Nekonečne dokonalý a sám v sebe blažený Boh podľa číro dobrotivého rozhodnutia slobodne stvoril človeka, aby mu dal účasť na svojom blaženom živote. Preto je v každom čase a na každom mieste blízky človeku. Volá ho a pomáha mu, aby ho hľadal, poznával a zo všetkých síl miloval. Všetkých ľudí, rozdelených a rozptýlených hriechom, zvoláva do jednoty svojej rodiny, ktorou je Cirkev. Aby to uskutočnil, poslal v plnosti času svojho Syna ako Vykupiteľa a Spasiteľa. V ňom a skrze neho volá ľudí, aby sa v Duchu Svätom stali jeho adoptovanými deťmi, a teda aj dedičmi jeho blaženého života.

Aby toto volanie zaznievalo po celom svete, poslal Kristus apoštolov, ktorých si vyvolil, a dal im príkaz ohlasovať evanjelium: „Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,19-20) . Apoštoli sa na základe tohto poslania „rozišli a všade kázali. Pán im pomáhal a ich slová potvrdzoval znameniami, ktoré ich sprevádzali“ (Mk 16,20) .

Aj tých, čo s Božou pomocou prijali toto Kristovo volanie a slobodne naň odpovedali, pobádala Kristova láska ohlasovať dobrú zvesť po celom svete. Tento poklad prijatý od apoštolov ich nástupcovia verne zachovali. Všetci veriaci v Krista sú povolaní, aby ho odovzdávali z pokolenia na pokolenie, čiže aby ohlasovali vieru, žili ju v bratskom spoločenstve a slávili ju v liturgii a v modlitbe.

Čoskoro nazvali katechézou komplex úsilí, ktoré Cirkev vyvinula, aby pripravila učeníkov, aby pomáhala ľuďom veriť, že Ježiš je Boží Syn, a touto vierou mali život v jeho mene; aby ich v tomto živote vychovávala a vzdelávala, a tak sa budovalo Kristovo telo.

„Vo všeobecnosti možno povedať, že katechéza je výchova detí, mládeže a dospelých vo viere najmä vyučovaním kresťanskej náuky. Väčšinou sa deje organicky a systematicky s cieľom uvádzať veriacich do plnosti kresťanského života.“

Katechéza súvisí s viacerými inými zložkami pastorálneho poslania Cirkvi, ktoré majú katechetický ráz, katechézu pripravujú alebo z nej vyplývajú bez toho, že by s nimi splývala. Sú to: prvé ohlasovanie evanjelia alebo misionárske kázanie s cieľom vzbudiť vieru; hľadanie dôvodov pre vieru; skúsenosť kresťanského života; slávenie sviatostí; začlenenie do cirkevného spoločenstva; apoštolské a misionárske svedectvo.

„Katechéza sa úzko spája a viaže s celým životom Cirkvi. Predovšetkým od nej závisí nielen šírenie Cirkvi vo svete a jej číselný vzrast, ale ešte oveľa viac jej vnútorný rast a jej súlad s Božím plánom.“

Obdobia obnovy Cirkvi sú aj obdobiami intenzívnej katechizácie. Tak vidíme, že vo veľkej epoche cirkevných Otcov svätí biskupi katechéze venovali značnú časť svojej služby. Takými sú svätý Cyril Jeruzalemský, svätý Ján Zlatoústy, svätý Ambróz, svätý Augustín a mnohí iní Otcovia, ktorých katechetické diela zostávajú aj naďalej vzorom.

Katechetická služba čerpá vždy novú silu na konciloch. V tomto ohľade treba ako príklad vyzdvihnúť Tridentský koncil. Vo svojich dekrétoch dal katechéze prvoradé miesto. V ňom má svoj pôvod Rímsky katechizmus, ktorý sa volá aj Tridentský a je dielom prvoradej dôležitosti ako súhrn (kompendium) kresťanského učenia. Tridentský koncil vyvolal v Cirkvi pozoruhodné organizovanie katechézy a podnietil vydanie početných katechizmov pričinením svätých biskupov a teológov, akými boli svätý Peter Kanízius, svätý Karol Boromejský, svätý Turibius de Mongrovejo alebo svätý Róbert Bellarmino.

Neprekvapuje teda, že v pohybe, ktorý vyvolal Druhý vatikánsky koncil (pápež Pavol VI. pokladal tento koncil za veľký katechizmus moderných čias), katechéza Cirkvi opäť upútala na seba pozornosť. Svedčí o tom Všeobecné katechetické direktórium, zverejnené roku 1971, zasadania Biskupskej synody o evanjelizácii (1974) a o katechéze (1977), ako aj apoštolské exhortácie Evangelii nuntiandi (1975) a Catechesi tradendae (1979), ktoré zodpovedajú týmto zasadaniam. Mimoriadne zasadanie Biskupskej synody roku 1985 žiadalo, „aby sa vypracoval katechizmus alebo súhrn (kompendium) celého katolíckeho učenia, tak viery, ako aj mravov“. Svätý Otec Ján Pavol II. sa stotožnil s touto žiadosťou Biskupskej synody, keď uznal, že táto „túžba plne zodpovedá skutočnej potrebe všeobecnej Cirkvi i partikulárnych cirkví“. A urobil všetko, aby sa túžba synodálnych Otcov uskutočnila.

Cieľom tohto Katechizmu je podať organický a súhrnný výklad podstatného a základného obsahu katolíckeho učenia viery a mravov vo svetle Druhého vatikánskeho koncilu a celej Tradície Cirkvi. Jeho hlavnými prameňmi sú Sväté písmo, cirkevní Otcovia, liturgia a Učiteľský úrad Cirkvi. Má slúžiť ako „orientačný bod pre katechizmy alebo kompendiá, ktoré sa budú zostavovať v rôznych krajinách“.

Tento Katechizmus je určený najmä tým, čo sú zodpovední za katechézu: predovšetkým biskupom ako učiteľom viery a pastierom Cirkvi. Dáva sa im ako pomôcka pri plnení ich úlohy učiť Boží ľud. Prostredníctvom biskupov je určený tým, čo pripravujú katechizmy, kňazom a katechétom. Jeho čítanie však bude užitočné aj pre všetkých ostatných veriacich v Krista.

Štruktúra tohto Katechizmu sa pridržiava veľkej tradície katechizmov, podľa ktorej je katechéza zostavená okolo štyroch „základných pilierov“: vyznanie krstnej viery (Symbol viery), sviatosti viery, život podľa viery (prikázania) a modlitba veriaceho („Otče náš“).

Tí, čo skrze vieru a krst patria Kristovi, sú povinní vyznávať pred ľuďmi krstnú vieru. Preto Katechizmus najprv vysvetľuje, v čom spočíva Zjavenie, ktorým sa Boh obracia na človeka a dáva sa mu, a viera, ktorou človek odpovedá Bohu (prvý oddiel). Vyznanie viery zhŕňa dary, ktoré Boh ako Pôvodca každého dobra, ako Vykupiteľ a Posvätiteľ dáva človeku, a usporadúva ich okolo „troch kapitol“ nášho krstu: je to viera v jedného Boha: Otca všemohúceho, Stvoriteľa; v Ježiša Krista, jeho Syna, nášho Pána a Spasiteľa; a v Ducha Svätého vo svätej Cirkvi (druhý oddiel).

Druhá časť Katechizmu vysvetľuje, ako sa Božia spása, ktorú raz navždy uskutočnil Ježiš Kristus a Duch Svätý, sprítomňuje v posvätných úkonoch liturgie Cirkvi (prvý oddiel), ale najmä v siedmich sviatostiach (druhý oddiel).

Tretia časť Katechizmu ukazuje posledný cieľ človeka stvoreného na Boží obraz: blaženosť a cesty, ktoré do nej vedú, čiže správne a slobodné konanie s pomocou Božieho zákona a Božej milosti (prvý oddiel); konanie podľa dvojitého prikázania lásky (k Bohu a k blížnemu), ako ho rozvíja Desatoro Božích prikázaní (druhý oddiel).

Posledná časť Katechizmu hovorí o význame a dôležitosti modlitby v živote veriacich (prvý oddiel). Končí sa krátkym komentárom k siedmim prosbám modlitby Pána (druhý oddiel). V nich totiž nachádzame súhrn dobier, v ktoré máme dúfať a ktoré nám chce náš nebeský Otec udeliť.

Tento Katechizmus je koncipovaný ako organický výklad celej katolíckej viery. Preto ho treba čítať ako jeden celok. Početné odkazy na okraji textu (číslice vytlačené menším písmom sa vzťahujú na iné paragrafy, ktoré sa zaoberajú tou istou témou) a vecný register na konci knihy umožňujú vidieť každú tému v spojitosti s celým obsahom viery.

Texty Svätého písma sa často necitujú doslovne, ale sa na ne iba odkazuje (skratkou „porov.“) v poznámke. Na hlbšie pochopenie takých miest treba použiť príslušné texty. Tieto odkazy na biblické texty sú pracovnou pomôckou pre katechézu.

Použitie menšieho typu písma v niektorých statiach znamená, že ide o poznámku historickej alebo apologetickej povahy alebo o doplnkový výklad učenia.

Citácie z patristických a liturgických prameňov, z dokumentov Učiteľského úradu a zo spisov svätých vytlačené menším typom písma majú slúžiť na obohatenie výkladu učenia. Tieto texty sa často vyberali so zreteľom na ich priame katechetické použitie.

Séria krátkych textov na konci každého tematického celku zhŕňa v stručných formuláciách podstatný obsah učenia. Tieto „zhrnutia“ majú miestnej katechéze poskytnúť podnet na syntetické formuly, vhodné na zapamätanie.

Tento Katechizmus kladie dôraz na náukový výklad. Chce totiž pomôcť hlbšie poznať vieru. Preto sa zameriava na to, aby táto viera dozrievala, zapustila hlbšie korene v živote a žiarila vo vydávaní svedectva.

Vzhľadom na svoj cieľ tento Katechizmus nemieni prispôsobovať výklad a katechetické metódy, ako si to vyžaduje rozdielnosť kultúr, veku, duchovnej zrelosti, spoločenského a cirkevného postavenia tých, na ktorých sa katechéza obracia. Tieto nevyhnutné prispôsobenia sú úlohou osobitných katechizmov a ešte väčšmi tých, čo učia veriacich. „Kto učí, nech sa stane všetkým pre všetkých, aby všetkých získal pre Krista… A nech si nemyslí, že jeho viere bol zverený iba jeden druh ľudí a že môže všetkých veriacich učiť podľa nejakej predpísanej a presnej osnovy a rovnakým spôsobom vychovávať k pravej zbožnosti. A keďže jedni sú ako novonarodené deti, iní začínajú dospievať v Kristovi a niektorí sú už akoby v zrelom veku, treba dôkladne uvážiť ktorí potrebujú mlieko a ktorí pevnejší pokrm… To Apoštol… nariadil zachovávať…, aby si tí, čo sú povolaní na túto službu, uvedomili, že takto treba pri odovzdávaní tajomstiev viery a príkazov života prispôsobovať vyučovanie mysleniu a chápavosti poslucháčov.“

 Na záver tohto úvodu je vhodné pripomenúť pastoračnú zásadu, ktorú uvádza Rímsky katechizmus: „Toto je totiž tá vznešenejšia cesta, ktorú… ukázal Apoštol, keď celý zmysel svojho učenia a výchovy zameral na lásku, ktorá nikdy nezanikne. Či sa totiž niečo predkladá veriť alebo dúfať, alebo konať; má sa v tom vždy tak odporúčať láska nášho Pána, aby každý zbadal, že všetky skutky dokonalej kresťanskej čnosti pochádzajú iba z lásky a nemajú iný cieľ, iba lásku.“

Keď vyznávame svoju vieru, začíname slovom „Verím“ alebo „Veríme“. Preto prv než vysvetlíme vieru Cirkvi, akú vyznávame vo Vyznaní viery, aká sa slávi v liturgii a žije zachovávaním prikázaní a modlitbou, položme si otázku, čo znamená „veriť“. Viera je odpoveď človeka Bohu, ktorý sa mu zjavuje a dáva a súčasne mu prináša prehojné svetlo pri hľadaní posledného zmyslu jeho života. Najprv teda budeme uvažovať o tomto hľadaní človeka (prvá kapitola), potom o Božom zjavení, ktorým Boh vychádza v ústrety človeku (druhá kapitola), a napokon o odpovedi viery (tretia kapitola).

Túžba po Bohu je vpísaná do srdca človeka, lebo človek je stvorený Bohom a pre Boha. (355, 1701) Boh neprestáva priťahovať človeka k sebe a jedine v Bohu nájde človek pravdu a šťastie, (1718) ktoré neprestajne hľadá: „Najvyšší dôvod ľudskej dôstojnosti spočíva v povolaní človeka do spoločenstva s Bohom. Človek je už od začiatku svojho jestvovania pozvaný k dialógu s Bohom. Veď jestvuje iba preto, že ho Boh z lásky stvoril a stále ho z lásky udržiava. A žije naplno podľa pravdy, iba ak túto lásku slobodne uznáva a odovzdáva sa svojmu Stvoriteľovi.“

Ľudia vo svojich dejinách až podnes mnohorakým spôsobom vyjadrili toto hľadanie Boha (843, 2566) svojím náboženským presvedčením a náboženskými prejavmi (2095-2109) (modlitbou, obetami, kultom, rozjímaním atď.). Hoci tieto formy vyjadrenia môžu obsahovať nejasnosti, sú také univerzálne, že človeka možno nazvať náboženskou bytosťou: Boh „z jedného urobil celé ľudské pokolenie, aby obývalo celý povrch zeme; určil im vymedzený čas a hranice ich bývania, aby hľadali Boha, ak by ho dajako nahmatali a našli, hoci od nikoho z nás nie je ďaleko. Lebo v ňom žijeme, hýbeme sa a sme“ (Sk 17,26-28) .

Lenže človek môže na „toto dôverné a životné spojenie s Bohom“ zabudnúť, môže oň nedbať, ba výslovne ho odmietnuť. (2123-2128) Takéto postoje môžu pochádzať z veľmi rozličných príčin: zo vzbury proti zlu, ktoré je vo svete, z náboženskej nevedomosti alebo ľahostajnosti, zo starosti o svetské veci a bohatstvo, zo zlého príkladu veriacich, z protináboženských myšlienkových prúdov a napokon z postoja človeka hriešnika, (398) ktorý sa zo strachu skrýva pred Bohom a uteká pred jeho volaním.

„Nech sa radujú srdcia tých, čo hľadajú Pána“ (Ž 105,3) . Hoci človek môže na Boha zabudnúť alebo ho odmietnuť, Boh neprestáva volať každého človeka, aby ho hľadal, a tak žil a našiel šťastie. (845, 2567) Ale toto hľadanie vyžaduje od človeka všetko jeho rozumové úsilie, (368) jeho dobrú vôľu, „úprimné srdce“, ako aj svedectvo iných, ktorí ho učia hľadať Boha. „Veľký si, Pane, a veľkej chvály hoden; si veľmi mocný a tvoja múdrosť je nesmierna. Chce ťa chváliť človek, čiastočka tvojho stvorenia; človek nesúci so sebou svoju smrteľnosť; nesúci so sebou svedectvo o svojom hriechu a svedectvo o tom, že pyšným odporuješ; a predsa ťa chce chváliť človek, čiastočka tvojho stvorenia. Ty spôsobuješ, že teba chváliť je potešením, lebo si nás stvoril pre seba a naše srdce je nespokojné, kým nespočinie v tebe.“

Človek stvorený na Boží obraz a povolaný k tomu, aby Boha poznal a miloval, keď hľadá Boha, objavuje určité „cesty“, aby došiel k poznaniu Boha. Volajú sa aj „dôkazmi jestvovania Boha“, nie však v zmysle dôkazov, aké hľadajú prírodné vedy, ale ako „zhodné a presvedčivé argumenty“, ktoré umožňujú nadobudnúť opravdivú istotu. Východiskovým bodom týchto „ciest“ priblíženia sa k Bohu je stvorenie: hmotný svet a ľudská osoba.

Svet: z pohybu a z príčinnej účinnosti, z náhodnosti, poriadku a krásy sveta možno poznať Boha ako pôvod a cieľ vesmíru. (54, 337) Svätý Pavol tvrdí o pohanoch: „Je im zjavné, čo možno o Bohu vedieť; Boh im to zjavil. Veď to, čo je v ňom neviditeľné – jeho večnú moc a božstvo –, možno od stvorenia sveta rozumom poznávať zo stvorených vecí“ (Rim 1,19-20) . Aj svätý Augustín hovorí: „Opýtaj sa krásy zeme, opýtaj sa krásy mora, opýtaj sa krásy rozšíreného a rozptýleného vzduchu, opýtaj sa krásy neba,… opýtaj sa týchto vecí. Všetky ti odpovedia: Pozri, aké sme krásne! Ich krása je ich vyznaním. Kto urobil tieto premenlivé krásy, ak nie nemeniteľne Krásny?“

Človek: svojou otvorenosťou pre pravdu a krásu, (2500) zmyslom pre morálne dobro, slobodou a hlasom svojho svedomia, (1730, 1776) túžbou po nekonečne a šťastí si človek kladie otázku o jestvovaní Boha. V tom všetkom poznáva znaky svojej duchovnej duše. (1703) „Keďže zárodok večnosti, ktorý [človek] v sebe nosí, nemožno zredukovať iba na hmotu,“ (336) jeho duša môže mať pôvod jedine v Bohu.

Svet a človek dosviedčajú, že v sebe samých nemajú ani svoj začiatok, ani posledný cieľ, ale majú účasť na Bytí, ktoré je samo osebe (Esse in se) a nemá začiatok ani koniec. Takto, týmito rozličnými „cestami“ môže človek dôjsť k poznaniu, že jestvuje skutočnosť, (199) ktorá je prvou príčinou a posledným cieľom všetkého a „ktorú všetci volajú Boh“.

Človek má schopnosti, (50) ktoré mu umožňujú poznať jestvovanie osobného Boha. Aby sa však mohol dostať do dôverného vzťahu s Bohom, chcel sa mu Boh zjaviť a darovať mu milosť, aby mohol toto Zjavenie vierou prijať. Predsa však dôkazy jestvovania Boha môžu na vieru pripraviť a pomáhať pochopiť, že viera nie je v rozpore s ľudským rozumom. (159)

„Svätá matka Cirkev vyznáva a učí, že Boha, ktorý je počiatkom a cieľom všetkého, možno s istotou poznať zo stvorených vecí prirodzeným svetlom ľudského rozumu.“ Bez tejto schopnosti by človek nemohol prijať Božie zjavenie. (355) Človek má túto schopnosť preto, že je stvorený „na Boží obraz“ (Gn 1,27) .

Ale v dejinných podmienkach, v ktorých sa človek nachádza, stretá sa s mnohými ťažkosťami pri poznávaní Boha iba svetlom svojho rozumu. (1960) „Hoci ľudský rozum, jednoducho povedané, naozaj môže svojimi prirodzenými silami a svojím prirodzeným svetlom dospieť k pravému a istému poznaniu jediného osobného Boha, ktorý svojou prozreteľnosťou chráni a riadi svet, ako aj prirodzeného zákona, ktorý Stvoriteľ vložil do našich duší, predsa je veľa vecí, ktoré bránia, aby ľudský rozum používal túto svoju vrodenú schopnosť účinne a s úžitkom. Lebo pravdy o Bohu a o vzťahoch, ktoré sú medzi ľuďmi a Bohom, úplne presahujú poriadok zmyslových vecí, a keď sa uvádzajú do životnej praxe a ju stvárňujú, vyžadujú sebaobetu a sebazaprenie. Pri získavaní takýchto právd ľudský rozum zápasí s ťažkosťami jednak pre nápor zmyslov a predstavivosti a jednak pre zlé žiadosti, ktoré pochádzajú z dedičného hriechu. A tak si ľudia v takýchto veciach radi nahovárajú, že je mylné alebo aspoň pochybné, čo si neželajú, aby bolo pravdivé.“

Preto človek potrebuje, aby ho Božie zjavenie osvietilo nielen v tom, čo presahuje jeho chápavosť, ale aj v „náboženských a morálnych pravdách, ktoré samy osebe nie sú nedostupné rozumu, (2036) aby ich mohli všetci aj v terajších podmienkach ľudského pokolenia poznať ľahko, s pevnou istotou a bez primiešania omylu“.

Keď Cirkev háji schopnosť ľudského rozumu poznať Boha, vyjadruje tým svoju dôveru v možnosť hovoriť o Bohu všetkým ľuďom (851) a so všetkými ľuďmi. Toto presvedčenie je východiskovým bodom jej dialógu s inými náboženstvami, s filozofiou a vedou, ako aj s neveriacimi a ateistami.

Keďže naše poznanie Boha je obmedzené, obmedzená je aj naša reč o Bohu. O Bohu môžeme hovoriť, iba vychádzajúc zo stvorení a podľa nášho ľudského obmedzeného spôsobu poznania a myslenia.

Všetky stvorenia majú nejakú podobnosť s Bohom a celkom osobitne ju má človek stvorený na Boží obraz a podobu. A tak mnohoraké dokonalosti tvorov (ich pravda, dobrota a krása) (213, 299) odzrkadľujú nekonečnú dokonalosť Boha. Preto môžeme hovoriť o Bohu, vychádzajúc z dokonalostí jeho stvorení, „lebo z veľkosti a krásy stvorení sa úsudkom poznáva ich Stvoriteľ“ (Múd 13,5) .

Boh presahuje každé stvorenie. (212, 300) Preto neprestajne musíme očisťovať našu ľudskú reč od toho, čo je v nej obmedzené, obrazné a nedokonalé, aby sme Boha, ktorý je „nevýslovný, nepochopiteľný, neviditeľný a neobsiahnuteľný“, nezamieňali s našimi ľudskými predstavami. (370) Naše ľudské slová sú vždy neprimerané tajomstvu Boha.

Keď takto hovoríme o Bohu, naša reč sa síce vyjadruje ľudským spôsobom, ale v skutočnosti dosahuje samého Boha, hoci ho nemôže vyjadriť v jeho nekonečnej jednoduchosti. Treba si totiž pripomenúť, že „medzi Stvoriteľom a stvorením nemožno zdôrazniť nejakú podobnosť bez toho, že by sa medzi nimi nevidela ešte väčšia nepodobnost“, a že „nemôžeme pochopiť, čím Boh je, (206) ale iba čím nie je a aký vzťah majú k nemu iné bytosti“.

Človek je svojou prirodzenosťou a svojím povolaním náboženská bytosť. Keďže od Boha pochádza a k Bohu ide, žije plne ľudským životom, iba ak slobodne žije v spojení s Bohom.

Človek je stvorený, aby žil v spoločenstve s Bohom, v ktorom sa nachádza jeho šťastie: „Keď sa primknem k tebe celou svojou bytosťou, nikdy nepocítim bolesťami námahu a môj život, celý naplnený tebou, bude pravým životom.“

Keď človek počúva posolstvo stvorení a hlas svojho svedomia, môže nadobudnúť istotu o jestvovaní Boha, ktorý je príčinou a cieľom všetkého.

Cirkev učí, že jediného a pravého Boha, nášho Stvoriteľa a Pána, možno s istotou poznať jeho diel prirodzeným svetlom ľudského rozumu.

O Bohu môžeme skutočne hovoriť; vychádzajúc z mnohorakých dokonalostí stvorení, ktoré sú podobami nekonečne dokonalého Boha, hoci naša obmedzená reč nevyčerpáva jeho tajomstvo.

„Stvorenie bez Stvoriteľa zaniká.“ Preto veriaci vedia, že ich pobáda Kristova láska, aby zaniesli svetlo živého Boha tým, ktorí ho nepoznajú alebo odmietajú.

Človek môže prirodzeným rozumom s istotou poznať Boha, (36) vychádzajúc z jeho diel. Ale je aj iný druh poznania (ordo cognitionis), ktorý človek svojimi silami nijako nemôže dosiahnuť, totiž druh poznania z Božieho zjavenia. Boh sa z úplne slobodného rozhodnutia zjavuje a dáva človeku. Robí to tak, že mu zjavuje tajomstvo seba samého, (1066) svoj dobrotivý plán, ktorý si v Kristovi od večnosti predsavzal v prospech všetkých ľudí. Naplno zjavuje svoj plán, keď posiela svojho milovaného Syna, nášho Pána Ježiša Krista, a Ducha Svätého.

„Bohu sa v jeho dobrote a múdrosti páčilo zjaviť seba samého a dať poznať tajomstvo svojej vôle, (2823) že ľudia majú skrze Krista, Slovo, ktoré sa stalo telom, v Duchu Svätom prístup k Otcovi a stávajú sa účastnými na Božej prirodzenosti.“ (1996)

Boh, ktorý „prebýva v neprístupnom svetle“ (1Tim 6,16) , chce darovať svoj Boží život ľuďom, ktorých slobodne stvoril, aby ich vo svojom jednorodenom Synovi urobil adoptovanými synmi. Boh zjavuje seba samého, lebo chce ľudí urobiť schopnými odpovedať mu, poznať ho a milovať oveľa viac, ako by boli schopní sami od seba.

Boží plán Zjavenia sa uskutočňuje zároveň „činmi a slovami, ktoré sú navzájom vnútorne späté“ a navzájom sa objasňujú. (1953) Tento plán obsahuje osobitnú „Božiu výchovu [pedagógiu]“: (1950) Boh sa dáva človeku postupne a po etapách ho pripravuje na prijatie nadprirodzeného Zjavenia, ktorým zjavuje seba samého a ktoré vrcholí v osobe a poslaní vteleného Slova, Ježiša Krista. Svätý Irenej Lyonský veľa ráz hovorí o tejto Božej výchove (pedagógii), pričom používa obraz vzájomného privykania Boha a človeka: „Božie Slovo… prebývalo v človeku a stalo sa Synom človeka, aby privykalo človeka prijímať Boha a Boha privykalo prebývať v človeku podľa Otcovho rozhodnutia.“

„Boh, ktorý všetko tvorí a udržuje skrze Slovo, (32) dáva ľuďom vo stvorených veciach trvalé svedectvo o sebe. A keďže chcel otvoriť cestu nadprirodzenej spásy, zjavil okrem toho už od začiatku seba samého prarodičom.“ Povolal ich do dôverného spoločenstva so sebou, keď ich zaodel jasom milosti a spravodlivosti. (374)

Toto Zjavenie nebolo prerušené hriechom našich prarodičov. (397, 410) Boh totiž „po ich páde vzbudil v nich nádej na spásu prisľúbením vykúpenia a ustavične sa staral o ľudské pokolenie, aby všetkým, ktorí vytrvalým konaním dobra hľadajú spásu, daroval večný život“. „A keď pre svoju neposlušnosť stratil tvoje priateľstvo, neponechal si ho v moci smrti… Viac ráz si ľuďom ponúkol zmluvu.“ (761)

Keď sa následkom hriechu jednota ľudského pokolenia rozpadla, (401) Boh sa najprv snaží zachrániť ľudstvo tak, že robí zákroky v prospech jeho jednotlivých častí. (1219) Zmluva s Noemom uzavretá po potope vyjadruje princíp Božieho poriadku spásy (oeconomia divina) voči „národom“, čiže voči ľuďom zoskupeným „podľa ich krajín, každý podľa svojho jazyka a kmeňa“ (Gn 10,5) .

Tento zároveň kozmický, spoločenský a náboženský poriadok množstva národov je určený na to, aby krotil pýchu padlého ľudstva, ktoré – svorné vo svojej skazenosti – by chcelo na spôsob Babylonu samo vytvoriť svoju jednotu. Ale v dôsledku hriechu mnohobožstvo, ako aj zbožňovanie národa a jeho vodcu neprestajne ohrozujú tento dočasný poriadok pohanskou skazenosťou.

Zmluva uzavretá s Noemom platí dovtedy, kým trvá čas „národov“, teda až do všeobecného ohlasovania evanjelia. (674) Sväté písmo má v úcte niektoré veľké postavy „národov“, ako je „spravodlivý Ábel“, kráľ a kňaz Melchizedech, ktorý je predobrazom Krista, alebo spravodliví „Noe, Daniel a Jób“ (Ez 14,14) . Sväté písmo tak vyjadruje, akú veľkú svätosť môžu dosiahnuť tí, čo žijú podľa zmluvy (2569) s Noemom v očakávaní Krista, ktorý zhromaždí v jedno rozptýlené Božie deti“ (Jn 11,52) .

Aby Boh rozptýlené ľudstvo zhromaždil v jedno, (145, 2570) vyvolí si Abrama a volá ho: Odíď „zo svojej krajiny, od svojho príbuzenstva a zo svojho otcovského domu“ (Gn 12,1) , aby ho urobil Abrahámom, čiže „otcom mnohých národov“ (Gn 17,5) : „V tebe budú požehnané všetky pokolenia zeme!“ (Gn 12,3) .

Národ pochádzajúci z Abraháma bude nositeľom prisľúbenia, (760) ktoré dostali patriarchovia. Bude vyvoleným národom, povolaným pripraviť budúce zhromaždenie všetkých Božích detí do jednoty Cirkvi. (762, 781) Bude koreňom, do ktorého budú naštepení pohania, keď uveria.

Patriarchovia, proroci a iné vynikajúce postavy Starého zákona boli a budú vždy uctievaní ako svätí vo všetkých liturgických tradíciách Cirkvi.

Po patriarchoch Boh utvoril Izrael ako svoj ľud tým, že ho vyslobodil z egyptského otroctva. (2060, 2574) Uzavrel s ním zmluvu na Sinaji a prostredníctvom Mojžiša mu dal svoj zákon, aby ho uznával a slúžil mu ako jedinému živému a pravému Bohu, starostlivému Otcovi a spravodlivému sudcovi, a aby očakával prisľúbeného Spasiteľa. (1961)

Izrael je kňazský Boží ľud, (204, 2801) nad ktorým „sa vzýva meno Pánovo“ (Dt 28,10) . Je to národ tých, čo „boli prví, ku ktorým Pán [náš Boh] prehovoril,“ národ „starších bratov“ v Abrahámovej viere. (839)

Boh prostredníctvom prorokov formuje svoj ľud v nádeji na spásu, (711) v očakávaní novej a večnej zmluvy, ktorá je určená všetkým ľuďom a bude im vpísaná do sŕdc. (1965) Proroci ohlasujú dokonalé vykúpenie Božieho ľudu očistenie od všetkých jeho neverností a spásu, ktorá bude zahŕňať všetky národy. Nositeľmi tejto nádeje budú predovšetkým Pánovi chudobní a pokorní. Sväté ženy, ako Sára, Rebeka, Ráchel, Miriam, Debora, Anna, Judita a Ester, uchovali živú nádej na spásu Izraela. (489) Najčistejším obrazom tejto nádeje je Panna Mária.

„Mnoho ráz a rozličným spôsobom hovoril kedysi Boh otcom skrze prorokov. V týchto posledných dňoch prehovoril k nám v Synovi“ (Hebr 1,1-2) . Kristus, Boží Syn, ktorý sa stal človekom, (102) je jediné, dokonalé a definitívne Otcovo Slovo. V ňom Otec povedal všetko a nebude už iné slovo okrem tohto. Svätý Ján z Kríža to po toľkých iných vyslovuje jasne, keď komentuje Hebr 1, 1-2) : „Keď nám dal svojho Syna, ktorý je jeho jediné a definitívne Slovo, spolu a naraz nám týmto svojím jediným Slovom povedal všetko a nemá už čo povedať. Lebo čo predtým hovoril prorokom po častiach, nám už v ňom povedal všetko, keď nám ho dal celého, totiž svojho Syna. (516) Preto keby sa teraz niekto chcel Boha na niečo vypytovať alebo žiadať od neho nejaké videnie alebo zjavenie, nielenže by robil nerozumnú vec, ale urážal by Boha, neupierajúc svoje oči jedine na Krista (2717) alebo hľadajúc inú vec alebo novotu mimo neho.“

„Kresťanský poriadok spásy (oeconomia christiana) ako nová a definitívna zmluva nikdy nepominie a pred slávnym zjavením nášho Pána Ježiša Krista už nemožno očakávať nijaké nové verejné Zjavenie.“ No hoci je Zjavenie zavŕšené, jeho obsah nie je plne rozvitý. Je úlohou kresťanskej viery v priebehu storočí postupne pochopiť jeho úplný význam. (94)

V priebehu storočí sa vyskytli takzvané „súkromné“ zjavenia. Niektoré z nich uznala aj cirkevná autorita. Nepatria však do pokladu viery. Ich úlohou nie je „zlepšovať“ či „dopĺňať“ Kristovo definitívne Zjavenie, (84) ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období. Zmysel veriacich (sensus fidelium) vie pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi (93) rozlíšiť a prijať, čo je v týchto zjaveniach autentickou výzvou Krista alebo jeho svätých pre Cirkev. Kresťanská viera nemôže prijať „zjavenia“, ktoré si nárokujú prevýšiť alebo opraviť Zjavenie, ktorého zavŕšením je Kristus. To je prípad niektorých nekresťanských náboženstiev a niektorých nových siekt, ktoré sa zakladajú na takých „zjaveniach“.

Boh sa z lásky zjavil a daroval človekovi. Tak dáva definitívnu a prehojnú odpoveď na otázky, ktoré si kladie človek o zmysle a cieli svojho života.

Boh sa zjavil človekovi tak, že mu činmi a slovami postupne dával poznať tajomstvo seba samého.

Okrem svedectva, ktoré Boh vydáva o sebe vo stvorených veciach, on sám sa zjavil našim prarodičom. Hovoril k nim a po páde im prisľúbil spásu a ponúkol im svoju zmluvu.

Boh uzavrel s Noemom trvalú zmluvu medzi sebou a všetkými živými bytosťami. Táto zmluva bude trvať, kým bude trvať svet.

Boh si vyvolil Abraháma a uzavrel s ním a s jeho potomstvom zmluvu. Z neho utvoril svoj ľud, ktorému prostredníctvom Mojžiša zjavil svoj Zákon. Skrze prorokov ho pripravil na prijatie spásy určenej celému ľudstvu.

Boh sa naplno zjavil, keď poslal svojho Syna, v ktorom uzavrel svoju zmluvu naveky. Syn je Otcovo definitívne Slovo, takže po ňom už nebude iné Zjavenie.

Boh „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“ (1Tim 2,4) , čiže Ježiša Krista. (851) Je teda potrebné, aby bol Ježiš Kristus ohlasovaný všetkým národom a všetkým ľuďom, aby sa tak Zjavenie dostalo až na kraj sveta. „Boh vo svojej veľkej dobrote ustanovil, aby to, čo zjavil na spásu všetkých národov, zostalo navždy neporušené a odovzdávalo sa všetkým pokoleniam.“

„Kristus Pán, v ktorom sa završuje celé Zjavenie najvyššieho Boha, prikázal apoštolom, aby evanjelium, ktoré bolo prisľúbené skrze prorokov a ktoré on splnil a vlastnými ústami hlásal, všetkým ohlasovali ako zdroj každej spasiteľnej pravdy a morálnej normy, (171) a tak im sprostredkovali Božie dary.“

Podľa Pánovho príkazu sa evanjelium odovzdávalo dvoma spôsobmi: — Ústne: „prostredníctvom apoštolov, ktorí ústnym ohlasovaním, príklad mi a ustanovizňami odovzdali to, čo prijali z Kristových úst, zo styku s ním a z jeho činov, alebo poznali vnuknutím Ducha Svätého“. — Písomne: „prostredníctvom tých apoštolov a apoštolských mužov, ktorí z vnuknutia toho istého Ducha Svätého zaznamenali posolstvo spásy písomne“.

„Aby sa však evanjelium zachovalo v Cirkvi stále neporušené a živé, apoštoli zanechali biskupov ako svojich nástupcov (861) a ,odovzdali im svoje miesto v Učiteľskom úrade‘.“ Lebo „apoštolské ohlasovanie, ktoré je osobitným spôsobom zaznačené v inšpirovaných knihách, malo sa nepretržitým nástupníctvom zachovať až do konca čias“.

Toto živé odovzdávanie, vykonávané v Duchu Svätom, sa volá Tradícia, pretože sa líši od Svätého písma, (174) i keď je s ním úzko spojené. Prostredníctvom Tradície (1124, 2651) „Cirkev vo svojom učení, živote a kulte zachováva a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím sama je, a všetko, čo verí“. „Výroky svätých Otcov dosvedčujú oživujúcu prítomnosť tejto Tradície, ktorej bohatstvo prechádza do praxe a života veriacej a modliacej sa Cirkvi.“

Takto Otcovo zjavenie seba samého, ktoré uskutočnil skrze svoje Slovo v Duchu Svätom, ostáva prítomné a pôsobí v Cirkvi: „Boh, ktorý kedysi prehovoril, neprestajne sa zhovára s Nevestou svojho milovaného Syna a Duch Svätý, skrze ktorého živý hlas evanjelia zaznieva v Cirkvi a jej prostredníctvom vo svete, uvádza veriacich do plnej pravdy a dáva Kristovmu slovu bohato v nich prebývať.“

„Posvätná Tradícia a Sväté písmo teda navzájom úzko súvisia a sú spojené. Veď obidve vyvierajú z toho istého božského prameňa, určitým spôsobom splývajú v jedno a smerujú k tomu istému cieľu.“ Obidve robia v Cirkvi prítomným a plodným tajomstvo Krista, ktorý sľúbil, že ostane so svojimi „po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28,20) .

„Sväté písmo je Božie slovo, nakoľko je písomne zaznačené z vnuknutia Ducha Svätého.“ „Posvätná Tradícia však Božie slovo, (113) ktoré zveril Kristus Pán a Duch Svätý apoštolom, neporušene odovzdáva ich nástupcom; aby ho, osvietení Duchom pravdy, svojím ohlasovaním verne zachovávali, vysvetľovali a šírili.“

Z toho vyplýva, že Cirkev, ktorej je zverené odovzdávanie a vysvetľovanie Zjavenia, „nečerpá svoju istotu o všetkom, čo bolo zjavené, iba zo Svätého písma. Preto treba obidve prijímať a vážiť si ich s rovnakou láskou a úctou.“

Tradícia, o ktorej tu hovoríme, pochádza od apoštolov a odovzdáva to, čo oni prijali z Ježišovho učenia a príkladu a čo ich naučil Duch Svätý. Veď prvá generácia kresťanov ešte nemala napísaný Nový zákon a Nový zákon sám svedčí o procese živej Tradície. Od nej treba odlišovať „tradície“ (1202, 2041) teologické, disciplinárne, liturgické alebo týkajúce sa nábožnosti, (2684) ktoré sa postupom času zrodili v miestnych cirkvách. Sú to osobitné formy prispôsobené rôznym miestam a obdobiam, ktorými sa prejavuje veľká Tradícia. V jej svetle sa tieto „tradície“ môžu pod vedením Učiteľského úradu Cirkvi zachovať, zmeniť alebo aj zanechať.

Poklad viery (depositum fidei), ktorý je obsiahnutý v posvätnej Tradícii a vo Svätom písme, (857, 841) bol prostredníctvom apoštolov zverený celej Cirkvi. „Tým, že sa ho pridŕža, celý svätý ľud zjednotený so svojimi pastiermi stále zotrváva v učení apoštolov a v spoločenstve, (2033) pri lámaní chleba a v modlitbách, takže sa vytvára jedinečná zhoda medzi pastiermi a veriacimi v zachovávaní, praktizovaní a vyznávaní odovzdanej viery.“

„Úloha autenticky vysvetľovať Božie slovo, (888-892) písané alebo ústne podané, bola zverená jedine živému Učiteľskému úradu Cirkvi“ (2032, 2040) – čiže biskupom v spoločenstve s Petrovým nástupcom, rímskym biskupom –, „ktorý vykonáva svoju autoritu v mene Ježiša Krista.“

„Tento Učiteľský úrad však nie je nad Božím slovom, ale mu slúži, lebo učí iba to, čo bolo odovzdané, nakoľko ho z Božieho poverenia a s pomocou Ducha Svätého nábožne počúva, (688) sväto zachováva a verne vykladá, a z tohto jediného pokladu viery čerpá všetko, čo predkladá veriť ako zjavené Bohom.“

Pamätajúc na Kristove slová apoštolom: (1548) „Kto vás počúva, mňa počúva“ (Lk 10,16) , veriaci poslušne prijímajú učenie a smernice, ktoré im v rozličných podobách dávajú ich pastieri. (2037)

Učiteľský úrad Cirkvi naplno používa autoritu, (888-892) ktorú dostal od Krista, keď definuje dogmy, čiže keď spôsobom, (2032-2040) ktorý zaväzuje kresťanský ľud k neodvolateľnému súhlasu viery, predkladá pravdy obsiahnuté v Božom zjavení alebo keď definitívnym spôsobom predkladá pravdy, ktoré s nimi nevyhnutne súvisia.

Medzi naším duchovným životom a dogmami (2625) jestvuje organická spojitosť. Dogmy sú svetlá na ceste našej viery. Osvetľujú túto cestu a robia ju bezpečnou. A naopak, ak je náš život správny, náš rozum a naše srdce budú otvorené na prijímanie svetla dogiem viery.

V celku Zjavenia Kristovho tajomstva možno nájsť vzájomné spojitosti a súvislosti medzi dogmami. (114, 158) Treba pripomenúť, že „jestvuje poriadok čiže ,hierarchia‘ právd katolíckeho učenia, (234) lebo ich súvis so základom kresťanskej viery je rozličný“.

Všetci veriaci majú účasť na chápaní a odovzdávaní zjavenej pravdy. Prijali pomazanie od Ducha Svätého, (737) ktorý ich učí a uvádza „do plnej pravdy“ (Jn 16,13) .

„Spoločenstvo veriacich ako celok… sa nemôže mýliť vo viere a túto svoju osobitú vlastnosť prejavuje nadprirodzeným zmyslom pre vieru, (785) ktorý je v celom ľude, keď ,od biskupov až po posledných veriacich laikov‘ vyjadruje svoj všeobecný súhlas vo veciach viery a mravov.“

„Týmto zmyslom pre vieru, ktorý vzbudzuje a udržuje Duch pravdy, Boží ľud pod vedením posvätného Učiteľského úradu… (889) sa neochvejne pridŕža viery ,raz navždy odovzdanej svätým‘, hlbšie do nej preniká správnym úsudkom a plnšie ju uvádza do života.“

Vďaka pomoci Ducha Svätého sa v živote Cirkvi môže prehlbovať chápanie tak skutočností, (66) ako aj slov pokladu viery: — „rozjímaním a štúdiom veriacich, (2651) ktorí o nich premýšľajú vo svojom srdci“; najmä „teologickým bádaním“ sa dosahuje „hlboké poznanie zjavenej pravdy“; — „dôverným poznaním duchovných skutočností (2038, 2518) zo skúsenosti [veriacich]“; „Božie slová rastú s tým, kto ich číta“; — „kazateľskou činnosťou tých, ktorí s biskupským nástupníctvom dostali hodnovernú charizmu pravdy“.

„Je teda zrejmé, že posvätná Tradícia, Sväté písmo a Učiteľský úrad Cirkvi podľa nanajvýš múdreho Božieho rozhodnutia tak navzájom súvisia a sú spojené, že jedno bez druhých by neobstálo a všetky spolu, každé svojím spôsobom, pôsobením jediného Ducha Svätého účinne prispievajú k spáse duší.“

Čo Ježiš Kristus zveril apoštolom, oni, inšpirovaní Duchom Svätým, svojím kázaním a písomne odovzdali všetkým pokoleniam až do Kristovho slávneho návratu.

„Posvätná Tradícia a Sväté písmo tvoria jeden posvätný poklad Božieho slova,“ v ktorom putujúca Cirkev ako v zrkadle kontempluje Boha, prameň celého svojho bohatstva.

„Cirkev vo svojom učení, živote a kulte zachováva a všetkým pokoleniam odovzdáva všetko, čím sama je, a všetko, čo verí.“

Celý Boží ľud svojím nadprirodzeným zmyslom pre vieru neprestáva prijímať dar Božieho zjavenia, hlbšie doň vnikať a plnšie z neho žiť.

Úloha autenticky vysvetľovať Božie slovo bola zverená jedine Učiteľskému úradu Cirkvi – rímskemu pápežovi a biskupom, ktorí sú v spoločenstve s ním.