Máličko
Máličko
Keď slza bôľu lícom kanie nám,
Vzkriesený Kriste, Ty nás poteš sám.
Buď útechou nám už tu v časnosti
a stále veď nás – k večnej radosti! Amen
J 16, 16 – 23 a:
“Máličko, a neuvidíte ma; zase máličko, a uvidíte ma. (17) Hovorili si niektorí z Jeho učeníkov: Čo je to, že nám hovorí: Máličko a neuvidíte ma a zase máličko, a uvidíte ma? a Idem k Otcovi? (18) Hovorili si teda: Čo je to, že hovorí: Máličko? Nevieme, čo hovorí. (19) Ježiš zbadal, že sa Ho chcú spýtať, a riekol im: O tom sa hádate medzi sebou, že som povedal: Máičko, a neuvidíte ma, a zase máličko, a uvidíte ma? (20) Veru, veru vám hovorím: Vy budte plakať a nariekať, ale svet sa bude radovať; vy budete zarmútení, ale váš zármutok premení sa v radosť. (21) Žena, keď rodí, má zármutok, pretože prišla jej hodina. Ale keď porodila dieťa, nespomína viac na úzkosť pre radosť, že sa človek narodil na svet. (22) Tak aj vy, teraz máte zármutok, ale zase vás uvidím, a srdce bude sa vám raovať, a nik vám nevezme vašu radosť. (23) A v ten deň nebudete sa ma na nič dopytovať. “ Amen
Bohumilí kresťania, bratia a sestry!
Sú dní, a niekedy azda aj celé týždne, keď človeka prepadne akýsi “svetabôľ”, keď všetko okolo seba vidí “čierne”. Možno sa to stalo aj vám, že ste zrazu nevedeli nájsť ani jeden dôvod na radosť. Dušu človeka akoby opantávala malomyseľnosť, smútok a pesimizmus.
V takej chvíli si človek hovorí: “Optimista je len zle informovaný človek”. Darmo je okolo nás kvitnúca jarná príroda, my vidíme len ohrozenie úrody: Raz je to veľké sucho – inokedy príliš veľa prší. Alebo je veľmi chladno a hrozia mrazíky a preto niet nádeje na dobrú úrodu. Keď stretneme známeho a spýtame sa ho ako sa má, aj on nás zahrnie informáciami o ťažkostiach v robote, alebo v rodine. Niektorých známych sa to temer bojíme opýtať, pretože máme skúsenosť, že nás zahrnú množstvom informácií o svojich zdravotných problémoch, alebo problémoch svojich blízkych. Pri tom máme dosť aj svojich starostí. Niektorí zápasia s nedostatkom peňazí, iní s nedostatkom pokoja v spoločnosti.
My kresťania nie sme nijakou výnimkou. Okrem už spomenutých ťažkostí a problémov máme starosť aj o stav našej cirkvi a cirkevného zboru. Vidíme, že pobožnosť upadá, nemravnosť sa rozmáha, sebectvo prekvitá a mládež je neslušná. Sme presvedčení, že nevďak a neláska vládne svetom.
Ešteže je na dosah hokejový šampionát a dúfame, že kýžený úspech na ňom dá na chvíľu zabudnúť na ostatné problémy a neúspechy. Ak sa stanú majstrami českí “hoši”, dostanú prémiu 13 miliónov, o odmene pre našich nevieme, ale vieme, že ”chlieb lacnejší nebude”…
Jedno je isté: človek túži po radosti a šťastí. Aspoň po malej a krátkej radosti a veselosti. Preto majú takú vysokú sledovanosť programy humorné a zábavné. Mnohí ľudia radi sledujú hoci aj reklamy, ktoré sľubujú, že tá, či oná vec, alebo spoločnosť, prípadne charizmatická osoba ich urobí rýchlo šťastnými. To je ten druh radosti, o ktorej hovorí aj dnešný biblický text: “Svet sa bude radovať…”.
Svet – to sú ľudia okolo nás, ktorí neraz priam zúfalo hľadajú aspoň kúsok radosti a potešenia. Niektorí pre pochybnú radosť obetujú veľa peňazí, dokonca aj svoje zdravie. Mám na mysli konzumáciu alkoholu a drog.
Svet nechce “plakať”, svet sa chce radovať, zabávať a zabúdať na ťažkosti a problémy. Môže do tejto situácie nášho moderného (postmoderného) spôsobu života ponúknuť niečo hodnotnejšie kresťanská viera? Alebo cirkev? Biblia a slovo Božie v nej?
To je otázka pre mnohých už “vybavená” a zodpovedaná jednoznačne: Nie! Mnohí už dávno uverili a prijali názor klasika materializmu: ”Náboženstvo je ópium ľudu”. Iní sú sklamaní zo “slabej” lásky kresťanov, keďže “svätcov” je dnes žalostne málo. Nájsť lásku Kristovu pritom nikdy netúžili.
Samozrejme, kresťanská viera má aj silnú konkurenciu, napríklad vo viere v silu a moc peňazí, vo viere v seba samého a ešte častejšie vo viere v iných ľudí. Mnohí sú presvedčení, že to, čo nedokážu sami, to iste dokáže ten, ktorý má najsilnejšie slová a sľuby.
Je to azda aj dosť prekvapivé, že Pán Ježiš Kristus vo svojej rozlúčkovej reči povedal učeníkom celkom otvorene:” Veru, veru vám hovorím: Vy budete plakať a nariekať, ale svet sa bude radovať”… Svet, aspoň navonok, sa bude veseliť.
Ale okrem tejto jasnej reči Pán Ježiš povedal učeníkom aj jedno zaujímavé slovíčko. Slovíčko celkom nenápadné, ako belasá nezábudka v kútiku záhradky. Je to slovíčko: “Máličko”.
Možno aj učeníci čakali od Ježiša nejakú bombastickú prednášku a presvedčaciu kampaň v štýle: toto všetko sa musí okamžite zmeniť! Toto všetko bude inak, keď ja budem kráľom, len buďte silní a dôverujte mi. Ale Pán Ježiš povedal a hovorí aj dnes slovo: “máličko”. Povedal to malej hŕstke svojich verných, ktorých mal okolo seba a hovorí to aj tomu maličkému stádočku, ktoré má okolo seba dnes.
“Máličko” – neznamená, že sľubuje radikálnu zmenu, alebo odstránenie bolestí, skúšok, utrpenia, nespravodlivosti, nelásky a všetkého zla. To by musel odstrániť a okamžite zničiť zlých a tých, čo spôsobujú iným bolesť, ktorí ubližujú často aj svojím najbližším: deťom, rodičom, manželom a manželkám. Musel by okamžite odstrániť nespravodlivých “sudcov zeme” a ľudí “schopných všetkého”…
Pán Ježiš však neprišiel ľudí zničiť, ale ponúka život všetkým. Nechce odsúdiť svet, ale ho zachrániť. Preto dáva všetkým čas na pokánie, na zmenu. Každý hriešnik dostáva od Neho šancu na to, aby zmenil nie svet – ale seba. Kúsok toho starého sveta a Adama v nás.
Áno, Pán Ježiš, ktorému Boh Otec všetko zveril do rúk – aj posledný súd, je nekonečne trpezlivý a kúsok tej trpezlivosti žiada aj od nás. Chce, aby sme sa mu Mu aspoň trochu podobali a preto hovorí učeníkom aj nám: Máličko!
“Máličko” – znamená pre učeníkov a kresťanov výzvu k trpezlivosti. Máme byť trpezliví, ako keď roľník vyčkáva na požehnaný dážď a na novú úrodu zeme. Pánovo slovo “máličko” – znamená teda, že máme aj niečo pretrpieť a byť stály a dúfajúci v Neho. V slove “máličko” nám kynie povzbudenie a uistenie, že “zmena” je programom Božím a Kristovým a že terajší stav vecí nie je trvalý.
Preto nie je trvalým stavom ani naša bolesť, náš smútok, ani nespravodlivosť sveta. A trvalým stavom nie je ani smrť, ak sme a ostávame Ježišovými učeníkmi a nasledovníkmi. Ježiš sám vysvetlil učeníkom, ale aj nám to, čo všetko myslel slovíčkom “máličko”, keď povedal: “Váš zármutok sa premení v radosť”. On hovorí a zasľubuje, že príde chvíľa, keď sa vráti na svet v moci a sláve a prizná sa k svojim nasledovníkom, ktorých láska sa pretavila do pravej vernosti a vytrvalosti v Jeho nasledovaní. S Jeho návratom nastane zmena všetkého: ” Srdce bude sa vám radovať a nik vám nevezme vašu radosť”. V týchto slová je reč o radosti večnej, ktorá nekončí.
Ak máme dnes, celkom prirodzene, ohľadom zmyslu časného utrpenia, ale aj ohľadom budúcej slávy mnoho otázok, na ktoré my sami nevieme vyčerpávajúco odpovedať, Ježiš po povzbudení v slove: “máličko”, dodáva: “V ten deň nebudete sa ma na nič vypytovať”. Preto s naším nábožným pevcom vyznávame: “Neodlúči ma tu nič od Neho, dúfam v Neho, veď som stvorenie Jeho. On ma spravuje, vedie, opatruje a ochraňuje”. (ESP 525, 3)
Učeníkom i nám ponúka zaujímavý príklad trpezlivosti a radostnej nádeje pre veriacehov Neho. Je to príklad ženy – rodičky a matky. Tehotná žena má v tehotenstve aj ťažkosti. Má ich aj pri pôrode, a predsa ani tie dni, týždne a mesiace náročnej doby tehotenstva nestanú sa niečím neznesiteľným vtedy, keď túži priviesť na svet dieťa. Táto okolnosť je takou radosťou, pre ktorú je žena – rodička pripravená podstúpiť aj riziko ohrozenia vlastného života a “máličko trpieť”, pre budúcu veľkú a trvalú radosť z narodeného dieťaťa a ich spoločného budúceho života.
Bratia a sestry!
Pán Ježiš ani nám nehovorí, že nás zbaví okamžite všektých ťažkostí, alebo tých, ktorí nám kazia radosť zo života. Napokon, uvedomujeme si, že neraz aj my sami kazíme radosť zo života iným. Aj my máme svoje “resty”- dlhy lásky voči blížnym a možno prispievame k narušeným medziľudským vzťahom tým, že narušujeme ten základný vzťah voči Tomu, ktorý je Tvorcom všetkého.
Pán Ježiš nás však povzbudzuje k dôvere v Jeho slovo a v dielo Jeho obnovy všetkého a teda aj obnovy života samého. On je a zostáva “prvotina z umretých”. Je Ten, ktorý umrel, ale aj z mŕtvych vstal a ponúka nám dar vzkriesenia a večného života. Túto chvíľu očakávajme aj my trpezlivo, ako tehotná žena, ktorá očkáva svoju hodinu, aby sa stala matkou.
Dnes však myslíme aj tú mnohú materinskú trpezlivosť, keď nejedna matka neraz dlho čaká aspoň na maličký prejav úcty, lásky a poďakovania za všetku jej lásku a dobrotu. Ten, ktorý nám dal dobré matky – dáva nám pred oči ich príklad a hodnotu. Dobré matky, často po veľkom odriekaní, uprostred mnohých zápasov a starostí, dokonca aj po sklamaniach z nevďaku zo strany vlastných detí – stále čakajú a veria v zmenu k dobrému. Veria a modlia sa za chvíľu, keď sa ich terajší “zármutok” premení v radosť, z návratu “márnotratných” synov a dcér. Využime tento deň k úprimnej vďake našim matkám a všetkým rodičkám.
Nech sa stanú zároveň inšpirujúcim príkladom k trpezlivému nasledovaniu Syna Božieho, ktorý prišiel na svet pre našu radosť a záchranu k životu večnému. Amen
3.nedeľa po Veľkej Noci – Iubilate Deo… – Ľubomír Batka st.
A – ĽB st. Jubilate deo 2000
Automaticky prebrané zo zdroja: https://e-anjelik.sk/archiv/36703.