Východiskom pre náš pokus o odpoveď je pohľad na súčasnú situáciu. Dňa 21. februára 1997 sa v dejinách Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku udiala závažná organizačno-právna zmena. V tento deň boli zverejnené dekréty č. 78/94 a č. 3/97 Kongregácie pre Východné cirkvi, ktoré oznámili, že Svätý Otec Ján Pavol II. erigoval nový apoštolský exarchát so sídlom v Košiciach a doterajšieho pomocného prešovského biskupa Mons. Milana Chautura, CSsR, menoval za jeho prvého apoštolského exarchu. Inštrukcia Svätej stolice upresnila, že Košický apoštolský exarchát je priamo podriadený Svätej stolici a jeho hranice sú v súlade s hranicami Košického kraja. Ide o slobodné, na nikom nezávislé rozhodnutie Svätej stolice, ktorým sa časť územia, nad ktorým doteraz vykonával cirkevnú právomoc prešovský biskup, vyberá spod jeho jurisdikcie a prostredníctvom apoštolského exarchu sa priamo podriaďuje Svätej stolici.

Toto rozhodnutie Svätej stolice má však aj svoje historické paralely. Ich poznanie môže pomôcť aj k lepšiemu pochopeniu a zhodnoteniu tohoto dôlezitého kroku.

Odkedy existujú presné historické správy, všetci veriaci byzantského obradu, žijúci v severovýchodnom Uhorsku, podliehali pod právomoc mukačevskych biskupov. Presné teritoriálne ohraničenie ich právomoci sa postupne vyvíjalo. Už v období pred úniou napríklad vidíme, že knieža Betlen menoval roku 1620 gréckeho biskupa Jeremiáša za biskupa pre veriacich Maramoroša, Zemplína, Šariša a Abova. Od roku 1643 sa v hodnovernej listine leleského opátstva priznáva pre mukačevského biskupa Bazila Tarasoviča titul a právomoc okrem iného nad Zemplínom, Šarišom, Spišom a Abovom. Táto situácia pokračovala aj po užhorodskej únii roku 1646. Medzi titulmi prvého pounijného biskupa Petra Parténia Petroviča sa v cisárskej listine z roku 1659 uvádza aj Gemer a Turňa. Po kanonickom erigovaní Mukačevskej eparchie v roku 1771 bola jej rozloha príliš veľká, čo sťažovalo účinnosť pastoračného riadenia. Keďže už od roku 1723 existoval maramorošsky vikariát pre vzdialené vychodné farnosti, roku 1776 bol vytvorený sátmarský vikariát a pre západnú časť mukačevského biskupstva biskup Andrej Bačinský 27. júla 1787 vytvoril vikariát so sídlom v Košiciach a za prvého vikára menoval kanonika Ivana Kováca-Pásteliho. Podľa zriaďovacieho dekrétu mal byť vikárom vždy niektorý z mukačevských kanonikov. Za sídlo mu bol určený dominikánsky kláštor, ktorý však v tom čase slúžil civilným účelom mestských úradov. Preto sa mal vikár nasťahovať do prázdneho františkánskeho kláštora, ale v tom zasa pohotovo zriadil jágerský latinský biskup malý seminár. Tieto prekážky znechutili Pásteliho a na svoj úrad rezignoval. Na jeho miesto bol 13. januára 1790 menovaný vikár Michal Bradáč, ktorý po viacerých neúspešných pokusoch získať rezidenciu v Košiciach, preniesol sídlo vikariátu do Prešova. Toto prenesenie sídla bolo schválené v roku 1806 aj cisárskou kanceláriou. Roku 1813 sa stal vikárom Gregor Tarkovič, ktorého poznáme v dejinách našej cirkvi ako prvého prešovského biskupa.

Ďalšie delenie Mukačevského biskupstva, týkajúce sa nášho územia, prebehlo roku 1939, keď sa po rozpade prvej Česko-Slovenskej republiky a okupovaní Podkarpatskej Rusi Maďarmi časť farností Mukačevskej eparchie ocitla na území Slovenského štátu. Pre tieto farnosti bola 13. apríla 1939 vytvorená Apoštolská administratúra Mukačevskej eparchie na Slovensku, priamo podriadená Svätej stolici. Správa administratúry bola zverená vtedajšiemu prešovskému vladykovi Pavlovi Gojdičovi, ktorý ju vykonával prostredníctvom svojho generálneho vikára Antona Tinka. Po povojnovom usporiadaní sa pod správu prešovského biskupa dostali všetky gréckokatolícke farnosti v Česko-Slovensku a tento stav pokračoval aj po obnovení našej cirkvi v roku 1968. Nová spoločenská situácia si vyžiadala ďalšie zmeny, z ktorých máme ešte v živej pamäti vytvorenie apoštolského exarchátu v Českej republike po rozdelení federácie na dva samostatné štáty.

Erigovaním Gréckokatolíckeho apoštolského exarchátu so sídlom v Košiciach bolo Košickému kraju vytvorené osobitné cirkevnoprávne postavenie, ktoré aspoň v základných črtách zodpovedá aj špecifickému postaveniu Zemplína a Abova v dejinách mukačevského biskupstva. Toto špecifické postavenie si uvedomovali už mukačevskí biskupi pri zriaďovaní košického vikariátu na konci 18. storočia. Zriadením košického exarchátu sa okrem iného cirkevnoprávne vyriešilo postavenie farností historicky patriacich do Mukačevskej eparchie a nachádzajúcich sa od roku 1939 na politickom území Slovenska. Zriadenie apoštolského exarchátu je výrazom životaschopnosti a dynamizmu gréckokatolíckeho cirkevného spoločenstva a vytvára predpoklady pre ďalší inštitucionálny rast našej Gréckokatolíckej cirkvi.

Bula Pia VII. o zriadení Prešovskej eparchie

BISKUP PIUS, SLUHA SLUHOV BOŽÍCH NA VEČNÚ PAMIATKU

Bojujúca cirkev stále obracia svoju pozornosť na slovo Toho, ktorý potvrdil, že ju vystaval na skale.

        Víťazstvo nad vládcom temnôt – ktoré kedysi pozdvihlo zástavy kríža medzi národmi, chúliacimi sa v tôni smrti a ktoré kedysi naozaj zriaďovalo nové biskupstvá v záujme veriacich uprostred iných biskupstiev ako nové šiatre viery a bašty na obranu a ochranu vyvolenej svätej obce a božej vinice – bolo v každom čase radostnou udalosťou pre našich predchodcov a pre duchovný pokrok veriacich v Kristu a uznávanou útechou. Nás však nehodných, ktorých Pán ustanovil za správcov svojej cirkvi a ktorí uvažujeme, ako ľahko sa stane, že vznikne isté zneužitie, ktorého príčinou je rozsiahlosť mnohých diecéz, konštatujeme ako ťažko je potom vylúčiť a odstrániť tam vzniklé prehmaty. Z povinnosti pastierskeho úradu, aby prehmaty neprestúpili prípustnú mieru, predchádzame tomu mečom apoštolskej moci a snažíme sa prehradiť cestu tomu, kto nevhodne chce ustanovenie nových diecéz. Najmä, keď to požadujú cisári a králi pre dobro katolíckej viery a pre spásu duší.

        Aby teda naša námaha mala požehnanie Pánovo, ktorý malým dáva rásť a aby všetky národy – aj tie, ktoré sa zvíjajú v temnotách – videli zblízka, že Boh pripravil večné svetlo na osvietenie národov a aby tak bol prítomný na celej zemi len jeden Pastier a jeden ovčinec, kde sa vzdáva najvyššia vďaka. Oznámili nám, že pre obrovskú veľkosť mukačevského biskupstva gréckokatolíckeho obradu, ktoré sa rozprestiera na trinásť stolíc uhorského kráľovstva, táto diecéza s jediným biskupom s pastierskou právomocou nemôže byť dostatočne spravovaná, hoc preláti tejto cirkvi – ako je pravda – plnili svoju pastiersku povinnosť a starali sa o duchovné potreby jednotlivých v Kristu veriacich, ktorí im boli zverení. A to aj vtedy, keď bolo potrebné čo najrýchlejšie priniesť nejaké lieky proti nepohodám a zlám, ktoré neustále sužovali tento ovčinec. A keď náš milovaný syn v Kristu, František I., cisár rakúsky a apoštolský kráľ uhorský a český, nám vhodne predložil myšlienku, že ak oddelíme nastálo od horeuvedeného mukačevského biskupstva nižšiepoložené stolice, ako budú ďalej uvedené a ak v nich, t.j. v meste Prešov ustanovíme nové biskupstvo zo spomenutej mukačevskej diecézy, bude to veľmi prospešné pre pravoverné náboženstvo a pre samých veriacich v Kristu, ak sa to podľa jeho úprimného želania vykoná. A tak z pripraveného a do Ríma odoslaného postupu, ktorý pripravil náš milovaný syn a nuncius Apoštolskej stolice, ktorý sa zdržuje v Rakúsku, vo Viedni a má špeciálne právomoci od kongregácie ctihodných našich bratov, kardinálov svätej cirkvi rímskej, ktorá je na prvom mieste vo veciach konzistoriálnych, a to platnosťou špeciálneho dekrétu uvedenej kongregácie, vydaného 23. mája minulého roku Pána 1818 a udeleného tomu nunciovi, plne vyplynula užitočnosť zriadenia takého biskupstva, pomocou spomenutého rozdelenia. S ním náš ctihodný brat Alexej Povči, terajší mukačevský biskup, rád súhlasí. Najprv sme vypočuli správu sekretariátu menovanej kongregácie v tak ťažkej veci. Navyše aj nábožnú túžbu najvznešenejšieho cisára a kráľa a rozhodli sme sa mu pomôcť v tom, čo predložil vo svojej listine, zaslanej nám ako prosbu. Okrem toho aj splniť túžby národa zjednoteného gréckeho obradu, aby pevnejšie prilipol k pravovernej viere a aby schizmatici sa ľahšie pritiahli k jej prijatiu a – osobitnou priazňou a milosťou obdarovaní – mali tak možnosť sa postarať o svoje duchovné dobro a večnú spásu.

        Z vlastnej vôle teda rozdeľujeme a oddeľujeme na večné časy úplne nižšiepoložené panstvá, stolice a okresy od spomínanej mukačevskej diecézy. A na prvom mieste ozdobujeme spomínané slobodné kráľovské mesto Prešov, ktoré za vlády tohto cisára vyniká počtom obyvateľov katolíkov – gréckeho i latinského obradu – titulom a poctou biskupského mesta v zmysle kánonických ustanovení a uvedenou apoštolskou autoritou. A tak aj v Prešove, ozdobenom, ako sme videli, titulom slobodného kráľovského mesta, povyšujeme farský kostol – nazývaný vikariálnym zasvätený sv. Jánovi Evanjelistovi – ktorý uznávame za dosť veľký a pekne vybudovaný, na biskupskú katedrálu. Tento chrám bol predtým farským, zasvätený úcte sv. Jána Evanjelistu, odteraz bude spravovať terajší farár čiže vikár. Jemu zostane vykonávanie starostlivosti o duše a pri jeho uprázdnení – kedykoľvek sa to prihodí – sa oň postará budúci, v tom čase ustanovený prešovský biskup, tak ako doteraz. V tom chráme zriaďujeme a ustanovujeme nastálo – z podobného popudu našej apoštolskej autority – stolicu s biskupskou hodnosťou pre jedného biskupa, nazývaného prešovským. Tá bude mať všetky svoje biskupské znaky, privilégiá a prednosti takým spôsobom a v takej forme, akej sa tešia a používajú ostatné katedrálne cirkvi gréckokatolíckeho obradu, ktoré boli zriadené Apoštolskou stolicou v tom uhorskom kráľovstve. Bude mať všetku možnú biskupskú právomoc nad všetkými zjednotenými Rusínmi gréckokatolíckeho obradu a nad inými, ktorí ich nasledujú v obrade a zjednotení, tak v uvedenom meste, ozdobenom, ako sme videli, titulom slobodného kráľovského mesta, v Prešove, ako aj v nižšieopísanej diecéze, ako sa v ďalšom vyznačí, ako aj na iných miestach a územiach, ktoré budú oddelené od spomínanej mukačevskej diecézy a spoja sa a včlenia do novej prešovskej diecézy, ako sa to nižšie ustanovuje. A okrem toho zriaďujeme v tejto diecéze jedno prepoštstvo, ktoré bude po veľkňazskej hneď prvé, a to pre jedného prepošta čiže archipresbytera. Ďalej jedno lektorstvo čiže archidiakonát, ktorý bude pre jedného lektora čiže archidiakona. Ďalej jedno kantorstvo čiže spevácky úrad, ktorý bude pre jedného kantora čiže speváka. Jedno kustódstvo chrámu, ktoré bude pre jedného kustóda čiže ekleziarchu a nakoniec jedno učilište, ktoré bude pre jedného profesora, ktorá hodnosť jestvuje, alebo bude priznaná budúcim farárom menovaného katedrálneho chrámu. Ako sa to nižšie uvádza, z tých, ktorých sme vyššie uviedli, ustanovujeme kapitulu, ktorej členovia dostanú primerané dôchodky. Z nich jednotliví budú osobne sídliť pri novozriadenom katedrálnom chráme a budú ako obvykle slúžiť bohoslužby na chválu všemohúceho Boha a na slávu a povýšenie katolíckej viery a na úctu uvedeného sv. Jána Evanjelistu. Toto sme zriadili a ustanovili z podobného popudu nastálo našou apoštolskou autoritou. Aby však biskupské dôchodky v budúcnosti, v čase pôsobenia prešovského biskupa, slušne zachovávali veľkňazskú dôstojnosť, menovaný cisár a kráľ udeľuje prešovskému biskupovi určenú sumu 6000 florénov viedenskej meny. Suma je oslobodená od všetkých tiarch, zbavená poplatkov a vyňatá. Bude sa každoročne vyplácať, pokiaľ sa mu na základe rozhodnutia nepridelia od toho istého cisára čo najskôr iné nehnuteľné majetky na ten účel. Tie dôchodky z majetkov nech nie sú nižšie, ako spomínaných 6000 florénov ročne, čo sa uviedlo vyššie a tie bude stále poberať tento prešovský biskup počas svojho pôsobenia. To ustanovujeme a udeľujeme na základe tej istej apoštolskej autority a pre naozaj slušné a pohodlné ubytovanie poskytujeme budúcemu prešovskému biskupovi a jeho nástupcom ubytovanie v budovách pri katedrálnom chráme gréckeho obradu, ktoré s touto katedrálou súvisia. Na opravy a potrebné zariadenie budov dal prostriedky sám cisár a kráľ svojím príkazom, aby sa stali biskupskou rezidenciou, čo zo spomínanej apoštolskej autority potvrdzujeme a ponechávame. Potom, chtiac zabezpečiť dotácie novej zriadenej kapitule, t.j. prepoštstvu, či archipresbyteriátu, sa vyplatí každoročne 1000, lektorátu čiže archidiakonátu 900, kantorstvu čiže úradu speváka 800, kustódstvu čiže ekleziarchátu 700 a nakoniec zriadenému učilišťu, ako sa hore povedalo 600 florénov uvedenej viedenskej meny. Teda prepoštovi čiže archipresbyterovi, lektorovi čiže archidiakonovi, ako aj kantorovi čiže spevákovi a kustódovi čiže ekleziarchovi a profesorovi pri zachovaní ich osobitných prebend, ktorými majú byť zaopatrení na vlastné živobytie a na náklady, ktoré na nich pripadajú z toho titulu. Platby zabezpečuje bežne spomínaný cisár a kráľ, až dokiaľ na dotovanie ich prebend sa nepripraví dohoda, ako je spomenuté hore, o nehnuteľných majetkoch. To z uvedenej apoštolskej autority nastálo ustanovujeme a prideľujeme. Podľa týchto ustanovení ohľadne nového prešovského katedrálneho chrámu gréckokatolíckeho obradu, zriadeného tak, ako sa to hore uvádza a podľa nariadení a premysleného súhlasu uvedeného mukačevského biskupa, ako sa to vpredu hovorí, jeho biskupská diecéza odovzdáva celých 6 stolíc, a to Abov, Boršod, Gemer, Šariš, Spiš a Turňu, ako aj 5 dekanátov zo Zemplínskej stolice, t.j. humenský, hostovický, laborecký, stropkovský a vranovský. Všetky spolu majú 193 farností s ich kostolmi a filiálkami. To rovnako z apoštolskej autority nastálo pripájame a zároveň oddeľujeme. A preto z našej apoštolskej autority natrvalo spájame a ustanovujeme všetkých 6 stolíc, ako aj 5 dekanátov citovanej Zemplínskej stolice, ako sa to vyššie uvádza. A to so všetkými mestami, mestečkami, dedinami, majermi a so všetkými ďalšími sídlami, ktoré vytvárajú 193 farností, do nového prešovského biskupstva zjednotených veriacich v gréckom obrade, ktorí žijú na území tejto novej diecézy. Pripájame takisto aj chrámy a monastiere pre osoby oboch pohlaví, všetkých obyvateľov Rusínov zjednoteného gréckeho obradu a iných, ktorí ich nasledujú v obrade a zjednotení, ktorí až doteraz boli stále pod právomocou mukačevského biskupa. Tých teda vynímame a oddeľujeme spod jeho právomoci a vrchnosti nastálo rovnakou apoštolskou autoritou a podrobujeme ich a podriaďujeme budúcemu novému prešovskému biskupovi gréckokatolíckeho obradu a jeho právomoci i právomoci jeho nástupcov v spomenutom biskupstve, jeho moci a vrchnosti taktiež nastálo z našej apoštolskej autority. A to pod podmienkou, že budúci biskup v Prešove, ako aj všetci jeho nástupcovia v biskupstve nikdy sa nepokúsia nejako škodiť právomoci jágerskej, ako aj právomoci iných biskupov latinského obradu. Svoju právomoc budú vykonávať jedine voči rusínskému kléru a ľudu a voči iným zjednoteným gréckeho obradu, ktorí nasledujú ich obrad a zjednotenie a žijú ako v uvedenom meste Prešov, tak aj v horeuvedenej diecéze, pri zachovaní všetkých, dokonale pripravených a predložených dekrétov rovnako ctihodných našich bratov kardinálov svätej cirkvi rímskej, Kongregácie na šírenie viery, ktoré dekréty sa týkajú Grékov, ktorí žijú pomiešaní s latiníkmi a ktoré sa častejšie vydávajú.

        Právo nominovať – čiže uviesť biskupa do spomenutého katedrálneho prešovského chrámu, ktorý bol ustanovený, ako sa to hore uvádza – patrí menovanému cisárovi a kráľovi v uhorskom kráľovstve a jeho uvedeným nástupcom, kráľom. Toto právo bolo ustanovené nami a rímskymi veľkňazmi, našimi nástupcami, a to tak po prvý raz ako aj v budúcnosti, ak bude jeho stolica uprázdnená alebo prepustená (nie však u Apoštolskej stolice). Teda právo uviesť vhodnú osobu, ktorá bude tým-ktorým rímskym veľkňazom postavená na čelo za biskupa, takým spôsobom a formou, ako zvykla Apoštolská stolica doteraz postaviť na čelo terajších biskupov gréckokatolíckeho obradu v uhorskom kráľovstve, to udeľujeme a dávame nastálo z apoštolskej autority. A ďalej, každý prešovský biskup, tento prvý ustanovený, ako aj jeho nástupcovia v uvedenom biskupstve sú a stále majú byť podriadení metropolitnej právomoci, t.j. nateraz pôsobiacemu ostrihomskému arcibiskupovi ako svojmu metropolitovi a tak aj ten ostrihomský arcibiskup je vybavený všetkými primeranými právomocami a privilégiami, ako voči iným podobným sufragánnym cirkvám gréckeho obradu v uhorskom kráľovstve, a ako to rovnakou mierou užívali a sa tešia taktiež ostrihomskí arcibiskupi. A v prípade uprázdnenia arcibiskupskej stolice bude mať právomoc Ostrihomská kapitula, ktorá moc vyplýva z metropolitného práva voči sufragánnym cirkvám tejto provincie, ako je tu zvykom. A voči prešovskému biskupovi spomenutého obradu to vykonávajú s podmienkou, že koľkokrát metropolita bude považovať za potrebné, toľkokrát môže vyšetrovať a skúmať to, čo patrí k čistote viery a k duchovnému dobru duší. To mu zaslúžene patrí. To aj z apoštolskej autority nastálo rozhodujeme a nariaďujeme. A nech rozhodnutia v tejto bule sú a budú stále platné a nech ich všetci, i jednotlivci, teraz aj v budúcnosti zachovávajú ako trvalé a bezo zmeny. A nikdy z nijakého dôvodu alebo z nejakej príčiny sa nesmie meniť, hoc aj právnej, zákonitej. Ani v tom zmysle, že tá otázka nebola prísne overená a odôvodnená, pre ktorú je táto listina vydaná, o lži, či podvode, či neplatnosti alebo chybe nášho úmyslu. Alebo z akéhokoľvek iného nedostatku, akokoľvek veľmi dôležitého pri hľadaní nepremysleného a nepremysliteľného, osobitného mienenia a výrazu. Ani to, čo nebolo v ich akýchsi formálnostiach a iných veciach, ktoré im mali slúžiť a sa naplniť, ale neslúžili a sa nenaplnili z akéhokoľvek právneho dôvodu alebo skutku, či ustanovenia a či nejakého zvyku a čo z toho malo vyplynúť. Alebo aj pre veľmi nenormálnu totálnu urážku, alebo z akejkoľvek zámienky iného druhu a z iného dôvodu, či príčiny hocako spravodlivej, rozumnej, zákonitej, súdnej, náboženskej a privilegiálnej. Aj takej, ktorá by musela byť vyjadrená, aby nadobudla účinnú platnosť horeuvedeného, alebo čo z našej vôle, alebo iných hore uvedených by sa nikde neobjavilo, alebo ináč sa mohlo dokazovať, zaznamenať, napadnúť, znemožniť, stiahnuť, alebo odvolať sa na právo protirečenia, alebo priviesť na cestu a hranice práva. Alebo proti návratu do pôvodného stavu protestom, návrat k ceste a hraniciam práva. Alebo čokoľvek iné, akéhokoľvek práva alebo skutky, alebo milosti či spravodlivosti, čím sa dosiahne náprava, alebo akokoľvek, aj na podnet poznania a plnosti moci, čo sa podobným povoľuje, dosahuje alebo dáva akúkoľvek možnosť použiť a tešiť sa súdnou cestou, alebo aj mimo súd. Ani táto listina nestratí platnosť akýmkoľvek podobným či nepodobným odvolaním milosti, zrušením, obmedzením odložením a inými protichodnými nariadeniami prostredníctvom akýchkoľvek listín a apoštolských nariadení alebo pravidlom Apoštolskej kancelárie, a to kedykoľvek, aj na druhý deň po našej smrti a našich nástupcov, rímskych veľkňazov, až po najvyššiu právomoc. Tiež z dôvodov plnosti vedy a podobnými zneniami a formami, ktoré sú nám ukázané z akýchkoľvek sporov a pod akýmikoľvek slovnými výrazmi a akýmikoľvek klauzulami a dekrétmi, ak sa v nich hovorí o tejto listine, o jej celom znení a o špeciálnych údajoch, ktoré sú vydané, alebo majú byť vydané v budúcnosti na pochopenie, ale sú vždy a vcelku z nej vybrané. A koľkokrát sa vydajú, toľkokrát sa musia vrátiť do pôvodného platného stavu, nahradiť a celkovo obnoviť. Tak a nie ináč majú to rozsúdiť a ustanoviť všetci riadni sudcovia alebo delegáti, ktorí zastupujú ktorúkoľvek autoritu, aj auditori sporov pri Apoštolskej stolici, aj kardináli svätej rímskej cirkvi, aj osobitní legáti, vicelegáti, nunciovia menovanej stolice a iní, ktorí majú akúkoľvek autoritu, možnosť moci, prednosti a privilégiá a skvejú sa poctami a vznešenosťou, na ktoromkoľvek súdnom stupni, ktorý je im podriadený. A komukoľvek by dali možnosť ináč súdiť a možnosť a autoritu ináč uplatňovať, bude zrušené a neplatné. Ak by sa potom prihodilo, že niekto, pod akoukoľvek autoritou, vedome či odmietavo na to zaútočí, bez ohľadu, že je to naše dielo a sú to pravidlá Apoštolskej kancelárie o hľadanom, nie vynesenom práve a v iných pravidlách, ktoré protirečia tomu, čo sme vpredu uviedli. A to aj vtedy, keď sú vydané alebo sa majú vydať na synodách, provinciách, všeobecných i univerzálnych poradách, na špeciálnych či všeobecných apoštolských ustanoveniach a príkazoch, aj čo sa týka privilégií, odpustkov, apoštolských listov, alebo nejakých predstavených osôb, v akomkoľvek znení a forme a v akýchkoľvek aj neobvyklých klauzulách, neplatných a iných dekrétoch, ktoré zmenšujú našu autoritu, aj iných veľmi účinných takého druhu a pôvodu, aj podobných z dôvodov vedy a plnosti moci, čo sa načas pripustilo, alebo malo byť pripustené, v ktorých všetkých i jednotlivých, aj keby na ich dostatočné odvolanie mali niečo iného o nich a o ich zmenách niečo špeciálneho, špecifického, vytvoreného i jednotlivého, nie však čo sa týka všeobecných, dôležitých klazúl, v ktorých by sa nachádzala iná mienka alebo iný výraz, alebo v nejakej inej dôležitej forme, ktorá by mala na to poslúžiť. Ak takéto znenie nebude vytlačené od slova do slova, nič nezabudnúc, ale zachovávajúc formu tej udávanej listiny a s tými listinami plne a celkom vyjadrená a vytlačená, najmä u tých, čo trvajú na svojom tvrdení, rušíme v celej šírke a plnosti všetko, čo nie je špeciálne a výrazne zhodné s účinkom platnosti uvedenej listiny, čo nie je súhlasné a platné a celkom také a ostané, čo tomu protirečia. A to z podnetu našich znalostí a plnosti moci.

        Chceme však, aby budúci prešovský biskup, ktorého katedra, ako sme povedali, nie je obsadená, ktorý bude ustanovený ako prvý a jeho nástupcovia v úrade, tak pri ich ustanovení, ako aj v jednotlivých rokoch jasne zložili počas svojho života Vyznanie katolíckej viery. To predpísal blahej pamäti pápež Gregor XIII., náš predchodca, pre zjednotených Grékov, a to pred dvoma cirkevnými osobami svojho kléru alebo kapituly, ktoré boli ustanovené do cirkevných hodností. Napísané vyznanie podpíšu vlastnoručne tie osoby a opatria pečiatkami. Tieto osoby majú a sú povinné to odovzdať toho času pôsobiacemu nunciovi Apoštolskej stolice vo Viedni. Sám apoštolský nuncius sa postará, aby toto Vyznanie bolo doručené uvedenej Posvätnej kongregácii pre šírenie viery. Chceme ešte, aby uvedené Prešovské biskupstvo, ktoré sme zriadili, bolo zapísané do kníh Apoštolskej komory s podobnou obvyklou taxou podľa jej dôchodkov, a to 548 a 2/3 zlatých. Na vykonávanie tejto povinnosti je ustanovený náš milý syn a nuncius Apoštolskej stolice vo Viedni, s možnosťou poveriť tým akúkoľvek osobu, ktorá má cirkevnú hodnosť. Teda vôbec nikomu sa nedovoľuje porušiť túto listinu o našom rozdelení, oddelení, vyznamenaní, zriadení, ustanovení, vyňatí, rozpojení, podriadení, delení, potvrdení. pripísaní, súhlase, ustanovení, oddelení, odčlenení, nariadení, udelení a postúpení svojvoľným dekrétom alebo odvolaním. Nedovoľuje sa nikomu proti tomu stavať svojou opovážlivosťou. Keby niekto prevzal na seba zodpovednosť za napadnutie, vystavuje sa nevôli všemohúceho Boha a sv. Petra a Pavla, jeho apoštolov.

        Dané v Ríme, v bazilike Santa Maria Maggiore, roku 1818 po vtelení Pána, 21. septembra, v 19. roku nášho pontifikátu.

     Na večnú pamiatku.

        Dozvedeli sme sa nedávno to, čo sa možno už dávnejšie vedelo na Florentskom koncile za blahej pamäti nášho predchodcu, pápeža Eugena IV. Na tom koncile boli prítomní medzi ostatnými kniežatami a prelátmi aj vtedajší grécky cisár a veľmi mnohí iní preláti gréckeho národa, aby pracovali na zjednotení východnej gréckej cirkvi s rímskou. Išlo o záležitosť, ktorú si želali naši predchodcovia, rímski pápeži a celé kresťanské spoločenstvo už veľmi dlho. Medzi inými ustanoveniami bolo rozhodnuté, aby spomenutý národ zotrval vo všetkých svojich obradoch a uctievaniach, ktoré nemožno pripísať ako blud a to znamená okrem iného, že kňazi môžu slúžiť s kvaseným chlebom, aj inou formou ako je rímska, môžu krstiť, a to takto: Krstí sa služobník Boží v mene Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen. Taktiež môžu tí, ktorí prijali sviatosť manželstva pred prijatím samotného kňazského stavu, aj tí, ktorí si nechávajú rásť bradu, vysluhovať sviatosť pod oboma spôsobmi všetkým, aj deťom, čo bolo menovaným koncilom dohodnuté, nariadené a prikázané, čiže povolené. Avšak miestni biskupi rímskeho obradu každodenne obťažujú a uvádzajú do zmätku svoj ľud ohľadne zachovávania spomenutých obradov a uctievaní v tých miestach, kde títo Gréci prebývajú. Nútia ich, aby ich deti a iní, ktorí boli pokrstení podľa ich zvyku, boli znova pokrstení podľa zvykov rímskej cirkvi. Hovoria, že grécki kňazi nemajú prisluhovať sviatosť pod obidvoma spôsobmi nikomu, ani spomínaným deťom, že si nemajú nechávať rásť bradu a podávať kvasený, ale nekvasený chlieb. Že tí, čo už vstúpili do svätého zväzku manželského, nemajú v ňom zotrvávať. Tým vznikajú denne medzi ľudom rozličné pohoršenia a neraz sa stáva, že vyvstanú aj mnohé ďalšie, ak nenájdeme na to vhodný liek. Uvažujeme však, že by bolo vhodné, pobožné a potrebné sa vynasnažiť, aby spomenuté zjednotenie – s veľkou námahou rímskymi pápežmi hľadané – sa zachovalo, aby sa vyšlo zjednoteným v ústrety, aby sa vyhlo takémuto obťažovaniu spomenutých Grékov a iným prekážkam, aby zostávali v pokoji podľa prísľubov a aby sa uvažovalo o vhodnom utíšení ich duší. Nech sa zachovávajú ich obrady a zvyklosti v ich chrámoch i inde, podľa ich starodávnych zvykov. To povoľujeme z vlastných pohnútok a nie na naliehanie nejakej žiadosti, ktorá nám bola o tom predložená, ale z našej slobodnej mysle a z istých našich poznatkov a našou plnou apoštolskou mocou. Spomínaným Grékom, prelátom a iným osobnostiam gréckeho národa a komukoľvek z nich sa povoľuje a dáva, aby mohli slúžiť podľa svojich obradov a uctievaní, čiže podľa ich zvyklostí, ako to bolo prisľúbené a aby mohli všetky tie zvyklosti zachovávať, t.j. sláviť bohoslužby a iné posvätné úkony podľa ich dávnych zvykov. To činíme z vlastnej pohnútky a z poznatkov ľudí nám podobných v zmysle tejto listiny. Okrem toho: Nech sa žiadny arcibiskup alebo vyvolený biskup neodváži vysvätiť gréckych klerikov za kňazov a v diecéze, kde bývajú veriaci latinského a gréckeho obradu a kde majú len latinského arcibiskupa alebo vyvoleného biskupa, má spomínaný arcibiskup alebo biskup povinnosť vyslať na rokovania a spory spomínaných Grékov gréckeho vikára, ktorého samotní Gréci prijmú alebo samotní Gréci zvolia. Lebo grécky muž lepšie pozná zvyky Grékov ako muž latinský. Pri vysielaní majú na tohto vikára pamätať zo svojho platu a odmeny. A čo sa týka odvolania sa k metropolitovi, ak by azda spomínaný metropolita nebol Grék, rímsky metropolita má vo všetkých podobných prípadoch vyslať gréckeho rozhodcu.

        Okrem toho, keď vo farských chrámoch samotných Grékov, podľa starého, doteraz zachovávaného zvyku, bolo povolené slúžiť len raz za deň každému jednému kňazovi, stáva sa, že viacerí latinskí kňazi, keď opustia svoje vlastné farské kostoly, obsadia potom oltáre spomínaných farských chrámov, a to len aby spomínaným Grékom robili neprávosti, a aby – neviem akým duchom posadlí – porušili takým spôsobom ich obrady a zvyky. Uskutočňujú to a slúžia tam omšu proti vôli tých Grékov a vykonávajú azda aj iné posvätné úkony a preto spomínaní Gréci veľmi často zostanú bez počúvania liturgie s veľkou ťažobou na duši. Stáva sa to vo sviatočných i iných dňoch, keď oni zvykli zúčastňovať sa na liturgii.

        My teda, aby sme sa vyhli pohoršeniu a aby sme predišli tomu, žeby sa v budúcnosti dialo takéto obťažovanie samotných Grékov, prikazujeme, aby latinskí kňazi neslúžili druhé omše a nekonali iné božské úkony v spomenutých chrámoch týchto Grékov. Nariaďujeme magistrátom, aké tam sú, aby spomínaným kňazom neposkytovali pomoc a služby najmä preto, lebo žiadnemu obradu a službe, ktoré boli schválené na spomínanom florentskom koncile alebo na iných konciloch, nie je dovolené sa vysmievať alebo zavrhovať alebo neschvaľovať. Tam, kde sú v jednom mieste – – – dvaja biskupi, jeden latinský a druhý grécky, latinský biskup sa nesmie nijako vmiešavať do duchovných a laických osôb Grékov, ktorí patria na každý pád pod právomoc gréckeho biskupa alebo pod právomoc iných osôb, ktoré taktiež patria pod právomoc gréckeho biskupa. Teda latinský biskup má právomoc a vykonáva starostlivosť a správu nad príslušníkmi latinského obradu a grécky biskup zas nad príslušníkmi gréckeho obradu.

        Naviac, nech sa latinskí kňazi neodvažujú alebo si nenárokujú slúžiť omše v gréckych chrámoch, ani nech nevykonávajú iné potreby, sobáše, krsty, ani nech sa nezúčastňujú gréckych úkonov, verejných ani súkromných, a nech sa do toho nemiešajú, ak len ich k tomu osobitne nepozvali samotní Gréci.

        Grécki klerici, obyčajní kňazi a mnísi môžu sa slobodne a povolene tešiť, používať a nadobúdať svoje chrámy, monastiere, majetky, ktoré právom alebo podľa obyčajov užívajú alebo akokoľvek im patria. Taktiež aj grécki archimandriti a mnísi môžu sa tešiť, používať a nadobúdať svoje monastiere, miesta a majetky, so všetkými ich jednotlivými privilégiami, oslobodeniami, odpustkami, milosťami a prednosťami, obsiahnutými v bule zvanej “Mare magnum”. To isté platí tiež aj pre menších bratov rádu rehoľnej poslušnosti, pre ich kláštory, miesta alebo konventy, ktoré akýmkoľvek spôsobom dostali alebo dostanú v zmysle spomenutej buly alebo ináč.

        Takisto, aby aj vdovy po gréckych kňazoch alebo klerikoch, ktoré žijú v čistote podľa gréckych zvykov, mohli sa tešiť tej istej imunite, oslobodeniam a privilégiám, z ktorých sa tešili a používali za života svojich mužov kňazov alebo klerikov. To dovoľujeme, navrhujeme a vyhlasujeme z vlastného podnetu, vedomosti a moci, a to rovnakým dielom.

        A tak prostredníctvom latinských arcibiskupov, biskupov a iných prelátov, kňazov a klerikov nariaďujeme a prikazujeme, aby táto listina a všetko, čo je v nej obsiahnuté, sa bezpodmienečne dodržiavalo voči menovaným a ktorýmkoľvek iným. Čiže voči prelátom a starším, pod podmienkou trestu suspendovania od bohoslužieb a voči iným menším pod trestom exkomunikácie, udelenej podľa kódexu a zbavenia cirkevných pôžitkov, ktoré dostávajú a pod trestom trvalej nespôsobilosti dostať sa k iným pôžitkom. Slovom bude potrestaný každý, kto by proti tomu niečo robil. A budú môcť byť súdení, odsúdení a označení ktorýmikoľvek sudcami rímskej kúrie alebo mimo ňu na ktoromkoľvek súde, ktorý je rímskemu podriadený a ktorému z nich je daná iná možnosť súdiť, odsúdiť a označiť. Neplatný a bezvýznamný bude akýkoľvek pokus proti týmto Grékom a proti iným, ktorý by sa ich vedome či nevedome dotýkal. A to platí aj pre iné vrchnosti.

        A tak zverujeme ctihodným našim bratom biskupom: Kasertánovi a Askulánovi túto našu listinu a v zmysle poslušnosti nariaďujeme, aby menovaným Grékom, tak kňazom, ako aj klerikom a rehoľníkom, tiež svetským ľuďom a iným osobám menovaného národa, poskytli sami pomoc pri ich ochrane a účinnej obrane alebo poskytli pomoc prostredníctvom iného, či iných, o ktorých sme vyššie hovorili, aby v pokoji a natrvalo užívali a tešili sa zo všetkých výsad, povolení, milosti a žičlivosti, ako aj z ustanovení, dekrétov a nariadení. Aby nedovolili ich obťažovať, ani nikoho z nich v tom, čo im bolo udelené, akýmkoľvek vypytovaním im v niečom brániť a uvádzať ich do zmätku.

        Tí, čo by protirečili horeuvedenému a ktorí sú za akékoľvek iné obmedzenia, tým treba uložiť ďalšie postihy a cirkevné tresty. A keby im robili nové a nové ťažkosti, nech podliehajú cirkevnému interdiktu a iným vhodným nápravným právnym prostriedkom. A to tak, že sa nebude hľadieť na ich odvolania. A treba ich krotiť aj tým, že sa dovoláme – ak bude treba – aj pomoci svetských úradov tak, aby to neprekážalo prijatým ustanoveniam na apoštolských a provinčných synodách a na generálnych, ako aj osobitných snemoch. Ďalej aby to neprekážalo apoštolským nariadeniam, do toho počítajúc štatúty a zvyky v zmysle prísahy. Takisto apoštolské potvrdenia alebo akékoľvek overenia. Aby to neprekážalo privilégiám, povoleniam, ani iným ostatným nariadeniam toho druhu, ktoré treba doslovne zachovávať a zdôrazňovať nielen všeobecné závery alebo akúkoľvek inú právnu formu, a to tak, aby zostala v platnosti ich právna sila. Neuznávame platnosť tých synôd, ktoré by konali proti týmto ustanoveniam, a to platí pre všetkých, či už sú to arcibiskupi, preláti alebo zemepáni alebo akékoľvek iné osoby. Neuznávame ani protiprávne nariadenia Apoštolskej stolice, ktoré by nebolo možné podriadiť interdiktu, suspenzácii alebo exkomunikácii, alebo by to bolo uvedené v apoštolskej listine bez presného znenia od slova do slova a so zmienkou o tomto rozhodnutí.

        A pretože by bolo ťažké túto našu listinu doručiť na každé miesto, chceme a súčasne nariaďujeme, aby toto nariadenie bolo prepísané ako listina rukou verejného notára, potvrdené podpisom a pečaťou nejakej osoby s cirkevnou hodnosťou, a to tak, aby toto rozhodnutie malo platnosť na súde a aby sa používalo tak, ako by išlo o predloženie originálu.

        Dané v Ríme pri sv. Petrovi pod pápežskou pečaťou, dňa 16. mája roku 1521. V deviatom roku nášho pontifikátu.

Autorizovaný preklad z latinčiny: Martin Slaninka

Latinská predloha: Magyarország Primása, Közjogi és Törtémeti vázolat, (autor Török János), Pešť 1859.

Text sa nachádza aj v: Michal Fedor: Spolupatróni Európy, Košice 1990; s. 76-78 (s viacerými chybami v prepise). Inde je tento dokument  označovaná ako apoštolský list Accepimus nuper z 18.5.1521.

Pri uzavretí únie na zámku v Užhorode dňa 24. apríla 1646 (pravdepodobne) nebol spísaný žiaden úradný dokument. Opis tejto významnej udalosti sa zachoval len v liste gréckokatolíckeho duchovenstva rímskemu pápežovi Inocentovi X. z roku 1652, v ktorom je uvedený priebeh slávnosti i podmienky, za ktorých bola únia prijatá.

Z milosti Božej vyvolený najsvätejší otče a všeobecný patriarcha!

My, kňazi svätého gréckeho obradu, obyvatelia slávneho a apoštolského Uhorského kráľovstva bývajúci v stoliciach označených pri našich podpisoch, dobre vieme, že tajomstvá treba držať v tajnosti, ale diela Božie treba vyjaviť a na slnečné svetlo pred všetky národy vyniesť, lebo v nich sa prejavuje nevýslovná dobrota a láskavé milosrdenstvo Božie k ľuďom. Podľa tejto zásady oznamujeme Vašej Svätosti a pred celým svetom vyhlasujeme a s najväčšími chválami vynášame – čo takého? – milosť Boha a nášho Spasiteľa tak štedro nám udelenú, ktorá nás uspôsobila, že sme sa zriekli a zo svojich sŕdc vyhnali nerozumný grécky rozkol a že sme sa navrátili a znovu zasnúbili s nepoškvrnenou pannou nevestou Jednorodeného Božieho Syna, to jest so svätou Rímskou cirkvou, ktorú sme doteraz bez príčiny nenávideli.

Samotné však naše zjednotenie stalo sa roku spásy 1646, dňa 24. apríla, keď bol cisárom rímskym Ferdinand III, v zámockom rímskokatolíckom kostole v Užhorode, na panstve najjasnejšieho grófa Juraja Humenského, a to takto:

Mukačevský biskup pán Bazil Tarasovič, teraz už nebohý, hľadajúc vyrovnanie so schizmatikmi a heretikmi, nakoniec odpadol od Katolíckej cirkvi. Keď to videl ctihodný v Kristu otec pán Juraj Jakušič, biskup jágerský, už zosnulý v Pánu, po porade s veľadôstojnými otcami baziliánmi otcom Petrom Partheniom, ktorý je dnes naším biskupom, a otcom Gabrielom Kosovickým, listovne veľmi láskavo nás povolal do Užhorodu. Tu vyššie spomenutí otcovia veľmi priliehavo nám hovorili o posvätnej únii, a keďže Svätý Duch nás uspôsobil, biskup veľmi ľahko dosiahol to, čo zamyslel. Nakoniec určil nám deň zasvätený sv. Jurajovi na slávnostné vyznanie viery.

V ten deň zhromaždili sme sa 63 kňazi na čele s vyššie spomenutým biskupom v predrečenom kostole. Tu sa slúžila nekrvavá žertva podľa nášho ruténskeho obradu, niektorí kňazi pristúpili ku sviatosti pokánia a iba potom sme nahlas predniesli vyznanie viery podľa predpísaného formulára a síce: My veríme vo všeobecnosti a v jednotlivostiach všetko, čo nám prikazuje veriť naša svätá matka Rímska cirkev. Svätého otca Inocenta X. uznávame za hlavného pastiera celej cirkvi a nášho, a chceme my a naši nástupcovia vo všetkom byť od neho závislí, za týchto podmienok:

Po prvé: Aby sme si smeli zachovať obrady gréckej cirkvi.

Po druhé: Aby sme si mohli voliť nášho biskupa, ktorého potom predložíme na potvrdenie Svätej stolici.

Po tretie: Aby nám boli priznané výsady [katolíckeho] duchovenstva.

Prítomný biskup tieto podmienky prijal. Tak isto ich potvrdil roku 1648 najjasnejší pán Benedikt Kisdi, biskup jágerský so svojím generálnym vikárom, v prítomnosti veľadôstojného otca Tomáša Jaszberenyho zo Spoločnosti Ježišovej. Najviac sa však zaujal našej záležitosti a ju potvrdil najjasnejší a najdôstojnejší prímas Uhorska pán Juraj Lippay, arcibiskup ostrihomský, ku ktorému sme dva razy vyslali spomenutých dvoch otcov baziliánov so zvláštnym posolstvom, ako aj najdôstojnejší pán Matej Tarnóczy, biskup vacovský, ktorým sme zaviazaní neprestajnou vďačnosťou. Prednesúc toto Vašej Svätosti, jednodušne a ponížene prosíme Vaše otcovské požehnanie, záujem o našu záležitosť a potvrdenie nami zvoleného biskupa najdôstojnejšieho Petra Parthenia.

V Užhorode, dňa 15. januára roku 1652.

Vašej Svätosti najponíženejší služobníci, duchovní gréckeho obradu:

Alexej Ladomerský, archidiakon makovický
Štefan Andrejov, archidiakon spišský
Gregor Hostovický (Štosovický), archidiakon humenský
Štefan, archidiakon stredňanský
Daniel Ivanovič, archidiakon užanský
Alexej Filipovič, archidiakon stropkovský.

Text vychádza z prekladu o. Michala Lacka, SJ. Lackov preklad bol upravený podľa noriem súčasného slovenského jazyka a spresnený podľa latinského originálu. Slovenská predloha: Michal Lacko: Užhorodská únia. (Slovak studies 1.) Most publications, 1959, s. 11-12. Latinský text: Michael Lacko: Unio Užhorodensis Ruthenorum Carpaticorum cum Ecclesia catholica. (Orientalia Christiana Analecta 143.) Roma: Pontificium Institutum Orientalium Studiorum, 1955, s. 98-100.

 Melchitská cirkev je jedinou patriarchálnou gréckokatolíckou cirkvou. Okrem spoločenstva v katolíckej cirkvi nás s ňou spája aj byzantský obrad, v základných črtách totožný, i keď mnohé veci sa historicky rozdielne vyvinuli. Napriek tomu, história i súčasný život tejto starobylej cirkvi sú u nás málo známe.

        Melchitskému patriarchovi prináleží titul patriarcha Antiochie a celého Východu, pretože práve v antiochijskom spoločenstve má melchitská cirkev svoj najhlavnejší koreň. Keďže však teritoriálne zasahuje aj na územie Svätej zeme, Jordánska a Egypta, kde je tiež veľa gréckokatolíkov, zvyčajne sa mu pridáva aj osobný titul (ad personam) patriarcha Alexandrie a Jeruzalema.

        Melchitská cirkev je jedným z najstarších kresťanských spoločenstiev. Jej pôvod treba hľadať v dvoch veľkých prvokresťanských obciach – v Antiochii a v Damasku. Evanjelium v Antiochii začali ohlasovať kresťania, ktorí ušli z Jeruzalema pred prenasledovaním. Bolo to v období, keď ukameňovali archidiakona Štefana (Sk 8, 1-4). Zrejme v tom istom období sa radostná zvesť dostala aj do Damasku. Tam bol o niečo neskôr pokrstený aj apoštol národov sv. Pavol (Sk 9, 1-24). V Antiochii veriacich prvý raz nazvali kresťanmi (Sk 11, 26) a tu vznikol aj termín katolícky, ktorý okolo r. 108 použil sv. Ignác Bohonosec. Dlhý čas bola Antiochia najvýznamnejšou kresťanskou obcou, odkiaľ sa šírilo evanjelium do Malej Ázie, Grécka, Itálie a inde. Jedným z biskupov Antiochijskej cirkvi bol sv. apoštol Peter, prv než odišiel do Ríma.

        Rast cirkvi v 3. a 4. storočí si vyžiadal jej určité usporiadanie, preto r. 325 na prvom ekumenickom sneme v Nikei boli ustanovené tri patriarcháty: Rím, Alexandria a Antiochia. Na ďalšom koncile v Konštantinopole (r. 381) bol ustanovený Konštantinopolský patriarchát a v r. 451 na koncile v Chalkedóne Jeruzalemský patriarchát. Postavenie týchto cirkví by sme mohli prirovnať k autonómii určitých oblastí v štáte. Patriarchálne cirkvi sú spravované synodou biskupov, na čele ktorej je patriarcha.

        Náboženská sloboda po r. 313 priniesla aj antiochijskej cirkvi veľký rozkvet. Jej liturgia mala veľký vplyv na mnohé cirkevné spoločenstvá v Rímskej ríši. Mesto bolo strediskom slávnej teologickej školy, známej najmä svojím racionalistickým prístupom. Jedným z jej predstaviteľov bol aj sv. Ján Zlatoústy, ktorý bol istý čas aj antiochijským biskupom. Zároveň sa však začali objavovať vážne bludy, ktoré rozbili cirkev v tejto oblasti. Najprv to bol nestorianizmus, ktorý cirkev odsúdila na Efezskom koncile (r. 431), ten ale vážnejšie neohrozil jednotu cirkvi. Krátko na to sa začala šíriť monofyzitská heréza (tvrdenie, že Kristus má len jednu prirodzenosť, a to božskú). Bola síce odsúdená na Chalkedónskom ekumenickom sneme (r. 451), ale väčšia časť antiochijských kresťanov sa jej napriek tomu pridŕžala. Podobná situácia bola aj v Alexandrijskom patriarcháte; výnimkou bol Jeruzalemský patriarchát, kde sa asi 90% kresťanov držalo pravej viery a monofyzitizmus sa prakticky nepresadil. Treba podotknúť, že východná časť cirkvi bola v tom čase omnoho väčšia ako západná; ťažisko cirkevného života bolo na Východe. Tých, čo odmietli monofyzitizmus a prijali kristologické formulácie Chalkedónu, začali monofyziti v Ázii a Egypte nazývať melchitmi, keďže sa pridŕžali tej istej viery ako cisár. (Koreň m-l-k v semitských jazykoch znamená kráľ, cisár.) Svoju úlohu tu zohrala aj túžba po nezávislosti od Konštantinopolu.

        V 7. storočí sa kresťanská tvár Blízkeho Východu začala meniť. Po vystúpení Mohameda sa začalo formovať nové náboženstvo – islam, ktorý si rýchlo získal veľa prívržencov. Jeho zjednocujúca schopnosť bola silná, a tak sa čoskoro Antiochia, Sväté mesto i Egypt dostali pod vládu mohamedánov. Kresťania boli neraz v ťažkom postavení. Antiochia sa ešte raz stala súčasťou Rímskej ríše. V r. 960 (968?) sa Grékom podarilo znovu vydobyť mesto, ich vláda trvala do r. 1085. V tomto období sa začala aj výrazná byzantinizácia melchitskej liturgie, ktorá sa dovŕšila v 12. – 13. storočí. Teda história pozná nielen latinizáciu východných cirkví, ale aj byzantinizáciu iných východných obradov. Zasiahla melchitov nielen v Antiochijskom, ale aj v Alexandrijskom a Jeruzalemskom patriarcháte.

        Rok 1054 je jedným z najsmutnejších v dejinách cirkvi. Dlhotrvajúce rozpory medzi Konštantinopolom a Rímom vyústili do otvorenej schizmy a vzájomnej exkomunikácie. Situácia na Blízkom Východe však bola iná, keďže tu kresťana žili v islamskom prostredí, a preto si jasnejšie uvedomovali potrebu jednoty. Nepretrhli svoje puto ani s Konštantinopolom ani s Rímom. Táto náklonnosť k Rímu však nevydržala ani päťdesiat rokov. Príčinou boli križiacke výpravy. Pôvodná myšlienka križiackych výprav bola pomôcť kresťanom na Východe, najmä ohrozenej Rímskej ríši (= Byzancii; termín Byzantská ríša, Byzancia je novotvar z 19. storočia). Mnohí však išli do týchto ťažení so sebeckými koristníckymi cieľmi a túžbou po moci; väčšina vojakov pochádzala zo sociálne či morálne najnižších vrstiev. Žiaľ, musíme priznať, že križiaci sa k miestnym kresťanom správali horšie ako dovtedy Turci. Antiochijský patriarcha Ján musel nedlho po dobytí mesta ujsť do exilu do Konštantinopolu. O rok neskôr, po dobytí a vyrabovaní Jeruzalema, ho nasledoval aj tamojší patriarcha Simeon. Na ich miesto si križiaci dosadili latinských biskupov. Križiacke panstvo na Blízkom Východe netrvalo dlho, koncom 12. storočia začali seldžuckí Turci znovu dobíjať sväté miesta. Sultáni potom povolili patriarchom návrat do ich sídel.

        V polovici 13. storočia nastupuje vláda Mamelukov, ktorá pre miestnych kresťanov znamenala najkrvavejšie obdobie ich histórie. Skoro tri storočia boli plné perzekúcií a hromadného vyvražďovania kresťanov. V tomto období poklesol počet kresťanov, niektoré oblasti boli po masakrách prakticky vyľudnené, iné zislamizované. Ťažko odhadnúť počet mučeníkov a vyznavačov. V 14. storočí bolo sídlo patriarchátu prenesené do Damasku, keďže Antiochia upadla a zostalo z nej len malé mestečko. Zmiernenie pomerov nastalo až začlenením do Otomanskej ríše (1516-1918). Sultán sa snažil o centralizáciu všetkej moci v štáte do Konštantinopolu, ktorý premenoval na Istanbul. Od r. 1534 musel voľbu nového antiochijského patriarchu potvrdiť konštantinopolský patriarcha, ba často aj samotný výsledok voľby závisel od jeho rozhodnutia. V Alexandrijskom a Jeruzalemskom patriarcháte sa významnejšie cirkevné úrady dostávali do rúk Grékom, Antiochia si udržala aspoň určitú cirkevnú nezávislosť.

        V 17. storočí začali na Blízkom Východe jezuiti i ďalšie rehole vyvíjať aktivity, ktoré viedli k únii s Rímskou cirkvou. Melchiti po jednote vždy túžili a dodnes sú na čele ekumenických aktivít. Táto túžba rástla, no určitou prekážkou boli Turci i konštantinopolská cirkev. 5. augusta 1724 zomrel patriarcha Atanáz III. Deblas, ktorý za svojho nástupcu označil istého cyperského mnícha Silvestra; 27. septembra ho konštantinopolský patriarcha vysvätil a uviedol do úradu. Ale traja prokatolícky orientovaní biskupi týždeň predtým – 20. septembra – zvolili a ustanovili iného patriarchu, ktorý prijal meno Cyril VI. Až po piatich rokoch ho pápež Benedikt XIII. uznal za patriarchu a až v roku 1744 mu poslal palium na znak cirkevného spoločenstva. Turecká moc uznávala za patriarchu Silvestra a snažila sa vzniknutú nejednotu buď potlačiť alebo z nej finančne a mocensky ťažila. Sídlo gréckokatolíckeho patriarchu preto ihneď presunuli do Libanonu, do monastiera svätého Spasiteľa neďaleko starobylého mesta Sidon. Kým nekatolícka vetva bola pod vplyvom Konštantinopolu a Turkov, arabské obyvateľstvo s protitureckou náladou sa hlásilo ku katolíckej vetve. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo gréckokatolícka cirkev prežila najmä v horách, kde bola kontrola štátom minimálna. Mnohí gréckokatolíci sa začali sťahovať do Palestíny a ešte viac do Egypta, najmä potom, čo sa Egypt začiatkom 19. storočia vzbúril proti tureckej nadvláde. Až v roku 1848 otomanská vláda legalizovala existenciu melchitskej gréckokatolíckej cirkvi a sídlo patriarchu sa mohlo vrátiť do Damasku.

        Tu by sme sa ešte raz mali zastaviť pri termíne melchiti. Kým do polovice 18. storočia sa používa na označenie všetkých kresťanov v Antiochijskom, Alexandrijskom a Jeruzalemskom patriarcháte, ktorí uznávali Chalkedónsky snem (teda boli pravoverní, ortodoxní), v neskoršom období sa už používa len na označenie katolíkov byzantsko-melchitského obradu. Dnes teda, keď hovoríme o melchitskej cirkvi, myslíme na gréckokatolíkov na Blízkom Východe, ak hovoríme o melchitoch v 10. storočí, myslíme na všetkých kresťanov na Blízkom Východe a v Egypte, ktorí prijali Chalkedón a neskôr aj byzantský obrad.

        V 19. storočí dobrotivý Boh obdaril melchitskú cirkev dvoma veľkými osobnosťami na patriarchálnom stolci. Maximos III. Mazlum (patr. 1833-1855) sa zaslúžil o to, že sultán legalizoval melchitskú cirkev a priznal jej svetskú i cirkevnú nezávislosť. Vďaka jeho úsiliu sa dovŕšili práce na vytvorení partikulárneho kanonického práva. Rozvinul pastoračnú starostlivosť o melchitov, ktorí ušli do Egypta a Svätej zeme, a ustanovil im prvých biskupov.

        V roku 1864 bol na Antiochijský apoštolský stolec uvedený Gregor II. Jussef Sajur, snáď najväčšia osobnosť v dejinách melchitskej cirkvi. Za 33 rokov vynaložil veľa úsilia o znovuzjednotenie cirkvi. Uvedomoval si, že je nevyhnutné zachovávať a očistiť obrady a tradície východných cirkví, čo podnietilo aj jeho vystúpenie na I. vatikánskom sneme v diskusii s rímskym pápežom Piom IX. Vo svojom vystúpení obhajoval práva východných patriarchov a dožadoval sa rešpektovania starobylých kánonov v ich prospech v oblasti cirkevnej jurisdikcie, tak ako to bolo v prvom tisícročí. Zriadil patriarchálne kolégiá v Bejrúte a Damasku, obnovil seminár v Ain-Traz, no najmä zriadil seminár sv. Anny v Jeruzaleme (r. 1882), ktorý bol až do r. 1967 hlavným seminárom a dôležitým duchovným strediskom melchitskej cirkvi. To bolo dôležité aj v súvislosti s protestantizmom, ktorý začal prenikať do týchto oblastí. Myšlienky patriarchu Gregora II. Jussefa ovplyvnili aj encykliku Orientalium dignitas, v ktorej pápež Lev XIII. vyhlásil všetky obrady za rovnako dobré a úctyhodné a nariadil úctu k právam patriarchov a východnej kánonickej disciplíne. Tým zavrhol tézu o prednosti latinského obradu, ktorou sa vo svojej namyslenosti riadili aj mnohí latinskí misionári na Blízkom Východe. Táto téza spôsobila v 18. a 19. storočí melchitskej cirkvi veľkú škodu v podobe latinizácie liturgie, teológie a spirituality. Neraz dokonca veriaci opúšťali svoju cirkev, vzdávali sa vlastných tradícií a prechádzali do západného obradu.

        Veľmi významným a aktívnym účastníkom II. vatikánskeho koncilu bol patriarcha Maximos IV. Saigh (patr. 1947-1967), ktorý na koncile reprezentoval nielen svoju cirkev, ale často hovoril aj v záujme “neprítomného brata” – pravoslávnej cirkvi. Apeloval na väčšiu otvorenosť a akceptovanie tradícií východných cirkví, najmä v oblasti ekleziológie. Boli to teológovia melchitskej cirkvi, ktorí výrazne ovplyvnili najmä dekréty o ekumenizme (Unitatis redintegratio) a o východných katolíckych cirkvách (Orientalium ecclesiarum). Tu sa žiada ešte spomenúť meno arcibiskupa Eliasa Zoghbyho, ktorý až dodnes stojí na čele ekumenických aktivít melchitských gréckokatolíkov.

        22. novembra 1967 bol na antiochijský apoštolský stolec ustanovený Maximos V. Hakim. Narodil sa v roku 1908 v Egypte, teológiu vyštudoval v Jeruzaleme, kde bol aj r. 1930 vysvätený na kňaza. Jeho svätiteľom bol neskorší patriarcha Maximos IV. (vtedy ešte arcibiskup mesta Týrus). Úspešne viedol patriarchálne kolégium v Káhire a založil významnú teologickú revue Le Lien (Puto). V roku 1943 bol vysvätený na arcibiskupa Akry, Haify, Nazareta a celej Galiley.

        V r. 1948 bol vyhlásený nezávislý židovský štát Izrael, čo malo za následok viac ako rok trvajúci vojnový konflikt s okolitými arabskými štátmi. Z územia Palestíny v tom čase utieklo viac ako milión Arabov, najmä do Libanonu. Maximos V., vtedy ešte arcibiskup, bol jedným z prvých, ktorí zorganizovali humanitárnu pomoc pre utečencov. Pomoc sa preukazovala všetkým bez rozdielu náboženskej príslušnosti. Druhé bolestivé krviprelievanie v roku 1967 (tzv. Šesťdňová vojna) vyhnalo z domovov ďalších asi 600 tisíc palestínskych Arabov, tak kresťanov ako moslimov. Ich útočiskom sa čoraz častejšie stávali nielen okolité arabské štáty, ale aj Južná a Severná Amerika, Austrália a západná Európa. Okrem toho kresťania v silne islamských krajinách často nenachádzali slobodu pre prežívanie svojej viery, čo ešte umocnilo ich migráciu. A tak paradoxne žije dnes v diaspore viac melchitských gréckokatolíkov ako na Blízkom Východe, najviac ich je Brazílii (podľa niektorých štatistík až milión), v USA, Argentíne, Venezuele, Austrálii a Kanade. Práve patriarcha Maximos V. kládol veľký dôraz na pastoráciu veriacich v diaspore, zriadil pre nich viacero biskupstiev po celom svete. Na Blízkom Východe žije cez šesťstotisíc gréckokatolíkov, väčšina z nich v Libanone; je to druhé najväčšie katolícke spoločenstvo v tejto oblasti (po maronitoch). Vo Svätej zemi je to dokonca najsilnejšia kresťanská komunita, no nedoriešená územná a politická otázka Palestínskeho štátu a pokračujúce nepokoje často vedú k tomu, že kresťania krajinu opúšťajú.

        V roku 1995 rozbehli gréckokatolíci v antiochijskom patriarcháte veľkú ekumenickú iniciatívu na znovuzjednotenie s gréckopravoslávnym patriarchátom. Pravoslávni na túto iniciatívu zareagovali pozitívne a dnes sú tieto dve cirkvi nepochybne na čele podobných snažení. Obnovenie jednoty si stanovil za jednu z osobných priorít aj patriarcha Gregor III. Laham, ktorý bol zvolený a ustanovený 29. novembra minulého roku. Na Antiochijský apoštolský stolec nastúpil po Maximovi V. Hakimovi, ktorý vykonával túto službu plných 33 rokov. Vtedy 92-ročný Maximos bol od februára 2000 vážne chorý, preto 17. októbra 2000 rezignoval na svoj úrad. Synoda biskupov patriarchálnej cirkvi prijala jeho rezignáciu na zvláštnom zasadaní dňa 22. novembra a dátum voľby nového patriarchu stanovila na 27. novembra.

        Na volebnej synode v Rabweh (Libanon) sa zišlo 29 melchitských biskupov, dvanásti z Libanonu, siedmi zo Sýrie, traja zo Svätej zeme, dvaja z Kanady a po jednom z Egypta, Brazílie, Venezuely a Spojených štátov. Z tohto počtu sú až siedmi emeritnými biskupmi (t. j. mimo činnej služby), avšak aj oni majú plné právo voliť a byť volení bez ohľadu na vek (na rozdiel od napr. kardinálskeho kolégia). Táto starobylá právna klauzula je dokladom veľkej úcty a vážnosti východných cirkví voči múdrosti vysokého veku. Štyria biskupi sa voľby nemohli zúčastniť.

        Otcovia synody zvolili 29. novembra 2000 (po dvoch dňoch) za patriarchu jeruzalemského arcibiskupa Luftiho Lahama, ktorý si podľa dávnej tradície vybral nové meno Gregorios (Gregor) III. Slávnostné uvedenie do úradu sa uskutočnilo hneď v ten istý deň. Od tohto dňa nosí Gregor III. Laham titul patriarcha Antiochie a celého Východu. Otcovia synody o voľbe ihneď informovali rímskeho pápeža Jána Pavla II. a ostatných katolíckych patriarchov. Ten 5. decembra potvrdil cirkevné spoločenstvo medzi obidvoma cirkvami v liste adresovanom novému patriarchovi. Prax potvrdenia cirkevného spoločenstva po ustanovení nového patriarchu, ktorá pochádza ešte z prvých storočí, znovu zaviedol nový Kódex kánonov východných cirkví z roku 1990. Gregor III. je jedným z prvých patriarchov, ktorí takýmto spôsobom deklarovali svoju katolicitu (predtým bolo zvykom, že rímsky pápež poslal novozvolenému palium). Meno Gregor, čo v gréčtine znamená bdelý, bdejúci, si novozvolený patriarcha vybral podľa svojho veľkého predchodcu Gregora II. Jussefa (1864 – 1897).

Krátky životopis patriarchu Gregora III. Lahama

        Narodil sa v roku 1933 v dedinke Daraja neďaleko Damasku, hlavného mesta Sýrie. Daraja je podľa tradície miestom, kde sa svätému Pavlovi zjavil Kristus a povolal ho do apoštolskej služby (Sk 9, 1-9). Pri krste dostal meno Lufti. V roku 1943 vstúpil do malého seminára pri monastieri svätého Spasiteľa v Saide (v južnom Libanone). V roku 1949 zložil prvé sľuby a v roku 1954 večné sľuby v tomto monastieri, ktorého život sa riadi regulou sv. Bazila Veľkého. Po absolvovaní filozofických a teologických štúdií v seminári svätého Spasiteľa ho predstavení r. 1956 poslali do Ríma, aby pokračoval v štúdiách na Pápežskom východnom inštitúte, kde r. 1961 získal doktorát z východnej teológie. Medzitým bol vysvätený na kňaza 15. februára 1959 v monastieri Grottaferrata pri Ríme, kde žijú mnísi byzantského bradu.

        Po návrate do Libanonu zastával funkciu rektora vo veľkom seminári sv. Spasiteľa, kde prednášal teológiu a liturgiku, okrem toho prednášal aj na Univerzite Svätého Ducha v Kasliku (neďaleko Bejrútu). V roku 1962 založil ekumenickú revue Al-Wahadat (Jednota vo viere), prvý ekumenický časopis v arabčine. Synoda melchitskej gréckokatolíckej cirkvi ho vymenovala za tajomníka ekumenickej komisie i liturgickej komisie patriarchátu. Vďaka jeho úsiliu sa v r. 1972 v Bejrúte konal spoločný liturgický kongres gréckokatolíckej a gréckopravoslávnej cirkvi. Bol členom Asociácie teologických inštitútov na Blízkom Východe, mnoho cestoval a prednášal na rôznych konferenciách po celom svete.

        Významné sú tiež jeho sociálne aktivity v Sýrii, Libanone, i Svätej zemi. V roku 1966 sa podieľal na zriadení “Domu Prozreteľnosti” v Salkijeh v Libanone. Toto polyfunkčné centrum zahŕňa sirotinec pre sto chlapcov, technickú školu a stredisko, ktoré usmerňuje mládež pri aktivitách vo farnostiach a v sociálnej sfére. V roku 1971 pripravil projekt Centra pre náboženské vzdelávanie dospelých. Pán požehnal aj túto aktivitu o. Luftiho – viac ako 20 frekventantov centra sa rozhodlo pre kňazskú službu.

        Potom, čo v roku 1974 uväznila izraelská polícia arcibiskupa Hilariona Capucciho, bol poslaný do Jeruzalema ako patriarchálny vikár. Postaral sa o rekonštrukciu budovy patriarchátu a pútnického hotela, katedrálu vzkriesenia dal vymaľovať freskami. Tu zriadil aj centrum a knižnicu pre štúdium východných cirkví. V roku 1977 založil nadáciu na podporu chudobných študentov. 9. septembra 1981 ho svätá synoda zvolila za arcibiskupa a 27. novembra prijal chirotóniu z rúk patriarchu Maxima V. a ďalších dvoch arcibiskupov. V tom istom roku zorganizoval projekt na výstavbu bytov pre chudobné rodiny. Založil niekoľko cirkevných škôl a zdravotných stredísk.

        V roku 1986 bol určený za predsedu patriarchálnej liturgickej komisie. Pod jeho vedením vyšli v arabčine 4 zväzky antologiona (časoslov + zborník) a liturgikon. Z jeho ďalšej publikačnej činnosti treba spomenúť Úvod do duchovného života v byzantskom obrade, Melchitská gréckokatolícka cirkev na II. vatikánskom koncile, Úvod do bohoslužieb a ich symbolov vo východnej cirkvi a homiletickú zbierku Hlas pastiera. Jeho horlivosť sa prejavila naposledy tým, že v júni jubilejného roku 2000 pozval na stretnutie do Jeruzalema všetkých gréckokatolíckych arcibiskupov z celého sveta, aby sa spoločne zaoberali problémami svojich cirkví.

        Patriarcha Gregor III. Laham nie je neznámy ani slovenským gréckokatolíkom, mnohí sa s ním stretli počas svojho putovania po Svätej zemi. Stretnutia s našimi pútnikmi boli vždy veľmi srdečné.

Prosba o modlitbu

        Cesta, ktorou Pán viedol v histórii melchitskú cirkev, nebola veru ľahká. Tento strmý a kľukatý chodníček je lemovaný hrobmi premnohých mučeníkov a vyznavačov. Jej poslanie bolo a je prorocké – hlásať a uskutočňovať jednotu východných a západných kresťanov, byť svedectvom pokoja, lásky a odpustenia na miestach, kde zbrane neutíchajú, sprítomňovať Krista na miestach, kde kresťania tvoria často úplnú menšinu. Prežila obdobie silnej latinizácie, a tak si vie možno lepšie vážiť svoju vlastnú identitu. Prežila viacero rozdelení, a preto silnejšie chápe potrebu jednoty. V mnohom nám môže byť vzorom a zároveň výzvou zamyslieť sa nad sebou, či naše spory nie sú malicherné a bezvýznamné. Môže nás naučiť vážiť si podmienky, v ktorých naša cirkev existuje. A zároveň nás môže povzbudiť k modlitbe za bratov – gréckokatolíkov, ktorí žijú v neporovnateľne ťažších podmienkach.

   Pomenovanie “zjednotený”* a “únia” môžu byť aplikované na veľmi rôznorodé veci. Vo väčšine pojednaní, ktoré sa týkajú východných cirkví zjednotených s Rímom, zostáva táto skutočnosť nepovšimnutá. Preto sa v religionistických výkladoch o zjednotených cirkvách hovorí veľa “od veci”. Na základe nepríjemných udalostí v dejinách niektorých cirkví a krajín vyčítajú niektorí všetkým úniám nekresťanský uniatizmus, zatiaľ čo iní vidia v snahe o úniu konanie, ktoré vychádza z evanjelia, pretože “unio” znamená “jednota” a neodkladnou povinnosťou cirkvi je dbať o jednotu. Žiaľ, mnohí si mylne myslia, že vždy, keď je snaha o úniu, prípadne keď bola únia už dosiahnutá, sa stane to, čo oni sami spájajú s týmto pojmom.

Príklady rôzneho ponímania “zjednotenia” v dejinách cirkvi

        1. Yves Congar v spise “Rozhárané kresťanstvo” poznamenáva, že Rím a Konštantínopol boli v prvých storočiach, v ktorých bolo slávených 7 spoločných latinských a gréckych koncilov, v schizme {rozdelení} viac ako 200 rokov. Sporné otázky dali vždy do poriadku prostredníctvom vyjednávania a našli cestu k zjednoteniu.

        2. Keď bola za vlády cisára Justiniána (527 – 565) porazená Vandalská ríša, starala sa armáda o to, aby bola nenicejská cirkev Vandalov zjednotená s vtedajšou latinskou a gréckou katolíckou cirkvou. Aj cisár Maurikios (582 – 602) a Heraklios (610 – 641) využívali pri víťaznom vpáde do oblastí obsadených Peržanmi vojenskú silu, aby prinútili tamojších Sýrčanov a Arménov k zjednoteniu s cirkvou Rímskej ríše.

        3. V španielskej Západogótskej ríši sa na 3. synode v Tolede prostredníctvom slobodnej diskusie zjednotila cirkev gótskej hornej vrstvy, ktorá zostala od dní veľkého misionára biskupa Wulfilu ariánskou, s katolíckou cirkvou rímskych poddaných. Toto bol jediný prípad v cirkevných dejinách, že cirkev po odmietaní teológie ekumenických koncilov, trvajúcom celé storočia, našla cestu k zjednoteniu s katolíckou cirkvou v slobodnej zhode.

        4. Keď križiaci prenikli na Východ, bola pre nich cirkevná jednota rovnako dôležitá ako oslobodenie svätých miest Palestíny. Zdalo sa im, že na dosiahnutie jednoty stačí, keď budú pre latinských a miestnych {domorodých} kresťanov zastávať úrad spoloční biskupi. Niekde si križiaci spočiatku podriadili miestnych gréckych hierarchov, ale čoskoro začali dosadzovať latinských biskupov z vlastných radov, ktorí zastávali úrad aj pre domorodých kresťanov. Keď začali grécki biskupi, ak teda ešte nejakí boli, patriť do spoločnej synody s latinskými a keď sa Gréci začali zúčastňovať na sviatostnom živote latinských katolíkov, mohli považovať úniu už za vytvorenú. Podľa IV. lateránskeho koncilu (1214) by bolo zjednotenie cirkvi skutočne uskutočnené, ak by latiníci všade pôsobili ako biskupi a všetci grécki biskupi by im boli podriadení ako vikárski biskupi. Tento druh zjednotenia sa v dobových textoch nazýval “Reductio Graecorum in oboendientiam” (návratenie Grékov k poslušnosti). V kolóniách Benátskej republiky zostalo po stáročia pri tomto druhu únie.

        5. Na Florentskom koncile bola v roku 1439 vyhlásená únia, v ktorej mali byť latinské a grécke cirkvi a ich biskupi opäť zrovnoprávnené ako za čias siedmych ekumenických koncilov. Avšak k vytvoreniu tejto únie nedošlo.

        S Maronitmi bola vytvorená únia podľa tohoto modelu už dlho pred Florentským koncilom, ešte v čase križiackych výprav. Maroniti žili v Libanone ako kresťanský ostrov v islamskom mori a neboli v spoločenstve so žiadnou inou kresťanskou cirkvou. Križiakom sa nepodarilo rozšíriť svoju moc až do ich vlasti, preto neboli schopní donútiť ich k poslušnosti voči Rímskej cirkvi. Ale Maroniti vytvorili jednotu s Rímom sami od seba. Celé ich spoločenstvo na čele s patriarchom uzavrelo úniou s Rímskou cirkvou a vytrvalo v nej až do dnešného dňa.

        6. V roku 1595 si synoda Kyjevskej metropolie vyprosila úniu s rímskou cirkvou, a to takú úniu, o akú sa usilovali vo Florencii. Kyjevská metropolia patrila vtedy Poľsku a zahŕňala najväčšiu časť východoslovanských osídlených oblastí. V tom čase sa zdalo, že Poľsko sa stane úplne kalvínskym. Biskupi kyjevskej synody chceli skrze úniu dosiahnuť pomoc skúsenej sesterskej latinskej cirkvi pri odvracaní protestantizmu. Úniu, ktorú si vyprosili, chápali ako prijatie sviatostného spoločenstva ich metropolie, ktorá mala zostať autonómnou cirkvou, s latinskou cirkvou, ktorá bola v Poľsku štátnou cirkvou a mala poskytovať partnerskú podporu. Na jej duchovnom spoločenstve s Konštantínopolským, Alexandrijským, Antiochijským, Jeruzalemským a Moskovským patriarchátom to nemalo nič zmeniť. Zo svedectiev biskupov vyplýva, že to považovali za možné, pretože Gréci a Rimania vo Florencii konštatovali, že vo viere latinskej a gréckej cirkvi neexistuje rozdiel.

        Pápež Klement VIII. (1592 – 1605), ktorý 23.12.1595 povolil úniu, mal však o nej inú predstavu, a to sa stalo osudným. Žiadosť Kyjeva o sviatostné spoločenstvo chápal ako prosbu o začlenenie Rusínov do Rímskej cirkvi, pričom by sa podriadili pastierskej starostlivosti pápeža tým istým spôsobom, ako mu podliehajú aj latinské diecézy, pre ktoré je nielen pápežom, ale aj patriarchom. S týmto konceptom únie sa nedala zjednotiť ani autonómia Kyjevskej cirkvi ako samostatnej metropolie, ani ďalšie trvanie jej spoločenstva s cirkvami, ktoré boli s Rímskou cirkvou v schizme.

        Mnohí východní Slovania, ktorí pôvodne podporovali žiadosť o jednotu s Rímskou cirkvou, prešli do opozície voči únii kvôli rozdielu medzi tým, čo žiadali, a tým, čo z toho urobili v Ríme. Keď v 1596 schválila v Breste synoda podmienky únie, ktoré Klement VIII. nariadil, zasadala v tom istom meste zároveň protisynoda, ktorá takto chápanú úniu zavrhla. Kvôli rôznemu chápaniu toho, čo sa zamýšľalo urobiť, vznikol z pokusu o úniu rozkol Kyjevskej metropolie na zjednotených veriacich a na tých, ktorí zostali pravoslávni.

        7. Uskoti, t.j. kresťania byzantskej cirkevnej tradície, prešli z Turecka do Rakúska. Vzhľadom na neustále boje s tureckými potulnými vojskami oceňovali rakúske úrady bojovú udatnosť prisťahovalcov, usídlili ich v pohraničí a tolerovali ich náboženský život, ktorí chceli Uskoti viesť podľa vlastných tradícií so zreteľom na ich miestneho patriarchu v Peći.** Vzniklo nové biskupstvo s centrom v kláštore Marča.

        Majetkové pomery v osídlenej oblasti viedli k úzkym hospodárskym vzťahom biskupov z Marče ku chorvátskej cirkvi. Čoskoro s ňou diecéza v Marči vytvorila duchovné spoločenstvo a jej sprostredkovaním aj spoločenstvo s Rímskou cirkvou. V mnohých svedectvách, i prostredníctvom vyznania viery pri nástupe biskupov do úradu, sa cirkev v Marči preukázala ako zjednotená s katolíkmi. Avšak toto po mnohé storočia ešte neznamenalo rozchod s Pećom. Biskupstvo Marča malo sprvu spoločenstvo aj s pápežom aj s pećským srbským patriarchom.

        8. V 17. storočí mali kalvínske sedmohradské kniežatá v úmysle vytvoriť silný sedmohradský štát s reformovaným štátnym náboženstvom. Usilovali sa viesť východných kresťanov ich krajiny ku kalvinizmu a k osvojeniu si maďarčiny. Rusíni v tej časti Horného Uhorska, ktorá síce podľa vyslanectva susedila so Sedmohradskom, ale tiež s mocenskou oblasťou Habsburgovcov, a preto bola ovplyvňovaná Rakúskom, sa s pomocou rakúskych katolíkov snažili približne v polovici storočia uniknúť tlaku kalvinizácie. Vytvorili sviatostné spoločenstvo s rakúskymi katolíkmi.

        Keď o pár rokov po uzatvorení únie biskup zomrel, zvolila väčšina eparchiálnych klerikov zjednoteného kňaza Petra Parfenija za jeho nástupcu. Sedmohradský biskup sa naproti tomu pokúšal s pomocou menšiny kléru presadiť kandidáta, ktorí sa prikláňal ku kalvinizmu. Iba skutočnosť, že biskup Simion Stefan z Alba Julie (ktorý v žiadnom prípade nebol zjednotený s Rímom) neodkladne vysvätil kandidáta väčšiny,¹ zabezpečila Petrovi Parfenijovi nástup do úradu a to zachránilo úniu.

        Vtedajší prímas Uhorska Juraj Lippay označoval za daných okolností vysviacku zjednoteného biskupa nezjednoteným doslovne ako správnu, prihovoril sa v Ríme za novovysväteného biskupa, aby bol oslobodený od všetkých cirkevných cenzúr a dosvedčil, že svätiaci biskup vedel o zjednotenosti sväteného kandidáta. Svätiaci biskup Simion udal v dokumente o svätení, ktorý vystavil pre Petra Parfenija, výslovne ako dôvod pre svätenie to, že kandidát predložil doklad, z ktorého vyplývalo, že ho prímas uhorských latinských katolíkov poveril duchovnou starostlivosťou Rusínov v Hornom Uhorsku.

        9. Keď sa Rakúsko po veľkom tureckom nebezpečí v 1683 začalo rozpínať na juhovýchod, dostali sa v Sedmohradsku rumunskí kresťania s východnou tradíciou pod rakúsku nadvládu. Jezuitskí pátri, ktorí prišli do Sedmohradska ako poľní duchovní rakúskej armády, obdržali príkaz, aby nadviazali spojenie s Rumunmi a pozvali ich k únii s Rímskou cirkvou. Museli splniť duchovnú a zároveň sociálno-politickú úlohu.

        Ich duchovnou úlohou bolo pohnúť Rumunov k tomu, aby pripravili podmienky pre úniu. Podľa rímskych inštrukcií pre jezuitov spočívali tieto podmienky v súhlase s teologickým dohovorom Florentského koncilu: filioque, ich náuka o očistci a bežné používanie nekvaseného chleba pri slávení eucharistie nemali byť zavrhnuté a výsady rímskej stolice mali byť uznané. Boli kladené iba tieto požiadavky; v ostatných veciach mali vyzývať Rumunov k vernému zachovávaniu východných zvykov.

        Prebratím sociálno-politickej úlohy mali byť jezuiti okrem toho zo svetského hľadiska nápomocní Rumunom aj Habsburgovcom. Rumuni v Sedmohradsku stratili práva, neboli akceptovaní ako národ a ich cirkev nebola uznaná ako náboženstvo krajiny. Pre rod Habsburgovcov bolo problémom, že katolícka cirkev v Sedmohradsku bola bezvýznamná a že väčšina tamojších vplyvných vrstiev a príslušníkov uznaných národov bola protestantská. Preto ponúkla vláda Rumunom pre prípad únie plné práva rakúskych katolíkov.² Doterajšie znevýhodnenie Rumunov malo byť pri uzavretí únie ukončené a katolícka štátna cirkev by sa vďaka početným sedmohradským Rumunom mala stať najväčšou cirkvou krajiny.

        Z viacerých dôvodov mali rozhovory o únii zložitý priebeh. Privilegované stavy Sedmohradska sa vzpierali, pretože videli, že sociálnym vzostupom Rumunov sú ich výsady ohrozené. Vyskytli sa aj cirkevné ťažkosti, pretože kardinál Kollonitz, ktorý mal vo svojom postavení prímasa podniknúť posledný krok, sa nedržal bodov, ktoré boli stanovené v rímskych dokumentoch jezuitských pátrov. Namiesto toho, aby požadoval od rumunského biskupa iba súhlas k dohode Florentského koncilu, ako to bolo naplánované, vyžadoval tridentské vyznanie viery. Okrem toho spochybnil ekleziálnu vážnosť sedmohradskej rumunskej cirkvi a prikročil k opätovnej podmienečnej vysviacke (sub conditione) rumunského biskupa nakloneného únii.

        Opätovná vysviacka odpudila mnohých sedmohradských Rumunov od únie. Tak ako pri Brestskej únii v Poľsko-Litovsku, došlo aj v Sedmohradsku k pravoslávnej opozícii voči únii kvôli rozdielu medzi tým, o čo sa usilovali na začiatku a na konci rokovaní. Rumunská cirkev Sedmohradska sa rozštiepila. Z plánovanej únie celej sedmohradskej cirkvi s Rímom, o ktorú sa jezuiti snažili, sa stalo prijatie biskupa Atanasia a jeho prívržencov do arcidiecézy protireformačne zameraného uhorského prímasa. Netrvalo dlho a sedmohradskí Rumuni, ktorí neboli naklonení únii, vytvorili akúsi proticirkev.

        10. Keď Portugalsko v 16. storočí vybudovalo v “Novom svete” koloniálnu ríšu, narazilo v Južnej Indii a v Etiópii na prastarý domorodý cirkevný život, ktorý sa od základov odlišoval od toho, čo bolo bežné v Európe, pretože nikdy nebol ovplyvňovaný teologickým, liturgickým a cirkevnoprávnym rozvojom latinského Západu. Žiadny portugalský klerik nebol pripravený porozumieť cirkevným zvykom indických Tomášových kresťanov alebo Etiópčanov. Pretože sa nevedelo, že archaické formulácie učenia musia byť chápané v kontexte teologického myslenia, ktoré boli vtedajšiemu západu neznáme, považovali sa za heretické. To, čo nemalo v bohoslužobnom živote západu žiaden ekvivalent, sa vyčítalo ako povera a keď neexistoval v indickom alebo etiópskom dedičstve žiaden vhodný ekvivalent pre nejaký prvok latinského obradu, objavovali sa sťažnosti na jeho nedostatky. Až keď by Portugalci uznali, že okrem západnej tradície môžu v jednej Kristovej cirkvi existovať aj iné tradičné spôsoby ako byť kresťanom, boli by schopní uznať osobitosť cirkvi, ktorú objavili. Avšak toto nebolo pre latinských katolíkov 17. storočia možné. Mysleli si, že svoju vlastnú cirkevnú tradíciu môžu chápať ako mieru pravovernosti a obľúbenosti u Boha pre cirkev na celom svete. Hoci považovali náuku Tomášových kresťanov a Etiópčanov za heretickú a ich cirkevné zvyky za “skazené”, vnímali ich ako “zjednotených” a nechali klerikov z ich radov pôsobiť ako biskupov.

        11. Od polovice 16. storočia došlo v Osmanskej ríši k mnohonásobným spojeniam medzi Rímom a gréckymi cirkvami. Rozšírili sa a viedli k tomu, že jednotliví hierarchovia, teológovia alebo vplyvné osobnosti vytvorili individuálne alebo len pro foro interno (v rozhodnutí, ktoré malo platnosť len pre oblasť svedomia a verejnosti zostalo skryté) úniu s Rímskym stolcom, avšak pro foro externo (na verejnosti) zostali vedúcimi osobnosťami ich doterajšej (s Rímom nezjednotenej) cirkvi. Iní vysokí grécki hodnostári, ktorí sa sami nikdy neprihlásili k únii, povyšovali do vplyvných cirkevných úradov klerikov, o ktorých veľmi dobre vedeli, že sa vyhlásili za zjednotených s Rímom.

        Tieto prípady boli také časté, že ich nemohli odbiť ako bezvýznamné výnimky. Iba preto mohli byť také početné, lebo v Ríme sa ešte stále považovalo za ekleziologicky zastupiteľné, že klerici a veriaci z východu a západu si navzájom poskytovali sviatostné spoločenstvo*** bez toho, aby sa pri tom títo únii naklonení klerici podriadili pastierskej starostlivosti rímskeho biskupa. Vysoko postavení predstavitelia gréckych cirkví pokladali snahy o sviatostné spoločenstvo medzi rozdelenými cirkvami za primerané “prvotiny” na ceste (k jednote). Zjavne sa neobávali (na rozdiel od ich dnešných nasledovníkov), že by to znamenalo rozkol cirkvi, keď niektorí klerici a veriaci uskutočňujú to, čo je možné ešte pred tým, ako by došlo k celkovej únii ich cirkvi s latinskou cirkvou.

        12. Východosýrska cirkev priniesla evanjelium v 6. a 7. storočí a potom opätovne v 13. storočí do Ázie. Čína, Stredná Ázia a Kórea a možno i Japonsko a Indonézia boli evanjelizované.³ Avšak dobyvateľské výpravy mongolského kniežaťa Timura Lenka v 14. storočí znamenali rozklad cirkvi a to, čo potom zostalo z niekedy prekvitajúcej cirkvi, bolo sotva viac ako kmeňové kniežatstvo, v ktorom úrad patriarchu prechádzal vždy zo strýka na synovca.

        Keď sa začala prejavovať nespokojnosť s dedičným preberaním úradu, zhromaždenie duchovných a vplyvných osobností nástojilo na reformách. Zvolilo si novú hlavu cirkvi, ktorá nepochádzala z patriarchovej rodiny. Aby dosiahli jeho vysviacku a dosadenie do úradu, pripomenuli tradičné starosýrske pravidlo, podľa ktorého sa mohli obrátiť na “západných biskupov”, keď bola potrebná pomoc pri riešení určitého problému. Keď voľakedy vzniklo toto pravidlo, žili všetci biskupi, ktorých eparchie ležali západne od východosýrskej cirkvi v Rímskej ríši. Preto sa v tradičnom jazyku Východosýrčanov nazývali aj “biskupi z Ríma”. Zhromaždenie z 1552 zle pochopilo toto pomenovanie a poslalo zvoleného patriarchu do mesta Rím. Zložil tu svoje vyznanie viery a odvtedy bol akceptovaný so svojou cirkvou ako zjednotený, bol vysvätený na patriarchu a dosadený do úradu.⁴

        V tomto čase neboli v Moskve, kde v 1552 zasadalo zhromaždenie, ani inde v Mezopotámii západní misionári, ktorí by mohli zapracovať na únii. V Ríme si taktiež neboli na čistom o skutočných pomeroch vo vlasti kandidáta. Nevedelo sa, že trón patriarchu nebol vôbec uprázdnený. Preto sa tiež netušilo, že dobre myslená pomoc, ktorá bola poskytnutá východosýrskej cirkvi, viedla v skutočnosti nevyhnutne k jej rozštiepeniu na dva patriarcháty.

        13. V 18. storočí nastal výrazný obrat. Jednotliví teológovia – medzi nimi aj Klement VIII. a kardinál Kollonitz, ktorí povolili Rusínom resp. sedmohradským Rumunom úniu, mali už predtým skutočne negatívnu mienku o všetkých “heretikoch a schizmatikoch”. Ale cirkvi ako celok zostali presvedčené, že aj schizmatici patria do svätej cirkvi. Obidve strany si mysleli, že ich vlastné spoločenstvo zachováva cirkevnú čistotu, kým tá druhá strana poškvrnila svätú pravdu resp. cirkevné tradície pozemskými nedostatkami. Preto sa od nej požadovalo, aby odstránila všetky chyby, aby bola hodná znovuzjednotenia. Avšak aj to “poškvrnené” spoločenstvo bolo uznávané ako Kristova cirkev; nespochybňovalo sa, že aj ono vedie svojich veriacich k večnej spáse.

        Ale v prvej tretine 18. storočia sa na katolíckej strane presadil názor, že ku Kristovej cirkvi nemôže patriť ten, kto nestojí pod správou Petrovho nasledovníka. Pochybovalo sa, či sú biskupi a kňazi, ktorí nepatria k Petrovmu stádu, splnomocnení k legitímnemu vysluhovaniu svätých sviatostí.⁵ Katolíci, ktorí sa hlásili k novému ponímaniu, považovali všetkých kresťanov, ktorí sa od nich oddelili, za stratené ovce, ktoré mali byť “privedené naspäť domov”, aby dosiahli večnú spásu. Prepukla horlivosť pri obracaní a všade, kde existovali orientálne cirkvi, snažili sa katolícki misionári vytvoriť okrem toho aj zjednotenú cirkev s tými istými zvykmi, aby povzbudili veriacich k prestupu na katolícku vieru – čiže podľa nich k zaisteniu si večnej spásy. Množstvo zjednotených cirkví nadobudlo v tomto čase charakter, vďaka ktorému im sesterské východné cirkvi nie neprávom vyčítali, že stoja v službách prozelytizmu. Keďže v Grécku nemá spoločenstvo zjednotených katolíkov svoj pôvod v uzavretí únie, ale vzniklo skrze “obrátenia”, ktoré napokon vyvrcholili vo vysviacke biskupa pre konvertitov, je prirodzené, že práve grécka strana najviac vyčítala, že únia znamená prozelytizmus. Je smutné, že v katolíckej cirkvi existovalo také chápanie, ktoré toto umožnilo. Avšak, aby bolo zadosťučinené spravodlivosti, treba uznať, že misionári pri presviedčaní východných veriacich počúvali svoje svedomie.

        Pravoslávna cirkev bola dotknutá spochybnením svojej cirkevnosti,**** ktoré bolo základom nového vystupovania katolíkov. Vo svojej reakcii išli grécki patriarchovia dokonca ešte ďalej. V 1775 vyhlásili sviatostné obrady katolíckej cirkvi za neplatné a katolíkov za nepokrstených. Tým sa pravoslávie začalo považovať za jedinú cirkev prinášajúce blaženosť a bojové línie sa ešte viac zatvrdili. Pravoslávne cirkvi síce neboli v nasledovnom čase schopné prinútiť väčší počet latinských katolíkov, aby sa stali zjednotenými s pravoslávnou cirkvou západného obradu.⁶ Avšak v 19. a 20. storočí sa snahy o privedenie uniátov {zjednotených} späť do pravoslávnej cirkvi stali početnými a účinnými a na mnohých miestach získali pravoslávni emigranti spomedzi katolíkov a protestantov nezanedbateľný počet konvertitov.

        Právo uniátskych katolíckych cirkví na existenciu bolo zo strany pravoslávnych prvýkrát záväzne uznané v Balmandskom vyhlásení pravoslávno-katolíckej komisie pre dialóg: “Čo sa týka katolíckych východných cirkví, je jasné, že majú ako súčasť katolíckeho spoločenstva právo existovať a jednať tak, ako to zodpovedá duchovným potrebám ich veriacich.” (čl. 3) Plný súhlas všetkých pravoslávnych cirkví s týmto vyhlásením ešte samozrejme chýba.

        14. Stalo sa zvykom hovoriť o uniátoch iba vtedy, keď si títo pri zjednotení s inou cirkvou ponechali dedičstvo ich predošlého cirkevného spoločenstva a tak sa odlišovali v zbožnosti od väčšiny svojich nových bratov vo viere. Oveľa častejšie sa však východní i západní kresťania vzdali svojho cirkevného dedičstva a prijali dedičstvo spoločenstva, ku ktorému sa pripojili. Potomkovia vrástli potom do úplne nového spoločenstva a na rozdiel od situácie pri vzniku uniátskej {zjednotenej} cirkvi upadli tieto prestupy do zabudnutia.

        V istom období boli takéto prestupy dosť početné, takže by sa mohli dať porovnať s uzavretím únie. Grécki patriarchovia vytvorili po dobytí Konštantínopolu zvláštny obrad prijatia, aby latinským veriacim uľahčili pripojenie sa k ich cirkvi. Boli úspešní, pretože v príslušných krajinách katolíci vymizli. Keď boli Chorváti počas osmanskej nadvlády bez duchovných pastierov, ujali sa ich srbskí biskupi. Tak mnohí z nich prešli do pravoslávnej cirkvi a k Srbom. Terajší latinský patriarchát Jeruzalema sa svojím pôvodom úplne podobá uniátskej cirkvi, pretože všetci jeho domorodí veriaci pochádzajú z niekdajších veriacich východnej cirkvi.

Uniatizmus ako metódu hľadania jednoty treba zavrhúť,
pretože odporuje spoločnej tradícii našich cirkví

        Tak je napísané v článku 2 Balamandského vyhlásenia pravoslávno-katolíckej komisie pre dialóg. Čo je uniatizmus? A ktorá metóda hľadania jednoty má byť uznaná ako zodpovedajúca spoločnej tradícii našich cirkví?

        Ako sme videli, vyskytli sa v tej epoche, ktorá bola pravoslávnymi a katolíkmi potvrdená ako obdobie spoločenstva, dlhé periódy schizmy. Tieto boli usporiadané v synodálnych procesoch, pri ktorých mohli obidve strany ako rovnocenní partneri prísť s tým, čo sa im zdalo dôležité. Spoločne sa hľadali riešenia sporných otázok a keď bolo ich úsilie úspešné, bola vyhlásená zhoda {zjednotenie}.***** Niektoré zjednotenia, o ktorých bola reč vyššie, sa dosiahli takýmto spôsobom. V niektorých prípadoch sa tiež chcelo postupovať takýmto spôsobom, avšak v priebehu jednaní bolo nanútené iné ponímanie.

        V iných prípadoch, keď bola jedna strana z vojenských, kultúrnych alebo iných sociálnych dôvodov “priebojnejšia” ako tá druhá, bola druhá strana “navrátená späť k poslušnosti”. Vandalom, Sýrčanom a Arménom nariadila cirkev vtedy ešte zjednotenej Rímskej ríše, keď cisár víťazil, jednoducho a bez rozhovorov teologický spôsob vyjadrovania svojich koncilov a v neskoršom čase cirkev Západu vystupovala {konala} presvedčená o “praestantia ritus latini” (prednostnom postavení latinského obradu).

        Hlavný dokument pre “praestantiu” «je konštitúcia “Etsi pastoralis” (Benedikta XIV.) z 26. mája 1742… V nej pápež zdôvodňuje praestantiu poukázaním na fakt, že latinský obrad je obradom svätej rímskej cirkvi, matky a učiteľky všetkých cirkví…. Keďže grécke obrady vznikli bez sústavnej kontroly (Svätého stolca) a počas schizmy sa celkovo vymanili spod kontroly Ríma, prejavoval voči nim Benedikt XIV. ako aj mnohí jeho predchodcovia určitú nedôveru a sklon objavovať v nich nebezpečnosť, nevhodnosť, skazenosť a škodlivosť. V konštitúcii “Allatae sunt” pápež hovorí: “Kedykoľvek musel Apoštolský stolec konštatovať, že do orientálnych cirkví prenikol nebezpečný alebo nevhodný rítus, odsúdil ho, zamietol a zakázal jeho používanie… Svätý stolec nikdy neprestal zakazovať Grékom jednotlivé obrady, aj keď boli už dlho používané, kedykoľvek zistil, že sú, alebo môžu byť zlé alebo škodlivé.” Prednostné postavenie (praestantia) latinského obradu (hlásané Benediktom XIV.) neznamená teda len čestnú prednosť, ale niečo skutočne lepšie a znamenitejšie.»⁷ Následkom toho sa z uniatských cirkví stávali spoločenstvá, pre ktoré bolo dôležitejšie horlivo napodobňovať rímsko-latinské zvyky, ako si zachovať samostatnosť.

        Druhý vatikánsky koncil vyhlásil, že takýto postoj robí katolícky a apoštolský charakter cirkvi otáznym. V dekréte o ekumenizme, článok 17, sa v súvislosti s autentickými (čiže Rímom nekontrolovanými) východnými tradíciami píše: “Tento svätý koncil vyhlasuje, že celé toto duchovné a liturgické, disciplinárne a teologické dedičstvo… patrí k plnej katolicite a apoštolskosti cirkvi.” Na konci vyjadruje svoju vďačnosť za to, že zjednotené cirkvi napriek mnohým rímskym útlakom, ktorými boli prinucované k prispôsobeniu sa latinskému dedičstvu, nechali v katolíckej cirkvi aspoň nejaké miesto pre rôznorodosť, ktorá musí byť zo strany ekleziológie požadovaná: “(Svätý koncil) vzdáva vďaky Bohu, že mnohí východní synovia katolíckej cirkvi, ktorí toto dedičstvo zachovávajú, ktorí si ho želajú žiť plnšie a čistejšie, už žijú teraz v plnom spoločenstve s bratmi, čo sa pridŕžajú západnej tradície.” Avšak kvôli uniatským obmedzeniam, ktoré boli uniátom {zjednoteným} nanútené, im musel koncil v Dekréte pre východné katolícke cirkvi (Orientalium ecclesiarum) čl. 6 prikázať: “Ak sa však od nich nenáležite odchýlili vinou okolností doby alebo niektorých osôb (od svojich východných zvykov), nech sa usilujú vrátiť k tradíciám svojich otcov.”

        Keď začali rozdelené cirkvi najnovšie viesť oficiálne teologické dialógy, vrátili sa k metóde hľadania jednoty, ktorá zodpovedá tradícii z doby, keď žili v jednote. Uniatizmus bude prekonaný, keď bude všeobecne uznané a uvedené do praxe cirkevného života to, čo vyjadril pápež Ján Pavol II. počas svojej návštevy Poľska od 1. do 9. júna 1991 v katedrále v Bialystoku: “Dialóg pravdy, úprimnosti a lásky je jedinou cestou k plnej jednote. Je darom od Boha, nenahraditeľným prostriedkom na ceste k zmiereniu.”

Poznámky:

¹     Odkaz na použitú literatúru o tejto biskupskej vysviacke a o reakcii uhorského prímasa porovnaj v Suttner: Die rumänische Orthodoxie des 16. und 17. Jahrhunderts in Auseinandersetzung mit der Reformation. In: Kirche im Osten 25 (1982), s. 64 – 120 (najmä s. 84 – 86).

²     Štátne cirkevníctvo 16. a 17. storočia malo za následok, že príslušnosť k vierovyznaniu znamenala udelenie, resp. odopretie občianskych práv. Zamietnutie alebo prijatie východných kresťanov vládnucou cirkvou ovplyvnilo preto nielen ich náboženský život, ale aj ich práva v Habsburskej ríši. Je jasné, že to nemožno posudzovať kritériami, ktoré sú dnes s ohľadom na náboženskú slobodu považované za správne.

³     Porovnaj odsek “Nestoriánska cirkev” v B. Spuler: Die morgenländischen Kirchen, Leiden/Köln 1964, s. 2 – 51 (s ďalšími údajmi o literatúre); B. Willeke: Kirche und Gesselschaft im mittelalterlichen China. In: Wegzeichen (slávnostný zborník Biedermann), Würzburg 1971, s. 263 – 282; B. Dupuy: Essai d’histoire de l’Eglise «assyrienne». In: Istina 35 (1990), s. 159 – 170.

⁴     Porovnaj W. de Vries: Rom und die Patriarchate des Ostens, Freiburg 1963, s. 77 – 80; A. Lampart: Ein Martyrer der Union mit Rom, Einsiedeln 1966.

⁵     V encyklikách “Mystici corporis” a “Humani generis” Pia XII. je toto chápanie formulované najostrejšie, ako sa kedy vyskytlo v úradnom dokumente katolíckej cirkvi; II. vatikánsky koncil túto formuláciu znovu jednoznačne zamietol. Porovnaj E. Ch. Suttner: Das wechselvolle Verhältnis zwischen den Kirchen des Ostens und des Westens im Lauf der Kirchengeschichte, Würzburg 1996, s. 89 – 105.

⁶     Porovnaj A. van Bunnen: L’Ortodoxie de rite occidental en Europe et aux États-Unis. In: Irénikon 54 (1981), s. 53 – 61; 211 – 221; 331 – 350.

⁷     W. de Vries: Rom und die Patriarchate des Ostens, Freiburg 1963, s. 211n.

Poznámky k prekladu:

* V nemčine uniert. V slovenčine však sloveso s koreňom úni- neexistuje.

** V dnešnom Srbsku – AO Kosovo (pozn. prekl.).

*** V nem. origináli communio.

**** V nemčine Kirchlichkeit.

***** V nemčine Einigung, čo má obidva významy.

Obec Ihľany vznikla v roku 1960 spojením obci Majerka a Stotince. Prvá písomná zmienka o týchto obciach je z roku 1307. Prvý názov obce Majerka, Borkut, sa používal až do roku 1895. V rokoch 1895 – 1902 sa používa názov Majerka, neskôr maďarský názov Majorka a nemecký názov Maierhöfen. O vzniku obce sú dve domnienky. Podľa prvej ju založil Kežmarok na svojich majetkoch v okolí Stotiniec. Podľa druhej vznikla ako majer založený obcou Ľubica. Majerka sa podriaďovala nadriadenému Ľubickému richtárovi. Pri plnení povinností vystupovali ako jeden celok. Obyvatelia obce sa začiatkom 20.stor. živili ako drevorubači v obecných lesoch.
Obec Stotince sa vyskytuje pod názvom Szazteleke, Hundermark. Po roku 1948 až po rok zlúčenia obcí (1960) sa vyskytuje názov Stotince. Obec bola osídlena už v 14. storočí., o čom svedči aj kostol, ktorý tu bol postavený pred rokom 1324. Obec založil rod Hrhovských. V roku 1539 vyhnal poľský šlachtic Hieronym Lásky z obce starousadlíkov a usadil tu valachov. Roku 1778 bolo v obci 730 obyvateľov (600 greckokatolikov). V roku 1863 bol v obci úmyselne založený veľký požiar a v roku 1887 sa tu vyskytla cholera. Obyvatelia Stotiniec boli známi výrobou šindľov, ktoré predávali aj do okolitých obci.
Počas prvej svetovej vojny zahynuli na frontoch štyria obyvatelia obce Majerka a Stotince. V obci fungovalo viac mlynov a olejáreň.
Počas druhej svätovej vojny v boji zahynuli Ján Jacko, Michal Buxár, Ján Bombara, Jozef Markoči, Alexander Mišalko, Ondrej Papež. Do voľných domov po vysťahovaných občanoch sa prisťahovali obyvatelia zrušenej obce Ľubické Kúpele.
Otec Sergej Kovč v historickom spise – Publikácií k 690. Výročiu prvej písomnej zmienky o obci Ihľany začal svoj príhovor nasledovne: „Začínam nestarnúcimi slovami Sláva Isusu Christu, ktoré do tejto zalesnenej krajiny Slovenska priniesli drevorubači, keď sa prežehnali a vzájomne pozdravili. Ich pozdrav ako echo znie do dnešného dňa. Pozrime sa späť do histórie. Smutne a temno bolo pred viac ako 690 rokmi v tejto krajine, zarastenej ihličnatými stromami bez ciest. Iba divá zver sa preháňala lesom a vtáctvo po stromoch. Zdalo sa, že už nikdy nezasvieti slnko na korene zarastené machom. No predsa prišiel čas, keď Boh poslal do opusteného kraja svojich verných Bohu, svalnatých drevorubačov, aby preriedili lesy a vybudovali cesty. Boli to ľudia silnej viery, ktorí prišli do grófstva rodu Berzevieczyovcov. Boli chudobní, ale pracovití. Prichádzali sem na zimu a v lete odchádzali do vlastných domovov, kde mali svoje políčka, manželky, deti, rodiny. Pánovi sa to nepáčilo, preto im navrhol, aby si privideli svoje rodiny a mohli tu pracovať po celý rok. Ponúkol im zalesnenú zem. Vyrúbané drevo bude pánovo, odlesnená pôda bude patriť im. Môžu si na nej postaviť domy a hospodárstva. Drevorubači prijali ponuku, prisťahovali sa a položili základy usadlosti menom Hundermorg.
Veriaci byzatnstko – slovanského obradu oddávna obývajú východné Slovensko. Existuje zmienka, že sa tento rítus zavchoval ešte z čias cyrilometodských. Mnoho veriacich tohto obradu prišlo na východné Slovensko v 14. Až 16. Storočí. Koncom 16. A 17. Storočí prichádzalo k snahám Rusínov spojiť sa s rímskou cirkvou. Roku 1646 sa prijala Užgorodská únia, čím sa zjednotila časť pravoslávnych s katolíckou cirkvou.
Gréckokatolíci žijú v časti Stotince. Už v roku 1326 je známy kostol postavený na počesť sv. apoštola Ondreja, ktorého založenie sa datuje na skoršie obdobie, lebo z roku 1324 už poznáme jeho duchovného farára pod menom Henrich. V roku 1693 počas kanonickej vizitácie sa v zázname spomína, ž farnosť spravuje gréckokatolícky kňaz. Pri podobnej vizitácií v roku 1700 sa obec spomáína ako samostatná farnosť. Konštatovalo sa, že chrám je už murovaný a v dobrom stave. Zasvätený je sv. Michalovi archanjelovi. Bohoslužby sa vykonávajú vo východnom obrade už vyše 120 rokov. Miestnym duchovným je už vyše 20 rokov o. Ivan Nemirovský. V chráme je jeden kalich, dve bohoslužobné knihy. Dôchodky kňaza sú skromné: osem mandľov žita, jačmeňa, ovsa, od každého domu dva chleby. Kňaz má k dispozícií 153 habatov pôdy. V dedine je škola a učiteľ. Dôchodok učiteľa je 24 holieb obilia, 30 denárov v hotovosti na čižmy.

Bl. Emilián Kovč

Otec Sergeja Kovča, titulárneho kanonika, ktorý pôsobil vo farnosti Ihľany, blažený Emilián Kovč (Омелян Ковч) sa narodil dňa 20. augusta 1884 v obci Kosmač (Космач) na Ukrajine, kde bol jeho otec Hrihorij (Григоріj Ковч, 1861-1919) gréckokatolíckym farárom. Matka Emiliána bola Mária Jackevič – Volfeld (Марія Яскевич-Волфельд), ktorá žila v rokoch 1891 až 1939. Gymnaziálne štúdiá Emilián úspešne ukončil v Ľvove. Keďže bol veľmi nadaný, jeho otec sa postaral o to, že mohol odísť na teologické štúdiá do Ríma, kde študoval v rokoch 1905 až 1911, tieto filozofické a teologické štúdiá absolvoval v Ukrajinskom Kolégiu Sv. Sergeja a Bakcha v Ríme, ktorí boli mučeníkmi počas prenasledovania za čias Rímskej ríše a Univerzite Urbaniana. V roku 1910 sa oženil s dcérou bukovinského kňaza Máriou Annou Dobrjanskou, s ktorou mali šesť detí: Lidu, Annu, Irinu, Myrona, Sergeja a Romana. Myron a Sergej sa tiež stali kňazmi. Emilián Kovč bol literárne činný, do určitého času pôsobil tiež ako vojenský kaplán. Zažil „červený“ teror tzv. sovietskej moci, keď sa postavil na obranu poľských rodín pri deportáciách. Zažil i „hnedý“ teror, ktorému podľahol.
Za kňaza ho vysvätil v roku 1911 dnes už tiež blažený Hryhory Lukič Khomyshyn (Григорій Лукич Хомишин). Zo začiatku spravoval farnosť Pidvoločiska, neskôr sa prihlásil na misijnú prácu medzi Ukrajincami v Juhoslávii, kde sa v roku 1912 staral o imigrantov z Haliče. V roku 1916 sa vrátil späť do Haliča, kde pracoval ako kaplán vo farnosti Sernyki Horišni. V roku 1916 vstúpil do Ukrajinskej haličskej armády, kde vykonával službu vojenského duchovného. Od roku 1922 spravoval farnosť Borševo a v tom istom roku bol farárom okresného mesta Peremyšľany s chrámom sv. Michala (храм св. Миколая греко-католицької громади в місті Перемишляни) a s pridruženou farnosťou Korosne (Коросне, Ternopoľská oblasť) až do svojej mučeníckej smrti 25. marca 1944. O jeho príbytku farníci hovorili: „Nad týmto domom lietajú anjeli.” Otec Emilián počas svojho pôsobenia opravoval ploty, pomáhal s výstavbou zvonice, chrámu ako aj cintorína. Nezabúdal ani na svojich veriacich, kedy sa staral o budovanie nových príbytkov, za čo si už počas života zaslúžil úctu a obdiv gréckokatolíckych veriacich. S príchodom sovietskej moci, niektorí farníci začal viniť Poliakov za zlo spáchané v čase poľskej vlády. Otec Emilián Kovč kritizoval lúpeže poľských rodín a svojich farníkov formoval prostredníctvom kázni na svätých liturgiách, následne sa Poľská delegácia sa ospravedlnil za problémy spôsobené poľskými orgánmi a vrátila svoj majetok do rúk chudobného ľudu.
Otec Emilián bol obdarovaný darom slova, ktorý využíval v plnej miere. Ako to dosvedčujú tí, čo ho poznali, jeho kázne boli vždy aktuálne a každý ich mohol pochopiť. Bol známy v celom okrese, ak nie v celom Haliči. Často ho pozývali ako kazateľa na mnohé odpusty. Z jeho kázní žiarilo svetlo viery a lásky k Bohu, k svojej cirkvi i k svojmu národu. Keďže jeho farnosť sa nachádzala blízko Univa, kde je známa Uspenská lavra s otcami studitmi, otec Kovč nikdy nechýbal na tamojšom uspenskom odpuste, kde pomáhal so spovedaním a kázal s veľkým nadšením. Jeden z pamätníkov – otec Mykola Ďaďo spomína: „Raz som ohlásil svojim farníkom, že počas duchovnej obnovy bude u nás kázať otec Kovč, farár z Peremyšlian. Moji farníci ho dobre poznali, veď bol známy široko – ďaleko. O niekoľko dní po mojom ozname prišla za mnou delegácia veriacich so žiadosťou, aby som vyhlásil v cerkvi, že len muži môžu prísť počúvať kázeň, lebo keď káže otec Kovč, nie je v cerkvi dosť miesta pre všetkých.“ Tak aj bolo. Otec Kovč sa vedel mužom prihovárať. Vtedy boli problémy s palivom, ľudia chodili do lesa a bez dovolenia majiteľa rúbali stromy. Tých, čo tak robili, otec Kovč učil, ako sa majú spovedať: „Povedz jasne, že si vyrúbal takú haluz, že ste ju museli niesť až dvaja. Daj si pozor, aby si s tou haluzou nemusel ísť na posledný súd. Bude to hanba, keď sa budú ľudia obzerať, čože to nesieš.“ Bol to žart, ale každý vedel, o čom kazateľ hovorí. Tak sa to rozšírilo medzi ľuďmi, že keď bola spoveď, jedni druhých žartovne napomínali: „A nezabudni na haluz!“
Bol sychravý jesenný deň. Hŕstka ľudí prišla do cerkvi na pohreb mladej ženy. Išlo o mladú matku, ktorá zomrela po krátkej chorobe. Jej muž zomrel šesť rokov po svadbe v Prusku, kam odišli za prácou. Po jeho smrti sa mladá vdova s troma deťmi vrátila do rodnej obce Korosne, kde sa po druhýkrát vydala za muža, ktorému pri pôrode zomrela manželka. Spolu mali ešte jedno dieťa, ktoré malo dva roky, keď spomínaná matka zomrela. Pre otca Emiliána nebol tento pohreb ľahký. Obyčajne po pohrebe ešte prehodil pár slov s ľuďmi, ale teraz mu nebolo do reči. Rozlúčil sa s pozostalým manželom a deťmi, sadol na voz a odišiel. Už boli na kraji dediny, keď sa akoby prebudil. „Iľku, obracajte kone!“ Kočiš a stály hospodár otca Emiliána to akoby tušil, iba sa opýtal: „Otče, mám zastať pred domom?“ Otec Emilián povedal: „Áno, pred domom, nemôžem to tak nechať.“ Potom vstúpil do domu a prihovoril sa pozostalému manželovi: „Michal, viem, že je vám ťažko, chcem vám preto pomôcť.“ Vdovec nič nevravel, iba mu pobozkal ruku a prepukol do plaču. Keď vyšli pred dom, otec pobozkal hlavy svojich osirotených detí a požehnal ich. Otec Emilián ich potom vzal do voza a povedal im: „Deti, pôjdeme ku mne. Aj ja mám také deti, ako ste vy. Budete sa spolu hrať a potom sa uvidí.“ A tak žilo na fare spolu deväť detí. Neskôr sa pre ne našlo miesto v sirotinci.
V roku 1942 hitlerovci zriadili v Peremyšľanoch židovské geto. Otec Emilián Kovč poslal list Hitlerovi, v ktorom odsúdil masové zabíjanie Židov a požadoval povolenie k návšteve Židov v gete. Časť mesta Peremyšľ ohradili ostnatým drôtom a zhromaždili tam židov z celého okresu, ktorí tam o hlade a zime čakali na tzv. akciu, čiže deň, keď mali prísť gestapáci a všetkých zahubiť. Práve v tom čase žil v Peremyšľanoch jeden židovský advokát, ktorého matka bola Ukrajinka, katolíčka. Vydala sa za žida a prijala židovskú vieru, ale jej katolícky pôvod neostal bez vplyvu na ich syna, ktorý ešte pred vojnou uvažoval o prijatí kresťanstva. Teraz spolu so svojou manželkou požiadali o krst. Otec Emilián im dal patričnú literatúru na preštudovanie, lebo nebolo pochýb, že iba vyššie motívy ho vedú k prijatiu kresťanstva. Ale spomínaný advokát začal nahovárať ďalších židov, aby prijali kresťanstvo, ba stal sa zapáleným misionárom vo svojom národe. Výsledok jeho misie bol udivujúci – v Peremyšľanoch požiadalo o krst okolo 800 židov. Začala sa horúca príprava a štúdium katechizmu. Času bolo málo, lebo už onedlho mali ísť všetci do geta na istú smrť. Pokrstiť tajne také veľké množstvo židov bolo nemožné. Okrem toho by to mohlo pripomínať nelegálnu demonštráciu. Otec Emilián sa radil s ďalšími kňazmi, ako má postupovať. Väčšina z nich mu radila nekrstiť verejne, jedine tých, u ktorých je jasné, že to robia z ozajstného presvedčenia. Napriek tomu sa otec Kovč rozhodol židov na vlastnú päsť hromadne pokrstiť. Na druhý deň o šiestej hodine ráno prišla prvá skupina židov. Všetci mali na sebe nový, čistý odev. Pred ikonostasom stál sud s vodou, ktorú otec Emilián posvätil. Potom sa prihovoril židom: „Tento krst vás nijako neoslobodí od nemeckého, protižidovského zákona. Tento úkon má čisto náboženský význam. Musíte si vzbudiť akt dokonalej ľútosti, lásky k Bohu a uveriť v Krista Spasiteľa, ktorý vás prijíma do svojho kráľovstva.“ Potom nasledoval krst, po ktorom otec Emilián urobil to isté s ďalšou skupinou židov. Medzitým peremyšliansku cerkev obkľúčilo gestapo a nedovolilo otcovi Emiliánovi vyjsť z cerkvi. Hneď s ním spísali protokol o protizákonnej činnosti, počas svojho výsluchu mu jeden z dôstojníkov gespata položil otázku: „Nevieš, že je zakázané krstiť židov?“ Otec Emilián mu na to odpovedal: „Nevedel som, že je to zakázané“. Posmešne sa ho dôstojník opýtal: „A teraz to vieš?“ Emilian mu odpovedal: „Tak teraz už áno.“ Keď si už myslel, že to všetko uzavrel prišla posledná otázka: „A budete v tom pokračovať?“ Vo všetkej svojej úprimnosti odpovedal, že bude. O niekoľko dní ho odviezli do väznice v Ľvove a odtiaľ do tábora v Majdanku v Poľsku. Po jeho uväznení až do jeho smrti ho vo farnosti zastupoval jeho syn Sergej Kovč, ktorý po svojom úteku z Ukrajiny našiel útočisko v Prešovskej eparchii.
Otec Emilián mohol smrti uniknúť. Ešte kým prebýval v ľvovskej väznici, usiloval sa o jeho vyslobodenie metropolita Andrej Šeptický aj jeho vlastná rodina. Na oplátku za vyslobodenie požadoval nemecký úrad vyhlásenie od kňaza Emiliána Kovča, že nebude viac krstiť ani schovávať židov. Otec Kovč na kompromis nepristúpil. Svojim príbuzným z koncentračného tábora napísal: „Nenamáhajte sa nadarmo, nemôžem opustiť toto miesto, lebo som tu potrebný. Títo nešťastní ľudia, ktorých je tu na tisíce, ma potrebujú. Som ich jedinou útechou. Je mojou povinnosťou ostať tu a ja som šťastný. Chápem, že sa usilujete o moje vyslobodenie. Prosím vás, aby ste nič nerobili. Včera tu rozstrieľali 50 ľudí. Keby som tu nebol, kto by im pomohol prekročiť tento prah?“ V poslednom liste otec Emilián Kovč napísal: „Ďakujem Bohu za jeho láskavosť voči mne. Okrem neba je toto jediné miesto, kde túžim ostať. Tu sme si všetci rovní: Poliaci, Židia, Rusi či Estónci… Teraz som tu jediný kňaz…. Tu vidím Boha, Boha, ktorý je rovnaký pre všetkých bez ohľadu na naše náboženské rozdiely. Možno sa naše cirkvi medzi sebou líšia, ale vo všetkých kraľuje ten istý všemohúci Boh. Keď slúžim liturgiu, modlia sa všetci. Modlia sa rôznymi jazykmi, ale veď či Boh nerozumie všetkým jazykom?… Modlite sa za tých, čo vytvorili tento tábor a tento systém. Oni potrebujú vaše modlitby… Nech sa Boh nad nimi zmiluje.“ 25. marca 1944 väzeň s číslom 2399 – otec Emilián Kovč zomrel v koncentračnom tábore v Majdanku, spálený v kremačnej peci.
Otca Emiliána Kovča vyhlásil za blaženého pápež Ján Pavol II. počas svojej apoštolskej cesty na Ukrajinu v roku 2001. Židovská rada Ukrajiny mu udelila titul Spravodlivý muž Ukrajiny. Nikolaj Halychenko vo svojej básnickej zbierke Dobrý pastier o blaženom Emiliánovi napísal: „Він дав свою душу за стадо, За правду, як пастир-герой“ čo v preklade znamená: „Dal svoj život stáda, za pravdu, ako pastier – hrdina.“ O hrdinstve Emiliána Kovča bol nakrútený aj dokumentárny film Väzeň za Majdanu (Парох Майданека)
Na mieste bývalého koncentračného tábora bol odhalený obelisk s výrokom bl. otca Emiliána Kovča: „Tu vidím Boha, Boha, ktorý je rovnaký pre všetkých bez ohľadu na naše náboženské rozdiely“. Hlava Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi kardinál Ľubomír Huzar na adresu otca Emiliána Kovča povedal: „Je to syn jedného národa, čo zahynul na území druhého národa a ktorý prišiel o život preto, že chcel pomôcť tretiemu národu. Je to osobnosť, ktorá nás zjednocuje. Tam, kde sú svätí, už nejestvujú hranice.“
Táto výnimočná osobnosť gréckokatolíckeho kňaza má čo povedať každému z nás. Nestáva sa často, že by vlastné deti boli svedkami blahorečenia svojich rodičov. Iste sa však už tešia spolu v nebeskej sláve.
Za účasti predstaviteľov Apoštolskej stolice, množstva biskupov katolíckej cirkvi východného i západného obradu, predstaviteľov Katolíckej univerzity v Lubline a množstva hostí zo šiestich krajín Európy sa 20. februára 2002 pri príležitosti poľského vydania Kódexu kánonov východných cirkví na Katolíckej univerzite v Lubline konala slávnostná prezentácia poľského vydania Kódexu kánonov východných cirkví. Zúčastnili sa jej aj otcovia biskupi zo Slovenska, predseda Konferencie biskupov Slovenska Mons. František Tondra a košický pomocný biskup Mons. Bernard Bober. Kódex kánonov východných cirkví spolu s Kódexom kánonického práva pre cirkev latinskú z roku 1983 a s pápežskou konštitúciou Pastor bonus tvorí ucelenú zbierku cirkevno – právnych predpisov, ktoré dnes platia v katolíckej cirkvi. V popoludňajších hodinách sa v majestátnom chráme sv. Andrzeja Bobolu v Lubline pri tejto príležitosti konala slávnostná liturgia sv. Jána Zlatoústeho, ktorú spolu s množstvom ďalších biskupov a kňazov slúžil väčší arcibiskup mesta Lvov Ľubomír Huzar. Táto liturgia bola poďakovaním za beatifikáciu o. Emiliána Kovča.
Farské spoločenstvo v Ornete prežívalo 13. júna 2010 mimoriadne udalosti. Prvou z nich bolo 15-ste výročie existencie farnosti zo dňa, keď otec Artur Maslej (prvý kňaz farnosti) v Nede programu bola návšteva przemyšliansko – varšavského metropolitného arcibiskupa Ivana. Ježiša Krista milujúceho ľudí v roku 1995 po prvýkrát v kaplnke slúžil sv. božskú liturgiu pre gréckokatolíkov. Vysokopreosvietený metropolita Ivan prečítal dekrét, v ktorom vyhlásil blaženého otca Emiliána Kovča za patróna farnosti v Ornete. Na oslavu prišiel aj protosynkel Wroclavsko-gdaňskej eparchie otec Bohdan Haluška, otec Andrej Soroka, otec Ivan Lajkoš, otec Peter Pavlyšče, otec Andrej Olijnik, redemptorista z Ukrajiny.
V roku 2016 dňa 18. marca sa konala v Majdane v Poľsku spomienková púť veriacich z Ukrajiny, Poľska a miestnych veriacich. Program začal o 11:00 panychídou pri pamätníku bojovníkov proti nacizmu. Potom spoločne sa zúčastnili premietania dokumentu „Farár z Majdanu“ a pokračovali exkurziou po barakoch. Pútnici spoločne navštívili aj miestne chrámy, pri tejto príležitosti mestské zastupiteľstvo mesta Peremyšl jednohlasne schválilo výstavbu pamätníka blaženého Emiliána Kovča. V tom istom roku 27. marca, farské spoločenstvo v Peremyšli usporiadalo spomienkovú slávnosť na bl. Emiliána Kovča, pri ktorej bolo odohrané aj divadlo a predstavený jeho život. Dielo „Emilián Kovč – Milosrdná otec“ vzniklo na popud vyhlásenia Roku milosrdenstva pápežom Františkom.

Mons. Sergej Kovč, titulárny kanonik

NARODENIE A BLÍZKA RODINA

Sergej Kovč, dlhoročný správca farnosti Ihľany sa narodil 29. augusta 1911 v Pidvoločiskách na Ukrajine v starej kňazskej rodine. Starý otec, o. Grigorij Kovč, zahynul ako vojenský kaplán. Otec Sergej mal aj niekoľkých súrodencov. Tí sa však rozpŕchli do celého sveta: do Nemecka, USA a Kanady, vzdialenejší príbuzní ostali na Ukrajine. Po absolvovaní gymnaziálnych štúdií začal študovať na filozofickej fakulte. Neskôr zmenil zameranie a vyštudoval teológiu v Kyjeve. Dňa 28. septembra 1941 bol vysvätený na kňaza. Prvým pôsobiskom po inkardácii do prešovskej eparchie sa stala farnosť Maškovce, kde pôsobil v rokoch 1941-1945. Nasledovala farnosť Kremná od roku 1945 až do októbra 1948. Vtedy bol šesť týždňov vo vyšetrovacej väzbe v Ilave.

NÁVŠTEVA BLAŽENÉHO PETRA PAVLA GOJDIČA, OSBM

„Otče, vy v takejto maličkej zapadlej dedinke a máte v cerkvi večné svetlo? V koľkých väčších farnostiach a chrámoch toto chýba!“ – bl. P. P. Gojdič, OSBM pri návšteve otca Sergeja Kovča. Keď bol otec Sergej Kovč v ťažkých povojnových rokoch správcom farnosti Kremná, navštívil ho raz preosvietený vladyka Pavel Gojdič, ktorý mal vo zvyku vždy aspoň na chvíľku zájsť do cerkvi na poklonu. Po tejto návšteve pochválil otca Sergeja: „Otče, vy v takejto maličkej zapadlej dedinke a máte v cerkvi večné svetlo? V koľkých väčších farnostiach a chrámoch toto chýba!“

VÄZENIE

Otca Sergeja Kovča vyšetrovali za to, že je Ukrajincom. Vo väzení bol spolu s otcom Vojtechom Havašim, otcom Michalom Juchnovičom, otcom Emilom Bokšayom a inými. Kňazi boli zadelení do pracovného útvaru a pracovali v závode v Dubnici nad Váhom. Po prepustení bol určený do farnosti Sabinov, kde však pôsobil iba krátky čas. Od 29. apríla 1949 do 31. januára 1950 pracoval v uhoľných baniach v Novákach. Potom pracoval v Trenčíne do 10. septembra 1950. Už v roku 1953 bol opätovne zaistený a rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 17. októbra 1953 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu v Prahe zo dňa 13. októbra 1954 uznaný za vinného z pokusu neoprávneného opustenia republiky na trest nepodmienečného odňatia slobody v trvaní dvoch rokov a šiestich mesiacov. Vo väzení strávil jeden rok, štyri mesiace a dvadsaťštyri dní. Pre ťažké zhoršenie zdravotného stavu bol trest prerušený. Po čase strávenom vo väzenskej nemocnici, nasledoval dlhý pobyt v liečebnom zariadení vo Vysokých Tatrách. Zvyšok trestu sa mu odpustil na základe rozhodnutia prezidenta republiky o amnestii zo dňa 9. mája 1955. Dnes sa už nevie, či obvinenie z pokusu opustenia republiky bolo skutočné, alebo zinscenované štátnou bezpečnosťou. Jedno je však isté, že otec Kovč mal bohaté skúsenosti so sovietskou mocou na Ukrajine a peripetiami svojho otca pred rokom 1941. Roky do obnovenia Gréckokatolíckej cirkvi (v roku 1968) trávil v civilnom zamestnaní v stavebnom podniku v Kežmarku, po dlhotrvajúcej liečbe v Tatranskej Kotline.

PODPIS PRAVOSLÁVIA

V roku 1950 sa snažil trochu „kľučkovať“ pred štátnymi orgánmi. Hoci pod nátlakom podpísal pravoslávie, predsa pri sv. liturgiách spomínal Svätého Otca. Po istom čase odvolal podpis.

DOBA OBNOVENIA GRÉCKOKATOLÍCKEJ CIRKVI NA SLOVENSKU

Po obnovení Gréckokatolíckej cirkvi vládnym nariadením č. 70/1968 Zb. dostal dekrét do farnosti Ihľany. Nasledovalo obdobie, keď musel bývať u obyvateľov obce, lebo farskú budovu nechcel uvoľniť pravoslávny kňaz. Prešli mesiace a roky práce na obnove a konsolidácii farnosti, čo sa zaslúžene zavŕšilo úspechom. V 80-tych rokoch sa pustil do výstavby novej farskej budovy, čo bolo v tom čase takmer nemožné. Predsa sa mu to podarilo a novostavbu posvätil vtedajší ordinár Mons. Ján Hirka dňa 11. augusta 1985. Okrem iného aj tu sa prejavila ochota a usilovnosť ihľanských veriacich.

ČLÁNOK OTCA SERGEJA KOVČA O FARNOSTI IHĽANY Z ROKU 1978

Obec Ihľany, okr. Poprad, leží v úzkej doline no západnom okraji Levočských vrchov, väčšinou na nízkej terase Holumnického potoka. Vznikla 12. júna 1960 zlúčením Majerky a Stotiniec. Meno obec dostala podľa vrchu Ihla, pod ktorým sa obec rozkladá. Majorka (maď. Majorka, nom. Meierhófen) je podľa všetkého totožná so sídliskom Borkut, ktoré sa spomína už v roku 1307. Majerka sa pravdepodobne vyvinula z nejakého majera, ktorý patril mestečku Ľubici. V rokoch 1412 – 1772 bola daná do zálohy Poľsku. V 16. stor. osídlili Majerku valasi. Obyvateľstvo sa zaoberalo predovšetkým rúbaním a ortovaním lesov, obrábaním takto získanej pôdy, ovčiarstvom. Mnohí tkali doma plátno, vyrábali šindle. Ľudia boli pracovití, pohostinní, žili spokojným životom. V roku 1828 mala Majerka 69 domov a 499 obyvateľov. Aj Stotince sú písomne doložené roku 1307. Vo svojej dlhej histórii mali rozličné názvy: 1307 – Szazteleke, 1317 – Hundurmark, 1322 – Hundertmark, 1920 – Hodermark, 1948 – Stotince; maď. Száztelek i Száztelep, nem. Hundertmorgen, Hodermark. Prvá zmienka o farárovi v tejto obci je z roku 1324, ďalšia z roku 1520. V roku 1580 bol tam už murovaný chrám. V stredoveku obec patrila rodine Berzeviczyovcov. Počas kanonickej vizitácie Hodermarku v roku 1693 bolo zaznamenané, že farnosť spravuje gréckokatolícky kňaz. Pri podobnej vizitácii v roku 1700 sa obec spomína ako samostatná farnosť a bolo konštatované, že – chrám je už murovaný, v dobrom stave. Posvätený je sv. Michalovi archanjelovi. Bohoslužby vo východnom obrade sa vykonávajú už viac ako 120 rokov. Miestnym duchovným je už viac ako 20 rokov otec Ivan Nemirovský. V chráme je jeden oltár a dva zvony, počet gréckokatolíckych veriacich je 348. V chráme je jeden kalich, dve bohoslužobné knihy. Dôchodky kňaza sú skromné: Osem mandľov žita a taktiež toľko jačmeňa a ovsa. Od každého domu ešte dva chleby. Kňaz mal k dispozícii 153 habalov pôdy. V dedine je škola a učiteľ. Učiteľom bol Andrej Hodermarský. Jeho dôchodok – 24 holbov obilia, 90 dinárov v hotovosti na čižmy. Zápisy uvedených vizitácii často spomínajú kňaza Emila Androjkoviča s poznámkou, že to bol starostlivý kňaz. Hodermark vtedy patril do samostatného dištriktu (dekanátu) ,,Fraternita s Parochorum Ritus Groeci Unitorum“, ktorý spravoval dekan Vasiľ Smerekovský, ktorý bol gréckokatolíckym farárom v Nižných Repašoch. Do tohto dekanátu patril Poráč, Závadka, Helcmanovce, Veľký Lipník , Slovníky, Olšavica, Nižné Repáše, Osturňa, Torysky a Hodermark. Tieto farnosti pôvodne patrili do mukačevskej gréckokatolíckej eparchii a pod právomoc spišského prepošta (a neskôr biskupa) sa dostali v roku 1687. Vzájomné vzťahy medzi gréckokatolíckymi farnosťami a spišskou cirkevnou vrchnosťou boli často narušované, a preto sa gréckokatolícky kňazi zišli 25. júla 1780 do Sloviniek a vypracovali memorandum spišskému biskupovi. Za tú to iniciatívu zobral spišský biskup na zodpovednosť slovinského kňaza V. Jembarského. Situácia dospela až do štádia , že keď 11. augusta 1786 zavítal do Prešova cisár Jozef II., zaslúžilý hodermarský kňaz Michal Kaňuk vyšiel so žiadosťou, aby spišské gréckokatolícke farnosti boli vrátené opäť pod právomoc mukačevského biskupa. To sa aj stalo. Mukačevský biskup Andrej Bačinský vymohol aj to, že pod jeho právomoc sa dostali aj tie gréckokatolícke farnosti, ktoré boli pod správou rožňavského biskupa. Išlo o farnosť v Gelnici, vo Svedlári, Folkmári, Žakovciach, Nálepkove … spolu deväť farností. V dekréte z 3. februára 1787 bolo okrem toho uvedené oj to, že pod právomoc mukačevského gréckokatolíckeho biskupa sa dostáva aj päť farností przemyslskej eparchie farnosť Jakubany, Jarabina, Kamienka, Litmanová a Sulín. Odovzdanie preberanie farností sa uskutočnilo 23. apríla 1787. Azda bude zaujímavá otázka, ako sa naše farnosti dostali pod právomoc przcmyslského biskupa. Treba vedieť, že tie to naše farnosti patrili panstvu – Ľubovnianskeho hradu. Kráľ Žigmund ich v roku 1412 dal spolu so 16 spišskými mestami do zálohy poľskému kráľovi Vladislavovi II., čím sa cirkevne dostali pod jurisdikciu przemyslského gréckokatolíckeho biskupa. Tieto spišské mestá a s nimi i gréckokatolícke farnosti boli vrátené Uhorsku až za vlády Márie Terézie v roku 1772. Po roku 1680 spravovali farnosť v Hundertmarko títo gréckokatolícky duchovní: Ivan Nemirovský (1680 – 1700), Emil Andrejkovič (1700 – 1712), Michal Andrejkovič (1765 – 1777), Ivan Dudinský (1777), Andrej Kaňuk (1777 – 1789), Michal Kaňuk (1789 – 1800), Michal Joromis (1800 – 1837), Štefan Romaňak (1837 – 1838), Anton Deak (1838 – 1844), Michal Michalič (1844 – 1846), Michal Tizedi (1846 – 1847), Ivon Chanat (1847 – 1850), Ivan Takáč (1850 – 1882), Alexander Kriško (1882 – 1893), Michal Mitro (1893 – 1904), Štefan Cilly (1904), Ivon Bunhanič (1905-1909), Mikuláš Stuľakovič (1909-1914), Vojtech Bihori (1914-1920), Štefan Ivančo (1920 – 1922), Vasiľ Manajlo (1922 – 1932 ), Mikuláš Kašpar (1922 – 1936), Peter Dudinský (1936 – 1950). Z tejto starobylej našej farnosti pochádza mukačevský biskup Ivan Jozef Hodemarský. Bol synom miestneho kantora, teologické štúdiá absolvoval v Trnave a za kňaza bol vysvätený v roku 1701. Za krátko vstúpil k baziliánom. Za biskupa bol menovaný pomerne mladý – v roku 1707. Jeho menovanie však Svätá Stolica nepotvrdila, lebo proti nemu vystúpil jágerský biskup a to najmä preto, že sa postavil proti povstaniu Františka Rákóczyho II., ktorý sa priklonil za menovanie Petra Kaminského. Súčasne si jágerský biskup dňa 9. apríla menoval svojho obradového vikára – Juraja Bizancího. Situácia sa skomplikovala aj tým, že Svätá Stolica vymenovala dvoch apoštolských administrátorov – Antona Vinnického a Prokopa Pilipoviča. Hoci Ivana J. Hodemarského podporoval aj sám cisár, v záujme Cirkvi sa po osemročnom vedení eparchie dňa 14. novembra 1715 zriekol úradu a potvrdil to aj svojím podpisom v Bratislave ostrihomskému primášovi Christiánovi Augustovi. Pápež Kliment IX. menoval dňa 5. februára 1716 za biskupa Juraja Bizanciho, ktorý menoval Ivana J. Hodemarského za svojho zástupcu. Ivan J. Hodemarský urobil veľa pre eparchiu. Zvlášť si dal záležať na údržbe mukačevského kláštora, v ktorom v tom čase bolo biskupské sídlo. V tomto kláštore Ivan J. Hodemorský aj zomrel ako archimandrita 16. februára 1729. Našu pozornosť si zaslúži aj farská škola. Spomína sa už v zápise z kanonickej vizitácie v roku 1693, tiež v roku 1700. Po požiari v roku 1863 bola umiestnená v dome občana Cubaľu a to až dovtedy, kým veriaci nevybudovali novú a to aj s bytom pre učiteľa. V roku 1908 zničil požiar takmer polovicu obce, popolom ľahla aj škola. Kantor – učiteľ odišiel z obce. Veriaci si postavili svoje príbytky a v roku 1912 postavili aj školu. Za prvej svetovej vojny – v roku 1915 – učiteľ musel narukovať, ľudia začali chodiť do školy pravidelne už po prevrate.
Na záver článku uvádza Sergej Kovč niekoľko faktov z Ihľanskej farskej kroniky :
• V roku 1881 bolo v Hodermarku 191 domov a 680 obyvateľov, z ktorých sa 638 hlásilo za gréckokatolíkov.
• V roku 1890 si veriaci opravili chrám.
• V roku 1923 bola vo farnosti zriadená čitáreň .
• 16. septembra 1928 si vo farnosti pripomenuli 80. výročie zrušenia poddanstva a pri tejto príležitosti aj na kanonika prešovskej eparchie Alexandra Duchnoviča, ktorý finančne podporoval farníkov, aby si kúpili pôdu.
• V roku 1933 mala farnosť (aj s filiálkami) 1704 veriacich.
• 14. novembra 1944 gestapo za protifašistickú činnosť uväznilo farára Petra Dudinského aj s ďalším i ôsmimi občanmi.
• 30. januára 1945 Sovietska armáda oslobodila Hodermark.
• V čase od 28. januára do 26. marca 1947 sa vysťahovalo z obce do Sovietskeho zväzu 31 rodín.
• V roku 1950 bola obec napojená na telefónnu sieť.
• V roku 1952 bola otvorená prvá autobusová linka.
• V roku 1955 bolo založené jednotné roľnícke družstvo. 13. novembra minulého roku navštívil farnosť ordinár o. Ján Hirka, ktorý posvätil obnovený chrám farský chrám sv. Michala archanjela, od slúžil sv. Liturgiu a poďakoval veriacim za ich starostlivosť o chrám a lásku k sv. Cirkvi a svojmu obradu o povzbudil ich do ďalšej svedomitej práce.

MENOVANIE MITRÁTOM

Menovacím dekrétom č. 749/95 zo dňa 9. augusta 1985 ho o. ordinár Mons. Ján Hirka menoval titulárnym kanonikom gréckokatolíckej prešovskej eparchie. Dekrétom č. 452/88 ho kardinál Miroslav Ivan Ljubačivský vymenoval dňa 8. júla 1988 mitratom (mitroforným protojerejom).

ZASTAVENIE STÍHANIA OTCA SERGEJA KOVČA

V roku 1990 bol otec Sergej uznesením Krajského súdu v Košiciach plne rehabilitovaný a trestné stíhanie bolo zastavené.

LURDSKÁ JASKYŇA V IHĽANOCH

Sergej Kovč počas svojho 32 ročného pôsobenia v Ihľanoch, okrem postavenia novej farskej budovy, previedol generálnu opravu Chrámu sv. Michala Archanjela zvonku i zvnútra, zreštauroval ikonostas a postavil pri cintoríne lurdskú jaskyňu. V roku 1991 sídelný biskup Mons. Ján Hirka celebroval sv. liturgiu, pred ktorou posvätil túto kaplnku a kríž, na ktorom je nápis „Christos a Mária Ťa volá“. Odvtedy sa tu každoročne v poslednú májovú nedeľu koná odpustová slávnosť. V roku 1992 privítali veriaci v Ihľanoch pomocného biskupa Mons. Milana Chautura, CSsR. Počas svätej liturgie z jeho rúk prijali deti prvé sv. prijímanie. V roku 1995 odslúžil na tomto mieste sv. liturgiu generálny vikár Mons. Ján Gajdoš. Vo svojej kázni zameranej k úcte Presvätej Bohorodičky sa zvlášť obracal k prítomným rómskym veriacim. V tejto kaplnke je i pamätná tabula, ktorú posvätil Svätý Otec Ján Pavol II. 2. júla 1995, pri príležitosti svojej návštevy v Prešove. Okrem každoročných odpustových slávností sa tu koná v máji moleben k Presvätej Bohorodičke. Tento areál veriaci každodenne využívajú na načerpanie nových duchovných síl. Sprostredkoval tiež pomoc pri oprave rímskokatolíckeho chrámu v Holumnici. V Holumnici pomohol aj evanjelikom pri oprave ich chrámu, konkrétne veže.

ROK VÝROČÍ OTCA MONS. SERGEJA KOVČA (1991)

Dňa 28. septembra 1991 pri príležitosti významných jubileí otca kanonika Kovča 50-tého výročia kňazstva a 80-tich narodenín, mu poslal štátny sekretár kardinál Angelo Sodano telegram tohto znenia: „Svätý Otec sa obracia s úprimným blahoželaním na vysokodôstojného pána Mons. Sergeja Kovča pri príežitosti 50-tého výročia jeho kňazskej vysviacky ordinácie a pripája sa k jeho vďakyvzdaniu Bohu za to, že ho povolal ku kňazstvu a k pastoračnej službe. Prosí preblahoslavenú Pannu Máriu, aby na jej príhovor boli na Vás vyliate nové milosti a nebeské útechy a posiela Vám zo srdca svoje zvláštne apoštolské požehnanie.“

PRÍHOVOR NOVOKŇAZOVI V KREMNEJ (1993)

Otec Sergej vo svojom príhovore novokňazovi v roku 1993 pripomenul veriacim Kremnej obdobie likvidácie gréckokatolíckej cirkvi, keď bol práve v tom čase duchovným správcom tejto obce. Vyzdvihol morálnu statočnosť a duchovnú silu jej obyvateľov, ktorí bránili svojho kňaza a svoju cirkev.

MILÁ NÁVŠTEVA NA IHĽANSKEJ FARE

„Modlite sa a začínajte deň modlitbou. Nájdite si čas na Boha, na dobrého nebeského Otca.“ Touto myšlienkou sa niesol výlet detí zo Spišskej Novej Vsi a Levoče v máji 1995. Modlite sa Otče náš, hovoril na kázni správca týchto farností Sergej Kovč. Je to najkrajšia modlitba, modlitba, ktorú nás naučil náš Pán, Ježiš Kristus. Otec kanonik Sergej, ktorý bol v tejto dedinke, ich spolu so svojimi veriacimi veľmi milo prijal a ukázal im krásnu Lurdskú jaskyňu. V nej poukázal na zaujímavosť ohľadom pôdy, ktorá sa v nej nachádza, je donesená z miest, kde sa zjavovala Panna Mária. Po svätej liturgii, ktorú spestrili deti a mládež z dediny pesničkami s gitarou, cestovali do Litmanovej.

STAVBA CHRÁMU V SPIŠSKEJ BELEJ

V roku 1996 rozostaval Chrám sv. Cyrila a Metoda v meste Spišská Belá. Dokončenia a posvätenia tohto chrámu sa už nedožil. Mesto Spišská Belá sa nachádza v podtatranskom regióne a patrí do farnosti Ihľany v Popradskom protopresbyteráte. V Spišskej Belej žije oficiálne 75 gréckokatolíkov, ktorí sú zväčša prisťahovaní z okolitých dedín ako Osturňa či Ihľany. Sergej Kovč videl potrebu vlastného chrámu pre týchto veriacich, ktorí dosiaľ navštevovali rímskokatolícky chrám a bohoslužby. Myšlienka sa dala na papier a v roku 1996 sa položili základy chrámu, ktorého hlavným projektantom je Ing. arch. František Jesenko. Chrám je umiestnený v priamej väzbe na mestské centrum, od ktorého je oddelený miestnym regulovaným potokom. Objekt je umiestnený tak, že hlavný vstup do chrámu je z pešej komunikácie spájajúcej centrum mesta s priľahlou rodinnou zástavbou. Z vyvýšeného pohľadu tvorí ozajstnú dominantu centra mesta. Chrám je orientovaný v smere východ – západ súbežne s miestnou komunikáciou. Výška chrámu je 10 metrov. Strecha na chráme s centrálnou kupolou a samostatne stojacou vežou má zvláštny oblúkový charakter a krytina je modrej farby. Fasáda chrámu je svetložltá s tmavšími odtieňmi žltej farby, zvýrazňujúcej pre chrám typické oblúky. Je to jednoloďová stavba dimenzovaná na 295 veriacich. K obdĺžniku hlavnej lode sa pripája polkruhová svätyňa. Vzhľadom na blízkosť potoka je objekt postavený na pilótach. Stavba sa financovala zo zbierok, z darov veriacich a z príspevkov zo zahraničných nadácií. Chrám v súčasnosti ešte nie je dokončený, ale 26. decembra 2006 vladyka Ján Babjak otvoril tento liturgický priestor na slávenie Eucharistie.

KLOKOČOVSKÝ OBRAZ POD TATRAMI

Klokočovský obraz na ceste pod Tatrami zavítal aj do Ihľan. Tento vzácny poklad prešovskej archieparchie priniesli veriaci z Veľkého Lipníka a Osturne 1. októbra 1996. Príhovory pre túto príležitosť predniesli duchovní otec kanonik Sergej Kovč, o. dekan Andrej Kerešťan a neskôr o. Štefan Kitľan,CSsR. Ikona Prečistej Bohorodičky bola umiestnená v chráme sv. archanjela Michala až do 6. októbra 1996. Po sv. liturgii sa veriaci každý deň modlili moleben k Bohorodičke a modlitbu sv. ruženca. Klokočovskú ikonu prevzal okresný dekan o. Igor Zimovčák do farnosti Ľubica. Dialo sa tak v rámci duchovnej obnovy Slovenska, ktorá mala u gréckokatolíckych veriacich veľký úspech.

EKUMENICKÁ POBOŽNOSŤ V IHĽANOCH (25. MÁJA 1997)

Pri príležitosti 690-tého výročia prvej písomnej zmienky o obci Ihľany sa dňa 25. mája 1997 v Ihľanoch konala ekumenická liturgia. Zúčastnili sa jej i biskupi Mons. Ján Hirka, Mons. František Tondra, senior podtatranského dištriktu evanjelickej cirkvi a. v. p. Matejka, rímskokatolícki, gréckokatolícki a evanjelickí kňazi, predstavitelia verejného života a veriacich zo širokého okolia. Pri tejto príležitosti boli posvätené obecné insígnie a starosta obce udelil otcovi Kovčovi čestné občianstvo obce Ihľany.

NOVOKŇAZ MARKO DURLÁK AKO KAPLÁN V IHĽANOCH

„Život kňaza je krásny, ale veľmi ťažký.“ Túto vetu často počúval z jeho úst mladý novokňaz Marek Durlák, ktorý ho sprevádzal v posledných dňoch jeho života. Z veľkej vďačnosti za chvíle prežité v jeho blízkosti na jednej fare sa podelil so svojimi dojmami. Keby mal charakterizovať otca Sergeja nejakým citátom zo Svätého písma, použil by práve tento: „Pane milujem dom. v ktorom prebývaš, a miesto, kde je stánok tvojej slávy.“ (Ž 26, 8). O. Sergej sa vyznačoval veľkou láskou ku chrámu i k východnému obradu. Marek Durlák, ako sa sám vyjadril, bol veľmi potešený, keď nastúpil ako novokňaz do farnosti Ihľany, kde otec Sergej strávil 30 rokov života a zistil, že bohoslužby, utiereň nedeľná i sviatočná, takisto aj večiereň, sú pre tamojších veriacich samozrejmosťou. Lásku k obradu a dôstojnosti k chrámu badať aj z príhody, ktorú otec Sergej často spomínal. Otec Sergej si bol vždy vedomý svojej kňazskej dôstojnosti. Vyjadroval to navonok tým, že bol vždy oblečený v kňazskom civile kamkoľvek šiel. No svoje kňazstvo prežíval predovšetkým duchovne. Horlil za pravdu, neznášal klamstvo a krivdu, ležala mu na srdci starosť nielen o zverenú farnosť, ale zaujímal sa o dianie v celej gréckokatolíckej cirkvi. Často ho bolo videl s časoslovom v ruke, modliť sa už včas ráno, často už o 4. hodine ráno. S veľkou láskou a úctou si spomínal na mnohých svojich kňazov a správal sa k nim ako starostlivý otec, ktorý vedel počúvať ich problémy a starosti. Pri ňom sa novokňaz Marek naučil tomu, čomu sa v pastorálnej teológii hovorí „prudentia pastoralis“ – „pastoračná múdrosť.“

POSLEDNÉ CHVÍLE OTCA SERGEJA KOVČA

Na zaslúžený odpočinok odišiel otec Sergej v roku 1999. Počas odpočinku mnoho času trávil medzi svojimi veriacimi v Ihľanoch. Obec Ihľany sa rozprestiera na severozápadnom okraji Levočských vrchov. V obci žije okolo 400 gréckokatolíkov. Naposledy bol vo farnosti v dňoch 13. – 15. októbra 2000. V tom čase sa už začal podstatne zhoršovať jeho zdravotný stav. November už strávil iba na lôžku. Zaopatrený sviatosťami zomrel dňa 9. novembra 2000 o 14.45 hod. v Prešove, v byte JUDr. Františka Pavlovského, vo veku nedožitých 90-tich rokov a 59-tich rokov kňazstva. Otcovi Kovčovi veľmi pomáhala učiteľka Mária Palšová a už spomínaný JUDr. František Pavlovský s manželkou. Svätú liturgiu a pohrebné obrady vykonal prešovský diecézny biskup Mons. Ján Hirka, dňa 13. novembra 2000 v Ihľanoch, za veľkej účasti gréckokatolíckeho a rímskokatolíckeho duchovenstva. Nad hrobom otca Kovča poďakovala rímskokatolícka veriaca z Holumnice, za jeho dlhoročnú náklonnosť a pomoc, spomienkou na jeho život i záslužnú prácu.

Kríž pred naším chrámom

V nedeľu 1. novembra 2015 (na Sviatok všetkých svätých) pri gréckokatolíckom Chráme sv. Cyrila a Metóda v Spišskej Belej bol požehnaný nový drevený kríž. Tento kríž vyrobili miestni veriaci vrátane jeho osadenia a úpravy jeho okolia. Požehnanie vykonal správca gréckokatolíckej farnosti Mikuláš Chanáth za prítomnosti veriacich.

Posvätenie gréckokatolíckeho chrámu sv. Cyrila a Metoda v Spišskej Belej

Dňa 5. júla 2017 na štátny sviatok Cyrila a Metoda sa v Spišskej Belej uskutočnila slávnosť posvätenia gréckokatolíckeho chrámu. Na úvod slávnosti primátor mesta Štefan Bieľak s manželkou privítali veľadôstojného Vladyku Mons. Milana Lacha SJ, pomocného gréckokatolíckeho biskupa slovanským zvykom – chlebom a soľou za prítomnosti Mikuláša Chanáta, správcu našej gréckokatolíckej farnosti a ďalších gréckokatolíckych kňazov, diakonov i seminaristov. Slávnosti sa zúčastnili aj Jakub Grich, nový správca rímskokatolíckej farnosti v Spišskej Bele i jeho predchodca Peter Petrek a tiež Eva Germanová, evanjelická farárka zo Spišskej Belej s dozorcom evanjelického cirkevného zboru Jozefom Gemzom.

Ako uviedol primátor mesta v úvodnom príhovore, výstavbu kostola začal ešte v toku 1996 dnes už nežijúci gréckokatolícky farár Sergej Kovč zo zbierok a milodarov. V roku 2006 sa za pôsobenia gréckokatolíckeho farára Jána Hroma v chráme začali slúžiť bohoslužby (liturgie) a po 11 rokoch sa chrám posvätil (po jeho definitívnom dokončení). Naše poďakovanie patrí všetkým: tým, ktorí prišli s touto myšlienkou a začali ju realizovať, ako aj tým, ktorí materiálne či duchovne podporovali dokončenie tohto chrámu“.

Posvätenie chrámu sv. Cyrila a Metoda vykonal vladyka Milan Lach, ktorý počas svätej liturgie vo svojej kázni, ale aj na záver slávnosti zdôraznil význam odkazu učenia a pôsobenia Konštantína – Cyrila a Metoda pre nás všetkých, pre slovenský národ, žijúcich v súčasnej dobe. Na záver požehnal všetkých prítomných a rozlúčil sa slovami „Sláva Isusu Christu“. Ďakujeme vladykovi Milanovi, rodákovi z neďalekej Ľubice, za jeho prítomnosť na tejto slávnosti, za jeho slová povzbudenia a želáme mu naplnenie jeho kňazského poslania na jeho novom mieste pôsobenia v USA.

BABJAK, J.: P. Michal Lacko, SJ, informátor a formátor gréckokatolíkov. Trnava: Dobrá kniha 1997.

BAGIN, A.:  Spolupatróni Európy. Co-patrons of Europe. Banská Bystica:1992.

BAGIN, A.:  Vybrané kapitoly zo slovenských cirkevných dejín. Príspevok v československým cirkevným dejinám. Bratislava: 1984.

DVORNÍK, F.: Byzantské misie u Slovanu. Praha 1970.

FEDOR, M.: Z dejín gréckokatolíckej Cirkvi v Československu 1945 – máj 1950. Košice: Byzant 1993.

FITZ, M.: Trpké roky. Košice: Byzant 1993.

GOJDIČ P.J.E. , ČSVV – K jeho dvadcačročnomu jubileju so dňa jep. posvjaščenija /1927 – 1947/. Prjašev 1947.

HLINKA, A.:  Sila slabých a slabosť silných. Bratislava: Tatran 1990.

HOPKO, V.: Greko-katoličeskaja Cerkov 1646-1946. Prešov: 1946.

JUDÁK, V., ČEKOVSKÁ, E.: Prehľadné cirkevné dejiny. Bratislava: LÚČ 1996.

KAPLAN, K.: Stát a církev v Československu 1948-53. Brno-dodatek 1993.

KOREC, CH. J.:  Cirkev v dejinách Slovenska. Bratislava: 1994.

LACKO, M.:  Unio Užhorodensis Ruthenorum Carpat. cum Ecclesia Catholica. Romae 1955.

MULÍK, P.. :  Cirkev v tieni totality. Trnava: Dobrá kniha 1994.

PEKAR, A., OSBM.:  Narysy istoriji cerkvi Zakarpattja.  Rím 1967-

SABOL, S.,ČSVV: Golgota greko-katolyckoji cerkvy v Čechoslovačyni. Rím 1978.

SEMAN, J.: Gréckokatolícku cirkev v Československu likvidovali, neboli však v stave ju anulovať. Prešov 1995.

SZÉKELY, G. – MESAROŠ, A.:  Gréckokatolíci na Slovensku. Košice 1997.

ŠMÁLIK, Š.:  Veľký štyridsaťročný pôst Cirkvi na Slovensku.

ŠTURÁK, P.: Otec biskup Pavol Gojdič, OSBM.   Prešov: Vydav. M. Vaška 1997.

VNUK, F.: Pokus o schizmu. Bratislava 1996.

ZOSTALI VERNÍ  –  Osudy gréckokatolíckych kňazov, Vladyka Pavol P. Gojdič, OSBM. Vasiľ, C.,  ICDr., SJ. Košice 1997.

Ak chceme dôjsť k pochopeniu likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi v Československu v apríli 1950, núti nás to vysloviť hypotézu, že cesta smerujúca k likvidácii gréckokatolíkov začala už dávnejšie a že je výsledkom aj nenáboženských síl.

O výsledku druhej svetovej vojny bolo rozhodnuté dávno pred jej skončením, teda ešte pred rokom 1945. Už vtedy sa muselo uvažovať o budúcom usporiadaní povojnového sveta. Druhá svetová vojna vtiahla do vojny mnohé národy, ale jej hrot bol namierený proti slovanským národom.

Tieto sa proti tomu zákonite bránili a práve Slovanstvo ako celok malo najväčší podiel na víťazstve.

Slovanská idea, ktorá sa v dejinách slovanských národov už objavila viackrát, objavila sa aj teraz. Slovania sa začali zjednocovať aj hospodársky a politicky, pričom do popredia sa dostávala nová ideológia, ktorá riadila tak politiku, hospodárstvo, ako aj kultúru. Hlavným iniciátorom novej podoby slovanskej idey sa stáva národ ruský.

Vývoj situácie aj v obnovenej Československej republike smeroval tak ku komunizmu pod sovietskou nadvládou. Stále rastúci vplyv Moskvy, znamenal aj zosilnenie šírenia pravoslávia.

Oživovatelia a formovatelia veľkej mocensko-politickej koncepcie povojnového Slovanstva si totiž veľmi dobre uvedomovali, že pri jej realizovaní im môže veľmi účinne pomôcť pravoslávna cirkev. Pre budúcnosť práve viera pravoslávna musí byť a bude zárukou slovanského zblíženia a slovanskej jednoty.

Po obnovení Československa v roku 1945 politika Československého štátu smerovala k postupnému zatlačovaniu katolicizmu do úzadia. Hlavnú rolu protináboženského boja prevzala Komunistická strana Československa /ďalej len KSČ/ a jej súčasť Komunistická strana Slovenska /ďalej KSS/. Už 5. februára 1945 Dr. Gustáv Husák hlásil do Moskvy o situácii katolíckej cirkvi na Slovensku: „Po tejto stránke budú potrebné – podľa môjho názoru – ostré zásahy do mnohých katolíckych ustanovizní /semináre, školy, tlač, spolky/, ktoré sú semeniskom protidemokratickej koncepcie a protidemokratického vplyvu na široké masy“.

Aktivita KSČ po februárovom puči 1948 sa stupňovala pod heslom „divide et impera“, všetko smerovalo k likvidácii náboženstva. Už 27. februára, dva dni po prevzatí moci, komunisti zastavili vydávanie väčšiny českých a slovenských katolíckych periodík. Temer zo všetkých okresov prichádzali správy o šikanovaní a perzekúcii kňazov a cirkevných inštitúcií. Náboženská politika bola upresnená na karlovarskej porade medzi sovietskym diplomatom Andrejom Januarievičom Vyšinským a predstaviteľmi vlády Zápotockým, Nejedlým a Kopeckým. Tam sa rozhodlo ako postupovať v nových pomeroch v boji proti Cirkvi. Hlavné body tohto programu boli: obmedziť činnosť biskupov, izolovať ich od kléru, obmedziť vplyv Vatikánu, uviesť novú Katolícku akciu, zaviesť Úrad pre Cirkevné záležitosti, podporovať kňazov, ktorí si dávajú a plnia socialistické záväzky, katolícku cirkev postupne premieňať na cirkev národnú, zasiahnuť do katolíckych ustanovizní, do tlače a odstraňovať horlivých kňazov.

Národný front hneď po februári žiadal od Cirkvi, aby zaujala k režimu kladné stanovisko. Československý episkopát 4. marca 1948 zo svojej konferencie v Brne odpovedal: „Nepovažovali sme a ani nepovažujeme za nutné vydávať zvláštne prehlásenie alebo pastiersky list k súčasným politickým udalostiam, lebo katolícka Cirkev neviaže na nijakú politickú alebo štátnu formu, lebo pri svojom zvláštnom poslaní chce vždy slúžiť najvyšším záujmom svojho ľudu“. Zároveň poukázal na rôzne vážne prehmaty najmä pri násilnom preberaní cirkevných budov, pri zbavovaní úradu kňaza, a tak ďalej.

Pápež Pius XII. v liste z 15. mája 1948 vyzdvihol biskupov, ktorí vykonávajú svoj biskupský úrad s ťažkosťami a prekážkami. Predzvesťou budúcich udalosti boli slová Svätého Otca, že „Boh preto dopúšťa zlo, aby po odčinení nastalo väčšie dobro“. Veľmi zreteľným sa stáva kurz proti Vatikánu, ktorý je označovaný ako centrum protikomunizmu a reakcie.

Od nového roku začína účinkovať aj Úrad pre veci cirkevné. Na jeho čele stál v českých krajoch Dr. Alexej Čepička a na Slovensku Dr. Gustáv Husák. Krátko na to vláda zrušila všetky katolícke časopisy, okrem Katolíckych novín a Duchovného pastiera. Dňa 22. februára štátne orgány bezpečnosti prepadli kláštor otcov baziliánov, kláštor zlikvidovali a mníchov pozatvárali.

Ďalším medzníkom v boji proti katolíckej cirkvi bolo vytvorenie tzv. Katolíckej akcie v Prahe dňa 10. júna 1949 postkomunistickým vedením. Išlo o odstránenie politického vplyvu ordinárov a vytvorenie tzv. hnutia „pokrokových katolíkov“.

Nastala veľká propaganda za získanie podpisov v tejto akcii. Biskupi túto akciu tvrdo odsúdili a svoj postoj chceli oznámiť svojim veriacim jedinou cestou, ktorá nebola ešte zahataná, t.j. pastierskym listom, ktorý sa mal čítať vo všetkých kostoloch v najbližšiu nedeľu, dňa 19. júna 1949, v ktorom poukazujú na ťažké položenie Cirkvi, pričom jednoznačne ostro odsudzujú Katolícku akciu, keď sa obracajú na veriacich slovami: „Útoky proti Cirkvi sú dôkazom toho, že v Československu sa sústavne, plánovite a dôsledne prenasleduje katolícka Cirkev… Katolícki biskupi teda upozorňujú, aby veriaci nepodporovali tzv. Katolícku akciu v diecézach, krajoch a okresoch, lebo tým by sa sami vylučovali z Cirkvi“.

Neskôr, dňa 14. októbra 1949 Národné zhromaždenie odhlasovalo nové „cirkevné“ zákony, ktoré sa stali medzníkom vo vzťahoch medzi cirkvou a štátom. Uzákonené boli tieto právne normy:

1. Zákon č. 217/1949 Zb., ktorým sa zriaďuje Štátny úrad pre veci cirkevné.
2. Zákon č. 218/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkvi a náboženských spoločnosti štátom.
3. Vládne nariadenie č. 219/1949 Zb. o hospodárskom zabezpečení cirkvi rímskokatolíckej štátom,

ako aj ďalšie 4 vládne nariadenie o zabezpečení iných cirkvi.

Išlo o zákony, ktoré podriaďovali cirkev úplne štátu, či sa už jednalo o dozor nad katolíckou Cirkvou, alebo o duchovnej službe, ktorá sa mohla vykonávať len s príslušným štátnym súhlasom, atď.

Rokom 1950 sa začala nová epocha vo vzťahoch štátu voči cirkvi. Skončilo sa obdobie merania síl pripomínajúce demokraciu, a nastala doba teroru. Dekrétom č. 112 zo 16. marca 1950 vláda štátu zrušila 13 diecéznych seminárov a ponechala iba dva – jeden v Čechách a jeden na Slovensku. V tomto období začína taktiež útok aj na rehoľníkov. V noci zo dňa 13. na 14. apríla 1950 bezpečnostné orgány násilím zlikvidovali mužské kláštory. Jedným razom bolo zatknutých 1 911 rehoľníkov. O niekoľko týždňov podobným spôsobom bolo zatknutých 10 660 katolíckych rehoľníc.

Tridentský koncil /1545-63/ nariadil, aby pre výchovu a formáciu kňazského dorastu boli zriaďované kňazské semináre. Zásluhou biskupa Andreja Bačinského a za pomoci cisárovnej Márie Terézie bol v roku 1774 zriadený vo Viedni cisársky generálny gréckokatolícky seminár pre všetky gréckokatolícke eparchie na území Rakúsko-Uhorska, teda aj pre Slovensko ako jeho súčasť. Po zrušení generálnych seminárov boli zriadené eparchiálne semináre a bohoslovci prešovského biskupstva študovali v Užhorode, v Budapešti, vo Viedni, v Prahe, v Ostrihome, v Trnave a v iných mestách. Až 60 rokov po zriadení prešovského biskupstva biskup prešovskej eparchie Dr. Mikuláš Tóth založil vlastnú Bohosloveckú akadémiu spojenú s kňazským seminárom. Otvorený bol 12. septembra 1880. Kapacitne však stačil len pre dva ročníky. Prvým rektorom prešovského seminára sa stal kanonik Michal Kotradov /1880-89/. Biskup Ján Vályi /1883-1911/ dal rozšíriť priestory seminára tak, aby v ňom mohli byť umiestnené všetky ročníky bohoslovcov. Ďalšími známymi rektormi, alebo prorektormi seminára boli napríklad : Bartolomej Sáas, Kornel Kovalický, Emerik Sedlák , Dr. Vasiľ Hopko.

SUPREMA SCHOLA THEOLOGICA – Vysoká škola Bohoslovecká.

V školskom roku 1947/48 bol dekanom Dr. Vasiľ Hopko, pomocný biskup. Prodekanom bol kanonik Dr. Jozef Kizák.

Členmi profesorského zboru – Collegium professorum – boli:

Dr. Vasiľ Hopkov,

Dr. Jozef Kizák,

Dr. Ernest Homičko, OSBM,

Dr. Mikuláš Russnák,

Dr. Miron Podhajecký,

Dr. Mikuláš Bobák.

Professorec auxiliares – pomocní profesori:

Emil Suchý , assesor

Msgr. Emerik Sedlák , kanonik

Michal Majovský, prof. cirkevného spevu.

SEMINARIUM THEOLOGICUM – Bohoslovecký seminár

V školskom roku 1946/47 rektorom seminára bol kanonik Mgr. Emerik Sedlák. Vicerektorom seminára bol Mgr. Michal Sabadoš, inšpektor eparchialného školstva. Funkciu špirituála v seminári zastával Dr. Miron Podhajecký. Prefektom bol Emil Suchý – assessor.

Biskup Vasiľ Hopko patrí bezpochyby, popri biskupovi Pavlovi Gojdičovi OSBM , k veľkým osobnostiam gréckokatolíckej prešovskej eparchie. Svojou vernosťou Svätej Stolici, veľkou láskou k ľuďom a svojou pastoračnou prácou dokázal, že aj pre neho platia slová sv. Pavla: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil, vieru som zachoval /2 Tim 4,7/.

Narodil sa 21. apríla 1904 v Hrabskom. Dedinka, kde uzrel svetlo sveta sa nachádza v okrese Bardejov, na okraji hornatej oblasti Šariša na východnom Slovensku. Jeho rodičia: Vasiľ Hopko a matka Anna, rod. Petrenková boli chudobnými roľníkmi, ktorí nevlastnili žiadnu pôdu. Okrem syna Vasiľa mali aj dcérku Máriu. Otec vo farnosti zastával funkciu zvonára a 6. júna 1905 pri zvonení proti búrke ho zasiahol a usmrtil blesk. Vtedy nemal malý Vasiľ ešte ani rok. Pre veľkú biedu, keď dovŕšil štvrtý rok, matka odišla do USA a zverila ho do opatery rodine Petrenkových. Našla si prácu vo firme Johnson x Johnson Co., v meste Nex Bruswick, v štáte New Jersey. Keď sa jej brat Dimitrij stal kňazom v Olšavici prebral starostlivosť o výchovu a vzdelanie mladého Vasiľa.

Základné vzdelanie nadobudol v maďarskej škole v Bardejove. Sám na to spomína takto: „Keď som chcel študovať, musel som sa naučiť maďarsky, od tretej národnej triedy som býval som v Bardejove. V štúdiu pokračoval na Evanjelickom gymnáziu v Prešove, kde zmaturoval v roku 1923. Počas prázdnin navštevoval svojho strýka kňaza najprv v Olšavici, po jeho preložení v Blažove. Podporovaný matkou pokračoval v štúdiach teológie v Prešove, ktoré ukončil v roku 1928.

Pani Hopková mala v úmysle priviesť svojho syna do USA, dúfajúc, že biskup Vasiľ Takáč /1924 – 1948/ ho vysvätí za kňaza pre pitsburskú eparchiu. Avšak jej sny sa neuskutočnili. Keď sa mladý Vasiľ chystal na cestu, náhle ochorel a musel sa podrobiť niekoľkým operáciám. Ako píše vo svojich memoároch: „Pretože všetky peniaze na cestu som minul na doktorov a nemocnice, musel som sa vzdať nádeje, že svoju mamu ešte raz uvidím. Vtedy som si neuvedomoval, že to bola Božia vôľa, ktorá ma zdržala v rodnej zemi. Svoje neočakávané uzdravenie pripisoval výsledkom deviatnika k Božskému Srdcu. Sľubuje Ježišovi, že ak bude uzdravený prijme kňazské svätenie v celibáte.

Ordinovaný bol biskupom Gojdičom 3. februára 1929 v Prešove. Po vysviacke za kňaza pôsobil v Prahe, kde na poli pastorácie plne preukázal svoje schopnosti. Pracoval veľmi charitatívne medzi mládežou a emigrantami. Zvláštnu pozornosť venoval akademickej mládeži. V krátkom čase získal krásny chrám sv. Klementa v Prahe, ktorý sa od vtedy stal duchovným centrom gréckokatolíkov žijúcich v Čechách. Za jeho pôsobenia bola systematizovaná gréckokatolícka farnosť v roku 1933 a bol menovaný jej správcom.

Veľmi aktívne si počína v pastorácii. Ako sám píše vo svojom životopise, angažoval sa zvlášť v Spolku sv. Rafaela, na ochranu vysťahovalcov v Prahe. V rámci tohto Spolku navštívil českú a slovenskú emigráciu vo Francúzsku /Bordeaux/, mal misie pre Čechov na Volyne /Luck, Dubno, Rovno, Zdolbunov, Sienskewiczewka, atď/ a tiež pre Čechov a Slovákov v Juhoslávii.

Počas svojho pôsobenia v Prahe sa stretáva po 22 rokoch so svojou matkou, ktorá po ťažkej práci v cudzine sa vrátila naspäť k svojmu synovi-kňazovi a stala sa jeho domácou.

Napriek svojmu bohatému programu sa o. Hopkovi podarilo pokračovať vo svojom teologickom formovaní na slávnej Karlovej univerzite. Posledný semester pre politické zmeny absolvoval na Komenského univerzite v Bratislave, kde v roku 1940 získal titul doktora teológie. V Prahe pôsobil do 1. septembra 1936. V tomto roku sa vrátil do Prešova, kde do 31. augusta 1942 bol špirituálom kňazského seminára v Prešove. Od l. septembra 1942 do 31. augusta 1943 bol biskupským tajomníkom. Zároveň od 1. septembra 1943 bol vymenovaný za profesora na Vysokej škole bohosloveckej v Prešove, nebol však uznaný Slovenským štátom a preto ani plat nedostaval.

V tom čase sa stáva aj redaktorom eparchiálneho časopisu v rusínskej reči Blahovistnika a publikuje knihu s názvom Gréckokatolícka cirkev z príležitosti 300-tého výročia Užhorodskej únie. V nej sa vyznáva z veľkej lásky k svojej Cirkvi a obradu, kde píše: „Som gréckokatolík! Ako sladko mi znejú tieto slová. Kedykoľvek počujem spomenúť gréckokatolícku cirkev, začne ma to zaujímať, pretože som tiež gréckokatolík. Túto lásku ku gréckokatolíckej cirkvi som získal cez moju matku a stala sa časťou môjho bytia. Nikdy sa nemôžem dostatočne poďakovať Bohu, že som sa narodil ako gréckokatolík“.

Predvídajúc v Československu politický obrat, biskup Pavol Gojdič sa obrátil na Svätú Stolicu v Ríme so žiadosťou, aby dostal pomocného biskupa. Ním sa stáva práve ThDr. Vasiľ Hopko. V bule zo dňa 2. januára 1947 z Ríma sa píše:

„Pius biskup, sluha služobníkov božích zasiela obľúbenému synovi Vasilovi Hopkovi, kňazovi obradu byzantsko-slovanského, nášmu vnútornému komorníkovi, profesorovi teologickej akadémie v Prešove, menovanému za titulárneho biskupa Midilenského a za pomocného terajšiemu biskupovi prešovskému, pozdrav a apoštolské požehnanie.

Starajúc sa o úrad najvyššieho apoštolátu, zverený našej poníženosti od Večného náčelníka Pastierov, usilujeme sa, aby cirkevní predstavení, menovite tí, ktorí stoja na čele diecézy čo do rozlohy a čísla veriacich prevyšujúcich, mali niekedy z odôvodnených príčin pomocných biskupov, ktorí by im mohli vo vykonávaní pastierskej úlohy výdatnú pomoc poskytnúť. Niektorým biskupom Apoštolská Stolica prideľuje niekoho z význačných osobností oných diecéz, ktoré kedysi prekvitali v cnostiach a nábožnosti, hoci pre pomerové zmeny a pre krivdy stratili predošlú žiariacu slávu. Tak teda, keďže ctihodný brat Pavol Gojdič, biskup prešovský od tejto Apoštolskej Stolice žiadal, aby obzvlášte v terajších pomeroch k väčšej obozretnosti čo do spravovania jemu zverenej diecézy bol pridelený pomocný biskup, my o dobro duší starajúc sa čo najsvedomitejšie poradiac sa s ctihodným našim bratom, tajomníkom Svätej Kongregácie pre Východnú Cirkev, uznávame za dobré vyhovieť predostretej žiadosti, a Teba z najvyššej našej moci vyhlasujeme za pomocníka hore spomenutého biskupa Pavla a aby si mohol a bol silný vykonávať s jeho povolením pontifikálne úlohy a ostatné pastierske tak v meste, ako aj v celej prešovskej diecéze. K tomu Teba menujeme z tej istej našej moci za titulárneho biskupa Midilenskej diecézy v provincii Numidskej…“.

Vysvätený bol biskupom Pavlom Gojdičom v Prešove dňa 11. mája 1947. Spolusvätiteľom bol pražský arcibiskup Jozef Beran.

Vo svojej slávnostnej reči pri vysviacke biskupa Hopku biskup Gojdič okrem iného povedal:“…Prešovská eparchia sa môže pochváliť pomocným biskupom, ktorého sme my dnes konsekrovali, to je skutočnosť aká ešte nebola v 131 ročnej histórii Prešovskej eparchie. Stalo sa to nie bez vážnej príčiny. Naša eparchia ešte nikdy nebola taká veľká – rozprestiera sa od Laborca až po Cheb, od Chlumca až po Orlov. Svätý Otec Pius XII. ako dobrý otec a starostlivý pastier vypočul naše prosby a vymenoval láskavo Dr. Vasiľa Hopka za pomocného biskupa prešovského. Na slávnosti sa zúčastnili najvyšší predstavitelia Cirkvi a štátu, ako o tom svedčí aj menoslov prítomných hosti:

„J.E. Dr. Jozef Beran, arcibiskup, J.E. Jozef Čársky, biskup, J.E. Dr. Andrej Škrábik, biskup, Osv. p. Anton Tink, gen. vikár, Slov. p. Dr. Ivan Pietor, minister, Slov. p. Dr. Jozef Šoltes, povereník, Osv. p. Andrej Cvinček, kanonik, podpredseda SNR.

Biskup Hopko sa tak stáva pravou rukou biskupa Gojdiča. Pri svojich vizitáciach po farnostiach povzbudzoval veriacich vo vernosti viere, svedomitom plnení svojich náboženských a občianskych povinností, láske a vernosti k svojej Cirkvi a východnému obradu.

Po roku 1948 komunistický režim okamžite začal svoju protináboženskú propagandu a zákerne napádal gréckokatolícku cirkev. Očakávalo sa to najhoršie. Nakoniec, keď 28. apríla 1950 násilne zlikvidovali gréckokatolícku cirkev, biskupov Gojdiča a Hopka uväznili. Zo začiatku biskupa Hopka prehovárali, aby sa pripojil k pravoslávnej cirkvi, ale on neustúpil. Následne sa rozhodli zatiahnuť ho do procesu a obvinili ho z údajnej „rozvracačskej činnosti“.

Po skončení 1. svetovej vojny, po rozpade Rakúsko-Uhorska vzniká 28. októbra 1918 samostatná Československá republika. V roku 1919 sa k nej pripojila ako samostatný celok Podkarpatská Rus. Národnostná pestrosť od počiatku vyžadovala veľmi obozretné štátne vedenie. Katolícke náboženstvo mohlo byť šťastným spojivom, lebo patrilo k nemu 85% obyvateľstva republiky. Svätá Stolica prvá uznala novú Československú republiku a poslala tam svojho nuncia Micaru.

Situácia v Čechách bola iná ako na Slovensku. U západných susedov už pred l. svetovou vojnou veľká časť národa zvlažnela vo viere a presiakla materializmom. Dôkazom toho bolo strhnutie mariánskej sochy na Staromestskom námestí 3. novembra 1918. Štátne vedenie bolo tiež naladené proticirkevne a protikatolícky. Prvý prezident republiky Tomáš Garyk Masaryk vyhlásil: „Řím musí byt souzen a odsouzen“. Významnou osobnosťou na poli cirkevnom bol arcibiskup František Kordáč. Slovenský národ so svojim duchovenstvom hoci v Uhorsku prešiel obdobím liberalizmu, pri prevrate nezakolísal vo viere a vo vernosti ku katolíckej cirkvi. Na Slovensku vzniká na ochranu cirkevných a národných práv Slovenská Ľudová strana pod vedením Andreja Hlinku. Pre usporiadanie cirkevných pomerov na Slovensku malo veľký význam obsadenie biskupských stolcov ľuďmi, ktorým štátny režim z národného stanoviska nemohol nič vyčítať.

Roku 1920 Svätá Stolica vymenovala prvých slovenských biskupov: Mariána Blahu pre Banskú Bystricu, Dr. Karola Kmeťku pre Nitru a Jána Vojtaššáka pre Spiš. Slovenská časť ostrihomského arcibiskupstva dostala apoštolského administrátora Dr. Pavla Jantauscha. Apoštolským administrátorom v uprázdnenom rožňavskom biskupstve sa stal biskup Jozef Čársky, ktorý potom prešiel za administrátora do Košíc.

Aj v ďalšom období pokračovala proticirkevná politika štátu. V roku 1925 vláda vydala takzvaný Malý školský zákon, ktorý veľmi poškodzoval katolícku cirkev v oblasti školstva. V dôsledku týchto krokov vlády a ďalej po úradnej oslave Jána Husa, Svätá Stolica prerušila diplomatické styky s republikou. K obratu dochádza v roku 1928, kedy bola uzavretá dohoda „Modus vivendi“ medzi Československom a Vatikánom, ktorá obsahovala okrem ohraničenia diecéz aj iné dôležité body.

Tieto nábožensko-spoločenské pomery ovplyvnili vo veľkej miere aj cirkevný vývoj gréckokatolíkov na území novovytvorenej Československej republiky. Po jej vzniku ostala väčšina farnosti na Zemplíne pod správou mukačevskej eparchie. Nová štátna hranica Československa ďalej spôsobuje, že 21 farností pripadlo Maďarsku a spolu s dvoma farnosťami mukačevského biskupstva vytvorili v roku 1932 samostatný apoštolský exarchát so sídlom v Miškolci a jeho vedením poverila biskupa Antona Pappa, ktorý sa pre svoje maďarské zmýšľanie musel zrieknuť mukačevského biskupstva a odísť do Maďarska. Na novom Slovensku sa okrem farností prešovského biskupstva nachádzalo tiež 76 farností mukačevského a 4 farností hajdudorožského biskupstva. Všetky spravoval mukačevský biskup so sídlom v Užhorode. Za nových pomerov prešovské biskupstvo spravoval spočiatku kanonik Mikuláš Russnák (1918-1922) ako generálny vikár. Narodil sa 30. apríla 1878 v Sopkovciach, v zemplínskej župe v kňazskej rodine.

Po ukončení stredoškolských štúdií ho biskup Vályi poslal do centrálneho seminára v Budapešti. Kňazskú vysviacku prijal 26. augusta 1900 a 30. apríla 1901 bol promovaný na doktora teológie. Od 1. októbra 1918 do 27. októbra 1922 bol generálnym vikárom prešovskej eparchie. V roku 1928 bol menovaný za pápežského preláta /Summi Pontificis praelatus domesticus/. Bol známy svojimi teologickými spismi. Vzhľadom na vynikajúce schopností ako profesora a za jeho vedeckú literárnu činnosť Collegium Facultatis Theologicae Regiae Scientiarum Universitatis Budapostinensis prijalo Dr. Russnáka za svojho člena. Taktiež bol profesorom v Bratislava na bohosloveckej fakulte. Po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi bol internovaný, žil utiahnuto v kňazských domovoch. Zomrel v Bratislave v roku 1954 a je pochovaný na Martinskom cintoríne.

Po ňom sa ujíma vedenia eparchie križevacký biskup Dr. Dionýz Njarady, ktorému Svätá Stolica v roku 1922 zverila správu prešovského biskupstva. Narodil sa 10. októbra 1874 v Ruskom Keresture, /v Bačke/ v dnešnej Juhoslávii. Gymnaziálne štúdia, ako aj teológiu absolvoval v Záhrebe. Tam získal aj doktorát teológie. Vysvätený za kňaza bol 1.januára 1899. Po vysviacke sa stáva prefektom a neskôr rektorom seminára v Záhrebe. Dňa 3. júna 1914 bol Rímom menovaný najskôr za apoštolského administrátora križevackej eparchie. Za biskupa ho vysvätil arcibiskup Lazar Mladenov 9. januára 1915 v Ríme. V roku 1920 sa stáva sídelným biskupom. Prešovskú eparchiu spravoval v rokoch 1922-1927. Jeho usilovná práca, podpora misií vo veľkej miere zabránila šíreniu náboženských nepokojov, ktoré súviseli s prenikaním pravoslávia na územie prešovskej eparchie. Jeho materinská reč bola zemplínčina, a preto sa mohol s našimi gréckokatolíkmi bez ťažkosti dorozumieť. V roku 1927 sa vracia do Juhoslávie, kde pokračuje v spravovaní križevackej eparchie. V rokoch 1938-9 bol menovaný Rímom za apoštolského vizitátora na Podkarpatskej Rusi. Zomrel 14. apríla 1940 počas vizitácie v Mrzlom Poli v Juhoslávii.

Pri charakterizovaní biskupov na prešovskom stolci je potrebné vychádzať z okolností vytvorenia prešovského biskupstva. To vzniklo vyčlenením z rozsiahleho mukačevského biskupstva. Proces jeho utvorenia bol zdĺhavý a bol započatý už v roku 1815 cisárom Františkom I. Avšak samotné potvrdenie novovzniknutého biskupstva sa udialo až v roku 1818, keď bulou Relata semper pápež Pius VI. jeho vznik potvrdil. Ale už predtým v roku 1816 cisár František I. menoval za prešovského biskupa Gregora Tarkoviča bez upovedomenia Ríma. Z daného jasne vyplýva, že prešovskí biskupi boli menovaní cisármi /na základe hodnosti apoštolského kráľa/ za biskupov a až potom boli potvrdzovaní vo svojej funkcii Apoštolským Stolcom v Ríme. /viď dekréty biskupov Gaganca, Vályiho…/.

Čo sa týka činnosti týchto biskupov, v podstate každý z nich sa v hojnej miere pričinil o rozvoj biskupstva. Tak napríklad biskup Gregor Tarkovič vynaložil veľké úsilie o prvotné materiálne zabezpečenie biskupstva a o vybudovanie základných eparchiálnych inštitúcií. Jeho nástupca biskup Jozef Gaganec prispôsobil katedrálny chrám požiadavkám východného obradu. Ďalší biskupi Mikuláš Tóth a Ján Vályi sa zaslúžili o vybudovanie bohosloveckej školy a seminára a podobne.

Z národnostného hľadiska vplyvom rakúsko-uhorského vyrovnania v roku 1867 prešovskí biskupi podľahli maďarizácii, čo sa prejavilo aj v samotnej správe eparchie. Veľmi výrazne sa to prejavilo za účinkovania biskupa Štefana Nováka, ktorý pre svoje maďarónske zmýšľanie sa zriekol vedenia eparchie a v roku 1818 odišiel do Maďarska.

Biskup Jozef Gaganec (1843-1875)

Biskup Jozef Gaganec pokračoval v započatom diele na všestrannom rozvoji eparchie. Narodil sa 10. apríla 1793 vo Vyšnom Tvarožci. Študoval v Bardejove (1801-1804), Sátoralújheli (1804-1809) a v Levoči (1809-1810), kde ukončil gymnázium, filozofiu vo Veľkom Varadíne (1810-1812) a teológiu v Trnave (1812-1816). Pretože v tom čase nebol obsadený biskupský stolec ani v Prešove, ba ani v Mukačeve, vysvätil ho za kňaza biskup Samuel Vulkán dňa 8. marca 1817 vo Veľkom Varadíne. Ako kňaz pôsobil v Ruských Pekľanoch, vo Viszló a Gébelyikeresztúre. V tom čase ako ženatý kňaz ovdovel /zostala mu dcéra Anna/, v roku 1835 sa stáva prešovským kanonikom. Po smrti Gregora Tarkoviča sa stáva kapitulným vikárom. Dňa 3. februára 1842 pápež Gregor XVI. potvrdzuje dekrétom ustanovenie Jozefa Gaganca za prešovského biskupa.

Vysvätený za biskupa bol v cisárskej kaplnke vo Viedni za účasti cisárskeho dvora 25. júna 1843 mukačevským biskupom Bazilom Popovičom. V čase jeho biskupskej služby v roku 1846 bola veľká suchota, o rok na to vypukla cholera, takže veľa ľudí zomrelo alebo sa vysťahovalo do južnejších žúp Uhorska. Počet veriacich v biskupstve klesol o tretinu. Biskup Gaganec rozvinul bohatú činnosť k rozvoju eparchie. V roku 1848 zvolal do Prešova eparchiálnu radu, na ktorej sa rozoberalo 28 otázok ďalšieho formovania cirkevného života eparchie. Prekypoval veľkou láskou k svojmu národu a cirkvi a dokázal k tomu nadchnúť aj svojho spolupracovníka kanonika Alexandra Duchnoviča, veľkého národného buditeľa Rusínov. Význačným činom tohto biskupa bolo prebudovanie biskupskej rezidencie a prispôsobenie katedrály pre potreby východného obradu. Postaral sa o nový ikonostas, zadovážil nový prestol-oltár a v roku 1865 bola zvýšená veža katedrálneho chrámu, čím dostala vznešenejší vzhľad. Bola opatrená novou strechou a hodinami.

Pod jeho vedením bolo vystavaných 24 murovaných farských chrámov a 12 filiálnych. V roku 1862 bol zriadený Spolok sv. Jána Krstiteľa a kúpený dom, kde bolo neskôr zriadené Alumneum. Zásluhy Gaganca na politickom, kultúrnom a náboženskom poli ocenil aj cisár, ktorý mu udelil v roku 1854 rád Františka Jozefa. V roku 1868 ho Svätý Otec Pius IX. menoval asistentom pápežského trónu. Zomrel 22. decembra 1875 v 82-om roku plodného života.

      Biskup Dr. Mikuláš Tóth (1876-1882)

      Biskupský stolec nebol dlho uprázdnený. Po smrti biskupa Gaganca sa stáva prešovským biskupom mukačevský kanonik Dr. Mikuláš Tóth. Narodil sa 10. augusta 1833 v Mukačeve, župe Bereg. Gymnaziálne štúdia ukončil v Satu Mare v Rumunsku, kde aj študoval filozofiu. Bohoslovie ukončil v Budapešti. Vysvätený za kňaza bol biskupom Popovičom 18. decembra 1857 na sviatok sv. Mikuláša v Mukačeve. V roku 1860 získal doktorát teológie a stáva sa špirituálom a profesorom teológie v Užhorode. Krátko na to je profesorom morálky v Budapešti a v roku 1873 mukačevským kanonikom a rektorom seminára v Užhorode.

Dňa 3. apríla 1876 ho pápež Pius IX. menuje za gréckokatolíckeho biskupa prešovskej eparchie. Mukačevský biskup Ján Pásztélyi ho vysvätil 21. mája 1876. Bol to jeden z najučenejších biskupov svojho času. Nakoľko bol univerzitným profesorom, najviac ho zaujímalo školstvo, veľmi dbal aby kňazi mali potrebné vzdelanie. Staral sa tiež veľmi o mládež, siroty a chudobných, pre nich založil mnoho fundácií. Postaral sa o založenie bohosloveckého seminára, ktorý bol 12. septembra 1880 otvorený pre 3. a 4. ročník bohoslovcov. Jeho prvým rektorom bol kanonik Michal Kotradov (1880-1889), rodák z Torysiek na Spiši. Biskup Tóth za krátku dobu svojho episkopátu precestoval celú eparchiu, vykonávajúc kanonické vizitácie. V roku 1881 dal renovovať interiér katedrály. Zomrel náhle 21. mája 1882 v Prešove a bol slávnostne pochovaný za veľkej účasti duchovenstva a veriacich v krypte katedrálneho chrámu.

Biskup Dr. Ján Vályi (1883-1911)

Štvrtým biskupom na prešovskom stolci sa stal Dr. Ján Vályi. Narodil sa 22. septembra 1837 v Ovéncselö v Sabolčskej župe v Maďarsku. Študoval v Debrecíne, Užhorode a vo Veľkom Varadíne. Bohoslovecké štúdia absolvoval v Užhorode a ukončil ich vo Viedni, kde získal roku 1869 doktorát bohoslovia.

Za kňaza ho vysvätil biskup Gaganec 26. októbra 1865. Stáva sa najprv kaplánom v Sátoraljaúhelyi. Zakrátko je menovaný za prefekta seminára v Užhorode a profesora cirkevného práva a dejín. V tom istom roku dostáva menovanie za čestného pápežského kaplána. V roku 1878 sa stáva kanonikom mukačevskej eparchie. Dňa 11. októbra 1882 je menovaný za biskupa a 20. mája 1883 je vysvätený v Užhorode. Svoje sily a schopnosti zasvätil duchovnému a kultúrnemu povzneseniu svojich veriacich. Za jeho pôsobenia bola dokončená budova bohosloveckého seminára. Vybudoval tiež učiteľský ústav a položil základ pre eparchiálny sirotinec, založený však neskoršie. Postaral sa o dôstojné vyzdobenie interiéru a exteriéru katedrálneho chrámu. V roku 1891 dal urobiť novú strechu. Zadovážil dva nové zvony. V chráme boli vykonané opravné stolárske práce domácim prešovským majstrom Ďaďovským. Jeho dobročinnosť pocítili okrem katedrálneho chrámu aj košický, bardejovský a iné chrámy a školy. Zomrel 19. novembra 1911 v Prešove.

 Biskup Dr. Štefan Novák (1914-1920)

 Po smrti biskupa Vályiho bol biskupský stolec uprázdnený viac ako dva roky a správa biskupstva v Prešove bola zverená kanonikovi Jurajovi Répássymu. V roku 1913 bol menovaný za biskupa Dr. Štefan Novák.

Narodil sa 4. decembra 1879 v Ubli, v Zemplínskej župe. Otec bol gréckokatolíckym kňazom a čoskoro mu zomrel. Ujal sa ho kanonik Július Drohobecký a kancelár Anton Papp. Gymnázium vyštudoval v Užhorode, bohoslovie v Ostrihome a vo Viedni, ktoré ukončil doktorátom teológie. Vysvätený za kňaza bol 9. januára 1905 v Užhorodskej katedrále biskupom Júliusom Fircákom. V rokoch 1908 – 1913 bol vychovávateľom detí grófa Pálffyho. Práve na jeho odporúčanie /mal veľký vplyv v diplomatických službách v Ríme a Vatikáne/ bol 20. novembra 1913 menovaný na prešovského biskupa. Vysvätený za biskupa bol v Užhorode dňa 11. januára 1914.

Jeho biskupské účinkovanie spadalo do obdobia l. svetovej vojny. Žiadal nové vojnové pôžičky na zabezpečenie núdzového chodu eparchie. Dôležitým momentom jeho činnosti bolo pomaďarčovanie eparchie, nielen čo sa týka zavádzania maďarčiny do škôl, zrušenie cyriliky ako písma a nahradenie latinikou, ale aj maďarizácie cirkevných obradov. Jeho maďarizačné snahy sa zrútili s monarchiou a preto, že bol veľmi pomaďarčený v roku 1918 odchádza do Maďarska. Rím ho roku 1920 zbavil vedenia eparchie. Zomiera 16. septembra 1932 v Budapešti.

Pri pohľade na problematiku ustanovenia prešovského biskupstva sú predkladané dve mienky ohľadom iniciatívy jeho založenia. Historik Michal Lacko, SJ, v článku uverejnenom v gréckokatolíckom časopise Mária č. 22 v Kanade píše, že jednu zastával Alexander Duchnovič, ktorý iniciatívu pripisoval mukačevskej kapitule, ktorá k tomu dospela na svojej spoločnej porade. Naproti tomu autori Július Kubini a Atanáz Pekar boli inej mienky, že vec vyšla od uhorského prímasa, z maďarských kruhov. Mukačevský kapitúlny vikár Ján Kutka predložil návrh, aby v Uhorsku bola zriadená gréckokatolícka metropolia s tromi eparchiami:

1. Mukačevo
2. Prešov
3. Marmaroš.

Na čele by stal arcibiskup-metropolita, a to by uchovalo jednotu aj pri rozdelení mukačevskej eparchie. Vikár Ján Kutka zomrel a návrh neprešiel.

Ťažkosti pri zriaďovaní košického vikariátu chceli využiť vo svoj prospech križevackí a veľkovaradínski gréckokatolícki biskupi. Počet gréckokatolíkov v týchto eparchiach bol malý a preto chceli, aby niektoré farnosti mukačevskej eparchie, ktorá bola práve pre svoju rozsiahlosť delená na vikariáty, boli začlenené do ich eparchií.

Samotná prešovská eparchia bola organizovaná pod patronátom cisára Františka I. Odvolávajúc sa na „patronátne právo“ dňa 3. novembra 1815 bez vedomia Ríma utvoril túto eparchiu v hraniciach predošlého košického vikariátu. Táto v sebe zahrňovala 194 farností a 148 987 veriacich.

V tejto záležitosti cisár dňa 1. marca 1816 napísal list do Ríma informujúc Apoštolský stolec, že sa rozhodol rozdeliť mukačevské biskupstvo a zriadiť nové v Prešove. Predložil tiež dekréty o zabezpečení biskupstva a žiadosť o menovanie kandidáta Gregora Tarkoviča za biskupa. Samotná donačná listina cisára Františka I. pre Gregora Tarkoviča nesie dátum 11. júl 1817

Rozhodol sa, že v novom biskupstve budú mať kapitulu pozostávajúcu z 5 kanonikov, ktorí mali dostávať plat z majetku v Červenom Kláštore. Teda podľa cirkevného práva bolo všetko pripravené k tomu, aby v tejto záležitosti mohla definitívne rozhodnúť Svätá Stolica. Samotné erigovanie prešovského biskupstva sa časovo pretiahlo. Pri kanonickom procese sa vyjavilo, že cisárovná Mária Terézia v roku 1775 sama, bez vedomia Ríma preniesla sídlo mukačevskej eparchie do Užhorodu. Pápež Pius VII. preto usporiadal záležitosť prenesenia sídla mukačevskej eparchie do Užhorodu, bullou „Romanos decet“. Zároveň však nariadil, aby zostal pôvodný názov Mukačevská eparchia. Ďalším dôvodom omeškania bola aj situácia na nunciatúre vo Viedni, nakoľko bolo potrebné čakať na príchod nového nuncia P. Leardi, ktorý prichádza do Viedne  v lete roku 1817. Po oboznámení sa so situáciou a dokumentami doporučil založenie prešovskej eparchie. Následne 1. marca 1818 bola pripravená zakladacia bula. Svätý Otec nariaďuje túto bulu odovzdať Posvätnej kongregácii Propagandy, ktorej v tom čase patrila kompetencia záležitostí východných cirkví. Po splnení všetkých náležitostí pápež Pius VII. bullou Relata semper zo dňa 22. septembra 1818 prehlasuje kanonické zriadenie prešovskej eparchie.

Bula obsahuje konkrétne smernice:

1. Pápež vyhlasuje Prešov za biskupské mesto.
2. Chrám sv. Jána Krstiteľa v tomto meste vyhlasuje za katedrálu.
3. Ustanovuje kapitulu z piatich kanonikov.
4. Biskupská rezidencia bude v budove pripojenej ku katedrále.
5. Územie biskupstva sa rozprestiera na šiestich úplných župách – Abauj, Borsov, Gemer, Spiš a Turňa. Zo Zemplínskej župy severná časť, t.j. dekanáty: Hostovický, Humenský, Medzilaborecký, Stropkovský a Vranovský. Južný Zemplín ostáva i naďalej v mukačevskej eparchii. Na celom území bolo 193 parochií a žilo tam 149 987 veriacich gréckokatolíkov.
6. Biskup bude mať plat 6000 zlatých a úmerne tomu sú spomenuté aj platy kanonikov. O to sa mal postarať cisár František I.
7. Prešovský biskup má plné právo nad všetkými gréckokatolíkmi, nemá sa miešať do záležitostí rímskokatolíkov a ich biskupov.
8. Biskupstvo bude patriť ako sufragánne pod Ostrihom, ostrihomský arcibiskup bude mať právo metropolitu.

Administratívny proces ustanovenia prešovského biskupstva bol dlhý a náročný. Už od roku 1817 Gregor Tarkovič prebýval vo Viedni, aby všetky náležitosti spojené s erigovaním a riadnym zabezpečením biskupstva dotiahol do konca. Tak ešte napr. 6.októbra 1818 pápež Pius VII. vydáva konkordát na úpravu pomeru gréckokatolíckej eparchie k Rímu . Ďalej ten istý pápež vydáva aj menovací dekrét gréckokatolíckemu biskupovi Gregorovi Tarkovičovi.

Biskup Tarkovič čaká na potvrdenie buly, ktorá prichádza s dátumom 16. jún 1819 do Viedne až 12. novembra 1819. Pritom si uvedomuje zložitosť úloh a situácie, ktorú mal riešiť. Dobre poznal problémy a pomery v Prešove a vedel v akom stave je napr. chrám, že tam niet v podstate biskupskej rezidencie atď. Finančná čiastka z výmerov a majetku Červeného Kláštora by nestačila na krytie nákladov. Žiadal, aby majetok Červeného Kláštora bol vymenený za majetok vo Vyšnej Myšli a majetok v Brestove. Dôvodom toho bolo, že z predpokladaného dôchodku 11 692 zlatých bol skutočný príjem iba 4 000 zlatých. Z tejto sumy nemohol by udržiavať biskupskú rezidenciu, dávať zabezpečenie kanonikom a udržiavať katedrálu. Ale kráľovská komora jeho návrh neprijala, iba k biskupstvu pridala ešte dva menšie majetky vo Vranove a Krajnom. Celkový dôchodok biskup mal rozdeliť na 13 častí: z ktorých 6 bolo pre biskupa, 5 pre kanonikov a 2 pre údržbu katedrály. Ďalej mal dostať 4 000 zlatých na oltárne rúcha a 3 000 zlatých na bohoslužobné náčinie. Kým sa všetko zabezpečilo aj po finančnej stránke, včítane prípravy stavebno-rekonštrukčných plánov, biskup Tarkovič žil vo Viedni v najskromnejších podmienkach celkove 3 roky na vlastné náklady a 17. novembra 1820 sa vracia vyčerpaný a chorý do Prešova.

Biskupské svätenia prijal 17. júna 1821 v kláštore Zoslania svätého Ducha v Krásnom Brode. Vysvätil ho mukačevský biskup Alexej Pócsy v nedeľu Všetkých svätých. Následne po biskupskej vysviacke prichádza do Prešova, kde sa uskutočnila slávnostná inštalácia nového biskupa a Tarkovič prebral úradne vedenie prešovskej eparchie. Pred ním stojí celý rad náročných úloh: zostaviť biskupskú administratívu, komisie pre rôzne duchovné a organizačné, právne činnosti, vybudovať /opraviť/ primerané sakrálne a úžitkové objekty, kňazský seminár s erudovaným pedagogickým zborom. S eparchiou bola založená aj 5-členná kapitula. Prvými členmi boli: Joanes Habina (1820-1823), Michael Kanyuk (1820-1823), Joannes Mehay (1820-1835), Bazilius Hodobay (1820-1840), Andreas Chyra (1820-1840).

Podľa buly prešovské biskupstvo patrilo pod právomoc ostrihomského prímasa. Právo nominácie priznáva Apoštolský stolec cisárovi /“apoštolský kráľ“/, ale biskup nominant musel dostať potvrdenie z Ríma. Prešovský biskup mal tiež každoročne skladať vyznanie viery pred dvoma zo svojich kanonikov. Oni mali podpísať kópiu vierovyznania a zaslať ju Apoštolskému nunciovi do Viedne. Biskup Tarkovič bol vyčerpaný ťažkou prácou a znechutený mnohými problémami spojenými so zabezpečením biskupstva sa uťahuje z verejného života do ústrania. Alexander Duchnovič o ňom podáva svedectvo: „Nebol človekom praktickým, ale teoretickým, túžiacim po stále väčšom poznaní. Nebol človekom spoločenským, ale radšej vyhľadával samotu a oddával sa štúdiu bohosloveckých kníh. Kedykoľvek ho niekto stretol, vždy mal v rukách nejakú knihu. Bol dobrého a nežného srdca“. Jeho vplyvom Ján Kováč – priateľ z pobytu v Budapešti, daroval prešovskému biskupstvu celú svoju obsiahlu bibliotéku /1 200 kníh/.

Dňa 18. novembra 1821 zvolal do Prešova prvú eparchiálnu synodu. Veľmi dobre poznal liturgické predpisy a nimi sa riadil. Počas svojej biskupskej služby dosiahol zriadenie nasledujúcich základín: 1. na výchovu seminaristov, 2. pre chorých kňazov, 3. pre vdovy a siroty, 4. na pomoc kňazom. Zomrel 16. januára 1841. Pochovaný je v krypte prešovskej katedrály.

Zriadeniu biskupstva v Prešove predchádzalo cirkevno-právne ustanovenie mukačevskej eparchie byzantského obradu vo vtedajšom Uhorsku. Otvorila sa tak ďalšia etapa administratívnej správy gréckokatolíckej cirkvi. K zmenám v katolíckych diecézach došlo z iniciatívy Márie Terézie. Pápež Klement XIV. bulou zo dňa 19. septembra 1771 potvrdil autonómne postavenie pôvodného vikára Andreja Bačinského a povýšil ho do funkcie biskupa. Rezidenciálnym mestom eparchie sa stalo starodávne Mukačevo.

Táto eparchia bola veľmi rozsiahla. V roku 1816, v čase tvoriacej sa prešovskej eparchie mala mukačevská eparchia 14 archidiakonátov, 61 dekanátov a 729 farností. Rozprestierala sa na území 13 žúp a mala 560 472 veriacich. Toto všetko jeden biskup nemohol zvládnuť. Ako bolo zvykom, biskupi vo veľkých eparchiach, sa snažili pomôcť tým, že vo vzdialených oblastiach ustanovili vikariáty. Takto boli aj v mukačevskej eparchii ustanovené 3 vikariáty: v Marmaroši, v Satmári a v Košiciach. Posledne menovaný sa stal základom Prešovského biskupstva. Na čele košického vikariátu mal stať biskupský vikár a na pomoc mal mať vlastné /konzistórium/, pozostávajúce z tajomníka, notára a dvoch prisediacich /asesorov/. Biskupský vikár mal byť zvolený spomedzi kanonikov mukačevskej kapituly a mal byť potvrdený cisárom. Keďže nebol samostatným biskupom, jeho právomoc bola taká, akú mu zveril mukačevský biskup.

Územie košického vikariátu sa rozprestieralo na území žúp: Gemer, Bodrog, Spiš, Abauj, Turňa, Šariš a severná časť Zemplína. Čo sa týka gréckokatolíkov na Horehroní a Gemeri (Šumiac, Telgárt a Vernár), títo boli pôvodne pod právomocou ostrihomského arcibiskupa a od roku 1776 pod právomocou rožňavského biskupa. Po kanonickom zriadení mukačevskej eparchie Svätá Stolica v Ríme pripojila Šumiac za Andreja Bačinského rozhodnutím zo 4. januára 1780  k jeho eprachii.

Podobne čo sa týka gréckokatolíkov na Spiši kanonická vizitácia Spišskej Kapituly z roku 1700 hovorí, že pre tamojších gréckokatolíkov bol zriadený osobitný dekanát, do ktorého patrili farnosti: Poráč, Závadka, Helcmanovce, Slovinky, Olšavica, Nižné Repaše, Torysky, Hodermark, Lipník, Folkmar a Osturňa.

Za rezidenciu mu bol určený bývalý dominikánsky kláštor v Košiciach. Kým sa opraví a zariadi, vikár mal bývať v troch izbách bývalého františkánskeho kláštora v Košiciach.

Prvým vikárom košického vikariátu bol menovaný Ján Pázstély. Jeho prvé meno bolo Ján Kováč /viď nomináciu zo dňa 27.7.1787/. Mestská rada v Košiciach nebola priaznivo naklonená tejto situácii. Zároveň jágerský biskup v priestoroch františkánskeho kláštora zriadil malý seminár a tak nastali problémy s umiestnením rezidencie nového vikariátu.

Ján Pázstély, ktorý býval v Užhorode a mal o vikariát malý záujem, vidiac problémy s umiestnením rezidencie 27. júna 1788 sa vikariátu vzdal. Na jeho miesto bol menovaný dňa 13. januára 1790 kanonik Michal Bradáč (1808-1814).

Narodil sa 3. septembra 1749 v Kamienke na Spiši. Bol mladším bratom biskupa Jána Bradáča. Bohoslovecké štúdia ukončil vo Viedni. V roku 1777 biskup Bačinský ho menoval farárom v katedrálnom chráme v Užhorode a zároveň kanonikom. V roku 1790 sa stáva košickým vikárom a roku 1808 bol menovaný titulárnym biskupom dorylským a pomocným biskupom Andreja Bačinského. Zomrel 20. decembra 1815 v 66. roku svojho života.

Menovaním za vikára bol hneď postavený pred riešenie náročných úloh. Vidiac, že v Košiciach niečo sotva dosiahne, obrátil sa do Prešova, kde na hlavnej ulici sa nachádzal bývalý kostol a kláštor minoritov. Aj tu keď sa mestské úrady dozvedeli o čo ide, predkladali všelijaké zámienky, že tieto budovy potrebujú. Vraj tam chcú preniesť gymnázium piaristov zo Sabinova, že vojsko potrebuje tam urobiť sklad na zbrane atď. Úsilím vikára Michala Bradáča sa podarilo dosiahnuť rozhodnutie cisára Leopolda / z 20.10.1792 č. 23484/, ktorým bol kláštor minoritov daný k dispozícii košickému vikariátu. Z rozhodnutia cisárskej kancelárie zo dňa 20. decembra 1792 bol vikariát prenesený do Prešova. Aj naďalej sa tu na vyskytovali problémy, ale vďaka usilovnosti Michala Bradáča, ktorý sa medzitým v roku 1802 stal poslancom uhorského parlamentu za Mukačevskú kapitulu, podarilo sa mu dosiahnuť definitívne potvrdenie tejto záležitosti. Cisár dekrétom zo dňa 8. marca 1806 ustanovuje definitívne Košický vikariát so sídlom v Prešove.

Minoritský kostol mal byť podľa spomínaného dekrétu prispôsobený východnému obradu a kláštor pre rezidenciu. Bolo nariadené vyhotoviť rozpočet a plány na opravu. Výdavky vo výške 38 907 zlatých a 34 grajciarov schválila miestodržiteľská rada. Už od roku 1807 povolil panovník zriadiť vikariátne konzistórium a určil sumu 1430 zlatých ako ročný základ na vikariátny chrám a kanceláriu.

Medzitým biskup Andrej Bačinský ostarel a chorľavel, preto si žiadal pomocného biskupa. Ním sa stáva vikár novozriadeného košického vikariátu Michal Bradáč. Po biskupskej vysviacke /8. januára 1809/ sa vracia do Prešova, aby pokračoval v oprave chrámu a rezidencie. Náhle však zomiera v Mukačeve biskup Andrej Bačinský. Po jeho smrti spravuje ešte jednotné mukačevské biskupstvo najprv Ján Kutka (1809-1812), ktorého vybrala mukačevská kapitula za vikára.

Po ňom sa stáva vikárom v Mukačeve Michal Bradáč (1812-1815), ktorý preto opúšťa Prešov a na jeho miesto je menovaný za vikára do Prešova Gregor Tarkovič, ktorý sa stáva po smrti Bradáča v roku 1815 kapitulným vikárom Mukačevskej eparchie a na jeho miesto bol menovaný kanonik Ján Olšavský (1815-1821), ktorý bol posledným vikárom v Prešove. Úradu sa ujal 8. novembra 1816 a ostáva v ňom až do 6. augusta 1820, keď bola inštalovaná kapitula kanonikov prešovského biskupstva.

Nástupcom Jána Bradáča na mukačevskom biskupskom stolci sa stáva Andrej Bačinský (1773-1809), ktorý sa veľmi zaslúžil o osamostatnenie mukačevskej eparchie. Narodil sa v Beňatine v Užhorodskom dištrikte 14. novembra 1732, v kňazskej rodine. Študoval v Užhorode, filozofiu a teológiu v Trnave, ktoré ukončí doktorátom posvätnej teológie.

V roku 1756 bol vysvätený za kňaza v Mukačeve a v roku 1773 za biskupa vo Viedni. V Užhorode založil učiteľský ústav, vydal rusínsky katechizmus a založil knižnicu. Jeho zásluhou biskupstvo, ktoré viedol 36 rokov sa upevnilo a nadobudlo veľkého rozkvetu. V tomto období, teda v roku 1773 sa uskutočnila vo Viedni synoda gréckokatolíckych biskupov z Uhorska. Na nej sa zúčastnili tri skupiny gréckokatolíkov v bývalom Uhorsku, vrátane Chorvátska, ktorí pochádzajú z troch únií:

1. Chorváti, pochádzajúci z únie v Chorvátsku roku 1611.
2. Rumuni, pochádzajúci z únie v Sedmohradsku roku 1698.
3. Rusíni a Slováci, z Užhorodskej únie r. 1646.

Na tejto synode sa jednalo o dôležitých otázkach, čo sa týka napr. kníh a revízie textov, cenzúry kníh, ďalej o zmenšení počtu verejných sviatkov, cirkevných taxách a podobne. Za účinkovania biskupa Andreja Bačinského bol zriadený vo Viedni v roku 1774 cisársky generálny gréckokatolícky seminár pre všetky gréckokatolícke diecézy na území Rakúsko-Uhorska.

Ďalej v roku 1775 preniesol sídlo biskupstva z Mukačeva do centrálneho mesta Užhorodu. Následne v roku 1778 založil v Užhorode bohoslovecký seminár. Za jeho pôsobenia boli nariadením cisára Jozefa II. v roku 1787 odovzdané do správy Mukačevskej eparchie gréckokatolícke farnosti na Spiši, ktoré od roku 1651 spravovala Spišská Kapitula.

Mukačevská eparchia za biskupa Andreja Bačinského bola veľmi rozsiahla, o čom svedčia aj štatistické údaje z rokov 1804-1806 /viď tabuľka/:

Tabuľka č. 2. Mukačevská eparchia za biskupa Andreja Bačinského

Prameň: Kalendár gréckokatolíka 1970, Prešov 1970, s. 38.

Táto jej rozľahlosť nedovoľovala dôkladne spravovať tak veľké množstvo farností. Na základe rozhodnutia maďarskej kráľovskej kancelárie zo dňa 27. júla 1787 bola eparchia rozdelená na 3 vikariáty:

1. Maramorošský – východná časť eparchie,
2. Satmarský – Zatisie,
3. Košický – západná časť eparchie.

Od toho času sa čoraz viac ukazovala potreba ustanoviť nové biskupstvo. A skutočne za krátky čas z mukačevskej eparchie bola vyčlenená a zriadená prešovská eparchia.

Biskupmi mukačevskej eparchie v tomto období boli Simeon Štefan Olšavský (1733-1737), pochádzajúci z Olšavice na Spiši, ďalej Juraj Gabriel Blažovský (1738-1742), vlastným menom Mankovič, pôvodom z Blažova. Aj naďalej mukačevskí biskupi boli závislí od Jágru, vystupovali iba ako „obradoví vikári“, menoval ich Apoštolský Stolec, kandidátov predkladal cisár na doporučenie jágerského biskupa, ktorému museli potom prisahať vernosť a poslušnosť.

Ďalší v rade biskupov bol Michal Manuel Olšavský (1743-1767), ktorý sa veľmi usiloval o získanie samostatnosti. Musel tak ako jeho predchodcovia zložiť prísahu úcty a vernosti jágerskému biskupovi, o čom svedčí aj citácia z prísahy Michala Manuela Olšavského pred jágerským biskupom:“… a tých, ktorí nastúpia na vznešený úrad metropolitu, vysokopreosvieteného grófa Františka Barkóciho zo Sali, jágerského biskupa za môjho preláta a jeho nástupcov v tomto biskupstve, za môjho bezprostredného eparchiálneho biskupa, a im od toho času vždy som a budem verným, poslušným, podriadeným…“. O tom však ani v cisárskej listine, ani v pápežskom breve nieto zmienky. Preto sa usiloval o cirkevnú nezávislosť.

V tom čase študovali bohoslovci v Jágri alebo v Trnave. Preto v roku 1744 zriadil v Mukačeve malý seminár a roku 1766 začal so stavbou veľkého seminára.

Podľa súpisu farností, ktorý dal vyhotoviť, sa dozvedáme, že v roku 1747 bolo v mukačevskej eparchii, okrem Zemplína, 538 farností. Okrem toho v rokoch 1750-52 vykonal dôkladnú vizitáciu celej eparchie o čom podal správu na cisársky dvor s popisom podrobného stavu v akom sa nachádzala eparchia a veriaci.

Nasledujúca štatistická tabuľka poskytuje údaje o gréckokatolíckych farnostiach, duchovných a veriacich podľa súpisov z rokov 1747, 1751, 1773, 1792, ktoré sa uskutočnili v župách.

Tabuľka č. 1. Administratívna štruktúra prešovskej eparchie

Prameň: Gréckokatolícky kalendár 1997, Michalovce 1997, s. 60.

Na riešenie otázky mukačevskej eparchie mali veľký vplyv aj udalosti v Hajdudorogu. Tam si veriaci v roku 1765 žiadali nezjednoteného kňaza, lebo protestanti im hovorili, že mukačevský biskup je len sluha jágerského biskupa a kňazi len kapláni rímskokatolíckych kňazov.

To vážne ohrozovalo Úniu. Celú túto kritickú situáciu medzi latinským a gréckokatolíckym duchovenstvom vyriešila Mária Terézia, rakúsko-uhorská panovníčka. Ona sa postarala o to, aby sa vzťahy medzi Jágrom a Mukačevom konečne uviedli na správnu koľaj. Preto v roku 1766 píše žiadosť Svätému Otcovi Klementovi XIII. do Ríma, v ktorej žiada o kanonizovanie Mukačevskej eparchie. Vo svojej žiadosti cisárovná píše:

„…Z ohľadom na predchádzajúce nešťastné časy, kedy uniati boli jurisdikčne závislí od latinských biskupov navrhujeme, aby oni (uniati) taktiež mali svojho arcibiskupa metropolitu…, …Nakoľko vyššie spomínaný mukačevský biskup do toho času nebol príslušným spôsobom nastolený a kanonizovaný, ale bol včlenený do jágerskej eparchie, mal hodnosť a česť iba takú, že mukačevskí biskupi uniatov boli povinní svätiť sa nie s titulom mukačevského biskupa, ale pre iný episkopát v dôsledku čoho, samotní latinskí jágerski biskupi, ako nadriadení predstavení, sa všetkými možnými spôsobmi snažili podrobiť si mukačevských uniatskych biskupov a podľa toho stanoviť si a uznať jurisdikciu..“. Tento list napísala Mária Terézia na podnet Bradáča, neskoršieho vikára biskupa Michala Manuela Olšavského, ktorý počas svojej prítomnosti vo Viedni vyvinul mnoho úsilia vo veci vymanenia sa mukačevského biskupa spod jurisdikcie rímskokatolíckeho biskupa v Jágri. List Márie Terézie s prosbou o kanonizovanie mukačevskej eparchie bol výsledkom dlhoročných snáh a boja biskupa Olšavského v tejto kauze.

Generálny vikár Ján Bradáč (1732-1772) sa po smrti M. M. Olšavského stáva mukačevským biskupom. Spolu s úradom biskupa a svojho predchodcu preberá na seba aj zodpovednosť dotiahnuť do úspešného konca započatý boj o nezávislosť mukačevskej eparchie. Narodil sa 14. 2. 1732 v Toryskách v Spišskej župe. Po ukončení základného vzdelania v Kamienke, pokračoval v štúdiu na gymnáziu na Spišskej Kapitule a Levoči. Svoje filozofické a teologické štúdia ukončil v Trnave. Dňa 30.septembra 1755 bol vysvätený na kňaza. Neskôr pôsobí ako profesor teológie v Užhorode. V roku 1767 ho biskup Manuel Olšavský vymenoval za generálneho vikára a po jeho smrti bol l. 5. 1768 ordinovaný za biskupa. Dňa 19. 9. 1771 bulou „Eximia Regalium Principum“ pápež Klement XIV. ustanovil samostatnú Mukačevskú eparchiu. Ako vyplýva z buly mukačevský biskup bol podriadený ostrihomskému arcibiskupovi ako svojmu metropolitovi.

Po veľkom cirkevnom rozkole v roku 1054, keď došlo k pretrhnutiu jednoty medzi Východnou a Západnou cirkvou boli vždy zjavné snahy o znovuzjednotenie. Na všeobecných cirkevných snemoch, či už v Lyone v roku 1274 alebo vo Florencii v roku 1439, došlo k uzavretiu únii, ktoré však z mnohých príčin nemali dlhé trvanie. Oveľa väčší význam nielen v dejinách, ale aj pre súčasnosť cirkvi zhrala únia uzavretá v Breste litovskom v roku 1596, ktorú poznáme ako Brest-Litovskú úniu.
Genéza s pomenovaním príčin, ktoré k nej viedli.
Príčiny boli náboženského a politického rázu. O úniu sa snažili jednak v Ríme, ale taktiež rímsko-katolícka a pravoslávna cirkev na území vtedajšieho Poľsko-litovského štátu. Snahy pápeža Gregora XIII. o zjednocovanie Západu a Východu boli zrejmé z viacerých jeho činov. Dal napríklad preložiť katechizmus a dekréty Tridentského snemu do gréčtiny, ďalej zakladal v Ríme kolégia, ako napr.: grécke, arménske a maronické. Taktiež poslal vyslancov na rozhovory s patriarchom Jeremiášom II. do Carihradu a snažil sa o mierové sprostredkovanie medzi Poľskom a Moskovským kniežatstvom. Aj v samotnom Poľsku a Litve boli zrejmé snahy o zjednotenie. Zvlášť nadobudli na rozsahu a dynamike zásluhou jezuitov vo Vilne, ktorí tam zriadili univerzitu. V tom čase, v spomínanom meste, bola rezidencia pravoslávneho kyjevského metropolitu. Čo sa týka tamojšej pravoslávnej cirkvi, za úniu boli mnohí jej biskupi, ktotí si uvedomovali jednak veľký nátlak na ich podriadenie sa Moskve a tiež istý úpadok, v ktorom sa ich cirkev nachádzala. Únia bola rovnako potrebná z hľadiska náboženského i politického, nemožno však tvrdiť, že mala charakter iba politický.
Situácia sa začala meniť v prospech únijných snáh, keď 27.7.1589 kráľ Žigmund III. menoval na uprázdnený metropolitný stolec Michala Rahozu, ako „muža horlivého a zaangažovaného v povznesení náboženského života a disciplíny duchovenstva“. On určil, že každý rok sa pre tento cieľ mali konať synody a na prvej z nich v roku 1590 bola prijatá tzv. Únijná deklarácia za účasti metropolitu a ďalších piatich biskupov. V nej sa biskupi zaväzovali, že budú uznávať pápeža za svoju hlavu, ale bude im zachovaný východný obrad a obyčaje. Ďalej žiadali, aby im kráľ zabezpečil privilégia podobné, aké malo rímskokatolícke duchovenstvo.
V ďalších rokoch nastal skutočný zápas o uskutočnenie Únie. Tak ako Únia mala svojich podporovateľov, tak mala aj svojich nepriateľov, zvlášť v osobe kyjevského vojvodu Ostrožského. Únijné snahy však ďalej pokračovali. Delegácia zastupujúca proúnijné snahy na jeseň 1595 bola prijatá v Ríme na audiencii u pápeža Klementa VIII. Po prečítaní synodálneho listu a vyznaní viery pápež vydal bulu Magnus Dominus et laudabilis nimis a potvrdil Úniu. Zároveň to dal na vedomie kráľovi Žigmundovi III. a metropolitovi Michalovi Rahozovi, ktorého
vyzval, aby na proklamovanie Únie zvolal synodu. Dňa 6. októbra, vtedy podľa juliánskeho kalendára 16. októbra v roku 1596, bola zvolaná synoda do Brestu. Na nej sa zúčastnili okrem spomínaného metropolitu títo biskupi: H. Potij z Vladimírska, C. Terleckij z Lucka, D. Zbirujskij z Chelma, Jonáš, biskup z Pinska a Herman, arcibiskup z Polocka, traja archimadriti a mnohí kňazi.
Apoštolskú Stolicu reprezentovali: Ján Demeter Solikowski, metropolita ľvovský, Bernard Maciejowski, biskup lucký, Stanislav Gomolinski, biskup chelmský, kráľa Žigmunda III. zastupoval Mikuláš Kryštof Radzivill, vojvoda trocký, Leon Sapieha, kancelár Veľkého kniežatstva Litovského a Demeter Chalecki, starosta brestský.
Na synode, ktorá sa konala v chráme Svätého Mikuláša v Breste pod vedením metropolitu M. Rahozu, bola dňa 8. – 18.10.1596 Únia slávnostne prijatá a proklamovaná. Na listine chýbali iba podpisy dvoch biskupov a to Balabana, biskupa z Ľvova a Kopistinského, biskupa z Przemyslu. Táto Únia zabezpečovala zachovanie tradície obradu a zvyklosti východnej cirkvi, ako o tom svedčí časť textu Brestskej únie: „Aby pápež, ako najvyšší pastier všeobecnej cirkvi prijal nás vo svojej poslušnosti, zbavil nás závislosti na carihradských patriarchoch a sňal z nás všetky kliatby a aby nám dovolil zachovávať obrad a zvyklosti východnej cirkvi a nerobil zmeny v našich cirkvách, aby sa mohli ďalej rozvíjať podľa tradícií a podaní svätých otcov“. Svätý Otec Klement VIII. s tým súhlasil a potvrdil to svojimi listinami a privilégiami. Spomínaná listina bola napísaná vo vtedajšej slovanskej reči, na veľkom pergamene. Bola odovzdaná vo Varšave do rúk pápežského legáta v Poľsku, kardinála Gaetana, ktorý ju osobne doručil do Ríma.

Podľa jednoznačných údajov zachovaných prameňov zo 14. a 15. storočia, vznikla prevažná väčšina ruténskych dedín na východnom Slovensku v období pastierskej, tzv. valašskej kolonizácie. Rusíni však boli aj medzi členmi vojenských strážnych hliadok a vykonávali strážne služby. Niektorí z týchto vojakov si čoskoro kúpili za vojenské služby kráľovi poľnohospodárske majetky. Už pramene zo 14. storočia spomínajú na Slovensku nielen Ruténov – pastierov, ale aj Ruténov -roľníkov.
Slovenský historik Ondrej R. Halaga, hodnotí prenikanie valašskej kolonizácie a formovanie organizačných štruktúr východnej cirkvi v karpatskom oblúku takto:
„Len čo pokročila valašská kolonizácia v Marmaroši a Beregu, dostala aj pravoslávna viera svoje ohnisko v hrušovskom kláštore sv. Michala. Kláštor bol ako sauropig podriadený patriarchovi Carihradu na žiadosť valašských vojvodov v Marmaroši, Draga a Balka.Jurisdikcia hrušovského exarchu siahala až po Abov. I keď valašská kolonizácia tu nenašla prekvitajúcu grécku vieru, našla viac než len reminiscencie na „starú viru“, jej modlitby a zvyklosti. Dovtedy sa cyrilometodská viera v Uhorsku stále strácala, tak že do konca 13. storočia sa z nej zachovali iba rudimentá. Odkedy sa dostala pod ochranu valašského práva, nastala jej reštaurácia. Kým však, ako sme videli, prv bola často spravovaná spoločne s rítom latinským a v jeho tieni, od prí-chodu valachov dostáva sa s obradom latinským skôr do protikladu, aj keď mu, ako náboženstvu chudobných, nebývala venovaná veľká pozornosť“.
Podľa historika Joannika Baziloviča veľký význam pre Uhorsko a jeho východných kresťanov malo litovsko-podolské knieža Teodor Koriatovič. Roku 1393 bol pravdepodobne prinútený opustiť svoje kniežatstvo v Podolí a nájsť si nový domov v Uhorsku. Žigmund, kráľ Uhorska ho veľmi ochotne prijal a daroval mu Mukačevské panstvo.
Novousadlíci, ktorí prišli s ním sa usadili postupne v Berehovskej, Ugošskej a Marmarošskej župe. Založili asi 300 osád. Teodor Koriatovič bránil Rusínov pred uhorskou šľachtou. Pomohol postaviť grécko-slovanský kláštor na Černečej hore pri Mukačeve, ktorý sa stal duchovným centrom severovýchodného Uhorska. Jeho činnosť sa priaznivo prejavila aj v Šarišskej, Zemplínskej a Užskej župe. Na Zemplíne dal raziť drobné strieborné mince s cyrilským písmom. Pri kaplnke v Krásnom Brode dal vystaviť drevenú cerkov-chrám a kláštor.
Zachovala sa stará ľudová tradícia, že počiatky mukačevskej eparchie siahajú do čias pred tatárskym vpádom. Tatársky vpád veľmi narušil rozvoj náboženského života v Zakarpatsku. Tatári vyplienili grécke kostoly a kláštory. Trvalo niekoľko desaťročí, kým sa život dostal do normálnych koľají.
Čo sa týka mukačevského kláštora jeho počiatky siahajú pravdepodobne do čias vlády Ondreja I., ktorý si vzal za manželku Anastáziu, dcéru kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho (1018-1054). S ruskou kňažnou prišli do Uhorska východní mnísi. Časť týchto mníchov sa usídlila na Černečej hore pri Mukačeve. Tak sa kláštor stáva náboženským a kultúrnym centrom kraja. Zachovala sa veľmi dôležitá vedomosť, ktorá poukazuje na listinu zo dňa 14.1.1660, v ktorej sa uvádza, že pri Mukačeve pred niekoľko sto rokmi (ante aliquot centenos anos) vznikol kláštor baziliánov a v Mukačeve sídlili biskupi východného obradu. Prví mukačevskí biskupi prichádzali do Mukačeva obyčajne z Haliče ako konsekrovaní biskupi. Mnísi ich najprv prijali ako igumenov a potom ich uznali za biskupov.
Od roku 1491 máme historicky overiteľné správy o tom, že v kláštore pri Mukačeve sídlil biskup, ktorý bol jeho predstaveným a súčasne vykonával duchovnú správu. Prvým mukačevským biskupom bol Ján.
Podobne píše aj prof. Michal Lacko: „Kráľ Vladislav II. nariadil všetkým rusnackým kňazom, aby vo všetkom boli podriadení a poslúchali svojho biskupa Jána, sídliaceho v mukačevskom monastieri sv. Nikolaja.
Postupne právomoc mukačevského biskupa rástla, o čom svedčí aj dokument kráľa Ferdinanda I. z roku 1551, ktorým poveril mukačevského biskupa Bazila spravovať aj územie Maramureša. V roku 1556 bol aj hrušovský kláštor, predtým samostatný, podriadený mukačevskému biskupovi.
Ani dodnes nie je celkom jasné, pod čiou jurisdikciou sa nachádzali mukačevskí biskupi. V 16. a 17. storočí prijímali biskupskú vysviacku zvyčajne z rúk kyjevských. alebo moldavských metropolitov. Čo sa týka etnického zloženia veriacich, napriek konvenčnému názvu, Rusíni, či Rusnáci, už na začiatku 17. storočia mukačevský biskup Sergius píše, že vo svojom biskupstve má mníchov a kňazov, Rusínov, Rumunov, Slovákov a Srbov, čím dosvedčuje plurietnicitu príslušníkov východného obradu. Čo sa týka mukačevského kláštora, jeho počiatky siahajú pravdepodobne do čias vlády Ondreja I., ktorý si vzal za manželku Anastáziu, dcéru kyjevského kniežaťa Jaroslava Múdreho (1018-1054). S ruskou kňažnou prišli do Uhorska východní mnísi. Časť týchto mníchov sa usídlila na Černečej hore pri Mukačeve. Tak sa kláštor stáva náboženským a kultúrnym centrom kraja. Zachovala sa veľmi dôležitá vedomosť, ktorá poukazuje na listinu zo dňa 14.1.1660, v ktorej sa uvádza, že pri Mukačeve pred niekoľko sto rokmi (ante aliquot centenos anos) vznikol kláštor baziliánov a v Mukačeve sídlili biskupi východného obradu. Prví mukačevskí biskupi prichádzali do Mukačeva obyčajne z Haliče ako konsekrovaní biskupi. Mnísi ich najprv prijali ako igumenov a potom ich uznali za biskupov.
Od roku 1491 máme historicky overiteľné správy o tom, že v kláštore pri Mukačeve sídlil biskup,ktorý bol jeho predstaveným a súčasne vykonával duchovnú správu. Prvým mukačevským biskupom bol Ján.
Podobne píše aj prof. Michal Lacko: „Kráľ Vladislav II. nariadil všetkým rusnackým kňazom, aby vo všetkom boli podriadení a poslúchali svojho biskupa Jána, sídliaceho v mukačevskom monastieri sv. Nikolaja.
Postupne právomoc mukačevského biskupa rástla, o čom svedčí aj dokument kráľa Ferdinanda I. z roku 1551, ktorým poveril mukačevského biskupa Bazila spravovať aj územie Maramureša. V roku 1556 bol aj hrušovský kláštor, predtým samostatný, podriadený mukačevskému biskupovi.
Ani dodnes nie skutočne je celkom jasné, pod čiou jurisdikciou sa nachádzali mukačevskí biskupi. V 16. a 17. storočí prijímali biskupskú vysviacku zvyčajne z rúk kyjevských. alebo moldavských metropolitov. Čo sa týka etnického zloženia veriacich, napriek konvenčnému názvu, Rusíni, či Rusnáci, už na začiatku 17. storočia mukačevský biskup Sergius píše, že vo svojom biskupstve má mníchov a kňazov, Rusínov, Rumunov, Slovákov a Srbov, čím dosvedčuje plurietnicitu príslušníkov východného obradu.

Kontinuitu cyrilometodskej tradície možno sledovať na viacerých miestach napríklad na Spišskej Kapitule. Táto bola od nepamäti strediskom náboženského života na Spiši. Predpokladá sa, že už za čias Veľkej Moravy bola pravdepodobne Spišská Kapitula sídlom biskupa, lebo historické zmienky z ďalšieho obdobia na to viac menej poukazujú. Napr. prepošt Lukáš v roku 1282 chrám na Kapitule volá katedrálny a pápež Bonifác IX. píše roku 1402, že chrám je síce kolegiátny, ale prv bol katedrálny.
Spišské prepošstvo vzniklo v roku 1198, ale pravdepodobne na starých základoch biskupstva východného obradu. Azda preto, spišskí prepošti mali vo svojom erbe lomený kríž.
Alojz Miškovič písal, že v pokladnici Kapituly na Spiši chránia východnú biskupskú mitru… Bardossy a za ním Miškovič tvrdia, že posledný spišský biskup východného obradu Jakub ešte účinkoval na konci 13. storočia, a po jeho smrti spišské biskupstvo východného obradu bolo likvidované. Bolo na mieste terajšieho spišského biskupstva.
V roku 1402 pápež Bonifác IX. obnovil spišskému prepoštovi biskupské privilégia, ktoré však zhoreli s vežou v čase veľkého požiaru, a v nich spomína, že veľký počet Ruténov a Volochov, ktorí žijú v susedstve, navštevujú kostol sv. Martina na Spišskej Kapitule, kde sa navracajú na katolícku vieru.
Ďalším dôkazom je písaný doklad známy ako tzv. „Spišské modlitby“. Dňa 25.10.1479, v deň pred sviatkom sv. Demetra, sa uskutočnila posviacka katedrálneho chrámu na Spišskej Kapitule. To, ako sa tento liturgický úkon uskutočnil, i to, ako sa zdokumentoval, nám umožňuje usudzovať, ako sa vtedajšia cirkev na Slovensku hlásila k liturgickému odkazu sv. Cyrila a Metoda. Už samotná prítomnosť jazyka ľudu upozorňuje na cyrilometodskú liturgickú prax.
Veľký vplyv na prítomnosť veriacich východného obradu v Uhorsku malo postupné osídľovanie národov, v rámci takzvanej valašskej a rusínskej kolonizácie. Tento pohyb začína koncom 13. a začiatkom 14. storočia. Noví obyvatelia sa usadzovali na severovýchodnom okrajovom území Slovenska: na Zemplíne, Šariši a Spiši. Alexander Bonkaló v štúdii „Die ungarländischen Ruthennen“ /Ungarische Jahrsbücher I., s.215/ uvádza percent. rozdelenie východoslovenských Ukrajincov: na Zemplíne 11,4 %, v Šariši 22 %, na Spiši 7,1 %..

Po páde Veľkej Moravy v roku 907 sa v priebehu 10. storočia vykryštalizovali ako nástupnícke štáty: Uhorský a Český.
Slovanské kresťanstvo a kultúra ovplyvňovali Maďarov, ktorí najmä v rannom Uhorsku boli priaznivo naklonení dielu sv. Cyrila a Metoda. Potvrdzuje to množstvo gréckych kláštorov, ktoré tu na vznikli a pomáhali šíriť dedičstvo vierozvestcov. Historické pramene uvádzajú, že napríklad grécky kláštor Visegrad alebo kláštor sv. Hypolita na Zobore pri Nitre, ešte dlho užívali východné liturgické prvky. Byzantský patriarcha Teofilaktos (933-956) poslal do Uhorska bulharských rehoľníkov, aby udržali liturgický jazyk i celý východný obrad. Medzi nich patril aj biskup Hieroteos.
Charakteristickým znakom tejto epochy je istá symbióza východného slovanského kresťanstva a gréckych vplyvov s novým vládnucim staromaďarským národom. Príklad takejto symbiózy a osmózy nám poskytuje aj najstarší dokument, napísaný v maďarskom jazyku Halloti beszéd és kônyôrgés, čiže pohrebná kázeň a modlitba, ktoré sa zachovali v Prayovom kódexe z 12. storočia. Štruktúra modlitieb je jasne závislá od byzantsko-slovanského trebnika pre pohrebný obrad.
V Ostrožnických pergamenových zlomkoch máme zachovaný neznámy text kánonu na česť sv. Demetra Solúnskeho, obľúbeného svätca byzantskej misie, ktorá rozšírila jeho kult. Text pochádza z 11. alebo 12. storočia. Bol nájdený v Ostrožnici na severovýchodnom Slovensku, čo potvrdzuje pretrvávanie liturgickej byzantskej tradície v tomto období na spomínanom území. Počas vlády kniežaťa Gejzu (972-997) bol východný obrad dokonca v prevahe, hoci súčasne môžeme zaznamenať až aj rast misijnej činnosti latinskej cirkvi. V tejto súvislosti je často spomínaná synoda v Sabolči, ktorú zvolal kráľ Ladislav v roku 1092. Už v samotnom fakte, že cirkevnú synodu zvolával kráľ, chcú niektorí autori vidieť vplyv východnej mentality. Na synode sa zúčastnili všetci biskupi Uhorského kráľovstva, opáti kláštorov, predstavitelia kléru a laikov. Zákony, ktoré prijala táto synoda, stali sa časťou horských civilných zákonov, známych ako Zákony sv. Ladislava. Sú to napr.: a/ zákon o pôste – V Uhorskom kráľovstve sa pôstna prax riadila východnou disciplínou, podľa ktorej Veľký pôst začínal pondelkom po Syropôstnej nedeli a nie po Popolcovú stredu, ako v latinskej cirkvi. Tento spôsob bol prísne potvrdený aj sv. Ladislavom, ktorý nariaďuje, že tí príslušníci latinského obradu, ktorí by sa nechceli postiť podľa „uhorských zvykov“, majú opustiť krajinu a nech si idú kam chcú, ale najprv nech tu nechajú peniaze, ktoré tu získali.
b/ zákony týkajúce sa klerického stavu a manželstva – V zákonoch sv. Ladislava nachádzame kapitolu O dovolení, ktoré bolo pred časom udelené kňazom, aby nažívali s manželkami, v ktorom sa dovoľuje ženatým kňazom ostať v manželskom zväzku „propter viculum pacis et unitatem spiritus sancti – kvôli zväzku pokoja a jednote v Duchu Svätom“.
c/ cirkevné sviatky – niektoré typicky východné sviatky sa stali záväznými, napríklad Obriezka Pána, štyri sviatočné dni Veľkej noci, sviatok Povýšenia sv. Kríža a sviatok sv. Mikuláša.
V priebehu ďalších stáročí však bol východný obrad postupne vytláčaný z centrálneho postavenia obradom západným, tento jav zaiste súvisel aj s postupným uvedomovaním si cirkevného rozkolu, ktorý medzitým zasiahol po roku 1054 všeobecnú cirkev a ktorý nedokázali trvalo zahladiť ani únijné pokusy.
Napriek tomu však môžeme na území severovýchodného Uhorska, teda dnešného Slovenska, až do 15. storočia pozorovať isté prvky obradového spolužitia medzi západným a východným obradom, a to v rámci katolíckej cirkevnej jurisdikcie.
Uhorskí králi v 12. storočí boli veľmi kladne naklonení k východnému obradu. Okolo roku 1124 vydal Štefan II. (1114-1131) donačnú listinu pre kláštor grécko-slovanských mníchov sv. Demetra na Sáve a zahrnul v nej donácie haličských kniežat Vasiľka Rostislaviča, Ivana Vasiľkoviča a Vladimíra Volodaroviča. Gejza II. (1141-1161) bol v kontakte s Byzanciou. Od cisára Manuela I. (1143-1180) dostal kráľovskú korunu ktorá dnes tvorí vrchnú časť svätoštefanskej koruny. Na byzantskom dvore ako rukojemník bol vychovaný Belo III. (1173-1196), ktorý bol posledným ochrancom gréckych kláštorov v Uhorsku.
V tomto období v Uhorsku bola východná cirkev natoľko rozšírená a mala oveľa viac monastierov než katolícka, čo vytýkal pápež Inocent III. (1198-1216) kráľovi Imrichovi, že v krajine je jeden latinský kláštor a niekoľko gréckych monastierov. Dokonca listom zo dňa 16.4.1204 prejavil ochotu zriadiť v Uhorsku biskupstvo východného obradu. To sa však neuskutočnilo pre istý odpor latinských biskupov.
Pápež Honórius III. začiatkom 13. storočia písal ostrihomskému arcibiskupovi, že vyšehradské opátstvo v Uhorsku malo a má oddávna gréckych mníchov. Nabáda ho, ak je možné bez pohoršenia, aby ustanovil tam aj latinských mníchov.
Charakteristickým znakom tejto epochy je istá symbióza východného slovanského kresťanstva a gréckych vplyvov s novým vládnucim staromaďarským národom a jeho postupným príklonom k latinskému obradu.