Úvod do homiletiky

Homília

– dôverný (familiárny) rozhovor, asi taký, ako sa rozprával JK s učeníkmi cestou do Emauzy. U Lukáša je to naznačené slovami: “a zhovárali sa o všetkom, čo sa prihodilo” (Lk 24,14)
– najplnšia forma kázne
– vždy súčasť liturgie (nestačí len katechizácia)
Dnešná homiletika stavia do popredia len 1 druh kázne, a to homíliu. Toto stanovisko potvrdil aj II. vat. koncil v konštitúcii o posvätnej liturgii. čl. 52 vraví:
“Veľmi sa odporúča homília ako súčasť samej liturgie. V nej sa vysvetľujú tajomstvá viery a zásady kresťanského života. Najmä pri sv. omšiach, ktoré sa celebrujú v nedeľu a zasvätené sviatky za účasti ľudu. Nech sa homília nevynechá bez vážnej príčiny.”
Rovnako sa prihovára za homíliu Inštrukcia Inter Oecumenici v čl. 53, kde hovorí:
“V nedeľu a zasvätené sviatky nech sa koná homília pri všetkých omšiach, ktoré sa celebrujú za účasti ľudu, neslobodno ju vynechať ani pri konventuálnych omšiach, ani pri spievaných a pontifikálnych omšiach. Okrem sviatočných dní sa homília odporúča najmä v určitých fériach adventných a pôstnych.”
Koncilové dokumenty používajú názov homília a Inštrukcia IO v čl. 54 vraví:
“Pod homíliou sa rozumie vyjsť zo sv. textu, urobiť vysvetlenie buď z aspektu čítaného Písma sv. alebo iného textu ordinária či popria omše toho dňa, majúc pritom pred očami aj slávené mystérium aj zvláštne potreby poslucháčov.”
Stavba: Homília má zvyčajne 4 stupne:
Prvý – oznámenie čo sa stalo. (KE)
Druhý – vysvetlenie ako sa to stalo. (DI)
Tretí – ovplyvnenie. (PAR)
Štvrtý – zavŕšenie, ktoré spočíva v zjednotení. (MY)
Takýto všedný rozhovor je modelom pre stavbu a dynamizmus kázne, ktorý chce byť homíliou. Prvé dva stupne sú – noetické, a druhé dva stupne sú – pragmatické.

KErygma

– prvá zložka homílie sa nazýva oznámenie, ohlásenie udalosti, zvesť, gr. kerygma.
Tento pojem má dve stránky.
1. KE je najprv jednoduché ohlásenie radostnej zvesti, zjavenia, ako vychádzalo z úst hlásateľov, kerygmatikov v prvotnej cirkvi.
2. KE je radostná zvesť ako vyšla z úst božích, v usporiadaní a s vnútornou stavbou, ako ju vytvoril sám Logos vo svojej múdrosti.
KE je teda ohlasovanie zjavených božích právd tak, ako ich božia múdrosť sama zvestovala a ako ich cirkev od počiatku svojim riadnym učiteľským úradom ohlasovala. KE ohlasuje predovšetkým tie pravdy, ktoré postavil Boh do popredia, napr. zvesť spásy.
Prvých 250 rokov jestvovalo v Cirkvi len kerygma. Dogmatika vznikla neskôr. Dogmatika je vedecké podanie Božích nadprirodzených právd v systematickej jednote. Dogm. teológia teda nie je vhodnou formou ohlasovania. Zákl. formou ohlasovania je kerygma, čiže zvesť. Ide tu o radostné oznámenie posolstva spásy.
V KE hovoríme o Ježišovi, ktorý hovorí, uzdravuje, dotýka sa. V tom spočíva ono oznámenie, ona novina, že udalosť spásy sa uskutočňuje „dnes” skrze Pána „ktorý prichádza” zachrániť svoj ľud. Prakticky K vychádza zo sv. Písma, tak že vyberie z prečítanej perikopy buď jednu vetu, jednu myšlienku alebo jednu udalosť. Keď hľadáme vetu, myšlienku alebo udalosť pre nedeľnú homíliu, prečítame si najprv všetky perikopy určené pre túto nedeľu. Pritom sa nikdy nenamáhame hľadať 1 spoločnú myšlienku vo všetkých perikopách nedeľnej liturgie.
Ak by sme chceli vidieť v bohoslužbe slova nejaký systém, nie je tam. Liturgia nie je systematická, ona je živá dynamická, má slobodu, prúdi životom, ktorý sa nechce dať redukovať na číru schému (napr. v modlitbe žalmov nasledujú alebo sa dokonca miešajú rozličné hnutia prosby, vďaky, ľútosti, chvály, radosti). A tak namiesto toho, aby sme chceli umele postaviť v homílií nejaký systém komplikovaných myšlienok, nájdime si z ktorejkoľvek perikopy jednu vetu alebo myšlienku či udalosť, ktorá bude zákl. témou a centrom homílie.

5 dôvodov na jednu myšlienku:
1. už starokresťanský otcovia pestovali homíliu na 1 verš, myšlienku, udalosť (najmä sv. Augustín).
2. pozornosť dnešného poslucháča dosahuje svoje apogeum oveľa skôr než kedysi a potom upadá strmšie než voľakedy. Preto je ideálna dĺžka kázne 10 – 15 minút.
3. homília má 1 vetu, myšlienku či udalosť z Písma, očisti vždy len jeden malý štvorček na veľkom okne biblie, aby mohlo slnko znova svietiť cez ten štvorček.
4. homília na 1 vetu, myšlienku, udalosť sa dá ľahko zapamätať. Dnešný človek si potrebuje spomenúť na nedeľnú kázeň v zhone celotýždenného života. Ale akože si spomenie, keď kázeň nebola súca na zapamätanie?
5. homíliu na 1 vetu si ľahko pripraví a osvojí aj sám kazateľ, lebo bude priehľadná, bude mať dobrý logický ťah, čulý rast a zavŕšenie.
Je teda jasné, že na prvom stupni homílie – KE – ohlásime veriacim jednu vetu, myšlienku, udalosť z liturg. textov, a to tú ktorá nás zaujala a uznali sme ju za súcu, aby bola myšlienkou a svetlom nedeľnej homílie.

DIdaskália
– poučenie alebo výklad
Nestačí totiž v homílii aktuálnosť udalosti spásy, ale treba hneď za tým vysvetliť, v čom spočíva táto aktuálnosť. Zjavenie nám bolo dané vo výpovediach, histor. udalostiach, podobenstvách. Tieto treba dešifrovať, ako to urobil pre učeníkov Ježiš na ceste do Emauzy, „počnúc od Mojžiša a všetkých prorokov, vykladal im všetky Písma, čo sa na neho vzťahovali“ (Lk 24, 25).
Homília teda v DI obsahuje vyučovanie. Má tu aspekt katecheticky. Vychádza z oznámenej KE, aby ju interpretovalo. Vysvetľuje udalosť, myšlienku alebo vetu KE. Tieto myšlienky, udalosti treba umiestniť do celku, (zaradenie do dejín spásy) čo potom nazývame typologické vysvetľovanie, snažíme sa odhaliť analógie situácií: (napr. v potope, exode, v Ježišovom umučení, vidíme analógiu situácie človeka odsúdeného k smrti pre hriech.)
Kazateľ je ako učiteľ, ktorý vysvetľuje ľudskú reč Boha na tomto svete a vyberá z pokladu Písma veci staré a predsa vždy nové (aktuálne). Veriaci na tomto stupni homílie majú spoznávať bohatstvo a hĺbku Božieho slova.

PARakléza

– tretím stupňom homílie je ovplyvňovanie alebo povzbudenie, gr. parakléza
Homília sa zameriava ďalej, tam kde poslucháč berie slovo do svojej praxe. Ako keď komorník vypočul Filipa a povedal: “Hľa, voda! Čo prekáža, aby som sa dal pokrstiť?” (Sk 8, 36). V PAR musí vyvolať živú odpoveď veriacich na slovo, ktoré sa v KE ohlásilo a v DI vysvetlilo. Božie slovo ospravedlňuje tých, čo ho prijímajú a odsudzuje tých, čo ho odmietajú. Jeho slovo nemôže nikoho nechať nedotknutým (Pavlovými slovami provokuje, hrozí, posilňuje, zasahuje každodenný život)
PAR nemôže byť hocijaká a náhodilá. Nesmie byť výhradných obsahom kázne. Musí organicky vyrastať z textu. Text jej dáva materiál a viaže ju, aby nezablúdila vo svojich vlastných cestách. Kazateľ do nej nesmie vplietať dačo čo neodpovedá textu. V PAR poskytuje do služieb slova 2x obraz. V prvom význame vnášame ovplyvnenie do hlbín duše – hovorené slovo. V druhom význame je to sila príkladného kňazského života, lebo on nie je len hlásateľom, ale i svedkom skrze svoj život.

MYstagógia

– štvrtým stupňom a zavŕšením homílie je mystagógia, gr. zjednotenie
Homília smeruje k zjednoteniu veriacich s Otcom skrze Syna v Duchu Svätom:
1. v Eucharistii – Podľa najnovšej exegézy (Maertens) nových perikop sa završuje mystagógiou, v ktorej kazateľ vovádza veriacich do zjednotenia s Bohom v eucharistii, a takým činom patrí podstatne k eucharistickej akcii. Jej znakom je reč. Reč sa tu stáva mystagógiou, ktorá vedie veriacich aj kazateľa až po osobné stretnutie s Pánom, ktorý žije v eucharistii.
2. v blížnych – Môžeme poukázať na rozličné iné spôsoby, ktorými sa zjednocujeme alebo zbližuje s Bohom, napr. každodenná modlitba, meditácia, čítanie Sv. písma, duch. čítanie a najmä aktívna účasť na nedeľnej sv. liturgii, znášanie utrpenia v duchu Kristovom, prežívanie spoločenstva s blížnymi s Kristom uprostred, pomoc a porozumenie pre blížneho, uvedomenie si spoločenstva s Kristom v cirkvi (vovádzanie človeka do náboženského zážitku).
3. v mravnom úkone – V parakléze povzbudzujeme obyčajne k nejakému mravnému úkonu, ktorý sa dá úspešne konať iba v zjednotení (mystagógii) s Bohom. Sv. Pavol hovorí: “Všetko môžem v tom, ktorý ma posilňuje.”
4. v zážitku – zážitkový príklad; ponúkmuť vlastný

Úvod k homílii (AI)

Antropologická indukcia (čl. = ten, čo pozerá hore – voviesť; inducere = vovádzať)
Úvod je mostíkom od kazateľa k poslucháčovi. Má dve úlohy. Vytvoriť myšlienkové zblíženie rečníka s poslucháčmi a uviesť do problematiky. Súčasná rétorika uvádza 4 techniky úvodu:
1. nadviazanie prvého kontaktu – zaradím sa medzi poslucháčov, pár srdečných slov, osobný zážitok, milá osobná poznámka, malý kompliment (AI môže zaváňať „cigaretkou“)
2. uvedenie do témy – začneme malou príhodou, prirovnanie, anekdota, prekvapujúca otázka, osobný zážitok, vtip
3. provokovanie k mysleniu – prvá otázka: musí byť postavená tak, na ktorú by nebola jednoznačná odpoveď a kazateľ ju v hlavnej časti homílie rozoberie („azda“ ste videli, čítali – ak nie chcem povedať). Druhá myšlienka má byť strmá – niečo nevšedné, čo ľudí prekvapí, omráči, vyprovokuje k mysleniu („život sa zdá byť bez zmyslu, ale B. slovo ukazuje, že to nie je tak…“).
4. in medias res – priama technika, vynecháme úvod, začneme hneď témou, je možná len vo všedný deň (v nedeľu nie!)

Chyby úvodu: 1. nezačínať „keď som už tu…”
2. nezačínať akousi falošnou skromnosťou (príliš pokorne)
3. nie príliš dlhý

Záver homílie (ADE)

Antropocentrická dedukcia: produkt homílie, predsavzatie
Zásady: 1. Rečník nesmie homíliu useknúť, musí mať svoj dobeh
2. V závere nezopakovať homíliu
3. Záver je produktom homílie – musí byť jasný, čistý
4. Má nadviazať na úvod (s AI): nemôže to byť otvorený koniec!
5. “kiež” systém (kiež by sme…) ako pomôcka
6. Naspamäť a s istotou
Chyby: 1. keď skončím náhle, nepovediac ani zbohom
2. keď je záver dlhý – “Koniec bez záveru nie je dobrý, ale záver bez konca je hrozný” (Lemmermann)
Spôsoby: 1. skutok – predavzatie
2. prosba – modlitba
3. želanie – „KIEŽ systém“

61. Ohýbavosť a exkluzivita homílie

Homília je najplnšou formou kázne, je včlenená do liturgie – svojím obsahom a formou nemôže pôsobiť ako cudzie teleso, ale naopak potvrdzuje a povznáša liturgiu. Táto homília ako moderná kázeň zodpovedajúca dnešným požiadavkám cirkevnej liturgie, nie je exkluzívna v tom zmysle, aby sa musela kázať iba tá, a každý iný druh kázne by bol zakázaný.
Nem. pastoralista Muller: “Kázeň je slovo k zhromaždeniu, ktoré je tiež katechézou pokrstených.” Oto Pesch: “Naša definícia kázne nezakazuje nikomu, aby siahol napr. k systematickému cyklu kázni, aby sa mohli ľuďom povedať také veci, ktoré sa nedajú vyvodiť z priameho výkladu Písma. Rozhodujúce je, aby vydával kňaz svedectvo viery vo virtuálnom dialógu.”
Nikde nie je napísané, že sa kazateľ musí striktne držať predpísanej témy. Ale na druhej strane netreba tam dávať cudzie prvky, ktoré nezapadajú do rámca (pastiersky list).
Müller a Pesch hovoria aj o možnosti kazateľa voliť si perikopy podľa toho čo potrebuje a čom chce hovoriť.

Homília – je exkluzívna tým, že je mimoriadna
– je ohýbava, nie je strnulá, znesie veľa vnútornej invencie
Ohýbavosť si ukážeme na dvoch starokresťanských kazateľoch:
Sv. J. Zlatoústy – (antiochijská exegétska škola) zdôrazňuje literárny zmysel, používa reč od srdca k srdcu, hovorí v živom dialógu so svojou obcou, vychádza so skúsenosti života, dlhé kázne
Sv. Augustín – (alexandrijská exegétska škola) alegorický výklad, vedie svojich poslucháčov až na hranice možnosti poznania, pritom nezabúda pridať kresťanské smernice pre všedný život, rozumovo zdôvodňuje, krátke kázne

Pri osobnom vklade do homílie sa môže stať, že:
1. sa zväčší kerygma – misijná kázeň
2. sa zväčší didaskália – katechetická kázeň (o teologických pravdách)
3. sa zväčší parakléza – morálna kázeň (o požiadavkách Boha alebo Cirkvi)
4.sa zväčší mystagógia – zážitková kázeň
– v homílii smieme zväčšovať, zmenšovať, ale nie prehadzovať.
Perikopa alebo poslucháč: – okolo čoho sa má točiť naša kázeň?
Zaoberal sa tým prof. Franz Kamphaus. Perikopa nemôže byť centrálnym bodom nášho ohlasovania. Poslucháč nie je iba rekvizitou. Božie slovo predpokladá poslucháča, vždy vyžaduje odpoveď človeka. Nikdy sa nesmie hovoriť o tom, čo ľudia chcú počuť (nie! náš zákazník – náš pán). Nehovoriť o problémoch, o ktorých nevedia, že ich majú. Kázeň nesmie byť kruhom okolo centra, ktorým je poslucháč alebo text. Musí byť vždy elipsou okolo dvoch centier (jedným bude perikopa a druhým poslucháč). BIPOLARITA

Homília ako Božie slovo

Písmo: jasne hovorí v prospech takejto interpretácie výrazu “slovo božie”
1 Sol 2, 13 – “Preto teda aj my neprestajne ďakujeme Bohu, lebo keď ste prijali naše hlásanie, Boha ste prijali, nie ako slovo ľudské, ale ako slovo božie, čím skutočne je, a tak aj pôsobí vo vás veriacich.”
Rim 10, 14 – “A ako uveria v Toho, o ktorom nepočuli?” (správne: ktorého nepočuli?) To znamená, Boh je ten, čo hovorí v kázni. Teda Boha počúvame v kázni.
Lk 10, 16 – “Kto vás počúva, mňa počúva; a to vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však mnou pohŕda, pohŕda tým, ktorý ma poslal.”
Boh je teda hlavným subjektom kázne. On hovorí ústami svojich vyslancov. Jemu veríme, keď prijímame reč, ktorú ohlasujú, lebo to nie je ich reč, ale reč božia.
Sv. Augustín: dôkazy
1. z hlasu – V reči 288 hovorí o sv. J. Krstiteľovi, ktorý sa nazýva “hlasom” (Jn 1, 23). Augustín aplikuje tento názov na kazateľov božieho slova. Vraví: “Hlas sa zosobnil vo sv. Jánovi. Ale on nebol jediným hlasom. Lebo každý človek, čo káže slovo, je hlasom slova.” Podľa neho Slovo – Logos hovorí v kázni.
2. z predvedenia – Aplikuje na kazateľa slová, ktoré Ježiš adresuje apoštolom, aby sa nestarali o to, čo budú hovoriť, keď budú predvedení pred vladárov a kráľov, lebo v tú chvíľu dostanú vnuknutie, čo majú povedať. “Veď nie vy budete hovoriť, ale Duch vášho Otca bude hovoriť vo vás” (Mt 10, 20). Augustín k tomu vraví doslovne: “Keď teda Duch Sv. hovorí v tých, čo sú odovzdaní za Krista prenasledovateľom, prečo by nehovoril v tých, čo odovzdávajú Krista svojim poslucháčom?”
3. z neospravedlnenia – Komentuje text sv. Jána, kde vraví Ježiš, že Židia by neboli mali hriech, keby nebol prišiel a keby nebol k nim hovoril (Jn 15, 22 – 23). Augustín prenáša problém na pohanov. Vraví: Kristus ku nim nehovoril. Sú teda bez hriechu? Odpovedá si: Sú exkuzovaní, ak naozaj nepočuli Krista. Nemôžu sa, pravdaže, medzi exkuzovaným počítať tí, ku ktorým Kristus hovoril skrze apoštolov a ich nástupcov.
4. z korekcie – nalieha, aby kňazi posilnili nových veriacich proti pohoršeniam, ktoré sa kde-tu vyskytujú v cirkvi. Píše: “Zvlášť treba si uvedomiť, že ten, kto nás počúva, alebo lepšie povedané, kto skrze nás počúva Boha…”. Touto korekciou chce vyjadriť, že napriek všetkému vonkajšiemu dojmu, to nie je človek, koho počúvame v kázni, ale sám Boh.
Kazatelia:
sv. Vincent Ferrarský – “Keď kazateľ hlása slovo božie, nezaujíma sa o básnikov, ani sa nesnaží lahodiť ušiam peknými vetami, ale káže slovo zjavené Bohom. To už potom nehovorí ten, čo káže, ale Duch Sv. hovorí v ňom, alebo sám Kristus. Kazateľ je iba jednoduchý nástroj, ktorý rezonuje. Keď hudobník hrá na nástroj, my nepripisujeme melódiu nástroju, ale umelcovi. Tak aj u kňaza, ktorý žije sväto, je jeho reč iba jednoduchým nástrojom. Treba teda v kázni vzdávať česť nie kazateľovi, ale Kristovi.”
Bossuet – “To je reč Synova, ktorá sa ozýva zo všetkých strán z kazateľníc. V káznisa Syn Boží vteľuje do slov a je v nej prítomný podobne ako v eucharistii.” Z toho vyplýva, že kazateľ musí byť “zrkadlom, v ktorom sa javí JK v úplnej pravdivosti, verným interprétom, ktorý nepozmeňuje, neprevracia, nemieša, neumenšuje jeho sv. slovo. Kazateľ dáva hovoriť Kristovi. Musí byť teda pozorný, aby nevnucoval cudzie telo jeho večnej pravde.”
Bourdaloue – “Boh je to, ktorý hovorí k vám ústami kazateľov. Je to Božia reč…”
Massillon – “Reč, ktorú vám ohlasujeme, nie je naša reč, ale toho, ktorý nás poslal. Odkedy nás ustanovil do posvätnej služby cestou legitímneho povolania, chce, aby ste na nás hľadeli ako na jeho vyslancov, ktorí ku vám hovoríme jeho reč, a ktorí iba prepožičiavame svoj slabí hlas jeho božskej reči. Hľaďte, ako keby tu stál sám JK, ktorý sám hovorí ku vám našimi ústami.“
Námietky proti:
1. Zjavenie sa ukončilo raz navždy smrťou apoštolov. – Evanjelisti však mohli mať celkom dobre vedomosť o udalostiach, ktoré opisovali, z priamej alebo nepriamej skúsenosti. Nepotrebovali k tomu špeciálne zjavenie. Lukáš píše, že: “sa rozhodol všetko dôkladne preskúmať od počiatku a opísať to po poriadku” (Lk 1, 3).
2. Bludy – Boh hovorí, ale ústami človeka, ústami svojich vyslancov, ústami tých, čo ich cirkev investovala mocou ohlasovať Božie slovo. Od tých vyslancov sa vyžaduje vernosť k úlohe, ktorá im bola zverená (1 Kor 4, 2). Ak niekde chýba táto vernosť, tam chýba kázeň. A ten, čo namiesto ohlasovania Božieho slova v zmysle prijatého mandátu káže svoje slovo, svoju múdrosť alebo fantáziu, ten nie je kazateľ.

Misijná kázeň

SsC čl. 9 hovorí: “V posvätnej liturgii sa nevyčerpáva celá činnosť cirkvi. Pretože prv, než by ľudia mali prístup k liturgii, je potrebné, aby boli povolaní k viere a obráteniu.Preto cirkev hlása posolstvo spásy tým, čo neveria…”
Kristov príkaz misijnej kázne – “Iďte do celého sveta a učte všetky národy!”
Pavlovo zvolanie – “Beda mi, keby som neohlasoval evanjelium!”
Misijný front:
– geografická línia medzi kresťanmi a nekresťanmi (demarkačná harnica). Misie sa vzťahovali na Afriku, Indiu, Čínu. Misie mali na mysli hnedých, čiernych a žltých ľudí. Dnes už zanikajú takéto fronty. Už nejestvuje “kresťanský svet” ako blok viery proti “pohanskému svetu”, ako blok nevery.
– Pápež Ján Pavol II.: „REEVANJELIZOVAŤ SAKRAMENTALIZOVANÝCH“. Misijná kázeň už má miesto nie na misijnom fronte, ale všade. Viera je totiž niečo, čo človek získa nie navždy, ako dajakú odpočívajúcu nepohyblivú skutočnosť. Viera nie je trvalá skutočnosť. Karl Rahner hovorí, že viera je ustavične “sa stávajúca”. Preto každý veriaci človek je adresátom misijnej kázne.
ČRTY:
1. Relativita náboženskej reči – Voľakedy náboženský obrad a kult vyjadroval vzťah človeka k Bohu. Bol komunikáciou medzi človekom a absolútnom. Teraz stojíme pred krízou všetkých náboženských foriem. Človekovi technicko-priemyselnej revolúcie stávajú sa stále cudzejšími. Misionársky založená kázeň cirkvi musí napriek tomu viesť práve k nábožensk. prazážitku Krista a k vysvetleniu vzťahu k Bohu. Z takéhoto hľadiska stávajú sa formuly a poučky náboženstva v pravom zmysle relatívnymi. Mis. založená kázeň musí teda uviesť slovo božie tak, aby prišla k slovu skutočnosť sveta, a to v jej hlbokej dimenzii.
2. Prežitá skutočnosť – Kazateľ bude môcť svetu priniesť posolstvo božie iba v tej miere, nakoľko sa mu podarí za chrbtom tradičnej rečovej formy siahnuť k pravej skúsenosti transcendenta. Iba čo je kryté vlastnou existenciou dokáže presvedčiť niekoho. Kto stojí osobne za tým, čo hovorí, nemusí ani tak veľa hovoriť ako katechizmus, a predsa bude hodnovernejší. Kristovo posolstvo nie je dané na myslenie, ale na žitie. Na žitie, ktoré zahrňuje integrálne v sebe aj myslenie. So svojimi prameňmi suverénne zaobchodili evanjelisti. Interesovali sa o to, aby posolstvo, ktoré prijali, ľudí skutočne viedlo k stretnutiu s Bohom v Kristovi.
3. Odpovede na otázky – Počúvať “ušami iných” nie je práve najľahšie (prof. Massa). To znamená brať vážne ich otázky. Ide o veľké otázky života, otázky o vlastnom zmysle. Sú to problémy, ktoré kladie samo bytie, skúsenosť nezmyselnosti, ohrozenia, zdaru a šťastia. To. čo sa deje vo svete, nastoľuje problémy, zatemňuje zmysel atď… Vtedy kazateľ musí hovoriť s ľuďmi, ktorí sú v tomto stave. Bude to robiť podľa zvyku reči a myslenia svojich poslucháčov (nie rečou ulice!). Reč poslucháčov znamená ich obraz sveta, ich predstavy, ich štruktúru myslenia. Hovoriť rečou poslucháčov však spĺňa v kázni iba moment pozvania. Má obsahovať momenty hľadania, konfrontácie, krízy, aby mohla ponúknuť Ježišovu odpoveď. Lebo Ježišov zážitok Boha prevyšuje akúkoľvek ľudskú koncepciu bytia, či náboženskú alebo profánnu.
4. Starostlivosť o zrelého kresťana – Človek, ktorému chýba základné skúsenie a zážitok viery a tento nedostatok zakrýva zachovávaním vonkajších foriem viery a foriem nábož. života, sa volá prozelyta. Tento typ Kristus odmieta. Odsudzuje tiež taký spôsob kázne, ktorý z ľudí robí prozelytov. Posolstvo Kristovo zverené cirkvi má človeka oslobodiť, ukázať mu cestu k bož. kráľovstvu v nás a umožniť mu zážitok. Našou úlohou je viesť ľudí k stretnutiu s K, aby sa v hĺbke premenili a stali sa dobrými ľuďmi.
5. Krátke formuly viery – Prvotná cirkev si vedela vytvoriť krátke formuly viery pre svoju misionársku činnosť, napr. vyznanie viery alebo hymny a pomenovanie Ježiša. J dávala také mená, ktoré naväzovali na nábož.-politické nádeje: Spásna postava Mesiáša, na ktorého čakáte – je Ježiš. Prostredník medzi Bohom a ľuďmi, ktorého voláte Logos – je Ježiš. Božský vládca sveta, ktorého nazývate Kyrios – je Ježiš. Profánne názvy dnešných vládcov sa na J nehodia. A predsa musí aj dnes J dostať meno, ktorým by sme ho mohli nazývať, aby sa stal dnešnému svetu výzvou: J je absolútna budúcnosť, J je nový človek. V týchto vetách je koncentrované posolstvo, v ktorom nachádzame jeho opravdivé poslanie pre dnešný svet.

Obsah misijnej kázne

1. Pravdy fundamentálky a apologetiky – Materiálna teológia misijnej kázne obsahuje všetky problémy fund. teolog. a apolog., ale nie v takom poradí a systéme, ako sa prednášajú na teológii. Musíme byť citlivý na otázky vyplývajúce zo situácie človeka.
2. Preambula viery – Netreba zdôrazňovať, že sa Boh môže zjaviť, a že sa zjavil v JK, a toto zjavenie zveril autoritatívne splnomocnenej Cirkvi.
3. Pramene viery – Netreba hovoriť, že tá-ktorá pravda sa nachádza v prameňoch zjavenia. Pokým sa nejaví sama ako hodnoverná, nevytrhne ju ani skutočnosť ako taká z dimenzie pochybovačnosti. Nehovoriť: „Katechizmus učí, Cirkev hovorí… pápež…“
4. Teologické poznanie a viera – V apologetike misijnej kázne musíme pamätať na to, že vedecký stupeň istoty a existenciálna istota viery nie je to isté.

Maska, póza – Nie je potrebné maskovať niektoré ťažkosti teologických poznatkov v apologetike ako takej. Nie je potrebné stavať sa na kazateľnici do pózy, akoby sme rozumeli všetky božie tajomstvá a akoby sme nemali nijaké ťažkosti v teologických poznatkoch. To je pre človeka neuveriteľné, nedosažiteľné. Je dovolené dať cítiť poslucháčom, že sa všetci nachádzame na ceste k pravde.
Pluralita mienok – Treba nielen z pedagogického stanoviska, ale aj z vecných dôvodov hovoriť v apologetike misijnej kázne spravodlivo voči dnešnému pluralizmu svetonáhľadov.
Úžitok – Najistejšia pravdepodobnosť, že poslucháč sa dostane k sympatizovaniu s vierou, ba i k samej viere, sa dosiahne, keď kazateľ hlásanú pravdu osvetlí ako užitočnú pre poslucháča. Dnešný čl. zväčša všetko prijíma s otázkou: Čo budem z toho mať? Veď čo je “Božie”, musí byť osožné človekovi. Keď poslucháč pocíti, že hlásaná pravda je pre neho užitočná, alebo že je mu dokonca potrebná, stane sa pre neho hodnoverná, bez toho že by ju museli namáhavo dokazovať z prameňov zjavenia.

Ako hovoriť o Panne Márii?

Pavol VI. – nám podáva základné základne princípy, čo dnes hovoriť o Panne Márii, vo svojom apoštolskom liste Cultus Marialis (r.1974)
1. Biblický aspekt – Mariánska úcta sa nemôže vyhnúť biblickému vystrojeniu kresťanskej zbožnosti dneška. Ba naopak, práve ona sa musí dať ovplyvniť a inšpirovať bibliou, aby z nej načrela nové sily. Sv. Otec – formuly modlitieb a piesní majú čerpať myšlienky a podnety z biblie. Najmä veľké témy biblického posolstva treba vložiť do mariánskeho kultu, aby veriaci, ktorí si uctia Stolicu múdrosti, dostávali v mariánskych modlitbách a piesňach povzbudenia žiť podľa Múdrosti, ktorá sa stala človekom.
2. Liturgický aspekt – Sv. Otec sa dovoláva Konštitúcie o posv. liturgii, kde sa vraví o pobožnostiach kresť. ľudu, že sa majú tak usporiadať, aby súladili s posv. liturgiou, aby z liturgie pramenili a ľud k nej privádzali, lebo liturgia stojí svojou podstatou vysoko nad pobožnosťami. Poukazuje na 2 postoje, ktoré sa priečia citovanej norme koncilu:
– správanie sa tých dušpastierov, ktorí odmietajú apriorne akúkoľvek mariánsku pobožnosť, a to aj takú, ktorá je cirk. schválená a odporúčaná
– správanie sa tých dušpastierov, ktorí odhliadnúc od zdravého liturgického a pastorálneho kritéria miešajú dokopy M pobožnosti s liturgickými úkonmi a utvárajú takým činom nesprávne bohoslužby.
3. Ekumenický aspekt – Vedú nás k tomu viaceré dôvody, a to:
– skutočnosť, že sa katolícky veriaci spájajú s bratmi ortodoxných cirkvi, v ktorých sa pestuje osobitná láska k Bohorodičke. Nazývajú ju “nádej kresťanov”.
– spájame sa s anglikánmi. Ich klasický teológovia už poukázali na solídne biblické základy M kultu a ich súčasní teológovia zasa vyzdvihujú význam postavenia, ktoré zaujíma Mária v kresťanskom živote dnes.
– spájame sa s bratmi reformovaných cirkvi. Oni veľmi živo milujú Sv. písmo, keď oslavujú Boha slovami PM: Velebí duša moja Pána a zaplesal môj duch v Bohu, Spasiteľovi mojom.
Ďalej Sv. Otec pripomína, že pobožnosť k matke Kristovej a matke kresťanov poskytuje príležitosť prosiť ju, aby orodovala u svojho Syna za jednotu všetkých pokrstených. Kat. cirkev chce, aby sa z M úcty vylúčilo všetko zveličovanie, ktoré by mohlo u ostatných bratov vyvolávať pochybnosť o pravej náuke v kat. cirkvi. Správnemu M kultu musí byť podstatné to, že v “uctení Matky je správne uznávaný, milovaný a oslávený jej Syn”, takže takáto úcta bude vlastne cestou ku Kristovi, ktorý je jediným prostredníkom.
4. Antropologický aspekt – Sv. Otec vraví, že sa skutočne dá ťažko zaradiť do životných podmienok dnešnej spoločnosti taký obraz PM, ktorý nachádzame v náb. knihách. Podáva dve-tri východiská k jej vyriešeniu:
1. navrhuje, aby sa PM neodporúčala veriacim k nasledovaniu v jej spôsobe života, aký ona viedla a ešte menej v jej sociologicko-kultúrnom prostredí, v akom ona žila. Ale v tom, že vo svojich konkrétnych životných podmienkach bezvýhradne a zodpovedne plnila vôľu božiu, prijala slovo božie a uskutočnila ho v praxi, svoju činnosť naplnila láskou a ochotou k službe, bola prvou a najdokonalejšou veriacou JK.
2. ťažkosti s M úctou v dnešnej dobe vyplývajú nie z jej biblického obrazu, ale z ľudových a literárnych obrazov. Sv. Otec navrhuje, že aj naša epocha má konfrontovať s postavou M svoje dnešné antropologické javy a problémy, aby sa M zo Sv. písma stala zrkadlom očakávaní a nádejí dnešného človeka, a dokladá to príkladmi:
– Dnešná žena má vedieť, že M si vyvolila panenský stav nie preto, že by podceňovala hodnoty manželstva, ale aby sa bezvýhradne oddala božej láske
– Dnešná žena musí poznať v M, ktorá mala prvenstvo medzi poníženými a chudobnými, silnú ženu, ktorá sa vedela vyrovnať s chudobou, s utrpením, s prenasledovaním, s útekom
Chyby – II. vat. koncil autoritatívne odsúdil:
– zveličovanie v obsahu alebo vo forme M kultu
– úzkoprsosť ducha, ktorá spôsobila zahmlenie postavy a poslania PM
– ľahkovernosť, ktorá sa podporovala tým, že sa odporúčalo nahradiť vážnu námahu človeka ľahkoverným spoľahnutím sa na čisto vonkajšie nábož. praktiky
– treba sa vyhýbať jednostranným výkladom M postavy, ktoré vznikajú tým, že sa nadmieru vystíha jeden element zo života PM, a tým sa ochromuje celok biblického M obrazu

Virtuálny dialóg

Kázeň musí byť dnes virtuálnym dialógom. Podstatou rozhovoru je spôsob účasti poslucháča na hovorenom slove. Ak svoju účasť na slove partnera vyjadrí poslucháč svojim slovom, je to reálny rozhovor, ak sa k slovu hovoriaceho vyjadrí mimikou, je to rozhovor virt.
Vnútorné prostriedky:
Kazateľovi musí záležať na tom, aby vzbudzoval. podnecoval, vyvolával, podporoval, udržiaval u poslucháčov gestus otázky svojim neustálym kontaktom s nimi, pozornosťou, úctou k nim, radosťou, že k nim smie hovoriť, ktorú poslucháči vycítia. Radosť z témy a láska k poslucháčom ako iskra preskočí od kazateľa na poslucháčov.
Živý kontakt s poslucháčom je podmienkou virt. dialógu zo strany kazateľa. Má z neho vyžarovať určitá prúdiaca sila, jeho fluidum, ktoré môže obdarovať, oslobodzovať, občerstvovať.
Vonkajšie prostriedky:
Rečnícka otázka – je to otázka, ktorú kazateľ položí, nie aby dostal odpoveď, ale aby poslucháčov nútil dobre si uvedomiť vopred známu odpoveď, napr.:
“Kde sú prenasledovatelia kresťanstva, kde je ukrutník Néro, tyran Domicián, barbar Dioklecián? Kde sú ich hroby, kde sú ich mená, kde je ich pamiatka?”
Subjekcia – je to živá výmena otázok a odpovedí, pričom rečník na postavenú otázku dá vždy aj odpoveď, napr.:
“K čomu ste v tom čase vyzývali Hellénov? K pokoju? Veď ten všade vtedy vládol. K vojne? Ale veď sa stále oháňate pokojom.”
Dialogizmus – niekedy rečník finguje dialóg, čiže rozhovor medzi sebou a posluch., alebo uvedie na scénu iné osoby, s ktorými vedie rozhovor, napr. Cicero proti Verresovi:
“Ty si mal jedného piráta pod ochranou. Ako dlho? Pokiaľ si neobišiel najvyšší rozkaz. Prečo? Prečo tak dlho? Pýtam sa, prečo si dal ihneď zoťať rímskych občanov, ktorých zajali piráti, a samotného piráta sa poctil potravou denného svetla na takú dlhú dobu?”
Koncesia – rečník dačo pripustí, čo hovorí proti nemu, alebo čo je zdanlivo proti nemu, aby tým viacej získal priazeň na svoju stranu, napr.:
“Je síce pravda, keď vravíte…, Pripúšťam, že máte pravdu v tom…”
Komunikácia – rečník si zdanlivo pýta radu od poslucháča, ba dokonca od svojho protivníka, s ním spoločne uvažuje, čo robiť, ako sa rozhodnúť, čo podniknúť (gr. porada).
“Povedz, Aschines, čo mala republika robiť, keď videla, čo všetko Filip podniká, aby strhol na seba vládu nad Gréckom? Aké slová, aké návrhy zákonov by som mal predložiť, keby som bol radcom Aténčanov?”
Dubitácia – rečník sa stavia zdanlivo do neistoty, čo má povedať, alebo robiť. Po grécky – apória (zdanlivá pochybnosť), napr.:
“Čo mám teraz robiť? Kam sa ja biedny mám podieť? Kam sa obrátiť?
Sustentácia – rečník najprv vystupňuje očakávanie a pozornosť poslucháča a potom povie niečo nečakané a prekvapujúce. (slovensky – napätie), napr.:
“Myslím, že ste v napnutí, čo sa stalo ďalej. Čo sa mohlo v tomto prípade stať? Aký tu bol zámer? Očakávajte čokoľvek, ja prekonám vaše očakávanie.”
Prolepsis – je to prednímanie námietky, aby ju rečník obral o jej silu, napr.:
“Ale počujem, ako niekto namieta… Niekto by mohol povedať… Viem, čo si niektorí v tejto chvíli myslíte… Daktorí sú toho názoru… Vy si azda poviete…”
Korekcia – rečník zdanlivo berie naspäť čo povedal, aby namiesto toho dosadil čosi silnejšie. Je to sebaoprava, napr.:
“Chcete vedieť, ako veľmi nenávidí Boh smrteľný hriech? Pohliadnite na peklo! Ale nie! Mýlim sa: nič som nepovedal. Peklo nám dostatočne nevysvetlí, ako B nenávidí hriech”.
Suspenzia – rečník prudko a náhle prerušuje začatú vetu. Týmto prerušením podnecuje zvedavosť, podčiarkuje ďalšie slová, vyostruje ďalšiu myšlienku (slov. – náhle zastavenie)
“Tu odpočíva… Bez mena. Na to sa opýtajte zeme!”

Axióma virtuálneho dialógu

Axióma virt. dialógu v kázni znie – Kazateľ musí byť pri veci i pri poslucháčoch. Aby mohol túto axiómu uviesť do života pri kázni, musí dokázať splniť 2 najťažšie požiadavky:
1. nesmie kázeň čítať, ani nesmie počas kázne nazerať do pomocných poznámok. Pri takom spôsobe kázne môže byť totiž kazateľ ako tak pri veci, ale nemôže byť pri poslucháč.
2. nie je prípustné, aby sa kazateľ naučil kázeň naspamäť z cudzej alebo vlastnej predlohy a potom by ju iba reprodukoval, pretože zase by bol iba pri veci a nie pri poslucháč.
V dnešnej homiletickej vede platí zásada, že homília môže vznikať jedine pred poslucháčmi a s poslucháčmi. Lebo kde kázeň spočíva iba v memórii, ktorá znamená púhe osvojenie si toho, čo sme si vopred sformulovali, plus k tomu mimika a gestá, tam božie slovo zostane iba niečím podradným, lebo sa Duchu Božiemu uzamkli dvere (žiadne kompromisy!).
Námietka:
Znie takto – Kazateľ má mať pred sebou cieľ, má si vytýčiť cestu k cieľu a od toho sa nemôže dať vybočiť nijakými motorickými impulzami poslucháčov, a preto si ich ani nemusí všímať a vonkoncom ich nemusí vyvolávať a vzbudzovať. Kázeň teda vôbec nemusí byť virtuálnym dialógom, nech si len ostane monológom.
Protiargumenti – Kázeň bez konkrétneho cieľa je pre vieru a život nezmyslom. Čím je cieľ konkrétnejší, tým je to lepšie. Aj cesta k tomuto cieľu, vysvetlenia, povzbudenia a prostriedky musia byť kazateľovi pri príprave kázne jasné. Čiže virt. dialóg vedie istejšie k cieľu než monológ.
Dôvody na virtuálny dialóg:
1. Rétorický – Dnešná profánna rétorika vyžaduje od prof. rečníka, aby jeho reč nebola púhou reprodukciou naspamäť naučeného, vopred formul. textu, ale aby sa voľne pohybovala okolo vopred vytýčených bodov (Nebuďme otrokmi svojho konceptu!).
2. Taktický alebo strategický – Shakespeare napísal divadelnú hru, kde divák má možnosť nielen počúvať, ale aj sa dívať, kde teda človekovi hrozí menej nuda než pri kázni. Autor si nedovolil riskovať, aby smútočná reč, trvajúca iba 10 min., bola púhym monológom, ale spravil z nej nádherný virt. dialóg, aby sa pri strohom dialógu nezačali diváci nudiť. Vie, že monológ je takým prvkom rečového výrazu, ktorý je v nebezpečenstve priviesť poslucháčov k nudeniu.
3. Teologický – v kázni je pre nás najzáväznejší. Otto Pesch vraví: “Božie slovo nemôže nikoho ponechať indiferentným. Keď sa ono vysloví, ten komu sa vysloví, nutne musí odpovedať. Spod b. slova nieto možnosti úniku. Božie slovo je vo svojej podstate vyslovené tak, že nechce zostať nezodpovedané zo strany človeka. Aby teda b. slovo nabralo plnú podobu, akú chce mať, nesmie v ústach kazateľa znieť monologicky, ale musí byť vypovedané virtuálne dialogicky. Forma virt. dialógu patrí k najhlbšej podstate katolíckej kázne.”V kázni musíme hovoriť názorne. Keď chce kazateľ vniesť svetlo svojho vnútorného poznania do uší svojich poslucháčov, musí nutne k tomu použiť prenosové prostriedky. Musí svoj vnútorný svet vložiť do obrazov a pomocou obrazov ho vnesie do svojich poslucháčov. V nich sa obrazy opäť rozložia na vnútorný svet.
Príklad – nedá sa pomyslieť, že by sa našiel čo i len jediný kazateľ, ktorý by mohol mať pochybnosti o potrebnosti príkladu v homílii.
Na ktorom mieste ho použiť – nasadiť tam, kde sa má dostať do duše poslucháčov povzbudenie a zjednotenie. V kerygme a didaskálii sa dobrý kazateľ snaží síce rozprávať tiež názorne, pomocou prirovnaní, ale vlastný príklad požadovaný v dnešnej homílii zapriahne až do paraklézy alebo mystagógie.
Vlastnosti príkladu:
Pravdivý – Niekedy si, pravda, sami zostavíme krátke rozprávanie, aby sme znázornili abstraktný pojem alebo myšlienku, no v takom prípade dáme poslucháčom vycítiť, že nejde o udalosť, ktorá sa v skutočnosti stala, ale že sme si rozprávanie sami vymysleli. Takéto vykonštruované rozprávanie, i keby sa hovorilo nie v druhej, ale i v tretej osobe, neprotiví sa zásade, že príklad má byť pravdivý. Veď každý poslucháč vycíti, o čo ide.
Blízky – Ide o blízkosť časovú, ako aj o psychologickú. Neúčinné sú príklady vybrané z ďalekej minulosti zo života neznámych osôb “grófov, kniežat”. Ich život je psychologicky vzdialený dnešnému čl. Neplatí to o veľkých postavách ľudských dejín (svätci a panovníci).
Vhodný – V príklade musí byť podobnosť, alebo tertium comparationis medzi obrazom a myšlienkou, ktorú chceme príkladom znázorniť. Keď poslucháči ťažko vystihnú tert. compar., príklad bol zbytočný.
Krátky – Príklad nesmie byť dlhý a v jednej kázni ich nesmie byť mnoho. Dlhý príklad a lebo veľa príkladov zobrali by v kázni veľa miesta, ktoré treba použiť na hlásanie božieho slova. Také príklady ochudobňujú kázeň o božský element.
Psychologický dôvod:
Význam príkladu v kázni sa zakladá na psych. poučke, že abstraktná myšlienka je schopná zasiahnuť iba polovičku čl., iba polovičku duše, iba rozum. Ale myšlienka, ktorá sa vyjadruje obrazom, príkladom, zasiahne človeka celého, pretože obraz sa dostáva do najhlbšej vrstvy duše. Kázeň sa teda usadí pomocou príkladu až do tejto hĺbky duše.
Z psychológie je dôležité vedieť, že z tejto najhlbšej vrstvy duše vychádzajú povely k ľudskému činu, a to prostredníctvom rozumu a vôle. Stadiaľ naberajú predsavzatia a povely hĺbku a silu, aby sa zavŕšili činmi. Povely, ktoré pochádzajú z rozumu sú málo účinné. Len to, čo sa dostalo do duše človeka prostredníctvom obrazu, zasiahlo celú dušu človeka: vedomie i podvedomie. A len to má silu ovplyvniť jednotlivé skutky a celý život človeka.
Všetko, čo podávame človekovi abstraktne, sa čoskoro vyparí. Keď je teda kázeň od začiatku do konca abstraktná, formovaná abstraktným myslením nášho teolog. štúdia, poslucháčom sa neuloží do hlbín duše, a nie je ich vina, že si kázeň nezapamätajú. V posluch. zostáva nadlho, alebo aj navždy, čo sme im vložili do duše v obraze, lebo sa to usadilo v obrazovej vrstve, ktorá sa nachádza v opravdivej hĺbke duše.
Teologický dôvod:
Znie: Sú niektoré pravdy na svete, ktoré nie sú natoľko významné, aby museli zasiahnuť celého človeka. Stačí, keď sa dostanú do poznania človeka. Sú však zasa iné pravdy, ktoré sú také dôležité pre život človeka, že sú hodné, aby zaujali celú jeho dušu, celú jeho bytosť. Takými sú pravdy božieho posolstva. Kto sa nesnaží božie pravdy vložiť do duší prostredníctvom obrazu, podceňuje ich.
Sám Boh je nám príkladom, aby sme božie pravdy podávali v obrazoch. Lebo sám Boh k nám hovorí v obrazoch. Prvým obrazom b. slova, adresovaného nám, je vesmír, zem, príroda. To je nádherný obraz, ktorým sa dostáva do hlbín ľudskej duše zákl. božia zvesť. Potom čl. na svoj obraz. Potom sa jeho Slovo stalo telom v JK. Napokon JK hlásal svetu, čo počul od Otca, opäť v obrazoch, podobenstvách, príkladoch.

Názornosť

Paralela – je to prirovnanie, pri ktorom postaví rečník vedľa sebe dve podobné, príbuzné, analogické idey, z ktorých jedna je poslucháčom známa a druhá sa s tou známou porovnáva. Zmysel prirovnania – aby sme sa prostredníctvom viditeľných vecí dostali k láske neviditeľných hodnôt.
Kontrapozícia – je to prirovnanie dvoch protikladných ideí, aby ich rozdiel väčšmi vynikol a aby sa väčšmi zdôraznila ponúkaná hodnota. Nikdy nevystúpi biela farba tak prenikavo a jasne, ako keď ju priložíme k čiernej.
Hypotypóza – vzniká vtedy, ak sa prirovnáva udalosť nie skutočná, ale fingovaná. Uvádza sa: “Dajme tomu, žeby…, Predstavme si, že by…, Pomyslime si, že by…”
Podobenstvo – je podobné prirovnaniu, ale je medzi nimi rozdiel. Prirovnanie stavia vedľa seba dve skutočnosti a jednu znázorňuje druhou. P však rozvíja iba jednu ideu, takže jej abstraktnú formu oblieka do viditeľných čŕt.
Príklad: “Kráľovstvo nebeské je podobné horčičnému zrnku, kvasu, pokladu krytému na poli”
Parabola – je vyrozprávaná udalosť, vzatá z prírody alebo z ľudského života, či už skutočná alebo vymyslená, ktorou znázorňujeme dajakú nadprirodzenú pravdu. P obsahuje udalosť, podobenstvo iba podobnosť. Najkrajšie J paraboly sú: Milosrdný samaritán, farizej a mýtnik, márnotratný syn, boháč a Lazár, kráľovská svadba, nemilosrdný dlžník.
Konkretizácia – je znázorňujúca figúra, ktorá spočíva v tom, že sa snažíme rodové, druhové, všeobecné pojmy nahradiť špecifickými názvami, ktoré sú konkrétnejšie a názornejšie. Namiesto: ľudstvo – ľudia, ľudia – človek, ja, my všetci, vtáctvo – lastovičky,…
Narácia – je nižším druhom reči. Kazateľ sa musí snažiť aj abstraktné poznatky podať naratívne, rozprávaním. Mal by sa teda povzniesť nad takýto nižší úkon k vyšším sféram. Lemmermann vraví, že každá skutočná dobrá reč musí byť naratívna.
Sprítomnenie – Krieg: “to, čo je prítomné v čase, vie pohnúť ducha”. Živo zneje všetko, čo vyberieme z minulosti a líčime to v prítomnom čase. Táto požiadavka modernej rétoriky sa dá uskutočniť v homílii najmä preto, že J o ktorom hovoríme, žije skutočne medzi nami, a čo kedysi povedal, to vraví dnes i nám. Kazateľ teda nemusí nikdy hovoriť o J v minulom čase, napr.: nie Ježiš povedal, ale Ježiš nám vraví.
Priama reč – robí našu homíliu názornejšou, plastickejšou, bezprostrednejšou. Dnešný rétorici vravia, že priama reč účinkuje vždy živšie, než nepriama. Oživuje podanie.

Rečnícka pôsobivosť

Matéria – Pôsobenie na city závisí v prvom rade od predmetu kázne. Každá téma neznesie pôsobenie na city. Niektorá aspoň nevyžaduje pôsobiť na city (reč nie suchopárna!).
Nátura – Na druhom mieste závisí pôsobenie na city od charakteru rečníka. Musí byť totiž opravdivé. Prvou podmienkou je vlastné dojatie. Každý sa musí riadiť svojou osobitnou povahou, ak chce pôsobiť na poslucháčov.
Hodnosť – citové pôsobenie musí brať do ohľadu spoločenské postavenie rečníka. Vysoký štátny alebo cirkevný hodnostár sa musí uchrániť silných citov. Vysokej osobnosti lepšie sluší mierna, no pritom silná reč.
Poslucháči – Napokon aj od úrovne poslucháčov závisí miera pôsobenia na city. Od ich charakteru, nálady, stavu, veku. Veľmi záleží na tom, pred kým hovoríme. Vybadať, aká miera pôsobenia na city vyhovuje poslucháčom, patrí k rečníckemu taktu.
Príprava citov:
V daktorých prípadoch pôsobenie na city možno uskutočniť bez prípravy. Najlepšie pripravíme poslucháčov na city tzv. nepriamym pátosom. Ten spočíva v rozvinutí určitej myšlienku alebo udalosti, ktorá sama o sebe, takmer bez pričinenia rečníkovho, dotkne sa srdca poslucháčov. Rečník rozpráva väčšmi ako svedok, než ako muž, unášaní prúdom citov. Napr. opisuje dopodrobna osud nešťastného človeka alebo prenasledovanie nevinnej osoby.
Priamy pátos – z prípravy na pôsobenie na city stalo sa samo pôsobenie na city.
Priezračná, úderná argumentácia – druhý spôsob prípravy citov u poslucháča. Rozum pôsobí na srdce. Živé, presvedčivé dokazovanie dokáže poslucháča vytrhnúť z apatického odpočívania a pripraviť ho na citové zapôsobenie.
Pôsobenie na city:
Aglomerujem – spočíva v hromadení viacerých pocitov.
Rečnícka maľba – rečník, ktorý je opravdivo zanietený za svoju vec, maľuje teplými precítenými črtami svoje obrazy, akoby vychádzali priamo zo srdca. Také maľby dýchajú životom a teplom.
Treba však pripomenúť, že pôsobenie na city neslobodno stupňovať do nekonečna.

Figúry pôsobivosti

Apmlifikácia – je rečnícke rozvinutie dajakej myšlienky za tým účelom, aby myšlienka zapôsobila na rozum alebo city alebo vôľu poslucháčov. A rozloží myšlienku na množstvo čiastkových drobných myšlienok, ktoré na nás pôsobia silným dojmom.
Anafora – opakovanie, pri ktorom viaceré členy reči začíname tým istým slovom, napr.: “Ak zmizla v štáte svornosť, zmizla sloboda, zmizla vernosť, zmizlo priateľstvo.”
Epifora – opakovanie, pri ktorom viaceré členy končíme tým istým slovom, napr.: “Kto zatváral továrne? Boháči. Kto vyhnal ľudí na ulicu? Boháči. Kto zavinil, že ľudia umierali hladom? Boháči.”
Konkatenácia – je to zreťazenie, v ktorom jedna myšlienka zapadá do druhej, ale až posledná objasňuje pravý zmysel súvetia, napr.: “Ak sme však dietkami, sme aj dedičmi, a to dedičmi božími a spoludedičmi Kristovými.” (Rim 8, 17)
Asyndeton – vznikne tým, že vynecháme obvyklé spájajúce častice, napr.: Veni, vidi, vici (prišiel, videl, zvíťazil).
Polysyndeton – vznikne tým, že opakujeme veľa spájajúcich častíc, čím súvetie získa plnosť a pohyb, napr.: “Vidíme tu deti a starcov a mladíkov a devy pred súdnou stolicou…”
Deprekácia – je to neobvyklá prosba na poslucháčov, naplnená citmi (zaprisahanie)
Napr.: “Ó môj kresťanský brat, pri krvi JK, pri drahocenných ranách tvojho Spasiteľa prosím a zaprisahám ťa, nenechaj prejsť pomimo seba tento okamih milosti!”

Rečnícka krása

Písmo: Sv. Pavol napísal Galaťanom: “Keby som sa chcel ľuďom páčiť, nebol by som služobníkom Kristovým” (Gal 1, 10). Na inom mieste píše: “Každý z nás nech sa páči blížnemu pre dobro a duchovný rozvoj!” (Rim 15, 2) Alebo: “Nebuďte na pohoršenie ani Židom, ani Grékom, ani božej cirkvi, ako aj sa chcem páčiť všetkým a vo všetkom.” (1Kor 10)
Kazatelia:
Sv. Augustín: “Ľahko zavedieš, kam chceš, človeka, ktorý je potešený krásou tvojho prejavu. Nikoho nepohneš, keď je mu nepríjemné počúvať ťa. Preto chceme, aby nás počúvali ľudia nielen pre náš rozum, ale aj pre krásu našej reči.”
Sv. F. Xaverský: “Presvedčíš, o čom chceš presvedčiť, ak ťa majú radi tí, čo ťa počúvajú. A keď nikoho od seba neodpudíš, mnohých privedieš k Bohu.”
Sv. Ambróz: “Je veľmi ťažké, aby ľudia počúvali ochotne toho, ktorého nemajú radi, hoci ohláša pravdu.”
Prostriedky: Významné predmety –
1. Keď hovoríme o čnosti alebo o vedomostiach kňaza, naviažeme tieto čiastkové nábož. predmety na vyššiu myšlienku, ktorou môže byť v tomto prípade spása nesmrteľných duší.
2. Jednotlivý prípad prevedieme na dajaký veľký princíp.
3. Jednotlivé sily predstavíme ako časti veľkého systému.
4. Jednotl. pravdu predkladáme ako obraz alebo súčasť väčšej, významnejšej pravdy.
Maľované partie – sú to určité úseky, líčené akoby maliarskym štetcom, názorne, milo, príjemne, ľahúčko, aby sa nenamáhala myseľ, aby si odpočinul úsudok, aby sa uvoľnil rozum, a namiesto namáhavého sledovania, aby nachvíľočku nastúpilo pokojné, príjemné, oblažujúce, uvoľnené zbieranie vnemov, ako keby poslucháči stáli pred pôvabným obrazom.
Vznešené miesta – v reči sú tie, ktoré človeka povznášajú a vzbudzujú v ňom obdiv, úžas, bázeň, úctu a vyvolávajú v ňom určitý druh slasti. Rečník to dosiahne tým, že predstaví poslucháčom dajaký predmet impozantnej veľkosti alebo majestátnej sily, napr.: pohľad na šíre more, na veľhory, na hviezdnaté nebo…
Pôvab novosti – musíme obliecť na predmety alebo myšlienky kázne. Spravidla nie sú naše myšlienky a predmety, o ktorých hovoríme v kázni, sami v sebe nikdy nové. Veď sa vlastne musíme vyhýbať, aby sme niečo nové vnášali do pokladu cirkevnej náuky. Ale tu ide o hľadisko poslucháčov, aby sme totiž poslucháčom ponúkali nové pohľady na večné pravdy, aby sme v nich prebúdzali nové predstavy a dojmy.
Efekt zneznámenia – je technika, s pomocou ktorej dosiahneme, že niečo, čo je človeku známe, javí sa mu ako cudzie, ako neznáme, a môže to znova spoznávať. Kto chce iného ovplyvniť, musí ho uviesť do obdivu a to touto technikou.
Historická kritika – táto metóda znamená v podstate zneznámenie textu. Kresťanskí autori musia tiež hľadať zneznamujúce spôsoby pri podávaní biblickej zvesti, a nie iba naivne reštaurovať minulosť.
Nový preklad – druhý spôsob zneznámenia sa ponúka pri preklade bibilických spisov. Niektoré kresťanské názvy sa stali celkom rituálnou rečou a pri štandartnom poúžívaní pomaly stratili svoj informujúci obsah. Najmä tie texty, ktoré ľudia už dobre poznajú, treba osvetliť z nového pohľadu.
Nezvyklé podoby – musíme rozpoznať mocnosti ako sú tradícia, zvyk, etos, ktoré zneostrujú, zmierňujú, brzdia pôsobenie biblickej zvesti. Patri sem aj hermeneutické očakávania poslucháčov.

Back to top button