10. Katizma
Žalm 70
V teba, Pane, som dúfal; * nebudem zahanbený naveky.
Vo svojej spravodlivosti ma vysloboď a zachráň, * nakloň ku mne svoj sluch a pomôž mi.
Buď mi ochrannou skalou a opevneným hradom na moju záchranu; * veď ty si moja opora a moje útočište.
Bože môj, vytrhni ma z ruky hriešnika, * z ruky svojvoľníka a ničomníka.
Lebo ja, Pane, túžim za tebou, * ty, Pane, si moja nádej od mojej mladosti.
Od matkinho lona mám v tebe oporu, od života matky si mojím ochrancom; * tebe vždy patrí môj chválospev.
Som ako zázrak pre mnohých * a ty mi mocne pomáhaš.
Nech sa mi ústa naplnia tvojou oslavou * a nech ťa velebím deň čo deň.
Neodožeň ma v čase staroby, * neopusť ma, keď mi sily ochabnú.
Moji nepriatelia hovoria o mne * a tí, čo číhajú na môj život, radia sa spoločne
a vravia: “Boh ho opustil. * Prenasledujte ho a chyťte ho, veď ho nemá kto zachrániť.”
Nevzďaľuj sa, Bože, odo mňa, * Bože môj, ponáhľaj sa mi na pomoc.
Nech sa zahanbia a zhynú moji protivníci, * hanba a potupa nech pokryje tých, čo mi zlo chystajú.
Ja však budem úfať neprestajne * a všade budem šíriť tvoju chválu.
Moje ústa budú hlásať tvoju spravodlivosť * a tvoju spásu deň čo deň, hoci ju ani neviem vyjadriť.
Budem hovoriť o veľkých činoch Pánových; * Pane, budem spomínať len tvoju spravodlivosť.
Bože, ty si ma poúčal od mojej mladosti * a ja až doteraz ohlasujem tvoje diela zázračné.
Až do staroby a do rokov šedivých, * Bože, neopúšťaj ma, kým nezvestujem silu tvojho ramena všetkým pokoleniam budúcim.
Tvoja moc a tvoja spravodlivosť, Bože, * siaha až po nebo, ty si stvoril veľkolepé diela: Bože, kto sa ti vyrovná?
Aké a koľké i trpké súženia dopustil si na mňa; * ale znova si ma oživil a z hlbín zeme si ma opäť vyviedol.
Zveľadíš moju česť, * prídeš a mňa potešíš.
Lebo i ja teba oslávim, tvoju vernosť budem chváliť na harfe, Bože môj, * na citare ti zahrám, Svätý Izraela.
Jasať budú moje pery, keď ti zaspievam, * i moja duša, ktorú si vykúpil.
Ba i môj jazyk bude rozprávať o tvojej spravodlivosti deň čo deň, * keď potupa i hanba stihne tých, čo mi chystajú zlo.
Žalm 71
Bože, zver svoju právomoc kráľovi, * kráľovmu synovi svoju spravodlivosť,
aby spravodlivo vládol nad tvojím ľudom * a podľa práva nad tvojimi chudobnými.
Vrchy nech ľudu prinesú pokoj * a pahorky spravodlivosť.
Prisúdi právo ľuďom úbohým, * poskytne pomoc deťom bedára a krivditeľa pokorí.
Dlho ako slnko, dlhšie ako luna bude kraľovať * z pokolenia na pokolenie.
Ako dážď spadne na trávu * a ako voda, čo zem zavlažuje.
V jeho dňoch bude prekvitať spravodlivosť a plnosť pokoja, * kým mesiac nezhasne.
A bude panovať od mora až k moru * a od Rieky až na kraj zeme.
Obyvatelia púšte pred ním pokľaknú * a jeho nepriatelia budú lízať prach.
Králi Taršišu a ostrovov prinesú mu dary, * oddajú mu dane králi Arabov aj zo Sáby.
Budú sa mu klaňať všetci králi, * slúžiť mu budú všetky národy.
On vyslobodí bedára, čo volá k nemu, * i chudobného, ktorému nik nepomáha.
Zmiluje sa nad chudobným a bedárom, * zachráni život úbožiakom.
A vyslobodí ich z útlaku a násilia, * lebo v jeho očiach je vzácna ich krv.
Bude žiť a z Arábie zlato dostávať, * stále sa budú modliť za neho a dobrorečiť mu každý deň.
Na zemi bude hojnosť obilia, * bude sa vlniť až po temená hôr.
Jeho ovocie bude ako Libanon * a mestá rozkvitnú ako poľná tráva.
Jeho meno nech je velebené naveky; * kým bude svietiť slnko, jeho meno potrvá.
V ňom budú požehnané všetky kmene zeme, * zvelebovať ho budú všetky národy.
Nech je zvelebený Pán, Boh Izraela, * čo jediný koná zázraky.
Jeho vznešené meno nech je velebené naveky * a jeho velebou nech sa naplní celá zem. Staň sa! Amen!
Sláva: I teraz:
Aleluja, aleluja, aleluja, sláva tebe, Bože. (3x)
Pane, zmiluj sa. (3x)
Sláva: I teraz:
Žalm 72
Aký dobrý je Boh voči statočným, * Boh voči tým, čo majú srdce čisté.
No mne sa temer nohy podlomili, * takmer som sa zapotácal.
Lebo som žiarlil na chvastúňov, * keď som videl, ako bezstarostne si žijú hriešnici.
Neprekáža im zhola nič, * sú zdraví a vypasení,
nesužujú sa ako iní smrteľníci, * ani netrpia ako iní ľudia.
Preto ich pýcha ovíja sťa náhrdelník * a násilnosť ich zahaľuje ako rúcho.
Akoby z tuku sa liahne ich zloba * a vybuchuje zlomyseľnosť.
Posmievajú sa a zlomyseľne hovoria, * povýšenecky sa zastrájajú.
Ústa dvíhajú proti nebu * a jazyk sa im vláči po zemi.
Sedia si na výšinách * a nezasahuje ich povodeň.
Vravia si: “Vari to vidí Boh? * A vie o tom Najvyšší?”
Hľa, to sú hriešnici: bezstarostne si žijú * a hromadia bohatstvo.
Nuž povedal som si: “Veru nadarmo som si srdce čisté zachoval * a v nevinnosti som si ruky umýval;
šľahaný som deň čo deň * a trestaný už od rána.”
Keby som si povedal: “Budem rozprávať ako oni,” * to by som, veru, zradil pokolenie tvojich synov.
Tu som sa zamyslel, aby som to pochopil; * zrejme to bolo nad moje sily,
kým som, Bože, nevstúpil do tvojej svätyne, * kde som pochopil, aký bude ich koniec.
Naozaj ich staviaš na pôdu šmykľavú * a vrháš ich do záhuby.
Ako vychádzajú navnivoč! * Náhle je po nich, hynú od hrôzy.
Ako sen prebúdzajúceho sa človeka, * tak sa rozplynú, keď zakročíš ty, Pane.
Moje srdce je plné trpkosti * a celé vnútro doráňané.
Hlúpy som bol a nechápavý * a pred tebou som bol ako dobytča.
Ale ja som stále pri tebe * a ty mi držíš pravicu.
Vedieš ma podľa svojho zámeru * a nakoniec ma prijmeš do slávy.
Veď kohože mám na nebi? * A keď som pri tebe, nič pozemské ma neteší.
Hynie mi telo i srdce, * no Boh je Boh môjho srdca a podiel večitý.
Hľa, ako hynú všetci, čo sa vzďaľujú od teba, * zatracuješ všetkých, čo sú ti neverní.
Pre mňa je slasťou byť v Božej blízkosti * a v Pánu Bohu svoju nádej mať
a ohlasovať všetky jeho diela * v bránach dcéry sionskej .
Žalm 73
Prečo si nás, Bože, tak celkom zavrhol * a prečo si hnevom zahorel proti ovciam tvojej pastviny?
Pamätaj na svoj ľud, * ktorý je tvoj odprvoti.
Vykúpil si výhonok svojho dedičstva, * vrch Sion, na ktorom prebývaš.
Namier svoje kroky k večným zrúcaninám: * nepriateľ spustošil celú svätyňu.
Tí, čo ťa nenávidia, ryčia uprostred tvojho miesta svätého, * vztyčujú svoje zástavy na znak víťazstva.
Podobajú sa tým, čo sa veľmi rozháňajú sekerou v hustom lese. * Tak vylamujú brány chrámové a stŕhajú ich sekerou i hákom.
Podpálili tvoju svätyňu, * príbytok tvojho mena až do základu zneuctili.
V srdci si povedali: “Zničme ich všetkých odrazu, * a vypálili tvoje sväté miesta v krajine.
Nevidíme naše zástavy, niet už proroka * a nik z nás nevie, dokedy to potrvá.
Bože, dokedy sa bude rúhať nepriateľ? * Vari naveky bude protivník urážať tvoje meno?
Prečo odťahuješ svoju ruku * a prečo v lone držíš pravicu?
Veď predsa Boh je naším kráľom od vekov * a spásne skutky konal na zemi.
More si svojou mocou rozdvojil * a rozdrvil si hlavy drakom vo vodách.
Leviatanovi si hlavy roztĺkol, * za pokrm si ho dal morským obludám.
Ty si dal vyvrieť žriedlam i potokom * a vyschnúť riekam nevysychajúcim.
Tvoj je deň, tvoja je aj noc, * ty si utvoril nebeské svetlá i slnko.
Ty si zemi ustanovil hranice; * že je leto a zima, to si ty zariadil.
Pamätaj, Pane, na to, že sa to tebe rúha nepriateľ * a nerozumný ľud tvoje meno uráža.
Nevydaj divej zveri tých, čo ťa oslavujú, * a nezabúdaj nikdy na svojich úbožiakov.
Zhliadni na svoju zmluvu, * veď násilníci si rozložili stany po celej krajine.
Pokorný nech sa s hanbou nevracia, * chudák a bedár budú tvoje meno velebiť.
Vstaň, Bože, a ujmi sa svojej veci, * maj na pamäti urážky, ktorými ťa hlupák častuje deň čo deň.
Nezabúdaj na krik svojich nepriateľov, * veď hurhaj vzbúrencov sa stále stupňuje.
Sláva: I teraz:
Aleluja, aleluja, aleluja, sláva tebe, Bože. (3x)
Pane, zmiluj sa. (3x)
Sláva: I teraz:
Žalm 74
Oslavujeme ťa, Bože, oslavujeme ťa a tvoje meno vzývame, * rozhlasujeme tvoje skutky zázračné.
Ja sám určím čas * a vykonám spravodlivý súd.
Hoc by sa roztápala zem a triasli všetci, čo na nej bývajú, * ja pevne držím jej stĺpy.
Chvastúňom hovorím: “Nevystatujte sa!” * A previnilcom: “Nedvíhajte hlavy!
Nedvíhajte hlavy vysoko, * proti Bohu nehovorte bezočivosti.”
Veď ani od východu, ani od západu, * ani z púšte neprichádza povýšenie.
Ale sudcom je sám Boh: * jedného ponižuje, druhého povyšuje.
Lebo v Pánovej ruke je kalich * plný čistého vína s korením.
On z neho nalieva, až po kvasnice ho musia vyprázdniť, * všetci hriešnici zeme budú z neho piť.
Lež ja naveky chcem ohlasovať * a ospevovať Boha Jakubovho.
Pozrážam všetku pýchu hriešnikov, * no spravodliví vztýčia svoje hlavy.
Žalm 75
Známy je Boh v Judei * a v Izraeli je jeho meno veľké.
V Jeruzaleme má stan * a na Sione príbytok.
Tam polámal lesklé luky * aj štít, aj meč a zbroj vojnovú.
Ty, Zázračný, žiariš z vrchov plienenia; * olúpení boli chrabrí bojovníci.
A teraz spia svoj sen, * ochabli ruky všetkých hrdinov.
Bože Jakubov, keď si ty pohrozil, * zmeraveli jazdci aj kone.
Si hrozný; kto sa môže vzoprieť proti tebe, * keď sa rozhneváš?
Z neba si vyniesol rozsudok; * zem sa zatriasla a zatíchla,
keď povstal Boh a súdil * aby zachránil všetkých tichých na zemi.
Lebo teba oslávi aj hnev človeka * a tí, čo vyhnú hnevu, budú sláviť tvoj sviatočný deň.
Pánovi, svojmu Bohu, skladajte sľuby a plňte ich; * všetci, čo vôkol neho stojíte, prineste dary Hroznému.
Tomu, čo kniežatám smelosť odníma * a pre zemských kráľov je postrachom.
Žalm 76
Hlasne volám k Pánovi, * k Bohu volám a on ma počuje.
Boha hľadám v deň svojho súženia, * vystieram svoje ruky za noci neúnavne.
Moja duša sa nechce dať potešiť, * na Boha myslím a vzdychám, uvažujem a klesám na duchu.
Viečka mi držíš v bdelosti, * som rozrušený a nevládzem hovoriť.
Premýšľam o dňoch minulých * a dávne roky mám na mysli.
Za noci rozjímam vo svojom srdci, premýšľam a v duchu sa pýtam: * Vari Boh zavrhuje naveky a viac sa nezmiluje?
Vari je navždy koniec jeho dobrote, * prestalo jeho slovo z pokolenia na pokolenie?
Či Boh zabúda na zmilovanie, * či pre hnev zdržiava svoje zľutovanie?
Vtedy som si povedal: “To je tá bolesť moja, * že sa pravica Najvyššieho odvrátila odo mňa.”
Pamätám, Pane, na tvoje skutky, * pamätám na dávne zázraky.
O všetkých tvojich dielach rozmýšľam * a uvažujem o tvojich činoch.
Bože, tvoja cesta je svätá. * Ktorý boh je taký veľký, ako je náš Boh?
Ty si Boh, ty konáš zázraky, * národom si dal poznať svoju moc.
Svojím ramenom si vyslobodil svoj ľud, * synov Jakubových a Jozefových.
Bože, uzreli ťa vody, uzreli ťa vody a rozbúrili sa * i zvírili sa hlbiny.
Oblaky vychrlili prúdy vôd, v mračnách hrom zadunel * a zôkol-vôkol tvoje šípy šľahali.
Ako hrmot kolies zaburácal tvoj hrom, * blýskavica ožiarila zemekruh, zem sa zachvela a zatriasla.
Tvoja cesta vedie cez more a cez veľké vody tvoje chodníky, * ale tvoje stopy nikde nebadať.
Ako ovce si viedol svoj ľud * rukou Mojžiša a Árona.
Sláva: I teraz: