Gréckokatolícka cirkev, farnosť Humenné

„Pane, nauč nás modliť sa!“ (Lk 11, 1)

Naša farnosť organizuje v dňoch 21. – 25.07. 2024 farský tábor s názvom Poď za mnou…

Tábor sa koná v priestoroch hotela Merrys v Rezorte Vtáčie údolie Ptičie. 

Hlavný cieľom tábora je rozjímať nad prosbou apoštolov k Ježišovi Kristovi „Pane, nauč nás modliť sa!“ (Lk 11, 1) v rámci Roku modlitby.

K dosiahnutiu tohto hlavného cieľa sme si vytýčili aj čiastkové ciele tábora a prispôsobili jednotlivé aktivity

Modlitba sprevádza celé dejiny spásy, ako vzájomné volanie, ktoré sa odohráva medzi Bohom a človekom.

Starý zákon opisuje príbehy a príklady veľkých ľudí modlitby, ako sú: Abrahám, Jakub, Mojžiš, Dávid, či proroci.

Evanjeliá Nového zákona opisujú najmä Ježišov vlastný modlitbový život, ktorý výrazne ovplyvnil aj modlitbový život apoštolov. Ježiš Kristus je nazývaný mužom modlitby, ktorý často trávil celé noci modlitbou.

Ježiš Kristus tiež učil svojich učeníkov o účinnosti úprimných modlitieb obetovaných vo viere. Dokonca ich naučil vzorovú modlitbu (Mt 6, 9 – 13; Lk 11, 2 – 4), keď Ho prosili: „Pane, nauč nás modliť sa, ako Ján naučil svojich učeníkov.“ (Lk 11, 1)

Ježiš Kristus zároveňpozval svojich učeníkov, aby sa modlili s čistým srdcom, živou a vytrvalou vierou a so synovskou oddanosťou. Pozval ich k tomu, aby svoje prosby smerovali k  Bohu aj v jeho mene.

Od samého počiatku si kresťania boli vedomí, akú veľkú hodnotu má pre nich modlitba. Ale takisto, akú im ukladá povinnosť.

Modlitbou sa teda človek obracia na Boha. Toto obrátenie sa na Boha sa uskutočňuje prostredníctvom slov, ticha,  myšlienok, lásky, bolesti, trápenia, radosti, vďačnosti, hnevu, či žiaľu. Aj prostredníctvom katechéz a aktivít  v tábore chceme pozvať účastníkov tábora nielen k samotnej modlitbe, ale naučiť ich osvojiť si aj hlbšiu modlitbu, ktorá je predovšetkým prácou srdca, nielen jazyka.

Pre modlitbu neexistujú žiadne ohraničenia a neexistuje definícia, ktorá by mohla vyčerpať jej plnosť, pretože existujú tisíce spôsobov modlitby.

V nadväznosti na tieto myšlienky hlavnými témami tábora sú: Chvála – Prosba – Vďaka

Nedeľa (21.07. 2024)

Tábor začal v nedeľu registráciou a ubytovaním detí.

Po oficiálnom otvorení tábora sa deti hneď učili táborovú hymnu S chválou, vďakou a prosbou, ktorej text na chytlľavú melódiu piesne Očeňka, zložila hlavná vedúca Stanka. 

Súčasťou večerného programu bolo vzájomné zoznamovanie, piesne, ukazovačky a večerná modlitba.

Fotografie z nedele si môžete pozrieť tu:
https://grkathe.sk/fotogaleria/2024/farsky-tabor-nedela-21-7-2024/

(zamyslenie na začiatku prázdnin a dovoleniek)

Skončilo sa obdobie skúšania, opráv známok na konci školského roka a mnohí sa dočkali aj posledného dňa v škole. Pre mnohých nastáva čas lúčenia a zároveň čas očakávania nových zvítaní počas prázdnin. Tešia sa deti, ale aj rodičia…

Mnohí si však začínajú klásť otázky, ako prežiť čas prázdnin a dovoleniek, ktorý je pred nami. Tieto otázky netrápia iba deti, ale aj ich rodičov.

Skúsme si hneď na začiatku určiť priority prežívania prázdnin, či dovolenky. Prežitie dovolenky a aj prázdnin by totiž malo byť zmysluplné (ako to často zvykne hovorievať pápež František) a rodinné.

Prichádza čas, kedy sa rodičia nebudú môcť spoľahnúť na školu, družinu, či CVČ ohľadom starostlivosti a výchovy ich detí. Sú nútení sami rozmýšľať a pripraviť zaujímavý a oslovujúci program pre svoje ratolesti. Je tu čas, kedy sa v rámci svojich rodín musia realizovať rodičia. Je to veľmi náročné a nie vždy ideálne!

Keď sa totiž na začiatku školského roku pýtame detí ako prežili prázdniny, mnohé odpovedajú, že nudne a stereotypne a že sú už aj radi zasa v škole. Rodičia, nedajte ani najmenšiu príležitosť k takýmto odpovediam vašich detí.

Rodina je od nepamäti najbližším a najvplyvnejším prostredím, ktoré od prvých okamihov života jednotlivca i neskôr počas jeho vývoja utvára a formuje jeho osobnosť a správanie.

Mnoho ťažkostí, ktoré sa dnes vyskytujú v živote človeka pochádza z toho, že ľudia strácajú zo zreteľa správnu stupnicu hodnôt a chýbajú im pevné normy správania. Či nie teraz je priestor na to, aby sa v našich rodinách rodičia spolu so svojimi deťmi zamýšľali nad povolaním človeka v tomto svete a ozrejmili si základné pravdy, ktoré sa vzťahujú na človeka, vieru a Boha? Či nie teraz je čas na utužovanie rodinných vzťahov?

Ak sa rozhodneme prežiť nastávajúce dni rodinne, tak je tu pozvanie aj k zmysluplnosti prežitia. Istotne sa mnohí tešia na voľno, oddych, relax, more, tábor… A isto mnohí oprávnene i zaslúžene. Ale nezabúdajme pri plánovaní aktivít na Toho, ktorý dáva zmysel nášmu životu? Na Boha!

Ako často počuť vetu: „Na dovolenke nechcem byť nikým a ničím vyrušovaný!“? Paradoxom je, že čím má človek viac voľna, tým menej sa venuje Bohu. Voľný čas sa mení na prežívanie nových zážitkov, inokedy aj na nebezpečné dobrodružstvá, keď sa človek cíti od domova, svojich blízkych i Boha ďalej ako zvyčajne.

Dovolenkovať, či prázdninovať znamená  zdržať sa zvyčajnej činnosti, aby sme sa mohli sústrediť na niečo iné. To sústredenie v živote kresťana by malo byť zamerané na uvedomenie si existencie Boha. To však neznamená, že počas dovolenky nie je dovolená žiadna zábava, oddych, či relax. Dovolenku a prázdniny však treba chápať ako dar, ako krátky čas, ktorý nesmieme nechať jednoducho uplynúť, ale ktorý máme oceniť v jeho plnej hodnote.

Kresťan by teda mal oddychovať s Bohom. Dokonca s Ním aj cestovať, relaxovať… Znie to čudne, pretože neregistrujeme ponuky žiadnej cestovnej kancelárie na dovolenku s Bohom, ale je to možné skrze rozhodnutie srdca. Každodenný kontakt v modlitbe a láske voči blížnemu, uvedomovanie si Božích darov, krásy stvorenia a dobrodení, radosť z plnohodnotne prežitej dovolenky sú ovocím našej spoločnosti s Bohom.

Cirkev nám vychádza v ústrety s konkrétnymi ponukami rozličných aktivít na archieparchiálnej alebo farskej úrovni (púte, tábor, Deň farnosti, výlety…) Registrujeme tieto ponuky? Uvažujem o nich?

Pozvime Boha ako spoločníka na naše prázdniny a dovolenky, On je ozaj dobrý spoločník. Neunaví, ale práve naopak, udrží nás v radostnej sviežosti.

Tak príjemnú dovolenku a prázdniny, s Bohom a v rodine!

 o. Miroslav

 

PS: Prijmite aj také dovolenkové Desatoro duchovného života, ktoré nám môže dovolenkové dni urobiť zmysluplnými a krajšími.

1. Keď cestuješ, rozlúč sa rodičmi a známymi, ale nie s Nebeským Otcom.
2. Nezabudni si nabaliť dôležité veci, doklady, obväz, ale aj duchovnú knihu, Sväté Písmo.
3. Vezmi si také topánky, ktoré by ťa v nedeľu priviedli do chrámu. Aj počas dovolenky je nedeľa deň Pánov. A Pán nikdy neodchádza na dovolenku.
4. Chodiac po horách a dedinách, mestách i dedinkách nestrať nikdy cestu k svojmu Bohu.
5. Na turistike ti pomôže pri zablúdení kompas, či mapa. Pri „poblúdení“ ti určite pomôže modlitba. Nehanbi sa počas leta za to, že si kresťan. Falšoval by si tým svoju identitu.
6. Nemysli si, že máš na všetko právo. Iní pracujú, aby si ty mohol prežívať svoje prázdniny, či dovolenku. Aj oni majú svoje nároky. Snaž sa o spravodlivosť ku všetkým. Rešpektuj ich a zaujímaj sa o ich dobro.
7. Nos proti slnku okuliare tak, aby ti nikdy neclonili pri pohľade na Boha.
8. Nemaj smeti a neporiadok v batožine, ale ani neporiadok v svojej duši. Premáhaj žiadostivosť, egoizmus a pýchu. Dovolenka neznamená robiť si, čo sa mi zachce.
9. Rozdávaj okolo seba úsmev a radosť namiesto hrešenia a hundrania. Vyhýbaj sa pokrytectvu, klamstvu, kritike, predsudkom a samoľúbosti.
10. Nechci mať všetko pre seba. Mysli aj na tých, čo nemajú dovolenky, čo nemajú dokonca ani každodenný chlieb. Mysli na to, aby si sa z dovolenky vrátil oddýchnutý, zdravý a lepší!

Kresťanská bohoslužba je „vrcholom i prameňom“ života kresťana.  Svätý pápež Ján Pavol II. vo svojom liste Orientale Lumen (čl. 11) zdôrazňuje to, že východní kresťania s veľkou láskou slávia svoju bohoslužbu, ktorá má schopnosť zachytiť ľudskú osobu v jej celistvosti.

Centrom kresťanského kultu je slávenie božskej liturgie, ktoré je asi väčšine veriacich najbližšie. Tu je si však potrebné uvedomiť, že aj keď  je pohnútkou k prinášaniu obeti bohoúcta (prejav a vzdanie Bohu najvyššej úcty a slávy), tak účelom liturgie nie je iba premeniť chlieb a víno, ale hlavne premeniť samotného človeka – jeho vnútro, srdce, myslenie, život – v duchu slov Ježiša Krista.

Mnohí svätú liturgiu spájajú iba v súvislosti so sviatosťou Tela a Krvi Ježiša Krista –  svätým prijímaním. Avšak celistvý pohľad na slávenie božskej liturgie nás presviedča o dvoch rovinách, ktoré sú badateľné pri tomto slúžení. Prvá rovina je sústredená na Božie slovo a druhá na eucharistický obrad.

Nesprávny pohľad na svätú liturgiu má za následok aj to, že neskorší príchod na svätú liturgiu dnes akosi niektorí nevnímajú ako nejaký „prehrešok“ a berú to za niečo prirodzené, veď tá podstatná časť liturgie je aj tak až po kázni.

Taktiež je celkom bežným javom, že niektorí po svätom prijímaní už ani nesmerujú na miesto do lavice, ale zhromaždia sa v predsieni (babinci), kde buď čakajú do požehnania alebo poväčšine hneď po požehnaní Eucharistiou odchádzajú zo svätej liturgie. Vraj to tak robia už dlho, taký je zvyk…

Preto som sa rozhodol napísať aj tento článok, aby som poukázal na to, že skorším odchodom zo svätej liturgie sa jednak oberáme o množstvo milostí, taktiež preukazujeme nedostatok poznania svätej liturgie a nakoniec sa vyčleňujeme zo spoločenstva, do ktorého patríme.

Prečo je teda dobré zostať na svätej liturgii až do jej ukončenia? Všimnime si teologické, ale aj pastoračné dôvody.

1. Správne chápanie Eucharistie

Svätá liturgia (Eucharistia) to nie je nejaká nová obeta (ako to niektorí dnes tvrdia), ani iba akousi spomienkou, ale Eucharistia je tou istou obetou, ktorú raz a navždy priniesol za nás všetkých Spasiteľ sveta Ježiš Kristus.

Eucharistia, ako centrum kresťanského kultu, je prijímanie sviatosti tela a krvi nášho Pána Ježiša Krista. Bohatstvo a vznešenosť tohto prijímania nádherne opisuje Mikuláš Kabasilas: „Tak  dokonalé je toto tajomstvo, tak úžasne vyvýšené nad všetky ostatné sväté obrady, že vedie k  vrcholu všetkých dobier. Tu je konečný cieľ každej ľudskej túžby.  V ňom dosahujeme samého Boha a Boh sa s nami spája v najdokonalejšej jednote“.

Prostredníctvom svätej liturgie nás teda Boh pozýva k prehĺbeniu vzťahu s ním a na prehĺbenie nášho vlastného duchovného života. Svätá liturgia je žriedlom darov a milostí, ktoré môžem prijímať a čerpať, ak sa však nepozerám na účasť na svätej liturgii ako na nutnú povinnosť, ktorú musím splniť.

2. Nebuďme uponáhľaní

Je na nezaplatenie prísť na svätú liturgiu o čosi skôr, aby sme sa nielen vydýchali (väčšina našich chrámov je na kopci), ale najmä sa vnútorne stíšili a takto sa pripravili na prežívanie toho najväčšieho tajomstva.

Len tak ľudsky si predstavme, že ideme k niekomu na návštevu. K niekomu, kto sa na nás tešil už celý týždeň. Prichystal občerstvenie, pozval aj ďalších spoločných priateľov… A my, už niekoľko minút po príchode, začneme pozerať na hodinky a vysvetľovať ako sa ponáhľame. O čom je taká návšteva? O čom je také priateľstvo?

Ježiš Kristus povedal, že kde sú dvaja alebo traja v jeho mene, tam je on medzi nimi (porov. Mt 18, 20). Keďže na každej svätej liturgii sa modlí spoločenstvo veriacich, je medzi nimi prítomný aj sám Ježiš. Táto prítomnosť je v momente premenenia chleba a vína priamo zosobnená prítomnosťou jeho tela, duše a Božstva v Eucharistii. A my to ani nevnímame, lebo myšlienkami sme už doma, v robote a ľutujeme sa, ako nič nestíhame…

Ak teda prichádzame neskoro a odchádzame skôr zo svätej liturgie je to rovnaké, akoby Ježiš Kristus na nás niekde čakal a my meškáme alebo od neho odídeme predčasne. O čom je taká návšteva chrámu? O čom je také priateľstvom s Ježišom Kristom?

3. Patrí sa poďakovať

Ďakovanie je prirodzenou ozvenou duše, spontánnym prejavom ľudského srdca za všetky dobrodenia prijaté od určitého dobrodincu. Aj v svätej liturgii, po obrade akým je sväté prijímanie, existujú ďakovné modlitby za prijaté dobrodenia prostredníctvom svätého prijímania.

Všetky výzvy a chválospevy po svätom prijímaní majú tento ďakovný charakter. Vyjadruje sa v nich vďaka za prijatie Svätého Ducha a tiež je vyslovená prosba, aby Boh zachoval veriacich vo svojej svätosti: v duchovnej čistote, v konaní skutkov pravdy, spravodlivosti a Božej svätosti. Teda môžeme povedať, že v týchto modlitbách prosíme Boha, aby plody svätého prijímania mali v nás trvalú hodnotu a pomáhali nám posväcovať každý deň nášho pozemského života.

Vidíme tiež, že nestačí sa len zbožne pripraviť na prijatie svätých Darov, ale aj úprimné vďakyvzdanie sú nevyhnutné pre dôstojné prijímanie svätých Darov. Boh má byť totiž vždy blahoslavený a oslavovaný v živote človeka.

Teda čo sa patrí: poďakovať alebo utiecť?

4. Záverečné požehnanie

 Na konci svätej liturgie kňaz udeľuje požehnanie. Je to udelenie Božej moci, k uskutočňovaniu života podľa evanjelia, k čomu je pozvaný každý jeden z nás.

Veľmi jasne aj o tejto skutočnosti píše Katechizmus katolíckej cirkvi, kde čítame, že „ovocie sviatostí závisí aj od dispozícií toho, kto ich prijíma.“ (KKC 1128).

Keď je svätá liturgia žriedlom milosti a darov, tak prijatie milosti a darov z tohto žriedla závisí od dispozície každého jedného z nás. Ak ešte pred požehnaním odchádzame z chrámu, dispozícia je pravdepodobne nižšia ako keď konteplujeme Krista a pripravujeme sa na prijatie toho, čo má pre nás a naše dobro pripravené.

5. Farské oznamy a aspekt spoločenstva

Ak odchádzame z chrámu pred skončením svätej liturgie, opúšťame vlastné spoločenstvo v čase plného milostí.

Farnosť (platí to aj o filiálnej obci) je spoločenstvo tých, ktorí o svoju miestnu Cirkev majú úprimný záujem. Ešte raz: majú záujem! Farské oznamy, ktoré kňaz pripravuje väčšinou aj celý týždeň, nie sú len akýmsi vyplnením určitého časového priestoru v liturgii, nie sú ani formalitou a nutnosťou. Farské oznamy sú v mnohých prípadoch konkrétnou výzvou a konkrétnou úlohou pre členov spoločenstva. Oznamujú sa mnohé dôležité veci, o ktorých by spoločenstvo ako celok malo vedieť.

Aj tu však možno povedať, že ochota urobiť niečo v rámci spoločenstva Cirkvi, či ochota zúčastniť sa nejakej aktivity v rámci spoločenstva, je len výrazom toho, aké majú mnohí cítenie so svojou Cirkvou, so svojím spoločenstvom. Aktivity vo farnosti nie sú totiž iba pre kňazov, kurátorov, mládežníkov…život v spoločenstve je záležitosť každého jedného jej člena a každý člen má podľa svojich schopností, síl a nadania prispievať k rozvoju svojho spoločenstva i samotnej Cirkvi.  

Na záver si na povzbudenie pripomeňme slová svätého pápeža Jána Pavla II., ktorý v Orientale Lumen (čl. 6), poukazujúc na kresťanský Východ, napísal: „Je všeobecne známe, s akou láskou slávia východní kresťania liturgiu, najmä eucharistickú službu, zdroj života pre Cirkev a záruku budúcej slávy: jej prostredníctvom veriaci, zjednotení s biskupom, majú prístup k Otcovi skrze Syna, vtelené Slovo, ktorý trpel a bol oslávený, a zostúpením Svätého Ducha dosahujú spoločenstvo s Najsvätejšou Trojicou, a tak sa stávajú ‚účastnými na božskej prirodzenosti‘.“