Brest-litovská únia – Genéza a uzavretie

Po veľkom cirkevnom rozkole v roku 1054, keď došlo k pretrhnutiu jednoty medzi Východnou a Západnou cirkvou boli vždy zjavné snahy o znovuzjednotenie. Na všeobecných cirkevných snemoch, či už v Lyone v roku 1274 alebo vo Florencii v roku 1439, došlo k uzavretiu únii, ktoré však z mnohých príčin nemali dlhé trvanie. Oveľa väčší význam nielen v dejinách, ale aj pre súčasnosť cirkvi zhrala únia uzavretá v Breste litovskom v roku 1596, ktorú poznáme ako Brest-Litovskú úniu.
Genéza s pomenovaním príčin, ktoré k nej viedli.
Príčiny boli náboženského a politického rázu. O úniu sa snažili jednak v Ríme, ale taktiež rímsko-katolícka a pravoslávna cirkev na území vtedajšieho Poľsko-litovského štátu. Snahy pápeža Gregora XIII. o zjednocovanie Západu a Východu boli zrejmé z viacerých jeho činov. Dal napríklad preložiť katechizmus a dekréty Tridentského snemu do gréčtiny, ďalej zakladal v Ríme kolégia, ako napr.: grécke, arménske a maronické. Taktiež poslal vyslancov na rozhovory s patriarchom Jeremiášom II. do Carihradu a snažil sa o mierové sprostredkovanie medzi Poľskom a Moskovským kniežatstvom. Aj v samotnom Poľsku a Litve boli zrejmé snahy o zjednotenie. Zvlášť nadobudli na rozsahu a dynamike zásluhou jezuitov vo Vilne, ktorí tam zriadili univerzitu. V tom čase, v spomínanom meste, bola rezidencia pravoslávneho kyjevského metropolitu. Čo sa týka tamojšej pravoslávnej cirkvi, za úniu boli mnohí jej biskupi, ktotí si uvedomovali jednak veľký nátlak na ich podriadenie sa Moskve a tiež istý úpadok, v ktorom sa ich cirkev nachádzala. Únia bola rovnako potrebná z hľadiska náboženského i politického, nemožno však tvrdiť, že mala charakter iba politický.
Situácia sa začala meniť v prospech únijných snáh, keď 27.7.1589 kráľ Žigmund III. menoval na uprázdnený metropolitný stolec Michala Rahozu, ako „muža horlivého a zaangažovaného v povznesení náboženského života a disciplíny duchovenstva“. On určil, že každý rok sa pre tento cieľ mali konať synody a na prvej z nich v roku 1590 bola prijatá tzv. Únijná deklarácia za účasti metropolitu a ďalších piatich biskupov. V nej sa biskupi zaväzovali, že budú uznávať pápeža za svoju hlavu, ale bude im zachovaný východný obrad a obyčaje. Ďalej žiadali, aby im kráľ zabezpečil privilégia podobné, aké malo rímskokatolícke duchovenstvo.
V ďalších rokoch nastal skutočný zápas o uskutočnenie Únie. Tak ako Únia mala svojich podporovateľov, tak mala aj svojich nepriateľov, zvlášť v osobe kyjevského vojvodu Ostrožského. Únijné snahy však ďalej pokračovali. Delegácia zastupujúca proúnijné snahy na jeseň 1595 bola prijatá v Ríme na audiencii u pápeža Klementa VIII. Po prečítaní synodálneho listu a vyznaní viery pápež vydal bulu Magnus Dominus et laudabilis nimis a potvrdil Úniu. Zároveň to dal na vedomie kráľovi Žigmundovi III. a metropolitovi Michalovi Rahozovi, ktorého
vyzval, aby na proklamovanie Únie zvolal synodu. Dňa 6. októbra, vtedy podľa juliánskeho kalendára 16. októbra v roku 1596, bola zvolaná synoda do Brestu. Na nej sa zúčastnili okrem spomínaného metropolitu títo biskupi: H. Potij z Vladimírska, C. Terleckij z Lucka, D. Zbirujskij z Chelma, Jonáš, biskup z Pinska a Herman, arcibiskup z Polocka, traja archimadriti a mnohí kňazi.
Apoštolskú Stolicu reprezentovali: Ján Demeter Solikowski, metropolita ľvovský, Bernard Maciejowski, biskup lucký, Stanislav Gomolinski, biskup chelmský, kráľa Žigmunda III. zastupoval Mikuláš Kryštof Radzivill, vojvoda trocký, Leon Sapieha, kancelár Veľkého kniežatstva Litovského a Demeter Chalecki, starosta brestský.
Na synode, ktorá sa konala v chráme Svätého Mikuláša v Breste pod vedením metropolitu M. Rahozu, bola dňa 8. – 18.10.1596 Únia slávnostne prijatá a proklamovaná. Na listine chýbali iba podpisy dvoch biskupov a to Balabana, biskupa z Ľvova a Kopistinského, biskupa z Przemyslu. Táto Únia zabezpečovala zachovanie tradície obradu a zvyklosti východnej cirkvi, ako o tom svedčí časť textu Brestskej únie: „Aby pápež, ako najvyšší pastier všeobecnej cirkvi prijal nás vo svojej poslušnosti, zbavil nás závislosti na carihradských patriarchoch a sňal z nás všetky kliatby a aby nám dovolil zachovávať obrad a zvyklosti východnej cirkvi a nerobil zmeny v našich cirkvách, aby sa mohli ďalej rozvíjať podľa tradícií a podaní svätých otcov“. Svätý Otec Klement VIII. s tým súhlasil a potvrdil to svojimi listinami a privilégiami. Spomínaná listina bola napísaná vo vtedajšej slovanskej reči, na veľkom pergamene. Bola odovzdaná vo Varšave do rúk pápežského legáta v Poľsku, kardinála Gaetana, ktorý ju osobne doručil do Ríma.