Biskupi vo väzení

Sídelný biskup Pavol Gojdič, OSBM

Po násilnej likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi v Československu na tzv. „Sobore“ 28. apríla 1950 nepriatelia Cirkvi podľa osvedčenej pravdy vyjadrenej v evanjeliu: „Udri pastiera a rozpŕchne sa stádo“ uväznili v ten istý deň biskupa Pavla Gojdiča, OSBM. Samotný priebeh zatknutia popisuje bývalá pomocnica na biskupstve v Prešove Barbora Dorčáková: „U otca biskupa som slúžila skoro od počiatku, keď prišiel do Prešova. Deň 28. apríl 1950 bol najsmutnejším dňom v mojom živote. Na vlastné oči som videla, ako Štátna bezpečnosť stála nad týmto pobožným biskupom, ktorý každému len dobre chcel a nikomu neublížil. Už ráno mu príslušníci Štátnej bezpečnosti nedovolili slúžiť liturgiu, ako to praktizoval každý deň. Osobný strážca biskupov, ktorý deň a noc strážil jeho dvere, mi v tento deň nedovolil už ani raňajky odniesť otcovi biskupovi, ale len so súhlasom svojho nadriadeného mu ich odniesol sám. Či v tento deň otec biskup vôbec raňajkoval, to neviem. Krátko na to prišla za otcom biskupom spolu s doprovodom od bezpečnosti delegácia, ktorá od neho vymáhala kľúče od katedrály. Medzi nimi som poznala Fariniča, Dubaja, Zbihleja a iných nevďačníkov, ktorým sám otec biskup pomohol. Keď im otec biskup odmietol dať kľúče, násilím otvorili dvere katedrály a za spevu „Sláva vo vyšnich Bohu“ vošli dnu. Naši veriaci ostali von, čakajúc na svojho biskupa, aby sa s ním mohli ešte raz rozlúčiť. Medzitým sestre otca biskupa, ako aj samému biskupovi prikázali sa zbaliť a naložili ich do auta, ktoré ich čakalo na dvore. Veriaci sa nedočkali, keďže otca biskupa vyviedli zadným vchodom. Pred vstupom do auta dal otec biskup ešte požehnanie svojmu bratovi Dr. Štefanovi Gojdičovi, kanonikovi Köllymu a kanonikovi Michalovičovi“.

Po zaistení ho odviezli na niekoľko dní do bývalého františkánskeho kláštora v Nižnej Šebastovej pri Prešove. Ale, aby sa štátne orgány spočiatku ukázali „humánnymi“ biskupa Pavla previezli na odpočinkové miesto v Tatrách, kde strávil krátky čas pod dozorom strážcov. Zároveň prinútili jeho sestru, aby opustila svoju rodinu, bývala s biskupom a varila mu jesť. Neskôr na naliehanie otca biskupa, dovolili sa jej vrátiť k svojej rodine.

Asi po mesiaci otca biskupa internovali v sústreďovacom tábore v Bačke, kde si „odpočinul“ dva týždne a mal možnosť liturgizovať v latinskom obrade. Mnohí gréckokatolícki kňazi sa tam učili latinský obrad, v nádeji, že takto budú môcť slúžiť. Ale daromne. Všetkým našim kňazom to zakázali. A tak sväté liturgie slúžili tajne v izbách.

Po dvoch týždňoch na sviatok Najsvätejšej Eucharistie /v roku 1950 pripadol na 8. júna/ sa naposledy zúčastnil na verejnej bohoslužbe. Nasledujúceho dňa 9. júna bol prevezený do vyšetrovacej väzby vo väzení Prahe-Ruzyni. Bolo to jedno z najťažších väzení v republike. Tu prežil otec biskup veľmi ťažké chvíle uväznený na samotke. Bola to malá izba bez svetla, okien, bez postele, len malý slamník. Dozorca dával pozor, aby sa väzeň neustále, s výnimkou času jedla prechádzal po tejto izbe. Chôdza bola ťažká, lebo pre nízkosť cely väzeň nemohol chodiť vzpriamený. Strava bola minimalizovaná, spočívala v 20 g chleba a k tomu trochu vody. Každé ráno sa muselo vstávať už o 5 hod..

Otca biskupa neustále vypočúvali, kladli mu nové a nové otázky, nútiac ho k prechodu na pravoslávie. Najprv prosili, sľubovali, potom sa vyhrážali a užívali rôzne donucovacie prostriedky, psychického, ale aj fyzického rázu, nevynímajúc mučenie.

Jeden z väzňov spomína, že bol svedkom toho, ako biskupa Pavla vyšetrovateľ bil po tvári a hlave, snažiac sa dosiahnuť od neho nepravdivé priznanie. Ďalším hrubým mučením používaným v ruzynskej väznici bolo lámanie prstov medzi železnými prútmi. Uväznený Žid Sonenstein, ktorý bol obžalovaný z toho, že prevážal zlato cez rieku Moravu do Rakúska a potom do Spojených štátov, dosvedčuje, že aj sám otec biskup bol mučený týmto spôsobom.

Napriek jeho nevine bol vypracovaný proti nemu 120-stránkový spis o jeho vine, ktorý musel pod tlakom veľkých donútení podpísať. Pred samotným procesom, nakoľko bol veľmi telesne a duševne vyčerpaný /veľká strata telesnej váhy – okolo 50 kg, psychické vyčerpanie/ bol poslaný do sanatória, aby sa pozviechal.

Samotný proces proti „vlastizradným“ biskupom: Jánovi Vojtaššákovi, Michalovi Buzalkovi a Pavlovi Gojdičovi sa uskutočnil v dňoch 10.-13. januára 1951. Predsedom súdu bol Karol Bedrna. Celé súdne pojednávanie bolo výsmechom československého súdnictva, lebo bolo zrejme, že všetko, aj výpovede obžalovaných, boli dopredu vypracované. Čo sa týka svedkov v tomto procese, hovorí o nich archívny doklad 6 c 1. Žiada použiť dva druhy svedkov z radov kňazov, a to ponajprv z radov internovaných, ktorí prejdú normálnym vypočúvaním a ktorí by pripadne mohli byť odsúdení. Týchto svedkov označili SLOVÚC-u pracovníci Štátnej bezpečnosti. Všetci boli dodaní na Krajský výbor Štátnej bezpečnosti v Bratislave na vypočúvanie. O výsledkoch mal zreferovať podplukovník Ilčík. Pri každej osobe konkrétne Štátna bezpečnosť označila, v akom smere sa má vypočúvať. V týchto dokladoch sú uvedené mená Hopko, Barnáš, Holovič, Špirko, Jur Koza Matejov… Ďalej to mali byť vlasteneckí duchovní, ktorých mal systematickými rozhovormi spracúvať SLOVUC. Títo mali dosvedčiť, viac-menej vo všeobecnosti, asociálny postoj jednotlivých biskupov, ich kolaboráciu s fašizmom a ich nátlak na drobných kňazov rozličnými pastierskymi listami, kázňami a pod., aby rozvracali ľudovodemokratický režim. Zoznam uvádza 14 kňazov. /V prípade biskupa Gojdiča – Hučko, Havrila, Buranič/.

Bolo to divadlo s presne určenými rolami. Ináč to ani nemohlo byť, pretože celá chatrná účelová konštrukcia by sa bola zrútila. O to sa veľmi horlivo, s fanatizmom a so zúrivosťou pričinil štátny žalobca, prokurátor Ján Feješ, a tak súd vyniesol najtvrdší trest podľa návrhu obžaloby.

Pred prípravou procesu boli vypracované podklady pre prednášateľov, agitátorov, ktoré sa dnes pri čítaní zdajú ako zlý sen. Hovorí sa v nich napr.: „Prečo boli biskupi Vojtaššák, Buzalka a Gojdič súdení? Pre svoju rozvratnícku, protištátnu, špiónsku činnosť, ktorú pod ťarchou dôkazov pred súdom aj v plnom rozsahu verejne doznali“.

Verejné hlavné pojednávanie s obvinenými biskupmi Jánom Vojtaššákom, svätiacim biskupom ThDr. Michalom Buzalkom a biskupom Pavlom Gojdičom začalo sa pred Štátnym súdom v Bratislave v stredu 10. januára 1951. V senáte Štátneho súdu zasadli: predseda senátu Karol Bedrna, sudcovia z ľudu Matej Župančič a Štefan Borš a sudcovia z povolania Václav Hamák a Pavel Korbuly. Ako náhradní sudcovia boli prítomní: Ján Andel ako sudca z ľudu a Dr. Jozef Buzna ako sudca z povolania. Štátnu prokuratúru zastupoval Dr. Ján Feješ. Súdny zapisovateľ: Dr. Anna Pojezná. V prípade biskupa Gojdiča obhajcom bol Dr. Ivan Ottlyk.

Po zistení osobných dát a pomerov všetkých obvinených predsedom senátu predniesol prokurátor Dr. Ján Feješ obžalobu. V prípade biskupa Pavla Gojdiča v tomto znení:

„Pavol Gojdič, biskup a najvyšší predstaviteľ gréckokatolíckej cirkvi na území Československej republiky už za prvej Republiky sa zapojil do protisovietskeho frontu ukrajinských nacionalistov, ktorí pomáhali Vatikánu v jeho nepriateľských akciách proti Sovietskemu zväzu. Za tzv. Slovenského štátu použil celý svoj vplyv na veriacich na upevnenie klerofašistického Tisovho režimu. Na jeho podporu okrem iného vydal mnoho pastierskych listov. Pritom aj priamo spolupracoval s nacistami a podporoval ich zločinné akcie vo východnej Európe… Keď Sovietska armáda vyhnala nacistických okupantov z Ukrajiny a kolaboranti s nacistami pred frontom utekali, vyzval svojich podriadených kňazov a veriacich, aby týchto utečencov podporovali… Po oslobodení organizoval vo svojej diecéze záchytné stredisko ukrajinských teroristov a iných nepriateľov Sovietskeho zväzu… Obežníkom z roku 1945 zakázal podriadeným duchovným politickú činnosť. Pred voľbami v roku 1946, po dohode s reprezentantmi „Demokratickej strany“ vyzval farárov svojej diecézy, aby agitovali medzi veriacimi za víťazstvo tejto strany a aby nadviazali spoluprácu s banderovcami… Zúčastnil sa takmer na všetkých poradách slovenských aj českých biskupov, na ktorých rokovali o organizovaní protištátnej činnosti. Po februári 1948 nútil svojich podriadených farárov čítať v kostoloch ilegálne štvavé pastierske listy a letáky… Keď v roku 1949 tušil, že bude pre svoju protištátnu činnosť zaistený určil si pre prípad svojho zaistenia 5 ilegálnych zástupcov, ktorí o jeho protištátnej činnosti vedeli a po jeho zaistení mali v nej pokračovať, prv ešte než dostal tzv. tajné fakulty Vatikánu. Pre prípad, že by aj títo boli zaistení, rozdelil celú diecézu na tajnú sieť s 10 obvodmi a v každom z nich ustanovil tajne jedného duchovného s biskupskou právomocou.

Na základe týchto obvinení štátny prokurátor navrhol, aby biskup Pavol Gojdič bol potrestaný podľa § 1 ods. 3 zák. čís. 231/48 Zb. so zreteľom na §§ 47, 48, 52 cit. zák. a §§ 96, 99 zák. čl. V. z roku 1878. Zároveň navrhol:

  1. konať hlavné pojednávanie pred Štátnym súdom, oddelenie v Bratislave, príslušným podľa § 13 ods. 1 a § 20 ods. 1 tr.p.,
  2. na hlavnom pojednávaní previesť dokazovanie výsluchom svedkov, znalcov a listinami podľa predloženého návrhu.

Ako absurdne museli znieť slová obžaloby v prípade biskupa Gojdiča, ktorého ľudia nazývali „človekom zlatého srdca“, „otca sirôt“, ktorého štátne orgány po roku 1945 označovali ako jediného neskompromitovaného biskupa.

Z vypočúvania, kladenia otázok a odpovedí biskupa Gojdiča napr.: „Čo vás priviedlo na cestu proti ľudovodemokratickému zriadeniu? biskup Gojdič odpovedal: „Presvedčenie, že ľudovo- demokratické zriadenie a vybudovanie socializmu ohrozuje záujmy Vatikánu, ktorým som vždy verne slúžil“. Ďalej od biskupa Gojdiča vymohli takúto vetu: „Šlo nám o to /v roku 1946/, zachrániť čo najviac majetku…“. Ako vidno z týchto výpovedí, bolo jasné, že všetko bolo vopred zinscenované a vynútené pri vyšetrovaní, ako o tom podáva autentické svedectvo Dr. Gustáv Husák: „Podpísal to nie normálny človek, ale utýraná ruina bez schopnosti ovládať svoj rozum, vôľu a zmysel… Lož, výmysel a podvod boli majstrovsky režírované do zápisníc ako nezvratné dôkazy. Lámali sa charaktery ľudí a po zákonoch tejto republiky sa šliapalo ako po hnoji… Sú to nepravdy, polopravdy a hanebne vymyslené lži. Nejde tu o náhodný justičný omyl, ide o vedome organizovaný justičný zločin“.

Pri zinscenovanom súdnom procese 15. januára 1951 odsúdili 63-ročného biskupa Gojdiča na doživotie a udelili mu 200 tis. korún pokuty i stratu občianskych práv.

Po súdnom procese držali troch odsúdených biskupov vo väzení súdu v Bratislave v samostatných celách. Za dobré správanie dostalo sa im dobrodenia v tom, že mohli večer za elektrického svetla prechádzať sa na väzenskom dvore 5 minút.

Dňa 14. 11. 1951 boli všetci traja biskupi prevezení do väznice do Valdíc. Tak sa Valdice stali prvým miestom väznenia biskupa Gojdiča. Bol tam v prísnej izolácii, v nevykúrenej samotke. Pobyt v tomto väzení mu skončil 29.5.1952.

Ďalším väzením, kde otec biskup prežíval ťažké chvíle bol Leopoldov. Na tomto mieste bolo v tomto čase uväznených od 5-8 tisíc ľudí, medzi nimi veľký počet kňazov. Hneď na začiatku pobytu otec biskup pocítil veľkú nenávisť a hrubosť dozorcov. Počas pochodu, ktorý mali väzni dovolený po raňajkách sa ho istý dozorca spýtal čím je. Keď mu povedal, že je gréckokatolíckym biskupom, nariadil mu urobiť 50 drepov. Pri cvičení pre telesnú vyčerpanosť to nedokázal urobiť, preto spadol, dozorca ho vtedy s veľkým krikom začal kopať vojenskými čižmami. Biskup to prijal bez slova, iba svojimi smutnými očami pozeral na rozzúreného dozorcu.

Jeho spoluväzňom bol aj pomocný prešovský biskup Dr. Vasiľ Hopko, ktorý často na otca biskupa spomínal: „Biskup Pavol bol často väznený v najťažších celách – samotkách. Dávali mu vždy robiť tu najhoršiu ponížujúcu prácu. A predsa, biskupa nevedela pokoriť žiadna práca. Naopak, aby sa utvrdzoval v pokore, sám vyhľadával tie najhoršie práce vediac, že to ho najviac približuje k Pánu Bohu.

Obdivuhodná bola láska biskupa k nepriateľom. Nikdy sa nesťažoval. Chcel trpieť, pokiaľ to bude vôľa Božia. Toto utrpenie, ktoré ponižovalo ľudskú dôstojnosť, neprijímal pasívne, ale malo uňho aj vznešený motív, ako to sám často hovoril: „Všetko utrpenie, ktoré som dosiaľ znášal prijal som rád, a bolí ma iba to, že mnoho mojich veriacich musí trpieť pre svoju vieru“.

V roku 1955 bez vysvetlenia príčin boli premiestnení biskupi, medzi nimi aj biskup Gojdič, a niekoľko desiatok „nebezpečných väzňov“ do väznice v Ilave. Z čias pobytu v tomto väzení poznáme viacero udalosti, ktoré sú spojené s jeho osobou. Napr., český kňaz Leopold Peřih, dlhší čas jeho spoluväzeň hovorí, že k najkrajším väzenským spomienkam patrili tie, ktoré sú späté s osobou biskupa Gojdiča. Poznal ho v dielni v Ilave, kde sa zhotovovali štipce na bielizeň. Upozornil ho naňho jeden jeho známy krajan. Pán biskup pracoval vždy sústredene v úzadí dielne na balenie štipcov do škatúľ, ale on si nikoho nevšímal. Občas prerušil prácu a postavil sa k obloku, akoby pozeral na dvor. Vtedy mu jeho priateľ vysvetlil, že sa biskup medzi prácou modlieva a medituje.

Leopold Peřich sa zmieňuje aj o tom, ako pán biskup Gojdič konal svätú liturgiu. Iba niekoľko dôverných osôb na cele vedelo o tom, že pán biskup bude konať svätú liturgiu. Prebiehala tak, že každý sedel na svojej posteli a nenápadne sledoval patričné úkony. Pán biskup si sadol na stoličku, obrátil sa tvárou ku stene konča postele a modlil sa. Po chvíli vstal, prisunul si stoličku ešte bližšie k stene, kde mal zavesenú skrinku pre bežné veci i dajaké potraviny, vystúpil na stoličku akoby chcel v skrinke niečo narovnať. Niektorí väzni vedeli, že si pripravuje obetné dary. Namiesto chleba to bol kúsok suchej žemle a miesto vína voda, v ktorej boli rozmočené zrnká hrozienok, občas posielané príbuznými väzňov, alebo ich doniesli aj návštevníci. Kedy nastalo premenenie obetných darov, nebolo hneď zrejmé a nebolo ani pozdvihovanie, ale keď si potom pán biskup sadol na svoju stoličku a chvíľu sa modlil, spoluväzni si uvedomovali, že práve nastala táto chvíľa. Potom sa pán biskup ešte chvíľku modlil a ďalej sa venoval svojej činnosti alebo odpočinku. Katolícki väzni podľa pána Peřicha pri takejto príležitosti, tajnej bohoslužbe prežívali akoby pocity prvých kresťanov, keď sa tajne schádzali v katakombách, prenasledovaní a opovrhovaní vtedajšou mocou. Pravdaže, na týchto tajných bohoslužbách sa zúčastňovalo neveľa katolíckych uvedomelých väzňov, lebo sa muselo dbať veľmi prísne na utajenie tohto obradu pred dozorcami, lebo po vyzradení by prišlo k potrestaniu účastníkov a zároveň k prípadnému znemožneniu bohoslužieb“.

V roku 1956 napísal biskup Gojdič listy Kancelárii prezidenta a Generálnej prokuratúre ČSR. Opísal v nich drastické spôsoby vypočúvaní a žiadal revíziu procesu. Odmietal všetky obvinenia. „Ani velezrady, ani špionáže som sa nikdy nedopustil, banderovca som nikdy nevidel…Žiadne špionážne správy som nikomu nedával…“ – uviedol v liste Generálnej prokuratúre z 18. decembra 1956. V máji toho istého roku Pankrác Hučko, bývalý gréckokatolícky kňaz v Prahe, pred orgánmi Ministerstva vnútra odvolal svoju svedeckú výpoveď proti Gojdičovi a povedal, že na súdnom pojednávaní vypovedal pod vplyvom psychického nátlaku. Napriek týmto faktom neurobilo sa nič preto, aby sa prípad biskupa Pavla Gojdiča preveril.

Pri príležitosti jeho sedemdesiatin mu do väznice v Ilave poslal telegram aj pápež Pius XII. Ubezpečil ho v ňom, že nezabúda na svojho hrdinského syna. V dôsledku toho, že biskupa mali väzni vo vážnosti, ďalej to, že spomínaný pápež predložil žiadosť o tom, aby vláda umožnila biskupovi sa liečiť v Ríme, mala za následok, že otca biskupa z Ilavy premiestnili do väzenia v Leopoldove. Bolo to väzenie, kde biskup prežil posledné obdobie svojho života. Po zápise v kancelárii dostáva väzeň svoje číslo 681. Aj tu na prejavuje vo svojom konaní hrdinské čnosti.

Jeden nemecký kňaz, ktorý teraz žije v Stutgarte o tom hovorí takto: „Biskup dostával osobnú diétu, lebo bol veľmi slabý a brali ho ako chorého. K zvyčajnej strave dostával dodatky, ale on ich neužíval. Všetko porozdával svojim spoluväzňom. V tom čase som bol i ja ťažko chorý a biskup sa o mňa staral s takou láskou, že to nikdy nezabudnem. A keď ma nasýtil pozemskými dobrami, postaral sa aj o duchovný pokrm. Zvyčajne si sadol na kraj môjho lôžka a spoločne sa so mnou modlil. Takto sa o mňa staral 8 týždňov, a len jemu vďačím za to, že som prišiel k sebe a dnes žijem.

V priebehu dvoch mesiacoch pobytu v Leopoldove bolo vidno, ako sa zhoršuje zdravotný stav biskupa. Preto bol premiestnený do väzenskej nemocnice, kde boli podmienky omnoho lepšie ako vo väzenských celách. Jeho príchod do nemocnice, ako aj pobyt v nej opisuje spoluväzeň František Ondruška, ktorý píše:

„V krátkom zástupe väzňov zastal na chodbe väzenskej nemocnice. K nohám zložil svoj majetok, ktorý zaberal iba časť skromného priestoru medzi zaviazanými rožkami ošúchanej väzenskej deky. S nesmiernou skromnosťou sa zložil na určené miesto. Väčšina obyvateľov nemocnice ho už poznala z povesti, ktorá ho sprevádzala i vo väzbe a hneď po príchode ho zahrnuli pozornosťou a láskou. V tomto prostredí prežil som s ním posledné 4 mesiace života.

Vo svojej jednoduchosti poskytoval všetkým mnoho možností nahliadnuť do svojho života. Obdivovali sme ho. Jeho veľkosť bola v nevyjadriteľnej skromnosti, pokore a v skutočne detinskom pomere k Bohu. Chatrná telesná stavba, jeho oči a celá tvár prezrádzali strašné utrpenie, no z jeho úst nikdy sme nepočuli ani len jediné slovo sťažnosti. Spolubratia lekári sa zhodovali v domnienke, že pacient trpí ukrutné bolesti. Na otázky, či ho niečo bolí, odpovedal s úsmevom: „Mám strašné bolesti.“ S blížiacim sa koncom života, keď sa stupňovali jeho bolesti, spôsobené zákernou chorobou, často sa na mňa obracal, píše znova pán Ondruška – s otázkou prednesenou tónom krajnej dôvernosti: „Čo myslíš, Ferko, dokedy sa ešte budem trápiť?“ a bez meškania pokračoval: „Ale viem, povieš mi, dokiaľ to bude Božia vôľa. Dobre, dobre je to tak, veď ja budem trpieť“.

Až do konca svojho života  prechovával nesmiernu lásku ku svojim kňazom a veriacim. S vďačnosťou spomínal na jednotlivých kňazov, na cirkevné slávnosti, na dôležité udalosti v Cirkvi a s nadšením hovoril o dôvodoch jednoty gréckych katolíkov s rímskou cirkvou. Niet ani najmenšej pochybnosti o tom, že biskup Gojdič je mučeníkom tejto vernosti. Hovoril mnoho príhod z vyšetrovania, pri ktorom neraz dostal vyhlásenia od význačných politických osobností, že ho okamžite uvedú do jeho úradu v Prešove, ak sa pridá k pravosláviu. Hovoril, že raz vo väznici v Ruzyni priviedli ho z cely do reprezentačnej miestnosti. Keď strážnik opustil miestnosť, vošiel do nej uniformovaný vysoký dôstojník, ktorý sa mu predstavil a podal ruku. Oznámil mu, že z poverenia vlády ho uisťuje, že z tejto miestnosti pôjde priamo do Prešova, ak je ochotný stať sa patriarchom pravoslávnej cirkvi v Československu. Bolo to pre nás dojímavé sledovať, keď nám hovoril o tejto príhode. Verne som si vedel predstaviť premiéru tohto stretnutia, keď na lákavú ponuku otec biskup s nesmiernou láskou a dobrotou, iba jemu vlastnou, sa ospravedlnil, že nemôže vyhovieť tejto požiadavke, že by to bol strašný hriech proti Bohu, že by to bola zrada na Svätom otcovi, na svätej Cirkvi, na vlastnom svedomí a na veriacich, z ktorých mnohí v tomto čase trpia pre vieru, ktorú im sám hlásal a ktorej ich učil. Sprostredkovateľ pristúpil k nemu, do svojich rúk chytil biskupove ruky, pritiahol ich na svoje prsia a povedal: „Otec vy sa mi páčite, ste statočný človek, vážim si vás“. Keď odišiel, strážnik znova odviedol biskupa do cely.

Vrúcnym želaním otca biskupa Gojdiča bolo to, aby sa pred svojou smrťou mohol vyspovedať a prijať sväté prijímanie. Bolo tesne pred sviatkom Božského Srdca, keď čírou náhodou sa vytvorili podmienky na tajné slúženie liturgie v nemocnici leopoldovskej väznice. Kňaz Vrána vyspovedal všetkých, ktorí mali o to záujem. Vyspovedal i otca Gojdiča. Na druhé ráno, ešte pred oficiálnym budíčkom, väzni prevažne poležiačky zo svojich lôžok sledovali omšu. Prítomnosť Krista celkom ovládla atmosféru izby, hoci najsvätejšia obeta sa konala na ošúchanej aluminiovej väzenskej lyžici. Celebrant Vrána zaniesol Eucharistiu najprv k posteli biskupa, potom ostatným. To bolo posledné biskupovo sväté prijímanie.

Posledná chvíľa života biskupa Gojdiča nadišla celkom nečakane. Po obvyklom spočítaní ľudí nastal pokoj. Ja som zaspal rýchlo, – hovorí svedok František Ondruška – no čoskoro som sa zobudil ako na výzvu. Popozeral som sa po miestnosti. Hneď som zbadal, že biskup Gojdič sedí na posteli a díva sa na moje lôžko. Vstal som a náhlivým krokom som išiel k nemu. Povedal mi, že potrebuje ísť na záchod. Choroba močových ciest mu spôsobovala veľké bolesti pri močení, trvalo to niekedy celú hodinu, ba i viac. Keď som ho na záchode položil, vrátil som sa na posteľ. Dvere na záchode sa však po chvíľke otvorili a ukázala sa v nich usmievajúca tvár otca biskupa. Pobehol som k nemu a začul som slová: „No a teraz už bude všetko dobre. Zanes ma na posteľ.“ Na posteli sa oči biskupa zabodli kdesi do neznáma, ústa sa mierne pohybovali, akoby niečo šepkali. Pobehol som ku oknu, ktoré spájalo nemocničnú celu s chodbou, zabúchal som na okno, pred ktorým sa vzápätí objavil službukonajúci dozorca. „Čo je?“ opýtal sa ma nevrhlo. „Pán veliteľ, hlásim, že odsúdenému Gojdičovi je zle. Potrebuje lekára.“ Bola to nesmierne zložitá vec. Veliteľ oddielu musel podať telefonické hlásenie veliteľovi zmeny celej väznice, ktorý jediný bol oprávnený dať súhlas na také nezvyčajné opatrenie a spravidla sa na takýchto akciách sám zúčastňoval. Keď strážnik odišiel od okienka, pobehol som k posteli kňaza Vránu, zobudil som ho a povedal som mu: „Zdá sa mi, že pán biskup zomiera.“ Vrána z lôžka vyskočil a pobehol k biskupovi. „Umiera“, poznamenal, „modlime sa spolu s ním!“ Z postelí sa ako na povel zdvihlo niekoľko väzňov a bolo počuť šepot. Trvalo hodnú chvíľu, kým došla úradná suita a v jej sprievode väzen-lekár Pepiček, ktorý však už iba konštatoval smrť. Nasledovala obvyklá procedúra. Mŕtve telo väzňa sme zabalili do plachty, na ktorej väzeň zomrel, položili sme ho na nosidlá a odniesli do miestnosti rôntgenu, kde zotrvalo až do nasledujúceho rána. Mojou povinnosťou bolo zaznamenať presný čas smrti väzňa, preto som sa dozorcu opýtal, koľko je hodín. „Osem minút po polnoci,“ povedal mi. Bola už teda nedeľa 17. júla 1960.

Podľa väzenského zvyku telo otca biskupa obliekli znova do väzenských šiat a uložili do truhly, v ktorej urobili otvor pre sklenené okienko a na truhlu napísali: P.G.681, veľkými výraznými písmenami. Jeho telo vyviezli a pochovali na priestranstve za traťou, kde bol väzenský cintorín. Kríž mu nepostavili, iba tabuľku s číslom 681. Pochovaný bol ticho. Neasistovali pri tom nijakí biskupi, ani pápežskí legáti, nikto z predstaviteľov kňazstva. O hrob otca biskupa sa starali jeho príbuzní a ctitelia. Trikrát na hrob dávali kríž, ale väzenskí dozorcovia vždy ho odstránili.

Hoci politická moc chcela skompromitovať biskupa Pavla Gojdiča už cez samotný proces, ďalej priviesť ho k prijatiu pravoslávia, nepodarilo sa to. Biskup Gojdič sa stal symbolom trpiacej Gréckokatolíckej cirkvi a jej mučeníkom pre vernosť svätému Otcovi.

 

 Pomocný biskup ThDr. Vasiľ Hopko

 

Pri likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi dňa 28. apríla 1950 podobná krížová cesta čakala aj pomocného biskupa prešovskej eparchie ThDr. Vasiľa Hopka. Vyhrážali sa mu, mučili ho, prehovárali ho prestúpiť na pravoslávie a väznili ho. Ale on sa nepoddal. Bol odsúdený za vernosť Apoštolskému Stolcu. Vykonštruovaným procesom v Prahe Štátnym súdom bol odsúdený na 15 rokov väzenia.

Bol väznený v mnohých väzniciach, ako v Prahe-Ruzyni, na Pankráci, v Mírove, v Leopoldove.

Sám na pobyt vo väzeniach spomína takto: „Musel som znášať veľké trápenia, ktoré by som neprial ani najväčším nepriateľom. Konkrétne z väzenia v Prahe má nasledujúce zážitky: „Aby ma „zlomili“ zatvorili ma do tmavej samotky, kde som celkom stratil orientáciu. Potom ma prinútili chodiť takmer bez prestania 122 dní. Počas týchto dní som dostával iba kúsok chleba a pohár vody. Moje opuchnuté nohy sa podobali kmeňom stromov. V duchu som videl svoj vlastný pohreb. Ale modlil som sa, aby som mal silu a zostal verný katolíckej Cirkvi.

Podobné svedectvo vydal aj ThDr. Jurajovi Bujňákovi, gréckokatolíckemu dekanovi, keď v lete v roku 1967 prišiel k nemu z Čiech, aby sa uňho zotavil z ťažkej choroby. Na jeho slová si otec dekan spomína takto: „Vo väzení 110 dní iba stal alebo chodil od rána do večera. Ľahnúť si a spať normálnym spôsobom nesmel. Stráž ho budila a polievala vodou. Často mi hovoril, že keď chodil po väzenskej cele a pozrel na stenu, videl svoju mŕtvu matku, s ktorou sa nemohol rozlúčiť, lebo na jej pohreb ho nepustili. Na stene videl aj nebohého vladyku Gojdiča. Zdalo sa mu, že ide k nemu, aby ho objal… Bola to však iba vízia, bol to výsledok jeho telesného a psychického vyčerpania.

Vo väzení v Leopoldove bol jeho spoluväzňom aj biskup Gojdič. Krátko pred svojou smrťou dal biskupovi Hopkovi a všetkým veriacim svoje požehnanie. Túto udalosť popisuje aj jeho blízky spoluväzeň František Ondruška takto: „Raz popoludní v čase prechádzky ma biskup Gojdič požiadal, aby som ho vyviezol na vozíčku na dvor. Bola to prekvapivá požiadavka, lebo biskup zásadne i cez poludňajšiu prestávku zostával na svojom lôžku. S radosťou som sa rozhodol splniť jeho vôľu a takmer nahlucho som pustil biskupovu poznámku: „Chcel by som ešte poslať požehnanie svojim kňazom a veriacim“. Len čo som postavil vozík na miesto, ktoré určil sám biskup, hoci sme sa nezdalo vhodné, prichádzal zástup väzňov, ktorých viedli na ošetrenie chrupu do väzenskej ambulancie. Medzi nimi druhý odzadu bol svätiaci biskup Hopko. Biskup Gojdič sa posadil, uprel zrak priamo na prichádzajúceho biskupa a požehnal ho znakom kríža. Jeho ústa šepkali nepočuteľné slová. Keď väzni vošli do budovy väzenskej zubnej ambulancie, biskup Gojdič so zjavným pokojom a úsmevom na ústach ma požiadal, aby som ho zaviezol nazad.

Z väzenia vo Valdiciach podal 10. júla 1962 sťažnosť Najvyššiemu súdu, v ktorej vyvrátil všetky obvinenia ako nekompetentné a lživé. Jeho žiadosť o obnovenie procesu však zamietli.

Zlé väzenské zaobchádzanie, týranie, spôsobili biskupovi trvalé následky. Trpel akútnou depresiou. Kvôli zdravotnému stavu ho v roku 1963 prepustili z väzenia, ale zároveň ho zavreli do domova dôchodcov v Oseku v Čechách, kde sa stal duchovným vodcom tam internovaných sestričiek. Pre jeho lásku ho nazvali: „Náš zlatý človek“. Počas jeho pobytu v tomto domove sa snažil neustále udržiavať kontakty s kňazmi a veriacimi na Slovensku nakoľko to bolo možné. Vo svojich listoch povzbudzoval kňazov k horlivej práci v dušpastierskej činnosti, poukazoval na príklad a odkaz biskupa Pavla Gojdiča a podobne.

Svedčí o tom aj list zo dňa 28.6.1966 adresovaný otcovi Františkovi Dancákovi. Vo svojom liste okrem iného píše:

„Podľa svojeho obiščanija posilam Vám Trebnik. Tak myslím že najvažnejšie funkcie sú tam všetky. Je to pamjatka na nebohého Vladyku Kyr Pavla. Da jeho duch panujet vo Vašoj farnosti i vo Vašoj duši“. Ďalej v liste píše: „Ešte keď na slobode bol, ako by bol tušil, že kde zomre, to povidal: Mne nie je dôležité, či v biskupskom palaci zomriem, či vo väznici, hlavná vec, aby som sa dostal do neba. My už nemodlime sa za neho, ale viac modlime sa ku nemu… Až raz bude to možné, svet pozná koho odsúdil…“.

V roku 1967 sa podarilo otcovi biskupovi Hopkovi prísť do Košíc na Slovensko, kde sa chcel liečiť a zotaviť z ťažkej choroby zapríčinenej ťažkými útrapami vo väzení. Navštívil už spomínaného bývalého gréckokatolíckeho kňaza /nemohol účinkovať ako kňaz, nakoľko gréckokatolícka cirkev bola zakázaná/ Juraja Bujňáka, ktorý na udalosť spomína takto: „Keď býval u nás, spočiatku nemohol spať. Zamyslene chodieval po izbe a rozmýšľal. Hoci bral veľmi silné lieky, nemohol spať. Vstával aj v noci a chodil po izbe. To trvalo niekoľko mesiacov. Snažili sme sa, aby mal čo najväčší  kľud. Deti prichádzali domov až večer, lebo sme nechceli, aby ho vyrušovali cez deň, ked aspoň trošku mohol spať. Väzenská trauma bola stále silnejšia než podávané lieky.

Tesne po tom, čo sa vyliečil, ho povolali na ministerstvo vnútra. Na ceste do Prahy som ho sprevádzal iba ja. V Prahe na neho už čakali. Ihneď ho posadili do auta a odviezli do Oseku, do kláštora, v ktorom prežíval svoje dní života až do roku 1968. Pripomínam ešte, že otec biskup bol veľmi dobrý, skromný a pokorný. Nikdy o nikom zle nehovoril. Málo sa s nami rozprával, ale jeho ústa od rána do večera rozprávali s Bohom. Ustavične sa modlil. Raz som sa ho opýtal, prečo stále pohybuje ústami. Myslel som si, že je to nejaký zlozvyk z nervozity. On sa pousmial a povedal: „Vieš, Ďurko, zvykol som si na strelné modlitby, ktoré som raz z dlhej chvíle napočítal, že cez deň som 2000-krát povedal: „Drahý Spasiteľ, milujem Ťa a daj, aby som Ťa vždy viac a viac miloval“.

Po politickým zmenách v roku 1968 bol prepustený na slobodu. Od februára 1969 býval u sestier služobníc v Prešove, neskôr v dome svojej matky na Dobrianskeho ulici. Dňa 2. apríla 1969 bol menovaný otec biskup ThDr. Vasiľ Hopko za svätiaceho prešovského biskupa. Jeho zdravie však bolo podlomené väznením. Zomrel 23. júla 1976 v Prešove.

 

 KŇAZI

 

Takzvaným „Prešovským soborom“ bola Gréckokatolícka cirkev v Československu dňom 28. apríla 1950 likvidovaná. Táto likvidácia bola nazývaná štátnymi a mocenskými orgánmi „prechodom gréckokatolíckej cirkvi do pravoslávnej cirkvi“. Gréckokatolíci prišli o svoju katedrálu, bohoslovecký seminár, svoje chrámy, fary a celý majetok, ktorý pripadol v prospech pravoslávnej cirkvi.

Biskupi Pavol Gojdič, OSBM a pomocný biskup ThDr. Vasiľ Hopko boli uväznení. Krížová cesta však čakala aj kňazov, bohoslovcov, ktorí nesúhlasili s likvidáciou svojej cirkvi a ostali jej verní. Prečo k tomu došlo veľmi jasne o tom hovorí vyjadrenie vedúceho Úradu pre veci cirkevné Ladislava Holdoša, ktorý povedal: „V tejto atmosfére videl som veci takto: štvrť milióna príslušníkov nášho obyvateľstva pod politickým a ideologickým vplyvom Vatikánu alebo Moskvy – to je veľký rozdiel. Čo najďalej od Západu a čím bližšie k Východu.

Katolícki veriaci východného obradu boli vládnym nariadením prinútení prijať pravoslávie a boli podriadení ruskému pravoslávnemu patriarchovi v Moskve. Všetky farnosti boli rozpustené a pričlenené do pravoslávnej cirkvi. Ako súčasť vtedajšej vládnej politiky, náboženskej genocídy, gréckokatolícki kňazi boli vystavení pred alternatívu alebo pravoslávie alebo prenasledovanie končiace vyhnanstvom alebo väzením.

Už pred samotnou likvidáciou Gréckokatolíckej cirkvi hierarchia a kňazi boli informovaní o situácii gréckokatolíkov v susedných krajinách. Gréckokatolícky kňaz o. Jozef Molčányi vo farnosti Repejov hovorí takto: „O tom, že v Rusku bezohľadne likvidovali všetkých kňazov a rehoľníkov, že zlikvidovali Gréckokatolícku cirkev, o tom sme vedeli. Na Ukrajine Ľvovská eparchia aj gréckokatolíci v bývalom Poľsku boli zlikvidovaní. Propaganda síce hovorila, že to bol dobrovoľný „návrat“ k pravosláviu, my sme ale vedeli, že to bolo urobené násilím. O rumunskej likvidácii sme veľa nevedeli, iba to, že zatvorili biskupov. Keď sme sa však dozvedeli o tom, čo sa stalo s biskupom Teodorom Romžom, vedeli sme, že aj na nás príde rad. Vedeli to nielen kňazi, ale aj obyčajní veriaci“.

Ako sa zachovali gréckokatolícki kňazi v situácii po prešovskom „sobore“ hovoria nasledujúce čísla:

– z 328 kňazov odpovedalo na ponuku prijatia pravoslávia negatívne 283 kňazov /86,29 %/,

– k pravosláviu pristúpilo 45 kňazov, z toho 33 zo strachu pred žalárovaním a 12 z iných dôvodov.

Z týchto 45 kňazov, ktorí spočiatku súhlasili, iba 23 kňazov ostalo pravoslávnymi.

Podľa iných prameňov pri likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi sa stalo pravoslávnymi 26 kňazov.

Drvivá väčšina kňazov ostala verná cirkvi. Štátne úrady ich začínajú prehovárať, sľubovať, vypočúvať, robiť nátlak, aby podpísali pravoslávie. Spomínaný otec Jozef Molčányi túto situáciu vykresľuje na základe svojej skúsenosti takto:

„Po likvidácii Gréckokatolíckej cirkvi kňazi boli pozývaní k pravoslávnemu biskupovi do Prešova. Ja som odmietol ísť. Tých, čo sme nechceli ísť do Prešova sa pýtali, či pôjdeme do Michaloviec. Bolo to už po sobore. Ja som povedal, že tam pôjdem, ale k pravoslávnym sa nebudem hlásiť. Do Michaloviec som išiel nedobrovoľne. Biskup ma privítal slovami: „No dobre, že si už prišiel“. „Neprišiel som sa spojiť“ – povedal som. „Príď, prikľakni a budeš hovoriť to, čo ja“. Povedal som mu: „Ja to neurobím!“ – „Tak choď tam k oknu!“ … „Pobozkaj ten krížik“, povedal. Vtedy som povedal: „Prisahám na ten kríž, že pravoslávnym nebudem, ostávam verným rímskemu pápežovi!“ a pobozkal som krížik.

Veľkou oporou pre kňazov boli aj ich manželky. V snahe presvedčiť kňazov, mysleli si komunisti, že presvedčia ich manželky. Tie sa však nezľakli vyhrážok, že ich pošlú na Sibír, detí zoberú na komunistickú výchovu. Kňazom ponúkali za prestup aj peniaze. Napr. ThDr. Jánovi Semanovi ponúkali 300 tis. korún. Neskôr pošta doručila zloženku na 100 tis. korún na Pravoslávny farský úrad. Stačilo podpísať a prevziať peniaze….

Na získanie podpisov sa robili aj praktiky, že na dedine sa zbierali podpisy na prídel sejby, hnojiva, krmiva a pod. a tieto podpisy sa potom ohlásili ako podpisy prestupu na pravoslávie. Kňazov pod rozličnými zámienkami zvolávali. Svoju prítomnosť podpisovali na prezenčných listinách. Ich podpis však bol bez ich vedomia prenášaný kopírovacím papierom na hárok s libretom o prestupe na pravoslávie. Takýmto spôsobom sa organizoval prestup na pravoslávie v priebehu celého roka. Napriek všetkým nahováraniam 107 kňazov odmietlo podpísať prestup. Z nich 65 bolo hneď uväznených, 27 utiekli z farností a 101 ostalo na svojich farnostiach, z ktorých postupne časť bola uväznená alebo vysťahovaná.

Podobne aj bohoslovci gréckokatolíckeho seminára boli internovaní vo väzení v Prešove a následne povolaní k výkonu základnej vojenskej služby v pracovných vojenských jednotkách, tzv. PTP na tri a pol roka. Po prepustení mohli vykonávať iba manuálne práce. Mnohí z nich museli ostať za určitý čas pracovať v baniach v Čechách. Takto dokázali vernosť svojej Cirkvi. Budova seminára bola zbúraná. Na jej mieste stojí dnes budova divadla Jonáša Záborského.

Gréckokatolícki kňazi, ktorí nesúhlasili s prestupom do pravoslávnej cirkvi boli postupne vyvážaní do Čiech, do domov uvoľnených po sudeckých Nemcoch. Nútene tam žili pod policajným dozorom a dlhé roky mali prísny zákaz akéhokoľvek kontaktu so Slovenskom. O. Nicefor Petraševič, priamy účastník perzekúcie uvádza, že v dôsledku osemnástich rokov prenasledovania gréckokatolíckej Cirkvi zomrelo 123 kňazov.

V čase, keď gréckokatolícki biskupi Pavol Gojdič, OSBM a Vasiľ Hopko boli v ťažkých väzniciach, gréckokatolícki kňazi boli vysťahovávaní do Čiech, kde žili v neľahkých podmienkach v cudzom im nenaklonenom prostredí majetok gréckokatolíckej cirkvi bol režimom daný pravoslávnej cirkvi. Chrámy a fary a všetok majetok sa stal zo dňa na deň majetkom pravoslávnej Cirkvi. Stalo sa to výnosom SÚC Praha, Čj. 20285/51-II/1. Praha 13. februára 1952.

 

Štát aj naďalej podporoval pravoslávnu cirkev o čom svedčí aj“ Návrh na uznesenie o pravoslávnej cirkvi zo dňa 7.11.1953″, kde v bode 6/ sa ohľadom danej problematiky doslovne uvádza: „Ukladá sa súdruhovi Fajnorovi zaistiť okrem normálnych úverov zaistených v krajských rozpočtoch v spoločnom úvere rozpočtu SLOVÚC potrebnú čiastku na mimoriadnu hospodársku pomoc pravoslávnym obciam na východnom Slovensku“.

Cirkev gréckokatolícka sa zmenila na cirkev katakombálnu, ktorú režim, hlavne však Štátna bezpečnosť nazývali podzemná cirkev. Štátne orgány neustále „starostlivo“ sledovali dianie, zvlášť na východnom Slovensku a podnikali kroky, aby situáciu mali pod kontrolou. O tom svedčí aj Návrh uznesenia zo 6.9.1952, kde je nariadené: „ V záujme konsolidácie pomerov na východnom Slovensku nemožno pripustiť, aby bývalí gréckokatolícki kňazi presťahovaní mimo kraja Košice a Prešov sa vracali späť“. Veľmi vážnou otázkou bolo obsadzovanie prázdnych fár a preto nariadili: „aby do roka bolo vyškolených 40 nových pravoslávnych kňazov v krátkodobom kurze“. V rámci plánov úplnej pravoslávizácie aj gréckokatolíckeho obyvateľstva sa ukázali byť prekážkou rímskokatolícki kňazi na čele s biskupom Jozefom Čárskym, lebo gréckokatolíci navštevovali rímskokatolícke kostoly. Preto bolo ďalej určené: “odvolanie tých rímskokatolíckych kňazov, ktorí prekážajú konsolidácii.

Ani v 60-tých rokov sa situácia, čo sa týka pomerov na východnom Slovensku v náboženskej oblasti nevyvinula podľa predstáv štátnych orgánov. Správa o činnosti pravoslávnej cirkvi zo dňa 24.11.1967 doslova hovorí: „…cirkevno-politická situácia je komplikovaná časťou bývalých gréckokatolíckych duchovných a veriacich, ktorí sa neuspokojili so stavom, neuznali pravoslávnu cirkev za právoplatnú nástupkyňu bývalej gréckokatolíckej cirkvi a dožadujú sa obnovenia pôsobnosti gréckokatolíckej diecézy“.

 

 VERIACI

 

V časoch likvidácie gréckokatolíckej cirkvi netrpeli len biskupi, voči ktorým ako prvým zasiahla štátna moc a uväznila ich, ale aj kňazi, ktorí následne boli presvedčovaní k prestupu na pravoslávie a mnohí z nich boli zatýkaní a deportovaní do Čiech. Veľké utrpenie prežívali aj veriaci, ktorí sa stali „ovcami“ bez pastiera. Ako píše o. Michal Fedor: „To čo bolo ich, viera otcov, gréckokatolicizmus, to im proti ich vôli a presvedčeniu brali – a to, čo nechceli, čomu sa vzpierali, to im nanucovali“.

Gréckokatolícki veriaci, ktorí ostali bez duchovných pastierov boli zastrašovaní a odvážnejší z nich vyvážaní do táborov nútených prác, prípadne do žalárov. Do fár na dedinách sa nasťahovali „novopečení baťuškovia“, ktorí absolvovali krátkodobý kurz pravoslávia a hneď ich vysvätili za kňazov. Oni potom konali bohoslužby v gréckokatolíckych chrámoch.

Proti proklamovanému „spontánnemu“ návratu gréckokatolíkov do lona pravoslávnej cirkvi svedčí aj skutočnosť ,že veriaci na jednotlivých farnostiach mali rozdielne názory na pravoslávie. Ako spomína o. Jozef Molčányi, kňaz v Repejove: „Niektorí radili podpísať, hovorili, aby som len podpísal , oni aj tak vedia, že je to len nasilu. Bude to len na papieri, ale v srdci ináč“. Ale boli aj takí, ktorí boli pevní: „Pán prevelebný, keď vy podpíšete, ja ku vám nebudu chodyty do cerkvi!“.

Tak napríklad v niektorých farnostiach veriaci dokázali svoju vernosť cirkvi tým, že aj po rokoch, v niektorých prípadoch počas celého osemnásťročného útlaku nepripustili vo svojich chrámoch pravoslávne bohoslužby /Abranovce, Olšavica, Sulín a inde/.

Modlili sa na cintorínoch alebo pri krížoch. Tak napríklad v obci Slovinky si postavili dokonca na cintoríne kaplnku, v ktorej umiestnili kríž a po stranách sväté obrázky. Spoločná modlitba dodávala ľuďom nádej a silu, že raz príde čas odčinenia všetkých krívd.

Podobne na farnosti Závadka, tiež na Spiši, sa veriaci schádzavali v kaplnke za dedinou, kde sa modlili a odbavovali bohoslužby bez kňaza. Keď prišiel pravoslávny kňaz, vyslovene mu povedali, že k nemu nebudú chodiť na liturgie – napríklad vo farnosti Olšavica. Niekde veriaci prijímali sviatosti v blízkych rímskokatolíckych kostoloch, alebo ich udeľovali gréckokatolícki kňazi, ktorí sa schovávali pred štátnou bezpečnosťou v lesoch, na opustených miestach alebo po rodinách. Nebolo zvláštnosťou, že veriaci sami krstili alebo pochovávali svojich mŕtvych na cintorínoch bez kňaza.

Michal Fedor uvádza vo svojej knihe „Z dejín gréckokatolíckej cirkvi … svedectvo jedného historika, ktorý napísal:

Doma zatiaľ ľudia bojkotovali pravoslávneho kňaza, resp. kurzistu. Keď prišiel do kostola on, neprišli oni, keď odišiel, zišli sa veriaci a sami konali bohoslužby. Časti liturgie, ktoré spieva kňaz, prechádzajú tichom… V tom tichu trvá duchovné spojenie s vyhnaným kňazom, znamená vzdor voči zriadeniu, ktoré sa stalo v ich očiach naháňačom „schizmatickej viery“, „skúškou Satanáša“… Ľudia sa naučili tajne vyhľadávať kňaza, tajne krstiť, konať tajné bohoslužby – i po domoch, ba i postaviť sa proti vrchnosti so sekerou a vidlami v rukách.“

 

Avšak vplyvom nátlaku zo strany štátu, presviedčania, obsadzovania fár pravoslávnymi kňazmi a hlavne na tých miestach, kde gréckokatolícki kňazi odpadli, prijímali veriaci pravoslávie s argumentáciou: “Keď kňaz mohol prejsť na pravoslávie a nebojí sa Božieho súdu, prečo by sme nemohli my?

V niektorých farnostiach kňaz, ktorý zostal v rámci svätej liturgie, však nespomínal meno pravoslávneho biskupa, ale miesto neho potichu meno rímskeho pápeža, do matrík zapisoval veriacich nie ako pravoslávnych, ale ako graecae rítus a tak naznačoval veriacim, že sa nestotožnil s pravoslávím. Po konsolidácii v roku 1968 celá farnosť prešla aj s ním ku gréckokatolíkom.

Dokonca mnohí gréckokatolícki veriaci formulovali svoje neochvejné postoje vernosti svojej cirkvi priamo Slovenskej národnej rade s poukázaním na neblahé dôsledky pravoslávizácie listom, ktorý bol prejednávaný v dňoch 5.-6.4.1957, v ktorom sa okrem iného píše:

„Slovenskej národnej rade!

Obraciame sa k Vám, ako k predstaviteľke slovenského národného života a predkladáme Vám niekoľko návrhov, ktorých realizáciou by sa opravdivo pomohlo východnému Slovensku… …Roku 1950 zaviedla sa na východe pravoslávna cirkev a cirkev gréckokatolícka bola zlikvidovaná. Po 7 rokoch je vidieť ovocie tejto špinavej práce: nepokoje na dedinách i v rodinách, útek inteligencie do Čiech a na západné Slovensko. Tým, že gréckokatolíka môže obslúžiť rímskokatolícky kňaz /dosiaľ bolo zakázané/, nič sa nedosiahlo, lebo gréckokatolíci nechcú byť ani latinici, ani pravoslávni. To, že chodia do rímskokatolíckych kostolov, robia len preto, aby protestovali proti pravosláviu. Zavlečením gréckokatolíckych kňazov v roku 1950 do Čiech nikto nebol presvedčený o “imperialistickom charaktere“ gréckokatolíckej cirkvi a ľud čaká na svojich kňazov. Ba priam vybájuje si z nich hrdinov. Pravoslávie nesplnilo nádeje rusizátorov a ukrajinizátorov a len naštrbilo priateľský pomer, ktorý gréckokatolícki Rusíni i Slováci prechovávali voči týmto národom dlhé stáročia. Na jednej strane sa ničia obrady východnej liturgie. Veď východné Slovensko bolo múzeom cyrilometodskej tradície. Preto treba uvažovať o znovupovolení gréckokatolíckej cirkvi. Kým nebude povolená gréckokatolícka cirkev, skutočného pokoja na východe nebude“.

Ďalej veriaci poukazujú na nespravodlivé väznenie svojich biskupov a podotýkajú, že sú väznení z jedného dôvodu – nesúhlasia s pravoslávím: „Proces proti Buzalkovi, Vojtaššákovi a Gojdičovi najvyššie viny pripísal prvým dvom. Gojdič v poradí súdený bol ako tretí – t.j. menej významný. Teraz však prvý dvaja sú prepustení z väzby, Gojdič ešte sedí. Zdá sa, že sedí len preto, že nesúhlasí s pravoslávím. A podobne pre náboženské presvedčenie je prenasledovaný aj druhý gréckokatolícky biskup dr. Hopko, ako aj všetci gréckokatolícki kňazi. Preto treba v tejto otázke niečo robiť a keď sa už raz stali veci, ktoré sa stať nemali, treba ich konečne napraviť“.

Zároveň veriaci v liste predkladajú SNR aj svoje návrhy na riešenie vzniknutých problémov: „…Navrhujeme pri Slovenskej národnej rade vytvoriť dve komisie:

l/          Prvá komisia by mala za cieľ preskúmať národnostnú otázku východného Slovenska a riešiť závažné problémy v školstve, kultúre a podobne.

2/         Druhá komisia /do ktorej by boli pribratí aj zástupcovia gréckokatolíckej cirkvi, pravoslávnej cirkvi a tiež rímskokatolíckej cirkvi/ by mala preskúmať náboženskú otázku východného Slovenska, ktorej riešením by sa vyriešili spory a nepokoje trvajúce sedem rokov“.

V závere listu gréckokatolícki veriaci sa dožadujú spravodlivosti a zaručenia náboženskej slobody, dúfajúc, že dané rozpory sa v dohľadnej dobe vyriešia v duchu vzájomného porozumenia: „Gréckokatolíci nezaznávajú právo na existenciu pravoslávnej cirkvi, ale o tom kto čo má veriť, nech si rozhodnú ľudia sami. Gréckokatolík je tiež platný občan a patrí mu náboženská sloboda tak, ako všetkým občanom a prenasledovaný byť len za to, že niekto chce si uchovať cyrilometodskú tradíciu, je veľká tragédia dneška. Gréckokatolíci uisťujú Slovenskú národnú radu, že sú vernými občanmi Republiky. Gréckokatolíci chcú vyjednávať, riešiť rozpory v duchu vzájomného porozumenia.

Dúfajúc v porozumenie čakáme na rokovania so skutočnými zástupcami gréckokatolíckej cirkvi.

Rada gréckokatolíckych veriacich“

Ani v šesťdesiatych rokoch sa situácia nezmenila. Štátne úrady museli jednoducho konštatovať, že situácia v mnohých farnostiach nie je vyrovnaná.

Back to top button