Drahí bratia a sestry!
Dnešné evanjelium hovorí o dlho chorom človeku, ku ktorému prišiel Ježiš a spýtal sa ho: „Chceš ozdravieť?“ (Jn 5,6) A pochopiteľne, že na takú otázku nemôžeme čakať inú odpoveď, ako áno. Určite každý chorý človek túži po uzdravení. Poznáme to aj zo svojho života, keď sme osobne zápasili s chorobou, alebo aj niekto z našich blízkych. A o čo viac je táto prosba súčasťou každodenného života človeka, ktorý dlhé roky bojuje s nejakým postihnutím!
Prosbu po uzdravení predostrel Bohu chromý muž. A hoci bol chromý dlhé roky, stačilo jedno stretnutie s Pánom Ježišom, aby ho vrátil do normálneho života. No tu sa evanjeliový príbeh nekončí. Ježišovi nezáleží iba na našej telesnej schránke, ale ide mu predovšetkým o našu dušu. Ježiš vie, že naše telesné choroby nie sú to najhoršie, čo nás môže v živote postihnúť a uškodiť nám. A zdôraznil to aj mužovi z evanjelia. Ako sme počúvali príbeh ďalej, neskôr ho našiel v chráme a povedal mu dôležité slová: „Hľa, ozdravel si, už nehreš, aby ťa nepostihlo niečo horšie.“ (Jn 5,14)
Choré môže byť nielen naše telo, ale aj duša. Ježiš z mnohých ľudí vyhnal zlého ducha a dostali novú šancu. Apoštol Pavol hovorí, aké dôležité je mať zdravú dušu. „ Zmýšľať podľa tela je smrť, kým zmýšľať podľa Ducha je život a pokoj.“ (Rim 8, 6)
Ježiš prišiel na tento svet, aby očistil naše duše tým, že zobral na seba všetky naše hriechy, ktoré nás zaťažujú. „Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany vás uzdravili.“ (1Pt 2, 24) A ak sa odovzdáme do Božích rúk a necháme ho konať vo svojich životoch, vtedy má táto obeť pre nás zmysel.
Keď sa však bránime Božiemu konaniu a robíme stále iba po svojom, môže sa nám stať niečo oveľa horšie, než sú telesné choroby a horšie, ako telesná smrť – môže nás postihnúť smrť večná, teda večné odlúčenie od Boha. Prosme Ježiša nielen o svoje telesné zdravie, ale predovšetkým o pokojnú, čistú a zdravú dušu.
Druhá veta, na ktorú by som dnes chcel poukázať, je: „Pane, nemám človeka.“ (Jn 15,7) Tieto slová po Ježišovom príchode na toto miesto však už neplatia, pretože on urobil z Betsaty skutočný dom milosrdenstva a symbolicky zbúral múr oddeľujúci chrám od Betsaty – teda od chorých. Ukazuje, že bohoslužba musí byť spojená so službou. Aj v sobotu, počas sviatkov a aj vo všedných dňoch. Stále. Ježiš prišiel do Jeruzalema, pretože chcel splniť poslanie, ktoré mal voči celému národu. Ukazuje nám, že na ceste k osloveniu a záchrane spoločnosti nemožno pre-kročiť bezmocných a zranených jednotlivcov a nevšímavo prejsť okolo nich. Okolo tých, ktorí sú ťažko postihnutí na tele i na duši a ktorí šepkajú vetu: „Nemám človeka“.
Ježišova prítomnosť medzi chorými ukazuje, že sa chce stretnúť s človekom nielen v chráme, ale aj tam, kde ho premáha prekliatie bolesti a utrpenia. Boh trpí spolu s človekom. Všade tam, kde sa nachádza. Vďaka jeho prítomnosti sa aj také miesto utrpenia, bezohľadnosti, sebectva, ako to bolo na brehu jazera, zmení na dom milosrdenstva.
Ako Ježišovi nasledovníci môžeme aj my našou prítomnosťou premeniť aspoň kúsok tohto sveta na dom milosrdenstva a zbaviť ľudí zúfalého pocitu, že nemajú nikoho. Pretože naša vlastná Betsata je pri nás, niekedy bližšie, než si to uvedomujeme. Amen.
Automaticky prebrané zo zdroja: https://grkatnr.sk/homilie/jn-5-1-15-9/.