Výroky cirkevných otcov

  • O hneve za napomenutie

    Aký je ten, čo sa hnevá za napomenutie? Ten nepozná nebezpečenstvo hriechu zo strany urazeného Boha, nepozná osoh z pokánia a neverí tomu, čo povedal: že kto miluje, trestá včas. Pozbavuje sa osohu, ktorý dosiahol ten, čo povedal: „Nech ma spravodlivý tresce milosrdne, nech má karhá, no olej hriešnika nech nesteká po mojej hlave: nech zotrvám v modlitbe, kým oni robia zle“ (Ž 141, 5). Jeho prítomnosť je nebezpečná pre bratov, prekáža im v (rehoľnom) živote.

  • O zrieknutí sa záľuby v sláve

    Ako sa môže duša presvedčiť, že sa odvrátila od záľuby v sláve? Ak sa podrobí slovám Pána: „Nech tak svieti vaše svetlo pred ľuďmi, aby videli vaše dobré skutky a oslavovali vášho Otca, ktorý je na nebesiach“ (Mt 5, 16) a príkazu Apoštola: „Či teda jete, či pijete, či čokoľvek robíte, všetko robte na Božiu slávu“ (1 Kor 10, 31), aby ako ten ctiteľ Boha, ktorý nedbá ani o terajšiu ani o budúcu slávu, ale lásku k Bohu nadovšetko cení, mal odvahu povedať: „A som si istý, že ani smrť ani život ani anjeli ani kniežatstvá ani prítomnosť ani budúcnosť ani mocnosti ani výška ani hĺbka ani nijaké iné stvorenie nás nebude môcť odlúčiť od Božej lásky, ktorá je v Kristovi Ježišovi, našom Pánovi“ (Rim 8, 38-39). Lebo aj sám náš Spasiteľ hovorí: „Ja nehľadám svoju slávu…“ (Jn 8, 50) a „Kto hovorí sám zo seba, hľadá vlastnú slávu. Ale kto hľadá slávu toho, ktorý ho poslal, ten je pravdivý a neprávosti v ňom niet“ (Jn 7, 18).

  • O zodpovednosti tých, ktorí povoľujú hrešiť iným

    Ten, kto povoľuje inému hrešiť, bude zodpovedať za jeho hriech? Vyplýva to zo slov, ktoré povedal Kristus Pilátovi: „Preto má väčší hriech ten, kto ma vydal tebe“ (Jn 19, 11). Z toho vyplýva, že aj Pilát, ktorý podľahol židom, dopustil sa hriechu, ale menšieho. To isté vyplýva aj z Adamovho prípadu, ktorý dovolil Eve spáchať hriech a Eva súhlasila s hriechom hada. Všetci boli ako vinníci potrestaní. Keď sa nad tým pozastavíme, vidíme to aj z Božieho hnevu. Lebo keď sa Adam vyhováral, že „žena, ktorú si mi dal na pomoc, tá mi dala zo stromu a ja som jedol“ (Gn 3, 12). Boh na túto výhovorku odpovedal: „Preto, že si počúval hlas svojej ženy a jedol si zo stromu, o ktorom som ti prikázal: „nesmieš z neho jesť! – nech je prekliata zem pre teba, s námahou sa z nej budeš živiť…“ atď. (Gn 3, 17).

     

  • O zachovávaní príkazov Pána

    Ako môžeme horlivo a starostlivo zachovávať príkazy Pána? Je prirodzené, že spomienka na príjemnú a užitočnú vec a samé očakávanie vzbudzuje v duši túžbu po nej a lásku k nej. Preto ak niekto znenávidí a zhnusí si hriech (Ž 118, 163) a očistí si dušu od každého hriechu, zrodí sa v duši túžba po prikázaniach Božích. Lebo ak telo, keď je choré, cíti odpor a nechuť k jedeniu, tak aj duša v hriechu stáva sa ľahostajnou a lenivou k Božím veciam. Horlivosť v zachovávaní príkazov sa zrodí v duši z hlbokého presvedčenia, že príkaz Boží je večným životom a Božie prisľúbenia sú skutočnosťou pre tých, ktorí zachovávajú Zákon. Vtedy ľahko vznikne v duši nadšenie Dávida, ktorý hovoril: „Výroky Pánove sú pravdivé a všetky spravodlivé. Vzácnejšie sú než zlato, než veľký drahokam, sladšie sú než med, než medové kvapky z plastu“ (Ž 18, 10-11).

  • O vzájomnej láske II.

    Ako nadobudnúť lásku k blížnemu? Predovšetkým tak, že sa budeme báť prestúpiť príkaz Pána, ktorý povedal: „…kto Synovi neverí, neuzrie život a spočinie na ňom Boží hnev“ (Jn 3, 36); keď sa budeme snažiť dosiahnuť život večný, „jeho príkaz je večný život“ (Jn 12, 50). Prvé a najväčšie prikázanie je: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, celým svojím srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou!“ (Mt 22, 37). „Druhé je mu podobné: Milovať budeš svojho blížneho ako seba samého!“ (Mt 22, 39). Potom túžbou stať sa podobným Pánovi, ktorý povedal: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom. Aby ste sa aj vzájomne milovali, ako som ja miloval vás“ (Jn 13, 34). Konečne láska k blížnemu pomáha nadobúdať aj takáto úvaha: Ak brat je naším dobrodincom, potom podľa ľudskej prirodzenosti povinní sme mu prejavovať lásku, ktorú aj pohania prejavujú, o ktorej aj Kristus hovorí v evanjeliu: „Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akúže máte zásluhu? Veď aj hriešnici milujú tých, čo ich milujú“ (Lk 6, 32). Ak nám blížny robí zle, aj vtedy máme povinnosť milovať ho, nielen pre príkaz, ale aj preto, že nám prejavuje väčšie dobrodenie, len keď veríme Pánovi, ktorý povedal: „Blahoslavení ste, keď vás budú pre mňa potupovať a prenasledovať a všetko zlé na vás nepravdivo hovoriť; radujte sa a plesajte, lebo máte hojnú odmenu v nebi“ (Mt 5, 11-12).

     

  • O vzájomnej láske I.

    Aká má byť vzájomná láska? Taká, akú ukázal a naučil Pán slovom: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás. Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich nepriateľov“ (Jn 15, 12-13), a keď treba dušu odovzdať, potom o koľko nutnejšie je prejavovať dobroprajnosť v každodenných maličkostiach, nie preto, aby sme sa páčili ľuďom. ale aby sme sa zaľúbili Bohu a bratom priniesli osoh.

  • O vyhľadávaní cti

    Či sa sluší starať sa o to, aby ma ľudia uctievali? Apoštol nás naučil dávať každému to, čo mu patrí: „Komu česť, tomu česť“ (Rim 13, 7), ale je zakázané starať sa o to, aby nás ľudia uctievali, lebo Pán povedal: „Ako môžete veriť vy, ktorí sa navzájom oslavujete, a nehľadáte slávu, ktorú dáva len Boh?!“ (Jn 5, 44). Z toho vyplýva, že starať sa o slávu u ľudí je znakom nevery, nedostatkom zbožnosti, ako povedal Apoštol: „Keby som sa ešte chcel páčiť ľuďom, nebol by som Kristovým služobníkom“ (Gal 1, 10). Keď je tak odsúdené prijímanie slávy od ľudí, nevysloviteľným súdom budú súdení tí, ktorí túžia po sláve a nedávajú ju tomu, komu patrí.

  • O výchove silnej vôle

    Ako si môže (človek) vypestovať silnú vôľu? Predovšetkým treba pamätať, že sám Pán bol pre nás poslušný Otcovi až do smrti (Flp 2, 8). Potom, keď bude presvedčený o sile prikázania, že je ono večným životom, ako je napísané (Jn 12, 50). Naposledy treba veriť v toto slovo Pána: „Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa a pre evanjelium, zachráni si ho“ (Mt 8, 35).

  • O urazených, ktorí nechcú odpustiť

    Čo máme robiť, ak ten, čo urazil, prosí o odpustenie, ale urazený mu nechce odpustiť? Na neho sa vzťahuje výrok Pána z podobenstva o sluhovi, ktorý nechcel čakať, hoci ho priateľ úpenlivo prosil: „Keď jeho spolusluhovia videli, čo sa stalo, veľmi sa zarmútili. Išli a rozpovedali svojmu pánovi všetko, čo sa stalo“ (Mt 18, 31-34). Rozhnevaný pán odvolal výhody, ktoré mu preukázal a odovzdal ho mučiteľom, kým nezaplatil celý svoj dlh.

  • O tých, ktorí sú nespokojní a reptajú

    Kto a kedy si zasluhuje odsúdenie tých, ktorí reptali proti posledným? (Mt 20, 1-16) Každý za svoj hriech bude odsúdený. Preto aj tí, ktorí reptajú, budú odsúdení za reptanie. Sú však rôzne dôvody reptania. Niektorí reptajú pre nedostatok pokrmov, lebo sú takí nemierni v jedení, že žalúdok je ich bohom. Iní reptajú, lebo ich rovnako s ostatnými odmenili. Tým prezrádzajú svoju závisť, tú spoločníčku vrážd, a iní reptajú pre rôzne iné dôvody.

  • O tých, čo znova upadajú do tých istých hriechov

    Čo má robiť ten, čo činil pokánie za hriechy, a znova upadne do tých istých hriechov? Že sa niekto po pokání dopustil toho istého hriechu, je znakom, že na samom začiatku sa nie celkom očistil od pravej príčiny toho hriechu, z ktorej akoby z koreňa znova rastie to isté. Lebo je to podobné, ako keď niekto vyrúbe vetvy a nechá koreň, z ktorého potom vyrastajú výhonky. Tak aj niektoré hriechy nepochádzajú samy od seba, ale akoby z druhých vychádzali. Preto, kto sa chce od nich očistiť, musí najprv vytrhnúť príčinu týchto hriechov. Napríklad: snaha o prvenstvo a závisť nemajú samy v sebe príčinu, ale vyrastajú z lásky k sláve, ako z koreňa. Lebo kto veľmi dbá o oslavu medzi ľuďmi, chce predbehnúť toho, koho si ľudia veľmi ctia a závidí tomu, čo má u ľudí väčšiu slávu. Preto, kto sa raz prichytil pri závisti alebo svárlivosti je vo vnútri sa nachádzajúca náruživosť lásky k sláve. Musí túto náruživosť liečiť opačným cvičením v poníženosti. Takto nadobudne čnosť poníženia a potom sa už nevráti znova do toho spomenutého výhonku lásky k sebe. tak je to s každým podobným hriechom.

  • O tých, čo sa chcú páčiť ľuďom

    Podľa čoho poznať človeka, ktorý sa chce páčiť ľuďom? Podľa toho, že je horlivý pred tými, ktorí ho chvália, a pred tými, čo ho hania, je lenivý. Lebo keď sa chce páčiť Pánovi, bude všade stály v uskutočňovaní slova: „… v čistote, v poznaní, v zhovievavosti, v dobrote, v Duchu Svätom, v nepokryteckej láske, v slove pravdy, v Božej moci, zbraňami spravodlivosti v pravej i ľavej ruke, slávou aj potupou, zlou aj dobrou povesťou, ako zvodcovia, ale pravdiví (2 Kor 7-8).

  • O tých, čo nechcú odpustiť

    Čo treba robiť, keď ten, čo urazil, nechce prosiť o odpustenie? Máme s ním urobiť to, čo hovorí Pán o hriešnikovi, ktorý sa nechce polepšiť: „A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik“ (Mt 18, 17).

  • O treste za ohováranie

    Aký trest si zaslúži ten, čo ohovára bratov, počúva ohovárania, alebo dovoľuje ohovárať? I jeden i druhý si zasluhuje odlúčenie od spoločnosti bratov: „Kto tajnostkársky ohovára blížneho, toho umlčím“ (Ž 101, 5).

  • O tom, v akom duchu máme slúžiť Bohu

    V akom duchu treba slúžiť Bohu a v čom pozostáva ten duch? Podľa mojej mienky ten dobrý duch je vrúcne, hlboké, silné a stále želanie ľúbiť sa Bohu. Toho ducha nadobudneme usilovným a dlhým rozjímaním o veľkoleposti slávy Božej, šľachetnými myšlienkami a stálou pamäťou na Božie dobrodenia. Týmto sa duša pripravuje na splnenie slov: „Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca, z celej svojej duše, z celej svojej mysle a z celej svojej sily“ (Mk 12, 30) podľa príkladu Dávida, ktorý povedal: „Ako jeleň dychtí za vodou z prameňa, tak moja duša, Bože, túži za tebou“ (Ž 42, 1). V takom duchu treba slúžiť Bohu, tak uskutočňovať slovo Apoštola: „Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč?“ (Rim 8, 35).

  • O tom, prečo sa máme stať podobnými deťom

    V čom sa máme obrátiť a stať sa podobnými deťom? Táto časť evanjelia (Mt 18, 3) nás poučuje o tom a vysvetľuje príčinu, prečo to bolo povedané, že netreba sa povyšovať, že je potrebné uznávať prirodzenosť, ochotne prejavovať rovnosť s tými, ktorí v niečom sa zdajú byť menšími.

  • O tom, podľa čoho poznáme, či niekto so súcitom karhá bratov?

    Podľa akých znakov poznáme, že niekto so súcitom karhá bratov? Predovšetkým podľa znakov súcitu, ako o tom hovorí Apoštol: „Ak teda trpí jeden úd, trpia s ním všetky údy…“ (1 Kor 12, 26) a „kto je vystavený pohoršeniu, aby to aj mňa nepálilo?“ (2 Kor 11, 29) a potom, keď rovnako prežíva každý hriech, a rovnako je zarmútený, má rovnaký pocit bôľu pre hriechy iných, ako aj pre svoje a pri karhaní nenarušuje spôsob, ktorý nám ukázal Pán.

  • O tom, ktorý plní niečiu vôľu

    Koho spoločníkom je ten, kto plní niečiu vôľu? Keď veríme slovám Pána: „Každý, kto pácha hriech, je otrok“ (Jn 8, 34) a ďalším: „Vaším otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca“ (Jn 8, 44), keď to veríme, že nielen za spoločníka, ale aj za pána a za otca prijíma toho, čie skutky koná, podľa slov Pána. To isté hovorí aj apoštol: „Neviete, že komu sa dávate za otrokov a poslúchate ho, ste otrokmi toho, koho poslúchate: či hriechu na smrť, alebo poslušnosti pre spravodlivosť“ (Rim 6, 16).

  • O tom, kto kedy bude odsúdený pre ukrytie talentu

    Kto a kedy zasluhuje odsúdenie pre skrytie talentu? Ten, kto Boží dar vyhradzuje pre vlastný osoh a neužíva ho v prospech iných, zasluhuje odsúdenie pre ukrytie talentu.

  • O tom, kto je vynálezcom špatnosti

    Kto je vynálezcom špatnosti? Ten, kto mimo obyčajného, všetkým známeho zla, vyhľadáva a vymýšľa ešte nejaké nové.

  • O tom, čo znamená slovo úklady a čo podlosť

    Čo znamená slovo úklady a čo slovo podlosť? Podľa mojej mienky podlosť je prvá a najskrytejšia špatnosť mravov. Úklad je snaha priviesť niekoho na zlú cestu, keď niekto niečo dobré predstiera druhému, aby ho tým ako lákadlom zatiahol do siete.

  • O tom, čo prekáža pravde

    Čo znamená „neprávosťou prekážajú pravde?“ (Rim 1, 18) To znamená, že niekto Božie dary zneužíva pre vlastný zisk. Apoštol to odsudzuje slovami: „Nie sme ako mnohí, čo falšujú Božie Slovo“ (2 Kor 17) a na inom mieste: „Nikdy sme sa, ako viete, nezaliečali rečami, ani nás nehnalo lakomstvo, Boh je svedok, ani sme nehľadali slávu u ľudí, ani u vás ani u iných“ (1 Sol 2, 5-6).

  • O tom, čo nám pomôže zdržať sa od hnevu

    Ako sa možno zdržať od hnevu? Keď vždy budeme pamätať na to, že na nás pozerá vševedúci a všadeprítomný Pán, ktorý podriadený by sa opovážil v prítomnosti kráľa robiť niečo také, čo mu je nemilé? Ani ten sa tiež nehnevá, kto nechce, aby ho iní poslúchali a sám sa podrobuje vôli iných a uznáva, že všetci sú vyšší od neho (Flp 2, 3). Lebo keď niekto pre vlastný osoh chce, aby ho iní poslúchali, nech si uvedomí, že Božie slovo učí každého slúžiť iným (Mk 10, 45; Ef 5, 21; Jn 13). A kto trestá za priestupky Božích príkazov, ten sa nemá hnevať, ale má byť milosrdný a súcitný podľa slov Apoštola? „Kto je slabý, aby som nebol slabý aj ja? (2 Kor 11, 29).

  • O tom, čo je škvrna na duchu a na tele

    Čo je škvrna na duchu a na tele a ako sa môžeme od nich očistiť a čo je svätosť a ako ju nadobudnúť? Poškvrnenie tela znamená stýkať sa s tými, ktorí sa dopúšťajú hriechov, poškvrnenie ducha je ľahostajnosť voči hriechom slovami alebo skutkami. A od poškvrnenia očisťuje sa ten, kto sa podrobuje príkazu apoštola: „S takými ani nejedzte (1 Kor 5, 11) a inými podobnými nariadeniami, alebo ten, kto pocítil v sebe to, o čom hovorí Dávid: „Rozhorčenie ma chytá pre ničomníkov, čo opúšťajú zákon tvoj“ (Ž 119, 53) a prežíva taký smútok ako Korinťania, keď ich obvinili z ľahostajnosti voči hriešnikom: „Pozrite, čo znamená zarmútiť sa podľa Božej vôle“ (2 Kor 7, 11). Oni tým všetkým ukázali, že „sú čistí v tejto veci“ (2 Kor 7, 11). A svätosť je celkove odovzdanie sa Bohu v každej chvíli tým, že sa mu snažíme páčiť myšlienkou a túžbou. Pretože čo je nečisté, nemôže byť prijaté ako obetný dar, no a čo je posvätené Bohu, ak by sme to použili na svetské účely, to by bola bezbožnosť.

  • O tom, či slobodno luhať pre osoh

    Možno povedať lož pre veľký osoh? Zakazuje to Kristovo slovo. Priamo hovorí, že lož je od diabla (Jn 8, 44). Nepripúšťa nijakú výnimku. To isté učí Apoštol: „Kto závodí, nedostane veniec, ak nezápasil podľa pravidiel“ (2 Tim 2, 5).

  • O tom, či sa máme starať o zajtrajšok

    Pán prikázal, aby sme neboli ustaraní o zajtrajšok (Mt 6, 34). Aký je správny význam tohto príkazu, lebo vidíme, že často sa staráme horlivo o veci potrebné pre úžitok a tak ich zhromažďujeme na dosť dlhý čas? Kto prijal učenie Pána: „Hľadajte teda najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť…“ (Mt 6, 33) a kto je presvedčený o pravdivosti jeho prisľúbenia, „a toto všetko dostanete navyše“, ten nebude zbytočne zaťažovať dušu starosťami života, ktoré udúšajú slovo, takže ostane bez úrody (Mt 13, 22). O dobrom boji za Božie zasľúbenie verí slovu Pána: „… robotník si zaslúži svoj pokrm“ (Mt 10, 10) a o ten pokrm sa vôbec nestará, ale pracuje a stará sa nie pre seba, ale pre príkaz Kristov, ako to ukázal a naučil Apoštol: „Vo všetkom som vám ukázal, že treba takto pracovať a ujímať sa slabých…“ (Sk 20, 35). Lebo starať sa len o seba je odporným sebectvom, a starať sa a pracovať pre príkaz je chvályhodné rozpoloženie lásky ku Kristovi a bratom.

  • O tom, či je treba vyhýbať sa spoločnosti inovercov a tých, ktorí hriešne žijú

    Či je potrebné vyhýbať sa spoločnosti inovercov a tých, ktorí hriešne žijú, tých, ktorí sa dopúšťajú hriechov? Apoštol hovoril: „Bratia, prikazujem vám v mene nášho Pána Ježiša Krista, aby ste sa stránili každého brata, ktorý žije neporiadne, nie podľa učenia, ktoré prijal od nás“ (2 Sol 3, 6). Preto bez výnimky pre každého z nás je škodlivá, nebezpečná účasť myšlienkou, slovom a skutkom v každom zakázanom skutku. A kto je slabý, ešte viac si má dávať na seba pozor. Predovšetkým preto, lebo obyčajne je to tak, že duša, ktorá si zvykla na zlo, stáva sa náklonnejšou na hriech, keď je v jeho blízkosti. Ďalšou príčinou je i to, že ako telesne nemocným je treba venovať väčšiu pozornosť, a často sa musia varovať i tých vecí, ktoré zdravým osožia, tak i ľudia, ktorí boli nemocní na duši, sú odkázaní na našu väčšiu pozornosť a starostlivosť. A aká škoda ich môže postihnúť, keď sa budú stýkať s hriešnikmi, ukazuje ten istý apoštol, keď hovorí: „Trochu kvasu prekvasí celé cesto“ (1 Kor 5, 6). A keď takú veľkú škodu spôsobuje spoločnosť ľudí, ktorá hreší vo veciach mravných, čo máme potom hovoriť o tých, ktorí sú presiaknutí falošnými náukami o Bohu? Hriech proti viere ničí celé ich duchovné zdravie. Nevera privádza do náruživosti, ktoré človeka zbavujú cti. Nato poukazujú mnohé výroky zo Svätého písma, zvlášť z listu Rimanom: „A pretože si nevedeli vážiť poznanie Boha, Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, plných neprávosti, zloby, lakomstva, ničomnosti, plných závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, utŕhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa, vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov, sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní. Hoci dobre vedia o Božom ustanovení, že tí, čo robia také veci, zasluhujú si smrť, nielen že to sami robia, ale aj schvaľujú, keď to robia iní“ (Rim 1, 28-32).

  • O tom, aký je rozdiel medzi nečistotou a nehanebnosťou

    Čo je nečistota a čo je nehanebnosť? Zákon (Lv 15, 3) vysvetľuje, čo je nečistota, a keď tým slovom označuje to, čo sa stáva bez súhlasu vôle ako nutnosť prirodzenosti. Na nehanebnosť myslí múdry Šalamún, keď hovorí, že „zmyselný a bezstarostný človek bude trpieť biedu“. Nehanebnosťou teda bolo by rozpoloženie duše, ktorá by nevedela mužne prežiť bôľ, podobne ako nezdržanlivosťou je tá duša, ktorá je slabá premáhať hnutia rozkoše, ktoré povstávajú.

  • O tom, ako sa zdržať hnevu

    Ako sa možno zdržať hnevu? Keď budeme vždy pamätať na to, že na nás pozerá všemohúci Boh a všadeprítomný Pán. Ktorý podriadený by sa opovážil v prítomnosti kráľa robiť niečo také, čo je nemilé? Keď niekto pre vlastný osoh chce, aby ho iní poslúchali, ten nech si uvedomí, že slovo Božie učí každého slúžiť iným (Mk 10, 45, Ef 5, 21). A kto trestá za priestupky proti Božím príkazom, ten sa nemá hnevať, ale má byť milosrdný a súcitný podľa slov apoštola: „Veď kto je slabý, aby som nebol slabý aj ja?“ (2 Kor 11, 29).

  • O tom, ako sa stať hodným účastníkom Svätého Ducha

    Ako sa môže niekto stať hodným účastníkom Svätého Ducha? Spasiteľ nás učil: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky“ (Jn 14, 15-16). Preto až do toho času, kým nebudeme zachovávať všetky prikázania, nebudeme takí, aby mohol vydať o nás svedectvo, „že nie ste zo sveta“ (Jn 15, 19), nečakajme, že sme hodní Svätého Ducha.

  • O tom, ako sa môžeme báť Božích hrozieb

    Ako sa môžeme báť Božích hrozieb? Prirodzene, že očakávanie akéhokoľvek zla zapríčiňuje strach. Takto sa obávame od zvierat i od predstavených, očakávajúc od nich niečo zlé. Preto, keď niekto uveril, že hrozby Božie sú pravdivé a očakáva ich strašné a úžasné splnenie, ten sa bojí Božích pohrôz.

  • O tom, ako premôcť zlé žiadosti

    Ako možno premôcť zlé žiadosti? S vrúcnou túžbou splniť vôľu Božiu a s takým duševným rozpoložením, aký mal ten, ktorý hovoril: „Súdy Pánove pravdivé sú všetky spravodlivé napospol; žiadanejšie nad zlato, ako hojnosť zlata rýdzeho a sladšie ako med a ako medového plásta mok“ (Ž 18, 10-11). Lebo keď uskutočniteľná túžba po lepšom učí opovrhovať horším, ako učia všetci svätí, o koľko viac potom ona núti opovrhovať zlom, za ktoré sa treba hanbiť?

  • O tom, ako premôcť náruživosť

    Ako premôcť náruživosť páčiť sa ľuďom a starať sa o ľudskú chválu? Presvedčením o Božej všadeprítomnosti, všemožnou snahou ľúbiť sa Bohu a vrúcnou túžbou po blaženstvách evanjelia. Lebo ktože by sa mohol tak pozabudnúť, aby Pána v jeho prítomnosti urážal preto, aby sa páčil spoluslužobníkom a na seba privolával odsúdenie?

  • O tom, ako premáhať zlé žiadosti

    Ako možno premôcť zlé žiadosti? S vrúcnou túžbou splniť vôľu Božiu a s takým duševným rozpoložením, aké mal ten, ktorý povedal: „… výroky Pánove sú pravdivé a všetky spravodlivé. Vzácnejšie sú než zlato, než veľký drahokam, sladšie sú než med, než medové kvapky z plastu“ (Ž 19, 10-11). Lebo keď uskutočniteľná túžba za lepším učí opovrhovať horším, ako učia všetci svätí, o koľko viac potom núti opovrhovať zlom, za ktoré sa treba hanbiť,

  • O tom, ako pomôcť začiatočníkovi

    Ako môžu pomôcť začiatočníkovi tí, čo sa už dávno namáhajú v Božom diele? Tak, že keď sú zdraví a silní, budú prejavovať usilovnú horlivosť a budú dávať svojim životom príklad každého dobrého skutku. A keď sú chorí, takým duševným rozpoložením, aby sa z ich tváre a z každého pohybu prejavovalo silné presvedčenie o Božej prítomnosti a pamäť na druhý príchod Krista. A tými vlastnosťami lásky, ktoré vypočítavá Apoštol: „Láska je trpezlivá, je dobrotivá, nezávidí, nevypína sa, nevystatuje sa, nie je nehanebná, nie je sebecká, nerozčuľuje sa, nemyslí na zlé, neteší sa z neprávosti, ale raduje sa z pravdy. Všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží. Láska nikdy nezanikne“ (1 Kor 13, 4-8). To všetko môže splniť aj telesne chorý.

  • O tom, ako plniť príkaz Pána

    Ako ďaleko siaha príkaz Pána nestarať sa o to, čo budeme jesť a piť a do čoho sa obliekať (Mt 6, 21) a ako splniť tento príkaz? Tento príkaz, ako každý iný, má len jednu hranicu: preliatie krvi, lebo aj Pán sa stal poslušným až na smrť (Flp 2, 8). Splní sa nádejou na Boha, lebo Pán, ktorý zakázal starať sa, dal aj prisľúbenie (Mt 6, 32). „Otec predsa vie, že toto všetko potrebujete ešte prv, kým ho o to prosíte.“ Taký bol aj apoštol, ktorý povedal: „Sami nad sebou sme už vyniesli rozsudok smrti, aby sme nedôverovali sebe, ale Bohu, ktorý kriesi mŕtvych“ (2 Kor 1, 9). To znamená, že rozhodnutím vôle a pripravenosťou duše každý deň zomieral, len Božia vôľa ho držala pri živote. Preto odvážne hovorí: „…akoby zomierajúci, a hľa, žijeme“ (2 Kor 6, 9). Takej vôli pomáha vrúcna starostlivosť o Božie prikázanie a vrúcne želanie. Keď ich voľakto má, nebude mať čas myslieť na potreby tela.

     

  • O tom, ako nás Pán učí príkladmi

    Čomu nás chce naučiť Pán príkladmi, do ktorých dodáva slová: „… ani jeden z vás, ak sa nezriekne všetkého, čo má, nemôže byť mojím učeníkom“ (porov. Lk 14, 33), lebo keď voľakto chce vystaviť vežu, alebo sa pustiť do boja s iným kráľom, musí sa pripraviť alebo na stavbu veže alebo do boja, a keď nie je pripravený, potom musí hneď na začiatku alebo neklásť základy, alebo prosiť o mier. Či ten, čo sa chce stať učeníkom Pána, musí sa zriecť všetkého, a keď pozná, že je to pre neho ťažké, či môže od začiatku nebyť učeníkom Pána? Úmyslom Pána je takýmito príkladmi nie dovoľovať byť alebo nebyť učeníkom, ale ukázať nemožnosť ľúbiť sa Bohu uprostred záležitostí, ktoré rozptyľujú, v ktorých sa ľahko môžeme vystaviť nebezpečenstvu padnúť do diablových sietí a vystaviť sa na posmech a opovrhnutie z toho dôvodu, že zanechal neukončenú vec, za ktorú, ako sa zdalo, horlil. Nech pred tým prosil prorok: „Lebo ja hovorím: Nech sa netešia zo mňa, nech nenadúvajú sa proti mne, keď sa noha moja potkýna“ (Ž 37, 17).

  • O tom, ako napravovať tých, čo zarmútili iných

    Ako napraviť brata, čo zarmútil brata? Spôsobený zármutok môže byť taký, o akom hovorí Apoštol: „Teraz sa radujem nie preto, že ste sa zarmútili, ale že vás ten zármutok pohol na pokánie“ (2 Kor 7, 9). V takomto prípade nie ten, čo zarmútil, ale zarmútený potrebuje polepšiť sa a ukázať známky Božieho zármutku. Ale keď voľakto zarmúti iného v ľahostajných veciach, nech si pripomenie Apoštola: „Ale ak sa tvoj brat zarmucuje pre jedlo, už nekonáš podľa lásky“ (Rim 14, 15). Keď spozoruje, že nekonal správne, nech urobí to, čo povedal Kristus: „Keď teda prinášaš dar na oltár a tam si spomenieš, že tvoj brat má niečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a choď sa najprv zmieriť so svojím bratom; až potom príď a obetuj svoj dar“ (Mt 5, 23-24).

  • O tom, ako môžeme prijať Božie kráľovstvo ako deti

    Ako prijmeme Božie kráľovstvo ako deti?  & nbsp; Keď sa staneme ohľadne Pánovho učenia takými, akými sú deti v škole. Neodporujeme, neospravedlňujeme sa pred učiteľmi, ale s vierou a poslušnosťou prijímame náuku.

  • O tom, ako má robiť pravá ruka

    Ako má robiť pravá ruka tak, aby o tom ľavá nevedela (Mt 6, 3)? Keď rozum so stálou a usilovnou ochotou ľúbiť sa Bohu snaží sa o to, aby nevybočil z cesty vykonávania povinností, vtedy človek zápasí podľa predpisov, vtedy na nič nemyslí, ani na druhú ruku, pamätá len na to, čo práve teraz robí, tak ako pracovník pri každej práci pamätá len na to náradie, ktoré práve teraz potrebuje.

  • O tom, ako jesť a piť na slávu Božiu

    Ako jesť a piť na slávu Božiu (1 Kor 10, 31)? Keď budeme pamätať na dobrodincu a v takom rozpoložení duše, o ktorom svedčí aj zovňajšie uloženie tela, že Boh sa na nás díva, a nie ako ten človek, ktorý na nič nemyslí, podľa úmyslu, pre ktorý je pokrm, aby nejedol ako otrok žalúdka pre príjemnosť, ale ako pracovník Boží pre posilnenie do práce – podľa príkladu Kristovho.

  • O tom, aké vlastnosti má hnev, aké spravodlivé rozhorčenie a o tom, z rozhorčenia ľahko padneme hnevu

    Aké vlastnosti má hnev, aké spravodlivé rozhorčenie a ako často začíname rozhorčením a dostávame sa do náruživosti hnevu? Rozhnevaná duša sa snaží zapríčiniť zlo tomu, kto ju rozhneval a rozumné rozhorčenie má cieľ polepšiť hriešnika. Pochádza z nespokojnosti so zlým skutkom. Ale nie to divné, že duša začína dobrými pocitmi a dostáva sa do zlého. Máme veľa takých príkladov. Preto treba pamätať na slová Svätého písma: „…kladú mi pasce na cestu“ (Ž 140, 6) a na inom mieste: „A kto závodí, nedostane veniec, ak nezávodí podľa pravidiel“ (2 Tim 2, 5). Všade sa treba chrániť všetkého, čo je premrštené, nie v svojom čase a nie podľa poriadku. Jedno z tých troch vždy je príčinou, že na zlé sa mení to, čo sa zdá byť dobré.

  • O tom, aké sú znaky lásky k Bohu

    Aké sú znaky lásky k Bohu? Sám Pán nás to naučil slovami: „Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania“ (Jn 14, 15).

  • O tom, aká je miera lásky k Bohu

    Aká je miera lásky k Bohu? Aby sa duša vždy zo všetkých síl snažila splniť Božiu vôľu s úmyslom a túžbou osláviť ho.

     

  • O svedomí, ktoré nič nevyčíta

    Čo znamená, ak niekto hovorí: „Svedomie mi nič nevyčíta?“ Také niečo sa stáva aj pri chorobách tela. Lebo je veľa takých chorôb, ktoré chorý ani necíti. Predsa však viac dôveruje zisteniu lekárov ako svojej skúsenosti. Podobne je to aj pri chorobách duše. Hoci niekto nie je si vedomý hriechu, nemá výčitky svedomia, predsa je povinný veriť viac tým, ktorí môžu lepšie vidieť jeho hriechy. Tak sa správali aj apoštoli, ktorí si boli istí o svojom vnútornom rozpoložení voči Pánovi, predsa keď počuli: „Veru, hovorím vám: Jeden z vás ma zradí“ (Mt 26, 21), radšej uverili slovám Pána a v pochybnostiach sa začali pýtať: „Som to azda ja, Rabbi“ (Mt 26, 25). Ešte výraznejšie nás tomu učí sv. Peter, ktorý z hlbokej pokory nechce súhlasiť s tým, aby prijal úsluhu od Pána a Učiteľa svojho, ale v silnom presvedčení o pravde slov Pána, keď počul: „Ak ťa n neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou“ (Jn 13, 8), povedal: „Pane, tak potom nielen nohy, ale aj ruky a hlavu“ (Jn 13, 9).

  • O sústredenosti pri modlitbe

    Ako zachovať sústredenie pri modlitbe? Ak budeme veriť, že pred našimi očami je prítomný Boh. Lebo kto sa pozerá na knieža alebo na (iného) predstaveného a hovorí s ním, pozorne sa naň díva. O koľko pozornejší bude ten, čo sa modlí k Bohu, ktorý „skúma vnútro i srdce“ (Zjv 2, 23), vykonávajúc to, čo je napísané: „Chcem teda, aby sa muži modlili na každom mieste a dvíhali čisté ruky bez hnevu a hádok“ (1 Tim 2, 8).

  • O sústredenosti

    Je možné vždy a všade byť sústredený? Ako je to možné dosiahnuť? Že je to možné, ukázal Dávid slovami: „Moje oči sa neprestajne upierajú na Pána“ (Ž 24, 15). Ďalej: „Pána mám vždy pred očami, a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa“ (Ž 15, 8). A ako je to možné, to už sme povedali – keď nenecháme dušu ani na chvíľu bez myšlienky o Bohu, Božích dielach, o Božích dobrodeniach a keď neprestaneme stále vyznávať vieru a ďakovať za všetko.

  • O snahe páčiť sa ľuďom

    Či sa dopúšťa hriechu a akú náruživosť prezrádza ten, kto drahším odevom opovrhne a vyberie si podľa svojej vôle horší odev alebo obuv? Myslím, že márnej sláve slúži ten, čo niečo robí alebo hovorí pre nestálu slávu sveta alebo pre ľudí, ktorí sa na neho pozerajú, alebo ho počúvajú. Ľuďom slúži, aby sa im páčil ten, kto plní vôľu niekoho, aby si získal jeho uznanie, hoci by to, čo robí, bolo horké potupenie

  • O slušnom odeve

    Aký je slušný odev, ktorý spomína Apoštol? Ten, ktorý užívame z hľadiska jeho cieľa a vyhovuje času a miestu, osobe a potrebe. Sám rozum nám hovorí, že nemáme nosiť ten istý odev v zime i v lete, pri práci i odpočinku, sluha i pán, vojak i civil, muž i žena.

  • O sile apoštolov

    Čo znamenajú slová: „Zo všetkých strán nás sužujú, ale nie sme stiesnení“ (2 Kor 4, 8)? Apoštol prejavuje silné presvedčenie svoje nádeje v Boha v protiklade k ľudskému rozpoloženiu, kladie každé slovo na toto miesto. Ohľadne ľudského rozpoloženia hovorí: „Zo všetkých strán nás sužujú“, ale ohľadne nádeje v Boha dodáva: „ale nie sme stiesnení“. Ďalej znova ohľadne ľudského zmýšľania: „Sme bezradní“ a čo sa týka nádeje v Boha „… ale nepoddávame sa“ a Takto hovorí ďalej. Podobné slová nájdeme na inom mieste: „…akoby zomierajúci, a hľa, žijeme, ako trestaní, ale nie usmrtení, akoby smutní, no vždy sa radujeme, ako chudobní, a mnohých obohacujeme, akoby sme nič nemali, a pritom nám všetko patrí“ (2 Kor 6, 9-10).

  • O rozdiele medzi roztrpčenosťou a zúrivosťou, hnevom a prchkosťou

    Čím sa líšia medzi sebou roztrpčenosť, zúrivosť, hnev a prchkosť? Hnev a zúrivosť sa líšia rozpoložením duše a silou pohnútky. Kto sa hnevá len v duši, má to rozpoloženie, o ktorom sa hovorí: „Hnevajte sa, ale nehrešte“ Ž 4, 5). Zúrivosť ide ďalej: „Jed v nich podobá sa jedu hadiemu“ (Ž 58, 5). Aj Herodes zúril proti obyvateľom Týru a Sidonu (Sk 12, 20).

  • O prijímaní trestu

    V akom duchu treba prijímať uložený trest? V takom, akého má mať chorý syn v nebezpečenstve smrti, keď ho lieči otec a zároveň lekár. Hoci je bolestný a odporný tento spôsob liečenia, on je silne presvedčený o láske a skúsenosti toho, ktorý trestá s tým úmyslom, aby vrátil zdravie.

  • O príčinach roztržitosti a o tom ako ich odstrániť

    Odkiaľ pochádzajú roztržitosti a márne myšlienky a ako sa ich máme chrániť? Roztržitosti pochádzajú z lenivého rozumu, nezamestnaného potrebnými záležitosťami. A toto zase vyplýva z nedostatku viery vo všadeprítomného Boha, ktorý „skúma vnútro i srdcia“ (Zjv 2, 23). Kto verí v túto pravdu, celkom iste sa riadi podľa slov: „Pána mám vždy pred očami; a pretože je po mojej pravici, nezakolíšem sa“ (Ž 16, 8). Kto toto zachováva a žije podľa toho, nikdy sa neopováži, a ani nebude mať kedy myslieť nato, čo nemá nič spoločného s povzbudzovaním vo viere, hoci by sa to zdalo aj dobrým, a nehovoriac už o tom, čo je zakázané, a čo sa protiví Bohu.

  • O poznaní a liečení pýchy

    Ako poznať a liečiť pyšného? Poznať ho podľa toho, že hľadá povýšenia. A pýcha sa lieči vierou v toto slovo: „Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť“ (Jak 4, 6). K tomu treba poznamenať, že nikto sa nebude môcť vyliečiť z tejto náruživosti, hoci by sa neviem ako bál odsúdenia pyšných, kým sa celkovo nezriekne túžby po sláve, podobne, ako sa nikto nemôže odučiť od nejakého dialektu, alebo spôsobu hovorenia, alebo aj nejakému umeniu, kým neprestane celkom podľa toho robiť a hovoriť, ale aj počúvať o tom. Toho sa treba pridržiavať pri každej náruživosti.

  • O povinnosti napomínať hriešnika

    Či slobodno mlčať, keď vidíme hriešnika Že to nie je dovolené, vidíme jasne z príkladu Pánovho, ktorý hovorí v Starom zákone: „Úprimne napomeň svojho blížneho, aby si preň neuvalil vinu na seba“ (Lv 19, 17), v Evanjeliu: „Keď sa tvoj brat prehreší proti tebe, choď a napomeň ho medzi štyrmi očami. Ak ťa počúvne, získal si svojho brata. Ak ťa nepočúvne, priber si ešte jedného alebo dvoch, aby bola každá výpoveď potvrdená ústami dvoch alebo troch svedkov. Keby ani ich nepočúvol, povedz to cirkvi. A keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako pohan a mýtnik“(Mt 18, 15-17). Aké strašné je to odsúdenie toho hriechu, vidíme to predovšetkým zo všeobecného Kristovho výroku: „Kto verí v Syna, má večný život, ale kto Synovi neverí, neuzrie život a spočinie na ňom Boží hnev“ (Jn 3, 36). Ďalej to vidíme z dejín Starého a Nového zákona. Lebo, hľa, keď Achan ukradol zlatú nádobu, pekný plášť a dvesto šeklov striebra, kliatba Božia postihla celý národ, hoci nikto nevedel o hriechu, ani o hriešnikovi, až do času, kým nevyšlo najavo, kto spáchal hriech a Achana s jeho príbuznými nestihol trest strašnej smrti. A hoci Héli nemlčal na hriech svojich synov, ktorí boli deťmi zatratenia, a často ich napomínal a opakoval: „Nie, synovia moji! Nedobrý je to chýr, čo počúvam“ (1 Sam 2, 24), hoci im jasnou rečou predstavoval podlosť hriechu a nevyhnutnosť trestu, len preto, že nedostatočne ich trestal, že nebol voči ním dosť prísny, tak veľmi rozhneval Boha, že celý národ postihla za to strašná porážka: Dvaja synovia Héliho zomreli a Archu zmluvy ukoristili cudzinci a sám Héli zomrel nešťastnou smrťou. Keďže taký hnev stihol nie spoluvinníkov, ale tých, ktorí prekážali hriechu a hanili ho, čo potom hovoriť o tých, ktorí vedia o hriechu a nič nehovoria. Bezpodmienečne načim splniť to, o čom píše Apoštol Korintským: „Akú starosť to vo vás vyvolalo, akú obranu, aké rozhorčenie, akú bázeň, akú túžbu, akú horlivosť, aké potrestanie! Tým všetkým ste ukázali, že ste čistí v tej veci“ (2 Kor 7, 11). Kto tak nerobí, celkom iste sa vystavuje nebezpečenstvu takého istého trestu a smrti (ako vtedy židia so synmi Héliho) alebo ešte horšie (Hebr 10, 29). O koľko horší ako ten, čo opovrhuje zákonom Mojžiša, je ten, kto opovrhuje Kristom! Horší je tiež ako ten, ktorý sa opováži páchať hriech, ktorého sa pred ním voľakto dopustil a bol za to potrestaný: „Sedem ráz bude pomstený Kain, Lemech však sedemdesiatsedem ráz“ (Gn 4, 24) za ten istý hriech.

  • O poslušnosti III.

    Kde sú hranice poslušnosti? Apoštol nám na to odpovedá, keď predkladá pred nás príklad Pánovej poslušnosti: „Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, smrť na kríži“ (Flp 2, 8) a predtým povedal: „Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš“ (Flp 2, 5).

  • O poslušnosti II.

    Ako sa máme vzájomne poslúchať? Tak ako otroci pánov podľa slov Pána: „Kto sa bude chcieť stať medzi vami veľkým, bude vaším služobníkom“ (Mk 10, 43). K týmto slovám Kristus dodáva ešte presvedčivejšie: „Lebo ani Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale aby slúžil“ (Mk 10, 45). Treba sa nám prispôsobiť k slovám Apoštola: „…navzájom si slúžte v láske!“ (Gal 5, 13).

  • O poslušnosti I.

    Či máme každého vo všetkom poslúchať, keď Pán nariadil: „A keď ťa bude niekto nútiť, aby si s ním išiel jednu míľu, choď s ním dve“ (Mt 5, 41) a Apoštol tiež učí: „… a podriaďujte sa jedni druhým v bázni pred Kristom“ (Ef 5, 21)? Rozdiel medzi tými, čo rozkazujú, nemá prekážať podriadeným splniť príkazy, lebo aj Mojžiš poslúchol dobrú radu Jetora. Avšak medzi rozličnými príkazmi môžu byť veľké rozdiely; niektoré sú v priamom rozpore s príkazom Božím, lebo ho alebo rušia, alebo narušujú tým, že obsahujú niečo zakázané. Iné zasa sú v súlade s prikázaním, alebo, hoci nie celkom výrazne, sa zhodujú s prikázaním, ale pričiňujú sa a pomáhajú splniť ho. Preto načim pamätať na slovo Apoštola: „… proroctvami nepohŕdajte! Ale všetko skúmajte a čo je dobré, toho sa držte! Chráňte sa zla v akejkoľvek podobe!“ (1 Sol 5, 20-22) a na inom mieste: …lebo zbrane nášho boja nie sú telesné, ale majú od Boha silu boriť hradby. Boríme výmysly a každú pýchu, aby bola poslušná Kristovi“ (2 Kor 10, 4-5). Preto keď nám niečo rozkazujú, čo je celkom v duchu Kristovho prikázania, alebo pomáha nám splniť ho, treba nám ho prijímať horlivejšie a usilovnejšie ako vôľu Božiu, vykonávajúc ten príkaz: „…znášajte sa navzájom v láske“ (Ef 4, 2).Keď nám niekto rozkazuje to, čo odporuje príkazu Pánovmu, alebo ho ruší a narušuje, vtedy treba povedať: „…Boha treba viac poslúchať ako ľudí“ (Sk 5, 29), pamätajúc na slovo Pánovo: „(Ovce) za cudzím nepôjdu, ba ujdú od neho, lebo cudzí hlas nepoznajú“ (Jn 10, 5). Treba pamätať aj na slovo Apoštola, ktorý pre našu istotu opovážil sa dotknúť aj samých anjelov: „Ale keby sme vám hlásali my alebo aj anjel z neba iné evanjelium, ako sme vám hlásali, nech je prekliaty“ (Gal 1, 8). Týmito slovami nás učí, že každý, kto miluje Pána, bude utekať od toho a hnusiť sa toho, kto by nás nahováral robiť to, čo Pán zakázal, hoci by to bol najbližší príbuzný alebo neobyčajne vynikajúci človek.

  • O poníženosti

    Čo je pokora a ako ju nadobudnúť? Pokora je v tom, keď všetkých pokladáme za lepších od seba podľa príkazu Apoštola (Flp 2, 3). Nadobúda sa predovšetkým tým, že sa drží v pamäti príkaz Pána: „…učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom“ (Mt 11, 29). Pán to často a rôznymi spôsobmi ukázal a učil. Poníženosť sa nadobúda silnou nádejou v jeho prisľúbenie: „Kto sa ponižuje, bude povýšený“ (Lk 14, 11). Potom, keď sa horlivo a stále opakujú úkony pokory, rozjímaním a cvičením v každej veci. Ako to býva v každom umení, aj zvyk poníženosti nadobudneme len s námahou a stálym cvikom. Tým istým spôsobom nadobúdame aj všetky iné cnosti podľa príkazu Pána nášho Ježiša Krista.

  • O pokojamilovných a blahoslavených

    Kto je pokojamilovný a koho Pán volá blahoslaveným? Je ten, kto s Kristom spolupracuje podľa slov Apoštola: „Sme teda Kristovými vyslancami a akoby Boh napomínal skrze nás. V Kristovom mene prosíme Zmierte sa s Bohom“ (2 Kor 5, 20 a ďalej: „A tak ospravedlnení z viery, žijeme v pokoji s Bohom skrze nášho Pána Ježiša Krista“ (Rim 5, 1), lebo pokoj, ktorý nie je taký, je zavrhnutý Pánom slovami: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, ale ja vám nedávam, ako svet dáva“ (Jn 14, 27).

  • O ovocí opravdivého pokánia

    Aké je ovocie opravdivého pokánia? Skutky spravodlivosti, ktoré sa protivia hriechu. Ten, čo robí pokánie, má prinášať také ovocie, ako je napísané: „…budete prinášať ovocie všetkých dobrých skutkov a rásť v poznaní Boha“ (Kol 1, 10).

  • O ospalosti

    Odkiaľ pochádza nesmierna a nemiestna ospanlivosť a ako ju premáhať? Taká ospanlivosť prichádza vtedy, keď je duša lenivá premýšľať o Bohu a ľahkováži jeho súdy. Túto ospanlivosť premôžeme úprimnou myšlienkou na Božiu velebnosť a túžbou splniť jeho vôľu podľa slov: „svojim očiam nedoprajem spánku ani svojim viečkam zdriemnutia, kým nenájdem miesto pre Pána, príbytok pre mocného Jakubovho Boha“ (Ž 132, 4-5).

  • O ohováraní predstaveného

    Ako jednať s tým, ktorý ohovára predstaveného? Vidíme to z Božieho hnevu proti Márii (Mojžišovej sestre), ktorá hovorila proti Mojžišovi. Boh ani na prosbu Mojžiša jej bez trestu nechcel odpustiť hriech.

  • O ohováraní

    Čo je to ohováranie? Myslím, že sú dva prípady, kedy je dovolené o niekom zle hovoriť. Najprv, keď sa treba poradiť so skúseným ako napraviť hriešnika a potom, aby sme dali výstrahu iným, keby sa bez nej mali stýkať so zlým, tak aj dobrým. Toto zakázal Apoštol, keď nariadil: „nestýkajte sa s ním“ (2 Sol 2, 14), aby ste sa nedostali do diablových sietí. Z listu k Timotejovi vieme, že sám Apoštol takto jednal. Píše: „Kováč Alexander mi spôsobil veľa zlého… Aj ty sa ho chráň, lebo veľmi odporoval našim slovám“ (2 Tim 4, 14). Kto okrem týchto dvoch prípadoch hovorí zle o inom, aby vzbudil odpor voči nemu, alebo ho vysmial, ten je ohovárač, hoci je pravdou to, čo hovorí.

  • O odsudzovaní blížnych

    Čo znamená – „Nesúďte a nebudete súdení?“ Pán na jednom mieste hovorí: „Nesúďte a nebudete súdení“ (Lk 6, 37) a na inom mieste prikazuje súdiť spravodlivý súd: „Súďte spravodlivo“ (Jn 7, 24). Preto nie každé odsudzovanie je všeobecne zakázané, lebo tou rečou sa učíme rozlišovať. Kedy treba odsudzovať a kedy nie, učí nás Apoštol. O tom, čo Sväté písmo nariaďuje, píše: „Prečo teda súdiš svojho brata?“ (Rim 14, 10). Trochu ďalej: „Nesúďme už teda jeden druhého“ (Rim 14, 13). Ale keď ide o to, čo sa Bohu neľúbi, nechváli tých, ktorí to neodsudzujú a vyjadruje svoj rozsudok: „Ja som už, hoci telom vzdialený, no duchom prítomný, rozhodol ako prítomný, že toho, čo to urobil, treba v mene nášho Pána Ježiša, keď sa zhromaždíme, vy a môj duch, s mocou nášho Pána Ježiša, vydať satanovi na záhubu tela, aby sa duch zachránil v Pánov deň“ (1 Kor 5, 3-5). Preto, keď je niečo ponechané našej vôli alebo keď to nie je isté, netreba za to súdiť svojho brata, citujem Apoštola: „Preto nesúďte nič predčasne, kým nepríde Pán. On vysvetlí, čo je skryté v tme a vyjaví úmysly sŕdc…“ (1 Kor 4, 5). Ale súdiť – spravodlivým súdom je bezpodmienečnou nutnosťou, aby sme sa mlčaním nestali účastníkmi Pánovho hnevu – iba v tom prípade nie, keď by sa niekto dopúšťal tých istých chýb, ako obvinený a nemal by odvahu súdiť brata, pretože na neho sa vzťahujú slová Pána: „…vyhoď najprv brvno zo svojho oka! Potom budeš vidieť a budeš môcť vybrať smietku z oka svojho brata“ (Mt 7, 5).

  • O nesprávnej horlivosti

    Čo je nesprávna horlivosť a čo je predbiehanie? Nesprávna horlivosť je vtedy, keď sa voľakto snaží robiť niečo, aby ho nepokladali za horšieho od iných. A predbiehanie je vtedy, keď s namyslenosťou a chvastavosťou povzbudzuje a popudzuje iných k nasledovaniu. Lebo aj Apoštol, hovoriac o predbiehaní, pripojuje k nemu slovo o márnej ctibažnosti: Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu, ale v pokoji pokladajte jeden druhého za vyššieho“ (Flp 2, 3). Inokedy znovu, najskôr spomína márnu ctibažnosť a dodáva iné slovo, aby vyjadril to, čo pomenoval predbiehaním: „Nepachtime po márnej sláve, nedráždime sa navzájom, nezáviďte jeden druhému“ (Gal 5, 26).

  • O neposlušných synoch a deťoch hnevu

    V akom význame Sväté písmo volá niektorých „neposlušnými synmi“ (Ef 5, 6) a „deťmi hnevu“? (Ef 2, 3) Pán volá dieťaťom alebo synom niekoho, kto vykonáva niečiu vôľu – alebo zlého alebo dobrého: „Keby ste boli Abrahámovými deťmi, robili by ste skutky Abrahámove“ (Jn 8, 39) a ďalej: „Vaším otcom je diabol a vy chcete plniť túžby svojho otca“ (Jn 8, 44). Preto neposlušní synovia sú tí, čo robia skutky neposlušnosti. A ako diabol sa volá nielen hriešnym, ale samým hriechom, takisto ho možno pomenovať z toho istého dôvodu – zosobnenou neposlušnosťou. A dieťaťom hnevu je ten, čo sa stal hodným hnevu, lebo ako hodných Pána a tých, čo konajú skutky svetla a dňa, Apoštol volá synmi svetla a dňa (1 Sol 5, 5), takisto načim rozumieť aj slová: „Boli sme deťmi hnevu“ (Ef 2, 3). Preto treba vedieť, že syn neposlušnosti značí to isté, čo syn hnevu, keďže Pán povedal: „Kto verí v Syna, má večný život, ale kto Synovi neverí, neuzrie život a spočinie na ňom Boží hnev“ (Jn 3, 36).

  • O nepolepšiteľných

    Čo robiť s tým, ktorý nechce pracovať ani učiť sa žalmy? V podobenstve o neúrodnom figovníku hovorí Pán: „Vytni ho! Načo ešte aj zem vyčerpáva?“ Treba ho liečiť so všetkou starostlivosťou. Potom však, keď sa nepolepší, treba s ním naložiť ako s nepolepšiteľným hriešnikom. Lebo kto nekoná dobré skutky, ten je odsúdený s diablom a jeho sluhami.

     

  • O nalomenej trstine a hasnúcom knôte

    Čo je „nalomená trsť a hasnúci knôt“ (Mt 12, 20) a čo to znamená nedolomiť trsť a nedohasiť knôt? Myslím, že nalomenou trsťou je ten, čo s nejakou náruživosťou plní Boží príkaz. Netreba ho lámať alebo vyhadzovať, ale radšej liečiť ako Pán učil: „Dajte si pozor a nekonajte svoje dobré skutky pred ľuďmi, aby vás obdivovali…“ (Mt 6, 1). Aj Apoštol prikazuje: „Všetko robte bez šomrania a pochybovania“ (Flp 2, 14) a na inom mieste: „Nerobte nič z nevraživosti ani pre márnu slávu…“ (Flp 2, 3). A hasnúci knôt je ten, čo neplní prikázania s vrúcnou túžbou a s plnou horlivosťou, ale ospanlivo a lenivo. Netreba ho dohasiť, ale skôr prebudiť myšlienkou o Božom súde a jeho prisľúbeniach.

  • O nadávaní blížnym

    Čo je to nadávanie? Každé slovo povedané s úmyslom ponížiť (brata) je nadávkou, hoci sa ani nezdalo, že uráža. Jasne to vyplýva z Evanjelia, v ktorom je o Židoch napísané: „Vynadali mu a povedali: Ty si jeho učeník, my sme Mojžišovi učeníci“ (Jn 9, 28).

     

  • O mlčaní

    Je dobre stále mlčať? Podľa okolnosti a osôb sa usudzuje, že mlčať je dobré. Tak učí Bohom vnuknuté Sväté písmo: O okolnostiach je tak napísané: „Preto múdry v tomto čase mlčí, lebo je to zlý čas“ (Am 5, 13) a ďalej: „Budem dávať pozor na svoje právanie, aby som nehrešil jazykom“ (Ž 38, 2). O osobách sa toto píše: „Ak by dostal zjavenie iný zo sediacich, prvý nech mlčí“ (1 Kor 14, 30), ďalej: „Ženy na zhromaždeniach nech mlčia“ (1 Kor 14, 34). Sú však ľudia nezdržanlivého jazyka, ktorí nevedia zachovávať toto nariadenie Apoštola: „Z vašich úst nech nevyjde nijaké slovo, ale iba dobré, na potrebné budovanie, aby prinášalo milosť tým, čo počúvajú“ (Ef 4, 29).

  • O miere čností

    Má každý z nás len jednu mieru čností podľa príkazu Pána, alebo jeden má viac a iný menej? Že nie je jedna miera u všetkých a že jeden dostal viac a iný menej, že jeden prejavuje väčšiu čnosť ako druhý, vyplýva to zo slov Pána: „A u koho bolo zasiate do dobrej zeme, to je ten, kto počúva slovo a chápe ho a ono prináša úrodu: jedno stonásobnú, druhé šesťdesiatnásobnú a iné tridsaťnásobnú“ (Mt 13, 23). To isté vidíme z podobenstva o mínach striebra a talentoch: „Jednému dal päť talentov, druhému dva a ďalšiemu jeden“ (Mt 25, 15).

  • O ľuďoch čistého srdca

    Kto je čistého srdca? Ten, kto nie je si vedomý žiadneho ľahkováženia ani zanedbávania Božieho zákona.

     

  • O lenivosti

    Ako postupovať s tým, čo toľko je ako iní, má silne vyvinuté telo, nemá nijaké príznaky choroby a bedáka, že nemôže pracovať? To, čo sa podobá lenivosti, podobá sa hriechu. Lebo načim prejavovať horlivosť a trpezlivosť až do smrti. Že lenivosť je spojená s podlosťou – hriechom, vyplýva zo slov Pánových: „zlý a lenivý sluha“ (Mt 25, 26).

  • O láske k Bohu

    Ako nadobudnúť lásku k Bohu? Keď so svedomím a vedomím budeme prijímať jeho dobrodenia, čo nachádzame aj u nerozumných zvierat. Lebo vidíme, že psy majú rady tých, ktorí ich krmia. Učíme sa to aj zo slov Izaiáša, ktorými vyjadruje svoj žiaľ: „Synov som vychoval a vyvýšil, oni sa mi však spreneverili. Vôl si pozná gazdu a osol jasle svojho pána, Izrael nepozná, môj ľud nepochopí“ (Iz 1, 2-3). Ako vôl a osol prirodzene ukazujú lásku k tým, ktorí im prejavujú dobrodenie dávaním pokrmu, takisto aj my, ako by sme mohli, keď len uvedomele a s úvahou budeme prijímať dobrodenia, nemilovať toho tak veľkého dobrodincu – Boha, keď celkom samozrejme a, aby som tak povedal, bez žiadneho poučovania, rodí sa v zdravej duši také rozpoloženie.

     

  • O lakomstve

    V čom je lakomstvo? & nbsp; V tom, že voľakto prekročí medze práva. Podľa Starého zákona bolo by to starať sa viac o seba ako o blížneho, lebo je napísané: „…miluj svojho blížneho ako seba samého“ (Lv 19, 18) a podľa Evanjelia starať sa o seba viac, ako to vyžaduje potreba dňa, ako to urobil aj ten, komu bolo povedané: „Blázon! Ešte tejto noci požiadajú od teba tvoj život a čo si si nahonobil čie bude?“ (Lk 12, 20) a ďalej: „Tak je to s tým, kto si hromadí poklady, a pred Bohom nie je bohatý“ (Lk 12, 21).

  • O labužníctve

    Ako sa zachránime pred labužníctvom v jedení? Ak rozum bude naším vodcom a učiteľom vo všetkom, čo je užitočné a potrebné, či je to príjemné, alebo nepríjemné.

  • O horlivosti v diele Pánovom

    Ako možno byť ustavične horlivým v diele Pánovom? (1 Kor 15, 58)? Keď budeme rozmnožovať daný dar prácou na osoh a postup blížnych, alebo že budeme prejavovať väčšiu snaživosť v záležitosti Božej, aka obyčajne býva snaha o ľudské záležitosti

  • O hneve

    Mnohí tvrdia, že nie je možné, aby sa človek nenazlostil.
    V prípade, že vojak by sa mohol hnevať v prítomnosti kráľa, mohlo by sa pripustiť, že by to bolo pravdou. Ale ak túto naruživosť zdržuje prítomnosť človeka rovného prirodzenosťou a vyššieho len hodnosťou, o koľko viac sa to musí stať, ak niekto bude silne presvedčený, že Boh vidí každé jeho hnutie. Lebo Boh, ktorý „skúma vnútro i srdce“ (Zjv 2, 23), neporovnateľne lepšie vidí každý poryv duše, ako človek to, čo sa deje pred jeho očami.

  • O dobrom a zlom poklade

    Čo je „dobrý poklad“ a „zlý poklad“?
    Dobrý poklad je snaha o každú čnosť v Kristu na slávu Božiu. Zlý poklad je náklonnosť k tomu, čo Pán zakázal. I z jedného i z druhého vychádzajú, ako to povedal Pán, primerané skutky a slová, dobré a zlé.

  • O daromných slovách a rečiach

    Na ktoré slová sa vzťahuje Kristov výrok: „Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia“ (Mt 12, 36)?
    Všeobecne každé slovo, ktoré sa nevzťahuje na našu prácu v Bohu, je daromné. Zlo takej reči je veľké, lebo i keby bolo dobré to, o čom sa hovorí, keď sa to nevzťahuje na povzbudenie, neospravedlňuje to dobro toho, čo hovorí. Už len tá okolnosť, že reč nepomáha povzbudzovať, zarmucuje Svätého Ducha Božieho. Toto jasne učí Apoštol: „Z vašich úst nech nevyjde nijaké zlé slovo, ale iba dobré, na potrebné budovanie, aby prinášalo milosť tým, čo počúvajú. A nezarmucujte Svätého Božieho Ducha, v ktorom ste označení pečaťou na deň vykúpenia“ (Ef 4, 29-30). A akým zlom je zarmucovať Svätého Ducha, o tom netreba ani hovoriť.

Back to top button