Knižnica

Krst je sviatosť prostredníctvom ktorej Cirkev prijíma nových členov a tak zachováva a rozširuje svoje jestvovanie. Je to však podstatne viac ako iba obrad prijatia nových členov Cirkvi. Pretože je vstupným obradom do Božieho ľudu, je aj prvkom spásy. Krst je teda potrebné chápať v súvislosti s celkovým poslaním Cirkvi.

Východná teológia nazýva krst ako malé zmŕtvychvstanie, pretože cez túto sviatosť človek povstáva k novému životu. Pre byzantskú teológiu je charakteristický tzv. Pavlovský pohľad na krst.  Pre sv. Pavla je typické uchovanie vzťahu krstenca pomocou slovného spojenia s krstom (porov. Rim 5–6). V podstate sa to zakladá na podobnosti osudu Ježiša Krista a osudu kresťana. Tak ako Ježiš Kristus zomrel a vstal zmŕtvych, tak aj kresťan zomiera starému životu a vstáva pre nový život.  V udelení krstu vodou vidia cirkevní Otcovia určitú spojitosť medzi vodou a Svätým Duchom. Veď Svätý Duch sa vznášal nad vodami hneď pri stvorení sveta. Otcovia v náväznosti na to často  citovali Izaiáša, Ezechiela a časti z Apokalypsy (porov. Iz  44, 3; Zj 22, 1-17; Ez 47, 1-12). Pre Otcov živá tekutá voda je symbolom jednoty, ktorú dáva Svätý Duch ako Oživovateľ.

Ďalší Pavlovský názor je citeľný vo východnej teológii aj čo sa týka ponárania krstenca. Podľa sv. Pavla ponáranie a vynáranie sa z vody je vyjadrením narodenia a zomretia spolu s Kristom. Sv. Pavol poukazuje na to, že tak ako Kristus v svojej smrti zostúpil do podsvetia, tak aj kresťan je uschopnený krstom k tomu, aby zostupoval do rozmeru tohoto sveta a vyslobodzoval tento svet k novému životu.

Je možné teda konštatovať, že sviatosť krstu je úkonom, v ktorom Ježiš Kristus „tu“ a „teraz“ uskutočňuje svoju spasiteľnú činnosť a krstencovi otvára cestu do absolútnej budúcnosti.

krst – začiatok nového života s ježišom kristom

Ten, kto prijal krst, spája sa s Ježišom Kristom. Toto začlenenie do Krista privádza k hlbokému pretvoreniu osobného života každého pokrsteného. Človek sa stáva celým človekom tým, že sa úplne oddáva Ježišovi Kristovi. Pripodobnenie sa Kristovi je pripodobnenie sa zomrelému a zmŕtvychvstalému Kristovi.

Kristova pečať, ktorá bola pokrsteným vtlačená, nie je iba vonkajším rozpoznávacím znamením alebo nejakým vonkajším znakom povinností, ale je vnútorným uschopnením a výzvou k účasti na uskutočňovaní života a poslania Ježiša Krista.

Sv. Pavol vysvetľuje spojenie s Kristom tým, že pokrstení si obliekli Ježiša Krista (porov. Gal 3,27). Týmto obrazom sa nemieni vonkajšie pripodobnenie  sa Ježišovi Kristovi. Pre sv. Pavla je krstná voda ako šat, do ktorého sa krstený oblieka, keď vstupuje do vody a ponára sa do nej. Šat je pre apoštola obrazom osláveného Ježiša Krista. Pokrstený je v celej svojej existencii usmerňovaný Kristom. Ježiš Kristus sa v ňom zvýrazňuje a predstavuje. Pokrsteného Ježiš Kristus vnútorne pretvára. Sám Kristus je pravzorom s ním spojeného človeka, ktorý je potom obrazom a v určitom zmysle zjavením sa Ježiša Krista. A pretože ho Ježiš Kristus zvnútra celkom preniká, pokrstený sa ponára do jasu Kristovho života.

Sv. Cyril Jeruzalemský píše: „Keď budeš zostupovať do vody, nepredstavuj si iba vodu, ale očakávaj spasenie od pôsobenia Svätého Ducha, lebo bez Neho nemôžeš dospieť k dokonalosti. Toto nehovorím ja, ale Ježiš Kristus, ktorý je nad všetkými. On hovorí, kto sa nenarodí z vody a Ducha, nemôže vstúpiť do Božieho kráľovstva. Odvážna je táto reč, ale nie je moja, povedal to Kristus“. Ďalší velikán východnej Cirkvi, svätý Bazil Veľký, tiež svedčí o tom, že krst treba chápať ako nový život v Ježišovi Kristovi. Píše: „Krst má dve ciele, očistiť hriešne telo, aby už viac neprinášalo plody smrti, ale oživené Duchom nech prináša plody sväté a nové“.

Svedectvom toho, že Cirkev stále chápala krst ako začiatok nového život v Ježišovi Kristovi je aj to, že prvotná Cirkev všetkých, ktorí chceli žiť v Kristovi, k tomu zodpovedne pripravovala. Príprava týchto ľudí, ktorých Cirkev pomenovala katechumenmi, trvala niekedy aj niekoľko rokov. Pretože  nešlo len o osvojenie si kresťanských právd teoreticky, ale Cirkev ich trpezlivo pripravovala pre nový spôsob života.

Samotný názov katechumen pochádza z gréckeho pojmu „katichizis“, čo v preklade neznamená len poučovanie, učenie, ale predovšetkým pripravovanie.

Príprava katechumenov je známa v Cirkvi z dôb svätých apoštolov. V Didaché sa uvádza, že Cirkev predpisuje biskupom a kňazom vyskúšať vo viere tých, ktorí chceli prijať sviatosti kresťanskej iniciácie a zistiť príčiny, ktoré ich viedli k rozhodnutiu prijať kresťanstvo. Biskupi a kňazi mali za úlohu naučiť katechumenov základným kresťanským pravdám viery, lebo len tak mohli zmeniť aj svoj predchádzajúci spôsob života a žiť podľa kresťanskej etiky.

krst – začlenenie sa do jednoty cirkvi

Kresťanská Cirkev je spoločenstvom ľudí v jednote so živým Bohom v Ježišovi Kristovi prostredníctvom Svätého Ducha. Zjednocujúcou silou a zároveň centrom Cirkvi je sám Ježiš Kristus, lebo On  je Alfou a Omegou, Počiatkom a Koncom, Prvým a Posledným (porov. Zj 22, 13). Jednota ľudí s Bohom je možná iba v Kristovi a prostredníctvom Svätého Ducha.

Každý kresťan potrebuje podporu spoločenstva, aby rozvíjal svoje poslanie tu na tejto zemi. Boh vo svojom pláne myslel na Cirkev ako na nástroj spojenia medzi ním a celým ľudstvom a ako nástroj jednoty ľudských bytostí medzi sebou. Myslel na Cirkev schopnú viesť ľudí, aby svedčili o Bohu v ľudskom súžití. Svätý apoštol Peter nazýva Cirkev vyvoleným rodom, kráľovským kňazstvom, svätým národom, ktoré si Boh získal, aby zvestoval obdivuhodné Božie skutky (porov. 1 Pt 2, 9).

Je všeobecne známe, že každý človek môže byť každému druhému človeku na osoh, ale i na ťarchu. Takže členstvo v cirkevnom spoločenstve nemusí byť vždy radosťou, ale prináša so sebou aj záväzky. Sv. apoštol Pavol nás však vyzýva: „Žite dôstojne podľa povolania, ktorým vás Boh povolal ! Vo veľkej pokore, dobrotivosti a trpezlivosti, znášajte sa navzájom v láske a usilujte sa zachovať jednotu ducha vo zväzku pokoja! Buďte jedno telo a jeden duch, ako ste aj povolaní v jednej nádeji svojho povolania. Jeden je Pán, jedna viera, jeden krst. Jeden je aj Boh a Otec všetkých, ktorý je a účinkuje nad všetkými, skrze všetkých a vo všetkých nás“ (Ef 4, 1–6).

Aj z týchto slov je cítiť, že Cirkev je naozaj jediným a neopakovateľným spoločenstvom Božieho ľudu, preto každý, kto do nej prichádza, prichádza ku Kristovi a každý, kto od tejto jednoty odchádza, odchádza od Krista. Každý jeden z nás, ktorí sme v Cirkvi, máme účasť ne viere a na skúsenostiach ako prví kresťania, ktorí sa vytrvalo zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách (porov. Sk 2, 42).

krst – vlastnenie ducha

Spoločenstvo pokrstených dosahuje osobitný svojráz tým, že pokrstení sú vlastníkmi Ducha. V Starom zákone sa o Duchu hovorí rozličným spôsobom. Bol predpovedaný ako jeden z hlavných darov mesiášskej doby. Sám Ježiš Kristus upozornil svojich učeníkov na príchod Svätého Ducha. Starozákonné proroctvá o udelení Ducha sa spĺňajú v zoslaní Ducha na tých, čo s vierou prijímajú posolstvo o Ježišovi a dajú sa pokrstiť v jeho meno. Preto každý pokrstený je nositeľom Ducha (porov. Sk 2, 38; 1 Pt 1, 1.2;  Jud 19n; Sk 19, 6; 1 Pt 4, 14).

Mnohým exegétom sa častokrát vynára otázka, či výrazom „Duch“ sa myslí tretia božská osoba alebo Kristov neosobný  dar spásy, alebo sám Boh v jeho milostiplnej činnosti. Starozákonné texty nepoznajú Najsvätejšiu Trojicu. Preto je pravdepodobné, že výraz „Svätý Duch“, aspoň v tých novozákonných textoch, ktoré hovoria o splnení starozákonného prisľúbenia Ducha, sa má rozumieť o Duchu ako o Kristovom dare spásy alebo o Bohu, ktorý sa milosťou darúva človeku, a nie o tretej božskej osobe.

Kto alebo čo je tento Duch, ktorý v krste prichádza k človeku? Predovšetkým apoštol Pavol často tvrdí, že Duch – Pneuma prebýva v kresťanovi (porov. Rim 8, 9n; 1 Kor 3, 16). Telo kresťana alebo aj spoločenstvo veriacich nazýva chrámom Svätého Ducha (porov. 1 Kor 3,6; 6,19). Celý rad textov pripisuje Duchu osobné konanie takým spôsobom, ktorý je zrejme čímsi omnoho viac ako zosobňovanie.

Je mimoriadne dôležité, že na dvoch miestach apoštol Pavol spomína Ducha popri osobnom vzťahu a osobnom Pánovi ako tretieho člena. Ťažko si predstaviť, že by neosobnú silu Pavol bol uviedol do takej úzkej súvislosti s osobou Boha Otca a nášho Pána. Na základe listu Rimanom kresťanmi nás robí v človeku prebývajúci Duch, Duch Boží a Kristov. On v nás utvára nový život spravodlivosti, život, ktorý je Bohu milý a vytvára priateľstvo s Bohom. Raz oživí aj naše mŕtve telá. Jeho pôsobením sa stávame Božími synmi, lebo prostredníctvom neho vzniká spoločenstvo s Kristom (porov. Rim 8, 1-17).

Náznaky vlastnenia Ducha vidí apoštol Pavol v chápaní duchovnej reči, vo vyznávaní Krista ako Pána, v charizmách, v láske a v oslovovaní Boha dôverným menom „Otče“ (porov. 1 Kor 12; 1Kor 13; Rim 8,15).

Duch je zárukou, že Boh skutočne dá účasť na svojej sláve. Je akoby prvou splátkou definitívneho stretnutia s Bohom, spojenia s ním v absolútnej budúcnosti. Duch spôsobuje, že kresťan ostáva vlastníctvom Boha a Ježiša Krista, takže je pod Božou ochranou. Potvrdzuje, že pokrstený je Božím synom a dedičom.

krst – udelenie božieho synovstva

Človek, ktorý bol krstom spojený s Kristom vo Svätom Duchu, je ako Kristov brat zároveň synom Boha, nebeského Otca. Ježiš Kristus je nový, neporušený človek podľa pôvodného Božieho plánu a obrazu. Krstom sa kresťan stáva podobný jemu, prvorodenému, prvorodenému v množstve bratov.

V Liste Rimanom sa pokrstení chápu ako rodina, ktorej Otcom je Boh, ktorej najstarším a rozhodujúcim bratom je Ježiš Kristus, rodinným duchom je láska, ktorá má osobnú formu vo Svätom Duchu ako v božskom „My“ (porov. Rim 8,28n).

Synovstvo mnohých sa uskutočňuje účasťou na večnom Božom Duchu, takže vo Svätom Duchu sú jedno s Božím Synom, ktorý sa stal človekom. Na základe mnohých listov sv. apoštola Pavla môžeme konštatovať, že synovský vzťah k Bohu dáva pokrstenému slobodu prehovoriť. Slobodne a dôverne smie Boha osloviť ako Otca, pretože patrí do Božieho domu.

Sv. evanjelista Ján vo svojom evanjeliu podčiarkuje tú skutočnosť, že synovstvo je Božím darom. Nie je samozrejmé, že sa človek stáva Božím synom. Od neho samého nemôže vyjsť iniciatíva. Jediná správna vec, čo môže urobiť je, že s vďačnosťou prijíma pozvanie do domu nebeského Otca.

Synovstvo zaväzuje kresťana aj k synovskému zmýšľaniu. To v sebe zahrňuje dôveru, lásku, oddanosť, zrelosť, dospelosť, slobodu … A musíme si uvedomiť, že krst je iba začiatkom. Sám úkon krstu nestačí, ale pohyb, ktorý sa ním začal sa už neskončí nikdy. Život človeka po krste má byť stálym úsilím o dialóg s Bohom a o dialóg s bratmi. V tomto neprestajnom pohybe slobodného rozhodnutia do budúcej plnosti Kristovho spoločenstva človek napreduje zapojený do pohybu vesmíru a ľudských dejín. Ba viac, pokrstený sa uberá vpred smerom k poslednému cieľu a tiahne všetko so sebou. Hriech je brzdou, ktorá tento pohyb smerom ku Bohu znepríjemňuje. Naopak, krst a hlavne život podľa krstu sú mocnými podnetmi a vzpruhami v pohybe k absolútnej budúcnosti. Oslávený Pán, ktorý zapojil na seba pokrsteného, volá ho z neviditeľnej budúcnosti do stále užšieho a vrúcnejšieho spoločenstva.

krst – udelenie odpustenia hriechov

Život prarodičov ľudského pokolenia sa v mnohom líšil od nášho života. Oni, stvorení vo svätosti a v spravodlivo sti, nepoznali ani zlo, ani smrť. Avšak vina, ktorú spáchal Adam a Eva na začiatku spôsobila, že ľudstvo upadlo do stavu, ktorého negatívne následky nesie doteraz. Ľudská prirodzenosť, zbavená milosti, ktorá ju zaodievala, ranená vo vlastných schopnostiach a podliehajúca vláde smrti, sa prenáša na potomkov v degradovanom stave. Preto sa hovorí, že každý človek sa rodí s dedičným hriechom.

Ježiš Kristus svojou smrťou na kríži vykúpil ľudstvo z dedičného hriechu a z osobných hriechov, ktoré sme spáchali.  Pre jeho smrť, „kde sa rozmnožil hriech, tam sa ešte väčšmi rozhojnila milosť“ (Rim 5,20).

Sv. apoštol Pavol hlása vo svojej náuke odpustenie hriechu ako smrť hriechu alebo presnejšie ako vyslobodenie z oblasti záhuby ovládanej hriechom a prechod do oblasti spásy víťazstvom nad hriechom. Odpustenie hriechov prináša so sebou nový život. Ježiš Kristus je „praotcom“ nového ľudstva, žijúceho skutočným životom. Pravý život je životom pre Boha.

Prirodzene odpustenie hriechu neznamená anulovanie hriešneho činu. Čo sa v dejinách raz odohralo, naďalej v nich zostáva a pôsobí. Každý skutok má vplyv na budúcnosť. Odpustenie hriechu je odstránením viny hriešneho skutku, takže medzi Bohom a človekom už niet rozdvojenia, ale panuje pokoj.

V kresťanskej tradícii sa pod hriechom, ktorý sa odpúšťa hriechom, rozumie dedičný hriech i osobný hriech, ako i všetky tresty za hriechy (porov. KKC, 1263).

Odpustenie hriechov sa v Svätom Písme označuje ako obmytie a v kladnom zmysle ako znovuzrodenie, ako udelenie Božieho synovstva. Odpustenie hriechov nie je iba abstraktné odstránenie viny, ale premena celého zamerania ľudského života. Napr. v Liste Kolosanom nachádzame o krste tento text: „… s ním (ste) boli pochovaní v krste a v ňom ste boli aj vzkriesení vierou v moc Boha, ktorý ho vzkriesil z mŕtvych. A vás, ktorí ste zomreli v priestupkoch a bez obriezky tela, oživil s ním, keď vám milostivo odpustil všetky priestupky. Zotrel aj dlžobný úpis s jeho predpismi, ktorý bol proti nám a prekážal nám. Odstránil ho a pribil na kríž“ ( Kol 2, 11–15).

Kniha Skutky apoštolov, nazvaná aj „evanjelium Svätého Ducha“ a „evanjelium krstu“, často opisuje, čo žiadali apoštoli na obrátenie. Keď sa poslucháči pýtali Petra, čo majú robiť, odpovedal: „Kajajte sa a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha…“ (Sk 2, 38n).

Cestou obrátenia, navrhnutou apoštolmi, sa začínal nový život v troch dejstvách:

– obsiahnuť odpustenie hriechov (krst)

–  prijať dary Svätého Ducha (myropomazanie)

–  živiť sa chlebom života (Eucharistia), a toto všetko sprostredkujú sviatosti kresťanskej iniciácie.

krst a jeho eschatologické zameranie

Správne chápanie spásonosného účinku krstu obsahuje v sebe skutočnosť, že krst je iba začiatok. Zacieľuje človeka na plnosť života v Ježišovi Kristovi, najmä na Eucharistiu a  otvára mu absolútnu budúcnosť spásy.

Keď pokrstený opustí cestu, ktorú nastúpil krstom, vtedy krst pre neho nie je spásonosnou silou, ba  priťahuje  na seba  ešte prísnejší súd.

Človek berie prijatím krstu na seba ťažkú a celoživotnú úlohu. Má však pri tom nádej a dôveru, že šťastne príde tam, kam smeruje jeho život a celé ľudské dejiny, ba celý vesmír. Táto nie je pre neho iba neurčitým očakávaním, ale neotrasiteľnou dôverou, lebo sa zakladá na Svätom Duchu, ktorý je v pokrstenom prítomný a v ňom pôsobí. Tak sa minulosť, sprítomnená v úkone krstu, spája so životom smerujúcim do budúcnosti. Minulosť sprítomnená v krstnom úkone pôsobí do budúcnosti a sprítomňuje ju. Hoci sa jednotlivý človek nachádza vo veľkom, ustavične sa napredujúcom prúde života, každý príde predbežne k cieľu v čase, ktorý mu je stanovený. Tento príchod je pre každého predbežný až do všeobecného vzkriesenia mŕtvych, keď sa zavŕšia dejiny celého ľudstva a vesmíru.

Vo sviatosti krstu Ježiš Kristus volá všetkých pokrstených do budúcnosti oslávenia. Pokrstený počúva s vierou tento jeho hlas a kráča s neviditeľne prítomným Kristom v ústrety Kristovi, ktorý sa ukáže v budúcnosti. Krstom začína absolútna budúcnosť, budúcnosť oslávenia. Účinky krstu oslobodzujú od prekážok na ceste a sú zárukou slobodného pohybu do absolútnej budúcnosti. A touto budúcnosťou je náš nebeský Boh Otec.

Od prvých storočí slávi Východná Cirkev pamiatku vstupu Ježiša Krista do Jeruzalema v nedeľu pred Paschou.

Na základe niektorých svedectiev z 3.-4. storočia, zhromaždili sa kresťania popoludní na Kvetnú nedeľu na Olivovej hore na ďalšiu pobožnosť. Tá sa zakončila čítaním evanjelia o slávnostnom vstupe Ježiša do mesta. Utvoril sa sprievod z Olivovej hory do mesta. Biskup predstavoval Ježiša Krista (sám sedel na osliatku), veriaci mali v rukách palmové vetvičky, celok takto predstavoval triumfálny sprievod Ježiša Krista. Spoločne išli do Baziliky Božieho hrobu, kde sa modlili večiereň.

V túto nedeľu sa svätia ratolesti (niekde sú to palmové listy alebo brezové prútiky). Zvyk používať a svätiť tieto časti drevín sa vyvinul zo samotnej symboliky vchodu Ježiša Krista do Jeruzalema. Medzi 6. a 7. storočím prebrala Západná Cirkev Kvetnú nedeľu pod názvom Palmová nedeľa, počas ktorej sa tiež ujal zvyk svätiť ratolesti a konať sprievody na pamiatku vstupu Ježiša Krista do Jeruzalema.

Kyrios – pozri: Boh – biblické Božie mená.

Lazaristi (skr. CM) – rehoľa, ktorú založil sv. Vincent de Paul, venujúca sa misiám a pastoračnej činnosti.

V piatok pred touto sobotou sa končí sv. Štyridsiatnica, končí sa štyridsať dní Veľkého pôstu.

V sobotu pred Kvetnou nedeľou si Cirkev pripomína zázrak vzkriesenia Lazára, ktorý uskutočnil Ježiš Kristus šesť dní pred židovskou Paschou, počas ktorej trpel (Jn 11, 45 -57). Vzkriesenie Lazára svätá Cirkev oslavuje, ako dôkaz Božej sily Ježiša Krista i ako dôkaz Jeho Vzkriesenia a s tým súvisiac vzkriesenie všetkých mŕtvych. Tento zázrak obrátil mnohých zo židovského národa k viere v Ježiša Krista, ale aj naplnil zákonníkov a farizejov závisťou a ešte väčšou nenávisťou. Táto udalosť sa stala aj hlavným podnetom k odsúdeniu Spasiteľa na smrť. Preto už v prvých storočiach kresťanskej bohoslužby bolo ustanovené túto pamiatku veľkého zázraku pripomínať si pred samým strastným týždňom. Už v štvrtom storočí bola pamiatka na Lazárove vzkriesenie jednou z veľkých sviatkov, ako to možno usudzovať z množstva poučení na tento deň, ktoré napísali sv. Ján Zlatoústy, sv. Augustín a iní. V siedmom a ôsmom storočí svätí cirkevní skladatelia, ako sv. Andrej Krétsky, či Ján Damaský, zostavili osobitné piesne a kánony na tento sviatok, ktoré sa spievajú až dodnes.

Legát (lat.) – pápežský vyslanec pre osobitné príležitosti, zväčša kardinál.

Lention – šatka, ktorou kňaz na sv. liturgii utiera bohoslužobné nádoby a ktorá sa používa i pri podávaní sv. prijímania veriacim. Ak sa na premenenie používa biele víno, farba lentionu je biela. V prípade používania červeného vína je farba lentionu červená (z praktických dôvodov).

Lítia (gréc.) – obrad na večierňach pred najväčšími sviatkami liturgického roka. Nasleduje po prosebnej jekténii. Zostava: lítijné slohy (stichyry), okiadzanie chrámu, lítijná jekténia. Po Simeónovej piesni „Teraz prepustíš…“ – „Nyňi otpuščaješi..“ nasleduje druhá časť lítije. Po tropároch kňaz požehnáva päť prosfor, pšenicu, víno a olej. Lítijné obrady sa vykonávajú uprostred chrámu pred tetrapodom, na ktorom je umiestnená lítijná súprava. Na Veľkú sobotu sa vykonáva lítia po zaambónnej modlitbe.

Lítijná súprava – je liturgický predmet, na ktorý sa dáva päť chlebov (prosfor), pšenica, víno a olej, aby ich kňaz požehnal. Môže byť rôzneho tvaru. Základ tvoria dva svietniky, medzi ktorými je umiestnený kríž. Pred nimi je tácka s chlebmi a pšenicou, ako aj v malých nádobách víno a olej (olej napravo, víno naľavo).

Lítijný sviatok – zaraďujeme tu najväčšie sviatky byzantského liturgického roka.

Liturgia (z gréc. – verejná služba pre ľud) – v širšom zmysle liturgia je súhrn všetkých oficiálnych bohoslužieb Cirkvi. Byzantský obrad slovom liturgia označuje tú najsvätejšiu bohoslužbu, v ktorej sa premieňa chlieb a víno na telo a krv Ježiša Krista. Pre presné rozlíšenie od iných, táto bohoslužba sa nazýva Svätá liturgia. Pôvod Svätej liturgie je v Poslednej večeri, na ktorej Ježiš Kristus premenil chlieb na svoje telo a víno na svoju krv. Apoštolom zároveň prikázal, aby oni konali to isté. Obrad Svätej liturgie v hlavných črtách sleduje líniu Poslednej večere: oslava Boha, čítanie Svätého písma, vďakyvzdávanie, premenenie, sväté prijímanie, vďakyvzdávanie po sv. prijímaní. Obrady Svätej liturgie prešli dlhodobým vývojom, kým sa ustálila dnešná forma. V súčasnosti byzantský obrad užíva texty nosiace mená sv. Jána Zlatoústeho a sv. Bazila Veľkého. Je známa aj Liturgia sv. Jakuba, ktorá sa na niektorých miestach slúži 23. októbra – v deň sv. apoštola Jakuba a v nedeľu po Narodení Pána, keď sa slávi pamiatka Pánových príbuzných. Liturgia vopred posvätených darov nie je liturgiou s premenením, ale je obradom slávnostného svätého prijímania. Časti Svätej liturgie sú: poskomídia, liturgia katechumenov a liturgia veriacich.

Charakteristickou bohoslužbou pôstneho obdobia je Liturgia vopred posvätených darov. Ako už naznačuje samotné pomenovanie liturgie, tá sa odlišuje od liturgie svätého Jána Zlatoústeho a liturgie svätého Bazila Veľkého tým, že sa na nej podávajú sväté dary premenené predtým. Preto na tejto liturgii nie je proskomídia a ani samotné premenenie.

Pre Východ bolo typické neslávenie Eucharistie v dňoch Veľkého pôstu, okrem sobôt a nedieľ, ktoré nemajú v liturgii pôstny charakter. Táto prax  liturgického slávenia v pôstnom období na jednej strane, ako aj túžba veriacich pristupovať aj po tieto dni k eucharistickému prijímaniu na strane druhej, podnietili vývoj osobitnej bohoslužby, pri ktorej môžu veriaci pristúpiť na sväté prijímanie. Táto bohoslužba dostala pomenovanie po svätom Gregorovi Veľkom, rímskom pápežovi, ktorý poznal pomery na východe a túto liturgiu zaradil aj do bohoslužobných kníh západu. Teda nie je jej autorom a preto presnejšie je pomenovanie Liturgia vopred posvätených darov.

Prvé svedectvo o bohoslužbe s názvom Liturgia vopred posvätených darov pochádza zo začiatku 7.storočia. Nachádza sa v Paschálnej kronike a znie takto: „V čase Sergeja, konštantinopolského patriarchu, v prvom týždni pôstu roku 615 začali spievať po druhom verši zo žalmu 140 – Moja modlitba… – teda v čase prenášania vopred posvätených darov z darochraniteľnice na svätý prestol, a potom keď presbyter povedal: – Z daru Krista tvojho -, ľud začal spievať hymnus: -Teraz sily nebeské…“

Liturgia vopred posvätených darov sa teda slúži v dni Veľkého pôstu. Veriaci kresťania mali prijímať okrem soboty a nedele ešte aspoň dvakrát v priebehu týždňa, predovšetkým počas stredy a piatku, čo pripomína aj Bazil Veľký (v stredu a piatok si pripomína východná cirkev pamiatku svätého kríža, preto tieto dni majú aj cez cirkevný rok kajúci charakter). Riešenie už existovalo, teda nebol žiadny problém, aby veriaci kresťania prijímali z vopred posvätených darov. Tieto dni boli dňami pôstu. Pôst  však v tom čase znamenal úplné zrieknutie sa jedla počas celého dňa a to až do západu slnka. Sväté prijímanie tak malo ukončiť celodenný pôst z dôvodu toho sa prijímanie vopred posvätených darov konalo pri večernej bohoslužbe – večierni.

Liturgia vopred posvätených darov je teda večernou bohoslužbou, t. j. večierňou, na ktorej sa nám predkladá Pánova večera s prijímaním tela Kristovho, prípravné modlitby a vzdávanie vďaky. Vznik tejto bohoslužby v rámci Veľkého pôstu určil podľa slov Teodora Studitu, jej veľmi trúchlivý a smútočný charakter.

Prvou časťou tejto bohoslužby je večiereň, až po tzv. Veľký prokimen, ktorý je typickým prvkom tejto liturgie. Potom bohoslužba pokračuje vlastnou časťou s predpísanými modlitbami, poklonami Eucharistii, prenesením vopred posvätených darov, obradom rozdávania svätého prijímania a záverečnými modlitbami.

Sväté dary, ktoré sa rozdávajú veriacim na liturgii vopred posvätených darov, sa premieňajú predtým pri slávení svätej liturgie buď to sv. Jána Zlatoústeho alebo sv. Bazila Veľkého. Spojenie tejto bohoslužby s večierňou nie je náhodné a má súvis s pôstnou disciplínou, ako aj s eucharistickým pôstom. Na východe sa praktizuje aj dnes viachodinový eucharistický pôst. Preto sa podávanie svätého prijímania prenieslo až na večernú bohoslužbu. Celodenný pôst bol skutočne veľkým skutkom kajúcnosti a kvalitnou prípravou na prijatie Eucharistie. Celá táto liturgia je vzorom veľkej úcty a poklony k Eucharistii. Nesie sa v duchu poníženosti a vďačnosti za božie milosrdenstvo a za dary jeho lásky, čím vhodne rezonuje s centrálnymi myšlienkami celého pôstneho obdobia.

 

Schéma Liturgie vopred posvätených darov:

1. Večiereň začína ako liturgia, teda zvolaním Požehnané kráľovstvo…Kňaz sa modlí večerné modlitby pred cárskymi dverami. Počas kaftizmy alebo počas stichýr (od siedmej) sa premenený chlieb prenáša na žertveník. Tu kňaz pripraví dary, naleje vodu a víno do čase nič nehovoriac. Pri okiadzaní zakrytých darov hovorí modlitbu Pane Ježišu Kriste…

2. Po prvom čítaní je požehnanie s trojitou sviečkou i kadidlom a zatvárajú sa cárske dvere.

3. Spev Moja modlitba s veršami okolo oltára.

4. Jednotlivé ekténie, modlitby veriacich a prenesenie darov na oltár (3 veľké poklony).

5. Ekténia pred Otče náš a ostatné ako na liturgii sv. Jána Zlatoústeho, až na zvláštnosť pri pozdvihovaní. Kňaz sa Baránka dotýka pod vozduchom, potom odkladá vozduch a hviezdu a láme Baránka. Pri vkladaní do čaše nič nehovorí.

Toto liturgické gesto znamená pokoru a ľútosť. V pokore sa bil v prsia mýtnik, v hrôze a ľútosti po ukrižovaní Pána zhromaždený zástup ľudu (porov. Lk 23,48nn).

V byzantskej liturgii sa toto gesto používa počas modlitby pred svätým prijímaním, pri slovách Pane, spomeň si na mňa… a Bože, buď milostivý mne hriešnemu…Je treba však podotknúť, že sa však užíva počas vyslovovania týchto slov aj znamenie kríža.

Bozk je vo všeobecnosti prirodzeným výrazom, vyjadrením a symbolom srdečnej lásky a úprimnej úcty. V nadväznosti na toto tvrdenie všeobecnej ľudskej mienky, liturgický bozk je vyjadrením a symbolom svätej lásky k blížnemu, svätého priateľstva, zmierenia, bratstva, spoločenstva alebo úcty (bozk prestola, Evanjeliára, ruky eparchu…) a takýto bozk sa uskutočňuje počas bohoslužobného slávenia.

V apoštolskej dobe bol liturgický bozk považovaný za liturgický zvyk, o čom existuje niekoľko svedectiev (napr. sv. Justín, Tertulián, sv. Ján Zlatoústy).

Liturgický bozk je teda vyjadrením lásky a úcty, avšak nie prirodzenej, ale tej svätej, božskej, ktorá je plodom v srdciach Božích detí, plodom Svätého Ducha.

Liturgický bozk sa od stredoveku zmenil iba na objatie. Veriaci v latinskom obrade si udeľujú znak pokoja podaním pravej ruky. Liturgický bozk vo východných chrámoch sa prestal užívať medzi veriacimi v chráme, ale ostal v užívaní medzi slúžiacimi.

Prekríženie rúk na prsiach je starobylým liturgickým gestom, ktoré sa v svedectvách spomína už v 9. st.

Zopätie rúk je zvykom zo stredoveku. Vyvinulo sa pravdepodobne z holdovacieho aktu vazala svojmu pánovi. Pretože stredoveký človek si predstavoval Boha ako svojho feudálneho pána, modlil sa k nemu so zopätými rukami.

Prekríženie rúk na prsiach v čase modlitby je znamením vnútorného povznesenia srdca k Bohu, modlitby z celého srdca.

U Židov, ale aj kresťanov bolo zvykom pred modlitbou umývať si ruky. Hipolyt píše: „Kresťan nech si umýva ruky, kedykoľvek sa modlí“.

Umývanie rúk má dvojaký význam:

1. Praktický význam – po prijatí obetných darov, pokiaľ sa konal aj obetný sprievod

2. Symbolický význam – umývanie rúk je obrazom čistoty srdca

V byzantskej liturgii sa toto gesto používa počas proskomídie – príprave obetných darov, kde si kňaz na úvod tohto obradu umýva ruky s príslušnou formulkou.

Vkladanie rúk je znakom a prostriedkom na udeľovanie a prenášanie niečoho duchovného, nadzmyslového. Ruky vkladá obyčajne vyšší na nižšieho a udeľuje nimi v mene Ježiša Krista božské životné sily a milosti.

Už v Starom zákone vkladanie rúk znamenalo udelenie vyššej moci. Ruky sa vkladali v prípade staršinovstva, udelenie práva levitom na vykonávanie služby Pánovi (4 Moj 8,10), odpustenie hriechov (3 Moj 24,14). V Novom zákone sa vkladaním rúk udeľujú neviditeľné božské sily, ktoré požehnane pôsobia na celú osobnosť, posilňujú celé telo a napomáhajú plniť všeobecné kresťanské povinnosti (Mk 5,23; Sk 9,12; Sk 28,8; Sk 6,6; 1 Tim 4,14).

Liturgické gesto vkladanie rúk sa používalo a používa vo viacerých obradoch. Ruky sa kladú na hlavu katechumena, počas chirotonie na jednotlivé hierarchické stupne kňazstva, počas vysluhovania pomazania chorých, pri krste na hlavu novokrstenca… Aj z toho vyplýva, že gesto vkladania rúk sa vykonáva iba na živých osobách a nikdy nie na mŕtvych, či na zvieratách alebo predmetoch.

Už v Starom zákone, ba aj vo všetkých starobylých náboženstvách je dvíhanie rúk považované za prirodzený výraz modlitebného obrátenia sa človeka k Bohu. V tomto trende pokračovali aj prví kresťania, pričom tomuto dvíhaniu rúk dali nielen osobitnú formu, ale aj zmysel. Kresťania totiž dvíhajú ruky nie vzpriamene, ale šikmo. Tertulián vysvetľuje tento postoj pripodobnením k ukrižovanému Ježišovi Kristovi: „My nielen že dvíhame ruky, ale ich aj rozpíname, aby sme tým napodobnili Kristove utrpenia a aby sme Ho vyznávali“.

Dvíhanie rúk pri modlitbe a bohoslužbe je podľa prirodzenosti základný zmyslový výraz túžby našej duše k Bohu, získanie pomoci, je výrazom radosti, vďačnosti a veselosti.

V byzantskom obrade sa toto liturgické gesto používa pri svätej božskej liturgii pri modlitbách a zvolaniach Nikto z tých…, Hore srdcia a Otče náš. Pri rozprestretí rúk sa lakte nemajú opierať o boky, no ruky sa samy majú voľne povznášať nahor.

Znamenie kríža je typickým kresťanským gestom a sprievodné slová – V mene Otca i Syna i Svätého Ducha – patria medzi najstaršie a najjednoduchšie modlitebné formuly.

O znamení kríža hovorí už svätý Cyril Jeruzalemský, ktorý svojich katechumenov takto poučuje: „Nehanbíme sa vyznávať Ukrižovaného. Konáme s dôverou znamenie kríža prstami na čele.“

Žehnanie sa znamením kríža sa uskutočňuje tak, že malíček a prsteník pravej ruky pritisne k dlani a ostatné tri prsty spoja sa dokopy. Takto zloženými prstami dotýkame sa najprv čela a spomíname meno Otca (čelo je miestom rozumu a najlepšie zodpovedá Bohu Otcovi, pôvodcovi sveta),  potom sa ruka spúšťa na prsia a dotýka sa ich a vyslovuje sa meno Syna (Ježiš Kristus zostúpil z nebies, z pravice Boha Otca, na  zem) a nakoniec sa dotýkame ramien (najprv pravé a potom ľavé rameno) a spomíname Svätého Ducha (Duch je symbol sily a moci, tak ako sú ramená miestom a symbolom sily).

Ruka, ktorou sa žehnáme je pravá, ako taká, ktorá pri pohyboch a úkonoch človeka je vo väčšom užívaní. Pohyb ruky zhora od čela k prsiam znamená narodenie Ježiša Krista od Otca a jeho zostúpenie dole na zem. Pohyb z pravej strany na ľavú znamená to, že Ježiš Kristus prišiel na svet z pravice Otca a zvíťazil svojou smrťou na kríži nad diablom, ktorý predstavuje ľavú stranu.

Znamením kríža vyjadrujeme vieru v základné tajomstvo kresťanstva, vieru v Svätú Trojicu a v oslobodenie ľudského pokolenia Ježišom Kristom na dreve kríža. Tiež má toto prežehnanie sa účinný význam. Vyvoláva v človeku blahodárne účinky, lebo odháňa od neho zlých duchov a udeľuje mu rôzne pozitívne dary.

Pod pojmom liturgické knihy sa rozumejú všetky tie knihy, v ktorých sa nachádzajú texty liturgických bohoslúžení, poriadok ich slúžení a ustanovenia. Liturgické knihy sú veľmi dávne, niektoré z nich, ako Evanjeliár, Apoštolár, Žaltár siahajú do časov apoštolov, iné boli zostavené sv. Otcami a inými cirkevnými autormi rozličných dôb. Takto sa nachádza v liturgických knihách zo 4. storočia tvorba sv. Bazila Veľkého, ktorý okrem vlastnej tvorby spísal všetko to, čo sa už pred ním zachovalo len v ústnej forme, alebo len čiastočne zapísané z minulých dôb. Ďalej tu patria sv. Ján Zlatoústy, sv. Gregor Naziánsky , sv. Efrém Sýrsky; z 5. storočia tvorba Romana Sladkopevca; zo 7. storočia sv. Sofróna Jeruzalemského patriarchu i Andreja Krétskeho; z 8. storočia: Jána Damaského a zo 9. storočia Teodora Studitu.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Prejavy úcty k Bohu sú duchovnej, vnútornej povahy. Preto modlitbu, vďaku a lásku treba prejaviť aj vonkajším spôsobom.

Telo patrí k človeku rovnako ako aj duch. Je mnoho dôkazov o tom, že všetky (aj tie najduchovnejšie) ľudské činy sú súčasne aj telesnými a že človek bez tela nie je schopný žiadneho činu. Preto je aj úcta k Bohu od svojho počiatku aj telesná. Nevzdávame úctu Bohu len svojím duchom a rozumom, ale aj svojím telom. Telesná úcta k Bohu sa navonok prejavuje činnosťou a prejavmi nášho tela: slovami, pohybmi a skutkami.

Liturgia je vrcholom, centrom kresťanského života. V nej Boh Otec v Ježišovi Kristovi posväcuje svet a Boží ľud skrze Ježiša Krista vzdáva najväčšiu úctu Bohu Otcovi. Okrem toho si prostredníctvom liturgie človek prisvojuje aj ovocie Kristovej obety, čiže ňou sa v nás uskutočňuje dielo spásy. Preto sa Cirkev veľmi usiluje, aby veriaci na tomto tajomstve neboli prítomní akoby cudzí a nemí pozorovatelia, ale aby sa na posvätnom úkone zúčastňovali vedome, nábožne a činne. Činnú účasť na liturgii prejavuje tým, že počúva Božie slovo, modlí sa, spieva…a vyjadruje jednotu celého zhromaždenia svojimi postojmi a úkonmi tela.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Kľačanie je výrazom pokánia, pokory a ľútosti. Podľa sv. Bazila Veľkého si je modliaci vedomý toho, ako ho hriech zrazil k zemi. Vo Svätom Písme je napísané, že Ježiš Kristus na Olivovej hore padol na kolená a začal sa modliť.(Lk 22,42). Skutky apoštolov opisujú ako Peter padol na kolená a začal sa modliť (Sk 9,40) a ako Pavol v Milete pokľakol s nimi a začal sa modliť (Sk 20,36).

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Sedenie je ďalším liturgickým postojom. Sedenie biskupa predstavuje symbol učiteľskej moci. Tento postoj prešiel do kresťanskej Cirkvi zo synagogálnej modlitby.

V byzantskom obrade celebrant spolu s prisluhujúcimi sedí počas čítania Apoštola. Pokiaľ neboli lavice, dovoľovalo sa sadnúť na zem pri čítaniach a kázňach. Avšak už v apoštolských časoch bolo sedenie bežným javom (Sk 20,9; 1 Kor 14,30). Je to teda aj postoj učiaceho sa. Napr. Mária sedela pri Ježišových nohách a počúvala jeho slovo (Lk 10,39).

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Státie patrí v byzantskej liturgii k základným liturgickým postojom. Svoj pôvod má ešte v Starom zákone. V knihe Genezis je napísané: „…Abrahám stál pred Pánom…“(Gn 18,22). V druhej knihe Kroník je napísané: „…všetci ľudia stáli pred Pánom…“ (2 Krn 20,13).

Stáť pri bohoslužbách a modlitbách je symbolom vzkriesenia Ježiša Krista, povznesenie sa do duchovnej oblasti a tento postoj pripomína človeku aj jeho osobné duchovné vzkriesenie.

Modlitba postojačky patrí medzi najstaršie formy modlitby. Sprevádzalo ju aj zloženie rúk na prsiach alebo zdvíhanie rúk. Státie je výrazom úcty pred Bohom. Vstávame totiž stále pred tým, koho si chceme uctiť. Ďalej státie je charakteristickým prejavom modliaceho sa. Dosvedčujú to fresky v katakombách, ikony, prví kresťanskí spisovatelia a predpisy rôznych cirkevných snemov.

Postoj státie je prejavom úcty pred Bohom a tiež prejavom slobody Božích detí, ktorých Ježiš Kristus krstom vzkriesil z otroctva hriechu a smrti. Postojom tiež vyjadrujeme radostné očakávanie príchodu Pána a jeho zmŕtvychvstania. Táto eschatologická črta je zjavná zo Zjavenia (Zj 7,9; 15,2), kedy vyvolení v nebi stojac velebia Boha. Preto kresťania stáli hlavne vo veľkonočnom období a v nedeľu.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

malá metánia – malá poklona

Pri malej poklone sa robí znamenie kríža na sebe a trochu sa skláňa hlava i plecia, no pri ktorej sa ruka nespúšťa ani po kolená, alebo až po zem pred znamením svätého kríža alebo po ňom. Táto malá poklona sa praktizuje v týchto prípadoch:

a) keď tí, čo pristupujú k svätému stolu, po prvý raz vchádzajú do svätyne a vychádzajú z nej; tí, čo robia túto poklonu, bozkajú aj svätý stôl;

b) na začiatku každej bohoslužby pri slovách: Požehnaný Boh nás..

c) na Svätý Bože, a to tri razy; taktiež : Tvojmu krížu…

d) na Poďte, pokloňme sa…, a to tri razy.

e) na trojité Aleluja pri konci stichov, a to tri razy.

f) keď sa spomínajú tri Osoby Najsvätejšej Trojice;

g) vtedy, keď niekto dostáva požehnanie od kňaza;

h) keď sa niekto postaví pred cárske dvere, aby niečo čítal alebo spieval, a keď stadiaľ po čítaní alebo spievaní odchádza;

ch) kedykoľvek niekto prechádza popri sv. oltári alebo ikonostase;

i) keď to predpisujú rubriky

Znamením sv. kríža, avšak bez sklonenia hlavy a pliec sa treba poznamenať aj na začiatku a na konci evanjelia.

Taktiež diakon má vzdať česť neveľkým úklonom hlavy a pliec pred kňazom, keď vychádza zo svätyne pred ikonostas na ekténie, alebo keď sa tam vracia.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Veľká metánia – veľká poklona

Pri veľkej poklone alebo veľkej metánii sa robí na sebe znamenie sv. kríža a celým telom sa padne na zem. Táto poklona sa praktizuje iba v čase Veľkého pôstu – štyridsiatnice a na Liturgii vopred posvätených darov.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

prednáša diakon, v prípade neprítomnosti kňaz. Nimi sa vyzýva liturgické zhromaždenie k uskutočneniu nejakého liturgického postoja alebo gesta, napr. „Skloňte si hlavy pred Pánom“, „V pokore kľaknime a v pokoji Pána Boha prosme!“. Vzťahujú sa aj na vnútornú disponovanosť účastníkov: „Vnímajme!“.

Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

(cirksl.) je bohoslužobná kniha, ktorá obsahuje texty troch liturgií: sv. Bazila Veľkého, sv. Jána Zlatoústeho a Liturgiu (Službu) vopred posvätených darov.

Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

– začína sa používať v 8. storočí

– symbolicky znamená kliešte, ktorými z nebeského prestola vzal cherubín žeravý uhlík a dotkol sa úst proroka Izaiáša

– prvotné prijímanie existovalo bez lyžičky

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Makarizmy – (z gréc. – blahoslavení, blažení) je aj názov tropárov, ktoré sa spievajú medzi jednotlivými veršami (obyčajne až po šiestom verši) blahoslavenstiev (blaženstiev) počas sv. liturgie. slúžia k tomu tropáre vybrané najčastejšie z tretej a deviatej ódy kánona na utierni.

Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

Malá jekténia – je skrátená forma Veľkej jekténie. Začína sa výzvou „Znova a znova modlime sa v pokoji k Pánovi“. Pokračuje dvoma poslednými prosbami veľkej jekténie a končí zvolaním (vozhlasom). Okrem sv. liturgie typikon ju predpisuje viackrát aj na iných bohoslužbách napr. na utierni, (na utierni Vzkriesenia po každej óde kánona).

Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

Malá večiereň – sa slúži v podvečer lítijných sviatkov. Kaftizma a veľká, prositeľná a suhubá jekténia celkom vypadnú. Stichyry na „Pane, k tebe volám“ – „Hospodi, vozvách“ sú štyri. Slúži sa pri zatvorených kráľovských dverách. (Večer sa potom slúži Veľká večiereň s lítiou). Malá večiereň nie je totožná s každodennou večierňou.

Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

Manna (hebr. nebeský chlieb) – potrava, ktorou Boh sýtil po púšti putujúci izraelský ľud (por. Gn 16 a Nm 11). Malozrné jedlo chutiace ako olejový resp. medový koláč.

Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

Mantia je široké mimoslužobné rúcho purpurovej farby, na predných koncoch ktorého sú vyšité 4 štvorcové tabuľky alebo rieky. Dve z týchto tabuliek vedú k prsiam a znamenajú dosky Starého zákona a zvyšné dve znamenajú dva zákony, Starý a Nový. Rieky znamenajú rieky živej vody, o ktorých hovorí Ježiš Kristus: „Rieky živej vody potečú zvnútra toho, kto verí vo mňa“ (Jn 7, 38).

Biskup má teda nosiť vo svojom srdci dve dosky Starého zákona a dve Starého a Nového zákona, z ktorých ako rieky budú vychádzať jeho ponaučenia i napomínania. Mantia teda znamená milosť učiteľstva, moc a plnosť biskupskej služby.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Marana tha (aram. „Pane, príď!“) – liturgické zvolanie pri Večeri Pánovej v prvotnej cirkvi (1 Kor 16, 22). Vyjadrovala vrúcnu túžbu po druhom Pánovom príchode.

Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

Margarity (gréc. perla) – malé častice v tvare kocky, ktoré kňaz vyreže na proskomídii z prosfory k cti svätých a k spomienke na živých i mŕtvych. Ukladá ich na diskose vedľa seba a okolo vykrojeného baránka.

Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

Žijeme v dobe, v ktorej sa kladú mnohé teologické otázky. Veľa z nich je planých, ale početné sú opodstatnené. Medzi ne patria aj otázky o „správnosti mariánskej úcty“ v dnešnej dobe. Cirkev sa už dvetisíc rokov vyjadruje k tomu, aká je správna mariánska úcta, kde sú jej omyly. Spomeniem len niekoľko dôležitých rozhodnutí magistéria, ktoré ochránili (vymedzili) zdravú mariánsku úctu.
Cyperský biskup Epifanius zo Salamíny (+403) poznal kresťanov kolyridiánov, ktorí obetovali Panne Márii dary ako Bohu (gr. kollyra bol chlieb, arabský koláč). Pre nich bola Mária akási polo-bohyňa či bohyňa. Blud kolyridiánov bol v 4. stor. na viacerých miestach odsúdený. Odvtedy pravoverní kresťania prinášajú obety len Pánu Bohu, nie Márii.
V stredoveku Katolícka cirkev (resp. Tomáš Akvinský, Theologická summa III., 25, 5; II-2-1., 103, 3) teologicky dokonale „terminoval“ úctu, ktorú treba preukazovať Bohu a ďalším tvorom (i Panne Márii):

1. Latria – klaňanie sa, bohopocta, patrí len Pánu Bohu.

Od bohopocty je druhovo i stupňovo odlišná dulia, ktorá je vyhradená stvoreniam:
2. Hyperdulia – nadúcta, patrí Matke Božej, Panne Márii.
3. Protodulia – prvotná úcta, patrí Jozefovi, pestúnovi Ježiša a manželovi Márie.
4. Dulia – úcta, patrí anjelom a ostatným svätým.

Toto delenie platí dodnes, por. konštit. Lumen gentium 50, 54, 66; KKC 347, 352, 957, 971.
Na sklonku 10. stor. boli zložené Litánie ku všetkým svätým (od neznámeho autora). Cirkev už tu – a potom vo všetkých ostatných litániách – gr. zvolania „eleison“ (po slovensky „zmiluj sa“) vyhradila len pre Pána Boha alebo pre Krista; nikdy nie pre Pannu Máriu či iných svätých.
V novoveku Cirkev neprijala pomenovanie Spoluvykupiteľka, lebo ono kladie na jednu rovinu dielo Krista a Márie, por. Kongregácia pre náuku viery, 22.4.1997. Pápež Ján Pavol II. (1978-2005), ešte predtým, dňa 9.4.1997 vyhlásil: „Panna Mária je Zvláštna Spolupracovníčka na diele vykúpenia.“
Zaujímavé bolo, že výraz Spoluvykupiteľka sa všeobecne nerozšíril, hoci sa aj oficiálne spomenul (v troch prípadoch: 13.5.1908; 26.6.1913; 22.1.1914). V bežnom učení (bez zaangažovania neomylnosti) ho použili pápeži Pius X. (1903-1914), Pius XI. (1922-1939) a Ján Pavol II. (1978-2005). Ján Pavol II. (1978-2005) ho použil len raz v príhovore v Mariánskej svätyni Alborada, v Ekvádore 31.1.1985 (L´Osservatore Romano, 11.3.1985). Avšak v enc. Redemptoris Mater pápež opísal dielo Márie bez tohto termínu.
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) úmyselne zahrnul mariológiu do ekleziológie. Urobil tak z pedagogických dôvodov, aby sa nezneužívala veľká úloha Márie v dejinách spásy. Koncil navrhol (por. konštit. Lumen gentium 66), aby mariánsky kult bol predovšetkým odpoveďou veriaceho ľudu na dané zjavenie a náuku viery. Mariánska zbožnosť sa má orientovať kristologicky a trinitárne, pričom sa nemá zabúdať ani na ekleziologický a ekumenický rozmer.
Druhý vatikánsky koncil (1962-1965) dal mariológii nový impulz a nové vymedzenie – obrazne sa dá vyjadriť nasledovne:
Chápanie úlohy Márie pred koncilom Chápanie úlohy Márie po koncile

To nové vymedzenie malo aj praktické dôsledky. Podľa vzoru pápeža Jána Pavla II. (por. encykliku Redemptoris Mater 31, 33, 42; por. apoštol. list – Rosarium Virginis Mariae 2, 43) i Svätého Otca Františka (por. modlitbu zverenia sa Márii zo dňa 13.10.2013) sa odporúčajú vo vzťahu k Panne Márii použiť termíny: zveriť sa; oddať sa; postaviť sa pod ochranu (namiesto starého „zasvätiť sa“). Svätý Otec František dňa 13.10.2013 na Námestí sv. Petra vo Vatikáne predniesol pred sochou Fatimskej Panny Márie modlitbu zverenia sa pod ochranu Nebeskej Matky – slovami: „Prijmi s materskou dobrotivosťou tento zverujúci úkon, ktorý dnes konáme s dôverou
pred týmto tvojím obrazom, ktorý je nám taký drahý.“
Je pravda, že teológia poznala dva základné druhy zasvätenia: – zasvätenie sa Pánu Bohu (zasvätenie v plnom zmysle slova); – zasvätenie sa svätcovi (napr. Panne Márii), čo je len analógia zasvätenia sa Bohu. Avšak pokrok v teológii i presnejšie používanie odborných termínov po Druhom vatikánskom koncile vedie Cirkev k tomu, aby výraz „zasvätenie“ vyhradila len pre obetovanie sa Bohu (por. Orientamenti e proposte per la celebrazione dell’anno mariano 26).
Prehĺbená mariológia koncilu (por. konštit. Lumen gentium 52-69), ktorá pokladá za nutné zdôrazniť rozdiel medzi najdokonalejším, najčistejším a najsvätejším Bohom – Stvoriteľom a najdokonalejším, najčistejším a najsvätejším človekom – stvorením (Pannou Máriou). Tu ide o rozdiel v podstate a nielen v stupni; preto „iné slovné vyjadrenie“ je patričné.

Použitá literatúra
Bartnik, C. S.: Matka Boża. Lublin: Standruk, 2003.
Bartnik, C. S.: Światło świata. Lublin: Wydawnictwo KUL, 1991.
Ján Pavol II.: Redemptoris Mater. Encyklika z r. 1987. Rím: SÚSCM, 1988.
Napiórkowski, S. C.: Błogosławić mnie będą. Lublin: TN KUL, 1990.
Napiórkowski, S. C.: Jak czcić Matkę Bożą? Niepokalanów, 1984.

zdroj: http://kbs.sk/obsah/sekcia/h/dokumen ty-a-vyhlasenia/p/dokumen ty-komisii-a-rad-konferen cie-biskupov-slovenska/c/ marianska-ucta-pod-ochran ou-magisteria

Autor: Mons. ThDr. Marián Chovanec

Martýr (gr.) – mučeník kresťanskej viery, prenasledovaný pre svoje presvedčenie.

Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

Martyrikon – spev k cti mučeníkov počas dennej modlitby hodín (dňa) časoslova.

Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

V sobotu pred touto nedeľou na ktorej si pripomíname posledný súd, Cirkev sa modlí za zosnulých, aby aj oni spoločne stáli na pravej strane pri poslednom súde. Táto sobota sa nazýva práve preto zádušnou.

V predvečer tohoto dňa (už v piatok večer), Cirkev pozýva k všeobecnej spomienke na všetkých zosnulých. Pri hľadaní zmyslu spojenia medzi Veľkým pôstom a modlitbou za zosnulých, je potrebné pamätať na to, že kresťanstvo je náboženstvom lásky. Veľká večerná večiereň za zosnulých v Mäsopôstnu sobotu slúži ako vzor všetkým ostatným spomienkam na zosnulých a opakuje sa ešte počas druhej, tretej a štvrtej soboty Veľkého pôstu. Sobota bola na tento účel vybratá z niekoľkých dôvodov:

1. Pán Boh si v sobotu odpočinul po stvorení sveta.

2. Ježiš Kristus v sobotu odpočíval v hrobe. Sobota sa tak stala symbolom večného pokoja, spoločenstva s Bohom a večného šťastia v Bohu.

3. Vo Veľkom pôste sa bohoslužby konali len v sobotu a v nedeľu. Zomrelí, aby neostali dlhší čas bez pomoci

Prvé pomenovanie samotnej nedele vychádza z toho, že ňou začína samotný pôst od mäsa (mjasopustná – opúšťame mäso) a druhé pochádza od čítania sv. Evanjelia, ktoré opisuje posledný súd.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Minea – obsahuje liturgické texty na sviatky a svätých každého dňa celého roka. Pretože sa delí na dvanásť častí, podľa jednotlivých mesiacov, podľa toho sa nazýva minea (mhnaion- od: mhn- mesiac). Každý deň celého roka má osobitnú službu t.j. večiereň a utiereň.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Misijné sestry – príslušníčky rehole, ktorú založila Matka Terézia z Kalkaty, nositeľka Nobelovej ceny za mier. Venujú sa najopustenejším ľuďom na celom svete, najmä na predmestiach veľkomiest.

Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

Mitra – ozdoba hlavy biskupa – je znakom koruny, pokrývky hlavy starozákonných veľkňazov.

Mitru nosil pôvodne iba alexandrijský patriarcha, kým všetci ostatní východní hierarchovia až do 16. storočia neužívali mitru pri bohoslužbách, okrem patriarchov. Od 17. storočia nosia mitru aj biskupi, ktorí až dovtedy ako kňazi mali počas bohoslužby nepokrytú hlavu.

Mitra má význam tŕňovej koruny Ježiša Krista a súčasne poukazuje na česť a slávu, ktorou nebeský Otec vyznamenal Spasiteľa a je znamením vysokej dôstojnosti, ktorú biskup získal od Ježiša Krista k vykonávaniu svätých úkonov a rozdeľovaniu darov vo svätých sviatostiach.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Modernizmus – v cirkevnej terminológii – je hromadný názov pre rozličné mylné náuky, ktoré sa zjavili na rozhraní 19. a 20. storočia a ktoré odsúdil pápež Pius X. (1903-1914). Niekedy sa nahrádza primeranejším názvom «modernistická kríza». Modernisti sa vo všeobecnosti snažili uviesť prejavy katolíckej viery do bližšieho vzťahu s vtedajšími sociálnymi, historickými, filozofickými a vedeckými názormi. Vychádzajúc z tejto perspektívy, zaujali voči Biblii kritický postoj a začali používať vedecké metódy protestantských biblistov.

Teoretický základ modernizmu spočíva na troch hlavných zásadách:

1/ Na agnosticizme (gréc. – nepoznateľný, nepoznaný), podľa ktorého je ľudské rozumové poznanie obmedzené na svet skúsenosti, a teda náboženské pravdy nemožno poznať rozumom.

2/ Na immanentizme (lat. – tkvejúci v samej podstate veci, vyplývajúci zo samej veci), podľa ktorého náboženstvo vzniká z princípu vitálnej immanencie, t. j. z potreby Boha, prebývajúcej v duši človeka. Viera teda nemá objektívny základ, náboženské pravdy nemajú objektívnu platnosť, ale majú pôvod a základ v našom vedomí (podvedomí), v cite a vnútornej skúsenosti.

3/ Na evolucionizme (lat. – vývin, vývoj), podľa ktorého náboženské pravdy sú zahrnuté do ustavičného podstatného vývoja, že ľudstvo a s ním pravda i viera sa vyvíjajú; že každá doba a každý národ má svoju vieru a táto so zreteľom na druhú dobu a iné kultúrne pomery je klamná.

Pôvodcami modernizmu sú A. Loisy vo Francúzsku a G. Tyrrel v Anglicku. Od roku 1903 sa dostávali modernistické diela na index. V roku 1907 Sväté Offícium pripravilo dekrét Lamentabili (3. júla 1907), ktorý odsúdil 65 modernistických téz. Pápež Pius X. vydal encykliku Pascendi dominici gregis (8. sept. 1907), kde ešte jasnejšie predstavil modernistické bludy a určil prostriedky, ako sa má zabrániť ich šíreniu. A. Loisy bol v roku 1908 exkomunikovaný.

Autor: PaedDr. František Dancák

Modlitby na kolenách – tri dlhšie modlitby, ktoré sú predpísané na večiereň v deň Zoslania Svätého Ducha. Uvádza ich výzva: „V pokore kľaknime a v pokoji Pána Boha prosme.“ Prítomní si kľaknú spolu s kňazom, a tak vypočujú modlitbu, ktorú prednesie kňaz. Modlitby obsahujú prosby na zoslanie Svätého Ducha, za odpustenie hriechov a za zomrelých. Prvá modlitba sa prednesie po prokimene, druhá po suhubej jekténii a tretia po piesni „Ráč nás, Pane“ – „Spodobi, Hospodi“. Modlitby na kolenách sú aj v molebenoch.

Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

Monarchianizmus (z gréc. monarchía = vláda jedného) uznával len jedinú božskú osobu. Jeden pôvod – jedna vláda. Bludná náuka a náboženské hnutie v 2.-4. storočí.

Už koncom 1. storočia židovskí bludári Cerinth a ebioniti popierali Kristovo božstvo. Dozvedáme sa to najmä z protibludárskeho spisu sv. Ireneja, jedného z najstarších tzv. starokatolíckych Otcov.

Koncom 2. storočia monarchianizmus učil, že v Bohu je len jedna osoba. Dozvedáme sa to z historicko-dogmatického spisu Tertuliána v ktorom predložil západnú náuku o Trojici a kristológii.

Podľa postoja k osobe Ježiša Krista, má monarchianizmus dva smery:

a/ dynamický (adopciánsky) monarchiánizmus, učí že Kristus je len obyčajný človek, ktorému sa dostalo moci ducha, Božej múdrosti. Aj keď nadprirodzeným spôsobom bol zrodený z Ducha a Svätej Panny, pri krste bol veľkou mierou vybavený božskou silou a Bohom prijatý za syna (adopcia).

Hlavnými stúpencami tohto bludu boli:

Theodot Koželuh z Byzancie, ktorý tento blud priniesol do Ríma okolo roku 190. Pápež Viktor I. (189-198) ho vylúčil z Cirkvi.

Pavol zo Samosaty, antiochijský biskup, ktorého synoda v Antiochii roku 268 zosadila ako bludára.

Biskup Photinus zo Sirmia, ktorého v roku 351 zosadila synoda v Sirmiu.

b/ modalistický (patripasiánsky) monarchianizmus, ktorý sa pridržiaval pravého Kristovho božstva a zároveň Božej jednoosobnosti, učil, že Otec sa stal v Ježišovi Kristovi človekom, za nás trpel a umrel (Pater passus est – patripasiáni).

Hlavnými stúpencami tohto bludu boli:

Noetus zo Smyrny, proti ktorému písal Hypolit Rímsky.

Praxeas, maloázijský vyznávač, proti ktorému bojoval Tertulián.

Sabellius (okolo roku 220) rozšíril tento blud aj na Svätého Ducha. Učil, že v Bohu je jedna hypostáza a tri prosopa (prosopon – herecká maska, rola, úloha). V stvorení sa vraj prejavuje jednoosobný Boh ako Otec, vo vykúpení ako syn a v skutkoch posvätenia ako Svätý Duch. Pápež Kalist (217-222) ho vylúčil z cirkevného spoločenstva.

Autor: PaedDr. František Dancák

Monštrancia (lat. ukazovať) – nádoba, v ktorej rímskokatolícka cirkev vystavuje Oltárnu sviatosť pod spôsobom chleba k verejnej poklone.

Autor: prof. ThDr. Vojtech Boháč, PhD.

Myro sa skladá z vody, oleja vína, aromatických olejov a 33 aromatických bylín. Veľký počet zložiek symbolizuje bohatstvo a rôznorodosť darov milostí Svätého Ducha.

Príprava oleja a vína sa začína pridaním aromatických bylín a olejov v Krížupoklonnú nedeľu (3. pôstna), čiže vo štvrtom týždni Veľkého pôstu. V pondelok svätého týždňa sa začína slávnostné varenie myra. V ten deň biskup posvätí svätenou vodou všetky zložky a náčinia potrebné k príprave a tiež zapáli oheň pod kotlami, ktorý udržujú kňazi a diakoni po celú dobu varenia. Po celý čas varenia sa čítajú evanjeliá, prípadne iné časti z Nového zákona.

Samotná konsekrácia myra sa robí vo Veľký štvrtok. Počas Veľkého vchodu na sv. liturgii sa prenesie myro zo žertveníka na oltár. Po časti premenenia v liturgii biskup konsekruje myro tým, že nad každou nádobou urobí znak kríža a pomodlí sa modlitbu, v ktorej prosí Boha o zoslanie darov Svätého Ducha na konsekrované myro.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Pokrstení sa pomažú svätým myrom, aby boli pečaťou Svätého Ducha označení

za svedkov a stali sa spolubudovateľmi Kristovho kráľovstva. (porov. CCEO, kán. 692)

Trvalo dosť dlho, kým sa myropomazanie začalo jasnejšie rozoznávať ako osobitná, od krstu odlišná sviatosť. Vskutku tvorilo spolu s krstom celkový obrad iniciácie, prijatia do Cirkvi. Nie je možné krst a myropomazanie od seba odlišovať tom zmysle, že krst sa vzťahuje na Ježiša Krista a myropomazanie na Svätého Ducha. Krst a myropomazanie nemajú k sebe vzťah ako Pascha a Zoslanie Svätého Ducha, ako keby krst dával človeku účasť na tajomstve Paschy, na živote zmŕtvychvstalého, a myropomazanie na tajomstve a živote Svätého Ducha. Je potrebné si uvedomiť, že všetky sviatosti stoja v znamení Paschy a sviatku Zoslania Svätého Ducha.

myropomazanie a spása
Čo sa týka spásonosnej účinnosti sviatosti myropomazania, nie je ľahké rozlišovať ju od účinnosti krstu, nakoľko sa tieto sviatosti vo východnej Cirkvi udeľujú spolu ako jediný obrad uvedenia do kresťanstva a preto sa v mnohom špecifická účinnosť myropomazania nevykryštalizovala.

V dobe cirkevných Otcov sa myropomazanie označovalo ako korunovanie a zavŕšenie krstu. Otcovia mu pripisovali plnosť Svätého Ducha a vyniesli tak na povrch osobný aspekt. Súčasne videli v myropomazaní zdokonalenie účasti na úlohách Ježiša Krista. Svätému Duchu Otcovia pripisovali tú úlohu, že odstránil neschopnosť a slabosť kresťanov a dal im rozumnosť a silu, ktorou premáhajú protivenstvá a organizujú Božiu Cirkev.

Tomáš Akvinský poukazuje na význam myropomazania pre život v spoločenstve. Svätý Duch totiž posilňuje pokrsteného, aby neohrozene vydával svedectvo o Ježišovi Kristovi. Myropomazaný kresťan sa stáva apoštolom, aby ohlasoval radostnú zvesť slovami a skutkami: „Buďte vždy pripravení obhájiť sa pred každým, kto vás vyzýva zdôvodniť nádej, ktorá je vo vás.“ (1 Pt 3,15). Ani prví kresťania nemali ľahký život pri evanjelizácii. Museli čeliť politickému a náboženskému nepriateľstvu. Učiteľ povedal: „Ak prenasledovali mňa, budú prenasledovať aj vás“ (Jn 15,20). Utrpenie je zložkou kresťanského života, svet poznačený hriechom, odmieta toho, kto žije podľa logiky lásky a pravdy. Ježiš Kristus premohol hriech sveta tým, že sa obetoval na kríži. Aj vo sviatosti myropomazania sa zračí tieň kríža, cesta kresťanov je vyznačená mučeníctvom. To isté vyplýva i zo skutočnosti, že pripodobnenie kresťana Ježišovi Kristovi nastáva vtedy, keď dostane pečať Svätého Ducha. Lebo poznačenie Svätým Duchom je poznačenie láskou. Svätý Duch nás učí rásť v láske. A na základe tohoto poznania si každý myropomazaný kresťan nielenže uvedomuje svoju zodpovednosť za svet, v ktorom žije, ale sa stáva aj spôsobilým túto zodpovednosť realizovať.

Aj v sviatosti myropomazania si môžeme všimnúť spoločné pôsobenie osôb Najsvätejšej Trojice.

Boh Otec potvrdzuje pokrsteného ako „svedka“, posiela mu Ducha, ktorý oživuje charizmy, zaktivuje v ňom nový spôsob života na základe kresťanskej viery

Boh Syn dáva myropomazanému účasť na svojom tajomstve smrti a zmŕtvychvstania a naplno ho potvrdzuje za svojho „svedka“

Boh Svätý Duch vedie a podporuje myropomazaného v službe, pobáda ho, aby zúžitkoval prijaté charizmy a aby bol naplno činný v Cirkvi.

Podstata Otca, svedectvo Syna a pôsobenie Svätého Ducha sú neoddeliteľné. Kto sa stal novým stvorením (krst), ohlasuje všetkým túto novinu slovom a životom (myropomazanie). Kto sa stal členom nového Božieho ľudu, stáva sa činným údom Kristovej Cirkvi.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Naozaj šťastný je človek, ktorému oporou je Boh. Je ako strom zasadený pri vode, ktorého korene sú v bezpečí. Nebojí sa, až príde horúčava. Jeho lístie stále zostáva zelené.
Skutočné spojenie s bohom je základom aj našej nádeje. Ale len vtedy, ak sme Bohu úpllne oddaní. Časopis 100+1, ktorý prináša zaujímavosti zo sveta, priniesol pred niekoľkými rokmi obrázok, na ktorom je záber, ako tréner kanadského hokejového mužstva páter Daniel Bauer má v Brne sv. liturgiu a podáva sv. prijímanie jednému z hráčov. Pod obrázkom bola i táto veeta: “Čím udivovali Kanaďania? Tlakom, tandemovými nájazdmi, veľkou bojovnosťou a vysokou morálkou.”
Áno, morálkou – ale treba dodať, že morálkou, ktorú tam sprevádzal katolícky kňaz… Takí boli vtedajší kanadskí hokejisti. Svoju nádej vkladali v Boha – a preto si získali aj sympatie mnohých.
Nespoliehajme sa ani my na ľudí, na svoje sily, ale na Boha, ktorý je naším pomocníkom (Ž40,18) vo všetkých našich životných situáciách. “Boh je naše útočište a sila aj najistejšia pomoc v súžení. Preto sa nebojíme, hoci by sa chvela zem…”(Ž 46,2 – 3).

Zdroj: DANCÁK, F.: Milostivý čas I. Prešov : Petra, 2000, ISBN 80-89007-03-1, s. 20- 21.

Nábederník je štvorhranné plátno, ktoré sa zavesuje za jeden zo štyroch cípov na pás na pravé bedro (od toho pochádza aj názov). Je symbolom duchovného meča, t.j. Božie slovo, ktorým je slúžiteľ vyzbrojený proti bludárom a ktorým poráža a zaháňa tých, ktorí neveria a ktorí sa ponorili do nečistého života.

Podľa Simeona Solúnskeho nábederník znamená víťazstvo nad smrťou a vzkriesenie Ježiša Krista.

Nábederník nosí iba biskup, ale získavajú ho tiež aj kňazi, ako čestné vyznamenanie za horlivosť a bdelosť pri obrane viery. Jedná sa buď o kňazov s vyššou hodnosťou alebo tých, ktorí majú aktívnu účasť v cirkevnej hierarchii (moci).

Prvé zmienky o používaní nábederníka pochádzajú zo 6. storočia.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Narukávniky sú spony, ktoré uťahujú rukávy stichára. Pripomínajú kňazovi, že aj on je Božím stvorením. Prvá zmienka o nich pochádza asi z roku 1054.

Narukávniky sú znakom pripravenosti bojovať s vrahom ľudskej duše a znakom oslavy všemohúcnosti a sily pravice Pánovej, ako v SZ konala zázraky /Ex 15,16/, tak i teraz premieňajúca chlieb a víno na Telo a Krv Ježiša Krista. Ruky kňaza, ktorými udeľuje požehnanie a koná bohoslužbu, to už nie sú jeho ruky, ale pravica Ježiša Krista (Alexander Schmemann).

Znamenajú tiež Božiu silu, ktorá posiluje tých, ktorí vykonávajú sväté úkony a zároveň pripomínajú putá, ktorými boli zviazané ruky Ježiša Krista v čase Jeho utrpení, keď bol vedený k Pilátovi.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Týždeň pred touto nedeľou sa volá – Sedmica vsejadnaja – alebo tzv. voľný týždeň (voľnica). Počas tohto týždňa v stredu a piatok nie je pôst. Táto prax chce odlíšiť veriacich byzantského obradu od Arménov – monofyzitov, ktorí sa po tieto dni postia. Ďalší dôvod pochádza z myšlienky predchádzajúcej nedele. Pôst nemá robiť veriaceho nadutým ako farizeja, ktorý sa chváli, že sa postí dva razy do týždňa. Je to týždeň duchovnej radosti a potechy, akými sú aj všetky ostatné „voľné“ týždne liturgického roku.

Ústrednou myšlienkou tejto nedele je podobenstvo o márnotratnom synovi (Lk 15,11-32). Toto podobenstvo sa pokladá za jednu z najkrajších statí Svätého Písma. Odzrkadľuje sa tu najväčšie Božie milosrdenstvo a hlboká kajúcnosť človeka.

Cirkev pripomína veriacemu človeku, čo opustil a stratil. A počujúc jej hlas si má spomenúť na to, čo sa spieva v kondáku tohoto dňa: Nerozumne som sa vzdialil od tvojej otcovskej slávy a premrhal bohatstvo, ktoré si mi daroval. Avšak hlasom márnotratného syna k tebe volám: – Zhrešil som pred tebou, štedrý otče, prijmi ma späť kajúceho sa, prijmi ma ako jedného zo svojich sluhov”.

Liturgickou zvláštnosťou tejto nedele, ale aj dvoch nasledujúcich nedieľ, je to, že na utierni sa po slávnostných a radostných žalmoch polyjeleja, spieva smutný a nostalgický 137 žalm: “Na brehu Babylonských riek tam sme sedávali a plakali, keď sme si spomínali na Sion. A tí, čo nás trápili, žiadali veselosť – Zaspievajte nám nejaké piesne sionské ! – akože môžeme spievať radostnú pieseň Pánovu v cudzej krajine ? Jeruzalem, keby som zabudol na teba, nech mi odumrie moja pravica. Nech sa mi jazyk prilepí o ďasná, ak sa nebudem rozpomínať na teba, ak nevyvýšim Jeruzalem za vrchol svojej radosti…

Je to žalm vyhnanstva. Spievali ho Židia počas Babylonského zajatia, spomínajúc na svoje sväté mesto Jeruzalem. Tento žalm sa stal navždy piesňou človeka, ktorý si uvedomuje svoje oddelenie od Boha a uvedomujúc si toto, stáva sa opäť človekom, tým, ktorý sa nedokáže nikdy plne uspokojiť ničím v tomto padlom svete, preto svojou prirodzenosťou a poslaním je pútnikom. Tento žalm odhaľuje samotný veľký pôst ako putovanie a pokánie – ako návrat k Bohu.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Svoje pomenovanie dostala táto nedeľa podľa state Evanjelia, ktoré sa číta na sv. liturgii a je centrálnou myšlienkou tejto nedele (Lk 18, 10 – 14). Na tomto Ježišovom podobenstve Cirkev poukazuje na dva typy ľudí, na dva postoje, ktoré je možné pred Bohom zaujať. Buď človek prijme mýtnikovu pokoru, a bijúc sa do pŕs bude volať: “Bože, buď milostivý mne hriešnemu!” alebo uprednostní správanie farizeja. K tej prvej voľbe pobádajú veriaceho človeka aj liturgické texty tejto nedele. Napríklad v kondáku sa spieva:

“Chráňme sa pyšných rečí farizeja. Od mýtnika sa naučme pokore. Pokorným hlasom kajúcne volajme: – Spasiteľ sveta, očisť svojich služobníkov-.”

Prvou liturgickou zvláštnosťou predpôstneho obdobia ,okrem týchto textov, je aj to, že sa na utierni po čítaní sv. Evanjelia a 50-tého žalmu spievajú kajúce tropáre. (Dvere pokánia otvor mi Darca života, lebo môj duch hneď zrána sa obracia k Tvojmu sv. chrámu. … Na cestu spasenia uveď ma Bohorodička, lebo hriechmi som si poškvrnil dušu a v nedbalosti o spásu prežil celý svoj život… Mysliac na množstvo zla, ktoré som vykonal, bojím sa, ja ničomný, strašného súdneho dňa, ale dúfam v milosť tvojho zľutovania a ako Dávid volám k tebe: – Zmiluj sa Bože nado mnou, pre svoje veľké milosrdenstvo).

Príprava na veľkopôstne obdobie teda začína hľadaním a modlitbou o pokoru, ktorá je začiatkom ozajstného pokánia. pokánia.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Prvá nedeľa po Svätej Päťdesiatnici je zasvätená úcte Všetkých svätých. V túto nedeľu si Cirkev uctieva tých, ktorí sú ovocím darov Svätého Ducha. História úcty svätých sa rodí smrťou prvých mučeníkov. K úcte mučeníkov sa neskôr radí aj úcta apoštolov, biskupov, askétov, rehoľníkov a rehoľníc.

Liturgický kalendár má na každý deň predpísanú úctu určitého svätého. Svätých je však oveľa viac ako je dní v roku a ani mená všetkých svätých nie sú známe. Z túžby uctiť si všetkých svätých vzniká v Cirkvi sviatok Všetkých mučeníkov, ktorý bol známy už na konci 4.storočia. Oslava tohto sviatku sa konala v prvú nedeľu po Svätej Päťdesiatnici. Napr. Ján Zlatoústy nám zanecháva svedectvo: „Ešte neminulo sedem dní od slávenia Päťdesiatnice a znovu nás zhromaždila úcta k mučeníkom“. Bol to však aj stály (nepohyblivý) sviatok liturgického roka, pretože napr. v Edese slávili spomienku Všetkých mučeníkov 13.mája. Teda slávenie spomienky Všetkých mučeníkov nebolo jednotné, aj keď to už bol pomerne rozšírený sviatok na Východe. Neskôr sa tento sviatok premenoval na sviatok Všetkých svätých. Konkrétne okolnosti, či čas tejto zmeny nie sú zaznamenané v žiadnych svedectvách.

Západná cirkev slávi pamiatku Všetkých svätých 1.novembra. V začiatkoch však tiež nebol určený presný termín slávenia a teda aj tu slávenie tejto spomienky bolo nejednotné. Existujú záznamy o prvej nedeli po Päťdesiatnici, ale spomína sa aj 13.máj. Pápež Gregor III. posvätil v 8.storočí v Bazilike sv. Petra kaplnku k úcte Všetkých svätých. Presný dátum posviacky je neznámy, ale od toho času sa v niektorých krajinách začal sláviť sviatok Všetkých svätých 1.novembra. V 9. alebo 10.storočí sa v Západnej cirkvi 1.november stáva všeobecne rozšíreným sviatkom Všetkých svätých.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Sviatok Paschy má najdlhšie poprazdenstvo – 40 dní, ktoré trvá do sviatku Nanebovstúpenia Pána. Nedele v tomto veľkonočnom období sa vyznačujú tým, že sú pomenované podľa udalosti opisovanej v evanjeliu, ktoré je predpísané na danú nedeľu.

Tomášova nedeľa
Tomášova nedeľa dostala názov podľa udalosti sv. evanjelia, kde sa opisuje stretnutie Tomáša so vzkrieseným Ježišom Kristom. Táto nedeľa má aj iné pomenovania: Nedeľa Antipaschy (táto nedeľa bola pre prvých kresťanov zopakovaním sviatku Paschy), Biela nedeľa (pokrstení počas Veľkej soboty práve v túto nedeľu odkladali biele rúcho, ktoré dostali pri krste), Sprievodná nedeľa (bol zvyk v túto nedeľu konať sprievody na cintoríny a tam sa modliť za zosnulých), Nedeľa obnovy (Ježiš Kristus svojím príchodom obnovil v apoštoloch radosť zo svojho vzkriesenia).

Nedeľa o myronosičkách
Evanjelium tejto nedele pripomína, že k viere sú potrebné aj skutky, tak ako ich prejavili nositeľky myrhy.

Nedeľa o porazenom
V evanjeliu tejto nedele vzkriesený Kristus každému ponúka duchovné uzdravenie a tiež precitnutie zo sna hriechu.

Stred Päťdesiatnice
Toto liturgické obdobie začína v stredu po Nedeli o porazenom a trvá 8 dní. Základ tohto slávenia vzala Cirkev zo sv. evanjelia sa hovorí, že Ježiš Kristus v polovici sviatku stánkov vošiel do chrámu a začal vyučovať.

Nedeľa o Samaritánke
Evanjelium tejto nedele upozorňuje na hriechy tela a na veľkú ťažkosť z vyslobodenia sa z ich zovretia.

Nedeľa o slepom
V evanjeliu sa hovorí o tom, že nie je iba telesná, ale aj duchovná slepota.

Stredou v tomto týždni sa končí veľkonočný čas. Všetko okrem čítaní na sv. liturgii sa berie ako na Veľkonočnú nedeľu, prepustenie krížom. Po záverečnom požehnaní kňaz okiadza plaščenicu a za spevu tropára ju odkladá z oltára. Tu je použitá symbolika sprítomňujúca Ježiša Krista odchádzajúceho do neba k Otcovi.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Oktoich alebo osmohlasník obsahuje službu na jednotlivé dni týždňa. Na každý deň týždňa je tu služba večierne, povečeria, utierne i blaženstvá na liturgii. Na nedele je okrem toho služba malej večierne a polnočnice. Sedem takýchto slúžení pripadajúcich siedmim dňom týždňa, ktoré sa spievajú celý týždeň na jeden hlas sa nazývajú hlasom a nakoľko takých hlasov je osem, podľa toho kniha, v ktorej sa nachádzajú sa nazýva osmohlasník, oktoich.

Oktoich obsahuje v každom hlase:

Na nedeľu – malú a veľkú večiereň, t.j. stichiry na Pane ja volám a na veršových slohách, kánon Bohorodičky na povečerie, kánon Sv. Trojici na polnočnici, sedaleny, ipakoj, stepenny, prokimen utierne a tri kánony utierne, t.j. voskresný, krestovoskresný a bohorodičný, taktiež stichiry na chvalite a blaženstvá na liturgii.

Na pondelok – službu anjelom

Na utorok – službu Jánovi Krstiteľovi

Na stredu – službu Krížu a Bohorodičke

Na štvrtok – službu apoštolom a otcovi Mikulášovi

Na piatok – službu Krížu

Na sobotu – službu svätým

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD

Olej už v starom zákone bol predpísané na liturgické účely, čím sa pre bohoslužbu stal najdôstojnejší, najlepší a najvhodnejší.

Olivový olej dáva nielen svetlo, ale užíva sa aj k príprave jedál a svojím zložením pridáva chuť pokrmom. Okrem toho tiež hojí rany, zmierňuje bolesti, posilňuje telo, ak sa ním pomaže (robí ho totiž elastickým a pružným – atléti, či zápasníci pred súťažami).

Pri slávnostných príležitostiach si Žid natieral vlasy a tvár olejom, ktorý je znamením radosti (Ž 103). Pre tieto atribúty bol olej už v Starom zákone obrazom „Božieho Ducha“, v dôsledku čoho vyvolené osoby, ktoré boli povolané k svojmu stavu, museli byť osobitným spôsobom vyzbrojené Božím Duchom.

Olivový olej je tak symbolom hojnosti, preto sa aj v kresťanstve veľmi skoro začal používať ako symbol milosti a darov Svätého Ducha.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD

Omofor je najvýznamnejšie a najdôležitejšie biskupské liturgické rúcho, bez ktorého biskup nemôže konať ani jeden dôležitý biskupský posvätný úkon. Je teda výhradne biskupským rúchom a kladie sa na obidve ramená biskupa. Takto predstavuje najprv stratenú a potom nájdenú ovečku, ktorú Ježiš Kristus vzal na svoje plecia a priviedol k Bohu Otcovi. Omofor teda, podľa Otcov Cirkvi, znamená vtelenie Boha Slova, pretože On, nájduc nás, stratenú ovcu, nosil na svojich pleciach.

Týmto bohoslužobným odevom sa symbolizuje vykúpenie ľudského pokolenia a prijatie ľudskej prirodzenosti Ježišom Kristom.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Orár je rúcho, ktoré nosí diakon na ľavom ramene. V židovských synagógach sa dávalo ľudu pri čítaní Písma znamenie (z vyvýšeného miesta) – ľanovým obrúskom alebo stuhou – keď bolo potrebné, aby ľud odpovedal na konkrétnu výzvu.

Podobne, keď diakon dvíha orár, dáva ním znamenie, upozorňuje na dobu, kedy má buď on alebo liturgické zhromaždenie modliť sa niektorú konkrétnu modlitbu alebo aby sa vykonal nejaký konkrétny bohoslužobný úkon.

Etymológia slová orár má niekoľko podaní:

1. Je odvodzovaný od latinského slova os, oris, ústa – majúc na zreteli to, že typom orára je plátno, ktoré bolo v prvotnej kresťanskej Cirkvi kladené na ľavú stranu vrchného rúcha na utieranie úst a potu z tváre;

2. Tiež je odvodzovaný od latinského slova orare – modliť sa, lebo diakoni upozorňujú veriacich na čas modlitby;

3. V mnohých prípadoch je odvodzovaný od gréckeho slova óra, doba, čas alebo óro, orán, strážim, pozorujem, lebo diakon ukazuje orárom na dobu modlitby a spevákom dobu spevu;

4. Simeon Solúnsky zasa toto slovo odvodzuje od slova óraizein, zdobiť, pretože orár ozdobuje diakona milosťou a veľkoleposťou Božej slávy, že ním zakrýva tvár ako šestorokrídli serafíni, ktorí dvoma krídlami zakrývajú svoju tvár, dvoma nohy a dvoma lietajú volajúc a spievajú na Božiu chválu.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Panagia je malý obrázok z emailu, striebra a zlata, alebo z inej drahocennej látky s vyobrazením Ježiša Krista a Presvätej Bohorodičky s dieťaťom, ktorú nosí biskup na prsiach na znak toho, že nosí Krista v srdci a že sa odhodlal k nasledovaniu Jeho Presvätej Matky.

Pôvodne to bola v starobylosti malá schránka s ostatkami svätých, ktorú pôvodne nosili predstavení kláštorov a biskupi.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Tento sviatok sa oslavuje vždy 40 dní po Pasche. Patrí medzi veľké Pánove sviatky a má 9 dní poprazdenstva. V prvých troch storočiach neexistuje žiadna zmienka o tomto sviatku. Medzi odborníkmi na liturgiu prevláda názor, že v prvých troch storočiach bol sviatok Pánovho nanebovstúpenia spojený so sviatkom svätej Päťdesiatnice. V 4.storočí však sviatok sa stáva už všeobecne známym, ba dokonca je na mnohých miestach považovaný za „celospoločenský“ sviatok. V 4.storočí dala cisárovná Helena postaviť chrám ku sviatku Pánovho nanebovstúpenia na Olivovej hore.

Liturgia tohto sviatku má tiež niekoľko zvláštností. Namiesto niektorých častí liturgie (po svätom prijímaní až po samotné prepustenie) sa spieva spev typické pre toto obdobie Bože vznes sa nad nebesá…

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD

Pás je rúcho, ktorým sa kňaz opasuje a priviazuje stichár a epitrachil. Prvé svedectvá o používaní pásu ako bohoslužobného rúcha pochádzajú z 2. storočia. Zavedenie pásu bolo potrebné kvôli tomu, aby sa kňaz pri chôdzi mohol lepšie pohybovať, lebo inak by mu bez pásu prekážal epitrachil.

Pás, podľa Áronovho pásu /Ex 28,39/, zodpovedá zlatým pásom anjelov prepásaných cez prsia /Zjv 15,6/, na znak sily svojej prirodzenosti, poslušnosti, pripravenosti, čistoty a česti a bezúhonnosti k službe. Pás teda znamená silu, danú kňazovi od Ježiša Krista, ktorá premáha žiadosti tela, ktoré v ľadvinách a bedrách majú svoje sídlo.

Existujú tiež názory, že pás symbolizuje obrúsok, ktorým sa Kristus opásal, keď umýval nohy svojim učeníkom. Podľa slov Simeona Solúnskeho sa kňaz opasuje preto, že prijíma väčšie jarmo a zaväzuje sa slúžiť sa starať sa o svoje kňazské dielo a znamená tiež posvätenie tela spoločne s dušou.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Pascha – zmŕtvychvstanie Ježiša Krista je najstarší, najväčší a najradostnejší sviatok liturgického roku. V liturgických knihách môžeme nájsť aj ďalšie pomenovania pre tento sviatok: Svätá a Veľká nedeľa Paschy, Svätá Pascha, Deň svätej Paschy, Svetlé Kristovo vzkriesenie.

Slovo Pascha pochádza z hebrejského slova Pesach, čo znamená prechod. Historický základ sviatku je v pobyte Izraelitov v Egypte, kde boli otrokmi Egypťanov. Boh posiela vodcu Mojžiša, aby ich vyviedol zo zajatia. Po vyslobodení z Egypta, previedol Boh Izraelitov cez Červené more ako po súši. Toto bol ten prechod. Židia potom každoročne spomínali na udalosť východu – prechodu zo zajatia práve na Veľkú noc.

Pre apoštolov a prvých kresťanov sa Pascha – prechod stala symbolom iného prechodu. Prechodu Ježiša Krista zo života do smrti a zo smrti do života. Vznikli však dohady, kedy sláviť sviatok Paschy v kresťanských spoločenstvách. Stávalo sa totiž to, že niektoré kresťanské spoločenstvá slávili kresťanskú Paschu spoločne so židovskou Veľkou nocou. Až 1. Nicejský snem v roku 325 vydal ohľadom slávenia Paschy následovné nariadenia:

1. Sviatok Veľkej noci sa má sláviť v nedeľu, ktorá nasleduje po splne mesiaca po jarnej rovnodennosti. Môže pripadnúť na jednu z nedieľ medzi 22. marcom a 25.aprílom. Ani skôr a ani neskôr sa nesmie sláviť sviatok Veľkej noci.

2. Ak by na ten istý deň pripadla židovská Veľká noc, kresťanská Veľká noc sa prenáša na ďalšiu nedeľu.

Utiereň vzkriesenia
Utierni vzkriesenia predchádza polnočná pobožnosť, počas ktorej sa prenáša plaščenica na oltár. Utiereň sa začína zvyčajne o polnoci alebo v skorých ranných hodinách. Začína sa sprievodom okolo chrámu za spevu stichiry Vzkriesenie tvoje Kriste Spasiteľu… Kňaz po ukončení sprievodu, pred zatvorenými chrámovými dverami, začína samotnú utiereň. Po úvodnom zvolaní spieva kňaz (1x) a potom veriaci (2x) tropár vzkriesenia Kristus slávne vstal zmŕtvych… aj s príslušnými veršami. Po týchto spevoch kňaz svätým krížom otvára chrámové dvere a ako prvý vstupuje do vysvieteného chrámu. Otvorenie dverí symbolizuje víťazstvo Ježiša Krista nad smrťou a podsvetím, ale najmä skutočnosť, že svojím zmŕtvychvstaním otvoril človeku dvere o raja. Po vstupe do chrámu sa spieva Veľká ekténia a nasleduje veľkonočný kánon. Je dielom sv. Jána z Damasku. Po kánone nasledujú veľkonočné slohy s veršami, počas ktorých sa uctievajú bozkom svätý kríž a Evanjelium. Utiereň sa završuje veľkým prepustením, s trojitým veľkonočným pozdravom a s krížom.

Svätá božská liturgia
Aj svätá liturgia má v deň Paschy niekoľko zvláštností. Po úvodnom zvolaní spieva kňaz (1x) a potom veriaci (2x) tropár vzkriesenia Kristus slávne vstal zmŕtvych…Evanjelium sa na liturgii číta v rozličných jazykoch. Je to symbol toho, že učenie Ježiša Krista je ohlasované v rozličných krajinách sveta a tiež rozličným národom. Aj namiesto niektorých častí liturgie (od výzvy k svätému prijímaniu až po samotné prepustenie) sa spieva tropár vzkriesenia.

Večiereň na Veľkú noc
Po úvodnom zvolaní spieva kňaz (1x) a potom veriaci (2x) tropár vzkriesenia Kristus slávne vstal zmŕtvych… aj s príslušnými veršami. Po veľkej ekténii nasledujú slohy na Pane ja volám z druhého hlasu. Na večierni sa koná vchod s kadidlom a Evanjeliom, nakoľko sa neskôr číta aj evanjelium (Jn 20,19-23). Po prvej veršovej slohe hlasu sa spievajú veľkonočné slohy (ako na utierni), počas ktorých sa uctievajú bozkom svätý kríž a Evanjelium. Prepustenie je veľké ako na utierni.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Plaščenica je obdĺžnikové plátno s vyobrazením Ježiša Krista v hrobe alebo je na nej znázornená celá scéna jeho sňatia z kríža a uloženia do hrobu. Okolo tohto vyobrazenia je napísaný tropár Veľkého piatku Ctihodný Jozef…Plaščenica symbolizuje to plátno, do ktorého bolo zavinuté telo Ježiša Krista. Napriek tomu, v obradoch Veľkého piatku a Veľkej soboty sa nenachádza zmienka o plaščenici viac než pol druha tisícročia.

Počas prvých storočí kresťania v Jeruzaleme uctievali svätý Kríž, ktorý našla sv. Helena. Na Veľký piatok vyšli na Golgotu, biskup držal pred sebou drevo Kríža, veriaci ho uctievali bozkom, hlbokou poklonou a odchádzali. Zvyk uctievania svätého Kríža prešiel neskôr z Jeruzalema aj do Byzantskej cirkvi. Na Veľký piatok na utierni po piatom evanjeliu biskup (alebo kňaz) vyniesol svätý Kríž do stredu chrámu. Pri slovách „klaniame sa strastiam tvojím Kriste…“ kňaz a veriaci robili tri veľké poklony a potom si bozkom uctievali svätý Kríž.

V 16. storočí sa udomácňuje zvyk niesť plaščenicu s vyobrazením scény ukladania do hrobu počas vchodu s Evanjeliom po veľkom chválospeve na Veľkú sobotu. V tom istom storočí dostáva plátno s ikonou Ježiša Krista definitívne názov plaščenica. Tento bohoslužobný predmet vznikol z „vozduchu“, ktorý sa používal pri svätej liturgii ako prikrývka svätých darov. Už v 14. storočí sa objavujú prvé vozduchy a vyobrazením scény uloženia Ježiša Krista do hrobu. Rukopisy bohoslužobných poriadkov do 16. storočia nehovoria nič o obrade ukladania plaščenice do hrobu. Tento zvyk sa udomácnil až v 16. storočí. Počas 17.-18. storočia však celá Východná cirkev prijala obyčaj ukladania plaščenice do hrobu.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Poddiakoni sú spomenutí na západe Kornéliusom a sv. Cypriánom v polovici III. storočia. V gréckej cirkvi sa poddiakoni začínajú objavovať neskôr, za čias Atanáza Veľkého, koncom IV. storočia.

Poddiakoni mali pripravovať bohoslužobné predmety a počas liturgie ich podávať diakonom. Ich úloha bola spočiatku oveľa skromnejšia ako služba diakonov, spomína to aj Laodicejský snem (r. 361). Po tomto sneme sa zakázalo poddiakonom nosiť orár, ktorý je povinný pre diakona. Nemali sedieť v prítomnosti diakona. Diakonom mali poddiakoni vzdávať takú úctu, aká sa preukazuje kňazom.

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Veľký pôst sa začína, na základe liturgického počítania času v byzantskom obrade, večer v Syropôstnu nedeľu kajúcou večierňou. Táto večiereň sa začína slúžiť vo svetlých rúchach. Po prokimene, ktorý je tým liturgickým momentom začiatku Veľkého pôstu. Svetlé rúcha sa odkladajú, svetlá sa zhasínajú a zatvárajú sa cárske dvere. Ďalšie časti tejto pôstnej večierne poukazujú na cieľ Veľkého pôstu, postiť sa a konať skutky milosrdenstva, aby bol veriaci hodný vidieť Kristovo utrpenie a aj Jeho slávne vzkriesenie.

Po prvýkrát sa na večierni číta aj veľkopôstna modlitba sv. Efréma Sýrskeho spojená s poklonami. Po ukončení večierne nasleduje obrad odpustenia. Kňazi a ľud navzájom prosia jeden druhého o odpustenie. Vzájomné zmierenie je prvým krokom v duchovnej obnove, ktorá bude prebiehať počas veľkopôstnych dní. Tento obrad sa vyvinul v kláštoroch, kde sa mnísi pred začiatkom pôstu, práve v nedeľu večer pozdravovali bozkom pokoja a zmierenia. Tento krásny a starobylý zvyk sa postupom času z mnohých chrámov vytratil. Avšak jeho hlboký význam a opodstatnenie podnietilo mnohých duchovných prijať túto prax.

Takáto prax predpôstneho obdobia je v latinskej cirkvi neznáma, avšak na Východe je tradícia osobitnej prípravy na Veľký pôst starobylá. Už veľkí kazatelia a znalci duchovného života 4. storočia, akými boli sv. Bazil Veľký, sv. Ján Zlatoústy, Cyril Alexandrijský a iní nám zanechali svoje kázne a slová, v ktorých poukazujú na pôst, ktorý očakávame, nie prežívame.

Cieľom predpôstneho obdobia je obnoviť vzťah človeka k Bohu a takto mať čo najväčší duchovný osoh z pôstu. Príkladmi zo Sv. písma, ktoré Cirkev po tieto dni veriacim predkladá, sa má veriaci človek povzbudiť na pravú modlitbu, kajúcnosť a hlbokú ľútosť nad hriechmi. Taktiež nadobudnúť správny postoj k Bohu, v ktorom má vidieť milosrdného Otca, ale aj spravodlivého sudcu. Všetko tu vedie človeka k tomu, aby zanechal pýchu a nadutosť farizeja, pokorne sa modlil ako mýtnik, kajal sa ako márnotratný syn, mal bázeň pred Božím súdom a oplakával svoje priestupky ako praotec Adam. Aby prijal námahy pôstu počas Štyridsiatnice, nasledujúc tak svojho Spasiteľa, ktorý sa štyridsať dní postil v jordánskej púšti.

Prestol je ďalším vyjadrením kultu, spojeným s prinášaním obety Bohu. Vychodiac z archy „Noe postavil Pánovi prestol a … priniesol na ňom obetu” (Gen 8, 20). Je to symbolické gesto, prítomné vo všetkých náboženstvách. Vyjadruje poďakovanie za prijaté dobrodenia, podriadenie sa, vzývanie a uzmierenie. Prestol, ktorý bol dôležitým prvkom v kulte starého Izraela, sa nakoniec stáva jediným centrom najprv v stánku stretnutia v Mojžišových časoch, potom v Šalamúnovom chráme.

Aj Kristus sa naň odvoláva, keď vyčíta predstaveným národa: „Čože je viac: dar či stôl, ktorý ten dar posväcuje? Kto teda prisahá na svätý stôl, prisahá naň i na všetko, čo je na ňom: a kto prisahá na chrám, prisahá naň i na toho, ktorý v ňom býva. A kto prisahá na nebo, prisahá na Boží trón i na toho, čo na ňom sedí“ (Mt 23, 19-22).

V mystagógii východných otcov kresťanský prestol získava dokonalosť svojej mnohostrannej symboliky v sile liturgického slávenia. Znázorňuje zároveň všetky stupne svätej typológie od svojho predobrazu v Starej zmluve k svojmu plnému významu v Novej zmluve. Kresťanský prestol je takto zároveň zavŕšením Svätyne svätých starého chrámu, prestolom – Golgotou novej obety a stolom poslednej večere, ktorú symbolizuje, hrobom Pána, miestom zmŕtvychvstania, prameňom každej sviatostnej milosti, ktorá k nám prichádza z prestola, a stolom nebeskej liturgie, ktorej ikonou je liturgia Cirkvi.

Východne od prestola uprostred polkruhu steny sa nachádza na vyvýšenom mieste vrchný stolec (hornoje siďališče, tronos), kde sedí biskup v čase čítania apoštola počas svätej liturgie a predstavuje Krista. Po oboch stranách sú súbežne ďalšie stolce, na ktorých sedávajú kňazi, ktorí slúžia s biskupom a predstavujú apoštolov.

Vľavo od prestola je žertveník (protésis). Na ňom sa pripravujú chlieb a víno k preneseniu na prestol. Tam sa predkladajú aj kresťanmi prinesené dary. Pretože sa pri proskomídii poukazuje na príbehy o narodení a úmrtí Ježiša Krista, predstavuje jaskyňu, ako miesto narodenia a hrob, v ktorom bol pochovaný.

Vpravo od prestola je tzv. diakonik resp. sakristia, kde sa ukladajú rúcha a cirkevné knihy. Diakonikon sa nazýva preto, lebo stráženie týchto vecí bolo povinnosťou diakonov, ktorí boli vždycky pripravení k svätej službe. Kvôli tomu boli aj vždy zobrazovaní s orárom v ruke. Niekedy je to iba stôl, kde sa oblieka kňaz, no dnes sú to miestnosti, častokrát z obidvoch strán chrámu, pristavané zvonku. Keď sú dve, jedna je vyhradená pre kňaza a diakona k obliekaniu.

Sviatok Presvätej Bohorodičky Spolutrpiteľky je posledným pohyblivým sviatkom, ktorý závisí od sviatku Paschy. Pôvodne sa táto spomienka slávila v druhý piatok po Päťdesiatnici. Keďže sa na tento piatok presunul sviatok Božského srdca Ježišovho, sviatok Bohorodičky bol preložený na sobotu. Teda vždy v sobotu po sviatku Božského srdca Ježišovho je sviatok Presvätej Bohorodičky Spolutrpiteľky.

V tejto spomienke je vyjadrená myšlienka uctiť si bolesti a veľké muky, ktoré Presvätá Bohorodička pretrpela pod krížom, na ktorom zomrel jej syn a náš Spasiteľ Ježiš Kristus.

V latinskom obrade sa slávi pamiatka Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska, 15. septembra.

a)pokrovec – prikrývadlo na čašu

b) prikrývadlo na diskos

c) vozduch – aer – je veľký kus plátna, ktorý sa používa na zakrytie čaše a diskosu naraz

Dve menšie prikrývadlá značia buď plienky alebo pohrebné plátno Ježiša Krista. Vozduch značí nebo – vesmír, odtiaľ prišla Betlehemská hviezda alebo symbolizuje kameň privalený ku hrobu Ježiša Krista

Autor: ThDr. Miroslav Iľko, PhD.

Základné informácie o dokumente

Inter Mirifica, dekrét o spoločenských komunikačných prostriedkoch, je dokument, ktorý vznikol počas Druhého vatikánskeho koncilu. Prijatý bol v pomere 1 960 proti 164 hlasom biskupov. Vyhlásený bol pápežom Pavlom VI. 4. decembra 1963.
Dokument je rozdelený do dvoch kapitol. Prvá kapitola sa venuje záležitostiam ako Umenie a mravnosť, Zobrazovanie mravného zla a Verejná mienka. Dokument v tejto kapitole sa venuje aj povinnostiam: 1,. Recipientov (Všetkých používateľov, t. j. čitateľov, poslucháčov a divákov),
2. Mládeže a rodičov, 3. Tvorcov. Apeluje na mravný zákon, ktorým by sa mali všetci tí, čo s týmito prostriedkami pracujú riadiť. (IM 4) Právo na informácie má mať podľa dokumentu každý.
Druhá kapitola nesie názov Spoločenské komunikačné prostriedky a katolícky apoštolát, sa venuje Činnosti kňazov a veriacich, pri ktorej apeluje na kooperáciu kňazov a laikov pri tvorbe kvalitného a pravdivého obsahu, no nezabúda ani na rovnako kvalitnú formáciu. Dokument sa opiera o základnú povinnosť Cirkvi a to ohlasovať evanjelium.

Úloha laikov podľa dokumentu

Úlohou laikov je naplniť masovokomunikačné prostriedky humánnym a kresťanským duchom, aby plne zodpovedali veľkým očakávaniam ľudstva, ako aj Božím plánom. (IM 3) Laici, ktorí narábajú masovokomunikačnými prostriedkami, sa majú usilovať byť Kristovými svedkami najmä tým, že každý z nich bude konať svoju prácu odborne a s apoštolským duchom, ale aj tým, že podľa svojich možností poskytne svoje technické, hospodárske, kultúrne alebo umelecké schopnosti pastoračnej činnosti Cirkvi. (IM 13) Druhá kapitola sa venuje aj príprave tvorivých pracovníkov, ktorá sa v encyklike opisuje nasledovne: „Je treba bezodkladne pripravovať kňazov, rehoľníkov i laikov, ktorí majú náležité skúsenosti, aby mohli používať tieto prostriedky na apoštolské ciele. Predovšetkým treba technicky, kultúrne a morálne pripraviť laikov, zakladajúc školy, fakulty a inštitúty, v ktorých by novinári, filmoví, rozhlasoví a televízni pracovníci, ako aj ostatní zainteresovaní mohli získať úplnú výchovu preniknutú kresťanským duchom, najmä pokiaľ ide o sociálnu náuku Cirkvi.“ (IM 15) Správne používanie spoločenských komunikačných prostriedkov, ktoré sú k dispozícii záujemcom rozličného veku a vzdelania, vyžaduje od nich primeranú a osobitnú teoretickú a praktickú formáciu. Preto je potrebné podľa dokumentu vytvárať laické centrá na podporu tohto apoštolátu. (IM 16) Dokument taktiež dáva apel biskupským konferenciám zriadiť inštitúcie na podporu šírenia kresťanského života a navrhuje budovať tzv. Národné úrady. Vedenie týchto úradov nech sa v každej krajine zverí osobitnej biskupskej komisii alebo na to určenému biskupovi. Nech majú v nich svoje miesto aj laici formovaní v katolíckej náuke a príslušní odborníci. (IM 21) Na záver sa dokument opiera o nemennosť radostnej informácie – evanjelia slovami sv. apoštola Pavla: „Ježiš Kristus je ten istý včera i dnes a naveky!“ (Hebr 13, 8).

I. MODLITBA ŽALMOV V BYZANTSKOM OBRADE

NÁVRH POUŽÍVANIA ŽALTÁRA V MODLITBE LITURGIE HODÍN
PODĽA BYZANTSKÉHO OBRADU
Jedným z dôvodov reformy Liturgie hodín v rímskom obrade bola aj veľká časová náročnosť tejto povinnosti v pôvodnom rozložení Rímskeho breviára. Druhý vatikánsky koncil pripomínal posväcovanie času v okamihu, kedy to predpisujú kánonické hodiny. Spoločnou charakteristikou východného a západného obradu je modlitba celého Žaltára v rámci jedného týždňa. Obrady sa líšia spôsobom uloženia týchto žalmov.
a, ZÁPADNÝ OBRAD – Na Západe má ranný žalm miesto ako prvý zo žalmov tejto hodinky, ranné a večerné žalmy sú doplňované tak, aby v jednotlivé dni boli použité všetky žalmy, bez nejakej následnosti v čísle žalmu. Reforma DVK predpisovala, že žaltár sa má stanoviť na nový – vhodný časový úsek. Jednotlivé opátstva cyklus žalmov si prispôsobovali od jednotýždňového po štvortýždňový cyklus čítania žalmov. Oficiálne typické vydanie Liturgie hodín má 4 týždne.
b, VÝCHODNÝ OBRAD – Na Východe sa používa tá istá celá skupina žalmov každodenne – v utierni 6 žalmov a vo večierni 5 žalmov, východ svoje žalmy delí do 20 katiziem (častí), každý deň sú 3 katismy so začiatkom v sobotu večer 1. katismou a nedeľa na večierni nemá katismu, v bežnej praxi sa však už tieto žalmy vypúšťajú a ostávajú pri základných žalmoch daných modlitieb liturgie hodín. Slovenské vydanie žaltára (psaltyra) momentálne nie je ako samostatná kniha. Úvodný text psalyra však dáva návrh brať pri každej večierni jednu „statiu“ a tak sa psaltyr dá pomodliť za dva aj pol mesiaca celý.
c, NÁVRH NA APLIKÁCIU DO PRAXE: Spev, či recitovanie určených katisiem zo Žaltára sa prispôsobí mníšskej praxi tak, že v určenej dobe sa bude recitovať príslušná katisma spôsobom, že v 1. týždni to bude jej 1. antifóna, v 2. týždni 2. antifóna a v 3. týždni 3. antifóna (Celý žaltár za tri týždne).
Bl. P. P. Gojdič (1944) dáva časové ohraničenie modlitby časoslova na dobu jednej polhodiny. Návrh modlitby žalmov spočíva v zavedení modlitby žalmov do dennej modlitby kňaza, štýlom zvyčajný začiatok a katizma a neskôr obohatená o nejaký liturgický text (Svetlo tiché a pod.)

VYHODNOTENIE ORDER OF READING THE KATHISMATA OF THE PSALTER
Po Povýšení svätého Kríža (od 22. septembra do 20.decembra)
Od 15. januára do soboty pred nedeľou O márnotratnom synovi
(Ak je sviatok, sa používa základná tabuľka): Celý žaltár je na utierni okrem katismy 18. Na večiereň je cez týždeň vždy 18. katisma (ako v piatok)
1., 2., 3., 4., a 6. týždeň Veľkého pôstu: 2x celý žaltár s využitím hodiniek na 1 katismu, Na večiereň je cez týždeň vždy 18. katisma (ako v piatok)
5. týždeň Veľkého pôstu: 2x celý žaltár s využitím hodiniek na 1 katismu, na večiereň je 18. katisma iba v piatok
5. týždeň Veľkého pôstu (Zvestovanie Pána vo štvrtok): 2x celý žaltár s využitím hodiniek na 1 katismu, Na večiereň je 18. katisma iba v piatok
Na večiereň nie je katisma v stredu a vo štvrtok.
Veľký týždeň: Celý žaltár s využitím hodiniek na 1 katismu, Na večiereň je 18. katisma v pondelok a utorok Od večierne stredy už nie sú katismy s výnimkou utierne Veľkej soboty – katisma 17.
Vyhodnotením získaných údajov konštatujeme, že nižšie uvedenú základnú tabuľku treba považovať za bežný poriadok modlitby žaltára s nasledujúcim doplnením: Od večierne Veľkej stredy až do Tomášovej nedele nie sú katismy s výnimkou utierne Veľkej soboty – katisma 17.

deň utiereň 1., 3., 6., a 9. hodinka večiereň
nedeľa 2, 3 žiadna žiadna
pondelok 4, 5 žiadna 6
utorok 7, 8 žiadna 9
streda 10, 11 žiadna 12
štvrtok 13, 14 žiadna 15
piatok 19, 20 žiadna 18
sobota 16, 17 žiadna 1

TRI POHĽADY ROZDELENIA KATISIEM
a, Prvý pohľad hovorí o uplatnení praxe používania katisiem aj pri hodinke v čase pôstu a upraviť tabuľku:

deň Utiereň Hodinka Večiereň
Nedeľa 2 3 žiadna
Pondelok 4 5 6
Utorok 7 8 9
Streda 10 11 12
Štvrtok 13 14 15
Piatok 19 20 18
Sobota 16 17 1

Odporúčanie navrhuje používať toto rozdelenie tak, že sa celý žaltár pomodlí v stanovenom čase používaním tohto rozpisu tak, že je rozdelený na tri týždne.

TRI SPÔSOBY UPLATNENIA MODLITBY ŽALMOV
1. Byť čo najbližšie klasickému rozdeleniu modlitby Žaltára v kláštoroch byzantskej tradície. (delenie ako v prvom návrhu troch týždňov a modlitby antifón)
2. Zachovať toto rozdelenie v slávení nedele (1. katisma sa začína v sobotu večer, zostáva v tomto rozdelení aj nezmenené používanie sobotných žalmov).
3. Zachovať spôsob postupnej modlitby katisiem podľa byzantskej tradície po celé tri týždne (Pritom zostáva modlitba 2. a 3. katismy v nedele. Ostatné katismy sa modlia podľa poradia.)
(Pozn. autora: Skrátené podľa poslaných skrípt)

II. PSALTYR

V byzantskom obrade sa Žaltár, teda Kniha žalmov, delí na dvadsať zhruba rovnako dlhých častí, ktoré sa nazývajú katismy. Každá katisma je ešte rozdelená na tri časti, tzv.antifóny. Pri kompletnej modlitbe časoslova sa celý Žaltár postupne po katismách prečíta za jeden týždeň, v období Veľkého pôstu sa dokonca za týždeň prečíta kompletne dva razy. Gréckokatolíci a pravoslávni používajú číslovanie žalmov podľa Septuaginty. Sedem žalmov pokánia je výberom žalmov s kajúcim obsahov. Ide o nasledovné žalmy: 6, 31, 37, 50, 101, 129, 142 (podľa číslovania Septuaginty).
(Pozn. autora: Stručné zhodnotenie obsahu psaltyra)

III. ŠKOLA LITURGIE (BÜGEL)

VYVOLENIE SI ČLOVEKA V BOŽOM PLÁNE
Človek túži po nezávislosti – výnimočnosti od iných a taktiež má sklon k religiozite (k liturgii).
Boží ľud – SZ: Pochádza zo starozákonnej teológie a označuje celok ľudí, ktorí uznávajú Pána za svojho Boha. Ostatné národy boli nazývané gójim (národy), doležitá hierarchia: veľkňaz, kňazi, leviti, znalci a vykladači Zákona; rodové rozdelenie; podľa kmeňovej príslušnosti, či spoločenského postavenia. Vonkajším znamením príslušnosti bola obriezka u židov. NZ: Hierarchické delenie (zatiaľ čo starozákonné “hesed” označuje zanietenie v službe Bohu, novozákonné(eusébia) značí zadosťučinenie nejakej kultovej povinnosti. Spoločenstvo Božieho ľudu nie je samoúčelné, ale je v spojitosti so spásou všetkých.
Prozelyti – Osobitná skupina tých, čo prijali Tóru, alebo aj židovský Zákon.
Symboly a znamenia – Viditeľné zobrazenie neviditeľného. Symbol nikdy nevystihuje celú skutočnosť. Boh nemá žiadnu podobu ani tvar a vymyká sa akejkoľvek forme, a práve vďaka tomu sa môže zjavovať a dávať sa poznať v akejkoľvek podobe. Je nezmyslom tvrdiť, že nejaká forma nie je hodná toho , aby bola jeho znamením, pretože akákoľvek (žiadna) forma ho nemôže nikdy dôstojne vyjadriť. Bolo nutné ustanoviť určité znamenia a spôsoby stretávania sa s Bohom (ako i formulácie, úkony a spôsoby života).

TENDENCIE V LITURGIÍ
1. Tendencia vychádzajúca z človeka a smerujúca k Bohu, a to je práve smer “ľud Boží – Boh” (vzostupná, latreutistická (latreia) = klaňanie sa.)
2. Tendencia kedy Boh nejakým spôsobom je spojený s týmto Božím ľudom, ktorý Boha verejne oslavuje a tento svoj ľud posväcuje. (zostupná, soteriologická (Soter) = Spasiteľ.)

MIESTA BOHOSLUŽIEB
Spoločenstvo je znamením Ježišovej prítomnosti a znamením Cirkvi. (Porov. Mt 18, 20); Kostol – z lat. castellum (určitý opevnený dom, pevnôstku, pred tatárskymi vpádmi); (eklesia, cirkev, kostol, zhromaždisko) lepšie vystihuje poslanie tejto budovy, pretože je to doslova “zhromaždisko”, tzn. miesto, kde bol niekto akumulovaný.
Spočiatku to boli len domy, kde sa kresťania schádzali a slávili Eucharistiu, neskôr domy bohatých vyhradené čisto pre schôdzky. Počas prenasledovania sa začali schádzať nad hrobmi mučeníkov, kde neskôr vznikali aj kostoly. Stavba bazilík (basileos, čo znamená kráľ, alebo tiež cisár, postavené z ich útrat) V rannom stredoveku stavali kostoly už biskupi – duchovenstvo. V stredoveku sa stavali ako poďakovanie, neskôr poznačené umeleckými slohmi daného obdobia. Stavané na východ s presbytériom.
Rozdelenie kostolov podľa významu: kostol farský, tzn. kostol; kostol filiálny (z lat. filia = dcéra); kaplnku (poloverejná – kláštorná alebo súkromná – arcibiskupská), svätyňu (kultové miesto s veľkým významom); kostol katedrálny (centrom v diecéze, z gr. slova stolca – katedry) kostol konkatedrálný, spolukatedrálny (napr. ak došlo k spájaniu diecéz), kostoly pútnické, baziliky (zvláštne spojenie s určitým svätým, delenie na väčšie a menšie; väčšie sú iba štyri, všetky v Ríme: sv. Jan v Lateráne – vlastné biskupský chrám rímskeho biskupa, bazilika sv. Petra, sv. Pavla za hradbami a Panny Márie Snežnej čiže Panny Márie Väčšej, K týmto základným štyrom rímskym bazilikám býva niekedy priraďovaná (ako piata) i bazilika sv. Vavrinca, ale v tomto nie sú autori zajedno.)
PRIESTOROVÉ ČLENENIE KOSTOLA
Z hľadiska priestoru: Presbytérium (presbyteros = kňaz, starší – miesto, kde sa zhromažďujú kňazi, býva väčšinou vyvýšené od ostatného priestoru kostola; miesto okolo oltára slúžiace vlastnému liturgického úkonu), chrámová loď (miesto, kde sa zhromažďujú veriaci, definícia chrámu podľa počtu lodí 1 – 5), chrámová predsieň (priestor medzi vonkajšími dverami a druhými sklenenými, mrežovými dverami, pôvodne slúžila na začínanie určitých obradov), v pravoslávnych cirkvách zvaná tiež babinec – zo starozákonnej náuky o nečistote ženy počas menšturácie a 40 dní po pôrode; podľa zvyku aj kropáč so sv. vodou)

ZARIADENIE KOSTOLA
Umenie má význam v kostole aby človeka povznášalo k Bohu a tým napomáhalo tomu, čo sa v kostole bežne koná, to znamená bohoslužbu. K vybaveniu kostola patrí:
a, Presbytérium – oltár (kamenný, drevený, prenosný, neprenosný; je oddelený od všetkého ostatného, od 4. stor. zvyk svätiť oltár, od 7. stor. viacej oltárov, od 9. stor. zaužívané vkladanie pozostatkov svätých do oltára, od 13. stor. pričlenený aj kríž); ambon (miesto, z ktorého sa číta a hlása Božie slovo); predsednícke miesto, krstiteľnica (pôvodne sa jednalo o samostatnú budovu v blízkosti chrámu, zvanú baptistérium), svätostánok (pôvodne to bola obetná miska v podobe holubice, zavesená nad oltárom, v ktorej sa uchovávalo Pánovo Telo pre prinášanie chorým. Začiatkom raného stredoveku dostala tvar skrinky)
b, Chrámová loď – nemá predpísané nič, bývajú tu lavice. Tie sem boli zavedené až v čase reformácie, niekde zvláštne lavice, tzv. kanonický štálum (sedenie kanonikov) lavice spevácke, organ (asi od 4. stor. už bol používaný pri liturgii, má rôznu podobu a tvar. Obyčajne sa jedná o nástroj drahý, ktorý platil kráľ a ktorý bol používaný pri kráľovských ceremóniách – preto vzniklo povedomie, že organ je “kráľom” medzi hudobnými nástrojmi. Dnes môže byť umiestnený v presbytériu), obrazy (najčastejšie zobrazujúce výjavy z Biblie či života svätcov)
c, Mimo chrám – Zvony (používali sa už v staroveku, ako liturgický predmet slúžia prinajmenšom od 6. stor. O dvesto rokov mladší je zvyk zvony svätiť, potrebné rozlišovať zvony a zvonkohry, ktoré nie sú liturgicky prípustné

LITURGICKÉ NÁDOBY
Sú to všetky nádoby, ktoré používame pri oficiálnej liturgii Cirkvi. Ušľachtilejšie kovy na tých, ktoré prichádzajú do kontaktu s Eucharistiou. Poznáme nádoby: Kalich (prevzatý z židovskej veľkonočnej liturgie. Pozostáva z troch častí: čaše, nôžky (stopka) a tzv. orecha (nodus); Obetná miska alebo paténa (vznikla z nádoby na kúsky chleba používané v židovskej paschálnej liturgii, má predovšetkým praktický význam: sústrediť a oddeliť partikuly konsekrovaného chleba); monštrancia (na vystavovanie Eucharistie pod spôsobom chleba, z nodusu a lunulky – polmesiačika na Eucharistiu); cibórium (nádoba na pokrm a uchovávanie eucharistie, kalich s vekom). Kanvičky (nádoby na uchovávanie vína (V) a vody (A) slúžiacich na prípravu liturgie); nádoba s kropáčom na uchovávanie sv. vody, kadidelnica (thus, tribularium je treťou nádobou, prevzatou zo starozákonnej liturgie, tentoraz chrámovej, význam incenzácie je dnes najmä symbolický, spočiatku skôr dezinfekčný) lodička (slúžiaca na uchovávanie tymianu), nádoby na oleje (olej chorých, katechumenov a krizma).

LITURGICKÉ RÚCHA
1. Oltárne plátno – je dnes predpísané len jedno (oproti predtým trom) bielej farby. Korporál (z lat. corpus = telo, je rúcho takisto bielej farby štvorcovitého tvaru, ktoré slúži ako podložka pod nádoby prichádzajúce do styku s Eucharistiou, ktorá je telom Kristovým: odtiaľ je i názov.) Purifikatórium (z lat. purus = čistý a facere = robiť, činiť; purificatio = očista) je plátenná, najčastejšie biela, rúška slúžiace na čistenie vyššie uvedených nádob; tvar je obdĺžnikový. Lavábový uteráčik (lavare = umývať, umývať, tiež obdĺžnikového tvaru, má za úlohu osušenie prstov celebranta po úkone zvanom “lavabo”.) Pala (z lat. palla = vrchný ženský šat; záves) je látkový štvorec, obyčajne vystužený, slúžiace na zakrývanie kalicha. Často býva ozdobený výšivkou. Velum (z lat. velum = plátno, strecha, závoj je rúška, niečo zakrývajúca, delí sa na: kalichové velum (zakrývajúci kalich), velum na monštranciu (v podobe záclonového závoja), donedávna bolo predpísané použitie tiež ciborioveho vela, ktoré sa zvonku vešalo na ciborium.) krstné rúška pre novokrstencov, rúšky zahaľujúce kríž.
2. Odevy liturgických osôb: alba (lat. = biela, čo je dlhý, celú postavu zahaľujúci odev bielej farby, k jej stiahnutiu sa používa cingulum (lat. = pás), pod albu sa môže použiť humerál, čo je obdĺžnikový kus bieleho plátna s dvomi dlhšími stužkami na rohoch jednej strany slúžiaci na zakrytie šije a ramien (porov. staroslovenský názov: napljačnik), Ornát (z lat. ornatus = ozdobený ) čiže kázula (etymológia neistá: buď z lat. cassus = prázdny alebo z Casula = široká košeľa, omšové rúcho) dalmatika (názov podľa rímskej provincie Dalmácia, odev pre diakonov, uzavretá na bokoch na rukávy), pluviál (z lat. pluvia = dážď, bol pôvodne plášť do dažďa; v tvare dlhého plášťa bez rukávov so sponou vpredu hore) Štóla (obdĺžnikový, dlhý pruh látky v liturgickej farbe a zároveň symbol služby sviatostného kňazstva, symbolizuje Dobrého pastiera), Velum je spoločným odevom obdĺžnikového tvaru pre všetky stupne kňazskej služby, zahaľujúcim ramená a ruky, ktoré je používané pri sviatostnom požehnaní. mitra (z lat. = čelenka vrchná pokrývka hlavy biskupa) pileolus (lat. = čiapočka, spodná pokrývka hlavy biskupa, nazývaná tiež “piuska”) Pedum je biskupská palica, hore obyčajne zakrivená, zhotovená z kovu. Je symbolom Dobrého pastiera. Pektorál (lat. pectus = hrudník je kríž veľkosti dlane, nosený na hrudi, zavesený na kovovej retiazke. Prsteň (prvok paraliturgický, symbolizujúci úplné zasnúbenie s cirkvou. Prsteň pápežský býva niekedy nazývaný “rybársky”, pretože jeho nositeľ je nástupcom apoštola Petra, rybárov; kedysi do neho boli zabudované ostatky svätých.) Pálium (lat. pálium = odev, kruh z vlnenej látky, z ktorého vpredu a vzadu vybiehajú dlhší výbežky, ktorý je vlastným “odznakom” metropolitu na území mu podriadenom. Nie je prenosným a stáva sa súčasťou pohrebného odevu metropolitu.) Tiara (jej používanie zrušil Pavol VI., symbol pápežstva), Odevom najznámejším, aj keď už neliturgickým, je tzv. sutana – klerika (z lat. clericus = člen duchovného stavu), nazývaná tiež reverenda (reverendus = dôstojný; porov. angl.), ktorá je celé telo zahaľujúcim odevom s rukávmi. Farba býva rôzna, podľa dôstojnosti a zastávaného úradu. kolárik (z lat. collar = golier; porov. angl., biely doplnok ku klerike), neskôr aj cingulum (skôr ich nosili len tí, ktorým patrila iná farba ako čierna)

INÉ PARAMENTÁ
Abakus (z lat. abacus, abax = kredenc, je menší stôl slúžiaci na odkladanie liturgických nádob), Krucifix, kríž oltárny (z lat. crux = kríž a figer = zavesiť, zabiť, upevňovať, teda kríž s vyobrazením Krista ukrižovaného. Môže byť stabilný alebo prenosný), Sviece (majú byť na oltári v párnom počte) svieca paškál (je symbolom Zmŕtvychvstalého.) Lyžička a trubička pre podávanie Eucharistie pod obidvoma spôsobmi (u nás sa nepoužívajú), Sedia gestatoria boli nosidlá pre pápeža; baldachýn (strieška pri liturgických procesiách)

LITURGICKÉ KNIHY
Misál (lat. Missale), čiže kniha slúžiaca na slúženie omše (lat. Missa = omša). Obsahuje omšové texty nemenlivé (Ordinarium) a menlivé (modlitby, prefácie a pod.). Lekcionár (z lat. lectio = čítanie, čítanie), Kniha modlitieb veriacich, Rituál (lat. Rituale obsahuje obrady lat. Rítus = obrad) svätenín, žehnanie a svätenie vecí a osôb) Benedikcionál (z lat. benedictio = požehnanie), Pontifikál (z lat. pontifex = kňaz; doslova staviteľ mostov obsahuje texty obradov, ktorých vysluhovanie prináleží len biskupovi), Liturgia hodín (liturgia horarum), nazývaná bežne “kňazské hodinky” či breviár (z lat. brevis = krátky, skrátený), Kyriale (z gréc. Kyrie eleison= Pane, zmiluj sa je kniha obsahujúca notové zápisy, obsahoval stále časti) Gradual (z lat. gradus = stupeň, bola kniha, ktorá obsahovala pôvodne texty tzv. Stupňových modlitieb boli to modlitby odriekané na stupňoch oltára pred začiatkom omše, obsahoval menlivé časti), Antifonár (je kniha, obsahujúca zhudobnené časti Dennej modlitby Cirkvi), rubriky, (z lat. ruber = červený; pôvodne červená hlina), čo sú červeno písané poznámky v liturgických knihách)

LITURGICKÉ FARBY
Spočiatku len biela farba, neskôr pridaná červená a čierna. Poznáme 5 základných farieb a 4 vedľajšie. K základným farbám patrí farba biela (nevinnosť – sviatky tých, ktorí neboli mučeníci, sviatky Pána a Panny Márie, veľkonočná a vianočná), červená (krv – sviatky mučeníkov, Ducha svätého), zelená (nádej, obdobie cezrok), fialová (pokánie a smútok, pôst, advent a pohreb) a čierna (slávnostne smútočná, pohrebná) Vedľajšie liturgické farby sú: zlatá, strieborná, modrá a ružová.

LITURGICKÉ SUBJEKTY
a, Liturgické osoby – pápež, patriarcha, arcibiskup, biskup, opát, abatyša, kňaz, diakon (všetci – okrem abatyše – môžu byť označení ako celebrant); akolyta, lektor, žalmista, komentátor a miništranti; pri niektorých sviatostiach (krst, birmovanie) taktiež svedkovia, krstní rodičia a iní ručitelia (pri svätení).
b, Schola a ľud – patrí tu aj ceremonár, manduktor (z lat. manus = ruka a ducere = viesť, ktorý pri primičnej omši privádza novosvätenca k oltáru)

LITURGICKÉ CYKLY
Poznáme cykly: a, ročný cyklus (A,B,C); b, týždenný (Opiera sa o nedeľu, s tým, že nedeľa je liturgicky prvý a zároveň aj ôsmy deň v týždni); c, denný (Pravidelné striedanie dennej a nočnej doby).

POČÍTANIE ČASU
a, počítanie kalendárne – jedná sa o bežne známu a používanú astronomickú časomieru (chronológiu)- týka sa väčšiny dní liturgického roka; b) počítanie staroveké – pri počítaní dĺžky doby na dni sa ako prvý započítava súčasný dnešný deň – napr. Veľkonočné triduum; c) počítanie liturgické – ide o aplikáciu židovského názoru, že deň sa začína po západe slnka predchádzajúceho večera – týka sa nedelí a slávností.

LITURGICKÝ ROK
Ročný cyklus liturgického života Cirkvi. Začína prvou adventnou nedeľou a jeho vrcholom je Veľká noc. Delí sa na: doba adventná, vianočná, cezročná (I. časť), čas pôstu, veľkonočná a opäť cezročná (II. časť). Poznáme delenie sviatočných dní na: slávnosti, sviatky, spomienky a férie. Menlivé sviatky menia svoj dátum v závislosti od Veľkej noci; stále – nemenné sviatky majú stále rovnaký dátum (aj tzv. dogmatické sviatky). Poznáme aj tzv. prosebné dni (sviatok sv. Marka, tri pred Nanebovstúpením Pána) kvatembrové (dni na začiatku ročných období), aliturgické dni (piatok a sobota Svätého týždňa).

LITURGICKÉ GESTÁ
a, Postoje – (Statické) – Sedenie, státie
b, Gestá – (Dynamické) – Gestá celého tela (Prostrácia, Sprievod, Pobozkanie, Úklon, Pokľaknutie) Gestá rúk (Zložené ruky, Rozložené ruky, Vystieranie rúk, Bytie sa v prsia) Pozdvihnutie očí a úklon hlavy.

ROZDELENIE LITURGIÍ
Rítus (niekedy tiež obrad) je zase termínom liturgického a cirkevného práva označujúcim spôsob slávenia liturgie v rámci katolíckej cirkvi príznačný pre určitú oblasť alebo národ; vo vzťahu k východným liturgiám je totožný s pojmom liturgické rodiny. Liturgie niesli názvy podľa názvu patriarchátov: Antiochia Rím – rímska liturgia; Alexandria, Carihrad a Jeruzalem – grécka liturgia. Jestovanie tiež liturgie galskej a ambroziánskej na západe a východ sa delí na liturgické rodiny, Alexandriu, kde patrili rýty alexandrijskej, koptskej a etiópskej cirkvi, Antiochia – Jeruzalemská liturgia, mladšie rodiny ako byzantská a arménska. Všeobecne vzaté sú východné liturgie viac mystériové, metaforické a dynamické; teologicky je z nich najviac prepracovaná liturgia byzantská.

VÝVOJ SVÄTEJ OMŠE
Môžeme rozlíšiť tri typy bohoslužieb v židovstve: a, domáce – Bohatá liturgia paschálnej večere u židov (umývanie rúk, konzumácia, veľkonočné jedlá, horké jedlá, vypitie druhého kalichu a lámanie chleba a spev Hallelu) večera mala oslavný a spomienkový ráz. b, synagogálne – Synagógy na slávenie bohoslužby slova, slúžili na čítanie zákona a spoločnú modlitbu. c, chrámové – Prinášanie obiet, keďže synagóga oltár nemala, len ambon.
Bohoslužba synagogálna na našu bohoslužbu slova, obrady chrámové a domáce liturgie na našu bohoslužbu obety. Kresťania chodievali spočiatku na spoločné modlitby do jeruzalemského chrámu, bola tendencia nazývať liturgiu podľa jednej z ich častí, obyčajne tej, ktorá bola najviac zdôrazňovaná. Liturgia bola nazvaná lámaním chleba, cena Domini čiže Večera Pánova, Eucharistia. Po obsahovej stránke dochádzalo ku inkulturácií. Po zrovnoprávnení kresťanstva s pohanstvom dochádzalo k prieniku aj so zvykmi cisárskeho dvora.

GENÉZA OMŠE SVÄTEJ

I. ÚVODNÉ OBRADY
a) vstupný spev, lat. introitus. Jedná sa o spev časti žalmu alebo iného textu počas vchádzania celebranta do presbytéria.
b) pozdravenie oltára celebrantom, konkrétne formou bozku, je antický zvyk, prevzatý z profánneho života, rovnako ako odchod k predsedníckemu sedadlu, tzv. sedes. Vo významné dni býva rozšírené i o incenzáciu oltára.
c) pokropenie vodou, ktoré dnes môže nahradiť úkon kajúcnosti.
d) znamenie kríža – vyskytuje sa vo všetkých typoch liturgiou, aj keď s rozdielnym slovným sprievodom;
e) pozdravenie ľudu
f) úvod do liturgie dňa – prvok novo zaradený po II. Vatikánskom koncile, ktoré komentátorom poskytuje možnosť zoznámiť obec s práve prežívanými liturgickými mystériami.
g) úkon kajúcnosti, ktorý je okamihom spoločnej ľútosti za hriechy všetkých zhromaždených a zodpovedá najstaršej tradícii.
h) hymnus Gloria, spievaný alebo recitovaný pri nedeľných sláveniach a sviatkoch (okrem adventných a pôstnych.
i) vstupná modlitba (Collecta), ktorej názov napovedá, že sa jedná o sumarizujúcu modlitbu (lat. colligere = zbierať, zhromažďovať, sumarizovať; porov. kolekcia) konkrétne sumarizuje tiché modlitby jednotlivých veriacich, prednesená na výzvu: modlime sa.

II. LITURGIA SLOVA
a) biblické neevanjeliové čítanie (biblické, pretože je z Biblie; neevanjeliové, pretože sa nejedná o čítanie z Evanjelia)
b) žalm (z lat. responsum = odpoveď), ktorý sa kedysi nazýval graduale) – je to žalm s opakovanou antifónou, ktorá sa stáva odpoveďou ľudu.
c) sekvencia – je to špeciálny liturgický útvar, ktorý sa v bežnej omši nevyskytuje. Dnes v liturgickom roku máme iba 4 sekvencie, z toho 2 povinné.
d) alelujový (alelujatický) verš. Je to verš obyčajne z Písma sv. vyskytujúci sa pred evanjeliom, ktorý je uvedený a zakončený aklamáciou “Aleluja”
e) perikopu z evanjelia číta diakon (ak nie je prítomný, potom sám celebrant) a tento úkon je od 5. stor. uvedený sprievodom so sviecami a kadidlom, čo je reminiscencia na antický zvyk sprevádzať cisára s fakľami pri priechode mestom
f) homília má za úlohu priblížiť obsah biblických čítaní, príp. žalmu, omše dňa (= predsednícke modlitby)vlastných, alebo stálych omšových textov (= Ordinarium).
g) vyznanie viery patrilo pôvodne do krstných obradov.
h) modlitba veriacich (prosby) je jedinou časťou omšovej liturgie, ktorá nemá jednotný text pre celú katolícku cirkev rímskeho obradu.

III. BOHOSLUŽBA OBETY
a) Príprava darov. Hoci modlitby pri nej pochádzajú zo židovskej liturgie, boli znovuzavedenie ešte len II. Vatikánským koncilom.
b) Spev na obetovanie má praktický význam – vyplniť priestor ticha pri príprave darov.
c) Sprievod s obetnými darmi je známy od začiatku kresťanstva.
d) incenzácia darov bolo zavedené v 13. stor. a bol k nemu pripojený aj symbolický výklad – aby sa aj naša obeta vzniesla ako bohumilé vôňa kadidla.
e) umývanie celebrantových rúk
f) modlitba nad darmi (super oblata)
h) prefácia (lat. praefatio = úkon predošlá inú činnosť, príprava) je oslavný hymnus adresovaný Bohu Otcovi, v ktorom ho zvelebujeme za celok diela spásy alebo jednotlivé udalosti.
i) Hymnus “Svätý” (“Sanctus”), vyskytujúci sa vo všetkých liturgiách.
j) Postsanctus je prechodom od predchádzajúceho hymnu k vlastnému obsahu eucharistickej modlitby, ktorú vlastne začína.
k) Pripomienka tajomstva dňa, ktoré však v českom misáli sa zatiaľ schádza. Zavedená bola po II. Vatikánskom sneme.
l) Epiklézy (z gréc. privolávať, zvolávať), je dnes prosbou o zoslanie Ducha sv. na obetované dary.
m) Slová ustanovenia – správa o ustanovenia tvoria teologický a historický rámec pre konsekračné slová, ktoré nesmieme vytrhávať z ich súvislosti, ako sa to po dlhé stáročia darilo západnej scholastickej teológii (riskovali by sme tak ich trochu magické chápanie ako všemocné formulácia)
n) Aklamácia, čo je zvolanie ľudu. Je to prvok veľmi starý, ktorý však v stredoveku vymizol a bol znovuzavedenie ešte len na II. Vatikánskom koncile. ďalej nasleduje
o) Anamnéza (gréc.  (anamnein) = spomínať) akási chronologická spomienka spásnych udalostí v priamom vzťahu k slovám ustanovenia.
p) Obetná modlitba, čo je opäť veľmi starobylý prvok, ktorého podstatou je vyjadrenie úmyslu celebranta priniesť spolu s veriacimi Bohu
r) Modlitba prosebná, do ktorej zahŕňame ako živé, tak i zomrelých, cirkev miestne aj celosvetovú.
s) Záverečná doxológia, niekedy nazývaná veľkou doxológi. Z teologického hľadiska je to okamih veľmi dôležitý, je to vrchol omšové liturgia, pretože je to zhrnutie celého vykupiteľského diela Kristovho. V byzantskej liturgii sa nevyskytuje.

IV. OBRAD PRIJÍMANIA
a) úvod k modlitbe Pána, ktorý je v rímskej liturgii známy už v 5. st., zatiaľ čo v iných liturgiách neskôr; po II. Vatikánskom koncile pribudla možnosť použiť variabilných textov.
b) modlitba Pána je v liturgii doložená už v 4. st., ale spôsob, akým bola prednášaní, bol poznačený mentalitou.
c) embólizmus – ktorý je rozvinutím slov tejto modlitby.
d) znak pokoja, sú známe už v 4. st. Samotný spôsob tohto pozdravenie sa menil – napr. prvotný kresťania si vymieňali bozky, ale to súviselo s usporiadaním ich chrámov, kde múrik alebo drevená priehradka oddeľovali časť mužskú od ženskej (čo bolo prevzaté z židovskej synagógy).
e) spev Baránok Boží, čo vysvetľuje, prečo sa v liturgiách východných nenachádza.
f) Zmiešaní spôsob má dnes najmä symbolicko – mystický význam. Podľa židovského chápania sú telo a krv základných prvkami života, takže ich oddelené prepodstatnenie je reálnym znázornením smrti Krista; okamih ich spojenie je symbolom zmŕtvychvstania.
g) pozdvihované Hostie sa slovami: “Hľa, Baránok Boží” pochádza zo 16. st.
h) Prijímanie kňaza predchádza tichá modlitba, známa už v 13. st.
i) Prijímanie veriacich prebiehalo až do vrcholného stredoveku pod oboma, aj keď od jeho ranej fázy sa v Ríme obmedzilo len na šľachtu.
j) Spev na prijímanie, ktorá má podobnú funkciu ako Introit (vstupný spev).
k) Modlitba po prijímaní, svojím pôvodom veľmi stará, je posledná z predsedníckych modlitieb v omši; má sumarizujúci charakter. Obyčajne pozostáva z dvoch prvkov: vďakyvzdania a prosby.

V. ZÁVEREČNÉ OBRADY
Boli do omšových textov včlenené pomerne neskôr
a) možnosť prednesenia krátkych oznamov,
b) požehnanie, ktoré sa v liturgii vyskytovalo odjakživa
c) prepustenie ľudu
d) pobozkanie oltára, s významom podobným, ako na začiatku liturgie.

ANALÝZA ODPOVEDÍ ĽUDU POČAS SVÄTEJ OMŠE
V mene Otca, i Syna i Ducha sv. – Meno bolo v židovskom chápaní synonymom osoby a jej existencie; dať niekomu meno znamenalo prejav priazne a dôvery.
Amen. – Toto hebrejské slovo má tri základné významy: a) stojím za tým, verím tomu; b) nech sa tak stane, kiež to tak je; c) podľa Zjv 3,14 je Kristus “Amen”, verný svedok.
Milosť nášho Pána, Ježiša Krista, Božia láska a spoločenstvo Svätého Ducha nech je s vami všetkými (2 Kor 13,13) – Tento pozdrav je typický pre obce pohano-kresťanské, teda na kresťanskú vieru obrátené z pohanstva. Ďalšie formulácia znie: Milosť a pokoj od Boha, nášho Otca, i od Pána Ježiša Krista, nech je s vami všetkými – To je pozdrav typický pre sv. Pavla a vzťahuje sa na všetkých kresťanov, teda ako žido- aj pohano-kresťanov. Tretia verzia zneje Milosť Ježiša Krista, nášho Pána, pre nás (narodeného, ukrižovaného, zmŕtvychvstalého) nech je s vami všetkými.
Pán s vami – je inak vyjadreným prianím spásy a požehnanie Božieho. Ak biskup, zdravie: Pokoj Kristov nech je s vami (porov. Jn 14,27), pričom sa vychádza z toho, že tieto slová povedal Kristus apoštolom, a ich nástupcovia sú biskupi. Na všetky tieto možné spôsoby pozdravu my odpovedáme: I s duchom tvojím. Výzva k úkonu kajúcnosti – Formulácia najbežnejšie znie: Pane, zmiluj sa; Kriste, zmiluj sa; Poznáme ďalšie štyri možnosti. Po krátkom okamihu ľútosti všetci spoločne hovoríme: Vyznávam všemohúcemu Bohu …, čo je očividne nutné, pretože len On mi môže odpustiť hriech. Ten však nikdy nie je záležitosťou iba súkromnú, ale týka sa aj ostatných, pretože zasahuje štyri základné roviny vzťahov ľudskej existencie: vzťah k Bohu, k blížnym, sebe samému a svetu (ako zvyšku stvorenia). Nasleduje “maxima culpa” – najväčšia vina; Ak to požadujú liturgické predpisy (nedele, slávnosti a sviatky), prednáša sa hymnus “Gloria”, ktorého začiatočný verš je prevzatý z Lk 2,14; avšak vo voľnom preklade: Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle Teraz nás celebrant nabáda, aby sme vhodne zaplnili okamih ticha, ktorý nám má však poskytnúť: Modlime sa. Nasleduje Kolekta. V rámci bohoslužby slova, po prečítaní úryvku Písma, počujeme lektorovo: Počuli sme Božie slovo. K epištole patrí tzv. Žalm. Liturgia slova vrcholí čítaním úryvku evanjelia, pred ktorým nás čítajúci (diakon, ak nie je, tak kňaz), pozdravuje nám už známym “Pán s vami”. Nasleduje bližšie zoznámenie s danou perikopou: Čítanie (začiatok) svätého evanjelia podľa (Matúša, Marka, Lukáša, Jána), ktoré nám zdôrazňuje výnimočnosť evanjelií medzi ostatnými knihami Písma (“svätého evanjelia”), ktoré predsa zaznamenávajú slová Pána. Za to posledné, že Boh poskytol ľudstvu takúto možnosť, sa patrí, aby sme ho oslavovali: Sláva tebe, Pane. Ak je to predpísané (nedele a slávnosti), sa odriekava vyznanie viery v Nicejsko-carihradskej verzii. Poslednou časťou liturgie slova sú tzv. príhovory. Potom sa prinášajú obetné dary. Bohoslužba obety začína prípravou darov, počas ktorej kňaz vyslovuje (hlasno alebo ticho, podľa situácie) slová obetovania. Modlitbu nad darmi predchádza opäť výzva k modlitbe: Modlite sa, … aby sa … obeta zaľúbila Bohu, je nielen pozvaním k vrúcnejšiemu spojeniu s Bohom, ale aj zdôraznením našej ľudskej dôstojnosti. Začiatok tzv. Dialógu pred prefáciou nám opäť pripomenie prítomnosť Božiu: Pán s vami, na čo my zareagujeme ustáleným spôsobom: I s duchom tvojím. Nasleduje upriamenie sŕdc na skutočnosť slovami: Hore srdcia. Prefácia je nielen oslavným hymnom na Božie dielo, ako sme si už uvádzali skôr, ale aj istou paralelou k ľudskému životu: obidva začínajú poučením o Božej prítomnosti a pozvaním k tomuto poznaniu zodpovedajúcemu životu, kde vďaka Otcovi predchádza čokoľvek iné z našej strany. Aklamácia po premenení sa začína slovami: Hľa, tajomstvo viery, ktoré dávajú plnú hodnotu omšovej obety. Má aspoň tri verzie. Eucharistická modlitba končí doxológiou. Naša odpoveď v podobe najčastejšieho: Amen. Obrady prijímania začínajú modlitbou Pána, ku ktorej sme vyzvaní celebrantom pomocou jednej z niekoľkých formulácií. Ďalej náš liturgický dialóg pokračuje tzv. embolizmu. Časť “znak pokoja”, opäť začína celebrantovou modlitbou. Výzva: Pokoj Pánov nech je vždy s vami je obdobou úvodného: Pán s vami, takže naša odpoveď: I s duchom tvojím je tu úplne namieste. Počas zmiešania spôsobov spievame: Baránok Boží, ty snímaš hriechy sveta.. Po niekoľkých okamihoch celebrant pozdvihuje hostiu so slovami: Hľa, Baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta; blažení tí, čo sú pozvaní na hostinu Baránkovu. K ďalšiemu dialógu dochádza pri podávaní sv. prijímania: Telo Kristovo (príp. Krv Kristova či oboje) – Amen. Okamih záverečný je vhodný na pripomenutie Božej prítomnosti. Forma prepustenia: Iďte v mene Božom nás opäť odkazuje k symbolike mena, ako sme si ju už uvádzali.

EUCHARISTICKÁ MODLITBA A JEJ OBSAH
I. eucharistická modlitba, nazývaná tiež “Rímsky kánon”, bola v užívaná už v najstarších dobách, z ktorých máme zachované svedectvo, aj keď, samozrejme, prešla tiež určitým vývojom. V r. 1965 bolo dovolené, aby mohla byť recitovaná hlasno namiesto doterajšieho spôsobu odriekavanie ticho, čo je prax stredoveká, ktorá bola v 13. stor. dokonca kodifikovaná a špecifikovaná (tak ticho, aby ju počuli iba okolostojaci pri oltári). V r. 1967 bol umožnený preklad do národného jazyka. O rok neskôr boli zavedené ďalšie eucharistickej modlitby:
II. eucharistická modlitba alebo tzv. “Hypolitov kánon” je trochu skrátenou verziou starobylého kánonu, zostaveného protipápežom Hypolitom Rímskym v 3. stor. Zo všetkých súčasnych pre našu oblasť povolených eucharistických modlitieb je najkratšia, a preto sa ju odporúča používať vo všedné dni. Vlastná prefácia s ňou však nie je nevyhnutne spojená. Ďalší kánon, známy ako
III. eucharistická modlitba, je liturgickým “novotvarom”, pochádzajúcim od talianskeho liturgistu prof. Vaggaginniho. Vychádza z široko poňatej teológie obete. Použitie sa odporúča najmä v nedele a sviatky. Určitým “splácaním dlhu”, ktorý západná Cirkev pociťovala voči tradícii východnej, ako aj istým ekumenickým “vyjdením ústrety” je
IV. eucharistická modlitba, ktorej základ tvorí egyptská verzia anafory (= kánonu) sv. Bazila. Tu je hlavným motívom teológia dejín spásy, takže sa neodporúča používať ju v nedele a na slávnosti, kedy je predpísané vyznanie viery, aby nedochádzalo k duplicitám. Prefácia je vlastná.
Ostatné eucharistické modlitby tvoria celky, zaoberajú sa určitou témou alebo využívajú určité spôsoby slávenia liturgie. Skupiny ostatných eucharistických modlitieb: a, anafory pre omše s deťmi; tie sú tri. b, anafory za zmierenie, c. anafora eucharistickej modlitby na rozličné potreby, v slovenskom misáli je táto anafora uvedená ako piata eucharistická modlitba.

II. EUCHARISTICKÁ MODLITBA – ANALÝZA
Táto anafora začína slovami, ktoré sú našou reakciou na im predchádzajúci spev “Svätý”: Naozaj si svätý, Otče, ty prameň všetkej svätosti. Po tomto uvedomení si správneho vzťahu k Bohu už prechádzame k vrcholnej časti, spomienke veľkonočnej večere. Slová premenenia chleba sú vzaté z Mt 26,26b. Teraz správa o ustanovení pokračuje nevyhnutným náčrtom súvislostí: Podobne po večeri vzal kalich, znova ti vzdával vďaky a dal ho svojim učeníkom hovoriac.. Po aklamácií, smerujúcej k Synovi, ktorej zavedenie bohužiaľ narušilo celistvosť anafory, smerujúcu k Otcovi, celebrant pokračuje ďalej: Keď teda slávime pamiatku smrti a zmŕtvychvstania tvojho Syna, obetujeme ti, Otče, chlieb života a kalich spásy. Ďakujeme ti, že si nás uznal za hodných stáť pred tvojou tvárou a tebe slúžiť. “Slúžením” je tu myslené rozvíjanie všetkých tých talentov, ktoré sme od Boha dostali, a to vo všetkých rovinách našej existencie. Nie sme však sami, kto takto Bohu “slúži”, preto sa musíme usilovať, aby aj v spoločenskej rovine bolo toto naše počínanie Boha dôstojné. Ďalej nasledujú prosby za cirkev putujúcu i oslávenú.

III. EUCHARISTICKÁ MODLITBA – ANALÝZA
Tu sa jedná o rozvinutie teológie Božej svätosti a posväcovania všetkého skrze Ducha Svätého, k čomu dochádza prostredníctvom “ľudu Božieho”. To je pojem starozákonný, ktorý však bol v NZ podstatne rozšírený – “Božím ľudom” už nie je len vyvolený národ (Izrael), ale všetci zapojení skrze krst do Krista. Po uvedomení si týchto základných skutočností, ako aj spolupatričnosti k Cirkvi nášho miestneho spoločenstva, nám už nezostáva nič iné, než aby sme konkrétne “aplikovali” tento princíp posvätenia formou prosby aj v našej situácii. Slovom “tajomstvo” tu nie je na prvom mieste myslené niečo nepochopiteľné – jedná sa o trochu pokrivkávajúci doslovný prevod gréckeho  (mysterion) do latinčiny (mysterium) a jeho následný preklad. Potom už nasleduje správa o ustanovení: On v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, vzdával ti vďaky a dobrorečil, lámal ho a dával svojim učeníkom hovoriac. Oproti II. kánonu sú rozšírené o prvok “žehnanie” (benedixit), ktorý však v origináli skôr vyjadruje dobrorečenie v rámci židovského “berakha”. Spôsob formulácie anamnézy je však už vlastný. Použité slovo “vďakyvzdania” je z gréc. eucharistéia, z čoho vznikol aj náš dnešný termín “Eucharistia”, označujúci omšu ako najväčší “vďakyvzdanie”, ktoré ako ľudia sme schopní priniesť, pretože sa jedná o ” živú a svätú obetu”, teda o niečo celkom reálne a zároveň bytostne premieňajúce našu existenciu. V Eucharistii je však najdôležitejšia rovina vertikálna, ku ktorej sa text znova vracia: Nech Duch Svätý urobí z nás ustavičnú obetu. Hodnota Kristovej smrti sa však neobmedzuje len na našu osobu, či na okruh našich známych no prináša aj na celú cirkev. Máme však vedomie, že tak, ako sme my nedokonalí, čo potvrdzujú predchádzajúce prosby, tak to platí aj o tých, ktorí už odišli, čo je dôvod zapojiť aj ich do prosieb. Nezabúda tiež na hodnotu ľudského tela a význam Kristovho zmŕtvychvstania v dejinách spásy.

IV. VYBRANÉ KAPITOLY
Z PASTORÁLNO – LITURGICKEJ TEOLÓGIE (AKIMJAK)

EKLEZIÁLNA KONCEPCIA PASTORÁCIE
Názov pastorácia, pochádza z biblického obrazu, Ježiša, ako Dobrého Pastiera, ktorý sa stará nielen o svojich apoštolov a učeníkov, ale aj o všetky ovečky, teda o všetkých veriacich po celom svete. Vykupiteľský aspekt predstavuje Veľkonočný Baránok, ktorým sa stal Ježiš Kristus. Po zmŕtvychvstaní Ježiš poveril svätého Petra, aby pásol jeho ovečky. Teda v apoštolských časoch biskupi a kňazi predstavovali postavu pastiera. Pojem „ekleziálna koncepcia pastorácie” znamená, že pri evanjelizácii a pri sprítomňovaní vykupiteľského diela Kristovho majú mať svoju účasť aj laickí veriaci. Celá Cirkev má evanjelizovať, celá má pastoračné pôsobiť, teda aj laici na základe svojho všeobecného kňazstva, ktoré prijali vo svätom krste a v sviatosti birmovania. Cirkev je podmetom pastoračnej aktivity všetkých členov Cirkvi, teda i laikov, ale zároveň je aj predmetom tejto pastoračnej aktivity, lebo členovia Cirkvi tak kňazi, ako aj laici, majú posväcovať aj seba a majú pracovať aj na svojej spáse. Pri dosahovaní cieľa ekleziálnej koncepcie pastorácie, môžeme pozorovať aspekt soteriologický úlohou pastoračnej aktivity je oslobodiť človeka od hriechu a od večnej smrti; Ale ąj aspekt eschatologický nadprirodzené spojenie s Bohom, s ktorým máme byť po celú večnosť.

ŠTYRI ZÁKLADNÉ ŠTRUKTÚRY PASTORAČNEJ ČINNOSTI
1. Platformu inštitucionálnu hoci Ježiš Kristus je hlavným prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi, predsa toto prostredníctvo vykonáva cez inštitúcie svätej Cirkvi; 2. Platformu personalistickú Cirkev ąj keď hovorí ku všetkým ľuďom, predsa pri vysluhovaní sviatosti prichádza do kontaktu s každým veriacim osobne a osobitne; 3. Platformu kozmologickú aktivita Cirkvi má byť upriamená na všetky potreby dnešných ľudí, na potreby celého sveta, ktorý Ježíš vykúpil; 4. Platformu eschatologickú Naša dnešná pastoračná činnosť nesmie byť konzervatívna, ale má byť odpoveďou na „znamenie časov“. Má byť neustále zameraná na budúcnosť a to nielen na tú pozemskú, ale až na večnú.

FUNKCIE PASTORÁCIE
Medzi základné funkcie pastorácie patri: 1. ohlasovanie Božieho slova (homilia, katecheza), 2. vysluhovanie sviatostí.
Medzi ďalšie pastoračné aktivity patrí: a) viesť biblické krúžky, (duchovné rozhovory), b) poskytovať duchovné vedenie (administratívno-disciplinárne, ale i asketické), c) organizovať a prevádzať charitatívnu činnosť Cirkvi.

PASTORAČNÉ STREDISKÁ CENTRÁ (MIESTA PÔSOBENIA)
1. farské pôsobenie v rámci farnosti, pričom farnosť má byť spoločenstvo spoločenstiev a nie spoločenstvom jednotlivcov. 2. rodinné pôsobenie v rámci rodiny prirodzenej ľudskej. 3. individuálne pôsobenie na jednotlivcov združených v rôznych spolkoch (skauti, požiarnici a pod.), ale aj na jednotlivé duchovné skupiny, či hnutia (oázové, katechumenátne, fokolárske, charizmatické a pod.) V modernej dobe sú to aj 4.telefónne rady duchovného tým, ktorí mu zavolajú vo svojich ťažkostiach,

ŠPECIÁLNA PASTORAČNÁ STAROSTLIVOSŤ
Sa poskytuje: a) vojakom, b) väzňom, c) mládeži v internátoch, d) robotníkom na pracoviskách a pod, V pastorácii treba používať aj poznatky z oblasti psychológie, sociológie ako aj pastorálnej medicíny.

TEOLÓGIA DOMÁCEJ CIRKVI
DVK použil pojem Domáca Cirkev“ (LG 11), tým chcel jasne povedať, že evanjelizovať treba už v rodine, v dome, kde deti vyrastajú. Členovia týchto rodín potom prichádzajú do farského kostola na “farskú omšu” nie ako jednotlivci, ako súkromne prežívajúci svoju vieru, ale prichádzajú tam, ako členovia rodinných spoločenstiev. Ako spoločenstvo prirodzené i nadprirodzené tvorí integrálnu súčasť farského spoločenstva. Povolania ďalej vznikajú a upevňujú sa aj v malých spoločenstvách, kde sa najmä mladí ľudia spoločne modlia a meditujú.

PÍSMO SVÄTÉ VO FARSKEJ PASTORÁCII
Cirkev vždy mala v úcte Písmo sväté priam ako samo Pánovo Telo, pretože najmä v posvätnej liturgii neprestáva prijímať chlieb života tak zo stola Božieho Slova, ako aj zo stola Kristovho Tela a podáva ho veriacim (DV 21). Preto všetky kázne vo farskej pastorácii majú sa živiť a viesť Svätým písmom. DVK vyzýval: Svätým písmom treba obohatiť všetky pobožnosti; Nech si veriaci čítajú Sväté písmo aj v kruhu svojej rodiny; čítanie Svätého písma má sprevádzať modlitba; Úlohou všetkých biskupov a kňazov je náležíte naučiť svojich veriacich dobre používať Sväté písmo. V nových obradoch uvedenia dospelého do Cirkvi je aj odovzdávanie Písma katechumenovi pri skrutíniach.

FORMY BIBLICKÝCH STRETNUTÍ
1, Biblické rozhovory – (biblické hodiny, revízia života) Uvažovanie v dvoch etapách: exegetickom vysvetlení a v uvedení do života. Dôraz na primerané rozdelenie v skupinke, texty vyberané podľa špecifických potrieb. Stretnutie má byť sprevádzané meditáciou a modlitbou. 2, Biblické rozjímania – meditácie – (Lectio divina – lectio, meditatio, oratio, contemplatio) – Je to reflexívne a modlitbové čítanie Svätého písma. Lectio divina, je najlepšou cestou ku kontemplácii. 3, Biblická nedeľa; 4, Biblický týždeň; 5, Intronizácia evanjeliára; 6, Biblická pastorácia rodín

FORMY ODOVZDÁVANIA VIERY V MASMÉDIÁCH
Cirkev sa im venuje v dokumentoch: Miranda prorsus (priam udivujúce – Pius XI. predniesol posolstvo cez rádio); Inter mirifica (medzi podivuhodnými – 24 článkov, podáva náuku Cirkvi o práve na informovanosť, o umení a morálke, o verejnej mienke, o povinnostiach tvorcov masmédií a o povinnostiach prijímateľov programov z masmédií, Ďalej bol tu zavedený deň hromadných oznamovacích prostriedkov); Communio et progressio (qednotenie a postup, vysvetľuje a dopĺňa koncilový dokument Inter Mirifica, o verejnej mienke pestovanej cez masmédiá. Poukazuje sa na užitočnosť masmédií pri šírení Evanjelia.) Aetatis Novae (Nový vek, je doplnením a nie nahradením fundamentálnej inštrukcie Communio et progressio, ktorá je úplným výkladom teológie masmédií, hovoria o úlohách súčasnej scény – divadla a rozhlasu), Vigilanti eura.

CHARIZMATIKA A EKLEZIÁLNA FUNKCIA HNUTÍ V CIRKVI
Duch vanie ZHORA cez hierarchiu a ZDOLA cez srdcia jednotlivých veriacich. Ak sa kdekoľvek objaví napätie medzi hierarchiou a charizmatikmi, svedčí to o cirkevnej nezrelosti jednej zo strán. Úlohou hierarchie nie je udeľovať licencie na charizmy istým osobám, ale strážiť chariztny, aby dary Ducha Sv. naozaj slúžili dobru Cirkvi, nepodliehali falšovaniu a manipulácii. „Kritériá cirkevnosti“ pre zoskupenia laikov sú vydané v posynodálnom apoštolskom liste sv. Otca Jána Pavla IX.: CHRISTIFIDELES LAICI nasledovne: .1, Všetci sa teda majú starať o to, aby spĺňali úlohu nástroja ku svätosti. 2. Vieru podáva celú. 3, Svedectvo trvalého a autentického communia, ktoré nachádza výraz v synovskom vzťahu k pápežovi a biskupom. 4. Takéto zoskupenia musia sa snažiť vždy zosúladiť s apoštolským zameraním Cirkvi, na ktorom sa podieľajú. 5. Majú sa stále stavať do služby človeka, do služby jeho plnej dôstojnosti.
Pápež Ján Pavol II. ďalej dodáva, že základné kritériá sa verifikujú cez konkrétne výsledky (formuje sa duchovný život, modlitba, liturgia, manželstvo, kňazstvo, misie, katechéza)

PREDPOKLADY REFORMY A LITURGICKEJ OBNOVY
(Sacrosanctum Concilium – Svätý koncil si postavil za cieľ prehlbovať kresťanský život veriacich predovšetkým pomocou liturgie. Preto sa snaží prispôsobiť ju potrebám našich čias.) Ide predovšetkým o štyri inštrukcie ku SC: 1. Inter Oecumenici Medzi ekumenickými, prvá inštrukcia posvätnej kongregácie o správnom uskutočňovaní liturgickej reformy podľa 2. Tres Abhinc Armos Po troch rokoch, druhá inštrukcia o správnom uskutočňovaní liturgickej reformy podľa 3. Liturgicae Instaurationes Obnovy v liturgii, tretia inštrukcia o správnom uskutočňovaní liturgickej reformy podľa konštitúcie 4. Varietates Legitimae Zákonité rozmanitosti, štvrtá inštrukcia o inkulturácii a správnom uvádzaní konštitúcie DVK o posvätnej liturgii do života.
Dôležité sú aj špecifické inštrukcie napríklad: 1. Musicam Sacram Posvätná hudba,, Eucharisticum Mysterium – Eucharistické tajomstvo, O prekladoch liturgických textov

NAJDÔLEŽITEJŠIE ZÁSADY A USTANOVENIA DVK
1. Instauratio návrat k prameňom, 2. Nové zdôraznenie stola Božieho slova. 3. Zavedenie ľudovej reči do liturgie kvôli lepšiemu chápaniu. 4. Zachovanie zdravej tradície a prijatie národných prvkov. 5. Vyzdvihnutie veľkonočného tajomstva. 6. Vyzdvihnutie Eucharistie. 7. Adorácia. 8. Liturgia má byt vykonávaním Kristovho kňazského úradu. 9. Cez liturgiu máme putovať do nebeskej vlasti. 10. Liturgia nás má pobádať k životu v láske a svornosti s ostatnými veriacimi, preto znak pokoja. 11. Liturgiou máme vždy oslavovať Boha a posväcovať seba. 12. Na liturgii sa máme zúčastňovať vedome, aktívne s úžitkom, aby náš hlas bol v súlade s mysľou i s celým telom

VLASTNOSTI KRESŤANSKEJ DUCHOVNOSTI
Krst vstupu do života s Ježišom, no i liturgického života. Birmovanie je vstup do služieb cirkvi. Kritéria duchovnej formácie v liturgií: Teocentrické, Kristocentrické, Pneucentrické, Ekleziálne, Spoločenské, Personálne, Sakramentálne, Biblické, Eschatologické, Objektívne, Subjektívne, Mariologické

TEOLÓGIA LITURGICKÉHO ZHROMAŽDENIA
Predpovede prorokov a Božie znamenia v SZ mali pripraviť ľudstvo na centrálnu udalosť v dejinách spásy na príchod Vteleného Božieho Syna, prostredníka medzi Bohom a ľuďmi. Toto neustále sprítomňovanie Vykupiteľského Božieho diela sa uskutočňuje cez liturgiu. SC hovorí, že Kristus je prítomný v tomto tajomstve (aby sa dielo uskutočňovalo, prítomný v osobe vysluhovateľa, tá istá obeta, eucharistická prítomnosť, prítomnosť vo sviatostiach

DEFINÍCIA LITURGIE
Liturgia je takto verejný kult, pri ktorom liturgické zhromaždenie vzdáva česť Bohu a Boh cez liturgiu posväcuje zhromaždených veriacich.
Povaha liturgického zhromaždenia: 1, Spoločenská; 2, Hierarchická; 3, Univerzálna; 4. Misíjna; 5, Eschatologická

LITURGICKÉ ZHROMAŽDENIE
Je zhromaždením ľudí, ktorí majú vieru a predsa pri liturgii naša viera (vzrastá, proísme o dar viery pre iných, usilujeme sa zvestovať vieru iným) Je to zhromaždenie ľudí svätých I hriešnych. Je to zhromaždenie ľudí zjednotených, ale z rôznych osôb. Je to zhromaždenie hierarchické, ale i charizmatické. Je to spoločenstvo osôb (nie dav, masa), nie osobná záležitosť, ale spoločné spolucítenie a rešpektovanie druhých osôb.
Liturgické zhromaždenie má byť historicky lokálne, ale zároveň aj eschatologické. Potreba toho, aby naše znaky neskĺzli do ritualizmu.
EUCHARISTIA V ŽIVOTE FARNOSTÍ
Cirkev vnímame v troch znakoch: Kristus, Cirkev, Liturgia. Úlohou Cirkví je oslavovať Boha a posväcovať človeka cez liturgiu, štyrmi spôsobmi: Ohlasovaním evanjelia, Svedectvom života mučeníkov (martýrium), Službou lásky (diakonia), Liturgickým slávením. Centrom liturgického života vo farnosti má byť slávenie Eucharistie. Pod farnosťou rozumieme to územie, na ktorom žijú veriaci ľudia a zhromažďujú sa k sláveniu Eucharistie. V liturgii sa uskutočňuje dielo vykúpenia preto liturgické zhromaždenie je najzákladnejším, prvotným i všeobecne dostupným znakom Cirkvi. Ostatné filiálne a rektorálne kostoly plnia len pomocnú funkciu. Farár má dbať o to, aby sa jeho veriaci zúčastňovali na svätej omši pravidelne vedome, činne a nábožne. Nedeľná svätá omša je pre farnosť “prameňom a vrcholom”. Kódex kanonického práva hovorí, že kňaz má slúžiť denne len jednu svätú omšu, okrem Narodenia Pána a Všetkých zosnulých veriacich. Bináciu vo všedné dni a trináciu v nedele a prikázané sviatky musí dovoliť biskup. V obnovenej liturgii má veľký význam koncelebrovaná svätá omša, najmä na Zelený štvrtok.

KRISTOVA PASCHA AKO CENTRUM LITURGICKÉHO ROKA
Evanjelium opisuje Poslednú Večeru Pánovu ako Večeru Paschálnu, slávenú na pamiatku veľkých Božích diel, zviazanú s východom vyvoleného národa z Egypta a s prechodom (pascha) cez Červené more, s prechodom zo zajatia k slobode. Anticipácia poslednej večere s Ježišovou smrťou na kríži: nahrádza obetu SZ, plní proroctvá, vyslobodzuje ľudí z otroctva hriechu. Celá omša je nielen vďakyvzdávaním.

LITURGIA HODÍN MODLITBA KRESŤANSKÉHO SPOLOČENSTVA
(Všeobecné smernice o liturgii hodín) Slovenská liturgická komisia pripravila preklad v slovenskej reči: I. zväzok roku 1983 a posledný IV. zväzok vyšiel roku 1992. Liturgia hodín sa postupne rozvinula tak, že sa stala modlitbou miestnej Cirkvi. V priebehu vekov sa vyvíjal i názov Liturgie hodín (Oflicim divinum, Opus Dei, Horae canonicae, Misae matutinae, Vespertinae, Divina psalmodia, Preces horarum, Divina Laus), názov LITURGIA HODÍN sa objavil v roku 1959. Tridentský koncil pre nedostatok času nemohol uskutočniť reformu breviára, preto túto úlohu zveril Apoštolskej Stolici. Nový breviár prikázal pripraviť svätý Pius X. a vydal ho v roku 1911. Odstránili sa opakovania, dal sa do súladu feriálny žaltár s ofíciom svätých. Nedeľné ofícium sa povýšilo nad sviatky svätých. Na ďalšiu obnovu breviára sa podujal Pius XII. Roku 1947 ustanovil osobitnú komisiu na obnovu breviára. Dovolil používať nový preklad žaltára, ktorý pripravil Pápežský biblický inštitút. Roku 1955 poslal všetkým biskupom dotazník týkajúci sa obnovy breviára. Výsledkom tejto práce bolo zjednodušenie rubrík breviára, ktoré vydal roku 1960 Ján XXIII. Tento sa neuspokojil s čiastočnou obnovou a zveril obnovu breviára II. Vatikánskemu koncilu, Potom Rada pre uskutočnenie konštitúcie o posvätnej liturgii, ako aj Biskupská synoda v roku 1967 potvrdila zásady a spôsob obnovy breviára. Zaviedli sa rôzne formy slávenia. Brali sa pritom do úvahy aj okolnosti, v ktorých žijú ľudia dnešných čias. Kanonické hodiny sa zosúladili s hodinami dňa. Zrušila sa Príma. Ranné chvály a Vešpery tvoria základné časti ofícia a nadobudli veľkú dôležitosť. Posvätné čítanie si zachovalo ráz nočnej modlitby pre tých, čo slávia vigíliu, no súčasne je prispôsobené ktorejkoľvek hodine dňa. Hora media (modlitba cez deň) je upravená tak, aby bolo možné vybrať jednu z troch posvätných hodín (terciu, sextu, nónu). Každodenná povinnosť, čo do rozsahu sa zmenšila, ale zato zvýšila sa rozmanitosť textov.

LITURGIA – ŠKOLA KRESŤANSKEJ MODLITBY
Farnosť je prvým cirkevným spoločenstvom po rodine. Farnosť je Cirkvou a liturgia je znakom Cirkvi cez ktorý sa Cirkev najistejšie navonok zjavuje a zároveň sa predstavuje ako skutočnosť nadprirodzená. Eucharistická modlitba je modlitbou vzdávania vďaky.
V eucharistickej modlitbe pozorujeme: Vzdávanie vďaky, Oslavu Trojsvätého, Epiklézu, Konsekračnú modlitbu premenenia, Anamnézu – pamiatku; Obetovanie Božieho Baránka; Príhovory za svätú Cirkev, za Svätého otca, za biskupa, za zomrelých; Doxológiu – oslavu Trojjediného Boha a slávnostné potvrdenie tejto modlitby ľudom, slovom amen.

FARNOSŤ AKO CENTRUM LITURGICKÉHO ŽIVOTA
Farnosť je stanovená časť diecézneho územia, ktorú z poverenia biskupa a v úzkom spojení s ním spravuje kňaz-farár. Farnosť je základnou bunkou Cirkvi, podobne ako rodina je bunkou spoločnosti. Spôsoby stretnutia človeka s Bohom: cez hlásané Božie Slovo, cez vyslúžené sviatosti Cirkvi, cez slávenie Eucharistie, cez spoločnú modlitbu, ale aj v praxi cez vzájomnú lásku. Svätý otec Ján Pavol II. učí, že farnosť je Cirkvou, najviac živou a viditeľnou a zároveň obvyklou formou jej existencie a účinkovania. Liturgia má mať centrálne miesto v živote farského spoločenstva.

LITURGICKÝ RITUÁL A SVETSKÝ RITUÁL
(Rituál – obradná kniha, ktorá obsahuje obradové predpisy, ale je to aj samotný obrad, či rítus podlá ktorého sa postupuje pri určitej slávnosti, alebo aj pri určitej svetskej udalosti)
a, liturgický rituál – predpisy sv. omše, sviatosti a svätenín (Rímsky rituál, Rituále Romanam, Ceremoniál biskupov, presné predpisy ako vysluhovať sviatosti, pohrebné obrady, ako skladať rehoľné sľuby, ako vykonať požehnanie, zasvätenie panien, sviatosť kresťanskej iniciácie pre dospelých, ďalej tu patria predpisy o svätom prijímaní mimo svätej omše a o eucharistickom kulte, o vysluhovaní sviatosti zmierenia; Graduale simplex – jednoduchý spevník, Liber Contualis, Benedikcionál)
b, svetský rituál – protokol, kde patria pozdravy, lúčenia, spoločné stolovanie, kondolencie a pod. Ďalej rítus podania ruky môže byt v určitej situácii Špecifikovaný slovom tak Intenzívne, že spôsobí kvalitatívnu zmenu v živote človeka.

SMERY KRESŤANSKEJ VÝCHOVY V RODINE
Cirkev sa má zvlášť starať o pokrstené deti, ktoré majú byť privedené k plnej kresťanskej iniciácii cez sviatosť Eucharistie a Birmovania. Iná prax je na Východe, kde deti prijímajú všetky tri sviatosti kresťanskej iniciácie naraz. Kresťanský život v rodine možno poznať podľa účasti na liturgii. Kňaz môže hovoriť čo chce, keď rodičia povedia opačne, dieťa prijme to, čo hovoria rodičia. V kresťanskej rodine by malo byť: spoločná modlitba v rodine; čítanie biblie, spoločná účasť na nedeľnej svätej omši; pobožnosti; katechezy, slávnostné akadémie a podobne. Dnes sa praktizuje rodinná liturgia napr. Liturgia hodín, liturgia slova, pobožnosti, keďže sa rodina berie ako domáca cirkev.Počas roka upozorňovať na: špeciálne omše za účasti deti, účasť detí v rôznych spoločenstvách, účasť v rôznych krúžkoch, účasť na detských rekolekciách, na letných duchovných táboroch.

VZORY SVÄTOSTI V CIRKVI
Dokumenty Katolíckej cirkvi o výchove: DIVINI ILLIUS MAGISTRI, GRAVISSIMUM EDUCATIONIS, FAMILIARIS CONSORTIO, list OTEC A UČITEĽ MLÁDEŽE” vydaný pri storočnici svätého Jána Bosca. V týchto dokumentoch sú odpovede na tieto 3 základné otázky ohľadom výchovy a evanjelizácie ľudstva: 1. Kým človek má byť? (Cirkev odpovedá, že je Božím dieťaťom) 2. Kým človek je? (Boh chcel človeka pre seba samého, tento človek je však skazený hriechom. Tento človek je aj vykúpený. Hriech bol raz navždy smrťou a zmŕtvychvstaním Ježiša Krista porazený. Tento človek má perspektívu žiť v nebi!) 3. Kto má vychovávať? Kto má evanjelizovať? (primát tu má rodina, na druhom mieste má túto úlohu Cirkev a až na treťom mieste má túto úlohu štát)

PRÍPRAVA NA MANŽELSTVO A PASTORÁCIA MEDZI PROBLÉMOVÝMI SVIATOSTNÉ NEZOSOBÁŠENÝMI MANŽELMI
Vo sviatosti manželstva, ktorú si vysluhujú sami mladomanželia pred Cirkvou, Kristus posväcuje muža a ženu na manželov a rodičov. Sviatosť manželstva predpokladá a vyžaduje vieru. Na hodinách náboženstva treba jasne a otvorene povedať o pravej kresťanskej láske. O vzťahoch medzi chlapcami a dievčatami. Pôvod manželstva máme už v knihe (Gn 1, 27-28). Snúbencom treba zdôrazniť, že manželstvo je: sviatosť, svedectvom, spoločnou cestou k Bohu, nerozlučiteľné a deti z manželstva sú Boží dar. Podľa CIC 1095 sú neschopní uzavrieť manželstvo: tí, ktorým chýba dostatočné užívanie rozumu; chýba rozlišovanie a úsudok o úlohách; ktorí z psychologických príčin nemôžu plniť manželské záväzky. Neplatné sú manželstvá ak: Bol nesprávny úmysel pri uzatváraní manželstva (napríklad nechcel na celý život, len na určitý čas, chcel mať aj iné Ženy, nijako nechcel deti, hoci manželský chcel žiť).
Prekážky Božieho práva (predošlé manželstvo, impotentia, pokrvenstvo priama línia ~ otec dcéra vnučka, 2. stupeň bočná línia brat sestra sú nedišpenzovateľné; Prekážky cirkevného práva: vek muž 16 rokov, žena 14 rokov; rozdielne náboženstvo (disparitas cultus) napríklad rimsokokatolík + nepokrstený; kňazská, diakonská vysviacka alebo rehoľný sľub; pokrvenstvo bočnej línie do 4. stupňa včítane (bratranci) bratrancove deti, prabratranci, sa už podľa nového môžu; švagrovstvo v priamej línii otec si nemôže vziať synovu ženu, vražda predošlého partnera; únos; konkubinát medzi otcom a dcérou alebo matkou ženy s ktorou žije a opačne; adopcia adoptovaný chlapec si nemôže vziať nevlastnú sestru ani otec si nesmie vziať adoptovanú dcéru; prinútenie alebo strach (sobáš pod nátlakom); nedostatok vo forme uzatvárania manželstva (musí byť podľa katolíckej formuly pred príslušným kňazom a dvoma svedkami).

MODELY ŠKOLSKEJ KATECHÉZY DETÍ A MLÁDEŽE
Katechein (Gal 6, 6) – označenie poučenia v kresťanskej viere; na Slovensku sa používa názov náboženská výchova. Metódy: Didakticko-psychologické (Obsahuje predovšetkým diskusiu materiály, názorné, obradové pomôcky, projekciu); Pedagogicko-katechetické (prednášky, výklady, rozpisovanie témy, ukážky, opis); Biblické (biblické hodiny, biblické knihy, delenie sa so skúsenosťou z evanjelia, spoločné štúdium Písma); Liturgické (využíva najmä sväté omše za účasti detí). Služby Slova: evanjelizácia (je misijným ohlasovaním Božieho slova, chronologicky prvou); katechizácia (ďalšie odovzdávanie poznatkov viery systematickým spôsobom); homília (je najvyššou formou odovzdávania viery) Cieľom katechézy je vedenie spoločenstva i jednotlivých veriacich k dosiahnutiu zrelosti vo viere.

KRESŤANSKÁ FORMÁCIA V MALÝCH CIRKEVNÝCH SPOLOČENSTVÁCH
Boh sa najplnšie zjavil v Ježišovi Kristovi. V prirodzenej nábožnosti môžeme pozorovať silné rozdelenie „sacra“ od „profannum“. Klasické členenie formácie na DUCHOVNÚ, INTELEKTUÁLNU a PASTORÁLNU v súčasnosti predchádza formácia: ĽUDSKÁ a FORMÁCIA TRVALÁ. – Problém začína pri krste malých detí, počas ich života je potreba vzbudiť pokrstný katechumenát. Najprv ohlasovanie, potom katechumenat, krst a celá iniciácia včítane Eucharistie, potom mystagogické katechezy. Formáciu liturgickú i eucharistickú nemožno oddeliť od humánnej a kresťanskej. V malých cirkevných spoločenstvách treba predovšetkým opakovať katechezy o svätej omši. Mnohí presbyteri pochádzajú z takýchto spoločenstiev. 4 Pozitívne črty týchto spoločenstiev: 1. Malé spoločenstvá formujú k hlbšiemu kresťanskému životu; 2. Prehlbujú vzťahy a duchovne členov spájajú; 3. Vzbudzujú apoštolský zápal. 4. Vzájomne jeden v druhom budujú vieru.

KRESŤANSKÁ FORMÁCIA „DOMÁCEJ CIRKVI“ ALEBO „CIRKVI V MALOM“
Pojem „Cirkev v malom“, alebo „domáca Cirkev“ zaviedol Druhý vatikánsky koncil a potom ho dôkladne rozvinul a vysvetlil Svätý otec Ján Pavol IL vo svojej exhortácii „Familiaris Consortio“. Rodinné spoločenstvá, ktoré sa snažia budovať domácu Cirkev, alebo Cirkev v malom, prevzali charizmu, metódy a formovanie manželskej duchovnosti od hnutia „Equipe de Notre Dame“. Základom tejto spirituality je: Rodinný kruh chápaný v domácej Cirkvi v dvojakom vzťahu: 1. Manželský pár si má pomáhať medzi sebou vzájomne; 2. Má však formovať a budovať celú rodinu, t. j. správne viesť a vychovávať svoje deti. Predpokladom je, že sa manželské páry zúčastnia rekolekcií, napríklad oázy pre rodiny. Kde začať? 1. Ak sa kňaz, alebo jeden až tri rodiny zúčastnia najprv takýchto rodinných rekolekcií, potom oáz, môžu sa stretávať na stretnutiach rodinného kruhu. 2. Samotnému prvému stretnutiu má predchádzať rozhovor s kňazom. 3. Na prvé stretnutie treba pozvať niekoho, kto je dlhším členom hnutia budujúceho domácu Cirkev, aby ich zapálil. 4. Ďalšou pomocou je časopis občasník hnutia Svetlo Život a u nás na Slovensku časopis „Rodinné spoločenstvo“. 5. Pohostenie stretnutia má byť skromné (napríklad posedenie pri čaji). Druhá časť je modlitbová vlastná modlitba (treba ju pripraviť).Tretia časť priama pomoc na ceste k Bohu. Štvrtá časť venovaná diskusii o jednej z tém predkladaných v prvom roku práce rodinných kruhov.

SPRÍTOMNENIE VEĽKONOČNÉHO TAJOMSTVA V LITURGII
Kresťanská viera, je vierou historickou. Eucharistická anamnéza pripomína, ale aj sprítomňuje historické Kristovo vykupiteľské dielo. Paschalne mystérium spočíva v tom, že tak ako kedysi Izraeliti prešli (pascha) cez Červené more zázračným spôsobom z Egypta, z krajiny otroctva do zasnúbenej zeme, tak aj v Novozákonnej paschę Boží ľud prechádza z otroctva hriechu do slobody Božích detí a spolu s Kristom prichádza k Nebeskému Otcovi a toto všetko sa deje za spoluúčinkovania Ducha Svätého, ktorý všetky tieto dary stále posväcuje, oživuje, požehnáva a nám dáva. Kristus je kňazom t.j. obetujúcim i obetným baránkom. A tak každý, kto ide na svätú omšu, tajomne ide do Jeruzalemského večeradla, na Kalváriu ku Kristovmu krížu.

USKUTOČŇOVANIE SA CIRKVI V LITURGII
Presbyterorum ordinis: „Výchova seminaristov má smerovať k tomu, aby sa stali opravdivými pastiermi. Majú sa pripravovať … na bohoslužbu a posväcovanie, aby modlitbami a posvätnými liturgickými úkonmi uskutočňovali dielo spásy eucharistickou obetou a sviatosťami“. Z vyššie uvedeného vyplýva, že učiaca a posvätiteľská úloha Cirkvi sa najviac uskutočňuje v Cirkvi. Lebo tam je Cirkev, kde sa slávi liturgia, kde sa veriaci schádzavajú na bohoslužbách, lebo tam sa uskutočňuje stretnutie so živým Kristom i s celou Najsvätejšou Trojicou. Sacrosanctum concilium hovorí, že Cirkev sa nikdy neprestala schádzavať na slávenie veľkonočného tajomstva. V liturgii Cirkvi sa cez viditeľné znaky a symboly uskutočňuje posväcovanie človeka a mystické telo Ježiša Krista, t. j. hlava so všetkými údmi, vykonáva verejný kult. Liturgia je teda svätým znakom. Cirkevní otcovia nás učia, že v liturgii sa uskutočňuje pohyb: 1. Cirkev cez liturgickú činnosť vysiela svoje piesne veleby a oslavy, ale i prosby k Bohu Otcovi. 2. Zároveň však, cez tú istú liturgiu, Boh zosiela svoje milosti vykúpenia na tých, ktorí sú na liturgii zhromaždení. Keď pozeráme na Cirkev počas liturgie, môžeme vidieť: 1. Ako sa v nej čítajú všetky Písma, ktoré sa vzťahujú na Krista (Sk 24, 27). 2. Ako sa v nej slávi Eucharistia, v ktorej sa sprítomňuje umučenie, smrť a slávne zmŕtvychvstanie nášho Pána Ježiša Krista (Tridentský koncil). 3. Ako sa v nej ďakuje Bohu za nevýslovný dar vykúpenia a spásy (2 Kor 9, 15). 4. A ako sa toto všetko robí mocou Ducha Svätého, ktolý ju neustále vedie, riadi i posväcuje.

ELEMENTY SPASITEĽNÉHO DIALÓGU V LITURGII
Každá kultová činnosť človeka, je iba odpoveďou, reakciou na Božiu činnosť (actio), odpoveďou na prichádzajúce Božie Slovo, ktoré volá po odpovedi. Teda v liturgii môžeme pozorovať DIALÓG medzi Bohom a ľuďmi a naopak. V tomto dialógu, môžeme pozorovať „spasiteľný dialóg“, ako i jeho elementy: 1. Liturgia ako SLUŽBA BOHA PRE ĽUDÍ; 2. Liturgia ako SLUŽBA CIRKVI PRE BOHA. Encyklika MEDIATOR DEI kladie v liturgii dôraz na činnosť Boha, hoci nie výlučne. Aj II. Vatikánsky koncil pod pojmom LITURGIA akcentuje podčiarkuje SPASITEĽNÉ DIELO BOŽIE a len nástupné, či následne hovorí aj o OSLAVNOM DIELE CIRKVI. Toto dielo Cirkvi sa aj nazýva pohybom vystupujúcim, zvelebujúcim, oslavným či chváliacim (od lat. laudare = chváliť, oslavovať). CIC 834 § 1.: „Úlohu posväcovania Cirkev plní osobitným spôsobom SVÄTOU LITURGIOU, ktorá sa pokladá ZA VÝKON KŇAZSKEJ ÚLOHY JEŽIŠA KRISTA, v ktorej sa vyznačuje posväcovanie ľudí znameniami prístupnými zmyslovému vnímaniu a vykonáva sa jednotlivým, vlastným spôsobom a mystickým telom Ježiša Krista, totiž Hlavou a údmi sa vykonáva celá verejná BOHOSLUŽBA. “ Teda dva teologické rozmery liturgie dovoľujú hovoriť ojej dialogickom, ale i spasiteľnom charaktere.

ANTROPOLOGICKÝ A TEOLOGICKÝ ROZMER LITURGICKÉHO ZNAKU
Vykúpenie, hoci sa dotýka konkrétneho človeka, predsa patrí do nadprirodzeného sveta. Liturgia je teda činnosťou, mocou ktorej Kristus vykonáva svoj kňazský úrad pomocou znakov viditeľných a skutočných. Tento znak je prostriedkom, ale i mostom medzi dvoma svetmi (viditeľným a neviditeľným), je cestou poznania neviditeľnej skutočnosti. Svätý Augustín to nazýva: “Aliud videtur, aliud intelligitur” čosi iné sa vidí a čosi iné sa rozumie. Antropologický a teologický rozmer znaku: Antropologický chápeme znak ako SYMBOL (gr. synballein) hodiť spolu, spájať, zlučovať. Takto predmet, slovo, gestá, osoby sa navzájom zlučujú a spolu vytvárajú určitý symbol. Teologický liturgický znak chápeme ako signum (statický znak). Preto v liturgických knihách sa poväčšine hovorí o znakoch, hoci máme niekedy na mysli celé bohaté množstvo znakov, ale i symbolov. Jedny znaky majú pôvod od Ježiša (Eucharistia, krst). Iné vytvorila tradícia tvoriaca sa cez život vo viere a v láske ku Kristovi v konkrétnych kultových situáciách. Antropologický je teda znak ako symbol, ktorý vnímame v činnosti, a teologicky vnímame znak ako signum (staticky) nezmazateľný znak v duši človeka po svätom krste.

ZÁSADY LITURGICKEJ ADAPTÁCIE V PASTORÁCII
V liturgii sa harmonicky spája nemeniteľný element pochádzajúci z ustanovenia Božieho s elementom ľudským. 4 zásady: 1.Zmeny, liturgické adaptácie, nemôže zavádzať hocikto, a že tieto zmeny musia byť potvrdené Svätým Otcom a Apoštolskou Stolicou; 2. Tieto zmeny si vyžadujú zmenené podmienky Cirkvi alebo duchovné dobro veriacich; 3. Najvážnejšie adaptácie a zmeny si vyhradila Svätá Stolica, ale predsa niektoré adaptácie na II. Vatikánskom koncile presunula na biskupov-ordinárov, alebo na miestne, či národné biskupské konferencie. 4. Okrem hierarchie nikomu nie je dovolené zavádzať zmeny v liturgii, nakoľko liturgické úkony nie sú úkonmi privátnymi, ale úkonmi celej Cirkvi, ktorá je Božím ľudom, zhromaždeným pod vedením biskupov. Svojimi slovami povedať výzvu k úkonu kajúcnosti, k Otčenášu, k znaku pokoja a podobne. Nijako nie Eucharistickej modlitby. Vytvorili sa nové formuláre a spôsoby slávenia svätých omší.

ZÁSADY LITURGICKÉHO ZARIADENIA VNÚTRA KOSTOLA
Vnútro kostola má spĺňať úlohu zodpovedného miesta pre miestne spoločenstvo veriacich, ktorí sa tu zhromažďujú predovšetkým kvôli sláveniu Eucharistie, kvôli prijímaniu ďalších sviatostí a kvôli modlitbe. Tomuto cieľu majú podliehať všetky ciele ostatné (konštrukčné, umelecké a pod.). O vnútornom zariadení kostola podrobne hovoria VŠEOBECNÉ SMERNICE RÍMSKEHO MISÁLA, v ktorých v článku 257 čítame: „Posvätné miesto má byť tak usporiadané, aby určitým spôsobom vyjadrovalo štruktúru zídeného zhromaždenia, umožňovalo organicky usporiadanú účasť všetkých a každému pomáhalo náležíte vykonávať jeho službu”. Taktiež treba zohľadniť to, že liturgia sa slávi nielen na jednom mieste, ale aj v iných častiach kostola (v presbytériu, v lodi pri vchode, v bočnej kaplnke). Presbytérium (Má sa odlišovať od lode vyvýšením a výzdobou) s oltárom (miesto obety, zaujíma hlavné miesto v presbytériu, má byť obrátený tvárou k ľudu a má sa dať okolo neho prechádzať s incenzom.) a ambóna (miesto liturgie slova) majú byť v CENTRE pozornosti. Ďalej vážne miesto zaujíma krstiteľnica (má byt z pevného materiálu a má byť pri nej paškál), tabernakulum bohostánok (má to byť vždy čestné a náležíte vyzdobené miesto), sédes (sedilia, má byť stále a zodpovedne viditeľné), chór s organom, loď pre ľud. SPOVEDNICA KONFESIONAL treba ju umiestniť na takom mieste a takú, aby umožnila veriacim ľahký a diskrétny prístup k sviatostí zmierenia. OBRAZY môžu byť, ale pravé, nie fotokópie, a nie veľa. SAKRISTIA má byť priestranná, má mať WC, umývadlo, a má byť umiestnená tak, aby bola možnosť procesie.

LITURGIA V MALÝCH SKUPINÁCH
Pán Ježiš aj napriek tomu, že mal toľko úloh, osobitne sa venoval užšiemu okruhu ľudí (72 učeníkom), ba dokonca aj malej skupine (12 apoštolom). ACTIO PASTORALIS poúča robiť nasledujúce aktivity pre týchto: Duchovné cvičenia; Tých, čo vykonávajú farské pastoračné služby; Veriacich istého stavu; Chorých, alebo starých; Rodinné zhromaždenia; Veriacich bývajúcich ďaleko od kostola. Zásady inštrukcie: EUCHARISTICUM MYSTERIUM: Ani táto svätá omša nemá byť vecou súkromnou (partikulárnou), aleje činnosťou celej Cirkvi; Eucharistická obeta a eucharistická hostina tvoria jedno tajomstvo, preto treba mať aj hodnú účasť na svätom prijímaní; Aj na špeciálnej omši treba, aby osoby, veci i šaty zodpovedali posvätnému úkonu. Pri slávení svätej omše so špeciálnou skupinou treba dodržať: činná účasť na sv. omši, meditácia nad Sv. písmom, krátke vovedenie v úvode, pred čítaniami, prefáciou a rozpustením, počas sv. omše zbytočne nevyrušovať poúčaním, texty čítaní môžu byť vlastné, môže čítať laik aj žena, homilia špeciálna, prosby môžu vysloviť viacerí, ale treba ich vopred pripraviť. Ďalej sv. prijímanie pod obidvoma spôsobmi možno podať. Pre liturgie mimo posvätného miesta je potrebné: Povolenie od ordinára; Iný kňaz má mať povolenie od miestneho farára; Treba zachovať eucharistický pôst pred svätou omšou a ak by malo byť po svätej omši agapé nech nie je na tom stole, kde bola Eucharistia; Pšeničný chlieb má byť upečený v takej forme, ako pri obyčajných omšiach; Nemá to byť neskoro v noci; Neslobodno z takej omše vylúčiť miestnych, ktorí túžia na takej omši byť. Ďalej sa môže: Texty svätej omše môžu byť osobitne vybrané, ale z úradného misála a podľa predpisov liturgického kalendára; Úprava oltára, sväté nádoby a šaty majú zodpovedať liturgickým predpisom, čo do počtu, formy i akosti; Tak isto gestá a ceremónie majú byť podľa liturgických predpisov ako pri obyčajných svätých omšiach (z Actio Pastoralis). Z histórie môžeme spomenúť, že tieto „malé skupiny“ v Cirkvi neustále jestvovali. Cirkev pre tieto osobitné omše s deťmi vydala osobitný dokument: DIRECTORIUM DE MISSIS CUM PUERIS. Ďalej sa tu spomínajú omše pre dospelých za účasti detí (najmä v nedele). Keď je svätá omša osobitne pre deti, kňaz pri homilii môže prejsť do dialógu s nimi.

NEDEĽA DEŇ PÁNOV A FORMY JEJ SLÁVENIA
Pán Ježiš neprebral právo židovského „šabata“, ale vyhlásil, že má vládu aj nad ním (Mk 2, 18). A tak už v apoštolských časoch sa prvým dňom týždňa stáva nedeľa, kedy Pán Ježiš vstal zmŕtvych a tak nedeľa sa nazýva dňom Pána, dňom Pánovho zmŕtvychvstania, dňom lámania chleba, teda Eucharistie {Sk 20, 7; 2, 42; Zjv. 1, 10). Zo židovstva sa preniesli na nedeľu zvyky, ktoré Židia uskutočňovali v sobotu: spoločné slávenie modlitieb, čítanie Svätého písma, prinášanie obety, rozdeľovanie almužny. Cieľom nedele je dať Bohu česť jednak vnútorne v skrytosti a okrem oslavy Boha: upevňovať rodinné zväzky, dbať na vlastný duchovný rozvoj, regenerovať sily do ďalšej práce. K vonkajším formám slávenia patrí: uvedomelá účasť na svätej omši, spoločné slávenie laud, alebo vešpier, účasť na ľudových pobožnostiach, stretnutie na spoločnom, alebo rodinnom čítaní Svätého Písma alebo inej náboženskej knihy, duchovné rozhovory v rodine, návšteva starých, alebo chorých, utužovanie bratských vzťahov. V osobnom živote zasa treba dbať na: osobný duchovný rozvoj človeka, na sústredenie sa, odpočinutie si kvôli regenerácii síl, aby človek mohol po nedeli efektívne pracovať.

LITURGICKÁ FORMÁCIA PODĽA HNUTIA „SVETLO-ŽIVOT”
Založil František Blachnický, pred 2. sv. vojnou. Počas strednej školy bol účastníkom skautského hnutia. Odtiaľ odpozoroval systém malých skupín. Jedinou skupinou, do ktorej hol prístup bola skupina miništrantov – tak vznikli detské rekolekcie. Dokument ORDO INICIATIONIS CHRISTIANAE ADULTORUM priniesol systém deuterokatechumenátnej formácie. Formácia trvá 3 roky a má 3 základné stupne. Oáza I. stupňa koncentruje celú formáciu okolo Božieho slova a viery. Oáza 2. stupňa je prehĺbením liturgícko-sviatostnej iniciácie (končí obnovou krstných sľubov v čase Tridua. Všetky stupne oáz sa odvíjajú na pozadí 15 tajomstiev svätého ruženca, a tak sa v čase oázy prežije vzorovo celý liturgický rok. 3. stupeň oázy témou je Ecclesia Mater, začína obdobie hlbšieho vovedenia do tajomstva a života Cirkvi spoločenstva. Okrem miništrantskej služby v týchto uvedených službách je priestor pre ženy a deti v liturgii, ktoré svojou aktívnou účasťou môžu liturgiu skrášliť. Na toto musia byť dostatočne pripravené.

MALÉ SPOLOČENSTVÁ A HNUTIA OBNOVY V CIRKVI
V dnešnej dobe, keď pozorujeme v spoločnosti veľkú industrializáciu (robotníci týždeň v práci), urbanizáciu (dedinčania idú do mesta) veľkú sekularizáciu, účinnými evanjelizátormi okrem kňaza sú MALÉ SPOLOČENSTVÁ, ktoré kňazovi pomáhajú, ktoré sa dostanú aj tam, kde sa kňaz nedostane (školy, pracoviská, verejný život). Prevanjelizácia v cirkevných hnutiach, najznámejšie z hnutí: Oázové hnutie Svetlo-Život (1963, Poľsko); Neokatechumenátne hnutie (1964, Madrid, Vytvorí sa skupina 30-40 osôb vo farnosti, ktoré rozvíjajú evanjelizovanie medzi dospelými síce pokrstenými, ale ľahostajnými veriacimi.); Hnutie Kurzilos (Španielsko, 1940); Fokolárske hnutie (fokos – oheň; stretnutia sa nazývajú Mariapoli); Communione e Llberazione (Taliansko, 1970, Spoločenstvo a Oslobodenie); Charizmatické hnutie (USA, 1967, Obnova v Duchu Svätom, Toto hnutie usmerňoval kardinál Leon Jozef Suenens)

HUDBA A SPEV VO FARSKEJ PASTORÁCII
Potrebné poznať pre orientáciu: SACROSANCTUM CONCILIUM, MUSICAM SACRAM; INTER OECUMENICI; TRES ABHINC ANNOS; LITURGICAE INSTAURATIONES.
Na Slovensku nevyšli žiadne predpisy o speve, publikovanie článkov Slovenskej liturgickej komisie Hudobnej sekcie v tejto oblasti.

TEOLOGICKÁ ŠTRUKTÚRA POBOŽNOSTÍ V DUCHU OBNOVENEJ LITURGIE
SCC hovorí, že pobožnosti majú byť: v súlade s liturgiou; od liturgie sa majú určitým spôsobom odvodzovať; k liturgii majú Boží ľud privádzať. Inter Oecumenici 37-38 žiada aby pobožnosti boli: v nedele a sviatky tam, kde kňaza niet, miesto svätej omše; pri odpoludňajších alebo večerňajších pobožnostiach (na vigílie sviatkov, v niektoré feriálne dni v advente a v pôste (napr. piatok Krížová cesta); nedele a sviatky. Štruktúra pobožností: pieseň (JKS, alebo iná); prežehnanie, privítanie , modlitba; čítanie (aspoň jedno); žalm; evanjelium; homilia; prosby veriacich; Otčenáš; Litánie alebo iná ľud. pobožnosť; záverečná modlitba a požehnanie. Požehnanie môže byť kňazské (krátke, alebo dlhšie), alebo aj sviatostné, ak sa vyloží Sviatosť Oltárna a vykoná sa aspoň krátka adorácia pred vyloženou Sviatosťou Oltárnou. Bohoslužba slova sa má konať pri sédese a na ambóne. Vykladanie sviatosti oltárnej a intronizácia evanjeliára. Na Slovensku je už vypracovaná kniha na takéto pobožnosti, prípadná modlitba liturgie hodín.

TEOLÓGIA LITURGIE BOŽIEHO SLOVA
Tvoria ju: biblické čítania; medzispevy; evanjelium; homilia; vyznanie viery Krédo; modlitby veriacich. Čítania zo Svätého písma s medzispevmi tvoria hlavnú časť liturgie Slova. Homilia, vyznanie viery a modlitby veriacich ju rozvíjajú a zakončujú.

HOMILIA V LITURGII POČAS VYSLUHOVANIA SVIATOSTÍ
Tieto homilie sa kážu pri svätých omšiach, kedy sa udeľujú, či vysluhujú sviatosti. Má byť zameraná na tajomstvo sviatosti, ktorá sa práve vysluhuje; primeraná veku a mentalite tých, ktorí danú sviatosť prijímajú; upriamiť na to čo sa vysluhuje; Elementy takejto homílie: existenciálny; kerygmatický; mystagogický; ekleziálny; eschatologický. Cirkev je mystickým telom Kristovým, kde hlavou je Ježiš Kristus a my všetci sme jeho údy a on chce aj dnes, práve cez nás ohlasovať svoje Slovo.

NEDEĽNÁ, KAŽDODENNÁ A REKOLEKČNÁ HOMILIA
Má obsahovať tieto elementy: 1.existenciálny odráža momentálne problémy poslucháčov, ich život; 2. kerygmatický vychádza z textov Svätého písma slovami: To hovorí Pán; 3. mystagogický vovádza poslucháčov do ohlasovaného tajomstva; 4. ekleziálny pomáha veriacim uprostred Cirkvi meniť svoj život, stávať sa dokonalým ako je dokonalý náš Nebeský Otec.; 5. eschatologický má nás sprevádzať na ceste spásy, má nás doviesť do blaženej večnosti. Každodenná homilia má byť kratšia ako nedeľná, nie je povinná, odporúča sa v období adventu, pôstneho a veľkonočného času a ešte pri pohreboch. Rekolekčná homilia je dlhšia, je zameraná na tých, ktorí si vykonávajú rekolekcie a duchovné cvičenia.

KOMENTÁTOR A LITURGICKÝ KOMENTÁR
Komentátor patrí k druhým ostatným posluhujúcim pri bohoslužbách. Prví ostatní posluhujúci sú akolyti, tí čo nesú misál, kríž, sviece, chlieb, víno, vodu, kadidlo a podobne. K druhým ostatným posluhujúcim okrem komentátora patrí uvádzač víta pri kostole, usporiadateľ a zberateľ peňazí. Pri plnení svojej úlohy komentátor stojí na vhodnom mieste pred veriacimi, nemal by však stáť pri ambóne. Liturgický komentátor má byť dôkladne pripravený, vecný a stručný. SCC hovorí, že rozoznávame 2 druhy monitiones: I. VLASTNÉ KOMENTÁRE: vstupný komentár, záverečný (pred záverečným požehnaním), pred čítaniami; pred Eucharistickou modlitbou (hovorí sa pred prefáciou). II. Skôr krátke výzvy: pred úkonom kajúcnosti; pred modlitbou Otče náš, pred znakom pokoja; pred modlitbou nad obetnými darmi; pred svätým prijímaním (Ecce Agnus Dei). Dať si pozor, aby to neboli ďalšie kázne či homilie. Vstupný komentár nemá obsahovať vstup k lekciám, netreba si ho pliesť s úvodom do kajúcnosti (výnimka snáď omše v pôste).Elementy komentárov pri svätých omšiach: nedeľných (paschalny element); každodenných (lectio continua); sviatočných (hlavnú myšlienku nám prezrádza vlastná prefácia); na dni svätých. Optimálne by bolo, keby vstupný komentár bol prípravou na homíliu.

ÚRADNÉ LITURGICKÉ KNIHY PRE CHRÁMOVÚ HUDBU A SPEV
MISSALE ROMANUM; obsahuje spevy kňaza pri svätej omši a dialogické odpovede s ludom. KYRIALE SIMPLEX a GRADUALE SIMPLEX sú výňatkami jednoduchších melódií pre potreby menších kostolov. Podobnou knihou je i LIBER CANTUALIS, ORDO MISSAE IN CANTU a podobne. Poučný pre našu problematiku je aj UNIVERSA LAUS, ktorý zostavilo medzinárodné združenie odborníkov pre výskum duchovnej hudby. LITURGICKÉ SPEVY POČAS SVÄTEJ OMŠE sa delia na: ORDINÁRIUM MISSAE (omšové ordinária – stále spevy kňaza); II. PROPRIUM MISSAE (omšové propria – spevy vlastné pre danú omšu, je vďakyvzdávanie po svätom prijímaní, záverečná pieseň pri odchode kňaza od oltára, a medzispevy s alelujovým veršom. Patrí tu: Introit, Offertorium – spev počas prípravy obetných darov, Communio – spev na prijímanie, Gratiárum – vďakyvzdávanie po svätom príjmami). Medzispevy responzóriové žalmy má spievať žalmista, (nie organista), od ambóny, má byť nielen počutý, ale aj videný, treba spievať žalmy z lekcionára a nie hocijaké piesne; Spôsob spevu žalmu: a) responzoriový (všetci opakujú refrén), b) modus directus (súvislý), c) bez refrénu (všetci ho spievajú, alebo len počúvajú). Možno ho nahradiť chvíľou mlčania. Vždy však má mať meditatívny ráz. Alelujový verš nie je pokračovaním žalmu.

VÝBER SPEVOV V LITURGII
Pri liturgických úkonoch nech každý, tak celebrant ako aj veriaci, koná len to, a všetko to, čo prináleží jeho funkcii podľa povahy veci a liturgických pravidiel. MUSICAM SACRAM 36: “nestačí, aby spev (pri sv. omši) bol “eucharistický”, ale treba, aby sa zhodoval s časťami omše, so sviatkom alebo s liturgickým obdobím.” OBEŽNÍK posvätnej kongregácie obradov zo dňa 16. 1. 1988 žiada: “Piesne najmä pri sláveniach Eucharistie, ale aj pri pobožnostiach, majú byť primerané (tomuto) obdobiu, a čo najlepšie zodpovedať liturgickým textom. ” Rozhodujúci je liturgický rok a podľa neho usporiadané texty a k nim primerané piesne. TRIDUUM PASCHALNE – Omša večere Pána Podľa laického kalendára je to ešte štvrtok, podľa liturgického je to už VEĽKÝ PIATOK. Táto Eucharistia “sa zrodila” a bola odslúžená nie v Jeruzalemskom večeradle, ale na Golgotę, na dreve kríža. Preto ju treba sláviť ako pamiatku umučenia a smrti Pána. Na Veľký Piatok ospevujeme v piesňach víťazstvo nášho Pána cez Kríž (Vexilla Regis prodeunt Znamenia Kráľa sa dvíhajú). Na Bielu Sobotu sa neslávi svätá omša, nepodáva sa sväté prijímanie (iba viatikum), modlíme sa iba Liturgiu hodín. Veľkonočné obdobie trvá 50 dní ako jeden veľký deň. Od Veľkonočnej nedele do zoslania Ducha Svätého, Stále spievame o Zmŕtvychvstaní nášho Pána. Slávnostné aleluja. Adventné obdobie rozdeľujeme na do 16.XII. a na po 16. XII. V čase do 16. XII. nastupuje „Máriino obdobie“ Pripomíname si spolu s Pannou Máriou očakávanie prvého príchodu Pána. Spievame o udalostiach v Nazarete. Výnimkou sú “rorátne” sväté omše. Počas týchto, možno spievať adventné mariánske piesne už od začiatku adventu. V pôstnom období treba spievať prvé štyri týždne o pokání, a posledné dva týždne o umučení. Nespieva sa aleluja! Najmä v stredoveku piesne o pokání ustúpili do úzadia.

PIESEŇ V EVANJELIZÁCII A KATECHÉZE
Okrem liturgie, posvätná hudba a duchovný spev, sú vynikajúcimi pomôckami aj pri evanjelizácii a pri katechizácii. Ak chceme niečo významné povedať, alebo chceme, aby sa to dotklo srdca detí a mládeže, voláme na pomoc hudbu, spev. Pri výbere piesní pre katechézu, alebo pre evanjelizáciu treba dávať pozor na to, aby texty boli: 1. teologicky správne (Opierajú sa o Písmo, hymny, liturgiu); 2. poeticky správne. Musíme sa tu vystríhať pred: 1. funkcionalizmom puritánskym (odmieta umelecké diela); 2. funkcionalizmom prispôsobenia. Aby neboli profánne treba dávať pozor, aby: neboli dvojzmyselné, nech nepresahujú ľudský hlas, nech nie sú quasi akustické, ale prirodzené; musia mať myšlienku povznášania k Bohu; nech nevyjadrujú svetské záujmy svojim subjektivizmom, v Cirkvi sa užíva objektivizmus. Nemá tu miesta sonáta má najmenej 2 témy, dualizmus v duchovnej piesni nemá miesta, taktiež nech sa nepoužíva pátos; nemá byť narkotická, deliričná, patologická, depresívna; 5. nemá byť ani karikaturálna. Hudba má umocňovať text, nemá byť k nemu indiferentná.

POBOŽNOSTI A ICH VZŤAH K LITURGII
Sacrosanctum concilium pobožnosti majú význam aj v pokoncilovej dobe, ak: 1. sú v súlade s liturgiou; 2. od liturgie sa určitým spôsobom odvodzujú; 3. ľud k liturgii privádzajú. Medzi takéto pobožnosti patria: modlitba Krížovej cesty; modlitba Svätého ruženca; rôzne Litánie; rôzne procesie (krížové dni, prosebné dni a podobne). Tieto ľudové pobožnosti nemajú stáť v konkurencii s inými formami bohoslužieb. Dôležité je, aby tieto pobožnosti, nachádzali svoje žriedlo v liturgii.

PROSBY VERIACICH
(VSMR 45,46; Úvod do rímskej knihy „Oratio communis seu fidelium“), ktorú vydala Rada pre uskutočňovanie Konštitúcie o posvätnej liturgii. Modlitbu veriacich začína a končí kňaz, celebrant od sédesu. Jednotlivé prosby číta: diakon; lektor; miništrant; laickí veriaci od ambóny. Môže čítať každú prosbu aj iný. Miestny biskup môže schváliť melódie prosieb veriacich. Poradie prosieb: za záujmy Cirkvi (za svätého Otca, biskupov a kňazov); za svetskú vrchnosť a za spásu sveta; za sužovaných a biednych (chorí, starí, trpiaci); za potreby miestneho spoločenstva. Pri osobitných slávnostiach {napr. birmovka, sobáš, pohreb a podobne) sa poradie úmyslov môže upraviť tak, že uprednostnia sa tie, ktoré sa vzťahujú na osobitnú príležitosť. Štruktúra prosieb veriacich: úvodná výzva; prosby (intentiones); odpovede veriacich; záverečná modlitba (kňaz), Ľud: Amen. Tri základné prvky: 1. Ide o prosby, ktoré prednášame Bohu. Teda to nemá byť len adorácia, vďaka, alebo chvála niektorého svätého. 2. Prosíme tu predovšetkým za všeobecné dobrá, ale aj za seba samých. 3. Majú to byť modlitby celého liturgického zhromaždenia, a tak odpovedať majú všetci. Počet prosieb: Minimálne mali by byť 4. Nie je dobré veľmi predlžovať. Okolo 6 by ich malo byť. Môžu sa spievať, ale úvodná výzva sa nespieva, len recituje. Záverečná modlitba sa spievať môže.

SLÁVENIE LITURGIE V ŠPECIÁLNYCH SKUPINÁCH
Pán Ježiš mal dvojakú pastoráciu: ZÁSTUPY ku ktorým hovoril, dával im viditeľné znaky, ktoré mali posilňovať ohlasované slovo a SKUPINU UČENÍKOV, týmto dodatočne vysvetľoval svoje slová, im predpovedal svoje mesiášske poslanie, umučenie, vzkriesenie, pred nimi sa premenil, oni mali účasť na jeho „kalichu“, oni boli bezprostrednými účastníkmi prvej liturgie. V našich časoch poľský kňaz Franciszek BLACHNICKI docenil znak časov formovať malé skupiny. Obyčajní ľudia, tí čo žijú na úrovni prirodzenej náboženskosti, majú radi veci tajomné a zakryté. Činná účasť spočíva v tom, že prevezmú v liturgii konkrétne funkcie. Teda nemá robiť všetko kňaz. Aj laici majú tu svoje úlohy. ACTIO PASTORALIS: Špeciálne skupiny: veriaci, ktorí si chcú vykonať duchovné cvičenia; farská skupina, ktorá vykonáva špeciálne duchovné služby vo farnosti; skupina pozostávajúca z istého stavu; chorí, alebo starí ľudia, ktorí sa nemôžu zúčastniť na farskej omši; rodinné zhromaždenie o náboženskom charaktere (napr. pri umrelom a podobne); bývajú ďaleko od kostola.Omše sa majú konať na posvätnom mieste. Ak by mali byť na inom, samozrejme vždy dôstojnom, je k tomu potrebné povolenie ordinára miesta. Zásady EUCHARISTICUM MYSTERIUM: Eucharistická obeta a svätá hostina tvoria jedno tajomstvo, preto najmä v malých skupinách treba mať účasť i na prijímaní; Žiadna svätá omša nesmie byť vecou súkromnou (partikulárnou), ale treba ju brať ako činnosť celej Cirkvi a tak aj tento špeciálny kňaz so špeciálnou skupinou sú sluhami celej Cirkvi; Treba sa postarať o to, aby aj na špeciálnom mieste osoby, miesto, veci i šaty zodpovedali posvätnému úkonu. Potrebné dodržať predpisy: zabezpečiť činnú účasť na svätej omši; môže byť meditácia nad Svätým písmom, alebo duchovné poučenie; možno vložiť krátke vovedenie pred úvodnými obradmi, pred čítaniami, pred prefáciou, pred záverečným požehnaním. Nie cez Eucharistickú modlitbu; počas slávenia Eucharistie prítomní nemajú iných poúčať, rozjímať; texty čítaní možno použiť špeciálne, ale so schváleného lekcionára; čítania môže čítať laik, aj žena, NIE však EVANJELIUM; homilia môže byť špeciálna, prosby môžu vysloviť viacerí. Prijímanie pod obojím možno udeliť (VSRM 240-243): dospelým krstencom a birmovancom; novomanželom; diakonom; pri rehoľných sľuboch; pri prevzatí cirkevnej misie; viatikum; posluhujúcim pri oltári; pri koncelebrach aj všetkým členom inštitútov; kňazom; pri duchovných cvičeniach; jubilujúcim; príbuzným krstenca; príbuzným novokňaza; pri konventnej svätej omši a iné.

SVÄTÉ OMŠE TEMATICKÉ A VOTÍVNE
Tematické a votívne sú také omše, v ktorých sa liturgické texty a čítania neberú z bežného dňa, zo sviatku, alebo spomienky na svätých, ale použijú sa omše na určitú tému alebo spomienku. Votívne sväté omše boli už aj pred koncilom, kým tematické sväté omše sa objavujú najmä v pokoncilovom období (motivmessen). Rozdiel však vidíme v tom, že kým klasicky votívne sväté omše sú spomienkou či úctou k niektorému svätému, pokoncilové tematické omše obsahujú existenciálne témy a sú to predovšetkým omše, v ktorých prosíme napríklad za náboženskú slobodu pre konkrétne krajiny, alebo za spravodlivosť, alebo za hlavu štátu prezidenta, za odvrátenie vojny, za utečencov, ale aj za potreby Cirkvi, za ohlasovanie evanjelia, za koncil, za voľbu nového pápeža, za kňazské a rehoľné povolania, za jednotu kresťanov atď. Medzi takéto omše patria aj omše, počas ktorých sa udeľuje nejaká sviatosť Cirkvi (napr. krst, birmovanie, prvé sväté prijímanie, manželstvo či kňazstvo), tieto sväté omše sa nazývajú aj ako obradové, či obradné. Potom na túto tému sa vyberú liturgické texty i čítania, na túto tému sa pripraví i homilia. Sem patria aj omše, pri ktorých sa skladajú, alebo obnovujú rehoľné sľuby, pripomína sa výročie manželstva alebo kňazstva a podobne. Taktiež sem patria omše za rôzne potreby: za pokoj, za dážď, za úrodu, za Svätého otca a podobne. Votum znamená: prosbu, sľub. V minulosti bolo veľmi veľa votívnych svätých omší. Pohrebná svätá omša môže byť najčastejšie, avšak okrem nedieľ adventných, pôstnych, veľkonočných, veľkonočného trojdnia a prikázaných sviatkov.

EKLEZIÁLNA FORMÁCIA LITURGICKEJ SLUŽBY
Liturgickú bohoslužbu nemôže vykonávať kňaz sám. Potrebuje k tomu ďalších členov Cirkvi, ktorí mu budú pri oltári pomáhať a posluhovať. Potrebuje takto lektorov, žalmistov, akolytov, kantora, organistu, miništrantov, kostolníkov a ďalších. Miništranti, speváci, lektori a ďalší by mali medzi sebou vytvárať duchovné spoločenstvá, ktoré sa v Cirkvi formujú k svojej službe. Musia si byť vedomí, že: V dome Boha Otca čítam Božie slovo, miništrujem, spievam, rozdávam Boží chlieb (akolyta), držím sviece, nesiem kríž, kadidlo, Sväté písmo a podobne. V dome človeka (vo svojom rodinnom i u príbuzných) slúžiť a pomáhať blížnym, navštevovať a potešovať starých, chorých a podobne. Liturgia (od gréckeho leitourgia – verejná služba, kult) znamená verejný kult Cirkvi, mystického Tela Kristovho, v ktorom cez zodpovedné viditeľné znaky sa vykonáva oslava Boha a posväcovanie veriacich. Sacrosanctum Concilium chce, aby všetci, teda nielen biskupi, kňazi a diakoni, ale aj veriaci sa zúčastňovali na liturgii vedome, nábožne a aktívne. A to je ekleziálny prvok liturgie, že všetci ju majú sláviť, nielen vysvätení kňazi, ale aj všetci veriaci mocou svojho všeobecného Kristovho kňazstva. Každý má robiť v liturgii „všetko to, a len to“ čo mu prináleží podľa postavenia, aké v liturgickom zhromaždení zaujíma.

CELEBRÁCIA BOŽIEHO SLOVA
DEI VERBUM: Cirkev vždy mala v úcte Sväté písmo priam ako samo Telo Pánovo, pretože najmä v posvätnej liturgii neprestáva prijímať chlieb života tak zo stola Slova Božieho, ako aj zo stola Tela Kristovho a podáva ho veriacim. Slovo Božie treba celebrovať vždy dôstojne, pripravene, a podľa liturgických predpisov. V Bohoslužbe slova nejde iba o to, aby sme dali nejaké poučenie, ale o to, aby poslucháči uverili Božiemu slovu. A tak ten, kto Božie slovo hlása, musí najprv sám veriť, musí byť svedkom Božieho slova. Bohoslužba slova takto spĺňa funkciu: vyjasňujúcu; katechizujúcu; prežívajúcu vieru.Prameňom pre zmierenie má byť vždy paschalne mystérium. Vo Svätom písme máme celú panorámu Božieho slova, ktorá pozostáva z čítaní: Starozákonných kníh Svätého písma; Prorokov; Evanjelií; Listov apoštolov; Apokalypsy; Liturgický kruh formou prípravy liturgického zhromaždenia. Liturgický kruh je stretnutie pripravujúce liturgiu. V hnutí Svetlo Život od r. 1970 v liturgickej formácií účastníkov po 2. stupni oázy nového života začala formácia týchto účastníkov prostredníctvom liturgických kruhov. Príprava nedeľnej liturgie:1. etapa rozhovor s Bohom prečítanie biblických textov (1. Boh hovorí k svojmu ľudu; 2. Boh hovorí ku mne; cez modlitbu; cez službu; cez svedectvo) Okruhy liturgického roku: Advent a Božie narodenie; Obdobie cez rok; Pôst a Veľká noc. Na Veľkú noc je veľmi potrebné pripraviť a použiť v liturgii komentáre.

ZÁKLADNÉ FUNKCIE REALIZÁCIE CIRKVI VO FARNOSTI
Samotný názov farnosť (parafia), pochádza z gréckeho paroikéo, znamená prebývať uprostred kohosi, nachádzať sa blízko niekoho. Právo: oddelená časť diecézneho územia s vlastným kostolom, s konkrétnymi veriacimi farníkmi a s vlastným kňazom ustanoveným diecéznym biskupom spravovať ju. Teológia: časť diecéznej Cirkvi, v ktorej sa uskutočňuje, realizuje všeobecná Cirkev ako osobitné nadprirodzené spoločenstvo viery, nádeje a lásky. Sociológia: skupina veriacich skoncentrovaná okolo chrámu, okolo kňaza ako predsedajúceho.

ŠPECIÁLNA PASTORÁCIA RIADNA A MIMORIADNA
A, Pastorácia je aktívna činnosť Cirkvi, ktorá v súčasnom svete realizuje, uskutočňuje vykupiteľské dielo Ježiša Krista. B; Špeciálne treba pastoráciu chápať ako 1.ohlasovanie Božieho slova Cirkvou v ktorom sa sprítomňuje Kristus ako večné Slovo Nebeského Otca zvestujúci nám radostnú novinu o vykúpení a 2. vysluhovanie svätých sviatostí v ktorých sa sprítomňuje Paschalne mystérium. C: Riadna pastorácia znamená riadne vykonávanie farských povinností miestnym farárom a veriacimi. Kňaz pravidelne: ohlasuje Božie Slovo; slávi Eucharistiu; vysluhuje sviatosti; organizuje dobročinné akcie; poskytuje duchovné vedenie; vydáva svedectvo kresťanského života; vedie farskú agendu a ekonomiku. Veriaci pravidelne: sa zúčastňuje na bohoslužbách; pristupuje ku sviatostiam; sa pripravuje na prijatie sviatostí svoje deti alebo iných; dáva dobrý príklad; apostołuje. D: Mimoriadna pastorácia znamená osobitné venovanie sa jednotlivým skupinám: „malým spoločenstvám“ vo farnosti. Postup: 1. v prvom rade má o nich vedieť; 2. o ich prácu sa zaujímať; 3. ich činnosť vo farnosti koordinovať; 4. poverovať konkrétnymi úlohami, ktoré majú vykonať pre dobro celej farnosti. Členovia malých skupín :1. Musia si byť vedomí, že podliehajú svojmu farárovi, aj keď by mali iného kňaza vodcu, činnosť vo farnosti majú koordinovať s farárom. 2. Majú sa nechať ním viesť. 3. Majú byť pohotoví nm pomáhať budovať farnosť a zjednocovať ju v láske ku Kristovi i medzi sebou navzájom. Ježiš ako Dobrý Pastier sa venoval celým masám, ale potom aj malým skupinám 12 apoštolom, 72 učeníkom a podobne.

EVANJELIZÁCIA V EPOCHE SPOLOČENSKÝCH PREMIEN
Evanjelizácia (z gréckeho eu-angelizo) znamená ohlasovať, zvestovať, dobrú novinu v našom kresťanskom zmysle znamená ohlasovať Kristovo evanjelium. Evanjelií nuntiandi: V nej sa uvádza, že ohlasovanie Dobrej noviny, ktorú nám Kristus priniesol sa nemá diať iba cez krst, ale aj cez vzorný kresťanský život podľa Evanjelia. Toto kresťanské ohlasovanie a pôsobenie veriacich má premieňať a usmerňovať: 1.ľudské svedomie; 2. ľudskú prácu; 3.súkromný život ľudí; 4. aj ich pracoviská; 5.vedu, kultúru a podobne; Táto evanjelizácia má usmerňovať u ľudí: 1.kritické hodnotenia každodenných skutočností; 2. hierarchiu dobier; 3. podstatu myšlienkových návykov; 4. životný štýl a model dnešných ľudí, ktorí mnohokrát žijú ináč ako to chce zjavené Božie Slovo, aký je Boží plán. Treba si uvedomiť intenzívnu industrializáciu. Ďalej pozorujeme urbanizáciu, heterogénnosť, rôznorodosť ľudí. Pastorácia v novom prostredí: 1.musí byť vo farnosti doplnená o osoby, ktoré prevezmú starostlivosť zvlášť o mládež, o robotníkov, o chorých a podobne. 2. musí byť špeciálna (ohlasovať Božie slovo a vysluhovať sviatosti); 3.musí byť zameraná na jednotlivé prostredia (ináč sa bude ohlasovať a vysluhovať Rómom, alebo viac žijúcim vieru, ako ľahostajnejším a podobne. ). 4. nesmie byť iba klerikálna (len kňazi evanjelizujú bez veriacich); 5. je v nej činnosť koordinovaná (riadi ju kňaz); 6. cez spoločenstvá, nie len cez jednotlivcov.

SÚČASNÉ SPOLOČENSKÉ PATOLOGICKÉ JAVY UPROSTRED MLÁDEŽE
Patológie, t. j. chorobné zmeny, javy i prejavy na organizme mladých ľudí vyvoláva: 1. alkoholizmus; 2. nadmerné množstvo liekov; 3. drogy; 4.rôzne toximánie a polytoximánie 5. rozpúšťadlá.

ORGANIZÁCIA FARSKEJ DIAKONIE (SLUŽBY)
Podľa Pavla VI. význam slova diakonia znamená centrum plánu spásy cez negáciu výroku Lucifera „Non serviam Nebudem slúžiť“ (Jer 2, 20), cez negáciu vzbury proti Božej láske. Ježiš Kristus (nový Adam) je poslušný vôli Otca; dal svoj život ako výkupnú obeť za nás všetkých. Nový zákon: službu pri stole eucharistického chleba (Sk 6, 1-6); každú činnosť napomáhajúcu vzrastu a budovaniu spoločenstva; splnenie vyznačených povinností v spoločenstve veriacich (starostlivosť o chorých, slabých, malých a núdznych). Hnutie Svetlo Život má v Polsku vypracovanú pevnú štruktúru, ktorú by sme mohli znázorniť nasledovne (d. diakonia): Jednotlivé diakonie delíme na: 1.moderácie; 2.jednoty (ad intra); 3. jednoty (ad extra); 4. formácie diakonii (kurzy pre animátorov a kódy); 5.svedectva; 6.slova (materiály časopisy, literatúra); 7.masovokomunikačných prostriedkov; 8. materiálnych prostriedkov. Model farnosti po II. Vatikánskom koncile by mohol vyzerať podľa nákresu.

KATECHUMENAT A KATECHEZA
Katechumenat je príprava na prijatie sviatosti krstu, alebo aj celej kresťanskej iniciácie (krst, birmovanie, Eucharistia) Katecheza od gréckeho katechein znamená systematické poučovanie o pravdách viery a mravov a vovádzanie do kresťanského života. Druhý vatikánsky koncil vrátil katechumenatu pôvodný význam a znovu sa majú sviatosti iniciácie udeľovať dospelým tak, ako sa to v Cirkvi robilo od II. do VI. storočia. V Katechumenáte rozoznávame 4 obdobia (predkatechumenátne, katechumenát, Iluminatio – očisťovanie a posväcovanie, mystagógia) a 3 stupne (a, prijatie za katechumena, b, elektus – vybratie na prípravu, c, pokrstený a pobirmovaný na jednej liturgií) Do katechumenátneho obdobia vstupuje prijatím za katechumena, modlia sa nad ním exorcizmus, vzdáva sa verejne pohanských zvykov, je požehnaný znakom kríža, vovedený do kostola a odovzdáva sa mu do rúk Evanjelium. Toto obdobie trvá -viac rokov. Do obdobia illuminácie a očisťovania vstupuje obradom elektie vybratia. Do obdobia mystagógie vstúpil slávnostným prijatím sviatosti iniciácie (krst, birmovanie, eucharistia) vykonáva už svoje úlohy v liturgickom zhromaždení, (číta lekcie, nosí obetné dary) a niekde aj nosí biele rúcho až do Bielej nedele (2. veľkonočná).

OBRADOVOSŤ A ĽUDOVÁ TEOLÓGIA OBDOBIA BOŽIEHO NARODENIA
Sacrosanctum Concilium: Pobožnosti majú byť: 1.v súlade s liturgiou; 2. od liturgie sa majú určitým spôsobom odvodzovať 3. k liturgii majú boží ľud privádzať. Slovensku sú ešte zvyky: adventný veniec so 4 sviecami, po domoch chodenie detí s hadom a hranie hry o tom ako Adama Eva v raji zhrešili a had ich naviedol. Na Vigíliu je štedrá večera spojená s osobitným obradom zvaným rituál jedla. Celá rodina sa stretáva pri sviatočnom stole, keď sa ukáže prvá hviezda na nebi. Zvyky koledovania, stavania stromčekov, pečenia perníkov, sviatočná večera, Nový rok je spojený s vinšovaním.

MARIÁNSKY PRÚD V CIRKVI
Dokumenty: Apoštolská exhortácia Pavla VI., Marialis cultus, encyklika Jána Pavla II. Redemptoris Mater hovorí o: 1. o Máriinom materstve vzhľadom na Cirkev; 2. o uctievaní Svätej Panny; 3. o Panne Márii ako o eschatologickom obraze Cirkvi. Zhrnutie mariológie: 1. Keď pri zvestovaní vyslovuje Mária svoje „fiat“ (staň sa) a súhlasí s tajomstvom vtelenia, už spolupracuje na celom diele, ktoré má zavŕšiť jej Syn. Ona je Matkou všade tam, kde je on Spasiteľom a Hlavou mystického Tela; 2. Keď pre blaho slávená Panna Mária dokončila svoju pozemskú púť, bola s telom i dušou vzatá do nebeskej slávy, kde má účasť na sláve vzkriesenia svojho Syna a je prvotinou vzkriesenia všetkých údov jeho Tela. 3. „My veríme, že presvätá Božia Matka, nová Eva, Matka Cirkvi aj naďalej vykonáva v nebi svoje materinské poslanie voči Kristovým údom. Vo východnej Cirkvi môžeme mariánsku úctu pozorovať, najmä pri vznešenej mariánskej pobožnosti zvanej AKATIST. Má 13 častí, spieva sa postojačky a Pannu Máriu považujú v nej za múr obrany, za ochrankyňu kresťanov pred Avarmi (okolo r. 600) pred Turkami (1453) pred Tatármi a podobne.

KŇAZSKÁ FORMÁCIA A OSOBNÁ NÁBOŽNOSŤ
Optatam totius je venovaná predpisom kňazskej formácií. Tieto predpisy o kňazskej formácii zaväzujú všetkých, ktorí chcú prijať kňazské svätenia, tak v západnom ako aj vo východnom obrade. Zásady: 1. Celá kresťanská pospolitosť má napomáhať rastu povolaní. 2. Pre tento cieľ kňazských povolaní sa odporúča použiť všetky tradičné prostriedky, a to modlitby za kresťanské povolania, pokánie na tento úmysel, poučenia o kňazskom povolaní, katechezy na túto tému, ale aj rôzne komunikatívne prostriedky masmédiá. 3.Kňazská formácia nech už začne v malých seminároch. 4.Veľké semináre sú pre kňazskú formáciu nutné. 5.Predstavení seminára nech pod vedením rektora vytvoria duchovnú jednotu; 6.Nech všetci kňazi pokladajú seminár za srdce diecézy a nech mu ochotne pomáhajú; 7. Vo väčších seminároch nech sa chovanci zadelia do menších skupín, aby bola zabezpečená osobná výchova; 8.Do seminára nech sa vyberajú mládenci schopní, úprimne a slobodne rozhodnutí pre toto povolanie, duchovne, mravne a intelektuálne spôsobilí s primeraným telesným a duševným zdravím; 9. Kňazskú formáciu nech vedú skúsení spirituáli s dobrým vedeckým i pastorálnym vzdelaním a príkladnou zbožnosťou; 10. Seminaristi nech sa pravidelne zúčastňujú na liturgii, nech sa aktívne do nej zapájajú najmä do Eucharistie, nech pravidelne pristupujú k sviatostiam Konkrétny seminársky poriadok, duchovnú výchovu, študijný poriadok, spoločný život a disciplínu, pastorálne cvičenia, majú vypracovať biskupské konferencie.

DUCHOVNÉ VEDENIE „NOVÉHO ČLOVEKA“
Duchovné vedenie potrebujú všetci ľudia, každý veriaci a tak poznáme trojaké duchovné vedenie. Skupiny duchovného vedenia: 1.detí; 2. mládeže; 3.dospelých. Duchovné vedenie mládeže uskutočňujeme osobitne voči dievčatám (apel na city, za vzor predkladáme Bohorodičku), chlapcom (hrdinstvo a sebavedomie, krotkosť.) a dospelým (tých čo majú rodiny, treba usmerňovať, aby mali na mysli dobro svojich veľkých detí, ale aby sa zasa nemiešali do ich manželstiev tak, že vyvolajú hádky. Tých čo sú sami, starí a chorí, treba tiež navštevovať, aby sa necítili celkom opustení a treba ich viesť, aby vedeli trpezlivo niesť svoju starobu a chorobu)

METÓDA PREŽÍVANIA VIERY V REKOLEKCIÁCH PRE DETI A MLÁDEŽ
Názov rekolekcia označuje zhromaždenie skupiny veriacich, ktorí sa zídu na duchovnú obnovu. Spravidla bývajú v pravidelných intervaloch. 1. Rekolekcie pre detí sa majú uskutočňovať viac formou hry, cez ktorú objavujú nové veci v sebe i mimo seba, získavajú nové návyky. 2. Pre mládež je viac priestoru na dialóg, dôležité je uznať človeka takého aký je, nepozerať na človeka cez jeho problém, ale cez jeho povolanie, rešpektovať jeho povahu a osobnosť. Funkcie ciele rekolekcie: 1. Utilitárny (prospechársky) kresťan vie a aj chce vynaložiť veľké úsilie, aby získal kresťanské hodnoty; 2.Obranný Boh chráni človeka, ale človek sa má tiež chrániť; 3.Poznávací lepšie poznať Boha, seba a tak lepšie porozumieť sebe. 4. Hodnotový skutočné kresťanské hodnoty vlastním až vtedy, keď ich žijem.

PREDPOKLADY PASTORÁLNEJ PSYCHOLÓGIE V SLUŽBE KRESŤANSKEJ FORMÁCIE
Medzi veriacimi, ktorým má kňaz preukazovať služby pre spásu duše, sú aj chorí. Tí práve najväčšmi cítia potrebu kňaza (chorí, opustená a trpiaci). Kňaz by mal teda poznať: 1.príčiny týchto porúch, či sú fyzického, alebo psychického rázu, či pochádzajú zo samej osoby, ktorú máme formovať, alebo z jej okolia. Následné by mal kňaz poznať aj 2. pastorálnu terapiu týchto psychických chorôb. Mal by poznať rôzne 3.citové úchylnosti takéhoto človeka, 4. pôvod a etiológiu škrupulozity, 5.kedy ide o melanchóliu, 6.o rôzne hystérie, 7.mánie, 8.slabomyseľnosti, 9.mravné pomätenosti a 10.mal by poznať aj terapiu na tieto jednotlivé neduhy. Dnes však treba už jasne rozdeliť kompetencie (lekár, psychológ, pedagóg, sexuológ). Spoločnosť nečaká od nás napomínanie, upozorňovanie na chyby, kritiku a moralizovanie. Čaká od nás, aby sme jej ukázali ako dokážeme žiť.
RODINNÉ KRUHY V PASTORÁCII RODÍN
Pastorácia vo farnostiach sa má vykonávať aj pomocou laikov Teda aj kresťanské rodiny sa majú podieľať na všetkých činnostiach Cirkvi: liturgickej (byť a tvoriť liturgiu); apoštolskej (žiť a svedčiť o Kristovi); evanjelizačnej (čítať a ohlasovať evanjelium); charitatívnej (pomáhať biednym a chudobným); misijnej (modliť sa, podporovať i vychovať členov rodiny pre misie) Aby tieto naše kresťanské rodiny boli schopné robiť aj v dnešnej Cieľom je vzájomne si pomáhať pri výchove detí, a starším deťom pomáhať pri príprave na manželstvo, učiť ich správne chápať rodinný život, ktorý majú možnosť pozorovať v rámci svojej príkladne usporiadanej rodiny. Štruktúra rodinných kruhov: Rodinný kruh tvoria poväčšine 4 manželské páry, v ktorom 1 pár je za tento kruh zodpovedný a majú aj svojho kňaza moderátora, ktorý ich duchovne vedie a usmerňuje.Viac takýchto kruhov vo farnosti tvorí rajón. Dekanát by mohol mať 10-25 kruhov. Za rajón je zodpovedný rajónový pár.

FORMÁCIA DIAKONIE A ANIMÁTOROV V HNUTÍ „SVETLO-ŽIVOT*
Ciele: 1. vovedenie účastníkov do kresťanskej dospelosti (Ak hovoríme o formácii ku kresťanskej dospelosti musíme sa držať 3 aspektov: Formačný ideál – aká je postava zrelej osoby; Formačné metódy – Svetlo Život prijať život ako svetlo. Oáza ako stredisko života má niekoľko aspektov: Malá skupina ako ecclesia Cirkev.); 2.prežívanie Cirkvi ako spoločenstva; Základnými prvkami Cirkvi ako spoločenstva sú: a) Spoločný deľ je podstatný, lebo každý môže prísť do skupiny so svojím motívom. b) Interakcia musia byť vzťahy medzi účastníkmi. c) Normy Skupina má určité normy a treba účastníkov doviesť k ním. d) Štruktúry Malá skupina je predstavovaná ako Cirkev dovoľuje členom prežívať Božie slovo, liturgiu, modlitbu, metanom, diakóniu a svedectvo.

ZÁKLADNÁ FORMÁCIA V SVETLO-ŽIVOT
1. studeň: a) evanjelizačná etapa ide o to, aby účastník dospel k osobnému vzťahu s Kristom; aby sa stal učeníkom Ježiša Krista; vstúpiť do formačnej skupiny s tými, ktorí sa už stretli s Kristom (tu patrí aj 1. stupeň oázy).
b) etapa deuterokatechumenátu predstavenie určitých právd = vlastný katechumenat. 2. stupeň oázy – očistenie (poznať pravdu o sebe); stáť v pravde pred Bohom. Nanovo prežiť kresťanskú iniciáciu.Kto sa rozhodne, že chce v hnutí pracovať ďalej zúčastní sa školy animatora. Táto škola má 3 semestre: Letná škola evanjelizácie; 2. škola deuterokatechumenátu; 3. škola spoločenstva; 2. Diakonská formácia služby.

ŠPECIFICKÁ PASTORÁCIA
Úvodné výzvy a komentáre (Monitiones povzbudenia) – Dokumenty: SC, EM, AP, VSRM, EP, OLM DMP, OMCP, OLMCP, ORICP. Medzi týmito poučeniami špeciálne mieste zaujímajú tie, ktoré pripraviť a povedať má predsedajúci kňaz. Ide predovšetkým o tieto: 1. uvedenie ľudu sto omšovej liturgie dńa na začiatku eucharistickej slávnosti, 2. uvedenie liturgie slova pred čítaniami, 3. uvedenie Eucharistickej modlitby pred prefáciou 4. uzavretie posvätného úkonu niekoľkými slovami pred prepustením veriacich (EP 14). Potrebné: 1. Pripraviť a povedať (monitiones) úvodné povzbudenia prináleží predovšetkým kňazovi, ktorý predsedá liturgickému zhromaždeniu (VSRM 11, EP 14). 2. Iba povedať (monitiones), ktoré pripravil, alebo aspoň skontroloval kňaz. (EP 14, EM 3) môže aj zodpovedne pripravený miništrant. alebo komentátor. On totiž takisto koná skutočnú liturgickú službu (SC 29). 3. Ktoré z povzbudení prináležia viac predsedajúcemu kňazovi, a ktoré môže povedať aj diakon, miništrant alebo komentátor? Na túto otázku uvedené dokumenty nedávajú jednoznačnú odpoveď. Avšak podľa vysvetľujúcich komentárov k uvedeným dokumentom možno postupovať nasledovne: a) Uvedenie rudu do omšovej liturgie dňa prináleží predovšetkým predsedajúcemu kňazovi. b) Uvedenie liturgie slova pred čítaniami môže byť zverené miništrantovi alebo komentátorovi c) Uvedenie do Eucharistickej modlitby pred prefáciou by mal povedať predsedajúci kňaz, hoci nemôžeme povedať, že miništrant a komentátor nesmú. d) Povzbudenie na záver sv. omše, pred požehnaním by znovu prináležalo viac predsedajúcemu. Krátke výzvy: 1. pred úkonom kajúcnosti; 2. pred Otčenášom; 3. pred znakom pokoja; 4. pred modlitbou nad obetnými darmi; 5. pred svätým prijímaním (EP 14) má predniesť sám kňaz, buď z misála alebo prispôsobené danému liturgickému zhromaždeniu (EP 14, OLM2, DMP, OMCP, OLMCP, ORICP).
OBSAH JEDNOTLIVÝCH POVZBUDENÍ (MONITIONES)
1. Úvodné povzbudenie: Pri uvedení ľudu do omšovej liturgie vznikajú otázky: 1) Má to byť hneď uvedenie ąj do čítaní, ktoré budú? 2) Má to byť hneď aj uvedenie k úkonu kajúcnosti? Máme však rozlišovať vstupné povzbudenia medzi omšami: nedeľnými; každodennými; sviatočnými; o svätých.
2. Povzbudenie pred čítaniami: Má obsahovať hlavnú myšlienku čítaní.
3. Povzbudenie pred Eucharistickou modlitbou: Je pred prefáciou a má mať charakter vďakyvzdávania Nebeskému otcovi.
4. Záverečné povzbudenie pred požehnaním: Je to vlastne „poslanie“ veriacich uskutočňovať to, čo dnes v liturgii počuli, čo si predsavzali.
KRÁTKE VÝZVY
1. Pred úkonom kajúcnosti:. Odpustenie všedných hriechov možno dosiahnuť aj pri pozornom počúvaní evanjelia, pri nábožnej modlitbe Otče náš, či pri speve Baránok Boží.
2. Pred modlitbou Otče nás: Povzbudenie by malo obsahovať myšlienku z modlitby Otče náš a malo by nás priviesť k stolu Pánovmu,
3. Pred znakom pokoja: Má byť krátka, priliehavá výzva, ktorá všetkým pomôže spontánne prejaviť si lásku a odovzdať znak pokoja.
4. Pred modlitbou nad obetnými darmi: Možno veriacich vyzvať k tomu, aby aj oni položili na paténu svoje duchovné dary, ktoré na slávenie liturgie dnes doniesli.
5. Pred sv. prijímaním: Povzbudenie sa povie po speve Baránok Boží, a pred Ecce Agnus Dei. Môže byť priliehavým pozvaním na baránkovu hostinu.
Pri všetkých týchto povzbudeniach dôležité je, aby si ich kňaz, síce dopredu dôkladne pripravil, ale na druhej strane, aby ich tam nielen z papiera prečítal, ale aby sa voľne s veriacimi spojil, aby nechal miesto i pôsobeniu Duchu Svätému a vtedy tieto povzbudenia povie s láskou k veriacim a prirodzene. Dôležité je dať si pozor, aby to neboli ďalšie kázne, či homílie. Musia to byť naozaj krátke a výstižné povzbudenia, vysvetlenia, či výzvy.

KOMENTÁRE
Sú dopredu písomne vypracované texty. Vysvetľujú čo sa bude diať, ako a kde treba ísť, alebo čo treba urobiť sú informatívne, vysvetľujúce. Tieto patria miništrantovi, či komentátorovi a je nevhodné, ak ich musí hovoriť kňaz sám. Ide napr. o vysvetľujúce komentáre pri zložitejších obradoch, ale aj tu treba rozlišovať, kedy ide o komentáre vysvetlenia a kedy o monitiones (povzbudenia).

SLÁVENIE SVÄTEJ OMŠE ZA ÚČASTI DETÍ
Obrady sv. omše majú prispôsobiť tak, aby všetci podľa stupňa svojich možností mali činnú účasť na liturgii a to tak vnútornú ako i vonkajšiu. Zo staroveku sa nám nezachovali správy, žeby sa v liturgii používali homilie adresované deťom. Z čias reformácie sa nám zachovalo, že Martin Luther v marci roku 1519 denne kázal deťom. Prvým predkoncilovým dokumentom, ktorý sa zaoberal starostlivosťou o deti bol dekrét Pia X Quam singulari z r. 1910. Pápež v ňom opísal vek, v ktorom môžu deti prijať prvé sv. prijímanie keď vedia rozoznať Eucharistický chlieb od obyčajného a keď nadobudnú základné náboženské vedomosti. Ten istý pápež v motu proprio „Tra le sollecitudini“ o duchovnej hudbe z roku 1903 zaviedol pojem: aktívna účasť na sv. omši. Najmä katechéti veľmi túžili priblížiť sv. omšu aj deťom. Omše pre deti sa nazývali aj školskými omšami. Koncil vyslovil dve zásady: 1. Zásadu činnej účasti na liturgii (participatio actuosa); 2. Zásadu prispôsobenia liturgie (adaptatio) potrebám konkrétneho zhromaždenia. Najprv sa začalo v tejto oblasti experimentovať. Actio Pastoralis: O slúžení sv. omší pre špeciálne skupiny. Po tomto úsilí mnohých zainteresovaných 1. 11. 1973 pápež Pavol VI. potvrdil Direktórium pre omše za účasti detí. Pracovali na ňom odborníci z oblasti liturgie, katechetiky, teológie, psychológie, pedagogiky i sociológie z celého sveta. Jeho hodnota a významnosť spočíva v tom, že prvýkrát bolo dieťa uznané za plnoprávneho účastníka liturgie.
Adaptácie liturgie sv. omše pre deti: Predpisy v Direktóriu vzťahujú sa na mladšie deti, t. z. na tie, ktoré ešte nie sú v období „adolescencie“ (do 10 rokov) Prispôsobenie liturgie svätej omše pre deti si vyžaduje detská psychológia, reč detí, rôzna od reči dospelých ako aj súčasné podmienky života detí, ktoré svojim spôsobom sa zúčastňujú v živote dospelých. Direktórium hovorí, že „taktiež deti vo svojom každodennom živote nechápu stále všetko, čo prežívajú spolu s dospelými a neprijímajú to ako niečo zlé. “ Slávenie detskej omšovej liturgie taktiež sa nemôže zmeniť na katechizáciu. Odporúčanie Direktória k prispôsobeniu liturgie sv. omše pre deti je potrebné chápať ako prostriedok k jej lepšiemu a hlbšiemu pochopeniu a prežitiu, ale taktiež ako pomoc prechodu vo vhodnom čase k účasti v riadnej liturgii, na ktorej sa zúčastňuje celé miestne spoločenstvo veriacich.
Svätá omša za účasti detí a malého počtu dospelých: Takéto sv. omše odporúča Direktórium predovšetkým cez týždeň, ako aj vyžaduje, aby každé takéto slávenie bolo veľmi dobre pripravené. Príprava ma zahŕňať: modlitby omšového formulára, spev, čítania, modlitbu veriacich, miesto slávenia sv. omše a zároveň všetkých, ktorí spĺňajú liturgické funkcie, detí a dospelých. Cieľom týchto činností nie je iba náležité slávenie liturgie, ale taktiež vytvorenie pocitu spoločného slávenia sv. omše. Dovolené: Ak čítania sú pre deti príliš ťažké, je dovolené obmedziť sa iba na Evanjelium; Prípustné je taktiež vynechanie určitých veršov z biblického textu; Ako spev medzi čítaniami užíva sa responzoriový žalm, aleluja a niekedy aj posvätné ticho; ). Podstatnú úlohu v liturgii a zvlášť v detských sv. omšiach spĺňa homilia, ktorú je možné uskutočniť formou dialógu s deťmi
Svätá omša za účasti dospelých a značného počtu detí: Ak je detí veľa, treba usporiadať omšu tak, aby sa ešte viac vzali do úvahy požiadavky detí. Homilia, sa má zamerať na deti, no tak, aby aj dospelí mohli mať z nej úžitok.
Sv. omša za účasti dospelých a malého počtu detí: Pri tejto sv. omši si deti treba aspoň nejakým spôsobom všimnúť. Osobitne ich osloviť v príhovoroch a aspoň časť homilie venovať aj im (DMP č. 17). Možno deťom zveriť aj niektoré úlohy (spev, nosenie obetných darov)
Eucharistické modlitby pre omše s deťmi: Texty eucharistickej modlitby upravené pre deti majú im pomáhať, aby sa zúčastňovali s väčším úžitkom na omšiach pre dospelých. Smernice o omšiach pre deti ustanovujú, že určité texty sa nikdy nemajú prispôsobovať deťom, aby sa omše pre deti priveľmi nelíšili od omší pre dospelých. Pánove slová sú tie isté v každom formulári eucharistickej modlitby. Každá z troch eucharistických modlitieb pre omše s deťmi má všetky prvky, z ktorých sa podľa Všeobecných smerníc Rímskeho misála.
Liturgické používanie eucharistických modlitieb: Používanie eucharistických modlitieb sa rezervuje na omše s deťmi, pričom zostáva v platnosti právo biskupa určené v Smerniciach pre omše za účasti detí. Z troch eucharistických modlitieb treba vybrať tú, ktorá najviac zodpovedá povahe detí. Biskupské konferencie tých národov, kde je zvykom spievať responzóriovým spôsobom, môžu dovoliť, aby sa Sanktus spieval responzoriálne. Pre dosiahnutie väčšieho zapojenia detí možno podľa Smerníc pre omše za účasti detí vsunúť pred dialóg pred prefáciou zvláštne dôvody, prečo treba vzdávať vďaky.
Prvá eucharistická modlitba: Aby si deti ľahšie osvojili spev Sanktus, prvá eucharistická modlitba ho delí na tri časti a všetky uzatvára zvolaním Hosanna na výsostiach. Tieto aklamácie možno spievať alebo recitovať tak, že intonuje alebo začína kantor alebo jedno z detí. Tretiu časť, keď sa spieva Svätý, svätý, svätý, môžu spievať alebo recitovať všetci. Po anamnéze tejto eucharistickej modlitby namiesto jednoduchšej aklamácie určenej v texte možno spievať niektorú z tých aklamácií, ktoré sú schválené pre štyri eucharistické modlitby.
Druhá eucharistická modlitba: Okrem spevu Sanktus a aklamácie po anamnéze sú ostatné zvolania fakultatívne. Aklamácie po Pánových slovách nad chlebom a vínom treba chápať a spievať ako spoločné rozjímanie o eucharistickom tajomstve.
Tretia eucharistická modlitba: Pripravené variabilné časti podľa rozličných období liturgického roka. Z praktických príčin sa zakaždým opakuje spoločná časť a vkladá sa vlastná časť, označená graficky. V tejto eucharistickej modlitbe sa po konsekracji opakuje trikrát tá istá aklamácia.
Vydanie eucharistických modlitieb v rozličných jazykoch: Je úlohou biskupskej konferencie vybrať jeden z predložených textov a postarať sa o jeho preklad do národného jazyka tak, aby zodpovedal pastoračným, pedagogickým a liturgickým požiadavkám. Latinský text iba určuje cieľ, podstatu a všeobecnú stavbu týchto modlitieb, ktorú treba dodržať pri prekladoch do rozličných jazykov. Dôležité miesto v liturgii svätej omše zaberajú modlitby hlasno vyslovované celebrantom, ktoré však spôsobujú deťom najväčší problém. Existuje dvojaká možnosť riešenia tohoto problému: výber modlitieb z Misála, ktoré sú viac vhodné, so zachovaním charakteru liturgického obdobia (DMD č. 50), alebo uskutočnenie adaptácie, to znamená akoby ich „prekladu“ na reč dieťaťa, jednoduchú a konkrétnu, vyhýbajúc sa abstraktným pojmom, nepochopiteľným pre deti (DMD č. 51). Najväčším problémom vo svätých omšiach pre deti je jednak eucharistická modlitba. Texty anafor aktuálne užívaných u nás sú pre ne veľmi ťažké a s výnimkou II. eucharistickej modlitby aj dlhé pre stále odriekanie celebrantom.. Preklad do iných jazykov s nevyhnutnou adaptáciou textov pre jednotlivé krajiny má vykonať skupina osôb, mužov a žien, ktorí sú kompetentní nie iba v liturgii, ale taktiež v pedagogike, katechetike, literatúre a hudbe. Latinský text má slúžiť ako vzor určujúci podstatné prvky štruktúry anafory a jej všeobecnú formu. Eucharistické modlitby pre deti majú všeobecnú štruktúru spoločnú so zvyšnými anaforami, ibaže náboženský obsah vyjadrujú jednoduchším jazykom a viac pochopiteľným spôsobom pre deti. V obradoch svätého prijímania a záveru stačí zachovať iba „Otče náš“, lámanie chleba a výzvu pred svätým prijímaním: „Hľa Baránok Boží…“ V tejto časti svätej omše je potrebné obrátiť pozornosť na procesiu k svätému prijímaniu, počas ktorej musí byť vykonaný vhodný spev. Taktiež v tomto kontexte je treba vidieť záverečné požehnanie a rozoslanie. Zásada rozdelenia liturgických funkcií má zvláštny význam vo svätých omšiach za účasti detí. Deti podľa direktória možno zapojiť do: (č. 29), funkcia kantora {č. 24), spev a hranie na hudobných nástrojoch (č. 32), funkcia lektora (č. 24 a 47), dialóg s kňazom v homilii (č. 48), recitovanie (spev) modlitby veriacich a prinášanie obetných darov na oltár, (č. 34) formulovanie motívov vďakyvzdávania pred prefáciou (č. 22).

SLÁVENIE VEĽKONOČNEJ VIGÍLIE
Podľa pradávnej tradície táto noc je očakávaním Pána a vigília, ktorá sa v nej slávi, pripomína svätú noc, keď Pán vstal zmŕtvych, a pokladá sa za „matku všetkých svätých vigílií“. Celá slávnosť Veľkonočnej vigílie sa koná v noci. Nemá sa začať pred súmrakom a má sa skončiť pred svitaním nedeľného dňa. Už od začiatku Cirkev každý rok slávila Veľkú noc, ako slávnosť slávností, najmä nočnou vigíliou. Veľkonočnú vigíliu už dlhšie slávili v 5. storočí, ako to vidno z reči sv. Augustína. Stavba Veľkonočnej vigílie: Po obrade svetla a veľkonočnom chválospeve prvá časť vigílie svätá Cirkev rozjíma o divoch, ktoré Pán Boh konal pre svoj ľud od začiatku druhá časť vigílie Liturgia slova, až do chvíle, keď je so svojimi novými členmi zrodenými v krste tretia časť liturgia krstu pozvaná k sviatostnému stolu, ktorý Pána pripravil Cirkvi ako pamiatku svojej smrti a zmŕtvychvstania, až kým nepríde Štvrtá časť liturgia Eucharistie. Staroliturgická pozdravná veľkonočná aklamácia Aleluja, ktorá dnes prvý raz zahlaholila v liturgii, sa dvojmo pripája k omšovej formule prepustenia. Procesia na oslavu Vzkrieseného Pána je slávnostným zvestovaním Kristovho zmŕtvychvstania a výzvou celému stvoreniu, aby sa pripojilo k triumfu Víťaza nad smrťou. V našich krajoch sa koná na základe dávnej tradície. Keď celebrant príde k oltáru, položí monštranciu na oltár. Po skončení chválospevu kňaz alebo spevák intonuje Tantum ergo (po slovensky alebo po latinsky). Na zakončenie sa spieva veľkonočná mariánska antifóna Raduj sa nebies Kráľovná, aleluja.

ĽUDOVÁ ZBOŽNOSŤ POBOŽNOSTI
Podstatné rozlišovanie ťažiskovej potreby pobožností (májové, kajúce…). Prvoradé podstatné prvky celebrovania svätej omše majú svoju schému a sú stále, nemenné, toto však pri pobožnostiach neplatí.

ĽUDOVÁ ZBOŽNOSŤ V DEJINÁCH
Až do stredoveku bola liturgia prístupná a pochopiteľná pre každého, lebo latinčine rozumel každý, zvlášť v krajoch románskych, lebo ich vlastné národné jazyky sa vyvinuli z ľudovej latinčiny. Počnúc ranným stredovekom ľud osobitne v krajinách, kde kresťanstvo ešte nemalo hlboké korene, stával sa pasívnym divákom a poslucháčom liturgie pre jej nezrozumiteľnosť. Tak začalo pribúdať pútnických miest, rástla úcta svätých relikvií, začali sa sláviť odpustové slávnosti, hody, vznikali náboženské predstavenia. Odvodila sa z nich úcta k Božskému srdcu a mariánsky kult. Naozaj, liturgické obrady účinkujú ex opere operato, teda mocou Kristovou, ale osobná príprava človeka na prijatie milosti opus operantis je veľmi potrebná k plnej a plodnej účasti na liturgii. Liturgickú činnosť bolo možné považovať jedine tú, ktorá bola: ustanovená Kristom alebo Cirkvou; bola vykonávaná v mene Kristovom alebo v mene Cirkvi; vykonávali ju osoby určené cirkevným zákonom; podľa kníh schválených Apoštolskou Stolicou. Ak chýbala čo len jediná podmienka, vždy šlo o pobožnosť činnosť paraliturgickú.

ĽUDOVÁ ZBOŽNOSŤ DNES
Náboženský život sa nevyčerpáva a neobmedzuje len na liturgiu, lebo kresťan je povolaný k spoločnej modlitbe, ale má vojsť aj do svojej komôrky a tam sa modliť (Mt 6, 6), ba jeho modlitba má byť ustavičná, aby v našom živote bol viditeľný Ježiš. Pobožnosti formujú v človeku nábožnosť a pripravujú bo na správne a plodné prežívanie liturgie.

ROZDELENIE LITURGICKÝCH SLÁVENÍ A POBOŽNOSTÍ
Rozdelenie: 1. Najvyššie (Z Kristovej vôle, svätá omša a sviatosti); 2. Obrady z cirkevného ustanovenia (sväteniny). 3. Pobožnosti (Pobožnosti vykonávané z rozhodnutia Svätej stolice; Pobožnosti jednotlivých diecéz; Pobožnosti dovolené Cirkvou alebo tie, ktoré sú majetkom presne, určeného spoločenstva – súkromné pobožnosti.

POBOŽNOSŤ DEVIATICH PRVÝCH PIATKOV V MESIACI
Počiatok úcty pri prebodnutí Kristovho boku. Svätci, ktorí rozjímali pred krížom, boli prvými ctiteľmi Božského Srdca Ježišovho, lebo oni pocítili prúd milostí vychádzajúci z úcty voči Ježišovmu Srdcu. V druhej polovici 17. storočia sa úcta k Božskému Srdcu veľmi rozšírila. zo zjavenia sv. Margite Márií Alacoque (Bola obdarená zjaveniami Božského Srdca, ktoré sa jej sťažovalo na ľudský nevďak a žiadalo si osobitný sviatok Božského Srdca, zapisovala si zjavenia, 1. Ježiš sa jej zjavil a hovoril o láske k ľuďom; Druhé bolo o srdci s tŕňovou korunou s krížom; 3. Zjavenie Krista s ranami; 4. Ježiš sa sťažoval na znesvätenie a žiadal zavedenie sviatku; daných 12 prisľúbení Božského srdca. Oficiálneho zavedenia sviatku Božského Srdca v Cirkvi sa sestra už nedožila. Pápež Pius IX. rozšíril roku 1856 tento sviatok na celú Cirkev.) Votívne sv. omše k Božskému Srdcu Ježišovmu na prvý piatok možno slúžiť podľa pokynov v Direktóriu. Odporúčajú sa v ten deň Litánie k Božskému Srdcu.

POBOŽNOSŤ PRVÝCH PIATICH SOBÔT V MESIACI
Začiatky pobožnosti prvých piatich sobôt siahajú až do zjavení sa Panny Márie trom fatimským deťom roku 1917, ako to o niekoľko rokov neskôr opísala Lucia. Počas druhého zjavenia 13. júna 1917 Panna Mária sa deťom zdôverila, že čoskoro si príde vziať k sebe Hyacintu a Františka, kým Lucia zostane ešte za istý čas na tomto svete. Zjavenie fatimských tajomstiev, deti počas týchto zjavení videli peklo. Zverejnenie tretej časti „fatimského tajomstva“ je vyhradené Svätému Otcovi, ktorý’ to urobí, keď to bude pokladať za vhodné. Lucia vo svojom zjavení videla Máriino srdce ovinuté tŕnim a žiadala o zavedenie 5 sobôt – tak to opisuje v druhom zjavení. Bemardo Goncalves ju požiadal, aby písomne odpovedala na šesť otázok. Dňa 12. júna 1930 sestra Lucia odovzdala Otcovi Goncalvesovi písomnú odpoveď.

PROCESIE, PÚTE A PÚTNE MIESTA
Procesie sú slávnostné sprievody, pri ktorých spoločne oslavujeme Boha, jemu ďakujeme za dobrodenia a za odvrátenie zlého, prosíme ho aj o iné milosti. Dejiny: Starovek – Prenášanie archy do Jeruzalema, Kristov príchod do Jeruzalema; podľa svedectva mučeníkov sprievody sa konali už v prvých storočiach. Význam: Každá procesia je výzvou k horlivej modlitbe. Sú obrazom nášho putovania na zemi, znak víťazstva nad pohanstvom. Kríž a zástavy: Zástavy vedľa kríža znamenajú, že Kristus na kríži je víťazným vodcom. Farebný význam zástav: Biela a červená (nevinnosť); Fialová (kajúcnosť). Usporiadanie ľudu: Kríž, deti, dospelá mládež, Kňaz je uprostred všetkých, lebo všetkým má rovnako slúžiť, speváci a napokon dospelý veriaci. Zvony ako symbol modlitieb spoločenstva, počas procesie na Božie telo by sa nemala používať pokrývka hlavy na znak prítomnosti Spasiteľa. Čas procesií: Riadne: Obetovania Pána (2. februára), na Kvetnú nedeľu, na oslavu Veľkonočnej vigílie, na deň sv. Marka, cez Krížové dni a na Božie Telo. Mimoriadne procesie zo zvláštnych pohnútok (ochrana pred zlom, poďakovanie za dobrodenia). Účasť: Nesmieme byť na procesiách prítomní len telom, ale hlavne duchom. Dejiny púti: Púte nevynašla Cirkev, už pohania putovali do chrámov, mohamedáni putujú do Mekky, Ježiš putuje z Nazaretu do Jeruzalema. Cieľ a význam: Mnohí idú na púť, aby tam: Boha prosili; hľadajú útechu na pútnickom mieste; ďakovali za nesmieme dobrodenia; zadosťučinili Bohu; sv. spoveď; vyznanie viery. Pútnické miesta: Vo Svätej zemi (Jeruzalem, Betlehem); Rím, Lurdy vo Francúzsku, sv. Jakub v Compostelle v Španielsku, Einsiedeln vo Švajčiarsku, Fatima v Portugalsku, Altôtting v Bavorsku, Maria-Zell v Rakúsku a iné. Slovenské pútnické miesta: V Levoči, Šaštíne, na Starých Horách a v Mariánke.

V. LITURGICKÝ PRIESTOR

SVÄTÉ MIESTA
Historický prehľad – Spočiatku liturgiu odbavovali v jedálňach súkromných domov. Kresťania, kým sa úplne neodtrhli od židov, zúčastňovali sa i židovských bohoslužieb; okrem týchto vydržiavali aj osobitné bohoslužby, ktorých stredobodom bolo lámanie chleba, liturgia. V židovských domoch na poschodí, na priečelí, nad hlavným vchodom bola rozsiahla miestnosť, v tejto odbavovali apoštolovia liturgiu. Keď sa kresťania úplne odtrhli od židov (okolo 65.), všetky verejné bohoslužby odbavovali u priestranných miestnostiach súkromných domou, ktoré miestnosti bohatší veriaci na tieto ciele venovali. Zbožný majiteľ domu patričné miestnosti úplne venoval na bohoslužobné ciele; ba časom celý dom alebo aspoň veľkú jeho čiastku, vznik Domus ecclesiae. Veriaci však z povďačnosti ponechali im mená pôvodných majiteľov. Bohoslužby odbavovali nielen v súkromných domoch ale aj v cintorínoch, ktoré sa rozprestieraly za mestskými hradbami. V dobe prenasledovania bohoslužby odbavovali v katakombách, hlavne pri hroboch mučeníkov. V III. storočí k týmto pridružujú sa už aj výlučne k bohoslužbe stavané kostoly.

SVÄTÉ MIESTA V LATINSKEJ CIRKVI
1. Kostoly (ecclesiae — chrámy, nazývame tú posvätnú budovu, ktorá je venovaná bohoslužbe najmä na to, aby všetkým veriacim kresťanom slúžila k verejnému konaniu služieb božích, rozdelenie na: Katedrálny-stoličný chrám, Chrám kolegiatnej — súdružnej — Kapituly, Prepoštský a opátsky chrám, Farský kostol, Filiálny kostol, Kláštorský kostol)
2. Kaplnky (oratoria, je tá posvätná, k bohoslužbe venovaná budova, ktorá neslúži k verejným náboženským prejavom pre všetkých veriacich, ale len pre jednotlivé osoby, rodiny alebo menšie obce. Poznáme: Verejné, Poloverejné a Súkromné – V súkromných kaplnkách nemôže byť uschovaná Sviatosť Oltárna. Nový cirkevný zákoník zriadil nový druh súkromných kaplniek: kaplnky v cintorínoch nad hrobkami jednotlivých rodín. Od súkromnej kaplnky je odlišná výsada prenosného oltáru, ktorú výsadu majú všetci (i prekanonizovaní) biskupi, apoštolskí misionári (missionarii apostolici), ako aj vojenskí duchovní, ktorí sa prenosom oltári môžu celebrovať hocikde.)
3. Baziliky (týmto pomenovaním nerozlišujeme sloh stavby, ale naznačujeme isté liturgické výsady a práva, ktoré udelil pápež jednotlivým kostolom, rozdelenie na väčšie a menšie. Conopeum (papilio) cengáč a cappa magna. Takiste na procesii pred kňazstvom baziliky za procesiovým krížom nesie sa conopeum (hodvábny stánok — šiator), na vysokej žrdi cengáč a kanonici baziliky sú odení slávnostným rúchom: cappa magna.)
4. Právo utočišta — Jus asyli. Výsadou svätých miest kedysi bolo právo útočišťa — jus asyli, t. j. keď niekto hľadal utočište v kostole, do ktorého vošiel, nesmelo mu byť ublížené; odtiaľ ho nebolo slobodno vyhnať, poraniť alebo zavraždiť. Právo útočišťa vyvinulo sa z prirodzeného ponímania chrámov; keď sa niekto utiekal o ochranu u Boha, nebolo slobodno ľuďom tomu ublížiť; v tomto poňatí aj pohania mali právo útočišťa.

POSVÄTENIE A POŽEHNANIE KOSTOLOV
Vývoj posvätenia – K vývoju obradov posvätenia chrámu príspely dve okolnosti: 1. že kresťania po Milánskom edikte prevzali mnohé pohanské kostoly ba i židovské synagógy; 2. a v kostoloch umiestili mŕtve telá alebo pozostatky mučeníkov. Prastarý rímsky obrad posvätenia kostola pozostával vlastne len z umiestenia reliquií mučeníka. Predo dňom dedicatie vydržiavali pri reliquiách vigíliu; v deň dedicatie v slávnostnom sprievode so zapálenými sviečkami, za spevu žalmov niesli pozostatky mučeníka do kostola, umiestili ich na oltári a nasledovala spievaná sv. omša. V tomto pozostávalo zasvätenie chrámu.
Dnešné liturgické právo chrámoch- musia byť slávnostnými obradmi svojmu cieľu odovzdané — posvätené. Toto posvätenie deje sa buď posvätením — consecratio alebo slávnostným požehnaním — benedictio. Poloverejné kaplnky nemusia byť ani posvätené ani slávnostne požehnané, ale môžu byť požehnané podľa formuly. Súkromné kaplnky neslobodno ani konsekrovať, ani slávnostne benedikovať, jedine požehnať podľa formuly. Posvätenie (len biskupom) a požehnanie (vo výnimočnom prípade kňazom) chrámov sú dva podstatne rozdielné obrady. Kedysi liturgický zákon vyžadoval, aby požehnaný kostol dodatočne bol biskupom i posvätený. Každopádne patrí sa, aby biskup, nakoľko len môže, slávnostne konsekroval každý farský kostol, ak len konsekrovaný byť môže. Totižto podľa nového cirk. zákoníka drevený, železný alebo kovový kostol nemôže byť konsekrovaný, ale len benedikovaný.
Obrady posvätenia chrámu – a, Prípravy ku posväteniu chrámu – Na tom mieste, kde bude stáť hlavný oltár budúceho kostola, postaví sa drevený kríž; na druhý deň biskup alebo ním poverený kňaz miesto požehná a položí štvorhranný základný kameň, pri ktorej príležitosti kostol obdrží aj meno či už podľa niektorého svätého (patróna kostola), veriaci dodržujú pred posvätením pôst. Predpísané aby s kostolom bol konsekrovaný i oltár. b, Obrady posvätenia kostola. Obrady konsekrácie dejú sa v bielom rúchu a sú nasledovné: Pred vystavenými reliquiami odrieka sa 7 kajúcich žalmov so svojou antifonou, potom pred bránou chrámu antifona. za tým sa spievajú litánie Všetkých Svätých. Nasleduje obchádzanie chrámu a kropenie sv. vodou. Biskup zakaždým, keď príjde k hlavnej bráne, uderí na ne pastierskou palicou. Potom palicou na prah naznačí kríž, brána kostola sa otvorí a biskup vkročiac do kostola. Kráča do stredu kostola, tam kľaknúc intonuje hymnus: Veni Creator Spiritus. Potom sa dokončia litánie k Všetkým Svätým. Nato chór spieva Benedictus, medzi čím biskup pastierskou palicou píše latinskú a grécku abecedu v podobe sväto-ondrejského kríža na podlahu popolom posypanú. Potom biskup pokročiac smerom k oltáru, a je ešte stále v lodi, pokľakne a tri razy vyšším a vyšším hlasom intonuje: Deus in adiutorium meum intende. Vráti sa k hlavnej bráne a na jej vnútornej strane nahoru i na spodu naznačí pastierskou palicou kríž; opäť ide k miestu, kde svätil vodu, nad ktorou, súc obrátený smerom k oltáru, odrieka jednu oratiu a žehná vodu. Teraz ide biskup k oltáru, namočí palec do sv. gregorskej vody (ktorú práve posvätil) a natrie ňou na oltárnej menze 5 krížikov. Po vykropení stien biskup stojac v prostred kostola smerom k hlavnej bráne spieva oratie a krásnu antiphonu, vráti sa k oltáru zo sv. vodou pripraví maltu, ktorú posvätí a zbytok sv. vody povylieva okolo oltára. Teraz nasleduje slávnostné vnesenie sv. reliquí do kostola. V kostolnej bráne biskup prečíta ľudu z Pontificale Romanum napomenutie o posvätení domu božieho. Potom natrie krizmou kostolné dvere zvonku. Sprievod so sv. pozostatkami pohne sa k oltáru. Tu biskup natrie hrob (sepulchrum, do ktorého budú uložené reliquie) na oltárnom kameni krizmou na všetkých štyroch rohoch, vloží do neho reliquie, okadí, krizmou namaže kríž na spodnú stranu sepulchrum zakrývajúcej príklopky, ktorou hrob prikryjúc, zalepí ju maltou a tiež i zvonku potrie krizmou. Zo všetkých strán okadí oltár — vpravo, vľavo, od predu, od zadu, na prostriedku, na krajoch a stále incenzujúc, tri razy obchádza oltár; kadidlo odovzdá niektorému vysvätenému kňazovi, ktorý až do konca svätenia oltára obchádza okolo oltára a incenzuje ho. Biskup ešte dva razy natrie olejom katechumenov a raz krizmou oltárny kameň (celú menzu) na prostriedku a na krajoch; po každom natrení obchádza oltár, incenzujúc ho; na koniec naraz naleje oleja katechumenov a krizmy na oltár a roztrie po celej menze. Teraz nasledujú podstatné obrady svätenia kostola. Biskup, počnúc na evanjeliovej strane, ide k stenám kostola, natrie ich krizmou na 12 miestach tam, kde sú označené krížom (apoštolské kríže), medzi natieraním hovorí: Sanctificetur et consecretur hoc templum; po natrení steny ešte incenzuje. Na týchto miestach majú byť sviece, ktoré majú horeť in anni versario Consecrationis cez celý deň počnúc prvými vešperami SRC. 13 XII. 1805.) Medzi týmto chór spieva žalmy. Po natrení stien biskup vracia sa k oltáru, požehná temian a z päť-päť zrniek tohto temianu urobí 5 krížikov — na prostriedku a na 4 krajoch oltára — na temianové krížiky urobí ešte krížiky z voskovej sviečky a zapáli ich, aby spolu s temianom shorely. Za tým sa modli oratie a antiphony a zaspieva velebnú prefáciu posvätenia. Ešte natrie prednú čiastku oltárneho stola, ako aj na štyroch rohoch tú časť, ktorá spája oltárnu platňu so spodnou čiastkou oltára. (Poznámka: Oltárna platňa, zakrývajúca veľký oltárny stôl musí byť s jedného kusa a so spodnou čiastkou oltára musí byť nerozlučiteľne spojená). Biskup umyje si ruky, požehná kostolné rúcha a nádoby; oltár sa prikryje voskovým plátnom (chrysmale) a patričnými plachtami, zapália sa sviečky a biskup alebo niektorý kňaz slúži slávnostnú sv. omšu. Po posviacke kňazstvo kostola odbaví officium Dedicationis, ktoré sa začína terciou a zadrží sa octava Dedicationis.
Požehnanie kostola – Požehnanie kostola je veľmi jednoduchý obrad. Kňaz modliac sa žalm Miserere obchádza kostol, sv. vodou kropí jeho steny; potom vojdúc do kostola, pred oltárom sa modlí litánie Všetkých Svätých, za tým rukou požehná oltár a kostol, recitujúc žalmy 119., 120 a 121; sv. vodou kropí vnútorné steny kostola a tak požehnanom kostole slúži sv. omšu.
Strata posvätenia (Execratio) — Poškvrnenie (Polutio) – Posvätenie alebo požehnanie kostola exekráciou účinky svoje stráca a poškvrnením kostola (pollutio, violatio) účinky toho sa len vyzdvihujú. Keď kostol stratí posvätenie, spolu s týmto nestráca svoje účinky aj posvätenie oltárov; keď je však kostol poškvrnený, spolu s ním sú poškvrnené aj oltáre. Kostol je exekrovaný, keď shorí, zrúti sa alebo sa zničí väčšia jeho čiastka (zemetrasenie), alebo keď biskup vyzdvihne cirkevný ráz kostola. Keď sa však kostol na novo bieli, maľuje, vakuje (kožuje) maltou, čo aj po úplnom odstránení vnútornej vakovky (i s krížami svätenia) posvätenie nestráca svoje účinky. Poškvrnenie — znesvätenie kostola — polutio stane sa následkom zločinu alebo iného, svätosť kostola urážajúceho činu. (Úmyselná vražda v kostole, Úmyselné ťažké poranenie a vyronenie veľa krvi, Keď bol kostol použitý na bezbožné, nečestné ciele (maštaľ, divadlo a p.), Keď boli v kostole pochovaní exkomunikovaní alebo pohani.) Tieto zločiny alebo skutky musia byť dokázané a verejne známe, ako aj to, že sa stály vo vlastnom kostole a nie v bočných miestnostiach. Keby bol kostol poškvrnený počas sv. omše (sebavražda, poranenie iného) podľa rubrík missálu, ak je omša pred Canonom pretrhne sa pokračovanie omše, ak je už po, pokračuje sa až po Communio. Keď bol kostol poškvrnený, okamžite ho treba zamknúť, až do tej doby, kým nebude vykonaný predpísaný liturgický obrad smierenia. Keď je pochybnosť, či kostol bol znesvätený a či nie, tiež možno vykonať obrad smierenia.
Obrad smierenia je dvojaký: podľa toho; či má byť vykonaný v kostole posvätenom alebo len požehnanom. Prvý sa nachádza v Pontificale Romanum a druhý v Rituale Romanum. Obrad smierenia v konsekrovanom kostole vykonáva biskup alebo ním k tomu poverený kňaz, na tento cieľ posvätenou vodou. Svätenie tejto vody vykoná ten, kto vykonáva obrad smierenia. V súrnych prípadoch a z vážnej príčiny, keď nemožno pýtať od biskupa povolenie, správca kostola môže vykonať obrad smierenia i posväteného kostola, o čom dodatočne upovedomí biskupa. Obrad smierenia len požehnaného kostola vykonáva obyčajnou sv. vodou správca kostola alebo poverený kňaz.

CHRÁMOVÉ SLOHY
Spôsob stavania kostolov: 1. Sloh starokresťanských bazilík, ktorý sa vyvinul v samostatný, cieľu zodpovedný kostolný typ, svoje meno prevzal od rímskych tržníc a bazilík, v ktorých sa veľké množstvo ľudu vmiestilo. Vchod do prakresťanskej baziliky viedol cez štvorhranné, stĺpovými chodbami ohraničené nádvorie a cez predsieň, (átrium et narthex). Chrám je rozdelený stĺporadím na tri alebo päť lodí; stredná loď je dva razy tak široká a vysoká ako bočná. Vzorným príkladom tohto slohu: v apside je biskupská katedra; pod víťazným oblúkom apsidy stojí stĺpový, podnebím krytý oltár, pred oltárom je zábradlím ohradené miesto (cancelli — chorus) pre nižšie kňazstvo, na oboch stranách chóru sú vyvýšené miesta (ambo) pre čítanie lekcie a evanjelia. Zvláštnou výzdobou bazilikových chrámov je mozaika, ktorá zvlášť jagá sa na stenách hlavnej lodi, na víťaznom obluku a v apside.
2. Byzantský sloh – Charakteristické známky tohto slohu sú ústredné (centrálne) kupolovité stavby, v ktorých okolo kupolovitej, na stĺpoch spočívajúcej siene soskupujú sa lodi na spôsob rovnorameného (gréckeho) kríža, buď na spôsob okrúhlej alebo osemhranatej chodby.
3. Románsky sloh – Vplyvom rozkvetu kláštorského života zväčšil sa počet kňazstva, preto v novom slohu zodpovedne je rozšírená svätyňa a tak v pôdoryse na miesto starokresťansko – bazilickej formy crux immissa, — či veľké T — nastupuje podoba gréckeho kríža — crux capitata +. Podlaha sanctuaria je stavaná vyššie, ako podlaha lodi, pretože pod ním je krypta. Svätyňa aj teraz sa zakončuje polokruhovitou apsidou, a na rozdiel od bazilík i bočné lodi zakončujú sa podobnými malými apsidami. Veže v tomto slohu patria do sústavy kostola a stoja na západnej priečelnej strane; ale sú i štvorvežové románske chrámy, ba čo viac stavané sú kupolovité veže nad priestorom, ktorý je ohraničený štyrmi priereznými bodmi hlavnej a krížnej lodi. V ornamentike po postupnom zanechávaní antických a byzantských reminiscencií napodobňujú sa prvky čerpané z prírody, ktoré ornamentika v rozmeroch prísne štylizuje a týmito, ako i kreslenými a maľovanými oknami pripodobňuje sa mohutnosti architektúry.
4. Gotický sloh – Konštrukcia lomeného obluku a rebier gotickej klenby dáva hodne voľnosti k zadeleniu pôdorysu, čo v románskej konštrukcii bolo viazané ku štvorcom, pretože tlak gotickej klenby spočíva na nosných oblúkoch a podpierných vonkajších pilieroch. Medzi rebrami gotickej klenby s vonkajšími a dnukajšími podpiernymi piliermi niet konštrukčnej viazanosti, rebrá nemajú nosnej povinnosti, ale len rozdeľujú pole klenby. Gotika opravdivé rozčleňuje architektúru stavby na konštrukčné jednotky tým, že steny stavby prerezané sú ohromnými oknami. Tento, ľahkou svojou konštrukciou do výšky sa vypínajúci sloh smvseľ svojej výraznosti dosiahol a) kolmými, do výšky sa postupne úžiacimi článkami, ktoré vo výške sa často zakončujú ozdobnými lomenými oblúkmi, b) rysovanými a rastlinnými ozdobami, c) štihlými, ideálne uchvacujúcimi nástennými maľbami postáv a v priečelí chrámu na ozdobných portáloch sa vypínajúcimi štihlými sochami. Gotické chrámy stavané sú bez krypty. Podlaha svätyne a lodi je jednofarebná, na rohoch západného priečelia stoja dve veže, poťažne v prostriedku priečelia jedna veža.
5. Renesančný sloh – Skutočným ideálom renesančného slohu sú centrálné kupolovité chrámy, v ktorých všetko je podriadené ohromnej, bubnovite sa vyplňujúcej a nad všetkým dominujúcej kupoly. Rozmery celej stavby splývajú v dôkladnej harmónii s rozmerami kupoly. V XVII. storočí však západné rameno kríža predĺžili a tak dostal chrám podobu latinského kríža. V renesančnom slohu rozoznávame tri obdobia.
6. Barokový a rokový sloh – Menovite stĺpy a polopiliere, ktorými boli rozčlenené steny, ako aj svojvoľne vytvorené a neraz pretrhnuté gsimsy a výklenky, obsadené meravými sochami boly príčinou, že staviteľstvo XVIII. storočia pri určovaní základných rysov chrámu zvrhlo sa až k úplnej voľnosti. Preto tento sloh je bez všetkej pravidelnej formy. Pritom – všetkom celkom nahodile nazvali ho portugalským slovom barocco, ktoré znamená opravdivú perlu. Rokokó (francúzske slovo: rocaille, znamená škrupinu, žabacie korýtko) je ozdobný sloh druhej tretiny XVIII. storočia. Tento sloh mal rozmanité a ťažkopádné, z antiky prevzaté, v baroku používané prvky hravo nahradzuje rozmarne soskupenými a milo rozmanitými podobami, rastlinnými motívami, nadovšetko škrupinami a mriežkovými vzorkami.
7. Klasicistický sloh. Prvú fázu tohto slohu — v dobe Ludvika XVI., v ktorej len pomaličky splývaly antické prvky, stĺpy, urny, vavrínové vence s architektúrou, menujeme copfový sloh. Druhá fáza — v dobe Napoleona — empíre zvaná, svoj klasický tón uplatnila len absolútnym poprením jednotlivých slohových odtienkov. Tak na pr. chrám S. Madeleine v Paríži je úplnou imitáciou korintského chrámu peripteros.
8. Moderný sloh. Nové chrámy sa stavali napodobením všetkých kresťanských slohov počnúc starokresťanskou bazilikou. Koniec XIX. a začiatok 20. storočia prináša nám silný pohyb po vypestovaní nového slohu, ktorý by zodpovedal dnešným technickým vymoženostiam a dnešnému staviteľskému duchu. V tomto smere ešte niet vykryštalizovaných stálych výsledkov a smerníc, uplatňujú sa smery: 1, Z výhod a zariadenia; 2, Zachovanie jednoduchosti.

ZÁSADY PRI UMELECKÝCH SLOHOCH V LITURGIÍ
Cirkev nedala nijakého nariadenia o staviteľských slohoch. Cirkev sa nestavia proti moderným staviteľským smerom. Cirkev prijme a do svojich služieb prevezme každý štýl, či každú takú umeleckú tvorbu, ktorá je prostriedkom k dosiahnutiu vznešeného nášho diela.

STAVANIE CHRÁMU
Povinnosť dodržania stavby: so súhlasom biskupa, nie generálneho vikára; súhlas dostane len ak je pripravený dostatočný obnos peňazí a ďalšie materiálne zabezpečenie duchovných; aby neškodila už vystavaným chrámom, potvrdenie je povinné aj pre rehoľníkov na území diecézy;
Miesto chrámu: Najvhodnejšie stred obce; nie je potrebné aby bol na vyvýšenom mieste; dobré aby bol chrám dostupný z viacerých miest; dostatok miesta na prípadné rozšírenie; aby chrám nebol v blízkosti hlučných a zapáchajúcich miest; stavbe príhodné podložie chrámu.
Plán stavby – je nutné premyslieť na základe materiálu, veľkosti obce, štýlu v ktorom bude stavaný; do ohľadu sa berie aj druh kostola (mníšsky alebo svetský)
Rozpočet stavby – Pri zadovážení plánov najlepšie sa osvedčuje vypísanie súbehu na dodanie náčrtkových plánov (frontálny pohľad, krížny a pozdlžný prierez a základový nákres) Stavba sa prevádza dvojakým spôsobom: buď poveríme staviteľa postaviť chrám za úhrnnú — stavebnú cenu — na celok alebo za jednotkové ceny vo vlastnej réžii pod vlastným dozorom, t. j. stavbu prevádza staviteľ pod dozorom farára na protiúčet vykonanej práce. Pri stavaní väčších chrámov najlepšie je sostaviť stavebnú komisiu, ktorej predsedom je farár a členmi väčšinou odborníci. V súbehovom ozname nech je uvedené koľko a ktoré náčrtkové plány majú byť predložené. Pri všeobecnom súbehu treba odmeniť dva-tri i viac najlepších plánov.

UDRŽIAVANIE A REŠTAUROVANIE
1, Riadne čistenie chrámu. K týždennému čisteniu chrámu najlepšie zodpovedá piatok popoludnie, keďže v sobotu je i sv. spoveď i veriaci sú zaneprázdnení čistením svojich príbytkov. Na dedinách týždenné čistenie chrámu možno zveriť na dospelé dievčatá a ženy, ktoré ochotne túto službu kostolu preukážu, rozdeliac si túto prácu medzi sebou, nech len ich o to požiada duchovný otec. V mestách čistením chrámu poveríme pracovníkov, ktorým prácu hradíme z pokladničiek k tomu cieľu zavedených.
2, Riadne vetranie chrámu – je zvlášť dôležité nielen preto, aby v chráme bol čistý a čerstvý vzduch, aby veriaci neboli odstrašovaní od chrámu zápachom, ale aby sme takto chránili od plesne a hniloby chrám a jeho zariadenie.
3, Občasné opravenie chrámu – Treba pozornosť obrátiť na strechu. Je potrebné, aby aspoň raz v roku kostolník, kurátor s tesárom alebo murárom prehliadol celú budovu. Maličkými opravami dá sa predísť veľkým nákladom.
4, Reštaurovanie chrámu – Reštaurovanie menšieho rozsahu je vymaľovanie alebo vápnom vybielenie chrámu. Reštaurovanie väčších rozmerov je práve tak dôležité ako samé novostavanie chrámu. Pri reštaurovaní treba sa vždy vyhýbať prehnanosti a výstrednosti. V otázke reštaurovanie tak chrámov, ako i obrazov sme povinní riadiť sa i štátnym zákonom o zachovaní pamiatok. Stanovené zásady pri stavbe chrámov: 1. Keď ide o rozširovanie chrámu, kaplnky, bočnej novej lodi, krýdla, sanktuára, podľa mienky viacerých umelcov, nemá sa uplatniť starý sloh, ale radšej použiť riešenia v modernom štýlu. 2. Keď reštaurujeme chrám, v ktorom sú súčiastky (sanktuár, veža, oltáre, sochy, obrazy) iného slohu, ako je sám chrám, neslobodno tie odstrániť len preto, že nezodpovedajú kostolnému slohu. 3. Vo väčšine prípadov reštaurovanie chrámu je len renovatio — obnovenie: nič nového nepristavujú. 4. Keď chrám ešte nie je vymaľovaný a máme k tomu dostatočný náklad, poverme vymaľovaním kostola len odborníka, umelca, nie však jednoduchého natierača.

ZARIADENIE CHRÁMU
a, Predsieň (narthex, porticus, vestibulum) je miestnosť rôzneho tvaru a miesta; v prastarej Cirkvi tu sa zdržovali katechumeni a kajúcnici. V predsieňach prastarých chrámov bola studňa alebo vodná nádrž, aby do kostola vchádzajúci mohli si umyť ruky. Svätenicu mnohí uvádzajú do spojitosti s výš spomenutou vodnou nádržou starokresťanskej doby.
b, Loď (Tento symbol je vzatý z evanjelia o lodi Petrovej)
c, Svätyňa (presbyterium, chorus, sanctuarium); Svätyňa od lodi má byť prehradená šrankami — cancelli; dobre je, keď podlaha svätyne niekoľkými schodíkami leží vyššie, ako je podlaha lodi. Počet schodov nech je vždy nepárny, tri, päť, sedem. Podľa všeobecného cirkevného pravidla vo svätyni nemôžu zaujať miesto laici, nadovšetko nie ženy. Vo svätyni je hlavný oltár a miesto pre kňazstvo — presbyterium. Kedysi pred svätyňou bolo ohradené miesto pre spevákov

KOSTOLNÉ NÁRADIE
Krstiteľnica – V lodi kostolnej je umiestená krstiteľnica (fons baptismatis, baptisterium), ktorá kedysi bola len v biskupskom chráme, nakoľko krst, vynímajúc súrneho prípadu, vysluhoval len biskup. Voľakedy krst sa vysluhoval ponorením do vody. Preto boly potrebné väčšie krstiteľnicové nádrže, krstiteľnicou bola osobitne stavaná kaplnka pri biskupskom chráme. Krstiteľnica nech je čím čistejšia a čím ozdobnejšia; veď po oltári a svätostánku krstiteľnica je najsvätejšie miesto v kostole.
Spovedeľnica – V kostolnej lodi má byť umiestená, ľahko spozorovateľná a prístupná spovedeľnica — sedes confessionalis, confessionale, tribunal. Pri sostavení spovedeľnice treba brať dôkladný zreteľ: a) aby spovedeľník pohodlne mohol sedeť a kajúcnik pohodlne kľačať, b) aby spovedeľník a spovedajúci sa pohodlne mohli shovárať bez všetkej obavy porušenia spovedného tajomstva. V kostole má byť toľko spovedeľníc, koľko je kňazov pri tom chráme. Je žiaducné, aby na spovedeľnici bolo napísané, kto v nej spovedá, v jakej reči sa možno povedať, ba i to, kedy možno tam spovedeľníka nájsť. Forma dnešných spovedeľníc pochádza zo XVI. storočia. V pracirkvi spovedali sa veriaci v sanktuáriu. Kňaz stál na jednom a spovedajúci sa na druhom konci oltára. Neskoršie kňaz si sadol pri oltári na stoličku a pri ňom kľačal kajúcnik, ktorému dal rozhrešenie tým, že mu na hlavu položil ruky.
Kazateľnica – V kostolnej lodi ďalej, pravidelne na evanjeliovej strane. Neskoršie tak, ako pri čítaní evanjelia, i pri kázňach používali drevených stojanov — pulpitov. Pozdejšie tieto drevené prenosné stojany boly pozmenené na kamenné vyššie podstavce, na ktoré viedlo niekoľko schodíkov. Tak sa vyvinulo spomínané ambo, ktoré stálo pred chórom prvotných dôb; neskoršie k vôli symetrii postavili dve ambá, jedno na evanjeliovej a druhé na epištolovej strane. Pri novostavajúcich sa chrámoch neslobodno vopred presne určiť, kde bude kazateľnica; v hotovej stavbe treba najskôr skúšať, z ktorého miesta najlepšie počuť hlas, a kde je najlepšia akustika, tam sa má umiestiť kazateľnica.
Sedadlá – Vo svätyni sú sedadlá pre kňazstvo. Biskupovi patrí trón (tronus, cathedra) menovite v jeho sídelnom chráme (odtiaľ meno: cathedralis) a vo všetkých chrámoch jeho biskupstva.
Biskupský trón je kamenná, mramorová, zamatom obtiahnutá alebo drevená, zlatom ozdobne maľovaná stolica s bočnými nízkymi a vzadu s vysokým operadlom. Ku trónu vedú tri stupne. Okrem biskupského trónu sú ešte dve sedadlá pre celebranta: a, Faldistorium (stolec s operadlom), b, scamnum (každý iný celebrant s diakonom i subdiakonom.) U nás sa scamna nepoužíva.
V kostolnej lodi sú pripravené miesta na sedenie — lavice, subsellia scamna — pre veriacich.
Sacrarium – K zriadeniu chrámu patrí i sacrarium, t. j. miesto, kde sa vylieva voda po liturgických umývaniach a vhodia sa pozostatky alebo popol z cirkevne užívaných vecí. Sacrarium riadne je umiestené za hlavným oltárom. Najlepšie vykopať 1 m. hlbokú a pol m. širokú nádrž, steny jej obmurovať a spodok vydláždiť len štrkom alebo pieskom; vrch sa zatvorí kameným kvádrom, na ktorom je malý, 5 cm. otvor.
Obloky – Osvetlenie kostola a chránenie kostolného vnútra od poveternostných nehôd

OZDOBA KOSTOLNÝCH STIEN
Barvenie kostolných stien v Cirkvi je prastaré. Nádhernými dôkazmi tohto prastarého kresťanského zvyku sú nástenné maľby v katakombách z II. a III. storočia. Predmet malieb je dvojaký, dej a jeho obruby — ozdoba. Predmet druhý pozostáva zo symbolických obrazov: delfín, holub, kohút, jeleň, kotva, ruža, klasy, viničie, brečtan a pod.; prvý však je braný zo zjavenia počnúc od stvorenia sveta až po nebeskú blaženosť. Cirkev sv. neurčila maliarom nijakého pravidla. Gotický sloh nenechával veľkých plôch pre nástennú maľbu, predsa však i v gotických chrámoch maľbami ozdobovali plochy klenby, oblúky a hlavy pilierov. Sloh renesančný, ako i nasledovné slohy opäť uvoľnily nástennej maľbe veľké plochy, ktoré umelci zamaľovali podľa vkusu tej či onej doby; menovite renesancia a barok zaviedly maľovanie kostolnej klenby, čo predtým len zriedka sa vyskytovalo; kedysi len steny maľovali. Najčastejšie vyskytujúce sa druhy nástennej maľby sú obrazy al fresco a al secco. Sem patrí i ozdobovanie stien mozaikou. Mozaika (z latinského: opus musivum) je obal — vyložená stena — z drobných sklenených alebo kamenných kociek, k sostaveniu čoho používa sa i maliarskych nákresov a zobrazení.
SACRISTIA
Bočnou stavbou chrámu je sakristia (sacristia; camera, secretarium) ktorej veľkosť riadi sa podľa rozsahu kostola, počtu kňazov a množstva kostolných predmetov. Môžu byť zriadené i dve sakristie — pri katedrálach je to i zvykom, jedna pre kanonikov, druhá pre kňazov. Nutné mať v sakristii: na pódiu stojací stôl alebo stolu podobná skriňa: tu si kňaz oblieka liturgické rúcha; kľakadlo a pred ním text Orationes ante et post Missam v ráme alebo knižke; umývadlo s uterákom kde si kňaz umyje ruky pred liturgickými obradmi; tabuľka s nápisom: Patronus — titulus ecclesiae N., krstné meno diecezánskeho biskupa, prípadne Oratio imperata; jedna-dve skrine na kostolné rúcha; spovedeľnica, aby sa tu mohli spovedať hluchí, prípadne i veriaci v zime. Preto je dôležité, aby sa v sakristii mohlo kúriť. Keď sa len v nedeľu kúri v kostole, natoľko zvlhnú kostolné múry, že sa úplne zničia oltáre, organ, maľovka. Zohrievacie telesá nech sú tak postavené, aby nerušili voľnosť kostola.

VEŽA
Druhá bočná stavba kostola je veža (turris), ktorá je buď samostatná stavba (campanile) alebo s kostolom úplne smúrovaná. Potrebné je, aby farár (či kostolný kurátor) ostražitým okom sledoval, kto chodí na vežu, aby mohol zavčasu predísť tu vznikajúcim neprávostiam. Na kostolných vežiach sú umiestené i hodiny, podľa ktorých sa potom riadi i čas bohoslužieb toho kostola.

OLTÁR
Prvý oltár nového zákona bol len stôl, na ktorom odbavil Kristus Pán s apoštolmi poslednú večeru. I apoštolovia pri jednoduchom stole odbavovali liturgiu, prednášali obetu sv. omše. Tak teda zpočiatku oltárom bol stôl (mensa). Oltár (altare — alta ara) je teda to miesto, na ktorom prednášame obetu. Ako mal oltár dvojakú formu, tak i materiál oltárov bol dvojaký. Oltár stolový bol z dreva a oltár rakvový bol z kameňa. Stolový oltár mával riadne štyri nohy, niekedy len tri. Z liturgického hľadiska rozoznávame dvojaký oltár: pevný — nepohnuteľný (altare fixum) a oltár prenosný (altare portatile). Na nepohnuleľnom oltári možno uložiť reliquie buď do spodnej časil (stipes) buď do vrchnej platne (mensa), kdežto na oltároch prenosných reliquie musia byť vložené do vrchnej oltárnej platne (mensa). Nepohnuteľný oltár má byť v tom kostole posvätený, v ktorom bude stáť, kdežto oltár prenosný môže biskup hocikde posvätiť.
Oltáre — nepohnuteľné i prenosné — exekráciou strácajú posvätenie a vtedy nesmie byť na nich slúžená sv. omša. Najnovšie však Sv. Stolica viac rázy udelila povolenie slúžiť sv. omšu na exekrovaných oltároch, ale len dočasne, kým nebude oltár znovu konsekrovaný. Oltár v nasledovných prípadoch stráca svoje posvätenie: 1) keď chýbajú reliquie; 2) keď porušia, zlomia uzavrenie sepulchru; ešte i v tom páde, keď uzavrenie opäť zpäť dajú; vynímajúc, keď biskup, alebo jeho povereník prelomí uzavrenie cieľom revidovania. Nestráca však posvätenie, keď sa odlomí len malý kúsok zo závoru; to môže napraviť hociktorý kňaz, keď sa oltárny kameň vo väčších rozmeroch prelomí. Nepohnuteľný oltár stráca posvätenie: a) keď sa vrchná oltárna platňa (mensa) odlepí od spodnej časti (stipes); v tomto prípade môže biskup poveriť i jednoduchého kňaza, aby znovu konsekroval oltár podľa skrátenej formy; b) keď sa vrchná platňa prelomí na dve alebo viac čiastok, alebo vôbec odlomí sa z nej väčšia čiastka (fractio enormis); nestráca však posvätenie, keď sa na rohoch odlomia malé kúsky; c) keď sa oltárna stavba zrúti. Takiste nepohnuteľný oltár nestráca posvätenie, keď ho preložia na iné miesto, tak sa len vrchná platňa neoddelila od stipesu; podobne nestráca keď sa opravia, znovu postavia jednotlivé čiastky spodnej časti — stipesu a zostanú nedotknuté tie jeho čiastky, ktoré bezprostredne súvisia s oltárnou platňou a ktoré biskup pomazal krizmou. Už sme spomneli, že poškvrnením kostola sú poškvrnené i oltáre; keď však kostol stráca posvätenie exekráciou, nestrácajú tým i oltáre.
Praktické pokyny pri stavbe oltárov: Nech je postavený na vyvýšenom mieste; Veľkosť a rozmery oltára nech sú primerané veľkosti a rozsahu kostola; Aj oltáre sú stavané v rôznych slohoch; Počet oltárov určíme podľa potreby, podľa počtu kňazov; Nepohnuteľné oltáre majú byť tak stavané, aby bolo možné okolo nich obísť a nesmú byť opreté o múr; Kongregácia Obradov rozhodnutím zo dňa 13. mája 1910 zakazuje kovovú alebo drevenú obrubu na okraji, Od IV. storočia počnúc nad oltár stavali podnebie – šranky; Niet síce na to nijakého zákona, ale pražský snem hovorí, že je slušné obhradiť oltár zábradlím.
Oltár znázorňuje: a, Kristov kríž; b, Samotného Krista
VYSTROJENIE OLTÁRA
Oltárne plachty (Ako oltár znázorňuje Krista, ktorý za nás trpel a umrel, tak oltárne plachty znázorňujú tie plachty, do ktorých zavinuli mŕtve telo Kristovo.); Missale Romanum však predpisuje, že oltár musí byť zastrený troma od biskupa alebo aprobovaného kňaza posvätenými plachtami, z ktorých vrchná je dlhá, až k zemi siahajúca, spodné dve môžu byť krátke alebo i jedna na dvoje zohnutá, z čoho vyplýva, že nepohnuteľný oltár musí byť najprv prikrytý, potom prikrytý ďalšími plachtami, na okraji plachiet môže byť výšivka, oltárne plachty by mali byť až po zem, kde je sviatosť oltárna je biele antipendium, Kedysi antipendium malo väčší význam, ako dnes; už sa ho i menej používa, ba ani sa mu nevenuje toľkej umeleckej pozornosti, ako voľakedy.
Svietniky – Nakoľko pri sv. omši musia horeť aspoň dve sviečky, na každom oltári musia byť aspoň dva svietniky, na veľkom musí byť šesť svietnikov, pretože pri slávnostnej omši horí šesť sviečok. Zakázané je postaviť na oltár mojžišovské, sedem ramenné svietniky. Keď diecezánsky biskup celebruje slávnostnú sv. omšu vo svojej diecéze, nad oltár má byť postavený siedmy svietnik ; táto siedma sviečka nepatrí biskupovi mimo jeho biskupstva a tým menej patrí svätiacim — titulárnym biskupom alebo prelátom, ktorým je povolené používanie arcipastierských odznakov. Žiara sviečky v liturgii už v očiach prvých kresťanov znázorňovala: a) samého Krista, ktorý je svetlo sveta, b) veriacich, ktorí sa majú starať, aby sa stali synmi svetla; c) vieru, t. j. svetlo duše, ktoré sme obsiahli od Krista; d) večné svetlo, ktorého budeme účastní po smrti (lux perpetua luceat eis). Keď biskup odbavuje niektoré obrady, či slávnostne, či privátne (omša, vešpery, požehnanie) a keď pri tomto niečo číta alebo spieva, jeden asistent drží pri obradnej knihe na rukoväti zapálenú sviečku (bugia, palmatória, scotula candela) a to ešte i vtedy, keby bolo ináč vidno.
Kríž — Crux. Podľa predpisu rubrík na prostriedku každého oltára, medzi sviečkami, v čelnej línii so svietnikami má stáť kríž s umučením (crux cum corpore). Kríža používali už V. stor., nepoložili ho však na oltár, ale pred alebo po strane oltára. Podľa Caeremoniale Epporum kríž má byť tak vysoko, aby umučenie kríža bolo vo výške nad sviečkami. Tiež je nesprávne, keď kríž je pred bohostánkom postavený.
Bohostánok — Tabernaculum a trón – Po dobách prenasledovania Sviatosť Oltárnu pre ťažko nemocných uschovávali v malých krabiciach (capsa), ktoré uložili v kostole, najčastejšie v sakristii (pastophorium). Pozdejšie tieto dve veci rozdelili a ako schránku k uschovávaniu Sviatosti Oltárnej používali buď holuba alebo vežičky, ktorá visela na povrázku na oltárnom podnebí pripevnenom. Svätostánok pred použitím má byť posvätený. Na bohostánok nesmú sa položiť ani reliquie, ani sv. obrazy a tým menej kvety. Vo svätostánku okrem Sanctissima neslobodno nič uschovávať; ani reliquie, ani sv. oleje. Potrebné je, aby bohostánok mal dobrú zámku, a kľúč od neho, čo i zákon vyžaduje, opatruje kňaz. Od bohostánku sa liší oltárny trón (thoronus); je to ozdobný, baldachýnovitý podstavec pre vystavenie Prevelebnej Sviatosti Oltárnej ku poklone veriacich. Samosebou sa rozumie, že oltárny trón má byť ozdobne pozlátený a k nemu môžu byť postavené umelecké sochy klaňajúcich sa anjelov a cherubov.
Večná lampa – Od XIII. až do konca XV. stor. skoro každý provinciálny snem súri, aby pred Najsvätejšou Sviatosťou horela vo dne v noci lampa alebo vosková sviečka. Podľa liturgických predpisov pred oltárom (nie za, ani pri oltári), na ktorom je uschovaná Sviatosť Oltárna, má horieť aspoň jedna lampa.
Kánonové tabuľky, omšový stojan – Rubriky predpisujú, aby na úpätí oltárneho kríža bola oprená tabuľa, tabella secretarum zvaná, na ktorej sú modlitby: Gloria, Credo, Offertorium ako i konsekračné slová. Vzhľadom na cieľ kánon, tabuliek, je potrebné, aby boly čisté, sviečkou nezakvapkané a najmä aby modlitby boly tlačené väčšími a ľahko čitateľnými písmenami. Bez tohto sú bezvýznamné. Pod omšovú knihu rubriky predpisujú vankúš — cussinus alebo stojan pulpitus-legile, ale len po jednom. Najvýhodnejší missálový stojan je taký, ktorý sa dá krútiť, zvýšiť a snížiť. Slušné je zakryť stojan hodvábnym prikrývadlom farby omšového rúcha. Omšový stojan, vankúš a stojanové prikrývadlo posvätiť netreba.
Oltárny obraz, obrazy, reliquie – Oltárny obraz nie je predpísaný všeobecným cirkevným zákonom.
U Latínov, keď bol oltár postavený k stene svätyne, podnebie zmizlo a snažili sa prispôsobniť maľby kostola k oltáru hlavne tam, kde oltár bol celkom pri stene; inde zas miesto spomínaných stĺpov a podnebia postavili oltáru chrbát (retrotabula, superfrontale, retable) — pozadie, ktoré vymaľovali alebo ozdobili sochami. Oltárne pozadie neskoršie rozdelili na niekoľko skladateľných čiastok (krídlové oltáre). Na oltár možno vyložiť obrazy len kanonizovaných svätých a len zaručené reliquie. Obrazy blahorečených možno vyložiť len na oltároch tých chrámov, v ktorých je povolená omša a kňazské hodinky o týchže blahoslavených. Kódex hovorí o obrazoch: Nik nesmie vyložiť v chrámoch — ani exemptných — ani na iných posvätných miestach nijaký nezvyklý obraz skôr, ako to biskup schváli. Biskup nech nedá schválenie k vyveseniu takého obrazu, ktorý nesúhlasí so schváleným cirkevným zvykom. Biskup nech nikdy nepovolí vyvesiť v chráme alebo na inom posvätnom mieste taký obraz, ktorý predstavuje nejaké falošné dogma, ktorý postráda slušnosti a vznešenosti, alebo ktorý môže byť nebezpečnou príležitosťou k pochybnosti nevzdelaných — prostých ľudí. Obrazy vystavené k všeobecnej úcte veriacich majú byť slávnostne posvätené. Táto benedikcia je rezervovaná Ordináriovi, ktorý však môže ňou poveriť hociktorého kňaza. Vzácne kostolné obrazy môžu byť renovované len biskupským povolením can. 1280. Vzácne obrazy, ktoré v niektorom kostole boly veriacimi zvlášť uctievané, neslobodno ani predať, ani bez povolenia Sv. Stolice do iného kostola preniesť. (Can. 1281, 1).
Ozdobovanie oltárov kvetmi – Epporum medzi oltárnymi ozdobami uvádza i kvety. Oltáre možno ozdobovať kyticami živých kvetov, vložených do skôstnych nádob. Keď je sv. omša vo fialovom alebo čiernom, zakázané je ozdobovať oltáre kvetmi.
Oltárne koberce – V prvých dobách kresťanstva nenachádzame nijakej stopy o oltárnych kobercoch; v tej dobe nebolo ich ani treba, pretože kostolná podlaha bola vykladaná umeleckou mozaikou. Začiatkom XV. stor. kostolné steny hlavne v sanktuáriu ozdobovali gobelínovými kobercami. Dnes, kde to financie kostola dovoľujú, kobercami zastierajú podlahu všetkých oltárov.

CINTORÍNY
Toto slovo je gréckeho pôvodu a znamená miesto spánku — (dormitorium.) Chrysostomus hovorí, kresťania nepokladali odumretie človeka za smrť, ale za spánok — sen. Neskoršie, keď pozostatky mučeníkov preniesli do chrámov v mestách postavených, opäť túžbou veriacich bolo, aby mohli byť pochovaný pri kostole, v blízkosti mučeníkov. V XII. storočí už aj laikov (menovite dobrodincov chrámu) pochovávali v chrámoch. Tiež je predpísané, že rakev musí byť vložená do zeme alebo do múru; nesmie zostať na povrchu; to je výsadou rakvi pápežov. Svetské zákony dnes už zakazujú pochovávanie v chrámoch. V zmysle zákona však pochovávanie v kostole treba vopred úradným vrchnostiam zahlásiť a treba sa postarať, aby bolo zadosťučinené zdravotným požiadavkám. Katolícky cintorín má byť cirkevnými obradmi posvätený. Cirkevne posvätený cintorín je posvätné liturgické miesto a preto zakázaný je v ňom nielen hriešny skutok, ale i každé profanné počínanie, na pr. mlátenie, cúdenie, vysúšanie šiat, hry, pastva a pod. Cirkevný zákoník do pozornosti biskupov i farárov odporúča cintoríny, aby si všímali náhrobných nápisov a pomníkov, že by sa tam nevyskytovalo nič viere sa protiviaceho. Tie isté činy, ktoré poškvrňujú kostol, znesväcujú i cintorín. V poškvrnenom cintoríne neslobodno pochovávať, kým je nie prevedený obrad smierenia. Odporúča sa, čo i svetský zákon uznáva, aby v každom cintoríne, ešte pred posvätením bolo vyhradené (zábradlím, plotom) jedno miesto pre tých, ktorým cirkevný pohreb bol odoprený alebo pre nekatolíkov. Keď v obecnom cintoríne sa pochovávajú zomrelí všetkých vierovyznaní, treba sa postarať, aby pre katolíkov bolo vyhradené jedno miesto a vtedy sa posvätí len táto čiastka. Keď ani toho nemožno vymôcť, vtedy pri každom jednom pohrebe sa osobitne posviaca každá jama.

CHRÁMY V GRÉCKEJ TRADÍCIÍ
Leo Allatius rozdelil chrámy na: kupolovité, dúhové, krížne, štvorhranné, miešané z týchto slohov. Nealy rozdelil na byzantský a arménsky. Na Východe tak, ako v liturgii i v staviteľstve nastala v IX.—X. storočí prestávka. Od tej doby niet nijakého vývinu, nijakého pretvorenia. Rozdiel je len v tom, že ten alebo onen chrám je nádhernejší alebo skromnejší, podľa hmotných pomerov. Najrozšírenejším chrámovým slohom je sloh podoby gréckeho kríža s kupolami v prostriedku a na krajoch. Zvony sú umiestené v bočných kupolách; Rusi však stavajú pre zvony zvláštne podstavce — zvonice vedľa chrámu. Delenie chrámu na tri časti ako v západnej cirkvi. Znázorňujú Cirkev trpiacu, bojujúcu a víťaznú. Vymizla preto, lebo prestala jestvovať ustanovizeň katechumenov a verejných hriešnikov, ktorí museli byť i v kostole zrejme oddelení od veriacich. Počas exequií tu je vystavená tumba — rakev. Z nárthexu do lodi vedú troje dverí, z ktorých prostredné sú väčšie a najviac ozdobené; tieto dvere menujú podľa Krásnej brány jeruzalemského chrámu. Veriaci v lodi sú prísne oddelení podľa pohlavia. Medzi presbytériom, poťažne medzi chrámovou loďou a sanktuáriom bezprostredne pred ikonostázom je t. zv. solea. Za soleou nasleduje svätyňa (τό αγιοu βήμα, τό ίερατεϊον), ktorú od lodi delí drevený obrazový múr — ikonostáz. Po zmiznutí záclon gréci najskôr používali drevených tabúľ, aby svätyňu, poťažne oltár oddelili od lodi. Východní predovšetkým chcú upútať pozornosť veriacich na ikonostáz; pri tom však nezabúdajú ani na klenbu, ktorú tiež obrazmi zamaľujú. Druhý rozdiel je v tom, že latinská Cirkev nielen že dá umelcovi úplnú voľnosť vo volení si predmetu, ale ani ho ničím neviaže vo vypracovaní, okrem niektorých všeobecných, často samozrejmých pravidiel. Na štyroch priestoroch, rozprestierajúcich sa medzi troma dvermi, nachádzajú sa štyri podstatné obrazy (imago fundamentalis): 1. P. Mária s Jezuliatkom na rukách; 2. Ježiš Kristus, Vykupiteľ sveta, a na krajných plochách 3. sv. Ján Krstiteľ alebo sv. Mikuláš, biskup myrský a 4. obraz svätého, ktorý je patrónom kostola. Miesto nad dverami ikonostázu je rozdelené na dve polia. Na vrchole ikonostázu, čo zakončenie je obraz kríža, na ktorom visí Spasiteľ sveta; pod krížom stojí P. Mária a sv. Ján, apoštol. Diakonikon zodpovie našej sakristii. Tu sú liturgické rúcha, knihy a iné predmety; tu sa tiež kňaz a diakon oblieka do bohoslužobných rúch. V prothesiu je stôl, ktorý zodpovie malému kredencu — stolíku vo svätyni západných chrámov, na ktorý sa položí kalich pred offertoriom počas slávnostných sv. omší. Grécka liturgia začína sa pri stole prothesis s proskomidiou, t. j. s umiestením obetných darov a obetovaním týchže; z prothesia v slávnostnej procesii vynesú na oltár obetné predmety. Na východe je platné ešte jedno pravidlo, podľa ktorého pri oltári možno slúžiť len jednu sv. omšu. Poznáme prípad, že v tom istom chráme postavili i druhý oltár. Toto je už však ťažké riešenie pre grécke predpisy, ktoré vyžadujú, aby oltár stál smerom na východ a aby pred ním stál ikonostáz, ako doplňujúca čiastka. Oltár u východných zachoval si pôvodný tvar, t. j. podobu stola. Oltár zhotovuje sa väčšinou z dreva, ale je povolené i z kameňa. Oltár prikrývajú lak, ako aj u nás, plachtami. Riadne používajú troch plachát. Antimension — άντιμνσίον zodpovie latinskému prenosnému oltárnemu kameňu. Je to hodvábna látka, do ktorej je vyšitý obraz pochovávania P. Ježiša; do tejto istej látky zabalia i reliquie. Na oltári je stále strieborný kríž bez umučenia — corpusu. Gréci vôbec nepoužívajú umučenia, radšej namaľujú podobu Krista. Večnú lampu východní nepoznajú. Horia síce mnohé sviece a lampy pred ikonostázom ale nie pred schránkou Najsv. Sviatosti.

DEFINÍCIA KRESŤANSKEJ LITURGIE

Kresťanská liturgia je istý náboženský obrad Cirkvi, v ktorom celá Cirkev viditeľne sprítomní v symbole a verejne slávi reálne tajomstvo našej spásy vyplnenej už Ježišom – čiže tajomstvo jeho života v nás – obetujúc Otcovi, skrze Syna vo Svätom Duchu slávu a vďakyvzdávanie za tento dar božieho života, aby tak tento Boží život bol zintenzívnený v tých, ktorí sa zúčastňujú na tajomstvách na odpustenie ich hriechov a na zavŕšení budúceho kráľovstva a aby tento Boží život bol ohlásený aj všetkým ľuďom na vybudovaní Cirkvi na kráľovstvo spásy pre celý svet na ustavičnú oslavu Boha podľa jeho vôle. (Prevzaté zo zoe.sk, ThLic. Miroslav Iľko)

ODPORÚČANÁ LITERATÚRA NA PASTORÁLNU LITURGIKU A LITURGICKÝ PRIESTOR

Mgr. Walerian Bügel, dr. – Škola liturgie (kapitola III. v kompendiu); Amantius Akimjak – Vybrané kapitoly z pastorálno – liturgickej teológie (kapitola IV. v kompendiu), Breviár, Psaltyr, Časoslov a skriptum Liturgický priestor (kapitola I. v kompendiu) ako i webstránka www.breviar.sk.

Pastorálna medicína (3)
Sprostredkuje kontakty medzi teológiou a medicínou. Cieľom pastorálnej medicíny je získanie potrebných medicínskych znalostí pre pastoračnú starostlivosť chorých a umierajúcich. Zaoberá sa taktiež štúdiom oprávnenosti prostriedkov, ktoré medicína využíva k zlepšeniu starostlivosti o ľudské zdravie. Lekárska etika sa prednáša sa na všetkých civilizovaných fakultách. Lekárska deontológia – povinnosť lekára voči sebe samému.

História (4)
Grécko: Filozofia, zameranie na človeka, ľudské telo je príčinou nepohody duše; Rím: Človek ako súčasť spoločnosti; Stredovek a medicínu mala na starosti Cirkev, v renesancií veda a medicína hlboko zasahuje do ľudského života.

Počiatok ľudského života (10)
Život človeka má svoj pôvod v gamétach. Splynutie spermie a vajíčka (ovum), môžeme naznačiť ako začiatok ľudského organizmu – života. Nová bunka sa nazýva zygota. Je od momentu oplodnenia osobou. Embryo je skutočné indivíduum a má schopnosť vývoja. Ľudské vajíčko dozrieva v povrchovej vrstve vaječníka (ovárium). Tvorba vajíčka je cyklická od puberty po menopauzu (prechod, klimaktérium) Zrelé vajíčko sa uvoľní z vaječníka, putuje vajíčkovodom do maternice. Ak sa na tejto ceste stretne so spermiou, dôjde k oplodneniu. Spermie sa skladajú z hlavičky, krčka a bičíka. Pri telesnom spojení, dá muž žene asi 200 tisíc miliónov spermií. Zygota je po oplodnení nielen schopná žiť, ale sa začína aj množiť. Dochádza k deleniu tzv. ryhovaním. Prechádza vývojovými štádiami: morula, blastula, gastrula. Neskôr sa začína vyvíjať aj placenta- plodový koláč. Tehotenstvo trvá 17 – 40 týždňov.
Dokumenty: DVK, Pavol VI.: Humanae vitae

Zodpovedné rodičovstvo (14)
Privádzať deti na svet a starať sa o nich patrilo medzi najvznešenejšie úlohy od nepamäti. Ľudský plod môže byť ovplyvnený vplyvom alkoholu, nikotínu a pod. Otázka preľudnenia obyvateľstva. Extrémny zástancovia plánovaného rodičovstva sú toho názoru, že hlavným ak nie jediným riešením nerovnomerného rastu obyvateľstva sú antikoncepcie a potraty. Etická zásada sexuality, viaže osobu s plánovaným rodičovstvom, len takými prostriedkami, ktoré rešpektujú prirodzenú lásku. Kresťanstvo odmieta sex ako zdroj len radosti. Antikoncepcia má nepriaznivý vplyv aj na život ženy.

G x 1200
R = —————————————
mesiace expozície

(Pearl) R = prirodzená výška počtu gravidít; G = počas jedného roka v súbore sto žien, bez použitia antikoncepcie. Hodnota R20 sa považuje ako účinná antikoncepcia.
Dokumenty: DVK, Humanae vitae; Familiaris consorcio

Hormonálna antikoncepcia (16)
Najrozšírenejší typ antikoncepcie. Antikoncepčná pilulka je pomerne spoľahlivá. Zvýšené riziko neplodnosti po vysadení, u žien nad 35 rokov aj kardiologické problémy.

Bariérová antikoncepcia (18)
Pôvod v Egypte (pesar z trusu krokodíla a medu). Radíme tu: Vaginálna diofragma, intervaginálne teliesko, rôzne výplachy, ich účinok je však nedostatočný.

Prirodzené metódy zodpovedného rodičovstva (18)
Výpočet plodných a neplodných dní. Táto metóda sa dnes pokladá za prekonanú. Hlienová metóda, Bilingsová metóda o hustote hlienu.

Mužská antikoncepcia (18)
Cointus interruptus, Onanov hriech. Antikoncepcia prostredníctvom kondómu. V minulosti používané črevá alebo mechúry zvierat, teraz zväčša latex.

Postkoitálna antikoncepcia (19)
V minulosti napr. vyplachovanie vagíny bylinkami. Pokladáme za metódu interupcie. Tabletka „po“. Vnutrovaginálne teliesko – DANA, teliesko, ktoré vyvoláva potrat v časnom štádiu tehotenstva, nie je to ani antikoncepcia ako abortívny prostriedok.

Chirurgická sterlizácia (20)
U muža sa zmenší prechod cez spermiovod. U mužov sa tento úkon dá na 30% obnoviť. Priama sterilizácia sa robí za priamym cieľom antikoncepcie. Dôvody: Kvôli nechutností k deťom, výraz neviazanosti, výraz nezodpovednosti za svoje činy. Niekde vládny program (India), niekde zakázané (Turecko, Španielsko) Niekde nie je legislatívne definovaná.

Pastorálne aspekty zodpovedného rodičovstva (21)
Ján Pavol II. To definoval v adhortácií Consortio familiaris, umelá antikoncepcia sa odmieta nie preto, že je umelá, ale kvôli jej nepriaznivým účinkom. Otázka pri znásilnení ženy, žena vtedy nemá zodpovednosť za sexuálny skutok, niektorí katolícky moralisti súhlasia v tomto období s prerušením tehotenstva. Zdôraznenie úcty k človeku je prejavom lásky.
Dokumenty: Familiaris consorcio

Príprava na manželstvo a rodičovstvo (21)
Pomoc katolíckej Cirkvi s chápaním manželstva. Riešenie otázok plodnosti a neplodnosti. Možnosť riešenia manželskou poradňou. Podľa Božieho zámeru má manželstvo tri vlastnosti: vzťah muža a ženy, do smrti, aby sprostredkúvali nový život. Dôležitosť voľby budúceho manžela. Manželstvo je putom mnohých vlákien. Boržík uvádza situáciu kresťanskej výchovy v rôznych častiach života: (1) Detský vek – Do 4. roku života sa vytvára najsilnejší základ pre Boha. (2.) Školský vek – Základne pravdy viere a sviatostný život. (3.) Dospievanie a mladosť – Kríza viery, Dospievajúci má väčšiu morálku ako dieťa. Dôležité v tomto období začať s prípravou na manželstvo a rodičovstvo.
Dokumenty: DVK, EVANGELII NUNTIANDI; Familiaris consorcio,

Umelé oplodnenie (27)
Pod umelým oplodnením rozumieme dva pojmy: (1.) Oplodnenie vajíčka bez sexuálnej akcie, (2.) Oplodnenie vajíčka mimo tela matky. Príčinou neplodnosti v manželstve bývajú: (1.) poruchy anatomické – tvar pohlavných orgánov; (2.) funkčné poruchy (impotencia, infertilita. Homologne oplodnenie – v rámci manželstva, z etického hľadiska nemožno súhlasiť, lebo nedôjde k odovzdaniu manželskej lásky pohlavným aktom. Z morálneho hľadiska je to možné, rôzne chápania umelého oplodnenia. Neprípustné vstrekovanie semena do maternice, okrem prípadu inej technickej pomôcky. Oplodnenie z hľadiska katolíckej morálky nie je dovolené. Dôvody proti umelému oplodneniu: – dieťa pozbavené citu lásky, pozbavené prirodzenej lásky, nebude sa oň starať vlastný otec, môže sa na rodiť mulat, alkoholik, závislý, nebezpečenstvo vzdialeného príbuzenstva, žena po narodení túži poznať darcu spermy. Postup oplodnenia zo skúmavky „in vitro“ : – u ženy sa vyvoláva hyperovulácia, tzn. Dozretie mnohých vajíčok, uskutočnenie sa robí v nádobke po odobratí ženského vajíčka, do maternice sa implantuje veľké množstvo vajíčok. Vytvárajú sa oplodnené vajíčka na ďalší výskum.

Existencia možnosti donosenie plodu matky inou ženou. Tu sa stáva, že žena ako náhradná matka si od súdu želá výhradnú starostlivosť. Umelé oplodnenie je právnickou záležitosťou. K ľudskému zárodku sa musí správať ako k existenciálnemu zárodku človeka. To znamená: (1.) Diagnóza pred narodením je dôležitá, ak rešpektuje celistvosť plodu, (2.) Liečebné zákroky na plode sú mravne prípustné. (3.) Vedecký výskum nesmie uviesť do nebezpečenstva matku alebo dieťa. (4.) Platí to aj na mŕtve zárodky ako aj ľudí. (5.) Potreba hľadieť aj na nadbytočné zárodky. (6.) Mravne neprípustné sú aj ďalšie techniky a manipilácie. Ďalším problémom je umelá inseminácia, kedy dieťa má de facto dvoch otcov. Extrémny prípad môže nastať keď má dieťa až tri matky a dvoch otcov.

Potrat (32)
Katolícky postoj je po etickej stránke k potratu jasne definovaný. Ďalšie názvy pre interrupciu: feticidium (zabitie plodu), embryotomia (rozsekanie plodu), craniotomia (rozdrvenie lebky), cefalotomia (rozsekanie hlavičky), interupcia (potrat, výškrab); Podľa pôsobenia vôle na potrat ho delíme na: Úmyselný a neúmyselný. Sociálne dôvody sú v rôznych štátoch rôzne. Vinou potratov umiera na svete niekoľko miliónov detí ročne. Priame – úmyselné prerušenie tehotenstva nie je dovolené. Konflikt u žien s prerušeným tehotenstvom. Právo na život dieťaťa v staroveku mal otec. Rabínske výklady dávali súhlas k potratu ak to ohrozuje život matky. Kresťanstvo pokračuje v židovskom výklade, DVK odsúdil vyvolaný potrat. V roku 1957 sa u nás legalizovalo umelé ukončenie tehotenstva. Právo do 12. týždňa tehotenstva, kde vychádza z práva ženy sa rozhodnúť, či si dieťa ponechá alebo zoberie. Povinnosťou gynekológa je žene vyhovieť. Viac ako 90% potratov nie je zdravotných ale sociálnych. Ak napríklad nastane prirodzený potrat – neúmyselne, lekár má z morálneho hľadiska právo zvyšky plodu v žene odstrániť.

Situácia interupcií v niektorých krajinách (36)
Rakúsko: Zákon Fristenloesung (do 12. týždňa možný potrat); Francúzsko: Veil (do 12. týždňa možný potrat s čakacou dobou na rozmyslenie); Holandsko, Anglicko: Len vo včasnom tehotenstve; Švajčiarsko: Líši sa od kantónov; Írsko: Chráni život od počatia; USA (len z výnimočných dôvodov) Japonsko (Možné aj v neskoršom štádiu) Terajšia situácia je taká, že sa vytvárajú rôzne spolky, hniezda záchrany a pod. kt. chránia život už od počatia.

Dedičnosť, poradenstvo a genetické inžinierstvo (38)
Ľudia od nepamäti sa zaujímali o znaky, ktoré zdedili od svojich predkov. Genetické vzťahy sú pomerne zložité. Bunky u človeka majú 23 chromozómov. Jeden z páru rozhoduje o pohlaví nového jedinca. Gény riadia syntézu peptídov. Dedičné vlastnosti sa môžu prejaviť, ale aj nemusia.

Genetické poradenstvo (41)
Súčasné poznatky umožňujú skúmať dieťa už v prenatálnom čase. Okolo 16. týždňa sa u matky dá vykonať aj sonografické vyšetrenie. Tieto vyšetrenia sú vítané a predstavujú pre matku ako aj plod minimálne riziko. Potrebné je zodpovedať si tri otázky: (1.) Ktoré matky sú rizikové; (2.) Aký abnormálny stav plodu sa dá diagnostikovať, (3.) Aký súčasný stav prevencie je. Počas tohto obdobia sa dá prísť aj na dawnov syndróm ako aj väčšina defektov a vrodených chorôb či abnormalít. Chirurgické zákroky sa dajú na plode uskutočniť, ale sú rizikové. Metabolické choroby sa dajú liečiť ihneď po pôrode.

Metódy prenatálnej diagnostiky (42)
Poznáme: 1, Neinvazívne (minimálne riziko) 2, Semiinvazívne (vyšetrenie len u matky – krv) 3, Invazívne (vyšetrenie matky aj plodu, špecializované vyšetrenie.) Amniocenéza: Odber plodovej vody ihlou; Choriová biopsia – Odber časti plodových obalov; Fetoskópia – Vizuálne vyšetrenie plodu; Kordocentéza – Ihlou sa odoberie vzorka krvi kde pupočník vystupuje z placenty. Skríningové vyšetrenie pre diagnostiku porúch uzáveru nervového kanála. Cieľom prenatálnej diagnostiky je včasné určenie diagnózy.

Met. zhodnotenia metód perinatálnej diagnostiky (43)
MSFP – Materinský seriový alfa fotoproteín – Nie je celkom morálne opodstatnený. Nie je terapeuticky orientovaný. Chýba úplný súhlas tehotnej ženy. Hodnovernosť testu je maximálne 87% a to platí aj pre skúmanie Dawnovho syndrómu. Test má vysokú falošnú negativitu.

Amniocentéza (AC) (43)
Včasná AC je určená na diagnostiku chromozomálnych abnormalít, neskoršia AC je terapeutická. Choriová biopsia má minimálny liečebný charakter. Fetoskopia – platí to čo pre biopsiu. Kordocentéza – Má terepautický charakter, využíva sa na skúmanie imunnity plodu. Ultrazvuk (Najbezpečnejší, pomáha s uistením matky, o zdravom vývine jej plodu).

Genetické inžinierstvo (44)
Obrovský pokrok v oblasti skúmania génov. Manipulácia s génmi sa môže týkať niektorých opatrení v rámci terapeutických genetických zákrokov. Kresťanská etika súhlasí so zákrokmi na embryu, ak to má za cieľ vyliečenie choroby, pokiaľ rešpektujú jeho celistvosť.

Ľudská sexualita (45)
Ľudia nežijú rovnakým spôsobom života, preto aj sexualitu vníma každý inak. V súčasnosti veľmi liberálny pohľad na sexualitu. Pre správne chápanie sexuality je potrebné si uvedomiť jej vývoj. Dôležitá puberta v živote jedinca, ako obdobie akcelerácie hodnôt ako aj sexuality a zmeny v jeho živote.

Úchylná sexualita (48)
Poznáme: Prechodné sexuálne poruchy (impotencia, frigidita) a sexuálne odchýlky. Deviácie delíme na: 1, Deviácia sexuálnej orientácie (homosexualita, pedofília, nekrofília) Deviácia sexuálnej aktivity (masochizmus, sadizmus, exhibicionizmus) Deviácia sexuálnej identifikácie (transexualizmus), najčastejšia deviácia je homosexualita.
Poznáme ďalej: Pedofília (viac mužov, zaťaženosť na deti), Efebofília (Dospievajúci) Zoofília (Zvieratá), Gerontofílií (Erotickým objektom staršie osoby), Nekrofília (mrtvoly), Fetišizmus (oblečenie, účes, úsmev, odcudzovanie spodného prádla), Exhibicionizmus (Odhaľovanie orgánov ho vzrušuje), Sadizmus (založený na ubližovaní) Patologická agresivita (Ohmatávanie neznámych, pokus o sex), Masochizmus (Agresivita na sebe), Sliediči (voyerizmus, pozorovanie pri sexuálnom akte alebo nahote)
Transexuál je vnútorne rozbitý jedinec, úplne stotožnenie s druhým pohlavím. Homosexualita v sebe predpokladá porušenú diferenciáciu pohlavia. Prejavuje sa v období puberty, je potrebné poradiť týmto ľuďom, sexuálne chovanie odporuje etickým zásadám. Etika ľudskej sexuality vplýva na celú spoločnosť.

Etická problematika AIDS (53)
V roku 1981 prvé prípady úmrtia na AIDS (Syndróm získanej imunitnej nedostatočnosti). Výnimočnosť tejto nákazy spočíva v: – Jedna z najnovších chorôb, mimoriadne klinicky závažná, vplýva na intímne partie jedinca, eticky a morálne veľmi citlivá téma, choroba ktorá vyvoláva strach a obavy, zväčša kvôli nedostatočnej informovanosti o nej, v súčasnosti proti nej neexistuje liek. HIV je vírusovým ochorením. Na človeka sa prenáša: krvou, sexuálnym stykom (spermia, vaginálny sekrét)
Prenos HIV sa môže uskutočniť: a, transfúziou, b, pri styku s kožou postihnutou HIV, c, vnútrožilovým podávaním drog; Prevláda názor na to, že je to choroba homosexuálov, ale to nie je pravdou, aj keď táto menšina je ňou najviac zasiahnutá a najrizikovejšia v jej prenose.

Prenos infekcie HIV v súvislosti s pôrodom (55)
Doteraz nie je známe, kedy dochádza k postihnutiu HIV plodu, sú možné tieto cesty: (1.) Počas pôrodu lymfocitmi matky, ktoré prenikli cez placentu. (2.) Počas cesty plodu a pôrodu pri styku s krvou infikovanej matky. (3.) Vo včasnom období plodu, napr. pri kojení.

Cesty, ktorými sa HIV neprenáša (56)
Neprenáša sa: Hmyzom, osobným stykom pri bežnom kontakte, ak nedôjde ku sexuálnemu styku, infekčnosť telesných tekutín bola diskutabilná (napr. slinami, je to diskutabilné)

Okolnosti, ktoré vplývajú na prenos vírusu HIV (56)
Efektívny prenos sa zabezpečuje: živý v telesnej tekutine, nesmie dôjsť k strate, aby došlo k prenosu na vnímateľného nositeľa, dôležité aby bol v kontakte s bunkami, na ktoré pôsobí.

Prirodzený priebeh ochorenia spôsobeného HIV (57)
Vírus sa po preniknutí do organizmu zameriava na imunitné bunky. Niekoľko dní sa objavujú aj drobné vyrážky. Postupom času, po pár rokoch nastáva aj postupné zlyhávanie orgánov. V neskorších štádiách aj nádory. Prenos nákazy sa uskutočňuje týmito cestami: 70% homosexuálnym alebo bisexuálnym životom, 25% z drog vnútro žilovou cestou, 3% vrodení alebo pri transfúzií, 4% sexuálnym stykom s postihnutou osobou. Príznaky AIDS: únavnosť, beználadovosť, hypochondria, nechuť do jedla, vracanie, horúčka, nočné potenie, zdurenie uzlín, kašeľ, zápal pľúc, pokles telesnej hmotnosti, kožné eflorescencie, biele povlaky, príznaky postihnutia CNS: ľahostajnosť, zábudlivosť, výpadky pamäte. Dnes viac ako 12 miliónov nakazených HIV. Potrebná výchova k zrelosti za skutky a taktiež prevencia v podobe prednášok.

Drogové závislosti, toxikománia (59)
Droga má svoj pôvod vo farmácií, dôležité rozlišovanie pojmov. „nadrogovaný“ – označenie nepresné pre človeka s nadmerným užitím nejakej drogy, Toxikoman – človek túžiaci po droge. Rôzne fyzické a psychické prejavy absencie drogy v organizme u jedinca, toxikománia sa dá badať aj v alkoholizme či tabakizme. Psychiatri z Baziley sa zhodli, že každý môže byť závislým na drogách.
Tej uvádza, že používanie drog u detí je častejšie vtedy, ak rodičia pracujú na obojsmennej prevádzke a dieťa je bez dozoru. Pohnútkou k droge je často len zvedavosť.

Prehľad niektorých drog a ich účinok (61)
Poznáme osem typov drogových závislosti:
(1.) Drogová závislosť opiátového typu
Z kvetov bieleho maku, morfín, heroín
(2.) Drogová závislosť kokainového typu
Kokaín, heroín,
(3.) Drogová závislosť kanabisového typu
Konope, hašiš, marihuana
(4.) Drogová závislosť amfetaminového typu
Efedrín, dexfenmetrazín, benzedrín,
(5.) Drogová závislosť barbiturátového typu
Farmaceutické výrobky, sedatíva, diazepan, Meprobamat, Seduxen
(6.) Drogová závislosť alkoholového typu
Tekutý alkohol
(7.) Drogová závislosť halucinogénného typu
LSD
(8.) Drogová závislosť solvenciového typu
Fetovanie, prchavé látky,
Na Slovensku je najrozšírenejšie: drogová závislosť, alkoholizmus a náruživé fajčenie.
Alkoholizmus (64)
Najrozšírenejšia forma závislosti u nás. Alkohol = Etylalkohol. Otrava alkohol nastáva pri 2 promile. Štyri vývojové fázy alkoholizmu: 1, Začiatočná fáza (príležitostne pije, zvyšuje si hladinku) 2, Prodromálna varovná fáza (Zjavuje sa pocit potreby alkoholu) 3. Krucinálna fáza (alkoholik sa vyhovára a hľadá nové cesty k alkoholu) 4, Terminálna fáza (Dlhodobá potreba alkoholu) Dve formy pôsobenia alkoholu na organizmus: a, akútna intoxikácia – jednoduchá opilosť; b, chronická intoxikácia – pri väčšom množstve alkoholu nastávajú psychózy a dlhodobý chorobný stav organizmu. V súvislosti s požívaním alkoholu sa stretávame s termínmi: Úzus – Pije príležitostne, Abúzus – Nadmerné požívanie alkoholu, ktoré vedie k opitosti, Návykový abúzus – Vzniká dlhodobým užívaním, zdravotné a psychické následky; Patologická opilosť – vzniká u mladších, nastáva výpadok pamäte; Abstinenčné príznaky: trasenie, potenie, nevoľnosť, zvýšený tep a teplota, pokles tlaku, vnútorné napätie. Pre alkoholizmus platí rovnaká liečebná stratégia ako pri iné návyky z toxikománie.

Tabakizmus (66)
Fajčenie je zlozvykom. Tej rozdeľuje škodlivé látky v tabakizme na: 1, látky preukázateľne škodlivé: (nikotín, rakovinotvorné látky) 2, dráždivé látky (amoniak, prchavé kyseliny) 3, látky podozrivé zo škodlivosti, alebo škodlivé. Pri fajčení sa vytvára závislosť od alkaloidov, ktoré tabak obsahuje. Chronická otrava nikotínom nastáva po dlhodobom užívaní tabakových výrobkov. Nikotín spočiatku pôsobí ako stimul, neskôr ako návyková látka. Preukázané, že závislosť od cigariet prechádza z rodičov na deti. Dôležitá prevencia. Liečenie prebieha v špeciálnych zariadeniach.

Etické komisie a etické kódexy (70)
V posledných storočiach sa nakumulovalo veľa problémov, ktoré vyžadovali vytváranie etických komisií a následne kódexov. Táto komisia sa na Slovensku vytvárala postupne a za ťažkých okolností. Vytvárajú sa špecializované inštitúcie, orgány a pracoviská zaoberajúce sa touto problematikou.

Etické komisie (70)
Mnohé nové medicínske pokroky musí riešiť aj etická komisia, ktorá zabezpečuje aby pokrok nepriniesol sporné riešenia. Má za cieľ aj zvážiť postup pri experimentoch. Mravná oblasť človeka je širšia ako etický kódex. Je potrebný sústavný dialóg medzi lekármi ako aj morálnymi teológmi.

Zásady pre zriadenie etických komisií (71)
Etická komisia Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej len “komisia”) je, zriadená Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky. Komisia je nezávislý odborný a poradný orgán ministerstva na posudzovanie etických otázok vznikajúcich pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti vrátane biomedicínskeho výskumu.
Dokumenty: Štatút Etickej komisie Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky

Etické kódex (74)
Je mnoho etických kódexov, z nich najdôležitejším je Hippokratova prísaha, napísaná v 5. stor. pred Kristom.

Hippokratova prísaha (74)
Časom sa upravovala. V druhej polovici 20. stor. sa začali vyvíjať rôzne kódexy, kt. nadväzovali na prísahu. Roku 1989 sa u nás začala písať história Slovenskej lekárskej komory (SLK)
Dokumenty: Deontologický kódex SLK

Deontologický kódex SLK (76)
Zdravie človeka je najvyšším cieľom činnosti lekára. Povinnosť lekára spočíva v ochrane fyzického a duševného zdravia človeka, zmierňovaní jeho utrpenia, rešpektovania jeho života a ľudskej dôstojnosti, a to bez diskriminácie súvisiacej s vekom, pohlavím, rasou, etnickou príslušnosťou, náboženstvom, národnosťou, spoločenským postavením, politickou príslušnosťou alebo z iných dôvodov.
Dokumenty: Deontologický kódex SLK

Medicínsky význam a etické zásady pre pokusy na zvieratách (85)
Radom etických a právnych noriem sa stanovujú normy pre výskum na človekovi. Terapeutický výskum sa zameriava na dobro človeka, je potrebné vylúčiť experimenty na pacientovi ak neslúžia jeho terapií. Klinický výskum, by mali vykonávať kvalifikované tými. Primárnym cieľom je získanie nových terapeutických možností. Do neterapeutických pokusov sa nemajú zaradzovať väzni, trestaní, duševne chorí alebo politický väzni. Vhodný názov: Terapeutické sledovanie. Medzi bežné vyšetrenie patrí aj odber krvných vzoriek. Výskum na človeku je potrebný. Rovnaké kritéria patria aj pre človeka, ktorý chce pokus vykonať sám na sebe. Dovolenie aj použitia tkaniva z mŕtveho človeka na výskumné účely. Pitva je tiež povolená, taktiež pitvanie pri výučbe medicíny, dôležité je však, aby sa aj s mŕtvym človekom zaobchádzalo eticky a morálne. Bez pokusných zvierat, nie je možné robiť biomedicínsky výskum. Pokusy sa majú uskutočňovať až po zdravom uvážení a dôležitosti výsledného efektu pre zviera či človeka. Potrebné je dbať na bolesť, to čo prežíva človek po telesnej stránke, prežíva aj zviera. Na konci alebo počas výskumu ak je to potrebné, majú sa zvieratá bezbolestne zabiť.
Dokumenty: Norimberský kódex (1947, stanovil podmienky), Helsinská deklarácia (1964, odporúčania lekárov, neskôr novelizovaný v Tokiu)

Poruchy duševného zdravia (89)
Jediný príznak už netvorí duševnú chorobu. Príznaky sa združujú do syndrómov (súbor znakov, ktoré sa vyskytujú pospolu. Duševne chorý, nemôže správne odrážať na svet. Nemôžeme toto zdravie dištancovať od telesného zdravia, je narovno s ostatnými. Medzi najčastejšie príznaky duševných chorôb zaradzujeme poruchy:
(1.) Vnímania – Dôležitosť zmyslov, poruchy: Ilúzie (napr. Omietkový démon, Ježiš na sporáku), Halucinácia (Delíme podľa zmyslov, napr. Videnie mŕtveho človeka, alebo Únos diabla, Pseudohalucinácie – Počujeme a vidíme, ale vieme, že to nie je skutočnosť.
(2.) Emotivity – citov – Prejavy príjemnosti alebo nepríjemnosti, Afekt je prudná, intenzívna emotívna reakcia, chorobné stavy sa dotýkajú nálad. Chorobná nálada trvá dlhšie. Eufória je blažená nálada. Taktiež tu patrí sociálna tuposť, pesimizmus či trvalý smútok. V praxi sú to: klaustrofóbia (zatovrené miesta), agorafóbia (otvorený priestor), nozofóbia (z choroby), antropofóbia (z ľudí), kancerofóbia (z rakoviny)
(3.) Pamäti – Schopnosť odrážať minulú skúsenosť, zložky: schopnosť zapamätávať, uchovávať, výbavnosti (reprodukcie), presnosti či vernosti príbehu; Druhy pamäti: vizuálna, auditívna, mechanická, logická. Amnézia je strata pamäti na istý čas. Mystifikácia je domýšľanie, Konfabulácia sú medzery v pamäti. Chorobné klamanie nie je poruchou pamäti.
(4.) Intelektu – Rozumová schopnosť, daná vrodeným alebo získaným predpokladom. Vyšetrenie intelektu sa robí testom IQ, je to pomer mentálneho veku k veku kalendárnemu. Oligofrénia je vrodená slabomyselnosť. Mentálny vek sa zistí na základe testu, ktorý bol vykonaný na veľkej vzorke ľudí. IQ 68 – 80 = slaboduchosť, IQ 52 – 67 = debilita, IQ 36 – 61 = imbecilita, IQ 20 – 35 = idiócia. Demencia sa vyskytuje pri chorobách, kt. sú dlhšie.
(5.) Myslenia – Psychický proces, ktorý umožňuje zabezpečiť získané vnemy. Poruchy myslenia: Zrýchlené, Spomalené. Zabiehavé, Uľpievavé (perseverácia, opakovanie toho istého slova za sebou), Obsedantné (Nutkavé), Inkohorentné (Nesúvislé) Antistické (Odtrhnuté od normálneho sveta) Poruchy obsahu myslenia: Expanzívne (megaloman), Reformátorske (On by to spravil najlepšie), Inventórne (Vynálezca javov) Paranoidné (Všetko na neho), Depresívne (O vlastnej neschopnosti)

(6.) Vedomia – Všetky psychické funkcie odrážajú skutočnosť. Stav vedomia nám udáva orientácia. Poruchy spánku: Inverzný (Cez deň spí a v noci robí), Hyperinsomna (Nadmerná spavosť), Hyposomnia (Skrátený spánok) Insomnia (Nespavosť), Somnambulizmus (námesačnosť) Nočný des (nočné mory); Poruchy vedomia: Somnolencia (ospanlivosť), Sopor (Hlbšia porucha vedomia) Kóma, Mdloba, Delírium, Obnubilácia (mrákoty), Amencia (pomätenosť)
(7.) Konania – Vôľové, úmyselné; Mimovoľné, impulzívne. Poruchy: Pyrománia, Dromedária (Tulátstvo) Dipsománia (Alkoholizmus), Erotománia. Skrátkove konanie je vyvolané reakciou na určitý vnem. Opakované presviedčanie o zamknutých dverách a pod.
(8.) Pudov – Vrodené alebo stále reakcie na podnety vnútrajška alebo vonkajška. Poruchy pudov: Výživa, sebazáchova, pohlavný pud. Sitofóbia: Odmietanie potravy,
(9.) Osobnosti – Súhrn všetkých duševných a povahových vlastností človeka. Depersonalizácia – postihnutý si nepripadá sám sebou. (Pán pacient, odkedy si myslíte že ste pes? Od maličkého šteniatka!) Schizofrénia: Simplexná (postupne sa rozvíjajúca, vyhľadáva samotu a zanedbáva vonkajšok) Paranoidná, Katatónna – Nevyspitateľné reakcie, Habefrénna – Nehoráznosť, šašovitosť, záľuba v záhadách, v depresií môžu byť aj samovražebné sklony. Paranoja – Vytváranie prepracovaných logických bludov. Parafrénia – Podobná schizofrénií, ľudia sa na takýchto ľudí dívajú ako na tichých bláznov. Psychopatie, mánie. Slabý uvádza, že medzi nami sa nachádza 15% psychopatov. Ľudské neurózy sa dajú napraviť. Hystéria: Prejavuje sa emotívnou povahou, Prejavuje sa telesnými aj duševnými problémami, Psychózy trvajú dlhšie ako reakcie

Orgánová transplantácia (105)
Liečebná metóda. Prenos orgánov predstavuje rad etických problémov vzhľadom na medziľudské vzťahy. Okamžik smrti, ku ktorému sa má orgán odoberať. Potrebné rýchle konanie, aby orgán nebol zasiahnutý rozkladom. Najúspešnejšie sú transplantácie obličiek. Transplantácie srdca, pľúc, pečene, pankreasu. Darca orgánov by mal súhlasiť s darcovstvom pred smrťou a taktiež príjemca by stým mal súhlasiť. Prvou podmienkou je naliehavosť potreby orgánu príjemcom. Druhou podmienkou je zaistenie funkčnosti orgánov u darcu. Treťou je etické oprávnenie darcu, kedy berie na seba všetky riziká stým spojené. Darovanie orgánov nie je morálnou povinnosťou človeka. Darcom nemôže byť dieťa alebo mentálne postihnutý človek. V súčasnosti sa prejavuje názor o automatickom darcovstve orgánov tých čo náhle zomreli s výnimkou tých, čo si to nepriali. Účastníci konferencie vypracovali na tomto základe Tertskú deklaráciu o harmonizácií postupov v oblastí transplantácie orgánov.
Dokumenty: Terstská deklarácia

Zdravý a chorý človek (109)
Zdravie je dobro, v ktorom je obsiahnutý svet hodnôt. Pôsobenie liečiteľov v histórií ľudstva. Vypracovanie rôznych etických kódexov zo strany pacientov ako aj personálu nemocnice. Najznámejší je Kódex práv pacientov, v neskoršej úprave poznáme aj Chartu práv.
Etymológia výrazov: koncovky: – lógia (náprava); – itis (zápal) – óza, ózis (degeneratívny charakter), – óm (výskyt bujnenia buniek), – émia (vo vzťahu ku krvi), – rea (hojnosť sekrécie) – rágia (hojnosť úniku) Anamnéza (rýchla diagnostika); Diagnóza (definícia chorobného stavu); Pastorácia chorých je špecifickým druhom špeciálnej pastorácie.
Dokumenty: Kódex práv pacientov, Charta práv pacienta

Bol som chorý a navštívili ste ma (115)
Pastoračná taktika ako sa dostať ku chorému je rozhovor. Rozhovor začíname bežnými otázkami zo života. Čakáme na postupné otváranie sa pacientom. Skutočnosti počas rozhovoru: nebáť sa začiatočníctva, stála vďačnosť, aby chorý nestrácal vieru, nádej a lásku, bude sa pýtať na rôzne otázky, zväčša začínajúce: „Prečo?“ Kristus nebol nikdy ľahostajný voči bolesti a prichádzal v existenčných otázkach človeka mnohokrát. Dôležité postavenie pomazania chorých, nie je to obrad automatického vyzdravenia ale posily v chorobe, taktiež nie je posledným pomazaním. Dôkaz o pomazaní chorých v Jakubovom liste, dôležitosť viatika, poskytovať ho len v nebezpečenstve smrti. Môže sa udeliť aj odsúdeným na smrť.

Starý človek medzi nami (121)
Úcta k životu je potrebná v každej situácií nášho života. Človek v civilizovaných krajinách sa dožíva vyššieho veku. Multimorbirita – mnoho chorôb sú následkom staroby. Vek 65 rokov je biologickou hranicou, kedy začína staroba. Primárne starnutie – spočíva v prirodzených biologických procesoch. Sekundárne starnutie – Predstavuje starnutie ovplyvnené vonkajšími faktormi. S vekom ubúda počet neurónov a znižuje sa váha mozgu. Duševná činnosť sa v starobe rýchlo unaví. Geriatria – veda o chorobách kt. vznikajú následkom starnutia.

Eutanázia (124)
Zn. Dobrú / sladkú smrť. Môže sa definovať ako zásah z milosti. V minulosti súčasť filozofie. Agonistická eutanázia na základe bolesti, eugenická eutanázia na deformovaných deťoch, erontologická eutanázia – na základe veku. Čo vedie k eutanázií: Humanitárna motivácia (Súcit s utrpením, ľahká smrť, odstránenie bolestí pacientovi) Egoistická motivácia (Existencia tohto druhu sa stala neznesiteľná. Psychologické, sociálne a ekonomické postoje. Neužitočný život a strata hodnoty života. Osobné právo. Pri samovražde je to problém jednej osoby, pri eutanázií musia byť najmenej dvaja. Nie je dovolené rešpektovať kresťanovi aj zákonnú eutanáziu. Pápežské dokumenty apelujú na: nedotknuteľnosť ľudského života, povinnosť k tejto otázke pre verejných činiteľov, povinnosť k tejto otázke zo strany lekárov. Druhy eutanázií: 1, Cielená eutanázia na žiadosť príjemcu, 2, Cielená eutanázia bez súhlasu záujemcu, 3, Pasívna, nepriama eutanázia (použitie analgézie, obmedzenie resuscitácie) 4, Zrieknutie sa liečby;

Etické postoje ku eutanázií: Grécki filozofi hovorili, že majú právo nad životom a svojou smrťou. Z filozofického hľadiska ostáva život človeka základnou ľudskou hodnotou. O terminálnej starostlivosti môžeme povedať: 1, Ak ide o nevyliečiteľnú chorobu, nesmie prestať so starostlivosťou a môže prerušiť terapiu pacienta. 2, Ak existuje len nepatrná šanca na uzdravenie, terapia až do odmietnutia pacientom. 3, Ak pacient odmietne neúčinnú liečbu, 4, minimálne prostriedky treba brať za obvyklé pri liečbe. 5, Ak sa chorý nemôže rozhodnúť o svojej liečbe je povinný zaňho rozhodnúť niekto oprávnený, 6, Ak chorý vyslovil prianie, že si nepraje oživovanie. Od roku 1994 v Holandsku platí zákon o eutanázií. V Oregone je napr. eutanázia zakázaná, no lekárov za jej poskytnutie netrestajú. Kostarika vyvíja hnutie za to, že človek má právo nad životom ako aj smrťou. KKC 2277: Priama eutanázia – nech by na ňu boli akékoľvek dôvody a použili sa akékoľvek prostriedky – spočíva v usmrtení telesne alebo mentálne postihnutých, chorých alebo umierajúcich. Je morálne neprijateľná. Takisto aj konanie alebo zanedbanie, ktoré samo osebe alebo zámerne zapríčiňuje smrť s cieľom skončiť bolesť, je vraždou, ktorá je v závažnom rozpore s dôstojnosťou ľudskej osoby a s úctou k živému Bohu, jej Stvoriteľovi. Omyl v úsudku, do ktorého možno s dobrým úmyslom upadnúť, nemení povahu tohto vražedného činu, ktorý treba vždy odsúdiť a vylúčiť.
Dokumenty: Gaudium et Spes, Deklarácia o eutanázií, KKC

Umieranie a smrť (136)
Eschatológia – náuka ohľadom zomierania. Rôzny pohľad na smrť v ľudských dejinách, Scheidová rozdeľuje umierajúcich do troch skupín: 1, Priebeh zomierania trvá pomaly; 2, Jednotlivci zomierajúci na chronické ochorenie; 3, Náhle zomierajúci. Winter podľa uvedomenia sa smrti rozdeľuje ľudí: 1, Na tých čo odmietajú blízky koniec; 2, Na tých čo ho prijali. Stern podľa postoja k zomieraniu delí ľudí na: 1, Pacienti pri plnom vedomí, pripravený na smrť; 2, Pacienti pri plnom vedomí dlhodobo sa pripravujúci na smrť, 3, Ľudia, ktorí sú pripravení na smrť ale pred okolím o nej mlčia; 4, Ľudia, ktorí sú pred bránami smrti ale na ňu nemyslia, 5. Pacienti zomierajúci apaticky, 6, Pacienti, ktorí nechcú zomrieť; 7, Pacienti, ktorí nechcú bojovať; 8, Ľudia čo nechcú zomrieť, a o smrti len filozofujú. Odpovede ohľadom smrti sa líšia, každý prežíva smrť svojsky.

Štádiá zmierenia sa so smrťou (nemusia byť v tomto poradí): 1, Zatváranie očí pred skutočnosťou; 2, Vyjednávania a zlosti; 3, Vyjednávanie; 4, Depresia, zúfalstvo; 5, Prijatie. Potrebné špecifické zaobchádzanie kňaza voči takýmto ľuďom. Rýchle zomieranie – Postihnutý zväčša nie je pripravený na smrť. Pomalé zomieranie – Možnosť rozhodnutia, kde človek odíde zo sveta, rôzne príznaky blížiacej sa smrti (nedostatok vzduchu, postupné odumieranie orgánov, malátnosť…) Klinická smrť je reverzibilná časť zomierania, kedy človeku prestane biť srdce. Biologická smrť súvisí s odumieraním buniek a nie je návratná ako klinická. Obhliadka a pitva mŕtvoly – Obhliadka smrti sa robí 2 hodiny po smrti človeka, obhliadku vykonáva obvodný lekár, obhliadku sú povinné nahlásiť plnoleté osoby, Cieľom obhliadky je zápis do záznamu o smrti, kde sa píšu zreteľné dôvody smrti: 1, Nenásilná smrť; 2. Násilná smrť; 3, Náhle úmrtie (okamžitá smrť, následná pitva, prípadné súdne riešenie) Rôzne pokusy o zmrazovanie tiel, už 10 sekúnd po zastavení krvného obehu sa mení funkcia neurónov. Rôzne skúsenosti s klinickou smrťou, kedy človek ktorý sa vrátil z druhej strany hovorí o veľmi pozitívnej skúsenosti s „druhou stranou“.

Tajomstvo smrti (145)
Ľudský život v tele je prípravou na smrť. Smrť otvára cestu k večnému životu. Rôzne chápanie a čakanie na smrť v rôznych štádiách života človeka. 90% ľudí si praje zomierať doma. Uvedomenie si, že je potrebná starostlivosť o zomierajúceho. Dôležité nezabúdať na: to aby sme pacienta neopúšťali, aby sme sa pýtali, čo môžeme preňho urobiť, aby sme nezabudli na duchovný stav pacienta. Tajomstvom je, čo vlastne po smrti bude, na to nám dáva odpoveď naša viera. Odchod zo sveta toho druhého, je pripomenutím toho, že aj ja raz odtiaľto pôjdem.

Úvod do pastorálnej psychológie

 Teológia a psychológia – Teológia – Veda o Bohu, predmetom je Božie zjavenie, vychádza z dedukcie, kde cieľom je osobné obrátenie (metanoia)

Psychológia – Veda zaoberajúca sa ľudskou dušou, predmetom je ľudská duša vo forme psyché, vychádza z indukcie a experimentu. Cieľom je poznanie a aplikácia poznatkov.

Náboženská a psychologická skúsenosť – Psychologická skúsenosť je priama, vychádza z intelektu, skúsenosť tam je nevyhnutná, viera kam idem, aktivita, najprv poznanie potom láska a cieľ = lepší človek.

Náboženská skúsenosť je sprostredkovaná (symbolmi), tlačí na afekt, slobodnú skúsenosť, neviem kam idem, pasivita vzťahu, láska prv a potom poznanie, cieľom je zmena človeka (spása duše)

Konflikt a harmónia medzi teológiou a psychológiou – Separácia alebo integrácia? 1. Proklamovaný ateizmus S. Freuda (náboženstvo je detinský regresia, ilúzia, projekcia a benevolentná neurozita.) 2. Profesionálna rivalita – Kňazi sú exkluzívny, kompentencia na starostlivosť o dušu, riešenie akéhokoľvek problému. Psychiatri – Privlastňovali si schopnosti poňať ľudskú dušu, avšak nemali by duchovné skúsenosti. 3. Intelektuálny racionalizmus / pozitivizmus – Antropologický obrat v teológií, teologický obrat.

Profesie a techniky v psychológii – Psychológ (vyštudovaný v akademickej psychológií); Psychoterapeut (medicínska fakulta, absolvent akademickej psychológie); Psychiater (medicínsky doktor)

Antropologický základ psychológie

 Tri základné prúdy v psychológii – Psychoanalýza, Behaviorizmus, Humanistická psychológia

Psychoanalýza – (S. Freud) Psychoanalýza je smer psychológie 20. storočia založený S. Freudom. Psychoanalýza vychádza z teórie neuróz a metódy ich liečenia: predpokladá nevedomé motívy pri vzniku neuróz a v ľudskom konaní vôbec. Odhaľovanie týchto motívov sa uskutočňuje výkladom voľných asociácií, snov a citového vzťahu pacienta k analytikovi, ktorý uskutočňuje výklad. Psychoanalýzu označujú ako prvý z viedenských psychoterapeutickych smerov (vedľa logoterapie a individuálna psychológia).

Behaviorizmus – (J. B. Watson) Behaviorizmus je smer americkej psychológie 20. storočia, ktorý neuznáva vedomie ako predmet vedeckého výskumu a redukuje psychiku na rozličné formy správania, chápaného ako súhrn reakcií organizmu na stimuly vonkajšieho prostredia. Predmetom vedeckého skúmania by malo byť iba pozorovateľné, merateľné správanie organizmu. Behaviorizmus vznikol začiatkom 20. stor. v USA zásluhou J. B. Watsona ako reakcia na psychológiu vedomia s jej hlavnou metódou – introspekciou. Behaviorizmus dominoval v 30. – 50. rokoch najmä v USA, kde ovplyvnil napríklad sociológiu, pedagogiku a do istej miery aj lingvistiku. Filozoficky vychádzal z pozitivizmu, historicky bol reakciou na psychológiu opierajúcu sa o introspekciu. Podľa Köstlera sa behaviorizmus vo svojich názoroch na dušu podobá názoru, že zem je plochá. Behaviorizmus nahradil antropomorfný blud, ktorý pripisoval zvieratám ľudské schopnosti a city, práve opačným bludom: upiera človeku všetky schopnosti, ktoré u nižších zvierat nenachádza. Nahradil pôvodný antropomorfný pohľad na krysu krysomorfným pohľadom na človeka.

Humanistická psychológia –  (Carl R.Rogers a Abraham H.Maslow) Na základe svojej bohatej praxe a na základe mnohých výskumov a experimentov začali prehodnocovať predchádzajúce dve sily. Vznikol tak nový smer v psychológii, ktorý sa nazýva humanistická psychológia. Zástancovia tohto smeru tvrdili, že je dôležité zaoberať sa jednak tým, čo sa pri učení v človeku udialo, ale aj tým, aby sme to vedeli správne pomenovať, zachytiť a porozumieť tomu. V súčasnosti sa s humanistickou psychológiou azda najvýraznejšie spája predovšetkým tzv. rogersovský prístup (podľa C.R.Rogersa). Tento prístup priniesol priam revolučný obrat v pohľade na psychológiu, v pohľade na človeka a jeho potreby.

Interdisciplinárna antropológia

Hodnoty, túžby a postoje (definície a vzájomné vzťahy) – Hodnoty – Ľudské hodnoty predstavujú mnoho prvkov ako láska, zdravie, priatelia, rodina, peniaze a ďalšie. To, ako človek dospieva, ako sa vyvíja, akú má výchovu, v akom prostredí žije a s kým žije, vplýva na rebríček týchto hodnôt, ktorý si každý svojim životným štýlom vytvorí či chce, alebo nie.; Túžby – Túžba je citové napätie vzniknuté zo snahy niečo dosiahnuť, získať, dychtivé prianie, želanie si niekoho, niečoho; žiadosť, túženie; Postoje – sú relatívne trvalé sústavy hodnotenia, cítenia a sklonov konať istým spôsobom vzhľadom na istý podnet. Sú to pre daného človeka typické podoby vzťahu k objektov, ľuďom, ideám a veciam, k sebe samému. Nie sú vrodené, vytvárame si cih počas života, pod vplyvom individuálnej skúsenosti.

Dialektika ľudskej osoby (ideálne a aktuálne ja) – Ideálne ja – Predstava o ideále vo mne, prispôsobenie situácie; Aktuálne ja – Aktuálny obraz o sebe

Dimenzie ľudskej osoby  (rovina hriechu a čnosti) – Rovina hriechu – Dimenzia človeka na rozlišovanie hriechu v jeho osobnom a duchovnom živote ; Rovina čnosti – Rovina človeka, dbajúca o to, aby žil v súlade s cirkvou, spoločenstvom a Bohom;

Rovina dobra reálneho a zdanlivého – Stoja oproti sebe, dynamika hanby a viny. Človek sa však  nezastavuje len pri kontemplácii poznanej pravdy, ale pýta sa aj na dosah tejto pravdy pre jeho vlastný život, rozlišuje to, čo je dobro reálne a čo len dobro zdanlivé, čo je objektívne hodnotné, až prichádza k otázke: Čo mám robiť? Svojou schopnosťou slobodného rozhodnutia ľudská bytosť tak dospieva k seba-transcendencii na rovine morálneho rozhodnutia. Tretí stupeň sebatranscendencie podľa Lonergana človek dosahuje, „keď sa zaľúbi. Vlastné bytie sa stane bytím zamilovaným. Je to prvotný princíp. V ňom majú svoj pôvod naše túžby a úzkosti, radosti a bolesti, naše rozlišovanie hodnôt, naše rozhodovanie a konanie.“ Na toto Lonerganovo konštatovanie nadväzuje Rulla a z hľadiska už hore uvedenej klasifikácie, či hierarchie hodnôt si kladie ďalšiu otázku: O akú lásku ide? Poznáme tri roviny: Egocentrická perspektíva, Filantropicko – sociálna perspektíva, Teocentrická perspektíva

Rovina normálnosti a patológie –

Zrelosť osobnosti – Výchova ako formatívny proces by mala smerovať k dosiahnutiu zrelosti osobnosti, jedného z konceptov zrelej osobnosti zahŕňa tieto aspekty: schopnosť prijať svoju veľkosť ale aj svoje limity vytvára ľudskú dôstojnosť a poskytuje slobodu, vedomie vlastnej hodnoty a sebaúcty dovoľuje rešpektovať hodnotu a dôstojnosť iných, pokora prijať pravdu o sebe a svojich možnostiach, akceptácia absolútnej pravdy, ktorá presahuje ľudské vedenie, poznanie a hranice vedy.

Choroby ľudskej duše

Definícia normálnosti – Osoba, ktorá nejaví trvalé známky jednej z chorôb ľudskej duše.

Typológia psychických problémov podľa intenzity a druhu – Symptón – Najmenšia opisná jednotka, Syndróm – Zhluk viacerých sypmtómov, Diagnóza – Determinácia ľudských porúch.

Mechanizmy obrany (4 druhy a konkrétne príklady) –

• Zrelé – (12+) akceptácia reality – humor, anticipácia, askéza (pretlačenie), sublimácia (zmena energie)
• Neurotické – (3+) reinterpretácia reality – pod vplyvom stresu, izolácia, racionalizácia, represia, presunutie, intelektualizácia
• Nezrelé – (3-15) transformácia reality – projekcia, acting out, splitting, znehodnocovanie, primitívna idealizácia, všemohúcnosť
• Psychotické – (0-5) popieranie reality, vážna porucha – halucinačná projekcia, masívne popieranie reality, autistická fantázia.

Schizofrénia – Psychiatrická diagnóza označujúca často chronickú duševnú chorobu, rôzne ovplyvňujúcu správanie, myslenie a emócie. Pojem schizofrénia pochádza z gréckych slov σχίζω (schizó) = rozdeliť a φρενός (phrenos) = myseľ a v preklade znamená rozdelená myseľ. Stav schizofrénie je sporný, hlavne kvôli nedostatku objektívnych kritérií pre diagnózu a následnú náročnosť dostatočného výskumu nedostatočne definovaného stavu. Výskum však naznačuje, že dôležitými prispievajúcimi faktormi sú genetické aj spoločenské vplyvy. Zvyčajne, ale obvykle nesprávne, sa predpokladá, že schizofrénia zahrňuje ‘rozdvojenú osobnosť’.

Mánia – Vyznačuje sa agresiou k druhému. Komplex symptómov schizoafektívnych psychóz, prejavujúci sa zmenami nálad, euforickosťou, veľavravnosťou, vystatovačnosťou, prehnanou sebadôverou, nadmernou podnikavosťou, nedokončovaním činností, prelietavaním od jednej k druhej, zvýšenou motorikou, hlučnosťou, zvýšenou dráždivosťou, nepodrobiteľnosťou

Depresia – Vyznačuje sa agresiou k sebe. Poznáme exogénnu (reakciu na niečo) a endogénnu (biochemická reakcia) depresiu. Exogénne problémy sa musia vyriešiť a endogénne sa musia vyriešiť práškami od psychiatra. Spôsobuje nespavosť, spavosť, chudnutie či priberanie. Zapríčinená prirodzenými faktormi alebo prírodnými. Distimia – jemná depresia.

Bipolarita – je závažným duševným ochorením, ktoré v kontextuálnom rámci svojich príznakov užšie alebo širšie narúša názor pacienta na svoju osobu a na svoje reálne možnosti, a to v zásade v dôsledku patologických, často chronických

výkyvov nálady (afektívna labilita) smerom do depresívneho syndrómu a vzápätí o istý čas do syndrómu mánie. Preto sa v minulosti táto duševná porucha označovala ako mániodepresívna psychóza alebo dokonca manicko-melancholická psychóza. Základom klinického obrazu bipolárnej poruchy je teda prítomnosť u jedného a toho istého pacienta v určitom časovom slede tak manických (hypomanických) epizód, ako aj depresívnych epizód.

Úzkostné poruchy – By sa dali zjednodušene definovať ako rôzne kombinácie telesných a psychických prejavov úzkosti, ktoré nie sú vyvolané žiadnym reálnym nebezpečím. Úzkosť sa u týchto porúch môže objavovať buď v náhlych záchvatoch či typických situáciách alebo ako trvalý fluktuujúci stav. Miera príznakov je taká veľká, že obmedzuje pracovný život, rodinné spolužitie alebo prežívanie voľného času.

Paranoja – Obrátenie agresie ku druhému. Klamlivá predstava, zlá interpretácia, prenasledovanosť žiarlivosť a erotománia.

Poruchy prijímania potravy – Bulímia (lat. bulimia nervosa) je podobne ako známejšia anorexia jedna z porúch prijímania potravy, ktoré sú všeobecne charakterizované nenormálnym vzťahom k jedlu. Pacient sa pri nej nezriadene prejedá, ale následne sa snaží stravu dostať zo seba von, najčastejšie úmyselne vyvolaným zvracaním. Touto psychickou chorobou trpí približne 1% ženskej populácie, kde sa vyskytuje cca 9-krát častejšie než u mužov. V ženskej časti populácie sa najčastejšie vyskytuje približne vo veku 13 až 18 rokov, ale je známych množstvo prípadov v inom veku. Vyžaduje včasnú a komplexnú liečbu, pretože okrem vážnych zdravotných problémov prináša aj vysoké riziko samovraždy.)

Anorexia – (latinsky anorexia nervosa, z gréčtiny an – zbavenie, nedostatok; orexis – chuť) je duševná choroba spočívajúca v odmietaní potravy a skreslenej predstave o svojom tele. Spolu s bulímiou sa radí medzi tzv. poruchy príjmu potravy. Mentálna anorexia začína najčastejšie vo veku medzi 12-45 rokmi života, ale môže sa objaviť skôr aj neskôr. Často začína ako reakcia na nejakú novú životnú situáciu či udalosť, s ktorou sa daný jedinec nedokáže vysporiadať (prechod na strednú či vysokú školu, rozvod rodičov, úmrtie v rodine a pod.). Pre anorexiu je charakteristické úmyselné znižovanie hmotnosti, vyvolané jednak znižovaním príjmu tekutín a potravy, ďalej zvyšovaním energetického výdaja cvičením, prípadne vyprovokovaným zvracaním, užívaním preháňadiel, či užívaním anorektík a diuretík.

Mentálna retardácia – Výsledok patologických porúch mozgu.

Organické poruchy – Organické duševné poruchy zahŕňajú celú škálu duševných porúch zoskupených na základe spoločnej dokázateľnej príčiny, ktorá je v chorobe, úraze alebo inom poškodení mozgu vedúcom k mozgovej dysfunkcii. Porucha funkcie môže byť primárna, ako je to pri chorobách, poraneniach a poškodeniach postihujúcich priamo a výlučne mozog; alebo je sekundárna, ako pri systémových chorobách a poruchách, pri ktorých je mozog len jeden z viacerých postihnutých orgánov alebo systémov. Poznáme: Demencia pri Alzheimerovej chorobe, vaskulárna demecia, demecia pri iných chorobách, iné demencie, delírium

Štýly osobnosti

 Antisociálny štýl – (Mr. Burns) Hlavným príznakom tohto typu poruchy osobnosti – to zanedbávanie a niekedy aj násilie proti ostatným ľuďom. Predtým bola táto porucha sa nazýva rôzne: vrodená kriminalita a morálne šialenstvo a ústavné psychopatický menejcennosti. Takí ľudia majú tendenciu manipulovať s inými čo najviac, aby sa dosiahlo určité osobné ciele – moc nad niekým iným im dáva radosť. Podvod, intrigy a simulácie – dosť normálne pre nich prostriedkom na dosiahnutie svojich cieľov.

Narcistický štýl – (Bart Simpson) Vysoké sebavedomie s prehnaným obdivom ku vlastnej osobe, arogantné vystupovanie a nedostatok antipatie, v skutočnosti nedokáže mať rád sám seba a v láske sa idealizuje. Trvalé poruchy vlastnej veľkosti, dôležitosti a zveličovania. Nevie sa vcítiť do druhých ľudí, závistlivý, neprajúci, panovačný, exhibicionista, nepríčetný, očakáva privilégia a kariérny rast. Má často pocit poníženosti a hanby a jeho chovanie sa dá často považovať za obranný mechanizmus, za masku skrývajúcu neistotu, nízke sebavedomie a pocit menejcennosti. Narcista sám seba často idealizuje a symbioticky žije vo vzťahu s úspešnými, silnými a sebavedomými. Základnou poruchou tohto štýlu, je nedostatok sýtenia láskou. Zrkadlo je symbol narcizmu

Obsedantno – kompulzívny štýl – (Marge Simpsonová) Postihnutí trpia nutkavými, chorobne sa vnucujúcimi predstavami (obsesiami), že sa stane niečo, čo bude mať katastrofálne následky. Tieto myšlienky vyvolávajú obrovskú úzkosť a obavy, a je takmer nemožné ich ignorovať. Aby sa človek vtieravých predstáv (obsesií) zbavil, vykonáva nezmyselné pohyby a rituály, nazývané kompulzie. Nimi sa však napätie zníži len na krátky čas, a po chvíli sa celý proces opakuje. To, ako často sa tento cyklus opakuje, závisí od závažnosti OCD. Intenzita sa postupom času môže zvyšovať, a obavy a rituály nakoniec ovládnu celý deň človeka, vyradia ho z bežného života a „odstrihnú“ od sociálnych kontaktov. Tento štýl osobnosti veľmi populárny u workoholikov.

Histrionický štýl – (Lisa Simpsonová) Ľudia majú skreslený mentálny obraz o sebe, založia svoje sebavedomie na súhlase ostatných. Vytváranie potreby byť povšimnutým. Mnoho ľudí dostáva túto diagnózu po neúspešnom vzťahu, mnoho ľudí získa túto diagnózu potom, čo sa liečilo na depresiu. Zvýraznené emotívne prejavy. Regresívne správanie. Sentimentálne, prchavé emócie. Modlitba prosieb, charitatívna realizácia tohto typu.

Paranoidný štýl – (Seymour Skinner) Rezervovanosť, bojazlivosť, hodnotenie života, že nie je fér, tajnostkárstvo a nedôverčivosť, ťažkosť humoru. Osoba potrebuje vyjadriť vonkajšok vnútorným hnevom sám na seba. Chladná agresivita v správaní, popieranie návrhov, veľmi všetko kontrolujú.

Vyhýbavý štýl – (Milhouse Van Houten) Spoločenská zábrana, hanblivý, rezervovaný a napätý, bojazlivý a ustráchaný, Nepôjde do situácií, kde by sa mohol aktivovať, vyhýba sa všetkým problémom, nechce spoločensky ukázať, že niečo nevie. Neakceptuje Ťa, ani oni ho akceptovať nebudú.

Závislý štýl – (Waylon Smithers) Ťažko robí rozhodnutia, neustála naviazanosť na niekoho.

Depresívny štýl – (Moe Szyslak) – Zamilovanosť do depresie, život vo vlastnom svete.

Pasívno – agresívne správanie – (Šáša Crusty) Niekedy štýl osobnosti, delí sa na sladkosť a rebelovanie, čiže istá bipolarita vzťahov. Narušená základná dôvera, citovo veľmi labilný ľudia.

Špecifické deviácie

 Masochizmus – podľa rakúskeho spisovateľa Sacher-Masocha (1836-1895), ktorý túto aberáciu románovo opisoval) je forma sadomasochizmu (F65.5 podľa MKCH-10), pri ktorej sa daná osoba (masochista) ukája tým, že je partnerom/partnerkou ponižovaný a týraný. U jednotlivca dochádza k sexuálnemu uspokojeniu iba vtedy, keď je týraný. U masochistu sa združuje vzrušenie s bolesťou duševnou alebo telesnou. Širšie je masochizmus aj vlastnosť, keď jednotlivec znáša bolesť, ktorej sa môže vyhnúť, alebo sám trýznenie v živote vyhľadáva. Sadizmus hľadá bolesť v tom druhom, pocit poníženia. Masochizmus je istý prejav narcizmu.

Homosexualita – definície – Katechizmus Katolíckej cirkvi rozlišuje medzi homosexuálnymi skutkami a homosexuálnou orientáciou. Homosexualita je citová, emocionálna a sexuálna náklonnosť k rovnakému pohlaviu. Sexus = oddeliť, secare; existujúce ťažkosti žiť homosexualitu, napätie medzi svetom túžob a limitov. Tendencia fragmentovať sexualitu. Nerešpektovanie rôznych dimenzií homosexuality.

Biologická a psychologická diferenciácia vo vývine človeka – Nezrelá motivácia – odbúranie úzkosti, túžba otehotnieť, mať deti, hnev a deštrukcia.

Homosexuálny a heterosexuálny vzťah – Rozdielnosť medzi pohlaviami je komplementárna (doplňujúca) ľudský sexualita je miktokozmom. Homosexuálny vzťah hľadá samého seba a heterosexuálny hľadá toho druhého. Znak nezrelosti.

Súčasné argumentácie – Homosexualita je biologicky determinovaná ( čo nie je podložené ) Je to mýtus o tom, že nie je veľký rozdiel medzi homosexualitou a heterosexualitou Homosexualitu nemožno zmeniť ( vraj s tým netreba nič robiť ) Existujú štúdie, že je možné zmeniť túto orientáciu. Terapeutické sedenia im pomohli k sebapoznaniu a k sebaprijatiu.

Možné príčiny v rodinnom zázemí – Výskum dokázal, že boli tieto problémy zakorenené vo vzťahu ku otcovi a jeho zlom príklade.

Homosexualita a osobnosť človeka – To preto, že i negenetické zložky osobnosti, sa stávajú rovnako fixnou súčasťou nás, ako tie vrodené. Homosexualite sa naučiť nedá! Erotickej náklonnosti predchádza spojenie s vlastným pohlavím, odpájanie sa od pohlavia opačného a znovupripojenie sa na neho so zmenou kvality jeho vnímania (znovu sa ho učíme poznávať, a hoci nás priťahuje, emocionálne s ním nesplývame).

Homosexualita a zasvätený život – Rozpoznanie vhodnosti kandidátov zo strany cirkvi – V každom kňazskom povolaní treba rozlišovať dva od seba neoddeliteľné aspekty: Boží dar na jednej strane a zodpovedná sloboda človeka na druhej strane. Ak sa kandidát dopúšťa homosexuálnych skutkov alebo ak má homosexuálnu orientáciu, špirituál ho musí aj ako jeho spovedník presvedčiť a zaviazať vo svedomí, aby sa nedal vysvätiť. Tieto osoby sa nachádzajú v situácii, ktorá im skutočne a ťažko prekáža vytvárať správne vzťahy s inými osobami, mužmi a ženami. Tieto negatívne konzekvencie, ktoré môžu nastať, nie sú zanedbateľné v súvislosti s osobami homosexuálnej orientácie, ak by boli pripustené k sviatostnej vysviacke. Ale ak by šlo o homosexuálne tendencie existujúce iba ako prechodný problém, ako napríklad počas dospievania, tieto musia byť evidentne vylúčené najmenej tri roky pred diakonskou vysviackou.

Syndróm vyhorenia

 

Takzvaný burnout syndróm, sa často zamieňa za stres. Zatiaľ čo stres môžete dostať pod kontrolu, vyhorenie je oveľa závažnejšie. Dominuje pocit únavy, vyhorený je nepriateľský a dokonca aj agresívny, objavujú sa pocity depresie a beznádeje. Našu vnútornú nepohodu podľa Maxa Kašparů zásadne ovplyvňujú dva faktory. Zrýchlený vývoj po stránke výmeny informácií, cestovania, náporu na človeka predstavuje takú rýchlosť, že sa nestačíme prispôsobovať. Medzi ďalšie nepriaznivé okolnosti podľa neho patria strata životnej orientácie, citová prázdnota, nedostatok spoločenstva a odcudzenie.

Syndróm vyhorenia kňaza – Vyhorený človek by mal vyhľadať psychologickú pomoc. Dlhodobý chronický stres pri vysokej pracovnej záťaži je určite rizikovým faktorom pri vyhorení, podľa psychologičky však nie každý dlhodobý stres prejde aj do syndrómu vyhorenia. Syndróm vyhorenia sa však v mnohých prípadoch ťažko dokazuje a niekedy si ho ľudia zamieňajú s depresiou či chronickým únavovým syndrómom, keďže niektoré príznaky môžu mať rovnaké. Vyhorenie zároveň nie je považované za duševnú poruchu.

Syndróm vyhorenia penitenta – Zabezpečenie 6 stien v našom živote. Keď do miestnosti postavíme sviecu, bude horieť. Ak však spadne jedna stena, začne prúdiť vzduch, ak spadne aj druhá vznikne prievan a plameň uhasí. Podobne je to s človekom. Aby nezhasol, musí mať v živote vybudovaných podľa českého psychiatra Maxa Kašparů šesť stien. Prvá stena predstavuje  to, čo je pred nami. Musíme mať nejakú perspektívu, niečo na čo sa tešíme. Zadná stena charakterizuje ľudí, o ktorých sa môžete oprieť. Po našej ľavici, bližšie k srdcu, je stena, ktorá je charakterizovaná našimi priateľmi. I keď ste ženatí a vydaté, netreba žiť v manželstve ako v ponorke. Treba mať priateľa, pred ktorým si človek môže vyliať srdce. Pravá stena predstavuje tých, s ktorými v živote spolupracujeme. Je dôležité, aby na pracovisku boli dobré vzťahy. Podlaha je miesto, na ktorom mám pevne stáť a nepozerať sústavne, že tamto by to bolo lepšie. Šiesta stena je strop – veci, ktoré nás presahujú – duchovné hodnoty: kultúra, umenie, dobro, krása, viera, láska, nádej – pršia z neba, preto ich dávame na strop. „Budujte tento šesťsten a triasť sa bude každé vyhorenie,“ hovorí Max Kašparů.

Transfer – Zaoberá sa tým, aby pozitívne skúsenosti zo sveta boli aplikované do stresových situácií, čiže akokeby vytvorená obrana voči vonkajším vplyvom.

Prevencia – Hľadanie koníčkov, psychohygiena, vyhľadávanie činností kt. nás vyvedú zo stereotypu, neťahanie problémov a rozmýšľanie nad nimi, potreba niekoho mať a s niekým sa zdieľať.

Úcta k Bohu

Bohopocta- najvyšší a najdokonalejší stupeň úcty k Bohu
1.duchovná- a vnútornou vlastnosť duše, pomocou ktorej sa usilujeme poznať Boha, milovať ho, slúžiť mu, veriť v neho, všetko iba od neho očakávať, jeho príkazy plniť a uspokojiť sa s jeho rozhodnutiami aj vtedy keď ich plne nechápeme a sú pre nás veľmi ťažké
2.telesná-činnosťa prejavynášhotela,slová, skutky,pohyby
Vonkajšia úcta k Bohu : prejavy – prítomnosťou na bohoslužbách, oslavnými, ďakovnými a prosebnými modlitbami, spevmi, prežehnávaním sa, pokľaknutím, poklonou, rozprestretým i rukami, bitím sa v prsia, návštevami chrámu, sprievodmi, pristupovaním k sviatostiam a podobne

Druhy vonkajšej úctyu k Boh
Osobná-človek sám prejavuje úctu k Bohu
Bohoslužba –viacerí spoločne prejavujú úctu
• Verejná– vedú ju Cirkvou poverené osoby, v Cirkvou stanovenom čase, na posvätnom mieste a vykonávajú ich v mene Cirkvi a podľa Cirkvou ustanoveného poriadku
• súkromná

II. OBRAD A OBRADOSLOVIE
Liturqika

Obrad – Cirkvou ustanovený poriadok verejných bohoslužieb- východný a západný (obrad byzantský a rímsky alebo grécky a latinský, arménsky sýrsky a pod.
Ceremónie- menšie obradové úkony ktoré netvoria bohoslužobné celky, ale majú svoj poriadok – okiadzanie chrámu a ľudí na začiatku liturgie, kropenie svätenou vodou a pod.
Verejná bohoslužba =liturgia- viaceré obradové úkony pospájané do jedného bohoslužobného obradového celku
Cirkevné obrady- ustálené spôsoby konania verejnej bohoslužby, vytvárajú ich verejné bohoslužby, alebo liturgie

Rítus a liturgické

Katolícka Cirkev na celom svete vyznáva jednu a tú istú vieru, vysluhuje tie isté sviatosti, má jednotné vedenie – pápež a biskupi – predsa však svoje bohoslužby vždy a všade nevykonáva podľa rovnakého bohoslužobného poriadku. Vonkajší poriadok bohoslužieb od najstarších čias sa vyvíjal rozlične.
Kresťanská liturgia má svoj pôvod v Ježišovi Kristovi. On ako hlavný liturg prikázal apoštolom konať liturgiu
Liturgia sa v jednotlivých cirkvách postupne vyvíjala z apoštolskej tradície. Ďalší stupeň vývinu kresťanskej bohoslužby nastáva zjednotením väčších oblastí. Príčinou ich vzniku bola rovnaká národnosť, reč a zemepisná poloha. Takto vznikli dve veľké skupiny liturgií: Liturgia Východu a Liturgia Západu Tieto dve skupiny sa ďalej rozčlenili na podskupiny
LITURGIA VÝCHODU: LITURGIA ZÁPADU
Antiochijská skupina:
Západosýrsky typ: a) Sýrsko-antochijský rítus 1. Rímsky rítus
b) Maronitský rítus 2. Ambroziánsky rítus
c) Byzantský rítus 3. Mozarabský alebo západogótsky rítus
d) Arménsky rítus 4. Galský rítu
Východosyrský typ: 5. Keltský rítus
a) Nestoriánsky rítus
b) Chaldejský rítus
c) Malabarský rítus
Alexandrijská skupina: a) Koptský rítus
b) Etiópsky rítus

LITURGIA VÝCHODU
– Charakterizuje ju používanie viacerých anafór (kánonov). – aj na Západe 4 kánony.
Antiochijskáj skupina- epikléza (zvolávanie svätého Ducha, aby premenil dary) je po anamnéze (modlitba ako pripomienka utrpenia, smrti a zmŕtvychvstania), prosby veriacich zakončujú anafóru
Antiochijskáj skupina- epikléza je pred anamnézou, anafóra sa začína prosbami veriacich

ANTIOCHIJSKÁ SKUPINA

Západosýrsky typ

a) Sýrsko-antiochijský rítus
Jeruzalemská liturgia a palestínska liturgia boli pôvodne príbuzné s antiochijskou liturgiou, ale rozvoj pútí na posvätné miesta im dal vlastný ráz. Jeruzalemská liturgia ovplyvnila arménsku liturgiu. Svedčia o tom cenné dokumenty: katechézy sv. Cyrila Jeruzalemského (alebo jeho nástupcu Jána), Itinerarium Egerii, staroarménsky lekcionár a kalendár a melchitský rítus
Charakteristikou tejto liturgie je prevaha hymnických prvkov nad žalmami.
Časť Malabarov zo západného indického pobrežia, ktorí kedysi odmietli zjednotenie s Rímom, sa zjednotila s monofyzickým patriarchátom v Antiochii a prebrala západosýrsky rítus. Roku 1930 sa však zjednotilo niekoľko ich biskupov s Rímom a volajú sa Malankari. Ponechali si sýrsky rítus, ale obrady sa konajú v reči ľudu (malayalam).

b) Maronitský rítus
Je to odnož sýrsko-antiochijského rítu. Používajú ho obce v Libanone, ktoré v 8. a 9. storočí tvorili samostatnú cirkev okolo kláštora sv. Marona.

c)Byzantský rítus
Ako má Rím svoju rímsku liturgiu, tak má “nový Rím” – Konštantinopol – Carihrad – svoj byzantský rítus, v
Najčastejšie sa však používa anafora sv. Jána Zlatoústeho. Je mladšia a je pravdepodobne len prepracovanou staršou antiochijskou anaforou z čias po sv. Jánovi Zíatoústom, Byzantský rítus nemá viac anafor. V dňoch bez eucharistickej slávnosti sa slávi liturgia vopred posvätených darov. Byzantská liturgia je bohatá na hymny.
Charakteristikou tohto obradu je úcta obrazov. Presbytérium je oddelené od chrámovej lode obrazovou stenou – ikonostasom. Séria ikôn je zostavená pódia pevných pravidiel. V ikonostase možno vidieť reakciu na obrazoborectvo (8. storočie). Rozšírením Ruskej ríše sa dostala k byzantskej cirkvi celá východoslovanská oblasť. a jeho liturgia sa slávi v týchto jazykoch: gréckom, arabskom, cirkevnoslovanskom, arménskom, ruskom, bulharskom, rumunskom, albánskom, estónskom, fínskom, maďarskom, slovenskom a ukrajinskom.
Byzantský obrad používajú pravoslávni, i s Rímom zjednotení gréckokatolíci a melchiti.

d) Arménsky rítus
Liturgiu zostavil koncom 4. storočia patriarcha Katholikos Sahak. Pri eucharistickej obeti používa nekvasený chlieb. Pri bohoslužbách používa klasickú aramejčinu. Namiesto ikonostasu má záclony.

Východosýrsky typ
Mezopotámske cirkevné obce stáli zo zemepisných a politických dôvodov mimo vplyvu Antiochie.

a)Nestoriánsky rítus
Jeho tvorcom je pravdepodobne patriarcha Išó Jahb llI. v 7. storočí. Liturgickou rečou je predovšetkým sýrčina.

b) Chaldejský rítus
V 15. storočí sa spojili s Rímom nestoriáni na Cypre a v 16. storočí časť nestoriánov z Iraku a utvorili chaldejskú cirkev..

c) Malabarský rítus
Nezjednotené malabarské cirkvi sú zjednotené s monofyzitickým patriarchátom v Antiochii a tvoria malabarskú cirkev so sýrsko-antiochijským obradom.
ALEXANDRIJSKÁ SKUPINA
a) Koptský rítus
Dnes už prevláda v tamojšej liturgii arabština, predtým gréčtina a koptské nárečie. Koptský rítus používa anaforu sv. Bazila v pôvodnom znení a anaforu sv. Gregora Naziánskeho. Obidve anafóry patria k antiochijskému typu anafór.
b) Etiópsky rítus
Má vlastnú náboženskú poéziu (mariánske hymny) a používa 17-18 anafór, ktoré sú zväčša cudzieho pôvoduka.)
LITURGIA ZÁPADU
a) Rímsky rítus
Pôvod rímskeho rítu je v bohoslužbe mesta Ríma, t. j. v pápežských formulároch. Najstaršími zbierkami rímskej liturgie su sakramentáre, ktoré obsahuju iba modlitby pre biskupa alebo kňaza pri slávení Eucharistie a s nou spojenymi slávnosťami. Sacramenţárium Leonianum a Sacramentarium Veronensae, Sacramentarium Gregorianutm
Rímske modlitby su písané v harmonicky formovanej reči a vynikajú klasickou stručnosťou. Rímsky rítus je zdržanlivý aj v používaní hymnov. ( až v 12. storočí). Liturgickou rečou rímskeho obradu bola v staroveku najprv gréčtina (až do druhej tretiny 4. storočí), potom latinčina, v Dalmácii staroslovienčina. . Do II. vatikánskeho koncilu mal rímsky rítus ako obradnú reč latinčinu. Koncil povolil však slávit Eucharistiu a vysluhovať sviatosti aj v iných rečiach. Preberali sa aj zvyky Východu, Ani vydaním Rímskeho rituálu v roku 1614 nezanikli celkom osobitne rituály.

b)Ambroziânsky rítus
Je to rímsky typ liturgie, v ktorom sú rímske prvky pomiešané s mnohými vlastnými prvkami. 16. storočí ho reformoval Karol Boromejský, v 19. a 20. storočíi skupina učencov, najmä A. Ratti (neskorší pápež Pius XI.).
b) Mozarabský (vizigótsky) rítus
Takto sa nazýva preto, ze sa dlhšie používal v tých častiach Španielska, ktoré boli obsadené Arabmi. Gregor VII. Ho zakázal, ale kardinál Ximenes z Toleda vydanim Missale mixtum a Breviarum Gothicum (1500-1502) ho umožnil.
.
d) Galikánska liturgia

e) Keltská liturgia
Bola rozšírená v írsku, Škótsku a medzi keltskými obyvateľmi v Anglicku. Keltská liturgia vznikla pôsobením rímskych a anglosaských misionárov, ktorí všade zavádzali rímsku liturgiu.
III. BOHOSLUŽOBNIE ZHROMAŽDENIE
. Kresťanský starovek nepoznal slovo liturgia ani rozlišovanie medzi liturgickými úkonmi a pobožnosťami. Používal slovo zhromaždenie, keď chcel vyjadriť, že sa kresťania zišli, aby slávili tajomstvo svojej spásy počúvaním Božieho slova, označovalo sa aj : syn axis, syneleustis, coetus a convocationes, procesio, coire, convenire, congregari in unum, eklésia, /. Z historického hľadiska je teda zhromaždenie prvá a základná liturgická skutočnosť. Liturgické úkony nie sú súkromnou činnosťou, lež slávnosťami Cirkvi Novšia teológia a dokumenty II. vatikánskeho snemu znova stavajú liturgické zhromaždenie do správneho svetla a zdôrazňujú jeho základný význam v živote Cirkvi a veriaceho kresťana.( v stredoveku bola neúčasť trestaná)
LITURGICKÉ ZHROMAŽDENIE A CIRKEV

a) Bohoslužobná obec zjavuje pravú tvár Cirkvi
Tu na zemi je bohoslužobné zhromaždenie najčistejším prejavom Cirkvi, jej pravou epifáníou, “zjavením”, v ktorom sa Cirkev predstavuje a odhaľuje. Cirkev a liturgické zhromaždenie sú takmer synonymom. Cirkev je práve oným zhromaždením /Mt J 6,18/, kde sa uskutočňuje mystérium spásy v Kristovi, “Ona je tak veľmi Telom Kristovým, že sa toto Telo oslabuje, keď sa niekto vzďaľuje od miestneho liturgického zhromaždenia” Hlas liturgickej obce je hlasom Cirkvi, Nevesty Kristovej; obeta, ktorá sa v týchto obciach prináša. Eucharistia, buduje Cirkev. Tak ako jednotlivé bunky tvoria orgány a tieto celé telo. tak liturgické zhromaždenie miestnych cirkví buduje Telo všeobecnej Cirkvi: Na budovanie Tela Kristovho sú zamerané sviatosti, hlavne Eucharistia, ktorá utvára spoločenstvo Cirkvi a súčasne ju zjavuje. “Cirkev je v podstate liturgickým zhromaždením
Bohoslužobné zhromaždenie je teda mystickým vyjadrením mystického Tela Kristovho a to nielen ako Cirkvi partikulárnej, ale celej všeobecnej Cirkvi, celého Tela Cirkvi. /LK 26/.

b) Liturgické zhromaždenie zvoláva Boh
Akokoľvek veľkú námahu by kňaz vynaložil na to, aby zhromaždil liturgickú obec, predsa sa nesmie zabudnúť na to, že vlastne Boh zhromažďuje svoj ľud.

c) Liturgické zhromaždenie je usporiadané hierarchicky
Na čele liturgického zhromaždenia je biskup alebo kňaz. Pomáha im diakon. To sú nositelia sviatostných svätení, “hierarchického kňažstva” -každý na inom stupni.

c) V liturgickom zhromaždení je prítomný Kristus
Kristus je vždy prítomný v zhromaždení veriacich, ktorí sa zišli v jeho mene /porov. Mt 18, 20/. Prítomný je aj vo svojom slove, lebo to on sám hovorí, ked’ sa v Cirkvi číta sv. Písmo. Pri eucharistickej obete je prítomný v osobe kňaza…,

BOŽÍ ĽUD V LITURGICKOM ZHROMAŽDENÍ

Prístup do bohoslužobného zhromaždenia má každý, kto vyznáva vieru Cirkvi a je do nej začlenený krstom, alebo sa aspoň na krst pripravuje; Dodnes pozná cirkevný zákonník trest exkomunikácie a interdiktu, ktorý postihnutému zabraňuje prístup na túto bohoslužbu. Všetci prítomní na tomto zhromaždení sa zúčastňujú na svätom Kristovom kňazstve Ale všetci jednotliví účastníci tohto zhromaždenia sú hriešnici, žijú v hriechu, alebo sú ním ohrozovaní. Preto toto zhromaždenie koná úkony kajúcnosti a dovoláva sa Božieho milosrdenstva. V liturgickom zhromaždení sú si všetci ako Božie deti rovní;

ÚČASŤ BOŽIEHO ĽUDU NA LITURGII
– účasť veriacich (laikov) na liturgii vôbec a na rozličných liturgických službách.

a) Pojem činnej účasti
– to znamená, že sa veriaci majú tak spojiť s kňazom, aby sa v prípade Eucharistie bohoslužba javila ako ich spoločná obeta. Aktívna účasť nie je teda čisté vonkajšia činnosť, ktorá sa naplňuje kolektívnym spievaním, recitovaním, konaním, ale viditeľný a počuteľný výraz toho, čo pôsobí pravda a láska v duši Navonok prejavuje modlitbou, spevom, počúvaním Božieho slova, prinášaním obetných darov a hlavne obetovaním Tela a Krvi Pána a seba samého / ich prijímaním, státím, dívaním sa, mlčaním a pod.

b) Dôvod činnej účasti veriacich
Najhlbším dôvodom činnej účasti veriacich na liturgii je ich krst Cirkevná tradícia, ktorú jednoduchým spôsobom zhrnul T. Akvinský stále učila, že veriaci sa zúčastňujú na Kristovom kňažstve pre ich krstný a birmovný charakter Povinnosť pokrsteného verejne uctievať Boha vyplýva z jeho začlenenia do mystického Tela Veľkňaza Krista. Birmovaním sa účasť na Kristovom kňažstve neutvára, ale realizuje.
Birmovanie iba posilňuje už jestvujúce oprávnenie a záväzok na vykonávanie vonkajšieho a vnútorného kultu. Nositeľ hierarchického kňazstva, hlavný a podstatný liturgický úkon koná, nositeľ všeobecného kňazstva sa na ňom iba zúčastňuje.

ROZLIČNÉ ÚRADY A SLUŽBY V LITURGICKOM ZHROMAŽDENÍ
Pretože Cirkev je hierarchická, jej liturgické zhromaždenie je hierarchicky členené a každý jeho účastník sa na ňom zúčastňuje iným spôsobom podľa druhu svätení alebo podľa postavenia, ktoré v Cirkvi má.

a) Služba celebrujúceho kňaza
Na čele bohoslužobného zhromaždenia stojí biskup alebo v jeho zastúpení kňaz To sa prakticky prejavuje tým, že pri sv liturgii (omši) biskup predsedá zhromaždeniu ľudu a prítomní kňazi s ním koncelebrujú. obradmi. Biskup alebo kňaz predsedajú bohoslužobnému zhromaždeniu “v zastúpení Kristovom'” /Lk 33/. Kristusje v nich prítomný /LK 7/, keď konajú kňazskú službu. Pre svoje svätenie vystupuje teda celebrant Kristovým menom, ale i menom Cirkvi, miestnej i všeobecnej, Výrazom predsedníckeho postavenia celebranta je sedadlo, odkiaľ spravidla riadi modlitbu obce Úlohu predstaveného vypĺňa celebrant tým, že koná kňazské modlitby presidentales /LK 44/ so všetkými príslušnými úkonmi, vyzýva ľud modliť sa, hlása mu Božie slovo, zjednocuje sa s nim prinášaním obety Tela a Krvi Pána, láme mu chlieb Života a v záverečnom ríte žehná ľud.

b1) Služba diakona v latinskom obrade
– i starší ženatí muži,. Diakonát je najnižším stupňom hierarchického kňažstva a pri slávení Eucharistie sa prejavuje tým, že diakon číta evanjelium a niekedy káže, prednáša úmysly v modlitbe veriacich, pomáha pri rozdávaní Eucharistie, najmä pod obidvoma spôsobmi, prepúšťa zhromaždený ľud, prisluhuje kňazovi pri oltári a usmerňuje ľud, čo má práve konať. Ďalej smie diakon, pokiaľ mu to príslušná autorita pridelila, vysluhovať slávnostným spôsobom krst, asistovať v mene Cirkvi pri uzavieraní manželstva a požehnať ho, prinášať chorým sv. prijímanie (viaticum), čítať veriacim sv. Písmo, vysluhovať sväteniny, konať smútočné a pohrebné obrady

b2) Služba diakona v byzantskom obrade
Pomáha biskupovi, alebo kňazovi; okiadza, prednáša prosby – jekténie, číta evanjelium, hovorí výzvy ku katechumenom a k veriacim. Diakon v byzantskom obrade samostatne nemá právo odbavovať bohoslužby, alebo vysluhovať sviatosti. Krst môže vysluhovať len v prípade nutnosti, Sväté prijímanie diakon môže rozdávať, ak mu to dovoľuje partikulárne právo.

c) Služba ľudu
Činnú účasť na liturgii, prejavuje ľud tým, že počúva Božie slovo, modlí sa, spieva texty, prináša obetné dary, spoluobetuje s kňazom Telo a Krv Kristovu, prijíma ich, vyjadruje jednotu celého zhromaždenia svojimi gestami a úkonmi tela., zachová posvätné ticho

d) Služba schóly a kantora
Schóla alebo zbor je časťou Božieho ľudu a jeho zástupcom. Skladá; sa alebo z mužov, alebo z chlapcov, alebo 2 mužov a žien, alebo – kde je preto dôvod-len zo žien Jej úlohou je spieval proprium a ordinárium, pokiaľ možno za účasti ľudu Kantor vedie spev veriacich i schóly. Ak sa schóla skladá i zo žien, má byť umiestnená mimo presbytéria, inak podľa stavu kostola má zaujímať také miesto, aby vynikla jej povaha ako súčasť ľudu a umožnila sa jej liturgická služba.

e) Služba žalmistu a organistu
Žalmista prednášal žalm alebo inú biblickú pieseň medzi čítaniami. Organista má dôležitú úlohu uvádzať, sprevádzať a spájať omšové spevy a kde to štruktúra omše dovoľuje, môže uplatniť vhodné diela organovej literatúry (postlúdium, napr. pri odchode kňaza).

f 1) Služba subdiakona v latinskom obrade (už nie je)
– je pomocníkom diakonovým a celebrantovým. Zveruje sa mu starostlivosť o oltár a posvätné nádoby, ako aj čítanie epištoly, starostlivosť o kostol a bohoslužobné rúcha a nádoby. Po II. vatikánskom sneme subdiakonát pre latinský obrad bol zrušený.

f2) Služba subdiakona v byzantskom obrade
. Hlavnou úlohou subdiakona je pomáhať pri oltári a pomáhať služobníkom oltára: má obliekať kňaza, pripraviť všetko potrebné k slúženiu sv. liturgie, ak niet lektora. Číta apoštol, stará sa o čistotu nádob a svietnikov, nepúšťa do svätyne nekonajúcich službu, vyprevádza z bohoslužieb katechumenov.

g1) Služba lektora v latinskom obrade
Popri diakonovi má v obnovenej liturgii najdôležitejšiu úlohu lektor lebo predčítava čítania zo Starého zákona a z Apoštolára. Ak je prítomný subdiakon, ponecháva mu lektor epištolu. Inak sa jeho úrad pri omši uznáva za samostatný, vykonáva ho, i keď sú prítomní prisluhovatelia vyššieho svätenia. Ak niet žalmistu, prednáša i žalm medzi čítaním, a ak sa nespieva introit a spev na prijímanie, recituje i tieto časti.
Stav lektorov – laikov sa teraz opätovne obnovil. Je obnovená aj služba akolytov. Ich úlohou je prinášať chlieb a víno k omši, prípadne nosiť sviečky. Z rozhodnutia biskupskej konferencie môže úrad lektora vykonávať i žena, ak niet vhodného muža, ale mimo presbytéria.

g2) Služba lektora v byzantskom obrade
V byzantskom obrade služba lektora – čtec, pivec – patrí k nižším sväteniam. Udeľuje sa pred prijatím subdiakonátu počas sv. liturgie, alebo aj samostatným obradom. Službu lektora udeľuje biskup podaním zapálenej sviece, postrihnutím vlasov, podaním knihy Apoštol, stichára a pásu. Úlohou lektora je čítať z Apoštolára, zo Starého Zákona, počas bohoslužieb viesť spev, nosiť sviečku počas bohoslužieb.

h) Služba komentátora
Jeho krátke vysvetlenie a pokyny veriacim pomáhajú, aby liturgické texty, pomohli veriacim lepšie porozumieť liturgické úkony a ich duchovnú ozvenu. Komentár má byť stručný a má sa predniesť vo vhodnom okamihu..

i) Služba miništrantov
Sú to všetci, ktorí prisluhujú vedľa diakona a subdiakona pri sv. liturgii v presbytériu. Sú to tí, čo nosia misál, kríž, sviečky, chlieb, víno, vodu, kadidlo, pomáhajú pri príprave oltára a pri umývaní rúk.
Ich služba sa najviac podobá službe akolytov, nositeľov najvyššieho z nižších svätení v rímskom obrade. Na Východe sú akolyti neznámi.

j) Ostatní služobníci
– služba usporiadateľov, ktorí pri vchode do kostola prijímajú veriacich, uvádzajú ich na miesto a riadia sprievody Okrem toho osobitnými službami sú poverení tí, ktorí v kostole konajú zbierky.
Všetky služby od diakona nižšie môžu vykonávať muži – laici a tie služby, ktoré sa konajú mimo presbytéria môže vykonávať i žena podľa úvahy správcu kostola.

IV. POSVÄTNÉ ZNAKY

Liturgia nie je len dialóg, výmena slov medzi Bohom a človekom, sama podstata aktívnej účasti ľudu vyžaduje, aby svoje vnútorné zmýšľanie prejavila aj “úkonmni, gestami a držaním tela /LK 30/. Okrem toho používa miesto, nádoby a veci, (používa viditeľné znaky na označenie neviditeľných božských skutočností’)
Tieto viditeľné znaky ustanovil alebo Kristus, pokiaľ ide o sviatosti, alebo Cirkev, pokiaľ ide o sväteniny. ale majú aj didaktický a pedagogický zmysel, že totiž práve svojím symbolizmom pohýnajú človeka, aby sa na prijatie milosti pripravil, hlavne vierou /LK 59/.. Liturgické znaky rnusia byť zrozumiteľné, t. j. medzi tým, čo označujú a medzi tým, čo vyjadrujú, musí byť prirodzený vzťah. Musí sa odstrániť všetko, čo zatemňuje zmysel obradov a znakov, ale aj symboly, ktoré dnešnému človeku už nič nehovoria /LK 21/. Ale to, čo vždy oslavovalo človeka, pospolitosť zhromaždenia, jednotné úkony, očistný krstný kúpeľ, svetlo, ktoré zaháňa tmu, spojenie s Bohom v posvätnej hostine, to sa musí vyzdvihovať, i keď v prispôsobenej forme toho-ktorého veku.(postoje, gestá, prírodné symboly)
LITURGICKÉ POSTOJE
1. Státie
a) Prejavom úcty pred Bohom. – Vstávame pred tým, koho chceme uctiť.
b) Charakteristickým prejavom modliaceho sa.
c) Prejavom slobody Božích detí.
d) Postojom radostného očakávania príchodu Pána a zmŕtvychvstania.
LO – V latinskom obrade stoja veriaci, od introitu veriacich. Znova povstávajú od modlitby nad obetnými darmi a stoja až do konca omše.
BO- V byzantskom obrade počas sv. liturgie sa stojí počas: úvodného požehnania, hymnickej piesne Jednorodený Synu Trojsvätej piesne,a prokimena, spevu Aleluja a čítania sv. evanjelia, cherubínskej piesne a veľkého vchodu, od zvolania kňaza “Dobrotivý Bože” –po Svätý, Svätý, Svätý,od piesne Dôstojné je – až po Sväté svätým ,od Rozíďme sa v pokoji – do záverečného požehnania.

2. Kľačanie

Je výrazom pokánia, pokory a ľútosti., je výrazom individuálnej modlitby. Ježiš sa modlil kľačiac, sv. Peter pokľakol k modlitbe skôr ako vzkriesil Tabitu kresťania padli na kolená, keď sa v modlitbe lúčili s Pavlom
BO sa kľačí počas premenenia, počas modlitby Verím, Pane pred sv. prijímaním, počas eucharistického požehnania, po ukončení sv. prijímania, na výzvu diakona alebo kňaza V pokore kľaknime

3. Sedenie

Je to postoj učiteľa, ktorý vyučuje a predstaveného, ktorý riadi bohoslužobné zhromaždenie Je to tiež postoj učiaceho sa. Mária sedela pri nohách Ježišových a počúvala jeho slová
.
4. Úklon hlavou – telom – je prirodzeným výrazom úcty

Úklon hlavy v latinskom obrade (nikdy spolu s plecami) sa
koná pri vyslovení mena Božských osôb, pokiaľ sa spoločne menujú (napr. Sláva Otcu i Synu…), ale i kedykoľvek sa vyslovuje meno Ježiš, Mária aleb meno svätca, na česť ktorého sa slávi omša.

Úklon hlavy v byzantskom obrade /malá metánia/ sa robí
na výzvu diakona alebo kňaza Hlavy svoje pred Pánom ,pri spomínaní mien Najsv. Trojice s prežehnávaním sa, pri prijímaní požehnania kňaza, spevu Svätý Bože, na začiatku každej bohoslužby pri slovách Zvelebujme nášho Boha, Diakon úklonom hlavy vzdáva úctu biskupovi alebo kňazovi pred odchodom od oltára a pri príchode naspäť na svoje miesto.

LO -Úklon tela, a to hlboký (pri ktorom by sa ruky mohli dotknúť kolien), sa robí:
– pred oltárom, kde nie je Velebná Sviatosť;.
Podobný úklon robí diakon, keď si pred hlásaním evanjelia vyprosuje požehnanie. Kňaz sa skláňa aj vtedy, keď prednáša konsekračné slová.

BO – úklon tela /stredná metánia/ pri ktorom by sa ruky mohli dotknúť zeme) sa robí:
– pri príchode do kostola, kde je Najsv. Eucharistia,
– pri prechode pred svätostánkom s Najsv. Eucharistiou,
– pri príchode k oltáru a odchode od oltára,
– po premenení chleba a vína na Telo a Krv Kristovu,
– ak sa kňaz otáča k veriacim po premenení.
–
5. Prostrácia (osoba pokľakne a ľahne si na zem – na Východe sa dotkne hlavou skoro zeme)

LO– na počiatku obradov na Veľký piatok (je dobrovoľná, možno nahradiť pokľaknutím)
– pri udeľovaní vyšších svätení, benedikcii opáta, zasvätení panny

BO – líhanie na zem nazýva veľká metánia
– pri príchode biskupa do chrámu,
– pri udeľovaní subdiakonátu, diakonátu a presbyterátu, pribiskupskej vysviacke, svatenec robí veľkú metániu pri príchode do chrámuspolu so svätiteľom.
– pri skladaní rehoľných sľubov,
– vo veľkom pôste pri liturgiách vopred posvätených darov.
LITURGICKÉ GESTÁ
– niektoré sú čisto praktického pôvodu (umývanie rúk), alebo sprievodné, prirodzene vyslovené slovo alebo vnútorný cit (bitie v prsia), zvyšky dvorného ceremoniálu (niesť posvätnú vec v zahalenej ruke), alebo germánskeho práva (zopnutie rúk je gesto vazala, ktorý prislúcha svojmu lénnemu pánovi).

1. Liturgický bozk
Je symbolom lásky k blížnemu alebo úcty (bozk oltára. Evanjeliára, neskoršie aj kalicha, ruky kňaza, biskupa, nohy pápeža).
LO – pri omši pobozká oltár pri príchode kňaz a diakon, podobne aj pri odchode. Veriaci udeľujú znak pokoja podaním pravej ruky mlčky najbližším susedom.
BO – kňaz pobozká oltár pred udelením úvodného požehnania sv. liturgie, pred odchodom po obetné dary na veľký vchod a pred záverečným požehnaním. bozk pokoja sa udeľuje nositeľom jednotlivých stupňov hierarchického kňažstva. Veriacim liturgické predpisy nepredpisujú žiadny znak

2. Pozdvihnutie očí
Zvyk pri modlitbe podľa Ježišovho vzoru Dnes je predpísané len pre celebranta pri vyslovovaní slov ustanovenia Večere Pána v LO. V BO sa nevyskytuje.
3. Bitie v prsia – znamená pokoru a ľútosť
LO- zhromaždenie sa bije v prsia iba pri vyznaní hriechov BO – sa bije v prsia v modlitbe pred sv. prij

4. Umývanie rúk
U Židov, ale i u kresťanov pred modlitbou bolo zvykom umývať ruky- má opodstatnenie praktické (po prijatí obetných) i symbolické (je obrazom čistoty srdca). Z toho dôvodu sa ponechalo v príprave darov.

5. Zopätie rúk
Zo stredoveku -akt vazala pánovi. Dnes obvyklým gestom pri modlitbe veriacich tak súkromnej ako i liturgickej

6. Zdvíhanie a rozpínanie rúk
Je to prirodzený prejav duše očakávajúcej pomoc zhora. Každý celebrant by mal uvážiť estetickú stránku svojho gesta rozpätých rúk, ktoré má predpísané. Ruky by mal mať pokrčené v lakťoch vo výške do pol hlavy s dlaňami mierne dopredu otvorenými.
LO – kňaz s rozpätými rukami sa modlí presidenciálnu modlitbu a pozdravuje ľud.
BO – pri proskomídii, na Jednorodený Nikto z tých, My ktorí cherubínov. Hore srdcia, Je dôstojné a správne, S týmito svätými zástupmi. Teraz, keď si pripomíname, Predkladáme ti Otče, S úctou si spomíname, Otče náš, Pane Ježišu Kriste, Verím Pane.

7. Znamenie kríža
Je typickým kresťanským gestom. Prežehnanie sa je znamením viery v ukrižovaného Krista, ktorý nás vykúpil, teda vyznaním viery.(aj význam exorcizmu, v žehnaní osôb a vecí.. Krížom sa chce udeliť Kristova milosť.) Pápež dosiaľ žehná vztýčenými troma prstami. Celebrant žehná krížom:
LO – seba po vstupnom speve na začiatku celebrovania, diakona, ked’ žiada o požehnanie pred Evanjeliom,kadidlo, kedykoľvek sa používa Incenzus,, obetné dary veriacich pri záverečnom požehnaní.
– Veriaci sa žehnajú len na začiatku a na konci
BO – na začiatku proskomídie,, na zvolania,v anafore dary 1 x,v epikíéze dary 3x,kadidlo, kedykoľvek sa používa incenzus,, veriacich pri záverečnom požehnaní.
– Veriaci sa žehnajú na začiatku sv., liturgie, pri každom požehnaní udelenom kňazom, pri eucharistickom požehnaní a na konci pri záverečnom požehnaní., vždy keď sa spomenie Božská trojica

8. Vkladanie rúk
Je najdôležitejším gestom. V liturgii je sviatostným znakom pri birmovaní a sviatostných sväteniach, žehnajúcim aktom pri krstení, pomazaním chorých, používa sa pri žehnaní osôb
BO – rozlišuje dva odlišné vkladania rúk: chirotóniu, chirotéziu.
Chirotónia je vkladanie rúk biskupa, ktorým sa udeľujú stupne sviatostného kňažstva.
Chirotézia je vloženie rúk biskupa pri uvádzaní do výpomocných služieb pri sv, liturgii
PRÍRODNÉ SYMBOLY
Liturgia používa symboly zo Starého zákona (olej, kadidlo, popol, kropenie yzoporn a pod.), čiastočne zavedené Kristom ako symboly Nového zákona. i – chlieb, víno, olej a balzam, symboly, ako sú svetlo, popol, kameň, nápoj z mlieka a medu podaný novým pokrsteným realizujú novú zasľúbenú zem a nový ľud Boží.

1. Chlieb a víno – obetné dary
. Chlieb pochádza ako človek zo zeme a je preto symbolom ľudskej existencie. Vznikol z ľudskej práce a preto je symbolom nášho sebaobetovania. , ale súčasne dar Boží, Je dennou potravou človeka a je nevyhnutný na udržanie života. Chlieb vznikol rozdrvením mnohých zŕn, kým sa stal jednoliatym celkom, preto je symbolom nášho spojenia s Kristom Obetný chlieb (v latinskom ríte zvaný hostia, v byzantskom prosfora)Chlieb, ktorý použil Kristus pri Poslednej večeri bol nekvasený
Víno hroznové, prirodzené, bez všetkých prímesí. na Východe zmiešané s vodou je obvyklým denným nápojom, Je tiež symbolom spojenia s Kristom i s veriacimi, lebo i ono povstalo vylisovaním mnohých bobúľ. Na Východe sa používa zvyčajne červené víno, na Západe biele, ale i tu možno použiť červené víno na Eucharistiu, drvenie (lisovanie) bobúľ hrozna, podobne ako mletie zŕn na chlieb je symbolom utrpenia;

2. Svetlo
Slnko a svetlo sú podmienkou rastu,
Svetlo prenikajúce oknami je symbolom Božieho osvietenia milosťou. Symbolika umelého svetla (olejové lampy, sviečky) je viazaná na noc a tak sa vytvára protiklad svetla a tmy Boha a diabla, milosti a hriechu, života a smrti. Najslávnejšou hymnou na svetlo je starokresťanský spev, dodnes zachovaný v byzantských vešperách Fos hilarion Svetlo sviečky pripomína Krista, bdelosť (služobníci bdejú – Lk 12, 35), očakávanie príchodu Pána /podobenstvo o pannách – Mt 25, 1-13/, preto sa sviečka používa pri krste, pri prvom sv. prijímaní, pri sprievodoch, vo sviatok obetovania Pána

3. Kadidlo
Tymián je vonná živica z kôry neveľkého stromu Bosvveliia sacra, rastúceho v Arábii a Somálsku
Incenzácia v omši je teraz len dobrovoľná V príliš malých priestoroch sa častou presbytérium tak zatemnilo, že nebolo možné dobre sledovať liturgické úkony. Vo vzácnych pamätných chrámoch sa incenzáciou znehodnocovali fresky i obrazy. Incenzáciu možno použiť:
LO – | pri vstupnom sprievode ,na začiatku omše na okiadzanie oltára, v sprievode k evanjeliu,
pred hlásaním evanjelia, pri ofertóriu na okiadzanie obetných darov, oltára, kňaza a ľudu,
pri pozdvihovaní hostie a kalicha po premenení.
BO – pri proskomídii, na začiatku liturgie, pred evanjeliom, počas Cherubínskej piesne, po premenení

4. Voda
– je prasymbolom očistenia, odháňanie zlej moci, pokropenie v kostoloch, v domoch. Pokropenie svätenou vodou je symbolom pamiatky na krst.

5. Olivový olej
– je symbolom hojnosti, symbol milosti a Sv. Ducha
Od počiatku používala Cirkev trojaký olej: olej chorých, olej krstencov a olej birmovancov (krizma).Používa pri sviatostných pomazaniach, pri udeľovaní birmovania, pri pomazaní chorých a ako svätenina pri krste, svätení za kňaza a za biskupa, pri konsekráciách kostola, oltára, zvonov a

6. Soľ /len v latinskom obrade/
– má moc apotropickú, t. j. odháňať démonov a choroby. , chráni pokrmy pred skazou a dodáva im chuť. Je teda symbolom ochrany pred hriechom a pravej múdrosti

7. Popol
Symbolika popola je pominuteľnosť (je pozostatok toho, čo už nie je). , je symbolom smútku a pokánia. Dnes sa udeľuje na Popolcovú stredu popolec znak kríža na čelo veriacich popolom z posvätených ratolestí Kvetnej nedele z predchádzajúceho roka.
V. SVÄTÉ MIESTA
– také miesta, ktoré sú výlučne zasvätenom bohoslužbe – kultu Boha.
SVÄTÉ MIESTA V STAROM ZÁKONE DO ČIAS MOJŽIŠA
– obetovali na žertveníku (oltár), Jakub vzal kameň, ktorý mal pod hlavou, postavil ho na stĺp – maseebach – nalial na neho olej a nazval to miesto Betel – dom Boží,

SVÄTÉ MIESTA V STAROM ZÁKONE OD ČIAS MOJŽIŠA
Mojžiš dostáva od Boha presný popis chrámu a jeho vybavenia šatami, nádobami, rôznymi inými predmetmi, ktoré sa mali používať pri obetách
1. Starodávna svätyňa Izraela – Izrael má akúsi prenosnú svätyňu, vďaka ktorej Boh môže trvalo prebývať uprostred ľudu, ktorý on vedie cez púšť. Stan Svedectva
2. Dávidov zámer- zamýšľa vybudovať chrám Jahvemu Boh sa však proti tomu postaví – nie Dávid vystaví Jahvemu dom (=chrám), ale Jahve jemu vybuduje dom (-dynastiu)
3. Šalamúnovo dielo – Boh chce umožniť svojmu ľudu bezpečné stretnutie so sebou a preto si zvolil tento príbytok, o ktorom povedal: “Moje meno je tu” /8, 29/., Šalamún uskutočnil Dávidov zámer

4. Úloha chrámu v živote Božieho ľudu
– ostatné svätyne ešte nebudú odstránené, ale jeruzalemský chrám bude stredom Jahveho kultu, tam sa prichádza na púť, každý vie, že Boží príbytok je “v nebi”, no chrám je akoby kópiou jeho nebeského paláca ktorý sa v nej akosi sprítomňuje tu na zemi. Preto, kult, ktorý sa v ňom koná, má úradnú hodnotu: týmto kultom kráľ a ľud sú v službe národného Boha.
SVÄTÉ MIESTA V KRESŤANSTVE PRVÝCH TROCH STOROČÍ
Bohoslužba sa spočiatku konala v privátnych – súkromných – domoch, boli aj kaplnky pod zemou v katakombách. Kresťania začali budovať vlastné chrámy za cisára Alexandra Severa (),Dioklecián () dal príkaz pozatvárať kresťanské chrámy a zbúrať
Keď za Konštantína Veľkého nastala náboženská sloboda (Milánsky edikt –313), začali budovať veľké kresťanské svätyne( obyčaj posväcovania miest, vyhradených na bohoslužby).
– chrám, kaplnky, cintoríny
CHRÁM

1. Chrám – sväté miesto – je vo všetkých náboženstvách posvätné miesto, o ktorom sa myslí, že sa v ňom sprítomňuje ľuďom božstvo, vďaka chrámu prichádza človek do kontaktu so svetom Boha.
2. Chrám – názov- Dom Pána -, chrámy sa stavali aj nad hrobmi mučeníkov – kostol (od kostí mučeníka alebo svätého, na hrobe ktorého kostol stál).
3.Symbol chrámu – je trojaký
znázorňuje J. .K a jeho kráľovstvo – v chráme prebýva JK pod spôsobom chleba a vína,
znázorňuje kráľovstvo J.K. aj tu na zemi , lebo sa v ňom zhromažďujú veriaci, údy jeho tajomného tela predstavuje ozajstné kresťanstvo-kresťanský ideál, ktorý skrze Krista sa zjednocuje v Pánovu Cirkev
4.Druhy chrámov podľa predstaveného chrámu:
– metropolitné – arcibiskupské – predstavený arcibiskup
– katedrálne biskupské – predstavený biskup
– kapitulné biskupské – predstavený — prepošt, protojerej
– kláštorné – monastierske – predstavený – igumen – opát
– farské – parochiálne – predstavený – farár – parochus
– filiálne parochiálne – predstavený farár – parochus
Bazilika minor je čestný titul. Po splnení predpokladov môže ho obsiahnuť ktorýkoľvek chrám.
5. Miesto a orientácia chrámu
Žiada sa, aby svätyňa chrámu bola obrátená a orientovaná na východ. Chrámy sa tak stavajú na základe predpisov Apoštolských konštitúcii z Východu nás osvietilo jasné slnko – Kristus, náš Boh
na vyvýšenom mieste.- máme sa povzniesť nad všetko, čo nám prekáža k úplnému spoločenstvu s Bohom.
Po vstupe do chrámu a trojnásobnej poklone ideme k analoju(ak v chráme nie sú svietniky) s ikonami a uctime si ich.Potom zaujmeme svoje miesto.

6. Vnútorné zadelenie chrámu – tri hlavné časti:
predsieň – predchrám, pritvor- pri vstupe do chrámu, niekedy boli dve: vonkajšia a vnútorná
loď -chrám veriacich, koráb, chrám virnych
svätyňa – svjatilišče, oltár – sa nazýva celá svätyňa
Predsieň – pritvor
Vonkajšia – Spočívala na stĺpoch, nebola ohraničená stenami, bola prístupná zo všetkých strán
Z prvej predsiene sa vchádzalo troma dverami do vnútornej predsiene, bol tam zvyčajne obraz Adama a Evy, aby vyzývali veriacich k pokániu. Blízko k dverám alebo uprostred predsiene bola nádoba s vodou, v ktorej si veriaci umývali ruky, stáli tam kajúcnici prvej skupiny. Keďže boli vystavení zime, chladu a dažďu, nemali prístup do chrámu a prosili o modlitby tých, ktorí tam mali prístup, nazývali ich “plačúci “(uzimení-hiemantes). Prvá predsieň bola miestom útulku aj pre biednych a žobrákov.
Vnútorná – tu stáli kajúcnici druhej skupiny aj katechumeni, nachádzali útočište – azyl – prenasledovaní, v predsieni je umiestnená nádrž so svätenou vodou. Nad predsieňou je zvyčajne zabudovaný chór. Dnešný babinec-v 40deň po pôrode aby sa čítali nad nimi očisťujúce modlitby.
Yobrayuje trpiacu cirkev-očistec.Vykonávali sa tu litie, bdenie,synóda biskupov,vítanie snúbencov.

Loď chrámu – chrám veriacich – chram virnych
– miesto, kde sa veriaci zhromažďujú k bohoslužbe( ako koráb Noemov, ako čln sv. Petra.) Dávnejšie predsieň od chrámovej lode delilo troje dverí. Stredné sa nazývali kráľovské, cárske, veľké, lebo cez ne vchádzal panovník. Teraz cez ne vchádza biskup, kňaz a bočnými dverami veriaci
V chráme boli:
Krstiteľnica – hneď pri vchode. Bola v nej voda potrebná na krst. Dnes sa už nepoužíva-(Baptistérium – sud s vodou pre krsty)
Spovedelnice – majú byť na viditeľnom mieste. Penitent a kňaz majú byt oddelení od seba.

Ambón –polkruhovitý výbežok zo soley pred cárskymi dverami.Polkruhovitý tvar szmboliyuje odvalený kameň K. hrobu.Diakon na ňom stojí, číta evanjelium,roydáva prijímanie- a symbolizuje ohlasujúceho anjela. Na ambone je stojan – pulpit
Spočiatku to bolo vyvýšené miesto na severnej, ľavej strane na čítanie apoštola, evanjelia a na homíliu.
Z ambónu prednášal diakon Diptychy- dve tabuľky zo vzácneho materiálu. Na jednom boli vypísané mená živých: pápeža, patriarchu, metropolitu, biskupa, svetských predstavených a tých, ktorí nejakým spôsobom spomedzi veriacich sa zvlášť zaslúžilí o miestnu cirkevnú obec.
Na druhej tabuľke mŕtvych boli mená svätých Starého a Nového Byť zapísaný v diptychoch bola veľká pocta, ale hanba bola vyčiarknutie., pri veľkom východnom rozkole pápeža vyčiarkli z diptých – na znak prerušenia spoločenstva s ním.. Neskôr ich prestali čítať nahlas a teraz kňaz spomína ako svätých, tak zomrelých ticho. (Nahlas spomína Bohorodičku).

Analoj – sa nachádza v strede pod soleou. Stred soley je zvyčajne polkruhový, čo teraz nazývame ambónom Na analoji má byt stojatý krížik s dvoma sviečkami, uprostred chrámová ikona (dávnejšie sa menila podľa cirkevných sviatkov), na ľavej strane ručný kríž na bozkanie.
Je to podstavec pod ikony či knihy.Býva prenosný, z dreva, zakrytý ozdobnou látkou
Tetrapod je stôl (štvornohý), pri ktorom sa vysluhujú sviatosti; sv. krst a birmovanie, manželstvo
Okrem vysluhovania sviatostí na tetrapode sa požehnávajú litijné dary- kolyva, kutija, ratolesti a sviečky Na utierni na tetrapod sa kladie evanjelium na uctievanie bozkom.

Večná lampa – visí medzi tetrapodom a ikonostasom. Má svietiť stále, kým v chráme v artofore (v kivoti, vo svätostánku) je prítomný Eucharistický Kristus Farba večnej lampy má byť výrazná – červená. Svätyňa – svjatilišče

v našich obradných knihách sa nazýva aj “oltár”. Myslí sa tým celá svätyňa aj s príslušným vybavením pre bohoslužbu V našich podmienkach slovo “oltár” označuje miesto, kde sa prináša najsvätejšia obeta. Pojmom chór označujeme spevákov pri speve polyfónie počas bohoslužieb.
Presbytériom (kňazište) sa nazýva preto, lebo je to výlučné miesto pre biskupa a kňaza.

Ikonostas
– biblický katechizmus, kde obrazmi je vysvetlené učenie sv.Písma
– stena, ktorá oddeľuje svätyňu od lode. Ikony sú vždy označené menom svätého, ktorého znázorňujú, ale to isté sa týka aj sviatkov alebo iných udalostí zo sv. Písma. Ikonostas je stena, ktorá siaha až pod strop chrámu, ako aj od steny k stene. Je plná obrazov, ktoré sú na ňom umiestnené podľa určitého poriadku. Ikonostas má 5 radov obrazov (mal by mať) a má troje dverí, ktorými sa vchádza do svätyne,
Cárske dvere – kráľovské dvere, sv. alebo hlavné dvere sú v strede ikonostasu a vedú do stredu svätyne.
Diakonské dvere sú na pravej a ľavej strane cárskych dverí, alebo na severnej a južnej strane.
Ikonostas podľa obradných predpisov má päť obrazových radov v nasledovnom poriadku:
1.rad je spodný rad s výjavmi zo SZ (vyhnanie z raja, potopa,obetovanie Izáka, …)
2.rad po pravej strane sv. dverí je ikona Krista, po ľavej strane je ikona Bohorodičky s Ježišom na rukách. Na južnej strane je ikona chrámu , na severnej strane (ľavej) je ikona sv. Mikuláša,
3.rad je vytvorený z ikôn sviatkov Pána a Bohorodičky – Je ich 12 Nad sv. dverami uprostred sviatkov je ikona Poslednej večere,
4.rad ikôn je zostavený z apoštolov. aj s ich symbolmi: Petra s kľúčom, Pavla s mečom….
– nad ikonou Posl. večere je Kristus, kt v sprievode Bohorodičky a sv. Jána Krstiteľa prichádza súdiť svet.
5.rad ikôn znázorňuje prorokov. Je ich 16:
Na vrchole ikonostasu je kríž s Ukrižovaným a pod krížom stojí Bohorodička so sv. Jánom apoštolom.

Solea je vyvýšený priestor pred ikonostasom, na ktorom stojí aj samotný ikonostas. V strede sa solea vysúva zvyčajne do polkruhu do lode. Vysunutá polkruhová časť sa nazýva ambón, ktorý pripomína odvalený kameň z Kristovho hrobu Na ambón by nemal mať pristúp okrem kňazov a diakonov iný človek.

Svätyňa je miesto za ikonostasom, kde sa v strede nachádza oltár – prestol, sv. trapéza, nemá byť prisunutý k stene, aby sa dal obísť, svätyňa v chráme má byt však vyvýšená, aby každý prítomný v chráme mohol vnímať dianie počas bohoslužieb, oltár by mala tvoriť kocka, ktorej 4 strany by mali byť

Svätostánok je vždy umiestnený na oltári. Nazýva sa aj kivot alebo artoforos, alebo kovčeh. Prechováva sa v ňom Najsv. Eucharistia pre chorých. Je rôzneho vzhľadu, napr. ako malý chrám, ako hrobka Ježiša Krista, alebo ako jaskyňa. V našom prostredí je ako skriňa, v ktorej je uložená v darochraniteľnici Najsv. Eucharistia. Oltár je prikrytý prikrývadlami. Zvyčajne sú tri:
1.katasarka – pripomína plaštenicu, v ktorej bolo Telo Ježiša uložené v hrobe.
2.inditia -, symbolizuje slávu Božiu
3. prikrývka tretia sa nachádza na predchádzajúcej – na inditii.

Antimenzion – štvorcový kúsok plátna. Je na ňom zobrazené snímanie tela Ježiša Krista s kríža. V štyroch rohoch sú zobrazení 4 evanjelisti. Z opačnej strany v malom plátne je všitá – vložená do antimenziona – časť pozostatkov svätých – sv. relikvie. Antimenzion posviaca biskup na Veľký štvrtok – raz do roka – Na každom antimenzione musí byt napísané aj meno svätiaceho biskupa, v ktorý deň sa to udialo a pre ktorý chrám je antimenzion posvätený. Antimenzion sa vkladá medzi druhé a tretie prestieradlo na oltári. Nad antimenzionom sa rozprestiera iliton,- biele štvorcové plátno.
Kríž na oltári pripomína, obetu kríža, ktorou Ježiš Kristus premohol hriech a smrť.

Evanjelium je položené v strede oltára. Je v ňom zaznačená radostná zvesť Ježiša Krista
Hornoje sidalisče sa nachádza za oltárorn – vrchný stolec, biskup sedel na tomto stolci v čase čítaní
Pomocné kreslá sa ukladajú po stranách hlavného stolca (Sedia na nich kňazi slúžiaci sv. liturgiu

Žertvenník Na ňom sa pripravujú dary pre sv. liturgiu. predstavuje Betlehem, jasle a Golgotu. Nemá na ňom chýbať kríž, ani rozprestretý iliton. Horia na ňom sviečky.

Sakristia alebo diakonik Napravo od oltára, miestnosť na úschovu cirkevných nádob a rúch. je pristavená zvonku chrámu, častokrát z obidvoch strán. Jedna z nich je vyhradená potom pre kňaza a diakona k obliekaniu. Ma v nej byť všetko, čo je potrebné k bohoslužbe.

K oltáru ešte patrí: na oltári má horieť 6 veľkých sviec. Ak slúži biskup, treba pridať ešte jednu – treba 7 sviečok. Je tradíciou Východu, že užíva sedemramenný svietnik za oltárom.
Poznámka: Svietniky sa kladú dnes na oltár podlá okolností, aby vytvárali harmóniu a celok, počet nerozhoduje.

Kostol a jeho zariadenie v latinskom obrade

1) presbytérium – svätyňa
2) chrámovú loď
3) chrámovú predsieň V presbytériu sa nachádza:

a) oltár – obetný stôl – ktorý môže byť prenosný, ak nie je pripevnený o podlahu a neprenosný ak je pripevnený o podlahu.
b) ambón – na čítanie a hlásanie Božieho slova.
c) sedile – predsednícke miesto pre biskupa, kňaza, alebo diakona.
d) krstiteľnica -vo farskom kostole
e) svätostánok – na úschovu Eucharistie.
K výbave chrámu ešte patrí: organ, lavice pre veriacich, spovednice alebo spovedné miestnosti, obrazy a sochy
KAPLNKY

– miesto, ktoré je z povolenia ordinára určené na božský kult pre dobro nejakého spoločenstva alebo skupiny veriacich, ktorí sa tam schádzajú.
súkromná kaplnka – miesto, ktoré je z povolenia ordinára určené na božský kult pre dobro jednej alebo viacerých fyzických osôb.(len biskup nepotrebuje povolenie)
V kaplnkách sa môžu vykonávať všetky posvätné slávenia s výnimkou tých, ktorí sú podľa práva, alebo predpisu miestneho ordinára vyňaté alebo odporujú liturgickým normám.
Musia však byt vyhradené iba na božský kult a oslobodené od akéhokoľvek domáceho používania.

CINTORÍNY

Oddávna je v praxi obyčaj pochovávať mŕtvych vedľa chrámu.
1.Veriaci odpočívajú blízko toho miesta, kde v živote dostávali duchovnú potravu nadprirodzeného života,
2.veriaci, ktorí ostali nažive, pri príchode do chrámu si majú spomenúť na zomrelých v modlitbách,
3.aby si uvedomili lepšie, že živí a mŕtvi sú členmi tej istej Cirkvi, preto je medzi nimi úzka duchovná väzba.

Ak je cintorín naplnený, možno ho znova začať užívať, no musí uplynúť aspoň 10 rokov od pochovania posledného mŕtveho,. Je starým zvykom stavať na hroboch pamätníky, zvyčajne v podobe kríža. Zvyčajne sa uvádza dátum narodenia a smrti zomrelého aj s jeho menom, prípadne povolaním. Uvádza sa aj citát z Písma, čo je veľmi chvályhodné a treba to podporovať.
Nový cintorín má sa zakladať na vhodnom mieste. Má byť ohradený a zabezpečený pred zneuctením. Hroby treba kopať po poriadku vedľa seba. Na cintoríne má byť dom smútku. Nový cintorín sa má požehnať ako sv. miesto. Požehnanie možno vykonať iba po vyžiadaní súhlasu ordinára.
Krypty (pečery, peščery) sú miesta, ktoré sa nachádzajú zvyčajne pod väčšími chrámami, príp. sú vystavané samostane ako hrobky. K týmto “cintorínom” patria najznámejšie podzemné krypty v Ríme nazvané katakomby. Počas prvých troch storočí kresťania sa tu schádzali na bohoslužby, ale tu aj pochovávali a chránili svojich mŕtvych -mučeníkov za vieru. Najväčšie sú katakomby sv. Šebastiána, v ktorých okrem pozostatkov mnohých mučeníkov uchovávajú sa aj pozostatky 46-tich pápežov.

VI. BOHOSLUŽOBNÉ PREDMETY

– tie, ktoré užívame pri vykonávaní bohoslužieb- Majú byť na vysokej umeleckej úrovni a udržiavané v najväčšom poriadku. Cirkev všetky bohoslužobné predmety požehnáva.
Typikované -predmety predpísané na užívanie typikonom predmety
trebnikové- predpisuje ich Trebnik (kniha na vysluhovanie sv. sviatostí a svatenín)

BOHOSLUŽOBNÉ PREDMETY PODĽA TYPIKONU

1. Diskos – pozlátený tanierik, podnos pre chlieb pri sv. liturgii,môže rnať aj nôžku, ale nemusí byť, je to však dovolené,zvyčajne pozlátený, má byť dosť veľký, aby sa naň zmestili častice potrebné k sv. prijímaniu, aspoň pri bežných liturgiách

2. Hviezda – Je zložená z dvoch ramien, ktoré sú tak spojené, že sa dajú zložiť alebo roztiahnuť. V strede hore je zvyčajne krížik a pod nim je znázornená hviezda., má praktické poslanie v tom, že zabraňuje rozsypaniu častíc, keď sa v čase proskomídie prikrývajú.

3. Čaša -nádoba na pitie. , z „pozláteného materiálu.. K čaši a k diskosu patria tri prikrývadlá:
a) pokrovec – pnkrývadlo na času, malý štvorcový kus plátna dobre vystužený, bez bočných okrás..
b) prikrývadlo na diskos je podobné prvému, len je v našich podmienkach trochu väčšie.
c) aer – aérion – vozduch je veľké štvoruholníkový plátno na zakrytie čaše a diskosu naraz.
Symbolika: Dva menšie pokrovčeky značia buď plienky alebo pohrebné plátno Ježiša Krista. Vozduch značí kameň na hrobe Ježiša Krista alebo nebo – vesmír, odkiaľ prišla Betlehemská hviezda.

4.Lyžička (znamená kliešte, ktorými z nebeského oltára vzal cherubín žeravý uhlík a dotkol sa úst Izaiáša

5.Hubka na utieranie diskosa sa u nás nepoužíva, inde je v praxi. Na čistenie diskosa a čaše sa u nás užíva lention. Je to biela podlhovastá látka, naprostriedku ktorej je vyšitý kríž.

6.Kopia (lagkia) je nôž vyrobený na tvar kópie.Slúži na vykrojenie Baránka a častíc z prosfor na slúženie. Ak sa používajú častice vopred vykrojené, kopia sa môže použiť na “prebodnutie” vopred vykrojeného baránka. (Symbolizuje kópiu, ktorou stotník prebodol bokJežiša Krista na kríži).

7, Ripida (ripidy) sú vejáre, ktorými sa odháňal od sv. darov hmyz. Zvyčajne sú z plátna alebo štylizované hlavy cherubínov s krídlami. U nás sa v liturgickej praxi nepoužívajú.
8.Ampulky na víno a vodu sú krčiažky na vodu a víno, položené na vhodnom podnose

9. Daronosica (ciborium) je kalich prikrytý s pevným vrchnákom s krížom, ktorý je ešte zdobený vyšívaným súkienkom okolo čaše. Uchováva sa v nej Eucharistia pre chorých a k poklone.

10. Daroukazateľnica (monštrancia) je predmet zvyčajne tvaru Slnka alebo v našom obrade v tvare chrámu. Vkladá sa do neho Najsv. Eucharistia. Malá časť, do ktorej sa vkladá Najsv. Eucharistia -Baránok, sa nazýva Melkisedech. Je širšia ako v latinskom obrade, kde má tvar polmesiaca a nazýva sa Lunala U nás má Tvar štvorcový, aby sa Ahnec mohol bez ťažkostí a prípadného zneváženia Eucharistie vkladať.

11. Dikirion a trikirion. dvojsviečnik a trojsviečnik, užíva biskup v byzantskom obrade

LITURGICKÉ NÁDOBY PRE LATINSKÝ OBRAD: kalich
obetná miska, paténa, monštrancia, lunula, konvičky na vodu a víno, nádoba na svätenú vodu s kropáčom, kadidelnica, loďka na tymian, nádoby na oleje pre chorých a katechumenov.
LITURGICKÉ RÚCHA PRE LATINSKÝ OBRAD
oltárne plátno /užíva sa len jedno/, korporál – štvorcové plátno bielej farby pod kalich,
purifikatórium- obdĺžníkovité plátno na čistenie bohoslužobných nádob,
pala – tvrdý, štvorcový predmet na zakrývanie kalicha,
vélum -je trojaké: – na zakrytie kalicha, na vonkajšie prikrytie cibória, závojové na monštranciu.
BOHOSLUŽOBNÉ PREDMETY PREDPÍSANÉ TREBNIKOM

– k vyslúženiu každej sviatosti sú potrebné určité predmety, Trebnik – Sviatosti a sväteniny
1.Krst – biele liturgické rúcho, posvätený olivový olej, Myro (posvätené v bežnom roku biskupom), jordánska svätená voda, kropidlo, vata na utieranie myra a oleja, podnos – tanierik – na zachytávanie svätenej vody,
biela košieľka, tetrapod.

2.Birmovanie -ako pri krste, pri osobitnom vyslúžení len myro a vata.

3.Sviatosť zmierenia – spovedná miestnosť alebo spovedelnica.

4.Nasvätejšia Eucharistia – k premeneniu je potrebný chlieb a víno.Ak k chorým – daronosica s uzáverom, v nej Najsvätejšia Eucharistia, lyžička, iliton, lention, diskos, svätená voda, kropidlo.

5.Pomazanie chorých -všetko ako pri Eucharistii a pridáva sa olej chorých a kríž.

6.Posvätenie kňažstva – pri stupni svätenia sú potrebné – diakonské, kňazské, biskupské rúcho

7.Manželstvo -biele liturgické rúcho, kropidlo, Evanjeliár, sobášne venčeky, podnos na prstene, tetrapod so zažatými sviečkami

CIRKEVNÉ PREDMETY K RÔZNYM OBRADOM A ŽEHNANIAM

Vsenoščnikje nádoba na požehnanie chlebov, pšenice, vína a oleja na večierni s lítiou, väčší podnos s dvoma sviečkami a krížom uprostred, s dvoma nádobkami a s malým podnosom na pšenicu.

Mirnik je štetec na mirovanie – pomazanie čela požehnaným olejom z lítie.

Plaščenica (gr. teopitaphion) je odbĺžnikový kus plátna s vyobrazením mŕtveho tela Spasiteľa v hrobe alebo s výjavom ako sa kladie do hrobu, na Veľký piatok sa ukladá do sv. hrobu

Kropidlo a kropenička rozličné žehnania so svätenou vodou

Veľká nádoba (u nás sud) na svätenie vody 6. januára.

Trojitá sviečka (ľudové trojica) sa používa pri svätení vody a na iných miestach

Náručný kríž je vyrobený z dreva alebo z kovu. Má byť zakončený držadlom, aby sa mohol dobre chytiť do rúk. Podľa počtu vodorovných ramien 3, 2, 1 hovoríme o osem, šesť alebo štvorkoncovom kríži.

Obraz Ukrižovaného má byt namaľovaný alebo vyrytý. Nemal by byt korpus – socha

Kadideľnica je nádoba s vrchnákom, ktorá visí na retiazkach. Tri z nich držia nádobku a štvrtá, prostredná retiazka dvíha vrchnák kadidelnice.

Loďka je nádobka v tvare loďky na tymian (kadidlo, ladan), z ktorej lyžičkou sa dáva tymian do kadidelnice.
Pečiatka je štvorcový predmet s vyrytým Ahnecom s nápisom: IC XC
NIKA
Slúži na označenie prosfóry z ktorej sa režú častice k sv. liturgii. Na prvom mieste slúži na označenie Baránka -Ahneca. Nadpis je skratka a znamená Isus Christos – Niké -Ježiš Kristus – Víťaz.

VII. BOHOSLUŽOBNÉ ODEVY

Židom sám Pán Boh predpísal, aké majú byť bohoslužobné rúcha. aké obety a kedy mu ich majú prinášať, prvý kňaz Áron mal mat náprsník efod, a vrchné rúcho – plášť, tuniku, mitru a pás. Rúcha sa mali užívať len pri obradoch a mali ich uschovávať vo svätom stánku. Nemohli v nich vyjsť medzi ľudí. V Novom Zákone apoštoli nepoužívali zvláštne šaty k bohoslužbám. Mali tie isté rúcha, ktoré užíval ľud v bežnom živote, Je však možné, že k bohoslužbám užívali sviatočné oblečenie, i keď zo svetského života, ale mohli byť už vyčlenené len na bohoslužby

RÚCHO SUBDIAKONA

Stichár – znamená priamy, rovná línia, latinsky „alba“ biely. Je to dlhé biele rúcho, ktoré zakrýva celého človeka , “odev – pod riznik”. Diakon dá na stichár orár. Odev, kt J.K. utkala Panna Mária.

Náplecník – väčšinou sa neužíva. Je to štvoruholníková látka s dvoma šnúrkami.

Pás – pojas – užíva sa z praktických dôvodov. na podviazaniekošele,u kňazov zároveň aj na pripevnenie epitrachila. Pás pripomína zásteru, ktorou bol opásaný Pán Ježiš na Poslednej večeri

RÚCHO DIAKONA

Okrem spomínaných šiat subdiakona oblieka si diakon: naplečnik, stichar a dalmatiku, U nás rozdiel medzi odevom diakona a subdiakona nie je žiaden. Odevy sú rovnaké.
Orar – dlhý pás, ktorý sa kladie na ľavé rameno diakona a prechádza pod pravou rukou naspäť na ľavé rameno, aby pravá ruka bola voľná. Môže byť na nich vyšitý grécky alebo aj inojazyčný výraz hagios “-svätý, alebo sú na ňom krížiky. Opísaný spôsob nosenia orára je na východe dovolený len u arcidiakona. Diakon má orár akoby len prehodený cez pravé plece.

RÚCHO KŇAZA

– naplečnik, stichar, pojas., epitrachil a felon – rizy.
Epitrachil – nazývaný aj štóla, odznak moci a hodnosti kňaza Len v epitrachile koná kňaz nasledovné bohoslužby: každodennú večiereň, polnočnú pobožnosť – polunoščnicu – a časy bez čítania Evanjelia, rôzne služby vykonané v domoch .LO – štóla

Felon – ” – znamená cestovný plášť. Je to také oblečenie, ktoré nemá rukáv a má otvor na hlavu. Prikrýva celého človeka od hlavy až po päty, necháva voľnú len hlavu.
LO .- sa nazýva „casula “(ornát). kazula.
. Ozdobený mnohými krížikmi sa nazýva polystavrion a nosia ho biskupi.
Kňaz ho oblieka pri slávnostných bohoslužbách a pri vysluhovaní sv sviatostí:, vždy na tie bohoslužby, kde sa číta sv. Evanjelium.

Skofija, kamilavka malá čiapočka na zakrytie hlavy Kňazi ju mali čiernej farby a biskupi ju majú fialovej farby, ktorá sa nazýva solideo – a dávajú ju dolu tesne pred premenením. Teraz nahrádza skofiju kolpak.

Kolpak je kňazská liturgická prikrývka hlavy.. Dnes sa nosí mitra vo východnom obrade a infula v LO.

Narukavnice – Symbolicky narukavnice pripomínajú povrazy, ktorými Ježiš Kristus mal zviazané ruky.

Nabedernik podlhovastý štvoruholníkový kus liturgického odevu, kt sa zavesí na pás, ktorým je kňaz opásaný. , povinný vlastniť každý kňaz a biskup. Vyvinul sa z utierky , kt kňaz používal po umytí rúk

BOHOSLUŽOBNÉ RÚCHA BISKUPA

– Biskup si oblieka: naplečnik, stichar, pás, epitrachil (nie vždy). Okrem týchto rúch užíva:
Omofór – znamená “nesiem na ramenách”,široký pás, ktorý sa kladie navrch všetkých bohoslužobných rúch biskupa. Vpredu a vzadu padá z pliec biskupa smerom k zemi. Je ozdobený červenými alebo čiernymi (aj inej farby) krížikmi. Bez omofóra biskup nemá robiť žiadne biskupské úkony

Panagiia – Je to veľký okrúhly obraz Spasiteľa alebo Bohorodičky ktorý biskup nosí na hrudi.

Náprsný kríž – -pripomína, že biskup je povinný nosiť nielen Ježiša Krista vo svojom srdci, ale vyznať Ukrižovaného aj svojim životom. Ak je možné, tak sa do neho vkladá čiastočka zo sv. Kríža Pánovho s písomným svedectvom o pravosti relikvie (zrejme nie do všetkých).

Mitra – znamená veniec na hlavu prikrývka na hlavu LO – infula – má dva konce,

Tiara – trojitá koruna rímskeho pápeža, Vyvinula sa z obyčajnej mitry.
Od čias Pavla VI. sa trojitá koruna nenosí. Pavol VI. ju dal k dispozícii pre chudobné vrstvy Ríma.

Mantija — znamená vrchný odev, ktorý sa zakladal na ľavé rameno tak, že vychádzal spopod pravého ramena. Je to čierny alebo fialový odev nezošitý vpredu Biskupská mantija je zvyčajne fialovej farby. Má spony – skrižaly – 4 kusy, ktoré zn. SZ a NZ a ozdoby zvané istočnik, ktoré označujú pramene spasiteľnej náuky, ktorú biskup hlása. Na východe mantija biskupa bola ešte ozdobená zvončekmi

Žezlo – paterisa – znamená pastiersku palicu a otec – otcova výchovná ruka (palica). Na žezle je uprostred dvoch hadov znázornený kríž,

Orol je neveľký, okrúhly alebo štvorhranný kus látky z pevnejšieho plátna, na ktorom je vyšitý orol vznášajúci sa nad mestom, z ktorého vytekajú tri rieky, má sa na neho postaviť biskup počas vysviacky

Sakkos – odev vyrobený zo srsti, zvyčajne zo srsti kozy, užívajú biskupi namiesto felóna sakkos. boli zdobené mnohými
Prsteň Znázorňuje a symbolizuje zasnúbenie biskupa s eparchiou.

Piuska, solideo je malá čiapočka fialovej farby, vo VO to bola vlastne dávnejšia skofija.

Sindon “- biskup ho používa pri posviacke chrámu. Je to dlhý biely odev, u nás sa neužíva.

Pallium – LO – patri k oblečeniu metropolitu. Je to vlastne omofor v malom s piatimi čiernymi krížikmi,
BO – znakom biskupa sú tri vodorovné čierne) stuhy na spodnej strane omofora. Metropolita má štyri.
Pomodlia sa modlitby a pri obliekaní pobozká sa každý kus rúcha.

LITURGICKÉ ODEVY V LATINSKOM OBRADE:

alba – dlhá, biela košeľa pre akolytu, diakona, kňaza a biskupa,
cingulum – látkový povraz,
humerál – slúži na zakrytie ramien a šije,
ornát, kazula – omšové rúcho pre kňaza,
pluviál – pôvodne plášť do dažďa, užíva sa podľa ľubovôle pri pobožnostiach,
štóla – dlhá stuha z látky v liturgickej farbe a symbol duchovnej moci kňaza. Diakon ho používa krížom,
dalmatika – vrchný odev pre diakona.
. Odlišné častí, ktoré užíva biskupa kňaz nie sú: infula – mitra, pileolus – solideo – čiapočka,
berla – pastierska palica, biskupský prsteň, pallium – nosí ho len arcibiskup

VIII. LITURGICKÉ FARBY BYZANTSKÝ OBRAD

– na Východe je väčšia voľnosť ako na Západe
Svetlé šaty alebo svetlé farby sú: biela, zlatá, strieborná alebo taká, kde prevažuje biela farba. Užívajú sa:v nedele,v sviatky Pána, Bohorodičky ,na pohreboch vo Svetlom týždni ,na pohreboch deti do 7. rokov,

Zlatá a strieborná farba sú slávnostné a preto sa používajú na významné sviatky namiesto bielej farby.

Tmavočervená farba sa používa vo sviatok Spolutrpiacej Bohorodičky,vo sviatky sv. Kríža -vo veľký týždeň až do veľkej soboty, keď sa na čítanie evanjelia kňaz prezlieka do svetlých šiat. V prešovskom biskupstve tvorí výnimku aj Veľký piatok – slúži sa v čiernej farbe. V iných eparchiách sa slúži v tmavočervenej farbe.

Zelená farba v prešovskom biskupstve sa používa: na Zoslanie Svätého Ducha, vo všedné

Modrá farba sa používa pri mariánskych oslavách

Čierna farba sa používa: pri pohrebných obradoch,bohoslužby za zomrelých

Miešaná farba bola donedávna v používaní, teraz sa v liturgii nemá používať

LATINSKÝ OBRAD
Latinská liturgia používa päť druhov základných farieb a štyri druhy vedľajších.
K základným farbám patrí:
biela farba – používa sa vo veľkonočnom a vianočnom období, na sviatky Pána, Panny Márie a v pamätné dni svätých, ktorí neboli mučenici, na sviatok Všetkých svätých, na Narodenie sv. Jána Krstiteľa, sv. Jána Ev
červená farba – používa sa na Kvetnú nedeľu, na Veľký Piatok, na Turice, v dni apoštolov a mučeníkov,
zelená farba – používa sa v nedele a všedné dni liturgického obdobia
fialová farba – používa sa počas adventu, veľkého pôstu, pri pohreboch a zádušných omšiach,
čierna farba – môže sa používať pri pohreboch.

K vedľajším lit. farbám patria:
Zlatá a strieborná farba sú slávnostné farby a preto sa používajú na významné sviatky namiesto bielej farby.
Modrá farba sa používa pri mariánskych oslavách.
Ružová farba sa môže použiť tretiu adventnú a štvrtú veľkopôstnu nedeľu.

IX. ZVON
– poslaním zvonov je zhromažďovať veriacich na bohoslužby, povznášať cirkevné slávnosti, upozorniť tých, ktorí nie sú v chráme, že v chráme sa konajú bohoslužby, aby sa duchovne zapojili a zjednotili
– zvony treba ich požehnať (posvätiť). Pri svätení zvonov k cirk. účelu zvon dostáva nemo nejakého svätého.
Na Východe sa rozlišujú zvony na:
zvon slávnostný, zvon voskresnyj – vzkriesenia – nedeľný, zvon polyjelejný – polyjelejnyj,
zvon každodenný – povsjakdennyj, zvon piaty alebo malý zvon.
Podobne aj zvonenie sa nazýva slávnostné, nedeľné, za mŕtvych, veľkopôstne.
Sú dva druhy zvonenia:
1. Blahovisť – oznamujúce zvonenie jedným zvonom 2.Vlastné zvonenie -vyzváňajú všetky zvony
Ked’ zvonia všetky zvony a zvonenie sa trikrát preruší a znova začne, nazýva sa takéto zvonenie Trechozvon – trojzvon (trojzvonenie]. Cirkevné zákony zakazujú zvoniť počas interdiktu nad určitým územím, na pohreboch ľudí vylúčených z Cirkvi, nezmieriteľným odpadlíkom, ľuďom, ktorí o službu Cirkvi v živote nestáli. Počas liturgie u nás sa zvoní, prezváňa trikrát:
pri premenení chleba po premenení vína počas pozdvihovania.
X. POZOSTATKY SVÄTÝCH

telesné pozostatky svätých alebo mučeníkov,predmety, ktoré za života užívali alebo majú súvis so svätým ,nástroje umučenia, odev a pod.,predmety, ktoré. dotýkali tela Spasiteľa: tŕňová koruna, kríž, klince,. zasluhujú si povinnú úctu veriacich.
– dnes sa nesmie slúžiť sv. liturgia bez pozostatkov sv. na oltári -dokiaľ sa tam nedá antimenzion
Pre aprobáciu (potvrdenie) biskupom je potrebné, aby sa pozostatky nachádzali v uzatvorenej nádobe (príp. truhle) s pečaťou biskupa, ktorý potom vydá o tom listinu, dosvedčujúcu pravosť pozostatkov.

XI. SVÄTÝ KRÍŽ
Svätý kríž je najvážnejším výrazom základnej pravdy
Pripomína nám, čo máme veril v koho máme dúfať a koho milovať. Je znakom nášho boja so zlom, nášho víťazstva Štyri významy krížov:
1. Spomína sa ako hmotný kríž, najhanebnejšie náradie smrti – drevo potupy
2. Spomína sa ako kríž, na ktorom zomrel Ježiš Kristus.
3. Spomína sa vo význame vykupiteľskej smrti Ježiša Krista a vo význame milosti vyplývajúcej zo smrti Je
2. Vo význame všetkých utrpení, ktoré nám Boh zosiela, alebo ktoré človek dobrovoľne prijíma pre Krista V tomto zmysle kríž – znak najväčšej potupy a hanby-stal sa záchranou veriacich a slávou Ježiša Krista.
Na Západe po čase začali telo Ukrižovaného nie maľovať, ale vyrezávať v podobe sochy. Na Východe ostala maľba, prípadne reliéf, vyrytý do kríža. Dodnes sa telo Ukrižovaného maľuje.
XII. SVÄTÉ OBRAZY

Už v v katakombách sa stretávame s symbolmi: ryba, holub, palmová vetva, chleby, kríže, dobrý pastier a pod. V SZ sa nepoužívali žiadne obrazy- modloslužby – teraz vieroučné poslanie
Maliar- ikonopisec – zobrazuje rôzne osoby zvyčajne na základe opisu Sv. Písma:- Boha otca, J.K., Svätého ducha, Bohorodičku, anjelov
starozákonné postavy: Adam a Eva , Abrahám, Mojžiš, Jób
Proroci: Eliáš , Elizej, Izaiáš, Jeremiáš, Daniel, Jonáš, sv Ján Krstiteľ- všetci v rukách zvitky dvojích kníh,
obrazy novozákonných svätých:
evanjelisti – Matúš, Marek, Lukáš, Ján
apoštoli: Peter, Pavol, Andrej, Jakub, Juda Tadeáš, Jakub, Bartoloměj, Filip, Tomáš, Matej
mučeníci:sv, Stefan, sv Juraj,sv. Jozafád, sv. Mikuláš, sv.Bazilej, sv. Ján Zlatoústy
XIII. CIRKEVNÉ ZÁSTAVY
Vznikli po známej udalosti videnia cisára Konštantína – v tomto znaku zvíťazíš. Dal urobiť znaky na vojenské zástavy, ktoré vlastne boli predchodcami cirkevných zástav. Na zástavách sú vyobrazenia svätých alebo výjavy zo Sv. Písma. Plátno býva rozličných farieb.
XIV. BOHOSLUŽOBNÉ KNIHY

-knihy, v ktorých sa nachádzajú všetky cirkevné bohoslužby a predpisy. Niektoré sú veľmi staré :
Žaltár siaha do čias kráľa Dávida , bol autorom veľkej časti žalmov.
Evanjelium obsahuje štyri evanjeliá. Bolo napísané medzi rokmi 40-90.
Apoštol zahŕňa v sebe Skutky apoštolov, taktiež aj listy sv. Petra, Pavla, Jakuba 63 do roku 92.
grécke bohoslužobné knihy boli preložené do staroslovienskeho jazyka- Cyril a Metod
Knihy, z ktorých sa slúžia bohoslužby v našich chrámoch, delíme na:
– knihy so stálymi časťami – obsahujú stále časti bohoslužieb,
– knihy s menlivými časťami – obsahujú menlivé časti bohoslužieb.
Knihy s menlivými časťami bohoslužieb sa ešte delia na: – Veľkonočný okruh, – Vianočný okruh

KNIHY SO STÁLYMI ČASŤAMI BOHOSLUŽIEB

Veľký Časoslov – obsahuje všetky sťále časti bohoslužieb, ako aj modlitby ktoré sa stále veľmi často v bohoslužbách vyskytujú. ranné modlitby, polnočná, sobotná, nedeľná pobožnosť

Utiereň – ranné motlidby.

Večiereň so žalmami, večerné modlitby,

Malé a Veľké povečerje s modlitbami na odpočinok.

Cárske Tropáre vzkriesenia –

Mesiacoslov – kalendár na celý rok, kde pri každom svatom je jeho krátky životopis

Malý časoslov – obsahuje cirkevné hodinky , kalendár svätých s kondákmi k ich úcte,

Služebník – liturgikon – – obsahuje bohoslužobné texty troch liturgií: sv. Bazila Veľkého, s poučením, kedy ich slúžiť, sv. Jána Zlatoústeho, s poučením, ako majú prijímať veriaci, sv. Gregora, rímskeho pápeža, s poučením, ako sa má slúžiť; ako aj tie texty utierní a večierní, ktoré kňaz potrebuje pri slúžení týchto bohoslužieb. Gréci zostavili z liturgikona diakonikon – pre diakona a knihu zvanú anagnostikon – pre lektora alebo speváka.

Archijeratjkon – Obradná kniha pre biskupa, ktorú výlučne užíva len biskup.

Trebnik – je kniha, ktorá obsahuje poriadok vysluhovania sv. sviatostí, cirkevných požehnaní a modlitby na rôzne príležitosti. Okrem toho obsahuje posvätenie zvonov, cirkevného rúcha, bohoslužobných nádob, cintorína, ozimín a pod. Má všetky obrady, ktoré sú potrebné pre veriacich, ak si ich nárokujú. Odtiaľ je názov trebnik- čo ľudia potrebujú.

KNIHY S MENLIVÝMI ČASŤAMI BOHOSLUŽIEB

Oktoich – osmohlasnik, , je bohoslužobná kniha, ktorá obsahuje menlivé častí kanonických hodín na deň týždňa, týždňového okruhu:Je to kniha, ktorá obsahuje všetky menlivé časti bohoslužieb do soboty večera, to zn. nedeľnú bohoslužbu do druhej soboty vrátane. Je podelený na 8 hlasov.

Akaftistnik – znamená nesedieť. Je to zbierka akaftistov, počas ktorých sa stojí.

Typjk – typikon -. V skutočností nie je bohoslužobnou knihou, ale podáva ako všeobecné, tak aj partikulárne pravidlá týkajúce sa bohoslužieb a určuje, čo a ako sa má končiť nejaká bohoslužba,

TRIOĎ

Trioď – Značí tri piesne. Poznáme dva Triody: – Trioď pôstna a Trioď kvetná.

Synaxár je tiež súčasťou Triody. Je to krátky životopis svätých alebo opis sviatku, na akú pamiatku bol ustanovený. Obsahuje aj krátku morálnu náuku

Minea – znamená mesačné slúženie. Je to kniha, ktorá obsahuje bohoslužby na každý deň mesiaca. Bohoslužby sú podelené na 12 mesiacov. Minea má preto 12 zväzkov.

ŽALTÁR, EVANJELIUM, APOŠTOL

-sú to bohoslužobné knihy, ktoré obsahujú menlivé časti ako sviatkov stálych, tak aj sviatkov menlivých.

Žaltár je zbierka 150 žalmov, ktoré podľa cirkevného poriadku sú podelené na 20 kaftiziem
Žaltár sa číta nepretržite celý rok. Je podelený takým spôsobom, že počas týždňa sa prečíta celý Žaltár je sv. kniha inšpirovaná Svätým Duchom. Autorom väčšiny žalmov je kráľ Dávid. Po Pánovej modlitbe žalmy sú najkrajšími modlitbami Cirkvi.Žalmy poznáme: mesiánske, prosebné, odprosujúce, ďakovné, oslavné a kajúce Žaltár preložili do staroslovienčiny sv. Cyril a Metod. Prvý náš tlačený žaltár bol
vydaný v Krakove.

Evanjelium – Jevanhelie – obsahuje text štyroch evanjelií od štyroch evanjelistov, umiestnené v nasledovnom poradí:Matúš, Marek, Lukáš, Ján
. Evanjelium na oltári symbolizuje Ježiša Krista Text každého evanjelia je podelený na hlavy a začala -začiatky. Hlavy sa delia ešte na veršePred každým začalom je vytlačená značka alebo krížik a napísané, komu dané začalo treba čítať – na aký sviatok. Okrem toho s uvedené slová, ktorými treba začínať čítanie textu. Na konci evanjelia je prehľad čítania evanjelií na celý rok, kedy ktoré evanjelium treba čítať. Zvyčajne sa delí tento ukazovateľ na šesť častí.
V roku 1 986 boli vydané “Liturgické čítania” pre naše biskupstvo. Sú to čítania na nedele a sviatky. V roku 1990 vyšli liturgické čítania i na všedné dni cirkevného roka. Zvyčajne na každý deň sa uvádzajú dve čítania a evanjeliá.

Apoštol je bohoslužobná kniha, ktorá obsahuje okrem 4 evanjelií všetky ostatné spisy N.Z
Skutky apoštolov 7 listov; Jakuba, 2 Petra, 3 listy Jána, List Júdu, 14 listov sv. Pavla a Zjavenie sv. Jána.
Apoštol podobne ako evanjelium je podelený na tzv. začala –perikopy, 335 začal.

Irmologion je kniha, ktorá obsahuje rôzne cirkevné spevy aj s nápevmi a prináša ich znotované. Obsahuje výťah z rôznych cirkevných kníh: Oktoicha, Minei, Triody.

BOHOSLUŽOBNÉ KNIHY V LATINSKOM OBRADE

Missale Romanum – kniha na slávenie Eucharistie,
Breviarum Romanum, teraz Liturgia Horarum – so zadelením žalmov, čítaní a modlitieb, najmä pre kňazov a rehoľníkov,
Pontificale Romanum – kniha obradov, ktoré koná biskup,alebo splnomocnení kňazi,
Rituale Romanum – formuláre a prepisy na vysluhovanie sviatostí
Evanjeliár – obsahuje perikopy pre liturgiu,
Martyrologium – kalendár s krátkymi životopismi svätých,
Graduale a Antifoniarum – knihy omšových spevov,
Lectionarium – zadelenie čítaní Svätého písma pri omšiach,
Passionarium, passionale – sú legendy na čítanie.
Directorium – kalendár pre liturgiu.

Posvätná kongregácia pre východné cirkvi

PORIADOK BOHOSLUŽIEB
večierne, utierne a svätej liturgie (byzantsko-slovanského obradu)

Dovoľuje sa tlačiť.
V Ríme dňa 25. februára 1958.

+ Eugen kardinál Tisserant
sekretár Posvätnej kongregácie pre východnú cirkev

I. ÚVODNÉ USTANOVENIA

1. Svätyňa a svätý stôl
Aby sa bohoslužby mohli konať náležite a dôstojne, treba povedať niečo o svätyni (svjatilišče) a svätom stole (svjata trapéza, prestol).

1. Svätyňa má byť aspoň o jeden stupeň vyššia ako loď chrámu. V samej svätyni nemajú však byť nijaké stupne, čo vedú k oltáru.

2. Svätý stôl (prestol, svätá trapéza) je štvorboký, oddelený od múru, stojí uprostred svätyne, aby sa mohlo okolo neho chodiť. Pod severnou stenou svätyne je stôl na proskomídiu (predloženie, žertveník) a pod južnou stenou iný stôl s pripravenými bohoslužobnými rúchami.

3. Artofor, alebo kivot, čo je uprostred oltára (bohostánok, svätostánok) má byť zriadený na spôsob malej svätyne alebo rakvy. Nemá byť príliš vysoký ani široký, aby počas bohoslužieb slúžiteľovi a spoluslúžiacim neprekážal v liturgických úkonoch a neznemožňoval ich.

4. Svietniky, čo stoja na oltári, nesmú ho zakrývať, ale po obidvoch stranách kríža, alebo bohostánku patrí sa postaviť jeden svietnik s jednou, dvoma alebo troma sviečkami; možno použiť tiež sedemramenný svietnik s olejovými lampičkami, aký sa stavia vzadu za oltár.

5. Na prestol (svätý stôl) nesluší sa klásť nijaké relikviáre ani kvety – nech už prirodzenné alebo umelé – ani nič, čo nie je potrebné pri bohoslužbe; kniha na bohoslužbu (služobník) má ležať na poduške, nie na pulte, ak už neleží na analoji (stojacom pulte) z ľavej strany prestola.

6. Ikonostas má mať obraz Spasiteľa po pravej strane cárskych dverí a obraz Bohorodičky po ľavej strane, taktiež iné obrazy majú byť rozostavené na svojich miestach – podľa obyčaje.
Bočné (druhoradé) cerkvi a kaplnky tiež majú mať svoje ikonostasy; no oltáre v nich, pokiaľ nemajú svoje ikonostasy, netreba pokladať za vhodné na bohoslužby.

7. Do svätyne nemá prístup nikto okrem kňazov, diakonov, klerikov a posluhujúcich. Pre svetských ľudí, ktorí nespoluúčinkujú pri bohoslužbe, nieto miesta vo svätyni, tobôž nie pre ženy, bez ohľadu na ich pôvod a príčinu.

8. Diskos je dostačujúco hlboký a opatrený okrajom; môže mať aj nôžku.

9. Kadidelnica má krátke retiazky, aby sa ňou mohlo ľahko okiadzať na plný rozmach.

10. Nemajú sa používať iné liturgické rúcha ani iné bohoslužobné pokrývky okrem tých, ktoré sa v tejto knižke uvádzajú na každú bohoslužbu; používanie zvončekov, organov alebo harmónií je vylúčené.

2. Všeobecné pravidlá
11. Malá poklona (malá metánia), pri ktorej sa robí znamenie kríža na sebe a trochu sa skláňa hlava i plecia, no pri ktorej sa ruka nespúšťa ani po kolená, alebo až po zem pred znamením svätého kríža alebo po ňom, sa používa v týchto prípadoch:
a) keď tí, čo pristupujú k svätému stolu, po prvý raz vchádzajú do svätyne a vychádzajú z nej; tí, čo robia túto poklonu, bozkajú aj svätý stôl;
b) na začiatku každej bohoslužby pri slovách: Blahosloven Boh náš alebo, keď nieto kňaza, Molitvami svjatych otec;
c) na Svjatyj Bože, a to tri razy; taktiež : Krestu Tvojemu poklaňájemsja ;
d) na Priidite, poklonímsja, a to tri razy.
e) na trojité Alilúja pri konci stichov, a to tri razy.
f) keď sa spomínajú tri Osoby Najsvätejšej Trojice;
g) vtedy, keď niekto dostáva požehnanie od kňaza;
h) keď sa niekto postaví pred cárske dvere, aby niečo čítal alebo spieval, a keď stadiaľ po čítaní alebo spievaní odchádza;
ch) kedykoľvek niekto prechádza popri sv. oltári alebo ikonostase;
i) keď to predpisujú rubriky
Znamením sv. kríža, avšak bez sklonenia hlavy a pliec sa treba poznamenať aj na začiatku a na konci evanjelia.
Taktiež diakon má vzdať česť neveľkým úklonom hlavy a pliec pred kňazom, keď vychádza zo svätyne pred ikonostas na ekténie, alebo keď sa tam vracia.

12. Veľká poklona alebo veľká metánia, pri ktorej sa robí na sebe znamenie sv. kríža a celým telom padne na zem, sa robí iba v čase Veľkého pôstu – štyridsiatnice a na liturgii preždeosvjaščenych darov – vopred posvätených darov.

13. Modlitby s rozprestrennými a pozdvihnutými rukami sa konajú iba vtedy, keď je to výrazne predpísané, taktiež pri modlitbe Niktože dostojin ot svjazavšichsja ploťskimi pochoťmi pri Cherubínskej piesni, pri Hori imijim serdca a pri Modlitbe Pána. Pri rozprestretí rúk lakte nemajú sa opierať o boky, no ruky samy majú sa voľne povznášať nahor.

14. Ruky, keď sa o nich nepredpisuje, ako ich držať, možno držať rozličným spôsobom: možno ich položiť na svätý stôl, alebo nimi držať služobník, alebo mať ich spustené dolu pod felónom, či mať ich pod nim zložené na prsiach, no nie tak, aby sa prsty skladali k prstom.

15. Keď diakon vyhlasuje ekténiu, pozdvihuje troma prstami pravej ruky orár aj vtedy, keby to vždy nebolo výslovne zaznamenané v rubrikách; kňaz sa už na začiatku ekténie môže začať potichu modliť modlitbu príslušnej ekténie.

16. Keď diakon vyhlási: Hlavy vaša Hospodevi priklonite, všetci sklonia hlavu i plecia.

17. Prisluhujúci vo svätyni počas sv. liturgie neskláňajú kolená, ale ľud, ak chce, môže kľačať.

18. Keď kňaz žehná, prekladá krížom palec pravej ruky s prsteníkom, ukazováčik drží spriama a prostredný prst s malíčkom trochu ohne. Pri prijímaní požehnania všetci skláňajú hlavy a plecia a prežehnajú sa.

19. O otváraní a zatváraní dverí ikonostasu a záclony cárskych dverí treba zachovať tieto všeobecné pravidlá:
a) Bočné dvere ostávajú zavreté vždy okrem prípadu keď niekto nimi prechádza.
b) Cárske dvere sa otvárajú, keď na začiatku večierne so vsenočným kňaz okiadza, a zatvárajú sa, keď sa začína 103. žalm; otvárajú sa aj pri všetkých vchodoch na večierni, na utierni, na liturgii, taktiež keď sa nesie evanjelium a počas prepustenia.
c) Na utierni sa cárske dvere otvárajú pred prokimenom a zatvárajú sa po vozhlase Milostiju i ščedrotami. Otvárajú sa aj počas spevu Veľkého slávoslovia a po prepustení sa zatvárajú.
d) Na svätej liturgii sa cárske dvere otvárajú pred malým vchodom a po sv. evanjeliu sa zatvárajú; znovu sa otvárajú pred veľkým vchodom a po ňom sa zatvárajú; napokon po prijímaní slúžiacich a diakona sa otvárajú a na konci svätej liturgie sa zatvárajú. Niekedy však možno tieto dvere otvárať a zatvárať častejšie.
e) Cez celý Svetlý týždeň – veľkonočný – cárske i diakonské dvere ostávajú otvorené aj pri prijímaní slúžiaceho.
f) Počas archijerejskej bohoslužby sú cárske dvere vždy otvorené.
g) Záclona cárskych dverí je odhrnutá cez celú večiereň i celú utiereň. Na sv. liturgii sa odhrnie po proskomídii a tak ostane až do konca malého vchodu; potom sa znovu odhrnie, keď diakon vyzýva: Dveri , dveri, a zaťahuje sa pri vozhlase Svjataja svjatym; napokon pred prijímaním veriacich sa odhrnie a ostane odclonená až do konca sv. liturgie.
V niektorých krajoch je zvyk otvárať cárske dvere i odhrnúť záclonu od začiatku až do konca sv. liturgie sv. Jána Zlatoústeho i sv. Bazila Veľkého a na liturgii preždeosvjaščennych po Da ispravitsja molitva moja, taktiež na večierni po vchode sa už nezatvárajú. Tento zvyk sa nesmie zavádzať v iných krajoch, naopak, treba sa starať, aby si ľud všade navykal na presnejšie zachovávanie obradu.

20. Kadidlo do kadidelnice kladie nielen sám kňaz, môže to robiť dokonca aj prisluhujúci alebo diakon, ale potom ho podáva kňazovi, aby ho požehnal.
Je chvályhodné, keď kňaz – a taktiež diakon – pred okiadzaním s kadidelnicou v pravej ruke urobí napred znamenie kríža, a keď pri okiadzaní nejakej osoby alebo veci vzdá jej úctu ľahkým úklonom hlavy a pliec.

21. Keď kňaz pri bohoslužbe po prvý raz žehná kadidlo, vtedy hovorí modlitbu: Kadidlo tebi prinosim, v ďalších prípadoch len slová: Blahosloven Boh naš.

22. Pri obliekaní a bozkaní bohoslužobných rúch treba zachovávať predpisy, podané na začiatku proskomídie (ďalej č. 103 – 106); pri iných bohoslužbách sa síce vynechajú príslušné modlitby, ale ostatné treba zachovať.

23. Keď kňaz, ktorý má konať nejakú bohoslužbu, neoblieka si stichar, má si na dlhý odev obliecť ešte vrchný odev, ktorý sa grécky volá rason a slovansky rjasa.

24. Nikto si nesmie obliecť rúcho, vlastné vyššiemu stupňu svätenia, než aké má sám.

25. Keď diakon prisluhuje kňazovi, postaví sa po jeho pravici, ak výslovne nie je predpísané niečo iné; keď sú dvaja diakoni, jeden stojí po jeho pravici, druhý po ľavici.

26. Nie je dovolené, aby klerici, ktorí ešte nemajú diakonské svätenie, vykonávali diakonskú službu.

27. To, čo kňaz alebo diakon prednášajú nahlas, ostatní spoluslúžiaci kňazi nie sú povinní modliť sa potichu – okrem vozhlasov, ktorými sa zakončujú modlitby, alebo keď je niečo iné predpísané.

28. Plné obrady sa vysvetľujú v časti, v ktorej sa hovorí o bohoslužbe s pomocou jedného diakona. V iných častiach, kde sa hovorí o bohoslužbe s pomocou dvoch diakonov, bez pomoci diakona či so spoluslúžiacimi kňazmi, plne sa vysvetľujú iba tie zložky, ktoré sú vlastné týmto častiam.

II. PORIADOK VEČIERNE BEZ VSENOČNÉHO
1. S jedným diakonom
29. Diakon drží stichar s orárom a pristupuje ku kňazovi, skloní hlavu hovorí: Blahosloví, vladyko, stichar s orarem.
Kňaz žehná slovami: Blahosloven Boh naš. Diakon: Amiň. Potom sa oblieka do stichara a pobozkajúc orár, kladie si ho na ľavé plece.

30. Kňaz berie na svoj vrchný odev epitrachil, ktorý najprv požehná, a vychádza severnými dverami, postaví sa pred otvorené cárske dvere, robí malú metániu a hovorí: Blahosloven Boh naš, po Otče naš, hovorí vozhlas: Jako tvoje jest cárstvo.

31. Keď sa číta 103. žalm, kňaz pred cárskymi dverami potichu číta večerné (svitilenové) modlitby. Po skončení 103. žalmu diakon vychádza severnými dverami, robí malú metániu a začína: Mirom Hospodu pomolimsja.
Kňaz sa po skončení žalmu vracia do svätyne pred svätý stôl a tam dokončuje čítanie večerných modlitieb, ak ich už prv nedokončil. Po vozhlase: Jako podobajet taktiež aj diakon urobí malú metániu a vracia sa južnými dverami do svätyne a postaví sa po pravej strane kňaza.

32. Po skončení katizmy diakon vyjde severnými dverami, spieva malú ekténiu a po vozhlase kňaza Jako tvoja deržava robí malú poklonu a vracia sa do svätyne.

33. Keď chór začína spievať Hospodi vozvach, diakon berie kadideľnicu a – potom, čo kňaz požehná kadidlo – okiadza prestol zo štyroch strán, potom zaprestolnú ikonu, ikony svätyne a kňaza. Potom vyjde zo svätyne severnými dverami, pristúpi pred cárske dvere, robí poklonu, okiadza ikony južnej strany ikonostasu, začínajúc od ikony Spasiteľa. Potom znovu urobí poklonu pred cárskymi dverami a okiadza ikony severnej strany, začínajúc obrazom Bohorodičky, potom pravý i ľavý chór. Ľudí okiadza zo soley a južnými dverami sa vracia do svätyne.

34. Keď chór začne spievať poslednú stichiru, kňaz berie na seba felón, potom čo ho napred požehnal a pobozkal, a na Sláva prichádza s diakonom pred svätý stôl. Tu sa otvárajú cárske dvere. Diakon berie kadidlo – ktoré kňaz najprv požehnal – a spolu s kňazom, ktorý teraz spúšťa felón, obchádzajú svätý oltár, začínajúc od pravej strany, a tak so svieconosičmi, ktorí kráčajú pred nimi, vychádzajú severnými dverami.
Zastavia sa pred cárskymi dverami: svieconosiči stoja po stranách, jeden vedľa ikony Bohorodičky, druhý vedľa ikony Spasiteľa, diakon uprostred a za nimi kňaz. Obidvaja skláňajú hlavu a diakon, držiac orár troma prstami, hovorí potichu: Hospodu pomolimsja, kňaz hovorí ticho modlitbu: Blahij čelovikoľubče Carju.
V predvečer Kristovho narodenia a Bohozjavenia, keď pripadajú na sobotu alebo nedeľu, diakon počas vchodu berie okrem kadideľnice aj evanjeliár.
Po modlitbe vchodu diakon, ukazujúc orárom na východ, hovorí ku kňazovi: Blahoslovi vladyko, vchod. Potom diakon podáva kňazovi na požehnanie evanjeliár, ak je, a – keď chór skončí spev stichír – postaví sa do cárskych dverí pred kňaza, urobí kadidelnicou kríž alebo pozdvihuje sväté evanjelium, keď je, a volá: Premúdrosť, prosti. Za spevu Svite tichij diakon i kňaz vchádzajú do svätyne pred svätý stôl a svieconosiči sa vracajú bočnými dverami. Potom diakon všetko okiadza ako pri Hospodi vozvach (pozri čl. 33).
Po okiadzaní a skončení piesne diakon pristupuje k cárskym dverám a pozerajúc smerom k ľudu, volá: Voňmim! Kňaz obrátený k ľudu žehná: Mir vsim. Diakon: Premúdrosť voňmim. A kňaz ostávajúc tam s rukami krížom zloženými na prsiach, čaká na koniec prokimenu. Potom, ak sú čítania, robí pred prestolom malú poklonu a ide si sadnúť. Kde je taký zvyk, kňaz ihneď po zvolaní diakona Premúdrosť, voňmim ide na kreslo. No diakon ostáva pri cárskych dverách a pred každým záhlavím čítania volá k ľudu: Premúdrosť, a po záhlaví, taktiež k ľudu Voňmim!

35. Po čítaní sa kňaz vracia k svätému stolu, diakon však vzdá úctu kňazovi, obíde svätý stôl, vyjde severnými dverami a stojac pred zavretými cárskymi dverami, vyhlasuje ekténiu: Rcem vsi. Kňaz spieva vozhlas Jako milostiv a – po Spodobi, Hospodi diakon spieva ekténiu: Ispólnim a kňaz vozhlas Jako blah. Chór: Tebi, Hospodi. Kým sa kňaz modlí modlitbu priklonenia, všetci skláňajú hlavy až po vozhlas Budi deržava carstvija tvojeho. Po vozhlase sa diakon vracia južnými dverami do svätyne.

36. Chór začína spievať stichiry stichové, potom Nyni otpuščaješi, Trisvjatoje a po Otče náš kňaz vyhlasuje: Jako tvoje jesť cárstvo.
Po troparoch sa otvárajú cárske dvere, diakon vychádza južnými dverami, postaví sa vedľa ikony Spasiteľa tvárou obrátený k ľudu, a pozdvihujúc tromi prvými prstami pravej ruky orár, vyhlasuje: Premúdrosť! Chór: Blahosloví! Kňaz: Syj blahosloven i preproslaven Christos. Chór: Amiň. Utverdi, Bože. Kňaz: Presvjataja Bohorodice, spasi nás. Chór: Čestnijšuju Cheruvim. Kňaz obrátený na východ: Slava, tebi, Christe Bože. Chór: Slava, I nyni. Hospodi pomiluj tri razy. Vladyko, blahoslovi! A kňaz obrátený k ľudu na prahu cárskych dverí vyhlasuje prepustenie.

2. S dvomi diakonmi
37. Po skončení 103. žalmu prvý diakon vychádza severnými dverami, robí malú metániu a vzdáva česť kňazovi a vyhlasuje veľkú ekténiu po vozhlase kňaza: Jako podobajet robí malú poklonu a južnými dverami sa vracia do svätyne.

38. Po katizme druhý diakon vychádza severnými dverami, spieva malú ekténiu a po vozhlase Jako tvoja deržava robí malú metániu a južnými dverami sa vracia do svätyne.

39. Keď chór začína spievať: Hospodi, vozvach, diakoni berú kadidelnice, naložia kadidlo a pristupujú ku kňazovi, kňaz požehná kadidlo a oni obidvaja spolu okiadzajú oltár najprv spredu, potom prvý diakon pravú stranu a druhý diakon ľavú stranu, potom obidvaja spolu od východu, potom prestolnú ikonu, iné ikony svätyne a kňaza. Potom vychádzajú zo svätyne, prvý diakon južnými dverami a druhý severnými; prichádzajú pred cárske dvere a pokloniac sa, okiadzajú: jeden od ikony Spasiteľa a druhý od ikony Bohorodičky, potom prvý diakon pravý chór a druhý ľavý chór. L’ud okiadzajú zo soley, jeden z pravej strany a druhý z ľavej strany; nakoniec sa vracajú do svätyne, prvý diakon južnými, druhý severnými dverami.

40. Keď chór začína poslednú stichiru, na Sláva prichádza kňaz s diakonmi pred svätý stôl. Otvárajú sa cárske dvere. Diakoni berú kadidelnicu – kňaz žehná kadidlo a vychádzajú severnými dverami, najprv druhý diakon, potom prvý a za ním kňaz. Prvý diakon hovorí: Hospodu pomolimsja, kňaz modlitbu vchodu, potom prvý diakon, ktorý taktiež, ak to pripadne, nesie evanjelium, hovorí ukazujúc orárom na východ: Blahoslovi, vladyko, svjatyj vchod, a po požehnaní obidvaja diakoni vchádzajú do cárskych dverí, kde sa zastavia: vpredu druhý diakon a za ním prvý. Ked chór ukončí stichiry, prvý diakon robí kadidelnicou znak kríža alebo pozdvihuje sv. evanjelium a volá: Premúdrosť, prosti! Potom vstupujú do svätyne a okiadzujú všetko, ako na Hospodi, vozvach. (pozri čl. 39.)
Po okiadzaní a ukončení piesne Svite tichyj pristupujú diakoni k cárskym dverám, pozerajú sa smerom k ľudu a prvý z nich volá: Voňmim! Kňaz: Mir vsim! Diakon druhý: Premúdrosť, voňmim! Chór spieva prokimen. Potom pred záhlavim každého čítania prvý diakon sa obracia smerom k ľudu so zvolaním: Premúdrosť!

41. Po čítaniach kňaz sa vracia k oltáru, diakoni sa poklonia kňazovi a vychádzajú svojimi dverami, totiž druhý diakon severnými dverami a prvý južnými, zastavia sa pred cárskými dverami a prvý spieva ekténiu: Rcem vsi a druhý: Ispolnim, potom prvý diakon: Hlavy vaša Hospodevi priklonite, a po vozhlase vracajú sa svojimi dverami do svatyne a postavia sa po obidvoch stranách kňaza.

42. Po troparoch pri otvorených cárskych dverách vychádzajú diakoni každý svojimi dverami a postavia sa pred cárske dvere na protiľahlých stranách, jeden sprava a druhý zľava. Prvý diakon, čo stojí vedľa ikony Spasiteľa, pozerá sa smerom k ľudu, pozdvihne orár a vyhlasuje: Premúdrosť. Ked kňaz hovorí prepustenie, obidvaja diakoni pozdvihujú orár až do konca odpustu, potom sa vracajú svojimi dverami do svätyne a zatvoria cárske dvere, pred prestolom urobia malú poklonu a zoblečú sa z posvätných rúch.

3. Bez diakona
43. Kňaz, čo slúži večiereň bez diakona, robí a modlí sa všetko to, čo prisluší diakonovi, okrem výziev: Hospodu pomolimsja, Blahoslovi a má na zreteli to, čo nasleduje:

44. Veľkú ekténiu spieva pred cárskymi dverami a po vozhlase sa južnými dverami vracia do svatyne.

45. Po katizme číta malú ekténiu, na Hospodi, vozvach okiadza, ako sa už povedalo vyššie (čl. 33). Po okiadzaní sa južnými dverami vráti do svätyne a odovzdá kadidelnicu.

46. Na vchod berie kadidelnicu alebo sv. evanjelium, ide od pravej strany prestola a vychádza severnými dverami. Skláňa hlavu pred cárskymi dverami a modlí sa modlitbu vchodu: Blahij čelovikoľubče Carju, pravou rukou požehnáva vchod, bozká evanjelium, ak ho má a potom vyhlasuje: Premúdrosť, prosti, robiac kadidlom znak kríža alebo pozdvihujúc evanjelium, a potom sa vracia cárskymi dverami do svätyne. Za spevu: Svite tichyj okiadza, ako je to povedané vyššie (pozri čl. 33), vracia sa do svätyne a postaví sa pred svätý stôl.

47. Po piesni Svite tichyj, pristupuje k cárskym dverám a pozerajúc sa smerom k ľudu volá: Voňmim! a žehná ľud slovami: Mir vsim! a dodáva: Premúdrosť, voňmim! Potom, keď sa majú čítať čítania, obracia sa k prestolu, z jeho pravej strany ide zaň a pred záhlavím každého čítania – parémie vyhlasuje: Premúdrosť! a po záhlaví: Voňmim!

48. Po čítaní sa vracia k svätému stolu a spred neho spieva ekténiu: Rcem vsi a Ispolnim.

49. Po troparoch hovorí sám, obrátený k ľudu: Premúdrosť! a postaviac sa do cárskych dverí, hovorí prepustenie, ako sme už uviedli.

4. So spoločným slúžením s kňazmi

50. Spolu slúžiaci kňazi, ktorí majú byť v párnom počte, berú na seba pred vchodom epitrachil a felón na vrchné rúcho a postavia sa po bokoch svätého oltára, no nie spredu, kde stojí len hlavný slúžiaci a diakoni: postavia sa po poriadku svojej hodnosti alebo svojej vysviacky: prvý spolu slúžiaci kňaz po pravej strane prestola, druhý po ľavej, tretí znova po pravej atď.

51. Na vchod všetci, urobiac malú poklonu, vychádzajú severnými dverami, spúšťajú felóny i ruky dolu a postavia sa v podvojnom rade pred cárskymi dverami, jeden oproti druhému, hlavný slúžiteľ sa po všetkých postaví doprostred a sám sa modlí modlitbu vchodu.

Pri vchode

D
6 5
4 3
2 1
K

Po výzve diakona: Premúdrosť, prosti! všetci vchádzajú za diakonom cárskymi dverami a zaujmú každý svoje miesto pri svätom stole. Pri okiadzaní prestola diakonom všetci od oltára trochu poodstúpia.

52. Vozhlas: Jako milostiv vyhlasuje hlavný slúžiaci, iné vozhlasy, ako Jako blah i čelovikoľubec, môže spievať prvý spoluslúžiteľ, ale vozhlas Budi deržava Carstvija tvojeho berie hlavný slúžiaci. Po prepustení všetci robia malú poklonu pred svätým stolom, odchádzajú a odkladajú posvätné rúcha.

III. PORIADOK VEČIERNE SO VSENOČNÝM

1. S jedným diakonom

53. Diakon držiac stichar i orár, prichádza ku kňazovi a nakloniac hlavu hovorí: Blahoslovi, vladyko. Kňaz žehná a hovorí: Blahosloven Boh náš. Diakon: Amiň, a tu si oblieka stichar, bozká orár a kladie ho na ľavé plece.

54. Kňaz požehná epitrachil a oblečie si ho na vrchný odev, potom felón, ktorý požehnal a pobozkal, a otvára cárske dvere. Diakon vychádza severnými dverami a zvolá: Povelite a južnými dverami sa vracia do svätyne.
Potom kňaz berie kadidelnicu, požehná ju a okiadza svätý stôl zo štyroch strán, potom zaprestolnú ikonu a iné ikony vo svätyni, žertveník, ikony ikonostasu, najprv z pravej, potom z ľavej strany, chór a ľud, ako je predpísané. Počas okiadzania diakon ide pred ním so sviecou. Vracajúc sa k cárskym dverám, hovorí mierne, ledva počuteľne: Hospodi, blahoslovi.
Potom obidvaja vchádzajú do svätyne, diakon južnými dverami a kňaz cárskymi dverami, odovzdávajú kadidelnicu i sviecu a kňaz pred svätým stolom vyhlasuje: Sláva Svjatij i jedinosuščnij. Chór: Amiň. Prijdite, poklonimsja tri razy. Nasleduje 103. žalm: Blahoslovi, duše moja, Hospoda.

55. Niekde je však zvyk, že diakon sa po výzve: Povelite vracia do svätyne, vezme kadidelnicu, dostane požehnanie od kňaza, sám všetko okiadza a kňaz zatiaľ po celý čas stojí pred oltárom.

56. Kňaz zatvára cárske dvere a odkladá felón a vychádza iba v epitrachile severnými dverami pred cárske dvere, kde číta večerné modlitby. Všetko ďalšie sa koná tak, ako je uvedené v poriadku večierne s jedným diakonom až po modlitbu priklonenia hlavy.

57. Po vozhlase: Budi deržava carstvija tvojeho blahoslovenna kňaz s krížom v ruke a diakon s kadidelnicou vychádzajú severnými dverami, alebo – ak je taký zvyk, že cárske dvere sú otvorené, – kňaz vychádza cárskymi dverami a diakon severnými dverami. Stadiaľ idú do predsiene, alebo ak ho niet, na miesto blízko vchodových dverí chrámu. Vpredu ide chór a svieconosiči. Diakon, ked prijal požehnanie kadidla, okiadza sväté ikony, ak sú v predsieni, potom kňaza chór i ľud. Po skončení litijných stichír diakon hlasno spieva ekténiu: Spasi, Bože, ľudi tvoja.
Pri konci kňaz vyhlasuje: Uslyši ny, Bože, a žehná ľud: Mir vsim! Diakon volá: Hlavy vaša, kňaz zvýšeným hlasom prednáša modlitbu: Vladyko, mnohomilostive a po jej skončení sa všetci vracajú do chrámu k tetrapodu, na ktorom je pripravených na požehnanie pať chlebov, pšenica, víno a olej; kňaz a diakon si stanú pred tetrapod a svieconosiči napravo i naľavo na protiľahlých stranách.
Ked sa spieva posledný tropar, diakon – po prijatí požehnania kadidla – okiadza tetrapod zo štyroch strán a potom iba predstaveného a kňaza.

58. Po výzve diakona: Hospodu pomolimsja a odpovedi chóru: Hospodi, pomiluj, kňaz berie jeden chlieb a žehná ním iné chleby, potom ho odkladá a povzneseným hlasom modlí sa modlitbu: Hospodi, Isuse Christe, Bože náš. Ked hovorí slová: Blahoslovi, ukazuje pravou rukou na chleby, pšenicu, víno, olej.

59. Po skončení modlitby chór spieva: Budi imja Hospodne blahosloveno a kňaz s diakonom južnými dverami vstupujú do svätyne, alebo kňaz cárskymi dverami a diakon južnými dverami, a potom chór číta 33. žalm: Blahoslovľu Hospoda až po nelišaťsja vsjakaho blaha.
Potom všetkom sa otvárajú cárske dvere, ak sa ešte neotvorili, a kňaz z cárskych dverí žehná ľud slovami: Blahoslovenie Hospodne na vas. Chór: Amiň a na výzvu diakona sa začne prepustenie: Premúdrosť! , ako je uvedené na konci večierne bez všenočného (porov. čl. 36).

60. Keď sa po večierni so vsenočným ihneď začína utiereň, kňaz po vozhlase Blahoslovenie Hospodne na vas, zatvára cárske dvere a odkladá felón.
A čtec (predčitateľ alebo jednoducho čitateľ): Sláva vo vyšnych Bohu tri razy, ako aj Otverzeši, dva razy a potom šesťžalmie.
Kňaz vychádza severnými dverami pred cárske dvere a potichu sa modlí ranné modlitby.

2. S dvomi diakonmi

61. Kňaz berie na seba epitrachil a felón a diakon stichar a orár. Kňaz otvára cárske dvere a prvý diakon s rozsvietenou sviecou vychádza južnými dverami, zastaví sa pred cárskymi dverami, urobí malú poklonu a zvolá: Povelite! a južnými sa znovu vráti do svätyne (pozri čl. 54 ).
Potom kňaz, spredu sprevádzaný prvým diakonom, okiadza, ako je uvedené, a na koniec polohlasne hovorí: Hospodi, blahoslovi.
Potom sa diakon vracia južnými a kňaz cárskymi dverami do svätyne a pred svätým stolom vyhlasuje: Sláva svjatij i jedinosuščnij. Chór: Amiň. Prijdite poklonimsja tri razy, a 103. žalm: Blahoslovi, duše moja, Hospoda.
Niekde je zvyk, že diakoni berú kadidelnice a po požehnaní kadidla kňazom sami okiadzajú (pozri čl. 55 ), zatiaľ čo kňaz stojí pred prestolom.

62. Kňaz zatvára cárske dvere a odkladá felón a len v epitrachili vychádza severnými dverami pred cárske dvere, kde číta večerné modlitby. Všetko ostatné sa koná tak, ako je uvedené pri večierni bez vsenočného s pomocou dvoch diakonov.

63. Po vozhlase: Budi deržava carstvija tvojeho vychádza kňaz s krížom v ruke a diakoni s kadidelnicami severnými dverami, alebo – kde je taký zvyk, že cárske dvere sú otvorené- kňaz vychádza cárskymi dveremi a diakoni svojimi dverami. Stadiaľto idú do predsiene alebo, ak nejestvuje, na miesto blízko vchodu do chrámu. Pred nimi ide chór a svieconosiči. Diakoni po požehnaní kadidla prijatom od kňaza okiadzajú, každý zo svojej strany, sväté ikony, keď sú v predsieni, kňaza, chór i prítomný ľud. Po skončení litijnych stichír diakoni striedavo spievajú ekténie:
Prvý diakon: Spasi, Bože, ľudi tvoja.
Druhý diakon: Ješče molimsja o svjatijšim vselenstim.
Prvý diakon: Ješče molimsja o preosvjaščenišim archijepiskopi.
Kňaz: Uslyši ny, Bože. Mir vsim.
Druhý diakon: Hlavy vaša. A po vozhlase vracajú sa do chrámu veriacich.

64. Keď sa spieva tropar prepustenia, diakoni okiadzajú tetrapod zo štyroch strán, a to najprv obidvaja spredu, potom prvý diakon jeho pravú stranu a druhý diakon ľavú, potom idú obidvaja za tetrapod a okiadzajú jeho zadnú časť a nakoniec len predstaveného a kňaza.

65. Pred požehnaním chleba prvý diakon zvolá: Hospodu pomolimsja.

66. Po skončení modlitby chór spieva: Budi imja Hospodne blahosloveno . Kňaz a prvý diakon južnými dverami a druhý severnými dverami – alebo kňaz cárskymi dverami, prvý diakon južnými a druhý diakon severnými dverami – vstupujú do svätyne a postavia sa pred svätý stôl. Chór číta 33 žalm: Blahoslovju Hospoda až po ne lišaťsja vsjakaho blaha.
Potom sa otvoria cárske dvere, keď neboli otvorené, a kňaz žehná ľud: Blahoslovenie Hospodne na vas. Chór: Amiň. A nasleduje prepustenie, ktoré začína prvý diakon zvolaním: Premúdrosť!

3. Bez diakona

67. Kňaz v epitrachili a felóne otvára cárske dvere. Potom okiadza prestol zo štyroch strán a všetko ostatné, ako je uvedené vyššie (čl. 54). A obracajúc sa k cárskym dverám, polohlasne hovorí: Hospodi, blahoslovi.

68. Pri čítaní 103. žalmu kňaz zatvára cárske dvere, odkladá felón a len v epitrachili vychádza severnými dverami a pred cárskymi dverami číta večerné modlitby (svitilenové), tam spieva aj veľkú ekténiu.
Všetko ostatné sa koná tak, ako sa uvádza v poriadku večierne, s pomocou jedného diakona, lenže vozhlasy všetkých ostatných ekténií kňaz vyhlasuje pred svätým stolom.

69. Po vozhlase: Budi deržava carstvija tvojeho blahoslovena vychádza kňaz s krížom v rukách cez severné dvere, alebo, ak je taký zvyk, cez cárske dvere; stadiaľ ide až do predsiene alebo na miesto blízko ku vchodu do chrámu. Chór a svieconosiči sa tiež poberú do predsiene. Kňaz berie kadidelnicu, okiadza sväté ikony, ak sú v predsieni, chór a prítomný ľud. Po skončení litijných stichír sám číta ekténie, po skončení sa vracia do chrámu a pristupuje k tetrapodu, okiadza ho zo štyroch strán a až potom predstaveného. Všetko iné sa koná tak, ako sa povedalo o poriadku večierne so vsenočným s pomocou jedného diakona.

4. Pri spoločnom slúžení s kňazmi
70. Spoluslúžitelia konajú vchod a po ňom sa vracajú k prestolu, ako bolo povedané v predchádzajúcom výklade večierne bez vsenočného ( čl. 51.) .
Keď už urobili malú metániu, neodchádzajú, ale čakajú na litiju. Vozhlas: Jako milostiv vyhlasuje hlavný slúžiaci, iný – Jako blah i čelovikoľubec – môže hovoriť prvý spolu slúžiaci, na to hlavný slúžiteľ: Budi deržava carstvija tvojeho.

71. Potom pri sprievode na litiju všetci robia pred svätou trapézou (svätým stolom) malú poklonu a vycházajú – mladší vpredu- buď severnými, alebo ak je taký zvyk, cárskymi dverami, so spustenými felónmi a so spustenými rukami. V predsieni alebo na mieste blízkom ku vchodu do chrámu postavia sa do dvoch radov, jeden proti druhému, a hlavný slúžiteľ uprostred za všetkými, diakon alebo diakoni postavia sa vedľa neho.

Postavenie v predsieni

svieconosič svieconosič
6 5
4 3
2 1
diakon(i) hlavný slúžiteľ diakon(i)

Keď okiadza len jeden diakon, keď pookiadzal ikony v predsieni, potom okiadza najprv hlavného slúžiteľa, potom spolu slúžiacich po pravej ruke a napokon tých, čo stoja po ľavej ruke hlavného slúžiteľa. Keď okiadzajú dvaja diakoni, každý okiadza tých, čo stoja na jeho strane. Keď nieto diakonov, hlavný slúžiaci okiadza spoluslúžiacich, začínajúc tými, čo stoja po jeho pravej strane.
Vozhlas:Uslyši ny, Bože, vyhlasuje hlavný slúžiteľ.

72. Pri svätení chleba sa spoluslúžiaci rozostavujú takto:

Pri svätení chleba

svieconosič svieconosič
6 5
4 3
2 1
hlavný slúžiteľ diakon

Po posvätení chleba odchádzajú všetci v podvojnom rade – vpredu mladší – k ikonostasu a zastavia sa pred soleou. Celebrant pristupuje k cárskym dverám a žehná ľud slovami: Blahoslovenie Hospodne na vas. Po prepustení spoluslúžiaci, mladší vpredu, vracajú sa do svätyne a urobia malú poklonu pred prestolom a odchádzajú, potom sa zobliekajú z posvätných rúch.

73. Keď po večierni bezprostredne nasleduje utiereň, spoluslúžitelia po odložení posvätných rúch neodchádzajú zo svätyne, ostanú na kreslách v apside až do chvíle Polyjeleja.

IV. PORIADOK UTIERNE V NEDELE A SVIATKY
1. S jedným diakonom
74. Keď sa nekonalo vsenočné, utiereň sa začína takto:
Kňaz si berie vrchný odev (rjasu) epitrachil, ktorý požehná, predstúpi pred cárske dvere a začína: Blahosloven Boh náš. Chór: Amiň. Sláva tebi, Bože náš, sláva tebi. Carju nebesnyj. Trisvjatoje. Presvjataja Trojce. Otče náš. Kňaz: Jako tvoje jesť carstvo. Chór: Amiň. Hospodi, pomiluj, 12 ráz. Sláva. I nyni. Prijdite, poklonimsja, tri razy. A kňaz vchádza južnými dverami do svätyne, modlí sa modlitbu kadidla, berie kadidelnicu a okiadza prestol zo štyroch strán, zaprestolnú ikonu a iné ikony svätyne. Potom vychádza zo svätyne severnými dverami, pristupuje k cárskym dverám a pokloniac sa, okiadza ikony južnej strany ikonostasu, začínajúc od ikony Spasiteľa, ikony severnej strany začínajúc od ikony Bohorodičky, potom pravý i ľavý chór. Ľud okiadza alebo zo soley alebo prechádzajúc celým chrámom, kým chór sa modlí 19. žalm: Uslyšit ťa Hospoď a 20. žalm: Hospodi, siloju tvojeju. Keď chór začína Trisvjatoje, kňaz sa vracia k cárskym dverám, okiadza ich a po Otče náš hovorí: Jako tvoje jesť carstvo odchádza južnými dverami do svätyne, stane si pred svätú trapézu a po skončení troparov: Spasi, Hospodi, ľudi tvoja vyhlasuje ekténiu za občianskych predstaviteľov, či kráľov. Po vozhlase: Jako milostiv chór: Amiň. Imenem Hospodnim blahoslovi, otče. Kňaz vyhlasuje: Sláva svjatij i jedinosuščnij. Chór: Amiň. Čitateľ alebo kantor: Slava vo vyšnich Bohu tri razy s malými poklonami (metániami). Potom: Hospodi, ustni moji otverzeši dva razy a číta sa šesťžalmie.

76. Počas čítania šesťžalmia kňaz, stojaci pred svätou trapézou, začína čítať ranné modlitby: Po prvých troch žalmoch vyjde severnými dverami a stane si pred cárske dvere, ďalej sa modlí ranné modlitby. Po skončení žalmov odpovedá na česť, ktorú mu vzdá diakon, a vojdúc južnými dverami do svätyne, stane si pred svätú trapézu – prestol.
Pri konci šesťžalmia diakon, oblečený do sticharu a oráru, vychádza severnými dverami, vzdá úctu kňazovi a postaví sa na svoje miesto a spieva veľkú ekténiu. Kňaz spieva vozhlas: Jako podobajet tebi. Keď chór spieva Boh Hospoď, diakon hovorí stichy (verše) a po malej ekténii vracia sa južnými dverami do svätyne.

77. Po troparoch čitateľ číta príslušnú katizmu a po nej diakon pred cárskymi dverami malú ekténiu, a kňaz zaspieva vozhlas: Jako tvoja deržava. Potom čtec číta druhú prislúchajúcu katizmu a diakon druhú malú ekténiu, ktorú kňaz zakončí vozhlasom: Jako blah.
Po troparoch Anhelskij sobor, ak je nedeľa alebo po veličaniach, keď je sviatok, diakon znova číta malú ekténiu a kňaz spieva vozhlas: Jako blahoslovisja.

78. Po Stupňovej piesni sa otvárajú cárske dvere, diakon k nim pristúpi, hľadí smerom k ľudu a zvolá: Voňmim! Kňaz oblečený do felónu, žehná ľud: Mir vsim! Diakon: Premúdrosť, voňmim! A chór spieva prokimen. Diakon: Hospodu pomolimsja. Chór: Hospodi, pomiluj. A kňaz volá: Jako svjat jesi, Bože náš. Diakon okiadza prestol zo všetkých štyroch strán a všetko ostatné ako zvyčajne (pozri čl.13). Chór spieva: Vsjakoje dychanije da chvalit Hospoda, potom diakon hovorí obidva stichy (verše) a chór opakuje: Vsjakoje dychanije da chvalit Hospoda. Nato diakon volá: I o spodobitisja nam. Chór: Hospodi, pomiluj tri razy. Kňaz berie sv. evanjelium, vychádza pred cárske dvere, zastaví sa pred nimi na solei a kladie evanjelium na analoj a potom ho číta obrátený k ľudu. Diakon: Premúdrosť, prosti, uslyšim svjataho evanhelija. A kňaz požehná: Mir vsim. Chór: I duchovi tvojemu. Kňaz: Ot (meno) svjataho jevanhelija čtenije. Diakon: Voňmim! Kňaz číta utierňové evanjelium.

79. Po prečítaní kňaz zvrchu bozká zatvorenú knihu a nesie ju doprostred chrámu, kladie ju na tetrapod; sám sa však vracia cárskymi dverami do svätyne; pričom však diakon číta: Voskresenije Christovo, keď je nedeľa. Čitateľ (čtec ) alebo kantor 50. žalm: Pomiluj, mja Bože.
Po stichire diakon na svojom zvyčajnom mieste číta: Spasi, Bože, ľudi tvoja. Chór: Hospodi, pomiluj 12 ráz a kňaz spieva vozhlas: Milostiju i ščedrotami. Chór: Amiň a začína sa kánon. Cárske dvere sa zatvárajú, ak nebolo vsenočné.

80. Keď bolo vsenočné, kňaz po vozhlase: Milostiju s krížom v rukách vychádza cárskymi dverami a diakon s olejom, posväteným na večierni, ako aj s myrovníkom (štetcom) severnými dverami a postavia sa po pravej strane tetrapodu. Tam kňaz maže olejom v znaku kríža čelá tých, čo prichádzajú pobozkať sv. evanjeliár. Po skončení myrovania sa vracajú do svätyne, kňaz cárskymi, a diakon južnými dverami, a zatvoriac cárske dvere kňaz odkladá felón.

81. Po tretej a šiestej piesni diakon spieva malú ekténiu buď pred cárskymi dverami alebo pri tetrapode, (ak sa myrovanie ešte neukončilo) a kňaz vyhlasuje vozhlas buď zo svätyne alebo od tetrapodu. Po odspievaní katabázy ôsmej piesne diakon berie kadidelnicu, stane si pred ikonu Bohorodičky a zvolá: Bohorodicu i Mater svita v pisnech vozveličim. A vrátiac sa južnými dverami do svätyne, okiadza prestol zo štyroch strán i všetko iné, ako je predpísané (pozri čl. 33).
Po deviatej piesni a po Dostojno jest, ktoré recituje chór, ak nie je nedeľa, a ak je nedeľa alebo sviatok, po odspievaní irmosu diakon spieva na svojom mieste malú ekténiu. Kňaz vyhlasuje: Jako tebe, chvaľat. Chór spieva svitilen.

82. Po stichirách na Chvalite počas Slava diakon otvára cárske dvere. Kňaz vo felóne si stane pred prestol; po jeho pravej strane stojí diakon, po zakončení poslednej stichiry kňaz obrátený na východ hlasne zvolá: Sláva tebi pokazavšemu nam svit. Hneď sa spieva Veľké slávoslovie. Potom sa podľa zvyku zaspieva taktiež tropar. Kňaz s diakonom, ktorý ide pred ním, odnáša sväté evanjelium z tetrapodu do svätyne a kladie ho na svätú trapézu.

83. Potom si diakon stane na svoje zvyčajné miesto a spieva ekténiu: Pomiluj nas, Bože, a Ispolnim. Kňaz žehná ľud a hovorí: Mir vsim. Chór: I duchovi tvojemu. Diakon: Hlavy vaša Hospodevi priklonite. Chór: Tebi, Hospodi. A kňaz potichu recituje modlitbu: Hospodi svjatyj, potom vyhlasuje: Tvoje bo jesť. Nasleduje prepustenie, ktoré začína diakon: Premúdrosť (pozri čl. 36).

84. Po prepustení čitateľ či kantor ihneď číta Čas prvý: Prijdite, poklonimsja tri razy a žalmy. Po Otče náš kňaz v epitrachile: Jako tvoje jest cárstvo. Čitateľ kondák a 40 ráz Hospodi, pomiluj. Kňaz vychádza zo svätyne severnými dverami a pred cárskymi dverami, obrátený tvárou na východ, nahlas číta: Iže na svjakoje vremja. Čitateľ Hospodi, pomiluj tri razy. Sláva, I nyni, Čestnijšuju Cheruvim. Imenem Hospodnim blahoslovi otče. Kňaz: Bože, uščedri ny i blahoslovi ny. Čtec: Amiň. Kňaz číta modlitbu Christe, svite istinnyj. Slava tebi, Christe Bože. Čitateľ Slava, I nyni. Hospodi pomiluj (tri razy). Blahoslovi. Kňaz koná malé prepustenie, vracia sa do svätyne a odkladá epitrachil.

2. S dvomi diakonmi
85. Ku koncu šesťžalmia prvý diakon vychádza severnými dverami a hovorí veľkú ekténiu, ako aj stichy (verše) na Boh Hospod a po malej poklone sa vracia do svätyne južnými dverami. Po prvej katizme druhý diakon a po druhej katizme prvý diakon taktiež spieva malú ekténiu. Po troparoch Anhelskij sobor alebo po Veličaniach druhý diakon takým istým spôsobom spieva malú ekténiu.
Po stupňovej piesni prvý diakon volá Voňmim! Kňaz Mir vsim! Druhý diakon: Premúdrosť, voňmim! Prvý diakon: Hospodu pomolimsja. Obidvaja okiadzajú prestol, ikonostas, chóry a ľud, ako je to určené pri večierni s pomocou dvoch diakonov. Na Vsjakoje dychanie da chvalit Hospoda prvý diakon hovorí prvý verš a druhý diakon druhý. Prvý diakon: I o spodobitisja nam. A opäť: Premúdrosť, prosti, uslyšim svjataho jevanhelija. Druhý diakon: Voňmim! Prvý diakon číta: Voskresenije Christovo, keď je nedeľa, a po stichire druhý diakon Spasi, Bože, ľudi tvoja.

86. Na myrovanie veriacich vychádza s kňazom prvý diakon a druhý diakon spieva po tretej piesni a taktiež po šiestej piesni malú ekténiu. Po katabáze ôsmej piesne prvý diakon berie kadidelnicu, vychádza severnými dverami, postaví sa pred ikonu Bohorodičky a zvolá: Bohorodicu i Mater svita. Potom sa vracia južnými dverami do svätyne a spolu s druhým diakonom okiadza prestol a všetko ostatné, ako to už bolo prv uvedené (pozri čl. 39), a po okiadzaní sa vracajú do svätyne, prvý diakon južnými a druhý diakon severnými dverami. Po deviatej piesni prvý diakon spieva melú ekténiu.

87. Po stichirách na Chvalite otvárajú sa cárske dvere. Prvý diakon sa postaví pred prestol z pravej strany kňaza a druhý diakon z ľavej; po slávosloví všetci urobia malú poklonu a idú k tetrapodu, kňaz berie sv. evanjelium a s diakonom sa vracia do svätyne.

88. Potom diakoni vychádzajú a prvý diakon spieva prvú ekténiu: Pomiluj nas, Bože, a druhý diakon: Hlavy vaša Hospodevi priklonite. A nasleduje prepustenie, ktorý začína prvý diakon slovami: Premúdrosť!

3. Bez diakona
89. Kňaz, ktorý slúži utiereň bez diakona, robí a hovorí všetko, čo náležé diakonovi, majúc na zreteli tieto veci:

90. Po skončení šesťžalmia nevracia sa do svätyne, ale zostáva stáť pred cárskymi dverami, spieva veľkú ekténiu s vozhlasom Jako podobajet. Taktiež keď chór spieva Boh Hospoď, kňaz hovorí verše – stichy. Po ich skončení urobí malú poklonu a južnými dverami sa vracia do svätyne.
Treba poznamenať, že ak kňaz nemá dosť času na prečítanie všetkých utierňových modlitieb pred ikonostasom, môže ich dokončiť v svätyni, počas čítania kathizmy. Po prokimene kňaz sám hovorí: Hospodu pomolimsja, hovorí stichy (verše) na Vsjakoje dychanije da chvalit Hospoda, pred čítaním evanjelia vyzýva Voňmim a po evanjeliu hovorí Voskresenije Christovo…
Po tretej a šiestej piesni kánonu spieva male ekténie a vozhlasy od prestola, alebo z miesta kde udeľoval myrovanie. Po skončení myrovania sa vracia cárskymi dverami do svätyne a zoblieka si felón.

91. Po katavásii ôsmej piesne vychádza severnými dverami, postaví sa pred ikonu Bohorodičky a zvolá: Bohorodicu i Mater svita …, potom okiadza podľa predpisu (pozri čl. 33). Po okiadzaní sa vracia južnými dverami do svätyne, spieva malú ekténiu a vozhlas.

92. Po stichirách na Chvalite, na Sláva oblieka si felón, otvorí cárske dvere a po poslednej stichire (verši) zvolá: Sláva tebi pokazavšemu nam svit.. Ostatné sa koná ako to už bolo povedané (pozri čl. 82-83).

93. Po prepustení kňaz zatvára cárske dvere, zoblieka si felón a a číta sa čas prvý:

4. Pri spoločnom slúžení s kňazmi
94. Spoluslúžiaci kňazi v párnom počte berú na rjasu epitrachil a felón počas čítania katizmy a stoja po bokoch svätej trapézy ako na večierni (pozrí čl. 50). Pri spievaní Polyjeleja vychádzajú všetci po malej poklone cárskymi dverami, spustia felón a spustia ruky dolu, napred idú mladší. Dvaja prví nesú ikonu sviatku alebo svätého, ak už predtým nebola položená na ľavú stranu tetrapodu medzi obidvoma chórmi, a kladú ju na tetrapod; všetci s postavia po bokoch tetrapodu do dvoch radov, jeden proti druhému, a hlavný slúžiaci stojí uprostred pred tetrapodom, po jeho pravej ruke je diakon.

95. Vtedy všetci spievajú Veličanie. Keď chór opakuje veličanie, kňaz, pred ktorým ide diakon s rozsvietenou sviečkou, zo štyroch strán okiadza ikonu sviatku, alebo svätého na tetrapode, svätý stôl, svätyňu, ikonostas, spolu služiacich kňazov, obidva chóry, ľud a ešte raz ikonu sviatku, ale len spredu. No ak sa zvyčajné okiadzanie koná pred evanjeliom, vtedy počas Veličajem ťa kňaz okiadza iba ikonu. Chór: Slava a znovu: Veličajem ťa. Nakoniec slúžiaci s spoluslužiaci ešte raz spievajú Veličanie.

Postavenie počas Veličania

svieconosič svieconosič
6 5
4 3
2 1
slúžiaci diakon

96. Po veličanii všetci – mladší vpredu –vracajú sa cárskymi dverami do svätyne pred prestol. Po evanjeliu všetci urobia malú poklonu, odchádzajú a odkladajú zo seba rúcha.

5. PORIADOK BOŽSKEJ LITURGIE SV. JÁNA ZLATOÚSTEHO A SV. BAZILA VEĽKÉHO
1. S jedným diakonom
97. Podľa prastarého zvyku východnej cirkvi na tom istom prestole možno slúžiť za deň len jednu sv. liturgiu. Avšak od tohto pravidla možno sa odchýliť, keď treba na osoh veriacich Božiu liturgiu opakovať. Keď je vo farnosti jedna alebo viaceré cerkvi, vtedy slávnostnejšia sv. liturgia sa koná v hlavnej svätyni, ostatné liturgie treba slúžiť radšej v iných svätyniach.

98. Eucharistický chlieb nemusí byť bezpodmienečne upečený toho istého dňa, v ktorom sa prináša presvätá obeta; raz upečený chlieb možno uchovať na niekoľko dní a používať ho pri viacerých liturgiách, ak len sa nad nim a nad čiastočkami zachovajú všetky obrady proskomídie, totiž, keď sa chlieb krája, pričom sa vyberá ahnec a čiastočky podľa predpisov. Taktiež nie je nevyhnutné používať vždy päť prosfor, ale ahnec a všetky čiastočky možno vybrať z jedného a z toho istého chleba. Zvyk používať päť prosfor možno uplatňovať, ak sa to už vžilo, pri slúžení slávnostnejších liturgií.

99. Kňaz, ktorý chce vykonať sväté tajomstvo, je povinný predovšetkým zmieriť sa so všetkými a nemať nič proti nikomu, podľa možnosti chrániť svoje srdce pred zlými myšlienkami a už v predvečer byť zdržanlivý a zachovať pôst až do času svätej služby a pripraviť sa modlitbami na prinášanie sv. obety.

100. V predpísanom čase kňaz ide do chrámu a spolu s diakonom urobí pred cárskymi dverami tri poklony smerom na východ.
Potom diakon hovorí stíšeným hlasom: Blahoslovi, vladyko. Kňaz: Blahosloven Boh naš. Diakon: Amiň. Diakon začína hovoriť: Slava tebi, Bože naš. Carju nebesnyj. Svjatyj Bože tri razy. Slava I nyni. Hospodi pomiluj tri razy. Slava. I nyni. Otče naš. Kňaz: Jako tvoje jesť carstvo. Diakon: Amiň. Potom hovoria spolu: Pomiluj nas, Hospodi, pomiluj nas. Slava, Hospodi, pomiluj nas. I nyni. Miloserdija dveri.
I pristupujú k ikone Spasiteľa, vzdajú česť malou poklonou – metániou a pobozkajúc ju, hovoria: Prečístomu obrazu tvojemu. Nato urobia poklonu pred cárskymi dverami a takým istým spôsobom vzdajú česť a pobozkajuc ikonu Bohorodičky, hovoria tropar: Miloserdija sušči istočnik.

101. Potom sa kňaz i diakon vrátia pred cárske dvere, sklonia hlavu a kňaz hovorí modlitbu: Hospodi, nizposli ruku tvoju. Po nej sa kňaz i diakon poklonia pravému i ľavému chóru a odchádzajúc do svätyne, kňaz južnými a diakon severnými dverami, hovoria: Vnidu v dom Tvoj.

102. Keď vošli do svätyne, urobia pred svätou trapézou tri malé poklony (metánia) a pobozkajú ¬– kňaz evanjelium a diakon svätú trapézu a keď je taký zvyk, obidvaja aj príručný kríž na prestole. Keď prídu na miesto, kde sa nachádzajú posvätné rúcha, každý z nich berie do rúk svoj stichár a robiac tri malé metánie smerom k východu, hovoria každý pre seba: Bože, milostiv budi mni hrišnomu.

103. Tu diakon pristupuje ku kňazovi a držiac v pravej ruke stichár s orárom a nárukávnikmi, skloní hlavu a hovorí: Blahoslovi, vladyko. Kňaz žehná a povie: Blahosloven Boh naš. Diakon: Amiň.

104. Tu diakon odchádza a na nejakom mieste vo svätyni obliekajúc sa do stichára, takto sa modlí: Vozradujetsja duša moja, bozká orár a kladie narukávnik na pravú ruku, hovorí: Desnica tvoja, a na ľavú: Ruci tvoji. Potom odchádzajú k predloženiu – k žertveníku, rozkladajú iliton, postavia diskos na ľavú stranu a čašu na pravú stranu, pripravia si taktiež kopiju, hviezdicu, prikrývky či pokrývadla a utierky používané pri prinášaní svätej obety.

105. Kňaz sa oblieka v pravej časti oltárneho priestoru takto: Vezme stichár do ľavej ruky, smerom na východ robí tri malé metánie, ako je uvedené vyššie a žehnajúc ho, hovorí: Blahoslaven Boh naš, potom si ho oblieka a hovorí: Vozradujetsja duša moja. Keď vzal epitrachil a požehnal ho, berie ho na seba so slovami: Blahosloven Boh, izlivajaj blahodať svoju. Keď vzal pás, opáše sa ním a hovorí: Blahosloven Boh, prepojasujaj mja. Keď si naťahuje nárukávniky na ruky, hovorí pri pravej ruke: Desnica tvoja a pri ľavej ruke: Ruci tvoji potom si berie nabederník, ak ho nosí, požehná ho, pobozká a zavesí si ho nad pravé koleno, hovoriac: Prepojaši meč tvoj. Potom berie a žehná felón, pobozká ho a hovorí: Svjaščenici tvoji, Hospodi.

106. Obliekať sa možno aj v sakristii.

107. Takto oblečení do posvätných rúch kňaz i diakon prístupia k predloženiu (žertveníku), kde si umývajúc ruky, hovoria: Umyju v nepovinnych.

108. Nakoniec pred žertveníkom robia tri malé metánie a hovoria: Bože, milostiv budi mni hrišnomu. Iskupil ny jesi. A diakon hovorí: Blahoslovi, vladyko. Kňaz začína: Blahosloven Boh naš. Diakon: Amiň.
Potom kňaz berie do ľavej ruky prosforu a do pravej ruky posvätnú kopiju a tri razy robí znak kríža nad pečaťou prosfory a tri razy hovorí: Vo vospominanie Hospoda i Boha a ihneď vbodne kopiju do pravej strany pečate, krája prosforu a hovorí: Jako ovča na zakolenie vedesja. A do ľavej strany: I jako ahnec neporočen. Do hornej strany pečate: Vo smireniji jeho. A do dolnej: Rod že jeho. Diakon, sa zbožne pozerá na toto tajomstvo, za každym krájaním hovorí: Hospodu pomolimsja, držiac pritom orár v pravej ruke. Potom povie: Vozmi, vladyko. A kňaz, vbodnúc posvätnú kopiju na spodku pravého boku svätého chleba, vyníma posvätný chlieb a hovorí: Jako vzemletsja od zemli život jeho. A postaviac ho naznak na posvätnom diskose po výzve diakona: Požrí, vladyko, zarezáva do neho v znaku kríža, hovoriac: Žretsja Ahnec Božij. Tu obracia chlieb na druhú stranu, ktorá má pečatný kríž. Diakon povie: Probodi, vladyko. Kňaz prebodne kopijou posvätný chlieb v hornom ľavom rohu, kde sú vytlačené písmená IC a hovorí: Jedin od vojin.

109. Diakon berie nádobky s vínom a vodou a hovorí kňazovi: Blahoslovi, vladyko. Po požehnaní vlieva víno s trochou vody do posvätnej čaše; robí to kňaz alebo diakon v súlade s pravoplatnými predpismi.

110. Tu kňaz berie do ruky druhú prosforu – ak však druhej alebo ďalších prosfor niet, dokončí predpísané liturgické úkony na jednej prosfore a hovorí: V česť i pamjať. Vyberie čiastočku, položí ju z ľavej strany posvätného chleba blízko k jeho stredu a povie: Predsta Carica.

111. Potom vezme tretiu prosforu a hovorí: Čestnych, nebesnych, vyberie prvú časticu, položí ju z pravej strany posvätného chleba, začínajúc tak prvý rad. Potom hovorí: Čestnaho slavnaho proroka, predteči a vybratú časticu kladie pod prvú. Potom znova hovorí: Svjatych slavnych a kladie tretiu časticu pod druhú, zakončujúc tak prvý rad. Potom hovorí: Iže vo svjatych otec našich a vybratú štvrtú časticu kladie vedľa prvej, začínajúc tak druhý rad. Potom znova hovorí: Svjataho apostola, pervomučenika a vybratú piatu časticu kladie pod prvú, ktorou sa začal druhý rad. Potom hovorí: Prepodobnych i bohonosnych, a tak, vyberúc šiestu časticu, položí ju pod druhú, aby zavŕšil druhý rad. Potom zas hovorí: Svjatych i čudotvorcev bezsrebrenik. A vybratú siedmu časticu kladie hore, začínajúc tak tretí rad. Potom znova povie: Svjatych i pravednych bohootec a kladie ôsmu časticu pod prvú v treťom rade. Vyberá aj deviatu časticu a hovorí: Svjataho (meno) i vsich svjatych a kladie ju na koniec tretieho radu, a tak ho uzatvára.

112. Potom berie štvrtú prosforu a hovorí: Pomjani, Vladyko čelovikoľubče, svjatijšaho, a vybratu časticu kladie pod posvätný chlieb. Potom pripomína podľa mena živých, ktorých chce, a pri každom mene berie jednu čiastočku so slovami: Pomjani, Hospodi (meno).

113. Nakoniec berie piatu prosforu, spomína biskupa, ktorý ho vysvätil a menovite zosnutých, ktorých chce, pri každom mene berie časticu a hovorí: Pomjani, Hospodi (meno). Potom hovorí: I vsich v nadeždi voskresenija a vybere časticu. Potom povie: Pomjani, Hospodi, po mnohym ščedrotam tvojim a vyberie časticu. Treba poznamenať, že tu možno dodať aj iné častice za živých a za zosnutých až do veľkého vchodu.

114. Častice na diskose pod svätým chlebom urovná tak, aby boli pohromade a aby ani jedna z nich nespadla.

115. Diakon berie kadidelnicu, naloží kadidlo a hovorí kňazovi: Blahoslovi, vladyko. A hneď znova povie: Hospodu pomolimsja. Kňaz požehná kadidlo a hovorí modlitbu kadidla: Kadidlo tebi prinosim.
Diakon: Hospodu pomolimsja. Kňaz okadí nad kadidelnicou hviezdu, postaví nad svätý chlieb a hovorí: I prišedše zvizda.
Diakon: Hospodu pomolimsja. Kňaz taktiež okadí prvé pokrývadlo, pokryje ním svätý chlieb a diskos a hovorí: Hospoď vocarisja.
Diakon: Hospodu pomolimsja. Pokryj, vladyko. Kňaz tým istým spôsobom okadí druhé pokrývadlo, pokryje ním svätú čašu a hovorí: Pokry j nebesa.
Diakon: Hospodu pomolimsja. Pokryj, vladyko. Kňaz tak isto okadí tretie pokrývadlo, tzv. aer – vozduch, pokryje ním diskos a čašu a hovorí: Pokryj nas krovom. Potom kňaz vezme kadidelnicu, okadí žertveník, skloní sa spolu s diakonom a hovorí: Blahosloven Boh naš. A diakon odpovedá: Vsehda, nyni i prisno. Kňaz odovzdá kadidelnicu diakonovi alebo hneď alebo až po modlitbe predloženia.

116. Vtedy diakon hovorí: O predloženych čestnych darich. A kňaz sa modlí modlitbu predloženia, pričom nerobí nijaký znak žehnania: Bože, Bože naš. A potom nasleduje prepustenie: Slava tebi, Christe Bože. Diakon: Slava. I nyni. Hospodi pomiluj tri razy. Blahoslovi.
Keď je nedeľa, kňaz hovorí prepustenie takto: Voskresyj iz mertvych. Ak nie je nedeľa, takto: Christos istinnyj Boh naš. Diakon: Amiň.

117. Po prepustení preskomidie kňaz predstúpi pred svätú trapézu (svätý stôl) a okiadza žertveník na spôsob kríža, potom svätý stôl zo štyroch strán, potichu hovoriac: Vo hrobi a 50. žalm, potom okiadza zaprestolnú ikonu. Nato vychádza zo svätyne severnými dvermi, príde pred cárske dvere, ukloní sa pred nimi, okiadza ikonu južnej strany ikonostasu, začínajúc od ikony Spasiteľa, potom ikony severnej strany, začínajúc od ikony Bohorodičky, a napokon pravý a ľavý chór. Veriacich okiadza alebo zo soley, alebo keď je taký zvyk, prechádza cerkvou až po vchod do cerkvi. Potom sa vráti severnými dverami do svätyne, ešte raz okadí prestol len spredu a taktiež aj služiaceho kňaza.

118. Potom odovzdá kadidelnicu cerkovníkovi a sám si stane po pravej strane kňaza. Spolu s kňazom pred svätým oltárom hovorí: Carju nebesnyj. Potom robiac tri malé poklony, hovorí: Slava vo vyšnych Bohu, dva razy, Hospodi ustni moji otverzeši, raz. Potom pobozkajú: kňaz evanjelium a diakon svätú trapézu.
Potom diakon skloní hlavu pre kňazom a držiac tromi prstami pravej ruky orár, hovorí: Vremja ježe sotvoriti Hospodevi. Kňaz ho žehná svätým krížom a hovorí: Blahosloven Boh naš a diakon: Pomolisja o mni, vladyko. Kňaz: Da ispravit Hospoď stopy tvoja. A diakon znovu: Pomjani mňa, vladyko svjatyj. Kňaz: Da pomjanet ťa Hospoď Boh. Diakon: Amiň.
Diakon urobí malú poklonu a držiac prvými tromi prstami pravej ruky orár, vychádza severnými dverami, lebo cárske dvere sú až po vchod zavreté. Postaví sa na svoje miesto pred cárske dvere, zbožne urobí tri malé poklony a potichu hovorí: Hospodi, ustni moji otverzeši. Potom pravou rukou zdvíha koniec orára a hlasno zvolá: Blahoslovi, vladyko.
119. A kňaz, stojac uprostred pred svätou trapézou a robiac nad ňou znak kríža svätým evanjeliom, hlasnejšie začína: Blahosloveno carstvo. Chór: Amiň. Diakon spieva veľkú ekténiu: Mirom Hospodu pomolimsja. A kňaz sa potichu modlí modlitbu prvej antifóny: Hospodi, Bože naš. Zvolanie: Jako podobajet tebi. Chór: Amiň.
Speváci spievajú prvú antifónu alebo prvý izobraziteľný žalm. Diakon urobí malú metániu, odchádza zo svojho miesta a postaví sa pred ikonu Spasiteľa, držiac orár tromi prstami pravej ruky.

120. Po skončení antifóny sa diakon vráti na svoje miesto, urobí malú poklonu a hovorí: Paki i paki. A kňaz sa potichu modlí modlitbu druhej antifóny: Hospodi, Bože naš, spasi ľudi tvoja. Zvolanie: Jako tvoja deržava. Chór: Amiň.
Speváci spievajú druhú antifónu alebo izobraziteľný žalm. Diakon robí to isté ako po prvej antifóne, lenže sa postaví pred ikonu bohorodičky. Po druhej antifóne chór spieva: Slava. I nyni. Jedinorodnyj Syne. Kňaz nehovorí nič a na voplotivisja nerobí poklonu.

121. Potom sa diakon znova vráti na zvyčajné miesto a spieva: Paki i paki. A kňaz sa potichu modlí modlitbu tretej antifóny: Iže obščija sija. Zvolanie: Jako blah. Chór: Amiň. Diakon sa vracia do svätyne južnými dverami. Potom sa otvárajú cárske dvere.

122. Speváci spievajú tretiu antifónu alebo, keď je nedeľa blaženstvá. Keď speváci dôjdu k Slava, kňaz i diakon, ktorí stoja pred svätou trapézou, robia tri malé poklony. Vtedy kňaz vezme sväté evanjelium a podá ho diakonovi, spúšťa felón, z pravej strany obídu obaja svätú trapézu, vyjdú severnými dverami – pred nimi idú svieconosiči – a robia malý vchod. Keď prídu k cárskym dverám, svieconosiči sa postavia na protiľahlé strany, jeden vedľa ikony Bohorodičky a druhý vedľa ikony Spasiteľa, kňaz sa postaví uprostred a diakon trochu dopredu pred ním po pravej strane; obidvaja sklonia hlavu a diakon tichým hlasom hovorí: Hospodu pomolimsja, a kňaz sa potichu modlí modlitbu vchodu: Vladyko Hospodi Bože náš.
Po skončení modlitby diakon drží tromi prstami orár, ukazuje pravou rukou na východ a tichým hlasom hovorí kňazovi: Blahoslovi, vladyko, svjatyj vchod. Kňaz žehná smerom na východ a hovorí: Blahosloven vchod. Tu diakon podá kňazovi sväté evanjelium na pobozkanie. Keď sa skončí posledný verš antifóny alebo blaženstiev, diakon sa postaví doprostred a stojac pred kňazom pozdvihuje trochu ruky a ukazuje sv. evanjelium, nahlas volá: Premudrosť prostii Potom vojde do svätyne a diakon kladie sv. evanjelium na oltár. Svieconosiči urobiac spolu poklonu pred cárskymi dverami, vrácajú sa na svoje miesto. Speváci spievajú: Prijdite, poklonimsja, keď je nedeľa aj: Voskresyj iz mértvych. Potom nasledujú zvyčajné tropary.

123. Kňaz sa potichu modlí modlitbu k Trojsvätému: Bože svjatyj. Keď speváci dôjdu k poslednému troparu, diakon skloní hlavu pred kňazom a držiac v rukách tromi prstami orár, hovorí: Blahoslovi, vladyko, vremja Trisvjataho. Kňaz ho požehná a vyhlasuje: Jako svjat jesi, Bože náš. Diakon odchádza do svätých dverí a obrátený k ľudu s pozdvihnutým koncom orára v troch prstoch pravej ruky nahlas volá: I vo viki vikov. Chór: Amiň.
Počas spevu Trojsvätého aj kňaz aj diakon ho odriekajú, robiac taktiež tri malé metánie pred svätou trapézou.

124. Potom diakon hovorí kňazovi: Poveli, vladyko. A odchádzajú k hornému sedadlu. Kňaz po ceste hovorí: Blahosloven hrjadyj. Diakon Blahoslovi, vladyko. A kňaz: Blahosloven jesi na prestoli. Požehná horné sedadlo. Treba poznamenať, že kňaz nemá vystúpovať pred horné sedadlo, ani na ňom sedieť, má sedieť z južnej strany samého horného sedadla.

125. Po skončení Trojsvätého diakon pristupuje k svätým dverám a držiac tromi prstami pravej ruky pozdvihnutý orár, volá: Voňmim! A kňaz žehná ľud a hovorí: Mir vsim! A diakon znovu: Premúdrosť, voňmim! a vracia sa späť ku kňazovi. Chór spieva prokimen – Dávidov žalm. Potom diakon: Premudrosť! A čitateľ, oblečený do stichára stoji uprostred chrámu pred soleou a číta zahlavie z Apoštola: Dijanij. A diakon znova: Voňmim! Po skončení čítania z Apoštola kňaz hovorí: Mir ti. Diakon: Premudrosť, voňmim! Chór: Alilúja so stichmi – veršami.

126. Počas spievania Alilúja diakon vezme kadidelnicu, naloží kadidlo, pristúpi ku kňazovi a hovorí: Blahoslovi vladyko, kadidlo. Keď dostal od kňaza požehnanie slovami: Blahosloven Boh, okiadza dookola svätu trapézu, celú svätyňu, kňaza, ikony svätyne, ikony ikonostasu, obidva chóry a ľud. Kňaz stojí pred svätou trapézou, potichu sa modlí modlitbu pred evanjeliom: Vozsijaj v serdcach našich. Diakon odovzdá kadidelnicu, pristúpi ku kňazovi, skloní pred ním hlavu a držiac v prstoch orár ukazuje na sväty evanjeliár na nahlas volá: Blahoslovi, vladyko, blahosloviteľa svjataho Apostola. Kňaz ho žehná a vyhlasuje: Boh molitvami a odovzdá mu sväty evanjeliár. Diakon odpovedá: Amiň. A pokloniac sa posvätému evanjeliu, berie ho a vychádza svätými dverami – a stane si na ambón alebo neďaleko od svätých dverí na označenom mieste a tam kladie svätý evanjeliár na analoj a číta ho obrátený k ľudu.
Kňaz stojí pred prestolom a pozerajúc na západ, volá: Premudrosť, prosti, uslyšim svjataho jevanhelija. Potom žehná: Mir vsim. Chór: I duchovi tvojemu. Diakon: Ot (meno) svjatáho jevanhelija čtenije. Chór: Slava tebi, Hospodi, slava tebi. Kňaz: Voňmim.
Po prečítaní svätého evanjelia kňaz hovorí diakonovi: Mir ti, blahovistvujuščemu. Chór: Slava tebi, Hospodi, slava tebi. Diakon prichádza až k cárskym dverám a odovzdá kňazovi zavretý evanjeliár. Kňaz pobozká svätý evanjeliár a postaví ho naprostred prestola pred kivot (bohostánok) prípadne ho položí na pravú stranu svätej trapézy. A cárske dvere sa znova zatvárajú.

127. Diakon sa postaví na zvyčajné miesto a začína: Rcem vsi. Kňaz sa modlí tichú modlitbu: Hospodi, Bože náš. Zvolanie: Jako milostiv. Chór: Amiň. Potom diakon: Pomolitesja, ohlašenniji. Kňaz sa potichu modlí za katechumenov: Hospodi Bože náš. Zvolanie: Da i tiji s nami. Chór: Amiň. A kňaz rozprestiera iliton. Diakon vyhlasuje: Jelici ohlašenniji izidite, ohlašenniji izidite: Jelici ohlašenniji, izidite: Da nikto od ohlašennych, jelici virniji.

128. Kňaz sa potichu modlí prvú modlitbu veriacich: Blahodarim ťa.
Diakon: Zastupi, spasi, pomiluj. Chór: Hospodi, pomiluj.
Diakon: Premúdrosť! Zvolanie: Jako podobajet tebi. Chór: Amiň.
Diakon: Paki i paki. Kňaz sa potichu modlí druhú modlitbu veriacich: Paki i mnohaždi.
Diakon: Zastupi, spasi, pomiluj. Chór: Hospodi, pomiluj. Diakon: Premúdrosť! a vojde do svätyne južnými dverami.
Kňaz, neobracajúc sa k ľudu, vyhlasuje: Jako da pod deržavoju tvojeju. Chór: Amiň.
I otvárajú sa cárske dvere.

129. Počas spevu Cherubínskej piesne diakon berie kadidelnicu, naloží do nej kadidlo, pristúpi ku kňazovi a hovorí: Blahoslovi, vladyko, kadidlo, prijme požehnanie: Blahosloven Boh a modlí sa 50. žalm a okiadza dookola prestol, zaprestolnú ikonu, žertveník, ikony ikonostasu, obidva chóry a ľud. Nakoniec sa južnými dverami vráti k prestolu a okadí kňaza. A kňaz pozdvihne ruky hore a potichu sa modlí modlitbu: Niktože dostojin.
Po okiadzaní si diakon stane z pravej strany kňaza a drží kadidelnicu prsteníkom ľavej ruky. A kňaz spolu s diakonom pozdvihnú ruky hore a hovoria Cherubínsku pieseň tri razy a zakaždým urobia malú poklonu.
Potom, kde je taký zvyk, kňaz i diakon bozkajú svätú trapézu, a ak chcú aj príručný kríž, nato idú priamo, diakon vpredu, k proskomídijnému stolu – žertveníku, tam kňaz preberie kadidelnicu, okiadza krížom sväté dary a potichu sa modlí: Bože, milostiv budi mni hrišnomu, odovzdá kadidelnicu diakonovi, ktorý ju drží jedným prstom pravej ruky. Potom hovorí kňazovi: Vozmi, vladyko. A kňaz berie veľké pokrývadlo nazývané aer, vozduch, kladie ho na ľavé plece diakona so slovami: Vozdvižite ruky vaša.
Nato kňaz berie svätý diskos pokrytý malým pokrývadlom, opatrne a zbožne ho stavia na hlavu diakona a diakon, držiac koniec orára v ľavej ruke, drží diskos obidvoma rukami na hlave. Kňaz však berie do rúk čašu prikrytú malým pokrývadlom a drží ju pred sebou; tak obidvaja vychádzajú severnými dverami a pred nimi idú svieconosiči. Svieconosiči prídu až k cárskym dverám a postavia sa po obidvoch stranách.
Keď diakon vychádza, volá: Vsich vas a vchádza cárskymi dverami do svätyne, kde po pravej strane očakáva kňaza. Po diakonovi kňaz vyhlasuje: Svjatijšaho, vselenskaho a pred cárskymi dverami vyhlasuje: Vsich vas a obracia sa k ľudu, nakoniec vchádza do svätyne. Chór: Amiň a spieva: Jako da Carja vsich podimen.

130. Kňaz vstupuje cárskymi dverami k prestolu, dá svätú čašu na prestol, taktiež berie sväty diskos od diakona a dá ho na prestol z ľavej strany od čaše. Potom sníme malé pokrývadlá z diskosu a čaše a kladie ich na prestol. Veľkým pokrývadlom nazvaným aer, vozduch, ktoré sníme z diakonovho pleca, okadí ho nad kadidelnicou, pokrýva sväté dary a hovorí: Blahoobraznyj Josif. Potom vezme kadidelnicu z rúk diakona, okadí sväté dary v podobe kríža a so slovami: Ublaži, Hospodi. Počas tejto modlitby sa zatvárajú cárske dvere a svieconosiči, ktorí spolu urobili poklonu pred cárskymi dverami, odchádzajú na svoje miesta.

131. Keď kňaz odovzdá kadidelnicu, spúšťa felón a nakloniac hlavu, hovorí diakonovi: Pomjani mja, brate i soslužiteľu. A diakon mu odpovedá: Da pomjanet Hospoď Boh svjaščenstvo tvoje. Kňaz na to: Pomolisja o mni soslužiteľu moj. Diakon, skloniac hlavu, s orárom v troch prstoch ruky, hovorí kňazovi: Duch Svjatyj najdet na ťa. Kňaz: Tojže Duch. Vtedy diakon hovorí kňazovi: Pomjani mňa, vladyko svjatyj. Kňaz: Da pomjanet ťa Hospoď Boh. Diakon: Amiň.

132. Diakon sa ukloní pred kňazom, vychádza severnými dverami a postaví sa na zvyčajnom mieste pred ikonostasom a spieva: Ispolnim. Kňaz potichu číta modlitbu obetovania po postavení Božích darov na svätú trapézu: Hospodi, Bože vsederžiteľu. Zvolanie: ščedrotami. Chór: Amiň. Kňaz sa obracia k ľudu a žehná: Mir vsim. Chór: I duchovi tvojemu. Diakon: Vozľubim druh druha.
Kňaz robí tri malé poklony a potichu tri razy hovorí: Vozľubľu ťa Hospodi a pobozká sväté dary tak, ako sú zakryté, najprv svätý diskos, potom čašu a nakoniec okraj prestola pred sebou. Diakon však robí tri malé metánie na svojom mieste a bozká svoj orár tam, kde je na ňom zobrazený kríž, a tak vyhlasuje: Dveri, dveri.
Kňaz zdvihne veľké pokrývadlo vozduch a drží ho nad svätými darmi a spolu s ľudom recituje symbol viery: Viruju vo jedinaho Boha, nerobí však nijakú poklonu pri slovách “i voplotivšahosja”, potom pobozká vozduch a odloží ho na zvyčajné miesto na prestole.

133. Diakon: Stanim dobri. Chór: Milosť mira. Diakon urobí malú metániu a vchádza južnými dverami do svätyne, postaví sa po pravom boku kňaza a ak treba, berie ripidu, ovievadlo, a zbožne ňou pohybuje nad svätými darmi. Keď nieto ovievadla, robí to malou zloženou prikrývkou. Kňaz pri slovách Blahodať Hospoda žehná ľud. Chór: I so duchom tvojim. Kňaz sa obracia na východ, pozdvihuje ruky a volá: Hori imijim serdca! Chór: Imami ku Hospodu. Potom kňaz zloží ruky na hruď, nachýli sa nad svätou trapézou a hovorí: Blahodarim Hospoda. Chór: Dostojno i pravedno jesť. Kňaz potichu odrieka modlitbu: Dostojno i pravedno ťa piti. Zvolanie: Pobídnuju pisň. Tu diakon z ľavej strany pristúpi, vezme do pravej ruky svätú hviezdicu, udrie ňou do svätého diskosu hore, dole, z ľavej i z pravej strany a takto nad ním robí znak svätého kríža, potom ju pobozká a odloží ju na svätý prestol. V čase, keď chór spieva: Svjat, svjat, svjat, kňaz nerobí na sebe znak sv. kríža hviezdicou.

134. Potom diakon prechádza na pravú stranu od kňaza a keď treba, berie do rúk ripidu alebo malé pokrývadlo a mlčky, veľmi pozorne a úctivo máva ním nad svätými darmi.
Kňaz sa potichu modlí modlitbu: So simi i my blažennými silami, Vladyko čelovikoľubče. Pri slovách: Prijem chlib vo svjatyja svoja i prečistyja i neporočnyja ruky, blahodariv i blahosloviv, neberie do rúk svätý diskos a nedvíha ho, ale ho len raz požehná.
Potom nachýli hlavu a ukazuje rukou na svätý diskos – diakon robí to isté s orárom, nahlas vyslovuje: Prijmite, jadite. Chór: Amiň. A kňaz spolu s diakonom robia hlbokú poklonu a označia sa znakom svätého kríža. Kňaz hovorí potichu: Podobni i čašu a znova raz žehná. Potom skloní hlavu a ukazuje rukou na svätú čašu – a diakon robí to isté s orárom – a nahlas hovorí: Pijte ot neja vsi. Chór: Amiň. A kňaz spolu s diakonom znovu robia hlbokú poklonu a označia sa znakom svätého kríža.

135. Kňaz potichu hovorí modlitbu: Pominajušče ubo, diakon prekladá krížom ruky, drží v pravej ruke svätý diskos a v ľavej ruke svätú čašu, a tak ich trochu pozdvihuje hore, robiac znak kríža nad ilitonom, pričom kňaz vyhlasuje: Tvoja ot tvojich. Chór: Tebe pojem, tebe blahoslovim. A kňaz s diakonom znova robia malú poklonu. Potom kňaz potichu odrieka modlitbu: Ješče prinosim ti slovesnuju siju.
Diakon odkladá ripidu alebo pokrývku, pristupuje ku kňazovi a obidvaja spolu robia tri malé poklony pred svätou trapézou. Potom diakon nachýli hlavu a ukazuje orárom na svätý chlieb a hovorí tichým hlasom: Blahoslovi, vladyko, svjatyj chlib. A kňaz sa skloní a žehná svätý chlieb slovami: I sotvori ubo chlib. Diakon: Amiň. A diakon znova ukazuje orárom na svätú čašu a potichu hovorí: Blahoslovi, vladyko, svjatuju čašu. Kňaz ju žehná slovami: A ježe v čaši sej. Diakon: Amiň. A diakon ešte raz ukazuje orárom na diskos i čašu spolu a hovorí: Blahoslovi, vladyko, oboja. A kňaz žehná jedno i druhé slovami: Preloživ Duchom svojim Svjatym. Diakon: Amiň, amiň, amiň. Diakon skloniac hlavu pred kňazom, vracia sa na predchadzajúce miesto, vezme ripidu a ovieva ňou sväté dary.

136. Kňaz sa však potichu modlí modlitbu: Jakože byti pričaščajuščimsja. Vezme kadidelnicu a hovorí: Izrjadno o presvjatij prečistij, preblahoslovenij. A trikrát okiadza dary spredu svätej trapézy. Potom pokryje svätú čašu malým pokrývadlom alebo lentionom. Chór spieva: Dostojno jesť alebo namiesto Dostojno irmos príslušného sviatku.
Počas spevu diakon okiadza svätú trapézu dookola a pripomína m/tvych, ktorých chce. Kňaz sa však potichu modlí: O svjatim Joanni, proroci, predteči. Aj on spomína m/tvych, ktorých chce podľa mena: I upokoj ich.
Po Dostojno jesť kňaz vyhlasuje: V pervych pomjani, Hospodi. Diakon pripomína živých. Chór: I vsich i vsja. Kňaz sa ticho modlí: Pomjani, Hospodi, hrad sej, v nemže živem, spomína podľa mena živých, ktorých chce. Zvolanie: I dážd nám. Chór: Amiň. Kňaz sa obracia na západ, ale neodstupuje od stredu prestola a žehná slovami: I da budut. Chór: I so duchom tvojim.

137. Diakon si vezme dovolenie od kňaza, urobí malú poklonu, obíde svätú trapézu a vyjde severnými dverami, postaví sa na svoje zvyčajné miesto a hovorí: Vsja svjatyja pomjanuvše. Kňaz sa modlí tichú modlitbu: Tebi predlahajem život náš ves. Zvolanie: I spodobi nás, Vladyko. Pri speve Pánovej modlitby kňaz pozdvihuje ruky a potom vyhlasuje: Jako tvoje jest carstvo. Chór: Amiň.
Kňaz sa obracia na západ, avšak neodstupuje od stredu svätej trapézy, a žehná slovami: Mir vsim. Chór: I duchovi tvojemu. Diakon: Hlavy vaša Hospodevi priklonite. Chór: Tebi, Hospodi. Kňaz sa ticho modlí: Blahodarim ťa. Zvolanie: Blahodatiju i sčedrotami. Chór: Amiň. A tu sa kňaz hneď modlí tichu modlitbu: Voňmim, Hospodi. Diakon sa postaví pred cárske dvere, opáše sa orárom nakríž, keď to urobil už pri otčenáši.
Potom kňaz a taktiež diakon, každý na svojom mieste, robia tri malé poklony, potichu hovoriac: Bože, milostiv budi mni hrišnomu. A kňaz odkrýva čašu. Keď diakon zbadá, že kňaz naťahuje ruku, aby vzal svätý chlieb, nahlas zvolá: Voňmim! A kňaz, trochu pozdvihne svätý chlieb a vyhlasuje: Svjataja svjatym. Chór: Jedin svjat, jedin Hospoď a spieva pričasten.

138. Diakon robí malú poklonu a južnými dverami vchádza do svätyne, postaví sa po pravom boku kňaza, urobí ešte raz malú poklonu a hovorí: Razdrobi, vladyko, svjatyj chlib. A kňaz láme svätý chlieb, robí to pozorne a zbožne, na štyri časti takto: Najsamprv ho rozdelí na dve časti, pričom časť, ktorú drží v pravej ruke, totiž tú, čo má nápis XC a KA, kladie na diskos, potom láme naprieč medzi literami IC a NI tú časť, ktorú drží v ľavej ruke, a kladie čiastku IC na hornú stranu. Potom vezme do rúk druhú polovicu, láme ju uprostred medzi literami XC a KA a čiastku XC kladie na spodnú stranu, utvoriac takto znak kríža na diskose. Medzitým hovorí: Razdrobľajetsja i razdiľjajetsja.
A diakon, ukazujúc orárom na svätú čašu, hovorí: Ispolni, vladyko, svjatyj, potir.
Kňaz berie do rúk vrchnú čiastku, ktorá má znak IC, robí ňou nad čašou znak kríža a hovorí: Ispolnenije Svjataho Ducha. A tak ju spustí do svätej čaše. Diakon: Amiň.
Tu si kňaz utiera prsty nad svätým diskosom.
139. Keď sa zas koná obrad teploty, diakon podá kňazovi horúcu vodu a hovorí: Blahoslovi, vladyko, teplotu. A kňaz ju požehná a hovorí: Blahoslovena teplota svjatych tvojich. Diakon z kríža vlieva trochu vody so čaše a hovorí: Teplota viry, odloží nádobu s teplotou a stane si trocha obďaleč.

140.Diakon obíde prestol, a keď treba, umyje si dlaň pravej ruky, a potom na slová kňaza: Diakone pristupi, priblíži sa k nemu z ľavej strany, pokloní sa mu a prosí o odpustenie.
Kňaz láme čiastku svätého chleba XC a čiastočku z nej podá diakonovi. Diakon pobozká jeho ruku, vezme svätý chlieb na dlaň pravej ruky, položenej krížom cez ľavú a hovorí: Prepodažď mi, vladyko, a kňaz hovorí: /meno/ svjaščennodiakonu prepodajetsja.
A diakon odchádza za prestol, schýli hlavu a modlí sa tak ako kňaz slovami: Viruju, Hospodi, i ispoviduju. Taktiež aj kňaz urobí malú poklonu a dvoma prvými prstami pravej ruky berie druhú časť častice XC a hovorí: Čestnoje i presvjatoje a skloniac hlavu, modlí sa slovami: Viruju, Hospodi, i ispoviduju. A tak s bázňou a úctou požijú sv. chlieb zo svojich dlaní, najprv kňaz a potom diakon.

141. Nato kňaz, skloniac sa, berie do pravej ruky čašu a do ľavej malú utierku, ktorú drží pod bradou a prijímajúc z čaše najsvätejšiu krv, hovorí: Čestnyja i svatyja krove Hospoda i Boha. Potom malou utierkou, lentionom, utierajúc si ústa a tiež okraj svätej čaše, hovorí: Se prikosnusja ustnam mojim.
Nato diakona vyzve slovami: Diakone, pristupi. Diakon pristúpi a urobí malú poklonu so slovami: Se prichoždu. Nato: Prepodažd mi, vladyko.
Kňaz berie pravou rukou do utierky čašu a ľavou rukou si pridržiava podstavec čaše. A tak podá svätú čašu diakonovi, ktorý si obidvoma rukami pridržiava pod bradou koniec utierky, pričom kňaz hovorí: Pričaščajetsja rab Božij, diakon /meno/. Po prijímaní diakona kňaz hovorí: Se prikosnusja ustnam tvojim. Diakon pozdvihne svätý diskos nad čašu a pozorne ho utiera špongiou, ak je zvyk ju používať, aby ani odrobinka neostala na diskose. Keď niet veriacich na sv. prijímanie, pokryje svätú čašu utierkou a malou prikrývkou, na svätý diskos položí zloženú hviezdicu a zloženú prikrývku. A otvoria sa cárske dvere.

142. Diakon robí malú poklonu, s úctou berie od kňaza čašu a pristupuje k cárskym dverám, pozdvihuje svätú čašu, ukazuje ju ľuďom a hovorí: So strachom Božijim i viroju pristupite. Chór: Blahosloven hrjadyj.
Kňaz ide za diakonom, berie od neho svätú čašu a z cárskych dverí ňou žehná ľud: Spasi, Bože, a obidvaja sa vrátia k svätému prestolu.
Keď sú veriaci na sv. prijímanie, diakon vloží do čaše lyžičku, pokryje čašu utierkou alebo prikrývkou určenou na ňu, prípadne jedným aj druhým, urobí malú poklonu, vezme ju úctivo od kňaza, pristúpi do cárskych dverí a pozdvihnúc svätú čašu ukazuje ju ľudu so slovami: So strachom Božijim i viroju pristupite. Chór: Blahosloven hrjadyj. Zároveň diakon berie z prestola diskos. Po skončení modlitby kňaz odkrýva svätú čašu, prikrývku i utierku drží ľavou rukou a lyžičkou dáva prijímať so slovami: Čestnaho i presvjataho. Diakon podkladá diskos pod bradu prijímajúceho. Po prijímaní kňaz prikrýva čašu utierkou alebo pokrývadlom, prípadne jedným i druhým, lyžičku nechá v čaši a žehná ňou ľud: Spasi, Bože, a obidvaja sa vracajú k sv. trapéze.
Možno postupovať aj takto: Diakon prikryje svätú čašu utierkou alebo jej prikrývkou, urobí malú poklonu, nábožne vezme čašu od kňaza a pristúpi k svätým dverám, pozdvihne čašu, ukazuje ju ľudu a hovorí: So strachom Božijim i viroju pristupite. Chór: Blahosloven hrjadyj. Diakon sa vráti k sv. stolu, na ktorý postaví čašu a sníma z nej pokrývku. Kňaz berie do rúk sv. čašu s lyžičkou a utierkou, diakon vezme diskos, a tak vychádzajú zo svätyne: Pristupujú tí, čo chcú prijímať. Po modlitbe: Viruju, Hospodi, ktorú sa modlí kňaz, veriaci so všetkou pokorou a bázňou so skríženými rukami na hrudi robia malú poklonu a jeden za druhým pristupujú na sv. prijímanie, prípadne prijímajú aj iným spôsobom podľa miestneho zvyku. Kňaz, ktorý podáva sv. prijímanie, hovorí každému prijímajúcemu: Čestnaho i presvjataho.
Po skončení sv. prijímania veriacich kňaz necháva lyžičku v čaši a prikryje čašu utierkou, potom sa s diakonom vráti do svätyne, postaví sväté dary na svätú trapézu, diakon pokryje čašu jej prikrývkou. Kňaz ešte raz berie svätú čašu do rúk a z cárskych dverí ňou žehná ľud, vyhlasujúc: Spasi, Bože, ľudi tvoja. Chór: Vidichom svit istinnyj a obidvaja sa vracajú k sv. trapéze.

143. Kňaz postaví čašu na prestol a tri razy ju okadí, potichu hovoriac: Voznesisja na nebesa, Bože. Potom odovzdá kadidelnicu diakonovi, vezme svätý diskos a postaví ho diakonovi na hlavu. A diakon, s úctou držiac svätý diskos spredu a pozerajúc sa smerom k svätým dverám, nehovorí nič, ale ide priamo cez priestor medzi svätou trapézou a cárskymi dverami k žertveníku a naň postaví svätý diskos. Potom na mieste očakáva kňaza. A kňaz, urobiac malú poklonu a vezmúc svätú čašu, obráti sa k cárskym dverám, pozerá na ľud a potichu hovorí: Blahosloven Boh náš, načo vyhlási: Vsehda, nyni i prisno. Chór: Amiň. Da ispolňatsja usta naša. A kňaz odchádza k proskomídijnému stolu, nato diakon okiadza sväté dary a kňaza: Kňaz zloží sväté dary, urobí malú poklonu a vráti sa k svätej trapéze.

144. Diakon rozviaže orár, ako to vyžaduje zvyk, vychádza severnými dverami, stane si na zvyčajné miesto a hovorí: Prosti, prijemše božestvennych. Kňaz sa potichu modlí modlitbu vďaky: Blahodarim ťa, Vladyko, a nad zloženým ilitonom urobí znak kríža so svätým evanjeliárom a položí ho na iliton – zvolanie: Jako ty jesi osvjaščenije naše. Chór: Amiň.
Kňaz schádza smerom k svätým dverám a hovorí: S mirom izijdem. Chór: O imeni Hospodni. Diakon: Hospodu pomolimsja. Chór: Hospodi, pomiluj. Kňaz cez cárske dvere vchádza do chrámu medzi veriacich, zastane medzi dvoma chórmi a hlasno sa modlí zaambónovú modlitbu: Blahoslovľajaj blahoslovjaščija ťa, Hospodi. Chór: Amiň. A potom: Budi imja Hospodne blahosloveno a podľa zvyku aj 33. žalm: Blahoslovľu Hospoda.
Počas zaambónovej modlitby diakon stojí po pravej strane kňaza a ukazuje svojím orárom na ikonu Spasiteľa, po skončení modlitby kňaz vchádza do cárskych dverí a ihneď sa odoberie k proskomídijnému stolu a hovorí modlitbu na použitie sv. darov: Ispolnenije zakona. Diakon vchádza severnými dverami a s bázňou a všetkou úctou požije sväté dary. Kňaz podľa zvyku vyjde cárskymi dverami a rozdáva ľuďom antidor, ak ho nerozdáva po prepustení.

145. Po skončení žalmu a rozdaní antidoru sa kňaz postaví doprostred svätých dverí a žehná ľud so slovami: Blahoslovenije Hospodne na vas. Chór: Amiň. Kňaz obrátený na východ hovorí: Slava tebi, Christe Bože. Chór: Slava … I nyni … Hospodi, pomiluj /3x/. Blahoslovi. A kňaz sa znova obráti k ľudu a hovorí: Christos istinyj Boh náš. Chór: Amiň. Pri slávnostnejších a mimoriadnych bohoslužbách kňaz obrátený k ľudu nahlas vyhlasuje mnoholetie, ako to vyžaduje zvyk. Potom kňaz vchádza do svätyne a cárske dvere sa zatvárajú.
Napokon kňaz i diakon vo svätyni alebo v sakristii odkladajú posvätné rúcha a modlia sa: Nyni otpuščaješi a umývajú si ruky na zvyčajnom mieste. Po malom prepustení za všetko ďakujú Bohu, pobozkajú svätú trapézu a odchádzajú.

146. V seminároch, študijných domoch a na iných miestach, kde je mnoho kňazov, kňaz, ktorý diakonuje, vykonáva plne diakonskú službu, a tak prijíma aj sv. prijímanie pri tej liturgii, pri ktorej diakonuje, z rúk kňaza, a to, čo ostane po rozdávaní sv. prijímania, požije.

2. S dvomi diakonmi
147. Na slávnostnejšie sviatky prisluhujú kňazovi alebo spoluslúžiacim kňazom dvaja diakoni.

148. V príslušnom čase kňaz vchádza do chrámu spolu s obidvoma diakonmi, pred cárskymi dvermi urobí tri razy malú poklonu smerom na východ. Potom robia všetko tak, ako pri liturgii s pomocou jedného diakona a kňazovi odpovedajú dvaja diakoni. Po modlitbe: Hospodi, nisposli ruku tvoju kňaz a s ním aj diakoni sa uklonia pravému i ľavému chóru a odchádzajú do svätyne, – kňaz a prvý diakon južnými dverami, druhý diakon severnými dverami a hovoria pritom: Vnidu v dom tvoj. Keď vstúpia do oltárneho priestoru, urobia tri malé poklony pred svätou trapézou a bozkajú – kňaz sv. evanjelium a diakoni svätú trapézu a všetci, kde je taký zvyk, príručný kríž, ktorý leží na prestole. Keď sa oblečú do posvätných rúch, diakoni si umyjú ruky a pripravujú všetko na proskomídiu, len prvý diakon hovorí: Blahoslovi, vladyko a všetko ostatné, načo sa koná proskomídia podľa obyčaje.

149. Po prepustení proskomídie diakoni okiadzajú žertveník s tromi rozmachmi a potom prichádzajú spolu s kňazom pred sv. trapézu, hovoria potichu: Vo hrobi ploťski a ďalšie modlitby, spolu okiadzajú prestol spredu, potom prvý diakon z pravej strany svätého prestola a druhý diakon z ľavej a potom obidvaja znova spolu od východnej strany, nato okiadzajú zaprestolnú ikonu a iné ikony vo svätyni, ďalej prvý diakon okiadza kríž a druhý diakon ikonu Bohorodičky, ktoré sa nachádzajú za prestolom. Potom vychádzajú zo svätyne, prvý diakon južnými dverami a druhý diakon severnými, prídu pred cárske dvere a okiadzajú ikony ikonostasu, prvý diakon pravý chór a druhý diakon ľavý. Veriacich okiadza jeden z pravej strany a druhý z ľavej, buď zo soley, alebo, ak je taký zvyk, v samom chráme, prechádzajúc ním až po vchod do chrámu, napokon vchádzajú do svätyne, prvý diakon južnými dverami a druhý severnými, ešte raz okiadzajú prestol spredu tromi rozmachmi kadidelnice a taktiež aj kňaza.

150. Keď odovzdajú kadidelnice cerkovníkovi, obidvaja pristupujú ku kňazovi a robia všetko tak ako na liturgii s pomocou jedného diakona. Vychádzajú takto: prvý diakon južnými, a druhý diakon severnými dverami, postavia sa na svoje miesta pred cárskymi dverami, urobia tri malé poklony, potichu hovoriac tri razy: Hospodi, ustni moji otverzeši. Potom prvý diakon začína: Blahoslovi, vladyko.

151. Prvý diakon spieva veľkú ekténiu. Keď chór spieva prvú antifónu alebo izobraziteľný žalm, urobí malú poklonu, odstúpi zo svojho miesta a postaví sa pred ikonu Spasiteľa, držiac pritom orár tromi prstami pravej ruky, ako to vyžaduje zvyk. Po skončení antifóny druhý diakon pristúpi a postaví sa na zvyčajnom mieste a spieva: Paki i paki. Keď chór spieva druhú antifónu alebo izobraziteľný žalm, vtedy taktiež on, ako pri prvej antifóne prvý diakon, postaví sa pred ikonu Bohorodičky.
Po druhej antifóne chór spieva: Slava. I nyni. Jedinorodnyj Syne a kňaz pritom nehovorí potichu nič a ani on, ani diakon nerobia poklonu pri slovách “voplotitisja”.
Potom prvý diakon sa vracia na vlastné miesto a začína: Paki i paki. Po skončení ekténie odchádzajú obidvaja do svätyne, prvý diakon južnými dverami a druhý severnými, a postavia sa z pravej i ľavej strany kňaza.

152. Keď speváci, ktorí spievajú tretiu antifónu alebo blaženstvá, prídu k Sláva alebo k posledným veršom blaženstiev, kňaz a diakoni robia tri malé poklony. Tu kňaz odovzdá sv. evanjeliár prvému diakonovi a sám spustí felón, on i prvý diakon obchádzajú sv. trapézu z pravej strany, kým druhý diakon berie kadidelnicu. Všetci vychádzajú severnými dverami a pred nimi idú svieconosiči, najprv ide druhý diakon a okiadza, potom prvý diakon, ktorý nesie evanjeliár, a nakoniec ide kňaz. Keď prídu pred cárske dvere, svieconosiči sa postavia na protiľahlé strany, jeden pri ikone Bohorodičky a druhý pri ikone Spasiteľa. Prvý diakon po pravej strane a druhý po ľavej strane. Kňaz stojí uprostred za nimi.

Pri malom vchode
svieconosič svieconosič
6 5
4 3
2 1
2. diakon 1. diakon
kňaz

Prvý diakon hovorí: Hospodu pomolimsja a kňaz sa potichu modlí modlitbu vchodu. Po skončení modlitby prvý diakon, ukazujúc pravou rukou na východ, hovorí kňazovi: Blahoslovi, vladyko, svjatyj vchod. Kňaz žehná a prvý diakon podáva kňazovi sv. evanjeliár na pobozkanie. Po skončení posledného verša antifóny alebo blaženstiev druhý diakon postúpi doprostred a prvý diakon sa postaví za ním a zvolá: Premúdrosť, prosti! Potom všetci vchádzajú do svätyne – kňazišťa, druhý diakon odovzdá kadidelnicu. Prvý diakon položí sv. evanjeliár na prestol.

153. Keď speváci dôjdu k poslednému troparu, prvý diakon hovorí: Blahoslovi, vladyko, vremja Trisvjataho. A kňaz: Jako svjat jesi. Prvý diakon hovorí: I vo viki vikov. Počas spevu Trojsvätý hovoria ho kňaz a diakoni. Potom sa kňaz s diakonmi odoberie sa k hornému sedadlu a hovorí: Blahosloven, hrjadyj. Prvý diakon: Blahoslovi, vladyko.

154. Po skončení piesne Trojsvätý idú diakoni k cárskym dverám a prvý diakon volá: Voňmim! Kňaz: Mir vsim. A druhý diakon: Premúdrosť, voňmim! Po prokimene prvý diakon: Premúdrosť! A keď čtec prečíta záhlavie z Apošťola, druhý diakon zvolá: Voňmim! Pri konci čítania z Apoštola sa diakoni s kňazom vracajú pred sv. prestol. Po skončení apoštola hovorí kňaz: Mir ti. Prvý diakon: Premúdrosť, voňmim !

155. Počas spevu Alilúja diakoni vezmú kadidelnicu, naložia kadidlo, pristúpia ku kňazovi a povedia: Blahoslovi, vladyko, kadilo. Keď dostanú požehnanie, okiadzajú sv. prestol najprv spredu, potom prvý diakon pravú stranu a druhý diakon ľavú a potom znova obidvaja spolu východnú stranu, potom zaprestolnú ikonu, ako aj iné ikony vo svätyni, druhý diakon aj žertveník a obidvaja spolu všetko ostatné, ako to vyžaduje obyčaj.
Nakoniec diakoni odložia kadidelnice na ich miesta, pristúpia ku kňazovi a prvý diakon nahlas volá: Blahoslovi, vladyko, blahovistiteľa svjataho Apostola. Kňaz: Boh, molitvami a podáva mu sv. evanjeliár. A prvý diakon vychádza s evanjeliárom cez cárske dvere a stane si na ambón alebo neďaleko pred cárske dvere na vyznačenom mieste a tam položí sv. evanjeliár na analoj, kde ho bude čítať tvárou k ľudu. Druhý diakon vyhlasuje zo svätyne: Premúdrosť, prosti, uslyšim svjataho jevanhelija. Kňaz: Mir vsim. Prvý diakon: Ot /meno/ svjataho jevanhelija čtenije. Druhý diakon: Voňmim! Po prečítaní evanjelia kňaz hovorí prvému diakonovi: Mir ti blahovistvujuščemu. A prvý diakon pristúpi až do cárskych dverí a odovzdá zatvorený sv. evanjeliár kňazovi. A cárske dvere sa zatvoria.

156. Potom diakoni vychádzajú svojimi dverami a postavia sa na náležité miesto a prvý diakon začína: Rcem vsi. Potom druhý diakon: Pomolitesja, ohlašenniji. Prvý diakon: Jelici ohlašenniji, izidite. Druhý diakon: Ohlašenniji izidite. A znova prvý diakon: Jelici ohlašenniji, izidite. Da nikto ot ohlašennych, jelici virniji. Chór: Hospodi, pomiluj. Prvý diakon: Zastupi, spasi, pomiluj. Premúdrosť! Druhý diakon: Paki i paki. Zastupi, spasi, pomiluj. Premúdrosť! Potom obaja vchádzajú do svätyne. A otvárajú sa cárske dvere.

157. V čase, keď sa spieva Cherubínska pieseň, diakoni vezmú kadidelnice, naložia kadidlo, požiadajú kňaza o požehnanie a modlia sa 50. žalm, pričom okiadzajú prestol, svätyňu a všetko ostatné, ako sme uviedli vyššie (pozri čl. 149). Po okiadzaní sa diakoni postavia po bokoch kňaza, držia kadidelnice na prstenníkoch ľavej ruky a spolu s kňazom pozdvihnú ruky hore a všetci spolu tri razy hovoria Cherubínsku pieseň a zakaždým robia malú poklonu.
Potom, keď to vyžaduje zvyk, kňaz pobozká svatú trapézu a príručný kríž a diakoni okraj svätej trapézy a idú priamo spredu k žertveníku, tam kňaz vezme kadidelnicu od prvého diakona a okiadza sväté dary. Prvý diakon hovorí kňazovi: Vozmi, vladyko a kňaz sníma veľkú prikrývku a dá ju druhému diakonovi, ktorý drží na prstenníku pravej ruky kadidelnicu a hovorí: Vozdvižite ruky vaša. Potom kňaz berie svätý diskos a stavia ho prvému diakonovi na hlavu, ten drží diskos obidvoma rukami trochu vpredu, držiac zároveň v ľavej ruke koniec orára, kňaz sám vezme čašu. Vtedy všetci, sprevádzaní svieconosičmi, vychádzajú severnými dverami, druhý diakon, ktorý vychádza prvý, vyhlasuje: Vsich vas a po ňom to isté hovorí aj prvý diakon, kňaz však vyhlasuje: Svjatijšaho, vselenskaho.
Diakoni podídu trochu cez cárske dvere do svätyne a postavia sa na protiľahlých stranách, druhý diakon zľava a prvý diakon sprava. Po slovách: Vsich vas vchádza do svätyne kňaz, postúpi dopredu s diakonmi, postaví svätú. čašu na prestol, vtedy berie od prvého diakona svätý diskos a stavia ho na prestole po ľavej strane čaše. Od druhého diakona vezme veľkú prikrývku, okiadza ju nad kadidelnicou, pokryje ňou sväté dary a napokon z rúk druhého diakona berie kadidelnicu a okiadza ňou sväté dary.
Zatiaľ, čo sa toto robí, cárske dvere sa zatvárajú a vykoná sa dialóg medzi kňazom a obidvoma diakonmi. Diakoni vzdajú poklonu kňazovi, vychádzajú svojimi dverami a postavia sa na zvyčajné miesto, prvý diakon spieva: Ispolnim.

158. Druhý diakon: Vozľubim druh druha. Diakoni a s nimi zároveň i kňaz, robia tri malé poklony na svojich miestach a obidvaja diakoni sa navzájom pobozkajú na ľavé plece. Prvý diakon zvolá: Dveri, dveri. Na slová i voplotivšahosja ani diakoni ani kňaz naskláňajú hlavu. Prvý diakon: Stanim dobri. Tu diakoni, urobiac malú poklonu, vchádzajú svojimi dverami do svätyne a postavia sa po boku kňaza, prvý diakon, ak treba, berie ripidu alebo malú zloženú prikrývku a ovieva ňou sväté dary.
Na slová: Pobidnuju pisň druhý diakon berie pravou rukou hviezdicu a mierne udrie na svätý diskos štyrmi koncami jej oblúkov, ako je uvedené vyššie, pobozká ju a odloží na prestol.

159. Pri vyslovovaní slov ustanovenia diakoni spolu s kňazom ukazujú orárom na svätý diskos a potom na svätú čašu. Po vozhlase nad svätým chlebom, ako aj svätou čašou diakoni robia hlbokú poklonu a zároveň sa poznamenajú znakom sv. kríža.
Po slovách kňaza: Pominajušče ubo, ktoré kňaz hovorí potichu, prvý diakon vezme do pravej ruky svätý diskos a druhý diakon taktiež do pravej ruky svätú čašu, takže pravá ruka prvého spočíva na pravici druhého diakona, potom trocha nadvihnú sviatosť, kreslia ňou znak kríža nad ilitonom a kňaz vyhlasuje: Tvoja ot tvojich. Postavia diskos i čašu na prestol a kňaz s diakonmi znova robia malú poklonu. Potom sa kňaz modlí tichú modlitbu: Ješče prinosim, počas ktorej prvý diakon ovieva sväté dary, ak treba.
Po skončení modlitby prvý diakon odkladá nabok ripidu alebo prikrývku a obidvaja diakoni pristúpia bližšie ku kňazovi, ktorý spolu s nimi urobí tri malé poklony. Potom prvý diakon ukazuje orárom na sv. chlieb, hovorí: Blahoslovi, vladyko, svjatyj chlib. Po požehnaní diakoni hovoria: Amiň. A ešte raz prvý diakon ukazuje orárom na sv. čašu: Blahoslovi, vladyko, svjatuju čašu. Na požehnanie odpovedia diakoni: Amiň.
A znovu prvý diakon ukazuje orárom na sv. dary so slovami: Blahoslovi, vladyko, oboja. A po požehnaní diakoni odpovedajú: Amiň, amiň, amiň. A skloniac hlavu pred kňazom, obidvaja diakoni sa vracajú na svoje miesto, kde stáli predtým, a prvý diakon berie ripidu a ovieva ňou sv. dary ako prv, ak treba.

160. Počas spevu: Dostojno jesť diakoni okiadzajú prestol z jednotlivých strán a z východu, každý zo svojej strany, a spomínajú zosnulých, ktorých chcú. Po slovách: V pervych pomjani, Hospodi diakoni spomínajú živých. Po zvolaní: I da budut milosti diakoni urobia malú poklonu a s dovolením kňaza vychádzajú svojimi dverami a postavia sa na zvyčajnom mieste. Druhý diakon hovorí: Vsja svjatyja pomjanuvše . Po slovách kňaza: Mir vsim a po odpovedi chóru: I duchovi tvojemu, druhý diakon vyhlasuje: Hlavi vaša Hospodevi priklonite. V čase tichej modlitby kňaza: Voňmi, Hospodi sa diakoni postavia pred cárske dvere a opášu sa orárom na znak kríža, ak to neurobili už predtým pri modlitbe Otče náš.
Keď kňaz odkryje čašu, robí on a spolu s ním aj diakoni, každý na svojom mieste tri malé poklony, a potichu hovoria: Bože, milostiv budi mni hrišnomu. Prvý diakon zvolá: Voňmim! Diakoni vchádzajú svojimi dverami do svätyne, postavia sa po boku kňaza, urobia malú poklonu a prvý diakon hovorí: Razdrobi vladyko, svjatyj chlib. Po rozlomení sv. chleba prvý diakon povie: Ispolni, vladyko, svjatyj potir. Po spojení obidvoch spôsoboch v čaši, keď sa má vlievať horúca voda, hovorí ten istý prvý diakon: Blahoslovi, vladyko, teplotu a vlievajúc trochu vody dodá: Teplota viry.

161. Kňaz vyzýva diakonov na sv. prijímanie slovami: Diakoni, pristupite! I podáva sa diakonom sv. prijímanie podľa predpisov.
Po prijímaní kňaza a diakonov prvý diakon starostlivo utiera svätý diskos nad svätou čašou, a keď nieto veriacich na sv. prijímanie, všetko sa koná tak, ako je uvedené v liturgii s pomocou jedného diakona (pozri čl. 142).
Keď sú veriaci na sv. prijímanie, všetko sa vykoná tak, ako je uvedené vyššie, iba s tým rozdielom, že kňaz pred sv. prijímaním odovzdáva druhému diakonovi prikrývku a utierku.

162. Po okiadzaní kňaz odovzdá kadidelnicu druhému diakonovi a svätý diskos so zloženou hviezdicou a zloženými prikrývkami položí mu na hlavu, druhý diakon to všetko drží na hlave a pozerá sa smerom k dverám, nehovorí nič, kráča medzi prestolom a cárskymi dverami priamo k stolu proskomídie, na ktorý postaví svätý diskos, a tak čaká kňaza. Kňaz urobí malú poklonu a vezme svätú čašu a odchádza – podľa zvyku – k stolu proskomídie, nato druhý diakon okiadza sväté veci i kňaza. Druhý diakon po modlitbe kňaza: Ispolnenije zakona, s bázňou a veľkou pozornosťou požije sv. dary, čo ostali po sv. prijímaní a potom rozviaže svoj orár.

163. Prvý diakon rozviaže – podľa obyčaje – orár, vyjde severnými dverami zo svätyne, stane si na predpísané miesto a hovorí: Prosti, prijimše. Po zvolaní: Jako ty jesi osvjaščenije. Kňaz volá: S mirom izidem. Chór: O imeni Hospodni. Prvý diakon: Hospodu pomolimsja. Chór: Hospodi pomiluj.
Počas zaambónovej modlitby prvý diakon stojí po pravej strane a ukazuje orárom na ikonu Spasiteľa. Po modlitbe sa vracia južnými dverami do svätyne. Napokon urobia – podľa obyčaje – prepustenie a odkladajú všetky posvätné rúcha.

3. Bez diakona
164. Kňaz, čo slúži sv. liturgiu bez pomoci diakona, vykonáva alebo odrieka všetko to, čo náleží diakonovi, majúc pred očami tieto pokyny:

165. Vynecháva výzvy: Blahoslovi, vladyko, Hospodu pomolimsja, Vozmi, vladyko atď., s výnimkou toho, čo sa hovorí pred zaambónovou modlitbou, totiž: Hospodu pomolimsja.

166. Po prepustení proskomídie kňaz okiadza tak ako diakon a zo soley okiadza ikonostas, oba chóry a ľud.

167. Modlitby veľkej ekténie a malých ekténií modlí sa kňaz pred zvolaním – vozhlasom, a nie po ňom.

168. Na malý vchod kňaz berie sv. evanjelium, obchádza prestol z pravej strany a vychádza severnými dverami. Skloní hlavu pred cárskymi dverami, pomodlí sa modlitbu vchodu: Vladyko Hospodi, Bože náš, požehná pravou rukou vchod, pobozká evanjeliár, pozdvihnutím ho ukazuje a zvolá: Premúdrosť, prosti! Potom cárskymi dverami vchádza do svätyne. Modlitbu Trojsvätý končí zvolaním: Jako svjat jesi neobracajúc sa k ľudu. Po Trojsvätý ide za prestol, hovoriac slová požehnania a sadne si z južnej strany hlavného sedadla.

169. Keď chór skončí spev Trojsvätej piesne, kňaz vyhlasuje: Voňmim! Tu žehná: Mir vsim. Voňmim! Chór spieva prokimen. Kňaz: Premúdrosť! Čtec číta záhlavie z Apoštola. Kňaz: Voňmim! Po prečítaní apoštola hovorí čitateľovi: Mir ti. A ihneď potom: Premúdrosť voňmim! Chór: Alilúja s veršami.
Tu kňaz požehná kadidlo, vezme kadidelnicu, okiadza prestol dookola, aj celú svätyňu, zo soley okiadza ikonostas, obidva chóry a ľud. Už teraz, alebo potom potichu modlí sa modlitbu pred evanjeliom: Vozsijaj v serdcach našich. Po skončení Alilúja s veršami vyhlasuje: Premúdrosť, prosti, uslyšim svjataho jevanhelia, požehná ľud a hovorí: Mir vsim. Chór: I duchovi tvojemu. Kňaz: Ot /meno/ svjataho jevanhelia čtenije. Potom berie knihu evanjelia, kladie ju na analoj niečo poza cárske dvere a číta evanjelium obrátený k ľudu. Po prečítaní bozká zatvorenú knihu a položí ju naprostred prestola alebo na pravú stranu.

170. Po modlitbe Cherubínskej piesne kňaz požehná kadidlo, potom okiadza dookola svätú trapézu, zaprestolnú ikonu, žertveník a zo soley ikonostas, obidva chóry a ľud. Keď sa vráti k prestolu, držiac kadidelnicu na prstenníku ľavej ruky, tri razy sa s pozdvihnutými rukami modlí Cherubínsku pieseň. Potom ide k žertveníku, tromi rozmachmi kadidelnice okiadza sväté dary a hovorí potichu: Bože, milostiv budi mni hrišnomu. Berie veľkú prikrývku, položí si ju na ľavé plece a hovorí: Vozdvižite ruky vaša, potom berie svätý diskos do ľavej ruky a čašu do pravej a vychádza severnými dverami, vyhlasujúc: Svjatijšaho, vselenskaho a vojde cárskymi dverami do svätyne, položí sväté dary na prestol, ako sa patrí, veľkú prikrývku okiadza nad kadidelnicou, ktorú mu podáva cerkovník a hovorí: Blahoobraznyj Josif potom vezme kadidelnicu z rúk prisluhujúceho, okiadza sväté dary tromi rozmachmi a hovorí: Ublaži, Hospodi.

171. Keď odovzdá kadidelnicu, hovorí ekténiu: Ispolnim… Zastupi, spasi, pomiluj. Pri recitovaní Symbolu viery sníma vozduch a drží ho nad sv. darmi. V súlade s predpisom vyhlasuje: Pobidnuju pisň pojušče, dotýka sa hviezdicou diskosu tak, ako to robí diakon, pobozká ju a odkladá na sv. trapézu. Po modlitbe: Pominajušče ubo predkladá ruky a pravou rukou berie svätý diskos a ľavou svätú čašu a pozdvihuje ich trochu, robiac znak kríža nad ilitonom a vyhlasuje: Tvoja ot tvojich. Po zvolaní: Izrjadno o presvjatij okiadza sv. trapézu len spredu, nie dookola. Pred pozdvihnutím Ahneca hovorí: Voňmim! A sám vlieva horúcu vodu do čaše podľa predpisu.

172. Keď kňaz zhrnul všetky čiastočky, čo boli na diskose, do čaše, prikryje ju utierkou alebo prikrývkou, prípadne aj obidvoma, na diskos položí zloženú hviezdicu, malú prikrývku i veľkú prikrývku – aer, vozduch. Odsunie záclonu ikonostasu, otvorí cárske dvere, položí na čašu lyžičku, alebo ju vloží do čaše, a urobiac malú poklonu, berie do rúk svätú čašu. Pristúpi k cárskym dverám, ukazuje čašu a zvolá: So strachom hneď nato dodá: Viruju, Hospodi, i ispoviduju. Po skončení modlitieb odkrýva čašu a podáva sv. prijímanie lyžičkou. Keď sa skončí sv. prijímanie veriacich, nechá lyžičku v čaši, pokryje ju utierkou i prikrývkou a žehná ňou so slovami: Spasi, Bože, ľudi tvoja. Keď sa vráti k sv. trapéze, postaví čašu a okiadza ju tromi rozmachmi so slovami: Voznesisja… Urobí malú poklonu a berie do pravej ruky svätú čašu a do ľavej svätý diskos, hovoriac zo začiatku potichu: Blahosloven Boh náš, a potom nahlas: Vsehda, nyni i prisno a obráti sa k ľudu, vyjde ku stolu proskomídie, na ktorý všetko zloží. Tu urobí malú poklonu a vracia sa k svätej trapéze.

173. Možno postupovať aj takto: Kňaz prijme sv. prijímanie a položí diskos na čašu a prikryje ho malou prikrývkou alebo utierkou alebo aj obidvoma. Urobí malú poklonu, vezme svätú čašu a ukazuje ju ľudu a vyhlasuje: So strachom. Navráti sa späť k sv. trapéze, vezme čašu a diskos medzi ukazovák a prostredník ľavej ruky. Pravou rukou berie lyžičku a pristupuje k podávaniu sv. prijímania veriacich. Po skončení prijímania necháva lyžičku v čaši, vracia sa k sv. trapéze a položí na ňu diskos i čašu, prikryje ju malou prikrývkou, potom berie čašu, obracia sa k ľudu a žehná ho čašou a hovorí: Spasi, Bože, ľudi tvoja. Postaví čašu na sv. trapézu, okiadza ju tromi rozmachmi kadidelnice a hovorí: Voznesisja. Potom kladie na malú prikrývku utierku, ktorou sa prikrýva čaša, na svätý diskos položí zloženú hviezdicu a druhú malú prikrývku i väčšiu prikrývku – aer, vozduch, urobí malú poklonu, vezme svätú čašu a obrátiac sa k cárskym dverám, pozerá sa na ľud a ticho hovorí: Blahosloven Boh náš, potom nahlas vyhlasuje: Vsehda, nyni i prisno. Na to berie z prestola diskos do ľavej ruky a ide k stolu proskomídie, na ktorý všetko postaví, po malej poklone sa vracia k sv. trapéze.

174. Keď kňaz hovorí ďakovnú ekténiu: Prosti, prijimše, modlitbu i zvolanie: Jako ty jesi, skladá iliton podľa predpisov. Po prepustení vracia sa do svätyne a zatvorí cárske dvere, napokon ide k žertveníku a s bázňou a úctou tam požije sväté dary, umyje si ruky, a ďakujúc Bohu, odchádza.

4. Poriadok sv. liturgie slúženej obyčajným spôsobom.
175. Všetky obrady a ceremónie, ktoré sa zachovávajú pri slávnostnej sv. liturgii, treba zachovať aj pri liturgii slúženej obyčajným spôsobom, čiže, ako sa hovorí, pri tichej sv. liturgii. To, čo sa podľa predpisov má vyhlasovať nahlas, nech sa vyhlasuje tak, aby to mohli počuť nielen čtec alebo kantor – spevák, čiže ten, ktorý prisluhuje, ale takisto aj prítomní.

176. Čitateľ, nakoľko je to možné, má sa obliecť do stichára, jeho vlastné miesto je mimo svätyne, stojí priamo na pravej alebo ľavej strane ikonostasu, keď treba vojsť do svätyne, napríklad aby podal kňazovi kadidlo alebo horúcu vodu, môže vchádzať iba bočnými dverami. Cárske dvere a záclonu zatvára alebo otvára sám kňaz.

177. Používanie kadidla pri liturgiách, ktoré slúžime bez slávnosti, nie je bezpodmienečne predpísané, ale je veľmi chvályhodné.

178. Keď nieto času na recitovanie všetkých prípravných modlitieb pred ikonostasom, kňaz nech nikdy nevynechá modlitbu: Hospodi, nizposli ruku tvoju, keď vchádza do svätyne, nech sa modlí žalm: Vnidu v dom tvoj a pobozkajúc sv. trapézu, evanjeliár a – kde je taký zvyk – aj príručný kríž, oblieka sa do posvätných rúch.

179. Proskomídiu treba slúžiť nie v sakristii, ale na žertveníku, ktorý stojí blízko sv. trapézy. Použitie piatich prosfor nie je nevyhnutné, ba je možno použiť len jednu prosforu pri viacerých liturgiách, hoci by znak ahneca nebol vytlačený na predpísanej strane, avšak pri každej liturgii kňaza viaže povinnosť vykrajovať chlieb a vyberať čiastočky tak, ako keby chlieb bol celý, takže treba zanechať zvyk požívať sušené ahnece, neslobodno používať ahnec ani častice, ktoré predtým nakrájal prisluhujúci.

180. Malý vchod s evanjeliom sa robí podľa predpisov a obchádza sa okolo sv. trapézy a zo svätyne sa vychádza severnými dvermi.

181. Po modlitbe Trojsvätého kňaz môže vynechať požehnanie horného sedadla, obráti sa na západ a počúva čítanie z Apoštola, spustí felón a ruky pod ním. Evanjelium môže čítať aj bez analoja, keď prisluhujúci – ak je – drží knihu na svojej hlave pred cárskymi dverami.

182. Veľký vchod sa koná podľa predpisov a vychádza sa pri ňom severnými dvermi.

183. Kňaz neovieva sv. dary, iba ak by bolo nebezpečenstvo, že niečo padne do čaše. Nevlieva teplotu, keď to nemôže urobiť vhodne.

184. Zaambónovú modlitbu hovorí pred cárskymi dverami a keď žehná a robí prepustenie – odpust, postaví sa do samých cárskych dverí.

185. Po prepustení sa nemodlí nijakú modlitbu, ale hneď zatvorí cárske dvere.

5. Pri spoločnom slúžení s kňazmi
186. Vlastným slúžením spolu slúžia kňazi, ktorí s hlavným slúžiteľom vyhlasujú slová ustanovenia, nevlastným slúžením alebo s obyčajnou pomocou slúžia tí, čo slová ustanovenia nevyhlasujú. Neškodí, keď pri slávnostnom slávení – ale nie v liturgii, ktorá sa slúži individuálnym obradom – ku kňazom, ktorí naozaj spolu slúžia, pridajú sa aj kňazi, ktorí len pomáhajú.

187. Kňazi, ktorí spolu slúžia vlastným slúžením buď pri slávnostnej liturgii alebo pri jednoduchej liturgii, robia zadosť jednej prijatej intencii.

188. Kňazi, ktorí naozaj spolu slúžia, sú povinní pomodliť sa všetky kňazské modlitby, ako aj ich zakončenia čiže zvolania až po ďakovnú modlitbu: Blahodarim ťa, po prijímaní včítane. Ale ekténie každý alebo sám, podľa predpísaného poriadku, vyhlasuje, alebo iba počúva, modlitby sa modlí vtedy, keď diakon alebo iný kňaz nahlas vyhlasuje ekténiu. Tí kňazi však, ktorí iba pomáhajú, nie sú viazaní recitovať kňazské modlitby, lebo modliť sa ich má hlavný slúžiteľ a oni vyhlasujú len zvolania, ako na nich príde rad.

189. Obrady a žehnania koná len sám hlavný slúžiteľ, poklony robia všetci spolu. Ruky zdvíhajú tam, kde je predpísané a kde to možno vhodne urobiť.

a) V slávnostnej forme
190. Je vhodné, aby sa všetci spolu modlili vstupné modlitby pred ikonostasom, ale len hlavný kňaz je povinný bozkať ikonu.

191. Všetci spoluslúžiaci sa počas obliekania predpísaných kňazských rúch modlia predpísané modlitby, každý drží v rukách malý liturgikon, postaví sa zboku svätej trapézy, alebo aj za ňou, nie však pred ňu, kde stojí len hlavný slúžiaci a diakoni, a tak sa rozostavia všetci podľa poradia svojej dôstojnosti alebo svojej vysviacky. Prvý zo spolu slúžiacich či pomáhajúcich sa postaví z pravej strany hlavného slúžiteľa, druhý z ľavej, potom tretí z pravej a tak ďalej.

192. Proskomídiu koná len jeden zo spoluslúžiacich a len on sa modlí modlitbu proskomídie. Jednako všetci spoluslúžiaci môžu podľa svojich vlastných úmyslov položiť na diskos svoje čiastočky.

193. Hlavný slúžiaci má vyhlasovať tieto zvolania: Jako podobajet po veľkej ekténii, Jako svjat jesi po modlitbe Trojsvätého, Jako milostiv… po zdvojenej ekténii: Jako da pod deržavoju tvojeju po druhej modlitbe veriacich, ščedrotami po modlitbe obetovania, Pobidnuju pisň pojušče pred Svätý, Izrjadno o presvjatij pri spomienke na Presvätú Bohorodičku, I dažď nam jedinymi usty pri konci anafory – kánona, I da budut milosti po anafore, I spodobi nás, Vladyko pred otčenášom, Jako ty jesi osvjaščennije naše po prijímaní.
Iné zvolania vyhlasujú spoluslúžiaci podľa poradia, aby sa lepšie zachoval poriadok, hlavný slúžiteľ sklonením hlavy poprosí spoluslúžiacich, aby vyhlásili zvolanie, a vtedy ten, čo má hlásiť zvolanie, vyjadrí súhlas sklonením hlavy smerom k hlavnému slúžiacemu.

194. Pri malom vchode všetci spustia ruky pod spustený felón a vychádzajú severnými dverami zo svätyne pred ikonostas, vpredu mladší a postavia sa pred cárskymi dverami do dvoch radov, jeden vedľa druhého, vzadu hlavný slúžiteľ. Po výzve diakona: Premúdrosť prosti! všetci za diakonom vchádzajú cárskymi dverami do svätyne a zaujmú svoje zvyčajné miesto pri svätej trapéze.

Rozostavenie pred cárskymi dverami pri malom vchode:

svieconosič svieconosič
6 5
4 3
2 1
slúžiteľ diakon

195. Spoluslúžiaci sedávajú pri hornom sedadle v takom poriadku, v akom stoja pri prestole, totiž tí, čo stoja z pravej strany hlavného slúžiteľa, sadajú si po ľavej jeho strane a tí, čo stoja po ľavej strane pri prestole, sadajú si po pravej jeho strane.

Rozostavenie pri prestole:

6 5
4 3
2 1
slúžiteľ diakon

Rozostavenie pri hornom sedadle:

Horné sedadlo
2 slúžiteľ 1
4 3
6 5
diakon

196. Počas spievania evanjelia, všetci ostanú na svojich miestach a pozerajú sa smerom k ambónu alebo k miestu, na ktorom sa spieva sväté evanjelium.

197. Pri Cherubínskej piesni všetci pozdvihujú ruky, keď je možné vhodne to urobiť. No všetci sa modlia Cherubínsku pieseň a robia predpísané poklony. Keď diakon okiadza svätú trapézu, všetci trochu poodstúpia od prestola, aby mohol ľahko prejsť.

198. Pri veľkom vchode berie každý zo žertveníka jednu z vecí, ktoré sa používajú pri Božej obeti, totiž kopiju, lyžičku a drží ich na hrudi. Všetci vychádzajú severnými dverami: najprv diakon, ktorý vyhlasuje zvolanie: Vsich vas a postaví sa do cárskych dverí vo svätyni, potom další spoluslúžiaci kňazi, začínajúc od najmladšieho, a každý z nich vyhlasuje zvolanie: Vsich vas po jednom alebo naraz, ak je taký zvyk, a postavia sa jeden proti druhému pred cárske dvere tak, ako pri malom vchode. Hlavný kňaz vyhlasuje: Svjatijšaho vselenskaho, postaví sa priamo pred cárske dvere a obrátený na západ vyhlasuje: Vsich vas potom vchádza do svätyne, za ním idú všetci spolu slúžiaci a každý sa postaví pri prestole na svoje miesto.

199. Po skončení veľkého vchodu, keď nieto diakona, jeden zo spoluslúžiacich spieva prvú časť ekténie: Ispolnim a druhý druhú časť, takže každý má časť na prečítanie modlitby obetovania.

200. Keď hlavný kňaz pobozká sväté dary (pred Viruju), spoluslúžiaci pristupujú k prestolu v poradí podľa svojej hodnosti, jeden za druhým. Hlavný kňaz trochu poodstúpi od prestola na pravú stranu a pozerá sa na sever a každý spoluslúžiaci pobozká najprv dary a potom plece hlavného kňaza ľavé i pravé a postaví sa po jeho ľavici, trochu dozadu. Druhý spoluslúžiaci pobozká najprv dary, potom hlavného slúžiaceho a potom prvého spoluslúžiaceho a postaví sa po jeho ľavej strane a všetci ostatní urobia to isté. Hlavný kňaz hovorí: Christos postredi nas. Po prijatí bozku sa odpovedá: I jesť i budet. Tak isto postupujú aj ostatní, čo sa vzájomne pozdravujú.
Po bozku pokoja sa slúžiteľ vracia pred svätú trapézu na svoje miesto. Prvý spoluslúžiaci berie jeden okraj veľkej prikrývky, vozduchu, a druhý iný okraj a ovievajú ním dary. Všetci ostatní stoja na svojich miestach a potichu sa modlia vyznanie viery.

201. Spoluslúžiaci, čo prinášajú svätú obetu, ukazujú rukou na svätý diskos a potom na svätú čašu takisto ako hlavný slúžiaci a zároveň pomaly a pozorne a s úctou vyslovujú slová ustanovenia, taktiež spolu hovoria zvolanie: Tvoja ot tvojich, ale sväté dary žehná len hlavný slúžiaci a to isté platí aj o epikléze.
Treba upozorniť predovšetkým na liturgiu svätého Bazila, že po prečítaní modlitby, ktorá bezprostredne predchádza premenenie, nech všetci spolu s hlavným slúžiteľom od začiatku do konca vyslovujú slová premenenia. Preto je vhodné, aby hlavný slúžiaci posledné slová modlitby pred premenením vyslovil hlasnejšie, tak, aby sa presvedčil, že všetci sú pripravení na súčasné vyslovenie slov premenenia.

202. Prvú časť ekténie: Vsja svjatyja pomjanuvše spieva jeden zo spoluslúžiacich, ak niet diakona, a druhú časť druhý, a to tak, aby všetci mali čas recitovať modlitbu: Tebi predlahajem život naš ves.

203. Po rozlomení hlavný slúžiteľ vyzve diakona a podá mu časticu svätého chleba, ako je predpísané. Potom sa všetci modlia modlitbu: Viruju, Hospodi a hlavný slúžiteľ prijíma Kristovo telo. Všetci spoluslúžiaci podľa poradia svojej hodnosti pristupujú k svätej trapéze zo strany žertveníka a hlavný slúžiteľ stojí sám na protiľahlej strane. Po prijímaní Kristovho tela každý ide na severnú stranu prestola a umýva si prsty v nádobke, ktorá stojí na žertveníku, ak je taký zvyk, a podľa predpísaného poriadku idú za prvým spoluslúžiacim, ktorý sa postaví na svoje miesto pri svätej trapéze. Diakon prijme čiastku svätého chleba až po kňazoch. Hlavný slúžiteľ sa vráti doprostred pred prestol a prijíma najsvätejšiu Krv a odstúpi trochu od prestola, potom spoluslúžiaci v predpísanom poriadku pristupujú k svätej trapéze, tentoraz z južnej strany a každý po prijímaní najsvätejšej Krvi odchádza zo strany žertveníka a postaví sa na svoje miesto pri prestole. Nakoniec prijíma diakon – podľa predpisu – najsvätejšiu Krv od hlavného slúžiteľa.

204. Každý, keď prijme najsvätejšiu Krv, utrie utierkou okraj čaše a svoje ústa.

205. Zaambónovú modlitbu vyhlasuje medzi dvoma chórmi hlavný slúžiteľ. Ihneď po prepustení a zavretí cárskych dverí sa každý zoblieka z posvätných rúch.

b) V obyčajnej alebo súkromnej forme
206. Nevlastné spoločné slávenie alebo prostá pomoc pri súkromnom slúžení svätej liturgie nejestvuje.

207. Všetko, čo sa povedalo o spoločnom slávení v slávnostnej forme, platí aj pre spoluslúžiaceho v obyčajnej alebo súkromnej forme, no s týmito výnimkami:

208. V seminároch a v domoch rehoľnej výchovy neškodí, keď pri slúžení Božej liturgie aj pri spoločnom slávení na súkromnej bohoslužbe zúčastní sa aj diakon a keď sa pritom použije obyčajný spev. Tu sa však odporúča držať sa pravidiel, ktoré sú záväzné pri súkromnom spoločnom slávení bez pomoci diakona.

209. Keď nieto času na recitovanie prípravných modlitieb pred ikonostasom, ktoré sa modlia všetci spoluslúžiaci spolu, alebo každý osobitne, nikdy neslobodno vynechať modlitbu: Hospodi, nisposli ruku tvoju. Keď vchádzajú do svätyne, hovoria žalm: Vnidu v dom tvoj a potom pobozkajú svätú trapézu, evanjelium a – ak je taký zvyk – aj príručný kríž a obliekajú sa do posvätných rúch.

210. Ekténie sa tak rozdelia medzi spoluslúžiacich a spievajú sa tak, aby ten, kto ekténiu nespieva, mal čas bez náhlenia prečítať príslušnú modlitbu.
Keď sú dvaja spoluslúžiaci, liturgické ekténie spievajú striedavo, najprv potichu prečítajúc príslušnú modlitbu každej ekténie. Ale modlitba veľkej ekténie a modlitba poďakovania po svätom prijímaní sa recituje polohlasne počas ekténie alebo pred vozhlasom. Treba ešte poznamenať, že prvá časť ekténie po veľkom vchode a ekténie po anafore recituje druhý kňaz, ktorý sa potom polohlasne modlí modlitbu, no druhú časť s vozhlasom sa modlí druhý kňaz.
Keď sú traja spoluslúžiaci, prvý hovorí veľkú ekténiu a druhý prvú malú ekténiu, tretí druhú malú ekténiu, prvý zas ekténiu po evanjeliu, druhý ekténiu katechúmenov – ohlásených, tretí prvú malú ekténiu veriacich a prvý druhú. Druhý kňaz prvú časť ekténie po vchode a po anafore a tretí kňaz druhú časť týchto ekténií a napokon prvý kňaz ekténiu poďakovania po prijímaní.
Tento spôsob zadelenia rôznych ekténií medzi jednotlivých spoluslúžiteľov nepredpisuje sa absolútne, bezpodmienečne, ale sa naň iba poukazuje kvôli väčšej výhode.

211. Nie je nevyhnutné, aby všetci spoluslúžiaci vychádzali na malý vchod. Keď to robia, vtedy ten, čo je medzi nimi prvý, nesie evanjelium, on sám sa modlí modlitbu vchodu a udeľuje požehnanie. Ale vždy sa vyžaduje, aby tí, čo stoja pred svätou trapézou, alebo po jej pravou boku, pred východom zo svätyne obišli oltár a naozaj vyšli za cárske dvere.

212. Požehnanie horného sedadla sa vynecháva a všetci počas čítania Apoštola majú ostať pri prestole.

213. Na veľký vchod nemusia všetci vychádzať. Keď robí veľký vchod len prvý kňaz, tak si berie veľkú prikrývku – vozduch na ľavé plece a sám vyhlasuje: Svjatijšaho, vselenskaho. Keď vychádzajú všetci, nemusí každý z nich brať vec, ktorá slúži na svätú obetu, len druhý spoluslúžiaci berie svätý diskos a drží ho na hlave a prvý berie svätú čašu. Druhý vyhlasuje: Vsich vas a prvý: Svjatijšaho, vselenskaho. Iní nehovoria nič.

214. Hlavný slúžiteľ sám jediný bozká sväté dary a vynechá bozk pokoja so spoluslúžiacimi. On sám drží vozduch nad svätými darmi a pritom spolu so všetkými recituje Vyznanie viery.

215. Všetko ostatné, čo má hovoriť alebo robiť diakon, podľa toho, čo bolo povedané pri liturgii bez pomoci diakona /porov. čl. 164 – 174/, hovorí a koná spoluslúžiteľ. Kto robí proskomídiu, ten potom čistí aj posvätné nádoby po prijímaní.

VI. PORIADOK LITURGIE VOPREDPOSVÄTENÝCH DAROV
216. Cez svätú a veľkú štyridsiatnicu na proskomídii Božej liturgie v nedeľu alebo v posledný deň pred liturgiou vopred posvätených darov pripravia sa okrem ahneca, ktorý sa má toho dňa posvätiť, aj iné ahnece na tie liturgie vopred posvätených darov, ktoré sa majú konať v nasledujúcich dňoch. Po vykrojení, zarezaní a prebodnutí prvého ahneca kňaz vykoná tie isté obrady aj nad inými ahnecmi a pri každom z nich hovorí: Vo vospominanie. Jako ovča. Žretsja, ako aj Jedin ot vojin a kladie ich na diskos jeden vedľa druhého alebo jeden na druhý. Potom vlieva do čaše víno a vodu a modlí sa predpísané modlitby a – ak sa to vyžaduje – zakončí proskomídiu.

217. Keď sa má ahnec požehnať pri vzývaní Svätého Ducha, kňaz hovorí: I sotvori ubo chlib sej v jednotnom čísle a nie v množnom, lebo Kristus je iba jeden.

218. Pri pozdvihovaní pozdvihuje zároveň všetký premené ahnece, pred prijímaním však láme iba prvý ahnec a vkladá čiastku do čaše a vlieva teplotu vtedy, keď je to predpísané. Nato berie ďalšie sväté ahnece a kladie ich do darochraniteľnice a do bohostánku – kivota.

219. Potom sa kňaz modlí modlitby podľa poriadku, prijíma svätú sviatosť a zakončí najsvätejšiu obetu podľa predpisu.

1. S jedným diakonom
220. Pri čítaní hodiniek si kňaz v epitrachile stane pred cárske dvere a začína: Blahosloven Boh náš. Čtec:Amiň, Carju nebesnyj a ďalšie. Po Otče náš kňaz vyhlási zvolanie, vstúpi do svätyne južnými dverami. A číta sa Čas tretí, šiesty a deviaty, taktiež obednica.

221. Ku koncu obednice sa kňaz i diakon obliekajú do posvätných rúch zvyčajným spôsobom, ale pri jednotlivých častiach rúcha nehovoria nič viac ako Hospodu pomolimsja.

222. Keď čtec zakončí obednicu, modliac sa Trojsväté, Otče náš, Hospodi pomiluj dvanásť raz a modlitbu Vsesvjataja Trojce, otvoria sa cárske dvere. Kňaz: Premúdrosť. Chór: Čestnijšuju cheruvim. Kňaz: Slava tebi, Christe Bože. Chór: Slava, I nyni. Hospodi, pomiluj tri razy, Blahoslovi a kňaz robí prepustenie so spomienkou na svätca chrámu a svätca dňa. Potom sa cárske dvere znova zatvárajú.

223. Kňaz v sprievode diakona robi pred svätou trapézou tri malé poklony a hovorí iba: Bože, milostiv budi mni hrišnomu. Pobozkajú, ako sme už uviedli, svätý evanjeliár, prestol i príručný kríž. Potom diakon prijme dovolenie od kňaza a vychádza severnými dverami, postaví sa na zvyčajné miesto, urobí tri malé poklony a nič nehovoriac, vyhlási: Blahoslovi, vladyko. Kňaz, ktorý stojí pred svätou trapézou, urobí nad ňou znak kríža svätým evanjeliárom a povzneseným hlasom hovorí: Blahosloveno carstvo Otca. Chór: Amiň. A čitateľ ihneď: Prijdite, poklonimsja tri razy a číta začiatočný žalm.

224. Diakon sa vráti do svätyne južnými dverami a kňaz, postaviac sa pred cárske dvere, číta večerné modlitby (svitilničné) začína štvrtou a končí ôsmou, lebo prvé tri číta počas spevu antifón.

225. Ku koncu začiatočného žalmu sa kňaz vracia južnými dverami do svätyne, diakon vychádza severnými dverami, postaví sa na zvyčajné miesto a spieva veľkú ekténiu. Po zvolaní (vozhlase) urobí malú poklonu a vráti sa južnými dverami do svätyne. Čitateľ začína 18. katizmu žaltára, na Alilúja sa robia malé poklony. Keď sa pri ďalších antifónach hovorí Slava, diakon vychádza severnými dverami zo svätyne a na určenom mieste spieva malú ekténiu, kňaz sa však potichu modlí prvú, druhú a tretiu modlitbu večierne. Po skončení malej ekténie sa diakon južnými dverami vracia do svätyne a kňaz spieva vozhlas, ako je to predpísané.

226. Na začiatku stichoslovia (spevu veršov), ak vopred posvätený ahnec sa uchováva v bohostánku (kivote, artofóre) na prestole, jeho prenesenie na stôl proskomídie sa robí takto: Diakon prináša na prestol svätý diskos, hviezdicu a malú prikrývku. Kňaz pobozká svätý evanjeliár a odkladá ho na pravú stranu prestola. Nato na rozprestrený iliton z ľavej strany položí diskos, otvorí bohostánok a urobí malú poklonu. Potom berie nádobu s prikrývkou, v ktorej sa uchováva ahnec, postaví ju naprostred ilitonu, vyberie z nej vopred posvätený a prepodstatnený chlieb, položí ho s najväčšou úctou na posvätný diskos, ako aj čiastky, potrebné na prijímanie veriacich. Darochraniteľnicu uloží späť do bohostánku, zatvorí bohostánok, potom postaví svätý diskos naprostred ilitonu, okiadza hviezdicu a malú prikrývku a pokrýva ním diskos. Vezme kadidelnicu, okiadza ňou dookola svätú trapézu, majúc pred sebou diakona, ktorý ide so zapálenou sviečkou. Po návrate pred svätú trapézu a po odovzdaní kadidelnice diakonovi urobí hlboku poklonu až po zem, prežehná sa znakom svätého kríža a potom berie do obidvoch rúk prikrytý posvätný diskos, drží ho na hlave, prechádza pravou stranou svätej trapézy k proskomídijnému stolu (žertveníku), pred ním ide diakon so zapálenou sviecou a kadidlom.

227. Na žertveníku postaví kňaz diskos na rozprestretý iliton, potom vlieva do čaše víno a vodu podľa zvyku, ale nič pri tom nehovorí. Po okadení prikrývky z čaše nad kadidelnicou prikryje čašu, potom veľkou prikrývkou, ktorú najprv taktiež okadí nad kadidelnicou, pokryje vedno diskos i čašu, nehovoriac pri tom nič okrem slov: Molitvami svjatych otec našich, Hospodi Isuse Christe, Bože náš, pomiluj nás. Urobiac hlbokú poklonu až po zem, sa kňaz i diakon vracajú k svätej trapéze, tam na zložený iliton kňaz položí knihu svätého evanjelia.

228. Keď sa vopred posvätený ahnec uchová v kivote, ktorý stojí na žertveníku, vtedy na začiatku stichoslovia – čítania veršov kňaz s diakonom idú k proskomídijnému stolu. Obidvaja pred ním robia malú poklonu, kňaz otvorí kivot a urobiac novú malú poklonu tromi rozmachmi okadí vopred posvätené sväté dary, potom berie vopred posvätený chlieb z darochraniteľnice a s najväčšou zbožnosťou ho kladie na diskos, do čaše nalieva – ako obyčajne – víno a vodu, ale nič nehovorí. Berie kadidelnicu, okiadza hviezdicu a prikrývky, pokryje diskos i čašu ich prikrývkami a obidvoje spoločnou veľkou prikrývkou, vozduchom, nehovoriac pritom nič okrem: Molitvami svjatych otec, urobí hlbokú poklonu až po zem a vráti sa k prestolu.

229. Keď kňaz uzná za vhodné, vykoná obrad položenia ahneca na diskos počas čítania prvej antifóny, okiadza počas čítania druhej antifóny a počas čítania tretej antifóny prenáša vopred posvätené dary.
230. Keď sa predvída väčší počet veriacich na sväté prijímanie, takže sám vopred posvätený chlieb nevystačí, vtedy kňaz položí potrebné množstvo premenených čiastok na diskos a na ne položí ahnec.

231. Po skončení stichoslovia chór začína spievať žalm: Hospodi, vozzvach a diakon okiadza podľa predpisu (pozri čl. 33), pričom vopred posvätené dary tri razy, zakaždým na tri rozmachy.

232. Kým sa spieva: Slava. I nyni, otvárajú sa cárske dvere o koná sa vchod zvyčajným spôsobom, diakon okiadza, ak sa má čítať sväté evanjelium, diakon robí vchod aj s evanjeliom.

233. Keď diakon tlmeným hlasom hovorí: Hospodu, pomolimsja, kňaz sa potichu modlí modlitbu vchodu s jej vozhlasom a po skončení stichír diakon vyhlasuje: Premúdrosť, prosti! Chór: Svite tichij. Vchádzajú do svätyne, potom diakon obrátený k cárskym dverám volá: Voňmim! Kňaz obrátený k ľudu žehná: Mir vsim! Chór spieva prokimen prvej parémie. Diakon: Premúdrosť! Čtec si stane doprostred medzi dva chóry a obrátený na východ číta: Bytia čtenije. Diakon: Voňmim! Čtec číta prvú parémiu. Potom chór spieva druhý prokimen.

234. Ihneď po druhom prokimene diakon volá, obracajúc sa na kňaza: Povelite! A kňaz berie do obidvoch rúk rozsvietenú sviečku a zároveň kadidelnicu, stane si pred svätú trapézu a pozerajúc na východ robí znak svätého kríža a vyhlasuje: Premúdrosť, prosti! Potom sa obracia na západ smerom k ľudu, znovu robí znamenie kríža a zvýšeným hlasom hovorí: Svit Christov prosviščajet vsich. Na tie slová všetci, čo sa nachádzajú vo svätyni i v chráme, robia tri veľké poklony. Kňaz sa znova obracia k východu a odovzdá sviečku a kadidelnicu prisluhujúcemu. Čitateľ: Pritčej čtenije. Diakon: Voňmin! Zatvárajú sa cárske dvere a číta sa druhá parémia.

235. Po skončení druhej parémie kňaz hovorí čitateľovi: Mir ti. A diakon: Premúdrosť, Voňmim! Potom diakon vezme zapálenú sviečku a pristupuje ku kňazovi. Čitateľ, čo stojí uprostred medzi obidvoma chórmi, ale radšej kňaz, čo stojí vo svätyni pred svätou trapézou a okiadza, spieva: Da ispravitsja molitva moja.Po odspievaní verša ho ešte raz spieva chór. Potom znova čitateľ alebo kňaz, ktorý teraz v sprievode diakona, idúceho pred ním, zastane pri južnej strane sv. trapézy a tam okiadza, spieva prvý verš 140. žalmu: Hospodi, vozzvach ko tebi a chór opakuje: Da ispravitsja. A znovu čitateľ alebo kňaz v sprievode diakona príde k východnej strane svätej trapézy a tam okiadza, spieva druhý verš žalmu: Položí, Hospodi, chranenije. A chór znova spieva: Da ispravitsja. Potom čitateľ alebo kňaz, ktorý v sprievode diakona príde k severnej strane prestola a tam okiadza, spieva tretí verš žalmu: Ne ukloni serca mojeho. A chór spieva: Da ispravitsja. A ešte raz čitateľ alebo kňaz, ktorý sa v sprievode diakona postaví pred prestol a tam okiadza, spieva: Da ispravitsja molitva moja jako kadilo pred toboju a chór zakončuje: Vozdvijanije ruku mojeju, žertva večerňaja.

236. Treba poznamenať, že kým čitateľ alebo kňaz spieva Da ispravitsja, alebo iný verš, kňaz okiadza sv. trapézu tromi rozmachmi na začiatku a na konci každého verša, ktorý sa spieva, a medzitým chór a veriaci sa modlia kolenačky, keď chór spieva, kňaz odovzdá kadidelnicu prisluhujúcemu a on i všetci, čo sú vo svätyni, sa taktiež modlia na kolenách. Po skončení všetci urobia tri razy poklonu.

237. Keď na tieto pôstne dni pripadne sviatok nejakého svätého alebo chrámový sviatok, vtedy po otvorení cárskych dverí diakon volá: Voňmim a čitateľ číta prokimen k čítaniu z Apoštola. Potom sa číta z Apoštola a evanjelium podľa predpisu.

238. Zatvárajú sa cárske dvere a diakon prijme poverenie od kňaza, vychádza severnými dverami, postaví sa na predpísané miesto a spieva ekténiu: Rcem vsi a všetko ostatné sa koná podľa predpisu až po vozhlas modlitby za katechumenov, po ktorom kňaz odloží evanjeliár a rozprestrie iliton na prestole.

239. Od stredy štvrtého týždňa Veľkého pôstu, ktorá je stredom štyridsiatnice, po vozhlase Da i tiji s nami diakon prepúšťa katechumenov a vyzve na modlitbu tých, čo sa pripravujú na sv. krst: Jelici ohlašenniji, izidite. Ohlašenniji, izidite. Jelici ko prosviščeniju, pristupite. A toto sa spieva pri všetkých službách vopred posvätených darov, hoci by pripadli na sviatočný deň, s výnimkou sobôt a nedieľ. Potom nasledujú modlitby veriacich, ako je to predpísané.

240. Po vozhlase: Po daru Christa tvojeho chór: Amiň a spieva sa pieseň: Nyni sily nebesnyja. Diakon sa vráti severnými dverami do svätyne, otvorí cárske dvere, vezme kadidelnicu a okiadza prestol tromi rozmachmi len spredu, potom proskomídijný stôl a kňaza. Nato sa postaví pred prestol po severnej strane kňaza a drží kadidelnicu prstenníkom ľavej ruky. Tu kňaz i diakon s pozdvihnutými rukami hovoria spolu: Nyni sily nebesnyja tri razy a zakaždým robia malú poklonu.

241. Potom idú priamo k proskomídijnému stolu, tam vezme kadidelnicu, tromi rozmachmi okadí vopred posvätené dary a nehovorí pritom nič, nato vezme veľkú prikrývku (vozduch) a kladie ju na ľavé plece diakona, potom do pravej ruky vezme svätý diskos, prikrytý prikrývkou a drží ho na hlave, čašu s vínom však v ľavej ruke drží pri prsiach.

242. Keby však diskos nemal podstavec, kňaz ho stavia na prikrytú čašu, ktorú drží v ľavej ruke a pravou rukou prid/ža prikrývku nad diskosom, a čašu pozdvihuje ako diskos k čelu.

243. Zo svätyne vychádzajú severnými dvermi, vpredu ide diakon, čo okiadza sväté dary, a to neprestajne. Počas chôdze nič nehovoria. Keď vstúpia cárskymi dverami do svätyne, kňaz stavia svätý diskos na prestol na ľavú a svätú čašu na pravú stranu, malé prikrývky sníma z diskosa i čaše a kladie ich na svätý. prestol a veľkou prikrývkou, vozduchom, ktorý sníme z diakonovho pleca a okadí ho nad kadidelnicou, prikryje sväté dary, ale nehovorí nič, len tri razy sväté dary okadí. Po skončení piesne: Nyni sily nebesnyja všetci robia tri veľké poklony, potom sa zatvárajú cárske dvere a zaťahuje sa záclona.

244. Diakon sa pokloní kňazovi, vyjde severnými dvermi, postaví sa na zvyčajné miesto a hovorí: Ispolnim. Zastupi, spasi, pomiluj. Kňaz zvolá: I spodobi nás, Vladyko, a ľud spieva: Otče náš, diakon si previaže orár nakríž ako pri liturgii sv. Jána Zlatoústeho.

245. Podľa predpisu nasleduje sklonenie hláv a po modlitbe: Voňmim, Hospodi Isuse Christe kňaz i diakon robia tri malé poklony, pričom kňaz neodkrýva sväté dary, ale vloží ruku pod vozduch, zbožne a s bázňou sa dotkne životodarného chleba a na výzvu diakona: Voňmim! vyhlasuje: Preždeosvjaščenaja svjataja svjatym! Potom kňaz skladá vozduch, zloží ho, odkladá ho mimo, taktiež hviezdicu, diakon vchádza južnými dverami do svätyne a zastane po pravej strane kňaza, urobí malú poklonu a hovorí: Razdrobi, vladyko, svjatyj chlib. A kňaz ho láme na štyri časti a rozostavuje na diskose tak, ako na liturgii sv. Jána Zlatoústeho, čiastku s nápisom IC spúšťa do sv. čaše a nehovorí pritom nič. Diakon vlieva do čaše trochu teploty podľa obyčaje, nič nehovoriac, a postaví sa trochu obďaleč. Chór spieva pričasten: Vkusite i vidite ako aj druhý pričasten, keď sa čítalo z Apoštola a evanjelium nejakého svätca alebo chrámového sviatku.

246. Kňaz i diakon prijímajú presvätý chlieb bežným spôsobom. Potom si kňaz utiera prsty špongiou, ak jú má, pobozká špongiu a odloží ju na jej miesto. Diakon utiera svätú čašu, nehovorí nič, urobí tri malé poklony a keď prisluhujúci stiahne záclonu na ikonostase, diakon otvára cárske dvere. Prijme od kňaza čašu, pristúpi k cárskym dverám, pozdvihne svätú čašu a ukazuje ju ľudu a hovorí: Pristupite! Chór: Blahoslovju Hospoda na vsjakoje vremja, Alilúja. Prijímanie veriacich sa koná tak, ako na liturgii sv. Jána Zlatoústeho, keď kňaz podáva sv. chlieb, hovorí slová vlastné tejto liturgii: Čestnaho i presvjataho. Prenášanie sv. diskosu sa koná tak, ako na liturgii sv. Jána Zlatoústeho. Kňaz robí malú poklonu, berie sv. čašu a obrátený k cárskym dverám pozerá sa na ľud a potichu hovorí: Blahosloven Boh, prosviščajaj i osvjaščajaj nas, a potom vyhlasuje: Vsehda, nyni i prisno.

247. Všetko ostatné sa koná ako na Liturgii sv. Jána Zlatoústeho, treba však pripomenúť toto:
1) Pri prepustení sa na tejto liturgii nespomína nijaký pôvodca,
2) V troch prvých dňoch Veľkého týždňa treba hovoriť prepustenie z večierne Kvetnej nedele: Prišedyj na strasť voľnuju spasenija našeho rady, Christos istinnyj Boh naš.
Po skončení liturgie vopred posvätených darov kňaz i diakon odkladajú rúcha a nehovoria nič.

2. S dvomi diakonmi
248. Po skončení hodiniek a po prepustení pri konci izobraziteľných žalmov zatvárajú sa cárske dvere, kňaz i diakon robia pred prestolom tri malé poklony a pritom hovoria: Bože, milostiv budi mni hrišnomu, pobozkajú sv. evanjeliár, okraj prestola i príručný kríž podľa obyčaje. Potom prvý diakon vzdá česť kňazovi, vyjde severnými dverami a postaviac sa na svoje miesto pred cárskymi dverami robí tri malé poklony, nehovorí však nič. Potom zvolá: Blahoslovi, vladyko. Kňaz: Blahosloveno carstvo Otca. Chór:Amiň a čitateľ číta začiatočný žalm. Kňaz vyjde severnými dverami, číta modlitby večierne od štvrtej po ôsmu. Na konci začiatočného žalmu vyjde prvý diakon severnými dverami a spieva veľkú ekténiu. Po vozhlase: Jako podobajet sa diakon vracia do svätyne.

249. Prvý diakon prisluhuje kňazovi pri skladaní vopred premeneného ahneca na diskos a pri jeho prenášaní na žertveník. Druhý diakon vyjde severnými dverami a spieva prvú malú ekténiu, prvý diakon spieva zas druhú a napokon druhý diakon tretiu malú ekténiu.

250. Okiadzanie počas spievania žalmu: Hospodi, vozzvach a vchod konajú sa ako na večierni a s pomocou dvoch diakonov (porov. čl. 39). Po návrate do svätyne prvý diakon volá z cárskych dverí: Voňmim! Kňaz obrátený k ľudu: Mir vsim. Druhý diakon: Premúdrosť, voňmim! Chór spieva prokimen prvej parémie. Prvý diakon:Premúdrosť! Čitateľ: Bytia čtenije. Druhý diakon: Voňmim! Čitateľ číta prvú parémiu a potom chór spieva druhý prokimen.

251. Po druhom prokimene sa prvý diakon obracia ku kňazovi a volá: Povelite! Kňaz berie sviecu a kadidelnicu a robí znak sv. kríža, ako sme to už uviedli. Čitateľ: Pritčej čtenije. Druhý diakon: Voňmim!

252. Po druhom čítaní zo Starého zákona obidvaja diakoni idú pred kňazom, zatiaľ čo kňaz okiadza sv. trapézu a spieva: Da ispravitsja molitva moja s veršami 140. žalmu.

253. V prípade sviatku nejakého svätca alebo chrámu druhý diakon zvolá: Voňmim! Po prokimene k apoštolu prvý diakon: Premúdrosť! Keď čitateľ prečíta záhlavie z Apoštola, druhý diakon zvolá: Voňmim! Po skončení čítania z Apoštola kňaz hovorí: Mir ti. Prvý diakon: Premúdrosť, voňmim! a spieva sa: Alilúja. Okiadzanie pred evanjeliom sa koná ako pri liturgii sv. Jána Zlatoústeho s asistenciou dvoch diakonov (pozri čl. 155), potom prvý diakon: Blahoslovi, vladyko, blahovistiteľa. Kňaz: Boh molitvami a odovzdá mu evanjelium. Druhý diakon: Premúdrosť, prosti, uslyšim svjataho jevanhelija. Kňaz: Mir vsim. Prvý diakon si stane na ambón alebo niečo pred cárske dvere: Ot /meno/ svjataho jevanhelija čtenije. Druhý diakon:Voňmim! A všetko ostatné podľa predpisu.

254. Po prečítaní evanjelia diakoni vychádzajú svojimi dverami a stoja na predpísaných miestach, prvý diakon začína: Rcem vsi, potom druhý diakon: Pomolitesja, ohlašenniji. Prvý diakon: Jelici ohlašenniji, izidite. Druhý diakon: Ohlašenniji, izidite. A znova prvý diakon: Jelici ohlašenniji, izidite. Da nikto ot ohlašennych, jelici virniji.
Od stredy štvrtého týždňa pôstu spievajú takto: Prvý diakon: Jelici ohlašenniji, izidite. Druhý diakon: Ohlašenniji, izidite. A znova prvý diakon: Jelici ko prosviščeniju, pristupite. Pomolitesja, iže ko prosviščeniju. Chór: Hospodi, pomiluj. A prvý diakon: Virniji, o iže ko svjatomu prosviščeniju hotovjaščichsja bratijach. Kňaz zvolá: Jako ty jesi prosviščenije naše. Prvý diakon: Jelici ko prosviščeniju izidite. Druhý diakon: Iže ko prosviščeniju, izidite. A znova prvý diakon: Jelici ohlašenniji, izidite. Da nikto ot ohlašennych, jelici virniji

255. Keď sa spieva pieseň Nyni sily nebesnyja, otvárajú sa cárske dvere a diakoni berú kadidelnice a okiadzajú na tri rozmachy svätú trapézu len spredu, potom proskomídijný stôl a kňaza. Nato sa postavia po pravej a po ľavej strane kňaza a držia kadidelnice na prstenníku ľavej ruky a spolu s kňazom sa tri razy modlia pieseň: Nyni sily nebesnyja. Napokon odchádzajú priamo proskomídijnému stolu, tam kňaz okiadza vopred posvätené dary, vezme vozduch, položí ho na ľave plece prvého diakona a všetci vychádzajú zvyčajným spôsobom, vpredu idú obidvaja diakoni a okiadzajú sv. dary, a to neprestajne.

256. Keď sa diskos a čaša postavia na prestol, diakoni vychádzajú svojimi dverami a stanú si na zvyčajné miesto, prvý diakon hovorí: Ispolnim. Na Otče náš sa diakoni prepášu orárom skríža. Druhý diakon povie: Hlavy naša Hospodevi priklonim. Po troch malých poklonách prvý diakon zvolá: Voňmim! A ked kňaz vyhlási: Preždeosvjaščennaja svjataja svjatym, obidvaja sa vracajú svojimi dverami do svätyne.
Prvý diakon povie: Razdrobi, vladyko, svjatyj chlib. Diakoni prijímajú sv. chlieb ako obyčajne. Po prijímaní kňaza a diakonov prvý diakon utrie svätý diskos nad čašou a zvolá: Pristupite!
Ostatné sa koná ako pri Liturgii sv. Jána Zlatoústeho.

3. Bez diakona.
257. Keď sa liturgia koná bez pomoci diakona, kňaz vyhlasuje všetko to, čo náleží diakonovi, ako sme už uviedli v poriadku večierne a Božej liturgie sv. Jána Zlatoústeho.

258. Keď kňaz okiadza svätú trapézu a prenáša sv. dary na proskomídijný stôl, prisluhujúci s rozsvietenou sviecou ide pred ním. Malé ekténie a vozhlasy hovorí kňaz stojac podľa možnosti pred svätou trapézou.

259. Keď sa spieva: Da ispravitsja molitva moja, prisluhujúci ide s rozsvietenou sviecou pred kňazom.

260. Pri veľkom vchode asistujúci, ak sú obrátení k severným dverám a striedavo rozmiestnení, sprevádzajú vopred posvätený ahnec a keď prídu pred cárske dvere naraz, rozostavia sa na obidve strany a potom sa vracajú na svoje miesta.

4. So spoločným slúžením kňazov
261. O spoločnom slúžení liturgie vopred posvätených darov platia tie isté pravidlá ako o večierni a Liturgii sv. Jána Zlatoústeho.
Treba však mať na zreteli toto:
Pri konci izobraziteľných žalmov sa spoluslúžiaci obliekajú do posvätných rúch, a hovoria zakaždým iba: Hospodu pomolimsja. Hlavný kňaz vyhlasuje vozhlasy: Jako podobajet. Jako milostiv. Po daru Christa tvojeho. Jako ty jesi osvjaščennije naše. Iné vozhlasy vyhlasujú spoluslúžiaci zaradom.
Počas: Da ispravitsja molitva moja spoluslúžiaci ostávajú na svojich miestach, iba trochu odstúpia od sväzej trapézy, kadiaľ musí prechádzať hlavný kňaz, spolu s ním kľakajú a vstávajú. Na veľkom vchode spoluslúžiaci nenesú nič, avšak prvý spoluslúžiteľ môže pred hlavným slúžiteľom niesť čašu.

V mene Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.

Pane Ježišu Kriste, ďakujeme Ti za to, že sme mohli byť účastní na svätej liturgii a za to, že sa nám dávaš vo sviatosti Eucharistie. Ďakujeme tiež za to, že aj vďaka stretnutiu s tebou môžeme dávať dobrý príklad nielen v chráme, ale aj  všade kam pôjdeme. Ochraňuj našu dušu i telo. Daj aby sme stále pamätali na teba a aby sme si zachovali čisté srdce. Pomáhaj nám objavovať tvoj plán s našim životom.

Teraz prepustíš, Pane, svojho služobníka podľa svojho slova v pokoji, lebo moje oči uvideli tvoju spásu, ktorú si pripravil pred tvárou všetkých národov. Svetlo na osvietenie pohanov a slávu Izraela, tvojho ľudu.

Sláva Otcu i Synu i Svätému Duchu.
I teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.

V mene Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.

Pane Ježišu Kriste, Bože náš, prosíme ťa, odpusť nám naše hriechy a daj nám nad nimi pravú ľútosť, aby sme mohli s čistým srdcom stáť pri tvojom svätom prestole.
Daj nám milosť, aby sme sa mohli sústrediť na každú časť svätej liturgie, aby tak ani jedno slovo ktoré budeme počuť, neostalo zabudnuté. Prosíme, obdaruj naše srdcia pokojom a radosťou. Daj aby sme sa vedeli správať pri oltári tak ako treba, aby sme boli pre povzbudenie  všetkým ľuďom a aby táto liturgia bola naozajstnou oslavou teba, nášho Boha. Máme túžbu, aby toto stretnutie s Tebou – živým Bohom nám pomáhalo lepšie žiť. Amen.

TROPÁR Hl. 1.
Pri tvojom krste v Jordáne * zjavila sa, Pane, poklonyhodná Trojica. * Otcov hlas ti vydal svedectvo. * Nazval ťa svojim milovaným Synom. * Aj Duch Svätý v podobe holubice potvrdil pravdivosť týchto slov. * Svojím zjavením si osvietil celý svet. * Kriste, Bože náš, sláva tebe.
KONDÁK Hl. 4.
Zjavil si sa dnes celému svetu, Pane. * A tvoje svetlo aj nás ožiarilo, * preto ťa vrúcne oslavujeme. * Zostúpil si k nám a ukázal sa, svetlo neprístupne.

K: Pokoj tomuto domu i všetkým, ktorí v ňom bývajú.

Prvá modlitba
K: Všemohúci Bože, vrúcne ťa prosím za všetkých, ktorí v tomto dome bývajú. Požehnaj + tento dom a posväť v ňom všetky veci. Naplň ho blahobytom a pokojom. Učiň ho sídlom tvojich svätých anjelov, ochrancov ľudí a majetku, v mene Otca + i Syna + i Svätého Ducha +. Amen.
Druhá modlitba
K: Nech touto svätenou vodou udelí Pán Boh svoje požehnanie, všetkým, ktorí bývajú v tomto dome a ich majetku.
Požehnanie všemohúceho Boha Otca + i Syna + i Svätého Ducha + nech zostúpi na toto miesto a ostane tu teraz i vždycky i na veky vekov. Amen.
Tretia modlitba
K: Navštív Pane, tento dom a vyžeň z neho všetky nepriateľské úklady. Nech v ňom prebývajú tvoji svätí anjeli a ochraňujú všetkých, ktorí tu v pokoji žijú. Nech zostúpi na nich požehnanie Otca + i Syna + i Svätého Ducha +. Amen

K: Udeľ Pane svojim služobníkom, ktorí bývajú v tomto dome, pokoj, zdravie, požehnanie, na mnoho a šťastných rokov

Názov prameňa a základné informácie

Tento prameň je odvodením od hebrejskeho slovíčka אֱלֹהִ֔ים , ktoré by sme prečítali ako Elohim, čo prekladáme ako Božie meno alebo vyjadrujúcu Božiu prirodzenosť. Dokumenty v ktorých sa označuje Boh ako Elohim zaradzujeme do Elohistického prameňa. Všeobecne sa uznáva, že tento prameň vznikol okolo roku 800 – 750 pred Ježišom Kristom v prorockých kruhoch Eliáša a Elizea v Izraelskom (Severnom) kráľovstve. Nachádza sa v knihách od Gn 15 až po Nm 25. Podáva nám správy o patriarchoch, najmä o Mojžišovi a jeho pôsobení. Okrem naratívnych statí, uvádza aj zákonné nariadenia, zvlášť tzv. kódex zmluvy, ktorý nájdeme v knihe Exodus v 20. až 23. kapitole.

Redakcia Elohistického prameňa

Podľa teórie prameňov najstaršie naratívne časti Pentateuchu pochádzajú z Jahvistického prameňa [1] (J) a Elohistického prameňa [2]. Elohistický prameň datujeme od roku 800 – 750 pred Ježišom Kristom. Neskôr sa k literárnym prameňom pridal aj Deuteronomický prameň [3] (D) a Kňazský prameň. [4] (P)

Božie meno Elohim v texte Svätého písma

K najpoužívanejším slovám v Hebrejskej Biblií patrí slovíčko אֱלֹהִ֔ים, v transkripcii sa toto označenie vysvetľuje ako Elohim, napriek bádaniam, dodnes nepanuje zhoda čo pojem znamená. Elohim sa najčastejšie prekladá ako Boh, teda v singulárnom tvare. V prekladoch Biblie sa môžeme dočítať o Bohu, nie o bohoch, čo potvrdzuje monoteistickú myšlienku Svätého písma a vierouku mnohých svätových náboženstiev ako judaizmu, kresťanstva či islamu. Na druhej strane, môžeme sa stretnúť s názorom, že Elohim, je plurálom pojmu el (Boh) a musí byť prekladané plurálom – Bohovia. Nájdeme preklady, podľa ktorých slovo Elohim označuje aj ľudských sudcov, vladárov či spoločnosť Boha a anjelov. Elohim má naozaj príponu hebrejského množného čísla. Elohim má skutočne príponu hebrejského množného čísla, ktorý tento jazyk pozná ako plural suffix, s koncovkou – im. Slovníky nám potvrdzujú, že Elohim je morfologickým plurálom.

WTM [5] : אֱלֹהִ֔ים – podstatné meno, maskulínum, plurál
TWOT [6] : אֱלֹהִ֔ים – plurál, označenie ako Bohovia

Často sa stretneme s tvrdením, že Elohím, je množným číslom slova el, či eloah, ktoré označujú Boha. El však nie je typickým hebrejským podstatným menom, jeho koreň tvoria väčšinou tri samohlásky. Pojmy el aj elhoim boli do hebrejského slovníka prevzaté a nemôžeme na ne presne vzťahovať morfologické pravidlá hebrejčiny. Sloveso bara (stvoril) súvisiace s Elohim je podľa morfologického slovníka v 3. os. jednotného čísla, teda ak by sme chceli doslova preložiť túto stať tak by sme zistili, že v texte sa píše na prvých riadkoch knihy Genezis nasledovne: „Na počiatku stvoril Bohovia nebo …“ a takýto preklad by bol nezmyselný, preto sa táto stať prekladá ako: „Na počiatku stvoril Boh nebo …“ I keď má slovíčko Elohim koncovku plurálu, tak by sme mohli povedať, že sa čiastočne vymyká morfologickým pravidlám hebrejskéhoa jazyka. Preklad záleží na gramatickom a významovom zmysle textu. Na väčšine miest sa prekladatelia zhodujú s významom Elohim v zmysle Boh. Stále však ostáva otázka, prečo sa používal pojeme Elohim a práve v pluráli.

Prečo sa práve používal pojem Elohim má niekoľko zdôvodnení :

1. Ak berieme do úvahy, že slovíčko ELOHIM znamená v preklade Boh:

A, Ide tu o pluralis majestatus – Majestátny plurál (lat. pluralis majestatis alebo tiež plural maiestaticus, pluralis maiestaticus), je to postoj vysokého kráľa, ktorý o sebe hovorí v množnom čísle, čiže namiesto 1. osoby singuláru sa používa 1. osoba plurálu.

B, Ide tu o Božiu trojicu – Neskoršia dogma katolíckej cirkvi, ktorá potvrdzuje, že Boh existuje v spoločenstve, t.j. Trojici.

C, Ide o súhrn všetkého Božstva, napríklad v hebrejčine slovo chaj, znamená živý ale i život, ako súhrn všetkého živého je chajjím v pluráli. [7]

D, Božský plurál bol prevzatý z iných kultúr. [8]

2. Ak berieme do úvahy, že slovíčko ELOHIM znamená v preklade Božie spoločenstvo, použili množné číslo, pretože v pojme Boha zahrnuli aj beztelesné mocnosti t.j. anejelov.

   3. Ak berieme do úvahy, že slovíčko ELOHIM znamená v preklade Sudcovia, tak pojem môže označovať aj ľudskú bytosť. Napríklad sudcu alebo vladára vo verši Ex 22,27 prekladame slovíčko ELOHIM slovom sudcovia, napríklad LXX, dáva prednosť významu bohovia a v rade iných prekladov čítame o Bohu.

Iné názvy Boha El v texte Svätého písma

El Bet El (Boh z Betelu) nájdeme v Gn 31,13 – Ja som Boh z Betelu, kde si ty pomazal pomník a kde si mi urobil sľub. Teraz sa len zober, odíď z tejto krajiny a vráť sa do svojej rodnej krajiny!”

El Olam (Večný Boh) nájdeme v Gn 21,33 – Abrahám však zasadil pri Bersabe tamarišku a vzýval tam meno Pána, večného Boha.

El Roi (Boh videnia) nájdeme v Gn 16,13 – Potom nazvala Pána, ktorý k nej hovoril: “Ty si Boh, ktorý si ma videl, lebo” povedala “či som azda nevidela toho, ktorý sa na mňa díval?”

El Elyon (Najvyšší Boh) nájdeme v Gn 14,18 – A salemský kráľ Melchizedech priniesol chlieb a víno; bol totiž kňazom najvyššieho Boha.

El Saddai (Boh hôr) nájdeme v Gn 17,1 – Keď mal Abram deväťdesiatdeväť rokov, zjavil sa mu Pán a povedal mu: “Ja som všemohúci Boh, chodievaj predo mnou a buď dokonalý.

Pojem Elohim v texte Svätého písma

Gn 20,13 – Keď ma totiž Boh vyviedol z otcovského domu do neznáma, povedal som jej: Túto láskavosť mi preukážeš: Na každom mieste, kam prídeme, povieš: “On je môj brat!” – Sloveso putovať, blúdiť, spojené s prekladom slova Elohim je v množnom čísle.

Gn 35,7 – Postavil tam oltár a miesto nazval Boh z Betelu [9], lebo sa mu tam zjavil Boh, keď utekal pred svojím bratom. – Sloveso zjaviť je v 3. osobe plurálu, gramatický presnejší preklad je však: „Zjavili sa tu Bohovia.“ Prečo sa tu spomínajú bohovia existuje vysvetlenie, že v Kanáne bolo mnoho bohov a miesta niesli ich mená. Pretože boh Bet-Elu patril k mnohým Bohom v Kanáne, autor tohto textu písal zámerne o zjavení bohov. S ďalším nepomenovaným bohom Jakub zápasil.

2 Sam 7,23 – A ktorý iný národ na zemi je ako tvoj ľud, Izrael, ku ktorému prišiel Boh vykúpiť si ho za ľud, urobiť mu meno, konať preň veľké a zázračné veci a vyhnať národy a bohov spred svojho ľudu, ktorý si si vykúpil z Egypta? – Sloveso išiel, prišiel, je v pluráli, ale preklad je už v singulári.

Ž 58,12 – A ľudia povedia: “Naozaj je odmena pre spravodlivého, naozaj je Boh, čo súdi na zemi. – Sloveso súdi, tresce, je v pluráli, Podľa M. Gordona sa jedná o gramatický jav s názvom pritiahnutie, keď prípona v množnom čísle prebije jeho singulárny význam, sloveso tak získa plurál.

Joz 24,19 – Jozue však namietal ľudu: “Vy nebudete môcť slúžiť Pánovi! Veď on je svätý Boh, žiarlivý Boh: On neodpustí vaše priestupky a hriechy. – Prídavne meno svätí je v pluráli, má sa to teda čítať Svätým Elohim? Preklad by mal presnejšie znieť Božím svätým.

Ž 86,8 – Niet podobného tebe medzi bohmi, Pane, a nič sa nevyrovná tvojim dielam. – Žalm dáva zmysel len ak pisateľ veril vo väčší počet Bohov.

Ž 136, 2 – Oslavujte Boha nad bohmi, lebo jeho milosrdenstvo je večné. – Podľa tradície, najvyšší boh El splodil synov – bohov. Najvyšší boh bol len jeden a panoval nad ostatnými bohmi, medzi nimi vznikla rivalita tak každé náboženstvo malo svojho Boha.

Charakteristické črty elohistického prameňa

Medzi najcharakteristickejšie črty elohistického prameňa patria nasledovné :
1. Zdôrazňuje duchovnosť a transcendenciu Boha, ktorého nemožno vidieť ani si ho predstaviť; preto Boh nehovorí človeku priamo, ale dáva mu poznať svoju vôľu v snoch alebo prostredníctvom anjela (porov. napr. Gn 20,1-8; 22,11-18).

2. Nepozná dejiny počiatkov ľudského pokolenia. Pred Abrahámom jestvovala iba modloslužba. So záľubou uvažuje o udalostiach a o ľudských činoch v zmysle teologického ponímania dejín a vo svetle riadenia Božej prozreteľnosti (porov. napr. Gn 20; 45,5-15).
3. Naratívne state tohto prameňa-dokumentu sa vyznačujú zaujímavým a umeleckým opisovaním deja, a preto pôsobia na čitateľa hlbokým dojmom (porov. napr. Gn 22).
4. Podľa tohto prameňa-dokumentu je vyvoleným iba ten národ, ktorý sa zaviazal Bohu osobitnou zmluvou. Preto aj kultový aspekt ustupuje do pozadia a vzťah človeka k Bohu sa uskutočňuje a prejavuje najmä v zachovávaní zmluvy (porov. napr. Ex 20,22 – 23,33).
5. Morálne náhľady sú vyvinutejšie ako v Jahvistickom prameni-dokumente, čo dokazuje ich neskorší pôvod. Mravné požiadavky Božej vôle sú vyjadrené v Božom zjavení a v Zákone, ktorý sa zakladá na Desatore (porov. Ex 20,1-21).
6. V tomto prameni – dokumente sa venuje osobitná pozornosť dejinám Izraela, kmeňom Severného kráľovstva a jeho svätyni v Beteli (porov. napr. Gn 28,11-22). Vidno to aj na obšírnom rozprávaní o Jozefovi, ktorého potomkami boli severné kmene Manasses a Efraim (porov. Gn 41,45-52; 48,8-20).

Výskyt elohistického prameňa v Pentateuchu

Proroci

Boh hovoril ústami prorokov práve v elohistickom prameni. Hovoril ústami veľkých prorokov ako Eliáša alebo Elizea. Medzi prorokov, ktorí sa najviac dotýkajú elohistickej tradície patrí aj Mojžiš, darca desatora pre Izraelitov, ktoré sa im stalo náboženskou regulou a prevzali ho neskôr aj iné svetové náboženstvá.

Mojžiš

Podľa Biblie pochádzal Mojžiš z pokolenia LéviEx 2,1-10, ale vychovaný bol na faraónovom dvore. Žil asi v rokoch 2486 až 2606[chýba zdroj] (židovského kalendára) t. j. v rokoch 1274 až 1154 pred Kr. Mojžišov otec sa volal Amram a matka Jošabat, (vskutočnosti sa otec volal Lathotes). Mal staršiu sestru Máriu (Mirjam) a o tri roky staršieho brata Árona. Za manželku si vzal Cipporu, dcéru madiánskeho kňaza Jetra (Reguela). Cippora mu porodila dvoch synov, Geršoma a Eliezera. Na Horebe sa mu zjavil Pán, ktorý ho poslal do Egypta, odkiaľ mal vyviesť Izraelitov.[10]  Keď ich faraón odmietol prepustiť, krajinu zasiahlo 10 rán. Potom ich faraón prepustil ale zakrátko sa rozhodol priviesť ich späť. Mojžiš previedol Izraelitov suchou nohou cez more, ktoré zaplavilo Egypťanov, ktorí ich prenasledovali. Mojžiš vyviedol židovský národ z egyptského otroctva, ukázal mu cestu do zasľúbenej zeme a na hore Sinaj prijal od Boha dve kamenné dosky so základnými ustanoveniami zákona (v kresťanstve tiež známe ako desať božích prikázaní). Mojžiš žil 120 rokov, prvých 40 rokov žil v Egypte na dvore faraóna, druhých 40 rokov žil v Madiansku a ďalších 40 rokov po vyvedení Izraela z Egypta, putoval s Izraelom po púšti. Zomrel na hore Nebó. Mojžiš vystupuje v biblických knihách Exodus, Levitikus, Numeri a Deuteronómium (čiže 2. až 5. Kniha Mojžišova). Pred vstupom do zasľúbenej zeme určil za vodcu Jozueho a zomrel na vrchu Nebo. Mojžiš je podľa židovskej tradície autorom piatich kníh Mojžišových (Tóra), ktoré napísal pravdepodobne v období jeho putovania na púšti v rokoch 2526 až 2566 (židovského kalendára) t. j. 1154 až 1114 pred Kristom. V súčastnosti historici polemizujú nad autorstvom Pentateuchu a autorstvo všetkých 5 kníh nepripisujú práve Mojžišovi ale celej redakcií.

Eliáš

Eliáš (staršie Elijáš; po hebr. אליהו – Elijahu, doslova: Mojím Bohom je Hospodin) bol starozákonný prorok pôsobiaci v izraelskom kráľovstve za vlády kráľa Achaba v prvej polovici 9. storočia pred Kr. Eliášov život a skutky zaznamenávajú Prvá a Druhá Kniha kráľov. Je opradený mnohými zázrakmi, vystupoval proti modloslužobníctvu, bol vzatý do neba na ohnivom voze. Jeho žiakom bol Elizeus. Pôsobil v dobe keď viera v cudzie božstvá medzi Izraelitmi takmer vytlačila vieru v jediného pravého Boha. Achabovi predpovedal, že v krajine nastane hlad ako aj trest za uctievanie cudzích božstiev. Keď sa utiahol v časoch trestu do Sarepty, zázračne sa nemíňalo jedlo vdove so synom, ktorí sa ho ujali. Vzkriesil aj jej syna. Potom na hore Karmel presvedčil ľud, že hlad je dôsledkom Božieho trestu za ich neveru. V Novom zákone sa aj s Mojžišom zjavuje pri Ježišovom premenení na hore Tábor [11] .

Elizeus

Elizeus (hebr. אלישע בן שפט – Eliša ben Šafat) bol starozákonný prorok, žiak a nástupca proroka Eliáša. Pôsobil v Izraelskom kráľovstve (Severnom) v 9. storočí pred Kr. za vlády kráľov Ochoziáša, Jorama, Jehua, Joachaza a Joasa. Jeho pôsobenie je popísané v Knihách kráľov v Biblii. Jeho činnosť sa spomína najmä v hlavách/kapitolách 2 až 14 Druhej knihy kráľov. Jeho otcom bol Šafat. Elizeus sa najprv stal žiakom Eliáša, ktorý ho povolal keď práve oral. Keď bol Eliáš vzatý do neba Elizeus prevzal jeho poslanie.  Za svoje dobrodenia nechcel nič neprijímať. Rovnako ako jeho učiteľ aj Elizeus ostro kritizoval kráľovskú dynastiu Amriovcov (Omriovcov) kvôli modloslužbe. V roku 845 pred Kr. pomazal za kráľa Jehua, ktorému sa podarilo zavraždiť izraelského kráľa Jorama, jeho matku Jezabel, aj júdskeho kráľa Ochoziáša v údolí Jezrael. Zomrel za kráľa Joasa. Za cisára Juliána Odpadlíka (Apostatu) bola väčšina jeho pozostatkov spálená. Menšiu časť sa podarilo zachrániť a premiestniť do Alexandrie.

Vybrané state zo svätého písma patriace do elohistického prameňa

Gn 20,1-8 – Abrahám odtiaľ odišiel na juh a zastavil sa medzi Kádešom a Surom. Keď sa zdržoval v Gerare, hovoril Abrahám o svojej manželke Sáre: “Ona je moja sestra.” A Abimelech, kráľ Gerary, ju dal uniesť. V noci však vo sne prišiel ku kráľovi Abimelechovi Boh a povedal mu: “Doista zomrieš pre ženu, ktorú si dal uniesť, lebo má muža.” Abimelech sa jej však ešte nedotkol, preto povedal: “Pane, aj spravodlivého zahubíš?  Či mi nepovedal on sám: “Ona je moja sestra”? A nevravela aj ona: “On je môj brat”? V prostote svojho srdca a s čistými rukami som to urobil!” A Boh mu povedal vo sne: “Aj ja viem, že si to urobil v prostote svojho srdca, a preto som ťa uchránil, aby si proti mne nezhrešil. Teraz však pošli ženu späť mužovi! Lebo on je prorok a bude za teba orodovať, aby si zostal nažive. Ak ju však nepošleš, vedz, že istotne zomrieš so všetkým, čo je tvoje!” Abimelech včasráno vstal, zavolal všetkých svojich služobníkov a vyrozprával im celý príbeh. Keď to mužovia počuli, veľmi sa naľakali. [12]

Gn 45,5-15 – A teraz sa netrápte a nesužujte, že ste ma sem predali, lebo Boh ma sem poslal pred vami, aby ste ostali nažive.  Lebo už dva roky je v krajine hlad a bude ešte päť rokov, čo nebude ani oračky, ani žatvy. Preto ma Boh poslal pred vami, aby váš rod zachoval na zemi a aby ho mimoriadnym zásahom zachoval pri živote. A takto nie vy ste ma sem poslali, lež Boh. On ma urobil faraónovým poradcom, pánom nad celým jeho domom a vladárom nad celou egyptskou krajinou. Poponáhľajte sa a choďte k môjmu otcovi a povedzte mu: “Toto odkazuje tvoj syn Jozef: Boh ma ustanovil vládcom nad celým Egyptom, príď ku mne a neodkladaj! Budeš bývať v kraji Gesen a budeš mi nablízku ty i tvoje deti a tvoje detné deti spolu s tvojimi ovcami a dobytkom a s celým tvojím majetkom. Ja sa tu budem starať o teba lebo ešte päť rokov potrvá hlad -, aby si neschudobnel ty i tvoj dom a všetko, čo je tvoje. Na vlastné oči vidíte, aj môj brat Benjamín vidí na svoje oči, že sú to moje ústa, čo s vami rozprávajú. Zvestujte teda môjmu otcovi moju veľkú hodnosť, ktorú mám v Egypte, a všetko, čo ste videli! Nuž poponáhľajte sa a priveďte môjho otca sem!” Potom padol okolo krku svojmu bratovi Benjamínovi a plakal. Aj Benjamín plakal na jeho hrudi. Potom pobozkal všetkých svojich bratov a plakal na ich hrudi. Napokon sa rozprávali s ním aj jeho bratia. [13]

Gn 22 – Po týchto udalostiach Boh skúšal Abraháma a povedal mu: “Abrahám!” On odpovedal: “Tu som.” A on hovoril: “Vezmi svojho syna, svojho jediného syna Izáka, ktorého miluješ, a choď do krajiny “Morja”! Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem.” Abrahám vstal včasráno, osedlal osla, zobral so sebou dvoch svojich sluhov a svojho syna Izáka a narúbal dreva na zápalnú obetu. Potom sa vybral na miesto, ktoré mu označil Boh. Na tretí deň, keď Abrahám zdvihol oči, zďaleka uvidel to miesto. Tu Abrahám povedal svojim sluhom: “Vy ostaňte tu s oslom, ja a chlapec pôjdeme až tamto. Pomodlíme sa a vrátime sa k vám.” Potom vzal Abrahám drevo na zápalnú obetu a naložil ho na svojho syna Izáka; sám vzal oheň a nôž a takto šli obaja spolu. Tu povedal Izák svojmu otcovi Abrahámovi: “Otče!” On mu odvetil: “Hľa, tu som, syn môj!” A on mu povedal: “Drevo a oheň na zápalnú obetu je tu, kde však je baránok na zápalnú obetu?” Abrahám mu odvetil: “Boh si už obstará baránka na zápalnú obetu, syn môj.” A išli obaja spolu ďalej. Keď došli na miesto, ktoré mu označil Boh, Abrahám tam postavil oltár, naukladal drevo, poviazal svojho syna Izáka a položil ho na oltár na drevo. Potom Abrahám siahol rukou a vzal nôž, aby zabil svojho syna. Vtedy naň zavolal Pánov anjel z neba: “Abrahám, Abrahám!” On odpovedal: “Tu som.” On mu povedal: “Nevystieraj ruku na chlapca a neubližuj mu! Teraz som totiž poznal, že sa bojíš Boha a neušetril si svojho jediného syna kvôli mne.” Tu zdvihol Abrahám oči a uzrel barana, ktorý bol rohami zachytený v kroví. Abrahám podišiel, barana vzal a obetoval ho ako zápalnú obetu namiesto svojho syna. A Abrahám nazval toto miesto “Pán vidí” a tak sa ešte aj dnes hovorí: “Na vŕšku Pán uvidí”. Pánov anjel však aj druhý raz volal na Abraháma z neba: “Na seba samého prisahám to je Pánov výrok -: Pretože si toto urobil a svojho syna, svojho jediného si neušetril predo mnou, zahrniem ťa požehnaním a prenáramne rozmnožím tvoje potomstvo. Bude ho ako hviezd na nebi a ako piesku na morskom brehu. Tvoje potomstvo sa zmocní brán svojich nepriateľov a v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme preto, že si poslúchol môj hlas.” Potom sa Abrahám vrátil k svojim sluhom a spolu šli do Bersaby. Abrahám ostal bývať v Bersabe.  Po týchto udalostiach Abrahámovi oznámili, že aj Melcha porodila jeho bratovi Nachorovi synov: prvorodeného Husa, jeho brata Buza a Kamuela, otca Aramejčanov, Kaseda, Azaua, Feldaša, Jedlafa a Batuela, ktorému sa narodila Rebeka. Týchto osem porodila Abrahámovmu bratovi Nachorovi Melcha. Aj jeho vedľajšia žena, menom Roma, porodila: Tabého, Gahama, Tahasa a Maácha. [14]

Ex 20, 22 – Tu Pán povedal Mojžišovi: “Toto povieš Izraelitom: “Sami ste videli, že som z neba rozprával s vami. [15]

Ex 20,1-21 – Potom Boh hovoril všetky tieto slová: “Ja som Pán, tvoj Boh, ktorý ťa vyviedol z egyptskej krajiny, z domu otroctva. Nebudeš mať iných bohov okrem mňa!  Neurobíš si modlu, ani nijakú podobu toho, čo je hore na nebi, dolu na zemi alebo vo vode pod zemou! Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh, ktorý tresce neprávosti otcov na deťoch do tretieho a štvrtého pokolenia u tých, čo ma nenávidia, milosrdenstvo však preukazuje až do tisíceho pokolenia tým, čo ma milujú a zachovávajú moje príkazy. Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo. Spomni na sobotňajší deň, aby si ho zasvätil! Šesť dní budeš pracovať a tvoriť všetky svoje diela, siedmy deň je však sobota Pána, tvojho Boha. Vtedy nebudeš konať nijakú prácu ani ty, ani tvoj syn alebo tvoja dcéra, ani tvoj sluha alebo tvoja slúžka, ani tvoj dobytok, ani cudzinec, ktorý býva v tvojich bránach! Lebo za šesť dní Pán utvoril nebo a zem, more a všetko, čo je v nich, v siedmy deň však odpočíval. Preto ho Pán požehnal a zasvätil ho. Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh! Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu! Nepožiadaš dom svojho blížneho, ani nepožiadaš manželku svojho blížneho, ani jeho sluhu, ani jeho slúžku, ani vola, ani osla, ani nič, čo je tvojho blížneho! Všetok ľud pozoroval hrmenie a blesky, zvuk rohov a dymiaci vrch, chvel sa od strachu a vzďaľoval sa a Mojžišovi povedal: “Ty nám hovor a budeme ťa počúvať. Nech s nami nehovorí Boh, aby sme nepomreli!” A Mojžiš odpovedal ľudu: “Nebojte sa, veď Boh prišiel preto, aby vás skúšal, aby ste sa ho báli a nehrešili.” Ľud však ostal stáť obďaleč a Mojžiš sa priblížil k mraku v ktorom bol Boh.  [16]

Gn 28, 11 – 22 – Keď došiel na (isté) miesto, zostal tam na noc, lebo slnko už zapadlo. Zobral jeden z kameňov toho miesta, položil si ho pod hlavu a spal na tom mieste. I snívalo sa mu, že vidí rebrík opretý o zem a jeho vrchný koniec siahal až do neba a Boží anjeli vystupovali a zostupovali po ňom. A hľa, nad ním stál Pán a hovoril: “Ja som Pán, Boh tvojho otca Abraháma a Izáka. Zem, na ktorej odpočívaš, dám tebe a tvojmu potomstvu. A potomstva tvojho bude ako prachu zeme a ty sa rozšíriš na západ i na východ, na sever i na juh; v tebe a v tvojich potomkoch budú požehnané všetky pokolenia zeme. Hľa, ja som s tebou a budem ťa strážiť všade, kde pôjdeš, a privediem ťa späť do tejto krajiny, lebo ja ťa neopustím, kým nesplním čo som ti prisľúbil.” Vtedy sa Jakub prebudil zo spánku a povedal: “Ozaj, Pán je na tomto mieste a ja som o tom nevedel!” I nadišiel ho strach a povedal: “Aké hrozné je toto miesto! Tu je naozaj dom Boží a tu je brána do neba!” Keď Jakub ráno vstal, kameň, ktorý mal položený pod hlavou, postavil za pomník a jeho vrch polial olejom. A nazval toto miesto menom Betel. Predtým sa však toto miesto volalo Luza. A Jakub urobil sľub: “Ak je Boh so mnou, ak ma ochráni na tejto ceste, ktorou teraz idem, ak mi dá chlieb na živobytie a šaty na oblečenie a ak sa šťastne vrátim do domu svojho otca, tak Jahve bude mojím Bohom a tento kameň, ktorý som postavil ako pomník, bude Božím domom. A zo všetkého, čo mi dáš, odovzdám ti desiatky.” [17]

Gn 41,45-52 – Faraón však zmenil aj Jozefovo meno na Sáfenat Panéach Živiteľ zeme a dal mu za ženu Asenet, dcéru Putifara, kňaza z Heliopolu. Jozef potom vyšiel do egyptskej krajiny. Keď Jozef stál pred egyptským kráľom, faraónom, mal tridsať rokov. A Jozef odišiel od faraóna a obchádzal celú egyptskú krajinu. Za sedem úrodných rokov donášala zem bohatú úrodu. A on dal všetko obilie, ktorého bol v týchto siedmich rokoch nadbytok, poznášať a zviezť do miest. Obilie dal doviezť do toho mesta, okolo ktorého boli príslušné polia. A Jozef nahromadil obilia ako morského piesku, nesmierne množstvo, takže ho ani nemeral, lebo sa to ani merať nedalo.  Ešte kým nastal hlad, Jozefovi sa narodili dvaja synovia. Porodila mu ich Asenet, dcéra Putifara, kňaza z Heliopolu. A Jozef nazval prvorodeného Manasses, hovoriac: “Boh mi dal zabudnúť na všetko moje nešťastie i na celý môj otcovský dom!” Druhého nazval Efraim, vraviac: “Boh sa mi dal rozplodiť v krajine mojej strasti!” [18]

Záver

Táto seminárna práca poukázala na to, že pojem Elohim spolu s Elohistickou tradíciou je pre Sväté písmo dôležitý z hľadiska chápania nového zákona. Už pojem Elohim nám naznačuje množné číslo v hebrejskom jazyku. Boh si už od počiatku pripravoval svoj ľud na pochopenie tajuplnej Božej trojice. Proroci, patriarchovia a Izraelský ľud Boli svedkami neopísateľného Boha, ktorého skutky pre spásu človeka máme zapísané v biblií. Pri písaní tejto práce som sa dozvedel mnoho zaujímavého a dalo mi to nový pohľad na Božie meno. Izraeliti Boha nevedeli opísať, nazývali ho El Bet El, El Olam, El Roi, El Elyon alebo El Saddai, až kresťanstvo prišlo s názorom, že Boh je naším Otcom a skrze Syna nám zjavil Svätého Ducha.

Zoznam použitej literatúry

Mojžiš, prorok : 4. september.” In: Antonín Čížek: Synaxár : Životy svätých. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s. 17. ISBN 80-967341-1-3

Westminster Theological Seminary. WTM, JDP – Groves-Wheeler Westminster Morphology and Lemma Database (Westminster Electronic Morphology of BHS)1991- 2001

1980. Laird Harris, Gleason L. Archer Jr., Bruce K. Waltke. TWOT – The Theological Wordbook of the Old Testament. Moody Press of Chicago, Illinois, 1980.

Toorn, Willem. Dictionary of Deities and Demons in the Bible. Boston. 1999

Pavel Olam. : Desatoro Božích slov,

www.olam.cz/aktuality/liberalni_unie/studie/asret_hadivrot.html (18.10.2013)

Pavel Mat.: Elóhím, bůh či bohové?

http://myty.info/view.php?cisloclanku=2006020002 (19.10.2013)

[1] Jahvistický prameň – Jeho názov je odvodený z toho, že sa v ňom na označenie Boha sústavne používa meno Jahve. Vznikol pravdepodobne v Južnom (Júdskom) kráľovstve (v Chebróne [Hebrone]) okolo r. 950 pred Kr., ale obsahuje ústne podania ešte zo staršieho obdobia. Postupne podáva rozprávania od stvorenia človeka po stavbu „babylonskej veže“ a od povolania Abraháma až po obsadenie Kanaánu izraelskými kmeňmi (Gn 2,4b – Sdc 1).

[2] Elohistický prameň – Nazýva sa podľa mena Elohim (vyjadruje Božiu prirodzenosť), ktorým sa v tomto prameni-dokumente označuje Boh. Všeobecne sa uznáva, že vznikol okolo r. 800-750 pred Kr. v prorockých kruhoch Eliáša a Elizea v Izraelskom (Severnom) kráľovstve. Nachádza sa v knihách Pentateuchu od Gn 15 po Nm 25. Podáva správy o patriarchoch a najmä o Mojžišovi a jeho pôsobení. Okrem naratívnych statí uvádza aj zákonné nariadenia, zvlášť tzv. „kódex zmluvy“ (Ex 20,22 – 23,33).

[3] Deuteronomický prameň – Tento prameň-dokument sa v skutočnosti stotožňuje s dnešnou Knihou Deuteronómium, ktorá bola spísaná okolo 5. stor. pred Kr., ale jej podstatná časť pochádza z prvej polovice 7. stor. Objavili ju v jeruzalemskom chráme za vlády kráľa Jošiáša [Joziáša] (porov. 2 Kr 22,8). Na jej základe sa potom uskutočnila Joziášova náboženská reforma. Obsahom Deuteronomického prameňa-dokumentu sú „Mojžišove reči“, ktorými náboženský vodca a zákonodarca izraelských kmeňov pripomínal vyvolenému ľudu, že ho Boh miluje osobitnou láskou i napriek jeho opätovným nevernostiam a nevďačnostiam.

[4] Kňazský prameň – V chronologickom poradí je posledným prameňom-dokumentom, ktorý prichádza do úvahy pri redakcii Pentateuchu. Vznikol v kňazských kruhoch v exilovom a poexilovom období (asi 570-450 pred Kr.). Obsahuje zákonodarné opatrenia, ako aj program na znovuvybudovanie náboženského života a na organizovanie bohopocty na základe zákona a sinajskej zmluvy. Materiál Kňazského prameňa-dokumentu možno nájsť vo všetkých spisoch Pentateuchu.

[5] Westminster Theological Seminary. WTM, JDP – Groves-Wheeler Westminster Morphology and Lemma Database (Westminster Electronic Morphology of BHS)1991- 2001 (release 3.5)

[6] R. Laird Harris, Gleason L. Archer Jr., Bruce K. Waltke. TWOT – The Theological Wordbook of the Old Testament. Moody Press of Chicago, Illinois, 1980.

[7] Desatoro Božích slov, www.olam.cz/aktuality/liberalni_unie/studie/asret_hadivrot.html (18.10.2013)

[8] Toorn, Willem. Dictionary of Deities and Demons in the Bible. Boston. 1999

[9] Názov BÉT-EL (dom Boží) je založený na biblickom príbehu z knihy Genezis o Jakubovi, najviac týkajúcom sa pasáží Genezis 28,10-22 a s pokračovaním v Genezis 35,1-15. Heslom založenia sa pre nás stal verš Gn 28,20-21: „A Jakub urobil sľub: “Ak je Boh so mnou, ak ma ochráni na tejto ceste, ktorou teraz idem, ak mi dá chlieb na živobytie a šaty na oblečenie a ak sa šťastne vrátim do domu svojho otca, tak Jahve bude mojím Bohom.“

[10] “Mojžiš, prorok : 4. september.” In: Antonín Čížek: Synaxár : Životy svätých. Prešov : Spolok biskupa Petra Pavla Gojdiča, 1998, s. 17. ISBN 80-967341-1-3

[11] Vrch Tábor – Prvýkrát spomína v Biblii v knihe Jozue ako hranica medzi tromi kmeňmi – Zebulun, Issachar a Naftali. Spomína sa aj v Knihe sudcov v časti o prorokyni Debore, ktorá prikázala izraelskému vodcovi Barakovi: „Pán, Izraelov Boh, ti rozkazuje: Choď, tiahni na vrch Tábor a vezmi so sebou desaťtisíc mužov z Neftaliho synov a zo Zabulonových synov!” a Barak potom z vrchu porazil kanaánske vojsko. Podľa kresťanskej tradície sa na vrchu Tábor udialo Premenenie Pána, ktoré popisuje Nový zákon. V priebehu Premeny sa Ježiš rozprával s Mojžišom a Eliášom, ktorý predpovedal jeho smrť. Na pamiatku tejto udalosti bol neskôr na hore postavený kostol Premenenia Pána, pravoslávny monastier a rímskokatolícky františkánsky kláštor.

[12] Elohista tu zdôrazňuje duchovnosť a transcendenciu Boha, ktorého nemožno vidieť ani si ho predstaviť; preto Boh nehovorí človeku priamo, ale dáva mu poznať svoju vôľu v snoch alebo prostredníctvom anjela.

[13] Elohista tu nepozná dejiny počiatkov ľudského pokolenia. Pred Abrahámom jestvovala iba modloslužba. So záľubou uvažuje o udalostiach a o ľudských činoch v zmysle teologického ponímania dejín a vo svetle riadenia Božej prozreteľnosti

[14] Naratívne state elohistického prameňa-dokumentu sa vyznačujú zaujímavým a umeleckým opisovaním deja, a preto pôsobia na čitateľa hlbokým dojmom.

[15] Podľa tohto prameňa-dokumentu je vyvoleným iba ten národ, ktorý sa zaviazal Bohu osobitnou zmluvou. Preto aj kultový aspekt ustupuje do pozadia a vzťah človeka k Bohu sa uskutočňuje a prejavuje najmä v zachovávaní zmluvy

[16] Morálne náhľady sú vyvinutejšie ako v Jahvistickom prameni-dokumente, čo dokazuje ich neskorší pôvod. Mravné požiadavky Božej vôle sú vyjadrené v Božom zjavení a v Zákone, ktorý sa zakladá na Desatore.

[17] V tomto prameni-dokumente sa venuje osobitná pozornosť dejinám Izraela, kmeňom Severného kráľovstva a jeho svätyni v Beteli.

[18] To, že Elohista venuje svoju pozornosť dejinám Izraela vidno aj na podrobnom opise situácie v tejto stati svätého písma.

A

a, ab – od

acutus, acuta, acutum – ostrý

ad – k, ku, pri

ad eum – k nemu

admoneo, admonere – napomínať, pripomínať

advenio, advenire – prichádzať

Aegyptus, Aegypta, Aegyptum – egyptský

Aegyptus, Aegypti, m. – Egypťan

aer, aeris, m. – vzduch

aes, aeris, n. – kov

aeternus, aeterna, aeternum – večný

ager, agri, m. – pole, roľa

ala, alae, f. – krídlo, rameno

alius, alia, aliud – druhý, iný

alo, alere – živiť, kŕmiť

amen – nech sa stane

amica, amicae, f. – priateľka

amiciatia, amiciatiae, f. – priateľstvo

amicus, amici, m. – priateľ

amitto, amittere – stratiť

amo, amare – mať rád, milovať

ancilla, ancillae, f. – slúžka, služobníca

angelus, angeli, m. – posol

angustus, angusta, angustum – tesný, úzky, biedny

anima, animae, f. – duša, duch

animal, animalis, n. – živočích

animus, animi, m. – duch

annus, anni, m. – rok

antepono, anteponere  – uprednostňovať

apostolus, apostoli, m. – apoštol

aqua, aquae, f. – voda

aquila, aquilae, f. – orol, orlica

armo, armare – ozbrojovať, chrániť

asperum, asperi, n. – nepríjemnosť, útrapy

astrum, astri, n. – hviezda

audio, audire – počúvať

augustus, augusta, augustum – slávny, vznešený

auxilium, auxilii, n. – pomoc

aveo, avere – buď zdravý

averto, avertere – odvracať, zaháňať

avis, avis, f. – vták

B

baptisma, baptismatis, n. – krst

baptismus, baptismi, m. – krst

baptizo, baptizare – krstiť

barba, barbae, f. – fúzy

benedictus, benedicta, benedictum – požehnaný

beneficium, beneficii, n. – dobrodenie, láskavosť, milosť

bonus, bona, bonum – dobrý, dobrá, dobré

C

caecus, caeca, caecum – slepý

caeli, caelorum, m. – nebesia, nebešťania

caelum (coelum), caeli, n. – nebo, nebesia, obloha

canticum, cantici, n. – spev, pieseň

canto, cantare – spievať

capella, capellae, f. – koza, kozľa

capto, captare – chytať, lapať

caritas, caritatis, f. – láska

carmen, caminis, n. – báseň, pieseň

caro, carnis, f. – mäso, telo

carus, cara, carum – drahý, vzácny, milý, obľúbený

casa, casae, f. – chyža, chalupa, chatrč, dom

catholicus, catholica, catholicum – všeobecný, katolícky

causa, causae, f. – príčina

celebro, celebrare – oslavovať

celer, celeris, celere – rýchly

certus, certa, certum – istý, spoľahlivý

cibus, cibi, m. – jedlo, krmivo, pokrm

cito – rýchlo

clamo, clamare – kričať, volať

clarus, clara, clarum – jasný, slávny

cogitatio, cogitationis, f. –  myšlienka, myslenie, úmysel

cogito, cogitare – myslieť o, uvažovať o

colo, colere – pestovať, vážiť si

coma, comae, f. – vlas

communio, communionis, f. – spoločenstvo, spoločnosť

communis, commune – spoločný

conceptus est – počal sa

confiteor, confiteris, confiteri – vyznávať

conscius, conscia, conscium – vedomý si čoho

consentii, consentire – súhlasiť, zhodnúť sa

consilium, consilii, n. – porada, rozvaha, úmysel

constro, constare – stáť, skladať sa

contra – proti

converto, conventere – obracať, premieňať

cor, cordis, n. – srdce, rozum, duch

cornix, cornicis, f. – vrana

corono, coronare – ozdobovať, korunovať

corpus, corporis, n. – telo

cottidianus, cottidiana, cottidium – každodenný

creator, creatoris, m. – stvoriteľ, tvorca

credo, credere – veriť, dôverovať

crucifixus est – bol ukrižovaný

cum – keď

cum – s, so

cura, curae, f. – starosť, starostlivosť

custidio, custidiere – strážiť, chrániť

D

Danuvius, Danuvii, m. – Dunaj

de – z, zo

debitor, debitoris, m. – dlžník

debitum, debiti, n. – dlh, dlžoba

delecto, delectare – tešiť sa, baviť, obveseľovať

deleo, delere – ničiť, hubiť

demitto, demittere – odpustiť

descendo, descendere – zostúpiť, schádzať

desertus, deserta, desertum – opustený, zanedbaný

desum, dees, deesse – chýbať

Deus, Dei, m. – boh

dextera, dexterae – pravá ruka, pravica

dico, dicere – hovoriť, volať, nazývať

dies, diei, m. – deň

dignus, digna, dignum – byť hoden

dignus, digna, dignum – hodný, hoden

diligens, diligentis – usilovný

diligentia, diligentiae, f. – starostlivosť, svedomitosť

discipulus, discipuli, m. – žiak

divitiae, divitiarum, f. – bohatstvo, poklady

do, das, dare – dávať

doctus, docta, doctum – učený, vzdelaný

dolor, doloris, m. – bolesť, smútok, žiaľ

Dominus Deus – Pán Boh

Dominus, domini, m. – pán

dor, dororis, m. – lesk

dormio, dormire – zaspať, zomrieť

dum – dokiaľ

dux, ducis, m., f. – vodca, vládca

E

e, ex – z, zo

ecce – hľa

ecclesia, ecclesiae, f. – Cirkev

educo, educare – vychovávať

effodio, effodiere – vypichnúť, vyklať

egeo, eges, egere – potrebovať

eius – jeho

emitto, emittere – vysielať

equus, equi, m. – kôň, záprah, jazdec

erat – bol

es – si

et – a

evangelium, evangelii, n. –  blahozvesť, evanjelium

excelsum, excelsi, n. – nebo, nebesia

excelsum, excelsi, n. – výšina, nebo

exemplum, exempli, n. – príklad

exerceo, exercere – cvičiť, pestovať

explicio, explicare – vysvetľovať

exspecto, exspectare – čakať, očakávať

F

fabula, fabulae, f. – príbeh, rozprávka

facio, faciere – robiť, konať, tvoriť

factor, faktoris, m. – tvorca, stvoriteľ

fama, famae, f. – povesť, správa, zvesť

felicitas, felicitatis, f. – šťastie

felix, felicis – šťastný

filia, filiae, f. – dcéra

filius, filii, m. – syn

finis, finis, m. –  hranica, koniec

fio, fis, fieri – stať sa, stávať sa

floreo, florere – kvitnúť

flumen, flumenis, n. – rieka

fluvius, fluvii, m. – rieka

fortuna, fortunae, f. – osud, šťastie

fortuna, fortunae, f. – šťastie

frater, fratris, m. – brat

fructus, fructus, m. – plod, ovocie

frumentum, frumenti, n. – obilie

fundamentum, fundamenti, n. – základ

G

gaudium, gaudii, n. – radosť

genus, generis, n. – rod, druh, pokolenie

gloria, gloriae, f. – sláva

gratia, gratiae, f. – pôvab, milosť, vďaka

gratus, grata, gratum – pôvabný, vďačný, milý

gravis, gravie – ťažký

H

habeo, habere – držať, mať

herba, herbae, f. –  rastlina, kvet

historia, historiae, f. – dejiny

hodie – dnes

homo, hominis, m. – človek

homo, hominis, m. – človek

honor, honoris, m. – česť, pocta

hora, horae, f. – hodina

hortus, horti, m. –  záhrada

humus, humi, f. – zem, pôda

hymnus, hymni, m. – chválospev

Christus, Christi, m. – Kristus

I

Iesus, Iesuu, m. – Ježiš

improbus, improba, improbum – zlý

in – v, vo, na, do, medzi, pri

in se –  v sebe

incendium, incendii, n. – požiar

incertus, incerta, incertum – neistý

incola, incolae, m. – obyvateľ

incommodus, incommoda, incommodum – nepríjemný

inde – odtiaľ

induco, inducere – privádzať, vovádzať, voviesť

industria, industriae, f. – usilovnosť

industrius, industria, industrium – usilovný

inferi, inferorum, m. – podsvetie

inferus, infera, inferum – dolný, spodný

ingratus, ingrata, ingratum – nemilý, nevítaný, nevďačný

inimicus, inimici, m. – nepriateľ

initium, initii, n. – začiatok, pôvod, príčina

iniustus, iniusta, iniustum – nespravodlivý

innocentia, innocentiae, f. – nevinnosť

inopia, inopiae, f. – nedostatok, núdza

inter – medzi

invenio, invenire – prísť na niečo, nájsť, objaviť

invicem – navzájom

Iordanes, Iordanis, m. – Jordán

Ioseph – Jozef

ira, irae, f. – hnev

iucundus, iucunda, iucundum – príjemný, vítaný, zaujímavý

iudicium, idicii, n. – rozsudok, súd, mienka

iudico, iudicare – súdiť, rozsúdiť

iustitia, iustitiae, f. – spravodlivosť

iustus, iusta, iustum – spravodlivý

L

labor, laboris, m. – práca

laboro, laborare – pracovať

laetitia, laetitiae, f. – radosť

latus, lateris, n. – bok, strana

laus, laudis, f. – chvála, pochvala

liber, libri, m. – kniha

liberi, liberorum, m. – deti

libero, liberare – oslobodzovať, zachraňovať

ligneus, ligna, lignum – drevený

lingua, linguae, f. – jazyk, reč

littera, litterae, f. – písmeno

litterae, litterarum, f. – list, kniha, vzdelanosť, veda

litus, litoris, n. – pobrežie, nábrežie

longus, longa, longum – dlhý

Luca, Lucae, m. – Lukáš

lupus, lupi, m. – vlk

lux, lucis, f. – svetlo, žiara, lesk

M

magister, magistri, m. – učiteľ

magistra, magistrae, f. – učiteľka

magnifico, magnificare – velebiť, oslavovať

magnus, magna, magnum – veľký

malum, mali, n. – zlo

manduco, manducare –  hrýzť, jesť

mare, maris, n. – more

Maria, Mariae, f. – Mária

mater, matris, f. – žena

medicamen, medicaminis, n. – liek

memoria, memoriae, f. –  pamäť, pamiatka

mendax, mendacis – lživý, falošný, klamný

mendax, mendacis, m. – luhár

mens, mentis, f. – myseľ, srdce, duch

miles, militis, m. – vojak

miser, misra, misrum – biedny, úbohý

misericordia, misericordiae, f. – milosrdenstvo

moneo, monere – napomínať

mors, mortis, f. – smrť

mortuus est – zomrel

mortuus, morta, mortum – mŕtvy, zomrelý

multus, multa, multum – mnohý

musca, muscae, f. – mucha

N

narro, narrare – rozprávať

natura, naturae, f. – príroda

natus est – narodil sa

natus, nata, natum – narodený

navicula, naviculae, f. – loďka

ne – nie

nefas – nedovolenosť, mrzkosť

nego, negare – tvrdiť, že nie; popierať

nemo – nikto

nescio, nescire – nepoznať, nevedieť

nimis – príliš

nobis – nám, s nami

nobiscum – s nami

nomen, nominis, n. – meno

nomen, nominis, n. – meno

non – nie

nos – my, nás

noster, nostra, nostrum – náš, naša, naše

numerus, numeri, m. – počet, číslo

numquam – nikdy

nunc – teraz

O

oculus, oculi, m. – oko

olim – kedysi, niekedy

omissio, omissionis, f. – nedbalosť, zanedbávanie

omnipotens, omnipotentis – všemohúci

omnis, omne – všetok, každý

oppidum, opidi, n. – dedina, mestečko

opus, operis, n. – dielo, práca, skutok

oratio, orationis, f. – reč, modlitba

orno, ornare – ozdobiť

oro, orare – prosiť, modliť sa

os, oris, n. – ústa

P

palam – verejne, otvorene

panis, panisis, m. – chlieb

paro, parare – pripravovať, chystať

passus est – trpel, pretrpel

pastor, pastoris, m. – pastier

pater, patris, m. – otec

patria, patriae, f. – vlasť

pax, pacis, f. – pokoj

pax, pacis, f. – pokoj, mier

peccator, peccatoris, m. – hriešnik

peccatum, peccati, n. – hriech, vina

pecco, peccare – hrešiť

per – cez, prostredníctvom

philosophus, philosophi, m. – filozof

piger, pigra, pigrum – lenivý

Pilatus, Pilati, m. – Pilát

piscator, piscatoris, m. – rybár

placeo, placere – páčiť sa

plenus, plena, plenum – plný

poenitentia, poenitentiae, f. – pokánie

poeta, poetae, m. – básnik

Pontius, Pontii – Pontský

populus, populi, m. – národ, ľud

potestas, potestatis, f. – moc, sila, schopnosť

praeceptum, praecepti, n. – rozkaz

praedico, praedicare – hlásať, zvestovať

pretiosus, pretiosa, pretiosum – vzácny, veľmi veľký

prex, precis, f. – prosba, modlitba, príhovor

primus, prima, primum – prvý, prvá, prvé

principium, principii, n. – začiatok

pro – pre, za

pro nobis – za nás

probo, probare – skúšať

probus, proba, probum – dobrý, statočný

promitto, promittere – sľubovať, predpovedať

propero, properare – ponáhľať sa

propheta, prophetae, m. – prorok

proprius, propria, proprium – vlastný, zvláštny

protectio, protectionis, f. – ochrana

protector, protectoris, m. – ochranca, prorektor

protego, protegere – prikryť, zakryť, chrániť

proverbium, proverbii, n. – príslovie

puella, puellae, f. – dievča

pulcher, pulchra, pulchrum – krásny, pekný

pupilla, pupillae, f. – dievčatko, zrenica oka

qualis, quale – aký, nejaký, dajaký

qui – ktorý, aký

quot – koľko

 

R

raro – zriedkavo, málokedy

rarus, rara, rarum – vzácny

ratio, rationis, f. – rozum

rectum, recti, n. – dobro, mravnosť

rectus, recta, rectum – rovný, priamy

reddo, reddere – vrátiť, nechať

redemptor, redemptoris, m. – vykupiteľ

regina, reginae, f. – kráľovná

regio, regionis, f. – kraj, krajina

regnum, regni, n. – kráľovstvo

rego, regere – viesť, spravovať, ovládať

remis-sio, remisionis, f. – odpustenie

repetitio, repetitionis, f. – opakovanie

respondeo, respondere – odpovedať

resurgo, resurgere – sedieť

resurrectio, resurrectionis, f. – vzkriesenie

resurrexit – vstal z mŕtvych

reus, reua, reum – vinný, obžalovaný

rideo, ridere – usmievať sa

rosa, rosae, f. – ruža

S

saeculum, saeculi, n. – vek, doba, svet

saepe – často

salutaris, salutaris, m. – vykupiteľ

salvator, salvatoris, m. – záchranca, spasiteľ

salve – buď zdravý

salveo, salvere – byť zdravý

sanctus, sancta, sanctum – svätý

santifico, santificare – posvätiť

sapientia, sapientiae, f. – múdrosť

scientia, scientiae, f. – veda

scio, sciere – poznať, vedieť

se – seba, sa

secreto – bokom, v ústraní

secundum – podľa

sed – ale

semel – raz

semita, semitae, n. – chodník, cestička

semper – vždy

sempiternus, sempiterna, sempiternum – trvalý

senex, senis, m. – starec

sententia, sententiae, f. – myšlienka, názor

sepelio, sepeliore – pochovať

sepultus est – bol pochovaný

sequentia, sequentiae, f. – poradie, úryvok, časť

servus, servi, m. – sluha, otrok, služobník

schola, scholae, f. – škola

si – ak, keď

sicut – ako

silva, silvae, f. – drevo, les, hora

simile, similis, n. – podoba

similis, simile – podobný

sine – bez

sive – alebo

Slavus, Slavi, m. – Slovák, Slovan

Slovacus, Slovaca, Slovacum – slovenský

spina, spinae, f. – tŕň

Spiritus Sanctus – Svätý Duch

spiritus, spiritus, m. – duch

stiudium, studii, n. – štúdium, veda, snaha

stultus, stulta, stultum – hlúpy, pochabý

sub – pod

sub – pod

sum, es, esse – byť

sumo, sumere – brať, vziať

suscipio, suscipiere – prijať

suus, sua, suum – svoj

T

talis, tale – taký

tecum – s tebou

templum, templi, n. – chrám

tempus, temporis, n. – čas

tenebrae, tenebrarum, f. – tma, temnota

teneo, tenere – držať

tentatio, tentationis, f. – pokušenie, pokúšanie

terra, terrae, f. – zem

tertius, tertia, tertium – tretí

testimonium, testimonii, n. – svedectvo

timor, timoris, m. – strach, bázeň

tot – toľko

totus, tota, totum – celý

tu, tui – ty

tuus, tua, tum – tvoj, tvoja, tvoje

U

ubi-ubi – kde-tam

umbra, umbrae, f. – tieň, tôňa

unicus, unica, unicum – jediný, jedinečný

universus, universa, universum – všetok, celý

unus, una, unum – jeden, jediný

ut – ako

V

varius, varia, varium – rozličný

vasto, vastare – plieniť, pustošiť

venio, veniire – prichádzať

venter, ventris, m. – brucho, žalúdok, lono

venturus, ventura, venturum – budúci, nastávajúci

veritas, veritatis, f. – pravda

vero – ale, avšak

verus, vera, verum – skutočný, pravdivý

vester, vestra, vestrum – váš, vaša, vaše

vestitus, vestita, vestitum – oblečený, odetý

via, viae, f. – cesta

video, vides, videre – vidieť

vir, viri, m. – muž

virgio, virginis, f. – panna

virtus, virtutis, f. – čnosť

vis, f. – sila, moc

vita, vitae, f. – život

vivo, vivere – žiť, byť živý

vivus, viva, vivum – živý, žijúci

vobis – vám, s vami

voco, vocare – volať

voco, vocare – volať, nazývať

voluntas, voluntatis, f. – vôľa

vox, vocis, f. – hlas, krik, volanie

– čo je právo – rímske právo má  viacero definícií – právnik Celsius – umenie dobrého a spravodlivého, právnik Hermegenus – všetko právo je konštituované pre ľudí, právnik Ulpián – čestne žiť, druhému neubližovať, každému dať čo mu patrí

– na označenie termínu právo latinčina v kanoistike používa termín ius – z lat. iussum – rozkaz, alebo iungere – zjednotiť

– podstata práva – spočíva vo vytváraní človeka

– najvyšším zákonom v Cirkvi – je spása duší

– podmetové právo – je splnomocnenie, oprávnenie, vyplýva z prirodz. hodnoty a dôstojnosti ľudskej osoby napr. volebné právo, práva dieťaťa, práva ženy

– predmetové právo – je právny predpis – zákon, kt. môže byť jednotlivý alebo súhrn-zbierka, v civilnom práve zbierka zákonov v kánonickom práve kódex

– druhy predmetového práva – božské alebo ľudské

– božské právo /fas/ môže byť – prirodzené alebo pozitívne

– ľudské právo /ius/ môže byť – svetské a kánonické

– prirodzené právo – je súhrn noriem, zakazujúcich alebo prikazujúcich kt. sú objektívne, všeobecné a nemenné, vyplýva zo základného poriadku ustanoveného Bohom – Boží zákon

– pozitívne právo – bolo čl. odovzdané cez Božie zjavenie kt. dovŕšil J.K., jeho prameňom je Biblia-sv. písmo, posvätná. tradícia, typickým právom je Desatoro

– svetské právo – civilné alebo verejné, je vydávané orgánmi svetskej moci napr. ústavné, trestné, medzinár., občianske, rodinné, obchodné

– rímske právo – prirodzené právo – je základňou práva, zaujimavé je právo manželské a rodinné, malo veľký vplyv na rozvoj kánonického – je jeho základom /vzniklo príslovie Cirkev žije rímskym právom/,

– kánonické právo – vnútorné právo cirkvi, má korene vo sv. písme, je zb. zákonov vydaných cirkvou, má dva základné princípy slovo a sviatosti, cirkev je preto sviatosťou spásy

– základnou sviatosťou – je krst, stáva sa nositeľom právnej príslušnosti k cirkvi, jeho podstatou je Boží život

– úlohou kánonického práva – je to čo úloha cirkvi  – spása človeka

– kánonické právo delíme – 1. Božské právo – prijaté od Boha – môže byť prirodzené a pozitívne, 2. právo ustanovené cirkvou 3. právo prijaté od iného zákonodarcu

– právny pozitivizmus – teória práv. pozit. prestala brať do úvahy prirodzené právo a zaoberala sa normami, kt. vydal štát

– rozlišujeme dva druhy poznania – rozumové – filozofické a duchovné – teologické, kt. prameňom je viera, navzájom sa doplňujú

– konfesné právo – vzniká tam, kde sa stretáva podstata štátneho a cirkevného práva, je súhrnom št. noriem vydaných vo forme zákonov, št. uznaných cirkevných predpisov týkajúcich sa ľudskej slobody, svedomia a náboženstva

– vzťah št. a cirkevného práva – monizmus /monarchia/, dualizmus – št. a cirkev, každý má svoje právo, demokracia – spoločenský konsenzus – hľadanie pravdy

– náboženská sloboda – patrí k ľudským slobodám, vyplýva z prirodzenosti človeka

– pluralizmus – spolužitie cirkvi a štátu

– separácia – odluka cirkvi od štátu napr. Francúzko – počas revolúcie aj keď Napoleón uzavrel r. 1905 konkordát, Rusko- r. 1918 Lenin, ČSSR – diktatúra štátu, USA – pozitívna separácia, št. podporuje cirkevné školy a platí duchovných v nemocniciach a armáde

– konkordát – /súhlasiť, zhodovať sa/  medzinárodná zmluva medzi štátom a apoštolskou stolicou, kt. usporiadava ich vzťahy, podstatou je rovnocennosť oboch strán, majú dvojakú formu:  slávnostnú a deklaratívnu, 1. konkordát –  Wormský  v 1122 ho uzatvorili pápež Kalixt II. a cisár Henrich, v ČSR r. 1929 – Modus Vivendi

– pápež Gregor XVI., Pius IX. a Lev XIII. odmietali odluku cirkvi od štátu – štát má slúžiť človeku pri dosiahnutí prirodzeného cieľa a cirkev pri dosahovaní nadprirodzeného cieľa

– zásada odluky cirkvi od štátu bola cirkvou odmietnutá ako mylná

– zmyslom základnej zmluvy medzi SR a sv. stolicou je čo najviac stabilizovať vzájomné vzťahy, podpísaná 24.11.2000

– II. vatikánsky koncil – obnova cirkvi a dialógu so štátom, náb. sl. sa zaoberajú dokumenty Lumen gentium, Gaudium et spes, Gravissimum educationis, Christus Dominus, Apostolicam auctuositatem

– najdôležitejší dokument DVK – o náboženskej sl. je deklarácia Dignitatis humanae, náb. sloboda sa dostáva na prvé miesto

– vyjadril 3 hlavné zásady – 1. autonómia cirkvi a štátu 2. uznanie náb. slobody 3. spolupráca cirkvi a štátu

– autonómia cirkvi – môže sa riadiť vlastnými zákonmi, vylučuje zasahovanie jedného z nich do vnútorných záležitostí druhého, táto nezávislosť v medz. význame = suverenita.

– uznanie náboženskej slobody – právo na náb. slobodu je základným ľudským právom  1. sl. riadiť sa vlastným právom 2. sl. verejného kultu 3. možnosť napomáhania čl. náb. spoločností k  praktizovaniu náb. života 4. sl. vyučovania 5. sl. v činnosti a zakladaní náb. inštitúcií 6. sl. pri obsadzovaní náb. funkcií 7. sl. vo výchove, vzdelávaní, menovaní a prekladaní kňazov 8. sl. pri budovaní sakrálnych objektov 9. sl. vlastníctva a správy cir. majetkov 10. sl. vplyvu na org. spoločnosti a ľudských aktivít 11. sl. zhromažďovania 12. zakladanie výchovných, kultúrnych, charit. a spoloč. združení

– spolupráca cirkvi a štátu – základ položil už cisár Konštantín Veľký,  DVK Gaudium et spes – zdôrazňuje zdravú spoluprácu, nevyhnutnou podmienkou je rešpektovanie autonómie a nezávislosti štátu, cirkvi a náboženskej slobody

– dôvody spolupráce – princíp spoločného dobra a vzájomnej pomoci

– prečo cirkev uzatvára zmluvu – deklaruje vôľu prispievať k duchovnému a materiálnemu dobru človeka  a spoločnému dobru, cirkev má plniť úlohy duchovnej povahy, spočíva v učení právd viery a morálnych zásad, vykonávanie charitatívnej a profylaktickej činnosti a pod.

1. Kristus udeľuje apoštolom moc odpúšťať hriechy

Mt 16,19: „Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva : čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.

Sk 2.38: Peter im povedal: „Robte pokánie a nech sa dá každý z vás pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha.’

2. Pokánie a sviatosť pokánia

Obrátenie a pokánie sú podmienkou spásy – tvorí vlastne stredobod Ježišovho posolstva o blízkom príchode Božieho kráľovstva

Obrátenie – Musí sa prejaviť v konaní dobra a v plnení Božej vôle J.K., ako aj proroci vidí podstatu pokánia v ozajstnom obrátení, t.j. v zásadnej zmene smeru, v odvrátení sa od zlého a prinavrátení sa k Bohu. Obrátenie teda nie je ľudským výkonom, ale Božím dielom. Najprv sa musí Boh v milostivom zľutovaní obrátiť k človeku, aby sa tento mohol obrátiť k Bohu. Pokánie – Rôzne spôsoby pokánia – spoveď nie je jediné čo treba konať. Náprava vzťahu k ľuďom a vzťahu k Bohu. Sväté Písmo a cirkevní otcovia kladú dôraz predovšetkým na tri kajúce skutky: pôst, modlitbu a pokánie. Sviatosť pokánia je teda konkrétna forma ustavičného pokánia, ktorá je uložená Cirkvi. Vo sviatosti pokánia sa človek zmieruje s Bohom a s Cirkvou. Pojem pokánia nemožno stotožňovať so SZ, pretože je to dlhodobý jav. Je to čnosť. Božia milosť sa neviaže výlučne na sviatosť. Základná požiadavka evanjelia.

3. Zmierenie s Bohom a s Cirkvou

Zmierenie s Bohom – hriech uráža Boha a prerušuje priateľstvo s ním, pokánie smeruje k tomu, aby sme si zamilovali Boha a celkom sa mu zverili. Teda hriešnik, ktorý sa dáva na pokánie, vracia sa k Otcovi, vracia sa ku Kristovi, ktorý sa zaň obetoval

Zmierenie sa s bratmi – ľudia sú navzájom spojení nadprirodzenými vzťahmi, takže hriech jedného človeka škodí aj ostatným, priam tak, ako svätosť jedného prináša dobrodenie ostatným.

4. Sviatosť pokánia a jej časti

1. Ľútosť: Bolesť duše nad spáchanými hriechmi. Predsavzatie viac nehrešiť. Poznáme: dokonalú a nedokonalú ľútosť, kde chýba motív lásky k Bohu
2. Vyznanie hriechov: osobné, ústne, tajné, zrozumiteľné, formálne (hriechy je potrebné predstaviť), pravdivé, s ľútosťou, sviatostné (aby som dostal rozhrešenie), úplne
3. Zadosťučinenie – Náprava života a náhrada škody
4. Rozhrešenie – Viditeľný znak, dielo celej Trojice

5. Odvrátenie od Boha (4)

Sv. Písmo pozná 4 výrazy odvrátenia sa od Boha:

Hamartia – stav odvrátenosti od Boha. odmietnutie B. blízkosti.

Anonia – stav neposlušnosti voči zákonu – trvalý stav.

Adokia – stav nespravodlivosti, každý hriech je nespravodlivosť.

Pseudos – klamstvo, lož, človek sám seba oklame.

6. Kánon 980

Ak spovedník nemá pochybnosti o disponovanosti kajúcnika a ten si rozhrešenie žiada, rozhrešenie sa mu nesmie odoprieť ani oddialiť.

7.Mimosviatostné spôsoby pokánia

Dokonalá ľútosť – odpúšťa hriechy pred spoveďou

Kajúce pobožnosti – môžu pri nich byť odpustené aj ťažké hriechy

Božie slovo – počúvané, čítané, hlásané „slova sv. evanjelia nech… “

Skutky lásky – zapieranie a zriekanie pre iných, nie samoúčelné. Má to byť nejaký cieľ. Priniesť obetu za druhých zmývajú aj naše hriechy. Almužny.

Revízia života – dvaja blízky, ktorí si hovoria svoje životné chyby a prijímajú napomenutie.

1. Vedieť si priznať chybu a povedať chybu aj iného
2. Vada, vedieť aj vadu prijať
3. Vzájomne sa za seba modliť

Vyznávanie si hriechov – priznať sa z myšlienok, zo slov, zo skutkov, vedieť vyznať svoju chybu, svoj postoj. To, že viem to dostať zo seba, vyznať hriech.

Účasť na Eucharistií – od začiatku sv. omše nás všetko navodí na odpúšťanie hriechov. NZ obeta – aby sme boli zbavení hriechov. Celou sv. omšou sa nesie myšlienka odpustenia.

Modlitba Otče náš – úprimne a opravdivo – odpusť nám, ako my odpúšťame

Modlitba žalmov – kajúce žalmy, vnútorný postoj hriešnika

Askéza povolania – keď to Boh pripúšťa, ja to prijímam

8. Obnovené spytovanie svedomia – (starý a nový rituál)

V starom rituáli je iba jediná veta o svätej spovedi: „Spovedník nech zistí, či si penitenti najprv dôkladne spytoval svedomie“.

V novom rituáli ”… „ kajúcnik sa má pripraviť na sviatosť pokánia vtedy, keď porovná svoj život so životom a príkazmi Ježiša Krista

9. Ježišove požiadavky

1. Ježišova požiadavka:

„Milovať budeš Pána, svojho Boha, z celého srdca. “

Mám srdce upriamené na Pána Boha a milujem ho nadovšetko ako syn otca tým, že verne dodržiavam jeho príkazy, alebo som v zajatí časných vecí? Modlil som sa ráno í večer? Bola moja modlitba opravdivým rozhovorom s Bohom alebo len prázdnym vonkajším zvykom? Mám v úcte a láske Božie meno, alebo som urazil Boha hrešením, falošnou prísahou, alebo tým, že som bral Božie meno nadarmo? Zasvätil som nedeľu a cirkevné sviatky tým, že som sa zúčastnil na liturgických zhromaždeniach, predovšetkým na sv. omši, a to činne, pozorne a nábožne? Mám azda iných bohov, čiže viac dôverujem iným veciam ako Bohu a viac sa im venujem? – Ide tu o bohatstvo, povery, špiritizmus a pod.

2. Ježišova požiadavka:

„Milujte sa navzájom, ako som ja miloval vás. “

Milujem svojho blížneho opravdivo, alebo využívam svojich bratov a sestry tým, že ich používam na dosiahnutie mojich záujmov alebo im robím to, čo nechcem, aby to isté mne iní robili? Viem dať zo svojho tým, čo sú chudobnejší ako ja? Chránim utláčaných a pomáham biednym nakoľko to odo mňa závisí? Uvedomujem si poslanie, ktoré som dostal pri birmovaní? Zúčastňujem sa na apoštoláte, spolupracujem na charitatívnych dielach, mám živý záujem o život farnosti? Konal som všetko podľa pravdy a verne, alebo som iným zapríčinil zlo klamaním, osočovaním, ohováraním? Nenarušil som zdravie, dobrú povesť a česť blížneho? Neurobil som im škodu? Vrátil som cudziu vec a napravil škodu, čo som zapríčinil?

3. Ježišova požiadavka:

„Buďte dokonalí“ ako je dokonalý váš Otec.

Usiloval som sa posilniť svoj duchovný život modlitbou, čítaním Písma, rozjímaním a meditáciou, pnjimaním sviatostí a sebazapieraním? Krotil som v sebe zlé náklonnosti a vášne? Ako som využíval čas, svoje sily a dary ,, ktoré som dostal od Boha ako „talenty evanjelia”? Slúži mi toto všetko nato, aby som sa deň čo deň zdokonaľoval? Nebol som nedbanlivý’ a lenivý? Trpezlivo som znášal bolesti a protivenstvá života? Zachoval som si v nevinnosti a čistote svoje telo? Strážil som svoje zmysly a vyhýbal som sa poškvrne na duši a na tele zlými myšlienkami a žiadosťami, nemravnými rečami a skutkami? Usiloval som sa zladiť svoj život s opravdivou slobodou Božích detí? Žil som podľa Ducha Svätého? Nie som otrokom nejakých zvykových vášní?

10. Kresťanské spytovanie svedomia

Sv. Terézia z Avily povedala, že spytovanie svedomia môže byť aj nebezpečné, a to vtedy, keď sa zaoberáme sami sebou namiesto toho. aby sme sa zaoberali Pánom Bohom. Preto kresťanské spytovanie svedomia má byť vždy modlitbou. Len ako modlitba môže sa konať bez nebezpečenstiev. To znamená, že v duchu hľadíme na Pána Ježiša, Čiže myslíme na neho a v jeho svetle, pravde a Duchu vidíme samí seba ako v zrkadle. Toto je podstata kresťanského obrátenia a platí aj o spytovaní svedomia.

11. – 14. Kajúce pobožnosti

Kajúce pobožnosti sú zhromaždenia Božieho ľudu, ktoré sa konajú s cieľom počúvať Božie slovo vyzývajúce na obrátenie a obnovenie života a zvestujúce oslobodenie od hriechu prostredníctvom Kristovej smrti a vzkriesenia.

Kajúce pobožnosti sú veľmi užitočné v živote jednotlivých veriacich i komunít na oživenie ducha a sily pokánia a na prípravu dokonalejšieho slávenia sviatosti pokánia.

15. Výhody kajúcich pobožností

1, pripomínajú veriacim, že obrátenie je trvalou úlohou, ktorá sa nikdy neukončuje

2. otvárajú široké možnosti formácie svedomia
3. naučia veriaceho správne hovoriť o hriechu, čiže použiť správny slovník pri vyjadrovaní sa o hriechu
4. pomôžu človekovi etapovité k dozrievaniu jeho ľútostí, a to tým, že človek, ktorého vôľa na obrátenie ešte nedozrela, vstúpi do anonymity spoločenstva, v ktorom môže povedať „My sme zhrešili“, čo sa ľahšie vypovie.
5. je príležitosťou k odpusteniu si navzájom
6. je príležitosťou na výchovu svedomia
7. modlitby, ktoré sa konajú v spoločenstve, účinnejšie prispievajú k dosiahnutiu obrátenia
8. pomáha komunikácii medzí ľuďmi, to znamená, že spoločne konané spytovanie svedomia, ľútosť, predsavzatie duchovne spá ja členov cirkevného spoločenstva do hlbšej jednoty.

16. Deväť foriem kajúcich pobožností podľa Ordo paenitentiae

Ordo paenitentiae ponúka 9 foriem kajúcich pobožností.

Každá pozostáva z týchto desiatich bodov:

1. Spev (pieseň zo spevníka alebo nejaký žalm)
2. Prežehnanie a pozdrav
3. Krátke uvedenie ľudu do slávnosti pokánia
4. Modlitba (ako v omši, lenže s krátkou konklúziou)
5. Čítanie (SZ, žalm, NZ, Evanjelium)
6. Homília
7. Spytovanie svedomia

(podľa schémy, za každou otázkou sa odporúča chvíľka ticha

8. Úkon kajúcnosti (ako v omši)
9. Modlitba Pána – Otče náš (odporúča sa za každou prosbou chvíľka ticha)
10. Zakončenie

(zaspieva sa pieseň, prednesie sa modlitba a dá sa požehnanie)

17.Dokonalá ľútosť

O dokonalej ľútosti hovoríme vtedy, keď nás bolí predovšetkým to, že sme urazili Boha, svojho nekonečne dobrého Otca, alebo JK, ukrižovaného za naše hriechy. Teda pohnútkou dokonalej ľútosti nie je strach pred peklom, ale úprimná bolesť nad tým, že sme sa spreneverili Božej láske a dobrote, a tým ju nekonečne urazili. Ovocím dokonalej ľútosti je odpustenie všetkých hriechov aj bez obradu zmierenia. Tak ľutoval Peter, keď zaprel svojho Pána, Mária Magdaléna, kajúci lotor. Môžeme sa usilovať o ňu aj viackrát cez deň.

18. Miesto na vysluhovanie sviatosti pokánia

Určuje ho CIC 964: §1, Vlastným miestom na vysluhovanie sviatostnej spovede je kostol alebo kaplnka; §2. Čo sa týka spovednice, KB má vydať normy, pričom však má dbať na to, aby spovednice boli vždy na viditeľnom mieste, opatrené pevnou mriežkou medzi kajúcnikom a spovedníkom, aby ich mohli slobodne používať veriaci, ktorí si to želajú; §3. Spoveď sa nemá vysluhovať mimo spovednice, bez oprávneného dôvodu. Spovednica – kultúrny fenomén. Stala sa potrebnou v tom čase, keď sa žena nesmela rozprávať s cudzím mužom ináč ako v prítomnosti svojho manžela, otca alebo iného príbuzného. Jej zavedením sa chcelo vyjsť v ústrety legitímnym požiadavkám kajúcnika, aby bol zahalený do anonymity.

19. Oblečenie kňaza

Treba dodržať predpisy miestnych ordinárov. Zabúdanie na liturgické rúcho pri sviatosti pokánia postupom času vkĺzlo do obradu a znejasňuje túto sviatosť. Preto je potrebné nosiť isté označenie – reverenda alebo superpelícia a fialová štóla. Superpelíciu treba používať pri pravidelných a pri skupinových spovediach.

20. Príprava kňaza

Najmä modlitbou. Nech vzýva Ducha Svätého, aby od neho dostal;

– dar svetla: mať jasno vo veciach, ktoré treba nešiť

– dar lásky: aby prijal kajúcnika s pochopením

(nedávať najavo svoju náladovosť, povahu)

21. Príprava kajúcnika

Porovná svoj život so životom a príkazmi Ježiša Krista a prosí Boha o odpustenie hriechov. Spovedné zrkadlo (SpZr) je Ježiš Kristus. Všetky ostatné SpZr – desatoro,… – sú SpZr len natoľko, nakoľko odzrkadľujú Krista a jeho život Niekto môže predniesť spovedníkovi celý arzenál nejakého SpZr namiesto toho, aby sa priznal k svojej osobnej víne. Sú to často nevedomé úteky pred jasným sebapoznaním. Pri spytovaní svedomia sa človek zaoberá sám sebou. Pri porovnaní svojho života s Ježišovým životom sa kajúcnik na prvom mieste zaoberá Ježišom.

Z toho vyplýva potreba kajúceho zmýšľania – má si ho teda vzbudiť. (Rozhrešenie cirkvou a kajúce zmýšľanie penitenta sú dve strany jednej mince, ktorá je neplatná, ak je na nej vyrazená iba jedna strana.)

 

22. Matéria sviatosti pokánia

Matériu sviatosti pokánia tvoria tri zložky:

1. a) ľútosť b) vyznanie c) kajúci čin

Učiť ľudí, aby ich skutky boli záslužné, musia byť vykonané v posväcujúcej milosti. Bližšie ku bodom a,b,c, pozri v ostatných otázkach

 

23. Nedokonalá ľútosť

Jedná sa pri nej o iné motívy ako o nadprirodzené: ošklivosť k hriechu,  strach pred vecným trestom, strach pred časným trestom. Má byť všeobecná (zahrnuté všetky hriechy) a zmyslová (nemusí sa plakať, „aby sa videlo“) Pri spovedi stačí nedokonalá ľútosť spojená s rozhrešením.

 

24. Aké má byť vyznanie hriechov?

Vyznanie hriechov vychádza z pravého poznania seba pred Bohom a z ľútosti nad hriechmi Toto vnútorné skúmame srdca a vonkajšie sebaobvinenie sa však musí konať vo svetle Božieho milosrdenstva. VH vyžaduje od hriešnika vôľu otvoriť si srdce Božiemu služobníkovi (kňazovi), ktorý mocou kľúčov vynáša rozsudok odpustenia alebo zadržania hriechov.

Vyznanie hriechov má byť:

– osobné: Človek musí byť osobne prítomný, nie napr. cez telefón.

– ústne: ale možno aj gestami. Nemusí sa, keď: má penitent bolesti (rakovina hrdla), niekedy sa hanbí, tak napíše svoj hriech; alebo spovedník je nahluchlý; keby ľudia mali počuť hriechy (v nemocnici pred ostatnými);

– tajné: – uchovanie tajomstva. Tlmočník* môže sa udiať vyznanie hriechov aj tak, že tlmočník nebude poznať odpovede.

– zrozumiteľné: – hovoriť zrozumiteľne, nemrmlať si popod nos.

– formálne: musíme vyznať hriechy, povedať ich istou formou, má byť jasne vyjadrené o čo ide.

– pravdivé: nemalo by sa luhať v spovednici, môže hovoriť penitent aj v minulom čase, keď mu je nepríjemné hovoriť v prítomnom o svojich hriechoch.

– s ľútosťou: má byť nevyhnutne; už na spoveď treba ísť s týmto pocitom.

– úplné: zo všetkých smrteľných hriechov; materiálne: keď naozaj zo všetkých hriechov, formálne: chcel som ale som nechtiac zabudol povedať.

 

25. Kedy stačí vyznanie hriechov všeobecné?

Toto vyznanie stačí, ak penitent necíti vo svedomí smrteľný hriech Je veľmi užitočne, ak penitent často a svedomité pristupuje k SZM aj pre všedné hriechy. Nie je to totiž iba číre opakovanie obradu ani akési psychické cvičenie, ale ustavičné úsilie o zdokonalenie krstnej milosti. Keď totiž nosíme vo svojom tele Kristovo zomierame, ma sa v nás čoraz zjavnejšie prejavovať aj Ježišov život. Vyznanie hriechov všeobecné stačí aj pri nebezpečenstve smrti alebo pri všeobecnom rozhrešení napr. pri živelných katastrofách, bombardovaní, vojne atď.

To platí aj napr. v misiách. Veľa kajúcnikov a málo spovedníkov.

 

26. Počet a okolnosti hriechov

Pri smrteľných hriechoch má byť počet (nemusí byt’ nutne povedaný, napr. ako dlho to trvalo a pod.). Cieľom je pomôcť kajúcnikovi, nie robiť štatistiku.

Okolnosti: treba udať niektoré okolnosti, ktoré menia morálny (napr. niekto kradol – chudobnému, niekto kradol ale v kostole; žena Či zviedla slobodného alebo ženatého) alebo teologický druh. Netreba sa pýtať na spoluvinníka a pod : miesto, osoby. Presné okolnosti sa máme skôr pýtať pre pomoc, nie pre zvedavosť.

 

27. Dôvody oslobodzujúce od úplnosti spovede

Ak sa niekto pre nemožnosť nevyspovedal úplne, musí sa vyznať

1. Fyzická nemožnosť: -smrť – keď niekto umiera; – hluchota, cudzia reč -čas- katastrofa -zabudnutie
2. morálna nemožnosť spojená s vonkajšou, nie vnútornou ťažkosťou:

– napr. veľa ľudí -úzkostlivé duše

– porušovanie diskrétností, spovedník je hluchý

– ohľaduplnosť na kňaza; nemusí penitent povedať z ohľaduplnosti na kňaza

 

28. Rady pre kňaza, vzhľadom na spoluvinníka

Spoluvinník: (napr. pri krádeži, vražde):

Spovedník (kňaz): -nikdy sa nemá pýtať na spoluvinníka

– zastaví kajúcnika ak chce povedať meno spoluvinníka

– nechá kajúcnika, keď už náhodou povedal, meno spoluvinníka

– aj keď predpokladá meno spoluvinníka, nechá to tak

– voliť si spovedníka, u ktorého som neznámy (napr. pri vražde, idem sa vyspovedať a zbadám, že tam nie je kňaz, ku ktorému som chcel ísť, nemusím povedať hriech a môžem ísť na prijímanie.

 

29. Rady pre penitenta vzhľadom na spoluvinníka

Penitent: -volí neznámeho spovedníka

– nemusí povedať hriech, ak neverí kňazovi musí sa však vyspovedať pri inom ktorému verí

– okolnosť spoluvinníka; morálny a teologický druh, ale skôr či neskôr to musí penitent vyznať

– nevyspovedať sa z toho hriechu, kde by mohol vyjsť najavo spoluvinník

Keď hrozí škoda: 1. kňaz nesmie zisťovať osobu,

2, aj pod trestom: povinnosť oznámiť (napr. v ústave predstavenému). 3. ak chce penitent už niečo povedať ohľadom spoluvinníka, tak mimo spovede a mimo spovednice.

Následky: napr. 1. pri potrate – treba sa spýtať čí bol dokončený.

2. povinností náhrady – napr. krivé svedectvo treba dať do poriadku. 3. predvídanie následku – že sa dal napr. predpokladať ten následok – havária, neodšraubované koleso atď.

Ako pomôcť penitentovi?

1. Keď má vážnu pochybnosť alebo aspoň rovnaké dôvody, keby za i proti boli rovnaké – nemusí ešte raz sa z toho vyznávať,
2. ak je viac-menej pochybnosť istotou – treba ešte raz vyznať.

 

30. Čo je kujúci čin ?

Sv. Tomáš Akvinský hovorí, že je to kompenzácia časných trestov za hriechy čnosťami a pod, Z časných trestov vyplývajú aj vnútorné následky hriechov. Kompenzácia má liečebný účinok!

Ide akoby o protivni hriechu lebo ten je už potrestaný. Pri KČ ide vlastne o vnútorné následky hriechu, iba Kristus mohol urobiť dokonalé zadosťučinenie a my nikdy neurobíme zadosť za spáchané hriechy. Kajúci čin má byť primeraný hriechu.

Kajúci čin: 1. trestajúci, 2. lieči, 3, modlitba, pôst, almužna.

 

31. Vlastnosti kajúceho činu

Kajúci Čin je: – trestajúci; – modlitba, pôst, almužna – naprávajúci

Ak penitent úmyselne nevykoná KČ, sviatosť je platná, ale k hriechu dochádza preto, že nevykonal KČ. Kto by nechcel prijať kajúci čin, nemôže prijať ani sviatosť. Nasledujúce môže sa povedať už aj k otázke Č. 33.

Dôvody pre KČ: KČ patrí k úplnosti milosti a preto ho treba uložiť. Kňaz – sudca omilosťuje, nie súdi, patrí sem trest (k omilosteniu); je zároveň lekárom – liečebný účinok.

Je vážnou povinnosťou udeliť KČ ak ide o ťažké hriechy, lebo: „draho ste boli vykúpení…“ My iba spravujeme, nie vlastnime Božie poklady. KČ môže kňaz zobrať na seba a povie to aj kajúcnikovi.

 

32. Prečo sa má uložiť kajúci skutok?

Pretože opravdivé obrátenie sa završuje zadosťučinením za hriechy, nápravou života a nahradením škody. Má byť primeraný a zodpovedajúci každému kajúcnikovi, aby tak každý napravil poriadok, ktorý porušil, a aby užíval účinné lieky proti chorobe, do ktorej upadol. Preto KČ má byť liekom proti hriechu a určitým spôsobom má naprávať život. Kajúcnik tak zabúda na to, Čo je za ním a znova sa zapája do tajomstva spásy a upriamuje sa na budúcnosť.

 

33. Kedy má spovedník uložiť kajúci čin?

KČ sa má uložiť pred rozhrešením. Spovedník sa má opýtať kajúcnika či je schopný vykonať kajúci Čin.

Kajúci čin má spovedník uložiť vždy, pretože opravdivé obrátenie sa završuje zadosťučinením za hriechy, nápravou života a nahradením Škody. Má sa udeliť vždy primeraný KČ, teda za ťažký hriech ťažký’ kajúci Čin. Avšak nemusí sa udeliť vtedy, ak : sa niekto spovedá naozaj kajúcne; „ Verím v spoločenstvo svätých – KC môže urobiť sám spovedník za kajúcnika ( najmä u chlapov)

 

34. Aká vážna povinnosť je pre spovedníka uložiť kajúci čin?

Vážna povinnosť udeliť kajúci čin je vtedy ak ide o ťažké hriechy ( „draho ste boli vykúpení“).

 

35. Ťažký kajúci čin

Ťažký KČ sa má udeliť za ťažký hriech. Medzí ťažké kajúce činy patria napr.: 5 desiatkov ruženca, krížová cesta. Litánie k svätým, dlhotrvajúce dobré skutky, nejaký ťažký skutok,

 

36. Modlitba ako kajúci čin

Modlitba by sa nemala dávať za pokutu. „Modliť sa za pokutu“ je zlá formulácia.

 

 

37. Spôsob určenia KČ

Podľa stavu penitenta, podľa akosti hriechu.

Podľa stavu kajúcnika:

1.zamestnanie – napr. ťažko pracujúcemu nedáme pôst ako kajúci Čin; takisto ani matke, ktorá kojí. a pod.

2. vek – napr. starí India – pôst; dieťa – púť do Levoče

3 zdravie – napr. cukrovkári – nejesť mäso, a iné veci

Podľa akosti: – väčšinou dávame opak hriechu ako kajúci čin. Vždy sa však spýtame, či dokáže kajúcnik splniť tento čin. Napr. Nebol v nedeľu na omši môže ísť aj v týždni. Modlitba sa nedáva ako pokuta!

Deťom netreba dávať dlhé modlitby.

 

38. Kajúci čin – ťažko chorému

Spovedník má prihliadať na stav kajúcnika. Napr. nemožno povedať: „Potom sa pomodlite“, ale treba sa pomodliť spolu s ním.

Stačí úplne krátko: aby sme vytrvali do konca.

 

39. Čo keď kňaz zabudol dať kajúci čin

Keď kňaz zabudne uložiť KČ nič sa nestane.

Ak príde za ním kajúcnik, že mu nebol udelený KČ:

1. rozpomenie sa na hriechy a dá podľa hriechov,
2. ak si nespomenie: nikdy nie ešte raz vyznanie hriechov. Kňaz sa má iba všeobecne spýtať: Spovedali ste sa aj z ťažkých hriechov? …

 

40. Kajúci čin – aká povinnosť kajúcnika – kedy penitent má kajúci čin vykonať?

Povinnosť: Prijať, Vykonať

Ak by hol ťažký, môže žiadať o zmenu.

Kedy ho má penitent vykonať? Čím skôr, nie odkladať; Nesmie zabudnúť; Keď zabudol – nie je to pre neho hriech, môže ho vykonať aj po druhej spovedi. Vykonať kajúci čin v stave milosti – nie až potom, keď spácha nejaký ťažký hriech.

 

41. Dva spôsoby, keď kňaz nemusí dať za ťažký hriech ťažký kajúci čin.

Existujú dva prípady, kedy za ťažký hriech nemusí sa dať ťažký kajúci čin: Keď sa niekto naozaj kajúcne spovedá – je to jasne viditeľné – možno sa až rozplače. Keď spovedník zoberie kajúci čin na seba namiesto kajúcnika.

 

42. Čo je to trestný kajúci čin, čo treba pri ňom zohľadniť?

To je prípad, keď spovedník povie kajúcnikovi: „ak sa dopustíte tohto hriechu, urobíte to a to,,.“. Iba pri všedných hriechoch, nie pri smrteľných. Pri tomto kajúcom čine treba zohľadniť: Spovedník má povinnosť prispôsobiť KČ. Pri ťažko chorom pomodliť sa s nim!

Stav kajúcnika: zamestnanie (ťažko pracujúci, matka, ktorá kojí ..), vek (starí ľudia – pôst? Dieťa – púť do Lúrd?…), zdravie (cukrovkár – nemôžeme mu odoprieť mäso. ).

Podľa akosti hriechu: KČ má byť opakom hriechu: modlitba nesmie byť ako pokuta.

43. – 44. Tri zásady pri zmene kajúceho činu

Ak je potrebné zmeniť, nie zľahčiť! Kajúcnik si sám nemôže zmeniť KČ

Vyhľadať kňaza u ktorého sa spovedal. Ak sa s tým kňazom nemôže stretnúť, môže u iného. Sviatosť však u toho druhého nepokračuje – je to už nová sviatosť. Iný kňaz môže zmeniť kajúci čin iba v novej spovedi!

45. Rozhrešenie – formula

Rímskokatolícka formula rozhrešenia: Milosrdný Boh Otec, ktorý smrťou a zmŕtvychvstaním svojho Syna zmieril svet so sebou a zoslal Ducha Svätého na odpustenie hriechov, nech ti službou Cirkvi udelí odpustenie a pokoj. A JA ŤA ROZHREŠUJEM OD TVOJICH HRIECHOV V MENE OTCA I SYNA + I DUCHA SVÄTÉHO. (Ide o stručnú syntézu dejín spásy ako ustavičného procesu zmierenia,)

Gréckokatolícka formula rozhrešenia: Pán a Boh náš Ježiš Kristus milosťou a zľutovaním svojej lásky k človeku nech tebe, dieťa povie meno, odpustí všetky tvoje prehrešenia. A ja, nehodný kňaz, jeho mocou, ktorú mi dal, odpúšťam ti a rozväzujem ťa z pút všetkých tvojich hriechov v mene Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.

Anglická formula rozhrešenia: God, the Father of mercies, through the death and the resurrection of his Son has reconciled the world to himself and sent the Holy Spirit among us for the forgiveness of sins; through the ministry of the Church may God give you pardon and peace, and I absolve you from your sins in the name of the Father, and of the Son and of the Holy Spirit.

Nemecká formula rozhrešenia: Gott, der barmherzige Vater, hat durch den Tod und die Auferstehung seines Sohnes die Welt mit sich versöhnt und den Heiligen Geist gesandt zur Vergebung der Sünden. Durch den Dienst der Kirche schenke er dir Verzeihung und Frieden. So spreche ich dich los von deinen Sünden im Namen des Vaters und des Sohnes und des Heiligen Geistes.

Maďarská formula rozhrešenia: Isten, a mi irgalmas Atyánk, aki szent Fiának kereszthalála és föltámadása által kiengesztelte önmagával a világot, és kiárasztotta a Szentlelket a bűnök bocsánatára, az Egyház szolgálata által bocsásson meg neked, és adja meg a békét. És én föloldozlak téged bűneidtől az Atya és a Fiú és a Szentlélek nevében.

46. Rozhrešenie – gestá

Keď kajúcnik skončí modlitbu ľútosti, kňaz vystrie ruky (alebo aspoň pravú ruku nad hlavu kajúcnika) a hovorí formulu rozhrešenia. Potom spraví nad kajúcnikom znak kríža. Gesto vystretia rúk je klasickým gestom vzývania Ducha Svätého, (aj napr. pri birmovke). Vo sviatosti pokánia toto gesto znamená vzývanie Ducha Svätého na odpustenie hriechov. Ježiš povedal apoštolom: „Prijmite Ducha Svätého, komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené…“. Vystretie rúk teda naznačuje a sprostredkúva dar Ducha Svätého na oživenie, obnovenie a posvätenie kajúcnika. Aby znak vystretia rúk (resp. vkladania rúk) dostal všetku svoju vyjadrovaciu hodnotu, bude vhodné, aby si kajúcnik pokľakol, alebo sa aspoň sklonil a kňaz aby stál. Takéto chápanie však vylučuje používanie mriežkovanej spovednice. Je na biskupských konferenciách, aby určili niečo bližšie.

47. Rozhrešenie od cenzúr

Spovedník môže, prv než by rozhrešoval od hriechov, rozhrešiť aj od cenzúry, ktorá sa používa mimo sviatostí pokánia.

JA, MOCOU MNE ZVERENOU, OSLOBODZUJEM ŤA OD TRESTU EXKOMUNIKÁCIE (alebo: SUSPENZIE, alebo: INTERDIKTU) V MENE OTCA I SYNA + 1 DUCHA SVÄTÉHO Kajúcnik odpovie: Amen.

Dišpenzácia od irregularity: Kňaz dišpenzuje od irregularity buď v spovedi po rozhrešení, alebo mimo spovedí:

JA, MOCOU MNE ZVERENOU, OSLOBODZUJEM ŤA OD IRREGULARITY, DO KTOREJ SI UPADOL. V MENE OTCA I SYNA + I DUCHA SVÄTÉHO. Kajúcnik odpovie: Amen.

48. Rozhrešenie po poslednom výdychu – 3 časové hranice

Časová hranica – aj keď vydýchol, aspoň sa pomodliť pri zosnulom

1. a) ak niekto skoná náhle a už nedýcha – do 3 hodín možno rozhrešiť
2. b) ak niekto predčasne skoná – starý človek, ktorý sa držal dobre – absolúcia do pol hodiny
3. c) ak niekto zomieral pomaly, teda už sa predpokladalo, že zomrie a zomrel – nemožno dať absolúciu

49. Rozhrešenie po poslednom výdychu – duševné stavy

1. a) Viem, že žil kresťanským životom a ide s situáciu: ak niekto skoná náhle a už nedýcha; ak niekto predčasne skoná – starý človek, ktorý sa držal dobre, vtedy dať absolúciu – podmienečné rozhrešenie: AK ŽIJEŠ, JA ŤA ROZHREŠUJEM …
2. b) Keď sa nestaral o náboženstvo, ale mohol v poslednej chvíli oľutovať, dáva sa podmienečné rozhrešenie: AK SI SCHOPNÝ,…
3. c) ak sa niekto zatvrdilo staval proti prijatiu sviatosti, vtedy nemožno dať ani podmienečné rozhrešenie

50. Rozhrešenie v bezvedomí – 3 pravidlá

1. a) ak dotyčný volal kňaza, v tomto prípade kňaz dáva absolúciu bezpodmienečne.
2. b) ak nezavolal a upadol do bezvedomia a reaguje na podnet, dávame bezpodmienečne.
3. c) ak nevolal kňaza a ani nereagoval, dávame podmienečnú absolúciu.

 

 

Katechéza v prvopočiatkoch Cirkvi, synoptická katechéza, katechéza Skutkov apoštolov

Stručný prehľad dejín katechézy

1.            obdobie apoštolov (kerygmatické  ohlasovanie) do 2.storočia

2.            cirkevných otcov (katechum. katechéza)  2.- 6. stor.

3.            stredoveku (pokresťančovanie)  7.-15. stor.

4.            humanizmu (ochabnutie náb. života)  15.- zač. 16. stor.

5.            Tridentského koncilu (protestantská reforma) 16. stor.

6.            osvietenstvo (katechéza v škole, naturalizmus, moralizmus) 17.-18. stor.

7.            neoscholastiky (liberalizmus, racionalizmus, modernizmus)  19. stor.

8.            obdobie katechézy v 20. storočí (Magistérium, nové katechetické smery)

 

A. Katechéza v prvopočiatkoch Cirkvi (obdobie apoštolov)

•         Katechumenát ako ustanovizeň neexistuje.

– O najstaršej praxi kresťanskej iniciácie podáva info   Sväté písmo → jeho cieľom bolo vzbudiť túžbu po Bohu (napr. otázka mládenca: Čo mám robiť, aby som dosiahol večný život? Mt 19,16).

•         Prvá Petrova reč zástupom (Sk 2,14 – 36)

•         Apoštoli sa od začiatku usilovali o to, aby sa na službe apoštolátu zúčastňovali aj iní.

Služba diakonov a iných učeníkov. Ale aj jednoduchí kresťania chodili

a hlásali Slovo.

•         Sv. Pavol je najhorlivejším hlásateľom tejto blahozvesti od Antiochie až po Rím. Jeho početné listy predlžujú a prehlbujú jeho učenie.

•         Aj Petrove a Jánove listy, Jakubov a Júdov list (úvod, varovanie pred bludármi, povzbudenie veriacich, doxológia)  sú takisto svedectvami o katechéze apoštolskej doby.

•         Evanjeliá predstavovali učenie živým slovom hlásaným kresť. komunitám a majú viac-menej katechetickú štruktúru. Matúšovo ev. sa nazývalo ev. katechétu a Markovo ev. katechumena.

•       Apoštoli vysvetľovali úzky súvis medzi poznaním a správaním, t.j.: viera v Krista vyžaduje nielen poznanie, ale zmenu života (Jn 5,14, Mt 9,2, Mk 1, 14-15).

V apošt. dobe je iniciačná príprava tiež prípravou na mučenícku smrť.

Synoptická katechéza

•         Evanjeliové texty obsahujú podstatu katechetiky.

•         Katechéta musí často meditovať o evanjeliu, aby pochopil, ako sa ohlasuje Božie slovo a ako prvé kresťanské spoločenstvá pochopili svoje poslanie ohlasovať Božiu spásu v Kristovi.

6 bodov vnímania katechézy:

•  Prvenstvo katechézy

•  Predmetom Kristovho slova je on sám

–     Kristus vysvetľuje svoj život, nie knihu

•  Katechéza je posolstvo, výzva

–     Vyžaduje osvojiť si zmýšľanie a konanie Boha.

–     Stať sa Božím svetlom pre ľudí.

–     Vyžaduje vnútorné obrátenie – pokánie.

4.    Slovo Ježiša Krista je dobrá zvesť

–     Kristus ohlasuje blahoslavenstvá, radosť, pokoj.

5.    Kristova katechéza je jednoduchá

–     Chápu ju „jednoduchí“ a chudobní.

–     Hovorí jednoducho.

–     Vychádza zo života a prostredia tých, ku ktorým hovorí.

6.    Jeho katechéza je progresívna

–     Zakladá sa najmä na Starom zákone.

–     Rešpektuje zákon a Tradíciu.

–     Postupne, pomaly zjavuje svoju osobu a svoje poslanie.

Katechéza Skutkov apoštolov

•           Prvotná Cirkev ohlasovala radostnú zvesť spontánne, bez nejakého zvláštneho systému.

•           Kto uveril, bol bez zvláštnej prípravy pokrstený.

•           Kerygmatické hlásanie obsahovalo dve skutočnosti – Kristus zomrel a vstal.

v  Prvotná dôležitosť katechézy je dať svedectvo apoštolov o zmŕtvychvstaní Krista.

v  Štýl katechézy je historicko – kerygmatický.

–        Tu máme podstatu Vyznania viery – zvestované udalosti vrcholia v umučení a vzkriesení Ježiša.

–        Katechéza je vždy prispôsobená poslucháčom.

v  Katechéza sa uskutočňuje mocou Svätého Ducha

–        SD zoslal Ježiš Kristus z neba na šírenie „dobrej zvesti“.

–        Táto sila sa prejavuje v daroch jazyka, v zázrakoch, v prorokovaní, v nádeji.

v  Slovo apoštolov nadobúdalo silu aj vo svedectvách nových spoločenstiev.

–        láska, radosť, prenasledovanie

Katechéza  sv. Pavla

•          Listy sv. Pavla sú nádherným autoportrétom katechétu,

ktorý ohlasuje Ježiša Krista.

•          Katechéta preto musí mať ako povinnosť pravidelne rozjímať, aby dobre poznal toho, ktorého ohlasuje.

•          Čítať tieto Listy znamená obnovovať sa  vo viere, vo veľkosti svojho poslania.

•          V strede každej Pavlovej katechézy je Kristus ukrižovaný a vzkriesený.

•          Obrátenie je asimilovanie Krista „Nežijem  už ja, ale žije vo mne Kristus“.

•          Hybnou silou tohto života je láska, v ktorej je zhrnutý celý zákon.

•          Pavol vie byť všetkým pre všetkých – jednoduchý s jednoduchými a múdry s múdrymi.

•          Jeho katechéza je rozumná a teologická, ukazuje silu Božieho slova a bláznovstvo kríža.

•          Dôraz na prítomnosť Krista: „Kristus je vzkriesený“ namiesto „bol vzkriesený“

Kat

,Tento svedok Ježiša Krista rozjímal po celý

život o tom, čo videl. Spolu s bratom Jakubom

a ap. Petrom boli Ježišovými najbližšími spolupracovníkmi.

•         Pôvode učeník sv. Jána Krstiteľa (Ježiš dal jemu a Jakubovi meno „boanerges“

•         Črtou jeho evanjelia je dramatickosť postoja Židov

voči Ježišovmu sebazjaveniu (Ja som cesta…; svetlo; Pastier; 

      vinič; chlieb života…)

•         Jeho katechézy sú o viere a v jeho evanjeliu sú opísané viaceré udalosti, ktoré iné evanjelia nespomínajú. Tie zažil Ján osobne s Kristom (vzkriesenie Jairovej dcéry, Premenenie, agónia v Getsemantskej záhrade)

•         Celé Jánovo evanjelium je akoby zbierka katechéz, z ktorých každá sa zakladá na udalosti z Ježišovho života v spojení so Starým zákonom, čo spolu vyjadruje určitý aspekt tajomstva Krista a Cirkvi

•         Katechéza sv. Jána je v tom istom čase biblická a historická, liturgická a teologická

Výzva súčasnej katechézy, vychádzajúca Evanjelia podľa Jána:

I. kráčať vo svetle

II. žiť ako Božie deti

III. žiť z prameňov lásky a viery

 

         SPISY Z KONCA APOŠTOLSKÉHO OBDOBIA

A OBDOBIA OTCOV

Ø  DIDACHÉ  (pôvod: koncom 1. a začiatkom 2. storočia) – krátke dielo        s vlastným názvom UČENIE PÁNA (HLÁSANÉ) NÁRODOM DVANÁSTIMI APOŠTOLMI.

Z obsahu: 16 krátkych kapitol, najstaršia časť sa volá „Náuka o dvoch cestách“ (života a smrti) – je to katecheticko-morálne poučenie pre katechumenov.

1. cesta života – dvojité prikázanie lásky (k Bohu a blížnemu)

2. cesta smrti – vymenovanie obsiahleho katalógu hriechov

Slovo CESTA sa často vyskytuje v Žalmoch ako synonymum nasledovania Pána

Ø  DIDASCALIA APOSTOLORUM – začiatok 3. storočia. Odporúča 1-2 dňový pôst (alebo 40 hodinový pôst) pred krstom a 2-3 dňový pôst pred Veľkou nocou. Z tohto krátkeho pôstu sa postupne vyvinul 40 – dňový pôst, ktorý odporúča veriacim už na začiatku 4. storočia sv. Atanáz (296-373), biskup z Alexandrie i sv. Cyril Jeruzalemský (315-386).

•         TESTAMENTUM DOMINI NOSTRI JESU CHRISTI –  historický prameň pochádzajúci zo sýrskej oblasti. Možno v ňom pozorovať sviatočnú formu liturgie i prvý celistvý postup utierne, ako ju nazýva spis “Oslava na úsvite”. Bohoslužba sa konala skoro, aby sa skončila do východu slnka. Testamentum nám podáva tri podoby rannej bohoslužby:

1.  Tá, ktorú uskutočňuje biskup, sa konala so zvláštnou                 slávnosťou počas nedieľ.

2.  Nazýva sa každodenným slávoslovím a nariaďuje sa tu, aby ju

vykonávali kňazi v chrámoch počas predpísaného času.

3. Tretia sa označuje ako „utreňa“ vdov, ktoré predsedajú v kresťanskom zhromaždení.

•         TRADITIO APOSTOLICA – biskupi prvých storočí odovzdávajú, objasňujú a obraňujú apoštolskú vieru. Sú svedkami a učiteľmi pravej kresťanskej viery a odovzdávateľmi posvätného apoštolského podania.

•         Barnabášov list sa nepripisuje sv. Barnabášovi, ale neznámemu spisovateľovi – židokresťanovi. Autor diela po zničení Jeruzalema krátko po roku 130 očisťuje kresťanstvo vo vzťahu k židovstvu. List bol napísaný po roku 70 a skladá sa z 21 kapitol, v ktorom sú homílie alebo krátke apologetické pojednávania.

•         Sv. Ignác Antiochijský (Byzantská hagiografia považuje sv. Ignáca za chlapca, ktorého dal Ježiš ako príklad svojim učeníkom (Mt 18,2). Hieronym ho zasa považoval za žiaka apoštola

Jána. Obe správy sú síce hypotézami, no sv. Ignác bol vo svojej teológii blízky apošt. učeniu.)

V liste do Smyrny píše napr. aj toto:

„Nasledujte všetci biskupa ako Ježiš Kristus Otca.

 Kňazov nasledujte ako apoštolov;

diakonov si vážte ako z Božieho príkazu.

Bez biskupa nech nikto nič nerobí, čo sa týka

Cirkvi. Platná je len tá eucharistická obeta,

ktorá sa koná pod vedením biskupa alebo jeho

zástupcu. Kde je biskup, tam má byť spoločenstvo,

ako Katolícka cirkev je tam, kde je Ježiš Kristus“

•         Takmer zo samého záveru poapoštolskej doby pochádza spis Hermasov pastier. Hermas bol bratom rímskeho biskupa Pia I. (asi r. 142 – 154). Starí spisovatelia si Hermasa vysoko vážili a videli v ňom Bohom inšpirovaného proroka.

•         Spis je písaný apokalyptickou formou a delí sa na dve časti:

prvá časť má päť videní;

druhá časť obsahuje dvanásť príkazov a desať podobenstiev Pastiera.

 

Celé Hermasovo učenie je veľmi dôležitým prameňom pre poznanie dejín sviatostného pokánia v prvotnej Cirkvi.

 

 

List Diognetovi, ktorý je svedectvom kresťanskej viery v zjavenie.

Neznámy autor ? vznešenému pohanovi menom Diognetos.

Tento list sa zaradzuje medzi „apoštolských otcov“. Ide však o apologetické dielo.

Zaujímavosťou je, že originálny list bol objavený náhodne v prvej polovici 15. storočia v obchode s rybami v Konštantínopole ako baliaci papier. Na konci 18. storočia sa dostáva do knižnice v Štrasburgu, kde počas francúzsko-pruskej vojny zhorel pri bombardovaní mesta v roku

1870. Súčasné poznatky o obsahu listu sa známe s kópií predmetného listu

OBSAH: opisuje svedectvo (či obhajobu) života

Kresťanov. Vysokopostavený pohan Diognet dal svojmu kresťanskému priateľovi tri otázky.

1. Aká je bohoslužba kresťanov a prečo zavrhujú kresťania židovské a pohanské bohoslužby?

2. Ako žijú kresťania medzi sebou?

3. Prečo prišlo kresťanské náboženstvo na svet len tak neskoro?

Doplnenie podľa knihy.

1. Justín

• Jeho apológia sa stáva základom pre vyučovanie dospelých pred prijatím krstu
• Kandidátov na krst nazývali žiakmi pravdy alebo hľadajúcimi

Tri dimenzie katechumenátu podľa Justína

• ľútosť nad svojimi hriechmi
• viera v Cirkev ako učiteľku
• zmena života obrátenie

Tertulián 2 stor.

Založil vlastný smer tertulianistov ako protest proti katolíkom ktorí nedodržovali kresťanské zásady.

• U Tertuliána sa prvý krát stretávame s pojmom katechumen
• Známa je jeho pevná zásada, že sa máme naučiť žiť praktický kresťanský život

Schéme obradov krstu podľa Tertuliána

• Dvojité zrieknutie sa pohanstva
• Troité ponorenie do vody- krst
• Pomazanie olejom
• Znamenie kríža na čele
• Vkladanie rúk – birmovanie
• Odovzdávanie mlieka a medu, prijatie Eucharistie

 

Zlaté obdobie katechumenátu

• V 3 stor. sa objavuje katechumenát ako organizovaná inštitúcia s jasnými pravidlami
• Prameňom je ,,Apoštolská tradícia“ od Hypolita Rímskeho v ktorom do detailov rozpracuváva obrad kresťanskej iniciácie.
• Kandidáti ktorí sa chceli zapojiť do prípravy na prijatie krstu si museli nájsť niekoho, kto by sa za nich zaručil, kto by ich priviedol pred zástupcov miestnej cirkvi.
• Kandidáti, ktorých povolanie bolo prehrešením v oblasti troch hlavných hriechov nemohli prijať krst(modloslužba, cudzoložstvo, vražda)
• Katechumnát sa konal pod priamym dohľadom Cirkvi. Kandidáti boli pravidelne preverovaný.
• Skúmanie sa nezaoberalo iba znalosťami no konkrétnym žitím kresťanského života.
• Na Svätú a Veľkú Sobotu sa slávil starobylý obrat efeta kedy si kandidáti vyberali nové mená.
• Krstom sa katechéza nekončila pretože neofyt sa dostal do obdobia mystagógie – osobného prehĺbovania sa, kde komunita pomáha novopokrstenému v rozijímani, v konaní skutkov lásky…..

 

Katechumeni kresťanskeho východu

• Svedectvo podáva pútnička Egéria vo svojom diele Itinerarium Egeriae – ako sa kandidáti pripravovali na krst v čase pôstu.
• Katechumeni sa zapisujú na prípravu deň pred začiatkom pôstnej doby.
• Kandidát pristupujú pred biskupa so svojim krstným rodičom, ktorý sa pýta na ich kvality
• Egeria neopisuje krstné obrady, ale spomína katechézy adresované neofytom vo veľkonočnom týždni.

Úpadok Katechumenátu

• Cirkev už nie je v katakombách a diaspóre
• Zrod nového sveta so špecifickým spôsobom myslenia a vízie kresťanského poriadku
• Po zlatom období prichádza obdobie veľkých cirkevných otcov 6stor.
• Zásadna zmena – hromadné praktizovanie krstu detí , samotný katechumenátzačína strácať zmysel a význam, zachovali sa iba obradové formy a modlitby.
• Katechumenát za zmenil iba na náuku o základných zásadách kresťanského života a morálky
• Takýto stav pretrval do 9 st kedy katechumenát úplne zanikol

Obdobie otcov snemov a škôl

Origenes – náuka o trojitom zmysle písma

• Somatik –najmenej vyspelý telesný – uspokojí sa so slovným zmyslom písma
• Psychik – chápe mravný význam písma
• Pneumatik – preniká k hlbinám a tajom písma.

Alexandrijska škola

• Pôvod – chceli zmieriť kresťanstvo s gréckou filozofiou
• Predstavitelia – Klement Alexandrijsý, Hieronym, Origenes, Sv. Atanáz, Cyril Alexandrijský, za Origena dosiahla vrchol
• Od 5 stor. začala upadať a vzmáhať s začala Antiochijská škola

Antiochijská škola

• Stanovile hermeneurické zásady
• Zakladateľ mučeník Lukian
• Kládli hlavný dôraz na literárny zmysle
• predstavitelia – Ján Chrizostom, Theodor z Mopsvetie, Teodoret Cýrsky, Efrém Sýrsky.

Strd medzi školami patril trom velikánom Bazilovi Veľkému Gregorovi Naziánskemu a Gregorovi Nysskému.

Katechéza v stredoveku

• 476pád západorískej ríše-1492 objavenie Ameriky/ reformácia 1517
• V Európe vládne v tomto období Cirkev nad svetskou mocou, nositeľom vzdelanosti je Cirkev
• Sväté Písmo, liturgia a scholastika tvoria tri veľké pramene z ktorých sa živý zbožnosť a nábožnosť v stredoveku
• Lateránsky koncil nariadil všetkym veriacim aspoň veľkonočné prijímanie a ročnú svätú spoveď
• ,,Čie panstvo toho náboženstvo“
• Najzákladnejším prostriedkom pre katechézu bola rodina a príbuzenstvo
• Od 7 do 13 stor tvorili celú katechézu iba inštrukcie počas nedeľnej bohoslužby v ktorých sa vysvetľovalo vyznenie viery a modlitba Otče náš, ktoré sa učili naspamäť.
• Synoda vo Froben Forster 734 – predpísala kňazom povzbudzovať veriacich k svätosti života, robiť pokánie
• Synoda v Cloveshow 747 uprsňuje kňazom ich povinnosti.
• V 9 stor cisár Karol Veľký, ktorý sa zaoberal farskou a rodinnou katechézou prikázal kňazom kázať vo všetky nedele a sviatky, poučovať veriacich vo viere a učiť modlitbu Otče náš a vyznanie viery

Formy a metódy katechézy

• Cirkev urobila rodičov priamo zodpovedných za náboženskú výchovu vlastných detí.
• Okrem spomínaných modlitieb mali priviesť deti do príkladneho života opakovaním kázni.
• ročná spoveď- definované spovedné zrkadlá
• De institutione laicali –Jonáš z Orealnsu –  kniha o súhrne viery kresťanského učenia, normy pre výchovu detí
• Využívanie umenia ku katechéze- Gegor I vo svojom spise Regula Pastoralis nástojil na používanie obrazov  v chrámoch nie iba kvôli uctievaniu ale aj vyučvaniu.
• Biblia Pauperum Biblia chudobných – séria obrazov s krátkymi vysvetľujúcimi frázami.
• napriek tomu, že sa stredovek považuje za temný sa zachováva to isté evanjelium, ten istý iniciačny obrad, to isté spoločné slávenie a tá istá etika.

 Neusporiadaný nábožensky život stredoveku

• Neusporiadaný náboženský život spojený s investitúrou, predávanie relikvií, odpustkov, túžba po zázrakoch, zastrašovanie diablom. Nehodní kardináli volili nehodného pápeža a ten zasa menoval nehodných  kardinálov.
• Fársky klérus sa vyznačoval nemorálnosťou, nedostatočným vzdelaním
• obdobie vhodné pre vznik reformácie pomáha tvoriť aj humanizmus a bibliczmus

-Humanizmus spája stredovek a renesanciu. Je to dôsledok upadajúceho stredoveku

• Do popredia sa dotáva pohanská mentalita
• Interpretácia náboženstva cez mágiu, čarodejníctvo
• Do kéru sa dostáva svetskosť nepotizmus
• Humanisti hľadajú v antickej pohanskej kultúre riešenie morálnych a náboženských problémov
• Humanizmus zachytáva nové iniciatívi ku pokresťančeniu novej kultúry. Predstavitelie sú Vittorino de Feltre a Erazmus Rotterdamsky.
• Cirkev si začína uvedomovať nutnosť nového pohľadu na vzdelanie a kresťanskú výchovu, čo potvrdzuje aj bula Supernae dispositionis ktorá bola vydaná Levom X

 

Homília

– dôverný (familiárny) rozhovor, asi taký, ako sa rozprával JK s učeníkmi cestou do Emauzy. U Lukáša je to naznačené slovami: “a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo” (Lk 24,14)
– najplnšia forma kázne
– vždy súčasť liturgie (nestačí len katechizácia)
Dnešná homiletika stavia do popredia len 1 druh kázne, a to homíliu. Toto stanovisko potvrdil aj II. vat. koncil v konštitúcii o posvätnej liturgii. čl. 52 vraví:
“Veľmi sa odporúča homília ako súčasť samej liturgie. V nej sa vysvetľujú tajomstvá viery a zásady kresťanského života. Najmä pri sv. omšiach, ktoré sa celebrujú v nedeľu a zasvätené sviatky za účasti ľudu. Nech sa homília nevynechá bez vážnej príčiny.”
Rovnako sa prihovára za homíliu Inštrukcia Inter Oecumenici v čl. 53, kde hovorí:
“V nedeľu a zasvätené sviatky nech sa koná homília pri všetkých omšiach, ktoré sa celebrujú za účasti ľudu, neslobodno ju vynechať ani pri konventuálnych omšiach, ani pri spievaných a pontifikálnych omšiach. Okrem sviatočných dní sa homília odporúča najmä v určitých fériach adventných a pôstnych.”
Koncilové dokumenty používajú názov homília a Inštrukcia IO v čl. 54 vraví:
“Pod homíliou sa rozumie vyjsť zo sv. textu, urobiť vysvetlenie buď z aspektu čítaného Písma sv. alebo iného textu ordinária či popria omše toho dňa, majúc pritom pred očami aj slávené mystérium aj zvláštne potreby poslucháčov.”
Stavba: Homília má zvyčajne 4 stupne:
Prvý – oznámenie čo sa stalo. (KE)
Druhý – vysvetlenie ako sa to stalo. (DI)
Tretí – ovplyvnenie. (PAR)
Štvrtý – zavŕšenie, ktoré spočíva v zjednotení. (MY)
Takýto všedný rozhovor je modelom pre stavbu a dynamizmus kázne, ktorý chce byť homíliou. Prvé dva stupne sú – noetické, a druhé dva stupne sú – pragmatické.

KErygma

– prvá zložka homílie sa nazýva oznámenie, ohlásenie udalosti, zvesť, gr. kerygma.
Tento pojem má dve stránky.
1. KE je najprv jednoduché ohlásenie radostnej zvesti, zjavenia, ako vychádzalo z úst hlásateľov, kerygmatikov v prvotnej cirkvi.
2. KE je radostná zvesť ako vyšla z úst božích, v usporiadaní a s vnútornou stavbou, ako ju vytvoril sám Logos vo svojej múdrosti.
KE je teda ohlasovanie zjavených božích právd tak, ako ich božia múdrosť sama zvestovala a ako ich cirkev od počiatku svojim riadnym učiteľským úradom ohlasovala. KE ohlasuje predovšetkým tie pravdy, ktoré postavil Boh do popredia, napr. zvesť spásy.
Prvých 250 rokov jestvovalo v Cirkvi len kerygma. Dogmatika vznikla neskôr. Dogmatika je vedecké podanie Božích nadprirodzených právd v systematickej jednote. Dogm. teológia teda nie je vhodnou formou ohlasovania. Zákl. formou ohlasovania je kerygma, čiže zvesť. Ide tu o radostné oznámenie posolstva spásy.
V KE hovoríme o Ježišovi, ktorý hovorí, uzdravuje, dotýka sa. V tom spočíva ono oznámenie, ona novina, že udalosť spásy sa uskutočňuje „dnes” skrze Pána „ktorý prichádza” zachrániť svoj ľud. Prakticky K vychádza zo sv. Písma, tak že vyberie z prečítanej perikopy buď jednu vetu, jednu myšlienku alebo jednu udalosť. Keď hľadáme vetu, myšlienku alebo udalosť pre nedeľnú homíliu, prečítame si najprv všetky perikopy určené pre túto nedeľu. Pritom sa nikdy nenamáhame hľadať 1 spoločnú myšlienku vo všetkých perikopách nedeľnej liturgie.
Ak by sme chceli vidieť v bohoslužbe slova nejaký systém, nie je tam. Liturgia nie je systematická, ona je živá dynamická, má slobodu, prúdi životom, ktorý sa nechce dať redukovať na číru schému (napr. v modlitbe žalmov nasledujú alebo sa dokonca miešajú rozličné hnutia prosby, vďaky, ľútosti, chvály, radosti). A tak namiesto toho, aby sme chceli umele postaviť v homílií nejaký systém komplikovaných myšlienok, nájdime si z ktorejkoľvek perikopy jednu vetu alebo myšlienku či udalosť, ktorá bude zákl. témou a centrom homílie.

5 dôvodov na jednu myšlienku:
1. už starokresťanský otcovia pestovali homíliu na 1 verš, myšlienku, udalosť (najmä sv. Augustín).
2. pozornosť dnešného poslucháča dosahuje svoje apogeum oveľa skôr než kedysi a potom upadá strmšie než voľakedy. Preto je ideálna dĺžka kázne 10 – 15 minút.
3. homília má 1 vetu, myšlienku či udalosť z Písma, očisti vždy len jeden malý štvorček na veľkom okne biblie, aby mohlo slnko znova svietiť cez ten štvorček.
4. homília na 1 vetu, myšlienku, udalosť sa dá ľahko zapamätať. Dnešný človek si potrebuje spomenúť na nedeľnú kázeň v zhone celotýždenného života. Ale akože si spomenie, keď kázeň nebola súca na zapamätanie?
5. homíliu na 1 vetu si ľahko pripraví a osvojí aj sám kazateľ, lebo bude priehľadná, bude mať dobrý logický ťah, čulý rast a zavŕšenie.
Je teda jasné, že na prvom stupni homílie – KE – ohlásime veriacim jednu vetu, myšlienku, udalosť z liturg. textov, a to tú ktorá nás zaujala a uznali sme ju za súcu, aby bola myšlienkou a svetlom nedeľnej homílie.

DIdaskália
– poučenie alebo výklad
Nestačí totiž v homílii aktuálnosť udalosti spásy, ale treba hneď za tým vysvetliť, v čom spočíva táto aktuálnosť. Zjavenie nám bolo dané vo výpovediach, histor. udalostiach, podobenstvách. Tieto treba dešifrovať, ako to urobil pre učeníkov Ježiš na ceste do Emauzy, „počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im všetky Písma, čo sa na neho vzťahovali“ (Lk 24, 25).
Homília teda v DI obsahuje vyučovanie. Má tu aspekt katecheticky. Vychádza z oznámenej KE, aby ju interpretovalo. Vysvetľuje udalosť, myšlienku alebo vetu KE. Tieto myšlienky, udalosti treba umiestniť do celku, (zaradenie do dejín spásy) čo potom nazývame typologické vysvetľovanie, snažíme sa odhaliť analógie situácií: (napr. v potope, exode, v Ježišovom umučení, vidíme analógiu situácie človeka odsúdeného k smrti pre hriech.)
Kazateľ je ako učiteľ, ktorý vysvetľuje ľudskú reč Boha na tomto svete a vyberá z pokladu Písma veci staré a predsa vždy nové (aktuálne). Veriaci na tomto stupni homílie majú spoznávať bohatstvo a hĺbku Božieho slova.

PARakléza

– tretím stupňom homílie je ovplyvňovanie alebo povzbudenie, gr. parakléza
Homília sa zameriava ďalej, tam kde poslucháč berie slovo do svojej praxe. Ako keď komorník vypočul Filipa a povedal: “Hľa, voda! Čo prekáža, aby som sa dal pokrstiť?” (Sk 8, 36). V PAR musí vyvolať živú odpoveď veriacich na slovo, ktoré sa v KE ohlásilo a v DI vysvetlilo. Božie slovo ospravedlňuje tých, čo ho prijímajú a odsudzuje tých, čo ho odmietajú. Jeho slovo nemôže nikoho nechať nedotknutým (Pavlovými slovami provokuje, hrozí, posilňuje, zasahuje každodenný život)
PAR nemôže byť hocijaká a náhodilá. Nesmie byť výhradných obsahom kázne. Musí organicky vyrastať z textu. Text jej dáva materiál a viaže ju, aby nezablúdila vo svojich vlastných cestách. Kazateľ do nej nesmie vplietať dačo čo neodpovedá textu. V PAR poskytuje do služieb slova 2x obraz. V prvom význame vnášame ovplyvnenie do hlbín duše – hovorené slovo. V druhom význame je to sila príkladného kňazského života, lebo on nie je len hlásateľom, ale i svedkom skrze svoj život.

MYstagógia

– štvrtým stupňom a zavŕšením homílie je mystagógia, gr. zjednotenie
Homília smeruje k zjednoteniu veriacich s Otcom skrze Syna v Duchu Svätom:
1. v Eucharistii – Podľa najnovšej exegézy (Maertens) nových perikop sa završuje mystagógiou, v ktorej kazateľ vovádza veriacich do zjednotenia s Bohom v eucharistii, a takým činom patrí podstatne k eucharistickej akcii. Jej znakom je reč. Reč sa tu stáva mystagógiou, ktorá vedie veriacich aj kazateľa až po osobné stretnutie s Pánom, ktorý žije v eucharistii.
2. v blížnych – Môžeme poukázať na rozličné iné spôsoby, ktorými sa zjednocujeme alebo zbližuje s Bohom, napr. každodenná modlitba, meditácia, čítanie Sv. písma, duch. čítanie a najmä aktívna účasť na nedeľnej sv. liturgii, znášanie utrpenia v duchu Kristovom, prežívanie spoločenstva s blížnymi s Kristom uprostred, pomoc a porozumenie pre blížneho, uvedomenie si spoločenstva s Kristom v cirkvi (vovádzanie človeka do náboženského zážitku).
3. v mravnom úkone – V parakléze povzbudzujeme obyčajne k nejakému mravnému úkonu, ktorý sa dá úspešne konať iba v zjednotení (mystagógii) s Bohom. Sv. Pavol hovorí: “Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.”
4. v zážitku – zážitkový príklad; ponúkmuť vlastný

Úvod k homílii (AI)

Antropologická indukcia (čl. = ten, čo pozerá hore – voviesť; inducere = vovádzať)
Úvod je mostíkom od kazateľa k poslucháčovi. Má dve úlohy. Vytvoriť myšlienkové zblíženie rečníka s poslucháčmi a uviesť do problematiky. Súčasná rétorika uvádza 4 techniky úvodu:
1. nadviazanie prvého kontaktu – zaradím sa medzi poslucháčov, pár srdečných slov, osobný zážitok, milá osobná poznámka, malý kompliment (AI môže zaváňať „cigaretkou“)
2. uvedenie do témy – začneme malou príhodou, prirovnanie, anekdota, prekvapujúca otázka, osobný zážitok, vtip
3. provokovanie k mysleniu – prvá otázka: musí byť postavená tak, na ktorú by nebola jednoznačná odpoveď a kazateľ ju v hlavnej časti homílie rozoberie („azda“ ste videli, čítali – ak nie chcem povedať). Druhá myšlienka má byť strmá – niečo nevšedné, čo ľudí prekvapí, omráči, vyprovokuje k mysleniu („život sa zdá byť bez zmyslu, ale B. slovo ukazuje, že to nie je tak…“).
4. in medias res – priama technika, vynecháme úvod, začneme hneď témou, je možná len vo všedný deň (v nedeľu nie!)

Chyby úvodu: 1. nezačínať „keď som už tu…”
2. nezačínať akousi falošnou skromnosťou (príliš pokorne)
3. nie príliš dlhý

Záver homílie (ADE)

Antropocentrická dedukcia: produkt homílie, predsavzatie
Zásady: 1. Rečník nesmie homíliu useknúť, musí mať svoj dobeh
2. V závere nezopakovať homíliu
3. Záver je produktom homílie – musí byť jasný, čistý
4. Má nadviazať na úvod (s AI): nemôže to byť otvorený koniec!
5. “kiež” systém (kiež by sme…) ako pomôcka
6. Naspamäť a s istotou
Chyby: 1. keď skončím náhle, nepovediac ani zbohom
2. keď je záver dlhý – “Koniec bez záveru nie je dobrý, ale záver bez konca je hrozný” (Lemmermann)
Spôsoby: 1. skutok – predavzatie
2. prosba – modlitba
3. želanie – „KIEŽ systém“

61. Ohýbavosť a exkluzivita homílie

Homília je najplnšou formou kázne, je včlenená do liturgie – svojím obsahom a formou nemôže pôsobiť ako cudzie teleso, ale naopak potvrdzuje a povznáša liturgiu. Táto homília ako moderná kázeň zodpovedajúca dnešným požiadavkám cirkevnej liturgie, nie je exkluzívna v tom zmysle, aby sa musela kázať iba tá, a každý iný druh kázne by bol zakázaný.
Nem. pastoralista Muller: “Kázeň je slovo k zhromaždeniu, ktoré je tiež katechézou pokrstených.” Oto Pesch: “Naša definícia kázne nezakazuje nikomu, aby siahol napr. k systematickému cyklu kázni, aby sa mohli ľuďom povedať také veci, ktoré sa nedajú vyvodiť z priameho výkladu Písma. Rozhodujúce je, aby vydával kňaz svedectvo viery vo virtuálnom dialógu.”
Nikde nie je napísané, že sa kazateľ musí striktne držať predpísanej témy. Ale na druhej strane netreba tam dávať cudzie prvky, ktoré nezapadajú do rámca (pastiersky list).
Müller a Pesch hovoria aj o možnosti kazateľa voliť si perikopy podľa toho čo potrebuje a čom chce hovoriť.

Homília – je exkluzívna tým, že je mimoriadna
– je ohýbava, nie je strnulá, znesie veľa vnútornej invencie
Ohýbavosť si ukážeme na dvoch starokresťanských kazateľoch:
Sv. J. Zlatoústy – (antiochijská exegétska škola) zdôrazňuje literárny zmysel, používa reč od srdca k srdcu, hovorí v živom dialógu so svojou obcou, vychádza so skúsenosti života, dlhé kázne
Sv. Augustín – (alexandrijská exegétska škola) alegorický výklad, vedie svojich poslucháčov až na hranice možnosti poznania, pritom nezabúda pridať kresťanské smernice pre všedný život, rozumovo zdôvodňuje, krátke kázne

Pri osobnom vklade do homílie sa môže stať, že:
1. sa zväčší kerygma – misijná kázeň
2. sa zväčší didaskália – katechetická kázeň (o teologických pravdách)
3. sa zväčší parakléza – morálna kázeň (o požiadavkách Boha alebo Cirkvi)
4.sa zväčší mystagógia – zážitková kázeň
– v homílii smieme zväčšovať, zmenšovať, ale nie prehadzovať.
Perikopa alebo poslucháč: – okolo čoho sa má točiť naša kázeň?
Zaoberal sa tým prof. Franz Kamphaus. Perikopa nemôže byť centrálnym bodom nášho ohlasovania. Poslucháč nie je iba rekvizitou. Božie slovo predpokladá poslucháča, vždy vyžaduje odpoveď človeka. Nikdy sa nesmie hovoriť o tom, čo ľudia chcú počuť (nie! náš zákazník – náš pán). Nehovoriť o problémoch, o ktorých nevedia, že ich majú. Kázeň nesmie byť kruhom okolo centra, ktorým je poslucháč alebo text. Musí byť vždy elipsou okolo dvoch centier (jedným bude perikopa a druhým poslucháč). BIPOLARITA

Homília ako Božie slovo

Písmo: jasne hovorí v prospech takejto interpretácie výrazu “slovo božie”
1 Sol 2, 13 – “Preto teda aj my neprestajne ďakujeme Bohu, lebo keď ste prijali naše hlásanie, Boha ste prijali, nie ako slovo ľudské, ale ako slovo božie, čím skutočne je, a tak aj pôsobí vo vás veriacich.”
Rim 10, 14 – “A ako uveria v Toho, o ktorom nepočuli?” (správne: ktorého nepočuli?) To znamená, Boh je ten, čo hovorí v kázni. Teda Boha počúvame v kázni.
Lk 10, 16 – “Kto vás počúva, mňa počúva; a to vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však mnou pohŕda, pohŕda tým, ktorý ma poslal.”
Boh je teda hlavným subjektom kázne. On hovorí ústami svojich vyslancov. Jemu veríme, keď prijímame reč, ktorú ohlasujú, lebo to nie je ich reč, ale reč božia.
Sv. Augustín: dôkazy
1. z hlasu – V reči 288 hovorí o sv. J. Krstiteľovi, ktorý sa nazýva “hlasom” (Jn 1, 23). Augustín aplikuje tento názov na kazateľov božieho slova. Vraví: “Hlas sa zosobnil vo sv. Jánovi. Ale on nebol jediným hlasom. Lebo každý človek, čo káže slovo, je hlasom slova.” Podľa neho Slovo – Logos hovorí v kázni.
2. z predvedenia – Aplikuje na kazateľa slová, ktoré Ježiš adresuje apoštolom, aby sa nestarali o to, čo budú hovoriť, keď budú predvedení pred vladárov a kráľov, lebo v tú chvíľu dostanú vnuknutie, čo majú povedať. “Veď nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás” (Mt 10, 20). Augustín k tomu vraví doslovne: “Keď teda Duch Sv. hovorí v tých, čo sú odovzdaní za Krista prenasledovateľom, prečo by nehovoril v tých, čo odovzdávajú Krista svojim poslucháčom?”
3. z neospravedlnenia – Komentuje text sv. Jána, kde vraví Ježiš, že Židia by neboli mali hriech, keby nebol prišiel a keby nebol k nim hovoril (Jn 15, 22 – 23). Augustín prenáša problém na pohanov. Vraví: Kristus ku nim nehovoril. Sú teda bez hriechu? Odpovedá si: Sú exkuzovaní, ak naozaj nepočuli Krista. Nemôžu sa, pravdaže, medzi exkuzovaným počítať tí, ku ktorým Kristus hovoril skrze apoštolov a ich nástupcov.
4. z korekcie – nalieha, aby kňazi posilnili nových veriacich proti pohoršeniam, ktoré sa kde-tu vyskytujú v cirkvi. Píše: “Zvlášť treba si uvedomiť, že ten, kto nás počúva, alebo lepšie povedané, kto skrze nás počúva Boha…”. Touto korekciou chce vyjadriť, že napriek všetkému vonkajšiemu dojmu, to nie je človek, koho počúvame v kázni, ale sám Boh.
Kazatelia:
sv. Vincent Ferrarský – “Keď kazateľ hlása slovo božie, nezaujíma sa o básnikov, ani sa nesnaží lahodiť ušiam peknými vetami, ale káže slovo zjavené Bohom. To už potom nehovorí ten, čo káže, ale Duch Sv. hovorí v ňom, alebo sám Kristus. Kazateľ je iba jednoduchý nástroj, ktorý rezonuje. Keď hudobník hrá na nástroj, my nepripisujeme melódiu nástroju, ale umelcovi. Tak aj u kňaza, ktorý žije sväto, je jeho reč iba jednoduchým nástrojom. Treba teda v kázni vzdávať česť nie kazateľovi, ale Kristovi.”
Bossuet – “To je reč Synova, ktorá sa ozýva zo všetkých strán z kazateľníc. V káznisa Syn Boží vteľuje do slov a je v nej prítomný podobne ako v eucharistii.” Z toho vyplýva, že kazateľ musí byť “zrkadlom, v ktorom sa javí JK v úplnej pravdivosti, verným interprétom, ktorý nepozmeňuje, neprevracia, nemieša, neumenšuje jeho sv. slovo. Kazateľ dáva hovoriť Kristovi. Musí byť teda pozorný, aby nevnucoval cudzie telo jeho večnej pravde.”
Bourdaloue – “Boh je to, ktorý hovorí k vám ústami kazateľov. Je to Božia reč…”
Massillon – “Reč, ktorú vám ohlasujeme, nie je naša reč, ale toho, ktorý nás poslal. Odkedy nás ustanovil do posvätnej služby cestou legitímneho povolania, chce, aby ste na nás hľadeli ako na jeho vyslancov, ktorí ku vám hovoríme jeho reč, a ktorí iba prepožičiavame svoj slabí hlas jeho božskej reči. Hľaďte, ako keby tu stál sám JK, ktorý sám hovorí ku vám našimi ústami.“
Námietky proti:
1. Zjavenie sa ukončilo raz navždy smrťou apoštolov. – Evanjelisti však mohli mať celkom dobre vedomosť o udalostiach, ktoré opisovali, z priamej alebo nepriamej skúsenosti. Nepotrebovali k tomu špeciálne zjavenie. Lukáš píše, že: “sa rozhodol všetko dôkladne preskúmať od počiatku a opísať to po poriadku” (Lk 1, 3).
2. Bludy – Boh hovorí, ale ústami človeka, ústami svojich vyslancov, ústami tých, čo ich cirkev investovala mocou ohlasovať Božie slovo. Od tých vyslancov sa vyžaduje vernosť k úlohe, ktorá im bola zverená (1 Kor 4, 2). Ak niekde chýba táto vernosť, tam chýba kázeň. A ten, čo namiesto ohlasovania Božieho slova v zmysle prijatého mandátu káže svoje slovo, svoju múdrosť alebo fantáziu, ten nie je kazateľ.

Misijná kázeň

SsC čl. 9 hovorí: “V posvätnej liturgii sa nevyčerpáva celá činnosť cirkvi. Pretože prv, než by ľudia mali prístup k liturgii, je potrebné, aby boli povolaní k viere a obráteniu.Preto cirkev hlása posolstvo spásy tým, čo neveria…”
Kristov príkaz misijnej kázne – “Iďte do celého sveta a učte všetky národy!”
Pavlovo zvolanie – “Beda mi, keby som neohlasoval evanjelium!”
Misijný front:
– geografická línia medzi kresťanmi a nekresťanmi (demarkačná harnica). Misie sa vzťahovali na Afriku, Indiu, Čínu. Misie mali na mysli hnedých, čiernych a žltých ľudí. Dnes už zanikajú takéto fronty. Už nejestvuje “kresťanský svet” ako blok viery proti “pohanskému svetu”, ako blok nevery.
– Pápež Ján Pavol II.: „REEVANJELIZOVAŤ SAKRAMENTALIZOVANÝCH“. Misijná kázeň už má miesto nie na misijnom fronte, ale všade. Viera je totiž niečo, čo človek získa nie navždy, ako dajakú odpočívajúcu nepohyblivú skutočnosť. Viera nie je trvalá skutočnosť. Karl Rahner hovorí, že viera je ustavične “sa stávajúca”. Preto každý veriaci človek je adresátom misijnej kázne.
ČRTY:
1. Relativita náboženskej reči – Voľakedy náboženský obrad a kult vyjadroval vzťah človeka k Bohu. Bol komunikáciou medzi človekom a absolútnom. Teraz stojíme pred krízou všetkých náboženských foriem. Človekovi technicko-priemyselnej revolúcie stávajú sa stále cudzejšími. Misionársky založená kázeň cirkvi musí napriek tomu viesť práve k nábožensk. prazážitku Krista a k vysvetleniu vzťahu k Bohu. Z takéhoto hľadiska stávajú sa formuly a poučky náboženstva v pravom zmysle relatívnymi. Mis. založená kázeň musí teda uviesť slovo božie tak, aby prišla k slovu skutočnosť sveta, a to v jej hlbokej dimenzii.
2. Prežitá skutočnosť – Kazateľ bude môcť svetu priniesť posolstvo božie iba v tej miere, nakoľko sa mu podarí za chrbtom tradičnej rečovej formy siahnuť k pravej skúsenosti transcendenta. Iba čo je kryté vlastnou existenciou dokáže presvedčiť niekoho. Kto stojí osobne za tým, čo hovorí, nemusí ani tak veľa hovoriť ako katechizmus, a predsa bude hodnovernejší. Kristovo posolstvo nie je dané na myslenie, ale na žitie. Na žitie, ktoré zahrňuje integrálne v sebe aj myslenie. So svojimi prameňmi suverénne zaobchodili evanjelisti. Interesovali sa o to, aby posolstvo, ktoré prijali, ľudí skutočne viedlo k stretnutiu s Bohom v Kristovi.
3. Odpovede na otázky – Počúvať “ušami iných” nie je práve najľahšie (prof. Massa). To znamená brať vážne ich otázky. Ide o veľké otázky života, otázky o vlastnom zmysle. Sú to problémy, ktoré kladie samo bytie, skúsenosť nezmyselnosti, ohrozenia, zdaru a šťastia. To. čo sa deje vo svete, nastoľuje problémy, zatemňuje zmysel atď… Vtedy kazateľ musí hovoriť s ľuďmi, ktorí sú v tomto stave. Bude to robiť podľa zvyku reči a myslenia svojich poslucháčov (nie rečou ulice!). Reč poslucháčov znamená ich obraz sveta, ich predstavy, ich štruktúru myslenia. Hovoriť rečou poslucháčov však spĺňa v kázni iba moment pozvania. Má obsahovať momenty hľadania, konfrontácie, krízy, aby mohla ponúknuť Ježišovu odpoveď. Lebo Ježišov zážitok Boha prevyšuje akúkoľvek ľudskú koncepciu bytia, či náboženskú alebo profánnu.
4. Starostlivosť o zrelého kresťana – Človek, ktorému chýba základné skúsenie a zážitok viery a tento nedostatok zakrýva zachovávaním vonkajších foriem viery a foriem nábož. života, sa volá prozelyta. Tento typ Kristus odmieta. Odsudzuje tiež taký spôsob kázne, ktorý z ľudí robí prozelytov. Posolstvo Kristovo zverené cirkvi má človeka oslobodiť, ukázať mu cestu k bož. kráľovstvu v nás a umožniť mu zážitok. Našou úlohou je viesť ľudí k stretnutiu s K, aby sa v hĺbke premenili a stali sa dobrými ľuďmi.
5. Krátke formuly viery – Prvotná cirkev si vedela vytvoriť krátke formuly viery pre svoju misionársku činnosť, napr. vyznanie viery alebo hymny a pomenovanie Ježiša. J dávala také mená, ktoré naväzovali na nábož.-politické nádeje: Spásna postava Mesiáša, na ktorého čakáte – je Ježiš. Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, ktorého voláte Logos – je Ježiš. Božský vládca sveta, ktorého nazývate Kyrios – je Ježiš. Profánne názvy dnešných vládcov sa na J nehodia. A predsa musí aj dnes J dostať meno, ktorým by sme ho mohli nazývať, aby sa stal dnešnému svetu výzvou: J je absolútna budúcnosť, J je nový človek. V týchto vetách je koncentrované posolstvo, v ktorom nachádzame jeho opravdivé poslanie pre dnešný svet.

Obsah misijnej kázne

1. Pravdy fundamentálky a apologetiky – Materiálna teológia misijnej kázne obsahuje všetky problémy fund. teolog. a apolog., ale nie v takom poradí a systéme, ako sa prednášajú na teológii. Musíme byť citlivý na otázky vyplývajúce zo situácie človeka.
2. Preambula viery – Netreba zdôrazňovať, že sa Boh môže zjaviť, a že sa zjavil v JK, a toto zjavenie zveril autoritatívne splnomocnenej Cirkvi.
3. Pramene viery – Netreba hovoriť, že tá-ktorá pravda sa nachádza v prameňoch zjavenia. Pokým sa nejaví sama ako hodnoverná, nevytrhne ju ani skutočnosť ako taká z dimenzie pochybovačnosti. Nehovoriť: „Katechizmus učí, Cirkev hovorí… pápež…“
4. Teologické poznanie a viera – V apologetike misijnej kázne musíme pamätať na to, že vedecký stupeň istoty a existenciálna istota viery nie je to isté.

Maska, póza – Nie je potrebné maskovať niektoré ťažkosti teologických poznatkov v apologetike ako takej. Nie je potrebné stavať sa na kazateľnici do pózy, akoby sme rozumeli všetky božie tajomstvá a akoby sme nemali nijaké ťažkosti v teologických poznatkoch. To je pre človeka neuveriteľné, nedosažiteľné. Je dovolené dať cítiť poslucháčom, že sa všetci nachádzame na ceste k pravde.
Pluralita mienok – Treba nielen z pedagogického stanoviska, ale aj z vecných dôvodov hovoriť v apologetike misijnej kázne spravodlivo voči dnešnému pluralizmu svetonáhľadov.
Úžitok – Najistejšia pravdepodobnosť, že poslucháč sa dostane k sympatizovaniu s vierou, ba i k samej viere, sa dosiahne, keď kazateľ hlásanú pravdu osvetlí ako užitočnú pre poslucháča. Dnešný čl. zväčša všetko prijíma s otázkou: Čo budem z toho mať? Veď čo je “Božie”, musí byť osožné človekovi. Keď poslucháč pocíti, že hlásaná pravda je pre neho užitočná, alebo že je mu dokonca potrebná, stane sa pre neho hodnoverná, bez toho že by ju museli namáhavo dokazovať z prameňov zjavenia.

Ako hovoriť o Panne Márii?

Pavol VI. – nám podáva základné základne princípy, čo dnes hovoriť o Panne Márii, vo svojom apoštolskom liste Cultus Marialis (r.1974)
1. Biblický aspekt – Mariánska úcta sa nemôže vyhnúť biblickému vystrojeniu kresťanskej zbožnosti dneška. Ba naopak, práve ona sa musí dať ovplyvniť a inšpirovať bibliou, aby z nej načrela nové sily. Sv. Otec – formuly modlitieb a piesní majú čerpať myšlienky a podnety z biblie. Najmä veľké témy biblického posolstva treba vložiť do mariánskeho kultu, aby veriaci, ktorí si uctia Stolicu múdrosti, dostávali v mariánskych modlitbách a piesňach povzbudenia žiť podľa Múdrosti, ktorá sa stala človekom.
2. Liturgický aspekt – Sv. Otec sa dovoláva Konštitúcie o posv. liturgii, kde sa vraví o pobožnostiach kresť. ľudu, že sa majú tak usporiadať, aby súladili s posv. liturgiou, aby z liturgie pramenili a ľud k nej privádzali, lebo liturgia stojí svojou podstatou vysoko nad pobožnosťami. Poukazuje na 2 postoje, ktoré sa priečia citovanej norme koncilu:
– správanie sa tých dušpastierov, ktorí odmietajú apriorne akúkoľvek mariánsku pobožnosť, a to aj takú, ktorá je cirk. schválená a odporúčaná
– správanie sa tých dušpastierov, ktorí odhliadnúc od zdravého liturgického a pastorálneho kritéria miešajú dokopy M pobožnosti s liturgickými úkonmi a utvárajú takým činom nesprávne bohoslužby.
3. Ekumenický aspekt – Vedú nás k tomu viaceré dôvody, a to:
– skutočnosť, že sa katolícky veriaci spájajú s bratmi ortodoxných cirkvi, v ktorých sa pestuje osobitná láska k Bohorodičke. Nazývajú ju “nádej kresťanov”.
– spájame sa s anglikánmi. Ich klasický teológovia už poukázali na solídne biblické základy M kultu a ich súčasní teológovia zasa vyzdvihujú význam postavenia, ktoré zaujíma Mária v kresťanskom živote dnes.
– spájame sa s bratmi reformovaných cirkvi. Oni veľmi živo milujú Sv. písmo, keď oslavujú Boha slovami PM: Velebí duša moja Pána a zaplesal môj duch v Bohu, Spasiteľovi mojom.
Ďalej Sv. Otec pripomína, že pobožnosť k matke Kristovej a matke kresťanov poskytuje príležitosť prosiť ju, aby orodovala u svojho Syna za jednotu všetkých pokrstených. Kat. cirkev chce, aby sa z M úcty vylúčilo všetko zveličovanie, ktoré by mohlo u ostatných bratov vyvolávať pochybnosť o pravej náuke v kat. cirkvi. Správnemu M kultu musí byť podstatné to, že v “uctení Matky je správne uznávaný, milovaný a oslávený jej Syn”, takže takáto úcta bude vlastne cestou ku Kristovi, ktorý je jediným prostredníkom.
4. Antropologický aspekt – Sv. Otec vraví, že sa skutočne dá ťažko zaradiť do životných podmienok dnešnej spoločnosti taký obraz PM, ktorý nachádzame v náb. knihách. Podáva dve-tri východiská k jej vyriešeniu:
1. navrhuje, aby sa PM neodporúčala veriacim k nasledovaniu v jej spôsobe života, aký ona viedla a ešte menej v jej sociologicko-kultúrnom prostredí, v akom ona žila. Ale v tom, že vo svojich konkrétnych životných podmienkach bezvýhradne a zodpovedne plnila vôľu božiu, prijala slovo božie a uskutočnila ho v praxi, svoju činnosť naplnila láskou a ochotou k službe, bola prvou a najdokonalejšou veriacou JK.
2. ťažkosti s M úctou v dnešnej dobe vyplývajú nie z jej biblického obrazu, ale z ľudových a literárnych obrazov. Sv. Otec navrhuje, že aj naša epocha má konfrontovať s postavou M svoje dnešné antropologické javy a problémy, aby sa M zo Sv. písma stala zrkadlom očakávaní a nádejí dnešného človeka, a dokladá to príkladmi:
– Dnešná žena má vedieť, že M si vyvolila panenský stav nie preto, že by podceňovala hodnoty manželstva, ale aby sa bezvýhradne oddala božej láske
– Dnešná žena musí poznať v M, ktorá mala prvenstvo medzi poníženými a chudobnými, silnú ženu, ktorá sa vedela vyrovnať s chudobou, s utrpením, s prenasledovaním, s útekom
Chyby – II. vat. koncil autoritatívne odsúdil:
– zveličovanie v obsahu alebo vo forme M kultu
– úzkoprsosť ducha, ktorá spôsobila zahmlenie postavy a poslania PM
– ľahkovernosť, ktorá sa podporovala tým, že sa odporúčalo nahradiť vážnu námahu človeka ľahkoverným spoľahnutím sa na čisto vonkajšie nábož. praktiky
– treba sa vyhýbať jednostranným výkladom M postavy, ktoré vznikajú tým, že sa nadmieru vystíha jeden element zo života PM, a tým sa ochromuje celok biblického M obrazu

Virtuálny dialóg

Kázeň musí byť dnes virtuálnym dialógom. Podstatou rozhovoru je spôsob účasti poslucháča na hovorenom slove. Ak svoju účasť na slove partnera vyjadrí poslucháč svojim slovom, je to reálny rozhovor, ak sa k slovu hovoriaceho vyjadrí mimikou, je to rozhovor virt.
Vnútorné prostriedky:
Kazateľovi musí záležať na tom, aby vzbudzoval. podnecoval, vyvolával, podporoval, udržiaval u poslucháčov gestus otázky svojim neustálym kontaktom s nimi, pozornosťou, úctou k nim, radosťou, že k nim smie hovoriť, ktorú poslucháči vycítia. Radosť z témy a láska k poslucháčom ako iskra preskočí od kazateľa na poslucháčov.
Živý kontakt s poslucháčom je podmienkou virt. dialógu zo strany kazateľa. Má z neho vyžarovať určitá prúdiaca sila, jeho fluidum, ktoré môže obdarovať, oslobodzovať, občerstvovať.
Vonkajšie prostriedky:
Rečnícka otázka – je to otázka, ktorú kazateľ položí, nie aby dostal odpoveď, ale aby poslucháčov nútil dobre si uvedomiť vopred známu odpoveď, napr.:
“Kde sú prenasledovatelia kresťanstva, kde je ukrutník Néro, tyran Domicián, barbar Dioklecián? Kde sú ich hroby, kde sú ich mená, kde je ich pamiatka?”
Subjekcia – je to živá výmena otázok a odpovedí, pričom rečník na postavenú otázku dá vždy aj odpoveď, napr.:
“K čomu ste v tom čase vyzývali Hellénov? K pokoju? Veď ten všade vtedy vládol. K vojne? Ale veď sa stále oháňate pokojom.”
Dialogizmus – niekedy rečník finguje dialóg, čiže rozhovor medzi sebou a posluch., alebo uvedie na scénu iné osoby, s ktorými vedie rozhovor, napr. Cicero proti Verresovi:
“Ty si mal jedného piráta pod ochranou. Ako dlho? Pokiaľ si neobišiel najvyšší rozkaz. Prečo? Prečo tak dlho? Pýtam sa, prečo si dal ihneď zoťať rímskych občanov, ktorých zajali piráti, a samotného piráta sa poctil potravou denného svetla na takú dlhú dobu?”
Koncesia – rečník dačo pripustí, čo hovorí proti nemu, alebo čo je zdanlivo proti nemu, aby tým viacej získal priazeň na svoju stranu, napr.:
“Je síce pravda, keď vravíte…, Pripúšťam, že máte pravdu v tom…”
Komunikácia – rečník si zdanlivo pýta radu od poslucháča, ba dokonca od svojho protivníka, s ním spoločne uvažuje, čo robiť, ako sa rozhodnúť, čo podniknúť (gr. porada).
“Povedz, Aschines, čo mala republika robiť, keď videla, čo všetko Filip podniká, aby strhol na seba vládu nad Gréckom? Aké slová, aké návrhy zákonov by som mal predložiť, keby som bol radcom Aténčanov?”
Dubitácia – rečník sa stavia zdanlivo do neistoty, čo má povedať, alebo robiť. Po grécky – apória (zdanlivá pochybnosť), napr.:
“Čo mám teraz robiť? Kam sa ja biedny mám podieť? Kam sa obrátiť?
Sustentácia – rečník najprv vystupňuje očakávanie a pozornosť poslucháča a potom povie niečo nečakané a prekvapujúce. (slovensky – napätie), napr.:
“Myslím, že ste v napnutí, čo sa stalo ďalej. Čo sa mohlo v tomto prípade stať? Aký tu bol zámer? Očakávajte čokoľvek, ja prekonám vaše očakávanie.”
Prolepsis – je to prednímanie námietky, aby ju rečník obral o jej silu, napr.:
“Ale počujem, ako niekto namieta… Niekto by mohol povedať… Viem, čo si niektorí v tejto chvíli myslíte… Daktorí sú toho názoru… Vy si azda poviete…”
Korekcia – rečník zdanlivo berie naspäť čo povedal, aby namiesto toho dosadil čosi silnejšie. Je to sebaoprava, napr.:
“Chcete vedieť, ako veľmi nenávidí Boh smrteľný hriech? Pohliadnite na peklo! Ale nie! Mýlim sa: nič som nepovedal. Peklo nám dostatočne nevysvetlí, ako B nenávidí hriech”.
Suspenzia – rečník prudko a náhle prerušuje začatú vetu. Týmto prerušením podnecuje zvedavosť, podčiarkuje ďalšie slová, vyostruje ďalšiu myšlienku (slov. – náhle zastavenie)
“Tu odpočíva… Bez mena. Na to sa opýtajte zeme!”

Axióma virtuálneho dialógu

Axióma virt. dialógu v kázni znie – Kazateľ musí byť pri veci i pri poslucháčoch. Aby mohol túto axiómu uviesť do života pri kázni, musí dokázať splniť 2 najťažšie požiadavky:
1. nesmie kázeň čítať, ani nesmie počas kázne nazerať do pomocných poznámok. Pri takom spôsobe kázne môže byť totiž kazateľ ako tak pri veci, ale nemôže byť pri poslucháč.
2. nie je prípustné, aby sa kazateľ naučil kázeň naspamäť z cudzej alebo vlastnej predlohy a potom by ju iba reprodukoval, pretože zase by bol iba pri veci a nie pri poslucháč.
V dnešnej homiletickej vede platí zásada, že homília môže vznikať jedine pred poslucháčmi a s poslucháčmi. Lebo kde kázeň spočíva iba v memórii, ktorá znamená púhe osvojenie si toho, čo sme si vopred sformulovali, plus k tomu mimika a gestá, tam božie slovo zostane iba niečím podradným, lebo sa Duchu Božiemu uzamkli dvere (žiadne kompromisy!).
Námietka:
Znie takto – Kazateľ má mať pred sebou cieľ, má si vytýčiť cestu k cieľu a od toho sa nemôže dať vybočiť nijakými motorickými impulzami poslucháčov, a preto si ich ani nemusí všímať a vonkoncom ich nemusí vyvolávať a vzbudzovať. Kázeň teda vôbec nemusí byť virtuálnym dialógom, nech si len ostane monológom.
Protiargumenti – Kázeň bez konkrétneho cieľa je pre vieru a život nezmyslom. Čím je cieľ konkrétnejší, tým je to lepšie. Aj cesta k tomuto cieľu, vysvetlenia, povzbudenia a prostriedky musia byť kazateľovi pri príprave kázne jasné. Čiže virt. dialóg vedie istejšie k cieľu než monológ.
Dôvody na virtuálny dialóg:
1. Rétorický – Dnešná profánna rétorika vyžaduje od prof. rečníka, aby jeho reč nebola púhou reprodukciou naspamäť naučeného, vopred formul. textu, ale aby sa voľne pohybovala okolo vopred vytýčených bodov (Nebuďme otrokmi svojho konceptu!).
2. Taktický alebo strategický – Shakespeare napísal divadelnú hru, kde divák má možnosť nielen počúvať, ale aj sa dívať, kde teda človekovi hrozí menej nuda než pri kázni. Autor si nedovolil riskovať, aby smútočná reč, trvajúca iba 10 min., bola púhym monológom, ale spravil z nej nádherný virt. dialóg, aby sa pri strohom dialógu nezačali diváci nudiť. Vie, že monológ je takým prvkom rečového výrazu, ktorý je v nebezpečenstve priviesť poslucháčov k nudeniu.
3. Teologický – v kázni je pre nás najzáväznejší. Otto Pesch vraví: “Božie slovo nemôže nikoho ponechať indiferentným. Keď sa ono vysloví, ten komu sa vysloví, nutne musí odpovedať. Spod b. slova nieto možnosti úniku. Božie slovo je vo svojej podstate vyslovené tak, že nechce zostať nezodpovedané zo strany človeka. Aby teda b. slovo nabralo plnú podobu, akú chce mať, nesmie v ústach kazateľa znieť monologicky, ale musí byť vypovedané virtuálne dialogicky. Forma virt. dialógu patrí k najhlbšej podstate katolíckej kázne.”V kázni musíme hovoriť názorne. Keď chce kazateľ vniesť svetlo svojho vnútorného poznania do uší svojich poslucháčov, musí nutne k tomu použiť prenosové prostriedky. Musí svoj vnútorný svet vložiť do obrazov a pomocou obrazov ho vnesie do svojich poslucháčov. V nich sa obrazy opäť rozložia na vnútorný svet.
Príklad – nedá sa pomyslieť, že by sa našiel čo i len jediný kazateľ, ktorý by mohol mať pochybnosti o potrebnosti príkladu v homílii.
Na ktorom mieste ho použiť – nasadiť tam, kde sa má dostať do duše poslucháčov povzbudenie a zjednotenie. V kerygme a didaskálii sa dobrý kazateľ snaží síce rozprávať tiež názorne, pomocou prirovnaní, ale vlastný príklad požadovaný v dnešnej homílii zapriahne až do paraklézy alebo mystagógie.
Vlastnosti príkladu:
Pravdivý – Niekedy si, pravda, sami zostavíme krátke rozprávanie, aby sme znázornili abstraktný pojem alebo myšlienku, no v takom prípade dáme poslucháčom vycítiť, že nejde o udalosť, ktorá sa v skutočnosti stala, ale že sme si rozprávanie sami vymysleli. Takéto vykonštruované rozprávanie, i keby sa hovorilo nie v druhej, ale i v tretej osobe, neprotiví sa zásade, že príklad má byť pravdivý. Veď každý poslucháč vycíti, o čo ide.
Blízky – Ide o blízkosť časovú, ako aj o psychologickú. Neúčinné sú príklady vybrané z ďalekej minulosti zo života neznámych osôb “grófov, kniežat”. Ich život je psychologicky vzdialený dnešnému čl. Neplatí to o veľkých postavách ľudských dejín (svätci a panovníci).
Vhodný – V príklade musí byť podobnosť, alebo tertium comparationis medzi obrazom a myšlienkou, ktorú chceme príkladom znázorniť. Keď poslucháči ťažko vystihnú tert. compar., príklad bol zbytočný.
Krátky – Príklad nesmie byť dlhý a v jednej kázni ich nesmie byť mnoho. Dlhý príklad a lebo veľa príkladov zobrali by v kázni veľa miesta, ktoré treba použiť na hlásanie božieho slova. Také príklady ochudobňujú kázeň o božský element.
Psychologický dôvod:
Význam príkladu v kázni sa zakladá na psych. poučke, že abstraktná myšlienka je schopná zasiahnuť iba polovičku čl., iba polovičku duše, iba rozum. Ale myšlienka, ktorá sa vyjadruje obrazom, príkladom, zasiahne človeka celého, pretože obraz sa dostáva do najhlbšej vrstvy duše. Kázeň sa teda usadí pomocou príkladu až do tejto hĺbky duše.
Z psychológie je dôležité vedieť, že z tejto najhlbšej vrstvy duše vychádzajú povely k ľudskému činu, a to prostredníctvom rozumu a vôle. Stadiaľ naberajú predsavzatia a povely hĺbku a silu, aby sa zavŕšili činmi. Povely, ktoré pochádzajú z rozumu sú málo účinné. Len to, čo sa dostalo do duše človeka prostredníctvom obrazu, zasiahlo celú dušu človeka: vedomie i podvedomie. A len to má silu ovplyvniť jednotlivé skutky a celý život človeka.
Všetko, čo podávame človekovi abstraktne, sa čoskoro vyparí. Keď je teda kázeň od začiatku do konca abstraktná, formovaná abstraktným myslením nášho teolog. štúdia, poslucháčom sa neuloží do hlbín duše, a nie je ich vina, že si kázeň nezapamätajú. V posluch. zostáva nadlho, alebo aj navždy, čo sme im vložili do duše v obraze, lebo sa to usadilo v obrazovej vrstve, ktorá sa nachádza v opravdivej hĺbke duše.
Teologický dôvod:
Znie: Sú niektoré pravdy na svete, ktoré nie sú natoľko významné, aby museli zasiahnuť celého človeka. Stačí, keď sa dostanú do poznania človeka. Sú však zasa iné pravdy, ktoré sú také dôležité pre život človeka, že sú hodné, aby zaujali celú jeho dušu, celú jeho bytosť. Takými sú pravdy božieho posolstva. Kto sa nesnaží božie pravdy vložiť do duší prostredníctvom obrazu, podceňuje ich.
Sám Boh je nám príkladom, aby sme božie pravdy podávali v obrazoch. Lebo sám Boh k nám hovorí v obrazoch. Prvým obrazom b. slova, adresovaného nám, je vesmír, zem, príroda. To je nádherný obraz, ktorým sa dostáva do hlbín ľudskej duše zákl. božia zvesť. Potom čl. na svoj obraz. Potom sa jeho Slovo stalo telom v JK. Napokon JK hlásal svetu, čo počul od Otca, opäť v obrazoch, podobenstvách, príkladoch.

Názornosť

Paralela – je to prirovnanie, pri ktorom postaví rečník vedľa sebe dve podobné, príbuzné, analogické idey, z ktorých jedna je poslucháčom známa a druhá sa s tou známou porovnáva. Zmysel prirovnania – aby sme sa prostredníctvom viditeľných vecí dostali k láske neviditeľných hodnôt.
Kontrapozícia – je to prirovnanie dvoch protikladných ideí, aby ich rozdiel väčšmi vynikol a aby sa väčšmi zdôraznila ponúkaná hodnota. Nikdy nevystúpi biela farba tak prenikavo a jasne, ako keď ju priložíme k čiernej.
Hypotypóza – vzniká vtedy, ak sa prirovnáva udalosť nie skutočná, ale fingovaná. Uvádza sa: “Dajme tomu, žeby…, Predstavme si, že by…, Pomyslime si, že by…”
Podobenstvo – je podobné prirovnaniu, ale je medzi nimi rozdiel. Prirovnanie stavia vedľa seba dve skutočnosti a jednu znázorňuje druhou. P však rozvíja iba jednu ideu, takže jej abstraktnú formu oblieka do viditeľných čŕt.
Príklad: “Kráľovstvo nebeské je podobné horčičnému zrnku, kvasu, pokladu krytému na poli”
Parabola – je vyrozprávaná udalosť, vzatá z prírody alebo z ľudského života, či už skutočná alebo vymyslená, ktorou znázorňujeme dajakú nadprirodzenú pravdu. P obsahuje udalosť, podobenstvo iba podobnosť. Najkrajšie J paraboly sú: Milosrdný samaritán, farizej a mýtnik, márnotratný syn, boháč a Lazár, kráľovská svadba, nemilosrdný dlžník.
Konkretizácia – je znázorňujúca figúra, ktorá spočíva v tom, že sa snažíme rodové, druhové, všeobecné pojmy nahradiť špecifickými názvami, ktoré sú konkrétnejšie a názornejšie. Namiesto: ľudstvo – ľudia, ľudia – človek, ja, my všetci, vtáctvo – lastovičky,…
Narácia – je nižším druhom reči. Kazateľ sa musí snažiť aj abstraktné poznatky podať naratívne, rozprávaním. Mal by sa teda povzniesť nad takýto nižší úkon k vyšším sféram. Lemmermann vraví, že každá skutočná dobrá reč musí byť naratívna.
Sprítomnenie – Krieg: “to, čo je prítomné v čase, vie pohnúť ducha”. Živo zneje všetko, čo vyberieme z minulosti a líčime to v prítomnom čase. Táto požiadavka modernej rétoriky sa dá uskutočniť v homílii najmä preto, že J o ktorom hovoríme, žije skutočne medzi nami, a čo kedysi povedal, to vraví dnes i nám. Kazateľ teda nemusí nikdy hovoriť o J v minulom čase, napr.: nie Ježiš povedal, ale Ježiš nám vraví.
Priama reč – robí našu homíliu názornejšou, plastickejšou, bezprostrednejšou. Dnešný rétorici vravia, že priama reč účinkuje vždy živšie, než nepriama. Oživuje podanie.

Rečnícka pôsobivosť

Matéria – Pôsobenie na city závisí v prvom rade od predmetu kázne. Každá téma neznesie pôsobenie na city. Niektorá aspoň nevyžaduje pôsobiť na city (reč nie suchopárna!).
Nátura – Na druhom mieste závisí pôsobenie na city od charakteru rečníka. Musí byť totiž opravdivé. Prvou podmienkou je vlastné dojatie. Každý sa musí riadiť svojou osobitnou povahou, ak chce pôsobiť na poslucháčov.
Hodnosť – citové pôsobenie musí brať do ohľadu spoločenské postavenie rečníka. Vysoký štátny alebo cirkevný hodnostár sa musí uchrániť silných citov. Vysokej osobnosti lepšie sluší mierna, no pritom silná reč.
Poslucháči – Napokon aj od úrovne poslucháčov závisí miera pôsobenia na city. Od ich charakteru, nálady, stavu, veku. Veľmi záleží na tom, pred kým hovoríme. Vybadať, aká miera pôsobenia na city vyhovuje poslucháčom, patrí k rečníckemu taktu.
Príprava citov:
V daktorých prípadoch pôsobenie na city možno uskutočniť bez prípravy. Najlepšie pripravíme poslucháčov na city tzv. nepriamym pátosom. Ten spočíva v rozvinutí určitej myšlienku alebo udalosti, ktorá sama o sebe, takmer bez pričinenia rečníkovho, dotkne sa srdca poslucháčov. Rečník rozpráva väčšmi ako svedok, než ako muž, unášaní prúdom citov. Napr. opisuje dopodrobna osud nešťastného človeka alebo prenasledovanie nevinnej osoby.
Priamy pátos – z prípravy na pôsobenie na city stalo sa samo pôsobenie na city.
Priezračná, úderná argumentácia – druhý spôsob prípravy citov u poslucháča. Rozum pôsobí na srdce. Živé, presvedčivé dokazovanie dokáže poslucháča vytrhnúť z apatického odpočívania a pripraviť ho na citové zapôsobenie.
Pôsobenie na city:
Aglomerujem – spočíva v hromadení viacerých pocitov.
Rečnícka maľba – rečník, ktorý je opravdivo zanietený za svoju vec, maľuje teplými precítenými črtami svoje obrazy, akoby vychádzali priamo zo srdca. Také maľby dýchajú životom a teplom.
Treba však pripomenúť, že pôsobenie na city neslobodno stupňovať do nekonečna.

Figúry pôsobivosti

Apmlifikácia – je rečnícke rozvinutie dajakej myšlienky za tým účelom, aby myšlienka zapôsobila na rozum alebo city alebo vôľu poslucháčov. A rozloží myšlienku na množstvo čiastkových drobných myšlienok, ktoré na nás pôsobia silným dojmom.
Anafora – opakovanie, pri ktorom viaceré členy reči začíname tým istým slovom, napr.: “Ak zmizla v štáte svornosť, zmizla sloboda, zmizla vernosť, zmizlo priateľstvo.”
Epifora – opakovanie, pri ktorom viaceré členy končíme tým istým slovom, napr.: “Kto zatváral továrne? Boháči. Kto vyhnal ľudí na ulicu? Boháči. Kto zavinil, že ľudia umierali hladom? Boháči.”
Konkatenácia – je to zreťazenie, v ktorom jedna myšlienka zapadá do druhej, ale až posledná objasňuje pravý zmysel súvetia, napr.: “Ak sme však dietkami, sme aj dedičmi, a to dedičmi božími a spoludedičmi Kristovými.” (Rim 8, 17)
Asyndeton – vznikne tým, že vynecháme obvyklé spájajúce častice, napr.: Veni, vidi, vici (prišiel, videl, zvíťazil).
Polysyndeton – vznikne tým, že opakujeme veľa spájajúcich častíc, čím súvetie získa plnosť a pohyb, napr.: “Vidíme tu deti a starcov a mladíkov a devy pred súdnou stolicou…”
Deprekácia – je to neobvyklá prosba na poslucháčov, naplnená citmi (zaprisahanie)
Napr.: “Ó môj kresťanský brat, pri krvi JK, pri drahocenných ranách tvojho Spasiteľa prosím a zaprisahám ťa, nenechaj prejsť pomimo seba tento okamih milosti!”

Rečnícka krása

Písmo: Sv. Pavol napísal Galaťanom: “Keby som sa chcel ľuďom páčiť, nebol by som služobníkom Kristovým” (Gal 1, 10). Na inom mieste píše: “Každý z nás nech sa páči blížnemu pre dobro a duchovný rozvoj!” (Rim 15, 2) Alebo: “Nebuďte na pohoršenie ani Židom, ani Grékom, ani božej cirkvi, ako aj sa chcem páčiť všetkým a vo všetkom.” (1Kor 10)
Kazatelia:
Sv. Augustín: “Ľahko zavedieš, kam chceš, človeka, ktorý je potešený krásou tvojho prejavu. Nikoho nepohneš, keď je mu nepríjemné počúvať ťa. Preto chceme, aby nás počúvali ľudia nielen pre náš rozum, ale aj pre krásu našej reči.”
Sv. F. Xaverský: “Presvedčíš, o čom chceš presvedčiť, ak ťa majú radi tí, čo ťa počúvajú. A keď nikoho od seba neodpudíš, mnohých privedieš k Bohu.”
Sv. Ambróz: “Je veľmi ťažké, aby ľudia počúvali ochotne toho, ktorého nemajú radi, hoci ohláša pravdu.”
Prostriedky: Významné predmety –
1. Keď hovoríme o čnosti alebo o vedomostiach kňaza, naviažeme tieto čiastkové nábož. predmety na vyššiu myšlienku, ktorou môže byť v tomto prípade spása nesmrteľných duší.
2. Jednotlivý prípad prevedieme na dajaký veľký princíp.
3. Jednotlivé sily predstavíme ako časti veľkého systému.
4. Jednotl. pravdu predkladáme ako obraz alebo súčasť väčšej, významnejšej pravdy.
Maľované partie – sú to určité úseky, líčené akoby maliarskym štetcom, názorne, milo, príjemne, ľahúčko, aby sa nenamáhala myseľ, aby si odpočinul úsudok, aby sa uvoľnil rozum, a namiesto namáhavého sledovania, aby nachvíľočku nastúpilo pokojné, príjemné, oblažujúce, uvoľnené zbieranie vnemov, ako keby poslucháči stáli pred pôvabným obrazom.
Vznešené miesta – v reči sú tie, ktoré človeka povznášajú a vzbudzujú v ňom obdiv, úžas, bázeň, úctu a vyvolávajú v ňom určitý druh slasti. Rečník to dosiahne tým, že predstaví poslucháčom dajaký predmet impozantnej veľkosti alebo majestátnej sily, napr.: pohľad na šíre more, na veľhory, na hviezdnaté nebo…
Pôvab novosti – musíme obliecť na predmety alebo myšlienky kázne. Spravidla nie sú naše myšlienky a predmety, o ktorých hovoríme v kázni, sami v sebe nikdy nové. Veď sa vlastne musíme vyhýbať, aby sme niečo nové vnášali do pokladu cirkevnej náuky. Ale tu ide o hľadisko poslucháčov, aby sme totiž poslucháčom ponúkali nové pohľady na večné pravdy, aby sme v nich prebúdzali nové predstavy a dojmy.
Efekt zneznámenia – je technika, s pomocou ktorej dosiahneme, že niečo, čo je človeku známe, javí sa mu ako cudzie, ako neznáme, a môže to znova spoznávať. Kto chce iného ovplyvniť, musí ho uviesť do obdivu a to touto technikou.
Historická kritika – táto metóda znamená v podstate zneznámenie textu. Kresťanskí autori musia tiež hľadať zneznamujúce spôsoby pri podávaní biblickej zvesti, a nie iba naivne reštaurovať minulosť.
Nový preklad – druhý spôsob zneznámenia sa ponúka pri preklade bibilických spisov. Niektoré kresťanské názvy sa stali celkom rituálnou rečou a pri štandartnom poúžívaní pomaly stratili svoj informujúci obsah. Najmä tie texty, ktoré ľudia už dobre poznajú, treba osvetliť z nového pohľadu.
Nezvyklé podoby – musíme rozpoznať mocnosti ako sú tradícia, zvyk, etos, ktoré zneostrujú, zmierňujú, brzdia pôsobenie biblickej zvesti. Patri sem aj hermeneutické očakávania poslucháčov.

1. ágo – vediem
2. akúo – počujem
3. anankázo – nútim
4. anankinósko – celkom priznávam, čítam
5. anavaíno – kráčam nahor, stúpam
6. apágo – odvádzam, vediem
7. apostéllo – odosielam
8. aspázomai – láskavo prijímam, mám rad, pozdravujem
9. blépo – hľadím
10. didásko – vyučujem
11. diérchomai – rozchádzam sa
12. doksázo – oslavujem, verím, miením
13. duleýo – otročím, slúžim
14. echo – mám
15. eimi – som
16. eisérchomai – vchádzam
17. eisféro – vnášam
18. ekporeúomai – odchádzam
19. ekvállo – vyhadzujem
20. ergázomai – pracujem
21. érchomai – prichádzam
22. esthío – jem
23. euangelízomai – oznamujem dobrú zvesť
24. féro – nesiem
25. feúlo – vyhýbam sa, utekám pred
26. fylásso – strážim, opatrujem
27. gínomai – vznikám, stávam sa, som
28. ginósko – poznávam
29. gráfo – píšem
30. héko – prichádzam, som tu
31. hetoimázo – pripravujem, chystám
32. katavaíno – zostupujem
33. kerýsso – hlásam
34. légo – hovorím, zbieram
35. logízomai – rátam, uvažujem, mienim
36. lýo – uvoľňujem, ruším
37. megalýno – zveľaďujem, velebím
38. méno – ostávam, čakám, trvám
39. nomízo – nazdávam sa, uznávam
40. parabállo – prihadzujem, prirovnávam
41. pisteuo – verím
42. poreúomai – idem, putujem
43. prosécho – dávam pozor, starám sa
44. proseúchomai – modlím sa k, prosím
45. prosféro – prinášam
46. psállo – bijem do strún, spievam na chválu
47. sózo – zachraňujem, spasím
48. symbuleúo – radím
49. synágo – zvolávam, zhromažďujem
50. syndoksázo – spoluoslavujem
51. synthaumázo – spolu obdivujem
52. thaumázo – obdivujem, čudujem sa
53. therapeúo – slúžim, ošetrujem, liečim
54. Dioko – naháňam, stíham, prenasledujem
55. Prosfero – prednášam, prinášam
56. Bulomai – chcem
57. Apokrinomai – odpovedám
58. Diaferó – roznášam, odlišujem
59. Propemto – posielam dopredu
60. baptizo – krstím, ponáram
61. hodéuo – cestujem
62. peítho – prehováram, presviedčam
63. dei – treba, musí sa
64. apothnésko – zomieram
65. egeíro – prebúdzam, vstávam
66. euchomai – prosím, modlím sa, želám
67. apangéllo – zvestujem, hlásam
68. apolýo – prepúšťam
69. apokrínomai – odpovedám
70. diaféro – roznášam, odlišujem
71. propémto – posielam dopredu
72. baptízo – ponáram, krstím
73. hodeúo – cestujem
74. oiktíro – nariekam, želiem
75. auxáno – zväčšujem, rastiem
76. apokteíno – zabíjam
77. aleífo – pomazávam (olejom)
78. hrípto – vrhám, hádžem
79. hypakoúo – načúvam
80. dióko – naháňam, stíham, prenasledujem
81. prosféro – prednášam, prinášam
82. búlomai – chcem
83. pémpo – posielam
84. déchomai – prijímam
85. elpízo – dúfam

1. Hé (to) Ierusalém – Jeruzalem
2. he eulogía – dobrorečenie, požehnanie
3. apóstolos – vyslanec, apoštol
4. autós – sám, on, práve on
5. dódeka – dvanásť
6. he agápe – láska
7. he alétheia – pravda
8. Hé ampelos – vinič
9. he anánke – nutnosť, ťažkosť
10. he anomía – nezákonnosť
11. he anomía – nezákonnosť
12. he areté – cnosť
13. he areté – cnosť
14. Hé arché – začiatok, vláda
15. he atimía – hanba, zbavenie
16. he Basiléia – kráľovstvo
17. he basileja – kráľovstvo
18. he Betania – betánia
19. he Bethanía – Betánia
20. Hé Bethléem – Betlehem
21. Hé Bíblos – knižka
22. he dikaiosíne – spravodlivosť
23. Hé dokós – brvno, trám
24. he doreá – dar
25. he dóxa – sláva
26. he eidololatría – modloslužba
27. Hé eiréne – pokoj, mier
28. he entolé – príkaz
29. he entolé – príkaz
30. Hé epískopos – dozorca, biskup
31. he epistéme – znalosť, obratnosť, veda
32. he epistéme – znalosť, obratnosť, veda
33. hé eremos – púšť
34. he ermeos – púšť
35. he ermeos – púšť
36. he eudokía – náklonnosť, zaľúbenie
37. he filaké – stráž, väzenie
38. hé foné – hlas
39. Hé grafé – písmo
40. he heméra – deň
41. Hé hodós – cesta
42. he hora – hodina
43. he hypomoné – trpezlivosť, znášanie (utrpenia), utrpenie, vytrvalosť
44. he chorá – miesto, krajina
45. he chóra – miesto, krajina
46. he chóra – miesto, krajina
47. Hé Ierichó – Jericho
48. He Judaja – judea
49. Hé kóme – dedina
50. he Magdalené – Magdaléna
51. Hé mágos – veštec, čarodej, astrológ
52. he María – Mária
53. he Marián – Mária
54. he moría – pochabosť
55. Hé nésos – ostrov
56. Hé nósos – choroba
57. he parabolé – porovnanie, podobenstvo
58. he parabolé – porovnanie, podobenstvo
59. Hé parthénos – panna
60. he psyché – duša
61. he psyché – duša
62. Hé pýle – brána
63. he sofía – múdrosť
64. he sotería – záchrana, spása
65. he sotería – záchrana, spása
66. Hé synagogé – zhromaždenie, synagóga
67. he thálassa – more
68. he thálassa – more
69. he timé – česť, cena
70. he trofé – výživa, poživeň
71. he trofé – výživa, poživeň
72. Hé zoé – život
73. Hó adelfós – brat
74. Hó agrós – pole, vidiek
75. Hó Anaksímandros – Anaximandros
76. Hó ángelos – posol
77. Hó ántropos – človek
78. Hó ártos – chlieb
79. ho askós – koža, kožený mech
80. ho Baptistés – krstiteľ
81. ho Baptistés – krstiteľ
82. ho Bíos – život
83. ho Bíos – život
84. ho david – david
85. ho Davíd – Dávid
86. ho despótes – pán, vladyka
87. Hó diábolos – ohovárač, rozkolník
88. Hó diákonos – sluha, pomocník
89. Hó didáskalos – učiteľ
90. Hó dúlos – otrok
91. Hó echthrós – nepriateľ (osobný)
92. ho ergátes – robotník, pracovník
93. Hó Farisaios – farizej
94. Hó fílos – priateľ
95. ho filósofos – milovník múdrosti,
96. ho filósofos – milovník múdrosti,
97. ho fóbos – strach, bázeň
98. ho fóbos – strach, bázeň
99. Hó Gabriél – Gabriel
100. Hó Heródes – Herodes
101. ho hypokrités – pokrytec
102. ho chrónos – čas, vek
103. ho chrónos – čas, vek
104. ho Ioánnes – Ján
105. ho Ioánnes – Ján
106. ho Israél – Izrael
107. Hó Iudaios – žid
108. Hó Jesus – Ježiš
109. Ho Jordanes – Jordán
110. Hó karpós – plod, úroda
111. Hó kíndynos – nebezpečenstvo
112. Hó Korínthios – Korinťan
113. Hó kósmos – poriadok, svet
114. ho krités – sudca
115. Hó kýrios – pán
116. ho laós – ľud
117. ho laós – ľud
118. Hó líthos – kameň
119. Hó lógos – slovo
120. ho Lukas – Lukáš
121. ho Lukas – Lukáš 
122. Hó lýkos – vlk
123. ho mathetés – žiak, učeník
124. ho misthotós – najatý, nádenník
125. ho neanías – mládenec, junák
126. Ho nómos – zákon
127. Hó ofthalmós – oko
128. ho óchlos – dav, zástup
129. ho óchlos – dav, zástup
130. Hó oíkos – obydlie, dom, domov
131. Hó oinos – víno
132. Hó Paulos – Pavol
133. Hó peirasmós – pokušenie, skúška
134. ho Petros – peter
135. ho Pétros – Peter
136. Hó pónos – námaha, práca
137. ho potamos – rieka
138. ho potamós – rieka
139. ho potamós – rieka
140. ho profétes – prorok, veštec
141. ho Samarítes – Samaritán
142. ho Samarítes – Samaritán
143. ho Samuél – Samuel
144. Hó Siluanós – Silván
145. ho Símon – Šimon
146. ho Símon – Šimon
147. Hó spóros – siatie, semeno
148. Hó staurós – kôl, kríž
149. Hó thánatos – smrť
150. Hó Theós – Boh
151. Hó thesaurós – poklad
152. Hó típos – úder, vzor
153. Hó uranós – nebo
154. Hó yiós – syn
155. christianós – kresťan
156. christós – pomazaný, mesiáš, Mesiáš
157. Iordánes – Jordán
158. Iudaiá – Judea
159. Rimaios – rímsky, Riman
160. Rimaios – rímsky, Riman
161. Tó daimónion – božstvo, duch, zlý duch
162. Tó deipnon – obed, večera, hostina
163. Tó déndron – strom
164. to díktyon – sieť
165. to díktyon – sieť
166. Tó doron – dar
167. to elaion – olej (olivový)
168. to elaion – olej (olivový)
169. Tó érgon – práca, dielo
170. To euangélion – dobrá zvesť
171. to hoplon – zbraň, výzbroj
172. Tó ierón – obetný dar, svätyňa
173. to paidíon – dieťaťko, chlapček
174. to paidíon – dieťaťko, chlapček
175. to Pascha – Pascha, baránok
176. to páscha – Pascha, prechod
177. to ploion – loďka
178. to ploion – pravidlo, loďka
179. to ploion – pravidlo, loďka
180. Tó próbaton – ovca
181. Tó semeion – znak, znamenie
182. Tó téknon – dieťa
183. he hamartía – chyba, omyl, hriech
184. he ge – zem
185. ho misthotós – najatý, nádenník
186. he foné – hlas187.

Teológia ako veda
Predmetom teológie sú spasiteľné pravdy, ktoré nám zjavil Boh. Kvôli tomuto predmetu, je teológia vo vedeckých kruhoch všeobecne považovaná za nevedeckú disciplínu, keďže jej východisko, že Boh prehovoril, sa nedá skúsenosťou (empiricky) objektívne dokázať a rovnako aj jej závery, ktoré z tohto východiska vyplývajú, sa nedajú empiricky overiť a tak zostávajú neisté. Je teda len na slobodnom rozhodnutí človeka, či im uverí alebo nie, no nemožno od nikoho vyžadovať, aby závery teológie prijal za objektívny fakt s rovnakou istotou, s akou sa prijímajú empiricky dokázané vedecké závery.
Národná akadémia vied USA vo svojej knihe Science and Creationism z roku 199 zadefinovala dve znaky ktoré musí mať skutočná veda :
• 1. “Veda je určitý spôsob dozvedania sa o svete.” – Zisťujeme znaky vedy, prichádzame na pravdy o svete,
• 2. “Vedecké vysvetlenia sú obmedzené na tie, ktoré sa zakladajú na pozorovaniach a experimentoch a môžu byť uskutočňované inými vedcami.” – Diskvalifikuje teológiu, existenciu Boha nemožno experimentálne odskúšať,
Proti takto postaveným otázkam sa črtá námietka, že okrem spôsobu zmyslového pozorovania a experimentov nepoznáme žiadny iný spoľahlivý spôsob, ako by sme mohli nejaké tvrdenia overiť a tak prijať za objektívne pravdivé. Takáto námietka je však nepravdivá. Logické uvažovanie by sme mohli definovať ako správnu rozumovú operáciu, ktorej cieľom je utvorenie úsudku (dôkazu) zo zrejmých súdov, a tým poznanie pravdy. Teológia je totiž nútená prijímať závery, ktoré sa nedajú pozorovať, ani experimentálne overiť, ba dokonca nedá sa na nich prísť ani rozumovým uvažovaním. Sú to závery, ktoré predkladá Magistérium Cirkvi dokonca so svojim nárokom na neomylnosť v prípade definitívnych vyhlásení.
• Magistérium Cirkvi – Svedok, ktorý svedčí o faktoch, ktorými sa teológia zaoberá. “Svedok”, ktorý si robí nárok robiť rozhodcu medzi historickými svedectvami o pravdách viery a určuje, ktoré sú pravdivé a ktoré falošné. “Svedok”, ktorý nič nepozoroval. Spravuje ho pápež, existuje počas celých dejín cirkvi, nárok na
poskytovanie pravej náuky, nespochybňuje závery teológie. Magistérium Cirkvi je v odovzdávaní a vysvetľovaní Božieho slova neomylné a tak závery teológie, ktorá sa zaoberá výrokmi Magistéria, nemôžu byť z vedeckého hľadiska brané vážne a objektívne záväzné. Metódou rozumovej úvahy možno dokázať existenciu Boha i vierohodnosť Magistéria.
Teológia nemôže byť považovaná za vedu kvôli predmetu, ktorým sa zaoberá. Veda totiž zo svojej podstaty sa zaoberá týmto materiálnym svetom, kým skúma veci nachádzajúce sa mimo tohto materiálneho sveta. Jednotlivé vedné odbory sa vzájomne ovplyvňujú. Argument, že veda by sa mala vyhýbať teóriám, ktoré narážajú na nadprirodzeno, predstavuje umelé obmedzovanie vedy.

Filozofické smery popierajúce dokázateľnosť existencie Boha
• Agnosticizmus – Agnosticizmus tvrdí, že všetko, čo nie je zmyslami vnímateľné, je pre človeka nepoznateľné. Odmieta používanie rozumovej úvahy ako spôsob hľadania pravdy. Základ pre všetko čo tvrdí, že dokázať Božiu existenciu je nemožné.
• Ateizmus – Už od 13. storočia sa objavuje námietka, že množstvo bolesti, utrpenia a zla, ako aj nezmyselné tragické náhody sú nezlučiteľné s existenciou dobrého Boha. Prehlasuje, že javy za hranicou zmyslového vnímania nie len že sa nedajú spoznať, ale vôbec neexistujú. Mimo zmyslového vnímania neexistuje žiadna objektívna realita, a tak nemôže existovať ani Boh. Na ateizme si zakladá :
– naturalizmus- ktorý tvrdí, že vesmír je uzavretý systém príčiny a účinku, ktorý nie je otvorený zásahom zvonku od nejakej transcendentnej reality, lebo aj tak žiadna nie je.
– nihilizmus- ktorý prijíma dôsledky naturalizmu a jasne si uvedomuje nezmyselnosť sveta bez Boha.
– existencializmus- ktorý hlása nezmyselnosť sveta, no nabáda človeka, aby sa proti tejto nezmyselnosti vzbúril a sám vytváral zmysel.
– dialektický Marxov materializmus – ktorý vidí zmysel človeka v úsilí o stvárňovanie sveta a o vytvorenie dokonalej spoločnosti, v ktorej už nebude žiadneho zla.

• Modernizmus – prijali za fakt nemožnosť poznania Boha, (lebo podľa agnosticizmu možno poznávať len z Keďže sa jedná výlučne o subjektívny dojem, ktorý je úplne mimo schopností, ktorými človek poznáva objektívnu realitu (tá sa dá podľa nich spoznať len zmyslovým pozorovaním a experimentom), nemožno existenciu jedného konkrétneho Boha vyhlásiť za objektívny fakt. Zmyslami vnímateľné skutočnosti), hľadajú pre náboženstvo nové zdôvodnenie.
Nesprávne spôsoby
dokazovania existencie Boha
• Innatizmus – Idea Boha sa nezískava logickým rozumovým uvažovaním, ale človek ju má vrodenú (idea innata). Táto mienka zrejme vznikla z nepochopenia učenia cirkevných otcov. Podľa týchto otcov je nám vrodená rozumová schopnosť, ktorou môžeme pomerne ľahko a spontánne spoznať Boha zo stvorených vecí.
• Ontologizmus – To, čo je prvé v ontologickom poriadku, musí byť prvé aj v logickom poriadku, lebo musí byť súlad medzi oboma poriadkami. Tá najvyššia logická abstrakcia, toto číre bytie je podľa ontologistov Boh. Obsahuje zárodok panteizmu. To, čo majú všetky veci spoločné (čo ich zovšeobecňuje), je podľa ontologizmu bytie, teda Boh.
• Tradicionalizmus – Človek zisťuje, že existuje Boh jedine poučením od staršej generácie. Zrejmá skúsenosť totiž dokazuje, že nie slovo vytvára pojem, ale pojem predchádza slovo. Ak človek počuje slovo, no nemá pojem, ktorý toto slovo označuje, potom je mu toto slovo nezrozumiteľné.
• Fideizmus – Viera je užitočná a výhodná, uspokojuje vrodený zmysel pre náboženský život, a preto je potrebná. Fideizmus, tým, že odmieta poznanie Boha rozumom, nevie zdôvodniť, prečo by to, v čo veríme, mala byť skutočne pravda. Keďže rozumové overenie pravého pojmu Boha je podľa fideizmu nemožné, nedá sa ani určiť, viera v akého Boha vlastne zodpovedá viere v skutočného Boha.
• Senzualizmus – Senzualizmus učí, že k prijatiu pojmu Boha sme nútení vrodeným citom. Človek má akýsi vrodený pud, ktorý človeka núti, aby prijal existenciu Boha. Keďže tento cit nevie dať odpoveď na to, aký Boh vlastne je (a mimo citu neexistuje spôsob poznania Boha), nemožno ani objektívne zistiť, kto vlastne má pravdivé poznanie Boha. Preto aj senzualizmus vedie len k subjektívnej predstave o Bohu, ktorá sa nijako nedá ani dokázať, ani vyvrátiť.

Dôkazy existencie Boha
Ak by nebolo možné objektívne dokázať existenciu Boha, nikto z ľudí by nebol povinný brať túto existenciu do úvahy a jednať na základe dôsledkov, ktoré z toho vyplývajú.
• Biblické učenie – Sväté písmo absolútne odmieta možnosť, že by človek za svoju nevieru neniesol zodpovednosť. Dôvod, pre ktorý sa “Boží hnev z neba (…) zjavuje proti každej bezbožnosti” (Rim 1,18) vidí Pavol v tom, že “je im (ľuďom) predsa zjavné, čo možno o Bohu vedieť” (Rim 1,19). Podstatným biblickým textom, ktorý tvrdí dokázateľnosť existencie Boha, je Rim 1,20: “Veď to, čo je v ňom (v Bohu) neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo-, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí; takže nemajú výhovorky.”
Písmo ukazuje na stvorené veci ako na dôkaz Boha : “Tým (pohania) ukazujú, že majú požiadavky zákona vpísané vo svojich srdciach, čo im dosvedčuje aj ich svedomie, aj ich myšlienky, ktoré sa navzájom obviňujú alebo i bránia; v deň, keď Boh bude podľa môjho evanjelia skrze Krista Ježiša súdiť, čo je skryté v ľuďoch” (Rim 2,15).
• Rozumová úvaha
Apriórny pokus dokázať existenciu Boha – Sv. Anzelm z Canterbury (+1109) sa pokúšal dokázať existenciu Boha cestou, ktorú ukazovalo Písmo aj cirkevní otcovia, t.j. cestou od účinkov k príčine (od stvorených vecí k Stvoriteľovi – aposteriórny spôsob). V diele Proslogium opisuje Boha ako vec nad ktorú nič iné nieje. Či už je tento Anzelmov spôsob dokazovania existencie Boha objektívne správny, alebo chybný, nič to nemení na fakte, že sa Anzelmovi presvedčivý dôkaz o existencii Boha podať nepodarilo. Anzelmov dôkaz teda nemôže byť predpokladom, ktorý by dokazoval, že človek je povinný veriť v Boha.
Aposteriórne dôkazy – SP, KKC, otcovia definujú dva spôsoby ako dôjsť k rozumovému poznaniu Boha. V prvom prípade sú základom a východiskom rozumovej úvahy veci materiálneho sveta, v druhom prípade sa jedná o javy, ktoré človek nachádza vo svojom vnútri. Moderná filozofia vyžaduje tri základné predpoklady, ktoré musia platiť, ak majú byť tieto aposteriórne dôkazy platné. Prvým predpokladom je, že človek musí byť schopný poznať Boha, druhým, že platí zákon príčinnosti a tretí, že svet má zmysel. Dôležité je taktiež poznamenať, že ani samotný fakt, že nič nemá zmysel, by nemal zmysel. Predpoklad, že svet je nezmyselný, je teda nedokázateľnou hypotézou.
Dôkazy vychádzajúce z pozorovania materiálnych vecí
• Päť ciest Tomáša Akvinského
Piata cesta hovorí o vysokej pravdepodobnosti existencie inteligentného usporiadateľa, no nie o absolútnej nevyhnutnosti. Štvrtá cesta je príliš abstraktná na to, aby bola zjavným dôkazom existencie Boha. Preto ťažko vyžadovať od človeka, aby prijal na základe týchto dvoch ciest existenciu Boha ako neomylný fakt. Prvé tri cesty možno označiť ako jednu cestu z troch pohľadov. Stále ide o hľadanie prvej príčiny, či už príčiny pohybu, účinku alebo existencie. Nevyhnutnosť tejto prvej príčiny dokazuje zjavná skúsenosť, že každý pohyb, každý účinok a každý vznik bytia musí mať svoju príčinu. Zároveň pri spätnom sledovaní radu príčin nemožno postupovať do nekonečna, a preto musí existovať prvá príčina, od ktorej sa to všetko začína. Potiaľto je tento dôkaz logicky nevyvrátiteľný. Čo však môžeme o tejto prvej príčine vedieť viac? Prijať totiž existenciu akejsi prvej príčiny ešte neznamená prijať existenciu inteligentného, spirituálneho Boha, s ktorým možno mať vzťah v podobe náboženstva, alebo dokonca v podobe náboženstva katolíckej Cirkvi.
• Dôkaz z pohybu – Z každodenného pozorovania je zrejmé, že ak sa čokoľvek dostane zo stavu možnosti do stavu uskutočnenia, príčina tejto zmeny, tohto pohybu, je mimo veci, ktorá sa zmenila. Žiadna vec, ktorá sa hýbe, nemôže dať do pohybu seba samú. Boh nutne musí byť v neustálom uskutočnení (musí vlastniť to, čo sám rozdáva) Podľa pozorovania aj podľa fyzikálnych zákonov všetko, čo je materiálne, je aj meniteľné. Tento fakt ukazuje na to, že prvý hýbateľ, ktorý sa nemení, je mimo materiálny svet, je duchovný. Taktiež prvý hýbateľ musí byť večný. Rad pohybov musí byť konečný, tzn. Prvotný hýbateľ.
Príklad: V aute je spočiatku pohyb len v možnosti. Ak by pohyb pochádzal zo samotného auta, musel by byť v ňom pohyb v uskutočnení už predtým, ako sa pohol, no v tom je vnútorný rozpor.

• Dôkaz z príčiny – Všetko, čo sa stane, zapríčiní nejaká príčina. Pri pátraní po vždy predošlej príčine preto musíme dôjsť k prvej príčine, ktorá stojí na začiatku tohto celého radu príčin. Prvá príčina je Boh. Ale ak by Boh sám zapríčinil to, že existuje, znamenalo by to, že musel by byť skôr ako bol (príčina musí byť pred účinkom), a to je zjavný nezmysel. Prvá príčina je niečo, čo nemohlo vzniknúť, lebo vznik – nadobudnutie existencie je zmena – účinok. Námietka, že nie každá zmena musí mať príčinu, je nezmyselná. Fakt, že každá zmena musí mať príčinu, je tak evidentný, že ho netreba dokazovať, ba dokonca samotný tento fakt je základom všetkých vied.
• Dôkaz z nahodilosti – To, že existujeme, je úplne evidentné. Rovnako je evidentné, že bola doba, kedy sme neexistovali. No ak existujeme, muselo niečo existovať pred nami, čo spôsobilo, že sme existovať začali.
• Dôkaz zo stupňov dokonalosti – Vychádza z predpokladu, že bežná skúsenosť ukazuje odlišnú dokonalosť jednotlivých bytí. Niečo je dokonalejšie, niečo menej dokonalé. Aby táto štvrtá cesta Tomáša Akvinského mohla byť presvedčivým dôkazom existencie Boha, bolo by ju potrebné, ak je to vôbec možné, jasne sformulovať na základe skutočne zrejmých faktov.
Príklad : Dokonalosti polievky nepatria k zmrzline ako ani dokonalosti zmrzliny nepatria k polievke (skôr by ju urobili nejedlou).
• Dôkaz z účelného usporiadania sveta – Tento dôkaz vychádza z pozorovania, že príroda sa správa so zameraním na cieľ. Tento poriadok je zjavný a udivujúci na úrovni neživej aj živej prírody. Vážnou námietkou proti dôkazu existencie Boha z účelného usporiadania sveta je tvrdenie, že takéto usporiadanie vzniklo spoluprácou náhody a vždy platných prírodných zákonov. Problém je že sa odvoláva len na vysokú nepravdepodobnosť náhodného vzniku poriadku a nie na absolútnu nemožnosť. Keďže dôkaz existencie Boha z účelného usporiadania sveta dokáže hovoriť len o vysokej nepravdepodobnosti náhodného usporiadania a nie o jeho nemožnosti, nie je absolútne presvedčivý.
• Dôkaz zo svedomia
• Spoľahlivosť svedomia – Zmyslové vnímanie sa považuje za také, ktorým človek získava skúsenosť. Ak si všimneme svedomie, zistíme, že hlas svedomia, ktorý nám káže konať dobro, vníma zhruba také množstvo ľudí, ako je tých, ktorí sa orientujú v realite pomocou zraku. Nariadenie, že máme konať dobro, ktoré poznávame zo svedomia, môžeme teda prijať za reálne východisko nášho rozumového uvažovania z rovnakých dôvodov, ako prijímame za východiská javy, ktoré pozorujeme zmyslami.
• Obsah informácie zo svedomia – Základná informácia – Máme konať dobro. Podstata dobra bola vždy a všade vnímaná rovnako. Sme teda nútení uznať zákon, ktorý nám nariaďuje konať dobro, za objektívny fakt. Ďalším krokom bude zistiť pôvod tohto zákona.
• Pôvod morálneho zákona – Ľudský zákon, či už písaný alebo nepísaný, môže človeka zaväzovať len do tej miery, do akej je schopný aj uplatniť sankciu v prípade jeho porušenia.
• Dôsledky záväznosti morálneho zákona – Ak je príkaz konať dobro porušovaný a počítame s posmrtnou sankciou musíme rátať s dvomi možnosťami: 1. Prvá možnosť je, že príkaz konať dobro nie je príkazom ale len akýmsi odporúčaním, keďže nie je opatrený skutočnou sankciou v prípade jeho porušenia, na čo poukazujú nepotrestaní zločinci. 2. Druhá možnosť je, že príkaz konať dobro je skutočným príkazom, a to znamená, že opatrený sankciou každopádne je.
• Dôsledky záväznosti morálneho zákona pre praktický život človeka – Príkaz konať dobro teda nevychádza ani z nariadenia ľudského spoločenstva, ani z ľudských inštinktov. Ani jedno, ani druhé totiž nemá moc človeka zaväzovať, lebo nevie uplatniť sankciu. Vo vedomí ľudí totiž znie “Máme konať dobro”, a nie “Môžeme konať dobro, ak to uznáme za vhodné”. Tento príkaz konať dobro je tak mocný, že aj ľudia jeden od druhého vyžadujú, aby sa tomuto príkazu podriadil, keďže je záväzný.
• Náboženstvá – Každé náboženstvo tvrdí, že disponuje s nejakou informáciou o svete mimo matérie.
Prirodzené náboženstvo – Najstaršie náboženstvá sú monoteistické, neskôr vznikali polyteistické. Boh v úlohe sudcu a trýzniteľa. Mylne sa začali obetovať ľudia. Určitý druh hriechu anuluje určitý druh obety. Systém prirodzených náboženstiev nedáva žiadnu odpoveď na otázku, ako by sme sa mohli vyhnúť posmrtnej sankcii, ktorá by bola v súlade s tým, čo už poznáme zo svedomia.

Východné náboženstvá – Brahmanizmus, hinduizmus, budhizmus a im príbuzné. O kvalite nasledujúceho života rozhoduje hodnota skutkov v predošlom živote. Východné náboženstvá vidia záchranu človeka v tom, že sa mu podarí vymaniť z kolobehu životov. Joga v týchto náboženstvách vytvára istý pocit naplnenia. Rozšírené používanie drogy LSD. Ich učenie nie je v súlade s pravdami, ktoré poznáme zo svedomia, a tak nemôže byť pravdivé.
Príklad: Droga LSD Vám skutočne nabudí dojem, že ľudí milujete. Skupina beatles bola vtom zapletená.Nedokážete milovať svojich nepriateľov. Oblasti plné ľudí užívajúcich túto drogu sú plné špinavých ľudí a smutných, nie šťastných.
Islam – Vznik sa datuje do 7. storočia. Mohamed, zakladateľ islamu, sa priamo odvoláva na zjavenie archanjela Gabriela, prostredníctvom ktorého Boh – Allah. Mohamed hlásal posledný súd. Zlý budú trpieť v rôznych mukách a dobrý budú žiť v blaženosti. Mohamed predkladá 5 základných morálnych zásad. Je to vyznanie viery, modlitba, almužna, pôst a púť. V tomto prípade, dávajúcej lásky je islam v súlade so svedomím. Chápanie že každý krok smerom k Mekke zmýva jeden hriech a to je problematické a pohansky znejúce. Ďalším pokusom islamu, ako vysvetliť možnosť dostať sa do neba, je smrť vo vojne, prostredníctvom ktorej sa šíri islam
Judaizmus – Z dejín patriarchov, kedy Boh zasahoval v živote Abraháma, Izáka, Jakuba a Mojžiša. Náboženstvo Izraela vidí riešenie v dokonalom pokání, no nedokáže dať odpoveď na otázku, ako takéto pokánie dosiahnuť. Preto očakáva Spasiteľa.
Kresťanstvo – Božský pôvod sa pokúšame získať od jeho zakladateľa Ježiša Krista. Ako argument, ktorý potvrdzuje spoľahlivosť svedectva apoštolov o Kristovom vzkriesení, sa uvádza morálna bezúhonnosť apoštolov a ich mučenícka smrť, ktorú podstúpili za toto svoje svedectvo. Riešenie v osobe Ježiša Krista. Protestantské cirkvi sa zhodujú v tom, že toto zabezpečenie sa udialo prostredníctvom biblie. KC si nárokuje na to, že je stĺpom a oporou pravdy, pretože ju vedie neomylný pápež. . Preto ak chceme v pravde poznať tajomstvo našej spásy, nevyhnutne sa musíme opierať o “neomylného svedka”, ktorým bez pochyby je Magistérium katolíckej Cirkvi.

1.Človek vo svete (odveká túžba poznať svet, jeho existenciu, princípy, príčinu a cieľ)
Svojimi prirodzenými poznávacími schopnosťami, zmyslovými a rozumovými, človek si nutne uvedomuje svoju vlastnú existenciu ako aj existenciu externého sveta, kde patrí, ale s ktorým sa nestotožňuje. Človek odkedy žije na tejto zemi, svojimi zmyslami sa presvedčoval o realite veci, materiálnych a hmatateľných- spolu tvoriaci komplexný obraz sveta. Túto zákonitosť tvoria predovšetkým základné, prvé princípy. Tieto princípy predstavujú akúsi rámcovú osnovu stupňovitého usporiadania, v ktorom je presne a jasne zasadená vznik i zánik vecí;- jedinečná harmonická jednota Teologické zladenie finality singulárnych bytí s univerzálnou finalitou celého komplexu veci sveta. Z jedného hľadiska je evidentná, matematicky presne vypočítateľná, tu je pevne založená istota vecí, javov, faktov.
Z iného hľadiska, v dôsledku trvalej menlivosti, všetko je v ustavičnom pohybe a tak nie je nijakej istoty v stálosti. Všetky veci svet vzájomne sú pospájané často sa prelínajúcimi vzťahmi- sú mnohonásobne recipročne podmienené spolu tvoria jeden harmonický usporiadaný hierarchicky do sústavy zostavený celok- svet, vesmír, univerzum. Človek svojim intelektom chce spoznať konštitutívne princípy existencie, provenencie, kauzality a aj finality; sám je človek časťou tohto veľkého sveta. Do tohto sveta ako jeho integrálna časť, neodmysliteľne patrí aj človek. Je to svet výlučne človeka, t.j. svet, ktorý je komplexom tých ľudí, ktorí sa celisto upnuli na materiálne hodnoty a v nich sa usilujú vidieť i hľadať cieľ i zmysel svojho života- je to svet telesnosti, pýchy, nenásytnosti, lakomstva, rozkošníctva.
Človek ako človek sa nestotožňuje s týmto svetom a ani neprináleží k tomuto svetu, lebo podstata tohto sveta je v príkrom rozpore s prirodzenosťou človeka. Človek patrí do sveta, je jeho časťou aj preto, že je živým bytím a tak, spolu so všetkými živými bytiami predstavuje dokonalejšiu tvárnosť sveta. Človek, pretože je slobodným a rozumným bytím, je najvznešenejšou a najdokonalejšou časťou sveta. Človek je jediný z bytí, tvoriacich svet, čo si uvedomuje existenciu tohto sveta i svoju vlastnú existenciu a sám svojim intelektom hľadá princíp tejto existencie. Je zdrojom predvedeckého obrazu sveta- vedecké poznanie, vedecký obraz sveta. Tu už ide o skutočnú filozofickú prácu. Prvými v histórii filozofie známymi rozbehnú v tomto smere boli pokusy mysliteľov iónskej školy- položili základ pre prvú filozofickú disiplínu, pre prírodnú filozofiu alebo pre kozmológiu a preto sa nazývajú aj prvými kozmológmi. Ich učenie má síce všetky znaky rudimentálnej doktríny, prevaha senzitívneho poznania a videnia. Je prirodzené, že v prvých pokusoch nie je reálny predpoklad na konečné vyriešenie otázok. Avšak ani po odstupe tisícročí- sústavné hľadanie tohto riešenia. Človek nedospel k tomu bodu, aby mohol byť spokojný so stavom svojho racionálneho poznania veci sveta. Preto práca nie je zakončená, preto vždy je aktuálna a naliehavo potrebná filozofická disciplína, označovaná termínom kozmológia.
2. Kozmológia (pojem, etymologický a vecný, materiálny a formálny objekt- predmet kozmológie)
Kozmológia- je veda o svete, založená na prirodzenom rozumovom poznaní. Keďže svet sa skladá z materiálnych, mobilných bytí, môže ju definovať ako dokonalú vedu o materiálnom bytí. Pôvodne názov- náuka o prírode Vo filozofii- je kultúrne dedičstvo aristotelovsko-scholastickej filozofie; – prirodzená filozofia, veda o veciach materiálneho sveta Termín „kozmológia“ zaviedol Christian Wolf, názov odvodil od termínu „kozmos“, ktorý má význam usporidania harmónie. Predmet kozmológie:- je vymedzený ako veda o hmotných telesách; o hmotnom súcne ako takom; – diela Aristotelovým- môžeme začleniť do filozofie prírody, patria jeho „Fyzika“ a kniha „O nebi“ (fyzis – príroda), (O nebi- sa zaoberá najmä kozmologickým problémom). Etymologický význam:- kozmos- svet, poriadok:- naznačuj, že ide o vedu, týkajúcu sa hierarchicky a harmonicky usporiadaného sveta a všetkých materiálnych bytí, medzi nimi aj človeka, tvoriacich spolu vesmír ako jeden celok, predstavujúci zrejmú krásu dobre zosúladeného poriadku. Termín „kozmos“ použil- Pythagoras- týmto slovom vyjadrovali milétski filozofi krásu harmónie, ešte pred nimi Homér- označoval dokonalé usporiadanie. Patrí presná a stabilná zákonitosť- upriamuje zreteľ kozmológie, ktorá sa jej problematiku usiluje riešiť z hľadiska posledných príčin: Vnútorné a vonkajšie príčiny. Vnútorné- konkrétna podstata bytia- čo je bytie; vonkajšie- konkrétnu existenciu a finalitu bytia (účinná- je tá realita, z čoho má existenciu bytie (determinované); cieľová- načo existuje bytie. Kozmológia- sa opiera výlučne o prirodzené ľudské poznávacie schopnosti. V tomto sa kozmológia odlišuje od teológie- poznanie veci sveta doplňuje svedectvom z Božieho zjavenia. Materiálnym objektom:- je každé prirodzené teleso, aj všetky naturálne telesá pospolu ako univerzum. Tieto prirodzené telesá nie sú identické s trojdimenziálnymi matematickými telesami. Prirodzené- sú všetky materiálne, mobilné a senzibilné bytia hmotnej podstate poznateľné- organické aj anorganické. Materiálny objekt spoločný s prírodnými vedami (napr. fyzika, chémia, geológia, biológia). Formálnym objektom:- zapodieva sa naturálnymi telesami; sa v plnosti vzťahujú metafyzické princípy. Kozmológia je zameraná až na posledné príčiny prirodzených telies- vyriešenie otázok okolo och prirodzenosti a okolo ich jestvovania. Formálny objekt nemá kozmológia spoločný s prírodnými vedami. Finálnym cieľom:- je pochopenie a vysvetlenie prirodzenosti hmotného bytia ako aj jeho vlastností. Zaoberá sa problematikou toho, čím sa prejavuje podstata telies- vysvetľuje vlastnosti, ktoré sú spoločne naturálnym telesám. Zaoberá sa kvantitou materiálnych bytí, ich rozsážnosť do šírky, dĺžky a výšky. Problematikou času a priestoru, riešenie otázok ohraničenosti a neohraničenosti, večnosti a časnosti. Skúmanie reality vznikania, pôvodu, trvania a ukončievania existencie vecí a sveta. Rieši otázky heterogenity a homogenity, problematiku kozmickej fotometrie. Cieľom:- je vyčerpávajúce a posledné možné vysvetlenie o javoch a veciach materiálneho sveta; – zaoberá sa štruktúrou vesmíru. 3.Prirodzené teleso (pojem a termín, povaha, vlastnosti a rozdelenie telies organických a anorganických) Termín:-teleso:- corpus; sa všeobecne označuje každá vec, ktorá je akýmkoľvek spôsobom poznateľná zmyslami. Všetky tie bytia, ktorých konštitutívnymi prvkami sú prvá matéria a substanciálna forma, bytia tak jednoduché ako aj zložené. Bytie vôbec je všetko to, čo je- hmotne (spirituá, ľudská duša, Boh, ľudské telo, strom, dom, skala). Teleso- je bytie hmotné, reálne, existujúce vo fyzickom poriadku. Môže byť:- matematické (metafyzické) koncipované zmyslami. Naturálne teleso má svoju kvantitu. Fyzické teleso:- má 3 rozmery (T. Akvinský): 1.pridávaním alebo odoberaním sa teleso zväčšuje alebo zmenšuje 2.aktuálna existujúca materiálna substancia 3.teleso môže byť v jednom zmysle akcidentálnou- vytvárajú celok Každé materiálne teleso (bytie) má 4 vlastnosti: – je jedno, pravdivé, dobré, krásne. Podstatné vlastnosti- podstatu má každé teleso. Existenciu- má každé teleso inú, vlastnosti ho robia tým čím je- podstata je to, čo robí vec vecou. Existencie je to, čím sa podstata uskutočňuje v reálnom poriadku, stáva sa skutočnosťou. Telesá- sú v priestore a čase, sú v pohybe a sú princípmi v činnosti. V telesách sa prejavuje sila- sú to sily, ktoré sa uskutočňujú v telese, ktoré je v priestore. Ak sa teleso nehýbe, ale mení sa prostredie, miesto ostáva. Napr. kameň vo vode- miesto je nehybné. Nehybnosť spočíva v jeho vzťahu k všetkým okolitým miestam. Teleso má 3 rozmery:- dĺžku, šírku a výšku. Prirodzené telesá v existencii sa rozdeľujú na telesá: organické- ktorých vitálnym princípom je vegetatívna, racionálna duša- živé látky (sú tu na zemi), ktoré sú základom elimentov, ktoré skladajú ľudské telo (zapodieva sa tým psychológia) a – anorganciké telesá- v tele človeka by sme našli aj anorganické látky- vápnik, jód, železo, kyslík, voda, atď. – sú to prvky, ktoré samy v sebe nie sú zložené, ale vstupujú do spoločného zoskupenia s inými a spolu s nimi potom tvoria zložené teleso. Zložené- uhlík diamant- uhlík v kryštalickej podobe- uhlík v tuhej podobe- tuha; zaoberá sa nimi kozmológia. Tvoria tela všetkého živého, vesmíru, hviezd; – sú stavebnou matériou všetkého živého, všetkého okolo nás, celého kozmu; každé teleso, kdekoľvek je, má svoje miesto. 4. Miesto (pojem, definícia, kategorizácia a súvis s priestorom). Naturálne telesá existujú – nutne musia niekde byť. To, kde veci sú, je ich miesto. Každá vec má svoje miesto a telesá môžu meniť svoje miesto. Miesto nie je totožné s telesom v ňom umiestneným a nie je ani nerozlučné spojenie jedného, určitého miesta s jedným, určitým telesom. Miesto je to, v čom sa nachádza voľajaké fyzické teleso alebo ohraničenie telesa. Miesto nie je substancia, ale akcident. Nie je to materiálne bytie. Aristoteles: – nehybne ohraničenie telesa- Miesto je svojou formou zhodne s formou telesa. Miesto nie je fyzickým telesom, je to akcident. Miesto je nehybným ohraničením telesa. Ak sa teleso hýbe, miesto sa nehýbe. Ak sa teleso nehýbe, ale mení sa prostredie, miesto ostáva. Napr. kameň vo vode- miesto je nehybné. Nehybnosť spočíva v jeho vzťahu k všetkým okolitým miestam. Teleso má 3 rozmery:- dĺžku, šírku a výšku. Ako je teleso skutočnosťou, aj miesto musí byť čímsi skutočným. Miesto nie je substanciou, miesto nie je telesom a ani nie je to časť priestoru. S tým úzko súvisí záver- o konečnosti a o trojrozmernosti miesta. Priestor je iba predstava – imaginárny priestor, čosi neskutočné, len fiktívne, nemôže mať ani nijaké pozitívne vlastnosti alebo znaky. Súvis s priestorom:- prítomnosť telesa v mieste alebo jeho umiestnenie v čase priestoru- ako reálny akcident- je len vonkajším určením jeho existencie. 5. Priestor (pojem, definícia, imaginárny priestor, čím je a čím nie je). Telesá zaujímajúce svoje miesta, niektoré vzájomne susedia, medzi inými telesami a niektoré sa ja pohybujú. S mnohosťou telies a miest súvisí- pojem priestoru. Priestor- je rozpätie akejsi obrovskej nádrže; je to iba predstava- imaginárny priestor, pomyselná nádrž, ktorá obsahuje telesá, neskutočný, fiktívny. Priestor je apriórny projekt. V chápaní umiernených realistov je priestor absolútny imaginárny alebo reálny. Imaginárny priestor- je čosi neskutočné, len fiktívne, nemôže mať nijaké pozitívne vlastnosti alebo znaky. Priestor je odlišný od telesa. Pojem je len v rozume, nazývaný aj matematicky reálny, skutočný. Imaginárny priestor- je neohraničený, nekonečný, nestvorený a nestvoriteľný, prázdny a nezničiteľný, priestor nemôžeme stotožniť s matériou telesa. Podľa niektorých priestor je identický so samotným telesom alebo s jeho rozpätím, podľa iných reálne neexistuje ani priestor ani rozpätie. Čo sa nazýva priestorom, je ten medzi telesami jestvujúci vzťah vzdialenosti, alebo je to len iné označenie Božej nesmiernosti, v ktorej sa nachádza všetko, čo je. Priestor nie je ani večný, ani nekonečný, ale je spôsobilosť stále sa zväčšovať, rozpínať. Priestor má znaky: 1, rozpätie v 3 rozmeroch (vo výške, šírke a dĺžke); 2, je merateľný; 3, je preniknuteľný materiálnymi telesami Je schopný tieto telesá prijímať a udržiavať. Teleso bez času, miesta a priestoru si nevieme predstaviť. Bez miesta, času a priestoru existuje len Boh. Vlastnosťou každého telesa je pohyb. Čím priestor určite nie je: – nie je totožný s fyzickým telesom, nie je samostatným fyzickým telesom, všetky fyzické telesá sú mobilné – priestor je však nehybný, nie je materiálnou substanciou, ani spirituálnou substanciou, nie je absolútny, nestvorený, nestvoriteľný a nezničiteľný, nie je nekonečný. Čím priestor je: – svojou podstatou je kontigentný, je spôsobilý stále sa zväčšovať, dá sa koncipovať ako nekonečný, je komplex dimenzií, je reálny, je odlišný od všetkých senzibilných bytí, v priestore sa nachádzajúcich (reálny priestor- je v troch rozmeroch vyjadriteľný oblasť medzi najvyšším končiarom Vysokých Tatier – prameň Váhu, hladinou Dunaja v BA – a všetky objekty, nachádzajúce sa v tejto oblasti – sú v tomto reálnom priestore).Priestor je takto vlastne mierou rozpätia vzdialenosti senzibilných bytí – reč o miere môže byť len tam, kde je meranie. 6. Pohyb (pojem, definícia, vzťah k menlivosti a zmenám, druhy zmien). Pohyb- je uskutočňovanie existujúceho bytia v spôsobilosti ako v spôsobilosti. Všetky kontigentné bytia sú v stálom pohybe, musia byť v pohybe. Východiskový a cieľový bod, medzi tým je vlastný pohyb. Subjekt- bytie, v ktorom sa uskutočňuje prechod. Forma zmeny- prvok predstavujúci, prechod mení podstatu zmeny. Pohyb v substancii- …….., pohyb v akcidente- nemení sa podstata, ale vlastnosť, nepodstatné zmeny. Vlastný prechod je to, ako sa to zmení. Zmeny: náhle a postupné. Aristotelova analýza: 1. stupeň.- teleso ešte nie je v pohybe- východiskový stav v čírej spôsobilosti; 2. stupeň:- je medzi dvoma protivnými pólmi- je čiastočne v spôsobilosti, čiastočne v uskutočňovaní; 3. stupeň: -teleso sa už nenachádza v pohybe – je to konečný stav uskutočnenia. Podstata pohybu: podľa Aristotela: – pohyb sa vyskytuje až vtedy, keď sa uskutočňuje možné, nie prv a nie neskôr. Pohyb je teda uskutočňovanie, ktoré je v protive spôsobilosti, nie však dokonalým uskutočňovaním, pretože je v ňom ešte vždy zo spôsobilosti. V širšom zmysle filozofie pohybom sa rozumie každá zmena, každý prechod z jedného stavu bytia do iného jeho stavu. Vlastný prechod, či zmena stavu a dva hraničné body, východiskový a cieľový. Subjekt zmeny je bytie, v ktorom sa prechod uskutočňuje, bytie, ktoré sa hýbe. Forma zmeny- je ten prvok, ktorý predstavuje podstatný zmysel pohybu, ale nie je pohybom, a ktorý sa pohybom nadobúda alebo stráca. Delí sa na: substanciálna a lebo akcidentálna. Vlastný prechod- z jedného stavu do druhého stavu existencie, stav priamo prebiehajúcej výmeny foriem. Hraničné body- zmeny sú stavy dokonalosti a pokoja tak v subjekte ako aj vo forme- východiskový a cieľový bod. Vo východiskovom bode sa zmena začína, v cieľovom bode končí. Zmeny náhle- akými sú vznikanie a zanikanie. Zmeny postupné- zmeny kvalitatívne, kvantitatívne, lokálne. Rozlišovanie pohybu: – termín- pohyb je analogický; ako uskutočňovanie- je akákoľvek činnosť bytia vôbec; každá zmena; prechod z jedného stavu do druhého; prechod od niečoho k niečomu. Zmena- zasahuje materiálne bytie buď zvonku alebo zvnútra; pri vonkajšej zmene- ide o externé označenie nemeniaceho sa objektu; je zmenou v nevlastnom zmysle; vnútorná- podľa toho, či zasahuje celé bytie formálne- je metafyzická alebo fyzická. 7. Pohyb okamžitý a postupný (vznikanie a zanikanie, zmena negatívna, postupná, kvantitatívna a kvalitatívna). Pohyb okamžitý- sa deje náhle, v momente naraz- zaobíde sa bez akéhokoľvek pohybu (napr. smrť človeka, duša neopúšťa človeka čiastočne, ale v okamžiku vcelku). Okamžitou fyzickou zmenou je vznikanie a zanikanie materiálnych substancií. Vznikanie – je pozitívna zmena. Forma je pri vznikaní cieľovým termínom a jej spojenie s matériou predstavuje samotný vznik. Východiskovým termínom pri vznikaní je stav absencie formy. Vznikanie- nie je kreácia- nevychádza z nultého bodu; – nie je ani pohybom – substancia práve ešte len vzniká z inej substancie. Pri zanikaní- subjekt stráca substanciálnu formu. Preto zanikanie je svojou podstatou negatívna zmena; forma, ktorú teleso stráca, je pri zanikaní východiskovým termínom a jej odpojenie sa od matérie predstavuje samotný zánik dotiaľ existujúcej hmotnej substancie. Cieľovým termínom pri zanikaní – je samotná strata formy; nie je to absolútne zničenie. Zanikanie –nie je ani pohybom; čo neexistuje, nemôže sa pohybovať. Postupná zmena- je pohyb v striktnom zmysle, deje sa plynulé- pri ohrievaní, horení, pri ochladzovaní, pri prechode z miesta na miesto a pod. Charakteristickou známkou postupnej zmeny- je, že prechod medzi protívne postavenými termínmi ide cez neväzne vzájomné spojenie logických častí zmeny. Postupná zmena sa rozlišuje:- na zmenu- kvantitatívnu,- kvalitatívnu,- pohyb v priestore, -a vitálny vývoj. Kvantitatívne zmena- sa prejavuje ako nadobúdanie alebo ako ubúdanie, je to zmena v užšom zmysle. Nadobúdanie- stále väčšej a väčšej hmoty; ubúdanie- zmenšovanie hmotného bytia, je to strácanie rozsážnej veľkosti. Vitálny vývoj arganických bytí- rytmické pohyby srdcového svalu, hrudného koša a hlavne lokálny pohyb a potom prirodzene rast. Lokálny pohyb- schopnosť rozoznávať živé tvory od neživých. Prejavy vitálneho vývoja- starnutie, mocnenie, večnosť Kvalitatívna zmena- je zmena v presnom zmysle slova; spočíva v prechode z jedného kvalitatívneho stavu do druhého kvalitatívneho stavu- nemá statickú existenciu (chladné hmotné teleso sa zohrievaním stáva teplým a naopak). Pohyb v priestore- je pohyb v najpresnejšom zmysle, lebo miestny pohyb je prvý medzi zmenami. Ak má nastať pohyb, musí účinkovať sila, ktorá stále udržuje v aktivite pohyb, nie je totožná so samotnou hmotnou substanciou, ktorá sa pohybuje, ani s jej kvantitou a ani nie so samotným teplom. Je to sila, ktorá je ako akcident na spôsob trpnej vnútornej vlastnosti prítomná v telese. Touto silou je – tiahnutie. Zánikom tiahnutia ustáva aj pohyb.
8. Akosti telies (pojem a rozdelenie, činnosť a trpnosť a činnosť na diaľku) V telesách sa uskutočňujú zmeny nielen kvantitatívne, ale aj kvalitatívne. Kvalita- je vlastnosť, ktorá vytvára a určuje zmysel vecí. Akosť- je vnútorne určujúci, vnímateľný zmyslami akcident. Primárne akosti:- rozmer, forma, telesa, figúra, prirodzený tvar;- majú priamy vzťah k rozsažnosti telesa, nepreniknuteľnosť a pohyb. Pohyb je primárnou vlastnosťou každého telesa. Sekundárne akosti:- sú tie vlastnosti telies, ktoré priamo pôsobia na určité špecifické zmyslové orgány – vôňa, zvuk, farba, váha, teplo, chuť. Skryté akosti:- pôsobia nepriamo, ale len prostredníctvom náležitých pomôcok ich môžeme vnímať- príťažlivosť, magnetické pole, elektrické napätie, žiarenie. Entitatívne akosti:- bytostné akosti- figúra, forma, ktoré konštituujú hmotnú substanciu v jej statickom určení a determinujú kvantitu telies. Operatívne akosti:- súvisia s vyvíjaním činnosti a zasahujú zmysly buď priamo alebo prostredníctvom príslušných inštrumentálnych pomôcok. Kvalita- akosť- je univerzálny pojem- každé bytie má svoju kvalitu, svoju vlastnosť, ktorou sa líši jedno bytie od druhého. Dokonalosť, ktorou sa teleso stáva tým, čím je reálne. Kvalita, teda ako dokonalosť telesa- je reálna hodnota. Sila- ňou sa rozumie schopnosť k produkovaniu činnosti alebo aj moc; vo fyzickom zmysle sa rozumie externá príčina pohybu, táto príčina pohyb produkuje, zosilňuje, spomaľuje a riadi ho. ENERGIA- sila v činnosti, akcia, ktorá má za úlohu produkovať mechanickú prácu. Podľa Aristotela- je to činnosť smerujúca k dovŕšeniu. Pri pohybe telies sú 2 prvky: ČINNOSŤ- je to princíp uskutočňovania- z neho pohyb vychádza, on pohybuje, je hýbateľom. TRPNOSŤ- je to princíp spôsobilosti- on pohyb prijíma, je hýbaný. Medzi hýbateľom a hýbaným, aby mohol vzniknúť pohyb, musí byť náležitá úmernosť. Aktívny prvok:- musí mať dostatočnú silu k produkcii pohybu, pasívny prvok:- musí mať spôsobilosť prijať novú formu. Odpor:- je vlastnosť, ktorou pasívny prvok vzdoruje aktívnemu prvku ako prekážka jeho činnosti. Rozoznáva sa:- pozitívny aktívny odpor:- spočíva v protikladnosti kvalít, smeruje k vyrovnávaniu stavu protikladnosti; – pozitívny pasívny odpor- spočíva v spôsobilosti trpného prvku- vládze aktívny prvok prekonávať (vietor- ťažkým predmetom vôbec nepohne, ľahší predmet pohýbe a celkom ľahký odfúkne). ČINNOSŤ- je vlastne príčina pohybu a trpnosť je jeho materiálna príčina; Logickým opakom činnosti je teda trpnosť. Činnosť telies na diaľku:- samotná činnosť je pohyb dávaný, a samotná trpnosť je pohyb prijímaný- tu je len modálny rozdiel. Pohyb je úzke, intímne spojenie činnosti a trpnosti v identickom, jednom bytí. Medzi dvoma materiálnymi substanciami- ide o tranzitívnu činnosť- spojenie- pôsobenie hýbateľa sa môže prejaviť ako účinok v hýbanom telese- umožňuje styk subjektu s objektom. Sv. Tomáš zdôrazňuje nutnosť tohto spojenia. Nutné spojenie:- medzi subjektom a objektom musí existovať v čase, keď vzniká pohyb. a spojenie medzi činiteľom a trpiteľom- môže byť fyzické a dynamické. Fyzické:- môže byť priame a nepriame, priame – človek, ktorý si jednou rukou pozdvihne svoju druhú ruku; – nepriame- pomocou voľajakého sprostredkovateľského článku- stolár pílkou píli. 9. Prírodné zákony (pojem, definícia, rozdelenie, možnosť poznávať) – tvoria spolu kozmos- poriadok; kde je však poriadok, tam musí byť aj zákon, pravidlo; Zákon- podľa Akvinského- je akési pravidlo, podľa ktorého sa posudzuje hodnota ľuds. činov a ktoré má záväznú silu prinucujúcu k vykonávaniu alebo zdržaniu sa určitých skutkov Prírodný zákon:- je ustanovený na riadenie prírody, čo je v bytí od narodenia alebo od jeho počiatku, od jeho vzniku, čo je v ňom trvalé, t.j. jeho prirodzenosť (príroda, pri rodení, pri narodení nadobudnuté) alebo princíp jeho operácii alebo jeho podstata. Príroda- súhrn všetkých existujúcich a materiálny svet konštitujúcich vecí -Prír. Zákon- stály, vždy rovnaký spôsob, kt. hmotné bytia zachovávajú vo svojom jestvovaní a vo svojom konaní; vzťahuje sa na všetky bytia, kt. spolu tvoria prírodu; ich existencii a je nutná pre zachovanie poriadku v kozme, aby jestvovanie sveta malo vôbec nejaký dôvod a zmysel, ľuds. intelekt môže tieto zákony poznať -zákony sa prejavujú rovnako v organickej ako aj v anorganickej prírode, príkladom pevnej stability je ženská príťažlivosť, rotácia zemegule okolo vlastnej osi a okolo slnka.; preto sú potrebné a sú aj nutné; nutnosť- týchto zákonov je fyzická, prípadne aj metafyzkická, kt. tvoria tzv. dynamickú nutnosť, rozdielnu od štatistickej a probabitistickej nutnosti zákona -dynamická nutnosť zákonitosti- jej platnosť je všeobecná (ryby dýchajú žiabrami a žijú vo vode), opakom dynamickej zákonitosti- je fyzická nemožnosť- ryby nemôžu žiť vo vzduchu, vtáky nemôžu žiť vo vode -štatistická zákonitosť- nie je nutnosťou, pretože sa nevzťahuje na jednotlivé singulárne javy, zakladá sa na pravidelne opakujúcich sa príbehoch, dejoch určitého druhu, touto zákonitosťou sa pravidelne rodia v určitom pomere chlapci alebo dievčatá – probabilistická zákonitosť- buď aposteriorna (veľmi časté javy na určitom úseku), alebo apriórna- dohady, alebo matematická- na číselnom podchytení; -predstavuje akúsi istotu pre súhrne množstvo javov určitého druhu; štatist. a probabilist- majú svoje miesto v prír.vedách, nie je prír. zákonom;- fyzická nutnosť- nie je absolútna, nie sú fyzicky absolútne nutné; metafyzicky- sú nutné, podľa kt. hmotné substancie sú zložené a preto aj rozložiteľné, t.j. porušiteľné (sneh nemôže horieť, ani páliť, človek sa skladá z tela a duše) -možnosť poznania: ľuds. intelekt môže zákony poznať- toto poznanie, aj keď je nedokonalé, je objektívne a pravdivé; poznateľnosť prír. zákonov je zrejmá aj z vedeckej skúsenosti; existencia zákonov je nutná, ale aj rozumným bytiam všeobecne známa; na základe zákonov ľuds. intelekt vopred vie presne stanoviť budúce účinky, ak pozná účinné pôsobenie príčin; ľuds. intelekt ich nepozná dokonale, nie dokonale extenzívne, pretože človek nie je ich tvorcom, nie je ani dokonale intenzívne- nie všetci ľudia rovnako poznajú jeden a ten istý zákon, a ani všeobecné ľuds. poznanie toho istého zákon, nie je vo všetkých dobách na rovnakej úrovni.
10. Rozdelenie a druhy prírodných zákonov
Rozdelenie podľa rozsahu: zákony fyzické a kozmické. Fyzický zákon- ktorý zachovávaní vo svojom jestvovaní a vo svojom konaní fyzického bytia vždy v určitej špeciálnej oblasti, zákon sa vtedy nevzťahuje na všetky v prírode existujúce veci rovnako. Patria tu: astronomické zákony, biologické, biochemické. Kozmický z.- je stály, jednoznačný, pravidelný spôsob, ktorý vo svojom jestvovaní a konaní zachovávajú všetky kontingentné bytia univerza. Tu patria: zákon stálosti, jednoty, účelnosti, užitočnosti o zachovaní hmoty, o zachovaní energie. Zákon stálosti- ak substancie nemajú v ceste prekážku, konajú vždy rovnakým spôsobom a smerujú svojim konaním vždy k jednému cieľu. Zákon jednoty- všetky fyz. bytia svojou činnosťou smerujú neomylne vždy k jednému cieľu. Zákon účelnosti- všetko, čo sa deje a čo existuje v materiálnom svete má svoje poslanie, to znamená, že v prírode sa nekoná nič márne. Zákon súvislosti- substancie sú harmonicky usporiadané do presnej a dokonalej sústavy. Čo je najvyššie v nižšom druhu, je najbližšie najnižšiemu vo vyššom druhu- najdokonalejšia rastlina je najbližšie k najnedokonalejšiemu živočíchovi. Zákon nečinnosti- hmotné teleso ak je v pohybe, neprestane sa hýbať a ak je v pokoji, nezačne sa hýbať. Zákon o pomernosti- medzi príčinou a účinkom, že každému účinku musí predchádzať úmerne veľká príčina. Čím je väčšia príčina, tým je väčší účinok jej pôsobenia- nikdy účinok nemôže byť väčší od príčiny, ktorá je jeho zdrojom. Účinkom môže byť pracovný výkon. Zákon o činnosti a protičinnosti- hmotná substancia sa svojou činnosťou nemení, nakoľko je v činnosti, svojim pôsobením na iné teleso sama sa stáva objektom pôsobenia protičinnosti reakcie tohto telesa. (napr. teplo alebo pracovnú energiu má vždy menej a menej nie preto, že dáva, ale preto, že teleso, ktorému dáva, od nej odčerpáva. Zákon o premene energií- (zákon entropie)- priamo alebo nepriamo možno premeniť jeden druh energie na iný druh energie (tepelnú na kinetickú). Zákon o zachovaní energie- z celkového množstva energie nič sa nemôže stratiť, a v rámci prirodzeného poriadku nemôže ani nijaká energia pribudnúť. Možná je len premenlivosť medzi formami a druhmi rôznych energií. Zákon o zachovaní hmoty- nijaká časť z matérie sa prirodzeným spôsobom nemôže nijako zničiť, absolútne sa stratiť, ale ani nemôže prirodzeným spôsobom vzniknúť nová hmota z ničoho, čiže k jestvujúcemu súhrnnému množstvu matérie nemôže pribudnúť nová matéria. Zákon orbitálnej rýchlosti- na prekonanie príťažlivosti hmotného telesa, je potrebné vyvinúť určitú rýchlosť, ktorá stupňom svojej intenzity musí byť úmerne vysoká váhe telesa. Len po dosiahnutí orbitálnej rýchlosti bolo možné umelej družici zeme prekonať zemskú gravitáciu, odpútať sa od zeme a dostať sa do priestorov, v ktorých už nepôsobí alebo len nepatrne pôsobí zemská príťažlivosť. 11.Čas (pojem, súvis s pohybom a priestorom, základ času a jeho vzťah k pohybu). Čas- myslená obrovská nedefinovaná nádrž, v ktorej sa odohrávajú všetky príbehy a udalosti;- vo svojom zmysle niečo konkrétne a hodinami merateľné, je to čosi nevysloviteľné, veľmi úzko súvisí s pohybom Pohyb- od Aristotela- pojem času orientovaného na pojem priestoru, kde sa pohyb deje a jeho zadelenia dočasu učením, kedy sa pohyb uskutočňuje odkiaľ- pokiaľ, odkedy- dokedy. Základom času- zachovávanie stavu existencie a podstatným znakom tohto trvania je následnosť, postupnosť. Postupnosť- v jestvovaní je trvanie času- pohyb z jedného miesta na druhé miesto sa môže určiť ako hodina alebo deň cesty. Akvinský hovorí:- že len tie veci sa merajú časom, kt. sa hýbu, pretože čas je miera pohybu; Čas je počet pohybov- podľa toho, čo je v nich prv a čo neskôr. Počet je vyjadrenie voľajakého merania, vyjadrená miera. Čas ako počet pohybov je miera trvania voľajakého diania. Počet je vyjadriteľný číslom- má základ v počítanej veci a v počítajúcej mysli. Počítajúce číslo je absolútne (1,2,3) pojem v mysli. Počítané číslo – je číslo v konkrétnom koncepte- vyjadruje počet materiálnych bytí, vyznačuje reálnu skutočnosť. Kde existuje pohyb, tam je aj čas. Čas je len jeden- vo výraze- osem hodín- alebo prvý týždeň je vyjadrené všetko dianie. Čas je svojou podstatou mierou trvania pohybu, akcidentálne je mierou trvania pokoja. Trvanie- čas, večitosť a večnosť. Čas- je plynulé a súvislé trvanie bytia, kt. má začiatok a bude mať aj koniec svojho jestvovania. Čas majú všetky kontingentné materiálne bytia. Večitosť- majú stvorení duchovia (má začiatok a nemá koniec), večnosť- jedine Boh, nemožno vyjadriť počtom. 12. Prirodzenosť a zložitosť telies (pojem, skupenstvá a stavy). -prirodzené teleso je substanciou v pravom a presnom zmysle, ktorá jestvuje v prirodzenom poriadku ako substantné teleso (takým je aj Ján, Jozef a pod.). Je samo v sebe, nie v inom bytí. substancia- je aj zároveň substrátom, subjektom pre akcidenty, ktoré udržuje v ich existencii. Akcidenty- dávajú substancii modifikáciu do iných substancii. Akcidentami sa od seba odlišujú telesá váhou, farbou, tvrdosťou atď. Rozdiel medzi substanciou a akcidentom je v tom, že substancia má individualitu vo svojej prirodzenosti a akcident dostáva individualitu od subjektu, ku kt. patrí. Prirodzenosť- je princíp operácii bytia. Svojou prirodzenosťou je telesom každé fyzic. Bytie, kt. je zložené z dvoch reálne odlišných substanciálnych entýt- z matérie a formy. Hmotné teleso- je z matérie a formy zložená substancia, kt. podľa svojej prirodzenosti troma svojimi rozmermi nutne zaujíma určité miesto v priestore. Telesá: sú jednoduché a zložené- hmotné telesá sa skladajú z častí, ktorými sú iné menšie telesá. Zložené teleso sa môže skladať z častí, ktoré sú sami zložené alebo z častí, ktoré sú jednoduché. Každé fyzické teleso sa skladá z určitých množstiev hmoty, ktoré sa nazývajú molekulami. Monomolekulárne substancie pozostávajú iba z jednej molekuly. Molekulu možno deliť chemicky i fyzicky, ale len na časti inej podstaty, inej prirodzenosti- na atómy. Posledné častice- sú ďalej deliteľné- nazývajú sa prvkami. Mendelejova sústava- je zložená z prvkov, kt. už nie sú telesami, ale sú princípmi telies. Zložené telesá- vznikajú zo spojenia jednoduchých telies, to spojenie môže byť akcidentálne alebo substanciálne, dokonalé alebo nedokonalé. Zložené teleso ako materiálny celok- je hmotná substancia, ktorá je svojou prirodzenosťou odlišná od špecifických častí, z kt. sa skladá. Jednoduché telesá- nezostávajú po svojom vzniku dlho oddelené od iných hmotných substancií. Pomerne rýchlo sa spájajú s inými prvkami alebo časťami. Zložené teleso môže byť:- v plynnom skupenstve (vzduch, hélium); -v tekutom skup. (víno, voda), -v pevnom skup. (kameň, železo) a môže byť aj v stave organickom alebo anorganickom. Akcidentálne zloženým telesom je čisto mechanický zhluk, zmiešaná zmes alebo aj roztok- jednotlivé zložky tu zachovávajú svoju individualitu. Príklad pre akcid.zložené teleso: každá ľudská spoločnosť (športové združenia, spolky).
13. Jednoduché telesá (v zmysle absolútnom, širokom a všeobecne molekuly, atómy).
Náuka hylomorfistov považuje za najmenšie a jednoduché teleso- atóm- nijaké ešte menšie teliesko, ale už iba princípy. Táles z Milétu považoval za základ telesa vodu. Herakleitos- oheň, Empedokles- zem. V absolútnom zmysle – jednoduché telesá sú- materiálne substancie, kt. o sebe už nie sú rozložiteľné- či chemicky, či fyzicky- na menšie telesá, pretože sú jednoduché a teda nezložené, a z kt. sa práve skladajú väčšie telesá. Chemicky jednoduché teleso- nemusí byť totožné s- fyzicky jednoduchým telesom. Molekula- tvorí chemické individuum- skuotčne malé teleso, ktoré má vnútornú jednotu a špecifickú prirodzenosť. Atóm- tvorí fyzické individuum, ktoré silou zvanou chemická príbuznosť sa spolčuje s inými atómmi- vytvára molekulu. K oddeleniu dochádza rozpojením atómov molekuly chemickým alebo fyzickým procesom. V širšom zmysle- jednoduché telesá sú molekuly- každé zložené teleso sa skladá z molekúl, z tých najmenších častíc, kt. ešte zachovávajú vlastnosti celého telesa. Všeobecne- sa za jednoduché t. považujú atómy- maličké fyzické indivídua so svojskou nerozdeliteľnosťou, jednotou s kvantitatívnymi a kvalitatívnymi znakmi (aktivita, elektricita). Atóm- je spoľahlivo jednoduchým telesom- sa nerozpadá na menšie telesá, ale na princípy. V atóme existuje akýsi druh zloženia. Molekuly v telesách- molekuly sa skladajú vždy z určitého konštantného počtu atómov, vždy identickej prirodzenosti a vždy v rovnakej vzájomnej pomernosti. Molekuly plynov, ale aj kvapalín sú vždy rozlíšené a voľné. V tekutom skupenstve- molekuly podľa kinetickej molekulárnej teórie prejavujú stabilnú silu tlaku (Brownov zákon). Molekuly majú svoje špecifické vlastnosti, kt. sú odlišné od vlastností atómov, z ktorých sa skladajú. Nie sú len mechanickým alebo akcidentálnym spojením atómov- sú dokonalými zloženými telesami či telieskami. Molekuly- ako najmenšie chemické indivídua sa skladajú z určitého počtu atómov- majú svoju špecifickú prirodzenosť a špecifické znaky. Atómy- je jednoduché fyzické indivíduum (hmotná substancia s vlastnou kvantitou, spája sa s inými atómmi). Je deliteľný na časti, jeho centrum – atómové jadro, má pozitívny elektrický náboj. Jadro predstavuje jednu uzavretú sústavu, časticami atómového jadra sú nukleóny. Protóny- udržujú neutróny, ktoré spolu s pozitrónmi tvoria dvojicu. z ktorej sa skladá protón-častica atómového jadra. V relatívnom zmysle sú atómy prvkami, pretože sa nedajú rozložiť fyz. a chem. reakciami. Prvky atómov majú rozdielne vlastnosti. Atomizmus- je filozoficky systém, ktorý svet vysvetľuje komplexne atómmi- skúmanie posledných príčin hmotného sveta, a tie chce nájsť v atómoch (atomisti).
14. Zmeny v telesách (substancia, akcident, Aristotelov východiskový a cieľový bod, prvá matéria).
Zmeny v telesách- sú jedným z najťažších filozof. Problémov. Sú substanciálne- keď sa mení v hmotnom telese podstata ( z vína sa stane ocot). Akcidentálne- pri zmene sa podstata zachováva a menia sa len modifikácie a akcidentálne kvality alebo kvantita hmotného telesa ( z 1L vody ostane len 1dl vody, keď víno zvetrá- pritom víno zostáva vínom a voda vodou). Substanciálna zmena- nastáva pri vzniku a zániku fyz. telies- vždy musí byť nositeľ zmeny to, v čom zmena prebieha, niečo, čím sa zmena realizuje. Aristoteles- tvrdí- nič nemôže vzniknúť, ak tu už niečo nie je- voľajaká čiastka tu už musí byť. Matéria- je časťou alebo zložkou v tom, čo vzniká a s ním vzniká. Substarátom zmeny- je prvá matéria.- evidentná spoločná realita pre oba termíny uskutočňovanej zmeny- teda pre východiskový a cieľový bod. Východiskový bod- je zanikanie, cieľový- nadobúdanie novej substanc. Formy, ktorá predtým v telese nebola, a to v tej istej matérii. Pri uskutočňovanej zmene prechádza teda tá istá (prvá) matéria od jedného k druhému bodu. Proces- prebiehajúcej zmeny v telese sa deje od jedného stavu bytia do druhého, pričom stav potencie umožňuje aktualizovanie východiskového bodu a stav uskutočňovania dosiahnutie cieľového bodu. Aristoteles- mení sa všetko, čo je v spôsobilosti na bytie v uskutočňovaní ( biele v spôsobilosti na biele v uskutočňovaní). Zmena sa deje v prvej matérii, a v inej je aj príčina a aj účinok zmeny- a to nie je jedno a to isté, čo matéria, z ktorej nová substancia vznikla. Akcidentálna zmena- deje sa vo forme, ktorá vzniká alebo zaniká spolu s telesom. Potravou pri tejto zmene je prvou matériou- ktorá skracovaním jednej formy sa stáva spôsobilou na prijatie inej, novej formy, ktorá v nej už bola pre zmenou. Matéria- pri zmene nevzniká, ani nezaniká. Aristoteles učí:- „Ak matéria naskutku je, pretože nemá prirodzený vznik, treba povedať, že tvar je ako podstata, ktorou sa ona niečím stáva. Substanciálna forma- nemá závislú existenciu, pretože jestvuje, prejavuje sa, koná len toľko, nakoľko jestvuje, prejavuje sa a koná teleso, v ktorom je forma vnút. princípom. Pri vzniku inej substancie- nevzniká doopravdy, ale vzniká len akcidentálne, vo vnút. závislosti na matérii (vystúpi z potenciálneho stavu do stavu uskutočňovania, môže vystúpiť alebo môže byť vyvedená z matérie len vtedy, ak v nej už potenciálne bola). V matérii- je obrovské množstvo potenciálnych substanciálnych foriem ( v kuse dreva je potenciálne substan. Forma- sochy, stôl). Nie sú b každej matérii všetky substan. Formy ( z dreva nemôže vzniknúť vodopád). Aristoteles- vznik a zánik materiálnych substancii, sú tu 3 druhy príčiny, 3 počiatky, 2 protivy, z nich jedna je pojem a forma, druhá je zbavovanie, tretia je matéria.
15. Hylomorfizmus o telesách (matéria a forma, substanciálna forma, individuálny princíp telies).
Zmeny sa delia na: základné, substanciálne a podstatné. Pri zmenách tohto druhu vystupujú do popredia dva konštitutívne princípy tvoriace komplexnosť hmotnej substancie- matéria a forma. Hylomorfizmus- je vyjadrením reálnej komplexnosti hmotného telesa. (hyle- matéria, hmota, látka; morfe- forma, tvar, podoba). Je to filoz. doktrína- vysvetľuje stavbu hmotných substancii dvoma vzájomne sa doplňujúcimi a od seba odlišnými princípmi- sú zdrojom vlastností telesa, ktorými je toto poznateľné a senzibilné. Teleso je poznateľné- má svoje špecifické vlastnosti- konštitutívne prvky telesa (matériu a formu, nemožno poznať, nie sú ani fyz. časťami telesa, ani jeho fyz. princípmi).
Matéria s formou- sú dvojica korelatívnych princípov hmotných substancii vôbec. Rozlišuje sa: dvojaká matéria- prvá a druhá. Prvá- pretože je pred každou dokonalosťou a pred každým uskutočňovaním hmotného bytia, prvá matéria ako taká- v reálnom poriadku neexistuje, nemožno ju ani definovať- nemá rod, ani špecifickú odlišnosť. Je to číra spôsobilosť, v spojení s formou nadobúda realitu, čiže existuje v uskutočňovaní len vtedy, keď je voľajako formovaná formou. Príklad: z vína pochádzajúci ocot.
Matéria- ktorú vzal do práce sochár, keď chcel vytvoriť sochu, to už nebola- reálne- prvá matéria, pretože táto matéria už mala voľajakú formu- už to bola – druhá matéria.
Druhá matéria- je každá už akokoľvek sformovaná, môže prijímať ďalšie a vždy nové formy. Je to každé fyz. teleso, ale zároveň je takéto teleso aj prvou matériou z aspektu svojej hmotnej zložky pre iné teleso. Forma- druhým konštitutívnym princípom hmotných substancií. Rozlišuje sa: substanciálna a akcidentálna forma. Substanciálna- je prvé uskutočňovanie matérie, prvú matériu determinuje k substanciálnemu a prvému existovaniu v určitom druhu. Forma dáva veci existenciu. Akcidentálna forma- je každá kvalita, ktorou sa už existujúca materiálna substancia kvalitatívne doplňuje, dotvára, ktorou nadobúda sekundárne dokonalosti (druhú matériu- vyhladí, vybrúsi). Individuálny princíp telies- nie je substanciálna forma, ani jednoducho matéria ako taká, tá je spoločná. Každé naturálne teleso je indivíduum- je samo v sebe a nie je rozdelené- zároveň je však oddelené od všetkých bytí. Individuačnými znakmi- sú vlastnosti, kt. sa odlišuje jedno indivíduum od druhého (tvar, podoba, miesto, čas, kmeň, vlastnostné meno). Princípom- konštitujúcim individualitu telesa- práve to, čo tvorí jednotu- a čo zároveň odlišuje od všetkých ostatných bytí, to je formálny princíp individuácie. Individuačným princípom telies musí byť matéria, kt. je základom číselnej odlišnosti telies; podstatu telies nemení. Prvá matéria nie je, ale len matéria, ktorá je kvantitatívne vyznačená, vymedzená.
16. Pôvod a koniec telies (dualizmus, materializmus, kreacionizmus- charakteristiky).
Senzibilný svet- sa skladá z materiálnych substancií- každá mater. Substancia je teleso- zložené alebo jednoduché. Zložené sa skladajú z jednoduchých telies. Teleso- prirodzená hmotná substancia s vnútornou podstatnou jednotou odlišná od matematických z hľadiska kvantity koncipovaných telies, odlišná od umelo vytvorených telies, kt. nemajú vnútornú jednotu- len majú akcidentálnu, hromadnú. Najjednoduchšie teleso- sa skladá z prvkov, kt. sú konštitutívnymi princípmi jeho podstaty- tieto princípy sú kvantitatívne bytia- atómy, pretože tieto bytia sú už telesné, už sú telesami. Konštitutívne prvky musia byť dva, pretože ak by bol jeden, bol by s telesom identický, a nebolo by možné pochopiť v telesách evidentne existujúci fyzický dualizmus. Nech je hmotné teleso akokoľvek jednoduché, nikdy nie je absolútne jednoduché. V každom telese- sú dve skupiny základných vlastností: kvantita a s ňou súvisiace dimenzie a potom rôzne kvality. Existencia podstatného dualizmu- musí mať svoje zdôvodnenie. Každé hmotné teleso je iná substanciálna jednota, je formálne podľa svojho druhu komplexné. Dualizmus- existencia dvoch rozdielnych konštitutívnych princípov materiálnej substancie- matéria a forma. Princípmi sú tie bytia, ktoré nepochádzajú vzájomne jedno od druhého, ale od ktorých pochádzajú iné bytia. Dualizmus je koncepcia uznávajúca dva samostatné svojbytné navzájom nezávislé a často aj vylučujúce sa princípy. Materializmus- čiže atomizmus- filoz. systém, ktorý svet vysvetľuje komplexne atómmi.
17. Ekológia ako veda, jej význam pre chápanie kozmu.
Ekológia- fgr. Slovo- oixos- slovo o bydlišti; veda o bydlišti organizmov, ich vzťahu k prostrediu a vzájomne medzi sebou, vedecká disciplína, ktorá sa zaoberá usporiadaním vzťahov medzi živými organizmami a ich prostredím. Všetky organizmy vrátane človeka sú neoddeliteľne spojené nielen so svojim neživým prostredím, ale aj vzájomnými medzidruhovými vzťahmi. Je to súčasť filozofie prírody- kozmológie. Základné podmienky pre život: – voda- základný prvok pre život; – vzduch- ďalší nevyhnutný prvok. Ďalšou dôležitou zložkou sú živiny- rastliny, živočíchy. Všetko živé, čo je okolo nás, tvorí podmienky pre život. „Vládnuť neznamená ničiť.“ Termín „svetová ekológia“- používal nemecký zoológ Ernst Haechel (1834)- definoval ju ako vzťah živočíchov k životnému prostrediu organickej i anorganickej podstaty. Koreň slova tvorí grécky výraz- oikos, čo znamená „domov alebo miesto, kde sa žije“. Haechel chce povedať, že rastlinám, hmyzu, zvieratám a prostrediu, v ktorom žijú sa nedá porozumieť, ak ich budem skúmať oddelene.
Význam ekológie pre chápanie kozmu- neznamenala viac než slovo, pokým nim vedci v 20. storočí nezačali hľadať konkrétny význam. V 20. storočí nemecký biológ Augustus Thienemann prišiel s teóriou trofických vzťahov, ktorá rozdeľuje rôzne organizmy podľa toho, akú časť potravinového reťazca tvoria. Najnižšie stoja zelené rastliny, ktoré slnečnú energiu premieňajú na potravu bylinožravcov. Tieto naopak požierajú mäsožravce. Aj britský ekológ Charles Elton (1900) poukazoval tiež na tieto stupne v tvare “pyramídy. Stúpajúci význam ekológie narušil pohodlné vedecké rozdelenie prírody do rôznych kategórii.
Ekológia pôvodu bola odvetvím biológie, v 60. rokoch rôznych kategórii v politickom význame. Obavy z rozrastajúceho sa ľudstva, znečisteného ovzdušia a prírody sa dajú riešiť len s pomocou ekologických pojmov. Príroda je zhmotnená Božia láska . Všetko je tu kvôli nám, my sme zodpovední za tento svet.
18. Využitie ekológie v praxi enviromentalistiky.
Enviromentalistika- sú zásady pre činnosť človeka a jeho postoje k životnému prostrediu založené na ľudskej zodpovednosti, zachovaní podmienok života na zemi- forma spoločenského vedomia, kultúry. Že ľudia sú korunou tvorstva, zdrojom všetkých hodnôt, mierou všetkých vecí je hlboko zakorenená v našej kultúre a vedomí. Niektorí odborníci- často poukazujú na to, že ekologická kríza je aj kríza mravnosti a jej teórie- etiky. Aj keď ekológia nie je veda iba o životnom prostredí človeka, môže nám pomôcť vymknúť z antropocentrického chápania sveta, pochopiť, že aj človeka ako každý organizmus je iba súčasťou prostredia, môže zmeniť vo svoj prospech iba vtedy, ak v ňom okrem seba bude rešpektovať aj iné formy a funkcie života. A to je veľmi dôležité v praxi. Ekológia- skúma rovnako zákonitosti života v odpadových stokách plných baktérii. Enviromentalistika má na rozdiel od ekológie iba 3 základné sféry výskumu: 1.populácie ľudstva, 2. Zdroje, 3. Životné prostredie človeka. Zohľadňuje aj morálne, sociálne a politické aspekty, ktorými sa spoločnosť riadi. Veľký význam má ekológia v živote človeka. Dnes máme už dostatok dôkazov o tom, že na ignorovanie usporiadania vzťahov medzi živými organizmami a ich prostredím môžu doplácať aj celé národy. Ekológia- nám pomáha odstraňovať príčiny krízového stavu života na Zemi, zachovanie systémov, ktoré podmieňujú život. Životné prostredie nie je len „tam vonku“, ale aj v nás.
19. Stav životného prostredia sveta v jeho historickom priereze.
Životné prostredie- najväčšie znečistenie mora ropou- Mexiko, r.1979. Najväčšie zámerné znečistenie mora vzniklo vypustením ropy na príkaz irackého prezidenta Sadama Husaina r. 1991. Počet obyvateľov na našej planéte sa neustále a dlhodobo zvyšuje. Ľudia vyrábajú stále viac výrobkov. Každým rokom jazdí po cestách viac áut a iných dopravných prostriedkov. Človek pri zabezpečovaní svojich potrieb postupne vo väčšej miere ničí rastlinstvo, znehodnocuje pôdu, znečisťuje rieky, i vzduch okolo seba. Ekologické problémy- znečisťovanie ovzdušia, poškodzovanie zdravia ľudí, kyslé dažde- otepľovanie klímy (skleníkový efekt, rozširovanie ozónovej diery). Znižovanie tvorby kyslíka (výrub lesov). Znečisťovanie vôd, nadmerné čerpanie nerastných zdrojov, nárast objemu odpadov a problémy ich odstraňovania. Vznik tovární, znečisťovanie ovzdušia- najvýraznejšie sa prejavuje v 20. storočí. Súvisí s prudkým rozvojom automobilovej a leteckej dopravy, výrobou elektrickej energie a nárastom priemyselnej produkcie. Znečistené ovzdušie poškodzuje zdravie ľudí- vážne alergické choroby, dýchacie cesty, zápal očných spojiviek, aj ochorenia kože. Znečistené ovzdušie nepriaznivo vplýva aj na psychiku človeka. Do vzduchu sa dostávajú látky plynné, kvapalné a pevné. Z plynných látok sú to najčastejšie: oxidy uhlíka, síry a dusíka, ktoré unikajú pri spaľovaní z výfukov. Tieto oxidy sa v atmosfére zlučujú s vodnými parami, čím vznikajú kyseliny. Na zem padajú ako kyslé dažde- kde ohrozujú ľudí, rastliny, pôdu a vodu. R. 1974- Škótsko- silná kyslosť dažďa, r.1980- v Antarktíde- sa v ozónovej vrstve atmosféry nachádza diera- je nižšia koncentrácia- nazvali ju ozónová diera. Táto diera zabraňuje prenikaniu zhubného ultrafialového žiarenia zo slnka cez atmosféru na zem. To poškodzuje ľudské bunky, i bunky rastlín a živočíchov. Ozónovú vrstvu narušujú lietadlá, jadrové výbuchy a freóny (to sú organické zlúčeniny, ktoré obsahujú chlór a fluór). Neustálym výrubom lesov sa znižuje tvorba kyslíka. Strom za 24 hodín vyprodukuje 180L kyslíka. Človek potrebuje na deň 360L kyslíka, keď sa namáha 700-800L. Osobné auto na 1000km spotrebuje toľko kyslíka ako človek za celý rok. Lietadlo – trasa –New York- Paríž zničí 35 tón kyslíka.
20. Ekosystémy, ich štruktúra a dynamika.
Ekosystémy- systémy, ktoré majú svoje náležitosti, sú vložené do prírody. Kozmos- je evidentný, zrejmý poriadok v prírode. Ekosystémy reagujú na prírodné vplyvy. Čím je vyšší stupeň, tým je životaschopnejší. Ak je vytvorená monokultúra- skôr zanikne (napr. smrekový lese- napadne ho kôrovec, tak zanikne. V zmiešanom lese sa nerozšíri). Monokultúra- prvý krok k zániku kultúry. Prirodzené obranné systémy- v dnešnej dobe už aj tak nefungujú (zemiaky- pásavka zemiaková- pochádza z USA, tam má prirodzeného nepriateľa v nás, nemá prirodzený ekosystém, musíme si pomôcť- vyrobiť ničiteľa- postrek, aby nedošlo k zničeniu úrody, avšak s postrekom sa dostáva do zemiaku aj škodlivá látka). Základní producenti pre život: vzduch, voda, pôda. Z prirodzeného kolobehu hmoty je všetko zdravé. S vnášaním do prirodzeného ekosystému chemikálie- sa tvoria škodliviny, karciogénne látky atď. Všetka hmota- má jednotný základ v chemických prvkoch vzniknutých pri veľkom tresku vzniku sveta. Človek má schopnosť formovať tento svet, ekosystém. Je rozumný, mysliaci, preberá zodpovednosť za riadenie ekosystémov v rámci zachovania sveta (prírody). To všetko, čo tu je, je pre človeka. Je vrcholná ako tvor, Kristus ako slovo je zmyslom všetkého (Jánov prológ). Toto slovo vstúpilo ako matéria na túto zem v podobe JK a ako božia spása. Najzákladnejšie prostredia: Lúky- rastl. a živoč. prostredia- vznikli za účelom pasenia zvierat; priemerná lúka vyprodukuje za 1 rok okolo 10-11 miliónov tón biomasy.
21. Eltonová pyramída biomasy- prirodzený kolobeh hmoty a energie.
Pyramída, ktorá je v tvare štvorramenného ihlana, ktorý charakterizuje všeobecný anorganický základ : je rozdelený na 3 vrstvy: 1.sekundárni konzumenti: – mäsožravce (šelmy), 2.primárni prvotní konzumenti:- všetky bylinožravce, 3. Vrstva producentov, ktorí produkujú organickú hmotu (všetky zelené rastliny). Aj v tomto svete živých bytostí je dokonalý Boží poriadok (kozmos). Materiálny- senzibilný svet- je rozumovo pochopiteľný, do ktorého patrí aj človek; celý živý ČLOVEK:- je však materiálny, aj spirituálny (duchovný); dáva svetu vyšší rozmer (materiálny, aj duchovný); je najrozumnejšou a najdokonalejšou časťou sveta a vesmíru; je schopný vedeckého skúmania obrazu tohto sveta- príčin zmyslu aj zavŕšenia tohto sveta. Britský ekológ Charles Elton- (1900)- 20 rokov študoval živočíchy žijúce na lúkách, v lesoch a vo vodných tokoch v okolí Oxfordu. Tak vznikla jeho teória o ekologických útočištiach, úlohách, ktoré zastávajú jednotlivé organizmy. Poukazoval aj na to, že Thienemannovy trofické stupne majú tvar pyramídy, pričom najväčší počet živočíchov tvorí jej úpätie, a naopak na špičke zostáva len niekoľko predátorov, akým je napríklad líška. A. Thienemann prišiel s teóriou trofických vzťahov, ktorá rozdeľuje rôzne organizmy podľa toho, akú časť potravinového reťazca tvoria. Najbližšie stoja zelené rastliny, ktoré slnečnú energiu premieňajú na potravu bylinožravcov. Tieto naopak požierajú mäsožravce. Aj v tomto svete živých bytostí je dokonalý boží poriadok.
22.Evolucionistická a kreačná doktrína stvorenstva a východiská pre riešenie ekologických kríz sveta.
Evolúcia- zmysluplné, význam a zmysel všetkého, čo existuje v kozme. Premeny, ktoré zákonitým spôsobom realizujú všetok vývoj vo vesmíre. 2 doktríny: 1.Doktrína evolucionistická- hovorí o vývoji ako o vývoji v prírode, o prítomnosti prvého hýbateľa- Boh, je to doktrína náhod. Kombinatorika čísel, náhod atď. 2.Doktrína kreačná- Vznik náhodou- je to nezmysel, človek tu nie je náhodou, všetko má svoj zmysel- kreačná doktrína. Boh do všetkého vložil svoj um, svoju lásku, všetko. -na počiatku bolo slovo, Boh- je prvá príčina, prvý hýbateľ všetkých vecí (prirovnanie boha- 1 ťuk a všetko kmitá). Človek je produktom Boha, ktorý nás povolal, chráni, povoláva nás, aby sme s ním existovali. MY sa musíme starať o to, aby sme všetko obrábali, strážili, starali sa o to (Gn). Sv. Pavol: Kto nechce pracovať, nech ani neje“. Boh nám dal slobodnú vôľu, talent, my to musíme zúročiť, máme dávať. Z týchto dvoch doktrín: – vyplýva, že to, čo je, nie je konečné. Stále vznikajú nové hviezdy, meteority… Naša zem je boží dar pre nás, všetko máme ako Boží dar jeho lásky. Stvorenstvo, ktoré sa správa pudovo bez rozumu, nemôže zobrať svoju zodpovednosť za svet- morálne. Človek, ak nerešpektuje okolie a stvorenstvo okolo seba, likviduje prírodu, likviduje samého seba. „Budete ako boh.“- klamstvo, ktoré trvá dodnes. Človek si privlastňuje to, čo patrí Bohu. Vyhradzuje si právo vládnuť- panovať. Vládnuť- znamená múdro spravovať- hovorí o tom heremneutika v semitských jazykoch. Vládca- znamená dobrý správca, ktorý nesie zodpovednosť za všetko. Človek ako koruna tvorstva je súčasťou systému, ktorý môže ovplyvňovať buď pozitívne alebo negatívne. Inštinkt sa nevyvíja, je stály (včela- plasty).

Ústava 509d6 – 511e:
Predstav si teda, že to je tak, ako keby si vzal priamku, rozdelenú na dva nerovnaké úseky; potom rozdeľ ďalej jeden i druhý úsek v tom istom pomere, úsek patriaci oblasti viditeľného i úsek oblasti pomyselného a dostaneš podľa pomernej zreteľnosti a nezreteľnosti v oblasti viditeľného jeden úsek ako obrazy – tými obrazmi myslím predovšetkým tiene, ďalej zrkadlenie na vode i na všetkom, čo má pevnú, hladkú a lesklú plochu, a všetko také, ak mi rozumieš. Rozumiem. Potom druhým úsekom nech je teda to, čo tieto obrazy predstavujú, živočíchy okolo nás, všetko rastlinstvo a všetko, čo náleží medzi umelé výrobky. Dobre. Či by sa ti chcelo o tejto viditeľnej oblasti povedať, že pomerný rozdiel tu záleží v pravde a nedostatku pravdy, že ako sa má predmet mienenia k predmetu poznania, tak sa má napodobenina k napodobenému predmetu? Áno, celkom iste. Pozoruj teda ďalej i delenie oblasti pomyselnej, ako by sa malo vykonať. Ako? … iste ľahšie porozumieš, ak toto bude predoslané. Ako určite vieš, tí, ktorí sa zaoberajú meračstvom a počtami a podobnými vecami, predpokladajú pri každom postupe párne a nepárne, tvary, trojaký druh uhlov a iné veci s tým príbuzné; mysliac si, že tieto pojmy poznajú, učinia si z nich predpoklady a nepokladajú už ďalej za potrebné ich dokazovať ani sebe ani iným, akoby šlo o veci každému jasné, ale počínajúc od nich, preberajú hneď ďalšie veci a nakoniec prichádzajú rovno k tomu, čo si učinili za cieľ svojho skúmania. Samozrejme, to dobre viem. Nuž, ako ďalej vieš, užívajú viditeľných podôb a vykladajú o nich, bez toho, že by mali na mysli tieto (veci), ale ony, ktoré tieto predstavujú, ako napr. je účelom ich výkladu samotný štvorec a samotná uhlopriečka a nie tá, ktorú kreslia, a tak ďalej; tieto ich výtvory a výkresy môžu spôsobovať i tiene a obrazy na vodných hladinách, ale oni ich užívajú zase ako obrazy, chcejúc však uvidieť ony súcna samotné, ktoré nie je možné uvidieť inak než myslením. Pravdu vravíš. … Druhým teda úsekom pomyselnej oblasti rozumej, že myslím to, čo chápe rozum sám mocou dialektiky. … štyrom úsekom odpovedajú v duši tieto štyri stavy, rozumové poznanie najvrchnejšiemu, myslenie druhému, k tretiemu pridaj vieru a k poslednému dohadovanie a zoraď ich v náležitom pomere podľa zásady, že im náleží taká miera jasnosti, ako veľká miera pravdy náleží ich predmetom.

Vznik sveta

Timaios (27d4-29a4 ):
Timaios: … podľa mojej mienky treba najprv stanoviť tento rozdiel: čo je to, čo stále je, ale nemá vznik, a čo je to, čo stále vzniká, ale nikdy nie je. To prvé možno chápať premýšľaním s pomocou rozumu, pretože je stále v tom istom stave, to druhé môže byť iba predmetom mienenia s pomocou vnemu bez účasti rozumu, ako čosi, čo vzniká a zaniká, ale nikdy nemá pravú súcnosť. Ďalej všetko, čo vzniká, vzniká nutne z nejakej príčiny, pretože je nemožné, aby niečo malo počiatok bez príčiny. A to, podobu … čoho vytvára staviteľ sveta tak, že hľadí na nemenné súcno a takéto používa akosi za vzor, to všetko nutne vychádza z jeho rúk krásne; ak hľadí na súcno vzniknuté a používa časný vzor, nie je krásne. Všetok svet – alebo kozmos … o ňom musíme najprv uvážiť … či bol vždy a nemá žiaden počiatok svojho vzniku, či vznikol … z nejakého počiatku. Vznikol, pretože je viditeľný, hmatateľný a telesný: všetky takéto súcna možno vnímať a čo možno vnímať a chápať mienením s pomocou vnemu, je, ako sa ukázalo, vznikajúce a časné. Ale čo vzniklo, povedali sme, že nutne vzniklo z nejakej príčiny. Tvorcu však a otca tohto sveta bolo by ťažké nájsť… preto uvážme druhú otázku, podľa akého z oboch vzorov tvoril svet jeho budovateľ, či podľa súcna stále toho istého a nemenného, či podľa vzniknutého. Keďže je tento svet krásny a tvorca dobrý, je zrejmé, že hľadel na súcno večné; v opačnom prípade – čo by bolo hriech povedať – na vzniknuté.

Scholastika je druhým obdobím stredovekej filozofie, vyvíjala sa a vznikla na stredovekých školách a univerzitách. Obdobie scholastiky pozostáva z 3 etáp:
1. Ranná
2. Vrcholná
3. Neskorá
Ranná scholastika (9-12.stor) – je obdobím vzniku filozofického sporu medzi nominalizmom a realizmom, tento spor je známy ako spor o UNIVERZÁLIE.
Boethiovo vyjadrenie problému – Útecha z filozofie: filozofia = vznešená dáma s prenikavým pohľadom, nedá sa jej určiť vek je večná a silnejšia ako človek. Filozofia je láskou k múdrosti, príčinou vecí je Boh. Snažil sa rozlišovať medzi rozumom a vierou. Preložil základné práce Aristotela, prikláňa sa k platónovskej náuke o anamnezis. Naša duša získava poznanie cez anamnézis, zlo je nedostatkom dobra.
Postupne sa vykryštalizovali dve riešenia tohto sporu.
1. Stúpenci realizmu sa priklonili k Platónovým názorom a tvrdili, že všeobecne pojmy (univerzálie) existujú reálne, nielen vo vedomí ľudí a sú nezávislé od konkrétnych vecí. Majú samostatnú objektívnu existenciu. Keďže existuje napr. pojem Boha, diabla, duše musia tieto entity aj reálne existovať.
Najvyrazenejším predstaviteľom realizmu Anzelm z Canterbury a Viliam zo Champeaux.
ODUS z TOURNAI – ak existuje univerzália, ktorá existuje v každom človeku a bola porušená dedičným hriechom, vzťahuje sa na každého človeka.
Sv. ANZELM z CANTERBURY – je považovaný za otca scholastiky. Viera ani rozum nestačia sami o sebe. Čisté vedenie ak má preniknúť k podstatnému, musí koreniť vo viere „verím aby som pochopil“. Hovorí o viere ktorá hľadá porozumenie. Vierou je človek nutne vedený k vedeniu, poznaniu. Viera predchádza poznaniu. Poznanie Boha je pochopením zameraným na Boha. Viera nestačí musí byť podopretá poznaním. Medzi rozumom a vierou nemôže byť rozpor lebo Boh je pôvodcom viery a tvorcom rozumu. Pokúšal sa pomocou rozumu zdôvodniť existenciu Boha.
VILIAM zo CHAMPEAUX – všeobecné je totožné vo členoch, každý človek je členom druhu: ľudia.

2. Stúpenci nominalizmu zasa tvrdili opak, že všeobecné pojmy sú iba mená vytvorené ľudským vedomím, kt. slúžia na označenie jednotlivých vecí. Podľa toho učenia človek vôbec ako rodová bytosť neexistuje. Reálne existujú len niektorí ľudia.
Najvýznamnejší nominalisti: Roscellinus, Duns Scotus, Wiliam Ocam.
ROSCELLINUS – v prírode existujú len indivíduá, bytosti – druhy a rody neexistujú. Všeobecné pojmy slová, nie skutky veci. Z akéhokoľvek druhu abstrakcie sa nesmie vytvárať reálna vec.
OCKHAM – všeobecné nie je ani v božskom rozume ani vo veciach. Všeobecné prislúcha len ľud. rozumu všeobecné pojmy sú našimi výtvormi určenými na označenie a usporadúvanie väčšieho počtu vecí.

Umiernení realisti
ABÉLARD – všeobecnosť pripisuje slovám ktoré sú všeobecné keď sa pripisujú indivíduám. Všeobecniny označujú indivídua. Vec zvláštnym spôsobom. To isté slovo sa môže aplikovať viacerým indivíduám. Všeobecné je abstrahované z indivíduá iného.
T. AKVINSKÝ – univerzálie existujú pred vecami ako idey v božskom rozume, vo veciach ako substanciálne formy a po veciach ako pojmy vyabstrahované aktivitou činného rozumu.

1. Filozofický problém poznania
Definícia, význam, úloha epistemológie: Výrazy skutočnosť, pravda, istota, nepochybnosť súvisia s poznaním, ale aj poznanie poznania. Č má dôvod pochybovať o svojich presvedčeniach, odkedy ľudia zistili, že nie všetko, čo považujú za pravdivé zodpovedá pravde. Vďaka svojej omylnosti a nedostatočnosti sa zamerali na predstavy o poznaní. Disciplíny, ktoré sa venujú poznaniu sú gnozeológia ( oboznámenosť, predmetom bádania bolo poznanie samotné, gnozeológ sa zameriava na obsah a príčiny poznania), epistemológia ( uchopovanie najvyšších princípov v podobe večných a nezávislých ideí, nielen sa oboznámiť, ale aj pochopiť, stáť NAD vecou, demaskovať, odhaľovať proces a vznik poznania) , teória poznania ( Kantova éra, zameraná dominantne na zdroj a mechanizmus poznania) , noetika ( skúma platnosť a spoľahlivosť poznania, podmienky, za ktorých je možné určiť poznanie ako platné).Termín gnozeológia sa viac používa v Európe a epistemológia v anglosaskom prostredí.
Postoj voči skepticizmu: pochybovanie bol vždy súčasťou poznania. Hlavne sv. Augustín bol v mladosti veľkým skeptikom, pochyboval o možnosti poznať pravdu. Rovnako aj Descartes vravel, že veci prístupné zmyslom sme posudzovali bez toho, aby sme dosiahli určitý stupeň rozumu. Obidvaja tvrdili, že pochybovanie je metódou filozofie a privedie nás k nepochybnému. Radikálna pochybnosť sa odstraňuje na základe nepochybného faktu vedomia, spochybniteľné skúsenosti vidíme očami tela, nespochybniteľné je to, čo je predpokladom vnútorného videnia. („Vráť sa k sebe, vo vnútri č prebýva pravda- sv. Augustín).. F teda skepticizmus prijíma ako jednu zo svojich metód: polárne (pojmy sú v pároch) a ako paradigmatické (voda je vždy mokrá…). spochybňovanie sa sústredí nie na skúmanie podstaty, len skúmanie javov.
Filozofický prístup a exaktný prístup: každá exaktná veda (matematika, chémia, astronómia, medicína, biológia….) si svoj predmet a metódu nemôže určovať sama. Filozofia si aj predmet aj metódu musí zvoliť sama. Nemôže jej to byť prikázané „zvonku“. Hoci formalizmus matematiky, aj formalizmu filozofie sa zakladá na určitej abstrakcii, F si nemôže nechať túto abstrakciu nadiktovať, ale sama sa musí pýtať čo táto abstrakcia znamená a ako k nej dôjde. Východiskom F je teda každodenná predvedecká skúsenosť, nepredpokladá žiadnu určitú metódu ako exaktné vedy, ale sama si musí dať aj obsah aj metódu skúmania
Teória odrazu bola teória antických atomistov. Od vecí sa oddeľujú atómy a cez zmysly sa dostávajú do duše. Tieto skupiny atómov majú charakter oBrazov, taká predstava odtlačku to bola. J Lock si predstavoval rozum ako niečo pasívne a prázdne a obrazy sa do neho ako keby vtláčajú, ako fotografie. Odraz tvorí podklad oBrazu pre ďalší odraz. Predmet tak nepoznávame ako odtlačok, ale ako sám predmet (intencionálny úkon). Teória odrazu je nemožná, lebo chápe poznanie ako empirickú skúsenosť.
2. Problém univerzálií
Ústredný bod= ako porovnať predmety ľ rozumu a predmety mimo neho? Predmety ľ porozumenia sú individuálne a mnohé, predmety v mysli sú univerzálne a jednotlivé. Ak povieme strom, alebo človek, vždy sa to vzťahuje na konkrétny strom (dub, buk, jelša..) VIDIME PARTIKULARNE, MYSLIME UNIVERZALNE. Ak je však univerzálne (všeobecné) len pojem v našom rozume, ako je prepojené naše myslenie s partikulárnymi predmetmi mimo našej mysle?
Parmanides, Platón, Aristoteles. F neustále túži po poznaní, približujú sa k pravúmu súcnu, plodia rozum a pravdu. Pýta sa aký je rozdiel medzi skutočnosťou a myšlienkou o nej. Od Parmanida vychádzala grécka filozofia skôr od myšlienky a nie od skutočnosti (neboli skaly, rastliny, hviezdy, ale to, čo ľ chcú povedať, keď hovoria skaly, rastliny, hviezdy- ako keď báseň je niečo iné ako len písmenká v nej). Platón vravel, že existujú večné vzory, idey, podľa ktorých sú tieto skaly, rastliny, hviezdy sformované (a sú aj predmetom myslenia). Aristoteles tvrdil, že Platónové idey sú len duplikátom tohto sveta. Najskôr existuje kôň tu na zemi až potom jeho idea, myslieť teda znamená vidieť duchovným zrakom. Neexistujú teda „nadzmyslové „ idey, ale skôr podstaty, substancie, ktoré nemôžeme vidieť očami, ale môžeme ich pochopiť rozumom. Tá substancia je podmetom vety (makavost – neviem preložiť), vidno ich len v duchovnom svete( prírodniny, duchovné bytosti, bohovia, rozumná duša a iné). Ich učenie potom splynulo do mýtu o večnej nadpozemskej ríši inteligencie a tá je predmetom filozofovania.
Boethius a Porfýriove otázky Porfýrius bol Plotíniov žiak a pýtal sa // Boethius neskôr odpovedal//,
1)existuje DRUH a ROD, alebo sú to len konštrukcie rozumu? // odpoveď skutočné existujú vo veciach aj v rozume//
2) ak sú skutočné, sú hmotné, alebo nehmotné?// odpoveď—hmotné vo veciach, nehmotné v rozume//
3) existujú univerzálie mimo zmyslových vecí, alebo v nich // odpoveď – aj aj//
V mysli máme aj idey, ktorým nezodpovedá žiadny vonkajší predmet (kentaura si vieme predstaviť, v mytológii to bol človek s telom koňa, ale naozaj taký neexistuje, rovník si vieme predstaviť, ale naozaj takáto čiara neexistuje, ALE pritom pojem kentaur je nepravdivý a rovník je pravdivý: kompozíciou vytvárame pojmy, keď spájame dve veci (koňa a človeka) a abstrakciou vytvárame pojmy keď abstrahujeme z aktuálnych individuálnych vecí ( zemepisná šírka nula stupňov). Rody a druhy teda podľa Boethia existujú v individuálnych veciach a keď o nich premýšľame stávajú sa všeobecnými. Univerzália sú teda aj v predmete aj v rozume (odpoveď na Porfýriové otázky).
Z tejto diskusie sa vyvinula stredoveká filozofia nominalizmu a realizmu (či je svet len našou predstavou, či je naše myslenie produktom prírody..) a toto sa nazvalo spor o univerzálie. Až do Ockhama sa predpokladalo, že Boh stvoril idey sveta a všetko, čo existuje bolo najskôr zapísané v Božej mysli—teda plány, rody, druhy. Scholastika ťažko chápala, že isté veci sú nám dané a iné veci sú skonštruované rozumom. Rozoznávala prírodné veci a duchovné veci, kde je hranica nevedela. Až Avicena (arabská filozofia) vyriešil tento problém : vedľa logických vecí existujú aj nám dané veci= PODSTATA je prirodzená vec daná od Boha a POJEM si sami vytvoríme rozumom.
Prepiaty a umiernený realizmus: existujú všeobecné, ideálne entity, oddelené od reálne existujúcich vecí (vlastné mená označujú reálne veci a presne takto univerzálie označujú ideálne entity). Scholastika bola ešte realistická, po jej rozklade nastúpil nominalizmus. Realisti ak povedali, že „Novák, otec aj syn sú múdri ľudia“, tak si predstavili Nováka, otca, syna, múdrosť aj ľudí ako oddelené pojmy, alebo „Boh je všemohúcny, dobrotivý a múdry“, tak si predstavili 4 veci—Boha, múdrosť, dobrotivosť, všemohúcnosť, nielen 1 Boha. „Kôň je biely“ chápu realisti ako jednu vec kôň a druhú vec bielu farbu. „Bolesť hlavy“ nie je podľa prepiateho realizmu 1 vec, ale je tam hlava a je tam nejaká bolesť, ktorá do hlavy musí vstúpiť a spôsobí nepohodlie. Prepiaty realizmus tvrdil, že všeobecné pojmy sú skutočné veci, univerzálna substancia je skutočná v každom člene druhu. Keď Adam a Eva zhrešili, tak zasiahli všetky ostatné pokolenia (dedičný hriech). Sv. Anzelm—ak by niekto popieral, že identická substancia existuje vo viacerých veciach, tak zo sv. Trojice by sa stalo trojbožstvo. William zo Chapmeaux , tiež extrémny realista predložil dve teórie:
Teória totožnosti: všeobecné „človek“ je vo všetkých ľuďoch identické ( čo odlišuje dvoch rozdielnych ľudí je len druhoradé), po kritike tejto teórie od Abelarda, ju opravil:
Teória indiferentizmu : individuá jedného druhu sú TIE ISTÉ nie preto, lebo majú rovnakú esenciu, ale preto, lebo sú nerozdielne, indiferentné
Umiernený realizmus T.Akvinského hovorí, že pojmy existujú v prírodninách, ale nie mimo nich. Myslenie = videnie duchovných vecí, logika= náuka o transcendentných bytostiach, universália = nie sú výtvory rozumu, ale nadzmyslové veci. Scholastici však nevedeli vysvetliť ako si predstavujú pojmy, vina, hriech, pokora….Všetko, čo na svete existuje si Boh v svojej mysli predurčil, dejiny sú vpísané na nebesia, Božie myšlienky vstupujú do ľ mysle. DOBRE SKUTKY SU AKO NEVYCERPATELNA REZERVA, Z KTOREJ CIRKEV HOSPODARI. Sv. Trojica je ako jeden človek s troma povolaniami
Nominalizmus: podľa tohto smeru sú univerzálie len mená, výtvory v mysli a nie reálne veci. Nič neznamenajú, len označujú. Sú to len slová, znaky pre reálne veci, gramatická záležitosť, zvuky. Pojmy neexistujú, ani nadpozemská ríša večných ideí neexistuje, pojmy slúžia len k tomu, aby sme správne pochopili označenie skutočnosti. Príklad s bielym koňom: belosť je pri koňovi nevýznamná vec, preto ak Č nepochopí, že niekoľko ľudí sú „jedno ľudstvo“ (z ktorých každý je individuálny) , nemôže pochopiť ani ako môžu byť tri osoby „jeden Boh“ (z ktorých každá osoba je dokonalá). „Chlieb je biely“ neznamená jednu chlebovosť a jednu belosť, ale myseľ vytvorí pojem bieleho chleba- 1 pojmu nie dvoch. „Sokrates je človek“ chápe realizmus ako že Sokrates je účastníkom človečenstva, nominalizmus to chápe ako že Sokrates je jedným z miliónov individuí, ktorí sa voláme ľudia. V 14.st celkom Ockham vyhral a viac realizmu nikto nekriesil (zatiaľ). Jedným z najostrejších kritikov prepiateho realizmu bol Roscellinus: tvrdil, že v prírode neexistujú rody a druhy, ale len individuálne bytosti. Pojem univerzálie je nič, sú to len znaky, vzduch. Tak aj debaty o univerzáliách sú len debaty o slovách a nie skutočných veciach. Tvrdil aj, že TRI OSOBY TROJICE SU ODLISNE SUCNA A SPOLOCNE MAJU LEN SLOVO (Trojica) , takže MAME TROCH BOHOV. Bol obžalovaná z triteizmu, keď mu hrozila exkomunikácia, tak svoju teŕoiu poprel. Ale v dejinách univerzálii ustálil teóriu, že z abstrakcie sa nesmie vytvárať vec.
Konceptualizmus: P. Abelard (diela O Božej jednote v Trojici, Poznaj sám seba, Sic et non, Glosy k Porfýriovi) udelil všeobecnému výrazu funkciu individuálnej veci zvláštnym spôsobom: individuálne veci zapríčiňujú u každého určitú podobnosť (nie v substancii ale v spôsobe akým sú tieto veci podobné). POZNAVAME a zároveň aj CHAPEME (rozum vytvára z individuálnych vecí pojmy). VSEOBECNE JE ABSTRAHOVANE Z INDIVIDUALNEHO (z osobného vyvodíme univerzálne). Teda nominalistický názor, že všeobecné je len subjektívny pojem neprijal. // Sv. Tomáš: univerzálie existujú mimo vecí— ako idey v B rozume, existujú vo veciach – ako individuálna esencia, existujú v ľ rozume—po abstrakcii všeobecného pojmu
William Ockham: kritický, ale pozitívny, nezávislý a odvážny, taká bola aj jeho F. Ústredná otázka bola, čo „človek“ ako pojem sa vzťahuje aj na odlišnú realitu od partikulárnych ľudí. Používaním univerzálneho výrazu len myslíme o partikulárnych veciach usporiadane, nič viac. Existujú iba konkrétne veci. Univerzálne výrazy sú len znaky. Rozum pozná len individuálne veci, univerzália sa tak nevzťahujú na sféru reality nad, pod, konkrétnych individuálnych vecí. TA udelil všeobecnému metafyzický status (všeobecné existuje pred jestvovaním tu, najskôr v B mysli). Ockham však s týmto nesúhlasil (idey v B podľa neho neexistujú, lebo neexistujú mimo rozumu človeka). Keby univerzália boli ideami B rozumu, potom by filozofická úvaha viedla k poznaniu rôznych teologických právd.
Teologické a metafyzické dôsledky nominalizmu: všeobecné existuje podľa Ockhama len v abstraktom poznaní, tak potom realita sa skladá z izolovaných individuí. Ockhamovo ostrie = odrezanie filozofie od metafyziky ( vedy od metafyziky) teológiu a N vedu nemožno zabezpečiť filozofiou (vedou). Takže dospel k DVOJAKEJ PRAVDE: 1) rozumom získame pravdu vedy, 2) vierou získame pravdu Zjavenia. Nemôžu sa ovplyvňovať, derivovať, môžu si protirečiť (Averroes tvrdil, že výrok o nejestvovaní osobnej nesmrteľnosti je filozoficky pravdivý, ale teologicky nepravdivý). Poznávanie prirodzených vecí sa tak zásluhou Ockhama stalo nezávislé od teológie a metafyziky
3. Zdroje poznania
Vonkajšia a vnútorná zmyslovosť. Vonkajšia zmyslovosť zahŕňa 5 zmyslov (zrak, čuch, sluch, chuť, hmat). Vnútorné zmysly sú 4 (spoločný zmysel, obrazotvornosť, zmyslové hodnotenie—pud, zmyslová pamäť). U zvierat sú tieto 4 zmysly viac fixované inštinktmi. Vnútorné zmysly sú schopnosti, ktoré fungujú prostredníctvom orgánov, ktorých centrom je mozog. Najzákladnejším vnútorným zmyslom je zjednocujúci zmysel. Tento zbiera vnemy a zjednocuje ich do obrazov. Čím viac však používame rozum, tým menej sa nám rozvíjajú vonkajšie aj vnútorné zmysly, preto majú zvieratá tieto zmysly viac vyvinuté ako ľudia. Nestačí ak niečo pozbierame, musíme to aj rozlíšiť (rozlišovací úsudok), popísať, hodnotiť. Druhým je pasívna pamäť, taká zásobáreň predstáv (nie v zmysle imaginácie ale zmyslových vnemov). Vďaka pasívnej pamäti si uchováme spomienky, pamätáme melódie, a spolu so zjednocujúcim zmyslom si vieme dať dokopy celok. Činná pamäť je tretím vnútorným zmyslom (nezachováva dojmy, ale ich vyvoláva). Túto činnú pamäť majú aj zvieratá, ale na rozdiel od ľudí ju nevedia vedome aktualizovať. TA ju u zvierat nazýva memoria, u ľudí ju nazval reminiscencia. Najcennejším vnútorným zmyslom ľudí aj zvierat je inštinkt. Zjednocujúci zmysel prevádza typológiu, segregáciu. Inštinkt prevádza odhad z hľadiska užitočnosti. U zvierat je absolútne dokonalý, cielený a bezchybný (formácie letiacich vtákov, ich smer, orientácia, stavba hniezd, ťahy rýb, bobrie stavby…) u ľudí je inštinkt utlmený inteligenciou. My tak už neviem rozlišovať medzi prospešným a škodlivým ako zvieratá. Náš rozum sa týka len partikulárnych predmetov.
Zmyslové a duchovné poznanie. Zmyslové poznanie u zvierat, duchovné poznanie u ľudí. Duchovné poznanie sa vzťahuje k subjektu (JA), reflektuje seba, to zviera nevie. Duchovné poznanie je zamerané na totalitu, celostný aspekt, zviera vníma len prítomnosť, nič viac. Racionálne poznanie je viazané na jazyk, v ňom môžeme vyjadriť duchovné poznanie. V reči zvierat sa vyjadruje len zdedený inštinkt.
4. Racionalizmus
5. Empirizmus
6. Štruktúra poznania podľa Kanta
7. Pozitivizmus a novopozitivizmus—analytická filozofia jazyka
8. Filozofia prirodzeného jazyka a pragmatický obrat vo filozofii jazyka
9. Poznanie a jazyk

10. Postmoderna
v tomto období s už nepýtame CO JE PRAVDA? Ale AKO TO MYSLIME? Osvietenstvo považovalo svoju (západnú) kultúru za najlepšiu, v postmoderne existuje veľa kultúr, národov, jazykov a teda aj rôzne prežívanie. Už neexistuje univerzálna, všeobecne platná pravda. Mechanický svet poznával objektívne a univerzálne, historický, vzťahový a osobný svet nemá objektívne poznanie, chápe, že skutočnosť je relatívna a poznanie závisí od spoločnosti. Nemáme „pohľad Božieho oka“, nevidíme objektívne. Postmoderna problematizuje skutočnosť, je to obdobie konca metafyziky. Jazyk postmoderny nie je zrkadlom sveta, ani univerzálny, ani globálny. Nechápeme západnú civilizáciu ako vrchol kultúry, lebo nevieme kde je jej vrchol. Vedecké fakty nie sú nespochybniteľné, otvorene sa o nich diskutuje, niečo vedecké je len názor určitej skupiny vedcov. Už viac záleží nie na tom, či hovoríme pravdu, viac nás presvedčia pravidlá a režim reči ako kontakt so skutočnosťou. Neveríme, že svet je naozaj taký ako ho my vidíme, nepotrebujeme poznať univerzálnu pravdu, „zbavili sme sa metapríbehu a ostali nám len miestne príbehy“.
Hranice postmoderny
Pluralizmus znamená dialóg, diskurzy, vecné argumenty a nie apriórne východiská. Pluralizmus je ochranou proti totalitárnym nárokom, rešpektuje slobodu, novú senzibilitu. V pluralistickej spoločnosti sa môžu rozvíjať nové formy života (globalizácia a multikulti), existuje tu konsenzus, návrat do homogénnej spoločnosti (1 viera, 1 normy) už nie je možný, treba ho chápať ako historickú aj sociálnu skutočnosť
11. Korešpondenčná a koherenčná teória pravdy
KORESPONDENCNA TEORIA: /// používa sa len pri empirických, protokolárnych výrokoch/// je najstaršia, najbežnejšia a najlepšie vyjadruje rozdiel medzi omylom a pravdou Výrok je pravdivý ak korešponduje s faktom. Aristoteles – poznatky a výroky sú pravdivé, dokiaľ zodpovedajú skutočnosti, pravdu nevidela vo svete ideí, č vytvára súdy o veciach a tak vytvára pravdu, existuje mnoho výrokov, takže aj mnoho právd. Existuje aj niečo „posledné“, čo sa nedá dokázať, lebo ak by toto nebolo, boli by sme len v kolotoči dôkazov. Posledný princíp nepotrebuje dôkaz, je podmienkou poznania. T. Akvinský- Pravda je zhoda rozumu a vecí. Teória súvisí s ideami, praktické poznanie súvisí s konaním, je príčinou a mierou vecí.
Pojmy korešpondenčnej teórie: myslenie = ním poznávame svet ako sa nám javí aj aký je sám osebe, skutočnosť = podstata vecí, bez toho , aby sme pozerali na okolité veci, zhoda= vzťah medzi myslením a podstatou, nárok na platnosť= ak povieme, že niečo je pravda, tak vyhlasujeme nárok na pravdu takéhoto výroku, stav poznávanej veci= výrok je pravdivý ak naozaj zodpovedá stavu vecí (napr. sneh je biely)
Problém korešpondenčnej teórie: metodológia (ak chceme naozaj zistiť o niečom pravdu, musíme vystúpiť zo seba a to sa nedá), ťažkosť verifikácie výroku ( nedá sa overiť, že napr. všetky dravce sú mäsožravce, nepoznáme všetky dravce), izolované posudzovanie (nedokážeme to), skúsenostné výroky (dnes je škaredé počasie, ale pre niekoho to môže byť aj pekné počasie) FAKT JE PRICINOU VYROKU (nie opačne!), pojem pravdy sa nedá pochopiť pomocou faktu, ak sa na niečom ľudia zhodnú, ešte to nemusí byť pravda. Táto teória sa vyjadruje jazykom. JA si robím nárok na platnosť, JAZYKOM si pravdu obhajujem, artikulujem a VEC vyjadruje stav vecí. Nevieme niečo povedať mimo jazyk, stále sme v ňom, subjektívni sme. Popper- nemôžeme objektívne poznať pravdu, len sa k nej približujeme (jazyk nás drží v subjektivite), Wittgenstein- až používaním slov dávame slovám zmysel. Nemôžeme vedieť, či naše výroky zodpovedajú realite, len vieme vylúčiť nelogické
KOHERENCNA TEORIA /// používa sa pri matematických a vedných výrokoch/// nie je opakom korešpondenčnej, len jej doplnením. Výrok je v koherencii so systémom, teória je v koherencii s myslením. Neurath- matematické a vedné výroky si žiadajú verifikáciu (protokolárne nie). Pravdou je to, čo je v zhode so zaužívaným spôsobom myslenia systému. Ak to nie je v zhode, tak sa musí systém prispôsobiť. K realite sa nedopracujeme ináč ako jazykom. Neexistuje „tabula rasa“ ak chceme opraviť loď na šírom mori, nemáme nikde nové súčiastky, dosky, náradie, tak aj vo výrokoch používame LEN to čo máme, čiže JAZYK.
Problém koherenčnej teórie: nie každá spoločenská zhoda je pravda (umenie, veda, náboženstvo), nie každé logické tvrdenie je aj pravdivé (ľ myseľ prirodzene potláča anomálie), neustále dopĺňanie v dejinách ( história nie je uzavretá, stále sa objavuje čosi nové)
12. Pragmatická a konsenzuálna teória pravdy
PRAGMATICKA TEORIA ///používa sa nie keď chceme poukázať na pravdu, ale keď chceme obhájiť užitočnosť, nepýtame sa čo je pravda, ale čo je užitočné/// Pravda vyplýva z úžitku, teória vedie k úspechu. S. Pierce kritérium zmyslu je užitočnosť, W.James – pravda nie je cieľ, len nástroj k cieľu, J.Dewey, R.Rorty- máme konečný počet slov a tak nimi nemôžeme popísať nekonečný svet, pravdovravnosť je pre ľudí dôležitejšia ako pravda samotná. Každý vedecký výraz je zmysluplný, len ak má praktické využitie. Pravdivé poznanie nám tak umožňuje úspešné konanie (ale úspech nie je pravda!). filozofiu označil nie za hľadanie pravdy, ale za nástroj na dosahovanie dobra. Č nepotrebuje objektívnu pravdu, skôr zhodu, aby mohol prežívať kultúru a tradíciu pre svoje ciele.
Problém pragmatickej teórie: čo je úspešné, nie je ešte pravdivé, táto teória niekedy pravdivosť nahrádza pravdepodobnosťou („či to funguje“)
KONSENZUALNA TEORIA Výrok je pravdivý až vtedy, keď sa sformuluje a obháji väčšinou. Pravda vyplýva z dohody väčšiny. Habermas- názor kolektívu je viac cenený ako názor jednotlivca. Otázka pravdivosti sa objaví až vtedy, ak sa začne spochybňovať samozrejmé. Hľadáme pravdu, v rozhovore používame argumenty, fakty, spejeme k dorozumeniu. Tento proces nazýva Habermas „diskurz“. Najskôr si obhájime, alebo vyvrátime argumenty s cieľom dospieť ku konsenzu, tak vzniká kritérium oprávnenosti (ideálna rečová situácie= komunikácia bez prekážok, beznátlakový diskurz)
Pojmy konsenzuálnej teórie: predmet- s ním máme skúsenosť (červená na semafore…), fakt- tvrdím niečo (ak svieti červená, tak stojíme!)
Problém konsenzuálnej teórie: dohoda spoločenstva nemusí byť ešte pravda, väčšinový súhlas nie je to isté ako logické zdôvodnenie, v dejinách sa často presadila pravda aj proti vôli väčšine (heliocentrizmus, teória relativity…), v politike sa nedá využiť beznátlakový diskurz
13. Fenomenologický prístup k pravde a Hartmanova teória pravdy
HUSSERL „ Späť k podstate vecí“ , prekonáva rozpor medzi skeptickým subjektivizmom a ontologickým objektivizmom- pravda nezávisí od nositeľa myšlienky (napríklad gravitácia). Rezignovať na objektívnu pravdu je však bláznivé. Najskôr sa od prirodzeného postoja( tradícia, zdravý rozum, teoretické špekulácie) prepracujme k poznaniu podstaty vecí (zmapovanie subjektivity, koreňom, zmyslu). Svet je vždy nejako interpretovaný, videnie sveta je sprostredkované cez jazyk, kultúru, vedu, je ovplyvnené predporozumením. Pravdu sa teda nedozvieme z tradície, starých teórií a poznatkov, ale od samotných vecí, ich sa pýtajme! Vyzátvorkujme predsudky, domnienky, hodnotenia a objavíme eidos (podstatu). Spôsoby meditácie tiež nie sú samotná meditácia, základ zmyslového je teda esencia bez zmyslového charakteru.
Problém fenomenologickej teórie: subjektivita (je to čo vidíme my, to isté, čo vidia iní?), projekt fenoménu (nie je pravda, že svet existuje nezávisle od vedomia, ani že existujem len ja sám, ale solipsizmus tvrdí, že existuje len moje vedomie), č má len fenomémy a eidos
Hartmanova teória pravdy. Skúsenosť súvisí s rozumom, neexistuje apriórne poznanie, ale existujú ontologické vrstvy. Do Kanta sa ľ v poznaní zameriavali na vonkajší svet, po Kantovi už ľ myslenie začalo špekulovať o sebe samom. Naivný realistický postoj , keď č chápal, že veci sú také, aké sa mu javili, sa pretransformoval na kritický realizmus, transcendentálny idealizmus- teda že naozaj existuje reálny svet, ale apriórne poznanie neexistuje. Existujú však 4 ontologické vrstvy: 1 anorganická príroda, 2 od nej závislá organická príroda, 3 vedomie, 4 duch (vplyv smerom od 1 po 4, naopak nie- od 4 po 1 nie!)
APOSTERIORNE POZNANIE- empirický prístup – ZMYSLY sú viac ako myslenie (problémom je tu ale jazyk, partikulárnosť a podmienky závislé od zmyslov)
APRIORNE POZNANIE- racionalistický prístup- LOGIKA je viac ako všetko iné (problémom je tu že samostatne nefunguje, musí využiť aj empíriu, napríklad „Všetko živí zomrie“- toto vieme nielen z logiky, ale aj zo skúseností)
14. Poznanie v empirických vedách
K.R. Popper- hypotézami si sami vykladáme svet, poznanie= len postupné zavrhovanie nesprávnych hypotéz. Pravda = poznanie sa zaoberá hľadaním pravdy, môže byť aj omylné, máme bojovať proti omylom. Istota= poznanie sa nezaoberá hľadaním istoty, poznanie môže byť neisté, nikdy nemáme istotu, že sme neomylní. Verifikáciou len potvrdzujeme predpokladané uzávery, do nekonečna. Radšej používajme falzifikáciu- teda poukážme na chyby v teóriách a tak ich vylepšime. Ak nenájdeme žiadny protiargument, vtedy je teória pravdivá. Problém falzifikácie : využili sme všetky možnosti falzifikácie? Sú nefalzifikovateľné teórie nevedecké? Objavili sme pravdu, alebo len odlúčili lepšie teórie od horších?
Teória vedy
SAMUEL KUHN – keby sme podľa Poppera donekonečna len falzifikovali, nikdy by nedošlo k pokroku. Paradigma= súhrn vedeckých objavov a výsledkov, ktorý je v budúcnosti vzorcom pre nové riešenia. Nie je to teória, len rámec, v ktorom sa odohráva vedecký výskum. tým, že je paradigma uzavretá, je to hlavný problém vedy a pokroku. Akceptovaná paradigma kladie odpor všetkému novému a tak vzniká anomália (vedec opustí paradigmu, dôjde k novému objavu, skoku, a to sa považuje za základ vedeckých revolúciií). Je prirodzené, že veda potláča novinky, ktoré ju podvracajú. Deje sa to aj v politike a propagande, kde sa neobhajuje pravda, ale neporušiteľnosť paradigiem.
PAUL FEYERABEND- ešte viac radikálny: vedecké poznanie je len dohoda bádateľov s rovnakým názorom. Vedecké výroky ani nie sú pravda, len autoritatívne prijaté skupinou vedcov. Stav vedy je čistá iracionalita (epistemologický anarchizmus). Aj astrofyzika aj astrológia sú na rovnakej úrovni, podobne ako chirurgia a liečiteľstvo, veda a náboženstvo.
15. Externý realizmus
vo svete existuje objektívna existencia (D. Gálik: naivný realizmus= reálny S je taký, aký ho vnímame, kritický realizmus= reálny S nie je vo všetkom taký, ako ho vnímame, prísne kritický realizmus= nič nie je také ako to vnímame, hypotetický realizmus= reálny S je čiastočne poznateľný). Existuje objektívny svet a čo nevidíme a nepočujeme, na to máme prístroje. Ak svet interpretujeme jazykom, už to nie je objektívne, je to metodologická pasca. Einstein- „vonkajší svet nie je závislý od subjektu a potom je aj rozdiel medzi skúsenosťami (svet) a myslením (subjekt). Ruseel- solipsizmus- som len JA, objektívny svet je len predstava v mojom vedomí, v emóciách a zmysloch je nám daná realita. Teoreticky je tento názor zlúčiteľný s obj.realizmom, ale prakticky nie je zlúčiteľný s bežným životom. Dilthey- realita= kladenie odporu, ak kladiem odpor mám istotu, že obsahy vedomia spôsobilo niečo vonkajšie. Nevnímame reálny svet, ale vlastné vnímanie. Hranicu medzi vonkajším a vnútorným stanovujeme my sami. T. Akvinský- fyzikálny predmet pôsobí na zmyslový orgán, ale až zmyslovosťou uchopujem informácie ( rozumom si tvorím úsudok ). Searle – obmena genetického omylu, stromy, vírusy… nie sú závislé od našej mysle, ale peniaze, vzťahy… sú závislé od našej mysle. Ak poviem, že vidím svet, to neznamená, že naozaj ten svet vidím (strom sú vlastne odrazené fotóny na mojej sietnici, mám len zážitok z videnia stromu). Predreflexívne názory (implicitné stanoviská). 1 reálny svet nezávisí do nás, 2 svet vnímame cez zmysly, 3 na pomenovanie sveta používame slová, 4 pojem pravda-nepravda používame podľa toho, či korešponduje s faktami, 5 jav zapríčiní druhý jav, ten tretí a blabla do nekonečna, je tam ovplyvnenie predmetu a udalosti. Antirealizmus- veda neposkytuje objektívne poznanie nezávislej skutočnosti, len vytvára iracionálne, verbálne konštrukty. Fakty nezávisia od jazyka , napríklad „v Atlantiku je voda slaná“- oceán tam bol dávno pred ľuďmi, voda v ňom bola dávno pred ľuďmi, soľ tam bola dávno pred ľuďmi a ich jazykom. T. Akvinský – pýtame sa na reálnu podstatu: CO JE TO? Aj na reálnu existenciu : EXISTUJE TO?
16. Evolučná epistemológia
(filozofia mysle, gnozeológia). Nové druhy života vznikali prispôsobovaním sa a potom sa geneticky dedili ich znaky (Lamarck, Spencer), Nové druhy vznikali náhodnými mutáciami a prirodzeným výberom (Darwin). V prírode neexistuje účelová príčina, ale náhodný výber: 1) naučím sa niečo nové a potom sa viac rozmnožím, čiže od môjho poznania závisí bioevolúcia, 2) rozmnožím sa a potom sa naučím nové veci, čiže najskôr prebehla bioevolúcia a potom až stúpalo poznanie (na rovine vedomia a inštinktov). Jazyk a myseľ produkuje evolúcia. Dawkins- gén replikátor- č je len forma ako zachovať gény, gény sa kopírujú ako vírusy, Ridley- teória extrémnej plodivosti, č má zachovať potomstvo za každú cenu, aj prostitúciou…, Blackmorová- model prenosu kultúrnych vzorcov MÉMOV (nie génov), ako sú ľudové piesne, hypotézy … Gould- 1 teória prirodzeného výberu (silnejší prežije), 2 teória prerušovaných rovnováh (obsahuje 1,3,4), 3 teória dôsledkov katastrof (spôsobovali hromadné vyhynutia živočíchov) 4 teória obmedzení v evolúcii (existujú bio mantinely) Dennet- vedomie je vysokoúrovňové abstraktné myslenie, super PC, kde software som JA, mentalita je výpočet. Evolúciu môžeme posudzovať len spätne, neviem sa vrátiť v čase a pozrieť sa ako to naozaj bolo, nevieme si to overiť, nezávisle sa nedá pravda spoznať

Obelisk (gr. obeliskos, obelos). Monolitický, murovaný alebo kamenný stĺp, ktorý mal vo starovekom Egypte značný symbolický význam. Prvý z týchto posvätných stĺpov údajne stál v meste On (gr. Héliopolis), bol to stĺp, na ktorý pri stvorení sveta dopadlo prvé lúče slnka. Iné zdroje tvrdia, že obelisk symbolizoval prapahorok, ktorý sa na počiatku stvorenia vynoril z vody. Driek obelisku má tvar štvorbokého ihlanu, ktorý sa smerom na hor mierne zužuje. Je zakončený ihlanovitou pyramídou (pyramidión). Tieto štvorboké, kolmé ihlany boli spojené so slnečným kultom a mali pozlátený alebo medený vrchol. Obelisky boli predovšetkým prvkom kráľovskej architektúry. Niesli často hieroglyfické nápisy oslavujúce božstvo a panovníka. Tvar zdôrazňujúci vertikálne smer symbolizuje spojenie medzi nebom a zemou. Obelisky väčšinou stáli v dvojici pred vstupom do chrámu, ale taktiež jednotlivo v centrálnych častiach chrámového nádvoria.
V Egypte dnes stojí len málo obeliskov na svojom pôvodnom mieste. Väčšina z nich bola ako exotická kuriozita prevezená do zahraničia. Tridsať stojacich obeliskov sa zachovalo do dnes, prípadne boli znovu vztýčené, z toho asi štrnásť v Ríme (kde boli očistené exorcizmom a zakončené krížom), len päť obeliskov dodnes stojí v Egypte. Najväčší obelisk, ktorý mal merať cez štyridsaťdva metrov zostal kvôli chybe materiálu nedokončený a do dnes leží v lome pri Asuáne. Dnes už ťažko zistíme, či sa to pôvodne netýkalo falického idolu – idolu plodnosti.
Od renesancie je architektonický motív uplatňujúci sa najmä pri riešení námestí.

Kráľ Šalmanasar III.

Šalmanasar III., nazývaný taktiež Šulmánu-ašaridu, vládol asýrskej ríši od roku 858 pr. Kr. – do roku 824 pr. Kr. po svojom otcovi Aššurnasirpalovi II., ktorý mu zanechal rozsiahlu ríšu na vrchole svojej moci. Bojoval proti Damasku v Sýrii a proti Hame. Jeho vojská postupne prenikli až do Arménie, do Palestíny, do Zagrosu až k brehom k Perzského zálivu. K prvým stretom s Peržanmi a Médmi došlo na perzskom území. Z tridsiatich piatich rokov jeho kraľovania, bol tridsať rokov neustále vo vojne a vyzeralo to, že nikdy neskončí. Počas svojej dlhej vlády viedol mnoho výprav proti okolitým národom – hlavne do Babylonu a Sýrie. Pýšil sa tým, že 25-krát prekročil Eufrat pri ťažení na západ. Až na Damask mu patrila celá Sýria a Kanaán, kde porazil izraelského kráľa Achaba. Na severozápade, v Malej Ázii, obsadil významné centrá Tarsos a Kommagéné. Niekoľko výprav smerovalo na východ do zemí Parsua a Mannea, ktoré sa mu však podarilo podmaniť iba z časti. Na severe podnikal výpravy proti mocnému štátu Urartu, ktorý porazil. Na juhu dobíjal Babylon. Jeho veľkým súperom bol kráľ Damasku Barhadad, ktorého nikdy neporazil. S Babylonom uzavrel spojeneckú zmluvu, svojho syna oženil s babylonskou princeznou Šammuramat.
Vďaka svojej dlhej vláde a vojenským úspechom patrí medzi najvýznamnejších asýrskych panovníkov.
O vláde Šalmanasara vieme veľa vďaka Čiernemu obelisku z Kalchu.

Čierny obelisk

Archeológ Henry Layard objavil tento čierny vápencový obelisk v roku 1846 počas svojich vykopávok na mieste Kalhaty, starovekého asýrskeho hlavného mesta.
Bol postavený ako verejný pamätník v roku 825 pred Kristom v dobe občianskej vojny. Opisuje úspechy kráľa Šalmanesera III. (vládol 858-824 pred Kr.), a tiež národy a krajiny odsúdené na platenie poplatkov. Od svojich susedov si vymáha úctu vo forme tiav, opíc, slonov a nosorožcov. Asýrski králi si často zhromažďovali exotické zvieratá a rastliny ako znak svojej moci.
Čierny obelisk Šalmanasara III. bol vyrobený z čierneho vápenca. Má výšku 1,98 m a šírku 0,46 m. Jeho štít je zostavený z panelov, ktoré sa schodíkovito zužujú smerom nahor. Na každej z jeho štyroch strán sa nachádza päť panelov umiestnených jeden nad druhým, na ktorých sú vytesané scény. Päť scén je zobrazených po celom obvode obelisku. Každému výjavu je priradený nadpis v klinovom písme, ktorý opisuje to, čo je zobrazené na obrázku. Tieto obrázky majú oslavný charakter. Čierny obelisk je zatiaľ jediný objavený monument, ktorý zobrazuje Izraelitov prinášajúcich „hold“ vazalský dar asýrskemu kráľovi. Klinové písmo sa nachádza na štíte a taktiež na podstave obelisku.

Každá z piatich scén predstavuje vzdávanie úcty asyrskému kráľovi. Od štítu k podstave zobrazujú tieto udalosti:

• „Úcta od Sua z Gilzanu“ (akad. Ma-da-tu šá su-ú-a KUR gíl-za-na-a-a) – Sua z Gilzanu (v severo-západnom Iráne) zložil úctu Šalmanasarovi III. v prvom roku
jeho panovania. Nadpis nad scénou je: „Úcta od Sua z Gilzanu. Dostal som od neho: striebro, zlato, cín, bronzové nádoby, žezlo (hodné) kráľovskej ruky, kone a dvojhrbé ťavy.
• „Úcta od Jehua, syna Omriho“ (akad. Ma-da-tu šá ia-ú-a DUMU hu-um-ri-i) – Jehu, kráľ severného izraelského kráľovstva (staroveký severný Izrael) zložil úctu Šalmansarovi III. v osemnástom roku jeho panovania. Nadpis nad scénou: „Úcta od Jehua z rodu Omriho. Dostal som od neho striebro, zlato, zlatú misu, zlatú vázu s ostro zakončeným dnom, zlaté poháre, zlaté nádoby, cín, olovo, žezlo hodné kráľovskej ruky a kópiu.
• „Úcta z Egypta“ (akad. Ma-da-tu šá KUR mu-us-ri) – nie je známy rok, pretože nie je o tom žiadna zmienka počas panovania Šalmanasara. Nadpis nad scénou: „Úcta z Egypta. Dostal som dvojhrbé ťavy, vodného byvola, nosorožce, antilopy, slony – samice, opice – samice, opice bez chvostov.“
• „Úcta od Marduk-apil-usura zo Suhy“ (akad. Ma-da-tu šá Marduk-apla-usur KUR su-ha-a-a) – nie je známy rok zloženia úcty Marduk-apil-usura zo Suhy (stredný Eufrat, Sýria a Irak). Nadpis nad scénou: „Úcta od Marduk-apil-usura zo Suhy. Dostal som od neho zlato, zlaté nádoby, slonie kosti, kópie, morský hodváb a rôznofarebné oblečenie a ľanové plátno.“
• „Úcta od Qalparunda z Patiny“ (akad. Ma-da-tu šá qar-pa-ru-un-da KUR pa-ti-na-a-a) – Qalparunda z Patiny (Antakya, turecký región) zložil úctu Šalmanasarovi III. trikrát a to v rokoch 857, 853, 848 pr. Kr.. Nadpis nad scénou: „Úcta od Qalparunda z Patiny. Dostal som od neho: striebro, zlato, cín, predmety z bronzu, nádoby z bronzu, slonie kosti a eben.

Zvláštnosťou je druhá scéna zhora, na ktorej je predstavený kráľ severného izraelského kráľovstva Jehu v priebehu skladania úcty Šalmanasarovi III. v roku 841 pr. Kr.. Achab, syn Omriho, kráľ severného izraelského kráľovstva stratil život vo vojne s kráľom Damasku. Jeho syn a nástupca Joram po niekoľkorončom panovaní stratil trón, na ktorý zasadol Jehu. Zlomil existujúci mier medzi Feníciou a Júdeou, podriaďujúc sa Asýrii. Jehu zostal v kľačúcej pozícii. Tvár mal sklonenú k zemi. V porovnaní so Šalmanasarom vyzerá nenápadne. Asýrsky kráľ je zobrazený vo všetkej sláve. Stelesňuje mocné postavenie schopné ovládnutia a kontroly v oblastiach siahajúcich ďaleko za svoje pôvodné hranice. Šalmanasar drží v ľavej ruke misku. Za ním stoja dvaja sluhovia, z ktorých jeden drží vejár. Za Jehuom stoja štyria Asýrčania. Dvaja sú na tom istom panely ako Jehu a dvaja na ďalšom. Posledný zo štyroch Asýrčanov nemá bradu. Za ním nasleduje zástup trinástich Izraelitov: traja pravdepodobne s darmi zo striebra, ďalších päť, ktorí sú na nasledujúcom paneli, nesú pravdepodobne dary zo zlata: zlaté nádoby, žezlo a kópiu. Na poslednom panely tohto radu je predstavených posledných päť Izraelitov. Všetci Izraeliti majú krátke kužeľovité brady, pokrývky hlavy zlomené dozadu a dlhé šaty s plášťom zakončené strapcami. Na nohách majú špicatú obuv. Každá z postáv drží dar, popísaný nad scénou.

Je dôležité uviesť, že z pomedzi darov pre asýrskeho kráľa, sa nachádzajú aj exotické zvieratá ako opice, slony, nosorožce a dvojhŕbe ťavy. Asýrski vládcovia si radi ozdobovali svoje kráľovské záhrady rastlinami a zvieratami, ktoré neboli prirodzené pre územie Mezopotámie.
Nápisy zo štítu a podstavy obelisku obsahujú udalosti rokov panovania kráľa Šalmanasara, s opisom vojenských výprav, ktorých sa zúčastnil on sám a Dajjan-Assura, jeho veliteľ vojsk (akad. Turtannu).
Čierny obelisk sa v súčasnosti nachádza medzi zbierkami Britského múzea spolu s Zlomeným, Bielym obeliskom a obeliskom Rassama.

Vo výchove ide o starostlivosť o dušu, jedinečnosť človeka a jeho nezameniteľnosť(súčiastka)
Základom fil.výchovy je vedenie, pravda a hlavne starostlivosť o dušu-epimeleia, nie sociálna starostlivosť.
Epimeleia-starostl.o dušu – pohyb mysle, potrebujem sa oslobodiť od bežných myšlienok k filozofickým,sloboda znamená starostlivosť o dušu, prejavuje sa snahou o vzdelanie,ktorého cieľom je dokonalé poznanie
Filoziofia-filein-múdrosť a sofia-láska, láska k múdrosti, je umenie položiť správnu otázku v pravý čas, nie je iba náuka ale pohyb mysle, je veda o posledných príčinách všetkých vecí získaná prirodzeným rozumom
Sofos – múdry – mudrc, ten kto je múdry podľa Grékov,ten kto sa múdrosťou zaoberá z povolania
Filozof –phileo sofos-nechce poučovať ale činiť lepšími,ten kto s láskou prijíma celú skutočnosť,každú vec, miluje múdrosť a nie množstvo poznatkov ale poznanie zamerané na zmysel života.1x nazval seba Phytagoras
Platón – vzor filozofa – výchovou nasmerovať človeka k dobru –idea Dobra, predexistencia duše-existovala skôr ako telo,rozpomína sa, telo chápe ako väzenie duše, filozof je ten kto rád pozerá na pravdu, ,jeho F zamerná na duchovné hodnoty a večnosť, žiak Sokrata
Sokrates-prebral od sofistov antropologické zameranie, jeho F je orientovaná na človeka, známa je jeho pôrodnícka metóda techné mauietiké-myšlienka je v človekovi a filozof má pomôcť aby sa dostala navonok. „viem, že nič neviem“
Sofisti – učili pre peniaze, poznateľným zdrojom hodnôt je pre nich oblasť nómó,fysis je nezaujímavá
Fysei-od prírody,prírodné (zrodenie,rast človeka –neovplyvní to)
Nómó – je výsledok toho čomu gréci hovoria zákon, čo sa robí s rastom zrodeného človeka sa deje v nómó, zákon,dohoda, zmluva
Natura – lat. preklad fysei cultura – lat. nómó
Sóma – telo, gr. skôr teleso, je to vonkajškovosť, neautentickosť
Sarx – mäso – mäsité telo – naše ponímanie slova telo
Paideia – výchova alebo vzdelanie-niečo čo prebúdza schopnosť žasnúť nad niečím.Výchova ako paideia ma podobu starostlivosti o dušu, nesmie ustrnúť v mnohoučenosti
Aléhheia – pravda, neskrytosť
Epistéme – vedenie, poznanie, poznanie pravdy nie mnohoučenosť
Zrejmosť – enargeia gr. – je tým čo je videné a núti nás k pozornosti, prebúdza vzdelanosť,ponúka nový pohľad, zbavuje pút a evidentia –lat. –názornosť
Duša –psyché – pohyb duše je príklon k dobru a to je základ ľudskej slobody
Myseľ – lat.mens-schopnosť zapamätať si,znovu vyvolať to zažité a rozpoznať ho
gr. nús – schopnosť myslieť, poznávať, vzťahovať sa k bytiu
Vedomie – schopnosť vedieť, že sme vedomé bytosti,ale tiež schopnosť pozastaviť sa, uvážiť čo urobiť.
Scholé – v grécku chápaná ako chvíľa voľného času, mám čas rozmýšľať
Eros – láska v zmysle túžby: eros ako láska telesná,filia-náklonnosť,priateľstvo a agapé-darujúca
Pedagogický eros – túžba robiť ľudí lepšími, metanoia – obrátenie,pokánie
Mnohoučenosť – znalosť mnohých vecí,ktoré sú potrebné k múdrosti ale nie je to múdrosť
Múdrosť – poznanie,ktoré naplňa zmysel života, nájsť zmysel života,boží dar,schopnosť zorientovať sa v pojmoch ale nezamienať ju za pojmy, je nasledovanie cesty,ktorá vedie cez mnohé veci ale nedá sa za tieto veci zameniť.
Kresťanská výchova – spočíva v nasledovaní Krista :a) rozchod s naším predch.spôsobom života a spoliehať sa na božie pôsobenie-ákladom tohto spôsobu je agapé-podstatou je radostné očakávanie budúcnosti,ochota dávať obete, premeny v sebe b) nasledovanie vieroučnej a morálnej náuky Kristovho učenia (učenie na hore) c) spočíva v odkrytí božieho synovstva v sebe
-začína v momente znovuzrodenia A)a.Pavol-opustenie starého človeka a vpodobenie sa do J.Krista
b)a.Ján –prijatie vteleného božieho syna čo nám umožní stáť sa božími deťmi.Znovuzrodenie je prijatie Krista ako základ nášho života a symbolom je krst(je naším zbavením sa generatívneho)a je predpokladom cesty v príprave k sviatostiam.Znovuzr.je naviazené na narodenie zmyslu života.
– smeruje k láske –agapé a jej osou je príprava k sviatostiam.

Jakubovo rozprávanie o Ježišovom narodení z Márie

1. Medzi dvanástimi kmeňmi Izraela žil človek menom Joachim, veľmi bohatý človek, ktorý prinášal Bohu dvojaký dar. Pritom hovorieval: „Nech z môjho bohatstva dostane celý národ, mne nech je to k odpusteniu (hriechov), aby sa Pán zmiloval. Nastal veľký deň Pána, keď synovia Izraela prinášali svoje dary. Tu sa proti Joachimovi postavil Ruben, ktorý povedal: „Nie je možné, aby si ako prvý priniesol dary, veď si ešte Izraelu nedaroval potomka.“ Joachim sa veľmi zarmútil a začal prezerať rodokmene Izraela. Pritom si hovoril: „Pozriem sa, či som jediný medzi dvanástimi kmeňmi Izraela, kto mu nedaroval potomstvo.“ A keď si prezrel rodokmene zistil, že všetci spravodliví zanechali Izraelu potomstvo. Spomenul si na Abraháma, ktorému Boh daroval v posledných dňoch syna Izáka. Tu sa Joachim veľmi zarmútil a nevrátil sa k svojej manželke, ale odišiel na púšť, kde si postavil stan a postil sa tam štyridsať dní a štyridsať nocí. Pritom hovoril: „Nebudem jesť ani piť, pokiaľ ku mne nezostúpi Pán. Mojou potravou a nápojom bude modlitba.“

2. A jeho manželka Anna horko plakala a hovorila: „Oplakávam svoje vdovstvo a svoju bezdetnosť.“ Ale nastal veľký Pánov deň a Judita, jej slúžka, jej povedala: „Ako dlho budeš mučiť svoju dušu? Veď nastal veľký Pánov deň a ty nesmieš plakať! Vezmi si čelenku, ktorú mi dala moja pani za prácu, veď ja som slúžka a nemôžem nosiť znak kraľovania.“ Anna jej na to povedala: „Odíď odo mňa, ja to nebudem robiť, veď Pán ma ponížil. Vari ťa nie pokušiteľ priviedol k tomu, aby si ku mne prišla a ja sa spolu s tebou dopustila hriechu?“ Judita jej odpovedala: „Prečo ťa mám prehovárať? Pán uzavrel tvoje lono, aby nedalo Izraelu potomka.“ Tu sa Anna veľmi zarmútila, ale zobliekla svoje šaty, okrášlila si hlavu, odela sa do drahocenných šiat a odišla do záhrady, kde sa prechádzala do deviatej hodiny. Potom uvidela vavrín, sadla si pod neho a začala sa modliť k Pánovi slovami: „Bože našich otcov, požehnaj ma a vyslyš moju modlitbu, tak ako si požehnal Sáru a daroval jej syna Izáka.“

3. A keď potom pozdvihla oči k nebu, uvidela hniezdo vrabca a začala plakať. Tu povedala: „Je mi smutno. Ach, kto ma porodil? Ktoré lono ma priviedlo na svet? Veď som sa stala prekliatou medzi synmi Izraela a s výsmechom ma vyhnali z chrámu. Je mi horko, veď komu som podobná? Nepodobám sa nebeskému vtáctvu, veď i jemu dávaš ty, Pane, potomstvo. Nie som podobná zvieratám, pretože aj im dávaš, Pane, potomstvo. Nie som podobná ani tejto vode, veď aj voda prináša pred tebou svoje plody, Pane. Ach, je mi smutno a komu sa podobám? Nie som podobná ani zemi, ktorá po určitej dobe prináša plody a oslavuje teba, Pane.“

4. Tu sa pred ňou objavil anjel Pána, ktorý jej povedal: „Anna, Anna, Pán vyslyšal tvoju modlitbu. Počneš a porodíš a o tvojom potomstve budú hovoriť po celom svete.“ Anna odpovedala: „Ako je živý Pán, môj Boh, ak porodím syna alebo dcéru, darujem ho môjmu Pánovi a moje dieťa mu bude slúžiť po celý svoj život.“ Tu prišli dvaja poslovia a povedali jej: „Tvoj manžel Joachim prichádza so svojimi stádami.“ Veď sa mu zjavil anjel a zvestoval mu: „Joachim, Joachim, Boh vyslyšal tvoju modlitbu. Odíď odtiaľto, lebo tvoja manželka Anna počne vo svojom lone. Tu Joachim odišiel a prikázal svojim pastierom: „Priveďte desať čistých baránkov bez poškvrny, ktoré obetujem Pánovi, svojmu Bohu, a priveďte mi dvanásť mladých teliatok, ktorí budú pre kňazov starších, a sto kozliat pre celý národ.“ A tu Joachim prichádzal so svojimi stádami. Keď Anna, ktorá stála pri bráne, uvidela, že sa Joachim blíži, pribehla k nemu a objala ho. Potom povedala: „Teraz už viem, že ma Pán požehnal. . Bola som vdovou a teraz nie som vdova, bola som bez dieťaťa a teraz počnem.“ A Joachim v ten deň získal pokoj pre svoj dom.

5. Ráno potom priniesol svoje dary a povedal: „Ak sa Pán nado mnou zmiloval, potom mi to zlatá doska kňaza zjaví. A priniesol Joachim svoje dary a keď pristúpil k Pánovmu oltáru hľadel neustále na dosku a nevidel na sebe hriech. Potom Joachim riekol: „Teraz už viem, že sa Pán nado mnou zmiloval a odpustil mi všetky hriechy.“ Potom vyšiel ospravedlnený z chrámu a odišiel do svojho domu. Keď potom uplynuli určené mesiace, Anna v deviatom mesiaci porodila a spýtala sa pôrodnej babice: „Koho som porodila?“ Ona jej odpovedala: „Dcéru.“ Tu Anna riekla: „Dnes sa vyvýšila moja duša a darovala Dcéru. Po niekoľkých dňoch sa Anna uzdravila, kojila svoju dcérku a pomenovala ju Mária.

6. Dieťa silnelo deň za dňom. Keď mala Mária šesť mesiacov, postavila ju matka na zem, aby skúsila, či môže stáť. Tu (Mária) pobehla sedem siah a vrátila sa ku svojej matke. Matka ju vzala na ruky a povedala: „Ako je živý Pán, môj Boh, ty nebudeš chodiť po tejto zemi, dokiaľ ťa neprivediem do Pánovho chrámu. Potom prichystala zvláštne miesto, kde mala dcérka spať a zakázali tam nosiť čokoľvek nečisté. A Anna pozvala nepoškvrnené judské panny, aby sa o dieťa starali. Keď mala panna rok Joachim vystrojil veľkú hostinu, pozval kňazov, znalcov zákona, starších a celý izraelský ľud. Priniesol dieťa pred kňazov a tí ho požehnali slovami: „Kiež požehná Boh našich otcov toto dieťa, aby sa jeho meno oslávilo vo všetkých pokoleniach.“ A národ odpovedal: „Nech sa tak stane.“ Potom Joachim odniesol dcérku pred veľkňazov, ktorí ju požehnali slovami: „Všemocný Bože, zostúp k tomuto dieťaťu a daj mu najväčšie a nepomíňajúce požehnanie.“ Potom Anna odniesla dieťatko na čisté miesto, kde spávalo a nakojila ho. A Anna spievala túto pieseň pred Pánom: „Zaspievam pieseň Pánovi, ktorý ku mne zostúpil a zbavil ma úkladov mojich nepriateľov. On mi daroval plod svojej spravodlivosti, jediný a tak veľmi významný pred jeho očami. Kto oznámi Rubenovým synom, že Anna kojí? Počujte to, dvanásť pokolení Izraela, Anna kojí!“ A keď sa hostina skončila, hostia sa rozišli, radovali sa a chválili Boha Izraela.
7. Mesiace utekali a dieťa malo dva roky. Tu Joachim riekol: „Odnesme ju do Pánovho chrámu, aby sme splnili sľub, aby sa na nás Pán nerozhneval, neodvrhol nás a tak sa ho náš dar nestal nedôstojným.“ Anna odpovedala: „počkáme do tretieho roku dieťaťa, aby nezačalo hľadať otca alebo matku.“ Joachim jej odpovedal: „Počkáme.“ A keď malo dieťa tri roky riekol Joachim: „Pozvite nepoškvrnené judské dcéry, ktoré vezmú sviece, čo nimi budú svietiť, aby si dieťa zamilovalo vo svojom srdci Pánov chrám a nevrátilo sa späť.“ A učinili tak na ceste, ktorá viedla ku chrámu. Kňaz dieťa prijal, pobozkal ho, požehnal a riekol: „Pán požehná tvoje meno vo všetkých pokoleniach, pretože skrze teba dá Pán v posledných dňoch vykúpenie synom Izraela.“ A posadil Máriu na tretí stupienok oltára. Tu na ňu zostúpila Pánova milosť, radostne skákala a celý Izraelský národ si ju zamiloval.
8. Jej rodičia odišli, divili sa a chválili Pána, že sa s nimi dieťa nevrátilo. Mária prebývala v chráme ako holubica a potravu prijímala z rúk anjela. Keď mala dvanásť rokov, kňazi sa začali radiť a hovorili: „Mária už má dvanásť rokov a je v Božom chráme. Čo s ňou máme robiť, aby nejako nepoškvrnila svätyňu?“ A veľkňazovi riekli: „Ty stojíš pred Pánovým oltárom, vojdi (tam) teda a modli za ňu a čo ti Pán zjaví, to učiníme.“ A veľkňaz si obliekol liturgické rúcho, vošiel do veľsvätyne a modlil sa za ňu. Tu sa mu zjavil anjel Pána a riekol mu: „Zachariáš, bež a zhromaždi vdovcov z národa. Tí nech prinesú svoje palice a koho Pán označí, toho sa stane ženou (a zachová panenstvo). Poslali teda po Judei poslov, Pánova poľnica znela a všetci sa začali schádzať.
9. Jozef odložil sekeru a tiež prišiel na miesto, kde sa zhromaždili. Keď sa všetci zišli, odobrali sa k veľkňazovi a niesli svoje berly. On palice vzal, vošiel do svätyne a tam sa modlil. Keď sa pomodlil vzal palice, vyšiel vonku a každému vrátil jeho berlu podľa označení, ktoré na nich boli. Poslednú palicu si vzal Jozef a tu z berly vyletela holubica a v sláve letela k Jozefovi. Tu kňaz riekol: „Ty si bol vybraný, aby si k sebe prijal a ochraňoval pannu Pána.“ Ale Jozef sa bránil: „Ja mám synov, som starý a ona je mladá. Ja nechcem byť na smiech synom Izraela.“ Kňaz mu odpovedal: „Boj sa Boha a spomeň si ako potrestal Dátana, Abirama a Koreho, keď sa otvorila a pre neposlušnosť ich pohltila.“ Tu sa Jozef zľakol a vzal si Máriu, aby sa o ňu staral. A Jozef Márii povedal: „Vzal som ťa z Pánovho chrámu a teraz zostaneš v mojom dome. Ja odchádzam za tesárskou prácou a potom (pokiaľ to Pán uzná za vhodné) sa k tebe vrátim. Boh ťa ochraňuj!“
10. Vtedy sa kňazi radili a povedali: „Ušijeme pre Pánov chrám oponu.“ A veľkňaz riekol: „Priveďte čisté panny z Dávidovho rodu.“ Sluhovia šli, hľadali a našli sedem panien. A veľkňaz si spomenul na mladú Máriu, ktorá pochádzala z Dávidovho rodu a bola čistá pred Bohom. Sluhovia šli a priviedli ju. I uviedli panny do Pánovho chrámu. Tu veľkňaz riekol: „Hoďte lós, komu čo pripadne: zlato, amant (zelenavý azbest), ľan, hodváb, hyacint (červenej farby), priadzu a pravý purpur. A Márii vyšla priadza a pravý purpur. Ona ich vzala a vrátila sa do svojho domu. V tej dobe bol Zachariáš nemý, preto ho nahrádzal Samuel (pokiaľ Zachariáš znova nezačal hovoriť). Mária potom vzala priadzu a začala priasť.
11. A keď vzala džbán a šla po vodu začula: „Raduj sa, Milostiplná! Pán s tebou! Požehnaná si medzi ženami.“ Tu sa začala rozhliadať, aby zistila, odkiaľ prichádza hlas. Vystrašene sa vrátila domov, postavila džbán na zem, vzala priadzu a začala. Tu pred ňou stál anjel Pána a riekol jej: „Neboj sa Mária, lebo si našla milosť u Pána a počneš podľa jeho slova.“ Keď to ona počula, premýšľala a hovorila si: „Skutočne počnem z živého Boha a porodím tak, ako každá žena?“ A anjel povedal: „Nie tak, Mária, ale moc najvyššieho ťa zatieni, pretože ten, čo sa z teba narodí, je svätý a budem sa volať Synom Najvyššieho. Dáš mu meno Ježiš, lebo on spasí svoj národ.“ Mária povedala: „Som služobnicou Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova.“
12. Mária skončila pradenie priadze a purpuru a odniesla to veľkňazovi. Veľkňaz ju požehnal a riekol: „Boh povýšil tvoje meno a ty budeš požehnaná medzi národmi zeme.“ Mária sa zaradovala a šla ku svojej príbuznej Alžbete. Keď prišla k dverám, Alžbeta to začula, prestala priasť priadzu a bežala k dverám. Keď otvorila uvidela Máriu, pozdravila ju a povedala: „Ako je možné, že ku mne prišla Matka môjho Pána? Veď dieťa, ktoré vo mne prebýva sa pohlo a pozdravilo ťa.“ Ale Mária nepochopila tajomstvo, ktoré jej zjavil archanjel Gabriel. Pozdvihla oči k nebu a riekla: „Kto som ja, Pane, že ma oslavujú všetky národy zeme?“ A prebývala pri Alžbete tri mesiace. Medzitým sa jej bruško deň za dňom zväčšovalo a Mária sa vrátila so strachom k sebe domov a ukrývala sa pred synmi Izraela. Mala šestnásť rokov, keď sa odohrali tieto udalosti.
13. A nastal už šiesty mesiac jej tehotenstva. Vtedy sa Jozef vrátil domov z tesárskych prác a uvidel, že je tehotná. Udrel sa po tvári, padol na zem a horko sa rozplakal. I riekol: „Akože sa teraz môžem obrátiť k Pánovi, môjmu Bohu? Ako sa môžem teraz modliť za túto Pannu, ktorú som ako pannu priviedol z chrámu a nedokázal som ju ochrániť? Kto ma oklamal? Kto spôsobil zlo môjmu domu a poškvrnil pannu? Nestalo sa mi to isté čo Adamovi?! Veď vtedy, keď Adam oslavoval Pána, objavil sa had, ktorý videl Evu samotnú a oklamal ju. A to sa stalo aj mne.“ A Jozef vstal, zavolal si Máriu a povedal jej: „Bola si pod Božou ochranou. Čo si však učinila, že si zabudla na Pána? Prečo si poškvrnila svoju dušu ty, ktorá si vyrástla vo veľsvätyni a prijímala pokrm od anjela?“ Horko sa rozplakala a povedala: „Som čistá a muža som nepoznala.“ Jozef jej odpovedal: „A odkiaľ je dieťa v tvojom lone?“ Ona riekla: „Ako je živý Pán, môj Boh, neviem odkiaľ.“
14. Jozef sa zľakol a jej slová ho upokojili. Potom začal premýšľať, čo s ňou má robiť. Hovoril si: „Ak zatajím jej hriech, stanem sa porušiteľom Zákona, a pokiaľ ho vyjavím synom Izraela, vydám na smrť nevinnú krv. Čo s ňou mám robiť? Prepustím ju tajne z domu.“ A nastala noc. Anjel Pána sa zjavil vo sne Jozefovi a riekol mu: „Nemaj strach kvôli Panne, lebo to, čo je v jej lone, pochádza od Svätého Ducha. Ona porodí Syna a ty ho nazveš Ježiš. Veď on spasí svoj národ od trestov za hriechy.“ Jozef sa prebudil, chválil Boha Izraela za milosť, ktorú mu zoslal a Máriu neprepustil.
15. Vtedy k nemu prišiel znalec Zákona Ananiáš a spýtal sa: „Prečo si nebol na zhromaždení?“ Jozef odpovedal: „Som unavený z cesty a chcel som si prvý deň odpočinúť.“ Keď sa Ananiáš vracal, uvidel tehotnú Máriu. Bežal k veľkňazovi a riekol mu: „Jozef, ktorého považuješ za spravodlivého sa prehrešil proti zákonu.“ Veľkňaz sa spýtal: „Čo sa stalo?“ A znalec Zákona Ananiáš odpovedal: „Pannu, ktorú prijal z chrámu Pána poškvrnil, zhanobil manželstvo a nepovedal o tom synom Izraela.“ Veľkňaz sa pýtal: „To učinil Jozef?“ A Ananiáš odpovedal: „Pošli tam sluhov a uvidíš, že je tehotná.“ Veľkňaz teda poslal sluhov a oni ju uvideli a videli, že správa o jej tehotenstve je pravdivá. Priviedli ju i s Jozefom na súd. A veľkňaz sa spýtal: „Mária, čo si to učinila? Prečo si poškvrnila svoju dušu a zabudla na Pána, svojho Boha? Ty si prebývala vo veľsvätyni a prijímala pokrm od anjela. Počula si spev jeho úst a radovala si sa z toho. Prečo si to učinila?“ Ona horko zaplakala a riekla: „Ako je živý Pán, môj Boh som pred ním čistá a muža som nepoznala.“ Veľkňaz sa obrátil k Jozefovi: „Prečo si to učinil?“ Jozef odpovedal: „Ako je živý Pán, môj Boh, som pred ňou čistý.“ Ale veľkňaz riekol: „Nevydávaj krivé svedectvo, ale hovor pravdu! Poškvrnil si manželstvo a neoznámil si to synom Izraela. Nesklonil si svoju hlavu pred rukou Pána, aby požehnal tvoje potomstvo.“ A Jozef mlčal.
16. A veľkňaz riekol: „Vydaj Pannu, ktorú si prijal z Pánovho chrámu.“ Jozef zaplakal. Potom veľkňaz riekol: „Dám vám piť vodu usvedčenia pred Pánom a Boh zjaví vaše hriechy pred vašimi očami.“ A vzal vodu, dal piť Jozefovi, poslal ho hore, on sa vrátil a voda mu neuškodila. Veľkňaz dal piť aj Márii, poslal ju hore, ona sa vrátila a voda jej neuškodila. Vtedy sa ľudia veľmi divili, pretože na nich nebol nájdený hriech. Tu veľkňaz riekol: „Ak Pán Boh nezjavil váš hriech, ja vás súdiť nebudem.“ A prepustil ich. Jozef vzal Máriu, šiel domov, chválil Pána a radoval sa.
17. Vtedy vyšlo nariadenie od cisára Augusta, aby sa uskutočnil súpis v judskom Betleheme. A Jozef povedal: „Zapíšem svojich synov. Ale čo mám urobiť s touto pannou? Ako ju mám zapísať? Ako manželku? To sa hanbím. Ako dcéru? Ale všetci synovia Izraela vedia, že nie je mojou dcérou. Kiež ukáže Pánov deň, čo je Pánova vôľa.“ A posadil ju na osedlaného osla, ktorého viedol jeden z Jozefových synov a Jozef s druhým synom šli za nimi. A keď prešli tri míle , Jozef sa pozrel a uvidel, že je smutná a myslel si, že dieťa, ktoré sa v nej nachádza ju zarmucuje. A potom sa znova pozrel a videl, že je veselá. Tu sa jej spýtal: „Mária, ako to, že chvíľu vidím tvoju tvár veselú a chvíľu smutnú?“ A Mária Jozefovi odpovedala: „Preto, že vidím pred očami dva národy. Jeden plače a narieka a druhý sa raduje a veselí.“ Keď prešli polovicu cesty, povedala Mária Jozefovi: „Daj ma dole z osla, pretože dieťa, ktoré nosím mi bráni v ceste.“ A on ju dal dole z osla a povedal jej: „Kam ťa mám odviesť, aby som ukryl tvoju hanbu? Veď toto je pusté miesto.“
18. A našiel tam jaskyňu. Priviedol ju tam, zanechal tam s ňou svojich synov a šiel hľadať pôrodnú babicu z blízkosti Betlehema. A Jozef šiel , ale nemohol sa pohnúť. A keď sa pozrel do vzduchu uvidel, že vzduch sa nehýbe. Pozdvihol oči na nebeskú klenbu a videl, že sa nehýbe a nebeské vtáctvo sa zastavilo pri lietaní. Pozrel sa na zem a videl postavený hrniec a robotníkov, ktorí ležali okolo, ale tí, ktorí jedli nejedli, tí, ktorí si brali, si nenaberali a tí, ktorí si už kládli potravu k ústam, ju neprijímali, ale tváre všetkých boli obrátené k nebu. A uvidel ovce, ktoré hnali, ale ktoré stáli. A pastier zdvihol ruku, aby ich hnal, ale ruka zostala natiahnutá. A pohliadol na rieku i videl, že capy, ktorí sa dotýkali vody nepili a všetko sa v tej chvíli zastavilo.
19. I uvidel ženu, ktorá schádzala z hory a spýtala sa ho: „Kam ideš, človeče?“ On jej odpovedal: „Hľadám pôrodnú babicu.“ Ona sa ho namiesto odpovede spýtala: „Ty si z Izraela?“ On odpovedal: „Áno.“ Ona riekla: „A kto je tá, čo v jaskyni rodí?“ On odpovedal: „Je so mnou zasnúbená.“ Ona sa spýtala: „Ona nie je tvoja žena?“ Vtedy povedal: „Je to Mária, ktorá vyrástla v Pánovom chráme. Ja som ju lósom získal za manželku, ale ona nie je mojou ženou, ale počala zo Svätého Ducha.“ A babica sa ho spýtala: „Je to pravda?“ Jozef jej riekol: „Poď a pozri sa.“ A pôrodná babica šla s ním. A keď sa zastavili pri jaskyni, v jaskyni sa objavil žiariaci oblak. Tu babica povedala: „Moja duša sa raduje, lebo moje oči uvideli zázrak. Hľa, narodila sa spása Izraela.“ Vtedy sa oblak vzdialil od jaskyne a z jaskyne zažiarilo také svetlo, že ho nemohli zniesť. Ale po malej chvíli svetlo ustalo a uvideli chlapca, ktorý opustil lono matky a prijímal jej mlieko. A babica sa zaradovala i riekla: „Toto je môj veľký deň, veď som videla nebývalé tajomstvo.“ A keď vyšla z jaskyne uvidela Salome a riekla jej: „Salome, chcem ti povedať o podivuhodnom zázraku: Panna porodila a zachovala svoje panenstvo.“ A Salome povedala: „Ako je živý Pán, môj Boh, pokiaľ nevložím svoj prst a nepreverím jej panenstvo, neuverím, že panna porodila.“
20. A len čo Salome vložila svoj prst zhrozila sa a zvolala: „Beda mojej nevere, lebo som sa odvážila pokúšať Boha. A moja ruka je ako v ohni.“ Padla na kolená pred Pánom a modlila sa: „Pane, Bože mojich otcov, spomeň si, že som zo semena Abraháma, Izáka a Jakuba a nepotupuj ma pred synmi Izraela, ani neodnímaj mi svoju milosť, ktorú máš pre úbohých. Veď ty vieš, že som ti slúžila a túžila po tvojej odmene.“ Tu pred ňou stál Pánov anjel a riekol jej: „Salome, Pán ťa vyslyšal. Natiahni svoju ruku k dieťaťu a uchop ho. Vtedy dosiahneš uzdravenie a radosť.“ A Salome pristúpila k dieťaťu, vzala ho na ruky a povedala: „Klaniam sa, veď sa narodil veľký kráľ Izraela.“ A tak bola Salome uzdravená a vyšla zachránená z jaskyne.
21. A Jozef sa pripravoval na odchod do Judska. Ale v judskom Betleheme bol veľký smútok, pretože prišli mágovia, ktorí sa pýtali: „Kde sa narodil judský kráľ? Veď sme videli na Východe jeho hviezdu a šli sme, aby sme sa mu poklonili.“ Keď to počul Herodes, rozhneval sa a poslal svojich sluhov za mágmi. Potom zvolal veľkňazov a v pretóriu sa ich pýtal, kde sa podľa slov Písma má narodiť Kristus? Oni mu odpovedali: „V judskom Betleheme, lebo tak je napísané.“ On ich potom prepustil. Tiež sa pýtal mágov a riekol im: „Aké znamenie ste videli o narodení Kráľa?“ Mágovia odpovedali: „Videli sme veľkú hviezdu, ktorá žiarila medzi hviezdami tak, že takmer zanikol ich jas. Tak sme poznali, že sa narodil Kráľ Izraela a šli sme, aby sme sa mu poklonili.“ Herodes povedal: „Choďte a hľadajte. A keď nájdete, povedzte mi to, aby som sa mu aj ja poklonil.“ A mágovia šli. Hviezda, ktorú videli na východe šla pred nimi, kým neprišli k jaskyni a nezastavili sa pred jej vchodom. A mágovia videli chlapca i jeho matku Máriu. Otvorili teda svoje pokladnice a darovali dieťaťu zlato, kadidlo a myrhu. A keď dostali pokyn od anjela nevrátili sa do Judska, ale inou cestou sa vrátili do svojej zeme.
22. Vtedy Herodes pochopil, že ho mágovia oklamali. Rozhneval sa a poslal vrahov so slovami: „Zabite chlapcov od dvoch rokov nadol.“ A keď Mária počula, že zabíjajú chlapcov, zľakla sa, vzala svoje dieťa, ktoré zavinula plienkami a položila ho do jasieľ pre vola. A keď Alžbeta počula, že hľadajú Jána (jej syna), vzala ho a odišla do hory. Hľadala miesto, kde by ho ukryla, ale nenašla. Tu zvolala silným hlasom: „Božia hora, nechaj vojsť matku so synom.“ A hora sa otvorila a vpustila ju. I svietilo im svetlo a Pánov anjel bol s nimi, aby ich chránil.
23. Herodes v tej dobe hľadal Jána a poslal sluhov k Zachariášovi. Tí sa ho spýtali: „Kde si ukryl svojho syna?“ On odpovedal: „Som Božím služobníkom, ktorý prebýva v chráme a neviem, kde je môj syn.“ Sluhovia šli a povedali to Herodesovi. A Herodes v hneve zvolal: „Jeho syn bude kráľom Izraela!“ A opäť k nemu poslal sluhov, aby sa ho spýtali: „Povedz pravdu, kde je tvoj syn? Pretože vedz, že tvoj život je v mojej moci.“ A Zachariáš odpovedal: „Som Božím svedkom. Pokiaľ preleješ moju krv, Pán prijme moju dušu, pretože preleješ pred chrámom nevinnú krv.“ A pred svitaním bol Zachariáš zabitý, ale synovia Izraela nevedeli, kto ho zabil.
24. A v dobe obradu ľúbenia sa zišli kňazi, no Zachariáš k nim neprišiel s požehnaním. Kňazi stáli a čakali na Zachariáša, aby dokončil modlitbu a oslávili Najvyššieho. Ale pretože sa neobjavil, všetci sa začali báť. Jeden z nich sa odvážil vstúpiť do svätyne i uzrel pri oltári vyliatu krv a hlas mu zvestoval: „Zachariáš je zabitý a jeho krv nezmizne dovtedy, pokiaľ nebude pomstená.“ Keď kňaz počul tieto slová, zľakol sa, vyšiel von a povedal o tom ostatným kňazom. Oni sa rozhodli vojsť a uvideli, čo sa tam stalo. Steny chrámu stonali a kňazi si roztrhali svoje rúcha, ale jeho telo nenašli, iba krv, ktorá bola ako kameň. Plný hrôzy vyšli von a národu oznámili, že Zachariáš bol zabitý. Keď to počuli všetky pokolenia národa, plakali všetci ľudia a rmútili sa kvôli nemu tri dni a tri noci. Po tých troch dňoch sa kňazi začali radiť, kto zaujme jeho miesto a lós padol na Simeona. A to jemu bolo zvestované Svätým Duchom, že nezomrie skôr, kým neuvidí živého Krista.
25. A ja, Jakub, ktorý napísal v Jeruzaleme toto rozprávanie som sa v dobe prenasledovania ukrýval na púšti až do tej doby, kým Herodes nezomrel a prenasledovanie v Jeruzaleme neutíchlo. Oslavujem Pána Boha, ktorý mi daroval múdrosť, aby som toto všetko napísal. Kiež je jeho milosť na všetkých, ktorí majú bázeň pred našim Pánom Ježišom Kristom.

(akýmikoľvek slovami má veľkú cenu)

Pane Ježišu, vystri svoju ruku nad moje deti a požehnaj ich. Prosím Ťa, zahrň ich svojím milosrdenstvom a láskou. Zmiluj sa nad nimi a odpusť im všetky hriechy. Prikry ich svojou Krvou a chráň ich myseľ, srdce i vzťahy. Uzdrav svojou láskou všetky citové zranenia ich sŕdc. Osloboď ich od všetkých vplyvov zlého. Ochraňuj ich na cestách.

Pane Ježišu v Tvojom mene im žehnám pokoj duše, čistotu srdca a oslobodenie od zlých myšlienok, slov a skutkov. Žehnám im lásku, radosť, pokoj, životnú múdrosť, chuť do modlitby a k plneniu si povinností. Srdce plné lásky k Tebe a k ľuďom. Chráň ich v živote pred úkladmi zlého, pred závisťou rôzneho druhu a nemravnosťou. Požehnaj ich šťastím duše a všetkým potrebným pre život. Žehnám ich v Tvojom mene, aby boli zdravé duchovne, duševne i telesne, aby prišli do neba s celou našou rodinou.

Pane Ježišu ďakujem Ti, že si pri nich a že ich žehnáš. Požehnaj i mňa, aby som sa k nim správal/a s Tvojou trpezlivosťou, múdrosťou a láskou. Amen.

Pane Ježišu, Ty miluješ všetky deti viac ako my. Veríme, že čokoľvek sa s nimi stane, Ty o tom vieš. Dôverujeme Ti, odovzdávame Ti ich, aby si Ty mohol konať v ich živote – nie podľa našej predstavy, ale podľa Tvojej múdrosti a lásky. Amen.

Všemohúci Bože,  pri oslave víťaznej smrti svätého Štefana, prvého mučeníka tvojej Cirkvi, ktorý sa modlil za svojich mučiteľov, vrúcne ťa prosíme, daj nám silu, aby sme podľa jeho príkladu milovali aj my svojich nepriateľov, mali silu odpúšťať iným, a vydávali svedectvo o tvojej Pravde, v sile Ducha lásky, ktorý túto pravdu sprevádza a ktorý posilňoval i dušu tvojho verného služobníka sv. Štefana aby verne vyznal a dosvedčil túto pravdu a stal sa jej vyznávačom a mučeníkom.

Na jeho príhovor nás sprevádzaj a posilňuj, aby sme zostali verní Bohu i pravej Kristovej Cirkvi a raz boli účastní večného života spolu so všetkými svätými radujúc sa z Teba, Boha živého a pravého, požehnaného na veky vekov. Amen

Modlitba k sv. Amfilochijovi

Svätý Amfilochij, ty láskavý otec všetkých chorých a trpiacich. Bol si Všemohúcim Bohom obdarovaný, aby si prinášal jeho deťom úľavu v utrpení, uzdravenie z chorôb, oslobodenie od zlých duchov, aby si osvetľoval pravdou Kristovou naše životné cesty. Pre tvoju nesmiernu lásku k Bohu i všetkým trpiacim, vzhliadni milostivo na mňa a moje utrpenie a pomôž mi u Pána…../vyslovíme prosbu/

Predkladám ti svoju bolesť tela, duše, ducha a prosím, aby si sa nado mnou zľutoval. Polož svoje sväté ruky na moju hlavu, na moje choré miesta v tele, pohlaď svojim dotykom moju dušu, a tvoja modlitba a požehnanie nech prinesie do môjho života ovocie Božieho Ducha. Verím, že tvoja modlitba je mocná a Boh ju vždy vypočuje.. Verím v moc nášho Všemohúceho Pána, ktorá sa prejavuje práve skrze tvoje pôsobenie.

Zverujem ti, otec Amfilochij túžbu, že sa budem strániť hriechu a lásku Kristovu rozdávať všetkým okolo seba tak, ako si to činil ty.

Už v tejto chvíli ti ďakujem za dar, ktorý mi vyprosíš. Ďakujem ti za svoje uzdravenie a oslobodenie, za poznanie Ducha, ktoré vchádza do môjho srdca. Nech ti Pán za tvoju lásku udelí všetku svoju slávu. Amen

K úcte sv.Amfilochija a ako poďakovanie za tohto svätca, modlitba:

Otče náš, Raduj sa, Sláva Otcu

Modlitba požehnania domu

Pane, veď tento dom a chráň ho pred nepriateľskými vplyvmi. Nech svätí anjeli udržujú náš dom v pokoji, aby tvoje požehnanie zostalo s nami. Skrze Krista, nášho Spasiteľa a Pána, Amen.

Pane Ježišu Kriste, ktorý si prikázal svojim učeníkom, aby priniesli pokoj obyvateľom domov do ktorých budú vchádzať, prosím, posväť tento dom prostredníctvom našej úprimnej modlitby a svojej Najdrahšej krvi.

Nech na nás spočíva tvoje požehnanie a pokoj. Nech náš dom naplní spása, ktorá prišla aj do domu Zacheja, keď si vošiel k nemu.

Prikáž svojim anjelom strážiť tento dom a vylúčiť z neho všetko zlo. Nech sú potešení všetci jeho obyvatelia a vďaka svojim dobrým skutkom si zaslúžia byť privítaní v nebeskom domove s tebou vo svojom čase.

Prosíme ťa v mene nášho Pána a Spasiteľa Ježiša Krista. Amen.

(Odporúča sa aspoň občas pokropiť dom svätenou vodou)

V nedeľu Paschy  prevažne  po slávení sv. Liturgie sa  zíde rodina pri spoločnom stole, na ktorom sú pripravené paschálne jedlá. Je potrebné mať pripravenú svätenú vodu a kropeničkou môže byť halúzka z ihličnatého stromu, ktorou budeme žehnať pokrmy. Je to obrad, ktorý začína hlava rodiny, čo je prevažne otec rodiny.

Hlava rodiny: Na príhovor našich svätých otcov, Pane Ježišu Kriste, Bože náš, zmiluj sa nad nami. Ostatní odpovedajú: Amen.

Spoločne sa zaspieva  tropár Paschy: Kristus slávne vstal z mŕtvych, * smrťou smrť premohol * a tým, čo sú v hroboch, ** život daroval. 3x

Potom hlava rodiny sa modlí túto modlitbu: Pane a Bože náš, Vládca, Pôvodca a Stvoriteľ všetkého bytia, požehnaj + tieto pokrmy. /ostatní sa prežehnajú/ Zachovaj nás vo svojej milosti, aby sme s radosťou požívali pokrmy, ktoré nám vo svojej štedrosti hojne udeľuješ. Pripomínajúc nám tak tvoju dobrotu, vyslobodenie ľudu Izraela z Egypta ale i vyslobodenie tvojho ľudu z moci smrti a hriechu skrze Obetu tvojho milovaného Syna a nášho Boha Spasiteľa Krista, ktorý slávne vstal zmŕtvych, a skrze vieru a krst i obdarujúc nás nesmrteľným pokrmom Eucharistie posilňuje a nasycuje  naše duše na ceste k večnému domovu.

Nasýť nás teraz aj svojou nekonečnou dobrotou, ktorú si nám preukázal slávnym zmŕtvychvstaním nášho Pána Ježiša Krista, lebo tvoja je moc a sláva Otca i Syna i Svätého Ducha, teraz i vždycky i na veky vekov. Ostatní odpovedia: Amen.

Nato hlava rodiny pokropí svätenou vodou paschálne pokrmy, pričom povie: Pane, Ježišu Kriste, Synu Boží, zmiluj sa nad nami, Amen.

Spoločne všetci sa modlia alebo aj spievajú: Osvieť sa, osvieť sa, nový Jeruzalem. * Hľa, sláva Pánova ťa ožiarila. * Raduj sa plesaj teraz, Sion. * A ty, prečistá Bohorodička, ** teš sa zo vzkriesenia svojho Syna.

Kristus slávne vstal z mŕtvych, smrťou smrť premohol a tým, čo sú v hroboch, život daroval. * Pane, zmiluj sa, Pane, zmiluj sa. Pane, zmiluj sa.

Hlava rodiny: Pane Ježišu Kriste, Synu Boží, na príhovor svojej prečistej Matky, našich prepodobných a bohonosných otcov i všetkých svätých zmiluj sa nad nami a spas nás, hriešnych, lebo si dobrý a láskavý k ľuďom, Amen