravé božstvo.

    Patrí sem:

    a/  Arianizmus je vieroučný blud, popierajúci božstvo Ježiša Krista. Jeho zástancom bol Arius, alexandrijský kňaz (narodil sa okolo roku 280 v Lýbii). Jeho učenie odsúdil Nicejský všeobecný cirkevný koncil  v roku 325. Na sneme sa jasne povedalo, že „Syn je Boh z Boha, Svetlo zo Svetla, pravý Boh z pravého Boha; splodený, nie stvorený, jednej podstaty s Otcom“.

    b/  Macedonianizmus popieral božstvo Svätého Ducha a hlásal, že Svätý Duch je iba tvorom Syna. Za zástancu tohto bludu sa od konca 4. storočia, možno aj neprávom, považuje carihradský biskup Macedónius. Tento blud bol zavrhnutý na Prvom carihradskom všeobecnom cirkevnom sneme v roku 381. Na tomto sneme bol doplnený obšírnejší výklad o božstve a pôsobení Svätého Ducha.

    Autor: PaedDr. František Dancák
  • Stichár

    Stichár (stíchar, stichárion – od stichos – rad, ťah, čiara) je rúcho, ktoré pokrýva celé telo od krku až dolu a nazýva sa aj podíris a je vyhotovený na spôsob Áronovej tuniky /Ex 28,39/.    & nbsp;   &n bsp;
    V minulosti bol vždy bielej farby na znak nepoškvrnenosti života a duchovnej radosti. Alexander Schmemann tvrdí, že stichár je predovšetkým tým bielym krstným rúchom, ktoré každý z nás dostal pri krste. To je rúcho všetkých pokrstených, rúcho samotnej Cirkvi, a keď ho kňaz oblieka, zjavuje jednotu zhromaždených v chráme a náš všetkých zjednocuje.

    Môže byť však zhotovený aj z červenej látky, a v tom prípade znamená utrpenia Ježiša Krista, počas ktorých prelial svoju Krv pre človeka.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD. 
  • Solea

    Solea (soleja) – vyvýšený priestor pred ikonostasom, spravidla o jeden alebo tri stupne. V jej stred sa nachádza polkruhovitý výbežok nazývaný ambon. Solea je vlastne predĺžením svätyne smerom do chrámovej lode. Pôvodne to bol priestor pre klerikov s nižšími sväteniami. Na soleu by nemal nikto bezdôvodne vstupovať.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD. 
  • Sobota prvého týždňa Veľkého pôstu

    Sobota prvého týždňa Veľkého pôstu je venovaná pamiatke sv. mučeníka Teodora Tirona.

    Tento svätec zomrel v roku 306 ako mučeník. K prvej pôstnej sobote sa jeho osoba viaže pre nasledujúcu udalosť: Podľa tradície cisár Julián Apostata (361-363) chcel znevážiť kresťanský pôst, preto prikázal, aby všetky potraviny na trhoch v Konštantinopole pokropili krvou z pohanských obetí. Vtedy sa zjavil biskupovi Konštantinopola sv. Teodór Tiron a upozornil ho na cisárov počin. Zároveň prikázal, aby veriaci nič nekupovali z potravín na trhoch mesta. Mali jesť varenú pšenicu s medom, čo sa grécky nazýva koliva. Zásahom veľkomučeníka Teodora Tirona Boh dal vedieť, akú hodnotu má pôst u kresťanov.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD. 
  • Slávnostná poklona prečistým tajomstvám Tela a Krvi nášho Pána Ježiša Krista

    Ježiš Kristus na Poslednej večeri ustanovil Najsvätejšiu Eucharistiu, aby sa po všetky veky prinášala v Cirkvi nekrvavá obeta, ako obnovenie krvavej obety na kríži a zároveň ako pokrm pre duše. Je dôležité si uvedomiť, že tak ako cirkev pripravuje Eucharistiu, aj Eucharistia buduje cirkev, a to do takej miery, že sa stáva kritériom potvrdenia jej správnej doktríny. Tak pripomína Irenej z Lyonu: „Naše myslenie je v plnom súlade s Eucharistiou a Eucharistia potvrdzuje naše myslenie“.

    V prvých storočiach bola úschova Svätých Darov veľmi jednoduchá a praktická. Sväté Dary sa uschovávali pre chorých a umierajúcich za oltárom, v sakristii alebo vo vyobrazení holubice, ktorá visela nad oltárom. Používanie súčasných bohostánkov sa datuje približne až od 16.storočia.

    Kult Najsvätejšej Eucharistie v Cirkvi je teda už od jej ustanovenia, hoci sa v minulosti realizoval iným spôsobom ako v súčasnosti. Je tu rozdiel v ponímaní eucharistického kultu, ktorý sa u nekatolíckych cirkví viaže výlučne na Svätú eucharistickú liturgiu.

    Pamiatku ustanovenia Eucharistie si Cirkev pripomína vo Veľký štvrtok. Od ustanovenia Eucharistie na Poslednej večeri, Cirkev a sv. Otcovia poznali eucharistický kult iba v súvislosti s eucharistickou liturgiou. Táto pôvodná prax vlastne zostala na Východe do dnešných dní, a to najmä preto, že Východ sa nemusel boriť s heretickými náukami, ktoré popierali prítomnosť Ježiša Krista v najsvätejšej Eucharistii. Nebolo teda potrebné zavádzať aj nejaký zvláštny kult Eucharistie (1). Je však isté, že sviatok Eucharistie, ustanovený v Západnej Cirkvi v 13.storočí (2), nezostal bez vplyvu na východné katolícke Cirkvi. Zamojská synoda v roku 1720 nariaďuje sláviť sviatok Najsvätejšej Eucharistie. Prvé bohoslužobné texty k tomuto sviatku sa objavujú prvýkrát v roku 1738. Ľvovská synoda v roku 1891 ukladá povinnosť sláviť sviatok Eucharistie vo štvrtok po nedeli Všetkých svätých. Nariadila procesiu alebo sprievod okolo chrámu.

     

    Poznámka:

    1. Je tu však nutné poznamenať, že nerozvíjanie nejakého zvláštneho kultu Eucharistie na Východe, neznamenalo automaticky neúctu k Eucharistii. Dôkaz úcty k Eucharistii nájdeme v Trebníku Petra Mohylu z roku 1646. Nariaďuje v ňom veľkú úctu (ako kňazom, tak aj veriacim) k Eucharistii. Kňazi sa mali dotýkať Eucharistie s veľkou pozornosťou a úctou. Do svätyne mali vstupovať s odkrytou hlavou a urobiť veľký úklon, taktiež pri odchode, ako aj na začiatku a konci svätej liturgie. Svetskí ľudia nemali prístup do svätyne. Kňazi mali poučovať svojich veriacich, že ak sa stretnú s kňazom, ktorý nesie Eucharistiu chorému, majú si pokľaknúť a tak vzdať úctu Ježišovi Kristovi prítomnému v Eucharistii.

     

    2. V 12.storočí začína Západná Cirkev praktizovať eucharistický kult mimo svätej liturgie. Hlavnou príčinou tejto skutočnosti boli teologické protirečenia o spôsobe prebývania Ježiša Krista pod spôsobmi chleba a vína. V roku 1279 sa v Nemecku konala prvá eucharistická procesia z príležitosti sviatku Najsvätejšej Eucharistie a v 14. storočí sa procesie stávajú typickou črtou oslavy tohto sviatku. Podnet k ustanoveniu tohto kultu dala rehoľnica Julianna z Liége, ktorá mala okolo roku 1209 zvláštne videnie. Videla mesiac v splne a na ňom temnú škvrnu. Dostala aj vysvetlenie (počula Boží hlas), ktoré pochopila v tom zmysle, že mesiac znamená okruh cirkevných sviatkov, z ktorých chýba sviatok k úcte Najsvätejšej Eucharistie. Toto svoje videnie oznámila svojmu biskupovi, ktorý sviatok Eucharistie zaradil medzi sviatky liturgického roku. Prvýkrát sa tento sviatok slávil v roku 1247 v Liége. Pápež Urban IV. v roku 1264 ho urobil záväzným pre celú západnú Cirkev. Zo snahy vzdať Ježišovi Kristovi v Eucharistii čo najväčšiu úctu, vznikajú rôzne formy úcty: vystavenie Eucharistie, pobožnosti k Eucharistii, tzv. večné (celonočné) poklony…

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD. 
  • Sakkos

    Slovo sakkos je odvodené od slov sákkos, saccus, čo znamená vrece, odev ako vrece. Je to teda vrchný odev, ktorý biskup oblieka na stichár. Sakkos nie je nič iné ako dalmatika, ktorú obliekali byzantskí cisári iba pri niektorých verejných posvätných ceremóniách.

    Keď bolo toto rúcho zavedené, bolo pôvodne považované za veľké vyznamenanie a nosili ho iba patriarchovia, ktorí ho získali od cisárov a i to iba na 3 veľké sviatky v roku – Narodenie Ježiša Krista, Zmŕtvychvstanie Ježiša Krista – Pascha a Zoslanie Svätého Ducha.

    Sakkos symbolizuje rúcho, do ktorého bol oblečený Ježiš Kristus a preto má aj podobu vreca. Prvé zmienky o používaní sakkosa pochádzajú zo 6. storočia, aj keď prvé podoby sakkosa sú opísané až v knihách z 9. storočia.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Ripida

    Sú to vejáre, ktorými sa odháňal hmyz od svätých darov. Zvyčajne sú z plátna alebo z dlhších doštičiek, na ktorých sú zobrazené podoby šesťkrídlych serafínov.

    Znamenajú neviditeľné obletovanie nebeských mocností okolo svätých Darov.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD. 
  • Púť, putovanie

    Púť, putovanie (lat. peregre ísť ďaleko). – Pútnik je teda človek, ktorý sa vydáva na dlhú cestu, obyčajne do neznámeho kraja a istý čas tam pobudne. Medzi turistom a pútnikom je však rozdiel. Turista prichádza na historické miesta, aby kultúrne pookrial a spoznal pamiatky času. Pútnik sa líši od turistu tým, že na svojej ceste po vyznačených miestach neutonie iba v obdivovaní krás a pamiatok, ale sa snaží prežiť a sprítomniť si dobu svätých, ktorí zanechali na miestach, po ktorých sa on uberá, nemiznúce stopy. Nehasnúce príklady týchto svedkov viery sú pre neho povzbudením a posilou pre život.

    Pútnici, ako napovedá ich názov, sú hlavnými aktérmi pútí. Všetko, čo púť predstavuje, sa odvíja práve od týchto ľudí, ktorí sa zo svojho rodiska vydávajú na cestu do svätyne, kde odpočívajú ostatky svätých a vracajú sa na miesto, odkiaľ vyšli.

    Putovanie je pohyb na posvätné miesta za náboženským cieľom. Na rozdiel od náboženskej turistiky má putovanie vyšší cieľ, i keď používa vlaky, lietadlá, ubytovacie zariadenia. Je to predovšetkým jav náboženský – nadčasový i nadkonfesionálny, ktorý je viazaný na kult. Už od prvých kresťanských storočí malo tieto základné ciele: vidieť, modliť sa, adorovať, splniť sľub a dosiahnuť vypočutie prosieb.

    Putovanie nie je náboženská turistika. Púť, putovanie je znamením univerzálnej hodnoty, na ktorej má každý človek účasť: homo viator, pútnik, človek, ktorý je stále na ceste. Na jeho ceste sa nachádza veľa nebezpečenstiev, veľa krížov, skúšok, až pokiaľ „nedoputuje“ na to najsvätejšie miesto, kde je Boh, „nebeský Jeruzalem“.

    „Byť na ceste“ je častý výraz Svätého písma pre obraz kresťanského života (Lk 9, 51; 56; 10, 1; 38). Kresťan hľadá Boha, má odvahu vykročiť i do neznámej krajiny ako Abrahám (Gn 12, 1), zbytočne sa neohliada (Lk 9, 62) a pozerá na konečný cieľ (Sir 7, 40). Prečo? Odpoveď je úplne jasná: pretože kresťania sú „vo svete“, ale nie sú „zo sveta“ (porov. Jn 17, 16); pretože ich pravá vlasť je v nebi, odkiaľ očakávajú „aj Spasiteľa Pána Ježiša Krista“ (Flp 3, 20).

    List Diognetovi, jeden z najstarších kresťanských spisov (2.-3. stor.), definuje človeka, ktorý „býva vo vlasti, ale ako cudzinec, ktorý má na všetkom účasť ako občan, ale všetko prežíva ako pútnik, pre ktorého je každá cudzia krajina vlasťou a každá vlasť cudzinou (5, 5)“.

    Pozemskú cestu mnohí prirovnávali k nebeskej ceste. Cesta života, s ktorou sa môžeme stretnúť aj pri čítaní Danteho diela, sa postupne rozširovala a rozdeľovala, až vznikla hustá sieť tepien, čisto duchovných, ale schopných prejsť aj cez tie najvyššie pohoria, ďalších prírodných, s takým silným tokom, aký mávajú len veľké rieky, ktoré sa spájali v starých rímskych cestách. Sám A. Dante to jasne vysvetlil vo svojom diele Vita Nova (Nový život), keď napísal, že hoci sa všetci pútnici považovali za cestovateľov, v striktnom zmysle slova sa mohlo toto pomenovanie vzťahovať len na tých, ktorých cieľom bolo Santiago, vzhľadom na to, že existovali aj ďalšie mestá, kam sa pútnici vydávali za Najvyšším: napríklad pútnici, nazývaní palmeros, cestovali do Jeruzalema – mystického cieľa mnohých pútnikov i výprav, a cieľom ďalších pútnikov, romeros, bolo hlavné mesto západného kresťanstva Rím, v ktorom začínajú zaznamenávať veľký nápor ľudí od roku 1300.

    Dalo by sa povedať, že celý ľudský život je ako jedno veľké putovanie. Kde je človek, tam sa vydáva na cestu. Putovanie dáva človeka do vzťahu s Bohom, alebo aspoň ho privádza na prah tajomstva. „Celý kresťanský život je akoby veľkým putovaním do Otcovho domu“, napísal pápež Ján Pavol II. vo svojom apoštolskom liste Tertio millennio adveniente (49). Teda kresťan má byť na ceste (on the road). Nie je náhoda, že sám zakladateľ kresťanstva povedal: Ja som cesta (porov. Jn 14, 6).

    Avšak tu treba povedať, že tak, ako pri pozemskom putovaní, aj na ceste k Bohu je potrebné nabrať silu a nový dych, odpočinúť si, uistiť sa o správnom smere, aby sme vykročili s novou chuťou. Tak to robil aj Ježiš Kristus sám, aj s učeníkmi (porov. Lk 10, 38). To je aj cieľom a zmyslom každej náboženskej púte.

    Z hľadiska dejín náboženstva je účasť na náboženských pútiach súčasťou všetkých vyšších náboženstiev. Možno povedať, že účasť na pútiach predpokladá vieru v prítomnosť božstva alebo hrdinu na určitom mieste, ktoré je s ním úzko spojené. Púť nás okrem toho privádza na miesta, kde božstvo poskytlo človeku pomoc, alebo na pamätné miesta v živote a pôsobenia božstva či zakladateľa náboženstva. Púť je teda odrazom konkrétneho hľadania božstva, za ktorým sa ľudia vydávajú na cestu k miestu, ktoré si zasluhuje úctu.

    Na posvätných miestach sa k tomu účelu vyvinuli zvláštne zvyky a ritu­ály, spôsoby obetovania a modlitby. Náboženská úcta, kultové očisťovanie, ktoré má odvrátiť telesnú i duševnú biedu, vyprosenie duchovného či materiálneho bohatstva, ale aj poďakovanie sa za vypočuté prosby a za záchranu, to všetko môžeme uviesť ako motívy pre vyhľadanie pútnických miest.

    Putovanie človeka na posvätné miesta má hlboké korene už v staro­veku. Púte nachádzame už u Egypťanov, Grékov, Rimanov, v hinduizme, lamaizme, šintoizme a tiež aj u Konfuciových nasledovníkov. V islame pat­rí púť do Mekky k piatim svätým povinnostiam veriaceho.

    Dejiny Izraela nám hovoria, že skôr, ako Joziášova deuteronomická reforma uskutočnila jednotu svätyne, zisťuje sa v Izraeli existencia početných pútnických stredísk, posvätných miest, zviazaných so svätými dejinami, kam ľud prichádzal hľadať Boha. Dejiny patriarchov referujú iba o jednom putovaní vo vlastnom zmysle (cesta Jakuba s ľudom do Betelu; porov.: Gn 35, 1-7). V neskoršom období sa zisťuje, že sa po dlhý čas zachovalo náboženské zhromažďovanie, a teda putovanie, pri rozlične dôležitých svätyniach: Sichem (Joz 24, 25; Sdc 9, 6), Betel (1 Sam 10, 3) tam ukazuje pútnikov (1 Kr 12, 29; Am 5, 5; 7, 13), Bersaba (Am 5, 5). Objavujú sa svätyne aj v Efre (Sdc 6, 24) a Sarai (Sdc 13, 19), kde sa spomínajú zjavenia Jahveho anjela. Ďalej je to svätyňa v Šíle, kde prebýva archa a kde sa každý rok svätil sviatok Jahveho (Sdc 21, 19). Ale potom, keď Dávid uviedol archu do Jeruzalema a Šalamún postavil Chrám (1Kr 5-8), najväčšiu dôležitosť nadobúdajú púte do Jeruzalema (1 Kr 12, 27).

    A tak už oddávna starodávne kódexy Zmluvy (jahvistický – Ex 34, 18-23; a elohistický – Ex 23, 14-17) predpisujú celému mužskému obyvateľstvu, aby sa tri razy do roka ukázali pred Pánom, Jahvem. Tento predpis sa má splniť v rozličných svätyniach krajiny pri príležitosti sviatkov.

    Joziášova reforma, ktorú načrtol Ezechiáš (2 Kr 18, 4; 22; 2 Krn 29, 31), ruší miestne svätyne. Slávenie Paschy a dvoch druhých sviatkov, Sviatku týždňov a Sviatku stánkov, určuje v Jeruzaleme. Takto sa usiluje zhromaždiť ľud pred jeho Bohom a ochrániť ho pred miestnymi modloslužobnými nákazami. Pravda, po Joziášovej smrti sa táto reforma stala otáznou. Ale po návrate z vyhnanstva je jeruzalemský Chrám jedinou svätyňou. Tam prichádzajú na veľké sviatky roka pútnici z celej Palestíny a tiež z diaspory, ktorá sa začína rozširovať. „Žalmy výstupov“ (Ž 120-134) vyjadrujú modlitbu a city pútnikov: ich lásku k domu Pánovmu a ku svätému mestu, ich vieru, uctievanie, radosť, že v liturgickom zhromaždení uskutočňujú hlboké zjednotenie Božieho ľudu.

    Nový zákon v tomto bode neprináša nijakú novotu. Ježiš putuje do Jeruzalema so svojimi rodičmi, keď má dvanásť rokov, aby splnil nariadenie Zákona (Lk 2, 41n). Počas svojho poslania prichádza do Jeruzalema na rozličné sviatky (Jn 2, 13; 5, 1; 7, 14; 10, 22n; 12, 12). Aj apoštolovi Pavlovi – po viac ako dvadsiatich piatich rokoch po kríži – záleží na tom, aby si vykonal púť na Turíce (Sk 20, 16; 24, 21).

    Ježiš Kristus však ohlasuje zborenie Chrámu (Mk 13, 2). Odmietnutie Mesiáša Izraelom dovŕši zlom medzi Cirkvou a židovstvom. Ba ešte viac. Ježišovo zmŕtvychvstanie odteraz sústredí kult jeho verných na jeho oslávenú osobu, nový Chrám, a už nie na nejaké miesto na zemi (Jn 2, 19-21); 4, 21-23). Život Božieho ľudu sa predstavuje ako opravdivé eschatologické putovanie. Toto putovanie vedie Pán Ježiš a jeho cieľom sú duchovné reality.

    Preto ak pútnik navštevuje tieto posvätné miesta, to neznamená – vysvetľuje už Teodoret z Cyru (* okolo r. 395), aby veril, že Boh je nútený viazať sa na určité miesta. Ak však navštevuje miesta, „kde sa odohrali udalosti spásy, robí tak preto, aby živil svoje oči kontempláciou toho, čo je objektom jeho túžob, lebo nielen pohľad duše, ale aj pohľad zraku slúži viere na duchovné povzbudenie.“

    Autor: PaedDr. František Dancák 
  • Prvá nedeľa Veľkého pôstu

    Víťazstvo pravej viery (ortodoxie) nad ikonoboreckým bludom (polovica 9. storočia) sa liturgicky oslavuje v prvú nedeľu Veľkého pôstu, ktorá podľa toho dostala aj svoje pomenovanie – Nedeľa ortodoxie.

    V bohoslužobných textoch tejto nedele Cirkev oslavuje sväté ikony a tiež tých, ktorí sa zasadili za ich uctievanie a aj nás vedie k hlbokej úcte pred ikonami. Nedeľu ortodoxie ustanovila a nariadila každý rok opakovane sláviť synoda v Konštantinopole v roku 842. Cieľom nariadenia bolo, aby každý rok sa slávnostne uctili obrazy Ježiša Krista, Bohorodičky a svätých. Stalo sa tak preto, lebo po viac ako storočnom ničení ikon a zákazu ich uctievania, boli do chrámov vrátené práve v prvú pôstnu nedeľu v roku 842.

    V túto nedeľu, ako aj po ostatné nedele Veľkého pôstu sa slávi liturgia sv. Bazila Veľkého. Základom tejto liturgie sa stala liturgia sv. Jakuba, Pánovho brata a prvého hierarchu jeruzalemského. Túto liturgiu neskoršie upravil sv. Bazil Veľký. Jeho anafora sa zachovala v dvoch známych recenziách: byzantskej (antiochijskej), ktorú nájdeme v bohoslužbách obradov antiochijskej skupiny a koptskej (alexandrijskej), ktorú používajú kopti (egyptskí kresťania) v arabskom jazyku. Liturgiu sv. Bazila Veľkého zasa zredukoval sv. Ján Zlatoústy. Jeho liturgia je dnes najpoužívanejšou v byzantskom obrade, zatiaľ čo liturgia svätého Bazila Veľkého sa slávi len desať raz v roku. Svojou štruktúrou je zhodná s liturgiou sv. Jána Zlatoústeho, avšak má vlastnú anaforu a rozdielne tiché modlitby kňaza.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD. 
  • Proskomídia

    Po umývaní rúk sa trikrát klania pred žertveníkom, pričom hovorí:

    „Bože, buď milostivý mne hriešnemu“ (Lk 18,13).

    Tieto slová sú slovami mýtnika z Ježišovho podobenstva o mýtnikovi a farizejovi. Do Chrámu na modlitbu vstupujú dvaja muži rozličného postavenia i rozličnej povesti. Farizej a mýtnik. Farizeji (hebr. perušîm, gr. farisaioi, čo znamená „oddelení“ – z hebr. paruš)sú spoločenstvom nábožných mužov, ktorí sa svojou vernosťou tóre a iným kultickým predpisom sa stávaju „oddelenými“ od ostatných ľudí. Nikto sa v nábožnosti nemôže rovnať s farizejmi. Určite nie mýtnici, ktorí sú akoby ich protiváhou. Mýtnici (vyberači daní, colníci) medzi ľuďmi mali zlú povesť, o to viac nimi pohŕdali zbožní Židia, lebo z náboženského  hľadiska boli považovaní za nečistých, nakoľko sa stýkali s pohanmi (boli zamestnancami daňového správcu, vyberali clo v prospech Ríma) a museli pracovať i v sobotu.

    Toto podobenstvo je z Lukášovho vlastného prameňa a autor tretieho evanjelia chce znova ukázať Božiu zásadu pyšných pokorovať a pokorných vyvyšovať (por. Lk 1,52, Lk 14,11).

    Preto aj kňaz má pristúpiť k oltáru v pokore, aby ho Boh povýšil a urobil ho dôstojného na posvätnú službu.

     

    Potom nasleduje krátka modlitba: „Svojou drahocennou krvou si nás vykúpil spod kliatby zákona: dal si sa pribiť na kríž a prebodnúť kopijou, a tak si ľuďom otvoril prameň nesmrteľnosti. Spasiteľ náš, sláva tebe.

    V prvých slovách tejto modlitby sa nachádza zmienka o krvi. Kristovu krv ako prostriedok zmierenia ľudí s Bohom, vykúpenia, uvádzajú svätopisci na viacerých miestach (por. Rim 3,25; 5,9; Ef 1,7; Hebr 9,12.14; 10,19; 1Pt 1,18n; 1Jn 1,7 a.i.)

    O vykúpení spod kliatby zákona píše apoštol Pavol v liste Galaťanom: „Kristus nás vykúpil spod kliatby zákona“ (Gal 3,13a). V tomto liste Apoštol bojuje proti judaizátorom, ktorí falšujú Pavlovo evanjelium a požadujú dodržiavanie obradného zákona. Pavol preto vysvetľuje, že tí, čo prijali Krista, sú už oslobodení od tohto jarma, ktoré nevládali niesť ani sami židia (por. Sk 15,10).

    Ježiš sa stal prekliatym, keď zobral na seba hriech a tým aj kliatbu, veď je prekliaty každý, kto „visí na dreve“ (por. Dt 21,23). A Ježiš je ten, o ktorom sa hovorí: „Dal si sa pribiť na kríž a prebodnúť kopijou.“ Prebodnutie kopijou spôsobilo, že z Ježišovho boku vyšla krv a voda (por. Jn 19,34) a niektorí cirkevní otcovia toto vykladali ako sviatosť eucharistie a krstu. „Krv a voda mohli v širšom zmysle poukazovať na zmierne a životodarné pôsobenie Ježišovej spásnej smrti“. Toto vyjadruje aj záver modlitby, „a tak si otvoril ľuďom prameň nesmrteľnosti.“ Ježišovo prebodnuté srdce, z ktorého vyteká krv a voda, sa tak stalo prameňom nesmrteľnosti pre veriacich v Krista.

    Po týchto slovách sa táto modlitba končí krátkou doxologiou: „Spasiteľ náš, sláva tebe“.

    Po „úkone vína“ kňaz berie druhú prosforu a hovorí: „Na česť a pamiatku našej preblahoslavenej Vládkyne, Bohorodičky Márie, vždy Panny. Na jej prosby prijmi, Pane, túto obetu na svoj nebeský žertveník.

    Prvá prosfora sa použila na vyrezanie častice „baránka“, ktorá znázorňuje Ježiša Krista, druhá častica znázorňuje jeho Matku Máriu.

    Táto častica, v tvare trojuholníka, je vyrezaná „na česť a pamiatku preblahoslavenej“ Ježišovej Matky. Mária, podľa svedectva Nového zákona, hlavne evanjelií je matkou Ježiša z Nazareta, ktorý sa jej narodil v júdskom Betleheme (por. Lk 2,4.7 a.i.). Mária je blahoslavená (gr. makaría) (por. Lk 1,45) a budú ju blahoslaviť všetky pokolenia (gr. pasai ai geneaí) (por. Lk 1,48). To, že je blahoslavená pre svoje materstvo a toto blahoslavenie je cez všetky pokolenia doteraz, preto sa vykrajuje častica „na česť a pamiatku“ Márie, Ježišovej matky.

    Mária sa ďalej nazýva Vládkyňa. Tento titul je odvodený od jej vzťahu s Ježišom, ktorý sa nazýva Vládca (gr. despótes) (por. 2Pt 2,1; Júd 4). Keď je syn vládcom, tak jeho matka musí byť vládkyňou.

    Ďalším titulom pre Máriu je Bohorodička.

    V Novom zákone nenájdeme doslova, že by sa Panne Márii dával titul „Božia Matka“ alebo „Bohorodička“. O Márii sa hovorí, že počala a porodila syna, ktorý je Synom Najvyššieho, ktorý je svätý a je Božím Synom (por. Lk 1,31n.35). Z evanjelií vysvitá, že Mária je matkou syna, o ktorom sa vie, že je Syn Boha. Preto tento titul nie je proti tvrdeniam, ktoré o Márii, Ježišovej Matke píše Sväté písmo Nového zákona.

    Mária, v tomto texte je nazývaná aj vždy Panna. O Márii, ako o panne (gr. parthénos) píše evanjelista Lukáš (por. 1,27ab) a evanjelista Matúš (por. 1,23), keď cituje proroka Izaiáša (por. 7,14). Výrok tohto proroka je znamením pre jeho dobu, ale je aj znamením príchodu Mesiáša na svet skrze panenské počatie. Čiže tak ako sa podľa svedectva Písma počal Ježiš vo svojej matke Márii (por. Mt 1,18.20; Lk 1,35).

    Niektorí hovoria, že Máriine slová: „Ako sa to stane, veď ja muža nepoznám“ (Lk 1,34), znamenajú sľub večného panenstva a vlastne znamenajú: „nie je mi dovolené poznať muža“. Tým sa dokazuje, že titul „vždy Panna“ má svoje opodstatnenie, na základe Svätého písma. „Na jej prosby prijmi, Pane, túto obetu na svoj nebeský žertveník.“ Na prosby svojej matky Ježiš koná zázraky. Príkladom je prvé Ježišovo znamenie v Jánovom evanjeliu – premenenie vody na víno na svadbe v Káne Galilejskej (por. Jn 2,1-11). Mária bola tá, ktorá povedala synovi o nedostatku vína a povedala obsluhujúcim, aby splnili všetko, čo im Ježiš prikáže (v. 3.5). Na Máriine prosby má Ježiš prijať obetu chleba a vína, konanú kňazom, na nebeský žertveník. Potom kňaz kladie časticu vykrojenú „na česť a pamiatku“ Bohorodičky napravood baránka, pričom hovorí: „Po tvojej pravici stojí kráľovná ozdobená zlatom“. Je to druhá časť desiateho verša žalmu 45(44), bez posledného slova tohto verša „z Ofiru“. Ž 45(44) je výnimočným žalmom, je to „pieseň lásky“, v ktorej „básnik“ ospevuje svadbu kráľa s kráľovskou dcérou.

    Exegéti predpokladajú, že od v. 10 sa hovorí len o jednej žene, ale sotva je možné ju stotožniť s „kráľovnou“ (v. 10), s „dcérou Týru“ (v. 13) a „kráľovskou dcérou“ (v. 14nn). Pozoruhodná a prehľadaná podobnosť je uvedená vo Veľpiesni (3,11), že kráľovná – matka korunuje nového kráľa v deň jeho zásnub.

    Tento názor sa hodí k tomu, čo je uvedené v proskomídii Liturgie svätého Jána Zlatoústeho. Kráľovná po kráľovej pravici zo Ž 45(44),10 je kráľova matka. Tak ako po pravici častice znázorňujúcej Ježiša je položená častica znázorňujúca jeho matku Máriu.

    Po spomienke na Presvätú Bohorodičku kňaz berie tretiu prosforu, z ktorej bude vykrajovať častice „na česť ctihodných nebeských beztelesných síl“ – čiže na pamiatku svätých. Je to deväť častíc položených v troch radoch po ľavej strane baránka.

    Prvá z častíc je venovaná spomienke „ctihodného slávneho proroka, predchodcu a Krstiteľa Jána a všetkých svätých prorokov“.

    Táto častica je obetovaná „najväčšiemu z tých, ktorí sa narodili zo ženy“ (por. Mt 11,11; par.) a slová proskomídie mu dávajú tituly: prorok, predchodca a krstiteľ.

    Ján Krstiteľ je posledným prorokom v starozákonnom zmysle slova. V Starom zákone na označenie proroka sa najčastejšie používa slovo hebr. nabi’, ktoré LXX prekladá gr. profétes. Toto slovo je odvodené od slovesa gr. profemi, čo znamená hovorenie nie vo vlastnom mene, ale v mene niekoho vyššieho, t.j. Boha.

    Pri zvestovaní Jánovho narodenia (Lk 1,5-22) jeho otcovi Zachariášovi anjel okrem iného povedal, že už v matkinom lone ho naplní Svätý Duch, mnohých Izraelitov obráti k ich Bohu a bude vlastniť Eliášovho ducha a moc (por. Lk 1,15nn). Tieto výroky Božieho posla sú znamením, že tento Ján bude Božím mužom – prorokom.

    Jeho prostredníctvom bude hovoriť Svätý Duch, ktorý hovorí skrze prorokov. On bude tým, ktorý zvestuje ľuďom pravého Boha a jeho zvestovanie, či už cez jeho slová alebo skutky, bude účinné, lebo jeho hlásanie príjmu a obrátia sa k Bohu. Boží posol spomína veľkého proroka Eliáša – jeho duchom a mocou bude vyzbrojené zvestované dieťa Ján.

    Po jeho narodení v chválospeve „Benediktus“ Zachariáš hovorí o svojom synovi Jánovi: „A ty, chlapček, budeš sa volať prorokom Najvyššieho“ (Lk 1,76a). Preto slová proskomídie, na základe biblického svedectva, menujú Jána Krstiteľa prorokom.

    Ďalší titul, ktorým liturgický text menuje Jána, je „predchodca“. I o tomto Jánovom titule nájdeme dôkaz vo Svätom písme. Opäť pri zvestovaní a v Zachariášov om chválospeve. V Lk 1,17 anjel hovorí Zachariášovi: „Sám pôjde pred ním (Pánom – por. Lk 1,15)…“. Pôjde pred Pánom, ako jeho predchodca a toto je potvrdené v Lk 1,76b: „Pôjdeš pred tvárou Pána, pripravíš mu cestu“.

    Evanjelista Matúš o tejto Jánovej úlohe podáva dôkaz proroka Izaiáša: To o ňom povedal prorok Izaiáš: „Hlas volajucého na púšti: ‘Pripravte cestu Pánovi, vyrovnajte mu chodníky’“ (Mt 3,3). Matúš cituje Izaiáša (40,3). Deutero – Izaiáš hovorí o vyslobodení Izraelského ľudu z babylonského zajatia.

    Nejaký neznámy hlásateľ, označený ako „volajúci“ je poverený vyzvať zajatý ľud, aby sa pripravil na zjavenie Pánovej slávy. Evanjelista si poslúžil slovami starozákonného proroka o zvyku, podľa ktorého určený hlásateľ oznamoval príchod panovníka a mal sa postarať, aby cesty po ktorých bude kráčať, boli čo najschodnejšie. Takto je Ján poslaný pred Ježišom, aby pripravil jeho misiu a skrze neho zjavenie Božej slávy vo svete.

    Ďalším Jánovým titulom je Krstiteľ. Nie je to len titul, ale hlavná náplň jeho poslania tak typická preňho, že vlastne je jeho menom.

    Krst je náboženský obrad obmytia vodou alebo ponorenia do vody. Praktizoval sa v mnohých náboženstvách, či už ako symbol očisty, ale aj iných skutočností. V dobe, keď žil Ján Krstiteľ, rabíni krstili prozelytov z pohanstva, a tak ich včleňovali do vyvoleného národa. Jozef Flávius spomína početné obradné kúpele v sekte esenov, ako aj v židovských spoločenstvách v Damasku a Kumráne.

    Jánov krst bol krstom pokánia (por. Mt 3,11; Mk 1,4; Lk 33; Sk 13,24; 19,4). A tak tí, ktorí prijali krst od Jána, vyjadrovali svoje pokánie a túžbu po odpustení.

    Ale Jánov krst bol zároveň istým provizóriom, lebo bol prípravou na iný krst – na Mesiášov krst „Duchom Svätým a ohňom“ (Mt 3,11 par.). A tak Ján aj vo svojom účinkovaní ako Krstiteľ je predchodcom Mesiáša Ježiša Krista.

    Pri prvej častici sa okrem spomienky na Jána Krstiteľa spomína aj na: „všetkých svätých prorokov“. Spomína sa tu na všetkých tých, ktorí ako Ján Krstiteľ nosia titul „pravý prorok“, či už v dobe starozákonnej alebo novozákonnej.

    Kánon Starého zákona pozná knihy štyroch veľkých prorokov (Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel, Daniel) a dvanásť malých prorokov (Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Habakuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš, Malachiáš). Autori týchto kníh sa nazývajú píšuci proroci.

    Okrem píšucich prorokov Starý zákon spomína aj prorokov, ktorým nie sú pripisované žiadne spisy. Najznámejšími sú Eliáš, Elizeus, Nátan, Samuel a iní.

    V Novom zákone je jediná prorocká kniha Zjavenie apoštola Jána. Takže jediným píšucim prorokom Nového zákona bol apoštol Ján. Tak ako Starý zákon spomína nepíšucich, nachádzajú sa aj v Novom zákone muži i ženy s titulom prorok.

    Zvlášť kniha Skutkov apoštolov na mnohých miestach spomína prorokov napr. Agabus (por. 11,28; 21,10); Barnabáš (por. 13,1); Šavol (por. 13,1); Sílas (por. 15,32); štyri dcéry evanjelistu Filipa (por. 21,8n) a iní.

    Dar proroctva spomína aj apoštol Pavol, hlavne v Prvom liste Korinťanom. Apoštol vyzýva členov tejto cirkevnej obce, aby túžili po dare proroctva, lebo: „kto prorokuje, buduje Cirkev“ (1 Kor 14,4b).

    Na všetkých týchto ľudí si Cirkev spomína, keď sa kladie pri proskomídii na diskos prvá častica.

    Druhá častica je položená na pamiatku apoštolov. Osobitne sú spomenutí apoštoli Peter a Pavol.

    Svätých slávnych a všechválnych apoštolov Petra a Pavla i všetkých ostatných svätých apoštolov.

    Apoštol je slovenským ekvivalentom gréckeho slova (apóstolos), znamená „poslaný, posol“. Toto slovenské slovo sa vzťahuje hlavne na skupinu dvanástich najbližších žiakov a spolupracovníkov, ktorých si vybral Ježiš z Nazareta. Ježiš sám si ich vyvolil a osobitne sa im venuje: vysvetľuje im podrobne a priamo to, čo ostatným hovorí obrazne, vystrojil ich svojou mocou a poslal ich pred sebou ohlasovať Božie kráľovstvo, im zveruje „pamiatku Eucharistie“. Táto skupina sa v evanjeliách nazýva „Dvanásti“.

    Spomedzi Dvanástich v opisoch evanjelistov vyniká apoštol Peter. Peter (Šimon, Šimon Peter, Šimon syn Jánov) je rybárom z Betsaidy (por. Jn 1,44) a Ježiš ho medzi prvými povolal, aby ho urobil „rybárom ľudí“ (por. Mt 4,19 par.). Peter s Jakubom a Jánom tvorili úzky okruh Ježišových dôverníkov, keď boli svedkami vzkriesenia Jairovej dcéry (por. Mk 5,37; Lk 8,51), Ježišovho premenenia (por. Mt 17,1 par.) a jeho agónie v Getsemanskej záhrade (por. Mt 26,37 par.). Peter často hovoril ako predstaviteľ Dvanástich a ako prvý z nich uveril a vyznal, že Ježiš je Kristus – prisľúbený Mesiáš a Boží Syn (por. Mt 16,13-23; Mk 8,27-30). Všetci štyria evanjelisti hovoria o tom, že Peter trikrát zaprel Ježiša, ale aj s plačom to oľutoval. Zmŕtvychvstalý Ježiš sa mu zjavil medzi prvými, aby bol vierohodným svedkom zmŕtvychvstania. Po Ježišovom nanebovstúpení Peter vystupuje ako predstavený spoločenstva kresťanov v Jeruzaleme. Prvá časť knihy Skutkov apoštolov (hl. 1-12) sa venuje práve jemu. Rozpráva o tom, ako Peter ohlasuje evanjeliové posolstvo, o jeho misijných cestách a zázrakoch, o uväznení i zázračnom vyslobodení, ako aj o inej jeho činnosti. Neskoršie Skutky apoštolov ho spomínajú na Jeruzalemskom apoštolskom sneme, kde vystupuje proti judaizátorom. Podľa opodstatnenej kresťa nskej tradície Peter neskôr pôsobil v Ríme, kde v r. 67 počas Nerónovho prenasledovania kresťanov zomrel mučeníckou smrťou.

    Najvýznamnejším apoštolom mimo skupiny Dvanástich je apoštol Pavol. O jeho živote sa dozvedáme z druhej časti Skutkov apoštolov a z trinástich (resp. štrnástich) listov, ktorých autorstvo je pripisované Pavlovi.

    Pavol je Žid z diaspory, z Tarzu v Cilícii a toto meno je jeho vedľajším latinským menom, pričom má aj hebrejské meno Šavol. Pochádzal z Ben jamínovho kmeňa, bol vychovaný prísne podľa Mojžišovho zákona a tradície predkov a patril k náboženskej skupine farizejov. No zároveň od narodenia bol rímskym občanom. Okrem materinskej aramejčiny ovládal aj gréčtinu a poznal helenistickú kultúru a ľudovú filozofiu, ako aj náboženstvo a politickú štruktúru Rímskej ríše.

    Pavol odchádza do Jeruzalema, aby nadobudol vyššie vzdelanie v poznaní Zákona. Tam je žiakom slávneho učiteľa Gamaliela. Okrem vysokého náboženského vzdelania bol vyučený aj remeslu, bol výrobcom stanov. Trpel istou nepríjemnou chorobou, ktorá bola chorobou na „celý život“(por. 2 Kor 12,9). Na základe zistení odborníkov o Pavlovej chorobe sa jedná o maláriu, ktorú poznajú na pobreží Stredozemného mora a niekedy ju nazývajú maltská malária. Kraje Pavlových ciest, zvlášť Pamfýlia boli v staroveku známe rozšírením tejto choroby.

    Pozemského Ježiša osobne nepoznal. V čase Ježišovho verejného účinkovania bol Pavol v Tarze. Keď sa vrátil po Ježišovom nanebovstúpení do Jeruzalema, stal sa fanatickým nepriateľom mladého cirkevného spoločenstva. Zúčastnil sa pri kameňovaní prvého kresťanského mučeníka diakona Štefana. Potom dostal poverenie od veľkňazov zatknúť kresťanov žijúcich v Damasku a priviesť ich do Jeruzalema. Cesta z Jeruzalema do Damasku bola časom veľkej zmeny v Pavlovom živote. Zjavil sa mu vzkriesený Ježiš a z veľkého nepriateľa Kristovej cirkvi sa stáva najväčší hlásateľ evanjelia. V Damasku prijal krst a už tam začal kázať, že Ježiš je Boží Syn. Duch Svätý ho určil na misiu medzi pohanmi (por. Rim). Jeho najväčším evanjelizačným dielom sú jeho tri misijné cesty.

    V r. 47-48 s Barnabášom a Jánom Markom vykonal prvú misijnú cestu na Cyprus a do južných provincií Malej Ázie, kde v mestách Antiochia Pizidská, Ikónium, Lystra, Derbe založil cirkevné obce. Po návrate z tejto cesty sa zúčastnil v r. 49 na Jeruzalemskom apoštolskom sneme.

    V r. 49-52 v spoločnosti Sílasa, neskoršie aj Timoteja, vykonal druhú misijnú cestu, ktorá viedla do Malej Ázie a neskoršie na európský kontinent, kde založil cirkevné obce vo Filipách, Solúne, Aténach a Korinte.

    V r. 53-58 vykonal tretiu misijnú cestu. Najprv prežil tri úspešné roky v Efeze. Cez svojich spolupracovníkov založil cirkevné obce v Kolosách, v Laodicei a v Hierapole. Prenasledovanie ho prinútilo odísť z Efezu cez Macedónsko do Korintu a potom cez Macedónsko, Troadu, Milét, Týrus a Cézareu sa vrátil do Jeruzalema, aj so zbierkou, ktorú pre jeruzalemských kresťanov urobili veriaci v Macedónsku a Korinte. V Jeruzaleme bol zatkutý a potom dva roky strávil vo väzení v Cézarei. Pri súdnom procese sa odvolal ako rímsky občan na cisára, a tak bol poslaný loďou do Ríma. V rímskom väzení strávil ďalšie dva roky, počas ktorých ohlasoval evanjelium v centre impéria. Tu sa končí rozprávanie Skutkov apoštolov o živote a pôsobení apoštola Pavla. Ale podľa istých náznakov v pastorálnych listoch bol oslobodený a išiel ohlasovať evanjelium do Španielska a potom na Východ. V Malej Ázii bol pravdepodobne zatknutý a prevezený do Ríma, kde v r. 67 zomrel mučeníckou smrťou.

    Okrem najvýznamnejších apoštolov Petra a Pavla si pri položení druhej častice spomíname na všetkých ostatných apoštolov z okruhu Dvanástich (Ondrej, Jakub Zebedejov, jeho brat Ján, Filip, Bartolomej, Tomáš, Matúš, Jakub Alfejov, Tadeáš, Šimon Kananejský), ale aj na ostatných ktorým Sväté písmo dáva tento titul, napr. Jakub (mladší), Barnabáš a.i.

    Ďalšia biblická postava je spomenutá pri položení štvrtej častice. Tú ma kňaz položiť vedľa prvej, ako predpisuje rubrika. Táto častica je obetovaná za Štefana, ako o ňom píše autor Skutkov apoštolov.

     „Svätého prvomučeníka a archidiakona Štefana, … i všetkých svätých mučeníkov a mučeníc.“

    Podľa svedectva Sk 6 stále sa zväčšoval počet kresťanov v Jeruzaleme, a tak apoštoli nestíhali vedľa služby hlásania evanjelia konať charitatívnu službu. A preto na službu „obsluhovania pri stoloch“ (por. Sk 6,2) si vyvolili sedem osvedčených mužov. Na prvom mieste medzi nimi je spomenutý Štefan. Autor skutkov hovorí o ňom, že je to muž plný viery a Ducha Svätého.

    Časť od Sk 6,8 – 8,2 by sme mohli nazvať „perikopou Štefana“, lebo obsahuje jeho vystúpenie vo veľkej múdrosti a sile, ktorým jeho protivníci nemohli odolať. Jeho protivníkmi sú predovšetkým Židia z diaspory, ktorým sa nepáčilo, že Štefan hlásal evanjelium o Ježišovi.   Navádzajú niektorých na falošné svedectvo proti Štefanovi, ktorý podľa nich „hovoril rúhavé slová proti Mojžišovi a proti Bohu“ (por. Sk 6,11.13). Zaviedli ho pred Veľradu a tam Štefan podáva svoju veľkú obrannú reč. Táto reč obsahuje celý priebeh dejín spásy, ktorej stredobodom a vrcholom je Ježiš Kristus – Spravodlivý (por. Sk 7,52). Štefan hovorí, že tak ako praotcovia ukrivdili Jozefovi, nepochopili, odmietli a neposlúchali Mojžiša a ako prenasledovali a zabíjali prorokov, tak bol nepochopený, odmietnutý a zabitý Kristus týmto pokolením Židov. Tieto Štefanove slová vyvolali v jeho protivníkoch veľký hnev a preto ho hnali za mesto, aby ho tam kameňovali. A tak ako Ježiš sa modlí za svojich vrahov, tak sa modlí aj Štefan: „Pane, nezapočítaj im tento hriech“ (por. Sk 6,60), a po týchto slovách zomiera. „Štefanova perikopa“ sa končí zmienkou o Štefanovom pochovaní v Sk 8,2. Nie len v modlitbe, ale aj v iných aspektoch je podobnosť Ježiša a Štefana, ako tieto udalosti zaznamenal Lukáš vo svojom evanjeliu a v Skutkoch apoštolov.

    Evanjelista rozpráva o Štefanovom ukameňovaní paralelne vzhľadom k rozprávaniu o Ježišovom utrpení: s pojmom „Syn človeka“ vo veršoch 55n, por. Lk 22,69; so „strašným výkrikom“ vo v. 57, por. Lk 23,46b; s modlitbou umierajúceho vo v. 59 por. Lk 23,46, s formuláciou „kľakol si“ vo v. 60, por. Lk 22,41; s prosbou o odpustenie vo v. 60, por. Lk 23,34a; so slovami „zvolal veľkým hlasom“ vo v. 60, por. Lk 23,46a.

    Položenie tejto častice je okrem prvomučeníka Štefana spomienkou aj na „všetkých svätých mučeníkov a mučeníc.“

    Mučeník (gr. martys) etymologicky znamená svedok. Kresťanský význam tohto slova je výlučne krvou potvrdené svedectvo človeka, ktorý pre vieru v Krista položil život.

    Ježiš z  Nazareta, ktorý tiež zomrel mučeníckou smrťou, v escha tologickej reči, ako je zaznamenaná u Matúša a u ostatných synoptikov, predpovedá utrpenie kresťanov, spojené s ich smrťou (por. Mt 24,9; par.). V rannej Cirkvi, podľa svedectva Sk, mučeníkom okrem Štefana sa stal aj Jakub, Jánov brat (por. Sk 12,2) a v nebezpečenstve smrti boli ďalší (Peter, Pavol a iní).

    O mučeníkoch hovorí aj posledná kniha Svätého písma Zjavenie apoštola Jána. Celá kniha je vlastne knihou mučeníkov, ktorí išli v stopách pravého a verného Svedka (por. Zjv 3,14) a tak dali svojou krvou svedectvo cirkvi a svetu. Celá kniha je oslavou ich vytrvalosti v skúške. Utrpenie a oslava dvoch svedkov Pána sú ich symbolom (por. Zjv 6,9n; 7,14-17; 11,11n; 20,4-6).

    Po spomienke na mučeníkov, pri položení štvrtej častice, ostatné častice sú spomienkou na nebiblických svätých – svätých cirkvi po uzavretí kánonu Sv. písma, okrem Pánových predkov Joachima a Anny, rodičov Ježišovej matky Márie, ako ich nazýva apokryfné Jakubovo protoevanjelium.

    Po položení častíc za oslávenú cirkev, kňaz kladie pod Baránka ďalšie častice za živých a mŕtvych. Poslednú časticu kladie za seba.

    Autor: ThDr. Peter Fedor, PhD.
  • Sviatky – pohyblivé

    Pohyblivé sviatky sú tie, ktoré každý rok nepadnú na ten istý čas a v ten istý deň mesiaca, ale raz skôr a inokedy neskôr. Ich termín závisí od sviatku Paschy, ktorý nemá stály termín. Sviatok Paschy – Veľkej noci môže pripadnúť na jednu z nedieľ medzi  22. marcom a 25. aprílom. Tak sviatky, ktoré  nemajú stály termín, nazývame pohyblivé sviatky. Stredobodom všetkých pohyblivých sviatkov je Pascha. Preto aj celý rad nedieľ, sviatkov a posvätených časov, ktoré sú závislé od sviatku Paschy, tvoria okruh sviatkov, ktorý nazývame veľkonočný alebo paschálny.

    Paschálny okruh sviatkov v byzantskom obrade začína 10 týždňov pred Veľkou Nocou – Nedeľou Mýtnika a farizeja, a končí 8 týždňov po Veľkej Noci – Nedeľou Všetkých svätých.

    Paschálny okruh sviatkov sa delí na:

    – predpôstné obdobie

    – pôstne obdobie – Veľký Pôst

    – veľkonočné obdobie

     

    Predpôstné obdobie má 4 nedele:

    1. Nedeľa mýtnika a farizeja

    2. Nedeľa márnotratného syna

    3. Nedeľa mäsopôstna

    4. Nedeľa syropôstna

     

    Pôstne obdobie – Veľký Pôst (četyridesjatnica) – začína sa pondelok po Syropôstnej nedeli a trvá do Lazárovej soboty. Po Kvetnej nedeli nasleduje Veľký týždeň. Má osobitné postavenie, hoci sa zvyčajne berie ako súčasť veľkého pôstu.

    Veľkonočný čas trvá od Veľkej Noci do Zoslania Svätého Ducha. Nakoľko toto obdobie trvá 50 dní, má aj priliehavý názov „Päťdesiatnica“. Nedele vo veľkonočnom období majú svoj vlastný názov:

    – Tomášova nedeľa

    – Nedeľa Myronosičiek

    – Nedeľa uzdravenia chorého

    – Nedeľa Samaritánky

    – Nedeľa Slepého

    – Nedeľa Svätých Otcov I. Nicejského snemu

    – Nedeľa Päťdesiatnice – Zoslanie Svätého Ducha

     

    Od sviatku Veľkej noci závisí počet nedieľ, ktoré nasledujú jedná za druhou, voláme ich aj radovými nedeľami, alebo nedele po Päťdesiatnici. Začínajú prvou nedeľou po sviatku Päťdesiatnice. Ich počet závisí od termínu Paschy. Nezávisle však na počte rádových nedieľ,  posledná je vždy nazývaná Nedeľou Zachejovou.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD. 
  • Sviatok nášho najsladšieho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, Milujúceho ľudí

    Sviatok nášho Najsladšieho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, Milujúceho ľudí – ľudovo sviatok Božského srdca sa zrodil a rozvíjal v Západnej Cirkvi. Úcta Božského srdca dala podnet k vzniku mnohých pobožností a zavedeniu tohto sviatku do liturgického kalendára. Ozajstná úcta Božského srdca začala v 17.storočí vo Francúzsku, kde sa rehoľnici sv. Márie Margite Alcoque niekoľkokrát zjavil Ježiš Kristus, ukázal jej svoje láskou horiace srdce k ľudskému pokoleniu a vyzval ju, aby začala šíriť úctu jeho srdca. Táto úcta Božského srdca bola po skromných začiatkoch a prvotných ťažkostiach v roku 1856 pápežom Piom IX. rozšírená na celú Cirkev. Dňom Božského srdca sa stal piatok po druhej nedeli po Päťdesiatnici. Pápež Pius XII. v roku 1956 z príležitosti storočnice sviatku, položil v encyklike dogmatický základ úcty opierajúc sa o Sväté Písmo, sv. Otcov a liturgické pramene.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Sviatosť kňazstva

    Ježiš Kristus po svojom nanebovstúpení neprestal byť prítomný medzi svojím ľudom na zemi. Žije v Cirkvi, ktorá je jeho tajomným telom. Bohoslužobný život Cirkvi je teda celebráciou celého Mystického tela Kristovho – Hlavy a jej údov, pozemských i nebeských.

    Liturgia slávená malou skupinkou miestnej Cirkvi sa slávi v mene celej Cirkvi a slávi sa nielen v mene všetkých týchto Cirkví, ale aj pre celú túto Cirkev. Jedno spoločenstvo je vždy reprezentantom úplnej celej Cirkvi. Stačí si všimnúť modlitby, ktoré sa modlia počas liturgií. Vždy sú tam modlitby za celú Cirkev na celom svete.

    Je potrebné si tiež uvedomiť, že všetci pokrstení účastní na liturgii sú koncelebrantmi, každý podľa svojho stupňa kňazstva v Kristovi. Nie všetci pokrstení sú presbytermi, ale všetci pokrstení sú kňazmi Ježiša Krista. Presbyteriát je špeciálnym stupňom Kristovho kňazstva, ale všetci pokrstení sú pokrstení v kňazstve Ježiša Krista, ktorý v určitom slova zmysle, je jediným kňazom a každé iné kňazstvo (podľa rôznych stupňov v Cirkvi) je len účasťou na Kristovom kňazstve. Liturgia nie je niečo, čo koná klérus pre iných. Ale celé spoločenstvo koná podľa rôznych stupňov služobnej hierarchie Cirkvi.

    Služobné kňazstvo ustanovil Ježiš Kristus pri Poslednej večeri, keď premenil chlieb a víno slovami: Toto je moje telo… toto je moja krv… toto robte na moju pamiatku! Ježiš Kristus prikazuje apoštolom robiť to isté, čo robil on: premieňať chlieb a víno na Telo a Krv Ježiša Krista, čo patrí aj k samotnej podstate kňazskej moci. Celú svoju náuku, ktorú prijal od Otca a časť svojej božskej moci odovzdal Ježiš Kristus svojím apoštolom na čele s Petrom. Dal im poverenie hlásať túto náuku a vysluhovať sviatosti až do konca sveta a po celom svete. Apoštoli to neboli schopní robiť sami a preto ustanovili biskupov, ktorým odovzdali plnosť kňazskej moci, ale ja plnú účasť na Kristovom trojakom poslaní. Aby biskupi mohli plniť tieto služby, potrebujú pomocníkov, ktorým v rôznej miere odovzdávajú účasť na Kristovom i svojom kňazstve a tak ich uspôsobujú na príslušné služby. Takýmito pomocníkmi biskupov sú kňazi a diakoni (1).

    Okrem týchto služieb (svätení) vznikli v neskorších obdobiach v Cirkvi aj iné, tzv. nižšie svätenia (2)

     

    Novozákonné chápanie kňazstva

     

    Priamych svedectiev Svätého Písma o kňazskej službe je veľmi málo, avšak sú natoľko jasné, že nepotrebujú veľmi osobitné objasňovanie (porov. 1 Pet 2,5-10; Zj 1, 5-6; Zj 20,6; Ex 19, 5-6; Dt 14,2).

    Starý Izrael bol vyvoleným Božím národom, ako to dosvedčujú knihy Starého zákona. V Novom zákone sa takýmto národom stali kresťania, ktorí predtým neboli žiadnym národom. Stanúc sa Cirkvou, stali sa kresťania Božím národom, ku ktorému patrí každý veriaci. Etnický, národný princíp, podľa ktorého bol vyvolený starozákonný Izrael, bol zamenený členstvom, príslušnosťou k Cirkvi, v ktorej sa aj etnické, či sociálne znaky ukázali ako prekonané (porov. Gal 3, 28-29). Celá Cirkev je Boží národ, nový Izrael a každý v nej je povolaný ako kňaz Bohu prinášať duchovné obety.

    V židovstve bolo osobitné kňazstvo, nedostupné príliš pre národ, bola hranica, ktorá raz a navždy oddeľovala kňazstvo od národa. Kráľovské kňazstvo celého Izraela v Starom zákone ostávalo zasľúbením, prísľubom. V Starom zákone služba v chráme bola dostupná iba levitskému kňazstvu a cudzia pre všetok národ Izraela. Prísľub o kráľovskom kňazstve splnil sa v Novom Izraeli – v Cirkvi Ježiša Krista.

    Cirkevná hierarchia má teda božské ustanovenie. Iba vďaka hierarchii možno splniť odkaz sv. apoštola Pavla: „Ale všetko nech sa deje slušne a v poriadku!“ (1 Kor 14,40). Sám Ježiš Kristus si vybral 12 apoštolov, aby boli správcami a činiteľmi Božích tajomstiev. A samotní apoštoli, ktorých činnosť bola riadená Svätým Duchom a živým príkladom ich Učiteľa, tiež vyvolili na službu v Cirkvi určité osoby a takýmto spôsobom ustanovili tento poriadok nepretržitého kňazstva, ktorý sa zachováva v Cirkvi do dnešných dní.

     

    Stupne vyšších posvätných rádov v cirkvi

    Episkopát

    Biskupský stupeň je prvým a najvyšším stupňom cirkevnej hierarchie. Tento stupeň dáva osobe posvätenej za biskupa plnosť apoštolskej moci. Obsahuje teda nielen kňazskú moc, ale aj možnosť odovzdať ju inej osobe. Pri biskupskom svätení majú byť traja biskupi ako spolusvätitelia.

    Úlohou a povinnosťou biskupa je chrániť čistotu evanjelia, starať sa o jeho šírenie a hlásanie medzi ľudom. Tiež od najstarších čias bolo ukladané biskupskému stavu za povinnosť právo slúženia, vedenia, učiteľstva a ustanovovania kandidátov na jednotlivé kňazské stupne.

    Kňazstvo

    Kňazstvo je sviatosť, v ktorej cirkvou vybraní kandidáti po splnení všetkých predpísaných podmienok dostávajú vkladaním rúk biskupa svätenie, duchovnú moc a potrebné milosti plniť svoje kňazské povinnosti.

    Kňaz pri vkladaní rúk biskupa získava plnú kňazskú moc a medzi jeho duchovné povinnosti patrí:

    – udeľovať sviatosti veriacim, vysluhuje šesť sviatostí (okrem sviatosti kňazstva)

    – hlásať Božie slovo

    – viesť veriacich k bohumilému životu na zemi a k spáse vo večnosti.

    Kňazstvo vždy zaujímalo centrálne miesto medzi ostatnými službami v Cirkvi. Počínajúc od apoštolskej doby, každá miestna Cirkev si sama ustanovovala biskupov, kňazov, diakonov a iných služobníkov, ktorí sa začali objavovať neskôr. Tieto ustanovenia, konané miestnou Cirkvou, obsahovali tri momenty:

    – vyvolenie osôb určených pre tieto služby

    – ich posvätenie spojené s modlitebnou prosbou o zoslanie darov Svätého Ducha

    – priznanie zo strany miestnej Cirkvi vykonaného posvätenia ako blahodatne účinkujúceho.

    Vznik kňazskej služby spadá do obdobia, kedy sa začali utvárať miestne cirkvi. A to znamenalo, že ich slúženie bolo nevyhnutné pre jestvovanie samostatnej miestnej Cirkvi.

    Vo vzťahu k biskupskému stupňu je tento stupeň podriadený, lebo bez vôle biskupa kňaz nemohol prijímať a vykonávať nič podstatne dôležité v cirkevnej činnosti. Vo vzťahu k bohoslužbe mal kňaz práva na úrovni biskupa, okrem práva vysväcovania kňazov (chirotonie), ktoré bolo ponechané výlučne biskupovi.

    Diakonát

    Diakonát je prvým stupňom z vyšších svätení, kedy sa diakon zúčastňuje na verejnom a súkromnom bohoslúžení, posluhuje pri sviatostiach, ale ani jednu nevysluhuje. Diakonát bol však ustanovený nie na kňazstvo, ale na službu biskupom a presbyterom. Diakoni sa totiž pokladali za ich ruky a oči. Podľa vyjadrenia Ignáca Antiochijského, diakoni v súlade biskupmi a presbytermi jasne učia veriaci ľud “Pánove príkazy”. Táto prax zachovaná v pravoslávnych cirkvách, ktorú teraz objavuje latinská cirkev, má sa znova osvetliť aj vo východných katolíckych cirkvách. Obnova jej bohoslužobného a mimobohoslužobného poslania sa totiž ukazuje ako veľmi užitočná.

    Liturgickou službou diakona je prednášanie ekténií, čítanie evanjelia a ostatné usmerňujúce texty počas svätej liturgie, nevyhradené kňazovi. Znakom diakonskej hodnosti je orár.

    Vystúpenie diakonov ako osobitej kategórie vyšších svätení v Cirkvi je zaznamenané v Skutkoch apoštolov, kde sa opisuje voľba a ustanovenie siedmich mužov na službu starostlivosti o stolovanie, obsluhovanie pri stoloch. O týchto mužoch sa hovorí ako o mužoch „plných Ducha a múdrosti“ (porov. Sk 6,3). Obsluhovanie pri stoloch a pomáhanie počas tzv. agapé bolo spájané v apoštolskej dobe so slávením Eucharistie, lebo po liturgii sa spotrebovávali ostatky eucharistických prínosov. Povinnosťou diakonov bolo vyberať, či oddeľovať z prinesených darov chlieb a víno ako matériu pre Eucharistiu.

    V 3.- 4.storočí sa okruh diakonských povinností rozširuje a prísne stanovuje. Na základe Apoštolských konštitúcií má byť diakon uchom, okom a taktiež srdcom a dušou biskupa. Diakon mal oboznamovať biskupa o všetkom, čo sa deje v živote Cirkvi, pričom otázky tzv. druhostupňovej záležitosti mohol riešiť aj sám. Hlavná činnosť diakona však spočívala pri aktívnej účasti pri vykonávaní bohoslužieb. V dobe katechumenátu bol diakon povinný nad tými, ktorí sa pripravovali na vstup do Cirkvi, čítať modlitby a privádzať ich k biskupovi. Potom ich privádzal na miesto krstu, pomáhal pri obradoch (zobliekanie z odevov, mazanie celého tela krstným olejom…). Dosť často boli diakoni splnomocnencami biskupov na všeobecných a miestnych snemoch.

    Činnosť diakonov bola najviac badateľná pri vykonávaní svätej božskej liturgie. V prvých časoch kresťanstva diakoni oboznamovali cirkevnú obec o čase a mieste bohoslužieb a počas samotných obradov dohliadali na poriadok v čase ich trvania: ukazovali veriacim ich miesta a dohliadali, aby bol kľud a ticho. Ukazovali tiež veriacim, kedy sú povinní stáť, sedieť alebo skláňať sa na kolená. Diakoni tiež posluhovali biskupovi a kňazovi v oltárnej časti chrámu, kde pripravovali bohoslužobné predmety a oblečenie pre slúžiacich.

     

    Liturgicko-historický pohľad na obrady svätení

    Diakonát

    Nakoľko diakon nevysluhuje sviatosť Eucharistie, ale iba pomáha a posluhuje pri jej realizácii, diakonské svätenia sa konajú až po posvätení Darov, a to po zvolaní biskupa „I da budut milosti velikaho Boha i Spasa…“.

    Diakoni vedú kandidáta diakonátu  zo stredu chrámu. Vedú ho medzi sebou, každý držiac jednou rukou jeho ruku a druhú položiac na jeho krk ho skláňajú. Nasledujú diakonské výzvy: „Poveli!“ – vyprosujúc súhlas Božieho ľudu k sväteniam,  „Povelite“ – vyprosujúc súhlas duchovenstva na prijatie nového Božieho služobníka a nakoniec výzva „Poveli, preosvjaščennyj vladyko!“ – vyprosujúc súhlas biskupa na svätenie.

    Kandidát svätení sa skláňa pred biskupom, ten ho žehná na a nasleduje trojité obchádzanie kandidáta svätenia okolo oltára. Kandidát bozkáva rohy oltára a taktiež biskupa. Počas prvého obchádzania sa spieva tropár „Svätí mučeníci…“, vzývajúc mučeníkov modliť sa pred Bohom za spásu ľudských duší a tiež sú títo mučeníci predstavovaní kandidátovi ako príklady zachovania viery a čistoty. Pri druhom obchádzaní sa spieva tropár „Sláva tebe, Kriste Bože…“, ktorý zvestuje, že podľa ich príkladu kázňou posväcovaného má byť svätá Trojica jednobytná. Nakoniec v tretej piesni „Izaiáš plesaj…“ sa poukazuje na to, že základom pre kňazstvo a Cirkev poslúžil príchod Božieho Syna na túto zem.

    Po skončení trojitého obchádzania  sa kandidát svätení stavia z pravej strany oltára a trikrát sa pred ním ukláňa. Skláňa sa na jedno koleno, na znak toho, že na diakona sa ukladá nie plné sväté slúženie, ale iba jeho časť. Hneď na to kladie ruky na oltár na znak kríža, skloniac hlavu na ne. Tento moment znamená úplné posvätenie Bohu – Stvoriteľovi svojho života, ktorý má byť, nakoľko je to možné, podobný obrazu svojho Pána a Spasiteľa. Biskup robí nad jeho hlavou znamenie kríža (3x), pokladá na neho ruku a koniec omofora (znamenie toho, že kandidát sa pripravuje stať sa účastníkom bremena pastierskeho slúženia) a prednáša predpísanú modlitbu „Božestvennaja blahodať…“, v ktorej vzýva na novoposväcovaného milosť Svätého Ducha. Nasleduje Veľká ekténia, ktorá obsahuje aj prosbu za posväcovaného. Počas tejto ekténie sa biskup modlí predpísané modlitby.

    Po prečítaní modlitieb kandidát na diakona vstáva a snímajú z neho orár, ktorým bol prepásaný. Biskup pokladá orár na jeho ľavé plece a nahlas volá „Axios“ (čo znamená je hodný). Najprv slúžiaci v oltárnej časti a potom aj veriaci opakujú toto zvolanie. Potom dostáva diakon narukávniky, tiež so zvolaním „Axios“ a na znak súhlasu toto zvolanie znovu opakujú kňazi a následne aj veriaci. Týmto zvolaním sa ohlasuje, že bolo uskutočnené diakonské svätenie a novovysvätený diakon bol obdarený milosťou Svätého Ducha a stal sa služobníkom Cirkvi.

    Kňazstvo

    Súčasný obrad kňazských svätení pochádza zo 17. storočia, kedy sa ustálila obradová štruktúra sviatosti.

    Kňazská vysviacka je úkon, ktorým sa povolaná osoba ustanovuje do kňazského stavu a dostáva moc nielen vysluhovať sviatosti, ale aj usmerňovať tých, ktorí sviatosti užívajú. Samotný akt kňazskej vysviacky začína po prenesení čestných darov zo žertveníka na oltár (po Veľkom vchode) s tým, aby sa neskôr novokňaz tiež mohol podieľať na posvätení Darov.

    Po Veľkom vchode diakoni privádzajú kandidáta kňazstva pred cárske dvere a podľa poriadku hovoria nasledujúce výzvy: „Poveli!“ – „Povelite“ – „Poveli, preosvjaščennyj vladyko!“. Prvá z týchto výziev je adresovaná veriacemu ľudu, ktorý mal v minulosti právo voliť si kňazov, druhá k duchovenstvu, ktoré tiež prijímalo účasť pri vyvolení a tretia k biskupovi. Táto časť obradu je pozostatkom počiatočnej formy kňazských svätení, ktorá v súčasnosti slúži ako dôkaz úzkeho spojenia dnešného obradu kňazských svätení s tým pôvodným.

    Nasleduje trojité obchádzanie kandidáta svätenia okolo oltára. Toto obchádzanie sa uskutočňuje proti slnku a v smere k východu, ktorý symbolicky predstavuje samotného Ježiša Krista. Tiež tento akt vyjadruje uzavretie večného zväzku kňaza s vteleným Slovom. Kandidát bozkáva rohy oltára a taktiež ruku biskupa. V tom čase sa spievajú tropáre „Svätí mučeníci…“, „Sláva tebe, Kriste Bože…“, „Izaiáš plesaj…“. Svätý Simeon Solúnsky v súvislosti s obradom trojitého obchádzania hovorí, že tento obrad znamená vstup novoposväcovaného medzi anjelov.

    Po skončení trojitého obchádzania sa biskup postaví na pravú stranu oltára a kandidát sa skláňa pred ním na kolená. Biskup robí nad jeho hlavou znamenie kríža, pokladá na neho ruku a koniec omofora a prednáša predpísanú modlitbu „Božestvennaja blahodať…“, v ktorej vzýva na novoposväcovaného milosť Svätého Ducha, vyprosujúc od Boha dary nevyhnutné pre kňazstvo. Nasleduje Veľká ekténia. Po ekténii nasleduje modlitba, v ktorej je poukázané na povinnosti kňaza: hlásať Evanjelium, prinášať dary a obety a osvecovať ľudí krstom.

    Po prednesení modlitieb podáva biskup posväcovanému kňazské časti bohoslužobného rúcha: stichár, epitrachil, pás, narukávnice, felón a knihu Služebník. Keď ich ten prijíma, bozkáva ich jednotlivo a aj biskupa. Pri podávaní odevov a ich obliekaní hovorí biskup slová „Axios“ (čo znamená je hodný) a najprv slúžiaci v oltárnej časti a potom aj veriaci ich opakujú.

    Potom novovysvätený kňaz sa pozdravuje bozkom pokoja (na znak pokoja a lásky) so spoluslúžiacimi, bozkávajúc ich na ramená, vyjadrujúc tým uvítanie a úctu pri vstupe do kňazskej hodnosti a do zväzku apoštolskej lásky.

    Episkopát

    Biskup vedie Boží ľud spolu s kňazmi nie z pozície svojho mena a ani nie na základe práva, ako ten, ktorý dostal moc od ľudí alebo prostredníctvom ľudí, ale biskup riadi Cirkev v mene Božom, ako ten, ktorý bol ustanovený na túto službu vedenia samým Bohom. Boží ľud súčasne svedčí o tom, že všetko, čo sa deje v Cirkvi pod vedením pastierov, koná sa v súlade s Božou vôľou, na základe zjavenia Svätého Ducha.

    Najkomplexnejším historickým prameňom o obrade biskupských svätení sú Apoštolské ustanovenia. Podstatné črty biskupských svätení na základe spomínaného prameňa spočívajú v nasledujúcich bodoch:

    Svätenie na biskupa má byť vykonané dvoma alebo troma biskupmi.

    Pri vysviacke kládli diakoni na hlavu kandidáta svätení otvorené Evanjelium. Sv. Ján Zlatoústy tento objasňuje následovne: „Pri posvätení biskupa sa kladie Evanjelium na jeho hlavu preto, aby posväcovaný vedel, že prijíma ozajstnú korunu Evanjelia a súčasne má mať na zreteli, že hoci je predstavený všetkým, predsa len je podriadený zákonu, že aj keď všetkých bude viesť podľa zákona, predsa aj on sám je podriadený zákonu“.

    Pri vysviacke bola čítaná modlitba a následne kandidát svätení slúži Eucharistiu.

    Novoposväcovaný žehnal národ pokojom a obracal sa k Božiemu ľudu s poučným slovom, ktoré malo byť svedectvom o jeho spôsobilosti a plnení povinností biskupa.

    Na druhý deň po vysvätení bol biskup uvedený na biskupskú katedru.

    Samotné svätenie bolo sprevádzané pozdravmi biskupov, keďže novovysvätený biskup sa stal ich oltárnym spolubratom.

    Ako deň svätení bol určený deň Pánov – nedeľa.

    Samotné obrady biskupských svätení sa konali počas svätej liturgie.

     

    Aj z týchto čŕt starobylého obradu biskupského svätenia je možné určiť tri hlavné časti obradu biskupskej vysviacky, ktoré sú viac menej zachované aj v súčasnom obrade:

    – prípravné obrady

    – posväcovanie vo vlastnom slova zmysle

    – obrady sprevádzajúce posvätenie.

    Biskupské svätenie sa koná pred čítaním Apoštola. Po vchode s Evanjeliom a Trojsvätej piesni privádzajú kandidáta svätenia k cárskym dverám. Tu urobí tri poklony pred oltárom, pobozká ho, pokľakne na kolená priamo pred oltárom, skladá ruky na znak kríža, pokladajúc ich na okraj oltára a hlavu medzi ruky. Kandidát sa tak symbolicky skláňa bezprostredne k Ježišovi Kristovi, ktorý je tu neviditeľne prítomný. Na hlavu kandidáta sa kladie otvorené Evanjelium písmenami dole, ako obraz ruky Pána volajúceho kandidáta svätení na kázeň Božieho slova; vyvýšeného, ale súčasné aj podriadeného jeho evanjeliovému zákonu. Zvrchu Evanjelia biskupi skladajú ruky a hlavný biskup  prednáša modlitbu sviatostného obsahu „…Izbranijem i iskusom bohoľubeznejšich archijerejev…“ a ostatné modlitby, ktoré tvoria súčasť svätení.

    Hlavný biskup, počas držania Evanjelia na hlave kandidáta, žehná ho trikrát rukou. Nato ostatní biskupi skladajú pravé ruky na hlavu kandidáta a hlavný biskup číta dve modlitby. V nich sa spomína apoštolskou postupnosťou odovzdaná milosť kňazstva, ktorá takýmto spôsobom prechádza na služobníkov Cirkvi od samotných apoštolov. Ostatní potichu odpovedajú na prosby prednášanej Veľkej ekténie, ktorú prednáša jeden z biskupov.

    Po odložení Evanjelia z hlavy kandidáta, snímajú z neho kríž a felón a prinášajú biskupské bohoslužobné rúcha: sakkos, omofor, kríž, panagiu a mitru. Prijímajúc každý z týchto odevov, bozkáva ho a prosí o požehnanie každého z biskupov a potom sa oblieka, pričom zakaždým sa vyslovuje „Axios“, čo potvrdzuje dôstojnosť novoustanoveného biskupa. Po oblečení a korunovaní mitrou všetci zúčastnení biskupi udeľujú bozk pokoja novoustanovenému biskupovi, ako seberovnému.

    Poznámky:

    1./ V kán. 323 § 1 CCEO sa uvádza, že “klerici, ktorí sa volajú aj posvätení služobníci, sú veriaci kresťania určení na službu cirkvi, podieľajúc sa na poslaní a moci Krista Pastiera”. Títo služobníci sú osobitne zviazaní s bohoslužbou, pretože mnoho z ich funkcií sa rozvíja v bohoslužbe, a preto, že v nej vykonávajú inú úlohu ako ostatní veriaci a sú s ňou často v kontakte.

    V kán 324 a 326 CCEO sa ďalej uvádza, že klerici, spojení medzi sebou spoločenstvom s hierarchom a ustanovení na rôznych stupňoch kňazstva vysviackou, majú rozličnými spôsobmi podiel na jedinej cirkevnej službe ustanovenej z Božej vôle.

    Podľa kán. 325 CCEO sa  klerici, na základe svätej ordinácie delia sa na biskupov, kňazov a diakonov.

    2./ Kán. 327 CCEO dodáva, že okrem biskupskej, kňazskej a diakonskej služby, sú aj iní služobníci pripustení alebo ustanovení na službu Božiemu ľudu alebo na vykonávanie funkcií pri posvätnej bohoslužbe. Títo sú ustanovení do nižších rádov a všeobecne sa nazývajú nižší klerici. Kánon určuje, že oni sú riadení iba partikulárnym právom vlastnej cirkvi sui iuris. Úmysel kódexu je, aby sa rešpektovala vlastná tradícia každej jednotlivej východnej cirkvi sui iuris.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Sviatosť manželstva

    Kresťanské manželstvo je samo v sebe liturgickým aktom oslavy Boha v Ježišovi Kristovi a v Cirkvi. Prijatím tejto sviatosti kresťanskí manželia vyznávajú svoju vďačnosť Bohu za jeho cenný dar, ktorý dostali, aby mohli vo svojom manželskom  a rodinnom živote znovu prežívať samotnú Božiu lásku ku všetkým ľuďom a lásku Ježiša Krista k Cirkvi, svojej neveste. Z manželstva, ako sviatosti, plynie pre manželov dar a povinnosť každodenne prežívať posvätenie, ktoré dostali. Tiež z nej plynie aj milosť a mravný záväzok pretvárať celý život na trvalé duchovné obety (porov. ján pavol II,  apoštolská exortácia Familiaris consortio, 56).

    Katechizmus Katolíckej cirkvi konštatuje, že sviatosť manželstva je znakom spojenia Ježiša Krista a Cirkvi. Dáva manželom milosť milovať sa láskou, akou Ježiš Kristus miloval svoju Cirkev. Takto milosť sviatosti manželstva zdokonaľuje ľudskú lásku manželov, posilňuje ich nerozlučiteľnú jednotu a posväcuje ich na ceste do večného života (porov. KKC 1661).

    Tajomstvo a podstata sviatosti manželstva teda spočíva v tom, že sám Boh, ktorý je láska sa chce darovať človeku aj cez skúsenosť a krásu ľudskej lásky. Preto je pochopiteľné, že táto láska, ak má naozaj byť miestom stretnutia s Bohom si vyžaduje od manželov ochotu byť otvorený láske cez nezištné darovanie sa druhému a takto aj Bohu. Vyžaduje si úprimnú otvorenosť pred tajomstvom a krásou ako druhého, tak aj Boha.

    Ako uvádza Katechizmus Katolíckej cirkvi, sviatosť manželstva sa pre samotných manželov stáva stretnutím so samotným Kristom, ktorý „zostáva s nimi, dáva im silu vziať na seba svoj kríž a nasledovať ho, znovu povstať po svojich pádoch, navzájom si odpúšťať, vzájomne si niesť bremená, podriaďovať sa jeden druhému «v bázni pred Kristom» (Ef 5, 21) a milovať sa nadprirodzenou nežnou a plodnou láskou“ (porov. KKC 1642).

    sviatosť manželstva a starozákonná tradícia

    Pri skúmaní sviatostného chápania manželstva, je nutné nahliadnuť do starozákonnej tradície, pretože novozákonná teológia sviatosti je úzko prepojená s Božím slovom Starého zákona.

    Aj keď v Starom zákone nemožno hovoriť o sviatostnom charaktere manželstva tak ako to podáva novozákonná teológia, predsa istý sviatostný charakter manželstva je zrejmý, pretože sviatosť ako sebazdelenie Boha sprevádza človeka od jeho stvorenia. A tak už aj v Starom zákone je sviatosť vyjadrená v Božom ľude, rítoch židovského náboženstva ako napríklad obriezka, či veľkonočný baránok. Tak aj manželstvo je hlboko prežívané v náboženskom kontexte, ktorý je zdôvodnený textom samotného Písma.

    Pre teológiu manželstva v Starom zákone majú zároveň význam texty, v ktorých je manželstvo používané ako obraz a podoba pre vzťah Boha k svojmu ľudu (porov. Oz 1–3; Jer 2; 3; 30; 31; Iz 54; Ez 16; 23). Starozákonný sviatostný charakter manželstva vyjadruje skutočnosť, že manželstvo je pre človeka darom od Boha a preto je úzko spojené s požehnaním. Skrze toto požehnanie a celkovo cez manželstvo Boh ukazuje, že je s človekom a pre človeka. A naopak človek môže v manželstve realizovať Božiu vôľu skrze lásku, ktorá je interpretovaná ako najvyššia norma duchovného života (porov. Mk 12, 28-34).

    Vzťah Jahve – Izrael, Kristus – Cirkev a muž – žena je vyjadrením jednej a tej istej lásky. Muž a žena sú pozvaní k rovnakému milujúcemu dialógu, v ktorom objavujú svoju vlastnú hodnotu a stávajú sa darom jeden pre druhého. Je príznačné, že manželstvo v Novom zákone symbolizuje tajomné spojenie Krista s Cirkvou a že aj sám Ježiš sa prirovnáva k ženíchovi (porov. Mk 2, 19-20).

    Významnú úlohu vo sviatostnom chápaní lásky má najmä Pavlov list Efezanom, a to predovšetkým časť 5, 21-33, ktorá v najširšom kontexte súvisí s obsahom celého listu, v ktorom Pavol hovorí o veľkosti Cirkvi. Preto časť vzťahujúcu sa na manželstvo je potrebné chápať nielen ako výpoveď o vzájomnom vzťahu muža a ženy, ale aj ako vyjadrenie vzťahu kresťana s Cirkvou a Cirkvi s Kristom, na ktorom má manželský stav účasť.

    Hoci manželstvo pochádza z Božieho ustanovenia, opiera sa tiež o čisto ľudský element. Vzniká ako zväzok na základe slobodného súhlasu obidvoch strán. Tento dobrovoľný akt vôle je pre uzatvorenie manželstva absolútne posledný a nevyhnutný (porov. KKC 1638). Manželstvo teda vzniká z vôle Božej i ľudskej. Od Boha pochádza jeho ustanovenie, cieľ i práva a od ľudí vzájomné dávanie sa jeden druhému. Manželské zjednotenie, ktoré sa realizuje na rovine tiel, charakterov i sŕdc, úmyslov i vôle, je umocnené cez dar nového zjednotenia lásky, ktorú kresťanským manželom dáva Svätý Duch počas vyslúženia sviatosti manželstva a tiež počas jeho trvania. Túto skutočnosť potvrdzuje aj rímsky biskup Ján Pavol II. v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio (19), keď píše: „Boh však v Kristovi, Pánovi, berie túto ľudskú požiadavku, potvrdzuje ju, očisťuje, povznáša a sviatosťou manželstva zdokonaľuje. Duch Svätý, vyliaty pri sviatostnom slávení, poskytuje kresťanským manželom dar nového spoločenstva lásky, ktoré je živým a skutočným obrazom tej jedinečnej jednoty, ktorá robí z Cirkvi nedeliteľné tajomné telo Pána Ježiša“

    sviatosť manželstva v historickom vývoji

    Obrad sviatosti manželstva má svoje starobylé dejiny. Už v patriarchálnej dobe sa považovalo manželstvo za osobité ustanovenie, avšak o sobášnych praktikách neexistujú žiadne hodnoverné svedectvá.

    V neskorších dobách Izraela sobášne ceremónie získali značný rozvoj. Pridržiavajúc sa patriarchálnej obyčaje, ženích v prítomnosti ďalších osôb bol povinný ponúknuť dar, pozostávajúci obyčajne zo strieborných mincí. Potom pristúpili k uzavretiu manželskej dohody, ktorou boli ustanovené vzájomné povinnosti budúceho manželského páru – muža a ženy.

    Po ukončení týchto predbežných aktov nasledovalo slávnostné požehnanie sobášiacich sa. Pre túto príležitosť bol postavený osobitný stan pod holým nebom, do ktorého prichádzal ženích v sprievode niekoľkých mužov. Nevesta prichádzala v sprievode žien. Tu ich vítali pozdravom: „Nech je požehnaný každý, kto tu prichádza!“ Potom vodili nevestu trikrát vôkol ženícha a postavili ju po jeho pravej strane. Ženy pokrývali nevestu hrubou prikrývkou. Potom sa všetci prítomní obracali k východu, ženích vzal nevestu za ruky a následne spolu prijímali rituálne požehnanie od hostí.

    Prichádzal kňaz, pokrýval nevestu posvätnou prikrývkou, bral do rúk čašu s vínom a vyslovoval formulku manželského požehnania. Ženích a nevesta pili z tejto čaše. Potom vzal ženích zlatý prsteň a navliekol ho neveste na ukazovák. Ďalej bola čítaná manželská zmluva, v prítomnosti kňaza a svedkov. Kňaz pri čítaní tejto zmluvy držal v rukách druhú čašu s vínom a vyslovoval sedem požehnaní. Sobášiaci potom znova pili víno z čaše. V tom čase ženích rozbíjal prvú čašu (ktorú dovtedy držal v ruke) o stenu (keď nevesta bola slobodná) alebo o zem (ak nevesta bola vdova). Tento obrad pripomínal zbúranie Jeruzalema. Po týchto ceremóniách sa začínala svadobná hostina, ktorá trvala väčšinou sedem dní. Počas tohto obdobia mal ženích odovzdať neveste veno a takýmto spôsobom mal splniť manželskú zmluvu.

    Pri porovnávaní židovského svadobného obradu s kresťanským je možné všimnúť si celý rad podobných momentov, no hlavne ten, že pre kresťanský obrad je príznačné spomínanie mien starozákonných spravodlivých a prorokov: Abraháma a Sáry, Izáka a Rebeky, Jakuba a Ráchel… To znamená, že na zostavovanie obradov sviatostí manželstva mal veľký vplyv obraz starozákonného manželstva.

    V kresťanskom manželstve sa manželstvo požehnáva (1) už od apoštolských čias. Napr. Tertulián píše: „Ako vyjadriť šťastie manželstva, potvrdeného Cirkvou, posväteného jej modlitbami a požehnaného Bohom!“

    Manželskému obradu v minulosti predchádzalo zasnúbenie (2), ktoré bolo občianskym aktom a vykonávalo sa v súlade s miestnymi obyčajmi a ustanoveniami.

    Zásnuby sa konali slávnostne v prítomnosti mnohých svedkov, ktorí potvrdzovali manželskú zmluvu. Tieto zásnuby boli sprevádzané obradom spojenia rúk ženích a nevesty, okrem toho ženích daroval neveste prsteň, ktorý bol zhotovený z kovu striebra alebo zlata. Takéto zásnuby a zmluva, ktorá ju sprevádzala boli v starých rímskych časoch sprevádzané pohanskými náboženskými praktikami. Mladí mali na hlavách vence z kvetov.

    Po vyrieknutí súhlasu veľkňaz priniesol v mene mladých obetu bohom na potvrdenie ich rozhodnutia (3).

    V 10.-11.storočí strácajú zásnuby svoj obvyklý význam a tento obrad sa koná už v chráme, sprevádzaný príslušnými modlitbami a úkonmi. Avšak ešte dlhší čas sa zásnuby konali oddelene od sobáša a spájali sa s poriadkom utierne. Konečná podoba obradu zásnub nastáva približne v 17. storočí.

    Obrad sviatosti manželstva sa v starobylosti vykonával prostredníctvom modlitby požehnania a skladania rúk v chráme počas svätej božskej liturgie (4).

    V 4. storočí sa začínajú v obradoch sviatosti manželstva prvýkrát objavovať sobášne vence, pokladané na hlavy sobášiacich sa. Spočiatku to boli vence z kvetov, neskôr ich začali zhotovovať z kovu, dávajúc im formu kráľovskej koruny. Znamenajú víťazstvo nad vášňami a pripomínajú kráľovskú dôstojnosť prvej ľudskej dvojice Adama a Evy, ktorým dal Boh do vlastníctva všetko pozemské stvorenstvo (porov.  Gn 1,28).

    V 13. storočí sa sviatosť manželstva vysluhovala bez svätej božskej liturgie, teda oddelene, aj keď naďalej existovalo tesné spojenie medzi nimi. Preto už v minulosti a trvá to až do dnešných čias, ženích a nevesta v deň samotného sobáša prijímajú sväté dary Tela a Krvi Ježiša Krista.

    obrad sviatosti manželstva v byzantskom obrade

    V obrade sviatosti manželstva sa odráža tradícia cirkevného chápania základov rodinného života. Rodina je tým prostredím, kde jej členovia majú možnosť využívať čas v neustálej práci, modlitbe a cvičiť sa v osvojení hlavných kresťanských cností: kresťanskej lásky, umiernenosti vo všetkom, poslušnosti… V bohoslužobných textoch sa nachádzajú modlitby, v ktorých sa vyprosuje pre manželov pokoj, dokonalá láska, svornosť, hojnosť dobier; umiernenosť, cudnosť, neporušené správanie, pravda; vernosť danému slovu a stálosť vo svätej jednote, ktorá pochádza od Pána. To by malo charakterizovať nielen manželský život, ale aj inšpirovať spolužitie celej ľudskej rodiny podľa Pánovho príkladu, ktorý prišiel, aby v sebe zničil nepriateľstvo, zjednotil to, čo bolo rozdelené a zmieril všetkých s Bohom, prijmúc za manželku Cirkev. Vydal za ňu seba samého, očistil ju, aby bola svätá a nepoškvrnená (porov. Ef 5, 25-27).

    A  Obrady pri dverách chrámu

    Kňaz sa pýta  ženícha a nevesty príslušné otázky, s cieľom zistiť ich úprimný úmysel prijať sviatosť manželstva.

    Ľud v chráme spieva 127. žalm.

    B   Obrad sobáša

    1.  Zvolanie kňaza: Požehnané kráľovstvo Otca i Syna i Svätého Ducha, teraz …

    2.  Veľká ekténia.

    3.  Modlitba  Najvznešenejší Bože, Tvorca všetkého stvorenia….

    4.  Svätenie a odovzdanie prsteňov ženíchovi a neveste.

    5.  Nasleduje manželský sľub a požehnanie.

    6.  Modlitba  Bože svätý, ktorý si stvoril Adama z …

    7.  Korunovanie

    Liturgia Slova

    Apoštol – Ef 5,20-33. Evanjelium – Jn 2,2-11.

    9.  Suhuba ekténia s prosbou za sobášiacich sa…

    Modlitba Pane, Bože náš, ty si v spasiteľnej svojej…

    Tropáre

    & nbsp; Pane, zhliadni z neba a viď! Navštív a chráň …

    & nbsp; Svätí  mučeníci, ktorí ste statočne trpeli a boli korunovaní …

    & nbsp; Izaiáš plesaj, lebo Panna v živote …

    12.  Snímanie korún (venčekov)

     

    C  Úvod nevesty

    Nevesta stojí na svojom mieste alebo ju kňaz odvedie pred ikonu Presvätej Bohorodičky. Tam pokľakne a kňaz číta modlitbu.

    1.  Modlitba Ty sám, dobrotivý Vládca, požehnaj túto svoju služobnicu …

    2.  Kladenie šatky na hlavu nevesty so slovami: Nech ťa zakryje Pán záštitou tvojich krídel …

    3.   Pokropenie nevesty svätenou vodou.

    4. Požehnanie nevesty slovami: Choď v pokoji! Usilovne zachovávaj všetky prikázania Pánove … a nevesta odchádza k ženíchovi

    5.  Výzva k prikloneniu hláv

    6.  Modlitba Otec, Syn a Svätý Duch, najsvätejšia Trojica, jedno Božstvo a Kráľovstvo nech Vás požehná …

    7.  Prepustenie

    Poznámky:

    1./ Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO jasne hovorí v tejto problematike o manželskom súhlase, o jeho forme i o povinnosti posvätného obradu: „Nevyhnutným konštitutívnym prvkom manželstva je súhlas, ktorým sa muž a žena navzájom dávajú a prijímajú… Iba tie manželstvá sú platné, ktoré sú vyslúžené posvätným obradom, teda v prítomnosti a s požehnaním hierarchu alebo správcu územia alebo kňaza, ktorému jeden alebo druhý udelil fakultu požehnať manželstvo… Treba si všimnúť, že povinnosť posvätného obradu, teda kňazského požehnania, je pre platnosť manželstva špecifická vo východnom práve. V latinskej cirkvi sa vyžaduje len prítomnosť miestneho ordinára alebo farára alebo nimi delegovaného kňaza alebo diakona. Vo východnej tradícii kňaz, okrem toho, že asistuje, musí manželstvo aj požehnať. Požehnať znamená zastávať funkciu skutočného vysluhovateľa sviatosti z moci kňazského svätenia, aby manželia boli spojení Bohom na obraz dokonalej manželskej jednoty Krista s Cirkvou a boli zasvätení jeden druhému sviatostnou milosťou“. Porov. Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO, 81-82; CCEO, kán. 817-832.

    2./ O zásnubách sa zmieňuje aj Inštrukcia na aplikáciu bohoslužobných predpisov CCEO: „V kán. 782 CCEO sa hovorí o zasnúbení, ktoré sa koná pred manželstvom, že sa riadi partikulárnym právom (§ 1). Kánon však spresňuje, že prísľub manželstva nedáva nárok na vymáhanie manželského sľubu. V stáročnej praxi dodržiavanej v mnohých cirkvách aj dnes sa zasnúbenie veľa ráz nazýva “obrad prsteňov” a je obyčajne slávené spolu s manželským obradom, ktorý sa nazýva aj “obrad korunovania”.

    Presný význam obradu zasnúbenia je v tom, že má vyjadriť súhlas budúcich manželov, zatiaľ čo v obrade korunovania sa chce podčiarknuť uvedenie do plnosti manželského života. Obsahom obradu zasnúbenia nie je len jednoduchý sľub, ale definitívny záväzok. Preto nie je vhodné, aby sa zasnúbenie slávilo povrchne alebo na začiatku plánov na manželstvo… Lepšie pochopenie a ich eventuálna obnova by mohla poslúžiť na posvätenie rozličných momentov na ceste kresťanských párov až k jej plnému uskutočneniu.

    3./  Najstarší zachovaný obrad zásnub nachádzame v trebníku arcibiskupa Petra Mohylu.

    Po Božskej liturgii, kňazovi stojacemu vo svätyni, prídu do predsiene chrámu chtiaci sa zasnúbiť a stanú pred chrámovými dverami (pravdepodobne dvere oddeľujúce predsieň od lode chrámu). Muž stojí na pravej strane, žena na ľavej. Kňaz oblečený v kňazskom rúchu (epitrachil a felón), vychádza od prestola, berie z ich rúk dva prstene (zlatý a strieborný) a kladie ich na pravú stranu prestola. Strieborný položí napravo, zlatý naľavo, jeden vedľa druhého. Podľa starodávneho zvyku prstene snúbencov sa neposväcujú kňazským požehnaním, iba priložením k svätému prestolu a uloženie na ňom sa pokladá za dostatočný k ich posväteniu. K posväteniu prsteňov sa nevyžaduje zvláštna modlitba.

    Kňaz znovu prichádza k snúbencom, trikrát urobí znak kríža na ich hlavách, podáva im zapálenú sviecu a vovádza ich do vnútra chrámu. Pri sobášoch sa svieca používa ako symbol manželskej lásky. Čo sa týka novomanželov, zapálené sviece vyjadrujú nielen lásku, ale aj nerozdeliteľnosť ich manželského zväzku. Okrem nezhášajúcej lásky a nerozdeliteľnosti zväzku, sviece v rukách sobášiacich sa svedčia o čistote ich života, lebo ako nečistá a lenivá žiadostivosť vyhľadáva temné miesta, tak panenská bázeň žiari lúčmi krásy a vyhľadáva svetlo.

    Kňaz postaví snúbencov pred sväté dvere, muža napravo, ženu naľavo a okiadza ich na znak kríža. Okiadzanie voňavým tymianom pred zásnubami používa Cirkev, aby nasledovala čestný úmysel a skutok Tobiáša, ktorý zapálením pečene a srdca ryby, dymom a modlitbou odohnal démona, nepriateľa čestných manželov.

    Potom sa kňaz najprv pýta ženícha a potom nevesty na úprimný úmysel zasnúbiť sa a neskôr aj prijať samotnú sviatosť manželstva, pričom otázky smerujú aj do minulosti, či nesľúbili už niekedy inému partnerovi manželskú vernosť.

    Za týmito otázkami nasleduje upozornenie pre kňaza: Toto stráž a brániac chráň: Keď jeden z nich na tvoje otázky neodpovedá, alebo keď povie nechcem, v žiadnom prípade sa neodváž ich zasnúbiť, no hneď prestaň a rozkáž im odísť. Toto si zapamätaj, lebo tieto otázky majú byť len raz položené.

    Keď sa novozasnúbení nesobášia hneď, ale oddelene od sobáša, býva sobáš v inom čase. Keď okamžite po zásnubách nasleduje sobáš, vtedy tieto otázky kňaz nekladie, ale hneď po skončení zásnub sa pýta otázky, ktoré kladie pred sobášom.

    Kňaz podáva prstene, jeden – prvý – mužovi, jeden žene.Mužovi hovorí:  Obručajet sja rab Božij (imja), rabi Božiji (imja), vo imja Otca i Syna i Svjatoho Ducha nyňi i prisno i vo viky vikov,  amiň. Taktiež žene hovorí:   Obručajet sja raba Božija (imja), rabu Božiju (imja), vo imja Otca i Syna i Svjatoho Ducha nyňi i prisno i vo viky vikov,  amiň.

    Keď to hovorí, nad každým zvlášť tvorí znak kríža prsteňom nad hlavami, a nastokne ich na pravé ruky.

    V súčasných textoch zásnub po odovzdaní sviece, kňaz trikrát prežehná znakom kríža snúbencov, a zvolá – Blahosloven Boh náš, nasleduje – Veľká ekténia so zvolaním, modlitba Bože vičnyj, kňaz podáva prstene snúbencom. Po modlitbe, ak nenasleduje sobáš, je Prepustenie.

    Niektoré ďalšie trebníky alebo liturgické komentáre obsahujú nejasné postupy pri obrade zásnub alebo sú v nich niektoré odlišnosti v porovnaní s trebníkom Petra Mohylu. Rímsky trebník napríklad nehovorí o tom, ako sa prstene posväcujú, nespomína akt podávania sviec, okiadzanie, ani otázky týkajúce sa čistoty úmyslu snúbiacich sa. Samotný akt zásnub nehovorí nič o tom skadiaľ berie kňaz prstene. Eugen Fencík, opisuje obrad zásnub rovnako ako Mohyla, uňho je však možné nájsť zmienku o tom, že snúbenci si po zásnubách sami medzi sebou vymieňajú prstene na znak vzájomnej dôvery. Až potom sa kňaz modlí modlitbu – Hospodi Bože náš, po ktorej nasleduje ekténia a Prepustenie, ktorým sa končí celý obrad zásnub.

    V minulosti sa obrad zásnub konal niekoľko mesiacov pred sobášom. V súčasnosti sa zásnuby a sobáš konajú v ten istý deň. Obvykle snúbenci prichádzajú do chrámu pripravení náukami kňaza a vykonaním svätej spovede. Je veľkou škodou, že dnes sa zásnuby nekonajú oddelene od sobášu, lebo takto sa úplne zabudlo na tento východný zvyk, a samotný obrad zásnub je tým pádom odsúdený na zabudnutie.

    4./ Svedectvom toho, že manželstvo bolo naozaj vysluhované v rámci svätej božskej liturgie je prítomnosť mnohých zhodných obradových prvkov v štruktúrach obidvoch sviatostí. Je tu spoločné zvolanie na úvod obradov Blahosloveno carstvo…Veľká ekténia, čítanie Apoštola a Evanjeliasuhubá ekténia… Všetky tieto prvky, obsiahnuté v obrade sviatosti manželstva, sú prevzaté z obradu svätej božskej liturgie.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Sviatosť pokánia

    Cirkev s veľkou vľúdnosťou vychádza v ústrety ľudskej slabosti, dovoľujúc nové pokánie po krste. V rámci života, ktorý je charakterizovaný plnou realizáciou krstných účinkov a priľnutím ku Ježišovi Kristovi, má sviatosť pokánia popredné miesto a osobitným spôsobom uschopňuje prijať Božiu Eucharistiu.

     

    teologický  pohľad  na  sviatosť  pokánia

     

    pokánie a jeho zmysel

    Zmysel pokánia je naznačený na niekoľkých miestach vo Svätom Písme. Ján Krstiteľ hlásal v judejskej púšti: „Kajajte sa, lebo sa priblížilo nebeské kráľovstvo“ (Mt 3, 2). Rovnaké slová použil Ježiš Kristus na začiatku svojho verejného života (porov. Mt 4, 17). Aj Peter začal svoju apoštolskú činnosť nabádajúc na pokánie tých, čo boli svedkami zostúpenia Svätého Ducha ráno v deň Päťdesiatnice (Sk 2, 38). Práve v tom je poslanie, ktoré Kristus zveril apoštolom večer po svojom zmŕtvychvstaní, keď sa im zjavil a učil ich, že v jeho mene „sa bude všetkým národom hlásať pokánie na odpustenie hriechov” (Lk 24, 47). Potom ich poslal so slovami: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané” (Jn 20, 22-23).

    Obrátenie srdca, ktorým človek odpovedá na Božie volanie a mení orientáciu svojho života, obrátiac sa k Pánovi, obsahuje veľa dimenzií: ľútosť, pokánie, náhradu. Zasahuje myslenie i správanie a nachádza sa v strede celého kresťanského života.

     

    pokánie preniká celý kresťanský kult

    Duch kajúcnosti, ktorý sprevádza celý kresťanský život, sa javí naliehavým v každom prejave kultu. Vyžaduje totiž pravdu (Ž 50, 6) a preto zahrnuje stále vyznanie vlastného hriechu a nevyhnutnosť zmeniť cestu. Tento postoj sa nachádza v celom bohoslužobnom okruhu roka a v každej hodine dňa, ale najmä naliehavý je v čase prípravy na sviatky, predovšetkým pred Paschou. Preto všetky liturgie Východu aj Západu už od nepamäti prikazujú modliť sa, a to aj niekoľkokrát cez deň (Žalm 50), čím sa prosí o odpustenie a dar Svätého Ducha.

    Je veľmi nutné si uvedomiť, že pokánie v starej tradícii nedosahuje svoje plody spásy výlučne v bohoslužobnom rámci, pretože sú aj iné spôsoby (pôsty, almužny, púte atď.), ktorými možno prijať od Boha isté milosti odpustenia, a sú aj miesta (kláštory, pustovne, púšť atď.), na ktorých sa dennodenne ponúka možnosť znovu sa narodiť pre nový život vo Svätom Duchu.

     

    sviatosť pokánia a jej riadne slávenie

    V sviatosti pokánia veriaci, ktorí spáchali hriechy po krste a rozhodli sa pre nový život, skrze službu kňaza tým, že mu vyznajú svoje hriechy a prijmú od neho primerané pokánie, dostanú od Boha odpustenie svojich hriechov a zmieria sa s Bohom a Cirkvou (porov. CCEO, kán. 718). Takéto vyznanie hriechov – individuálne a integrálne (t.j. so všetkým, čo má obsahovať)  – spojené s rozhrešením, predstavuje riadny spôsob, ktorým veriaci kresťan, vedomý si ťažkého hriechu, môže dosiahnuť odpustenie hriechov (porov. CCEO, kán. 720 §1). V prípade, že nespáchal ťažké hriechy, veľmi sa odporúča každému veriacemu kresťanovi, aby často prijímal túto sviatosť, a to najmä v období pôstov a pokánia (porov. CCEO, kán. 719).

    V počiatkoch tohto obradu existujú iba dve kajúce modlitby, pričom obrad pokánia bol založený na spontánnosti.

     

    sviatosť pokánia a jej spoločenská dimenzia

    Zmierenie s Bohom je aj zmierením sa s celou Cirkvou. Okrem toho vo všetkých východných cirkvách sa táto sviatosť tradične udeľuje v rámci modlitieb, vysvetlení, napomenutí a rozhrešení, ktoré sa môžu chvályhodne sláviť v spoločenstve veriacich. Podobná prax, aspoň nepriamo sa navrhuje v CCEO, v ktorom sa uvádza, že priamym miestom jej celebrovania je chrám (porov. CCEO, kán. 736 §1). Východnej tradícii teda nezodpovedá zvyk sláviť ju v spovedniciach latinského typu, ale v samom chráme, ba v niektorých tradíciách pred ikonou Ježiša Krista.

     

    sviatosť pokánia a význam individuálneho vyznania hriechov

    Predpisy CCEO potvrdzujú význam individuálneho vyznania hriechov v celkovom rámci sviatostného pokánia. Na základe týchto predpisov absolúcia nemôže byť udelená viacerým kajúcnikom bez predchádzajúceho individuálneho vyznania hriechov. Existujú aj výnimočné prípady, ktoré sú vymenované v CCEO kán. 720 a 721.

    Uvedomenie si a vyznanie vlastných hriechov je podmienkou kultu vzdávaného Bohu v pravde. Veď odpustiť hriechy môže iba sám Boh. Preto mnohé východné obrady majú vyznanie hriechov adresované predovšetkým Bohu. Na druhej strane Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zveril apoštolom úlohu viesť svoje stádo a preto im dal Svätého Ducha, povediac: „Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané“ (Jn 20, 23). Spovedník teda musí veľmi dobre vedieť, čo môže „zviazať a čo rozviazať“ (Mt 16, 19), a toto je potom chránené sviatostným spovedným tajomstvom.

     

    obrad sviatosti pokánia v byzantskom obrade

    Kňaz: Požehnaný Boh náš, teraz i vždycky i na veky vekov.

    Ľud: Amen.

    Kňaz: Sláva tebe, Bože náš, sláva tebe.

    Ľud:  Kráľu nebeský, Utešiteľu, …

    A pokračuje zvyčajný začiatok až po modlitbu Otče náš…

    Kňaz: Lebo tvoje je kráľovstvo a moc i sláva, Otca i Syna i Svätého Ducha…

    Ľud: Amen.

    Nasledujú tropáre:

    Zmiluj sa, Pane, nad nami, zmiluj sa nad nami, lebo nijakú inú obranu nemáme, len túto modlitbu ti, ako svojmu Vládcovi, my hriešni prednášame: Pane, zmiluj sa nad nami.

    Sláva: Pane, zmiluj sa nad nami, veď v teba dúfame. Nehnevaj sa veľmi na nás, ani nepamätaj na naše neprávosti, ale aj teraz na nás láskavo zhliadni a zbav nás našich nepriateľov. Veď ty si náš Boh a my sme tvoj ľud, všetci sme dielom tvojich rúk a vzývame tvoje meno.

    I teraz: Požehnaná Bohorodička, otvor nám bránu milosrdenstva. V teba dúfame, nedaj nám zahynúť, ale daj, aby sme sa skrze teba zbavili svojich bied, veď ty si spása kresťanského rodu.

     

    Pane, zmiluj sa 40x

     

    Kňaz prijíma kajúcnika bezprostredne slovami:

    Pán náš, Ježiš Kristus, nech prebýva v tvojom srdci a v tvojej mysli, aby si úprimne vyznal svoje hriechy. V mene Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.

     

    Nasleduje samotné vyznanie hriechov kajúcnika. Kňaz podľa potreby a okolnosti môže pomôcť kajúcnikovi, aby si dobre vykonal svätú spoveď. Po vyznaní hriechov kňaz určí kajúci čin, avšak taký, aby ho kajúcnik mohol splniť či už v modlitbe alebo skutku.

    Potom vyzve kajúcnika, aby prejavil ľútosť nad svojimi hriechmi a oľutoval svoje hriechy a kňaz hovorí nad kajúcnikom formulu rozhrešenia:

    Pán a Boh náš Ježiš Kristus milosťou a bohatstvom svojej lásky k človeku nech ťa, dieťa povie meno, oslobodí zo všetkých tvojich prehrešení. A ja nehodný kňaz, mocou, ktorú mi dal, oslobodzujem a rozhrešujem ťa od všetkých tvojich hriechov v mene  + Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.

     

    Nasleduje modlitba:

    Dôstojné je velebiť teba, Bohorodička, vždy blažená a nepoškvrnená Matka nášho Boha. Čestnejšia si ako cherubíni a neporovnateľne slávnejšia ako serafíni, bez porušenia si porodila Boha Slovo, opravdivá Bohorodička, velebíme ťa..

    Prepustenie.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Syropôstna nedeľa

    V tento deň stojí veriaci na prahu začiatku vlastného pôstneho obdobia. V sobotu pred syropôstnou nedeľou si Cirkev pripomína svätých, rehoľníkov, pustovníkov, mučeníkov, mužov a ženy, ktorí sa posväcovali pôstom. Pri bohoslužbách sa čítajú ich mená (cca 192).

    Veľký pôst je oslobodením zo zotročenia hriechom, z väzenia tohoto sveta. A čítanie z Evanjelia v túto poslednú nedeľu (Mt 6, 14 – 21) uvádza podmienky tohto oslobodenia. Prvou podmienkou je pôst a druhou odpustenie.

    Syropôstna nedeľa sa nazýva aj nedeľou „O vyhnaní z Raja”. Tento názov skutočne sumarizuje celú prípravu na Veľký pôst. Človek sa na jeho začiatku naozaj podobá Adamovi, ktorý sa zbavil hriechom požehnaného života. Ale Veľký pôst, mu chce tento požehnaný život prinavrátiť.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Tetrapod

    Tetrapod – (tetrapous – štvornohý) je stôl, pri ktorom sa vysluhujú sviatosti: krst, birmovanie, manželstvo, prípadne aj sviatosť pomazanie chorých. Pri veľkých sviatkoch je na ňom položená lítijná súprava a mal by sa nachádzať pred soleou. To je pohľad jednej skupinky liturgistov.

    Ďalšia skupinka učí že tetrapod je stôl so štyrmi nohami, na ktorom je obraz Spasiteľa Ježiša Krista alebo svätca, ktorému je chrám zasvätený a kríž, pred ktorým sa kresťania modlia a klaňajú.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Tradicionalizmus

    Tradicionalizmus (z lat. tradere – odovzdať) vznikol ako reakcia na racionalizmus doby. Vychádza z názoru, že Boh odovzdal v akomsi obsiahlom prazjavení súčasne s rečou, súhrn základných náboženských a mravných právd, ktoré boli odovzdávaním ľudstvu vštepené. Všeobecná mienka, rozum alebo všeobecný, spoločný zmysel, zaručujú nefalšované podanie pôvodného dobra. Jednotlivec ho prijíma ústnym podaním. Rozumu sa odopiera schopnosť vlastným úsilím dosiahnuť poznanie Božej existencie.

    Hlavnými zástancami tradicionalizmu v jeho prísnej dobe boli L. G. A. de Bonald, F. de Lammenais a L. E. Bautain. Tento názor odsúdil pápež Gregor XVI., Pius IX. a Prvý vatikánsky koncil (DS 3004; 3026).

    Autor: PaedDr. František Dancák
  • Trebník

    Trebník je kniha, ktorá obsahuje modlitby osobitné pri vykonávaní svätých sviatostí a rozličných cirkevných posvätení a požehnaní. Trebník sa nazýva od hlavného obsahu, t.j od vysluhovania sviatostí, ktoré sú kresťanom veľmi potrebné. Obsahuje teda všetky obrady, ktoré sú potrebné pre veriacich, ak si ich nárokujú. Odtiaľ je aj názov trebnik – to, čo ľudia potrebujú. Po grécky sa nazýva Euchologion, t.j molitvoslov.

    Prvé zmienky o existencii trebníka siahajú do apoštolských čias. Už vtedy existovali modlitby na vyháňanie zlého ducha – exorcizmy, neskôr boli pridávané ďalšie obrady – napr. pohrebný kánon, sviatosti…

    Obsah všetkých trebníkov je väčšinou ten istý:

    1. Vysluhovanie sviatostí

    2. Požehnávanie vecí.

    3. Sväteniny.

    4. Príležitostné modlitby.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Tretia nedeľa Veľkého pôstu

    Tretia nedeľa Veľkého pôstu – krížupoklonná

    V polovici veľkopôstneho obdobia Cirkev uctieva svätý kríž a klania sa mu, aby oslávila plody utrpenia. Počas celonočného bdenia tohto dňa po Veľkom slávosloví sa v slávnostnom sprievode vynáša kríž do stredu chrámu a zostáva tam po celý týždeň. V strede chrámu ľudia bozkom vzdávajú úctu svätému Krížu.

    Aj v túto nedeľu všetko hovorí o slávnom Kristovom Vzkriesení. Ak sa zahľadíme na východný kríž, neuvidíme tu trpiaceho Krista, ale vzkrieseného a osláveného Spasiteľa.

    Touto nedeľou, ako aj počas dní  nasledujúceho celého týždňa, veriaci uctievajú svätý kríž, ktorý sa stal nástrojom vykúpenia, prostriedkom spásy, zbraňou proti peklu.

    Ústrednou piesňou tejto nedele je spev Tvojmu krížu klaniame sa Vládca a tvoje sväté vzkriesenie oslavujeme. Je to časť modlitby z veľkonočnej utierne Videli sme Kristovo vzkriesenie… Je to veľmi starodávna modlitba, lebo už v deviatom storočí tvorí súčasť ako veľkonočnej, tak aj nedeľnej utierne. Nachádza sa aj v najstarších bohoslužobných knihách.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD. 
  • Trinitárna perichoréza

    Trinitárna perichoréza – pozri: Trojica – dôsledky trojičných pochádzaní a vzťahov

    Autor: PaedDr. František Dancák
  • Trioď

    Trioď – dve cirkevné knihy, ktoré obsahujú slúženie utierne a večierne Veľkého pôstu a päťdesiatnice. Utierne v triodi majú neúplné kánony, t.j ich kánony nepozostávajú z deviatich piesní, ako v oktoichu a minei, ale z dvoch (dvupisnci), troch (tripisnci) alebo štyroch (četyrepisnci) piesní. Keďže najväčšia časť týchto kánonov pozostáva z troch piesní, podľa toho sa nazývajú tieto knihy Trioď (od gr. treiz -tri vdh- pieseň). Trioď sa delí na dve knihy: na Trioď pôstnu a Trioď Kvetnú.

    Trioď pôstna – obsahuje bohoslúženia od Nedele Mýtnika a Farizeja až do piatku pred Lazárovou sobotou, teda nachádzajú sa tu liturgické texty na dni prípravy na štyridsiatnicu a samotnej štyridsiatnice.

    Kvetná Trioď – obsahuje bohoslužobné texty od Lazárovej soboty až do Nedele všetkých Svätých (vrátane).

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Triteizmus

    Triteizmus je grécke slovo, ktoré znamená: trojbožstvo. Je to bludná náuka, ktorá hlásala, že tri božské osoby sú aj tri božské prirodzenosti, teda traja bohovia, lebo koľko je osôb, toľko musí byť aj prirodzeností. Tým sa teda popierala dogma o jedinom Bohu. Cirkev tento triteizmus opätovne odsúdila tým, že stále učila dogmu o tajomstve Najsvätejšej Trojice. Z toho tajomstva vyplýva, že na Boha nemožno aplikovať zásadu, podľa ktorej je toľko rozdielnych prirodzeností, koľko je rozdielnych osôb.

    Zástancovia tohto bludného učenia:

    Alexandrijský filozof a kresťanský exegéta Aristotela Ján Philoponus (zomrel okolo roku 565). Podľa neho sú tri božské osoby tri individuá božstva, podobne ako traja ľudia sú tri individuá ľudského druhu.

    Kanonik Roscelin z Compiegne (zomrel okolo roku 1120). Učil, že tri božské osoby sú tri reality, vzájomne od seba oddelené. Spojené sú len morálne (zhodou vôle a moci). Toto učenie bolo odsúdené na synode v Soissons (1092).

    Gilbert z Poitiers (†1154) predpokladal reálny rozdiel medzi Bohom a božstvom. Teda existuje reálny rozdiel medzi božskými osobami a Božou podstatou, takže v Bohu vznikli tri osoby + božstvo. Tento blud, ktorý podľa jeho spisu možno ťažko dokázať, bol odmietnutý na konzistóriu v Remeši (1148) za prítomnosti pápeža Eugena III.

    Opát Joachim z Fiore (+1202) chápal jednotu troch božských osôb ako jednotu kolektívnu. Jeho blud bol zavrhnutý na Štvrtom lateránskom koncile (1215).

    Anton Günther (+1863) učil, že božská podstata sa strojnásobí. Tieto tri podstaty medzi sebou spája sebavedomie a takto vytvárajú formálnu jednotu. Jeho triteistický výklad zavrhol pápež Pius IX.

    Autor: PaedDr. František Dancák 
  • Turistika

    Turistika (z franc. tour = cesta, jazda, „tura“; touriste = výletník) – jedna z foriem telovýchovnej činnosti, aktívneho oddychu spojeného s pohybom a pobytom v prírode vo voľnom čase.

    Obsah turistiky tvorí zložka pohybová, kultúrno-poznávacia a zložka odborno-technických vedomostí a zručností.

    Podľa spôsobu pohybu turistu v krajine delíme na turistiku pešiu (v náročnom horskom prostredí vysokohorskú), lyžiarsku, cykloturistiku, vodnú turistiku a mototuristiku. V poslednej dobe pribudla agroturistika, ekoturistika, sociálna turistika, a neposlednej miere aj náboženská turistika.

    Vznik novodobej turistiky sa datuje do 18. storočia, keď vo Francúzsku Jean-Jacques Rousseau nabádal zvýšiť záujem o prírodu a využiť záujem o prírodu a využiť ju vo výchove.

    Slovo turista po prvýkrát použil v roku 1838 francúzsky spisovateľ Stendhal (1783-1842) vo svojej povesti Memoires d’un touriste (Spomienky turistu). Píše o cestách mladého človeka, ktorý cestuje bez toho, aby mal nejaký cieľ. O štyridsať rokov neskoršie slovo turista prijal Slovník Francúzskej akadémie.

    História turistiky – začiatky turistiky sú spojené s vyhláseniami viacerých mysliteľov 17. a 18. storočia o potrebe návratu človeka k prírode, živelným využívaním cestovania a následným rozvojom najmä v alpských krajinách. Nová etapa vývoja je spojená predovšetkým so vznikom turistických spoločností. Možno tu spomenúť aspoň niekoľko: Alpine Club (1857), Österreichischer Alpenverein (1862), Schweizer Alpen Club (1863), Club Alpino Italiano (1863), Deutscher Alpenverein (1869) a i. Z týchto potom vznikali medzinárodné turistické spoločnosti. Takto neskoršie vznikla dnešná Svetová organizácia turistiky (WTO) pri OSN.

    V jednotlivých formách sa turistika pestovala aj na Slovensku. Zo 16. storočia existujú záznamy o výlete kežmarských mešťanov na Zelené pleso (1567), prešovských študentov do Vysokých Tatier (1598). V období národného obrodenia sa využívala i na národnouvedomovacie ciele (výlety J. Kollára na Znievsky vrch a Vyšehrad, štúrovcov na Devín a Kriváň, z ktorých sa vyvinuli národné púte). V druhej polovici 19. storočia vznikali prvé turistické organizácie. Najväčším a najznámejším bol Uhorský karpatský spolok.

    Uhorský karpatský spolok (turistický spolok) bol založený 10. augusta 1873 v Starom Smokovci. Organizoval turistickú činnosť prevažne na Slovensku, najmä vo Vysokých Tatrách. S jeho činnosťou sú spojené aj začiatky ochrany prírody, sprievodcovskej a záchrannej služby. Významným pracovníkom spolku bol Edmund Téry (1856-1917), ktorý sa zaslúžil o rozvoj turistiky najmä vo Vysokých Tatrách. Spolok budoval chaty, cesty, značil turistické chodníky. Zanikol roku 1918.

    Už celý rad rokov existuje Svetová federácia turistických sprievodcov. Jej členom sa v poslednej dobe stala i novozaložená Slovenská spoločnosť sprievodcov cestovného ruchu (SSSCR). Táto Svetová federácia organizuje 21. februára na Deň sprievodcov cestovného ruchu sprievodcovské aktivity v oblastiach, kde jednotlivé organizácie pôsobia (najmä prehliadky turisticky zaujímavých miest).

    S pojmom turistika, turizmus, sa však stretávame oveľa skôr. Má dokonca aj svojho patróna. Je ním sv. Bernard z Aosty. Čo o ňom vieme?

    Sv. Bernard z Aosty, kňaz, ohlasovateľ viery v Alpách, zakladateľ kláštora, sa narodil roku 923 (?) v zámku Menthon, v dnešnom Menthone – St. Bernard pri Annecy (?) vo Francúzsku. Zomrel 13. júna 1007 v Novare (Taliansko). V starej spisovnej nemčine jeho meno znamená: medvedia sila. V katolíckom kalendári je 15. júl jeho pamätným dňom.

    Bernard pochádzal zo zámožnej šľachtickej rodiny. Študoval v Paríži – právo a filozofiu. Potom ale neposlúchol návrh svojho otca k drahej svadbe.

    Legenda hovorí, že bol preto svojím otcom zatvorený vo veži rodičovského zámku, odkiaľ bol oslobodený sv. Mikulášom cez okno. Nato sa stal archidiakonom biskupa z Aosty. Či bol niekedy vysvätený na kňaza, je otázne.

    Bernard videl pretrvávajúcu modloslužbu chudobných ľudí v horách a rozhodol sa posilniť ich vieru. Jeho kázne obrátili počas niekoľkých rokov veľa ľudí. Pôsobil pri budovaní viacerých biskupstiev. Aj v Lombardii dosiahol mnoho obrátení a konal zázraky.

    Nebezpečný alpský priechod Mont-Joux medzi Walle a dolinou Aosta používalo mnoho cestujúcich, predovšetkým mnoho pútnikov. Bernard založil roku 962 k ich ochrane kláštor vo výške priechodu, ktorý je dnes pomenovaný po ňom a je spravovaný augustiniánmi. Neskoršie v St. Bernard postavil aj hospic.

    Známymi sa stali aj trénované psy, pomenované po Bernardovi. Týchto psov používali mnísi na záchranu zasypaných turistov. Mnísi ich už vtedy nasadzovali ako svojich pomocníkov. Vyšľachtili ich k samostatnej psej rase, dodnes známej ako Bernardini.

    Iné ústne podanie pozná Bernardov život skoro 100 rokov neskôr, a premiestňuje miesto jeho narodenia do údolia Aosty a jeho smrť do roku 1081.

    Hrob sv. Bernarda sa nachádza v Novare (Taliansko). Relikviár s jeho ostatkami sa nachádza v kláštornom chráme v Bourg-St.-Pierre vo Švajčiarsku.

    Už v 12. storočí bol Bernard v celom Piemonte uctievaný ako svätý. Za svätého bol však vyhlásený až roku 1681 pápežom Inocentom XI. Iné podanie hovorí o jeho svätorečení roku 1120. Pápež Pius XI. ho roku 1923 vyhlásil za patróna obyvateľov Álp, horolezcov a lyžiarov. Na obrazoch sa znázorňuje s diablom a vežou.

    Pre úplnosť treba povedať, že na hraniciach medzi Švajčiarskom a Talianskom, v nadmorskej výške 2473 m, je alpský priesmyk Col du Grand Sant Bernard (Priesmyk sv. Bernarda Veľkého). Nachádza sa medzi vrcholmi Mont Nort (2867 m) a Pic de Drona (2950 m), medzi skupinkou Walliských Alp a skupinou Mont Blanku.

    Cestu cez Alpy poznali už Kelti. V rímskej dobe tu bol dokonca postavený Jupiterov chrám, podľa ktorého tento priesmyk dostal pomenovanie Mont Joux, alebo Mont Jovis. Dodnes to pripomína aj planina Plan de Jupiter, vpravo od švajčiarskej colnice, kde dnes stojí kamenný kríž z roku 1816 a bronzová socha sv. Bernarda z roku 1905.

    Cez priesmyk na svojich výpravách prechádzali Longobardi, ako aj roku 773 po Kr. vojská cisára Karola Veľkého, roku 1077 vojská Jindřicha IV., a roku 1175 vojská Friedricha Barbarosy. Roku 1049 bol v Priesmyku sv. Bernarda z Menthonu založený hospic pre pútnikov (útulok pre pocestných). Dôležitý je aj rok 1800, keď tade prechádzal Napoleon I. so svojou 30 000 armádou pred bitkou pri Marengu.

    Zvláštnu kapitolu dejín priesmyku písali aj psy bernardíni, ktoré sa podarilo odchovať miestnym mníchom. Im za záchranu vďačí stovka zblúdilých pocestných.

    Dnes stojí v priesmyku hotel, ktorého základom je pôvodný objekt hospicu.

    Terajší hospic slúži ako útulok a modlitebný dom. V lete, keď sú hotely pootvárané, hospic prijíma len skupiny študentov, skautov a chudobných. Hospic je v zime čím ďalej tým viac navštevovaný. Zasnežené hory, čistý vzduch a ticho prináša ľuďom oddych od stresu a mestského hluku.

    Dodnes tu žijú mnísi, ktorí obývajú staré budovy zo 16. storočia. Kostol je z rokov 1676-78. Zaujímavosťou je náhrobok Napoleonovho generála Desaixa, ktorý padol pri Marengu.

    V budovách je zaujímavé múzeum z archeologickými a prírodovednými zbierkami z doby Rimanov. Časť expozície je venovaná psom bernardínom.

    Autor: PaedDr. František Dancák 
  • Turistika a Cirkev

    Turistika a Cirkev – Pápež Pius XII. sa ako prvý z pápežov zaoberal otázkou turistiky. Na audiencii pre zástupcov talianskej turistickej organizácie v roku 1952 vyjadril svoj postoj k turistike, ktorý možno zhrnúť do troch bodov:

    1. Turizmus prispieva k zdokonaleniu psychického a morálneho profilu človeka.

    2. Turizmus ako spoločenská aktivita vzbudzuje pocit ľudskej spolupatričnosti, oslabuje existenciu predsudkov, ktoré vládnu vo vzťahoch medzi ľuďmi a podporuje vzájomnú úctu medzi národmi.

    3. Turizmus vytvára objektívne podmienky pre duchovné pozdvihnutie.

    Za niekoľko posledných desaťročí by sme nenašli pápeža, ktorý by vo svojom príhovore k veriacim nespomenul fenomén cestovného ruchu. Každý pápež, ak hovoril o turistike, nezabudol spomenúť porozumenie medzi národmi, a to znamená aj medzi ľuďmi rôznych vierovyznaní, čo predstavuje jednu z najväčších hodnôt, hodných rozvíjania, ktoré prináša turistika dnešnému svetu.

    Nad týmto problémom sa zamýšľal aj Druhý vatikánsky koncil. Vo svojej pastorálnej konštitúcii Gaudieum et Spes o Cirkvi hovorí:

    „Voľný čas načim dobre využiť na oddych a na posilnenie duševného i telesného zdravia, venujúc sa zo záľuby nejakej činnosti alebo štúdiu, cestami do iných krajov (turistika), ktoré zveľaďujú duševné schopnosti a okrem toho obohacujú ľudí o vzájomné poznanie, potom gymnastikou a športovými podnikmi, ktoré napomáhajú udržovať duševnú rovnováhu – a to aj pospolitosti – a nadväzovať bratské vzťahy medzi ľuďmi každého postavenia, všetkých národov a rozličných čias…“ (61).

    Tu treba pripomenúť, že už počas prípravy na Druhý vatikánsky koncil bol vypracovaný osobitný dokument o úlohe Cirkvi v oblasti turistiky. K jeho vydaniu však nakoniec nedošlo. Niektoré jeho tézy vyšli v rôznych koncilových dokumentoch.

    Pokoncilový dokument Motu proprio pápeža Pavla VI. Apostolicae caritatis (19. marec 1970)ustanovil Pápežskú komisiu pre Pastoráciu emigrantov a cestujú­cich.

    Tento list nadväzuje na predchádzajúce dokumenty Apoštolskej stolice: Konštitúciu Exul familia vydanú 1. augusta 1952 pápežom Piom XII., a na inštrukciu Kongregácie pre biskupov De pastorali migratorum cura (22. marec 1969). Obidva dokumenty, aj keď nehovorili priamo o poslaní turistiky, dali podnet k pastoračným úlohám pre tých, ktorí sa nachádzajú „na ceste“ (homo viator).

    Veľký význam malo vydanie dokumentu Kongregácie pre duchovenstvo Všeobecné pokyny pre pastoráciu turistov (27. marec 1979)Tieto pokyny nadväzovali na predchádzajúce dokumenty a venovali sa niektorým kategóriám osôb, ktoré sú „na ceste“.

    Konkrétnym posunom v tejto oblasti, ktorý poukázal na potrebu zaoberať sa touto úlohou, bola reorganizácia centrálnych orgánov Apoštolskej stolice. Apoštolskou konštitúciou Regimini Ecclesiae (15. august 1967) bol zriadený osobitný úrad, ktorý sa mal venovať pastorácii v oblasti turistiky, prázdnin, dovoleniek a odpočinku.

    Apoštolská konštitúcia Pastor bonus (28. jún 1988)zaoberajúca sa novou reorganizáciou Rímskej kúrie, nastolila nový obsah pastorácie. Bola zriadená Pápežská rada pre duchovnú starostlivosť o presťahovalcov a cestujúcich. Jej úloha spočíva „v tom, aby cestovanie z dôvodu nábožnosti alebo štúdií alebo dovolenky prispelo k mravnej a náboženskej formácii veriacich a je nápomocná partikulárnym cirkvám, aby všetci, čo sa nachádzajú mimo vlastného bydliska, mohli dostať vhodnú duchovnú starostlivosť“ (151).

    Potrebami pastorácie a rozvojom duchovnej starostlivosti o turistov sa zaoberali štyri Svetové kongresy duchovnej starostlivosti o turistov, ktoré organizovala Apoštolská stolica. Prvý bol v roku 1970, štvrtý v roku 1990.

    Pápežská rada pre kultúru vydala dňa 23. mája 1999 dokument Pastorácia kultúry. V kapitole Kultúrne dedičstvo, náboženská turistika sa hovorí:

    „V súvislosti s rozvojom voľného času a náboženskej turistiky, niektoré iniciatívy umožňujú chrániť, reštaurovať a zhodnocovať existujúce náboženské kultúrne dedičstvo, ako aj prenášať na nové generácie bohatstvá kresťanskej kultúry, ovocie harmonickej syntézy medzi kresťanskou vierou a géniom národov. Na tento cieľ sa zdá byť želateľné rozvíjať a povzbu­dzo­vať určitý počet rôznych iniciatív:

    – zaviesť pastoráciu turistiky a voľného času, ako aj katechézu prostredníctvom umenia medzi obvyklé špecifické činnosti diecéz;

    – navrhnúť náboženské trasy v niektorej diecéze alebo niektorej oblasti a sledovať pritom sieť tých miest viery, ktoré tvoria jej duchovné a kultúrne dedičstvo;

    – poskytnúť na pastoráciu najnavštevovanejších náboženských budov, aby sa umožnilo návštevníkom zúžitkovať posolstvo, ktorého sú nositeľmi a publikovať jednoduché a jasné dokumenty, ktoré spracovali kompetentné orgány;

    – utvoriť organizácie katolíckych sprievodcov, schopné poskytovať turistom kvalitnú kultúrnu službu, oživenú svedectvom viery. Také iniciatívy môžu utvárať aj pracovné miesta pre mladých alebo aj starších nezamestnaných, i keď len dočasne;…“ (37).

    Pápežská rada pre kultúru vydala v roku 2004 ďalší dokument pod názvom Kde je tvoj Boh? V kapitole Náboženský turizmus tieto aktivity Cirkvi ešte viac upresňuje:

    „Zatiaľ čo v niektorých častiach sveta stále vládne neľudské pracovné zaťaženie, inde sa predlžuje voľný čas, ktorý je k dispozícii aj na turistické účely. V rámci tradície putovania je dôležité podporovať náboženský turizmus. Medzi rôznymi iniciatívami, ktoré chcú odpovedať na legitímne kultúrne očakávania ľudí ľahostajných voči náboženstvu či nenavštevujúcich bohoslužby, sa niektoré snažia spojiť prezentáciu náboženského kultúrneho dedičstva s kresťanskou povinnosťou lásky, pohostinnosti a odovzdávania viery. Možnosti sú nasledujúce.

    – otvoriť úrad na koordinovanie miestnych cirkevných aktivít s požia­dav­kami turistov, pričom im treba pomôcť pochopiť špecifickosť dedičstva Cirkvi, ktoré má predovšetkým kultový charakter;

    – vymyslieť aktivity, podujatia, diecézne múzeá, kde by umenie danej lokality, uchovávané pre ďalšie generácie, mohlo slúžiť ako nástroj katechézy a výchovy;

    – informovať o zbožnosti miestneho ľudu prostredníctvom sprievodcovských brožúrok po kultových miestach a umožniť tak spoznať bohatstvo, rozmanitosť a univerzalitu života viery rôznych národov;

    – zakladať organizácie pod katolíckou správou zaoberajúce sa historickými pamiatkami, ktoré budú schopné poskytovať súčasne dobré kultúrne služby i svedectvo viery, a to vďaka kvalitnej formácii ich zamestnancov v oblasti kresťanskej i umeleckej;

    – na informovanie o týchto aktivitách využívať diecézne internetové stránky.

    Tu treba pripomenúť, že turistika má aj svoj deň – Svetový deň turizmu. Je ním 27. september. K tomuto dňu pápež pravidelne vydáva svoje posolstvo. Má aj vlastnú tému.

    V Posolstve pápeža Jána Pavla II. k 24. svetovému dňu turizmu (27. septembra 2003), venovanému boju proti chudobe, vytváraniu pracovných miest a nastoľovaniu sociálneho mieru, čítame:

    „Cestovanie a turistický pobyt sú vždy spojené so stretnutím s cudzími kultúrami a ľuďmi. Všade, no predovšetkým v rozvojových krajinách, sa návštevníci a turisti nemôžu vyhnúť kontaktu s bolestnou realitou biedy a hladu. V takom prípade je potrebné nielen odolať pokušeniu izolovať sa od miestnych spoločenských kontaktov na akomsi «šťastnom ostrove», ale urobiť aj čosi viac: vyhnúť sa tomu, aby sme zo svojej privilegovanej pozície využívali núdzu miestnych ľudí. Naša návšteva u nich má byť príležitosťou na dialóg medzi ľuďmi s rovnakou dôstojnosťou; má byť pohnútkou na lepšie poznávanie obyvateľov danej krajiny, ich dejín a kultúry a zároveň úprimnou snahou o pochopenie druhých, ktorá vedie ku konkrétnym gestám solidarity“ (2).

    „Vrúcne si želám, aby sa turizmus stával čoraz účinnejším nástrojom na boj proti biede, na podporu osobného a spoločenského rastu jednotlivcov a národov, na upevňovanie vzájomnosti a spolupráce medzi národmi, kultúrami a náboženstvami“ (3).

    Podľa týchto cirkevných dokumentov (a iných) možno konštatovať, že Cirkev turizmus odobruje, ak:

    1. Turizmus pomáha relaxovaniu a zdokonaľovaniu ľudskej osobnosti.

    2. Napomáha vzájomnej prepojenosti človeka s prírodou.

    3. Turizmus upevňuje rodinnú jednotu a spoločenské povedomie.

    V oblasti turistiky sa teda začína nová epocha nášho života a čím viac sa budeme tváriť, že ju nevidíme, že ešte neprišla, že to nie je naša vec, tým viac na to doplatíme. Problémy, ktoré vzniknú a dalo by sa im zabrániť, sa prejavia celoplošne, lebo môžu nahlodať morálku, osobnosť, rodinu…

    Albino Luciani, neskorší pápež Ján Pavol I., ešte ako benátsky patriarcha sa vyznáva, že ako pastier duší nemôže mlčať a preto musí písať „o každom probléme svedomia, čo súvisí s týmto pohybom, túlaním sa alebo okružnými cestami, ktoré volajú podľa okolností víkend, krátka dovolenka, dovolenka, prázdniny, turistika, letovanie…“ Zdôvodňuje to tým, že „neko­nečný sprievod áut postupuje všetkými smermi, vo všetkých hodinách a po všetkých talianskych mestách…“ Konštatuje, že je tu viac lomozu ako pri starých vpádoch Longobardov do Talianska. Mohlo ich byť niekoľko stotisíc a pripadalo to ako pochodujúce mravenisko. Dnes je tomu podobne. Idú k moru, do hôr, vidieť pamiatky a prírodné zaujímavosti; idú hľadať svieži vzduch, zeleň, piesok, hľadajú únik. Ale „koľkí sa vracajú z prázdnin ustatí a unudení, lebo si vybrali príliš rušné a hlučné miesto alebo nevedeli zachovať náležitú mieru vo výletoch alebo sa dostali do vleku ľudí, čo ich strhli do búrlivých a únavných zábav, rozhovorov a diskusií“ (Listy včerajším).

    Skúsenosť hovorí, že veriaci, i tí bez vyznania, prahnú po múdrom slove na miestach, kde pôsobili svetové osobnosti, a to aj osobnosti viery – mučeníci a svätí. Tiež to, keď namiesto dojímavých životných príbehov počúvajú len roky, letopočty, miery, architektonické, botanické, zoologické, klimatické či sociologické informácie. „Nielen z chleba žije človek…“ (Mt 4, 4). Preto je potrebné dávať aj „polievku pre dušu“! K tomu vyzval aj pápež Ján Pavol II. v závere svojho posolstva k 23. svetovému dňu turizmu (27. septembra 2002): „Obraciam sa preto zvlášť na kresťanov, aby bol pre nich turizmus aj príležitosťou na kontempláciu a stretnutie s Bohom, Stvoriteľom a Otcom všetkých“ (5).

    Turistika pre spoločnosť a Cirkev sa stáva veľkou výzvou. S turistikou sa treba zaoberať ako s časťou života, kde nesmie chýbať ani starostlivosť o ľudské duše. „Turistika, alebo neturistika, dovolenka, alebo nedovolenka, nadovšetko a predovšetkým je naša duša (LUCIANI, A.: Listy včerajším).“ Práve tu môže veľa pomôcť kňaz i dobrý kresťanský sprievodca animovaním programu dovolenky.

    Autor: PaedDr. František Dancák
  • Turistika náboženská

    Turistika náboženská – Pod týmto pojmom vnímame turistu, ktorý zo svojho náboženského pohľadu hodnotnejšie vníma a objavuje svet. Tento svet, ktorý na našich cestách spoznávame a konfrontujeme aj s otázkami viery. Už sv. Ján z Kríža sa modlil celé noci v okne svojej cely s pohľadom upretým na španielsku prírodu;  preto bol sv. František taký šťastný v krajine okolo Assisi. Lebo príroda je miestom epifánie, zjavenia Boha. Každá vychádzka sa môže stať malými exercíciami. Na duchovných cvičeniach sa kresťania snažia byť niekoľko dní v tichu a v modlitbe a exercitátor im každý deň dáva v prednáškach akýsi surový materiál na ich vlastné úvahy a rozjímanie. Niekoľkodňový pobyt v prírode je to isté: materiál tentoraz nedáva exercitátor, ale kresťan ho čerpá priamo zo svojho okolia.

    Samotný Ježiš Kristus povedal v Reči na vrchu: „Pozrite sa na nebeské vtáky: nesejú, ani nežnú, ani do stodôl nezhromažďujú, a váš nebeský Otec ich živí… Pozrite sa na poľné ľalie, ako rastú: nepracujú, nepradú; a hovorím vám, že ani Šalamún v celej svojej sláve nebol oblečený tak ako jediná z nich“ (Mt 6, 26; 28). Inak povedané: kontemplujte prírodu! Ježiš to navyše nehovorí ani ako prosbu alebo prianie, ale ako príkaz.

    Na našu planétu sa teda môžeme pozerať ako na jeden veľký svätostánok – tu Boh prebýva pod spôsobom Eucharistie vo svätostánkoch nesčíselných kostolov, pod spôsobom všetkých ľudských bratov a sestier, ktorí svojou láskou pretkávajú planétu nespočetnými vzťahmi, tu Boh prebýva sviatostným spôsobom.

    Preto turistu možno vidieť aj inak, než z pohľadu cieľa cesty, či ide k moru, do hôr, alebo na púť do Lúrd. Hoci je účastníkom „nenáboženských“ zájazdov, mal by mať aj duchovný zážitok. Treba sa zamyslieť aj nad tým, či sa prišiel len najesť, okúpať, predvádzať…, alebo cieľom jeho aktivít počas dovolenky je hlbšie prežitie a dôkladnejšie poznanie tajomstiev tohto sveta? Už sv. Augustín povedal, že „výpravy cez hory a doly nepomôžu, ak človek nedbá sám o seba“ (Vyznanie).

    Turista, ktorý sa stretáva s ľuďmi počas svojich ciest, lepšie spoznáva svojich bratov v Kristovi. Učí sa „otvárať svoje srdce pre každého, zvlášť pre toho, kto je iný: hostiteľ a hosť, cudzinec, prisťahovalec, utečenec, ten, kto sa hlási k inému náboženstvu, ako ten, čo nevyznáva žiadnu vieru (Ján Pavol II., 21. novembra 1999).“ Toto sú skúsenosti mnohých. Duchovné obohacovanie takto vedie ku kresťanskému spôsobu turistiky. To je vtedy, keď jeden druhému dávame, jeden od druhého prijímame, žijeme medzi sebou v bratskej láske. „Putovanie sa tak stáva vynikajúcou príležitosťou na stretnutie s druhými ľuďmi. Kto raz vynaložil úsilie na to, aby opustil svoju krajinu, svoju vlasť a svoj domov ako Abrahám (porov.: Gn 12, 1), už tým samým sa stáva ochotnejším otvoriť sa pre toho, kto je iný“ (Ján Pavol II., 21. novembra 1999).

    S týmto krokom sú spojené veľké nádeje. Má nám pomôcť uvedomiť si, že ako kresťania máme v okolitých krajinách mnoho bratov a sestier vo viere, že v spoločenstve Cirkvi sme všade doma, medzi svojimi. „Voľný čas a turizmus môžu takto dopĺňať nedostatok ľudského kontaktu, ktorý často pociťujeme vo všednom živote (Ján Pavol II., 27. septembra 2002).“ V zdravom sebavedomí si môžeme uvedomiť, že ako ľudia riadiaci sa morálnymi zásadami kresťanskej viery máme druhým čo dať, čím ich obohatiť. Môže byť aj vzácnou skúsenosťou, ktorá nám pomôže vidieť v ľuďoch z iných národov našich bratov a naše sestry, poznávať a obdivovať ich kultúru a hodnoty.

    Autor: PaedDr. František Dancák
Back to top button