Rôzne

  • Teológia Starého a Nového zákona

  • Prorocká literatúra Starého zákona

    Vypracované otázky
    Starý zákon – PROROCI

    1. Prorocký fenomén u okolitých národov – Mari, Egypt, Mezopotámia, Kanaán, Grécko a Rím, tri aspekty k obsahu prorockej kritiky
    2. Výraz „prorok“ jeho odvodenie a používanie v hebrejskom a gréckom prostredí – jeho ekvivalenty, Starozákonný proroci v období pred VIII. storočí pr. Kr.
    3. Prorocké spisy v hebr. Biblii, vznik prorockých kníh, rozdelenie prorokov a ich nosné idey, proroci spisovatelia a proroci bez spisov, termín falošný prorok
    4. Pramene k štúdiu bibl. profetizmu – prorocké biografie a ich historická hodnota, biblický model proroka, redakčný zámer deuteronomistickej školy s povolaním a úlohou proroka (archetypy pastiera, roľníka – vymenovať príklady)
    5. Psychologický rámec prorockého povolania aspekty a príklady
    6. Inštitúcia a proroci, konflikt, inštitúcia a charizma prorockého povolania (uveďte príklady)
    7. Teologický rámec prorockého povolania – problémy prorockého povolania; „Boh, ktorý ľutuje“ (uveďte príklady), (v U. Struppe)
    8. Literárny rámec prorockého povolania, štruktúra bibl. spisov a literárne druhy (uveďte príklady)
    9. Praktizovanie náboženského kultu v Izraeli – vzťah prorok a kňaz (uveďte príklady)
    10. Politika a proroci – konflikt medzi profetizmom a monarchiou (uveďte príklady)
    11. Proroci a sociálny problém,
    12. Prorok Amos, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    13. Prorok Ozeáš, osoba, historické okolnosti, obsah, rozdelenie, štruktúra, posolstvo, manželstvo – symbolizmus
    14. Prorok Izaiáš, osoba, historické okolnosti, obsah, rozdelenie, štruktúra, posolstvo – mesianizmus
    15. Prorok Izaiáš, osoba, historické okolnosti, obsah, rozdelenie, štruktúra, posolstvo, mesiášska idealizácia a „zvyšok“
    16. Prorok Jeremiáš – antropologický fenomén povolania
    17. Prorok Micheáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    18. Prorok Nahum, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    19. Prorok Habakuk, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    20. Prorok Sofoniáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    21. Prorok Jeremiáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    22. Prorok Jeremiáš – Náreky, miesto v hebr. Biblii, autor, literárny druh a posolstvo
    23. Prorok Baruch, osoba, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo – Jeremiášov list
    24. Prorok Ezechiel, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    25. Prorok Daniel, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, miesto v hebr. Biblii, literárne druhy v bibl. texte, štruktúra a posolstvo
    26. Deutero – Izaiáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo, piesne o Pánovom služobníkovi
    27. Prorok Aggeus, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    28. Prorok Zachariáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    29. Trito – Izaiáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    30. Prorok Abdiáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    31. Prorok Malachiáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    32. Prorok Joel, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    33. Prorok Jonáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo

    1. Prorocký fenomén u okolitých národov: Mari, Egypt, Mezopotámia, Kanaán, Grécko, Rím
    – Izrael nie je jediným ľudom v staroveku, ktorého dejiny potvrdzujú, že mal prístup k Božím skutočnostiam
    – proroctvo sa týka všetkých okolitých krajín
    – veľké civilizácie, ktoré po stáročia formovali mezopotámsky kultúrny svet (Sumeri, Akkadi, Babylončania, Asýrčania, Chaldejci…) nám zanechali veľký počet stôp po magických, vešteckých praktikách

    a, Mari
    – je to štát, ktorý sa rozprestiera na strednom Eufrate
    – v archíve tohto mesta sa našlo 25 000 hlinených tabuliek napísaných v akkádčine, ktoré obsahujú aj proroctvá
    – ide o 5 textov, ktoré hovoria o zjavení božského charakteru kráľovi tohto mesta
    – podávajú tiež správy o politickej a ekonomickej situácii kráľovstva a o vláde Chamurappiho
    – najväčší rozkvet tohto štátu je v 17.-18.st.
    – niektoré prvky má tento fenomén spoločné s bibliou:
    ° jedná sa vždy o ľudí (nie o anjelov)
    ° ľudia vlastnia vedomosť o tom, že majú čo povedať kráľovi – sú to „pozvaní ľudia“
    ° prinášajú kráľovi ústne posolstvo
    ° odkaz oznamujú v časoch krízy
    – obsahom posolstva je apel ku kráľovi, aby si zachoval božskú vernosť
    – proroctvo žiada od kráľa, aby vložil celý svoj osud do rúk božstva, čo znamená, že nestačí božstvu priniesť obetu, ale musí celý svoj život vložiť do rúk božstva
    – rozdiely medzi starozákonným profetizmom a profetizmom z Mari:
    ° izraelskí proroci sa obracajú k celému národu, nie len ku kráľovi
    ° starozákonný prorok sa neuspokojuje s vonkajšou zmenou, skoro vždy požaduje vnútorné obrátenie národa, teda nejde o apel na vonkajšie obrátenie, ale vyžaduje citlivosť k ženám, sirotám, citlivosť voči sociálnym otázkam a k rešpektovaniu spravodlivosti a Božej vôle na súdoch
    ° kým proroctvá a posolstvá z Mari predstavujú neschopnú a neúčinnú kritiku, posolstvo izraelských prorokov naproti tomu mieri ku koreňom spoločnosti
    ° izraelský prorok vie, že riskuje život a proroctvo preňho nie je banalita, ale to, čo ohlasujú je tak silné, že skoro všetci proroci riskujú život a 98% ich aj zahynie
    ° kým v Mari fenomén proroctva predstavuje epizódu z dejín kráľovstva, v Izraeli je to obrovský a silný spoločenský prúd, ktorý sa tiahne niekoľkými stáročiami
    ° proroctvá z Mari neobsahujú žiadnu symbolickú akciu, ktorú často sprevádza život izraelských prorokov, napr. Ozeáš a jeho manželka prostitútka….

    b, Egypt
    – fenomén prorokov Egypta súvisí s náboženským životom starovekých Egypťanov
    – celý život sa točí okolo rieky Níl
    – Egypt predstavoval starovekú obilnicu a s bibliou je neustále spojený
    – riekou sú ovplyvnené názory Egypťanov – aký mal Egypt vzťah k Nílu
    – známa je zoolatria – uctievanie bohov vo zvieracej podobe
    – základným termínom pre pochopenie vzťahu, aký existoval medzi človekom a bohmi je koncept bohyne Maát
    – Egypťania ju poznajú ako bohyňu múdrosti, ktorá je spätá s nebeskou i pozemskou sférou
    – v momente, keď v Egypte nefungujú veci ako majú, hlavnú úlohu prorokov získavajú kňazi, ktorí sú radcami faraóna
    – ich profetizmus nezjavuje božstvo, ale profetizmus kňazov je skôr chápaný na úrovni ekonomickej, kde dôležitú úlohu zohráva mágia a veštenie, čím sa získava blahobyt v Egypte
    c, Mezopotámia
    – funkcia prorokov sa rozvíjala v priestore medzi mágiou, veštením a astrológiou
    – budúce udalosti sa predpovedali z vnútorností zvierat a z pohybu hviezd
    – ide o staroveké civilizácie, ktoré sa klaňali kozmickým telesám
    – pri vnútornostiach zvierat sa píše, že život človeka závisí od nich
    – skúmala sa pečeň, lebo má organický tvar a bola vnímaná, akoby symbolizovala 4 svetové strany
    – žiadna významnejšia činnosť sa nezačala bez tohto obradu
    – haruspikovia – následníci
    – ich činnosť sa volala heparoskopia
    – našli sa tabuľky s textami o veštení, na ktorých sú zaznamenané veštecké zápisy z tohto spôsobu veštenia budúcnosti
    – v Mezopotámii sú proroci nazývaní mášu – nenachádza sa u nich priamy vzťah k božstvu
    – majú právo vysloviť veštbu

    d, Kanaán
    – najbližší sused Izraela
    – zachovali sa Vytrženia Egypťana z 11.st. pred Kristom – zúčastnil sa na obeti, počas ktorej ho božstvo priviedlo do vytrženia, hádzalo ho o zem
    – podľa niektorých bádateľov je znakom proroctva vytrženie
    – história náboženstva ponúka zreteľný, hoci fragmentálny materiál, ktorý registruje tento fenomén na celom blízkom východe
    – podľa niektorých odborníkov znakom starovekého profetizmu je najmä extáza (ocitnutie proroka mimo svet)
    – určovanie budúcnosti sa dialo prostredníctvom mágie a veštby
    – v čase starovekých proroctiev sa vyskytovalo posolstvo

    e, Grécko
    – z gréčtiny profétes – prorok – 5.st. pred Kristom
    – znamenal toho, kto je hlasom iného alebo toho, kto hovorí pred niekým
    – do Grécka sa kladú počiatky mytologického rozprávania a filozofického myslenia
    – boli známe veštiarne – zrodil sa tam termín mantis – človek vo vytržení alebo posadnutý duchom
    – Grécko: 3 veštiarne:
    ° Delfy
    ° Didima
    ° Nekromio
    – neskôr sa začínajú deliť: mántis ostáva veštcom a profetes je ten, kto nadobudol určitú vedomosť a túto vedomosť aplikuje

    f, Rímska a helénska epocha
    – v období helenizmu preberajú staroveké spôsoby a aj termín profetes
    – stále to označuje vysokého náboženského činiteľa a služobníka
    – prorok sa považoval za toho, kto vie predpovedať budúcnosť a je obdarený jasnozrivosťou
    – títo proroci však iba zriedkavo ohlasovali budúcnosť vo vlastnom slova zmysle
    – sústreďovali sa hlavne na minulosť a prítomnosť Izraela
    – predstava proroka ako futurológa pochádza z apokalyptických mimobiblických a kánonických apokalyptických spisov, a to z knihy Daniela a Apokalypsy sv. Jána

    2. „Výraz“ prorok, jeho odvodenie a používanie v hebrejskom a gréckom prostredí – jeho ekvivalenty, starozákonní proroci v období pred VIII.st. pred Kristom
    – v Grécku bol prorok nazývaný profétes – nachádza sa už u Herodota
    – služobník chrámu
    – 5.st. pred Kristom
    – gréčtina pozná aj termín mántis – posadnutý človek, človek vo vytržení, ktorý zároveň veští

    – v hebrejčine sa prorok nazýva nábi – byť povolaný, pozvaný
    – označuje sa tiež aj slovom hozéh – veštec
    ro´eh – videc
    šomer; hašomer – hliadka
    ha išš; ha elohim – muž Boží
    – prorok je osoba, ktorá je povolaná božstvom
    malák – posol

    – starozákonní proroci pred 8.st. pre Kristom sú takí proroci, ktorí pôsobili v období do pádu Samárie (722 pred Kristom)
    – boli to Ozeáš, Jonáš, Izaiáš, Micheáš

    3, Prorocké spisy v hebrejskej Biblii, rozdelenie prorokov a ich nosné idey, proroci spisovatelia a proroci bez spisov, termín falošný prorok
    – prorocké spisy (nebiím) sú v židovskom kánone druhou časťou Starého zákona, ktorá pozostáva zo spisov prorokov, rozdelených na:
    ° skorších – spisy, ktoré sú známe ako historické (Kniha Jozue, Kniha Sudcov, 1.a 2. Kniha Samuelova, 1.a 2.
    Kniha Kráľov)
    ° neskorších – Izaiáš, Jeremiáš, Ezechiel
    – dvanásť malých: Ozeáš, Joel, Amos, Abdiáš, Jonáš, Micheáš, Nahum, Hababuk, Sofoniáš, Aggeus, Zachariáš, Malachiáš
    – výnimku tvoria kniha Daniela a kniha Barucha

    – rozdelenie prorokov:
    1, ° väčší proroci – Izaiáš, Jeremiáš, Daniel, Ezechiel
    – ich prorocké spisy majú väčší rozsah, písali ich na osobitných zvitkoch
    ° menší proroci – 12 malých prorokov
    – ich diela sú kratšie a tvoria jednu zbierku napísanú na jednom zvitku
    – význam týchto prorokov je rovnaký = rovnaké posolstvo

    2, geograficko-politický rámec:
    ° proroci Izraelského kráľovstva (931 – 722) – Asýrčania toto kráľovstvo zničili
    – patrí tu Amos, Ozeáš a aj Eliáš a Elizeus, ale nepatria medzi
    prorokov „spisovateľov“
    ° proroci Júdskeho kráľovstva (931 – 587/6) – Proto Izaiáš, Micheáš, Sofoniáš, Nahum, Hababuk, Jeremiáš,
    Ezechiel, Izaiáš, Daniel
    ° proroci Perzskej provincie (538 – 450) – Aggeus, Zachariáš, Izaiáš, Malachiáš, Joel, Jonáš

    3, časové obdobie:
    ° predexiloví proroci – napr. Amos, Ozeáš
    ° exiloví proroci – napr. Ezechiel, Deutero Izaiáš, Daniel
    ° poexiloví proroci – napr. Zachariáš, Aggeus, Malachiáš

    – nosné idey prorokov:
    1, predexiloví proroci – objavujú sa, keď dochádza k morálnemu úpadku a porušeniu Zmluvy na Sinaji
    – dôvodom sú politické a sociálne zmeny, rozdelenie kráľovstva
    – r. 722 – Asýrčania dobyli Severné kráľovstvo a tým pádom zaniká
    – r. 587 – pád Južného kráľovstva a odvlečenie židov do zajatia
    – proroci v tomto období hovoria často o vyvolení Abraháma
    – prizvukujú vernosť Zmluve, dôveru v Jahveho a prisľúbenia dané kráľovi Dávidovi
    2, exiloví proroci – po zničení Jeruzalema o tom nehovorili ako o národnej katastrofe
    – túto udalosť vysvetľovali vo viere v izraelského Boha, ktorý vyslobodil ľud z otroctva
    – poukazovali na to, že Boh ostal aj napriek nevernosti národa verný a sľubujú, že Boh urobí nový exodus
    – vysvetľujú, že Boh vráti národu ich zem a národ bude opäť zhromaždený na Sione
    3, poexiloví proroci – základ historického kontextu tvoria Knihy Ezdráša, Nehemiáša
    – Kýros daruje zajatcom slobodu a možnosť vrátiť sa domov
    – obdobie náboženskej, politickej a hospodárskej znovuvýstavby krajiny (chrám)
    – prorokom nestačí takáto reforma
    – návrat je návratom k Zmluve, k záväzkom, k biblickým tradíciám, k termínu deň Jahveho,
    ktorý je spojený s otázkou Mesiáša a definitívneho vyslobodenia a ukončenia dejín

    – proroci spisovatelia:
    – zanechali svoje prorocké výpovede v písomnej forme
    – ich spisy sa uvádzajú medzi kanonickými knihami SZ
    – patria tam Áron, Mojžiš

    – proroci bez spisov:
    – tí ktorí nezanechali proroctvá v písomnej podobe
    – patria tam Áron, Mojžiš, Elizeus, Nátan

    – falošný prorok – ten, ktorý hovoril v mene cudzích božstiev alebo predstieral, že ho poslal Jahve
    – zväčša ohlasoval iba to, čo sa páči ľuďom alebo v kritických historických chvíľach mlčal
    a zdráhal sa hovoriť o božích trestoch a vyzývať ľud na pokánie
    – tak zavádzal ľud do falošnej istoty a nechával ho v modloslužbe

    4, Pramene k štúdiu biblického profetizmu, biblický model proroka, redakčný zámer deuteronomistickej školy s povolaním a úlohou proroka (archetypy pastiera, roľníka – vymenovať príklady)
    – fenomén prorok začína v počiatkoch
    – výrazy profetés a nábi sú v Starom zákone používané ako synonymá, hozéh dokonca s pohŕdavým tónom
    – obrovské postavenie majú ženy
    – ak v Starom zákone nachádzame prorocké cirkvi, objavujú sa v dvoch postavách: Eliáša a Elizea – hovorí sa o nich v Knihách Kráľov, znamenali veľa pre židov
    – životopisy mužov (1Kr 17, 19, 21)
    (2Kr 1, 2) – Eliáš)
    (2Kr 2, 4, 5, 6, 7, 8, 9) – Elizeus
    – tieto príbehy obsahujú naratívny materiál
    – je ťažké určiť ucelený obraz o ich živote
    – biblická ako aj pobiblická tradícia považovala za dôležitého zvlášť Eliáša, lebo sa v židovskej tradícii hovorilo, že sa zjaví na konci čias
    – preto je dobré, ale ťažké určiť medzi formou proroctva a prorockými formami po nich

    – Eliáš (1Kr 17-19) – veľmi zaujímavý opis, ktorý hovorí o boji Eliáša s Bálovými prorokmi
    – príbeh, ako sa Eliáš postaví na stranu Jahveho a oproti nemu je 450 Bálových prorokov
    a prinášajú obety
    – dáva tých prorokov zabiť
    – v tomto boji sa zjavuje niečo z budúcej charakteristiky prorokov, ktorých záujmom je
    nejakým spôsobom očistiť Jahvizmus
    – zápas o etickú formu náboženstva
    – stáva sa prvým, ktorý niekoľkými vetami tohto príbehu naznačuje, čo odlišuje Jahveho od Bala
    – Bálových prorokov uráža, keď im vraví, že majú viac kričať
    – Eliáš však robí niečo dôležité = naráža na kulty pohanstva
    – vytvára sa tendencia, ktorá sa tiahne celým profetizmom a ktorá ukazuje budúcu tendenciu prorokov chápať Boha

    – životopisný charakter prorokov:
    – v Biblii nachádzame málo údajov zo života prorokov
    – napr. Amos (7 kapitola) – údaje o tom, čím bol, kým bol povolaný za proroka = bol kraviar
    Ozeáš – nešťastné manželstvo proroka
    Izaiáš – málo informácií, jeho život súvisí s rokom 734 pred Kristom na dvore kráľa Achaba
    Jeremiáš – málo údajov
    – treba povedať, že tieto poznatky nie sú také zrejmé ako sa zdá, treba ich brať opatrne, nedá sa na nich spoľahnúť
    – chabé údaje – dôvod: – zdá sa, že dôvodom je to, čo gréčtina nazýva paradigma – vzor, príklad, čiže životopisy nám budú slúžiť ako vzor
    – Bibliu nezaujímajú životopisy, zaujíma ju posolstvo, teda ak tam sú zachytené životopisné údaje, stávajú sa vzorom nejakej situácie
    – sú vždy príkladom atypického jednania Boha v živote týchto prorokov
    – proroci sú muži prenasledovaní
    – Božie povolanie nie je povýšenie do ničnerobenia, ale do problémov

    – príklady:
    Ozeáš – prežil nešťastné manželstvo
    – môže byť manželstvo obrazom vzťahu k Bohu?
    – celé Ozeášove posolstvo je ovplyvnené rozchodom so ženou
    – jeho situácia ho donúti, aby vymyslel vzorec medzi človekom a Bohom, národom Izraela a Jahveho,
    ktorý ide celou Bibliou
    – tu sa obraz vzťahu stáva obrazom manželstva, pričom manžel je Boh a manželka je národ
    – na základe tohto vzoru vytvoril nesmrteľný obraz o tom, že Boh stále miluje
    – Ozeáš mal za manželku prostitútku
    – Boh si vyberá ľudí a nepozerá na osobu a Biblia nám ponúka príklad, že Boh si volí vždy iné cesty
    Mojžiš – povolanie pastier oviec
    – bol to muž na úteku, faraón vypísal zatykač za vraždu, utiekol cez Sinajskú púšť
    – niekto sociálne degradovaný dostáva za úlohu vyviesť izraelský národ z Egypta
    Dávid – pásol ovce, keď bol vyvolený za kráľa
    – ako najmladší nemal čo robiť pri stole a Boh si ho vybral
    – neskôr, keď spácha hriech, Boh mu poukazuje na to, skadiaľ ho vzal
    Elizeus – oral na záhumienke, keď ho Eliáš povolal za proroka

    – Ježiš povoláva ľudí z rybárov
    – ľudia, ktorí nevedeli čítať a písať sa dostávajú do Ríma nie s hocijakým postavením
    – to, čo sa pri prorokoch používa ako paradigma nie je opis faktu, ale je to často literárny motív, aby sa zvýraznilo povolanie Bohom
    – takýto spôsob je Boží spôsob, Boh pozerá na srdce

    5, Psychologický rámec prorockého povolania, aspekty a príklady
    – psychologickú orientáciu prorockého povolania charakterizujú Bernard Duhma a Gustav Holscher
    – Duhmovym prvotným cieľom bolo rekonštruovať spôsob, akým sa konštituovalo náboženstvo Izraela
    – zmysel prorockého povolania vidí v roztržke medzi izraelským náboženstvom a prirodzenými formami kanaánskeho náboženstva
    – zaujíma sa o parapsychologický jav, ktorým je filozofická psychológia národov
    – Holschera zaujíma v biblických textoch extáza a stavy vytrženia
    – dielo Lindbloma – zaoberá sa psychologickou analýzou prorockej skúsenosti
    – prorok je osoba, ktorá vo vedomí, že je povolaná Bohom cíti povinnosť vykonávať isté
    úkony, ohlasovať idey
    – prorok poznáva, že má slobodný prístup k nezvyčajným skúsenostiam
    – skúsenosť prorokov – prameňom zjavenia sú udalosti, ktoré sa odohrali vo vonkajšom svete
    – prorok je charakterizovaný ako indivíduum, ako človek z mäsa a kostí
    – Pavol na svoje povolanie spomína výrazom „bol som zachytený Kristom“
    – Amos: „Pán ma vzal spoza stáda“
    – proroci odmietajú ísť cestou oficiálneho kultu

    6, Inštitúcia a proroci, konflikt, inštitúcia a charizma prorockého povolania (uveďte príklady)
    – prorocká charizma je vždy špecifickým a osobným povolaním zo strany Boha
    – počnúc 8.st. sa klasickí proroci – spisovatelia nestávajú prorokmi profesionálnou cestou, teda tým, že patria do prorockej školy alebo oficiálnych prorockých kruhov , najmä pri kráľovských dvoroch, ako bol napríklad Dávidov prorok Nátan a ako o ich hovorí Jeremiášova kniha
    – nie sú ani synmi prorokov, ale prijímajú zvláštnu charizmu povolania zo strany Boha
    – ich povolanie je celkom nepripravená a neočakávaná vec
    – napríklad ako u mladého Samuela, ktorý 3 krát po sebe počuje svoje meno, uteká teda za kňazom Hélim mysliac si, že on ho volá, ale vracia sa sklamaný, lebo Héli ho nevolal
    – až po 4 raz, keď poslúchne radu kňaza, Samuel odpovedá Bohu, „Hovor Pane, tvoj sluha počúva“
    – od momentu svojho povolania sa prorok cíti nerozlučne spojený s týmto povolaním
    – prorokom sa nikto nenarodil, ani sa ním nemohol stať vlastnou usilovnosťou a talentom
    – napätie vo vzťahu inštitúcie a charizmy –> základnou inštitúciou je väzba na rodokmeň, ako na základné kritérium, ktoré môže usmerňovať vzájomné správanie
    – v krízových situáciách napr. v spore medzi rodinami, svároch medzi klanmi alebo vojne medzi kmeňmi takáto inštitúcia zlyháva
    – to je čas, kedy sa v spoločnostiach zvykne objaviť charizma
    – nastupuje inšpirovaný človek a stavia sa do čela
    – vedie spor alebo vojnu
    – a keďže v spoločnostiach tohto typu sa ešte prekrýva náboženstvo so spoločnosťou, charizmatické postavy vystupujú, samozrejme v mene božstva a sú ním vedené
    – charizma teda vzbĺkla tam, kde sa inštitúcia dostala na pokraj svojich možností
    – najznámejším takýmto príkladom v Biblii je kniha Sudcov

    7, Teologický rámec prorockého povolania, literárny rámec prorockého povolania, štruktúra biblických spisov a literárne druhy (uveďte príklad)
    – skúsenosť prorockého povolania nesúvisí s podvedomím alebo s extázou ľudskej podoby, ale odohráva sa v zóne nášho vedomia
    – dôležitý je náboženský obsah prorockého povolania – Boh vstupuje teraz s prorokom do intímneho vzťahu, Boh proroka mení prostredníctvom svojho slova
    – Božský pôvod prorockých výpovedí je neustále potvrdzovaný formulami „takto hovorí Pán“, „Pán mi povedal“, Čujte slovo Pánovo“…
    – nikde v Starom zákone nenachádzame príklad, žeby prorok považoval Božie slovo za výtvor svojho vlastného ducha
    – prorok vie, že slovo Božie, ktoré mu bolo odovzdané pochádza z vôle živého Boha
    – vôľa Božia sa vkladá do vôle proroka
    – celá osobnosť proroka vstupuje do plánov Božích
    – život proroka sa stáva odteraz životom poslušnosti Božiemu slovu
    – príklad:
    – Izaiáš, konzervatívny prorok Jeruzalema, prorok kráľovského dvora, vychovaný v Dávidovej tradícii
    – Izaiáš hodnotí júdsku kráľovskú inštitúciu veľmi pozitívne
    – ona je súčasťou Božích zámerov
    – avšak prežitie Dávidovej dynastie si vyžaduje to, aby uverili, ináč neobstoja

    Literárny rámec prorockého povolania, štruktúra biblických spisov a literárne druhy
    N. HABEL upresňuje 6 momentov v biblických rozprávaniach:
    1, stretnutie proroka s Bohom
    2, úvodná reč Boha
    3, misia
    4, námietka zo strany proroka
    5, prekonanie tejto námietky alebo potvrdenia tejto misie Bohom
    6, znamenia, ktoré doprevádzajú túto misiu (Božie znamenie) – tento bod predstavuje prísľub Božej blízkosti, alebo Božej asistencie pri vykonávaní povolania. Pre Jeremiáša, Mojžiša, Gedeona – platí 6 bodov., neplatí pre Ezechiela.
    – literárny rámec prorockého povolania je konštruovaný akoby povolanie proroka sa odohrávalo = audiencia na dvore kráľa
    – prorok je chápaný v textoch ako Boži veľvyslanec, niekto kto prezentuje Boží plán
    – môžeme hovoriť, že ide o uvedenie proroka do úradu
    – prorok nie je človekom, ktorý by z tohto pohľadu zaujímal nejaké pevné miesto
    – jeho hlas sa ozýva vo všetkých sociálnych vrstvách
    – ak prorokovi zostali nejasnosti a pochybnosti ohľadom misie, Boh ich prekonáva prostredníctvom znamení a prísľubom svojej blízkosti a asistencie, ako je zjavné z výrazov: „ja som s tebou“, vložím svoje slová do tvojich úst“, alebo „toto ti poslúži ako znamenie“

    JEREMIÁŠOVO POVOLANIE
    1, stretnutie proroka s Bohom – byť prorokom nie je pre Jeremiáša náhodnou vecou
    – slovo, ktorým sa teraz Boh v konkrétnom historickom priestore a čase
    obracia k Jeremiášovi je vyjadrením jeho plánu
    – tento úmysel tu bol skôr, než sa Jeremiáš počal v matkinom lone
    – text začína zjavením Božím
    2, úvodná reč Boha – „Ešte skôr, ako som ťa zavolal tam kde si bol, v matkinom živote, už som ťa poznal ako
    proroka“ – je to určité vyjadrenie večnosti, vo večnosti Boh miluje človeka
    – Boh poznal Jeremiáša a povedal mu: …“veď ja som s tebou, aby som ťa vyslobodil“
    – Jeremiáš bol zasvätený, to znamená, že bol určený pre vzťah osobitnej príslušnosti Boha

    3, misia – začiatok Jeremiášovho života ešte pred počatím už podlieha Božiemu povolaniu
    – Jeremiáš ešte skôr než začne existovať, nie predtým ako sa narodí, ale ešte predtým ako sa prejaví
    minimálny znak jeho existencie, je už povolaný sa stáť prorokom
    4, námietka proroka – Jeremiáš vníma toto povolanie ako nebezpečenstvo, ohrozenie
    – namieta Bohu, že je mladý
    – ako môže on prevážiť nad tými, ktorí majú viac životných skúseností, ako on?
    – jeho námietka má svoje miesto
    5, prekonanie tejto námietky alebo potvrdenie tejto misie Bohom – Boh mu hovorí, aby sa nebál, že on bude stáles ním – je to Božia misia a je to poslušnosť Božím zákonom
    – Jeremiáš nemusí pociťovať strach len preto, lebo vie, že poslanie nie je jeho
    – to mu umožňuje akceptovať toto povolanie
    – Jeremiáš vie, že je nositeľom Božieho slova, vie, že sa stal prorockým telom, nositeľom slova
    6, Božie znamenie – Boh sa dotkol Jeremiášových úst a Boh vložil svoje slová do úst Jeremiáša
    – ústa proroka sú takýmto spôsobom očistené podľa Božej vôle, aby mohli ohlasovať jeho
    slovo
    – dotknúť sa úst proroka je Božím gestom uvedenia do prorockého úradu.

    – problém prorockého povolania:
    – „Boh, ktorý ľutuje“
    – v Jeremiášovom posolstve existujú časti, ktoré sa nazývajú jeho VYZNAMENANIAMI
    – prorok sa v nich žaluje Bohu
    – ide o jeho osobnú krízu čo sa týka jeho povolania
    – žiaden iný prorok v Izraeli nám nezanechal texty takejto povahy
    – Jeremiáš miluje svoj ľud, ale je nútený byť ohlasovateľom jeho konca, je strážcom svojho ľudu, čo sa týka vlastných citov a pritom stále potupovaný a urážaný, túžiaci po ženskej prítomnosti a po rodinnom živote a napriek tomu je celibátnik a osamelý človek
    – obklopený nenávisťou, opustený priateľmi, súdený, prenasledovaný, obžalovaný na smrť
    – preklína svoje narodenie, ale napriek tomu zotrváva, chce sa oslobodiť od Boha a predsa zostáva na svojom poste proroka, zničený a porazený a predsa vždy schopný ohlasovať slová utešenia
    – osamelosť proroka Jeremiáša je hlboká a až tragická, žije mimo oficiálnych inštitúcií, opustený ľuďmi

    8, Praktizovanie náboženského kultu v Izraeli, vzťah prorok – kňaz (uveďte príklady)
    – prorok vo svojom prostredí nezaujímal pevné a stabilné miesto
    – bol veľa ráz uragánom, ktorý sa preháňal námestiami, palácmi a nádvoriami chrámov, jeho hlas sa ozýval vo všetkých sociálnych vrstvách
    – prihováral sa k Izraelu, ktorý zaspal a zotrvával na svojich omyloch – burcoval ho, aby plnil podmienky zmluvy
    – jeho posolstvo nebolo vrtošivé ani náladové
    – strážcom viery nebol len on, boli nimi aj kráľ a kňazi
    – ohlasovali slová Boha JHWH, kňazi mali aj povinnosť vysvetliť ľudu slovo napísané v Zákone
    – preto dochádza k častému stretnutiu týchto troch reprezentantov spoločnosti, medzi prorokom, kráľom a kňazom, ich sféra sa navzájom prelína
    – vo vzájomných konfliktoch používali všetky zbrane, kto chcel držať v ruke opraty na vedenie spoločnosti sa často uchyľoval k násiliu, nábožensky motivovanej moci
    – vyskytli sa aj falošní proroci, konflikty s ním, výbuchy občianskych vojen spôsobujú, že skutočný prorok bojuje o spásu ľudí ešte viac
    – boli tu rozličné štádia vzťahov v troch smerovaniach:
    ° prorok a náboženský kult (kňaz)
    ° prorok a politika (kráľ)
    ° prorok a sociálny problém (ľud)
    – proroci a náboženský kult
    – 2 smery:
    1, hovorí, že proroci v živote Izraela predstavujú absolútne odmietnutie kultu ako takého, prevádzaného v Izraeli
    – z textov sa zdá, že proroci sa neprispôsobujú žiadnej liturgii, kultu, dohodám
    – príklad:
    – u proroka Ámosa, ktorý vyzýva národ citátom: „Hľadajte ma a budete žiť, ale nehľadajte Bet El“ (dom Boha) – stredisko modloslužby
    – táto požiadavka zvýrazňuje charakter prorockého povolania, ktorý spočíva v tom, že namiesto svätyne proroci vyzývajú, že je potrebné hľadať bratstvo, spravodlivosť, namiesto bezduchého chodenia do Bet Elu, teda proroci hovoria, keď vidia ako bezducho žije národ, vidia akoby vo víziách zrušený jeruzalemský oltár, pretože sa oltár postupne v Izraeli stáva obchodným artiklom
    – stáva sa miestom, kde sa uskutočňuje mnoho obiet, vzťah k Bohu sa stal biznisom
    – obeta sa stáva obchodom a slúži ako formálne ospravedlnenie človeka
    – proroci vidia, že oltár je zrušený, lebo sa stáva obchodom, a tým sa ruší kontakt medzi Bohom a človekom
    – položili proti sebe Boha a náboženský kult, teda niečo, čo má byť v liturgii spojené je odteraz oddelené a tento kult, ktorý sa v Izraeli vykonáva je ateistický, a teda proroci hovoria, že Boh nemôže nič iné urobiť, len takýto ateistický kult zavrhnúť
    – proroci stále častejšie hovoria o exile, hovoria, že chrám bude zničený
    – odkazujú Božie slová: „tento ľud si ma ctí len perami, ale jeho srdce je ďaleko odo mňa“
    – znamená to, že chrám máme a Boh je tam, ale že raz bude zničený, lebo sa o to postarali židia
    – čo by robil Boh v chráme plnom ľudí, ktorí majú krvavé ruky a je im cudzia spravodlivosť, kde nikto neverí ako treba
    2, hovorí, že prorok je ten, ktorý bojuje proti zavedeným praktikám oficiálneho kultu
    – prorok je ten, ktorý vidí rozdiel medzi liturgiou vykonávanou ústami, rukami a životom, avšak ktorej chýbajú etické zásady alebo jej chýba etický obsah, teda prorok chápe, že to, čo sa skutočne vo viere počíta nie je množstvo obradov, pôstov, krížových ciest, či chodenie do Jeruzalema, ale to, čo sa vo viere počíta je jedine Boh a vzťah človeka k nemu
    – tento postoj prorokov je radikálny, lebo na sebe samých zažívajú skúsenosť prorockého povolania a to bez ohľadu na to, či sú na tom dobre alebo nie, teda sami na sebe vidia, že Bohu nezáleží na tom, aký človek je alebo odkiaľ pochádza, ale vec, čo sa stane so srdcom, keď ho Boh zavolá
    – vôbec nezáleží na množstve obetí, ale Bohu záleží na tom, ako ho chápeš a ako ho prežívaš
    – proroci sú tak prví, ktorí si všímajú vieru zameranú na dôvere v Boha
    – syntetický smer predstavujú informácie, kedy medzi funkciou židovského kňaza a proroka sa dáva znamienko rovnosť
    – zástanci tohto kultového profetizmu hovoria, že proroci boli ľudia, ktorí sa tak isto zúčastňovali na liturgiách a neboli to ľudia, ktorí by stáli proti kultu
    – tento smer razí tzv. škandinávska škola mýtu a rýtu
    – môžeme konštatovať, popri židovskom kňazovi existuje prorok, ktorý chrám navštevuje
    – proroci často čítajú v chrámoch svoje kázne ako je to v prípade Jeremiáša
    – proroci aj keď neboli kňazi, ich vplyv na náboženský život je neodmysliteľný a preto ich nemôžeme odstrániť z náboženskej sféry
    – k tejto téme je analýza z troch hľadísk:
    1, proroci sú aktívni v kultovej sfére, čiže sú stúpenci kultu
    2, proroci sú kritikmi kultu
    3, proroci sú nepriamymi kritikmi kultu, čo znamená, že sa dotýkajú kultu, ale len nepriamo
    – príklady:
    Iz 1, 11 – 17
    Iz 7, 1 – 11
    – záver:
    – žiadne z týchto citovaných miest nepolemizujú s kultom ako takým, neznamená to ani sa nerieši otázka, či kult má byť alebo nemá byť
    – môžeme teda povedať, že nakoľko Jahve kult založil a nepolemizuje sa s ním ako s takým, tieto miesta polemizujú však s praktikami kultu
    – kritika týchto prorokov smeruje k tomu, aby sa národ zmenil v oblasti vzťahu k Jahvemu a k blížnemu
    – z toho vychádza, že proroci sa nestavajú proti kultu, teda prvé dve štúdie treba korigovať, proroci sa stavajú proti jeho prevedeniu
    – druhým záverom je kontraverzia medzi pohanským kultom a Jahveho kultom
    – proroci veľmi narážajú na tému prehĺbenia viery a požadujú očistenie kultu, aj národ má očistiť svoje chápanie, to znamená, pozícia proroka je tu zoči-voči týmto dvom tendenciám v strede, nie sú proti kultu, ale sú odporcami akéhokoľvek kultu
    – chápu, že kult je náboženský prejav človeka

    9, Politika a proroci – konflikt medzi profetizmom a monarchiou (uveďte príklady)
    – proroci a kráľ – vzťahy medzi nimi
    – obdobie mieru, vojen, občianskych zmätkov, idylické obdobie
    – na začiatku sa prorok a kráľ sa zdajú byť dobrými priateľmi – Dávid, Natán, Šaul, Izaiáš (prorok) a kráľ Ezechiáš.
    – niekedy jasne vidieť obrovské napätie medzi otrokom a kráľom
    – v stredoveku bola moc panovníka neohrozená (kráľ viedol vojny a zodpovedal za vieru národa, staval chrámy, bol najvyšším úradníkom aj sudcom, modlil sa za vieru národa, požehnával ľud)
    – typickým sviatkom bol sviatok Nového roka –> oslavoval sa ako nastúpenie kráľa na trón
    – kráľ je v Izraeli chápaný ako syn Boha Jahveho !
    – kráľ preberá na seba atribúty, ktoré má Jahve a to právo (sedaka) a spravodlivosť (nišpad)
    – typickou vlastnosťou Jahveho je vysluhovať právo a spravodlivosť národu a to (sirotám, chudobným, slabším)
    -zdá sa, že Dávid je niekto, kto je podľa srdca Božieho
    – Dávid je pomazaný (mesia – pomazať)
    – mesiáš predchádza budúcnosti na syna, niekto kto bude na poste kráľa
    -proroci hovoria o chlapčekovi, ktorý sa narodí a ktorý bude viac Božský než ľudský
    – počas panovania Dávida sa kráľovská inštitúcia stáva stále viac ľudskou
    – podľa Jahvistického náboženstva sa vernosť Bohu v Izraeli zoslabuje
    – Izrael sa čoraz viac podobá na módne kráľovstvá
    – menej podľa svojho náboženstva a viac podľa náboženstva okolitých národov
    – zavádzajú sa dane a poplatky a tým sa vytvára monarchia absolutistického typu
    – vytvára sa druh štátneho náboženstva
    – začínajú sa stavať proti tendenciám a dochádza k národným stretom
    – strety môžeme vidieť, kedy sa Samuel prihovára za Šaula, aby ho Boh nezatratil
    – mnohé biblické rozprávania kladú prorokov do politiky
    – sú to ľudia, ktorí sa priamo s kráľom rozprávajú o tom, čo sa deje
    – proroci kritizujú politiku kráľa a preto:
    1, proroci majú solídne politické informácie na úrovni svojich súčasníkov, sú to ľudia informovaní, majú prehľad o tom, čo sa deje v krajine, vedia presne čo si majú myslieť o svojej dobe
    2, proroci vyjadrujú svoje politické názory prostredníctvom náboženských kázní a na to používajú rôzne literárne útvary, vzory.
    – najsilnejší protest sa objavuje proti monarchii
    – vzťahy medzi prorokom a ľudom sú veľmi bohaté
    – reakcia proroka zoči-voči otázkam a sociálnym problémom
    – k tomu patrí aj určitá forma príhovoru za ľud
    – proroci majú vždy na zreteli ľud
    – zápas prorokov s Bohom o ľud
    – príklady:
    – Mojžiš sa prihovára u Boha, kedy si ľud urobí zlaté teľa
    – Abrahám zháňa spravodlivých

    10, Proroci a sociálny problém
    – už v 1 Knihe Samuelovej sa hovorí o prorokovi Nátanovi, ktorý háji nevinný čin svojho kráľa Dávida
    – ďalším príkladom je epizóda o Achabovi a vinici občana – Achab chce vinicu
    – jej majiteľ musí zomrieť
    – v oboch prípadoch:
    1, kráľ prijíma napomenutie proroka
    2, vec je zničená ako pád celej monarchie
    3, pokánie po skutku
    – v oboch prípadoch sú postoje prorokov veľmi odvážne
    – proroci protestujú
    – je to kontrast, lebo zákony nariaďujú, že nebude chudobného
    – u prorokov je sociálny problém teologickým problémom
    – proroci žiadajú zmenu a požiadavku k zmene rozumu a srdca
    – ak sa zmenia ľudia, zmenia sa všetky podmienky

    11, Prorok Amos, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    – osoba:
    – hebr. Amós = zaťažený (bremenom)
    – pochádzal z Tekóy, mestečka asi 8 km na juh od Betlehema
    – bol pastierom a narezávačom poľných fíg
    – okolo r. 760 ho Boh poslal do Bét-Elu, centra izraelskej modloslužby, aby tam pôsobil ako prorok
    – historické okolnosti:
    – Amos pôsobil v čase, keď bolo Izraelské kráľovstvo v najväčšom politickom a hospodárskom rozkvete, ale aj vo veľkom náboženskom a mravnom úpadku
    – prorockými rečami sa Amos obracal predovšetkým proti krivdám páchaným v krajine, najmä v administratíve, súdnictve a hospodárstve
    – keďže vedúce kruhy zneužívali ľudí nízkeho pôvodu a neistého sociálneho postavenia na svoje ziskuchtivé, mocenské a pôžitkárske ciele a tým hrešili proti »Božiemu právu«, prorok musel ohlasovať výrok smrti nad Izraelským kráľovstvom
    – zdôrazňoval, že takéto zločiny nemožno odčiniť ani najslávnostnejšími kultovými úkonmi
    – obsah a rozdelenie:
    – nadpis a povolanie proroka
    ° yýhražné reči o Božom súde nad pohanskými národmi / Júdom a Izraelom
    ° obžaloba a súd nad Izraelom
    ° Amosove videnia
    ° prisľúbenie spásy
    – štruktúra:
    – vnútorná stavba spisu sa zakladá na použití 3 slovies: ° hovoriť
    ° počúvať
    ° vidieť
    – v prvej časti knihy sa Amos usiluje definovať mravné zákony pre všetky národy
    – svoje výhražné reči začína vždy typickou formulou: „toto hovorí Pán“ a stereotypnou frázou: „pre tri zločiny…a pre štyri neodvolávam slovo“
    – týmto číselným výrazom vyjadruje nadmerné množstvo zločinov národa
    – ako trest sa uvádza oheň
    – vo výstražných rečiach Amos ohlasuje základné posolstvo svojho proroctva: náboženstvo bez sociálnej spravodlivosti nemá význam
    – posmešne a ostro odcudzuje falošný kult synov Izraela
    – 5 videní:
    ° v prvých dvoch sa prihovára za Izrael, aby ho Jahve uchránil pred pohromou kobyliek a ohňa
    ° v treťom videní o olovnici sa tiež prihovára za odvrátenie trestu
    ° vo štvrtom sa oznamuje príchod Božieho súdu a trestu
    ° v piatom prorok vidí zbúranie oltára a svätyne v Bet Eli a potrestanie modloslužobníkov
    – posolstvo:
    1, súd nad hriešnym Izraelom – Amos oznamoval najprísnejší súd a trest nad Izraelom, kde hlavnú vinu na tom majú popredné osobnosti verejného života: kráľ, kňazi a vyššie vrstvy v Izraeli
    – trest zasiahne aj všetok ľud, lebo nesie vinu a kolektívnu zodpovednosť za hriechy celého Izraela.
    2, sociálna spravodlivosť – Amos je obrancom ľudských práv a spravodlivosti a postavil proti sociálnym krivdám a nespravodlivostiam, odsúdil bezstarostný a sebecký hmotný blahobyt, skazenú verejnú správu a utláčanie chudobných a sociálne slabších
    3, náboženský kult – prorok v Božom mene ostro zavrhuje formalistický a bezduchý kult Izraela
    4, aktuálnosť Amosovho posolstva – aj v dnešných časoch, keď sme svedkami početných prečinov proti najzákladnejším ľudským právam, ako aj najrozličnejších sociálnych krívd a nespravodlivostí, je Amosovo posolstvo v Božom mene protestom proti každému násiliu na človeku a zároveň naliehavou výzvou na ochranu slabých, chudobných a sociálne utláčaných
    – Boh nenechá bez trestu ani jeden hriech spáchaný na človeku, či už politickými systémami, alebo vládnucimi štruktúrami, alebo aj jednotlivcami, ktorí užívajú svoju moc a postavenie pre osobné egoistické záujmy a na úkor spoločného a súkromného dobra

    12, Prorok Ozeáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, manželstvo – symbolizmus
    – osoba:
    – hebr. Hóšéa = Jahve vyslobodil, spasil
    – narodil sa a pôsobil v Izraelskom (Severnom) kráľovstve, ktoré on niekedy označuje aj menom Jakub alebo Efraim
    – dobre pozná územie Izraelského kráľovstva, ako aj politické pomery a náboženské tradície Izraela.
    – pôsobil asi v rokoch 750-725 pred Kristom, v časoch politického zmätku a nábožensko-mravného úpadku Izraelského kráľovstva
    – historické okolnosti:
    – Ozeáš účinkoval v období, keď sa Asýria stala prvou veľmocou, rozšírila svoju nadvládu a začala ohrozovať Izraelské kráľovstvo
    – Ozeášove výroky sú výstrahou pred týmto asýrskym nebezpečenstvom, aby upozornil Izrael na vážnosť politickej a sociálnej situácie, ale najmä na potrebu opravdivého obrátenia
    – predovšetkým odsudzuje hlbokú mravnú skazu a sociálnu nespravodlivosť, najmä u vládnucich predstaviteľov a príčinou všetkého zla bola náboženská nevera Izraela a jeho kompromis s kanaánskou modloslužbou, ktorá ho zvádzala klaňať sa aj pohanským božstvám plodnosti a úrodnosti popri Pánovi
    – Ozeáš zdôrazňoval, že iba Jahve, a nie Baal, dáva požehnanie a zaručuje úrodnosť ich krajine
    – obsah:
    – Boh povolal Ozeáša za proroka, aby najmä svojím nešťastným manželstvom zobrazil neveru Izraela a symbolickými menami svojich detí naznačil pád vládnucej dynastie a celého Izraelského kráľovstva
    – tak ako Ozeáš miluje svoju nevernú manželku, Jahve miluje svoj národ i napriek tomu, že sa mu spreneveril uctievaním pohanských božstiev, najmä Baala
    – v druhej časti Ozeáš odsudzuje okazálosť čisto vonkajších kultových obradov a odklon Izraela k modloslužbe
    – prorok vyžaduje, aby Izrael opätoval nesmiernu lásku Jahveho k spreneverenému národu úprimným obrátením, vnútornou oddanosťou a náležitým správaním
    – rozdelenie:
    – podľa hlavných tém však možno knihu rozdeliť na dve časti:
    1. Ozeášovo manželstvo a s ním späté proroctvo o vzťahu Jahveho k spreneverenému izraelskému národu
    2. rôzne prorokove reči, ktorými karhá hriechy národa, ohlasuje tresty a sľubuje spásu
    – manželstvo – symbolizmus:
    – manželský zväzok, jeho kladné aj záporné stránky
    – nový spôsob pochopenia vzťahu medzi Bohom a vyvoleným ľudom
    – manželstvo v NZ symbolizuje tajomné spojenie Krista s Cirkvou
    – aj sám Ježiš sa prirovnáva k ženíchovi

    13, Prorok Izaiáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo – mesianizmus
    – osoba:
    – hebr. Ješajáhú = Jahveho spása, Jahve spasí, Jahve je spása
    – pochádzal zo vznešeného rodu ako syn istého Amosa
    – narodil sa okolo roku 770 pred. Kr. v Jeruzaleme
    – bol ženatý a jeho manželka sa spomína ako prorokyňa
    – mal aspoň dvoch synov a dal im symbolické mená, ktoré vystihovali podstatu jeho prorockého poslania
    – jeho meno je symbolické, označuje muža, ktorý ohlasuje budúcu spásu ľudstva
    – vždy hlásal, že spásu treba očakávať jedine a výlučne od Jahveho
    – historické okolnosti:
    – k prorockému úradu ho Boh povolal veľkolepou víziou, ktorú nám opísal v poslednom roku vlády Azariáša (Uziáš)
    – pôsobil v období, keď Južné kráľovstvo prežívalo vážnu náboženskú a politickú krízu
    – Izaiáš účinkoval ako prorok väčšinou v Južnom kráľovstve, ale občas prorokoval aj proti Severnému kráľovstvu
    – bol jeden z najväčších prorokov Izraela
    – obsah a rozdelenie:
    – podľa troch predpokladaných období vzniku sa kniha delí na:
    1, Izaiáš – Izaiáš hovorí proti intrigám politických vodcov v Jeruzaleme, proti ustavičným sociálnym prečinom, proti náboženským úkonom, za ktorými sa skrýva utláčanie chudobných, a proti každej náboženskej formalite
    2, Deutero-Izaiáš – ohlasoval židovským zajatcom blízke oslobodenie a obnovu Jeruzalema a chrámu
    3, Trito-Izaiáš – Židom dáva nádej a dôveru v Jahveho svojimi výrokmi o živote izraelského spoločenstva
    – ďalšie rozdelenie:
    1, Hrozby a prisľúbenia: ° úvodná reč
    ° proroctvá proti Júdsku a Jeruzalemu
    ° povolanie a poslanie proroka
    ° Kniha o Emanuelovi
    ° tresty, hrozby, prisľúbenia
    ° Mesiášske kráľovstvo
    ° proroctvá proti okolitým národom
    ° Izaiášova apokalypsa
    ° proroctvá o Sione a o spáse
    ° historický dodatok
    2, Pomazaný Pánov a Pánov služobník; návrat z babylonského zajatia: ° Izrael v babylonskom zajatí
    ° Kýros osloboditeľ
    ° návrat Izraela do Jeruzalema
    3, Obnova Jeruzalema: ° prisľúbenia a napomenutia
    ° príprava na blízku spásu
    ° budúca sláva Siona
    ° súd nad národmi a konečná spása
    – štruktúra a posolstvo:
    1, Izaiáš:
    ° Boh – v okamihu jeho povolania sa mu Boh zjavil v celej svojej sláve, moci a svätosti
    – Boh má intímny vzťah k Izraelu, lebo si ho vyvolil spomedzi všetkých národov, je jeho svetlom, pevnou skalou, otcom, priateľom, manželom
    – vyžaduje od národa zachovávanie príkazov a zmluvy
    – prorok stále zavrhuje modloslužbu Izraela
    ° hriech a trest – každý hriech je prejavom ľudskej pýchy a nevery
    – následok pýchy je Boží trest
    – trestom osobitných hriechov je chudoba, hlad a smäd
    ° „zvyšok“ Izraela – chápe sa tu zvyšok ľudí Izraela, zachránených z pohromy, ktorou Jahve potrestal ľud za
    hriechy
    – sú to chudobní a ponížení národa, ktorí v čase útlaku dôverujú v Jahveho
    – zvyšok národa je predmetom Božieho milosrdenstva
    ° viera – základný postoj človeka pred Bohom
    ° nové kráľovstvo a Mesiáš – účasť „zvyšku“ na spáse
    – hlavným znakmi tohto kráľovstva bude pokojamilovnosť, spravodlivosť, priateľstvo
    ° Emanuel – symbolické meno (Boh s nami)
    – meno chlapčeka, ktorý sa narodí z panny, ktorého Izaiáš prorokoval
    ° vplyv na Nový zákon – „zvyšok“ aplikuje Pavol na skupinu židov, ktorí prijali kresťanskú vieru
    2, Deutero-Izaiáš:
    ° potešenie a spása Izraela – vyslobodenie a návrat do vlasti
    – prorok upozorňuje na Božiu lásku a milosrdenstvo
    ° Pánov služobník – 4 piesne o Pánovom služobníkovi: a, celý izraelský národ
    b, vyvolená skupina Izraela
    c, osamelý Deutero-Izaiáš
    d, Kýros
    e, budúci Mesiáš
    3, Trito-Izaiáš:
    ° Svätý Boh je spasiteľ – je sväté všetko, čo má vzťah k Bohu a súvisí s Božou službou
    – prorok kladie dôraz na Božiu spasiteľskú činnosť
    ° eschatologické perspektívy – všetko stvorenie sa podrobí Božiemu súdu
    ° nové nebo a nová zem – tam sa uskutočnia všetky prisľúbenia, ktoré dostal vyvolený ľud od Boha
    – mesianizmus:
    – budúceho ideálneho kráľa opisuje ako historickú osobu a ako najslávnejšieho potomka Dávidovej dynastie
    – zdôrazňuje, že jeho tajomné narodenie bude Pánovým znamením a už jeho meno Emanuel (hebr. = »Boh s nami«) bude vyjadrovať jeho budúce poslanie
    – vyratúva jeho charakteristické duchovné vlastnosti a opisuje jeho kráľovstvo, dobro a blahobyt, ktoré prinesie
    – príznačnou vlastnosťou tohto kráľovstva bude pokojamilovnosť, spravodlivosť, priateľstvo a súlad na zemi
    – budúci ideálny kráľ bude Dávidov potomok so sídlom v Jeruzaleme
    – Jeruzalem bude miestom, kde sa zhromaždia všetky národy

    14, Prorok Micheáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    – osoba:
    – hebr. Míkáh = kto je ako Jahve?, Kto je ako Boh?
    – pochádzal z dedinky asi 35 km na jz. od Jeruzalem.
    – pravdepodobne vyšiel z maloroľníckeho prostredia ako Amos, lebo ich posolstvá majú viacero spoločných čŕt
    – bol súčasníkom Ozeáša a Izaiáša
    – celkom isto nepatril do spoločenstva tzv. prorokov z povolania, lebo ostro proti nim vystupuje
    – Micheáš je prorokom spisovateľom
    – historické okolnosti:
    – Micheáš pôsobil v dňoch júdskych kráľov Jótama [Joatama], Achaza a Chizkiáša [Ezechiáša], teda v čase rušných politických pomerov (asi 740-687 pred Kr.)
    – Micheáš v Júdskom kráľovstve odsudzoval spôsob, akým sa vládnuce kruhy správali voči biednemu ľudu, korupciu zakorenenú vo všetkých spoločenských vzťahoch a kult cudzích božstiev
    – o Micheášovi bol chýr, že bol prorokom hrozieb a trestov
    – bol svedkom zničenia Izraelského kráľovstva a Samárie, ako aj invázie asýrskeho kráľa Sennacheriba do Južného kráľovstva a obliehania Jeruzalema r. 701 pred Kristom
    – obsah:
    – hlavným námetom sú hrozby spreneverenému júdskemu ľudu, že jeho hriechy nevyhnutne naň privedú Boží trest
    – prorok ohlasuje Boží súd nad Júdskom a Jeruzalemom
    – v tomto súdnom procese bude Pán sudcom a prorok bude žalobcom
    – prorok však sľubuje, že Pán svojím súdom a trestom očistí a vykúpi svoj ľud, a že sa Pánov chrám stane centrom krajiny a sveta a budú doň putovať všetky národy. – obnoví Betlehem a Jeruzalem a odstráni prameň každého hriechu
    – rozdelenie:
    1, hrozby proti Júdskemu a Izraelskému kráľovstvu
    2, prisľúbenie spásy a mesiášskeho vladára
    3, výčitky a hrozby trestom
    4, prisľúbenie vyslobodenia a duchovná obnova
    – štruktúra:
    – posolstvo:
    1, sociálna spravodlivosť – Micheáš sa stavia na obranu utláčaných a vykorisťovaných a s poukazuje na príčinu biedy svojho národa
    – stavia sa proti vyvlastňovaniu majetkov, úplatkárstvu sudcov a úradníkov, ziskuchtivosti a falošnosti prorokov a kňazov a proti ich spohanštenému kultu, čím si chceli zabezpečiť falošnú istotu a ochranu
    – preto Jahve hrozí záhubou
    – pokoj a spásu dožičí až vtedy, keď sa budú znovu uplatňovať podmienky a povinnosti vyplývajúce z jeho zmluvy
    2 Mesiášske knieža z Betlehema – Micheáš ohlasuje príchod nového Dávida, ktorý obnoví svoje kráľovstvo
    – prorok udáva, že Mesiáš vzíde z Efratského Betlehema, bude zvrchovaný
    vládca a že jeho pôvod je odpradávna
    – v druhom verši sa spomína matka mesiášskeho kráľa
    – on bude pastierom Izraelových synov a prinesie pokoj

    15, Prorok Nahum, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    – osoba:
    – hebr. Nachúm = tešiteľ, potešenie
    – o prorokovi vieme veľmi málo
    – pochádzal z osady Elkóš
    – bol vynikajúci básnik a horlivý vlastenec
    -historické okolnosti:
    – Nahum pôsobil za vlády júdskeho kráľa Joziáša (640-609 pred Kr.), ktorý r. 621 pred Kr. vykonal radikálnu náboženskú reformu, odstránil modloslužbu, sústredil kult v Jeruzaleme a viedol ľud k monoteistickej viere v Jahveho a k zachovávaniu Mojžišovho zákona
    – prorok v knihe nevyčíta Júdsku, ani nespomína jeho hriechy a zdá sa, že podporuje Jošiášovu náboženskú obnovu
    – kniha proroka Nahuma pochádza teda z tohto obdobia a je ozajstným proroctvom
    – obsah:
    ° prvá časť – opis Pánovho príchodu a jeho moci. Boh je útočiskom pre tých, ktorí v neho dúfajú, ale skoncuje so všetkými protivnikmi
    ° druhá časť – prorok hrozí mestu Ninive
    ° tretia časť – pád a spustošenie mesta Ninive
    ° štvrtá časť – posmešný žalospev
    – vypočítava zločiny, pre ktoré Boh potresce Ninive
    – rozdelenie:
    1, umelecký spev na spôsob abecednej básne, ktorým sa ospevuje zjavenie Jahveho, spravodlivého sudcu svetového diania a pomstiteľa nad svojimi nepriateľmi
    2, výhražné prorocké výpovede proti Ninive a výroky o spáse pre Júdu
    3, prorocký opis obliehania a zničenia mesta Ninive ako zaslúženého trestu za jeho bezbožnosť, ukrutnosť a modlárstvo
    – štruktúra:
    – posolstvo:
    – Nahumovo proroctvo je teologickou meditáciou o Božom súde a o konečnom víťazstve Boha v dejinách
    – Nahum prorokuje skazu tohto niekdajšieho nástroja Božieho trestu, lebo Asýrsko po stáročia utláčalo a ukrutne týralo národy Blízkeho východu
    – Nahum sa stal prorokom Boha, ktorý tresce každé nespravodlivé násilie na ľuďoch, nech ho pácha akákoľvek zvrhlá a nemorálna politická moc; jej výrečným symbolom sú Asýrsko a Ninive

    16, Prorok Habakuk, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    – osoba:
    – hebr. Chabakkúk = záhradná rastlina, mät
    – bol nabí, prorok a žil v Jeruzaleme
    – pôsobil okolo r. 600 pred Kr., teda v čase, keď Júdske kráľovstvo začalo nábožensky upadať
    – historické okolnosti:
    – obsah:
    – Habakuk sa sťažuje na násilnosti páchané na svojom národe za vlády kráľa Joakima a na to, že Pán nezasahuje
    – dostáva odpoveď, že na potrestanie utláčateľov Boh pošle Chaldejcov
    – prorok sa pohoršuje, že Boh chce potrestať bezbožných prostredníctvom ešte bezbožnejších Chaldejcov
    – Boh mu ako odpoveď oznamuje trest, ktorý čaká aj na Chaldejcov
    – nato prorok vynáša proti nim päť výrokov „Beda!“
    – proroctvo sa končí Habakukovou modlitbou« na spôsob žalospevu k všemohúcemu Bohu, ktorý prichádza zachrániť svoj ľud a zničiť
    – rozdelenie:
    1, prorokov nárek a Božia odpoveď
    2, päť výrokov »Beda!« proti Chaldejcom
    3, Habakukova modlitba
    – štruktúra:

    – posolstvo:
    – kniha proroka Habakuka rieši na prípade utláčaného júdskeho ľudu problém, ako môže Boh dopustiť a nechať bez trestu nespravodlivosť a zlo na svete
    – po prorokových sťažnostiach na ukrutnosti a násilnosti utláčateľov mu Boh dáva najavo, že prostredníctvom svojich zdanlivo protikladných zásahov do behu dejín zaručuje konečné víťazstvo práva a spravodlivosti nad každým násilím, vydieraním a aroganciou zločincov
    – Boh teda definitívne spasí svoj ľud tým, že zničí všetkých jeho nepriateľov
    – to platí aj o nespravodlivostiach v dejinách iných národov
    – prorokovo posolstvo vrcholí v Božom výroku: „Spravodlivý bude žiť pre svoju vernosť“
    – problém zla v položení utláčaných národov a z toho vyplývajúce Habakukovo pohoršenie je častým problémom a pohoršením ľudí aj v dnešných časoch
    – prorokovi a všetkým, ktorí sa rozhorčujú nad tým, že Boh obchádza krivdu a zlo nevysvetliteľným mlčaním a že sa nečinne pozerá na toľké nespravodlivosti, Boh dáva túto odpoveď: všemohúci Boh často paradoxným spôsobom pripravuje a uskutočňuje konečné víťazstvo pravdy a spravodlivosti; spravodlivý však bude žiť pre svoju vernosť Božiemu slovu a Božej vôli

    17, Prorok Sofoniáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    – osoba:
    – hebr. Sefanjáh = Jahve skryl, uchránil
    – účinkoval v Júdsku za panovania kráľa Joziáša
    – bol súčasníkom proroka Jeremiáša
    – historické okolnosti:
    – obsah:
    – Sofoniáš vyslovuje svoje výroky o hroznom Božom súde v teologických kategóriách »dňa Jahveho,a urobil z neho univerzálny Boží súd
    – nakoniec Boží súd zasiahne aj neposlušný, odbojný Jeruzalem, ktorý sa nič nepoučil z Božieho trestu na pohanských národoch
    – v prisľúbení spásy Sofoniáš ohlasuje, že Bohu verný »zvyšok Izraela« a spravodlivé národy sa budú tešiť z vyslobodenia a žiť v pokoji a v sláve
    – Jahve sa opäť usadí na Sione, zhromaždí naň roztratených Izraela a urobí ho slávnym medzi všetkými národmi
    – rozdelenie:
    1, oznámenie Božieho súdu (dňa Jahveho) proti Júdsku a Jeruzalemu
    2, orákulá proti cudzím, pohanským národom
    3, súd nad Jeruzalemom a jeho vodcami
    4, prisľúbenie spásy pohanským národom, ale najmä Jeruzalemu
    – štruktúra:
    – posolstvo:
    1, deň Jahveho – vo vyhrážkach proti Júdsku a Jeruzalemu Sofoniáš oznamuje Boží súd a ilustruje ho dvoma
    opismi dňa Jahveho
    – charakteristickou známkou Sofoniášovho opisu dňa Jahveho je, že nepredstavuje tento deň iba ako súd, na ktorom Boh tresce svoj ľud a pohanské národy, aby ich priviedol k spáse, ale ako univerzálnu kozmickú pohromu: je to deň hnevu, súženia a úzkosti, deň ničenia a pustošenia
    2, chudobní Izraela – podľa Sofoniášových výrokov sa pred »dňom hnevu« zachránia iba chudobní, pokorní ľudu
    – týmto slovom sa pôvodne označovali materiálne chudobní
    – postupom času sa však výraz stal biblickým termínom na označenie tých, ktorí sú chudobní aj z hľadiska sociálneho, náboženského a ľudského
    – Anavím, chudobní, sa neskôr stotožnia so »zvyškom Izraela«, ktorý ostal verný Jahvemu a stal sa nositeľom mesiášskych prisľúbení
    – na týchto »chudobných« sa vzťahuje aj Ježišovo blahoslavenstvo: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo.“ (Mt 5,3)

    18, Prorok Jeremiáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    – osoba:
    – hebr. Jirmejáh i Jirmejáhú = Jahve, povýš alebo Jahve povyšuje
    – narodil sa v Anatote (asi 5 km na severovýchod od Jeruzalema) okolo r. 650 pred Kr.
    – Boh ho už v mladom veku povolal za proroka
    – musel sa zriecť manželstva a rodiny, aby sa mohol slobodne venovať svojmu zodpovednému poslaniu
    – vzpieral sa povolaniu proroka, ktoré od neho vyžadovalo nadľudské námahy a obety
    – žil životom samotára, nepochopený a potupovaný
    – jeho nepriatelia ho stále prenasledovali, viackrát väznili a nakoniec ho proti jeho vlastnej vôli odviedli do Egypta, kde skončil svoj život zabudnutý od všetkých
    – historické okolnosti:
    – ako prorok pôsobil v najkritickejšom období dejín Júdskeho (Južného) kráľovstva za vlády Joziáša, Jóachaza, Joakima, Joachina a Sedekiáša
    – keď Jóakim začal politiku proti Babylončanom a spoliehal sa na výroky falošných prorokov a kňazov, ktorí tvrdili, že Jahve nemôže dopustiť, aby boli sväté mesto a chrám zničené, Jeremiáš odhaľoval klamnú istotu národa založenú na formalistickej bohoslužbe a vyžadoval poslušnosť a vnútorné obrátenie
    – slovom, písmom a symbolickými úkonmi ohlasoval blížiaci sa Boží súd a všemožne sa usiloval zachrániť svoj národ pred katastrofou
    – Jeremiášove proroctvá sa splnili
    – obsah a rozdelenie:
    ° chronologicky možno proroctvá zadeliť do týchto troch časových období:
    1, pred pádom Jeruzalema
    2, po dobytí mesta a zničení chrámu
    3, v neznámom čase: proroctvá proti cudzím národom

    ° podľa obsahu možno Knihu rozdeliť na tieto časti:
    1, povolanie a poslanie proroka
    2, posolstvo kráľom a obyvateľom Júdskeho kráľovstva
    3, úvod k proroctvám proti národom
    4, proroctvá o Jeruzaleme a Júdsku
    5, kniha potešenia
    6, výroky o spáse
    7, Baruchove správy o prenasledovaní proroka
    8, proroctvá proti národom
    9, historický dodatok o dobytí Jeruzalema
    – štruktúra:
    – posolstvo:
    1, prorok – Jeremiášove vyznania sú nielen prameňom správ o jeho intímnom vzťahu k Bohu, o jeho horlivosti za záchranu národa a o hrdinskom plnení jeho prorockého poslania, ale aj vzácnym poučením a povzbudením, lebo odhaľujú aj ľudskú stránku a slabosti tohto ináč takého veľkého proroka
    2, Jeremiášove pašie – ide o Jeremiášovho životného utrpenia, ktoré nazývame jeho »krížovou cestou« vo vernom plnení prorockého povolania
    – iným prameňom Jeremiášovho utrpenia boli vtedajší proroci, ktorých možno zväčša nazvať »falošní proroci«
    – Jeremiáš vystríha ľud, aby ich nepočúval, lebo ich neposlal Pán a odsudzuje ich nemravný život a pokrytectvo
    3, Nová zmluva – Boh už nebude zjavovať ľuďom svoju vôľu prostredníctvom prorokov, ale on sám vloží svoj zákon do vnútra Izraela a vpíše ho do jeho srdca takže ho každý pochopí a bude ho poslúchať vo všetkom

    19, Prorok Jeremiáš – Náreky, miesto v hebr. Bibli, autor, literárny druh a posolstvo
    – miesto v hebrejskej Biblii:
    – v hebrejskej Biblii má kniha názov podľa svojho prvého slova: ékáh = Ach!, Ako len! alebo podľa obsahu a literárneho druhu kínót = Náreky či Žalospevy
    – v Septuaginte sa uvádza pod titulom Ieremíu = Žalospevy [Jeremiášove]« a v polatinčenej forme Threni, id est Lamentationes [Ieremiae] = »Žalospevy, čiže Náreky [Jeremiášove]« aj vo Vulgáte, kým v Novej Vulgáte len jednoducho Lamentationes = »Náreky«.
    – autor:
    – na začiatku Septuaginty a Vulgáty sa spomína, že „Jeremiáš týmito žalospevmi nariekal nad Jeruzalemom“
    – avšak toto tvrdenie je pomýlené, lebo v poznámke sa hovorí o lamentácii nad Joziášovou smrťou
    – autorom nemôže byť Jeremiáš, lebo jeho negatívne hodnotenie kráľa Sidkiáša sa vôbec nezrovnáva s chválou a náuka o odplate v je v jasnom rozpore s proroctvom, podobne aj názor o egyptskej pomoci
    – žalospevy boli zložené v Palestíne, kým Jeremiáš bol už v tom čase násilne odvedený do Egypta
    – proti Jeremiášovmu autorstvu svedčí aj fakt, že v Knihe je viacero literárnych foriem, ktoré on nikdy nepoužíval
    – romauto (autormi) Nárekov je (sú) pravdepodobne básnik (básnici) z kňazských kruhov, ktorý(í) zložil(i) tieto žalospevy v žiali nad hmotnou a duchovnou biedou politickej a náboženskej katastrofy, spôsobenej dvojnásobným obliehaním Jeruzalema a konečným spustošením mesta a chrámu babylonským vojskom
    – je možné, že sa žalospevy používali v židovskej liturgii v exilovom období.
    – literárny druh:
    – tieto básnické útvary patria k literárnym druhom elégie a žalospevu
    – elégia je lyrická báseň, v ktorej sa oplakáva smrť drahej osoby, alebo sa bedáka nad nešťastím, ktoré postihlo národ či jednotlivca
    – charakteristickou črtou elégie je zvolanie ékáh, Ach!, Ako len!, ktorým sa začína 1., 2. a 4. nárek
    – tretí nárek možno viac-menej pokladať za individuálny žalospev, lebo sa v ňom jednotlivec obracia na Boha s prosbou, aby mu v útrapách prišiel na pomoc
    – piaty nárek je ešte aj v dnešnej forme kolektívnym žalospevom, v ktorom básnik oplakáva stratu všetkých náboženských hodnôt národa
    – posolstvo:
    1, povedomie a vyznanie hriechu – Náreky v Písme majú dôležité miesto, lebo tento biblický spis, i napriek svoje krátkosti, podáva hlboko precítený teologický výklad najhroznejšej skúšky v dejinách izraelského národa, ktorou bol pád Jeruzalema a babylonské zajatie
    – Sväté mesto si vo svojom veľkom zármutku a ponížení uvedomuje množstvo hriechov svojho ľudu – ktoré prevyšujú zlobu Sodomy a páchali ich aj proroci a kňazi – a úprimne ich vyznáva – toto povedomie a vyznanie hriechu bolo ovocím úvah o Božom treste, ktorý sa prejavil ako Boží hnev na každé zlo a ako nepriateľ na neverný Izrael
    2, obrátenie – spravodlivý Boh však ostáva stále so svojím ľudom, počúva a vidí ho a myslí naň
    – preto sa ľud môže spoľahnúť na Boha, lebo je spravodlivý, všemohúci, milosrdný, je Spasiteľom a Vykupiteľ, ktorého láskavosť a milosť sa obnovuje každým ránom
    – trest, ktorý je následkom hriechu, je zároveň aj milosťou, lebo privádza človeka k vyznaniu svojej viny a k obráteniu
    – toto obrátenie nie je však dielom človeka, ale úkonom, ku ktorému privádza iba Boh: „Obráť nás Pane, k sebe, vrátime sa, naše dni obnov ako dávno!“
    – tento výkrik možno pokladať za vrchol teologického posolstva knihy a zároveň za hlboký prejav viery v Božiu dobrotu k svojmu ľudu

    20, Prorok Baruch, osoba, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    – osoba:
    – hebr. Barúk = požehnaný
    – bol spolupracovník a pisár proroka Jeremiáša
    – pochádzal zo šľachtického rodu
    – nepriatelia ho obviňovali, že má negatívny vplyv na Jeremiáša
    – veľká časť Jeremiášovho proroctva v písomnej forme je Baruchovým dielom
    – Baruch osobne znášal s Jeremiášom jeho neblahý životný osud, čo od neho vyžadovalo veľkú odvahu
    – po páde Jeruzalema ostal s ním istý čas vo vyplienenom meste
    – obsah:
    1, historický úvod – hovorí o tom, ako sám Baruch, autor proroctva, prečítal ho zajatcom v Babylone
    – z babylonského zajatia sa vrátil do Jeruzalema s listom, darmi a niektorými posvätnými
    nádobami
    2, prvá časť – je modlitba národa, ktorá obsahuje pokorné vyznanie hriechov a prosbu o vyslobodene zo zajatia – je písaná v próze
    3, druhá časť – je oslava múdrosti, nápadne podobná rovnakým statiam v iných starozákonných knihách
    – zosobňuje múdrosť
    4, tretia časť – opisuje trpkosti zajatia a nakoniec dodáva zajatcom nádej, že sa vrátia do vlasti
    – rozdelenie:
    ° úvod: pôvod a cieľ knihy
    1, kajúcne vyznanie a prosba vo forme žalospevu
    2, hymnicko-náučný spev o múdrosti, identifikovanej so Zákonom
    3, povzbudzujúci a potešujúci spev o Jeruzaleme
    ° záver
    ° dodatok: Jeremiášov list
    – štruktúra:
    1, život Božieho ľudu v diaspóre – kniha proroka Barucha svedčí o tom, že zásluhou proroka Jeremiáša došlo po babylonskom zajatí i napriek zničeniu Jeruzalema k obnoveniu izraelského spoločenstva, ktoré malo prisľúbenú nádejnú budúcnosť
    2, hriech a obrátenie – hriech je mravný rozvrat, ktorý odporuje Božej spravodlivosti a arogantne zavrhuje múdrosť – opakom hriechu je ponížený návrat k Bohu, prameňu všetkého dobra a verné zachovávanie zákona, v ktorom Izrael nájde život
    3, Boh – sa označuje titulom Večný
    – Boh je prameň múdrosti a je nadovšetko Svätý
    – iba on vyslobodzuje zajatcov lebo je spravodlivý a milosrdný
    – spása pochádza od večného Boha , ktorý však prejavuje svoju slávu tak, že hriešnikov najprv potresce, aby ich potom spasil

    21, Prorok Ezechiel, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    – osoba:
    – hebr. Jechezkél = Boh posilňuje alebo Boh je silný
    – bol synom kňaza Buzího a v mladých rokoch súčasníkom proroka Jeremiáša
    – po vyplienení Jeruzalema r. 597 pred Kr. bol ako jeruzalemský kňaz deportovaný do Babylonie, kde sa usadil pri eufratskom kanáli Kebar v osade Tel Abíb (porov. 1,1.3; 3,15)
    – tam ho v piatom roku zajatia Boh zvláštnou víziou povolal za proroka, aby sa venoval náboženským potrebám zajatcov, aby ich viedol, napomínal a potešoval
    – historické okolnosti:
    – Ezechiel sa svojimi prorockými výrokmi obracia na spoluzajatcov v Babylone pred konečným pádom Jeruzalema (6 stor. pred Kr.) a po ňom
    – keďže sa prví zajatci utešovali nádejou na skorý návrat, lebo vraj Boh nemôže dopustiť záhubu svätého mesta a chrámu, Ezechiel ich upozorňuje, že Božím súdom a trestom za hriechy bude práve pád Jeruzalema
    – po páde Jeruzalema prorok posilňoval zajatcov vo viere a v dôvere k milosrdnému Bohu, ktorý obnoví svoj národ, Jeruzalem a chrám, sídlo Božieho kráľovstva
    – obsah:
    – Ezechielovo proroctvo je bohaté na obrazy a podobenstvá, podrobne sa v ňom opisujú prorocké videnia a symbolické úkony
    – hovorí o vine, súde a obrátení, o spáse, obnove a Božom milosrdenstve, ako aj o osobnej zodpovednosti jednotlivca a spoločnosti
    – Jahve nie je iba Bohom Izraela a jeho prítomnosť sa neobmedzuje iba na chrám, ale je Pánom všetkých národov a je prítomný všade
    – bez Boha je život nemožný
    – jemu musí slúžiť vnútorne obnovený a svätý ľud, ktorý on sám vedie ako opravdivý pastier
    – rozdelenie:
    1, úvod a prorokovo povolanie
    2, výstražné proroctvá proti Júdsku a Jeruzalemu
    3, proroctvá proti siedmim pohanským národom
    4, výzva na obrátenie a prisľúbenie spásy pre vyvolený národ
    5, obnovenie chrámu a Božieho kráľovstva
    – štruktúra:
    – posolstvo:
    1, posolstvo spásy – ohlásenie Božieho súdu a trestu za kolektívne a individuálne hriechy nebolo prorokovo posledné slovo
    – posledným slovom bola zvesť o spáse a o znovuzrodení izraelského národa
    – prorok sľubuje národu pravého pastiera, predpovedá zničenie Edomu, ktorý sa nepriateľsky zachoval v tragédii Izraela, zaručuje vrátenie obsadeného územia izraelskému ľudu a ohlasuje znovuzrodenie celého národa
    – Izraelský ľud svojou neverou a hriechmi zneuctil Božie meno v očiach národov, ale Jahve zjaví svoju svätosť pred nimi tým, že zhromaždí Izrael a privedie ho späť do vlasti a národy spoznajú, že Jahve je Pán

    22, Prorok Daniel, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    – osoba:
    – hebr. Dánijjél = môj sudca je Boh alebo Boh je sudca
    – bol mladý Žid zo šľachtického rodu Júdovho kmeňa
    – za čias kráľa Joakima r. 606 pred Kr. sa dostal do babylonského zajatia
    – tam bol vychovaný na kráľovskom dvore, osvojil si babylonskú kultúru, dostal meno Baltazár
    – vyznačoval sa verným zachovávaním izraelského zákona, čím si zaslúžil osobitnú ochranu Jahveho
    – svoju vynikajúcu múdrosť preukázal pri vykladaní snov, pri rozlúštení záhadného nápisu, v rozriešení prípadu Zuzany a v odhalení Bálových kňazov
    – s istotou nemožno povedať, či je Daniel historická alebo legendárna postava
    – historické okolnosti:
    – obsah:
    – delí na dve časti:
    1, prvá, naratívna časť opisuje šesť Danielových zážitkov na babylonskom kráľovskom dvore
    – Daniel a jeho traja spoločníci Ananiáš, Misael a Azariáš víťazne prechádzajú ťažkými skúškami, ktoré i s nasadením života podstúpili, lebo chceli za každú cenu ostať verní izraelskému zákonu
    – tento ich žiarivý príklad vyznávačskej vernosti mal za následok, že aj sami pohania vzdali úctu a chválu ich Bohu
    2, v druhej časti sa podávajú štyri Danielove videnia o osudoch židovského národa a o posledných veciach a ich výklad
    – i tieto videnia má Daniel v Babylonii za vlády Belšasara, »Dária Médskeho« a perzského kráľa Kýra
    – rozdelenie:
    ° naratívna časť: Danielove zážitky:
    1, Daniel a jeho spoločníci na kráľovskom dvore
    2, Nabuchodonozorov sen a jeho výklad
    3, traja mládenci v ohnivej peci so vsuvkou: Azariášova modlitba a Chválospev troch mládencov
    4, sen a šialenstvo Nabuchodonozora
    5, Belšasarova hostina a záhadný nápis
    6, Daniel v jame s levmi

    ° Apokalyptická časť: Danielove videnia:
    1, štyri zvieratá a Syn človeka
    2, videnie capa a barana
    3, Danielova modlitba a sedemdesiat týždňov
    4, zjavenie o posledných veciach a jeho výklad

    ° Dodatky: Iné Danielove činy:
    1, Zuzana a Danielov výrok
    2, Daniel a Bál
    3, Daniel a drak
    – štruktúra:
    1, náuka o anjeloch, ktorí ako poslovia vysvetľujú Danielovi význam jeho videní , význam jeho písem a oznamujú mu Božiu vôľu
    2, obraz Syn človeka – je predstaviteľom Božej nadvlády v riadení svetových dejín
    – syn človeka ako označenie mesiášskeho kráľa
    – Ježiš Kristus aplikuje tento názov na seba najmä v rečiach o utrpení
    – posolstvo:
    1, posolstvo o vzkriesení – Danielovi sa zjavuje anjel a vysvetľuje mu dejiny, v ktorých sa uskutočňuje Boží plán
    – v hlavných rysoch anticipuje koniec časov s uistením o zmŕtvychvstaní a odmene spravodlivých, ktorí zomreli v prenasledovaní
    – tu sa prvý raz v Starom zákone jasne hovorí o telesnom zmŕtvychvstaní
    – ďalší vývin zjavenia potvrdil toto učenie o zmŕtvychvstaní, ktoré dosiahlo definitívny argument v zmŕtvychvstaní Ježiša Krista
    – aj v tomto prípade mala Kniha proroka Daniela funkciu sprostredkovateľa medzi teológiou prorokov a novozákonným posolstvom

    23, Deutero – Izaiáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    – v 13. otázke

    24, Prorok Aggeus, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    – osoba:
    – hebr. Chaggaj = sviatočný t. j. narodený vo sviatočný deň
    – je prvý starozákonný prorok po návrate z babylonského zajatia a prvý z tzv. »prorokov znovuvýstavby«, ku ktorým patrí aj Zachariáš a Malachiáš
    – historické okolnosti:
    – podnetom, aby prorocky vystúpil, bolo ustavičné odkladanie stavby chrámu, ktorého základy boli položené už r. 537 pred Kr., hneď po návrate Židov z babylonského zajatia
    – stavbu však prerušili najprv pre odpor Samaritánov a neskôr pre ľahostajnosť a neochotu samých Židov
    – o pokračovanie v stavbe chrámu sa pričinil prorok Aggeus, spolu s vekove mladším Zachariášom
    – svojím ráznym kázaním povzbudzoval judejského miestodržiteľa Zorobábela, veľkňaza Jozueho a všetok židovský ľud, aby pokračovali v prerušenej stavbe chrámu až do jeho dokončenia
    – obsah:
    – v prvej reči vyzýva Zerubábela a Jozueho, aby pokračovali v stavbe chrámu a obviňuje Boží ľud, že zanedbáva Boží dom len preto, že sa každý príliš stará o vlastný blahobyt
    – na jeho výzvu sa hneď začalo s prácami
    – v októbri 520 povzbudzuje prorok vo svojej reči budovateľov chrámu predpoveďou, že sláva nového chrámu bude väčšia ako sláva predošlého
    – v decembri vyzýva Aggeus ľud k svätosti života a sľubuje mu Božie požehnanie
    – potom oznamuje Zerubábelovi, že Pán čoskoro zničí nepriateľské kráľovstvá a pohanské mocnosti a v ňom, ako v Dávidovom potomkovi, spečatí príchod svojho kráľovstva
    – rozdelenie:
    1, výzva na stavbu chrámu a začiatok prác
    2, predpoveď o veľkej sláve nového chrámu
    3, výzva k svätosti a kultovej čistote obetí; prisľúbenie Božieho požehnania
    4, prisľúbenie Zerubábelovi
    – štruktúra:
    – posolstvo:
    1, náboženský výklad znamení časov – Aggeovo posolstvo má byť a je pre jeho poslucháčov interpretáciou znamení vtedajších časov: chudoba, slabá úroda a pod., sú trestom za ich duchovnú letargiu
    – ak obnovia svoju vieru a horlivosť, ak budú pokračovať v začatej stavbe Pánovho chrámu, Boh ich hojne požehná a čoskoro sa uskutoční aj ich definitívna spása
    2, prednosť Božej slávy – Aggeus zdôrazňuje, že Božej sláve treba dať prednosť pred osobným blahom
    – v tomto zmysle pripomína, že súčasná núdza je zaslúženým Božím trestom, lebo ľud po návrate zo zajatia pamätal väčšmi na svoj blahobyt ako na Jahveho
    3, Mesiášska perspektíva – Aggeus vyzýva k dôvere v Božiu pomoc a oznamuje konečnú všeobecnú spásu, úzko spojenú s chrámom a s Dávidovým rodom
    – Aggeus sa obracia ako prorok na miestodržiteľa Zerubábela, na veľkňaza Jozueho, na „všetok ľud krajiny“ a na »zvyšok ľudu«
    – vyzýva ich stavať chrám, lebo toto dielo má byť začiatkom mesiášskej éry
    -na tejto veľkolepej budúcnosti sa zakladá ich nádej a sústreďuje sa vo svätyni a v Zerubábelovi, ktorý je kniežaťom z Dávidovho rodu a Jahveho „pečatným Zachariáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    – osoba:
    – hebr. Zekarjáh = Jahve sa rozpamätal
    – bol Barachiášov] syn a Adov vnuk
    – pochádzal pravdepodobne z kňazského rodu
    – mal veľký záujem o chrám a kult, riešenie otázky zachovávania pôstu a jeho starosť o čistotu a svätosť Božej krajiny
    – bol súčasníkom proroka Aggea a zaslúžil sa o znovuvýstavbu jeruzalemského chrámu
    – historické okolnosti:
    – Zachariáš vystúpil v úlohe proroka o dva mesiace neskôr ako Aggeus, ale pôsobil o dva roky dlhšie
    – svojimi prorockými rečami sa pričinil nielen o stavbu chrámu, ale horlivo pracoval aj na vnútornej obnove ľudu, ktorá mala byť prípravou na znovunastolenie Jahveho vlády nad Judeou prostredníctvom sľúbeného a očakávaného mesiášskeho panovníka
    – obsah a štruktúra:
    1, prvá časť:
    – rozvrh ôsmich symbolických videní tvorí logický a organický celok
    – prvé tri videnia (jazdci, remeselníci a muž s meradlom) predstavujú prípravné fázy duchovnej obnovy ľudu
    – dve stredné videnia (oblek veľkňaza Jozueho a svietnik medzi olivami) naznačujú vládu nového spoločenstva
    – posledné tri videnia (zvitok, žena v éfe a štyri vozy) pripomínajú podmienky definitívnej obnovy
    2, druhá časť:
    – prorok oznamuje definitívny Boží zásah
    – podrobené a očistené susedné národy sa stanú časťou veriaceho spoločenstva
    – hneď nato sa zjaví mesiáš, knieža pokoja, ktorý založí ideálne kráľovstvo
    – po veľkých bojoch sa všetci roztratení zovšadiaľ zhromaždia na jedno miesto
    – po tejto príprave chce mesiáš v podobe pastiera uskutočniť svoj plán znázornený dvoma palicami, ktorým dal meno Vľúdnosť a Puto
    – ale náboženská zloba pastierov a ich stáda je taká veľká, že sa jeho pokus nevydaril: dobrého pastiera zavrhnú a na jeho miesto príde hlúpy pastier, ktorý vedie stádo do záhuby
    – ale keď sa už zdá všetko stratené, obeta istého prebodnutého prinesie spásu: ľud, oslobodený od vonkajších nepriateľov, dostane nového ducha, očistí sa a obnoví zmluvu s Pánom
    – vtedy sa spása rozšíri na celý svet a všetky národy budú spolu s Izraelom vyznávať Pánovu kráľovskú hodnosť a božskú
    – rozdelenie:
    ° Zachariášove proroctvá:
    1, úvodné napomenutie
    2, osem symbolických videní a ich interpretácia
    3, otázka pôstu a rozličné proroctvá
    ° Anonymné proroctvá:
    1, Izrael medzi národmi a príchod mesiášskeho kráľovstva
    2, budúca spása a sláva Jeruzalema
    – posolstvo:
    ° posolstvo prvej časti:
    1, Božie zásahy do ľudských dejín – opisujú Božie zásahy do životných osudov jeho ľudu
    – veľkým predexilovým prorokom Boh oznamoval svoju vôľu slovom, či vo videní a zjavoval sa ako svätý a všetko prevyšujúci Pán, ktorý však riadi beh dejín a zasahuje priamo do ľudských osudov
    – Božie plány sa realizujú rôznymi spôsobmi (prostredníctvom anjelov, jazdcov atď.)
    – skúška babylonského zajatia, veľké ťažkosti ľudu po návrate do vlasti (chudoba, sklamanie, zdanlivo beznádejná situácia, krušné výhľady do budúcnosti a pod.) prirodzene privádzali k pochybnostiam: „Azda Boh na nás zabudol, alebo mu na nás už nezáleží?“ Boh odpovedá na tieto trápne otázky ľudu cez svojich prostredníkov, ktorí svedčia o stálej Božej dobrote a riadení ľudských osudov v dejinách spásy
    2, proroctvo nádeje – Zachariáš prorokom nádeje
    – znovuvýstavba chrámu, náboženská a kultová obnova sú konkrétnym prostriedkom na dosiahnutie blízkej spásy. – a zároveň je aj cenou, ktorú musí každý osobne zaplatiť za nástup mesiášskych čias, ktorých znamením je už symbolický úkon korunovania veľkňaza

    ° posolstvo druhej časti:
    1, Mesianizmus bez Mesiáša – celé dielo spásy uskutoční sám Pán, ktorý bude vládnuť nad svojím ľudom a nad všetkými národmi v novom Izraeli a v Jeruzaleme
    – cudzie národy sa však musia podrobiť všetkým požiadavkám zákona, najmä rituálnym predpisom a kultovým úkonom
    – je to veľkorysý, ale trochu obmedzený mesiášsky výhľad, lebo cudzinci môžu mať účasť na spáse iba v lone židovského spoločenstva
    2, Mesiášova postava – budúca spása sa predstavuje ako dielo istej osoby, ktorá sa uvádza v trojakej podobe
    s typickými črtami: kráľ-mesiáš, dobrý pastier a prebodnutý

    26, Trito – Izaiáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    – v 13. otázke

    27, Prorok Abdiáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    – osoba:
    – hebr. Obadjáh = ctiteľ Jahveho i sluha Jahveho
    – historické okolnosti:
    – biblisti sa rozchádzajú v názore o čase, v ktorom Abdiáš ohlasoval svoje proroctvo
    – väčšina z nich zastáva názor, že historická situácia a nepriateľský postoj Edomu voči Júdovi, na ktorý proroctvo naráža, ukazujú na obdobie krátko po zničení Jeruzalema r. 587/6 pred Kr.
    – obsah:
    – prorok ohlasuje záhubu Edomu preto, že sa zlomyseľne tešil nad nešťastným osudom Júdu – oznamuje sa blízkosť dňa Jahveho, v ktorom Boh vykoná súd nad všetkými národmi
    – kniha sa končí krátkym proroctvom o spáse na Sione
    – Júda dostane naspäť svoje územie, zajatci sa vrátia do zasľúbenej zeme a Jahve obnoví v plnom rozsahu svoje kráľovstvo
    – rozdelenie:
    – štruktúra:
    – posolstvo:
    – Abdiášovo proroctvo je orientované ako posolstvo tých prorokov, čo po zaniknutí Júdskeho kráľovstva ohlasovali Boží súd nad nepriateľmi Izraela a posilňovali »zvyšok« vyvoleného ľudu vo viere v Jahveho, Pána a Vládcu nad všetkými národmi
    – proroctvo teda ohlasuje Božiu spravodlivosť a nezlomnú vieru v uskutočnenie Jahveho kráľovstva

    28, Prorok Malachiáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    – osoba:
    – o prorokovom živote nevieme nič, ale z jeho spisu sa možno niečo dozvedieť o jeho osobnosti
    – mal pozitívny vzťah k levitskému kňazstvu a nástojil na tom, aby ľud plnil svoje povinnosti v odovzdávaní desiatkov na vydržovanie chrámu a obživu jeho personálu
    – mal vysoký pojem o úcte voči Bohu a o Božej velebe a uisťoval národ o Pánovej láske k Izraelu
    – stál vždy na strane ukrivdených a energicky zastával manželky, ktorým sa spreneveril ich muž
    – historické okolnosti:
    – Malachiáš určite pôsobil v čase po dokončení stavby chrámu (r. 515 pred Kr.)
    – kritizuje príliš ľahkomyseľné uzavieranie manželstva s pohankami a nedôstojne vykonávaný kult
    – jeho prorocké reči sú skôr dialógom medzi Jahvem a Malachiášom na jednej strane a ľudom a kňazmi, ktorí sa stavali proti prorokovmu posolstvu, na strane druhej
    – obsah:
    – v prvom prorockom vyhlásení Pán uisťuje ľud o svojej stálej láske k nemu, pretože si vyvolil Jakuba (Izrael) a zavrhol Ezaua (Edom)
    – potom robí výčitky kňazom pre ich nedbalosť v prinášaní obiet a z náboženských dôvodov odsudzuje čoraz častejší zlozvyk Židov uzavierať manželstvo s cudzinkami
    – oznamuje, že v blížiacom sa Božom súde budú bezbožníci určite spravodlivo potrestaní a dobrí odmenení a vysvetľuje, že neúroda, ktorá postihla krajinu, je trestom za nedbalosť v odovzdávaní desiatkov chrám
    – nakoniec Boh odpovedá na pochybnosti ľudí o tom, aký zmysel má ešte nábožný život, keď bezbožníci prosperujú: uisťuje ich, že Boží ľud bude spravodlivý
    – v doplnku Knihy Boh dôrazne vyzýva zachovávať Mojžišov zákon a sľubuje, že pošle Eliáša, aby pripravil Pánov deň
    – rozdelenie:
    1, Jahveho preferenčná láska k Izraelu
    2, výčitky kňazom pre ich nedbalosť v kulte
    3, výčitky pre miešané manželstvá a rozvody
    4, oznámenie spravodlivého Božieho súdu
    5, neúroda ako trest za nedbalosť v odovzdávaní desiatkov
    6, pri Božom súde spravodliví dostanú zaslúženú odmenu
    7, doplnok: Zachovávanie Mojžišovho zákona a predpoveď príchodu proroka Eliáša, predchodcu Pánovho dňa
    – štruktúra:
    – posolstvo:
    1, dôstojný Boží kult – kult je prejavom vernosti Zákonu a úprimnej úcty voči Bohu, a preto ho vždy sprevádza plnenie Božích príkazov a zachovávanie spravodlivosti a lásky k blížnemu
    – v takomto náboženskom chápaní kultu prorok dôrazne pripomína levitským kňazom ich zodpovedné poslanie, ktoré zanedbávali
    – cirkevné učenie vidí v Malachiášovom výroku o univerzálnej, čistej obete proroctvo o novozákonnej eucharistickej obete
    2, iné črty náboženského posolstva – prorok hlása bázeň pred Pánom, eticko-náboženské požiadavky manželstva, nevyhnutnosť úprimného pokánia a spravodlivosti a má otvorený postoj voči pohanom
    – tým pokračuje v tradícii veľkých prorokov, ale zároveň sa blíži k duchu Nového zákona

    29, Prorok Joel, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    – osoba:
    – hebr. Jóél = Jó (skrátená forma mena Jahve) je Boh
    – bol synom Pateula
    – z jeho proroctva vidno, že veľmi dobre poznal a vysoko si cenil chrámový
    – historické okolnosti:
    – Joel je jeden zo šiestich spisov malých prorokov, ktoré v nadpise neuvádzajú chronologické údaje ani historické zarámovanie prorokovej činnosti
    – preto čas Joelovho účinkovania možno hypoteticky dedukovať iba z náznakového opisu udalostí, o ktorých sa prorok vo svojich rečiach zmieňuje
    – v minulosti biblisti kládli jeho činnosť a vznik knihy do čias júdskeho kráľa Jóaša [Joasa], kým podľa názoru moderných exegétov treba Joelovo účinkovanie a jeho spis zaradiť do poexilového obdobia
    – obsah:
    – hlavnou témou spisu je blízky deň Jahveho
    – budú ho predchádzať prírodné pohromy, no po ňom budú nepriatelia zničení a príde spása Izraela
    – kniha tvorí z tematického a literárneho hľadiska jednotné dielo, i keď sa veľa moderných vykladačov domnieva, že sa skladá z dvoch, pôvodne samostatných spisov, ktoré opisovali pohromu kobyliek a deň Jahveho
    – rozdelenie:
    1, pohroma spôsobená kobylkami a výzva na pokánie
    2, Pánov deň, súd nad národmi a prisľúbenie spásy
    – v prvej časti sa opisuje pohroma kobyliek, spojená s veľkou suchotou, takže krajina vyzerá ako po obrovskom požiari
    – prorok vyzýva všetkých na pokánie a na modlitbu za odvrátenie pohromy, ktorú opisuje na spôsob apokalyptických hrôz
    – jasne to vidno aj v opise dňa Jahveho, kde kobylky predstavujú eschatologickú nepriateľskú moc, pred ktorou sa možno zachrániť iba pokáním a modlitbou, ako to sľubuje sám Pán
    – v druhej časti sa opisujú posledné dni, v ktorých Pán zošle svojho ducha, potresce svojich nepriateľov a prinesie trvalý pokoj a spásu Júdovi a Jeruzalemu
    – tak všetci spoznajú, že Jahve je Boh Izraela, jediný mocný Boh a záruka pozemského požehnania a spásy
    – štruktúra:
    – posolstvo:
    1, deň Jahveho – v Biblii sa všeobecne označuje deň, ktorý v budúcnosti zjaví Božiu slávu a moc
    – Joel svedčí o poslednej fáze vývinu tohto teologického pojmu
    – v deň Jahveho, ktorý Joel opisuje na spôsob apokalyptických hrôz, sprevádzaný podivnými
    kozmickými úkazmi, budú súdení nepriatelia Božieho ľudu
    – po vykonaní súdu bude deň Jahveho pre pokorný a kajúci ľud dňom vyslobodenia a spásy
    – takto sa deň Jahveho stáva znamením posledného spasiteľného činu Jahveho, ktorý sa uskutoční „v posledných dňoch“ na konci tohto veku
    – Joel je prorokom pokánia a jeho výzvy na pôst a na modlitbu podľa vzoru kajúcnych obradov
    Jeruzalemského chrámu neskôr celkom prirodzene prešli do kresťanskej liturgie veľkopôstneho obdobia
    2, zoslanie Pánovho ducha – Joel ohlasuje nové časy, v ktorých Pán zošle na Boží ľud svojho ducha
    – Duch Jahveho je Božia sila, ktorá úplne pretvára tých, čo ju dostanú
    – v predexilových časoch sa veľa ráz hovorí o vplyve tohto ducha na jednotlivé osoby
    – v poexilovom období je reč aj o jeho pôsobení na všetok ľud, ktorý sa jeho činnosťou pretvára a obnovuje
    – v kontexte eschatologickej obnovy, ktorú Joel predpovedá, má zoslanie ducha mimoriadne dôležitú funkciu
    – svedčí o tom apoštol Peter vo svojej reči zástupom, keď cituje Joelovo proroctvo (3,1-5) ako dôkaz o jeho splnení v prvokresťanskom spoločenstve na prvé Turíce, ktoré znamenajú začiatok nových časov, ktoré sú práve časom Ducha Svätého (porov. Sk 2,16-21)
    3, Jozafátske údolie – je symbolické meno, ktoré prorok utvoril na označenie ideálneho miesta, kde Jahve zhromaždí na súd všetky národy a kde pre Izrael slávnostne založí kráľovstvo a nastolí čas pokoja

    30, Prorok Jonáš, osoba, historické okolnosti, obsah a rozdelenie, štruktúra a posolstvo
    – osoba:
    – hebr. Jónáh = holubica
    – proroka Jonáša nepokladajú za autora knihy, ale vidia v ňom iba hlavnú postavu opísaného deja, podľa ktorej spis dostal názov Jonášovo proroctvo
    – historické okolnosti:
    – autor knihy je neznámy, ale štýl, aramaizmy a najmä náboženské posolstvo naznačujú, že spis vznikol po exile
    – výroky o prorockej službe sa nápadne podobajú Jeremiášovým úvahám
    – obsah:
    – Jahve posiela Jonáša do mesta Ninive, aby jeho obyvateľom ohlasoval pokánie
    – ale on odoprie poslušnosť a loďou chce utiecť do Taršišu
    – na mori sa však strhne veľká búrka a námorníci zistia, že ju zapríčinil Jonáš svojou neposlušnosťou
    – preto ho hodia do mora a búrka sa utíši
    – zhltne ho veľká ryba a on v jej útrobách žalmom vzdáva Bohu vďaky za vyslobodenie
    – na tretí deň ho ryba vyvrhne na zem. Jahve opäť posiela Jonáša do Ninive, jeho obyvatelia robia na prorokovo kázanie pokánie a Boh im odpúšťa ich prečiny
    – Jonáš sa nad týmto činom Božej dobroty rozhorčuje
    – Jahve mu dáva účinnú lekciu a odhaľuje mu význam svojho milosrdného konania
    – rozdelenie:
    1, poslanie proroka Jonáša do Ninive a jeho neposlušnosť
    2, ďakovná modlitba za vyslobodenie
    3, Jonášovo kázanie v Ninive a pokánie Ninivčanov
    4, Jonášovo rozhorčenie a Božie milosrdenstvo
    – štruktúra:
    – Kniha verne odzrkadľuje vtedajšie zmýšľanie Židov
    – po trpkej a ponižujúcej skúsenosti v babylonskom zajatí mali nevraživý a odmietavý postoj k pohanským národom a netrpezlivo očakávali deň, keď sa Jahve za to na nich za ich bezprávie vypomstí
    – ako protiklad autor poukazuje na pohanov
    – Ninivský kráľ a všetci obyvatelia mesta hneď bezpodmienečne veria prorokovmu slovu robia pokánie a obrátia sa. Boh ich pokánie a obrátenie prijal
    – posolstvo:
    1, celkové posolstvo knihy – Jonáš vystupuje ako autentický prorok, ktorého Boh posiela k Asýrčanom,
    nenávideným utláčateľom vyvoleného ľudu
    – pozná Božiu dobrotu a predvída, že ak Asýrčania budú robiť pokánie, uniknú
    Božiemu trestu
    – ako protiklad tejto prorokovej úzkoprsej mentality autor majstrovsky predstavuje
    sympatický otvorený postoj zainteresovaných pohanov
    – námorníci sú prestrašení už pri myšlienke, že sa niekto sprotivil Božiemu rozkazu a zdráhajú sa hodiť proroka do mora
    – ninivský kráľ a všetci obyvatelia mesta hneď a bezpodmienečne veria prorokovmu slovu, robia pokánie a obracajú sa
    – všetko sa podáva s jemnou, ale zjavnou iróniou: Jonášovo poslanie má i napriek jeho neochote mimoriadne veľký úspech v pohanskom veľkomeste, kým ohlasovanie Božieho slova vyvolenému ľudu veľkými prorokmi ostalo mnoho ráz bez ozveny!
    – Boh prijal pokánie a obrátenie Ninivčanov a zmiloval sa nad nimi, ale „Jonášovi sa to veľmi nepáčilo a nahneval sa“
    – čaká, že predsa len bude očitým svedkom zničenia mesta, ktoré ohlasoval
    – vtedy Boh ukazuje svoju trpezlivosť a dobrotu aj tvrdohlavému prorokovi a dáva mu spasiteľné poučenie a praktický príklad svojho milosrdenstva
    – dáva vyrásť ricínovému kru, aby robil Jonášovi tieň nad hlavou, ale aby hneď aj vyschol
    – Jonášovi je ľúto tejto rastliny
    – a Boh z toho dedukuje záver, ktorý je pointou celej rozpravy a krásne ukazuje Božiu lásku a Božie milosrdenstvo, ktorými Boh obklopuje bez rozdielu všetky svoje stvorenia

    2, Jonáš v evanjeliu – Ježiš Kristus sa v evanjeliu odvoláva na obrátenie Ninivčanov ako na príklad hodný nasledovania a na »znamenie proroka Jonáša« (= znamenie, ktorým je Jonášova osoba) ako predobraz svojho zmŕtvychvstania
    – Jonáš nielen slovom a skutkami, ale celým svojím životom ohlasoval a uskutočňoval učenie tohto biblického spisu s jeho špecifickým posolstvom, že Boh je Bohom všetkých ľudí, že je milosrdný a zmilúva sa nad každým svojím stvorením, ktoré vyznáva a ľutuje svoje hriechy
    – Ján evanjelista neskôr komentoval túto milosrdnú Božiu lásku ešte dojímavejšie: „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna.“ (Jn 3,16a)
    – a tento Boží Syn nazval seba samého pastierom, ktorý položí svoj život za ovce a chce
    zhromaždiť do jedného ovčinca aj tie, ktoré zablúdili (porov. Jn 10,11.16 s Lk 15,3-6)

    31, Historické zarámovanie poučných kníh SZ, pojem – lexikálny význam, literárny druh múdrosti
    Múdrosť- vo všeobecnosti ju možno opísať nielen ako rozumovú činnosť, ktorou sa nadobúdajú teoretické
    vedomosti, ale najmä ako schopnosť poznávať pravdy o ľudskej existencii a nadobúdať skúsenosti
    potrebné alebo užitočné pre život
    – konkrétnejšie je to schopnosť rozumne a úspešne vybavovať rodinné a spoločenské záležitosti, inokedy je to zas kompetencia v povolaní, v zamestnaní alebo v umení
    – častejšie sa slovom múdrosť označuje opatrnosť v reči a v správaní, ale i šikovnosť a prefíkanosť, aby sa vyhlo nebezpečenstvu a podvodu
    – bežne je však ekvivalentom správneho úsudku, ktorý umožňuje rozoznávať, čo je dobré a čo je zlé pre človeka, či už v telesnom alebo v mravnom zmysle
    – literárny druh múdrosti:
    – literárny druh sapienciálnej tvorby – ktorý sa vo forme poučného, najčastejšie obrazne podaného výroku ľudovej múdrosti odpradávna používal ako účinný prostriedok na vyjadrenie univerzálne platnej pravdy alebo zásady, potvrdenej dlhoročnou ľudskou skúsenosťou – je známy pod názvom »príslovie« (hebr. mášal)
    – vyznačuje sa lapidárnym štýlom, rytmickou výstavbou verša a poučným výrokom s veľmi zhusteným obsahom
    – tento literárny druh bol rozšírený a používaný v celej oblasti starovekého Blízkeho východu
    – možno povedať, že veľa právd, vyslovených v prísloviach, je vlastne spoločným vlastníctvom ľudstva a ovocím ľudskej múdrosti a vedomosti
    – bohatá je najmä egyptská a sumerská sapienciálna literatúra, ale texty tohto druhu našli sa aj v Ugarite
    – treba však pripomenúť, že termín mášal sa neobmedzuje iba na označenie literárneho druhu »príslovia«
    – hebrejské sloveso, od ktorého je slovo odvodené, pôvodne znamená »byť podobný«, a preto sa bežne používa aj vo význame »prirovnania« alebo »podobenstva«, ba dokonca aj na označenie dlhých výrokov alebo hymnov so sapienciálnou tematikou

    32, Konvenčná múdrosť, starovekí pisári sopherin a rozličné koncepty biblickej múdrosti
    – u židov je na prvom mieste Tóra
    – židia si o nich myslia, že sú výsledkom ľudského myslenia viac než Božieho slova
    – je to sčasti pravda
    – nie sú tam náboženské tradície a dejiny Izraela
    – je tam úvaha nad životom ako takým
    – tieto knihy vystihujú život človeka
    – sú to existenciálne knihy
    – autori kníh sa nazývajú soferím (pisári)
    – boli to úradníci, viedli archívy
    – neskôr pisári
    – je múdrosť od Boha?
    – knihy majú zvláštnu metódu
    – vždy sa teológia diktovala z pozície viery, dnes je to opačne
    – nejde sa od textu, ale od poslucháčov
    – je dôležitá vlastná skúsenosť
    – to, čo ľudí oslovuje je to, že samotný život ukazuje ľudí, ktorí sa trápia
    – knihy sa snažia nájsť Boha v živote
    – Pieseň Piesní – kniha o láske
    – Ketuviím chcú Boha nájsť v živote, všade tam, kde ho nevidno, ale kde musí byť prítomný, aby to stálo za to, kde je už iným spôsobom prítomný, než ho čakáme
    – Kazateľ
    – Jób
    – univerzálnosť
    – utrpenie je výsadou každého človeka
    – utrpenie spravodlivého
    – Bohu vadí slabá viera
    – koncepty múdrosti:
    1, múdrosť ako empirické spoznávanie stvoreného sveta – praktická vedomosť a poznanie zákonov sveta a života na základe ľudskej skúsenosti
    – múdrosť je teda produktom ľudského uvažovania nad vlastnou skúsenosťou so životom a svetom
    2, múdrosť ako výraz intelektuálneho prístupu k životu – starozákonná múdrosť je intelektuálnym univerzom,
    ktorý odráža určitý prístup k životu
    – intelektuálny prístup k múdrosti, ktorý je záležitosťou všetkých
    3, múdrosť ako pokus vniesť poriadok do ľudského správania sa – Ma´át
    – človek nehľadá Boha len v kontexte stabilného svetového poriadku, ale snaží sa stabilizovať nejaký poriadok v spleti rôznorodých vzťahov

    33, Múdrosť v mimobiblickom kontexte v Egypte a v Izraeli
    – počiatky výskumu múdroslovnej literatúry Egypta sa kladú do XX. st.
    – nachádzajú sa tam pisári, ľudia s múdrosťou
    – stelesnenú múdrosť v starovekom Egypte prestavovala bohyňa Má´at
    – i keď z grafickej etymológie možno ťažko zistiť istý a presný význam je veľmi zaujímavé, ako všetky tieto pokusy poukazujú na spojitosť princípu Ma´at s pôvodom a počiatkom sveta
    – bohyňa múdrostí Ma´at bola potom princípom, ktorý napomáha udržiavať tento poriadok v kozme a harmóniu v živote egyptskej spoločnosti
    – táto múdrosť stelesnená v postave bohyne Ma´at, ktorá bola v egyptskom panteóne dcérou boha Slnka-Re vystupovala do vzťahu s kráľom – faraónom ako aj s jeho poddanými
    – boh Slnka-Re bol prvým vládcom Egypta a každý faraón jeho synom a reprezentantom
    – jeho úlohou bolo zaručovať rozvoj krajiny, jej šťastný, pokojný a harmonický život

    34, Múdrosť v mimobiblickom kontexte Mezopotámie a v Izraeli
    – dve kultúry, dva jazyky
    – jestvovali školy, v ktorých sa pripravovali budúci pisári, ktorí boli tvorcami prvých literárnych pokusov
    – nachádzajú sa tam „poučenia“
    – múdroslovné mezopotámske zbierky prísloví obsahujú ľudskú skúsenosť
    – myslenie o živote a smrti
    – epos O Gilgamešovi
    – všetko v živote človeka má krátke trvanie a môže byť kedykoľvek prerušené
    – iba ten, kto vie žiť jednoducho vie nájsť radosť zo života

    35, Múdrosť v mimobiblickom kontexte Kanaáne a v helénskom prostredí
    – fénicko-kanaánska kultúra:
    – v prostredí fénickej civilizácie sa vyvíja izraelská civilizácia
    – vo fénickom Ugaride sa našlo mnoho hlinených tabuliek
    – jazyk textov je príbuzný starohebrejčine
    – kanaánsky kult bol silno orienovaný na pohlavný život (Baál)
    – objavovali sa tam ľudské obety
    – kanaánske obyvateľstvo žilo v mestských štátoch
    – helénske prostredie:
    – Homér – Illias a Odysea
    – múdrosť je nedosiahnuteľná a človek sa musí uspokojiť iba s láskou k nej = filozofia
    – produktom helénskeho obdobia sú knihy Kazateľ, Sirachovec, Múdrosti

    36, Personifikovaná múdrosť a jej význam v SZ
    – biblická múdrosť, ktorá sa vyvinula v rámci historickej a náboženskej skúsenosti Izraela, sa v poexilovom období začína chápať aj ako osobitná a samostatná skutočnosť, rozdielna od Boha a od človeka, t. j. ako zosobnená, personifikovaná múdrosť
    – autori sapienciálnych kníh často obdivujú a vychvaľujú nielen múdrosť, ktorá sa prejavuje v poriadku, v harmónii a v pohybe vesmíru, ale hovoria aj o múdrosti prítomnej pri stvorení a vystupujúcej alebo konajúcej ako jedna osoba
    – predstavovanie múdrosti ako osoby je – viac než úvahou o Božej vlastnosti alebo anticipáciou náuky o božských osobách (zjavená neskôr v NZ) – poukazom na vzácnosť a autoritu tejto múdrosti
    – múdrosť povoláva k svojmu stolu a vyhráža sa tomu, kto ju odmieta, lebo od jej prijatia alebo zamietnutia závisí život alebo smrť
    – jej tajomnosť alebo skrytosť pred človekom vyzdvihuje skutočnosť, že iba Boh ju vlastní a môže ju poslať ako sprievodkyňu a priateľku človeka
    – preto sa autori Knihy Sirachovcovej a Knihy múdrosti obracajú na Boha s modlitbou, aby ju obsiahli, „lebo aj keby bol niekto z ľudí dokonalý, a chýbala by mu tvoja múdrosť, nebol by ničím“
    – ona však nezasahuje do života človeka s podmanivou silou prorockého slova, ale pozýva ho k slobodnej a zodpovednej, usilovnej a trvalej spolupráci s ňou

    37, Počiatok Múdrosti – Bázeň – počiatok múdrosti
    – jedným z kľúčov k správnemu pochopeniu múdrosti je poznanie starovekého obrazu sveta na Blízkom Východe
    – základnou myšlienkou je, že tento svet vytvorili bohovia z chaosu – svet vzišiel z neporiadku
    – chápanie vzťahu medzi Bohom a človekom je vyjadrené vo vete „Bázeň pred Pánom je počiatkom múdrosti“
    – čo je však bázeň pred Pánom?
    – netreba mať z Boha strach, ale treba mať bázeň a úctu pred ním
    – bázeň pred Pánom je správny postoj veriaceho človeka
    – píše sa o tom v Knihách Jób a Kazateľ (Jób 28, 28)

    38, Kniha Jób – názov, obsah, štruktúra a rozdelenie, literárny druh, autor a čas vzniku knihy
    – názov:
    – Jób je sapienciálny spis nazvaný podľa mena hlavnej postavy Jób (hebr. Ijjób)
    – v hebrejskej Biblii ju zaradili medzi ketubím (spisy), kým vo Vulgáte a v Novej Vulgáte má prvé miesto medzi didaktickými, poučnými spismi Starého zákona
    – obsah:
    – Kniha Jób sa usiluje riešiť záhadnú otázku, prečo trpí spravodlivý človek a ako sa má voči dobrému a svätému Bohu správať človek postihnutý telesným alebo duševným utrpením, chorobou, nešťastím a pod.
    – táto téma sa v knihe rozoberá umeleckým spôsobom vo forme dialógov trpiaceho Jóba s jeho tromi priateľmi Elífazom, Bildadom a Sófarom o záhade utrpenia a o príčinách všetkého zla, ktoré Jóba stihlo
    – utrpenie a nešťastie sú vždy trestom za hriechy
    – proti tomuto vtedy všeobecnému presvedčeniu sa Jób vzpiera a vyhlasuje, že nie je hriešny, takže jeho nešťastie nemožno vysvetliť na základe tézy, že utrpenie je trestom za hriechy
    – vo svojej sebaobrane sa Jób búri a stavia sa dokonca aj proti samému Bohu (porov. 32,2)
    – do priebehu diskusie zasahuje Elíhu a pripomína, že utrpenie má za cieľ nielen potrestať, ale aj vnútorne očistiť človeka, pričom skúša jeho čnosť a zdokonaľuje ho
    – na druhej strane však Elíhu upozorňuje Jóba, že pri svojej sebaobrane prekročil správnu mieru svojou prílišnou sebadôverou
    – spor ukončuje sám Boh, ktorý vo svojej reči poukazuje na divy svojej všemohúcnosti, ako sa javia v prírode, a zároveň pripomína, že človek má byť skromný vo svojich úsudkoch, aj keď mu treba zdanlivo nezaslúžene trpieť
    – o odmene v budúcom svete niet v Knihe nijakej zmienky
    – štruktúra:
    – autor koncipoval Knihu podľa presne rozvrhnutého plánu
    – po prológu v próze, kde podáva situačný náčrt Jóbovho šťastného života a skúšok, ktoré ho postihli, v hlavnej časti knihy, autor básnickou formou uvádza tri cyklické diskusie Jóba s priateľmi, po ktorých nasleduje odpoveď a záverečné slovo Jahveho
    – v epilógu, napísanom prózou, autor opisuje blahobyt, ktorý Jób znovu dostal ako odmenu za svoj nábožný život
    – chválospev na múdrosť je pravdepodobne neskoršia vsuvka a takisto ani Elíhuove reči
    – rozdelenie:
    I. Prológ
    II. Tri cyklické rozhovory Jóba s priateľmi
    Prvý cyklus rozhovorov
    Druhý cyklus rozhovorov
    Tretí cyklus rozhovorov
    III. Chválospev na múdrosť
    IV. Záverečná Jóbova reč
    V. Elíhuove reči
    VI. Božie reči a Jóbove odpovede
    VII. Epilóg
    – literárny druh:
    1, prológ a epilóg prezrádzajú charakteristické črty naratívnych textov s poučným zámerom: umelecký štylistický postup, konvenčné čísla, stereotypné rozhovory, hyperbolické vyjadrovanie, mýtické predstavy, zjednodušené podanie dramatickej situácie, psychologická hĺbka opísaných duševných stavov vystupujúcich osôb atď.
    2, Jóbove rozhovory s priateľmi patria do sapienciálneho písomníctva
    – v Knihe Jób sa vypracúva iba jedna téma, a to vo forme dialógu, čo je v Starom zákone novota
    – traja priatelia vo svojich rozhovoroch majstrovsky rozvíjajú klasickú formu literárneho druhu mášal (príslovie) v najširšom zmysle tohto biblického termínu
    – v Jóbových odpovediach sa vyskytujú početné a rôznorodé formy slovesnej tvorby: lyrické básne, žalospevy, hymny, spory, kliatby a iné
    – v Elíhuových rečiach prevládajú sapienciálne výroky s didaktickým cieľom, kým Jahveho reči majú hymnický ráz
    3, Kniha patrí do sapienciálnej tvorby starozákonných spisov a je v nej veľa špecifických prvkov didaktického, lyrického, dramatického a právneho rázu
    – autor:
    – anonymný autor knihy bol hlboko nábožný Izraelita, od detstva vychovávaný v intímnom dialógu s Bohom
    – žil pravdepodobne v Palestíne
    – autor má ako spisovateľ mimoriadny umelecký talent, vynikajúcu pozorovaciu schopnosť a nevšedné psychologické poznanie ľudských problémov
    – zo skúsenosti poznal dobro i zlo človeka, utrpenie chorého, trpkosť nespravodlivo odsúdeného, duševnú úzkosť vyvolanú kontrastmi života, zdanlivú opustenosť od Boha a pod.
    – čas vzniku:
    – Kniha vo svojej dnešnej forme vznikla zaiste v poexilovom období
    – jej pôvod sa vo všeobecnosti kladie do obdobia medzi 5.a 3. stor. pred Kr.
    – určite jestvovala už okolo r. 200 pred Kr.

    39, Kniha Jób – náuka a aktuálnosť knihy, kríza, paradox dúfať, nedúfať, utrpenie ako pedag. Problém
    – náuka:
    1, náuka o Bohu – podáva sa jasný obraz jediného a osobného Boha, Stvoriteľa a Pána všetkých vecí,
    neprístupného a transcendentálneho, ktorý svojou všemohúcnosťou všetko uskutočňuje, a preto aj v ľudskom živote všetko závisí od neho: radosť i utrpenie, choroba i uzdravenie
    2, náuka o anjeloch – Boh je obkľúčený záhadnými bytosťami nebeského dvora, ktorých autor nazýva Boží synovia
    – oni sú jeho čestným doprovodom, slúžia mu ako radcovia a poslovia, sú vznešenejší ako ľudia, ale aj oni majú svoje nedokonalosti
    – sú sprostredkovateľmi medzi Bohom a ľuďmi
    3, náuka o človeku – Boh stvárňuje človeka v materskom lone a svojím dychom ho udržuje pri živote
    – človek je od prírody slabým, biednym tvorom, od malička hriešny a skazený
    – život človeka je ustavičným bojom na zemi, sťažený chorobami, telesným a duševným utrpením, falošnosťou a nevernosťou priateľov a zvrátenou spoločnosťou
    – konečným osudom človeka je smrť, hrob, podsvetie, zatratenie
    – smrť sa však pokladá aj za dobro, lebo je koncom utrpenia a vedie k odpočinku
    4, utrpenie človeka – Jób chce poukázať na správny postoj, ktorý má človek zaujať v ťažkej životnej situácii telesného alebo duševného utrpenia
    – vyriešenie tohto problému prišla až potom, keď sa Jób stretol s Bohom a uvedomil si vlastnú ničotu, ale aj nekonečnú Božiu moc a múdrosť
    – stretnutie s Bohom otriaslo celým jeho bytím, lebo spoznal, že beh sveta a ľudské osudy riadi Božia všemohúcnosť a múdrosť, ktoré ostávajú neprístupnými pre človeka
    – záhady ľudského života, ako utrpenie, bolesť a pod. sú časťou vznešeného Božieho plánu, ktorého konečným cieľom je dobro a spása človeka
    – aktuálnosť:
    – kniha neodolateľne pôsobí najmä na dnešného človeka, ktorý má mimoriadny cit pre spravodlivosť a hlboký súcit s trpiacim a ktorý kriticky posudzuje a odsudzuje akúkoľvek nespravodlivosť modernej spoločnosti
    – kríza:
    – každý život zaznamenáva v istom období svojej existencie KRÍZU
    – nevyhol sa jej ani izraelský národ predovšetkým po páde Jeruzalema a počas následného babylonského zajatia i po ňom
    – kríza a to každá sa môže stať prameňom novej nádeje, pretože v nej sa hľadá zmysel existencie sveta a človeka
    – paradox dúfať:
    – paradox nedúfať:
    – utrpenie:
    – hlboko veriaci človek objavuje vo všetkých životných situáciách zákroky a dôkazy Božej dobroty a starostlivosti
    – Boh dobre pozná skutky človeka, objektívne ich hodnotí a odmieňa a je zárukou a ochrancom spravodlivosti
    – jediným správnym postojom človeka voči Bohu je bázeň pred Pánom, ktorá je pravou múdrosťou, lebo prikazuje strániť sa zla a konať skutky milosrdenstva
    – účinným prostriedkom na obsiahnutie Božej priazne a ochrany je modlitba

    40, Kniha Kazateľ – názov, problematika a mentalita, pôvod a náuka knihy, 4tézy, hlavná myšlienka
    – názov:
    – podľa hebrejského nadpisu kniha obsahuje slová autora, zvaného Kohelet.
    – v gréckom preklade Septuaginta ho interpretovali zvláštnou formou príčastia ženského rodu, odvodenou z hebrejského kahál (= zhromaždenie), a preložili ho slovom Ekklesiastés
    – názov knihy prešiel v polatinčenej forme Ecclesiastes aj do Vulgáty (i do Novej Vulgáty) a označuje sa ním »ten, čo riadi zhromaždenie« alebo »hovorí v zhromaždení«, čiže »hovorca«, »rečník«, »kazateľ«
    – hoci názov – Kazateľ nebol pôvodne osobným menom, ale titulom muža, ktorý v zhromaždení zastával úrad kazateľa, po čase sa stal menom autora starozákonného spisu knihy
    – problematika:
    – Kniha Kazateľ hľadá riešenie základného životného problému, aký zmysel a cieľ má sama ľudská existencia, keď sa nevyhnutne končí smrťou a keď je všetko na svete nestále, pominuteľné a márne
    – mentalita:
    – keďže sa zdá, že Kazateľ vyzdvihuje viac negatívne ako pozitívne aspekty života, niektorí biblisti ho považujú za pesimistu, prípadne za skeptika, alebo ho obviňujú, že je hlásateľom fatalizmu
    – iní naopak dochádzajú z jeho učenia k poznaniu, že život je dobrý a schopný urobiť človeka šťastným, a vidia v ňom optimistu a hlboko veriaceho muža, ktorý vie správne hodnotiť ľudskú prácu a námahu
    – Kazateľ nie je skeptik
    – je nábožný človek, ktorý verí v Božiu spravodlivosť a ktorý s presvedčením vyznáva dôveru v Božiu prozreteľnosť
    – Kazateľ hovorí aj o pesimizme, ale pesimistom nie je
    – on sa úprimne teší zo svetla, ktoré obšťastňuje časný život a verí, že konečným cieľom človeka je Boh
    – pôvod:
    1, autor a čas – pôvodca Knihy Kazateľ je neznámy židovský učiteľ, ktorý žil v Palestíne (Jeruzaleme) a svoj spis napísal niekedy v r. 300-200 pred Kr.
    2, jednotný ráz spisu – dnes sa všeobecne uznáva jednotný ráz spisu tak po formálnej ako aj obsahovej stránke, čo jednoznačne ukazuje na jediného pôvodcu Knihy Kazateľ
    – náuka:
    1, ľudský život je plný protikladov a všetko, čo je na svete, je chvíľkové, nestále, dočasné, a preto márne
    – na vyjadrenie tohto pojmu používa autor slovo márnosť a jeho výrok: »Márnosť, len márnosť – všetko je iba márnosť
    2, iba Boh, Pán stvorenia pozná zmysel života a sveta, ktorý je pre človeka tajomstvom
    – keďže Boh svojou mocou všetko riadi, v jeho rukách spočíva aj osud ľudí, aj osud celého sveta, prichádza Kazateľ k záveru, že jediná múdrosť je podrobiť sa s bázňou Božiemu zákonu
    3, Kazateľ vyhlasuje, že život a pozemské radosti sú nezaslúžené Božie dary, ktoré má človek prijímať so zadosťučinením a požívať tak, ako ich dostáva, ale s vedomím, že sa raz musí dostaviť pred Boží súd
    – 4 tézy:
    Čo je človek?
    Aký zmysel má život, bolesť, zlo a smrť?
    V čom pozostáva opravdivý pokoj, radosť a šťastie?
    Čo bude po tomto pozemskom živote?
    – hlavná myšlienka:
    – priviesť moderného človeka k tomu, aby sa vážne zamyslel nad otázkami ľudskej existencie

    41, Kniha múdrosti, názov, autor, cieľ, obsah, rozdelenie, literárny druh – elógia, náuka a vplyv na NZ
    – názov:
    – v starých gréckych kódexoch má kniha nadpis Šalamúnova múdrosť
    – pod týmto titulom sa uvádza aj v starolatinskom a sýrskom preklade
    – vo Vulgáte a v Novej Vulgáte má názov Kniha múdrosti
    – patrí medzi deuterokánonické spisy didaktických kníh Starého zákona
    – autor:
    – jej autorstvo sa pripisuje kráľovi Šalamúnovi, ktorého biblická tradícia pokladá za najväčšieho mudrca
    – ide však o literárnu fikciu
    – po grécky ju napísal anonymný helenistický Žid žijúci v Egypte, pravdepodobne v Alexandrii, centre helenizmu a židovskej diaspóry
    – Kniha Múdrosti je teda najmladším spisom Starého zákona
    – cieľ:
    – Kniha bola napísaná pre Židov v diaspóre, vystavených škodlivému vplyvu filozoficko-náboženských prúdov v helenistickom prostredí, aby ich posilnila vo viere
    – obsah:
    – po výzve nadobudnúť si múdrosť autor ju predstavuje ako ľudskú čnosť, ktorá vedie človeka k bohabojnému a nábožnému životu
    – v sérii výstižných obrazov konfrontuje protikladnú životnú situáciu spravodlivých a bezbožných a vo svetle Božieho súdu poukazuje na ich konečné osudy: na odmenu spravodlivých a na trest ich prenasledovateľov
    – potom ospevuje múdrosť ako bytosť, ktorá má Božie vlastnosti a je prostredníkom medzi Bohom a svetom
    – pritom poukazuje na jej pôvod, podstatu a činnosť, ale aj na prostriedky, ktorými ju možno získať
    – nakoniec na siedmich protikladných príkladoch ilustruje Božiu múdrosť, ktorá ako Božia prozreteľnosť zasiahla do dejín spásy izraelského národa, najmä pri zázračnom vyslobodení Izraela z Egypta
    – rozdelenie:
    I. Múdrosť a ľudský osud
    1. Výzva k spravodlivosti
    2. Zmýšľanie a zaslepenosť bezbožných
    3. Osudy dobrých a zlých
    II. Oslava múdrosti: jej pôvod, podstata a činnosť
    1. Výzva ku kráľom
    2. Šalamún ako učiteľ múdrosti
    3. Múdrosť darovaná Šalamúnovi
    III. Božia múdrosť v dejinách Izraela
    1. Múdrosť už od stvorenia človeka chráni dobrých a tresce zlých
    2. Nerozumnosť a zloba modlárstva
    3. Mimoriadne pôsobenie múdrosti pri vyslobodení Izraelitov z Egypta
    Záverečný chválospev
    – literárny druh – elógia:
    – od desiatej a ešte viac od šestnástej hlavy sa autor systematicky a dôsledne drží literárneho druhu, ktorý je známy pod menom Midráš (hebr. = výklad, výskum)
    – je to metóda židovského výkladu a relektúry Biblie, ktoré sa začali uplatňovať v období po babylonskom zajatí
    – Midráš je aktualizačný výklad Biblie, zameraný na súčasnú situáciu a poväčšine má homiletický charakter
    – náuka:
    1, náuka o Bohu – autor poukazuje na Boha zmluvy, ktorý ustavične zasahuje do dejín a stará sa o svoj ľud i o jednotlivca
    – vyzdvihujú sa niektoré Božie vlastnosti: Boh je nekonečne múdry, nanajvýš dobrý, preto miluje všetky svoje stvorenia, ale on je najmä priateľom človeka, a preto chce len jeho dobro
    – On spravodlivo odmeňuje a tresce ľudské činy, ale vždy je ku všetkým dobrotivý a zhovievavý, aby tak priviedol hriešnika k obráteniu a každého človeka vychoval pre ľudomilnú činnosť
    2, náuka o múdrosti – Božia vlastnosť, ktorú autor Knihy najviac zdôrazňuje, je múdrosť
    – autor opisuje vzletnými obrazmi a výrazmi jej pôvod a prirodzenosť i jej intímny k Bohu
    – vyzdvihuje jej stvoriteľskú činnosť, jej všadeprítomnosť, vševedúcnosť a všetko riadiacu prozreteľnosť
    – osobitne zdôrazňuje jej lásku k ľuďom a starostlivosť o nich (porov. 6,12-16), ale najmä jej spásne činy v dejinách Izraela
    – dôležitou črtou náuky o múdrosti je jej univerzálny charakter
    – dar múdrosti nie je totiž rezervovaný iba pre Izrael, lebo všetky národy sú povolané, aby ju hľadali a osvojili si ju
    3, nesmrteľnosť spravodlivých – odpoveď na záhadné a mučivé otázky, ktoré boli hlavnou témou, ostali však
    nevyriešeným problémom v Knihe Jób: prečo spravodlivý človek na tomto svete trpí a umiera bez odmeny?
    – učením, že „Boh stvoril človeka pre neporušiteľnosť“, autor vlieva blaženú nádej všetkým spravodlivým
    – verné duše budú žiť aj po telesnej smrti spojené s Bohom v pokoji a v šťastí bez konca a v čase Navštívenia alebo Súdu dostanú zaslúženú odmenu
    – vplyv na NZ:
    1, vplyv Knihy múdrosti na Jána – celkove možno povedať, že Jánove spisy chápu dejiny sveta tak ako Kniha múdrosti, čiže ako ustavičný boj medzi svetlom a tmou, medzi životom a smrťou, ale vždy s istotou, že nakoniec, napriek zdanlivým úspechom síl temna, určite zvíťazí svetlo!
    2, vplyv Knihy múdrosti na Pavla – Pavlova kristológia je poznačená vplyvom Knihy
    – Pavol nazýva Krista „Božia múdrosť“

    42, Kniha Sirachova – názov, autor, cieľ, obsah a rozdelenie, dôležitosť, význam a náuka knihy
    – názov:
    – v gréckych rukopisoch má Kniha názov: „Múdrosť Jezusa, syna Sirachovho“ alebo „Sirachova múdrosť“
    – v židovskej literatúre je známa pod názvom „Príslovia syna Sirachovho“, alebo jednoducho „Ben Sira“
    – kresťanská tradícia, aspoň od čias Cypriána (200/10-258), ju označuje názvom Ecclesiasticus (t. j. typicky »Cirkevný spis«)
    – pod týmto titulom sa uvádza aj vo Vulgáte, kým v Novej Vulgáte sa nazýva: Liber Ecclesiasticus (= Kniha Ekleziastikus)
    – v moderných rečiach sa ujal názov podľa gréckeho textu »Siracides«, meno odvodené od otcovho mena (patronymikon), v poslovenčenej podobe »Sirachovec«, alebo »Kniha Sirachovcova«
    – autor:
    – táto kniha sa líši od ostatných starozákonných kníh (s výnimkou prorockých spisov) tým, že uvádza meno svojho autora
    – asi pod vplyvom helenizmu sa autor na konci svojho diela podpisuje: „Jezus, syn Sirachov
    – býval v Jeruzaleme, pochádzal zo zámožnej rodiny a patril do triedy soferím (hebr. = »pisári«), čiže znalcov a učiteľov Zákona
    – od mladosti sa venoval štúdiu Zákona a v dospelom veku otvoril školu
    – cieľ:
    – keď Židom hrozil neblahý vplyv helenizácie, autor sa dáva do písania, aby čelil tomuto nebezpečenstvu a chránil náboženské a kultúrne dedičstvo judaizmu
    – obsah:
    – Kniha obsahuje veľa poučení a pravidiel pre život a pre ľudské spolunažívanie v najrozličnejších okolnostiach a situáciách denného života
    – tento rôznorodý materiál je spojený do harmonického celku ústrednou myšlienkou „bázne pred Pánom“, ktorá sa tiahne ako zlatá niť celým dielom
    – v Knihe je viacero literárnych druhov, napr. hymny, vďakyvzdania, žalospevy atď.
    – osobitnú zmienku si zasluhuje chvála personifikovanej múdrosti a chvála Otcov
    – rozdelenie:
    I. Zbierka rozličných sapienciálnych výrokov, ktoré dôrazným, náučno-moralizujúcim spôsobom napomínajú k nábožnému a čnostnému
    II. Meditatívna oslava Božích diel vo stvorení a v dejinách izraelského národa a dodatkom
    – dôležitosť:
    1, doklad o skorom judaizme – dôležitosť Knihy spočíva predovšetkým v tom, že podáva písomné svedectvo o období, v ktorom sa už jasne začali rysovať charakteristické črty judaizmu ako vyvinutej formy biblického náboženstva
    – autor spisu podáva informácie o podstatných znakoch skorého, mnohotvárneho judaizmu, v ktorom sa potom zakorenilo kresťanstvo
    2, svedok o zbierke biblických spisov – Sirachovec je tiež dôležitým svedkom o takmer práve utvorenej zbierke starozákonných kníh
    3, význam knihy v judaizme – i napriek tomu, že Kniha Sirachovcova nebola prijatá do židovského kánonu, kolovala naďalej po Palestíne v jej pôvodnom hebrejskom znení
    – nasvedčuje tomu fakt, že v 2. stor. jeden kresťan urobil z jej hebrejského exemplára sýrsky preklad
    4, Kniha Sirachovcova a Nový zákon – v novozákonných spisoch sa Sirachovcova kniha necituje ani raz explicitne, ale je v nich niekoľko textov, ktoré sú si obsahom alebo zmyslom podobné
    – viacerí biblisti vidia určitý paralelizmus medzi funkciou Zákona v Sirachovcovej knihe a pojmom Logos (Slovo) v prológu Jánovho evanjelia, ako aj medzi Sirachovcovou chválou múdrosti a jej pojmom v Pavlových listoch
    – význam:
    – mala vplyv na rabínsky judaizmus
    – vplývala aj na synagogálnu liturgiu, najmä na modlitby
    – náuka:
    1, múdrosť – „Všetka múdrosť je od Pána, Boha, vždy bola u neho a je pred vekmi… Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom, pre veriacich bola stvorená spolu s nimi už v materskom lone.“
    – autor poeticky personifikuje múdrosť ako prostredkyňu medzi Bohom, človekom a vesmírom

    2, náuka o človeku – Sirachovec má o človeku vysoký pojem, najmä o ľudskej slobode: „Na počiatku stvoril Boh človeka a ponechal mu možnosť rozhodnúť sa
    – dal mu svoje príkazy a ustanovenia
    – ak chceš zachovávať príkazy, zachovajú ťa, a máš mu večne preukazovať žiadanú vernosť
    – položil pred teba vodu a oheň: čiahni rukou po tom, čo si vyvolíš
    – pred človekom leží život a smrť, dobro a zlo: dostane to, čo sa mu ľúbi.“
    – preto autor uvádza na viacerých miestach presné teologické vymedzenie hriechu
    3, ľudská spoločnosť – podľa Sirachovcovho učenia je základnou bunkou spoločenského života rodina
    – na čele rodiny je otec, ktorý má podľa pravidiel orientálnej pedagógie prísne a tvrdo zaobchádzať s deťmi
    – taký istý postoj má zaujať aj muž voči ničomnej a necudnej žene, ale dobrú a statočnú manželku musí mať nadovšetko rád a musí si ju vážiť
    – autor osobitne vyzdvihuje spoločenské postavenie a povolanie tých, ktorí sa venujú intelektuálnej činnosti

    43, Kniha prísloví – názov, rozdelenie a pôvod, literárny druh, forma, ciel a náuka knihy.
    – názov:
    – Kniha prísloví sa v hebrejskej Biblii uvádza po Knihe žalmov a Knihe Jób medzi ketubím (spisy) pod názvom Mešalím (mn. č. slova mášal = príslovie, podobenstvo), vzatým z prvého verša spisu: „Príslovia Šalamúna [syna Dávidovho, kráľa izraelského]“
    – patrí k sapienciálnej literatúre Starého zákona a je najcharakteristickejším a najobsiahlejším spisom tohto druhu na tému »múdrosť« (hebr. chokmá)
    – rozdelenie:
    ° nadpis
    ° prológ
    I. Veľký úvod k celej Knihe bez nadpisu
    II. Prvá zbierka Šalamúnových prísloví
    III. Výroky mudrcov
    IV. Výroky mudrcov
    V. Druhá zbierka Šalamúnových prísloví
    VI. Agúrové slová
    VII. Anonymné číselné príslovia
    VIII. Lemúelové slová
    IX. Anonymná abecedná báseň
    – pôvod:
    – uvedené poradie zbierok prísloví v hebrejskom texte sa s poradím v gréckom texte zhoduje iba v prvých troch zbierkach
    – ostatné sa uvádzajú v tomto poradí: VI. (anonymná), IV., VII., VIII. (anonymná), V. a IX.
    – z tohto porovnania možno dačo aspoň v hlavných rysoch povedať o pôvode Knihy prísloví:
    ° jednotlivé zbierky majú rozdielnych autorov
    ° pochádzajú z rozličných období a že ich neznámi redaktori postupne usporiadali do jednej knihy
    – literárny druh: – príslovie je poučná, najčastejšie obrazná výpoveď ľudovej múdrosti, v ktorej je zhrnutá dlhoročná ľudská skúsenosť, dôležitá pravda alebo mravná zásada so všeobecnou platnosťou. – hebrejským názvom pre príslovie mášal označujú sa však aj posmešné výroky, veštenia, podobenstvá, porekadlá a pod.
    – forma:- básnická
    – je básnický útvar, zakladá sa, ako celá hebrejská poézia, hlavne na opakovaní tej istej myšlienky alebo jej protikladu rovnobežným, paralelným spôsobom
    – cieľ:
    – cieľom je podať životné pravdy alebo zásady – ktoré sú ovocím ľudskej múdrosti a vedomosti, potvrdeným dlhoročnou skúsenosťou –, aby si človek podľa nich zariadil a zaistil blažený a pokojný život na tomto svete
    – náuka:
    1, všeobecná náuka prísloví – Príslovia slúžia v plnom súlade s pojmom »múdrosti« ako všeobecne platná norma pre život, ľudské konanie a správanie sa
    – zdôrazňuje sa sebaovládanie, zvlášť miernosť v jedení a v pití a ovládanie jazyka
    – podávajú sa početné rady najmä pre mravný život: povinnosti voči blížnemu, statočnosť a dobrota, spravodlivosť v súdnictve, vernosť v manželstve s napomínaním chrániť sa cudzoložstva, lenivosti a falše
    2, náboženská náuka prísloví – kľúčové slová »múdrosť« alebo »nerozumnosť«
    -„Počiatok múdrosti je bázeň pred Pánom“, s častým odvolávaním sa na Boha a na jeho zákon
    – preto mravný život bezpodmienečne vyžaduje vieru v Boha a v jeho prozreteľnosť
    – vo všeobecnosti možno teda povedať, že »múdry« sa tu stotožňuje s nábožným človekom, kým »nerozumný« sa pokladá za bezbožníka
    3, personifikovaná múdrosť – pozýva všetkých do svojej školy a predstavuje sa ako prameň poznania vesmíru a ľudského života, lebo pochádza od Boha a hrala dôležitú úlohu v diele stvorenia

    44, Pieseň piesní – názov, obsah a rozdelenie, literárny druh a štruktúra knihy, interpretácie a posolstvo
    – názov:
    – v hebrejskej Biblii sa dielo nazýva Šír haššírím (Pieseň piesní) s elatívnym významom, ako pri výrazoch »kráľ kráľov«, »svätyňa svätých« a pod., a znamená »Veľpieseň«, »Najkrajšia pieseň«, pieseň, ktorá nemá páru a prevyšuje všetky iné piesne
    – obsah:
    – ide o vyjadrenie vzájomnej lásky mladíka a devy, ktorí sa úprimne a horúco ľúbia
    – on a ona – bez vlastného mena – predstavujú všetky ľudské páry svetových dejín
    – opakujú a prežívajú zázrak lásky prvého muža (hebr. ha-adám = Človek), ktorý, keď uvidel svoju ženu, s obdivom zanôtil prvú precítenú pieseň lásky, preto sa bude volať mužena (hebr. iššá), lebo je vzatá z muža (hebr. íš)
    – autor Veľpiesne sa inšpiroval na krásach jarnej prírody, rastlinného a živočíšneho sveta, a so živou obrazotvornosťou Semitu ospevuje ľudskú lásku v jej telesných i duševných prejavoch
    – rozdelenie:
    – literárny druh:
    – je veľmi ťažké určiť jej literárny druh
    – závisí to od zreteľa, či je tento spis len zbierkou samostatných ľúbostných básní, alebo to je celistvé dielo so súvislým dejom
    – ak je iba antológiou piesní o láske, zaraďujeme ju do ľúbostnej lyriky
    – pravdepodobnejšie tu však ide o kompiláciu so zámerom vytvoriť ucelené literárne dielo
    – niektorí exegéti v nej nachádzajú náznaky udalostí, osôb a rôznych období izraelských dejín od východu z Egypta až po návrat z babylonského zajatia
    – poľa niektorých je Veľpieseň ucelenou poémou lásky, ktorú možno tematicky rozdeliť na spevy, strofy, refrény atď.
    – štruktúra:
    – nemožno presne určiť jej štruktúru a schematicky vyjadriť jej logický myšlienkový postup
    – text Veľpiesne sa v moderných prekladoch rozdeľuje podľa literárnych jednotiek, básnických foriem, z ktorých je tento biblický spis kompilovaný
    – interpretácia:
    1, alegorická interpretácia – obmenou alegorickej interpretácie je mystický výklad Veľpiesne v kategóriách
    mystického spojenia Krista s Cirkvou alebo s kresťanom, prípadne Ducha Svätého s Pannou Máriou a pod.
    2,. naturalistická interpretácia – táto interpretácia vidí v Piesni piesní naskrze svetskú báseň, ktorej cieľom je
    zvečniť buď prirodzenú lásku snúbencov, alebo hĺbku manželského zväzku, prípadne manželskú vernosť alebo monogamiu (jednoženstvo)
    3, kultová interpretácia – podľa tejto nepravdepodobnej interpretácie je vo Veľpiesni zachytený staroveký orientálny kult bohyne plodnosti Aštarty, ktorým sa slávilo jej manželstvo s bohom, stotožneným s Jahvem
    4, literárna, slovná interpretácia – táto interpretácia rešpektuje literárny zmysel Piesne piesní a zároveň vyzdvihuje aj jej zmysel duchovný
    – ona dáva novú náboženskú dimenziu a náplň ľudskej skúsenosti v láske a je interpretáciou, ktorá dáva biblickú odpoveď na toľké pálčivé otázky mužov a žien dnešného sveta
    – posolstvo:
    – témou tohto spisu je vzájomná láska dvoch mladých ľudí, ktorí vrúcne túžia po manželstve. – ich reč je rečou lásky, ktorá azda podľa senzibility človeka kresťanskej kultúry presahuje medze rezervovanosti…
    – Veľpieseň vyzdvihuje ľudskú stránku manželstva, priniesla nielen vyrovnanejší pohľad na medziľudské vzťahy, ale podstatne obohatila pojem manželstva
    – v Knihe láska často hodnotí milovanú osobu natoľko, že ju pokladá za jedinečnú a najdrahšiu bytosť medzi všetkými na svete

    45, Kniha žalmov – názov, literárne druhy, teologická náuka (náuka o Bohu a človeku)
    – názov:
    – názov Kniha žalmov alebo jednoducho Žalmy, ktorým sa označuje zbierka 150 hebrejských náboženských piesní, pochádza z gréckeho prekladu Septuaginta, lebo v hebrejskej Biblii táto zbierka pôvodne nemala vlastné meno
    – terajší hebrejský názov Tehillím (»Chválospevy«, »Ďakovné hymny«) alebo Sefer tehillím (»Kniha chválospevov«) bol zavedený iba neskoršie, v období judaizmu
    – slovenské slovo »žalm« je odvodené – cez latinské psalmus – od gréckeho slova psalmós (pieseň so sprievodom strunového nástroja, ako je harfa, citara a pod.), z ktorého sa neskôr utvoril názov žaltár (gréc. psaltérion a lat. psalterium, žaltár, zbierka žalmov)
    – literárne druhy:
    1, chválospevy – ospevuje sa Božia veleba odzrkadlená vo vesmíre a v prírode, ako aj nesmierna Božia dobrota, láska a múdrosť, s ktorou Boh riadi svet a ľudské osudy na spásu človeka a hlavne v prospech vyvoleného národa
    2, žalospevy – v týchto žalmoch sa jednotlivec alebo národ v nebezpečenstve alebo v ťažkostiach obracia na Boha s prosbou o vyslobodenie alebo o pomoc
    ° kolektívne žalospevy – sú výrazom dôvery v Boha, ktorý riadi životné osudy, a preto sa ľud obracia na neho a prosí ho o oslobodenie od nepriateľov, o pomoc v čase núdze, prírodných pohrôm, nebezpečenstva a pod.
    ° individuálne žalospevy – sú modlitby jednotlivcov v rozličných životných situáciách, ako napr. za uzdravenie z choroby, prosba k Bohu o pomoc pred súdom, prosba za súkromné potreby
    3, vďakyvzdania – literárny druh žalmu, ktorým jednotlivec alebo ľud ďakuje Bohu za víťazstvo, za vyslobodenie z rúk nepriateľov alebo mu vzdáva vďaku za ochranu a za dobrodenia každodenného života
    – vzdávanie vďaky sa zvyčajne koná v rámci liturgie – niektoré vďakyvzdania sú však mimoliturgické
    4, kráľovské žalmy – žalmy, ktoré oslavujú kráľa a jeho kráľovstvo pri rozličných príležitostiach jeho života: pri nastúpení na trón alebo pri výročí nastúpenia, pri uzavretí manželstva, pred odchodom do vojny a po jeho víťazstve nad nepriateľom
    5, blahoslavenstvá – tento literárny druh žalmov vyjadruje údiv nad šťastím, blaženosťou a Božím požehnaním, ktorých sa dostalo spravodlivým za ich zachovávanie zákona a bohabojný život
    6, sapienciálne žalmy – tieto žalmy obsahujú poväčšine mravné poučenia o tom, čo v náboženskom živote robiť a čoho sa treba chrániť
    – často ide o problém dobra a zla, odmeny a trestu, alebo sa uvádzajú rady, výroky a poučenia ilustrované poukazom na osud spravodlivých a bezbožných
    7, preklínacie žalmy – v starodávnych časoch kliatbu považovali za oprávnený prostriedok na obranu proti nepriateľovi, ak nebolo inej možnosti dosiahnuť spravodlivosť
    – v Izraeli sa na rozdiel od starovekých náboženstiev účinok kliatby nezakladal na magickej povere, ale na viere v Jahveho: jestvuje jediný pravý Boh, ktorý už na tomto svete vykonáva spravodlivosť
    – prekliatie je teda poslednou a naliehavou prosbou, aby Boh dal najavo, že sa nepriateľ alebo prenasledovateľ dopustil neprávosti, aby sa tak dostalo spravodlivosti nevinnému
    – hlavnou pohnútkou kliatby teda nie je pomstychtivosť, ale túžba, aby zvíťazila pravda, dobro a spravodlivosť
    – preto preklínacie žalmy neslobodno chápať a odsudzovať ako skladby odporujúce prikázaniu lásky
    8, historické žalmy – ide o skladby, v ktorých sa oslavuje Jahveho dobrota a všemohúcnosť, ktoré vyvolený ľud poznával v častých Božích zásahoch do jeho dejín
    9, kultové žalmy- v nadpisoch mnohých žalmov sa hovorí o ich použití v kulte pri rôznych bohoslužobných obradoch, alebo sa uvádzajú pokyny na ich prednes či spev v chráme
    – náuka:
    1, náuka o Bohu – existencia Boha sa v žalmoch predpokladá ako základná pravda izraelskej viery
    – žalmista hovorí o skutočnej, aktívnej prítomnosti Boha v stvorenom svete a v živote národa a jednotlivcov
    – charakteristickou črtou žalmov je oslavovanie Božieho mena, ktoré je zjavením jeho božskej moci a spásy Izraela
    – osobitnou vlastnosťou Boha je jeho svätosť a sláva
    2, postoj človeka k Bohu – ľudia, ktorí pozitívne odpovedajú na Božiu ponuku spásy, sa v žalmoch označujú slovami »chudobní«, »spravodliví«, »nábožní«, »svätí«; tí však, ktorí odmietajú Boží dar spásy, nezachovávajú zákon alebo sú neverní Bohu, nazývajú sa »nepriatelia«, »protivníci«, »bezbožníci«, »páchatelia neprávostí«

    46, Kniha žalmov – teologická náuka (eschatológia a mesianizmus), kresťanské čítanie
    – eschatológia:
    – zmienky o posledných veciach človeka a o posledných udalostiach dejín spásy treba v Knihe žalmov chápať v rámci a v kategóriách starovekých predstáv o svete a o posmrtnom osude jednotlivcov.
    1, posmrtný život – predpokladá sa síce posmrtný život, ktorý je však iba akousi larvou života
    – hovorí sa, že všetci mŕtvi bez rozdielu, spravodliví i hriešnici, zostupujú do podsvetia, kde existujú akýmsi zomdleným, tienistým životom, ďaleko od Boha, ktorého nemôžu ani vidieť, ani chváliť
    – je to teda miesto zabudnutia a zatratenia, do ktorého vedie cesta tmavá a klzká cez brány ríše smrti
    – opisuje sa aj ako močiar s bezodným bahnom, jama hrôzy
    – do podsvetia ženie Smrť všetkých ako pastier svoje ovce; no Boh môže spravodlivého vykúpiť z moci podsvetia a vziať ho k sebe
    2, problém odplaty za osobné činy – odplata osobných dobrých skutkov ako aj osobných neprávostí sa predstavuje vo forme blahobytu spravodlivých a biedy bezbožných už počas ich pozemského života
    – mesianizmus:
    – z teologického hľadiska sú dôležité najmä tzv. mesiášske žalmy, v ktorých sú náznaky o budúcom Mesiášovi, predpovedanom v Starom zákone a očakávanom v židovskom národe
    – hoci niektorí biblisti popierajú jestvovanie takých žalmov, nemožno vážne pochybovať o tom, že vo viacerých žalmoch sa určité výroky nevzťahujú len na pozemského »pomazaného« (hebr. mašíach, aram. mešícha) kráľa, prípadne kňaza, alebo na Boží ľud ako celok, ale na určitú osobu, na ideálneho kráľa a kňaza, ktorým je budúci Mesiáš
    – kresťanské čítanie:
    – Kristus je spevákom žalmov
    – on určite recitoval žalmy pri svojich každoročných púťach do svätého mesta, pri slávení Paschy
    – čoskoro sa žalmy stali aj modlitbou kresťanov
    – používanie Žaltára
    – pri čítaní žalmov treba pochopiť ich zmysel

    47, Hebrejská poézia, jazyk a literárne formy – paralelizmus, paronomázia a ich príklady
    – paralelizmus:
    – je charakteristickou črtou a podstatným prvkom hebrejskej poézie
    – základom paralelizmu je formálna, vecná alebo obsahová obdoba pojmov a myšlienok
    – 4 typy paralelizmu:
    1, synonymný (zhodný paralelizmus) – súbežný druhý polverš vyjadruje rovnoznačnými slovami (synonymami) myšlienku, vyjadrenú v prvom polverši, napr.: „Nebesia rozprávajú o sláve Boha a obloha hlása dielo jeho rúk.“ (Ž 19, 1)
    2, antitetický (protikladný paralelizmus) – druhý polverš vyjadruje protiklad myšlienky prvého polverša, napr.: „Tichých sa Pán ujíma, ale hriešnikov ponižuje.“ (Ž 147, 6)
    3, syntetický (skladný paralelizmus) – hlavná myšlienka prvého polverša je v rovnobežnom polverši zhrnutá alebo doplnená, napr.:„Spievajte Pánovi pieseň novú; spievaj Pánovi, celá zem!“ (Ž 96, 1)
    4, klimaxový (vzostupný paralelizmus) – druhý polverš alebo viaceré polverše rozvíjajú stupňovaním, teda zosilňovaním, myšlienkový obsah prvého polverša, napr.: „Vzdávajte Pánovi, synovia Boží, vzdávajte Pánovi slávu a moc. Vzdávajte Pánovi slávu hodnú jeho mena, v posvätnom rúchu klaňajte sa Pánovi.“ (Ž 29, 1-2)
    – paronomázia:
    – ide o spojenie slov s rovnakým slovným základom, vyvoláva dojem slovnej hry

  • Sakrálne umenie

    1. O umení v cirkevných dokumentoch
    Prvý vatikánsky koncil – Dei filius – Nebránenie profánnych umení a ich podpora. Ak sú správne vykonané, tak vedú k milosti.
    Druhý vatikánsky koncil – Gaudium et spes – Zosúladiť kultúru s kresťanstvom; Sacrosanctum concilium – Dôstojnosť sakrálneho umenia (112.) Cirkev ako priateľka umení. Sloboda umeleckých štýlov (123.) Skôr vznešenosť ako pompéznosť. Vypočuť mienku diecéznej komisie. Formácia umelcov – biskup povinný zakladať umelecké školy alebo akadémie sakrálneho umenia. Revízia zákonodarstva. Umelecká formácia kňazov.
    List pápeža Pavla II. umelcom (1999) – Rozoberá dejiny umenia, rozvoj cirkevnej hudby, spomína aj východné uctievanie ikon, ikona je istou formou sviatosti. Rozoberá Humanizmus a renesanciu, ktorý sa postaral o vyzdobenie aj apoštolského paláca v Ríme. Cirkev smerom k dialógu s umením; Spomínanie pozdravu umelcom na konci encykliky GeS. Potreba umenia v cirkvi. Pôvod a zmysel kresťanského kostola – nie ako magické miesto. Spomínanie židovského chrámu. Kult nového zákona v pravde a novosti. Novozákonným chrámom je Kristus. Podstatou kresťanstva je zhromaždenie. Zhromažďovanie spočiatku v domoch chleba.

    2. Funkcia umenia v cirkvi
    Cirkev ku vykonávaniu liturgických úkonov potrebuje: stavebné objekty a liturgické predmety. Pokiaľ hovoríme o umení, máme na zreteli obsah (ideu) a formu (estetickú zložku). Nie každé umelecké dielo s náboženským výjavom, má aj nábožensky obsah. Formálna stránka umenia je spätá so svetonázorom spoločnosti v ktorej vzniká.
    Stavebné objekty musíme rozlíšiť vo vzťahu k liturgickým úkonom: 1, Veľmi úzky vzťah (kostoly, kaplnky, baptistéria) 2, Nemajú priamy súvis (Zvonice, mauzólea, karnery, prícestné kaplnky); 3. Úžitkové (kláštory, školy, bibliotéky pri kostoloch)
    Umelecká hodnota musí mať v súlade tieto zložky: 1, Funkcia; 2, Konštrukcia; 3, Forma
    Objekty sú spojené s výtvarným umením, tvorca musí mať na zreteli: 1. Výzdobu, 2. Poučenie
    Pôsobivá symbióza maliarstva a sochárstva. Tvorba víťazných oblúkov a stĺpov.
    Dôležitým prvkom umenia bol aj spev; Veľký podiel na ustálení chorálu má Gregor Veľký, po ktorom nesie aj toto pomenovanie. Giovanni Pierlurgi de Palestrina vytvoril čistý sloh zv. sty a capella. Východná cirkev sa obmedzuje výlučne na spev a má svojrázny chrakter. Organ sa dostal z byzantskej ríše. Nadaní básnici zložili hymny k prefáciam. Vznikali pašiové hry a mariánske hry.

    3. Kresťanský kostol
    Kresťanský kostol má súvislosť s Cirkvou. Tajomným telom Krista a Božím chrámom. Viditeľný znak neviditeľnej skutočnosti. L. Hanus
    Na východe označenie cerkov (Kyriake oikia). Pred vznikom kresťanstva bola označovaná ako chrám. Vznikali neveľké priestory tzv. cely. Chrámy si ľudia stavali v rôznych krajinách. Mezopotámske zikkuraty i mexické chrámy mali typ palácových budov. Egyptské chrámy boli sústavou stĺpov a súsoší. Umelecká výzdoba sa sústreďovala na vonkajšok, ktorý bol verejne dostupný. Židovský Herodesov chrám mal podobný štýl ako egyptské chrámy. Neboli už len stánkom Božím ale zhromaždiskom vyznávačov. Kresťanstvo spočiatku v sieňach súkromných domov, podľa obrazu večeradla Ježiša Krista. V prvotnom kresťanstve boli chrámami súkromné domy bohatších osôb. Starší kresťania sa zhromažďovali v katakombách. Často stavané cintorínske kostoly s apsidami. Kresťanskej architektúre vyhovoval štýl gréckej baziliky – priestranné stavby rozdelené stĺpmi na lode. Rímsky typ baziliky ľuďom vyhovoval pretože: 1, Umožňoval vhodne umiestniť oltár na vyvýšenom mieste. 2, umožňoval zhromažďovať veľký počet veriacich. V apside umiestnený biskupský trón. V 4. storočí sa používali stavebné objekty centrálneho tipu (kruhový štýl na spôsob gréckeho kríža) Jedinečné splynutie v chráme Hagia Sofia v Carihrade. V rannom stredoveku sa rozširuje úcta svätých. Vznik druhého chóru na západnej strane. Vznikal celý rad staviteľských škôl. Začiatkom druhého tisícročia sa vyvinul z antickej architektúry kopulovitý tvar kostola. Liturgická potreba rozdelila ľud a presbytérium ikonostasom. Stúpajúci počet oltárov si vyžadoval aj stúpajúci počet kaplniek. Kostol sa stal auditóriom (zhromaždiskom) a vznikali miesta pre ambóny a lektória. Vedľajšie kaplnky slúžili k pobožnostiam. Baroko pristúpilo k jednoloďovému riešeniu kostola. Monumentálny svätostánok a tvorba pastofórií. Pôvod slohov vo svetskej architektúre.

    4. Vnútorné zariadenie, oltár
    Vychádza z liturgie, najmä sv. omše. Najdôležitejšou časťou bol oltár (altare), neskôr pastofórium, kazateľnica a neskôr ambon. V stredoveku vznikala empora – osobité miesto pre zemepána, v gotike mizne a zemepán sa tlačí do presbytéria. Vznikajú orgánové a spevácke chóry. Vznikali rady vedľajších oltárov. Dôležitá súčasť bola aj krstiteľnica a vznikali aj baptistéria. V stredoveku pribudli lavice pre veriacich a patronátne lavice. V mestských kostoloch vznikali káno nické lavice a biskupská lavica. Ďalšie súčasti zariadenia: Spovednice, Betlehem, tumby svätcov, šľachticov a epitafy a zvyk robenia Božieho hrobu počas Trojdnia.
    Oltár – (altare) – Dva druhy oltárov: Pevný a prenosný. Pevný oltár má dve časti: menzu a stĺpec. Špecifické vlastnosti majú oba druhy, no spoločné to, aby boli z kameňa. Starokresťanský oltár je vo forme stola – stola mensa. Sv. omša sa slúžila vo výročné dni na hroboch učeníkov. Počas prenasledovania sa dbalo o to, aby sa oltár ani nádoby nedostali do rúk pohanov. Po skončení prenasledovania cirkev dbá na stavbe pevných oltárov. Osobitú funkciu mali neposvätené oltáre, do ktorých sa podľa potreby vkladali ostatky svätých. V roku 517 je prvé nariadenie o kamennom oltári. Jedený drevený oltár sa nachádza v lateránskej bazilike v Ríme. Forma oltára bola počas celého obdobia formou stola. Ceremoniale episcoporum nariaďovalo baldachín; Liber pontificalis spomína cibórium na oltári. V stredoveku sa oltáre s cibóriom vyskytovali už zriedkavejšie. Renesancia a barok priniesla celý rad cibóriových oltárov. V 11. storočí sa začali používať retabuly (tzv. retabulový oltár). Vývoj sa ukončil v období renesancie a baroka. Retabulum by malo byť spojené alebo len prechodne upevnené. Forma retabuly sa stáročiami menila, vytvorenie architektonickej retabuly a krídlovej retabuly. Renesancia vytvorila typ s názvom edikula. Rímsky rituál (1600) tabernákulum na hlavnom oltáry. Viatikum položené v pyxide na hlavnom oltári. Durandus v stredoveku už spomína, že bolo zvykom uchovávať Eucharistiu v tabernákulu. Spočiatku bola v zvláštnej schránke za oltárom. Na Slovensku sa zachovali gotické vežičkové tabernákula (BJ, KE) V 18. storočí sa postupne uchovala prax mať tabernákulum spojené s oltárom.

    5. Kazateľnica, krstiteľnica, svätenička, organ, spovednica, lavice, zvony
    Kazateľnica – V staroveku kázali biskupi zo svojho trónu, umiestnenom v apside. V gotických kostoloch odlúčili kazateľnicu od oltára. Miesto kazateľnice na evanjeliovej strane. Dekrét povoľoval špecifické zmeny závisiace od situácie. Mala dve časti: rečnisko a baldachýn. Rečnisko často stálo pri stĺpe. Kazateľnica bola spravidla zdobená tak ako oltár. Tematicky sa vzťahovala na ohlasovanie Božieho slova a častokrát aj s výjavmi dvanástich apoštolov.
    Krstiteľnica – Sviatosť krstu v prvotnej cirkvi okrem nevyhnutných prípadov udeľovali: na Paschu a Päťdesiatnicu. Spočiatku krstil biskup trojnásobným ponorením. Neskôr sa vytvárali krstné bazény, kde sa ku bazénu pristupovalo zostúpením po troch schodoch. Krstná studňa stála uprostred interiéru baptistéria. Stál tam oltár sv. Jána Krstiteľa a slúžil to ako priestor na vyučovanie katechumenov. V 5. storočí rozšírenie krstu detí a používanie kamenných krstiteľníc namiesto bazénov. Symbolika pri krstných studniach. Niekedy aj drevené krstiteľnice. Vrchnák krstiteľníc zdobí súsošie sv. Jána Krstiteľa a Ježiša Krista.
    Svätenička – (labrum) – Používali sa vmurované, niekedy samostatne stojace v tvare krstiteľnice. V bazilikách pred vchodom sa nachádzali, no spočiatku mali viac hygienický charakter ako liturgický.
    Organ – Vznešený zvuk, ktorý nedokáže vydať iný hudobný nástroj. Už v 2. storočí sa používal tzv. vodný organ. Od 4. stor. sa začína robiť organ s mechmi na zvuk. Západná cirkev prevzala v 8. stor. organ z Byzancie. Organ v stredoveku visel na jednom zo stĺpov alebo na západnom chóre. Spočiatku nedokonalý a mal iba 15 tónov. V roku 1200 pridané poltóny a neskôr aj pedále. Gotický organ tvoril jeden organizmus, renesančný organ už podporoval aj polyfóny a barokový organ priniesol rôzne farby a pestrosť tónov. Okrem veľkých orgánov sa začali budovať aj malé organy. Na Slovensku boli mnohé organove dielne, napr. Martin z Levoče. Koncom storočia bol organ vybudovaný aj v Pruskom, ako jeden z najvzácnejších na Slovensku.
    Spovednica – Prvotná cirkev požadovala vysokú mravnú úroveň, kto sa dopustil ťažkého hriechu musel vykonať verejné pokánie. Pôvod spovednice siaha v katakombách. Pri oltároch sa nachádzali kamenné kľačadlá pre kajúcnikov. V stredoveku sa používali pohyblivé stolice s kľačadlom a mriežkou. Výtvarná výzdoba spojená s kajúcnosťou, spovedným tajomstvom alebo časom smrti.
    Lavice – V dnešnej dobe vyhradené veriacim. V prostriedku medzi lavicami je chodba. Patrí do výbavy aj kľačadlo. Neskôr sa lavice a miesto v kostole postupne delilo na spoločenské vrstvy či pohlavie. Zdobené primerane obdobiu.
    Zvony – Každý tón má inú kvalitu zvukového tónu. Záleží na kvalite zvonoviny a taktiež tvare srdca zvonu. Pri viacerých zvonoch je dôležité hudobné zladenie zvonov. Kampanologovia – odborníci na zvony. Menšie zvonce sa používali na zvolávanie služobníctva. Neskôr menšie zvonce používali mnísi. Najstaršie zvony mali tvar úľov, alebo súdkov. Najväčší pražský zvon ulial v roku 1549 Brniansky zvonár Tomáš Jaroš. V Moskve je zvon Cár kolokov (200 000 kg) Zvony mali neraz aj plastickú výzdobu. Do 11. storočia nemali nápisy. Zvony na Slovensku zo 14. storočia, mnohé padli za obeť vojnám – vytvárali sa z nich kanóny.
    Sakristia – Prípravná miestnosť duchovenstva. Nachádzajú sa tam kredence, kľačadlo a umývadlo a lavabo v priestrannejších sakristiách býva aj spovednica.

    6. Bohoslužobné nádoby, kalich
    Bohoslužobné nádoby – Rozdelenie nádob: Používané pri sv. omši, na uchovávanie Euchatistie, pri rôznych liturgických úkonoch, nádoby na posv. oleje, kríže relikviáre a svietniky
    Kalich – Kalich a paténa patrí k najdôležitejším predmetom liturgického slávenia. Kalich celebranta a kalich laikov pri podávaní Eucharistie. Zakázané drevené nádoby na pitie, taktiež kalich sa vyrábal z najušľachtilejších kovov. O forme starokresťanských kalichov toho veľa nevieme. V 4. storočí je známy kalich s uchami. Medzi kupou (čašou) a nohou (pes) má orech (modus). Do 12. storočia nebadať zmenu v stvárnení kalicha. Rozšírenie čase si vyžadovalo pevnejšiu nohu. Renesancia a barok nepriniesli formálne zdobenie ale skôr rozdielnu výzdobu. V 15. storočí výzdoba koša. Už Konštantín Veľký daroval chrámu sv. Petra tri vzácne kalichy. Druhy zdobenia:
    Filigrán – Ozdobný element z jemného striebra, v podobe jemnej čipkoviny
    Email – Do 13. storočia veľmi zriedkavý, na Slovensku bol zlátený email veľmi obľúbený. Majster Ján z Levoče svoje diela pomenoval v ohni maľované obrázky.
    Niello – čierna zmes striebra a olova, kedy sa postupne vybrusuje.
    Gravírovanie a cizelovanie – Osobitá technika výroby, do pôvodného kalicha sa vkovali alebo vygravírovali nejaké medailóny, táto technika sa nazýva cizelovanie.
    Technika liatím – Vytváranie kalichoch pomocou šablón
    Byzantské zlatnícke umenie – Ozdobné závesy a figurálna výzdoba. Zo života Krista či svätcov a aj zvieracie motívy.
    Nápisy na kalichoch: Myšlienky z Písma, niekedy celé verše, nápisy mien vlastníka, prípadne darcu, cechové značky, výrobné značky. Na Slovensku od 14. storočia až do zrušenia cechov sa gravírovali cechové značky. Od roku 1867 sa uplatňuje aj systém puncovania.

    7. Paténa, Eucharistická rúrka, lyžička
    Paténa – Kalicha a paténa sú rozdielne formou, no do cieľa liturgického slávenia rovnaké. Dejiny používania materiálu pri jej výrobe idú zarovno s dejinami kalicha. V predkarolínskej dobe boli patény sklenené, strieborné i zlaté. Spomína sa i paténa zo slonoviny. Neskorší stredovek dovolil aj patény z cínu, no museli byť pozlátené. O forme patén chýbajú dostatočné informácie. Misky používané v domácnosti mali okrúhlu formu, len zriedka sa vyskytovali pravouhlé misky. Na mozaike v Ravene je paténa s vyvýšeným okrajom. Najstaršie patény pochádzajú z 10. storočia.
    Eucharistická rúrka – Pôvodné prijímanie pod obojím. Boli známe tri spôsoby prijímania Pánovej krvi: 1, Krv prijímaná z kalicha (celebrantov kalich, alebo kalich laikov); 2, Od 7. storočia podávanie hostie namočenej z kalicha; 3, Podávanie cez eucharistuckú rúrku – Zo striebra alebo zlata. Kostnický koncil zakázal prijímanie pod obojím (1414-1418) a tak stratila svoj význam. O tvare týchto rúrok sa dozvedáme veľmi málo. Zachované rúrky z 13 storočia sú 21 cm dlhé, sú opatrené kovovým držadlom, eucharistická rúrka, ktorú používal pápež pri sv. omši bola dlhšia a formálne zložitejšia.
    Lyžička – Latinský obrad ju nepoužíval, doteraz sa používa vo východných rítoch.

    8. Cibórium, monštrancia
    Cibórium – Nádobka na euchraistiu. Mala viacero názvov: pyxis, pyxida, bustia, bustulla, capsa, cuoa, vasculum, custodia. Nezachovali sa nariadenia o materiály až do 13. storočia. Z ranokresťanských čias sa nádobky na eucharistiu nezachovali. V stredoveku je cibórium v podobe holuba. O forme do 12. storočia nemôžeme robiť závery. Od 12. storočia prichádza celý rad, najstaršia nádobka z 12. storočia je nízka drevená škatuľka. Smeroval k napodobenine kalicha. Z 13. storočia sa zachovalo viacere cibórií bez nohy.
    Eucharistické nádobky s nohou delíme do troch skupín: 1, Vrchnák nádobiek je nizky. 2, Kupa má polygonálny tvar 3, Kupa v tvare šálky alebo viac menej sploštenej gule.
    Formálny vývoj cibória zapríčinila renesancia. Zmena nastala iba v ornamentálnej výzdobe. Vrchnák je preklenutý alebo oválny. Z figurálnych motívov išlo najčastejšie o Kristovo umučenie a poslednú večeru, niekedy aj apoštolov, zriedkavejšie mariánske cibória.
    Monštrancia – Názvy: Ostensorium, monstrantia, tabernaculum, custodia. Výsledok zavedenia sviatku Božieho Tela a Krvi Urbanom IV. Najstaršie monštrancie zo 14. storočia, bez zachovania informácií o materiály predpísanom. Lunula je však zo zlata alebo pozlátená.
    Formy monštrancie: 1, s nohou; 2, so sokolom
    Gotické monštrancie majú nohu formálne stvárnenú, ale noha je oveľa vyššia.
    Ostenzórium monštrancie vykazuje tri hlavné typy: 1, v tvare pyxidi alebo lampáša; 2, formou veže; 3, retabulový typ.
    Niektoré gotické monštrancie v tvare valca sú z kryštálu. Zvláštne tvary v podobe kríža či holubice. Renesančné monštrancie prinášajú nový tvar nohy. Gotické monštrancie mali ornamentálnu výzdobu. Figurálna výzdoba bola v podobe zvončekov. Boli využivané techniky gravírovania, cizelovania či liatia. Ozdobené často perlami a drahými kovmi. Figurálna výzdoba nepriniesla nič špecifické, známe vyzobrazenie Sv. Ducha ako holubice a Jesseho koreň.

    9. Ampulky, miska pre ampulky,
    kalichová lyžička, oltárny kríž
    Ampulky – Označované rôznymi latinskými názvami (ama, ampula, bureta, canna, philia) Až do roku 1298 nemáme nariadenia o materiály. Podľa tohto nariadenia majú byť zo zlata, cínu, skla či striebra. Najstaršie správy nehovoria nič ani o ich forme. Známe tri typy ampuliek: 1, Tvar dlhšej alebo menšej fľaše s pretiahnutým hrdlom; 2, Mal ucho a formou pripomínal malý krčah; 3, Kanvičkový typ. Každodenné ampulky nemali výzdobu. V baroku nachádzame bohatšiu výzdobu a aj používanie drahých kovov. Renesančné ampulky mali vkusnú výzdobu.
    Miska pre ampulky – (pelvicula) V stredoveku sa nepoužívala. Okrúhla alebo oválna forma. Nemala zvláštnu výzdobu. Výskyt misiek s maľovanými výjavmi v baroku.
    Kalichová lyžička – (cochlar) Prvé stopy v 13. storočí; neskorší stredovek priniesol kalichovú lyžičku aj do európskych krajín.
    Nádobky na nekonsekrované hostie – Na východe nie sú takéto nádobky, ku konsekrácií sa používa len čerstvá matéria. Na západe sa spomínajú už v 12. storočí, kedy sa zmenila podoba obetovaného chleba do dnešnej podoby. V inventároch sa nachádza ako pyxis, hostiarka, vasculum. Opatrené vrchnákom, kruhového tvaru.
    Oltárny kríž – Až do 11. storočia sa kríž nepoužíval v dnešnom liturgickom zmysle. O kríži medzi svietnikmi hovorí až Inocent III. Najstaršie vyobrazenie na Vyšehradskom evanjeliári. Nariadením Pia V. boli na oltároch kríže s Ukrižovaným. Nielen na hlavnom oltári. Pozostáva z dvoch častí: vlastného kríža a nohy. Noha mala tvar zvona či pyramídy, neskôr na guľôčkach, v gotike sa podobala nohám kalichov a cibórií. Stredoveké kríže nemali všetky ramená rovnaké. Až do prelomu tisícročia nemali kríže corpus. V 13. storočí sa pripojili k súsošiu aj Ján evanejelista a Trpiaca Bohorodička. Neskôr sa do nich vkladali relikvie sv. Kríža alebo iné relikvie. Od 11. storočia často bohato zdobené.

    10. Svietniky, relikviáre, kropenička a kropáč, kadidelnica, nádobka a lyžička na tymian
    Svietniky – Až do 11 storočia nebolo zvykom klásť sviece na oltár. Neskôr už máme zachované obrazy aj so sviecami na oltári. Misál Pia V. určil počet a miesto svietnikov. V stredoveku sa spomínajú aj kryštálové svietniky. Oltárne svietniky mali nohu a zariadenie na nastoknutie sviece. Neskôr k tomu pridávali aj driek a svietnikovú misku. V 12. 14. storočí často nahradzované iné figúry – drak, jazdec, veža, slon. Neskorší stredovek poskytol vyobrazenie kľačiaceho anjela. Noha románskych svietnikov bola spravidla trojboká. Renesancia a barok vytvorili nový tip svietnika. Barokové svietniky boli oveľa vyššie ako románske a vynikali ornamentálnou výzdobou. Paškálový svietnik (candelabrum magnum) symbolizujúci Kristovo zmŕtvychvstanie poskytoval jedinečné možnosti symbolickej výzdoby.
    Relikviáre – Určené na uchovávanie pozostatkov svätcov. V rannom stredoveku sa používali relikviáre skrinkového typu, v období gotiky sa už používali rôzneho typu od valcovitých po sklenené na nôžke. Renesančné a barokové monštrancie mali tvar ihlanov. V relikviároch bývali niekedy iba maličké partikuly, inokedy aj veľké čiastky. V baroku sa nadobudol vrchol v budovaní relikviárov.
    Nádobky na liturgické umývanie rúk – Pri slávnostnej sv. omši sa používa kanvica na vodu (aquamanila, urcenus, vas manule) a miska (aquamanile, pelvis …) Sú zdobené gravírovanými výjavmi Božej múdrosti, darov sv. ducha, čností. Mali oválny tvar. Nádobka na vodu mala často formu krčiažka. Na sklonku 11. storočia predstavovali rôzne zvieratá (leva, koňa, jeleňa, psa..) ale aj ľudské figúry. Často bohato zdobené.
    Oltárny zvonček – Misál Pia V. ho spomína. Najčastejšie z bronzu, neskôr aj striebra či zlata. Forma zvončekov bola dvojaká. Buď išlo o jednotlivé zvončeky s držadlom, alebo o skupinu zvoncov tzv. cymbalum. V niektorých kostoloch boli zvonce upevnené na stene, jednotlivo alebo v skupinách.
    Kropenička a kropáč – Kropáč mal svoje pomenovanie, od 9. storočia prišiel privátny zvyk kropenia ľudu sv. vodou. Stredoveké kropeničky mali formu vedra s držadlom, pozmenila sa iba výška a šírka. Najstaršie kropáče tvorili paličky zakončené chumáčom štetín.
    Kadidelnica – V predkonštantínopolskom období sa priamo nepoužívala. V katakombách boli kadidelnice na spríjemnenie ovzdušia. Sv. Ján Zlatoústy uvádza v svojej homílií dym z kadidla. Používanie až od 7. storočia. Pri výrobe kadidla, mohol prísť do úvahy len kov. Najdôležitejšie pomenovania sú thymiamaterium a thuribulum. Pri Soline v Klapavici sa našla kadidelnica z roku 624, šesťboká na troch nôžkach. Mozaika v Ravene vyzobrazuje kadidelnicu bez viečka; Od 11. storočia mali kadidelnice aj vrchnák; vrchnák bol zakončený krížikom a vežičkou. Gotika nadviazala na formu románskych. Mali už tri alebo štyri retiazky a posunovanie vrchnáka. Gotika nechala vyniknúť gravírovanej dekorácií.
    Nádobka a lyžička na tymian – O nádobke existujú najstaršie správy z karolínskych čias. Mala názvy buticula, busta..; Od 13. storočia dodnes mala názvy navis, naveta, navicula, navicella. V chudobných kostoloch sa používali aj drevené. V období baroka sa používala technika aplikovaného dekoru.

    11. Posvätné rúcha
    kazula, dalmatika, pluviál, mitra, tiara
    K rúcham patria spodné rúcha (superpelícia, alba) a vrchnée rúcha. K vrchným rúcham patria: 1, rúcha používané priami pri omši, 2, rúcha pri iných liturgických slávnostiach, 3, liturgické prikrývky hlavy, 4, insignie (manipul, štóla, pállium, prsteň, palica, pektorále)
    Starokresťanský klérus používal bežné rúcha. Origenes píše, že sa dožadovalo sviatočné a biele oblečenie. Cirkev si ponechala staré rúcha aj keď prišli s Rimanmi tuniky. Od 9. stor. sa dbalo o umelecké vyhotovenie liturgických rúch. Vývoj rúch mal vrchol v 13. storočí.
    Kazula – Najvýznamnejšie liturgické rúcho; z antickej penuly (uzavretá pelerína s otvorom na hlavu) s otvorom pre hlavu, niekedy opatrená kapucňou. Spočiatku kvôli vetru a dažďu zvaná casula (domček); Najstaršia zmienka je zo synody v Tolede (633) V 12. storočí sa ustálilo používanie tohto rúcha len pri sv. omši. V 13. storočí siahala až do kolien. Zvonové kazuly nemali kapucne ani pásy cez plecia. Až do roku 1200 sa používala jedna kazula, dokým sa neustáli liturgické farby. Na sklonku 16. storočia sa ustálila jej podoba a od 15. stor. sa zaužívali šikmé pásy. Výzdoba kazuly – v okolí Raveny mali obrubu okolo krku penuly a vertikálny pás vpredu; V 9. storočí kríž aj na zadnej strane kazuly. Severný typ mal pás len vzadu, rímsky typ vpredu aj vzadu. Od 13. stor. sa používala figurálna výzdoba kríža a kazuly. Používanie aj rastlinných prvkov (rozviliny). Figurálna scéna čerpala z biblických výjavov ale i zo života svätých.
    Dalmatika – Používaná rímskymi diakonmi už v druhej polovici 4. stor. Vyvinula sa z profánnej dalmatiky, spočiatku bola veľmi dlhá. Liturgický kánon farieb sa vzťahuje aj na dalmatiku, stredoveké dalmatiky boli bohato zdobené. Subdiakoni nosili v 6. storoči tuniku, ale od čias Gregora Veľkého planetu, neskôr prešli k tunike, ktorá bola napodobeninou dalmatiky.
    Pluviál – Nevyvinul sa z lacerna ale z mníšskej cappy, cappa sa používala v chóre a nosili ju pri procesiách. Na sviatočné dni sa používala sviatočná cappa. V 9. storočí sa vyvinula liturgická cappa. Na sklonku 9. storočia si cappy obliekali speváci a dirigent. Zriedka ho nazývali aj mantus, obliekanie hlavne proti dažďu. Forma pluviálu sa počas stáročí nemenila. Okraj bol úzky, až do 13. storočia sa začal meniť. Úplne sa zmenila kapucňa pluviálu. Od 11. storočia sa úplne prestala používať ako prikrývka hlavy. V 14. – 15. stor. dostala tvar štítu (clippus) Stredovek venoval pozornosť i spone pluviála. Pri výzdobe sa neraz používali drahokamy a perly.
    Mitra – Vyvinula sa najskôr v 10. storočí v Ríme. Rímsky bohoslužobní poriadok spočiatku nepoznal prikrývku hlavy. Najstaršia zmienka je u Leva IX., ktorý arcibiskupovi trevírskemu povolil nosiť mitru. Kardináli dokonca už za Gregora VII. (11. stor.) Vyskytli sa aj prípady prepožičania mitry opátom. Niekedy aj svetským panovníkom bolo povolenie obliecť si tuniku (albu) ako aj mitru. Formy mitry boli spočiatku guľaté. Neskôr sa vyvinula preliačina. Výzdoby mitry siahajú až do stredoveku. Neskôr pridané pásy z vrcholu ku rohom. Slávnostné mitry boli zdobené drahokamami a perlami.
    Tiara – Mimoliturgická pápežská pokrývka hlavy. Prvýkrát v Liber Pontificalis, v živote Konštantína I. (+715); V 9. storočí pápeži používali mitru v tvare prilby. Prikrývka hlavy obklopená kráľovskými korunami. V 12. storočí zaužívané pomenovanie corona. Za Bonifáca VIII. (1294) dostala tiara druhú obruč. Inventár z roku 1513 spomína už trojitú korunu. Tiara Júliusa II. bola pokrytá celá drahokamami. Pápež Pavol VI. už nenosil tiaru, ale len mitru s trojitým krížom.

    12. Insígnie
    manipul, štóla, pallium, prsteň, palica,
    kríž a liturgické knihy
    Manipul – Pôvod v Ríme, plátená šatka, ktorou mali diakoni zakrytú ľavú ruku. V 9. storočí aj pri rímskom obrade, používaná biskupmi, kňazmi, diakonmi i subdiakonmi. V 11. storočí i laický bratia. V stredoveku sa používali na nich aj strapce. Dnes sa už nepoužíva. Vo východnom obrade by sme ich mohli prirovnať ku nárukavnikom.
    Štóla – Pôvodne sa používalo pomenovanie orárium. Všeobecne orárium znamená šatku na utieranie tváre, tzv. potnú šatku. Na východe sa spomína už v 4. storočí, Z východu sa preniesol orár na západ. V karolínskom období už súčasť rúcha. Neskôr figurálna výzdoba štóly, kedy sa menil jej vzhľad a hrúbka. Stvárňovanie štóly sa skončilo v 17. storočí.
    Pallium – Kruhový pás, z bielej vlny so štyrmi čiernymi krížikmi. Na prsiach i vzadu má tento pás prívesok s krížikom. Spočiatku ho nosil iba pápež. Je to napodobenina gréckeho omofora, pôvodne to bola neplecná šatka vpredu i vzadu.
    Prsteň – Prvý biskupský prsteň v 7. storočí. V 12. storočí už aj opáti. Z čistého zlata, zdobený drahokamom.
    Palica – (bacula); biskupská palica, ktorú nosili pri svojich úkonoch. Spodná časť (stimulus) je hladká a vrchná (curvatura). Výzdoba sa sústredila na hornú časť mitry. V hornej časti sa často umiestňovali aj biblická postavy či svätci-
    Kríž – Insígnia biskupa, patriarchu a pápeža. Rôzne vyhotovenia, trojitý patrí pápežovi.
    Zvláštne predmety – Večné svetlo, lampáše, kostolné lampy, zástavy s obrazmi a pod.
    Liturgické knihy – poznáme: evanjeliár, epištolár, lekcionár, žaltár a sakramentár (neskôr sa z neho vyvinul misál) začali sa vyzdobovať sväté písma a breviáre. Výzdoba sa sústredila na: ozdobné počiatočné písmená (iniciálky), drolérie, naturalistické ozdoby, ako rozviliny, akantové lístky alebo i abstraktné motívy, celostranové ilustrácie. K najbohatšie zdobeným patril Vyšehradský kódex. Zvláštnym vyhotovením boli len čisto obrázkové knihy (biblia pauperum). Od 15. storočia používaná kníhtlač, ktorá podmienila vznik aj nových techník zdobenia.

    13. Kresťanská ikonografia
    Výtvarné umenie bolo inšpirované kresťanskou ikonografiou, ktorá je rozdelená do:
    1. Ikonografia Božských osôb – Umelci mali dve možnosti: zobraziť Trojicu spolu alebo samostatne Božské osoby. Otca zobrazovali ako Stvoriteľa, niekedy aj so Sv. Duchom, zo st. zákona bola obľúbená návšteva Troch mužov u Abraháma. Tri dôležité funkcie: Stvoriteľ, vykupiteľ a posvätiteľ. V stredoveku často zobrazované ako stolica múdrosti. Najstaršie fresky v katakombách, prvotná cirkev podľa židovskej tradície však nezobrazovala Krista ani Božské osoby. Katakomby Luciny obsahuje Krst v Jordáne. Katakomby Domitily predstavujú Ježiša ako mladíka s apoštolmi, starokresťanské symboly aj na sarkofágoch. V týchto katakombách tiež najstaršie známe poprsie Ježiša, zobrazenie krátkej mužskej brady, ktorá sa v strede rozdvojuje. Neskôr zobrazenie Krista ako Pantokratora z pokonštatínovskej dobe. Najstaršie vyobrazenie Ukrižovaného je karikatúrou ukrižovaného s osľou hlavou s nápisom „Alexamenes sa klania Bohu.“ Prvý kresťania nevyobrazovali ukrižovaného Krista. Osobité celky tvorili výjavy z Ježišovho detstva a výjavy Kristovho umučenia. Neskôr rôzne ikony vychádzajúce z evanjeliovej zvesti.
    2. Mariánska ikonografia – Najstaršie vyobrazenia Pannu Máriu zachytávajú ako Madonu, alebo orantu s dieťaťom na rukách. Neskoršie vyobrazenia so svätými. Ani najstaršie vyobrazenia nezachytili črty Máriinej tváre. V katakombách sv. Priscily sa nachádza najstaršie vyobrazenie – sediaca Bohorodička k sebe vinie Krista a nad ňou je Betlehemská hviezda. Dva vyobrazenia sediacej madony sa nachádzajú aj v katakombách Domitilly, kde je s tromi kráľmi a na druhom so štyrmi. Neskôr okrem kristologických cyklov aj mariánske cykly. Niektoré výjavy sa vyzobrazovali aj samostatne. Na niektorých obrazoch je aj so sv. Annou. Sv. Anna samotretia, kde drží Anna na jednej ruke Máriu a na druhej Ježiška.
    3. Ikonografia svätcov – Dôležitá s ranným uctievaním svätcov – mučeníkov. Najstaršie obrazy sa vyskytovali na zlatých sklách, ktoré sa používali ako misy na agápe. Najčastejšie vyzobrazenia sv. Agnesy, Sixta, Petra a Pavla. Umenie vyzobrazovalo nielen svätcov ale i ich životné udalosti. Od stredoveku sú svätci začlenení do skupín podľa litánií: apoštoli, evanjelisti, mučeníci, vyznávači, panny a vdovy. Počas baroka sa stali obľúbenými aj výjavy zo starého zákona. Umelci mohli vyzobraziť: samostatné postavy, rady sväteských postáv, jednotlivé výjavy, cykly výjavov. K výjavom sa pripisovali často legendy. Stredoveké umenie nevyzobrazovalo svätcov s atribútmi. Neskôr sa ku svätcom priradil patronát a ich špecifické „ikonografické prvky“
    4. Symboly a alegórie (viď. nasl. otázka)
    14. Symboly, alegórie
    Symboly – Symboly v kresťanskom umení od 2. storočia. Katakomby sv. Priscilly najviditeľnejší prechod k symbolom. Pramene symbolov: Sv. Písmo, ústne kázne, modlitby za zomrelých a pohrebná liturgia. Najstarší symbol – kotva (nádej); holubica (duša); loďka (ľudský život do večnosti) holubica s olivovou ratolesťou (pokoj, v spojení IN PACE); Konštantínovský monogram XP (chí ro); veľký význam má na vojenských zástavách podľa legendy; znak gomma kríža; IHS ako Kristov monogram z baroka prešiel až k nám. Symbol ryby Ichtys (Ježiš Kristus Boží Syn Spasiteľ), cirkev neskôr dostala voľnosť tak sa už nepotrebovala skrývať za symboly, no nevymizli z umenia. V stredoveku veľká symbolika zvierat, neskôr aj bájne zvieratá (jednorožec, fénix, pelikán); taktiež symbol baránka. Zaujímavým symbolom je tiež Veronikina šatka (Veraikon)
    Alegórie – Mnohé výjavy nie sú čerpané zo života a nemožno ich priraďovať k symbolom. Imaginárne predstavy sa konkretizujú prostredníctvom reálnej postavy. Významné v baroku, kde sa rado preberalo aj z antiky.

    15. Starokresťanské umenie
    Súčasť vývoja antického umenia. Prechod od senzualizmu k spiritizmu. Medzi umelecké pamiatky patri maľby, sochy a katakomby. Umenie katakomb – príbuzné maľbám v Pompejách, využívanie rastlinných prvkov, architektonických článkov, zvieracich a ľudských groteskných figúr, niekedy i ľudské postavy. Nové figurálne typy a scény, najmä zo sv. Písma. Starokresťanská architektúra – Až po milánskom edikte, sakrálne stavby (baziliky) ako aj centrálne typy (baptistéria, maozólea) neboli originálnym dielom kresťanského umenia. Opakovali sa dva typy stĺporadia: Stĺporadie s dlhým rovným stĺporadím (S. Lorenzo) Arkádové stĺporadia (S. Sabina v Ríme)
    Miláno – treie sídelné mesto Ríma, kostol s. Lorenzo, neskôr zanikli všetky pamiatky Ríma z prvého kresťanstva. Ravena – Sídlo germánskeho cára, za byzantského cisára Justiniána I. sa to stalo exarchátom. Centrálna architektúra. Najvýznamnejšia stavba je S. Vitale. Vo východnej ríši je známa stavba Hagia Sofia. Zvláštny typ tvorili baziliky egyptské, sýrske a severoafrické.
    Starokresťanské maliarstvo – Knižná maľba a mozaika Najznámejší tzv. Jozuov zvitok (živí iluzionistický štýl) Viedenský kódex (prepis knihy genezis) Parížsky žaltár (kódex) Ilustrované knihy, umenie starokresťanskej mozaiky, na umeleckú stránku mozaiky vplývali dva činitele: Dekoratívne študijné maliarstvo, knižná maľba. Významná bazilika je S. M. Magiore, apsidálna mozaika v kostole sv. Kozmu a Damiána. V Ravene taktiež Baptistérium ortodoxných.

    16. Byzantské umenie
    Od senzualizmu k schematizmu. Veľmi konzervatívne. Nezaniklo ani po páde Byzantskej ríše ale držalo si svoje napredovanie u Slovanov. Vplyv východným oblastí. Rozdelenie do troch častí:
    1, 6 – 9 stor. – Prerušené ikonoklazmom, staviteľská činnosť za cisára Justiniána, chrám sv. Múdrosti v Carihrade. Dvihla sa úroveň sochárstvu. Kamenné reliéfy. Maliarstvo ikon – malieb na drevených tabuliach. Musívne mozaikové maliarstvo a knižné maliarstvo
    2, 9 – 14. stor. – Pod vplyvom arabským názorov, zavrhlo zobrazovanie osôb a sv. predmetov, sochárske a maliarske pamiatky, cisári dávali zatierať fresky vápnom, Ikonoklastický boj utíchol takmer na dve storočia. Maliarstvo pestované tajne len v kláštoroch, podporovanie pretrvalo ťažkú krízu. Ikonofilovia v roku 787 určili miesto jednotlivým výjavom v chrámoch. Typický pozdĺžny typ chrámu. Spolu s ním sa vytváral aj druhý prúd, kde sa stred kostola zvíraznil kupolou. Výtvarné umenie po potlačení ikonoklazmu prežívalo renesanciu. V skulptúre sa používala slonovinová kosť. Výjavý týchto mozaikách majú spravidla zlaté, neutrálne pozadie s plytkým úsekom pôdy pod postavami. Abstrakcia a štylizácia, vznikajú ikonopisecké dielne. Knižná maľba kopírovala výjavy zo zvytkov a kódexov.
    3, 15 – 16. stor. – Tehly polievané sklovinou. Kupola pozdvihovaná tamburinom. Po dobytí Carihradu Turkami prestáva sa v Turecku toto umenie rozvíjať, no drží sa u Slovanov. Význam tradície a antiky v tomto umení.
    Umenie južných a východných Slovanov – Slovania sa sťahovali cez Dunaj, Kostoly vo forme štvorcového okruhu. jednoloďové chrámy. Bulharská architektúra pozná bazilikový a jednoloďový typ. Srbské sakrálne stavby s bohatou výzdobou. U východných Slovanov rozvinutie pôvodne drevenej architektúry. Pamiatky vladimírsko-suzdalskej oblasti. Kostoly novgorodskej skupiny z 13. a 14. storočia. Moskovská architektúra najmä v Kremli. V interiéry kostola zanikajú piliere. Maliarstvo závislé od byzantskeho umenia, Novgorodská škola pod vplyvom západu. Vytváranie ikonopisu. Ikony sa stávajú tmavšími. Andrej Rublev – najvýznamnejší ikonopisec s eleganciou formy. Od 15. storočia pribúdajú ikonostasy. Na Slovensku sa uberal tento smer dvomi smerami: vplyv ukrajinskej a vplyv balkánskej oblasti. Ukrajinská východ Slovenska, balkánska západ – Komárno, interiér sa prispôsobuje byzantskej liturgií.

    17. Stredoveké umenie – predrománske slohy
    Umenie preniknuté náboženským spiritualizmom. Smerovanie k abstrakcií a idealizmu, návrat k filozofickému realizmu. V architektúre sa všetky antické tradície dodržiavali až do romantizmu. Predrománske slohy z tejto doby:
    DOBA PREDKAROLÍNSKA – 5. – 9. stor. – Nemali záujem o sochárstvo a sochárske diela, zameriavali sa na umelecké remeslá. Postupom času začali do spoločnosti prenikať prvky antického myslenia. Prijali sa základné typy chrámových stavieb; typ centrálneho chrámu na pôdoryse kruhu. Zjednodušenie tvarov na hlaviciach, rýmsach a pod. Od plastických tvarov sa prešlo k plošným. Sochárstvo sa obmedzovalo len na reliéf. Nástenné maľby a výzdoba liturgických kníh maľbami.
    DOBA KAROLÍNSKA – 9. – 10. – Karol Veľký chcel dosiahnuť titul a získanie koruny. Svoje zámery chcel realizovať prostredníctvom Pápeža a návratom k antike. Architektúra napodobňovala antické vzory, dva základné typy chrámov: pozdĺžny a centrálny. Najvýznamnejšia stavba bola Karlova kaplnka v Aachene. Z výtvarných umení sa začala rozvíjať knižná maľba. Centrá výučby malieb boli kláštory. Z týchto škôl sa zachovali evanjeliáre a žaltáre. Rozvíjala sa nástenná maľba a mozaika. Zachovali sa len skromné zvyšky malieb.
    UMENIE VEĽKEJ MORAVY – 830 – Pribina stavia prvý kostol v Nitre, Pohrebisko z 9. storočia v rozmeroch trojloďovej stavby. Pribina dal v Panónií postaviť mnoho kostolov z kameňa. 864 Prišli bratia Konštantín a Metod na územie Veľkej Moravy. Kostoly boli murované, omietané a v interiéry vyzdobené maľbami.
    DOBA OTTONSKÁ – Snaha na nadviazanie antickej tradície. V 10. storočí sa rozpadla Karollinská dinastia a vznikajú germánske a románske krajiny. Centrom úsilia sa stalo Sasko. Stavali plocho stropné baziliky i centrálne kostoly. Hlavná loď sa krížila s vedľajšou loďou. Plastika sa neodvažovala vytvárať trojrozmerné obrazy. Madonna z Essenu, jediná trojrozmerná socha z tejto doby. Kovolejárstvo sa rozvíjalo. Maliarstvo na ostrove Reichenau. Knižná maľba v kláštoroch.

    18. Románske umenie
    Románske umenie alebo najmä v architektúre románsky sloh alebo zriedkavo romantika je umelecká fáza vrcholného stredoveku, presnejšie obdobia od roku 1000 do 1. polovice 13. storočia. Vyznačuje sa vážnou monumentalitou a prísnou hierarchickosťou (odstupňovanie priestorov v chráme, rôzna veľkosť postáv podľa ich ideového významu). Románske umenie je prvý univerzálny sloh stredoveku. Označenie (vzniklo až v 19. storočí vo Francúzsku) súvisí so vznikom románskeho slohu na území, kde populácia hovorí románskymi jazykmi. Zavádzanie klenbových sústav.
    Románska plastika dostávala stereotypné tvary. Figurálna plastika interiéru ako aj exteriéru nielen ako reliéf, ale ako trojrozmerná plastika. Zdobenie portálov chrámov. Steny interiérov zdobené cyklami figurálnych malieb. Súbor malieb „Biblia pauperum“. Farebné okná a polychrómia kammenných architektonických článkov. Knižná maľba, kde postavy mali nedokonalé proporcie, nepravidelné tvary, veľmi málo rozvíjanie pojmov. K schematizmu a expresívnosti.
    Taliansko – Zo starokresťanskej plochostropnej baziliky bez priečnej lode. Arabské vplyvy. Vývin románskej architektúry sa sústredil do Toskánskych miest. Výtvarné umenie rozvíjalo figurálny reliéf a kovoolejárstvo. Monumentálne maliarske umenie v dvoch technikách – mozaika i násenná maľba. Ovplyvnený byzantským maliarstvom. V 13. storočí sa prijímali prvky západoeurópskeho maliarstva. Knižná maľba a maľba ilustrovaných kníh.
    Francúzsko – románska architektúra, najbohatšie rozvinutá, deväť lokálnych staviteľských škôl. Usilovanie o pravidelný pôdorys. Kostol Benediktínov v Cluny. Sochárstvo do portálov vkladalo drobné postavy. Kovolejárstvo ponúkalo liate svietniky a krstiteľnice. Nástenná a knižná maľba čerpala z byzantského umenia.
    Nemecko – Nadviazalo na karolínsku a ottonskú baziliku s apsidami na východnej aj západnej strane a na typ s osobitnou časťou vstupu na západnej strane. Dóm vo Wormse. Sochárstvo nemalo veľké možnosti rozvoja. Mnoho nástenných malieb z tohto obdobia poškodených zlým reštaurovaním. Badať vplyv byzantského umenia.

    19. Románske umenie – Čechy, Morava a Slovensko
    Čechy a Morava – Staviteľstvo z domácich veľkomoravskýchtradícií. Jednak z podnetov čo prenikali z Talianska, Nemecka a Francúzska. Tri typy:
    1, Rotundy – (Sv. Víta na Pražskom hrade) nadväzuje na Veľkú Moravu, so štyrmi apsydami.
    2, Trojloďové baziliky – (Sv. Panny Márie v Tismiciach) zachoval sa v úplne celom stave.
    3, Jednoloďové kostoly – (Wetwerk) Dva typy empor: pavlačnú zo zábradlím v dvoch pilieroch a emporu vežovitého typu.
    Slovensko – Nadväzovala na Európske, Tri typy: 1, Trojloďové; 2, jednoloďové; 3, stavby centrálneho typu. Kostol nemal veže. Zemepánske kostoly. Kostol sv. Emeráma v Nitre. Stavba kláštorných kostolov (Rimavské Jánovce, Diakovce) Niekoľko centrálnych architektúr – Rotunda v Skalici. Z mladších napríklad kostol v Podolínci. Kruhové karnery boli veľmi osobité, napríklad v Bratislave na hrade. Stavba mestských kostolov, priniesli to nemecký kolonisti, premonštrátsky kostol v Bíni, kapitulský kostol v Spišskej Kapitule s plastikou Leo Albus z bieleho travertínu.
    28. Klasicizmus
    Dostala významnú podporu v 18. storočí v diele historika a teoretika Winclemanna, ktorý prvý systematicky vykonával archeologické výskumy v zasypaných antických mestách, v Pompejách a Heraklaneu. Zamerané na antický ideál krásy, ovplyvnené osvietenectvom. Neskorobarokový klasicizmus. Svojou jednoduchosťou sa stal protikladom radikálneho baroka a preto mohol dobre tlmočiť umelecké a vôbec svetonázorové hľadiská meštianstva. Na druhej strane sa veľmi investovalo do infraštruktúry a kráľovských dvorov za čias Napoléona. Ovplyvnený Gréckou klasicistickou architektúrou. Exteriér kostola zdobili portály a vnútro sa maľovalo striedmo – vybielenie zariadenia.
    Francúzsko – Centrum v Paríži, spoločenské premeny počas Veľkej francúzskej revolúcie. Pamätník Panteon, centrálny kostol s kupolou Sacre Coeur.
    Nemecko – podobne ako vo Francúzsku, zriedka sakrálne stavby v monumentálnej veľkosti.
    Čechy – Kostol sv. Kríža v Prahe.
    Slovensko – Dvojvežový kostol s kupolou v Jelšave, kostol sv. Ladislava v komplexe mestskej nemocnice v Bratislave. Evanjelické kostoly s tolerančným patentom. Centrálne stavby a zriedkavé budovanie kazateľnicových oltárov, kedy je kazateľnica v strede oltára, priamo nad menzou.

    29. Moderné umenie
    Moderné umenie je termín, ktorý označuje umenie od konca 19. storočia až po 70. roky 20. storočia. Charakteristickou tendenciou moderného umenia je individualizmus (Individualizmus je individualita, resp. zdôrazňovanie individuality umelca pri tvorbe. Tvorí základné predpoklady tvorby a črtu umenia, ktorá sa prejavuje v úsilí tvorcu vytvoriť originálne umelecké dielo.), subjektivizmus, modernizmus, experiment.
    Koncom 19. storočia sa v európskej architektúre výraznejšie prejavuje eklekticizmus. Vzniká množstvo umeleckých smerov: impresionizmus, ktorý predznamenáva už predstaviteľ moderny E. Manet, symbolizmus, secesia, avantgardy 20. storočia – kubizmus, surrealizmus, expresionizmus, fauvizmus, dadaizmus, popart, kinetické umenie a ďalšie viac alebo menej výrazné a úspešné umelecké prúdy.
    Expresionizmus (Výtvarné umenie je charakteristické zameraním na vnútorné psychické stavy, prejavuje sa expresívnym výrazom farieb a tvarov.)
    Surrealizmus (Názov surrealizmus pochádza z podtitulu divadelnej hry, ktorej názov dal v roku 1917 Guillaume Apollinaire. Tento názov sa stal programom i pomenovaním skupiny parížskych spisovateľov, ktorí boli zoskupení okolo André Bretona, Paula Eluarda a Louisa Aragona. Surrealistickí spisovatelia, maliari, sochári používali metódu “automatizmu”, čo znamenalo: preniknúť do psychofyzickej podstaty. Používajú odvážne techniky.)

    30. Ochrana sakrálnych pamiatok
    Prejavy ochrany pamiatok už v antike. Ochrana historických budov. V stredoveku záujem o ochranu upadol. Ochraňovali sa hroby mučeníkov (jaskyňa sv. Svorada pri Zborove a sv. Benedikta v Skalke pri Trenčíne) Renesancia poskytla záujem o ochranu umeleckého diela. Pius II. vydal nariadenie o ochrane antických pamiatok. Pavol III. zriadil ústav na kontrolu zaobchádzania s pamiatkami. Osvietenectvo ochraňovalo predovšetkým antiku a renesanciu. Vznikli prvé európske múzeá a galérie. Románsky ochrancovia chceli očistenie od iných štýlov. Tam kde sa pôvodné gotické časti nezachovali sa robili zdanlivo podobné časti, ktoré však neodpovedali umeleckej hodnote. Pamiatkarsky purizmus – Ranogotické prvky pokladali za gotické a pod. čiže nastala slabá diferenciácia štýlov. Zničila sa architektonicky bazilika sv. Martina v Bratislave a v Košiciach úplne prestavali vnútornú stavbu lode. Rekonštrukcie v tzv. čistom slohu, nie sú správne. Hodnota pamiatky nespočíva iba v jej forme, ale v tiež jej hmote. Riegel odporúčal konzervovanie pamiatok; Wagner odporúčal, aby každé dielo pôsobilo aj esteticky a dbal na hodnotu. Pamiatkari však neprijali všetky jeho návrhy. Po druhej svetovej vojne v dôsledku vojnových zásahov sa o to viac dbalo o ochranu týchto pamiatok. Na Slovensku je potrebné dávať prednosť konzervačnej metóde pred rekonštrukciou, no je potrebné na to pozerať veľmi individuálne.

  • Skriptá z Pedagogickej komunikácie

    1. Vymedzenie pojmu pedagogická komunikácia

    Každá komunikácia (sociálna, pedagogická, a pod..) má svoju štruktúru, ktorú tvoria:
     -komunikátor – osoba, ktorá informáciu odovzdáva (učiteľ)
     -komuniké – obsah informácie (učivo)
     -komunikačný kanál – cesta, ktorou sa informácia odovzdáva, či už ústnou, písomnou formou.
     -komunikant – osoba, ktorej je informácia určená (žiak)

    Pedagóg vo svojej práci používa slová, reč a komunikuje. Komunikácia medzi učiteľom a žiakom na vyučovaní sa v širšom zmysle nazýva
    pedagogická komunikácia (PK).
     GAVORA:
    Pedagogická komunikácia je výmena informácii medzi účastníkmi výchovno-vzdelávacieho procesu, ktorá slúži na dosiahnutie výchovno-vzdelávacích cieľov. Informácie sa v pedagogickej komunikácii sprostredkúvajú verbálnymi a neverbálnymi prostriedkami, ktoré určujú právomoci jej účastníkov. Zároveň má svoje priestorové a časové dimenzie.
    1. PK sa uskutočňuje medzi účastníkmi
    výchovno-vzdelávacieho procesu

     Pod pojmom účastníci vyučovacieho procesu rozumieme dve skupiny účastníkov a to učiteľa a žiaka. Každá z týchto skupín má odlišné postavenie a plní rozličné úlohy. Predstavitelia prvej skupiny ovplyvňujú a riadia priebeh komunikácie, kým druhá skupina prijíma podnety, zúčastňuje sa komunikácie. Formuje svoju osobnosť, vytvára si vzťahy medzi učiteľom a žiakmi.
     učiteľ – žiak
     učiteľ – učiteľ
     žiak – žiak
    2. PK je výmenou informácií
     – výmena predpokladá vnútorné spracovanie informácií
    3. PK slúži na dosiahnutie výchovno-vzdelávacích cieľov
     – učiteľ a žiaci hovoria, píšu alebo iným spôsobom sa vyjadrujú o takých faktoch, otázkach, názoroch, ktoré pomáhajú dosiahnuť cieľ určený vzdelávacou (výchovnou) inštitúciou
    4. Pedagogické informácie sa sprostredkúvajú verbálnymi a neverbálnymi prostriedkami
     verbálna komunikácia – odovzdávanie informácii pomocou písaných, hovorených slov
     neverbálna komunikácia – odovzdávanie informácii pomocou neverbálnych prostriedkov: gestami, mimikou, hlasitosťou reči a podobne.
     sprostredkovaná informácia – a to v postupnosti: učiteľ – didaktický prostriedok – žiak, žiaci. (názorná pomôcka, text učebnice)
    5) PK sa riadi pravidlami
     priebeh PK je pevne organizovaný
     spravidla učiteľ určuje čo má kto hovoriť, ako dlho ma hovoriť
    6. PK má svoje priestorové a časové dimenzie

     – priestor a čas, kde sa realizuje proces výchovy a vzdelávania

    2. Základné funkcie pedagogickej komunikácie

    Obsahom pedagogickej komunikácie na vyučovaní je vzdelávací obsah a druhú časť obsahu pedagogickej komunikácie tvoria informácie, ako napr. hodnotiace informácie, riadiace a organizačné pokyny, správy osobné vyjadrenia a podobne.

    PK je zložitý proces, ktorý plní niekoľko funkcií.
    GAVORA:
    1. Slúži ako prostriedok realizácie výchovy a vzdelávania
     prostredníctvom pedagogickej komunikácie sú žiaci vzdelávaní a vychovávaní
     výchovno-vzdelávací cieľ, obsah i metódy vystupujú nepriamo, a to vo forme verbálnych i neverbálnych prejavov učiteľa i žiaka
     učiteľ zvažuje čo má vyjadriť a komu to má vyjadriť a zároveň zvažuje čo majú vyjadriť žiaci a akým spôsobom
    GAVORA:
    2. Sprostredkúva vzťahy medzi komunikujúcimi – učiteľom a žiakom, i žiakmi navzájom
     roly, ktoré komunikujúci zastávajú

     vzťahy sa v priebehu komunikácie vytvárajú, aktualizujú, upevňujú a menia
    KŘIVOHLAVÝ:
    udáva 6 základných funkcií PK
     sprostredkovanie spoločnej činnosti účastníkov
     sprostredkovavanie vzájomného pôsobenia účastníkov v najširšom zmysle
     sprostredkovavanie osobných i neosobných vzťahov
     formovanie všetkých účastníkov pedag. procesu, hlavne osobnosti žiakov
     je prostriedkom k uskutočňovaniu výchovy a vzdelávania
     vytvára a zaisťuje fungovanie a dynamiku vyučovacieho procesu

    Výchovno–vzdelávací cieľ – cieľ PK a ich vzájomný vzťah:
     Výchovno-vzdelávací cieľ je základom, z ktorého cieľ PK vychádza
     výchovno–vzdelávací cieľ má globálnejší charakter, cieľ PK je konkrétnejší
     výchovno–vzdelávací cieľ je vyjadrený explicitne (obyčajne v písomnej podobe – učebné osnovy), cieľ PK nemáva explicitnú podobu
     výchovno–vzdelávací cieľ je stanovený vopred, cieľ PK vytvára učiteľ spravidla počas hodiny

    3. Roviny pedagogickej komunikácie

     PK je multidimenzionálny jav
     rozlišujeme 3 základné roviny: obsahovú procesuálnu vzťahovú
    Obsahová rovina 1/3
     tvoria ju pedagogické informácie, ktorými sú nielen poznatky dosiahnuté prostredníctvom realizácie
    výchovno–vzdelávacích cieľov, ale aj názory, postoje, atď.
    Obsahová rovina 2/3
     pedagogické informácie môžu byť
     kognitívne – sú zamerané na rozvoj poznávacej stránky osobnosti, na rozširovanie vedomostí, zručností a návykov („Svojráznym druhom ľudovej piesne sú trávnice.“)
     afektívne – sú zamerané prevažne na rozvoj názorov, postojov, motívov, záujmov a potrieb („Nemôžeš sa viac usilovať?“)
     regulatívne – sú zamerané prevažne na organizovanie, usmerňovanie a hodnotenie činnosti („Vypočítajte príklad 9 na str. 86!“)
    Obsahová rovina 3/3
     z prehľadu týchto druhov pedag. informácií vyplýva, že kognitívna informácia je nositeľom prevažne vzdelávacieho pôsobenia a afektívna informácia prevažne výchovného pôsobenia. Výchovné a vzdelávacie pôsobenie nevzniká a nefunguje samo od seba. Potrebuje istý organizujúci faktor, ktorý zabezpečuje jeho vznik, riadenie priebehu a hodnotenie jeho výsledkov. Na to slúži regulatívna informácia.
    Procesuálna rovina 1/3
     zahrňuje komunikačné činnosti, ktoré môžeme rozdeliť podľa viacerých hľadísk
    1. podľa druhu použitého komunikačného prostriedku
     verbálne činnosti
     neverbálne činnosti
    Procesuálna rovina 2/3
    2. podľa charakteru činnosti
     recepčné procesy – zahrňujú činnosti súvisiace s prijímaním a vnútorným spracovaním informácií
     produkčné procesy – súvisiace s vytváraním a odovzdávaním informácií (pamäťové, myšlienkové procesy)
    Procesuálna rovina 3/3
    3. podľa formy
     monologické komunikačné činnosti – komunikačný prejav jedného komunikanta (výklad, odpoveď)
     dialogické komunikačné činnosti – komunikačný prejav dvoch alebo viacerých ľudí (dialóg, rozhovor…)
    Vzťahová rovina 1/2
     spočíva v sprostredkovaní vzťahov medzi komunikujúcimi
     prejavuje sa už na začiatku komunikačného aktu, prostredníctvom voľby partnera komunikácie

    Vzťahová rovina 2/2
     v procese PK existujú tieto typy vzťahov:
     učiteľ – žiak
     učiteľ – skupina žiakov
     učiteľ – trieda
     žiak – žiak
     žiak – skupina žiakov
     žiak – trieda
     skupina žiakov – skupina žiakov
     skupina žiakov – trieda

    4. Zložky pedagogickej komunikácie
    Zložky komunikácie
    vysielateľ
    – správa
    – kanál
    – príjemca

    Zložky pedagogickej komunikácie
    vysielateľ
    – príjemca
    – obsah
    – komunikačné kanály
    – smer komunikácie
    – zámer komunikácie
    – efekt komunikovania

    Poruchy

     v každom z týchto článkov môže nastať porucha, z toho vyplýva nesprávna komunikácia
    Cieľ a spätná väzba
     aby bola PK efektívna učiteľ musí byť pred jej formulovaním zameraný na cieľ (jasný, musí vedieť aké účinky chce vyvolať)
     súčasne je potrebné neustále sledovať reakcie študentov a na to potrebuje o nich vedieť čo najviac, aby si mohol utvoriť presný obraz o ich osobnosti a správaní
    Základné charakteristiky každej komunikácie
     Z predchádzajúceho vyplýva, že je potrebné, aby mal učiteľ na zreteli tieto základné charakteristiky každej komunikácie:
    • kto s kým komunikuje
    • kto je iniciátorom
    • ktorým smerom komunikácie prebieha
    Štatistika
    najčastejšia je obojsmerná komunikácia (U – Ž) 42% – dialóg, jednosmerná komunikácia – 30% – monológ a nakoniec jednosmerná komunikácia učiteľa k žiakovi ako k jednotlivcovi – 10%

    5. Efektívnosť pedagogickej komunikácie

    Definícia
    • efektívnosť PK chápeme ako mieru dosahovania cieľa, ktorý sa človek usiluje dosiahnuť prostredníctvom komunikácie

    • ak sa komunikačný zámer splnil, môžeme vyhlásiť, že komunikačný akt bol efektívny, ak sa nesplnil, bol neefektívny

    • PK je tým efektívnejšia, čím viac prispela k rozvoju kognitívnej, afektívnej a psychomotorickej stránky žiaka
    Ako na to?
    • aby PK bola efektívna, je nevyhnutné, aby sa učiteľ v komunikácii neustále zdokonaľoval (z teórie, na základe sledovania vlastných komunikačných aktov, kolegov)

    • Cooper (1988) ako najdôležitejšie vymenováva tieto zručnosti, ktorými by mal disponovať efektívny učiteľ:
    – schopnosť klásť rôzne druhy otázok
    – schopnosť posilniť určité druhy správania u žiaka
    – schopnosť diagnostikovať potreby žiaka a príčiny jeho ťažkostí v učení
    – schopnosť variovať situácie vo vyučovaní tak, aby boli žiaci učebnou látkou zaujatí
    – schopnosť spoznať, kedy žiaci začínajú strácať pozornosť a zmeniť to
    – schopnosť využívať technické vybavenie (video, počítače atď.)
    – schopnosť posúdiť vhodnosť a vybrať adekvátne učebnice a materiály
    – schopnosť podať výklad na vyučovacích hodinách
    – schopnosť organizovať vyučovanie vo vzťahu k vývojovým danostiam a skúsenostiam žiaka
    – schopnosť efektívnej komunikácie

    6. Neverbálna pedagogická komunikácia

    • môže sa vyskytovať v ktorejkoľvek interakcii učiteľa so žiakmi. Neverbálne správanie môže komunikovať viac informácií ako správy prezentované prostredníctvom slovnej komunikácie.
    • neverbálne prejavy môžu doplňovať verbálnu informáciu a kompletizovať jej obsah, môžu ju aj nahrádzať, prostredníctvom nich môže učiteľ zdôrazniť obsah hovoreného slova
    • pochopením obsahu, významov a mechanizmov účinkovania neverbálnej komunikácie môže učiteľ zistiť aké sú emócie a nálady žiakov
    • u väčšiny učiteľov prebieha neverbálna komunikácia nekontrolovane, bez vedomej regulácie a usmerňovania, tiež učitelia často nedokážu vedome interpretovať neverbálne signály žiakov
    • aby nevznikali vedľajšie negatívne účinky je nevyhnutné trénovať komunikatívne zručnosti učiteľa, schopnosť ich vedomej regulácie

    Druhy neverbálnej PK
    1. Mimika
    tvár ma svoju štruktúru, v ktorej možno rozlišovať:
    – oblasť čela a obočia
    – oblasť očí a viečok
    – oblasť dolnej časti tváre, zahrňujúce líca, nos a ústa
    • toto členenie možno dobre využiť v pedagogickej praxi. Napr. šťastie sa dá s veľkou presnosťou (98%) určiť z oblasti dolnej časti tváre, prekvapenie sa najpresnejšie identifikuje v oblasti čela a obočia, smútok a strach v oblasti očí a viečok …
    • učiteľovi môžu mimické prejavy signalizovať napr. aký je psychický stav žiaka pri skúšaní (v tvári sa odzrkadľujú napr. prejavy trémy, úzkosti a pod.), alebo aká je celková atmosféra v triede, aké je pochopenie vysvetľovaného učiva, ako sú žiaci pripravení na hodinu a pod.
    2. Pohľady
    • reč pohľadov patrí medzi najčastejšie spôsoby neverbálnej PK
    • učiteľ sa neustále díva na žiakov, žiaci pozorujú a sledujú očami jeho, pohľad je osobitne významný zdroj informácií, ktorý by sa učiteľ mal naučiť využívať
    • hodnotenie významu pohľadov:
    – pohľad učiteľa je častejšie upretý na tých žiakov, ktorí s ním súhlasia
    – hovoriaci sa častejšie díva do tváre tých poslucháčov, ktorí sa mu tiež dívajú do tváre
    ak sa poslucháč díva do tváre učiteľa, ktorý mu niečo rozpráva, dáva mu tak najavo, že je ochotný ho vypočuť
    • hodnotenie významu pohľadov:
    – poslucháči kladnejšie hodnotia informáciu, ktorú im tlmočí človek, pozerajúci sa im pritom do tváre, než úplne rovnakú informáciu, komunikovanú bez zrakového kontaktu
    – keď sú pohľady očí z komunikácie vylúčené, je narušená koordinácia a interakcia
    3. Proxemika
    • výber miesta na sedenie v triede môže poskytnúť určité informácie o študentovi aj učiteľovi. Napr. ak si žiak vyberie miesto úplne vzadu, učiteľ sa môže domnievať, že žiak nemá veľký záujem o jeho predmet, naopak, o študentovi, ktorý sedí úplne vpredu si učiteľ môže myslieť, že je mimoriadne bystrý a pozorný.
    • výber miesta na sedenie v triede je zdrojom informácií aj pre ostatných študentov. Napr. ak si poslucháč vyberie miesto vpredu, ostatní sa môžu domnievať, že chce pozitívne zapôsobiť na učiteľa, ak si vyberie miesto vzadu, stáva sa jedným z ostatných študentov.
    4. Gestika
    • v PK učiteľ často používa mnoho nevedomých, často preexponovaných gest, ktoré môžu pôsobiť na žiakov rušivo
    • v PK platí zásada, že gestá by mal učiteľ využívať veľmi úsporne a funkčne s určitým didaktickým zámerom – napr. k zvýšeniu koncentrácie pozornosti žiakov, zdôrazneniu obsahu výkladu učiva a pod., pričom by mali byť jednoznačné tak, aby žiaci chápali ich význam rovnako ako učiteľ
    • k najčastejším gestám učiteľa patria:
    – pohrozenie ukazovákom: výstraha, napomenutie nedisciplinovaného žiaka
    – ukazovák priložený k ústam: signalizuje utíšenie sa žiakov
    – ukázanie na žiaka: výzva k odpovedaniu na zadanú otázku
    – bubnovanie prstami: prejav nervozity
    • niektoré gestá žiakov:
    – ohrýzanie nechtov – prejav nervozity a napätia u žiaka
    – ruky za chrbtom sú zovreté – žiak nedovolí nikomu, aby sa k nemu priblížil
    – prst jednej ruky drží prstami druhej ruky – znamená hľadanie opory, toto gesto sa vyskytuje hlavne pri skúšaní
    – úplne vykrútené prsty: ukazujú disharmonický citový život, žiak je komplikovaná osobnosť.
    – jemné dotýkanie vankúšikov prstov: žiak vyjadruje prostredníctvom rúk, že mu nepríjemné vziať vec do svojich rúk, nerád by sa nejakej veci sám.
    5. Haptika
    • pedagóg môže poznatky haptiky využiť veľmi široko – napr. v stresových situáciách môže dotykom ruky žiaka upokojiť, navodiť atmosféru dôvery, pocit bezpečia a pod.
    • gratuláciou k nejakému úspešnému výkonu môže učiteľ žiaka motivovať, zvýšiť jeho sebavedomie, povzbudiť ho
    6. Posturika
    • poloha tela subjektov v PK môže byť významným zdrojom informácií o tom ako komunikácie prebieha
    • učiteľ môže z fyzického postoja žiaka usudzovať napr. aký zaujíma k nemu a k jeho požiadavkám psychický postoj, aký záujem má o jeho výklad, aký účinok majú na neho jeho slová a pod.
    • niektoré postoje žiakov a ich význam:
    – ruka vo vrecku: tento postoj neukazuje ani obzvlášť pozitívnu alebo negatívnu reakciu, niekedy môže byť aj snahou zakryť nervozitu
    – prekrížené ruky: Paže sú skrížené, čo sa stáva vždy, keď máme pocit chladu alebo sa necítime dobre. Človek takpovediac ohrieva sám seba. Ak sa toto gesto objaví počas rozhovoru, počúvajúci dáva najavo, že v rozhovore počul niečo, čo mu vôbec nie je po vôli. Je to obranný postoj. Ak uňho chceme niečo dosiahnuť, mali by sme zmeniť svoju taktiku.
    – jedna noha obtočená okolo druhej: takúto polohu v sede využívajú hlavne ženy a dievčatá. Tento postoj znamená stiahnutie do úzadia, snahu schovať sa. Je to výraz nesmelosti a plachosti.
    – držanie sa oboch rúk v stoji: ak sa človek chytí sám za ruky, snaží sa o pocit, ktorý sme zažívali pri držaní sa za ruky s matkou. Tzn. Snaha zakryť nervozitu, nájsť stratenú sebaistotu .Tuto polohu často zaujímajú žiaci pri odpovedi pred tabuľou.

    7. Kinezika
    • v PK z hľadiska kineziky môžeme rozlišovať napr. učiteľa dynamického a flexibilného vo svojich pohyboch, alebo naopak stereotypného
    • učiteľ si musí stále uvedomovať, že pohyby výrazne charakterizujú osobnosť hovoriaceho a jeho temperament
    8. Úprava zovňajšku, celkový vzhľad, prostredie
    • primeraná úprava zovňajšku a úroveň oblečenia, vzbudzujú dôveru a sympatie, atraktívny ľudia získavajú v medziľudskej komunikácií viac pozitívnych reakcií, než málo atraktívny
    • tiež prostredie, jeho charakteristika, estetika, poriadok , štýl zariadenia veľa vypovedá o účastníkoch komunikácie (napr. úprava triedy naznačuje veľa o žiakoch, úprava kabinetu o učiteľovi)

    7. Verbálna pedagogická komunikácia

     verbálna komunikácie je najvýznamnejším znakovým systémom používaným v PK
    KEMSAK
     systém KEMSAK, ktorý vypracoval Zelina (1990) si všíma päť základných dimenzií rozvoja osobnosti žiaka:
    – dimenzia klasického vzdelávania – učiteľ komunikuje učivo predpísané učebnými osnovami
    – dimenzia, ktorá paralelne s dimenziou vzdelávania tvorí rozvíjanie kognitívnych funkcií (pamäť, vnímanie, myslenie)
    – dimenzia výchovná – rozvoj mimokognitívnych funkcií
    – dimenzia činiteľov, ktoré ovplyvňujú výchovu a vzdelávanie (osobnosť učiteľa, pracovné podmienky školy, riedenie systému školy)
    – dimenzia výchovných činností (práca, hra, učenie, umenie, odpočinok)

    K – koginitivizácia – naučiť žiaka myslieť, riešiť problémy.
    E – emocionalizácia – naučiť žiaka cítiť.
    M – motivácia, aktivizácia – naučiť žiakov byť činným, činorodo prežiť svoj život.
    S – socializácia – naučiť žiaka komunikovať, žiť s inými ľuďmi, riešiť vzájomné konflikty, počúvať iných.
    A – axiologizácia – naučiť sa orientovať v hodnotách, naučiť žiakov hodnotiť veci a javy.
    K – kreativizácia – naučiť tvorivo žiť, byť tvorivou osobnosťou.

     z pedag. hľadiska sa sleduje, aké rečové prejavy používajú učitelia a žiaci na vyučovaní pri preberaní látky, aké výchovno-vzdelávacie zámery sleduje učiteľ svojou rečou, aké účinky majú konkrétne rečové výpovede na žiakov
     ľudská reč, slovo, intenzita hlasu, pohľad, telesný výzor atď. sú tými činiteľmi, ktoré pomáhajú učiteľovi žiaka informovať i formovať
     moderné ponímanie vyučovania vyžaduje, aby učitelia dávali viac priestoru pri hovorení žiakom

     paralingvistické aspekty reči – častou chybou učiteľa pri výklade patria aj rôzne zvuky, ktoré môžeme ťažko zachytiť (napr. „ééé“, „hm, hm, hm“ a pod.) Tieto zvuky znamenajú ťažkosti hovoriaceho pri hľadaní vhodných slov.
    – učiteľov prejav by mal byť kultivovaný, bez nepotrebných zvukov
    – ďalšou chybou hlavne začínajúcich učiteľov býva používanie slov a obratov, ktoré každú chvíľu nevedomky opakujú. Napr. vlastne, takže, ako, chápete, proste.
    – ak sa prestávky vo vetách objavia u žiaka, učiteľ zvyčajne zbystrí pozornosť, ak sa objavia u učiteľa, naznačuje vnútornú neistotu hovoriaceho alebo potrebu zvýrazniť isté fakty

    8. Monológ, dialóg
    ako formy pedagogickej komunikácie
    Monológ
     čisté monologické odpovede žiakov bývajú veľmi zriedkavé, pretože učiteľ zvyčajne zasahuje do odpovedí žiakov otázkami

     využíva sa hlavne pri vysvetľovaní učebnej látky
    Monológ
     je tu potrebné takýto prejav dramatizovať, názorne opisovať udalosti, má byť farbistý, dej sa má rozvíjať harmonicky

     učiteľ má hovoriť pomaly, zrozumiteľne, dôležité sú pauzy, ktoré vytvárajú čas na hlbšie pochopenie zámeru učiteľa
    Dialóg
     tvorí podstatnú časť PK

     vo výchovno-vzdelávacom procese býva výchovne zameraný rozhovor učiteľa so žiakom

     vo vyučovaní je dialóg riadený učiteľom na rozdiel od neriadeného dialógu (napr. predavač – kupujúci)
    Dialóg
     v dialógu učiteľ spoznáva žiaka, jeho názory, postoje, spôsob myslenia, jazykový prejav i správanie
     učiteľ svojou odbornosťou, metodickou prípravou i skúsenosťami vplýva prostredníctvom dialógu na pracovnú a učebnú činnosť žiaka tým, že ho usmerňuje, obohacuje jeho vedomosti a vychováva ho
     základné podmienky uskutočnenia dialógu sú vhodná atmosféra, pripravenosť žiakov a učiteľa na dialóg, primeraná téma
    Dialóg
     vyžaduje si diferencovaný prístup

     môže mať rôzne zloženie – otázka, odpoveď, reakcia na odpoveď, môže sa začať oznamovacou vetou…

    9. Rozhovor vo výchovno-vzdelávacom procese

    • rozhovor môže prebiehať formou dialógu (najsprávnejšia forma), alebo debaty, besedy, diskusie, pohovoru a pod.
    • učiteľ v pedagogickej praxi v komunikácii so žiakmi najčastejšie využíva rozhovor, prostredníctvom ktorého prenáša informácie (učivo) na žiaka a zároveň má možnosť zistiť na koľko si žiak dané učivo zapamätal, či ho pochopil. Tak môže učiteľ zistiť, kde má žiak prípadné rezervy a nedostatky, ktorým bude venovať viac času.
    • v rozhovore vystupujú dvaja (alebo aj viacerí) účastníci, učiteľ je hovoriaci a žiak je počúvajúci alebo naopak
    • rozhovor by mal prebiehať v 3 fázach:
    – 1.podnet (otázka)
    – 2.reakcia (odpoveď)
    – 3.oznámenie o tom, ako je odpoveď hodnotená tým, ktorý otázku položil (hodnotenie)
    • pedagóg musí reagovať na žiakovu odpoveď, krátko ju zhodnotiť, čím podporuje u žiaka potrebu vyjadrovať sa, cítiť, že má niekto oň záujem. V prípade nesprávnej odpovede naviesť žiaka k očakávanej odpovedi, motivovať k ďalšej spolupráci, pochváliť ho aj za snahu.
    • rozhovor ako taký by mal prebiehať v troch fázach: prípravnej, samotnou realizáciou rozhovoru, zhodnotenie rozhovoru
    Carkhuffov model rozhovoru 1/2
    Carkhuffov model rozhovoru má dve roviny:
    • rovina učiteľových činností:
    – pozorovanie – neverbálne, verbálne prejavy …
    – odpovedanie – nielen na otázky, ale aj preformulovanie vlastnými slovami
    – zosobnenie – pochopiť problém žiaka
    – podnety – rekapitulovanie žiakových snáh o riešenie
    Carkhuffov model rozhovoru 2/2
    • rovina žiakových činností:
    – prieskum situácie – vyslovuje svoj problém
    – porozumenie súvislostiam – žiak sa potrebuje zorientovať v objekt. a subjekt. súvislostiach
    – jednanie – od problému cez analýzu k činom
    Niekoľko poznámok k príprave rozhovoru
    • na rozhovor sa treba dobre pripraviť (plán rozhovoru, poznanie osoby, zaistiť si čas a miesto rozhovoru, poznanie seba)
    • správny začiatok rozhovoru
    • vymedzenie problému
    • nerobiť predčasné závery!!!
    • stavať na potencionalitách – výchovný pracovník musí profesionálne veriť, že v každom človeku je niečo dobré, čo treba odhaľovať a stavať na tom
    • ofenzíva v rozhovore – viesť rozhovor tak, aby sa neodbočovalo od témy
    • rola výchovného pracovníka – mal by v každej situácii zvážiť, v akej role má vystupovať.

    • Poznáme role:
    – rola diagnostika
    – rola poradcu
    – rola podnecovateľa
    – rola kontrolóra – skôr ako poradca
    – rola vyšetrovateľa
    • – výchovný pracovník by v rozhovore nemal byť ani egoistický, sentimentálny, ani osobný, mal by byť majstrom v počúvaní

    10. Funkcia úloh, otázok a cvičení v pedagogickej komunikácii

    K základným učiteľovým činnostiam a postupom, ktoré sa využívajú vo vyučovacom procese je používanie otázok
    Funkcie otázok v PK otázky plnia tieto funkcie:
     organizačnú
     vzdelávaciu
     výchovnú
    Úlohy otázok otázky majú tieto úlohy:
     motivovať záujem a premýšľanie
     zvyšovať účasť a pozornosť
     aktivizovať riešenie problémov
     hodnotiť a odhadnúť potreby

    Učitelia by mali byť schopní formulovať otázky pre všetkých šesť stupňov kognitívnych procesov
    1. stupeň vnímanie, psychomotorika
    rozvíjať zmyslové vnímanie prostredníctvom otázok
    2. stupeň vedomosti, pamäť
    otázka a odpoveď na stupeň vedomosti zisťuje fakty, definície, poučky, ktoré sa predtým naučil
    3. stupeň nižšie konvergentné procesy (NKP) – pochopenie pojmov, rozdiely, porovnanie, analýza, induktívne a deduktívne myslenie, príčinnosť, vyvodzovanie záverov. Používanie otázok na pochopenie slúži žiakom na to, aby boli schopní vnímať, chápať a rozumieť zámerom učiteľa. Najčastejšie slová, ktoré sa používajú pri otázkach – opíš, porovnaj, parafrázuj, povedz vlastnými slovami…
     aplikačné otázky – vyžadujú od žiakov správne použiť poučku, pravidlo, postup pri riešení problému a tým určiť jednoduchú a správnu odpoveď na problém
    4. stupeň vyššie konvergentné procesy (VKP) syntéza, zovšeobecňovanie, analogické myslenie, aplikácia, metaforické myslenie. Rozvíjajú u žiakov kritické myslenie. Podporujú rozvoj kognitívnych procesov žiakov v troch rovinách:
     poznať motívy, ciele a príčiny
     uvažovať o dostupných informáciách, analyzovať ich s cieľom zovšeobecniť
     analyzovať záver, odvodzovať a zovšeobecňovať
    5. stupeň hodnotiace myslenie – vyžadujú vyslovenie vlastného názoru, istého záveru. Najčastejšie používané slová na hodnotiace otázky: posúď, rozhodni, dokáž, hodnoť, stanov, urči …
    Pri hodnotení sa používajú:
     objektívne kritériá
     osobná hodnotová orientácia.
    Hodnotenie sa môže diať na úrovni:
     konvergentného hodnotenia – záver sa dá dokázať objektívnejšími prostriedkami a býva len jeden záver správny
     divergentného hodnotenia – pravdu možno ťažko jednoznačne dokázať, pracuje sa so subjektívnymi posudkami, dojmami.
    6. stupeň tvorivé myslenie – pri myslení rozlišujeme úlohy na:
     konvergentné myšlienkové procesy – smeruje k jednému správnemu záveru
     hodnotiace procesy
     divergentné myšlienkové procesy – myslenie pri ich riešení je zamerané do šírky, produkuje rozličné nápady, alternatívy riešení
     učiteľ používa tvorivé otázky a úlohy na rozvíjanie tvorivých schopností žiakov, žiada od žiaka vymyslieť čo najviac odpovedí, riešení. Najčastejšie slová – ako by sme mohli zlepšiť?, čo by sa stalo, ak by…

  • Teológia ikony – Rukou neutvorený obraz Spasiteľa

    Prvé zobrazenie Spasiteľa vzniklo ešte počas jeho života: Kristus si umyl tvár, utrel sa čistým plátnom, na ktoré sa odtlačila jeho tvár. Plátno bolo odoslané chorému na malomocenstvo, ktorý sa pri pohľade na Kristovu odtlačenú tvár uzdravil. Je pravdou, že vo Svätom písme sa o tejto udalosti nič nehovorí, ale pamiatka na ňu sa uchováva v posvätnej tradícii Cirkvi, v svedectvách cirkevných historikov a bohoslužobných textoch. V našom liturgickom kalendári si pripomíname deň pamätnej udalosti Prenesenia Rukou neutvoreného obrazu z Edessy do Konštantínopola (944). Spomedzi Kristových ikon majú pre ikonografiu zásadný význam ikony Spasiteľa napísané bez pomoci rúk (z gr. ά χειροποίητός), ktoré sa tak na Západe, ako aj na Východe pripisujú samému Kristovi. Tieto ikony nie sú ani jednoduchým pamiatkovým predmetom alebo hľadaním portrétu Pána, ani zobrazením ideálu krásy, hoc by bola akokoľvek duchovná. Tieto ikony sú predovšetkým odrazom viery Cirkvi v tajomstvo vtelenia, epifánia (zjavenie) večného Slova neoddeliteľne spojeného s ľudskou prirodzenosťou. Práve ikona Rukou neutvoreného obrazu Kristovej tváre bola pre ikonodulov (obrancov ikon) jedným z argumentov v boji proti ikonoborcom v tom, že sám Kristus nám zanechal ikonu svojej tváre, a tým je aj samotné zobrazenie Krista prostredníctvom obrazu oprávnené. Na Východe je táto ikona spojená s udalosťou malomocného kráľa z Edessy Abgara V., ktorý napísal Ježišovi list, v ktorom ho žiada, aby ho prišiel uzdraviť. List mu doručil maliar Ananiáš s príkazom namaľovať Ježišov portrét. To sa mu však nepodarilo, no Pán si utrel tvár do plátna, na ktorom zostala zázračne odtlačená jeho podoba, ktorú poslal Abgarovi. Ten sa pohľadom naň uzdravil. Pre ikony Rukou neutvoreného Spasiteľa je všeobecne známy názov Obraz Rukou neutvoreného Pána nášho Ježiša Krista. Stretávame sa však aj s ikonami, ktorých popis v gréckom jazyku je TΟ ΑΓΙΟΝ ΜΑΝΔΙΛΗΟΝ, mandylion (gr. slovo μανδίλιον pochádza pravdepodobne zo semitského výrazu mindil – vreckovka). Rovnaký význam má aj cirkevnoslovanský výraz СВЯТЫЙ ОУБРУСЪ (ubrús), s ktorým sa môžeme stretnúť v ruských ikonách tohto typu. Na Západe sa tieto ikony objavili po návrate križiakov, ktorí o nich podali správy. Za svoj vznik vďačia legende o sv. Veronike, ktorá počas krížovej cesty Spasiteľa utrela jeho tvár šatkou, na ktorú sa odtlačila jeho tvár. Toto meno vzniklo pravdepodobne posunutím spoluhlások v slovách véra ikon (pravá ikona). Táto legenda sa objavila uprostred františkánskych mníchov v 15. stor., no pre legendu o Veronike nikde nenachádzame podklad, ani v evanjeliách, ani v apokryfoch. Osobitosťou týchto „Veronikiných pláten“ je to, že predstavujú Krista s tŕňovou korunou. Poukazujú na jeho utrpenie ako Božieho baránka, ktorý sníma hriechy sveta (Jn 1, 29).

    Napriek odlišnostiam, ktoré medzi ikonami Rukou neutvoreného obrazu Spasiteľa jestvujú, možno odhaliť vlastné osobitosti tohto typu. Ikonografický základ tejto ikony tvorí iba hlava Spasiteľa bez zobrazenia krku a ramien. Vlasy voľne splývajú po oboch stranách cez uši, zvyčajne v dvoch pramienkoch. V strede hlavy zostupujú do čela dva až štyri pramienky vlasov. Oči sú doširoka otvorené a prenikavé. Brada je na spodnej strane rozdelená do niekoľkých pramienkov alebo je v tzv. type „mokrá brada“, ktorá je zahrotená a zvláštne natiahnutá smerom dole. Hlava je obklopená nimbom (svätožiarou), ktorý je neoddeliteľným prvkom každej ikony ako symbol svätosti. Ale na rozdiel od nimbov svätých je nimbus Spasiteľa vo forme kríža, ktorý poukazuje na jeho obetu. Je prirodzené, že s takýmto zobrazením sa stretávame výhradne v ikonografii Krista. V byzantských zobrazeniach sa kríž ozdoboval drahými kameňmi. V 11. storočí sa začínajú na viditeľných stranách kríža objavovať grécke písmena ό ώ ν, ktoré znamenajú „ten, ktorý je“. To zodpovedá menu Jahve v Starom zákone, ktoré Boh zjavil Mojžišovi v horiacom kríku na Sinaji. Na otázku Mojžiša, aké je jeho meno, Boh odpovedá: „Ja som, ktorý som“. A tým, že sa skratka Božieho mena umiestňuje v ikonografii Krista do nimbu, je vyjadrená pravda o Kristovi – o jeho božstve, ktorý je pre nás tak Bohom zmluvy, ako bol Jahve v Starom zákone. Na pozadí po stranách nimbu je napísané skrátené meno Spasiteľa IC XC (Isús Christós) – Ježiš Kristus. Na porovnanie si uveďme základné varianty tohto ikonografického typu zobrazenia Spasiteľa:
    1. Hlava Krista je umiestnená v kruhu nimbu na čistom pozadí bez zobrazeného plátna. Tento variant je najstarším a môžeme ho považovať za ikonografický archetyp.
    2. Hlava Krista je zobrazená na plátne. Plátno je rovné, nie zvlnené, s ornamentami, s vyšitou obrubou a strapcami. Známy je do 13. stor.
    3. Hlava Krista je na plátne, ktoré je so záhybmi. Vrchné konce sú zauzlené. Tento typ bol rozšírený od polovice 13. stor.
    4. Hlava Krista je umiestnená na zvlnenom plátne. Zauzlené horné konce držia v rukách dvaja anjeli zobrazení po pás. S týmto variantom sa stretávame od 15. stor.
    5. Plátno s Kristovou hlavou drží v rukách anjel zobrazený v celej postave. Tento variant siaha k 16. stor.
    6. Plátno držia pred sebou dvaja anjeli zobrazení v celých postavách. Najstaršia známa ikona tohto typu je Stroganovská zo 17. stor.

    V úvode tejto kapitoly chcem poukázať v spojitosti s predchádzajúcim článkom na posledný z variantov tohto typu: ikonu Rukou neutvoreného obrazu Spasiteľa s činmi. Sväté plátno je zvrchu a zospodu ohraničené klejmami. Klejma – rozšírený spôsob zobrazovania zvlášť u svätých (napr. Mikuláš, Juraj, Demeter, Paraskieva, archanjel Michal), kde hlavná postava ikony je po obvode ohraničená drobnými obrázkami, ktoré zobrazujú výjavy zo života daného svätca. Spolu s centrálnym obrazom vytvárajú ideovú jednotu. Na tomto type ikony klejmy zobrazujú: 1. Krista, ktorý v prítomnosti
    učeníkov uzdravuje chorého. 2. Abgara, ktorý posiela Ananiáša ku Kristovi. 3. Ananiáša, ktorý sa pokúša zobraziť podobu Krista.4. Krista, ktorý podáva kľačiacemu Ananiášovi plátno s Rukou neutvorený obrazom. 5. Ananiáša, ktorý podáva plátno Abgarovi. 6. Zničenie pohanských modiel v Edesse. Základný teologický význam ikony Rukou neutvoreného obrazu Spasiteľa je vtelenie Božieho Syna kvôli spáse ľudského pokolenia. Tento teologický obsah ikony odkrýva liturgické slávenie sviatku Prenesenia Rukou neutvoreného obrazu Spasiteľa z Edessy do Konštantínopola. „Pán, presvedčujúc nás o tajomstve svojho vtelenia, sám tvorí svoj božský obraz na plátne.“ (ikos utierne sviatku) Týmto ikona nadobúda význam novozákonného symbolu, prostredníctvom ktorého Boh sám seba zjavuje ľuďom, a to nielen prostredníctvom slova, tak ako to bolo v Starom zákone, ale aj v obraze. Mojžiš Boha nevidel, iba počul hlas, no „nový Izrael osobne teraz ťa, Vykupiteľa, vidí zreteľne“ (4. pieseň kánonu utierne sviatku). Týmto spôsobom práve ikona poukazuje na božsko-ľudskú podobu Krista, kde symbolicky sprostredkúva tajomné zjednotenie dvoch prirodzeností v jeho osobe. Ikona Rukou neutvoreného obrazu Spasiteľa je akoby prameňom všetkých ikon. Od nej pochádza a v nej sa rodí každá ikona.
    Milan Gábor

  • Teológia ikony – Stretnutie Pána

    Sviatok Stretnutia Pána je sviatkom stretnutia ľudí s Bohom v osobe starca Simeona. Prostredníctvom starca Simeona celý Starý zákon uzrel splnenie nádejí svojich modlitieb. Takto je vo svojej podstate sviatok Stretnutia, podobne ako aj jeho ikona, vyjadrením radosti z vykúpenia a splnenia starozákonných prisľúbení o príchode Mesiáša. Kompozícia zobrazenia je známa už na počiatku kresťanskej éry, pričom najstarším zachovaným zobrazením je mozaika na víťaznom oblúku baziliky Santa Maria Maggiore v Ríme.

    Postava starca Simeona

    Ikona zobrazuje starca Simeona s dieťaťom Kristom na rukách. Ako uvádza E. Sendler, do ikonoboreckého obdobia sa v ikonografii sviatku Stretnutia Pána Kristus ako dieťa zobrazoval v náručí Márie, ale od 9. storočia sa zobrazuje v náručí Simeona, ktorý naň upiera dojatý pohľad. Sv. evanjelista Lukáš, ktorý ako jediný z evanjelistov spomína túto udalosť, nazýva sv. Simeona „spravodlivým a nábožným“ (porov. 2, 25). A keďže „Svätý Duch bol na ňom“, dostal prísľub, že „neumrie, kým neuvidí Pánovho Mesiáša“ (porov. 2, 26). Tento text evanjelia sa odrazil aj v samotnom zobrazení. Simeon je zobrazený ako starec so sivými vlasmi a dlhou bradou. Jeho ruky sú v pokore prikryté okrajom himationa (plášťa), zväčša zelenej farby, ktorý zobrazuje trón pripravený Spasiteľovi.

    Dieťa Kristus

    Spasiteľ nesedí v náručí Simeona ako obyčajné nemluvňa, ale ako štyridsaťdňový Kráľ oblečený v zlatistej tunike, sediaci na tróne. Pravou rukou žehná Simeona, ktorý sa pred ním skláňa, v ľavej ruke drží zvitok – znak odpustenia hriechov. Hlava Spasiteľa sa na ikonách Stretnutia neobracia k Bohorodičke (mame), ale k Simeonovi. Táto poloha Kristovej hlavy poukazuje na znak jeho poslania, ktorý sa zopakoval v udalosti, keď Ježiš ako 12-ročný akoby zabudol na matku, ktorá ho s bolesťou v srdci hľadala. Toto odvrátenie sa od svojej rodiny zvýrazňuje celú kompozíciu ikony. Centrom ikony je prestol, nad ktorým sa týči baldachýn podopretý stĺpmi, ponad ktorý visí červený závoj umiestnený na budovách sprava i zľava. Červený závoj, s ktorým sa stretávame aj pri ikonách Narodenia Bohorodičky či Zvestovania, je vždy symbolom výjavu, ktorý sa odohráva vnútri stavby (v interiéri). Je všeobecne zaužívaným motívom v byzantskej ikonografii, ktorý sa veľmi často objavuje ako symbol poukazujúci na Božie milosrdenstvo, ktoré sprevádza ľudstvo v celej jeho histórii. Tak prestol, ako aj stĺpy, na ktorých spočíva baldachýn, rozdeľujú ikonu akoby na dve polovice. Na jednej strane je zobrazená Bohorodička a sv. Jozef a na druhej strane Simeon a prorokyňa Anna, ktorí prišli na stretnutie s Kristom.
    Presvätá Bohorodička
    Bohorodička sa zobrazuje tradične v tmavočervenom plášti maforiju, sklonená, s vystretými zahalenými rukami. Nesie Dieťa, ale už jej v tej chvíli nepatrí, spočíva v náručí Simeona. Toto gesto vystretých rúk Bohorodičky vo chvíli odovzdania Dieťaťa symbolizuje to, že Matka zverila svojho Syna starcovi Simeonovi. On zastupuje celé ľudstvo, ktoré túžobne očakáva príchod Mesiáša. Jej tvár a vystreté ruky (stále akoby nesúce Krista) predstavujú nevysloviteľnú bolesť. Je to predpoveď materskej bolesti Bohorodičky, predpovedanej Simeonom: „A tvoju vlastnú dušu prenikne meč, aby vyšlo najavo zmýšľanie mnohých sŕdc“ (Lk 2, 35). V tomto geste rúk a v samotnom zobrazení Božej Matky je akoby obsiahnutá predpoveď straty Syna. Straty, ktorú pocíti najskôr vtedy, keď dvanásťročný Ježiš zostane v jeruzalemskom chráme, a neskôr pod krížom. Bohorodička odovzdala Ježiša Simeonovi tak, ako to môžeme vidieť v tradícii byzantskej Cirkvi, kde matka po prijatí obradov tajomstva krstu a myropomazania odovzdáva dieťa kňazovi.

    Prorokyňa Anna
    Na ikonách sa Anna zväčša zobrazuje v pozadí – za Simeonom. Jej postava zodpovedá evanjeliovému rozprávaniu. „Žila vtedy aj prorokyňa Anna, Fanuelova dcéra, z Aserovho kmeňa. Bola už vo vysokom veku. Od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. Práve v tú chvíľu prišla aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema.“ (Lk 2, 36 – 38) Na niektorých ikonách Stretnutia Pána je Anna zobrazená s pozdvihnutou pravicou, čo symbolizuje moment, keď prorokyňa prorokuje o Ježišovi. Jej slová určené tým, čo „očakávali vykúpenie Jeruzalema“, sú zhrnuté na zvitku, ktorý drží v ruke: „Toto dieťa stvorilo nebo i zem“.
    Svätý Jozef
    Zobrazený podobne ako Simeon či Bohorodička, v pokornom geste v rukách zahalených plášťom prináša obetu chudobných: dve hrdličky – tak, ako to predpisoval Zákon. Cirkev tieto dve hrdličky chápe ako symbolické zobrazenie židovského a pohanského sveta, ale podľa tvrdenia E. Sendlera sú dve hrdličky symbolmi Starej a Novej zmluvy. Celá ikona Stretnutia Pána odráža dvojitú prirodzenosť sviatku – na jednej strane radosť zo stretnutia s Pánom, na druhej strane bolesť budúceho utrpenia, teda všetko to, čo bolo obsiahnuté v Simeonových prorockých slovách: „On je ustanovený na pád a povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať“ (Lk 2, 34). Tieto slová sú plné eschatologického významu, vzťahujúce sa na celé vykupiteľské poslanie, predtuchu konca vekov a očakávanie nadchádzajúceho súdu.
    Milan Gábor

  • Symbolická ikonografia

    V čase od prvokresťanských zobrazení až po ustanovenie dogmy úcty k sv. ikonám, prijatej na 7. všeobecnom cirkevnom sneme v roku 787 v Nicei, prešlo dlhotrvajúce a zložité obdobie. Na samotnom počiatku tohto obdobia (2. – 3. stor. po Kr.) jestvovali spoločne s tradičnými zobrazeniami (prevedenými v duchu antického výtvarného jazyka a biblickými námetmi) aj symbolické zobrazenia, v ktorých sa ukrývali vieroučné pravdy.

    Kríž

    Na počiatku 4. stor., keď za vlády cisára Konštantína Veľkého získava Cirkev slobodu, sa už nestáva symbolom potupného mučenia a smrti, ale znakom spásy a vzkriesenia. Kríž bol medzi prvými atribútmi zaradený do kresťanskej ikonografie, v ktorej figuruje dodnes.

    Holub (holubica)

    Patrí podobne ako kríž k najstarším symbolom, je obrazom Svätého Ducha a symbolom pokoja.

    Pelikán

    Je alegóriou Ježiša Krista, ktorý obetoval seba samého pre spásu ľudského pokolenia a ktorý svojich nasledovníkov sýti svojím telom a krvou. Pelikán v čase nedostatku potravy a vody kŕmi svoje mláďatá svojím mäsom a krvou, ktorú sám dáva zo svojej hrude.

    Jahniatko (ovečka)

    Niekedy aj s krížom naznačuje evanjeliovú zvesť o Ježišovi Kristovi, o ktorom povedal Ján Krstiteľ: „Hľa, Boží Baránok, ktorý sníma hriech sveta“ (Jn 1, 29). Biblický základ tejto alegórie bol podnetom k jednému z najrozšírenejších zobrazení Ježiša Krista v kresťanskom umení v podobe jahniatka.

    Dobrý pastier

    Táto alegória Ježiša Krista vychádza z antického umenia. Kresťania tento obraz spájali so symbolom baránka na základe biblických textov, kde prorok Ezechiel v 34. kapitole či Dávid vo svojom 22. žalme zobrazujú Izrael ako stádo oviec, ktorých pastierom je Boh. V Jánovom evanjeliu Ježiš sám seba nazýva Dobrým pastierom. Kresťanstvo prijalo tento ikonografický typ a vložilo doň jasný dogmatický obsah: Ježiš Kristus, vtelený Boh, ako Dobrý pastier nesie na svojich ramenách zablúdenú ovcu – kresťana, za ktorého obetoval svoj život.

    Ryba

    Najvýznamnejším znakom starokresťanskej symboliky Ježiša Krista bola ryba. Často sa objavuje na náhrobkoch, maľbách, pečatných prsteňoch, lampách a najstarších sarkofágoch. Namiesto zobrazenia ryby sa niekedy stretávame s gréckym slovom IXΘYC, čo znamená ryba. Niektorí historici sa domnievajú, že kresťania prebrali obraz ryby z klasického umenia, kde bol obľúbenou figúrou delfín, ktorého celý klasický starovek pokladal za priateľa ľudí a za záchrancu lodí z nebezpečenstva. Kresťania prijali tento symbol vyslobodenia z nebezpečenstva a prišli k hlbšiemu ponímaniu ryby ako symbolu Spasiteľa sveta. Počiatočné litery slova IXΘYC sú prvými písmenami gréckych slov Іησου̃ς Χριστός Θεου̃ Υιός Σωτήρ (Ježiš Kristus, Boží Syn, Spasiteľ), v ktorých je vyjadrené božstvo, človečenstvo a vykupiteľský vzťah k svetu Ježiša Krista. Heslá, v ktorých figurovala ryba, aj znak ryby kresťania používali pri vzájomnom spoznávaní sa v časoch prenasledovania.

    Vinič

    Hoci na prvý pohľad pôsobí čisto dekoratívne, obsahuje v sebe skrytý zmysel kresťanskej symboliky – Eucharistiu. Táto symbolika zodpovedá Kristovým slovám: „Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník… Ostaňte vo mne a ja vo vás. Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne. Ja som vinič, vy ste ratolesti“ (Jn 15, 1 – 5). Zobrazenie viniča a ratolestí poukazuje na Krista a jeho Cirkev. Najčastejšie môžeme vidieť zobrazenie viniča s hroznom alebo vinobranie, alebo dokonca vtákov zobúcich hrozno s cieľom poukázať kresťanom na centrálne tajomstvo Cirkvi – Eucharistiu. Klement Alexandrijský veľmi pekne rozvinul túto myšlienku, keď napísal: „Vinica ponúka víno tak, ako Ježiš dal svoju krv“.

    Koráb (loď)

    Od počiatku mal niekoľko významov. Spása kresťana uprostred života topiaceho sa v hriechu sa vyjadrovala zobrazením Noema v korábe. Koráb symbolizoval Kristovu Cirkev, ktorá v čase životných búrok udržiava kurz na ceste k spáse. Podobne ako tí, ktorí sa pred potopou za čias Noema zachránili v korábe – Noemovej arche, aj tí , ktorí žijú v Kristovej Cirkvi, majú nádej na záchranu večného života. Kormidlo korába symbolizovalo Krista, nášho kormidelníka na ceste k spáse. Posledným symbolom spájajúcim sa s korábom je kotva. Symbolizuje nádej na spásu duše a večný život. Tento symbol sa často umiestňoval aj na náhrobkoch.

    Cédrový strom

    Tento strom, ktorý stále kvitne, bol symbolom večného života a blaženosti svätých.

    Páv

    Jeho mäso bolo v antike považované za také, ktoré nepodlieha hnilobe. A tak už u pohanov bol symbolom večnosti, čo prirodzene prešlo aj medzi kresťanov, pre ktorých bol vyjadrením viery v nesmrteľnosť duše a vo vzkriesenie.

    Jeleň

    Symbolizuje ľudskú dušu, ktorá túži po prameni živej vody.

    Olivová ratolesť

    Symbolizuje pokoj a zmierenie.

    Veniec a palmová ratolesť

    Symbolicky poukazujú na víťazstvo nad smrťou.

    Kohút

    Je symbolickým atribútom sv. apoštola Petra. Spája sa s jeho zapretím Ježiša Krista počas spevu kohúta. Tým sa naplnili Kristove prorocké slová: „Skôr, ako dva razy kohút zaspieva, tri razy ma zaprieš“ (Mk 14, 71 – 72). Kohút zobrazený na lampách pripomína kresťanom potrebu bdelosti, stálej vernosti a pokánia. Samotný pojem symbol pochádza z gréckeho σύμβολον, čo znamená znak, znamenie. Okrem svojho základného významu dopĺňa niečo, čo je rozčlenené, rozdelené do jedného celku, a takto uvádza veci na pravú mieru. Preto môžeme povedať, že prvokresťanské symbolické zobrazenia, spájajúce cirkevné umenie prvých storočí so zobrazeniami súčasnosti, vytvorili základný princíp chápania kresťanského maliarstva, v ktorom treba za vonkajšou formou vnímať vnútorný obsah.

    Od obdobia Konštantína Veľkého, a najmä od 4. stor., keď sa jasnejšie a zreteľnejšie začalo rozvíjať učenie o osobe Ježiša Krista, symbolické obrazy začínajú ustupovať historickej pravde a cirkevnému podaniu. A tak ikona v dôsledku vtelenia upúšťa od hmotných a živočíšnych symbolov a prechádza k zobrazovaniu ľudskej podoby ako najvznešenejšieho Božieho stvorenia. Táto viditeľná zmena sa udiala na Piato-šiestom Trulanskom všeobecnom sneme v Konštantínopole v r. 692, ktorý vo svojom 82. kánone zakazuje zobrazovanie starozákonných symbolov, akými sú baránok a ryba ako symboly Krista, a zdôrazňuje, že musia byť nahradené ľudskou tvárou Krista, ktorý sa vtelil. Text spomínaného kánonu je nasledovný: „Na niektorých zobrazeniach sa nachádza baránok, na ktorého prstom poukazuje Kristov predchodca Ján Krstiteľ ako na pravého Baránka Krista, ktorý sa vtelil. Uctievajúc staré zobrazenia a scény ako znamenia a predobrazy pravdy tradované v Cirkvi my uprednostňujeme milosť a pravdu prijímajúc ju ako uskutočnenie zákona. A tak preto, aby aj v zobrazeniach, a to pred zrakmi všetkých bolo predstavené to, čo bolo uskutočnené, odteraz nariaďujeme na ikonách namiesto starozákonného baránka zobrazovať ľudskú podobu Baránka – Krista Boha nášho, ktorý na seba prijal hriechy sveta, aby sme takto videli veľkosť pokory Boha Slova a pripomenuli si jeho pozemský život, utrpenie a spasiteľnú smrť, z ktorej vzišlo vykúpenie sveta.“ Z tohto obdobia pochádza aj list vtedajšieho konštantínopolského patriarchu Germana adresovaný ikonoboreckému biskupovi Tomášovi, v ktorom patriarcha píše: „Zobrazenie obrazu Pána na ikonách v jeho ľudskej podobe slúži na zahanbenie heretikov, ktorí veria, že Kristus sa vtelil len iluzórne a nie skutočne.“ Symboly prvokresťanského umenia sa neprihovárali každému, kto sa na ne díval, ale iba tým, ktorí boli zasvätení do tajomného jazyka symbolov a ktorí dokázali zobrazenie prečítať. Táto reč symbolov sa preniesla aj do písania ikon, ktoré poznáme a ktoré sú predmetom bádania. Niektoré symboly sú pozmenené a nahradené inými, ktoré sú typickým vyjadrovacím jazykom ikony. Najstaršie známe ikony: Kristus Pantokrator, Presvätá Bohorodička a sv. Peter pochádzajú z predikonoboreckého obdobia, t.j. zo 6. stor. z Monastiera sv. Kataríny na Sinaji, ktorý bol založený cisárom Justiniánom Veľkým (527 – 565) a stal sa dôležitým kultúrnym a náboženským centrom.
    Milan Gábor

  • Technika písania ikony

    1. Ako maľovať a písať ikonu – základné technické zásady
    – vyschnuté, poriadne vysušené drevo – aby sa neohýbalo
    – na to sa niekedy lepí plátno – ak sú suky, alebo ak je z viacerých dosák – väčšia ikona. Plátno sa lepí želatínou (glejom) – po rusky je plátno „povoloka“
    – keď plátno zaschne, nanáša sa „šeps“ – podklad, ktorý sa skladá z kriedy (vyplavovaná z nejakej horniny) – dá sa kúpiť vo výtvyrn. potrebách. Ďalej zo želatíny. 5percentná želatína. (5g na dcl vody). Nanáša sa 8 vrstiev. Každá Ďalia vrsva sa nanáša do kríža. Musia zaschnúť no nie úplne.
    – potom sa podklad prebrúsi – od najhrubšieho šmirgľa po najjemnejší.

    – nanáša sa kresba (podlinnik)

    – kresba sa ihlou vyryje do kriedy – aby keď sa nanáša farba sa nemusel podlinnik dokresľovať

    – Zlátenie – zláti sa pozadie alebo svätožiara – sú dva druhy – A)zlátenie na mixtion = lepivý olej, ktorý sa nanáša na kriedu; mixion môže byť 3hodinový, 6 hodinový, 12hodinový (čím viac hodinový – tým je vraj kvalitnejší, ale všetky sú dobré). Keď zaschne, nanáša sa plátkové zlato. (25 plátkov (jeden je 8×8 cm) stojí okolo 700 Sk)
    B) Polimentové zlátenie – poliment= červená hlinka, ktorá sa zmieša so želatínou (4-6 percentná). Nanesie sa v troch vrstvách na miesto, kde sa má naniesť zlato. Miesto, kde sa má položiť zlato sa potom, keď je poliment vyschnutý, natrie alkoholom (liehom), čo spôsobí priľnutie zlata. Výhoda polimentu: takto položené zlato sa dá leštiť achátom – drahý kameň na rúčke (p. Barláš pri HN – všetko predáva)

    – Písanie ikony. Používa sa vaječná tempera; najprv sa pripraví médium: vaječný žĺtok bez blany, do toho sa primieša 1:1 buď tmavé pivo, ocot, alebo biele víno (pôsobí ako konzervátor vajíčka – vaječná tempera preto po mnohých rokoch veľmi vytvrdne. Do média sa pridáva pigment – farebný prášok (asi 1:1) a trocha vody.

    – Ikona sa maľuje „zosvetľovaním“: Začína sa od najtmavšej farby tej-ktorej časti – napr. najtmavšou farbou sa natrie celé rúcho, potom sa čiernou naznačia línie, záhyby, potom sa do najtmavšej farby primieša svetlejší pigment a nanesie sa to na rúcho s tým, že sa vynechajú tie časti, kde má ostať najtmavšia farba, atď. až po najsvetlejšiu farbu.

    – Na záver sa maľujú „inkarnáty“ (aj pre sochy v dej. umenia) – viditeľné časti ľudského tela. Taktiež „zosvetľovaním“

    – Na záver sa môže niečo osobitné (hviezdičky na Bohorodičke) doplniť zlatou farbou

    – Potom nápis na ikone

    – Úplne na záver: lakovanie. Zlato sa málokedy lakuje. Zalakovať treba tú časť, kde je maľba. Lakuje sa „damarovým lakom“ alebo najprv „šelak“ a potom vosk rozpustený v terpentíne (v toluéne – rýchlejšie vyprchá). Nakoniec sa to vyleští flanelom.

    – V Rusku sa kedysi na lakovanie používala „olifa“ – ľanová fermež (olej upravovaný za tepla na slnku), ktorá ale postupom času černala – preto sú mnohé staré ruské ikony sčernané – no pod tým je pôvodná farba.

  • Teológia ikony

    Úrovne interpretácie umeleckého diela:
    1.) Predikonografická – rozoznáva prvotný význam toho, čo vidíme. Ide o rozoznanie jednoduchých foriem, čiže skupín čiar, farieb ako zobrazení ľudí, zvierat, rastín, budov.
    2.) Ikonografická – na základe poznania dohodnutých symbolov rozoznáva druhotný význam toho, čo vidíme: napríklad muž s nožom je sv. Bartolomej, postava ženy s rybou v ruke je zosobnenie Pravdy. Aby sme mohli lepšie rozoznať túto druhú úroveň, je potrebné poznať pramene, z ktorých zobrazenia vychádzajú – v prípade posvätných obrazov ide o Sväté Písmo a Tradíciu Cirkvi.
    3.) Ikonologická – ide o rozpoznanie vnútorného významu, alebo obsahu daného zobrazenia. Tento vnútorný význam súvisí so základnými princípmi národa, dejinného obdobia, spoločenskej vrstvy alebo filozofického či náboženského ponímania sveta, ktoré je vyjadrené v danom diele. (E. Panofsky)
    „Existuje veľký počet diel o kresťanskom umení v rôznych jazykoch. Toto umenie bolo študované z historického, estetického, sociologického a archeologického pohľadu. Všetky tieto aspekty sú súčasťou posvätného umenia. No predstavujú len jeho vonkajšiu stránku a netýkajú sa jeho skutočnej podstaty, čiže toho, čo umenie vyjadruje. Zároveň je mnoho diel venovaných vysvetľovaniu vonkajšieho a presného spojiva obrazu so Svätým Písmom a s inými liturgickými textami. Iné diela napokon vysvetľujú toto umenie z teologického a filozofického pohľadu.“ (L. Uspenskyj)

    Tri základné charakteristiky ikony

    1.) Svetlo: Na ikonách sa nenachádza hra svetla a tieňa, ale všetky línie spolu s využitím zlátenia naznačujú prítomnosť nadprirodzeného svetla, ktoré nepríchádza zvonku, ale zvnútra, z postáv na ikone.
    2.) Obrátená perspektíva (Florensky): Línie ikony sa zbiehajú v bode, kde stojí pozorovateľ – on je centrom celej udalosti – ikona ho vťahuje do diania.

    3.) Proporcie postáv – vzťahujú sa na hodnotu osôb a vecí, ktorú symbolicky vyjadrujú.

    Ďalšie charakteristiky ikony:
    1.) Pokoj: Tváre postáv sú v pokoji, znázorňujú duchovný postoj, zameranie osoby na Boha. Grécka predstava večnosti – nehybnosť (pohyb – zmena, nestálosť, zánik) Ruské ikony (Juraj, novgorodská) – aj pohyb, no pokojný: ikona = znázornenie duchovnej skutočnosti, kde sa večnosť stretáva s časom.
    2.) Symetria – kozmos
    3.) na ikone má byť nápis, čo je na nej znázornené
    4.) Ikona je súčasťou Tradície Cirkvi: „Ikona je neoddeliteľne spojená s Cirkvou, s jej vierou, s jej liturgickým a duchovným životom. Tak ako žiadne umelecké dielo nemôže byť interpretované mimo prostredia, kde bolo vytvorené, podobne aj ikona stráca svoj zmysel a svoju funkciu, ak by sme ju chceli oddeliť od spoločenstva, ktoré ju vytvorilo a v ktorom je zakorenená. Je to Tradícia Cirkvi, ktorá jej dáva autenticitu.“ (Egon Sendler) „Nejde pritom len o potvrdenie pravosti zo strany Cirkvi, ale o to, že ikona vzniká v prostredí Cirkvi.“ (Rupnik, Špidlík)
    Ikony Krista

    Turínske plátno a ikony Krista
    Etapy možného putovania „Turínskeho“ plátna:
    • Jeruzalem
    • Edessa
    • Konštantinopol
    • Atény
    • Turín

    Kult Ježišovej svätej Tváre
    Rozmáhal sa napr. aj koncom 19. stor. vo Francúzsku – sv. Terezka z Lisieux – reholne meno: sv. Terézia od Dieťaťa Ježiša a od svätej Tváre.
    15. augusta 1950 – bola založená Benediktínska kongregácia sestier „opravovateliek“ Svätej tváre nášho Pána Ježiša Krista. – úmyslom zakladateľa bolo pomáhať najbiednejším deťom – obetiam II. svet. vojny, v ktorých vidieť tvár trpiaceho Krista.
    25. marca 1997 – bol z iniciatívy kardinála Fiorenza Angeliniho a Benediktínskej kongregácie sestier „opravovateliek“ svätej Tváre nášho Pána Ježiša Krista založený Medzinárodný inštitút výskumu o Tvári Krista so sídlom v Ríme (Via della Conciliazione 15).
    Cieľom inštitútu je vedecky potvrdzovať a prakticky svedčiť o úzkom vzťahu, ktorý existuje medzi kristológiou a výskumom ohľadom svätej Tváre Krista, a to prostredníctvom trojakej iniciatívy: podporovať jej poznanie, prehlbujúc učenie o nej a šíriť jej spiritualitu.
    Teológia ikony Krista Pantokratora

    Gréckokatolícky chrám z Novej Polianky
    (Múzeum ukrajinsko-rusínskej kultúry vo Svidníku):

    Liturgické texty vyjadrujúce teológiu Krista Pantokratora
    1.) Verím v jedného Boha Otca všemohúceho (Vsederžíteľa, Pantokratora)
    2.) „Pane, Bože náš, nevýslovná je tvoja moc (deržáva)…“ (modlitba 1. antifóny)
    3.) „Lebo ty vládneš (tvojá deržáva) a tvoje je kráľovstvo a moc…“ (vozhlas 2. antifóny)
    4.) „Aby sme pod ustavičnou ochranou (Pod deržávoju tvojéju) – vozhlas po 2. modlitbe veriacich
    5.) „Pane, Bože všemohúci (Vsederžíteľu) …“ – modlitba po Veľkom vchode

    Ikony Bohorodičky
    (základné typy)

    1.) Kyriotissa (Pani; Tá, ktorá panuje v sláve)
    2.) Hodigitria (Ukazujúca cestu)
    3.) Eleusa (Plná milosrdenstva, súcitu, lásky)
    4.) Oranta (Modliaca sa) – ak má aj dieťa (v lone), nazýva sa Znaménije.

    Interpretácia ikon Bohorodičky z vybraných pútnickych miest Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku:

    Ikonoklazmus ako príležitosť na formulovanie učenia Cirkvi o pravej úcte ikon
    • Obdobie ničenia ikon v Byzancii (726-843)
    • Odpoveď Cirkvi – II. nicejský snem (787)
    • Dve obdobia 726-787, 787-843
    • Príležitosť na vyjasnenie teológie ikony

    Pramene k téme ikonoklazmu:
    1.) primárne:
    • dokumenty II. nicejského snemu
    • texty obhajcov pravej úcty ikon
    2.) sekundárne

    Krátke zhrnutie I. etapy ikonoklazmu:
    • Lev III. Izaurský (717-741): 726 – zničenie ikony Krista nad bronzovou bránou v Konštantinopole
    • Konštantín V. Kopronymos (741-775): 754 – ikonoborecký snem v meste Hieria
    • Lev IV. (775-780); po ňom vládla jeho manželka cisárovná Irena, namiesto jeho maloletého syna Konštantína VI.: 787 – II. snem v Nicey (7. všeobecný) – definoval pravú úctu ikon

    Detailnejšie teologické pozadie:
    • Prečo dal Lev III. zničiť ikonu Krista, ktorá bola nad bronzovou bránou?
    • Starozákonné “korene” ikonoklazmu: Iz 40,18; Ex 20,4-5; Dt 27,15 – týka sa modiel!
    • Dve mentality: semitská a grécka
    • Pokračujúce názory v prvých storočiach: Origenes (185-254); Euzébius z Cézarey (264-340)
    • Odpovede pravoverných teológov v 8. storočí: patriarcha Germanos, Ján Damaský
    • Ikonoborecký snem v meste Hieria (754)
    • II. snem v Nicey (787) – definoval pravú úctu ikon

    Dôvody ikonoklazmu:
    1.) biblické (SZ zákaz zobrazovať Boha; dve mentality: semitská a grécka)
    2.) teologické (neviditeľného Boha nemožno zobraziť)
    3.) iné (historické, spoločenské,…)

    Konštantinopolský patriarcha GERMANOS (715-730):
    “Ak si neuctievajú obraz nášho Pána Ježiša Krista, nebudú si môcť uctievať ani jeho svätý a životodarný Kríž…Pretože kríž a obraz sú jedna a tá istá vec, a nie dve odlišné veci.”
    “Kresťanské ikony nie sú pokladané za Boha…pretože keď materiálnymi farbami vytvárame obraz nášho Pána Ježiša Krista, ktorý sme dostali, kroky našej inteligencie sa obracajú k jeho božskej a nemateriálnej podstate… V tomto obraze, ktorý sa skladá z farieb, neopisujeme Boha, ktorý stvoril nebo i zem, more a priepasti, viditeľné i neviditeľné,…, ale na večnú pamiatku života nášho Pána Ježiša Krista v tele, jeho utrpenia, jeho spásonosnej smrti a vykúpenia sveta…sme prijali tradíciu zobrazovať ho v ľudskej podobe – čiže v jeho viditeľnej teofánii.”
    Ján Damaský (675-749):
    “Neklaniam sa stvoreniu namiesto Stvoriteľa, ale klaniam sa Stvoriteľovi, ktorý sa nám stal podobným a prišiel do stvorenia bez pokorenia alebo umenšenia, aby oslávil našu prirodzenosť a umožnil ľuďom mať účasť na božskej prirodzenosti… Preto s istotou zobrazujem toho, ktorý bol predtým neviditeľný, nie ako neviditeľného, ale ako toho, ktorý sa pre nás stal viditeľným účasťou na tele a krvi.”
    „Ja nemám knihy, nemám čas ich čítať…no keď idem na miesto, kde sa liečia duše – do chrámu…tam sa ma napodiv dotýka žiara ikon, ktoré akoby nejaká lúka rozveseľujú môj zrak a neviditeľným spôsobom vlievajú do mojej duše Božiu slávu.“
    Ikonoborecký snem v meste Hierea (754):
    „Vyhlasujeme, že každá ikona, vyrobená z akéhokoľvek materiálu a farby klamlivým umením maliarov má byť odmietnutá a pokladaná Cirkvou kresťanov za nevhodnú a odpornú. Nech sa nijaký človek viac neodváži zaoberať sa takým hanebným a bezbožným pokusom. Kto sa odteraz bude pokúšať vytvoriť ikonu, alebo ju uctievať, alebo ju umiestniť v chráme, v súkromnom dome, alebo skrývať ju, či to bude biskup, kňaz, alebo diakon, nech je zosadený; ak to bude mních alebo laik, nech je exkomunikovaný a podriadený cisárskym zákonom ako ten, kto sa protiví Božím prikázaniam a ako nepriateľ učenia otcov.”

    II. nicejský snem (787):
    “Zamýšľame žiarlivo chrániť nedotknuté všetky tradície Cirkvi, písané, alebo ústne. Jedna z nich sa týka zobrazovania modelu skrze obraz, keďže je v súlade s obsahom evanjeliovej zvesti a keďže slúži na potvrdenie skutočného a nie zdanlivého vtelenia Božieho Slova…Takto, pokračujúc po kráľovskej ceste a nasledujúc božsky inšpirované učenie našich svätých otcov a tradíciu katolíckej Cirkvi – veď uznávame, že Svätý Duch v nej prebýva – definujeme so všetkou prísnosťou a starostlivosťou, že podobne ako zobrazenie (typos) úctyhodného a životodarného kríža, tak aj uctievané a sväté obrazy (eikonas), buď namaľované, urobené z mozaiky, alebo z akéhokoľvek iného vhodného materiálu majú byť vystavené vo svätých Božích chrámoch,…v domoch a na cestách, keďže sú to obrazy Pána a Boha a Spasiteľa nášho Ježiša Krista, našej nepoškvrnenej Vládkyne, svätej Bohorodičky, svätých anjelov, všetkých svätých a spravodlivých… Úcta vzdávaná obrazu (eikon) v skutočnosti patrí tomu, kto je na ňom zobrazený (prototypon) a ten, kto si uctieva (proskynon) ikonu (eikona), uctieva skutočnosť toho, kto je na nej zobrazený…”
    Pravá úcta ikon:
    • má základ v teológii Vtelenia
    • Boha možno zobraziť, lebo On sám sa stal viditeľným (v Kristovi)
    • pravá úcta ikon potvrdzuje dogmu, že Kristus je pravý Boh a pravý človek
    • nezobrazuje sa božská (nezobraziteľná), ale ľudská prirodzenosť (neoddeliteľne spojená s božskou)
    • neklaniame sa matérii, ale prototypu.
    • preto je na každej ikone nápis, o koho ide
    • prinesená na naše územie sv. Cyrilom a Metodom

    Kondák 1. pôstnej nedele = nedele ortodoxie (843 – záver 2. etapy ikonoklazmu):
    Neopísateľné (aperigraptos) Slovo Otcovo pochopili sme, Bohorodička, keď z teba telo prijalo. (ek su Theotoke periegrafe sarkúmenos- iz tebe Bohoródice opisásja voploščájem). Vtedy vrátil Vládca pôvodnú krásu svojmu obrazu (eikona), ktorý sme v raji poškvrnili, lebo vo svojej dobrote ho vzal na seba. My, čo veríme vo (vyznávame) večnú spásu, predstavujeme ho slovom i skutkom.

    Pravá úcta ikon po ikonoklazme:
    “V Byzantskej cirkvi sa po ikonoklazme umenie stalo neoddeliteľným od teológie, pretože práve vo svetle Vtelenia umenie nemôže mať «neutrálnu» funkciu, ale môže a má vyjadrovať aj vieru.“ (Passarelli)
    Libri carolini – preklad dokumentov II. nicejského snemu do latinčiny urobený za Karola Veľkého (okolo r. 792) – nepochopenie snemu – obrazom sa pripisuje len „didaskalická“ funkcia. To viedlo postupne k desakralizácii umenia na Západe
    Ikona je však čosi viac ako len „biblia pauperum“.

    Ikonostas

    História ikonostasu:

    Ikona a liturgia Cirkvi – ikona a osobná modlitba
    • ikonostas a dynamika byzantskej liturgie
    • ikona Paschy, ikona uloženia do hrobu (Plaščenica), ikona na tetrapode,
    • ikony na analojoch, ikony Bohorodičky (Univ, Klokočov,…)
    • ikona a osobná modlitba (porov. J. Damaský)

    Ikona a moderné umenie:
    • problém oddelenia umenia od teológie
    – « Akademickosť umenia, tak ako akademickosť teológie a kázania, akademickosť kresťanského života vyprovokovali spravodlivý odpor .»
    Sloboda ikonopisca:
    Zastavenie sa samotného elánu ikonopisectva od 17. storočia nesie veľkú zodpovednosť za osud moderného umenia. Preto je potrebné viac ako inokedy znovuobjaviť tvorivú moc dávnych ikonopiscov a vyjsť z nehybnosti umenia tých, čo kopírujú. (Evdokimov)
    Kto kopíruje, sústreďuje sa len na techniku, aby reprodukoval formálnu skutočnosť. Chýba tu teda cirkevný, komunikatívny rozmer. (Špidlík, Rupnik)
    Príručky ikonopisectva slúžia len ako dokumentácia. Začali sa hromadne šíriť až v 16.-18. storočí, kedy začínalo slabnúť poznanie Tradície. To, čo je podstatné na ikonopise, sa nachádza v priamom učení a ústnom odovzdávaní od učiteľa (majstra) k žiakom. Ikonopisectvo nie je slobodnou hrou predstavivosti, ale čítaním archetypov a kontempláciou prototypov. Avšak bolo by úplne chybné chápať pravidlá ako nemenné zákony, riskujúc zamrznutie umenia. Majstri nasledovali tradíciu úplne prirodzeným spôsobom, bez toho, že by si toho boli aj vedomí a bez toho, aby túto skutočnosť cítili ako prekážku ich tvorivosti. Vari možno povedať, že umelec je otrokom svojho modelu? Tradičným formám vtláčali celkom osobný charakter a tak ostávali verní samotnému duchu tradície, ktorá je vždy prýštiacim životom, tvorivým vývojom, víziou toho, čo nevidno dva razy. (Evdokimov)
    Ako maľovať a písať ikonu – základné technické zásady
    • vyschnuté, poriadne vysušené drevo – aby sa neohýbalo
    • na to sa niekedy lepí plátno – ak sú suky, alebo ak je z viacerých dosák – väčšia ikona. Plátno sa lepí želatínou (glejom) – po rusky je plátno „povoloka“
    • keď plátno zaschne, nanáša sa „šeps“ – podklad, ktorý sa skladá z kriedy (vyplavovaná z nejakej horniny) – dá sa kúpiť vo výtvarných potrebách. Ďalej zo želatíny. 5percentná želatína. (5g na dcl vody). Nanáša sa 8 vrstiev. Každá Ďalšia vrstva sa nanáša do kríža. Musia zaschnúť no nie úplne.
    • potom sa podklad prebrúsi – od najhrubšieho šmirgľa po najjemnejší.
    • nanáša sa kresba (podlinnik)
    • kresba sa ihlou vyryje do kriedy – aby keď sa nanáša farba sa nemusel podlinnik dokresľovať Zlátenie – zláti sa pozadie alebo svätožiara – sú dva druhy –
    1.) zlátenie na mixtion = lepivý olej, ktorý sa nanáša na kriedu; mixion môže byť 3hodinový, 6 hodinový, 12hodinový (čím viac hodinový – tým je vraj kvalitnejší, ale všetky sú dobré). Keď zaschne, nanáša sa plátkové zlato. (25 plátkov (jeden je 8×8 cm) stojí okolo 700 Sk)
    2.) polimentové zlátenie – poliment= červená hlinka, ktorá sa zmieša so želatínou (4-6 percentná). Nanesie sa v troch vrstvách na miesto, kde sa má naniesť zlato. Miesto, kde sa má položiť zlato sa potom, keď je poliment vyschnutý, natrie alkoholom (liehom), čo spôsobí priľnutie zlata. Výhoda polimentu: takto položené zlato sa dá leštiť achátom – drahý kameň na rúčke.
    Písanie ikony – používa sa vaječná tempera; najprv sa pripraví médium: vaječný žĺtok bez blany, do toho sa primieša 1:1 buď tmavé pivo, ocot, alebo biele víno (pôsobí ako konzervátor vajíčka – vaječná tempera preto po mnohých rokoch veľmi vytvrdne. Do média sa pridáva pigment – farebný prášok (asi 1:1) a trocha vody.
    • Ikona sa maľuje „zosvetľovaním“: Začína sa od najtmavšej farby tej-ktorej časti – napr. najtmavšou farbou sa natrie celé rúcho, potom sa čiernou naznačia línie, záhyby, potom sa do najtmavšej farby primieša svetlejší pigment a nanesie sa to na rúcho s tým, že sa vynechajú tie časti, kde má ostať najtmavšia farba, atď. až po najsvetlejšiu farbu.
    • Na záver sa maľujú „inkarnáty“ (aj pre sochy v dej. umenia) – viditeľné časti ľudského tela. Taktiež „zosvetľovaním“
    • Na záver sa môže niečo osobitné (hviezdičky na Bohorodičke) doplniť zlatou farbou
    • Potom nápis na ikone
    • Úplne na záver: lakovanie. Zlato sa málokedy lakuje. Zalakovať treba tú časť, kde je maľba. Lakuje sa „damarovým lakom“ alebo najprv „šelak“ a potom vosk rozpustený v terpentíne (v toluéne – rýchlejšie vyprchá). Nakoniec sa to vyleští flanelom.
    • V Rusku sa kedysi na lakovanie používala „olifa“ – ľanová fermež (olej upravovaný za tepla na slnku), ktorá ale postupom času černala – preto sú mnohé staré ruské ikony sčernané – no pod tým je pôvodná farba.
    MOJZEŠ, M.: Turínske plátno
    Turínske plátno je jednou z najznámejších a vari aj najviac skúmaných relikvií, spojených s utrpením, smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista. Ide o kus látky s rozmermi 4,37m x 1,11m, do ktorého bolo podľa tradície zabalené mŕtve telo Ježiša Krista po tom, ako ho sňali z kríža. Prívlastok „turínske“ poukazuje na to, že v súčasnosti (od r. 1578) sa originál plátna uchováva v Turíne.
    17. novembra 2003 bola do Katedrály sv. Jána Krstiteľa v Prešove slávnostne prenesená a umiestnená verná kópia tohto plátna v pôvodných rozmeroch, zhotovená najnovšou fotografickou metódou. Podobná kópia je umiestnená v samotnej Turínskej katedrále, kde je sprístupnená pútnikom a turistom, keďže originál sa verejnosti bežne neukazuje.2
    Táto jedinečná skutočnosť je veľkým vyznamenaním nielen pre mesto Prešov, ale aj celé Slovensko. Osobitne pre gréckokatolíkov, keďže originál Turínskeho plátna, hoci sa v súčasnosti nachádza v Turíne, pochádza a dlhodobo sa uchovával s veľkou pravdepodobnosťou práve na Východe, a to v Edesse (mesto Urfa v dnešnom Turecku) a v Konštantinopole. Byzantská tradícia, ktorá sa vyvíjala podľa vzoru Konštantinopolu a ktorej nositeľmi sú aj gréckokatolíci na Slovensku, dodnes uchováva niektoré prvky, ktoré vyjadrujú úctu k „pohrebnému plátnu“, do ktorého bolo zavinuté telo Ježiša Krista po jeho sňatí z kríža. Neskôr sa nimi budeme zaoberať bližšie. Začneme však svedectvami z evanjelií, ktoré potvrdzujú existenciu tohto pohrebného plátna3.
    Svedectvá z evanjelií
    Hoci najstaršie z evanjelií (Evanjelium podľa Marka) bolo napísané až okolo r. 70 po narodení Ježiša Krista (najmladšie, podľa Jána, až okolo r. 90-100 po Kr.), všetky štyri evanjeliá zachytávajú spoľahlivú ústnu tradíciu, ktorá pochádza z obdobia Ježišovho verejného účinkovania.4 V Evanjeliu podľa Marka čítame:
    „Keď sa už zvečerilo, pretože bol Prípravný deň, čiže deň pred sobotou, prišiel Jozef z Arimatey, významný člen rady, ktorý tiež očakával Božie kráľovstvo, smelo vošiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Pilát sa zadivil, že už zomrel. Zavolal si stotníka a opýtal sa ho, či je už mŕtvy. Keď mu to stotník potvrdil, daroval telo Jozefovi. On kúpil plátno (grécky sindon) a keď ho sňal, zavinul ho do plátna a uložil do hrobu vytesaného do skaly. A ku vchodu do hrobu privalil kameň“ (Mk 15, 42-46).
    Podobne píše evanjelista Matúš:
    „Keď sa zvečerilo, prišiel zámožný človek z Arimatey, menom Jozef, ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom. Zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Pilát rozkázal, aby mu ho dali. Jozef vzal telo zavinul ho do čistého plátna (grécky sindon) a uložil do svojho nového hrobu, ktorý si vytesal do skaly. Ku vchodu do hrobu privalil veľký kameň a odišiel“ (Mt 27,57-60).
    V Evanjeliu podľa Lukáša čítame:
    „Tu istý muž menom Jozef, člen rady, dobrý a spravodlivý človek z judejského mesta Arimatey, ktorý…očakával Božie kráľovstvo, zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Keď ho sňal, zavinul ho do plátna (grécky sindon) a uložil do vytesaného hrobu, v ktorom ešte nik neležal“ (Lk 23,50-53).
    Najpodrobnejšie opisuje sňatie Ježišovho tela z kríža a jeho pohreb evanjelista Ján:
    „Potom Jozef z Arimatey, ktorý bol Ježišovým učeníkom, ale tajným, lebo sa bál Židov, poprosil Piláta, aby mu dovolil sňať Ježišovo telo. A Pilát dovolil. Išiel teda a sňal jeho telo. Prišiel aj Nikodém, ten, čo bol kedysi u neho v noci. Priniesol asi sto libier zmesi myrhy s aloou. Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do plátna (grécky othonion) s voňavými olejmi, ako je u Židov zvykom pochovávať. V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko“ (Jn 19,38-42).
    Prví traja evanjelisti používajú pre pohrebné plátno grécke slovo sindon, zatiaľ čo apoštol Ján používa slovo othonion. Ide však o slová s podobným významom. Sindon znamená „jemné plátno, obyčajne ľanové“, othonion zasa „kus ľanového plátna“5. Zaujímavé však je, že slovo, ktoré používa evanjelista Ján, je v gréčtine v množnom čísle. Správnejšie by teda bolo prekladať: „Vzali Ježišovo telo a zavinuli ho do kusov ľanového plátna“. Tým však nie je popretá existencia Ježišovho „pohrebného rubáša“, za ktorý je pokladané Turínske plátno. Jánovo evanjelium akurát naznačuje, že pri pohrebe bolo použitých viac kusov ľanového plátna, z ktorých tá najspodnejšia vrstva môže byť identická práve s Turínskym plátnom.
    Podľa niektorých autorov grécke slovo sindon pochádza z indického slova sind, ktoré označuje ľanové plátno mimoriadnej kvality.6 Z prvých troch evanjelií prešlo toto slovo cez latinčinu aj do dnešnej taliančiny, kde sa Turínske plátno nazýva jednoducho sindone.
    Opis sňatia Ježišovho tela z kríža a jeho uloženia do hrobu však nie je jediným miestom v evanjeliách, kde sa spomína pohrebné plátno. Ďalšími dôležitými pasážami sú opisy Ježišovho vzkriesenia, resp. toho, čo po vzkriesení ostalo v hrobe. Z tohto pohľadu sú dôležité práve Evanjeliá podľa Lukáša a Jána (Marek a Matúš nič nehovoria o pohrebnom plátne po vzkriesení). V Evanjeliu podľa Lukáša čítame:
    „Peter vstal a bežal k hrobu. Keď sa nahol dnu, videl tam len plachty (grécky othonia). I vrátil sa domov a čudoval sa, čo sa stalo“ (Lk 24,12).
    A evanjelista Ján píše:
    „Peter a ten druhý učeník sa zobrali a išli k hrobu. Bežali obaja, ale ten druhý učeník bežal rýchlejšie, predbehol Petra a prišiel k hrobu prvý. Nahol sa a videl tam položené plachty (gr. othonia); dnu však nevkročil. Potom prišiel aj Šimon Peter, ktorý ho nasledoval, a vošiel do hrobu. Videl tam položené plachty (gr. othonia) aj šatku (gr. sudarion), ktorú mal Ježiš na hlave. Lenže tá nebola pri plachtách (gr. othonia), lež osobitne zvinutá na inom mieste“ (Jn 20,3-7).
    Je zaujímavé, že Lukáš pri opise vzkriesenia už nepoužíva pre pohrebné plátno slovo sindon,7 ale práve slovo othonia v množnom čísle, ktoré používa evanjelista Ján už pri opise Ježišovho pohrebu.8 Ján, ako očitý svedok, navyše pridáva ešte ďalšiu podrobnosť, že v hrobe bola aj šatka (gr. sudarion), ktorú mal Ježiš na hlave a ktorá nebola pri plachtách, lež „osobitne zvinutá na inom mieste“ (Jn 20, 7).
    Hoci evanjeliá o tom nehovoria, môžeme predpokladať, že apoštoli nenechali pohrebné plátno (resp. plachty) v hrobe. Veď to bol dôležitý dôkaz toho, že Ježiš, hoci bol mŕtvy, ožil a vstal z hrobu. Ďalšie osudy tohto plátna však nie sú presne známe. Pravdepodobne sa uchovávalo ako vzácna relikvia v Jeruzaleme. Istým náznakom môže byť pasáž zo strateného apokryfného evanjelia Hebrejov (počiatok 2. stor.), ktorú cituje sv. Hieronym: „Pán po tom, ako odovzdal plátno kňazovmu sluhovi (latinsky puero sacerdotis), sa zjavil Jakubovi“.9 Niektorí autori však túto pasáž vysvetľujú tak, že v latinskom texte je chyba a namiesto puero malo byť Petro, teda že podľa tradície Pán odovzdal plátno Petrovi.10
    Legenda o kráľovi Abgarovi
    Táto legenda, ktorá je považovaná za jednu z najstarších kresťanských legiend, je zachytená v sýrskom spise Učenie Addaiho (3.-4. stor.)11 a tiež v Euzébiových Cirkevných dejinách (prelom 3. a 4. stor. po Kr.)12.
    Kráľ Abgar z Edessy,13 ktorý bol súčasníkom Ježiša Krista, sa dopočul o jeho zázrakoch a keďže bol sám malomocný, poslal k nemu svojho posla s prosbou, aby prišiel uzdraviť aj jeho. Ježiš však neprišiel osobne, ale prisľúbil poslať do Edessy po svojom nanebovstúpení Addaiho (Tadeáša), jedného zo svojich sedemdesiatich učeníkov. Ten skutočne aj prišiel a Abgara uzdravil.14
    Podľa jednej z verzií tejto legendy poslal Ježiš Abgarovi s poslom obraz svojej tváre, ktorý vytvoril tak, že si navlhčil tvár a utrel si ju do kusa látky, ktorý zázračným spôsobom zachytil odtlačok jeho tváre. Keď sa tohto obrazu dotkol kráľ Abgar, bol hneď uzdravený a dal sa s celou svojou rodinou pokrstiť. Podľa ďalšej verzie odtlačok Ježišovej tváre vznikol v Getsemanskej záhrade, keď si Ježiš utrel krvou a potom zaliatu tvár do šatky. Tento odtlačok Ježišovej tváre potom apoštol Tomáš zveril učeníkovi Tadeášovi, ktorý ho zaniesol kráľovi Abgarovi a ten sa uzdravil. V tejto tretej verzii možno vidieť istú podobnosť medzi šatkou, ktorou si Ježiš utrel krv a pot z tváre a šatkou (gr. sudarion), ktorú mal Ježiš v hrobe na hlave a ktorú apoštol Peter po vzkriesení našiel zvinutú na osobitnom mieste (Jn 20,7).
    Nech už to bolo s kráľom Abgarom tak či onak, jedno je isté: táto legenda je spájaná so vznikom tzv. Nerukotvorneho obrazu (rukou neutvoreného obrazu), gr. acheiropoietos, resp. mandilion. Pritom v gréčtine existujú dve podobné slová: mandele alebo mandelion (v novogréckej výslovnosti mandilion), čo znamená niečo ako šatka, obrus alebo uterák15; a mandylion, čo v patristickej gréčtine znamenalo dlhý plášť.16 Prvý z týchto výrazov pravdepodobne pochádza zo semitského koreňa, kde mindil znamená ručník alebo obrus.17 Prof. Hayduk uvádza, že termín mandilion pochádza od Arabov.18
    V slove mandilion môžeme vidieť aj istú podobnosť s gréckym výrazom sudarion (latinsky sudarium, taliansky sudario), ktorý sa nachádza v evanjeliách a označuje šatku, ktorú mal Ježiš na hlave a ktorú apoštoli našli po vzkriesení zvinutú na osobitnom mieste (Jn 20, 7). V antickom Ríme sa výraz sudarium používal pre jemnú ľanovú šatku ma utretie potu alebo aj pre šatku, ktorou sa zakrývala tvár mŕtvych.19 V súvislosti s tým je pozoruhodný aj fakt, že cirkevnoslovanský termín ubrus zodpovedá gréckemu termínu sudarion.20
    Aký bol ďalší osud mandilionu v Edesse? Nasledovníci kráľa Abgara neboli takí zhovievaví ku kresťanstvu ako on, ba dokonca jeden z nich začal kresťanov aj prenasledovať. Miestny biskup Eulalios sa obával, že by mohol byť mandilion zneuctený, a tak ho dal spolu s inými posvätnými predmetmi tajne zamurovať do výklenku nad východnou edesskou bránou. Mandilion ostal zamurovaný pravdepodobne až do roku 544 po Kr., kedy obyvatelia Edessy pomocou neho zázračne ubránili svoje mesto pred Peržanmi. Na základe tejto udalosti sa začalo robiť veľa kópií tohto Rukou neutvoreného obrazu.21 Napríklad v Gruzínsku sa uchováva ikona podobná mandilionu, ktorá je namaľovaná do vosku a pochádza zo šiesteho alebo zo siedmeho storočia.22
    Mandilion a Turínske plátno
    Z ôsmeho storočia existuje viacero svedectiev, že mandilion, uchovávaný v Edesse, bol známy po celom Východe. Sv. Ján Damaský, obranca pravej úcty ikon, spomína mandilion ako zázračný obraz.23 Počas Druhého nicejského koncilu (787) rozprával Lev, čtec z chrámu Hagia Sofia v Konštantinopole, ako si osobne v Edesse uctil Svätú tvár na mandilione.24
    Napokon r. 944 bol mandilion slávnostne prenesený z Edessy do Konštantinopolu. Táto udalosť je dodnes každoročne pripomínaná a slávená v byzantskej tradícii 16. augusta. Názov sviatku znie: „Prenesenie Rukou neutvoreného obrazu nášho Pána, Boha a Spasiteľa Ježiša Krista, to jest svätého plátna (cirkevnoslovansky ubrusa), z Edessy do Konštantinopolu.“25
    V roku 1978 I. Wilson vyslovil hypotézu, že Nerukotvornyj obraz (mandilion) by vlastne mohol reprezentovať „tvárovú časť“ pohrebného plátna, ktoré bolo zložené tak, že bola viditeľná len Kristova tvár. Mandilion bol vraj uchovávaný v zlatom puzdre, bohato zdobenom ornamentmi byzantského štýlu. Podľa I. Wilsona bol tento obraz po stranách napnutý pomocou vlákien tak, že sa pozorovateľovi ukazovala len predná strana plátna vo výške tváre. Pri podrobnejších výskumoch sa ukázalo, že plátno bolo skutočne takto skladané.26
    Isté svetlo na túto Wilsonovu hypotézu môže vrhnúť aj podrobná analýza byzantských liturgických textov zo 16. augusta. V týchto textoch sa na viacerých miestach spomína Legenda o kráľovi Abgarovi.27 Čo je ale veľmi zaujímavé, na niektorých miestach sa hovorí aj zobrazení Kristovho tela. Napr. v sedalne na utierni sa spieva: „…plóti tvojejá, Vladýko, nam ostávi…izobražénije“ (zanechal si nám, Vládca, zobrazenie tvojho tela).28 Alebo v 9. piesni kánona na utierni sa spomína „známenije plóti tvojejá“ (znak tvojho tela). V tom istom tropári sa pritom hovorí aj o Ježišovom utrpení: „strasťmí tvojími synopoložíchomsja“ (skrze tvoje utrpenie sme sa stali synmi).29 Podobne v 6. piesni kánona na utierni čítame: „…ni vidínija imáše, nižé dobrotý, vo vrémja strásti, no…vsjá prosviščáše, i javľášče tvojehó zráka vidínije…“ (…v čase utrpenia nemal podoby ani krásy,30 no…všetko prežiaril a ukázal obraz svojej podoby).31
    Je dosť pravdepodobné, že takého rozjímanie nad mandilionom a Kristovým utrpením zároveň je spôsobené tým, že na mandilione bolo vidieť stopy po tomto utrpení. Čiže je možné aj to, že Rukou neutvorený obraz, ktorý bol roku 944 po Kr. slávnostne prenesený z Edessy do Konštantinopolu, bol vlastne pohrebným plátnom Ježiša Krista. Rehoľník Giovanni Geometra opísal v 10. storočí obraz Krista, ktorý videl v Konštantinopole na sudariu, resp. na sindone.32 Z 12. storočia pochádzajú viaceré svedectvá o tom, že sa v Konštantinopole uchovávalo pohrebné plátno Ježiša Krista.33
    Jednou z najstarších ikon, ktoré boli vytvorené v slovanskom prostredí, je ikona Mandilionu, pochádzajúca z Novgorodu z 2. polovice 12. storočia, ktorá sa v súčasnosti uchováva v Moskve v Treťjakovskej galérii. Táto ikona bola používaná ako procesijný obraz, na ktorého druhej strane sú namaľovaní dvaja anjeli, ktorí sa klaňajú relikvii sv. Kríža.34 V 12. storočí sa obe relikvie (sv. Kríž a mandilion) uchovávali v Konštantinopole.35 V spojení mandilionu s ikonou sv. Kríža môžem vidieť náznak toho, že mandilion bol v tom čase chápaný vo vzťahu s Kristovým utrpením. To by mohol byť ďalší nepriamy dôkaz o tom, že mandilion bol vlastne poskladaným Ježišovým pohrebným plátnom.
    S mandilionom súvisíaj vznik tzv. „Veronikinej šatky“, ktorou podľa tradície Veronika utrela tvár Ježišovi počas krížovej cesty. V roku 1011 bola z Konštantinopolu zaslaná pápežovi Sergiovi do Ríma kópia Rukou neutvoreného obrazu. Od tej doby bol tento obraz uctievaný v starej Bazilike sv. Petra (tá dnešná pochádza zo 16. stor.). Pápež Innocent III. zostavil modlitbu k Svätej tvári a udelil k nej odpustky. Takto sa úcta mandilionu začala šíriť aj na Západe. Názov „Veronikina šatka“ vznikol pravdepodobne skomolením názvu Vera Ikon (pravá ikona). O postupnom zavádzaní tohto názvu svedčia viaceré zmienky v pápežských záznamoch. Napr. v r. 1143 sa tento obraz nazýva „Sudarium Christi, quod vocatur Veronica“ (Kristov ručník, nazývaný Veronika). Podobne v roku 1290: „Sui preciosissimi vultus Imaginem, quam Veronicam fidelium vox communis appelat“ (Obraz Jeho prevzácnej tváre, ktorý spoločný hlas veriacich nazýva Veronika).36
    V súvislosti s touto „Veronikinou šatkou“ je zaujímavé, že nešlo zrejme o mandilion, aký poznáme dnes, ale o mandilion, na ktorom bolo vidno znaky Ježišovho utrpenia. Ináč by nemohla vzniknúť legenda o tom, že Ježiš vtlačil obraz svojej Svätej tváre do tejto šatky počas krížovej cesty. Latinský výraz sudarium, spomínaný r. 1143 v súvislosti s „Veronikinou šatkou“dokonca naznačuje, že išlo o kópiu šatky (či plátna?), ktorú našli apoštoli v hrobe po Ježišovom vzkriesení.
    Ďalšie osudy Ježišovho pohrebného plátna
    Ako sme už spomínali, existuje viacero historických svedectiev, že Ježišovo pohrebné plátno, do ktorého bolo zavinuté jeho telo po sňatí z kríža, sa v 12. storočí nachádzalo v Konštantinopole. Zo začiatku 13. storočia pochádza dôležitá zmienka francúzskeho kronikára Roberta de Clari, že pohrebné plátno, do ktorého bolo zavinuté Ježišovo telo, sa nachádza v blachernskom chráme Presv. Bohorodičky v Konštantinopole. Toto plátno bolo veriacim prístupné každý piatok, „takže bolo možné vidieť postavu nášho Pána“.37
    R. 1204 však účastníci štvrtej križiackej výpravy dobyli Konštantinopol a do r. 1261 tam existovalo latinské cisárstvo. De Clari vo svojej kronike píše, že po vyplienení mesta pohrebné plátno zmizlo a ani Gréci ani Francúzi nevedeli, kam sa podelo.38 Z r. 1205 sa však zachoval list Teodora Angela, príbuzného zosadených byzantských panovníkov, pápežovi Innocentovi III., v ktorom sa sťažuje na zlé počínanie križiakov, ktorí odniesli mnohé relikvie, medziiným aj pohrebné plátno, ktoré bolo prenesené do Atén. Je to pochopiteľné, nakoľko Atény v tom čase spravoval Otto de La Roche, jeden z vodcov štvrtej križiackej výpravy, ktorý dobyl práve tú časť Konštantinopolu, kde sa nachádzal blachernský chrám Presv. Bohorodičky, v ktorom sa uchovávalo pohrebné plátno.39
    Hoci začiatkom 13. storočia bolo Ježišovo pohrebné plátno odnesené z Konštantinopolu, je zaujímavé, že v oblasti byzantského umenia sa práve v 13. storočí dosť zmenilo zobrazovanie snímania Ježiša z kríža alebo pomazania jeho tela, a to takým spôsobom, že sa u vtedajších autorov dá predpokladať, že poznali osobitosti Ježišovho pohrebného plátna. Pre svoju starobylosť je významná aj ilustrácia „Pomazanie Krista“ v rukopise Pray (uchovávanom v Budapešti), ktorá pochádza z r. 1192-1193 a jej autorom je buď konštantinopolský umelec alebo aspoň umelec, ktorý sa formoval v konštantinopolskom prostredí.40
    Okolo 14. storočia sa na byzantských vozduchoch41 začalo zobrazovať Ježišovo mŕtve telo v súvislosti s tým, že Veľký vchod symbolizuje Ježišov pohrebný sprievod.42 Dodnes sa pri každej sv. liturgii kňaz po Veľkom vchode pri prikrývaní darov vozduchom modlí tropár z Veľkého piatku: „Ctihodný Jozef sňal z dreva tvoje prečisté telo, zavinul ho do čistého plátna, natrel ho voňavými masťami a uložil do nového hrobu.“43 Je veľmi zaujímavé, že slovo „plátno“ v tomto tropári je preklad cirkevnoslovanského slova plačšanica,44 a to je zasa prekladom gréckeho slova sindon.45 Položenie vozducha na dary teda symbolizuje zavinutie Ježišovho mŕtveho tela do pohrebného plátna. Premenenie chleba a vína na Ježišovo Telo a Krv potom symbolizuje vzkriesenie.
    Neskôr sa na vozduch doplnili aj postavy Bohorodičky, Jozefa z Arimatey a Nikodéma. Z takéhoto ilustrovaného vozduchu sa neskôr vyvinula pláštenica, ktorá sa používa dodnes na Veľký piatok po večierni, kedy sa nesie v sprievode okolo chrámu za spevu tropára „Ctihodný Jozef“, a potom sa uloží do „hrobu“, pripraveného v chráme. Počas celého veľkonočného obdobia sa potom pláštenica nachádza na oltári. Podobné zobrazenie ukladania Ježišovho tela do hrobu sa neskôr dostalo aj na antimenziony.46
    Nepripomínajú nám tieto liturgické predmety pohrebné plátno Ježiša Krista, ktoré sa uchovávalo v Konštantinopole s veľkou pravdepodobnosťou v rokoch 944 – 1204?
    Od r. 1205 sa presne nevie, kde sa nachádzalo Ježišovo pohrebné plátno. Prvá dôveryhodná zmienka o jeho prítomnosti na Západe pochádza až z polovice 14. storočia, kedy ho hlboko veriaci francúzsky generál Geoffroy de Charny († 1356) uložil na svojom panstve v Lirey vo Francúzsku, v chráme, ktorý dokončil v r. 1353. Teda plátno sa s určitosťou objavuje vo Francúzsku niekedy medzi rokmi 1353 a 1356.47 Hneď sa stalo objektom mnohých pútí a zbožnej úcty.
    V roku 1453 plátno kúpil knieža Ľudovít I. Savojský, ktorý ho dal uložiť na svojom zámku v Chambéry. V r. 1532 v kaplnke, kde bolo plátno uložené, vypukol požiar. Relikviu zachránil s nasadením vlastného života jeden z kanonikov. V dôsledku vysokej teploty sa striebro schránky, v ktorej bolo plátno uložené, už tavilo, takže vznikli dodnes viditeľné popáleniny. Našťastie tvár a postava na plátne ostali väčšinou neporušené.48
    14. 9. 1578 savojský vojvoda Emanuel Filibert premiestnil plátno do talianskeho mesta Turín, kde sa uchováva dodnes a kde bolo počas stáročí viackrát vystavené k verejnej úcte.49
    Autenticita Turínskeho plátna
    20. storočie bolo storočím veľkého rozmachu vedy a techniky, čo sa odrazilo aj na prístupe k Turínskemu plátnu, ktoré bolo viackrát skúmané a analyzované z rôznych pohľadov.
    V roku 1969 povolil priamy majiteľ plátna, bývalý taliansky kráľ Umberto II., v tom čase žijúci v exile, po dohode s turínskym kardinálom Pellegrinim nové ukázanie plátna (čo sa udialo naposledy v r. 1933). V dňoch 16.-18. júna skúmala plátno jedenásťčlenná vedecká komisia, menovaná kardinálom Pellegrinim.
    V roku 1978 bola vytvorená ďalšia komisia odborníkov pod názvom Shroud of Turin Research Project (STURP). Plátno sa skúmalo vyše jeden mesiac a boli použité vtedajšie najmodernejšie vedecké metódy: mikroskopická technika, röntgenová spektrografia, mikrochemické analýzy.
    21. apríla 1988 bola urobená rádiokarbónová analýza veku plátna pomocou uhlíkovej metódy, Výsledok bol prekvapujúci: Podľa tejto metódy je plátno z 13. storočia.50
    Podľa najnovších výskumov je však plátno predsa len staršie. Americký vedec Raymond N. Rogers z Kalifornskej univerzity v Los Alamos po najnovších chemických analýzach odhaduje, že tkanina má 1300 až 3000 rokov. Podľa jeho názoru v rádiokarbónových analýzach z r. 1988 nemali vedci v rukách vzorku originálneho plátna, ale záplaty, ktorou pôvodnú tkaninu vylepšili v stredoveku po požiaroch. Rogersove zistenia podporujú staršie výskumy izraelských vedcov, ktorí našli v plátne stopy po peľových zrnkách rastlín, vyskytujúcich sa okolo prvého storočia po Kr. výlučne v oblasti Blízkeho východu.51
    Pri týchto rôznych výskumoch bolo zistené, že obraz na Turínskom plátne je vlastne negatívom skutočného obrazu (ktorý sa ukázal pri vyvolávaní fotografií). Výskumy potvrdili, na plátne je znázornené telo ukrižovaného muža, ktorý bol pred pribitím na kríž kruto bičovaný, bitý do tváre a bola mu nasadená tŕňová koruna.52
    Nepodarilo sa však zistiť, akým spôsobom bola táto postava muža na plátne znázornená. Nenašli sa zvyšky žiadneho farbiva, alebo iného maliarskeho prostriedku. Obraz na plátne je vytvorený bližšie neobvyklým žltým sfarbením jednotlivých ľanových vlákien. Pri požiari v stredoveku bolo plátno dokonca vystavené vysokej teplote a následnému haseniu vodou, čo však nijako neporušilo zobrazenie postavy (ostali len drobné spáleniny na plátne).53
    Pápež Ján Pavol II. pri svojej homílii 24. mája 1998 v Turíne okrem iného povedal, že Turínske plátno je provokáciou ľudskej inteligencie, lebo pozýva človeka ku kladeniu si otázok o vzájomnom vzťahu medzi svätým plátnom a historickým životom Ježiša.54
    Duchovný význam Turínskeho plátna
    Umiestnenie kópie Turínskeho plátna v Prešovskej katedrále by sme mohli v istom zmysle považovať za návrat (aspoň kópie) Ježišovho pohrebného plátna veriacim byzantskej tradície, ktorým bola táto vzácna relikvia násilne odobratá v r. 1204. Boh si však používa aj ľudské slabosti pre svoje plány, a tak vyplienenie Konštantinopolu malo aj pozitívny dôsledok, ktorý spočíva v tom, že Ježišovo pohrebné plátno môže už vyše 800 rokov byť predmetom úcty a zbožnosti aj pre veriacich západného obradu.
    Svätý Otec Ján Pavol II. v už spomínanej homílii opísal Turínske plátno viacerými výrazmi: je to zrkadlo evanjelia; obraz ticha; obraz ľudského utrpenia; ale aj obraz neschopnosti smrti; a je skôr obrazom Božej lásky ako obrazom ľudského hriechu. Turínske plátno „nás pozýva objaviť poslednú príčinu Ježišovej vykupiteľskej smrti. V nezmerateľnom utrpení, ktoré dokumentuje, sa láska Toho, kto «tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna» (Jn 3,16), stáva takmer hmatateľnou a zjavuje svoje prekvapujúce dimenzie.“55
    Turínske plátno je z duchovného hľadiska veľmi významnou relikviou, pretože svedčí nielen o tom, ako Ježiš za nás trpel, ale aj o tom, že vstal z mŕtvych, lebo jeho pohrebné plátno ostalo prázdne.
    Verná kópia Turínskeho plátna v Prešovskej katedrále jedinečným spôsobom doplňuje prítomnosť relikvií dvoch našich blažených gréckokatolíckych biskupov a mučeníkov P. P. Gojdiča, OSBM a ThDr. Vasiľa Hopku, ktorí pôsobili v Prešove a svojím životom, no zvlášť svojím utrpením a smrťou, sa pripodobnili Kristovmu utrpeniu a smrti. Kristus však neostal navždy mŕtvy, ale svojou „smrťou premohol smrť“ a vstal z mŕtvych.
    Turínskeho plátno spája Východ i Západ v rovnakej viere, že Kristus vstal z mŕtvych a že aj my, „ak sme s ním zrástli a stali sa mu podobnými v smrti, tak mu budeme podobní aj v zmŕtvychvstaní“ (Rim 6,5). Prítomnosť kópie Ježišovho plátna vzkriesenia v Prešovskej katedrále ju robí miestom stretnutia medzi oboma stranami pľúc Cirkvi, ktoré sa tak môžu v tichej modlitbe spoločne nadýchnuť čerstvého vzduchu viery, nádeje a lásky, ktoré pramenia z istoty, že Kristus vstal z mŕtvych. Skutočne vstal, veď sme videli jeho pohrebné plátno prázdne

  • Teológia ikony – Bohozjavenie Pána 1

    Až do 4. stor. sa sviatok Narodenia a Bohozjavenia Pána oslavovali spoločne v ten istý deň. Ich jednota je dodnes viditeľná v štruktúre bohoslužieb, kde sa poukazuje na to, že narodenie v určitom zmysle nachádza svoje naplnenie v Bohozjavení: „Pri svojom narodení,“ hovorí sv. Hieroným, „Boží Syn prišiel na svet tajomným spôsobom, ale svojím pokrstením sa objavil zreteľne.“ Podobnú myšlienku vyslovil aj sv. Ján Zlatoústy: „Bohozjavenie nie je sviatkom narodenia, ale krstu. Predtým Pán nebol známy ľudu, ale skrze krst všetkým zjavuje seba.“ Ikona Bohozjavenia Pána reprodukuje opis udalosti tak, ako ju uvádza evanjelium, doplnenú o určité detaily z bohoslužieb sviatku.

    Zjavenie sa Svätej Trojice

    V hornej časti ikony vidno časť kruhu, ktorý predstavuje otvorené nebesia a niekedy Otcovu žehnajúcu ruku, ktorá vyčnieva zo záhybov šiat akoby z okraja mrakov. Odtiaľ po zvislej línii zostupujú lúče svetla nad Krista, ktorý stojí vo vodách Jordánu. Lúče svetla znázorňujú Svätého Ducha, ktorý vychádza z kruhu v podobe holubice. Zostúpenie Svätého Ducha v podobe holubice vyjadruje pohyb Otca k Synovi a taktiež v súlade s objasnením sv. Jána Damaského je tu analógia s potopou a holubicou s olivovou ratolesťou v zobáku na znak zmierenia (porov. Gen 8, 11). Podobne ako sa Duch vznášal nad prvotnými vodami (porov. Gen 1,2) a povolal svet k životu, aj teraz vznášajúc sa nad vodami Jordánu prináša druhé narodenie nového stvorenia. Kristus stojí v Jordáne, pričom pravicou žehná vodu, a tak z nej robí vodu krstu, ktorú posvätil vlastným ponorením. Voda mení svoj význam. Predtým bola vodou smrti, potopou, ale teraz sa stáva „vodou života“ (porov. Zjv 21, 4; Jn 4, 14). Na niektorých ikonách je obnažený úplne, inde prepásaný bedrovým rúškom na znak toho, že si obliekol Adamovu nahotu a vrátil tak človeku slávnostný šat, ktorý mal v raji. Podľa E. Sendlera je Kristova nahota symbolom jeho zrieknutia sa božskej dôstojnosti, aby sa stal bratom tých, čo prosia o odpustenie hriechov. Aby sa naznačilo, že Kristus sa sám rozhodol dať sa pokrstiť, je na niektorých ikonách zobrazený tak, že kráča smerom k Jánovi, alebo že robí krok k nemu. Boh sa nikdy neodhalil ako božská prirodzenosť v troch osobách, ale práve tu v Jordáne sa počas Kristovho krstu zjavil ako trojjediný. „Pri tvojom krste v Jordáne zjavila sa, Pane, poklony hodná Trojica. Otcov hlas ti vydal svedectvo. Nazval ťa svojím milovaným Synom. Aj Svätý Duch v podobe holubice potvrdil pravdivosť týchto slov. Svojím zjavením si osvietil celý svet. Kriste Bože, sláva tebe.“ (tropár sviatku)

    Milan Gábor

  • Predstavitelia sociológie

    Mills – Sociologická imaginácia
    Kenlinger – vedecký výskum
    Parsons – všeobecná teória sociálneho konania, teória morálnej integrácie,
    Comte- pozitivizmus,
    Spencer – sociálny darvinizmus, optimista, odporca socializmu
    Marx – teória konfliktu
    Durkheim – sociálne fakty, sociálna realita, deľba práce, anómia, teória samovrážd
    Weber – sociológiu chápajúcou,
    Funkcionalizmus – predchodcovia Comte, Durkheim, Spencer predstavitelia Parsons, Merton, Davis, Radcliffe – Brown, Malinovski
    Teória konfliktu – Marx, Mills , Cosser, Dahrendorf
    Symbolický interakcionizmus – Cooly, Mead, Goffman
    Tonnies – Spoločnosť v diele Gemeinschaft und Gesselchaft
    Teoria miery diferencovanosti , spoločnosť-Parsons
    Spoločnosť – Keler
    Svetové spoločenstvo – Raymond Aron
    Teória svetového systému – Walerstein
    Indiferentizmus – Kaufman
    Osvietenstvo – Kant, Voltaire, Rousseau, Montesquieu
    Racionalizácia a funkcionálna difernciácia – Weber
    Reflexívna modernita a individualizácia – Beck, Giddens, Bauman
    Postindustriálna spoločnosť – Lyotard, Bell
    Vzťah náboženstva a sociliazácie – Said, Robertson
    Náboženstvo v post. Mod. Spoločnosti –Berger, Wilson, O Dea, Whutnow, Piwowarski
    Sociálna štruktúra-Blau
    Teória štrukturácie – Giddens
    Sociálne správanie – Simmel, Weber, Znaniecki, Parsons
    Spoluprítomnosť – Gofman
    Kultúra –Klukholm, Klosowska, Szczepaňski
    Hodnoty – Klukholm, Klosowska, Szczepaňski, Rokeach, Lautman, Bell, Inglehart
    Inštinktivistické teórie správania – Freund, Thordike, Dewey, Mc Dougall
    Funkcionalistická teória soc. Stratifikácie – Davis, Moore
    Konfliktualistická -//- * jednofaktorová * Marx
    Multifaktorová – Weber
    Syntetická teória stratifikácie – Lenski
    Meranie sociálneho statusu Weber, Machonin
    Sociálna skupina – Bell
    Skupinový konfornizmus – Riesman
    Primárna skupina – Cooley
    Formálna organizácia – Weber
    Neosobný prístup- Weber
    Kategorizácia nonkonformného správania – Merton
    Teória štruktúrneho napätia – Merton
    Teória kultúrneho prenosu – Sutherland
    Teória označenia, nálepkovania
    Pozitívne dôsledky nonkonformného správania – Durkheim
    Členenie davu / náhodný, konvenčný, expresívny, aktívny – Blumer
    Protestný dav- Mc Phail, Wohlstein
    Teória nápodoby – Le Bon
    Konvergentná Teória – Martin, Allport
    Teória postupného preberania noriem – Turner, Kilian
    Teória pridanej hodnoty – Smelser
    Allport – Konvergentná Teória;
    Aron – Svetové spoločenstvo;
    Bauman – Reflexívna modernita a individualizácia;
    Beck – Reflexívna modernita a individualizácia;
    Bell – Sociálna skupina; Hodnoty; Postindustriálna spoločnosť;
    Berger – Náboženstvo v post. Mod. Spoločnosti;
    Blau – Sociálna štruktúra;
    Blumer – Členenie davu / náhodný, konvenčný, expresívny, aktívny/
    Comte – Funkcionalizmus predchodca;
    Cooley – Primárna skupina; Symbolický interakcionizmus;
    Davis – Funkcionalistická teória soc. stratifikácie;
    Dewey – Inštinktivistické teórie správania;
    Durkheim – Pozitívne dôsledky nonkonformného správania;
    Freund – Inštinktivistické teórie správania;
    Giddens – Teória štrukturácie; Reflexívna modernita a individualizácia;
    Gofman – Spoluprítomnosť; Symbolický interakcionizmus;
    Inglehart – Hodnoty;
    Kant – Osvietenstvo;
    Kaufman – Indiferentizmus;
    Keler – Spoločnosť;
    Kilian – Teória postupného preberania noriem;
    Klosowska – Hodnoty; Kultúra;
    Klukholm – Hodnoty; Kultúra;
    Lautman – Hodnoty;
    Lenski – Syntetická teória stratifikácie;
    Le Bon – Teória nápodoby;
    Lyotard – Postindustriálna spoločnosť;
    Machonin – Meranie sociálneho statusu;
    Malinovski – Funkcionalizmus – predstaviteľ
    Martin – Konvergentná Teória;
    Marx – Konfliktualistická -//- * jednofaktorová * ;
    Mc Dougall – Inštinktivistické teórie správania;
    Mc Phail – Protestný dav;
    Mead – Symbolický interakcionizmus;
    Merton – Teória štruktúrneho napätia; Kategorizácia nonkonformného správania;
    Moore – Funkcionalistická teória soc. stratifikácie;
    Montesquieu – Osvietenstvo;
    O Dea – Náboženstvo v post. Mod. Spoločnosti;
    Parsons – Sociálne správanie; Teoria miery diferencovanosti , spoločnosť;
    Piwowarski – Náboženstvo v post. Mod. Spoločnosti;
    Radcliffe – Brown –
    Riesman – Skupinový konfornizmus;
    Robertson – Vzťah náboženstva a sociliazácie;
    Rokeach – Hodnoty;
    Rousseau – Osvietenstvo;
    Said – Vzťah náboženstva a sociliazácie;
    Szczepaňski – Hodnoty; Kultúra;
    Simmel – Sociálne správanie;
    Smelser – Teória pridanej hodnoty;
    Spencer – Funkcionalizmus predchodca
    Sutherland – Teória kultúrneho prenosu;
    Thordike – Inštinktivistické teórie správania;
    Turner – Teória postupného preberania noriem;
    Weber – neosobný prístup, formálna organizácia, meranie sociálneho statusu, multifaktorová konfliktualistická teória, sociálne správanie, racionalizácia a funkcionálna difernciácia;
    Voltaire – Osvietenstvo;
    Walerstein – Teória svetového systému;
    Whutnow – Náboženstvo v post. Mod. Spoločnosti;
    Wilson – Náboženstvo v post. Mod. Spoločnosti;
    Wohlstein – Protestný dav;
    Znaniecki – Sociálne správanie;

  • Máriológia

    Mária bola vždy služobnicou. Aj hovorenie o nej má mať slúžiaci charakter kristológii.
    Mária v Novom zákone
    NZ ponúka o Mária výlučne teologické vyjadrenia. Všetky sú nasmerované k jej vzťahu k Ježišovi.
    Mária v Markovom evanjeliu
    Marek spomína Máriu 2krát (Mk 3, Mk 6).
    Mk 3, 31-35
    Je tu zjavný odstup Ježiša od jeho prirodzenej rutiny. Posolstvo je tu iné, že nie je dôležité prirodzené príbuzenstvo, ale eschatologická rodina.
    Plnenie Božej vôle je to čo vytvára pravé vzťahy, nie krv. Nevieme či to je historická udalosť, ale určite je teologická. Posolstvoje je patriť do eschatologickej rodiny. /Markovo evanjelium je veľmi silno teologické/. Marek predstavuje Máriu ako tú, ktorá patrí medzi ostatných, nevyníma sa. Marek nie je vzláštnym spôsobom zameraný na postavu Márie. Pre evanjelistu aj Mária je odkázaná na namáhavú cestu viery.
    Mk 6
    Túto udalosť biblisti považujú za historickú. Spojil v línii Mk teológie .. Ježiša nikto nepoznal pred jeho smrťou. Ježiša nikto nepoznal, vo svojej podstate, pred jeho smrťou.
    Aj keď Marek označuje Ježiša Máriin syn, .. Marek sa zaoberá skôr človečenstvom Ježiša Krista, na ktorom Mária anticipovala ako ..
    „Ježišovi bratia“ – o tom hovorí, že to je široká rodina (bratranci). Slovo „adelfos“ – „bratia“ znamená bratia, ale už v prvopočiatku to vysvetľovali ako širšia rodina „bratranci“. Aj keď slovo „bratranec v Biblii existuje „anepsios“ Kol 4, 10. Napriek tomu Mk používa „adelfos“.
    Nie všetci cirkevný otcovia nazačiatku dávajú dôvraz na panenské počatie Márie – na neustále panenstvo.
    Marek nejaví veľkú záujem o biogrfické správy o Ježišovi. Mareka ježiš zaujíma ako postava Mesiáša Mareka zaujíma jeho účinkovanie a smrť.
    Mária v Matúšovom evanjeliu
    Matúš chcel ukázať židom, že Ježiš je očakávaný Mesiáš (Ježiš je syn Dávida… a čo hovoria všetky proroctva) a k tomuto cieľu slúži aj Matúšova Mariológia. Teda svoje evanjelium začína rodokmeňom. Veľkú úlohu hrá Jozef, lebo on je Dávidov potomok a ježíš musí byť Dávidov potomok. Preto hrá všade Jozef veľkú úlohu (jemu sa zjavuje anjel atď., vždy Jozef rozhoduje).
    /vtedy ľudia nevedeli, že dieťa vzniká spojeným buniek muža a ženy. Verili, že len muž plodí dieťa. Preto je rodokmeň len po línii muža/
    Na konci rodokmeň prechádza na Máriu /..syna Jozefa a manžela Márie, z ktorej sa narodil Ježiš/. Akoby vynechal otca /a z Márie sa narodil Ježiš./. Rodokmeň chce ukázať, že z Dávidovho rodu. V rodokmeni sú 4 ženy (Tamar, Rachab, Rút a Uriášova žena). To sú ako 4 typy žien a Mária slúži ako anitipus. Teda Matúš chce povedať, že Mária je úplne iná. Jeho tehotenstvo malo iný priebeh a vyniká sa z logiky prechádzajúcich žien.
    Keď Mária počala nebývala ešte s Jozefom, to sa vnímalo ako nevera. Židia si nepredstavovali vtedy príchod Mesiáša panenským počatím.
    V udalostiach o mudrcoch z východu sa spomína Mária ako jeho matka. Táto udalosť u Matúša, napriek tomu že rodokmeň končí A…, napriek tomu hovorí o mudrcoch a ukazuje Krista ako vykupiteľa všetkých a Máriu ako matku Spasiteľa všetkých národoch. V udalosit úteku do Egypta ide o paralely medzi Mojžišom a Ježišom a Jozef je predstavený ako svedomitý ochranca a Mária je spomínaná ako jeho matka („zobral dieťa a jeho matku“) čím Matúš naznačuje istú indiferentnosť ako niekto kto berie dieťa a jeho matku a ja ako tretí (Jozef ide ochrániť niekoho kto nie je jeho). Tým chce Mt naznačiť, že synovstvo Ježiša je v Bohu, nie v Jozefovi.
    Jozef slúži v Mt na to, aby zabezpečil rodokmeň z Dávida. Ďalšou udalosťou je v Mt 12, 46 – 50. /Mt prebral od Mk niektoré udalosti. Tak aj túto. Ale Mt tu mierny Mk postoj/ Príbuzní u Mt nechcú Ježiša odviesť, ale chcú sa s ním rozprávať /Mt zmierňuje tieto udalosti/. Mt poukazuje na to, čo robí človeka blízkym Bohu (plnenie božej vôle, nie príbuzenstvo). /Mk hovorí, že pravá krv sa môže postaviť proti vám/
    Mt vyjadruje panenské počatie Márie, predsa Mt už ďalej príbuzenstvo nezaujíma, pokojne používa slovo „adelfos“. Podobne udalosť Mt 13, 54 – 58 sa tiež líši podobným spôsobom od Mk. Ježiš je odmietnutý vo svojom rodisku medzi svojimi príbuznými, ale Mt vynecháva Mk „pohoršovali sa na ňom“ („odmietli v jeho dome“ to znamená, že v širšej rodine). Pre Mt Mária má významné postavenie, preto mnohé Mk správy Mt zmierňuje. Teda nestvia Mt ako Marek Máriu do radu tých, ktorý rovnako ťažkou vierou musia prísť k Ježišovi, ale ako tú, ktorá si uvedomuje Ježišov zvláštny pôvod.
    Mária u Lukáša (Evanjelium a Skutky apoštolov)
    U Lk sa nachádza najviac správ o Márii. Preto Lukáš slúži najviac pre mariológiu. Lk predstavuje deň narodenia Krista ako dejiny spásy. Dejiny ľudstva sa menia na dejiny spásy. A v týchto dejinách spásy zohráva Mária veľkú úlohu. Lk a Mt opisujú Ježišovo narodenie aj keď… Aj Mt aj Lk zachovávajú podstatné udalosti. Lk ponúka paralelu Ježiša a Jána a tým chce ukázať kto je väčší. Tým najväčším prorokom v tom čase bol Ján krstiteľ. Aj preto Alžbeta nazýva Máriu – matka môjho Pána. U Lk Mária spoznáva Božstvo Ježiša a stáva sa prvou učeníčkou (ako obraz viery).
    Máriino počatie (Lk 1-2)
    Je tam aj tretia paralela narodenie Samsona. Máriine počatie je iné ako …
    Lk používa pojmy: Duch a moc; tieto sú obrazom Božej stvoriteľskej moci. Obraz tieňa („moc najvyšieho ťa zacloní“) znamneá moc najvyšieho sa.. Ale pre takúto podobu počatia nie je žiadna paralela.
    Jozef u Lk je spomenutý iba pri zasnúbení s Máriou, nie pri počati. Ale je spomenutý, ako u Mt, aby bolo zchované pochádzanie z Dávidovho rodu. Udalosť zvestovania u Lk má kristologický cieľ. Panenským počatím poukazujú na Božie počatie.
    Magnificat
    Sa vzťahuje na Máriu. Poukazuje na jej vyvolenie, význam a zaradzuje toto vyvolenie do Božieho spásneho konania. Magnifikát má svoju paralelu v SZ a to ďakovná pieseň Anný 1 Sam 2, 1 – 11. tu sa chce ukázať, že začína sa napĺňať SZ proroctvo.
    Ježišovo narodenie
    Myslíme na to, že všetky udalosti sú kristologické. Máriu Lukáš predstavuje ako tú, ktorá si všetky tieto slová zachováva vo svojom srdci a postupne vchádza do Mesiášskeho tajomstva. Mária je počúvajúca, premýšľajúca a veriaca.
    Obetovanie Ježiša v chráme
    Ježiš je podľa zákona obetovaný, rodičia sú ako tí čo dodržujú zákon.
    /Ježiš si cti zákon, ale nie zákonictvo. Treba mať na pamäti všeobecný princíp, ale netreba ho postaviť nad človeka/
    Ježiš je predstavený ako spasiteľ. Sú tu prorocké slová o Ježišovi a prorocké slová o Márii. Jozef a Mária tam sú predstavení ako veriaci, ktorí sa postupne dostávajú k pochopeniu podstaty Ježiša. Ak hovoríme o druhej časti, obraz meča, kt prenikne jej srdce je už vyjadrením, ktoré pochádza z prvých desaťročí prenasledovania. (ako keby niesla vo svojom príbehu, príbeh ostatných). Lk ako by v tomto utrepení predstavoval utrpenie všetkých, ktorí sa hlásia ku Kristovi.
    Dvanásťročný Ježiš v chráme
    Aj táto udalosť chce dať jasne najavo koho synom je Ježiš, teda kam Ježiš v skutočnosti patrí. Ako keby to bolo dané do konfrontácie 4. prikázanie Dekalógu a Ježišov nárok /Ježišov nárok na božie synovstvo je viacej/.
    Mária vo verejnom účinkovaní Ježiša
    Lk už ju nespomína častejšie ako ostatní. Mária je predstavená vždy pozitívne (v súvislosti s rodinou). Aj keď Ježiš ju vždy predstavuje. Ježiš povyšuje eschatologickú spolupatričnosť nad rodinnú. /u Mk je to neutrálne/
    Mária v Skutkoch apoštolov
    Mária je tu spomenutá iba raz, v očakávaní Ducha po Ježišovom nanebovstúpení. Ide skôr o teologický význam udalosti. Mária je tu vyslovene predstavená ako Ježišova učeníčka. Lk dáva najväčší dôraz na Máriu. /Lk evanjelium je základom pre mariánskú úctu/
    Ježišova matka v Jánovom evanjeliu
    Ján ju vždy nazýva Ježišova matka. Sú tu dve udalosti: Ježišova matka v Káne a Ježišova matka pod krížom.
    Aj táto udalosť je výslovne kristologická. Všetko sa sústreďuje na Ježišovu hodinu. Teda celé konanie sa má podriadiť vôli Otca, nie momentálnym potrebám. Viackrát sa opakuje „ešte neprišla moja hodina“ až nakoniec v Jn 12 vtedy sa to preruší a povie: nadišla moja hodina (pred vstupom do Jeruzalema). Aj keď v tejto udalosti Mária má významne postavenie, predsa je zaradená do radu tých, ktorí vedia a počúvajú. Ale Mária má u Jn medzi učeníkmi čestné miesto. Aj keď mnohí nerozumeli, nepoznali, jej viera presahuje vieru učeníkov.
    Ježišova matka pod krížom
    Ján spomína aj Máriu pri ukrižovaní. Lk nespomína Máriu pod krížom. Zdá sa, že scéna Márie pod krížom je teologická. Ježiš opäť vyzdvihuje eschatologickú rodinu nad pokrvnou. Teda už od prvých čias Ján a Mária pod krížom sú archetypy, Mária ako matka cirkvi a Ján ako prototyp veriaceho.
    Ján sa vyjadruje k otázke Božského pôvodu.
    Mária a Apokalypsa
    Apokalypsa bola napísaná v čase prenasledovania kresťanov (2. stor.). Preto je rímsa ríša predstavená ako šelma, ktorá požiare kresťanov. V tomto prípade požiera ženu. Žena, kt uteká do púšte, tam má porodiť Krista a tam tá šelma ho chce hneď pri pôrode zožrať. Žena predstavuje mladú cirkev, z ktorej vychádza Kristus – kresťania. Z Cirkvi sa rodí Kristus Mesiáš spasiteľ a on je neustále ohrozovaný. /vždy máme v Apokalypse obraz prenasledovania/
    Ostatné obrazy: slnko, mesiac, 12 hviezd nachádzajú korešpondenciu v Jozefovom sne. Je to korešpondencia s časom Izraela v púšti. Žena odchádzajúca do púšte predstavuje budúci nový boží ľud mladú cirkev. Aj s prvkami starého ľudu, ale predovšetkým predstavuje mladú Cirkev. Rímska ríša v okamihu ohlasovania ho zabíja (ohlásiť ako porodiť).
    Mariánsky ráz dostáva táto apokalyptická obraznosť až v 12. stor.
    Mária v Starom zákone
    /nemôžeme povedať, že sú tam priame výpovede/
    Až v spätnom pozeraní nachádzame v niektorých prísľuboch ako keby naplnenie v nových udalostiach. A tak v spätnom pozeraní v niektorých predobrazoch nachádzame mariánske predobrazy.
    Gn 3, 15; Iz 7, 14
    V Eve sa vidí Mária kao matka veriacich, ako nová Eva (Gn)
    Ide o panenské počatie (Iz)
    Anna, matka proroka Samuela a Mária
    To ej chválospev, ktorý sa opakuje v chávlospeve Mgnifikát, svojím obsahom.
    Štyri ženy v Matúšovom rodokmeni
    Ich príbehy sú nelegálne, sú proti-obrazy matky Mesiáša. Matka mesiáša bude matkou vykupiteľa a teda vykupiteľa všetkých hriešnikov. Zároveň je tento proti-obraz obrazom, že matka nebude hriešnica.
    Mária dcéra sionská (Sof 3, 9) Lk predstavuje Máriu ako ideálny obraz Izraela.
    Mária v dejinách teológie a zbožnosti
    /v Staroveku akékoľvek mariologické úvahy mali vždy kristologickú funkciu./
    Mariológia bola vždy v službe kristológie.
    Mária v prvotnej cirkvi
    Ignác Antiochijský (+110)
    Otcovia hovoria o Márii v kristologických .. samotný záujem o Márii nie je im cudzí. Keď bránia človečenstvo Ježiša Krista, vtedy hovoria o Márii. „Kristus je tak z Boha ako svojim telom z Márii.“
    Keď niektorí popierajú Panenské počatie, tak hovoria: tak ako diabol oklamal človeka, tak teraz Boh preľstil diabla a nechal Ježiša narodiť sa z panenského počatia. (Ignác). Obrazy prečo sa Boh narodil z Panny. Keď Ignác obhajuje človečenstvo Ježiša Krista, ktoré niektorí popierajú, dáva dôraz na to, že pochádzajú z človeka – Márie.
    Justín (+165) „prvý teológ“ (lebo jeho učenie má apologetický charakter)
    Musel brániť učenie o panenskom počatí Ježiša. Niektorí považovali vtedy Ježiša za Jozefovho syna – biologický.
    Niektorí popierali panenské učenie, lebo to vyzeralo ako pohanské.
    /Boh nepreberá črty muža – neoplodňuje/
    Justín obhajoval panenské počatie, odvolával sa na Izaiáša.
    Justín bol prvý, kto použil paralelu Eva a Mária. (potom sa táto typológia používala aj pre iné ženy)
    Považoval za potrebné ochrániť panenské počatie.
    Irenej z Lyonu
    Irenej, podobne ako vyššie spomínaní, často musel obhajovať človečenstvo Ježiša Krista (sa narodil).
    Ježiš musí mať pravé človečenstvo, ak má byť vykupiteľ, ale zároveň musí byť pravým Bohom. Od týchto dvoch pochádzaní závisí jeho vykupiteľská sila, moc. Pre Ireneja, aby zachoval Božstvo Krista, musí obhajovať panenstvo Panny Márie.
    Koncom 2. stor. sa ustálilo vyznanie: „Ježiš Kristus narodený z Panny Márie.“ A potom neskôr sa použilo v Apoštolskom vyznaní viery.
    Tertulian (+220)
    Pokračuje v tejto tradícii. Už toto chápu ako pevnú ustálenú náuku. Podľa Tertuliána, keďže Kristus dáva nový začiatok ľudstvu, nemôže pochádzať zo starého človeka (spolodením z muža). Musí povstať nové ľudstvo. /ľudstvo predstavuje plodenie, ďalšie potomstvo. Ale Kristus to musel prerušiť/
    (ešte vždy o panenskom počatí je kristologický záujem)
    Mária je panna čo sa týka plodenia a nie pôrodu. Tertulian chápe narodenie Ježiša z Márie ako veľmi realistické a reálne. Tertulian bráni Máriino panenstvo pri počatí Ježiša Krista a vždy výslovne z kristologických dôvodov.
    Origenes (+253)
    Vždy dáva dôraz na panenské počatie. Mária sa stáva príkladom askézy. (vznikalo mníšstvo. Sexualita a manželstvo sa vnímalo ako nečisté)
    Neskôr sa zdôrazňuje panenstvo Márie, nie len z kristologických dôvodov, ale aj z asketických dôvodov.
    Bazyl Veľký, Gregor Nassiánsky a Gregor Nysenský (traja Kapadóčania)
    Už vyznávajú stále panenstvo Panny Márie.
    Prvá mariánska úcta sa prejavujena východe, potom sa presúva na západ. Mária začína byť veľkým príkladom v askéze.
    Hieronym (+420)
    Presadzoval neustále panenstvo Márie (aj po pôrode). V tom čase sa začína rozvíjať mariológia.
    Augustín (+430)
    Pre neho samoplodenie nie je hriešne, ale žiadostivosť je hriešna. Lenže plodenie je spojené so žiadostivosťou.
    Podľa Augustína bola zo žiadostivosti, ale Ježiš už nebol zo žiadostivosti, lebo bol splodený Bohom (splodenie nie je hriešne podľa neho).
    Záver: Všetky mariánske vyznania vtedy viac kristologické
    Mária Božia matka
    Ten ktorý bol porodený Máriou je Logos od počiatku (ale to neznamená, že Boh má matku).
    Ježiš sa stáva človekom skrze Máriu. Mária porodila už Boha (Ježiš Kristus je od počiatku Bohom).
    Mária vždy panna
    Normou pre kresťanov je Kristus a Mária je príkladom učeníčky nasledovaní tejto normy.
    Ako rôzne chápali prví teológovia panenstvo Mária. Postupne tieto názory smerovali do .. presvedčenia. Od 4. stor. sa formulovali 3 roviny:
    – panenské počatie;
    – panenský pôrod;
    – panenský život.
    To prvé je aj v Biblii, ale ďalšie dve nie sú v pozornosti Biblie. Do popredia tieto ďalšie dva sa dostávajú až v tradícii vo 4. stor. Pre otcov toto nie je podstatné. Panenstvo Márie spomína Chalcedón 451, ale vždy v súvislosti s Ježišom Kristom. Pápež vyznáva aj panenský pôrod. To tretie presvedčenie (vždy panna) sa presadilo až v 6. stor. Evanjelia nemôžeme čítať vecne (fyzične). Text evanjelia nemá historicko-reportážny charakter. Čo sa týka neustáleho panenstva, prijímame aj tretie vyjadrenie (panenský život – vždy panna), zároveň však musíme toto vyznanie vždy vysvetľovať, aby sa toto vysvetlenie nestalo strnulou vecnosťou, ale živým obsahom.
    Panenský život – má dnes význam predovšetkým v antropológii. Lebo Márii bolo vždy vlastne totálne odovzdanie sa. A výraz panenstvo je spirituálnym tajomstvom totálneho odovzdania sa. (panenstvo ako totálne odovzdanie sa Bohu) /nechápať panenstvo vecne. Vecne panenstvo nemusí byť ešte spirituálne./
    Panenský pôrod – má tiež teologický význam. Gn 3, 16 – pôrod v bolestiach Evy. Panenstvo Márie je proti obrazom. Mária rodí vykupiteľa, ktorý je počiatkom nového stvorenia.
    Teológia, pri hovorení o panenstve Márie, nemôže byť empirická.
    Dejiny interpretácie: teológia musí byť vnímať panenstvo ako oslavu-doxológiu, nie ako empíriu.
    Interpretácia panenstva je široká a musí aj taká ostať. /otázka, či bola panna Mária panna po pôrode je nesprávna/ Keby sme túto dogmu zažili iba na vecnosť-empíriu, mohli by sme ohroziť aj ostatné dogmy (napr. o Kristovom pravom človečenstve).
    Epocha samostatnosti Mariánskej zbožnosti
    V 5. stor. sa začína oddeľovať Mariánska zbožnosť. V niektorých bodoch nie je viazaná na Kristológiu. Mária sa stáva príkladom asketického života. Mária je vždy menej a menej viazaná na Kristologickú funkciu.
    Východ: vo 4. stor. vzniká modlitba podobná modlitbe Pod tvoju ochranu. Modlitba nie je už zameraná na Boha, ale na Máriu. Ďalej sa dávajú tituly, ktoré sa pred tým dávali len Duchu.
    /v žiadnom prípade nemôžme Máriu dať na roveň Trojici. Mária je prvá učeníčka, je stvorená a patrí medzi apoštolov/ /ak sa preženie Mariánska úcta, tak ju ponížime/ /dávať pozor čo je Božstvo a čo je človečenstvo/
    Na východe sa v 8. stor. objavuje titul „mediatris“ – „prostrednica“. A začínajú sa jej dávať rôzne tituly. Vzťah matka a dieťa je často psychologizovaný aj do vzťahu Kristus – Mária.
    Západ: postupne preberali vplyv východu. Ale na západe to začína byť empíria, nie doxológia. (východ ju oslavuje, že je panna; na západe začína sa dokazovať že je panna)
    Mária má účasť na vykúpení, tak ako má kňaz účasť na Kristovom kňazstve (ej to účasť podriadená a závislá, participovaná). Mária vždy patrí do oblasti stvorenia. Je matkou cirkvi. Je prvá učeníčka. Je prvá v cirkvi.
    Nepoškvrnené počatie
    Splodený Bohom a bez žiadostivosti. Vtedy sa plodenie nechápalo ako zlé, ale zlé sa chápala žiadostivosť.
    Neskôr sa začína rozmýšľať, že aj keď Mária mala dvoch rodičov-ľudí, že bola počatá bez dedičného hriechu. Ale pre východ Mária bola očistená pri zvestovaní. Kristus bol počatý bez pričinenia muža (podľa Augustína), nie ľudským plodením, ale Bohom. Až neskôr keď sa náuka domyslí. Začína otázka o Máriinej bez hriešnosti. Boh zasiahol pri počatí Mária a uchránil ju od dedičného hriechu. Vzniká otázka, že skôr bola počatá Mária ako Ježiš zomrel na kríži, ako ju mohol oslobodiť? Anzelm hovorí, že Ježišov skutok na kríži má nadčasový charakter.
    V stredoveku jestvoval sviatok, ktorý sa volal Počatie Márie. Bernard z Claervax s týmto nesúhlasil. Vyznával, že Máriinu svätosť pred narodením, ale nesúhlasil..Františkáni mali blízko k človečenstvu Krista a preto šíria tento sviatok Počatie Márie. Pre celú cirkev sa stal záväzným v 18. stor. Ale boli 2 skupiny, že Mária bola posvätená v tele svojej matky – makulisti; a druhí imakulisti – tvrdili, že bola uchránená od samého počiatku. Imakulisti sa presadili v cirkvi. Duns Scotus hovorí, že Mária bola očistená od dedičného hriechu, ale predsa bola vždy chránená Bohom od osobných hriechov.

  • Kristológia

    Odpoveď vyžaduje vzťah; človek nemôže prísť na to kto je Kristus bez-vzťahovo. Ježiš neprijíma predstavy, ktoré sa o ňom hovoria, ale ich celkom ani neodmieta /sú a nie sú správne/. Celkom ich neprijíma preto, lebo ľudia majú vlastné predstavy /zakazuje im hovoriť kto je Mesiáš, lebo vie ako si predstavujú Mesiáša – nemajú správne predstavy/. Text dáva najavo, že pre poznanie je potrebný osobný vzťah. Peter odpovedá za všetkých. Ježiš prijíma, ale neprijíma zároveň; ale dáva mu nový obsah. Zastaví sa a začne hovoriť, že Mesiáš bude trpieť /toto nebol predstava ľudu o Mesiášovi/. Ježiš dáva nový obsah predstavy Mesiáša, je to úplná zmena dovtedajšej predstavy.
    /žiadna Kristológia nemôže prenášať na Ježiša vlastne predstavy a žiadne očakávania./
    Kristológia má byť pravá, ale hlavne čestná /pravá nebude vždy, ale čestná musí byť vždy/
    Téma Kristológie
    „Kto je Ježiš?“ a „Kto je Ježiš Kristus pre nás?“ – obsahuje tieto dve otázky
    Ježiš – meno dejinnej udalosti
    Kristus – meno eschatologickej bytosti
    Obsah Kristológie
    Základne je vyznanie: „Ježiš Kristus“ alebo „Ježiš je Kristus“ /že historický Ježiš je Kristus/
    Stredobodom celej Kristológie je Ježišov kríž a zmŕtvychvstanie.
    Poznáme historického Ježiša, ale aj kerygmatického Ježiša; a títo sa spájajú. Medzi nimi je nadväznosť, podoba, ale aj diferencia. Preto je nedostatočné keby Kristológia chcela byť iba historická alebo iba kerygmatická. Kristológia musí spájať obe dokopy.
    preexistencia, inkarnácia, smrť, zmŕtvychvstanie, parúzia – Kristológia musí mať túto líniu!
    Kristus je uchopiteľný aj nie je; lebo Kristus je v čase aj nie je /je v čase a je zároveň Kristus/. A
    Úlohy Kristológie
    3 úlohy Kristológie:
    1. Dejinné
    2. Univerzálne
    3. Soteriológické
    Dejinné zameranie Kristológie
    Dejinná Kristológia nemá vychádzať z potrieb človeka, ale z konkrétneho životného príbehu Ježiša Krista. Z evanjelia sú kerygmatické udalosti; oni majú historický základ, ale vystupujú ako kerygma. /evanjelia sú postavené tak, aby niečo ohlásili/
    Udalosť dozadu dáva zmysel všetkému.. /keď sa písali evanjelia, vtedy po zmŕtvychvstaní, sa chápali veci inak ako keď sa udiali/robil ich Kristus. Udalosti v zmŕtvychvstaní dostali zmysel. V evanjeliách sú už preto napísane kerygmaticky. Keby ich písali predtým, tak by nedávali zmysel./
    My poznáme Ježiša po zmŕtvychvstaní, ale nepoznáme ho pred-zmŕtvychvstaním. Nie je veľmi dobré prílišne interpretovanie udalosti pred zmŕtvychvstaní.
    Univerzálne zameranie Kristológie
    Má smerovať k potrebám človeka. Preto Kristológia musí zodpovedne interpretovať Krista. Keď to robí zodpovedne/čestne tak vychádza z toho čestná antropológia /Kristus nám ponúka pravú antropológiu/. Táto antropológia Ježiša Krista a s ním sa konfrontuje každá doba a vytvára si obraz o človekovi; ale tá Kristológia je univerzálna. /Ježiš je pravý človek a ak sa človek naplní antropológiu, tak je pravý Kristus??/
    Soteriológické zameranie Kristológie
    Ide o spásu človeka. Ponúka pravú antropológiu, predstavuje pravé človečenstvo v Ježišovi a preto je soteriológická, lebo je spásna. Preto Kristológia nemôže byť izolované abstraktné učenie o nejakej Božsko-ľudskej inštitúcii Krista. Musí mať vždy zameranie soteriologické.
    Ak budeme hodnotiť len soteriologický, môžeme zabudnúť na to, že chcú predstaviť Ježiša v jeho bytostnom bytí. Chápanie Krista má byť stoeriologické, ale zároveň ho musíme chápať v jeho najvnútornejšom bytí.
    Ako vyzerá dnešná Kristológia?
    Každá Kristologická výpoveď ostáva živá vtedy, ak sa vysvetľuje (interpretuje v každom čase). Ak sa prestane interpretovať, tak sa stane múzeom idey. Základná Kristologická výpoveď je Chalcedónska: „Ježiš Kristus je pravý Boh a pravý človek.“
    Poznáme niekoľko tip Kristológii:
    1. Logos-kristológia (alexandrijská škola) – vychadzajúca z predexistennéh
    2. Antropos-kristológia (antijochíjska škola) – Kristológia zdola, zdôrazňuje človečenstvo Ježiša
    3. Univerzálno-dejinná kristológia – soteriológická, dáva dôraz na spásu konkrétneho dejinného človeka (Pannenberg, Moltmann)
    Kristus nemôže byť výlučne zaradený do jednej z týchto, lebo žiadna ho nevystihuje Krista úplne. Keby sme povedali, že jedna kristológia vystihuje úplne, tak by sme ho zredukovali na tú jednu filozofiu. Žiadna teológia neobsahuje Krista, ak by si to nárokovala bola by ideológiou.
    Dnes sú trendy v kristológii trochu sa vracať k historickému Ježišovi, pretože Kristológia nemôže pozostávať iba z kerygiem a interpretácii. Ale kritériom musí byť vždy historický Ježiš. vidíme aké je náročne vrátiť sa k historickému Ježišovi. Opäť je tu otázka nakoľko v evanjeliách bol predstavený historický Ježiš a nakoľko kerygmatický Ježiš.
    Cirkev a kristológia
    Cez kerygmi prvotnej Cirkvi sa dostávame k Ježišovi. Ak chceme pochopiť osobu Ježiša Krista musíme chápať kerygmi o ňom tak, ako ich pochopila prvotná cirkev. Pochopiť Ježiša treba v Cirkvi a nie mimo nej /pochopiť ako h o pochopila prvotná Cirkev; nedá sa ho pochopiť mimo Cirkvi/. My dedíme vieru, nie historické fakty.
    Práve pre túto autenticitu viery, Cirkev zachytáva pravý obraz Ježiša Krista. A my ho vždy nanovo interpretujeme, ale vždy v tom istom Duchu (zachováva sa akási kontinuita). /teda v tej istej Cirkvi sa podáva viera z generácie na generáciu/ V Cirkvi sa podáva, lebo je to istá societa; inštitúcia zachováva vždy objektívne hodnoty a chráni ich pred subjektivizáciou. Tento systém funguje vo všetkom.
    Aj keď normou pre kristológiu má byť Kristus sám, je ťažké vrátiť sa k historickému Ježišovi, poznávame ho cez kerygmu prvotnej Cirkvi v evanjeliách.
    Život Ježiša Krista
    Dnes sa objektívne, historický, dá dokázať, že Ježiš Kristus naozaj žil /ale nie to, že vstal zmŕtvych/. Môžeme dokázať jeho základne súradnice životne. Narodil sa asi v roku 7, 6 alebo 2 pr. K. v čase cisára Augusta. Účinkoval v čase cisára Tibéria, terarcha bol Herodes a prokurátor bol Poncius Pilát (okolo roku 30). napriek tomu nemôžeme napísať Ježišovu biografiu, pretože v evanjeliách nešlo o biografiu, ale o sprostredkovanie/naplnenie Božieho plánu.
    Dva extrémy: historická skepsa (že tu nič nie je), biblický fundamentalizmus (všetko čo je napísané, je akoby historické dáta). Opisy Ježišovho detstva majú skôr teologický záujem. Predovšetkým u Matúša je Ježišovo detstvo predstavené podľa starozákonných obrazov a je veľa paralel s Mojžišom. /aby sa ukázalo že práve toto je Mesiáš; že je viac ako Mojžiš/
    Popisujú rôzne účinkovanie Ježiša, niekto hovorí o troch rokoch niekto o jednej Veľkej noci. Môžeme povedať o udalostiach krst a.. . Krst je nepopierateľne historickou udalosťou. Evanjelia našli v tejto historickej udalosti teologický význam.
    Ježišovo hlásanie je ohlasovaním nejakého nádejného, radostného posolstva pre človeka; čo skôr Jánovo je ohlasovaním súdu. Ježišovo konanie ukazuje aj záujem Boha o človeka. Človek však musí chcieť odpovedať na tú Božiu ponuku (byť plným človekom, spaseným). Ježišovo konanie spôsobovalo pohoršenie u židov, pretože narúša predstavu o svätosti a spravodlivosti Boha. často sa tá spravodlivosť podobala ľudskej spravodlivosti, ale Ježiš ukazuje, že je tu väčšia spravodlivosť ako zákonná. /v synagóge Ježiš postavil chorého človeka do stredu synagógy – kde sa číta zákon, písmo, a tak ukazuje, tým že človeka postavil do stredu na miesto pre zákon, že človek má väčšiu hodnotu/
    Smrť na kríži ukončí jeho verejné účinkovanie. A je vnímaný ako ten kto sa uchádza o mesiášsky titul. A Mesiáš znamenal kráľ /preto ten nápis na kríži/. Napriek tomu jeho konanie vzbudilo mesiášske nádeje, ale nie v zmysle ako si to predstavovali židia (nie ako burič, ktorý ide cestou násilia). /pre porovnanie je Barabáš a Ježiš. jeden ide cestou násilia, druhý cestou lásky k nepriateľovi. Stoja tam vedľa seba/. Ježiš tak prevyšuje, že do zmŕtvychvstania ho nevedia pojať/pochopiť. /pre židov je to nepochopiteľne – Boh nedodržuje zákon, porušil zákon/. Je tu veľa predstáv, ale v nich nie je Ježiš. Dokonca Ježiš nežije ani život pustovníka, ani život apokalyptického proroka; žije vo svete, svet vníma ako dobro, stvorenie vníma ako dobré, ale nemyslí si, že náboženský život/čistota je iba kultová, pravá rituálnosť. Skutočnú nábožnosť vidí v nasledovaní Božej vôle. Odkryť to pravé Božie a to nasledovať; a to často presahuje ľudské predstavy /židia hovoria, že chudoba a choroba je prejav hriešnosti a Ježiš hovorí, že to tak nie je/. Ježišovo ohlasovanie je výslovným hľadaním a nasledovaním Božej vôle. Ježiš sa podobal sa učiteľom zákona, ale nemal žiadne Rabínske štúdia, nepatril do náboženských štruktúr, nie je oficiálny učiteľ zákona. Ale Ježiš učí s plnou mocou; on musí povedať, inak by zaprel sám seba. Najviac sa podobá obrazu proroka a napriek tomu je viac ako prorok, je viac ako Šalamún, ako Mojžiš /teda je úplná autorita/ /je viac ako hocikto, my to nevieme pojať, je viac ako ľudská schéma/.
    Proroci tvrdili, že Boh už nehovorí, žida verili, že Boží hlas už vyhasol. Ale v čias Ježiša sa očakávalo, že Boh bude hovoriť. Ježiš sprítomňuje všetko Božie sprítomňuje. Všetko sa na ňom sprítomňuje, on je pád aj povstanie. Ak niekto odmieta Krista, odmieta pravý obraz Boha.
    Ježišovo posolstvo – Božie kráľovstvo
    Božie kráľovstvo je hlavným posolstvom Ježiša Krista. Vtedy mali židia rôzne pohľady na Božie kráľovstvo. Ani Ježiš nehovorí čo to je, ale používa obrazy: Božie kráľovstvo je ako.. . Božie kráľovstvo prevyšuje to čo zažili s Dávidom a kráľmi. Predstava, že Boh sa usadí v strede svojho ľudu je ideálne panovanie vládcu.
    Eschatologický charakter Božieho kráľovstva
    Božie kráľovstvo bol pojem pre spásu, naplnenia toho čo človek nevie spraviť sám zo seba (ísť za hranicu ľudského). ..
    Božie kráľovstvo znamená zjednotiť všetko čo je rozpoltené /symbolom je dvanásť apoštolov ako dvanásť kmeňov Izraela/. Táto predstava panovania má svoje korene už v SZ. Boh už nie je Bohom jedného národa, ale celého sveta. Židia očakávajú Boha a on neprichádza, je to spojené s utrpením /žida sú zajatí do otroctva/. /Podobne aj kresťanstvo, čakáme Krista a medzi tým prichádzajú rany/. Ale stále viac veríme, že utrpenie patrí, tak ako patrilo aj do života Ježiša Krista.
    Eschatologické chápanie Božieho kráľovstvá je chápane, že celá minulá a budúca skutočnosť človeka bude mať spravodlivé zakončenie; a že na konci vekov sa ukáže Boh ako Pán. Ježiš túto budúcnosť sprítomňuje („priblížilo sa Božie kráľovstvo, ..“) /často hovorí, že tá budúcnosť sa týka dneška/.
    V tom čase mali mnohí iné predstavy o prichádzaní Božieho kráľovstva. Bola to predstava sily /mnohí sa pohoršili. Kristus povedal, že panovanie je v odpúšťaní hriechov, v láske. Pohoršovali sa ešte väčšmi keď bol ukrižovaný/. Vnímali to ako bezmocnosť, nemohosť. Práve On je Božie kráľovstvo, v ňom je naplnenie, on je Bohom. /dobro má silu, zlo nemá silu preto musí naháňať strach/ Používa podobenstvo o horčičnom zrnu, lebo je nič, ale má v sebe silu (vyrastie vo veľký strom).
    Máme sa otvoriť, lebo človek je spolutvorcom (môže sa človek aj zatvoriť).
    Teologický charakter Božieho kráľovstva
    Ex 22 – „Ja som Pán, tvoj Boh“. Ježiš je obrazom tohto panovania. On sám ukázal, že boh nie je iba ďaleký človekovi, ale blízky; že v ňom sa uskutočňuje to kráľovstvo. Stará sa o človeka. V Ježišovi tento postoj dostáva konkrétnu podobu. Sám Ježiš vytvára doposiaľ nepoznaný obraz o Bohu, volá ho „Abba“. Ježiš často hovorí o Bohu ako o otcovi. Je to familiárne/detinské pomenovanie otca a preto je to pre niektorých pohoršením. Ale pre Ježiša je to nové chápanie Boha; znamená blízkosť. Aj v tom blízkom pomenovaní je vyjadrená blízkosť Boha a človeka. /žida vnímali to poľudšťovanie ako rúhanie, lebo vyznelo to ako strata svätosti/. Božie kráľovstvo je Božou vecou, človek nemôže s tým robiť nič, len byť otvorený-prijať ho. Viera znamená uznanie vlastnej bezmocnosti, teda nie človek môže dá zmysel vlastnej existencii, sám sebe nemôže dať spásu. Ale zmysel musí byť od inakiaľ, nie z jeho vnútra /neveriaci človek vidí zmysel v sebe, sám zo seba. Kresťanstvo toto obracia/ Človek sa má otvoriť a uveriť, lebo nie z neho prichádza zmysel. Boh sa stáva spásou človeku, je transcendentný, veľmi blízky človekovi. Niekedy teológia dávala veľký dôraz na transcendentnosť; je to chýba, lebo Boh je zároveň transcendentný a blízky. Boh miluje človeka v slobode. Čiže Božia sloboda nie je svoj-vôľa.
    Soteriologický charakter Božieho kráľovstva
    Božie kráľovstvo je pre spásu človeka, nie pre odsúdenie. Tento výraz prichádzajúci v Ježišovi znamená naplnenie všetkých nádeji (toho čo človek nemá). Preto sa Ježišovo zvolanie blahoslaví, líši od vtedajšej predstavy, čo znamená blahoslavený človek. Blahoslavení znamenalo, tí ktorí nie sú chorí, hriešni, a Ježiš hovorí naopak, teda tí ktorí nečakajú nič od seba (od vlastných možnosti, lebo ich už nemajú. Ale od Božích možností). Nie ľudský výkon, ale ľudská otvorenosť voči Božiemu zmyslu. Nevidia svoju spásu v možnostiach zákona, ale v Božích možnostiach. Neprispôsobia si zákon, aby sa mali dobre, ale sú „odsúdení byť zlými“. Ich rozpoloženie bolo chápane ako trest od Boha a oni nemohli s tým nič robiť. Ježiš ponúka novú možnosť a zákon ponúka len odsúdenie. /to všetko nie je len potecha, ale uskutočnenie/zmena skutočnosti/. Ježiš uzdravuje celého človeka.
    Prijatie druhého, premena druhého je výzva k spolu-odpusteniu. Boh odpúšťa čo my sami nie sme schopní odpustiť sebe, ale Boh nás bytostne premieňa. Táto bytostná premena nás ma uschopňovať podobne odpúšťať. A tým sa pretrháva diabolský kruh. Najprv on sám si musí nechať odpustiť Bohom a potom odpúšťať. /nie izolácia bytí, ale spájanie/
    Ježišove zázraky
    Ježiš to čo hovoril aj konal; prekonával hranice možného. Ježiš prekračoval hranice možného.
    Najviac koncentrované zázraky sú v Markovom evanjelium.
    Ako chápať zázraky?:
    Niektorí sa snažia vysvetliť zázraky metaforicky. Hovoria o skutočnosti, ktorá je vysvetliteľná, ale.. Niektorí vysvetľujú tak, že vtedy to vyznelo ako zázrak, ale dnes sa to dá vysvetliť.
    Hľadiska:
    1. Historické
    2. Prírodovedecké
    3. Teologické
    Historické hľadisko zázrakov
    Aj evanjelium má istú literárnu formu a preto sa niektoré zázraky môžu stupňovať. Niektoré udalosti v evanjeliách boli motivované rabínskymi príbehmi alebo helénskymi príbehmi alebo tradíciou. Kristove zázračne udalosti majú podobné schémy, stavbu, ale Ježiš nikdy nevyhľadáva obdiv, úspech (koniec príbehu je vždy iný). Áno, niektoré zázračne udalosti sú teologickým prídavkom (búrka na mori, Petrov zázračný rybolov) /nestali sa/, chcú dovysvetľovať. Majú za cieľ predstaviť Krista ako Pána nad životom a smrťou. Tieto rozprávania, ak ich necháme v takom rozpoložení v akom boli, práve že môžeme vojsť do rozprávkového rozprávania Boha (a tým sa môže odviesť do viery). /písalo sa v obrazoch, lebo žida nevnímali definície/. Poukazuje sa na obsah, že Ježiš je Pánom nad smrťou, že premohol smrť.
    Niektoré zázraky nie sú ani zo židovstva, ani z helenizmu; niektoré sú proti židovstvu (vyliečenie v sobotu); niektoré majú zas príliš veľa historických faktov, aby ich niekto mohol poprieť (uzdravenie Petrovej svokry).
    Prírodovedecké hľadisko zázrakov
    /zázrak nikdy nie je dôvod pre vieru/ Nerobí zázrak, aby človeka donútil ku viere. Niektorí tvrdili, že dnes to považujeme za zázrak, ale neskôr to budeme vedieť vysvetliť. Niektorí považovali zázrak za silný psychologický vplyv Ježiša a jeho osobnosti (táto sila chorého uzdravila).
    Teologické hľadisko
    /bol spor medzi vedou a doslovným čítaní Biblie. Teraz sa nevníma Biblia doslovne/
    „Ježišov zázrak presahuje prirodzené možnosti, je spôsobený zásahom Všemohúceho, ktorý tým ruší všetky prirodzené zákony“ – poučka zázraku (vznikla v 18., 19. stor.). /táto poučka – nie je veľmi šťastné tvrdenie. Už len kvôli tomu, že keď toto by sme chceli tvrdiť, museli by sme poznať všetky prirodzené zákony a my ich nepoznáme/
    Zázrak nikdy vieru nevynucoval, ani Ježiš vieru nevynucoval. Zázrak nie je tu pre dôkaz; nechce vieru vynucovať. Zázrak ostáva dvojznačnou udalosťou s teologickým významom. Preto je lepšie zanechať apologetický zázrak a vrátiť sa k biblickému zázraku.
    Biblia nepoužíva pre zázrak vtedajší pojem zázraku, ale používa slovné spojenie: mocný skutok; znamenie. V Biblii tento mocný skutok je vždy nasmerovaný k Bohu ako znamenie. Preto v Biblii nejde o prírodovedeckú otázku, ale o otázku viery pri tomto znamení. Biblia sa pýta, či dotyčný verí alebo neverí, že Boh zasahuje do života ľudí. /je toto dianie slepý osud alebo veríme, že Boh zasahuje do diania/.
    Ježišove zázraky sú prejavom blížiaceho sa Ježišovho kráľovstva. Pri týchto mocných skutkoch a znameniach Boh vstupuje do dejín (Mt 12, 28).
    Ježišovo konanie má tendenciu spájať, vytvárať harmóniu. Ježišove zázraky vytvárajú harmóniu, harmóniu medzi ľuďmi, medzi človekom a prírodou. Priviesť všetko do pôvodnej harmónie. Mocným skutkom a znamením chápeme vstup Boha do dejín. Preto Ježišov zázrak nemôžme vnímať prírodovedecký.
    Ježišove mocné skutky a znamenia sú často naplnením SZ (to čo bolo sľúbené, sa deje).
    V skutkoch Ježiš neukazuje svoju suverenitu, ako svoju nadvládu. Ale pozorovateľ sa vždy môže rozhodnúť veriť alebo neveriť.
    Zázrak a viera
    Ježiš svoje skutky a mocné znamenia vždy koná pre vieru. Každý skutok je spojený s vierou. Mocný čin vedie človeka vždy k údivu, vedie k otvoreniu pre hľadanie. Ale tie jeho mocné skutky sú viac značné, nie sú jednoznačné ako čarodejnícky kúsok, že by človeka premohli a donútili ho, že nemá inú možnosť. A človek je pozívaný k otvorenosti veriť, že naozaj Boh vstupuje do ľudských dejín a že ľudský život nie je fatálnosťou. A človek môže a nemusí uveriť. Často v evanjeliách týmto mocným skutkom uveria iba, tí ktorí chcú rozpoznať, že Boh koná.
    Ježišov nárok
    Aj Ježiš má istý nárok, teda má iste vedomie seba a toto vedomie chce povedať/komunikovať. Musí si dávať pozor, aby poslucháčov nepomýlil.
    Božie kráľovstvo je v Kristovi samom, Boh koná v ňom, on je znamením Božej prítomnosti medzi ľuďmi. Boh je v Ježišovi s ľuďmi.
    Ježišovo konanie nebolo ráznym gestom, ale vždy človeka bytostne premenili, zmenilo pozíciu, že mu dáva nové človečenstvo.
    V židovstve každé stolovanie bolo výnimočne, bolo viac iba ako nasycovanie; bolo to veľmi silným znakom. Každá hostina prejavuje dobro, ako keby to bolo eschatologickým.. /hriešnici nemohli byť v Božom kráľovstve, preto ak si Ježiš sadol za stôl s hriešnikmi tak to spôsobilo veľké pohoršenie./ Týmto Ježiš ukázal, že hriešnici nie sú vylúčení zo spoločenstvá spásy. Zároveň ukázal, že hriešny človek je hriešny podľa našich noriem, ale Boh to vidí inač. /tým ukázal, že Boh má inú spravodlivosť ako my!/ Ježiš ukazuje, že stojí na Božom mieste, je viac ako Rabbi. Lebo prevyšuje zákon, Ježiš je viac ako prorok, lebo Ježiš nepoužíva len tie formulácie, ktoré používajú proroci (tak hovorí Pán..). Ježiš je viac ako učiteľ. Lebo učiteľ zhromažďuje žiakov okolo seba, ale nikto sa nemôže uchádzať o to, on sám si vyberá. Byť jeho žiakom znamenalo vyznanie a priznanie sa k jeho osobe.
    Ježišove tituly
    „Mesiáš“, „Syn človeka“, „Boží Syn“
    Ako prijímal tituly, ktoré mu dávali ľudia. Každý titul je vyjadrenie jeho identity, ale nie celej. Práve preto viac titulov.
    Mesiáš
    Mesiáš je to isto čo Kristus. V SZ sa titul mesiáša spájal s kráľom, vždy kráľ bol pomazaný. Očakávalo sa od neho spravovanie národa, ale v logike Jahveho. Keď že bol Pánom pomazaný čakalo sa, že bude spravovať národ podľa logiky Jahveho. Titul mesiáša sa najviac spájal s Dávidom. Preto sa Mesiáš začal očakávať z jeho rodu. Predstavy mesiáša boli rôzne, preto ho neprijal Ježiš pre seba. Učeníci už pred zmŕtvychvstaním vyznali, že Ježiš je Mesiáš. Ježiš to prijíma, ale nie v zmysle vtedajších predstáv /hneď na to ich začne poučovať/. Podáva novú podobu Mesiáša. Ježiš to vedie k plnšiemu významu, že Mesiáš musí trpieť. /keď Ježiš ponúka novú predstavu, Peter ho zastaví/.
    Text z vypočúvania pred smrťou je druhý text o Ježišovom Mesiášstve. Ježiš vyznáva, že je mesiáš, ale opäť dopĺňa. Ježiš nemohol poprieť titul mesiáša. Preto sa neskôr v teológii spája titul Mesiáš s jeho vykupiteľskou smrťou.

    V Ježišovej dobe toto pomenovanie Syn človeka bolo rozšírené. Ježiš ho používa pre seba, mohol tým veľa skryť, ale aj veľa povedať. Keď ho preberá pre seba, vtedy preberá aj jeho typologický osud, často sa spája s utrpením. Tým chce povedať Ježiš, že je pravý človek.
    Boží Syn
    Už keď Kresťanstvo prechádza do helénskeho prostredia. Ten titul Boží Syn sa presúva, napĺňa sa novými obsahmi. Aj Božie Synovstvo bolo mnohoznačné. /Dokonca aj grécky svet používal toto spojenie/. Keď SZ hovorí o božom synovstve, tak nikdy nie v zmysle prirodzeného počatia; ale vždy v symbolickom zmysle /takto aj Izrael bol označovaný ako Boží Syn. Ale samozrejme vylučoval fyzické pochádzanie/. Ježiš nikdy sám sa nenazýva Božím Synom, ale na druhej strane používa vyjadrenie: Môj Otec. A toto prezrádza jeho synovstvo. Toto pomenovanie Môj Otec, nie je symbolické.
    Rozlišuje svoje synovstvo a synovstvo Izraela. Ježiš vnímal tento vzťah s Bohom Otcom ako silno a jednoznačne synovský. Má veľmi silne prejavy k Otcovi: jednota vôle, poslušnosť.
    Ježišova smrť
    Ježiš bol popravený, ukrižovaný. Ťažšie je určiť dátum smrti /evanjelia podáva teologický význam/, ale viem že to mohol byť čas z jari (medzi marcom a aprílom) v židovskom mesiaci Nisan. Nezhoduje sa čas. Posledná večera bola večerom Paschy, ale podľa Jána posledná večera bola deň predtým. Lebo to bol deň zabíjania veľkonočných zvierat v chráme. Každý sleduje svoje, pre synoptikov je to ako keby náhrada Paschy, ale Ján, keď sa zabíjajú veľkonočné baránky, chce ukázať, že Ježiš je tým baránkom. /čas pre biblického človeka je naplnený obsahom; nevedia narátať prázdne sekundy. Teda Ján sledoval iný čas/. Vecnú pravdu môže mať Ján, že Ježiš zomrel 14. nisana (deň pred slávnosťou Paschy), isto preto že v deň paschy nemôže zasadať veľrada a potom učeníci by nemali pri sebe zbrane. (dohady sú, že to mohol byť 7. apríl 30 rok).
    Ježiš bol pre Rimanov ako politický burič (svedčí tomu nápis – židovský kráľ) /ukrižovanie – trest smrti. To bol trest pre otrokov a povstalcov/ Podľa veľrady bol odsúdený ako falošný prorok. Konflikt sa vyostril v chráme (vyhnanie predavačov a reč o zničení chrámu). Vysmievajú sa mu ako kráľovi, oblečú ho do purpuru, insígnie kráľa.
    Eschatologická perspektíva Ježišovej smrti
    Pre nás nemá len historický rámec a význam. Má širší význam. NZ tradícia chápe Ježišovu smrť ako spásny Boží skutok. Ako seba-obetu Ježiša.
    Ako Ježiš chápal svoju smrť?
    Je veľmi ťažké prísť, na základe Ježišových slov, k presnému významu smrti.
    Ježiš predpokladá svoju smrť, ale už menej hovorí o význame svojej smrti. Význam Ježišovej smrti začínajú vysvetľovať zmŕtvychvstanie a poveľkonočné udalosti. Význam Ježišovej smrti začínajú vysvetľovať Pavol a Ježišove tradície. Spätne im to dáva význam a začínajú sa im otvárať oči; pozerajú sa aj do SZ a začína sa vytvárať obrazec významu Ježišovej smrti.
    Sám Ježiš dozrieval v seba-chápaní. Celým bytím bol tu pre človeka /bolo mu jedno ako skončí, len bol tu pre človeka/. Už celý jeho život smeroval k plnej spáse človečenstva.
    Evanjelia sa v Ježišovej smrti dosť podobajú. Ide o jednu ústnu tradíciu, ktorá žije a z nej všetky ústne tradície čerpajú. Mnohé detaily okolo Ježišovej smrti majú historický.. Ale niektoré udalosti sledujú skôr teologický záujem. Preto začínajú interpretovať Ježišov príbeh ako tento príbeh trpiaceho služobníka. Teológia chápe to ako spásu (zomrieť za všetkých). /to sa všetko odkrýva po zmŕtvychvstaní. /spásne na Kristovi je, že bol tu vždy pre človeka, bolo jedno kam to smeruje, či na kríž alebo nie. Ježiš celým svojim bytím je tu pre človeka, aby pozdvihol človečenstvo, ukázal príklad/ /celé jeho konanie, slovo je spásne pre človeka – nie len kríž. Kedykoľvek by ho ľudia zastavili/zabili tak by to bolo spásne/
    Ježiš vedel, že jeho spásne konanie bude spojené s utrpením (spásne konanie môžeme chápať ako príchod Božieho kráľovstva). Preto pri svojej ceste do Jeruzalema tuší .. Ježiš vníma svoje konanie ako prorocké (preto vystupuje ako prorok). Iz 56, 7, Jer 7, 11
    V chráme Ježiš koná ako prorok a tým chce naznačiť eschatologický.. číta v chráme Jer a Iz.. tým dáva najavo, že .. /sám seba vníma eschatologický – „už k vám prichádza Božie kráľovstvo“/ Aj poslednú večeru môžeme chápať ako eschatologickú udalosť. Je ťažké hľadať autentické správy o poslednej večery, predsa však niektoré vyjadrenia v evanjeliách sú pôvodné. Autori biblisti nám hovoria, že pôvodné sú: Mk 14, 25 a Lk 22, 16, Lk 22, 18.
    Ježiš večeru chápal ako eschatologické konanie; sedenie bolo sedenie Boha s ľudom. /podobne je to so zvolaním na kríži: Bože môj, Bože môj prečo si ma opustil?/ Zlo sa nedá premôcť rovnakým zlom. Preto sa božie kráľovstvo buduje aj utrpením, aj cez kríž.
    Soteriologický/spásny význam Ježišovej smrti
    Hneď po zmŕtvychvstaní Krista začali sa čítať všetky tieto udalosti. Začal sa Ježišov kríž chápať ako spásna smrť za všetkých. Na toto vysvetlenie sa používa štvrtá pieseň o pánovom služobníkovi Iz 53, 1-12. Táto štvrtá pieseň dostáva v Kristovi naplnenie. A toto používa už aj Pavol vo svojich listoch. Preto sa podobne vysvetľujú udalosti (slová) pri poslednej večery: „Toto je moja krv, ktorá sa vylieva za všetkých“ – Mk 14, 24. Aj keď biblisti hovoria, že tieto slová nepatria do logii/vlastných slov Krista. Vkladajú tieto slová do evanjelií. Nachádzame to v spásnom bytí Ježiša. Ježiš svojím „bytím pre druhých“ nesie v sebe implicitne, že Ježiš zomiera pre druhých, preto Kristova smrť je spása /v logii nenájdeme, že kríž je spása/. Ak by Ježiš nemal intenciu aj zomrieť za človeka, tak by to tam nedávali.
    Nie iba smrť na kríž, ako izolovaná udalosť, ale celé jeho bytie, účinkovanie má spásny význam. Ale v smrti v kríži svoju plnosť, definitívnosť.
    Zmŕtvychvstalý a povýšený Ježiš
    Zmŕtvychvstanie Ježiša.
    Božie kráľovstvo je sám Ježiš (to čo Ježiš v sebe niesol, ukázal – nie zákon, ale človek je prvý, jeho hodnota, dôstojnosť….. ). Toto čo Ježiš vykonal by nedokázalo žiadne ľudské bytie. Ježiš tam musí byť celý, identický, skutočný a živý. To čo Ježiš hlásal bez Ježiša by sa rozpadlo. /smútok Emauzských učeníkov – to bola frustrácia, to bolo bez Ježiša. Človek nie je sám schopný niesť to posolstvo, bež Ježiša by sa to celé rozpadlo/. Bez neho by celé Božie kráľovstvo stroskotalo, preto bez zmŕtvychvstania by nebolo nič. …
    Kritický postoj učeníkov ku vzkrieseniu ešte viac potvrdzuje, že udalosť vzkriesenia nebola .. Presvedčivá je aj skutočnosť, že mnohí boli za toto posolstvo zomrieť.
    Pri udalosti zmŕtvychvstania sa správy o tejto udalosti viac líšia. Toto všetko však rozdeľme na dve malé časti:
    1. Veľkonočná kerygma
    2. Opis Veľkonočných udalosti
    Veľkonočná kerygma:
    Pevné, krátke vyznania, ktoré sú staršie ako správy z evanjelií. /sú z ústnej tradície kerygmy a potom sa použili/ Sú to krátke formuly vyznania, ktoré sa ústne podávali a potom sa použili pri písaní evanjelia. 1 kor 15, 3-5 – bol to text, ktorý mal slávnostný
    Opis Veľkonočných udalosti:
    Správy sú vo všetkých 4 evanjeliách, ale trošku sa líšia. Líšia sa aj od veľkonočných kerygiem (kerygmi nespomínajú prázdny hrob, ale evanjelia už áno; kerygmy sa zameriavajú na Galileu, evanjelia na Jeruzalem) … evanjelia dávajú rôzne podoby popisu čo sa stalo pri hrobe (Mk, Lk spomínajú 3 ženy pri hrobe, Mt iba 2 a Jn iba 1) /redakcii nezáleží na presnosti toho, záver má iný/ (rozličný je aj zámer žien). Redakcie aj keď o sebe vedeli, každý sledoval svoj zámer teologický. Najstaršia správa bola Mk a z nej čerpajú ostatní synoptici. Evanjelia nechcú prísť k nejakému popisu, ale k teológii udalosti. Prázdny hrob je znamenie, že Kristus vstal z mŕtvych. Stará Cirkev v Jeruzaleme vždy chránila hrob ako znamenie zmŕtvychvstania (nie ako dôkaz, ale ako znamenie) /ak by to bol dôkaz tak by sme nemali neveriacich/ Viera nevychádza zo skutočnosti prázdneho hrobu. To čo je podstatnejšie pre nás je svedectvo svedkov o zmŕtvychvstalom (Pán naozaj vstal z mŕtvych a zjavil sa Kéfasovi).
    Máme pred sebou viac správ o zmŕtvychvstaní, zjavení zmŕtvychvstalého v Galiley a tieto udalosti sa neskôr spájajú v jednu. Tak ako nie sú jednotné podania o prázdnom hrobe, tak isto nie sú podobné popisy o zjaveniach. Ale jestvuje zhoda v tom, že zmŕtvychvstalí sa zjavuje svedkom jeho zmŕtvychvstania. Je tu v každom prípade jadro o zmŕtvychvstaní, ale akosi nemôžeme ho uchopiť. /Písmo nehovorí nie ako bolo zmŕtvychvstanie/
    Je tu jadro zmŕtvychvstania, ktoré nie je dokázateľne faktum, ale stojí na viere svedkov, na výpovedi svedkov, ktorí ho stretli.
    Hermeneutický prístup k udalosti zmŕtvychvstania
    Podáva znamenie prázdneho hrobu a svedectvá ľudí. /my nepotrebuje dokazovať zmŕtvychvstanie, my len potrebujeme ohlasovať. Viera stojí na ohlasovaní a nie na dokazovaní/
    V priebehu stáročí teológia zanedbala túto diskusiu hermeneutickú – spôsob vysvetľovania. A udalosť zmŕtvychvstania sa iba statický opakovala ako príbeh. Každá doba si vyžaduje ako keby nový pochop, aj novoveké myslenie nemôže opakovať statický, musíme aj vysvetľovať, ale nie dokazovať. Teda statické opakovanie nestačí, lebo človek sa pýta. Nedajme sa zviesť čistým, tvrdým agresívnym historicizmom (nedá sa to; nie je to kompatibilné). Ale vzniká otázka ako o ňom hovoriť dnes.
    Vidíme, že Bibliu nezaujíma ako sa to stalo, nemôžeme to obrátiť naruby. Niektorí začali udalosť popierať a tvrdia, že udalosť je výmysel, iní zasa že išlo o zdanlivú smrť.
    /smrť sa nedá prekonať historický, v histórii každý zomiera. Udalosť zmŕtvychvstania je eschatologická/
    Boh je silnejší ako smrť, nič historické nie je silnejšie. … /vnímať udalosti v evanjeliu historicky a premeniť to na zázrak je čarodejníctvo, Kristov skutok je vždy eschatologický (ale zároveň aj historický)/
    Niektorí začínajú spochybňovať udalosť zmŕtvychvstania, to preto lebo vnímajú to čisto historicky. Kritici začali v 19. stor. vnímať zmŕtvychvstanie iba ako historickú udalosť. Cirkev „sa nechala zviesť“ a začala taktiež dokazovať túto udalosť ako historickú (to bola chyba). Teológia začal poukazovať na prázdny hrob a tým sa posunulo do prázdnej perspektívy – viera v prázdny hrob a nie viera v živého Pána.
    Vzkriesenie Krista nie je dôkaz, vzkriesenie je to čo veríme. A viera učeníkov je naša viera.
    Barth, Bultmann a Pannenberg
    /Zdôrazňujeme inkarnáciu Boha, vstúpil do dejín./ Udalosť preniká históriu a zároveň je historická.
    Barth: Podľa neho je vzkriesenie Ježiša výslovne eschatologickou udalosťou. Preto hovorí, že nemôže byť objektivizovaná ako historický fakt.
    Bultmann: Keď udalosť zmŕtvychvstania nie je uchopiteľná historický. Vysvetľuje ju ako udalosť, ktorá sa odohráva vo vzťahu subjektu a subjektu, teda že pôsobí na jednotlivca.. Týmto Bultmann ako by vypúšťal objektivizáciu (udalosť nie je predmet, ale vstupuje do vzťahu s nami a konfrontuje nás ako subjekt subjekt) ale tým ako keby sa nič nedialo s Ježišom, ale ako keby išlo o to, že sa niečo deje v učeníkovi (ako keby sa zmŕtvychvstanie odohrávalo v učeníkovi, teda čo sa deje s učeníkom keď uvažuje o tom).
    Pannenberg: Vystúpil proti učeniu Bultmanna. Hovoril, ak by Bultman mal pravdu, tak potom by sa viera zmŕtvychvstalého podobala iba subjektívnemu učeniu. Pannenberg sa preto vracia k potrebe objektivizácie zmŕtvychvstania a preto hľadá oporu u historického Ježiša a jeho skutočného vteleného života a jeho skutočného zmŕtvychvstania.
    Ak by zmŕtvychvstanie nebolo historické, nebolo by ani skutočné.
    Prístup Katolíckej teológie dnes
    Zmŕtvychvstanie chápeme ako historickú udalosť, ktorá je eschatologickým Božím znamením. Preto okolo tejto udalosti máme vysvetľujúce slova v evanjeliách.
    .. Božie skutky vysvetľujú slová a zároveň slová ohlasujú Božie skutky, jedno dopĺňa druhé. Je potrebné vnímať harmóniu, vzťah medzi udalosťou a slovom(ohlasovanie).
    Dei Verbum 2 (prečítať to)
    Zmŕtvychvstanie je skutočnou udalosťou a zároveň eschatologickou udalosťou. Je súčasťou dejín a zároveň prevyšuje dejiny. Udalosť sa udiala v istej prítomnosti, ale zároveň prevyšuje tú prítomnosť (a to je to prečo to nie je dokázateľne).

    Prečo dnešný človek má prirodzenú tendenciu k viere vo večný život?
    /aj ten čo poprie večný život, má túžbu žiť večne/
    – lebo veríme vo svoje naplnenie iba mimo hranič fyzična (iba vo večnosti)
    – ľudské bytie je založené na láske (milovať znamená bytostne priať druhému život, nie smrť)
    Otázku zmyslu a naplnenia ľudského života nie je možné odpovedať v týchto dejinách. /v týchto dejinách ostáva často a mnohé nezodpovedané, otvorené a s otáznikom/ Tento náznak naplnenia je v zmŕtvychvstaní.
    Teológia svedectiev o zmŕtvychvstaní
    Tí čo sa stretnú s Kristom, iba v akte viery a poklony (nie v akte poznania). Ježiš nie je objekt, ani predmet (ako náhle ide o objekt poznania Ježiš sa stratí v evanjeliách) /ak sa ho chcú dotknúť, vtedy zmizne/.
    Zmŕtvychvstalého Krista nemôžeme chápať ako predmet, ale iba ako vzťah (očami viery). Tieto texty, ktoré sú zamerané na fyzičnosť sú namierene proti koketizmu, proti .. spiritualizmu. Tieto texty o fyzičnosti Ježiša potvrdzujú identitu ukrižovaného a zmŕtvychvstalého.
    /všetky udalosti evanjelia o zmŕtvychvstaní nás pozívajú k viere/ Svedkovia sú vyzývaní k viere a ďalej ho ohlasujú ako akt viery, nie dôkaz. Ježiš vstáva z mŕtvych ako prvý.. Ježiš ako prvý anticipuje prístup víťazstva života nad smrťou. Jeho vzkriesenie nie je návrat do starého života, ale počiatkom nového. Kristovo vzkriesenie je zároveň aj naplnením SZ prísľubov – Kniha Jób.
    Historická a soteriologická dimenzia vzkriesenia
    1 Kor 15, 3-5 – stará aklamácia
    Zmŕtvychvstanie je historická udalosť (že bol pochovaný) a zároveň je aj soteriologická. V tretí deň vstal zmŕtvych. „v tretí deň“ – to vyjadrenie je vaic ako rátanie historických dní, je to aj soteriologické vyjadrenie, spásne že Boh pomáha. Podľa mnohých SZ vyjadrení Boh nenechá svojho spravodlivého dlhšie ako tri dni v núdzi. (že Boh zasiahne v pravú chvíľu)
    Oz 6, 2; Jon 2, 1
    Vzkriesenie je udalosť viery, ale aj skutočná udalosť Ježiša a predsa sa dá spoznať iba vo viere.
    Vzkriesenie ako povýšenie
    Povýšený – teologický termín; myslí sa tým: vzkriesený.
    Pre Jána je už Ježiš povýšený na kríži, nie len pri vzkriesení. To čo je ponížením, Ján vstupuje tu s teológiou povýšenia. Povýšenie je aj cesta k Otcovi.
    Pánova pascha je Kristov prechod zo smrti do života.
    Lukáš kladie medzi zmŕtvychvstanie a povýšenie štyridsať dní (Je to symbolický čas). Je to posvätný časový priestor pre židov (na púšti). Ale aj Lukáš sa snaží vytvoriť jednotu medzi vzkriesením a nanebovstúpením. /Lukáš to rob í anjelom čo vysvetľuje pri hrobe/ Tento anjel svojou výpoveďou dáva zmysel týmto dvom udalostiam ako celku. Oblak pri nanebovstúpení predstavuje symbol Božej prítomnosti a moci. Povýšenie to nie je fyzičná udalosť; ale je to teologická kategória.
    … Ježiš ako pravý eschaton, ktorý príde z budúcnosti. Je prichádzajúci prítomný. Všetko sa rozhoduje teraz kto mňa prijíma a kto mňa neprijíma (priznanie sa k človekovi).
    Otázka telesnosti zmŕtvychvstania
    Ak berieme vážne dejinnosť, musíme brať vážne aj telo. Otázka je ako chápe Biblia telo.
    Telo je miesto vzťahov, miesto stretnutia sa človeka s Bohom, človeka s človekom. Pavol hovorí, že máme slúžiť Bohu svojím telom – svojou celistvosťou, svojou bytnosťou, teda máme slúžiť Bohu všetkým čím sme.
    Celá osobnosť Ježiša Krista je definitívne u Boha, ale zároveň má vzťah k nám (telo je priestor vzťahu). Telesnosť sa chápe ako bytie s druhým. /ak by Kristus nebol vzkriesený, nemohol by byť s učeníkmi/ /preto Eucharistia – Ježišovo telo je bytie s druhým/ Telesnosť nechápeme ako materiálnosť. Identita Kristovho tela je telesná, ale nie materiálna! (telesnosť je viac ako materiálnosť). /moje telo je viac ako len moje telesné biologické ohraničenie. Moje telo je aj vzťah, možnosť. V Biblickom ponímaní je aj blížny, rodina/
    Telesnosť Ježišovho zmŕtvychvstania znamená aj keď je Ježiš pri Bohu je rovnako s nami. Tým, že bol prijatý k bohu, tým v ňom v Kristovi časť sveta prišla definitívne k Bohu. Kristova udalosť je preto eschatologická, lebo participuje na .. (povýšil ľudstvo k Bohu). /všetko cez Krista príde k Bohu/ iba v ňom sa dá spojiť dejinné a eschatologické.
    Prvé kresťanské spoločenstva nazývali Krista Kyrios – Pán príde. Krista oslavovali ako toho, ktorý prichádza. Pre nás je Kristus oveľa viac statickejší. Zmŕtvychvstanie je už naša anticipácia na Božom. Už v Kristovi začalo bytie človečenstva pri Bohu. Našu prítomnosť určuje Kristus, Kristovo zmŕtvychvstanie, tým už máme účasť na budúcom Božom.

    JEŽIŠ KRISTUS AKO BOŤÍ SYN
    Už kráľ je vo funkcií Božieho syna (nie jeho podstata, ale len funkcionálne, teda koná ako Boží syn. Kráľ Dávid sa vnímal ako Boží syn).
    Teológia chce dokázať, že Kristus je substanciálne Boží syn, nie len funkcionálne. Ježišov nárok na Božie synovstvo nemôžme chápať v zmysle helénskom, ani židovskom; snažilo sa vyjadriť Ježišovo chápanie titulu Boží Syn. A po zmŕtvychvstaní Krista bol Ježiš chápaný ako seba-zjavenie Boha.
    Ako chápe Pavol Božie Synovstvo
    Pavol chápe Krista ako Božieho Syna cez kríž a vzkriesenie. V kríži a vo vzkriesení sa stáva Božím Synom. Práve v kríži musel Pavol vysvetliť Ježišovo Synovstvo: Ako je možné, že ten ktorého ty nazývaš Boží Syn, je pribitý na kríž?
    Teda nepochopiteľné, ale v kríži je Ježiš Božím Synom. (Pavol hovorí ďalej: Práve že v kríži je Božím Synom).
    Aj keď sa zrieka všetkého, nestráca seba. (nie len v predstave moci, ale aj v predstave bez-moci je Božím Synom). Tým, že sa zriekol všetkého, bol všetkým (práve v kríži).
    Ježiš Kristus ako pravý Boh Kyrios
    Keď nazvali Krista Kyrios – Adonai. V Kristovi je všetka plnosť Božstva (Kol 2,9); Ježiš je odblesk Božej slávy a obraz jeho podstaty (Heb 1,3).
    Ján chce posunúť Krista do pre-existencie. Ježiš je už od počiatku spolu s Bohom, je Boh.
    Predsa pre Jána sú Boh Otec a Ježiš jedným Božským bytím.
    Ježiš Kristus ako Boží Syn od večnosti (ako Logos)
    Novozákonné spisy:
    Neboli špekulatívne (o pre-existencii), ale chceli poukázať na možnosť vykúpenia. /tá pre-existencia stojí v službe soteriológii/ Musí to byť Boh ten čo človeka vykúpi. Iba Boho-človek mohol vykúpiť človeka, nie iba človek. Teda iba niekto kto má vyššiu slobodu môže oslobodiť človeka od tej vnútro-dejinnej neslobody.
    Myšlienky o pre-existencii u Ježiša sú dávane do vtedy známych schém. Napriek tomu prinášajú nový obsah. NZ spisy sa inšpirujú SZ, ale idú ďalej prinášajú nový obsah o Božom Synovstve. Kristus vstúpil do dejín, je pre-existentný,.. NZ spisy spájajú Boha a dejiny. Boh je pred-existenčný, ale nie nemenný.
    Prvotná tradícia o pre-existencii Ježiša Krista
    Boha vo večnosti a predsa dejinného. Myslitelia z helénskeho prostredia mali tendenciu popierať Božstvo Krista, aby nepoškodili Božstvu. Takto rozmýšľal Arius. Ak je Boh nemeniteľný, nemôže mať žiadneho syna meniteľného. Preto Arius neprijal, že Boh je aj Bohom dejín; ale že Boh je Bohom nemeniteľnosti. Biblia chápe Boha soteriologický, teda aby vstúpil do dejín, vykúpil človeka; ale filozofia chápe Boha ako etiku, dokonalosť morálky, len nie ako spásu. /filozofický jazyk o Bohu je špekulatívny, ale jazyk biblie o Bohu je soteriologický/
    Nicejský koncil r. 325:
    Riešil tento spor. Arius – Atanás . Arius vyšiel, že Boh je nemeniteľný… Atanás vystúpil proti nemu. Koncil sa priklonil k Atanásovi. Koncil chcel povedať, že Ježiš je tej istej podstaty ako Otec – homoousios (jedna podstata). Boh Otec má tú istú podstatu ako Syn. Ježiš Kristus musel byť pravý človek, aby vykúpil človeka.
    Koncil nepriniesol očakávane učenie. Lebo homoousios stieralo rozdiel medzi Otcom a Synom. Preto navrhli niektorí pojem: podobný – homoiousios.
    Východisko z tohto sporu (homoousios vs. homoiousios) našli Bazyl Veľký, Gregor Nasiansky a Gregor Níssky. Keď rozlišovali medzi jedným bytím (ousia) a tromi hypostázami (hypostasis). A tak sa obrátila pozornosť na osoby.
    381 koncil v Carihrade
    /snažil sa držať tradície predchádzajúceho koncilu – Nicejského/
    Keďže sa už rozlišovali osoby, tak koncil vypustil spojenie „z podstaty“ a hovorí len „zrodeného z Otca“ /toto vyznanie používame do dnes/.
    Do teológie viac vstupovali prvky helenizmu, viac sa zosilňuje metafyzické myslenie a ustupuje eschatologické a spásno-dejinne myslenie. Pod týmto vplyvom vstupu metafyziky sa Boh začína vidieť viac a viac neviditeľný /silnie obraz o neviditeľnom Bohu/. Tendencia špekulatívnosti silnie viac a viac, predovšetkým je silná v Stredoveku. (súčasťou toho pokusu je aj Martin Luther). Martin Luther začína pozerať na Boha z pohľadu kríža, chce sa vrátiť k spásno-dejinnému chápaniu Boha (preto je dôraz na Písmo). Luther necháva vstupovať do utrpenia Boha celého. Ale vyčítajú mu, že je ťažké pochopiť Kristovu opustenosť na kríži, preto tradícia zdôrazňuje jednotu Božstva a človečenstva v Kristovi, ale nie premiešanosť.
    Ježiš Kristus je Bohom, ale zároveň je dejinný; Ježiš je Bohom, ale zároveň je človekom.
    Ako určiť tento vzťah medzi Jeho autonómiou a vstupom do dejín?
    V každom prípade pri spoznávaní boha, musíme vychádzať z obrazu Ježiša Krista.
    Trojičná teológia sa snaží spájať tieto dva mohutnosti – nemeniteľnosť a dejinnosť Boha v Ježišovi (autonómnosť a zároveň dejinnosť).
    Casper hovorí o pre-existencií Krista. Táto pre-existentnosť nie je iba časovým vyjadrením, znamená to bytostný pojem o Bohu (ak poviem pre-existenčne znamená to láska).
    Boží Syn pri stvorení – univerzálnosť spásy
    Ježiš Kristus je zjavením Boha, ale zároveň je aj zjavením človeka (je pravý Boh a zároveň je pravý človek).
    Hovoríme o Božom Synovi pri stvorení a o univerzálnosti spásy. Kristus je objatím celého času i večnosti, od počiatku až po koniec (alfa a omega).
    NZ spisy sa vracajú ku SZ spisom, lebo sa v nim ukazuje Kristus (skrytý zmysel v SZ sa ukazuje otvorené v Ježišovi).
    Táto myšlienka univerzálnosti Krista je v Liste Hebrejom 13, 8 „Kristus je ten istý včera, dnes i naveky“, podobne je to v Zjv 1, 17 „Kristus je prvý a posledný“.
    Irenej z Lyon
    Postupne sa v celej tradícií začína rozpracovávať tento koncept univerzálnej Kristológie.
    V Antike a Stredoveku má táto Kristológia kozmologickú podobu, čiže filozofia chce vyjadriť ..
    V Novoveku sa mení myslenie z kozmologického na subjektívne. To čo je absolútne, zakusuje sa, nie tak v rozume, …
    Univerzálna Kristológia sa premieňa na antropologickú Kristológiu, tá sa zameriava viac na naplnenie človeka.
    Nemecký idealizmus pestuje Kristológiu, ktorá je dejinno-filozofická.
    V katolíckom svete vzniká dejinno-teologická.
    2 extrémy v chápaní univerzálnosti Ježiša Krista
    a) Integralizmus – chcú všetko včleniť do seba. (napr. fanatici)
    b) Sekularizmus – vníma Krista iba ako čiastočné odhalenie zmyslu človečenstva (ráta s Kristom ako s jednou z možnosti, ale nie ako s cieľom) Pre nás Kresťanov je Kristus cieľom, ide oproti nám a v ňom sa snažíme nájsť pravé naplnenie.
    Ježiš Kristus syn človeka
    Pre NZ je samozrejme, že Ježiš je skutočný človek. NZ podáva predovšetkým spásny význam jeho bytia tu na zemi. Chce ukázať, že na tomto konkrétnom človekovi je univerzálnosť spása všetkých.
    Jánovo vyjadrenie chce naznačiť pravosť jeho človečenstva. Ale konkrétne vtelenie Krista, zároveň chce ukázať na konkrétnosť spásy (v dejinách mohol vykúpiť človeka) v človekovi vykupuje človeka. Spásne konanie Boha nie je filozofiou, ale konkrétnym konaním.
    Prvotné kresťanstvo prechádza zo židovského prostredia do helénskeho, práve tu začínajú ťažkosti s chápaním Krista ako človeka.
    Gnosticizmus:
    (gnóza spásu vidí od oslobodení sa od tela. Popiera matériu) V tomto ponímaní Gnózy, tiet gnostické prúdy tvrdili, že Kristus, ak mal byť Boh, nemohol mať pravé telo. Napätia prvých kresťanských spoločenstiev a predstaviteľmi gnózy sú známe už v Pavlových listoch. Už tam Pavol vystupuje proti tým židovsko-gnostickým skupinám, (ktoré požadujú zdržiavanie sa istých jedál.., ale výslovne nie akejsi pôstnej disciplíny, ale pretože je to nehodné). Podobne Ján dokazuje proti gnóze, vo svojom prológu, .. Mnohí gnostici popierajú, žeby Kristus prišiel v tele (je antikresťanský postoj). Preto Ján ukazuje, že ak sa človek chce priznať ku Kresťanstvu, musí sa priznať ku celistvosti, ktorú Boh v Kristovi neprišiel poprieť, ale povýšiť (dať jej zmysel, premeniť). Preto my ohlasujeme vykúpenie s telom, nie bez tela.
    Pravé Kristovo človečenstvo v tradícií
    Ignác Antiochijský (2. stor.) „keby mal Kristus zdanlivé telo, aj naše vykúpenie by bolo iba zdanlivé, nie skutočné“.
    Irenej z Lyonu „Kristus iba v skutočnom tele mohol pojať celého človeka a priviesť ho k vykúpeniu“. Práve v symboloch viery nachádza.. máme zdôraznené narodenie, počatie, smrť.
    Aj dnes sa vždy musíme pýtať, čo znamená, že Kristus vstúpil do nášho tela, aby nás s telom vykúpil. Dnešná antropológia sa snaží oslobodiť od tohto dualizmu; vníma človeka ako celok, aby nedošlo k popieraniu našej celistvosti. Človek, nie má telo, ale je telom.
    Človek zažíva svoje telo aj ako rozporuplnosť, nie len ako harmóniu. (medzi poznaním a chcením; čo je hnev, ..) Táto slabosť, chatrnosť je obsiahnutá v slove „sarx“; práve tu vstupuje Kristus, aby ho povýšil. Preto vykúpenie môže byť iba konkrétne a dejinné. Teda vykúpenie znamená povýšenie telesného, integritu existencie ľudskej celistvosti, preto musí mať Ježiš Kristus konkrétne telo (preto musí byť pravým človekom). V Kristovu, zrazu, nastáva nová situácia pre človeka.
    Pojem „vykúpenie“
    Tento pojem v biblickom zmysle znamená: vyviesť, oslobodiť, zachrániť, vytrhnúť.
    Tento pojem sa používa aj v SZ. Zdá sa, že nie je pravým Ježišovým slovom a potom je v novom premyslení, v Kresťanstve, používaný výslovne iba s osobou Ježiša. On sám je vykupiteľ.
    Prečo je potrebné vykúpenie?
    /bez platenia – lebo vykúpenie nám evokuje zaplatenie/
    1. Hovorí, že vykúpenie nie je človekovi nanútené a vykúpenie je zmena situácie človeka. (Ježiš ako človek ukázal ako byť ako človek (až po hranicu kríža) ale nikomu táto premena nie je nanútená)
    2. Vykúpenie je vždy medzi Kristom a konkrétnym človekom, je personálne (inter-personálne). Toto vykúpenie je sprostredkované nami (ľuďmi, ktorí uveria), my ho nesieme objektívne v Cirkvi, ale človek ho môže osobne subjektívne prijať.
    3. Vykúpenie nie je čisto iba mojou vecou, nehľadiac na okolie, (nejde iba o moju vlastnú premenu) ale je to vždy vo vzťahu k svetu.
    Ježiš Kristus ako celý človek
    Ježiš bol celý človek, nie len telom, ale dušou. Mal skutočného ľudského ducha, ktorý pociťoval všetky city. /Písmo je soteriologické a nie biografiou, hovorí o spáse/ Všetko o Ježišovi neslúži ako nejaké popisné dáta, ale ako potrebné teologické vyjadrenie (napr.: hovorenie o jeho poslušnosti). Tiež nie je psychologickým vyjadrením hovorenie o Ježišovi, ale je teológiou. Všetko čo koná Ježiš je v rámci vôle Otca. Teda od uvedomenia seba samého až po smrť na Kríži. Aj Pavol popisuje celý Ježišov život ako cestu poslušnosti, je to teológia. Pavol stavia Ježišovu poslušnosť zoči-voči neposlušnosti prvého Adama (Rim 5, 19). Celá jeho existencia je zameraná na poslušnosť Otcovi, preto potom Ján môže povedať: Ja a Otec sme jedno (Jn 10, 30). /všetko smeruje k teológii jednoty Otca a Syna/. Zároveň seba obetovanie Ježiša pre človeka neznamená v Biblii najvyšší možný skutok lásky, ako nejaká psychológia, je eschatologickým skutkom.
    Ak hovoríme o plnom človečenstve Ježiša je to preto, aby sa uchovalo jeho pravé človečenstvo. … aby sa zachovala vykúpenie človeka pravým človekom.
    Tradícia o Ježišovom človečenstve
    Cirkevní otcovia potrebujú zdôrazňovať pravosť a plnosť Kristovho človečenstva. Preto vytvárajú formuly: pneuma – sarx; logos – sarx. Znamená, že Kristus má skutočnú dušu a skutočné telo. Preto nazývajú Krista pravým človekom. Problém začína v helénskom prostredí, keď vstupuje tam kresťanstvo. Niektorí tvrdia, že logos zaujalo v Kristovi iba dušu, nie telo.
    Apolinaris z Laodicey
    Vysvetľuje Božstvo a človečenstvo Krista na základe platónskeho trichotomizmu – telo; zmyslová duša; a duchovná duša: sarx; psyche; pneuma.
    A tvrdí, že Logos neprijal duchovnú ľudskú dušu, lebo tým by nebola zaistená bezhriešnosť.
    Apolinaris nesúhlasil s prijatím celého človečenstva. Tento názor nazývame apolinarizmus. Ale tento názor neprijatia celého človečenstva má potom dôsledky, ale v náboženskej praxi. Keď sa dostáva do úzadia plné človečenstvo Krista, Kristus prestáva byť blízky človekovi, ako nepravý človek. Tým silnie tradícia svätých /Ak Kristus nie je pravý človek, silnie tradícia prostredníctva a tak sa začína rozvíjať tradícia prostredníctva svätých a tradícia prostredníctva Panny Márie/
    Tento apolinarizmus bol odsúdený vo 4. stor. a neskôr na Chalcedone v 5. stor.
    Podľa Chalcedonu, Ježiš Kristu je rovný Otcovi podľa podstaty a rovný ľuďom podľa podstaty.
    Kristus sa vyznával ako pravý človek, ktorý mal rozumnú dušu a ľudské telo (DH 301). Človek by nebol spasený, keby Ježiš nebol človekom.
    Gregor Nasyansky:
    „Čo by nebolo prijaté, neoblo by vyliečené.“ Musel prijať človečenstvo, aby spasil človeka.
    Quicumque (Credo z 5. stor.)
    Neskôr v stredoveku bol koncil vo Viedne (1311) (po Tomášovi) je v tomizme.
    Jedinou formou pravého človeka Ježiša Krista je aj pravá ľudská duša. Boh by sa nemohol zjednotiť s ľudským telom bez ľudskej duše.

    Ježiš Kristus ako človek pre druhých
    O zástupnom utrpení
    SZ nikdy nechápal človeka ako izolovaného, ale vždy ako integrovaného do spoločenstva. Aj človeka ktorý je vedľa neho nazýva jedným telom s ním. Komplitárny charakter. Aj hriech a spása má ten charakter. Preto sa aj komunita musela zbaviť hriešnika /choroba sa vnímala ako následok hriechu, preto museli byť vyčlenení/. A tak z tohto myslenia povstáva aj rituál náhradného zástupníctva (o vkladaní rúk – zloženie hriechov na capa a vyhnanie capa do púšte Lv 16, 22 – ) A tak sa v SZ vyvíja myšlienka zástupného utrpenia. Dôkazom toho je 4. pieseň o Pánovom služobníkovi (Iz 52 – 53). Tento koncept sa má stotožňovať s budúcim Mesiášom. Ale zároveň nie je predstaviteľné, že by Mesiáš mal takto trpieť. Kristus chce preberať túto pozíciu a predsa Peter sa mu stavia do cesty.
    Táto myšlienka zástupníctva sa mala najprv uskutočniť na celom národe. Keďže celý národ sklamal, potom ostal iba zvyšok, a nakoniec sa to redukuje na jedného Pánovho služobníka Ježiša Krista.
    /myšlienka zástupníctva sa mal uskutočniť na celom Izraeli, ale sklamal, tak bol vybratý kmeň .. …/
    /stvorené ľudstvo – Izrael – zvyšok – Pánov služobník Ježiš Kristus/
    /Ježiš Kristus – Boží ľud – celé ľudstvo/
    Zástupné utrpenie – Izaiáš
    Tento dvojitý pohyb načrtáva už Pavol v liste Galaťanom 3, 6 – 28. Všetci sa stávajú jedno (muž so ženou – ale v rovnosti; medzi otrokom a pánom). Teológia prvých kresťanov začína prepájať Kristov príbeh s príbehom Pánovho služobníka.
    … práve preto Ježiš nepovedal všetko presne, aj Pán Ježiš postupne dozrieval v seba-uvedomovaní sa, že je Boží Syn. Ježiš mal vedomie zástupníctva a tak poveľkonočná tradícia často opakuje spojenie, že Ježiš zomrel pre nás a pre mnohých.
    1 Kor 15, 3 -5 – jedna z najstarších kerygiem, ktorá sa opakovala. – „Kristu zomrel za naše hriechy…“
    Táto tradícia vzniká hneď v 1. stor.
    Sa usporadúva tá tradícia zástupnej smrti. Ježiš Kristus je úplne solidárny. Je plným človekom identifikuje sa s človekom, je pravým človekom, nastupuje na jeho miesto; a tak zmieruje Boha s človekom. Pavol hovorí: „ v Kristovi zmieril Boh svet so sebou.“ 2 Kor 5, 18
    Táto myšlienka zástupníctva je veľmi pekne schématizovaná v Liste Hebrejom.
    Ježišova podstata jeho osobnosti nie je byť sám v sebe; ale Ježišova podstata je bytie pre druhého.
    Ježiš je výrazom bytia k Bohu, zároveň výrazom bytia k človekovi. Je bytím s Otcom a je bytím aj pre nás. A preto je prostredník medzi Bohom a ľuďmi. Bytie pre druhého, nie sám v sebe, je stred jeho existencie a to sa prejavuje práve v zástupníctve (zomrel za nás).
    Táto teória zástupníctva mala svoju podobu aj v stredoveku.
    Anzelmova teológia zadosť-učinenia
    Anzelm (+ 1109) napísal – Cur Deus homo – Prečo sa Boh stal človekom.
    Keď bol narušený poriadok vo svete, tento poriadok mal byť vyrovnaný. Ale to nemôže byť vyrovnané len tak bez obety, lebo by to bolo bez spravodlivosti. Preto Boh vyžaduje od človeka zadosť-učinenie. Človek to však nedokáže urobiť sám zo seba, lebo jeho vina je väčšia ako jeho schopnosť zadosť-učiniť. Preto musí prísť niekto kto je schopný urobiť toto zadosť-učinenie. Musí to byť človek, ale zároveň viac ako človek, teda Boho-človek. Kristus sa musí stať pravým človekom, aby zadosť-učinil.
    Prečo musel ísť na kríž? – pýta sa Anzelm
    Hovorí, že musel Ježiš urobiť niečo čo sám nepotreboval, aby to mohol darovať. A tým zadosť-učinil.
    Zároveň hovorí, že toto zadosť-učinenie nie je náhrada a my sme pasívni vedľa-stojací, ale to je umožnenie, teda oslobodenie človeka, umožnenie spásy. To zástupne zomieranie za nás, to nie je náhrada, je umožnenie (tým nás oslobodzuje).
    Tomáš Akvinský hovorí, že Boh tak nemusel konať, ale toto konanie bolo primerané.
    Táto teória anzelmovej zadosť-učinenosti sa zachovala až do..
    … aj tejto teórii sa dáva právnicky charakter. Z Ježišovej smrti na kríži sa robí rezervoár zásluh a Boh nám pripočítava tieto zásluhy.
    V Novoveku táto myšlienka zástupnej smrti sa prijíma ťažšie, lebo sa hovorí, že každý je zodpovední sám za seba. Tento pohľad je však veľmi obmedzený, individualistický ako keby nechcel prijať zástupnú smrť. Tento individualizmus v novoveku sa upravuje interpersonalizmom v 20. stor. človek nie je sám v sebe, ale j s druhým. Človek sa vyvíja vo vzájomnosti a príslušnosti k druhému. Preto aj Kristova smrť nie je náhrada, ale je umožnenie. Kristova smrť oslobodzuje človeka ku konaniu (nenahrádza naše konanie).
    Jednota Božstva a človečenstva v Kristovi – hypostatická únia
    Boh Otec sa snaží zmieriť človeka a Boha v Kristovi. Človek napodobňovaním Krista smeruje k Bohu. Toto zmierenie bolo možné iba v Boho-človekovi; v ňom sa podarilo zmieriť/dať do harmónie. My sme sa dostali do vlastnej harmónie. A to je spása, my smeruje k tomu.
    Jn 1, 14 – „Logos sa stalo telom“ Keď Ján hovorí o spojení božského a ľudského. On ešte nerozlišuje nejaké prirodzenosti. Ján iba chcel ukázať, že Boh zišiel nadol.
    Čo urobil Boh pre človeka?
    Evanjelia sú orientované spásno-dejinne. A to keď hovorí o Bohu a človekovi. Až tradícia sa pýta ako sa Boh mohol stať človekom.
    Prví cirkevní otcovia nazačiatku iba opakovali toto biblické spásno-dejinné vyjadrenie.
    Prvú predstavu Božského a ľudského ponúka Irenej z Lyonu. Ale on opakuje to biblické (výslovne je predstava rozvíjaná soteriologicky).
    O prvé rozlíšenie sa pokúša Tertulian. Chce objasniť jednotu Božského a ľudského v Kristovi. Hovorí, že v Kristovi sú dve substancie a sú nezmiešané a predsa spojené.
    Týmto rozmýšľaním sa začína trošku opúšťať soteriologické hľadisko a začína ontologické.
    Snaha o presne definovanie spôsobu, vytláča pozornosť od významu vtelenia.
    Na západe začína veľký pojmový boj, na východe sa pojmové rozmýšľanie rozvíja pomalšie. Práve preto, že sa na východe rozvíja pomalšie, nedá sa prevalcovať ontológiou ako na západe (a ešte viac ostáva soterilogický význam).
    Neskôr vznikajú dve základné školy: Alexandrijská (kristológia zhora) a Antiochijská (kristológia zdola). Alexandrijská dáva menši dôraz na Kristovom človečenstve a väčšina Božstvo; Antiochijská dáva väčší dôraz na ľudskú prirodzenosť.
    Efezský koncil (431)
    Niektorí Máriu nepovažovali za boho-rodičku, ale iba za Kristo-rodičku (iba za matku Kristovej ľudskej prirodzenosti).
    Logos – Kristus je od večnosti a stal sa človekom a preto je Kristus rovnako Boh a rovnako človeka preto Mária je Boho-rodička.
    Chalcedón (451)
    Mních Eutych tvrdil, že v Kristovi je len jedná prirodzenosť. Tvrdil, že Božská pohltila ľudskú (ako keby boli zmiešané).
    Chalcedon sa snažil poukázať na rozdielnosť prirodzenosti Božskej a ľudskej. /každý koncil a synoda je otvorená, nikdy nevyriešili všetko, neuzavreli/ Aj táto formulácia je málo kristologická a veľmi abstraktná – ontologická. Výslovne ide o terminologickú presnosť, o ontológiu. Koncil sa bráni voči týmto kritikám, že musí vyználvať princíp. Ale je dobré, že koncil oddelení týchto dvoch prirodzenosti, nie zmiešaním, zachováva transcendenciu Boha. Ale zároveň, keď že ľudská prirodzenosť nie je asimilovaná, uchováva autonómiu oboch a zároveň slobodu.
    Chalcedón nastojí na tom, že dve prirodzenosti sú nezmiešané, neodlúčené, ani neoddelené.
    Je zameraná na vnútornú konštitúciu.
    Druhý Carihradský koncil (553)
    /každý koncil nadväzuje na predchádzajúci, je zachovaná určitá kontinuita/
    Pokračuje v tradícii chalcedónu (v Ježišovi je jedná osoba, dve prirodzenosti) a tu sa začína používať pojem hypostatická únia – „v jednom subjekte Ježišovi je večný Boží Syn a človek Ježíš je ten istý“.
    Celým Stredovekom sa tiahne tendencia toho pohybu.
    Každá kristológia má svoje hranice. Každá Kristológia je napadnuteľná, nikdy nedokázala vystihnúť..
    Filozofická a teologická reflexia o hypostatickej únii
    1. musíme chápať zmysel osoby v zmysle tradície
    2. rozvíjať pojem osoby v dnešnom chápaní
    3. rozvíjať pojem hypostatickej únie v dnešnom chápaní
    1. osoby v zmysle tradície
    /napríklad kedy si pojem manželstvo mal iný obsah pojmu ako dnes. Vtedy boli iné
    Aj pojem osoby prešiel svojim vývojom a rozličným chápaním. Pojem osoby v Grécku v Antickom ponímani, boli tam používa pre osbou dva termíny: prosopon a hypostasis.
    „prosopón“ označoval masku herca v antickom svete. Osobu chápal ako niečo variabilné, meniteľné. Chápala sa ako úloha. Rovnako aj v teológii sa používal tento pojem aj v rannej cirkvi sa hovorilo, že Boh má tri prosopony. Latinský svet prevzal tento pojem prosopon a hypostasis. A začal používať latinský svet termín: persona. Rovnako používali aj v literánro-prózaicko sveta. Pojem sa posúval.. Uskutočňovala sa vo vzťahu, zdala sa byť pre teológiu vhodná. Osoba Krista sa uskutočňovala vo vzťahu s Otcom atď. Persona pre západ bol vzťah, nie stav (persona znamená byť s druhým)
    Hypostasis – najprv sa vnímala ako osoba. Na začiatku ten pojem sa kryl s pojmom podstata-ousia. Neskôr Atanás Alexandrii vo 4. stor. objasňuje používanie týchto pojmov. Sú tri osoby a začína ich rozlišovať. A tak sa hypostáza stáva osobou a rozlišuje sa od podstaty.
    V čase po Chalcedóne prichádza Boethius (+524)
    „osoba“ – individuálna substancia rozumovej prirodzenosti (definícia podľa Boethiusa)
    Aj toto chápanie sa dostáva do teológie. Teda osoba ako bytie pre seba. Toto chápanie osoby ako bytie pre seba prináša boethius. Aj toto chápanie osoby pomohlo aj v teológii. Pretože sa chápala Božská osoba (Logos) ako ten, ktorý môže prijať ľudskú prirodzenosť a pri tom neoslabí svoje bytie. Jedna osoba môže niesť v sebe dve prirodzenosti a predsa v jednote. Práve preto v jednote, že sú rozdielne. Lebo ak by dve prirodzenosti neboli rozdielne, nebola by to jednota, ale rovnakosť.
    K tomu hovorí Maximus Confessor (+662): „natoľko jestvuje jednota vecí, na koľko je zachovaný ich rozdiel“. (ak sa jeden snaží o rovnakosť, stráca sa jednota)

    Tomáš Akvinský a Duns Scotus
    Tomáš (+1274) pracoval s Boethiovou definíciou osoby. Duns Scotus skôr s reláciou vzťahu od Richarda zo Sv. Viktora.
    Tomáš sa snaží o úzku jednotu, ale je tak úzka, že menej vynikne samostatnosť jednej a druhej prirodzenosti. U Duns Scota je zvýraznená Božská a ľudská prirodzenosť.
    Potom existovali smery v teológii, ktoré sa snažili o syntému tomizmu s dunsscotizmu
    2. Chápanie pojmu osoby v novoveku
    Chápanie osoby chce spojiť s interpersonalizmom. Čiže ontológiou osoby je vzťah. Človek na jednej strane zakusuje sám seba, na druhej strane cíti, že je určovaný z vonku.
    M. Buber a F. Rosenzweig
    Hegel charakterizoval osobu: Osoba spočíva v tom, že sa vzdáva svojej izolovanosti a v láske s druhým získava svoju osobu vo vzťahu.
    Osoba má dve dimenzie:
    a) Horizontálna (sa tvorí vo vzťahu s druhým)
    b) Vertikálna (moje bytie má účasť na Božom bytí)
    Osobu môžeme definovať od Boha vertikálne ale aj horizontálne a to vo vzťahu s druhým. Je to dynamický bod vzťahujúci sa k tomu čo je mimo neho.
    3. prehĺbenie chápania hypostatickej únie
    Ako chápeme dnes, že v Kristovi je Boh a človek? Nie sú to dve indivíduá. Je to ten istý, to isté ja; je to jedná osoba; je to to isté ja.
    Má Ježiš ľudské sebavedomie? Niektorí hovorili o Božskom vedomí Ježiša, ktoré je prítomne v ľudskej prirodzenosti. Iní hovorili, že má aj ľudské sebavedomie, ktoré bolo spojené s Bohom.
    Ak však chceme hovoriť o ľudskom sebavedomí, tak pozrime sa na Bibliu. Ježiš zameriaval svoje vedomie na Otca. A teda môžeme povedať, že Ježiš absolútne uznáva suverenitu Otca a tým odlišuje seba od Otca. Ale zároveň je tak poslušný, že vyznáva radikálnu jednotu Otca a Syn, teda čím seba a Otca spája v jedno. Ale zároveň tak vyznáva poslušnosť Otcovi, že spája seba a Otca v jedno.
    Záver:
    Ježiš je celkom zjavením Boha, ale predsa má ľudskú samostatnosť. Má ľudskú slobodu, ľudské vedomie, ale spojené s Logosom. Ježiš nie je nikto iný než Logos. Preto Ježiš je dokonalý človek, lebo žije v tejto jednote; Ježišovo človečenstvo v Logose dosahuje svoju plnosť.
    Čím väčšia je jednota s Bohom Otcom, tým väčšia je jeho samostatnosť (tým viac je slobodný). A preto je viac pravým človekom. /Božské má vyvyšovať ľudské a ľudské má sa napĺňať v Božskom/

  • Krst

    Krst je sviatosť prostredníctvom ktorej Cirkev prijíma nových členov a tak zachováva a rozširuje svoje jestvovanie. Je to však podstatne viac ako iba obrad prijatia nových členov Cirkvi. Pretože je vstupným obradom do Božieho ľudu, je aj prvkom spásy. Krst je teda potrebné chápať v súvislosti s celkovým poslaním Cirkvi.

    Východná teológia nazýva krst ako malé zmŕtvychvstanie, pretože cez túto sviatosť človek povstáva k novému životu. Pre byzantskú teológiu je charakteristický tzv. Pavlovský pohľad na krst.  Pre sv. Pavla je typické uchovanie vzťahu krstenca pomocou slovného spojenia s krstom (porov. Rim 5–6). V podstate sa to zakladá na podobnosti osudu Ježiša Krista a osudu kresťana. Tak ako Ježiš Kristus zomrel a vstal zmŕtvych, tak aj kresťan zomiera starému životu a vstáva pre nový život.  V udelení krstu vodou vidia cirkevní Otcovia určitú spojitosť medzi vodou a Svätým Duchom. Veď Svätý Duch sa vznášal nad vodami hneď pri stvorení sveta. Otcovia v náväznosti na to často  citovali Izaiáša, Ezechiela a časti z Apokalypsy (porov. Iz  44, 3; Zj 22, 1-17; Ez 47, 1-12). Pre Otcov živá tekutá voda je symbolom jednoty, ktorú dáva Svätý Duch ako Oživovateľ.

    Ďalší Pavlovský názor je citeľný vo východnej teológii aj čo sa týka ponárania krstenca. Podľa sv. Pavla ponáranie a vynáranie sa z vody je vyjadrením narodenia a zomretia spolu s Kristom. Sv. Pavol poukazuje na to, že tak ako Kristus v svojej smrti zostúpil do podsvetia, tak aj kresťan je uschopnený krstom k tomu, aby zostupoval do rozmeru tohoto sveta a vyslobodzoval tento svet k novému životu.

    Je možné teda konštatovať, že sviatosť krstu je úkonom, v ktorom Ježiš Kristus „tu“ a „teraz“ uskutočňuje svoju spasiteľnú činnosť a krstencovi otvára cestu do absolútnej budúcnosti.

    krst – začiatok nového života s ježišom kristom

    Ten, kto prijal krst, spája sa s Ježišom Kristom. Toto začlenenie do Krista privádza k hlbokému pretvoreniu osobného života každého pokrsteného. Človek sa stáva celým človekom tým, že sa úplne oddáva Ježišovi Kristovi. Pripodobnenie sa Kristovi je pripodobnenie sa zomrelému a zmŕtvychvstalému Kristovi.

    Kristova pečať, ktorá bola pokrsteným vtlačená, nie je iba vonkajším rozpoznávacím znamením alebo nejakým vonkajším znakom povinností, ale je vnútorným uschopnením a výzvou k účasti na uskutočňovaní života a poslania Ježiša Krista.

    Sv. Pavol vysvetľuje spojenie s Kristom tým, že pokrstení si obliekli Ježiša Krista (porov. Gal 3,27). Týmto obrazom sa nemieni vonkajšie pripodobnenie  sa Ježišovi Kristovi. Pre sv. Pavla je krstná voda ako šat, do ktorého sa krstený oblieka, keď vstupuje do vody a ponára sa do nej. Šat je pre apoštola obrazom osláveného Ježiša Krista. Pokrstený je v celej svojej existencii usmerňovaný Kristom. Ježiš Kristus sa v ňom zvýrazňuje a predstavuje. Pokrsteného Ježiš Kristus vnútorne pretvára. Sám Kristus je pravzorom s ním spojeného človeka, ktorý je potom obrazom a v určitom zmysle zjavením sa Ježiša Krista. A pretože ho Ježiš Kristus zvnútra celkom preniká, pokrstený sa ponára do jasu Kristovho života.

    Sv. Cyril Jeruzalemský píše: „Keď budeš zostupovať do vody, nepredstavuj si iba vodu, ale očakávaj spasenie od pôsobenia Svätého Ducha, lebo bez Neho nemôžeš dospieť k dokonalosti. Toto nehovorím ja, ale Ježiš Kristus, ktorý je nad všetkými. On hovorí, kto sa nenarodí z vody a Ducha, nemôže vstúpiť do Božieho kráľovstva. Odvážna je táto reč, ale nie je moja, povedal to Kristus“. Ďalší velikán východnej Cirkvi, svätý Bazil Veľký, tiež svedčí o tom, že krst treba chápať ako nový život v Ježišovi Kristovi. Píše: „Krst má dve ciele, očistiť hriešne telo, aby už viac neprinášalo plody smrti, ale oživené Duchom nech prináša plody sväté a nové“.

    Svedectvom toho, že Cirkev stále chápala krst ako začiatok nového život v Ježišovi Kristovi je aj to, že prvotná Cirkev všetkých, ktorí chceli žiť v Kristovi, k tomu zodpovedne pripravovala. Príprava týchto ľudí, ktorých Cirkev pomenovala katechumenmi, trvala niekedy aj niekoľko rokov. Pretože  nešlo len o osvojenie si kresťanských právd teoreticky, ale Cirkev ich trpezlivo pripravovala pre nový spôsob života.

    Samotný názov katechumen pochádza z gréckeho pojmu „katichizis“, čo v preklade neznamená len poučovanie, učenie, ale predovšetkým pripravovanie.

    Príprava katechumenov je známa v Cirkvi z dôb svätých apoštolov. V Didaché sa uvádza, že Cirkev predpisuje biskupom a kňazom vyskúšať vo viere tých, ktorí chceli prijať sviatosti kresťanskej iniciácie a zistiť príčiny, ktoré ich viedli k rozhodnutiu prijať kresťanstvo. Biskupi a kňazi mali za úlohu naučiť katechumenov základným kresťanským pravdám viery, lebo len tak mohli zmeniť aj svoj predchádzajúci spôsob života a žiť podľa kresťanskej etiky.

    krst – začlenenie sa do jednoty cirkvi

    Kresťanská Cirkev je spoločenstvom ľudí v jednote so živým Bohom v Ježišovi Kristovi prostredníctvom Svätého Ducha. Zjednocujúcou silou a zároveň centrom Cirkvi je sám Ježiš Kristus, lebo On  je Alfou a Omegou, Počiatkom a Koncom, Prvým a Posledným (porov. Zj 22, 13). Jednota ľudí s Bohom je možná iba v Kristovi a prostredníctvom Svätého Ducha.

    Každý kresťan potrebuje podporu spoločenstva, aby rozvíjal svoje poslanie tu na tejto zemi. Boh vo svojom pláne myslel na Cirkev ako na nástroj spojenia medzi ním a celým ľudstvom a ako nástroj jednoty ľudských bytostí medzi sebou. Myslel na Cirkev schopnú viesť ľudí, aby svedčili o Bohu v ľudskom súžití. Svätý apoštol Peter nazýva Cirkev vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, ktoré si Boh získal, aby zvestoval obdivuhodné Božie skutky (porov. 1 Pt 2, 9).

    Je všeobecne známe, že každý človek môže byť každému druhému človeku na osoh, ale i na ťarchu. Takže členstvo v cirkevnom spoločenstve nemusí byť vždy radosťou, ale prináša so sebou aj záväzky. Sv. apoštol Pavol nás však vyzýva: „Žite dôstojne podľa povolania, ktorým vás Boh povolal ! Vo veľkej pokore, dobrotivosti a trpezlivosti, znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja! Buďte jedno telo a jeden duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je aj Boh a Otec všetkých, ktorý je a účinkuje nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých nás“ (Ef 4, 1–6).

    Aj z týchto slov je cítiť, že Cirkev je naozaj jediným a neopakovateľným spoločenstvom Božieho ľudu, preto každý, kto do nej prichádza, prichádza ku Kristovi a každý, kto od tejto jednoty odchádza, odchádza od Krista. Každý jeden z nás, ktorí sme v Cirkvi, máme účasť ne viere a na skúsenostiach ako prví kresťania, ktorí sa vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách (porov. Sk 2, 42).

    krst – vlastnenie ducha

    Spoločenstvo pokrstených dosahuje osobitný svojráz tým, že pokrstení sú vlastníkmi Ducha. V Starom zákone sa o Duchu hovorí rozličným spôsobom. Bol predpovedaný ako jeden z hlavných darov mesiášskej doby. Sám Ježiš Kristus upozornil svojich učeníkov na príchod Svätého Ducha. Starozákonné proroctvá o udelení Ducha sa spĺňajú v zoslaní Ducha na tých, čo s vierou prijímajú posolstvo o Ježišovi a dajú sa pokrstiť v jeho meno. Preto každý pokrstený je nositeľom Ducha (porov. Sk 2, 38; 1 Pt 1, 1.2;  Jud 19n; Sk 19, 6; 1 Pt 4, 14).

    Mnohým exegétom sa častokrát vynára otázka, či výrazom „Duch“ sa myslí tretia božská osoba alebo Kristov neosobný  dar spásy, alebo sám Boh v jeho milostiplnej činnosti. Starozákonné texty nepoznajú Najsvätejšiu Trojicu. Preto je pravdepodobné, že výraz „Svätý Duch“, aspoň v tých novozákonných textoch, ktoré hovoria o splnení starozákonného prisľúbenia Ducha, sa má rozumieť o Duchu ako o Kristovom dare spásy alebo o Bohu, ktorý sa milosťou darúva človeku, a nie o tretej božskej osobe.

    Kto alebo čo je tento Duch, ktorý v krste prichádza k človeku? Predovšetkým apoštol Pavol často tvrdí, že Duch – Pneuma prebýva v kresťanovi (porov. Rim 8, 9n; 1 Kor 3, 16). Telo kresťana alebo aj spoločenstvo veriacich nazýva chrámom Svätého Ducha (porov. 1 Kor 3,6; 6,19). Celý rad textov pripisuje Duchu osobné konanie takým spôsobom, ktorý je zrejme čímsi omnoho viac ako zosobňovanie.

    Je mimoriadne dôležité, že na dvoch miestach apoštol Pavol spomína Ducha popri osobnom vzťahu a osobnom Pánovi ako tretieho člena. Ťažko si predstaviť, že by neosobnú silu Pavol bol uviedol do takej úzkej súvislosti s osobou Boha Otca a nášho Pána. Na základe listu Rimanom kresťanmi nás robí v človeku prebývajúci Duch, Duch Boží a Kristov. On v nás utvára nový život spravodlivosti, život, ktorý je Bohu milý a vytvára priateľstvo s Bohom. Raz oživí aj naše mŕtve telá. Jeho pôsobením sa stávame Božími synmi, lebo prostredníctvom neho vzniká spoločenstvo s Kristom (porov. Rim 8, 1-17).

    Náznaky vlastnenia Ducha vidí apoštol Pavol v chápaní duchovnej reči, vo vyznávaní Krista ako Pána, v charizmách, v láske a v oslovovaní Boha dôverným menom „Otče“ (porov. 1 Kor 12; 1Kor 13; Rim 8,15).

    Duch je zárukou, že Boh skutočne dá účasť na svojej sláve. Je akoby prvou splátkou definitívneho stretnutia s Bohom, spojenia s ním v absolútnej budúcnosti. Duch spôsobuje, že kresťan ostáva vlastníctvom Boha a Ježiša Krista, takže je pod Božou ochranou. Potvrdzuje, že pokrstený je Božím synom a dedičom.

    krst – udelenie božieho synovstva

    Človek, ktorý bol krstom spojený s Kristom vo Svätom Duchu, je ako Kristov brat zároveň synom Boha, nebeského Otca. Ježiš Kristus je nový, neporušený človek podľa pôvodného Božieho plánu a obrazu. Krstom sa kresťan stáva podobný jemu, prvorodenému, prvorodenému v množstve bratov.

    V Liste Rimanom sa pokrstení chápu ako rodina, ktorej Otcom je Boh, ktorej najstarším a rozhodujúcim bratom je Ježiš Kristus, rodinným duchom je láska, ktorá má osobnú formu vo Svätom Duchu ako v božskom „My“ (porov. Rim 8,28n).

    Synovstvo mnohých sa uskutočňuje účasťou na večnom Božom Duchu, takže vo Svätom Duchu sú jedno s Božím Synom, ktorý sa stal človekom. Na základe mnohých listov sv. apoštola Pavla môžeme konštatovať, že synovský vzťah k Bohu dáva pokrstenému slobodu prehovoriť. Slobodne a dôverne smie Boha osloviť ako Otca, pretože patrí do Božieho domu.

    Sv. evanjelista Ján vo svojom evanjeliu podčiarkuje tú skutočnosť, že synovstvo je Božím darom. Nie je samozrejmé, že sa človek stáva Božím synom. Od neho samého nemôže vyjsť iniciatíva. Jediná správna vec, čo môže urobiť je, že s vďačnosťou prijíma pozvanie do domu nebeského Otca.

    Synovstvo zaväzuje kresťana aj k synovskému zmýšľaniu. To v sebe zahrňuje dôveru, lásku, oddanosť, zrelosť, dospelosť, slobodu … A musíme si uvedomiť, že krst je iba začiatkom. Sám úkon krstu nestačí, ale pohyb, ktorý sa ním začal sa už neskončí nikdy. Život človeka po krste má byť stálym úsilím o dialóg s Bohom a o dialóg s bratmi. V tomto neprestajnom pohybe slobodného rozhodnutia do budúcej plnosti Kristovho spoločenstva človek napreduje zapojený do pohybu vesmíru a ľudských dejín. Ba viac, pokrstený sa uberá vpred smerom k poslednému cieľu a tiahne všetko so sebou. Hriech je brzdou, ktorá tento pohyb smerom ku Bohu znepríjemňuje. Naopak, krst a hlavne život podľa krstu sú mocnými podnetmi a vzpruhami v pohybe k absolútnej budúcnosti. Oslávený Pán, ktorý zapojil na seba pokrsteného, volá ho z neviditeľnej budúcnosti do stále užšieho a vrúcnejšieho spoločenstva.

    krst – udelenie odpustenia hriechov

    Život prarodičov ľudského pokolenia sa v mnohom líšil od nášho života. Oni, stvorení vo svätosti a v spravodlivo sti, nepoznali ani zlo, ani smrť. Avšak vina, ktorú spáchal Adam a Eva na začiatku spôsobila, že ľudstvo upadlo do stavu, ktorého negatívne následky nesie doteraz. Ľudská prirodzenosť, zbavená milosti, ktorá ju zaodievala, ranená vo vlastných schopnostiach a podliehajúca vláde smrti, sa prenáša na potomkov v degradovanom stave. Preto sa hovorí, že každý človek sa rodí s dedičným hriechom.

    Ježiš Kristus svojou smrťou na kríži vykúpil ľudstvo z dedičného hriechu a z osobných hriechov, ktoré sme spáchali.  Pre jeho smrť, „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5,20).

    Sv. apoštol Pavol hlása vo svojej náuke odpustenie hriechu ako smrť hriechu alebo presnejšie ako vyslobodenie z oblasti záhuby ovládanej hriechom a prechod do oblasti spásy víťazstvom nad hriechom. Odpustenie hriechov prináša so sebou nový život. Ježiš Kristus je „praotcom“ nového ľudstva, žijúceho skutočným životom. Pravý život je životom pre Boha.

    Prirodzene odpustenie hriechu neznamená anulovanie hriešneho činu. Čo sa v dejinách raz odohralo, naďalej v nich zostáva a pôsobí. Každý skutok má vplyv na budúcnosť. Odpustenie hriechu je odstránením viny hriešneho skutku, takže medzi Bohom a človekom už niet rozdvojenia, ale panuje pokoj.

    V kresťanskej tradícii sa pod hriechom, ktorý sa odpúšťa hriechom, rozumie dedičný hriech i osobný hriech, ako i všetky tresty za hriechy (porov. KKC, 1263).

    Odpustenie hriechov sa v Svätom Písme označuje ako obmytie a v kladnom zmysle ako znovuzrodenie, ako udelenie Božieho synovstva. Odpustenie hriechov nie je iba abstraktné odstránenie viny, ale premena celého zamerania ľudského života. Napr. v Liste Kolosanom nachádzame o krste tento text: „… s ním (ste) boli pochovaní v krste a v ňom ste boli aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych. A vás, ktorí ste zomreli v priestupkoch a bez obriezky tela, oživil s ním, keď vám milostivo odpustil všetky priestupky. Zotrel aj dlžobný úpis s jeho predpismi, ktorý bol proti nám a prekážal nám. Odstránil ho a pribil na kríž“ ( Kol 2, 11–15).

    Kniha Skutky apoštolov, nazvaná aj „evanjelium Svätého Ducha“ a „evanjelium krstu“, často opisuje, čo žiadali apoštoli na obrátenie. Keď sa poslucháči pýtali Petra, čo majú robiť, odpovedal: „Kajajte sa a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha…“ (Sk 2, 38n).

    Cestou obrátenia, navrhnutou apoštolmi, sa začínal nový život v troch dejstvách:

    – obsiahnuť odpustenie hriechov (krst)

    –  prijať dary Svätého Ducha (myropomazanie)

    –  živiť sa chlebom života (Eucharistia), a toto všetko sprostredkujú sviatosti kresťanskej iniciácie.

    krst a jeho eschatologické zameranie

    Správne chápanie spásonosného účinku krstu obsahuje v sebe skutočnosť, že krst je iba začiatok. Zacieľuje človeka na plnosť života v Ježišovi Kristovi, najmä na Eucharistiu a  otvára mu absolútnu budúcnosť spásy.

    Keď pokrstený opustí cestu, ktorú nastúpil krstom, vtedy krst pre neho nie je spásonosnou silou, ba  priťahuje  na seba  ešte prísnejší súd.

    Človek berie prijatím krstu na seba ťažkú a celoživotnú úlohu. Má však pri tom nádej a dôveru, že šťastne príde tam, kam smeruje jeho život a celé ľudské dejiny, ba celý vesmír. Táto nie je pre neho iba neurčitým očakávaním, ale neotrasiteľnou dôverou, lebo sa zakladá na Svätom Duchu, ktorý je v pokrstenom prítomný a v ňom pôsobí. Tak sa minulosť, sprítomnená v úkone krstu, spája so životom smerujúcim do budúcnosti. Minulosť sprítomnená v krstnom úkone pôsobí do budúcnosti a sprítomňuje ju. Hoci sa jednotlivý človek nachádza vo veľkom, ustavične sa napredujúcom prúde života, každý príde predbežne k cieľu v čase, ktorý mu je stanovený. Tento príchod je pre každého predbežný až do všeobecného vzkriesenia mŕtvych, keď sa zavŕšia dejiny celého ľudstva a vesmíru.

    Vo sviatosti krstu Ježiš Kristus volá všetkých pokrstených do budúcnosti oslávenia. Pokrstený počúva s vierou tento jeho hlas a kráča s neviditeľne prítomným Kristom v ústrety Kristovi, ktorý sa ukáže v budúcnosti. Krstom začína absolútna budúcnosť, budúcnosť oslávenia. Účinky krstu oslobodzujú od prekážok na ceste a sú zárukou slobodného pohybu do absolútnej budúcnosti. A touto budúcnosťou je náš nebeský Boh Otec.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Kvetná nedeľa

    Od prvých storočí slávi Východná Cirkev pamiatku vstupu Ježiša Krista do Jeruzalema v nedeľu pred Paschou.

    Na základe niektorých svedectiev z 3.-4. storočia, zhromaždili sa kresťania popoludní na Kvetnú nedeľu na Olivovej hore na ďalšiu pobožnosť. Tá sa zakončila čítaním evanjelia o slávnostnom vstupe Ježiša do mesta. Utvoril sa sprievod z Olivovej hory do mesta. Biskup predstavoval Ježiša Krista (sám sedel na osliatku), veriaci mali v rukách palmové vetvičky, celok takto predstavoval triumfálny sprievod Ježiša Krista. Spoločne išli do Baziliky Božieho hrobu, kde sa modlili večiereň.

    V túto nedeľu sa svätia ratolesti (niekde sú to palmové listy alebo brezové prútiky). Zvyk používať a svätiť tieto časti drevín sa vyvinul zo samotnej symboliky vchodu Ježiša Krista do Jeruzalema. Medzi 6. a 7. storočím prebrala Západná Cirkev Kvetnú nedeľu pod názvom Palmová nedeľa, počas ktorej sa tiež ujal zvyk svätiť ratolesti a konať sprievody na pamiatku vstupu Ježiša Krista do Jeruzalema.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Kyrios

    Kyrios – pozri: Boh – biblické Božie mená.

    Autor: PaedDr. František Dancák 
  • Lazaristi

    Lazaristi (skr. CM) – rehoľa, ktorú založil sv. Vincent de Paul, venujúca sa misiám a pastoračnej činnosti.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD. 
  • Lazárova sobota

    V piatok pred touto sobotou sa končí sv. Štyridsiatnica, končí sa štyridsať dní Veľkého pôstu.

    V sobotu pred Kvetnou nedeľou si Cirkev pripomína zázrak vzkriesenia Lazára, ktorý uskutočnil Ježiš Kristus šesť dní pred židovskou Paschou, počas ktorej trpel (Jn 11, 45 -57). Vzkriesenie Lazára svätá Cirkev oslavuje, ako dôkaz Božej sily Ježiša Krista i ako dôkaz Jeho Vzkriesenia a s tým súvisiac vzkriesenie všetkých mŕtvych. Tento zázrak obrátil mnohých zo židovského národa k viere v Ježiša Krista, ale aj naplnil zákonníkov a farizejov závisťou a ešte väčšou nenávisťou. Táto udalosť sa stala aj hlavným podnetom k odsúdeniu Spasiteľa na smrť. Preto už v prvých storočiach kresťanskej bohoslužby bolo ustanovené túto pamiatku veľkého zázraku pripomínať si pred samým strastným týždňom. Už v štvrtom storočí bola pamiatka na Lazárove vzkriesenie jednou z veľkých sviatkov, ako to možno usudzovať z množstva poučení na tento deň, ktoré napísali sv. Ján Zlatoústy, sv. Augustín a iní. V siedmom a ôsmom storočí svätí cirkevní skladatelia, ako sv. Andrej Krétsky, či Ján Damaský, zostavili osobitné piesne a kánony na tento sviatok, ktoré sa spievajú až dodnes.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Legát

    Legát (lat.) – pápežský vyslanec pre osobitné príležitosti, zväčša kardinál.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD
  • Lention

    Lention – šatka, ktorou kňaz na sv. liturgii utiera bohoslužobné nádoby a ktorá sa používa i pri podávaní sv. prijímania veriacim. Ak sa na premenenie používa biele víno, farba lentionu je biela. V prípade používania červeného vína je farba lentionu červená (z praktických dôvodov).

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.
  • Lítia

    Lítia (gréc.) – obrad na večierňach pred najväčšími sviatkami liturgického roka. Nasleduje po prosebnej jekténii. Zostava: lítijné slohy (stichyry), okiadzanie chrámu, lítijná jekténia. Po Simeónovej piesni „Teraz prepustíš…“ – „Nyňi otpuščaješi..“ nasleduje druhá časť lítije. Po tropároch kňaz požehnáva päť prosfor, pšenicu, víno a olej. Lítijné obrady sa vykonávajú uprostred chrámu pred tetrapodom, na ktorom je umiestnená lítijná súprava. Na Veľkú sobotu sa vykonáva lítia po zaambónnej modlitbe.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD. 
  • Lítijná súprava

    Lítijná súprava – je liturgický predmet, na ktorý sa dáva päť chlebov (prosfor), pšenica, víno a olej, aby ich kňaz požehnal. Môže byť rôzneho tvaru. Základ tvoria dva svietniky, medzi ktorými je umiestnený kríž. Pred nimi je tácka s chlebmi a pšenicou, ako aj v malých nádobách víno a olej (olej napravo, víno naľavo).

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD
  • Lítijný sviatok

    Lítijný sviatok – zaraďujeme tu najväčšie sviatky byzantského liturgického roka.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.
  • Liturgia

    Liturgia (z gréc. – verejná služba pre ľud) – v širšom zmysle liturgia je súhrn všetkých oficiálnych bohoslužieb Cirkvi. Byzantský obrad slovom liturgia označuje tú najsvätejšiu bohoslužbu, v ktorej sa premieňa chlieb a víno na telo a krv Ježiša Krista. Pre presné rozlíšenie od iných, táto bohoslužba sa nazýva Svätá liturgia. Pôvod Svätej liturgie je v Poslednej večeri, na ktorej Ježiš Kristus premenil chlieb na svoje telo a víno na svoju krv. Apoštolom zároveň prikázal, aby oni konali to isté. Obrad Svätej liturgie v hlavných črtách sleduje líniu Poslednej večere: oslava Boha, čítanie Svätého písma, vďakyvzdávanie, premenenie, sväté prijímanie, vďakyvzdávanie po sv. prijímaní. Obrady Svätej liturgie prešli dlhodobým vývojom, kým sa ustálila dnešná forma. V súčasnosti byzantský obrad užíva texty nosiace mená sv. Jána Zlatoústeho a sv. Bazila Veľkého. Je známa aj Liturgia sv. Jakuba, ktorá sa na niektorých miestach slúži 23. októbra – v deň sv. apoštola Jakuba a v nedeľu po Narodení Pána, keď sa slávi pamiatka Pánových príbuzných. Liturgia vopred posvätených darov nie je liturgiou s premenením, ale je obradom slávnostného svätého prijímania. Časti Svätej liturgie sú: poskomídia, liturgia katechumenov a liturgia veriacich.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD. 
  • Liturgia vopred posvätených darov

    Charakteristickou bohoslužbou pôstneho obdobia je Liturgia vopred posvätených darov. Ako už naznačuje samotné pomenovanie liturgie, tá sa odlišuje od liturgie svätého Jána Zlatoústeho a liturgie svätého Bazila Veľkého tým, že sa na nej podávajú sväté dary premenené predtým. Preto na tejto liturgii nie je proskomídia a ani samotné premenenie.

    Pre Východ bolo typické neslávenie Eucharistie v dňoch Veľkého pôstu, okrem sobôt a nedieľ, ktoré nemajú v liturgii pôstny charakter. Táto prax  liturgického slávenia v pôstnom období na jednej strane, ako aj túžba veriacich pristupovať aj po tieto dni k eucharistickému prijímaniu na strane druhej, podnietili vývoj osobitnej bohoslužby, pri ktorej môžu veriaci pristúpiť na sväté prijímanie. Táto bohoslužba dostala pomenovanie po svätom Gregorovi Veľkom, rímskom pápežovi, ktorý poznal pomery na východe a túto liturgiu zaradil aj do bohoslužobných kníh západu. Teda nie je jej autorom a preto presnejšie je pomenovanie Liturgia vopred posvätených darov.

    Prvé svedectvo o bohoslužbe s názvom Liturgia vopred posvätených darov pochádza zo začiatku 7.storočia. Nachádza sa v Paschálnej kronike a znie takto: „V čase Sergeja, konštantinopolského patriarchu, v prvom týždni pôstu roku 615 začali spievať po druhom verši zo žalmu 140 – Moja modlitba… – teda v čase prenášania vopred posvätených darov z darochraniteľnice na svätý prestol, a potom keď presbyter povedal: – Z daru Krista tvojho -, ľud začal spievať hymnus: -Teraz sily nebeské…

    Liturgia vopred posvätených darov sa teda slúži v dni Veľkého pôstu. Veriaci kresťania mali prijímať okrem soboty a nedele ešte aspoň dvakrát v priebehu týždňa, predovšetkým počas stredy a piatku, čo pripomína aj Bazil Veľký (v stredu a piatok si pripomína východná cirkev pamiatku svätého kríža, preto tieto dni majú aj cez cirkevný rok kajúci charakter). Riešenie už existovalo, teda nebol žiadny problém, aby veriaci kresťania prijímali z vopred posvätených darov. Tieto dni boli dňami pôstu. Pôst  však v tom čase znamenal úplné zrieknutie sa jedla počas celého dňa a to až do západu slnka. Sväté prijímanie tak malo ukončiť celodenný pôst z dôvodu toho sa prijímanie vopred posvätených darov konalo pri večernej bohoslužbe – večierni.

    Liturgia vopred posvätených darov je teda večernou bohoslužbou, t. j. večierňou, na ktorej sa nám predkladá Pánova večera s prijímaním tela Kristovho, prípravné modlitby a vzdávanie vďaky. Vznik tejto bohoslužby v rámci Veľkého pôstu určil podľa slov Teodora Studitu, jej veľmi trúchlivý a smútočný charakter.

    Prvou časťou tejto bohoslužby je večiereň, až po tzv. Veľký prokimen, ktorý je typickým prvkom tejto liturgie. Potom bohoslužba pokračuje vlastnou časťou s predpísanými modlitbami, poklonami Eucharistii, prenesením vopred posvätených darov, obradom rozdávania svätého prijímania a záverečnými modlitbami.

    Sväté dary, ktoré sa rozdávajú veriacim na liturgii vopred posvätených darov, sa premieňajú predtým pri slávení svätej liturgie buď to sv. Jána Zlatoústeho alebo sv. Bazila Veľkého. Spojenie tejto bohoslužby s večierňou nie je náhodné a má súvis s pôstnou disciplínou, ako aj s eucharistickým pôstom. Na východe sa praktizuje aj dnes viachodinový eucharistický pôst. Preto sa podávanie svätého prijímania prenieslo až na večernú bohoslužbu. Celodenný pôst bol skutočne veľkým skutkom kajúcnosti a kvalitnou prípravou na prijatie Eucharistie. Celá táto liturgia je vzorom veľkej úcty a poklony k Eucharistii. Nesie sa v duchu poníženosti a vďačnosti za božie milosrdenstvo a za dary jeho lásky, čím vhodne rezonuje s centrálnymi myšlienkami celého pôstneho obdobia.

     

    Schéma Liturgie vopred posvätených darov:

    1. Večiereň začína ako liturgia, teda zvolaním Požehnané kráľovstvo…Kňaz sa modlí večerné modlitby pred cárskymi dverami. Počas kaftizmy alebo počas stichýr (od siedmej) sa premenený chlieb prenáša na žertveník. Tu kňaz pripraví dary, naleje vodu a víno do čase nič nehovoriac. Pri okiadzaní zakrytých darov hovorí modlitbu Pane Ježišu Kriste…

    2. Po prvom čítaní je požehnanie s trojitou sviečkou i kadidlom a zatvárajú sa cárske dvere.

    3. Spev Moja modlitba s veršami okolo oltára.

    4. Jednotlivé ekténie, modlitby veriacich a prenesenie darov na oltár (3 veľké poklony).

    5. Ekténia pred Otče náš a ostatné ako na liturgii sv. Jána Zlatoústeho, až na zvláštnosť pri pozdvihovaní. Kňaz sa Baránka dotýka pod vozduchom, potom odkladá vozduch a hviezdu a láme Baránka. Pri vkladaní do čaše nič nehovorí.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Liturgické gestá – bitie v prsia

    Toto liturgické gesto znamená pokoru a ľútosť. V pokore sa bil v prsia mýtnik, v hrôze a ľútosti po ukrižovaní Pána zhromaždený zástup ľudu (porov. Lk 23,48nn).

    V byzantskej liturgii sa toto gesto používa počas modlitby pred svätým prijímaním, pri slovách Pane, spomeň si na mňa… a Bože, buď milostivý mne hriešnemu…Je treba však podotknúť, že sa však užíva počas vyslovovania týchto slov aj znamenie kríža.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Liturgické gestá – bozk

    Bozk je vo všeobecnosti prirodzeným výrazom, vyjadrením a symbolom srdečnej lásky a úprimnej úcty. V nadväznosti na toto tvrdenie všeobecnej ľudskej mienky, liturgický bozk je vyjadrením a symbolom svätej lásky k blížnemu, svätého priateľstva, zmierenia, bratstva, spoločenstva alebo úcty (bozk prestola, Evanjeliára, ruky eparchu…) a takýto bozk sa uskutočňuje počas bohoslužobného slávenia.

    V apoštolskej dobe bol liturgický bozk považovaný za liturgický zvyk, o čom existuje niekoľko svedectiev (napr. sv. Justín, Tertulián, sv. Ján Zlatoústy).

    Liturgický bozk je teda vyjadrením lásky a úcty, avšak nie prirodzenej, ale tej svätej, božskej, ktorá je plodom v srdciach Božích detí, plodom Svätého Ducha.

    Liturgický bozk sa od stredoveku zmenil iba na objatie. Veriaci v latinskom obrade si udeľujú znak pokoja podaním pravej ruky. Liturgický bozk vo východných chrámoch sa prestal užívať medzi veriacimi v chráme, ale ostal v užívaní medzi slúžiacimi.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD. 
  • Liturgické gestá – prekríženie rúk na prsiach

    Prekríženie rúk na prsiach je starobylým liturgickým gestom, ktoré sa v svedectvách spomína už v 9. st.

    Zopätie rúk je zvykom zo stredoveku. Vyvinulo sa pravdepodobne z holdovacieho aktu vazala svojmu pánovi. Pretože stredoveký človek si predstavoval Boha ako svojho feudálneho pána, modlil sa k nemu so zopätými rukami.

    Prekríženie rúk na prsiach v čase modlitby je znamením vnútorného povznesenia srdca k Bohu, modlitby z celého srdca.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD. 
  • Liturgické gestá – umývanie rúk

    U Židov, ale aj kresťanov bolo zvykom pred modlitbou umývať si ruky. Hipolyt píše: „Kresťan nech si umýva ruky, kedykoľvek sa modlí“.

    Umývanie rúk má dvojaký význam:

    1. Praktický význam – po prijatí obetných darov, pokiaľ sa konal aj obetný sprievod

    2. Symbolický význam – umývanie rúk je obrazom čistoty srdca

    V byzantskej liturgii sa toto gesto používa počas proskomídie – príprave obetných darov, kde si kňaz na úvod tohto obradu umýva ruky s príslušnou formulkou.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Liturgické gestá – vkladanie rúk

    Vkladanie rúk je znakom a prostriedkom na udeľovanie a prenášanie niečoho duchovného, nadzmyslového. Ruky vkladá obyčajne vyšší na nižšieho a udeľuje nimi v mene Ježiša Krista božské životné sily a milosti.

    Už v Starom zákone vkladanie rúk znamenalo udelenie vyššej moci. Ruky sa vkladali v prípade staršinovstva, udelenie práva levitom na vykonávanie služby Pánovi (4 Moj 8,10), odpustenie hriechov (3 Moj 24,14). V Novom zákone sa vkladaním rúk udeľujú neviditeľné božské sily, ktoré požehnane pôsobia na celú osobnosť, posilňujú celé telo a napomáhajú plniť všeobecné kresťanské povinnosti (Mk 5,23; Sk 9,12; Sk 28,8; Sk 6,6; 1 Tim 4,14).

    Liturgické gesto vkladanie rúk sa používalo a používa vo viacerých obradoch. Ruky sa kladú na hlavu katechumena, počas chirotonie na jednotlivé hierarchické stupne kňazstva, počas vysluhovania pomazania chorých, pri krste na hlavu novokrstenca… Aj z toho vyplýva, že gesto vkladania rúk sa vykonáva iba na živých osobách a nikdy nie na mŕtvych, či na zvieratách alebo predmetoch.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Liturgické gestá – zdvíhanie a rozpínanie rúk

    Už v Starom zákone, ba aj vo všetkých starobylých náboženstvách je dvíhanie rúk považované za prirodzený výraz modlitebného obrátenia sa človeka k Bohu. V tomto trende pokračovali aj prví kresťania, pričom tomuto dvíhaniu rúk dali nielen osobitnú formu, ale aj zmysel. Kresťania totiž dvíhajú ruky nie vzpriamene, ale šikmo. Tertulián vysvetľuje tento postoj pripodobnením k ukrižovanému Ježišovi Kristovi: „My nielen že dvíhame ruky, ale ich aj rozpíname, aby sme tým napodobnili Kristove utrpenia a aby sme Ho vyznávali“.

    Dvíhanie rúk pri modlitbe a bohoslužbe je podľa prirodzenosti základný zmyslový výraz túžby našej duše k Bohu, získanie pomoci, je výrazom radosti, vďačnosti a veselosti.

    V byzantskom obrade sa toto liturgické gesto používa pri svätej božskej liturgii pri modlitbách a zvolaniach Nikto z tých…Hore srdcia a Otče náš. Pri rozprestretí rúk sa lakte nemajú opierať o boky, no ruky sa samy majú voľne povznášať nahor.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.
  • Liturgické gestá – znamenie kríža

    Znamenie kríža je typickým kresťanským gestom a sprievodné slová – V mene Otca i Syna i Svätého Ducha – patria medzi najstaršie a najjednoduchšie modlitebné formuly.

    O znamení kríža hovorí už svätý Cyril Jeruzalemský, ktorý svojich katechumenov takto poučuje: „Nehanbíme sa vyznávať Ukrižovaného. Konáme s dôverou znamenie kríža prstami na čele.“

    Žehnanie sa znamením kríža sa uskutočňuje tak, že malíček a prsteník pravej ruky pritisne k dlani a ostatné tri prsty spoja sa dokopy. Takto zloženými prstami dotýkame sa najprv čela a spomíname meno Otca (čelo je miestom rozumu a najlepšie zodpovedá Bohu Otcovi, pôvodcovi sveta),  potom sa ruka spúšťa na prsia a dotýka sa ich a vyslovuje sa meno Syna (Ježiš Kristus zostúpil z nebies, z pravice Boha Otca, na  zem) a nakoniec sa dotýkame ramien (najprv pravé a potom ľavé rameno) a spomíname Svätého Ducha (Duch je symbol sily a moci, tak ako sú ramená miestom a symbolom sily).

    Ruka, ktorou sa žehnáme je pravá, ako taká, ktorá pri pohyboch a úkonoch človeka je vo väčšom užívaní. Pohyb ruky zhora od čela k prsiam znamená narodenie Ježiša Krista od Otca a jeho zostúpenie dole na zem. Pohyb z pravej strany na ľavú znamená to, že Ježiš Kristus prišiel na svet z pravice Otca a zvíťazil svojou smrťou na kríži nad diablom, ktorý predstavuje ľavú stranu.

    Znamením kríža vyjadrujeme vieru v základné tajomstvo kresťanstva, vieru v Svätú Trojicu a v oslobodenie ľudského pokolenia Ježišom Kristom na dreve kríža. Tiež má toto prežehnanie sa účinný význam. Vyvoláva v človeku blahodárne účinky, lebo odháňa od neho zlých duchov a udeľuje mu rôzne pozitívne dary.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD. 
  • Liturgické knihy

    Pod pojmom liturgické knihy sa rozumejú všetky tie knihy, v ktorých sa nachádzajú texty liturgických bohoslúžení, poriadok ich slúžení a ustanovenia. Liturgické knihy sú veľmi dávne, niektoré z nich, ako Evanjeliár, Apoštolár, Žaltár siahajú do časov apoštolov, iné boli zostavené sv. Otcami a inými cirkevnými autormi rozličných dôb. Takto sa nachádza v liturgických knihách zo 4. storočia tvorba sv. Bazila Veľkého, ktorý okrem vlastnej tvorby spísal všetko to, čo sa už pred ním zachovalo len v ústnej forme, alebo len čiastočne zapísané z minulých dôb. Ďalej tu patria sv. Ján Zlatoústy, sv. Gregor Naziánsky , sv. Efrém Sýrsky; z 5. storočia tvorba Romana Sladkopevca; zo 7. storočia sv. Sofróna Jeruzalemského patriarchu i Andreja Krétskeho; z 8. storočia: Jána Damaského a zo 9. storočia Teodora Studitu.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Liturgické postoje

    Prejavy úcty k Bohu sú duchovnej, vnútornej povahy. Preto modlitbu, vďaku a lásku treba prejaviť aj vonkajším spôsobom.

    Telo patrí k človeku rovnako ako aj duch. Je mnoho dôkazov o tom, že všetky (aj tie najduchovnejšie) ľudské činy sú súčasne aj telesnými a že človek bez tela nie je schopný žiadneho činu. Preto je aj úcta k Bohu od svojho počiatku aj telesná. Nevzdávame úctu Bohu len svojím duchom a rozumom, ale aj svojím telom. Telesná úcta k Bohu sa navonok prejavuje činnosťou a prejavmi nášho tela: slovami, pohybmi a skutkami.

    Liturgia je vrcholom, centrom kresťanského života. V nej Boh Otec v Ježišovi Kristovi posväcuje svet a Boží ľud skrze Ježiša Krista vzdáva najväčšiu úctu Bohu Otcovi. Okrem toho si prostredníctvom liturgie človek prisvojuje aj ovocie Kristovej obety, čiže ňou sa v nás uskutočňuje dielo spásy. Preto sa Cirkev veľmi usiluje, aby veriaci na tomto tajomstve neboli prítomní akoby cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby sa na posvätnom úkone zúčastňovali vedome, nábožne a činne. Činnú účasť na liturgii prejavuje tým, že počúva Božie slovo, modlí sa, spieva…a vyjadruje jednotu celého zhromaždenia svojimi postojmi a úkonmi tela.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Liturgické postoje – kľačanie

    Kľačanie je výrazom pokánia, pokory a ľútosti. Podľa sv. Bazila Veľkého si je modliaci vedomý toho, ako ho hriech zrazil k zemi. Vo Svätom Písme je napísané, že Ježiš Kristus na Olivovej hore padol na kolená a začal sa modliť.(Lk 22,42). Skutky apoštolov opisujú ako Peter padol na kolená a začal sa modliť (Sk 9,40) a ako Pavol v Milete pokľakol s nimi a začal sa modliť (Sk 20,36).

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Liturgické postoje – sedenie

    Sedenie je ďalším liturgickým postojom. Sedenie biskupa predstavuje symbol učiteľskej moci. Tento postoj prešiel do kresťanskej Cirkvi zo synagogálnej modlitby.

    V byzantskom obrade celebrant spolu s prisluhujúcimi sedí počas čítania Apoštola. Pokiaľ neboli lavice, dovoľovalo sa sadnúť na zem pri čítaniach a kázňach. Avšak už v apoštolských časoch bolo sedenie bežným javom (Sk 20,9; 1 Kor 14,30). Je to teda aj postoj učiaceho sa. Napr. Mária sedela pri Ježišových nohách a počúvala jeho slovo (Lk 10,39).

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Liturgické postoje – státie

    Státie patrí v byzantskej liturgii k základným liturgickým postojom. Svoj pôvod má ešte v Starom zákone. V knihe Genezis je napísané: „…Abrahám stál pred Pánom…“(Gn 18,22). V druhej knihe Kroník je napísané: „…všetci ľudia stáli pred Pánom…“ (2 Krn 20,13).

    Stáť pri bohoslužbách a modlitbách je symbolom vzkriesenia Ježiša Krista, povznesenie sa do duchovnej oblasti a tento postoj pripomína človeku aj jeho osobné duchovné vzkriesenie.

    Modlitba postojačky patrí medzi najstaršie formy modlitby. Sprevádzalo ju aj zloženie rúk na prsiach alebo zdvíhanie rúk. Státie je výrazom úcty pred Bohom. Vstávame totiž stále pred tým, koho si chceme uctiť. Ďalej státie je charakteristickým prejavom modliaceho sa. Dosvedčujú to fresky v katakombách, ikony, prví kresťanskí spisovatelia a predpisy rôznych cirkevných snemov.

    Postoj státie je prejavom úcty pred Bohom a tiež prejavom slobody Božích detí, ktorých Ježiš Kristus krstom vzkriesil z otroctva hriechu a smrti. Postojom tiež vyjadrujeme radostné očakávanie príchodu Pána a jeho zmŕtvychvstania. Táto eschatologická črta je zjavná zo Zjavenia (Zj 7,9; 15,2), kedy vyvolení v nebi stojac velebia Boha. Preto kresťania stáli hlavne vo veľkonočnom období a v nedeľu.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Liturgické postoje – malá metánia

    malá metánia – malá poklona

    Pri malej poklone sa robí znamenie kríža na sebe a trochu sa skláňa hlava i plecia, no pri ktorej sa ruka nespúšťa ani po kolená, alebo až po zem pred znamením svätého kríža alebo po ňom. Táto malá poklona sa praktizuje v týchto prípadoch:

    a) keď tí, čo pristupujú k svätému stolu, po prvý raz vchádzajú do svätyne a vychádzajú z nej; tí, čo robia túto poklonu, bozkajú aj svätý stôl;

    b) na začiatku každej bohoslužby pri slovách: Požehnaný Boh nás..

    c) na Svätý Bože, a to tri razy; taktiež : Tvojmu krížu…

    d) na Poďte, pokloňme sa…, a to tri razy.

    e) na trojité Aleluja pri konci stichov, a to tri razy.

    f) keď sa spomínajú tri Osoby Najsvätejšej Trojice;

    g) vtedy, keď niekto dostáva požehnanie od kňaza;

    h) keď sa niekto postaví pred cárske dvere, aby niečo čítal alebo spieval, a keď stadiaľ po čítaní alebo spievaní odchádza;

    ch) kedykoľvek niekto prechádza popri sv. oltári alebo ikonostase;

    i) keď to predpisujú rubriky

    Znamením sv. kríža, avšak bez sklonenia hlavy a pliec sa treba poznamenať aj na začiatku a na konci evanjelia.

    Taktiež diakon má vzdať česť neveľkým úklonom hlavy a pliec pred kňazom, keď vychádza zo svätyne pred ikonostas na ekténie, alebo keď sa tam vracia.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Liturgické postoje – veľká metánia

    Veľká metánia – veľká poklona

    Pri veľkej poklone alebo veľkej metánii sa robí na sebe znamenie sv. kríža a celým telom sa padne na zem. Táto poklona sa praktizuje iba v čase Veľkého pôstu – štyridsiatnice a na Liturgii vopred posvätených darov.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Liturgické výzvy

    prednáša diakon, v prípade neprítomnosti kňaz. Nimi sa vyzýva liturgické zhromaždenie k uskutočneniu nejakého liturgického postoja alebo gesta, napr. „Skloňte si hlavy pred Pánom“, „V pokore kľaknime a v pokoji Pána Boha prosme!“. Vzťahujú sa aj na vnútornú disponovanosť účastníkov: „Vnímajme!“.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Liturgikon

    (cirksl.) je bohoslužobná kniha, ktorá obsahuje texty troch liturgií: sv. Bazila Veľkého, sv. Jána Zlatoústeho a Liturgiu (Službu) vopred posvätených darov.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Lyžička

    – začína sa používať v 8. storočí

    – symbolicky znamená kliešte, ktorými z nebeského prestola vzal cherubín žeravý uhlík a dotkol sa úst proroka Izaiáša

    – prvotné prijímanie existovalo bez lyžičky

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Makarizmy

    Makarizmy – (z gréc. – blahoslavení, blažení) je aj názov tropárov, ktoré sa spievajú medzi jednotlivými veršami (obyčajne až po šiestom verši) blahoslavenstiev (blaženstiev) počas sv. liturgie. slúžia k tomu tropáre vybrané najčastejšie z tretej a deviatej ódy kánona na utierni.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Malá jekténia

    Malá jekténia – je skrátená forma Veľkej jekténie. Začína sa výzvou „Znova a znova modlime sa v pokoji k Pánovi“. Pokračuje dvoma poslednými prosbami veľkej jekténie a končí zvolaním (vozhlasom). Okrem sv. liturgie typikon ju predpisuje viackrát aj na iných bohoslužbách napr. na utierni, (na utierni Vzkriesenia po každej óde kánona).

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Malá večiereň

    Malá večiereň – sa slúži v podvečer lítijných sviatkov. Kaftizma a veľká, prositeľná a suhubá jekténia celkom vypadnú. Stichyry na „Pane, k tebe volám“ – „Hospodi, vozvách“ sú štyri. Slúži sa pri zatvorených kráľovských dverách. (Večer sa potom slúži Veľká večiereň s lítiou). Malá večiereň nie je totožná s každodennou večierňou.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Manna

    Manna (hebr. nebeský chlieb) – potrava, ktorou Boh sýtil po púšti putujúci izraelský ľud (por. Gn 16 a Nm 11). Malozrné jedlo chutiace ako olejový resp. medový koláč.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Mantia

    Mantia je široké mimoslužobné rúcho purpurovej farby, na predných koncoch ktorého sú vyšité 4 štvorcové tabuľky alebo rieky. Dve z týchto tabuliek vedú k prsiam a znamenajú dosky Starého zákona a zvyšné dve znamenajú dva zákony, Starý a Nový. Rieky znamenajú rieky živej vody, o ktorých hovorí Ježiš Kristus: „Rieky živej vody potečú zvnútra toho, kto verí vo mňa“ (Jn 7, 38).

    Biskup má teda nosiť vo svojom srdci dve dosky Starého zákona a dve Starého a Nového zákona, z ktorých ako rieky budú vychádzať jeho ponaučenia i napomínania. Mantia teda znamená milosť učiteľstva, moc a plnosť biskupskej služby.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Marana tha

    Marana tha (aram. „Pane, príď!“) – liturgické zvolanie pri Večeri Pánovej v prvotnej cirkvi (1 Kor 16, 22). Vyjadrovala vrúcnu túžbu po druhom Pánovom príchode.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Margarity

    Margarity (gréc. perla) – malé častice v tvare kocky, ktoré kňaz vyreže na proskomídii z prosfory k cti svätých a k spomienke na živých i mŕtvych. Ukladá ich na diskose vedľa seba a okolo vykrojeného baránka.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Mariánska úcta pod ochranou magistéria

    Žijeme v dobe, v ktorej sa kladú mnohé teologické otázky. Veľa z nich je planých, ale početné sú opodstatnené. Medzi ne patria aj otázky o „správnosti mariánskej úcty“ v dnešnej dobe. Cirkev sa už dvetisíc rokov vyjadruje k tomu, aká je správna mariánska úcta, kde sú jej omyly. Spomeniem len niekoľko dôležitých rozhodnutí magistéria, ktoré ochránili (vymedzili) zdravú mariánsku úctu.
    Cyperský biskup Epifanius zo Salamíny (+403) poznal kresťanov kolyridiánov, ktorí obetovali Panne Márii dary ako Bohu (gr. kollyra bol chlieb, arabský koláč). Pre nich bola Mária akási polo-bohyňa či bohyňa. Blud kolyridiánov bol v 4. stor. na viacerých miestach odsúdený. Odvtedy pravoverní kresťania prinášajú obety len Pánu Bohu, nie Márii.
    V stredoveku Katolícka cirkev (resp. Tomáš Akvinský, Theologická summa III., 25, 5; II-2-1., 103, 3) teologicky dokonale „terminoval“ úctu, ktorú treba preukazovať Bohu a ďalším tvorom (i Panne Márii):

    1. Latria – klaňanie sa, bohopocta, patrí len Pánu Bohu.

    Od bohopocty je druhovo i stupňovo odlišná dulia, ktorá je vyhradená stvoreniam:
    2. Hyperdulia – nadúcta, patrí Matke Božej, Panne Márii.
    3. Protodulia – prvotná úcta, patrí Jozefovi, pestúnovi Ježiša a manželovi Márie.
    4. Dulia – úcta, patrí anjelom a ostatným svätým.

    Toto delenie platí dodnes, por. konštit. Lumen gentium 50, 54, 66; KKC 347, 352, 957, 971.
    Na sklonku 10. stor. boli zložené Litánie ku všetkým svätým (od neznámeho autora). Cirkev už tu – a potom vo všetkých ostatných litániách – gr. zvolania „eleison“ (po slovensky „zmiluj sa“) vyhradila len pre Pána Boha alebo pre Krista; nikdy nie pre Pannu Máriu či iných svätých.
    V novoveku Cirkev neprijala pomenovanie Spoluvykupiteľka, lebo ono kladie na jednu rovinu dielo Krista a Márie, por. Kongregácia pre náuku viery, 22.4.1997. Pápež Ján Pavol II. (1978-2005), ešte predtým, dňa 9.4.1997 vyhlásil: „Panna Mária je Zvláštna Spolupracovníčka na diele vykúpenia.“
    Zaujímavé bolo, že výraz Spoluvykupiteľka sa všeobecne nerozšíril, hoci sa aj oficiálne spomenul (v troch prípadoch: 13.5.1908; 26.6.1913; 22.1.1914). V bežnom učení (bez zaangažovania neomylnosti) ho použili pápeži Pius X. (1903-1914), Pius XI. (1922-1939) a Ján Pavol II. (1978-2005). Ján Pavol II. (1978-2005) ho použil len raz v príhovore v Mariánskej svätyni Alborada, v Ekvádore 31.1.1985 (L´Osservatore Romano, 11.3.1985). Avšak v enc. Redemptoris Mater pápež opísal dielo Márie bez tohto termínu.
    Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) úmyselne zahrnul mariológiu do ekleziológie. Urobil tak z pedagogických dôvodov, aby sa nezneužívala veľká úloha Márie v dejinách spásy. Koncil navrhol (por. konštit. Lumen gentium 66), aby mariánsky kult bol predovšetkým odpoveďou veriaceho ľudu na dané zjavenie a náuku viery. Mariánska zbožnosť sa má orientovať kristologicky a trinitárne, pričom sa nemá zabúdať ani na ekleziologický a ekumenický rozmer.
    Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) dal mariológii nový impulz a nové vymedzenie – obrazne sa dá vyjadriť nasledovne:
    Chápanie úlohy Márie pred koncilom Chápanie úlohy Márie po koncile

    To nové vymedzenie malo aj praktické dôsledky. Podľa vzoru pápeža Jána Pavla II. (por. encykliku Redemptoris Mater 31, 33, 42; por. apoštol. list – Rosarium Virginis Mariae 2, 43) i Svätého Otca Františka (por. modlitbu zverenia sa Márii zo dňa 13.10.2013) sa odporúčajú vo vzťahu k Panne Márii použiť termíny: zveriť sa; oddať sa; postaviť sa pod ochranu (namiesto starého „zasvätiť sa“). Svätý Otec František dňa 13.10.2013 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne predniesol pred sochou Fatimskej Panny Márie modlitbu zverenia sa pod ochranu Nebeskej Matky – slovami: „Prijmi s materskou dobrotivosťou tento zverujúci úkon, ktorý dnes konáme s dôverou
pred týmto tvojím obrazom, ktorý je nám taký drahý.“
    Je pravda, že teológia poznala dva základné druhy zasvätenia: – zasvätenie sa Pánu Bohu (zasvätenie v plnom zmysle slova); – zasvätenie sa svätcovi (napr. Panne Márii), čo je len analógia zasvätenia sa Bohu. Avšak pokrok v teológii i presnejšie používanie odborných termínov po Druhom vatikánskom koncile vedie Cirkev k tomu, aby výraz „zasvätenie“ vyhradila len pre obetovanie sa Bohu (por. Orientamenti e proposte per la celebrazione dell’anno mariano 26).
    Prehĺbená mariológia koncilu (por. konštit. Lumen gentium 52-69), ktorá pokladá za nutné zdôrazniť rozdiel medzi najdokonalejším, najčistejším a najsvätejším Bohom – Stvoriteľom a najdokonalejším, najčistejším a najsvätejším človekom – stvorením (Pannou Máriou). Tu ide o rozdiel v podstate a nielen v stupni; preto „iné slovné vyjadrenie“ je patričné.

    Použitá literatúra
    Bartnik, C. S.: Matka Boża. Lublin: Standruk, 2003.
    Bartnik, C. S.: Światło świata. Lublin: Wydawnictwo KUL, 1991.
    Ján Pavol II.: Redemptoris Mater. Encyklika z r. 1987. Rím: SÚSCM, 1988.
    Napiórkowski, S. C.: Błogosławić mnie będą. Lublin: TN KUL, 1990.
    Napiórkowski, S. C.: Jak czcić Matkę Bożą? Niepokalanów, 1984.

    zdroj: http://kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumen ty-a-vyhlasenia/p/dokumen ty-komisii-a-rad-konferen cie-biskupov-slovenska/c/ marianska-ucta-pod-ochran ou-magisteria

    Autor: Mons. ThDr. Marián Chovanec

  • Martýr

    Martýr (gr.) – mučeník kresťanskej viery, prenasledovaný pre svoje presvedčenie.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Martyrikon

    Martyrikon – spev k cti mučeníkov počas dennej modlitby hodín (dňa) časoslova.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Mäsopôstna nedeľa

    V sobotu pred touto nedeľou na ktorej si pripomíname posledný súd, Cirkev sa modlí za zosnulých, aby aj oni spoločne stáli na pravej strane pri poslednom súde. Táto sobota sa nazýva práve preto zádušnou.

    V predvečer tohoto dňa (už v piatok večer), Cirkev pozýva k všeobecnej spomienke na všetkých zosnulých. Pri hľadaní zmyslu spojenia medzi Veľkým pôstom a modlitbou za zosnulých, je potrebné pamätať na to, že kresťanstvo je náboženstvom lásky. Veľká večerná večiereň za zosnulých v Mäsopôstnu sobotu slúži ako vzor všetkým ostatným spomienkam na zosnulých a opakuje sa ešte počas druhej, tretej a štvrtej soboty Veľkého pôstu. Sobota bola na tento účel vybratá z niekoľkých dôvodov:

    1. Pán Boh si v sobotu odpočinul po stvorení sveta.

    2. Ježiš Kristus v sobotu odpočíval v hrobe. Sobota sa tak stala symbolom večného pokoja, spoločenstva s Bohom a večného šťastia v Bohu.

    3. Vo Veľkom pôste sa bohoslužby konali len v sobotu a v nedeľu. Zomrelí, aby neostali dlhší čas bez pomoci

    Prvé pomenovanie samotnej nedele vychádza z toho, že ňou začína samotný pôst od mäsa (mjasopustná – opúšťame mäso) a druhé pochádza od čítania sv. Evanjelia, ktoré opisuje posledný súd.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Minea

    Minea – obsahuje liturgické texty na sviatky a svätých každého dňa celého roka. Pretože sa delí na dvanásť častí, podľa jednotlivých mesiacov, podľa toho sa nazýva minea (mhnaion- od: mhn- mesiac). Každý deň celého roka má osobitnú službu t.j. večiereň a utiereň.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Misijné sestry

    Misijné sestry – príslušníčky rehole, ktorú založila Matka Terézia z Kalkaty, nositeľka Nobelovej ceny za mier. Venujú sa najopustenejším ľuďom na celom svete, najmä na predmestiach veľkomiest.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Mitra

    Mitra – ozdoba hlavy biskupa – je znakom koruny, pokrývky hlavy starozákonných veľkňazov.

    Mitru nosil pôvodne iba alexandrijský patriarcha, kým všetci ostatní východní hierarchovia až do 16. storočia neužívali mitru pri bohoslužbách, okrem patriarchov. Od 17. storočia nosia mitru aj biskupi, ktorí až dovtedy ako kňazi mali počas bohoslužby nepokrytú hlavu.

    Mitra má význam tŕňovej koruny Ježiša Krista a súčasne poukazuje na česť a slávu, ktorou nebeský Otec vyznamenal Spasiteľa a je znamením vysokej dôstojnosti, ktorú biskup získal od Ježiša Krista k vykonávaniu svätých úkonov a rozdeľovaniu darov vo svätých sviatostiach.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Modernizmus

    Modernizmus – v cirkevnej terminológii – je hromadný názov pre rozličné mylné náuky, ktoré sa zjavili na rozhraní 19. a 20. storočia a ktoré odsúdil pápež Pius X. (1903-1914). Niekedy sa nahrádza primeranejším názvom «modernistická kríza». Modernisti sa vo všeobecnosti snažili uviesť prejavy katolíckej viery do bližšieho vzťahu s vtedajšími sociálnymi, historickými, filozofickými a vedeckými názormi. Vychádzajúc z tejto perspektívy, zaujali voči Biblii kritický postoj a začali používať vedecké metódy protestantských biblistov.

    Teoretický základ modernizmu spočíva na troch hlavných zásadách:

    1/ Na agnosticizme (gréc. – nepoznateľný, nepoznaný), podľa ktorého je ľudské rozumové poznanie obmedzené na svet skúsenosti, a teda náboženské pravdy nemožno poznať rozumom.

    2/ Na immanentizme (lat. – tkvejúci v samej podstate veci, vyplývajúci zo samej veci), podľa ktorého náboženstvo vzniká z princípu vitálnej immanencie, t. j. z potreby Boha, prebývajúcej v duši človeka. Viera teda nemá objektívny základ, náboženské pravdy nemajú objektívnu platnosť, ale majú pôvod a základ v našom vedomí (podvedomí), v cite a vnútornej skúsenosti.

    3/ Na evolucionizme (lat. – vývin, vývoj), podľa ktorého náboženské pravdy sú zahrnuté do ustavičného podstatného vývoja, že ľudstvo a s ním pravda i viera sa vyvíjajú; že každá doba a každý národ má svoju vieru a táto so zreteľom na druhú dobu a iné kultúrne pomery je klamná.

    Pôvodcami modernizmu sú A. Loisy vo Francúzsku a G. Tyrrel v Anglicku. Od roku 1903 sa dostávali modernistické diela na index. V roku 1907 Sväté Offícium pripravilo dekrét Lamentabili (3. júla 1907), ktorý odsúdil 65 modernistických téz. Pápež Pius X. vydal encykliku Pascendi dominici gregis (8. sept. 1907), kde ešte jasnejšie predstavil modernistické bludy a určil prostriedky, ako sa má zabrániť ich šíreniu. A. Loisy bol v roku 1908 exkomunikovaný.

    Autor: PaedDr. František Dancák

  • Modlitby na kolenách

    Modlitby na kolenách – tri dlhšie modlitby, ktoré sú predpísané na večiereň v deň Zoslania Svätého Ducha. Uvádza ich výzva: „V pokore kľaknime a v pokoji Pána Boha prosme.“ Prítomní si kľaknú spolu s kňazom, a tak vypočujú modlitbu, ktorú prednesie kňaz. Modlitby obsahujú prosby na zoslanie Svätého Ducha, za odpustenie hriechov a za zomrelých. Prvá modlitba sa prednesie po prokimene, druhá po suhubej jekténii a tretia po piesni „Ráč nás, Pane“ – „Spodobi, Hospodi“. Modlitby na kolenách sú aj v molebenoch.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Monarchianizmus

    Monarchianizmus (z gréc. monarchía = vláda jedného) uznával len jedinú božskú osobu. Jeden pôvod – jedna vláda. Bludná náuka a náboženské hnutie v 2.-4. storočí.

    Už koncom 1. storočia židovskí bludári Cerinth a ebioniti popierali Kristovo božstvo. Dozvedáme sa to najmä z protibludárskeho spisu sv. Ireneja, jedného z najstarších tzv. starokatolíckych Otcov.

    Koncom 2. storočia monarchianizmus učil, že v Bohu je len jedna osoba. Dozvedáme sa to z historicko-dogmatického spisu Tertuliána v ktorom predložil západnú náuku o Trojici a kristológii.

    Podľa postoja k osobe Ježiša Krista, má monarchianizmus dva smery:

    a/ dynamický (adopciánsky) monarchiánizmus, učí že Kristus je len obyčajný človek, ktorému sa dostalo moci ducha, Božej múdrosti. Aj keď nadprirodzeným spôsobom bol zrodený z Ducha a Svätej Panny, pri krste bol veľkou mierou vybavený božskou silou a Bohom prijatý za syna (adopcia).

    Hlavnými stúpencami tohto bludu boli:

    Theodot Koželuh z Byzancie, ktorý tento blud priniesol do Ríma okolo roku 190. Pápež Viktor I. (189-198) ho vylúčil z Cirkvi.

    Pavol zo Samosaty, antiochijský biskup, ktorého synoda v Antiochii roku 268 zosadila ako bludára.

    Biskup Photinus zo Sirmia, ktorého v roku 351 zosadila synoda v Sirmiu.

    b/ modalistický (patripasiánsky) monarchianizmus, ktorý sa pridržiaval pravého Kristovho božstva a zároveň Božej jednoosobnosti, učil, že Otec sa stal v Ježišovi Kristovi človekom, za nás trpel a umrel (Pater passus est – patripasiáni).

    Hlavnými stúpencami tohto bludu boli:

    Noetus zo Smyrny, proti ktorému písal Hypolit Rímsky.

    Praxeas, maloázijský vyznávač, proti ktorému bojoval Tertulián.

    Sabellius (okolo roku 220) rozšíril tento blud aj na Svätého Ducha. Učil, že v Bohu je jedna hypostáza a tri prosopa (prosopon – herecká maska, rola, úloha). V stvorení sa vraj prejavuje jednoosobný Boh ako Otec, vo vykúpení ako syn a v skutkoch posvätenia ako Svätý Duch. Pápež Kalist (217-222) ho vylúčil z cirkevného spoločenstva.

    Autor: PaedDr. František Dancák

  • Monštrancia

    Monštrancia (lat. ukazovať) – nádoba, v ktorej rímskokatolícka cirkev vystavuje Oltárnu sviatosť pod spôsobom chleba k verejnej poklone.

    Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

  • Myro

    Myro sa skladá z vody, oleja vína, aromatických olejov a 33 aromatických bylín. Veľký počet zložiek symbolizuje bohatstvo a rôznorodosť darov milostí Svätého Ducha.

    Príprava oleja a vína sa začína pridaním aromatických bylín a olejov v Krížupoklonnú nedeľu (3. pôstna), čiže vo štvrtom týždni Veľkého pôstu. V pondelok svätého týždňa sa začína slávnostné varenie myra. V ten deň biskup posvätí svätenou vodou všetky zložky a náčinia potrebné k príprave a tiež zapáli oheň pod kotlami, ktorý udržujú kňazi a diakoni po celú dobu varenia. Po celý čas varenia sa čítajú evanjeliá, prípadne iné časti z Nového zákona.

    Samotná konsekrácia myra sa robí vo Veľký štvrtok. Počas Veľkého vchodu na sv. liturgii sa prenesie myro zo žertveníka na oltár. Po časti premenenia v liturgii biskup konsekruje myro tým, že nad každou nádobou urobí znak kríža a pomodlí sa modlitbu, v ktorej prosí Boha o zoslanie darov Svätého Ducha na konsekrované myro.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Myropomazanie

    Pokrstení sa pomažú svätým myrom, aby boli pečaťou Svätého Ducha označení

    za svedkov a stali sa spolubudovateľmi Kristovho kráľovstva. (porov. CCEO, kán. 692)

    Trvalo dosť dlho, kým sa myropomazanie začalo jasnejšie rozoznávať ako osobitná, od krstu odlišná sviatosť. Vskutku tvorilo spolu s krstom celkový obrad iniciácie, prijatia do Cirkvi. Nie je možné krst a myropomazanie od seba odlišovať tom zmysle, že krst sa vzťahuje na Ježiša Krista a myropomazanie na Svätého Ducha. Krst a myropomazanie nemajú k sebe vzťah ako Pascha a Zoslanie Svätého Ducha, ako keby krst dával človeku účasť na tajomstve Paschy, na živote zmŕtvychvstalého, a myropomazanie na tajomstve a živote Svätého Ducha. Je potrebné si uvedomiť, že všetky sviatosti stoja v znamení Paschy a sviatku Zoslania Svätého Ducha.

    myropomazanie a spása
    Čo sa týka spásonosnej účinnosti sviatosti myropomazania, nie je ľahké rozlišovať ju od účinnosti krstu, nakoľko sa tieto sviatosti vo východnej Cirkvi udeľujú spolu ako jediný obrad uvedenia do kresťanstva a preto sa v mnohom špecifická účinnosť myropomazania nevykryštalizovala.

    V dobe cirkevných Otcov sa myropomazanie označovalo ako korunovanie a zavŕšenie krstu. Otcovia mu pripisovali plnosť Svätého Ducha a vyniesli tak na povrch osobný aspekt. Súčasne videli v myropomazaní zdokonalenie účasti na úlohách Ježiša Krista. Svätému Duchu Otcovia pripisovali tú úlohu, že odstránil neschopnosť a slabosť kresťanov a dal im rozumnosť a silu, ktorou premáhajú protivenstvá a organizujú Božiu Cirkev.

    Tomáš Akvinský poukazuje na význam myropomazania pre život v spoločenstve. Svätý Duch totiž posilňuje pokrsteného, aby neohrozene vydával svedectvo o Ježišovi Kristovi. Myropomazaný kresťan sa stáva apoštolom, aby ohlasoval radostnú zvesť slovami a skutkami: „Buďte vždy pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.“ (1 Pt 3,15). Ani prví kresťania nemali ľahký život pri evanjelizácii. Museli čeliť politickému a náboženskému nepriateľstvu. Učiteľ povedal: „Ak prenasledovali mňa, budú prenasledovať aj vás“ (Jn 15,20). Utrpenie je zložkou kresťanského života, svet poznačený hriechom, odmieta toho, kto žije podľa logiky lásky a pravdy. Ježiš Kristus premohol hriech sveta tým, že sa obetoval na kríži. Aj vo sviatosti myropomazania sa zračí tieň kríža, cesta kresťanov je vyznačená mučeníctvom. To isté vyplýva i zo skutočnosti, že pripodobnenie kresťana Ježišovi Kristovi nastáva vtedy, keď dostane pečať Svätého Ducha. Lebo poznačenie Svätým Duchom je poznačenie láskou. Svätý Duch nás učí rásť v láske. A na základe tohoto poznania si každý myropomazaný kresťan nielenže uvedomuje svoju zodpovednosť za svet, v ktorom žije, ale sa stáva aj spôsobilým túto zodpovednosť realizovať.

    Aj v sviatosti myropomazania si môžeme všimnúť spoločné pôsobenie osôb Najsvätejšej Trojice.

    Boh Otec potvrdzuje pokrsteného ako „svedka“, posiela mu Ducha, ktorý oživuje charizmy, zaktivuje v ňom nový spôsob života na základe kresťanskej viery

    Boh Syn dáva myropomazanému účasť na svojom tajomstve smrti a zmŕtvychvstania a naplno ho potvrdzuje za svojho „svedka“

    Boh Svätý Duch vedie a podporuje myropomazaného v službe, pobáda ho, aby zúžitkoval prijaté charizmy a aby bol naplno činný v Cirkvi.

    Podstata Otca, svedectvo Syna a pôsobenie Svätého Ducha sú neoddeliteľné. Kto sa stal novým stvorením (krst), ohlasuje všetkým túto novinu slovom a životom (myropomazanie). Kto sa stal členom nového Božieho ľudu, stáva sa činným údom Kristovej Cirkvi.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Myšlienka na slová Žalmu

    Naozaj šťastný je človek, ktorému oporou je Boh. Je ako strom zasadený pri vode, ktorého korene sú v bezpečí. Nebojí sa, až príde horúčava. Jeho lístie stále zostáva zelené.
    Skutočné spojenie s bohom je základom aj našej nádeje. Ale len vtedy, ak sme Bohu úpllne oddaní. Časopis 100+1, ktorý prináša zaujímavosti zo sveta, priniesol pred niekoľkými rokmi obrázok, na ktorom je záber, ako tréner kanadského hokejového mužstva páter Daniel Bauer má v Brne sv. liturgiu a podáva sv. prijímanie jednému z hráčov. Pod obrázkom bola i táto veeta: “Čím udivovali Kanaďania? Tlakom, tandemovými nájazdmi, veľkou bojovnosťou a vysokou morálkou.”
    Áno, morálkou – ale treba dodať, že morálkou, ktorú tam sprevádzal katolícky kňaz… Takí boli vtedajší kanadskí hokejisti. Svoju nádej vkladali v Boha – a preto si získali aj sympatie mnohých.
    Nespoliehajme sa ani my na ľudí, na svoje sily, ale na Boha, ktorý je naším pomocníkom (Ž40,18) vo všetkých našich životných situáciách. “Boh je naše útočište a sila aj najistejšia pomoc v súžení. Preto sa nebojíme, hoci by sa chvela zem…”(Ž 46,2 – 3).

    Zdroj: DANCÁK, F.: Milostivý čas I. Prešov : Petra, 2000, ISBN 80-89007-03-1, s. 20- 21.

  • Nábederník

    Nábederník je štvorhranné plátno, ktoré sa zavesuje za jeden zo štyroch cípov na pás na pravé bedro (od toho pochádza aj názov). Je symbolom duchovného meča, t.j. Božie slovo, ktorým je slúžiteľ vyzbrojený proti bludárom a ktorým poráža a zaháňa tých, ktorí neveria a ktorí sa ponorili do nečistého života.

    Podľa Simeona Solúnskeho nábederník znamená víťazstvo nad smrťou a vzkriesenie Ježiša Krista.

    Nábederník nosí iba biskup, ale získavajú ho tiež aj kňazi, ako čestné vyznamenanie za horlivosť a bdelosť pri obrane viery. Jedná sa buď o kňazov s vyššou hodnosťou alebo tých, ktorí majú aktívnu účasť v cirkevnej hierarchii (moci).

    Prvé zmienky o používaní nábederníka pochádzajú zo 6. storočia.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Narukávniky

    Narukávniky sú spony, ktoré uťahujú rukávy stichára. Pripomínajú kňazovi, že aj on je Božím stvorením. Prvá zmienka o nich pochádza asi z roku 1054.

    Narukávniky sú znakom pripravenosti bojovať s vrahom ľudskej duše a znakom oslavy všemohúcnosti a sily pravice Pánovej, ako v SZ konala zázraky /Ex 15,16/, tak i teraz premieňajúca chlieb a víno na Telo a Krv Ježiša Krista. Ruky kňaza, ktorými udeľuje požehnanie a koná bohoslužbu, to už nie sú jeho ruky, ale pravica Ježiša Krista (Alexander Schmemann).

    Znamenajú tiež Božiu silu, ktorá posiluje tých, ktorí vykonávajú sväté úkony a zároveň pripomínajú putá, ktorými boli zviazané ruky Ježiša Krista v čase Jeho utrpení, keď bol vedený k Pilátovi.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Nedeľa márnotratného syna

    Týždeň pred touto nedeľou sa volá – Sedmica vsejadnaja – alebo tzv. voľný týždeň (voľnica). Počas tohto týždňa v stredu a piatok nie je pôst. Táto prax chce odlíšiť veriacich byzantského obradu od Arménov – monofyzitov, ktorí sa po tieto dni postia. Ďalší dôvod pochádza z myšlienky predchádzajúcej nedele. Pôst nemá robiť veriaceho nadutým ako farizeja, ktorý sa chváli, že sa postí dva razy do týždňa. Je to týždeň duchovnej radosti a potechy, akými sú aj všetky ostatné „voľné“ týždne liturgického roku.

    Ústrednou myšlienkou tejto nedele je podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32). Toto podobenstvo sa pokladá za jednu z najkrajších statí Svätého Písma. Odzrkadľuje sa tu najväčšie Božie milosrdenstvo a hlboká kajúcnosť človeka.

    Cirkev pripomína veriacemu človeku, čo opustil a stratil. A počujúc jej hlas si má spomenúť na to, čo sa spieva v kondáku tohoto dňa: Nerozumne som sa vzdialil od tvojej otcovskej slávy a premrhal bohatstvo, ktoré si mi daroval. Avšak hlasom márnotratného syna k tebe volám: – Zhrešil som pred tebou, štedrý otče, prijmi ma späť kajúceho sa, prijmi ma ako jedného zo svojich sluhov”.

    Liturgickou zvláštnosťou tejto nedele, ale aj dvoch nasledujúcich nedieľ, je to, že na utierni sa po slávnostných a radostných žalmoch polyjeleja, spieva smutný a nostalgický 137 žalm: “Na brehu Babylonských riek tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion. A tí, čo nás trápili, žiadali veselosť – Zaspievajte nám nejaké piesne sionské ! – akože môžeme spievať radostnú pieseň Pánovu v cudzej krajine ? Jeruzalem, keby som zabudol na teba, nech mi odumrie moja pravica. Nech sa mi jazyk prilepí o ďasná, ak sa nebudem rozpomínať na teba, ak nevyvýšim Jeruzalem za vrchol svojej radosti…

    Je to žalm vyhnanstva. Spievali ho Židia počas Babylonského zajatia, spomínajúc na svoje sväté mesto Jeruzalem. Tento žalm sa stal navždy piesňou človeka, ktorý si uvedomuje svoje oddelenie od Boha a uvedomujúc si toto, stáva sa opäť človekom, tým, ktorý sa nedokáže nikdy plne uspokojiť ničím v tomto padlom svete, preto svojou prirodzenosťou a poslaním je pútnikom. Tento žalm odhaľuje samotný veľký pôst ako putovanie a pokánie – ako návrat k Bohu.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Nedeľa mýtnika a farizeja

    Svoje pomenovanie dostala táto nedeľa podľa state Evanjelia, ktoré sa číta na sv. liturgii a je centrálnou myšlienkou tejto nedele (Lk 18, 10 – 14). Na tomto Ježišovom podobenstve Cirkev poukazuje na dva typy ľudí, na dva postoje, ktoré je možné pred Bohom zaujať. Buď človek prijme mýtnikovu pokoru, a bijúc sa do pŕs bude volať: “Bože, buď milostivý mne hriešnemu!” alebo uprednostní správanie farizeja. K tej prvej voľbe pobádajú veriaceho človeka aj liturgické texty tejto nedele. Napríklad v kondáku sa spieva:

    “Chráňme sa pyšných rečí farizeja. Od mýtnika sa naučme pokore. Pokorným hlasom kajúcne volajme: – Spasiteľ sveta, očisť svojich služobníkov-.”

    Prvou liturgickou zvláštnosťou predpôstneho obdobia ,okrem týchto textov, je aj to, že sa na utierni po čítaní sv. Evanjelia a 50-tého žalmu spievajú kajúce tropáre. (Dvere pokánia otvor mi Darca života, lebo môj duch hneď zrána sa obracia k Tvojmu sv. chrámu. … Na cestu spasenia uveď ma Bohorodička, lebo hriechmi som si poškvrnil dušu a v nedbalosti o spásu prežil celý svoj život… Mysliac na množstvo zla, ktoré som vykonal, bojím sa, ja ničomný, strašného súdneho dňa, ale dúfam v milosť tvojho zľutovania a ako Dávid volám k tebe: – Zmiluj sa Bože nado mnou, pre svoje veľké milosrdenstvo).

    Príprava na veľkopôstne obdobie teda začína hľadaním a modlitbou o pokoru, ktorá je začiatkom ozajstného pokánia. pokánia.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Nedeľa Všetkých svätých

    Prvá nedeľa po Svätej Päťdesiatnici je zasvätená úcte Všetkých svätých. V túto nedeľu si Cirkev uctieva tých, ktorí sú ovocím darov Svätého Ducha. História úcty svätých sa rodí smrťou prvých mučeníkov. K úcte mučeníkov sa neskôr radí aj úcta apoštolov, biskupov, askétov, rehoľníkov a rehoľníc.

    Liturgický kalendár má na každý deň predpísanú úctu určitého svätého. Svätých je však oveľa viac ako je dní v roku a ani mená všetkých svätých nie sú známe. Z túžby uctiť si všetkých svätých vzniká v Cirkvi sviatok Všetkých mučeníkov, ktorý bol známy už na konci 4.storočia. Oslava tohto sviatku sa konala v prvú nedeľu po Svätej Päťdesiatnici. Napr. Ján Zlatoústy nám zanecháva svedectvo: „Ešte neminulo sedem dní od slávenia Päťdesiatnice a znovu nás zhromaždila úcta k mučeníkom“. Bol to však aj stály (nepohyblivý) sviatok liturgického roka, pretože napr. v Edese slávili spomienku Všetkých mučeníkov 13.mája. Teda slávenie spomienky Všetkých mučeníkov nebolo jednotné, aj keď to už bol pomerne rozšírený sviatok na Východe. Neskôr sa tento sviatok premenoval na sviatok Všetkých svätých. Konkrétne okolnosti, či čas tejto zmeny nie sú zaznamenané v žiadnych svedectvách.

    Západná cirkev slávi pamiatku Všetkých svätých 1.novembra. V začiatkoch však tiež nebol určený presný termín slávenia a teda aj tu slávenie tejto spomienky bolo nejednotné. Existujú záznamy o prvej nedeli po Päťdesiatnici, ale spomína sa aj 13.máj. Pápež Gregor III. posvätil v 8.storočí v Bazilike sv. Petra kaplnku k úcte Všetkých svätých. Presný dátum posviacky je neznámy, ale od toho času sa v niektorých krajinách začal sláviť sviatok Všetkých svätých 1.novembra. V 9. alebo 10.storočí sa v Západnej cirkvi 1.november stáva všeobecne rozšíreným sviatkom Všetkých svätých.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Nedele veľkonočného obdobia

    Sviatok Paschy má najdlhšie poprazdenstvo – 40 dní, ktoré trvá do sviatku Nanebovstúpenia Pána. Nedele v tomto veľkonočnom období sa vyznačujú tým, že sú pomenované podľa udalosti opisovanej v evanjeliu, ktoré je predpísané na danú nedeľu.

    Tomášova nedeľa
    Tomášova nedeľa dostala názov podľa udalosti sv. evanjelia, kde sa opisuje stretnutie Tomáša so vzkrieseným Ježišom Kristom. Táto nedeľa má aj iné pomenovania: Nedeľa Antipaschy (táto nedeľa bola pre prvých kresťanov zopakovaním sviatku Paschy), Biela nedeľa (pokrstení počas Veľkej soboty práve v túto nedeľu odkladali biele rúcho, ktoré dostali pri krste), Sprievodná nedeľa (bol zvyk v túto nedeľu konať sprievody na cintoríny a tam sa modliť za zosnulých), Nedeľa obnovy (Ježiš Kristus svojím príchodom obnovil v apoštoloch radosť zo svojho vzkriesenia).

    Nedeľa o myronosičkách
    Evanjelium tejto nedele pripomína, že k viere sú potrebné aj skutky, tak ako ich prejavili nositeľky myrhy.

    Nedeľa o porazenom
    V evanjeliu tejto nedele vzkriesený Kristus každému ponúka duchovné uzdravenie a tiež precitnutie zo sna hriechu.

    Stred Päťdesiatnice
    Toto liturgické obdobie začína v stredu po Nedeli o porazenom a trvá 8 dní. Základ tohto slávenia vzala Cirkev zo sv. evanjelia sa hovorí, že Ježiš Kristus v polovici sviatku stánkov vošiel do chrámu a začal vyučovať.

    Nedeľa o Samaritánke
    Evanjelium tejto nedele upozorňuje na hriechy tela a na veľkú ťažkosť z vyslobodenia sa z ich zovretia.

    Nedeľa o slepom
    V evanjeliu sa hovorí o tom, že nie je iba telesná, ale aj duchovná slepota.

    Stredou v tomto týždni sa končí veľkonočný čas. Všetko okrem čítaní na sv. liturgii sa berie ako na Veľkonočnú nedeľu, prepustenie krížom. Po záverečnom požehnaní kňaz okiadza plaščenicu a za spevu tropára ju odkladá z oltára. Tu je použitá symbolika sprítomňujúca Ježiša Krista odchádzajúceho do neba k Otcovi.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Oktoich

    Oktoich alebo osmohlasník obsahuje službu na jednotlivé dni týždňa. Na každý deň týždňa je tu služba večierne, povečeria, utierne i blaženstvá na liturgii. Na nedele je okrem toho služba malej večierne a polnočnice. Sedem takýchto slúžení pripadajúcich siedmim dňom týždňa, ktoré sa spievajú celý týždeň na jeden hlas sa nazývajú hlasom a nakoľko takých hlasov je osem, podľa toho kniha, v ktorej sa nachádzajú sa nazýva osmohlasník, oktoich.

    Oktoich obsahuje v každom hlase:

    Na nedeľu – malú a veľkú večiereň, t.j. stichiry na Pane ja volám a na veršových slohách, kánon Bohorodičky na povečerie, kánon Sv. Trojici na polnočnici, sedaleny, ipakoj, stepenny, prokimen utierne a tri kánony utierne, t.j. voskresný, krestovoskresný a bohorodičný, taktiež stichiry na chvalite a blaženstvá na liturgii.

    Na pondelok – službu anjelom

    Na utorok – službu Jánovi Krstiteľovi

    Na stredu – službu Krížu a Bohorodičke

    Na štvrtok – službu apoštolom a otcovi Mikulášovi

    Na piatok – službu Krížu

    Na sobotu – službu svätým

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD

  • Olej

    Olej už v starom zákone bol predpísané na liturgické účely, čím sa pre bohoslužbu stal najdôstojnejší, najlepší a najvhodnejší.

    Olivový olej dáva nielen svetlo, ale užíva sa aj k príprave jedál a svojím zložením pridáva chuť pokrmom. Okrem toho tiež hojí rany, zmierňuje bolesti, posilňuje telo, ak sa ním pomaže (robí ho totiž elastickým a pružným – atléti, či zápasníci pred súťažami).

    Pri slávnostných príležitostiach si Žid natieral vlasy a tvár olejom, ktorý je znamením radosti (Ž 103). Pre tieto atribúty bol olej už v Starom zákone obrazom „Božieho Ducha“, v dôsledku čoho vyvolené osoby, ktoré boli povolané k svojmu stavu, museli byť osobitným spôsobom vyzbrojené Božím Duchom.

    Olivový olej je tak symbolom hojnosti, preto sa aj v kresťanstve veľmi skoro začal používať ako symbol milosti a darov Svätého Ducha.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD

  • Omofor

    Omofor je najvýznamnejšie a najdôležitejšie biskupské liturgické rúcho, bez ktorého biskup nemôže konať ani jeden dôležitý biskupský posvätný úkon. Je teda výhradne biskupským rúchom a kladie sa na obidve ramená biskupa. Takto predstavuje najprv stratenú a potom nájdenú ovečku, ktorú Ježiš Kristus vzal na svoje plecia a priviedol k Bohu Otcovi. Omofor teda, podľa Otcov Cirkvi, znamená vtelenie Boha Slova, pretože On, nájduc nás, stratenú ovcu, nosil na svojich pleciach.

    Týmto bohoslužobným odevom sa symbolizuje vykúpenie ľudského pokolenia a prijatie ľudskej prirodzenosti Ježišom Kristom.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Orár

    Orár je rúcho, ktoré nosí diakon na ľavom ramene. V židovských synagógach sa dávalo ľudu pri čítaní Písma znamenie (z vyvýšeného miesta) – ľanovým obrúskom alebo stuhou – keď bolo potrebné, aby ľud odpovedal na konkrétnu výzvu.

    Podobne, keď diakon dvíha orár, dáva ním znamenie, upozorňuje na dobu, kedy má buď on alebo liturgické zhromaždenie modliť sa niektorú konkrétnu modlitbu alebo aby sa vykonal nejaký konkrétny bohoslužobný úkon.

    Etymológia slová orár má niekoľko podaní:

    1. Je odvodzovaný od latinského slova os, oris, ústa – majúc na zreteli to, že typom orára je plátno, ktoré bolo v prvotnej kresťanskej Cirkvi kladené na ľavú stranu vrchného rúcha na utieranie úst a potu z tváre;

    2. Tiež je odvodzovaný od latinského slova orare – modliť sa, lebo diakoni upozorňujú veriacich na čas modlitby;

    3. V mnohých prípadoch je odvodzovaný od gréckeho slova óra, doba, čas alebo óro, orán, strážim, pozorujem, lebo diakon ukazuje orárom na dobu modlitby a spevákom dobu spevu;

    4. Simeon Solúnsky zasa toto slovo odvodzuje od slova óraizein, zdobiť, pretože orár ozdobuje diakona milosťou a veľkoleposťou Božej slávy, že ním zakrýva tvár ako šestorokrídli serafíni, ktorí dvoma krídlami zakrývajú svoju tvár, dvoma nohy a dvoma lietajú volajúc a spievajú na Božiu chválu.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Panagia

    Panagia je malý obrázok z emailu, striebra a zlata, alebo z inej drahocennej látky s vyobrazením Ježiša Krista a Presvätej Bohorodičky s dieťaťom, ktorú nosí biskup na prsiach na znak toho, že nosí Krista v srdci a že sa odhodlal k nasledovaniu Jeho Presvätej Matky.

    Pôvodne to bola v starobylosti malá schránka s ostatkami svätých, ktorú pôvodne nosili predstavení kláštorov a biskupi.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Pánovo nanebovstúpenie

    Tento sviatok sa oslavuje vždy 40 dní po Pasche. Patrí medzi veľké Pánove sviatky a má 9 dní poprazdenstva. V prvých troch storočiach neexistuje žiadna zmienka o tomto sviatku. Medzi odborníkmi na liturgiu prevláda názor, že v prvých troch storočiach bol sviatok Pánovho nanebovstúpenia spojený so sviatkom svätej Päťdesiatnice. V 4.storočí však sviatok sa stáva už všeobecne známym, ba dokonca je na mnohých miestach považovaný za „celospoločenský“ sviatok. V 4.storočí dala cisárovná Helena postaviť chrám ku sviatku Pánovho nanebovstúpenia na Olivovej hore.

    Liturgia tohto sviatku má tiež niekoľko zvláštností. Namiesto niektorých častí liturgie (po svätom prijímaní až po samotné prepustenie) sa spieva spev typické pre toto obdobie Bože vznes sa nad nebesá…

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD

  • Pás

    Pás je rúcho, ktorým sa kňaz opasuje a priviazuje stichár a epitrachil. Prvé svedectvá o používaní pásu ako bohoslužobného rúcha pochádzajú z 2. storočia. Zavedenie pásu bolo potrebné kvôli tomu, aby sa kňaz pri chôdzi mohol lepšie pohybovať, lebo inak by mu bez pásu prekážal epitrachil.

    Pás, podľa Áronovho pásu /Ex 28,39/, zodpovedá zlatým pásom anjelov prepásaných cez prsia /Zjv 15,6/, na znak sily svojej prirodzenosti, poslušnosti, pripravenosti, čistoty a česti a bezúhonnosti k službe. Pás teda znamená silu, danú kňazovi od Ježiša Krista, ktorá premáha žiadosti tela, ktoré v ľadvinách a bedrách majú svoje sídlo.

    Existujú tiež názory, že pás symbolizuje obrúsok, ktorým sa Kristus opásal, keď umýval nohy svojim učeníkom. Podľa slov Simeona Solúnskeho sa kňaz opasuje preto, že prijíma väčšie jarmo a zaväzuje sa slúžiť sa starať sa o svoje kňazské dielo a znamená tiež posvätenie tela spoločne s dušou.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Pascha – veľkonočná nedeľa

    Pascha – zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je najstarší, najväčší a najradostnejší sviatok liturgického roku. V liturgických knihách môžeme nájsť aj ďalšie pomenovania pre tento sviatok: Svätá a Veľká nedeľa Paschy, Svätá Pascha, Deň svätej Paschy, Svetlé Kristovo vzkriesenie.

    Slovo Pascha pochádza z hebrejského slova Pesach, čo znamená prechod. Historický základ sviatku je v pobyte Izraelitov v Egypte, kde boli otrokmi Egypťanov. Boh posiela vodcu Mojžiša, aby ich vyviedol zo zajatia. Po vyslobodení z Egypta, previedol Boh Izraelitov cez Červené more ako po súši. Toto bol ten prechod. Židia potom každoročne spomínali na udalosť východu – prechodu zo zajatia práve na Veľkú noc.

    Pre apoštolov a prvých kresťanov sa Pascha – prechod stala symbolom iného prechodu. Prechodu Ježiša Krista zo života do smrti a zo smrti do života. Vznikli však dohady, kedy sláviť sviatok Paschy v kresťanských spoločenstvách. Stávalo sa totiž to, že niektoré kresťanské spoločenstvá slávili kresťanskú Paschu spoločne so židovskou Veľkou nocou. Až 1. Nicejský snem v roku 325 vydal ohľadom slávenia Paschy následovné nariadenia:

    1. Sviatok Veľkej noci sa má sláviť v nedeľu, ktorá nasleduje po splne mesiaca po jarnej rovnodennosti. Môže pripadnúť na jednu z nedieľ medzi 22. marcom a 25.aprílom. Ani skôr a ani neskôr sa nesmie sláviť sviatok Veľkej noci.

    2. Ak by na ten istý deň pripadla židovská Veľká noc, kresťanská Veľká noc sa prenáša na ďalšiu nedeľu.

    Utiereň vzkriesenia
    Utierni vzkriesenia predchádza polnočná pobožnosť, počas ktorej sa prenáša plaščenica na oltár. Utiereň sa začína zvyčajne o polnoci alebo v skorých ranných hodinách. Začína sa sprievodom okolo chrámu za spevu stichiry Vzkriesenie tvoje Kriste Spasiteľu… Kňaz po ukončení sprievodu, pred zatvorenými chrámovými dverami, začína samotnú utiereň. Po úvodnom zvolaní spieva kňaz (1x) a potom veriaci (2x) tropár vzkriesenia Kristus slávne vstal zmŕtvych… aj s príslušnými veršami. Po týchto spevoch kňaz svätým krížom otvára chrámové dvere a ako prvý vstupuje do vysvieteného chrámu. Otvorenie dverí symbolizuje víťazstvo Ježiša Krista nad smrťou a podsvetím, ale najmä skutočnosť, že svojím zmŕtvychvstaním otvoril človeku dvere o raja. Po vstupe do chrámu sa spieva Veľká ekténia a nasleduje veľkonočný kánon. Je dielom sv. Jána z Damasku. Po kánone nasledujú veľkonočné slohy s veršami, počas ktorých sa uctievajú bozkom svätý kríž a Evanjelium. Utiereň sa završuje veľkým prepustením, s trojitým veľkonočným pozdravom a s krížom.

    Svätá božská liturgia
    Aj svätá liturgia má v deň Paschy niekoľko zvláštností. Po úvodnom zvolaní spieva kňaz (1x) a potom veriaci (2x) tropár vzkriesenia Kristus slávne vstal zmŕtvych…Evanjelium sa na liturgii číta v rozličných jazykoch. Je to symbol toho, že učenie Ježiša Krista je ohlasované v rozličných krajinách sveta a tiež rozličným národom. Aj namiesto niektorých častí liturgie (od výzvy k svätému prijímaniu až po samotné prepustenie) sa spieva tropár vzkriesenia.

    Večiereň na Veľkú noc
    Po úvodnom zvolaní spieva kňaz (1x) a potom veriaci (2x) tropár vzkriesenia Kristus slávne vstal zmŕtvych… aj s príslušnými veršami. Po veľkej ekténii nasledujú slohy na Pane ja volám z druhého hlasu. Na večierni sa koná vchod s kadidlom a Evanjeliom, nakoľko sa neskôr číta aj evanjelium (Jn 20,19-23). Po prvej veršovej slohe hlasu sa spievajú veľkonočné slohy (ako na utierni), počas ktorých sa uctievajú bozkom svätý kríž a Evanjelium. Prepustenie je veľké ako na utierni.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Plaščenica

    Plaščenica je obdĺžnikové plátno s vyobrazením Ježiša Krista v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna jeho sňatia z kríža a uloženia do hrobu. Okolo tohto vyobrazenia je napísaný tropár Veľkého piatku Ctihodný Jozef…Plaščenica symbolizuje to plátno, do ktorého bolo zavinuté telo Ježiša Krista. Napriek tomu, v obradoch Veľkého piatku a Veľkej soboty sa nenachádza zmienka o plaščenici viac než pol druha tisícročia.

    Počas prvých storočí kresťania v Jeruzaleme uctievali svätý Kríž, ktorý našla sv. Helena. Na Veľký piatok vyšli na Golgotu, biskup držal pred sebou drevo Kríža, veriaci ho uctievali bozkom, hlbokou poklonou a odchádzali. Zvyk uctievania svätého Kríža prešiel neskôr z Jeruzalema aj do Byzantskej cirkvi. Na Veľký piatok na utierni po piatom evanjeliu biskup (alebo kňaz) vyniesol svätý Kríž do stredu chrámu. Pri slovách „klaniame sa strastiam tvojím Kriste…“ kňaz a veriaci robili tri veľké poklony a potom si bozkom uctievali svätý Kríž.

    V 16. storočí sa udomácňuje zvyk niesť plaščenicu s vyobrazením scény ukladania do hrobu počas vchodu s Evanjeliom po veľkom chválospeve na Veľkú sobotu. V tom istom storočí dostáva plátno s ikonou Ježiša Krista definitívne názov plaščenica. Tento bohoslužobný predmet vznikol z „vozduchu“, ktorý sa používal pri svätej liturgii ako prikrývka svätých darov. Už v 14. storočí sa objavujú prvé vozduchy a vyobrazením scény uloženia Ježiša Krista do hrobu. Rukopisy bohoslužobných poriadkov do 16. storočia nehovoria nič o obrade ukladania plaščenice do hrobu. Tento zvyk sa udomácnil až v 16. storočí. Počas 17.-18. storočia však celá Východná cirkev prijala obyčaj ukladania plaščenice do hrobu.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Poddiakon (hypodiakon)

    Poddiakoni sú spomenutí na západe Kornéliusom a sv. Cypriánom v polovici III. storočia. V gréckej cirkvi sa poddiakoni začínajú objavovať neskôr, za čias Atanáza Veľkého, koncom IV. storočia.

    Poddiakoni mali pripravovať bohoslužobné predmety a počas liturgie ich podávať diakonom. Ich úloha bola spočiatku oveľa skromnejšia ako služba diakonov, spomína to aj Laodicejský snem (r. 361). Po tomto sneme sa zakázalo poddiakonom nosiť orár, ktorý je povinný pre diakona. Nemali sedieť v prítomnosti diakona. Diakonom mali poddiakoni vzdávať takú úctu, aká sa preukazuje kňazom.

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Pondelok po Syropôstnej nedeli

    Veľký pôst sa začína, na základe liturgického počítania času v byzantskom obrade, večer v Syropôstnu nedeľu kajúcou večierňou. Táto večiereň sa začína slúžiť vo svetlých rúchach. Po prokimene, ktorý je tým liturgickým momentom začiatku Veľkého pôstu. Svetlé rúcha sa odkladajú, svetlá sa zhasínajú a zatvárajú sa cárske dvere. Ďalšie časti tejto pôstnej večierne poukazujú na cieľ Veľkého pôstu, postiť sa a konať skutky milosrdenstva, aby bol veriaci hodný vidieť Kristovo utrpenie a aj Jeho slávne vzkriesenie.

    Po prvýkrát sa na večierni číta aj veľkopôstna modlitba sv. Efréma Sýrskeho spojená s poklonami. Po ukončení večierne nasleduje obrad odpustenia. Kňazi a ľud navzájom prosia jeden druhého o odpustenie. Vzájomné zmierenie je prvým krokom v duchovnej obnove, ktorá bude prebiehať počas veľkopôstnych dní. Tento obrad sa vyvinul v kláštoroch, kde sa mnísi pred začiatkom pôstu, práve v nedeľu večer pozdravovali bozkom pokoja a zmierenia. Tento krásny a starobylý zvyk sa postupom času z mnohých chrámov vytratil. Avšak jeho hlboký význam a opodstatnenie podnietilo mnohých duchovných prijať túto prax.

  • Predpôstne obdobie

    Takáto prax predpôstneho obdobia je v latinskej cirkvi neznáma, avšak na Východe je tradícia osobitnej prípravy na Veľký pôst starobylá. Už veľkí kazatelia a znalci duchovného života 4. storočia, akými boli sv. Bazil Veľký, sv. Ján Zlatoústy, Cyril Alexandrijský a iní nám zanechali svoje kázne a slová, v ktorých poukazujú na pôst, ktorý očakávame, nie prežívame.

    Cieľom predpôstneho obdobia je obnoviť vzťah človeka k Bohu a takto mať čo najväčší duchovný osoh z pôstu. Príkladmi zo Sv. písma, ktoré Cirkev po tieto dni veriacim predkladá, sa má veriaci človek povzbudiť na pravú modlitbu, kajúcnosť a hlbokú ľútosť nad hriechmi. Taktiež nadobudnúť správny postoj k Bohu, v ktorom má vidieť milosrdného Otca, ale aj spravodlivého sudcu. Všetko tu vedie človeka k tomu, aby zanechal pýchu a nadutosť farizeja, pokorne sa modlil ako mýtnik, kajal sa ako márnotratný syn, mal bázeň pred Božím súdom a oplakával svoje priestupky ako praotec Adam. Aby prijal námahy pôstu počas Štyridsiatnice, nasledujúc tak svojho Spasiteľa, ktorý sa štyridsať dní postil v jordánskej púšti.

  • Prestol, svätý stôl

    Prestol je ďalším vyjadrením kultu, spojeným s prinášaním obety Bohu. Vychodiac z archy „Noe postavil Pánovi prestol a … priniesol na ňom obetu” (Gen 8, 20). Je to symbolické gesto, prítomné vo všetkých náboženstvách. Vyjadruje poďakovanie za prijaté dobrodenia, podriadenie sa, vzývanie a uzmierenie. Prestol, ktorý bol dôležitým prvkom v kulte starého Izraela, sa nakoniec stáva jediným centrom najprv v stánku stretnutia v Mojžišových časoch, potom v Šalamúnovom chráme.

    Aj Kristus sa naň odvoláva, keď vyčíta predstaveným národa: „Čože je viac: dar či stôl, ktorý ten dar posväcuje? Kto teda prisahá na svätý stôl, prisahá naň i na všetko, čo je na ňom: a kto prisahá na chrám, prisahá naň i na toho, ktorý v ňom býva. A kto prisahá na nebo, prisahá na Boží trón i na toho, čo na ňom sedí“ (Mt 23, 19-22).

    V mystagógii východných otcov kresťanský prestol získava dokonalosť svojej mnohostrannej symboliky v sile liturgického slávenia. Znázorňuje zároveň všetky stupne svätej typológie od svojho predobrazu v Starej zmluve k svojmu plnému významu v Novej zmluve. Kresťanský prestol je takto zároveň zavŕšením Svätyne svätých starého chrámu, prestolom – Golgotou novej obety a stolom poslednej večere, ktorú symbolizuje, hrobom Pána, miestom zmŕtvychvstania, prameňom každej sviatostnej milosti, ktorá k nám prichádza z prestola, a stolom nebeskej liturgie, ktorej ikonou je liturgia Cirkvi.

    Východne od prestola uprostred polkruhu steny sa nachádza na vyvýšenom mieste vrchný stolec (hornoje siďališče, tronos), kde sedí biskup v čase čítania apoštola počas svätej liturgie a predstavuje Krista. Po oboch stranách sú súbežne ďalšie stolce, na ktorých sedávajú kňazi, ktorí slúžia s biskupom a predstavujú apoštolov.

    Vľavo od prestola je žertveník (protésis). Na ňom sa pripravujú chlieb a víno k preneseniu na prestol. Tam sa predkladajú aj kresťanmi prinesené dary. Pretože sa pri proskomídii poukazuje na príbehy o narodení a úmrtí Ježiša Krista, predstavuje jaskyňu, ako miesto narodenia a hrob, v ktorom bol pochovaný.

    Vpravo od prestola je tzv. diakonik resp. sakristia, kde sa ukladajú rúcha a cirkevné knihy. Diakonikon sa nazýva preto, lebo stráženie týchto vecí bolo povinnosťou diakonov, ktorí boli vždycky pripravení k svätej službe. Kvôli tomu boli aj vždy zobrazovaní s orárom v ruke. Niekedy je to iba stôl, kde sa oblieka kňaz, no dnes sú to miestnosti, častokrát z obidvoch strán chrámu, pristavané zvonku. Keď sú dve, jedna je vyhradená pre kňaza a diakona k obliekaniu.

  • Presvätá Bohorodička Spolutrpiteľka

    Sviatok Presvätej Bohorodičky Spolutrpiteľky je posledným pohyblivým sviatkom, ktorý závisí od sviatku Paschy. Pôvodne sa táto spomienka slávila v druhý piatok po Päťdesiatnici. Keďže sa na tento piatok presunul sviatok Božského srdca Ježišovho, sviatok Bohorodičky bol preložený na sobotu. Teda vždy v sobotu po sviatku Božského srdca Ježišovho je sviatok Presvätej Bohorodičky Spolutrpiteľky.

    V tejto spomienke je vyjadrená myšlienka uctiť si bolesti a veľké muky, ktoré Presvätá Bohorodička pretrpela pod krížom, na ktorom zomrel jej syn a náš Spasiteľ Ježiš Kristus.

    V latinskom obrade sa slávi pamiatka Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, 15. septembra.

  • Prikrývadlá

    a)pokrovec – prikrývadlo na čašu

    b) prikrývadlo na diskos

    c) vozduch – aer – je veľký kus plátna, ktorý sa používa na zakrytie čaše a diskosu naraz

    Dve menšie prikrývadlá značia buď plienky alebo pohrebné plátno Ježiša Krista. Vozduch značí nebo – vesmír, odtiaľ prišla Betlehemská hviezda alebo symbolizuje kameň privalený ku hrobu Ježiša Krista

    Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

  • Pastrálna liturgika a liturgický priestor

    I. MODLITBA ŽALMOV V BYZANTSKOM OBRADE

    NÁVRH POUŽÍVANIA ŽALTÁRA V MODLITBE LITURGIE HODÍN
    PODĽA BYZANTSKÉHO OBRADU
    Jedným z dôvodov reformy Liturgie hodín v rímskom obrade bola aj veľká časová náročnosť tejto povinnosti v pôvodnom rozložení Rímskeho breviára. Druhý vatikánsky koncil pripomínal posväcovanie času v okamihu, kedy to predpisujú kánonické hodiny. Spoločnou charakteristikou východného a západného obradu je modlitba celého Žaltára v rámci jedného týždňa. Obrady sa líšia spôsobom uloženia týchto žalmov.
    a, ZÁPADNÝ OBRAD – Na Západe má ranný žalm miesto ako prvý zo žalmov tejto hodinky, ranné a večerné žalmy sú doplňované tak, aby v jednotlivé dni boli použité všetky žalmy, bez nejakej následnosti v čísle žalmu. Reforma DVK predpisovala, že žaltár sa má stanoviť na nový – vhodný časový úsek. Jednotlivé opátstva cyklus žalmov si prispôsobovali od jednotýždňového po štvortýždňový cyklus čítania žalmov. Oficiálne typické vydanie Liturgie hodín má 4 týždne.
    b, VÝCHODNÝ OBRAD – Na Východe sa používa tá istá celá skupina žalmov každodenne – v utierni 6 žalmov a vo večierni 5 žalmov, východ svoje žalmy delí do 20 katiziem (častí), každý deň sú 3 katismy so začiatkom v sobotu večer 1. katismou a nedeľa na večierni nemá katismu, v bežnej praxi sa však už tieto žalmy vypúšťajú a ostávajú pri základných žalmoch daných modlitieb liturgie hodín. Slovenské vydanie žaltára (psaltyra) momentálne nie je ako samostatná kniha. Úvodný text psalyra však dáva návrh brať pri každej večierni jednu „statiu“ a tak sa psaltyr dá pomodliť za dva aj pol mesiaca celý.
    c, NÁVRH NA APLIKÁCIU DO PRAXE: Spev, či recitovanie určených katisiem zo Žaltára sa prispôsobí mníšskej praxi tak, že v určenej dobe sa bude recitovať príslušná katisma spôsobom, že v 1. týždni to bude jej 1. antifóna, v 2. týždni 2. antifóna a v 3. týždni 3. antifóna (Celý žaltár za tri týždne).
    Bl. P. P. Gojdič (1944) dáva časové ohraničenie modlitby časoslova na dobu jednej polhodiny. Návrh modlitby žalmov spočíva v zavedení modlitby žalmov do dennej modlitby kňaza, štýlom zvyčajný začiatok a katizma a neskôr obohatená o nejaký liturgický text (Svetlo tiché a pod.)

    VYHODNOTENIE ORDER OF READING THE KATHISMATA OF THE PSALTER
    Po Povýšení svätého Kríža (od 22. septembra do 20.decembra)
    Od 15. januára do soboty pred nedeľou O márnotratnom synovi
    (Ak je sviatok, sa používa základná tabuľka): Celý žaltár je na utierni okrem katismy 18. Na večiereň je cez týždeň vždy 18. katisma (ako v piatok)
    1., 2., 3., 4., a 6. týždeň Veľkého pôstu: 2x celý žaltár s využitím hodiniek na 1 katismu, Na večiereň je cez týždeň vždy 18. katisma (ako v piatok)
    5. týždeň Veľkého pôstu: 2x celý žaltár s využitím hodiniek na 1 katismu, na večiereň je 18. katisma iba v piatok
    5. týždeň Veľkého pôstu (Zvestovanie Pána vo štvrtok): 2x celý žaltár s využitím hodiniek na 1 katismu, Na večiereň je 18. katisma iba v piatok
    Na večiereň nie je katisma v stredu a vo štvrtok.
    Veľký týždeň: Celý žaltár s využitím hodiniek na 1 katismu, Na večiereň je 18. katisma v pondelok a utorok Od večierne stredy už nie sú katismy s výnimkou utierne Veľkej soboty – katisma 17.
    Vyhodnotením získaných údajov konštatujeme, že nižšie uvedenú základnú tabuľku treba považovať za bežný poriadok modlitby žaltára s nasledujúcim doplnením: Od večierne Veľkej stredy až do Tomášovej nedele nie sú katismy s výnimkou utierne Veľkej soboty – katisma 17.

    deň utiereň 1., 3., 6., a 9. hodinka večiereň
    nedeľa 2, 3 žiadna žiadna
    pondelok 4, 5 žiadna 6
    utorok 7, 8 žiadna 9
    streda 10, 11 žiadna 12
    štvrtok 13, 14 žiadna 15
    piatok 19, 20 žiadna 18
    sobota 16, 17 žiadna 1

    TRI POHĽADY ROZDELENIA KATISIEM
    a, Prvý pohľad hovorí o uplatnení praxe používania katisiem aj pri hodinke v čase pôstu a upraviť tabuľku:

    deň Utiereň Hodinka Večiereň
    Nedeľa 2 3 žiadna
    Pondelok 4 5 6
    Utorok 7 8 9
    Streda 10 11 12
    Štvrtok 13 14 15
    Piatok 19 20 18
    Sobota 16 17 1

    Odporúčanie navrhuje používať toto rozdelenie tak, že sa celý žaltár pomodlí v stanovenom čase používaním tohto rozpisu tak, že je rozdelený na tri týždne.

    TRI SPÔSOBY UPLATNENIA MODLITBY ŽALMOV
    1. Byť čo najbližšie klasickému rozdeleniu modlitby Žaltára v kláštoroch byzantskej tradície. (delenie ako v prvom návrhu troch týždňov a modlitby antifón)
    2. Zachovať toto rozdelenie v slávení nedele (1. katisma sa začína v sobotu večer, zostáva v tomto rozdelení aj nezmenené používanie sobotných žalmov).
    3. Zachovať spôsob postupnej modlitby katisiem podľa byzantskej tradície po celé tri týždne (Pritom zostáva modlitba 2. a 3. katismy v nedele. Ostatné katismy sa modlia podľa poradia.)
    (Pozn. autora: Skrátené podľa poslaných skrípt)

    II. PSALTYR

    V byzantskom obrade sa Žaltár, teda Kniha žalmov, delí na dvadsať zhruba rovnako dlhých častí, ktoré sa nazývajú katismy. Každá katisma je ešte rozdelená na tri časti, tzv.antifóny. Pri kompletnej modlitbe časoslova sa celý Žaltár postupne po katismách prečíta za jeden týždeň, v období Veľkého pôstu sa dokonca za týždeň prečíta kompletne dva razy. Gréckokatolíci a pravoslávni používajú číslovanie žalmov podľa Septuaginty. Sedem žalmov pokánia je výberom žalmov s kajúcim obsahov. Ide o nasledovné žalmy: 6, 31, 37, 50, 101, 129, 142 (podľa číslovania Septuaginty).
    (Pozn. autora: Stručné zhodnotenie obsahu psaltyra)

    III. ŠKOLA LITURGIE (BÜGEL)

    VYVOLENIE SI ČLOVEKA V BOŽOM PLÁNE
    Človek túži po nezávislosti – výnimočnosti od iných a taktiež má sklon k religiozite (k liturgii).
    Boží ľud – SZ: Pochádza zo starozákonnej teológie a označuje celok ľudí, ktorí uznávajú Pána za svojho Boha. Ostatné národy boli nazývané gójim (národy), doležitá hierarchia: veľkňaz, kňazi, leviti, znalci a vykladači Zákona; rodové rozdelenie; podľa kmeňovej príslušnosti, či spoločenského postavenia. Vonkajším znamením príslušnosti bola obriezka u židov. NZ: Hierarchické delenie (zatiaľ čo starozákonné “hesed” označuje zanietenie v službe Bohu, novozákonné(eusébia) značí zadosťučinenie nejakej kultovej povinnosti. Spoločenstvo Božieho ľudu nie je samoúčelné, ale je v spojitosti so spásou všetkých.
    Prozelyti – Osobitná skupina tých, čo prijali Tóru, alebo aj židovský Zákon.
    Symboly a znamenia – Viditeľné zobrazenie neviditeľného. Symbol nikdy nevystihuje celú skutočnosť. Boh nemá žiadnu podobu ani tvar a vymyká sa akejkoľvek forme, a práve vďaka tomu sa môže zjavovať a dávať sa poznať v akejkoľvek podobe. Je nezmyslom tvrdiť, že nejaká forma nie je hodná toho , aby bola jeho znamením, pretože akákoľvek (žiadna) forma ho nemôže nikdy dôstojne vyjadriť. Bolo nutné ustanoviť určité znamenia a spôsoby stretávania sa s Bohom (ako i formulácie, úkony a spôsoby života).

    TENDENCIE V LITURGIÍ
    1. Tendencia vychádzajúca z človeka a smerujúca k Bohu, a to je práve smer “ľud Boží – Boh” (vzostupná, latreutistická (latreia) = klaňanie sa.)
    2. Tendencia kedy Boh nejakým spôsobom je spojený s týmto Božím ľudom, ktorý Boha verejne oslavuje a tento svoj ľud posväcuje. (zostupná, soteriologická (Soter) = Spasiteľ.)

    MIESTA BOHOSLUŽIEB
    Spoločenstvo je znamením Ježišovej prítomnosti a znamením Cirkvi. (Porov. Mt 18, 20); Kostol – z lat. castellum (určitý opevnený dom, pevnôstku, pred tatárskymi vpádmi); (eklesia, cirkev, kostol, zhromaždisko) lepšie vystihuje poslanie tejto budovy, pretože je to doslova “zhromaždisko”, tzn. miesto, kde bol niekto akumulovaný.
    Spočiatku to boli len domy, kde sa kresťania schádzali a slávili Eucharistiu, neskôr domy bohatých vyhradené čisto pre schôdzky. Počas prenasledovania sa začali schádzať nad hrobmi mučeníkov, kde neskôr vznikali aj kostoly. Stavba bazilík (basileos, čo znamená kráľ, alebo tiež cisár, postavené z ich útrat) V rannom stredoveku stavali kostoly už biskupi – duchovenstvo. V stredoveku sa stavali ako poďakovanie, neskôr poznačené umeleckými slohmi daného obdobia. Stavané na východ s presbytériom.
    Rozdelenie kostolov podľa významu: kostol farský, tzn. kostol; kostol filiálny (z lat. filia = dcéra); kaplnku (poloverejná – kláštorná alebo súkromná – arcibiskupská), svätyňu (kultové miesto s veľkým významom); kostol katedrálny (centrom v diecéze, z gr. slova stolca – katedry) kostol konkatedrálný, spolukatedrálny (napr. ak došlo k spájaniu diecéz), kostoly pútnické, baziliky (zvláštne spojenie s určitým svätým, delenie na väčšie a menšie; väčšie sú iba štyri, všetky v Ríme: sv. Jan v Lateráne – vlastné biskupský chrám rímskeho biskupa, bazilika sv. Petra, sv. Pavla za hradbami a Panny Márie Snežnej čiže Panny Márie Väčšej, K týmto základným štyrom rímskym bazilikám býva niekedy priraďovaná (ako piata) i bazilika sv. Vavrinca, ale v tomto nie sú autori zajedno.)
    PRIESTOROVÉ ČLENENIE KOSTOLA
    Z hľadiska priestoru: Presbytérium (presbyteros = kňaz, starší – miesto, kde sa zhromažďujú kňazi, býva väčšinou vyvýšené od ostatného priestoru kostola; miesto okolo oltára slúžiace vlastnému liturgického úkonu), chrámová loď (miesto, kde sa zhromažďujú veriaci, definícia chrámu podľa počtu lodí 1 – 5), chrámová predsieň (priestor medzi vonkajšími dverami a druhými sklenenými, mrežovými dverami, pôvodne slúžila na začínanie určitých obradov), v pravoslávnych cirkvách zvaná tiež babinec – zo starozákonnej náuky o nečistote ženy počas menšturácie a 40 dní po pôrode; podľa zvyku aj kropáč so sv. vodou)

    ZARIADENIE KOSTOLA
    Umenie má význam v kostole aby človeka povznášalo k Bohu a tým napomáhalo tomu, čo sa v kostole bežne koná, to znamená bohoslužbu. K vybaveniu kostola patrí:
    a, Presbytérium – oltár (kamenný, drevený, prenosný, neprenosný; je oddelený od všetkého ostatného, od 4. stor. zvyk svätiť oltár, od 7. stor. viacej oltárov, od 9. stor. zaužívané vkladanie pozostatkov svätých do oltára, od 13. stor. pričlenený aj kríž); ambon (miesto, z ktorého sa číta a hlása Božie slovo); predsednícke miesto, krstiteľnica (pôvodne sa jednalo o samostatnú budovu v blízkosti chrámu, zvanú baptistérium), svätostánok (pôvodne to bola obetná miska v podobe holubice, zavesená nad oltárom, v ktorej sa uchovávalo Pánovo Telo pre prinášanie chorým. Začiatkom raného stredoveku dostala tvar skrinky)
    b, Chrámová loď – nemá predpísané nič, bývajú tu lavice. Tie sem boli zavedené až v čase reformácie, niekde zvláštne lavice, tzv. kanonický štálum (sedenie kanonikov) lavice spevácke, organ (asi od 4. stor. už bol používaný pri liturgii, má rôznu podobu a tvar. Obyčajne sa jedná o nástroj drahý, ktorý platil kráľ a ktorý bol používaný pri kráľovských ceremóniách – preto vzniklo povedomie, že organ je “kráľom” medzi hudobnými nástrojmi. Dnes môže byť umiestnený v presbytériu), obrazy (najčastejšie zobrazujúce výjavy z Biblie či života svätcov)
    c, Mimo chrám – Zvony (používali sa už v staroveku, ako liturgický predmet slúžia prinajmenšom od 6. stor. O dvesto rokov mladší je zvyk zvony svätiť, potrebné rozlišovať zvony a zvonkohry, ktoré nie sú liturgicky prípustné

    LITURGICKÉ NÁDOBY
    Sú to všetky nádoby, ktoré používame pri oficiálnej liturgii Cirkvi. Ušľachtilejšie kovy na tých, ktoré prichádzajú do kontaktu s Eucharistiou. Poznáme nádoby: Kalich (prevzatý z židovskej veľkonočnej liturgie. Pozostáva z troch častí: čaše, nôžky (stopka) a tzv. orecha (nodus); Obetná miska alebo paténa (vznikla z nádoby na kúsky chleba používané v židovskej paschálnej liturgii, má predovšetkým praktický význam: sústrediť a oddeliť partikuly konsekrovaného chleba); monštrancia (na vystavovanie Eucharistie pod spôsobom chleba, z nodusu a lunulky – polmesiačika na Eucharistiu); cibórium (nádoba na pokrm a uchovávanie eucharistie, kalich s vekom). Kanvičky (nádoby na uchovávanie vína (V) a vody (A) slúžiacich na prípravu liturgie); nádoba s kropáčom na uchovávanie sv. vody, kadidelnica (thus, tribularium je treťou nádobou, prevzatou zo starozákonnej liturgie, tentoraz chrámovej, význam incenzácie je dnes najmä symbolický, spočiatku skôr dezinfekčný) lodička (slúžiaca na uchovávanie tymianu), nádoby na oleje (olej chorých, katechumenov a krizma).

    LITURGICKÉ RÚCHA
    1. Oltárne plátno – je dnes predpísané len jedno (oproti predtým trom) bielej farby. Korporál (z lat. corpus = telo, je rúcho takisto bielej farby štvorcovitého tvaru, ktoré slúži ako podložka pod nádoby prichádzajúce do styku s Eucharistiou, ktorá je telom Kristovým: odtiaľ je i názov.) Purifikatórium (z lat. purus = čistý a facere = robiť, činiť; purificatio = očista) je plátenná, najčastejšie biela, rúška slúžiace na čistenie vyššie uvedených nádob; tvar je obdĺžnikový. Lavábový uteráčik (lavare = umývať, umývať, tiež obdĺžnikového tvaru, má za úlohu osušenie prstov celebranta po úkone zvanom “lavabo”.) Pala (z lat. palla = vrchný ženský šat; záves) je látkový štvorec, obyčajne vystužený, slúžiace na zakrývanie kalicha. Často býva ozdobený výšivkou. Velum (z lat. velum = plátno, strecha, závoj je rúška, niečo zakrývajúca, delí sa na: kalichové velum (zakrývajúci kalich), velum na monštranciu (v podobe záclonového závoja), donedávna bolo predpísané použitie tiež ciborioveho vela, ktoré sa zvonku vešalo na ciborium.) krstné rúška pre novokrstencov, rúšky zahaľujúce kríž.
    2. Odevy liturgických osôb: alba (lat. = biela, čo je dlhý, celú postavu zahaľujúci odev bielej farby, k jej stiahnutiu sa používa cingulum (lat. = pás), pod albu sa môže použiť humerál, čo je obdĺžnikový kus bieleho plátna s dvomi dlhšími stužkami na rohoch jednej strany slúžiaci na zakrytie šije a ramien (porov. staroslovenský názov: napljačnik), Ornát (z lat. ornatus = ozdobený ) čiže kázula (etymológia neistá: buď z lat. cassus = prázdny alebo z Casula = široká košeľa, omšové rúcho) dalmatika (názov podľa rímskej provincie Dalmácia, odev pre diakonov, uzavretá na bokoch na rukávy), pluviál (z lat. pluvia = dážď, bol pôvodne plášť do dažďa; v tvare dlhého plášťa bez rukávov so sponou vpredu hore) Štóla (obdĺžnikový, dlhý pruh látky v liturgickej farbe a zároveň symbol služby sviatostného kňazstva, symbolizuje Dobrého pastiera), Velum je spoločným odevom obdĺžnikového tvaru pre všetky stupne kňazskej služby, zahaľujúcim ramená a ruky, ktoré je používané pri sviatostnom požehnaní. mitra (z lat. = čelenka vrchná pokrývka hlavy biskupa) pileolus (lat. = čiapočka, spodná pokrývka hlavy biskupa, nazývaná tiež “piuska”) Pedum je biskupská palica, hore obyčajne zakrivená, zhotovená z kovu. Je symbolom Dobrého pastiera. Pektorál (lat. pectus = hrudník je kríž veľkosti dlane, nosený na hrudi, zavesený na kovovej retiazke. Prsteň (prvok paraliturgický, symbolizujúci úplné zasnúbenie s cirkvou. Prsteň pápežský býva niekedy nazývaný “rybársky”, pretože jeho nositeľ je nástupcom apoštola Petra, rybárov; kedysi do neho boli zabudované ostatky svätých.) Pálium (lat. pálium = odev, kruh z vlnenej látky, z ktorého vpredu a vzadu vybiehajú dlhší výbežky, ktorý je vlastným “odznakom” metropolitu na území mu podriadenom. Nie je prenosným a stáva sa súčasťou pohrebného odevu metropolitu.) Tiara (jej používanie zrušil Pavol VI., symbol pápežstva), Odevom najznámejším, aj keď už neliturgickým, je tzv. sutana – klerika (z lat. clericus = člen duchovného stavu), nazývaná tiež reverenda (reverendus = dôstojný; porov. angl.), ktorá je celé telo zahaľujúcim odevom s rukávmi. Farba býva rôzna, podľa dôstojnosti a zastávaného úradu. kolárik (z lat. collar = golier; porov. angl., biely doplnok ku klerike), neskôr aj cingulum (skôr ich nosili len tí, ktorým patrila iná farba ako čierna)

    INÉ PARAMENTÁ
    Abakus (z lat. abacus, abax = kredenc, je menší stôl slúžiaci na odkladanie liturgických nádob), Krucifix, kríž oltárny (z lat. crux = kríž a figer = zavesiť, zabiť, upevňovať, teda kríž s vyobrazením Krista ukrižovaného. Môže byť stabilný alebo prenosný), Sviece (majú byť na oltári v párnom počte) svieca paškál (je symbolom Zmŕtvychvstalého.) Lyžička a trubička pre podávanie Eucharistie pod obidvoma spôsobmi (u nás sa nepoužívajú), Sedia gestatoria boli nosidlá pre pápeža; baldachýn (strieška pri liturgických procesiách)

    LITURGICKÉ KNIHY
    Misál (lat. Missale), čiže kniha slúžiaca na slúženie omše (lat. Missa = omša). Obsahuje omšové texty nemenlivé (Ordinarium) a menlivé (modlitby, prefácie a pod.). Lekcionár (z lat. lectio = čítanie, čítanie), Kniha modlitieb veriacich, Rituál (lat. Rituale obsahuje obrady lat. Rítus = obrad) svätenín, žehnanie a svätenie vecí a osôb) Benedikcionál (z lat. benedictio = požehnanie), Pontifikál (z lat. pontifex = kňaz; doslova staviteľ mostov obsahuje texty obradov, ktorých vysluhovanie prináleží len biskupovi), Liturgia hodín (liturgia horarum), nazývaná bežne “kňazské hodinky” či breviár (z lat. brevis = krátky, skrátený), Kyriale (z gréc. Kyrie eleison= Pane, zmiluj sa je kniha obsahujúca notové zápisy, obsahoval stále časti) Gradual (z lat. gradus = stupeň, bola kniha, ktorá obsahovala pôvodne texty tzv. Stupňových modlitieb boli to modlitby odriekané na stupňoch oltára pred začiatkom omše, obsahoval menlivé časti), Antifonár (je kniha, obsahujúca zhudobnené časti Dennej modlitby Cirkvi), rubriky, (z lat. ruber = červený; pôvodne červená hlina), čo sú červeno písané poznámky v liturgických knihách)

    LITURGICKÉ FARBY
    Spočiatku len biela farba, neskôr pridaná červená a čierna. Poznáme 5 základných farieb a 4 vedľajšie. K základným farbám patrí farba biela (nevinnosť – sviatky tých, ktorí neboli mučeníci, sviatky Pána a Panny Márie, veľkonočná a vianočná), červená (krv – sviatky mučeníkov, Ducha svätého), zelená (nádej, obdobie cezrok), fialová (pokánie a smútok, pôst, advent a pohreb) a čierna (slávnostne smútočná, pohrebná) Vedľajšie liturgické farby sú: zlatá, strieborná, modrá a ružová.

    LITURGICKÉ SUBJEKTY
    a, Liturgické osoby – pápež, patriarcha, arcibiskup, biskup, opát, abatyša, kňaz, diakon (všetci – okrem abatyše – môžu byť označení ako celebrant); akolyta, lektor, žalmista, komentátor a miništranti; pri niektorých sviatostiach (krst, birmovanie) taktiež svedkovia, krstní rodičia a iní ručitelia (pri svätení).
    b, Schola a ľud – patrí tu aj ceremonár, manduktor (z lat. manus = ruka a ducere = viesť, ktorý pri primičnej omši privádza novosvätenca k oltáru)

    LITURGICKÉ CYKLY
    Poznáme cykly: a, ročný cyklus (A,B,C); b, týždenný (Opiera sa o nedeľu, s tým, že nedeľa je liturgicky prvý a zároveň aj ôsmy deň v týždni); c, denný (Pravidelné striedanie dennej a nočnej doby).

    POČÍTANIE ČASU
    a, počítanie kalendárne – jedná sa o bežne známu a používanú astronomickú časomieru (chronológiu)- týka sa väčšiny dní liturgického roka; b) počítanie staroveké – pri počítaní dĺžky doby na dni sa ako prvý započítava súčasný dnešný deň – napr. Veľkonočné triduum; c) počítanie liturgické – ide o aplikáciu židovského názoru, že deň sa začína po západe slnka predchádzajúceho večera – týka sa nedelí a slávností.

    LITURGICKÝ ROK
    Ročný cyklus liturgického života Cirkvi. Začína prvou adventnou nedeľou a jeho vrcholom je Veľká noc. Delí sa na: doba adventná, vianočná, cezročná (I. časť), čas pôstu, veľkonočná a opäť cezročná (II. časť). Poznáme delenie sviatočných dní na: slávnosti, sviatky, spomienky a férie. Menlivé sviatky menia svoj dátum v závislosti od Veľkej noci; stále – nemenné sviatky majú stále rovnaký dátum (aj tzv. dogmatické sviatky). Poznáme aj tzv. prosebné dni (sviatok sv. Marka, tri pred Nanebovstúpením Pána) kvatembrové (dni na začiatku ročných období), aliturgické dni (piatok a sobota Svätého týždňa).

    LITURGICKÉ GESTÁ
    a, Postoje – (Statické) – Sedenie, státie
    b, Gestá – (Dynamické) – Gestá celého tela (Prostrácia, Sprievod, Pobozkanie, Úklon, Pokľaknutie) Gestá rúk (Zložené ruky, Rozložené ruky, Vystieranie rúk, Bytie sa v prsia) Pozdvihnutie očí a úklon hlavy.

    ROZDELENIE LITURGIÍ
    Rítus (niekedy tiež obrad) je zase termínom liturgického a cirkevného práva označujúcim spôsob slávenia liturgie v rámci katolíckej cirkvi príznačný pre určitú oblasť alebo národ; vo vzťahu k východným liturgiám je totožný s pojmom liturgické rodiny. Liturgie niesli názvy podľa názvu patriarchátov: Antiochia Rím – rímska liturgia; Alexandria, Carihrad a Jeruzalem – grécka liturgia. Jestovanie tiež liturgie galskej a ambroziánskej na západe a východ sa delí na liturgické rodiny, Alexandriu, kde patrili rýty alexandrijskej, koptskej a etiópskej cirkvi, Antiochia – Jeruzalemská liturgia, mladšie rodiny ako byzantská a arménska. Všeobecne vzaté sú východné liturgie viac mystériové, metaforické a dynamické; teologicky je z nich najviac prepracovaná liturgia byzantská.

    VÝVOJ SVÄTEJ OMŠE
    Môžeme rozlíšiť tri typy bohoslužieb v židovstve: a, domáce – Bohatá liturgia paschálnej večere u židov (umývanie rúk, konzumácia, veľkonočné jedlá, horké jedlá, vypitie druhého kalichu a lámanie chleba a spev Hallelu) večera mala oslavný a spomienkový ráz. b, synagogálne – Synagógy na slávenie bohoslužby slova, slúžili na čítanie zákona a spoločnú modlitbu. c, chrámové – Prinášanie obiet, keďže synagóga oltár nemala, len ambon.
    Bohoslužba synagogálna na našu bohoslužbu slova, obrady chrámové a domáce liturgie na našu bohoslužbu obety. Kresťania chodievali spočiatku na spoločné modlitby do jeruzalemského chrámu, bola tendencia nazývať liturgiu podľa jednej z ich častí, obyčajne tej, ktorá bola najviac zdôrazňovaná. Liturgia bola nazvaná lámaním chleba, cena Domini čiže Večera Pánova, Eucharistia. Po obsahovej stránke dochádzalo ku inkulturácií. Po zrovnoprávnení kresťanstva s pohanstvom dochádzalo k prieniku aj so zvykmi cisárskeho dvora.

    GENÉZA OMŠE SVÄTEJ

    I. ÚVODNÉ OBRADY
    a) vstupný spev, lat. introitus. Jedná sa o spev časti žalmu alebo iného textu počas vchádzania celebranta do presbytéria.
    b) pozdravenie oltára celebrantom, konkrétne formou bozku, je antický zvyk, prevzatý z profánneho života, rovnako ako odchod k predsedníckemu sedadlu, tzv. sedes. Vo významné dni býva rozšírené i o incenzáciu oltára.
    c) pokropenie vodou, ktoré dnes môže nahradiť úkon kajúcnosti.
    d) znamenie kríža – vyskytuje sa vo všetkých typoch liturgiou, aj keď s rozdielnym slovným sprievodom;
    e) pozdravenie ľudu
    f) úvod do liturgie dňa – prvok novo zaradený po II. Vatikánskom koncile, ktoré komentátorom poskytuje možnosť zoznámiť obec s práve prežívanými liturgickými mystériami.
    g) úkon kajúcnosti, ktorý je okamihom spoločnej ľútosti za hriechy všetkých zhromaždených a zodpovedá najstaršej tradícii.
    h) hymnus Gloria, spievaný alebo recitovaný pri nedeľných sláveniach a sviatkoch (okrem adventných a pôstnych.
    i) vstupná modlitba (Collecta), ktorej názov napovedá, že sa jedná o sumarizujúcu modlitbu (lat. colligere = zbierať, zhromažďovať, sumarizovať; porov. kolekcia) konkrétne sumarizuje tiché modlitby jednotlivých veriacich, prednesená na výzvu: modlime sa.

    II. LITURGIA SLOVA
    a) biblické neevanjeliové čítanie (biblické, pretože je z Biblie; neevanjeliové, pretože sa nejedná o čítanie z Evanjelia)
    b) žalm (z lat. responsum = odpoveď), ktorý sa kedysi nazýval graduale) – je to žalm s opakovanou antifónou, ktorá sa stáva odpoveďou ľudu.
    c) sekvencia – je to špeciálny liturgický útvar, ktorý sa v bežnej omši nevyskytuje. Dnes v liturgickom roku máme iba 4 sekvencie, z toho 2 povinné.
    d) alelujový (alelujatický) verš. Je to verš obyčajne z Písma sv. vyskytujúci sa pred evanjeliom, ktorý je uvedený a zakončený aklamáciou “Aleluja”
    e) perikopu z evanjelia číta diakon (ak nie je prítomný, potom sám celebrant) a tento úkon je od 5. stor. uvedený sprievodom so sviecami a kadidlom, čo je reminiscencia na antický zvyk sprevádzať cisára s fakľami pri priechode mestom
    f) homília má za úlohu priblížiť obsah biblických čítaní, príp. žalmu, omše dňa (= predsednícke modlitby)vlastných, alebo stálych omšových textov (= Ordinarium).
    g) vyznanie viery patrilo pôvodne do krstných obradov.
    h) modlitba veriacich (prosby) je jedinou časťou omšovej liturgie, ktorá nemá jednotný text pre celú katolícku cirkev rímskeho obradu.

    III. BOHOSLUŽBA OBETY
    a) Príprava darov. Hoci modlitby pri nej pochádzajú zo židovskej liturgie, boli znovuzavedenie ešte len II. Vatikánským koncilom.
    b) Spev na obetovanie má praktický význam – vyplniť priestor ticha pri príprave darov.
    c) Sprievod s obetnými darmi je známy od začiatku kresťanstva.
    d) incenzácia darov bolo zavedené v 13. stor. a bol k nemu pripojený aj symbolický výklad – aby sa aj naša obeta vzniesla ako bohumilé vôňa kadidla.
    e) umývanie celebrantových rúk
    f) modlitba nad darmi (super oblata)
    h) prefácia (lat. praefatio = úkon predošlá inú činnosť, príprava) je oslavný hymnus adresovaný Bohu Otcovi, v ktorom ho zvelebujeme za celok diela spásy alebo jednotlivé udalosti.
    i) Hymnus “Svätý” (“Sanctus”), vyskytujúci sa vo všetkých liturgiách.
    j) Postsanctus je prechodom od predchádzajúceho hymnu k vlastnému obsahu eucharistickej modlitby, ktorú vlastne začína.
    k) Pripomienka tajomstva dňa, ktoré však v českom misáli sa zatiaľ schádza. Zavedená bola po II. Vatikánskom sneme.
    l) Epiklézy (z gréc. privolávať, zvolávať), je dnes prosbou o zoslanie Ducha sv. na obetované dary.
    m) Slová ustanovenia – správa o ustanovenia tvoria teologický a historický rámec pre konsekračné slová, ktoré nesmieme vytrhávať z ich súvislosti, ako sa to po dlhé stáročia darilo západnej scholastickej teológii (riskovali by sme tak ich trochu magické chápanie ako všemocné formulácia)
    n) Aklamácia, čo je zvolanie ľudu. Je to prvok veľmi starý, ktorý však v stredoveku vymizol a bol znovuzavedenie ešte len na II. Vatikánskom koncile. ďalej nasleduje
    o) Anamnéza (gréc.  (anamnein) = spomínať) akási chronologická spomienka spásnych udalostí v priamom vzťahu k slovám ustanovenia.
    p) Obetná modlitba, čo je opäť veľmi starobylý prvok, ktorého podstatou je vyjadrenie úmyslu celebranta priniesť spolu s veriacimi Bohu
    r) Modlitba prosebná, do ktorej zahŕňame ako živé, tak i zomrelých, cirkev miestne aj celosvetovú.
    s) Záverečná doxológia, niekedy nazývaná veľkou doxológi. Z teologického hľadiska je to okamih veľmi dôležitý, je to vrchol omšové liturgia, pretože je to zhrnutie celého vykupiteľského diela Kristovho. V byzantskej liturgii sa nevyskytuje.

    IV. OBRAD PRIJÍMANIA
    a) úvod k modlitbe Pána, ktorý je v rímskej liturgii známy už v 5. st., zatiaľ čo v iných liturgiách neskôr; po II. Vatikánskom koncile pribudla možnosť použiť variabilných textov.
    b) modlitba Pána je v liturgii doložená už v 4. st., ale spôsob, akým bola prednášaní, bol poznačený mentalitou.
    c) embólizmus – ktorý je rozvinutím slov tejto modlitby.
    d) znak pokoja, sú známe už v 4. st. Samotný spôsob tohto pozdravenie sa menil – napr. prvotný kresťania si vymieňali bozky, ale to súviselo s usporiadaním ich chrámov, kde múrik alebo drevená priehradka oddeľovali časť mužskú od ženskej (čo bolo prevzaté z židovskej synagógy).
    e) spev Baránok Boží, čo vysvetľuje, prečo sa v liturgiách východných nenachádza.
    f) Zmiešaní spôsob má dnes najmä symbolicko – mystický význam. Podľa židovského chápania sú telo a krv základných prvkami života, takže ich oddelené prepodstatnenie je reálnym znázornením smrti Krista; okamih ich spojenie je symbolom zmŕtvychvstania.
    g) pozdvihované Hostie sa slovami: “Hľa, Baránok Boží” pochádza zo 16. st.
    h) Prijímanie kňaza predchádza tichá modlitba, známa už v 13. st.
    i) Prijímanie veriacich prebiehalo až do vrcholného stredoveku pod oboma, aj keď od jeho ranej fázy sa v Ríme obmedzilo len na šľachtu.
    j) Spev na prijímanie, ktorá má podobnú funkciu ako Introit (vstupný spev).
    k) Modlitba po prijímaní, svojím pôvodom veľmi stará, je posledná z predsedníckych modlitieb v omši; má sumarizujúci charakter. Obyčajne pozostáva z dvoch prvkov: vďakyvzdania a prosby.

    V. ZÁVEREČNÉ OBRADY
    Boli do omšových textov včlenené pomerne neskôr
    a) možnosť prednesenia krátkych oznamov,
    b) požehnanie, ktoré sa v liturgii vyskytovalo odjakživa
    c) prepustenie ľudu
    d) pobozkanie oltára, s významom podobným, ako na začiatku liturgie.

    ANALÝZA ODPOVEDÍ ĽUDU POČAS SVÄTEJ OMŠE
    V mene Otca, i Syna i Ducha sv. – Meno bolo v židovskom chápaní synonymom osoby a jej existencie; dať niekomu meno znamenalo prejav priazne a dôvery.
    Amen. – Toto hebrejské slovo má tri základné významy: a) stojím za tým, verím tomu; b) nech sa tak stane, kiež to tak je; c) podľa Zjv 3,14 je Kristus “Amen”, verný svedok.
    Milosť nášho Pána, Ježiša Krista, Božia láska a spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými (2 Kor 13,13) – Tento pozdrav je typický pre obce pohano-kresťanské, teda na kresťanskú vieru obrátené z pohanstva. Ďalšie formulácia znie: Milosť a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista, nech je s vami všetkými – To je pozdrav typický pre sv. Pavla a vzťahuje sa na všetkých kresťanov, teda ako žido- aj pohano-kresťanov. Tretia verzia zneje Milosť Ježiša Krista, nášho Pána, pre nás (narodeného, ukrižovaného, zmŕtvychvstalého) nech je s vami všetkými.
    Pán s vami – je inak vyjadreným prianím spásy a požehnanie Božieho. Ak biskup, zdravie: Pokoj Kristov nech je s vami (porov. Jn 14,27), pričom sa vychádza z toho, že tieto slová povedal Kristus apoštolom, a ich nástupcovia sú biskupi. Na všetky tieto možné spôsoby pozdravu my odpovedáme: I s duchom tvojím. Výzva k úkonu kajúcnosti – Formulácia najbežnejšie znie: Pane, zmiluj sa; Kriste, zmiluj sa; Poznáme ďalšie štyri možnosti. Po krátkom okamihu ľútosti všetci spoločne hovoríme: Vyznávam všemohúcemu Bohu …, čo je očividne nutné, pretože len On mi môže odpustiť hriech. Ten však nikdy nie je záležitosťou iba súkromnú, ale týka sa aj ostatných, pretože zasahuje štyri základné roviny vzťahov ľudskej existencie: vzťah k Bohu, k blížnym, sebe samému a svetu (ako zvyšku stvorenia). Nasleduje “maxima culpa” – najväčšia vina; Ak to požadujú liturgické predpisy (nedele, slávnosti a sviatky), prednáša sa hymnus “Gloria”, ktorého začiatočný verš je prevzatý z Lk 2,14; avšak vo voľnom preklade: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle Teraz nás celebrant nabáda, aby sme vhodne zaplnili okamih ticha, ktorý nám má však poskytnúť: Modlime sa. Nasleduje Kolekta. V rámci bohoslužby slova, po prečítaní úryvku Písma, počujeme lektorovo: Počuli sme Božie slovo. K epištole patrí tzv. Žalm. Liturgia slova vrcholí čítaním úryvku evanjelia, pred ktorým nás čítajúci (diakon, ak nie je, tak kňaz), pozdravuje nám už známym “Pán s vami”. Nasleduje bližšie zoznámenie s danou perikopou: Čítanie (začiatok) svätého evanjelia podľa (Matúša, Marka, Lukáša, Jána), ktoré nám zdôrazňuje výnimočnosť evanjelií medzi ostatnými knihami Písma (“svätého evanjelia”), ktoré predsa zaznamenávajú slová Pána. Za to posledné, že Boh poskytol ľudstvu takúto možnosť, sa patrí, aby sme ho oslavovali: Sláva tebe, Pane. Ak je to predpísané (nedele a slávnosti), sa odriekava vyznanie viery v Nicejsko-carihradskej verzii. Poslednou časťou liturgie slova sú tzv. príhovory. Potom sa prinášajú obetné dary. Bohoslužba obety začína prípravou darov, počas ktorej kňaz vyslovuje (hlasno alebo ticho, podľa situácie) slová obetovania. Modlitbu nad darmi predchádza opäť výzva k modlitbe: Modlite sa, … aby sa … obeta zaľúbila Bohu, je nielen pozvaním k vrúcnejšiemu spojeniu s Bohom, ale aj zdôraznením našej ľudskej dôstojnosti. Začiatok tzv. Dialógu pred prefáciou nám opäť pripomenie prítomnosť Božiu: Pán s vami, na čo my zareagujeme ustáleným spôsobom: I s duchom tvojím. Nasleduje upriamenie sŕdc na skutočnosť slovami: Hore srdcia. Prefácia je nielen oslavným hymnom na Božie dielo, ako sme si už uvádzali skôr, ale aj istou paralelou k ľudskému životu: obidva začínajú poučením o Božej prítomnosti a pozvaním k tomuto poznaniu zodpovedajúcemu životu, kde vďaka Otcovi predchádza čokoľvek iné z našej strany. Aklamácia po premenení sa začína slovami: Hľa, tajomstvo viery, ktoré dávajú plnú hodnotu omšovej obety. Má aspoň tri verzie. Eucharistická modlitba končí doxológiou. Naša odpoveď v podobe najčastejšieho: Amen. Obrady prijímania začínajú modlitbou Pána, ku ktorej sme vyzvaní celebrantom pomocou jednej z niekoľkých formulácií. Ďalej náš liturgický dialóg pokračuje tzv. embolizmu. Časť “znak pokoja”, opäť začína celebrantovou modlitbou. Výzva: Pokoj Pánov nech je vždy s vami je obdobou úvodného: Pán s vami, takže naša odpoveď: I s duchom tvojím je tu úplne namieste. Počas zmiešania spôsobov spievame: Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta.. Po niekoľkých okamihoch celebrant pozdvihuje hostiu so slovami: Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta; blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu. K ďalšiemu dialógu dochádza pri podávaní sv. prijímania: Telo Kristovo (príp. Krv Kristova či oboje) – Amen. Okamih záverečný je vhodný na pripomenutie Božej prítomnosti. Forma prepustenia: Iďte v mene Božom nás opäť odkazuje k symbolike mena, ako sme si ju už uvádzali.

    EUCHARISTICKÁ MODLITBA A JEJ OBSAH
    I. eucharistická modlitba, nazývaná tiež “Rímsky kánon”, bola v užívaná už v najstarších dobách, z ktorých máme zachované svedectvo, aj keď, samozrejme, prešla tiež určitým vývojom. V r. 1965 bolo dovolené, aby mohla byť recitovaná hlasno namiesto doterajšieho spôsobu odriekavanie ticho, čo je prax stredoveká, ktorá bola v 13. stor. dokonca kodifikovaná a špecifikovaná (tak ticho, aby ju počuli iba okolostojaci pri oltári). V r. 1967 bol umožnený preklad do národného jazyka. O rok neskôr boli zavedené ďalšie eucharistickej modlitby:
    II. eucharistická modlitba alebo tzv. “Hypolitov kánon” je trochu skrátenou verziou starobylého kánonu, zostaveného protipápežom Hypolitom Rímskym v 3. stor. Zo všetkých súčasnych pre našu oblasť povolených eucharistických modlitieb je najkratšia, a preto sa ju odporúča používať vo všedné dni. Vlastná prefácia s ňou však nie je nevyhnutne spojená. Ďalší kánon, známy ako
    III. eucharistická modlitba, je liturgickým “novotvarom”, pochádzajúcim od talianskeho liturgistu prof. Vaggaginniho. Vychádza z široko poňatej teológie obete. Použitie sa odporúča najmä v nedele a sviatky. Určitým “splácaním dlhu”, ktorý západná Cirkev pociťovala voči tradícii východnej, ako aj istým ekumenickým “vyjdením ústrety” je
    IV. eucharistická modlitba, ktorej základ tvorí egyptská verzia anafory (= kánonu) sv. Bazila. Tu je hlavným motívom teológia dejín spásy, takže sa neodporúča používať ju v nedele a na slávnosti, kedy je predpísané vyznanie viery, aby nedochádzalo k duplicitám. Prefácia je vlastná.
    Ostatné eucharistické modlitby tvoria celky, zaoberajú sa určitou témou alebo využívajú určité spôsoby slávenia liturgie. Skupiny ostatných eucharistických modlitieb: a, anafory pre omše s deťmi; tie sú tri. b, anafory za zmierenie, c. anafora eucharistickej modlitby na rozličné potreby, v slovenskom misáli je táto anafora uvedená ako piata eucharistická modlitba.

    II. EUCHARISTICKÁ MODLITBA – ANALÝZA
    Táto anafora začína slovami, ktoré sú našou reakciou na im predchádzajúci spev “Svätý”: Naozaj si svätý, Otče, ty prameň všetkej svätosti. Po tomto uvedomení si správneho vzťahu k Bohu už prechádzame k vrcholnej časti, spomienke veľkonočnej večere. Slová premenenia chleba sú vzaté z Mt 26,26b. Teraz správa o ustanovení pokračuje nevyhnutným náčrtom súvislostí: Podobne po večeri vzal kalich, znova ti vzdával vďaky a dal ho svojim učeníkom hovoriac.. Po aklamácií, smerujúcej k Synovi, ktorej zavedenie bohužiaľ narušilo celistvosť anafory, smerujúcu k Otcovi, celebrant pokračuje ďalej: Keď teda slávime pamiatku smrti a zmŕtvychvstania tvojho Syna, obetujeme ti, Otče, chlieb života a kalich spásy. Ďakujeme ti, že si nás uznal za hodných stáť pred tvojou tvárou a tebe slúžiť. “Slúžením” je tu myslené rozvíjanie všetkých tých talentov, ktoré sme od Boha dostali, a to vo všetkých rovinách našej existencie. Nie sme však sami, kto takto Bohu “slúži”, preto sa musíme usilovať, aby aj v spoločenskej rovine bolo toto naše počínanie Boha dôstojné. Ďalej nasledujú prosby za cirkev putujúcu i oslávenú.

    III. EUCHARISTICKÁ MODLITBA – ANALÝZA
    Tu sa jedná o rozvinutie teológie Božej svätosti a posväcovania všetkého skrze Ducha Svätého, k čomu dochádza prostredníctvom “ľudu Božieho”. To je pojem starozákonný, ktorý však bol v NZ podstatne rozšírený – “Božím ľudom” už nie je len vyvolený národ (Izrael), ale všetci zapojení skrze krst do Krista. Po uvedomení si týchto základných skutočností, ako aj spolupatričnosti k Cirkvi nášho miestneho spoločenstva, nám už nezostáva nič iné, než aby sme konkrétne “aplikovali” tento princíp posvätenia formou prosby aj v našej situácii. Slovom “tajomstvo” tu nie je na prvom mieste myslené niečo nepochopiteľné – jedná sa o trochu pokrivkávajúci doslovný prevod gréckeho  (mysterion) do latinčiny (mysterium) a jeho následný preklad. Potom už nasleduje správa o ustanovení: On v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával ti vďaky a dobrorečil, lámal ho a dával svojim učeníkom hovoriac. Oproti II. kánonu sú rozšírené o prvok “žehnanie” (benedixit), ktorý však v origináli skôr vyjadruje dobrorečenie v rámci židovského “berakha”. Spôsob formulácie anamnézy je však už vlastný. Použité slovo “vďakyvzdania” je z gréc. eucharistéia, z čoho vznikol aj náš dnešný termín “Eucharistia”, označujúci omšu ako najväčší “vďakyvzdanie”, ktoré ako ľudia sme schopní priniesť, pretože sa jedná o ” živú a svätú obetu”, teda o niečo celkom reálne a zároveň bytostne premieňajúce našu existenciu. V Eucharistii je však najdôležitejšia rovina vertikálna, ku ktorej sa text znova vracia: Nech Duch Svätý urobí z nás ustavičnú obetu. Hodnota Kristovej smrti sa však neobmedzuje len na našu osobu, či na okruh našich známych no prináša aj na celú cirkev. Máme však vedomie, že tak, ako sme my nedokonalí, čo potvrdzujú predchádzajúce prosby, tak to platí aj o tých, ktorí už odišli, čo je dôvod zapojiť aj ich do prosieb. Nezabúda tiež na hodnotu ľudského tela a význam Kristovho zmŕtvychvstania v dejinách spásy.

    IV. VYBRANÉ KAPITOLY
    Z PASTORÁLNO – LITURGICKEJ TEOLÓGIE (AKIMJAK)

    EKLEZIÁLNA KONCEPCIA PASTORÁCIE
    Názov pastorácia, pochádza z biblického obrazu, Ježiša, ako Dobrého Pastiera, ktorý sa stará nielen o svojich apoštolov a učeníkov, ale aj o všetky ovečky, teda o všetkých veriacich po celom svete. Vykupiteľský aspekt predstavuje Veľkonočný Baránok, ktorým sa stal Ježiš Kristus. Po zmŕtvychvstaní Ježiš poveril svätého Petra, aby pásol jeho ovečky. Teda v apoštolských časoch biskupi a kňazi predstavovali postavu pastiera. Pojem „ekleziálna koncepcia pastorácie” znamená, že pri evanjelizácii a pri sprítomňovaní vykupiteľského diela Kristovho majú mať svoju účasť aj laickí veriaci. Celá Cirkev má evanjelizovať, celá má pastoračné pôsobiť, teda aj laici na základe svojho všeobecného kňazstva, ktoré prijali vo svätom krste a v sviatosti birmovania. Cirkev je podmetom pastoračnej aktivity všetkých členov Cirkvi, teda i laikov, ale zároveň je aj predmetom tejto pastoračnej aktivity, lebo členovia Cirkvi tak kňazi, ako aj laici, majú posväcovať aj seba a majú pracovať aj na svojej spáse. Pri dosahovaní cieľa ekleziálnej koncepcie pastorácie, môžeme pozorovať aspekt soteriologický úlohou pastoračnej aktivity je oslobodiť človeka od hriechu a od večnej smrti; Ale ąj aspekt eschatologický nadprirodzené spojenie s Bohom, s ktorým máme byť po celú večnosť.

    ŠTYRI ZÁKLADNÉ ŠTRUKTÚRY PASTORAČNEJ ČINNOSTI
    1. Platformu inštitucionálnu hoci Ježiš Kristus je hlavným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi, predsa toto prostredníctvo vykonáva cez inštitúcie svätej Cirkvi; 2. Platformu personalistickú Cirkev ąj keď hovorí ku všetkým ľuďom, predsa pri vysluhovaní sviatosti prichádza do kontaktu s každým veriacim osobne a osobitne; 3. Platformu kozmologickú aktivita Cirkvi má byť upriamená na všetky potreby dnešných ľudí, na potreby celého sveta, ktorý Ježíš vykúpil; 4. Platformu eschatologickú Naša dnešná pastoračná činnosť nesmie byť konzervatívna, ale má byť odpoveďou na „znamenie časov“. Má byť neustále zameraná na budúcnosť a to nielen na tú pozemskú, ale až na večnú.

    FUNKCIE PASTORÁCIE
    Medzi základné funkcie pastorácie patri: 1. ohlasovanie Božieho slova (homilia, katecheza), 2. vysluhovanie sviatostí.
    Medzi ďalšie pastoračné aktivity patrí: a) viesť biblické krúžky, (duchovné rozhovory), b) poskytovať duchovné vedenie (administratívno-disciplinárne, ale i asketické), c) organizovať a prevádzať charitatívnu činnosť Cirkvi.

    PASTORAČNÉ STREDISKÁ CENTRÁ (MIESTA PÔSOBENIA)
    1. farské pôsobenie v rámci farnosti, pričom farnosť má byť spoločenstvo spoločenstiev a nie spoločenstvom jednotlivcov. 2. rodinné pôsobenie v rámci rodiny prirodzenej ľudskej. 3. individuálne pôsobenie na jednotlivcov združených v rôznych spolkoch (skauti, požiarnici a pod.), ale aj na jednotlivé duchovné skupiny, či hnutia (oázové, katechumenátne, fokolárske, charizmatické a pod.) V modernej dobe sú to aj 4.telefónne rady duchovného tým, ktorí mu zavolajú vo svojich ťažkostiach,

    ŠPECIÁLNA PASTORAČNÁ STAROSTLIVOSŤ
    Sa poskytuje: a) vojakom, b) väzňom, c) mládeži v internátoch, d) robotníkom na pracoviskách a pod, V pastorácii treba používať aj poznatky z oblasti psychológie, sociológie ako aj pastorálnej medicíny.

    TEOLÓGIA DOMÁCEJ CIRKVI
    DVK použil pojem Domáca Cirkev“ (LG 11), tým chcel jasne povedať, že evanjelizovať treba už v rodine, v dome, kde deti vyrastajú. Členovia týchto rodín potom prichádzajú do farského kostola na “farskú omšu” nie ako jednotlivci, ako súkromne prežívajúci svoju vieru, ale prichádzajú tam, ako členovia rodinných spoločenstiev. Ako spoločenstvo prirodzené i nadprirodzené tvorí integrálnu súčasť farského spoločenstva. Povolania ďalej vznikajú a upevňujú sa aj v malých spoločenstvách, kde sa najmä mladí ľudia spoločne modlia a meditujú.

    PÍSMO SVÄTÉ VO FARSKEJ PASTORÁCII
    Cirkev vždy mala v úcte Písmo sväté priam ako samo Pánovo Telo, pretože najmä v posvätnej liturgii neprestáva prijímať chlieb života tak zo stola Božieho Slova, ako aj zo stola Kristovho Tela a podáva ho veriacim (DV 21). Preto všetky kázne vo farskej pastorácii majú sa živiť a viesť Svätým písmom. DVK vyzýval: Svätým písmom treba obohatiť všetky pobožnosti; Nech si veriaci čítajú Sväté písmo aj v kruhu svojej rodiny; čítanie Svätého písma má sprevádzať modlitba; Úlohou všetkých biskupov a kňazov je náležíte naučiť svojich veriacich dobre používať Sväté písmo. V nových obradoch uvedenia dospelého do Cirkvi je aj odovzdávanie Písma katechumenovi pri skrutíniach.

    FORMY BIBLICKÝCH STRETNUTÍ
    1, Biblické rozhovory – (biblické hodiny, revízia života) Uvažovanie v dvoch etapách: exegetickom vysvetlení a v uvedení do života. Dôraz na primerané rozdelenie v skupinke, texty vyberané podľa špecifických potrieb. Stretnutie má byť sprevádzané meditáciou a modlitbou. 2, Biblické rozjímania – meditácie – (Lectio divina – lectio, meditatio, oratio, contemplatio) – Je to reflexívne a modlitbové čítanie Svätého písma. Lectio divina, je najlepšou cestou ku kontemplácii. 3, Biblická nedeľa; 4, Biblický týždeň; 5, Intronizácia evanjeliára; 6, Biblická pastorácia rodín

    FORMY ODOVZDÁVANIA VIERY V MASMÉDIÁCH
    Cirkev sa im venuje v dokumentoch: Miranda prorsus (priam udivujúce – Pius XI. predniesol posolstvo cez rádio); Inter mirifica (medzi podivuhodnými – 24 článkov, podáva náuku Cirkvi o práve na informovanosť, o umení a morálke, o verejnej mienke, o povinnostiach tvorcov masmédií a o povinnostiach prijímateľov programov z masmédií, Ďalej bol tu zavedený deň hromadných oznamovacích prostriedkov); Communio et progressio (qednotenie a postup, vysvetľuje a dopĺňa koncilový dokument Inter Mirifica, o verejnej mienke pestovanej cez masmédiá. Poukazuje sa na užitočnosť masmédií pri šírení Evanjelia.) Aetatis Novae (Nový vek, je doplnením a nie nahradením fundamentálnej inštrukcie Communio et progressio, ktorá je úplným výkladom teológie masmédií, hovoria o úlohách súčasnej scény – divadla a rozhlasu), Vigilanti eura.

    CHARIZMATIKA A EKLEZIÁLNA FUNKCIA HNUTÍ V CIRKVI
    Duch vanie ZHORA cez hierarchiu a ZDOLA cez srdcia jednotlivých veriacich. Ak sa kdekoľvek objaví napätie medzi hierarchiou a charizmatikmi, svedčí to o cirkevnej nezrelosti jednej zo strán. Úlohou hierarchie nie je udeľovať licencie na charizmy istým osobám, ale strážiť chariztny, aby dary Ducha Sv. naozaj slúžili dobru Cirkvi, nepodliehali falšovaniu a manipulácii. „Kritériá cirkevnosti“ pre zoskupenia laikov sú vydané v posynodálnom apoštolskom liste sv. Otca Jána Pavla IX.: CHRISTIFIDELES LAICI nasledovne: .1, Všetci sa teda majú starať o to, aby spĺňali úlohu nástroja ku svätosti. 2. Vieru podáva celú. 3, Svedectvo trvalého a autentického communia, ktoré nachádza výraz v synovskom vzťahu k pápežovi a biskupom. 4. Takéto zoskupenia musia sa snažiť vždy zosúladiť s apoštolským zameraním Cirkvi, na ktorom sa podieľajú. 5. Majú sa stále stavať do služby človeka, do služby jeho plnej dôstojnosti.
    Pápež Ján Pavol II. ďalej dodáva, že základné kritériá sa verifikujú cez konkrétne výsledky (formuje sa duchovný život, modlitba, liturgia, manželstvo, kňazstvo, misie, katechéza)

    PREDPOKLADY REFORMY A LITURGICKEJ OBNOVY
    (Sacrosanctum Concilium – Svätý koncil si postavil za cieľ prehlbovať kresťanský život veriacich predovšetkým pomocou liturgie. Preto sa snaží prispôsobiť ju potrebám našich čias.) Ide predovšetkým o štyri inštrukcie ku SC: 1. Inter Oecumenici Medzi ekumenickými, prvá inštrukcia posvätnej kongregácie o správnom uskutočňovaní liturgickej reformy podľa 2. Tres Abhinc Armos Po troch rokoch, druhá inštrukcia o správnom uskutočňovaní liturgickej reformy podľa 3. Liturgicae Instaurationes Obnovy v liturgii, tretia inštrukcia o správnom uskutočňovaní liturgickej reformy podľa konštitúcie 4. Varietates Legitimae Zákonité rozmanitosti, štvrtá inštrukcia o inkulturácii a správnom uvádzaní konštitúcie DVK o posvätnej liturgii do života.
    Dôležité sú aj špecifické inštrukcie napríklad: 1. Musicam Sacram Posvätná hudba,, Eucharisticum Mysterium – Eucharistické tajomstvo, O prekladoch liturgických textov

    NAJDÔLEŽITEJŠIE ZÁSADY A USTANOVENIA DVK
    1. Instauratio návrat k prameňom, 2. Nové zdôraznenie stola Božieho slova. 3. Zavedenie ľudovej reči do liturgie kvôli lepšiemu chápaniu. 4. Zachovanie zdravej tradície a prijatie národných prvkov. 5. Vyzdvihnutie veľkonočného tajomstva. 6. Vyzdvihnutie Eucharistie. 7. Adorácia. 8. Liturgia má byt vykonávaním Kristovho kňazského úradu. 9. Cez liturgiu máme putovať do nebeskej vlasti. 10. Liturgia nás má pobádať k životu v láske a svornosti s ostatnými veriacimi, preto znak pokoja. 11. Liturgiou máme vždy oslavovať Boha a posväcovať seba. 12. Na liturgii sa máme zúčastňovať vedome, aktívne s úžitkom, aby náš hlas bol v súlade s mysľou i s celým telom

    VLASTNOSTI KRESŤANSKEJ DUCHOVNOSTI
    Krst vstupu do života s Ježišom, no i liturgického života. Birmovanie je vstup do služieb cirkvi. Kritéria duchovnej formácie v liturgií: Teocentrické, Kristocentrické, Pneucentrické, Ekleziálne, Spoločenské, Personálne, Sakramentálne, Biblické, Eschatologické, Objektívne, Subjektívne, Mariologické

    TEOLÓGIA LITURGICKÉHO ZHROMAŽDENIA
    Predpovede prorokov a Božie znamenia v SZ mali pripraviť ľudstvo na centrálnu udalosť v dejinách spásy na príchod Vteleného Božieho Syna, prostredníka medzi Bohom a ľuďmi. Toto neustále sprítomňovanie Vykupiteľského Božieho diela sa uskutočňuje cez liturgiu. SC hovorí, že Kristus je prítomný v tomto tajomstve (aby sa dielo uskutočňovalo, prítomný v osobe vysluhovateľa, tá istá obeta, eucharistická prítomnosť, prítomnosť vo sviatostiach

    DEFINÍCIA LITURGIE
    Liturgia je takto verejný kult, pri ktorom liturgické zhromaždenie vzdáva česť Bohu a Boh cez liturgiu posväcuje zhromaždených veriacich.
    Povaha liturgického zhromaždenia: 1, Spoločenská; 2, Hierarchická; 3, Univerzálna; 4. Misíjna; 5, Eschatologická

    LITURGICKÉ ZHROMAŽDENIE
    Je zhromaždením ľudí, ktorí majú vieru a predsa pri liturgii naša viera (vzrastá, proísme o dar viery pre iných, usilujeme sa zvestovať vieru iným) Je to zhromaždenie ľudí svätých I hriešnych. Je to zhromaždenie ľudí zjednotených, ale z rôznych osôb. Je to zhromaždenie hierarchické, ale i charizmatické. Je to spoločenstvo osôb (nie dav, masa), nie osobná záležitosť, ale spoločné spolucítenie a rešpektovanie druhých osôb.
    Liturgické zhromaždenie má byť historicky lokálne, ale zároveň aj eschatologické. Potreba toho, aby naše znaky neskĺzli do ritualizmu.
    EUCHARISTIA V ŽIVOTE FARNOSTÍ
    Cirkev vnímame v troch znakoch: Kristus, Cirkev, Liturgia. Úlohou Cirkví je oslavovať Boha a posväcovať človeka cez liturgiu, štyrmi spôsobmi: Ohlasovaním evanjelia, Svedectvom života mučeníkov (martýrium), Službou lásky (diakonia), Liturgickým slávením. Centrom liturgického života vo farnosti má byť slávenie Eucharistie. Pod farnosťou rozumieme to územie, na ktorom žijú veriaci ľudia a zhromažďujú sa k sláveniu Eucharistie. V liturgii sa uskutočňuje dielo vykúpenia preto liturgické zhromaždenie je najzákladnejším, prvotným i všeobecne dostupným znakom Cirkvi. Ostatné filiálne a rektorálne kostoly plnia len pomocnú funkciu. Farár má dbať o to, aby sa jeho veriaci zúčastňovali na svätej omši pravidelne vedome, činne a nábožne. Nedeľná svätá omša je pre farnosť “prameňom a vrcholom”. Kódex kanonického práva hovorí, že kňaz má slúžiť denne len jednu svätú omšu, okrem Narodenia Pána a Všetkých zosnulých veriacich. Bináciu vo všedné dni a trináciu v nedele a prikázané sviatky musí dovoliť biskup. V obnovenej liturgii má veľký význam koncelebrovaná svätá omša, najmä na Zelený štvrtok.

    KRISTOVA PASCHA AKO CENTRUM LITURGICKÉHO ROKA
    Evanjelium opisuje Poslednú Večeru Pánovu ako Večeru Paschálnu, slávenú na pamiatku veľkých Božích diel, zviazanú s východom vyvoleného národa z Egypta a s prechodom (pascha) cez Červené more, s prechodom zo zajatia k slobode. Anticipácia poslednej večere s Ježišovou smrťou na kríži: nahrádza obetu SZ, plní proroctvá, vyslobodzuje ľudí z otroctva hriechu. Celá omša je nielen vďakyvzdávaním.

    LITURGIA HODÍN MODLITBA KRESŤANSKÉHO SPOLOČENSTVA
    (Všeobecné smernice o liturgii hodín) Slovenská liturgická komisia pripravila preklad v slovenskej reči: I. zväzok roku 1983 a posledný IV. zväzok vyšiel roku 1992. Liturgia hodín sa postupne rozvinula tak, že sa stala modlitbou miestnej Cirkvi. V priebehu vekov sa vyvíjal i názov Liturgie hodín (Oflicim divinum, Opus Dei, Horae canonicae, Misae matutinae, Vespertinae, Divina psalmodia, Preces horarum, Divina Laus), názov LITURGIA HODÍN sa objavil v roku 1959. Tridentský koncil pre nedostatok času nemohol uskutočniť reformu breviára, preto túto úlohu zveril Apoštolskej Stolici. Nový breviár prikázal pripraviť svätý Pius X. a vydal ho v roku 1911. Odstránili sa opakovania, dal sa do súladu feriálny žaltár s ofíciom svätých. Nedeľné ofícium sa povýšilo nad sviatky svätých. Na ďalšiu obnovu breviára sa podujal Pius XII. Roku 1947 ustanovil osobitnú komisiu na obnovu breviára. Dovolil používať nový preklad žaltára, ktorý pripravil Pápežský biblický inštitút. Roku 1955 poslal všetkým biskupom dotazník týkajúci sa obnovy breviára. Výsledkom tejto práce bolo zjednodušenie rubrík breviára, ktoré vydal roku 1960 Ján XXIII. Tento sa neuspokojil s čiastočnou obnovou a zveril obnovu breviára II. Vatikánskemu koncilu, Potom Rada pre uskutočnenie konštitúcie o posvätnej liturgii, ako aj Biskupská synoda v roku 1967 potvrdila zásady a spôsob obnovy breviára. Zaviedli sa rôzne formy slávenia. Brali sa pritom do úvahy aj okolnosti, v ktorých žijú ľudia dnešných čias. Kanonické hodiny sa zosúladili s hodinami dňa. Zrušila sa Príma. Ranné chvály a Vešpery tvoria základné časti ofícia a nadobudli veľkú dôležitosť. Posvätné čítanie si zachovalo ráz nočnej modlitby pre tých, čo slávia vigíliu, no súčasne je prispôsobené ktorejkoľvek hodine dňa. Hora media (modlitba cez deň) je upravená tak, aby bolo možné vybrať jednu z troch posvätných hodín (terciu, sextu, nónu). Každodenná povinnosť, čo do rozsahu sa zmenšila, ale zato zvýšila sa rozmanitosť textov.

    LITURGIA – ŠKOLA KRESŤANSKEJ MODLITBY
    Farnosť je prvým cirkevným spoločenstvom po rodine. Farnosť je Cirkvou a liturgia je znakom Cirkvi cez ktorý sa Cirkev najistejšie navonok zjavuje a zároveň sa predstavuje ako skutočnosť nadprirodzená. Eucharistická modlitba je modlitbou vzdávania vďaky.
    V eucharistickej modlitbe pozorujeme: Vzdávanie vďaky, Oslavu Trojsvätého, Epiklézu, Konsekračnú modlitbu premenenia, Anamnézu – pamiatku; Obetovanie Božieho Baránka; Príhovory za svätú Cirkev, za Svätého otca, za biskupa, za zomrelých; Doxológiu – oslavu Trojjediného Boha a slávnostné potvrdenie tejto modlitby ľudom, slovom amen.

    FARNOSŤ AKO CENTRUM LITURGICKÉHO ŽIVOTA
    Farnosť je stanovená časť diecézneho územia, ktorú z poverenia biskupa a v úzkom spojení s ním spravuje kňaz-farár. Farnosť je základnou bunkou Cirkvi, podobne ako rodina je bunkou spoločnosti. Spôsoby stretnutia človeka s Bohom: cez hlásané Božie Slovo, cez vyslúžené sviatosti Cirkvi, cez slávenie Eucharistie, cez spoločnú modlitbu, ale aj v praxi cez vzájomnú lásku. Svätý otec Ján Pavol II. učí, že farnosť je Cirkvou, najviac živou a viditeľnou a zároveň obvyklou formou jej existencie a účinkovania. Liturgia má mať centrálne miesto v živote farského spoločenstva.

    LITURGICKÝ RITUÁL A SVETSKÝ RITUÁL
    (Rituál – obradná kniha, ktorá obsahuje obradové predpisy, ale je to aj samotný obrad, či rítus podlá ktorého sa postupuje pri určitej slávnosti, alebo aj pri určitej svetskej udalosti)
    a, liturgický rituál – predpisy sv. omše, sviatosti a svätenín (Rímsky rituál, Rituále Romanam, Ceremoniál biskupov, presné predpisy ako vysluhovať sviatosti, pohrebné obrady, ako skladať rehoľné sľuby, ako vykonať požehnanie, zasvätenie panien, sviatosť kresťanskej iniciácie pre dospelých, ďalej tu patria predpisy o svätom prijímaní mimo svätej omše a o eucharistickom kulte, o vysluhovaní sviatosti zmierenia; Graduale simplex – jednoduchý spevník, Liber Contualis, Benedikcionál)
    b, svetský rituál – protokol, kde patria pozdravy, lúčenia, spoločné stolovanie, kondolencie a pod. Ďalej rítus podania ruky môže byt v určitej situácii Špecifikovaný slovom tak Intenzívne, že spôsobí kvalitatívnu zmenu v živote človeka.

    SMERY KRESŤANSKEJ VÝCHOVY V RODINE
    Cirkev sa má zvlášť starať o pokrstené deti, ktoré majú byť privedené k plnej kresťanskej iniciácii cez sviatosť Eucharistie a Birmovania. Iná prax je na Východe, kde deti prijímajú všetky tri sviatosti kresťanskej iniciácie naraz. Kresťanský život v rodine možno poznať podľa účasti na liturgii. Kňaz môže hovoriť čo chce, keď rodičia povedia opačne, dieťa prijme to, čo hovoria rodičia. V kresťanskej rodine by malo byť: spoločná modlitba v rodine; čítanie biblie, spoločná účasť na nedeľnej svätej omši; pobožnosti; katechezy, slávnostné akadémie a podobne. Dnes sa praktizuje rodinná liturgia napr. Liturgia hodín, liturgia slova, pobožnosti, keďže sa rodina berie ako domáca cirkev.Počas roka upozorňovať na: špeciálne omše za účasti deti, účasť detí v rôznych spoločenstvách, účasť v rôznych krúžkoch, účasť na detských rekolekciách, na letných duchovných táboroch.

    VZORY SVÄTOSTI V CIRKVI
    Dokumenty Katolíckej cirkvi o výchove: DIVINI ILLIUS MAGISTRI, GRAVISSIMUM EDUCATIONIS, FAMILIARIS CONSORTIO, list OTEC A UČITEĽ MLÁDEŽE” vydaný pri storočnici svätého Jána Bosca. V týchto dokumentoch sú odpovede na tieto 3 základné otázky ohľadom výchovy a evanjelizácie ľudstva: 1. Kým človek má byť? (Cirkev odpovedá, že je Božím dieťaťom) 2. Kým človek je? (Boh chcel človeka pre seba samého, tento človek je však skazený hriechom. Tento človek je aj vykúpený. Hriech bol raz navždy smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista porazený. Tento človek má perspektívu žiť v nebi!) 3. Kto má vychovávať? Kto má evanjelizovať? (primát tu má rodina, na druhom mieste má túto úlohu Cirkev a až na treťom mieste má túto úlohu štát)

    PRÍPRAVA NA MANŽELSTVO A PASTORÁCIA MEDZI PROBLÉMOVÝMI SVIATOSTNÉ NEZOSOBÁŠENÝMI MANŽELMI
    Vo sviatosti manželstva, ktorú si vysluhujú sami mladomanželia pred Cirkvou, Kristus posväcuje muža a ženu na manželov a rodičov. Sviatosť manželstva predpokladá a vyžaduje vieru. Na hodinách náboženstva treba jasne a otvorene povedať o pravej kresťanskej láske. O vzťahoch medzi chlapcami a dievčatami. Pôvod manželstva máme už v knihe (Gn 1, 27-28). Snúbencom treba zdôrazniť, že manželstvo je: sviatosť, svedectvom, spoločnou cestou k Bohu, nerozlučiteľné a deti z manželstva sú Boží dar. Podľa CIC 1095 sú neschopní uzavrieť manželstvo: tí, ktorým chýba dostatočné užívanie rozumu; chýba rozlišovanie a úsudok o úlohách; ktorí z psychologických príčin nemôžu plniť manželské záväzky. Neplatné sú manželstvá ak: Bol nesprávny úmysel pri uzatváraní manželstva (napríklad nechcel na celý život, len na určitý čas, chcel mať aj iné Ženy, nijako nechcel deti, hoci manželský chcel žiť).
    Prekážky Božieho práva (predošlé manželstvo, impotentia, pokrvenstvo priama línia ~ otec dcéra vnučka, 2. stupeň bočná línia brat sestra sú nedišpenzovateľné; Prekážky cirkevného práva: vek muž 16 rokov, žena 14 rokov; rozdielne náboženstvo (disparitas cultus) napríklad rimsokokatolík + nepokrstený; kňazská, diakonská vysviacka alebo rehoľný sľub; pokrvenstvo bočnej línie do 4. stupňa včítane (bratranci) bratrancove deti, prabratranci, sa už podľa nového môžu; švagrovstvo v priamej línii otec si nemôže vziať synovu ženu, vražda predošlého partnera; únos; konkubinát medzi otcom a dcérou alebo matkou ženy s ktorou žije a opačne; adopcia adoptovaný chlapec si nemôže vziať nevlastnú sestru ani otec si nesmie vziať adoptovanú dcéru; prinútenie alebo strach (sobáš pod nátlakom); nedostatok vo forme uzatvárania manželstva (musí byť podľa katolíckej formuly pred príslušným kňazom a dvoma svedkami).

    MODELY ŠKOLSKEJ KATECHÉZY DETÍ A MLÁDEŽE
    Katechein (Gal 6, 6) – označenie poučenia v kresťanskej viere; na Slovensku sa používa názov náboženská výchova. Metódy: Didakticko-psychologické (Obsahuje predovšetkým diskusiu materiály, názorné, obradové pomôcky, projekciu); Pedagogicko-katechetické (prednášky, výklady, rozpisovanie témy, ukážky, opis); Biblické (biblické hodiny, biblické knihy, delenie sa so skúsenosťou z evanjelia, spoločné štúdium Písma); Liturgické (využíva najmä sväté omše za účasti detí). Služby Slova: evanjelizácia (je misijným ohlasovaním Božieho slova, chronologicky prvou); katechizácia (ďalšie odovzdávanie poznatkov viery systematickým spôsobom); homília (je najvyššou formou odovzdávania viery) Cieľom katechézy je vedenie spoločenstva i jednotlivých veriacich k dosiahnutiu zrelosti vo viere.

    KRESŤANSKÁ FORMÁCIA V MALÝCH CIRKEVNÝCH SPOLOČENSTVÁCH
    Boh sa najplnšie zjavil v Ježišovi Kristovi. V prirodzenej nábožnosti môžeme pozorovať silné rozdelenie „sacra“ od „profannum“. Klasické členenie formácie na DUCHOVNÚ, INTELEKTUÁLNU a PASTORÁLNU v súčasnosti predchádza formácia: ĽUDSKÁ a FORMÁCIA TRVALÁ. – Problém začína pri krste malých detí, počas ich života je potreba vzbudiť pokrstný katechumenát. Najprv ohlasovanie, potom katechumenat, krst a celá iniciácia včítane Eucharistie, potom mystagogické katechezy. Formáciu liturgickú i eucharistickú nemožno oddeliť od humánnej a kresťanskej. V malých cirkevných spoločenstvách treba predovšetkým opakovať katechezy o svätej omši. Mnohí presbyteri pochádzajú z takýchto spoločenstiev. 4 Pozitívne črty týchto spoločenstiev: 1. Malé spoločenstvá formujú k hlbšiemu kresťanskému životu; 2. Prehlbujú vzťahy a duchovne členov spájajú; 3. Vzbudzujú apoštolský zápal. 4. Vzájomne jeden v druhom budujú vieru.

    KRESŤANSKÁ FORMÁCIA „DOMÁCEJ CIRKVI“ ALEBO „CIRKVI V MALOM“
    Pojem „Cirkev v malom“, alebo „domáca Cirkev“ zaviedol Druhý vatikánsky koncil a potom ho dôkladne rozvinul a vysvetlil Svätý otec Ján Pavol IL vo svojej exhortácii „Familiaris Consortio“. Rodinné spoločenstvá, ktoré sa snažia budovať domácu Cirkev, alebo Cirkev v malom, prevzali charizmu, metódy a formovanie manželskej duchovnosti od hnutia „Equipe de Notre Dame“. Základom tejto spirituality je: Rodinný kruh chápaný v domácej Cirkvi v dvojakom vzťahu: 1. Manželský pár si má pomáhať medzi sebou vzájomne; 2. Má však formovať a budovať celú rodinu, t. j. správne viesť a vychovávať svoje deti. Predpokladom je, že sa manželské páry zúčastnia rekolekcií, napríklad oázy pre rodiny. Kde začať? 1. Ak sa kňaz, alebo jeden až tri rodiny zúčastnia najprv takýchto rodinných rekolekcií, potom oáz, môžu sa stretávať na stretnutiach rodinného kruhu. 2. Samotnému prvému stretnutiu má predchádzať rozhovor s kňazom. 3. Na prvé stretnutie treba pozvať niekoho, kto je dlhším členom hnutia budujúceho domácu Cirkev, aby ich zapálil. 4. Ďalšou pomocou je časopis občasník hnutia Svetlo Život a u nás na Slovensku časopis „Rodinné spoločenstvo“. 5. Pohostenie stretnutia má byť skromné (napríklad posedenie pri čaji). Druhá časť je modlitbová vlastná modlitba (treba ju pripraviť).Tretia časť priama pomoc na ceste k Bohu. Štvrtá časť venovaná diskusii o jednej z tém predkladaných v prvom roku práce rodinných kruhov.

    SPRÍTOMNENIE VEĽKONOČNÉHO TAJOMSTVA V LITURGII
    Kresťanská viera, je vierou historickou. Eucharistická anamnéza pripomína, ale aj sprítomňuje historické Kristovo vykupiteľské dielo. Paschalne mystérium spočíva v tom, že tak ako kedysi Izraeliti prešli (pascha) cez Červené more zázračným spôsobom z Egypta, z krajiny otroctva do zasnúbenej zeme, tak aj v Novozákonnej paschę Boží ľud prechádza z otroctva hriechu do slobody Božích detí a spolu s Kristom prichádza k Nebeskému Otcovi a toto všetko sa deje za spoluúčinkovania Ducha Svätého, ktorý všetky tieto dary stále posväcuje, oživuje, požehnáva a nám dáva. Kristus je kňazom t.j. obetujúcim i obetným baránkom. A tak každý, kto ide na svätú omšu, tajomne ide do Jeruzalemského večeradla, na Kalváriu ku Kristovmu krížu.

    USKUTOČŇOVANIE SA CIRKVI V LITURGII
    Presbyterorum ordinis: „Výchova seminaristov má smerovať k tomu, aby sa stali opravdivými pastiermi. Majú sa pripravovať … na bohoslužbu a posväcovanie, aby modlitbami a posvätnými liturgickými úkonmi uskutočňovali dielo spásy eucharistickou obetou a sviatosťami“. Z vyššie uvedeného vyplýva, že učiaca a posvätiteľská úloha Cirkvi sa najviac uskutočňuje v Cirkvi. Lebo tam je Cirkev, kde sa slávi liturgia, kde sa veriaci schádzavajú na bohoslužbách, lebo tam sa uskutočňuje stretnutie so živým Kristom i s celou Najsvätejšou Trojicou. Sacrosanctum concilium hovorí, že Cirkev sa nikdy neprestala schádzavať na slávenie veľkonočného tajomstva. V liturgii Cirkvi sa cez viditeľné znaky a symboly uskutočňuje posväcovanie človeka a mystické telo Ježiša Krista, t. j. hlava so všetkými údmi, vykonáva verejný kult. Liturgia je teda svätým znakom. Cirkevní otcovia nás učia, že v liturgii sa uskutočňuje pohyb: 1. Cirkev cez liturgickú činnosť vysiela svoje piesne veleby a oslavy, ale i prosby k Bohu Otcovi. 2. Zároveň však, cez tú istú liturgiu, Boh zosiela svoje milosti vykúpenia na tých, ktorí sú na liturgii zhromaždení. Keď pozeráme na Cirkev počas liturgie, môžeme vidieť: 1. Ako sa v nej čítajú všetky Písma, ktoré sa vzťahujú na Krista (Sk 24, 27). 2. Ako sa v nej slávi Eucharistia, v ktorej sa sprítomňuje umučenie, smrť a slávne zmŕtvychvstanie nášho Pána Ježiša Krista (Tridentský koncil). 3. Ako sa v nej ďakuje Bohu za nevýslovný dar vykúpenia a spásy (2 Kor 9, 15). 4. A ako sa toto všetko robí mocou Ducha Svätého, ktolý ju neustále vedie, riadi i posväcuje.

    ELEMENTY SPASITEĽNÉHO DIALÓGU V LITURGII
    Každá kultová činnosť človeka, je iba odpoveďou, reakciou na Božiu činnosť (actio), odpoveďou na prichádzajúce Božie Slovo, ktoré volá po odpovedi. Teda v liturgii môžeme pozorovať DIALÓG medzi Bohom a ľuďmi a naopak. V tomto dialógu, môžeme pozorovať „spasiteľný dialóg“, ako i jeho elementy: 1. Liturgia ako SLUŽBA BOHA PRE ĽUDÍ; 2. Liturgia ako SLUŽBA CIRKVI PRE BOHA. Encyklika MEDIATOR DEI kladie v liturgii dôraz na činnosť Boha, hoci nie výlučne. Aj II. Vatikánsky koncil pod pojmom LITURGIA akcentuje podčiarkuje SPASITEĽNÉ DIELO BOŽIE a len nástupné, či následne hovorí aj o OSLAVNOM DIELE CIRKVI. Toto dielo Cirkvi sa aj nazýva pohybom vystupujúcim, zvelebujúcim, oslavným či chváliacim (od lat. laudare = chváliť, oslavovať). CIC 834 § 1.: „Úlohu posväcovania Cirkev plní osobitným spôsobom SVÄTOU LITURGIOU, ktorá sa pokladá ZA VÝKON KŇAZSKEJ ÚLOHY JEŽIŠA KRISTA, v ktorej sa vyznačuje posväcovanie ľudí znameniami prístupnými zmyslovému vnímaniu a vykonáva sa jednotlivým, vlastným spôsobom a mystickým telom Ježiša Krista, totiž Hlavou a údmi sa vykonáva celá verejná BOHOSLUŽBA. “ Teda dva teologické rozmery liturgie dovoľujú hovoriť ojej dialogickom, ale i spasiteľnom charaktere.

    ANTROPOLOGICKÝ A TEOLOGICKÝ ROZMER LITURGICKÉHO ZNAKU
    Vykúpenie, hoci sa dotýka konkrétneho človeka, predsa patrí do nadprirodzeného sveta. Liturgia je teda činnosťou, mocou ktorej Kristus vykonáva svoj kňazský úrad pomocou znakov viditeľných a skutočných. Tento znak je prostriedkom, ale i mostom medzi dvoma svetmi (viditeľným a neviditeľným), je cestou poznania neviditeľnej skutočnosti. Svätý Augustín to nazýva: “Aliud videtur, aliud intelligitur” čosi iné sa vidí a čosi iné sa rozumie. Antropologický a teologický rozmer znaku: Antropologický chápeme znak ako SYMBOL (gr. synballein) hodiť spolu, spájať, zlučovať. Takto predmet, slovo, gestá, osoby sa navzájom zlučujú a spolu vytvárajú určitý symbol. Teologický liturgický znak chápeme ako signum (statický znak). Preto v liturgických knihách sa poväčšine hovorí o znakoch, hoci máme niekedy na mysli celé bohaté množstvo znakov, ale i symbolov. Jedny znaky majú pôvod od Ježiša (Eucharistia, krst). Iné vytvorila tradícia tvoriaca sa cez život vo viere a v láske ku Kristovi v konkrétnych kultových situáciách. Antropologický je teda znak ako symbol, ktorý vnímame v činnosti, a teologicky vnímame znak ako signum (staticky) nezmazateľný znak v duši človeka po svätom krste.

    ZÁSADY LITURGICKEJ ADAPTÁCIE V PASTORÁCII
    V liturgii sa harmonicky spája nemeniteľný element pochádzajúci z ustanovenia Božieho s elementom ľudským. 4 zásady: 1.Zmeny, liturgické adaptácie, nemôže zavádzať hocikto, a že tieto zmeny musia byť potvrdené Svätým Otcom a Apoštolskou Stolicou; 2. Tieto zmeny si vyžadujú zmenené podmienky Cirkvi alebo duchovné dobro veriacich; 3. Najvážnejšie adaptácie a zmeny si vyhradila Svätá Stolica, ale predsa niektoré adaptácie na II. Vatikánskom koncile presunula na biskupov-ordinárov, alebo na miestne, či národné biskupské konferencie. 4. Okrem hierarchie nikomu nie je dovolené zavádzať zmeny v liturgii, nakoľko liturgické úkony nie sú úkonmi privátnymi, ale úkonmi celej Cirkvi, ktorá je Božím ľudom, zhromaždeným pod vedením biskupov. Svojimi slovami povedať výzvu k úkonu kajúcnosti, k Otčenášu, k znaku pokoja a podobne. Nijako nie Eucharistickej modlitby. Vytvorili sa nové formuláre a spôsoby slávenia svätých omší.

    ZÁSADY LITURGICKÉHO ZARIADENIA VNÚTRA KOSTOLA
    Vnútro kostola má spĺňať úlohu zodpovedného miesta pre miestne spoločenstvo veriacich, ktorí sa tu zhromažďujú predovšetkým kvôli sláveniu Eucharistie, kvôli prijímaniu ďalších sviatostí a kvôli modlitbe. Tomuto cieľu majú podliehať všetky ciele ostatné (konštrukčné, umelecké a pod.). O vnútornom zariadení kostola podrobne hovoria VŠEOBECNÉ SMERNICE RÍMSKEHO MISÁLA, v ktorých v článku 257 čítame: „Posvätné miesto má byť tak usporiadané, aby určitým spôsobom vyjadrovalo štruktúru zídeného zhromaždenia, umožňovalo organicky usporiadanú účasť všetkých a každému pomáhalo náležíte vykonávať jeho službu”. Taktiež treba zohľadniť to, že liturgia sa slávi nielen na jednom mieste, ale aj v iných častiach kostola (v presbytériu, v lodi pri vchode, v bočnej kaplnke). Presbytérium (Má sa odlišovať od lode vyvýšením a výzdobou) s oltárom (miesto obety, zaujíma hlavné miesto v presbytériu, má byť obrátený tvárou k ľudu a má sa dať okolo neho prechádzať s incenzom.) a ambóna (miesto liturgie slova) majú byť v CENTRE pozornosti. Ďalej vážne miesto zaujíma krstiteľnica (má byt z pevného materiálu a má byť pri nej paškál), tabernakulum bohostánok (má to byť vždy čestné a náležíte vyzdobené miesto), sédes (sedilia, má byť stále a zodpovedne viditeľné), chór s organom, loď pre ľud. SPOVEDNICA KONFESIONAL treba ju umiestniť na takom mieste a takú, aby umožnila veriacim ľahký a diskrétny prístup k sviatostí zmierenia. OBRAZY môžu byť, ale pravé, nie fotokópie, a nie veľa. SAKRISTIA má byť priestranná, má mať WC, umývadlo, a má byť umiestnená tak, aby bola možnosť procesie.

    LITURGIA V MALÝCH SKUPINÁCH
    Pán Ježiš aj napriek tomu, že mal toľko úloh, osobitne sa venoval užšiemu okruhu ľudí (72 učeníkom), ba dokonca aj malej skupine (12 apoštolom). ACTIO PASTORALIS poúča robiť nasledujúce aktivity pre týchto: Duchovné cvičenia; Tých, čo vykonávajú farské pastoračné služby; Veriacich istého stavu; Chorých, alebo starých; Rodinné zhromaždenia; Veriacich bývajúcich ďaleko od kostola. Zásady inštrukcie: EUCHARISTICUM MYSTERIUM: Ani táto svätá omša nemá byť vecou súkromnou (partikulárnou), aleje činnosťou celej Cirkvi; Eucharistická obeta a eucharistická hostina tvoria jedno tajomstvo, preto treba mať aj hodnú účasť na svätom prijímaní; Aj na špeciálnej omši treba, aby osoby, veci i šaty zodpovedali posvätnému úkonu. Pri slávení svätej omše so špeciálnou skupinou treba dodržať: činná účasť na sv. omši, meditácia nad Sv. písmom, krátke vovedenie v úvode, pred čítaniami, prefáciou a rozpustením, počas sv. omše zbytočne nevyrušovať poúčaním, texty čítaní môžu byť vlastné, môže čítať laik aj žena, homilia špeciálna, prosby môžu vysloviť viacerí, ale treba ich vopred pripraviť. Ďalej sv. prijímanie pod obidvoma spôsobmi možno podať. Pre liturgie mimo posvätného miesta je potrebné: Povolenie od ordinára; Iný kňaz má mať povolenie od miestneho farára; Treba zachovať eucharistický pôst pred svätou omšou a ak by malo byť po svätej omši agapé nech nie je na tom stole, kde bola Eucharistia; Pšeničný chlieb má byť upečený v takej forme, ako pri obyčajných omšiach; Nemá to byť neskoro v noci; Neslobodno z takej omše vylúčiť miestnych, ktorí túžia na takej omši byť. Ďalej sa môže: Texty svätej omše môžu byť osobitne vybrané, ale z úradného misála a podľa predpisov liturgického kalendára; Úprava oltára, sväté nádoby a šaty majú zodpovedať liturgickým predpisom, čo do počtu, formy i akosti; Tak isto gestá a ceremónie majú byť podľa liturgických predpisov ako pri obyčajných svätých omšiach (z Actio Pastoralis). Z histórie môžeme spomenúť, že tieto „malé skupiny“ v Cirkvi neustále jestvovali. Cirkev pre tieto osobitné omše s deťmi vydala osobitný dokument: DIRECTORIUM DE MISSIS CUM PUERIS. Ďalej sa tu spomínajú omše pre dospelých za účasti detí (najmä v nedele). Keď je svätá omša osobitne pre deti, kňaz pri homilii môže prejsť do dialógu s nimi.

    NEDEĽA DEŇ PÁNOV A FORMY JEJ SLÁVENIA
    Pán Ježiš neprebral právo židovského „šabata“, ale vyhlásil, že má vládu aj nad ním (Mk 2, 18). A tak už v apoštolských časoch sa prvým dňom týždňa stáva nedeľa, kedy Pán Ježiš vstal zmŕtvych a tak nedeľa sa nazýva dňom Pána, dňom Pánovho zmŕtvychvstania, dňom lámania chleba, teda Eucharistie {Sk 20, 7; 2, 42; Zjv. 1, 10). Zo židovstva sa preniesli na nedeľu zvyky, ktoré Židia uskutočňovali v sobotu: spoločné slávenie modlitieb, čítanie Svätého písma, prinášanie obety, rozdeľovanie almužny. Cieľom nedele je dať Bohu česť jednak vnútorne v skrytosti a okrem oslavy Boha: upevňovať rodinné zväzky, dbať na vlastný duchovný rozvoj, regenerovať sily do ďalšej práce. K vonkajším formám slávenia patrí: uvedomelá účasť na svätej omši, spoločné slávenie laud, alebo vešpier, účasť na ľudových pobožnostiach, stretnutie na spoločnom, alebo rodinnom čítaní Svätého Písma alebo inej náboženskej knihy, duchovné rozhovory v rodine, návšteva starých, alebo chorých, utužovanie bratských vzťahov. V osobnom živote zasa treba dbať na: osobný duchovný rozvoj človeka, na sústredenie sa, odpočinutie si kvôli regenerácii síl, aby človek mohol po nedeli efektívne pracovať.

    LITURGICKÁ FORMÁCIA PODĽA HNUTIA „SVETLO-ŽIVOT”
    Založil František Blachnický, pred 2. sv. vojnou. Počas strednej školy bol účastníkom skautského hnutia. Odtiaľ odpozoroval systém malých skupín. Jedinou skupinou, do ktorej hol prístup bola skupina miništrantov – tak vznikli detské rekolekcie. Dokument ORDO INICIATIONIS CHRISTIANAE ADULTORUM priniesol systém deuterokatechumenátnej formácie. Formácia trvá 3 roky a má 3 základné stupne. Oáza I. stupňa koncentruje celú formáciu okolo Božieho slova a viery. Oáza 2. stupňa je prehĺbením liturgícko-sviatostnej iniciácie (končí obnovou krstných sľubov v čase Tridua. Všetky stupne oáz sa odvíjajú na pozadí 15 tajomstiev svätého ruženca, a tak sa v čase oázy prežije vzorovo celý liturgický rok. 3. stupeň oázy témou je Ecclesia Mater, začína obdobie hlbšieho vovedenia do tajomstva a života Cirkvi spoločenstva. Okrem miništrantskej služby v týchto uvedených službách je priestor pre ženy a deti v liturgii, ktoré svojou aktívnou účasťou môžu liturgiu skrášliť. Na toto musia byť dostatočne pripravené.

    MALÉ SPOLOČENSTVÁ A HNUTIA OBNOVY V CIRKVI
    V dnešnej dobe, keď pozorujeme v spoločnosti veľkú industrializáciu (robotníci týždeň v práci), urbanizáciu (dedinčania idú do mesta) veľkú sekularizáciu, účinnými evanjelizátormi okrem kňaza sú MALÉ SPOLOČENSTVÁ, ktoré kňazovi pomáhajú, ktoré sa dostanú aj tam, kde sa kňaz nedostane (školy, pracoviská, verejný život). Prevanjelizácia v cirkevných hnutiach, najznámejšie z hnutí: Oázové hnutie Svetlo-Život (1963, Poľsko); Neokatechumenátne hnutie (1964, Madrid, Vytvorí sa skupina 30-40 osôb vo farnosti, ktoré rozvíjajú evanjelizovanie medzi dospelými síce pokrstenými, ale ľahostajnými veriacimi.); Hnutie Kurzilos (Španielsko, 1940); Fokolárske hnutie (fokos – oheň; stretnutia sa nazývajú Mariapoli); Communione e Llberazione (Taliansko, 1970, Spoločenstvo a Oslobodenie); Charizmatické hnutie (USA, 1967, Obnova v Duchu Svätom, Toto hnutie usmerňoval kardinál Leon Jozef Suenens)

    HUDBA A SPEV VO FARSKEJ PASTORÁCII
    Potrebné poznať pre orientáciu: SACROSANCTUM CONCILIUM, MUSICAM SACRAM; INTER OECUMENICI; TRES ABHINC ANNOS; LITURGICAE INSTAURATIONES.
    Na Slovensku nevyšli žiadne predpisy o speve, publikovanie článkov Slovenskej liturgickej komisie Hudobnej sekcie v tejto oblasti.

    TEOLOGICKÁ ŠTRUKTÚRA POBOŽNOSTÍ V DUCHU OBNOVENEJ LITURGIE
    SCC hovorí, že pobožnosti majú byť: v súlade s liturgiou; od liturgie sa majú určitým spôsobom odvodzovať; k liturgii majú Boží ľud privádzať. Inter Oecumenici 37-38 žiada aby pobožnosti boli: v nedele a sviatky tam, kde kňaza niet, miesto svätej omše; pri odpoludňajších alebo večerňajších pobožnostiach (na vigílie sviatkov, v niektoré feriálne dni v advente a v pôste (napr. piatok Krížová cesta); nedele a sviatky. Štruktúra pobožností: pieseň (JKS, alebo iná); prežehnanie, privítanie , modlitba; čítanie (aspoň jedno); žalm; evanjelium; homilia; prosby veriacich; Otčenáš; Litánie alebo iná ľud. pobožnosť; záverečná modlitba a požehnanie. Požehnanie môže byť kňazské (krátke, alebo dlhšie), alebo aj sviatostné, ak sa vyloží Sviatosť Oltárna a vykoná sa aspoň krátka adorácia pred vyloženou Sviatosťou Oltárnou. Bohoslužba slova sa má konať pri sédese a na ambóne. Vykladanie sviatosti oltárnej a intronizácia evanjeliára. Na Slovensku je už vypracovaná kniha na takéto pobožnosti, prípadná modlitba liturgie hodín.

    TEOLÓGIA LITURGIE BOŽIEHO SLOVA
    Tvoria ju: biblické čítania; medzispevy; evanjelium; homilia; vyznanie viery Krédo; modlitby veriacich. Čítania zo Svätého písma s medzispevmi tvoria hlavnú časť liturgie Slova. Homilia, vyznanie viery a modlitby veriacich ju rozvíjajú a zakončujú.

    HOMILIA V LITURGII POČAS VYSLUHOVANIA SVIATOSTÍ
    Tieto homilie sa kážu pri svätých omšiach, kedy sa udeľujú, či vysluhujú sviatosti. Má byť zameraná na tajomstvo sviatosti, ktorá sa práve vysluhuje; primeraná veku a mentalite tých, ktorí danú sviatosť prijímajú; upriamiť na to čo sa vysluhuje; Elementy takejto homílie: existenciálny; kerygmatický; mystagogický; ekleziálny; eschatologický. Cirkev je mystickým telom Kristovým, kde hlavou je Ježiš Kristus a my všetci sme jeho údy a on chce aj dnes, práve cez nás ohlasovať svoje Slovo.

    NEDEĽNÁ, KAŽDODENNÁ A REKOLEKČNÁ HOMILIA
    Má obsahovať tieto elementy: 1.existenciálny odráža momentálne problémy poslucháčov, ich život; 2. kerygmatický vychádza z textov Svätého písma slovami: To hovorí Pán; 3. mystagogický vovádza poslucháčov do ohlasovaného tajomstva; 4. ekleziálny pomáha veriacim uprostred Cirkvi meniť svoj život, stávať sa dokonalým ako je dokonalý náš Nebeský Otec.; 5. eschatologický má nás sprevádzať na ceste spásy, má nás doviesť do blaženej večnosti. Každodenná homilia má byť kratšia ako nedeľná, nie je povinná, odporúča sa v období adventu, pôstneho a veľkonočného času a ešte pri pohreboch. Rekolekčná homilia je dlhšia, je zameraná na tých, ktorí si vykonávajú rekolekcie a duchovné cvičenia.

    KOMENTÁTOR A LITURGICKÝ KOMENTÁR
    Komentátor patrí k druhým ostatným posluhujúcim pri bohoslužbách. Prví ostatní posluhujúci sú akolyti, tí čo nesú misál, kríž, sviece, chlieb, víno, vodu, kadidlo a podobne. K druhým ostatným posluhujúcim okrem komentátora patrí uvádzač víta pri kostole, usporiadateľ a zberateľ peňazí. Pri plnení svojej úlohy komentátor stojí na vhodnom mieste pred veriacimi, nemal by však stáť pri ambóne. Liturgický komentátor má byť dôkladne pripravený, vecný a stručný. SCC hovorí, že rozoznávame 2 druhy monitiones: I. VLASTNÉ KOMENTÁRE: vstupný komentár, záverečný (pred záverečným požehnaním), pred čítaniami; pred Eucharistickou modlitbou (hovorí sa pred prefáciou). II. Skôr krátke výzvy: pred úkonom kajúcnosti; pred modlitbou Otče náš, pred znakom pokoja; pred modlitbou nad obetnými darmi; pred svätým prijímaním (Ecce Agnus Dei). Dať si pozor, aby to neboli ďalšie kázne či homilie. Vstupný komentár nemá obsahovať vstup k lekciám, netreba si ho pliesť s úvodom do kajúcnosti (výnimka snáď omše v pôste).Elementy komentárov pri svätých omšiach: nedeľných (paschalny element); každodenných (lectio continua); sviatočných (hlavnú myšlienku nám prezrádza vlastná prefácia); na dni svätých. Optimálne by bolo, keby vstupný komentár bol prípravou na homíliu.

    ÚRADNÉ LITURGICKÉ KNIHY PRE CHRÁMOVÚ HUDBU A SPEV
    MISSALE ROMANUM; obsahuje spevy kňaza pri svätej omši a dialogické odpovede s ludom. KYRIALE SIMPLEX a GRADUALE SIMPLEX sú výňatkami jednoduchších melódií pre potreby menších kostolov. Podobnou knihou je i LIBER CANTUALIS, ORDO MISSAE IN CANTU a podobne. Poučný pre našu problematiku je aj UNIVERSA LAUS, ktorý zostavilo medzinárodné združenie odborníkov pre výskum duchovnej hudby. LITURGICKÉ SPEVY POČAS SVÄTEJ OMŠE sa delia na: ORDINÁRIUM MISSAE (omšové ordinária – stále spevy kňaza); II. PROPRIUM MISSAE (omšové propria – spevy vlastné pre danú omšu, je vďakyvzdávanie po svätom prijímaní, záverečná pieseň pri odchode kňaza od oltára, a medzispevy s alelujovým veršom. Patrí tu: Introit, Offertorium – spev počas prípravy obetných darov, Communio – spev na prijímanie, Gratiárum – vďakyvzdávanie po svätom príjmami). Medzispevy responzóriové žalmy má spievať žalmista, (nie organista), od ambóny, má byť nielen počutý, ale aj videný, treba spievať žalmy z lekcionára a nie hocijaké piesne; Spôsob spevu žalmu: a) responzoriový (všetci opakujú refrén), b) modus directus (súvislý), c) bez refrénu (všetci ho spievajú, alebo len počúvajú). Možno ho nahradiť chvíľou mlčania. Vždy však má mať meditatívny ráz. Alelujový verš nie je pokračovaním žalmu.

    VÝBER SPEVOV V LITURGII
    Pri liturgických úkonoch nech každý, tak celebrant ako aj veriaci, koná len to, a všetko to, čo prináleží jeho funkcii podľa povahy veci a liturgických pravidiel. MUSICAM SACRAM 36: “nestačí, aby spev (pri sv. omši) bol “eucharistický”, ale treba, aby sa zhodoval s časťami omše, so sviatkom alebo s liturgickým obdobím.” OBEŽNÍK posvätnej kongregácie obradov zo dňa 16. 1. 1988 žiada: “Piesne najmä pri sláveniach Eucharistie, ale aj pri pobožnostiach, majú byť primerané (tomuto) obdobiu, a čo najlepšie zodpovedať liturgickým textom. ” Rozhodujúci je liturgický rok a podľa neho usporiadané texty a k nim primerané piesne. TRIDUUM PASCHALNE – Omša večere Pána Podľa laického kalendára je to ešte štvrtok, podľa liturgického je to už VEĽKÝ PIATOK. Táto Eucharistia “sa zrodila” a bola odslúžená nie v Jeruzalemskom večeradle, ale na Golgotę, na dreve kríža. Preto ju treba sláviť ako pamiatku umučenia a smrti Pána. Na Veľký Piatok ospevujeme v piesňach víťazstvo nášho Pána cez Kríž (Vexilla Regis prodeunt Znamenia Kráľa sa dvíhajú). Na Bielu Sobotu sa neslávi svätá omša, nepodáva sa sväté prijímanie (iba viatikum), modlíme sa iba Liturgiu hodín. Veľkonočné obdobie trvá 50 dní ako jeden veľký deň. Od Veľkonočnej nedele do zoslania Ducha Svätého, Stále spievame o Zmŕtvychvstaní nášho Pána. Slávnostné aleluja. Adventné obdobie rozdeľujeme na do 16.XII. a na po 16. XII. V čase do 16. XII. nastupuje „Máriino obdobie“ Pripomíname si spolu s Pannou Máriou očakávanie prvého príchodu Pána. Spievame o udalostiach v Nazarete. Výnimkou sú “rorátne” sväté omše. Počas týchto, možno spievať adventné mariánske piesne už od začiatku adventu. V pôstnom období treba spievať prvé štyri týždne o pokání, a posledné dva týždne o umučení. Nespieva sa aleluja! Najmä v stredoveku piesne o pokání ustúpili do úzadia.

    PIESEŇ V EVANJELIZÁCII A KATECHÉZE
    Okrem liturgie, posvätná hudba a duchovný spev, sú vynikajúcimi pomôckami aj pri evanjelizácii a pri katechizácii. Ak chceme niečo významné povedať, alebo chceme, aby sa to dotklo srdca detí a mládeže, voláme na pomoc hudbu, spev. Pri výbere piesní pre katechézu, alebo pre evanjelizáciu treba dávať pozor na to, aby texty boli: 1. teologicky správne (Opierajú sa o Písmo, hymny, liturgiu); 2. poeticky správne. Musíme sa tu vystríhať pred: 1. funkcionalizmom puritánskym (odmieta umelecké diela); 2. funkcionalizmom prispôsobenia. Aby neboli profánne treba dávať pozor, aby: neboli dvojzmyselné, nech nepresahujú ľudský hlas, nech nie sú quasi akustické, ale prirodzené; musia mať myšlienku povznášania k Bohu; nech nevyjadrujú svetské záujmy svojim subjektivizmom, v Cirkvi sa užíva objektivizmus. Nemá tu miesta sonáta má najmenej 2 témy, dualizmus v duchovnej piesni nemá miesta, taktiež nech sa nepoužíva pátos; nemá byť narkotická, deliričná, patologická, depresívna; 5. nemá byť ani karikaturálna. Hudba má umocňovať text, nemá byť k nemu indiferentná.

    POBOŽNOSTI A ICH VZŤAH K LITURGII
    Sacrosanctum concilium pobožnosti majú význam aj v pokoncilovej dobe, ak: 1. sú v súlade s liturgiou; 2. od liturgie sa určitým spôsobom odvodzujú; 3. ľud k liturgii privádzajú. Medzi takéto pobožnosti patria: modlitba Krížovej cesty; modlitba Svätého ruženca; rôzne Litánie; rôzne procesie (krížové dni, prosebné dni a podobne). Tieto ľudové pobožnosti nemajú stáť v konkurencii s inými formami bohoslužieb. Dôležité je, aby tieto pobožnosti, nachádzali svoje žriedlo v liturgii.

    PROSBY VERIACICH
    (VSMR 45,46; Úvod do rímskej knihy „Oratio communis seu fidelium“), ktorú vydala Rada pre uskutočňovanie Konštitúcie o posvätnej liturgii. Modlitbu veriacich začína a končí kňaz, celebrant od sédesu. Jednotlivé prosby číta: diakon; lektor; miništrant; laickí veriaci od ambóny. Môže čítať každú prosbu aj iný. Miestny biskup môže schváliť melódie prosieb veriacich. Poradie prosieb: za záujmy Cirkvi (za svätého Otca, biskupov a kňazov); za svetskú vrchnosť a za spásu sveta; za sužovaných a biednych (chorí, starí, trpiaci); za potreby miestneho spoločenstva. Pri osobitných slávnostiach {napr. birmovka, sobáš, pohreb a podobne) sa poradie úmyslov môže upraviť tak, že uprednostnia sa tie, ktoré sa vzťahujú na osobitnú príležitosť. Štruktúra prosieb veriacich: úvodná výzva; prosby (intentiones); odpovede veriacich; záverečná modlitba (kňaz), Ľud: Amen. Tri základné prvky: 1. Ide o prosby, ktoré prednášame Bohu. Teda to nemá byť len adorácia, vďaka, alebo chvála niektorého svätého. 2. Prosíme tu predovšetkým za všeobecné dobrá, ale aj za seba samých. 3. Majú to byť modlitby celého liturgického zhromaždenia, a tak odpovedať majú všetci. Počet prosieb: Minimálne mali by byť 4. Nie je dobré veľmi predlžovať. Okolo 6 by ich malo byť. Môžu sa spievať, ale úvodná výzva sa nespieva, len recituje. Záverečná modlitba sa spievať môže.

    SLÁVENIE LITURGIE V ŠPECIÁLNYCH SKUPINÁCH
    Pán Ježiš mal dvojakú pastoráciu: ZÁSTUPY ku ktorým hovoril, dával im viditeľné znaky, ktoré mali posilňovať ohlasované slovo a SKUPINU UČENÍKOV, týmto dodatočne vysvetľoval svoje slová, im predpovedal svoje mesiášske poslanie, umučenie, vzkriesenie, pred nimi sa premenil, oni mali účasť na jeho „kalichu“, oni boli bezprostrednými účastníkmi prvej liturgie. V našich časoch poľský kňaz Franciszek BLACHNICKI docenil znak časov formovať malé skupiny. Obyčajní ľudia, tí čo žijú na úrovni prirodzenej náboženskosti, majú radi veci tajomné a zakryté. Činná účasť spočíva v tom, že prevezmú v liturgii konkrétne funkcie. Teda nemá robiť všetko kňaz. Aj laici majú tu svoje úlohy. ACTIO PASTORALIS: Špeciálne skupiny: veriaci, ktorí si chcú vykonať duchovné cvičenia; farská skupina, ktorá vykonáva špeciálne duchovné služby vo farnosti; skupina pozostávajúca z istého stavu; chorí, alebo starí ľudia, ktorí sa nemôžu zúčastniť na farskej omši; rodinné zhromaždenie o náboženskom charaktere (napr. pri umrelom a podobne); bývajú ďaleko od kostola.Omše sa majú konať na posvätnom mieste. Ak by mali byť na inom, samozrejme vždy dôstojnom, je k tomu potrebné povolenie ordinára miesta. Zásady EUCHARISTICUM MYSTERIUM: Eucharistická obeta a svätá hostina tvoria jedno tajomstvo, preto najmä v malých skupinách treba mať účasť i na prijímaní; Žiadna svätá omša nesmie byť vecou súkromnou (partikulárnou), ale treba ju brať ako činnosť celej Cirkvi a tak aj tento špeciálny kňaz so špeciálnou skupinou sú sluhami celej Cirkvi; Treba sa postarať o to, aby aj na špeciálnom mieste osoby, miesto, veci i šaty zodpovedali posvätnému úkonu. Potrebné dodržať predpisy: zabezpečiť činnú účasť na svätej omši; môže byť meditácia nad Svätým písmom, alebo duchovné poučenie; možno vložiť krátke vovedenie pred úvodnými obradmi, pred čítaniami, pred prefáciou, pred záverečným požehnaním. Nie cez Eucharistickú modlitbu; počas slávenia Eucharistie prítomní nemajú iných poúčať, rozjímať; texty čítaní možno použiť špeciálne, ale so schváleného lekcionára; čítania môže čítať laik, aj žena, NIE však EVANJELIUM; homilia môže byť špeciálna, prosby môžu vysloviť viacerí. Prijímanie pod obojím možno udeliť (VSRM 240-243): dospelým krstencom a birmovancom; novomanželom; diakonom; pri rehoľných sľuboch; pri prevzatí cirkevnej misie; viatikum; posluhujúcim pri oltári; pri koncelebrach aj všetkým členom inštitútov; kňazom; pri duchovných cvičeniach; jubilujúcim; príbuzným krstenca; príbuzným novokňaza; pri konventnej svätej omši a iné.

    SVÄTÉ OMŠE TEMATICKÉ A VOTÍVNE
    Tematické a votívne sú také omše, v ktorých sa liturgické texty a čítania neberú z bežného dňa, zo sviatku, alebo spomienky na svätých, ale použijú sa omše na určitú tému alebo spomienku. Votívne sväté omše boli už aj pred koncilom, kým tematické sväté omše sa objavujú najmä v pokoncilovom období (motivmessen). Rozdiel však vidíme v tom, že kým klasicky votívne sväté omše sú spomienkou či úctou k niektorému svätému, pokoncilové tematické omše obsahujú existenciálne témy a sú to predovšetkým omše, v ktorých prosíme napríklad za náboženskú slobodu pre konkrétne krajiny, alebo za spravodlivosť, alebo za hlavu štátu prezidenta, za odvrátenie vojny, za utečencov, ale aj za potreby Cirkvi, za ohlasovanie evanjelia, za koncil, za voľbu nového pápeža, za kňazské a rehoľné povolania, za jednotu kresťanov atď. Medzi takéto omše patria aj omše, počas ktorých sa udeľuje nejaká sviatosť Cirkvi (napr. krst, birmovanie, prvé sväté prijímanie, manželstvo či kňazstvo), tieto sväté omše sa nazývajú aj ako obradové, či obradné. Potom na túto tému sa vyberú liturgické texty i čítania, na túto tému sa pripraví i homilia. Sem patria aj omše, pri ktorých sa skladajú, alebo obnovujú rehoľné sľuby, pripomína sa výročie manželstva alebo kňazstva a podobne. Taktiež sem patria omše za rôzne potreby: za pokoj, za dážď, za úrodu, za Svätého otca a podobne. Votum znamená: prosbu, sľub. V minulosti bolo veľmi veľa votívnych svätých omší. Pohrebná svätá omša môže byť najčastejšie, avšak okrem nedieľ adventných, pôstnych, veľkonočných, veľkonočného trojdnia a prikázaných sviatkov.

    EKLEZIÁLNA FORMÁCIA LITURGICKEJ SLUŽBY
    Liturgickú bohoslužbu nemôže vykonávať kňaz sám. Potrebuje k tomu ďalších členov Cirkvi, ktorí mu budú pri oltári pomáhať a posluhovať. Potrebuje takto lektorov, žalmistov, akolytov, kantora, organistu, miništrantov, kostolníkov a ďalších. Miništranti, speváci, lektori a ďalší by mali medzi sebou vytvárať duchovné spoločenstvá, ktoré sa v Cirkvi formujú k svojej službe. Musia si byť vedomí, že: V dome Boha Otca čítam Božie slovo, miništrujem, spievam, rozdávam Boží chlieb (akolyta), držím sviece, nesiem kríž, kadidlo, Sväté písmo a podobne. V dome človeka (vo svojom rodinnom i u príbuzných) slúžiť a pomáhať blížnym, navštevovať a potešovať starých, chorých a podobne. Liturgia (od gréckeho leitourgia – verejná služba, kult) znamená verejný kult Cirkvi, mystického Tela Kristovho, v ktorom cez zodpovedné viditeľné znaky sa vykonáva oslava Boha a posväcovanie veriacich. Sacrosanctum Concilium chce, aby všetci, teda nielen biskupi, kňazi a diakoni, ale aj veriaci sa zúčastňovali na liturgii vedome, nábožne a aktívne. A to je ekleziálny prvok liturgie, že všetci ju majú sláviť, nielen vysvätení kňazi, ale aj všetci veriaci mocou svojho všeobecného Kristovho kňazstva. Každý má robiť v liturgii „všetko to, a len to“ čo mu prináleží podľa postavenia, aké v liturgickom zhromaždení zaujíma.

    CELEBRÁCIA BOŽIEHO SLOVA
    DEI VERBUM: Cirkev vždy mala v úcte Sväté písmo priam ako samo Telo Pánovo, pretože najmä v posvätnej liturgii neprestáva prijímať chlieb života tak zo stola Slova Božieho, ako aj zo stola Tela Kristovho a podáva ho veriacim. Slovo Božie treba celebrovať vždy dôstojne, pripravene, a podľa liturgických predpisov. V Bohoslužbe slova nejde iba o to, aby sme dali nejaké poučenie, ale o to, aby poslucháči uverili Božiemu slovu. A tak ten, kto Božie slovo hlása, musí najprv sám veriť, musí byť svedkom Božieho slova. Bohoslužba slova takto spĺňa funkciu: vyjasňujúcu; katechizujúcu; prežívajúcu vieru.Prameňom pre zmierenie má byť vždy paschalne mystérium. Vo Svätom písme máme celú panorámu Božieho slova, ktorá pozostáva z čítaní: Starozákonných kníh Svätého písma; Prorokov; Evanjelií; Listov apoštolov; Apokalypsy; Liturgický kruh formou prípravy liturgického zhromaždenia. Liturgický kruh je stretnutie pripravujúce liturgiu. V hnutí Svetlo Život od r. 1970 v liturgickej formácií účastníkov po 2. stupni oázy nového života začala formácia týchto účastníkov prostredníctvom liturgických kruhov. Príprava nedeľnej liturgie:1. etapa rozhovor s Bohom prečítanie biblických textov (1. Boh hovorí k svojmu ľudu; 2. Boh hovorí ku mne; cez modlitbu; cez službu; cez svedectvo) Okruhy liturgického roku: Advent a Božie narodenie; Obdobie cez rok; Pôst a Veľká noc. Na Veľkú noc je veľmi potrebné pripraviť a použiť v liturgii komentáre.

    ZÁKLADNÉ FUNKCIE REALIZÁCIE CIRKVI VO FARNOSTI
    Samotný názov farnosť (parafia), pochádza z gréckeho paroikéo, znamená prebývať uprostred kohosi, nachádzať sa blízko niekoho. Právo: oddelená časť diecézneho územia s vlastným kostolom, s konkrétnymi veriacimi farníkmi a s vlastným kňazom ustanoveným diecéznym biskupom spravovať ju. Teológia: časť diecéznej Cirkvi, v ktorej sa uskutočňuje, realizuje všeobecná Cirkev ako osobitné nadprirodzené spoločenstvo viery, nádeje a lásky. Sociológia: skupina veriacich skoncentrovaná okolo chrámu, okolo kňaza ako predsedajúceho.

    ŠPECIÁLNA PASTORÁCIA RIADNA A MIMORIADNA
    A, Pastorácia je aktívna činnosť Cirkvi, ktorá v súčasnom svete realizuje, uskutočňuje vykupiteľské dielo Ježiša Krista. B; Špeciálne treba pastoráciu chápať ako 1.ohlasovanie Božieho slova Cirkvou v ktorom sa sprítomňuje Kristus ako večné Slovo Nebeského Otca zvestujúci nám radostnú novinu o vykúpení a 2. vysluhovanie svätých sviatostí v ktorých sa sprítomňuje Paschalne mystérium. C: Riadna pastorácia znamená riadne vykonávanie farských povinností miestnym farárom a veriacimi. Kňaz pravidelne: ohlasuje Božie Slovo; slávi Eucharistiu; vysluhuje sviatosti; organizuje dobročinné akcie; poskytuje duchovné vedenie; vydáva svedectvo kresťanského života; vedie farskú agendu a ekonomiku. Veriaci pravidelne: sa zúčastňuje na bohoslužbách; pristupuje ku sviatostiam; sa pripravuje na prijatie sviatostí svoje deti alebo iných; dáva dobrý príklad; apostołuje. D: Mimoriadna pastorácia znamená osobitné venovanie sa jednotlivým skupinám: „malým spoločenstvám“ vo farnosti. Postup: 1. v prvom rade má o nich vedieť; 2. o ich prácu sa zaujímať; 3. ich činnosť vo farnosti koordinovať; 4. poverovať konkrétnymi úlohami, ktoré majú vykonať pre dobro celej farnosti. Členovia malých skupín :1. Musia si byť vedomí, že podliehajú svojmu farárovi, aj keď by mali iného kňaza vodcu, činnosť vo farnosti majú koordinovať s farárom. 2. Majú sa nechať ním viesť. 3. Majú byť pohotoví nm pomáhať budovať farnosť a zjednocovať ju v láske ku Kristovi i medzi sebou navzájom. Ježiš ako Dobrý Pastier sa venoval celým masám, ale potom aj malým skupinám 12 apoštolom, 72 učeníkom a podobne.

    EVANJELIZÁCIA V EPOCHE SPOLOČENSKÝCH PREMIEN
    Evanjelizácia (z gréckeho eu-angelizo) znamená ohlasovať, zvestovať, dobrú novinu v našom kresťanskom zmysle znamená ohlasovať Kristovo evanjelium. Evanjelií nuntiandi: V nej sa uvádza, že ohlasovanie Dobrej noviny, ktorú nám Kristus priniesol sa nemá diať iba cez krst, ale aj cez vzorný kresťanský život podľa Evanjelia. Toto kresťanské ohlasovanie a pôsobenie veriacich má premieňať a usmerňovať: 1.ľudské svedomie; 2. ľudskú prácu; 3.súkromný život ľudí; 4. aj ich pracoviská; 5.vedu, kultúru a podobne; Táto evanjelizácia má usmerňovať u ľudí: 1.kritické hodnotenia každodenných skutočností; 2. hierarchiu dobier; 3. podstatu myšlienkových návykov; 4. životný štýl a model dnešných ľudí, ktorí mnohokrát žijú ináč ako to chce zjavené Božie Slovo, aký je Boží plán. Treba si uvedomiť intenzívnu industrializáciu. Ďalej pozorujeme urbanizáciu, heterogénnosť, rôznorodosť ľudí. Pastorácia v novom prostredí: 1.musí byť vo farnosti doplnená o osoby, ktoré prevezmú starostlivosť zvlášť o mládež, o robotníkov, o chorých a podobne. 2. musí byť špeciálna (ohlasovať Božie slovo a vysluhovať sviatosti); 3.musí byť zameraná na jednotlivé prostredia (ináč sa bude ohlasovať a vysluhovať Rómom, alebo viac žijúcim vieru, ako ľahostajnejším a podobne. ). 4. nesmie byť iba klerikálna (len kňazi evanjelizujú bez veriacich); 5. je v nej činnosť koordinovaná (riadi ju kňaz); 6. cez spoločenstvá, nie len cez jednotlivcov.

    SÚČASNÉ SPOLOČENSKÉ PATOLOGICKÉ JAVY UPROSTRED MLÁDEŽE
    Patológie, t. j. chorobné zmeny, javy i prejavy na organizme mladých ľudí vyvoláva: 1. alkoholizmus; 2. nadmerné množstvo liekov; 3. drogy; 4.rôzne toximánie a polytoximánie 5. rozpúšťadlá.

    ORGANIZÁCIA FARSKEJ DIAKONIE (SLUŽBY)
    Podľa Pavla VI. význam slova diakonia znamená centrum plánu spásy cez negáciu výroku Lucifera „Non serviam Nebudem slúžiť“ (Jer 2, 20), cez negáciu vzbury proti Božej láske. Ježiš Kristus (nový Adam) je poslušný vôli Otca; dal svoj život ako výkupnú obeť za nás všetkých. Nový zákon: službu pri stole eucharistického chleba (Sk 6, 1-6); každú činnosť napomáhajúcu vzrastu a budovaniu spoločenstva; splnenie vyznačených povinností v spoločenstve veriacich (starostlivosť o chorých, slabých, malých a núdznych). Hnutie Svetlo Život má v Polsku vypracovanú pevnú štruktúru, ktorú by sme mohli znázorniť nasledovne (d. diakonia): Jednotlivé diakonie delíme na: 1.moderácie; 2.jednoty (ad intra); 3. jednoty (ad extra); 4. formácie diakonii (kurzy pre animátorov a kódy); 5.svedectva; 6.slova (materiály časopisy, literatúra); 7.masovokomunikačných prostriedkov; 8. materiálnych prostriedkov. Model farnosti po II. Vatikánskom koncile by mohol vyzerať podľa nákresu.

    KATECHUMENAT A KATECHEZA
    Katechumenat je príprava na prijatie sviatosti krstu, alebo aj celej kresťanskej iniciácie (krst, birmovanie, Eucharistia) Katecheza od gréckeho katechein znamená systematické poučovanie o pravdách viery a mravov a vovádzanie do kresťanského života. Druhý vatikánsky koncil vrátil katechumenatu pôvodný význam a znovu sa majú sviatosti iniciácie udeľovať dospelým tak, ako sa to v Cirkvi robilo od II. do VI. storočia. V Katechumenáte rozoznávame 4 obdobia (predkatechumenátne, katechumenát, Iluminatio – očisťovanie a posväcovanie, mystagógia) a 3 stupne (a, prijatie za katechumena, b, elektus – vybratie na prípravu, c, pokrstený a pobirmovaný na jednej liturgií) Do katechumenátneho obdobia vstupuje prijatím za katechumena, modlia sa nad ním exorcizmus, vzdáva sa verejne pohanských zvykov, je požehnaný znakom kríža, vovedený do kostola a odovzdáva sa mu do rúk Evanjelium. Toto obdobie trvá -viac rokov. Do obdobia illuminácie a očisťovania vstupuje obradom elektie vybratia. Do obdobia mystagógie vstúpil slávnostným prijatím sviatosti iniciácie (krst, birmovanie, eucharistia) vykonáva už svoje úlohy v liturgickom zhromaždení, (číta lekcie, nosí obetné dary) a niekde aj nosí biele rúcho až do Bielej nedele (2. veľkonočná).

    OBRADOVOSŤ A ĽUDOVÁ TEOLÓGIA OBDOBIA BOŽIEHO NARODENIA
    Sacrosanctum Concilium: Pobožnosti majú byť: 1.v súlade s liturgiou; 2. od liturgie sa majú určitým spôsobom odvodzovať 3. k liturgii majú boží ľud privádzať. Slovensku sú ešte zvyky: adventný veniec so 4 sviecami, po domoch chodenie detí s hadom a hranie hry o tom ako Adama Eva v raji zhrešili a had ich naviedol. Na Vigíliu je štedrá večera spojená s osobitným obradom zvaným rituál jedla. Celá rodina sa stretáva pri sviatočnom stole, keď sa ukáže prvá hviezda na nebi. Zvyky koledovania, stavania stromčekov, pečenia perníkov, sviatočná večera, Nový rok je spojený s vinšovaním.

    MARIÁNSKY PRÚD V CIRKVI
    Dokumenty: Apoštolská exhortácia Pavla VI., Marialis cultus, encyklika Jána Pavla II. Redemptoris Mater hovorí o: 1. o Máriinom materstve vzhľadom na Cirkev; 2. o uctievaní Svätej Panny; 3. o Panne Márii ako o eschatologickom obraze Cirkvi. Zhrnutie mariológie: 1. Keď pri zvestovaní vyslovuje Mária svoje „fiat“ (staň sa) a súhlasí s tajomstvom vtelenia, už spolupracuje na celom diele, ktoré má zavŕšiť jej Syn. Ona je Matkou všade tam, kde je on Spasiteľom a Hlavou mystického Tela; 2. Keď pre blaho slávená Panna Mária dokončila svoju pozemskú púť, bola s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy, kde má účasť na sláve vzkriesenia svojho Syna a je prvotinou vzkriesenia všetkých údov jeho Tela. 3. „My veríme, že presvätá Božia Matka, nová Eva, Matka Cirkvi aj naďalej vykonáva v nebi svoje materinské poslanie voči Kristovým údom. Vo východnej Cirkvi môžeme mariánsku úctu pozorovať, najmä pri vznešenej mariánskej pobožnosti zvanej AKATIST. Má 13 častí, spieva sa postojačky a Pannu Máriu považujú v nej za múr obrany, za ochrankyňu kresťanov pred Avarmi (okolo r. 600) pred Turkami (1453) pred Tatármi a podobne.

    KŇAZSKÁ FORMÁCIA A OSOBNÁ NÁBOŽNOSŤ
    Optatam totius je venovaná predpisom kňazskej formácií. Tieto predpisy o kňazskej formácii zaväzujú všetkých, ktorí chcú prijať kňazské svätenia, tak v západnom ako aj vo východnom obrade. Zásady: 1. Celá kresťanská pospolitosť má napomáhať rastu povolaní. 2. Pre tento cieľ kňazských povolaní sa odporúča použiť všetky tradičné prostriedky, a to modlitby za kresťanské povolania, pokánie na tento úmysel, poučenia o kňazskom povolaní, katechezy na túto tému, ale aj rôzne komunikatívne prostriedky masmédiá. 3.Kňazská formácia nech už začne v malých seminároch. 4.Veľké semináre sú pre kňazskú formáciu nutné. 5.Predstavení seminára nech pod vedením rektora vytvoria duchovnú jednotu; 6.Nech všetci kňazi pokladajú seminár za srdce diecézy a nech mu ochotne pomáhajú; 7. Vo väčších seminároch nech sa chovanci zadelia do menších skupín, aby bola zabezpečená osobná výchova; 8.Do seminára nech sa vyberajú mládenci schopní, úprimne a slobodne rozhodnutí pre toto povolanie, duchovne, mravne a intelektuálne spôsobilí s primeraným telesným a duševným zdravím; 9. Kňazskú formáciu nech vedú skúsení spirituáli s dobrým vedeckým i pastorálnym vzdelaním a príkladnou zbožnosťou; 10. Seminaristi nech sa pravidelne zúčastňujú na liturgii, nech sa aktívne do nej zapájajú najmä do Eucharistie, nech pravidelne pristupujú k sviatostiam Konkrétny seminársky poriadok, duchovnú výchovu, študijný poriadok, spoločný život a disciplínu, pastorálne cvičenia, majú vypracovať biskupské konferencie.

    DUCHOVNÉ VEDENIE „NOVÉHO ČLOVEKA“
    Duchovné vedenie potrebujú všetci ľudia, každý veriaci a tak poznáme trojaké duchovné vedenie. Skupiny duchovného vedenia: 1.detí; 2. mládeže; 3.dospelých. Duchovné vedenie mládeže uskutočňujeme osobitne voči dievčatám (apel na city, za vzor predkladáme Bohorodičku), chlapcom (hrdinstvo a sebavedomie, krotkosť.) a dospelým (tých čo majú rodiny, treba usmerňovať, aby mali na mysli dobro svojich veľkých detí, ale aby sa zasa nemiešali do ich manželstiev tak, že vyvolajú hádky. Tých čo sú sami, starí a chorí, treba tiež navštevovať, aby sa necítili celkom opustení a treba ich viesť, aby vedeli trpezlivo niesť svoju starobu a chorobu)

    METÓDA PREŽÍVANIA VIERY V REKOLEKCIÁCH PRE DETI A MLÁDEŽ
    Názov rekolekcia označuje zhromaždenie skupiny veriacich, ktorí sa zídu na duchovnú obnovu. Spravidla bývajú v pravidelných intervaloch. 1. Rekolekcie pre detí sa majú uskutočňovať viac formou hry, cez ktorú objavujú nové veci v sebe i mimo seba, získavajú nové návyky. 2. Pre mládež je viac priestoru na dialóg, dôležité je uznať človeka takého aký je, nepozerať na človeka cez jeho problém, ale cez jeho povolanie, rešpektovať jeho povahu a osobnosť. Funkcie ciele rekolekcie: 1. Utilitárny (prospechársky) kresťan vie a aj chce vynaložiť veľké úsilie, aby získal kresťanské hodnoty; 2.Obranný Boh chráni človeka, ale človek sa má tiež chrániť; 3.Poznávací lepšie poznať Boha, seba a tak lepšie porozumieť sebe. 4. Hodnotový skutočné kresťanské hodnoty vlastním až vtedy, keď ich žijem.

    PREDPOKLADY PASTORÁLNEJ PSYCHOLÓGIE V SLUŽBE KRESŤANSKEJ FORMÁCIE
    Medzi veriacimi, ktorým má kňaz preukazovať služby pre spásu duše, sú aj chorí. Tí práve najväčšmi cítia potrebu kňaza (chorí, opustená a trpiaci). Kňaz by mal teda poznať: 1.príčiny týchto porúch, či sú fyzického, alebo psychického rázu, či pochádzajú zo samej osoby, ktorú máme formovať, alebo z jej okolia. Následné by mal kňaz poznať aj 2. pastorálnu terapiu týchto psychických chorôb. Mal by poznať rôzne 3.citové úchylnosti takéhoto človeka, 4. pôvod a etiológiu škrupulozity, 5.kedy ide o melanchóliu, 6.o rôzne hystérie, 7.mánie, 8.slabomyseľnosti, 9.mravné pomätenosti a 10.mal by poznať aj terapiu na tieto jednotlivé neduhy. Dnes však treba už jasne rozdeliť kompetencie (lekár, psychológ, pedagóg, sexuológ). Spoločnosť nečaká od nás napomínanie, upozorňovanie na chyby, kritiku a moralizovanie. Čaká od nás, aby sme jej ukázali ako dokážeme žiť.
    RODINNÉ KRUHY V PASTORÁCII RODÍN
    Pastorácia vo farnostiach sa má vykonávať aj pomocou laikov Teda aj kresťanské rodiny sa majú podieľať na všetkých činnostiach Cirkvi: liturgickej (byť a tvoriť liturgiu); apoštolskej (žiť a svedčiť o Kristovi); evanjelizačnej (čítať a ohlasovať evanjelium); charitatívnej (pomáhať biednym a chudobným); misijnej (modliť sa, podporovať i vychovať členov rodiny pre misie) Aby tieto naše kresťanské rodiny boli schopné robiť aj v dnešnej Cieľom je vzájomne si pomáhať pri výchove detí, a starším deťom pomáhať pri príprave na manželstvo, učiť ich správne chápať rodinný život, ktorý majú možnosť pozorovať v rámci svojej príkladne usporiadanej rodiny. Štruktúra rodinných kruhov: Rodinný kruh tvoria poväčšine 4 manželské páry, v ktorom 1 pár je za tento kruh zodpovedný a majú aj svojho kňaza moderátora, ktorý ich duchovne vedie a usmerňuje.Viac takýchto kruhov vo farnosti tvorí rajón. Dekanát by mohol mať 10-25 kruhov. Za rajón je zodpovedný rajónový pár.

    FORMÁCIA DIAKONIE A ANIMÁTOROV V HNUTÍ „SVETLO-ŽIVOT*
    Ciele: 1. vovedenie účastníkov do kresťanskej dospelosti (Ak hovoríme o formácii ku kresťanskej dospelosti musíme sa držať 3 aspektov: Formačný ideál – aká je postava zrelej osoby; Formačné metódy – Svetlo Život prijať život ako svetlo. Oáza ako stredisko života má niekoľko aspektov: Malá skupina ako ecclesia Cirkev.); 2.prežívanie Cirkvi ako spoločenstva; Základnými prvkami Cirkvi ako spoločenstva sú: a) Spoločný deľ je podstatný, lebo každý môže prísť do skupiny so svojím motívom. b) Interakcia musia byť vzťahy medzi účastníkmi. c) Normy Skupina má určité normy a treba účastníkov doviesť k ním. d) Štruktúry Malá skupina je predstavovaná ako Cirkev dovoľuje členom prežívať Božie slovo, liturgiu, modlitbu, metanom, diakóniu a svedectvo.

    ZÁKLADNÁ FORMÁCIA V SVETLO-ŽIVOT
    1. studeň: a) evanjelizačná etapa ide o to, aby účastník dospel k osobnému vzťahu s Kristom; aby sa stal učeníkom Ježiša Krista; vstúpiť do formačnej skupiny s tými, ktorí sa už stretli s Kristom (tu patrí aj 1. stupeň oázy).
    b) etapa deuterokatechumenátu predstavenie určitých právd = vlastný katechumenat. 2. stupeň oázy – očistenie (poznať pravdu o sebe); stáť v pravde pred Bohom. Nanovo prežiť kresťanskú iniciáciu.Kto sa rozhodne, že chce v hnutí pracovať ďalej zúčastní sa školy animatora. Táto škola má 3 semestre: Letná škola evanjelizácie; 2. škola deuterokatechumenátu; 3. škola spoločenstva; 2. Diakonská formácia služby.

    ŠPECIFICKÁ PASTORÁCIA
    Úvodné výzvy a komentáre (Monitiones povzbudenia) – Dokumenty: SC, EM, AP, VSRM, EP, OLM DMP, OMCP, OLMCP, ORICP. Medzi týmito poučeniami špeciálne mieste zaujímajú tie, ktoré pripraviť a povedať má predsedajúci kňaz. Ide predovšetkým o tieto: 1. uvedenie ľudu sto omšovej liturgie dńa na začiatku eucharistickej slávnosti, 2. uvedenie liturgie slova pred čítaniami, 3. uvedenie Eucharistickej modlitby pred prefáciou 4. uzavretie posvätného úkonu niekoľkými slovami pred prepustením veriacich (EP 14). Potrebné: 1. Pripraviť a povedať (monitiones) úvodné povzbudenia prináleží predovšetkým kňazovi, ktorý predsedá liturgickému zhromaždeniu (VSRM 11, EP 14). 2. Iba povedať (monitiones), ktoré pripravil, alebo aspoň skontroloval kňaz. (EP 14, EM 3) môže aj zodpovedne pripravený miništrant. alebo komentátor. On totiž takisto koná skutočnú liturgickú službu (SC 29). 3. Ktoré z povzbudení prináležia viac predsedajúcemu kňazovi, a ktoré môže povedať aj diakon, miništrant alebo komentátor? Na túto otázku uvedené dokumenty nedávajú jednoznačnú odpoveď. Avšak podľa vysvetľujúcich komentárov k uvedeným dokumentom možno postupovať nasledovne: a) Uvedenie rudu do omšovej liturgie dňa prináleží predovšetkým predsedajúcemu kňazovi. b) Uvedenie liturgie slova pred čítaniami môže byť zverené miništrantovi alebo komentátorovi c) Uvedenie do Eucharistickej modlitby pred prefáciou by mal povedať predsedajúci kňaz, hoci nemôžeme povedať, že miništrant a komentátor nesmú. d) Povzbudenie na záver sv. omše, pred požehnaním by znovu prináležalo viac predsedajúcemu. Krátke výzvy: 1. pred úkonom kajúcnosti; 2. pred Otčenášom; 3. pred znakom pokoja; 4. pred modlitbou nad obetnými darmi; 5. pred svätým prijímaním (EP 14) má predniesť sám kňaz, buď z misála alebo prispôsobené danému liturgickému zhromaždeniu (EP 14, OLM2, DMP, OMCP, OLMCP, ORICP).
    OBSAH JEDNOTLIVÝCH POVZBUDENÍ (MONITIONES)
    1. Úvodné povzbudenie: Pri uvedení ľudu do omšovej liturgie vznikajú otázky: 1) Má to byť hneď uvedenie ąj do čítaní, ktoré budú? 2) Má to byť hneď aj uvedenie k úkonu kajúcnosti? Máme však rozlišovať vstupné povzbudenia medzi omšami: nedeľnými; každodennými; sviatočnými; o svätých.
    2. Povzbudenie pred čítaniami: Má obsahovať hlavnú myšlienku čítaní.
    3. Povzbudenie pred Eucharistickou modlitbou: Je pred prefáciou a má mať charakter vďakyvzdávania Nebeskému otcovi.
    4. Záverečné povzbudenie pred požehnaním: Je to vlastne „poslanie“ veriacich uskutočňovať to, čo dnes v liturgii počuli, čo si predsavzali.
    KRÁTKE VÝZVY
    1. Pred úkonom kajúcnosti:. Odpustenie všedných hriechov možno dosiahnuť aj pri pozornom počúvaní evanjelia, pri nábožnej modlitbe Otče náš, či pri speve Baránok Boží.
    2. Pred modlitbou Otče nás: Povzbudenie by malo obsahovať myšlienku z modlitby Otče náš a malo by nás priviesť k stolu Pánovmu,
    3. Pred znakom pokoja: Má byť krátka, priliehavá výzva, ktorá všetkým pomôže spontánne prejaviť si lásku a odovzdať znak pokoja.
    4. Pred modlitbou nad obetnými darmi: Možno veriacich vyzvať k tomu, aby aj oni položili na paténu svoje duchovné dary, ktoré na slávenie liturgie dnes doniesli.
    5. Pred sv. prijímaním: Povzbudenie sa povie po speve Baránok Boží, a pred Ecce Agnus Dei. Môže byť priliehavým pozvaním na baránkovu hostinu.
    Pri všetkých týchto povzbudeniach dôležité je, aby si ich kňaz, síce dopredu dôkladne pripravil, ale na druhej strane, aby ich tam nielen z papiera prečítal, ale aby sa voľne s veriacimi spojil, aby nechal miesto i pôsobeniu Duchu Svätému a vtedy tieto povzbudenia povie s láskou k veriacim a prirodzene. Dôležité je dať si pozor, aby to neboli ďalšie kázne, či homílie. Musia to byť naozaj krátke a výstižné povzbudenia, vysvetlenia, či výzvy.

    KOMENTÁRE
    Sú dopredu písomne vypracované texty. Vysvetľujú čo sa bude diať, ako a kde treba ísť, alebo čo treba urobiť sú informatívne, vysvetľujúce. Tieto patria miništrantovi, či komentátorovi a je nevhodné, ak ich musí hovoriť kňaz sám. Ide napr. o vysvetľujúce komentáre pri zložitejších obradoch, ale aj tu treba rozlišovať, kedy ide o komentáre vysvetlenia a kedy o monitiones (povzbudenia).

    SLÁVENIE SVÄTEJ OMŠE ZA ÚČASTI DETÍ
    Obrady sv. omše majú prispôsobiť tak, aby všetci podľa stupňa svojich možností mali činnú účasť na liturgii a to tak vnútornú ako i vonkajšiu. Zo staroveku sa nám nezachovali správy, žeby sa v liturgii používali homilie adresované deťom. Z čias reformácie sa nám zachovalo, že Martin Luther v marci roku 1519 denne kázal deťom. Prvým predkoncilovým dokumentom, ktorý sa zaoberal starostlivosťou o deti bol dekrét Pia X Quam singulari z r. 1910. Pápež v ňom opísal vek, v ktorom môžu deti prijať prvé sv. prijímanie keď vedia rozoznať Eucharistický chlieb od obyčajného a keď nadobudnú základné náboženské vedomosti. Ten istý pápež v motu proprio „Tra le sollecitudini“ o duchovnej hudbe z roku 1903 zaviedol pojem: aktívna účasť na sv. omši. Najmä katechéti veľmi túžili priblížiť sv. omšu aj deťom. Omše pre deti sa nazývali aj školskými omšami. Koncil vyslovil dve zásady: 1. Zásadu činnej účasti na liturgii (participatio actuosa); 2. Zásadu prispôsobenia liturgie (adaptatio) potrebám konkrétneho zhromaždenia. Najprv sa začalo v tejto oblasti experimentovať. Actio Pastoralis: O slúžení sv. omší pre špeciálne skupiny. Po tomto úsilí mnohých zainteresovaných 1. 11. 1973 pápež Pavol VI. potvrdil Direktórium pre omše za účasti detí. Pracovali na ňom odborníci z oblasti liturgie, katechetiky, teológie, psychológie, pedagogiky i sociológie z celého sveta. Jeho hodnota a významnosť spočíva v tom, že prvýkrát bolo dieťa uznané za plnoprávneho účastníka liturgie.
    Adaptácie liturgie sv. omše pre deti: Predpisy v Direktóriu vzťahujú sa na mladšie deti, t. z. na tie, ktoré ešte nie sú v období „adolescencie“ (do 10 rokov) Prispôsobenie liturgie svätej omše pre deti si vyžaduje detská psychológia, reč detí, rôzna od reči dospelých ako aj súčasné podmienky života detí, ktoré svojim spôsobom sa zúčastňujú v živote dospelých. Direktórium hovorí, že „taktiež deti vo svojom každodennom živote nechápu stále všetko, čo prežívajú spolu s dospelými a neprijímajú to ako niečo zlé. “ Slávenie detskej omšovej liturgie taktiež sa nemôže zmeniť na katechizáciu. Odporúčanie Direktória k prispôsobeniu liturgie sv. omše pre deti je potrebné chápať ako prostriedok k jej lepšiemu a hlbšiemu pochopeniu a prežitiu, ale taktiež ako pomoc prechodu vo vhodnom čase k účasti v riadnej liturgii, na ktorej sa zúčastňuje celé miestne spoločenstvo veriacich.
    Svätá omša za účasti detí a malého počtu dospelých: Takéto sv. omše odporúča Direktórium predovšetkým cez týždeň, ako aj vyžaduje, aby každé takéto slávenie bolo veľmi dobre pripravené. Príprava ma zahŕňať: modlitby omšového formulára, spev, čítania, modlitbu veriacich, miesto slávenia sv. omše a zároveň všetkých, ktorí spĺňajú liturgické funkcie, detí a dospelých. Cieľom týchto činností nie je iba náležité slávenie liturgie, ale taktiež vytvorenie pocitu spoločného slávenia sv. omše. Dovolené: Ak čítania sú pre deti príliš ťažké, je dovolené obmedziť sa iba na Evanjelium; Prípustné je taktiež vynechanie určitých veršov z biblického textu; Ako spev medzi čítaniami užíva sa responzoriový žalm, aleluja a niekedy aj posvätné ticho; ). Podstatnú úlohu v liturgii a zvlášť v detských sv. omšiach spĺňa homilia, ktorú je možné uskutočniť formou dialógu s deťmi
    Svätá omša za účasti dospelých a značného počtu detí: Ak je detí veľa, treba usporiadať omšu tak, aby sa ešte viac vzali do úvahy požiadavky detí. Homilia, sa má zamerať na deti, no tak, aby aj dospelí mohli mať z nej úžitok.
    Sv. omša za účasti dospelých a malého počtu detí: Pri tejto sv. omši si deti treba aspoň nejakým spôsobom všimnúť. Osobitne ich osloviť v príhovoroch a aspoň časť homilie venovať aj im (DMP č. 17). Možno deťom zveriť aj niektoré úlohy (spev, nosenie obetných darov)
    Eucharistické modlitby pre omše s deťmi: Texty eucharistickej modlitby upravené pre deti majú im pomáhať, aby sa zúčastňovali s väčším úžitkom na omšiach pre dospelých. Smernice o omšiach pre deti ustanovujú, že určité texty sa nikdy nemajú prispôsobovať deťom, aby sa omše pre deti priveľmi nelíšili od omší pre dospelých. Pánove slová sú tie isté v každom formulári eucharistickej modlitby. Každá z troch eucharistických modlitieb pre omše s deťmi má všetky prvky, z ktorých sa podľa Všeobecných smerníc Rímskeho misála.
    Liturgické používanie eucharistických modlitieb: Používanie eucharistických modlitieb sa rezervuje na omše s deťmi, pričom zostáva v platnosti právo biskupa určené v Smerniciach pre omše za účasti detí. Z troch eucharistických modlitieb treba vybrať tú, ktorá najviac zodpovedá povahe detí. Biskupské konferencie tých národov, kde je zvykom spievať responzóriovým spôsobom, môžu dovoliť, aby sa Sanktus spieval responzoriálne. Pre dosiahnutie väčšieho zapojenia detí možno podľa Smerníc pre omše za účasti detí vsunúť pred dialóg pred prefáciou zvláštne dôvody, prečo treba vzdávať vďaky.
    Prvá eucharistická modlitba: Aby si deti ľahšie osvojili spev Sanktus, prvá eucharistická modlitba ho delí na tri časti a všetky uzatvára zvolaním Hosanna na výsostiach. Tieto aklamácie možno spievať alebo recitovať tak, že intonuje alebo začína kantor alebo jedno z detí. Tretiu časť, keď sa spieva Svätý, svätý, svätý, môžu spievať alebo recitovať všetci. Po anamnéze tejto eucharistickej modlitby namiesto jednoduchšej aklamácie určenej v texte možno spievať niektorú z tých aklamácií, ktoré sú schválené pre štyri eucharistické modlitby.
    Druhá eucharistická modlitba: Okrem spevu Sanktus a aklamácie po anamnéze sú ostatné zvolania fakultatívne. Aklamácie po Pánových slovách nad chlebom a vínom treba chápať a spievať ako spoločné rozjímanie o eucharistickom tajomstve.
    Tretia eucharistická modlitba: Pripravené variabilné časti podľa rozličných období liturgického roka. Z praktických príčin sa zakaždým opakuje spoločná časť a vkladá sa vlastná časť, označená graficky. V tejto eucharistickej modlitbe sa po konsekracji opakuje trikrát tá istá aklamácia.
    Vydanie eucharistických modlitieb v rozličných jazykoch: Je úlohou biskupskej konferencie vybrať jeden z predložených textov a postarať sa o jeho preklad do národného jazyka tak, aby zodpovedal pastoračným, pedagogickým a liturgickým požiadavkám. Latinský text iba určuje cieľ, podstatu a všeobecnú stavbu týchto modlitieb, ktorú treba dodržať pri prekladoch do rozličných jazykov. Dôležité miesto v liturgii svätej omše zaberajú modlitby hlasno vyslovované celebrantom, ktoré však spôsobujú deťom najväčší problém. Existuje dvojaká možnosť riešenia tohoto problému: výber modlitieb z Misála, ktoré sú viac vhodné, so zachovaním charakteru liturgického obdobia (DMD č. 50), alebo uskutočnenie adaptácie, to znamená akoby ich „prekladu“ na reč dieťaťa, jednoduchú a konkrétnu, vyhýbajúc sa abstraktným pojmom, nepochopiteľným pre deti (DMD č. 51). Najväčším problémom vo svätých omšiach pre deti je jednak eucharistická modlitba. Texty anafor aktuálne užívaných u nás sú pre ne veľmi ťažké a s výnimkou II. eucharistickej modlitby aj dlhé pre stále odriekanie celebrantom.. Preklad do iných jazykov s nevyhnutnou adaptáciou textov pre jednotlivé krajiny má vykonať skupina osôb, mužov a žien, ktorí sú kompetentní nie iba v liturgii, ale taktiež v pedagogike, katechetike, literatúre a hudbe. Latinský text má slúžiť ako vzor určujúci podstatné prvky štruktúry anafory a jej všeobecnú formu. Eucharistické modlitby pre deti majú všeobecnú štruktúru spoločnú so zvyšnými anaforami, ibaže náboženský obsah vyjadrujú jednoduchším jazykom a viac pochopiteľným spôsobom pre deti. V obradoch svätého prijímania a záveru stačí zachovať iba „Otče náš“, lámanie chleba a výzvu pred svätým prijímaním: „Hľa Baránok Boží…“ V tejto časti svätej omše je potrebné obrátiť pozornosť na procesiu k svätému prijímaniu, počas ktorej musí byť vykonaný vhodný spev. Taktiež v tomto kontexte je treba vidieť záverečné požehnanie a rozoslanie. Zásada rozdelenia liturgických funkcií má zvláštny význam vo svätých omšiach za účasti detí. Deti podľa direktória možno zapojiť do: (č. 29), funkcia kantora {č. 24), spev a hranie na hudobných nástrojoch (č. 32), funkcia lektora (č. 24 a 47), dialóg s kňazom v homilii (č. 48), recitovanie (spev) modlitby veriacich a prinášanie obetných darov na oltár, (č. 34) formulovanie motívov vďakyvzdávania pred prefáciou (č. 22).

    SLÁVENIE VEĽKONOČNEJ VIGÍLIE
    Podľa pradávnej tradície táto noc je očakávaním Pána a vigília, ktorá sa v nej slávi, pripomína svätú noc, keď Pán vstal zmŕtvych, a pokladá sa za „matku všetkých svätých vigílií“. Celá slávnosť Veľkonočnej vigílie sa koná v noci. Nemá sa začať pred súmrakom a má sa skončiť pred svitaním nedeľného dňa. Už od začiatku Cirkev každý rok slávila Veľkú noc, ako slávnosť slávností, najmä nočnou vigíliou. Veľkonočnú vigíliu už dlhšie slávili v 5. storočí, ako to vidno z reči sv. Augustína. Stavba Veľkonočnej vigílie: Po obrade svetla a veľkonočnom chválospeve prvá časť vigílie svätá Cirkev rozjíma o divoch, ktoré Pán Boh konal pre svoj ľud od začiatku druhá časť vigílie Liturgia slova, až do chvíle, keď je so svojimi novými členmi zrodenými v krste tretia časť liturgia krstu pozvaná k sviatostnému stolu, ktorý Pána pripravil Cirkvi ako pamiatku svojej smrti a zmŕtvychvstania, až kým nepríde Štvrtá časť liturgia Eucharistie. Staroliturgická pozdravná veľkonočná aklamácia Aleluja, ktorá dnes prvý raz zahlaholila v liturgii, sa dvojmo pripája k omšovej formule prepustenia. Procesia na oslavu Vzkrieseného Pána je slávnostným zvestovaním Kristovho zmŕtvychvstania a výzvou celému stvoreniu, aby sa pripojilo k triumfu Víťaza nad smrťou. V našich krajoch sa koná na základe dávnej tradície. Keď celebrant príde k oltáru, položí monštranciu na oltár. Po skončení chválospevu kňaz alebo spevák intonuje Tantum ergo (po slovensky alebo po latinsky). Na zakončenie sa spieva veľkonočná mariánska antifóna Raduj sa nebies Kráľovná, aleluja.

    ĽUDOVÁ ZBOŽNOSŤ POBOŽNOSTI
    Podstatné rozlišovanie ťažiskovej potreby pobožností (májové, kajúce…). Prvoradé podstatné prvky celebrovania svätej omše majú svoju schému a sú stále, nemenné, toto však pri pobožnostiach neplatí.

    ĽUDOVÁ ZBOŽNOSŤ V DEJINÁCH
    Až do stredoveku bola liturgia prístupná a pochopiteľná pre každého, lebo latinčine rozumel každý, zvlášť v krajoch románskych, lebo ich vlastné národné jazyky sa vyvinuli z ľudovej latinčiny. Počnúc ranným stredovekom ľud osobitne v krajinách, kde kresťanstvo ešte nemalo hlboké korene, stával sa pasívnym divákom a poslucháčom liturgie pre jej nezrozumiteľnosť. Tak začalo pribúdať pútnických miest, rástla úcta svätých relikvií, začali sa sláviť odpustové slávnosti, hody, vznikali náboženské predstavenia. Odvodila sa z nich úcta k Božskému srdcu a mariánsky kult. Naozaj, liturgické obrady účinkujú ex opere operato, teda mocou Kristovou, ale osobná príprava človeka na prijatie milosti opus operantis je veľmi potrebná k plnej a plodnej účasti na liturgii. Liturgickú činnosť bolo možné považovať jedine tú, ktorá bola: ustanovená Kristom alebo Cirkvou; bola vykonávaná v mene Kristovom alebo v mene Cirkvi; vykonávali ju osoby určené cirkevným zákonom; podľa kníh schválených Apoštolskou Stolicou. Ak chýbala čo len jediná podmienka, vždy šlo o pobožnosť činnosť paraliturgickú.

    ĽUDOVÁ ZBOŽNOSŤ DNES
    Náboženský život sa nevyčerpáva a neobmedzuje len na liturgiu, lebo kresťan je povolaný k spoločnej modlitbe, ale má vojsť aj do svojej komôrky a tam sa modliť (Mt 6, 6), ba jeho modlitba má byť ustavičná, aby v našom živote bol viditeľný Ježiš. Pobožnosti formujú v človeku nábožnosť a pripravujú bo na správne a plodné prežívanie liturgie.

    ROZDELENIE LITURGICKÝCH SLÁVENÍ A POBOŽNOSTÍ
    Rozdelenie: 1. Najvyššie (Z Kristovej vôle, svätá omša a sviatosti); 2. Obrady z cirkevného ustanovenia (sväteniny). 3. Pobožnosti (Pobožnosti vykonávané z rozhodnutia Svätej stolice; Pobožnosti jednotlivých diecéz; Pobožnosti dovolené Cirkvou alebo tie, ktoré sú majetkom presne, určeného spoločenstva – súkromné pobožnosti.

    POBOŽNOSŤ DEVIATICH PRVÝCH PIATKOV V MESIACI
    Počiatok úcty pri prebodnutí Kristovho boku. Svätci, ktorí rozjímali pred krížom, boli prvými ctiteľmi Božského Srdca Ježišovho, lebo oni pocítili prúd milostí vychádzajúci z úcty voči Ježišovmu Srdcu. V druhej polovici 17. storočia sa úcta k Božskému Srdcu veľmi rozšírila. zo zjavenia sv. Margite Márií Alacoque (Bola obdarená zjaveniami Božského Srdca, ktoré sa jej sťažovalo na ľudský nevďak a žiadalo si osobitný sviatok Božského Srdca, zapisovala si zjavenia, 1. Ježiš sa jej zjavil a hovoril o láske k ľuďom; Druhé bolo o srdci s tŕňovou korunou s krížom; 3. Zjavenie Krista s ranami; 4. Ježiš sa sťažoval na znesvätenie a žiadal zavedenie sviatku; daných 12 prisľúbení Božského srdca. Oficiálneho zavedenia sviatku Božského Srdca v Cirkvi sa sestra už nedožila. Pápež Pius IX. rozšíril roku 1856 tento sviatok na celú Cirkev.) Votívne sv. omše k Božskému Srdcu Ježišovmu na prvý piatok možno slúžiť podľa pokynov v Direktóriu. Odporúčajú sa v ten deň Litánie k Božskému Srdcu.

    POBOŽNOSŤ PRVÝCH PIATICH SOBÔT V MESIACI
    Začiatky pobožnosti prvých piatich sobôt siahajú až do zjavení sa Panny Márie trom fatimským deťom roku 1917, ako to o niekoľko rokov neskôr opísala Lucia. Počas druhého zjavenia 13. júna 1917 Panna Mária sa deťom zdôverila, že čoskoro si príde vziať k sebe Hyacintu a Františka, kým Lucia zostane ešte za istý čas na tomto svete. Zjavenie fatimských tajomstiev, deti počas týchto zjavení videli peklo. Zverejnenie tretej časti „fatimského tajomstva“ je vyhradené Svätému Otcovi, ktorý’ to urobí, keď to bude pokladať za vhodné. Lucia vo svojom zjavení videla Máriino srdce ovinuté tŕnim a žiadala o zavedenie 5 sobôt – tak to opisuje v druhom zjavení. Bemardo Goncalves ju požiadal, aby písomne odpovedala na šesť otázok. Dňa 12. júna 1930 sestra Lucia odovzdala Otcovi Goncalvesovi písomnú odpoveď.

    PROCESIE, PÚTE A PÚTNE MIESTA
    Procesie sú slávnostné sprievody, pri ktorých spoločne oslavujeme Boha, jemu ďakujeme za dobrodenia a za odvrátenie zlého, prosíme ho aj o iné milosti. Dejiny: Starovek – Prenášanie archy do Jeruzalema, Kristov príchod do Jeruzalema; podľa svedectva mučeníkov sprievody sa konali už v prvých storočiach. Význam: Každá procesia je výzvou k horlivej modlitbe. Sú obrazom nášho putovania na zemi, znak víťazstva nad pohanstvom. Kríž a zástavy: Zástavy vedľa kríža znamenajú, že Kristus na kríži je víťazným vodcom. Farebný význam zástav: Biela a červená (nevinnosť); Fialová (kajúcnosť). Usporiadanie ľudu: Kríž, deti, dospelá mládež, Kňaz je uprostred všetkých, lebo všetkým má rovnako slúžiť, speváci a napokon dospelý veriaci. Zvony ako symbol modlitieb spoločenstva, počas procesie na Božie telo by sa nemala používať pokrývka hlavy na znak prítomnosti Spasiteľa. Čas procesií: Riadne: Obetovania Pána (2. februára), na Kvetnú nedeľu, na oslavu Veľkonočnej vigílie, na deň sv. Marka, cez Krížové dni a na Božie Telo. Mimoriadne procesie zo zvláštnych pohnútok (ochrana pred zlom, poďakovanie za dobrodenia). Účasť: Nesmieme byť na procesiách prítomní len telom, ale hlavne duchom. Dejiny púti: Púte nevynašla Cirkev, už pohania putovali do chrámov, mohamedáni putujú do Mekky, Ježiš putuje z Nazaretu do Jeruzalema. Cieľ a význam: Mnohí idú na púť, aby tam: Boha prosili; hľadajú útechu na pútnickom mieste; ďakovali za nesmieme dobrodenia; zadosťučinili Bohu; sv. spoveď; vyznanie viery. Pútnické miesta: Vo Svätej zemi (Jeruzalem, Betlehem); Rím, Lurdy vo Francúzsku, sv. Jakub v Compostelle v Španielsku, Einsiedeln vo Švajčiarsku, Fatima v Portugalsku, Altôtting v Bavorsku, Maria-Zell v Rakúsku a iné. Slovenské pútnické miesta: V Levoči, Šaštíne, na Starých Horách a v Mariánke.

    V. LITURGICKÝ PRIESTOR

    SVÄTÉ MIESTA
    Historický prehľad – Spočiatku liturgiu odbavovali v jedálňach súkromných domov. Kresťania, kým sa úplne neodtrhli od židov, zúčastňovali sa i židovských bohoslužieb; okrem týchto vydržiavali aj osobitné bohoslužby, ktorých stredobodom bolo lámanie chleba, liturgia. V židovských domoch na poschodí, na priečelí, nad hlavným vchodom bola rozsiahla miestnosť, v tejto odbavovali apoštolovia liturgiu. Keď sa kresťania úplne odtrhli od židov (okolo 65.), všetky verejné bohoslužby odbavovali u priestranných miestnostiach súkromných domou, ktoré miestnosti bohatší veriaci na tieto ciele venovali. Zbožný majiteľ domu patričné miestnosti úplne venoval na bohoslužobné ciele; ba časom celý dom alebo aspoň veľkú jeho čiastku, vznik Domus ecclesiae. Veriaci však z povďačnosti ponechali im mená pôvodných majiteľov. Bohoslužby odbavovali nielen v súkromných domoch ale aj v cintorínoch, ktoré sa rozprestieraly za mestskými hradbami. V dobe prenasledovania bohoslužby odbavovali v katakombách, hlavne pri hroboch mučeníkov. V III. storočí k týmto pridružujú sa už aj výlučne k bohoslužbe stavané kostoly.

    SVÄTÉ MIESTA V LATINSKEJ CIRKVI
    1. Kostoly (ecclesiae — chrámy, nazývame tú posvätnú budovu, ktorá je venovaná bohoslužbe najmä na to, aby všetkým veriacim kresťanom slúžila k verejnému konaniu služieb božích, rozdelenie na: Katedrálny-stoličný chrám, Chrám kolegiatnej — súdružnej — Kapituly, Prepoštský a opátsky chrám, Farský kostol, Filiálny kostol, Kláštorský kostol)
    2. Kaplnky (oratoria, je tá posvätná, k bohoslužbe venovaná budova, ktorá neslúži k verejným náboženským prejavom pre všetkých veriacich, ale len pre jednotlivé osoby, rodiny alebo menšie obce. Poznáme: Verejné, Poloverejné a Súkromné – V súkromných kaplnkách nemôže byť uschovaná Sviatosť Oltárna. Nový cirkevný zákoník zriadil nový druh súkromných kaplniek: kaplnky v cintorínoch nad hrobkami jednotlivých rodín. Od súkromnej kaplnky je odlišná výsada prenosného oltáru, ktorú výsadu majú všetci (i prekanonizovaní) biskupi, apoštolskí misionári (missionarii apostolici), ako aj vojenskí duchovní, ktorí sa prenosom oltári môžu celebrovať hocikde.)
    3. Baziliky (týmto pomenovaním nerozlišujeme sloh stavby, ale naznačujeme isté liturgické výsady a práva, ktoré udelil pápež jednotlivým kostolom, rozdelenie na väčšie a menšie. Conopeum (papilio) cengáč a cappa magna. Takiste na procesii pred kňazstvom baziliky za procesiovým krížom nesie sa conopeum (hodvábny stánok — šiator), na vysokej žrdi cengáč a kanonici baziliky sú odení slávnostným rúchom: cappa magna.)
    4. Právo utočišta — Jus asyli. Výsadou svätých miest kedysi bolo právo útočišťa — jus asyli, t. j. keď niekto hľadal utočište v kostole, do ktorého vošiel, nesmelo mu byť ublížené; odtiaľ ho nebolo slobodno vyhnať, poraniť alebo zavraždiť. Právo útočišťa vyvinulo sa z prirodzeného ponímania chrámov; keď sa niekto utiekal o ochranu u Boha, nebolo slobodno ľuďom tomu ublížiť; v tomto poňatí aj pohania mali právo útočišťa.

    POSVÄTENIE A POŽEHNANIE KOSTOLOV
    Vývoj posvätenia – K vývoju obradov posvätenia chrámu príspely dve okolnosti: 1. že kresťania po Milánskom edikte prevzali mnohé pohanské kostoly ba i židovské synagógy; 2. a v kostoloch umiestili mŕtve telá alebo pozostatky mučeníkov. Prastarý rímsky obrad posvätenia kostola pozostával vlastne len z umiestenia reliquií mučeníka. Predo dňom dedicatie vydržiavali pri reliquiách vigíliu; v deň dedicatie v slávnostnom sprievode so zapálenými sviečkami, za spevu žalmov niesli pozostatky mučeníka do kostola, umiestili ich na oltári a nasledovala spievaná sv. omša. V tomto pozostávalo zasvätenie chrámu.
    Dnešné liturgické právo chrámoch- musia byť slávnostnými obradmi svojmu cieľu odovzdané — posvätené. Toto posvätenie deje sa buď posvätením — consecratio alebo slávnostným požehnaním — benedictio. Poloverejné kaplnky nemusia byť ani posvätené ani slávnostne požehnané, ale môžu byť požehnané podľa formuly. Súkromné kaplnky neslobodno ani konsekrovať, ani slávnostne benedikovať, jedine požehnať podľa formuly. Posvätenie (len biskupom) a požehnanie (vo výnimočnom prípade kňazom) chrámov sú dva podstatne rozdielné obrady. Kedysi liturgický zákon vyžadoval, aby požehnaný kostol dodatočne bol biskupom i posvätený. Každopádne patrí sa, aby biskup, nakoľko len môže, slávnostne konsekroval každý farský kostol, ak len konsekrovaný byť môže. Totižto podľa nového cirk. zákoníka drevený, železný alebo kovový kostol nemôže byť konsekrovaný, ale len benedikovaný.
    Obrady posvätenia chrámu – a, Prípravy ku posväteniu chrámu – Na tom mieste, kde bude stáť hlavný oltár budúceho kostola, postaví sa drevený kríž; na druhý deň biskup alebo ním poverený kňaz miesto požehná a položí štvorhranný základný kameň, pri ktorej príležitosti kostol obdrží aj meno či už podľa niektorého svätého (patróna kostola), veriaci dodržujú pred posvätením pôst. Predpísané aby s kostolom bol konsekrovaný i oltár. b, Obrady posvätenia kostola. Obrady konsekrácie dejú sa v bielom rúchu a sú nasledovné: Pred vystavenými reliquiami odrieka sa 7 kajúcich žalmov so svojou antifonou, potom pred bránou chrámu antifona. za tým sa spievajú litánie Všetkých Svätých. Nasleduje obchádzanie chrámu a kropenie sv. vodou. Biskup zakaždým, keď príjde k hlavnej bráne, uderí na ne pastierskou palicou. Potom palicou na prah naznačí kríž, brána kostola sa otvorí a biskup vkročiac do kostola. Kráča do stredu kostola, tam kľaknúc intonuje hymnus: Veni Creator Spiritus. Potom sa dokončia litánie k Všetkým Svätým. Nato chór spieva Benedictus, medzi čím biskup pastierskou palicou píše latinskú a grécku abecedu v podobe sväto-ondrejského kríža na podlahu popolom posypanú. Potom biskup pokročiac smerom k oltáru, a je ešte stále v lodi, pokľakne a tri razy vyšším a vyšším hlasom intonuje: Deus in adiutorium meum intende. Vráti sa k hlavnej bráne a na jej vnútornej strane nahoru i na spodu naznačí pastierskou palicou kríž; opäť ide k miestu, kde svätil vodu, nad ktorou, súc obrátený smerom k oltáru, odrieka jednu oratiu a žehná vodu. Teraz ide biskup k oltáru, namočí palec do sv. gregorskej vody (ktorú práve posvätil) a natrie ňou na oltárnej menze 5 krížikov. Po vykropení stien biskup stojac v prostred kostola smerom k hlavnej bráne spieva oratie a krásnu antiphonu, vráti sa k oltáru zo sv. vodou pripraví maltu, ktorú posvätí a zbytok sv. vody povylieva okolo oltára. Teraz nasleduje slávnostné vnesenie sv. reliquí do kostola. V kostolnej bráne biskup prečíta ľudu z Pontificale Romanum napomenutie o posvätení domu božieho. Potom natrie krizmou kostolné dvere zvonku. Sprievod so sv. pozostatkami pohne sa k oltáru. Tu biskup natrie hrob (sepulchrum, do ktorého budú uložené reliquie) na oltárnom kameni krizmou na všetkých štyroch rohoch, vloží do neho reliquie, okadí, krizmou namaže kríž na spodnú stranu sepulchrum zakrývajúcej príklopky, ktorou hrob prikryjúc, zalepí ju maltou a tiež i zvonku potrie krizmou. Zo všetkých strán okadí oltár — vpravo, vľavo, od predu, od zadu, na prostriedku, na krajoch a stále incenzujúc, tri razy obchádza oltár; kadidlo odovzdá niektorému vysvätenému kňazovi, ktorý až do konca svätenia oltára obchádza okolo oltára a incenzuje ho. Biskup ešte dva razy natrie olejom katechumenov a raz krizmou oltárny kameň (celú menzu) na prostriedku a na krajoch; po každom natrení obchádza oltár, incenzujúc ho; na koniec naraz naleje oleja katechumenov a krizmy na oltár a roztrie po celej menze. Teraz nasledujú podstatné obrady svätenia kostola. Biskup, počnúc na evanjeliovej strane, ide k stenám kostola, natrie ich krizmou na 12 miestach tam, kde sú označené krížom (apoštolské kríže), medzi natieraním hovorí: Sanctificetur et consecretur hoc templum; po natrení steny ešte incenzuje. Na týchto miestach majú byť sviece, ktoré majú horeť in anni versario Consecrationis cez celý deň počnúc prvými vešperami SRC. 13 XII. 1805.) Medzi týmto chór spieva žalmy. Po natrení stien biskup vracia sa k oltáru, požehná temian a z päť-päť zrniek tohto temianu urobí 5 krížikov — na prostriedku a na 4 krajoch oltára — na temianové krížiky urobí ešte krížiky z voskovej sviečky a zapáli ich, aby spolu s temianom shorely. Za tým sa modli oratie a antiphony a zaspieva velebnú prefáciu posvätenia. Ešte natrie prednú čiastku oltárneho stola, ako aj na štyroch rohoch tú časť, ktorá spája oltárnu platňu so spodnou čiastkou oltára. (Poznámka: Oltárna platňa, zakrývajúca veľký oltárny stôl musí byť s jedného kusa a so spodnou čiastkou oltára musí byť nerozlučiteľne spojená). Biskup umyje si ruky, požehná kostolné rúcha a nádoby; oltár sa prikryje voskovým plátnom (chrysmale) a patričnými plachtami, zapália sa sviečky a biskup alebo niektorý kňaz slúži slávnostnú sv. omšu. Po posviacke kňazstvo kostola odbaví officium Dedicationis, ktoré sa začína terciou a zadrží sa octava Dedicationis.
    Požehnanie kostola – Požehnanie kostola je veľmi jednoduchý obrad. Kňaz modliac sa žalm Miserere obchádza kostol, sv. vodou kropí jeho steny; potom vojdúc do kostola, pred oltárom sa modlí litánie Všetkých Svätých, za tým rukou požehná oltár a kostol, recitujúc žalmy 119., 120 a 121; sv. vodou kropí vnútorné steny kostola a tak požehnanom kostole slúži sv. omšu.
    Strata posvätenia (Execratio) — Poškvrnenie (Polutio) – Posvätenie alebo požehnanie kostola exekráciou účinky svoje stráca a poškvrnením kostola (pollutio, violatio) účinky toho sa len vyzdvihujú. Keď kostol stratí posvätenie, spolu s týmto nestráca svoje účinky aj posvätenie oltárov; keď je však kostol poškvrnený, spolu s ním sú poškvrnené aj oltáre. Kostol je exekrovaný, keď shorí, zrúti sa alebo sa zničí väčšia jeho čiastka (zemetrasenie), alebo keď biskup vyzdvihne cirkevný ráz kostola. Keď sa však kostol na novo bieli, maľuje, vakuje (kožuje) maltou, čo aj po úplnom odstránení vnútornej vakovky (i s krížami svätenia) posvätenie nestráca svoje účinky. Poškvrnenie — znesvätenie kostola — polutio stane sa následkom zločinu alebo iného, svätosť kostola urážajúceho činu. (Úmyselná vražda v kostole, Úmyselné ťažké poranenie a vyronenie veľa krvi, Keď bol kostol použitý na bezbožné, nečestné ciele (maštaľ, divadlo a p.), Keď boli v kostole pochovaní exkomunikovaní alebo pohani.) Tieto zločiny alebo skutky musia byť dokázané a verejne známe, ako aj to, že sa stály vo vlastnom kostole a nie v bočných miestnostiach. Keby bol kostol poškvrnený počas sv. omše (sebavražda, poranenie iného) podľa rubrík missálu, ak je omša pred Canonom pretrhne sa pokračovanie omše, ak je už po, pokračuje sa až po Communio. Keď bol kostol poškvrnený, okamžite ho treba zamknúť, až do tej doby, kým nebude vykonaný predpísaný liturgický obrad smierenia. Keď je pochybnosť, či kostol bol znesvätený a či nie, tiež možno vykonať obrad smierenia.
    Obrad smierenia je dvojaký: podľa toho; či má byť vykonaný v kostole posvätenom alebo len požehnanom. Prvý sa nachádza v Pontificale Romanum a druhý v Rituale Romanum. Obrad smierenia v konsekrovanom kostole vykonáva biskup alebo ním k tomu poverený kňaz, na tento cieľ posvätenou vodou. Svätenie tejto vody vykoná ten, kto vykonáva obrad smierenia. V súrnych prípadoch a z vážnej príčiny, keď nemožno pýtať od biskupa povolenie, správca kostola môže vykonať obrad smierenia i posväteného kostola, o čom dodatočne upovedomí biskupa. Obrad smierenia len požehnaného kostola vykonáva obyčajnou sv. vodou správca kostola alebo poverený kňaz.

    CHRÁMOVÉ SLOHY
    Spôsob stavania kostolov: 1. Sloh starokresťanských bazilík, ktorý sa vyvinul v samostatný, cieľu zodpovedný kostolný typ, svoje meno prevzal od rímskych tržníc a bazilík, v ktorých sa veľké množstvo ľudu vmiestilo. Vchod do prakresťanskej baziliky viedol cez štvorhranné, stĺpovými chodbami ohraničené nádvorie a cez predsieň, (átrium et narthex). Chrám je rozdelený stĺporadím na tri alebo päť lodí; stredná loď je dva razy tak široká a vysoká ako bočná. Vzorným príkladom tohto slohu: v apside je biskupská katedra; pod víťazným oblúkom apsidy stojí stĺpový, podnebím krytý oltár, pred oltárom je zábradlím ohradené miesto (cancelli — chorus) pre nižšie kňazstvo, na oboch stranách chóru sú vyvýšené miesta (ambo) pre čítanie lekcie a evanjelia. Zvláštnou výzdobou bazilikových chrámov je mozaika, ktorá zvlášť jagá sa na stenách hlavnej lodi, na víťaznom obluku a v apside.
    2. Byzantský sloh – Charakteristické známky tohto slohu sú ústredné (centrálne) kupolovité stavby, v ktorých okolo kupolovitej, na stĺpoch spočívajúcej siene soskupujú sa lodi na spôsob rovnorameného (gréckeho) kríža, buď na spôsob okrúhlej alebo osemhranatej chodby.
    3. Románsky sloh – Vplyvom rozkvetu kláštorského života zväčšil sa počet kňazstva, preto v novom slohu zodpovedne je rozšírená svätyňa a tak v pôdoryse na miesto starokresťansko – bazilickej formy crux immissa, — či veľké T — nastupuje podoba gréckeho kríža — crux capitata +. Podlaha sanctuaria je stavaná vyššie, ako podlaha lodi, pretože pod ním je krypta. Svätyňa aj teraz sa zakončuje polokruhovitou apsidou, a na rozdiel od bazilík i bočné lodi zakončujú sa podobnými malými apsidami. Veže v tomto slohu patria do sústavy kostola a stoja na západnej priečelnej strane; ale sú i štvorvežové románske chrámy, ba čo viac stavané sú kupolovité veže nad priestorom, ktorý je ohraničený štyrmi priereznými bodmi hlavnej a krížnej lodi. V ornamentike po postupnom zanechávaní antických a byzantských reminiscencií napodobňujú sa prvky čerpané z prírody, ktoré ornamentika v rozmeroch prísne štylizuje a týmito, ako i kreslenými a maľovanými oknami pripodobňuje sa mohutnosti architektúry.
    4. Gotický sloh – Konštrukcia lomeného obluku a rebier gotickej klenby dáva hodne voľnosti k zadeleniu pôdorysu, čo v románskej konštrukcii bolo viazané ku štvorcom, pretože tlak gotickej klenby spočíva na nosných oblúkoch a podpierných vonkajších pilieroch. Medzi rebrami gotickej klenby s vonkajšími a dnukajšími podpiernymi piliermi niet konštrukčnej viazanosti, rebrá nemajú nosnej povinnosti, ale len rozdeľujú pole klenby. Gotika opravdivé rozčleňuje architektúru stavby na konštrukčné jednotky tým, že steny stavby prerezané sú ohromnými oknami. Tento, ľahkou svojou konštrukciou do výšky sa vypínajúci sloh smvseľ svojej výraznosti dosiahol a) kolmými, do výšky sa postupne úžiacimi článkami, ktoré vo výške sa často zakončujú ozdobnými lomenými oblúkmi, b) rysovanými a rastlinnými ozdobami, c) štihlými, ideálne uchvacujúcimi nástennými maľbami postáv a v priečelí chrámu na ozdobných portáloch sa vypínajúcimi štihlými sochami. Gotické chrámy stavané sú bez krypty. Podlaha svätyne a lodi je jednofarebná, na rohoch západného priečelia stoja dve veže, poťažne v prostriedku priečelia jedna veža.
    5. Renesančný sloh – Skutočným ideálom renesančného slohu sú centrálné kupolovité chrámy, v ktorých všetko je podriadené ohromnej, bubnovite sa vyplňujúcej a nad všetkým dominujúcej kupoly. Rozmery celej stavby splývajú v dôkladnej harmónii s rozmerami kupoly. V XVII. storočí však západné rameno kríža predĺžili a tak dostal chrám podobu latinského kríža. V renesančnom slohu rozoznávame tri obdobia.
    6. Barokový a rokový sloh – Menovite stĺpy a polopiliere, ktorými boli rozčlenené steny, ako aj svojvoľne vytvorené a neraz pretrhnuté gsimsy a výklenky, obsadené meravými sochami boly príčinou, že staviteľstvo XVIII. storočia pri určovaní základných rysov chrámu zvrhlo sa až k úplnej voľnosti. Preto tento sloh je bez všetkej pravidelnej formy. Pritom – všetkom celkom nahodile nazvali ho portugalským slovom barocco, ktoré znamená opravdivú perlu. Rokokó (francúzske slovo: rocaille, znamená škrupinu, žabacie korýtko) je ozdobný sloh druhej tretiny XVIII. storočia. Tento sloh mal rozmanité a ťažkopádné, z antiky prevzaté, v baroku používané prvky hravo nahradzuje rozmarne soskupenými a milo rozmanitými podobami, rastlinnými motívami, nadovšetko škrupinami a mriežkovými vzorkami.
    7. Klasicistický sloh. Prvú fázu tohto slohu — v dobe Ludvika XVI., v ktorej len pomaličky splývaly antické prvky, stĺpy, urny, vavrínové vence s architektúrou, menujeme copfový sloh. Druhá fáza — v dobe Napoleona — empíre zvaná, svoj klasický tón uplatnila len absolútnym poprením jednotlivých slohových odtienkov. Tak na pr. chrám S. Madeleine v Paríži je úplnou imitáciou korintského chrámu peripteros.
    8. Moderný sloh. Nové chrámy sa stavali napodobením všetkých kresťanských slohov počnúc starokresťanskou bazilikou. Koniec XIX. a začiatok 20. storočia prináša nám silný pohyb po vypestovaní nového slohu, ktorý by zodpovedal dnešným technickým vymoženostiam a dnešnému staviteľskému duchu. V tomto smere ešte niet vykryštalizovaných stálych výsledkov a smerníc, uplatňujú sa smery: 1, Z výhod a zariadenia; 2, Zachovanie jednoduchosti.

    ZÁSADY PRI UMELECKÝCH SLOHOCH V LITURGIÍ
    Cirkev nedala nijakého nariadenia o staviteľských slohoch. Cirkev sa nestavia proti moderným staviteľským smerom. Cirkev prijme a do svojich služieb prevezme každý štýl, či každú takú umeleckú tvorbu, ktorá je prostriedkom k dosiahnutiu vznešeného nášho diela.

    STAVANIE CHRÁMU
    Povinnosť dodržania stavby: so súhlasom biskupa, nie generálneho vikára; súhlas dostane len ak je pripravený dostatočný obnos peňazí a ďalšie materiálne zabezpečenie duchovných; aby neškodila už vystavaným chrámom, potvrdenie je povinné aj pre rehoľníkov na území diecézy;
    Miesto chrámu: Najvhodnejšie stred obce; nie je potrebné aby bol na vyvýšenom mieste; dobré aby bol chrám dostupný z viacerých miest; dostatok miesta na prípadné rozšírenie; aby chrám nebol v blízkosti hlučných a zapáchajúcich miest; stavbe príhodné podložie chrámu.
    Plán stavby – je nutné premyslieť na základe materiálu, veľkosti obce, štýlu v ktorom bude stavaný; do ohľadu sa berie aj druh kostola (mníšsky alebo svetský)
    Rozpočet stavby – Pri zadovážení plánov najlepšie sa osvedčuje vypísanie súbehu na dodanie náčrtkových plánov (frontálny pohľad, krížny a pozdlžný prierez a základový nákres) Stavba sa prevádza dvojakým spôsobom: buď poveríme staviteľa postaviť chrám za úhrnnú — stavebnú cenu — na celok alebo za jednotkové ceny vo vlastnej réžii pod vlastným dozorom, t. j. stavbu prevádza staviteľ pod dozorom farára na protiúčet vykonanej práce. Pri stavaní väčších chrámov najlepšie je sostaviť stavebnú komisiu, ktorej predsedom je farár a členmi väčšinou odborníci. V súbehovom ozname nech je uvedené koľko a ktoré náčrtkové plány majú byť predložené. Pri všeobecnom súbehu treba odmeniť dva-tri i viac najlepších plánov.

    UDRŽIAVANIE A REŠTAUROVANIE
    1, Riadne čistenie chrámu. K týždennému čisteniu chrámu najlepšie zodpovedá piatok popoludnie, keďže v sobotu je i sv. spoveď i veriaci sú zaneprázdnení čistením svojich príbytkov. Na dedinách týždenné čistenie chrámu možno zveriť na dospelé dievčatá a ženy, ktoré ochotne túto službu kostolu preukážu, rozdeliac si túto prácu medzi sebou, nech len ich o to požiada duchovný otec. V mestách čistením chrámu poveríme pracovníkov, ktorým prácu hradíme z pokladničiek k tomu cieľu zavedených.
    2, Riadne vetranie chrámu – je zvlášť dôležité nielen preto, aby v chráme bol čistý a čerstvý vzduch, aby veriaci neboli odstrašovaní od chrámu zápachom, ale aby sme takto chránili od plesne a hniloby chrám a jeho zariadenie.
    3, Občasné opravenie chrámu – Treba pozornosť obrátiť na strechu. Je potrebné, aby aspoň raz v roku kostolník, kurátor s tesárom alebo murárom prehliadol celú budovu. Maličkými opravami dá sa predísť veľkým nákladom.
    4, Reštaurovanie chrámu – Reštaurovanie menšieho rozsahu je vymaľovanie alebo vápnom vybielenie chrámu. Reštaurovanie väčších rozmerov je práve tak dôležité ako samé novostavanie chrámu. Pri reštaurovaní treba sa vždy vyhýbať prehnanosti a výstrednosti. V otázke reštaurovanie tak chrámov, ako i obrazov sme povinní riadiť sa i štátnym zákonom o zachovaní pamiatok. Stanovené zásady pri stavbe chrámov: 1. Keď ide o rozširovanie chrámu, kaplnky, bočnej novej lodi, krýdla, sanktuára, podľa mienky viacerých umelcov, nemá sa uplatniť starý sloh, ale radšej použiť riešenia v modernom štýlu. 2. Keď reštaurujeme chrám, v ktorom sú súčiastky (sanktuár, veža, oltáre, sochy, obrazy) iného slohu, ako je sám chrám, neslobodno tie odstrániť len preto, že nezodpovedajú kostolnému slohu. 3. Vo väčšine prípadov reštaurovanie chrámu je len renovatio — obnovenie: nič nového nepristavujú. 4. Keď chrám ešte nie je vymaľovaný a máme k tomu dostatočný náklad, poverme vymaľovaním kostola len odborníka, umelca, nie však jednoduchého natierača.

    ZARIADENIE CHRÁMU
    a, Predsieň (narthex, porticus, vestibulum) je miestnosť rôzneho tvaru a miesta; v prastarej Cirkvi tu sa zdržovali katechumeni a kajúcnici. V predsieňach prastarých chrámov bola studňa alebo vodná nádrž, aby do kostola vchádzajúci mohli si umyť ruky. Svätenicu mnohí uvádzajú do spojitosti s výš spomenutou vodnou nádržou starokresťanskej doby.
    b, Loď (Tento symbol je vzatý z evanjelia o lodi Petrovej)
    c, Svätyňa (presbyterium, chorus, sanctuarium); Svätyňa od lodi má byť prehradená šrankami — cancelli; dobre je, keď podlaha svätyne niekoľkými schodíkami leží vyššie, ako je podlaha lodi. Počet schodov nech je vždy nepárny, tri, päť, sedem. Podľa všeobecného cirkevného pravidla vo svätyni nemôžu zaujať miesto laici, nadovšetko nie ženy. Vo svätyni je hlavný oltár a miesto pre kňazstvo — presbyterium. Kedysi pred svätyňou bolo ohradené miesto pre spevákov

    KOSTOLNÉ NÁRADIE
    Krstiteľnica – V lodi kostolnej je umiestená krstiteľnica (fons baptismatis, baptisterium), ktorá kedysi bola len v biskupskom chráme, nakoľko krst, vynímajúc súrneho prípadu, vysluhoval len biskup. Voľakedy krst sa vysluhoval ponorením do vody. Preto boly potrebné väčšie krstiteľnicové nádrže, krstiteľnicou bola osobitne stavaná kaplnka pri biskupskom chráme. Krstiteľnica nech je čím čistejšia a čím ozdobnejšia; veď po oltári a svätostánku krstiteľnica je najsvätejšie miesto v kostole.
    Spovedeľnica – V kostolnej lodi má byť umiestená, ľahko spozorovateľná a prístupná spovedeľnica — sedes confessionalis, confessionale, tribunal. Pri sostavení spovedeľnice treba brať dôkladný zreteľ: a) aby spovedeľník pohodlne mohol sedeť a kajúcnik pohodlne kľačať, b) aby spovedeľník a spovedajúci sa pohodlne mohli shovárať bez všetkej obavy porušenia spovedného tajomstva. V kostole má byť toľko spovedeľníc, koľko je kňazov pri tom chráme. Je žiaducné, aby na spovedeľnici bolo napísané, kto v nej spovedá, v jakej reči sa možno povedať, ba i to, kedy možno tam spovedeľníka nájsť. Forma dnešných spovedeľníc pochádza zo XVI. storočia. V pracirkvi spovedali sa veriaci v sanktuáriu. Kňaz stál na jednom a spovedajúci sa na druhom konci oltára. Neskoršie kňaz si sadol pri oltári na stoličku a pri ňom kľačal kajúcnik, ktorému dal rozhrešenie tým, že mu na hlavu položil ruky.
    Kazateľnica – V kostolnej lodi ďalej, pravidelne na evanjeliovej strane. Neskoršie tak, ako pri čítaní evanjelia, i pri kázňach používali drevených stojanov — pulpitov. Pozdejšie tieto drevené prenosné stojany boly pozmenené na kamenné vyššie podstavce, na ktoré viedlo niekoľko schodíkov. Tak sa vyvinulo spomínané ambo, ktoré stálo pred chórom prvotných dôb; neskoršie k vôli symetrii postavili dve ambá, jedno na evanjeliovej a druhé na epištolovej strane. Pri novostavajúcich sa chrámoch neslobodno vopred presne určiť, kde bude kazateľnica; v hotovej stavbe treba najskôr skúšať, z ktorého miesta najlepšie počuť hlas, a kde je najlepšia akustika, tam sa má umiestiť kazateľnica.
    Sedadlá – Vo svätyni sú sedadlá pre kňazstvo. Biskupovi patrí trón (tronus, cathedra) menovite v jeho sídelnom chráme (odtiaľ meno: cathedralis) a vo všetkých chrámoch jeho biskupstva.
    Biskupský trón je kamenná, mramorová, zamatom obtiahnutá alebo drevená, zlatom ozdobne maľovaná stolica s bočnými nízkymi a vzadu s vysokým operadlom. Ku trónu vedú tri stupne. Okrem biskupského trónu sú ešte dve sedadlá pre celebranta: a, Faldistorium (stolec s operadlom), b, scamnum (každý iný celebrant s diakonom i subdiakonom.) U nás sa scamna nepoužíva.
    V kostolnej lodi sú pripravené miesta na sedenie — lavice, subsellia scamna — pre veriacich.
    Sacrarium – K zriadeniu chrámu patrí i sacrarium, t. j. miesto, kde sa vylieva voda po liturgických umývaniach a vhodia sa pozostatky alebo popol z cirkevne užívaných vecí. Sacrarium riadne je umiestené za hlavným oltárom. Najlepšie vykopať 1 m. hlbokú a pol m. širokú nádrž, steny jej obmurovať a spodok vydláždiť len štrkom alebo pieskom; vrch sa zatvorí kameným kvádrom, na ktorom je malý, 5 cm. otvor.
    Obloky – Osvetlenie kostola a chránenie kostolného vnútra od poveternostných nehôd

    OZDOBA KOSTOLNÝCH STIEN
    Barvenie kostolných stien v Cirkvi je prastaré. Nádhernými dôkazmi tohto prastarého kresťanského zvyku sú nástenné maľby v katakombách z II. a III. storočia. Predmet malieb je dvojaký, dej a jeho obruby — ozdoba. Predmet druhý pozostáva zo symbolických obrazov: delfín, holub, kohút, jeleň, kotva, ruža, klasy, viničie, brečtan a pod.; prvý však je braný zo zjavenia počnúc od stvorenia sveta až po nebeskú blaženosť. Cirkev sv. neurčila maliarom nijakého pravidla. Gotický sloh nenechával veľkých plôch pre nástennú maľbu, predsa však i v gotických chrámoch maľbami ozdobovali plochy klenby, oblúky a hlavy pilierov. Sloh renesančný, ako i nasledovné slohy opäť uvoľnily nástennej maľbe veľké plochy, ktoré umelci zamaľovali podľa vkusu tej či onej doby; menovite renesancia a barok zaviedly maľovanie kostolnej klenby, čo predtým len zriedka sa vyskytovalo; kedysi len steny maľovali. Najčastejšie vyskytujúce sa druhy nástennej maľby sú obrazy al fresco a al secco. Sem patrí i ozdobovanie stien mozaikou. Mozaika (z latinského: opus musivum) je obal — vyložená stena — z drobných sklenených alebo kamenných kociek, k sostaveniu čoho používa sa i maliarskych nákresov a zobrazení.
    SACRISTIA
    Bočnou stavbou chrámu je sakristia (sacristia; camera, secretarium) ktorej veľkosť riadi sa podľa rozsahu kostola, počtu kňazov a množstva kostolných predmetov. Môžu byť zriadené i dve sakristie — pri katedrálach je to i zvykom, jedna pre kanonikov, druhá pre kňazov. Nutné mať v sakristii: na pódiu stojací stôl alebo stolu podobná skriňa: tu si kňaz oblieka liturgické rúcha; kľakadlo a pred ním text Orationes ante et post Missam v ráme alebo knižke; umývadlo s uterákom kde si kňaz umyje ruky pred liturgickými obradmi; tabuľka s nápisom: Patronus — titulus ecclesiae N., krstné meno diecezánskeho biskupa, prípadne Oratio imperata; jedna-dve skrine na kostolné rúcha; spovedeľnica, aby sa tu mohli spovedať hluchí, prípadne i veriaci v zime. Preto je dôležité, aby sa v sakristii mohlo kúriť. Keď sa len v nedeľu kúri v kostole, natoľko zvlhnú kostolné múry, že sa úplne zničia oltáre, organ, maľovka. Zohrievacie telesá nech sú tak postavené, aby nerušili voľnosť kostola.

    VEŽA
    Druhá bočná stavba kostola je veža (turris), ktorá je buď samostatná stavba (campanile) alebo s kostolom úplne smúrovaná. Potrebné je, aby farár (či kostolný kurátor) ostražitým okom sledoval, kto chodí na vežu, aby mohol zavčasu predísť tu vznikajúcim neprávostiam. Na kostolných vežiach sú umiestené i hodiny, podľa ktorých sa potom riadi i čas bohoslužieb toho kostola.

    OLTÁR
    Prvý oltár nového zákona bol len stôl, na ktorom odbavil Kristus Pán s apoštolmi poslednú večeru. I apoštolovia pri jednoduchom stole odbavovali liturgiu, prednášali obetu sv. omše. Tak teda zpočiatku oltárom bol stôl (mensa). Oltár (altare — alta ara) je teda to miesto, na ktorom prednášame obetu. Ako mal oltár dvojakú formu, tak i materiál oltárov bol dvojaký. Oltár stolový bol z dreva a oltár rakvový bol z kameňa. Stolový oltár mával riadne štyri nohy, niekedy len tri. Z liturgického hľadiska rozoznávame dvojaký oltár: pevný — nepohnuteľný (altare fixum) a oltár prenosný (altare portatile). Na nepohnuleľnom oltári možno uložiť reliquie buď do spodnej časil (stipes) buď do vrchnej platne (mensa), kdežto na oltároch prenosných reliquie musia byť vložené do vrchnej oltárnej platne (mensa). Nepohnuteľný oltár má byť v tom kostole posvätený, v ktorom bude stáť, kdežto oltár prenosný môže biskup hocikde posvätiť.
    Oltáre — nepohnuteľné i prenosné — exekráciou strácajú posvätenie a vtedy nesmie byť na nich slúžená sv. omša. Najnovšie však Sv. Stolica viac rázy udelila povolenie slúžiť sv. omšu na exekrovaných oltároch, ale len dočasne, kým nebude oltár znovu konsekrovaný. Oltár v nasledovných prípadoch stráca svoje posvätenie: 1) keď chýbajú reliquie; 2) keď porušia, zlomia uzavrenie sepulchru; ešte i v tom páde, keď uzavrenie opäť zpäť dajú; vynímajúc, keď biskup, alebo jeho povereník prelomí uzavrenie cieľom revidovania. Nestráca však posvätenie, keď sa odlomí len malý kúsok zo závoru; to môže napraviť hociktorý kňaz, keď sa oltárny kameň vo väčších rozmeroch prelomí. Nepohnuteľný oltár stráca posvätenie: a) keď sa vrchná oltárna platňa (mensa) odlepí od spodnej časti (stipes); v tomto prípade môže biskup poveriť i jednoduchého kňaza, aby znovu konsekroval oltár podľa skrátenej formy; b) keď sa vrchná platňa prelomí na dve alebo viac čiastok, alebo vôbec odlomí sa z nej väčšia čiastka (fractio enormis); nestráca však posvätenie, keď sa na rohoch odlomia malé kúsky; c) keď sa oltárna stavba zrúti. Takiste nepohnuteľný oltár nestráca posvätenie, keď ho preložia na iné miesto, tak sa len vrchná platňa neoddelila od stipesu; podobne nestráca keď sa opravia, znovu postavia jednotlivé čiastky spodnej časti — stipesu a zostanú nedotknuté tie jeho čiastky, ktoré bezprostredne súvisia s oltárnou platňou a ktoré biskup pomazal krizmou. Už sme spomneli, že poškvrnením kostola sú poškvrnené i oltáre; keď však kostol stráca posvätenie exekráciou, nestrácajú tým i oltáre.
    Praktické pokyny pri stavbe oltárov: Nech je postavený na vyvýšenom mieste; Veľkosť a rozmery oltára nech sú primerané veľkosti a rozsahu kostola; Aj oltáre sú stavané v rôznych slohoch; Počet oltárov určíme podľa potreby, podľa počtu kňazov; Nepohnuteľné oltáre majú byť tak stavané, aby bolo možné okolo nich obísť a nesmú byť opreté o múr; Kongregácia Obradov rozhodnutím zo dňa 13. mája 1910 zakazuje kovovú alebo drevenú obrubu na okraji, Od IV. storočia počnúc nad oltár stavali podnebie – šranky; Niet síce na to nijakého zákona, ale pražský snem hovorí, že je slušné obhradiť oltár zábradlím.
    Oltár znázorňuje: a, Kristov kríž; b, Samotného Krista
    VYSTROJENIE OLTÁRA
    Oltárne plachty (Ako oltár znázorňuje Krista, ktorý za nás trpel a umrel, tak oltárne plachty znázorňujú tie plachty, do ktorých zavinuli mŕtve telo Kristovo.); Missale Romanum však predpisuje, že oltár musí byť zastrený troma od biskupa alebo aprobovaného kňaza posvätenými plachtami, z ktorých vrchná je dlhá, až k zemi siahajúca, spodné dve môžu byť krátke alebo i jedna na dvoje zohnutá, z čoho vyplýva, že nepohnuteľný oltár musí byť najprv prikrytý, potom prikrytý ďalšími plachtami, na okraji plachiet môže byť výšivka, oltárne plachty by mali byť až po zem, kde je sviatosť oltárna je biele antipendium, Kedysi antipendium malo väčší význam, ako dnes; už sa ho i menej používa, ba ani sa mu nevenuje toľkej umeleckej pozornosti, ako voľakedy.
    Svietniky – Nakoľko pri sv. omši musia horeť aspoň dve sviečky, na každom oltári musia byť aspoň dva svietniky, na veľkom musí byť šesť svietnikov, pretože pri slávnostnej omši horí šesť sviečok. Zakázané je postaviť na oltár mojžišovské, sedem ramenné svietniky. Keď diecezánsky biskup celebruje slávnostnú sv. omšu vo svojej diecéze, nad oltár má byť postavený siedmy svietnik ; táto siedma sviečka nepatrí biskupovi mimo jeho biskupstva a tým menej patrí svätiacim — titulárnym biskupom alebo prelátom, ktorým je povolené používanie arcipastierských odznakov. Žiara sviečky v liturgii už v očiach prvých kresťanov znázorňovala: a) samého Krista, ktorý je svetlo sveta, b) veriacich, ktorí sa majú starať, aby sa stali synmi svetla; c) vieru, t. j. svetlo duše, ktoré sme obsiahli od Krista; d) večné svetlo, ktorého budeme účastní po smrti (lux perpetua luceat eis). Keď biskup odbavuje niektoré obrady, či slávnostne, či privátne (omša, vešpery, požehnanie) a keď pri tomto niečo číta alebo spieva, jeden asistent drží pri obradnej knihe na rukoväti zapálenú sviečku (bugia, palmatória, scotula candela) a to ešte i vtedy, keby bolo ináč vidno.
    Kríž — Crux. Podľa predpisu rubrík na prostriedku každého oltára, medzi sviečkami, v čelnej línii so svietnikami má stáť kríž s umučením (crux cum corpore). Kríža používali už V. stor., nepoložili ho však na oltár, ale pred alebo po strane oltára. Podľa Caeremoniale Epporum kríž má byť tak vysoko, aby umučenie kríža bolo vo výške nad sviečkami. Tiež je nesprávne, keď kríž je pred bohostánkom postavený.
    Bohostánok — Tabernaculum a trón – Po dobách prenasledovania Sviatosť Oltárnu pre ťažko nemocných uschovávali v malých krabiciach (capsa), ktoré uložili v kostole, najčastejšie v sakristii (pastophorium). Pozdejšie tieto dve veci rozdelili a ako schránku k uschovávaniu Sviatosti Oltárnej používali buď holuba alebo vežičky, ktorá visela na povrázku na oltárnom podnebí pripevnenom. Svätostánok pred použitím má byť posvätený. Na bohostánok nesmú sa položiť ani reliquie, ani sv. obrazy a tým menej kvety. Vo svätostánku okrem Sanctissima neslobodno nič uschovávať; ani reliquie, ani sv. oleje. Potrebné je, aby bohostánok mal dobrú zámku, a kľúč od neho, čo i zákon vyžaduje, opatruje kňaz. Od bohostánku sa liší oltárny trón (thoronus); je to ozdobný, baldachýnovitý podstavec pre vystavenie Prevelebnej Sviatosti Oltárnej ku poklone veriacich. Samosebou sa rozumie, že oltárny trón má byť ozdobne pozlátený a k nemu môžu byť postavené umelecké sochy klaňajúcich sa anjelov a cherubov.
    Večná lampa – Od XIII. až do konca XV. stor. skoro každý provinciálny snem súri, aby pred Najsvätejšou Sviatosťou horela vo dne v noci lampa alebo vosková sviečka. Podľa liturgických predpisov pred oltárom (nie za, ani pri oltári), na ktorom je uschovaná Sviatosť Oltárna, má horieť aspoň jedna lampa.
    Kánonové tabuľky, omšový stojan – Rubriky predpisujú, aby na úpätí oltárneho kríža bola oprená tabuľa, tabella secretarum zvaná, na ktorej sú modlitby: Gloria, Credo, Offertorium ako i konsekračné slová. Vzhľadom na cieľ kánon, tabuliek, je potrebné, aby boly čisté, sviečkou nezakvapkané a najmä aby modlitby boly tlačené väčšími a ľahko čitateľnými písmenami. Bez tohto sú bezvýznamné. Pod omšovú knihu rubriky predpisujú vankúš — cussinus alebo stojan pulpitus-legile, ale len po jednom. Najvýhodnejší missálový stojan je taký, ktorý sa dá krútiť, zvýšiť a snížiť. Slušné je zakryť stojan hodvábnym prikrývadlom farby omšového rúcha. Omšový stojan, vankúš a stojanové prikrývadlo posvätiť netreba.
    Oltárny obraz, obrazy, reliquie – Oltárny obraz nie je predpísaný všeobecným cirkevným zákonom.
    U Latínov, keď bol oltár postavený k stene svätyne, podnebie zmizlo a snažili sa prispôsobniť maľby kostola k oltáru hlavne tam, kde oltár bol celkom pri stene; inde zas miesto spomínaných stĺpov a podnebia postavili oltáru chrbát (retrotabula, superfrontale, retable) — pozadie, ktoré vymaľovali alebo ozdobili sochami. Oltárne pozadie neskoršie rozdelili na niekoľko skladateľných čiastok (krídlové oltáre). Na oltár možno vyložiť obrazy len kanonizovaných svätých a len zaručené reliquie. Obrazy blahorečených možno vyložiť len na oltároch tých chrámov, v ktorých je povolená omša a kňazské hodinky o týchže blahoslavených. Kódex hovorí o obrazoch: Nik nesmie vyložiť v chrámoch — ani exemptných — ani na iných posvätných miestach nijaký nezvyklý obraz skôr, ako to biskup schváli. Biskup nech nedá schválenie k vyveseniu takého obrazu, ktorý nesúhlasí so schváleným cirkevným zvykom. Biskup nech nikdy nepovolí vyvesiť v chráme alebo na inom posvätnom mieste taký obraz, ktorý predstavuje nejaké falošné dogma, ktorý postráda slušnosti a vznešenosti, alebo ktorý môže byť nebezpečnou príležitosťou k pochybnosti nevzdelaných — prostých ľudí. Obrazy vystavené k všeobecnej úcte veriacich majú byť slávnostne posvätené. Táto benedikcia je rezervovaná Ordináriovi, ktorý však môže ňou poveriť hociktorého kňaza. Vzácne kostolné obrazy môžu byť renovované len biskupským povolením can. 1280. Vzácne obrazy, ktoré v niektorom kostole boly veriacimi zvlášť uctievané, neslobodno ani predať, ani bez povolenia Sv. Stolice do iného kostola preniesť. (Can. 1281, 1).
    Ozdobovanie oltárov kvetmi – Epporum medzi oltárnymi ozdobami uvádza i kvety. Oltáre možno ozdobovať kyticami živých kvetov, vložených do skôstnych nádob. Keď je sv. omša vo fialovom alebo čiernom, zakázané je ozdobovať oltáre kvetmi.
    Oltárne koberce – V prvých dobách kresťanstva nenachádzame nijakej stopy o oltárnych kobercoch; v tej dobe nebolo ich ani treba, pretože kostolná podlaha bola vykladaná umeleckou mozaikou. Začiatkom XV. stor. kostolné steny hlavne v sanktuáriu ozdobovali gobelínovými kobercami. Dnes, kde to financie kostola dovoľujú, kobercami zastierajú podlahu všetkých oltárov.

    CINTORÍNY
    Toto slovo je gréckeho pôvodu a znamená miesto spánku — (dormitorium.) Chrysostomus hovorí, kresťania nepokladali odumretie človeka za smrť, ale za spánok — sen. Neskoršie, keď pozostatky mučeníkov preniesli do chrámov v mestách postavených, opäť túžbou veriacich bolo, aby mohli byť pochovaný pri kostole, v blízkosti mučeníkov. V XII. storočí už aj laikov (menovite dobrodincov chrámu) pochovávali v chrámoch. Tiež je predpísané, že rakev musí byť vložená do zeme alebo do múru; nesmie zostať na povrchu; to je výsadou rakvi pápežov. Svetské zákony dnes už zakazujú pochovávanie v chrámoch. V zmysle zákona však pochovávanie v kostole treba vopred úradným vrchnostiam zahlásiť a treba sa postarať, aby bolo zadosťučinené zdravotným požiadavkám. Katolícky cintorín má byť cirkevnými obradmi posvätený. Cirkevne posvätený cintorín je posvätné liturgické miesto a preto zakázaný je v ňom nielen hriešny skutok, ale i každé profanné počínanie, na pr. mlátenie, cúdenie, vysúšanie šiat, hry, pastva a pod. Cirkevný zákoník do pozornosti biskupov i farárov odporúča cintoríny, aby si všímali náhrobných nápisov a pomníkov, že by sa tam nevyskytovalo nič viere sa protiviaceho. Tie isté činy, ktoré poškvrňujú kostol, znesväcujú i cintorín. V poškvrnenom cintoríne neslobodno pochovávať, kým je nie prevedený obrad smierenia. Odporúča sa, čo i svetský zákon uznáva, aby v každom cintoríne, ešte pred posvätením bolo vyhradené (zábradlím, plotom) jedno miesto pre tých, ktorým cirkevný pohreb bol odoprený alebo pre nekatolíkov. Keď v obecnom cintoríne sa pochovávajú zomrelí všetkých vierovyznaní, treba sa postarať, aby pre katolíkov bolo vyhradené jedno miesto a vtedy sa posvätí len táto čiastka. Keď ani toho nemožno vymôcť, vtedy pri každom jednom pohrebe sa osobitne posviaca každá jama.

    CHRÁMY V GRÉCKEJ TRADÍCIÍ
    Leo Allatius rozdelil chrámy na: kupolovité, dúhové, krížne, štvorhranné, miešané z týchto slohov. Nealy rozdelil na byzantský a arménsky. Na Východe tak, ako v liturgii i v staviteľstve nastala v IX.—X. storočí prestávka. Od tej doby niet nijakého vývinu, nijakého pretvorenia. Rozdiel je len v tom, že ten alebo onen chrám je nádhernejší alebo skromnejší, podľa hmotných pomerov. Najrozšírenejším chrámovým slohom je sloh podoby gréckeho kríža s kupolami v prostriedku a na krajoch. Zvony sú umiestené v bočných kupolách; Rusi však stavajú pre zvony zvláštne podstavce — zvonice vedľa chrámu. Delenie chrámu na tri časti ako v západnej cirkvi. Znázorňujú Cirkev trpiacu, bojujúcu a víťaznú. Vymizla preto, lebo prestala jestvovať ustanovizeň katechumenov a verejných hriešnikov, ktorí museli byť i v kostole zrejme oddelení od veriacich. Počas exequií tu je vystavená tumba — rakev. Z nárthexu do lodi vedú troje dverí, z ktorých prostredné sú väčšie a najviac ozdobené; tieto dvere menujú podľa Krásnej brány jeruzalemského chrámu. Veriaci v lodi sú prísne oddelení podľa pohlavia. Medzi presbytériom, poťažne medzi chrámovou loďou a sanktuáriom bezprostredne pred ikonostázom je t. zv. solea. Za soleou nasleduje svätyňa (τό αγιοu βήμα, τό ίερατεϊον), ktorú od lodi delí drevený obrazový múr — ikonostáz. Po zmiznutí záclon gréci najskôr používali drevených tabúľ, aby svätyňu, poťažne oltár oddelili od lodi. Východní predovšetkým chcú upútať pozornosť veriacich na ikonostáz; pri tom však nezabúdajú ani na klenbu, ktorú tiež obrazmi zamaľujú. Druhý rozdiel je v tom, že latinská Cirkev nielen že dá umelcovi úplnú voľnosť vo volení si predmetu, ale ani ho ničím neviaže vo vypracovaní, okrem niektorých všeobecných, často samozrejmých pravidiel. Na štyroch priestoroch, rozprestierajúcich sa medzi troma dvermi, nachádzajú sa štyri podstatné obrazy (imago fundamentalis): 1. P. Mária s Jezuliatkom na rukách; 2. Ježiš Kristus, Vykupiteľ sveta, a na krajných plochách 3. sv. Ján Krstiteľ alebo sv. Mikuláš, biskup myrský a 4. obraz svätého, ktorý je patrónom kostola. Miesto nad dverami ikonostázu je rozdelené na dve polia. Na vrchole ikonostázu, čo zakončenie je obraz kríža, na ktorom visí Spasiteľ sveta; pod krížom stojí P. Mária a sv. Ján, apoštol. Diakonikon zodpovie našej sakristii. Tu sú liturgické rúcha, knihy a iné predmety; tu sa tiež kňaz a diakon oblieka do bohoslužobných rúch. V prothesiu je stôl, ktorý zodpovie malému kredencu — stolíku vo svätyni západných chrámov, na ktorý sa položí kalich pred offertoriom počas slávnostných sv. omší. Grécka liturgia začína sa pri stole prothesis s proskomidiou, t. j. s umiestením obetných darov a obetovaním týchže; z prothesia v slávnostnej procesii vynesú na oltár obetné predmety. Na východe je platné ešte jedno pravidlo, podľa ktorého pri oltári možno slúžiť len jednu sv. omšu. Poznáme prípad, že v tom istom chráme postavili i druhý oltár. Toto je už však ťažké riešenie pre grécke predpisy, ktoré vyžadujú, aby oltár stál smerom na východ a aby pred ním stál ikonostáz, ako doplňujúca čiastka. Oltár u východných zachoval si pôvodný tvar, t. j. podobu stola. Oltár zhotovuje sa väčšinou z dreva, ale je povolené i z kameňa. Oltár prikrývajú lak, ako aj u nás, plachtami. Riadne používajú troch plachát. Antimension — άντιμνσίον zodpovie latinskému prenosnému oltárnemu kameňu. Je to hodvábna látka, do ktorej je vyšitý obraz pochovávania P. Ježiša; do tejto istej látky zabalia i reliquie. Na oltári je stále strieborný kríž bez umučenia — corpusu. Gréci vôbec nepoužívajú umučenia, radšej namaľujú podobu Krista. Večnú lampu východní nepoznajú. Horia síce mnohé sviece a lampy pred ikonostázom ale nie pred schránkou Najsv. Sviatosti.

    DEFINÍCIA KRESŤANSKEJ LITURGIE

    Kresťanská liturgia je istý náboženský obrad Cirkvi, v ktorom celá Cirkev viditeľne sprítomní v symbole a verejne slávi reálne tajomstvo našej spásy vyplnenej už Ježišom – čiže tajomstvo jeho života v nás – obetujúc Otcovi, skrze Syna vo Svätom Duchu slávu a vďakyvzdávanie za tento dar božieho života, aby tak tento Boží život bol zintenzívnený v tých, ktorí sa zúčastňujú na tajomstvách na odpustenie ich hriechov a na zavŕšení budúceho kráľovstva a aby tento Boží život bol ohlásený aj všetkým ľuďom na vybudovaní Cirkvi na kráľovstvo spásy pre celý svet na ustavičnú oslavu Boha podľa jeho vôle. (Prevzaté zo zoe.sk, ThLic. Miroslav Iľko)

    ODPORÚČANÁ LITERATÚRA NA PASTORÁLNU LITURGIKU A LITURGICKÝ PRIESTOR

    Mgr. Walerian Bügel, dr. – Škola liturgie (kapitola III. v kompendiu); Amantius Akimjak – Vybrané kapitoly z pastorálno – liturgickej teológie (kapitola IV. v kompendiu), Breviár, Psaltyr, Časoslov a skriptum Liturgický priestor (kapitola I. v kompendiu) ako i webstránka www.breviar.sk.

  • Pastorálna medicína

    Pastorálna medicína (3)
    Sprostredkuje kontakty medzi teológiou a medicínou. Cieľom pastorálnej medicíny je získanie potrebných medicínskych znalostí pre pastoračnú starostlivosť chorých a umierajúcich. Zaoberá sa taktiež štúdiom oprávnenosti prostriedkov, ktoré medicína využíva k zlepšeniu starostlivosti o ľudské zdravie. Lekárska etika sa prednáša sa na všetkých civilizovaných fakultách. Lekárska deontológia – povinnosť lekára voči sebe samému.

    História (4)
    Grécko: Filozofia, zameranie na človeka, ľudské telo je príčinou nepohody duše; Rím: Človek ako súčasť spoločnosti; Stredovek a medicínu mala na starosti Cirkev, v renesancií veda a medicína hlboko zasahuje do ľudského života.

    Počiatok ľudského života (10)
    Život človeka má svoj pôvod v gamétach. Splynutie spermie a vajíčka (ovum), môžeme naznačiť ako začiatok ľudského organizmu – života. Nová bunka sa nazýva zygota. Je od momentu oplodnenia osobou. Embryo je skutočné indivíduum a má schopnosť vývoja. Ľudské vajíčko dozrieva v povrchovej vrstve vaječníka (ovárium). Tvorba vajíčka je cyklická od puberty po menopauzu (prechod, klimaktérium) Zrelé vajíčko sa uvoľní z vaječníka, putuje vajíčkovodom do maternice. Ak sa na tejto ceste stretne so spermiou, dôjde k oplodneniu. Spermie sa skladajú z hlavičky, krčka a bičíka. Pri telesnom spojení, dá muž žene asi 200 tisíc miliónov spermií. Zygota je po oplodnení nielen schopná žiť, ale sa začína aj množiť. Dochádza k deleniu tzv. ryhovaním. Prechádza vývojovými štádiami: morula, blastula, gastrula. Neskôr sa začína vyvíjať aj placenta- plodový koláč. Tehotenstvo trvá 17 – 40 týždňov.
    Dokumenty: DVK, Pavol VI.: Humanae vitae

    Zodpovedné rodičovstvo (14)
    Privádzať deti na svet a starať sa o nich patrilo medzi najvznešenejšie úlohy od nepamäti. Ľudský plod môže byť ovplyvnený vplyvom alkoholu, nikotínu a pod. Otázka preľudnenia obyvateľstva. Extrémny zástancovia plánovaného rodičovstva sú toho názoru, že hlavným ak nie jediným riešením nerovnomerného rastu obyvateľstva sú antikoncepcie a potraty. Etická zásada sexuality, viaže osobu s plánovaným rodičovstvom, len takými prostriedkami, ktoré rešpektujú prirodzenú lásku. Kresťanstvo odmieta sex ako zdroj len radosti. Antikoncepcia má nepriaznivý vplyv aj na život ženy.

    G x 1200
    R = —————————————
    mesiace expozície

    (Pearl) R = prirodzená výška počtu gravidít; G = počas jedného roka v súbore sto žien, bez použitia antikoncepcie. Hodnota R20 sa považuje ako účinná antikoncepcia.
    Dokumenty: DVK, Humanae vitae; Familiaris consorcio

    Hormonálna antikoncepcia (16)
    Najrozšírenejší typ antikoncepcie. Antikoncepčná pilulka je pomerne spoľahlivá. Zvýšené riziko neplodnosti po vysadení, u žien nad 35 rokov aj kardiologické problémy.

    Bariérová antikoncepcia (18)
    Pôvod v Egypte (pesar z trusu krokodíla a medu). Radíme tu: Vaginálna diofragma, intervaginálne teliesko, rôzne výplachy, ich účinok je však nedostatočný.

    Prirodzené metódy zodpovedného rodičovstva (18)
    Výpočet plodných a neplodných dní. Táto metóda sa dnes pokladá za prekonanú. Hlienová metóda, Bilingsová metóda o hustote hlienu.

    Mužská antikoncepcia (18)
    Cointus interruptus, Onanov hriech. Antikoncepcia prostredníctvom kondómu. V minulosti používané črevá alebo mechúry zvierat, teraz zväčša latex.

    Postkoitálna antikoncepcia (19)
    V minulosti napr. vyplachovanie vagíny bylinkami. Pokladáme za metódu interupcie. Tabletka „po“. Vnutrovaginálne teliesko – DANA, teliesko, ktoré vyvoláva potrat v časnom štádiu tehotenstva, nie je to ani antikoncepcia ako abortívny prostriedok.

    Chirurgická sterlizácia (20)
    U muža sa zmenší prechod cez spermiovod. U mužov sa tento úkon dá na 30% obnoviť. Priama sterilizácia sa robí za priamym cieľom antikoncepcie. Dôvody: Kvôli nechutností k deťom, výraz neviazanosti, výraz nezodpovednosti za svoje činy. Niekde vládny program (India), niekde zakázané (Turecko, Španielsko) Niekde nie je legislatívne definovaná.

    Pastorálne aspekty zodpovedného rodičovstva (21)
    Ján Pavol II. To definoval v adhortácií Consortio familiaris, umelá antikoncepcia sa odmieta nie preto, že je umelá, ale kvôli jej nepriaznivým účinkom. Otázka pri znásilnení ženy, žena vtedy nemá zodpovednosť za sexuálny skutok, niektorí katolícky moralisti súhlasia v tomto období s prerušením tehotenstva. Zdôraznenie úcty k človeku je prejavom lásky.
    Dokumenty: Familiaris consorcio

    Príprava na manželstvo a rodičovstvo (21)
    Pomoc katolíckej Cirkvi s chápaním manželstva. Riešenie otázok plodnosti a neplodnosti. Možnosť riešenia manželskou poradňou. Podľa Božieho zámeru má manželstvo tri vlastnosti: vzťah muža a ženy, do smrti, aby sprostredkúvali nový život. Dôležitosť voľby budúceho manžela. Manželstvo je putom mnohých vlákien. Boržík uvádza situáciu kresťanskej výchovy v rôznych častiach života: (1) Detský vek – Do 4. roku života sa vytvára najsilnejší základ pre Boha. (2.) Školský vek – Základne pravdy viere a sviatostný život. (3.) Dospievanie a mladosť – Kríza viery, Dospievajúci má väčšiu morálku ako dieťa. Dôležité v tomto období začať s prípravou na manželstvo a rodičovstvo.
    Dokumenty: DVK, EVANGELII NUNTIANDI; Familiaris consorcio,

    Umelé oplodnenie (27)
    Pod umelým oplodnením rozumieme dva pojmy: (1.) Oplodnenie vajíčka bez sexuálnej akcie, (2.) Oplodnenie vajíčka mimo tela matky. Príčinou neplodnosti v manželstve bývajú: (1.) poruchy anatomické – tvar pohlavných orgánov; (2.) funkčné poruchy (impotencia, infertilita. Homologne oplodnenie – v rámci manželstva, z etického hľadiska nemožno súhlasiť, lebo nedôjde k odovzdaniu manželskej lásky pohlavným aktom. Z morálneho hľadiska je to možné, rôzne chápania umelého oplodnenia. Neprípustné vstrekovanie semena do maternice, okrem prípadu inej technickej pomôcky. Oplodnenie z hľadiska katolíckej morálky nie je dovolené. Dôvody proti umelému oplodneniu: – dieťa pozbavené citu lásky, pozbavené prirodzenej lásky, nebude sa oň starať vlastný otec, môže sa na rodiť mulat, alkoholik, závislý, nebezpečenstvo vzdialeného príbuzenstva, žena po narodení túži poznať darcu spermy. Postup oplodnenia zo skúmavky „in vitro“ : – u ženy sa vyvoláva hyperovulácia, tzn. Dozretie mnohých vajíčok, uskutočnenie sa robí v nádobke po odobratí ženského vajíčka, do maternice sa implantuje veľké množstvo vajíčok. Vytvárajú sa oplodnené vajíčka na ďalší výskum.

    Existencia možnosti donosenie plodu matky inou ženou. Tu sa stáva, že žena ako náhradná matka si od súdu želá výhradnú starostlivosť. Umelé oplodnenie je právnickou záležitosťou. K ľudskému zárodku sa musí správať ako k existenciálnemu zárodku človeka. To znamená: (1.) Diagnóza pred narodením je dôležitá, ak rešpektuje celistvosť plodu, (2.) Liečebné zákroky na plode sú mravne prípustné. (3.) Vedecký výskum nesmie uviesť do nebezpečenstva matku alebo dieťa. (4.) Platí to aj na mŕtve zárodky ako aj ľudí. (5.) Potreba hľadieť aj na nadbytočné zárodky. (6.) Mravne neprípustné sú aj ďalšie techniky a manipilácie. Ďalším problémom je umelá inseminácia, kedy dieťa má de facto dvoch otcov. Extrémny prípad môže nastať keď má dieťa až tri matky a dvoch otcov.

    Potrat (32)
    Katolícky postoj je po etickej stránke k potratu jasne definovaný. Ďalšie názvy pre interrupciu: feticidium (zabitie plodu), embryotomia (rozsekanie plodu), craniotomia (rozdrvenie lebky), cefalotomia (rozsekanie hlavičky), interupcia (potrat, výškrab); Podľa pôsobenia vôle na potrat ho delíme na: Úmyselný a neúmyselný. Sociálne dôvody sú v rôznych štátoch rôzne. Vinou potratov umiera na svete niekoľko miliónov detí ročne. Priame – úmyselné prerušenie tehotenstva nie je dovolené. Konflikt u žien s prerušeným tehotenstvom. Právo na život dieťaťa v staroveku mal otec. Rabínske výklady dávali súhlas k potratu ak to ohrozuje život matky. Kresťanstvo pokračuje v židovskom výklade, DVK odsúdil vyvolaný potrat. V roku 1957 sa u nás legalizovalo umelé ukončenie tehotenstva. Právo do 12. týždňa tehotenstva, kde vychádza z práva ženy sa rozhodnúť, či si dieťa ponechá alebo zoberie. Povinnosťou gynekológa je žene vyhovieť. Viac ako 90% potratov nie je zdravotných ale sociálnych. Ak napríklad nastane prirodzený potrat – neúmyselne, lekár má z morálneho hľadiska právo zvyšky plodu v žene odstrániť.

    Situácia interupcií v niektorých krajinách (36)
    Rakúsko: Zákon Fristenloesung (do 12. týždňa možný potrat); Francúzsko: Veil (do 12. týždňa možný potrat s čakacou dobou na rozmyslenie); Holandsko, Anglicko: Len vo včasnom tehotenstve; Švajčiarsko: Líši sa od kantónov; Írsko: Chráni život od počatia; USA (len z výnimočných dôvodov) Japonsko (Možné aj v neskoršom štádiu) Terajšia situácia je taká, že sa vytvárajú rôzne spolky, hniezda záchrany a pod. kt. chránia život už od počatia.

    Dedičnosť, poradenstvo a genetické inžinierstvo (38)
    Ľudia od nepamäti sa zaujímali o znaky, ktoré zdedili od svojich predkov. Genetické vzťahy sú pomerne zložité. Bunky u človeka majú 23 chromozómov. Jeden z páru rozhoduje o pohlaví nového jedinca. Gény riadia syntézu peptídov. Dedičné vlastnosti sa môžu prejaviť, ale aj nemusia.

    Genetické poradenstvo (41)
    Súčasné poznatky umožňujú skúmať dieťa už v prenatálnom čase. Okolo 16. týždňa sa u matky dá vykonať aj sonografické vyšetrenie. Tieto vyšetrenia sú vítané a predstavujú pre matku ako aj plod minimálne riziko. Potrebné je zodpovedať si tri otázky: (1.) Ktoré matky sú rizikové; (2.) Aký abnormálny stav plodu sa dá diagnostikovať, (3.) Aký súčasný stav prevencie je. Počas tohto obdobia sa dá prísť aj na dawnov syndróm ako aj väčšina defektov a vrodených chorôb či abnormalít. Chirurgické zákroky sa dajú na plode uskutočniť, ale sú rizikové. Metabolické choroby sa dajú liečiť ihneď po pôrode.

    Metódy prenatálnej diagnostiky (42)
    Poznáme: 1, Neinvazívne (minimálne riziko) 2, Semiinvazívne (vyšetrenie len u matky – krv) 3, Invazívne (vyšetrenie matky aj plodu, špecializované vyšetrenie.) Amniocenéza: Odber plodovej vody ihlou; Choriová biopsia – Odber časti plodových obalov; Fetoskópia – Vizuálne vyšetrenie plodu; Kordocentéza – Ihlou sa odoberie vzorka krvi kde pupočník vystupuje z placenty. Skríningové vyšetrenie pre diagnostiku porúch uzáveru nervového kanála. Cieľom prenatálnej diagnostiky je včasné určenie diagnózy.

    Met. zhodnotenia metód perinatálnej diagnostiky (43)
    MSFP – Materinský seriový alfa fotoproteín – Nie je celkom morálne opodstatnený. Nie je terapeuticky orientovaný. Chýba úplný súhlas tehotnej ženy. Hodnovernosť testu je maximálne 87% a to platí aj pre skúmanie Dawnovho syndrómu. Test má vysokú falošnú negativitu.

    Amniocentéza (AC) (43)
    Včasná AC je určená na diagnostiku chromozomálnych abnormalít, neskoršia AC je terapeutická. Choriová biopsia má minimálny liečebný charakter. Fetoskopia – platí to čo pre biopsiu. Kordocentéza – Má terepautický charakter, využíva sa na skúmanie imunnity plodu. Ultrazvuk (Najbezpečnejší, pomáha s uistením matky, o zdravom vývine jej plodu).

    Genetické inžinierstvo (44)
    Obrovský pokrok v oblasti skúmania génov. Manipulácia s génmi sa môže týkať niektorých opatrení v rámci terapeutických genetických zákrokov. Kresťanská etika súhlasí so zákrokmi na embryu, ak to má za cieľ vyliečenie choroby, pokiaľ rešpektujú jeho celistvosť.

    Ľudská sexualita (45)
    Ľudia nežijú rovnakým spôsobom života, preto aj sexualitu vníma každý inak. V súčasnosti veľmi liberálny pohľad na sexualitu. Pre správne chápanie sexuality je potrebné si uvedomiť jej vývoj. Dôležitá puberta v živote jedinca, ako obdobie akcelerácie hodnôt ako aj sexuality a zmeny v jeho živote.

    Úchylná sexualita (48)
    Poznáme: Prechodné sexuálne poruchy (impotencia, frigidita) a sexuálne odchýlky. Deviácie delíme na: 1, Deviácia sexuálnej orientácie (homosexualita, pedofília, nekrofília) Deviácia sexuálnej aktivity (masochizmus, sadizmus, exhibicionizmus) Deviácia sexuálnej identifikácie (transexualizmus), najčastejšia deviácia je homosexualita.
    Poznáme ďalej: Pedofília (viac mužov, zaťaženosť na deti), Efebofília (Dospievajúci) Zoofília (Zvieratá), Gerontofílií (Erotickým objektom staršie osoby), Nekrofília (mrtvoly), Fetišizmus (oblečenie, účes, úsmev, odcudzovanie spodného prádla), Exhibicionizmus (Odhaľovanie orgánov ho vzrušuje), Sadizmus (založený na ubližovaní) Patologická agresivita (Ohmatávanie neznámych, pokus o sex), Masochizmus (Agresivita na sebe), Sliediči (voyerizmus, pozorovanie pri sexuálnom akte alebo nahote)
    Transexuál je vnútorne rozbitý jedinec, úplne stotožnenie s druhým pohlavím. Homosexualita v sebe predpokladá porušenú diferenciáciu pohlavia. Prejavuje sa v období puberty, je potrebné poradiť týmto ľuďom, sexuálne chovanie odporuje etickým zásadám. Etika ľudskej sexuality vplýva na celú spoločnosť.

    Etická problematika AIDS (53)
    V roku 1981 prvé prípady úmrtia na AIDS (Syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti). Výnimočnosť tejto nákazy spočíva v: – Jedna z najnovších chorôb, mimoriadne klinicky závažná, vplýva na intímne partie jedinca, eticky a morálne veľmi citlivá téma, choroba ktorá vyvoláva strach a obavy, zväčša kvôli nedostatočnej informovanosti o nej, v súčasnosti proti nej neexistuje liek. HIV je vírusovým ochorením. Na človeka sa prenáša: krvou, sexuálnym stykom (spermia, vaginálny sekrét)
    Prenos HIV sa môže uskutočniť: a, transfúziou, b, pri styku s kožou postihnutou HIV, c, vnútrožilovým podávaním drog; Prevláda názor na to, že je to choroba homosexuálov, ale to nie je pravdou, aj keď táto menšina je ňou najviac zasiahnutá a najrizikovejšia v jej prenose.

    Prenos infekcie HIV v súvislosti s pôrodom (55)
    Doteraz nie je známe, kedy dochádza k postihnutiu HIV plodu, sú možné tieto cesty: (1.) Počas pôrodu lymfocitmi matky, ktoré prenikli cez placentu. (2.) Počas cesty plodu a pôrodu pri styku s krvou infikovanej matky. (3.) Vo včasnom období plodu, napr. pri kojení.

    Cesty, ktorými sa HIV neprenáša (56)
    Neprenáša sa: Hmyzom, osobným stykom pri bežnom kontakte, ak nedôjde ku sexuálnemu styku, infekčnosť telesných tekutín bola diskutabilná (napr. slinami, je to diskutabilné)

    Okolnosti, ktoré vplývajú na prenos vírusu HIV (56)
    Efektívny prenos sa zabezpečuje: živý v telesnej tekutine, nesmie dôjsť k strate, aby došlo k prenosu na vnímateľného nositeľa, dôležité aby bol v kontakte s bunkami, na ktoré pôsobí.

    Prirodzený priebeh ochorenia spôsobeného HIV (57)
    Vírus sa po preniknutí do organizmu zameriava na imunitné bunky. Niekoľko dní sa objavujú aj drobné vyrážky. Postupom času, po pár rokoch nastáva aj postupné zlyhávanie orgánov. V neskorších štádiách aj nádory. Prenos nákazy sa uskutočňuje týmito cestami: 70% homosexuálnym alebo bisexuálnym životom, 25% z drog vnútro žilovou cestou, 3% vrodení alebo pri transfúzií, 4% sexuálnym stykom s postihnutou osobou. Príznaky AIDS: únavnosť, beználadovosť, hypochondria, nechuť do jedla, vracanie, horúčka, nočné potenie, zdurenie uzlín, kašeľ, zápal pľúc, pokles telesnej hmotnosti, kožné eflorescencie, biele povlaky, príznaky postihnutia CNS: ľahostajnosť, zábudlivosť, výpadky pamäte. Dnes viac ako 12 miliónov nakazených HIV. Potrebná výchova k zrelosti za skutky a taktiež prevencia v podobe prednášok.

    Drogové závislosti, toxikománia (59)
    Droga má svoj pôvod vo farmácií, dôležité rozlišovanie pojmov. „nadrogovaný“ – označenie nepresné pre človeka s nadmerným užitím nejakej drogy, Toxikoman – človek túžiaci po droge. Rôzne fyzické a psychické prejavy absencie drogy v organizme u jedinca, toxikománia sa dá badať aj v alkoholizme či tabakizme. Psychiatri z Baziley sa zhodli, že každý môže byť závislým na drogách.
    Tej uvádza, že používanie drog u detí je častejšie vtedy, ak rodičia pracujú na obojsmennej prevádzke a dieťa je bez dozoru. Pohnútkou k droge je často len zvedavosť.

    Prehľad niektorých drog a ich účinok (61)
    Poznáme osem typov drogových závislosti:
    (1.) Drogová závislosť opiátového typu
    Z kvetov bieleho maku, morfín, heroín
    (2.) Drogová závislosť kokainového typu
    Kokaín, heroín,
    (3.) Drogová závislosť kanabisového typu
    Konope, hašiš, marihuana
    (4.) Drogová závislosť amfetaminového typu
    Efedrín, dexfenmetrazín, benzedrín,
    (5.) Drogová závislosť barbiturátového typu
    Farmaceutické výrobky, sedatíva, diazepan, Meprobamat, Seduxen
    (6.) Drogová závislosť alkoholového typu
    Tekutý alkohol
    (7.) Drogová závislosť halucinogénného typu
    LSD
    (8.) Drogová závislosť solvenciového typu
    Fetovanie, prchavé látky,
    Na Slovensku je najrozšírenejšie: drogová závislosť, alkoholizmus a náruživé fajčenie.
    Alkoholizmus (64)
    Najrozšírenejšia forma závislosti u nás. Alkohol = Etylalkohol. Otrava alkohol nastáva pri 2 promile. Štyri vývojové fázy alkoholizmu: 1, Začiatočná fáza (príležitostne pije, zvyšuje si hladinku) 2, Prodromálna varovná fáza (Zjavuje sa pocit potreby alkoholu) 3. Krucinálna fáza (alkoholik sa vyhovára a hľadá nové cesty k alkoholu) 4, Terminálna fáza (Dlhodobá potreba alkoholu) Dve formy pôsobenia alkoholu na organizmus: a, akútna intoxikácia – jednoduchá opilosť; b, chronická intoxikácia – pri väčšom množstve alkoholu nastávajú psychózy a dlhodobý chorobný stav organizmu. V súvislosti s požívaním alkoholu sa stretávame s termínmi: Úzus – Pije príležitostne, Abúzus – Nadmerné požívanie alkoholu, ktoré vedie k opitosti, Návykový abúzus – Vzniká dlhodobým užívaním, zdravotné a psychické následky; Patologická opilosť – vzniká u mladších, nastáva výpadok pamäte; Abstinenčné príznaky: trasenie, potenie, nevoľnosť, zvýšený tep a teplota, pokles tlaku, vnútorné napätie. Pre alkoholizmus platí rovnaká liečebná stratégia ako pri iné návyky z toxikománie.

    Tabakizmus (66)
    Fajčenie je zlozvykom. Tej rozdeľuje škodlivé látky v tabakizme na: 1, látky preukázateľne škodlivé: (nikotín, rakovinotvorné látky) 2, dráždivé látky (amoniak, prchavé kyseliny) 3, látky podozrivé zo škodlivosti, alebo škodlivé. Pri fajčení sa vytvára závislosť od alkaloidov, ktoré tabak obsahuje. Chronická otrava nikotínom nastáva po dlhodobom užívaní tabakových výrobkov. Nikotín spočiatku pôsobí ako stimul, neskôr ako návyková látka. Preukázané, že závislosť od cigariet prechádza z rodičov na deti. Dôležitá prevencia. Liečenie prebieha v špeciálnych zariadeniach.

    Etické komisie a etické kódexy (70)
    V posledných storočiach sa nakumulovalo veľa problémov, ktoré vyžadovali vytváranie etických komisií a následne kódexov. Táto komisia sa na Slovensku vytvárala postupne a za ťažkých okolností. Vytvárajú sa špecializované inštitúcie, orgány a pracoviská zaoberajúce sa touto problematikou.

    Etické komisie (70)
    Mnohé nové medicínske pokroky musí riešiť aj etická komisia, ktorá zabezpečuje aby pokrok nepriniesol sporné riešenia. Má za cieľ aj zvážiť postup pri experimentoch. Mravná oblasť človeka je širšia ako etický kódex. Je potrebný sústavný dialóg medzi lekármi ako aj morálnymi teológmi.

    Zásady pre zriadenie etických komisií (71)
    Etická komisia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len “komisia”) je, zriadená Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky. Komisia je nezávislý odborný a poradný orgán ministerstva na posudzovanie etických otázok vznikajúcich pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti vrátane biomedicínskeho výskumu.
    Dokumenty: Štatút Etickej komisie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky

    Etické kódex (74)
    Je mnoho etických kódexov, z nich najdôležitejším je Hippokratova prísaha, napísaná v 5. stor. pred Kristom.

    Hippokratova prísaha (74)
    Časom sa upravovala. V druhej polovici 20. stor. sa začali vyvíjať rôzne kódexy, kt. nadväzovali na prísahu. Roku 1989 sa u nás začala písať história Slovenskej lekárskej komory (SLK)
    Dokumenty: Deontologický kódex SLK

    Deontologický kódex SLK (76)
    Zdravie človeka je najvyšším cieľom činnosti lekára. Povinnosť lekára spočíva v ochrane fyzického a duševného zdravia človeka, zmierňovaní jeho utrpenia, rešpektovania jeho života a ľudskej dôstojnosti, a to bez diskriminácie súvisiacej s vekom, pohlavím, rasou, etnickou príslušnosťou, náboženstvom, národnosťou, spoločenským postavením, politickou príslušnosťou alebo z iných dôvodov.
    Dokumenty: Deontologický kódex SLK

    Medicínsky význam a etické zásady pre pokusy na zvieratách (85)
    Radom etických a právnych noriem sa stanovujú normy pre výskum na človekovi. Terapeutický výskum sa zameriava na dobro človeka, je potrebné vylúčiť experimenty na pacientovi ak neslúžia jeho terapií. Klinický výskum, by mali vykonávať kvalifikované tými. Primárnym cieľom je získanie nových terapeutických možností. Do neterapeutických pokusov sa nemajú zaradzovať väzni, trestaní, duševne chorí alebo politický väzni. Vhodný názov: Terapeutické sledovanie. Medzi bežné vyšetrenie patrí aj odber krvných vzoriek. Výskum na človeku je potrebný. Rovnaké kritéria patria aj pre človeka, ktorý chce pokus vykonať sám na sebe. Dovolenie aj použitia tkaniva z mŕtveho človeka na výskumné účely. Pitva je tiež povolená, taktiež pitvanie pri výučbe medicíny, dôležité je však, aby sa aj s mŕtvym človekom zaobchádzalo eticky a morálne. Bez pokusných zvierat, nie je možné robiť biomedicínsky výskum. Pokusy sa majú uskutočňovať až po zdravom uvážení a dôležitosti výsledného efektu pre zviera či človeka. Potrebné je dbať na bolesť, to čo prežíva človek po telesnej stránke, prežíva aj zviera. Na konci alebo počas výskumu ak je to potrebné, majú sa zvieratá bezbolestne zabiť.
    Dokumenty: Norimberský kódex (1947, stanovil podmienky), Helsinská deklarácia (1964, odporúčania lekárov, neskôr novelizovaný v Tokiu)

    Poruchy duševného zdravia (89)
    Jediný príznak už netvorí duševnú chorobu. Príznaky sa združujú do syndrómov (súbor znakov, ktoré sa vyskytujú pospolu. Duševne chorý, nemôže správne odrážať na svet. Nemôžeme toto zdravie dištancovať od telesného zdravia, je narovno s ostatnými. Medzi najčastejšie príznaky duševných chorôb zaradzujeme poruchy:
    (1.) Vnímania – Dôležitosť zmyslov, poruchy: Ilúzie (napr. Omietkový démon, Ježiš na sporáku), Halucinácia (Delíme podľa zmyslov, napr. Videnie mŕtveho človeka, alebo Únos diabla, Pseudohalucinácie – Počujeme a vidíme, ale vieme, že to nie je skutočnosť.
    (2.) Emotivity – citov – Prejavy príjemnosti alebo nepríjemnosti, Afekt je prudná, intenzívna emotívna reakcia, chorobné stavy sa dotýkajú nálad. Chorobná nálada trvá dlhšie. Eufória je blažená nálada. Taktiež tu patrí sociálna tuposť, pesimizmus či trvalý smútok. V praxi sú to: klaustrofóbia (zatovrené miesta), agorafóbia (otvorený priestor), nozofóbia (z choroby), antropofóbia (z ľudí), kancerofóbia (z rakoviny)
    (3.) Pamäti – Schopnosť odrážať minulú skúsenosť, zložky: schopnosť zapamätávať, uchovávať, výbavnosti (reprodukcie), presnosti či vernosti príbehu; Druhy pamäti: vizuálna, auditívna, mechanická, logická. Amnézia je strata pamäti na istý čas. Mystifikácia je domýšľanie, Konfabulácia sú medzery v pamäti. Chorobné klamanie nie je poruchou pamäti.
    (4.) Intelektu – Rozumová schopnosť, daná vrodeným alebo získaným predpokladom. Vyšetrenie intelektu sa robí testom IQ, je to pomer mentálneho veku k veku kalendárnemu. Oligofrénia je vrodená slabomyselnosť. Mentálny vek sa zistí na základe testu, ktorý bol vykonaný na veľkej vzorke ľudí. IQ 68 – 80 = slaboduchosť, IQ 52 – 67 = debilita, IQ 36 – 61 = imbecilita, IQ 20 – 35 = idiócia. Demencia sa vyskytuje pri chorobách, kt. sú dlhšie.
    (5.) Myslenia – Psychický proces, ktorý umožňuje zabezpečiť získané vnemy. Poruchy myslenia: Zrýchlené, Spomalené. Zabiehavé, Uľpievavé (perseverácia, opakovanie toho istého slova za sebou), Obsedantné (Nutkavé), Inkohorentné (Nesúvislé) Antistické (Odtrhnuté od normálneho sveta) Poruchy obsahu myslenia: Expanzívne (megaloman), Reformátorske (On by to spravil najlepšie), Inventórne (Vynálezca javov) Paranoidné (Všetko na neho), Depresívne (O vlastnej neschopnosti)

    (6.) Vedomia – Všetky psychické funkcie odrážajú skutočnosť. Stav vedomia nám udáva orientácia. Poruchy spánku: Inverzný (Cez deň spí a v noci robí), Hyperinsomna (Nadmerná spavosť), Hyposomnia (Skrátený spánok) Insomnia (Nespavosť), Somnambulizmus (námesačnosť) Nočný des (nočné mory); Poruchy vedomia: Somnolencia (ospanlivosť), Sopor (Hlbšia porucha vedomia) Kóma, Mdloba, Delírium, Obnubilácia (mrákoty), Amencia (pomätenosť)
    (7.) Konania – Vôľové, úmyselné; Mimovoľné, impulzívne. Poruchy: Pyrománia, Dromedária (Tulátstvo) Dipsománia (Alkoholizmus), Erotománia. Skrátkove konanie je vyvolané reakciou na určitý vnem. Opakované presviedčanie o zamknutých dverách a pod.
    (8.) Pudov – Vrodené alebo stále reakcie na podnety vnútrajška alebo vonkajška. Poruchy pudov: Výživa, sebazáchova, pohlavný pud. Sitofóbia: Odmietanie potravy,
    (9.) Osobnosti – Súhrn všetkých duševných a povahových vlastností človeka. Depersonalizácia – postihnutý si nepripadá sám sebou. (Pán pacient, odkedy si myslíte že ste pes? Od maličkého šteniatka!) Schizofrénia: Simplexná (postupne sa rozvíjajúca, vyhľadáva samotu a zanedbáva vonkajšok) Paranoidná, Katatónna – Nevyspitateľné reakcie, Habefrénna – Nehoráznosť, šašovitosť, záľuba v záhadách, v depresií môžu byť aj samovražebné sklony. Paranoja – Vytváranie prepracovaných logických bludov. Parafrénia – Podobná schizofrénií, ľudia sa na takýchto ľudí dívajú ako na tichých bláznov. Psychopatie, mánie. Slabý uvádza, že medzi nami sa nachádza 15% psychopatov. Ľudské neurózy sa dajú napraviť. Hystéria: Prejavuje sa emotívnou povahou, Prejavuje sa telesnými aj duševnými problémami, Psychózy trvajú dlhšie ako reakcie

    Orgánová transplantácia (105)
    Liečebná metóda. Prenos orgánov predstavuje rad etických problémov vzhľadom na medziľudské vzťahy. Okamžik smrti, ku ktorému sa má orgán odoberať. Potrebné rýchle konanie, aby orgán nebol zasiahnutý rozkladom. Najúspešnejšie sú transplantácie obličiek. Transplantácie srdca, pľúc, pečene, pankreasu. Darca orgánov by mal súhlasiť s darcovstvom pred smrťou a taktiež príjemca by stým mal súhlasiť. Prvou podmienkou je naliehavosť potreby orgánu príjemcom. Druhou podmienkou je zaistenie funkčnosti orgánov u darcu. Treťou je etické oprávnenie darcu, kedy berie na seba všetky riziká stým spojené. Darovanie orgánov nie je morálnou povinnosťou človeka. Darcom nemôže byť dieťa alebo mentálne postihnutý človek. V súčasnosti sa prejavuje názor o automatickom darcovstve orgánov tých čo náhle zomreli s výnimkou tých, čo si to nepriali. Účastníci konferencie vypracovali na tomto základe Tertskú deklaráciu o harmonizácií postupov v oblastí transplantácie orgánov.
    Dokumenty: Terstská deklarácia

    Zdravý a chorý človek (109)
    Zdravie je dobro, v ktorom je obsiahnutý svet hodnôt. Pôsobenie liečiteľov v histórií ľudstva. Vypracovanie rôznych etických kódexov zo strany pacientov ako aj personálu nemocnice. Najznámejší je Kódex práv pacientov, v neskoršej úprave poznáme aj Chartu práv.
    Etymológia výrazov: koncovky: – lógia (náprava); – itis (zápal) – óza, ózis (degeneratívny charakter), – óm (výskyt bujnenia buniek), – émia (vo vzťahu ku krvi), – rea (hojnosť sekrécie) – rágia (hojnosť úniku) Anamnéza (rýchla diagnostika); Diagnóza (definícia chorobného stavu); Pastorácia chorých je špecifickým druhom špeciálnej pastorácie.
    Dokumenty: Kódex práv pacientov, Charta práv pacienta

    Bol som chorý a navštívili ste ma (115)
    Pastoračná taktika ako sa dostať ku chorému je rozhovor. Rozhovor začíname bežnými otázkami zo života. Čakáme na postupné otváranie sa pacientom. Skutočnosti počas rozhovoru: nebáť sa začiatočníctva, stála vďačnosť, aby chorý nestrácal vieru, nádej a lásku, bude sa pýtať na rôzne otázky, zväčša začínajúce: „Prečo?“ Kristus nebol nikdy ľahostajný voči bolesti a prichádzal v existenčných otázkach človeka mnohokrát. Dôležité postavenie pomazania chorých, nie je to obrad automatického vyzdravenia ale posily v chorobe, taktiež nie je posledným pomazaním. Dôkaz o pomazaní chorých v Jakubovom liste, dôležitosť viatika, poskytovať ho len v nebezpečenstve smrti. Môže sa udeliť aj odsúdeným na smrť.

    Starý človek medzi nami (121)
    Úcta k životu je potrebná v každej situácií nášho života. Človek v civilizovaných krajinách sa dožíva vyššieho veku. Multimorbirita – mnoho chorôb sú následkom staroby. Vek 65 rokov je biologickou hranicou, kedy začína staroba. Primárne starnutie – spočíva v prirodzených biologických procesoch. Sekundárne starnutie – Predstavuje starnutie ovplyvnené vonkajšími faktormi. S vekom ubúda počet neurónov a znižuje sa váha mozgu. Duševná činnosť sa v starobe rýchlo unaví. Geriatria – veda o chorobách kt. vznikajú následkom starnutia.

    Eutanázia (124)
    Zn. Dobrú / sladkú smrť. Môže sa definovať ako zásah z milosti. V minulosti súčasť filozofie. Agonistická eutanázia na základe bolesti, eugenická eutanázia na deformovaných deťoch, erontologická eutanázia – na základe veku. Čo vedie k eutanázií: Humanitárna motivácia (Súcit s utrpením, ľahká smrť, odstránenie bolestí pacientovi) Egoistická motivácia (Existencia tohto druhu sa stala neznesiteľná. Psychologické, sociálne a ekonomické postoje. Neužitočný život a strata hodnoty života. Osobné právo. Pri samovražde je to problém jednej osoby, pri eutanázií musia byť najmenej dvaja. Nie je dovolené rešpektovať kresťanovi aj zákonnú eutanáziu. Pápežské dokumenty apelujú na: nedotknuteľnosť ľudského života, povinnosť k tejto otázke pre verejných činiteľov, povinnosť k tejto otázke zo strany lekárov. Druhy eutanázií: 1, Cielená eutanázia na žiadosť príjemcu, 2, Cielená eutanázia bez súhlasu záujemcu, 3, Pasívna, nepriama eutanázia (použitie analgézie, obmedzenie resuscitácie) 4, Zrieknutie sa liečby;

    Etické postoje ku eutanázií: Grécki filozofi hovorili, že majú právo nad životom a svojou smrťou. Z filozofického hľadiska ostáva život človeka základnou ľudskou hodnotou. O terminálnej starostlivosti môžeme povedať: 1, Ak ide o nevyliečiteľnú chorobu, nesmie prestať so starostlivosťou a môže prerušiť terapiu pacienta. 2, Ak existuje len nepatrná šanca na uzdravenie, terapia až do odmietnutia pacientom. 3, Ak pacient odmietne neúčinnú liečbu, 4, minimálne prostriedky treba brať za obvyklé pri liečbe. 5, Ak sa chorý nemôže rozhodnúť o svojej liečbe je povinný zaňho rozhodnúť niekto oprávnený, 6, Ak chorý vyslovil prianie, že si nepraje oživovanie. Od roku 1994 v Holandsku platí zákon o eutanázií. V Oregone je napr. eutanázia zakázaná, no lekárov za jej poskytnutie netrestajú. Kostarika vyvíja hnutie za to, že človek má právo nad životom ako aj smrťou. KKC 2277: Priama eutanázia – nech by na ňu boli akékoľvek dôvody a použili sa akékoľvek prostriedky – spočíva v usmrtení telesne alebo mentálne postihnutých, chorých alebo umierajúcich. Je morálne neprijateľná. Takisto aj konanie alebo zanedbanie, ktoré samo osebe alebo zámerne zapríčiňuje smrť s cieľom skončiť bolesť, je vraždou, ktorá je v závažnom rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby a s úctou k živému Bohu, jej Stvoriteľovi. Omyl v úsudku, do ktorého možno s dobrým úmyslom upadnúť, nemení povahu tohto vražedného činu, ktorý treba vždy odsúdiť a vylúčiť.
    Dokumenty: Gaudium et Spes, Deklarácia o eutanázií, KKC

    Umieranie a smrť (136)
    Eschatológia – náuka ohľadom zomierania. Rôzny pohľad na smrť v ľudských dejinách, Scheidová rozdeľuje umierajúcich do troch skupín: 1, Priebeh zomierania trvá pomaly; 2, Jednotlivci zomierajúci na chronické ochorenie; 3, Náhle zomierajúci. Winter podľa uvedomenia sa smrti rozdeľuje ľudí: 1, Na tých čo odmietajú blízky koniec; 2, Na tých čo ho prijali. Stern podľa postoja k zomieraniu delí ľudí na: 1, Pacienti pri plnom vedomí, pripravený na smrť; 2, Pacienti pri plnom vedomí dlhodobo sa pripravujúci na smrť, 3, Ľudia, ktorí sú pripravení na smrť ale pred okolím o nej mlčia; 4, Ľudia, ktorí sú pred bránami smrti ale na ňu nemyslia, 5. Pacienti zomierajúci apaticky, 6, Pacienti, ktorí nechcú zomrieť; 7, Pacienti, ktorí nechcú bojovať; 8, Ľudia čo nechcú zomrieť, a o smrti len filozofujú. Odpovede ohľadom smrti sa líšia, každý prežíva smrť svojsky.

    Štádiá zmierenia sa so smrťou (nemusia byť v tomto poradí): 1, Zatváranie očí pred skutočnosťou; 2, Vyjednávania a zlosti; 3, Vyjednávanie; 4, Depresia, zúfalstvo; 5, Prijatie. Potrebné špecifické zaobchádzanie kňaza voči takýmto ľuďom. Rýchle zomieranie – Postihnutý zväčša nie je pripravený na smrť. Pomalé zomieranie – Možnosť rozhodnutia, kde človek odíde zo sveta, rôzne príznaky blížiacej sa smrti (nedostatok vzduchu, postupné odumieranie orgánov, malátnosť…) Klinická smrť je reverzibilná časť zomierania, kedy človeku prestane biť srdce. Biologická smrť súvisí s odumieraním buniek a nie je návratná ako klinická. Obhliadka a pitva mŕtvoly – Obhliadka smrti sa robí 2 hodiny po smrti človeka, obhliadku vykonáva obvodný lekár, obhliadku sú povinné nahlásiť plnoleté osoby, Cieľom obhliadky je zápis do záznamu o smrti, kde sa píšu zreteľné dôvody smrti: 1, Nenásilná smrť; 2. Násilná smrť; 3, Náhle úmrtie (okamžitá smrť, následná pitva, prípadné súdne riešenie) Rôzne pokusy o zmrazovanie tiel, už 10 sekúnd po zastavení krvného obehu sa mení funkcia neurónov. Rôzne skúsenosti s klinickou smrťou, kedy človek ktorý sa vrátil z druhej strany hovorí o veľmi pozitívnej skúsenosti s „druhou stranou“.

    Tajomstvo smrti (145)
    Ľudský život v tele je prípravou na smrť. Smrť otvára cestu k večnému životu. Rôzne chápanie a čakanie na smrť v rôznych štádiách života človeka. 90% ľudí si praje zomierať doma. Uvedomenie si, že je potrebná starostlivosť o zomierajúceho. Dôležité nezabúdať na: to aby sme pacienta neopúšťali, aby sme sa pýtali, čo môžeme preňho urobiť, aby sme nezabudli na duchovný stav pacienta. Tajomstvom je, čo vlastne po smrti bude, na to nám dáva odpoveď naša viera. Odchod zo sveta toho druhého, je pripomenutím toho, že aj ja raz odtiaľto pôjdem.

  • Pastorálna psychológia

    Úvod do pastorálnej psychológie

     Teológia a psychológiaTeológia – Veda o Bohu, predmetom je Božie zjavenie, vychádza z dedukcie, kde cieľom je osobné obrátenie (metanoia)

    Psychológia – Veda zaoberajúca sa ľudskou dušou, predmetom je ľudská duša vo forme psyché, vychádza z indukcie a experimentu. Cieľom je poznanie a aplikácia poznatkov.

    Náboženská a psychologická skúsenosťPsychologická skúsenosť je priama, vychádza z intelektu, skúsenosť tam je nevyhnutná, viera kam idem, aktivita, najprv poznanie potom láska a cieľ = lepší človek.

    Náboženská skúsenosť je sprostredkovaná (symbolmi), tlačí na afekt, slobodnú skúsenosť, neviem kam idem, pasivita vzťahu, láska prv a potom poznanie, cieľom je zmena človeka (spása duše)

    Konflikt a harmónia medzi teológiou a psychológiou – Separácia alebo integrácia? 1. Proklamovaný ateizmus S. Freuda (náboženstvo je detinský regresia, ilúzia, projekcia a benevolentná neurozita.) 2. Profesionálna rivalita – Kňazi sú exkluzívny, kompentencia na starostlivosť o dušu, riešenie akéhokoľvek problému. Psychiatri – Privlastňovali si schopnosti poňať ľudskú dušu, avšak nemali by duchovné skúsenosti. 3. Intelektuálny racionalizmus / pozitivizmus – Antropologický obrat v teológií, teologický obrat.

    Profesie a techniky v psychológiiPsychológ (vyštudovaný v akademickej psychológií); Psychoterapeut (medicínska fakulta, absolvent akademickej psychológie); Psychiater (medicínsky doktor)

    Antropologický základ psychológie

     Tri základné prúdy v psychológii – Psychoanalýza, Behaviorizmus, Humanistická psychológia

    Psychoanalýza(S. Freud) Psychoanalýza je smer psychológie 20. storočia založený S. Freudom. Psychoanalýza vychádza z teórie neuróz a metódy ich liečenia: predpokladá nevedomé motívy pri vzniku neuróz a v ľudskom konaní vôbec. Odhaľovanie týchto motívov sa uskutočňuje výkladom voľných asociácií, snov a citového vzťahu pacienta k analytikovi, ktorý uskutočňuje výklad. Psychoanalýzu označujú ako prvý z viedenských psychoterapeutickych smerov (vedľa logoterapie a individuálna psychológia).

    Behaviorizmus(J. B. Watson) Behaviorizmus je smer americkej psychológie 20. storočia, ktorý neuznáva vedomie ako predmet vedeckého výskumu a redukuje psychiku na rozličné formy správania, chápaného ako súhrn reakcií organizmu na stimuly vonkajšieho prostredia. Predmetom vedeckého skúmania by malo byť iba pozorovateľné, merateľné správanie organizmu. Behaviorizmus vznikol začiatkom 20. stor. v USA zásluhou J. B. Watsona ako reakcia na psychológiu vedomia s jej hlavnou metódou – introspekciou. Behaviorizmus dominoval v 30. – 50. rokoch najmä v USA, kde ovplyvnil napríklad sociológiu, pedagogiku a do istej miery aj lingvistiku. Filozoficky vychádzal z pozitivizmu, historicky bol reakciou na psychológiu opierajúcu sa o introspekciu. Podľa Köstlera sa behaviorizmus vo svojich názoroch na dušu podobá názoru, že zem je plochá. Behaviorizmus nahradil antropomorfný blud, ktorý pripisoval zvieratám ľudské schopnosti a city, práve opačným bludom: upiera človeku všetky schopnosti, ktoré u nižších zvierat nenachádza. Nahradil pôvodný antropomorfný pohľad na krysu krysomorfným pohľadom na človeka.

    Humanistická psychológia (Carl R.Rogers a Abraham H.Maslow) Na základe svojej bohatej praxe a na základe mnohých výskumov a experimentov začali prehodnocovať predchádzajúce dve sily. Vznikol tak nový smer v psychológii, ktorý sa nazýva humanistická psychológia. Zástancovia tohto smeru tvrdili, že je dôležité zaoberať sa jednak tým, čo sa pri učení v človeku udialo, ale aj tým, aby sme to vedeli správne pomenovať, zachytiť a porozumieť tomu. V súčasnosti sa s humanistickou psychológiou azda najvýraznejšie spája predovšetkým tzv. rogersovský prístup (podľa C.R.Rogersa). Tento prístup priniesol priam revolučný obrat v pohľade na psychológiu, v pohľade na človeka a jeho potreby.

    Interdisciplinárna antropológia

    Hodnoty, túžby a postoje (definície a vzájomné vzťahy)Hodnoty – Ľudské hodnoty predstavujú mnoho prvkov ako láska, zdravie, priatelia, rodina, peniaze a ďalšie. To, ako človek dospieva, ako sa vyvíja, akú má výchovu, v akom prostredí žije a s kým žije, vplýva na rebríček týchto hodnôt, ktorý si každý svojim životným štýlom vytvorí či chce, alebo nie.; Túžby – Túžba je citové napätie vzniknuté zo snahy niečo dosiahnuť, získať, dychtivé prianie, želanie si niekoho, niečoho; žiadosť, túženie; Postoje – sú relatívne trvalé sústavy hodnotenia, cítenia a sklonov konať istým spôsobom vzhľadom na istý podnet. Sú to pre daného človeka typické podoby vzťahu k objektov, ľuďom, ideám a veciam, k sebe samému. Nie sú vrodené, vytvárame si cih počas života, pod vplyvom individuálnej skúsenosti.

    Dialektika ľudskej osoby (ideálne a aktuálne ja) – Ideálne ja – Predstava o ideále vo mne, prispôsobenie situácie; Aktuálne ja – Aktuálny obraz o sebe

    Dimenzie ľudskej osoby  (rovina hriechu a čnosti) – Rovina hriechu – Dimenzia človeka na rozlišovanie hriechu v jeho osobnom a duchovnom živote ; Rovina čnosti – Rovina človeka, dbajúca o to, aby žil v súlade s cirkvou, spoločenstvom a Bohom;

    Rovina dobra reálneho a zdanlivého – Stoja oproti sebe, dynamika hanby a viny. Človek sa však  nezastavuje len pri kontemplácii poznanej pravdy, ale pýta sa aj na dosah tejto pravdy pre jeho vlastný život, rozlišuje to, čo je dobro reálne a čo len dobro zdanlivé, čo je objektívne hodnotné, až prichádza k otázke: Čo mám robiť? Svojou schopnosťou slobodného rozhodnutia ľudská bytosť tak dospieva k seba-transcendencii na rovine morálneho rozhodnutia. Tretí stupeň sebatranscendencie podľa Lonergana človek dosahuje, „keď sa zaľúbi. Vlastné bytie sa stane bytím zamilovaným. Je to prvotný princíp. V ňom majú svoj pôvod naše túžby a úzkosti, radosti a bolesti, naše rozlišovanie hodnôt, naše rozhodovanie a konanie.“ Na toto Lonerganovo konštatovanie nadväzuje Rulla a z hľadiska už hore uvedenej klasifikácie, či hierarchie hodnôt si kladie ďalšiu otázku: O akú lásku ide? Poznáme tri roviny: Egocentrická perspektíva, Filantropicko – sociálna perspektíva, Teocentrická perspektíva

    Rovina normálnosti a patológie

    Zrelosť osobnosti – Výchova ako formatívny proces by mala smerovať k dosiahnutiu zrelosti osobnosti, jedného z konceptov zrelej osobnosti zahŕňa tieto aspekty: schopnosť prijať svoju veľkosť ale aj svoje limity vytvára ľudskú dôstojnosť a poskytuje slobodu, vedomie vlastnej hodnoty a sebaúcty dovoľuje rešpektovať hodnotu a dôstojnosť iných, pokora prijať pravdu o sebe a svojich možnostiach, akceptácia absolútnej pravdy, ktorá presahuje ľudské vedenie, poznanie a hranice vedy.

    Choroby ľudskej duše

    Definícia normálnosti – Osoba, ktorá nejaví trvalé známky jednej z chorôb ľudskej duše.

    Typológia psychických problémov podľa intenzity a druhu – Symptón – Najmenšia opisná jednotka, Syndróm – Zhluk viacerých sypmtómov, Diagnóza – Determinácia ľudských porúch.

    Mechanizmy obrany (4 druhy a konkrétne príklady)

    • Zrelé – (12+) akceptácia reality – humor, anticipácia, askéza (pretlačenie), sublimácia (zmena energie)
    • Neurotické – (3+) reinterpretácia realitypod vplyvom stresu, izolácia, racionalizácia, represia, presunutie, intelektualizácia
    • Nezrelé – (3-15) transformácia realityprojekcia, acting out, splitting, znehodnocovanie, primitívna idealizácia, všemohúcnosť
    • Psychotické – (0-5) popieranie reality, vážna poruchahalucinačná projekcia, masívne popieranie reality, autistická fantázia.

    Schizofrénia – Psychiatrická diagnóza označujúca často chronickú duševnú chorobu, rôzne ovplyvňujúcu správanie, myslenie a emócie. Pojem schizofrénia pochádza z gréckych slov σχίζω (schizó) = rozdeliť a φρενός (phrenos) = myseľ a v preklade znamená rozdelená myseľ. Stav schizofrénie je sporný, hlavne kvôli nedostatku objektívnych kritérií pre diagnózu a následnú náročnosť dostatočného výskumu nedostatočne definovaného stavu. Výskum však naznačuje, že dôležitými prispievajúcimi faktormi sú genetické aj spoločenské vplyvy. Zvyčajne, ale obvykle nesprávne, sa predpokladá, že schizofrénia zahrňuje ‘rozdvojenú osobnosť’.

    Mánia – Vyznačuje sa agresiou k druhému. Komplex symptómov schizoafektívnych psychóz, prejavujúci sa zmenami nálad, euforickosťou, veľavravnosťou, vystatovačnosťou, prehnanou sebadôverou, nadmernou podnikavosťou, nedokončovaním činností, prelietavaním od jednej k druhej, zvýšenou motorikou, hlučnosťou, zvýšenou dráždivosťou, nepodrobiteľnosťou

    Depresia – Vyznačuje sa agresiou k sebe. Poznáme exogénnu (reakciu na niečo) a endogénnu (biochemická reakcia) depresiu. Exogénne problémy sa musia vyriešiť a endogénne sa musia vyriešiť práškami od psychiatra. Spôsobuje nespavosť, spavosť, chudnutie či priberanie. Zapríčinená prirodzenými faktormi alebo prírodnými. Distimia – jemná depresia.

    Bipolarita – je závažným duševným ochorením, ktoré v kontextuálnom rámci svojich príznakov užšie alebo širšie narúša názor pacienta na svoju osobu a na svoje reálne možnosti, a to v zásade v dôsledku patologických, často chronických

    výkyvov nálady (afektívna labilita) smerom do depresívneho syndrómu a vzápätí o istý čas do syndrómu mánie. Preto sa v minulosti táto duševná porucha označovala ako mániodepresívna psychóza alebo dokonca manicko-melancholická psychóza. Základom klinického obrazu bipolárnej poruchy je teda prítomnosť u jedného a toho istého pacienta v určitom časovom slede tak manických (hypomanických) epizód, ako aj depresívnych epizód.

    Úzkostné poruchy – By sa dali zjednodušene definovať ako rôzne kombinácie telesných a psychických prejavov úzkosti, ktoré nie sú vyvolané žiadnym reálnym nebezpečím. Úzkosť sa u týchto porúch môže objavovať buď v náhlych záchvatoch či typických situáciách alebo ako trvalý fluktuujúci stav. Miera príznakov je taká veľká, že obmedzuje pracovný život, rodinné spolužitie alebo prežívanie voľného času.

    Paranoja – Obrátenie agresie ku druhému. Klamlivá predstava, zlá interpretácia, prenasledovanosť žiarlivosť a erotománia.

    Poruchy prijímania potravyBulímia (lat. bulimia nervosa) je podobne ako známejšia anorexia jedna z porúch prijímania potravy, ktoré sú všeobecne charakterizované nenormálnym vzťahom k jedlu. Pacient sa pri nej nezriadene prejedá, ale následne sa snaží stravu dostať zo seba von, najčastejšie úmyselne vyvolaným zvracaním. Touto psychickou chorobou trpí približne 1% ženskej populácie, kde sa vyskytuje cca 9-krát častejšie než u mužov. V ženskej časti populácie sa najčastejšie vyskytuje približne vo veku 13 až 18 rokov, ale je známych množstvo prípadov v inom veku. Vyžaduje včasnú a komplexnú liečbu, pretože okrem vážnych zdravotných problémov prináša aj vysoké riziko samovraždy.)

    Anorexia – (latinsky anorexia nervosa, z gréčtiny an – zbavenie, nedostatok; orexis – chuť) je duševná choroba spočívajúca v odmietaní potravy a skreslenej predstave o svojom tele. Spolu s bulímiou sa radí medzi tzv. poruchy príjmu potravy. Mentálna anorexia začína najčastejšie vo veku medzi 12-45 rokmi života, ale môže sa objaviť skôr aj neskôr. Často začína ako reakcia na nejakú novú životnú situáciu či udalosť, s ktorou sa daný jedinec nedokáže vysporiadať (prechod na strednú či vysokú školu, rozvod rodičov, úmrtie v rodine a pod.). Pre anorexiu je charakteristické úmyselné znižovanie hmotnosti, vyvolané jednak znižovaním príjmu tekutín a potravy, ďalej zvyšovaním energetického výdaja cvičením, prípadne vyprovokovaným zvracaním, užívaním preháňadiel, či užívaním anorektík a diuretík.

    Mentálna retardácia – Výsledok patologických porúch mozgu.

    Organické poruchy – Organické duševné poruchy zahŕňajú celú škálu duševných porúch zoskupených na základe spoločnej dokázateľnej príčiny, ktorá je v chorobe, úraze alebo inom poškodení mozgu vedúcom k mozgovej dysfunkcii. Porucha funkcie môže byť primárna, ako je to pri chorobách, poraneniach a poškodeniach postihujúcich priamo a výlučne mozog; alebo je sekundárna, ako pri systémových chorobách a poruchách, pri ktorých je mozog len jeden z viacerých postihnutých orgánov alebo systémov. Poznáme: Demencia pri Alzheimerovej chorobe, vaskulárna demecia, demecia pri iných chorobách, iné demencie, delírium

    Štýly osobnosti

     Antisociálny štýl(Mr. Burns) Hlavným príznakom tohto typu poruchy osobnosti – to zanedbávanie a niekedy aj násilie proti ostatným ľuďom. Predtým bola táto porucha sa nazýva rôzne: vrodená kriminalita a morálne šialenstvo a ústavné psychopatický menejcennosti. Takí ľudia majú tendenciu manipulovať s inými čo najviac, aby sa dosiahlo určité osobné ciele – moc nad niekým iným im dáva radosť. Podvod, intrigy a simulácie – dosť normálne pre nich prostriedkom na dosiahnutie svojich cieľov.

    Narcistický štýl(Bart Simpson) Vysoké sebavedomie s prehnaným obdivom ku vlastnej osobe, arogantné vystupovanie a nedostatok antipatie, v skutočnosti nedokáže mať rád sám seba a v láske sa idealizuje. Trvalé poruchy vlastnej veľkosti, dôležitosti a zveličovania. Nevie sa vcítiť do druhých ľudí, závistlivý, neprajúci, panovačný, exhibicionista, nepríčetný, očakáva privilégia a kariérny rast. Má často pocit poníženosti a hanby a jeho chovanie sa dá často považovať za obranný mechanizmus, za masku skrývajúcu neistotu, nízke sebavedomie a pocit menejcennosti. Narcista sám seba často idealizuje a symbioticky žije vo vzťahu s úspešnými, silnými a sebavedomými. Základnou poruchou tohto štýlu, je nedostatok sýtenia láskou. Zrkadlo je symbol narcizmu

    Obsedantno – kompulzívny štýl(Marge Simpsonová) Postihnutí trpia nutkavými, chorobne sa vnucujúcimi predstavami (obsesiami), že sa stane niečo, čo bude mať katastrofálne následky. Tieto myšlienky vyvolávajú obrovskú úzkosť a obavy, a je takmer nemožné ich ignorovať. Aby sa človek vtieravých predstáv (obsesií) zbavil, vykonáva nezmyselné pohyby a rituály, nazývané kompulzie. Nimi sa však napätie zníži len na krátky čas, a po chvíli sa celý proces opakuje. To, ako často sa tento cyklus opakuje, závisí od závažnosti OCD. Intenzita sa postupom času môže zvyšovať, a obavy a rituály nakoniec ovládnu celý deň človeka, vyradia ho z bežného života a „odstrihnú“ od sociálnych kontaktov. Tento štýl osobnosti veľmi populárny u workoholikov.

    Histrionický štýl(Lisa Simpsonová) Ľudia majú skreslený mentálny obraz o sebe, založia svoje sebavedomie na súhlase ostatných. Vytváranie potreby byť povšimnutým. Mnoho ľudí dostáva túto diagnózu po neúspešnom vzťahu, mnoho ľudí získa túto diagnózu potom, čo sa liečilo na depresiu. Zvýraznené emotívne prejavy. Regresívne správanie. Sentimentálne, prchavé emócie. Modlitba prosieb, charitatívna realizácia tohto typu.

    Paranoidný štýl(Seymour Skinner) Rezervovanosť, bojazlivosť, hodnotenie života, že nie je fér, tajnostkárstvo a nedôverčivosť, ťažkosť humoru. Osoba potrebuje vyjadriť vonkajšok vnútorným hnevom sám na seba. Chladná agresivita v správaní, popieranie návrhov, veľmi všetko kontrolujú.

    Vyhýbavý štýl(Milhouse Van Houten) Spoločenská zábrana, hanblivý, rezervovaný a napätý, bojazlivý a ustráchaný, Nepôjde do situácií, kde by sa mohol aktivovať, vyhýba sa všetkým problémom, nechce spoločensky ukázať, že niečo nevie. Neakceptuje Ťa, ani oni ho akceptovať nebudú.

    Závislý štýl(Waylon Smithers) Ťažko robí rozhodnutia, neustála naviazanosť na niekoho.

    Depresívny štýl(Moe Szyslak) – Zamilovanosť do depresie, život vo vlastnom svete.

    Pasívno – agresívne správanie(Šáša Crusty) Niekedy štýl osobnosti, delí sa na sladkosť a rebelovanie, čiže istá bipolarita vzťahov. Narušená základná dôvera, citovo veľmi labilný ľudia.

    Špecifické deviácie

     Masochizmus – podľa rakúskeho spisovateľa Sacher-Masocha (1836-1895), ktorý túto aberáciu románovo opisoval) je forma sadomasochizmu (F65.5 podľa MKCH-10), pri ktorej sa daná osoba (masochista) ukája tým, že je partnerom/partnerkou ponižovaný a týraný. U jednotlivca dochádza k sexuálnemu uspokojeniu iba vtedy, keď je týraný. U masochistu sa združuje vzrušenie s bolesťou duševnou alebo telesnou. Širšie je masochizmus aj vlastnosť, keď jednotlivec znáša bolesť, ktorej sa môže vyhnúť, alebo sám trýznenie v živote vyhľadáva. Sadizmus hľadá bolesť v tom druhom, pocit poníženia. Masochizmus je istý prejav narcizmu.

    Homosexualita – definície – Katechizmus Katolíckej cirkvi rozlišuje medzi homosexuálnymi skutkami a homosexuálnou orientáciou. Homosexualita je citová, emocionálna a sexuálna náklonnosť k rovnakému pohlaviu. Sexus = oddeliť, secare; existujúce ťažkosti žiť homosexualitu, napätie medzi svetom túžob a limitov. Tendencia fragmentovať sexualitu. Nerešpektovanie rôznych dimenzií homosexuality.

    Biologická a psychologická diferenciácia vo vývine človeka – Nezrelá motivácia – odbúranie úzkosti, túžba otehotnieť, mať deti, hnev a deštrukcia.

    Homosexuálny a heterosexuálny vzťah – Rozdielnosť medzi pohlaviami je komplementárna (doplňujúca) ľudský sexualita je miktokozmom. Homosexuálny vzťah hľadá samého seba a heterosexuálny hľadá toho druhého. Znak nezrelosti.

    Súčasné argumentácie – Homosexualita je biologicky determinovaná ( čo nie je podložené ) Je to mýtus o tom, že nie je veľký rozdiel medzi homosexualitou a heterosexualitou Homosexualitu nemožno zmeniť ( vraj s tým netreba nič robiť ) Existujú štúdie, že je možné zmeniť túto orientáciu. Terapeutické sedenia im pomohli k sebapoznaniu a k sebaprijatiu.

    Možné príčiny v rodinnom zázemí – Výskum dokázal, že boli tieto problémy zakorenené vo vzťahu ku otcovi a jeho zlom príklade.

    Homosexualita a osobnosť človeka – To preto, že i negenetické zložky osobnosti, sa stávajú rovnako fixnou súčasťou nás, ako tie vrodené. Homosexualite sa naučiť nedá! Erotickej náklonnosti predchádza spojenie s vlastným pohlavím, odpájanie sa od pohlavia opačného a znovupripojenie sa na neho so zmenou kvality jeho vnímania (znovu sa ho učíme poznávať, a hoci nás priťahuje, emocionálne s ním nesplývame).

    Homosexualita a zasvätený životRozpoznanie vhodnosti kandidátov zo strany cirkvi – V každom kňazskom povolaní treba rozlišovať dva od seba neoddeliteľné aspekty: Boží dar na jednej strane a zodpovedná sloboda človeka na druhej strane. Ak sa kandidát dopúšťa homosexuálnych skutkov alebo ak má homosexuálnu orientáciu, špirituál ho musí aj ako jeho spovedník presvedčiť a zaviazať vo svedomí, aby sa nedal vysvätiť. Tieto osoby sa nachádzajú v situácii, ktorá im skutočne a ťažko prekáža vytvárať správne vzťahy s inými osobami, mužmi a ženami. Tieto negatívne konzekvencie, ktoré môžu nastať, nie sú zanedbateľné v súvislosti s osobami homosexuálnej orientácie, ak by boli pripustené k sviatostnej vysviacke. Ale ak by šlo o homosexuálne tendencie existujúce iba ako prechodný problém, ako napríklad počas dospievania, tieto musia byť evidentne vylúčené najmenej tri roky pred diakonskou vysviackou.

    Syndróm vyhorenia

     

    Takzvaný burnout syndróm, sa často zamieňa za stres. Zatiaľ čo stres môžete dostať pod kontrolu, vyhorenie je oveľa závažnejšie. Dominuje pocit únavy, vyhorený je nepriateľský a dokonca aj agresívny, objavujú sa pocity depresie a beznádeje. Našu vnútornú nepohodu podľa Maxa Kašparů zásadne ovplyvňujú dva faktory. Zrýchlený vývoj po stránke výmeny informácií, cestovania, náporu na človeka predstavuje takú rýchlosť, že sa nestačíme prispôsobovať. Medzi ďalšie nepriaznivé okolnosti podľa neho patria strata životnej orientácie, citová prázdnota, nedostatok spoločenstva a odcudzenie.

    Syndróm vyhorenia kňaza – Vyhorený človek by mal vyhľadať psychologickú pomoc. Dlhodobý chronický stres pri vysokej pracovnej záťaži je určite rizikovým faktorom pri vyhorení, podľa psychologičky však nie každý dlhodobý stres prejde aj do syndrómu vyhorenia. Syndróm vyhorenia sa však v mnohých prípadoch ťažko dokazuje a niekedy si ho ľudia zamieňajú s depresiou či chronickým únavovým syndrómom, keďže niektoré príznaky môžu mať rovnaké. Vyhorenie zároveň nie je považované za duševnú poruchu.

    Syndróm vyhorenia penitenta – Zabezpečenie 6 stien v našom živote. Keď do miestnosti postavíme sviecu, bude horieť. Ak však spadne jedna stena, začne prúdiť vzduch, ak spadne aj druhá vznikne prievan a plameň uhasí. Podobne je to s človekom. Aby nezhasol, musí mať v živote vybudovaných podľa českého psychiatra Maxa Kašparů šesť stien. Prvá stena predstavuje  to, čo je pred nami. Musíme mať nejakú perspektívu, niečo na čo sa tešíme. Zadná stena charakterizuje ľudí, o ktorých sa môžete oprieť. Po našej ľavici, bližšie k srdcu, je stena, ktorá je charakterizovaná našimi priateľmi. I keď ste ženatí a vydaté, netreba žiť v manželstve ako v ponorke. Treba mať priateľa, pred ktorým si človek môže vyliať srdce. Pravá stena predstavuje tých, s ktorými v živote spolupracujeme. Je dôležité, aby na pracovisku boli dobré vzťahy. Podlaha je miesto, na ktorom mám pevne stáť a nepozerať sústavne, že tamto by to bolo lepšie. Šiesta stena je strop – veci, ktoré nás presahujú – duchovné hodnoty: kultúra, umenie, dobro, krása, viera, láska, nádej – pršia z neba, preto ich dávame na strop. „Budujte tento šesťsten a triasť sa bude každé vyhorenie,“ hovorí Max Kašparů.

    Transfer – Zaoberá sa tým, aby pozitívne skúsenosti zo sveta boli aplikované do stresových situácií, čiže akokeby vytvorená obrana voči vonkajším vplyvom.

    Prevencia – Hľadanie koníčkov, psychohygiena, vyhľadávanie činností kt. nás vyvedú zo stereotypu, neťahanie problémov a rozmýšľanie nad nimi, potreba niekoho mať a s niekým sa zdieľať.

  • Skrátené znalosti o byzantskej liturgike

    Úcta k Bohu

    Bohopocta- najvyšší a najdokonalejší stupeň úcty k Bohu
    1.duchovná- a vnútornou vlastnosť duše, pomocou ktorej sa usilujeme poznať Boha, milovať ho, slúžiť mu, veriť v neho, všetko iba od neho očakávať, jeho príkazy plniť a uspokojiť sa s jeho rozhodnutiami aj vtedy keď ich plne nechápeme a sú pre nás veľmi ťažké
    2.telesná-činnosťa prejavynášhotela,slová, skutky,pohyby
    Vonkajšia úcta k Bohu : prejavy – prítomnosťou na bohoslužbách, oslavnými, ďakovnými a prosebnými modlitbami, spevmi, prežehnávaním sa, pokľaknutím, poklonou, rozprestretým i rukami, bitím sa v prsia, návštevami chrámu, sprievodmi, pristupovaním k sviatostiam a podobne

    Druhy vonkajšej úctyu k Boh
    Osobná-človek sám prejavuje úctu k Bohu
    Bohoslužba –viacerí spoločne prejavujú úctu
    • Verejná– vedú ju Cirkvou poverené osoby, v Cirkvou stanovenom čase, na posvätnom mieste a vykonávajú ich v mene Cirkvi a podľa Cirkvou ustanoveného poriadku
    • súkromná

    II. OBRAD A OBRADOSLOVIE
    Liturqika

    Obrad – Cirkvou ustanovený poriadok verejných bohoslužieb- východný a západný (obrad byzantský a rímsky alebo grécky a latinský, arménsky sýrsky a pod.
    Ceremónie- menšie obradové úkony ktoré netvoria bohoslužobné celky, ale majú svoj poriadok – okiadzanie chrámu a ľudí na začiatku liturgie, kropenie svätenou vodou a pod.
    Verejná bohoslužba =liturgia- viaceré obradové úkony pospájané do jedného bohoslužobného obradového celku
    Cirkevné obrady- ustálené spôsoby konania verejnej bohoslužby, vytvárajú ich verejné bohoslužby, alebo liturgie

    Rítus a liturgické

    Katolícka Cirkev na celom svete vyznáva jednu a tú istú vieru, vysluhuje tie isté sviatosti, má jednotné vedenie – pápež a biskupi – predsa však svoje bohoslužby vždy a všade nevykonáva podľa rovnakého bohoslužobného poriadku. Vonkajší poriadok bohoslužieb od najstarších čias sa vyvíjal rozlične.
    Kresťanská liturgia má svoj pôvod v Ježišovi Kristovi. On ako hlavný liturg prikázal apoštolom konať liturgiu
    Liturgia sa v jednotlivých cirkvách postupne vyvíjala z apoštolskej tradície. Ďalší stupeň vývinu kresťanskej bohoslužby nastáva zjednotením väčších oblastí. Príčinou ich vzniku bola rovnaká národnosť, reč a zemepisná poloha. Takto vznikli dve veľké skupiny liturgií: Liturgia Východu a Liturgia Západu Tieto dve skupiny sa ďalej rozčlenili na podskupiny
    LITURGIA VÝCHODU: LITURGIA ZÁPADU
    Antiochijská skupina:
    Západosýrsky typ: a) Sýrsko-antochijský rítus 1. Rímsky rítus
    b) Maronitský rítus 2. Ambroziánsky rítus
    c) Byzantský rítus 3. Mozarabský alebo západogótsky rítus
    d) Arménsky rítus 4. Galský rítu
    Východosyrský typ: 5. Keltský rítus
    a) Nestoriánsky rítus
    b) Chaldejský rítus
    c) Malabarský rítus
    Alexandrijská skupina: a) Koptský rítus
    b) Etiópsky rítus

    LITURGIA VÝCHODU
    – Charakterizuje ju používanie viacerých anafór (kánonov). – aj na Západe 4 kánony.
    Antiochijskáj skupina- epikléza (zvolávanie svätého Ducha, aby premenil dary) je po anamnéze (modlitba ako pripomienka utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania), prosby veriacich zakončujú anafóru
    Antiochijskáj skupina- epikléza je pred anamnézou, anafóra sa začína prosbami veriacich

    ANTIOCHIJSKÁ SKUPINA

    Západosýrsky typ

    a) Sýrsko-antiochijský rítus
    Jeruzalemská liturgia a palestínska liturgia boli pôvodne príbuzné s antiochijskou liturgiou, ale rozvoj pútí na posvätné miesta im dal vlastný ráz. Jeruzalemská liturgia ovplyvnila arménsku liturgiu. Svedčia o tom cenné dokumenty: katechézy sv. Cyrila Jeruzalemského (alebo jeho nástupcu Jána), Itinerarium Egerii, staroarménsky lekcionár a kalendár a melchitský rítus
    Charakteristikou tejto liturgie je prevaha hymnických prvkov nad žalmami.
    Časť Malabarov zo západného indického pobrežia, ktorí kedysi odmietli zjednotenie s Rímom, sa zjednotila s monofyzickým patriarchátom v Antiochii a prebrala západosýrsky rítus. Roku 1930 sa však zjednotilo niekoľko ich biskupov s Rímom a volajú sa Malankari. Ponechali si sýrsky rítus, ale obrady sa konajú v reči ľudu (malayalam).

    b) Maronitský rítus
    Je to odnož sýrsko-antiochijského rítu. Používajú ho obce v Libanone, ktoré v 8. a 9. storočí tvorili samostatnú cirkev okolo kláštora sv. Marona.

    c)Byzantský rítus
    Ako má Rím svoju rímsku liturgiu, tak má “nový Rím” – Konštantinopol – Carihrad – svoj byzantský rítus, v
    Najčastejšie sa však používa anafora sv. Jána Zlatoústeho. Je mladšia a je pravdepodobne len prepracovanou staršou antiochijskou anaforou z čias po sv. Jánovi Zíatoústom, Byzantský rítus nemá viac anafor. V dňoch bez eucharistickej slávnosti sa slávi liturgia vopred posvätených darov. Byzantská liturgia je bohatá na hymny.
    Charakteristikou tohto obradu je úcta obrazov. Presbytérium je oddelené od chrámovej lode obrazovou stenou – ikonostasom. Séria ikôn je zostavená pódia pevných pravidiel. V ikonostase možno vidieť reakciu na obrazoborectvo (8. storočie). Rozšírením Ruskej ríše sa dostala k byzantskej cirkvi celá východoslovanská oblasť. a jeho liturgia sa slávi v týchto jazykoch: gréckom, arabskom, cirkevnoslovanskom, arménskom, ruskom, bulharskom, rumunskom, albánskom, estónskom, fínskom, maďarskom, slovenskom a ukrajinskom.
    Byzantský obrad používajú pravoslávni, i s Rímom zjednotení gréckokatolíci a melchiti.

    d) Arménsky rítus
    Liturgiu zostavil koncom 4. storočia patriarcha Katholikos Sahak. Pri eucharistickej obeti používa nekvasený chlieb. Pri bohoslužbách používa klasickú aramejčinu. Namiesto ikonostasu má záclony.

    Východosýrsky typ
    Mezopotámske cirkevné obce stáli zo zemepisných a politických dôvodov mimo vplyvu Antiochie.

    a)Nestoriánsky rítus
    Jeho tvorcom je pravdepodobne patriarcha Išó Jahb llI. v 7. storočí. Liturgickou rečou je predovšetkým sýrčina.

    b) Chaldejský rítus
    V 15. storočí sa spojili s Rímom nestoriáni na Cypre a v 16. storočí časť nestoriánov z Iraku a utvorili chaldejskú cirkev..

    c) Malabarský rítus
    Nezjednotené malabarské cirkvi sú zjednotené s monofyzitickým patriarchátom v Antiochii a tvoria malabarskú cirkev so sýrsko-antiochijským obradom.
    ALEXANDRIJSKÁ SKUPINA
    a) Koptský rítus
    Dnes už prevláda v tamojšej liturgii arabština, predtým gréčtina a koptské nárečie. Koptský rítus používa anaforu sv. Bazila v pôvodnom znení a anaforu sv. Gregora Naziánskeho. Obidve anafóry patria k antiochijskému typu anafór.
    b) Etiópsky rítus
    Má vlastnú náboženskú poéziu (mariánske hymny) a používa 17-18 anafór, ktoré sú zväčša cudzieho pôvoduka.)
    LITURGIA ZÁPADU
    a) Rímsky rítus
    Pôvod rímskeho rítu je v bohoslužbe mesta Ríma, t. j. v pápežských formulároch. Najstaršími zbierkami rímskej liturgie su sakramentáre, ktoré obsahuju iba modlitby pre biskupa alebo kňaza pri slávení Eucharistie a s nou spojenymi slávnosťami. Sacramenţárium Leonianum a Sacramentarium Veronensae, Sacramentarium Gregorianutm
    Rímske modlitby su písané v harmonicky formovanej reči a vynikajú klasickou stručnosťou. Rímsky rítus je zdržanlivý aj v používaní hymnov. ( až v 12. storočí). Liturgickou rečou rímskeho obradu bola v staroveku najprv gréčtina (až do druhej tretiny 4. storočí), potom latinčina, v Dalmácii staroslovienčina. . Do II. vatikánskeho koncilu mal rímsky rítus ako obradnú reč latinčinu. Koncil povolil však slávit Eucharistiu a vysluhovať sviatosti aj v iných rečiach. Preberali sa aj zvyky Východu, Ani vydaním Rímskeho rituálu v roku 1614 nezanikli celkom osobitne rituály.

    b)Ambroziânsky rítus
    Je to rímsky typ liturgie, v ktorom sú rímske prvky pomiešané s mnohými vlastnými prvkami. 16. storočí ho reformoval Karol Boromejský, v 19. a 20. storočíi skupina učencov, najmä A. Ratti (neskorší pápež Pius XI.).
    b) Mozarabský (vizigótsky) rítus
    Takto sa nazýva preto, ze sa dlhšie používal v tých častiach Španielska, ktoré boli obsadené Arabmi. Gregor VII. Ho zakázal, ale kardinál Ximenes z Toleda vydanim Missale mixtum a Breviarum Gothicum (1500-1502) ho umožnil.
    .
    d) Galikánska liturgia

    e) Keltská liturgia
    Bola rozšírená v írsku, Škótsku a medzi keltskými obyvateľmi v Anglicku. Keltská liturgia vznikla pôsobením rímskych a anglosaských misionárov, ktorí všade zavádzali rímsku liturgiu.
    III. BOHOSLUŽOBNIE ZHROMAŽDENIE
    . Kresťanský starovek nepoznal slovo liturgia ani rozlišovanie medzi liturgickými úkonmi a pobožnosťami. Používal slovo zhromaždenie, keď chcel vyjadriť, že sa kresťania zišli, aby slávili tajomstvo svojej spásy počúvaním Božieho slova, označovalo sa aj : syn axis, syneleustis, coetus a convocationes, procesio, coire, convenire, congregari in unum, eklésia, /. Z historického hľadiska je teda zhromaždenie prvá a základná liturgická skutočnosť. Liturgické úkony nie sú súkromnou činnosťou, lež slávnosťami Cirkvi Novšia teológia a dokumenty II. vatikánskeho snemu znova stavajú liturgické zhromaždenie do správneho svetla a zdôrazňujú jeho základný význam v živote Cirkvi a veriaceho kresťana.( v stredoveku bola neúčasť trestaná)
    LITURGICKÉ ZHROMAŽDENIE A CIRKEV

    a) Bohoslužobná obec zjavuje pravú tvár Cirkvi
    Tu na zemi je bohoslužobné zhromaždenie najčistejším prejavom Cirkvi, jej pravou epifáníou, “zjavením”, v ktorom sa Cirkev predstavuje a odhaľuje. Cirkev a liturgické zhromaždenie sú takmer synonymom. Cirkev je práve oným zhromaždením /Mt J 6,18/, kde sa uskutočňuje mystérium spásy v Kristovi, “Ona je tak veľmi Telom Kristovým, že sa toto Telo oslabuje, keď sa niekto vzďaľuje od miestneho liturgického zhromaždenia” Hlas liturgickej obce je hlasom Cirkvi, Nevesty Kristovej; obeta, ktorá sa v týchto obciach prináša. Eucharistia, buduje Cirkev. Tak ako jednotlivé bunky tvoria orgány a tieto celé telo. tak liturgické zhromaždenie miestnych cirkví buduje Telo všeobecnej Cirkvi: Na budovanie Tela Kristovho sú zamerané sviatosti, hlavne Eucharistia, ktorá utvára spoločenstvo Cirkvi a súčasne ju zjavuje. “Cirkev je v podstate liturgickým zhromaždením
    Bohoslužobné zhromaždenie je teda mystickým vyjadrením mystického Tela Kristovho a to nielen ako Cirkvi partikulárnej, ale celej všeobecnej Cirkvi, celého Tela Cirkvi. /LK 26/.

    b) Liturgické zhromaždenie zvoláva Boh
    Akokoľvek veľkú námahu by kňaz vynaložil na to, aby zhromaždil liturgickú obec, predsa sa nesmie zabudnúť na to, že vlastne Boh zhromažďuje svoj ľud.

    c) Liturgické zhromaždenie je usporiadané hierarchicky
    Na čele liturgického zhromaždenia je biskup alebo kňaz. Pomáha im diakon. To sú nositelia sviatostných svätení, “hierarchického kňažstva” -každý na inom stupni.

    c) V liturgickom zhromaždení je prítomný Kristus
    Kristus je vždy prítomný v zhromaždení veriacich, ktorí sa zišli v jeho mene /porov. Mt 18, 20/. Prítomný je aj vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, ked’ sa v Cirkvi číta sv. Písmo. Pri eucharistickej obete je prítomný v osobe kňaza…,

    BOŽÍ ĽUD V LITURGICKOM ZHROMAŽDENÍ

    Prístup do bohoslužobného zhromaždenia má každý, kto vyznáva vieru Cirkvi a je do nej začlenený krstom, alebo sa aspoň na krst pripravuje; Dodnes pozná cirkevný zákonník trest exkomunikácie a interdiktu, ktorý postihnutému zabraňuje prístup na túto bohoslužbu. Všetci prítomní na tomto zhromaždení sa zúčastňujú na svätom Kristovom kňazstve Ale všetci jednotliví účastníci tohto zhromaždenia sú hriešnici, žijú v hriechu, alebo sú ním ohrozovaní. Preto toto zhromaždenie koná úkony kajúcnosti a dovoláva sa Božieho milosrdenstva. V liturgickom zhromaždení sú si všetci ako Božie deti rovní;

    ÚČASŤ BOŽIEHO ĽUDU NA LITURGII
    – účasť veriacich (laikov) na liturgii vôbec a na rozličných liturgických službách.

    a) Pojem činnej účasti
    – to znamená, že sa veriaci majú tak spojiť s kňazom, aby sa v prípade Eucharistie bohoslužba javila ako ich spoločná obeta. Aktívna účasť nie je teda čisté vonkajšia činnosť, ktorá sa naplňuje kolektívnym spievaním, recitovaním, konaním, ale viditeľný a počuteľný výraz toho, čo pôsobí pravda a láska v duši Navonok prejavuje modlitbou, spevom, počúvaním Božieho slova, prinášaním obetných darov a hlavne obetovaním Tela a Krvi Pána a seba samého / ich prijímaním, státím, dívaním sa, mlčaním a pod.

    b) Dôvod činnej účasti veriacich
    Najhlbším dôvodom činnej účasti veriacich na liturgii je ich krst Cirkevná tradícia, ktorú jednoduchým spôsobom zhrnul T. Akvinský stále učila, že veriaci sa zúčastňujú na Kristovom kňažstve pre ich krstný a birmovný charakter Povinnosť pokrsteného verejne uctievať Boha vyplýva z jeho začlenenia do mystického Tela Veľkňaza Krista. Birmovaním sa účasť na Kristovom kňažstve neutvára, ale realizuje.
    Birmovanie iba posilňuje už jestvujúce oprávnenie a záväzok na vykonávanie vonkajšieho a vnútorného kultu. Nositeľ hierarchického kňazstva, hlavný a podstatný liturgický úkon koná, nositeľ všeobecného kňazstva sa na ňom iba zúčastňuje.

    ROZLIČNÉ ÚRADY A SLUŽBY V LITURGICKOM ZHROMAŽDENÍ
    Pretože Cirkev je hierarchická, jej liturgické zhromaždenie je hierarchicky členené a každý jeho účastník sa na ňom zúčastňuje iným spôsobom podľa druhu svätení alebo podľa postavenia, ktoré v Cirkvi má.

    a) Služba celebrujúceho kňaza
    Na čele bohoslužobného zhromaždenia stojí biskup alebo v jeho zastúpení kňaz To sa prakticky prejavuje tým, že pri sv liturgii (omši) biskup predsedá zhromaždeniu ľudu a prítomní kňazi s ním koncelebrujú. obradmi. Biskup alebo kňaz predsedajú bohoslužobnému zhromaždeniu “v zastúpení Kristovom'” /Lk 33/. Kristusje v nich prítomný /LK 7/, keď konajú kňazskú službu. Pre svoje svätenie vystupuje teda celebrant Kristovým menom, ale i menom Cirkvi, miestnej i všeobecnej, Výrazom predsedníckeho postavenia celebranta je sedadlo, odkiaľ spravidla riadi modlitbu obce Úlohu predstaveného vypĺňa celebrant tým, že koná kňazské modlitby presidentales /LK 44/ so všetkými príslušnými úkonmi, vyzýva ľud modliť sa, hlása mu Božie slovo, zjednocuje sa s nim prinášaním obety Tela a Krvi Pána, láme mu chlieb Života a v záverečnom ríte žehná ľud.

    b1) Služba diakona v latinskom obrade
    – i starší ženatí muži,. Diakonát je najnižším stupňom hierarchického kňažstva a pri slávení Eucharistie sa prejavuje tým, že diakon číta evanjelium a niekedy káže, prednáša úmysly v modlitbe veriacich, pomáha pri rozdávaní Eucharistie, najmä pod obidvoma spôsobmi, prepúšťa zhromaždený ľud, prisluhuje kňazovi pri oltári a usmerňuje ľud, čo má práve konať. Ďalej smie diakon, pokiaľ mu to príslušná autorita pridelila, vysluhovať slávnostným spôsobom krst, asistovať v mene Cirkvi pri uzavieraní manželstva a požehnať ho, prinášať chorým sv. prijímanie (viaticum), čítať veriacim sv. Písmo, vysluhovať sväteniny, konať smútočné a pohrebné obrady

    b2) Služba diakona v byzantskom obrade
    Pomáha biskupovi, alebo kňazovi; okiadza, prednáša prosby – jekténie, číta evanjelium, hovorí výzvy ku katechumenom a k veriacim. Diakon v byzantskom obrade samostatne nemá právo odbavovať bohoslužby, alebo vysluhovať sviatosti. Krst môže vysluhovať len v prípade nutnosti, Sväté prijímanie diakon môže rozdávať, ak mu to dovoľuje partikulárne právo.

    c) Služba ľudu
    Činnú účasť na liturgii, prejavuje ľud tým, že počúva Božie slovo, modlí sa, spieva texty, prináša obetné dary, spoluobetuje s kňazom Telo a Krv Kristovu, prijíma ich, vyjadruje jednotu celého zhromaždenia svojimi gestami a úkonmi tela., zachová posvätné ticho

    d) Služba schóly a kantora
    Schóla alebo zbor je časťou Božieho ľudu a jeho zástupcom. Skladá; sa alebo z mužov, alebo z chlapcov, alebo 2 mužov a žien, alebo – kde je preto dôvod-len zo žien Jej úlohou je spieval proprium a ordinárium, pokiaľ možno za účasti ľudu Kantor vedie spev veriacich i schóly. Ak sa schóla skladá i zo žien, má byť umiestnená mimo presbytéria, inak podľa stavu kostola má zaujímať také miesto, aby vynikla jej povaha ako súčasť ľudu a umožnila sa jej liturgická služba.

    e) Služba žalmistu a organistu
    Žalmista prednášal žalm alebo inú biblickú pieseň medzi čítaniami. Organista má dôležitú úlohu uvádzať, sprevádzať a spájať omšové spevy a kde to štruktúra omše dovoľuje, môže uplatniť vhodné diela organovej literatúry (postlúdium, napr. pri odchode kňaza).

    f 1) Služba subdiakona v latinskom obrade (už nie je)
    – je pomocníkom diakonovým a celebrantovým. Zveruje sa mu starostlivosť o oltár a posvätné nádoby, ako aj čítanie epištoly, starostlivosť o kostol a bohoslužobné rúcha a nádoby. Po II. vatikánskom sneme subdiakonát pre latinský obrad bol zrušený.

    f2) Služba subdiakona v byzantskom obrade
    . Hlavnou úlohou subdiakona je pomáhať pri oltári a pomáhať služobníkom oltára: má obliekať kňaza, pripraviť všetko potrebné k slúženiu sv. liturgie, ak niet lektora. Číta apoštol, stará sa o čistotu nádob a svietnikov, nepúšťa do svätyne nekonajúcich službu, vyprevádza z bohoslužieb katechumenov.

    g1) Služba lektora v latinskom obrade
    Popri diakonovi má v obnovenej liturgii najdôležitejšiu úlohu lektor lebo predčítava čítania zo Starého zákona a z Apoštolára. Ak je prítomný subdiakon, ponecháva mu lektor epištolu. Inak sa jeho úrad pri omši uznáva za samostatný, vykonáva ho, i keď sú prítomní prisluhovatelia vyššieho svätenia. Ak niet žalmistu, prednáša i žalm medzi čítaním, a ak sa nespieva introit a spev na prijímanie, recituje i tieto časti.
    Stav lektorov – laikov sa teraz opätovne obnovil. Je obnovená aj služba akolytov. Ich úlohou je prinášať chlieb a víno k omši, prípadne nosiť sviečky. Z rozhodnutia biskupskej konferencie môže úrad lektora vykonávať i žena, ak niet vhodného muža, ale mimo presbytéria.

    g2) Služba lektora v byzantskom obrade
    V byzantskom obrade služba lektora – čtec, pivec – patrí k nižším sväteniam. Udeľuje sa pred prijatím subdiakonátu počas sv. liturgie, alebo aj samostatným obradom. Službu lektora udeľuje biskup podaním zapálenej sviece, postrihnutím vlasov, podaním knihy Apoštol, stichára a pásu. Úlohou lektora je čítať z Apoštolára, zo Starého Zákona, počas bohoslužieb viesť spev, nosiť sviečku počas bohoslužieb.

    h) Služba komentátora
    Jeho krátke vysvetlenie a pokyny veriacim pomáhajú, aby liturgické texty, pomohli veriacim lepšie porozumieť liturgické úkony a ich duchovnú ozvenu. Komentár má byť stručný a má sa predniesť vo vhodnom okamihu..

    i) Služba miništrantov
    Sú to všetci, ktorí prisluhujú vedľa diakona a subdiakona pri sv. liturgii v presbytériu. Sú to tí, čo nosia misál, kríž, sviečky, chlieb, víno, vodu, kadidlo, pomáhajú pri príprave oltára a pri umývaní rúk.
    Ich služba sa najviac podobá službe akolytov, nositeľov najvyššieho z nižších svätení v rímskom obrade. Na Východe sú akolyti neznámi.

    j) Ostatní služobníci
    – služba usporiadateľov, ktorí pri vchode do kostola prijímajú veriacich, uvádzajú ich na miesto a riadia sprievody Okrem toho osobitnými službami sú poverení tí, ktorí v kostole konajú zbierky.
    Všetky služby od diakona nižšie môžu vykonávať muži – laici a tie služby, ktoré sa konajú mimo presbytéria môže vykonávať i žena podľa úvahy správcu kostola.

    IV. POSVÄTNÉ ZNAKY

    Liturgia nie je len dialóg, výmena slov medzi Bohom a človekom, sama podstata aktívnej účasti ľudu vyžaduje, aby svoje vnútorné zmýšľanie prejavila aj “úkonmni, gestami a držaním tela /LK 30/. Okrem toho používa miesto, nádoby a veci, (používa viditeľné znaky na označenie neviditeľných božských skutočností’)
    Tieto viditeľné znaky ustanovil alebo Kristus, pokiaľ ide o sviatosti, alebo Cirkev, pokiaľ ide o sväteniny. ale majú aj didaktický a pedagogický zmysel, že totiž práve svojím symbolizmom pohýnajú človeka, aby sa na prijatie milosti pripravil, hlavne vierou /LK 59/.. Liturgické znaky rnusia byť zrozumiteľné, t. j. medzi tým, čo označujú a medzi tým, čo vyjadrujú, musí byť prirodzený vzťah. Musí sa odstrániť všetko, čo zatemňuje zmysel obradov a znakov, ale aj symboly, ktoré dnešnému človeku už nič nehovoria /LK 21/. Ale to, čo vždy oslavovalo človeka, pospolitosť zhromaždenia, jednotné úkony, očistný krstný kúpeľ, svetlo, ktoré zaháňa tmu, spojenie s Bohom v posvätnej hostine, to sa musí vyzdvihovať, i keď v prispôsobenej forme toho-ktorého veku.(postoje, gestá, prírodné symboly)
    LITURGICKÉ POSTOJE
    1. Státie
    a) Prejavom úcty pred Bohom. – Vstávame pred tým, koho chceme uctiť.
    b) Charakteristickým prejavom modliaceho sa.
    c) Prejavom slobody Božích detí.
    d) Postojom radostného očakávania príchodu Pána a zmŕtvychvstania.
    LO – V latinskom obrade stoja veriaci, od introitu veriacich. Znova povstávajú od modlitby nad obetnými darmi a stoja až do konca omše.
    BO- V byzantskom obrade počas sv. liturgie sa stojí počas: úvodného požehnania, hymnickej piesne Jednorodený Synu Trojsvätej piesne,a prokimena, spevu Aleluja a čítania sv. evanjelia, cherubínskej piesne a veľkého vchodu, od zvolania kňaza “Dobrotivý Bože” –po Svätý, Svätý, Svätý,od piesne Dôstojné je – až po Sväté svätým ,od Rozíďme sa v pokoji – do záverečného požehnania.

    2. Kľačanie

    Je výrazom pokánia, pokory a ľútosti., je výrazom individuálnej modlitby. Ježiš sa modlil kľačiac, sv. Peter pokľakol k modlitbe skôr ako vzkriesil Tabitu kresťania padli na kolená, keď sa v modlitbe lúčili s Pavlom
    BO sa kľačí počas premenenia, počas modlitby Verím, Pane pred sv. prijímaním, počas eucharistického požehnania, po ukončení sv. prijímania, na výzvu diakona alebo kňaza V pokore kľaknime

    3. Sedenie

    Je to postoj učiteľa, ktorý vyučuje a predstaveného, ktorý riadi bohoslužobné zhromaždenie Je to tiež postoj učiaceho sa. Mária sedela pri nohách Ježišových a počúvala jeho slová
    .
    4. Úklon hlavou – telom – je prirodzeným výrazom úcty

    Úklon hlavy v latinskom obrade (nikdy spolu s plecami) sa
    koná pri vyslovení mena Božských osôb, pokiaľ sa spoločne menujú (napr. Sláva Otcu i Synu…), ale i kedykoľvek sa vyslovuje meno Ježiš, Mária aleb meno svätca, na česť ktorého sa slávi omša.

    Úklon hlavy v byzantskom obrade /malá metánia/ sa robí
    na výzvu diakona alebo kňaza Hlavy svoje pred Pánom ,pri spomínaní mien Najsv. Trojice s prežehnávaním sa, pri prijímaní požehnania kňaza, spevu Svätý Bože, na začiatku každej bohoslužby pri slovách Zvelebujme nášho Boha, Diakon úklonom hlavy vzdáva úctu biskupovi alebo kňazovi pred odchodom od oltára a pri príchode naspäť na svoje miesto.

    LO -Úklon tela, a to hlboký (pri ktorom by sa ruky mohli dotknúť kolien), sa robí:
    – pred oltárom, kde nie je Velebná Sviatosť;.
    Podobný úklon robí diakon, keď si pred hlásaním evanjelia vyprosuje požehnanie. Kňaz sa skláňa aj vtedy, keď prednáša konsekračné slová.

    BO – úklon tela /stredná metánia/ pri ktorom by sa ruky mohli dotknúť zeme) sa robí:
    – pri príchode do kostola, kde je Najsv. Eucharistia,
    – pri prechode pred svätostánkom s Najsv. Eucharistiou,
    – pri príchode k oltáru a odchode od oltára,
    – po premenení chleba a vína na Telo a Krv Kristovu,
    – ak sa kňaz otáča k veriacim po premenení.

    5. Prostrácia (osoba pokľakne a ľahne si na zem – na Východe sa dotkne hlavou skoro zeme)

    LO– na počiatku obradov na Veľký piatok (je dobrovoľná, možno nahradiť pokľaknutím)
    – pri udeľovaní vyšších svätení, benedikcii opáta, zasvätení panny

    BO – líhanie na zem nazýva veľká metánia
    – pri príchode biskupa do chrámu,
    – pri udeľovaní subdiakonátu, diakonátu a presbyterátu, pribiskupskej vysviacke, svatenec robí veľkú metániu pri príchode do chrámuspolu so svätiteľom.
    – pri skladaní rehoľných sľubov,
    – vo veľkom pôste pri liturgiách vopred posvätených darov.
    LITURGICKÉ GESTÁ
    – niektoré sú čisto praktického pôvodu (umývanie rúk), alebo sprievodné, prirodzene vyslovené slovo alebo vnútorný cit (bitie v prsia), zvyšky dvorného ceremoniálu (niesť posvätnú vec v zahalenej ruke), alebo germánskeho práva (zopnutie rúk je gesto vazala, ktorý prislúcha svojmu lénnemu pánovi).

    1. Liturgický bozk
    Je symbolom lásky k blížnemu alebo úcty (bozk oltára. Evanjeliára, neskoršie aj kalicha, ruky kňaza, biskupa, nohy pápeža).
    LO – pri omši pobozká oltár pri príchode kňaz a diakon, podobne aj pri odchode. Veriaci udeľujú znak pokoja podaním pravej ruky mlčky najbližším susedom.
    BO – kňaz pobozká oltár pred udelením úvodného požehnania sv. liturgie, pred odchodom po obetné dary na veľký vchod a pred záverečným požehnaním. bozk pokoja sa udeľuje nositeľom jednotlivých stupňov hierarchického kňažstva. Veriacim liturgické predpisy nepredpisujú žiadny znak

    2. Pozdvihnutie očí
    Zvyk pri modlitbe podľa Ježišovho vzoru Dnes je predpísané len pre celebranta pri vyslovovaní slov ustanovenia Večere Pána v LO. V BO sa nevyskytuje.
    3. Bitie v prsia – znamená pokoru a ľútosť
    LO- zhromaždenie sa bije v prsia iba pri vyznaní hriechov BO – sa bije v prsia v modlitbe pred sv. prij

    4. Umývanie rúk
    U Židov, ale i u kresťanov pred modlitbou bolo zvykom umývať ruky- má opodstatnenie praktické (po prijatí obetných) i symbolické (je obrazom čistoty srdca). Z toho dôvodu sa ponechalo v príprave darov.

    5. Zopätie rúk
    Zo stredoveku -akt vazala pánovi. Dnes obvyklým gestom pri modlitbe veriacich tak súkromnej ako i liturgickej

    6. Zdvíhanie a rozpínanie rúk
    Je to prirodzený prejav duše očakávajúcej pomoc zhora. Každý celebrant by mal uvážiť estetickú stránku svojho gesta rozpätých rúk, ktoré má predpísané. Ruky by mal mať pokrčené v lakťoch vo výške do pol hlavy s dlaňami mierne dopredu otvorenými.
    LO – kňaz s rozpätými rukami sa modlí presidenciálnu modlitbu a pozdravuje ľud.
    BO – pri proskomídii, na Jednorodený Nikto z tých, My ktorí cherubínov. Hore srdcia, Je dôstojné a správne, S týmito svätými zástupmi. Teraz, keď si pripomíname, Predkladáme ti Otče, S úctou si spomíname, Otče náš, Pane Ježišu Kriste, Verím Pane.

    7. Znamenie kríža
    Je typickým kresťanským gestom. Prežehnanie sa je znamením viery v ukrižovaného Krista, ktorý nás vykúpil, teda vyznaním viery.(aj význam exorcizmu, v žehnaní osôb a vecí.. Krížom sa chce udeliť Kristova milosť.) Pápež dosiaľ žehná vztýčenými troma prstami. Celebrant žehná krížom:
    LO – seba po vstupnom speve na začiatku celebrovania, diakona, ked’ žiada o požehnanie pred Evanjeliom,kadidlo, kedykoľvek sa používa Incenzus,, obetné dary veriacich pri záverečnom požehnaní.
    – Veriaci sa žehnajú len na začiatku a na konci
    BO – na začiatku proskomídie,, na zvolania,v anafore dary 1 x,v epikíéze dary 3x,kadidlo, kedykoľvek sa používa incenzus,, veriacich pri záverečnom požehnaní.
    – Veriaci sa žehnajú na začiatku sv., liturgie, pri každom požehnaní udelenom kňazom, pri eucharistickom požehnaní a na konci pri záverečnom požehnaní., vždy keď sa spomenie Božská trojica

    8. Vkladanie rúk
    Je najdôležitejším gestom. V liturgii je sviatostným znakom pri birmovaní a sviatostných sväteniach, žehnajúcim aktom pri krstení, pomazaním chorých, používa sa pri žehnaní osôb
    BO – rozlišuje dva odlišné vkladania rúk: chirotóniu, chirotéziu.
    Chirotónia je vkladanie rúk biskupa, ktorým sa udeľujú stupne sviatostného kňažstva.
    Chirotézia je vloženie rúk biskupa pri uvádzaní do výpomocných služieb pri sv, liturgii
    PRÍRODNÉ SYMBOLY
    Liturgia používa symboly zo Starého zákona (olej, kadidlo, popol, kropenie yzoporn a pod.), čiastočne zavedené Kristom ako symboly Nového zákona. i – chlieb, víno, olej a balzam, symboly, ako sú svetlo, popol, kameň, nápoj z mlieka a medu podaný novým pokrsteným realizujú novú zasľúbenú zem a nový ľud Boží.

    1. Chlieb a víno – obetné dary
    . Chlieb pochádza ako človek zo zeme a je preto symbolom ľudskej existencie. Vznikol z ľudskej práce a preto je symbolom nášho sebaobetovania. , ale súčasne dar Boží, Je dennou potravou človeka a je nevyhnutný na udržanie života. Chlieb vznikol rozdrvením mnohých zŕn, kým sa stal jednoliatym celkom, preto je symbolom nášho spojenia s Kristom Obetný chlieb (v latinskom ríte zvaný hostia, v byzantskom prosfora)Chlieb, ktorý použil Kristus pri Poslednej večeri bol nekvasený
    Víno hroznové, prirodzené, bez všetkých prímesí. na Východe zmiešané s vodou je obvyklým denným nápojom, Je tiež symbolom spojenia s Kristom i s veriacimi, lebo i ono povstalo vylisovaním mnohých bobúľ. Na Východe sa používa zvyčajne červené víno, na Západe biele, ale i tu možno použiť červené víno na Eucharistiu, drvenie (lisovanie) bobúľ hrozna, podobne ako mletie zŕn na chlieb je symbolom utrpenia;

    2. Svetlo
    Slnko a svetlo sú podmienkou rastu,
    Svetlo prenikajúce oknami je symbolom Božieho osvietenia milosťou. Symbolika umelého svetla (olejové lampy, sviečky) je viazaná na noc a tak sa vytvára protiklad svetla a tmy Boha a diabla, milosti a hriechu, života a smrti. Najslávnejšou hymnou na svetlo je starokresťanský spev, dodnes zachovaný v byzantských vešperách Fos hilarion Svetlo sviečky pripomína Krista, bdelosť (služobníci bdejú – Lk 12, 35), očakávanie príchodu Pána /podobenstvo o pannách – Mt 25, 1-13/, preto sa sviečka používa pri krste, pri prvom sv. prijímaní, pri sprievodoch, vo sviatok obetovania Pána

    3. Kadidlo
    Tymián je vonná živica z kôry neveľkého stromu Bosvveliia sacra, rastúceho v Arábii a Somálsku
    Incenzácia v omši je teraz len dobrovoľná V príliš malých priestoroch sa častou presbytérium tak zatemnilo, že nebolo možné dobre sledovať liturgické úkony. Vo vzácnych pamätných chrámoch sa incenzáciou znehodnocovali fresky i obrazy. Incenzáciu možno použiť:
    LO – | pri vstupnom sprievode ,na začiatku omše na okiadzanie oltára, v sprievode k evanjeliu,
    pred hlásaním evanjelia, pri ofertóriu na okiadzanie obetných darov, oltára, kňaza a ľudu,
    pri pozdvihovaní hostie a kalicha po premenení.
    BO – pri proskomídii, na začiatku liturgie, pred evanjeliom, počas Cherubínskej piesne, po premenení

    4. Voda
    – je prasymbolom očistenia, odháňanie zlej moci, pokropenie v kostoloch, v domoch. Pokropenie svätenou vodou je symbolom pamiatky na krst.

    5. Olivový olej
    – je symbolom hojnosti, symbol milosti a Sv. Ducha
    Od počiatku používala Cirkev trojaký olej: olej chorých, olej krstencov a olej birmovancov (krizma).Používa pri sviatostných pomazaniach, pri udeľovaní birmovania, pri pomazaní chorých a ako svätenina pri krste, svätení za kňaza a za biskupa, pri konsekráciách kostola, oltára, zvonov a

    6. Soľ /len v latinskom obrade/
    – má moc apotropickú, t. j. odháňať démonov a choroby. , chráni pokrmy pred skazou a dodáva im chuť. Je teda symbolom ochrany pred hriechom a pravej múdrosti

    7. Popol
    Symbolika popola je pominuteľnosť (je pozostatok toho, čo už nie je). , je symbolom smútku a pokánia. Dnes sa udeľuje na Popolcovú stredu popolec znak kríža na čelo veriacich popolom z posvätených ratolestí Kvetnej nedele z predchádzajúceho roka.
    V. SVÄTÉ MIESTA
    – také miesta, ktoré sú výlučne zasvätenom bohoslužbe – kultu Boha.
    SVÄTÉ MIESTA V STAROM ZÁKONE DO ČIAS MOJŽIŠA
    – obetovali na žertveníku (oltár), Jakub vzal kameň, ktorý mal pod hlavou, postavil ho na stĺp – maseebach – nalial na neho olej a nazval to miesto Betel – dom Boží,

    SVÄTÉ MIESTA V STAROM ZÁKONE OD ČIAS MOJŽIŠA
    Mojžiš dostáva od Boha presný popis chrámu a jeho vybavenia šatami, nádobami, rôznymi inými predmetmi, ktoré sa mali používať pri obetách
    1. Starodávna svätyňa Izraela – Izrael má akúsi prenosnú svätyňu, vďaka ktorej Boh môže trvalo prebývať uprostred ľudu, ktorý on vedie cez púšť. Stan Svedectva
    2. Dávidov zámer- zamýšľa vybudovať chrám Jahvemu Boh sa však proti tomu postaví – nie Dávid vystaví Jahvemu dom (=chrám), ale Jahve jemu vybuduje dom (-dynastiu)
    3. Šalamúnovo dielo – Boh chce umožniť svojmu ľudu bezpečné stretnutie so sebou a preto si zvolil tento príbytok, o ktorom povedal: “Moje meno je tu” /8, 29/., Šalamún uskutočnil Dávidov zámer

    4. Úloha chrámu v živote Božieho ľudu
    – ostatné svätyne ešte nebudú odstránené, ale jeruzalemský chrám bude stredom Jahveho kultu, tam sa prichádza na púť, každý vie, že Boží príbytok je “v nebi”, no chrám je akoby kópiou jeho nebeského paláca ktorý sa v nej akosi sprítomňuje tu na zemi. Preto, kult, ktorý sa v ňom koná, má úradnú hodnotu: týmto kultom kráľ a ľud sú v službe národného Boha.
    SVÄTÉ MIESTA V KRESŤANSTVE PRVÝCH TROCH STOROČÍ
    Bohoslužba sa spočiatku konala v privátnych – súkromných – domoch, boli aj kaplnky pod zemou v katakombách. Kresťania začali budovať vlastné chrámy za cisára Alexandra Severa (),Dioklecián () dal príkaz pozatvárať kresťanské chrámy a zbúrať
    Keď za Konštantína Veľkého nastala náboženská sloboda (Milánsky edikt –313), začali budovať veľké kresťanské svätyne( obyčaj posväcovania miest, vyhradených na bohoslužby).
    – chrám, kaplnky, cintoríny
    CHRÁM

    1. Chrám – sväté miesto – je vo všetkých náboženstvách posvätné miesto, o ktorom sa myslí, že sa v ňom sprítomňuje ľuďom božstvo, vďaka chrámu prichádza človek do kontaktu so svetom Boha.
    2. Chrám – názov- Dom Pána -, chrámy sa stavali aj nad hrobmi mučeníkov – kostol (od kostí mučeníka alebo svätého, na hrobe ktorého kostol stál).
    3.Symbol chrámu – je trojaký
    znázorňuje J. .K a jeho kráľovstvo – v chráme prebýva JK pod spôsobom chleba a vína,
    znázorňuje kráľovstvo J.K. aj tu na zemi , lebo sa v ňom zhromažďujú veriaci, údy jeho tajomného tela predstavuje ozajstné kresťanstvo-kresťanský ideál, ktorý skrze Krista sa zjednocuje v Pánovu Cirkev
    4.Druhy chrámov podľa predstaveného chrámu:
    – metropolitné – arcibiskupské – predstavený arcibiskup
    – katedrálne biskupské – predstavený biskup
    – kapitulné biskupské – predstavený — prepošt, protojerej
    – kláštorné – monastierske – predstavený – igumen – opát
    – farské – parochiálne – predstavený – farár – parochus
    – filiálne parochiálne – predstavený farár – parochus
    Bazilika minor je čestný titul. Po splnení predpokladov môže ho obsiahnuť ktorýkoľvek chrám.
    5. Miesto a orientácia chrámu
    Žiada sa, aby svätyňa chrámu bola obrátená a orientovaná na východ. Chrámy sa tak stavajú na základe predpisov Apoštolských konštitúcii z Východu nás osvietilo jasné slnko – Kristus, náš Boh
    na vyvýšenom mieste.- máme sa povzniesť nad všetko, čo nám prekáža k úplnému spoločenstvu s Bohom.
    Po vstupe do chrámu a trojnásobnej poklone ideme k analoju(ak v chráme nie sú svietniky) s ikonami a uctime si ich.Potom zaujmeme svoje miesto.

    6. Vnútorné zadelenie chrámu – tri hlavné časti:
    predsieň – predchrám, pritvor- pri vstupe do chrámu, niekedy boli dve: vonkajšia a vnútorná
    loď -chrám veriacich, koráb, chrám virnych
    svätyňa – svjatilišče, oltár – sa nazýva celá svätyňa
    Predsieň – pritvor
    Vonkajšia – Spočívala na stĺpoch, nebola ohraničená stenami, bola prístupná zo všetkých strán
    Z prvej predsiene sa vchádzalo troma dverami do vnútornej predsiene, bol tam zvyčajne obraz Adama a Evy, aby vyzývali veriacich k pokániu. Blízko k dverám alebo uprostred predsiene bola nádoba s vodou, v ktorej si veriaci umývali ruky, stáli tam kajúcnici prvej skupiny. Keďže boli vystavení zime, chladu a dažďu, nemali prístup do chrámu a prosili o modlitby tých, ktorí tam mali prístup, nazývali ich “plačúci “(uzimení-hiemantes). Prvá predsieň bola miestom útulku aj pre biednych a žobrákov.
    Vnútorná – tu stáli kajúcnici druhej skupiny aj katechumeni, nachádzali útočište – azyl – prenasledovaní, v predsieni je umiestnená nádrž so svätenou vodou. Nad predsieňou je zvyčajne zabudovaný chór. Dnešný babinec-v 40deň po pôrode aby sa čítali nad nimi očisťujúce modlitby.
    Yobrayuje trpiacu cirkev-očistec.Vykonávali sa tu litie, bdenie,synóda biskupov,vítanie snúbencov.

    Loď chrámu – chrám veriacich – chram virnych
    – miesto, kde sa veriaci zhromažďujú k bohoslužbe( ako koráb Noemov, ako čln sv. Petra.) Dávnejšie predsieň od chrámovej lode delilo troje dverí. Stredné sa nazývali kráľovské, cárske, veľké, lebo cez ne vchádzal panovník. Teraz cez ne vchádza biskup, kňaz a bočnými dverami veriaci
    V chráme boli:
    Krstiteľnica – hneď pri vchode. Bola v nej voda potrebná na krst. Dnes sa už nepoužíva-(Baptistérium – sud s vodou pre krsty)
    Spovedelnice – majú byť na viditeľnom mieste. Penitent a kňaz majú byt oddelení od seba.

    Ambón –polkruhovitý výbežok zo soley pred cárskymi dverami.Polkruhovitý tvar szmboliyuje odvalený kameň K. hrobu.Diakon na ňom stojí, číta evanjelium,roydáva prijímanie- a symbolizuje ohlasujúceho anjela. Na ambone je stojan – pulpit
    Spočiatku to bolo vyvýšené miesto na severnej, ľavej strane na čítanie apoštola, evanjelia a na homíliu.
    Z ambónu prednášal diakon Diptychy- dve tabuľky zo vzácneho materiálu. Na jednom boli vypísané mená živých: pápeža, patriarchu, metropolitu, biskupa, svetských predstavených a tých, ktorí nejakým spôsobom spomedzi veriacich sa zvlášť zaslúžilí o miestnu cirkevnú obec.
    Na druhej tabuľke mŕtvych boli mená svätých Starého a Nového Byť zapísaný v diptychoch bola veľká pocta, ale hanba bola vyčiarknutie., pri veľkom východnom rozkole pápeža vyčiarkli z diptých – na znak prerušenia spoločenstva s ním.. Neskôr ich prestali čítať nahlas a teraz kňaz spomína ako svätých, tak zomrelých ticho. (Nahlas spomína Bohorodičku).

    Analoj – sa nachádza v strede pod soleou. Stred soley je zvyčajne polkruhový, čo teraz nazývame ambónom Na analoji má byt stojatý krížik s dvoma sviečkami, uprostred chrámová ikona (dávnejšie sa menila podľa cirkevných sviatkov), na ľavej strane ručný kríž na bozkanie.
    Je to podstavec pod ikony či knihy.Býva prenosný, z dreva, zakrytý ozdobnou látkou
    Tetrapod je stôl (štvornohý), pri ktorom sa vysluhujú sviatosti; sv. krst a birmovanie, manželstvo
    Okrem vysluhovania sviatostí na tetrapode sa požehnávajú litijné dary- kolyva, kutija, ratolesti a sviečky Na utierni na tetrapod sa kladie evanjelium na uctievanie bozkom.

    Večná lampa – visí medzi tetrapodom a ikonostasom. Má svietiť stále, kým v chráme v artofore (v kivoti, vo svätostánku) je prítomný Eucharistický Kristus Farba večnej lampy má byť výrazná – červená. Svätyňa – svjatilišče

    v našich obradných knihách sa nazýva aj “oltár”. Myslí sa tým celá svätyňa aj s príslušným vybavením pre bohoslužbu V našich podmienkach slovo “oltár” označuje miesto, kde sa prináša najsvätejšia obeta. Pojmom chór označujeme spevákov pri speve polyfónie počas bohoslužieb.
    Presbytériom (kňazište) sa nazýva preto, lebo je to výlučné miesto pre biskupa a kňaza.

    Ikonostas
    – biblický katechizmus, kde obrazmi je vysvetlené učenie sv.Písma
    – stena, ktorá oddeľuje svätyňu od lode. Ikony sú vždy označené menom svätého, ktorého znázorňujú, ale to isté sa týka aj sviatkov alebo iných udalostí zo sv. Písma. Ikonostas je stena, ktorá siaha až pod strop chrámu, ako aj od steny k stene. Je plná obrazov, ktoré sú na ňom umiestnené podľa určitého poriadku. Ikonostas má 5 radov obrazov (mal by mať) a má troje dverí, ktorými sa vchádza do svätyne,
    Cárske dvere – kráľovské dvere, sv. alebo hlavné dvere sú v strede ikonostasu a vedú do stredu svätyne.
    Diakonské dvere sú na pravej a ľavej strane cárskych dverí, alebo na severnej a južnej strane.
    Ikonostas podľa obradných predpisov má päť obrazových radov v nasledovnom poriadku:
    1.rad je spodný rad s výjavmi zo SZ (vyhnanie z raja, potopa,obetovanie Izáka, …)
    2.rad po pravej strane sv. dverí je ikona Krista, po ľavej strane je ikona Bohorodičky s Ježišom na rukách. Na južnej strane je ikona chrámu , na severnej strane (ľavej) je ikona sv. Mikuláša,
    3.rad je vytvorený z ikôn sviatkov Pána a Bohorodičky – Je ich 12 Nad sv. dverami uprostred sviatkov je ikona Poslednej večere,
    4.rad ikôn je zostavený z apoštolov. aj s ich symbolmi: Petra s kľúčom, Pavla s mečom….
    – nad ikonou Posl. večere je Kristus, kt v sprievode Bohorodičky a sv. Jána Krstiteľa prichádza súdiť svet.
    5.rad ikôn znázorňuje prorokov. Je ich 16:
    Na vrchole ikonostasu je kríž s Ukrižovaným a pod krížom stojí Bohorodička so sv. Jánom apoštolom.

    Solea je vyvýšený priestor pred ikonostasom, na ktorom stojí aj samotný ikonostas. V strede sa solea vysúva zvyčajne do polkruhu do lode. Vysunutá polkruhová časť sa nazýva ambón, ktorý pripomína odvalený kameň z Kristovho hrobu Na ambón by nemal mať pristúp okrem kňazov a diakonov iný človek.

    Svätyňa je miesto za ikonostasom, kde sa v strede nachádza oltár – prestol, sv. trapéza, nemá byť prisunutý k stene, aby sa dal obísť, svätyňa v chráme má byt však vyvýšená, aby každý prítomný v chráme mohol vnímať dianie počas bohoslužieb, oltár by mala tvoriť kocka, ktorej 4 strany by mali byť

    Svätostánok je vždy umiestnený na oltári. Nazýva sa aj kivot alebo artoforos, alebo kovčeh. Prechováva sa v ňom Najsv. Eucharistia pre chorých. Je rôzneho vzhľadu, napr. ako malý chrám, ako hrobka Ježiša Krista, alebo ako jaskyňa. V našom prostredí je ako skriňa, v ktorej je uložená v darochraniteľnici Najsv. Eucharistia. Oltár je prikrytý prikrývadlami. Zvyčajne sú tri:
    1.katasarka – pripomína plaštenicu, v ktorej bolo Telo Ježiša uložené v hrobe.
    2.inditia -, symbolizuje slávu Božiu
    3. prikrývka tretia sa nachádza na predchádzajúcej – na inditii.

    Antimenzion – štvorcový kúsok plátna. Je na ňom zobrazené snímanie tela Ježiša Krista s kríža. V štyroch rohoch sú zobrazení 4 evanjelisti. Z opačnej strany v malom plátne je všitá – vložená do antimenziona – časť pozostatkov svätých – sv. relikvie. Antimenzion posviaca biskup na Veľký štvrtok – raz do roka – Na každom antimenzione musí byt napísané aj meno svätiaceho biskupa, v ktorý deň sa to udialo a pre ktorý chrám je antimenzion posvätený. Antimenzion sa vkladá medzi druhé a tretie prestieradlo na oltári. Nad antimenzionom sa rozprestiera iliton,- biele štvorcové plátno.
    Kríž na oltári pripomína, obetu kríža, ktorou Ježiš Kristus premohol hriech a smrť.

    Evanjelium je položené v strede oltára. Je v ňom zaznačená radostná zvesť Ježiša Krista
    Hornoje sidalisče sa nachádza za oltárorn – vrchný stolec, biskup sedel na tomto stolci v čase čítaní
    Pomocné kreslá sa ukladajú po stranách hlavného stolca (Sedia na nich kňazi slúžiaci sv. liturgiu

    Žertvenník Na ňom sa pripravujú dary pre sv. liturgiu. predstavuje Betlehem, jasle a Golgotu. Nemá na ňom chýbať kríž, ani rozprestretý iliton. Horia na ňom sviečky.

    Sakristia alebo diakonik Napravo od oltára, miestnosť na úschovu cirkevných nádob a rúch. je pristavená zvonku chrámu, častokrát z obidvoch strán. Jedna z nich je vyhradená potom pre kňaza a diakona k obliekaniu. Ma v nej byť všetko, čo je potrebné k bohoslužbe.

    K oltáru ešte patrí: na oltári má horieť 6 veľkých sviec. Ak slúži biskup, treba pridať ešte jednu – treba 7 sviečok. Je tradíciou Východu, že užíva sedemramenný svietnik za oltárom.
    Poznámka: Svietniky sa kladú dnes na oltár podlá okolností, aby vytvárali harmóniu a celok, počet nerozhoduje.

    Kostol a jeho zariadenie v latinskom obrade

    1) presbytérium – svätyňa
    2) chrámovú loď
    3) chrámovú predsieň V presbytériu sa nachádza:

    a) oltár – obetný stôl – ktorý môže byť prenosný, ak nie je pripevnený o podlahu a neprenosný ak je pripevnený o podlahu.
    b) ambón – na čítanie a hlásanie Božieho slova.
    c) sedile – predsednícke miesto pre biskupa, kňaza, alebo diakona.
    d) krstiteľnica -vo farskom kostole
    e) svätostánok – na úschovu Eucharistie.
    K výbave chrámu ešte patrí: organ, lavice pre veriacich, spovednice alebo spovedné miestnosti, obrazy a sochy
    KAPLNKY

    – miesto, ktoré je z povolenia ordinára určené na božský kult pre dobro nejakého spoločenstva alebo skupiny veriacich, ktorí sa tam schádzajú.
    súkromná kaplnka – miesto, ktoré je z povolenia ordinára určené na božský kult pre dobro jednej alebo viacerých fyzických osôb.(len biskup nepotrebuje povolenie)
    V kaplnkách sa môžu vykonávať všetky posvätné slávenia s výnimkou tých, ktorí sú podľa práva, alebo predpisu miestneho ordinára vyňaté alebo odporujú liturgickým normám.
    Musia však byt vyhradené iba na božský kult a oslobodené od akéhokoľvek domáceho používania.

    CINTORÍNY

    Oddávna je v praxi obyčaj pochovávať mŕtvych vedľa chrámu.
    1.Veriaci odpočívajú blízko toho miesta, kde v živote dostávali duchovnú potravu nadprirodzeného života,
    2.veriaci, ktorí ostali nažive, pri príchode do chrámu si majú spomenúť na zomrelých v modlitbách,
    3.aby si uvedomili lepšie, že živí a mŕtvi sú členmi tej istej Cirkvi, preto je medzi nimi úzka duchovná väzba.

    Ak je cintorín naplnený, možno ho znova začať užívať, no musí uplynúť aspoň 10 rokov od pochovania posledného mŕtveho,. Je starým zvykom stavať na hroboch pamätníky, zvyčajne v podobe kríža. Zvyčajne sa uvádza dátum narodenia a smrti zomrelého aj s jeho menom, prípadne povolaním. Uvádza sa aj citát z Písma, čo je veľmi chvályhodné a treba to podporovať.
    Nový cintorín má sa zakladať na vhodnom mieste. Má byť ohradený a zabezpečený pred zneuctením. Hroby treba kopať po poriadku vedľa seba. Na cintoríne má byť dom smútku. Nový cintorín sa má požehnať ako sv. miesto. Požehnanie možno vykonať iba po vyžiadaní súhlasu ordinára.
    Krypty (pečery, peščery) sú miesta, ktoré sa nachádzajú zvyčajne pod väčšími chrámami, príp. sú vystavané samostane ako hrobky. K týmto “cintorínom” patria najznámejšie podzemné krypty v Ríme nazvané katakomby. Počas prvých troch storočí kresťania sa tu schádzali na bohoslužby, ale tu aj pochovávali a chránili svojich mŕtvych -mučeníkov za vieru. Najväčšie sú katakomby sv. Šebastiána, v ktorých okrem pozostatkov mnohých mučeníkov uchovávajú sa aj pozostatky 46-tich pápežov.

    VI. BOHOSLUŽOBNÉ PREDMETY

    – tie, ktoré užívame pri vykonávaní bohoslužieb- Majú byť na vysokej umeleckej úrovni a udržiavané v najväčšom poriadku. Cirkev všetky bohoslužobné predmety požehnáva.
    Typikované -predmety predpísané na užívanie typikonom predmety
    trebnikové- predpisuje ich Trebnik (kniha na vysluhovanie sv. sviatostí a svatenín)

    BOHOSLUŽOBNÉ PREDMETY PODĽA TYPIKONU

    1. Diskos – pozlátený tanierik, podnos pre chlieb pri sv. liturgii,môže rnať aj nôžku, ale nemusí byť, je to však dovolené,zvyčajne pozlátený, má byť dosť veľký, aby sa naň zmestili častice potrebné k sv. prijímaniu, aspoň pri bežných liturgiách

    2. Hviezda – Je zložená z dvoch ramien, ktoré sú tak spojené, že sa dajú zložiť alebo roztiahnuť. V strede hore je zvyčajne krížik a pod nim je znázornená hviezda., má praktické poslanie v tom, že zabraňuje rozsypaniu častíc, keď sa v čase proskomídie prikrývajú.

    3. Čaša -nádoba na pitie. , z „pozláteného materiálu.. K čaši a k diskosu patria tri prikrývadlá:
    a) pokrovec – pnkrývadlo na času, malý štvorcový kus plátna dobre vystužený, bez bočných okrás..
    b) prikrývadlo na diskos je podobné prvému, len je v našich podmienkach trochu väčšie.
    c) aer – aérion – vozduch je veľké štvoruholníkový plátno na zakrytie čaše a diskosu naraz.
    Symbolika: Dva menšie pokrovčeky značia buď plienky alebo pohrebné plátno Ježiša Krista. Vozduch značí kameň na hrobe Ježiša Krista alebo nebo – vesmír, odkiaľ prišla Betlehemská hviezda.

    4.Lyžička (znamená kliešte, ktorými z nebeského oltára vzal cherubín žeravý uhlík a dotkol sa úst Izaiáša

    5.Hubka na utieranie diskosa sa u nás nepoužíva, inde je v praxi. Na čistenie diskosa a čaše sa u nás užíva lention. Je to biela podlhovastá látka, naprostriedku ktorej je vyšitý kríž.

    6.Kopia (lagkia) je nôž vyrobený na tvar kópie.Slúži na vykrojenie Baránka a častíc z prosfor na slúženie. Ak sa používajú častice vopred vykrojené, kopia sa môže použiť na “prebodnutie” vopred vykrojeného baránka. (Symbolizuje kópiu, ktorou stotník prebodol bokJežiša Krista na kríži).

    7, Ripida (ripidy) sú vejáre, ktorými sa odháňal od sv. darov hmyz. Zvyčajne sú z plátna alebo štylizované hlavy cherubínov s krídlami. U nás sa v liturgickej praxi nepoužívajú.
    8.Ampulky na víno a vodu sú krčiažky na vodu a víno, položené na vhodnom podnose

    9. Daronosica (ciborium) je kalich prikrytý s pevným vrchnákom s krížom, ktorý je ešte zdobený vyšívaným súkienkom okolo čaše. Uchováva sa v nej Eucharistia pre chorých a k poklone.

    10. Daroukazateľnica (monštrancia) je predmet zvyčajne tvaru Slnka alebo v našom obrade v tvare chrámu. Vkladá sa do neho Najsv. Eucharistia. Malá časť, do ktorej sa vkladá Najsv. Eucharistia -Baránok, sa nazýva Melkisedech. Je širšia ako v latinskom obrade, kde má tvar polmesiaca a nazýva sa Lunala U nás má Tvar štvorcový, aby sa Ahnec mohol bez ťažkostí a prípadného zneváženia Eucharistie vkladať.

    11. Dikirion a trikirion. dvojsviečnik a trojsviečnik, užíva biskup v byzantskom obrade

    LITURGICKÉ NÁDOBY PRE LATINSKÝ OBRAD: kalich
    obetná miska, paténa, monštrancia, lunula, konvičky na vodu a víno, nádoba na svätenú vodu s kropáčom, kadidelnica, loďka na tymian, nádoby na oleje pre chorých a katechumenov.
    LITURGICKÉ RÚCHA PRE LATINSKÝ OBRAD
    oltárne plátno /užíva sa len jedno/, korporál – štvorcové plátno bielej farby pod kalich,
    purifikatórium- obdĺžníkovité plátno na čistenie bohoslužobných nádob,
    pala – tvrdý, štvorcový predmet na zakrývanie kalicha,
    vélum -je trojaké: – na zakrytie kalicha, na vonkajšie prikrytie cibória, závojové na monštranciu.
    BOHOSLUŽOBNÉ PREDMETY PREDPÍSANÉ TREBNIKOM

    – k vyslúženiu každej sviatosti sú potrebné určité predmety, Trebnik – Sviatosti a sväteniny
    1.Krst – biele liturgické rúcho, posvätený olivový olej, Myro (posvätené v bežnom roku biskupom), jordánska svätená voda, kropidlo, vata na utieranie myra a oleja, podnos – tanierik – na zachytávanie svätenej vody,
    biela košieľka, tetrapod.

    2.Birmovanie -ako pri krste, pri osobitnom vyslúžení len myro a vata.

    3.Sviatosť zmierenia – spovedná miestnosť alebo spovedelnica.

    4.Nasvätejšia Eucharistia – k premeneniu je potrebný chlieb a víno.Ak k chorým – daronosica s uzáverom, v nej Najsvätejšia Eucharistia, lyžička, iliton, lention, diskos, svätená voda, kropidlo.

    5.Pomazanie chorých -všetko ako pri Eucharistii a pridáva sa olej chorých a kríž.

    6.Posvätenie kňažstva – pri stupni svätenia sú potrebné – diakonské, kňazské, biskupské rúcho

    7.Manželstvo -biele liturgické rúcho, kropidlo, Evanjeliár, sobášne venčeky, podnos na prstene, tetrapod so zažatými sviečkami

    CIRKEVNÉ PREDMETY K RÔZNYM OBRADOM A ŽEHNANIAM

    Vsenoščnikje nádoba na požehnanie chlebov, pšenice, vína a oleja na večierni s lítiou, väčší podnos s dvoma sviečkami a krížom uprostred, s dvoma nádobkami a s malým podnosom na pšenicu.

    Mirnik je štetec na mirovanie – pomazanie čela požehnaným olejom z lítie.

    Plaščenica (gr. teopitaphion) je odbĺžnikový kus plátna s vyobrazením mŕtveho tela Spasiteľa v hrobe alebo s výjavom ako sa kladie do hrobu, na Veľký piatok sa ukladá do sv. hrobu

    Kropidlo a kropenička rozličné žehnania so svätenou vodou

    Veľká nádoba (u nás sud) na svätenie vody 6. januára.

    Trojitá sviečka (ľudové trojica) sa používa pri svätení vody a na iných miestach

    Náručný kríž je vyrobený z dreva alebo z kovu. Má byť zakončený držadlom, aby sa mohol dobre chytiť do rúk. Podľa počtu vodorovných ramien 3, 2, 1 hovoríme o osem, šesť alebo štvorkoncovom kríži.

    Obraz Ukrižovaného má byt namaľovaný alebo vyrytý. Nemal by byt korpus – socha

    Kadideľnica je nádoba s vrchnákom, ktorá visí na retiazkach. Tri z nich držia nádobku a štvrtá, prostredná retiazka dvíha vrchnák kadidelnice.

    Loďka je nádobka v tvare loďky na tymian (kadidlo, ladan), z ktorej lyžičkou sa dáva tymian do kadidelnice.
    Pečiatka je štvorcový predmet s vyrytým Ahnecom s nápisom: IC XC
    NIKA
    Slúži na označenie prosfóry z ktorej sa režú častice k sv. liturgii. Na prvom mieste slúži na označenie Baránka -Ahneca. Nadpis je skratka a znamená Isus Christos – Niké -Ježiš Kristus – Víťaz.

    VII. BOHOSLUŽOBNÉ ODEVY

    Židom sám Pán Boh predpísal, aké majú byť bohoslužobné rúcha. aké obety a kedy mu ich majú prinášať, prvý kňaz Áron mal mat náprsník efod, a vrchné rúcho – plášť, tuniku, mitru a pás. Rúcha sa mali užívať len pri obradoch a mali ich uschovávať vo svätom stánku. Nemohli v nich vyjsť medzi ľudí. V Novom Zákone apoštoli nepoužívali zvláštne šaty k bohoslužbám. Mali tie isté rúcha, ktoré užíval ľud v bežnom živote, Je však možné, že k bohoslužbám užívali sviatočné oblečenie, i keď zo svetského života, ale mohli byť už vyčlenené len na bohoslužby

    RÚCHO SUBDIAKONA

    Stichár – znamená priamy, rovná línia, latinsky „alba“ biely. Je to dlhé biele rúcho, ktoré zakrýva celého človeka , “odev – pod riznik”. Diakon dá na stichár orár. Odev, kt J.K. utkala Panna Mária.

    Náplecník – väčšinou sa neužíva. Je to štvoruholníková látka s dvoma šnúrkami.

    Pás – pojas – užíva sa z praktických dôvodov. na podviazaniekošele,u kňazov zároveň aj na pripevnenie epitrachila. Pás pripomína zásteru, ktorou bol opásaný Pán Ježiš na Poslednej večeri

    RÚCHO DIAKONA

    Okrem spomínaných šiat subdiakona oblieka si diakon: naplečnik, stichar a dalmatiku, U nás rozdiel medzi odevom diakona a subdiakona nie je žiaden. Odevy sú rovnaké.
    Orar – dlhý pás, ktorý sa kladie na ľavé rameno diakona a prechádza pod pravou rukou naspäť na ľavé rameno, aby pravá ruka bola voľná. Môže byť na nich vyšitý grécky alebo aj inojazyčný výraz hagios “-svätý, alebo sú na ňom krížiky. Opísaný spôsob nosenia orára je na východe dovolený len u arcidiakona. Diakon má orár akoby len prehodený cez pravé plece.

    RÚCHO KŇAZA

    – naplečnik, stichar, pojas., epitrachil a felon – rizy.
    Epitrachil – nazývaný aj štóla, odznak moci a hodnosti kňaza Len v epitrachile koná kňaz nasledovné bohoslužby: každodennú večiereň, polnočnú pobožnosť – polunoščnicu – a časy bez čítania Evanjelia, rôzne služby vykonané v domoch .LO – štóla

    Felon – ” – znamená cestovný plášť. Je to také oblečenie, ktoré nemá rukáv a má otvor na hlavu. Prikrýva celého človeka od hlavy až po päty, necháva voľnú len hlavu.
    LO .- sa nazýva „casula “(ornát). kazula.
    . Ozdobený mnohými krížikmi sa nazýva polystavrion a nosia ho biskupi.
    Kňaz ho oblieka pri slávnostných bohoslužbách a pri vysluhovaní sv sviatostí:, vždy na tie bohoslužby, kde sa číta sv. Evanjelium.

    Skofija, kamilavka malá čiapočka na zakrytie hlavy Kňazi ju mali čiernej farby a biskupi ju majú fialovej farby, ktorá sa nazýva solideo – a dávajú ju dolu tesne pred premenením. Teraz nahrádza skofiju kolpak.

    Kolpak je kňazská liturgická prikrývka hlavy.. Dnes sa nosí mitra vo východnom obrade a infula v LO.

    Narukavnice – Symbolicky narukavnice pripomínajú povrazy, ktorými Ježiš Kristus mal zviazané ruky.

    Nabedernik podlhovastý štvoruholníkový kus liturgického odevu, kt sa zavesí na pás, ktorým je kňaz opásaný. , povinný vlastniť každý kňaz a biskup. Vyvinul sa z utierky , kt kňaz používal po umytí rúk

    BOHOSLUŽOBNÉ RÚCHA BISKUPA

    – Biskup si oblieka: naplečnik, stichar, pás, epitrachil (nie vždy). Okrem týchto rúch užíva:
    Omofór – znamená “nesiem na ramenách”,široký pás, ktorý sa kladie navrch všetkých bohoslužobných rúch biskupa. Vpredu a vzadu padá z pliec biskupa smerom k zemi. Je ozdobený červenými alebo čiernymi (aj inej farby) krížikmi. Bez omofóra biskup nemá robiť žiadne biskupské úkony

    Panagiia – Je to veľký okrúhly obraz Spasiteľa alebo Bohorodičky ktorý biskup nosí na hrudi.

    Náprsný kríž – -pripomína, že biskup je povinný nosiť nielen Ježiša Krista vo svojom srdci, ale vyznať Ukrižovaného aj svojim životom. Ak je možné, tak sa do neho vkladá čiastočka zo sv. Kríža Pánovho s písomným svedectvom o pravosti relikvie (zrejme nie do všetkých).

    Mitra – znamená veniec na hlavu prikrývka na hlavu LO – infula – má dva konce,

    Tiara – trojitá koruna rímskeho pápeža, Vyvinula sa z obyčajnej mitry.
    Od čias Pavla VI. sa trojitá koruna nenosí. Pavol VI. ju dal k dispozícii pre chudobné vrstvy Ríma.

    Mantija — znamená vrchný odev, ktorý sa zakladal na ľavé rameno tak, že vychádzal spopod pravého ramena. Je to čierny alebo fialový odev nezošitý vpredu Biskupská mantija je zvyčajne fialovej farby. Má spony – skrižaly – 4 kusy, ktoré zn. SZ a NZ a ozdoby zvané istočnik, ktoré označujú pramene spasiteľnej náuky, ktorú biskup hlása. Na východe mantija biskupa bola ešte ozdobená zvončekmi

    Žezlo – paterisa – znamená pastiersku palicu a otec – otcova výchovná ruka (palica). Na žezle je uprostred dvoch hadov znázornený kríž,

    Orol je neveľký, okrúhly alebo štvorhranný kus látky z pevnejšieho plátna, na ktorom je vyšitý orol vznášajúci sa nad mestom, z ktorého vytekajú tri rieky, má sa na neho postaviť biskup počas vysviacky

    Sakkos – odev vyrobený zo srsti, zvyčajne zo srsti kozy, užívajú biskupi namiesto felóna sakkos. boli zdobené mnohými
    Prsteň Znázorňuje a symbolizuje zasnúbenie biskupa s eparchiou.

    Piuska, solideo je malá čiapočka fialovej farby, vo VO to bola vlastne dávnejšia skofija.

    Sindon “- biskup ho používa pri posviacke chrámu. Je to dlhý biely odev, u nás sa neužíva.

    Pallium – LO – patri k oblečeniu metropolitu. Je to vlastne omofor v malom s piatimi čiernymi krížikmi,
    BO – znakom biskupa sú tri vodorovné čierne) stuhy na spodnej strane omofora. Metropolita má štyri.
    Pomodlia sa modlitby a pri obliekaní pobozká sa každý kus rúcha.

    LITURGICKÉ ODEVY V LATINSKOM OBRADE:

    alba – dlhá, biela košeľa pre akolytu, diakona, kňaza a biskupa,
    cingulum – látkový povraz,
    humerál – slúži na zakrytie ramien a šije,
    ornát, kazula – omšové rúcho pre kňaza,
    pluviál – pôvodne plášť do dažďa, užíva sa podľa ľubovôle pri pobožnostiach,
    štóla – dlhá stuha z látky v liturgickej farbe a symbol duchovnej moci kňaza. Diakon ho používa krížom,
    dalmatika – vrchný odev pre diakona.
    . Odlišné častí, ktoré užíva biskupa kňaz nie sú: infula – mitra, pileolus – solideo – čiapočka,
    berla – pastierska palica, biskupský prsteň, pallium – nosí ho len arcibiskup

    VIII. LITURGICKÉ FARBY BYZANTSKÝ OBRAD

    – na Východe je väčšia voľnosť ako na Západe
    Svetlé šaty alebo svetlé farby sú: biela, zlatá, strieborná alebo taká, kde prevažuje biela farba. Užívajú sa:v nedele,v sviatky Pána, Bohorodičky ,na pohreboch vo Svetlom týždni ,na pohreboch deti do 7. rokov,

    Zlatá a strieborná farba sú slávnostné a preto sa používajú na významné sviatky namiesto bielej farby.

    Tmavočervená farba sa používa vo sviatok Spolutrpiacej Bohorodičky,vo sviatky sv. Kríža -vo veľký týždeň až do veľkej soboty, keď sa na čítanie evanjelia kňaz prezlieka do svetlých šiat. V prešovskom biskupstve tvorí výnimku aj Veľký piatok – slúži sa v čiernej farbe. V iných eparchiách sa slúži v tmavočervenej farbe.

    Zelená farba v prešovskom biskupstve sa používa: na Zoslanie Svätého Ducha, vo všedné

    Modrá farba sa používa pri mariánskych oslavách

    Čierna farba sa používa: pri pohrebných obradoch,bohoslužby za zomrelých

    Miešaná farba bola donedávna v používaní, teraz sa v liturgii nemá používať

    LATINSKÝ OBRAD
    Latinská liturgia používa päť druhov základných farieb a štyri druhy vedľajších.
    K základným farbám patrí:
    biela farba – používa sa vo veľkonočnom a vianočnom období, na sviatky Pána, Panny Márie a v pamätné dni svätých, ktorí neboli mučenici, na sviatok Všetkých svätých, na Narodenie sv. Jána Krstiteľa, sv. Jána Ev
    červená farba – používa sa na Kvetnú nedeľu, na Veľký Piatok, na Turice, v dni apoštolov a mučeníkov,
    zelená farba – používa sa v nedele a všedné dni liturgického obdobia
    fialová farba – používa sa počas adventu, veľkého pôstu, pri pohreboch a zádušných omšiach,
    čierna farba – môže sa používať pri pohreboch.

    K vedľajším lit. farbám patria:
    Zlatá a strieborná farba sú slávnostné farby a preto sa používajú na významné sviatky namiesto bielej farby.
    Modrá farba sa používa pri mariánskych oslavách.
    Ružová farba sa môže použiť tretiu adventnú a štvrtú veľkopôstnu nedeľu.

    IX. ZVON
    – poslaním zvonov je zhromažďovať veriacich na bohoslužby, povznášať cirkevné slávnosti, upozorniť tých, ktorí nie sú v chráme, že v chráme sa konajú bohoslužby, aby sa duchovne zapojili a zjednotili
    – zvony treba ich požehnať (posvätiť). Pri svätení zvonov k cirk. účelu zvon dostáva nemo nejakého svätého.
    Na Východe sa rozlišujú zvony na:
    zvon slávnostný, zvon voskresnyj – vzkriesenia – nedeľný, zvon polyjelejný – polyjelejnyj,
    zvon každodenný – povsjakdennyj, zvon piaty alebo malý zvon.
    Podobne aj zvonenie sa nazýva slávnostné, nedeľné, za mŕtvych, veľkopôstne.
    Sú dva druhy zvonenia:
    1. Blahovisť – oznamujúce zvonenie jedným zvonom 2.Vlastné zvonenie -vyzváňajú všetky zvony
    Ked’ zvonia všetky zvony a zvonenie sa trikrát preruší a znova začne, nazýva sa takéto zvonenie Trechozvon – trojzvon (trojzvonenie]. Cirkevné zákony zakazujú zvoniť počas interdiktu nad určitým územím, na pohreboch ľudí vylúčených z Cirkvi, nezmieriteľným odpadlíkom, ľuďom, ktorí o službu Cirkvi v živote nestáli. Počas liturgie u nás sa zvoní, prezváňa trikrát:
    pri premenení chleba po premenení vína počas pozdvihovania.
    X. POZOSTATKY SVÄTÝCH

    telesné pozostatky svätých alebo mučeníkov,predmety, ktoré za života užívali alebo majú súvis so svätým ,nástroje umučenia, odev a pod.,predmety, ktoré. dotýkali tela Spasiteľa: tŕňová koruna, kríž, klince,. zasluhujú si povinnú úctu veriacich.
    – dnes sa nesmie slúžiť sv. liturgia bez pozostatkov sv. na oltári -dokiaľ sa tam nedá antimenzion
    Pre aprobáciu (potvrdenie) biskupom je potrebné, aby sa pozostatky nachádzali v uzatvorenej nádobe (príp. truhle) s pečaťou biskupa, ktorý potom vydá o tom listinu, dosvedčujúcu pravosť pozostatkov.

    XI. SVÄTÝ KRÍŽ
    Svätý kríž je najvážnejším výrazom základnej pravdy
    Pripomína nám, čo máme veril v koho máme dúfať a koho milovať. Je znakom nášho boja so zlom, nášho víťazstva Štyri významy krížov:
    1. Spomína sa ako hmotný kríž, najhanebnejšie náradie smrti – drevo potupy
    2. Spomína sa ako kríž, na ktorom zomrel Ježiš Kristus.
    3. Spomína sa vo význame vykupiteľskej smrti Ježiša Krista a vo význame milosti vyplývajúcej zo smrti Je
    2. Vo význame všetkých utrpení, ktoré nám Boh zosiela, alebo ktoré človek dobrovoľne prijíma pre Krista V tomto zmysle kríž – znak najväčšej potupy a hanby-stal sa záchranou veriacich a slávou Ježiša Krista.
    Na Západe po čase začali telo Ukrižovaného nie maľovať, ale vyrezávať v podobe sochy. Na Východe ostala maľba, prípadne reliéf, vyrytý do kríža. Dodnes sa telo Ukrižovaného maľuje.
    XII. SVÄTÉ OBRAZY

    Už v v katakombách sa stretávame s symbolmi: ryba, holub, palmová vetva, chleby, kríže, dobrý pastier a pod. V SZ sa nepoužívali žiadne obrazy- modloslužby – teraz vieroučné poslanie
    Maliar- ikonopisec – zobrazuje rôzne osoby zvyčajne na základe opisu Sv. Písma:- Boha otca, J.K., Svätého ducha, Bohorodičku, anjelov
    starozákonné postavy: Adam a Eva , Abrahám, Mojžiš, Jób
    Proroci: Eliáš , Elizej, Izaiáš, Jeremiáš, Daniel, Jonáš, sv Ján Krstiteľ- všetci v rukách zvitky dvojích kníh,
    obrazy novozákonných svätých:
    evanjelisti – Matúš, Marek, Lukáš, Ján
    apoštoli: Peter, Pavol, Andrej, Jakub, Juda Tadeáš, Jakub, Bartoloměj, Filip, Tomáš, Matej
    mučeníci:sv, Stefan, sv Juraj,sv. Jozafád, sv. Mikuláš, sv.Bazilej, sv. Ján Zlatoústy
    XIII. CIRKEVNÉ ZÁSTAVY
    Vznikli po známej udalosti videnia cisára Konštantína – v tomto znaku zvíťazíš. Dal urobiť znaky na vojenské zástavy, ktoré vlastne boli predchodcami cirkevných zástav. Na zástavách sú vyobrazenia svätých alebo výjavy zo Sv. Písma. Plátno býva rozličných farieb.
    XIV. BOHOSLUŽOBNÉ KNIHY

    -knihy, v ktorých sa nachádzajú všetky cirkevné bohoslužby a predpisy. Niektoré sú veľmi staré :
    Žaltár siaha do čias kráľa Dávida , bol autorom veľkej časti žalmov.
    Evanjelium obsahuje štyri evanjeliá. Bolo napísané medzi rokmi 40-90.
    Apoštol zahŕňa v sebe Skutky apoštolov, taktiež aj listy sv. Petra, Pavla, Jakuba 63 do roku 92.
    grécke bohoslužobné knihy boli preložené do staroslovienskeho jazyka- Cyril a Metod
    Knihy, z ktorých sa slúžia bohoslužby v našich chrámoch, delíme na:
    – knihy so stálymi časťami – obsahujú stále časti bohoslužieb,
    – knihy s menlivými časťami – obsahujú menlivé časti bohoslužieb.
    Knihy s menlivými časťami bohoslužieb sa ešte delia na: – Veľkonočný okruh, – Vianočný okruh

    KNIHY SO STÁLYMI ČASŤAMI BOHOSLUŽIEB

    Veľký Časoslov – obsahuje všetky sťále časti bohoslužieb, ako aj modlitby ktoré sa stále veľmi často v bohoslužbách vyskytujú. ranné modlitby, polnočná, sobotná, nedeľná pobožnosť

    Utiereň – ranné motlidby.

    Večiereň so žalmami, večerné modlitby,

    Malé a Veľké povečerje s modlitbami na odpočinok.

    Cárske Tropáre vzkriesenia –

    Mesiacoslov – kalendár na celý rok, kde pri každom svatom je jeho krátky životopis

    Malý časoslov – obsahuje cirkevné hodinky , kalendár svätých s kondákmi k ich úcte,

    Služebník – liturgikon – – obsahuje bohoslužobné texty troch liturgií: sv. Bazila Veľkého, s poučením, kedy ich slúžiť, sv. Jána Zlatoústeho, s poučením, ako majú prijímať veriaci, sv. Gregora, rímskeho pápeža, s poučením, ako sa má slúžiť; ako aj tie texty utierní a večierní, ktoré kňaz potrebuje pri slúžení týchto bohoslužieb. Gréci zostavili z liturgikona diakonikon – pre diakona a knihu zvanú anagnostikon – pre lektora alebo speváka.

    Archijeratjkon – Obradná kniha pre biskupa, ktorú výlučne užíva len biskup.

    Trebnik – je kniha, ktorá obsahuje poriadok vysluhovania sv. sviatostí, cirkevných požehnaní a modlitby na rôzne príležitosti. Okrem toho obsahuje posvätenie zvonov, cirkevného rúcha, bohoslužobných nádob, cintorína, ozimín a pod. Má všetky obrady, ktoré sú potrebné pre veriacich, ak si ich nárokujú. Odtiaľ je názov trebnik- čo ľudia potrebujú.

    KNIHY S MENLIVÝMI ČASŤAMI BOHOSLUŽIEB

    Oktoich – osmohlasnik, , je bohoslužobná kniha, ktorá obsahuje menlivé častí kanonických hodín na deň týždňa, týždňového okruhu:Je to kniha, ktorá obsahuje všetky menlivé časti bohoslužieb do soboty večera, to zn. nedeľnú bohoslužbu do druhej soboty vrátane. Je podelený na 8 hlasov.

    Akaftistnik – znamená nesedieť. Je to zbierka akaftistov, počas ktorých sa stojí.

    Typjk – typikon -. V skutočností nie je bohoslužobnou knihou, ale podáva ako všeobecné, tak aj partikulárne pravidlá týkajúce sa bohoslužieb a určuje, čo a ako sa má končiť nejaká bohoslužba,

    TRIOĎ

    Trioď – Značí tri piesne. Poznáme dva Triody: – Trioď pôstna a Trioď kvetná.

    Synaxár je tiež súčasťou Triody. Je to krátky životopis svätých alebo opis sviatku, na akú pamiatku bol ustanovený. Obsahuje aj krátku morálnu náuku

    Minea – znamená mesačné slúženie. Je to kniha, ktorá obsahuje bohoslužby na každý deň mesiaca. Bohoslužby sú podelené na 12 mesiacov. Minea má preto 12 zväzkov.

    ŽALTÁR, EVANJELIUM, APOŠTOL

    -sú to bohoslužobné knihy, ktoré obsahujú menlivé časti ako sviatkov stálych, tak aj sviatkov menlivých.

    Žaltár je zbierka 150 žalmov, ktoré podľa cirkevného poriadku sú podelené na 20 kaftiziem
    Žaltár sa číta nepretržite celý rok. Je podelený takým spôsobom, že počas týždňa sa prečíta celý Žaltár je sv. kniha inšpirovaná Svätým Duchom. Autorom väčšiny žalmov je kráľ Dávid. Po Pánovej modlitbe žalmy sú najkrajšími modlitbami Cirkvi.Žalmy poznáme: mesiánske, prosebné, odprosujúce, ďakovné, oslavné a kajúce Žaltár preložili do staroslovienčiny sv. Cyril a Metod. Prvý náš tlačený žaltár bol
    vydaný v Krakove.

    Evanjelium – Jevanhelie – obsahuje text štyroch evanjelií od štyroch evanjelistov, umiestnené v nasledovnom poradí:Matúš, Marek, Lukáš, Ján
    . Evanjelium na oltári symbolizuje Ježiša Krista Text každého evanjelia je podelený na hlavy a začala -začiatky. Hlavy sa delia ešte na veršePred každým začalom je vytlačená značka alebo krížik a napísané, komu dané začalo treba čítať – na aký sviatok. Okrem toho s uvedené slová, ktorými treba začínať čítanie textu. Na konci evanjelia je prehľad čítania evanjelií na celý rok, kedy ktoré evanjelium treba čítať. Zvyčajne sa delí tento ukazovateľ na šesť častí.
    V roku 1 986 boli vydané “Liturgické čítania” pre naše biskupstvo. Sú to čítania na nedele a sviatky. V roku 1990 vyšli liturgické čítania i na všedné dni cirkevného roka. Zvyčajne na každý deň sa uvádzajú dve čítania a evanjeliá.

    Apoštol je bohoslužobná kniha, ktorá obsahuje okrem 4 evanjelií všetky ostatné spisy N.Z
    Skutky apoštolov 7 listov; Jakuba, 2 Petra, 3 listy Jána, List Júdu, 14 listov sv. Pavla a Zjavenie sv. Jána.
    Apoštol podobne ako evanjelium je podelený na tzv. začala –perikopy, 335 začal.

    Irmologion je kniha, ktorá obsahuje rôzne cirkevné spevy aj s nápevmi a prináša ich znotované. Obsahuje výťah z rôznych cirkevných kníh: Oktoicha, Minei, Triody.

    BOHOSLUŽOBNÉ KNIHY V LATINSKOM OBRADE

    Missale Romanum – kniha na slávenie Eucharistie,
    Breviarum Romanum, teraz Liturgia Horarum – so zadelením žalmov, čítaní a modlitieb, najmä pre kňazov a rehoľníkov,
    Pontificale Romanum – kniha obradov, ktoré koná biskup,alebo splnomocnení kňazi,
    Rituale Romanum – formuláre a prepisy na vysluhovanie sviatostí
    Evanjeliár – obsahuje perikopy pre liturgiu,
    Martyrologium – kalendár s krátkymi životopismi svätých,
    Graduale a Antifoniarum – knihy omšových spevov,
    Lectionarium – zadelenie čítaní Svätého písma pri omšiach,
    Passionarium, passionale – sú legendy na čítanie.
    Directorium – kalendár pre liturgiu.

  • Poriadok bohoslužieb

    Posvätná kongregácia pre východné cirkvi

    PORIADOK BOHOSLUŽIEB
    večierne, utierne a svätej liturgie (byzantsko-slovanského obradu)

    Dovoľuje sa tlačiť.
    V Ríme dňa 25. februára 1958.

    + Eugen kardinál Tisserant
    sekretár Posvätnej kongregácie pre východnú cirkev

    I. ÚVODNÉ USTANOVENIA

    1. Svätyňa a svätý stôl
    Aby sa bohoslužby mohli konať náležite a dôstojne, treba povedať niečo o svätyni (svjatilišče) a svätom stole (svjata trapéza, prestol).

    1. Svätyňa má byť aspoň o jeden stupeň vyššia ako loď chrámu. V samej svätyni nemajú však byť nijaké stupne, čo vedú k oltáru.

    2. Svätý stôl (prestol, svätá trapéza) je štvorboký, oddelený od múru, stojí uprostred svätyne, aby sa mohlo okolo neho chodiť. Pod severnou stenou svätyne je stôl na proskomídiu (predloženie, žertveník) a pod južnou stenou iný stôl s pripravenými bohoslužobnými rúchami.

    3. Artofor, alebo kivot, čo je uprostred oltára (bohostánok, svätostánok) má byť zriadený na spôsob malej svätyne alebo rakvy. Nemá byť príliš vysoký ani široký, aby počas bohoslužieb slúžiteľovi a spoluslúžiacim neprekážal v liturgických úkonoch a neznemožňoval ich.

    4. Svietniky, čo stoja na oltári, nesmú ho zakrývať, ale po obidvoch stranách kríža, alebo bohostánku patrí sa postaviť jeden svietnik s jednou, dvoma alebo troma sviečkami; možno použiť tiež sedemramenný svietnik s olejovými lampičkami, aký sa stavia vzadu za oltár.

    5. Na prestol (svätý stôl) nesluší sa klásť nijaké relikviáre ani kvety – nech už prirodzenné alebo umelé – ani nič, čo nie je potrebné pri bohoslužbe; kniha na bohoslužbu (služobník) má ležať na poduške, nie na pulte, ak už neleží na analoji (stojacom pulte) z ľavej strany prestola.

    6. Ikonostas má mať obraz Spasiteľa po pravej strane cárskych dverí a obraz Bohorodičky po ľavej strane, taktiež iné obrazy majú byť rozostavené na svojich miestach – podľa obyčaje.
    Bočné (druhoradé) cerkvi a kaplnky tiež majú mať svoje ikonostasy; no oltáre v nich, pokiaľ nemajú svoje ikonostasy, netreba pokladať za vhodné na bohoslužby.

    7. Do svätyne nemá prístup nikto okrem kňazov, diakonov, klerikov a posluhujúcich. Pre svetských ľudí, ktorí nespoluúčinkujú pri bohoslužbe, nieto miesta vo svätyni, tobôž nie pre ženy, bez ohľadu na ich pôvod a príčinu.

    8. Diskos je dostačujúco hlboký a opatrený okrajom; môže mať aj nôžku.

    9. Kadidelnica má krátke retiazky, aby sa ňou mohlo ľahko okiadzať na plný rozmach.

    10. Nemajú sa používať iné liturgické rúcha ani iné bohoslužobné pokrývky okrem tých, ktoré sa v tejto knižke uvádzajú na každú bohoslužbu; používanie zvončekov, organov alebo harmónií je vylúčené.

    2. Všeobecné pravidlá
    11. Malá poklona (malá metánia), pri ktorej sa robí znamenie kríža na sebe a trochu sa skláňa hlava i plecia, no pri ktorej sa ruka nespúšťa ani po kolená, alebo až po zem pred znamením svätého kríža alebo po ňom, sa používa v týchto prípadoch:
    a) keď tí, čo pristupujú k svätému stolu, po prvý raz vchádzajú do svätyne a vychádzajú z nej; tí, čo robia túto poklonu, bozkajú aj svätý stôl;
    b) na začiatku každej bohoslužby pri slovách: Blahosloven Boh náš alebo, keď nieto kňaza, Molitvami svjatych otec;
    c) na Svjatyj Bože, a to tri razy; taktiež : Krestu Tvojemu poklaňájemsja ;
    d) na Priidite, poklonímsja, a to tri razy.
    e) na trojité Alilúja pri konci stichov, a to tri razy.
    f) keď sa spomínajú tri Osoby Najsvätejšej Trojice;
    g) vtedy, keď niekto dostáva požehnanie od kňaza;
    h) keď sa niekto postaví pred cárske dvere, aby niečo čítal alebo spieval, a keď stadiaľ po čítaní alebo spievaní odchádza;
    ch) kedykoľvek niekto prechádza popri sv. oltári alebo ikonostase;
    i) keď to predpisujú rubriky
    Znamením sv. kríža, avšak bez sklonenia hlavy a pliec sa treba poznamenať aj na začiatku a na konci evanjelia.
    Taktiež diakon má vzdať česť neveľkým úklonom hlavy a pliec pred kňazom, keď vychádza zo svätyne pred ikonostas na ekténie, alebo keď sa tam vracia.

    12. Veľká poklona alebo veľká metánia, pri ktorej sa robí na sebe znamenie sv. kríža a celým telom padne na zem, sa robí iba v čase Veľkého pôstu – štyridsiatnice a na liturgii preždeosvjaščenych darov – vopred posvätených darov.

    13. Modlitby s rozprestrennými a pozdvihnutými rukami sa konajú iba vtedy, keď je to výrazne predpísané, taktiež pri modlitbe Niktože dostojin ot svjazavšichsja ploťskimi pochoťmi pri Cherubínskej piesni, pri Hori imijim serdca a pri Modlitbe Pána. Pri rozprestretí rúk lakte nemajú sa opierať o boky, no ruky samy majú sa voľne povznášať nahor.

    14. Ruky, keď sa o nich nepredpisuje, ako ich držať, možno držať rozličným spôsobom: možno ich položiť na svätý stôl, alebo nimi držať služobník, alebo mať ich spustené dolu pod felónom, či mať ich pod nim zložené na prsiach, no nie tak, aby sa prsty skladali k prstom.

    15. Keď diakon vyhlasuje ekténiu, pozdvihuje troma prstami pravej ruky orár aj vtedy, keby to vždy nebolo výslovne zaznamenané v rubrikách; kňaz sa už na začiatku ekténie môže začať potichu modliť modlitbu príslušnej ekténie.

    16. Keď diakon vyhlási: Hlavy vaša Hospodevi priklonite, všetci sklonia hlavu i plecia.

    17. Prisluhujúci vo svätyni počas sv. liturgie neskláňajú kolená, ale ľud, ak chce, môže kľačať.

    18. Keď kňaz žehná, prekladá krížom palec pravej ruky s prsteníkom, ukazováčik drží spriama a prostredný prst s malíčkom trochu ohne. Pri prijímaní požehnania všetci skláňajú hlavy a plecia a prežehnajú sa.

    19. O otváraní a zatváraní dverí ikonostasu a záclony cárskych dverí treba zachovať tieto všeobecné pravidlá:
    a) Bočné dvere ostávajú zavreté vždy okrem prípadu keď niekto nimi prechádza.
    b) Cárske dvere sa otvárajú, keď na začiatku večierne so vsenočným kňaz okiadza, a zatvárajú sa, keď sa začína 103. žalm; otvárajú sa aj pri všetkých vchodoch na večierni, na utierni, na liturgii, taktiež keď sa nesie evanjelium a počas prepustenia.
    c) Na utierni sa cárske dvere otvárajú pred prokimenom a zatvárajú sa po vozhlase Milostiju i ščedrotami. Otvárajú sa aj počas spevu Veľkého slávoslovia a po prepustení sa zatvárajú.
    d) Na svätej liturgii sa cárske dvere otvárajú pred malým vchodom a po sv. evanjeliu sa zatvárajú; znovu sa otvárajú pred veľkým vchodom a po ňom sa zatvárajú; napokon po prijímaní slúžiacich a diakona sa otvárajú a na konci svätej liturgie sa zatvárajú. Niekedy však možno tieto dvere otvárať a zatvárať častejšie.
    e) Cez celý Svetlý týždeň – veľkonočný – cárske i diakonské dvere ostávajú otvorené aj pri prijímaní slúžiaceho.
    f) Počas archijerejskej bohoslužby sú cárske dvere vždy otvorené.
    g) Záclona cárskych dverí je odhrnutá cez celú večiereň i celú utiereň. Na sv. liturgii sa odhrnie po proskomídii a tak ostane až do konca malého vchodu; potom sa znovu odhrnie, keď diakon vyzýva: Dveri , dveri, a zaťahuje sa pri vozhlase Svjataja svjatym; napokon pred prijímaním veriacich sa odhrnie a ostane odclonená až do konca sv. liturgie.
    V niektorých krajoch je zvyk otvárať cárske dvere i odhrnúť záclonu od začiatku až do konca sv. liturgie sv. Jána Zlatoústeho i sv. Bazila Veľkého a na liturgii preždeosvjaščennych po Da ispravitsja molitva moja, taktiež na večierni po vchode sa už nezatvárajú. Tento zvyk sa nesmie zavádzať v iných krajoch, naopak, treba sa starať, aby si ľud všade navykal na presnejšie zachovávanie obradu.

    20. Kadidlo do kadidelnice kladie nielen sám kňaz, môže to robiť dokonca aj prisluhujúci alebo diakon, ale potom ho podáva kňazovi, aby ho požehnal.
    Je chvályhodné, keď kňaz – a taktiež diakon – pred okiadzaním s kadidelnicou v pravej ruke urobí napred znamenie kríža, a keď pri okiadzaní nejakej osoby alebo veci vzdá jej úctu ľahkým úklonom hlavy a pliec.

    21. Keď kňaz pri bohoslužbe po prvý raz žehná kadidlo, vtedy hovorí modlitbu: Kadidlo tebi prinosim, v ďalších prípadoch len slová: Blahosloven Boh naš.

    22. Pri obliekaní a bozkaní bohoslužobných rúch treba zachovávať predpisy, podané na začiatku proskomídie (ďalej č. 103 – 106); pri iných bohoslužbách sa síce vynechajú príslušné modlitby, ale ostatné treba zachovať.

    23. Keď kňaz, ktorý má konať nejakú bohoslužbu, neoblieka si stichar, má si na dlhý odev obliecť ešte vrchný odev, ktorý sa grécky volá rason a slovansky rjasa.

    24. Nikto si nesmie obliecť rúcho, vlastné vyššiemu stupňu svätenia, než aké má sám.

    25. Keď diakon prisluhuje kňazovi, postaví sa po jeho pravici, ak výslovne nie je predpísané niečo iné; keď sú dvaja diakoni, jeden stojí po jeho pravici, druhý po ľavici.

    26. Nie je dovolené, aby klerici, ktorí ešte nemajú diakonské svätenie, vykonávali diakonskú službu.

    27. To, čo kňaz alebo diakon prednášajú nahlas, ostatní spoluslúžiaci kňazi nie sú povinní modliť sa potichu – okrem vozhlasov, ktorými sa zakončujú modlitby, alebo keď je niečo iné predpísané.

    28. Plné obrady sa vysvetľujú v časti, v ktorej sa hovorí o bohoslužbe s pomocou jedného diakona. V iných častiach, kde sa hovorí o bohoslužbe s pomocou dvoch diakonov, bez pomoci diakona či so spoluslúžiacimi kňazmi, plne sa vysvetľujú iba tie zložky, ktoré sú vlastné týmto častiam.

    II. PORIADOK VEČIERNE BEZ VSENOČNÉHO
    1. S jedným diakonom
    29. Diakon drží stichar s orárom a pristupuje ku kňazovi, skloní hlavu hovorí: Blahosloví, vladyko, stichar s orarem.
    Kňaz žehná slovami: Blahosloven Boh naš. Diakon: Amiň. Potom sa oblieka do stichara a pobozkajúc orár, kladie si ho na ľavé plece.

    30. Kňaz berie na svoj vrchný odev epitrachil, ktorý najprv požehná, a vychádza severnými dverami, postaví sa pred otvorené cárske dvere, robí malú metániu a hovorí: Blahosloven Boh naš, po Otče naš, hovorí vozhlas: Jako tvoje jest cárstvo.

    31. Keď sa číta 103. žalm, kňaz pred cárskymi dverami potichu číta večerné (svitilenové) modlitby. Po skončení 103. žalmu diakon vychádza severnými dverami, robí malú metániu a začína: Mirom Hospodu pomolimsja.
    Kňaz sa po skončení žalmu vracia do svätyne pred svätý stôl a tam dokončuje čítanie večerných modlitieb, ak ich už prv nedokončil. Po vozhlase: Jako podobajet taktiež aj diakon urobí malú metániu a vracia sa južnými dverami do svätyne a postaví sa po pravej strane kňaza.

    32. Po skončení katizmy diakon vyjde severnými dverami, spieva malú ekténiu a po vozhlase kňaza Jako tvoja deržava robí malú poklonu a vracia sa do svätyne.

    33. Keď chór začína spievať Hospodi vozvach, diakon berie kadideľnicu a – potom, čo kňaz požehná kadidlo – okiadza prestol zo štyroch strán, potom zaprestolnú ikonu, ikony svätyne a kňaza. Potom vyjde zo svätyne severnými dverami, pristúpi pred cárske dvere, robí poklonu, okiadza ikony južnej strany ikonostasu, začínajúc od ikony Spasiteľa. Potom znovu urobí poklonu pred cárskymi dverami a okiadza ikony severnej strany, začínajúc obrazom Bohorodičky, potom pravý i ľavý chór. Ľudí okiadza zo soley a južnými dverami sa vracia do svätyne.

    34. Keď chór začne spievať poslednú stichiru, kňaz berie na seba felón, potom čo ho napred požehnal a pobozkal, a na Sláva prichádza s diakonom pred svätý stôl. Tu sa otvárajú cárske dvere. Diakon berie kadidlo – ktoré kňaz najprv požehnal – a spolu s kňazom, ktorý teraz spúšťa felón, obchádzajú svätý oltár, začínajúc od pravej strany, a tak so svieconosičmi, ktorí kráčajú pred nimi, vychádzajú severnými dverami.
    Zastavia sa pred cárskymi dverami: svieconosiči stoja po stranách, jeden vedľa ikony Bohorodičky, druhý vedľa ikony Spasiteľa, diakon uprostred a za nimi kňaz. Obidvaja skláňajú hlavu a diakon, držiac orár troma prstami, hovorí potichu: Hospodu pomolimsja, kňaz hovorí ticho modlitbu: Blahij čelovikoľubče Carju.
    V predvečer Kristovho narodenia a Bohozjavenia, keď pripadajú na sobotu alebo nedeľu, diakon počas vchodu berie okrem kadideľnice aj evanjeliár.
    Po modlitbe vchodu diakon, ukazujúc orárom na východ, hovorí ku kňazovi: Blahoslovi vladyko, vchod. Potom diakon podáva kňazovi na požehnanie evanjeliár, ak je, a – keď chór skončí spev stichír – postaví sa do cárskych dverí pred kňaza, urobí kadidelnicou kríž alebo pozdvihuje sväté evanjelium, keď je, a volá: Premúdrosť, prosti. Za spevu Svite tichij diakon i kňaz vchádzajú do svätyne pred svätý stôl a svieconosiči sa vracajú bočnými dverami. Potom diakon všetko okiadza ako pri Hospodi vozvach (pozri čl. 33).
    Po okiadzaní a skončení piesne diakon pristupuje k cárskym dverám a pozerajúc smerom k ľudu, volá: Voňmim! Kňaz obrátený k ľudu žehná: Mir vsim. Diakon: Premúdrosť voňmim. A kňaz ostávajúc tam s rukami krížom zloženými na prsiach, čaká na koniec prokimenu. Potom, ak sú čítania, robí pred prestolom malú poklonu a ide si sadnúť. Kde je taký zvyk, kňaz ihneď po zvolaní diakona Premúdrosť, voňmim ide na kreslo. No diakon ostáva pri cárskych dverách a pred každým záhlavím čítania volá k ľudu: Premúdrosť, a po záhlaví, taktiež k ľudu Voňmim!

    35. Po čítaní sa kňaz vracia k svätému stolu, diakon však vzdá úctu kňazovi, obíde svätý stôl, vyjde severnými dverami a stojac pred zavretými cárskymi dverami, vyhlasuje ekténiu: Rcem vsi. Kňaz spieva vozhlas Jako milostiv a – po Spodobi, Hospodi diakon spieva ekténiu: Ispólnim a kňaz vozhlas Jako blah. Chór: Tebi, Hospodi. Kým sa kňaz modlí modlitbu priklonenia, všetci skláňajú hlavy až po vozhlas Budi deržava carstvija tvojeho. Po vozhlase sa diakon vracia južnými dverami do svätyne.

    36. Chór začína spievať stichiry stichové, potom Nyni otpuščaješi, Trisvjatoje a po Otče náš kňaz vyhlasuje: Jako tvoje jesť cárstvo.
    Po troparoch sa otvárajú cárske dvere, diakon vychádza južnými dverami, postaví sa vedľa ikony Spasiteľa tvárou obrátený k ľudu, a pozdvihujúc tromi prvými prstami pravej ruky orár, vyhlasuje: Premúdrosť! Chór: Blahosloví! Kňaz: Syj blahosloven i preproslaven Christos. Chór: Amiň. Utverdi, Bože. Kňaz: Presvjataja Bohorodice, spasi nás. Chór: Čestnijšuju Cheruvim. Kňaz obrátený na východ: Slava, tebi, Christe Bože. Chór: Slava, I nyni. Hospodi pomiluj tri razy. Vladyko, blahoslovi! A kňaz obrátený k ľudu na prahu cárskych dverí vyhlasuje prepustenie.

    2. S dvomi diakonmi
    37. Po skončení 103. žalmu prvý diakon vychádza severnými dverami, robí malú metániu a vzdáva česť kňazovi a vyhlasuje veľkú ekténiu po vozhlase kňaza: Jako podobajet robí malú poklonu a južnými dverami sa vracia do svätyne.

    38. Po katizme druhý diakon vychádza severnými dverami, spieva malú ekténiu a po vozhlase Jako tvoja deržava robí malú metániu a južnými dverami sa vracia do svätyne.

    39. Keď chór začína spievať: Hospodi, vozvach, diakoni berú kadidelnice, naložia kadidlo a pristupujú ku kňazovi, kňaz požehná kadidlo a oni obidvaja spolu okiadzajú oltár najprv spredu, potom prvý diakon pravú stranu a druhý diakon ľavú stranu, potom obidvaja spolu od východu, potom prestolnú ikonu, iné ikony svätyne a kňaza. Potom vychádzajú zo svätyne, prvý diakon južnými dverami a druhý severnými; prichádzajú pred cárske dvere a pokloniac sa, okiadzajú: jeden od ikony Spasiteľa a druhý od ikony Bohorodičky, potom prvý diakon pravý chór a druhý ľavý chór. L’ud okiadzajú zo soley, jeden z pravej strany a druhý z ľavej strany; nakoniec sa vracajú do svätyne, prvý diakon južnými, druhý severnými dverami.

    40. Keď chór začína poslednú stichiru, na Sláva prichádza kňaz s diakonmi pred svätý stôl. Otvárajú sa cárske dvere. Diakoni berú kadidelnicu – kňaz žehná kadidlo a vychádzajú severnými dverami, najprv druhý diakon, potom prvý a za ním kňaz. Prvý diakon hovorí: Hospodu pomolimsja, kňaz modlitbu vchodu, potom prvý diakon, ktorý taktiež, ak to pripadne, nesie evanjelium, hovorí ukazujúc orárom na východ: Blahoslovi, vladyko, svjatyj vchod, a po požehnaní obidvaja diakoni vchádzajú do cárskych dverí, kde sa zastavia: vpredu druhý diakon a za ním prvý. Ked chór ukončí stichiry, prvý diakon robí kadidelnicou znak kríža alebo pozdvihuje sv. evanjelium a volá: Premúdrosť, prosti! Potom vstupujú do svätyne a okiadzujú všetko, ako na Hospodi, vozvach. (pozri čl. 39.)
    Po okiadzaní a ukončení piesne Svite tichyj pristupujú diakoni k cárskym dverám, pozerajú sa smerom k ľudu a prvý z nich volá: Voňmim! Kňaz: Mir vsim! Diakon druhý: Premúdrosť, voňmim! Chór spieva prokimen. Potom pred záhlavim každého čítania prvý diakon sa obracia smerom k ľudu so zvolaním: Premúdrosť!

    41. Po čítaniach kňaz sa vracia k oltáru, diakoni sa poklonia kňazovi a vychádzajú svojimi dverami, totiž druhý diakon severnými dverami a prvý južnými, zastavia sa pred cárskými dverami a prvý spieva ekténiu: Rcem vsi a druhý: Ispolnim, potom prvý diakon: Hlavy vaša Hospodevi priklonite, a po vozhlase vracajú sa svojimi dverami do svatyne a postavia sa po obidvoch stranách kňaza.

    42. Po troparoch pri otvorených cárskych dverách vychádzajú diakoni každý svojimi dverami a postavia sa pred cárske dvere na protiľahlých stranách, jeden sprava a druhý zľava. Prvý diakon, čo stojí vedľa ikony Spasiteľa, pozerá sa smerom k ľudu, pozdvihne orár a vyhlasuje: Premúdrosť. Ked kňaz hovorí prepustenie, obidvaja diakoni pozdvihujú orár až do konca odpustu, potom sa vracajú svojimi dverami do svätyne a zatvoria cárske dvere, pred prestolom urobia malú poklonu a zoblečú sa z posvätných rúch.

    3. Bez diakona
    43. Kňaz, čo slúži večiereň bez diakona, robí a modlí sa všetko to, čo prisluší diakonovi, okrem výziev: Hospodu pomolimsja, Blahoslovi a má na zreteli to, čo nasleduje:

    44. Veľkú ekténiu spieva pred cárskymi dverami a po vozhlase sa južnými dverami vracia do svatyne.

    45. Po katizme číta malú ekténiu, na Hospodi, vozvach okiadza, ako sa už povedalo vyššie (čl. 33). Po okiadzaní sa južnými dverami vráti do svätyne a odovzdá kadidelnicu.

    46. Na vchod berie kadidelnicu alebo sv. evanjelium, ide od pravej strany prestola a vychádza severnými dverami. Skláňa hlavu pred cárskymi dverami a modlí sa modlitbu vchodu: Blahij čelovikoľubče Carju, pravou rukou požehnáva vchod, bozká evanjelium, ak ho má a potom vyhlasuje: Premúdrosť, prosti, robiac kadidlom znak kríža alebo pozdvihujúc evanjelium, a potom sa vracia cárskymi dverami do svätyne. Za spevu: Svite tichyj okiadza, ako je to povedané vyššie (pozri čl. 33), vracia sa do svätyne a postaví sa pred svätý stôl.

    47. Po piesni Svite tichyj, pristupuje k cárskym dverám a pozerajúc sa smerom k ľudu volá: Voňmim! a žehná ľud slovami: Mir vsim! a dodáva: Premúdrosť, voňmim! Potom, keď sa majú čítať čítania, obracia sa k prestolu, z jeho pravej strany ide zaň a pred záhlavím každého čítania – parémie vyhlasuje: Premúdrosť! a po záhlaví: Voňmim!

    48. Po čítaní sa vracia k svätému stolu a spred neho spieva ekténiu: Rcem vsi a Ispolnim.

    49. Po troparoch hovorí sám, obrátený k ľudu: Premúdrosť! a postaviac sa do cárskych dverí, hovorí prepustenie, ako sme už uviedli.

    4. So spoločným slúžením s kňazmi

    50. Spolu slúžiaci kňazi, ktorí majú byť v párnom počte, berú na seba pred vchodom epitrachil a felón na vrchné rúcho a postavia sa po bokoch svätého oltára, no nie spredu, kde stojí len hlavný slúžiaci a diakoni: postavia sa po poriadku svojej hodnosti alebo svojej vysviacky: prvý spolu slúžiaci kňaz po pravej strane prestola, druhý po ľavej, tretí znova po pravej atď.

    51. Na vchod všetci, urobiac malú poklonu, vychádzajú severnými dverami, spúšťajú felóny i ruky dolu a postavia sa v podvojnom rade pred cárskymi dverami, jeden oproti druhému, hlavný slúžiteľ sa po všetkých postaví doprostred a sám sa modlí modlitbu vchodu.

    Pri vchode

    D
    6 5
    4 3
    2 1
    K

    Po výzve diakona: Premúdrosť, prosti! všetci vchádzajú za diakonom cárskymi dverami a zaujmú každý svoje miesto pri svätom stole. Pri okiadzaní prestola diakonom všetci od oltára trochu poodstúpia.

    52. Vozhlas: Jako milostiv vyhlasuje hlavný slúžiaci, iné vozhlasy, ako Jako blah i čelovikoľubec, môže spievať prvý spoluslúžiteľ, ale vozhlas Budi deržava Carstvija tvojeho berie hlavný slúžiaci. Po prepustení všetci robia malú poklonu pred svätým stolom, odchádzajú a odkladajú posvätné rúcha.

    III. PORIADOK VEČIERNE SO VSENOČNÝM

    1. S jedným diakonom

    53. Diakon držiac stichar i orár, prichádza ku kňazovi a nakloniac hlavu hovorí: Blahoslovi, vladyko. Kňaz žehná a hovorí: Blahosloven Boh náš. Diakon: Amiň, a tu si oblieka stichar, bozká orár a kladie ho na ľavé plece.

    54. Kňaz požehná epitrachil a oblečie si ho na vrchný odev, potom felón, ktorý požehnal a pobozkal, a otvára cárske dvere. Diakon vychádza severnými dverami a zvolá: Povelite a južnými dverami sa vracia do svätyne.
    Potom kňaz berie kadidelnicu, požehná ju a okiadza svätý stôl zo štyroch strán, potom zaprestolnú ikonu a iné ikony vo svätyni, žertveník, ikony ikonostasu, najprv z pravej, potom z ľavej strany, chór a ľud, ako je predpísané. Počas okiadzania diakon ide pred ním so sviecou. Vracajúc sa k cárskym dverám, hovorí mierne, ledva počuteľne: Hospodi, blahoslovi.
    Potom obidvaja vchádzajú do svätyne, diakon južnými dverami a kňaz cárskymi dverami, odovzdávajú kadidelnicu i sviecu a kňaz pred svätým stolom vyhlasuje: Sláva Svjatij i jedinosuščnij. Chór: Amiň. Prijdite, poklonimsja tri razy. Nasleduje 103. žalm: Blahoslovi, duše moja, Hospoda.

    55. Niekde je však zvyk, že diakon sa po výzve: Povelite vracia do svätyne, vezme kadidelnicu, dostane požehnanie od kňaza, sám všetko okiadza a kňaz zatiaľ po celý čas stojí pred oltárom.

    56. Kňaz zatvára cárske dvere a odkladá felón a vychádza iba v epitrachile severnými dverami pred cárske dvere, kde číta večerné modlitby. Všetko ďalšie sa koná tak, ako je uvedené v poriadku večierne s jedným diakonom až po modlitbu priklonenia hlavy.

    57. Po vozhlase: Budi deržava carstvija tvojeho blahoslovenna kňaz s krížom v ruke a diakon s kadidelnicou vychádzajú severnými dverami, alebo – ak je taký zvyk, že cárske dvere sú otvorené, – kňaz vychádza cárskymi dverami a diakon severnými dverami. Stadiaľ idú do predsiene, alebo ak ho niet, na miesto blízko vchodových dverí chrámu. Vpredu ide chór a svieconosiči. Diakon, ked prijal požehnanie kadidla, okiadza sväté ikony, ak sú v predsieni, potom kňaza chór i ľud. Po skončení litijných stichír diakon hlasno spieva ekténiu: Spasi, Bože, ľudi tvoja.
    Pri konci kňaz vyhlasuje: Uslyši ny, Bože, a žehná ľud: Mir vsim! Diakon volá: Hlavy vaša, kňaz zvýšeným hlasom prednáša modlitbu: Vladyko, mnohomilostive a po jej skončení sa všetci vracajú do chrámu k tetrapodu, na ktorom je pripravených na požehnanie pať chlebov, pšenica, víno a olej; kňaz a diakon si stanú pred tetrapod a svieconosiči napravo i naľavo na protiľahlých stranách.
    Ked sa spieva posledný tropar, diakon – po prijatí požehnania kadidla – okiadza tetrapod zo štyroch strán a potom iba predstaveného a kňaza.

    58. Po výzve diakona: Hospodu pomolimsja a odpovedi chóru: Hospodi, pomiluj, kňaz berie jeden chlieb a žehná ním iné chleby, potom ho odkladá a povzneseným hlasom modlí sa modlitbu: Hospodi, Isuse Christe, Bože náš. Ked hovorí slová: Blahoslovi, ukazuje pravou rukou na chleby, pšenicu, víno, olej.

    59. Po skončení modlitby chór spieva: Budi imja Hospodne blahosloveno a kňaz s diakonom južnými dverami vstupujú do svätyne, alebo kňaz cárskymi dverami a diakon južnými dverami, a potom chór číta 33. žalm: Blahoslovľu Hospoda až po nelišaťsja vsjakaho blaha.
    Potom všetkom sa otvárajú cárske dvere, ak sa ešte neotvorili, a kňaz z cárskych dverí žehná ľud slovami: Blahoslovenie Hospodne na vas. Chór: Amiň a na výzvu diakona sa začne prepustenie: Premúdrosť! , ako je uvedené na konci večierne bez všenočného (porov. čl. 36).

    60. Keď sa po večierni so vsenočným ihneď začína utiereň, kňaz po vozhlase Blahoslovenie Hospodne na vas, zatvára cárske dvere a odkladá felón.
    A čtec (predčitateľ alebo jednoducho čitateľ): Sláva vo vyšnych Bohu tri razy, ako aj Otverzeši, dva razy a potom šesťžalmie.
    Kňaz vychádza severnými dverami pred cárske dvere a potichu sa modlí ranné modlitby.

    2. S dvomi diakonmi

    61. Kňaz berie na seba epitrachil a felón a diakon stichar a orár. Kňaz otvára cárske dvere a prvý diakon s rozsvietenou sviecou vychádza južnými dverami, zastaví sa pred cárskymi dverami, urobí malú poklonu a zvolá: Povelite! a južnými sa znovu vráti do svätyne (pozri čl. 54 ).
    Potom kňaz, spredu sprevádzaný prvým diakonom, okiadza, ako je uvedené, a na koniec polohlasne hovorí: Hospodi, blahoslovi.
    Potom sa diakon vracia južnými a kňaz cárskymi dverami do svätyne a pred svätým stolom vyhlasuje: Sláva svjatij i jedinosuščnij. Chór: Amiň. Prijdite poklonimsja tri razy, a 103. žalm: Blahoslovi, duše moja, Hospoda.
    Niekde je zvyk, že diakoni berú kadidelnice a po požehnaní kadidla kňazom sami okiadzajú (pozri čl. 55 ), zatiaľ čo kňaz stojí pred prestolom.

    62. Kňaz zatvára cárske dvere a odkladá felón a len v epitrachili vychádza severnými dverami pred cárske dvere, kde číta večerné modlitby. Všetko ostatné sa koná tak, ako je uvedené pri večierni bez vsenočného s pomocou dvoch diakonov.

    63. Po vozhlase: Budi deržava carstvija tvojeho vychádza kňaz s krížom v ruke a diakoni s kadidelnicami severnými dverami, alebo – kde je taký zvyk, že cárske dvere sú otvorené- kňaz vychádza cárskymi dveremi a diakoni svojimi dverami. Stadiaľto idú do predsiene alebo, ak nejestvuje, na miesto blízko vchodu do chrámu. Pred nimi ide chór a svieconosiči. Diakoni po požehnaní kadidla prijatom od kňaza okiadzajú, každý zo svojej strany, sväté ikony, keď sú v predsieni, kňaza, chór i prítomný ľud. Po skončení litijnych stichír diakoni striedavo spievajú ekténie:
    Prvý diakon: Spasi, Bože, ľudi tvoja.
    Druhý diakon: Ješče molimsja o svjatijšim vselenstim.
    Prvý diakon: Ješče molimsja o preosvjaščenišim archijepiskopi.
    Kňaz: Uslyši ny, Bože. Mir vsim.
    Druhý diakon: Hlavy vaša. A po vozhlase vracajú sa do chrámu veriacich.

    64. Keď sa spieva tropar prepustenia, diakoni okiadzajú tetrapod zo štyroch strán, a to najprv obidvaja spredu, potom prvý diakon jeho pravú stranu a druhý diakon ľavú, potom idú obidvaja za tetrapod a okiadzajú jeho zadnú časť a nakoniec len predstaveného a kňaza.

    65. Pred požehnaním chleba prvý diakon zvolá: Hospodu pomolimsja.

    66. Po skončení modlitby chór spieva: Budi imja Hospodne blahosloveno . Kňaz a prvý diakon južnými dverami a druhý severnými dverami – alebo kňaz cárskymi dverami, prvý diakon južnými a druhý diakon severnými dverami – vstupujú do svätyne a postavia sa pred svätý stôl. Chór číta 33 žalm: Blahoslovju Hospoda až po ne lišaťsja vsjakaho blaha.
    Potom sa otvoria cárske dvere, keď neboli otvorené, a kňaz žehná ľud: Blahoslovenie Hospodne na vas. Chór: Amiň. A nasleduje prepustenie, ktoré začína prvý diakon zvolaním: Premúdrosť!

    3. Bez diakona

    67. Kňaz v epitrachili a felóne otvára cárske dvere. Potom okiadza prestol zo štyroch strán a všetko ostatné, ako je uvedené vyššie (čl. 54). A obracajúc sa k cárskym dverám, polohlasne hovorí: Hospodi, blahoslovi.

    68. Pri čítaní 103. žalmu kňaz zatvára cárske dvere, odkladá felón a len v epitrachili vychádza severnými dverami a pred cárskymi dverami číta večerné modlitby (svitilenové), tam spieva aj veľkú ekténiu.
    Všetko ostatné sa koná tak, ako sa uvádza v poriadku večierne, s pomocou jedného diakona, lenže vozhlasy všetkých ostatných ekténií kňaz vyhlasuje pred svätým stolom.

    69. Po vozhlase: Budi deržava carstvija tvojeho blahoslovena vychádza kňaz s krížom v rukách cez severné dvere, alebo, ak je taký zvyk, cez cárske dvere; stadiaľ ide až do predsiene alebo na miesto blízko ku vchodu do chrámu. Chór a svieconosiči sa tiež poberú do predsiene. Kňaz berie kadidelnicu, okiadza sväté ikony, ak sú v predsieni, chór a prítomný ľud. Po skončení litijných stichír sám číta ekténie, po skončení sa vracia do chrámu a pristupuje k tetrapodu, okiadza ho zo štyroch strán a až potom predstaveného. Všetko iné sa koná tak, ako sa povedalo o poriadku večierne so vsenočným s pomocou jedného diakona.

    4. Pri spoločnom slúžení s kňazmi
    70. Spoluslúžitelia konajú vchod a po ňom sa vracajú k prestolu, ako bolo povedané v predchádzajúcom výklade večierne bez vsenočného ( čl. 51.) .
    Keď už urobili malú metániu, neodchádzajú, ale čakajú na litiju. Vozhlas: Jako milostiv vyhlasuje hlavný slúžiaci, iný – Jako blah i čelovikoľubec – môže hovoriť prvý spolu slúžiaci, na to hlavný slúžiteľ: Budi deržava carstvija tvojeho.

    71. Potom pri sprievode na litiju všetci robia pred svätou trapézou (svätým stolom) malú poklonu a vycházajú – mladší vpredu- buď severnými, alebo ak je taký zvyk, cárskymi dverami, so spustenými felónmi a so spustenými rukami. V predsieni alebo na mieste blízkom ku vchodu do chrámu postavia sa do dvoch radov, jeden proti druhému, a hlavný slúžiteľ uprostred za všetkými, diakon alebo diakoni postavia sa vedľa neho.

    Postavenie v predsieni

    svieconosič svieconosič
    6 5
    4 3
    2 1
    diakon(i) hlavný slúžiteľ diakon(i)

    Keď okiadza len jeden diakon, keď pookiadzal ikony v predsieni, potom okiadza najprv hlavného slúžiteľa, potom spolu slúžiacich po pravej ruke a napokon tých, čo stoja po ľavej ruke hlavného slúžiteľa. Keď okiadzajú dvaja diakoni, každý okiadza tých, čo stoja na jeho strane. Keď nieto diakonov, hlavný slúžiaci okiadza spoluslúžiacich, začínajúc tými, čo stoja po jeho pravej strane.
    Vozhlas:Uslyši ny, Bože, vyhlasuje hlavný slúžiteľ.

    72. Pri svätení chleba sa spoluslúžiaci rozostavujú takto:

    Pri svätení chleba

    svieconosič svieconosič
    6 5
    4 3
    2 1
    hlavný slúžiteľ diakon

    Po posvätení chleba odchádzajú všetci v podvojnom rade – vpredu mladší – k ikonostasu a zastavia sa pred soleou. Celebrant pristupuje k cárskym dverám a žehná ľud slovami: Blahoslovenie Hospodne na vas. Po prepustení spoluslúžiaci, mladší vpredu, vracajú sa do svätyne a urobia malú poklonu pred prestolom a odchádzajú, potom sa zobliekajú z posvätných rúch.

    73. Keď po večierni bezprostredne nasleduje utiereň, spoluslúžitelia po odložení posvätných rúch neodchádzajú zo svätyne, ostanú na kreslách v apside až do chvíle Polyjeleja.

    IV. PORIADOK UTIERNE V NEDELE A SVIATKY
    1. S jedným diakonom
    74. Keď sa nekonalo vsenočné, utiereň sa začína takto:
    Kňaz si berie vrchný odev (rjasu) epitrachil, ktorý požehná, predstúpi pred cárske dvere a začína: Blahosloven Boh náš. Chór: Amiň. Sláva tebi, Bože náš, sláva tebi. Carju nebesnyj. Trisvjatoje. Presvjataja Trojce. Otče náš. Kňaz: Jako tvoje jesť carstvo. Chór: Amiň. Hospodi, pomiluj, 12 ráz. Sláva. I nyni. Prijdite, poklonimsja, tri razy. A kňaz vchádza južnými dverami do svätyne, modlí sa modlitbu kadidla, berie kadidelnicu a okiadza prestol zo štyroch strán, zaprestolnú ikonu a iné ikony svätyne. Potom vychádza zo svätyne severnými dverami, pristupuje k cárskym dverám a pokloniac sa, okiadza ikony južnej strany ikonostasu, začínajúc od ikony Spasiteľa, ikony severnej strany začínajúc od ikony Bohorodičky, potom pravý i ľavý chór. Ľud okiadza alebo zo soley alebo prechádzajúc celým chrámom, kým chór sa modlí 19. žalm: Uslyšit ťa Hospoď a 20. žalm: Hospodi, siloju tvojeju. Keď chór začína Trisvjatoje, kňaz sa vracia k cárskym dverám, okiadza ich a po Otče náš hovorí: Jako tvoje jesť carstvo odchádza južnými dverami do svätyne, stane si pred svätú trapézu a po skončení troparov: Spasi, Hospodi, ľudi tvoja vyhlasuje ekténiu za občianskych predstaviteľov, či kráľov. Po vozhlase: Jako milostiv chór: Amiň. Imenem Hospodnim blahoslovi, otče. Kňaz vyhlasuje: Sláva svjatij i jedinosuščnij. Chór: Amiň. Čitateľ alebo kantor: Slava vo vyšnich Bohu tri razy s malými poklonami (metániami). Potom: Hospodi, ustni moji otverzeši dva razy a číta sa šesťžalmie.

    76. Počas čítania šesťžalmia kňaz, stojaci pred svätou trapézou, začína čítať ranné modlitby: Po prvých troch žalmoch vyjde severnými dverami a stane si pred cárske dvere, ďalej sa modlí ranné modlitby. Po skončení žalmov odpovedá na česť, ktorú mu vzdá diakon, a vojdúc južnými dverami do svätyne, stane si pred svätú trapézu – prestol.
    Pri konci šesťžalmia diakon, oblečený do sticharu a oráru, vychádza severnými dverami, vzdá úctu kňazovi a postaví sa na svoje miesto a spieva veľkú ekténiu. Kňaz spieva vozhlas: Jako podobajet tebi. Keď chór spieva Boh Hospoď, diakon hovorí stichy (verše) a po malej ekténii vracia sa južnými dverami do svätyne.

    77. Po troparoch čitateľ číta príslušnú katizmu a po nej diakon pred cárskymi dverami malú ekténiu, a kňaz zaspieva vozhlas: Jako tvoja deržava. Potom čtec číta druhú prislúchajúcu katizmu a diakon druhú malú ekténiu, ktorú kňaz zakončí vozhlasom: Jako blah.
    Po troparoch Anhelskij sobor, ak je nedeľa alebo po veličaniach, keď je sviatok, diakon znova číta malú ekténiu a kňaz spieva vozhlas: Jako blahoslovisja.

    78. Po Stupňovej piesni sa otvárajú cárske dvere, diakon k nim pristúpi, hľadí smerom k ľudu a zvolá: Voňmim! Kňaz oblečený do felónu, žehná ľud: Mir vsim! Diakon: Premúdrosť, voňmim! A chór spieva prokimen. Diakon: Hospodu pomolimsja. Chór: Hospodi, pomiluj. A kňaz volá: Jako svjat jesi, Bože náš. Diakon okiadza prestol zo všetkých štyroch strán a všetko ostatné ako zvyčajne (pozri čl.13). Chór spieva: Vsjakoje dychanije da chvalit Hospoda, potom diakon hovorí obidva stichy (verše) a chór opakuje: Vsjakoje dychanije da chvalit Hospoda. Nato diakon volá: I o spodobitisja nam. Chór: Hospodi, pomiluj tri razy. Kňaz berie sv. evanjelium, vychádza pred cárske dvere, zastaví sa pred nimi na solei a kladie evanjelium na analoj a potom ho číta obrátený k ľudu. Diakon: Premúdrosť, prosti, uslyšim svjataho evanhelija. A kňaz požehná: Mir vsim. Chór: I duchovi tvojemu. Kňaz: Ot (meno) svjataho jevanhelija čtenije. Diakon: Voňmim! Kňaz číta utierňové evanjelium.

    79. Po prečítaní kňaz zvrchu bozká zatvorenú knihu a nesie ju doprostred chrámu, kladie ju na tetrapod; sám sa však vracia cárskymi dverami do svätyne; pričom však diakon číta: Voskresenije Christovo, keď je nedeľa. Čitateľ (čtec ) alebo kantor 50. žalm: Pomiluj, mja Bože.
    Po stichire diakon na svojom zvyčajnom mieste číta: Spasi, Bože, ľudi tvoja. Chór: Hospodi, pomiluj 12 ráz a kňaz spieva vozhlas: Milostiju i ščedrotami. Chór: Amiň a začína sa kánon. Cárske dvere sa zatvárajú, ak nebolo vsenočné.

    80. Keď bolo vsenočné, kňaz po vozhlase: Milostiju s krížom v rukách vychádza cárskymi dverami a diakon s olejom, posväteným na večierni, ako aj s myrovníkom (štetcom) severnými dverami a postavia sa po pravej strane tetrapodu. Tam kňaz maže olejom v znaku kríža čelá tých, čo prichádzajú pobozkať sv. evanjeliár. Po skončení myrovania sa vracajú do svätyne, kňaz cárskymi, a diakon južnými dverami, a zatvoriac cárske dvere kňaz odkladá felón.

    81. Po tretej a šiestej piesni diakon spieva malú ekténiu buď pred cárskymi dverami alebo pri tetrapode, (ak sa myrovanie ešte neukončilo) a kňaz vyhlasuje vozhlas buď zo svätyne alebo od tetrapodu. Po odspievaní katabázy ôsmej piesne diakon berie kadidelnicu, stane si pred ikonu Bohorodičky a zvolá: Bohorodicu i Mater svita v pisnech vozveličim. A vrátiac sa južnými dverami do svätyne, okiadza prestol zo štyroch strán i všetko iné, ako je predpísané (pozri čl. 33).
    Po deviatej piesni a po Dostojno jest, ktoré recituje chór, ak nie je nedeľa, a ak je nedeľa alebo sviatok, po odspievaní irmosu diakon spieva na svojom mieste malú ekténiu. Kňaz vyhlasuje: Jako tebe, chvaľat. Chór spieva svitilen.

    82. Po stichirách na Chvalite počas Slava diakon otvára cárske dvere. Kňaz vo felóne si stane pred prestol; po jeho pravej strane stojí diakon, po zakončení poslednej stichiry kňaz obrátený na východ hlasne zvolá: Sláva tebi pokazavšemu nam svit. Hneď sa spieva Veľké slávoslovie. Potom sa podľa zvyku zaspieva taktiež tropar. Kňaz s diakonom, ktorý ide pred ním, odnáša sväté evanjelium z tetrapodu do svätyne a kladie ho na svätú trapézu.

    83. Potom si diakon stane na svoje zvyčajné miesto a spieva ekténiu: Pomiluj nas, Bože, a Ispolnim. Kňaz žehná ľud a hovorí: Mir vsim. Chór: I duchovi tvojemu. Diakon: Hlavy vaša Hospodevi priklonite. Chór: Tebi, Hospodi. A kňaz potichu recituje modlitbu: Hospodi svjatyj, potom vyhlasuje: Tvoje bo jesť. Nasleduje prepustenie, ktoré začína diakon: Premúdrosť (pozri čl. 36).

    84. Po prepustení čitateľ či kantor ihneď číta Čas prvý: Prijdite, poklonimsja tri razy a žalmy. Po Otče náš kňaz v epitrachile: Jako tvoje jest cárstvo. Čitateľ kondák a 40 ráz Hospodi, pomiluj. Kňaz vychádza zo svätyne severnými dverami a pred cárskymi dverami, obrátený tvárou na východ, nahlas číta: Iže na svjakoje vremja. Čitateľ Hospodi, pomiluj tri razy. Sláva, I nyni, Čestnijšuju Cheruvim. Imenem Hospodnim blahoslovi otče. Kňaz: Bože, uščedri ny i blahoslovi ny. Čtec: Amiň. Kňaz číta modlitbu Christe, svite istinnyj. Slava tebi, Christe Bože. Čitateľ Slava, I nyni. Hospodi pomiluj (tri razy). Blahoslovi. Kňaz koná malé prepustenie, vracia sa do svätyne a odkladá epitrachil.

    2. S dvomi diakonmi
    85. Ku koncu šesťžalmia prvý diakon vychádza severnými dverami a hovorí veľkú ekténiu, ako aj stichy (verše) na Boh Hospod a po malej poklone sa vracia do svätyne južnými dverami. Po prvej katizme druhý diakon a po druhej katizme prvý diakon taktiež spieva malú ekténiu. Po troparoch Anhelskij sobor alebo po Veličaniach druhý diakon takým istým spôsobom spieva malú ekténiu.
    Po stupňovej piesni prvý diakon volá Voňmim! Kňaz Mir vsim! Druhý diakon: Premúdrosť, voňmim! Prvý diakon: Hospodu pomolimsja. Obidvaja okiadzajú prestol, ikonostas, chóry a ľud, ako je to určené pri večierni s pomocou dvoch diakonov. Na Vsjakoje dychanie da chvalit Hospoda prvý diakon hovorí prvý verš a druhý diakon druhý. Prvý diakon: I o spodobitisja nam. A opäť: Premúdrosť, prosti, uslyšim svjataho jevanhelija. Druhý diakon: Voňmim! Prvý diakon číta: Voskresenije Christovo, keď je nedeľa, a po stichire druhý diakon Spasi, Bože, ľudi tvoja.

    86. Na myrovanie veriacich vychádza s kňazom prvý diakon a druhý diakon spieva po tretej piesni a taktiež po šiestej piesni malú ekténiu. Po katabáze ôsmej piesne prvý diakon berie kadidelnicu, vychádza severnými dverami, postaví sa pred ikonu Bohorodičky a zvolá: Bohorodicu i Mater svita. Potom sa vracia južnými dverami do svätyne a spolu s druhým diakonom okiadza prestol a všetko ostatné, ako to už bolo prv uvedené (pozri čl. 39), a po okiadzaní sa vracajú do svätyne, prvý diakon južnými a druhý diakon severnými dverami. Po deviatej piesni prvý diakon spieva melú ekténiu.

    87. Po stichirách na Chvalite otvárajú sa cárske dvere. Prvý diakon sa postaví pred prestol z pravej strany kňaza a druhý diakon z ľavej; po slávosloví všetci urobia malú poklonu a idú k tetrapodu, kňaz berie sv. evanjelium a s diakonom sa vracia do svätyne.

    88. Potom diakoni vychádzajú a prvý diakon spieva prvú ekténiu: Pomiluj nas, Bože, a druhý diakon: Hlavy vaša Hospodevi priklonite. A nasleduje prepustenie, ktorý začína prvý diakon slovami: Premúdrosť!

    3. Bez diakona
    89. Kňaz, ktorý slúži utiereň bez diakona, robí a hovorí všetko, čo náležé diakonovi, majúc na zreteli tieto veci:

    90. Po skončení šesťžalmia nevracia sa do svätyne, ale zostáva stáť pred cárskymi dverami, spieva veľkú ekténiu s vozhlasom Jako podobajet. Taktiež keď chór spieva Boh Hospoď, kňaz hovorí verše – stichy. Po ich skončení urobí malú poklonu a južnými dverami sa vracia do svätyne.
    Treba poznamenať, že ak kňaz nemá dosť času na prečítanie všetkých utierňových modlitieb pred ikonostasom, môže ich dokončiť v svätyni, počas čítania kathizmy. Po prokimene kňaz sám hovorí: Hospodu pomolimsja, hovorí stichy (verše) na Vsjakoje dychanije da chvalit Hospoda, pred čítaním evanjelia vyzýva Voňmim a po evanjeliu hovorí Voskresenije Christovo…
    Po tretej a šiestej piesni kánonu spieva male ekténie a vozhlasy od prestola, alebo z miesta kde udeľoval myrovanie. Po skončení myrovania sa vracia cárskymi dverami do svätyne a zoblieka si felón.

    91. Po katavásii ôsmej piesne vychádza severnými dverami, postaví sa pred ikonu Bohorodičky a zvolá: Bohorodicu i Mater svita …, potom okiadza podľa predpisu (pozri čl. 33). Po okiadzaní sa vracia južnými dverami do svätyne, spieva malú ekténiu a vozhlas.

    92. Po stichirách na Chvalite, na Sláva oblieka si felón, otvorí cárske dvere a po poslednej stichire (verši) zvolá: Sláva tebi pokazavšemu nam svit.. Ostatné sa koná ako to už bolo povedané (pozri čl. 82-83).

    93. Po prepustení kňaz zatvára cárske dvere, zoblieka si felón a a číta sa čas prvý:

    4. Pri spoločnom slúžení s kňazmi
    94. Spoluslúžiaci kňazi v párnom počte berú na rjasu epitrachil a felón počas čítania katizmy a stoja po bokoch svätej trapézy ako na večierni (pozrí čl. 50). Pri spievaní Polyjeleja vychádzajú všetci po malej poklone cárskymi dverami, spustia felón a spustia ruky dolu, napred idú mladší. Dvaja prví nesú ikonu sviatku alebo svätého, ak už predtým nebola položená na ľavú stranu tetrapodu medzi obidvoma chórmi, a kladú ju na tetrapod; všetci s postavia po bokoch tetrapodu do dvoch radov, jeden proti druhému, a hlavný slúžiaci stojí uprostred pred tetrapodom, po jeho pravej ruke je diakon.

    95. Vtedy všetci spievajú Veličanie. Keď chór opakuje veličanie, kňaz, pred ktorým ide diakon s rozsvietenou sviečkou, zo štyroch strán okiadza ikonu sviatku, alebo svätého na tetrapode, svätý stôl, svätyňu, ikonostas, spolu služiacich kňazov, obidva chóry, ľud a ešte raz ikonu sviatku, ale len spredu. No ak sa zvyčajné okiadzanie koná pred evanjeliom, vtedy počas Veličajem ťa kňaz okiadza iba ikonu. Chór: Slava a znovu: Veličajem ťa. Nakoniec slúžiaci s spoluslužiaci ešte raz spievajú Veličanie.

    Postavenie počas Veličania

    svieconosič svieconosič
    6 5
    4 3
    2 1
    slúžiaci diakon

    96. Po veličanii všetci – mladší vpredu –vracajú sa cárskymi dverami do svätyne pred prestol. Po evanjeliu všetci urobia malú poklonu, odchádzajú a odkladajú zo seba rúcha.

    5. PORIADOK BOŽSKEJ LITURGIE SV. JÁNA ZLATOÚSTEHO A SV. BAZILA VEĽKÉHO
    1. S jedným diakonom
    97. Podľa prastarého zvyku východnej cirkvi na tom istom prestole možno slúžiť za deň len jednu sv. liturgiu. Avšak od tohto pravidla možno sa odchýliť, keď treba na osoh veriacich Božiu liturgiu opakovať. Keď je vo farnosti jedna alebo viaceré cerkvi, vtedy slávnostnejšia sv. liturgia sa koná v hlavnej svätyni, ostatné liturgie treba slúžiť radšej v iných svätyniach.

    98. Eucharistický chlieb nemusí byť bezpodmienečne upečený toho istého dňa, v ktorom sa prináša presvätá obeta; raz upečený chlieb možno uchovať na niekoľko dní a používať ho pri viacerých liturgiách, ak len sa nad nim a nad čiastočkami zachovajú všetky obrady proskomídie, totiž, keď sa chlieb krája, pričom sa vyberá ahnec a čiastočky podľa predpisov. Taktiež nie je nevyhnutné používať vždy päť prosfor, ale ahnec a všetky čiastočky možno vybrať z jedného a z toho istého chleba. Zvyk používať päť prosfor možno uplatňovať, ak sa to už vžilo, pri slúžení slávnostnejších liturgií.

    99. Kňaz, ktorý chce vykonať sväté tajomstvo, je povinný predovšetkým zmieriť sa so všetkými a nemať nič proti nikomu, podľa možnosti chrániť svoje srdce pred zlými myšlienkami a už v predvečer byť zdržanlivý a zachovať pôst až do času svätej služby a pripraviť sa modlitbami na prinášanie sv. obety.

    100. V predpísanom čase kňaz ide do chrámu a spolu s diakonom urobí pred cárskymi dverami tri poklony smerom na východ.
    Potom diakon hovorí stíšeným hlasom: Blahoslovi, vladyko. Kňaz: Blahosloven Boh naš. Diakon: Amiň. Diakon začína hovoriť: Slava tebi, Bože naš. Carju nebesnyj. Svjatyj Bože tri razy. Slava I nyni. Hospodi pomiluj tri razy. Slava. I nyni. Otče naš. Kňaz: Jako tvoje jesť carstvo. Diakon: Amiň. Potom hovoria spolu: Pomiluj nas, Hospodi, pomiluj nas. Slava, Hospodi, pomiluj nas. I nyni. Miloserdija dveri.
    I pristupujú k ikone Spasiteľa, vzdajú česť malou poklonou – metániou a pobozkajúc ju, hovoria: Prečístomu obrazu tvojemu. Nato urobia poklonu pred cárskymi dverami a takým istým spôsobom vzdajú česť a pobozkajuc ikonu Bohorodičky, hovoria tropar: Miloserdija sušči istočnik.

    101. Potom sa kňaz i diakon vrátia pred cárske dvere, sklonia hlavu a kňaz hovorí modlitbu: Hospodi, nizposli ruku tvoju. Po nej sa kňaz i diakon poklonia pravému i ľavému chóru a odchádzajúc do svätyne, kňaz južnými a diakon severnými dverami, hovoria: Vnidu v dom Tvoj.

    102. Keď vošli do svätyne, urobia pred svätou trapézou tri malé poklony (metánia) a pobozkajú ¬– kňaz evanjelium a diakon svätú trapézu a keď je taký zvyk, obidvaja aj príručný kríž na prestole. Keď prídu na miesto, kde sa nachádzajú posvätné rúcha, každý z nich berie do rúk svoj stichár a robiac tri malé metánie smerom k východu, hovoria každý pre seba: Bože, milostiv budi mni hrišnomu.

    103. Tu diakon pristupuje ku kňazovi a držiac v pravej ruke stichár s orárom a nárukávnikmi, skloní hlavu a hovorí: Blahoslovi, vladyko. Kňaz žehná a povie: Blahosloven Boh naš. Diakon: Amiň.

    104. Tu diakon odchádza a na nejakom mieste vo svätyni obliekajúc sa do stichára, takto sa modlí: Vozradujetsja duša moja, bozká orár a kladie narukávnik na pravú ruku, hovorí: Desnica tvoja, a na ľavú: Ruci tvoji. Potom odchádzajú k predloženiu – k žertveníku, rozkladajú iliton, postavia diskos na ľavú stranu a čašu na pravú stranu, pripravia si taktiež kopiju, hviezdicu, prikrývky či pokrývadla a utierky používané pri prinášaní svätej obety.

    105. Kňaz sa oblieka v pravej časti oltárneho priestoru takto: Vezme stichár do ľavej ruky, smerom na východ robí tri malé metánie, ako je uvedené vyššie a žehnajúc ho, hovorí: Blahoslaven Boh naš, potom si ho oblieka a hovorí: Vozradujetsja duša moja. Keď vzal epitrachil a požehnal ho, berie ho na seba so slovami: Blahosloven Boh, izlivajaj blahodať svoju. Keď vzal pás, opáše sa ním a hovorí: Blahosloven Boh, prepojasujaj mja. Keď si naťahuje nárukávniky na ruky, hovorí pri pravej ruke: Desnica tvoja a pri ľavej ruke: Ruci tvoji potom si berie nabederník, ak ho nosí, požehná ho, pobozká a zavesí si ho nad pravé koleno, hovoriac: Prepojaši meč tvoj. Potom berie a žehná felón, pobozká ho a hovorí: Svjaščenici tvoji, Hospodi.

    106. Obliekať sa možno aj v sakristii.

    107. Takto oblečení do posvätných rúch kňaz i diakon prístupia k predloženiu (žertveníku), kde si umývajúc ruky, hovoria: Umyju v nepovinnych.

    108. Nakoniec pred žertveníkom robia tri malé metánie a hovoria: Bože, milostiv budi mni hrišnomu. Iskupil ny jesi. A diakon hovorí: Blahoslovi, vladyko. Kňaz začína: Blahosloven Boh naš. Diakon: Amiň.
    Potom kňaz berie do ľavej ruky prosforu a do pravej ruky posvätnú kopiju a tri razy robí znak kríža nad pečaťou prosfory a tri razy hovorí: Vo vospominanie Hospoda i Boha a ihneď vbodne kopiju do pravej strany pečate, krája prosforu a hovorí: Jako ovča na zakolenie vedesja. A do ľavej strany: I jako ahnec neporočen. Do hornej strany pečate: Vo smireniji jeho. A do dolnej: Rod že jeho. Diakon, sa zbožne pozerá na toto tajomstvo, za každym krájaním hovorí: Hospodu pomolimsja, držiac pritom orár v pravej ruke. Potom povie: Vozmi, vladyko. A kňaz, vbodnúc posvätnú kopiju na spodku pravého boku svätého chleba, vyníma posvätný chlieb a hovorí: Jako vzemletsja od zemli život jeho. A postaviac ho naznak na posvätnom diskose po výzve diakona: Požrí, vladyko, zarezáva do neho v znaku kríža, hovoriac: Žretsja Ahnec Božij. Tu obracia chlieb na druhú stranu, ktorá má pečatný kríž. Diakon povie: Probodi, vladyko. Kňaz prebodne kopijou posvätný chlieb v hornom ľavom rohu, kde sú vytlačené písmená IC a hovorí: Jedin od vojin.

    109. Diakon berie nádobky s vínom a vodou a hovorí kňazovi: Blahoslovi, vladyko. Po požehnaní vlieva víno s trochou vody do posvätnej čaše; robí to kňaz alebo diakon v súlade s pravoplatnými predpismi.

    110. Tu kňaz berie do ruky druhú prosforu – ak však druhej alebo ďalších prosfor niet, dokončí predpísané liturgické úkony na jednej prosfore a hovorí: V česť i pamjať. Vyberie čiastočku, položí ju z ľavej strany posvätného chleba blízko k jeho stredu a povie: Predsta Carica.

    111. Potom vezme tretiu prosforu a hovorí: Čestnych, nebesnych, vyberie prvú časticu, položí ju z pravej strany posvätného chleba, začínajúc tak prvý rad. Potom hovorí: Čestnaho slavnaho proroka, predteči a vybratú časticu kladie pod prvú. Potom znova hovorí: Svjatych slavnych a kladie tretiu časticu pod druhú, zakončujúc tak prvý rad. Potom hovorí: Iže vo svjatych otec našich a vybratú štvrtú časticu kladie vedľa prvej, začínajúc tak druhý rad. Potom znova hovorí: Svjataho apostola, pervomučenika a vybratú piatu časticu kladie pod prvú, ktorou sa začal druhý rad. Potom hovorí: Prepodobnych i bohonosnych, a tak, vyberúc šiestu časticu, položí ju pod druhú, aby zavŕšil druhý rad. Potom zas hovorí: Svjatych i čudotvorcev bezsrebrenik. A vybratú siedmu časticu kladie hore, začínajúc tak tretí rad. Potom znova povie: Svjatych i pravednych bohootec a kladie ôsmu časticu pod prvú v treťom rade. Vyberá aj deviatu časticu a hovorí: Svjataho (meno) i vsich svjatych a kladie ju na koniec tretieho radu, a tak ho uzatvára.

    112. Potom berie štvrtú prosforu a hovorí: Pomjani, Vladyko čelovikoľubče, svjatijšaho, a vybratu časticu kladie pod posvätný chlieb. Potom pripomína podľa mena živých, ktorých chce, a pri každom mene berie jednu čiastočku so slovami: Pomjani, Hospodi (meno).

    113. Nakoniec berie piatu prosforu, spomína biskupa, ktorý ho vysvätil a menovite zosnutých, ktorých chce, pri každom mene berie časticu a hovorí: Pomjani, Hospodi (meno). Potom hovorí: I vsich v nadeždi voskresenija a vybere časticu. Potom povie: Pomjani, Hospodi, po mnohym ščedrotam tvojim a vyberie časticu. Treba poznamenať, že tu možno dodať aj iné častice za živých a za zosnutých až do veľkého vchodu.

    114. Častice na diskose pod svätým chlebom urovná tak, aby boli pohromade a aby ani jedna z nich nespadla.

    115. Diakon berie kadidelnicu, naloží kadidlo a hovorí kňazovi: Blahoslovi, vladyko. A hneď znova povie: Hospodu pomolimsja. Kňaz požehná kadidlo a hovorí modlitbu kadidla: Kadidlo tebi prinosim.
    Diakon: Hospodu pomolimsja. Kňaz okadí nad kadidelnicou hviezdu, postaví nad svätý chlieb a hovorí: I prišedše zvizda.
    Diakon: Hospodu pomolimsja. Kňaz taktiež okadí prvé pokrývadlo, pokryje ním svätý chlieb a diskos a hovorí: Hospoď vocarisja.
    Diakon: Hospodu pomolimsja. Pokryj, vladyko. Kňaz tým istým spôsobom okadí druhé pokrývadlo, pokryje ním svätú čašu a hovorí: Pokry j nebesa.
    Diakon: Hospodu pomolimsja. Pokryj, vladyko. Kňaz tak isto okadí tretie pokrývadlo, tzv. aer – vozduch, pokryje ním diskos a čašu a hovorí: Pokryj nas krovom. Potom kňaz vezme kadidelnicu, okadí žertveník, skloní sa spolu s diakonom a hovorí: Blahosloven Boh naš. A diakon odpovedá: Vsehda, nyni i prisno. Kňaz odovzdá kadidelnicu diakonovi alebo hneď alebo až po modlitbe predloženia.

    116. Vtedy diakon hovorí: O predloženych čestnych darich. A kňaz sa modlí modlitbu predloženia, pričom nerobí nijaký znak žehnania: Bože, Bože naš. A potom nasleduje prepustenie: Slava tebi, Christe Bože. Diakon: Slava. I nyni. Hospodi pomiluj tri razy. Blahoslovi.
    Keď je nedeľa, kňaz hovorí prepustenie takto: Voskresyj iz mertvych. Ak nie je nedeľa, takto: Christos istinnyj Boh naš. Diakon: Amiň.

    117. Po prepustení preskomidie kňaz predstúpi pred svätú trapézu (svätý stôl) a okiadza žertveník na spôsob kríža, potom svätý stôl zo štyroch strán, potichu hovoriac: Vo hrobi a 50. žalm, potom okiadza zaprestolnú ikonu. Nato vychádza zo svätyne severnými dvermi, príde pred cárske dvere, ukloní sa pred nimi, okiadza ikonu južnej strany ikonostasu, začínajúc od ikony Spasiteľa, potom ikony severnej strany, začínajúc od ikony Bohorodičky, a napokon pravý a ľavý chór. Veriacich okiadza alebo zo soley, alebo keď je taký zvyk, prechádza cerkvou až po vchod do cerkvi. Potom sa vráti severnými dverami do svätyne, ešte raz okadí prestol len spredu a taktiež aj služiaceho kňaza.

    118. Potom odovzdá kadidelnicu cerkovníkovi a sám si stane po pravej strane kňaza. Spolu s kňazom pred svätým oltárom hovorí: Carju nebesnyj. Potom robiac tri malé poklony, hovorí: Slava vo vyšnych Bohu, dva razy, Hospodi ustni moji otverzeši, raz. Potom pobozkajú: kňaz evanjelium a diakon svätú trapézu.
    Potom diakon skloní hlavu pre kňazom a držiac tromi prstami pravej ruky orár, hovorí: Vremja ježe sotvoriti Hospodevi. Kňaz ho žehná svätým krížom a hovorí: Blahosloven Boh naš a diakon: Pomolisja o mni, vladyko. Kňaz: Da ispravit Hospoď stopy tvoja. A diakon znovu: Pomjani mňa, vladyko svjatyj. Kňaz: Da pomjanet ťa Hospoď Boh. Diakon: Amiň.
    Diakon urobí malú poklonu a držiac prvými tromi prstami pravej ruky orár, vychádza severnými dverami, lebo cárske dvere sú až po vchod zavreté. Postaví sa na svoje miesto pred cárske dvere, zbožne urobí tri malé poklony a potichu hovorí: Hospodi, ustni moji otverzeši. Potom pravou rukou zdvíha koniec orára a hlasno zvolá: Blahoslovi, vladyko.
    119. A kňaz, stojac uprostred pred svätou trapézou a robiac nad ňou znak kríža svätým evanjeliom, hlasnejšie začína: Blahosloveno carstvo. Chór: Amiň. Diakon spieva veľkú ekténiu: Mirom Hospodu pomolimsja. A kňaz sa potichu modlí modlitbu prvej antifóny: Hospodi, Bože naš. Zvolanie: Jako podobajet tebi. Chór: Amiň.
    Speváci spievajú prvú antifónu alebo prvý izobraziteľný žalm. Diakon urobí malú metániu, odchádza zo svojho miesta a postaví sa pred ikonu Spasiteľa, držiac orár tromi prstami pravej ruky.

    120. Po skončení antifóny sa diakon vráti na svoje miesto, urobí malú poklonu a hovorí: Paki i paki. A kňaz sa potichu modlí modlitbu druhej antifóny: Hospodi, Bože naš, spasi ľudi tvoja. Zvolanie: Jako tvoja deržava. Chór: Amiň.
    Speváci spievajú druhú antifónu alebo izobraziteľný žalm. Diakon robí to isté ako po prvej antifóne, lenže sa postaví pred ikonu bohorodičky. Po druhej antifóne chór spieva: Slava. I nyni. Jedinorodnyj Syne. Kňaz nehovorí nič a na voplotivisja nerobí poklonu.

    121. Potom sa diakon znova vráti na zvyčajné miesto a spieva: Paki i paki. A kňaz sa potichu modlí modlitbu tretej antifóny: Iže obščija sija. Zvolanie: Jako blah. Chór: Amiň. Diakon sa vracia do svätyne južnými dverami. Potom sa otvárajú cárske dvere.

    122. Speváci spievajú tretiu antifónu alebo, keď je nedeľa blaženstvá. Keď speváci dôjdu k Slava, kňaz i diakon, ktorí stoja pred svätou trapézou, robia tri malé poklony. Vtedy kňaz vezme sväté evanjelium a podá ho diakonovi, spúšťa felón, z pravej strany obídu obaja svätú trapézu, vyjdú severnými dverami – pred nimi idú svieconosiči – a robia malý vchod. Keď prídu k cárskym dverám, svieconosiči sa postavia na protiľahlé strany, jeden vedľa ikony Bohorodičky a druhý vedľa ikony Spasiteľa, kňaz sa postaví uprostred a diakon trochu dopredu pred ním po pravej strane; obidvaja sklonia hlavu a diakon tichým hlasom hovorí: Hospodu pomolimsja, a kňaz sa potichu modlí modlitbu vchodu: Vladyko Hospodi Bože náš.
    Po skončení modlitby diakon drží tromi prstami orár, ukazuje pravou rukou na východ a tichým hlasom hovorí kňazovi: Blahoslovi, vladyko, svjatyj vchod. Kňaz žehná smerom na východ a hovorí: Blahosloven vchod. Tu diakon podá kňazovi sväté evanjelium na pobozkanie. Keď sa skončí posledný verš antifóny alebo blaženstiev, diakon sa postaví doprostred a stojac pred kňazom pozdvihuje trochu ruky a ukazuje sv. evanjelium, nahlas volá: Premudrosť prostii Potom vojde do svätyne a diakon kladie sv. evanjelium na oltár. Svieconosiči urobiac spolu poklonu pred cárskymi dverami, vrácajú sa na svoje miesto. Speváci spievajú: Prijdite, poklonimsja, keď je nedeľa aj: Voskresyj iz mértvych. Potom nasledujú zvyčajné tropary.

    123. Kňaz sa potichu modlí modlitbu k Trojsvätému: Bože svjatyj. Keď speváci dôjdu k poslednému troparu, diakon skloní hlavu pred kňazom a držiac v rukách tromi prstami orár, hovorí: Blahoslovi, vladyko, vremja Trisvjataho. Kňaz ho požehná a vyhlasuje: Jako svjat jesi, Bože náš. Diakon odchádza do svätých dverí a obrátený k ľudu s pozdvihnutým koncom orára v troch prstoch pravej ruky nahlas volá: I vo viki vikov. Chór: Amiň.
    Počas spevu Trojsvätého aj kňaz aj diakon ho odriekajú, robiac taktiež tri malé metánie pred svätou trapézou.

    124. Potom diakon hovorí kňazovi: Poveli, vladyko. A odchádzajú k hornému sedadlu. Kňaz po ceste hovorí: Blahosloven hrjadyj. Diakon Blahoslovi, vladyko. A kňaz: Blahosloven jesi na prestoli. Požehná horné sedadlo. Treba poznamenať, že kňaz nemá vystúpovať pred horné sedadlo, ani na ňom sedieť, má sedieť z južnej strany samého horného sedadla.

    125. Po skončení Trojsvätého diakon pristupuje k svätým dverám a držiac tromi prstami pravej ruky pozdvihnutý orár, volá: Voňmim! A kňaz žehná ľud a hovorí: Mir vsim! A diakon znovu: Premúdrosť, voňmim! a vracia sa späť ku kňazovi. Chór spieva prokimen – Dávidov žalm. Potom diakon: Premudrosť! A čitateľ, oblečený do stichára stoji uprostred chrámu pred soleou a číta zahlavie z Apoštola: Dijanij. A diakon znova: Voňmim! Po skončení čítania z Apoštola kňaz hovorí: Mir ti. Diakon: Premudrosť, voňmim! Chór: Alilúja so stichmi – veršami.

    126. Počas spievania Alilúja diakon vezme kadidelnicu, naloží kadidlo, pristúpi ku kňazovi a hovorí: Blahoslovi vladyko, kadidlo. Keď dostal od kňaza požehnanie slovami: Blahosloven Boh, okiadza dookola svätu trapézu, celú svätyňu, kňaza, ikony svätyne, ikony ikonostasu, obidva chóry a ľud. Kňaz stojí pred svätou trapézou, potichu sa modlí modlitbu pred evanjeliom: Vozsijaj v serdcach našich. Diakon odovzdá kadidelnicu, pristúpi ku kňazovi, skloní pred ním hlavu a držiac v prstoch orár ukazuje na sväty evanjeliár na nahlas volá: Blahoslovi, vladyko, blahosloviteľa svjataho Apostola. Kňaz ho žehná a vyhlasuje: Boh molitvami a odovzdá mu sväty evanjeliár. Diakon odpovedá: Amiň. A pokloniac sa posvätému evanjeliu, berie ho a vychádza svätými dverami – a stane si na ambón alebo neďaleko od svätých dverí na označenom mieste a tam kladie svätý evanjeliár na analoj a číta ho obrátený k ľudu.
    Kňaz stojí pred prestolom a pozerajúc na západ, volá: Premudrosť, prosti, uslyšim svjataho jevanhelija. Potom žehná: Mir vsim. Chór: I duchovi tvojemu. Diakon: Ot (meno) svjatáho jevanhelija čtenije. Chór: Slava tebi, Hospodi, slava tebi. Kňaz: Voňmim.
    Po prečítaní svätého evanjelia kňaz hovorí diakonovi: Mir ti, blahovistvujuščemu. Chór: Slava tebi, Hospodi, slava tebi. Diakon prichádza až k cárskym dverám a odovzdá kňazovi zavretý evanjeliár. Kňaz pobozká svätý evanjeliár a postaví ho naprostred prestola pred kivot (bohostánok) prípadne ho položí na pravú stranu svätej trapézy. A cárske dvere sa znova zatvárajú.

    127. Diakon sa postaví na zvyčajné miesto a začína: Rcem vsi. Kňaz sa modlí tichú modlitbu: Hospodi, Bože náš. Zvolanie: Jako milostiv. Chór: Amiň. Potom diakon: Pomolitesja, ohlašenniji. Kňaz sa potichu modlí za katechumenov: Hospodi Bože náš. Zvolanie: Da i tiji s nami. Chór: Amiň. A kňaz rozprestiera iliton. Diakon vyhlasuje: Jelici ohlašenniji izidite, ohlašenniji izidite: Jelici ohlašenniji, izidite: Da nikto od ohlašennych, jelici virniji.

    128. Kňaz sa potichu modlí prvú modlitbu veriacich: Blahodarim ťa.
    Diakon: Zastupi, spasi, pomiluj. Chór: Hospodi, pomiluj.
    Diakon: Premúdrosť! Zvolanie: Jako podobajet tebi. Chór: Amiň.
    Diakon: Paki i paki. Kňaz sa potichu modlí druhú modlitbu veriacich: Paki i mnohaždi.
    Diakon: Zastupi, spasi, pomiluj. Chór: Hospodi, pomiluj. Diakon: Premúdrosť! a vojde do svätyne južnými dverami.
    Kňaz, neobracajúc sa k ľudu, vyhlasuje: Jako da pod deržavoju tvojeju. Chór: Amiň.
    I otvárajú sa cárske dvere.

    129. Počas spevu Cherubínskej piesne diakon berie kadidelnicu, naloží do nej kadidlo, pristúpi ku kňazovi a hovorí: Blahoslovi, vladyko, kadidlo, prijme požehnanie: Blahosloven Boh a modlí sa 50. žalm a okiadza dookola prestol, zaprestolnú ikonu, žertveník, ikony ikonostasu, obidva chóry a ľud. Nakoniec sa južnými dverami vráti k prestolu a okadí kňaza. A kňaz pozdvihne ruky hore a potichu sa modlí modlitbu: Niktože dostojin.
    Po okiadzaní si diakon stane z pravej strany kňaza a drží kadidelnicu prsteníkom ľavej ruky. A kňaz spolu s diakonom pozdvihnú ruky hore a hovoria Cherubínsku pieseň tri razy a zakaždým urobia malú poklonu.
    Potom, kde je taký zvyk, kňaz i diakon bozkajú svätú trapézu, a ak chcú aj príručný kríž, nato idú priamo, diakon vpredu, k proskomídijnému stolu – žertveníku, tam kňaz preberie kadidelnicu, okiadza krížom sväté dary a potichu sa modlí: Bože, milostiv budi mni hrišnomu, odovzdá kadidelnicu diakonovi, ktorý ju drží jedným prstom pravej ruky. Potom hovorí kňazovi: Vozmi, vladyko. A kňaz berie veľké pokrývadlo nazývané aer, vozduch, kladie ho na ľavé plece diakona so slovami: Vozdvižite ruky vaša.
    Nato kňaz berie svätý diskos pokrytý malým pokrývadlom, opatrne a zbožne ho stavia na hlavu diakona a diakon, držiac koniec orára v ľavej ruke, drží diskos obidvoma rukami na hlave. Kňaz však berie do rúk čašu prikrytú malým pokrývadlom a drží ju pred sebou; tak obidvaja vychádzajú severnými dverami a pred nimi idú svieconosiči. Svieconosiči prídu až k cárskym dverám a postavia sa po obidvoch stranách.
    Keď diakon vychádza, volá: Vsich vas a vchádza cárskymi dverami do svätyne, kde po pravej strane očakáva kňaza. Po diakonovi kňaz vyhlasuje: Svjatijšaho, vselenskaho a pred cárskymi dverami vyhlasuje: Vsich vas a obracia sa k ľudu, nakoniec vchádza do svätyne. Chór: Amiň a spieva: Jako da Carja vsich podimen.

    130. Kňaz vstupuje cárskymi dverami k prestolu, dá svätú čašu na prestol, taktiež berie sväty diskos od diakona a dá ho na prestol z ľavej strany od čaše. Potom sníme malé pokrývadlá z diskosu a čaše a kladie ich na prestol. Veľkým pokrývadlom nazvaným aer, vozduch, ktoré sníme z diakonovho pleca, okadí ho nad kadidelnicou, pokrýva sväté dary a hovorí: Blahoobraznyj Josif. Potom vezme kadidelnicu z rúk diakona, okadí sväté dary v podobe kríža a so slovami: Ublaži, Hospodi. Počas tejto modlitby sa zatvárajú cárske dvere a svieconosiči, ktorí spolu urobili poklonu pred cárskymi dverami, odchádzajú na svoje miesta.

    131. Keď kňaz odovzdá kadidelnicu, spúšťa felón a nakloniac hlavu, hovorí diakonovi: Pomjani mja, brate i soslužiteľu. A diakon mu odpovedá: Da pomjanet Hospoď Boh svjaščenstvo tvoje. Kňaz na to: Pomolisja o mni soslužiteľu moj. Diakon, skloniac hlavu, s orárom v troch prstoch ruky, hovorí kňazovi: Duch Svjatyj najdet na ťa. Kňaz: Tojže Duch. Vtedy diakon hovorí kňazovi: Pomjani mňa, vladyko svjatyj. Kňaz: Da pomjanet ťa Hospoď Boh. Diakon: Amiň.

    132. Diakon sa ukloní pred kňazom, vychádza severnými dverami a postaví sa na zvyčajnom mieste pred ikonostasom a spieva: Ispolnim. Kňaz potichu číta modlitbu obetovania po postavení Božích darov na svätú trapézu: Hospodi, Bože vsederžiteľu. Zvolanie: ščedrotami. Chór: Amiň. Kňaz sa obracia k ľudu a žehná: Mir vsim. Chór: I duchovi tvojemu. Diakon: Vozľubim druh druha.
    Kňaz robí tri malé poklony a potichu tri razy hovorí: Vozľubľu ťa Hospodi a pobozká sväté dary tak, ako sú zakryté, najprv svätý diskos, potom čašu a nakoniec okraj prestola pred sebou. Diakon však robí tri malé metánie na svojom mieste a bozká svoj orár tam, kde je na ňom zobrazený kríž, a tak vyhlasuje: Dveri, dveri.
    Kňaz zdvihne veľké pokrývadlo vozduch a drží ho nad svätými darmi a spolu s ľudom recituje symbol viery: Viruju vo jedinaho Boha, nerobí však nijakú poklonu pri slovách “i voplotivšahosja”, potom pobozká vozduch a odloží ho na zvyčajné miesto na prestole.

    133. Diakon: Stanim dobri. Chór: Milosť mira. Diakon urobí malú metániu a vchádza južnými dverami do svätyne, postaví sa po pravom boku kňaza a ak treba, berie ripidu, ovievadlo, a zbožne ňou pohybuje nad svätými darmi. Keď nieto ovievadla, robí to malou zloženou prikrývkou. Kňaz pri slovách Blahodať Hospoda žehná ľud. Chór: I so duchom tvojim. Kňaz sa obracia na východ, pozdvihuje ruky a volá: Hori imijim serdca! Chór: Imami ku Hospodu. Potom kňaz zloží ruky na hruď, nachýli sa nad svätou trapézou a hovorí: Blahodarim Hospoda. Chór: Dostojno i pravedno jesť. Kňaz potichu odrieka modlitbu: Dostojno i pravedno ťa piti. Zvolanie: Pobídnuju pisň. Tu diakon z ľavej strany pristúpi, vezme do pravej ruky svätú hviezdicu, udrie ňou do svätého diskosu hore, dole, z ľavej i z pravej strany a takto nad ním robí znak svätého kríža, potom ju pobozká a odloží ju na svätý prestol. V čase, keď chór spieva: Svjat, svjat, svjat, kňaz nerobí na sebe znak sv. kríža hviezdicou.

    134. Potom diakon prechádza na pravú stranu od kňaza a keď treba, berie do rúk ripidu alebo malé pokrývadlo a mlčky, veľmi pozorne a úctivo máva ním nad svätými darmi.
    Kňaz sa potichu modlí modlitbu: So simi i my blažennými silami, Vladyko čelovikoľubče. Pri slovách: Prijem chlib vo svjatyja svoja i prečistyja i neporočnyja ruky, blahodariv i blahosloviv, neberie do rúk svätý diskos a nedvíha ho, ale ho len raz požehná.
    Potom nachýli hlavu a ukazuje rukou na svätý diskos – diakon robí to isté s orárom, nahlas vyslovuje: Prijmite, jadite. Chór: Amiň. A kňaz spolu s diakonom robia hlbokú poklonu a označia sa znakom svätého kríža. Kňaz hovorí potichu: Podobni i čašu a znova raz žehná. Potom skloní hlavu a ukazuje rukou na svätú čašu – a diakon robí to isté s orárom – a nahlas hovorí: Pijte ot neja vsi. Chór: Amiň. A kňaz spolu s diakonom znovu robia hlbokú poklonu a označia sa znakom svätého kríža.

    135. Kňaz potichu hovorí modlitbu: Pominajušče ubo, diakon prekladá krížom ruky, drží v pravej ruke svätý diskos a v ľavej ruke svätú čašu, a tak ich trochu pozdvihuje hore, robiac znak kríža nad ilitonom, pričom kňaz vyhlasuje: Tvoja ot tvojich. Chór: Tebe pojem, tebe blahoslovim. A kňaz s diakonom znova robia malú poklonu. Potom kňaz potichu odrieka modlitbu: Ješče prinosim ti slovesnuju siju.
    Diakon odkladá ripidu alebo pokrývku, pristupuje ku kňazovi a obidvaja spolu robia tri malé poklony pred svätou trapézou. Potom diakon nachýli hlavu a ukazuje orárom na svätý chlieb a hovorí tichým hlasom: Blahoslovi, vladyko, svjatyj chlib. A kňaz sa skloní a žehná svätý chlieb slovami: I sotvori ubo chlib. Diakon: Amiň. A diakon znova ukazuje orárom na svätú čašu a potichu hovorí: Blahoslovi, vladyko, svjatuju čašu. Kňaz ju žehná slovami: A ježe v čaši sej. Diakon: Amiň. A diakon ešte raz ukazuje orárom na diskos i čašu spolu a hovorí: Blahoslovi, vladyko, oboja. A kňaz žehná jedno i druhé slovami: Preloživ Duchom svojim Svjatym. Diakon: Amiň, amiň, amiň. Diakon skloniac hlavu pred kňazom, vracia sa na predchadzajúce miesto, vezme ripidu a ovieva ňou sväté dary.

    136. Kňaz sa však potichu modlí modlitbu: Jakože byti pričaščajuščimsja. Vezme kadidelnicu a hovorí: Izrjadno o presvjatij prečistij, preblahoslovenij. A trikrát okiadza dary spredu svätej trapézy. Potom pokryje svätú čašu malým pokrývadlom alebo lentionom. Chór spieva: Dostojno jesť alebo namiesto Dostojno irmos príslušného sviatku.
    Počas spevu diakon okiadza svätú trapézu dookola a pripomína m/tvych, ktorých chce. Kňaz sa však potichu modlí: O svjatim Joanni, proroci, predteči. Aj on spomína m/tvych, ktorých chce podľa mena: I upokoj ich.
    Po Dostojno jesť kňaz vyhlasuje: V pervych pomjani, Hospodi. Diakon pripomína živých. Chór: I vsich i vsja. Kňaz sa ticho modlí: Pomjani, Hospodi, hrad sej, v nemže živem, spomína podľa mena živých, ktorých chce. Zvolanie: I dážd nám. Chór: Amiň. Kňaz sa obracia na západ, ale neodstupuje od stredu prestola a žehná slovami: I da budut. Chór: I so duchom tvojim.

    137. Diakon si vezme dovolenie od kňaza, urobí malú poklonu, obíde svätú trapézu a vyjde severnými dverami, postaví sa na svoje zvyčajné miesto a hovorí: Vsja svjatyja pomjanuvše. Kňaz sa modlí tichú modlitbu: Tebi predlahajem život náš ves. Zvolanie: I spodobi nás, Vladyko. Pri speve Pánovej modlitby kňaz pozdvihuje ruky a potom vyhlasuje: Jako tvoje jest carstvo. Chór: Amiň.
    Kňaz sa obracia na západ, avšak neodstupuje od stredu svätej trapézy, a žehná slovami: Mir vsim. Chór: I duchovi tvojemu. Diakon: Hlavy vaša Hospodevi priklonite. Chór: Tebi, Hospodi. Kňaz sa ticho modlí: Blahodarim ťa. Zvolanie: Blahodatiju i sčedrotami. Chór: Amiň. A tu sa kňaz hneď modlí tichu modlitbu: Voňmim, Hospodi. Diakon sa postaví pred cárske dvere, opáše sa orárom nakríž, keď to urobil už pri otčenáši.
    Potom kňaz a taktiež diakon, každý na svojom mieste, robia tri malé poklony, potichu hovoriac: Bože, milostiv budi mni hrišnomu. A kňaz odkrýva čašu. Keď diakon zbadá, že kňaz naťahuje ruku, aby vzal svätý chlieb, nahlas zvolá: Voňmim! A kňaz, trochu pozdvihne svätý chlieb a vyhlasuje: Svjataja svjatym. Chór: Jedin svjat, jedin Hospoď a spieva pričasten.

    138. Diakon robí malú poklonu a južnými dverami vchádza do svätyne, postaví sa po pravom boku kňaza, urobí ešte raz malú poklonu a hovorí: Razdrobi, vladyko, svjatyj chlib. A kňaz láme svätý chlieb, robí to pozorne a zbožne, na štyri časti takto: Najsamprv ho rozdelí na dve časti, pričom časť, ktorú drží v pravej ruke, totiž tú, čo má nápis XC a KA, kladie na diskos, potom láme naprieč medzi literami IC a NI tú časť, ktorú drží v ľavej ruke, a kladie čiastku IC na hornú stranu. Potom vezme do rúk druhú polovicu, láme ju uprostred medzi literami XC a KA a čiastku XC kladie na spodnú stranu, utvoriac takto znak kríža na diskose. Medzitým hovorí: Razdrobľajetsja i razdiľjajetsja.
    A diakon, ukazujúc orárom na svätú čašu, hovorí: Ispolni, vladyko, svjatyj, potir.
    Kňaz berie do rúk vrchnú čiastku, ktorá má znak IC, robí ňou nad čašou znak kríža a hovorí: Ispolnenije Svjataho Ducha. A tak ju spustí do svätej čaše. Diakon: Amiň.
    Tu si kňaz utiera prsty nad svätým diskosom.
    139. Keď sa zas koná obrad teploty, diakon podá kňazovi horúcu vodu a hovorí: Blahoslovi, vladyko, teplotu. A kňaz ju požehná a hovorí: Blahoslovena teplota svjatych tvojich. Diakon z kríža vlieva trochu vody so čaše a hovorí: Teplota viry, odloží nádobu s teplotou a stane si trocha obďaleč.

    140.Diakon obíde prestol, a keď treba, umyje si dlaň pravej ruky, a potom na slová kňaza: Diakone pristupi, priblíži sa k nemu z ľavej strany, pokloní sa mu a prosí o odpustenie.
    Kňaz láme čiastku svätého chleba XC a čiastočku z nej podá diakonovi. Diakon pobozká jeho ruku, vezme svätý chlieb na dlaň pravej ruky, položenej krížom cez ľavú a hovorí: Prepodažď mi, vladyko, a kňaz hovorí: /meno/ svjaščennodiakonu prepodajetsja.
    A diakon odchádza za prestol, schýli hlavu a modlí sa tak ako kňaz slovami: Viruju, Hospodi, i ispoviduju. Taktiež aj kňaz urobí malú poklonu a dvoma prvými prstami pravej ruky berie druhú časť častice XC a hovorí: Čestnoje i presvjatoje a skloniac hlavu, modlí sa slovami: Viruju, Hospodi, i ispoviduju. A tak s bázňou a úctou požijú sv. chlieb zo svojich dlaní, najprv kňaz a potom diakon.

    141. Nato kňaz, skloniac sa, berie do pravej ruky čašu a do ľavej malú utierku, ktorú drží pod bradou a prijímajúc z čaše najsvätejšiu krv, hovorí: Čestnyja i svatyja krove Hospoda i Boha. Potom malou utierkou, lentionom, utierajúc si ústa a tiež okraj svätej čaše, hovorí: Se prikosnusja ustnam mojim.
    Nato diakona vyzve slovami: Diakone, pristupi. Diakon pristúpi a urobí malú poklonu so slovami: Se prichoždu. Nato: Prepodažd mi, vladyko.
    Kňaz berie pravou rukou do utierky čašu a ľavou rukou si pridržiava podstavec čaše. A tak podá svätú čašu diakonovi, ktorý si obidvoma rukami pridržiava pod bradou koniec utierky, pričom kňaz hovorí: Pričaščajetsja rab Božij, diakon /meno/. Po prijímaní diakona kňaz hovorí: Se prikosnusja ustnam tvojim. Diakon pozdvihne svätý diskos nad čašu a pozorne ho utiera špongiou, ak je zvyk ju používať, aby ani odrobinka neostala na diskose. Keď niet veriacich na sv. prijímanie, pokryje svätú čašu utierkou a malou prikrývkou, na svätý diskos položí zloženú hviezdicu a zloženú prikrývku. A otvoria sa cárske dvere.

    142. Diakon robí malú poklonu, s úctou berie od kňaza čašu a pristupuje k cárskym dverám, pozdvihuje svätú čašu, ukazuje ju ľuďom a hovorí: So strachom Božijim i viroju pristupite. Chór: Blahosloven hrjadyj.
    Kňaz ide za diakonom, berie od neho svätú čašu a z cárskych dverí ňou žehná ľud: Spasi, Bože, a obidvaja sa vrátia k svätému prestolu.
    Keď sú veriaci na sv. prijímanie, diakon vloží do čaše lyžičku, pokryje čašu utierkou alebo prikrývkou určenou na ňu, prípadne jedným aj druhým, urobí malú poklonu, vezme ju úctivo od kňaza, pristúpi do cárskych dverí a pozdvihnúc svätú čašu ukazuje ju ľudu so slovami: So strachom Božijim i viroju pristupite. Chór: Blahosloven hrjadyj. Zároveň diakon berie z prestola diskos. Po skončení modlitby kňaz odkrýva svätú čašu, prikrývku i utierku drží ľavou rukou a lyžičkou dáva prijímať so slovami: Čestnaho i presvjataho. Diakon podkladá diskos pod bradu prijímajúceho. Po prijímaní kňaz prikrýva čašu utierkou alebo pokrývadlom, prípadne jedným i druhým, lyžičku nechá v čaši a žehná ňou ľud: Spasi, Bože, a obidvaja sa vracajú k sv. trapéze.
    Možno postupovať aj takto: Diakon prikryje svätú čašu utierkou alebo jej prikrývkou, urobí malú poklonu, nábožne vezme čašu od kňaza a pristúpi k svätým dverám, pozdvihne čašu, ukazuje ju ľudu a hovorí: So strachom Božijim i viroju pristupite. Chór: Blahosloven hrjadyj. Diakon sa vráti k sv. stolu, na ktorý postaví čašu a sníma z nej pokrývku. Kňaz berie do rúk sv. čašu s lyžičkou a utierkou, diakon vezme diskos, a tak vychádzajú zo svätyne: Pristupujú tí, čo chcú prijímať. Po modlitbe: Viruju, Hospodi, ktorú sa modlí kňaz, veriaci so všetkou pokorou a bázňou so skríženými rukami na hrudi robia malú poklonu a jeden za druhým pristupujú na sv. prijímanie, prípadne prijímajú aj iným spôsobom podľa miestneho zvyku. Kňaz, ktorý podáva sv. prijímanie, hovorí každému prijímajúcemu: Čestnaho i presvjataho.
    Po skončení sv. prijímania veriacich kňaz necháva lyžičku v čaši a prikryje čašu utierkou, potom sa s diakonom vráti do svätyne, postaví sväté dary na svätú trapézu, diakon pokryje čašu jej prikrývkou. Kňaz ešte raz berie svätú čašu do rúk a z cárskych dverí ňou žehná ľud, vyhlasujúc: Spasi, Bože, ľudi tvoja. Chór: Vidichom svit istinnyj a obidvaja sa vracajú k sv. trapéze.

    143. Kňaz postaví čašu na prestol a tri razy ju okadí, potichu hovoriac: Voznesisja na nebesa, Bože. Potom odovzdá kadidelnicu diakonovi, vezme svätý diskos a postaví ho diakonovi na hlavu. A diakon, s úctou držiac svätý diskos spredu a pozerajúc sa smerom k svätým dverám, nehovorí nič, ale ide priamo cez priestor medzi svätou trapézou a cárskymi dverami k žertveníku a naň postaví svätý diskos. Potom na mieste očakáva kňaza. A kňaz, urobiac malú poklonu a vezmúc svätú čašu, obráti sa k cárskym dverám, pozerá na ľud a potichu hovorí: Blahosloven Boh náš, načo vyhlási: Vsehda, nyni i prisno. Chór: Amiň. Da ispolňatsja usta naša. A kňaz odchádza k proskomídijnému stolu, nato diakon okiadza sväté dary a kňaza: Kňaz zloží sväté dary, urobí malú poklonu a vráti sa k svätej trapéze.

    144. Diakon rozviaže orár, ako to vyžaduje zvyk, vychádza severnými dverami, stane si na zvyčajné miesto a hovorí: Prosti, prijemše božestvennych. Kňaz sa potichu modlí modlitbu vďaky: Blahodarim ťa, Vladyko, a nad zloženým ilitonom urobí znak kríža so svätým evanjeliárom a položí ho na iliton – zvolanie: Jako ty jesi osvjaščenije naše. Chór: Amiň.
    Kňaz schádza smerom k svätým dverám a hovorí: S mirom izijdem. Chór: O imeni Hospodni. Diakon: Hospodu pomolimsja. Chór: Hospodi, pomiluj. Kňaz cez cárske dvere vchádza do chrámu medzi veriacich, zastane medzi dvoma chórmi a hlasno sa modlí zaambónovú modlitbu: Blahoslovľajaj blahoslovjaščija ťa, Hospodi. Chór: Amiň. A potom: Budi imja Hospodne blahosloveno a podľa zvyku aj 33. žalm: Blahoslovľu Hospoda.
    Počas zaambónovej modlitby diakon stojí po pravej strane kňaza a ukazuje svojím orárom na ikonu Spasiteľa, po skončení modlitby kňaz vchádza do cárskych dverí a ihneď sa odoberie k proskomídijnému stolu a hovorí modlitbu na použitie sv. darov: Ispolnenije zakona. Diakon vchádza severnými dverami a s bázňou a všetkou úctou požije sväté dary. Kňaz podľa zvyku vyjde cárskymi dverami a rozdáva ľuďom antidor, ak ho nerozdáva po prepustení.

    145. Po skončení žalmu a rozdaní antidoru sa kňaz postaví doprostred svätých dverí a žehná ľud so slovami: Blahoslovenije Hospodne na vas. Chór: Amiň. Kňaz obrátený na východ hovorí: Slava tebi, Christe Bože. Chór: Slava … I nyni … Hospodi, pomiluj /3x/. Blahoslovi. A kňaz sa znova obráti k ľudu a hovorí: Christos istinyj Boh náš. Chór: Amiň. Pri slávnostnejších a mimoriadnych bohoslužbách kňaz obrátený k ľudu nahlas vyhlasuje mnoholetie, ako to vyžaduje zvyk. Potom kňaz vchádza do svätyne a cárske dvere sa zatvárajú.
    Napokon kňaz i diakon vo svätyni alebo v sakristii odkladajú posvätné rúcha a modlia sa: Nyni otpuščaješi a umývajú si ruky na zvyčajnom mieste. Po malom prepustení za všetko ďakujú Bohu, pobozkajú svätú trapézu a odchádzajú.

    146. V seminároch, študijných domoch a na iných miestach, kde je mnoho kňazov, kňaz, ktorý diakonuje, vykonáva plne diakonskú službu, a tak prijíma aj sv. prijímanie pri tej liturgii, pri ktorej diakonuje, z rúk kňaza, a to, čo ostane po rozdávaní sv. prijímania, požije.

    2. S dvomi diakonmi
    147. Na slávnostnejšie sviatky prisluhujú kňazovi alebo spoluslúžiacim kňazom dvaja diakoni.

    148. V príslušnom čase kňaz vchádza do chrámu spolu s obidvoma diakonmi, pred cárskymi dvermi urobí tri razy malú poklonu smerom na východ. Potom robia všetko tak, ako pri liturgii s pomocou jedného diakona a kňazovi odpovedajú dvaja diakoni. Po modlitbe: Hospodi, nisposli ruku tvoju kňaz a s ním aj diakoni sa uklonia pravému i ľavému chóru a odchádzajú do svätyne, – kňaz a prvý diakon južnými dverami, druhý diakon severnými dverami a hovoria pritom: Vnidu v dom tvoj. Keď vstúpia do oltárneho priestoru, urobia tri malé poklony pred svätou trapézou a bozkajú – kňaz sv. evanjelium a diakoni svätú trapézu a všetci, kde je taký zvyk, príručný kríž, ktorý leží na prestole. Keď sa oblečú do posvätných rúch, diakoni si umyjú ruky a pripravujú všetko na proskomídiu, len prvý diakon hovorí: Blahoslovi, vladyko a všetko ostatné, načo sa koná proskomídia podľa obyčaje.

    149. Po prepustení proskomídie diakoni okiadzajú žertveník s tromi rozmachmi a potom prichádzajú spolu s kňazom pred sv. trapézu, hovoria potichu: Vo hrobi ploťski a ďalšie modlitby, spolu okiadzajú prestol spredu, potom prvý diakon z pravej strany svätého prestola a druhý diakon z ľavej a potom obidvaja znova spolu od východnej strany, nato okiadzajú zaprestolnú ikonu a iné ikony vo svätyni, ďalej prvý diakon okiadza kríž a druhý diakon ikonu Bohorodičky, ktoré sa nachádzajú za prestolom. Potom vychádzajú zo svätyne, prvý diakon južnými dverami a druhý diakon severnými, prídu pred cárske dvere a okiadzajú ikony ikonostasu, prvý diakon pravý chór a druhý diakon ľavý. Veriacich okiadza jeden z pravej strany a druhý z ľavej, buď zo soley, alebo, ak je taký zvyk, v samom chráme, prechádzajúc ním až po vchod do chrámu, napokon vchádzajú do svätyne, prvý diakon južnými dverami a druhý severnými, ešte raz okiadzajú prestol spredu tromi rozmachmi kadidelnice a taktiež aj kňaza.

    150. Keď odovzdajú kadidelnice cerkovníkovi, obidvaja pristupujú ku kňazovi a robia všetko tak ako na liturgii s pomocou jedného diakona. Vychádzajú takto: prvý diakon južnými, a druhý diakon severnými dverami, postavia sa na svoje miesta pred cárskymi dverami, urobia tri malé poklony, potichu hovoriac tri razy: Hospodi, ustni moji otverzeši. Potom prvý diakon začína: Blahoslovi, vladyko.

    151. Prvý diakon spieva veľkú ekténiu. Keď chór spieva prvú antifónu alebo izobraziteľný žalm, urobí malú poklonu, odstúpi zo svojho miesta a postaví sa pred ikonu Spasiteľa, držiac pritom orár tromi prstami pravej ruky, ako to vyžaduje zvyk. Po skončení antifóny druhý diakon pristúpi a postaví sa na zvyčajnom mieste a spieva: Paki i paki. Keď chór spieva druhú antifónu alebo izobraziteľný žalm, vtedy taktiež on, ako pri prvej antifóne prvý diakon, postaví sa pred ikonu Bohorodičky.
    Po druhej antifóne chór spieva: Slava. I nyni. Jedinorodnyj Syne a kňaz pritom nehovorí potichu nič a ani on, ani diakon nerobia poklonu pri slovách “voplotitisja”.
    Potom prvý diakon sa vracia na vlastné miesto a začína: Paki i paki. Po skončení ekténie odchádzajú obidvaja do svätyne, prvý diakon južnými dverami a druhý severnými, a postavia sa z pravej i ľavej strany kňaza.

    152. Keď speváci, ktorí spievajú tretiu antifónu alebo blaženstvá, prídu k Sláva alebo k posledným veršom blaženstiev, kňaz a diakoni robia tri malé poklony. Tu kňaz odovzdá sv. evanjeliár prvému diakonovi a sám spustí felón, on i prvý diakon obchádzajú sv. trapézu z pravej strany, kým druhý diakon berie kadidelnicu. Všetci vychádzajú severnými dverami a pred nimi idú svieconosiči, najprv ide druhý diakon a okiadza, potom prvý diakon, ktorý nesie evanjeliár, a nakoniec ide kňaz. Keď prídu pred cárske dvere, svieconosiči sa postavia na protiľahlé strany, jeden pri ikone Bohorodičky a druhý pri ikone Spasiteľa. Prvý diakon po pravej strane a druhý po ľavej strane. Kňaz stojí uprostred za nimi.

    Pri malom vchode
    svieconosič svieconosič
    6 5
    4 3
    2 1
    2. diakon 1. diakon
    kňaz

    Prvý diakon hovorí: Hospodu pomolimsja a kňaz sa potichu modlí modlitbu vchodu. Po skončení modlitby prvý diakon, ukazujúc pravou rukou na východ, hovorí kňazovi: Blahoslovi, vladyko, svjatyj vchod. Kňaz žehná a prvý diakon podáva kňazovi sv. evanjeliár na pobozkanie. Po skončení posledného verša antifóny alebo blaženstiev druhý diakon postúpi doprostred a prvý diakon sa postaví za ním a zvolá: Premúdrosť, prosti! Potom všetci vchádzajú do svätyne – kňazišťa, druhý diakon odovzdá kadidelnicu. Prvý diakon položí sv. evanjeliár na prestol.

    153. Keď speváci dôjdu k poslednému troparu, prvý diakon hovorí: Blahoslovi, vladyko, vremja Trisvjataho. A kňaz: Jako svjat jesi. Prvý diakon hovorí: I vo viki vikov. Počas spevu Trojsvätý hovoria ho kňaz a diakoni. Potom sa kňaz s diakonmi odoberie sa k hornému sedadlu a hovorí: Blahosloven, hrjadyj. Prvý diakon: Blahoslovi, vladyko.

    154. Po skončení piesne Trojsvätý idú diakoni k cárskym dverám a prvý diakon volá: Voňmim! Kňaz: Mir vsim. A druhý diakon: Premúdrosť, voňmim! Po prokimene prvý diakon: Premúdrosť! A keď čtec prečíta záhlavie z Apošťola, druhý diakon zvolá: Voňmim! Pri konci čítania z Apoštola sa diakoni s kňazom vracajú pred sv. prestol. Po skončení apoštola hovorí kňaz: Mir ti. Prvý diakon: Premúdrosť, voňmim !

    155. Počas spevu Alilúja diakoni vezmú kadidelnicu, naložia kadidlo, pristúpia ku kňazovi a povedia: Blahoslovi, vladyko, kadilo. Keď dostanú požehnanie, okiadzajú sv. prestol najprv spredu, potom prvý diakon pravú stranu a druhý diakon ľavú a potom znova obidvaja spolu východnú stranu, potom zaprestolnú ikonu, ako aj iné ikony vo svätyni, druhý diakon aj žertveník a obidvaja spolu všetko ostatné, ako to vyžaduje obyčaj.
    Nakoniec diakoni odložia kadidelnice na ich miesta, pristúpia ku kňazovi a prvý diakon nahlas volá: Blahoslovi, vladyko, blahovistiteľa svjataho Apostola. Kňaz: Boh, molitvami a podáva mu sv. evanjeliár. A prvý diakon vychádza s evanjeliárom cez cárske dvere a stane si na ambón alebo neďaleko pred cárske dvere na vyznačenom mieste a tam položí sv. evanjeliár na analoj, kde ho bude čítať tvárou k ľudu. Druhý diakon vyhlasuje zo svätyne: Premúdrosť, prosti, uslyšim svjataho jevanhelija. Kňaz: Mir vsim. Prvý diakon: Ot /meno/ svjataho jevanhelija čtenije. Druhý diakon: Voňmim! Po prečítaní evanjelia kňaz hovorí prvému diakonovi: Mir ti blahovistvujuščemu. A prvý diakon pristúpi až do cárskych dverí a odovzdá zatvorený sv. evanjeliár kňazovi. A cárske dvere sa zatvoria.

    156. Potom diakoni vychádzajú svojimi dverami a postavia sa na náležité miesto a prvý diakon začína: Rcem vsi. Potom druhý diakon: Pomolitesja, ohlašenniji. Prvý diakon: Jelici ohlašenniji, izidite. Druhý diakon: Ohlašenniji izidite. A znova prvý diakon: Jelici ohlašenniji, izidite. Da nikto ot ohlašennych, jelici virniji. Chór: Hospodi, pomiluj. Prvý diakon: Zastupi, spasi, pomiluj. Premúdrosť! Druhý diakon: Paki i paki. Zastupi, spasi, pomiluj. Premúdrosť! Potom obaja vchádzajú do svätyne. A otvárajú sa cárske dvere.

    157. V čase, keď sa spieva Cherubínska pieseň, diakoni vezmú kadidelnice, naložia kadidlo, požiadajú kňaza o požehnanie a modlia sa 50. žalm, pričom okiadzajú prestol, svätyňu a všetko ostatné, ako sme uviedli vyššie (pozri čl. 149). Po okiadzaní sa diakoni postavia po bokoch kňaza, držia kadidelnice na prstenníkoch ľavej ruky a spolu s kňazom pozdvihnú ruky hore a všetci spolu tri razy hovoria Cherubínsku pieseň a zakaždým robia malú poklonu.
    Potom, keď to vyžaduje zvyk, kňaz pobozká svatú trapézu a príručný kríž a diakoni okraj svätej trapézy a idú priamo spredu k žertveníku, tam kňaz vezme kadidelnicu od prvého diakona a okiadza sväté dary. Prvý diakon hovorí kňazovi: Vozmi, vladyko a kňaz sníma veľkú prikrývku a dá ju druhému diakonovi, ktorý drží na prstenníku pravej ruky kadidelnicu a hovorí: Vozdvižite ruky vaša. Potom kňaz berie svätý diskos a stavia ho prvému diakonovi na hlavu, ten drží diskos obidvoma rukami trochu vpredu, držiac zároveň v ľavej ruke koniec orára, kňaz sám vezme čašu. Vtedy všetci, sprevádzaní svieconosičmi, vychádzajú severnými dverami, druhý diakon, ktorý vychádza prvý, vyhlasuje: Vsich vas a po ňom to isté hovorí aj prvý diakon, kňaz však vyhlasuje: Svjatijšaho, vselenskaho.
    Diakoni podídu trochu cez cárske dvere do svätyne a postavia sa na protiľahlých stranách, druhý diakon zľava a prvý diakon sprava. Po slovách: Vsich vas vchádza do svätyne kňaz, postúpi dopredu s diakonmi, postaví svätú. čašu na prestol, vtedy berie od prvého diakona svätý diskos a stavia ho na prestole po ľavej strane čaše. Od druhého diakona vezme veľkú prikrývku, okiadza ju nad kadidelnicou, pokryje ňou sväté dary a napokon z rúk druhého diakona berie kadidelnicu a okiadza ňou sväté dary.
    Zatiaľ, čo sa toto robí, cárske dvere sa zatvárajú a vykoná sa dialóg medzi kňazom a obidvoma diakonmi. Diakoni vzdajú poklonu kňazovi, vychádzajú svojimi dverami a postavia sa na zvyčajné miesto, prvý diakon spieva: Ispolnim.

    158. Druhý diakon: Vozľubim druh druha. Diakoni a s nimi zároveň i kňaz, robia tri malé poklony na svojich miestach a obidvaja diakoni sa navzájom pobozkajú na ľavé plece. Prvý diakon zvolá: Dveri, dveri. Na slová i voplotivšahosja ani diakoni ani kňaz naskláňajú hlavu. Prvý diakon: Stanim dobri. Tu diakoni, urobiac malú poklonu, vchádzajú svojimi dverami do svätyne a postavia sa po boku kňaza, prvý diakon, ak treba, berie ripidu alebo malú zloženú prikrývku a ovieva ňou sväté dary.
    Na slová: Pobidnuju pisň druhý diakon berie pravou rukou hviezdicu a mierne udrie na svätý diskos štyrmi koncami jej oblúkov, ako je uvedené vyššie, pobozká ju a odloží na prestol.

    159. Pri vyslovovaní slov ustanovenia diakoni spolu s kňazom ukazujú orárom na svätý diskos a potom na svätú čašu. Po vozhlase nad svätým chlebom, ako aj svätou čašou diakoni robia hlbokú poklonu a zároveň sa poznamenajú znakom sv. kríža.
    Po slovách kňaza: Pominajušče ubo, ktoré kňaz hovorí potichu, prvý diakon vezme do pravej ruky svätý diskos a druhý diakon taktiež do pravej ruky svätú čašu, takže pravá ruka prvého spočíva na pravici druhého diakona, potom trocha nadvihnú sviatosť, kreslia ňou znak kríža nad ilitonom a kňaz vyhlasuje: Tvoja ot tvojich. Postavia diskos i čašu na prestol a kňaz s diakonmi znova robia malú poklonu. Potom sa kňaz modlí tichú modlitbu: Ješče prinosim, počas ktorej prvý diakon ovieva sväté dary, ak treba.
    Po skončení modlitby prvý diakon odkladá nabok ripidu alebo prikrývku a obidvaja diakoni pristúpia bližšie ku kňazovi, ktorý spolu s nimi urobí tri malé poklony. Potom prvý diakon ukazuje orárom na sv. chlieb, hovorí: Blahoslovi, vladyko, svjatyj chlib. Po požehnaní diakoni hovoria: Amiň. A ešte raz prvý diakon ukazuje orárom na sv. čašu: Blahoslovi, vladyko, svjatuju čašu. Na požehnanie odpovedia diakoni: Amiň.
    A znovu prvý diakon ukazuje orárom na sv. dary so slovami: Blahoslovi, vladyko, oboja. A po požehnaní diakoni odpovedajú: Amiň, amiň, amiň. A skloniac hlavu pred kňazom, obidvaja diakoni sa vracajú na svoje miesto, kde stáli predtým, a prvý diakon berie ripidu a ovieva ňou sv. dary ako prv, ak treba.

    160. Počas spevu: Dostojno jesť diakoni okiadzajú prestol z jednotlivých strán a z východu, každý zo svojej strany, a spomínajú zosnulých, ktorých chcú. Po slovách: V pervych pomjani, Hospodi diakoni spomínajú živých. Po zvolaní: I da budut milosti diakoni urobia malú poklonu a s dovolením kňaza vychádzajú svojimi dverami a postavia sa na zvyčajnom mieste. Druhý diakon hovorí: Vsja svjatyja pomjanuvše . Po slovách kňaza: Mir vsim a po odpovedi chóru: I duchovi tvojemu, druhý diakon vyhlasuje: Hlavi vaša Hospodevi priklonite. V čase tichej modlitby kňaza: Voňmi, Hospodi sa diakoni postavia pred cárske dvere a opášu sa orárom na znak kríža, ak to neurobili už predtým pri modlitbe Otče náš.
    Keď kňaz odkryje čašu, robí on a spolu s ním aj diakoni, každý na svojom mieste tri malé poklony, a potichu hovoria: Bože, milostiv budi mni hrišnomu. Prvý diakon zvolá: Voňmim! Diakoni vchádzajú svojimi dverami do svätyne, postavia sa po boku kňaza, urobia malú poklonu a prvý diakon hovorí: Razdrobi vladyko, svjatyj chlib. Po rozlomení sv. chleba prvý diakon povie: Ispolni, vladyko, svjatyj potir. Po spojení obidvoch spôsoboch v čaši, keď sa má vlievať horúca voda, hovorí ten istý prvý diakon: Blahoslovi, vladyko, teplotu a vlievajúc trochu vody dodá: Teplota viry.

    161. Kňaz vyzýva diakonov na sv. prijímanie slovami: Diakoni, pristupite! I podáva sa diakonom sv. prijímanie podľa predpisov.
    Po prijímaní kňaza a diakonov prvý diakon starostlivo utiera svätý diskos nad svätou čašou, a keď nieto veriacich na sv. prijímanie, všetko sa koná tak, ako je uvedené v liturgii s pomocou jedného diakona (pozri čl. 142).
    Keď sú veriaci na sv. prijímanie, všetko sa vykoná tak, ako je uvedené vyššie, iba s tým rozdielom, že kňaz pred sv. prijímaním odovzdáva druhému diakonovi prikrývku a utierku.

    162. Po okiadzaní kňaz odovzdá kadidelnicu druhému diakonovi a svätý diskos so zloženou hviezdicou a zloženými prikrývkami položí mu na hlavu, druhý diakon to všetko drží na hlave a pozerá sa smerom k dverám, nehovorí nič, kráča medzi prestolom a cárskymi dverami priamo k stolu proskomídie, na ktorý postaví svätý diskos, a tak čaká kňaza. Kňaz urobí malú poklonu a vezme svätú čašu a odchádza – podľa zvyku – k stolu proskomídie, nato druhý diakon okiadza sväté veci i kňaza. Druhý diakon po modlitbe kňaza: Ispolnenije zakona, s bázňou a veľkou pozornosťou požije sv. dary, čo ostali po sv. prijímaní a potom rozviaže svoj orár.

    163. Prvý diakon rozviaže – podľa obyčaje – orár, vyjde severnými dverami zo svätyne, stane si na predpísané miesto a hovorí: Prosti, prijimše. Po zvolaní: Jako ty jesi osvjaščenije. Kňaz volá: S mirom izidem. Chór: O imeni Hospodni. Prvý diakon: Hospodu pomolimsja. Chór: Hospodi pomiluj.
    Počas zaambónovej modlitby prvý diakon stojí po pravej strane a ukazuje orárom na ikonu Spasiteľa. Po modlitbe sa vracia južnými dverami do svätyne. Napokon urobia – podľa obyčaje – prepustenie a odkladajú všetky posvätné rúcha.

    3. Bez diakona
    164. Kňaz, čo slúži sv. liturgiu bez pomoci diakona, vykonáva alebo odrieka všetko to, čo náleží diakonovi, majúc pred očami tieto pokyny:

    165. Vynecháva výzvy: Blahoslovi, vladyko, Hospodu pomolimsja, Vozmi, vladyko atď., s výnimkou toho, čo sa hovorí pred zaambónovou modlitbou, totiž: Hospodu pomolimsja.

    166. Po prepustení proskomídie kňaz okiadza tak ako diakon a zo soley okiadza ikonostas, oba chóry a ľud.

    167. Modlitby veľkej ekténie a malých ekténií modlí sa kňaz pred zvolaním – vozhlasom, a nie po ňom.

    168. Na malý vchod kňaz berie sv. evanjelium, obchádza prestol z pravej strany a vychádza severnými dverami. Skloní hlavu pred cárskymi dverami, pomodlí sa modlitbu vchodu: Vladyko Hospodi, Bože náš, požehná pravou rukou vchod, pobozká evanjeliár, pozdvihnutím ho ukazuje a zvolá: Premúdrosť, prosti! Potom cárskymi dverami vchádza do svätyne. Modlitbu Trojsvätý končí zvolaním: Jako svjat jesi neobracajúc sa k ľudu. Po Trojsvätý ide za prestol, hovoriac slová požehnania a sadne si z južnej strany hlavného sedadla.

    169. Keď chór skončí spev Trojsvätej piesne, kňaz vyhlasuje: Voňmim! Tu žehná: Mir vsim. Voňmim! Chór spieva prokimen. Kňaz: Premúdrosť! Čtec číta záhlavie z Apoštola. Kňaz: Voňmim! Po prečítaní apoštola hovorí čitateľovi: Mir ti. A ihneď potom: Premúdrosť voňmim! Chór: Alilúja s veršami.
    Tu kňaz požehná kadidlo, vezme kadidelnicu, okiadza prestol dookola, aj celú svätyňu, zo soley okiadza ikonostas, obidva chóry a ľud. Už teraz, alebo potom potichu modlí sa modlitbu pred evanjeliom: Vozsijaj v serdcach našich. Po skončení Alilúja s veršami vyhlasuje: Premúdrosť, prosti, uslyšim svjataho jevanhelia, požehná ľud a hovorí: Mir vsim. Chór: I duchovi tvojemu. Kňaz: Ot /meno/ svjataho jevanhelia čtenije. Potom berie knihu evanjelia, kladie ju na analoj niečo poza cárske dvere a číta evanjelium obrátený k ľudu. Po prečítaní bozká zatvorenú knihu a položí ju naprostred prestola alebo na pravú stranu.

    170. Po modlitbe Cherubínskej piesne kňaz požehná kadidlo, potom okiadza dookola svätú trapézu, zaprestolnú ikonu, žertveník a zo soley ikonostas, obidva chóry a ľud. Keď sa vráti k prestolu, držiac kadidelnicu na prstenníku ľavej ruky, tri razy sa s pozdvihnutými rukami modlí Cherubínsku pieseň. Potom ide k žertveníku, tromi rozmachmi kadidelnice okiadza sväté dary a hovorí potichu: Bože, milostiv budi mni hrišnomu. Berie veľkú prikrývku, položí si ju na ľavé plece a hovorí: Vozdvižite ruky vaša, potom berie svätý diskos do ľavej ruky a čašu do pravej a vychádza severnými dverami, vyhlasujúc: Svjatijšaho, vselenskaho a vojde cárskymi dverami do svätyne, položí sväté dary na prestol, ako sa patrí, veľkú prikrývku okiadza nad kadidelnicou, ktorú mu podáva cerkovník a hovorí: Blahoobraznyj Josif potom vezme kadidelnicu z rúk prisluhujúceho, okiadza sväté dary tromi rozmachmi a hovorí: Ublaži, Hospodi.

    171. Keď odovzdá kadidelnicu, hovorí ekténiu: Ispolnim… Zastupi, spasi, pomiluj. Pri recitovaní Symbolu viery sníma vozduch a drží ho nad sv. darmi. V súlade s predpisom vyhlasuje: Pobidnuju pisň pojušče, dotýka sa hviezdicou diskosu tak, ako to robí diakon, pobozká ju a odkladá na sv. trapézu. Po modlitbe: Pominajušče ubo predkladá ruky a pravou rukou berie svätý diskos a ľavou svätú čašu a pozdvihuje ich trochu, robiac znak kríža nad ilitonom a vyhlasuje: Tvoja ot tvojich. Po zvolaní: Izrjadno o presvjatij okiadza sv. trapézu len spredu, nie dookola. Pred pozdvihnutím Ahneca hovorí: Voňmim! A sám vlieva horúcu vodu do čaše podľa predpisu.

    172. Keď kňaz zhrnul všetky čiastočky, čo boli na diskose, do čaše, prikryje ju utierkou alebo prikrývkou, prípadne aj obidvoma, na diskos položí zloženú hviezdicu, malú prikrývku i veľkú prikrývku – aer, vozduch. Odsunie záclonu ikonostasu, otvorí cárske dvere, položí na čašu lyžičku, alebo ju vloží do čaše, a urobiac malú poklonu, berie do rúk svätú čašu. Pristúpi k cárskym dverám, ukazuje čašu a zvolá: So strachom hneď nato dodá: Viruju, Hospodi, i ispoviduju. Po skončení modlitieb odkrýva čašu a podáva sv. prijímanie lyžičkou. Keď sa skončí sv. prijímanie veriacich, nechá lyžičku v čaši, pokryje ju utierkou i prikrývkou a žehná ňou so slovami: Spasi, Bože, ľudi tvoja. Keď sa vráti k sv. trapéze, postaví čašu a okiadza ju tromi rozmachmi so slovami: Voznesisja… Urobí malú poklonu a berie do pravej ruky svätú čašu a do ľavej svätý diskos, hovoriac zo začiatku potichu: Blahosloven Boh náš, a potom nahlas: Vsehda, nyni i prisno a obráti sa k ľudu, vyjde ku stolu proskomídie, na ktorý všetko zloží. Tu urobí malú poklonu a vracia sa k svätej trapéze.

    173. Možno postupovať aj takto: Kňaz prijme sv. prijímanie a položí diskos na čašu a prikryje ho malou prikrývkou alebo utierkou alebo aj obidvoma. Urobí malú poklonu, vezme svätú čašu a ukazuje ju ľudu a vyhlasuje: So strachom. Navráti sa späť k sv. trapéze, vezme čašu a diskos medzi ukazovák a prostredník ľavej ruky. Pravou rukou berie lyžičku a pristupuje k podávaniu sv. prijímania veriacich. Po skončení prijímania necháva lyžičku v čaši, vracia sa k sv. trapéze a položí na ňu diskos i čašu, prikryje ju malou prikrývkou, potom berie čašu, obracia sa k ľudu a žehná ho čašou a hovorí: Spasi, Bože, ľudi tvoja. Postaví čašu na sv. trapézu, okiadza ju tromi rozmachmi kadidelnice a hovorí: Voznesisja. Potom kladie na malú prikrývku utierku, ktorou sa prikrýva čaša, na svätý diskos položí zloženú hviezdicu a druhú malú prikrývku i väčšiu prikrývku – aer, vozduch, urobí malú poklonu, vezme svätú čašu a obrátiac sa k cárskym dverám, pozerá sa na ľud a ticho hovorí: Blahosloven Boh náš, potom nahlas vyhlasuje: Vsehda, nyni i prisno. Na to berie z prestola diskos do ľavej ruky a ide k stolu proskomídie, na ktorý všetko postaví, po malej poklone sa vracia k sv. trapéze.

    174. Keď kňaz hovorí ďakovnú ekténiu: Prosti, prijimše, modlitbu i zvolanie: Jako ty jesi, skladá iliton podľa predpisov. Po prepustení vracia sa do svätyne a zatvorí cárske dvere, napokon ide k žertveníku a s bázňou a úctou tam požije sväté dary, umyje si ruky, a ďakujúc Bohu, odchádza.

    4. Poriadok sv. liturgie slúženej obyčajným spôsobom.
    175. Všetky obrady a ceremónie, ktoré sa zachovávajú pri slávnostnej sv. liturgii, treba zachovať aj pri liturgii slúženej obyčajným spôsobom, čiže, ako sa hovorí, pri tichej sv. liturgii. To, čo sa podľa predpisov má vyhlasovať nahlas, nech sa vyhlasuje tak, aby to mohli počuť nielen čtec alebo kantor – spevák, čiže ten, ktorý prisluhuje, ale takisto aj prítomní.

    176. Čitateľ, nakoľko je to možné, má sa obliecť do stichára, jeho vlastné miesto je mimo svätyne, stojí priamo na pravej alebo ľavej strane ikonostasu, keď treba vojsť do svätyne, napríklad aby podal kňazovi kadidlo alebo horúcu vodu, môže vchádzať iba bočnými dverami. Cárske dvere a záclonu zatvára alebo otvára sám kňaz.

    177. Používanie kadidla pri liturgiách, ktoré slúžime bez slávnosti, nie je bezpodmienečne predpísané, ale je veľmi chvályhodné.

    178. Keď nieto času na recitovanie všetkých prípravných modlitieb pred ikonostasom, kňaz nech nikdy nevynechá modlitbu: Hospodi, nizposli ruku tvoju, keď vchádza do svätyne, nech sa modlí žalm: Vnidu v dom tvoj a pobozkajúc sv. trapézu, evanjeliár a – kde je taký zvyk – aj príručný kríž, oblieka sa do posvätných rúch.

    179. Proskomídiu treba slúžiť nie v sakristii, ale na žertveníku, ktorý stojí blízko sv. trapézy. Použitie piatich prosfor nie je nevyhnutné, ba je možno použiť len jednu prosforu pri viacerých liturgiách, hoci by znak ahneca nebol vytlačený na predpísanej strane, avšak pri každej liturgii kňaza viaže povinnosť vykrajovať chlieb a vyberať čiastočky tak, ako keby chlieb bol celý, takže treba zanechať zvyk požívať sušené ahnece, neslobodno používať ahnec ani častice, ktoré predtým nakrájal prisluhujúci.

    180. Malý vchod s evanjeliom sa robí podľa predpisov a obchádza sa okolo sv. trapézy a zo svätyne sa vychádza severnými dvermi.

    181. Po modlitbe Trojsvätého kňaz môže vynechať požehnanie horného sedadla, obráti sa na západ a počúva čítanie z Apoštola, spustí felón a ruky pod ním. Evanjelium môže čítať aj bez analoja, keď prisluhujúci – ak je – drží knihu na svojej hlave pred cárskymi dverami.

    182. Veľký vchod sa koná podľa predpisov a vychádza sa pri ňom severnými dvermi.

    183. Kňaz neovieva sv. dary, iba ak by bolo nebezpečenstvo, že niečo padne do čaše. Nevlieva teplotu, keď to nemôže urobiť vhodne.

    184. Zaambónovú modlitbu hovorí pred cárskymi dverami a keď žehná a robí prepustenie – odpust, postaví sa do samých cárskych dverí.

    185. Po prepustení sa nemodlí nijakú modlitbu, ale hneď zatvorí cárske dvere.

    5. Pri spoločnom slúžení s kňazmi
    186. Vlastným slúžením spolu slúžia kňazi, ktorí s hlavným slúžiteľom vyhlasujú slová ustanovenia, nevlastným slúžením alebo s obyčajnou pomocou slúžia tí, čo slová ustanovenia nevyhlasujú. Neškodí, keď pri slávnostnom slávení – ale nie v liturgii, ktorá sa slúži individuálnym obradom – ku kňazom, ktorí naozaj spolu slúžia, pridajú sa aj kňazi, ktorí len pomáhajú.

    187. Kňazi, ktorí spolu slúžia vlastným slúžením buď pri slávnostnej liturgii alebo pri jednoduchej liturgii, robia zadosť jednej prijatej intencii.

    188. Kňazi, ktorí naozaj spolu slúžia, sú povinní pomodliť sa všetky kňazské modlitby, ako aj ich zakončenia čiže zvolania až po ďakovnú modlitbu: Blahodarim ťa, po prijímaní včítane. Ale ekténie každý alebo sám, podľa predpísaného poriadku, vyhlasuje, alebo iba počúva, modlitby sa modlí vtedy, keď diakon alebo iný kňaz nahlas vyhlasuje ekténiu. Tí kňazi však, ktorí iba pomáhajú, nie sú viazaní recitovať kňazské modlitby, lebo modliť sa ich má hlavný slúžiteľ a oni vyhlasujú len zvolania, ako na nich príde rad.

    189. Obrady a žehnania koná len sám hlavný slúžiteľ, poklony robia všetci spolu. Ruky zdvíhajú tam, kde je predpísané a kde to možno vhodne urobiť.

    a) V slávnostnej forme
    190. Je vhodné, aby sa všetci spolu modlili vstupné modlitby pred ikonostasom, ale len hlavný kňaz je povinný bozkať ikonu.

    191. Všetci spoluslúžiaci sa počas obliekania predpísaných kňazských rúch modlia predpísané modlitby, každý drží v rukách malý liturgikon, postaví sa zboku svätej trapézy, alebo aj za ňou, nie však pred ňu, kde stojí len hlavný slúžiaci a diakoni, a tak sa rozostavia všetci podľa poradia svojej dôstojnosti alebo svojej vysviacky. Prvý zo spolu slúžiacich či pomáhajúcich sa postaví z pravej strany hlavného slúžiteľa, druhý z ľavej, potom tretí z pravej a tak ďalej.

    192. Proskomídiu koná len jeden zo spoluslúžiacich a len on sa modlí modlitbu proskomídie. Jednako všetci spoluslúžiaci môžu podľa svojich vlastných úmyslov položiť na diskos svoje čiastočky.

    193. Hlavný slúžiaci má vyhlasovať tieto zvolania: Jako podobajet po veľkej ekténii, Jako svjat jesi po modlitbe Trojsvätého, Jako milostiv… po zdvojenej ekténii: Jako da pod deržavoju tvojeju po druhej modlitbe veriacich, ščedrotami po modlitbe obetovania, Pobidnuju pisň pojušče pred Svätý, Izrjadno o presvjatij pri spomienke na Presvätú Bohorodičku, I dažď nam jedinymi usty pri konci anafory – kánona, I da budut milosti po anafore, I spodobi nás, Vladyko pred otčenášom, Jako ty jesi osvjaščennije naše po prijímaní.
    Iné zvolania vyhlasujú spoluslúžiaci podľa poradia, aby sa lepšie zachoval poriadok, hlavný slúžiteľ sklonením hlavy poprosí spoluslúžiacich, aby vyhlásili zvolanie, a vtedy ten, čo má hlásiť zvolanie, vyjadrí súhlas sklonením hlavy smerom k hlavnému slúžiacemu.

    194. Pri malom vchode všetci spustia ruky pod spustený felón a vychádzajú severnými dverami zo svätyne pred ikonostas, vpredu mladší a postavia sa pred cárskymi dverami do dvoch radov, jeden vedľa druhého, vzadu hlavný slúžiteľ. Po výzve diakona: Premúdrosť prosti! všetci za diakonom vchádzajú cárskymi dverami do svätyne a zaujmú svoje zvyčajné miesto pri svätej trapéze.

    Rozostavenie pred cárskymi dverami pri malom vchode:

    svieconosič svieconosič
    6 5
    4 3
    2 1
    slúžiteľ diakon

    195. Spoluslúžiaci sedávajú pri hornom sedadle v takom poriadku, v akom stoja pri prestole, totiž tí, čo stoja z pravej strany hlavného slúžiteľa, sadajú si po ľavej jeho strane a tí, čo stoja po ľavej strane pri prestole, sadajú si po pravej jeho strane.

    Rozostavenie pri prestole:

    6 5
    4 3
    2 1
    slúžiteľ diakon

    Rozostavenie pri hornom sedadle:

    Horné sedadlo
    2 slúžiteľ 1
    4 3
    6 5
    diakon

    196. Počas spievania evanjelia, všetci ostanú na svojich miestach a pozerajú sa smerom k ambónu alebo k miestu, na ktorom sa spieva sväté evanjelium.

    197. Pri Cherubínskej piesni všetci pozdvihujú ruky, keď je možné vhodne to urobiť. No všetci sa modlia Cherubínsku pieseň a robia predpísané poklony. Keď diakon okiadza svätú trapézu, všetci trochu poodstúpia od prestola, aby mohol ľahko prejsť.

    198. Pri veľkom vchode berie každý zo žertveníka jednu z vecí, ktoré sa používajú pri Božej obeti, totiž kopiju, lyžičku a drží ich na hrudi. Všetci vychádzajú severnými dverami: najprv diakon, ktorý vyhlasuje zvolanie: Vsich vas a postaví sa do cárskych dverí vo svätyni, potom další spoluslúžiaci kňazi, začínajúc od najmladšieho, a každý z nich vyhlasuje zvolanie: Vsich vas po jednom alebo naraz, ak je taký zvyk, a postavia sa jeden proti druhému pred cárske dvere tak, ako pri malom vchode. Hlavný kňaz vyhlasuje: Svjatijšaho vselenskaho, postaví sa priamo pred cárske dvere a obrátený na západ vyhlasuje: Vsich vas potom vchádza do svätyne, za ním idú všetci spolu slúžiaci a každý sa postaví pri prestole na svoje miesto.

    199. Po skončení veľkého vchodu, keď nieto diakona, jeden zo spoluslúžiacich spieva prvú časť ekténie: Ispolnim a druhý druhú časť, takže každý má časť na prečítanie modlitby obetovania.

    200. Keď hlavný kňaz pobozká sväté dary (pred Viruju), spoluslúžiaci pristupujú k prestolu v poradí podľa svojej hodnosti, jeden za druhým. Hlavný kňaz trochu poodstúpi od prestola na pravú stranu a pozerá sa na sever a každý spoluslúžiaci pobozká najprv dary a potom plece hlavného kňaza ľavé i pravé a postaví sa po jeho ľavici, trochu dozadu. Druhý spoluslúžiaci pobozká najprv dary, potom hlavného slúžiaceho a potom prvého spoluslúžiaceho a postaví sa po jeho ľavej strane a všetci ostatní urobia to isté. Hlavný kňaz hovorí: Christos postredi nas. Po prijatí bozku sa odpovedá: I jesť i budet. Tak isto postupujú aj ostatní, čo sa vzájomne pozdravujú.
    Po bozku pokoja sa slúžiteľ vracia pred svätú trapézu na svoje miesto. Prvý spoluslúžiaci berie jeden okraj veľkej prikrývky, vozduchu, a druhý iný okraj a ovievajú ním dary. Všetci ostatní stoja na svojich miestach a potichu sa modlia vyznanie viery.

    201. Spoluslúžiaci, čo prinášajú svätú obetu, ukazujú rukou na svätý diskos a potom na svätú čašu takisto ako hlavný slúžiaci a zároveň pomaly a pozorne a s úctou vyslovujú slová ustanovenia, taktiež spolu hovoria zvolanie: Tvoja ot tvojich, ale sväté dary žehná len hlavný slúžiaci a to isté platí aj o epikléze.
    Treba upozorniť predovšetkým na liturgiu svätého Bazila, že po prečítaní modlitby, ktorá bezprostredne predchádza premenenie, nech všetci spolu s hlavným slúžiteľom od začiatku do konca vyslovujú slová premenenia. Preto je vhodné, aby hlavný slúžiaci posledné slová modlitby pred premenením vyslovil hlasnejšie, tak, aby sa presvedčil, že všetci sú pripravení na súčasné vyslovenie slov premenenia.

    202. Prvú časť ekténie: Vsja svjatyja pomjanuvše spieva jeden zo spoluslúžiacich, ak niet diakona, a druhú časť druhý, a to tak, aby všetci mali čas recitovať modlitbu: Tebi predlahajem život naš ves.

    203. Po rozlomení hlavný slúžiteľ vyzve diakona a podá mu časticu svätého chleba, ako je predpísané. Potom sa všetci modlia modlitbu: Viruju, Hospodi a hlavný slúžiteľ prijíma Kristovo telo. Všetci spoluslúžiaci podľa poradia svojej hodnosti pristupujú k svätej trapéze zo strany žertveníka a hlavný slúžiteľ stojí sám na protiľahlej strane. Po prijímaní Kristovho tela každý ide na severnú stranu prestola a umýva si prsty v nádobke, ktorá stojí na žertveníku, ak je taký zvyk, a podľa predpísaného poriadku idú za prvým spoluslúžiacim, ktorý sa postaví na svoje miesto pri svätej trapéze. Diakon prijme čiastku svätého chleba až po kňazoch. Hlavný slúžiteľ sa vráti doprostred pred prestol a prijíma najsvätejšiu Krv a odstúpi trochu od prestola, potom spoluslúžiaci v predpísanom poriadku pristupujú k svätej trapéze, tentoraz z južnej strany a každý po prijímaní najsvätejšej Krvi odchádza zo strany žertveníka a postaví sa na svoje miesto pri prestole. Nakoniec prijíma diakon – podľa predpisu – najsvätejšiu Krv od hlavného slúžiteľa.

    204. Každý, keď prijme najsvätejšiu Krv, utrie utierkou okraj čaše a svoje ústa.

    205. Zaambónovú modlitbu vyhlasuje medzi dvoma chórmi hlavný slúžiteľ. Ihneď po prepustení a zavretí cárskych dverí sa každý zoblieka z posvätných rúch.

    b) V obyčajnej alebo súkromnej forme
    206. Nevlastné spoločné slávenie alebo prostá pomoc pri súkromnom slúžení svätej liturgie nejestvuje.

    207. Všetko, čo sa povedalo o spoločnom slávení v slávnostnej forme, platí aj pre spoluslúžiaceho v obyčajnej alebo súkromnej forme, no s týmito výnimkami:

    208. V seminároch a v domoch rehoľnej výchovy neškodí, keď pri slúžení Božej liturgie aj pri spoločnom slávení na súkromnej bohoslužbe zúčastní sa aj diakon a keď sa pritom použije obyčajný spev. Tu sa však odporúča držať sa pravidiel, ktoré sú záväzné pri súkromnom spoločnom slávení bez pomoci diakona.

    209. Keď nieto času na recitovanie prípravných modlitieb pred ikonostasom, ktoré sa modlia všetci spoluslúžiaci spolu, alebo každý osobitne, nikdy neslobodno vynechať modlitbu: Hospodi, nisposli ruku tvoju. Keď vchádzajú do svätyne, hovoria žalm: Vnidu v dom tvoj a potom pobozkajú svätú trapézu, evanjelium a – ak je taký zvyk – aj príručný kríž a obliekajú sa do posvätných rúch.

    210. Ekténie sa tak rozdelia medzi spoluslúžiacich a spievajú sa tak, aby ten, kto ekténiu nespieva, mal čas bez náhlenia prečítať príslušnú modlitbu.
    Keď sú dvaja spoluslúžiaci, liturgické ekténie spievajú striedavo, najprv potichu prečítajúc príslušnú modlitbu každej ekténie. Ale modlitba veľkej ekténie a modlitba poďakovania po svätom prijímaní sa recituje polohlasne počas ekténie alebo pred vozhlasom. Treba ešte poznamenať, že prvá časť ekténie po veľkom vchode a ekténie po anafore recituje druhý kňaz, ktorý sa potom polohlasne modlí modlitbu, no druhú časť s vozhlasom sa modlí druhý kňaz.
    Keď sú traja spoluslúžiaci, prvý hovorí veľkú ekténiu a druhý prvú malú ekténiu, tretí druhú malú ekténiu, prvý zas ekténiu po evanjeliu, druhý ekténiu katechúmenov – ohlásených, tretí prvú malú ekténiu veriacich a prvý druhú. Druhý kňaz prvú časť ekténie po vchode a po anafore a tretí kňaz druhú časť týchto ekténií a napokon prvý kňaz ekténiu poďakovania po prijímaní.
    Tento spôsob zadelenia rôznych ekténií medzi jednotlivých spoluslúžiteľov nepredpisuje sa absolútne, bezpodmienečne, ale sa naň iba poukazuje kvôli väčšej výhode.

    211. Nie je nevyhnutné, aby všetci spoluslúžiaci vychádzali na malý vchod. Keď to robia, vtedy ten, čo je medzi nimi prvý, nesie evanjelium, on sám sa modlí modlitbu vchodu a udeľuje požehnanie. Ale vždy sa vyžaduje, aby tí, čo stoja pred svätou trapézou, alebo po jej pravou boku, pred východom zo svätyne obišli oltár a naozaj vyšli za cárske dvere.

    212. Požehnanie horného sedadla sa vynecháva a všetci počas čítania Apoštola majú ostať pri prestole.

    213. Na veľký vchod nemusia všetci vychádzať. Keď robí veľký vchod len prvý kňaz, tak si berie veľkú prikrývku – vozduch na ľavé plece a sám vyhlasuje: Svjatijšaho, vselenskaho. Keď vychádzajú všetci, nemusí každý z nich brať vec, ktorá slúži na svätú obetu, len druhý spoluslúžiaci berie svätý diskos a drží ho na hlave a prvý berie svätú čašu. Druhý vyhlasuje: Vsich vas a prvý: Svjatijšaho, vselenskaho. Iní nehovoria nič.

    214. Hlavný slúžiteľ sám jediný bozká sväté dary a vynechá bozk pokoja so spoluslúžiacimi. On sám drží vozduch nad svätými darmi a pritom spolu so všetkými recituje Vyznanie viery.

    215. Všetko ostatné, čo má hovoriť alebo robiť diakon, podľa toho, čo bolo povedané pri liturgii bez pomoci diakona /porov. čl. 164 – 174/, hovorí a koná spoluslúžiteľ. Kto robí proskomídiu, ten potom čistí aj posvätné nádoby po prijímaní.

    VI. PORIADOK LITURGIE VOPREDPOSVÄTENÝCH DAROV
    216. Cez svätú a veľkú štyridsiatnicu na proskomídii Božej liturgie v nedeľu alebo v posledný deň pred liturgiou vopred posvätených darov pripravia sa okrem ahneca, ktorý sa má toho dňa posvätiť, aj iné ahnece na tie liturgie vopred posvätených darov, ktoré sa majú konať v nasledujúcich dňoch. Po vykrojení, zarezaní a prebodnutí prvého ahneca kňaz vykoná tie isté obrady aj nad inými ahnecmi a pri každom z nich hovorí: Vo vospominanie. Jako ovča. Žretsja, ako aj Jedin ot vojin a kladie ich na diskos jeden vedľa druhého alebo jeden na druhý. Potom vlieva do čaše víno a vodu a modlí sa predpísané modlitby a – ak sa to vyžaduje – zakončí proskomídiu.

    217. Keď sa má ahnec požehnať pri vzývaní Svätého Ducha, kňaz hovorí: I sotvori ubo chlib sej v jednotnom čísle a nie v množnom, lebo Kristus je iba jeden.

    218. Pri pozdvihovaní pozdvihuje zároveň všetký premené ahnece, pred prijímaním však láme iba prvý ahnec a vkladá čiastku do čaše a vlieva teplotu vtedy, keď je to predpísané. Nato berie ďalšie sväté ahnece a kladie ich do darochraniteľnice a do bohostánku – kivota.

    219. Potom sa kňaz modlí modlitby podľa poriadku, prijíma svätú sviatosť a zakončí najsvätejšiu obetu podľa predpisu.

    1. S jedným diakonom
    220. Pri čítaní hodiniek si kňaz v epitrachile stane pred cárske dvere a začína: Blahosloven Boh náš. Čtec:Amiň, Carju nebesnyj a ďalšie. Po Otče náš kňaz vyhlási zvolanie, vstúpi do svätyne južnými dverami. A číta sa Čas tretí, šiesty a deviaty, taktiež obednica.

    221. Ku koncu obednice sa kňaz i diakon obliekajú do posvätných rúch zvyčajným spôsobom, ale pri jednotlivých častiach rúcha nehovoria nič viac ako Hospodu pomolimsja.

    222. Keď čtec zakončí obednicu, modliac sa Trojsväté, Otče náš, Hospodi pomiluj dvanásť raz a modlitbu Vsesvjataja Trojce, otvoria sa cárske dvere. Kňaz: Premúdrosť. Chór: Čestnijšuju cheruvim. Kňaz: Slava tebi, Christe Bože. Chór: Slava, I nyni. Hospodi, pomiluj tri razy, Blahoslovi a kňaz robí prepustenie so spomienkou na svätca chrámu a svätca dňa. Potom sa cárske dvere znova zatvárajú.

    223. Kňaz v sprievode diakona robi pred svätou trapézou tri malé poklony a hovorí iba: Bože, milostiv budi mni hrišnomu. Pobozkajú, ako sme už uviedli, svätý evanjeliár, prestol i príručný kríž. Potom diakon prijme dovolenie od kňaza a vychádza severnými dverami, postaví sa na zvyčajné miesto, urobí tri malé poklony a nič nehovoriac, vyhlási: Blahoslovi, vladyko. Kňaz, ktorý stojí pred svätou trapézou, urobí nad ňou znak kríža svätým evanjeliárom a povzneseným hlasom hovorí: Blahosloveno carstvo Otca. Chór: Amiň. A čitateľ ihneď: Prijdite, poklonimsja tri razy a číta začiatočný žalm.

    224. Diakon sa vráti do svätyne južnými dverami a kňaz, postaviac sa pred cárske dvere, číta večerné modlitby (svitilničné) začína štvrtou a končí ôsmou, lebo prvé tri číta počas spevu antifón.

    225. Ku koncu začiatočného žalmu sa kňaz vracia južnými dverami do svätyne, diakon vychádza severnými dverami, postaví sa na zvyčajné miesto a spieva veľkú ekténiu. Po zvolaní (vozhlase) urobí malú poklonu a vráti sa južnými dverami do svätyne. Čitateľ začína 18. katizmu žaltára, na Alilúja sa robia malé poklony. Keď sa pri ďalších antifónach hovorí Slava, diakon vychádza severnými dverami zo svätyne a na určenom mieste spieva malú ekténiu, kňaz sa však potichu modlí prvú, druhú a tretiu modlitbu večierne. Po skončení malej ekténie sa diakon južnými dverami vracia do svätyne a kňaz spieva vozhlas, ako je to predpísané.

    226. Na začiatku stichoslovia (spevu veršov), ak vopred posvätený ahnec sa uchováva v bohostánku (kivote, artofóre) na prestole, jeho prenesenie na stôl proskomídie sa robí takto: Diakon prináša na prestol svätý diskos, hviezdicu a malú prikrývku. Kňaz pobozká svätý evanjeliár a odkladá ho na pravú stranu prestola. Nato na rozprestrený iliton z ľavej strany položí diskos, otvorí bohostánok a urobí malú poklonu. Potom berie nádobu s prikrývkou, v ktorej sa uchováva ahnec, postaví ju naprostred ilitonu, vyberie z nej vopred posvätený a prepodstatnený chlieb, položí ho s najväčšou úctou na posvätný diskos, ako aj čiastky, potrebné na prijímanie veriacich. Darochraniteľnicu uloží späť do bohostánku, zatvorí bohostánok, potom postaví svätý diskos naprostred ilitonu, okiadza hviezdicu a malú prikrývku a pokrýva ním diskos. Vezme kadidelnicu, okiadza ňou dookola svätú trapézu, majúc pred sebou diakona, ktorý ide so zapálenou sviečkou. Po návrate pred svätú trapézu a po odovzdaní kadidelnice diakonovi urobí hlboku poklonu až po zem, prežehná sa znakom svätého kríža a potom berie do obidvoch rúk prikrytý posvätný diskos, drží ho na hlave, prechádza pravou stranou svätej trapézy k proskomídijnému stolu (žertveníku), pred ním ide diakon so zapálenou sviecou a kadidlom.

    227. Na žertveníku postaví kňaz diskos na rozprestretý iliton, potom vlieva do čaše víno a vodu podľa zvyku, ale nič pri tom nehovorí. Po okadení prikrývky z čaše nad kadidelnicou prikryje čašu, potom veľkou prikrývkou, ktorú najprv taktiež okadí nad kadidelnicou, pokryje vedno diskos i čašu, nehovoriac pri tom nič okrem slov: Molitvami svjatych otec našich, Hospodi Isuse Christe, Bože náš, pomiluj nás. Urobiac hlbokú poklonu až po zem, sa kňaz i diakon vracajú k svätej trapéze, tam na zložený iliton kňaz položí knihu svätého evanjelia.

    228. Keď sa vopred posvätený ahnec uchová v kivote, ktorý stojí na žertveníku, vtedy na začiatku stichoslovia – čítania veršov kňaz s diakonom idú k proskomídijnému stolu. Obidvaja pred ním robia malú poklonu, kňaz otvorí kivot a urobiac novú malú poklonu tromi rozmachmi okadí vopred posvätené sväté dary, potom berie vopred posvätený chlieb z darochraniteľnice a s najväčšou zbožnosťou ho kladie na diskos, do čaše nalieva – ako obyčajne – víno a vodu, ale nič nehovorí. Berie kadidelnicu, okiadza hviezdicu a prikrývky, pokryje diskos i čašu ich prikrývkami a obidvoje spoločnou veľkou prikrývkou, vozduchom, nehovoriac pritom nič okrem: Molitvami svjatych otec, urobí hlbokú poklonu až po zem a vráti sa k prestolu.

    229. Keď kňaz uzná za vhodné, vykoná obrad položenia ahneca na diskos počas čítania prvej antifóny, okiadza počas čítania druhej antifóny a počas čítania tretej antifóny prenáša vopred posvätené dary.
    230. Keď sa predvída väčší počet veriacich na sväté prijímanie, takže sám vopred posvätený chlieb nevystačí, vtedy kňaz položí potrebné množstvo premenených čiastok na diskos a na ne položí ahnec.

    231. Po skončení stichoslovia chór začína spievať žalm: Hospodi, vozzvach a diakon okiadza podľa predpisu (pozri čl. 33), pričom vopred posvätené dary tri razy, zakaždým na tri rozmachy.

    232. Kým sa spieva: Slava. I nyni, otvárajú sa cárske dvere o koná sa vchod zvyčajným spôsobom, diakon okiadza, ak sa má čítať sväté evanjelium, diakon robí vchod aj s evanjeliom.

    233. Keď diakon tlmeným hlasom hovorí: Hospodu, pomolimsja, kňaz sa potichu modlí modlitbu vchodu s jej vozhlasom a po skončení stichír diakon vyhlasuje: Premúdrosť, prosti! Chór: Svite tichij. Vchádzajú do svätyne, potom diakon obrátený k cárskym dverám volá: Voňmim! Kňaz obrátený k ľudu žehná: Mir vsim! Chór spieva prokimen prvej parémie. Diakon: Premúdrosť! Čtec si stane doprostred medzi dva chóry a obrátený na východ číta: Bytia čtenije. Diakon: Voňmim! Čtec číta prvú parémiu. Potom chór spieva druhý prokimen.

    234. Ihneď po druhom prokimene diakon volá, obracajúc sa na kňaza: Povelite! A kňaz berie do obidvoch rúk rozsvietenú sviečku a zároveň kadidelnicu, stane si pred svätú trapézu a pozerajúc na východ robí znak svätého kríža a vyhlasuje: Premúdrosť, prosti! Potom sa obracia na západ smerom k ľudu, znovu robí znamenie kríža a zvýšeným hlasom hovorí: Svit Christov prosviščajet vsich. Na tie slová všetci, čo sa nachádzajú vo svätyni i v chráme, robia tri veľké poklony. Kňaz sa znova obracia k východu a odovzdá sviečku a kadidelnicu prisluhujúcemu. Čitateľ: Pritčej čtenije. Diakon: Voňmin! Zatvárajú sa cárske dvere a číta sa druhá parémia.

    235. Po skončení druhej parémie kňaz hovorí čitateľovi: Mir ti. A diakon: Premúdrosť, Voňmim! Potom diakon vezme zapálenú sviečku a pristupuje ku kňazovi. Čitateľ, čo stojí uprostred medzi obidvoma chórmi, ale radšej kňaz, čo stojí vo svätyni pred svätou trapézou a okiadza, spieva: Da ispravitsja molitva moja.Po odspievaní verša ho ešte raz spieva chór. Potom znova čitateľ alebo kňaz, ktorý teraz v sprievode diakona, idúceho pred ním, zastane pri južnej strane sv. trapézy a tam okiadza, spieva prvý verš 140. žalmu: Hospodi, vozzvach ko tebi a chór opakuje: Da ispravitsja. A znovu čitateľ alebo kňaz v sprievode diakona príde k východnej strane svätej trapézy a tam okiadza, spieva druhý verš žalmu: Položí, Hospodi, chranenije. A chór znova spieva: Da ispravitsja. Potom čitateľ alebo kňaz, ktorý v sprievode diakona príde k severnej strane prestola a tam okiadza, spieva tretí verš žalmu: Ne ukloni serca mojeho. A chór spieva: Da ispravitsja. A ešte raz čitateľ alebo kňaz, ktorý sa v sprievode diakona postaví pred prestol a tam okiadza, spieva: Da ispravitsja molitva moja jako kadilo pred toboju a chór zakončuje: Vozdvijanije ruku mojeju, žertva večerňaja.

    236. Treba poznamenať, že kým čitateľ alebo kňaz spieva Da ispravitsja, alebo iný verš, kňaz okiadza sv. trapézu tromi rozmachmi na začiatku a na konci každého verša, ktorý sa spieva, a medzitým chór a veriaci sa modlia kolenačky, keď chór spieva, kňaz odovzdá kadidelnicu prisluhujúcemu a on i všetci, čo sú vo svätyni, sa taktiež modlia na kolenách. Po skončení všetci urobia tri razy poklonu.

    237. Keď na tieto pôstne dni pripadne sviatok nejakého svätého alebo chrámový sviatok, vtedy po otvorení cárskych dverí diakon volá: Voňmim a čitateľ číta prokimen k čítaniu z Apoštola. Potom sa číta z Apoštola a evanjelium podľa predpisu.

    238. Zatvárajú sa cárske dvere a diakon prijme poverenie od kňaza, vychádza severnými dverami, postaví sa na predpísané miesto a spieva ekténiu: Rcem vsi a všetko ostatné sa koná podľa predpisu až po vozhlas modlitby za katechumenov, po ktorom kňaz odloží evanjeliár a rozprestrie iliton na prestole.

    239. Od stredy štvrtého týždňa Veľkého pôstu, ktorá je stredom štyridsiatnice, po vozhlase Da i tiji s nami diakon prepúšťa katechumenov a vyzve na modlitbu tých, čo sa pripravujú na sv. krst: Jelici ohlašenniji, izidite. Ohlašenniji, izidite. Jelici ko prosviščeniju, pristupite. A toto sa spieva pri všetkých službách vopred posvätených darov, hoci by pripadli na sviatočný deň, s výnimkou sobôt a nedieľ. Potom nasledujú modlitby veriacich, ako je to predpísané.

    240. Po vozhlase: Po daru Christa tvojeho chór: Amiň a spieva sa pieseň: Nyni sily nebesnyja. Diakon sa vráti severnými dverami do svätyne, otvorí cárske dvere, vezme kadidelnicu a okiadza prestol tromi rozmachmi len spredu, potom proskomídijný stôl a kňaza. Nato sa postaví pred prestol po severnej strane kňaza a drží kadidelnicu prstenníkom ľavej ruky. Tu kňaz i diakon s pozdvihnutými rukami hovoria spolu: Nyni sily nebesnyja tri razy a zakaždým robia malú poklonu.

    241. Potom idú priamo k proskomídijnému stolu, tam vezme kadidelnicu, tromi rozmachmi okadí vopred posvätené dary a nehovorí pritom nič, nato vezme veľkú prikrývku (vozduch) a kladie ju na ľavé plece diakona, potom do pravej ruky vezme svätý diskos, prikrytý prikrývkou a drží ho na hlave, čašu s vínom však v ľavej ruke drží pri prsiach.

    242. Keby však diskos nemal podstavec, kňaz ho stavia na prikrytú čašu, ktorú drží v ľavej ruke a pravou rukou prid/ža prikrývku nad diskosom, a čašu pozdvihuje ako diskos k čelu.

    243. Zo svätyne vychádzajú severnými dvermi, vpredu ide diakon, čo okiadza sväté dary, a to neprestajne. Počas chôdze nič nehovoria. Keď vstúpia cárskymi dverami do svätyne, kňaz stavia svätý diskos na prestol na ľavú a svätú čašu na pravú stranu, malé prikrývky sníma z diskosa i čaše a kladie ich na svätý. prestol a veľkou prikrývkou, vozduchom, ktorý sníme z diakonovho pleca a okadí ho nad kadidelnicou, prikryje sväté dary, ale nehovorí nič, len tri razy sväté dary okadí. Po skončení piesne: Nyni sily nebesnyja všetci robia tri veľké poklony, potom sa zatvárajú cárske dvere a zaťahuje sa záclona.

    244. Diakon sa pokloní kňazovi, vyjde severnými dvermi, postaví sa na zvyčajné miesto a hovorí: Ispolnim. Zastupi, spasi, pomiluj. Kňaz zvolá: I spodobi nás, Vladyko, a ľud spieva: Otče náš, diakon si previaže orár nakríž ako pri liturgii sv. Jána Zlatoústeho.

    245. Podľa predpisu nasleduje sklonenie hláv a po modlitbe: Voňmim, Hospodi Isuse Christe kňaz i diakon robia tri malé poklony, pričom kňaz neodkrýva sväté dary, ale vloží ruku pod vozduch, zbožne a s bázňou sa dotkne životodarného chleba a na výzvu diakona: Voňmim! vyhlasuje: Preždeosvjaščenaja svjataja svjatym! Potom kňaz skladá vozduch, zloží ho, odkladá ho mimo, taktiež hviezdicu, diakon vchádza južnými dverami do svätyne a zastane po pravej strane kňaza, urobí malú poklonu a hovorí: Razdrobi, vladyko, svjatyj chlib. A kňaz ho láme na štyri časti a rozostavuje na diskose tak, ako na liturgii sv. Jána Zlatoústeho, čiastku s nápisom IC spúšťa do sv. čaše a nehovorí pritom nič. Diakon vlieva do čaše trochu teploty podľa obyčaje, nič nehovoriac, a postaví sa trochu obďaleč. Chór spieva pričasten: Vkusite i vidite ako aj druhý pričasten, keď sa čítalo z Apoštola a evanjelium nejakého svätca alebo chrámového sviatku.

    246. Kňaz i diakon prijímajú presvätý chlieb bežným spôsobom. Potom si kňaz utiera prsty špongiou, ak jú má, pobozká špongiu a odloží ju na jej miesto. Diakon utiera svätú čašu, nehovorí nič, urobí tri malé poklony a keď prisluhujúci stiahne záclonu na ikonostase, diakon otvára cárske dvere. Prijme od kňaza čašu, pristúpi k cárskym dverám, pozdvihne svätú čašu a ukazuje ju ľudu a hovorí: Pristupite! Chór: Blahoslovju Hospoda na vsjakoje vremja, Alilúja. Prijímanie veriacich sa koná tak, ako na liturgii sv. Jána Zlatoústeho, keď kňaz podáva sv. chlieb, hovorí slová vlastné tejto liturgii: Čestnaho i presvjataho. Prenášanie sv. diskosu sa koná tak, ako na liturgii sv. Jána Zlatoústeho. Kňaz robí malú poklonu, berie sv. čašu a obrátený k cárskym dverám pozerá sa na ľud a potichu hovorí: Blahosloven Boh, prosviščajaj i osvjaščajaj nas, a potom vyhlasuje: Vsehda, nyni i prisno.

    247. Všetko ostatné sa koná ako na Liturgii sv. Jána Zlatoústeho, treba však pripomenúť toto:
    1) Pri prepustení sa na tejto liturgii nespomína nijaký pôvodca,
    2) V troch prvých dňoch Veľkého týždňa treba hovoriť prepustenie z večierne Kvetnej nedele: Prišedyj na strasť voľnuju spasenija našeho rady, Christos istinnyj Boh naš.
    Po skončení liturgie vopred posvätených darov kňaz i diakon odkladajú rúcha a nehovoria nič.

    2. S dvomi diakonmi
    248. Po skončení hodiniek a po prepustení pri konci izobraziteľných žalmov zatvárajú sa cárske dvere, kňaz i diakon robia pred prestolom tri malé poklony a pritom hovoria: Bože, milostiv budi mni hrišnomu, pobozkajú sv. evanjeliár, okraj prestola i príručný kríž podľa obyčaje. Potom prvý diakon vzdá česť kňazovi, vyjde severnými dverami a postaviac sa na svoje miesto pred cárskymi dverami robí tri malé poklony, nehovorí však nič. Potom zvolá: Blahoslovi, vladyko. Kňaz: Blahosloveno carstvo Otca. Chór:Amiň a čitateľ číta začiatočný žalm. Kňaz vyjde severnými dverami, číta modlitby večierne od štvrtej po ôsmu. Na konci začiatočného žalmu vyjde prvý diakon severnými dverami a spieva veľkú ekténiu. Po vozhlase: Jako podobajet sa diakon vracia do svätyne.

    249. Prvý diakon prisluhuje kňazovi pri skladaní vopred premeneného ahneca na diskos a pri jeho prenášaní na žertveník. Druhý diakon vyjde severnými dverami a spieva prvú malú ekténiu, prvý diakon spieva zas druhú a napokon druhý diakon tretiu malú ekténiu.

    250. Okiadzanie počas spievania žalmu: Hospodi, vozzvach a vchod konajú sa ako na večierni a s pomocou dvoch diakonov (porov. čl. 39). Po návrate do svätyne prvý diakon volá z cárskych dverí: Voňmim! Kňaz obrátený k ľudu: Mir vsim. Druhý diakon: Premúdrosť, voňmim! Chór spieva prokimen prvej parémie. Prvý diakon:Premúdrosť! Čitateľ: Bytia čtenije. Druhý diakon: Voňmim! Čitateľ číta prvú parémiu a potom chór spieva druhý prokimen.

    251. Po druhom prokimene sa prvý diakon obracia ku kňazovi a volá: Povelite! Kňaz berie sviecu a kadidelnicu a robí znak sv. kríža, ako sme to už uviedli. Čitateľ: Pritčej čtenije. Druhý diakon: Voňmim!

    252. Po druhom čítaní zo Starého zákona obidvaja diakoni idú pred kňazom, zatiaľ čo kňaz okiadza sv. trapézu a spieva: Da ispravitsja molitva moja s veršami 140. žalmu.

    253. V prípade sviatku nejakého svätca alebo chrámu druhý diakon zvolá: Voňmim! Po prokimene k apoštolu prvý diakon: Premúdrosť! Keď čitateľ prečíta záhlavie z Apoštola, druhý diakon zvolá: Voňmim! Po skončení čítania z Apoštola kňaz hovorí: Mir ti. Prvý diakon: Premúdrosť, voňmim! a spieva sa: Alilúja. Okiadzanie pred evanjeliom sa koná ako pri liturgii sv. Jána Zlatoústeho s asistenciou dvoch diakonov (pozri čl. 155), potom prvý diakon: Blahoslovi, vladyko, blahovistiteľa. Kňaz: Boh molitvami a odovzdá mu evanjelium. Druhý diakon: Premúdrosť, prosti, uslyšim svjataho jevanhelija. Kňaz: Mir vsim. Prvý diakon si stane na ambón alebo niečo pred cárske dvere: Ot /meno/ svjataho jevanhelija čtenije. Druhý diakon:Voňmim! A všetko ostatné podľa predpisu.

    254. Po prečítaní evanjelia diakoni vychádzajú svojimi dverami a stoja na predpísaných miestach, prvý diakon začína: Rcem vsi, potom druhý diakon: Pomolitesja, ohlašenniji. Prvý diakon: Jelici ohlašenniji, izidite. Druhý diakon: Ohlašenniji, izidite. A znova prvý diakon: Jelici ohlašenniji, izidite. Da nikto ot ohlašennych, jelici virniji.
    Od stredy štvrtého týždňa pôstu spievajú takto: Prvý diakon: Jelici ohlašenniji, izidite. Druhý diakon: Ohlašenniji, izidite. A znova prvý diakon: Jelici ko prosviščeniju, pristupite. Pomolitesja, iže ko prosviščeniju. Chór: Hospodi, pomiluj. A prvý diakon: Virniji, o iže ko svjatomu prosviščeniju hotovjaščichsja bratijach. Kňaz zvolá: Jako ty jesi prosviščenije naše. Prvý diakon: Jelici ko prosviščeniju izidite. Druhý diakon: Iže ko prosviščeniju, izidite. A znova prvý diakon: Jelici ohlašenniji, izidite. Da nikto ot ohlašennych, jelici virniji

    255. Keď sa spieva pieseň Nyni sily nebesnyja, otvárajú sa cárske dvere a diakoni berú kadidelnice a okiadzajú na tri rozmachy svätú trapézu len spredu, potom proskomídijný stôl a kňaza. Nato sa postavia po pravej a po ľavej strane kňaza a držia kadidelnice na prstenníku ľavej ruky a spolu s kňazom sa tri razy modlia pieseň: Nyni sily nebesnyja. Napokon odchádzajú priamo proskomídijnému stolu, tam kňaz okiadza vopred posvätené dary, vezme vozduch, položí ho na ľave plece prvého diakona a všetci vychádzajú zvyčajným spôsobom, vpredu idú obidvaja diakoni a okiadzajú sv. dary, a to neprestajne.

    256. Keď sa diskos a čaša postavia na prestol, diakoni vychádzajú svojimi dverami a stanú si na zvyčajné miesto, prvý diakon hovorí: Ispolnim. Na Otče náš sa diakoni prepášu orárom skríža. Druhý diakon povie: Hlavy naša Hospodevi priklonim. Po troch malých poklonách prvý diakon zvolá: Voňmim! A ked kňaz vyhlási: Preždeosvjaščennaja svjataja svjatym, obidvaja sa vracajú svojimi dverami do svätyne.
    Prvý diakon povie: Razdrobi, vladyko, svjatyj chlib. Diakoni prijímajú sv. chlieb ako obyčajne. Po prijímaní kňaza a diakonov prvý diakon utrie svätý diskos nad čašou a zvolá: Pristupite!
    Ostatné sa koná ako pri Liturgii sv. Jána Zlatoústeho.

    3. Bez diakona.
    257. Keď sa liturgia koná bez pomoci diakona, kňaz vyhlasuje všetko to, čo náleží diakonovi, ako sme už uviedli v poriadku večierne a Božej liturgie sv. Jána Zlatoústeho.

    258. Keď kňaz okiadza svätú trapézu a prenáša sv. dary na proskomídijný stôl, prisluhujúci s rozsvietenou sviecou ide pred ním. Malé ekténie a vozhlasy hovorí kňaz stojac podľa možnosti pred svätou trapézou.

    259. Keď sa spieva: Da ispravitsja molitva moja, prisluhujúci ide s rozsvietenou sviecou pred kňazom.

    260. Pri veľkom vchode asistujúci, ak sú obrátení k severným dverám a striedavo rozmiestnení, sprevádzajú vopred posvätený ahnec a keď prídu pred cárske dvere naraz, rozostavia sa na obidve strany a potom sa vracajú na svoje miesta.

    4. So spoločným slúžením kňazov
    261. O spoločnom slúžení liturgie vopred posvätených darov platia tie isté pravidlá ako o večierni a Liturgii sv. Jána Zlatoústeho.
    Treba však mať na zreteli toto:
    Pri konci izobraziteľných žalmov sa spoluslúžiaci obliekajú do posvätných rúch, a hovoria zakaždým iba: Hospodu pomolimsja. Hlavný kňaz vyhlasuje vozhlasy: Jako podobajet. Jako milostiv. Po daru Christa tvojeho. Jako ty jesi osvjaščennije naše. Iné vozhlasy vyhlasujú spoluslúžiaci zaradom.
    Počas: Da ispravitsja molitva moja spoluslúžiaci ostávajú na svojich miestach, iba trochu odstúpia od sväzej trapézy, kadiaľ musí prechádzať hlavný kňaz, spolu s ním kľakajú a vstávajú. Na veľkom vchode spoluslúžiaci nenesú nič, avšak prvý spoluslúžiteľ môže pred hlavným slúžiteľom niesť čašu.

  • Základné slová v latinčine

    A

    a, ab – od

    acutus, acuta, acutum – ostrý

    ad – k, ku, pri

    ad eum – k nemu

    admoneo, admonere – napomínať, pripomínať

    advenio, advenire – prichádzať

    Aegyptus, Aegypta, Aegyptum – egyptský

    Aegyptus, Aegypti, m. – Egypťan

    aer, aeris, m. – vzduch

    aes, aeris, n. – kov

    aeternus, aeterna, aeternum – večný

    ager, agri, m. – pole, roľa

    ala, alae, f. – krídlo, rameno

    alius, alia, aliud – druhý, iný

    alo, alere – živiť, kŕmiť

    amen – nech sa stane

    amica, amicae, f. – priateľka

    amiciatia, amiciatiae, f. – priateľstvo

    amicus, amici, m. – priateľ

    amitto, amittere – stratiť

    amo, amare – mať rád, milovať

    ancilla, ancillae, f. – slúžka, služobníca

    angelus, angeli, m. – posol

    angustus, angusta, angustum – tesný, úzky, biedny

    anima, animae, f. – duša, duch

    animal, animalis, n. – živočích

    animus, animi, m. – duch

    annus, anni, m. – rok

    antepono, anteponere  – uprednostňovať

    apostolus, apostoli, m. – apoštol

    aqua, aquae, f. – voda

    aquila, aquilae, f. – orol, orlica

    armo, armare – ozbrojovať, chrániť

    asperum, asperi, n. – nepríjemnosť, útrapy

    astrum, astri, n. – hviezda

    audio, audire – počúvať

    augustus, augusta, augustum – slávny, vznešený

    auxilium, auxilii, n. – pomoc

    aveo, avere – buď zdravý

    averto, avertere – odvracať, zaháňať

    avis, avis, f. – vták

    B

    baptisma, baptismatis, n. – krst

    baptismus, baptismi, m. – krst

    baptizo, baptizare – krstiť

    barba, barbae, f. – fúzy

    benedictus, benedicta, benedictum – požehnaný

    beneficium, beneficii, n. – dobrodenie, láskavosť, milosť

    bonus, bona, bonum – dobrý, dobrá, dobré

    C

    caecus, caeca, caecum – slepý

    caeli, caelorum, m. – nebesia, nebešťania

    caelum (coelum), caeli, n. – nebo, nebesia, obloha

    canticum, cantici, n. – spev, pieseň

    canto, cantare – spievať

    capella, capellae, f. – koza, kozľa

    capto, captare – chytať, lapať

    caritas, caritatis, f. – láska

    carmen, caminis, n. – báseň, pieseň

    caro, carnis, f. – mäso, telo

    carus, cara, carum – drahý, vzácny, milý, obľúbený

    casa, casae, f. – chyža, chalupa, chatrč, dom

    catholicus, catholica, catholicum – všeobecný, katolícky

    causa, causae, f. – príčina

    celebro, celebrare – oslavovať

    celer, celeris, celere – rýchly

    certus, certa, certum – istý, spoľahlivý

    cibus, cibi, m. – jedlo, krmivo, pokrm

    cito – rýchlo

    clamo, clamare – kričať, volať

    clarus, clara, clarum – jasný, slávny

    cogitatio, cogitationis, f. –  myšlienka, myslenie, úmysel

    cogito, cogitare – myslieť o, uvažovať o

    colo, colere – pestovať, vážiť si

    coma, comae, f. – vlas

    communio, communionis, f. – spoločenstvo, spoločnosť

    communis, commune – spoločný

    conceptus est – počal sa

    confiteor, confiteris, confiteri – vyznávať

    conscius, conscia, conscium – vedomý si čoho

    consentii, consentire – súhlasiť, zhodnúť sa

    consilium, consilii, n. – porada, rozvaha, úmysel

    constro