Byzantské kresťanstvo v renofeudálnom Uhorskom štáte

Po páde Veľkej Moravy v roku 907 sa v priebehu 10. storočia vykryštalizovali ako nástupnícke štáty: Uhorský a Český.
Slovanské kresťanstvo a kultúra ovplyvňovali Maďarov, ktorí najmä v rannom Uhorsku boli priaznivo naklonení dielu sv. Cyrila a Metoda. Potvrdzuje to množstvo gréckych kláštorov, ktoré tu na vznikli a pomáhali šíriť dedičstvo vierozvestcov. Historické pramene uvádzajú, že napríklad grécky kláštor Visegrad alebo kláštor sv. Hypolita na Zobore pri Nitre, ešte dlho užívali východné liturgické prvky. Byzantský patriarcha Teofilaktos (933-956) poslal do Uhorska bulharských rehoľníkov, aby udržali liturgický jazyk i celý východný obrad. Medzi nich patril aj biskup Hieroteos.
Charakteristickým znakom tejto epochy je istá symbióza východného slovanského kresťanstva a gréckych vplyvov s novým vládnucim staromaďarským národom. Príklad takejto symbiózy a osmózy nám poskytuje aj najstarší dokument, napísaný v maďarskom jazyku Halloti beszéd és kônyôrgés, čiže pohrebná kázeň a modlitba, ktoré sa zachovali v Prayovom kódexe z 12. storočia. Štruktúra modlitieb je jasne závislá od byzantsko-slovanského trebnika pre pohrebný obrad.
V Ostrožnických pergamenových zlomkoch máme zachovaný neznámy text kánonu na česť sv. Demetra Solúnskeho, obľúbeného svätca byzantskej misie, ktorá rozšírila jeho kult. Text pochádza z 11. alebo 12. storočia. Bol nájdený v Ostrožnici na severovýchodnom Slovensku, čo potvrdzuje pretrvávanie liturgickej byzantskej tradície v tomto období na spomínanom území. Počas vlády kniežaťa Gejzu (972-997) bol východný obrad dokonca v prevahe, hoci súčasne môžeme zaznamenať až aj rast misijnej činnosti latinskej cirkvi. V tejto súvislosti je často spomínaná synoda v Sabolči, ktorú zvolal kráľ Ladislav v roku 1092. Už v samotnom fakte, že cirkevnú synodu zvolával kráľ, chcú niektorí autori vidieť vplyv východnej mentality. Na synode sa zúčastnili všetci biskupi Uhorského kráľovstva, opáti kláštorov, predstavitelia kléru a laikov. Zákony, ktoré prijala táto synoda, stali sa časťou horských civilných zákonov, známych ako Zákony sv. Ladislava. Sú to napr.: a/ zákon o pôste – V Uhorskom kráľovstve sa pôstna prax riadila východnou disciplínou, podľa ktorej Veľký pôst začínal pondelkom po Syropôstnej nedeli a nie po Popolcovú stredu, ako v latinskej cirkvi. Tento spôsob bol prísne potvrdený aj sv. Ladislavom, ktorý nariaďuje, že tí príslušníci latinského obradu, ktorí by sa nechceli postiť podľa „uhorských zvykov“, majú opustiť krajinu a nech si idú kam chcú, ale najprv nech tu nechajú peniaze, ktoré tu získali.
b/ zákony týkajúce sa klerického stavu a manželstva – V zákonoch sv. Ladislava nachádzame kapitolu O dovolení, ktoré bolo pred časom udelené kňazom, aby nažívali s manželkami, v ktorom sa dovoľuje ženatým kňazom ostať v manželskom zväzku „propter viculum pacis et unitatem spiritus sancti – kvôli zväzku pokoja a jednote v Duchu Svätom“.
c/ cirkevné sviatky – niektoré typicky východné sviatky sa stali záväznými, napríklad Obriezka Pána, štyri sviatočné dni Veľkej noci, sviatok Povýšenia sv. Kríža a sviatok sv. Mikuláša.
V priebehu ďalších stáročí však bol východný obrad postupne vytláčaný z centrálneho postavenia obradom západným, tento jav zaiste súvisel aj s postupným uvedomovaním si cirkevného rozkolu, ktorý medzitým zasiahol po roku 1054 všeobecnú cirkev a ktorý nedokázali trvalo zahladiť ani únijné pokusy.
Napriek tomu však môžeme na území severovýchodného Uhorska, teda dnešného Slovenska, až do 15. storočia pozorovať isté prvky obradového spolužitia medzi západným a východným obradom, a to v rámci katolíckej cirkevnej jurisdikcie.
Uhorskí králi v 12. storočí boli veľmi kladne naklonení k východnému obradu. Okolo roku 1124 vydal Štefan II. (1114-1131) donačnú listinu pre kláštor grécko-slovanských mníchov sv. Demetra na Sáve a zahrnul v nej donácie haličských kniežat Vasiľka Rostislaviča, Ivana Vasiľkoviča a Vladimíra Volodaroviča. Gejza II. (1141-1161) bol v kontakte s Byzanciou. Od cisára Manuela I. (1143-1180) dostal kráľovskú korunu ktorá dnes tvorí vrchnú časť svätoštefanskej koruny. Na byzantskom dvore ako rukojemník bol vychovaný Belo III. (1173-1196), ktorý bol posledným ochrancom gréckych kláštorov v Uhorsku.
V tomto období v Uhorsku bola východná cirkev natoľko rozšírená a mala oveľa viac monastierov než katolícka, čo vytýkal pápež Inocent III. (1198-1216) kráľovi Imrichovi, že v krajine je jeden latinský kláštor a niekoľko gréckych monastierov. Dokonca listom zo dňa 16.4.1204 prejavil ochotu zriadiť v Uhorsku biskupstvo východného obradu. To sa však neuskutočnilo pre istý odpor latinských biskupov.
Pápež Honórius III. začiatkom 13. storočia písal ostrihomskému arcibiskupovi, že vyšehradské opátstvo v Uhorsku malo a má oddávna gréckych mníchov. Nabáda ho, ak je možné bez pohoršenia, aby ustanovil tam aj latinských mníchov.
Charakteristickým znakom tejto epochy je istá symbióza východného slovanského kresťanstva a gréckych vplyvov s novým vládnucim staromaďarským národom a jeho postupným príklonom k latinskému obradu.