Na Petra – Pavla

Peter Pavol Zgúth – Na Petra Pavla

A v pravde mužia slávni, plní moci

to boli, o nichž moja zneje pieseň . . .

sťa hviezdy jasné v hriešnej bludu noci

sa pozaskveli, keď nevery tieseň

a hrôza zloby celým vládla svetom,

že ľud, nehodné dieťa Božej tvári,

ku nebu metal späť milosti dary

chŕlil kliatbou, zloreč siným retom.

Ty s‘ skala – tak Pán požehnal Petrovi –

a na tej skale cirkev vzdelám svoju;

na rumoch kliatby postaviť chcem nový

milosti Sion; koniec súžby zdroju!

Ty choď, káž Slovo, ja Stráž na Sione

chcem byť, i pomoc v boji a súžení! –

On šiel a viery mečom ozbrojený

zakladal cirkev lásky na zákone.

A onen druhý, občan Ríma hrdý,

ač aj tupiteľ všetkého, čo sväté,

protivník kríža a nepriateľ tvrdý

bol sprvu Kristov, no lupiny sňaté

hneď z očí jeho; Duch spočinul na ňom,

do srdca trysklo svetlo viery jasné . . .

a zapovrhnul chtíče sveta časné,

tiež Krista kázal horlive pohanom.

Tak blesklo svetlo viery plným zdrojom

i teplo lásky hojným šľahlo prúdom

na tmavú, chladnú zem – a nepokojom

už koniec všetkým nastal medzi ľudom! – –

Hej, pokoj . . . ! Kde je? Všade tichosť hluchá!

Zas cirkev i rod v ťažkom stone bôli;

Vzbuď, Pane, mužov podľa Tvojej vôli

a daj im Petro-Pavlovského ducha!!