Gréckokatolícka cirkev, farnosť Humenné

Každý z nás máme jazyk. Nachádza sa v ústnej dutine a je to dôležitý orgán, ktorý má tri hlavné úlohy a slúži na:

1. prijímanie a spracovanie potravy; 
2. spoznávanie chuti; 
3. vyjadrovanie, lebo pomáha tvoriť zvuk, ľudskú reč.

V súvislosti s duchovným životom nás bude zaujímať tretia funkcia jazyka ako symbolu a nositeľa slovného prejavu. Jazyk totiž pomáha dať naším myšlienkam podobu počuteľných slov a umožňuje vzájomnú verbálnu komunikáciu, odovzdávanie informácii, ale aj citov. Vyjadruje to, čo je v našom vnútri. Presne v duchu slov Ježiša Krista: „…z plnosti srdca hovoria ústa.“ (Mt 12, 34).

V tomto ohľade robí jazyk človeka výnimočným a úplne odlišným od ostatných živočíchov.

Vo Svätom Písme čítame, že človek by mal svojím jazykom vyznávať, oslavovať a velebiť Pána Boha, ďakovať a dobrorečiť Mu.

Apoštol Pavol píše Rimanom: „Ako že žijem, hovorí Pán, predo mnou sa zohne každé koleno a každý jazyk sa bude vyznávať Bohu.“ (Rim 14, 11).

Aká je však realita? Ako často sa previňujeme jazykom? Apoštol Jakub už pred dvetisíc rokmi napísal: „Človek krotí a aj skrotil všetky druhy zveri, vtákov, plazov i morských živočíchov, no jazyk nik z ľudí skrotiť nemôže. Je to nepokojné zlo, je plný smrtiaceho jedu. Ním dobrorečíme Pánovi a Otcovi, a ním aj zlorečíme ľuďom, stvoreným na Božiu podobu. Z tých istých úst vychádza dobrorečenie i zlorečenie. A nemá to tak byť, bratia moji.“ (Jak 3, 7-10).

Keďže to tak nemá byť, pokúsme sa všimnúť si, aké sú najčastejšie hriechy nášho života a čoho sa máme vyvarovať v súvislosti s jazykom. A porovnávajme si to aj s tým, čo nachádzame vo Svätom Písme.

1. Rúhačstvo, nadávanie

Ako často obviňujeme a znevažujeme v rečiach nášho Boha?

„A Pán nariadil Mojžišovi: „Rúhača daj vyviesť z tábora a všetci, čo ho počuli, položia na jeho hlavu ruky a všetok ľud ho ukameňuje. Izraelitom však nariadiš: Každý, kto bude kliať svojmu Bohu, uvalí na seba hriech. Kto bude zlorečiť Pánovmu menu, musí zomrieť: všetok ľud ho bez milosrdenstva ukameňuje; tak cudzinec ako domorodec bude usmrtený, keď bude kliať Pánovo meno.“ (Lv 24, 13-16)

2. Branie Božieho mena nadarmo

Veľmi častým javom v našom živote je bezdôvodné používanie Božieho mena v bežnej komunikácii, v reči.

„Nevezmeš meno Pána, svojho Boha, nadarmo! Lebo Pán nenechá bez trestu toho, kto bude brať jeho meno nadarmo.“ (Ex 20, 7)

3. Klamlivý jazyk

Klamstvo je jednou z vecí, ktoré Boh považuje za odporné (porov. Prís 6, 17); pričom každý z nás dobre vie, že Diabol je otec klamstva a teda aj klamárov.  

„Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojím blížnym, veď sme si navzájom údmi.“ (Ef 4, 25)

4. Úlisný jazyk a lichotenie

Ako často chválime iných z dôvodu, že od nich chceme niečo získať? A pritom aj Boh nenávidí prázdne lichôtky.  

„Falošnými slovami sa klamú všetci navzájom, hovoria úlisnými perami a srdce majú dvojtvárne. Kiež Pán zničí všetky pery úlisné a vystatovačný jazyk…“ (Ž 12, 3-4)

5. Krivé svedectvo

Dnes je priam populárne medzi ľuďmi hovorenie nepravdy, šírenie neoverenej informácie o niekom inom. A netýka sa to iba politiky.

„Nevyslovíš krivé svedectvo proti svojmu blížnemu!“ (Ex 20, 16)

6. Pyšný jazyk

Často sú ľudia v rečiach plní iba seba, svojich úspechov a svojimi rečami znevažujú toho druhého. A pýcha je zároveň zdrojom množstva hádok.   

„…Boh ich vydal napospas ich zvrátenému zmýšľaniu, aby robili, čo sa nepatrí, plných neprávosti, zloby, lakomstva, ničomnosti, plných závisti, vrážd, svárov, ľsti, zlomyseľnosti; sú klebetní, utŕhačskí, nenávidia Boha, urážajú iných, sú pyšní, povyšujú sa, vymýšľajú zlo, neposlúchajú rodičov,  sú nerozumní, vierolomní, bezcitní a nemilosrdní.“  (Rim 1, 28-31)

7. Prázdne reči jazyka

Človek často svoj jazyk používa nadmerne, teda príliš veľa rozpráva. Pričom aj v Biblii čítame odporúčania, aby sme boli ľuďmi s menším počtom slov.

„Nech vás nik nezvedie prázdnymi rečami, lebo za to prichádza Boží hnev na neposlušných synov. Preto nemajte s nimi nič spoločné.“ (Ef 5, 6-7)

8. Ohováračský jazyk

Ohováranie je, keď vám niekto hovorí dobré a pekné reči do očí, ale poza chrbát hovorí zlé a negatívne reči proti vám. Ohovárač je niekto, kto používa svoj jazyk proti vám, keď ste neprítomní.

„Severný vietor nosí dážď a potmehúdsky jazyk nahnevanú tvár.“ (Prísl 25, 23)

9. Klebetný jazyk

Mnohí ľudia sa zapájajú do rozhovorov o druhých, zvyčajne zahŕňajú detaily, ktorých pravdivosť nie je potvrdená. Diabol používa jazyk človeka, aby ubližoval druhým. Boh však nenávidí klebetný jazyk.

„Pane, kto smie bývať v tvojom stánku? Kto môže nájsť odpočinok na tvojom svätom vrchu? Ten, čo kráča bez poškvrny a koná spravodlivo, čo z úprimného srdca pravdu hovorí, čo nepodvádza svojím jazykom, nekrivdí svojmu blížnemu, ani ho nepotupuje.“ (Ž 15, 1-3)

10. Preklínajúci jazyk

Preklínanie je často reakciou na niečo v našom živote. Veriaci človek by sa však mal snažiť udržiavať pokoj so všetkými ľuďmi a ani v tom najväčšom hneve by nemal vyslovovať nadávky a kliatby na druhú osobu.

 „Nikomu sa neodplácajte zlým za zlé; usilujte sa robiť dobre pred všetkými ľuďmi. Ak je to možné a závisí to od vás, žite v pokoji so všetkými ľuďmi.“ (Rim 12, 17-18)

11. Jazyk zrady

Človek veľmi často svojimi rečami sklame dôveru toho druhému. Všetci vieme, aká krehká je táto dôvera. Vyhýbajme sa zrade vo všetkých podobách.

„Vedz, že v posledných dňoch nastanú nebezpečné časy. Ľudia budú totiž sebeckí, chamtiví, chvastaví, pyšní, rúhaví, neposlušní voči rodičom, nevďační, bezbožní, bezcitní, nezmierliví, ohovárační, nezdržanliví, suroví, bez lásky k dobru, zradní, bezhlaví, nadutí, milujúci viac rozkoše ako Boha; budú mať výzor nábožnosti, ale jej silu budú popierať. A týchto sa chráň!“                (2 Tim 3, 1-5)

Aj z týchto naznačených previnení jazyka je priam žiaduce preskúmať naše vyjadrovanie, naše slová – vyslovené (ale aj napísané), naše debaty, ktoré vedieme. Môže sa ozvať strach, lebo tušíme, že ten výsledok nemusí byť dobrý, ba môže byť katastrofálny.

Je veľmi častým javom, že zlo okolo nás a naše hriechy iba zriedka spájame s naším jazykom, resp. so slovami, ktoré sme povedali alebo napísali.  Vzbuďme si však túžbu, aby o nás skôr platili slová žalmistu: „Bože, ty si môj Boh, už od úsvitu sa viniem k tebe. Za tebou prahne moja duša, za tebou túži moje telo; ako vyschnutá, pustá zem bez vody, tak ťa túžim uzrieť vo svätyni a vidieť tvoju moc a slávu. Veď tvoja milosť je lepšia než život; moje pery budú ťa oslavovať. Celý život ťa chcem velebiť a v tvojom mene dvíhať svoje ruky k modlitbe.“  (Ž 63, 2-5).

Prežívame mesiac máj, ktorý je v Cirkvi oddávna mesiacom Panny Márie, počas ktorého vzdávame úctu Presvätej Bohorodičke, viac ako po iné dni v liturgickom roku.

Úcta k Presvätej Bohorodičke v mesiaci máj má v cirkvi dávne korene a odvoláva sa na paralelu medzi najkrajším mesiacom roka a najkrajšou ženou medzi ženami. Ak by sme išli v tejto paralele ešte ďalej, tak ako je máj mesiacom lásky, tak aj Presvätá Bohorodička sa vyznačuje veľkou láskou k svojom deťom.

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Čo Katolícka cirkev verí o Márii, zakladá sa na tom, čo verí o Kristovi.“ (KKC, 487)

Niekto sa môže pohoršiť nad tým, že Cirkev nazýva Máriu svojou Matkou. Ale nie je to pohoršujúce, práve naopak, pretože „Mária je skutočne Božou Matkou, keďže je Matkou večného Božieho Syna“ (KKC, 509).

Mária je aj našou Matkou, lebo nám ju Ježiš daroval z kríža skrze apoštola Jána (porov. Jn 19, 26-27).

Známy exercitátor Elias Vella povedal: „Mária je jedným z najväčších darov, aké kedy ľudstvo od Ježiša dostalo. Ježiš nám dal úplne všetko, čo mal.“

Preto sa k nej môžeme utiekať a prosiť ju o ochranu. Mária neupriamuje pozornosť na seba, ale chce nás vziať za ruku a priviesť k Ježišovi.

Mnohí si mýlia vzťah s Máriou a Pánom Bohom. Márii sa neklaniame – klaniame sa iba Bohu. Uctievame si ju však ako Ježišovu matku (porov. KKC, 971). Panna Mária však vo vzťahu k Ježišovi nikdy nestojí v popredí, no vždy je s ním vnútorne veľmi úzko spojená a nenahraditeľne spolupracuje s jeho poslaním.

Vo Svätom písme nachádzame zmienku o nej tam, kde je to potrebné. Tak je to aj v texte o živote prvotnej Cirkvi. V Skutkoch apoštolov čítame, že po Ježišovom nanebovstúpení sa apoštoli vrátili z Olivovej hory do Jeruzalema a „vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov. Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1,13-14).

Panna Mária teda nepovažovala po Ježišovom nanebovstúpení svoju úlohu tu na zemi za skončenú. Veď tesne pred Ježišovou smrťou jej Boží Syn zveril nás všetkých. Nie je teda už len Božou matkou, ale i Matkou Cirkvi, útechou plačúcich, útočišťom hriešnikov… Práve preto zostáva aktívne prítomná vždy tam, kde ide o toto poslanie.

Májová úcta k Bohorodičke je charakterizovaná najmä rozjímaním o jej krásnych čnostiach, jej moci a dobrote, o jej svätom živote na zemi a oslávení v nebi.

V prítomnosti Presvätej Bohorodičky sa môže každý kresťan nielen cítiť oveľa bezpečnejšie vo všetkých krížoch života, ale sa od nej aj učiť umeniu modlitby, či už osobnej alebo spoločnej. Modlitbe sústredenej, pokojnej, vrúcnej, vytrvalej a plnej bezhraničnej dôvery v Boha.

Aj keď je mesiac máj zvlášť zasvätený Panne Márii, neznamená to, že by sme ju mali v iných mesiacoch roka zanedbávať. Naopak prejavená úcta k Bohorodičke v tomto mesiaci nás má povzbudiť a obnoviť v horlivosti v tejto úcte počas celého roka.

Historický začiatok úcty k Bohorodičke v mesiac máj vidíme v diele Mese di Maria od jezuitu Dionisiho, ktorébolovytlačené vo Verone v roku 1725.

Pápeži, napríklad Pius VII., Gregor XVI. a Pius IX. obdarúvali májové pobožnosti odpustkami.

Pobožnosti v mesiaci máj odporúčali vo svojich dokumentoch najmä pápeži Lev XIII. a Pius XII.

Pápež sv. Pavol VI. vydal 30. apríla 1965 encykliku Mense Maio, v ktorej povzbudzuje veriaci ľud k týmto pobožnostiam, aby ich obetovali za šťastné zakončenie 2. vatikánskeho koncilu a zároveň za vyprosenie pomoci na uskutočnenie koncilových ustanovení a za pokoj vo svete, keďže bol v tých rokoch ohrozený mier.

Pápež Pavol VI. v encyklike Mense Maio povzbudzuje takto:

„Keď nadchádza mesiac máj, ktorý nábožnosť veriacich už oddávna zvykla venovať Bohorodičke Márii, naša duša jasá pri myšlienke na predstavenie viery a lásky, ktoré bude čoskoro vo všetkých častiach sveta konané na počesť Kráľovnej neba. Veď je to mesiac, v ktorom v chrámoch i v príbytkoch stúpa zo srdca kresťanov k Bohorodičke Márii veľmi vrúcny a nežný hold modlitby a úcty. A je to mesiac, keď nám od trónu našej Matky prúdia v plnosti dary Božieho milosrdenstva. Máme teda veľkú radosť a útechu z tohto nábožného zvyku spojeného s mesiacom máj, ktorý je pre preblahoslavenú Pannu taký čestný a pre kresťanský ľud taký bohatý na duchovné ovocie. Veď Mária je vždy cestou, ktorá vedie ku Kristovi. Každé stretnutie s Máriou nemôže nebyť stretnutím s Kristom. A čo iné znamená, že sa trvale uchyľujeme k Márii, než to, že hľadáme v jej náručí, totiž v samej Panne, skrze ňu a s ňou Krista, nášho Spasiteľa, ku ktorému sa ľudia v úzkostiach a v nebezpečenstvách tohto sveta musia uchyľovať a voči ktorému stále cítia potrebu obracať sa ako k prístavu spásy a k nadprirodzenému zdroju života!…” (pápež Pavol VI., encyklika Mense Maio)

Prežívame veľmi nepokojné obdobie v ľudskej spoločnosti (pandémia, vojny…) a preto neraz víťazí v našich životoch beznádej, strach a rezignácia. Preto o to viac potrebujeme vytvárať mocné spoločenstvo živej viery a lásky. V ňom budú všetky naše modlitby a obety umocnené príhovorom našej nebeskej Matky, ktorá je aj v súčasnosti aktívne prítomná uprostred modliacej sa Cirkvi.

Využime teda čo najlepšie tento mesiac a načerpajme do svojich sŕdc novú posilu pre hlbší duchovný život prostredníctvom Panny Márie, ktorú nám dobrý Boh dal za matku a sprostredkovateľku mnohých milostí. Požehnaný čas v spoločnosti Presvätej Bohorodičky.

Prežívame mesiac máj, ktorý je v Cirkvi oddávna mesiacom Panny Márie, počas ktorého vzdávame úctu Presvätej Bohorodičke, viac ako po iné dni v liturgickom roku.

Úcta k Presvätej Bohorodičke v mesiaci máj má v cirkvi dávne korene a odvoláva sa na paralelu medzi najkrajším mesiacom roka a najkrajšou ženou medzi ženami. Ak by sme išli v tejto paralele ešte ďalej, tak ako je máj mesiacom lásky, tak aj Presvätá Bohorodička sa vyznačuje veľkou láskou k svojom deťom.

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Čo Katolícka cirkev verí o Márii, zakladá sa na tom, čo verí o Kristovi.“ (KKC, 487)

Niekto sa môže pohoršiť nad tým, že Cirkev nazýva Máriu svojou Matkou. Ale nie je to pohoršujúce, práve naopak, pretože „Mária je skutočne Božou Matkou, keďže je Matkou večného Božieho Syna“ (KKC, 509).

Mária je aj našou Matkou, lebo nám ju Ježiš daroval z kríža skrze apoštola Jána (porov. Jn 19, 26-27).

Známy exercitátor Elias Vella povedal: „Mária je jedným z najväčších darov, aké kedy ľudstvo od Ježiša dostalo. Ježiš nám dal úplne všetko, čo mal.“

Preto sa k nej môžeme utiekať a prosiť ju o ochranu. Mária neupriamuje pozornosť na seba, ale chce nás vziať za ruku a priviesť k Ježišovi.

Mnohí si mýlia vzťah s Máriou a Pánom Bohom. Márii sa neklaniame – klaniame sa iba Bohu. Uctievame si ju však ako Ježišovu matku (porov. KKC, 971). Panna Mária však vo vzťahu k Ježišovi nikdy nestojí v popredí, no vždy je s ním vnútorne veľmi úzko spojená a nenahraditeľne spolupracuje s jeho poslaním.

Vo Svätom písme nachádzame zmienku o nej tam, kde je to potrebné. Tak je to aj v texte o živote prvotnej Cirkvi. V Skutkoch apoštolov čítame, že po Ježišovom nanebovstúpení sa apoštoli vrátili z Olivovej hory do Jeruzalema a „vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov. Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1,13-14).

Panna Mária teda nepovažovala po Ježišovom nanebovstúpení svoju úlohu tu na zemi za skončenú. Veď tesne pred Ježišovou smrťou jej Boží Syn zveril nás všetkých. Nie je teda už len Božou matkou, ale i Matkou Cirkvi, útechou plačúcich, útočišťom hriešnikov… Práve preto zostáva aktívne prítomná vždy tam, kde ide o toto poslanie.

Májová úcta k Bohorodičke je charakterizovaná najmä rozjímaním o jej krásnych čnostiach, jej moci a dobrote, o jej svätom živote na zemi a oslávení v nebi.

V prítomnosti Presvätej Bohorodičky sa môže každý kresťan nielen cítiť oveľa bezpečnejšie vo všetkých krížoch života, ale sa od nej aj učiť umeniu modlitby, či už osobnej alebo spoločnej. Modlitbe sústredenej, pokojnej, vrúcnej, vytrvalej a plnej bezhraničnej dôvery v Boha.

Aj keď je mesiac máj zvlášť zasvätený Panne Márii, neznamená to, že by sme ju mali v iných mesiacoch roka zanedbávať. Naopak prejavená úcta k Bohorodičke v tomto mesiaci nás má povzbudiť a obnoviť v horlivosti v tejto úcte počas celého roka.

Historický začiatok úcty k Bohorodičke v mesiac máj vidíme v diele Mese di Maria od jezuitu Dionisiho, ktorébolovytlačené vo Verone v roku 1725.

Pápeži, napríklad Pius VII., Gregor XVI. a Pius IX. obdarúvali májové pobožnosti odpustkami.

Pobožnosti v mesiaci máj odporúčali vo svojich dokumentoch najmä pápeži Lev XIII. a Pius XII.

Pápež sv. Pavol VI. vydal 30. apríla 1965 encykliku Mense Maio, v ktorej povzbudzuje veriaci ľud k týmto pobožnostiam, aby ich obetovali za šťastné zakončenie 2. vatikánskeho koncilu a zároveň za vyprosenie pomoci na uskutočnenie koncilových ustanovení a za pokoj vo svete, keďže bol v tých rokoch ohrozený mier.

Pápež Pavol VI. v encyklike Mense Maio povzbudzuje takto:

„Keď nadchádza mesiac máj, ktorý nábožnosť veriacich už oddávna zvykla venovať Bohorodičke Márii, naša duša jasá pri myšlienke na predstavenie viery a lásky, ktoré bude čoskoro vo všetkých častiach sveta konané na počesť Kráľovnej neba. Veď je to mesiac, v ktorom v chrámoch i v príbytkoch stúpa zo srdca kresťanov k Bohorodičke Márii veľmi vrúcny a nežný hold modlitby a úcty. A je to mesiac, keď nám od trónu našej Matky prúdia v plnosti dary Božieho milosrdenstva. Máme teda veľkú radosť a útechu z tohto nábožného zvyku spojeného s mesiacom máj, ktorý je pre preblahoslavenú Pannu taký čestný a pre kresťanský ľud taký bohatý na duchovné ovocie. Veď Mária je vždy cestou, ktorá vedie ku Kristovi. Každé stretnutie s Máriou nemôže nebyť stretnutím s Kristom. A čo iné znamená, že sa trvale uchyľujeme k Márii, než to, že hľadáme v jej náručí, totiž v samej Panne, skrze ňu a s ňou Krista, nášho Spasiteľa, ku ktorému sa ľudia v úzkostiach a v nebezpečenstvách tohto sveta musia uchyľovať a voči ktorému stále cítia potrebu obracať sa ako k prístavu spásy a k nadprirodzenému zdroju života!…” (pápež Pavol VI., encyklika Mense Maio)

Prežívame veľmi nepokojné obdobie v ľudskej spoločnosti (pandémia, vojny…) a preto neraz víťazí v našich životoch beznádej, strach a rezignácia. Preto o to viac potrebujeme vytvárať mocné spoločenstvo živej viery a lásky. V ňom budú všetky naše modlitby a obety umocnené príhovorom našej nebeskej Matky, ktorá je aj v súčasnosti aktívne prítomná uprostred modliacej sa Cirkvi.

Využime teda čo najlepšie tento mesiac a načerpajme do svojich sŕdc novú posilu pre hlbší duchovný život prostredníctvom Panny Márie, ktorú nám dobrý Boh dal za matku a sprostredkovateľku mnohých milostí. Požehnaný čas v spoločnosti Presvätej Bohorodičky.

Prežívame mesiac máj, ktorý je v Cirkvi oddávna mesiacom Panny Márie, počas ktorého vzdávame úctu Presvätej Bohorodičke, viac ako po iné dni v liturgickom roku.

Úcta k Presvätej Bohorodičke v mesiaci máj má v cirkvi dávne korene a odvoláva sa na paralelu medzi najkrajším mesiacom roka a najkrajšou ženou medzi ženami. Ak by sme išli v tejto paralele ešte ďalej, tak ako je máj mesiacom lásky, tak aj Presvätá Bohorodička sa vyznačuje veľkou láskou k svojom deťom.

Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Čo Katolícka cirkev verí o Márii, zakladá sa na tom, čo verí o Kristovi.“ (KKC, 487)

Niekto sa môže pohoršiť nad tým, že Cirkev nazýva Máriu svojou Matkou. Ale nie je to pohoršujúce, práve naopak, pretože „Mária je skutočne Božou Matkou, keďže je Matkou večného Božieho Syna“ (KKC, 509).

Mária je aj našou Matkou, lebo nám ju Ježiš daroval z kríža skrze apoštola Jána (porov. Jn 19, 26-27).

Známy exercitátor Elias Vella povedal: „Mária je jedným z najväčších darov, aké kedy ľudstvo od Ježiša dostalo. Ježiš nám dal úplne všetko, čo mal.“

Preto sa k nej môžeme utiekať a prosiť ju o ochranu. Mária neupriamuje pozornosť na seba, ale chce nás vziať za ruku a priviesť k Ježišovi.

Mnohí si mýlia vzťah s Máriou a Pánom Bohom. Márii sa neklaniame – klaniame sa iba Bohu. Uctievame si ju však ako Ježišovu matku (porov. KKC, 971). Panna Mária však vo vzťahu k Ježišovi nikdy nestojí v popredí, no vždy je s ním vnútorne veľmi úzko spojená a nenahraditeľne spolupracuje s jeho poslaním.

Vo Svätom písme nachádzame zmienku o nej tam, kde je to potrebné. Tak je to aj v texte o živote prvotnej Cirkvi. V Skutkoch apoštolov čítame, že po Ježišovom nanebovstúpení sa apoštoli vrátili z Olivovej hory do Jeruzalema a „vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov. Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi“ (Sk 1,13-14).

Panna Mária teda nepovažovala po Ježišovom nanebovstúpení svoju úlohu tu na zemi za skončenú. Veď tesne pred Ježišovou smrťou jej Boží Syn zveril nás všetkých. Nie je teda už len Božou matkou, ale i Matkou Cirkvi, útechou plačúcich, útočišťom hriešnikov… Práve preto zostáva aktívne prítomná vždy tam, kde ide o toto poslanie.

Májová úcta k Bohorodičke je charakterizovaná najmä rozjímaním o jej krásnych čnostiach, jej moci a dobrote, o jej svätom živote na zemi a oslávení v nebi.

V prítomnosti Presvätej Bohorodičky sa môže každý kresťan nielen cítiť oveľa bezpečnejšie vo všetkých krížoch života, ale sa od nej aj učiť umeniu modlitby, či už osobnej alebo spoločnej. Modlitbe sústredenej, pokojnej, vrúcnej, vytrvalej a plnej bezhraničnej dôvery v Boha.

Aj keď je mesiac máj zvlášť zasvätený Panne Márii, neznamená to, že by sme ju mali v iných mesiacoch roka zanedbávať. Naopak prejavená úcta k Bohorodičke v tomto mesiaci nás má povzbudiť a obnoviť v horlivosti v tejto úcte počas celého roka.

Historický začiatok úcty k Bohorodičke v mesiac máj vidíme v diele Mese di Maria od jezuitu Dionisiho, ktorébolovytlačené vo Verone v roku 1725.

Pápeži, napríklad Pius VII., Gregor XVI. a Pius IX. obdarúvali májové pobožnosti odpustkami.

Pobožnosti v mesiaci máj odporúčali vo svojich dokumentoch najmä pápeži Lev XIII. a Pius XII.

Pápež sv. Pavol VI. vydal 30. apríla 1965 encykliku Mense Maio, v ktorej povzbudzuje veriaci ľud k týmto pobožnostiam, aby ich obetovali za šťastné zakončenie 2. vatikánskeho koncilu a zároveň za vyprosenie pomoci na uskutočnenie koncilových ustanovení a za pokoj vo svete, keďže bol v tých rokoch ohrozený mier.

Pápež Pavol VI. v encyklike Mense Maio povzbudzuje takto:

„Keď nadchádza mesiac máj, ktorý nábožnosť veriacich už oddávna zvykla venovať Bohorodičke Márii, naša duša jasá pri myšlienke na predstavenie viery a lásky, ktoré bude čoskoro vo všetkých častiach sveta konané na počesť Kráľovnej neba. Veď je to mesiac, v ktorom v chrámoch i v príbytkoch stúpa zo srdca kresťanov k Bohorodičke Márii veľmi vrúcny a nežný hold modlitby a úcty. A je to mesiac, keď nám od trónu našej Matky prúdia v plnosti dary Božieho milosrdenstva. Máme teda veľkú radosť a útechu z tohto nábožného zvyku spojeného s mesiacom máj, ktorý je pre preblahoslavenú Pannu taký čestný a pre kresťanský ľud taký bohatý na duchovné ovocie. Veď Mária je vždy cestou, ktorá vedie ku Kristovi. Každé stretnutie s Máriou nemôže nebyť stretnutím s Kristom. A čo iné znamená, že sa trvale uchyľujeme k Márii, než to, že hľadáme v jej náručí, totiž v samej Panne, skrze ňu a s ňou Krista, nášho Spasiteľa, ku ktorému sa ľudia v úzkostiach a v nebezpečenstvách tohto sveta musia uchyľovať a voči ktorému stále cítia potrebu obracať sa ako k prístavu spásy a k nadprirodzenému zdroju života!…” (pápež Pavol VI., encyklika Mense Maio)

Prežívame veľmi nepokojné obdobie v ľudskej spoločnosti (pandémia, vojny…) a preto neraz víťazí v našich životoch beznádej, strach a rezignácia. Preto o to viac potrebujeme vytvárať mocné spoločenstvo živej viery a lásky. V ňom budú všetky naše modlitby a obety umocnené príhovorom našej nebeskej Matky, ktorá je aj v súčasnosti aktívne prítomná uprostred modliacej sa Cirkvi.

Využime teda čo najlepšie tento mesiac a načerpajme do svojich sŕdc novú posilu pre hlbší duchovný život prostredníctvom Panny Márie, ktorú nám dobrý Boh dal za matku a sprostredkovateľku mnohých milostí. Požehnaný čas v spoločnosti Presvätej Bohorodičky.

Vznik obrazu Božieho milosrdenstva je spojený s videním, ktoré mala sestra Faustína v Plocku 22. februára 1931, počas ktorého Kristus vyslovil želanie, aby namaľovala obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem Ti.

Obraz znázorňuje zmŕtvychvstalého Krista, ktorý má na rukách a na nohách stopy po ukrižovaní. Z prebodnutého, na obraze neviditeľného Srdca, vychádzajú dva lúče: červený a svetlý.

Keď sa sestra Faustína opýtala Pána Ježiša opýtala na význam obrazu, Pán Ježiš jej to vysvetlil takto: „Svetlý lúč znamená vodu, ktorá ospravedlňuje duše, červený lúč znamená krv, ktorá je životom duší… Tieto dva lúče vyšli z hĺbky môjho milosrdenstva vtedy, keď‘ moje zomierajúce srdce bolo na kríži kopijou prerazené.“ (Den. 299)

Inak povedané, tieto lúče označujú sviatosti i svätú Cirkev, zrodenú z prebodnutého Kristovho boku, i dary Svätého Ducha, ktorých biblickým symbolom je voda.

„Dávam ľudom nádobu,“ – povedal Pán Ježiš sestre Faustíne – „s ktorou majú prichádzať k prameňu milosrdenstva po milosti. Tou nádobou je tento obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem Ti.“ (Den. 327) „Cez ten obraz budem udeľovať dušiam veľa milostí, preto nech má k nemu prístup každá duša.“ (Den. 570)

O postoji dôvery hovoria slová pod obrazom: Ježišu, dôverujem Ti. „Obraz má pripomínať požiadavky môjho milosrdenstva, lebo aj najsilnejšia viera bez skutkov je márna.“ (Den. 742)

Uctievanie tohto obrazu je založené na dôverujúcej modlitbe, spojenej so skutkami milosrdenstva. K takto chápanému uctievaniu obrazu dáva Pán Ježiš nasledujúce prisľúbenia: milosť spásy, veľké pokroky v kresťanskej dokonalosti, milosť šťastnej smrti, aj všetky iné milosti a časné dobrá, o ktoré ho budú milosrdní ľudia s dôverou prosiť. „Sľubujem, že duša, ktorá bude tento obraz uctievať, nezahynie. Sľubujem jej tiež víťazstvo nad nepriateľmi už tu na zemi, a zvlášť v hodine smrti. Ja sám ju budem chrániť ako svoju slávu.“ (Den. 48)

Samotný obraz spĺňa v úcte k Božiemu milosrdenstvu dvojakú úlohu. Prvá z nich bola definovaná v zjavení z prvej polovice roku 1934. V ňom sám Ježiš nazval obraz nástrojom, pomocou ktorého môžu ľudia čerpať z prameňov milosrdenstva. Obraz je zároveň, ako to bolo vyjadrené v zjavení z decembra 1935, prostriedkom, ktorým sám Ježiš udeľuje milosti.

Druhú úlohu obrazu ukázal Ježiš v zjavení z 24.októbra 1936, v ktorom definoval obraz Božieho milosrdenstva ako znamenie pripomínajúce ľuďom požiadavku dôvery a konanie skutkov milosrdenstva.

Tak obraz Božieho milosrdenstva tvorí vizuálny obsah a predstavuje celú úctu k Božiemu milosrdenstvu. Prax činného milosrdenstva sa môže realizovať trojakým spôsobom, ako pri inej príležitosti definoval Spasiteľ. Sú to čin, slovo, a modlitba.

Ježišu, dôverujem Ti!

Vznik obrazu Božieho milosrdenstva je spojený s videním, ktoré mala sestra Faustína v Plocku 22. februára 1931, počas ktorého Kristus vyslovil želanie, aby namaľovala obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem Ti.

Obraz znázorňuje zmŕtvychvstalého Krista, ktorý má na rukách a na nohách stopy po ukrižovaní. Z prebodnutého, na obraze neviditeľného Srdca, vychádzajú dva lúče: červený a svetlý.

Keď sa sestra Faustína opýtala Pána Ježiša opýtala na význam obrazu, Pán Ježiš jej to vysvetlil takto: „Svetlý lúč znamená vodu, ktorá ospravedlňuje duše, červený lúč znamená krv, ktorá je životom duší… Tieto dva lúče vyšli z hĺbky môjho milosrdenstva vtedy, keď‘ moje zomierajúce srdce bolo na kríži kopijou prerazené.“ (Den. 299)

Inak povedané, tieto lúče označujú sviatosti i svätú Cirkev, zrodenú z prebodnutého Kristovho boku, i dary Svätého Ducha, ktorých biblickým symbolom je voda.

„Dávam ľudom nádobu,“ – povedal Pán Ježiš sestre Faustíne – „s ktorou majú prichádzať k prameňu milosrdenstva po milosti. Tou nádobou je tento obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem Ti.“ (Den. 327) „Cez ten obraz budem udeľovať dušiam veľa milostí, preto nech má k nemu prístup každá duša.“ (Den. 570)

O postoji dôvery hovoria slová pod obrazom: Ježišu, dôverujem Ti. „Obraz má pripomínať požiadavky môjho milosrdenstva, lebo aj najsilnejšia viera bez skutkov je márna.“ (Den. 742)

Uctievanie tohto obrazu je založené na dôverujúcej modlitbe, spojenej so skutkami milosrdenstva. K takto chápanému uctievaniu obrazu dáva Pán Ježiš nasledujúce prisľúbenia: milosť spásy, veľké pokroky v kresťanskej dokonalosti, milosť šťastnej smrti, aj všetky iné milosti a časné dobrá, o ktoré ho budú milosrdní ľudia s dôverou prosiť. „Sľubujem, že duša, ktorá bude tento obraz uctievať, nezahynie. Sľubujem jej tiež víťazstvo nad nepriateľmi už tu na zemi, a zvlášť v hodine smrti. Ja sám ju budem chrániť ako svoju slávu.“ (Den. 48)

Samotný obraz spĺňa v úcte k Božiemu milosrdenstvu dvojakú úlohu. Prvá z nich bola definovaná v zjavení z prvej polovice roku 1934. V ňom sám Ježiš nazval obraz nástrojom, pomocou ktorého môžu ľudia čerpať z prameňov milosrdenstva. Obraz je zároveň, ako to bolo vyjadrené v zjavení z decembra 1935, prostriedkom, ktorým sám Ježiš udeľuje milosti.

Druhú úlohu obrazu ukázal Ježiš v zjavení z 24.októbra 1936, v ktorom definoval obraz Božieho milosrdenstva ako znamenie pripomínajúce ľuďom požiadavku dôvery a konanie skutkov milosrdenstva.

Tak obraz Božieho milosrdenstva tvorí vizuálny obsah a predstavuje celú úctu k Božiemu milosrdenstvu. Prax činného milosrdenstva sa môže realizovať trojakým spôsobom, ako pri inej príležitosti definoval Spasiteľ. Sú to čin, slovo, a modlitba.

Ježišu, dôverujem Ti!

Vznik obrazu Božieho milosrdenstva je spojený s videním, ktoré mala sestra Faustína v Plocku 22. februára 1931, počas ktorého Kristus vyslovil želanie, aby namaľovala obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem Ti.

Obraz znázorňuje zmŕtvychvstalého Krista, ktorý má na rukách a na nohách stopy po ukrižovaní. Z prebodnutého, na obraze neviditeľného Srdca, vychádzajú dva lúče: červený a svetlý.

Keď sa sestra Faustína opýtala Pána Ježiša opýtala na význam obrazu, Pán Ježiš jej to vysvetlil takto: „Svetlý lúč znamená vodu, ktorá ospravedlňuje duše, červený lúč znamená krv, ktorá je životom duší… Tieto dva lúče vyšli z hĺbky môjho milosrdenstva vtedy, keď‘ moje zomierajúce srdce bolo na kríži kopijou prerazené.“ (Den. 299)

Inak povedané, tieto lúče označujú sviatosti i svätú Cirkev, zrodenú z prebodnutého Kristovho boku, i dary Svätého Ducha, ktorých biblickým symbolom je voda.

„Dávam ľudom nádobu,“ – povedal Pán Ježiš sestre Faustíne – „s ktorou majú prichádzať k prameňu milosrdenstva po milosti. Tou nádobou je tento obraz s nápisom: Ježišu, dôverujem Ti.“ (Den. 327) „Cez ten obraz budem udeľovať dušiam veľa milostí, preto nech má k nemu prístup každá duša.“ (Den. 570)

O postoji dôvery hovoria slová pod obrazom: Ježišu, dôverujem Ti. „Obraz má pripomínať požiadavky môjho milosrdenstva, lebo aj najsilnejšia viera bez skutkov je márna.“ (Den. 742)

Uctievanie tohto obrazu je založené na dôverujúcej modlitbe, spojenej so skutkami milosrdenstva. K takto chápanému uctievaniu obrazu dáva Pán Ježiš nasledujúce prisľúbenia: milosť spásy, veľké pokroky v kresťanskej dokonalosti, milosť šťastnej smrti, aj všetky iné milosti a časné dobrá, o ktoré ho budú milosrdní ľudia s dôverou prosiť. „Sľubujem, že duša, ktorá bude tento obraz uctievať, nezahynie. Sľubujem jej tiež víťazstvo nad nepriateľmi už tu na zemi, a zvlášť v hodine smrti. Ja sám ju budem chrániť ako svoju slávu.“ (Den. 48)

Samotný obraz spĺňa v úcte k Božiemu milosrdenstvu dvojakú úlohu. Prvá z nich bola definovaná v zjavení z prvej polovice roku 1934. V ňom sám Ježiš nazval obraz nástrojom, pomocou ktorého môžu ľudia čerpať z prameňov milosrdenstva. Obraz je zároveň, ako to bolo vyjadrené v zjavení z decembra 1935, prostriedkom, ktorým sám Ježiš udeľuje milosti.

Druhú úlohu obrazu ukázal Ježiš v zjavení z 24.októbra 1936, v ktorom definoval obraz Božieho milosrdenstva ako znamenie pripomínajúce ľuďom požiadavku dôvery a konanie skutkov milosrdenstva.

Tak obraz Božieho milosrdenstva tvorí vizuálny obsah a predstavuje celú úctu k Božiemu milosrdenstvu. Prax činného milosrdenstva sa môže realizovať trojakým spôsobom, ako pri inej príležitosti definoval Spasiteľ. Sú to čin, slovo, a modlitba.

Ježišu, dôverujem Ti!

Svätý Otec Ján Pavol II. počas návštevy Sanktuária v Krakove -Lagievnikách povedal veľmi významné slová: „Nič človek tak nepotrebuje, ako Božie milosrdenstvo – tú láskavú lásku, spolucítiacu, pozdvihujúcu človeka ponad jeho slabosť k nekonečným výšinám svätosti Boha.”

Božie milosrdenstvo je najkrajšou Božou vlastnosťou. Boh nás miluje oveľa lepšie, než si to myslíme. Miluje nás väčšou, božskou láskou. „On vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.“ (Rim 8, 32). Je to Božia dobrota voči telesnej i duševnej ľudskej biede, z ktorej rád a ochotne pomáha.

V milosrdenstve ukazuje Boh svoju veľkomyseľnosť, ochotu odpustiť aj najťažšie hriechy, trpezlivosť, keď hriešnikov netrestá hneď, ale volá ich k pokániu a ponúka im svoju milosť.

Božie milosrdenstvo vo Svätom písme

Sväté písmo neoslavuje žiadnu Božiu vlastnosť tak často, ako práve Božie milosrdenstvo k hriešnikom.

V Starom zákone je Božie milosrdenstvo a odpustenie je veľmi zreteľné, keď Boh neraz odpúšťa a sľubuje odpustenie izraelskému ľudu, najmä skrze prorokov – Izaiáša, Ezechiela a Jeremiáša. Božie milosrdenstvo je ospievané aj v mnohých žalmoch (napr. Ž 102, Ž 117, Ž 135, Ž 144).

Božie milosrdenstvo je nielen výrazom Božej lásky a dobrotivosti, ale je zároveň aj prejavom Božej moci a velebnosti. Tak o tom čítame už v knihe Múdrosti: „Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný“ (Múd 11, 24).

V Novom zákone sa Božie milosrdenstvo najlepšie a najkrajšie prejavilo pri vtelení Božieho Syna za účelom vykúpenia ľudského pokolenia (Jn 3, 16).

Sám Pán Ježiš o svojom poslaní vyhlásil, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov (Mt 9, 13). Toto svoje nekonečné milosrdenstvo vyjadril v mnohých podobenstvách, ako napr. o stratenej ovci (Mt 18, 12-14; Lk 15, 4-7), o stratenej drachme (Lk 15, 8-10), o márnotratnom synovi (Lk 15, 11-32), o dobrom pastierovi (Jn 10, 1-18). Aj on sám preukázal milosrdenstvo, napr. Samaritánke (Jn 4, 1-42), Zachejovi (Lk 19, 1-10), lotrovi na kríži (Lk 23, 39-43), a i. Lukášovo evanjelium je zvlášť bohaté na prejavy Božieho milosrdenstva.

O veľkej Božej dobrote a láske k ľuďom píše aj sv. Pavol v Liste Títovi. Zdôrazňuje, že Boh nás nespasil „pre spravodlivé skutky, ktoré sme my vykonali, ale zo svojho milosrdenstva“ (Tít 3, 5).

Božie milosrdenstvo má byť obrazom Božieho života v každom veriacom človeku. Boh je Dobro a Láska, preto obidve vlastnosti majú byť aj podstatou kresťanstva a kresťanského života. Podľa Pánových slov práve milosrdní a láskaví dosiahnu milosrdenstvo (porov. Mt 5, 7).

Čím hlbšie poznáme a osobne zakúšame tajomstvo Božieho milosrdenstva, tým účinnejšie ho dokážeme odovzdávať iným.

O Božom milosrdenstve svedčíme svojím životom v duchu dôvery voči Bohu a milosrdenstva voči blížnym.

Človek, ktorý dôveruje Bohu (plní jeho vôľu) a koná skutky milosrdenstva, je živým obrazom Božieho Milosrdenstva. Každý totiž, kto pozerá na takéto svedectvo vie, že Boh je dobrý, že sa mu oplatí dôverovať a napodobňovať ho v milosrdnej láske voči ľuďom.

Ako sa učiť milosrdenstvu?

Ako sa dá vôbec učiť milosrdenstvu? A dá sa to vôbec?

Svätá sestra Faustína nám vo svojom Denníčku, kde opisuje svoje stretnutia so živým Kristom ponúka tieto rady a hovorí :

„Pane, celá sa chcem premeniť na tvoje milosrdenstvo a byť tak živým obrazom teba. Pomôž mi Pane, aby boli moje oči milosrdné, aby som nikoho neupodozrievala a nesúdila podľa vonkajšieho zdania, ale hľadala to čo je v dušiach mojich blížnych pekné a ponáhľala sa im na pomoc. Pomôž mi Pane, aby môj sluch bol milosrdný, aby som bola naklonená k potrebám mojich blížnych, aby moje uši neboli ľahostajné voči ich bolestiam a stonaniu. Pomôž mi Pane, aby môj jazyk bol milosrdný, aby som nikdy nehovorila zle o mojich blížnych, ale pre každého mala slovo útechy a odpustenia. Pomôž mi Pane, aby boli moje ruky milosrdné a plné dobrých skutkov, aby som svojmu blížnemu robila iba dobre a sama preberala ťažšie namáhavejšie práce. Pomôž mi Pane, aby bolo moje srdce milosrdné, aby som vedela spolucítiť s každým utrpením svojich blížnych. Svoje srdce nechcem pred nikým zatvárať, ani pred tými ktorí zneužívajú moju dobrotu. Kiež by som sa stala miestom odpočinku pre tvoje milosrdenstvo, ó Pane.“

Ježišu, dôverujem Ti!

Svätý Otec Ján Pavol II. počas návštevy Sanktuária v Krakove -Lagievnikách povedal veľmi významné slová: „Nič človek tak nepotrebuje, ako Božie milosrdenstvo – tú láskavú lásku, spolucítiacu, pozdvihujúcu človeka ponad jeho slabosť k nekonečným výšinám svätosti Boha.”

Božie milosrdenstvo je najkrajšou Božou vlastnosťou. Boh nás miluje oveľa lepšie, než si to myslíme. Miluje nás väčšou, božskou láskou. „On vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.“ (Rim 8, 32). Je to Božia dobrota voči telesnej i duševnej ľudskej biede, z ktorej rád a ochotne pomáha.

V milosrdenstve ukazuje Boh svoju veľkomyseľnosť, ochotu odpustiť aj najťažšie hriechy, trpezlivosť, keď hriešnikov netrestá hneď, ale volá ich k pokániu a ponúka im svoju milosť.

Božie milosrdenstvo vo Svätom písme

Sväté písmo neoslavuje žiadnu Božiu vlastnosť tak často, ako práve Božie milosrdenstvo k hriešnikom.

V Starom zákone je Božie milosrdenstvo a odpustenie je veľmi zreteľné, keď Boh neraz odpúšťa a sľubuje odpustenie izraelskému ľudu, najmä skrze prorokov – Izaiáša, Ezechiela a Jeremiáša. Božie milosrdenstvo je ospievané aj v mnohých žalmoch (napr. Ž 102, Ž 117, Ž 135, Ž 144).

Božie milosrdenstvo je nielen výrazom Božej lásky a dobrotivosti, ale je zároveň aj prejavom Božej moci a velebnosti. Tak o tom čítame už v knihe Múdrosti: „Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný“ (Múd 11, 24).

V Novom zákone sa Božie milosrdenstvo najlepšie a najkrajšie prejavilo pri vtelení Božieho Syna za účelom vykúpenia ľudského pokolenia (Jn 3, 16).

Sám Pán Ježiš o svojom poslaní vyhlásil, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov (Mt 9, 13). Toto svoje nekonečné milosrdenstvo vyjadril v mnohých podobenstvách, ako napr. o stratenej ovci (Mt 18, 12-14; Lk 15, 4-7), o stratenej drachme (Lk 15, 8-10), o márnotratnom synovi (Lk 15, 11-32), o dobrom pastierovi (Jn 10, 1-18). Aj on sám preukázal milosrdenstvo, napr. Samaritánke (Jn 4, 1-42), Zachejovi (Lk 19, 1-10), lotrovi na kríži (Lk 23, 39-43), a i. Lukášovo evanjelium je zvlášť bohaté na prejavy Božieho milosrdenstva.

O veľkej Božej dobrote a láske k ľuďom píše aj sv. Pavol v Liste Títovi. Zdôrazňuje, že Boh nás nespasil „pre spravodlivé skutky, ktoré sme my vykonali, ale zo svojho milosrdenstva“ (Tít 3, 5).

Božie milosrdenstvo má byť obrazom Božieho života v každom veriacom človeku. Boh je Dobro a Láska, preto obidve vlastnosti majú byť aj podstatou kresťanstva a kresťanského života. Podľa Pánových slov práve milosrdní a láskaví dosiahnu milosrdenstvo (porov. Mt 5, 7).

Čím hlbšie poznáme a osobne zakúšame tajomstvo Božieho milosrdenstva, tým účinnejšie ho dokážeme odovzdávať iným.

O Božom milosrdenstve svedčíme svojím životom v duchu dôvery voči Bohu a milosrdenstva voči blížnym.

Človek, ktorý dôveruje Bohu (plní jeho vôľu) a koná skutky milosrdenstva, je živým obrazom Božieho Milosrdenstva. Každý totiž, kto pozerá na takéto svedectvo vie, že Boh je dobrý, že sa mu oplatí dôverovať a napodobňovať ho v milosrdnej láske voči ľuďom.

Ako sa učiť milosrdenstvu?

Ako sa dá vôbec učiť milosrdenstvu? A dá sa to vôbec?

Svätá sestra Faustína nám vo svojom Denníčku, kde opisuje svoje stretnutia so živým Kristom ponúka tieto rady a hovorí :

„Pane, celá sa chcem premeniť na tvoje milosrdenstvo a byť tak živým obrazom teba. Pomôž mi Pane, aby boli moje oči milosrdné, aby som nikoho neupodozrievala a nesúdila podľa vonkajšieho zdania, ale hľadala to čo je v dušiach mojich blížnych pekné a ponáhľala sa im na pomoc. Pomôž mi Pane, aby môj sluch bol milosrdný, aby som bola naklonená k potrebám mojich blížnych, aby moje uši neboli ľahostajné voči ich bolestiam a stonaniu. Pomôž mi Pane, aby môj jazyk bol milosrdný, aby som nikdy nehovorila zle o mojich blížnych, ale pre každého mala slovo útechy a odpustenia. Pomôž mi Pane, aby boli moje ruky milosrdné a plné dobrých skutkov, aby som svojmu blížnemu robila iba dobre a sama preberala ťažšie namáhavejšie práce. Pomôž mi Pane, aby bolo moje srdce milosrdné, aby som vedela spolucítiť s každým utrpením svojich blížnych. Svoje srdce nechcem pred nikým zatvárať, ani pred tými ktorí zneužívajú moju dobrotu. Kiež by som sa stala miestom odpočinku pre tvoje milosrdenstvo, ó Pane.“

Ježišu, dôverujem Ti!

Svätý Otec Ján Pavol II. počas návštevy Sanktuária v Krakove -Lagievnikách povedal veľmi významné slová: „Nič človek tak nepotrebuje, ako Božie milosrdenstvo – tú láskavú lásku, spolucítiacu, pozdvihujúcu človeka ponad jeho slabosť k nekonečným výšinám svätosti Boha.”

Božie milosrdenstvo je najkrajšou Božou vlastnosťou. Boh nás miluje oveľa lepšie, než si to myslíme. Miluje nás väčšou, božskou láskou. „On vlastného Syna neušetril, ale vydal ho za nás všetkých.“ (Rim 8, 32). Je to Božia dobrota voči telesnej i duševnej ľudskej biede, z ktorej rád a ochotne pomáha.

V milosrdenstve ukazuje Boh svoju veľkomyseľnosť, ochotu odpustiť aj najťažšie hriechy, trpezlivosť, keď hriešnikov netrestá hneď, ale volá ich k pokániu a ponúka im svoju milosť.

Božie milosrdenstvo vo Svätom písme

Sväté písmo neoslavuje žiadnu Božiu vlastnosť tak často, ako práve Božie milosrdenstvo k hriešnikom.

V Starom zákone je Božie milosrdenstvo a odpustenie je veľmi zreteľné, keď Boh neraz odpúšťa a sľubuje odpustenie izraelskému ľudu, najmä skrze prorokov – Izaiáša, Ezechiela a Jeremiáša. Božie milosrdenstvo je ospievané aj v mnohých žalmoch (napr. Ž 102, Ž 117, Ž 135, Ž 144).

Božie milosrdenstvo je nielen výrazom Božej lásky a dobrotivosti, ale je zároveň aj prejavom Božej moci a velebnosti. Tak o tom čítame už v knihe Múdrosti: „Ty sa zmilúvaš nad všetkými, pretože si všemocný“ (Múd 11, 24).

V Novom zákone sa Božie milosrdenstvo najlepšie a najkrajšie prejavilo pri vtelení Božieho Syna za účelom vykúpenia ľudského pokolenia (Jn 3, 16).

Sám Pán Ježiš o svojom poslaní vyhlásil, že neprišiel volať spravodlivých, ale hriešnikov (Mt 9, 13). Toto svoje nekonečné milosrdenstvo vyjadril v mnohých podobenstvách, ako napr. o stratenej ovci (Mt 18, 12-14; Lk 15, 4-7), o stratenej drachme (Lk 15, 8-10), o márnotratnom synovi (Lk 15, 11-32), o dobrom pastierovi (Jn 10, 1-18). Aj on sám preukázal milosrdenstvo, napr. Samaritánke (Jn 4, 1-42), Zachejovi (Lk 19, 1-10), lotrovi na kríži (Lk 23, 39-43), a i. Lukášovo evanjelium je zvlášť bohaté na prejavy Božieho milosrdenstva.

O veľkej Božej dobrote a láske k ľuďom píše aj sv. Pavol v Liste Títovi. Zdôrazňuje, že Boh nás nespasil „pre spravodlivé skutky, ktoré sme my vykonali, ale zo svojho milosrdenstva“ (Tít 3, 5).

Božie milosrdenstvo má byť obrazom Božieho života v každom veriacom človeku. Boh je Dobro a Láska, preto obidve vlastnosti majú byť aj podstatou kresťanstva a kresťanského života. Podľa Pánových slov práve milosrdní a láskaví dosiahnu milosrdenstvo (porov. Mt 5, 7).

Čím hlbšie poznáme a osobne zakúšame tajomstvo Božieho milosrdenstva, tým účinnejšie ho dokážeme odovzdávať iným.

O Božom milosrdenstve svedčíme svojím životom v duchu dôvery voči Bohu a milosrdenstva voči blížnym.

Človek, ktorý dôveruje Bohu (plní jeho vôľu) a koná skutky milosrdenstva, je živým obrazom Božieho Milosrdenstva. Každý totiž, kto pozerá na takéto svedectvo vie, že Boh je dobrý, že sa mu oplatí dôverovať a napodobňovať ho v milosrdnej láske voči ľuďom.

Ako sa učiť milosrdenstvu?

Ako sa dá vôbec učiť milosrdenstvu? A dá sa to vôbec?

Svätá sestra Faustína nám vo svojom Denníčku, kde opisuje svoje stretnutia so živým Kristom ponúka tieto rady a hovorí :

„Pane, celá sa chcem premeniť na tvoje milosrdenstvo a byť tak živým obrazom teba. Pomôž mi Pane, aby boli moje oči milosrdné, aby som nikoho neupodozrievala a nesúdila podľa vonkajšieho zdania, ale hľadala to čo je v dušiach mojich blížnych pekné a ponáhľala sa im na pomoc. Pomôž mi Pane, aby môj sluch bol milosrdný, aby som bola naklonená k potrebám mojich blížnych, aby moje uši neboli ľahostajné voči ich bolestiam a stonaniu. Pomôž mi Pane, aby môj jazyk bol milosrdný, aby som nikdy nehovorila zle o mojich blížnych, ale pre každého mala slovo útechy a odpustenia. Pomôž mi Pane, aby boli moje ruky milosrdné a plné dobrých skutkov, aby som svojmu blížnemu robila iba dobre a sama preberala ťažšie namáhavejšie práce. Pomôž mi Pane, aby bolo moje srdce milosrdné, aby som vedela spolucítiť s každým utrpením svojich blížnych. Svoje srdce nechcem pred nikým zatvárať, ani pred tými ktorí zneužívajú moju dobrotu. Kiež by som sa stala miestom odpočinku pre tvoje milosrdenstvo, ó Pane.“

Ježišu, dôverujem Ti!