e-anjelik.sk

                  Cestou evanjelia k blahoslavenstvu                  

Mt 5, 20 – 26:

   “Počuli ste, že otcom bolo povedané: Nezabiješ; kto by však zabil, prepadne súdu. (22) Ale ja vám hovorím: Každý, kto sa hnevá na brata, prepadne súdu, a kto by bratovi povedal: Hlupák! – prepadne najvyššiemu súdu; kto by mu však povedal: Blázon! –  prepadne ohnivému peklu. (23) Keby si teda prinášal dar na oltár a tam by ti prišlo na um, že tvoj brat má niečo protit ebe, (24) nechaj svoj dar tam pred oltárom a odíď; najprv sa zmier s bratom a potom príď a obetuj svoj dar. (25) Vyrovnaj sa chytro so svojím protivníkom, dokiaľ si s ním na ceste, aby ťa protivník neodovzdal sudcovi, sudca strážcovi, a neuvrhli ťa do väzenia. (26) Vpravde hovorím ti: Nevyjdeš odtiaľ, dokiaľ nezaplatíš do poslednej koruny”. Amen

Bratia a sestry v Pánovi!

  Siahnutie blížnemu na život je nenapraviteľnou újmou a to isté možno povedať aj o vážnom poškodení zdravia, ktoré 5. Božie prikázanie zakazuje ako vážny hriech proti Pánu Bohu i blížnym.  Naviac, prináša zármutok a veľkú bolesť aj bližšej i širšej rodine,  priateľom a spoločenstvám, ktorých bol zabitý človek súčasťou. Napriek nenapraviteľným dôsledkom sa ľudstvo vo svojich dejinách až podnes nezastavilo ani pred masovým zabíjaním a vraždením vo vojnách a v rozličných ozbrojených konfliktoch. Možno povedať, že dejiny ľudstva sú často najmä dejinami vojen a tak masového vraždenia a zabíjania. Správy o tom plnia stránky historických kníh a učebníc. Počnúc od prvej bratovraždy známej z Biblie z príbehu Kaina a Ábela až po súčasnú vojnu na Ukrajine či v pásme Gazy, alebo v iných častiach zeme, ľudia sa “nevedia utíšiť” a “stále sa učia vojne”. Vízia proroka Izaiáša, aby národy “prekovali meče na pluhové radlice a svoje oštepy na vinárske nože” (Iz  2,4) je zatiaľ nenaplnená.

   Božou vôľou však nie je smrť hriešnikov, ale život a záchrana k životu večnému. Preto Božie prikázania chránia život a zdravie našich blížnych pred nami, ale aj naopak. Ak by sme mali vypočítať čo len časť vrážd a zabití, objasnenených i neobjasnených, je zrejmé, že by to trvalo veľmi dlho. 

     Možno by niekto chcel obmedziť platnosť piateho Božieho prikázania len na púhu vraždu, alebo zabitie. Také priestupky totiž trestá aj svetský zákon. O mnohých iných “spôsoboch” sa siahodlho diskutuje. Napríklad, či je zabitím aj “umelé” prerušenie tehotenstva, alebo eutanázia. 

    Vidíme, že jedno i druhé svet ospravedlňuje a stále širšie toleruje. Kresťanskí “aktivisti” ťahajú za kratší koniec a liberálne orientovaní občania v tom žiaden problém nevidia.

    My sme však kresťania a vidíme a vnímame aj tú skutočnosť, že Zákonodarca v osobe svojho Syna zákon “Nezabiješ” neruší, ale aj vážne sprísňuje. Dokazuje vernosť vyhláseniu, že On “neprišiel zrušiť zákon alebo prorokov, ale naplniť” (Mt 5,17) 

     Sprísnenie výkladu Božieho zákona sa javilo ako “nové učenie” už pre Ježišových súčasníkov. Pán Ježiš totiž povedal: “Každý, kto sa hnevá na brata, prepadne súdu, a kto by bratovi povedal: Hlupák! – prepadne najvyššiemu súdu; kto by mu však povedal: Blázon!  – prepadne ohnivému peklu”. 

   Ježiš teda aj hnev proti blížnemu pomenoval priamo zabitím. To bolo neprijateľné pre tých, ktorí sa chceli sami ospravedlniť pred Pánom Bohom i ľuďmi. Vtedy, aj dnes ľudia chcú uniknúť z jarma zákona a v paragrafoch hľadajú to povestné “okienko”, aby sa mohli nejako vyviniť a javili sa v očiach Božích i ľudských ako bezhriešni. Cestu pokánia dmietali a odmietajú. Naopak, meno “kajúcnik” sa stalo v našej dobe najväčším pohanením človeka. Na druhej strane označenie blížneho za hlupáka, alebo blázna sú “normálnym” označením inak zmýšľjúcich.

    Niet divu, že na konci kázne na vrchu je poznámka evanjelistu, že “ľudia sa divili Jeho učeniu”. Lenže Ježiš celkom jasne a bez akýchkoľvek okolkov hovorí, že Boh Otec chápe to slovo “Nezabiješ” práve v takejto podobe a naliehavosti. Pretože nie iba púhe zabitie je vraždou a tak hriechom, ale aj hnev na brata. Hnev, ktorým človek svojho blížneho “odpíše” zo svojho života. Pred Božou tvárou je dôsledok ten istý. Namiesto spolužitia, deje sa zničenie a porušenie spoločenstva. Božia cesta je však cestou zmierenia a pokoja. Z tohoto dôvodu Pán Boh nedovolil ani Kaina nikomu zabiť.

    Samozrejme, ľudský alebo štátny súd je iný. Ani v dobe Ježišovej, ani dnes žiaden súd neprijme žalobu a neodsúdi nikoho, ak sa hnevá na svojho brata, alebo na niekoho z kruhu rodiny, zo svojho susedstva, alebo spoločenstva. Rovnako ani za to, keď niekto označí blížneho za hlupáka, alebo blázna. V dobe SZ slovo “blázon” (raka) označovalo aj bezbožníka, ako to počujeme zo slov žalmistu: “ Hovorí blázon vo svojom srdci: Niet Boha” …(Ž 14,1)   Pán Ježiš zdôrazňuje: “Dokiaľ sa nebo a zem nepominú, nepomine sa ani jedno písmenko, ani jedna čiaročka zo zákona, kým sa všetko nestane”.

     Pri Ježišovom výklade a chápaní ducha zákona Božieho sotva môže nejaký človek povedať to, čo inak počúvame bežne: Ja som dobrý občan, ja som nikoho nezabil. Ak je však zotrvávanie v hneve hriechom, je nemožné, aby sa ktokoľvek mohol tváriť, že je bez hriechu a nepotrebuje pokánie. Lenže tu sa Pánova kázeň zákona nekončí. V kázni na vrchu hovorí v podobnom, sprísňujúcom duchu aj o šiestom, alebo siedmom prikázaní. Hovorí vážne slovo o službe mamone, o prepúšťaní manželky, o krivej prísahe a iných hriechoch. Pri pohľade do zrkadla Božieho zákona sa tak ukazuje pravdivosť apoštolského slova: ” Všetci totiž zhrešili a nemajú slávy Božej”. (R 3, 23 ) 

     Pri stretnutí s bohatým mládencom mu Ježiš povedal: ”Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj mejetok, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi; potom príď a nasleduj ma! ” (Mt 19, 21) Vtedy aj učeníci žasli a pýtali sa: “Kto teda môže byť spasený?” (v.25)  Vychádzalo im to tak, že vlastne nikto! 

    Farizeji a zákonníci učili, že pri porušení Božieho zákona možno nájsť východisko a hovorili: “Prines dar na oltár, obetuj predpísaný dar” – čiže spoľahni sa na prinesenú obeť. Pán Ježiš ale hovorí, že  samotná obeť je neúčinná a nedostatočná.” Keby si teda priášal dar na pltár a tam by ti prišlo na um, že tvoj brat má nečo proti tebe, nechaj svoj dar tam pred oltárom a odíď; najpr sa zmier s bratom a potom príď a obetuj svoj dar. Vyrovnaj sa chytro so svojím protivníkom, dokiaľ si s ním na ceste…potom príď a obetuj svoj dar”.(v. 24)

     Možno si v duchu pomyslíme, že toto Pán Ježiš azda nemal vysloviť! Mnohí si povedia: “Tvrdá je to reč, kto ku môže počúvať”? Hnevu okolo nás je viac ako dosť. Hneváme sa my, hnevajú sa na nás, ale prejavov zmierenia a odpúšťania je málo. S učenikmi v duchu žasneme a pýtame sa: “Kto teda môže byť spasný”? – 

    Nech sa akokoľvek snažíme vyhovoriť a očistiť sa, vychádza to aj nám rovnako: Nikto! Sám so seba, zo svojich síl, svojím konaním, svojimi darmi, službou, obetami – spasenie a odpustenie hriechov nedosiahneme. Chce nás Pán zatratiť a vydať ohnivému peklu?

    Až potiaľto k nám Ježiš hovoril rečou zákona Božieho. Až potiaľto nás vedie – na samú hranicu našich možností, aby sme spoznali a jasne videli, že nádej na záchrau máme iba z Jeho milosti. Svoju milosť vyjavil a dokázal ale jasne na inom vrchu ako bol ten, kde odznela kázeň zákona. Tu ukázal prečo sme a máme byť ”pokorní” a “chudbní v duchu, žalostiaci, krotkí, lačniaci a žízniaci po spravodlivosti, milosrdní” a pripravení znášať aj utrpenie. Sami zo seba si nemáme na čom zakladať. K tomuto poznaniu a dôležitému bodu prišiel aj M.Luther, preto jeho prvé i posledné slová boli: “Naozaj, sme iba žobráci Božej milosti.”

    Preto šiel Pán Ježiš aj na druhý vrch, na Golgotu, kde úzkosť, strach i opustenosť a zavrhnutie Bohom Otcom prežíval s nami, ale aj za nás. Tu sa Božia milosť v Ježišovom kríži ponúkla všetkým pokorným pred Bohom, všetkým skutočne žalostiacim vo svojej slabosti a biede, všetkým ľuďom plným strachu pred Božím hnevom. Jeho zástupné utrpenie je preto ponukou Božej milosti, odpustenia a nádeje na nový život,, bez pomoci ktorej sa nikto nezaobíde. Je to ťažké uveriť? Je ťažké uveriť toľkému šťastiu, darovanému v Pánovi, že môžeme predsa mať nádej spasenia?  

    Učeníci a všetci, ktorí počítali so svojimi silami, možnosťami, skutkami a svojimi obetami zistili a zisťujeme to aj my, že zo zákona nebude spasený ani jeden človek. Ani jeden z nás, hoci si môžeme myslieť, že nie sme až tak veľkí hriešnici…

     Dnešná nedeľa nás chce osloviť správnym poznaním Božieho zákona a povzbudiť vo všetkých našich slabostiach dôverou v evanjelium, v poznaní všetkého, čo Ježiš pre nás urobil a čo pre nás koná vždy nanovo.

     Pán neprišiel zákon zrušiť, ani jeho kázanie, lebo tak by sme zostali iba samospravodliví farizeji, deti starých farizejov. Prišiel ho naplniť aj za nás. Bol vyhlásený za hriešnika, keď všetko zlo ľudstva vzal na seba. Pretrpel kríž, aby nás vyslobil od smrti večnej a diabolskej moci. K našej vďake a dobrorečeniu Pánovi za Jeho lásku pridajme aj snahu a odvahu verne Ho nasledovať. 

     Ako sa to prejaví? Odpoviem príkladom. Veľmi ma potešilo, keď po rokoch napätia a všelijakej nevraživosti sa evanjelici v dolnozemskej Kovačici zjednotili, odpustili si a stretávajú sa nielen v jednom chráme, ale aj na jedných bohoslužbách. Sledovanie ich terajšieho zborového života je inšpirujúce. Dúfam, že sa to isté stane aj v našej cirkvi. Neviem, kto si ako prvý vyprosí tú milosť a dokáže podať ruku k zmiereniu, ale verím, že sa tak stane. Snažme sa aj my za zmierením, kým sme na ceste a pokiaľ nám trvá čas milosti… Tam, kde je viera, tam sa aj to zdanlivo nemožné stane možným. Netúžme a nechcime žiť v hneve a v pretvárke, že je všetko OK. Preto: “Čiňme pokánie a verme v evanjelium”, aby sme žili časne i večne v blahoslavenstve ! Amen

Modlitba:

    Ďakujeme a dobrorečíme Tvojmu svätému menu, Pane náš Ježiši Kriste, že nám slovom zákona otváraš oči a vedieš nás k poznaniu našich hriechov. Tak nás varuješ pre hrozbou duchovnej slepoty, samospravodlivosti a farizejskej pýchy a tak aj pred nebezpečenstvom záhuby časnej i večnej. Ďakujeme, že na nás nezabúdaš ani po svojom povýšení do slávy a stále sa prihováraš u Otca za nás vzdychaním nevysloviteľným. V Krste svätom si nás znovuzrodil a dávaš nám nám dar Ducha Svätého, aby sme neochvejne a úprimne verili v Tvoju milosť, v dielo Tvojej spásy, v  Tvoje vykúpenie. Touto istotou a darom pokoja nám pomáhaj k pravému kresťanskému životu. Buď našou skalou viery a nádeje, na ktorej sa smieme budovať v duchovný dom a prinášať viditeľné dobré ovocie zmierenia a blaženosti tu, v našom časnom živote, i v živote budúceho veku. Amen

                                                               Mgr.Ľubomír Batka st.

        Spomínajme na svojich vodcov a stojme na základnom kameni cirkvi

Bože, pravda Tvoja

má vždy svedkov hojne,

čo Ťa vyznávajú

verne – bohabojne…

Ó, uč i nás v pravde stáť

• jak verným sluší  

a niesť evanjelium vďačne

ku spaseniu duší.  Amen (M.R.)

Žd 13, 7 – 8:

      “Spomínajte na svojich vodcov,ktorí vám zvestovali slovo Božie. Pozorujte, aký bol koniec ich obcovania, a a napodobňujte ich vieru. (8) Ježiš Kristus ten istý včera i dnes i naveky”. Amen

    Bratia a sestry v Pánovi!

     Včera svätila cirkev sviatok apoštolov Petra a Pavla a o niekoľko dní si budeme pripomínať sviatok vierozvestovov a apoštolov Konštantína a Metoda. Následne bude sviatok M.J.Husa, ktorý je    aj štátny sviatok v ČR, ale ktorý si pripomenú aj evanjelici u nás.

 Možno povedať, že tak konáme v zmysle apoštolských slov a odkazu, ktorý sme dnes aj my vypočuli: “Spomínajte na svojich vodcov, ktorí vám zvetovali slovo Božie. Pozorujte, aký bol koniec ich obcovania a nasledujte ich vieru.”

       Je to dôležitý odkaz pre Kristou cirkev: “Spomínajte na svojich vodcov…”!  Pripomínajte si ich…nezabúdajte na nich! Nezabúdajme ani my, že sme cirkvou, ktorá vedome stojí na “apoštolskom základe viery”, ako to aj vyznávame v Nicejskom vyznaní o cirkvi. Že cirkev je ”jedna, svätá a apoštolská”. Nicejské vierovyznanie spolu s Apoštolským vyznaním bolo od počiatku základom na ktorom stála aj Lutherova reformácia a na ktorom pevne a verne stála a stojí dodnes, ako to pripomína už prvý článok Augsburského vierovyznania. 

      Prečo si ich máme pripomínať? Prečo spomínať na svojich duchovných vodcov? Iste nie preto, aby boli predmetom zbožného uctievania, ani nie preto, aby boli našimi prímluvcami v nebesiach a vyprosovali nám milosť u Boha. My evanjelici vieme, že máme pred Bohom jediného Prímlucu, Príhovorcu a Obrancu, ktorý sa prihovára za nás “vzdychaním nevysloviteľným”. 

    Je zrejmé, že v tomto bode sa naša viera odlišuje a je iná ako viera v rímsko-katolíckej cirkvi až dodnes, kde je tento ľudský zvyk zakorenený a považuje sa za správny. Na túto otázku opovedáme slovami nášho Augsburského vierovyznania, ktoré je založené na slove Písma: “Svätých si máme pripomínať preto, aby sme nasledovali ich vieru a potom preto, aby sme si z ich konania všetci brali príklad, každý vo svojom povolaní a postavení.”

    Náš text hovorí podobe: “Pozorujte, aký bol koniec ich obcovania a napodobňujte ich vieru. Ak by sme si pripomenuli iba začiatok ich života a konania, nevedeli by sme to hlavné. Nevideli by sme, že majú spoločné to, že boli samým Kristom Pánom povolaní a vo svojom konaní a vo viere obstáli len vďaka Jeho veľkej milosti. Učeník Šimon, syn Jonášov, povedal síce veľmi právne vyznanie menom všetkých ostatných učeníkov, keď pri Cezarei Filipovej vyznal: “Ty si Kristus, Syn Boha živého”. Toto vyznanie je pevným a nepohnuteľným vyznaním cirkvi až dodnes.Ale súčasne platí Pánovo slovo: “Telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je v nebesiach”. Už o krátky čas si musel Šimon Peter vypočuť aj vážne napomenutie Pánovo: “Choď za mňa satan, na pohoršenie si mi…”, keď odmietal Ježišovu cestu poníženia, utrpenia a cestu kríža. Neskôr prišlo dokonca k trojnásobnému zlyhaniu Petra, keď najskôr dva krát zlyhal v Getsemanskej záhrade – kde sa nemodlil s Ježišom, ale spal spolu s ostatnými a potom tasil meč na Ježišovu obranu. Napokon svojho Majstra tri krát zaprel na dvore veľkňaza slovami: “Neznám toho človeka”. Len vďala Pánovmu pohľadu a milosti mohol zostať medzi Jeho učeníkmi a stať sa apoštolom.

   Apoštol Pavel, bol vzdelaný farizej, ktorý sa vyučil pri nohách Gamalielových a vieme z jeho vastných svedectiev, že horlivo prenasledoval cirkev Kristovu a jej údov. Opäť len z Kristovej milosti sa stal zo zúrivca Sula kresťan Pavel, po jeho obrátení pri Damašku.

     Keď však potom sledujeme, aký bol koniec ich služby a života, môžeme poznať a vyznať, že obaja boli verní až do smrti, že prijali mučenícku smrť v Ríme a dosiahli tak aj zasľúbený veniec víťazstva v nebesiach. To však neznamená, že ich máme vzývať, alebo sa k ním modliť a to platí aj o všetkých ostatných apoštoloch a svätých Božích mužoch a ženách. 

     Možno niektorí kresťania považujú náš postoj a nasledovanie vo viere za niečo nedostatočné a “málo zbožné”, ak ich nevzývame a k svätým sa nemodlíme. – Spomeniem jednu osobnú príhodu, kde sa tento rozdiel markantne prejavil. V Sobotišti slávili hasiči storočnicu svojho založeniaa na oslavu pozval veliť hasičov, rím.katolík aj mňa a tamojšieho rím.kat duchovného. Bolo pre mňa prekvapením, keď pán veliteľ na slávnosti oznámil, že sa im k tomuto výročiu podarilo zadovážiť sošku sv.  Floriana, patróna hasičov a požiadal ma o jej posvätenie. – Bola to dosť chúlostová situácia…Povedal som príhovor hasičom s ocenením ich práce a služby, s poukazom na odkaz ich krásnej zástavy, ktorú nosili pri slávnostaich a na  pohreboch svojich členov s poukazom na to, že táto bola už vlastne posvätená slovom Božím a modlitbou. Po príhovore som o posvätenie sv. Florianka požiadal prítomného rím.kat. farára. Neviem, ako by som sa bol z toho “dostal”, keby tam nebol prítomný. Všetko napokon dobre dopadlo v zmysle príslovia: vlk bol sýty i ovca zostala celá…

     Bratia a sestry!

   Je dôležité všimnúť si aj slovo “vodcovia”, spomenuté v našom texte. Určite nie je správne spomínať a najmä nasledovať takých vodcov, ktorí nielen že nestáli na apoštolskom a prorockom základe cirkvi, ale často stáli priamo proti Kristovi a Jeho slovu. Je tragickým omylom, ak ľudia nielen spomínajú, ale aj nasledujú všelijakých nehumánnych ľudských vodcov. Ak tým najhorším veria viac, ako Pánovi Ježišovi Kristovi. Ak si neuvedomujú, že takýto “vodcovia” –  či už národní, sociálni, idelologockí, boli a prípadne aj sú skôr  zvodcovia. Na ilustráciu spomeňme vzdelaný nemecký národ, ktorý si na vysoký piedestál postavil “vodcu národa národného socializmu” – nacizmu: – Führera Adolfa Hitlera a “pozorujme”, aký bol nielen jeho koniec, ale aj tých, čo mu slepo uverili. Nie inak to skončilo s talianskym vodcom – dučem Musollinim.    

   Čo povedať o vodcoch “svetového proletariátu” a vodcoch “októbrovej” revolúcie? O nich si mnohí dodnes myslia, že ich idey a činy treba nasledovať a oslavovať. Práve tak mnohí Slováci považujú za svojich veľkých vodcov Andreja Hlinku a Jozefa Tisu. Títo síce  “zvestovali slovo Božie”, ale v skutočnosti viac poslúchali ľudí ako Ježiša Krista. 

     My evanjelici na Slovensku máme a poznáme celý “oblak svedkov”, ktorí sa nespreneverili ani Pánovi Ježišovi, ani svojmu národu. Dlho by trvalo, ak by sme ich mali dnes čo len menom spomenúť: či už to bol J.M.Hurban, Ľ.Štúr a celé štúrovská omladina, Ján Kolár, Karol Kuzmány a mnohí iní.

      Samozrejme, nemôžeme zabúdnúť ani na prvé generácie reformačných kňazov a učiteľov, ktorí sa dokázali verní Ježišovi až po “česť, hrdlo a majetok”. Boli to napríklad D.Krman starší i mladší a mnohí z ich gnerácie. 

    V tomto roku je 300.výročie smrti kňaza, ktorý bránil kostol v Sobotišti a bol za to odsúdený na smrť –  myjavského rodáka – farára na Vrbovciach, v Sobotišti, na Myjave a v Senici – Jána Stránskeho. Tento zomrel na Košariskách, keď celé roky tajne po kopaniciach zvestoval slovo Božie. Takým bol neskôr aj jeho syn Daniel, ktorý pôsobil v Čechách a na Morave a potom v Kremnici. Takých a podobných svedkov a vodcov nájdeme iste v každom našom cirkevnom zbore – hoci mnohí sú a zostanú už “bezmenní”. Je tu však čas, aby sme sa snažil ich službu spoznať a tak aj nasledovať ich vieru a vernosť.

   Osobne som smutný z toho, že v našom senioráte ochabla snaha uctiť si našich martýrov z bratislavských súdov z roku 1673/ 1674. Je to práve v roku 350. výročia smutného krvavého prenasledovanie našej cirkvi, z ktorého sa až dodnes nespamätala. Ich pamiatku, najmä galejníkov – predanýh za 50 zlatých a vojskom odtransportovaných na galeje sme si s hrdosťou pripomínali na službách Božích na hrade Branč, pri i tamojšom pomníku, ako jednom z miest, kde je možné dnes naplno si sprítomniť ich utrpenie a stálosť vo viere. Nie je to možné v Leopoldove, v Komárne a na iných miestach ich väznenia, alebo pôsobenia a smrti v emigrácii, v zahraničí, kam odišli, ako napríklad Štefan Pilárik.

     Dnes sa evanjelici stretávajú na službách “v prírode”, na iných miestach a pýtajú sa : A čo je to ten Branč?  Pozývajú mládež na stretnutia, kde je hlavným bodom atrakcia v podobe skákacieho gumeného hradu – ale nie je hrad, ako hrad.

   Milí bratia  a sestry!

   Záverom si pripomeňme to najdôležitejšie svedectvo apoštolského slova a výzvy. “Ježiš Kristus – ten istý včera, dnes i naveky!” Pán Ježiš je a ostáva tou skutočnou skalou cirkvi, na ktorej máme stáť a na ktorej môžeme aj obstáť v každom čase. 

On prišiel na svet a zvestoval: ”Pokánie čiňte a verte v evanjelium”. On vytýčil program svojej cirkvi hlásať evanjelium. On je iste: “Cesta, pravda a život”. – Mýlia sa tí, ktorá hovoria. že cirkev stojí na Petrovi, ktorému Pán povedal: “Urobím ťa rybárom ľudí”  a potom: “A ty si Peter – skala a tej skale vystavím si cirkev, ktorú brány pekla nepremôžu”. Samotný Peter bol a je veľký v tom, že sám stál na pravom základnom kameni viery a cirkvi, ktorým je “Kristus, včera, dnes i naveky ten istý”.  Vo svojom prvom liste napísal Peter výzvu a odkaz svojej služby: 

    “Pristupujte k Nemu, ľuďmi zavrhnutému, ale Bohom vyvolenému a vzácnemu, a aj vy sami ako živé kamene, budujte sa na duchovný dom, sväté kňazstvo, aby ste prinášali duchovné obete, príjemné Bohu skrze Ježiša Krista. Veď stojí v Písme: Ajhľa, kladiem na Sione uholný kameň, vyvolený, vzácny, a kto verí v Neho, nebude zahanbený. “ (1 Pt 2, 4 – 6)

     Nech nám všetkým Božia milosť k tomu pomáha a zachová nás pre život večný. Amen

5.nedeľa po Sv.Trojici a sviatok apoštolov – Skalica 2024  –  Mgr. Ľubomír Batka st.

                    V O D Y

                                  Studňa v Bételi

     1 Kr 13, 1 – 2, 4 – 10, 18 – 19:

    “Na pokyn Hospodinov prišiel z Júdska do Bételu Boží muž, práve keď Járobeám stál pri oltári, aby kadil. Na pokyn Hospodinov zvolal proti oltáru: Oltár, oltár! Takto vraví Hospodin: Ajhľa, narodí sa syn domu Dávidovmu menom Joziáš a ten bude obetovať na tebe kňazov z výšin, ktorí kadievajú na tebe. – Keď kráľ počul reč Božieho muža, ktorý volal proti bételskému oltáru, Járobeám vystrel ruku od oltára a povedal: Chyťte ho! Vtedy mu zmeravela ruka, ktorú vystrel proti nemu, takže ju nemohol pritiahnúť späť ku sebe.  Oltár sa však roztrhol a popol z oltára sa rozsypal podľa znamenia, ktoré Boží muž dal na pokyn Hospodinov. Nato sa kráľ ozval a povedal Božiemu mužovi: Upros Hospodina, svojho Boha, pomodli sa za mňa, aby som si mohol ruku späť k sebe pritiahnúť. Boží muž uprosil Hospodina a tak si kráľ pritiahol ruku späť k sebe. Bola ako predtým. Potom kráľ prehovoril k Božiemu mužovi: Poď so mnou domov, občerstvi sa a ja ti dám dar. Ale Boží muž povedal kráľovi: Keby si mi dal aj polovicu svojho domu, nepôjdem s tebou, nebudem jesť chlieb a nenapijem sa vody na tomto mieste. Lebo takýto príkaz som dostal v slove Hospodinovom: Nejedz chlieb, nepi vodu, ani sa nevráť cestou, ktorou si prišiel. – Starý prorok mu povedal: ja som tiež prorok ako ty a anjel ku mne prehovoril slovom Hospodinovým: Vráť ho k sebe do svojho domu, nech si zaje chleba  a napije sa vody. Luhal mu. Vrátil sa  teda s ním, jedol chlieb v jeho dome a napil sa vody”

      Naša krajina je mimoriadne bohatá na vody a na pramene rôznych minerálnych vôd a medokýšov. Na ilustráciu stačí spomenúť aspoň niektoré: Baldovská, Budíšska, Cígeľka, Gemerská a mohli by sme dlho pokračovať. Mnohé sú známe z obchodnej siete, niektoré pramene poznajú len ľudia bývajúci v ich bližšom okolí. Používajú sa ako vody stolové, ale aj ako vody liečivé. Napriek ich dobrej kvalite je u nás zvykom pozvať priateľov alebo známych skôr na “pohárik” ako na na pohár vody. Inak je to ale v krajinách, kde je prameňov a vody málo a kde je skutočnou vzácnosťou. 

      Udalosť, ktora sa spomína v úvode sa udiala na mieste, ktoré je čitateľom Biblie pomerne známe, totiž v Bételi. Bádatelia ho stotožňujú s dnešným Tell Bétínom na trase vodného predelu 19 km severne od Jeruzalema. Našli sa tu stopy osídlenia už zo strednej doby bronzovej. Tu táboril Abrám a na východ od Bételu postavil oltár Hospodin. Tu sa Jákobovi zjavil Hospodin a on toto miesto pomenoval Dom Boží, keďže predtým sa toto miesto menovalo Lúz. Z Bételu pochádzala skupina “prorockých učeníkov “, ktorých stretol prorok Elízeus, ale aj skupina malých chlapcov, ktorí sa mu posmievali: “Plešivec, plešivec, poď hore! ” O vode v Bételi jeho obyvatelia Elízeovi hovorili: “ Bývanie je v tomto meste dobré, ako aj náš pán vidí, ale voda je zlá a krajina trpí potratmi”. Je pozoruhodné, že Elízeus pre mesto dokázal nájsť nové, zdravé pramene.( 2 Kr 3, 17-20) V Bételi bola však už skôr vybudovaná významná kráľovská svätyňa Severného Izraela. 

     V biblickom texte čítame o pozvaní proroka z Júdska kráľom Járobeámom k pohosteniu chlebom a k občerstveniu vodou. Lenže nie každé pozvanie k spoločenstvu stola a k občerstveniu býva dobromyseľné a bezolstné. O neúprimnom a falošnom pozvaní k spoločnému stolovaniu, ale aj o ľahostajnom prístupe proroka k plneniu Božej vôle hovorí aj toto svedectvo. V Bételi kráľ severného Izraela Járobeám prinášal nielen obete Hospodinu, ale zaviedol tu aj pohanský kult, keď na tunajší oltár dal postaviť zlaté teľa. Zároveň ustanovil aj nové sviatky a nové kňazstvo, ktoré tu “kadilo”, čiže obetovalo falošným bohom a svätilo pätnásty deň v mesiaci ako nový sviatočný deň, ktorý kráľ vymyslel.             

     Cesta Božieho muža, proroka, ktorý prišiel z Judska do Bételu nebola preto náhodná. Prišiel sem s jasným Božím poverením ohlasujúcim Boží súd a trest nad týmto miestom, napriek tomu, že tu kedysi praotec Jákob postavil posvätný kameň upomínajúci na Hospodina a na Jeho vernosť. Prorok svoju kázeň a skazozvesť povedal práve vtedy, keď do Bételu prišiel obetovať  spohanštelý kráľ. Na pokyn Boží prorok zvolal: ”Oltár, oltár!”  Potom vyslovil slovo súdu a ohlásil zničenie tohoto miesta, ktoré mal v budúcnosti vykonať judský kráľ Joziáš. Boží súd vyslovil aj nad kňazmi a nad samotným oltárom. Kráľ Járobeám chcel dať tohto odvážlivca uväzniť, alebo ukameňovať. Vystrel proti nemu ruku a zvolal: “Chyťte ho!”. Vtedy mu ruka zmeravela, oltár sa roztrhol a popol z neho sa rozsypal po výšine. Kráľ si uvedomil, že za slovami proroka naozaj stojí vyššia moc. Preto ho požiadal, aby sa za neho pomodlil a prosil o milosť u Hospodina. Prorok z Judska tak urobil a kráľ bol uzdravený. 

     Keďže videl za jeho slovami a skutkom prejav Božej moci, chcel proroka získať na svoju stranu.Vtedy ho pozval k svojmu stolu. Za zdanlivými slovami veľkodušnosti a priazne, keď mu ponúkol aj dar, pohostenie a občertvenie vodou, bola zjavná snaha skorumpovať tohoto Božieho muža. Chcel tým dosiahnuť, aby zradil vieru v jediného Boha za spoločenstvo pri kráľovskom stole. Nechýbala na ňom ani voda z tamojšieho znesväteného prameňa a studne. Písmo nespomína meno júdskeho proroka, ale dôležité je, že on kráľovu taktiku videl a spoločné stolovanie odmietol.       

      V dejinách SZ ľudu Božieho sa mnoho ráz ukázalo, že viera v Hospodina nemusí byť viazané na nejaké miesto, prameň, stavbu, alebo chrám, aj keď ide o miesto posvätené starobylou tradíciou. Ak je viera nepravá a bohoslužba úpadková, Boh ju odmieta a vyslovuje nad ňou súd a trest zničenia. Za rukou Asýrie mali kráľ i kňazi Bételskej kráľovskej svätyne vidieť Božiu ruku, ale nevideli. Bétel však neskôr dostal ešte jednu šancu k pokániu a obráteniu. 

V čase zdanlivého blaha a pokoja, prišiel do Bételu prorok Ámos, ktorý bol len obyčajný pastier a predsa za jeho slovom stál skutočný Pastier ľudu Izraela. Darmo však volal a hovoril do svedomia pyšných, povrchných a samospravodlivých súčasníkov: ” Padne              

a nepovstane viac panna Izrael  !”…( Am  5,2 ) Vodcovia Izraela, ale ani ľud nepoznal a nechcel počuť Božie napomínanie. Preto “panna izraelská” skutočne padla a viac nepovstala. Zánik postihol neskôr nielen Bétel, ale aj Jeruzalem a Šalamúnov chrám. Ten zničil babylonský kráľ Nebukadnecar potom, keď sa aj judskí králi vydali na cestu Járeboáma. Vieme, že nie inak pochodil aj druhý jeruzalemský chrám, postavený Herodesom Veľkým, proti ktorému povedal slovo súdu sám Pán Ježiš, keď ľud Izraela “nepoznal času svojho navštívenia” a Ježiša ako Spasiteľa odmietol. 

       Prorok z Judska poslaný do Bételu síce odolal kráľovskému pozvaniu k stolu, ale nedokázal správne vyhodnotiť klamlivé pozvanie domáceho kráľovského proroka. Falošný kolega ho totiž na spiatočnej ceste pozval do svojho domu, aby jedol jeho chlieb a napil sa vody pri jeho stole, lebo mu to vraj “Hospodin povedal”. Lenže tento kňaz mu luhal. Oklamal ho a prorok vošiel do jeho domu, čím prejavil neposlušnosť voči Bohu. Posadil sa s ním k spoločnému stolu a prijal od neho vodu zo studne zasvätenej cudzím božstvám. Preto sa jeho cesta do Bételu neskončila úspešne. Keďže nebol dosť “opatrný” a verný vo svojom poslaní a napokon predsa “pil z vody”, z ktorej piť nemal, na spiatočnej ceste domov ho usmrtil lev. Okoloidúci sa divili: Ako to, že lev proroka zabil, ale jeho somára nie? Jeho somár zostal nažive a lev sa pritom sa nedotkol mäsa ani jedného, ani druhého.( v. 24)

     Aj kresťanská cirkev má pamätať na čistotu viery a poslušnosť Božím cestám. Na hľadanie Božej pravdy a verné nasledovanie  Toho, ktorý povedal: “Zborte tento chrám a o tri dni ho postavím”.  

Kresťanská” Európa má dodnes svoje významné katedrály a dómy. Označujú sa za miesta “tradičnej kultúry”, ale Božie slovo v nich dnešný svet počuť nechce. Často sú priam preplnené umeleckými dielami a niekdy aj rôznymi pochybnými relikviami, ale bez poslušnosti Božiemu slovu je očakávanie cirkvi na jej duchovné obživenie krátkozraké a naivné. Pán Boh sa neviaže na žiadne miesta, ani ľudské tradície, tým menej na nejaké relikvie ľudovej povrchnej zbožnosti. Bez viery a skutočnej vernosti Božiemu slovu niet trvalého pokoja, ani duchovného požehnania. Vždy nanovo sa musíme pýtať na našu vernosť a poslušnosť Božiemu slovu a snažiť sa o jeho verné zvestovanie dnešnému svetu. Nie duch sveta má prenikať do cirkvi, ale Duch Kristov do sveta. Tak, ako v kráľovskej svätyni v Bételi kráľ a ľud Izraela nemal otvorené uši pre prorockú zvesť, tak sa to často deje aj dnes. Cirkev síce za svoju kooperáciu so štátom dostane zo spoločného stola nejaký dar i pozvanie “na pohár vody”, čo vyzerá navonok ako prejav priazne a priateľstva. V skutočnosti to tak byť nemusí. 

      Nie každý, kto hovorí že je za “tradičné”, kresťanské hodnoty ich naozaj aj prijíma a rešpektuje. Ak je hlas cirkvi kritický voči hriechu, samozrejme, mocní tohoto sveta a ich služobníci hneď hrozia prstom, alebo sa darmi a pozvaním k svojmu stolu snažia Božích služobníkov korumpovať. Napriek tomu za dar “hospodárskeho zabezpečenia cirkvi”, ani za pohár vody neprichodí nám viac poslúchať ľudí ako Boha. Aj apoštolské slovo hovorí: “ Aké je spoločenstvo svetla s tmou? Aká zhoda medzi Kristom a Beliálom? Aké spojenie medzi chrámom a modlami? A my sme predsa chrám Boha živého”. (2 K 6, 14-16) Neposlušnosť v zvesti a neprijatie Božieho slova vedie k duchovnej smrti prorokov i stáda, lebo “diabol obchádza ako revúci lev, hľadajúc koho by zožral”. Na tých, čo pripomínajú rozpŕchnuté stádo zostáva smutný pohľad.                                                            

                                                                            Ľubomír Batka st.     

O Slovensko, krajina moja

O Slovensko, krajina moja,
krajina krásna, no i zbrojá.
Od roku deväťdesiat do dnes,
mnoho zlého si prežila, nes.

Škodcovia a komunisti,
fašisti a ich extrémisti,
všetci sa o teba snažili,
no nič dobré ti nedali.

Škodcovia ti sľubovali raj,
no v skutočnosti bol to len čaj.
Komunisti ti chceli všetko vziať,
a do minulosti ťa dokopať.
Fašisti ti chceli vládnuť päsťou,
a sotiť ťa dolu ich priepasťou.

No ty Slovensko, si silné,
a zvládneš toto, aj iné.
Len sa nedaj zmanipulovať,
a týchto škodcov od seba zažeň.

Si Slovensko, krajina moja,
krajina krásna, no i zbrojá.
Verím, že sa raz z toho vzchopíš,
a lepšiu budúcnosť raz zočíš.

(Pavol Google Bard-oslav)

Klas zralý vábi, volá v pole –
bo láska Tvoja, Bože náš!
Ty požehnaním plníš role,
Ty nás pri svojom sýtiš stole,
nám štedré ruky otváraš.

Hľa, priazne Tvojej nové znaky:
na roliach dary, zlatý klas.
Dvíhajúc k Tebe zbožné zraky,
voláme: Príjmi vrúce vďaky
jak predtým, tak aj zas a zas!

Už cvendží kosa – v potu tvári
ľud zbiera – Bože, pomáhaj
i žehnaj, – nech sa dielo zdarí
a spokojnôstkou pozažiari
po šťastnej žatve obličaj!

Daj srdce, vďačné i za málo,
zbav lakomstva i prepychu,
a kde by potrebným sa zdalo,
uč dávať v láske vytrvalo,
bez výpočtu, bez oddychu.

Chlieb časný vychádza však v zmary:
Uč dušu, aby lačnela
chlieb nebies večný –  v potu tvári . . .
A srdca nášho na oltári
sám roznieť obeť Ábela . . .

Klas zralý vábi, volá v pole –
bo láska Tvoja, Bože náš!
Ty požehnaním plníš role,
Ty nás pri svojom sýtiš stole,
nám štedré ruky otváraš.

Hľa, priazne Tvojej nové znaky:
na roliach dary, zlatý klas.
Dvíhajúc k Tebe zbožné zraky,
voláme: Príjmi vrúce vďaky
jak predtým, tak aj zas a zas!

Už cvendží kosa – v potu tvári
ľud zbiera – Bože, pomáhaj
i žehnaj, – nech sa dielo zdarí
a spokojnôstkou pozažiari
po šťastnej žatve obličaj!

Daj srdce, vďačné i za málo,
zbav lakomstva i prepychu,
a kde by potrebným sa zdalo,
uč dávať v láske vytrvalo,
bez výpočtu, bez oddychu.

Chlieb časný vychádza však v zmary:
Uč dušu, aby lačnela
chlieb nebies večný –  v potu tvári . . .
A srdca nášho na oltári
sám roznieť obeť Ábela . . .

Klas zralý vábi, volá v pole –
bo láska Tvoja, Bože náš!
Ty požehnaním plníš role,
Ty nás pri svojom sýtiš stole,
nám štedré ruky otváraš.

Hľa, priazne Tvojej nové znaky:
na roliach dary, zlatý klas.
Dvíhajúc k Tebe zbožné zraky,
voláme: Príjmi vrúce vďaky
jak predtým, tak aj zas a zas!

Už cvendží kosa – v potu tvári
ľud zbiera – Bože, pomáhaj
i žehnaj, – nech sa dielo zdarí
a spokojnôstkou pozažiari
po šťastnej žatve obličaj!

Daj srdce, vďačné i za málo,
zbav lakomstva i prepychu,
a kde by potrebným sa zdalo,
uč dávať v láske vytrvalo,
bez výpočtu, bez oddychu.

Chlieb časný vychádza však v zmary:
Uč dušu, aby lačnela
chlieb nebies večný –  v potu tvári . . .
A srdca nášho na oltári
sám roznieť obeť Ábela . . .

Klas zralý vábi, volá v pole –
bo láska Tvoja, Bože náš!
Ty požehnaním plníš role,
Ty nás pri svojom sýtiš stole,
nám štedré ruky otváraš.

Hľa, priazne Tvojej nové znaky:
na roliach dary, zlatý klas.
Dvíhajúc k Tebe zbožné zraky,
voláme: Príjmi vrúce vďaky
jak predtým, tak aj zas a zas!

Už cvendží kosa – v potu tvári
ľud zbiera – Bože, pomáhaj
i žehnaj, – nech sa dielo zdarí
a spokojnôstkou pozažiari
po šťastnej žatve obličaj!

Daj srdce, vďačné i za málo,
zbav lakomstva i prepychu,
a kde by potrebným sa zdalo,
uč dávať v láske vytrvalo,
bez výpočtu, bez oddychu.

Chlieb časný vychádza však v zmary:
Uč dušu, aby lačnela
chlieb nebies večný –  v potu tvári . . .
A srdca nášho na oltári
sám roznieť obeť Ábela . . .

Klas zralý vábi, volá v pole –
bo láska Tvoja, Bože náš!
Ty požehnaním plníš role,
Ty nás pri svojom sýtiš stole,
nám štedré ruky otváraš.

Hľa, priazne Tvojej nové znaky:
na roliach dary, zlatý klas.
Dvíhajúc k Tebe zbožné zraky,
voláme: Príjmi vrúce vďaky
jak predtým, tak aj zas a zas!

Už cvendží kosa – v potu tvári
ľud zbiera – Bože, pomáhaj
i žehnaj, – nech sa dielo zdarí
a spokojnôstkou pozažiari
po šťastnej žatve obličaj!

Daj srdce, vďačné i za málo,
zbav lakomstva i prepychu,
a kde by potrebným sa zdalo,
uč dávať v láske vytrvalo,
bez výpočtu, bez oddychu.

Chlieb časný vychádza však v zmary:
Uč dušu, aby lačnela
chlieb nebies večný –  v potu tvári . . .
A srdca nášho na oltári
sám roznieť obeť Ábela . . .

Peter Pavol Zgúth – Na Petra Pavla

A v pravde mužia slávni, plní moci

to boli, o nichž moja zneje pieseň . . .

sťa hviezdy jasné v hriešnej bludu noci

sa pozaskveli, keď nevery tieseň

a hrôza zloby celým vládla svetom,

že ľud, nehodné dieťa Božej tvári,

ku nebu metal späť milosti dary

chŕlil kliatbou, zloreč siným retom.

Ty s‘ skala – tak Pán požehnal Petrovi –

a na tej skale cirkev vzdelám svoju;

na rumoch kliatby postaviť chcem nový

milosti Sion; koniec súžby zdroju!

Ty choď, káž Slovo, ja Stráž na Sione

chcem byť, i pomoc v boji a súžení! –

On šiel a viery mečom ozbrojený

zakladal cirkev lásky na zákone.

A onen druhý, občan Ríma hrdý,

ač aj tupiteľ všetkého, čo sväté,

protivník kríža a nepriateľ tvrdý

bol sprvu Kristov, no lupiny sňaté

hneď z očí jeho; Duch spočinul na ňom,

do srdca trysklo svetlo viery jasné . . .

a zapovrhnul chtíče sveta časné,

tiež Krista kázal horlive pohanom.

Tak blesklo svetlo viery plným zdrojom

i teplo lásky hojným šľahlo prúdom

na tmavú, chladnú zem – a nepokojom

už koniec všetkým nastal medzi ľudom! – –

Hej, pokoj . . . ! Kde je? Všade tichosť hluchá!

Zas cirkev i rod v ťažkom stone bôli;

Vzbuď, Pane, mužov podľa Tvojej vôli

a daj im Petro-Pavlovského ducha!!