Bratislavská arcidiecéza

Na Slovensku bola založená Asociácia Maltézskeho rádu, ktorá bude zastrešovať všetky aktivity Maltézskeho rádu v krajine. Pri tejto príležitosti slávil v bratislavskej Katedrále svätého Martina svätu omšu bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský. Ten vyjadril vďačnosť, že bola zriadená slovenská Asociácia Maltézskeho rádu. “Pri svätej omši prosíme, aby Boží Duch Svätý posilňoval všetkých členov asociácie a všetkých členov a dobrovoľníkov Maltézskej pomoci Slovensko,” povedal.

V homílii Mons. Zvolenský upozornil, že v živote veriaceho človeka sa znova a znova vracia potreba, aby sme boli otvorení pre Božie pôsobenie, aby sme prežívali náš osobný deň Turíc. “Je to dôležité pre každého z nás jednotlivo, ale je to osobitné účinné, keď „sme vedno na tom istom mieste“, čiže keď sme v spoločenstve,” uviedol. Zároveň pripomenul, že spoločenstvo pri Zoslaní Ducha Svätého bolo spoločenstvom, ktoré autor Skutkov apoštolov krátko predtým opísal slovami: „vystúpili do hornej siene, kde sa zdržiavali Peter a Ján, Jakub a Ondrej, Filip a Tomáš, Bartolomej a Matúš, Jakub Alfejov, Šimon Horlivec a Júda Jakubov. Títo všetci jednomyseľne zotrvávali na modlitbách spolu so ženami, s Ježišovou matkou Máriou a s jeho bratmi.“ (Sk 1,13-14) “Ďakujeme Pánovi za prítomnosť každého z vás, našich vzácnych hostí, či už vedenia Maltézskeho rádu z Ríma a z okolitých krajín a za každého z vás, ktorí ste duchovné blízky Maltézskemu rádu tu na Slovensku. V duchovnom spoločenstve svätých aj my si radi pripomíname, že naše spoločenstvo je na základe Božej moci, spoločenstvom s Ježišovou matkou Máriou, na ktorú sa v Maltézskom ráde obracajú ako Božiu Matku z Philermosu, sme v duchovnom spoločenstve so svätým Jánom Krstiteľom, s blahoslaveným Fra Gerardom Sassom a spomedzi blahoslavených a svätých Maltézskeho rádu spomeňme duchovné spoločenstvo so svätými pápežmi Jánom XXIII. a Pavlom VI. a s blahoslaveným Karolom Rakúskym,” povedal otec arcibiskup.

Bratislavský arcibiskup metropolita pripomenul, že najzákladnejšie vyjadrenie spirituality a služby Maltézskeho rádu znie: Tuitio fidei et obsequium pauperum (Ochrana viery a služba chudobným). “Uvedomujeme si, že ochranu viery a službu chudobným je možné uskutočňovať len v postoji človeka, ktorý sa neuzatvára sa do vlastného „ja“. Pôsobenie Božieho Ducha nás vedie k pravde, že naša dôstojnosť Božích synov a dcér sa uskutočňuje tým, že sa otvárame pre iných v službe,” zdôraznil. Na záver otec arcibiskup vyslovil modlitbu: “Bože, Duch Svätý, posilňuj členov Maltézskeho rádu, aby sa vždy znova otvárali pre službu viery a charity a aby aj Slovenská asociácia vždy sprítomňovala v životoch svojich členov ducha evanjelia. Amen.”

Založenie Asociácie Maltézskeho rádu predstavuje významný míľnik v oblasti charitatívnej činnosti, humanitárnej pomoci a ochrany kresťanských hodnôt, ktoré Maltézsky rád poskytuje v 120 krajinách sveta. Maltézsky rád už viac ako 960 rokov presadzuje ochranu viery a pomoc ľuďom v núdzi bez ohľadu na rasu, národnosť či náboženstvo. Zvrchovaný Maltézsky rád pôsobí na Slovensku od roku 1993, kedy boli nadviazané bilaterálne diplomatické vzťahy medzi Zvrchovaným Maltézskym rádom a Slovenskou republikou. V súčasnosti Rád na Slovensku robí charitatívne aktivity prostredníctvom Maltézskej pomoci Slovensko. Od roku 2023 prevádzkuje komunitné centrum v Topoľčanoch, ktoré pravidelne navštevuje viac ako 100 rómskych detí. Pred niekoľkými rokmi v spolupráci s mestom Nitra otvoril komunitné centrum v Orechovom dvore a vybudoval škôlku v Olejníkove pre marginalizovanú rómsku komunitu. Denne zabezpečuje obedy pre viac ako 140 opustených a odkázaných seniorov v Bratislave a organizuje spoločenské kluby pre slovenských a ukrajinských dôchodcov. Pravidelne poskytuje teplé jedlo takmer 200 ľuďom bez domova v Bratislave, Nitre a Trenčíne a pomáha hendikepovaným, utečencom a ďalším zraniteľným skupinám.

„Vznik Slovenskej asociácie Zvrchovaného Maltézskeho rádu je historickou udalosťou. Slovensko sa týmto krokom pripojilo k ďalším 48 národným asociáciám Rádu po celom svete, ktorých hlavným cieľom je dlhodobý a systematický rozvoj charitatívnych aktivít a dobrovoľníckych programov. Veríme, že naša práca na Slovensku bude prínosom pre mnohých ľudí v núdzi, ktorí potrebujú pomoc,“ uviedol prezident novozaloženej slovenskej asociácie a dlhoročný člen Maltézskeho rádu Arpád Tarnóczy. Slovenská asociácia Maltézskeho rádu bude zastrešovať všetky aktivity Rádu v Slovenskej republike, pričom charitatívne diela bude aj naďalej realizovať prostredníctvom Maltézskej pomoci Slovensko. „Tešíme sa, že pri tejto príležitosti navštívil Slovensko aj zástupca vlády Maltézskeho rádu Fra’ Emmanuel Rousseau, ktorý vyjadril podporu našej činnosti a projektom v oblasti sociálnej starostlivosti,“ uzavrel Tarnóczy.

Zvrchovaný Maltézsky rád existuje od roku 1113 a zároveň funguje ako subjekt medzinárodného práva, udržiavajúc diplomatické vzťahy so 113 štátmi, Európskou úniou a má štatút stáleho pozorovateľa pri OSN. Maltézsky rád je neutrálny, nestranný a apolitický. Pôsobí v 120 krajinách sveta, kde poskytuje pomoc núdznym prostredníctvom zdravotníckej, sociálnej a humanitárnej práce. Celosvetovo sa Maltézsky rád zameriava na ochranu ľudskej dôstojnosti a poskytovanie pomoci tým, ktorí ju potrebujú, bez ohľadu na ich pôvod, rasu či vierovyznanie.

Maltézsky rád pozostáva z 11 priorátov, 49 národných asociácií, 133 diplomatických misií, celosvetovej rozvojovej organizácie Malteser International a 33 národných dobrovoľníckych zborov (Maltézskej pomoci). Prevádzkuje množstvo nemocníc, zdravotníckych centier, škôl a inštitúcií odbornej pomoci.

Katechéti Bratislavskej arcidiecézy sa hneď v úvode školského roka stretli na metodickom dni spojenom so slávnostným Veni sancte. Svätú omšu v Kostole svätého Jána z Mathy pre nich celebroval generálny vikár arcidiecézy Mons. Daniel Ižold. Ten v homílii zdôraznil dôležitosť a náročnosť ich poslania. “Učenie náboženstva je výzva. Niekedy náročná výzva. Je nesmierne dôležité, aby ste sa pri nej zaštítili Božím slovom,” povedal.

Po svätej omši zaznela pre katechétov prednáška „Nový blahoslavený Ján Havlík“, aby o ňom vedeli čím viac povedať na hodinách náboženstva a povzbudiť sa z jeho životného príkladu.

Program národnej púte k Sedembolestnej Panne Márii v Šaštíne 15. septembra 2024 sa neuskutoční podľa pôvodného plánu. Dôvodom sú výstrahy Slovenskémo hydrometeorologického ústavu (SHMÚ) pred nepriaznivým počasím. Organizátori púte chcú predísť ohrozeniu zdravia pútnikov.

Slávnostná svätá omša v nedeľu, 15. septembra 2024 o 10:30 sa bude sláviť v Bazilike Sedembolestnej Panny Márie. Svätá omša bude vysielaná v priamom prenose vo vysielaní STVR, televízie Lux a rádia Lumen. Zároveň zostáva zachovaný duchovný program, plánovaný vo vnútri Baziliky. Zrušený je však program v átriu kláštora pavlínov – Pútnické átrium a tiež služba spovedania v priestore oratória.

Upozorňujeme, že kvôli predpokladanému nadmernému podmáčaniu pôdy nebude možné využiť dočasné parkoviská, vyznačené na mape areálu. Upozornenie platí aj na pohyb pod stromami v okolí Baziliky Sedembolestnej Panny Márie. Z dôvodu predpovede silného vetra, ktorý môže spôsobiť spadnutie konárov sa treba tomuto priestoru vyhnúť.

V tomto roku je kvôli nepriaznivému počasiu potrebné, aby sme uprednostnili slávenie nedeľnej svätej omše na slávnosť Sedembolestnej Panny Márie v našich farnostiach a filiálnych kostoloch a duchovne sa spojili so slávením v národnej Bazilike v Šaštíne.

Animátori, katechéti, lektori prípravy snúbencov, ktorí pôsobia vo farnostiach v službe katechézy v Bratislavskej arcidiecéze, sa zídu v sobotu 21. septembra na prvom stretnutí s otcom arcibiskupom Mons. Stanislavom Zvolenským. Stretnutie začína svätou omšou a bude pokračovať príhovorom otca arcibiskupa. Prihlasovanie je možné cez elektronický formulár. Stretnutie pripravujú Diecézny katechetický úrad (DKÚ), Komisia pre mládež a Centrum pre rodinu BA. Podujatie je súčasťou permanentnej formácie ľudí slúžiacich v katechéze vo farnosti.

“Toto podujatie je prvé svojho druhu a je začiatkom permanentnej formácie laikov slúžiacich v katechéze vo farnosti. Chceme, aby sa cítili predovšetkým prijatí v Cirkvi a aj pastierom – otcom arcibiskupom ocenení v službe, ktorú robia. Všetkým týmto skupinám slúžiacim katechéze v diecéze chceme byť predovšetkým nablízku, počúvať ich potreby a následne potom im ponúkať programy na formáciu alebo materiály pre ich službu,” povedala metodička pre katechézu vo farnosti na DKÚ Martina Šipošová.

Animátori, katechéti, lektori prípravy snúbencov, ktorí pôsobia vo farnostiach v službe katechézy v Bratislavskej arcidiecéze, sa zídu v sobotu 21. septembra na prvom stretnutí s otcom arcibiskupom Mons. Stanislavom Zvolenským. Stretnutie začína svätou omšou a bude pokračovať príhovorom otca arcibiskupa. Prihlasovanie je možné cez elektronický formulár. Stretnutie pripravujú Diecézny katechetický úrad (DKÚ), Komisia pre mládež a Centrum pre rodinu BA. Podujatie je súčasťou permanentnej formácie ľudí slúžiacich v katechéze vo farnosti.

“Toto podujatie je prvé svojho druhu a je začiatkom permanentnej formácie laikov slúžiacich v katechéze vo farnosti. Chceme, aby sa cítili predovšetkým prijatí v Cirkvi a aj pastierom – otcom arcibiskupom ocenení v službe, ktorú robia. Všetkým týmto skupinám slúžiacim katechéze v diecéze chceme byť predovšetkým nablízku, počúvať ich potreby a následne potom im ponúkať programy na formáciu alebo materiály pre ich službu,” povedala metodička pre katechézu vo farnosti na DKÚ Martina Šipošová.

Lectio divina biblického úryvku pod názvom Boli ste bez nádeje a bez Boha na svete z cyklu Piť z prameňov nádeje v jubilejnom roku.

Prinášame plný text a audio záznam z Lectio divina, ktoré odznelo v Katedrále sv. Martina 4. septembra 2024.

Audio záznam na webových stránkach Bratislavského arcibiskupstva bude ešte doplnený…

Modlitba

Svätý Otče, skrze Ježiša Krista, tvojho Syna, Slovo života, ktoré sa pre nás stalo telom, zošli na nás svojho Ducha Svätého; nech otvorí naše uši, aby sme pozorne počúvali slová Písma a nech osvieti naše mysle, aby sme ich chápali do hĺbky. Učiň vnímavými naše srdcia, aby sme s radosťou prijali tvoju vôľu a pomáhaj nám vydávať o nej svedectvo v živote. Amen.

Uvedenie do stretnutia

Svätý Otec Františk v bule s názvom „Spes non confundit“, „Nádej nazahanbuje“, ktorou vyhlásil riadny jubilejný rok 2025, napísal:

„Nádej je […] hlavným posolstvom nadchádzajúceho jubilea […]. Myslím na všetkých pútnikov nádeje, ktorí prídu do Ríma prežiť svätý rok, aj na tých, ktorí sa do mesta apoštolov Petra a Pavla nedostanú a budú ho sláviť v miestnych cirkvách. Nech sa to pre všetkých stane chvíľou živého a osobného stretnutia s Pánom Ježišom, „bránou“ spásy (porov. Jn 10, 7. 9); stretnutie s tým, ktorého má Cirkev za úlohu ohlasovať vždy, všade a všetkým ako „našu nádej“ (1 Tim 1, 1).“

Riadny svätý rok 2025 otvorí Svätý Otec František v Ríme 24. decembra 2024. V katedrálach jednotlivých diecéz sa bude otvárať 29. decembra 2024. Riadny svätý rok potrvá do 6. januára 2026.

My sa chceme pripravovať na slávenie jubilejného roka a potom prežívať jubilejný rok aj s pomocou lectio divina, s pomocou úvah a modlitby nad textami Svätého písma, ktoré prinášajú posolstvo nádeje.

Necháme sa osloviť posolstvami, ktoré dávajú do súvisu nádej a vzťah s Bohom, vhĺbime sa do spojenia viery, nádeje a lásky, pripomenieme si, že nádej v Boha premieňa pozemské jestvovanie človeka, budeme uvažovať nad tým ako je školou nádeje naša činnosť, naše utrpenia a naša modlitba. Nezanedbáme aj pohľad na nádej na večný život a súvis nádej s posúdením ľudského života.

Dnešné uvažovanie a modlitbu založíme na texte z Listu svätého apoštola Pavla Efezanom, v ktorom sú vyjadrené základy nádeje človeka, ktorý prijal Krista.

Započúvajme sa do veršov 11-22 z 2. kapitoly Listu Efezanom:

Lectio

Ef 2,11-22

¹¹ Preto pamätajte, že kedysi ste boli pohanmi podľa tela a neobrezancami vás volali tí, čo sa nazývajú obrezanými rukou na tele, ¹² lebo v tom čase ste boli bez Krista, mimo izraelského spoločenstva, bez účasti na zmluvách s prisľúbením, bez nádeje a bez Boha na svete.
¹³ Ale v Kristovi Ježišovi ste sa teraz vy, čo ste boli kedysi ďaleko, stali skrze Kristovu krv blízkymi.
¹⁴ Veď on je náš pokoj! On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia, nepriateľstvo, ¹⁵ tým, že zrušil zákon prikázaní, spočívajúci v nariadeniach, aby v sebe z tých dvoch vytvoril jedného nového človeka, a nastolil pokoj; ¹⁶ aby v jednom tele skrze kríž v sebe samom zabil nepriateľstvo a zmieril oboch s Bohom. ¹⁷ Prišiel a zvestoval pokoj vám, čo ste boli ďaleko, a pokoj tým, čo boli blízko; ¹⁸ lebo skrze neho máme obaja v jednom Duchu prístup k Otcovi.
¹⁹ Teda už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny. ²⁰ Ste postavení na základe apoštolov a prorokov; hlavným uholným kameňom je sám Kristus Ježiš. ²¹ V ňom celá stavba pevne pospájaná rastie v svätý chrám v Pánovi, ²² v ňom ste aj vy vbudovaní do Božieho príbytku v Duchu.

Kontext úryvku

Máme pred sebou slová apoštola Pavla, ktorými pozýva Efezanov, aby si pripomenuli a zhodnotili svoj predchádzajúci stav a hlboký prerod, ktorým prešli. Apoštol využíva kontrast medzi pohanmi a židovským národom.

Vzťah medzi pohanmi a Židmi je Kristom zmenený a nanovo definovaný. Odcudzenie pohanov od príslušnosti k Izraelu, k vyvolenému národu (v. 11-12), sa mení na spoluobčianstvo so svätými a na príslušnosť k Božej rodine (v. 19-22) vďaka dielu zmierenia dosiahnutému Kristovým krížom (v. 13-18).

Predchádzajúci stav kresťanov z pohanstva je charakterizovaný niekoľkými znakmi.

Prvým je cudzosť (v. 11-12). Opis minulej situácie kresťanov pochádzajúcich z pohanstva – ktorým sa autor priamo prihovára zo židovského pohľadu. Osobitosti, ktorými sa vyznačoval vyvolený národ Izrael, boli pre pohanov neprístupné a najzreteľnejším znakom tejto odlišnosti bola obriezka. Tá bola viditeľným znakom na tele, ktorý označoval príslušnosť k Izraelu a automaticky označoval všetkých ostatných za „neobrezaných“. Tento telesný znak je však silne relativizovaný preto, lebo ide o znak vytvorený ľuďmi na čisto telesnej úrovni, teda povrchný, ktorý sám v sebe nie je schopný zasiahnuť hĺbku človeka.

K tomu prvému nedostatku pohanov (teda že nemali obriezku) sa pridávajú ďalšie. Boli „bez Krista“, to znamená, že pohania nepoznali nádej mesiášskeho očakávania. Apoštol Pavol vie, že Kristus Izraela, teda Mesiáš vyvoleného národa, je stotožnený s Ježišom; vo svojich vyjadreniach sa stavia do perspektívy očakávaní judaizmu, čiže vlastného národa, ktoré pohania určite nemohli poznať a ani prežívať.

Druhý nedostatok bol, že boli vylúčení z „príslušnosti“ k Izraelu, teda z toho náboženského a kultúrneho systému, ktorý Židom najmä počas helenizmu umožňoval uznať sa za príslušníkov vyvoleného národa aj bez toho, aby bývali v územných hraniciach Izraela. To samozrejme vylučuje pohanov aj zo „zmlúv zasľúbenia“, teda zo záväzkov Boha voči jeho ľudu.

Tretím nedostatok pohanov bolo, že pohania sú „bez nádeje“. Zbavení teda možnosti získať tú spásu, ktorá bola predmetom očakávaní Izraela.

Štvrtý nedostatok je vyjadrený formuláciou, že sú „bez Boha“, ani nie tak v zmysle, ako ho rozpracúva moderný ateizmus, ale skôr v zmysle vzdialenosti od Boha izraelského monoteizmu.

Prvá časť nášho úryvku hovorí o dôvodoch separácie, odlúčenie vyvoleného národa Izraela a pohanov.

V druhej časti sme počuli posolstvo, že prekonanie týchto rozdielov nespočíva vo vzniku nového národa, ktorý by vznikol súčtom oboch, ale v novej skutočnosti, ktorá presahuje národnostné a náboženské rozdiely.

Zmierenie v Kristovi.

Apoštol Pavol vyjadril prítomnosť novej skutočnosti formuláciou: „Teraz však“. Teraz teda už veci nie sú také, aké boli, pretože Kristus odstránil rozdelenie. Jeho krížom („krvou“) bola prekonaná vzdialenosť pohanov od Izraela a od Boha. On teda nie je len tým, kto uzatvára pokoj medzi pohanmi a Izraelitmi, ale je jedinečným, Božím pokojom. Rozmer „pokoja“ je autorovi mimoriadne blízky, pretože výraz „pokoj“ sa opakuje štyrikrát.

Vylúčenie pohanov nebolo prekonané tým, že by boli začlenení do Izraela, nejde o prijatie pohanov do vyvoleného národa, ale uskutočňuje sa zjednotením oboch – pohanov aj Izraelitov – v bezprecedentnej, nadnárodnej skutočnosti.

Apoštol Pavol starostlivo opisuje túto zmenu: vykresľuje ju ako výsledok zmierenia rôznymi spôsobmi: „z oboch urobil jedno“ (verš 14), „z tých dvoch vytvoril jedného nového človeka“ (verš 15), „v jednom tele“ (verš 16).

Môžeme sledovať autora tejto zmeny, teda Krista, ktorý odstraňuje dôvod na národno-náboženské vymedzovanie, ruší akúkoľvek rozlišovaciu hranicu („deliaci múr“ je zbúraný, „zákon“ zrušený, „nepriateľstvo“ zabité), a je to Kristus, ktorý vytvára novú zmierenú skutočnosť („robí“ jedno, „vytvára“ nového človeka, „zmieruje“ v jednom tele).

Sila zmierenia smrťou Krista na kríži účinkuje a pôsobí ako stvoriteľská sila: premieňa dva národy, prekonáva ich etnické a sociologické rozdiely a vytvára nového človeka, teda Cirkev.

Apoštol Pavol to vyjadril slovami: „On z oboch urobil jedno a vo svojom tele zbúral medzi nimi múr rozdelenia“ (Ef 2,14).

V tomto prípade ide najpravdepodobnejšie o narážku na vnútorné usporiadanie jeruzalemského chrámu. Ten mal rôzne stupne nádvoria, do ktorých nebol všetkým umožnený rovnaký vstup. Pohania mohli vstúpiť do vonkajšieho nádvoria, ktoré sa preto aj nazývalo „Nádvorie pohanov”. Vnútorné nádvorie bolo určené už len pre príslušníkov židovského národa a pod trestom smrti pohania, tzn. „ne-židia”, doň nesmeli vojsť.

V Ježišovi Kristovi už neplatia tieto rozdelenia. On sa stal novým chrámom, do ktorého smú vstúpiť všetci, ktorí v neho veria, bez rozdelenia.

Keď apoštol pokračuje v opise zjednotenia židov a pohanov vo viere v Krista, použil aj formuláciu „že zrušil zákon prikázaní“ (Ef 2,15). Slová o zrušení prikázaní netreba chápať tak, že žiadne prikázania a morálne zásady neplatia. Treba vychádzať zo súvislostí toho, čo je vyjadrené v liste Efezanom. Ide o príkazy, ktoré spôsobovali rozdelenia (obriezka, čisté a nečisté jedlá, dodržiavanie obradnej čistoty, židovských sviatkov atd’.). Tieto príkazy spôsobovali nepriateľstvo, ale v Kristovi, ktorý je pokoj, stratili svoju platnosť.

Ďalej sme počuli slová o novom človeku (Ef 2,15), ktorého Kristus vytvoril skrze kríž (Ef 2,16). Vytvorenie nového človeka treba chápať ako Boží zásah stvorenia nového človeka. Aj samotné grécke slovo použité v originálnom texte poukazuje na prvé stránky Svätého písma, kde sa píše o stvorení človeka.

Konanie Krista na kríži opakuje činnosť Boha, ktorý stvoril človeka na svoj obraz. Nový človek má teraz podobu a obraz Krista. V tejto súvislosti môžeme povedať, že Kristus vykonáva nielen vykupiteľskú, ale aj stvoriteľskú činnosť.

Keď apoštol Pavol hovorí o „jednom tele“ (Ef 2,16), treba si uvedomiť, že vyjadrenie sa nevzťahuje na Ježišovo telo na kríži, ale má ekleziologický rozmer, to znamená: Cirkev je jedným telom, v ktorom už niet rozdelenia. Telo Kristovo, ktorým je Cirkev, je neoddeliteľné od Kristovho tela na kríži, v ktorom bolo zničené nepriateľstvo a nastalo zmierenie s Bohom.

Keď sa vyjadruje, že „skrze neho máme obaja v jednom Duchu prístup k Otcovi“ znamená, že aj pokrstený Žid a aj pokrstený pohan, ako reprezentanti všetkých, majú účasť na živote najsvätejšej Trojice (Ef 2,18). Skrze Ježiša Krista prijali kresťania Ducha Svätého, ktorý vytvára jednotu a učí veriacich poznať Boha ako Otca.

Nastala teda nová situácia, ktorá je protikladom k predchádzajúcemu stavu. Teda tí, ktorí boli pohanmi, neobrezancami, mimo spoločenstva vyvoleného národa, nepoznali prisľúbenia, nemali žiadnu nádej vo svete, teda Efezania, pokrstení sa stali spoluobčania svätých.

V Liste Efezanom sa výraz „svätí“ vzťahuje na kresťanov a teraz chce apoštol Pavol ukázať, že v Kristovi kresťania z pohanstva majú tú istú dôstojnosť ako kresťania z obriezky.

Aby sa teda aj plasticky vykreslila myšlienka spojenia kresťanov s Kristom a medzi sebou navzájom, vstupuje na scénu metafora budovy. Použitie výrazov týkajúcich sa oblasti architektúry („budova“, „základ“, „základný kameň“, „stavba“, „chrám“, „príbytok“) dôsledne ilustruje rôzne rozmery novosti Cirkvi.

Cirkev je jedna budova, v ktorej má každý svoju vlastnú úlohu.

Pojem „uholný kameň“ neoznačuje základný kameň, ktorý drží klenbu, ale základný kameň, ktorý podopiera vzájomné prepojenie stien. Myšlienka je trochu artikulovaná, ale ucelená: Kristus podopiera Cirkev, je jej základnou oporou, o ktorú sa opierajú apoštoli a proroci ako o základ, na ktorom zasa kresťania slúžia ako kamene jednej cirkevnej stavby. Cirkevné spoločenstvo tak môže v architektonickej metafore nájsť miesto, ktoré je všetko, len nie statické: v skutočnosti je to rastúca budova. V dôsledku toho je Cirkev „otvoreným staveniskom“, vitálnym, teda nedokončeným, stále sa vyvíjajúcim. V nej sa na cirkevnej stavbe rovnakou mierou podieľajú tak kresťania z pohanstva, ako aj kresťania zo židovstva: sú spoločne „spolu-stavaní“. V rozpore s tým, čo by sa azda dalo očakávať, máme pred sebou chápanie Cirkvi, v ktorej sa synergia medzi jednotlivými zložkami javí ako jeden z najvýraznejších prvkov.

Obraz chrámu je symbolom usporiadania, poriadku a jednoty. Ale je aj miestom, kde prebýva Boh, kde sa veriaci zhromažďujú v Božom mene a prinášajú obety. Kresťania pochádzajúci z pohanstva sú plnohodnotne začlenení v Kristovi do tohto Božieho príbytku (Ef 2,22). Celá túto úvaha je zakončená zmienkou o Duchu Svätom, čím sa opäť vyjadril trinitárny rozmer.¹

Meditatio

Autor Listu Efezanom s obdivom a nadšením vyznáva presvedčenie o novom Božom ľude, ktorý je stvorený naším Pánom a jeho obetou na kríži, že totiž Židia a pohania, ktorí v krste prijmú Krista, sú novým vyvoleným národom. Príslušnosť k novému Božiemu ľudu sa prejavuje vedomím Božej blízkosti a nádeje, založenej na Kristovi.

My si chceme hlbšie uvedomiť predovšetkým, čo to znamená mať nádej. Aby sme pochopili nádej, začnime uvedomením si, čo znamená jej protiklad, zúfalstvo.

Predstavte si, že ste chorí na veľmi vážnu chorobu a práve ste boli operovaní. Je noc, ste sami, v miestnosti je chladné, slabé svetlo. Myslíte na to, čo vás čaká, ak sa operácia nepodarila, ak sa nepodarilo odstrániť to zlé. A v mysli sa vám vynára len jedna myšlienka: čaká vás utrpenie, ktoré bude trvať až do dňa vašej smrti.

Desí vás to, snažíte sa na to nemyslieť, ale tá myšlienka sa vám znova a znova vracia. Snažíte sa modliť, ale vaše srdce je vyprahnuté, ako by Boh bol ďaleko, ako by bol ľahostajný.

A potom, práve keď sa v nemocničnej izbe zmietate v tom hrozivom zúfalstve, príde lekár. Rozsvieti svetlo, usmeje sa na vás: „Tak ako sa vám darí, bolesť už pominula? Operácia prebehla veľmi dobre, zajtra už budete môcť vstať a niečo zjesť. Teraz sa skúste trochu vyspať, chcete liek na upokojenie?“.

A niekoľko takých slov stačí, aby zmizla hrôza, zaplaví vás pocit ľahkosti, radosti, a keď konečne zaspíte, cítite sa spokojný a vraciate sa k myšlienkam na pokojnú budúcnosť. To je nádej.

Teraz dajte pozor. V príklade, ktoré sme uviedli, prechod od zúfalstva k nádeji nie je prechodom od neistoty k istote. Nie, naopak, je to prechod od istoty k možnosti. Ten, kto je v zúfalstve, už neverí v možnosť záchrany.

Oznam, že operácia dopadla dobre, neznamená, že už máte istotu uzdravenia, ale že sa môžete uzdraviť, že máte možnosť uzdravenia, že môže dúfať v uzdravenie.

V tom spočíva život, v otvorení sa možnosti, v otvorení sa horizontu budúcnosti. Tým horizontom je život.

Život je postavený na možnosti konať v budúcnosti, na možnosti prijať dar v budúcnosti, život je postavený na nádeji. Život je vo svojej hlbokej podstate cestou k nádeji.²

V živote však potrebujeme mať otvorený horizont, ktorý presahuje rozmery pozemského života.

Obráťme pozornosť k tomu, čo je napísané v encyklike Spe salvi (Nádejou sme spasení) pápeža blahej pamäti Benedikta XVI.:

„Aké dôležité bolo pre povedomie prvých kresťanov zistenie, že prijatie daru dôveryhodnej nádeje sa prejavuje aj tam, kde sa konfrontuje kresťanský život so životom pred prijatím viery alebo so životom príslušníkov iných náboženstiev. Pavol pripomína Efezanom, ako pred tým, než stretli Krista, boli „bez nádeje a bez Boha na svete“ (Ef 2, 12). Samozrejme, Pavol vie, že mali svojich bohov, mali svoje náboženstvo, no ich bohovia sa ukázali ako pochybní a ich protirečivé mýty nevyvolávali žiadnu nádej. Napriek svojim bohom boli bez Boha, v dôsledku čoho sa nachádzali v temnom svete a pred nejasnou budúcnosťou. […]

Aj tu zaznieva ako rozlišovací prvok kresťanov skutočnosť, že majú budúcnosť: nie že by vedeli do podrobností, čo ich očakáva, no celkovo vedia, že ich život nekončí v prázdnote. Len ak je budúcnosť istá ako pozitívna skutočnosť, stáva sa znesiteľný aj život v prítomnosti. Môžeme teda povedať, že kresťanstvo nebolo len „radostnou zvesťou“ – oznámením dovtedy neznámych právd. V našom slovníku by sa mohlo povedať, že kresťanské posolstvo nebolo len „informatívne“, ale aj „performatívne“. To znamená, že evanjelium nie je len oznámením vecí, ktoré možno vedieť, ale vytvára skutočnosti, ktoré menia život. Temná brána času, budúcnosti, sa roztvorila dokorán. Kto má nádej, žije inak; bol mu darovaný nový život.“ (Benedikt XVI., Spe salvi, č. 2)

Čo to konkrétne znamená v živote človeka, ktorý patrí do nového Božieho ľudu, ktorý má Boha a nádej, lebo prijal Krista?

Odpovieme si textom z inej časti encykliky Spe salvi:

„V hymnuse z 8. – 9. storočia, teda viac než tisíc rokov starom, pozdravuje Cirkev Máriu, Božiu Matku, ako „hviezdu nádeje“: Ave maris stella.

Ľudský život je cesta. K akému cieľu? Ako k nemu nájdeme prístup?

Život je ako cesta na búrlivom a neraz tmavom mori dejín. Cesta, pri ktorej sledujeme hviezdy, ktoré nám ukazujú smer. Pravými hviezdami nášho života sú ľudia, ktorí dokázali správne žiť. Oni sú svetlami nádeje. Ježiš Kristus je skutočným svetlom, žiariacim nad všetkými temnotami dejín. Aby sme však dospeli až k nemu, potrebujeme bližšie svetlá, ľudí, ktorí nám dávajú svetlo tým, že berú z jeho svetla a tak ponúkajú orientáciu aj nášmu putovaniu. Kto z ľudí by mohol byť pre nás väčšmi svetlom nádeje než Mária, ktorá svojím „áno“ otvorila samotnému Bohu bránu nášho sveta, tá, ktorá sa stala živou Archou zmluvy, v ktorej sa Boh stal telom, jedným z nás a postavil si svoj stan uprostred nás (porov. Jn 1, 14)?“ (Benedikt XVI., Spe salvi, č. 49).

Oratio

„Obraciame sa preto na ňu: Svätá Mária, ty si patrila k tým pokorným a veľkým dušiam v Izraeli, ktoré ako Simeon očakávali „potechu Izraela“ (Lk 2, 25) a ako Anna vyčkávali na „vykúpenie Izraela“ (Lk 2, 38). Žila si v dôvernom styku so svätými písmami Izraela, ktoré hovorili o nádeji, o prisľúbení Abrahámovi a jeho potomstvu (porov. Lk 1, 55). Chápeme preto posvätnú bázeň, ktorá ťa prenikla, keď Pánov anjel vstúpil do tvojho príbytku a povedal ti, že práve ty prinesieš na svet toho, ktorý bol nádejou Izraela a očakávaním sveta. Tvojím prostredníctvom, tvojím „áno“, sa nádej tisícročí mala stať skutočnosťou a vstúpiť do tohto sveta a jeho dejín. Ty si sa sklonila pred veľkosťou tejto úlohy a povedala „áno“: „Hľa, služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova“ (Lk 1, 38). Keď si, naplnená svätou radosťou, náhlivo prechádzala horami Judey, aby si navštívila svoju príbuznú Alžbetu, stala si sa obrazom budúcej Cirkvi, ktorá vo svojom lone nesie cez vrcholy dejín nádej sveta. No popri radosti, ktorú si slovami a spevom svojho Magnificat rozšírila do všetkých čias, poznala si aj temné výroky prorokov o utrpení Božieho služobníka na tomto svete. Pri jeho narodení v betlehemskej maštali zažiaril jas anjelov, ktorí priniesli radostnú zvesť pastierom, no zároveň sa chudoba Boha v tomto svete stala až príliš citeľnou. Starec Simeon ti hovoril o meči, ktorý prenikne tvoje srdce (porov. Lk 2, 35), o znamení odporu, ktorým sa mal stať tvoj Syn pre tento svet. Keď potom Ježiš začal verejne pôsobiť, musela si stáť bokom, aby mohla rásť nová rodina. Veď prišiel preto, aby ju založil a mal ju budovať za pomoci tých, čo budú počúvať a zachovávať jeho slovo (porov. Lk 11, 27). Napriek všetkej veľkosti a radosti na začiatku Ježišovej činnosti si musela už v Nazarete zakúsiť pravdu o „znamení, ktorému budú odporovať“ (porov. Lk 4, 28). Videla si tam rastúcu silu nepriateľstva a odmietnutia, ktoré sa postupne vytváralo okolo Ježiša a smerovalo až k hodine kríža, v ktorej si musela vidieť Spasiteľa sveta a Dávidovho potomka, Božieho Syna, zomrieť ako stroskotanca, vystaveného na posmech uprostred zločincov. Vtedy si prijala slová: „Žena, hľa tvoj syn!“ (Jn 19, 26). Z kríža si prijala nové poslanie. Počínajúc krížom si sa stala matkou novým spôsobom: matkou všetkých, čo chcú veriť v tvojho Syna Ježiša a nasledovať ho. Meč bolesti prenikol tvoje srdce. Bola mŕtva aj nádej? Zostal svet definitívne bez svetla a život bez cieľa? V tej hodine si pravdepodobne znova začula vo svojom srdci anjelove slová, ktorými odpovedal na tvoju bázeň vo chvíli zvestovania: „Neboj sa, Mária!“ (Lk 1, 30). Koľkokrát povedal Pán, tvoj Syn, to isté svojim učeníkom: Nebojte sa! V golgotskej noci si opäť počula tieto slová. V hodine zrady svojim učeníkom povedal: „Dúfajte, ja som premohol svet“ (Jn 16, 33). „Nech sa vám srdce nevzrušuje a nestrachuje“ (Jn 14, 27). „Neboj sa, Mária.“ V nazaretskej hodine ti anjel povedal aj toto: „jeho kráľovstvu nebude konca“ (Lk 11, 33). Skončilo sa azda skôr, než začalo? Nie, pod krížom si sa na základe slov samotného Ježiša stala matkou veriacich. V tejto viere, ktorá bola aj v temnotách Bielej soboty istotou nádeje, si vykročila v ústrety veľkonočnému ránu. Radosť vzkriesenia sa dotkla tvojho srdca a novým spôsobom ťa spojila s učeníkmi, aby sa prostredníctvom viery stali Ježišovou rodinou. Tak si tu bola uprostred spoločenstva veriacich, ktorí sa v dňoch po nanebovzatí jednomyseľne modlili za dar Ducha Svätého (porov. Sk 1, 14) a dostali ho v deň Turíc. Ježišovo kráľovstvo bolo iné, než si ho ľudia mohli predstaviť. Toto „kráľovstvo“ začínalo v onú hodinu a nikdy sa neskončilo. Ty zostávaš uprostred učeníkov ako ich matka, ako Matka nádeje. Svätá Mária, Matka Božia, nauč nás spolu s tebou veriť, dúfať a milovať. Ukáž nám cestu do jeho kráľovstva!

Hviezda morská, oroduj za nás a veď naše putovanie!“ (Benedikt XVI., Spe salvi, č. 50).

Contemplatio

„Už nie ste cudzinci ani prišelci, ale ste spoluobčania svätých a patríte do Božej rodiny.“

(Ef 2,19)

__________

¹ porov. A. Martin, Lettera agli Efesini, Cinisello Balsamo 2011, str. 45-52; F. Trstenský, Pavlove listy z väzenia, Svit 2012, str. 176-179; Stuttgarter Kleiner Kommentar – Neues Testament, Stuttgart 2005, zv. 10, str. 45-51.

² porov. F. Alberoni, Il sogno della attesa, in: R. Fisichella, Sperare per tutti, Rím 2024, str. 199-202.

Bratislavská arcidiecéza má nového kňaza. V sobotu 7. septembra Juraja Ochabu v Katedrále sv. Martina vysvätil biskup Mons. František Rábek. Novokňaz bude od 15. septembra pôsobiť v Senici. V homílii otec biskup upozornil na slová svätého Pavla “Nie seba hlásame, ale Ježiša Krista, Pána. “ To je podľa biskupa Františka základný zmysel kňazského povolania. Pavol týmito slovami upozorňuje, že Ježiš je Bohom poslaný Záchranca a Spasiteľ sveta a je Pán. “Vtedy slovo Pán nahrádzalo slovo Boh. Teda Ježiš je Kristus je Pánom, Bohom,” vysvetlil Mons. František Rábek.

Novokňazovi povedal: “Tvojim poslaním má byť sprostredkovávať ľuďom pravdu o Ježišovi Kristovi. Bez Krista sú všetky oblasti len torzá, pretože neprinášajú spojenie s Bohom, zmysel života. Nezabezpečujú nádej večného života a zmŕvychvstania. Pre kňazov je výzvou prehlbovať pravdu o Ježišovi Kristovi a hľadali cesty, ako s touto pravdou oboznamovať mladého človeka, aby sa nadchol pre službu Ježišovi Kristovi. Kňaz je sprotsredkovateľ Krista.”

Bratislavskej arcidiecéze pribudne v sobotu 7. septembra nový kňaz. O 16:30 bude bratislavský arcibiskup Mons. Stanislav Zvolenský sláviť v Katedrále sv. Martina svätú omšu spojenú s kňazskou vysviackou novokňaza Juraja Ochabu pre Bratislavskú arcidiecézu. V júni otec arcibiskup vysvätil dvoch nových kňazov.

Juraj Ochaba sa narodil 7. augusta 1990. “Narodil som sa do úžasnej veľkej rodiny, v ktorej láska prekypovala. To ma zásadne ovplyvnilo v celom mojom doterajšom živote. Čím ďalej tým viac si uvedomujem, ako veľmi ma Boh mojou celou širokou rodinou obdaroval a že nie každý má dar takejto milujúcej, súdržnej rodiny,” hovorí Juraj.

Prvých päť rokov svojho života prežil v Bratislave. V roku 1995 sa presťahovali do Modry, kde žil až do chvíle, keď odišiel do seminára. “Počas detstva sme každý víkend a cez prázdniny, chodili k starým rodičom do rodnej obce mojich rodičov na Štefanovú, odkiaľ mám krásne spomienky. Tu som aj začal miništrovať. Popri Modre je aj Štefanová mojim domovom,” prezrádza Juraj.

Juraj je vyučený kuchár, absolvoval Hotelovú akadémiu na Mikovíniho ulici v Bratislave. Na začiatku môjho stredoškolského štúdia prijal 23. októbra 2005 vo farskom kostole v Modre z rúk otca biskupa Mons. Štefana Vrableca sviatosť birmovania. “Táto sviatosť začala v mojom živote silno pôsobiť. Po birmovke som sa rozhodol, že pokiaľ mi to možnosti dovolia, chcem každý deň chodiť na svätú omšu. V kostole v Modre ma raz zavolala pani kostolníčka, či nechcem prečítať čítanie. Ako som si ho v sakristii kostola pozeral, tak začali ona, pán farár a miništranti do mňa dobiedzať, či nechcem ísť aj miništrovať, keďže pred tým som miništroval iba na Štefanovej. Po dlhšom presviedčaní ma prehovorili a tak som začal slúžiť aj v Modre pri oltári. Toto bol pre mňa zlomový moment. Dovtedy som bol, ako apoštoli, ustráchaný, za zatvorenými dverami večeradla. A práve sviatosť birmovania ma začala meniť. Moment tohto pozvania k čítaniu a miništrovaniu v Modre, bol pre mňa tak dôležitý, že do dnešného dňa si naň veľmi jasne spomínam,” povedal budúci novokňaz.

V tomto období sa Juraj stáva animátorom pre prvopríjimajúce deti, miništrantov, birmovancov a viedol aj voľnočasové krúžky. Následne absolvoval Bratislavskú animátorskú školu. “Spätne, keď na to pozerám, vnímam to, ako naozaj Božie riadenie, pretože tu som spoznal, ešte ako bohoslovca, môjho budúceho spovedníka a duchovného vodcu Tomáša Krampla, ktorý pri mojom rozhodnutí podať si prihlášku do Kňazského seminára sv. Cyrila a Metoda v Bratislave zohral zásadnú úlohu,” uviedol.

Ešte pred nástupom do seminára pracoval v Mestskom centre sociálnych služieb v Modre, ako kuchár. Tu nadobudol skúsenosti, ktoré uplatňuje aj v pastorácii. Tiež tu získal silnú modlitbovú podporu, pretože seniori, ktorí sú tam ubytovaní, sa každý týždeň pri modlitbe ruženca spájajú, popri všetkých vlastných úmysloch v spoločnom úmysle za mňa a môjho kamaráta, ktorý tiež pochádza z Modry a pripravuje sa na kňazstvo.

V seminári začala pre Juraja ďalšia životná etapa. “Po treťom ročníku sme všetci seminaristi museli prerušiť štúdium a ísť na tzv. pastoračný ročník. Mňa poslali na Moravu do malebnej dediny pri Uherskom Brode, do Šumic. Tu som znova stretol mnoho úžasných ľudí, ktorí ma v mojom povolaní, zas a znova utvrdili a taktiež som tu nadobudol veľa pastoračných skúseností, ktoré môžem v živote využiť. Počas tohto ročného pobytu som si Moravu zamiloval a vždy sa sem rád vraciam na návštevu alebo dovolenku,” hovorí.
Po piatich rokoch štúdia na teologickej fakulte prijal 13. júna 2020 diakonskú vysviacku. Po nej bol pridelený ako diakon do farnosti Kráľovnej rodiny v Bratislave na Teplickej ulici. “V sobotu 7. septembra 2024 vďaka nesmiernej Božej milosti sa vkladaním rúk otca arcibiskupa Mons. Stanislava Zvolenského stanem Kristovym kňazom naveky. Je to tak, ako všetko čo som od Pána dostal, úžasný, nezaslúžený dar, ktorý som si nikdy nemyslel, že dosiahnem. A som Mu za všetko, čo v mojom živote On vykonal a stále koná, nesmierne vďačný,” dodal Juraj Ochaba.

Od roku 2000 pravidelne v septembri veriaci v Skalici prenášajú sochu Loretánskej Panny Márie z Nazaretského domčeka v Kostole Milosrdných bratov do farského kostola. Vo farnosti prebiehajú Loretánske dni, ktoré sú duchovnou obnovou pred sviatkom Narodenia Panny Márie. Hosťami týchto dní sú rehoľníci z rehôľ, ktoré sa podieľali, alebo stále podieľajú na duchovnom formovaní veriacich v Skalici a okolí. Hlavným heslom Loretánskych dní je “Mária, vzor zasväteného života. (Rehoľníci späť v Skalici)”. “Skaličania majú opäť možnosť stretnúť a počuť rehoľníkov, ktorí v minulosti formovali duchovnú tvár Skalice,” povedal Miroslav Mika, farár v Skalici.

Prvý deň patril karmelitánom. Karmelitáni boli tí, ktorí spravovali kostol, keď bola prvýkrát privítaná socha Loretánskej Panny Márie.
Hlavným celebrantom na svätej omši bol bosý karmelitán zo Starých Hôr, páter Peter. “Som tu prvýkrát a veľmi sa mi to páči, celá táto novéna. Priblíženie sa k Panne Márie, príprave na slávnosť, som veľmi povzbudený,” povedal. V homílii povzbudil veriacich, aby mali otvorené srdcia pre každodenné zázraky tak, ako Panna Mária. “Kým sa otvárame na Božie požehnanie, ktoré každodenne k nám prichádza a uvažovaniu o tom vo svojom srdci, tak vieme sa tiež tam nadchnúť a uvedomiť si malé bežné zázraky,” povedal.

Ako hosť prišiel na Loretáske dni aj bývalý skalický dekan a farár Roman Stachovič, ktorý v súčasnosti pôsobí v Grinave. “Veľmi rád sa vraciam do Skalice, lebo práve tu som si prehĺbil mariánsku úctu. Loretánske dni zostali srdcovkou. Tak ako vždy idem aspoň raz na Trnavskú novénu, tak aspoň raz prichádzam aj sem na Loretánske dni do Skalice,” uviedol.

Loretánske dni sú veľkým povzbudením pre veriacich. “Páči sa mi na tom to, že sa stále obnovuje veľká úcta k Panne Márii,” povedala Anna Smetanová, veriaca. Loretánske dni potrvajú do 8. septembra.

Zdroj: Rádio Lumen

Šaštín – Stráže 31. augusta (TK KBS) Novým slovenským blahoslaveným sa dnes stal rodák z Duboviec Ján Havlík. Za blahoslaveného slávnostne v areáli pred Národnou svätyňou, Bazilikou Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne-Strážach, vyhlásil kardinál Marcello Semeraro, prefekt vatikánskeho Dikastéria pre kauzy svätých.

Dekrét o mučeníctve Jána Havlíka schválil po diecéznej a rímskej fáze procesu pápež František v decembri 2023. Dátum liturgického slávenia sviatku nového blahoslaveného stanovil Svätý Otec na 12. februára.

Slávnostný obrad blahorečenia sa konal na úvod svätej omše. Po prednesení žiadosti o blahorečenie a životopisu, prečítali apoštolský list pápeža Františka a odhalili oficiálny obraz nového blahoslaveného. Potom priniesli mladí a Čestná stráž Kancelárie prezidenta SR k oltáru relikviár s pozostatkami blahoslaveného Jána Havlíka.

Na blahorečení pred bazilikou v Šaštíne sa zúčastnilo podľa organizátorov približne 13-tisíc ľudí, prihlásených bolo viac ako 120 autobusov. Registrovaných bolo približne 370 kňazov. Na pódiu bolo viac ako 30 biskupov z rôznych krajín. Relikviár, v ktorom sú uložené ostatky Havlíka, váži približne 90 kilogramov.

Bratislavský arcibiskup metropolita Mons. Stanislav Zvolenský v mene arcidiecézy a Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul na záver svätej omše odovzdal dar pre kardinála Semerara ako vďaku za blahorečenie Jána Havlíka. Ide o symbolický dar, ktorý vyjadruje kalváriu, na ktorej sú pritomní aj dvaja lotri ukrižovaní spolu s Kristom.

Dar ukrýva symboliku miesta blahorečenia – Šaštín, kde sa osobitným spôsobom oslavuje Sedembolestná Matka, patrónka Slovenka a vyjadruje aj utrpenia a väzenie nového slovenského blahoslaveného. On tiež svojím životom pomáhal lotrom, aby sa obrátili k Bohu. Autorom daru je Marián Králik, ktorý zhotovil aj relikviár Jána Havlíka.

Dar bol vyrobený z materiálov použitých aj pri relikviári nového blahoslaveného. Krabica, v ktorej je dar uložený, nesie odkaz na koľajnice znázornené na monumente, kde bude relikviár umestnený v Bratislave.

Ján Havlík sa narodil 12. februára 1928 v obci Dubovce. Koncom augusta 1949 vstúpil do noviciátu v rámci Misijnej spoločnosti sv. Vincenta de Paul. Keď sa o rok neskôr komunistická politická moc rozhodla zlikvidovať inštitúty zasväteného života, so spolubratmi bol na tri mesiace deportovaný na stavbu priehrady pri Púchove. Tajne študoval popri zamestnaní teológiu a pokračoval v seminárnej formácii u vincentínov.

V októbri 1951 ho spolu s ostatnými novicmi zatkla ŠtB. Strávil 15 mesiacov vo vyšetrovacej väzbe, kde sa častým mučením snažili od neho získať „priznanie“ k protištátnej činnosti. Najskôr ho odsúdili na desať rokov väzenia za vlastizradu, trest mu potom sprísnili o jeden rok za misijnú službu medzi spoluväzňami.

Pracoval v Jáchymovských uránových baniach, potom bol väznený v Ruzyni, kde sa stal terčom psychického týrania. Po odpykaní trestu ho s vážne podlomeným zdravím prepustili v októbri 1962 na slobodu. Zomrel 27. decembra 1965 ako 37-ročný na následky psychickej a fyzickej tyranie v komunistických väzniciach.

Slovensko zažilo slávnosť blahorečenia po šiestich rokoch. V Košiciach v septembri 2018 blahorečili Annu Kolesárovú z Vysokej nad Uhom. V Bratislave v roku 2017 blahorečili saleziána, kňaza Titusa Zemana.

Predtým boli na Slovensku v roku 2003 blahorečení ako mučeníci z obdobia komunizmu rehoľná sestra Zdenka Schelingová a gréckokatolícky biskup Vasiľ Hopko.

Sprasované podľa TK KBS